Rok Ľudovíta Štúra, jazyková kultúra a kultúra reči 



MATEJ POVAŽAJ



V tomto a v nasledujúcom roku si pripomenieme viaceré výročia spojené s menom Ľudovíta Štúra, vedúcej osobnosti slovenského národného obrodenia v štyridsiatych rokoch 19. storočia, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, novinára, politika. Koncom októbra si pripomenieme 190. výročie jeho narodenia, v polovici januára budúceho roka 150. výročie jeho tragickej smrti (Ľ. Štúr sa narodil 29. 10. 1815 v Uhrovci a zomrel 12. 1. 1856 v Modre) a napokon aj 160. výročie vyjdenia jeho dvoch prác o slovenčine, a to Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a  Nauka reči slovenskej  (1846), v ktorých predstavil slovenčinu ako samostatný slovanský spisovný jazyk schopný plniť komunikačné potreby v oblasti súkromného i verejného styku a dorozumievania. Tieto  výročia dali podnet na vyhlásenie Roka Ľudovíta Štúra, v ktorom by sme sa mali  nielen vracať k odkazu Ľudovíta Štúra, ale mali by sme aj nadväzovať na jeho myšlienky a ďalej ich rozvíjať bez ohľadu na to, že vznikli pred vyše jeden a pol storočím v inom spoločenskom a politickom kontexte. K odkazu Ľudovíta Štúra, k jeho myšlienkam sa budeme vracať aj na stránkach nášho časopisu.

Mnohé myšlienky, ktoré Ľudovít Štúr vyslovil pri uzákoňovaní spisovnej slovenčiny a ktoré zverejnil vo svojich prácach Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej, sú stále aktuálne (porov. aj výber publikovaných myšlienok v našom časopise v ročníku 1995). Mali by sme si ich pripomínať. Napríklad aj tú z Nauky reči slovenskej, v ktorej Ľ. Štúr hovorí o tom, že  „nevieme ešte oceniť našu reč“  (Nauka, s. 27). To povedal Ľudovít Štúr v roku 1846, teda  pred vyše stopäťdesiatimi rokmi. No keď počúvame prejavy niektorých našich spoluobčanov, keď sledujeme niektoré  rozhlasové alebo televízne relácie, keď čítame dennú či inú periodickú tlač alebo listy posielané prostredníctvom elektronickej pošty aj do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, keď ideme ulicami našich miest, hlavné mesto samostatnej Slovenskej republiky nevynímajúc, máme dojem, akoby Ľ. Štúr hovoril aj o našej najsúčasnejšej prítomnosti. Ako inak si totiž možno vysvetľovať tú záplavu inojazyčných názvov, nápisov a oznamov, záplavu inojazyčných výrazov vo verejných prejavoch, uplatňovanie inojazyčných gramatických a slovotvorných modelov. O istom postoji k slovenčine a jej nositeľom vypovedá aj to, že v historickom centre Bratislavy sú rozmiestnené informačné tabule, na ktorých je najprv text v angličtine a iba pod ním menším typom písma text v slovenčine. V iných hlavných mestách európskych krajín taký stav, aby sa vlastný jazyk v inormáciách dostával na druhé miesto, je azda nemysliteľný.

Ľahostajný až odmietavý vzťah k slovenčine a osobitne k spisovnej slovenčine sa prejavuje aj v prístupe niektorých pracovníkov elektronických médií, a to nielen moderátorov a redaktorov, ale aj zodpovedných pracovníkov týchto inštitúcií (napríklad na dobre mienené upozornenia si nepokladajú za povinnosť reagovať). Nie v každom elektronickom médiu sa dostatočná pozornosť venuje prejavom moderátorov a redaktorov nielen z hľadiska slovnej zásoby, ale ani z výslovnostnej stránky. Medzi redaktormi a moderátormi sú takí, ktorých jazykové prejavy sú z tejto stránky na dobrej úrovni. No, žiaľ, sú aj takí, a nie je ich málo, o ktorých prejavoch sa v nijakom prípade nemožno vysloviť pozitívne. Je prekvapujúce, že zodpovedným vedúcim príslušných médií akoby to vôbec neprekážalo. Iba tak si možno vysvetliť, že sa pred kameru alebo za mikrofón dostávajú ako profesionálni pracovníci ľudia, ktorí majú základné nedostatky z hľadiska ovládania spisovnej výslovnosti. Nerešpektujú napríklad nielen mäkkú výslovnosť spoluhlásky ľ, ale často alebo takmer vôbec už ani mäkkú výslovnosť spoluhlások ď, ť, ň v slabikách de, te, ne, di, ti, ni a v slabikách s dvojhláskami ia, ie, iu a ani v pozíciách, kde sú mäkké spoluhlásky ď, ť, ň v písme graficky vyznačené mäkčeňom.  Vyslovujú napríklad [dane, v brezne, nepriaznivo, vlani, na hraniciach, cvičenia, plávanie, učeniu, sedemdesiat, potvrdil, vlanajší, zdanovania], namiesto [daňe, v brezňe, ňepriazňivo, vlaňi, na hraňiciach, cvičeňia, plávaňie, učeňiu, seďemďesiat, potvrďil, vlaňajší, zdaňovaňia]. Nerešpektujú pravidlá o znelostnej asimilácii, nerešpektujú náležitú melódiu na konci vety, uplatňujú takzvanú spevavú melódiu, neodôvodnene expresivizujú vecné informačné fakty (každú, aj tú najobyčajnejšiu informáciu podávajú tak, akoby išlo o vážnu dramatickú udalosť), nadmerne zvyšujú intenzitu svojho hlasového prejavu v spravodajských reláciách, ktorú odpozorovali z niektorých zahraničných komerčných médií, uplatňujú privysoké tempo sťažujúce bezporuchové prijímanie informácie. 

Ani vo výbere jazykových prostriedkov vo verejných rečových prejavoch nie je všetko v poriadku. Niektorí si vôbec nechcú uvedomiť, že slovná zásoba slovenčiny je štýlovo a štylisticky diferencovaná, že sa má využívať podľa komunikačnej situácie a že napríklad v oficiálnom verejnom prejave  (v spravodajskej relácii) nie je primerané použiť napríklad slangové slovo vodičák. Pre mnohých používateľov spisovnej slovenčiny je najpohodlnejšie siahať za prostriedkami z iných jazykov bez kritického zhodnotenia, či takýto prostriedok naozaj potrebujeme, či takýmto prostriedkom nevytláčame vlastný, dávno ustálený a dobre fungujúci domáci prostriedok (porov. v súčasnosti v médiách sa rozširujúce vyjadrenie zo športovej oblasti vytesniť loptu na roh, vytesniť puk mimo bránky namiesto vytlačiť), či si na pomenovanie novej veci či nového javu nemôžeme utvoriť domáci prostriedok z vlastných zdrojov. Pravda, na to je potrebné dobre poznať slovnú zásobu spisovnej slovenčiny, slovotvorné možnosti nášho spisovného jazyka, ktoré každému, kto ich pozná a vie ich tvorivo využívať, poskytujú veľké možnosti na vyjadrovanie aj tých najzložitejších myšlienok. A napokon treba poznať aj naše základné kodifikačné príručky zachytávajúce normu spisovného jazyka a využívať ich pri príprave verejných rečových prejavov.

Zastávame názor, že so súčasným stavom jazykovej kultúry ani so súčasným stavom používania spisovného jazyka v rámci verejnej komunikácie nemožno vysloviť spokojnosť, hoci nie všetci sa s týmto názorom stotožňujú. Ak však vychádzame z toho, že jazyková kultúra je „cieľavedomá činnosť smerujúca k zveľaďovaniu (kultivovaniu) spisovného jazyka a jazykových prejavov v spisovnom jazyku“ a “stav jazykových prejavov z hľadiska dodržiavania požiadaviek na kultúru jazyka“ a nielen “celkový stav jazyka z hľadiska jeho schopnosti plniť spoločenské aj individuálne komunikačné potreby“ (porov. Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 203), nazdávame sa, že takéto hodnotenie je odôvodnené. Pravda, to neznačí, že by sme tento stav hodnotili ako katastrofálny či katastrofický. No isto treba čosi urobiť, aby negatívne javy, s ktorými sa stretáme vo verejnej komunikácii v súčasnosti, nezískali prevahu nad pozitívnymi javmi, aby sa širokým uplatňovaním cudzích gramatických a slovotvorných modelov (porov. Vadkerti talkshow,  výrobok od Schwarzkopf, kúpite v Billa, milión euro) s odôvodnením, že ide o cudzie výrazy, nezačali narúšať základy nášho gramatického systému. Na to je potrebné sústavne objasňovať jazykový systém nášho spisovného jazyka, spisovnej slovenčiny, v čom má nezastupiteľné miesto škola, no nielen ona, upozorňovať na nedostatky (ba aj pranierovať rečové prejavy s nízkou úrovňou jazykovej kultúry), vyzdvihovať také rečové prejavy, ktoré dosahujú vysokú úroveň. Všetci by sme sa mali správať ako príslušníci suverénneho národa so suverénnym jazykom, tak ako to robia príslušníci iných suverénnych národov a ako to napríklad v oblasti terminológie odporúča ISO – Medzinárodná organizácia pre normalizáciu združujúca národné normalizačné organizácie (členov ISO). Táto organizácia pripravila normu ISO 704 Terminologická práca – Princípy a metódy, kde sa v článkoch nazvaných Orientácia na národný jazyk a Jazyková správnosť okrem iného uvádza toto: “Hoci výpožičky z iných jazykov sú akceptovanou formou tvorby termínov, uprednostňujeme výrazy národného jazyka pred priamymi výpožičkami“  a “Termín má vyhovovať morfologickým, morfologicko-syntaktickým a fonologickým normám príslušného jazyka“. K tomu všetkému by sme chceli prispieť aj v našom časopise. 











KS

Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (XIII.)Nové obdobie v dvoch etapách



rudolf krajčovič



Pod pojmom nové obdobie chápeme obdobie vývinu spisovnej slovenčiny od vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1940 po rok 1990, keď nastali zásadné zmeny v politickom, spoločenskom, hospodárskom i kultúrnom živote v našej krajine. Pre toto obdobie je charakteristické, že je značne členené hlavne zásluhou častých zmien vo sfére politicko-mocenskej, hospodárskej i spoločenskej, ktoré ovplyvnili názory na metódy jazykového výskumu, najmä však názory na vývin slovenčiny v budúcnosti. No napriek tomu možno konštatovať, že vývin spisovnej slovenčiny i jej výskum dosiahli v tomto období vyšší stupeň ako v predchádzajúcich obdobiach.

V rámci tohto nového obdobia vo vývine spisovnej slovenčiny sa výraznejšie črtajú dve etapy. Prvou etapou je obdobie od roku 1940, keď vyšli nové normatívne upravené Pravidlá slovenského pravopisu. Druhú etapu tvoria dve fázy. Fázu v rokoch 1953 až 1968 charakterizovalo isté napätie, a to nielen v politicko-spoločenskej sfére, ale aj v slovenskej jazykovede, pretože stála pred problémom zaujať stanovisko k otázke existencie spisovnej slovenčiny v budúcnosti najmä z hľadiska jej vzťahu k spisovnej češtine. Druhá fáza od roku 1968 po rok 1990 bola už pokojnejším obdobím,  ponúkala čas i podmienky na všestranný výskum slovenčiny.

Prvá etapa nového obdobia prebiehala v podmienkach druhej svetovej vojny a existencie slovenského štátu, po skončení vojny v podmienkach obnovenej česko-slovenskej štátnosti, no po februári v roku 1948 jej priebeh poznačili radikálne zmeny v politicko-mocenskej, ale aj v spoločenskej i ideovo-kultúrnej sfére. Vcelku však možno povedať, že tento úsek prvej etapy nového obdobia spisovnej slovenčiny mal tvorivý ráz. V období slovenského štátu v rámci novozaloženej Slovenskej akadémie vied a umení vznikol v roku 1943 v Bratislave Jazykovedný ústav SAVU s cieľom začať vedecký výskum slovenského jazyka. V tom istom roku so zámerom uskutočňovať tento cieľ vzniká krúžok Slovenská jazykovedná spoločnosť, ktorý ešte v roku 1945 splynul s novozaloženým Bratislavským lingvistickým krúžkom. Bolo to združenie štrukturalisticky orientovaných slovenských jazykovedcov s cieľom presadiť teóriu i výskumné postupy štrukturalizmu rozšíreného v Európe. To bola aj hlavná príčina, prečo krúžok spolupracoval najmä formou výmeny prednášateľov s Pražským lingvistickým krúžkom a Kodanským lingvistickým krúžkom. So zámerom informovať o práci krúžku začal v roku 1947 vychádzať časopis Slovo a tvar s podtitulom Revue pre jazykovedu, štylistiku a slovesnosť. V roku 1950 v novom politicko-mocenskom zriadení časopis spolu s bratislavským krúžkom zanikol. Nezanikla však aktivita slovenských jazykovedcov. Prejavila sa pri príprave nových Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšli v roku 1953. V Pravidlách sú uzákonené niektoré radikálne zmeny tradičných noriem. Napríklad zavádza sa jednotné písanie -li v l-ovom príčastí, písanie predložiek z, zo s genitívom, s, so s inštrumentálom, písanie predložiek spoza, spod, spomedzi i cudzích slov typu sociológ, drogéria a pod. podľa výslovnosti. Ako vidieť, zmeny noriem sú totožné so zmenami, ktoré navrhoval H. Bartek v Pravidlách z roku 1939 (p. kap. XII.). Táto zhoda sa však v úvodnej časti Pravidiel z roku 1953 nespomína. Z vedeckých publikácií z tejto časti etapy spomeňme aspoň metódou štrukturalizmu spracované dielo E. Paulinyho Štruktúra slovenského slovesa (1943) a J. Ružičku Z problematiky slabiky a prozodických vlastností (1947). Štrukturalizmom je poznačená aj Gramatika jazyka slovenského (1946, 1947) od J. Orlovského a L. Aranya. Syntetický ráz má Gramatika slovenského jazyka (1950) od B. Letza. Z dejín spisovného jazyka na seba upozorňuje knižná publikácia E. Paulinyho Dejiny spisovnej slovenčiny z roku 1948 spracovaná ako vývin štýlov slovenčiny a z roku 1941 dielo J. Stanislava K jazykovednému dielu Antona Bernoláka. Historickú úlohu zohralo rozsiahle dielo J. Stanislava Slovenský juh v stredoveku I – II (1948) spolu s mapovou prílohou, ktoré bolo motivované odštiepením územia na juhu Slovenska v prospech Maďarska. Na záver hodnotenia tejto etapy bude dobre pripomenúť, že práve v roku 1953 bola zákonom schválená vedecká inštitúcia Slovenská akadémia vied. Tým Jazykovedný ústav (od roku 1952 Ústav slovenského jazyka) v tejto inštitúcii získal väčší priestor na činnosť.

Druhá etapa nového obdobia vývinu spisovnej slovenčiny sa ako celok vyznačovala stupňujúcou sa aktivitou slovenských jazykovedcov v prospech slovenčiny či už v Ústave slovenského jazyka (od roku 1966 Jazykovedný ústav Ľ. Štúra ) SAV, alebo na vysokých školách hlavne po zriadení katedier slovenského jazyka obyčajne spolu s literatúrou alebo v rámci slavistiky. No v duchu zásad historickej pravdy treba uviesť, že boli tu zrejme pokyny z politicko-mocenského centra, v akom smere sa má uberať diskusia na akademickej pôde o budúcnosti nášho národného jazyka vo vzťahu k češtine. A to bol signál pre istú skupinu našich jazykovedcov, ktorá sa podujala vypracovať a verejne deklarovať smerovanie budúceho vývinu spisovnej slovenčiny k osudovému bodu, k jej postupnému, ale istému zániku. Bola tu však aj iná skupina zložená najmä z mladších jazykovedcov, pre ktorých to bol signál hľadať inú cestu, cestu rozvoja slovenčiny aj v nových politicko-ideových podmienkach.

Na konferencii v roku 1960 v Libliciach sa nezabudlo zaradiť tematiku o vývine vzťahu češtiny a slovenčiny v budúcnosti v novej politickej a ideovo-spoločenskej situácii. Podľa niektorých českých a slovenských jazykovedcov, ktorí sa na konferencii zúčastnili, línia vývinu tohto vzťahu bola jednoznačná: bude intenzívne zbližovanie „od češtiny k slovenčine“, čiže bude prebiehať postupné počešťovanie podľa nich menej stabilnej spisovnej slovenčiny najprv v jej terminológii a lexike, potom v gramatike a napokon aj v jej hláskosloví. Tomu bude pomáhať zmiešanie slovenského a českého etnika na Slovensku, v dôsledku toho vznikne slovensko-český bilingvizmus, z ktorého konečné uplatnenie nadobudne čeština možno aj s prvkami slovenčiny ako výsledok ich vzájomného kontaktu. Hodnotenie slovenčiny ako niečoho druhoradého, bez perspektív, bolo v prednáškach a diskusných príspevkoch také priezračné, že časť mladšej generácie slovenských lingvistov ľahko postrehla hlavný zámer konferencie. A preto spolu s niektorými staršími slovenskými jazykovedcami začala konať.

V Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV a v Združení slovenských jazykovedcov sa začala pripravovať nová konferencia. Konala sa v roku 1966 v Smoleniciach. Jej cieľom bolo prediskutovať aktuálne otázky týkajúce sa spisovnej slovenčiny, jej kultúry, jej vzťahu k nespisovným útvarom, jej miesta vo výchove na školách a podobne. Prediskutovať sa mala aj tematika vzájomného vzťahu spisovnej slovenčiny a spisovnej češtiny. A práve v súvislosti s touto tematikou na konferencii výrazne zaznela kritika názorov vyslovených na liblickej konferencii v roku 1960 o slovenčine ako o nestabilnom jazyku, bez pevnej historickej bázy, kritika úvah o vízii jej zániku v budúcnosti ani nie tak veľmi vzdialenej. Pokiaľ ide o vzťah slovenčiny a češtiny, vyslovila sa zásada, že to má byť partnerský vzťah, nie vzťah nadradenosti a podradenosti. Výsledky konferencie boli spracované a zhrnuté do dvanástich bodov pod názvom Tézy o slovenčine so stručným komentárom ku každej téze. Keďže sú to tézy stále aktuálne dnes a budú i v budúcnosti, pripomeňme si ich:

1. Slovenčina je geneticky a typologicky osobitný slovanský jazyk.

2. Slovenčina je národný jazyk Slovákov a má úlohu štátneho jazyka.

3. Slovenčina je diferencovaný národný jazyk a jeho podoby tvoria dialektologickú jednotu.

4. Spisovná slovenčina je základná, najzávažnejšia podoba slovenského jazyka.

5. Súčasná vývinová etapa spisovnej slovenčiny trvá od štyridsiatych rokov nášho storočia podnes.

6. Základnou vývinovou črtou súčasnej spisovnej slovenčiny je rozvoj podľa vlastných zákonitostí.

7. Za kritériá spisovnosti jazykových prostriedkov pokladáme najmä ich ústrojnosť, ustálenosť a funkčnosť.

8. Prameňmi na poznávanie súčasnej spisovnej slovenčiny sú vybraná prax, dobré jazykové povedomie a výsledky doterajšieho výskumu.

9. Kodifikácia spisovnej slovenčiny je vedecký opis jej prostriedkov a noriem, uzákonený reprezentatívnou celonárodnou inštitúciou.

10. Úroveň jazykovej praxe závisí od kultúrnej úrovne používateľov spisovného jazyka: meria sa jazykovou správnosťou, štýlovou primeranosťou a spoločenskou vhodnosťou použitých prostriedkov. 

11. Jazyková výchova je spoločensky potrebná a pokroková činnosť, preto jej treba venovať zvýšenú pozornosť.

12. Živý vzťah k spisovnej slovenčine je prejav vlasteneckej a národnej hrdosti Slovákov, je prejav vedomej príslušnosti k národnej kultúre.

Ako odkaz spomínanej konferencie pre súčasných i budúcich pracovníkov v slovenskej jazykovede pripomeňme si slová, ktoré v záverečnom príhovore povedal jeden z jej organizátorov J. Horecký: Konferencia „by nemala byť iba vyústením a zavŕšením, ale predovšetkým základom pre prácu na kultivovanosti, na zveľaďovaní spisovnej slovenčiny“ (p. zborník Kultúra spisovnej slovenčiny 1967).

Po tejto konferencii sa výrazne zvýšila aktivita staršej i mladšej generácie slovenských jazykovedcov a slovenská jazykoveda zaznamenala nebývalý rozvoj. Aspoň symbolicky uveďme niektoré diela s výsledkami výskumu jazykových rovín spisovnej slovenčiny z obdobia od roku 1960 do roku 1990. Otázkam hláskového systému sa venuje dielo Fonológia spisovnej slovenčiny (1961, 1968) od E. Paulinyho, ďalej knižná práca Fonetika a fonológia (1988) od Á. Kráľa a J. Sabola, teoreticky zameraná práca J. Sabola Syntetická fonologická teória (1989). K hlbšiemu poznaniu hlások slovenčiny prispel aj rusista A. V. Isačenko dielom Spektografická analýza slovenských hlások (1968). Kodifikačný charakter má rozsiahle dielo Á. Kráľa Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984). Syntetický opis morfológie slovenčiny obsahuje kolektívne dielo Morfológia slovenského jazyka (1966) spracované pod vedením J. Ružičku. Syntax slovenčiny sa opisuje v novších vydaniach práce J. Orlovského Slovenská syntax (1965, 1971). Z lexikografických prác bolo dôležité vydanie kolektívneho diela Slovník slovenského jazyka v šiestich zväzkoch (1959 – 1968) pod vedením Š. Peciara. Normatívny charakter má Krátky slovník slovenského jazyka (1987, 4. vyd. 2003), ktorý spracoval kolektív pod vedením hlavných redaktorov J. Kačalu a M. Pisárčikovej. Všeobecný charakter majú práce Slovotvorná sústava slovenčiny (1959) a Slovenská lxikológia. 1. Tvorenie slov (1971) od J. Horeckého a Slovenská lexikológia. 2. (1972) od P. Ondrusa. Vo viacerých vydaniach vyšiel pre jazykovú prax a školy určený Malý synonymický slovník (1972 – 1990) M. Pisárčikovej a Š. Michalusa. Pre lepšie porozumenie slovenských textov českým používateľom vyšiel v Prahe Slovensko-český a česko-slovenský slovník rozdílných výrazů (1964) J. Nečasa a M. Kopeckého, Slovensko-český slovník (1967) od Ž. Gašparíkovej a A.  Kamiša a na Slovensku s podobným cieľom pre slovenského používateľa češtiny kolektívne dielo Česko-slovenský slovník (1979, 1981) pod vedením hlavného redaktora G.Horáka. O rozvoj slovenskej jazykovedy vedeckým výskumom spisovnej slovenčiny sa pričinili aj ďalší jazykovedci (napr. J. Oravec, F. Kočiš, E. Bajzíková, J. Dvončová, M. Darovec, J. Furdík, J. Jacko, K. Buzássyová, J. Bosák, J. Findra, S. Ondrejovič a iní).

Z iných jazykovedných disciplín uveďme aspoň zo štylistiky dielo J. Mistríka Štylistika (1985), z frazeológie knižnú prácu J. Mlacka Slovenská frazeológia (1977, 1984) a z dialektológie rozsiahle dielo Atlas slovenského jazyka, I. zv. Vokalizmus a konsonantizmus (1968) spracovali autori F. Buffa a A. Habovštiak pod vedením hlavného autora J. Štolca, II. zv. Flexia (1978, 1981) spracoval J. Štolc, III. zv.  Tvorenie slov (1981, 1978) F. Buffa a IV. zv. Lexika (1984) A. Habovštiak. Z dialektológie vyšli v rokoch 1960 až 1990 aj ďalšie monografie a štúdie (napr. Š. Tóbika, J. Orlovského, A. Habovštiaka, F. Buffu, I. Ripku, A. Ferenčíkovej, J. Matejčíka, R. Krajčoviča, K. Palkoviča, J. Dudášovej a iných). Početné knižné publikácie a štúdie z onomastiky svedčia aj o oživení výskumu miestnych názvov (napr. od V. Blanára, R. Krajčoviča, M. Majtána, J. Matejčíka, V. Uhlára, Š. Krištofa a iných). Aktivitu pozorovať aj vo výskume dejín spisovnej slovenčiny i vývinu slovenčiny. Spomeňme aspoň tri varianty E. Paulinyho diela Dejiny spisovnej slovenčiny (1948, 1966, 1983), rozsiahle dielo J. Stanislava Dejiny slovenského jazyka I – V (1956 – 1973) a knižnú publikáciu spolu s dialektológiou R. Krajčoviča Vývin slovenského jazyka a dialektológia (1988). Tematikou vývinu slovenčiny sa zaoberajú aj ďalšie knižné práce a štúdie (napr. E. Paulinyho, J. Stanislava, V. Blanára, E. Jónu, J. Ružičku, R. Krajčoviča, K. Habovštiakovej, J. Skladanej, J. Doruľu a iných), podobne aj tematikou staroslovienčiny (J. Stanislav, E. Pauliny, Š. Ondruš, R. Krajčovič, K. Habovštiaková, E. Krošláková, M. Štec a iní).

Po roku 1966 zmenili svoje pôvodné zameranie aj niektoré jazykovedné časopisy. Známy Jazykovedný časopis sa od roku 1967 začal orientovať na problémy teórie a metódy jazykovedného výskumu, prípadne na dejiny jazykovedy v širšom európskom kontexte. Časopis Slovenská reč sa do roku 1970  zameriaval na problematiku kultúry jazyka, no od roku 1971 sa jeho cieľom stal výskum slovenského jazyka v širších súvislostiach. Stalo sa tak po vzniku vedecko-popularizačného časopisu Kultúra slova. V prvých rokoch ho redigoval G. Horák, po ňom J. Kačala s výkonným redaktorom I. Masárom, od roku 1977 s M. Považajom, v súčasnosti ho rediguje M. Považaj so  S. Mislovičovou. Vznik tohto časopisu bol krok pozitívny, prospešný. Tým, že sa v ňom publikovali úvahy a články o jazykovej kultúre z teoretického i praktického hľadiska, v slovenskom kultúrnom a umeleckom prostredí, ale aj v modernom komunikačnom prostredí sa spisovná podoba slovenčiny stabilizovala, prípadne sa objavili nové tendencie zodpovedajúce vývinovým zákonitostiam slovenského jazyka.

Z osobností, ktoré v tomto novom období prejavili pozitívny vzťah k slovenskému jazyku a svojou aktivitou sa pričinili o jeho rozvoj a hlbšie poznanie zo súčasného hľadiska i z historického, sme už mnohé spomenuli. Z nich ako poctu dávame miesto v našej galérii jazykovedcom, ktorí už nie sú medzi nami, ktorých celý život bol poznačený úsilím, aby náš národný jazyk nestratil svoju identitu nadobudnutú nie celkom ľahkou cestou dejinami. Sú to Ján Stanislav, Jozef Štolc, Eugen Pauliny, Štefan Peciar, Jozef Ružička a Ľudovít Novák.

Ján Stanislav(1904 – 1977). Jazykovedec, slavista, univerzitný profesor. Narodil sa v Liptovskom Jáne, v roku 1934 sa stal docentom UK v Prahe, od roku 1936 pôsobil na FF UK v Bratislave ako mimoriadny profesor, od roku 1939 ako riadny profesor. Venoval sa dialektológii, staroslovienčine, dejinám slovenského jazyka a spisovnej výslovnosti. Dejinami spisovnej slovenčiny sa zaoberal v dielach K jazykovednému dielu Antona Bernoláka (1941), Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši (1945) a v knihe Starosloviensky jazyk I – II (1978, 1987). Spisovnej výslovnosti venoval práce Slovenská výslovnosť (1953) a Hudba, spev, reč (1978). Je autorom diel Slovenský juh v stredoveku I – II (1948) a Dejiny slovenského jazyka I – V (1956 – 1973). Zomrel v Liptovskom Mikuláši.

Jozef Štolc (1908 – 1981). Jazykovedec, dialektológ. Narodil sa v Hranovnici, študoval na FF UK v Bratislave, vedecký pracovník jazykovedných ústavov v Bratislave, istý čas v Prahe a v Brne, predtým stredoškolský profesor. Aktívne sa zaoberal výskumom slovenských nárečí, pričom sa venoval aj otázkam morfológie. Vykonal základné práce potrebné na vydanie rozsiahleho diela Atlas slovenského jazyka I – II (1978, 1981). Je autorom publikácií Nárečia troch slovenských ostrovov v Maďarsku (1949) a Reč Slovákov v Juhoslávii (1968). Bol spoluautorom viacerých príručiek a učebníc, z ktorých dôležitú úlohu plnili Slovenská gramatika (1953) a vysokoškolská učebnica Slovenština (Praha, 1957). Zomrel v Bratislave.

Eugen Pauliny (1912 – 1983). Jazykovedec, univerzitný profesor. Narodil sa vo Zvolene. Od roku 1945 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, predtým bol pracovníkom Slovenskej akadémie vied a umení a stredoškolským profesorom. V oblasti vedeckého výskumu sa venoval súčasnému slovenskému jazyku, jeho dejinám a dialektológii. Autor viacerých verzií Dejín spisovnej slovenčiny. Prvé vydanie (1948) charakterizuje tendencia opísať dejiny spisovnej slovenčiny ako vývin štýlov, ďalšie vydanie s názvom Dejiny spisovnej slovenčiny. 1. Od začiatkov až po Ľudovíta Štúra (1966) je prepracované a obsahuje etapu od veľkomoravského obdobia po Hattalovu kodifikáciu. Vývin spisovnej slovenčiny sa v nich spracúva na pozadí národných dejín. Podobný postup sa uplatňuje aj vo vydaní, ktoré vyšlo pod názvom Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť (1983) a ktoré má charakter syntetického náčrtu celých dejín spisovnej slovenčiny. Najstaršiemu obdobiu dejín spisovnej slovenčiny je venované dielo Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy (1964). K základným dielam slovenskej jazykovedy patria jeho práce Štruktúra slovenského slovesa (1943), Fonologický vývin slovenčiny (1963), Fonológia spisovnej slovenčiny (1961, 1968), Krátka gramatika slovenská (1960, 1980), Slovenská gramatika (1981) a Vývin slovenskej deklinácie (1990). Je spoluautor prekladu Život a dielo Metoda, prvoučiteľa národa slovienskeho (1985). Zomrel v Bratislave.

Štefan Peciar (1912 – 1989). Jazykovedec, redaktor, vedecký pracovník SAV. Narodil sa v Nedanovciach pri Topoľčanoch. V rokoch 1950 – 1965 riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, od roku 1973 vedúci oddelenia dejín slovenského jazyka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Venoval sa problémom spisovnej slovenčiny a lexikológii. Hlavný redaktor a spoluautor Pravidiel slovenského pravopisu (1953), hlavný redaktor a spoluautor Slovníka slovenského jazyka I – VI (1959 – 1968) a  spoluautor Česko-slovenského slovníka (1979). Dôležitá bola jeho redaktorská a organizačná práca. Bol hlavným redaktorom časopisu Slovenská reč a členom redakcie Encyklopédie Slovenska I – VI (1977 – 1982). V rokoch 1962 – 1966 bol predsedom vedeckého kolégia SAV. Zomrel v Bratislave.

Jozef Ružička (1916 – 1989). Jazykovedec, vedecký pracovník SAV, univerzitný profesor. Narodil sa v Nových Zámkoch. V rokoch 1965 – 1980 riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Venoval sa všeobecnej jazykovede, gramatike, súčasnej spisovnej slovenčine a jej novším dejinám. Autor prác Z problematiky slabiky a prozodických vlastností (1947), Skladba neurčitku v slovenskom spisovnom jazyku (1956), Spisovná slovenčina v Československu (1970) a Rozvoj spisovnej slovenčiny v socialistickom Československu (1975). Je spoluautorom diel Slovenská gramatika (1953, 1968), Pravidlá slovenského pravopisu (1953), Morfológia slovenského jazyka (1966) a Dejiny spisovnej slovenčiny II (1974). V prácach o novších dejinách spisovnej slovenčiny venoval pozornosť jazykovej kultúre, predpokladom jej rozvoja v súčasnosti. Zomrel v Bratislave.

Ľudovít Novák (1908 – 1992). Jazykovedec, univerzitný profesor. Narodil sa v Skalici. Študoval na univerzite v Prahe a na Sorbone v Paríži. Po odchode z Matice slovenskej, kde bol referentom Jazykového odboru, pracoval od roku 1939 ako profesor na FF UK v Bratislave, kde v rokoch 1944 – 1945 bol dekanom. V roku 1943 sa pričinil o vznik Slovenskej akadémie vied umení a bol jej prvým generálnym tajomníkom (do roku 1945). Neskôr po absolvovaní externej spolupráce s jazykovednými ústavmi v Brne a v Bratislave pôsobil ako univerzitný profesor na Pedagogickej fakulte UK v Trnave a na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. V roku 1992 sa stal akademikom SAV. Je autorom publikácie Jazykovedné glosy k československej otázke (1935) a knižnej práce K najstarším dejinám slovenského jazyka (1980), ktorá do tlače bola pripravená už roku 1939. Bol členom viacerých zahraničných jazykovedných spoločností, redaktorom jazykovedných zborníkov. Metódou jeho výskumnej činnosti i opisu jazykových faktov bola štrukturálna analýza. Zomrel v Ľubochni.







literatúra







Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1961 – 1965. Zostavil L. Dvonč. Martin: Matica slovenská 1970. 808 s. – Kniha je v poradí štvrtou autorovou publikáciou venovanou súpisu knižných prác, štúdií a článkov slovenskej jazykovedy, ktoré nadväzujú na Bibliografiu jazykovedy na Slovensku v rokoch 1939 – 1947 (1950) od V. Blanára.

DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1925 – 1975). Martin: Matica slovenská 1987. 1388 s. – Slovenskí jazykovedci (1976 – 1985). Bratislava: Veda 1997. 698 s. – Slovenskí jazykovedci (1986 – 1995). Bratislava: Veda 1988. 728 s. 

Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava: Obzor 1993, 513 s.; heslá Stanislav, Ján, s. 421, Štolc, Jozef, s. 438, Pauliny, Eugen, s. 317 n, Peciar, Štefan, s. 319, Ružička, Jozef, s. 372, Novák, Ľudovít, s. 300.

kačala, Ján – krajčoviČ, Rudolf: Náčrt dejín spisovnej slovenčiny. Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 2001. 111 s.

krajčovič, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s. 

Kultúra spisovnej slovenčiny. Vedecký redaktor J. Ružička. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1967. 296 s. 

PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 248 s. 

Problémy marxistickej jazykovedy. Vedeckí redaktori J. Belič, L. Doležal, Š. Peciar. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1962. 454 s. 

RUŽIČKA, Jozef: Rozvoj spisovnej slovenčiny v socialistickom Československu. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1975.

Priezvisko ako jazykový znak



Ján Horecký



Priezvisko sa bežne vymedzuje ako vlastné meno človeka, resp. ako záväzná zložka dvojmennej sústavy meno – priezvisko. Je to teda jazykový znak, lebo stojí v komunikácii za nejaký objekt, obyčajne za človeka. Ako každý jazykový znak je aj priezvisko charakterizované obsahom, formou a funkciou.

Obsahom priezviska je poukaz na konkrétnu osobu ako člena istého spoločenstva. Tento poukaz niekedy nestačí, preto sa spresňuje rodným (krstným) menom, niekedy aj viacerými rodnými (krstnými) menami. Rodné meno má teda hlavne dištinktívnu, rozlišovaciu funkciu. Ďalším záväzným prvkom je poukaz na pohlavie pomenovanej osoby. V slovenskej dvojmennej sústave je týmto prvkom v rámci priezviska morféma -ová, resp. -á: Sokol – Sokolová, Sokolský – Sokolská. V mnohých jazykoch sa však tento poukaz vyjadruje osobitnou zložkou – morfémou na označenie slova pán, pani a slečna. V angličtine to je Mr. – mister, Mrs. - mistress a Miss - missis. Vo francúzštine to je M – monsieur – pán, Mme – madame – pani a Mlle – mademoiselle – slečna. V nemčine sú tu v prípade potreby k dispozícii slová Herr, Frau, Fräulein, používané v plnej, nie skratkovej podobe.

Z tohto zásadného rozdielu medzi slovenčinou a cudzími jazykmi vyplýva aj diskusia o záväznosti prípony -ová v priezviskách príslušníčok ženského pohlavia. Nejasnosť vyplýva aj z toho, že nie vždy sa dosť jasne poukazuje na rozdiel vo funkciách priezviska.

Zo samej znakovej povahy priezviska vyplýva aj možnosť či skôr potreba vyznačovať v slovenčine osobu ženského pohlavia morfémou -ová, resp. -á. Táto potreba je však zreteľná predovšetkým v identifikačnej funkcii, keď takéto meno stojí izolovane, napr. v telefónnom zozname, v adrese na liste či balíku, na vizitke. Vo všetkých takýchto prípadoch sa však spomenutá identifikačná funkcia dá veľmi zreteľne vyjadriť spomenutými skratkami typu Mr., Mrs. (pán, pani, slečna).

Je pritom zrejmé, že o využívaní podôb s príponou -ová, resp. -á v súvislom texte nemá zmysel diskutovať. Treba len zdôrazniť, že tu nejde o identifikačnú funkciu, ale skôr o textovú funkciu. Gramatická stavba vety, fungovanie jej jednotlivých členov, vyjadrovanie vzťahov medzi nimi si vyžadujú už na priezvisku vyjadriť aj gramatický rod, a to najmä v nepriamych pádoch a pri slovesných tvaroch minulého času typu písal – písala. V slovenskom texte sú bežné ženské priezviská cudzích osôb s príponou -ová: Sarah Jessica Parkerová, Nicole Kidmanová, Audrey Hepburnová, Monica Belluciová, Jennifer Anistonová. V nepriamych pádoch: Nicole Kidmanovú, o Nicole Kidmanovej, Naomi Campbellovú, s Carlou Bruniovou. Príklady sú z časopisu Plus 7 dní. Na druhej strane v Pravde sa objavil titulok Čo spája Bernharda s Jelinek a v texte sa hovorí, že Elfriede Jelinek zakázala uvádzať svoje hry. Nič by podľa našej mienky nebránilo tomu, keby sa v takýchto textoch používala podoba s príponou -ová. Tým viac, že tu aj menej sčítaný človek objaví súvislosť s českou podobou  priezviska Jelínek.

Nemožno však obísť ani problematiku tých ženských priezvisk, pri ktorých bežný čitateľ nevie, akého rodu je spomínaná osoba. Napr. o mene Doan Thi Diem nám podá identifikačné prvky až výklad, že ide o vietnamskú poetku. V takýchto príkladoch z exotických jazykov treba ako identifikačnú zložku mena uviesť aj textový výklad, napr. že ide poetku, dramatičku, baletku a pod.

V textových súvislostiach sa však ako identifikačný prvok uplatňuje aj istá tradícia, kultúrne vedomosti. Preto správne pochopíme bez prípony -ová aj také mená ako Margita Figuli, Edita Balažoviech, Eva Maliti-Fraňová. Je to aj preto, že tu často ide o pseudonymá, ako v prípadoch Greta Garbo, Edit Piaf. Alebo dokonca ide o symbol, náznak, napr. v pomenovaní módneho salónu Eckhardt majiteľky Lýdie Eckhardtovej.





Krátky terminologický slovník bilingvizmu



Michaela Palcútová



Pod názvom Antológia bilingvizmu vyšla začiatkom roka 2004 vo vydavateľstve Academic Electronic Press v Bratislave publikácia, ktorá v slovenskom preklade prináša výber kľúčových štúdií zo základných oblastí výskumu bilingvizmu. Publikácia, ktorú zostavil Jozef Štefánik, obsahuje štúdie, ktorých autormi sú Uriel Weinreich, Li Wei, François Grosjean, Einar Haugen, Shana Poplacková, David Sankoff, Ilse Lehisteová, Charles A. Ferguson, Joshua A. Fishman, Heinz Kloss, Georg Kremnitz, Susan Galová, Michel Paradis, Henning Wode, Birgit Harleyová, Wenxia Wangová a Jürgen M. Meisel. Súčasťou publikácie je aj krátky terminologický slovník týkajúci sa problematiky bilingvizmu. Jeho úplnú podobu uvádzame ďalej.  

Zostavenie takéhoto súpisu termínov a ich definícií vyplynulo z existujúcej nejednotnosti pri pojmovom vymedzovaní a chápaní niektorých termínov, napr. termínu diglosia, a predovšetkým z nejednotnosti pri preklade niektorých anglických termínov do slovenčiny, napr. borrowing, loanword, loanshift atď. Zostavovatelia slovníka – Jozef Štefánik, István Lanstyák a Michaela Palcútová – sa takýmto spôsobom pokúsili systematicky usporiadať a zjednotiť terminológiu z oblasti bilingvizmu, kontaktológie a psycholingvistiky a odbornej verejnosti tak poskytnúť podnet na diskusiu a na rozšírenejšie a podrobnejšie dopracovanie slovníka.

Jadro slovníka tvoria termíny, ktoré sa vyskytli v jednotlivých štúdiách zaradených do antológie. Okrem nich sa tu však nachádzajú aj ďalšie termíny, ktoré sú z oblasti bilingvizmu, čiastočne sociolingvistiky a kontaktológie a ktoré boli na získanie určitého celistvého pohľadu nevyhnutné. V prípadoch, keď majú termíny viacero významov, ktoré sa napríklad používajú v iných oblastiach lingvistiky, uvádzajú sa iba tie, ktoré nejakým spôsobom s bilingvizmom súvisia (napríklad asimilácia a prízvuk v oblasti zvukovej roviny, ktorých uplatňovanie v jednom jazyku na základe pravidiel z druhého jazyka sa prejavuje ako interferencia). 

V heslách sa používajú dva druhy symbolov: ↔ vo význame antonymum a → vo význame synonymum (v odkazových heslách), resp. slovo, ktoré s daným termínom nejakým spôsobom súvisí. Synonymné termíny sa uvádzajú za anglickým ekvivalentom termínu po bodkočiarke. V slovníku sa neuvádzajú označenia pre individuálne typy bilingvistov, s ktorými sa možno stretnúť v odbornej literatúre (napr. koordinovaný bilingvista, latentný bilingvista atď.), keďže ich označenia sú ľahko odvoditeľné z jednotlivých druhov bilingvizmu.



aditívny bilingvizmus [angl. additive bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom sa druhý jazyk pridá k prvému jazyku, pričom ho neohrozí ani nenahradí, spoločnosť oba jazyky podporuje; ↔ subtraktívny bilingvizmus

adolescentný bilingvizmus [angl. adolescent bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom si jednotlivec osvojí druhý jazyk v puberte (približne od 11. do 17. roku veku); porov.  aj → infantný bilingvizmus; → detský bilingvizmus; → dospelý bilingvizmus

afázia [angl. aphasia]: porucha percepcie a produkcie reči ako následok lokálneho poškodenia mozgu; môže byť napr. globálna, prekrížená, diferenčná, selektívna, Wernickeho, Brocova atď.

aktivácia jazyka [angl. activation of language]: uvedenie jazyka (alebo viacerých jazykov) do činnosti → bilingvistom v závislosti od situácie, prostredia, obsahu rozhovoru, partnera v komunikácii atď.; ↔ inhibícia jazyka; porov. aj → jazykový modus

aktivačný prah [angl. activation threshold]: úroveň, ktorú musia dosiahnuť interné impulzy alebo externé stimuly na aktiváciu systému (napr. jazyka) alebo jeho časti (napr. slova); je funkciou frekvencie aktivácie a času, ktorý uplynul od poslednej aktivácie

akulturácia [angl. acculturation]: proces, pri ktorom sa jednotlivec (alebo skupina) prispôsobuje novej kultúre vrátane osvojovania si jazyka charakteristického pre túto kultúru

alternácia kódov [angl. code alternation] → prepínanie kódov

ambilingvizmus [angl. ambilingualism] → symetrický bilingvizmus

ascendentný bilingvizmus [angl. ascendent bilingualism]: bilingvizmus, pre ktorý je charakteristické rastúce ovládanie druhého jazyka v dôsledku jeho častejšieho používania; ↔ recesívny bilingvizmus

asimilácia [angl. assimilation]: 1. proces, počas ktorého sa u jednotlivca alebo skupiny ľudí stráca rodný (materinský) jazyk a kultúra a nahrádzajú sa jazykom a kultúrou dominantnej skupiny; 2. fonetický jav, keď sa zvukový segment prispôsobuje istou svojou artikulačno-akustickou vlastnosťou inému zvukovému segmentu (napr. znelostná asimilácia)

asymetrický bilingvizmus [angl. asymmetrical bilingualism]: bilingvizmus, pre ktorý je typické nerovnaké ovládanie jedného jazyka v porovnaní s iným jazykom, resp. inými jazykmi, ak ide o základné → jazykové zručnosti (počúvanie s porozumením, hovorenie, čítanie, písanie); ↔ symetrický bilingvizmus

bázový jazyk [angl. base language]; matricový jazyk; hostiteľský jazyk: jazyk, ktorý určuje gramatickú štruktúru daného rečového prehovoru a do ktorého hovoriaci integrujú sekvenciu z → hosťujúceho alebo včleneného jazyka, ktorý sa v priebehu komunikácie môže zmeniť (→ prepínanie kódu)

bilingválna komunita → dvojjazyčné spoločenstvo

bilingválnosť [angl. bilinguality] → bilingvizmus

bilingválny jednotlivec → bilingvista

bilingvista [angl. bilingual]; dvojjazyčný hovoriaci: jednotlivec, ktorý ovláda dva alebo viaceré jazyky; ↔ monolingvista; ↔ multilingvista

bilingvizmus [angl. bilingualism]; dvojjazyčnosť; bilingválnosť: 1. schopnosť alternatívneho používania dvoch jazykov (alebo dvoch variet toho istého jazyka, napr. dvoch dialektov) v závislosti od situácie a prostredia, v ktorom sa komunikácia uskutočňuje; 2. ovládanie dvoch a viacerých jazykov na úrovni rodených hovoriacich; 3. → spoločenský bilingvizmus; ↔ monolingvizmus; ↔ multilingvizmus

blízkopríbuzné jazyky [angl. closely related languages]: geneticky a typologicky blízke jazyky so značnou mierou vzájomnej zrozumiteľnosti (napríklad slovenčina a čeština); ↔ nepríbuzné jazyky; porov. aj → príbuzné jazyky

cieľový jazyk [angl. target language]: 1. jazyk, ktorý si jednotlivec osvojuje alebo ktorý sa učí; 2. jazyk, do ktorého sa prekladá alebo tlmočí; ↔ východiskový jazyk

citlivé obdobie → etnické obdobie

deaktivácia jazyka [angl. deactivation of language] → inhibícia jazyka

detský bilingvizmus [angl. childhood bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom si jednotlivec začne osvojovať → druhý jazyk od veku troch rokov; porov. aj → infantný bilingvizmus; → adolescentný bilingvizmus; → dospelý bilingvizmus

diagonálny bilingvizmus [angl. diagonal bilingualism]: bilingvizmus, pre ktorý je typické ovládanie nespisovného jazyka alebo nárečia a nepríbuzného spisovného jazyka; porov. aj → horizontálny bilingvizmus

diglosia [angl. diglossia]: relatívne stabilná jazyková situácia, v ktorej popri primárnych dialektoch alebo nadregionálnych varietách jazyka (→ nízke variety) existuje veľmi odlišná, výrazne kodifikovaná (často aj gramaticky zložitejšia) nadradená varieta (→ vysoká varieta), ktorej ovládanie sa väčšinou získava v procese formálneho vzdelávania; vysoká varieta sa používa najmä v písomnom jazyku, v literatúre a v hovorenej reči s formálnym zameraním, nie však v bežnom rozhovore ktorejkoľvek časti jazykového spoločenstva; 2. situácia, v ktorej sú nízke variety a vysoké variety odlišnými jazykmi, napr. v mnohých bývalých kolóniách, kde sú nízkymi varietami lokálne jazyky a vysokou varietou je jazyk koloniálnej mocnosti, ktorý sa dodnes používa ako úradný jazyk 

diglosné spoločenstvo [angl. diglossic community]: jazykové alebo rečové spoločenstvo, v  ktorého jazyku sa prejavuje diglosné usporiadanie tzv. → nízkych a → vysokých jazykových variet 

doména používania jazyka [angl. domain of language use]: spoločensko-kultúrny konštrukt abstrahovaný z tém komunikácie, vzťahov medzi komunikujúcimi a z miest, kde sa komunikuje v zhode so spoločenskými inštitúciami a sférami aktivity danej kultúry, a to tak, že správanie jednotlivcov a sociálne vzorce sa v jednotlivých doménach od seba líšia, a jednako medzi sebou súvisia; doména používania jazyka v súvislosti s → bilingvizmom či → multilingvizmom ovplyvňuje napr. voľbu jazyka komunikácie; domény môžu napríklad zahŕňať rodinu, ihrisko a ulicu, školu (rozčlenenú na vyučovací jazyk, predmet vyučovania a jazyk prestávok a rozptýlenia), cirkev, literatúru, tlač, armádu, súdy, štátnu správu atď.

dominantný bilingvizmus [angl. dominant bilingualism]: bilingvizmus, keď bilingválny jednotlivec podstatne lepšie ovláda jeden jazyk v porovnaní s druhým jazykom

dominantný jazyk [angl. dominant language]: jazyk, ktorý → bilingvista ovláda na vyššej úrovni

dospelý bilingvizmus [angl. adult bilingualism]: bilingvizmus, keď si jednotlivec osvojí druhý jazyk v dospelom veku (približne od 18. roku veku); porov. aj → infantný bilingvizmus; → detský bilingvizmus; → adolescentný bilingvizmus

druhý jazyk [angl. second language]: 1. jazyk, ktorý si → bilingvista osvojil neskôr ako prvý jazyk; 2. jazyk, ktorý nie je → materinským jazykom hovoriaceho; 3. jazyk bilingvistu, ktorého → jazyková kompetencia je na nižšej úrovni 

dvojjazyčné spoločenstvo [angl. bilingual community]; bilingválna komunita: skupina jednotlivcov používajúcich na komunikáciu dva jazyky

dvojjazyčný hovoriaci [angl. bilingual] → bilingvista

dvojjazykovosť: stav spoločnosti, keď dva národné jazyky fungujú ako rovnoprávne a rovnocenné prostriedky komunikácie (napr. bývalé Česko-Slovensko)

dynamická interferencia [angl. dynamic interference]: odchýlka od normy jazyka v reči → bilingvistov, ktorá je efemérnym prienikom (intrúziou) druhého jazyka (napr. náhodná chyba v prízvuku v dôsledku uplatnenia pravidiel umiestňovania prízvuku druhého jazyka); ↔ statická interferencia

ekvilingvizmus [angl. equilingualism] → symetrický bilingvizmus

ekvivalenčná reštrikcia [angl. equivalence constraint]: mechanizmus obmedzujúci prepínanie kódov len na syntaktické hranice; napríklad ak majú dva jazyky prísny slovosled SOV (subjekt – objekt – verbum) a SVO, nikdy ani v jednom z nich nenastane prepnutie do druhého jazyka na mieste medzi V a O (alebo O a V), hoci bezprostredne po S sa prepína bez zábran; porov. aj → hladké prepínanie kódov; → tvrdé prepínanie kódov; → signalizované prepínanie kódov

fluencia [angl. fluency]; fluentnosť; plynulosť vo vyjadrovaní: schopnosť bilingvistu rozprávať rovnako plynulo vo všetkých jazykoch, ktoré používa

fosilizácia [angl. fossilization]: ustrnutie v osvojovaní si jazyka 

frázové prevzatie [angl. phrasal loan]: prevzatie syntaktického vzorca (napr. v prípade frázových slovies v angličtine) z → odovzdávajúceho jazyka, napr. americkonórske leggja av „prepustenie“ podľa americkoanglického lay off; porov. aj → kalk

funkčný bilingvizmus [angl. functional bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom je bilingvista schopný komunikovať v dvoch (viacerých) jazykoch len v  niektorej konkrétnej (relatívne obmedzenej) oblasti

hladké prepínanie (jazykových kódov) [angl. smooth switching]: prepínanie jazykových kódov, pre ktoré platia syntaktické reštrikcie; môže, no nemusí byť signalizované pauzami, váhaním, opakovaním, metajazykovými poznámkami a inými spôsobmi upozorňujúcimi na prepínanie; porov. aj → signalizované prepínanie (jazykových kódov)

horizontálny bilingvizmus [angl. horizontal bilingualism]: bilingvizmus, pre ktorý je typické ovládanie dvoch jazykov, ktoré majú podobný alebo rovnaký status; porov. aj → diagonálny bilingvizmus

hostiteľský jazyk [angl. host language] → bázový jazyk

hosťujúci jazyk [angl. guest language]; včlenený jazyk: jazyk komunikácie → bilingvistov, ktorý si bilingvisti nezvolili ako → základný jazyk rozhovoru, ale ktorý sa do diskurzu kedykoľvek môže integrovať; jedným zo spôsobov zakomponovania hosťujúceho jazyka je → prepínanie

hybrid [angl. hybrid]; zmiešané prevzatie: čiastočné prevzatie, pri ktorom sa importovala iba časť fonologickej podoby slova a za zvyšok sa dosadili domáce prvky (t. j. vzniká tu morfémová → substitúcia aj → importácia); napríklad pensylvánska nemčina prevzala z americkej angličtiny výraz plum pie „slivkový koláč“, pričom morfému [pai] importovala, ale plum substituovala domácim, nemeckým výrazom [blaum∂], teda výsledné slovo je Blaumepai; podobne aj slov. kindervajce; porov. aj → výpožička; → kalk

hypotéza kritického obdobia [angl. critical period hypothesis]: hypotéza, podľa ktorej v individuálnom biologickom vývine jednotlivca existuje obdobie citlivosti na schopnosť osvojiť si (druhý) jazyk; porov. aj → kritické obdobie 

idiosynkratické prevzatie [angl. idiosyncratic loan]; rečová výpožička, príležitostná výpožička: prevzatie, ktoré nie je zaužívané, iba ho aktuálne použil jednotlivec; ↔ jazyková výpožička

importácia [angl. importation] → prevzatie slova alebo jeho časti do → preberajúceho jazyka vo viac-menej tej zvukovej podobe, ktorú má slovo alebo jeho časť v → odovzdávajúcom jazyku; ↔ substitúcia (v 2. význame)

incipientný bilingvizmus [angl. incipient bilingualism]: rané štádium bilingvizmu, keď jednotlivec ešte neovláda jeden z jazykov, ale proces osvojovania sa už začal

individuálny bilingvizmus [angl. individual bilingualism]: dvojjazyčnosť ako schopnosť jednotlivca používať dva alebo viaceré jazyky; ↔ spoločenský bilingvizmus, sociálny bilingvizmus; porov. aj → izolovaný bilingvizmus

infantný bilingvizmus [angl. infant bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom si jednotlivec začne osvojovať druhý jazyk hneď od narodenia alebo pred dovŕšením tretieho roku veku; porov. aj → detský bilingvizmus; → adolescentný bilingvizmus; → dospelý bilingvizmus

inhibícia jazyka [angl. inhibition of language]; deaktivácia jazyka: utlmenie jedného jazyka (alebo viacerých jazykov) → bilingvistom v závislosti od situácie, prostredia, partnera v komunikácii atď. (najčastejšie pri komunikácii s monolingválnou osobou pri tzv. → monolingválnom jazykovom mode); v skutočnosti býva inhibícia málokedy úplná, ako vidieť napríklad z interferencií produkovaných bilingvistami; ↔ aktivácia jazyka; porov. aj → jazykový modus

integrácia [angl. integration]: 1. proces, v rámci ktorého sa jednotlivec začleňuje do novej kultúry bez toho, aby stratil svoju prvú (pôvodnú) kultúru, identitu a jazyk; 2. proces, v rámci ktorého sa slová, frázy, fonetické javy, fonémy, syntaktické konštrukcie atď. z → odovzdávajúceho jazyka stávajú organickou súčasťou systému → preberajúceho jazyka; porov. aj → preberanie; → prevzatie

integratívny bilingvizmus [angl. integrative bilingualism]: bilingvizmus, ktorého zmyslom je lepšia integrácia hovoriaceho do (novej) spoločnosti alebo spoločenskej skupiny

intenčný bilingvizmus [angl. intentional bilingualism]: bilingvizmus u detí, ktorý vznikne, keď sa jeden z rodičov rozpráva s dieťaťom jazykom, ktorý nie je jeho → materinským jazykom 

interferencia [angl. interference]: odchýlka alebo viaceré odchýlky od noriem ktoréhokoľvek z jazykov používaných v reči → bilingvistov v dôsledku ich ovládania viac ako jedného jazyka; interferenciu nájdeme na všetkých rovinách jazykového systému: vo fonetike, fonológii, v morfológii, syntaxi i nadvetnej syntaxi, sémantike i v lexike; jedno zo štádií → jazykovej difúzie; na základe rozdielu medzi ustálenými a príležitostnými odchýlkami možno rozlišovať → statickú interferenciu a → dynamickú interferenciu

izolovaný bilingvizmus [agl. isolated bilingualism]: špecifický prípad → individuálneho bilingvizmu, keď hovoriaci nežije v → bilingválnej komunite, ale v prostredí, kde sa jeden z jeho jazykov nepoužíva

jazyková atrícia [angl. language attrition]: súbor jazykových zmien,  ktoré vznikajú v ustupujúcom jazyku → dvojjazyčného spoločenstva v stave nestabilného → bilingvizmu (napr. zjednodušovanie, redukcia, čoraz väčší výskyt → prevzatí z → odovzdávajúceho jazyka); konečnou fázou atrície môže byť úplná strata jazyka; porov. aj → vnútrojazyková odchýlka 

jazyková difúzia [angl. language diffusion]: 1. proces, v rámci ktorého sa jazyk alebo jazyková varieta šíri teritoriálne alebo sociálne, často na úkor iného jazyka alebo jazykovej variety v rámci jedného jazyka; 2. proces, v rámci ktorého sa slová, výslovnosť alebo gramatické formy šíria v rámci jazykového systému alebo prechádzajú z jednej variety (nárečia) do druhej prostredníctvom → kontaktových situácií; môže byť geografická (zemepisné nárečia) alebo sociálna (sociálne nárečia)

jazyková kompetencia [angl. language competence]: ovládanie jazyka hovoriacim, poznanie jazyka 

jazyková komunita [angl. language community]; jazykové spoločenstvo: skupina alebo spoločenstvo všetkých jednotlivcov hovoriacich jedným jazykom; porov. aj → rečová komunita 

jazyková majorita → jazyková väčšina

jazyková menšina [angl. language minority]; jazyková minorita: skupina alebo spoločenstvo jednotlivcov hovoriacich → menšinovým jazykom; ↔ jazyková väčšina

jazyková minorita → jazyková menšina

jazyková väčšina [angl. language majority]; jazyková majorita: skupina alebo spoločenstvo jednotlivcov hovoriacich → väčšinovým jazykom; ↔ jazyková menšina

jazyková výpožička [angl. language borrowing]; zaužívané prevzatie: prevzatie, ktoré je súčasťou slovnej zásoby jazykovej komunity a ktoré používajú aj monolingvisti; ↔ idiosynkratické prevzatie

jazykové schopnosti [angl. language abilities]: všeobecné dispozície hovoriaceho osvojiť si jazyk na potrebnej úrovni

jazykové zručnosti [angl. language skills]: špecifické schopnosti hovoriaceho, ktoré nadobudol v procese osvojovania si, resp. učenia sa jazyka; štyri základné jazykové zručnosti sú čítanie, písanie, rozprávanie a počúvanie s porozumením; niekedy sa rozprávanie a písanie nazývajú aktívne, resp. produktívne zručnosti a čítanie a počúvanie pasívne, resp. receptívne zručnosti; porov. aj → produktívny bilingvizmus; → receptívny bilingvizmus

jazykový deficit [angl. language deficit]: stav, keď hovoriaci patriaci k niektorým spoločenským vrstvám (najmä etnickým minoritám a k sociálne slabším vrstvám) nenadobudnú → jazykové schopnosti, ktoré sa považujú za optimálne, a  preto sú sociálne znevýhodňovaní; ide o rozporný pojem, ktorý väčšina odborníkov jednoznačne odmieta; porov. aj → semilingvizmus

jazykový konflikt [angl. language conflict]: stav, keď jeden z jazykov spoločnosti je politicky dominantný (používa sa ako štátny a oficiálny jazyk) a druhý je mu politicky podriadený a hovoriaci tohto podriadeného jazyka nie sú s týmto stavom zmierení/spokojní; následkom jazykového konfliktu môže byť → substitúcia alebo → normalizácia

jazykový kontakt [angl. language contact]: interakcia dvoch jazykov alebo dvoch variet v rámci jedného jazyka, ktorá vzniká ako dôsledok styku ľudí hovoriacich striedavo odlišnými jazykmi v → kontaktových situáciách; je to jeden z aspektov kultúrneho kontaktu 

jazykový modus [angl. language mode]: spôsob aktívnej komunikácie → bilingvistu vzhľadom na stav zapojenia jeho odlišných jazykov, konfigurácia zapojenia jazykov v škále od úplne → monolingválneho modu až po úplne → bilingválny modus; porov. aj → aktivácia jazyka; → inhibícia jazyka 

jazykový transfer [angl. language transfer]: akýkoľvek prípad → transferencie; môže byť negatívny (niekedy nazývaný → interferencia) alebo pozitívny; používa sa najmä v súvislosti s výučbou cudzích jazykov 

jazykový vzor [angl. language model]: osoba hovoriaca určitým jazykom, s ktorou prichádza jednotlivec osvojujúci si alebo učiaci sa jazyk do kontaktu a ktorá mu slúži ako príklad na používanie tohto jazyka

jednojazyčný hovoriaci → monolingvista

kalk [angl. loanshift]: výsledok procesu vypožičiavania z jedného jazyka do druhého, pri ktorom vyniká úplná morfematická  → substitúcia a  → importácia štruktúrneho vzorca (→ slovotvorný kalk) alebo významu (→ sémantický kalk); ↔ výpožička (v 2. význame)

kontaktová situácia [angl. contact situation]: situácia, v ktorej dva jazyky alebo dve variety toho istého jazyka navzájom interagujú; porov. aj → jazykový kontakt

konzekutívny bilingvizmus [angl. consecutive bilingualism] → sukcesívny bilingvizmus

koordinovaný bilingvizmus [angl. co-ordinate bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom → bilingvista disponuje dvoma jazykovými systémami relatívne nezávislými zo sémantického hľadiska, t. j. každý jazyk predstavuje sémanticky viac-menej samostatný jazykový systém; porov. aj → zložený bilingvizmus; → subordinovaný bilingvizmus

kovertný bilingvizmus [angl. covert bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom → bilingvista zatajuje ovládanie istého jazyka, zväčša pre negatívny postoj iných k tomuto jazyku

kritické obdobie [angl. critical period]; senzitívne alebo citlivé obdobie: obdobie približne medzi 2./3. a 13. rokom života, keď sa predpokladá, že jednotlivec je mimoriadne citlivý na schopnosť osvojiť si (druhý) jazyk; koniec tohto obdobia sa zhoduje s možným skončením lateralizácie jazykovej funkcie do dominantnej ľavej hemisféry a spája sa so stratou adaptability a neschopnosťou reorganizácie mozgu; porov. aj → hypotéza kritického obdobia

latentný bilingvizmus [angl. latent bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom sa u jednotlivca oslabilo aktívne ovládanie prvého jazyka, napríklad v dôsledku dlhšieho pobytu v jednojazyčnom prostredí; porov. aj → spiaci bilingvizmus

lexikálna duplikácia [angl. lexical duplication]: opakovanie rovnakých slov, resp. slov s rovnakým významom v dvoch jazykoch v rámci jednej výpovede

lexikón [angl. lexicon]; slovník: sémantický systém mentálnej reprezentácie jazyka (jazykov); existujú odlišné teórie o tom, ako sú informácie dvoch (viacerých) jazykov organizované v mozgu → bilingvistov; porov. aj → vzájomne závislý sklad; → nezávislý sklad

materinský jazyk [angl. mother tongue]: 1. jazyk, ktorý si jednotlivec osvojí od svojej matky; 2. prvý jazyk, ktorý si jednotlivec osvojí; 3. jazyk, ku ktorému má jednotlivec najbližší vzťah, s ktorým sa stotožňuje; 4. jazyk, ktorý → bilingvista najčastejšie používa; 5. jazyk, v ktorom je bilingvista dominantný, ktorý najlepšie ovláda; porov. aj → rodený hovoriaci 

matricový jazyk [angl. matrix language] → bázový jazyk

maturácia [angl. maturation]: dozrievanie fyziologických a duševných schopností jednotlivca

maximálny bilingvizmus [angl. maximal bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom bilingvista ovláda dva jazyky takmer na úrovni rodených hovoriacich týchto jazykov; porov. aj → symetrický bilinvizmus

menšinový jazyk [angl. minority language]: jazyk, ktorý v spoločnosti nemá dominantné postavenie; z hľadiska počtu jeho používateľov alebo statusu je podriadený  → väčšinovému jazyku

miešanie jazykov; miešanie kódov [angl. code-mixing]: jav, keď dvaja → bilingvisti používajú v tom istom komunikačnom akte oba svoje jazyky a vytvárajú tak → zmiešaný jazyk; je výsledkom niekoľkých procesov: → prepínania, → preberania na úrovni spoločenstva či jednotlivcov, neúplného → osvojenia si jazykov či → interferencie; podľa niektorých psycholingvistov je termín miešanie kódov nadradený termínu → prepínanie kódov a → preberanie

minimálny bilingvizmus [angl. minimal bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom jednotlivec v druhom jazyku ovláda iba niekoľko výrazov a fráz; ↔ maximálny bilingvizmus

monolingválny [angl. monolingual]; jednojazyčný: ovládajúci a používajúci iba jeden jazyk; ↔ bilingválny; ↔ multilingválny

monolingválny modus [angl. monolingual modus]: stav, keď → bilingvista komunikuje v jednom zo svojich jazykov s monolingvistom; porov. aj → jazykový modus

monolingvista [angl. monolingual]: jednotlivec, ktorý ovláda a používa iba jeden jazyk; ↔ bilingvista; ↔ multilingvista

monolingvizmus [angl. monolingualism]; jednojazyčnosť: ovládanie a používanie iba jedného jazyka

multilingvista [angl. multilingual]: jednotlivec, ktorý ovláda viac než dva jazyky; ↔ monolingvista; ↔ bilingvista

multilingvizmus [angl. multilingualism]; plurilingvizmus; viacjazyčnosť: 1. schopnosť jednotlivca používať viac ako dva jazyky; 2. stav, keď sú v nejakom spoločenstve vo vzájomnom kontakte viac ako dva jazyky; ↔ monolingvizmus; ↔ bilingvizmus

nepríbuzné jazyky [angl. unrelated languages]: geneticky a typologicky rozdielne jazyky (napríklad slovenčina a maďarčina); ↔ príbuzné jazyky; ↔ blízkopríbuzné jazyky

neskorý bilingvizmus [angl. late bilingualism]: bilingvizmus nadobudnutý až po období detstva; ↔ raný bilingvizmus

nezávislý sklad [angl. independent storage]: samostatný sémantický systém pre jeden jazyk u → bilingvistu, čo znamená, že každý jazyk má svoju samostatnú mentálnu reprezentáciu v mozgu bilingvistu; ↔ vzájomne závislý sklad; porov. aj → lexikón

nízka varieta [angl. low variety]: podradená varieta pri → diglosii; ↔ vysoká varieta; porov. aj → diglosia

normalizácia [angl. normalization]: zachovanie politicky podriadeného jazyka a jeho sociálne znovurozšírenie vo všetkých spoločenských a funkčných rovinách komunikácie; porov. aj → jazykový konflikt; → substitúcia

odovzdávajúci jazyk [angl. donor language]: jazyk, z ktorého v → kontaktovej situácii prenikajú slová, frázy, fonetické javy, fonémy, syntaktické konštrukcie atď. do ↔ preberajúceho jazyka

osvojovanie si jazyka [angl. language acquisition]: 1. spontánny proces získavania → jazykovej kompetencie v prirodzenom prostredí; 2. proces získavania jazykovej kompetencie vôbec; ↔ učenie sa jazyka 

pasívny bilingvizmus [angl. passive bilingualism] → receptívny bilingvizmus

plurilingvizmus [angl. plurilingualism] → multilingvizmus

posunková reč [angl. sign speech]: spôsob (forma) realizácie → posunkového jazyka; v slovenčine sa často nesprávne používa vo význame, ktorý má posunkový jazyk

posunkový jazyk [angl. sign language]: abstraktný a od (zvukového) jazyka počujúcej populácie nezávislý systém posunkov slúžiaci na komunikáciu nepočujúcich

prahová teória [angl. threshold theory]: teória, podľa ktorej sa prípadné kladné účinky → bilingvizmu môžu objaviť až vtedy, keď jednotlivec dosiahne určitý stupeň zvládnutia oboch jazykov

preberajúci jazyk [angl. recipient language]: jazyk, do ktorého v → kontaktovej situácii prenikajú slová, frázy, fonetické javy, fonémy, syntaktické konštrukcie atď. z ↔ odovzdávajúceho jazyka

preberanie [angl. borrowing]; vypožičiavanie; prevzatie: proces integrácie prvkov jedného jazyka do druhého; na rozdiel od → prepínania kódov ide o proces týkajúci sa jazyka, kým prepínanie kódov je proces týkajúci sa diskurzu; porov. aj → výpožička 

prepínanie kódov [angl. code-switching]; alternácia kódov; striedanie kódov: jav, keď → bilingvisti s rovnakým jazykovým pozadím prechádzajú počas rozhovoru z jedného jazyka do druhého a naspäť; juxtapozícia dvoch jazykov; v ideálnom prípade sa prepínajú všetky aspekty (hláskový, sémantický, syntaktický atď.) súčasne, často však prepínanie sprevádza istý stupeň → interferencie 

prevzatie – 1. [angl. borrowing] → preberanie; 2. [angl. loanword] → výpožička, existujú viaceré typy: → frázové prevzatie; → idiosynkratické prevzatie; → zaužívané prevzatie

príbuzné jazyky [angl. related languages]: geneticky a veľmi často aj typologicky podobné jazyky (napríklad španielčina a francúzština); ↔ nepríbuzné jazyky; porov. aj → blízkopríbuzné jazyky

príležitostná výpožička [angl. nonce borrowing] → idiosynkratické prevzatie

primárny bilingvizmus [angl. primary bilingualism] → prirodzený bilingvizmus

prirodzený bilingvizmus [angl. natural bilingualism]; primárny bilingvizmus; neriadený bilingvizmus: bilingvizmus, ktorý človek nadobudol prirodzeným spôsobom v bilingválnom prostredí; ↔ školský bilingvizmus

prízvuk [angl. accent]: 1. súhrn zvukových charakteristík ústnych prejavov typických pre určitý konkrétny jazyk alebo dialekt; ak sa prejavuje v inom jazyku (ako interferencia), hovoríme o cudzom prízvuku [angl. foreign accent]; 2. melodické a silové zvýraznenie jednej slabiky slova (slovný prízvuk) alebo slova vo vete (vetný prízvuk, resp. dôraz)

produktívny bilingvizmus [angl. productive bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom jednotlivec nielenže rozumie, ale aj rozpráva a prípadne písomne ovláda viac ako jeden jazyk; ↔ receptívny bilingvizmus; porov. aj → jazykové zručnosti

prvý jazyk [angl. first language]: 1. jazyk, ktorý si → bilingvista osvojil ako prvý v poradí; 2. jazyk, ktorý je → materinským jazykom hovoriaceho; 3. jazyk bilingvistu, v ktorom je → jazyková kompetencia na vyššej úrovni; porov. aj → rodený hovoriaci

raný bilingvizmus [angl. early bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom si jednotlivec osvojil obidva jazyky v útlom detstve; ↔ neskorý bilingvizmus 

receptívny bilingvizmus [angl. receptive bilingualism]; pasívny bilingvizmus: bilingvizmus, pri ktorom jednotlivec rozumie hovorenému či písanému druhému jazyku, ale nevie v ňom rozprávať ani písať; na rozdiel od → spiaceho bilingvizmu, resp. → latentného bilingvizmu pri receptívnom bilingvizme je → bilingvista v (pravidelnom) styku s druhým jazykom, ale ním nehovorí; ↔ produktívny bilingvizmus; porov. aj → jazykové zručnosti

recesívny bilingvizmus [angl. recessive bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom má jednotlivec čoraz väčšie ťažkosti s ovládaním druhého jazyka pre nedostatok praxe; ↔ ascendentný bilingvizmus

rečová komunita [angl. speech community]; rečové spoločenstvo: skupina jednotlivcov hovoriacich rovnakým jazykom, menšia ako → jazyková komunita (napr. rečová komunita Slovákov v Chicagu) 

rečová výpožička [angl. speech borrowing] → idiosynkratické prevzatie

rečové spoločenstvo → rečová komunita

rodený hovoriaci [angl. native speaker]: jednotlivec, ktorý má istý jazyk ako svoj → prvý jazyk, → materinský jazyk 

sekundárny bilingvizmus [angl. secondary bilingualism] → školský bilingvizmus 

sémantický kalk [angl. semantic loan]: sémantické prevzatie ako výsledok procesu preberania, ak sa význam slova z → odovzdávajúceho jazyka v → preberajúcom jazyku rozšíri alebo zmení pod vplyvom odovzdávajúceho jazyka, napr. použitie slova humoroso Američanmi portugalského pôvodu vo význame „humorný“, pričom pôvodný význam je „náladový, vrtošivý“;  porov. aj → kalk

semilingvizmus [angl. semilingualism]: neúplné ovládanie dvoch jazykov, t. j. hovoriaci v dôsledku toho, že si ani jeden jazyk neosvojil dostatočne, nie je schopný uspokojovať niektoré svoje komunikačné potreby ani v jednom z jazykov; termín pochádzajúci zo škandinávskej sociolingvistiky, väčšina bádateľov ho však odmieta, resp. pochybuje o tom, že existujú takíto hovoriaci; porov. aj → jazykový deficit

senzitívne obdobie [angl. sensitive period] → kritické obdobie

signalizované prepínanie (jazykových kódov) [angl. flagged switching]: spôsob → prepínania jazykových kódov, ktorý signalizujú pauzy, váhanie, opakovanie, metajazykové poznámky a iné spôsoby upozorňujúce na prepínanie; porov. aj → hladké prepínanie → tvrdé prepínanie 

simultánny bilingvizmus [angl. simultaneous bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom si jednotlivec začal osvojovať prvý aj druhý jazyk súčasne, resp. druhý jazyk si začal osvojovať ešte pred dovŕšením tretieho roku veku

slovník → lexikón

slovotvorný kalk [angl. calque; loan translation]: prevzatie štruktúrneho vzorca z jedného jazyka do druhého, často pri kompozitách (napr. nem. Wolkenkratzer – franc. gratte-ciel – špan. rascacielos – slov. mrakodrap prevzaté z angl. skyscraper) alebo pri slovných spojeniach (napr. nem. Das Kap der Guten Hoffnung – estón. Hea Lootuse neem – slov. Mys dobrej nádeje prevzaté z anglického Cape of Good Hope); porov. aj → kalk

sociálny bilingvizmus → spoločenský bilingvizmus

spiaci bilingvizmus [angl. dormant bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom už → bilingvista používa iba jeden zo svojich jazykov, ale  zatiaľ ovláda aj nepoužívaný jazyk; je výsledkom procesu zabúdania jazyka; porov. aj → latentný bilingvizmus; → receptívny bilingvizmus

spoločenský bilingvizmus [angl. social bilingualism]; sociálny bilingvizmus: bilingvizmus ako charakteristika sociálnej skupiny tvorenej bilingvistami, ktorí žijú v → kontaktovej situácii, v → dvojjazyčnom spoločenstve

statická interferencia [angl. static interference]: odchýlka od noriem ktoréhokoľvek z jazykov používaných v komunikácii → bilingvistov, ktorá odráža permanentné stopy jedného jazyka na druhom (napr. trvalý prízvuk, rozšírenie významu niektorých slov, špecifické syntaktické štruktúry a pod.); ↔ dynamická interferencia

striedanie kódov [angl. code alternation] → prepínanie kódov 

subordinovaný bilingvizmus [angl. subordinate bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom → bilingvisti majú významové jednotky prvého jazyka a dva spôsoby (formy) vyjadrenia: jeden pre → prvý jazyk a ďalší pre → druhý jazyk, ktorý si však osvojili prostredníctvom prvého (silnejšieho) jazyka; porov. aj → koordinovaný bilingvizmus; → zložený bilingvizmus

substitúcia [angl. substitution]: 1. úplné presadenie sa spoločensky a politicky dominantného jazyka v dôsledku asimilácie jazyka a kultúry nedominantného jazyka; ↔ normalizácia; 2. pri → preberaní nahradenie istého jazykového prvku z → bázového jazyka; najčastejšia je fonetická alebo derivačná substitúcia (americký Portugalec nahradí činiteľským sufixom -o anglickú príponu -er v slove boarder „stravník“ a vysloví ho ako bordo)

subtraktívny bilingvizmus [angl. subtractive bilingualism]: bilingvizmus, pri ktorom sa → druhý jazyk nadobúda na úkor ovládania → prvého jazyka (a často ho postupne nahrádza); ↔ aditívny bilingvizmus

sukcesívny bilingvizmus [angl. successive bilingualism]; konzekutívny bilingvizmus: bilingvizmus, pri ktorom si jednotlivec začal osvojovať → druhý jazyk až po osvojení si → prvého jazyka

symetrický bilingvizmus [angl. symmetrical bilingualism]; ambilingvizmus; ekvilingvizmus; vyvážený bilingvizmus: približne rovnaké ovládanie dvoch jazykov; ↔ asymetrický bilingvizmus, porov. aj → maximálny bilingvizmus 

školský bilingvizmus [angl. school bilingualism]; sekundárny bilingvizmus: bilingvizmus, pri ktorom jednotlivec nadobúda jazyk v procese učenia sa → druhého jazyka prostredníctvom nejakej vzdelávacej inštitúcie; ↔ prirodzený bilingvizmus

transferencia [angl. transference]: prenos elementov, pravidiel a systémových javov z jedného jazyka → bilingvistov do druhého; môže sa uskutočňovať na všetkých rovinách jazykového systému (podľa toho potom hovoríme o fonologickej, lexikálnej, syntaktickej a sémantickej transferencii); porov. aj → interferencia; → jazykový transfer

transfer [angl. transfer] → jazykový transfer 

trilingvista [angl. trilingual]: jednotlivec, ktorý ovláda tri jazyky; porov. aj → bilingvista; → multilingvista

trilingvizmus [angl. trilingualism]: schopnosť striedavého používania troch jazykov; 2. stav, keď sú v nejakom spoločenstve vo vzájomnom kontakte tri jazyky; porov. aj → bilingvizmus; → multilingvizmus

tvrdé prepínanie (jazykových kódov) [angl. flagged switching]: prepínanie jazykových kódov, pri ktorom neplatia syntaktické reštrikcie; prepínanie do druhého jazyka nastáva na ľubovoľnom mieste prehovoru, preto ho signalizujú pauzy, váhanie, opakovanie, metajazykové poznámky a iné spôsoby upozorňujúce na prepínanie; porov. aj → signalizované prepínanie (jazykových kódov) 

učenie sa jazyka [angl. language learning]: cieľavedomá a zámerná činnosť uskutočňujúca sa v umelo vytvorenom (obyčajne školskom) prostredí s využitím učebných pomôcok a formalizovaných učebných postupov s cieľom dosiahnuť určitú úroveň ovládania nejakého jazyka; ↔ osvojovanie si jazyka; porov. aj → školský bilingvizmus

varieta H [angl. high variety] → vysoká varieta

varieta L [angl. low variety] → nízka varieta

väčšinový jazyk [angl. majority language]: jazyk, ktorý má v spoločnosti dominantné postavenie; z hľadiska počtu používateľov alebo statusu má vyššie postavenie; ↔ menšinový jazyk

včlenený jazyk [angl. embedded language] → hosťujúci jazyk

vkladanie konštituentov [angl. constituent insertion]: spôsob → prepínania jazykových kódov, pri ktorom sa gramatický konštituent jedného jazyka vsúva do vety druhého jazyka na zodpovedajúce miesto obsadzované konštituentom toho istého typu

viacjazyčnosť [angl. plurilingualism] → multilingvizmus 

vnútrojazyková odchýlka [angl. within-language deviation]: odchýlka spôsobená nedostatočným ovládaním jazyka bilingválnou osobou; patria sem rozličné typy zjednodušenia: prílišné zovšeobecnenie (napr. použitie nepravidelného slovesa ako pravidelného), vynechanie gramatickej morfémy plurálu, času, vynechanie funkčného slova (napr. zámena alebo predložky), zámerné nepoužitie určitého výrazu, ako aj hyperkorekcia; okrem toho sem patrí aj použitie skomolených a neexistujúcich slov, gramatických foriem, použitie slov v neexistujúcom význame atď.; tento pojem sa však neviaže len na → bilingvizmus, ale vyskytuje sa napríklad aj v reči monolingválnych detí v procese osvojovania si jazyka; porov. aj → jazyková atrícia 

vnútroskupinový multilingvizmus [angl. intragroup multilingualism]: používanie viacerých jazykov jednotlivcami na vnútornú komunikáciu v rámci skupiny

východiskový jazyk [angl. source language]: 1. jazyk, ktorý si → bilingvisti zvolia za hlavný jazyk komunikácie; 2. jazyk, z ktorého sa tlmočí alebo prekladá 

vypožičiavanie [angl. borrowing] → preberanie 

výpožička [angl. borrowing]: 1. prevzatie ako výsledok procesu vypožičiavania, reprodukovania nejakého vzorca (najčastejšie slova) z jedného jazyka do druhého v bilingválnej komunikácii; 2. prevzatie, pri ktorom sa prevezme nielen význam, ale aj zvuková podoba výrazu z → odovzdávajúceho jazyka, hoci fonetická  → substitúcia je iba viac či menej úplná; napríklad americkoanglické shivaree „serenáda mladomanželom, ktorú si nikto neobjednal“ prevzatá z francúzskeho slova charivari; porov. aj → preberanie

vysoká varieta [angl. high variety]: nadradená varieta pri → diglosii; ↔ nízka varieta

vyvážený bilingvizmus [angl. balanced bilingualism] → symetrický bilingvizmus

vzájomne závislý sklad [angl. interdependent storage]: jeden sémantický systém (jeden lexikón, jeden slovník) pre oba jazyky v mozgu → bilingvistu, pričom každé slovo je „označené“, aby bolo jasné, ku ktorému jazyku patrí; ↔ nezávislý sklad; porov. aj → lexikón

základný jazyk [angl. base language]: jazyk, ktorý si → bilingvisti zvolia za hlavný jazyk (→ východiskový) komunikácie

zaužívané prevzatie [angl. established loan] → jazyková výpožička

zložený bilingvizmus [angl. compound bilingualism]; zmiešaný bilingvizmus: bilingvizmus, pri ktorom → bilingvisti disponujú jedným súborom významových jednotiek a dvoma spôsobmi (formami) vyjadrenia; porov. aj → koordinovaný bilingvizmus; → subordinovaný bilingvizmus

zmiešané prevzatie [angl. loanblend] → hybrid

zmiešaný jazyk [angl. mixed language]: jazyk, ktorý je výsledkom → miešania jazykov v komunikácii → bilingvistov obsahujúci prvky z oboch jazykov 































KS

zo studnice rodnej rečI

Názvy prameňov minerálnych vôd na Slovensku



Mimoriadne veľké množstvo prameňov minerálnych a termálnych vôd na Slovensku i bohatstvo jednotlivých druhov tvorili, ba ešte tvoria spolu s rozmanitosťou dialektov dobrý predpoklad na rôznorodosť ich názvov. Pre tvorbu týchto názvov je charakteristické predovšetkým topografické umiestnenie. Názov sa často tvoril zväčša ako združené pomenovanie, v ktorom ako základ býva hlavný názov, napr. prameň, kyselka, medokýš, vajcovka ap. Určujúcim členom názvu zas býva jeho umiestnenie, napr. prameň v močiari, Prameň v Dubine, Prameň pod Tlstou horou, Kyselka v jarku, Medokýš v Bučine ap. Niekedy je určujúci člen vo forme prídavného mena, napr. Dastinská kyselka. Niektoré pramene sa viažu na všeobecné lokálne názvy, napr. Studňa v družstve, Prameň v potoku ap.

Z hľadiska významového a expresívneho je zaujímavá tá časť názvov prameňov, ktoré zvýrazňujú kvalitu pramenných vôd. Tak sa objavujú svojrázne výrazy na rozličné chuťové, pachové i pohybové prejavy v prameňoch i na ich liečivé účinky. Takéto výrazy a názvy odzrkadľujú nielen vzťah jednotlivých etnických celkov k minerálnym vodám na ich území, ale aj dialektové osobitosti týchto celkov. 

Najcharakteristickejšou zložkou minerálnych vôd pre tvorbu a rozlíšenie názvov ich prameňov podľa kvality je prítomnosť plynov, predovšetkým sírovodíka (H2S) a oxidu uhličitého (CO2). Sírovodík má svoj charakteristický zápach, ktorý má známy ohlas v názvoch Smradľavka, Smrďatá, Vajcovka a tento názov prechádza často aj na obce ako Smrdáky, Smerdžonka ap. Pre vody s obsahom kysličníka uhličitého je charakteristická ich kyslosť. Preto u nás prevládajú názvy Kyslá voda, Kyslá, Kyselka na východnom Slovensku Kvašna voda, i významovo adekvátne názvy Šťava, Šťavica, Štiavnik a prirodzene aj v dialektických obmenách ako Ščava, Ščavica.

Pre pramene s prevládajúcou slanosťou je charakteristický názov Slaná voda. S týmto názvom sa stretáme všade, kde takéto vody sú, napr. Slaná voda, Soľ, ale aj s tvaroslovnými obmenami, napr. Slanica.

Na Slovensku, ale aj v Česku, ba vlastne v celom slovanskom svete je všeobecne rozšírený názov teplica. Prirodzene, pomenúvajú sa takto predovšetkým teplé až horúce vody, resp. termálne vody. Prvý takýto názov sa ustálil v listinných materiáloch pri Bojniciach o horúcom prameni – Fons fervidus. Názov teplica v súčasnosti má už oveľa širšiu platnosť, lebo sa často používa aj pri prameňoch takzvaných krasových vôd, teda pri krasových vyvieračkách, ktoré si po celý rok udržiavajú stálu teplotu (asi 8 – 10 °C) a cez zimu nezamŕzajú (napr. v Jalšovom pri Piešťanoch).

Uvedené názvy môžeme pokladať za základné či všeobecné názvy. Rozšírené sú po celom Slovensku a z nich sa odvodzujú, resp. podľa ich významového zafarbenia sa v jednotlivých nárečových oblastiach objavujú významovo zhodné  alebo aspoň podobné názvy.

Pre pramene so sírovodíkovou vodou je paralelne s názvom smradľavá voda takmer po celom Slovensku rozšírený aj názov vajcovka, vajcová voda, vajcový prameň. Charakteristický zápach navádza napr. na Záhorí na pomenovanie Záprtková voda (Borský Mikuláš). To sa však objavuje aj na iných miestach. Prítomnosť sírnej zložky vo vode podmieňuje na mnohých miestach vznik názvu Sírny prameň, Sírna voda (Staškovce), Studňa sírna (Tepličany) a významovo zhodný všeobecný názov sirková voda. V Oravici je známy Sirkový prameň a na východnom Slovensku v nárečovej podobe Švabľovka, Švabľová voda (Ďapalovce, Pstriná, Jakubany ap.).

Pre niektoré sírovodíkové, ale hlavne pre uhličité vody sa ustálil názov prameňa Rihavka (Rešov, Poltár). Na východnom Slovensku sú názvy prameňov sírovodíkových vôd aj podľa výzoru, resp. podľa zafarbenia usadenín v týchto prameňoch. Tak poznáme názvy Čarna voda, Bila voda (Lesné, Sobrance). Podľa zafarbenia okolia prameňa sa nazýva aj Červený medokýš (Zvolen, Vígľaš a i.).

Azda najrozmanitejšie sú názvy prameňov uhličitých vôd. Na strednom Slovensku, ale aj v iných krajoch okrem základných názvov kyslá voda, kyselka, šťavica je veľmi rozšírený názov medokýš. Vo východných nárečiach korešponduje s týmto názvom časté pomenovanie Kvašna voda, Kvašnica (Gánovce). Na strednom Slovensku sa dosť často objavuje pomenovanie Slatina (Dubové, Rudno, Belušské Slatiny). Pôvodne sa tak nazývali u nás miesta s teplými vodami. Dokladajú to už v 18. storočí F. E. Brückmann (v cestopisných listoch) i J. H. N. Crantz (1777). To hádam preto, že v slatinách, t. j. močiarnych lúkach, bývajú kyslé vody a také sú najmä uhličité vody, ale možno aj preto, že pri uhličitých prameňoch sa obyčajne tvorili slatiny.

Niektoré pramene a vody sa nazývali aj podľa terapeutického využitia. Tak vznikol názov Očný prameň (Sobrance, Dudince), Hostcová voda, Hostečný prameň (Dudince).

Na Slovensku poznáme viacero aj expresívnych názvov prameňov minerálnych vôd. Taký je už dnes takmer neznámy názov prameňa v Turčianskom Martine prdľavka. Pohyb hladiny vody v prameni a jeho zvukový efekt zvýrazňuje názov prameňa Blboták v Moštenici i Fríľavý prameň v Konskej na Liptove a v Závaží pri Trenčíne.

Uvedené názvy podávam zväčša podľa vlastných poznatkov pri registrácii prameňov minerálnych a termálnych vôd na Slovensku v období rokov 1958 – 1971, ale aj z Belovho diela (i rukopisných častí) Notitia Hungariae novae historico geographica. Tieto názvy sa dotýkajú prameňov či vôd, ktoré sa dosiaľ kúpeľnícky alebo plniarensky nevyužívali. Pritom význam niektorých prameňov bol v minulosti taký veľký, že sa ich názvy prenášali aj na miesta, obce, mestá i potoky, napr. Štiavnik, Štiavnica (i Banská), Štiavnička, Belušské Slatiny, Sliač, Teplá, Teplice, Tepličky. Pramene minerálnych vôd za určitých okolností zanikajú, ale ich názvy niekedy žijú ďalej.

Osobitnú pozornosť si zasluhujú názvy prameňov uhličitých, sírnych i termálnych vôd v kúpeľných alebo žriedlových miestach, kde sa voda plnila, resp. plní do fliaš ako liečivá alebo stolová minerálna voda. Na takýchto miestach sú okrem starobylých názvov aj názvy, ktoré sa vytvárajú zámerne na propagáciu, či už liečebnú, politickú, alebo kultúrnu. Sú to názvy osobné, či už rodné mená, alebo priezviská historických, kultúrnych alebo vedeckých osobností (Anton, Žofia, Barbora, Napoleon, Trajan, Crato, Sina, Ludvik, Augustín), ale aj symbolické názvy (Salvátor, Hygiea, Modrý kúpeľ, Pitný prameň, Lekársky prameň, Bedársky kúpeľ ap.).

Názvy prameňov minerálnych a termálnych vôd na Slovensku sú vo fixovanej podobe skutočne zrkadlom ľudovej vynachádzavosti a jazykového bohatstva. Je známe, že v nefixovanej podobe je ich ešte viac, ale to už presahuje hranice nášho zámeru.

										Augustín Rebro

rozličnosti

O slove cunami (tsunami) a jeho pôvode, význame, pravopise a používaní 



Po veľkej prírodnej katastrofe v juhovýchodnej Ázii spôsobenej obrovskými plochými ničivými morskými vlnami vyvolanými podmorským zemetrasením koncom roka 2004 sa v tlačových a elektronických médiách často používalo slovo cunami pomenúvajúce tieto ničivé vlny, pričom v tlači, ale aj v televízii sa zapisovalo raz podľa výslovnosti v podobe cunami, inokedy v podobe tsunami. V tejto súvislosti sa viacerí používatelia slovenčiny zaujímali o to, ktorá z uvedených pravopisných podôb je v slovenčine správna a opodstatnená, niektorí však mali aj výhrady proti pravopisnej podobe cunami. Pozrime sa bližšie na tento problém, ale aj na pôvod, význam a používanie tohto slova.

Slovo cunami má japonský pôvod a vzniklo z dvoch častí, z časti cu s významom „prístav“ a z časti nami s významom „vlna“ (voľne by sa teda mohlo preložiť ako prístavná vlna). V minulosti sa u nás často namiesto pôvodom japonského názvu cunami používal aj opisný názov. Napríklad v publikácii Oceány a moria od K. Tarábeka (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1975) nájdeme opisné pomenovanie zemetrasné vlnenia morskej vody, resp. zemetrasné morské vlny s poznámkou pod čiarou Zaužíval sa pre ne japonský názov tsuny, lebo sa často vyskytujú v okolí Japonska. 

V našich slovníkoch cudzích slov sa slovo cunami, resp. tsunami začalo zaznačovať až v sedemdesiatych rokoch. Zaujímavé je spracovanie týchto slov v Slovníku cudzích slov A/Z od M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej (1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979). V ňom nájdeme heslo cunami (s. 175) s vysvetlením „veľké morské vlny, šíriace sa po hladine Tichého oceánu v dôsledku podmorských zemetrasení, silných pohybov morského dna alebo výbuchov podmorských vulkánov“, ale aj heslo tsunami (s. 900) s vysvetlením „dlhá plochá morská vlna vznikajúca pri zemetrasení“. Medzi týmito heslami nie je vzájomný odkaz, teda sú spracované tak, ako keby išlo o dve rozličné reálie. Vo Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej (1. vyd. Bratislava – Veľký Šariš: SAMO – AAMM 1997) je už vzájomná koordinácia týchto dvoch hesiel, pričom pri podobe cunami sa odkazuje na podobu tsunami, pri ktorej je takýto výklad: „dlhá plochá morská vlna vznikajúca pri zemetrasení; cunami“. V 3., revidovanom a doplnenom vydaní tohto slovníka z r. 2003 sa výklad čiastočne upravil takto: „dlhá plochá morská vlna vznikajúca pri podmorskom zemetrasení; cunami“.  V citovaných slovníkoch tým, že sa pri pravopisnej podobe tsunami nezaznačuje výslovnosť, predpokladá sa výslovnosť so začiatočným [tsu-]. V Slovníku cudzích slov, ktorý bol preložený z češtiny (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997) sa zachytávajú obidve pravopisné podoby cunami (s. 164) aj tsunami (s. 935) s rovnakým výkladom „(najmä v Tichom a Ind. oceáne) dlhé a ničivé morské vlny charakteristické veľkou rýchlosťou, obrovskou dĺžkou a značnou výškou“, pričom sa vždy uvádza variantná pravopisná podoba a pri hesle tsunami aj upozornenie na výslovnosť  prvej slabiky v podobe [cu-]. Tu sa vo výklade nespomína závažná okolnosť, že ide o morské vlny vyvolané podmorským zemetrasením. Vo všetkých citovaných slovníkoch cudzích slov sa naznačuje pôvod slova v japončine.

V Encyklopédii Zeme (Bratislava: Obzor 1983) sa uvádza heslo tsunami s naznačením pôvodu slova v japončine, so slovenským ekvivalentom moretrasenie a s vysvetlením významu „veľké vlny na mori vyvolané zemetrasením“ a za tým s podrobnejším encyklopedickým výkladom. V Malej slovenskej encyklopédii (Bratislava: Encyklopedický ústav SAV – Goldpress Publishers 1993) sa uvádza heslo tsunami s naznačením pôvodu slova v japončine a s výkladom „ničivé morské vlny charakteristické veľkou rýchlosťou (až 950 km/h), obrovskou dĺžkou (až 200 km), dlhou periódou (5 min až niekoľko h) a v pobrežných oblastiach veľkou výškou (až 30 m), vznikajú pri zemetrasení a pri podmorskej sopečnej činnosti“, pričom v záhlaví sa pri podobe tsunami zapísanej tučným typom písma uvádza aj podoba cunami zapísaná obyčajným typom písma. V 2. zv. Slovenskej všeobecnej encyklopédie v dvanástich zväzkoch Encyclopaedia Beliana (Bratislava: Encyklopedický ústav SAV – Veda 2001) sa uvádza tučným písmom heslo cunami, za ním v záhlaví obyčajným písmom aj podoba tsunami, pričom sa tu naznačuje pôvod slova v japončine a slovenský preklad slova v podobe prístavná vlna a je tu podrobný encyklopedický výklad.   

Z dvoch pravopisných podôb cunami, resp. tsunami je v slovenčine odôvodnená pravopisná podoba cunami s písmenom c na začiatku, lebo takýto spôsob písania zodpovedá zásadám preberania a prepisu slov z japončiny do slovenčiny, ktoré sa uvádzajú okrem iného aj v súčasných Pravidlách slovenského pravopisu (v 1. vyd. z roku 1991 na s. 95, v 3. vydaní z roku 2000 na s. 88) a ktoré vypracovali slovenskí orientalisti. Zápis názvu v podobe tsunami sa opiera o anglický spôsob prepisu slov z japončiny, keďže v angličtine sa písmenom c nezapisuje hláska c ako v slovenčine, ale hláska k (porov. cardinal [vysl. kadinl] „kardinál“, cult [vysl. kalt] „kult“). Preto sa v angličtine na zápis hlásky c v prevzatých slovách používa kombinácia písmen ts. Podobným procesom úpravy pravopisnej podoby pôvodom japonského slova v slovenčine ako pri názve cunami prešiel aj názov športovej disciplíny založenej na japonskom spôsobe sebaobrany pri napadnutí, ktorý sa u nás najprv zapisoval podľa angličtiny v podobe jiu-jitsu a v súčasnosti v podobe džiu-džicu (porov. Pravidlá slovenského pravopisu, s. 186).

Slovo cunami sa so zreteľom na to, že je zakončené na samohlásku i, v slovenčine neskloňuje podobne ako iné rovnako zakončené podstatné mená cudzieho pôvodu (porov. kivi, safari) a používa sa ako podstatné meno stredného rodu, napr. obrovské cunami. V jazykovej praxi sa môžeme stretnúť s tým, že slovo cunami sa pod vplyvom domáceho slova vlna používa aj ako podstatné meno ženského rodu, napr. veľká cunami, ničivá cunami. Obidva spôsoby používania slova cunami vo vete sú prípustné. Takýto prechod od prvotného stredného rodu k inému rodu podľa významovo príbuzného domáceho slova sa uplatňuje aj pri iných prevzatých slovách (porov. pôvodne veľké šou, dnes už častejšie veľká šou).

Slovo cunami sa zatiaľ neuvádza ani v Pravidlách slovenského pravopisu, ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale so zreteľom na isté rozpaky pri jeho používaní v jazykovej praxi z hľadiska pravopisu i rodovej príslušnosti bude vhodné zaradiť ho do ďalších vydaní v podobe cunami neskl s. i ž., pričom vo výkladovom slovníku sa naznačí aj jeho pôvod v japončine a stručne jeho význam napr. takto: plochá ničivá morská vlna vyvolaná podmorským zemetrasením.

Matej Považaj

správy a posudky

Úder pod pás jazykovej kultúre



[Lingea Lexicon 2002. Anglicko-slovenský veľký slovník. Bratislava: Lingea, s. r. o., 2002.]



So vzťahom používateľov jazyka k slovenčine a osobitne k spisovnej slovenčine u nás nie je všetko v poriadku. K takémuto stavu negatívne prispieva aj to, že sa v súčasnosti nezriedka venuje malá až nedostatočná pozornosť jazykovej stránke vydávaných knižných, ale aj elektronických publikácií. V tomto príspevku prinášame jeden „ukážkový“ dôkaz, že je to naozaj tak.

Istý čitateľ Kultúry slova nás upozornil na CD-ROM, ktorý má pomôcť tým, ktorí sa učia anglicky, zvládnuť slovnú zásobu tohto svetového jazyka. Išlo o CD-ROM, ktorý vydala firma Lingea,  s. r. o., pod názvom Lingea Lexicon 2002, obsahujúci Anglicko-slovenský veľký slovník so 100 000 heslami, so 150 000 významami a s 250 000 prekladmi, ako sa to uvádza na začiatku, s anglicko-slovenskou a slovensko-anglickou časťou. Keď nám predvádzal ukážky z tohto slovníka, z jeho slovensko-anglickej časti, nechceli sme veriť vlastným očiam, že je to vôbec možné, čo sme videli. 

Zdá sa, že CD-ROM je z technickej stránky dobre spracovaný, no tejto stránke sa tu nechceme venovať, to prislúcha posúdiť iným. Nás nemilo prekvapila jazyková stránka tohto diela, konkrétne slovenskej časti slovensko-anglického slovníka a v nej pravopisná, gramatická, lexikálna, štýlová a štylistická stránka uvádzaných slov, slovných spojení, lexikografických informácií, ktorá je miestami priam katastrofálna. Že to nie je prehnané konštatovanie, potvrdzujú ďalej uvádzané príklady (iba niekde v zátvorke uvádzame správnu podobu alebo odporúčané riešenie, ostatné príklady sú samy osebe dosť výrečné):

Pravopisná stránka: kdo (v hesle byť); Čo ta žerie? (v hesle žrať); pri životě, obětovat (v hesle život); v Londýně (v hesle v); Mohlo sa ti dačo stáť  (v hesle môcť); mliekáreň (heslo; správne mliekareň); zlieváreň (heslo; správne zlievareň); bábkár (heslo; správne bábkar); smena (samo heslo aj v hesle výmena; autori či prekladatelia slovenskej časti ešte nestihli zaregistrovať, že slovo smena vo význame „vymedzený pracovný čas  zamestnanca“ a jeho odvodeniny sa od r. 1991 píšu s písmenom z na začiatku, teda zmena, a vo význame „výmena“ sa tak píše viac ako jedno storočie); pasívni odpor (v hesle odpor) atď.

Gramatická stránka: Jej dlhy sú päťtisícich korún, žiadny miesto, To nie je nič pre ma  (v hesle byť);  Je dosť časa, súčasť budúceho časa (v hesle byť); žrať veľa časa (v hesle žrať); mám dosť časa (v hesle dosť); čas od časa (v hesle od); Čo je mi po tebe, Je mu dvadsať pätiť (let), Bolo jej do plača, Budeš v prácu? (v hesle byť); jesť mimo domov (v hesle jesť; správne mimo domova); Vo stane nás žrali komáre (v hesle žrať); to lepší z môjho ja, bolo by lepší prehovoriť si s jím (v hesle lepší); dobrý v biológiu, dobré tovar (v hesle dobrý); k použitiu (v hesle dobrý; správne na používanie); vznik života na zem (v hesle zem); Mohlo jeho to stáť život (v hesle život); dať život dieťa, ide jemu o život, byť v nebezpečie/ohrozenie života, Má celý život pred seba, život vo meste/na dedinu (v hesle život); v tvojom izbe (v hesle pekný); moja šikovné ruky (v hesle šikovný); vo strede, vo škole, prepuknúť vo smiech (v hesle v); jeden ponožky, jeden zápalky (v hesle jeden); Mám veľa práca, robiť za koho špinavou práci, sama práca a žiadny zábava, mať práca nad hlavu, byť zavalený prací, produktivita práca, Sviatok práca, zveriť komu důležitou práci, Hľadám práci, Ešte som v prácu, Mal by sis rád nájsť práci, hovoriť o prácu, brať si práci domov (v hesle práca); fajka miera (v hesle mier); Miere sa udávajú v metroch, miera verše, miera inflácia, do taký miery, do istej/určité miery, do veľkej/značné miery (v hesle miera); Mieriť na ju prstom (v hesle mieriť); Kúp dvaja chleby, Mal som dvaja chleby (v hesle chlieb); Merala dvaja metre (v hesle merať); merať si obvod pasusu (v hesle merať si); ľúbila jeho celým srdcom (v hesle ľúbiť); Kto chybí?, Dačo tu chybí, Chybí nám pracovná sila, Tomu dielu chybí fantázia, Ešte ním dačo chybí do desiatich libier, Chybí tomu dačo? Nič ti nechybí, Chybíš mi (v hesle chýbať); Mohol by za seba zatvoriť dvere? (v hesle môcť); spotreba energia, úspora energia, zákon zachovania energia, mladý a plný energia, plytvať energií (v hesle energia); zmena počasie, Zmena prostredie ti pomôže, zmena napätie, zmena vlastníctvo (v hesle zmena); členi rodiny (v hesle domácnosť); voda z odmäka, tečúci/stojatá voda (v hesle voda); raketa zeme-vzduch (v hesle zem); o chlebu a vode (v hesle chlieb); To je to najhorší, čo môžeš urobiť (v hesle zlý); zlé tovar, zlé správa (v hesle zlý) atď. Ukazuje sa, že autori či prekladatelia vôbec nemajú jasno v slovenskom skloňovaní jednotlivých podstatných mien, zámen a čísloviek a v ich používaní.

Lexikálna stránka: byť hodný na koho, ku komu, hodné dieťa, buď hodný/hodná, Buďte tak hodný a..., Bol by tak hodný a..., to si hodný, Vždy bola na nás hodná (v hesle dobrý; správne dobrý, resp. dobrá, dobré); Nebolo to k vydržaniu (v hesle byť; správne Nedalo sa to vydržať alebo Bolo to na nevydržanie); Bol jednou jeden... (v hesle byť aj v hesle jeden; správne Bol raz jeden...); Tou dobou sa bude kúpať (v hesle byť; správne V tom čase...); Jesť ako bezdný vrabec (v hesle jesť; správne jesť ako za dvoch); lepší vrabec v hrsti, ktorý holub na streche (v hesle lepší); jednou za život (v hesle život; správne raz za život); známe to už dosť dlho (v hesle dosť; správne poznáme); učiteľ si jeho meral (v hesle merať si; správne učiteľ si ho premeriaval); vyskytuje sa púho/zriedka (v hesle vyskytovať sa); dá-li boh (v hesle boh; správne ak Boh dá); liečob. či kosmetický přípravek (v hesle voda); v rozvojových zemiach (v hesle zem; správne v rozvojových krajinách); směs plynov k dýchaniu (v hesle vzduch; správne zmes plynov na dýchanie); Nepreviedla nič zlého (v hesle zlý; správne Neurobila nič zlé); učiniť/urobiť zlý dojem (v hesle zlý; správne iba urobiť); Bolá celá zlá starosťami (v hesle zlý; správne Bola chorá od starostí alebo azda aj Bola celá bez seba od starostí).   

Štýlová a štylistická stránka: Hoci sa pri jednotlivých heslách uvádzajú aj štýlové a štylistické kvalifikátory, ako sú hovor., hovor. expr., expr., hanl., hrub., vulg., slang., pri niektorých hrubých slovách chýbajú. Kvalifikátory však chýbajú aj pri takých heslách, ako sú kľud, kľudný, kľudový, lehátko, obtiaž, vada, vadný atď., ktoré sa tradične v slovenskej lexikografii označujú ako nesprávne či nespisovné slová. 

A ešte niekoľko „humorných“ ukážok, ak by to, pravda, nebolo skôr do plaču: Myseľ, teda som (v hesle byť); Vzej jeho s seba (v hesle je); Ja som tu o chamtivosti a on niekde v reštaurácii kľudne žerie (v hesle žrať); Pri nehode prislať o život tri ľudia (v hesle život); Dvakrát meraj, jednou bitka (v hesle merať); to ste trafil klinček na hlavičku (v hesle trafiť; autori či prekladatelia ignorujú aj správne slovenské vykanie, lebo malo byť to ste trafili klinček); Sused krava lepšie mlieko dáva (v hesle mlieko); Boh Opuchni/Syn (v hesle boh; angl. God the Father/Son, malo teda byť Boh Otec/Syn); tichá voda brehy trma-vrma (v hesle voda); štát na vode (v hesle voda; angl. stand on a shaky ground, teda obrazne stáť na vode); Varovala sa ku mi ako by bol vzduch (v hesle vzduch); vyrozprávať koho ze země (v hesle zem; angl. deport, teda vypovedať koho z krajiny) atď.

To je iba zlomok toho, čo v slovenskej časti slovensko-anglického slovníka je (pozreli sme si asi štyridsať hesiel z toho veľkého množstva, ktoré sú v slovníku). Z ukážok je zrejmé, že predlohou slovenskej časti bol český originál, že slovenskú časť slovensko-anglického slovníka nepripravovali ani neposudzovali ľudia, ktorí ovládajú slovenčinu, ktorým by slovenčina bola materinským jazykom, inak by sa nemohlo stať, že v texte je také množstvo chýb a také množstvo z češtiny nepreložených slov a slovných spojení. To však nie je podstatné, plnú zodpovednosť za vydanie takéhoto nepodarku nesie vydavateľ. A nie je podstatné ani to, že firma Lingea, s. r. o., je česká firma so sídlom v Prahe či v Brne (s pobočkou v Bratislave). Jej produkt totiž výrazne negatívne ovplyvňuje jazykovú kultúru istej skupiny používateľov spisovnej slovenčiny, resp. jazyka vôbec na Slovensku, a to najmä mladej generácie. Nazdávame sa, že v tomto prípade by mali zasiahnuť aj zodpovedné štátne orgány a inštitúcie, ako sú Ministerstvo školstva SR, lebo CD-ROM isto využívajú aj žiaci a študenti učiaci sa angličtinu, Ministerstvo kultúry SR, ktorému zo zákona prislúcha dozerať nad dodržiavaním ustanovení zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky a v tomto prípade sa zrejme porušili ustanovenia tohto zákona, a Slovenská obchodná inšpekcia. Sme toho názoru, že toto dielo treba ihneď stiahnuť z distribučnej siete a prikázať vydavateľovi, aby urobil nápravu, teda postupovať tak, ako sa to robí pri akomkoľvek obchodnom tovare. A tým, ktorí si už tento nepodarok kúpili, vydavateľ by mal umožniť výmenu za kvalitný výrobok, t. j. za verziu elektronického slovníka náležite opravenú z jazykovej stránky.

 	

					       Matej Považaj





Biografický lexikón Slovenska  



[Biografický lexikón Slovenska. I. A– B;  II. C – F. Martin: Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav 2004.]



Biografický ústav Matice slovenskej v Martine v rokoch 1986 – 1994 pripravil na vydanie 6 zväzkov Slovenského biografického slovníka (SBS), o ktorom sme v Kultúre slova pred časom čitateľov informovali. Tento prvý univerzálny biografický slovník je doteraz najobsiahlejšou encyklopédiou nežijúcich slovenských a slovacikálnych osobností. Slovenský biografický slovník je uzavretým lexikografickým dielom, silne poznačeným dobou, v ktorej sa pripravovalo a začalo vychádzať, čo sa prejavilo najmä v používanej terminológii, ale i vo výbere osobností na základe politických kritérií. Preto pracovníci Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice pripravili koncepciu novej edície viaczväzkového slovníka pod názvom Biografický lexikón Slovenska.

Prvý zväzok novej edície, písmená A – B, vyšiel roku 2002, druhý zväzok, písmená C – F, vyšiel v roku 2004. Slovník podľa novej koncepcie bude obsahovať popri upravených, revidovaných a doplnených heslách z pôvodného Slovenského biografického slovníka aj nové heslá slovenských dejateľov – tých, ktorí umreli po vydaní jednotlivých zväzkov SBS, zabudnutých a z politických dôvodov obchádzaných exilových dejateľov, heslá nedocenených reprezentantov duchovného a cirkevného života a novoobjavených osobností. Výber osobností vychádza z objektívne platných hodnotiacich a hodnotových kritérií uplatňovaných pri podobných dielach. Vyradené sú heslá zo SBS, pôvodne doň zaradené iba na základe politických kritérií, bez náležitého prínosu k historickému a kultúrnemu dianiu na Slovensku. Od SBS sa nová edícia líši nielen obsahom, ale aj knihárskym spracovaním. Biografický lexikón Slovenska má praktickejší formát, fotografické portréty dejateľov na rozdiel od SBS (kde boli zaradené oddelene, v skupinách) sú v stĺpci hesla. Text hesiel svedčí o starostlivej lexikografickej redakcii. V takejto podobe sa Biografický lexikón Slovenska stane základnou príručkou, objektívne informujúcou o životopisoch a dielach významných slovenských a slovacikálnych osobností od začiatkov slovenských dejín až po súčasnosť.

							Emil Kačala

Akademická komunikácia v kocke



[Meško, Dušan – Katuščák, Dušan a kolektív: Akademická príručka. 1. slovenské vydanie. Martin: Vydavateľstvo Osveta 2004. 318 s. ISBN 80-8063-150-6.]



Dnes, v čase vysokého stupňa pokroku v oblasti informačných technológií, keď prenos správy z jedného konca zemegule na druhý prostredníctvom internetu či mobilových operátorov trvá niekoľko minút, je človek nútený každodenne čeliť prakticky neprehľadnému množstvu informácií. Takýmto podmienkam sa musí prispôsobovať aj veda a je zrejmé, že pod vplyvom nových skutočností sa mení aj komunikácia v odbornom prostredí. Daný stav vecí celkom prirodzene zvyšuje požiadavky na komunikačné zručnosti jednotlivca, samozrejmosťou sa stáva počítačová gramotnosť, schopnosť komunikovať prostredníctvom internetu a pod. O to viac to platí pre pedagogických a vedeckých pracovníkov, ktorí sprostredkúvajú vedomosti ďalším generáciám a na tvorení a overovaní nových poznatkov v praxi sa sami aktívne podieľajú. Požiadavky na komunikačnú gramotnosť v odbornej oblasti sa zákonite zvyšujú, pretože nové trendy sa pomerne rýchlo stávajú štandardmi. Vedec a pedagóg by preto svoje vedomosti mal ustavične dopĺňať nielen v rámci svojej odbornej profilácie, ale aj všeobecnejšie práve v oblasti informačných a komunikačných technológií. 

Na Slovensku nemáme dielo, ktoré by sa komplexne zaoberalo problematikou vedeckej a pedagogickej komunikácie, ktoré by odrážalo špecifiká nášho vedeckého priestoru a zároveň poukazovalo na nevyhnutné medzinárodné vyrovnávanie štandardov. Na „mikroakademickej“ úrovni (na úrovni jednotlivých univerzít) síce možno nájsť niekoľko publikácií, ktoré sa venujú väčšinou otázkam vypracovania diplomových či iných kvalifikačných prác (porov. zoznam bibliografických odkazov na viacerých miestach posudzovanej Akademickej príručky), ale to nestačí. Svetlou výnimkou s celoslovenským dosahom je projekt D. Katuščáka Ako písať vysokoškolské a kvalifikačné práce (3 vydania). 

V takomto kontexte, aký sme, samozrejme, mohli naznačiť len fragmentárne, vstupuje na knižný trh publikácia Akademická príručka (2004), ktorú vypracoval autorský kolektív v zložení: Dušan Meško (Jeseniova lekárska fakulta UK; zostavovateľ a hlavný autor), Dušan Katuščák (Slovenská národná knižnica), Marián Bernadič (Lekárska fakulta UK), Katarína Žiaková, Rudolf Pullmann (obaja Jeseniova lekárska fakulta UK). 

Hneď na začiatku zdôrazňujeme, že ide o významný a v slovenskom kontexte ojedinelý publikačný počin, ktorý podáva komplexné, praktické informácie z oblasti akademickej komunikácie. Čo všetko má čitateľ v tejto publikácii k dispozícii? V nasledujúcich riadkoch sa zmienime o najdôležitejších atribútoch príručky a stručne poukážeme na jej obsahovú náplň.

Z dnešného hľadiska sú isté žánre akademickej komunikácie, ktoré sa javia ako kľúčové, a práve na ne sa zamerali aj autori Akademickej príručky. Preto neprekvapuje, že na začiatok knihy sú zaradené samostatné kapitoly venované abstraktu, kazuistike, posterovej prezentácii, prednáške, premietanej obrazovej prezentácii, vedeckému a odbornému článku (kapitoly 1 – 6). V rámci jednotlivých kapitol sa podáva pomerne podrobná charakteristika zahŕňajúca výklad funkcií, štruktúru, typy a rozsah príslušných žánrov. Čitateľ iste vysoko ocení aj praktické rady a odporúčania s upozornením na základné chyby, ktoré sa pri tvorbe toho-ktorého útvaru najčastejšie vyskytujú. Napríklad v šiestej kapitole o vedeckom a odbornom článku (s. 62 – 86) sa okrem základných informácií o uvedenom žánri dozvedáme, ako postupovať pri písaní vlastného článku alebo akú stratégiu môžeme zvoliť pri publikovaní v odbornom časopise (výber časopisu, komunikácia s redakciou, interná recenzia článku, korektúry rukopisu a i.).

Osobitná pozornosť sa oprávnene venuje aj problematike elektronického publikovania (kap. 7), ktoré v súčasnosti predstavuje veľmi perspektívny a na Slovensku ešte nedocenený spôsob vedeckej prezentácie.

Študenti, ale aj ostatní isto pozitívne ohodnotia, že príručka ponúka súhrnné informácie o rozličných typoch školských, záverečných a kvalifikačných prác: seminárna práca, ročníková práca, práce SOČ (stredoškolská odborná činnosť), ŠVČ (študentská vedecká činnosť), ŠVOČ (študentská vedecká odborná činnosť), ŠVA (študentská vedecká aktivita), bakalárska, diplomová, rigorózna, dizertačná a habilitačná práca. V rámci charakteristiky jednotlivých typov prác (kap. 9) sa „nezabúda“ ani na ďalšie dôležité formy prezentovania vedeckých a odborných poznatkov, ktorými sú monografia, vysokoškolská učebnica, výskumná správa, patentový dokument, autoreferát a i.

Aj v týchto kapitolách dominuje praktickosť a inštruktívnosť výkladu. Jednotlivé fázy prípravy písomných prác sa podávajú takpovediac krok za krokom (od momentu výberu témy práce až po jej úspešnú obhajobu), osobitná pozornosť sa venuje formálnej stránke (štruktúra, rozsah, úprava, titulný list, typ písma atď.) a vôbec všetkým možným detailom, ktoré spoluvytvárajú celkový obraz písomnej práce.

Nevyhnutným aspektom vedeckej komunikácie je citovanie. Tejto problematike sa venuje 10. a 12. kapitola, v ktorých nájdeme napr. spôsoby uvádzania bibliografických odkazov, osvetľuje sa problematika kategorizácie ohlasov, indexových časopisov, citačného indexu, impaktového faktora. Výklad skonkrétňujú príklady citovania jednotlivých typov informačných prameňov vrátane citovania elektronických dokumentov. 

V tejto súvislosti chceme upozorniť na jeden typografický problém, ktorý sa dotýka nielen bibliografických odkazov, ale úpravy všetkých textov. Bolo by vhodné zjednotiť písanie spojovníka a pomlčky (porov. zásady v Pravidlách slovenského pravopisu, 3. vyd., 2000). V písaní týchto dvoch funkčne odlišných interpunkčných znamienok panuje nejednotnosť, ktorá vznikla aj v dôsledku písania spojovníka namiesto pomlčky na písacích strojoch. V textových editoroch na počítači však tieto znaky treba rozlišovať. V bibliografických údajoch pri uvádzaní rozsahu článku medzi číselnými údajmi v súlade s ortografickou normou odporúčame písať pomlčku, nie spojovník (v posudzovanej príručke sa nesprávne uvádza spojovník): správne je s. 95 – 100, nie s. 95-100 ani s. 95 - 100.

Ako stále aktuálne, ba v súčasnosti pri ľahkej dostupnosti k cudzím materiálom prostredníctvom internetu ešte naliehavejšie sa javia etické otázky späté s publikovaním práce. O tejto problematike sa viac dozvieme v kapitole 15, kde sa ozrejmujú také „triviálne“ pojmy ako autorstvo, plagiátorstvo, redundantná publikácia, povinnosti vydavateľa a i. V tejto súvislosti upozorňujeme aj na kapitolu 14, v ktorej sa rozoberajú otázky autorských práv (copyright), ba dokonca sa uvádzajú aj výňatky z autorského zákona.

V kapitolke o redundantnej publikácii (s. 240) sa píše, že „redakcie predchádzajú redundantným publikáciám tým, že od autorov žiadajú čestné vyhlásenie o tom, že práca v predkladanom alebo podobnom znení nebola doteraz publikovaná, zaslaná na publikovanie do inej redakcie ani prijatá do tlače v inej redakcii“. Pisateľ týchto riadkov sa ako lingvista prihovára, aby sa aj redakcie jazykovedných časopisov na Slovensku takto „poistili“ proti spôsobu publikovania článkov, ktorý sa nezlučuje s etickými normami. Isteže, v silách redakcie nie je podrobné skúmanie duplicitnosti článkov, ktoré prijme. Ak sám autor nedisponuje publikačným etickým imperatívom, malo by byť pravidlom, že na redundantnosť článku sa poukáže v redakčnej poznámke v niektorom z ďalších čísel časopisov. Je to jedna z možností, ako možno takéhoto autora sankcionovať (porov. s. 244, kde sa píše o sankciách). Žiaľ, na redundantné publikácie možno nájsť príklady aj v slovenskej lingvistike.

Posledné dve kapitoly sú nepochybne určené aj širšiemu okruhu čitateľskej verejnosti. Pozornosť sa v nich totiž upriamuje na problematiku písania profesijného životopisu, prípravy na pracovný pohovor a samotného jeho priebehu. Životopis je dnes významnou, ak nie nevyhnutnou súčasťou žiadosti o prijatie do zamestnania a jeho perfektné vypracovanie zvyšuje šance uchádzača. V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie a otvorením európskeho trhu práce sú neoceniteľné informácie o špecifikách vypracúvania životopisov a motivačných listov v niektorých krajinách (Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Veľká Británia; s. 292 – 294), ako aj publikovanie návrhu životopisu prezentovaného Európskou komisiou (s názornými príklady formátu životopisov v slovenčine a angličtine; s. 296 – 303).

Je zrejmé, že autori pri koncipovaní príručky zužitkovali svoje bohaté skúsenosti z oblasti odbornej komunikácie. Publikácia je napísaná zrozumiteľným, priateľským štýlom, ktorému dominuje inštruktívnosť, názornosť (príznačný je veľký počet tabuliek, obrázkov a zhrnutí). Vidieť, že primárny ohľad sa bral na potenciálneho čitateľa. K celkovému výbornému dojmu z publikácie výrazne prispieva aj pútavá obálka a celková technická realizácia (takmer nijaké „prieklepy“ a iné technické nedostatky).

Pochváliť treba aj jazykovú stránku – v knihe nenájdeme takmer nijaké porušenie noriem spisovnej slovenčiny. Asi najzávažnejším (a vlastne ojedinelým) prehreškom proti spisovnej norme je uvádzanie slova odstavec (správne je odsek). Ešte možno spomenúť nesprávny pravopis slova lingvista (na s. 73, pravdepodobne vplyvom anglofónnej literatúry, uvádza sa podoba linguista).

Na záver možno celkom stručne konštatovať, že Akademická príručka má všetky predpoklady stať sa praktickou pomôckou nielen pre tých, ktorých sa nejakým spôsobom dotýka komunikácia v akademickom prostredí, ale aj pre širšiu kultúrnu verejnosť.



Martin Ološtiak

Monografia o negácii v jednoduchej vete



[Pavlovič, Jozef: Negácia v jednoduchej vete. Bratislava: Slavistický kabinet SAV 2003. 137 s. ISBN 80-968971-3-6]



Výsledkom heuristického vedeckého bádania v oblasti lingvistiky je publikácia  J. Pavloviča, ktorá prináša systematický pohľad na problematiku negácie na úrovni vety. Ide o prvé komplexné spracovanie tohto javu. Negácia môže byť v povrchovej štruktúre vety vyjadrená rôzne. Najpregnantnejšie sa negácia prejavuje v sémantickej polárnosti lexikálneho významu. V slovenskej vete môže byť negácia vyjadrená osobitnými prostriedkami, tzv. operátormi, ktoré však zo sémantického hľadiska plnia aj evalvačnú funkciu kvalifikátora, kvantifikátora a intenzifikátora.

J. Pavlovič v monografii sumarizuje výsledky skúmania negácie v gramatickej, logickej a pragmatickej rovine. Jeho prvá štúdia zameraná na tento jav vznikla už v r. 1985 (Prostriedky negácie v spisovnej slovenčine), v ďalších prácach prehlbuje poznatky o jave (1986) a spracúva lingvistickú terminológiu z oblasti negácie v analógii s inými slovanskými jazykmi (1989).

Autor v úvodných kapitolách analyzuje stav výskumu v slovenskej a českej jazykovede, predstavuje však aj situáciu v iných slovanských jazykoch. Z prehľadu relevantnej literatúry vyplýva, že doterajšie práce sledovali negáciu iba parciálne, v súvislosti so záporovými časticami, popieracími vetnými príslovkami a zámenami, negatívnymi vetami. Vyjadrovanie záporu v iných, najmä neslovanských jazykoch je výrazne odlišné (napr. prítomnosť jedného operátora, stavba anglickej zápornej otázky), preto systematickejšie práce vznikli najmä v súvislosti s kontrastívnym rozborom gramatickej negácie v rôznych jazykoch (A. Böhmerová, angličtina – slovenčina, 1983). V starších prameňoch sa negácia opisuje parciálne a roztratene. Z názorov M. Hattalu (1865) vyplýva, že ,,zápor má v jazyku svoje miesto, avšak konkrétne výklady ho zaraďujú kdesi na rozmedzie jazykovej a mimojazykovej skutočnosti“. V novšej slovenskej jazykovednej literatúre významnú úlohu zohralo dielo Slovenská gramatika (Pauliny – Ružička – Štolc, 1968), kde sa jav negácie charakterizuje ako modálnosť v širšom zmysle slova, zdôrazňuje sa kladný alebo záporný postoj hovoriaceho k obsahu vety. 

 Viacerí autori dokumentovali, že javy modálnosti a negácie veľmi úzko súvisia. J. Pavlovič analyzuje názory predstaviteľov českej lingvistiky (Šmilauer, 1966; Křížková, 1973), dôležité sú najmä úvahy M. Grepla (1979), ktorý v istotnej modálnosti upozorňuje na kladné alebo záporné propozície. V podobných dimenziách sa vyvíjalo chápanie vzťahu modálnosti aj na Slovensku: 1. Pauliny rozoznáva kladný a záporný postoj hovoriaceho, 2. istotná modálnosť sa vyjadruje explicitne hodnotiacimi časticami áno – nie (Oravec – Bajzíková, 1983). Autor upozorňuje aj na javy, ktoré súvisia s logicko-sémantickým výkladom. Po prvýkrát sa stretávame s termínom aleteutický výklad negácie, autor ho vysvetľuje ako ,,výklad všímajúci si vzťah medzi jazykovým stvárnením skutočnosti a pravdivosťou“ (s. 38). Autor si uvedomuje, že logika v jazyku je dôležitá, ale na druhej strane jazyk nemožno podrobiť ,,absolútnej logizácii“ (Pavlovič, s. 38). Takéto chápanie by mohlo spôsobiť značné problémy pri uvažovaní o logickej pravdivosti presupozície.

Cieľom monografie je vypracovať čo najprehĺbenejšiu charakteristiku negácie vo vete, pričom na základe doterajšieho bádania za najvhodnejšie pokladá autor morfo-syntaktické hľadisko. Výskum gramatickej negácie v stavbe jednoduchej vety je jadrom práce. Materiálovú bázu tvorí veľké množstvo excerptov (vyše 3000). Vzhľadom na doterajšie parciálne bádanie môžeme výsledky práce pokladať za reprezentatívne, prinášajúce rekonštrukciu poznatkov o negácii podľa jednotlivých jazykových rovín. Autor pri analýze negácie nepokladá za primárne logické hľadisko, ale pertraktuje jav ako súčasť konvencionalizovaného systému jazyka.

 Získaný excerpčný materiál možno rozdeliť do niekoľkých skupín: 1. súčasná slovenská dráma (Zahradník, Solovič, Bukovčan, Kákoš, Kočan, Štepka a i., spolu 11 hier); 2. pôvodná slovenská próza (Andruška, M. Ferko – 2 diela), 3. prekladová próza (Wilde, Styron, Kim – 3 tituly). Pri pohľade na zastúpenie excerpovaných diel si možno všimnúť nápadný nepomer v žánrovom zastúpení excerpovaných diel. Prevaha dramatických útvarov prezrádza autorovu pracovnú hypotézu, že oveľa pestrejší a bohatší výskyt jazykového stvárnenia negácie možno sledovať v dialogických prejavoch, teda v dráme. Podľa sledovania autora ,,bohato rozvinutý model negácie sa nedostatočne premieta do umeleckej literatúry a publicistiky“ (s. 127).

Okrem dôslednej systemizácie morfologických javov, popieracích častíc a zámen, publikácia zaznamenáva aj menej pertraktované javy negácie, ktoré sú pre slovenčinu typické a obohacujú jazykovú performanciu expedienta, napr. a) popieracie modálne pomocné slovesá v mennom prísudku: Za mlada nemusela byť škaredá = za mlada mohla byť pekná (s. 67); b) popieracia vetná príslovka: Nemožno predsa povedať nie (s. 61); c) združené prostriedky negácie: Tak ty si nedostal nijakú odmenu? (s. 78). Pozoruhodné sú aj zistenia o intenzifikačnej funkcii negácie, na ktoré poukazovali českí lingvisti (Gebauer, 1883, Mathesius, 1929). J. Pavlovič uvádza rozmanité príklady negácie syntaktickým zmnožením: Nebudem už takto žiť, nebudem (s. 92). Osobitnú pozornosť si zaslúži jav implikatívnej negácie, t. j. ak negácia nie je explicitne vyjadrená, ale vyplýva z lexikálneho významu alebo z typu konštrukcie. Aj v tejto časti (kap. 8) autor podáva prehľad názorov v slovenskej a českej lingvistike a poukazuje na javy priamej reštrikcie: (Iba zvieraťu treba úder z milosti) a nepriamej reštrikcie (Lopta je mimo hry, s. 111). Ak je negácia vyjadrená nevýrazne, možno hovoriť o tzv. slabej negácii. Typ aproximatívnej negácie autor pokladá za okrajový: Sotva možno namietať, že dom Janka Kráľa je v zlom stave (s. 121). Poukazuje aj na inú stránku veci, že totiž gramatickú negáciu možno zosilňovať, ale nie zoslabovať. Tento jav možno pokladať za vyjadrenie neistoty, pochybnosti, teda nového významového odtienku (vety typu Neboli bohvieako bystrí, s. 102).

 Monografia J. Pavloviča v plnej miere spĺňa najnáročnejšie odborné kritériá, je priekopníckym dielom v slovenskej lingvistike, keďže ide o prvý závažný pokus monograficky spracovať negáciu z gramatického hľadiska. Systematizuje prehľad názorov v slovanskej lingvistike, významným zámerom je odčleniť výklad negácie od modálnosti, pričom sleduje najmä modely jej gramatického stvárnenia. Nadväzujúc na doterajšie výskumy javu v slovanských jazykoch autor zdôrazňuje sémantický aspekt negácie, ktorá prekračuje základné roviny jazyka. Na základe precízneho zhodnotenia získaného excerpčného materiálu podáva reprezentatívny obraz o javoch, ktoré súvisia s vyjadrovaním negácie v slovenčine. Objasňuje aj vzťahy s logikou, tie však môžu znamenať úskalia pri interpretácii textu, preto zdôrazňuje odlíšenie negácie v logike a v prirodzenom jazyku. Hlavným cieľom je reflektovať predovšetkým lingvistické aspekty, napomáhať rozšírenie jazykových kompetencií používateľov jazyka. Akcentuje presahy do sémantickej syntaxe a všíma si sémantickú polaritu javu. Prínosom práce je aj analýza prostriedkov implikatívnej negácie (explicitne nevyjadrenej) a aproximatívnej (slabej); tento jav nebol doteraz dostatočne rozpracovaný.

 Svojím inšpiratívnym dielom J. Pavlovič prehĺbil súčasné poznanie negácie, ponúka však aj možnosti rozvíjať asociačné siete v tejto oblasti, a to: a) interdisciplinárne: negácia v jazyku a vzťah k filozofii, jej vyjadrenie v exaktných vedách; b) interlingválne: v komparácii s cudzími jazykmi, napr. v anglosaskej literatúre, kde sa prostriedky negácie v povrchovej rovine realizujú rozdielne, c) intralingválne: negácia v súvetí, jej zastúpenie v jednotlivých štýloch a žánroch, z psycholingvistického hľadiska individuálne osobitosti pri vyjadrovaní negácie ovplyvnené osobnosťou, názormi a mimojazykovými činiteľmi atď. Pavlovičova monografia otvára možnosť širšej vedeckej diskusie o problematike negácie.



						Hedviga Kubišová



































KS

spytovali ste sa

Tipovať či typovať do počítača? – V ostatnom čase sme v jazykovej poradni zaznamenali niekoľko otázok týkajúcich sa správneho písania spojení ako typovacia miestnosť, natypovať platobný príkaz, typovať do počítača či názvov osôb typovač, respektíve typér. K tradičným a stále frekventovaným otázkam typu vytipovať či vytypovať vhodných spolupracovníkov (alebo pozemok na stavbu domu a podobne), pri ktorých si stačí nalistovať príslušné heslá v Krátkom slovníku slovenského jazyka, najnovšie sa stretávame s pokusmi o nové používanie výrazu typovať, resp. tipovať  v slovenčine. Jedným zo spôsobov obohacovania našej slovnej zásoby je aj rozširovanie sémantickej štruktúry slova, teda priberanie nových významov. V každom konkrétnom prípade si však zároveň kladieme otázku o opodstatnenosti takéhoto kroku, preto sa musíme bližšie pozrieť aj na pôvod spojení typovať do počítača či typovacia miestnosť.

Ako väčšina nových výrazov aj slovo typovať s novým významom sa k nám dostalo z angličtiny. Význam anglického slovesa to type „zistiť typ, zaradiť, klasifikovať, otypovať (niekoho), (vy)typovať (napr. vhodnú lokalitu)“ je porovnateľný s jeho slovenským ekvivalentom typovať, pri ktorom Krátky slovník slovenského jazyka (4. vyd. z r. 2003, ďalej len KSSJ) uvádza významy: „1. vyberať, voliť, odhadovať ako vhodný typ; 2. určovať, potvrdzovať typ.“ Iný význam anglického slovesa  to type je „písať na stroji, na klávesnici a vysádzať, resp. vytlačiť text“. Tomuto významu nezodpovedá v slovenčine ani slovo typovať, ani tipovať (hádať, odhadovať výsledok). Angličtina má dva odlišné výrazy, na pomenovanie ručného písania to write a mechanizovaného písania pomocou klávesnice to type, ku ktorým by sme v slovenčine mohli priradiť ekvivalenty písať a klepať. Pritom však v slovenčine má sloveso písať v súvislosti so zaznačovaním reči písmom širší význam, pomenúva všetky spôsoby zapisovania – rukou aj na písacom stroji či do počítača. Namiesto spojenia typovať do počítača je v slovenčine náležité používať spojenie písať (zapisovať, prepisovať, zaznamenávať) do počítača. Namiesto spojenia natypovať platobný príkaz možno použiť spojenia napísať (vypísať, spísať, naklepať) platobný príkaz, vystaviť platobný príkaz, resp. vytlačiť platobný príkaz. Miestnosť, v ktorej sa zapisujú údaje do počítača, môžeme nazvať pisáreň, pisárska miestnosť, resp. prepisovacia alebo zapisovacia miestnosť a človek, ktorý má v pracovnej náplni písanie, odpisovanie, zapisovanie či prepisovanie údajov do počítača, je pisár alebo pisárka (porov. KSSJ, s. 487). 

Otázky o písaní i/y v spojeniach ako typovať do počítača sú dôkazom, že používatelia slovenčiny si neuvedomujú súvislosť tohto výrazu s anglickým slovom to type a výraz typovať v tomto spojení je pre nich významovo nepriezračný. Toto je popri bohatosti slovenských ekvivalentov cudzieho slova typovať s významom „písať na stroji“ ďalší dôvod na odmietnutie pokusov implantovať tento výraz do našej slovnej zásoby.



						Katarína Kálmánová





































KS

z nových výrazov

Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (25)



áčko áčka áčok s. hovor.  1. hláska a písmeno a, á, A, Á: napísať tučné áčko; Na striebornej retiazke sa mu hompáľalo charakteristické áčko v kruhu. [Pd 1994]; Správna odpoveď bola áčko. [VN 2002]  2. vec označená písmenom a, A: mať áčko krvnú skupinu A; brať áčko vitamín A; práčka, chladnička je áčko má najvyššiu úsporu energie; zahrať áčko tón A; áčka sú po tri koruny vajcia A kategórie; Keby som neprišiel, mal by som áčko. [Sme 2002] absenciu; dostať áčko na skúške v kreditovom systéme prvý stupeň šesťstupňovej klasifikácie prospechu na vysokej škole; Mercedes predĺžil áčko. [VN 2001] model triedy A  3. vec majúca podobu veľkého tlačeného písmena A: sukňa do áčka; kúpiť si áčko pre štyroch stan v tvare A; 4. osoba, vec majúca veľmi dobrú (najlepšiu) úroveň, kvalitu (v porovnaní s podobným); patriaca do najvyššej kategórie: reprezentačné futbalové áčko; trénovať hokejové áčko; dostať sa do festivalového áčka; kupujem len áčko kvalitný tovar; Do politiky išli áčka. [Pd 1999] tí najschopnejší; Trúfa si na 200 m na áčko. [Sme 2002] finále lepšej skupiny

aids [ajc i ejc] ‑su L ‑si m. (z angl. skr. AIDS Acquired Immune Deficiency Syndrome) v súčasnosti nevyliečiteľné infekčné ochorenie, ktorého pôvodcom je vírus HIV spôsobujúci  poruchu imunitného systému: príznaky aidsu; obavy z aidsu; boj proti aidsu; predchádzať prenášaniu aidsu; umrieť na aids; nakaziť sa aidsom; štatistiky o aidsi [DF 2004]

AIDS [á í dé es i ajc i ejc] skr. i m. (angl. Acquired Immune Deficiency Syndrome) lek. syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti: údaje o AIDS; linka pomoci AIDS; veľa ľudí zomrelo na zákerný AIDS; svetový deň boja proti AIDS; výskum choroby AIDS

aidsový [ajc- i ejc-] ‑vá ‑vé príd. súvisiaci s aidsom; spôsobený aidsom; spôsobujúci aids: aidsový problém; aidsové ochorenie; aidsový prenos; aidsová nákaza

áro ára L áre s. (zo skr. ARO) hovor. anestéziologicko‑resuscitačné oddelenie, nemocničné oddelenie s intenzívnou starostlivosťou o pacientov v kritickom zdravotnom stave, napr. po ťažkej operácii, úrazoch, otravách: odviezť na áro; ležať vo vážnom stave na áre; Niekoľko týždňov po nehode bola na áre. [Ž 2004]

ARO skr. i s. lek. anestéziologicko‑resuscitačné oddelenie: primár na ARO; pracovať na zrekonštruovanom ARO

éčko éčka éčok s. hovor.  1. hláska a písmeno e, é, E, É: napísať riadok éčok; Rozmarné éčko. Koľko len môže jedna hláska narobiť starostí. [Vč 1990]  2. vec označená písmenom e, E: konzumovať éčka prídavné látky v potravinách, aditíva; brať éčko vitamín E; dostať na skúške éčko v kreditovom systéme piaty stupeň šesťstupňovej klasifikácie prospechu na vysokej škole; zahrať éčko tón E; Éčko má dynamické línie. [Profit 2002] automobil triedy E; Berú éčko a pervitín. [Plus7 2004] drogu extázu  3. vec majúca podobu veľkého tlačeného písmena E: stoly usporiadané do éčka

efko efka efiek s. hovor.  1. hláska a písmeno f, F: napísať veľké efko  2. vec označená písmenom f, F: stlačiť efko kláves F; moderné efko automobil triedy F; bývať v efku v bloku F; zahrať efko tón F

ékágé s. i m. neskl. (zo skr. EKG) hovor. 1. záznam činnosti srdca pomocou elektrokardiografu, elektrokardiogram: priniesť ékágé; Dám si urobiť aj ékágé. [Habaj]  2. vyšetrenie srdca pomocou elektrokardiografu, elektrokardiografia: Dnes ešte skočíte na ékágé. Pozrú sa Vám na srdiečko. [Podhradský]

EKG, ekg [é ká gé] skr. i m. i s. lek. 1. elektrokardiografia; elektrokardiograf: nové počítačové ekg; elektródy EKG; záťažové EKG počas záťaže na bicyklovom ergometri  2. elektrokardiogram: urobiť pacientovi ekg; EKG je normálny  3. vo funkcii príd. týkajúci sa elektrokardiografie, elektrokardiografu, elektrokardiogramu: EKG pracovisko; EKG monitorovanie; EKG vyšetrenie; ekg krivka; ekg prístroj

elko elka eliek s. hovor.  1. hláska a písmeno l, L: v mojej mejlovej adrese je elko a tri nuly; Umelá nádrž má tvar elka. [Sme 1998]  2. vec označená písmenom l, L: stretli sa pred elkom vchodom L  3. vec majúca podobu veľkého tlačeného písmena L: chodba do elka; dať postele do elka; kôň na šachovnici skáče do elka; do elka ohnutý saxofonista  4. veľkosť odevu, bielizne väčšia ako stredná; odev, bielizeň tejto veľkosti (angl. large „veľký“): elko mi je veľké  5. tech. podporné želiezko, konzola v tvare L: konštrukcia vystužená elkami

elpéčko ‑ka ‑čok s. (z angl. skr. LP long playing) hovor. dlhohrajúca gramofónová platňa, zvukový nosič v tvare väčšieho disku z čierneho vinylu určený na prehrávanie v gramofóne (v druhej polovici 20. stor.): nové elpéčko; úspešné elpéčko skupiny; posledné elpéčko sa dobre predáva; minutáž starých elpéčok; Elpéčka dnes využívajú najmä diskdžokeji. [Inet 2005]

ememeska ‑ky ‑siek ž. (z angl. skr. MMS Multimedia Messaging Service) hovor. multimediálna správa obsahujúca okrem textu aj farebné fotografie, animácie al. hudbu, posielaná a prijímaná mobilným telefónom: prijímať ememesky; [Sl 2002]; Ememeska dokáže prenášať zvuk alebo fotografie. [Inet 2004]; Uložiť si ememesky do osobného archívu. [NO 2004]

ememeskovať ‑kuje ‑kujú ‑kuj ‑koval ‑kujúc ‑kujúci ‑kovanie nedok. hovor. (ř; s kým) posielať ememesky: každý mladý esemeskuje alebo ememeskuje; S telefónom môžete esemeskovať, ememeskovať, podporuje aj posielanie e‑mailov. [Sme 2005]

emenvé neskl. s. (zo skr. MNV) hovor. miestny národný výbor, orgán štátnej moci a správy v obciach a mestách v bývalom Česko-Slovensku v r. 1945 – 1990: robiť na emenvé; Pôjde to na emenvé a bude z toho pokuta. [Andruška]; November ho zastihol na poste podpredsedu emenvé. [Pd 2003]

emko emka emiek s. hovor. 1. hláska a písmeno m, M: čapaté emká  2. vec označená písmenom m, M: karoséria inovovaného emka automobil triedy M; problémy v emku v klube M  3. veľkosť odevu, bielizne strednej veľkosti; odev, bielizeň tejto veľkosti (z angl. middle „stredný“): nosiť emko; prvé sa vypredajú emká

empétrojka ‑ky ‑jok ž. hovor. (z angl. skr. MP3 MPEG Audio Layer 3)  1. formát uchovávajúci zvuk v podstatne menšom objeme, ale zachovávajúci ešte jeho kvalitu; zvuková nahrávka v tomto formáte, MP3: počúvať skladby v empétrojke; sťahovať, púšťať empétrojky  2. zariadenie na prehrávanie v tomto formáte, MP3: mobil, prehrávač s empétrojkou

empétrojkový ‑vá ‑vé príd. týkajúci sa empétrojky, MP3; určený na prehrávanie tohto formátu: empétrojkový formát; empétrojkové cédečko; empétrojkový prehrávač

endeerácky, enderácky [‑d‑] ‑ka ‑ke príd. (zo skr. NDR) hovor. týkajúci sa bývalej Nemeckej demokratickej republiky; charakteristický pre túto krajinu: parkovisko plné endeeráckych autobusov; Po trati letel najnovší endeerácky rýchlik. [SP 1995]; preslávené enderácke vozidlo [Sme 1997]; endeerácka architektúra [Sme 2002]; endeerácke časy [SRo 2004]

enko enka eniek s. hovor.  1. hláska a písmeno n, N: figúrka označená enkom  2. vec označená písmenom n, N: text referátu je na enku na serveri N; jazdiť na enku na vozidle kategórie N

erko erka eriek s. hovor.  1. hláska a písmeno r, R: aféra s označovaním nezamestnaných Rómov erkom [Sme 1999]  2. vec označená písmenom r, R: Nové erko je vysokoluxusná limuzína. [VN 2002] automobil triedy R

erohá neskl. s. (zo skr. ROH) hovor. Revolučné odborové hnutie, odborová organizácia zamestnancov v bývalom Česko-Slovensku v r. 1946 – 1990; táto organizácia na pracovisku, odbory: závodný výbor erohá; schôdzka erohá; platiť erohá členské odborové známky; Erohá dalo nakoniec dovolenku mne. [Vč 1990]; Odmeny neudeľuje erohá, vysvetľuje zástupca. [Andruška]; Udala otca na esenbé, erohá. [Otčenáš 2002]

erohácky ‑ka ‑ke príd. hovor. súvisiaci s ROH, s odborovou organizáciou, s odbormi, odborársky; organizovaný odbormi: erohácke známky; erohácka rekreácia; éra lacných eroháckych zájazdov [Profit 2000]

esbéeska ‑ky ‑siek ž. (zo skr. SBS) hovor. súkromná bezpečnostná služba, súkromná firma zabezpečujúca ochranu majetku a osobnú ochranu: výberové konanie na esbéesku; platiť si esbéesku; Nespoľahlivé esbéesky prídu o licenciu. [NO 2003]

esbéeskár ‑ra pl. N ‑ri m. hovor. zamestnanec esbéesky, súkromnej bezpečnostnej služby: zranený esbéerskár; stíhať esbéeskára; zásah esbéeskárov; Pred vchodom do banky postáva starší esbéeskár s pištoľou za opaskom. [NO 2004]; Utekajúceho muža naháňal esbéeskár z neďalekého Tesca. [Sme 2004]

esemeska ‑ky ‑siek ž. (z angl. skr. SMS Short Message Service) krátka textová správa posielaná a prijímaná mobilným telefónom: novoročná esemeska; prijatá esemeska; posielať lacnejšie esemesky; písať si esemesky; dostať esemesku; prišla jej valentínska esemeska; odpovedajte esemeskou alebo mejlom [SRO 2004]; Niektorí vraj esemesky posielali po stovkách. [NS 2001]

esemeskovať ‑kuje ‑kujú ‑kuj ‑koval ‑kujúc ‑kujúci ‑kovanie nedok. (čo; s kým) posielať esemesky: esemeskovať počas prednášky; celý deň s niekým esemeskuje; obľúbené, nezáväzné esemeskovanie; Je nevychovanosťou esemeskovať počas rozhovoru s inými ľuďmi. [VN 2003];  predp. do‑, pre‑, za‑

esemeskový ‑vá ‑vé príd. týkajúci sa esemesiek; založený na posielaní esemesiek: esemeskový odkaz; esemesková komunikácia, súťaž prostredníctvom esemesiek; esemeskový problém; esemeskový kontakt, vzťah

eseročka ‑ky ‑čiek ž. (zo skr. s. r. o.) hovor. spoločnosť s ručením obmedzeným, v ktorej základné imanie tvoria vopred určené vklady spoločníkov a v ktorej je ručenie spoločníkov za záväzky spoločnosti obmedzené výškou ich majetkového vkladu: nová, nástupnícka eseročka; nesolventná eseročka; založiť, vytvoriť eseročku; majiteľ eseročky; podnik sa pretransformoval na eseročku

esko eska esiek s. hovor.  1. hláska a písmeno s, S: vyšiť esko na vreckovky  2. vec označená písmenom s, S: nové esko automobil triedy S; vyhrať esko súťaž v parkúre stupňa S; ísť do eska do klubu S  3. vec majúca podobu tlačeného písmena s, S: ohnutý do eska  4. veľkosť odevu, bielizne menšia ako stredná; odev, bielizeň tejto veľkosti (angl. small „malý“): esko sme vypredali

esemkár ‑ra pl. N ‑ri m. (zo skr. SM) hovor. pacient postihnutý chorobou sclerosis multiplex, závažným nervovým ochorením: klub esemkárov; rekondičný pobyt pre esemkárov; Do Číža pricestovali esemkári zo všetkých regiónov Slovenska. [Inet 2004];  esemkárka ‑ky ‑rok ž.

esvéeška ‑ky ‑šiek ž. (zo skr. SVŠ) hovor. stredná všeobecnovzdelávacia škola v bývalom Československu v 60. rokoch 20. stor.: spolužiačka z esvéešky; robiť prijímačky na esvéešku; Prostredie trnavskej esvéešky sa podpísalo na jeho osobnosti. [Sme 1998]; Študoval na tunajšej esvéeške. [VN 2002]; Bol v maturitnom ročníku esvéešky. [Ž 2004]; Keď skončím esvéešku, vezmeme sa. [Papp]

eštebácky [‑t‑] ‑ka ‑ke príd. hovor. 1. súvisiaci so Štátnou bezpečnosťou, eštébé: eštebácky agent, vyšetrovateľ; eštebácka minulosť  2. založený na prenasledovaní, obviňovaní z protištátnej činnosti; charakteristický pre Štátnu bezpečnosť al. pre jej príslušníkov: eštebácke spôsoby, metódy; používať eštebácke praktiky; obeť nekonečných eštebáckych výsluchov [Sme 1999]

eštebáctvo [‑t‑] ‑va s. hovor. vlastnosti, spôsoby charakteristické pre príslušníkov Štátnej bezpečnosti, eštébé: stopy eštebáctva v ľuďoch [SRo 2004]

eštebák [‑t‑] ‑ka pl. N ‑áci G ‑kov m. hovor. príslušník al. spolupracovník Štátnej bezpečnosti, eštébé: bývalý eštebák; vyšetrovali ho eštebáci; nočná návšteva dvoch eštebákov [Sme 2002]; Ak ten nie je eštebák, tak ja som Panna Mária. [Mitana];  eštebáčik ‑ka pl. N ‑kovia m. zdrob. iron.: Okolo dvoch ústredných hrdinov sa hemží pestrá paleta postáv a postavičiek, ako je trojica konšpirujúcich eštebáčikov. [NS 1998];  eštebáčka ‑ky ‑čok ž.

eštébé neskl. s. i ž. (zo skr. ŠTB) hovor. Štátna bezpečnosť, policajné orgány štátu, ktoré v bývalom Česko-Slovensku prenasledovali odporcov štátnej ideológie: zoznam spolupracovníkov eštébé; eštébé ho prenasledovala za protištátnu činnosť; chodiť na eštébé k výsluchu; Zastrel okná, lebo eštébé videlo všade. [Notabene 2003]



Ľubica Balážová















































Použité skratky: Inet – slovenské internetové stránky; NO - Národná obroda; Pd – Pravda; Plus7 – Plus sedem dní; SRo – Slovenský, Vč – Večerník; VN – Východoslovenské noviny; Ž - Život



Zdroj: prim0.1 Slovenský národný korpus. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2004. Dostupný z WWW:http//korpus.juls.savba.sk

INFORMÁCIE AUTOROM

 

Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows (výnimočne textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS). Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru. Používať dlhšiu čiarku (pomlčku) a kratšiu čiarku (spojovník) podľa zásad uvedených v Pravidlách slovenského pravopisu. Pri uvádzaní rozpätia rokov, strán ap. urobiť medzeru aj pred pomlčkou, napr. v rokoch 1959 – 1968, s. 3 – 6.

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kurzívu, tučný typ písma, príp. petit. Nič nepodčiarkovať. 

5. V prípade, že sa v texte vyskytujú písmená alebo značky (napr. pri fonetickom prepise), ktoré nie sú v slovenskej abecede ani vo fontoch textového editora Word, vyznačiť značkou a príslušným najbližším písmenom slovenskej abecedy, napr. namiesto obojperného   napísať %u.

6. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu sibylam@juls.savba.sk (s príponou rtf, nie doc).

7. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

PAULINY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava: Veda 1990. 270 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava: Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

FERENČÍKOVÁ, Adriana: Pohľad na slovo bor a jeho deriváty z územného aspektu. In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Ed. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 410 – 416.

 c) článok v časopise:

 POVAŽAJ, Matej: Tretie vydanie súčasných Pravidiel slovenského pravopisu. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 6, s. 321 – 329.

Zároveň žiadame autorov, aby pripojili tieto údaje:

a) meno, priezvisko, tituly,

b) adresu, príp. aj číslo bankového účtu, kam možno poslať honorár,

c) rodné číslo,

d) telefónne číslo, príp. e-mailovú adresu.

 V prípade, že autor nepošle uvedené údaje, vydavateľstvo mu nebude môcť vyplatiť honorár.



 

Pozn.: V prípade, že autor posiela príspevok, ktorý už uverejnil inde, je potrebné, aby to uviedol s presným bibliografickým údajom.