„Napokon, najkrajšie na našom bádaní je, keď sa odhalí niečo nové.“ (Ľubor Králik, 2016)

V roku 2015 vyšiel po sedemnástich rokoch výskumu Stručný etymologický slovník slovenčiny, ktorého autorom je popredný slovenský lingvista, etymológ PhDr. Ľubor Králik, DSc. Prípravu etymologického slovníka sprevádzal niekoľkoročný výskum spojený so štúdiom stoviek zahraničných slovníkov a odborných publikácií, aby sme mohli sledovať pôvod slov, akými sú napríklad laskonka či obchendovať.

Ľubor Králik je autorom a spoluatorom mnohých významných štúdií a priekopníckych prác v oblasti etymologického výskumu, slovanskej slovnej zásoby a kartografického spracovania slovanskej lexiky.

Rozhovor s Ľuborom Králikom, autorom nášho prvého a dosiaľ jediného etymologického slovníka slovenčiny, zaznamenal Martin Hanus pre denník Postoj v roku 2016.

Na Slovensku vzhliadame k Ľudovítovi Štúrovi a jeho generácii kodifikátorov slovenčiny, je to v silnom slovenskom povedomí. Napriek tomu vyšiel prvý etymologický slovník slovenčiny až teraz, teda zhruba 170 rokov po kodifikácii spisovnej slovenčiny. Náš jazyk je zrejme posledným slovanským či európskym jazykom, pre ktorý bol vypracovaný takýto samostatný etymologický slovník. Ako je to možné?

Je to súhra viacerých faktorov, personálnych aj organizačných. V roku 1957 vyšiel Etymologický slovník jazyka českého a slovenského jazyka, ktorý vypracoval český indoeuropeista Václav Machek. Ako vedec bol mimoriadne produktívny, slovenčinu však mohol spracovať iba v takom rozsahu, v akom bola vtedy známa. Rozhodne však nemala vyčerpávajúco spracovanú slovnú zásobu, ani vtedajšiu aktuálnu, ani historickú. To prišlo až neskôr.

Prečo sa toho neujal slovenský jazykovedec?

Vypracovanie samostatného etymologického slovníka slovenčiny avizoval, v nadväznosti na vydanie už zmieneného Machkovho slovníka, významný slovenský slavista a indoeuropeista profesor Šimon Ondruš, ktorý pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Lenže svoj zámer napokon nesplnil, hoci opakoval, že slovník raz bude. Koncom 80. rokov odišiel do dôchodku, na fakulte si nevychoval žiadneho nasledovníka, takže z toho nakoniec nebolo nič. Moja najväčšia výčitka je, že na fakulte sa nevybudovala adekvátna odborná knižnica, čo len jedna miestnosť, kde by boli zhromaždené slovníky, ktoré etymológ nevyhnutne potrebuje.

Ako ste sa k tejto práci dostali vy?

Mal som ambíciu zostaviť takýto slovník, keďže som cítil, že veľmi chýba. Treba povedať, že pre moje plány mal pochopenie bývalý riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie Vied profesor Ivor Ripka. A tak som s prácou na slovníku začal v roku 1998, keď som na tento projekt aj získal grant.

Takže tento slovník je výsledkom vašej zhruba 17-ročnej práce?

Áno. Vyzerá to, že mi to trvalo poriadne dlho, faktom však je, že som mal okrem toho aj iné pracovné úlohy.

Navyše, ak tomu dobre rozumiem, boli ste na to len sám.

Aj to je fakt. V poslednej fáze som využil ešte pár odborníkov, ktorí mi v slovníku prekontrolovali citované slová z niektorých orientálnych jazykov. Lenže ten hlavný problém, ktorý ma veľmi brzdil, spočíval v tom, že som si musel vybudovať infraštruktúrne podmienky, aby som niečo také mohol vôbec robiť.

Čo to znamená?

Bolo treba vybudovať knižnicu s etymologickou literatúrou, ktorá tu dovtedy v nemalej miere chýbala.

Teda ste museli zháňať množstvo kníh?

Áno. Potreboval som totiž aspoň všetky dôležité etymologické slovníky desiatich slovanských jazykov, ale aj iných indoeurópskych jazykov – chetitčina, indoiránske jazyky, arménčina, stará gréčtina, latinčina a románske jazyky, germánske, baltské jazyky a podobne. Nehovoriac o špecializovaných slovníkoch či vedeckých monografiách, ktoré sa týkajú napríklad rôznych tematických skupín slovnej zásoby, ako je remeselná terminológia v slovanských jazykoch či prevzatých výrazov v rôznych jazykoch. Len si predstavte, že každý rok vyjde vo svete minimálne desať kníh, ktoré sú pre túto vednú disciplínu nevyhnutne potrebné. Stačí, keď vám ujde jeden rok, už to je veľa.

Predpokladám, že získavanie takýchto slovníkov je finančne veľmi náročné.

Naozaj to nie je lacná záležitosť, napríklad iba najnovší dvojzväzkový etymologický slovník starej gréčtiny vyšiel na takmer 500 eur. Niekto by sa mohol opýtať – načo sú vám takéto slovníky, keď máte skúmať slovenčinu? Ale veď aj to patrí k našej práci, slovenčinu skúmame na pozadí praslovančiny, ktorá je však tiež súčasťou širšieho jazykového kontextu.

So zháňaním peňazí na zaobstaranie takejto literatúry to bolo zrejme zložité. Našli sa napokon zdroje na Slovensku?

Mal som najmä obrovské šťastie. Zdroje, ktoré poskytuje grantová agentúra Slovenskej akadémii vied, sú, žiaľ, skromné. Ale aj tak je to lepšie než nič. Veľkú pomoc som získal zo zahraničia. Vďaka štipendiám z Nemecka, napríklad vďaka nadácii Volkswagenu, som mohol nakúpiť veľa kníh.

Na Slovensku máme len jedného etymológa?

V Slovenskej akadémii vied som asi naozaj jediný, ale na Slovensku sú aj iní odborníci, ktorí sa zaoberajú etymológiou.

Koľko etymológov je trebárs v českej akadémii vied?

V brnianskej pobočke Ústavu pre jazyk český je celé etymologické oddelenie, ktoré založil ešte v 50. rokoch už spomínaný Václav Machek ako profesor tamojšej univerzity. Českí etymológovia tak nadväzujú na dlhodobú tradíciu. Ostal som v nemom úžase, keď som si nie tak dávno uvedomil, že univerzity v Brne aj Bratislave boli založené v roku 1919, s podobnou štruktúrou vedných odborov. V Brne mala porovnávacia indoeurópska jazykoveda priaznivejší osud, majú pre ňu profesorské miesto, školia doktorandov, za tie desaťročia si vybudovali skvelé odborné knižnice, hovorí sa o českej etymologickej škole. U nás to, žiaľ, bolo inak. Na bratislavskej univerzite pôsobili pred druhou svetovou vojnou či krátko po nej aj indoeuropeisti, zomreli však pomerne mladí. Takže nastala ruptúra a neskôr profesor Ondruš nevychoval nasledovníkov. Napriek rovnakej východiskovej situácii je po takmer sto rokoch medzi nami a Brnom obrovský rozdiel. V Brne vydávajú v tímovej práci od roku 1989 Etymologický slovník jazyka staroslověnského. O niečom takom sa nám môže len snívať.

Ako ste vlastne prípravu celého slovníka mohli zvládnuť sám?

Je to populárno-vedecký etymologický slovník, a taký môže zostaviť aj jeden človek. No keby sa mala robiť podrobná odborná práca, tam by už bol potrebný špecializovaný tím. Môže to znieť čudne, ale na Slovensku by sme vyslovene potrebovali germanistu, ktorý by ovládal okrem slovenskej historickej gramatiky aj nemeckú historickú gramatiku, dialektológiu. Odborníka, ktorý by nám vedel povedať, ako mohla vyzerať napríklad na Spiši nemčina v 16. storočí.

A teda by vedel určiť, aké presahy mala táto nemčina na slovenčinu?

Áno, presne o to ide. Možno by sa zistilo, že niektoré výrazy prešli v tom 16. storočí z tamojších nemeckých nárečí aj do miestnych slovenských nárečí a v nich sa vyvíjali ďalej. Takisto by sme potrebovali podobne kovaného hungaristu, keďže medzi maďarčinou a slovenčinou bol tisícročný kontakt. Vzťah medzi týmito dvomi jazykmi je nesmierne zaujímavý. Neraz je to tak, že Maďari prebrali nejaký výraz od Slovanov a my sme ho spätne prebrali od Maďarov, ako napríklad slová gazda či vajda.

Vy ste sa vlastne teraz museli súčasne prevteliť do roly germanistu, hungaristu aj slavistu?

Tak trochu áno. Niekde som musel bádať sám, prišiel som aj s niektorými vlastnými výkladmi, ktoré predtým v literatúre neboli.

Aký je váš najväčší objav?

Tých objavov nebolo až tak veľa, mojou úlohou bolo skôr zmapovať to, čo je v slovanskej etymológii známe a akceptované, a aplikovať to na slovenčinu. Často som preto „objavoval“, že to, čo práve skúmam, možno už dávno nájsť v etymologických slovníkoch.

Skúste uviesť príklad slova, kde ste prišli s vlastným vysvetlením.

Takýmto slovám som venoval okrem stručných slovníkových hesiel aj niekoľko vedeckých štúdií či referátov na konferenciách – napríklad gániť, jagať sa, ľahtikár, ligotať sa, rasca a iné. Často sa však trápite a neprídete s jasným vysvetlením. Problém som mal trebárs so slovom obchendovať vo význame „postávať, motať sa“. Je to asi relatívne mladé slovo, doložené je až od 20. storočia. Keďže z nárečí je známe aj v podobe obhendovať, špekuloval som, či to nemá pôvod v nemčine, či sa tam nedá nájsť nejaké východiskové sloveso ab-händen. Ale zatiaľ bezvýsledne, nič také som nenašiel.

Viem, že ste sa veľa trápili aj so slovom laskonka.

Tu som však na rozdiel od obchendovať dospel aspoň k istej domnienke, hoci dôkaz chýba. Slovo laskonka je známe od 20. storočia. Uvažoval som, či nie je románskeho pôvodu, čo by mohlo naznačovať začiatočné la- – išlo azda o pôvodný románsky určitý člen? Nakoniec mi napadlo, či to nie je prevzatie zo španielskeho las conchas, čo znamená „mušle“. Má to azda istú logiku, keďže zákusok sa skladá z dvoch oválov či plôšok: ktovie, možno je to len náš barbarskejší variant originálneho zákuska zloženého z dvoch mušlí. Španielske las conchas sa k nám mohlo dostať knižnou cestou, azda v názve cukrárskeho receptu, a bez priameho kontaktu so živým jazykom bolo chybne čítané ako „las konkas“, z čoho by vznikli laskonky.

Las conchas označuje v španielčine aj podobný druh zákuska?

To sa mi práveže nepodarilo zistiť, je to len domnienka, ktorú treba brať s rezervou. Ale práve na tomto príklade sa dá ukázať občasná mamutia náročnosť etymologickej práce: v ideálnom prípade by som sa musel zavrieť na týždeň-dva do nejakej veľkej knižnice, poobjednávať si všetky dobové kuchárske knihy, učebnice pre cukrárov, ženské časopisy a podobnú spisbu, a až potom by som azda mal šancu na niečo natrafiť.

A možno by stačilo len zájsť do Madridu a v miestnej cukrárni si vypýtať las conchas... (Smiech.) Teoreticky áno, ale možno je to tak, ako sa niekedy stáva, že tam príslušný zákusok kedysi dávno vznikol a už aj stihol zaniknúť, ibaže sa zakonzervoval v cudzine – u nás.

Pri obrovskom počte slov je uvedený ako ich pôvod praslovančina. Ako vieme, že tieto slová nie sú povedzme z ruštiny alebo poľštiny, či češtiny, ale až z praslovančiny?

Koniec praslovančiny sa datuje do 10. storočia, až potom sa dá hovoriť o jednotlivých slovanských jazykoch vrátane slovenčiny. V rôznych slovanských jazykoch sa staré praslovanské výrazy často vyvíjali rôznym spôsobom, napríklad z praslovanského golva vzniklo slovenské i české hlava, ako aj južnoslovanské glava, poľské głowa, ruské golova a podobne. Vďaka tomu vieme určiť, či je nejaké slovo zachované priamo z praslovančiny, teda či prešlo domácim hláskovým vývinom, alebo či ide o neskoršie prevzatie z iného slovanského jazyka.

Vieme kvantifikovať, koľko slovenských slov má praslovanský pôvod, aký je podiel slov s latinským, maďarským či nemeckým pôvodom?

Takto to kvantifikované nie je, ale dalo by sa to na základe materiálového korpusu urobiť. No aj pri takýchto výpočtoch budú vždy určité komplikácie. Napríklad slovo žiak je v konečnom dôsledku gréckeho pôvodu, má však vlastné slovotvorné hniezdo s odvodeninami žiacky, žiactvo, žiačik či spolužiak, ba funguje aj ako priezvisko. Jeho cudzí pôvod si dnes už neuvedomujeme, podobne ako nepociťujeme pôvod slova Vianoce, čo je staré prevzatie z nemčiny. Takéto výrazy sú síce z etymologického hľadiska prevzatými slovami, v slovenčine sú však zrejme už plne zdomácnené.

Aké špecifiká má slovenčina oproti iným slovanským jazykom?

Dnes je už dobre rekonštruovaná neskorá praslovančina, čo bol normálny živý jazyk, a teda bol aj nárečovo členený. Na základe výskumov väzieb medzi slovanskými jazykmi by sa dalo povedať, že slovenčina je najmä vo svojej nárečovej slovnej zásobe viac spojená s južnoslovanskými jazykmi ako susedná čeština či poľština. To súvisí aj s tým, že v Karpatskej kotline bolo až do príchodu Maďarov súvislé slovanské osídlenie smerom na juh. Takéto väzby na juh cítiť aj v našich nárečiach.

Je naším špecifikom aj to, že máme veľa prebratých slov z češtiny či maďarčiny?

S maďarčinou boli v priamom kontakte, a teda z nej i preberali, aj Srbi a Chorváti. Samozrejme, český vplyv je u nás pomerne výrazný, ale aj tu sa dá často diskutovať, či nejaké slovo pochádza z češtiny alebo zo západoslovenských nárečí. Niekedy to býva aj tak, že slovo, ktoré sa v spisovnom jazyku odmietalo ako nepotrebné prevzatie z češtiny, existuje aj v slovenských nárečiach a je pravdepodobné, že má už praslovanské východisko, veď analogické výrazy sú známe aj z iných slovanských jazykov. Sú to často veľmi zložité otázky.

Aké jazyky mali najväčší vplyv na slovenčinu počas jej tisícročnej histórie?

Ak by som sa mal pokúsiť o nejaké číselné hodnotenie, odvolám sa na kolektívnu monografiu Staršia slovenská lexika v medzijazykových vzťahoch z roku 2011. Jej autorky konštatovali takéto poradie prevzatých výrazov podľa jednotlivých jazykov: 1. latinizmy, 2. germanizmy, 3. bohemizmy, 4. hungarizmy, 5. polonizmy; prirodzene, nechýbajú ani výrazy pochádzajúce z ďalších jazykov. Treba však pamätať i na to, že vplyvy cudzích jazykov môžu mať rozličnú intenzitu v rôznych historických obdobiach, pričom sa zaujímavo prejavujú v rôznych sférach spoločenského života či v príslušných tematických okruhoch slovnej zásoby – pripomeňme aspoň hudobné termíny talianskeho pôvodu alebo súčasné anglicizmy súvisiace s informačnými technológiami či marketingom.

Prejdime teda od slovenčiny k cudzím jazykom. Vaši blízki vedia, že ovládate veľa cudzích jazykov, reportér Andrej Bán si vás často brával na cesty na Balkán a bol vždy fascinovaný, kde všade a na akej úrovni sa viete dohovoriť. Koľko jazykov vlastne ovládate?

To si netrúfam takto povedať.

Zo skromnosti? Alebo je ich toľko veľa, že ich neviete ani narátať?

Samozrejme, keď niektorý dlhšie nepoužívam, tak mi „vypadáva“, treba si ho osviežiť. Na túto tému sa však nerád vyjadrujem – určite nebudem uvádzať nejaké číselné údaje, ešte by ma s tým začali obťažovať bulvárne médiá.

Tak sa opýtam inak, v koľkých jazykoch pracujete ako etymológ?

(Úsmev.) Angličtina pre mňa z profesionálneho hľadiska nie je práve jazyk „number one“, okrem čítania vedeckej literatúry je však dôležitá aj preto, aby som si mohol napísať požadované anglické resumé či abstrakt k vlastnej vedeckej štúdii. Samozrejme, slovenský etymológ by mal vedieť prečítať literatúru vo všetkých slovanských jazykoch. Výhodou nás Slovákov je, že čeština je nám prirodzene blízka, najnáročnejšia na čítanie je asi slovinčina. Tiež je dôležité na istom stupni ovládať maďarčinu, nemčinu, ďalej aj románske jazyky, ako francúzštinu, taliančinu, španielčinu, ale aj rumunčinu.

Kvôli práci ste sa teda museli naučiť všetky tieto jazyky?

To som ani nerozlišoval, či to treba pre prácu, jazyky ma vždy bavili. Ale je fakt, že pre etymológa je znalosť cudzích jazykov životne dôležitá. Ako povedal Goethe: Wer fremde Sprachen nicht kennt, weiss nichts von seiner eigenen, to znamená: Kto nepozná cudzie reči, nevie nič o tej svojej.

Máte metódu, ako sa doma čo najrýchlejšie a najefektívnejšie naučiť cudzí jazyk?

Ak sa chcem naučiť komunikovať v ktoromsi jazyku, spravím si najskôr akési predprípravné obdobie, v ktorom ten jazyk iba počúvam, aby som sa vedel orientovať v zvukovom signáli. Zastávam tiež názor, že niektoré veci sa treba jednoducho mechanicky nadrieť. Je dobré prebrať nejakú učebnicu a je lepšie, ak je menšia, aby neodrádzala priveľkým rozsahom. Stačí, keď je v nej 1200 slov, dôležité je, aby obsahovala ucelený prehľad gramatiky, texty, dialógy. Tieto požiadavky dnes spĺňajú mnohé učebnice pre samoukov. Z týchto kníh sa učím veľa textov naspamäť, aby som mal v hlave uložené celé syntaktické konštrukcie. Keď sa naučíte odrecitovať jeden odsek, teda niekoľko viet, naspamäť, znamená to, že vetnú štruktúru už máte zafixovanú. Potom nie je problém vytvoriť aj súvislú vetu.

Dnes je v školstve vyhlásená vojna memorovaniu, aj pri cudzích jazykoch sa zdôrazňuje predovšetkým potreba komunikácie. Podľa vás je teda kľúčom k učeniu sa jazykov memorovanie?

V tomto som konzervatívny, s memorovaním mám dobré skúsenosti, funguje to.

Keď týmto prejdete a nadriete sa prvú učebnicu, ako pokračujete?

Čítam aj počúvam to, čo ma naozaj zaujíma. Veľmi sa mi osvedčilo čítať ľahšie žánre. Na učenie cudzieho jazyka sú skvelé detektívky, pretože je to jazyk relatívne normálny a prirodzený, nebývajú tam lyrické opisy prírody na celú stranu. Takže čítam, hoci možno polovici nerozumiem. Keď sa nejaké slová príliš často opakujú a znervózňuje ma, že ich neviem, tak si ich vypíšem. A ešte jedna vec. Pred rokom 1989 Rusi vydávali praktické slovníky so 4-tisíc najpoužívanejšími slovami. Takto som sa každý deň naučil desať slov, drel som sa ich.

Nemáte však potom problém, keď v takto získanom cudzom jazyku idete komunikovať?

Som síce uzavretý, nekomunikatívny človek, ale nikdy som nemal zábrany komunikovať v cudzom jazyku. Je veľmi dôležité nebáť sa chýb či trapasu. V Albánsku som raz nevedel, ako povedať „uštipol ma komár“, a tak som povedal „pohrýzol ma komár“. Albáncom to bolo dosť smiešne, ale mňa to nijako netrápilo, len som získal, pretože vďaka chybe som si už bezpečne zapamätal správny výraz.

Mimochodom, aké sú albánske detektívky?

(Smiech.) Tých som veľa neprečítal, tento žáner u nich za socializmu asi ani neexistoval. A v 90. rokoch tam mali iné starosti, literatúra vznikajúca po páde komunizmu bola pre nich istá forma psychoterapie. Albánci sa potrebovali vyrozprávať z hrôz, ktoré zažili.

Aký jazyk bol pre vás najťažší?

Asi maďarčina, ktorá má celkom inú štruktúru než indoeurópske jazyky. Voči maďarčine mám veľké podlžnosti, jazykovednú literatúru v nej viem prelúskať, vcelku rozumiem, keď počúvam rádio, ale na maďarskú detektívku by som si ešte netrúfal. A nejako na to nemám čas.

Dokončili ste práve veľké dielo. Máte nový vedecký sen?

Sny by boli, ale treba rátať aj s limitmi reality. Po dokončení populárno-vedeckého etymologického slovníka by som sa chcel sústrediť na „tvrdo vedecké“ aspekty etymologického výskumu. Už mám projekt, v ktorom pôjde o rozsiahlejšie etymologické spracovanie slovenskej slovnej zásoby vrátane historickej a nárečovej. Výsledkom by nemal byť klasický mnohozväzkový slovník na papieri, ale dielo vo forme internetovej databázy. Bolo by určené najmä pre vedcov, otvorené voči perspektívnym zmenám a doplneniam, dali by sa tam priebežne zapracúvať aj nové zistenia. Napokon, najkrajšie na našom bádaní je, keď sa odhalí niečo nové.

Za svoje dielo Stručný etymologický slovník slovenčiny získal Ľubor Králik v roku 2016 Cenu Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii literatúra!

Poznámka: Rozhovor prešiel textovou úpravou. Celý rozhovor nájdete tu: https://www.postoj.sk/13329/najkrajsie-je-ked-odhalim-nieco-nove.

Grafický návrh: Michaela Majerčíková
Textová úprava: Kristína Bobeková