Slovenská jazykovedná spoločnosť

Pavol Žigo: Filozoficko-konfesionálno-lingvistický koncept Štúrovej slovenčiny – abstrakt: Heglova filozofia, nástup romantizmu, zmena hodnotovej paradigmy, jej prerastanie do nadkonfesionálnych, národných dimenzií. Kodifikácia spisovného jazyka, jeho funkcia z národno-integračného pohľadu a napätie v oblasti liturgického jazyka. Konsenzus štúrovskej reformy z r. 1852, paradoxy, latentné vonkajšie aj vnútorné osobné a spoločenské tenzie medzi Štúrovými predstavami o národe a jazyku v porovnaní so skutočnosťou (30. – 50. roky 19. storočia). (1)

Ľubomír Kralčák: V čom sú naše podlžnosti voči lingvistickému dielu Ľ. Štúra – abstrakt: Keď sa tradične hodnotí lingvistické dielo Ľ. Štúra, kladie sa dôraz na jeho prínos v oblasti kodifikácie spisovnej slovenčiny, a to predovšetkým pokiaľ ide o zostavenie gramatiky na báze severostredoslovenskej kultúrnej formy slovenčiny. Pomerne kladne sa tiež hodnotí jeho širšie odôvodnenie tohto kodifikačného kroku. Z koncepčného hľadiska sa pripomína Štúrovo chápanie jazyka ako systému či autorovo poukazovanie na jeho dynamickú podstatu. To, v čom Štúr dlho zostával a do istej miery naďalej zostáva nedocenený, sa týka jeho riešenia určitých otázok všeobecnej jazykovedy (napr. chápanie sémantiky niektorých gramatických kategórií), teórie spisovného jazyka (napr. purizmus, analógia) a jazykovej kultúry. Osobitne citeľné je veľmi oneskorené reflektovanie Štúrovej originálnej teórie namerenosti slovesného deja, a to až koncom 20. storočia, no a pozoruhodné je tiež nedocenenie jeho podielu na utváraní konkrétnej podoby tzv. hodžovsko-hattalovskej reformy spisovnej slovenčiny. Príspevok sa bude zaoberať otázkami, ktoré sa javia ako znak našej pretrvávajúcej podlžnosti voči Štúrovmu jazykovednému dielu." (2)

Juraj Dolník: Štúrova viera v silu autenticity – abstrakt: Jedným zo záverov, ktoré sa dajú vyvodiť z interpretácie Štúrových spisov, je, že v základe jeho nazerania na ľudský svet je viera v autenticitu, reprezentujúcu silu, ktorá určuje adekvátny spôsob existencie individuálneho aj kolektívneho subjektu, a teda je fundamentálnym normatívom ich správania a konania. Svoj svetonázor vo vzťahu k človeku a spoločnosti založil na téze, že autenticita je konštitučná vlastnosť emancipovaného subjektu. Pre neho to bola nespochybniteľná téza, ktorú prijal s presvedčením, že autenticita má objektívny základ. V tejto téze našiel centrálny topos – dominantný argumentačný vzorec – na podporu svojich výpovedí o Slovánoch, slovanskom národe aj spisovnej slovenčine. Jeho argumentačná báza je redukovateľná na topos autenticity, čo poskytuje východiskovú oporu pre rekonštrukciu jeho argumentačných postupov, vyznačujúcich sa „hustou“ konzistentnosťou. Často sa pripomínajú isté Štúrove myšlienky s tým, že sú „aktuálne aj v súčasnosti“, ale sledovanie jeho prác z tohto pohľadu preukazuje až prekvapujúcu živosť jeho úsudkov. Výklad je zameraný na stransparentnenie Štúrovho argumentačného sveta, opretého o vieru v silu autenticity, a na to, aby sa ukázalo, čo je až zarážajúco živé z jeho dobového myslenia." (3)

Tibor Pichler: Ľudovít Štúr ako predmarcový publicista – abstrakt: Vo svojom príspevku zameriam pozornosť na Štúrovu snahu založením SNN pôsobiť mienkotvorne, formovať slovenskú verejnú mienku a kultivovať étos civility, t. j. étos pospolitosti, odkazujúc aj na slovenských osvietencov a ich publikácie." (4)

József Demmel: Redaktor Ľudovít Štúr a župan Anton Radvánszky. Politické pohyby Zvolenskej stolice a slovenská národná verejnosť v 40. rokoch 19. storočia – abstrakt: Účasť Ľudovíta Štúra v roku 1847 a 1848 na poslednom stavovskom sneme v Uhorsku ako vyslanec je historicky významným faktom. Bol to prvýkrát v histórii (a zároveň poslednýkrát vzhľadom na zrušenie stavovských snemov v roku 1848), keď boli záujmy moderného slovenského národa zastúpené v sneme dominovanom uhorskou šľachtou. Keďže táto udalosť bola výnimočná, stojí za to preskúmať jej pozadie: ako sa Štúr (ktorý bol vtedy v Uhorsku už známy ako „panslávský agitátor“ a nebol šľachtického pôvodu) dostal do uhorského šľachtického zhromaždenia, kde bolo pre nešľachtických zástupcov dovtedy takmer nemožné získať poslanecké miesto, a navyše zo župy (zo Zvolena), kde bola liberálna uhorská reformná šľachta podporujúca Lajosa Kossutha snáď najsilnejšia v krajine. Bolo to predovšetkým vďaka Štúrovej schopnosti využívať medzery v danom stavovskom politickom systéme, zvláštnostiam spoločenského a politického života vo Zvolenskej župe a tomu, že Štúr svojimi novinami Slovenské národné noviny (vydávanými od roku 1845) revolučným spôsobom zmenil verejný život v niektorých slovensky hovoriacich župách. Noviny totiž vytvorili slovenskú spoločenskú verejnosť priamo pod nosom uhorských šľachtických politikov, ktorí župe vládli, ale tak, že si to títo politici ani nevšimli. Prednáška sa zameria najmä na tieto procesy, pričom osobitná pozornosť bude venovaná Antonovi Radvánskemu – vtedy dominantnej postave politického života vo Zvolenskej župe –, ktorý bol blízkym priateľom Karola Kuzmányho (ešte v 40. rokoch 19. storočia) a vynikajúcim slovenským básnikom, no neskôr (pravdepodobne ako reakcia na zvolenie Štúra za vyslanca) sa stal politikom prenasledujúcim slovenské národné hnutie, veľkým odporcom Štefana Moyzesa a jedným z iniciátorov zatvorenia troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej." (5)

Daniela Kodajová: Prvé bádateľky života a diela Ľudovíta Štúra – abstrakt: Helena Turcerová-Devečková obhájila doktorskú dizertáciu „Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti (1815 – 1856)“ v roku 1913 na parížskej univerzite a po skončení vojny sa opakovane pokúšala o publikovanie jej prekladu do slovenčiny. Po prevrate (1918) sa však zmenila optika nazerania na Štúrove aktivity – v duchu čechoslovakizmu sa mu prisudzovala vina, že jazykovou odlukou, resp. kodifikačnou iniciatívou oddialil zblíženie Čechov a Slovákov v jeden národ. Okrem Letopisu Živeny (1928) oslovené matičné a literárne časopisy odmietli text alebo časti z neho publikovať. Vek vysokoškolského štúdia dosiahla Zdenka Sojková počas Protektorátu; časť štúdia absolvovala na Slovensku a po skončení vojny pravidelne prichádzala pracovať do našich archívov a konzultovať svoje závery s historikmi. Dizertáciu dopísala v roku 1950 a odovzdala na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; oponent jej odporučil štúdium prác J. V. Stalina. Za týchto okolností rezignovala na prepracovanie práce a materiál využívala pri písaní Štúrovho beletrizovaného životopisu, príspevkov na konferenciách a príležitostných textov o Štúrovi, štúrovcoch a česko-slovenských kontaktoch a vzťahoch. Jej dizertáciu postihol podobný osud ako prácu Turcerovej-Devečkovej. Krátko po prevrate v roku 1948 bol Štúr ideológmi hodnotený ako ten, kto nepochopil komunizmus, a preto nebol záujem o jeho vedecké zhodnotenie. Obe bádateľky neskôr pôsobili ako učiteľky; ich odborné kvality vedecká obec nespochybnila. Problém nebol v odbornosti, ale v ideologickom prehodnocovaní diela Ľudovíta Štúra – po roku 1918 aj po 1948." (6)

Irena Bilińska: Štúr versus Poľsko, Poliaci versus Štúr – abstrakt: Cieľom príspevku bude zmapovanie, ako evoluoval vzťah Ľudovíta Štúra k Poliakom od tridsiatych do päťdesiatych rokov 19. storočia, a následné predstavenie, ako bol reflektovaný samotný Štúr a jeho vzťah k Poliakom v najzávažnejších poľských vedeckých prácach od 19. do 21. storočia. Predmetom výskumu budú publikácie, ktoré komplexovo zobrazovali slovenskú literatúru a pôsobnosť Ľudovíta Štúra: Roman Zawiliński, „Słowacy ich życie i literatura“ (Warszawa 1899) – prvá ucelená poľská publikácia venovaná slovenskej kultúre a literatúre; „Słowacja i Słowacy. Praca zbiorowa“, red. W. Semkowicz, t. 2: „Dzieje i literatura“ (Kraków 1938); Halina Janaszek-Ivaničkovej, „Kochanek Sławy: studium o Ľudivicie Štúrze“ (Katowice 1978) – prvá a zatiaľ jediná monografia venovaná Ľ. Štúrovi; Joanna Goszczyńska, „Synowie Słowa. Myśl mesjanistyczna w słowackiej literatúre romantycznej“ (Warszawa 2008). Porovnávacia analýza poukáže nielen na amplitúdy dejín záujmu poľských výskumov o slovenskú literatúru, ale aj na rôznorodé aspekty pôsobenia a diela Ľudovíta Štúra." (7)