Úloha identity v procese jazykovej emergencie
1. 3. 2025 – 31. 12. 2028
Zodpovedný riešiteľ: Roman Soóky
Spoluriešiteľky zo SAV: Mária Mikolajová, Lucia Molnár Satinská, Gabriela Múcsková, Jaroslava Rusinková, Slavomíra Stanková
Spoluriešiteľka mimo SAV: Ľuba Kráľová
Spoluriešiteľská organizácia: Múzeum rusínskej kultúry Slovenského národného múzea
Program a čislo projektu: VV-MVP-24-0243
Anotácia: S rastúcim spoločenským povedomím o potrebe rovnosti a rešpektu rastie i záujem jednotlivcov meniť svoje rečové správanie, jazykové postoje, spochybňovať stereotypy alebo sa dokonca vyhýbať niektorým (zastaraným) výrazom, ktoré by mohli byť vnímané ako urážlivé. Cieľom projektu je preto preskúmať, ako sa identita používateľov jazyka odráža vo vytváraní nových variet alebo v ich zániku. Charakteristickým koncepčným aspektom projektu je výskum jazyka v medziach ekolingvistiky, ktorá umožňuje zachytiť jazyk v širšom evolučnom kontexte, prijíma sa preto naturalizovaný pohľad na jazyk. Rámcový cieľ projektu zahŕňa tri výskumné perspektívy: (1) skúmanie rodovo inkluzívnej slovenčiny, (2) analýzu komunikačnej praxe v slovenských nárečiach a (3) štúdium sebaprezentácie Rusínov v slovenskom kontexte. Tieto výskumné perspektívy zahŕňajú nárečia ako teritoriálnu varietu, rodovo inkluzívnu slovenčinu ako národne uplatniteľnú komunikačnú iniciatívu a rusínčinu ako odlišný jazyk, o ktorého uznanie však museli jeho používatelia bojovať desaťročia. Projekt sa teda usiluje odstrániť medzeru v existujúcom výskume o tom, ako ľudia na Slovensku prežívajú a vyjadrujú v komunikácii svoju identitu (rodovo inkluzívna slovenčina, slovenské nárečia a rusínčina tvoria v projekte materiálovú bázu výskumu). Projekt vychádza z tézy, že prežívaná identita formuje jazykový prejav týchto používateľov, čo vedie k jeho odlišnosti od jazykovej normy. Štandardná slovenčina totiž nenapĺňa ich komunikačné potreby, a preto sa od nej prirodzene odkláňajú. Práve tento odklon je ústredným predmetom projektu.
Ako jazykom vyjadrujeme, kým sme?
Jazyk nie je len nástroj, ktorým si dohadujeme stretnutia či vybavavujeme objednávky v obchode. Je aj odrazom toho, kým sme – čo prežívame, čomu veríme a ako chceme, aby nás vnímali ostatní.
Mnohí dnes vnímajú spisovnú slovenčinu ako priúzky jazykový rámec na vyjadrenie každodennej pestrosti a spoločenskej rozmanitosti, v ktorej žijeme. Aj preto čoraz viac ľudí používa jazyk, ktorý im je bližší – či už v nárečiach, alebo v nových, osobnejších spôsoboch vyjadrovania.
Práve týmto zmenám sa venuje náš výskumný projekt. Zaujíma nás, ako ľudia na Slovensku jazykovo prejavujú svoju identitu a prečo niekedy potrebujú hovoriť inak, než ich k tomu vedie štandardná slovenčina.
Pri skúmaní týchto otázok vychádzame z tzv. egolingvistickej (resp. ekolingvistickej) perspektívy, ktorá nazerá na jazyk v širšom spoločenskom (i evolučnom) a kultúrnom kontexte. Nezameriava sa len na to, čo je považované za „správne“, ale najmä na to, ako jazyk v každodennom živote skutočne používame a ako ním žijeme.
V akom jazyku sme sami sebou? A kde všade sa v reči skrýva naša identita?
