„Aj keď oneskorene, ale predsa to je.“ (Ľudovít Novák, 1992)

Dňa 12. mája 1992 odovzdal predseda SAV akademik Ladislav Macho zlatú Medailu SAV a čestnú plaketu SAV Ľudovíta Štúra Za zásluhy v spoločenských vedách prof. PhDr. Ľudovítovi Novákovi, DrSc., za jeho celoživotnú prácu v oblasti jazykovedy a koncepčno-organizátorskej práce pri formovaní Slovenskej akadémie vied a umení.

Profesor Ľudovít Novák sa venoval štúdiu dejín slovenského jazyka, výskumu slovenského spisovného jazyka, problematike jazykovej politiky a jazykovej kultúry, všeobecnej a porovnávacej jazykovede, slavistike, romanistike a ugrofinistike. Novák bol okrem iného zástancom radikálnej pravopisnej reformy, čo sa odzrkadlilo aj v jeho záujme o výskum spisovného jazyka, najmä fonológie a pravopisu.

Ľudovít Novák je autorom významných publikácií, napr. Jazykovedné glosy k československej otázke (1935, 1936) a K najstarším dejinám slovenčiny (1980), o. i. sa venoval aj prekladateľskej činnosti, spomedzi ktorej môžeme vyzdvihnúť jeho preklady diel Otec Goriot (1977, 1985) a Gobseck / Otec Goriot / Plukovník Chabert (1983), ktorých autorom je francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac.

Rozhovor s akademikom Ľudovítom Novákom, jedným zo zakladateľov Slovenskej akadémie vied a umení, zaznamenal Fedor Bartko 14. mája v roku 1992.

Pán profesor, keď Vám predseda SAV odovzdal zlatú Medailu SAV, v úvode svojho príhovoru ste povedali: „Aj keď oneskorene, ale predsa to je.“ Čo ste tým mali na mysli?

Áno povedal som to, aj keď v cudzom jazyku – aby to bolo tlmenejšie. Mal som tým na mysli predovšetkým to, že som sa predsa dožil tejto osobnej udalosti, s ktorou je spojené i všetko to, čím nás súčasnosť obklopuje. Po matke som tak založený, že odpúšťam aj najhoršie veci, ktoré mi kto kedy urobil – ako správny kresťan. Nakoniec, oni vlastne ani nemohli za to, keď mali príkazy „zhora“.

Ste jedným zo zakladateľov Slovenskej akadémie vied a umení, ktorá vznikla v roku 1942. Dnes ste už jediný žijúci pamätník tejto, pre slovenský národ a jeho inteligenciu, významnej udalosti. Mohli by ste zaspomínať na ten čas, na súvislosti, ktoré viedli k vzniku Akadémie?

Netreba zabúdať na to, že už predtým tu existovala Slovenská učená spoločnosť, ktorá bola akýmsi predstupňom Akadémie. No a ešte predtým Šafaříkova učená společnost, v ktorej som vydal jednu zo svojich publikácií, nuž a možno aj práve preto ma urobili jej mimoriadnym členom. V tejto spoločnosti som tuho bojoval proti niektorým jej členom. Napríklad proti Klecandovi, ktorý bol generálnym tajomníkom, a ktorý mal brata generála a vystupoval vždy tiež ako generál. Mal totiž takú generálsku náturu. Raz išlo o to, či z pravopisu vylúčiť používanie ypsilonu. Ja som navrhoval, že táto otázka je záležitosťou Matice slovenskej, a nie ich. Klecanda bol vtedy „přítomen“, nuž a na moju repliku začal kričať, že „jeden mimořádny člen společnosti si tu dovoluje navrhovat zrušení této významné komise“. Vychádzal som z toho, že Matica slovenská má jediná právo rozhodovať o slovenskom pravopise, nie Česi zo Šafaříkovej spoločnosti, hoci by sa tam bolo našlo z pol druha Slováka. Takže aj táto spoločnosť tu bola, aj ju možno považovať za predstupeň Akadémie. Organizačne výborný. Napriek všetkému bol Klecanda vynikajúci organizátor, založil výbornú knižnicu, ktorá neskôr slúžila aj nám. Iný podnet som nachádzal v Matici slovenskej. Práve tam sa začali konštituovať vlastné vedecké odbory, v istej miniatúre, ale predsa len vznikli. Jazykovedcov sme mali dvoch – Barteka, ktorý zomrel pred pár rokmi v Mníchove, a z literátov tam bol Mráz, ktorý spolu so mnou z Matice prešiel na univerzitu. Tým sa Matica značne oslabila. Bojovali sme hlavne za to, aby Bratislava mala silnú pozíciu voči Čechom, bola to otázka národnej prestíže. Podarilo sa nám to tým, že sme založili Akadémiu. Teda bol to viacročný zápas o Akadémiu, ktorý predchádzal jej vzniku.

Ako vlastne prišlo k založeniu SAVU?

Existovali podnety aj vonkajšie. Nemohli sme toho zo začiatku veľa robiť. Keď ma ustanovili za generálneho tajomníka Slovenskej učenej spoločnosti, ktorá existovala na základe českého vzoru a aj jej stanovy sme prevzali, keďže boli veľmi dobre vypracované – situácia nebola veľmi ružová. Najmä finančná – štát nám dával 100 tisíc korún na činnosť. Prispievalo nám aj mesto Bratislava ďalšími 100 tisíc korunami vďaka istému Ovídiovi Faustovi – to bol jeden, duchom i výzorom šľachtic, ktorý nemal deti a venoval sa vede na mestskom zastupiteľstve. Úrad mal v bratislavskej Starej radnici. My sme tam chodievali „žobrať“. Bol to ušľachtilý človek. Hoci mu mnohí vyčítali, že je Maďar, bol predovšetkým veľkým humanistom. Išlo mu o to, aby sa Maďari, Nemci a hlavne Slováci mali dobre. Teda tých 200 tisíc korún nebolo veľa na to, aby sme mohli veľmi vyskakovať. Mali sme jednu pracovníčku a asistenta. Alexander Mach o mne vedel, že mám dobrý vzťah k českému národu. Keď sa stal ministrom Černák, ktorého som dobre poznal a ktorý bol tajomníkom Matice slovenskej tu v Bratislave, keď sa stal spolu s Karvašom ministrom bez kresla v Benešovej vláde, napísal som mu pozdrav s gratuláciou a pripísal som mu tam „... a bojujte za záujmy slovenského národa“.

Neskôr vznikol slovenský štát a ministrom školstva a osvety sa stal môj dobrý priateľ Sivák. Vtedy sme začali uvažovať spolu s profesorom Františkom Valentínom, ktorý bol predsedom Slovenskej učenej spoločnosti, o založení SAVU. Vedeli sme o tom, že peniaze nám nestačia na založenie Akadémie, takže sme čakali len na príležitosť, kedy s touto myšlienkou verejne vystúpiť. Boli tu aj takéto námietky – sme malý národ, ktorý má svoju Slovenskú učenú spoločnosť, Maticu, Tranoscius, Spolok sv. Vojtecha, Spolok spisovateľov a umelcov a iné zložky – načo mu je teda Akadémia? Takéto myšlienky presadzoval hlavne Tuka.

Potom však nastala takáto situácia. HSĽS a HG (Tukovsko-Machovská) zvolali do Trenčianskych Teplíc konferenciu. Pozvali na ňu aj Slovenskú učenú spoločnosť. V pozvánke bola tiež inštrukcia o tom, aby sme poslali odborníka, ktorý by odpovedal na otázky týkajúce sa Učenej spoločnosti. Navrhoval som síce, aby tam išiel Andrej Mráz, ktorý bol v tom čase predseda duchovnej triedy na univerzite. Ten bol však veľký bojko, aj keď bol veľmi dobrým človekom. Ostalo to na mňa. Namiesto mňa, generálneho tajomníka, podpísal teda moje vyslanie Mráz. Keď som prišiel do Trenčianskych Teplíc, bola tam už celá spoločnosť, aj funkcionári z Matice slovenskej, okrem Jožka Hronského, neviem, kde vtedy bol. Vtedy za mnou prišiel Kubala a hovorí mi: „Pán profesor, zúčastnení matičiari sa dohodli, že ak Vy budete prednášať, oni odídu“. Navrhol som mu, aby túto otázku vyriešil minister vnútra a veliteľ HG Alexander Mach, ktorý mal na konferenciu prísť na druhý deň. Ráno sa hneď k nemu nahrnuli všetci matičiari. Asi o štvrť hodiny, keď Mach prechádzal okolo mňa, Kubala ho pristavil a žiadal, aby sa vyjadril k vzniknutej situácii. Mach sa len zastavil, pozeral do zeme, aby mi nemusel pozrieť do očí a potom, nič nepovediac, vstúpil do sály. Kubala mi na to povedal: „No vidíte, nepovedal nič.“ A ja jemu späť: „Nie, povedal, tým, že nepovedal nič, povedal, že Novák domov!“ Povedzte, prosím, pánovi ministrovi, že si vyprosujem v mene Slovenskej učenej spoločnosti, ktorej som tu delegátom, aby som sa nemohol konferencie zúčastniť. Teraz tu nie som ako Novák, ale ako zástupca tejto spoločnosti. Išlo totiž o to, že zúčastnení matičiari prehlasovali, že oni s takým panslávom rokovať nebudú. Viete čo to znamenalo za nemeckej situácie? Urobili mi to vlastne moji kamaráti z Matice, ktorých som mal rád a mám stále rád, hoci sú už všetci mŕtvi. Kubalovi som ešte povedal, že podáme protest najvyššiemu veliteľovi HG – prezidentovi republiky. Išiel som do hotela, zobral som si veci, požiadal som o účet. Recepčný mi oznámil, že izba je už zaplatená. Napriek tomu som si ubytovanie zaplatil. Recepčnému som povedal, že s takouto špinou nechcem mať nič spoločné a dal som mu 20 korún sprepitné, čo bolo vtedy veľa peňazí.

Keď som prišiel do Bratislavy a ohlásil som sa u pána predsedu Valentína a informoval som ho o tom, čo sa stalo. Aj on to kvalifikoval ako urážku Spoločnosti a okamžite napísal list prezidentovi a najvyššiemu veliteľovi HG Jozefovi Tisovi. Ako prvý bod uviedol, že si vyprosujeme takéto zaobchádzanie s riadne delegovaným členom Spoločnosti, po druhé, že žiadame, aby nám HG takéto pozvánky ďalej neposielala. Ten istý deň sa list ocitol v prezidentskom paláci. Prezident to veľmi uvítal, pretože s Tukom – ministerským predsedom a Machom – ministrom vnútra, ktorí všetko nariaďovali podľa nemeckého vzoru, mali často rozdielne názory. Potom si ma predvolal Tuka-báči. Chodieval som k nemu spolu s predsedom „žobrať“ tých 100 tisíc korún každý rok. Privítal nás, mal taký zvyk, že si sám šúľal cigarety. Začal asi takto: „Vy ste žalovali na HG!“ Aké žalovali, odpovedali sme, my sme sa sťažovali na to, čo sa stalo. Po celý čas nás nechal stáť. Ocitli sme sa nielen pred ministerským predsedom, ale aj našim rektorom, pretože Tuka bol v tom čase aj rektorom univerzity, hoci túto funkciu nevykonával pre nedostatok času, zastupoval ho prorektor. Nechal ma teda stáť, búchal do stola a kričal na mňa: „Chlape, vyletíte z univerzity“ – doslova toto povedal. Žiadal ma, aby som mu povedal svoje politické názory. Odpovedal som mu: „Odmietam, pán predseda vlády, lebo Vy ma môžete sledovať len podľa výkonov, nie podľa toho čo si myslím“. Komunisti neskôr išli v tomto ešte ďalej. Navrhol som mu, že svoje názory predložím písomne. Súhlasil. Chytil sa toho, bol to mazaný diplomat. Dohodli sme sa teda, že mu to v konkrétny deň prinesiem na papieri.

Radil som sa v prezídiu Učenej spoločnosti, aj so Štefánkom, titulárnym profesorom na univerzite, s historikom Varsikom a inými. Svoju odpoveď som si dal schváliť v Prezídiu učenej spoločnosti. V určený deň som sa k Tukovi dostavil presne, vstúpil som, posadil si ma a prikázal mi moje vyjadrenie prečítať. Ten človek mal úžasnú pamäť. Keď som dočítal, povedal mi: „Ukážte mi to“. Mal 17 dioptrií a chcel si prečítať deviaty bod, ktorý znel asi takto: „Odsudzujem bigotný panslavizmus“. Prešiel som mu cez rozum, pretože bigotný, sprostý panslavizmus áno, ten som mohol odsúdiť. Ten iný však nie. Bolo to medzi riadkami. Povedal len: „Tak dobre, nechajte mi to tu“. A ja mu na to: „Pán predseda to je len nečistopis, ak by ste si niečo predstavovali inak“. Nuž, aj vtedy sa robili rôzne fígle, veď ani my sme neboli nerozumní. Kázal znova prísť. Keď som sa opäť dostavil, posadil ma do veľkého kresla, zasa šúľal cigaretu, žartoval a hovoril o Alexandrovi Veľkom, on sa tiež robil veľkým človekom. Spýtal sa ma: „Tak ste to doniesli?“ „Doniesol, pán profesor, nech sa páči“, odpovedal som. V písacom stole mal takú veľkú zásuvku. Otvoril ju a ja vidím, že je úplne prázdna. Môj list do nej vložil. Tak trochu teatrálne. Nepovedal síce nič, ale z toho gesta som vyrozumel, že tým je to vybavené.

Ako sa ukázalo neskôr, skutočne to tak bolo. Matičiarom, ktorí túto situáciu vyvolali v Trenčianskych Tepliciach, len povedal, že celú vec prešetril a že sa ukázalo, že nie som pansláv. Po tejto záležitosti sme si povedali s predsedom Valentínom: teraz alebo nikdy! A nastolili sme otázku založenia Akadémie. V predsedníctve Slovenskej učenej spoločnosti na môj návrh, bola táto myšlienka prijatá. Dali sme si to schváliť aj prezídiom. Jeden z hlavných dôvodov bol aj ten, že sme potrebovali peniaze na naše zámery – na vydávanie kníh a pod. Prezídium Slovenskej učenej spoločnosti schválilo tento zámer jednomyseľne. Každý si uvedomoval, aký to má pre nás význam aj pred cudzinou. To bol pekný titul Slovenská učená spoločnosť, ale ani zďaleka to nebola Akadémia.

Ako iniciátora ma poverili vypracovať zákon, dôvodovú správu... Bolo však potrebné pre túto myšlienku získať ministrov, poslancov, prezidenta... Podarilo sa mi získať prezidenta, ministra Siváka – ten bol nadšený, ale aj poslancov. Tých presvedčení bolo veľa. Spomeniem aspoň prvý prípad. Veľmi známym a exponovaným novinárom a poslancom bol v tých časoch Konštantín Čulen. Boli sme starí priatelia ešte z Martina, kde som vedecky pracoval. Stretli sme sa raz ráno v kaviarni, kde zvykol čítať noviny. Dal som mu návrh zákona a dôvodovú správu a požiadal som ho o jeho názor. Keď to dočítal, tak trochu teatrálne mi povedal: „Pekné, pekné, ale to sa ti nepodarí!“ A vrátil mi moje návrhy. Ak by to bol povedal niekto iný, asi by som sa bol vzdal. Pavol Čarnogurský bol hneď za a bol aj tým, ktorý v Slovenskom sneme návrh zákona uviedol. V zastúpení snemu odporúčal zákon prijať. Sedeli sme vtedy spolu s predsedom Valentínom v sneme na balkóne, úradne pozvaní. Pavol Čarnogurský odôvodnil návrh zákona tým, že každý národ, kultúrnejší národ, má svoju Akadémiu. Návrh zákona prešiel všetkými hlasmi. Tak teda vznikla Akadémia.

Cesta k tomu nebola ľahká, pretože predtým som musel pre myšlienku založenia Akadémie získať ministrov, ďalších poslancov, predsedu Slovenského snemu Martina Sokola a mnohých ďalších. Spomínam si tiež, že Béla-báči zakročil proti tejto myšlienke. Na pripravovanej konferencii k výročiu založenia SAVU prečítam dokument, ktorý dosvedčí tento čin a spôsob. Bolo treba však získať aj vedcov a umelcov. Za týmto cieľom som zvolal poradu ku mne, do Ľubochne. Oslovil som maliara Kerna, ktorý bol v tom čase v Liptove, aby viedol komisiu umelcov. Prítomný bol aj Janko Blaho, ktorý túto myšlienku privítal, podobne aj Emil Boleslav Lukáč a iní. Po prijatí zákona sme dostali od Tuku prípis, v ktorom nám oznamoval, že si neželá byť členom Akadémie. My sme sa spolu s predsedom Valentínom náramne potešili, že túto ťažkú otázku máme vyriešenú. Tuka tiež zakázal, aby sa predsedom Akadémie stal Tido J. Gašpar.

Keď som bol mladý, bol som veľký beťár. Naschvál som po Bratislave „púšťal“ rôzne správy. Napríklad: „Netreba nám dve Akadémie – už máme len jednu“. Mal som pritom na mysli budapeštiansku a našu slovenskú Akadémiu. Začiatky však boli veľmi ťažké. Dostal som napríklad vyrozumenie z Ministerstva školstva, v tom čase bol šéfom vysokých škôl Osuský, v ktorom mal pozval za účasti poslancov prerokovať rozpočet SAVU. Prítomný bol aj Zaťko – národohospodár. Návrh znel na 3 milióny korún – na všetko, pretože sme nemali zariadenie, personál, možnosť vydávať knihy, časopisy a pod., všetky naše požiadavky boli minimalizované a vyrozpočtované. Zaťko však chcel upraviť rozpočet z troch miliónov na 500 tisíc. Bolo to strašné. Prihlásil som sa teda o slovo. Podarilo sa mi rozpočet „vytiahnuť“ o ďalších pol milióna – na milión. Diskutovalo sa ďalej a ja som sa opäť prihlásil o slovo. Podarilo sa mi zvýšiť rozpočet znovu o pol milióna. Porada pokračovala. Jedni boli za, iní proti. Rozhodol som sa prihlásiť sa o slovo tretíkrát. Osuský mi vtedy pošepol: „Pán profesor, nemôžete už po tretíkrát hovoriť.“ „Prečo?“, spýtal som sa. „To sú páni poslanci!“ A ja mu na to: „A ja som pán generálny tajomník, vymenovaný pánom prezidentom! Ak nie, tak ja sa vzdávam funkcie a bude z toho škandál.“ Udelil mi slovo ešte raz a opäť som rozpočet „vytiahol“ o ďalšieho pol milióna.

Stále to však bolo málo. Zašiel som teda za pánom prezidentom, ktorému sme udelili podľa západných vzorov titul protektora SAVU. Prijal ma a spýtal sa, že čo mám. Povedal som mu, že z dvoch miliónov nedokážeme vyjsť. Kázal mi prísť o desať dní. Keď som prišiel, oznámil mi, že hovoril s finančnými odborníkmi a tí mu oznámili, že máme deficit vyše 600 miliónov. Z týchto dôvodov nám nemôžu poskytnúť požadovaný milión, ale len 500 tisíc. Takto Akadémia získala 2,5 milióna korún. V duchu som sa tešil – hovoril som si, že hádam z tých prostriedkov už len dajako vyjdeme.

V 60-tych rokoch vyšla publikácia F. Bokesa o Akadémii. Autor v nej uvádza, že predobrazom, istým vzorom pre založenie SAVU sa stala sovietska akadémia vied. Mnohí naši ďalší autori túto myšlienku prevzali. Možno až tu niekde siahajú korene téz tých, ktorí súčasnej Akadémii neprajú a hodnotia ju ako sovietsky model. Aká je teda pravda?

Nie. Išlo o Akadémiu pracovnú. Založením Akadémie sme sledovali najmä založenie vedeckých ústavov. Uvedomili sme si, že naša Akadémia existuje v tom čase len ako miniatúrna Akadémia, ale čo bolo pre nás podstatné, to bola jej právna existencia. Vedeli sme o sovietskej, ale aj o ďalších akadémiách.

Aké boli Vaše životné cesty, ako ste prežili celé tie dlhé roky od konca vojny?

Po „víťaznom“ februári 1948 som bol penzionovaný. S veľmi slabučkou penziou. Pomohol mi Pán Boh tým, že som mal priateľov. Predovšetkým biskupa Vojtaššáka, ale aj mnoho ďalších. Poverili ma úpravou Písma svätého, Starého a Nového zákona, robil som organistu, z francúzštiny som preložil Otca Goriota... Boli to príležitostné práce. Až mi pomohol Lenárt, ktorý dal príkaz zamestnať ma. Jedenásť mesiacov som bol aj zatvorený... Nebol to ľahký život, ale podstatné je, že som teraz tu. Tešil som sa i z toho, že mi Predsedníctvo SAV udelilo zlatú Medailu SAV. Som rád, že Slovenská akadémia vied existuje. Každý kultúrny, samostatný národ má svoju Akadémiu vied.

Pred 80. rokmi stál Ľudovít Novák pri zrode Slovenskej akadémie vied a umení a vláda Slovenskej republiky mu v máji 1992 udelila titul akademika SAV. Ako poznamenal pri rozhovore s profesorom Novákom Fedor Bartko: „Možno to bolo posledné udelenie tohto titulu. Veru, často bývajú prví poslednými.“

Ľudovít Novák zomrel vo veku nedožitých 84 rokov v septembri 1992. Česť jeho pamiatke!

Viac tu:
ĽUDOVÍT NOVÁK – Tvorca modernej slovenskej jazykovedy a zakladateľ SAVU. Bratislava: VEDA 2012. 211 s. ISBN 978-80-224-1184-4.

Grafický návrh: Michaela Majerčíková
Textová úprava: Kristína Bobeková