Vianočné zvyky v nárečí

Dolné Plachtince (okres Veľký Krtíš)
Modrokamenské nárečie

Vianočnie sviatke, ako chlapec si pametám dobre, me choďievávaľi popod obloke. Uš kamaráťi traja šťiria a uš sa tam spievávalo a uš každimu ďe daľi oreche, ďe daľi tie jablká sušenie, sušienke, a ňiegďe aj peňiaške. Boľi mi v enon ďahu daľi peňias. A mi hovorí ten gazda: „Tu máž muoj chlapec tento peňiaz, ňigda ma ňezábuňeš“. Tag mi dau dvahaľierňik, ešťe toho času ten maďarskí, grajciar. Taže ho aňi teráz ňezábuňem, aj teráz ho pripomňem, aľe je už, dáuno, dáuno, ňeh mu je ľahká zem, zomrieti.

Tagže tie vianočnie sviatke boľi a boľi tan takie veľmi dos peknie zvike u nás. Napríklat sa každú hoďinu trúbilo. Strieľalo sa, boľi tedi títo pastíri, čo to sa volajú kondáši, a pukaľi tam po ďeďiňe. Celá noc to bola taká veselá. No poton sa išlo na tú polnočnú onšu, no a uš s polnočnej onši sa to uš rozišlo, išou každí sveťiď domou.

Aľe ešťe tedi pret tima Vianociami, tedi choďiu po ďeďiňe ten pastír. Roznášau brezouce. A uš tam mu každí dávau, každí čo mau tie ošípanie, tag uš cipou chľebík, buob aľebo uš kerí čo. A tie brezouce vždi bívaľi kúťe tam položenie, f chiži.

Tagže tie Vianoce boľi doz dobrie, pametá človeg na tie Vianoce. Taká veselá bola, živá noc vianočná. No, mňe sa to celkom páčilo.