Zvykli sme si myslieť, že slovenčina je rodovo neutrálna. Že mužský rod v označeniach ako „učiteľ“ zahŕňa automaticky aj ženy. Ale je to naozaj tak? Jazykovedkyňa Lucia Molnár Satinská upozorňuje, že práve táto samozrejmosť – používanie tzv. generického mužského rodu – môže byť pre mnohých ľudí problémom. Prečo? Lebo ich jednoducho v jazyku nepočuť. A kto nie je v jazyku, akoby nebol v spoločnosti.

V čase, keď si čoraz viac uvedomujeme rôznorodosť identity, povolaní či životných príbehov, sa čoraz viac hovorí aj o rodovo inkluzívnom jazyku – teda takom, ktorý nikoho nezabúda menovať. Slovenčina pred týmto fenoménom nestojí bokom – aj keď jej gramatická štruktúra predstavuje isté výzvy, podľa autorky štúdie sa s nimi dá pracovať.

Čo to vlastne znamená?

Rodovo inkluzívna slovenčina nie je novým jazykom. Je to spôsob, ako jazyk používať tak, aby zahŕňal nielen mužov, ale aj ženy a ľudí s nebinárnymi identitami. Inak povedané – je to snaha nikoho zbytočne nevylučovať z prejavu.

To sa môže diať viacerými spôsobmi – niekedy stačí zdvojenie výrazov („vážení kolegovia a kolegyne“), inokedy použitie neutrálnejšej formy („osoby“, „zamestnanectvo“, „publikum“). V písomnej forme sa zasa objavujú formy ako „študent/-ka“ alebo „kandidát*ka“.

Autorka štúdie identifikuje deväť hlavných spôsobov, ako sa dá v slovenčine komunikovať inkluzívne. Nie všetky sa hodia do každého typu textu – niekde je vhodné zdvojovanie, inde zasa opis alebo neutralizácia. Kľúčom je flexibilita a citlivosť voči situácii.

Problém, ktorý nejde jednoducho vyriešiť

Rodovo inkluzívny jazyk je výzvou, pretože zasahuje viac než len gramatiku. Je to jazykový, spoločenský aj identitný problém. Ako píše autorka, nejde len o to, ako „správne“ napísať vetu, ale aj o to, kto sa v nej cíti byť zahrnutý.

Aj preto nejde o problém, ktorý sa dá vyriešiť jedným pravidlom v pravopisnej príručke. Ide o tzv. „záludný jazykový problém“, teda taký, kde neexistuje jediné riešenie – ale existuje veľa možností, ako komunikáciu zlepšiť.

Prečo na tom záleží?

Dnes už vieme, že jazyk nie je len zrkadlo reality – jazyk realitu formuje. Ak v jazyku neexistujú pomenovania pre ženy vedkyne, političky či odborníčky, podvedome ich v týchto rolách ani neočakávame. A ak sa neobjavujú ani v školských učebniciach, na verejných fórach či v médiách, je to tichá správa, že tam „nepatria“.

Aj preto je rodovo inkluzívny jazyk dôležitý. Nejde o jazykový aktivizmus, ale o prirodzené prispôsobenie jazyka realite 21. storočia, v ktorej chceme, aby sa všetci cítili byť súčasťou spoločnosti.

A čo s gramatikou?

Mnohí kritici argumentujú, že slovenčina s jej gramatickými rodmi a pádmi jednoducho nezvládne rodovú neutralitu. Lucia Molnár Satinská však tvrdí opak: aj keď to nie je jednoduché, existujú možnosti – a mnoho ľudí ich už aj využíva.

Príklady? Okrem zdvojovania a prechyľovania sa používajú hromadné pomenovania („čitateľstvo“, „študentstvo“), opisné formulácie („ľudia v publiku“), striedanie rodov („vedkyne tvrdia..., vedci sa zhodujú...“) alebo symboly (hviezdička – „grafik*čka“, lomka – „riaditeľ/ka“).

Zaujímavý je aj trend tzv. nebinárnej slovenčiny, ktorú si vytvárajú najmä ľudia s nebinárnou identitou – často experimentujú s koncovkami, slovesnými tvarmi a novými výrazmi. Hoci zatiaľ ide o „jazyk zdola“, objavuje sa napríklad v umeleckej literatúre či divadle.

Budúcnosť jazyka je otvorená

Rodovo inkluzívna slovenčina nie je ustálený systém – je to živá a vyvíjajúca sa jazyková varieta, ktorá reaguje na potreby spoločnosti. Používajú ju rôzne skupiny: feministky, ľudia s nebinárnou identitou, prekladatelia a prekladateľky, niektoré firmy či médiá.

Dôležité je, že sa jej používanie šíri nielen „zhora“ (napríklad v odporúčaniach medzinárodných inštitúcií), ale aj „zdola“ – od ľudí, ktorí v jazyku hľadajú presnejšie, inkluzívnejšie vyjadrenie svojej identity.

Slová tvoria svet. Tak ich vyberajme vedome.

Rodovo inkluzívny jazyk nie je o politickej korektnosti, ale o ľudskej dôstojnosti. Ak chceme spoločnosť, kde sa každý cíti byť videný a rešpektovaný, potrebujeme aj jazyk, ktorý to umožní. A ten sa nerodí sám od seba – formujeme ho my všetci, každým mailom či článkom, ktorý napíšeme.