Aktuality
O nás
Stanovy
Výkonný výbor
Pobočky
Členovia (…)
Členské poplatky
Podujatia (…)
Publikácie (…)
Kolokvium mladých jazykovedcov (…)
Fotogaléria
Kontakty

Tento týždeň blahoželáme

  • Renáte Panocovej
  • Nicol Janočkovej
  • Jane Skladanej

Novinky na stránke


Archív noviniek

Slovenská jazykovedná spoločnosť

pri Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV

Slovenská jazykovedná spoločnosť pri JÚĽŠ SAV

vás srdečne pozýva na jubilejnú prednášku

prof. PhDr. Júlie Dudášovej, DrSc.

s názvom

Zástoj Štefana Tóbika v  slovenskej dialektológii,

ktorá sa uskutoční

17. marca 2020 (utorok) o 15.00 hod.

v zasadacej miestnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (Panská 26, Bratislava).


Tézy prednášky:
Sprístupňujeme slovenskej i zahraničnej odbornej verejnosti životné dielo Štefana Tóbika GEMERSKÉ NÁREČIA I/1,2 (2018), GEMERSKÉ NÁREČIA II/1,2 (2020, 2021), GEMERSKÉ NÁREČIA III (2019), ktoré vychádza v niekoľkých etapách vo Vydavateľstve Prešovskej univerzity v Prešove. Je to mimoriadna udalosť v slovenskej jazykovede a dialektológii, lebo rukopis autor ukončil a odovzdal do redakcie Gemerskej vlastivednej spoločnosti v Rimavskej Sobote (edícia Gemerské vlastivedné pohľady) tesne pred svojou predčasnou smrťou v roku 1969. Vedecké publikácie pre spomínanú spoločnosť vydávali dve vydavateľstvá – Obzor v Bratislave a Osveta v Martine. Tieto údaje sa uvádzajú v rukopise na titulných listoch prvého i druhého zväzku. Pre rôzne subjektívne aj objektívne príčiny sa však vydanie tohto veľdiela oddialilo o takmer päťdesiat rokov, keď už mnohí predstavitelia slovenskej jazykovedy prestávali dúfať, že dielo sa nájde.

Dialektologické dielo profesora Š. Tóbika sa vďaka svojmu obsahu a rozsahu ako aj metodickému a metodologickému postupu zaraďuje medzi moderné a aktuálne diela slovenskej dialektológie. Jeho kvalite neublížilo ani takmer päťdesiatročné čakanie na vydanie. Preto môžeme konštatovať, že spis Š. Tóbika patrí do základného fondu slovenskej dialektológie i slovenskej jazykovedy. Slovenské nárečia majú mimoriadny význam pre výskum a rekonštrukciu najstarších dejín slovenského jazyka z 10.–15. stor. Je to interné obdobie dejín slovenského jazyka (aj iných slovanských jazykov), v ktorom sa v priebehu šiestich storočí uskutočnili všetky najdôležitejšie zmeny v starej slovenčine. V dôsledku týchto zmien sa slovenčina formovala ako osobitný slovanský jazyk so špecifickým súborom hláskoslovných, morfologických, syntaktických a lexikálno-sémantických javov. Žiaľ, z tohto pre vývin slovenského jazyka najdôležitejšieho obdobia sa nezachovali súvislé jazykové pamiatky, na základe ktorých by bolo možné rekonštruovať najstaršie dejiny jazyka. Zachovali sa iba jednotlivé slová, vlastné mená (miestne a osobné) v pamiatkach písaných po latinsky.
Až moderná jazykoveda, opierajúca sa o základné princípy štrukturalizmu a využívajúca nové výskumné postupy v jazykovede, ako sú vnútorná rekonštrukcia jazyka, metóda pomernej chronológie a jazykového zemepisu, postavila rekonštrukciu najstarších dejín slovenského jazyka na výskume slovenských nárečí. Preto vývin slovenského jazyka sa opiera o analýzu slovenských nárečí a tento metodologický postup sa opiera o interné odôvodnenie vzniku každej zmeny. O týchto aktuálnych otázkach sa rokovalo na Prvom zjazde slovanských filológov v Prahe (1929), na ktorom sa zdôrazňovala potreba výskumu slovenských, ale aj slovanských nárečí. Do obdobia tridsiatych rokov minulého storočia spadajú začiatky systematického výskumu slovenských nárečí, ktorý organizoval Václav Vážný, učiteľ Š. Tóbika, v rámci dialektologickej komisie Jazykovedného odboru Učenej spoločnosti Šafárikovej, zameranej na výskum nárečí a na monografické spracovanie výsledkov výskumu.

Bol to český profesor V. Vážný, ktorý prednášal československý jazyk na FF UK v Bratislave, a v Matici slovenskej v Martine organizoval celoslovenský výskum slovenských nárečí. Jemu patrí česť, že vychoval prvú generáciu slovenských dialektológov, ku ktorej patrí aj Š. Tóbik, autor viaczväzkového diela o gemerských nárečiach. V. Vážny patril k predstaviteľom oficiálnej teórie o jednotnom československom národe a jednotnom československom jazyku s dvoma zneniami (českým a slovenským), ktorá bola zakotvená v preambule Ústavy prvej Československej republiky. Paradoxom bolo, že výskum slovenských nárečí, ktorý V. Vážný organizoval na Slovensku, v ďalších rokoch priviedol jeho bývalých študentov k poznaniu, že slovenčina je osobitný slovanský jazyk, ktorý sa vyčlenil z praslovančiny už v 10. stor. Tento názor mohli podložil mnohým javmi v slovenských nárečiach, v ktorých sa zachovali tzv. juhoslavizmy, čiže javy praslovanského pôvodu, ktoré si Prastredoslováci priniesli do svojej terajších sídel z pravlasti slovanskej, ale aj ďalšie archaické javy, v ktorých sa petrifikovali starobylé javy starej slovenčiny.

Rukopis sa zachoval v troch obaloch pod názvom Gemerské nárečie I (663 s.), Gemerské nárečie II (728 s.) a Gemerské nárečie III ( 42 máp). Rukopis prvého zväzku sme rozdelili do dvoch častí, ktoré vychádzajú pod názvom GEMERSKÉ NÁREČIA I / Časť prvá / Úvod – Členenie – Charakteristika a GEMERSKÉ NÁREČIA / Časť druhá / Gemerská nárečová čítanka. Podobne rukopis druhého zväzku sme z praktického hľadiska rozdelili do dvoch častí: GEMERSKÉ NÁREČIA II / Časť prvá / Nárečia juhozápadného Gemera -- Hláskoslovie – Historická časť a GEMERSKÉ NÁREČIA II /Časť druhá / Nárečia juhozápadného Gemera – Hláskoslovie – Synchronická časť. V treťom obale sa nachádzal súbor 42 jazykových máp, na ktorých na podkladovej mape bývalej Gemerskej stolice boli zakreslené najdôležitejšie izoglosy, podľa ktorých sa gemerská nárečová oblasť vnútorne člení na tri základné areály: juhozápadný, stredný a východný Gemer a v ich rámci na menšie regióny, skupiny alebo podskupiny. Celý rukopis bol napísaný na písacom stroji podobne aj názvy, komentáre a legendy na jazykových mapách. Celý tento rozsiahly súbor sme museli prepísať do elektronickej podoby a mapy prekresliť podľa súčasných zásad kartografovania.

Centrálne miesto vo vedeckovýskumnej činnosti autora patrilo gemerským nárečiam. Štúdie o gemerských dialektoch publikoval v rozpätí vyše tridsiatich rokov. Z úvodu ku Gemerskej nárečovej čítanke sa dozvedáme, že autor v rozpätí takmer štyridsiatich rokov (1930–1969) navštívil o s o b n e každú slovenskú obec bývalej Gemerskej stolice, kde zapísal v každej skúmanej lokalite vždy viaceré nárečové texty. Celú nárečovú antológiu autor zostavil s á m, čiže najprv zapísal alebo nahral na magnetofón súvislé nárečové prejavy pri priamom terénnom výskume. Texty postupne prepisoval, opierajúc sa o zásady čitateľskej fonetickej transkripcie. Členenie gemerských nárečí Š. Tóbika sa opiera o jeho vynikajúcu znalosť základných znakov gemerských nárečí z diachrónneho aj synchrónneho hľadiska, ale aj o autentickú znalosť dedinských reálií v každej gemerskej obci a v každej gemerskej doline. Preto jeho štúdie o gemerských nárečiach, ktoré publikoval už od tridsiatych rokov v rôznych jazykovedných časopisoch a celoslovenských zborníkoch, boli zdrojom vedomostí o týchto archaických dialektoch a boli citované v domácej i zahraničnej jazykovednej literatúre.
Nemožno tu neuviesť citát z monografie J. Orlovského, súputníka prof. Tóbika, ktorý v úvode monografii Stredogemerské nárečia konštatoval: „Keďže Š. Tóbik skutočne prešiel každú dedinu v Gemeri, mal najlepšiu možnosť poznať všetky spoločné a diferenciačné znaky gemerských nárečí, ktoré ich vzájomne spájajú alebo odlišujú“ (1975, 18). J. Orlovský sa odvoláva na Tóbikovu štúdiu Členenie a charakteristika gemerských nárečí (In: Jazykovedné štúdie II. Dialektológia, 1957, 86–120), Táto štúdia so 6 mapami, na ktorých boli zakreslené základné izoglosy gemerských nárečí, sa na dlhé roky stala jedinou podrobnou prácou o členení a charakteristike gemerských nárečí, o ktorú sa opierali všetci neskorší bádatelia slovenských nárečí doma i v zahraničí.

Tým, že rozsiahla a podrobná monografia Š. Tóbika nebola publikovaná, utrpela nielen slovenská dialektológia, ale aj slovenská a slovanská jazykoveda, pretože autor patrí k najlepším slovenským znalcom gemerských nárečí. Celkove ide o päťzväzkové dielo, ktoré takmer po päťdesiatich rokoch postupne vychádza vo Vydavateľstve Prešovskej univerzity v Prešove. PU v Prešove sa po delimitácii vyčlenila z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v roku 1997, čím sa Prešov stal novým univerzitným centrom na východnom Slovensku. Profesor Tóbik stál pri začiatkoch budovania vysokého školstva na východnom Slovensku a patrí ku zakladateľskej generácii Katedry slovenského jazyka a literatúry, Filozofickej fakulty v Prešove ako aj Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.