„Príklad jeden, ktorí je opravďiví, platí vjac ňež ťisíc ríchle zapadajúcich slov.“ (Ľudovít Štúr, 1842)*

Ľudovít Štúr

*Povestný výrok vyslovil Ľudovít Štúr počas svojej reči v Ústave v roku 1842 a je zachytený v diele Ľudovít Štúr. Dielo v piatich zväzkoch z pera Jozefa Ambruša. Na preklad výroku do štúrovčiny bol použitý automatický prekladač do štúrovskej slovenčiny dostupný na: https://www.juls.savba.sk/ludevit/.

V roku 2017 vyšiel odborný článok Ambície, doxy a paradoxy Ľudovíta Štúra z pera popredného slovenského lingvistu Pavla Žiga v zborníku Jazykovedné dielo ĽUDOVÍTA ŠTÚRA v historických a súčasných interpretáciách. Profesor Žigo zasvätil svoje vedecké bádanie výskumu vývinu slovenského jazyka, dialektológii, porovnávacej slovanskej jazykovede, všeobecnej jazykovede a dejinám spisovnej slovenčiny.

Interpretácie životov a diel významných osobností sú podmienené úrovňou poznania predmetu záujmu, vedomím interpretátora o ňom, o historických okolnostiach, do ktorých ho zaraďuje, resp. o snahe nájsť nové skutočnosti a vzťahy, ktorými by doplnil predchádzajúce poznanie. Život, veci, javy a súvislosti sa tak, v rámci novej interpretácie, každý snaží vidieť čo najobjektívnejšie, napriek tomu sa vedome aj nevedome dostáva do situácie, v ktorej sa nemôže vyhnúť vlastnej prizme pohľadu. Takýto postoj môže byť dobrý, podnetný, inšpiratívny aj obohacujúci. Úvahy o živote a diele Ľudovíta Štúra odvíjame od snahy začať ich odkazom na filozofickú reflexiu „doxa/paradoxa“, v duchu myšlienky o spätne pôsobiacich vývinoch. Aké majú v živote Ľudovíta Štúra miesto doxy verzus paradoxy, čím boli, ako sa v ňom prejavili spätne pôsobiace výviny?

Doxy sú nastolené bežné mienky spoločenského, duchovného a politického života.

V polovici 30. rokov sa pre Ľudovíta Štúra – ako každé doxy – stávali neznesiteľné. V takejto situácii vždy vzniká vnútorná potreba oslobodiť sa od neznesiteľnosti, postuluje sa paradox, neskôr sa tento paradox stáva otravným, stáva sa novou skamenelinou, novou doxou; a človek ide ďalej, k novému paradoxu. Praktizujúci či nepraktizujúci veriaci aj ateisti si musia uvedomiť priveľa „neznesiteľných“ mienok v Štúrovom vnútornom svete a mali by vnímať Ľudovíta Štúra na pozadí historických, spoločenských, politických, ale najmä konfesionálnych okolností.

Vhodným východiskom takýchto úvah sú v súvislosti s osobnosťou a životom Ľudovíta Štúra 30. roky 19. storočia: pre Ľ. Štúra doxou, prijateľnou z tradičného aspektu, bola čeština ako bohoslužobný jazyk prostredia, v ktorom vyrastal a formovalo sa jeho duchovné vedomie. Prítomné však bolo aj paralelne sa rozvíjajúce vedomie o cudzosti tohto jazykového systému v nekonfesionálnej komunikácii evanjelikov a tradície slovenského jazyka, jeho kodifikovanej podoby, rozvíjajúce sa niekoľko desaťročí v konfesionálne odlišnom prostredí, v duchu bernolákovských tradícií. Odrazilo sa to neskôr v spise Nárečja slovenskuo: „Dokjal buďe medzi namí toto rozčesnuťja trvať, doťjal buďe život náš len trhaňina, doťjal sa budú o nás proťivňíci oťjerať a nám v najšlechetňejších prácach prekážať, doťjal sa ňepostavíme ako Slováci a zo života nášho pospolitjeho ňič nebuďe. Prestať teda musí toto rozčesnuťja a nastať musí bratskuo spojeňja. Či ňje pravda, že sme sa do teraz s bratmí našimí katolíckimí jeden druhjeho straňili...“

Zvýšenie napätia slovenčiny vo vzťahu k češtine spôsobil výnos z roku 1832 o cielenej maďarizácii slovenského obyvateľstva, a to aj v náboženskej sfére, po nástupe grófa Karola Zaya do funkcie generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi. Karol Zay vyhlásil úplné pomaďarčenie slovenských evanjelikov v Uhorsku ich spojením s kalvínmi v únii. Toto rozhodnutie bolo paradoxom nielen zo spoločenského hľadiska, ale zvyšovalo napätie z hľadiska základného atribútu reformácie – zrozumiteľnosti kázaného slova v materinskom jazyku. Okrem konfesionálnej sféry – celkom prirodzene – vyšlo mimoriadne intenzívne aj za hranice konfesionálneho prostredia.

Rozpory historickej, spoločenskej, politickej, národnostnej, konfesionálnej a jazykovej povahy boli spúšťacím mechanizmom zmien. Umocňovali ich nové nároky na jazyk – živý jazyk s dominanciou ústnej slovesnosti, národných dejín, veď nastupoval romantizmus.

Pod vplyvom nemeckej filozofie a jazykovedy postuloval Ľudovít Štúr prototyp jazyka s dominanciou diferenciačných, dištinktívnych znakov a s predpokladom, že ide o jeho funkčnú podobu z hľadiska používateľov aj postavenia v rámci slovanských jazykov. Štúrov intelekt prevýšil náboženskú transcendentálnosť a aj konfesionálny vzťah k bohoslužobnému jazyku a súhrn týchto okolností sa pre neho stal doxou.

Zakrátko však narazil na paradox – koncepčnú, síce konzervatívnu, ale konfesionálne a tradíciou posilnenú integračnú funkciu biblickej češtiny a na odlišnú koncepciu jazyka a národa v ponímaní, interpretácii a aktivitách Jána Kollára. Ten v liste zo 7. januára 1846 obvinil Ľudovíta Štúra z narúšania slovanskej svornosti: „...jeli ten nesvorný, kdo třistoletau cestau i dále w pokoji pokračowati chce a radí, čili ten, kdo od té staré cesty i sám odskakuje i jiné k tomu swádí a táhne? Tropíli ten neswornost, kdo pracuje na sjednocení a spoludržení, na lásce, na přátelskem spojení a žití; čili ten, kdo pracuje na různení, trhání, rozdrobování, na rozívání nenávisti proti Čechům a jiným bratrům, s nimiž náš swazkem krwe i řeči sám bůh sjednotil?“

Evanjelický farár Ján Kollár, pôsobiaci v Pešti ako kazateľ (neskôr na univerzite vo Viedni), upozornil Ľudovíta Štúra v čase vznikania nového spisovného jazyka na potenciálny konflikt v otázke liturgického jazyka evanjelikov. Na obranu biblickej češtiny v tejto role uverejnil výzvu k odporcom Štúrovej slovenčiny: „wy wšichni nyní ještě žijíci duchowní a kněží, kteří we chrámech w biblické řeči kážete a katechisujete..., slyšte poprawný ortel swůj od pana Štúra: wy jste dle něho jen pohlcowatelé a bořitelé žiwota wlastního kmene.“ Ďalšie časti Kollárových myšlienok v zborníku Hlasowé obsahujú množstvo invektív na adresu Ľudovíta Štúra: „podle tohoto nowého, neslýchaného ewangelium, běda! Běda Wám samému, pane Štúre! Wy sám ste wětew pod sebau uťal, Wy sám ste hůl nad wlastní hlawau zlámal...“

Ľudovít Štúr už 20. mája 1846 označil Kollárov príspevok v liste Andrejovi Sládkovičovi za „infámnu slovenčini pohanu“ a vyzval všetkých zástancov štúrovčiny na jej verejnú obranu a na aktívny odpor proti názorom prezentovaných v spise Hlasowé... V citovanom liste Andrejovi Sládkovičovi z 20. mája 1846 Ľudovít Štúr píše, že „...bi sa už naši mali ťjež opásať mečom pravdi... za drahí život kmena nášho.“

Vystúpenia Ľudovíta Štúra na uhorskom sneme boli ambíciou, cielenou snahou o adekvátne spoločenské, politické, národnostné, jazykové postavenie Slovákov, mierili k novej doxe – prijateľnému optimu. Vypukla však revolúcia 1848/1849 so silným prejavom spätne pôsobiaceho „vývinu“ s paradoxnými dôsledkami, ktoré viedli k inému uvedomovaniu si slovanskej jednoty a z nej vyplývajúcich kompromisov: došlo ku konfliktu s ambíciami, ktoré Ľudovít Štúr deklaroval pri kodifikácii jazyka v roku 1846.

Reakcie na pôvodné uzákonenie spisovnej slovenčiny, spoločenský vývin po revolúcii 1848/1849 a v nemalej miere aj jazyková situácia poukázali na potrebu upraviť niektoré pôvodné znaky jazyka.

Postoj Štúrovej generácie k podobe kodifikovaného jazyka ovplyvnila aj zmena spoločenskej situácie: pod vplyvom novej spoločenskej paradigmy a aj pod vplyvom predrevolučných reakcií na Štúrovu kodifikáciu z roku 1846 začali sa klásť na jazyk nové nároky. Ich podstata vyplývala z prehodnotenia pôvodných kritérií a čiastočne z nového postavenia Slovákov a Slovanov vo všeobecnosti v monarchii v porevolučných rokoch 1848 – 1849. Reguláciu pôvodných kodifikačných kritérií vyvolala potreba zmierniť nefunkčné diferenciačné kritériá stredoslovenského jazykového základu (zakončenie nominatívu singuláru neutier na -ja: nárečja, adjektívna koncovka nominatívu singuláru typu peknuo, podoby minulého času slovies typu padnuv, sadnuv), ale ja uvedomenie si takých znakov jazyka, ktoré by rešpektovali spoločný slovanský základ jednotlivých slovanských jazykov a jazykovo by integrovali Slovanov v porevolučnej situácii.

Výsledkom týchto snáh sa stalo známe stretnutie predstaviteľov jednotlivých koncepcií spisovnej slovenčiny a konfesií – evanjelikov Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, M. M. Hodžu a predstaviteľov katolíckej konfesie J. Palárika, A. Radlinského, Š. Závodníka a M. Hattalu dňa 21. októbra 1851. Predmetom ich rokovania bolo hľadanie funkčného prototypu slovenského spisovného jazyka, takej jeho podoby, ktorá by rešpektovala kultúrne a spoločenské funkcie národného jazyka a ktorá by bola v porevolučnej situácii integračným činiteľom jeho nositeľov bez ohľadu na konfesiu a stavovskú príslušnosť. Východiskom tohto prototypu sa stala Štúrova podoba slovenčiny s pravopisnými a čiastočne aj systémovými úpravami, týkajúcimi sa inventára hlások a gramatických tvarov.

Vtedajšie kompromisné riešenia v pravopise, hláskosloví či gramatike nemožno hodnotiť zo súčasného pohľadu, ale treba ich vnímať z hľadiska vtedajšej situácie, potrieb a perspektívy.

Prijatím Krátkej mluvnice slovenskej v roku 1852 sa v rozplývajúcej sa predstave o postavení Slovákov a ostatných slovanských národov v mnohonárodnom štáte nenaplnili ani pôvodné Štúrove predstavy o podobe, povahe a funkcii národného jazyka. Pre Ľudovtía Štúra išlo aj napriek jeho vonkajšiemu súhlasu o priveľa zmien do jeho jazykového prototypu z roku 1846. Po formálnej aj obsahovej stránke sa v rozpore s prototypom z roku 1846 začalo rozlišovať y – i, ý – i, odstránilo sa dôsledné označovanie mäkkosti spoluhlások v slabikách s de, te, ne, le, di, ti, ni, li, v pravopise sa prestalo rešpektovať spodobovanie typu úski, bosk, bes aj zhoda pravopisu s výslovnosťou gramatických koncoviek chlapou, sinou, kriuda, dáuno, rouní, reformou sa do fonologickej štruktúry aj pravopisu zaviedli hlásky ä (v Štúrovej kodifikácii mekí, ňeďela, resp. svatí), dlhé é (pôvodne v adjektívnych paradigmách bola dvojhláska, ktorá sa zapisovala dvoma grafémami), zaviedla sa dvojhláska iu (namiesto nej mal Štúr dlhé ú), kodifikovalo sa mäkké ľ. Výrazné boli aj zmeny v tvarosloví: v prvom páde jednotného čísla podstatných mien stredného rodu stredoslovenské tvary nárečja ustúpili podobe nárečie, tvary adjektív stredného rodu v nominatíve singuláru s koncovkou -uo (Slovenskuo) sa zmenili do podoby slovenské (malým písmenom na začiatku slov odvodených od vlastných mien), v siedmom páde množného čísla sa dlhá koncovka typu prjaťelamí, sluhamí, ženamí zmenila na krátku, v skloňovaní prídavných mien koncovky s dvojhláskou je (novjeho, novjemu) ustúpili podobám s novozavedeným dlhým vokálom é (typ nového, novému), prídavné mená patriace podľa Ľudovíta Štúra do mäkkého deklinačného vzoru (predňí, stredňí, horňí rovnako ako mäkké typu cudzí) sa rozdelili do mäkkého a tvrdého vzoru. Minulý čas slovies so štúrovskou podobou neurčitkovej tematickej morfémy -uva-, (typ kupuvať, t. j. sadnuv, kvitnuv) popri variantných tvaroch sadol, kvitol reformou štúrovskej kodifikácie pripúšťal len súčasnú podobu l-ového príčastia, t. j. len typ sadol, kvitol.

Ako vidno, zmien oproti východisku z roku 1846 bolo pre Ľudovíta Štúra priveľa. Možno ich vnímal ako funkčné, potrebné či s ohľadom na spoločenskú situáciu žiaduce, vnútorne však pociťoval napätie, ktoré by dnešná jazykoveda označila pojmom inakosť, pretože podstata jeho východiska z polovice 40. rokov bola koncepčne aj funkčne iná.

V modranskom prostredí – po bratovej smrti 13. januára 1851 – a pod policajným dozorom a s vedomím množstva nenaplnených ambícií Ľudovít Štúr nadobudol pocit exilu. Dvojakého: spoločenského aj súkromného. Slovami súčasnej vedy to možno „sucho“ vysvetliť tak, že prototypovým exemplárom, ktorýv roku 1846 deklaroval Ľudovít Štúr vo svojich návrhoch na kodifikáciu, sa nedosiahol žiaduci prototypový efekt. Časť formálnych znakov aj systémových prvkov bolo potrebné z funkčného aj historicko-strategického hľadiska zmeniť, nesplnili sa ani ambície z mladších rokov života: uskutočniť politické, resp. štátoprávne zmeny či zámery.

Ľudovít Štúr bol veľmi dobre vzdelaný v histórii, jazykovede, teológii aj politike a veľmi dobre si uvedomoval mocenskú stratégiu a politiku v porevolučných rokoch, ale aj nemožnosť uskutočniť svoje ambície, premeniť ich na doxy. Tento pocit umocňovalo aj vedomie chýbajúceho dostatočne silného duchovného, nielen konfesionálneho, ale najmä kultúrneho a národného centra s intenzívnymi aktivitami, ktorými by sa prejavovalo vedomie spoločných záujmov a jednoty. Fiktívnym únikom z tejto skepsy, prežívanej v prostredí Modry, sa v tom čase stal nadlho zabudnutý a rozlične interpretovaný spis Das Slawenthumund die Welt der Zukunft, napísaný začiatkom roku 1851, t. j. práve v období, v ktorom sa schyľovalo k reforme kodifikácie slovenského jazyka z roku 1846.

Ťažko možno prijať myšlienku o tom, že v prípade spisu Das Slawenthumund die Welt der Zukunft išlo o Štúrov politický testament, nielen preto, že tento text bol pre slovenskú spoločnosť málo známy, ale najmä preto, že Ľudovít Štúr si uvedomoval, že hľadanie opory v Rusku ako slovanskej veľmoci nebolo v tom čase reálne ani napriek duchovným hodnotám časti ruskej inteligencie, ktorej silnou protiváhou bola feudálna zaostalosť jeho rozsiahleho vidieka. Túto myšlienku umocňovali osudy ruských debakristov spred viac ako dvoch desaťročí, tematika Gribojedovovho, Lermontovovho či Puškinovho zbytočného človeka, ústiaca neskôr až do Gončarovho Oblomova, ale aj osudy ilýrskeho hnutia Ljudevita Gaja a i. Oporou, aj to retrospektívnou vo vzťahu k východným Slovanom, bolo len ich pevné puto v jednej viere, žiaľ, aj hmlistá perspektíva ústiaca do definitívnej dezilúzie a do straty ambícií v duchovnej či mocenskej opore Ruska, najmä po porážke ruských vojsk v Krymskej vojne v roku 1855 a po strate jeho veľmocenského postavenia.

Svoju celoživotnú skepsu vyjadril Ľudovít Štúr v liste 27. októbra 1855 kniežaťu F. M. Rajevskému slovami „my rabotajem i ničto neimejet uspecha…, … my žalostny i neznajem, kakutešiťsia…“ Tieto skeptické slová napísal Ľudovít Štúr aj v presvedčení, že budúcnosť slovanstva má v konkrétnej historickej situácii len ďalekú prespektívu. Slovanstvu v nadnárodnom ponímaní v polovici 50. rokov 19. storočia chýbali výrazné osobnosti rovnakého zmýšľania a s intenzívnou spoločenskou hybnou silou. Súhrn týchto okolností znamenal pre Ľudovíta Štúra priveľa strát oproti jeho predstavám zo začiatku 40. rokov.

Poznatky o doxách a paradoxoch v živote Ľudovíta Štúra možno zhrnúť do niekoľkých myšlienok: snahy o presadenie jazykových požiadaviek a politických potrieb národa v duchu vystúpení Ľudovíta Štúra na sneme neboli úspešné. Z hľadiska potrieb a nárokov na jazyk bol Štúrov zámer o kodifikovanie novej podoby slovenčiny posunom konzervativizmu od klasicistického ponímania jazyka k preferovaniu jeho živej podoby. V prvej polovici 50. rokov 19. storočia vyústila táto snaha v nežičlivej politickej situácii do konfesionálneho konsenzu a splnila výraznú úlohu jazyka – prostredníctvom jazyka zjednotila národ bez ohľadu na konfesiu či stavovskú príslušnosť.

Veľkosť, ktorou Ľudovít Štúr zasiahol do poznania národného jazyka, nebola v stabilite kodifikačných kritérií, tie sa s odstupom času modifikovali konsenzuálnou dohodou v októbri 1851. Posunom v poznávaní jazyka bol Štúrov nový interpretačný prístup – významové hodnotenie prvkov jazykového systému, najmä slovies. Jeho priekopnícky pohľad na sémantiku slovesa čakal dlhé desaťročia na pokračovateľov vo výskume a jeho rozvoj (nadviazal naň až Eugen Pauliny svojou prácou Štruktúra slovenského slovesa z roku 1943).

Táto stránka Štúrovej jazykovednej činnosti je svedectvom rešpektovania nových prístupov chápania jazyka a schopnosti spájať jazykovedné bádanie s filozofickými poznatkami. Ľudovít Štúr by to pravdepodobne nebol schopný vyjadriť bez štúdia klasikov nemeckej filozofie a svojich učiteľov jazyka v nemeckom prostredí, ktoré bolo v tom čase v porovnaní so slovanskou jazykovedou a spoločenským myslením o krok vpred.

Koniec Štúrovho krátkeho, ale duchom a skutkami bohatého života, bol poznačený skepsou a preťažený bol pocitom zo stratených ambícií, pocitom osobného aj spoločenského neúspechu, disproporciami medzi očakávaným a skutočným. Ďalší vývin však ukázal, že Ľudovít Štúr bol svojou koncepciou jazyka a funkčnou adaptabilitou jeho prvkov spúšťacím mechanizmom nového procesu vo vnímaní a najmä v rozvoji spisovného jazyka.

V 1. polovici 40. rokov vznikol v osobe Ľudovíta Štúra jazykový, spoločenský, politický, konfesionálny aj osobnostný prototyp. Žiaľ, o 10 rokov v dôsledku spoločenského vývinu paradoxne prerastá do skepsy s dominantnou otázkou: čo z ambícií, z jazykového prototypu sa za Štúrovho života splnilo? Dnešná odpoveď by mohla mať aj podobu: bol impulzom, ktorého sila ostala nezvratná. Stal sa doxou, trvalou mienkou nášho spoločenského, duchovného a politického života.

Ľudovít Štúr zomrel vo veku 40 rokov v januári 1856. Česť jeho pamiatke!


Poznámka: Odborný článok prešiel textovou úpravou. Celý článok s bibliografiou a citačnými odkazmi nájdete tu: Jazykovedné dielo ĽUDOVÍTA ŠTÚRA v historických a súčasných interpretáciách. Bratislava: VEDA 2017. 208 s. ISBN 978-80-224-1565-1.

Grafický návrh: Michaela Majerčíková
Textová úprava: Kristína Bobeková