„Za seba môžem povedať, že Slovník slovenského jazyka, spájajúci sa s menom Štefana Peciara, ktorý bol vedeckým redaktorom slovníka, patrí v mojej súkromnej knižnici k najobchytanejším knihám, čo na jednotlivých dieloch zanechalo zreteľné stopy.“ (Ján Findra, 2012)

Štefan Peciar

V roku 2012 sa konala medzinárodná vedecká konferencia Slovník a jeho používatelia v Kongresovom centre SAV v Smoleniciach, a to pri príležitosti 100. výročia narodenia Štefana Peciara, jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej jazykovedy, niekdajšieho riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, hlavného redaktora časopisu Slovenská reč a predovšetkým hlavného redaktora legendárneho Slovníka slovenského jazyka, ktorý vychádzal v rokoch 1959 až 1968.

Konferenčným výstupom z tejto konferencie bol zborník s názvom ŠTEFAN PECIAR a moderná lexikografia ako vyjadrenie úcty a rešpektu k Štefanovi Peciarovi, ktorého meno je stále živé v lingvistickom diskurze a jazykovedných diskusiách aj v 21. storočí. V tomto zborníkovom diele možno nájsť aj článok Realizácia prvého výkladového slovníka slovenčiny z pera poprednej lingvistky Márie Pisárčikovej, ktorá zasvätila svoje vedecké bádanie tajom lexikológie, lexikografie a praktickým otázkam jazykovej kultúry.

Článok Dr. Pisárčikovej si môžete prečítať nižšie.

Mojou úlohou pred týmto fórom je vrátiť sa k obdobiu vzniku Slovníka slovenského jazyka na čele s jeho hlavným redaktorom Štefanom Peciarom, ktorý toto veľké dielo realizoval v rekordne krátkom čase. Stačí pozrieť rok vydania prvého a posledného dielu slovníka (1959 – 1965) – doplnky a dodatky vyšli v roku 1968 – aby sme dostali číslo 7, resp. 10 rokov intenzívnych prác na slovníku. Pravdaže, prípravné práce prebiehali dlhšie, v päťdesiatych rokoch sa vypracúvala koncepcia slovníka, jestvoval pokusný koncept slovníka do polovice písmena P zo štyridsiatych rokov (1943 – 1950) a bol na svete aj nedokončený Slovník spisovného jazyka slovenského (1946 – 1949) autorov Antona Jánošíka a Eugena Jónu. Tieto torzovité diela však slúžili len veľmi okrajovo ako doplnkové pomôcky pri koncipovaní.

Prvý kompletný výkladový slovník spisovná slovenčina dostala až po 120 rokoch od svojho vzniku.

Slovník sa rodil v búrlivom prelomovom období, keď sa zmenil celý spoločensko-politický systém, v slovnej zásobe mnohé názvy vecí a dejov z používania takmer vypadli, mnohé sa obsahovo (často aj ideologicky) prehodnocovali, napr. v oblasti finančníctva, poľnohospodárstva (združstevňovanie), verejnej správy atď. Takýto osud mali napokon aj ďalšie výkladové slovníky – Krátky slovník slovenského jazyka, presnejšie jeho 3. a 4. doplnené a opravené vydanie po roku 1989, ako aj Slovník súčasného slovenského jazyka, ktorý vychádza v rýchlo sa vyvíjajúcej informatizovanej spoločnosti.

Náročnú úlohu hlavného redaktora Slovníka slovenského jazyka (ďalej SSJ) Štefan Peciar prevzal ako riaditeľ Jazykovedného ústavu SAVU (od roku 1950). Okrem tejto zodpovednej funkcie v tom čase vykonával aj ďalšie vedúce funkcie v jazykovednom odbore. Popri vedecko-organizačnej práci sa s veľkým zaujatím venoval aj výskumnej práci, a to v mnohých disciplínach. Trvalé pomníky si však postavil výskumom a kodifikáciou slovenskej pravopisnej sústavy – Pravidlami slovenského pravopisu z 1953 (dosiahli 11 vydaní), a najmä opisom slovenčiny v Slovníku slovenského jazyka. Pri Pravidlách treba oceniť najmä odvahu realizovať reformu pravopisu plánovanú ešte v roku 1939 v Matici slovenskej, hoci sa táto okolnosť ani iniciátor reformy, vtedy už emigrant Henrich Bartek, v Pravidlách nespomína.

Práce na SSJ Štefan Peciar prevzal ako organizačne skúsený a zdatný, ako aj jazykovedne dobre vybavený vedúci. Jazykové zázemie z domu (Nedanovce pri Topoľčanoch) mu zaručilo dobré jazykové vedomie, ktoré prakticky uplatňoval v osobnom úze aj v redakčnej práci – najmä ako hlavný redaktor Slovenskej reči. Tento fakt bol známy najmä preto, že bol v istom rozpore s jeho benevolentnejším postojom pri kodifikácii normy slovnej zásoby v teórii i pri jej aplikovaní v slovníku.

Ako pracovný kolektív slovníka mal hlavný redaktor k dispozícii začiatočných, náhodne vybraných lexikografov s dosť rozličným jazykovým povedomím, z ktorých mnohí po dokončení 1. zväzku ústav opustili, a tak v ďalšom zväzku sa začínala lexikografická výchova odznova. Isté ustálenie nastalo až v 3. zväzku, ale fluktuácia pokračovala do konca. Táto skutočnosť sa odrazila na nejednotnom spracovaní jednotlivých dielov slovníka, ako aj na jednotlivých heslách. Na druhej strane prácou na slovníku a pod vedením Štefana Peciara sa formovalo pevné jadro lexikografov, z ktorých neskôr viacerí využili svoje skúsenosti v nasledujúcich slovníkových dielach. Boli vyzbrojení vedomosťami, dobrým jazykovým vedomím a pracovali aj teoreticky. Z nich možno pripomenúť Elenu Smieškovú, Milana Urbančoka, Vieru Slivkovú, Máru Šalingovú, Františka Kočiša, Štefana Vragaša. Tu získali skúsenosti aj mladší lexikografi, ktorým neskôr pripadla úloha viesť ďalšie lexikografické diela.

Pred vlastnou lexikografickou prácou sa musela najprv vypracovať koncepcia slovníka.

Koncepciu očividne robil sám hlavný redaktor, hoci sa v záhlaví uvádza aj kolektív. Pravda je taká, že koncepcia sa dopracúvala v priebehu prác a v takom zmysle je aj kolektívna. Nemožno nevidieť inšpiráciu aj v Príručnom slovníku spisovnej češtiny, čo je celkom prirodzené, pretože dovtedy nejestvoval dokončený výkladový slovník slovenčiny. Za menej pozitívne možno pokladať to, že na tento vzor hlavný redaktor dosť časť odkazoval aj pri redigovaní jednotlivých hesiel (napr. pri významovej stavbe hesla, pri hodnotení ap.), hoci tu išlo o iné konkrétne jazykové skutočnosti. Na druhej strane treba spomenúť, že českí recenzenti slovníka postrehli mnohé rozdiely medzi koncepciou českých výkladových slovníkov a Slovníkom slovenského jazyka (porov. Slovník slovenského jazyka s hlediska současné lexikografické teorie a praxe, Slovenská reč, 1966, roč. 31, č. 1, s. 20 – 36). Treba s rešpektom uznať ucelenosť koncepcie, ktorá predvídavo riešila najrozličnejšie lexikografické problémy. Jej nosnosť sa napokon potvrdila aj v ďalšom – jednozväzkovom Krátkom slovníku slovenského jazyka, ktorý sa o prvý výkladový slovník opieral, a ako k svojmu predchodcovi sa hlásia aj tvorcovia Slovníka súčasného slovenského jazyka.

Redakčnú prácu Štefana Peciara charakterizovalo nesmierne vysoké tempo, takže sa dá veriť tomu, čo neraz opakoval, že autorské koncepty redigoval po nociach. Redaktorské zásahy boli výrazné (pravdaže, bol rozdiel medzi autormi), kolovali anekdoty o jeho ostrých až ironických poznámkach na okrajoch koncepčných lístkov, kde autorov upozorňoval nielen na lexikografické nedostatky, štylisticky nezvládnuté výkladové texty, ale aj na elementárne chyby. Je pravda, že heslá neraz celé prerábal, najmä keď išlo o významovo zložité heslá s bohatou frazeológiou, ako napr. heslo oko, alebo slovesá so všeobecným významom typu byť. Autorsky vypracoval mohé slovesné predpony, čo by v tom čase sotvakto bol mohol urobiť tak kvalitne a pohotovo. Kolektívnych pracovných stretnutí bývalo z časových príčin málo, čo možno pokladať za závažný nedostatok. Hlavný redaktor vždy jednotlivo s autormi preberal tzv. stovku – skoncipované heslá balené v 100 kusoch. Pri takom dialógu, vlastne monológu však chýbal ostatný kolektív, ktorý by si bol isté postupy osvojil. Bez počítačovej techniky bola koordinácia pri vzťahoch medzi heslami, pri výklade hesiel, pri hodnotiacich, významových, gramatických, synonymických a iných prvkoch veľmi prácna, často nerealizovateľná, keďže celý koncept nikdy nebol k dispozícii. Hlavný redaktor s vrodenou pedantnosťou na súvzťažné prvky síce často poukazoval, no realizovanie takejto koordinácie nebolo v silách jednotlivca. Pri kritike slovníka na túto nekoordinovanosť poukazovali najmä českí lexikografi. Ľudsky bol Štefan Peciar človek mierny, uvážlivý, k mladším pracovníkom sa správal takmer otcovsky.

Za základ výkladového slovníka sa pokladá výber slov a ich hodnotenie. Práve tieto dva aspekty slovníka sa neskôr stali predmetom ostrej kritiky.

Výber sa určil na počet okolo 100-tisíc slov a zásady jeho realizácie sa teoreticky pomerne presne určili hneď v úvode v tom zmysle, že slovník nebude zaznamenávať okrajové slová rozličného druhu, v obmedzenej miere potenciálne odvodené slová atď. Dodáva sa však, že o zachytení alebo nezachytení takýchto slov rozhoduje ich frekvencia. Práve v tomto bode prišlo v slovníku k dosť veľkej nevyváženosti, pretože pramene slovníka nepredstavovali celkom spoľahlivú a objektívnu východiskovú bázu. Boli také, aké v tom čase azda mohli byť: boli to excerpty z diel literárnych klasikov, menej zo súčasných autorov, chudobné z publicistiky i odbornej literatúry a celkom chýbali pramene zo živého hovorového jazyka. Ak porovnáme vtedajších (síce výberových) 3,5 milióna excerpčných lístkov s dnešnými stámiliónovými textami v Slovenskom národnom korpuse, je očividné, že výsledný obraz slovnej zásoby musel byť do istej miery skreslený. Skresľujúci bol nielen preto, že mnohé slová chýbali, ale aj preto, že autori podliehali tlaku, fascinácii materiálu a že nebola odvaha obchádzať doložené doklady, naopak, okrajové slová, rozličné poetizmy, slová prebraté z češtiny v literárnych výtvoroch (nie v živom jazyku) sa dokladali bohatými citátmi ešte aj z jazyka štúrovcov, aby sa potvrdila ich reálnosť.

Táto stránka slovníka sa neskôr stala vďačným objektom kritiky. Boli to slová ako dôtka, delník, domok, dosavádny, škádliť, ačpráve, saňa, bláhový, válka a pod., teda slová, ktoré do výberu slov súčasnej slovnej zásoby nepatrili.

Druhou závažnou zložkou pri opise slovnej zásoby je hodnotenie slov. Dnes je tento aspekt lexikografickej práce už do hĺbky vypracovaný v početných štúdiách, čo sa odráža napríklad aj pri používaní funkčných kvalifikátorov v prvých dvoch dieloch Slovníka súčasného slovenského jazyka. Pri prvom opise slovenčiny sa však nebolo o čo opierať. Jestvovala istá dosť silná tradícia pri hodnotení slov z hľadiska normy, t. j. z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti lexikálnych jednotiek, ale problémy príslušnosti k jednotlivým štýlom a štýlovým vrstvám neboli ešte teoreticky dosť rozpracované. Týka sa to vymedzenia hovorového štýlu, citovohodnotiacich kvalifikátorov, ďalej kvalifikátorov označujúcich časové hľadisko (historizmy, archaizmy, zastarané, zastarávajúce slová, slová z predchádzajúcej spoločensko-politickej éry) a napokon sa to týka kvalifikátorov vymedzujúcich slová na základe teritoriálneho hľadiska (v najnovšom slovníku sa vhodne využívajú označenia ako etnografizmy a regionalizmy).

Všetky tieto aspekty lexikografi riešili jednotlivo, vychádzajúc z úrovne vlastného poznania a, pravdaže, v spolupráci s hlavným redaktorom, ktorý mal posledné slovo. Novátorské, vlastne prvé bolo spracovanie odbornej vrstvy slov. Nebolo síce také presné, ako je to vo vychádzajúcom veľkom slovníku, kde sa presne definuje označenie „odborné slovo“ a používajú sa skratky jednotlivých odborov aj v rozličných kombináciách, pričom sa ešte osobitne vyčleňujú profesionalizmy, ale jednako slovník priniesol kompletný pohľad na túto štýlovú vrstvu jazyka a vymedzil používanie termínov v jednotlivých odboroch. Umožňoval to aj vtedajší nebývalý rozkvet terminológie na Slovensku – zakladali sa komisie pri jednotlivých odboroch, vychádzali početné terminologické slovníky s definíciami termínov a v ústave jestvovalo terminologické oddelenie s vedúcim Jánom Horeckým, ktorý bol pre autorov stálym konzultantom a celý slovník z terminologickej stránky redigoval.

Ak som spomenula hodnotenie a výber slov v slovníku ako najzávažnejšie zložky, hneď za nimi k nim treba priradiť opis gramatických vlastností slov. Treba si uvedomiť, že slovník vznikal paralelne s dielom Morfológia slovenského jazyka, preto nejestvovala ešte možnosť opierať sa o tento syntetizujúci opis gramatických charakteristík slov.

Tu pomáhala predovšetkým erudovanosť hlavného redaktora, ale autori sa často obracali aj na pracovníkov gramatického oddelenia a konzultovali o jednotlivých problémoch s nimi. Boli to práve autori pripravovanej Morfológie slovenského jazyka – Jozef Ružička, Ján Oravec a Gejza Horák. V záverečnej kritike slovníka odzneli od nich kritické slová na adresu hlavného redaktora v tom zmysle, že nerešpektoval výsledky súčasného teoretického výskumu. Všeobecne sa v slovníku pri uvádzaní gramatických charakteristík vyskytuje nejednotnosť, ktorá vyplývala jednak z nedôslednej koncepcie a jednak z úsilia uvádzať tie tvary, pri ktorých je možné kolísanie v povedomí používateľa.

Celkový obraz slovníka dopĺňa jeho 6. diel, ktorý vyšiel s trojročným odstupom a obsahuje doplnky a dodatky. Pri doplnkoch autori nemali poruke nový materiál (alebo iba málo), takže išlo skôr o akési paberkovanie, o náhodné dopĺňanie novších slov a o slová, ktoré vypadli omylom pri manipulácii s excerpčnými lístkami (také boli slová ohlas, viať, povestný).

Osobitným prínosom je však druhá časť s názvom Dodatky. Obsahuje zoznam osobných mien (autorka Elena Smiešková), ktorý prvý raz zachycuje aj ich domáce podoby (hypokoristiká) a uvádza ich skloňovanie. Novátorská je časť spracúvajúca slovenské miestne názvy s príslušnými prídavnými menami a od miestnych názvov utvorené obyvateľské mená. Autor Eugen Jóna v nej uvádza štandardizované podoby utvorené striktne podľa slovotvorných zákonitostí, nehľadiac na miestny úzus (azda len s výnimkou modranský, Modranka namiesto modriansky, Modrianka). Tento zoznam sa stal východiskom všetkých ďalších prác v obyvateľských menách a prídavných menách utvorených od miestnych názvov. Dnes sa vplyvom všeobecného úzu oprávnene pripúšťajú aj nesystémové podoby, ako napr. v najnovšom slovníku varianty lučenský/lučenecký, hlohovský/hlohovecký, kým v Slovníku slovenského jazyka sa kodifikovali iba systémovo utvorené podoby lučenský, hlohovský.

Treba poznamenať, že Štefan Peciar ako hlavný redaktor sa v tejto časti slovníka prejavil ako prísny kodifikátor.

Podobný ráz má aj oddiel, ktorý vypracoval František Kočiš pod názvom Zemepisné názvy. Aj tu ide o priekopnícky čin s dosahom na používateľov slovenčiny, pretože sa tu kodifikujú jednak gramatické tvary pri skloňovaní názvov cudzích miest, krajín, riek a jednak podoby cudzích obyvateľských mien a príslušných prídavných mien.

Pri hodnotení prác na SSJ nemožno obísť rok dokončenia 5. dielu a historické súvislosti. Šesťdesiate roky boli obdobím politického uvoľnenia a tak sa dostávali na povrch témy, ktoré boli predtým tabuizované. V časopise Kultúrny život, ktorý mal mimoriadny spoločenský dosah, sa rozprúdila diskusia o jazykovej kultúre a vývinových tendenciách spisovnej slovenčiny. Podstatou diskusie bol spor o tom, či má slovenčina smerovať k zbližovaniu s češtinou, alebo sa má vyvíjať vlastným, autonómnym spôsobom. Predstaviteľom prvého prúdu bol Štefan Peciar zastávajúci ideu „nehateného vývinu“ slovenčiny. Vychádzal z teórie tzv. priemerného úzu, ktorá sa formulovala v Pražskom lingvistickom krúžku. Jej automatická aplikácia na slovenské pomery však nebola na mieste, lebo čeština nebola pod tlakom iného jazyka (treba spomenúť, že všetky finálne výrobky sa označovali v Česku, tam boli generálne riaditeľstvá, slovenčina bola pod vplyvom mediálnej češtiny, filmov dabovaných v češtine atď.). Spoločnosť žiadala od jazykovedcov rozhodnejšie regulatívne zásahy – najmä smerom k rozhraničeniu slovnej zásoby slovenčiny a češtiny. Predstaviteľmi týchto požiadaviek boli Zora Jesenská a Ján Ferenčík. Rozdielne názory panovali aj v samotnom Jazykovednom ústave.

Štefan Peciar ako vedúci pracovník bol vlastne povinný obhajovať vládnucu ideológiu zbližovania jazykov. Treba však pripomenúť, že slovník často musel na Ústrednom výbore strany brániť, keď napríklad vôbec nemal vyjsť 5. zväzok, pretože jeden člen autorského kolektívu emigroval, alebo musel obhajovať abecedu, keďže za heslom marxizmus-leninizmus nasledovalo slovo máry. Dnes je to úsmevné, vtedy politická realita.

Na druhej strane sa v ústave formovala skupina, ktorá mala nielen iné názory v tejto veci, ale zamýšľala zmeniť aj vedenie ústavu – v súlade s pohybmi v celej spoločnosti. Zmena vedenia sa, pravdaže, mohla zmeniť iba na straníckej pôde. Tu zohrala – síce takmer anonymnú, ale o to závažnejšiu úlohu vtedajšia vedúca straníckej skupiny Viera Slivková, ktorá napokon ovplyvnila stranícke kruhy v prospech Jozefa Ružičku, ktorý bol už vtedy prirodzenou vedúcou osobnosťou ústavu. Ako hlavný dôvod na výmenu riaditeľa, ktorým bol Štefan Peciar už 15 rokov, mala byť vlastne kritika diela na čele s jeho hlavným redaktorom. Ostrosť kritiky teda mala aj iné dôvody ako len odborné – možno ich nazvať politickými. Mlčanie autorov slovníka pri búrlivej kritike na smolenickej konferencii podmienila dilema medzi obhajobou vlastnej práce a všeobecným želaním zmeniť vedenie a smerovanie ústavu.

Konferenciu o Slovníku spisovnej slovenčiny usporiadanú v júni 1965 v Smoleniciach vyvolali teda jednak verejné diskusie o vývinových tendenciách spisovnej slovenčiny a jednak potreba popredných jazykovedcov vyjadriť sa o tomto významnom diele. Hlavný oponentský posudok predniesol Eugen Pauliny ako najväčšia autorita slovenskej lingvistiky. Popri uznaní slovníka ako diela celonárodného významu a veľkého lexikografického diela sa sústredil na kritiku pri hodnotení slovnej zásoby. Išlo mu o zistenie, či sa postupovalo správne pri zisťovaní normy spisovného jazyka a do akej miery sa správne zachytávala kodifikácia. Zdôrazňoval, že spisovný jazyk sa kultivoval už v 19. storočí, potom v martinskom centre, napokon v tridsiatych rokoch. Slová, ktoré sa pokladali za chybné (išlo zväčša o čechizmy) a z používania vypadli, sa v slovníku označovali ako zastarané, resp. knižné zastarané. Inde sa uviedol iba český pôvod.

Poznamenávam, že pôvod slova normatívne nediskvalifikuje dané slovo, pretože tak by museli byť napríklad všetky slová latinského pôvodu označené skratkou pôvodu (lat.) nespisovné.

Tento problém napokon pretrváva aj v súčasne vychádzajúcom slovníku. Kritik apeloval na odvážnejšie použitie vlastného jazykového citu, lebo išlo o slová nesprávne, o jazykové chyby, ktoré do slovníka buď nepatria, alebo ich treba označiť za nespisovné. Lingvista (lexikograf) je aj normotvorcom, či chce, alebo nie, pretože každý slovník sa o normatívnosti (aj nechtiac) vyjadruje. Normatívna zložka je vnútornou stránkou slova – tak ako je ňou zložka gramatická, výslovnostná, významová, štylistická atď. Patrí však pre lexikografa k najnáročnejším, preto niet sa čo čudovať, že pri prvom kompletnom opise slovnej zásoby slovenčiny, pri nedostatku ucelenej teórie spisovného jazyka ostali niektoré body nedoriešené. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v ďalšom stručnom výkladovom slovníku sa špecifikovala istá časť nespisovných slov ako subštandardná vrstva, ktorá tvorí citlivú líniu medzi spisovnými a nespisovnými slovami. Označenie subštandardných slov sa sprvu prijímalo s rozpakmi, keďže ich protipól – spisovná lexika sa v našej terminológii neoznačuje ako štandardná (pripomínam, že v Horeckého stratifikácii sa štandardná vrstva nekryje so spisovnou), no potreba vyčleniť prostriedky formujúcej sa štýlovej vrstvy za hranicami spisovného jazyka bola nástojčivá a ukázala sa ako potrebná aj v najnovšom slovníku.

Na konferencii sa popri kritike používania krycieho označenia slov ako zastaraných a knižných zastaraných pozornosť kritikov sústredila na charakteristiku slov ako nárečových, krajových a ľudových, ktoré sa tým činom ako nespisovné vysúvali zo spisovného jazyka. Slovník za nárečové označuje mnohé expresíva, ako aj slová bez spisovného náprotivku, Kritici celkom zamietli označenie ľudové a krajové slová. Ako dôsledok týchto jednoznačných výhrad sa v rokoch 1967 – 1973 v časopise Kultúra slova uverejňovala rubrika Čítame Slovník slovenského jazyka. Jej zmyslom bolo podrobne analyzovať slovník v dvoch spomenutých bodoch: po prvé v hodnotení neadaptovaných bohemizmov (v tomto prípade išlo o „neodôvodnené rozširovanie hraníc“ spisovného jazyka a po druhé v hodnotení slov v slovníku označených ako ľudové, krajové alebo nárečové (v tomto prípade išlo o ochudobňovanie spisovného jazyka). Autorom týchto kritických rozborov – dovedna išlo o šesťdesiat článkov – bol Milan Urbančok s kolektívom stálych spolupracovníkov. Je to poučné čítanie pre každého lexikografa, pretože problémy sa opakujú, hoci mnohé závery sú už neaktuálne. Treba uviesť, že že na smolenickej konferencii sa o spornej kodifikácii nespisovných slov a o preceňovaní informatívnej zložky slovníka súhlasne vyjadrili takmer všetky špičky vtedajšej i slovenskej jazykovedy – popri Eugenovi Paulinym aj Jozef Ružička, František Miko, Jozef Mistrík, Anton Habovštiak, Gejza Horák, Ján Oravec a ďalší. Ján Horecký, ktorý po celý čas na slovníku spolupracoval, tiež spochybnil kritérium úzu a zdôraznil potrebu „solídnej teórie spisovného jazyka“.

Štefan Peciar v odpovedi na najzávažnejšie výhrady k slovníku poukazoval na plynulosť hraníc medzi spisovnými a nespisovnými výrazovými prostriedkami, s čím súviseli aj ťažkosti pri ich hodnotení, pretože normatívne hodnotenie nie je natoľko ustálené, ako je napríklad gramatická norma. Odmietal akékoľvek podozrievanie z vedomého zámeru umelo rozširovať spisovný jazyk (vrstvami zastaraných a knižných zastaraných slov) alebo naopak, ochudobňovať ho (označovaním slov ako nárečových, krajových a ľudových).

Z celej diskusie o Slovníku slovenského jazyka sa mohli poučiť nasledujúce generácie lexikografov, pričom najväčším tromfom na strane Štefana Peciara ostáva rekordne dokončený náš prvý výkladový slovník. Jeho prirodzené nedostatky a chyby odvial čas a ostalo dielo, ktoré už vyše polstoročie slúži ako základný prameň pri poznávaní slovenčiny.

Štefan Peciar zomrel vo veku 76 rokov v januári 1989. Česť jeho pamiatke!


Poznámka: Odborný článok prešiel textovou úpravou. Celý článok s bibliografiou a citačnými odkazmi nájdete tu: ŠTEFAN PECIAR a moderná lexikografia. Bratislava: VEDA 2014. 528 s. ISBN 978-80-224-1416-6. Viac tu: PDF.

Grafický návrh: Michaela Majerčíková
Textová úprava: Kristína Bobeková