Slovenská jazykovedná spoločnosť

Významná slovenská jazykovedkyňa, vedecká pracovníčka na Oddelení jazykovej kultúry a terminológie JÚĽŠ SAV, v. v. i., v Bratislave, pedagogička (Divadelná fakulta VŠMU v Bratislave, Paneurópska vysoká škola v Bratislave), publicistka, spisovateľka, redaktorka (vydavateľstvo Kalligram), herečka a scenáristka (divadlá Stoka a SkRAT; film Zešílet 2022), autorka a spoluautorka monografií, odborných kníh a lexikografických prác (napr. ''Láska ide cez žalúďok, Kľúčové termíny výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Gramatická a sémantická charakteristika, The Slovak Matrix alebo Slová v maskáčoch. (Jazykové glosy), Ako zjesť žabu. Od slova do slova. (Jazykové glosy), Synonymický slovník slovenčiny, Slovník súčasného slovenského jazyka'') sa v rámci výskumného grantu VEGA č. 2/0132/24 Slovenský pravopis a jeho pravidlá v kontexte súčasnej jazykovedy a jazykovej praxe 2 niekoľko rokov venuje sledovaniu a interpretácii pravopisnej praxe vo vzťahu k teórii vlastných mien. Výskumný materiál predstavujú korpusové dáta pochádzajúce z relevantných zdrojov slovenskej publicistiky a odbornej literatúry a texty zo špecificky zameraných internetových stránok (spolky, cestovné kancelárie, športové, letecké, vojenské kluby, farské úrady a pod.) s hojným zastúpením vlastných mien v textoch. Problematika vlastných mien sa v slovenčine tradične spája s pravopisom veľkých písmen – poznáme školskú poučku „vlastné mená sa píšu s veľkým začiatočným písmenom“. Každý, kto trocha hlbšie prenikne do rozmanitých a čoraz rozrastenejších a zložitejších onymických podsystémov, však vie, že táto poučka je iba orientačná, vhodnejšie by bolo hovoriť o veľkých a malých písmenách v písaní vlastných mien. Veľké a malé písmená sa v rozmanitých pomenúvacích štruktúrach rozmanitých onymických podsystémov píšu rozmanito. Dokonca ani v jednej (mikro)skupine toponým – v oficiálnych (štandardizovaných) názvoch krajín – nemôžeme vyčleniť jedno jasné a jednoduché pravidlo zápisu veľkých a malých písmen, ktoré by mohlo používateľa viesť: ''Slovenská republika – Spojené štáty americké – Nemecká spolková republika – Spojené kráľovstvo (Veľkej Británie a Severného Írska) – Spojené arabské emiráty – Čierna Hora – Pobrežie Slonoviny i Republika Pobrežia Slonoviny – Burkina Faso'' (pozri Názvy štátov na: https://www.skgeodesy.sk/sk/ugkk/geodezia-kartografia/standardizacia-geografickeho-nazvoslovia/nazvy-statov/). Preto sa autorka domnieva, že omnoho užitočnejším vodidlom pri interpretácii charakteru a zápisu vlastných mien (i pre školskú prax) by bolo vytypovanie základných pomenúvacích štruktúr v jednotlivých onymických podsystémoch – ich slovnodruhové a syntaktické obsadenie a uzuálny alebo štandardizovaný (kodifikovaný) zápis. O uzuálnom zápise sa tu hovorí preto, lebo mnohé typy pomenovaní s nejednoznačnou propriálnosťou, resp. prechodnosťou „proprium/apelatívum“ pravopisné príručky nezahrnujú. Orientáciu v otázke pravopisu v normatívnom duchu čiastočne poskytuje rozpracovaný Slovník súčasného slovenského jazyka (v dosiaľ publikovaných 4 zväzkoch). Druhá otázka, ktorej sa autorka v prednáške venuje, je problematika onymickej synonymie a zástupnosti vlastného mena iným pomenovaním na osi vlastné meno (skrátená podoba vlastného mena, historická podoba vlastného mena, štylisticky príznakové vlastné meno a pod.) – všeobecné meno (rôzne metaforické, pejoratívne a ad hoc zástupné pomenovania). V závere sa autorka dotkne aj dvoch tém, ktoré pri výskume reflektuje, a síce prirodzenej „zotrvačnosti tradície“ v ľudskom myslení o jazyku a v jazykovej praxi (miera pretrvávania starších kodifikácií v písaní vlastných mien – príklad: korpusový profil mena ''Červená čiapočka / Červená Čiapočka'') a „analogizácii (ľudské myslenie aplikuje isté pravopisné pravidlo pri jednom type vlastných mien automaticky na analogickú pomenúvaciu štruktúru v inom onymickom podsystéme – príklad: korpusový profil písania pomenovaní sakrálnych stavieb typu ''kostol, kaplnka, zvonica + patrocínium''; korpusový profil písania nižších organizačných jednotiek v rámci inštitucionálnej štruktúry, typ ''oddelenie, útvar, sekcia, katedra, inštitút, ateliér''). [menej]

As Horsch and Boas have noted, “[o]ne of the main goals of constructional research is to find, document, and analyze all constructions of a language” (2025fc.), i.e., ‘mapping out’ the constructicon. Accordingly, projects have been initiated to ‘build’ constructicons for various languages, including English (Fillmore et al., 2012), Swedish (Lyngfelt et al., 2018), Brazilian Portuguese (Laviola et al., 2017), Russian (Janda et al., 2018), German (Ziem et al., 2019), Italian (Pannitto et al., 2024), Hungarian (Sass, 2024) and, most recently, Norwegian (Endresen and Mikkelsen, 2024). Inspired by these projects and acknowledging calls “to build constructicon resources for additional natural languages”, with the goal of “taking Construction Grammar to a new quantitative and qualitative level” (Janda et al., 2020, p. 161), in this contribution I discuss the need for a Slovak constructicon and consider concrete steps that will be required for building one. Based on other constructicon projects, especially the Russian one (Janda et al., 2020), we suggest a five-year time frame and three major phases: (1) Initial inventory (~2 years), (2) corpus-based expansion (~1 year), after which a “critical mass of over one thousand” constructions (Janda et al., 2020, p. 167) should be reached, and (3) system-based expansion (~2 years). We recommend focusing on partially schematic constructions such as the comparative correlative (cf. Horsch, 2019, 2021, 2023) at first, because these are “recurrent linguistic patterns that ‘fall between the cracks’ of dictionaries and grammars” (Janda et al. 2020: 164). Furthermore, we discuss whom the Slovak constructicon should be aimed at (linguists, learners, NLP researchers) and how this will influence presentation, e.g. the user interface. We also touch upon semantic and syntactic annotation (semantic tags adapted from the Russian constructicon and Universal Dependencies/Leipzig glossing), and how the relationship between constructions may be visualized using networks. Finally, we address data sources for identifying constructions: Crowd-sourcing, textbooks, research papers and corpus data (as suggested by Janda et al., 2020). [menej]