„Do roku 1989 sme slovo banka poznali len z hodín chémie.“ (Mária Šimková, 2012)

Pri príležitosti 10. výročia Slovenského národného korpusu poskytla PhDr. Mária Šimková, Ph.D., rozhovor, v ktorom reflektuje svoje osobné skúsenosti nadobudnuté pri práci s korpusovým materiálom. Projekt Slovenského národného korpusu predstavuje elektronickú databázu textov, ktorá slúži ako zdroj poznatkov o slovenčine a jej skutočnom používaní.

Dr. Mária Šimková sa venovala štúdiu súčasného slovenského jazyka z hľadiska komunikácie, najmä syntaktickej roviny, a z hľadiska jeho lexikografického a počítačového spracovania. Pomerne značná časť vedeckého života Márie Šimkovej sa opiera o výskum častíc, reflexiu duchovného sveta v jazyku a korpusové databázy.

Mária Šimková je autorkou a spoluautorkou významných publikácií, štúdií a odborných článkov, napr. Frekvenčný slovník slovenčiny na báze Slovenského národného korpusu (2017), Slovenský národný korpus. Texty, anotácie, vyhľadávania (2017) a Frekvenčný slovník hovorenej slovenčiny na báze Slovenského hovoreného korpusu (2018), Slovenský národný korpus. Používanie, príklady, postupy (2020), okrem toho sa venovala rozsiahlej redakčnej činnosti a stála pri zrode a rozvoji Slovenského národného korpusu.

Rozhovor s dr. Šimkovou, bývalou vedúcou oddelenia Slovenského národného korpusu^*, zaznamenala Helena Dvořáková pre Pravda magazín v roku 2012.

^*Slovenský národný korpus je jedným z oddelení Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, v. v. i.

Zaoberáte sa skúmaním slovenského jazyka – mení sa zrýchľovaním tempa života aj tempo jazyka?

Prirodzený jazyk nie je izolovaný niekde v laboratórnom vákuu, ale hýbe a vyvíja sa spolu so svojimi nositeľmi. Zrýchlenie sme mohli v nedávnych rokoch zaregistrovať napríklad v reči moderátorov a redaktorov neverejnoprávnych rozhlasových a televíznych staníc, ktorí sa snažili prispôsobiť mladej generácii alebo trendom z iných krajín. Celkovo sa však dynamika jazyka na konci minulého a začiatku tohto storočia naozaj zrýchlila. Na Slovensku sme to pocítili najmä po roku 1989, keď k nám začali doslova prúdiť z rôznych oblastí (ekonomika, financie, technika, šport) nové reálie a s nimi nové pomenovania. A vracali sa aj staré slová, napríklad vo sfére štátnej administratívy (župa, starosta a podobne). Súčasne sa trochu modifikovali významy niektorých slov alebo sa do používania dostali aj iné ich významy.

Len taká perlička: niekoľko desaťročí pred rokom 1989 bola v našej krajine všeobecnou bankovou inštitúciou sporiteľňa a slovo banka sme poznali iba z chemických pokusov. Dnes, naopak, pomaly nevieme, v čom sa robia chemické pokusy, ale banky máme vo väčších mestách na každom rohu. S narastaním výmeny informácií prostredníctvom rôznych médií a sietí sa nevyhnutne naďalej veľmi dynamicky objavujú aj nové potrebné pomenovania, pod vplyvom cudzích jazykov a iného (v značnom rozsahu počítačového) spôsobu komunikácie sa trochu mení aj spôsob štylizovania písomných prejavov či rečového prehovoru.

Akú funkciu plnia v jazyku archaizmy? Sú brzdou alebo „intelektuálnou ozdobou“ reči? A čo novotvary? Pribúdajú, alebo sa preberajú cudzie slová?

Archaizmy nikdy neboli brzdou rozvoja jazyka, hoci ich miesto v jazyku je iste iné ako povedzme miesto neologizmov. Niektoré funkcie však majú spoločné: pomenúvajú reálie (archaizmy staré, v ďalšom čase nepoužívané, neologizmy nové, doteraz nepoznané). A, áno, môžu ozvláštňovať výpoveď, pričom nemusí ísť vždy o „intelektuálnu ozdobu“ reči. Viacerí veriaci napríklad považujú istú archaickosť biblických a iných náboženských textov za súčasť istej výnimočnosti komunikácie v duchovnej sfére.

Dnes pri archaizmoch takisto pozorujeme zrýchlenie dynamiky jazyka: kedysi bolo archaické to, čo bolo staré niekoľko storočí, v súčasnosti sú starými pomenovania, ktoré boli súčasťou bežnej, aktívnej slovnej zásoby pred niekoľkými desaťročiami či dokonca pred pár rokmi, napríklad písací stroj, gramofón, platňa.

Ako pracujú s jazykom súčasní spisovatelia? Čo prezrádzajú ich texty?

Tak ako celkovo v literatúre aj v jazyku autorov súčasnej literatúry cítiť tvorivosť, snahu o experimentovanie. Je tu celá škála mladých autorov a ich jazyk, pochopiteľne, odráža ich spoločenské zázemie a skúsenosť. Niekedy, žiaľ, vidíme vo výslednej podobe knihy aj nedostatok času či pozornosti vydavateľa voči jazykovej korektnosti a úprave textu, osobitne to platí pre preklady.

Ani komercii neprospeje, ak preklad lákavého titulu vyjde síce v krátkom časovom odstupe od vydania originálu, ale v hroznom, narýchlo urobenom preklade, v ktorom sú evidentné prekladateľské lapsusy a na jazykovú korektúru (v mnohých prípadoch až danie zrozumiteľnej podoby danému textu) neostal čas ani peniaze. Čitatelia si dnes majú z čoho vybrať, sami často dobre ovládajú cudzie jazyky a po zlých prekladoch naozaj nemajú dôvod siahať.

Čo dnes tvorí jadro materinskej reči? Je to niečo iné, ako to bolo o takomto čase v minulom storočí?

Jadro nášho jazyka je pevné nejedno storočie. Všeobecné pomenovania typu otec, matka, hlava, ruka, oko, dom, žiť, jesť tu máme z praslovanského základu a patria k jazykovým univerzáliám – nájdeme ich prakticky vo všetkých jazykoch. Samozrejme, sú slová, ktoré boli v našom jazyku v minulom storočí viac frekventované v súvislosti s vtedajším spôsobom života (napríklad pomenovania poľnohospodárskych a remeselníckych nástrojov a produktov, vojenských hodností bývalých armád, zbraní) a ktorých miesto v súčasnosti prevzali pomenovania nových výrobných procesov, zbraňových systémov alebo počítačové termíny.

Ako sme spomínali, súvisí to s vývojom spoločnosti a jeho odrazom v jazyku. Kým kedysi slovo strana označovalo predovšetkým svetovú stranu a bolo frekventované v súvise s potrebou dobrej orientácie v prírode, neskôr pribudli strany v knihách a zošitoch, dnes má toto slovo najvyššiu frekvenciu v súvislosti s politikou.

Čo dnes najviac przní slovenčinu? Obviňované sú najmä médiá, oprávnene?

V celej spoločnosti v rôznych oblastiach evidujeme dosť výrazné zmeny vo vzťahu k tradičným hodnotám, uprednostňuje sa materiálno, marketingová a finančná úspešnosť. Ani jazyk sa tomu nevyhol. Na jednej strane vieme, že ho nemôžeme zakonzervovať do podoby 19. storočia, nemôžeme chcieť, aby jazykový systém zastal vo svojom vývoji, pretože by sa z neho stal (možno aj pomerne rýchlo) mŕtvy jazyk. Na druhej strane ide o veľmi cennú tradičnú hodnotu, na ktorú sme nadviazaní individuálne a aj ako národ a v tejto súvislosti aj patrične citliví.

A ak sa zmeny v jazyku dejú prirýchlo, nestačíme si na ne zvyknúť, spracovať ich a prijať, ale kriticky reagujeme. Ani pre mladý organizmus v puberte nie je zdravé, ak prirýchlo narastie, nehovoriac o tom, že to ovplyvní situáciu v celej rodine a rodičia sa sťažujú, že musia každú chvíľu investovať do nákupov oblečenia. Zrejme sme naozaj svedkami rýchlych a viacerých zmien vo vzťahu k jazyku a v jeho používaní, čo sa v súčasnosti najviac odráža i reflektuje v publicistickej tvorbe a v médiách. Pritom publicistika už neplní výchovnú funkciu v takom rozsahu, ako to bolo v (ešte v nedávnej) minulosti, ale predovšetkým funkciu prenosu informácií, hoci svojich čitateľov či poslucháčov vždy ovplyvňuje i z jazykového hľadiska.

V rýchlom tempe života sa zvyšuje aj množstvo chýb, nepozorností, ku ktorým treba zaujať jednoznačný postoj, pridávajú sa k tomu aj potrebné zmeny a naraz to celé prekročí istú mieru únosnosti. Používanie jazyka sa mení v celej spoločnosti, médiá sú toho „len“ obrazom, ale zároveň vďačným objektom na pranierovanie. A zároveň je možno takto kritika prejavom vnútornej vzbury proti príliš rýchlemu tempu celého spoločenského vývoja.

Poznámka: Rozhovor prešiel textovou úpravou. Celý rozhovor nájdete tu: https://feminity.zoznam.sk/c/878989/do-roku-1989-sme-slovo-banka-poznali-len-z-hodin-chemie.

Grafický návrh: Michaela Majerčíková
Textová úprava: Kristína Bobeková