Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied, v. v. i.

„Je známe, že deti sa naučia všetky jazyky sveta za približne rovnaký čas, čiže všetky sú rovnako ťažké či ľahké.“ (Slavomír Ondrejovič, 2007)

Prehnanie patriotistické, prípadne nacionalistické rozpravy nás neraz ešte aj dnes presviedčajú, že slovenčina je najstarší spomedzi slovanských jazykov, že je najdokonalejší, najjedinečnejší, najľubozvučnejší a podobne a že predstavuje skutočný stred medzi slovanskými jazykmi.

Sú tieto tvrdenia pravdivé? Nájdeme v nich aspoň zrnko pravdy, aby sme ich mohli vziať čo len sčasti na milosť, alebo ich treba odmietnuť ako číročíre výmysly?

Začnime od starobylosti slovenského jazyka. Ak by mala byť slovenčina najstarobylejšia, muselo by to znamenať, že sa z praslovanského jazyka vyčlenila spomedzi slovanských jazykov najskôr. A naozaj to tvrdí napríklad J. D. Prince vo svojej knihe Slovenčina – kľúč k všetkým slovanským jazykom (1943). Ale je to naozaj tak? Určite nie. Slovenčina sa vydelila z praslovančiny spolu s ostatnými slovanskými jazykmi v 10. – 12. storočí. Čiže, ak nás Slovenské národné noviny ešte dnes presviedčajú, naposledy o tom hovorí Laco Zrubec v článku Jazyk spája i rozdeľuje (2000), že na varšavskom slavistickom kongrese v roku 1973 sa predkladalo uznesenie, ktoré boli pripravené podpísať všetky delegácie, že slovenčina je najstarším slovanským jazykom (podľa týchto novín nám to prekazili, ako už neraz v dejinách, Česi), sotva im môžeme veriť.

S takouto perspektívou v myslení zrejme súvisí aj predstava, že po príchode Konštantína (Cyrila) a Metoda na naše územie, preložili títo vierozvestci príslušné náboženské i svetské texty do domáceho jazyka, do starej slovenčiny. V skutočnosti jazykom, ktorým Konštantín a Metod v rokoch 863 – 885 hlásali na veľkej Morave kresťanstvo, bola južnoslovanská staroslovienčina, nie domáca (stará) slovenčina. Jej základ tvorila kultúrna reč slovanských vzdelancov, ktorí žili v 9. storočí v Solúne (Thessalonikách) a v jeho okolí, t. j. na pomedzí gréckeho a slovanského sveta. Bol to teda jazyk južnoslovanského, nie západoslovanského typu, akou bola stará slovenčina. V tom čase to však iste bol jazyk, ktorému rozumeli všetci Slovania, veď preto sa mohol uplatniť aj na našom území.

Neplatí preto predstava, že stará slovenčina sa v tom čase ocitla spolu s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou medzi štyrmi vyvolenými jazykmi, ktorými Vatikán povolil viesť bohoslužby v kostoloch.

Vzniklo viacero románových, dramatických i poetických diel, ktoré stavajú na tejto premise a umelecky ju (neraz na vysokej úrovni) spracúvajú. Žiaľ, z pohľadu historických faktov táto predstava predsa ostáva len mýtom. No napriek tomu, čo sme uviedli, v niečom starobylosť slovenčiny prebleskuje. Konkrétne v tom, že spolu s macedónčinou si zachovala najviac pôvodných praslovanských prvkov spomedzi všetkých slovanských jazykov.

Viktor Krupa, Slavomír Ondrejovič

Jazykové mýty o slovenčine:

Poznámka: Video prehráte po kliknutí na miniatúru videa vyššie. Odborný článok prešiel textovou úpravou, celý článok s bibliografiou a citačnými odkazmi nájdete tu: Mýty naše slovenské. Bratislava: Premedia Group 2013. 248 s. ISBN 978-80-8159-026-9.

Grafický návrh: Michaela Majerčíková
Textová úprava: Kristína Bobeková
Video: Michaela Majerčíková, Kristína Bobeková