Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra

Slovenská dialektológia v II. polovici 20. storočia (Pavol Žigo)

Výskum v oblasti slovenskej dialektológie v druhej polovici 20. storočia nadväzoval na tradície z medzivojnového obdobia. K významným prácam, ktoré sa stali hodnotným vzorom vedeckého bádania z predvojnového obdobia, patria práce V. Vážneho (1934), E. Paulinyho (1935, 1936, 1939), J. Orlovského (1937, 1940, 1942), najmä však prvá slovenská dialektologická monografia od J. Stanislava Liptovské nárečia (1932).

V povojnovom období sa systematický výskum slovenských nárečí inštitucionalizoval v Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied a umení (1942), v rokoch 1952 – 1967 pod názvom Ústav slovenského jazyka (od r. 1953 ako súčasť novozaloženej Slovenskej akadémie vied), od r. 1967 pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Od začiatku inštitucionalizovania vedeckého výskumu slovenských nárečí bolo v rámci ústavu vyčlenené samostatné pracovisko – dialektologické oddelenie, v ktorom sa sústreďoval nárečový materiál (vedúci oddelenia: 1943 – 1945 J. Orlovský; 1946 – 1948, 1953 – 1962 J. Štolc; 1948 – 1953 G. Horák; 1962 – 1970 F. Buffa; od r. 1970 I. Ripka). Komplexné a systémové spracovanie slovenských nárečí nadobudlo reálny charakter po príprave dotazníka pre výskum slovenských nárečí, ktorý v r. 1947 zostavil E. Pauliny a J. Štolc (okolo 1800 slov, resp. 750 javov, porov. J. Štolc, 1957). Podľa tohto dotazníka systematicky vybraných javov z tvaroslovia a hláskoslovia sa uskutočnil výskum v 328 (+7) výskumných lokalitách. V tom čase, r. 1947 vydal E. Pauliny monografiu Nárečie troch zátopových osád na hornej Orave. Ide v nej o výsledok záchranného nárečového výskumu v lokalitách, z ktorých bolo v dôsledku výstavby vodného diela Oravská priehrada pôvodné obyvateľstvo presídlené.

Koncepciu nárečového výskumu v ďalšom období prerokúvala Slovenská dialektologická komisia, ktorá vznikla po IV. Medzinárodnom zjazde slavistov v Moskve (1958). Dôležitou náplňou práce komisie sa stala koncepcia Atlasu slovenského jazyka (informoval o tom J. Štolc, 1961). Na výskum tvorenia slov a nárečovú lexiku bol v tom čase zostavený osobitný dotazník (autori F. Buffa a A. Habovštiak, 1964; 592 otázok z oblasti tvorenia slov, 1259 otázok zameraných na nárečovú lexiku). Výsledkom vyhodnotenia materiálu získaného pomocou všetkých nárečových dotazníkov a ich kartografického spracovania v podobe jazykových, analytických a aj syntetických máp a samostatných zväzkov komentárov bolo vydanie štyroch zväzkov Atlasu slovenského jazyka (1968, 1978, 1981, 1984).

Začiatkom druhej polovice 20. storočia sa výskum slovenských dialektológov orientoval aj na opis slovenských nárečí na území iných štátov. Výsledky sú publikované v tituloch J. Štolca Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku (1949), Reč Slovákov v Juhoslávii (1968), P. Ondrusa Stredoslovenské nárečie v Maďarskej ľudovej republike (1956), K. Palkoviča Z vecného slovníka Slovákov v Maďarsku (1957), M. Žilákovej Nárečie troch slovenských obcí v Bakonyi s osobitným zreteľom na pozostatky aoristu (1988), monografiu Nárečie Pivnice v Báčke (1972) o tamojšom slovenskom nárečí napísal D. Dudok, slovenské nárečia na území Rumunska skúmal G. Benedek v monografii Slovenské nárečia v stoliciach Salaj a Bohor v Rumunsku (1983), J. Rohárik napísal prácu Terminológia remeselníckej výroby v Nadlaku (1988), výsledky výskumu reči (nárečí) amerických Slovákov vydal v r. 1994 s názvom Speech of American Slovacs v spoluautorstve s L. Hammerovou I. Ripka. Lingvistickokartografický opis ukrajinských nárečí z územia Slovenska od V. P. Lattu vyšiel z jeho pozostalosti ako Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska (1991), J. Dudášová monograficky spracovala fonologický vývin goralských nárečí v práci Goralské nárečia (1993), významnou súčasťou lingvistickej geografie orientovanej na výskum slovenských nárečí je Atlas slovenských nárečí v Maďarsku od P. Királya (1993) a účasť slovenskej dialektológie na príprave a vydávaní rozsiahleho projektu Celokarpatský dialektologický atlas (Obščekarpatskij dialektologičeskij atlas; člen medzinárodnej komisie a redakčnej rady I. Ripka, spolupracovali G. Múcsková, M. Smatana; pozri Literatúra).

Okrem kartografickej interpretácie slovenských nárečí sa ich systematický výskum v druhej polovici 20. storočia zameriaval spočiatku na spracovanie jednotlivých nárečových areálov a nárečovú lexikografiu. Čiastkovými poznatkami o lexike slovenských nárečí sa stali monografie F. Buffu Nárečie Dlhej Lúky v Bardejovskom okrese (1953), Šarišské nárečia (zv. 1 – 4, 1972 – 1974, monograficky aj v súhrnnom vydaní, 1995, a neskôr vydaný Slovník šarišských nárečí, 2004), A. Habovštiaka Oravské nárečia (1965), J. Matejčíka Lexika Novohradu (1975), I. Ripku Dolnotrenčianske nárečia (1975), Vecný slovník dolnotrenčianskych nárečí (1981), J. Orlovského Stredogemerské nárečia (1975) a Gemerský nárečový slovník (1982). Priekopníckou prácou v oblasti nárečovej syntaxe sa stala monografia A. Ferenčíkovej Časové podraďovacie súvetie v slovenských nárečiach (1986). Diachronický prístup pri opise vývinu fonologických štruktúr a deklinačných paradigiem v slovenských nárečiach uplatnil E. Pauliny v monografiách Fonologický vývin slovenčiny (1963) a Vývin slovenskej deklinácie (1990), Ľ. Novák sa vo svojej historickojazykovednej práci K najstarším dejinám slovenského jazyka (1980) zameral na zmeny vo fonologickej štruktúre slovenčiny s ohľadom na základné nárečové makroareály. Prehľadnú vysokoškolskú učebnicu vydal R. Krajčovič pod názvom Vývin slovenského jazyka a dialektológia (1988) a na základe materiálov Atlasu slovenského jazyka vyšla posmrtne práca J. Štolca Slovenská dialektológia (1995).

Lexikografické práce tretej štvrtiny 20. stor. sa stali východiskom syntetizujúceho spracovania lexiky slovenských nárečí v podobe celonárodného Slovníka slovenských nárečí. V r. 1980 vyšiel ukážkový zväzok, ktorý mal byť prostriedkom na pripomienky ku koncepcii celého projektu. V r. 1994 začal vychádzať Slovník slovenských nárečí (1. zv. 1994, 2. zv. 2005). Paralelne s lexikografickými prácami – prípravou Slovníka slovenských nárečí – sa v nárečovom oddelení Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV uskutočňoval aj výskum v rámci dvoch rozsiahlych medzinárodných projektov – Slovanský jazykový atlas a Celokarpatský dialektologický atlas. Od konca päťdesiatych rokov sa tak slovenská dialektológia zapojila do realizácie myšlienky komplexného spracovania jednotlivých jazykových rovín nárečí všetkých slovanských jazykov, ktorú prezentovali v r. 1929 na prvom slavistickom zjazde v Prahe jazykovedci A. Meillet a L. Tesnière.

Komplexné spracovanie nárečí jednotlivých slovanských jazykov nadobudlo konkrétnu realizáciu až po vzniku Mezdinárodného komitétu slavistov, ktoré bolo výsledkom stretnutia jazykovedcov v Belehrade v r. 1956, resp. až na 1V. slavistickom zjazde v Moskve v r. 1958. V 29 lokalitách z územia slovenských nárečí vyplnili explorátori dotazník (Вопросник Общеславянского лингвистического атласа, 1965) 3454 skúmaných javov z hláskoslovia, tvaroslovia, lexiky, tvorenia slov, sémantiky, prozódie a syntaxe. Pri vypĺňaní dotazníka sa uplatnili zásady fonetickej transkripcie, ktorá bola prijatá po viacerých oponentúrach a vyšla ako metodický materiál v zborníku Общеславянский лингвистический атлас (1964). Slovenskú dialektológiu v prvej fáze riešenia projektu zastupovali E. Pauliny (v rokoch 1958 – 1977, resp. s ohľadom na členstvo až do r. 1983) a Anton Habovštiak (v rokoch 1958 – 1989). Namiesto E. Paulinyho bol po jeho smrti do Medzinárodnej komisie OLA v r. 1988 zvolený P. Žigo, A. Habovštiaka nahradila v lexikálno-slovotvornej sekcii v r. 1989 A. Ferenčíková, do morfonologickej sekcie bol zvolený Ľ. Králik. Na príprave základných materiálov OLA a na organizovaní medzinárodných zasadnutí OLA na Slovensku sa v nárečovom oddelení Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV okrem súčasných členov medzinárodnej komisie – A. Ferenčíkovej, Ľ. Králika a P. Žiga – zúčastňovali aj A. Habovštiak, F. Buffa, I. Ripka, Ľ. Dvornická, G. Múcsková a M. Smatana. Členovia Mezdinárodnej komisie pre Slovanský jazykový atlas pri Medzinárodnom komitéte slavistov E. Pauliny (1912 – 1983), Habovštiak (1924 – 2004), A. Ferenčíková, Ľ. Králik, P. Žigo, a M. Smatana pripravovali materiály do publikovaných zväzkov Slovanského jazykového atlasu (zoznam publikovaných zväzkov pozri v zozname literatúry; na rozličnom stupni rozpracovania majú jednotlivé národné komisie tieto zväzky lexikálno-slovotvornej série: Zv. 4. Poľnohospodárstvo – slovenská komisia; Zv. 5. Doprava a komunikácia. Ľudová technika. Staviteľstvo – ukrajinská komisia; Zv. 6. Domácnosť a príprava stravy – ruská komsia; Zv. 7. Odev a obuv. Hygiena a liečiteľstvo – lužickosrbská komisia; pripravujú sa materiály z tematického okruhu Človek do 9. zväzku, ktorého prípravou ešte nie je poverená konkrétna národná komisia). Materiály OLA sa v doterajšej fáze riešenia pripravovali na vydanie klasickou metódou. Podkladové materiály a rukopisy sa pripravovali v strojopisnej podobe, mapy sa maľovali ručne pomocou šablónky a po niekoľkonásobných revíziách a korekciách sa rukopis odovzdával na spracovanie do vydavateľstva.

Rýchle napredovanie elektroniky motivovalo mladých záujemcov o dialektológiu sústrediť pozornosť na možnosti počítačovej podpory spracovania materiálov OLA do takej miery, že na zasadnutí Mezinárodnej komisie OLA v slovinskom Strunjane v r. 2000 vznikla samostatná počítačová sekcia OLA. Prvým krokom na realizáciu projektu sa stalo využitie existujúcich východiskových počítačových softvérov, dostupných pre všetky zúčastnené národné kolektívy. Pozitívnu rolu zohrali v tejto fáze prípravy skúseností slovinských jazykovedcov v oblasti tvorby fontov fonetickej transkripcie a prípravy digitálnej matrice mapy OLA. Slovenská národná komisia informovala v r. 2003 plénum OLA o možnostiach vytvorenia počítačovej podpory spracovania atlasu. Išlo o prípravu programu, na základe ktorého by každá národná komisia do pripravenej šablóny pripravila vo fonetickej transkripcii materiály zo sledovaného územia a z tejto šablóny program po nastavení požadovaných parametrov rozmiestnenia znakov na mape vyhotoví na digitálnom podklade nárečovú mapu sledovaného javu (podrobnejšie pozri P. Žigo, 2005, s. 3 – 15).

Na začiatku tretieho tisícročia je ťažiskovým projektom slovenskej dialektológie vydávanie Slovníka slovenských nárečí a vydanie štvrtého zväzku lexikálnej série Slovanského jazykového atlasu. Dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV pripravuje na vydanie reprezentatívne súbory textov troch základných areálov slovenských nárečí (stredoslovenské, západoslovenské, východoslovenské nárečia). Množstvo poznatkov z dialektologických výskumov druhej polovice 20. storočia bolo prednesených na vrcholných vedeckých podujatiach: konferencia o úlohách a problémoch slovenskej dialektológie (Bratislava 1960), 1. slovenská dialektologická konferencia (Prešov 1975), 2. slovenská dialektologická konferencia (Zemplínska Šírava 1981), 3. slovenská dialektologická konferencia (Zemplínska Šírava 1988), konferencia s názvom Nárečia a národný jazyk (Budmerice 1997) a publikovaných v zborníkoch z týchto konferencií, vytvorilo dobrý predpoklad na dokončenie syntetických diel slovenskej dialektológie, ktoré sa stanú významným zdrojom poznatkov celej slovanskej synchronickej aj diachronickej porovnávacej jazykovedy.

Výskum v dialektologickom oddelení JÚĽŠ SAV po roku 1993 (Katarína Balleková)

PDF
Zdroj: Slovenská reč, 2013, č. 6