.. contents:: `Obsah` **strana 321** Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (XII.) ========================================================== Medzivojnové obdobie ==================== RUDOLF KRAJČOVIČ V novších dejinách spisovnej slovenčiny sa medzivojnové obdobie vymedzuje etapou od roku 1918 do konca roku 1940, keď v Martine vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu. Z hľadiska národných dejín to bolo obdobie existencie prvej Česko-slovenskej republiky od jej vzniku po zánik. Potrebné je však dodať, že smerovanie vývinu nášho spisovného jazyka v tomto medzivojnovom období má svoj začiatok už v predchádzajúcom martinskom období, najmä v jeho poslednej fáze. Súviselo to s tým, že viaceré osobnosti vo svojej aktivite na sklonku martinského obdobia v prospech rozvoja spisovnej slovenčiny, prípadne proti jej samostatnosti pokračovali istý čas aj v medzivojnovom období. Ale ak do úvahy vezmeme širší aspekt názorov na slovenčinu, na jej pôvod, na jej vývin so zreteľom na vzťah k češtine pred medzivojnovým obdobím a porovnávame ich s názormi v medzivojnovom období, zistíme, že ich obsah má veľa spoločného. Na jednej strane sa uznáva, že slovenská reč má vlastný praslovanský pôvod a má samostatný kontinuitný vývin, na druhej strane sa popiera praslovanský pôvod slovenčiny, neuznáva sa jej samostatný vývin a zdôrazňuje sa, že nie je schopná byť kultivovaným, spisovným jazykom atď. ------- **strana 322** Pochopiteľne, tieto protirečivé názory boli poznačené dobovou úrovňou jazykovedného bádania, ale aj mocensko-politickými i kultúrno-spoločenskými pomermi doby. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v medzivojnovom období aktivity v prospech či neprospech rozvoja slovenčiny sa realizovali v zásade v troch smeroch. Jeden z týchto smerov mal naďalej svoje stredisko činnosti v Turčianskom Svätom Martine najmä po obnovení Matice slovenskej v roku 1919. Bola to činnosť v prospech rozvoja spisovnej slovenčiny kodifikovanej S. Cambelom, upravenej J. Škultétym vo vydaniach Rukoväti spisovnej reči slovenskej v rokoch 1916 a 1919, pre ktorú sa ustálil termín matičný úzus. Z prostredia českých vzdelancov k tomuto smeru možno zaradiť básnika A. Heyduka a jazykovedca J. Zubatého, ktorí svojimi kladnými výrokmi o slovenčine povzbudili k väčšej činnosti stúpencov tohto prvého smeru. Cieľom druhého smeru bolo získať slovenskú inteligenciu pre ideu T. G. Masaryka o jednotnom československom národe a o československej jazykovej jednote. Cieľ presadzovali československy orientovaní vzdelanci zoskupení okolo mesačníka Hlas, podľa ktorého sa nazývali hlasisti. Zo známych osobností medzi nich patrili Milan Hodža, Igor Hrušovský, Dušan Makovický, mladý Milan Rastislav Štefánik a iní. Po roku 1919 sa tlačovým orgánom hlasistov stal časopis Prúdy, ktorý od roku 1909 bol orgánom spolku slovenskej mládeže Mladé Slovensko so sídlom v Martine. Pre získanie slovenskej verejnosti v prospech obnovy československej vzájomnosti jeden z cieľov hlasistov bolo zistiť, kto bol hlavným vinníkom „československého rozkolu“. Nájsť ho na pozadí dejín spisovnej slovenčiny sa podujal mladý právnik, hlasista, známy politik Milan Hodža (1878 v Sučanoch – 1944 v meste Clearwater, USA) v rozsiahlom diele Československý rozkol (Turčiansky Svätý Martin 1920). Podľa neho bol ním „konzervatívec“ Ľ. Štúr, ktorý svojou kodifikáciou spisovnej slovenčiny odlúčil slovenčinu od češtiny a svojou konzervatívnou filozofiou spôsobil „rozkol“ historickej jednoty československej etnicity. Záver M. Hodžu bol jednoznačný: Ľ. Štúr urobil tak nie pre povznesenie národa, ale iba „kvôli zemianstvu a maďarstvu“ (c. d., s. 400). No ešte v tom istom roku J. Škultéty rozsiahlou úvahou v knihe Stopäťdesiat rokov slovenského života (Turčiansky Svätý Martin 1920) ------- **strana 323** kriticky zareagoval na uvažovanie a závery M. Hodžu v spomenutej knihe. Okrem iného J. Škultéty v nej dokazuje, že činy Ľ. Štúra a jeho stúpencov boli oživením národného života s poukazom na rozvoj literatúry i kultúrno-spoločenského života. Tretí smer aktivity tvorili osobnosti zväčša z českého vzdelaneckého prostredia s kladným vzťahom k slovenčine, ale s istými výhradami k jej schopnosti poskytnúť prostriedky na tvorbu vedeckého štýlu. Takou osobnosťou bol napríklad banskobystrický rodák, univerzitný profesor na pražskej univerzite Jaroslav Vlček (1860 – 1930) a český jazykovedec Václav Vážný (1892 – 1966). J. Vlček, ako to vyplýva z jeho výroku „uvedení slovenčiny ze života do literatúry byl skutek požehnaný, šťastný“, uznával samobytnosť slovenčiny, kladne hodnotil kodifikačný čin Ľ. Štúra, schopnosť slovenčiny tvoriť hodnotné literárne diela, no neodporúčal v nej písať vedecké diela. Aj V. Vážný v práci Spisovný jazyk slovenský (samostatná stať v diele Československá vlastivěda. II. Praha 1936) reálne hodnotí prvé kodifikácie spisovnej slovenčiny A. Bernoláka a Ľ. Štúra, ale stál na stanovisku vtedajšej oficiálnej idey jednotného československého národa a bol za zbližovanie slovenčiny s češtinou. Na vývin jazykovedy v medzivojnovom období mali vplyv dva dôležité faktory. Takýmto faktorom bola krátko po vzniku Česko-slovenskej republiky preambula ústavy schválená zákonodarným zhromaždením, v ktorej bolo ustanovenie o jednotnom československom národe a československom jazyku s tým, že sa môže používať v dvoch variantoch, v českom a slovenskom. Druhým faktorom bolo v roku 1919 obnovenie Matice slovenskej so sídlom vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine pod vedením dvoch doživotne zvolených predsedov J. Škultétyho a J. Vlčka. Spomenutý ústavný zákon a obnovenie Matice slovenskej ovplyvnili aktivitu stúpencov všetkých troch prúdov, o ktorých bola reč. Známy univerzitný profesor v Brne, aktívny český jazykovedec František Trávníček (1888 v Spěšove na Morave – 1961 v Brne) sa podujal vypracovať novú historicko-lingvisticky zargumentovanú teóriu o pôvode slovenčiny. Výsledok jeho výskumu publikovaný v diele Historická mluvnice československá (Praha 1935) je jednoznačný: slovenský jazyk sa vyvinul z pračeskoslovenčiny s dodatkom „nebo pračeštiny“ a je „v svém vývoji totožný s češtinou“ (c. d., s. 17). Známe nezápadoslovanské osobi- ------- **strana 324** tosti v strednej slovenčine (napr. rat-, lat- z psl. ort-, olt- pod cirkumflexom, l z psl. dl v prípadoch typu ražeň, lakeť, šilo, zubalo atď.) podľa Trávníčka vznikli v 12. až 14. storočí a teda nie sú to praslovanské javy (novšie o tom Krajčovič, 1974, 1988). Ale už tu bude dobré uviesť, že T rávníček túto svoju teóriu o pôvode slovenčiny na začiatku päťdesiatych rokov odvolal. Pochopiteľne, v nových mocenských a kultúrno-spoločenských podmienkach po vzniku Česko-slovenskej republiky bolo potrebné v príprave vzdelávania určiť náležité miesto výučbe slovenčiny na stredných a vysokých školách. Túto úlohu mohli splniť len nové stredoškolské a vysokoškolské učebnice slovenského jazyka. Na napísanie stredoškolskej učebnice sa podujal stredoškolský profesor pôsobiaci v Nitre Ján Damborský (p. časť osobnosti). Už roku 1919 pripravil a vydal stredoškolskú učebnicu Slovenská mluvnica so zvláštnym zreteľom na pravopis, ktorá v prvom desaťročí medzivojnového obdobia vyšla upravená viackrát (v roku 1927 pod titulom Krátka mluvnica slovenská so zvláštnym zreteľom na pravopis). Naposledy v roku 1930 vyšla rozšírená pod názvom Slovenská mluvnica pre stredné školy a učiteľské ústavy. Podtitulok Podľa Gebauera, Ertla a Czambela naznačuje, že vzorom celkovej koncepcie gramatiky mu boli novšie české gramatiky a Cambelove pravopisné poučky v Rukoväti spisovnej reči slovenskej. Viaceré javy prezrádzajú, že autor učebnice mal zámer zbližovať slovenčinu s češtinou. Svedčí o tom skutočnosť, že v opise súčasného systému slovenčiny, prípadne pravopisných pravidiel dáva prednosť javom, ktoré boli v prvom vydaní Rukoväti (z roku 1902) a ktoré sú totožné alebo blízke českým javom, hoci normatívna úprava J. Škultétyho Cambelovej Rukoväti bola známa v jej vydaní z roku 1916. Ide napríklad o prípady konec, mreť, melem a pod. Podobné javy sú aj v pravidlách výslovnosti. Napríklad hláska v na konci a pred neznelou spoluhláskou sa má vyslovovať ako f (teda spef, krf, slofko a pod.), „dvojhlásky“ dz a dž ako z a ž (teda házať, hážem, cuzí a i.). V zásade ide však o učebnicu na svoj čas didakticky premyslenú, pravidlá i výklady náležite zdokumentované príkladmi. V ranej vedeckej tvorbe bol ideou jednotného československého jazyka ovplyvnený aj vtedy mladý slovenský jazykovedec Ján Stanislav (p. osobnosti v kap. XIII.). Vo svojej vysokoškolskej učebnici Československá mluvnica pre odborných učiteľov a vysokoškolákov (Praha ------- **strana 325** – Prešov 1938) pracuje s termínom „československý jazyk“. Chápe ho však ako všeobecný názov pre súhrn českých a slovenských nárečí, ale aj pre spisovnú češtinu a spisovnú slovenčinu. Na pozadí takto chápaného „československého jazyka“ v spomenutej učebnici podáva opis predhistorického i súčasného systému hlások i tvarov češtiny i slovenčiny, opisuje ich nárečia v pomere k ostatným slovanským jazykom. Tu je však potrebné dodať, že po roku 1939 v novom období vývinu spisovnej slovenčiny sa J. Stanislav už ako univerzitný profesor stal poprednou osobnosťou v slovenskej jazykovede s cieľom pracovať v prospech národného jazyka, slovenčiny. Aby bol poruke dôkaz, že slovenčina je samostatný jazyk aj svojím vývinom a pôvodom, rozhodol sa zdokumentovať a napísať komplexné dejiny slovenského jazyka (viac v kap. XIII.). Z druhého prúdu osobitnú pozornosť si zasluhuje zvýšená aktivita českého jazykovedca V. Vážneho (p. časť osobnosti) najmä po tom, čo v roku 1921 prišiel do Martina a stal sa predsedom Jazykospytného odboru Matice slovenskej. V tejto funkcii viedol aj pravopisnú komisiu, ktorá pripravila Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré Matica vydala v roku 1931. Viaceré kodifikované javy hlavne v lexike typu kozel (cap), láhev, lhať, mluviť, oteklina, poneváč, proťajší, nabídka, zeď, zdiť a iné, dvojtvary typu prášok i prášek, svoboda i sloboda, tvary typu mreť, mrem, vedeť a pod. naznačujú, že kodifikácia sa v tomto prípade uskutočňovala podľa vtedy aktuálnej zásady zbližovať slovenčinu s češtinou. Najmä táto osobitosť Vážneho Pravidiel vyvolala nevôľu predsedníctva Matice slovenskej a jej valné zhromaždenie Pravidlá neschválilo. Aj časť slovenskej inteligencie, ktorá uznávala samobytnosť slovenčiny ako zjednocujúceho faktora národa, Pravidlá prijala kriticky. Osobitne sa aktivizovala skupina mladých jazykovedcov v oddelení Matice slovenskej v  Košiciach, z ktorých verejne proti Vážneho Pravidlám vystúpil mladý H. Bartek (p. časť osobnosti). Už v roku 1931 v časopise Elán a v Slovenských pohľadoch sa objavili jeho recenzie Pravidiel, v ktorých niektoré kodifikované javy hodnotí kladne (napr. štát namiesto stát a pod.), kodifikáciu iných pokladá za neprijateľnú (napr. lhať, dvojtvary typu prášok i prášek atď.). Týmito recenziami mladý H. Bartek na seba upozornil predsedníctvo Matice slovenskej a už v roku 1932 sa stal referentom Jazykospytného odboru Matice slovenskej v Martine a redaktorom založeného mesačníka Slovenská reč, v ktorom sa mali ------- **strana 326** v pravopise presadzovať zásady matičného úzu, v slovníku sa mala uprednostňovať domáca lexika, nahrádzať ňou germanizmy, z češtiny preberať slová len keď je to nevyhnutné, vzorom pre syntax a frazeológiu mali byť dobrí spisovatelia, prípadne stav v nárečiach. Keďže v niektorých článkoch v ďalších ročníkoch Slovenskej reči sa v mene „svojskosti“ či „čistoty“ spisovného jazyka zachádzalo do krajnosti, zástancovia zbližovania slovenčiny s češtinou označili činnosť skupiny združenej okolo Slovenskej reči termínom purizmus s hanlivým významom. Niektorí zástancovia kodifikačnej „voľnosti“ dodnes týmto termínom poznačeným hanlivým obsahom označujú rané obdobie existencie Slovenskej reči bez hlbšieho poznania doby (bolo tu napr. mocenské presadzovanie jednoty československého národa a jazyka, žila tu Cambelova mladogramatická idea a väzba spisovného jazyka na nárečia a pod.), hoci je známe, že pravopisné zásady, značná časť lexiky i gramatických tvarov kodifikovaných z tohto obdobia (napr. prášok, luhať, rakyta, lakeť, sloboda, trieť, triem atď.) majú pevné miesto v spisovnej slovenčine dodnes. Zaslúžila sa o to pravopisná komisia vedená H. Bartekom v Matici slovenskej, ktorá sa zhodla na nových kodifikačných pravidlách. Išlo tu hlavne o písanie predpôn s- a z- podľa výslovnosti, predložiek z, zo s genitívom a s, so s inštrumentálom, jednotné písanie -li v minulom čase slovies, kodifikácia v prospech slov napr. rakyta, sloboda, prášok atď. Novú úpravu kodifikácie spisovnej slovenčiny spracoval H. Bartek v podobe nových Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré predstavenstvo Matice slovenskej v marci 1939 predložilo ministerstvu školstva už Slovenskej republiky na prerokovanie v očakávaní, že budú schválené. Ministerstvo nové pravidlá dalo posúdiť komisii, ktorú tvorili vysokoškolskí učitelia A. Mráz, J. Stanislav, Ľ. Novák a D. Rapant. Komisia sa rozhodla nové pravidlá ako celok neodmietnuť. Navrhla rešpektovať odstránenie dvojtvarov v prospech prípadov prášok, rakyta, sloboda atď., ďalej domáce tvary typu vedieť, luhať, trieť, triem a pod., uznala i náhradu niektorých českých slov, napríklad nátlak za nátisk, vojenský za válečný, oznámiť za sdeliť a iné, ale súčasne navrhla zachovať tradičné písanie -li/-ly v particípiu pl., predpôn s-, so-, z-, zo- podľa významu (napr. s-, so- „zhora nadol, preč z povrchu, spolu“ v prípadoch typu složiť, svážať, sbierať) a pod. Takto upravené Pravidlá slovenského pravopisu vyšli už roku 1940 v Matici slovenskej. ------- **strana 327** O vývine spisovnej slovenčiny v medzivojnovom období možno povedať, že spisovná slovenčina si svoju identitu zachovala, no súčasne bola pod istým tlakom češtiny. Bolo to spôsobené tým, že po vzniku Česko-slovenskej republiky v školstve, strednom i vysokom, v štátnych úradoch, na súdoch, vo vojsku a pod. začali pôsobiť odborne pripravení prisídlenci z Čiech. Tým sa zužoval priestor používania spisovnej slovenčiny a začala sa, pochopiteľne, oslabovať jej stabilita. Na druhej strane však bola tu značná časť staršej i mladšej slovenskej inteligencie, ktorá bola rozhodnutá používať spisovnú slovenčinu, zveľaďovať jej štýly, skúmať ju, prípadne verejne ju aj brániť. Zo starších tvorcov literárnych diel spomeňme aspoň P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína, T. Vansovú, J. Jesenského, z mladších M. Urbana, J. Cígera-Hronského, M. Rázusa, J. Smreka, L. Novomeského a boli aj ďalší. Z nich obranné stanovisko zaujal napríklad J. Smrek známym výrokom z roku 1933 Hviezdoslav si kedysi pokladal za povinnosť a ambíciu dokázať, že slovenčina je vyspelá i bohatá a jadrná. Ale čo z toho bohatého fondu pokladá si za povinnosť poznať dnešný náš inteligent? Z mladších jazykovedcov stanovisko proti zámernému zbližovaniu slovenčiny s češtinou zaujal v roku 1935 skalický rodák, neskôr univerzitný profesor Ľudovít Novák (p. osobnosti v kap. XIII.) vo svojom diele Jazykovedné glosy k československej otázke (1935). Z jazykovedných disciplín sa základy položili hlbšiemu vedeckému skúmaniu najmä vývinu slovenčiny a dialektológii. Z týchto disciplín spomeňme pozoruhodné dielo Štefana Hlavatého Vývoj s kloňovania podstatných a prídavných mien slovenských (Trnava 1922) so známym výrokom v úvode, že slovenčina je slovanského prajazyka bezprostrednou dcérou a teda v rodičovskom dome slovanskom je sestrou, rovnoprávnou sestrou – kto siahne po jej živote, dopustí sa sestrovraždy (c. d., s. 15). O slovenských nárečiach vyšlo viac prác. Už roku 1923 vyšiel Slovenský slovník z literatúry a nárečí od Karola Kálala a Miroslava Kálala (s podtitulom slovensko-český diferenciálny), v roku 1934 vyšiel opis slovenských nárečí od V. Vážneho Nářečí slovenská (v diele Československá vlastivěda, zv. III., Praha 1934, s. 145 – 215). Osobitnú pozornosť si zaslúži dielo J. Stanislava Liptovské nárečia (Turčiansky Svätý Martin 1932), ktoré už nesie stopy nového výskumného smeru štrukturalizmu, o ktorom sa podrobnejšie zmienime v nasledujúcej kapitole (p. kap. XIII.). ------- **strana 328** Z našej stručnej charakteristiky vývinu spisovnej slovenčiny v medzivojnovom období je zrejmé, že bola stredobodom pozornosti viacerých osobností. Z nich stručný životopisný profil podáme o Henrichovi Bartekovi, Jánovi Damborskom a Václavovi Vážnom. O osobnostiach mladšej generácie tohto obdobia reč bude v nasledujúcej kapitole s opisom ich životopisného profilu. H e n r i c h B a r t e k (1907 – 1986). Jazykovedec, redaktor. Narodil sa v Žiline, študoval na univerzite v Prahe. Redaktor časopisov Slovenská reč (do r. 1939) a Slovenský jazyk (1940), tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Martine. Stúpenec hnutia za svojskosť a čistotu spisovnej slovenčiny (tzv. purizmu), zostavovateľ matičného návrhu Pravidiel slovenského pravopisu (1939), v ktorom prezentoval návrh na jednotné písanie -li v l-ových particípiách, písanie predložiek z, zo s gen., s, so s inštr. i písanie predpôn s-, z-, zo- podľa výslovnosti. Je autorom prvej slovenskej ortoepickej príručky Správna výslovnosť slovenská (1944), v ktorej sa okrem opisu ortoepickej normy neprimerane aplikuje aj teória ľubozvučnosti. Dejín spisovnej slovenčiny sa týkajú jeho populárne práce Anton Bernolák (1937) a Ľudovít Štúr (1943). Otázkam vývinu slovenčiny venoval spis Príspevok k dejinám slovenčiny (1936). Po druhej svetovej vojne žil v emigrácii. Zomrel v Plattlingu v Nemecku (Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 81). J á n D a m b o r s k ý (1880 – 1932). Jazykovedec, župný archivár, stredoškolský profesor v Nitre, katolícky kňaz. Narodil sa v Kopčanoch pri Senici, teológiu študoval v Ostrihome a vo Viedni. Je autorom učebnice Slovenská mluvnica so zvláštnym zreteľom na pravopis (1919), ktorá vyšla v rozšírenej verzii vo viacerých vydaniach (1920, 1921, 1924, 1930). Vychádzal v nej z prvého vydania Cambelovej Rukoväti, t. j. z vydania bez Škultétyho kodifikačnej úpravy. Knihu charakterizujú historické exkurzy, v ktorých sa opieral o českú gramatiku J. Gebauera a V. Ertla. Ideovým východiskom jej koncepcie bola oficiálna teória o jednotnom československom jazyku (Jóna, 1980). V á c l a v  V á ž n ý (1892 – 1973). Jazykovedec, univerzitný profesor. Narodil sa v Prahe. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Košiciach, v Martine a v Bratislave, ako docent a profesor na filozofickej fakulte v Bratislave a Prahe. Zaoberal sa výskumom slovenských nárečí, dejinami spisovnej slo- ------- **strana 329** venčiny a súčasnou spisovnou slovenčinou. Bol zástancom oficiálnej ideológie jednotného československého národa a jazyka. Z tohto zorného uhla pripravil a v roku 1931 vydal Pravidlá slovenského pravopisu. Touto ideou bol poznačený aj jeho náčrt dejín spisovnej slovenčiny Spisovný jazyk slovenský v diele Československá vlastivěda (1936). Významne sa však pričinil o výskum slovenských nárečí a o rozvoj slovenskej dialektológie. Výsledky svojho výskumu zhrnul v práci Nářečí slovenská v treťom zväzku Československej vlastivědy (1934). Zomrel v Prahe. (Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 471). LITERATÚRA Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor 1993. 513 s. Heslá Bartek, Henrich, s. 81, Damborský, Ján, s. 106, Vážný, Václav, s. 471. JÓNA, Eugen: Ján Damborský (1880 – 1932). In: Slovenská reč, 1980, roč. 45, č. 6, s. 321 – 337. KAČALA, Ján – KRAJČOVIČ, Rudolf: Náčrt dejín spisovnej slovenčiny. Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 2001. 111 s. KRAJČOVIČ, Rudolf: Slovenčina a slovanské jazyky. I. Praslovanská genéza slovenčiny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974. 324 s. KRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 343 s. KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s. PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 256 s. RUŽIČKA, Jozef: Spisovná slovenčina v Československu. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1970. Škrupuľa – škrupuľovať ====================== JÁN KAČALA Kodifikačné príručky spisovnej slovenčiny zachytávajú podstatné meno škrupuľa v podobe s mäkkou spoluhláskou ľ, kým od neho pravidelne utvorené sloveso škrupuľovať zasa s tvrdou spoluhláskou l (t. j. v podobe škrupulovať). Tak je to v 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997, v 3. vydaní najnovších Pravidiel slovenského pravopisu z r. 2000 i v Slovníku slovenského jazyka IV z r. 1964. Pravidlá slovenskej výslov- ------- **strana 330** nosti z r. 1984 sloveso škrupuľovať nezachytávajú. Opísaný stav zjavne vyplýva z toho, že sa sloveso škrupuľovať v doterajšej kodifikácii formálne priraďovalo skôr k ďalším derivátom, ktoré v základe zachovávajú tvrdú spoluhlásku l; máme na mysli podoby škrupulant, škrupulózny, ako aj deriváty z týchto základov škrupulantstvo, resp. škrupulózne a škrupulóznosť. Opísaný stav v kodifikácii slovesa škrupuľovať sa však nezhoduje s inými podobne tvorenými odvodeninami z pôvodne cudzích základov, ale v spisovnej slovenčine ustálených aj kodifikovaných s mäkkou spoluhláskou ľ na konci slovotvorného základu. Ide o také dvojice ako švindeľ – švindľovať, šmirgeľ – šmirgľovať, štempeľ – štempľovať, rígeľ – zarigľovať, v ktorých sa mäkké ľ v základe zachováva aj v odvodenom slovese. Vynára sa zákonitá otázka, ktorá z uvedených analógií mala či má pri kodifikácii mäkkého ľ či tvrdého l v slovese škrupuľovať prevážiť, prípadne ktorá z týchto analógií je väčšmi vecne odôvodnená alebo správna. Pri hľadaní odpovede na položenú otázku vyjdeme z rozboru podstatného mena škrupuľa. Je to pôvodom latinské slovo, ktoré v našom jazyku dávno zdomácnelo, všeobecne sa rozšírilo, ba priam zľudovelo. Toto jeho postavenie sa prejavuje napríklad v tom, že v časti kodifikačných príručiek (konkrétne v citovanom IV. diele Slovníka slovenského jazyka) sa v súčasnej etape vývinu spisovnej slovenčiny hodnotí ako hovorové. Signálom zdomácnenia je najmä jeho hlásková podoba, t. j. zmena pôvodnej spoluhlásky s na začiatku slova pred spoluhláskou k na š a zmena pôvodnej spoluhlásky l na mäkké ľ. K zmene l na ľ istotne prispelo aj to, že v spomínanom zdomácňovacom procese sa toto slovo formálne priradilo k domácim slovám, ktoré majú zakončenie na -uľa, pričom niektoré z nich sa vyznačujú zreteľným expresívnym príznakom. Patria sem napríklad slová bobuľa, marhuľa, fazuľa, korčuľa, bakuľa, krivuľa, machuľa, škatuľa, papuľa, bleduľa, babuľa, mamuľa. Svoju úlohu v tomto prispôsobovacom procese mohli mať aj rovnako utvorené domáce hypokoristické podoby ženských rodných či krstných mien typu Anuľa, Hanuľa, Zuzuľa, Januľa, Evuľa alebo ženské priezviská so zhoršujúcim významom typu Benkuľa (od Benka, prípadne Benko), Vačkuľa (od Vačok), Dolinkuľa (od Dolinka) a podobne. V tejto súvislosti možno dodať, že prípona -uľa v slovenčine nie je neznáma ani pri mužských menách, ako sú Krasuľa, Bakuľa, Rysuľa, Bobuľa, Borguľa, Zezuľa (na západnom ------- **strana 331** Slovensku v podobe s tvrdým l: Bobula, Zezula) a podobné, z literatúry je známe meno Košaľkuľa atď. Za zdomácňovací znak v oblasti tvaroslovia a slovnej zásoby pokladáme to, že v súčasnej spisovnej slovenčine slovo škrupuľa prednostne funguje v podobe množného čísla škrupule. Dôležitým signálom zdomácnenia tohto slova je to, že v našom jazyku slúži ako slovotvorný základ na tvorenie nových slov, konkrétne rozoberaného slovesa škrupuľovať. Z latinského základu pochádzajú aj slová virguľa, levanduľa, feruľa, tabuľa a iné, v ktorých rovnako možno pozorovať príponu -uľa v zdomácnenej podobe s  mäkkou spoluhláskou ľ. Na druhej strane v našom jazyku funguje mnoho slov latinského pôvodu, v ktorých tiež možno vydeliť analogickú, ale nezdomácnenú príponu -ula. Ide o veľkú skupinu slov typu formula, fistula, pilula, minuskula, majuskula, floskula, partikula, korpuskula atď., ktoré neprešli do ľudového jazyka, lež sú skôr súčasťou písomnej či knižnej podoby spisovného jazyka a najmä súčasťou odbornej terminológie viacerých vedných, technických alebo pracovných odborov. Nie sú ani pravidelným základom na tvorenie nových slov v slovenčine. Svojou formálnou stránkou, ako aj postavením v slovnej zásobe a svojou funkciou sa teda zreteľne odlišujú od slov typu škrupuľa, virguľa z jednej strany a slov typu štempeľ, švindeľ, šmirgeľ, rígeľ z druhej strany. Opísaná situácia je veľmi výrečná aj z hľadiska odpovede na otázku, ktorú sme si položili v súvise s miestom slovesa škrupuľovať v slovnej zásobe nášho jazyka. Je zjavné, že postavenie tohto slovesa treba posudzovať práve v súvise s uvedenou ľudovou vrstvou slov, a aj preto pokladáme za plne odôvodnenú jeho hláskovú podobu s mäkkou spoluhláskou ľ v základe. To značí, že prípona -ovať sa pri utvorení slovesa škrupuľovať pridáva k základu škrupuľ-, ktorý sa končí na mäkkú spoluhlásku ľ, a táto spoluhláska sa zachováva aj v odvodenom slovese škrupuľovať. V tomto zmysle treba opraviť aj kodifikáciu slovesa škrupuľovať v ďalších vydaniach kodifikačných príručiek spisovnej slovenčiny (v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa tak už stalo vo 4. vyd. z r. 2003). S opretím sa o doterajší výklad možno pri slovotvornom hniezde súvisiacom so slovom škrupuľa zistiť zaujímavú situáciu z hľadiska uvedeného pracovného rozvrstvenia prevzatej slovnej zásoby z jednej strany do ľudovej vrstvy a z druhej strany do knižnej vrstvy. Kým slovo škrupuľa a jeho ------- **strana 332** bezprostredný derivát sloveso škrupuľovať patrí do ľudovej vrstvy, slová škrupulant a škrupulózny so svojimi derivátmi patria skôr do knižnej vrstvy. Tento rozdiel sa zreteľne prejavuje aj v tom, že pri deriváte škrupuľovať sa vychádza zo zdomácnenej podoby základu (výrazným znakom tohto zdomácnenia je prítomnosť mäkkej spoluhlásky ľ v základe), kým pri podobách škrupulant a škrupulantstvo ako východisko prevzatia platí nezdomácnená, cudzia (latinská) podoba; okrem prípon -ant a -ózny svedčí o tom aj prítomnosť tvrdej spoluhlásky l v základe. Niekedy sa za rozhodujúce kritérium mäkkosti alebo tvrdosti základovej spoluhlásky pri tvorení slovies s príponou -ovať zo základov podstatných mien pokladá to, či nedokonavej podobe s príponou -ovať zodpovedá dokonavá podoba s príponou -iť, tak ako to je v dvojiciach typu vyčísliť – vyčísľovať, otepliť sa – otepľovať sa, vymydliť – vymydľovať... Keď jestvuje východisková podoba s mäkkým ľ v dokonavom vide, zachováva sa toto ľ aj v nedokonavom vide. Táto situácia pri spoluhláske ľ zodpovedá stavu pri iných mäkkých spoluhláskach, napríklad zveľadiť – zveľaďovať, znemožniť – znemožňovať, zachrániť – zachraňovať. Pri spoluhláske ť tu naproti tomu pozorujeme pravidelné striedanie so spoluhláskou c: zatratiť – zatracovať, zasvätiť – zasväcovať. Uvedené pravidlo o jestvovaní súhry mäkkého ľ v dokonavej a nedokonavej podobe slovesa – alebo z druhej strany o nejestvovaní tejto súhry – možno uplatniť v takých prípadoch, ako je formula – formulovať, rigol – rigolovať, bicykel – bicyklovať sa a podobných, v ktorých nemáme dokonavú podobu slovesa so zakončením -iť, a tak ani v odvodenej nedokonavej (iba jednovidovej) podobe pred príponou -ovať nemáme mäkké ľ, lež tvrdé l. Na druhej strane však jestvujú prípady, keď sa sloveso s príponou -ovať tvorí aj zo substantívnych základov zakončených na mäkkú spoluhlásku ľ a toto ľ ako súčasť slovotvorného základu zostáva aj v odvodenom slovese pred príponou -ovať; také sú už spomenuté prípady šmirgeľ – šmirgľovať, štempeľ – štempľovať, švindeľ – švindľovať, rígeľ – zarigľovať a podobné. K tejto skupine treba zaradiť aj rozoberaný príklad so slovesom škrupuľovať, ktorého slovotvorným základom je podstatné meno škrupuľa so spoluhláskou ľ pred príponou -a. Ako vidno, požiadavka kodifikovať v slovese škrupuľovať mäkkú spoluhlásku ľ namiesto doterajšej tvrdej spoluhlásky l má pevnú oporu v systéme slovenského jazyka a je v súhlase s tendenciou po zachovaní nezme- ------- **strana 333** neného základu, ktorá sa vo vývine slovenského jazyka uplatňuje od začiatočných fáz jeho samostatných dejín. Náš rozbor ukázal, že táto tendencia sa uplatňovala aj pri prevzatých slovách, a to aj z takého silného prameňa, akým pre slovenský jazyk po dlhé obdobia bola latinčina. Pritom miera začlenenia sa istých skupín alebo aj jednotlivých prevzatých slov do systému nášho jazyka bola rozdielna a zahŕňala vejár od úplne ľudových alebo hovorových slov cez neutrálne až po knižné slová a odborné termíny. Tlmočenie cudzích slov ====================== VIERA MAKAROVÁ V poslednom čase sme svedkami toho, že slovenskí rečníci, ktorých prejavy sa majú tlmočiť do iných jazykov, často používajú cudzie či prevzaté slová.1 Niektorí slovenskí rečníci si myslia, že ich prejav väčšmi „zarezonuje“, ak použijú čo najviac cudzích slov. V prípade, že ich používajú v  správnom význame, ich primerané pretlmočenie do angličtiny či iného jazyka je len otázkou širšej rozhľadenosti tlmočníka. Tlmočník má však sťaženú úlohu, ak sa používajú nesprávne. Spomenieme dva typy chybného použitia cudzích slov, resp. prevzatých slov. Najprv je to situácia, keď rečník spolu s prevzatým slovom použije jeho slovenské synonymum, pričom tieto slová vníma ako významovo odlišné. V druhej časti uvedieme autentické príklady chybného použitia významu cudzieho slova. V závere ukážeme, akú ťažkú úlohu má tlmočník, ktorý si musí s chybnými pasážami poradiť.2 Najprv niekoľko príkladov na použitie spojení, kde prevzaté slovo a jeho slovenské synonymum stoja vedľa seba v priraďovacom vzťahu: zastupuje a  reprezentuje; neznášanlivosť a intolerantnosť; sleduje a monitoruje; trend a tendencia; šíritelia a propagátori; oboznamovať a informovať; zúčastňovať sa a participovať; totožné a rovnaké; emocionálny a citový; koordinovali ------- **strana 334** a zosúlaďovali; vzájomná spolupráca a kooperácia medzi nami; orientácia je smerovaná, prevládajúca názorová platforma je tej mienky...; druhý beh kurzu; pridelenie alokácie; alokácia vyčlenená; informácia o činnosti a aktivitách; tvorivý a kreatívny; kontakty a vzťahy; akvizícia a nákup; vzťahy a relácie (pričom nešlo o televízne či rozhlasové relácie); vymedzujú a definujú; s  nadšením a entuziazmom; myšlienka idea; spotrebitelia konzumenti. Ďalšími príkladmi ilustrujeme situáciu, keď hovoriaci prevzatým slovom rozvíja slovenské slovo s rovnakým významom: kontinuálne pokračovanie; ekonomicko-hospodársky; inšpirujúci námet; kľúčová priorita; základná báza; pozitívne schválený; odvetvový rezort; adresa kontaktu; konštatačná deklarácia; naša spolupráca kontinuálne pokračovala; mediálne prostriedky; zoznam so súpisom; servis služieb cestovnej kancelárie; aromatické vône; dvojstranný dialóg; potenciálna možnosť; stykové kontakty; licenčné povolenia; administratívno-správny; cieľová destinácia. V iných prípadoch použitia akoby jedno slovo bolo iba súčasťou druhého, jednou z častí, na ktoré sa prvé slovo delí: javy tohto fenoménu; komodity citlivého tovaru; údaje z mäkkých dát; aby bola zaručená garancia blokácie prostriedkov; štruktúra odrodovej skladby; genéza vzniku. Zaznamenali sme aj použitia, keď jedno slovo akoby slúžilo na spresnenie druhého: podrobnosti, ktoré detailizujú; kooperatívna spolupráca; v zásadných princípoch; riadiaci manažment; mailová pošta; negociačné rokovania; analytické rozbory; komunikačný list. Niekedy akoby rečníkom nebolo jasné, že slová sú synonymá: záťažové situácie sme zvládali bez stresu; sociálno-spoločenské problémy; založil medzinárodnú poradensko-konzultačnú spoločnosť; bude koordinovať v súčinnosti; zásady sociálnej ochrany ostali na pôvodných princípoch. Niektoré spojenia majú vyznieť poeticky, pričom to, či dávajú zmysel, zjavne nie je v popredí: metamorfózy sezónnych premien. Niektoré spojenia majú vyjadriť vyššiu intenzitu: kľúčová priorita. Predpokladáme, že takéto chybné spojenia vznikli buď z nevedomosti jednotlivca, alebo z novosti výrazu v našom kontexte. Ich výskyt môže súvisieť s neskúsenosťou rečníkov, s tým, že sa u nás v nedostatočnej miere vyučuje r étorika, ako aj s tým, že rečník improvizuje, čiže šetrí si energiu (Tannen, 1989), to znamená, že prejav si nepripravil, prípadne si pripravený prejav neskorigoval. ------- **strana 335** Niekedy sa takéto spojenia domácich a prevzatých synonymných slov používajú zámerne na zdôraznenie istého rečníckeho zámeru, ale nadužívanie takýchto spojení znižuje štylistickú hodnotu prejavu. Druhým typom chyby v prejavoch rečníkov je nesprávne použitie významu cudzieho slova, napr: uvádzajú sa analfabeticky alebo numericky; diametrálna nadväznosť; tento zákon je transparentný so zákonmi EÚ; príjem objednávok a ich sebarealizácia; Prosím pána X. o vykonanie panelu do mikrofónu; radikálne znovuzrodený fenomén mladosti; nerešpektujem na túto funkciu (namiesto nereflektujem); máme celý diazepam možností; to je taká slovná exlibristika; prokurátor výstavy; Ďakujem za moju prezentáciu (malo byť Ďakujem, že ste ma predstavili/uviedli); nemajú nijaký identikit (namiesto cestovný doklad); v  mojej prezencii (namiesto prezentácii). Aj v písanej podobe sme zaregistrovali takéto chyby, napr. na lístku v hotelovej izbe stálo: Konzumáciu si vyžiadajte na recepcii, pričom konzumovať sa dalo priamo v izbe z minibaru, kým na recepcii sa iba platilo. Dá sa povedať, že tlmočník má tri úlohy: sprostredkovať obsah originálu, urobiť to spôsobom zvyčajným pre prijímateľov a zároveň si pri tom zachovať dostatok energie, aby vo svojej činnosti mohol pokračovať. Pri tlmočení takýchto chybne použitých prevzatých slov sa teda zameria na informáciu a usiluje sa ju v cieľovom jazyku vyjadriť čo najprirodzenejšie. Niekedy však musí vynaložiť veľké množstvo energie, aby správny obsah dešifroval. LITERATÚRA TANNEN, Deborah: Talking Voices: Repetition, dialogue, and imagery in conversational discourse. Cambridge: Cambridge University Press 1989. ------- **strana 336** DISKUSIA ======== Slovesá zadýchať, zadýchať sa, zadychčať sa v staršom i novšom ============================================================== slovníkovom spracovaní ====================== FRANTIŠEK KOČIŠ 1. Z istej diplomovej práce o románovej próze V. Šikulu Majstri sme si nedávno zaznamenali takéto konštatovanie: „Dominuje v ňom primárne prívetivé ovzdušie životného pocitu, ktorým sa vyznačuje Šikulova próza. Expresívnosť hovorového subštandardu potvrdzuje V. Šikula ignorovaním nocionálneho slova zadýchaná: Agneška s dcérou sa presťahovali do Okoličného a Vilma celá zadychčaná pribehla ich privítať, vystískala, vybozkávala jednu i druhú a šla sa od radosti zblázniť (s. 209).“ Toto dosť razantné konštatovanie o expresívnosti a hovorovom subštandarde adjektívnej podoby (celá) zadychčaná a nocionálnom charaktere podoby zadýchaná nás nemálo prekvapilo. Nemienime sa však venovať analýze štylistického hodnotenia obidvoch podôb uvedených vetných doplnkov (ináč toto hodnotenie pokladáme za pomýlené), väčšmi nás tieto slovesné deriváty zaujali z hľadiska lexikografického spracovania v našich súčasných výkladových slovníkoch, no najmä ich základné slovesá zadýchať sa, resp. zadýchať a zadychčať sa, a to v Slovníku slovenského jazyka V, 1965 (ďalej SSJ V), v Krátkom slovníku slovenského jazyka, 1987 (ďalej KSSJ 1987) a v jeho 4. vydaní r. 2003 (ďalej KSSJ 2003). Dotkneme sa aj výkladu prídavného mena zadychčaný v SSJ V. 2. V SSJ V sa na s. 407 uvádza sloveso zadýchať v týchto významoch: 1. niekoľkokrát po sebe dýchnuť, 2. dýchaním ohriať vzduch v nejakom uzavretom priestore (napr. preplnené oddelenie sa onedlho zadýchalo), 3. namáhavým dýchaním (pri chôdzi, behu ap.) unaviť, 4. dychom zarosiť, orosiť, napr. z. sklo. Pri tomto hesle je prihniezdované sloveso zadýchať sa vo význame „rýchlym dýchaním sa unaviť (pri chôdzi, behu, od namáhavej ------- **strana 337** práce ap.)“. Ako samostatné heslo sa uvádza sloveso zadychčať sa s expresívnym významom „rýchlym dýchaním sa unaviť“ a so synonymom zadýchať sa, ďalej slovesá zadychčať, zadýchnuť a prídavné meno zadychčaný ako expresívny výraz. Z hľadiska naznačeného problému budú teda aktuálne heslá zadýchať, zadýchať sa, zadychčať sa a deriváty zadychčaný a zadýchaný (podoba zadýchaný nie je však ako heslo slovníkovo zachytená). 3. Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ, 1987, s. 537) obsahuje heslo zadýchať vo význame „dýchaním zarosiť“. Z významového hľadiska je v ňom nevhodne prihniezdované sloveso zadýchať sa vo význame „zadychčať sa“. Ako osobitné heslo sa ďalej uvádza sloveso zadychčať sa vo význame „zrýchliť dýchanie a tým sa vyčerpať, zadýchať sa“ (s dokladmi zadýchať sa pri robote, behu, rýchlou chôdzou). KSSJ 1987 neuvádza ako osobitné heslo podobu zadychčaný, je doložená v hesle zadychčať sa spojením dobehol celý zadychčaný. Toto spojenie však ukazuje, že podoba zadychčaný mala byť uvedená ako osobitné heslo. Z lexikografickej stránky sa tu však treba vyrovnať aj s tvrdením spomínanej diplomantky, že nocionálna, teda nie expresívna je podoba zadýchaný a „hovorovo subštandardná“ je podoba zadychčaný. Obidve podoby nie sú v doterajších v ydaniach KSSJ spracované ako osobitné heslá, hoci – ako sme už uviedli – mali by byť uvedené ako už mnoho iných, pôvodne pasívnych derivátov, napr. najedovaný, napaprčený, napálený, nahnevaný, naľakaný, naplašený a dnes v novinách veľmi frekventovaný derivát nastražený (napr. nastražená pasca, nastražená bomba). 4. Iný a vážnejší problém však predstavuje výklad významu slovies zadychčať sa, zadýchať sa. Slovník slovenského jazyka, ako aj všetky doterajšie vydania KSSJ predkladajú ten istý alebo podobný výklad. V SSJ V na s. 407 je výklad významu slovesa zadýchať sa takýto: „rýchlym dýchaním sa unaviť (pri chôdzi, pri behu, od namáhavej práce ap.)“. Podobný alebo rovnaký výklad má v V. zväzku aj sloveso zadychčať sa: je kvalifikované ako expresívne s týmto výkladom: „rýchlym dýchaním sa unaviť, zadýchať sa“. Citovaný doklad z prózy P. Severa však hovorí alebo svedčí o niečom inom: Ostatní, ktorí sa krátkym behom unavili a zadychčali. V KSSJ z r. 1987, teda v jeho 1. vydaní, je pri slovese zadychčať sa takýto výklad: „zrýchliť dýchanie a tým sa vyčerpať, zadýchať sa“ a uvá- ------- **strana 338** dzajú sa dokladové spojenia (zadychčať sa pri robote, behu, rýchlou chôdzou), ktoré korešpondujú so spojeniami spresňujúcimi význam slovesa v SSJ V. Ukazuje sa teda, že pri formulovaní významu týchto slovies sa vo výkladových slovníkoch slovenského jazyka iba odpisovalo, hoci citované doklady z literatúry alebo z bežného úzu zreteľne naznačovali niečo iné. A tak aj nateraz posledné vydanie KSSJ pri slovese zadychčať sa (s. 901) opakuje tento výklad: „zrýchliť dýchanie a tým sa vyčerpať, zadýchať sa“ aj s tými istými dokladovými spojeniami: zadychčať sa pri robote, behu, rýchlou chôdzou. Tieto dokladové spojenia zreteľne ukazujú, že sú náležité, ale výklad významu je nelogický: zadychčanie totiž nie je primárne spôsobené zrýchleným dýchaním, ale telesnou námahou, ťažkou robotou, behom, rýchlou chôdzou. Jednoducho možno konštatovať, že príčinou zadychčania čiže zrýchlenia dychu je telesná námaha, telesné vyčerpanie, nie naopak. V našich výkladových slovníkoch teda autori uvedených hesiel zamenili príčinu s účinkom. A to je pri výklade významov slov chyba. 5. Krátky slovník slovenského jazyka má už za sebou štyri vydania a ukazuje sa, že na ďalšie vydanie nebudeme dlho čakať, a tak istá revízia spracovania jednotlivých výkladov slov v tomto slovníku by mala byť stálou úlohou lexikografov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV i napriek tomu, že sa v tomto ústave pracuje na veľkom výkladovom slovníku. Okrem hesiel z bežnej spisovnej slovnej zásoby (do takej patria aj výklady slovies zadýchať sa, zadychčať sa, zadýchaný, zadychčaný) na dôkladnú revíziu čaká napr. aj odborná slovná zásoba z cirkevnej oblasti (presvedčili sme sa o tom pri posudzovaní inej pripravovanej dizertačnej práce, v ktorej sa Krátkemu slovníku slovenského jazyka aj v 4. vyd. vyčíta povrchné spracovanie výkladov slov z náboženskej a užšie teologickej či filozofickej oblasti, a to i napriek tomu, že sa v ňom mnoho výkladov spresnilo). V tejto súvislosti treba spomenúť ešte jednu okolnosť. Po dokončení šiestich zväzkov Slovníka slovenského jazyka (1959 – 1968) sa po istom čase zaviedla v časopise Kultúra slova (1967) veľmi užitočná rubrika Čítame Slovník slovenského jazyka. Kto túto rubriku sledoval, mohol zistiť že sa v nej a ňou veľa dosiahlo z hľadiska spresnenia a doplnenia výkladov slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Nazdávame sa, že aj dnes by sa mal takýto tím konštituovať, ktorý by v KSSJ naozaj čítal heslo za heslom, ------- **strana 339** vyhľadával a korigoval nedostatočne spracované heslá, naprával nejasnosti a omyly vo výklade významov a v ich štylistickom hodnotení. Tejto rubrike by mohlo výdatne sekundovať aj zavedenie jazykových rubrík v dennej tlači. Tie boli v minulosti prirodzenou súčasťou vplyvných novín a časopisov. Dnes totiž aj známe jazykovedné časopisy sa stali takmer vyschnutými žriedlami jazykovej kultúry a jazykového poučenia. Okrem toho vychádzajú iba sporadicky alebo s veľkým oneskorením pre nedostatok prispievateľov, vhodných štúdií a článkov, no najmä pre ich nedostatočné finančné zabezpečenie. O kultúre reči sa v niektorých médiách hovorilo a hovorí z hľadiska jazykovej pripravenosti europoslancov, pravda, iba keď ide o angličtinu, príp. francúzštinu. Treba však vedieť, že kto neovláda spisovnú slovenčinu, nemôže dobre poznať ani cudzí jazyk, nieto ho ešte ovládať v praxi. A ešte jedna pripomienka na margo jazykovej kultúry a kultúry súčasnej spisovnej slovenčiny. – V našich knižniciach hlivie množstvo jazykových príručiek, sérií jazykových poradní a iných popularizujúcich príručiek z oblasti kultúry spisovnej slovenčiny. Ich upravená reedícia by veľmi pomohla našej kultúrnej verejnosti, osobitne žiakom základných škôl, študentom gymnázií a našim vysokoškolákom, študujúcim slovenský jazyk, usmerňovala by spisovný úzus vo všetkých jazykových rovinách, osobitne vo zvukovej rovine a v rovine slovnej zásoby. V kultúre spisovného jazyka nám nepomôže nijaká teoretická virtuálnosť. To, čo naša spoločnosť produkuje v jazykovom úze, nemá nič spoločné s kultúrou vo všeobecnosti ani s kultúrou jazyka osobitne. Preto bez prestania treba otvárať nové pramene jazykového poznania a obnovovať zabudnuté, zasypané smetiskom ľahostajnosti alebo zaplavené kalnými teóriami, ktoré skôr škodia než osožia živému a čistému jazyku národa. LITERATÚRA Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava: Veda 1987. 592 s. Krátky slovník slovenského jazyka. 4. vyd. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003. 988 s. Kultúra slova, 1967, roč. l, č. 3, s. 69 – 72. ------- **strana 340** Slovník slovenského jazyka. V., diel V – Ž. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1965, s. 407. P o z n á m k a  r e d a k c i e. – Autorove poznámky týkajúce sa spracovania významu slovesa zadychčať sa v Slovníku slovenského jazyka a v Krátkom slovníku slovenského jazyka sú opodstatnené, ale pri niektorých jeho záveroch týkajúcich sa spracovania slova zadychčaný a spracovania hesiel z cirkevnej oblasti v  Krátkom slovníku slovenského jazyka (ďalej KSSJ) sa neberú dostatočne do úvahy úvodné state 4. vydania slovníka. V nich je podrobne rozpracovaná koncepcia spracovania KSSJ ako jednozväzkového výkladového slovníka. Okrem toho je tam aj informácia, že vo 4. vydaní KSSJ sa upravoval výklad významu hesiel z okruhu náboženstva a cirkví na základe odporúčania docenta Pápežskej saleziánskej univerzity v Ríme dona Rudolfa Blatnického, ktorý sústavne preskúmaval takéto heslá. Treba ešte poznamenať, že spracovanie jednotlivých hesiel v  jednozväzkovom slovníku nemôže byť také, aké je v špecializovaných terminologických slovníkoch, napríklad aj v teologickom slovníku jednej cirkvi. Niektoré autorove konštatácie týkajúce sa jazykovej kultúry isto vyvolajú diskusné reakcie. Redakcia dá priestor diskusii, ktorá sa bude dotýkať merita veci a bude sa niesť v duchu vzájomnej tolerancie diskutujúcich. Bázeň Božia =========== JÁN HORECKÝ Podstatné mená na -eň označujú vlastnosť založenú na nejakej činnosti subjektu. Podstatné meno priazeň je veľmi zreteľne odvodené od slovesa priať, trýzeň od slovesa trýzniť. Menej zreteľný je vzťah žizniť – žízeň. Podstatné meno bázeň možno priradiť do tejto skupiny ako pomenovanie vlastnosti založené na pocite strachu, na slovese báť sa. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (4. vyd., 2003) sa uvádza význam „strach, obava, ------- **strana 341** tieseň“, osobitne sa zaznačujú spojenia z náboženskej oblasti: bázeň Božia, bázeň voči Bohu s výkladom „úcta a láska k Bohu“. V staršom Slovníku slovenského jazyka (I. diel, 1959) sa slovo bázeň hodnotí ako básnické (na rozdiel od súčasného hodnotenia v Krátkom slovníu slovenského jazyka, kde je kvalifikátor knižné slovo) a ako archaické sa hodnotí spojenie bázeň božia s významom „cnostný život“, žiť v bázni božej „podľa cirkevných predpisov“. V súčasnej náboženskej, resp. cirkevnej literatúre sa spojenie bázeň Božia opúšťa a nahrádza sa predložkovým spojením bázeň pred Bohom a bázeň voči Bohu (ako jeden zo siedmich darov Ducha Svätého; porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi 2317). V Modlitebníku je spojenie bázeň voči Bohu (s. 14, sub. 22) Tento odklon od spojenia bázeň Božia je odôvodnený tým, že bázeň sa tu nepripisuje Bohu, nepokladá sa za vlastnosť Boha, ale týka sa človeka a  jeho vzťahu k Bohu. Nejde teda o vzťah privlastňovania, aký je zrejmý napr. v spojení Baránok Boží. Treba však povedať, že pri výklade významu spojenia bázeň Božia nejde ani o význam súvisiaci so slovesom báť sa. Tu treba vychádzať z latinského spojenia vereor Deum a z jeho súvislosti s výrazom verecundia Dei (vo význame „uctievanie Boha“), z čoho vyplýva, že latinský tvar Dei nie je privlastňovacie prídavné meno, ale genitív singuláru, na ktorý sa zákonite mení prislovesný akuzatív vereor Deum – verecundia Dei. Pri úsilí zachovať základné sloveso báť sa, resp. podstatné meno bázeň možno uvažovať o podobách (väzbách) bázeň pred Bohom, bázeň voči Bohu. Významovo jednoznačnejšie by však bolo spojenie, pri ktorom sa zachováva pôvodná akuzatívna väzba bez slova bázeň, teda slovo uctievať. Namiesto bázeň Božia teda navrhujeme uctievanie Boha. ------- **strana 342** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Zo zemplínskej kuchyne ====================== Napriek tomu, že už mnoho článkov sa zaoberalo rozličnými aspektmi „ťažkého života ľudu“ či porovnávaním „života na dedine kedysi a dnes“, hodno znova načrieť do tejto „studnice“ a umožniť čitateľom nazrieť do hrnca obyčajnej zemplínskej gazdinky, napríklad aj našej prastarej mamy, ktorá mi ako malému chlapcovi často a zaujímavo rozprávala o mnohom. O radosti, o starosti, o  zábave i o práci. O živote i o smrti. Jej pamiatke venujem tento článok. Darmo by ste v ňom však hľadali farbisté opisy exotických „východniarskych“ špecialít. Zemplínske jedlá sú totiž vskutku veľmi prosté. Naša kuchynská filozofia sa dá zhrnúť do jednej jednoduchej vety: Nachpaj hurku chodž z bandurku. Začnime pekne po poriadku – raňajkami, ktoré by podľa moderných teórií mali tvoriť základ celodennej stravy. Trochu prekvapujúce bolo, že ani väčší gazdovia – a to ani pred najťažšími robotami – nemávali veru ktovieako výdatný frištik. Kým chlapi obriadili statok, gazdiná narýchlo uvarila poľivku, najčastejšie zeleninovú, ale aj mliečnu (v skutočnosti šlo o prevarené mlieko s nejakým prídavkom, obyčajne išlo o rezanki do mľika, krupi do mľika a pod.). Ba častejšie sa uvarilo len za hrniec kaveju (kávy, väčšinou iba obilnej, t. j. melty) či teju (čaju, najčastejšie lipového alebo mätového), aby dolu krkom lepšie zišiel pritopeni chľib (hrianky). Prípadne si len nadrobili chľib do mľika – a i za to dzekovaľi Panu Bohu. Preto, najmä ak sa robilo na poli, nemohol chýbať predobedňik (novšie dześata) – veď chto bi biroval z mľika robic? Lepší gazda si k chlebu niesol falatok (kúsok) slaňini, občas i maśelko u chrinovim abo hroznovim ľistku zakruceni, chudobnejší gazda zas aspoň trochu ľekvaru (varil sa len slivkový). Ale veru stalo sa i tak, že medži dva falatki chľeba sciśľi treci a zapiľi zo źimnu vodu... K tomu, pravda, čerstvá zelenina či ovocie (uhorki śviži abo kvaśeni, paradički, paprigi/paprigani atď.); to sa však vari ani nepovažovalo za jedlo (ňerachovalo śe). ------- **strana 343** Obedovať sa zvyklo dosť neskoro, až po druhej, prípadne ešte neskôr. Gazdiná musela (mohla?) odísť z poľa trochu skôr ako ostatní. Z rozprávania prastarej mamy sme však mali pocit, že väčším dôvodom než varenie obeda bolo podojiť kravku, ktorú na obed pastier došikoval domov. Počas letného obdobia – opäť najmä počas robôt – sa na pole zobralo aj niečo na olovran/olovranok; neskôr však (keď už dorástli) sa iba upiekli priamo na poli nejaké zemiaky alebo kukurica. Vari najskromnejším jedlom dňa (a to už viac zodpovedá dnes uznávaným zásadám zdravej výživy) bola večera. Zväčša sa totiž iba dojedali zvyšky od obeda – teda ak boli. Ak nie, uvarila sa narýchlo nejaká kaša alebo zemiaky v šupe; prvé i druhé sa hojne zapíjalo mliekom (sladkim abo kvaśnim) alebo cmarom. Nie zriedka však večeru dokonca vynechali úplne. Bližšie si teraz pripomeňme jedlá, ktoré sa na Zemplíne varili (a mnohé aj dodnes varia): Chlieb kedysi nebol až taký každodenný, ako je dnes, no predsa len bol tým najzákladnejším pokrmom, preto sa akosi patrí spomenúť ho osobitne. Väčšinou sa piekol iba raz do týždňa, iba naozaj veľké domácnosti si mohli dovoliť miesiť dvakrát. Nesmelo to však byť v nedeľu. Ani na Luciu, bo bi prišla Luca a uchpala gazdiňu do peca. O chlebíku treba povedať, že sa prežehnával trikrát: pri miesení, pri sádzaní a pri krájaní. Prastará mama (inak niekoľkonásobne vyznamenaná družstevníčka) nikdy si neodpustila pred nakrojením prežehnať každý peceň, i keď bol kúpený v socialistickom obchode. Spolu s chlebom sa piekol aj tzv. chľebovi poplanok. Bol z chlebového cesta, do ktorého zriedkavejšie primiešali aj kyslú kapustu; ten sa podával ku kminkovej (rascovej) polievke. Ak sa jedlo doma, polievka na obed chýbala len málokedy (presne podľa zásady, ktorú sme spomenuli už skôr). Poľi1ki by sme v podstate mohli rozdeliť na tri druhy: mesovi, zapraženi a podbiti poľi1ki. Mäsové vývary sa pripravovali iba v nedeľu a vo sviatok: kureca poľi1ka (slepačia!), kačeca, huśeca, zaječa, puľčeca (morčacia), prípadne (dnes už naozaj exotická) holubeca, iné len oveľa zriedkavejšie (śvińska, hovedza, z údeného mäsa udzena a pod.). Takáto polievka bola väčšinou dosť ťažká (čím mastnejšia, tým lepšia), preto sa jedla s veľkým množstvom cestovín. Dávali sa do nej rezanki (rezance), prípadne ľečki (fliačky). Ak bolo dosť ------- **strana 344** pečinki/majki (pečene), pripravovali sa z nej namiesto rezancov pečinkovi/majkovi haluški. Ak menej (napríklad len z jedného kusa hydiny), urobili po1ňinu (plnku). Recept na túto dobrotu vraj odpozorovali ženy, ktoré slúžili v grófskej kuchyni, od školovaného kuchára: u grófov sa zmesou z  pečene, vajec, múky, strúhanky a zeleniny plnila pečená hydina – chudobnejší si ju uvarili v polievke, zakrútenú do kapustného listu. Vari najčastejšie sa varievali zapraženi poľi1ki. Boli to vlastne polievky z  najrozličnejšej zeleniny (pasuľova, t. j. fazuľová, resp. pasuľa z ľečkami, hrachova, bandurkova, resp. bandurki na poľi1ku atď.), varené s klasickou múčnou zápražkou, pretože čistý zeleninový vývar by nebol dosť výdatný. Rosolova poľivka (rosol je šťava z kyslej kapusty) je špecifická tým, že sa zápražka pridáva až počas varenia. Pri príprave týchto polievok platila jednoduchá zásada: čím hustejšia – tým lepšia; preto sa do nich pridávali cestoviny, okrem spomínaných aj kľinki (trojuholníkové fliačky) alebo sciranka (tarhoňa), geršľe (krúpy) alebo (najčastejšie) rozličné druhy halušiek (zatrepovani haluški, ľati cesto a pod.). Tretia kategória polievok – podbiti poľi1ki (podbijka = zátrepka) – akosi plynule „prechádza“ do prívarkov. Podbiti bandurki, podbita pasuľa, podbita dziňa (z tekvice, ktorú volali aj dziňanka alebo dziňova kapusta, i keď kapusty v nej nebolo)... dokonca aj podbiti śľi1ki (zo sušených sliviek). Ak sa podbijka zahustila menej, bola to polievka – ak viac, bol to prívarok; vtedy sa však už polievka väčšinou nevarila. Vcelku zaujímavou domácou špecialitou je ciberej – šťava pripravená kvasením z vody, ovsených krúp, soli a kôpru. Je to vlastne jedlo i nápoj. Vychladený ciberej dobre padol najmä v lete, večer po robote. Chlopi ňechodziľi ftedi tag na pivo, jak teras chodza. Ta dze! Ciberej však mohli aj prevariť a pridať doň (osobitne uvarenú) pasuľu, prípadne aj bandurki (zemiaky); výsledkom bola výživná a zároveň osviežujúca polievka. Hlavné jedlo bolo u prostých ľudí väčšinou „vegetariánske“, bezmäsité. (Ak deti pýtali mäso, prekáravo im vravievali: budze kura pečena, aľe z metlu po prikľece.) Už spomenuté mliečne prívarky sa podávali s chlebom. Pri nich by bolo najvhodnejšie uviesť aj mačanku – je to vlastne základná omáčka, ktorá sa v kuchárskych knihách niekedy označuje ako bešamel. Rosolova mačanka sa varí veľmi podobne, chuťovo je však úplne odlišná, lebo je zapražená na slanine a namiesto mlieka sa do nej použije ------- **strana 345** rosol (šťava z kyslej kapusty). S oboma druhmi omáčky sa najčastejšie jedávali zemiaky uvarené v šupke. Ďalej to mohli byť hičkoše (zemiakové halušky) s kapustou (podľa sezóny sladkou alebo kyslou) alebo s tvarohom, ktorý sa na Zemplíne volá sir. Dosť často sa varili aj śľiski (šúľance zo zemiakového cesta), gombovce (lekvárové knedle, takisto zo zemiakového cesta) a cestoviny ako hlavné jedlo (široki rezanki alebo kľinki): na slano opäť s kapustou alebo tvarohom, na sladko potom s  lekvárom, praženými strúhanými jablkami, s mletými vlašskými orechmi alebo makom. Ak mala gazdiná kedy, nalepila pirohi (okrem spomenutého mohli byť naplnené aj zemiakovou kašou); tie sa však už považovali za slávnostnejšie (napríklad nedeľné) jedlo. Pri všetkých týchto jedlách sa veľmi dlho udržal zvyk jesť ich z jednej veľkej spoločnej misy. Nemôžeme zabudnúť ani na poplanki (koláče z kysnutého cesta). Chľebovi poplanok sme už spomenuli. Kolački (ktoré niekde volajú aj zakrucaňiki) sa piekli s makom (makovi kolačok, mako1ňik) alebo s mletými orechmi (orechovi kolačok, orecho1ňik). Slovo krepľe malo pôvodne dva významy: vipražani krepľe sú šišky a pečeni krepľe zas buchty. Okrem nich boli veľmi obľúbené vyprážané čeregi (fánky) Obsah názvov poplanog z ľekvarom, poplanog zo sirom, poplanog zo śľi1kami, poplanok s kapustu (so sladkou), poplanok s cimitom (škorica) hádam ani netreba príliš vysvetľovať... Ešte hodno spomenúť aj drobni piroški, pomerne slávnostné a dnes už takmer nevídané jedlo. Boli to, ako názov napovedá, malé pečené pirôžky so sladkou kapustou, ktoré sa pred podávaním preliali na site vriacou vodou, aby zmäkli, a potom sa pomastili prepraženým maslom. Knedľa v spisovnom zmysle slova prišla na Zemplín až po druhej svetovej vojne; knedľe sa tu však varili už dávno predtým, lebo týmto slovom volali parené buchty. Zaujímavý je aj termín lokša: to, čo sa v spisovnej slovenčine všeobecne označuje ako „lokša“, na Zemplíne sa volá bandurkova lokša. To preto, lebo okrem nej sa pečie aj ceňka lokša (maces), hruba lokša (alebo aj opresnok) a  lokša na sire (tvarohu). Do posledných dvoch menovaných sa do cesta pridávala brovza (sóda bikarbóna). Nech už však bola lokša akákoľvek, väčšinou sa jedla natretá (slivkovým) lekvárom, niekedy bola aj namiesto chleba. ------- **strana 346** A takmer by sme boli zabudli na naše obľúbené jedlo – zemiakové placky. Jednoducho vysmažené na panvici sa volajú bandurčaki, no ak sa to isté zemiakové cesto upieklo v rúre, volali to naľeśňiki (alebo naľesňiki, naľestňiki či naľečňiki). Medzi kašovité jedlá patria griz (pšeničná krupica; varila sa viac-menej iba pre deti), zameška (kukuričná krupica, ktorá sa mohla jesť na sladko i  na slano) a kaša z mľikom/u mľiku (kaša = ryža; prastará mama tvrdila, že už jej stará mama varievala mliečnu ryžu – aľe ta to ftedi bulo iśče taki jak paradňejši jedzeňe). Hotovú zamešku mohli ešte zapiecť v rúre, to sa potom volalo maľej. Mäso a mäsité jedlá sa v bežnej domácnosti pripravovali len v nedeľu, na sviatky a pri veľmi slávnostných príležitostiach. Výnimkou boli iba dni zabíjačky; nie všetko totiž bolo možné nejakým spôsobom zakonzervovať – najmä vnútornosti. (Len na okraj: restovanú śľiźinku čiže slezinu dávali väčšinou len dievčatám, žebi maľi dluhi vlasi). Väčšina gazdov zabíjala len raz do roka, a to pred vianočným pôstom. Počas pôstu sa už mäsa dotkol iba gazda – aj to len keď ho obracal v udiarni. Väčšina mäsa sa totiž solila a  údila: pľeca, rebra, noški, chvoscik, zazubje (čeľusť) atď., ale najmä šo1dra (šunka), ktorá – aspoň jedna – musela vydržať nedotknutá až do Veľkej noci. A  samozrejme nemôžeme zabudnúť na dobrú domácu klobásu, podľa jej kvality sa posudzoval aj gazda. Slanina sa aj údila, ale iba prerastaná. Čisté sadlo vitopiľi na šmaľec (masť). A keď sme už pri tom, slovom kuski sa na Zemplíne označujú jednak klasické škvarky (slaňinovo kuski) a jednak popražené kúsky mastného mäsa (mesovo kuski), ktoré sa aj so stuhnutou masťou stredne dlho udržali v kameninovom hrnci na chladnom mieste. Jedny i druhé sa príležitostne pridávali do rozličných už spomenutých jedál na prilepšenie. Ďalším zabíjačkovým výrobkom je šajt, čiže stará známa tlačenka. Plnila sa do opracovaného žalúdka (tú volali dzedo) a dvanástnika (baba), niekde aj do časti hrubého čreva. Do tenkého čreva sa okrem klobás plnili aj hurki (jaternice), do ktorých dávnejšie namiesto dnešnej ryže dávali iba krúpy. Krvavničky na Zemplíne však nepoznali; uvarená krv sa pridávala do jaterníc. S mäsom sa obyčajne veľké ceremónie nerobili: v prevažnej väčšine prípadov sa jednoducho uvarilo, aby bola aj polievka. Preto sa aj spomenutá „plnka“ (povňina) varievala priamo v polievke – mäso sa totiž pieklo ------- **strana 347** iba pri veľmi sviatočných a slávnostných príležitostiach. Pritom obvarené mäso sa jedlo takmer zásadne s chlebom – z bandurkami ozdaj ľem ftedi, kedz bi nam dachto bul chľib ukradnul, smiala sa prastará mama. Preto nie je vôbec ťažké vymenovať mäsité jedlá obyčajných ľudí. Boli to (zoradené podľa „slávnostnosti“): guľaš, perkeľt (nazývaný aj paprigaš), huľki/holupky (plnená kapusta), novšie aj šnicľe (šnicľa je karbonátka) a  riski (riska je rezeň). Pri rozhodovaní, čo budú variť, gazdinky sa zvyčajne riadili istým týždňovým rozvrhom. Nebolo to však žiadne prísne pravidlo – iba akási orientačná pomôcka: v pondelok husté podbijki, v utorok cestoviny, v stredu niečo z pasuľi alebo z kapusti, vo štvrtok cestoviny, v piatok znovu fazuľa alebo kapusta, v sobotu bandurki (s mliekom, cmarom či z mačanku) alebo nejaká kaša. V nedeľu a počas menších sviatkov sa vždy trochu štedrejšie načrelo do rodinných zásob, pravda, kto ako mohol. Ráno sa na pritopeni chľib dostalo šmaľcu, do čaju alebo melty zas trochu medu či aspoň cukru a podobne. Ako sme už spomenuli, na obed bývalo nejaké mäso a vývar z neho. Mäsa však málokedy bolo dosýtosti, preto sa aj v nedeľu varili cestoviny (napríklad často pirohy, no aj iné), aľe zato porjadňe z maśelkom pomasceni, najľepši tak, žebi aš po bradze ceklo. Poobede gazdiná navyprážala krepľe alebo čeregi, prípadne uvarila knedľe. A aj večera bola „prilepšená“ – vytiahli sa kuski, prípadne trochu slaňini alebo šajtu a pod. Počas Vianoc to vyzeralo takto: Na Viľiju (Štedrý deň) sa až do večera prísne postilo; bolo to o to ťažšie, že po celom dome už rozváňali jedlá pripravované na slávnostnú večeru. Prvým chodom (ak sa to dá tak nazvať) boli aj na Zemplíne vianočné oblátky (ośče) s medom a cesnakom. Huby a jedlá z nich neboli v našich končinách veľmi časté (to skôr v  severnejších dedinách, pod Vihorlatom). Ľudze śe ňebarz maľi kedi za hubami blukac. To ľem kedz dzeciska daco dovľekľi... – a vtedy sa s nimi urobil krátky proces: buď z nich bola hubova poľi1ka, alebo praženi hubi (čiže praženica s hubami). Na Vianoce však bolo obligátne mať doma aspoň zopár hrstí sušených hríbov – kozarov, ktoré boli dôležitou súčasťou tradičnej vianočnej polievky (kozare). Na Štedrý večer sa totiž nepripravuje kapustnica, ale iba osobitá polievka zo šťavy z kyslej kapusty. Od ------- **strana 348** spomínaného rosolu sa odlišuje práve tým, že sa v nej varia sušené hríby, ale aj kaša (ryža) či geršľe (krúpy) a najmä klobása, slanina a údené mäso (najčastejšie údené koleno); podáva sa s chlebom alebo s čistim kolačkom, niekde aj s inými koláčmi. Tretí chod sú tzv. bobaľki (opekance; pred podávaním sa však – podobne ako drobni piroški – preliali na site vriacou vodou) s kyslou kapustou, makom alebo zo sirom a bohato pomastené prepraženým maslom. V niektorých domácnostiach sa bobaľki podávajú zároveň s polievkou namiesto chleba. A napokon sa stolovníci dočkali aj mäsa, slaniny a klobás z polievky, ktoré sa podávali aj s chlebom alebo vianočkou; bolo to vlastne prvé mäso po advente, preto sa za ním len tak zaprášilo. Kedysi to, samozrejme, platilo len o  evanjelických domácnostiach, dnes sa však už aj u katolíkov postia iba do večere. Na perši a druhi dzeň neboli zaužívané nejaké osobitné jedlá. Keď sa dojedol rosol, uvarilo sa podobne ako počas menších sviatkov nejaké mäso (najčastejšie hydina). A popri tom gazdiné stále piekli alebo vyprážali niečo múčne. Všeobecne sa však dodržiavalo isté „pravidlo“, že medzi Vianocami a Novým rokom (vrátane) sa nesmú jesť hičkoše aňi pasuľa, žebi ňemaľi boľaki (vredy). Niekto si navaril rosolu aj na Nový rok. Určite sa však musela uvariť zameška (prípadne nejaká iná kaša), žebi bul husti rok (aj na Kračun). Okrem toho však opäť nebolo predpísané nijaké osobitné jedlo. Každý si navaril, na čo mal chuť – samozrejme okrem hičkošov a pasuľi. A často sa varili rebrá – žebi cali rok trimaľi vedno jak toti rebra. Veľká noc sa v kuchyni začínala Zeleným štvrtkom. V ten deň bezpodmienečne museli byť rezanki zo sirom. Na Zemplíne sa totiž už oddávna traduje, že Krista Pana ulapiľi pri rezankoh zo sirom. V nijakom prípade však nie s makom, žebi ňebula śňidz u zarňe (sneť). Pritom rezance museli byť čo najširšie a najdlhšie, žebi buľi dluhi hrubi klaski. A na večeru sa zas uvarila veľmi hustá a výdatná zeleninová polievka, aby vydržali piatkový prísny pôst. Na Veľký piatok sa piekli posúchy z koláčového cesta, na vode a bez tuku. Popri tom sa zjedlo iba zopár varených vajec a surová kyslá kapusta zo suda. Biela sobota – to sa už uvarila poľi1ka zo šo1dri. Keďže však šunka musela byť veľmi silno nasolená, aby vydržala od zabíjačky až do Veľkej noci, do ------- **strana 349** polievky sa dali uvariť aj celé zemiaky, aby do seba natiahli aspoň časť soli. Pomerne ustáleným jedlom na Bielu sobotu bola studzeňina z udzenih noško1. Veľkonočné „menu“ sa však celé jedlo až v nedeľu, po posvätení; najmä zo šo1dri, kolbasi a paski (veľkonočného koláča) nesmel až do nedele nikto jesť. Okrem nich sa (takisto už v sobotu) uvarili vajcia, sirec (hrudka) a cvikla. Veľkonočná cvikla je pripravená z varenej cvikly a cukrovej repy, ktoré sa nadrobno postrúhané zmiešajú, pričom pomer si v každej domácnosti menia podľa chuti. Niekto pridáva priamo do cvikly aj postrúhaný chren, iní ho podávajú osobitne. Zo slávnostných príležitostí treba spomenúť najmä kriscini, veśeľe a komašňu (kar). Pohostenie po krstení chystala kmotra. Aby sa položňica (rodička) nemusela namáhať, priniesla jej bili kavej, kašu z mľikom, kolački, medovňiki alebo krepľe a samozrejme paľenku. K tomu surovú sliepku a rezance, aby v dome novorodenca uvarila polievku, alebo už hotovú studzeňinu s čistim kolačkom. Ráno pred svadbou sa robili raňajky, no iba pre blízku rodinu (resp. budúcu rodinu). Išlo však iba o studenú stravu, nejakú slaninku, nejakú klobásku, nanajvýš sa z vajec upražila ratota (praženica). Neskôr – no stále ešte pred sobášom – sa najmä pre hostí, ktorí prišli z väčšej diaľky, predložila studzeňina, niekedy aj guľaš alebo perkeľt (resp. paprigaš), oboje s čistim kolačkom. V hostení sa pokračovalo, keď sa svadobčania vrátili z kostola. Najprv bol slepačí vývar, ktorého kvalita sa posudzovala podľa toho, aký mastný a „žltý“ bol (pridával sa doň žltý šafran), ale aj podľa dĺžky rezancov (čím dlhšie sa podarili, tým lepšie). Pôvodne sa však vraj rezancov nedávalo veľa – namiesto nich sa do polievky porezalo mäso, z ktorého sa polievka varila. Po polievke bola kaša na husto čiže ryža uvarená vo vode (veľmi uvarená, až rozvarená) a bohato pomastená zo šmaľcom. K nej sa podávali sušené slivky, ktoré uvarili a pocukrili. Nasledovala kapusta (ot kapusti chlob je husti, resp. rice tlusti), a to podľa sezóny buď sladká kapusta varená s paradajkami, alebo hustá kapustnica z kyslej kapusty. V oboch prípadoch však nezáležalo ani tak na samotnej kapuste, ako na množstve mäsa a klobás, ktoré v nej plávali. U väčších gazdov, ktorí si mohli dovoliť zabiť na svadbu prasa alebo teľa, nasledovalo mäso podávané iba s chlebom alebo koláčom. Zemiaky ------- **strana 350** kedysi na svadobnom stole vôbec neboli; ba vôbec zemiaky ako príloha k mäsu sa vraj u nás začali podávať až niekedy v tridsiatych či dokonca štyridsiatych rokoch. Popri tom nechýbali na stoloch rozličné kolački, poplanki, medovňiki, krepľe a pod.; tie na svadbu nadonášali samotní svadobčania. Ako posledný sa dával špeciálny svadobný redovi kolačok, koláč z vipražanima ružičkami, zo źeľenim barvinkom aj zo slatkim śňihom poparadzeni; ten sa však dával iba ako odmena tomu, kto vykrútil nevestu v redovom tanci, lebo ten bol šikovne spojený s vyberaním peňažných darov pre mladomanželov. A podľa novšej tradície (ktorá sa veľmi rýchlo ujala niekedy začiatkom dvadsiateho storočia) sa ako najposlednejší chod podávali huľki čiže holupki – v kapustných listoch varená zmes mletého mäsa a ryže. Keď sa priniesli na stôl, bolo to slušným upozornením, že svadobná hostina sa končí a hostia by sa mali pomaly pobrať domov. Pokiaľ ide o kar, na ktorý bola pozvaná len rodina zosnulého z iných dedín (aby nešli domov hladní), neboli pri výbere jedla nijaké špeciálne pravidlá. Dalo by sa povedať, že išlo len o taký slávnostnejší obed, ako napríklad v nedeľu alebo menší sviatok. Na stole bola polievka, mäso z nej, nejaké koláče alebo šišky a  samozrejme neodmysliteľná paľenka. Inak, keď sme už pri tom, alkoholu sa na dedine kedysi veľa nepopilo – bolo ho totiž treba kupovať. Vína sa veľa nedorobilo, pivo varili len v meste, výroba medoviny bola dávno zabudnutá, nuž len keď občas od židzika dakus tej paľenočki kupiľi. A na záver ešte niekoľko porekadiel týkajúcich sa jedla a jedenia: Ňehvizdaj/ňeśpivaj, kedz jiš, bo budzež mac šaľenu ženu. Ňejidz z mašini (sporák), bo budu ľudze na ce vric. Ňejidz hlup s kapusti/kalarabi, bo budzeš šolavi (všivavý). Nachpaj hurku choč z bandurku/triskami/klaśom (klásím). Martin Chochol ------- **strana 351** ROZLIČNOSTI =========== Slová s koreňom -nik ==================== Predpokladaný, no samostatne nejestvujúci koreň -nik sa uplatňuje v skupine slovies s predponami a v substantívach odvodených od týchto slovies, napr. zanikať – zánik. Je tu niekoľko dvojíc takýchto slovies: vznikať – zanikať, vnikať – prenikať, bez protikladu sú slovesá vynikať a podnikať. Z porovnávania a skúmania rozličných kontextov možno prísť k poznatku, že základný význam koreňa -nik v prvých dvoch dvojiciach možno opísať ako „jestvovanie“ a spolu s predponami nadobúdajú význam „dostávať sa niekam, dostávať sa preč odniekiaľ“. V slovese vynikať je skôr význam „byť, jestvovať na vyššej úrovni“ a v slovese podnikať je celkom osobitný význam „brať na seba nejakú povinnosť“. Tieto predpokladané významy možno vyvodiť a potvrdiť na základe slovotvornej analýzy. Pravda, nie tradičnej aditívnej teórie, podľa ktorej sa vychádza zo slovotvorného základu a k nemu sa pridávajú potrebné formanty, napr. dom, domec, domkár, domový, domovník, domácnosť atď. Je zrejmé, že takýmto postupom možno vytvoriť len také slová, ktoré majú významovo zreteľný slovotvorný základ. Primeranejší výklad podáva onomaziologická teória. V nej sa vychádza nie zo slovotvorného základu, koreňa, ale z onomaziologickej bázy, pomenovacieho základu, ktorým sa vznikajúce pomenovanie zaraďuje jednak do istej gramatickej kategórie, jednak do istej významovej skupiny, napr. pomenovanie osoby charakterizovanej istou činnosťou pomenovaním tejto činnosti. Pri onomaziologickej analýze slovies typu zanikať/zaniknúť, podnikať/podniknúť vychádzame teda nie od koreňa -nik, ale od onomaziologickej bázy, ktorá je v  našom prípade rozštiepená na slovesnú príponu -ať/-núť, a príslušnej predpony, ktorou sa základný význam špecifikuje. Napr. do základu pre- — -iť sa vloží onomaziologický príznak most a vznikne sloveso premostiť, podobne stavať – prestavať, pristavať, vystavať. ------- **strana 352** Pri analýze slovesnej skupiny slov s koreňom -nik možno prísť k takýmto záverom: Pri slovese vznikať/vzniknúť sa predpokladá onomazioloická báza vz- – -ať/-núť, do ktorej možno vložiť onomaziologický príznak -nik a tak dostaneme sloveso vznikať/vzniknúť s významom „začať jestvovať“. Tento význam sa potvrdzuje protikladným slovesom zanikať/zaniknúť, ktoré má význam „prestať jestvovať“. Podobným postupom možno zistiť, že sloveso vnikať/vniknúť má význam „dostávať sa do objektu“ a k tomu protikladný význam „vychádzať z objektu“ v slovese prenikať/preniknúť. Pri slovese vynikať, ku ktorému nejestvuje protiklad, môžeme vyvodiť význam „byť nad niečím, nad istým územím, nad istou spoločnosťou“. Zložitejšia je situácia pri slovese podnikať/podniknúť. Tu ťažko vyvodiť význam predpony pod-, ktorá je vlastne priestorová. Porovnanie s inými jazykmi však poukazuje na význam „dostať sa pod istý objekt a robiť s ním potrebné úkony“. Najzreteľnejší je tento predpoklad v latinskom suscipere „vziať na seba“ a podľa toho aj nemecké unternehmen (podniknúť, konať), francúzske entreprendre. Zreteľný je tento vzťah v podstatných menách Unterrnehmen (podnik), entreprise, tal. impresa. Správnosť tohto rozboru sa potvrdzuje aj možnosťou odvodzovať od týchto slovies potrebné podstatné mená i prídavné mená. Sú to napr. dvojice vznik a zánik s prídavnými menami vznikový a zánikový, ďalej vnik – vnikový, prienik – prienikový, ale aj prenikavý v abstraktnom význame. Náš rozbor zreteľne ukazuje, že slovesá s onomaziologickou bázou v jej rozštiepenej podobe, teda pre- – -ať/-núť možno zmysluplne doplniť onomaziologickým príznakom -nik, ktorý síce nejestvuje samostatne, ale dobre spĺňa funkciu onomaziologického príznaku. Ján Horecký ------- **strana 353** SPRÁVY A POSUDKY ================ Ján Stanislav a kultúra slova ============================= Z nepočetnej plejády jazykovedcov, ktorí sa narodili začiatkom dvadsiateho storočia a do slovenskej jazykovedy vstúpili v poprevratových rokoch (boli to Anton Jánošík, Alfonz Zauner a Belo Letz), skutočným kariérnym jazykovedcom sa stal Ján Stanislav (nar. 12. 12. 1904). Kým prví traja sa venovali výskumu slovenčiny popri svojom základnom učiteľskom povolaní, Ján Stanislav po skončení filologických štúdií na Univerzite Komenského v Bratislave odišiel do Prahy, kde bol v rokoch 1929 – 1936 ako asistent v Slovanskom seminári Karlovej univerzity. Do Bratislavy na Univerzitu Komenského sa vrátil r. 1936 a tu sa stal docentom, mimoriadnym i riadnym profesorom slovanskej jazykovedy. Svoju kariéru vrchovato naplnil súborom vedeckých monografií. V slovenských bibliografických súpisoch sa uvádza 721 položiek, z toho 21 knižných monografií. Rozsah tejto dvadsiatky je však takmer nepredstaviteľný – pri zbežnom počítaní to vychádza na 8000 strán. Vo všetkých sú zachytené výsledky mravčej heuristickej práce z oblasti staroslovienčiny, ale i z dejín slovenskej jazykovedy a výskumu slovenského jazyka. Nie div, že nie veľkú, ale pozoruhodnú časť tejto produkcie predstavuje problematika hovoreného slova. Zaujímavé však je, že táto oblasť zahŕňa len desaťročie 1953 – 1963. Na začiatku tohto desaťročia stojí monografia Slovenská výslovnosť – Príručka pre umelcov a iných verejných pracovníkov (1953), na jeho konci je Kultúra slovenského hovoreného slova (1955), resp. záznam diskusného príspevku na konferencii o problémoch jazykovej kultúry (1962, Jazykovedné štúdie 7). Tento interval je vyplnený značným počtom štúdií i menších, často polemicky ladených príspevkov o situácii v jazykovej kultúre, ale najmä o hudobnej stránke umeleckých prejavov. Táto činnosť Jána Stanislava má svojráznu motiváciu. Vo venovaní v monografii sa výslovne píše: „Pripisujem svojej žene Delfíne, členke opery Národného divadla v Bratislave, ktorá spolupracovala so mnou pri ------- **strana 354** zostavovaní diela, do napísania ktorého by som sa bez jej podnetov nebol ani pustil“. Treba zdôrazniť, že v tejto monografii podnikol Ján Stanislav seriózny pokus o zobrazenie stavu a princípov slovenského hovoreného slova. Hoci nebol „školený fonetik“, dobre sa vedel oprieť o práce B. Hálu, prednostu Fonetického ústavu v Prahe. Podrobne, ale bez detailných údajov experimentálnej fonetiky opísal stav slovenských hlások. Poukázal na špeciálne javy, najmä na chybné, pri vyslovovaní spoluhláskových skupín, pri asimilácii a pri prízvukovaní. Chýba tu však základný výklad o intonácii. Bežné výklady Ján Stanislav oživuje poznámkami o daných problémoch v chápaní tvorivých umelcov, ako aj polemickými výpadmi proti svojim jazykovedným kolegom. Cieľom tejto príručky bolo, ako sám zdôrazňuje, „aby sa výslovnosť divadiel, iných umeleckých telies, rozhlasu a pod. zjednotila, a teda aby sa odstránili rozličné nedôslednosti, odchýlky a iné rušivé prvky, ktoré vznikajú vplyvom nárečí, písma, prípadne aj iných činiteľov“. A ďalej zdôrazňuje, že „herec má načúvať reč ľudu a že túto reč má spracúvať, t. j. nedonášať ju v neutrálnych hrách na scénu ako surový, ale ako spracovaný materiál“. „Divadelník alebo filmový pracovník môže a dakedy musí použiť prvky ľudového jazyka na stvárnenie postavy. Tu treba pracovať s veľkou opatrnosťou.“ Pri všetkých svojich úvahách však Ján Stanislav neukázal, čo je metodologicky správne. Uspokojil sa s poukazmi na základné oblasti, ako je ortoepia, deklamačná zreteľnosť, artikulačná emfáza, kalilógia, technika hlasu, umenie prednesu. Tento ortoepický exkurz v Stanislavovej bádateľskej práci, akokoľvek osobne motivovaný, ale pritom dôkladne osvetlený, nenašiel však širší ohlas a nasledovníkov. Bolo to nepochybne aj preto, že v tejto oblasti ostal osamelým bežcom, ako som ho charakterizoval vo svojej spomienke v Správach SAV. Ján Horecký ------- **strana 355** Životné jubileum Tatiany Lalikovej ================================== Mgr. Tatiana Laliková, rod. Herzková, sa narodila 12. novembra 1954 v  Bratislave, v r. 1974 – 1980 študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor slovenský jazyk a anglický jazyk. Od r. 1982, teda už takmer štvrť storočia je pracovníčkou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Absolvovala tu dvojročný študijný pobyt a od r. 1984 racuje ako odborná pracovníčka v oddelení dejín slovenčiny. Heslá Historického slovníka slovenského jazyka koncipuje od 3. zväzku. Za dve desaťročia sa vypracovala na skúsenú a spoľahlivú autorku hesiel Historického slovníka slovenského jazyka, významnú prácu odvádza aj pri dopĺňaní najstarších dokladov do hesiel a pri počítačovej redakcii slovníka. T. Laliková publikuje od r. 1986. Za ten čas napísala niekoľko desiatok štúdií a článkov do odborných časopisov a zborníkov, ako aj sériu drobných informatívnych príspevkov do dennej tlače z oblasti výskumu dejín slovenčiny a slovenských vlastných mien. Čitateľa zaujmú štúdie o staršej slovenskej príbuzenskej terminológii, a to nie iba o termínoch, ktoré sa používajú aj v súčasnej slovenčine (matka, otec, dcéra, syn, strýc, stryná, ujec, ujčiná, svák, tetka, nevesta, svokra, svokor, tesť, testiná, švagor, švagriná, macocha, otčim, pastorok, pastorkyňa), ale aj o slovách, ako sú dever (švagor aj tesť), faš (manžel ženinej sestry) a šura (manželkin brat). Iný okruh termínov, ktorému jubilantka venovala pozornosť, sú staršie dĺžkové a obsahové miery (z dĺžkových mier palec, prst, cól, dlaň, päsť, piaď, lakeť, stupaj/noha/črievica, šúch, kročaj/krok a siaha, z obsahových mier gbel, korec, lukno, merica/miera, kila, saput; okov, vedro, štvrtňa/fertáľ, holba, žajdeľ). Napísala aj štúdie o živote a diele protireformačného autora, kňaza Štefana Dubnicaya a o význame diela Antona D. Dubaya pre slovenskú jazykovedu. Druhou tematickou oblasťou jubilantkiných prác je výskum vlastných mien. Z onomastických štúdií spomeňme štúdie o apelatívnej lexike najstarších slovenských osobných mien, o osude najstarších zložených slovanských mien v slovenčine, o domáckych formách kresťanských krstných mien v najstaršej slovenčine a o menách členov Jánošíkovej družiny (v skutočnosti a v literatúre). Napísala aj príspevok o menách psov na Slo- ------- **strana 356** vensku a z toponomastiky štúdie o názvoch námestí, brán a bášt v starej Bratislave a o slovenských terénnych názvoch so slovným základom dub. V r. 1997 – 1998 bola T. Laliková vedúcou grantovej úlohy Pramene k dejinám slovenčiny a potom spoluzostavovateľkou druhého výberu prameňov, ktorý vyšiel vo vydavateľstve SAV Veda r. 2002. Do tohto výberu vybrala a edične pripravila rozsiahlu časť rukopisného diela Opuscula artis chymicae zo 17. storočia, ktoré patrí medzi významné pramene Historického slovníka slovenského jazyka. Pri životnom jubileu spoľahlivej spolupracovníčky sa teda hodno pristaviť a zaželať jej do ďalších rokov dobré zdravie a do ďalšej užitočnej práce v oblasti slovenskej jazykovedy dostatok chuti a životnej energie. Milan Majtán 26. ročník Letnej školy prekladu v Budmericiach =============================================== Domov slovenských spisovateľov v Budmericiach privítal v dňoch 22. až 24. septembra 2004 účastníkov 26. ročníka seminára Letnej školy prekladu, ktorý už tradične organizovali výbory prekladateľských sekcií Literárneho fondu spolu s oboma spoločnosťami slovenských prekladateľov (Slovenský spolok prekladateľov umeleckej literatúry a Slovenský spolok prekladateľov odbornej literatúry). Tohtoročné stretnutie prekladateľov sa nieslo v duchu témy Cieľový verzus východiskový jazyk. Celkovo odznelo 14 prednášok, ktoré charakterizovala vysoká kvalita, o čom svedčili aj dlhotrvajúce živé a podnetné diskusie. Seminár sa začal obsiahlou prednáškou Alojza Keníža (FiF UK, Bratislava) na tému Súmerateľnosť verzus adekvátnosť, východiskový a cieľový text. Prednášajúci v nej nadviazal na príspevok docentky Rakšányiovej s názvom Originál – imperatív, ktorý vyšiel v zborníku z 24. letnej školy prekladu v roku 2002. Zosumarizoval súčasnú úroveň pôvodných textov i prekladov, pričom kriticky hodnotil „sivú“ literatúru Európskej únie, normy, firemné i  súkromno-firemné dokumenty a v neposlednom rade aj korešpondenciu týchto firiem. ------- **strana 357** Príspevok Mateja Považaja (JÚĽŠ SAV) sa zameral na problematiku Jazyková kultúra a Krátky slovník slovenského jazyka, ktorú uviedol stručným prehľadom chápania pojmu jazyková kultúra v slovenskej lingvistike – 1. vypracovanosť jazyka, 2. cieľavedomá starostlivosť o cibrenie jazyka, 3. úroveň písomného a ústneho dorozumievania, 4. jazyková výchova. Podľa prednášateľa je základným predpokladom zabezpečenia vysokej úrovne jazykovej kultúry celkový stav jazyka z hľadiska jeho možností a schopností plniť spoločenské aj individuálne komunikačné potreby, poznanie jazykovej normy a jej zachytenie v normatívnych príručkách, v našom prípade v Pravidlách slovenského pravopisu (3. vydanie z  r. 2000) a Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ – 4. vydanie z r. 2003). Autor spomenul dva diametrálne odlišné pohľady lingvistických kruhov, pracovníkov kultúry, novinárov, publicistov a učiteľov, ktorí sú buď so stavom jazyka spokojní, alebo ho kritizujú. Matej Považaj však upozornil, že kritici často nesprávne stotožňujú rečový úzus s jazykovou normou, čo sa prejavuje aj v prekladovej literatúre, v ktorej sa nie vždy dodržiavajú zásady jazykovej kultúry – ide napríklad o nekritické preberanie slov z češtiny a angličtiny (come back, evaluácia) alebo prenikanie cudzieho gramatického modelu (neskloňovanie názvov IKEA, BILLA, euro). Svoj príspevok zakončil odporúčaním posledného vydania KSSJ pre jeho hodnotenie slov z hľadiska spisovnosti (kvalifikátory vhodnejšie, správne) a prísľubom vydania Slovníka súčasného slovenského jazyka, ktorého prvý zväzok sa práve dokončieva. Posledný príspevok úvodného bloku predniesol Viktor Krupa (Kabinet orientalistiky SAV). Jeho prednáška Štruktúrna neekvivalentnosť jazykov a  problémy s prekladaním bola ladená viac teoreticky, no objavili sa v nej aj príklady z rôznych jazykov i jazykových kombinácií. V. Krupa načrtol prekladové problémy vyplývajúce z lingvistickej a štruktúrnej vzdialenosti dvoch kódov, pričom sa zameral na porovnávanie slovenčiny s angličtinou, japončinou, indonézštinou a ďalšími exotickými jazykmi. V tejto súvislosti upozornil na známe i málo frekventované prekladové problémy dané kultúrnou vzdialenosťou východiskového a cieľového jazyka (prekladanie pasíva, ekvivalenciu príbuzenských termínov, zmeny slovosledu v dôsledku gramatikalizovanej zdvorilosti v japončine atď., ako aj prekódovanie kľúčových biblických obrazov do natoľko odlišných kultúr, aké reprezentujú polynézske jazyky). ------- **strana 358** Prvý večer venovali organizátori besede s laureátmi Ceny Mateja Bela za rok 2003: Edite Chrenkovej, ktorá získala cenu za Príručný slovensko-maďarský slovník, a Jurajovi Šebestovi, ktorého Literárny fond ocenil za preklad odbornej publikácie Tri cesty ku kvantovej teórii gravitácie od amerického fyzika Leeho Smolina. Ďalší deň prednášok otvoril Jozef Mlacek (FiF UK), ktorý zhrnul prínos textovej lingvistiky pre translatologickú teóriu a prax. Postupne sa venoval pojmu text a jeho rôznym chápaniam – text ako produkt, proces, súborné dielo jedného autora atď., jednotlivým formám intertextuality od alúzie až po citát a tiež štruktúrovanosti textu z gramatického, vecného i ilokučného hľadiska. J. Mlacek napokon vyzdvihol dôležitosť vedomostí z textovej lingvistiky pre prácu prekladateľa aj z hľadiska komparácie východiskového a cieľového jazyka. Prednáška Ladislava Šimona (FiF UP Prešov) O starnutí jazyka prekladov si kládla za cieľ uvažovať nad príčinami zastarávania prekladov. Autor si položil otázku, čo vlastne starne – jazyk, preklad alebo jeho interpretácia? Podotkol, že proces starnutia sa vyhýba iba tzv. kanonizovaným textom, a to aj v prípade ich subštandardných prekladov. Ako jeden z dôvodov starnutia prekladového textu uviedol jazyk, keďže proces prekódovania istého obsahu vždy zohľadňuje súčasný jazyk a súčasného čitateľa. L. Šimon sa zaoberal aj problematikou dôležitosti či zbytočnosti generačných alebo viacnásobných prekladov umeleckých diel. S prednášajúcim v diskusii polemizoval Ján Vilikovský, podľa ktorého dôvodom starnutia nie je jazyk, ale zvolená interpretácia prekladateľa. Edita Chrenková pripomenula, že procesu starnutia podliehajú aj slovníky a v  neposlednom rade aj prekladatelia. Na L. Šimona nadviazal Ján Vilikovský (FiF UMB Banská Bystrica) problematikou invariantu v príspevku Jazyk 1, jazyk 2 a invariant, pričom zmapoval predovšetkým históriu teoretického myslenia popovičovskej školy a jej kritikov, keďže pojem invariantu tvorí najdôležitejšiu súčasť jeho teórie. Prednášajúci prezentoval viacero chápaní tohto termínu: invariant ako pravý význam textu, ktorý sa transponuje do cieľového jazyka; invariant ako invariantné jadro, ktoré tvoria stále, nemeniteľné sémantické prvky. J. Vilikovský zaradil k invariantom aj rým a iné mimojazykové javy. Na záver zdôraznil, že preklad je skôr medzikultúrny ako medzijazykový ------- **strana 359** fenomén ponúkajúci množinu interpretácií, v ktorej si každý nájde svoj vlastný invariant. Ku „gerontológii prekladu“, ako sa vyjadril L. Šimon, pridala svoju trošku do mlyna aj Mária Kusá (FiF UK Bratislava) prednáškou Vzťah cieľového a východiskového jazyka z historického hľadiska, preklad dramatických textov. Ide o špecifický prípad transpozície, pretože pri prekladoch pre ďalšie spracovanie, či už televízne, divadelné alebo rozhlasové, dochádza k viacúrovňovej interpretácii originálu. Prednášajúca sa zamerala na viacnásobné preklady Gogoľových a Čechovových diel, ktoré s obľubou hrávali slovenské ochotnícke súbory. Zapojila sa do diskusie o príčinách starnutia prekladov, pričom zdôraznila, že fenomén starnutia podľa nej vyplýva z funkcie prekladu a nie je daný jeho vekom. Ako príklad prednášateľka použila Gacekov preklad Višňového sadu z r. 1933, ktorý nezastaral vďaka očividnej informatívnej intencii prekladateľa, keďže dielo vyšlo v rámci edície Čítanie študujúcej mládeže. Mária Kusá analyzovala aj Páričkov preklad Ženby z roku 1921, ktorý porovnala s prekladom Márie Rázusovej-Martákovej z roku 1949. Preklady sa líšia odlišnou stratégiou pri zachovávaní či naopak potláčaní pôvodných reálií. Kým Páričkova pragmatická interpretácia smeruje k univerzalizácii a  naturalizácii v lexike i syntaxi, v Martákovej preklade badať zachovávanie ruskosti. Michaela Jurovská zakončila popoludňajší blok prednášok správou o udeľovaní cien Jána Hollého za rok 2003 za umelecký preklad. Ako členka poroty zhodnotila všeobecnú úroveň prihlásených prekladov, ktorých tentoraz bolo rekordných štyridsať. Upozornila na opakujúce sa chyby – štylistické, syntaktické i edakčné, čo je dôsledkom chýbajúcej redakcie textov. V druhej časti svojho príspevku predstavila ocenené preklady, ktoré celkovo dostali jednu cenu a 7 prémií. Na poslednú prednášku plynulo nadviazala beseda s laureátom ceny Jána Hollého – Jánom Paulínym (FiF UK Bratislava). Ocenený prekladateľ veľmi pútavo priblížil históriu príbehov Tisíc a jednej noci, ktoré pre európsky i arabský svet objavili v 19. storočí Francúzi. Ako zaujímavosť uviedol, že kompletný preklad tohto diela majú len niektoré jazyky. J. Paulíny sa, prirodzene, nevyhol ani malej sonde do prekladových problémov, s ktorými sa pri tomto diele stretol, pričom ako príklad uviedol slovné hry ------- **strana 360** a takisto potrebu vysvetlenia reálií prostredníctvom rozsiahleho poznámkového aparátu. Prvú prednášku posledného dňa predniesla Jana Rakšányiová (FiF UK) na tému Statika textu a trhliny v preklade, v ktorej sa venovala praktickým otázkam prekladateľskej práce. Rozobrala niekoľko tzv. ilúzií o prekladateľskej práci, s ktorými sa prekladateľ stretáva u svojich klientov i okolia a ktoré na jeho prácu pôsobia deštruktívne: 1. ilúzia prirodzenosti, podľa ktorej sa prekladateľské zručnosti získavajú spolu s učením cudzieho jazyka; 2. ilúzia symetrie textov a systémov (presvedčenie, že na preklad postačí a všetky problémy vyrieši slovník); 3. ilúzia prekladateľovej slobody; 4. ilúzia ovládania jazyka. Autorka vyzvala prítomných, aby ako prekladatelia vzdelávali svojich klientov a bránili svoj štatút. Ďalším praktickým príspevkom na tému Právne texty EÚ (východiskový a cieľový text prekladu) obohatila seminár Letnej školy prekladu Markéta Škrlantová (FiF UK). Venovala sa v ňom prezentácii korpusu textov, ktorý skúma v rámci svojej doktorandskej práce, a zároveň charakterizovala právne texty EÚ z prekladateľského hľadiska ako východiskové texty. Jej navrhovaná metóda prekladu týchto dokumentov sa opiera o Newmarkov model sémantického prekladu, keď prekladateľ pri cieľovom texte prihliada na štruktúru a štylistické osobitosti východiskového textu a teda neprenáša len význam, ale aj formu. Na konci svojej prednášky upozornila na špecifiká prekladu právnych textov ako cieľových dokumentov napríklad pri nezhode právnych systémov. S podobnou témou, no v didaktickom duchu vystúpila Edita Gromová (FiF UKF Nitra). Svoju prednášku Vzťah východiskového a cieľového jazyka z didaktického hľadiska začala definíciami a ponímaním týchto dvoch termínov v odbornej literatúre. Zároveň naznačila zmenu chápania pojmu originálny text v dôsledku praktík Európskej únie i vplyvu východiskového jazyka na cieľový jazyk, ktorého výsledkom býva často neželateľné využívanie prvkov východiskového jazyka, tzv. prekladateľčina. Pre didaktiku prekladu prednášateľka vyvodila tieto ciele: naučiť študentov 1. vyhľadávacie postupy, 2. tvorivé postupy, 3. textové postupy, pri ktorých sa využívajú jednotlivé prekladateľské prístupy (existencia rôznych klasifikácií podľa autorov, ako sú Darbelnet, Chesterman, Catford, Nida atď.). Autorka napokon nastolila otázku zmeny vnímania východiskového textu i samot- ------- **strana 361** ných prekladateľských procesov, keďže popri postupoch naturalizácie, kreolizácie a exotizácie na úrovni kultúrnych reálií sa dnes stretávame aj s internacionalizáciou prekladového textu, ktorú spôsobila globalizácia komunikácie, čo by sa malo odraziť aj v didaktike prekladu a teda i v práci prekladateľov. Záverečný blok príspevkov sa začal komparatívnou štúdiou Otílie Dvoreckej Preklad pojmov v náboženskej literatúre vo francúzštine a slovenčine. Prednášateľka zdôraznila potrebu poznania náboženského kontextu pri identifikovaní konkrétneho náboženstva spomenutého v texte, čím by sa zaručil adekvátny preklad reálií a termínov, rešpektovanie náboženského kánonu a tzv. záväzných textov. Autorka poukázala na konkrétne odlišnosti medzi francúzštinou a slovenčinou pri pomenovaniach Boha v jednotlivých kresťanských rítoch, používaní veľkých písmen, mien svätých a nevynechala ani preklad prívlastkov. Do oblasti umeleckého prekladu preniesol zhromaždených prekladateľov Milan Žitný svojím príspevkom Problematika prekladu Kafkových poviedok do slovenčiny. Uviedol ho krátkou analýzou rozporuplnej osobnosti Franza Kafku a jeho židovsko-nemeckého pôvodu. Milan Žitný ponúkol porovnanie prekladu konkrétnej poviedky do slovenčiny, češtiny a francúzštiny, pričom celkovo mal k dispozícii dva slovenské preklady (vlastný variant a preklad Perly Bžochovej). Do praktickej komparácie zaangažoval aj zúčastnených, ktorých vyzval, aby spolu s ním prečítali originál, zhodnotili predložené preklady poviedky a zároveň navrhli nové prekladové riešenia. Na záver upozornil na štýl textu ovplyvnený predovšetkým Kafkovou právnickou minulosťou – napríklad dlhé súvetia s bodkočiarkami, ktoré sa dnes pri preklade môžu redukovať a niekedy nahradiť čiarkou. Tohtoročnú Letnú školu prekladu zakončil Juraj Šebesta (FMFI UK Bratislava) podnetnou témou Preklad logoepistém a iných chuťoviek, ktorou nadviazal na svoje predchádzajúce prednášky na letných školách o umeleckých prvkoch v odbornom texte. Podľa Šebestu je logoepistéma jednotkou semiotického jazyka, inak povedané ide o ustálené slovné spojenia obsahujúce nejaký poznávací prvok, prípadne informáciu úzko súvisiacu s kultúrou, ktorej reprezentantom je východiskový jazyk. Prednášajúci skonštatoval, že dnešné odborné publikácie predovšetkým západnej prove- ------- **strana 362** niencie sa snažia priblížiť k čitateľovi aj svojím štýlom: nachádzajú sa v  nich parafrázy, polemiky s inými dielami, zvolacie vety, okazionalizmy, hovorová reč, znížená frekvencia špeciálnej terminológie, citácie zo Shakespeara, filmov atď. Organizátori na záver vyjadrili nádej, že o rok sa v Budmericiach uskutoční rovnako úspešný 27. ročník tohto tradičného prekladateľského sympózia. Jana Levická Sympatická zdravotnoosvetová brožúrka ===================================== [Príručka pre astmatikov. 4. vyd. Bratislava: Mediforum 2002. 38 s.] V starostlivosti o zdravie nepochybne má popredné miesto zdravotná osveta. Priamo sa na nej zúčastňuje prakticky každý lekár pri bezprostrednom styku s pacientom, ale významným podielom participujú na nej aj všetky médiá a osvetové materiály s problematikou zdravia, chorôb a ich liečby – letáky, plagáty, menšie príručky dostupné zadarmo v čakárňach alebo ambulanciách zdravotníckych zariadení. Jazyková kultúra týchto materiálov má kolísavú úroveň. Oscilácia medzi krajnými kvalitatívnymi pólmi je celkom zreteľná. Povedané jednoducho a priamočiaro: z jazykovokultúrneho hľadiska jestvujú materiály na vysokej, priemernej a nízkej úrovni. V tejto správe sa podáva informácia o príručke pre astmatikov, ktorej jazyková úroveň sa pohybuje v najtesnejšej blízkosti pozitívneho pólu. Príručka má štyri kapitoly so starostlivo vybranými nadpismi upokojujúcimi chorého na priedušky (A. Aj astmatik môže žiť naplno, B. Kontrola astmy umožňuje plnohodnotný život) a s nadpismi pozývajúcimi chorého poučiť sa o pomôckach a liekoch potrebných pri liečení chorých priedušiek (C. Správnou technikou inhalácie znížime nevyhnutnosť používania tabletkových a injekčných liekov, D. Pokroky v liečbe astmy). V rámci jednotlivých kapitol sa uvádzajú názvy podkapitol formulované vždy vo forme otázky (Čo spôsobuje astmu? – Aké stupne má astma? – Čo robiť pri ast- ------- **strana 363** matickom záchvate?). Dovedna je to 26 otázok, na ktoré autori príručky dávajú kvalifikované a dobre zrozumiteľné odpovede. Vlastný text sa skladá z dvoch vrstiev. Objemovo rozsiahlejšiu prvú vrstvu možno s prihliadnutím na zvolené slohové postupy charakterizovať ako zmiešanú. Popularizačný odborný výklad je prestúpený prvkami, ktorým s istou licenciou prisudzujeme prívlastok epištolárne. Napr. v kapitole A sa podáva takáto prehľadná a dobre zrozumiteľná definícia astmy: Priedušková (bronchiálna) astma je chronické zápalové ochorenie dýchacích ciest (s. 6). Po nej nasledujú informácie, čo astmu zapríčiňuje, u koho sa vyskytuje, a hneď za nimi odsek s takýmto začiatkom: Sami iste viete, že v niektorom prostredí alebo ročnom období sa Vám darí lepšie, v niektorom horšie. Ovplyvňuje Vás aj Váš stav – stres, námaha, citové napätie (s. 7). To je textový segment s podobnými slohovými znakmi, aké sa nachodia v listoch. Hľadať a vidieť tu paralelu s epištolárnymi textami umožňuje jednak písanie zámena Vy a jeho tvarov s veľkým začiatočným písmenom, jednak samo jeho používanie. Oboje poukazuje na to, že expedient má na mysli konkrétneho adresáta, ktorému sa prihovára a na ktorého sa obracia približne tak, ako to robí pisateľ listu. Druhú vrstvu reprezentujú návodové textové segmenty. O návodoch sa konštatuje, že sú štylisticky náročné (J. Mistrík, Štylistika, 1984, s. 384). Pri ich formulovaní totiž narážajú na seba dve protichodné požiadavky: požiadavka zrozumiteľnosti (zreteľnosti) výkladu, čo sa bez potrebného počtu slov dosahuje veľmi ťažko, a požiadavka krátkosti (stručnosti), ktorú vyžaduje cieľ návodového textu. Ukazuje sa, že autorom sa darí preklenúť ťažkosti vznikajúce v súvislosti s požiadavkou sformulovať text zrozumiteľne (zreteľne) a zároveň krátko (stručne): Správna technika inhalácie: 1. Odstráňte uzáver na nádobke s liekom a pretrepte ju. 2. Nádobku držte hore dnom. 3. Hlavu držte rovno a vydýchnite. Atď. (s. 19) Efektívnym podporovateľom stručnosti sú v tomto prípade inštruktívne farebné obrázky. Požiadavke zrozumiteľnosti a krátkosti však vyhovujú aj návody bez obrázkov: Správne používanie inhalačného nadstavca: 1. Odstráňte uzáver na nádobke s liekom a pretrepte ju. .. PG:364 2. Vložte náustok do nadstavca. 3. Náustok nadstavca vložte do úst, zovrite pery a zhlboka vydýchnite. Atď. (s. 21) Každá kapitola sa končí stručným zhrnutím poučení a zdôraznením najdôležitejších pokynov z jednotlivých návodov. Po výzve Zopakujme si: (typom a farbou písma sa odlišuje od bezprostredne nasledujúceho textu) sa opätovne uvádza nadpis kapitoly a po ňom nasledujú jednotlivé body zhrnutia bez číslovania, no s plným krúžkom ako signálom nového odseku v rámci vypočítavania. Ani popularizačný text sa nemôže zaobísť bez odbornej terminológie. O  medicínskej terminológii je známe, že sa vyvíjala pod tlakom latinčiny a že mnohé jej položky sú latinské slová adaptované do slovenčiny. Autori si však uvedomovali, že zostavujú osvetovú príručku pre používateľov s rozličným stupňom vzdelania, teda aj pre tých, čo sa latinčinu neučili, preto zámerne uprednostňovali domáce termíny, napr. výdych (nie exspirácia), uvoľňovač (nie povedzme liberátor), spúšťač (nie štartér) ai. Zriedkavo sa strieda domáci aj prevzatý termín (vdychovanie aj inhalácia), ojedinelý je prevzatý termín nebulácia bez domáceho synonyma. Pri ňom by sa so zreteľom na význam latinského slova nebula (= hmla) mohlo uvažovať o domácom termíne zahmlievanie. Problematický je názov testovacej pomôcky In-check kit, ktorý sa vraj familiárne volá „čekina“. Podoba In-check kit je mechanicky prevzatá z angličtiny a čekina nie je familárny, lež slangový jazykový prostriedok. Keďže ide o pomenovanie druhu vdychomera, sotva sa podarí utvoriť jednoslovný názov. Z vecných údajov, ktoré udáva príručka, vychodí, že oficiálny názov by mohol mať podobu merač sily vdychu. Prípadná námietka proti jeho viacslovnosti nie je opodstatnená (ani anglický termín nie je jednoslovný). Zmienku si zasluhuje používanie slovies používať, užívať, ich vidových náprotivkov a slovesných podstatných mien utvorených od nich. Žiada sa totiž vyzdvihnúť, že sa používajú v súlade s vymedzením ich významu v KSSJ, čo neplatí o všetkých textoch so zdravotnoosvetovou problematikou. V otázke Aké lieky sa používajú pri liečbe astmy (s. 33) sloveso signalizuje možnosť výberu liekov podľa odborného posudku lekára, preto je v nej na svojom mieste sloveso používať. Vo vete Oba tieto druhy liekov je potrebné užívať presne... (tamže) je zasa náležité sloveso užívať, lebo pacient prijíma lieky do žalúdka, t. j. užíva ich. ------- **strana 365** Napokon zaznamenáme jednotlivosti, ktoré v premyslene koncipovanom a pozorne štylizovanom texte pôsobia rušivo. Namiesto dvojslovného výrazu je treba (s. 36) sa v spisovnom jazyku používa vetná príslovka treba; vo vyjadrení pomôcky pre správnu inhaláciu (s. 19) má byť predložka na; spojenie ruky v týl (s. 31) má spisovnú podobu ruky do tyla; spojenie ruky na ramená (tamže) treba podľa obrázka nahradiť spojením ruky na plecia (porov. vymedzenie slov plece a rameno v KSSJ). Tolerovať nemožno ani štylizáciu ... avšak ich použitie [uvoľňovačov] by nemalo byť viac ako 3- až 4-krát denne (správ. ... ale nemali by sa používať viac ako tri- až štyrikrát denne), ani štylizáciu ... pri liečbe záchvatu a pri život ohrozujúcich stavoch (... pri stavoch ohrozujúcich život – dva posledné príklady sú na s. 34). Pozornejšie sa malo zaobchádzať s čiarkou pred spojkou alebo a predložkou vrátane a termín kontrolór (pravidelne užívaný liek kontrolujúci priebeh astmy) dôsledne chápať ako neživotné podstatné meno (akuz. pl. má podobu kontrolóry, nie kontrolórov). V inštrukcii o zaobchádzaní s nádobkou s liekom namiesto výrazu a pretrepte ju je vhodnejšie vyjadrenie a potrepte ňou alebo jednoducho a  potraste. Pretrepáva sa obsah (liek) nádobky, nie nádobka. Príručka pre astmatikov je sympatická príručka pre ľudí s chorými prieduškami. Spĺňa nároky na popularizačný text, v ktorom treba nevtieravo uplatniť rozličné slohové postupy a rešpektovať požiadavku na zrozumiteľnosť, krátkosť a prehľadné (inštruktívne) usporiadanie textových zložiek. Ivan Masár Ako možno vidieť svet ušami =========================== [Horský, Štefan: Dívaj sa ušami. Bratislava: Printservis 2004. 177 s.] Už druhý raz sa Štefan Horský, rodák z Devínskeho Jazera – to je malá železničná stanica pri Devínskej Novej Vsi – a absolvent žurnalistiky v  Bratislave, prihovára čitateľom výzvou vidieť svet ušami. Prvý raz to ------- **strana 366** bolo r. 1988 pomerne neosobnou knižkou Vidieť svet ušami, dnes zase hodne osobnou spomienkovou knižkou Dívaj sa ušami. Teda vždy a všade dôraz na hovorené slovo, rovnako podnetné i vnímané. V novej knižke je 26 kapitol nastýkaných na neviditeľnú šnúru spomienok a úvah o práci v rozhlase z obdobia rokov 1952 až 1988, v ktorom sa autor „skláňal pred týmto geniálnym vynálezom ľudského ducha, predsa je tu ešte jeden rýchlejší fenomén. Je to myšlienka, ktorá letí v priestore aj čase“ (s. 5). V spomienkach sa mihajú udalosti, na ktorých sa Š. Horský zúčastňoval ako reportér, ako aj pracovný ruch „doma“, na ktorom sa zúčastňoval ako redaktor. Rozprávačský talent Š. Horského možno ilustrovať aspoň jedným citátom zo s. 29: „Jeden deň sa hlásim z hotela Devín, ktorý dokončujú. Bolo to 8. februára 1954 a o týždeň sa s patrónom, skúsenejším Zdenom Dočkalom, zliezame na lazy okolo Terchovej. Nemôžete byť stále okolo Bratislavy, tvrdili. V zápätí ťažkotonážnym nákladným vlakom z Břeclavi do Štúrova... O pár dní vlakom do Komárna na skúšobnú plavbu novej lode... Na komárňanskom bulvári ma zastaví krásna, mladá, počerná žena a dosť okato mi ponúka noc slastí. Nechcem veriť svojim očiam ani ušiam. Loď nestroskotala, nestroskotám ani ja.“ Na pestrosť problematiky poukazujú aj nadpisy kapitol: Veľkí kombinátori, Čas gruzínskeho koňaku a Stalinovej neskromnosti, Geniálne hlavy H + Z, Ako Slamka nad Bacílkom vyhral, Hasnite lampióny, Škriatkoviny a iné viny, Čipkoviny. Pri všetkej náklonnosti k priateľovi autorovi však nemožno neupozorniť na niektoré „nesprávne“ slová, napríklad šóry ľudí namiesto šory alebo rady ľudí, príjazd vlaku namiesto príchod, z oboru kvantovej mechaniky namiesto z odboru, cirókové metly namiesto cirokové. Ale čo najviac zaráža, je vysoká ľubovôľa pri narábaní s čiarkami. Horský tu nerešpektuje ani základné poučky o funkciách čiarky. Aspoň dva príklady: Zdá sa, že aj to čo sa odložilo podlieha času – a skaze (s. 174) – Hádam môžeš zistiť milý čitateľ, čo ďalšie sa dostalo, ako hlavné na program dňa (142). Zdá sa, že aj tu sa autor pridržiava hesla o videní ušami a usiluje sa naznačiť intonáciu hovoreného slova. Až po pozornom a vnímavom prečítaní knižky sa čitateľ odváži dešifrovať titul a príde na to, že dívať sa vlastne znamená poznávať, vnímať ------- **strana 367** okolitý svet ušami, to jest z podania reportéra, a teda prostredníctvom hlasu šíreného rozhlasom. Ide tu o potvrdenie teórie o prenášaní informácie prostredníctvom sprostredkovateľa, mediátora, ktorý na jednej strane vníma informáciu, spracúva ju a odosiela poslucháčovi. Je zrejmé, že týmto mediátorom je v oblasti rozhlasu reportér či redaktor. A v recenzovanej knižke je týmto mediátorom Š. Horský. Všetku svoju činnosť v rozhlase zameral na mediátorskú funkciu a tu predkladá čitateľovi súbor príbehov a udalostí, často neutrálne, ale častejšie s osobným prístupom, s výrazne osobným postojom. Tým získava recenzovaná knižka veľmi výraznú osobnú, ale aj literárnu hodnotu. Ján Horecký ------- **strana 368** SPYTOVALI STE SA ================ Ozbrojené sily Slovenskej republiky. – Mgr. V. Gajdová z Bratislavy vo svojom liste píše, že naša krajina od roku 2002 nemá Armádu Slovenskej republiky (ASR), lebo v tom roku parlament prijal zákon o Ozbrojených silách SR. Naša armáda sa teda odvtedy volá Ozbrojené sily Slovenskej republiky (OS SR). Ďalej píše, že môžeme hovoriť aj o ozbrojených silách (príp. armádach) napr. členských krajín NATO. Jej je známy rozdiel medzi všeobecnými a vlastnými menami, ale prosí o vysvetlenie, kedy sa píše na začiatku týchto slov malé písmeno a kedy veľké písmeno? Zároveň upozorňuje, že už počula aj vyjadrenie, v ktorom sa konštatovalo, že Slovensko nemá armádu, a nazdáva sa, že takéto vyjadrenia dezinformujú verejnosť. Oficiálny názov Ozbrojené sily Slovenskej republiky, ktorý sa používa aj v  podobe Ozbrojené sily SR, píše sa, ako pisateľka správne uvádza v liste, s  veľkým začiatočným písmenom, lebo ide o jedinečné pomenovanie, teda o vlastné meno. Ak však nepoužijeme tento oficiálny názov, ale iba skrátenú podobu názvu ozbrojené sily, túto skrátenú podobu názvu píšeme iba s malým začiatočným písmenom, lebo už nejde o jedinečné pomenovanie (ozbrojené sily sú aj v iných štátoch), aj keď máme na mysli Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Je tu rovnaká situácia ako pri písaní názvov ako Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky – ministerstvo kultúry, Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky – ministerstvo hospodárstva, Slovenské národné múzeum – múzeum, Základná škola Alexandra Dubčeka – základná škola atď. Vyjadrenia typu Slovensko nemá armádu vychádzajú z nedostatočného pochopenia funkcií jednotlivých pomenovaní. Slovensko aj naďalej má armádu, lebo armáda, to sú ozbrojené sily štátu (porov. heslo armáda napríklad v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 2003), lenže oficiálny názov armády na Slovensku, ako sa v liste konštatuje, už nie je Armáda Slovenskej republiky (v skratke ASR), ale Ozbrojené sily Slovenskej republiky (v skratke OS SR). Matej Považaj ------- **strana 369** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského ======================================================== jazyka (24) ============ doména -ny domén ž. (fr.) 1. hlavná, rozhodujúca oblasť al. hlavný odbor pôsobnosti, sféra, pole pôsobnosti niekoho: doménou jeho tvorby je poézia; v súčasnosti ženy zastávajú miesta, ktoré boli doménou mužov; Plátno bolo na Slovensku doménou domáckej a remeselnej výroby. Slovensko I. Dejiny; Doménou jej reštaurátorského povolania je tabuľové maliarstvo a plastika gotiky. KN 1996; Je klasický štýl [v behu na lyžiach] čisto nórskou doménou? Pd 2002 2. hist. feudálne panstvo, pozemkový majetok, ovládané územie; syn. domínium: Cudzí kupci sa do ich domény dostali iba na jarmoky. Slovensko I. Dejiny 3. oblasť al. rozšírenie nejakého javu al. vlastnosti, okrsok: teória domén 4. fyz. oblasť rovnakej magnetizácie vo feromagnetiku 5. výpoč. tech. základná adresná jednotka identifikujúca počítač al. sieť počítačov pripojených na internet: internetová doména; národná doména doména prideľovaná počítačom v jednotlivých krajinách, napr. na Slovensku sk; doména prvej, druhej, vyššej, nižšej úrovne; prideľovanie, registrácia nových domén; mať vlastnú doménu; domény sú hierarchicky organizované a sú oddelené bodkou, napr. savba.sk; com je doména označujúca počítače komerčne orientovaných organizácií Inet 2002 doménový -vá -vé príd. 1. fyz. súvisiaci s usporiadaním domén vo feromagnetiku: doménová štruktúra; doménová stena, doménové rozhranie 2. výpoč. tech. súvisiaci s doménou, s adresou na internete: doménové meno; systém doménových adries; doménový správca ------- **strana 370** dominovať -nuje -nujú -nuj! -noval -nujúc -nujúci -novanie nedok. (lat.) 1. (bezpredm.; nad kým, nad čím; v čom; kde) mať prevahu, byť v prevahe, vládnuť s prevahou; syn. prevládať, prevažovať; panovať: dominovať v hre nad súperom; v súťaži dominovala športová technika nad silou; tu dominujú borovicové lesy; v rozhovore dominovali dve témy; na konferencii dominovala tvorivá diskusia; rozum dominuje nad citom; Túžba mať dom dominovala nad všetkým. Urban; V diele rezbára dominujú betlehemy. Pd 1995; V ekonomike postkomunistických krajín dominuje transformácia formou privatizácie. NS 1995 2. (nad čím; čomu) byť nápadný svojou výškou, veľkosťou, svojím vzhľadom a pod. a tým pôsobiť ako markantný znak; syn. vynímať sa, vynikať: nad mestom dominuje hrad; Sitno dominuje celému Hontu; na jej tvári dominovali veľké čierne oči; Nábytok bol tu všelijaký, dominoval barokový stolík s mosadznými kľúčikmi. Šikula doping -gu m. (angl.) 1. nedovolené užívanie niektorých chemických látok (drog) na (dočasné) zvýšenie výkonnosti v športe, dopovanie: krvný doping; nájsť v krvi stopy po dopingu; boj proti dopingu; trest, zákaz činnosti za doping; odborník na doping; pri dokázaní dopingu je športovec vylúčený zo súťaže 2. (dovolené i nedovolené) povzbudzujúce prostriedky (drogy) podávané al. užívané na (dočasné) zvýšenie duševnej al. telesnej činnosti: káva je pre mnohých ranným dopingom; nedovolený, zakázaný, anabolický doping; užiť doping; medzi najpoužívanejší doping patria anabolické steroidy NO 2004; Futbalista tvrdí, že sa doping dostal do jeho tela počas liečby. Inet 2004; pren. morálny, psychický doping; výhra nad majstrom sveta bola preňho dopingom; Tesne pred štartom som ju [manželku] očami našiel v hľadisku. Bol to ten najlepší doping. Sme 2002; Nový prírastok do zbierky je pre Múzeum A. Warhola obrovským dopingom. Sme 2001 dopingový -vá -vé príd. súvisiaci s dopingom, s dopovaním; zaoberajúci sa dopingom: dopingové prostriedky; dopingový test, dopingová skúška, kontrola skúška, kontrola na zistenie požitia nedovolených povzbudzujúcich látok u  športovcov; pozitívny dopingový nález, prípad; dopingová aféra; dopingové predpisy; dopingový komisár; dopingová komisia ------- **strana 371** dopovať -puje -pujú -puj! -poval -pujúc -pujúci -povaný -povanie nedok. (angl.) 1. (bezpredm.) užívať nedovolené povzbudzujúce prostriedky na (dočasné) zvýšenie športového výkonu: pretekár bol diskvalifikovaný, lebo dopoval; nikdy vedome nedopoval; debatovalo sa o tom, koľko vrcholových športovcov dopuje; dopujúci športovci; nepovolené dopovanie; V našom športe je zbytočné dopovať, pretože nerozhoduje hrubá sila, ale cit pre vodu. VN – Korzár 2002 2. (koho, čo čím) dávať (dovolené i nedovolené) prostriedky ovplyvňujúce duševnú al. telesnú činnosť, výkonnosť a pod.: dopovať športovca anabolikami; zákaz dopovania zvierat; lekári ho dopovali sedatívami Pc 1999; pren. dodávať niekomu chuť do nejakej činnosti, povzbudzovať: dopoval ich svojím humorom; Keď naše mužstvo hrá doma, dopuje ho hlasivkami fantastické publikum. VN – Korzár 2001; dok. nadopovať dopovať sa -puje sa -pujú sa -puj sa! -poval sa -pujúc sa -pujúci sa -povanie sa nedok. (angl.) hovor. (čím) prijímať, užívať (dovolené) povzbudzujúce prostriedky, lieky a pod. na zvýšenie duševnej al. telesnej činnosti a pod.: dopovať sa kávou, vitamínmi, alkoholom; Trošku u nás šarapatí chrípka, dopujeme sa tradične kyslou kapustou. Sme 1997; Je rozumnejšie jesť potraviny, ktoré nás robia výkonnejšími, ako sa dopovať liekmi. Sme 2001; dok. nadopovať sa dostatočne prísl. v dostačujúcej miere; syn. dosť, dostačujúco: dostatočne skúsený, známy odborník; dostatočne presvedčivý fakt; dostatočne dlhý čas; dostatočne účinné opatrenia; dostatočne objasniť problém; dostatočne sa najesť, obliecť; povedal to dostatočne jasne; nebol dostatočne pripravený na skúšku dostatočnosť -ti ž. vlastnosť, stav toho, čo je dostatočné, dostačujúce, také, ako je potrebné; dostatočná miera, dostatok niečoho: dostatočnosť dôvodov, zdrojov; dostatočnosť krokov vlády; otázka dostatočnosti ochrany (pokožky) pred slnkom; potravinová, energetická dostatočnosť krajiny; výživová dostatočnosť obyvateľstva ------- **strana 372** dostatočný1 -ná -né príd. vyhovujúci z hľadiska požiadaviek, kvality, kvantity a pod.; syn. dostačujúci, postačujúci: dostatočný dôkaz, dôvod; dostatočná podpora, ponuka, záruka; dostatočné množstvo; dostatočné zásoby, vedomosti; v dostatočnom predstihu; v dostatočnej miere, vzdialenosti; dať deťom dostatočnú výživu; venovať niečomu dostatočnú pozornosť; získať dostatočný počet hlasov; príprava nebola dostatočná dostatočný2 neskl. m., dostatočná -nej pl. N -né ž. štvrtý stupeň prospechu v školskej klasifikácii, štvorka: výsledok hodnotenia: dostatočný; mať na vysvedčení dve dostatočné dostupne prísl. dostupným, zrozumiteľným spôsobom; syn. prístupne: dostupne podať, rozprávať, vysvetliť niečo dostupnosť -ti ž. vlastnosť, stav toho, čo je dobre, ľahko prístupné; zabezpečenie al. možnosť (dobrého) prístupu k niečomu al. (ľahkého) získania niečoho: dostupnosť horského štítu, terénu; dostupnosť knihy, literatúry, informácií; dostupnosť bytov, úverov; dostupnosť zdravotnej starostlivosti, sociálnych služieb pre všetkých občanov; dostupnosť zahraničných liekov; dostupnosť materiálov, polotovarov; potravinová dostupnosť, dostupnosť potravín; cenová dostupnosť stravovania; dostupnosť energetických zdrojov; je ohrozená dopravná dostupnosť obcí tlač; Výhodou cesnaku je jeho dostupnosť po celý rok. Pd 1995 dostupný -ná -né 2. st. -nejší príd. 1. ku ktorému al. do ktorého je dobrý, ľahký prístup; ktorý sa dá dosiahnuť; syn. prístupný; op. nedostupný, neprístupný: ťažko dostupný terén, štít; menej dostupné oblasti; dobre dostupná horská chata; dostupná výška, hĺbka; hrad je dostupný z južnej strany 2. (o človeku) ku ktorému sa dá (ľudsky) priblížiť; ktorý nechá na seba vplývať; ktorý má pochopenie pre niekoho, niečo; syn. prístupný, otvorený; op. neprístupný, uzavretý: dostupný človek; byť dostupný citom 3. ktorý možno ľahko získať, dosiahnuť, ku ktorému sa možno dostať; syn. prístupný: dostupná literatúra; dostupné pramene, zdroje; ťažko dostupná kniha; bežne dostupné údaje, prostriedky; podľa dostupných in- ------- **strana 373** formácií; urobiť si ozdobu z dostupného materiálu; sľubovať dostupnejšie štúdium; úvery by mali byť dostupnejšie 4. ktorý je ľahko pochopiteľný, zrozumiteľný; syn. prístupný: dostupný štýl knihy; dostupný výklad; vysvetliť niečo dostupným spôsobom; byť dostupný zmyslovému vnímaniu 5. ktorý je (finančne) prijateľný, vyhovujúci; syn. prístupný, primeraný: cenovo dostupný tovar; chutné jedlá za dostupné ceny Magdaléna Petrufová Zoznam použitých skratiek: Inet – internet, KN – Katolícke noviny, NO – Národná obroda, NS – Nové slovo, Pc – Práca, Pd – Pravda, VN – Korzár – Východoslovenské noviny – Korzár ------- **strana 374** Obsah 38. ročníka ================= ČERTÍKOVÁ, H.: K vnútornej jazykovej poradni Slovenského rozhlasu 21 HORÁK, G.: Prirovnania v novelách Mila Urbana 17 HORECKÝ, J.: Predpona roz- v onomaziologickej štruktúre slovenčiny 265 KAČALA, J.: Martin Hattala – významný znalec a kodifikátor spisovnej slovenčiny v polovici 19. storočia 3 KAČALA, J.: Potrebujeme v slovenčine vzor kuli? 73 KAČALA, J.: Škrupuľa – škrupuľovať 329 KOPECKÝ, P. – LANČARIČ, D.: Synchrónny a diachrónny prístup k ekvivalentácii vybraných francúzskych a slovenských politologických a právnických termínov 268 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (VII.). Polemiky a kritiky v bernolákovskom období 11 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (VIII.). Polemiky a kritiky v štúrovskom období 65 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (IX.). Reformné obdobie 137 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (X.). Matičné obdobie 193 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (XI.). Martinské obdobie 257 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (XII.). Medzivojnové obdobie 321 KRÁĽ, Á.: Je ešte potrebná starostlivosť o kultúru reči? 129 MAJTÁN, M.: Názvy obcí Čechy a Moravce na Slovensku 86 MAKAROVÁ, V.: Tlmočenie cudzích slov 333 MASÁR. I.: Pohľadnica ako špecifický komunikát 150 MLACEK, J.: O niektorých termínoch a ďalších pomenovaniach z oblasti novinárstva 200 PITTICH, E.: Súpis termínov z astronómie (pokračovanie) 212 UHLÍKOVÁ, K.: Čet – chaos alebo osobitný štýl 143 DISKUSIE ======== HORECKÝ, J.: Bázeň Božia 340 KOČIŠ, F.: Slovesá zadýchať, zadýchať sa, zadychčať sa v staršom i novšom slovníkovom spracovaní 336 ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Ktože to tu straší, čože to tu máta? (1, 2). M. S m a t a n a 158, 226 Jedna druhej riekla, keď koláče piekla. I. F e l i x o v á 91 Spôsoby úpravy jedál varením podľa J. Babilona. A. O s a d s k á 26 V starobylej nedanovskej kuchyni I. M a s á r 276 Zo zemplínskej kuchyne. M. C h o c h o l 342 ------- **strana 375** ROZLIČNOSTI =========== Druhá šanca. J. H o r e c k ý 106 Mol či mól? K. K á l m á n o v á 29 Multikino a multiplex. J. H o r e c k ý 287 Rehoľa – rád. J. H o r e c k ý 169 Slová s koreňom -nik. J. H o r e c k ý 351 Slová úrad a kancelária. J. H o r e c k ý 232 Systém – systémový, nie systemický/systémický. J. K a č a l a 286 Taká lahodná čokoláda. Ľ. R e n d á r 107 SPRÁVY A POSUDKY ================ „Pamäti“ a pamäti. I. M a s á r 34 25. ročník Letnej školy prekladu. B. H o l i č o v á – N. J a n o č k o v á 113 26. ročník Letnej školy prekladu v Budmericiach. J. L e v i c k á 356 Ako možno vidieť svet ušami. J. H o r e c k ý 365 Ďalšie pokračovanie anatomických názvov. F. Š i m o n – K. S c h m i d t o v á – M. K o č i š o v á 177 Docent Ladislav Bartko sedemdesiatročný. Š. L i p t á k 234 Hlboké poznanie z pera Antona Habovštiaka. J. K a č a l a 236 Ján Stanislav a kultúra slova. J. H o r e c k ý 353 Krásna a múdra knižka pre mládež. I. M a s á r 295 Nedôstojný preklad dokumentu Pápežskej biblickej komisie. Interpretácia Biblie v Cirkvi. F. K o č i š 38 Nová slovenská štylistika. J. M l a c e k 300 Nová vysokoškolská učebnica slovenskej lexikológie. J. K a č a l a 291 Nové lexikografické dielo. M. P l a t k o v á 242 Pekná monografia s chybičkami krásy. I. M a s á r 174 Počítačová podpora prekladu. A. H á j i k o v á 31 Pozoruhodný výber z publicistiky literárneho vedca. I. M a s á r 240 Slovensko-český a česko-slovenský slovník na cesty. S. O n d r e j o v i č 297 Sympatická zdravotnoosvetová brožúrka. I. M a s á r 362 Uzavrela sa životná púť prof. PhDr. Jozefa Jacka, CSc. M. I m r i c h o v á 288 Významné životné jubileum PhDr. Milana Majtána, DrSc. M. P o v a ž a j 171 Vyznanie lásky rodisku. I. M a s á r 308 Zborník prác z dejín lekárskej terminológie. M. B u j a l k o v á 183 Zo života Vojvodiny. (Pri jubileu slovakistky Márie Myjavcovej). M. P i s á r č i k o v á 110 Životné jubileum profesora Jána Findru. J. K r š k o 108 Životné jubileum Tatiany Lalikovej. M. M a j t á n 355 SPYTOVALI STE SA ================ Koskyňa alebo kosáčka? I. V a n č o v á 313 Otlak, otlačok a odtlačok. M. P o v a ž a j 244 ------- **strana 376** Ozbrojené sily Slovenskej republiky. M. P o v a ž a j 368 Pracovnoprávne úkony či pracovno-právne úkony? M. P o v a ž a j 120 Sonar alebo sonár? I. V a n č o v á 42 Triasť sa na darčeky? Ľ. R e n d á r 43 Vetroopelivé rastliny? I. V a n č o v á 186 Viacejčatá alebo viacerčatá? S. D u c h k o v á 312 Vreckový počítač a kufríkový počítač. J. H o r e c k ý 119 Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (45, 46, 47). S. D u c h k o v á 44, 121, 245 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (19). Ľ. B a l á ž o v á 47 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (20). M. Z a m b o r o v á 124 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (21). B. H o l i č o v á 188 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (22). A. Š e b e s t o v á 248 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (23). E. P o r u b s k á 314 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (24). M. P e t r u f o v á 369 Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== André – Andrého. M. P o v a ž a j 255 Cui bono? I. M a s á r 256 Dni bláznivých cien začali? M. P o v a ž a j 62 Hillary – Hillarin. A. P u s k e i l e r o v á 319 Hostia. J. H o r e c k ý 55 Jeden nový bohemizmus. J. K a č a l a 61 Kompetenčák? I. M a s á r 60 Kráčajme vlastnou terminologickou cestou. I. M a s á r 56 O pôvode názvu jedla štiarc. E. R í s o v á 320 O slovách bavič a zabávač. M. P o v a ž a j 58 Oveľa, nie ďaleko. I. M a s á r 59 Tichý spoločník. J. K a č a l a 56 Výroba – spotreba. J. H o r e c k ý 128 Zručný a zručnosť. J. K a č a l a 192 Zvýšiť dôchodok, nie navýšiť. E. R í s o v á 57 Index 38. ročníka. S. M i s l o v i č o v á 377 Informácie autorom 63 Obsah 38. ročníka 374 ------- **strana 377** Index 38. ročníka ================= Kurzívou sú vytlačené tie slová, spojenia slov, väzby a pod., ktoré sa podrobnejšie rozoberajú z pravopisnej, výslovnostnej, gramatickej, štylistickej a významovej stránky. abbé, skloňovanie 79 Adrastea, význam pomenovania 212 advokát, význam a používanie 273 achondrit, význam termínu 212 achromatický okulár, význam termínu 212 alžbetínka 170 André, skloňovanie 255 annus fictus, význam termínu 212 antiamerický, a. postoj, význam a používanie 47 antiameričan, význam a používanie 47 antiamerikanizmus, európsky a., význam a používanie 47 – 48 antiblokovací, a. brzdový systém, význam a používanie 48 antidepresívne, pôsobiť a., význam a používanie 48 antidepresívny, a. účinok, a-a liečba, a-e lieky, význam a používanie 48 antidepresívum, užívať a-a, význam a používanie 48 antidiskriminácia, princíp a-e, zákon o a-i, význam a používanie 48 antidiskriminačný, a. zákon, význam a používanie 48 antidrogový, a. program, a-á látka, význam a používanie 48 antieuropeizmus, význam a používanie 49 antieurópsky, a. extrémista, a-a nálada, význam a používanie 49 antifutbal, predvádzať a., význam a používanie 49 antiglobalista, útok a-ov, význam a používanie 49 antiglobalistický, a-é hnutie, význam a používanie 49 antiglobalizačný, a. protest, význam a používanie 49 antiglobalizmus, pouličný a., význam a používanie 49 antihistaminikum, podávať a-á, význam a používanie 50 antihumanistický, a-á literatúra, a-é konanie, význam a používanie 50 antihumanizmus, význam a používanie 50 antihumánnosť, a. režimu, význam a používanie 50 antihumánny, a-e správanie, význam a používanie 50 antiimigračne, a. zameraná strana, význam a používanie 50 antiimigračný, a. populista, význam a používanie 50 antiinflačne, pôsobiť a., význam a používanie 50 antiinflačný, a. program, význam a používanie 51 antikampaň, význam a používanie 51 antikorupčný, a-é opatrenie, význam a používanie 51 antimalarický, a. účinok, význam a používanie 51 antimalarikum, význam a používanie 51 antimonopolný, a-á politika, význam a používanie 51 antioxidačný, a. krém, význam a používanie 51 antioxidant, význam a používanie 51 antiperspiračný, a. prípravok, význam a používanie 52 antiperspirant, význam a používanie 52 antiradar, význam a používanie 52 antiradarový, a. systém, význam a používanie 52 antirasista, význam a používanie 52 antirasistický, a. míting, význam a používanie 52 antirasizmus, význam a používanie 52 antireforma, význam a používanie 52 – 53 antireformne, význam a používanie 53 antireformný, a. krok, význam a používanie 53 antireklama, význam a používanie 53 antireklamný, a. softvér, význam a používanie 53 antistresový, a. faktor, význam a používanie 53 ------- **strana 378** antisystémový, a-é správanie, význam a používanie 53 antiteroristický, a-á koalícia, význam a používanie 53 – 54 antivírus, inštalovať a., význam a používanie 54 antivírusový, a. softvér, význam a používanie 54 armáda, význam a používanie 368 astenosféra, význam termínu 212 asterizma, význam termínu 212 astroblém, význam termínu 212 astronomický rok, význam termínu 212 atašé 80 ataxit, význam termínu 212 Atlas, význam pomenovania 212 axtinkcia, význam termínu 215 BAJZA, Jozef, Ignác, život a dielo 15 Barringerov kráter, význam pomenovania 213 BARSKA, Ewa – OLOGOWSKI, Marek: Najvýznamnejšie osobnosti v dejinách ľudstva, recenzia 295 – 296 BARTEK, Henrich, život a dielo 328 BARTKO, Ladislav, medailón pri príležitosti životného jubilea 234 – 235 barycentrum, význam termínu 213 bavič, význam a používanie 58 – 59 Belinda, význam pomenovania 213 benediktín 170 Besselov rok, význam termínu 213 Bianka, Bianca, význam pomenovania 213 blesk 209 blízkozemský, b. asteroid, b. objekt, význam termínov 213, 221 brať sa, význam a používanie 317 – 318 brať, význam a používanie 314 – 317 BRTÁŇ, Rudo: Živé roky. Spomienky – 1. časť, recenzia 34 – 37 brucháč, význam a používanie 61 CAMBEL, Samuel, život a dielo 262 – 263 cD galaxia, význam termínu 213 centrum hmotnosti, význam termínu 213 cesta, význam a používanie 248 – 250 cestár, význam a používanie 250 cestárčina, význam a používanie 250 cestárčiť, význam a používanie 250 cestárka, význam a používanie 250 cestársky, význam a používanie 250 cestárstvo, význam a používanie 250 cestička, význam a používanie 250 cestmajster, význam a používanie 250 cestmajsterka, význam a používanie 250 cestmajsterský, význam a používanie 251 cestmajstrová, význam a používanie 251 cestmajstrovstvo, význam a používanie 251 cestné, význam a používanie 251 cestný, význam a používanie 251 cestopis, význam a používanie 251 cestopisec, význam a používanie 251 cestopisný, význam a používanie 251 cestou, význam a používanie 252 cestovať, význam a používanie 252 cestovateľ, význam a používanie 252 cestovateľka, význam a používanie 252 cestovateľský, význam a používanie 252 cestovateľstvo, význam a používanie 252 cestovné, význam a používanie 253 cestovný, význam a používanie 253 cestujúci, cestujúca, význam a používanie 253 cui bono, význam a používanie 256 čapík, význam termínu 213 Čechy, pôvod názvu 86 – 90 červená planéta, význam termínu 214 Červený trojuholník, význam pomenovania 214 čierna hmota, význam termínu 214 čistiaci, č. čaj, č-a kazeta, význam a používanie 124 čistiareň, chemická č., význam a používanie 124 čistiarenský, č. kal, význam a používanie 124 čistič, č. topánok, č. striebra, význam a používanie 124 – 125 čistička, význam a používanie 125 čistiteľnosť, význam a používanie 125 – 126 čistiteľný, č. materiál, význam a používanie 126 čistka, obdobie č-iek, význam a používanie 126 čisto, význam a používanie 126 – 127 čistotne, význam a používanie 127 čistotnica, význam a používanie 127 čistotník, význam a používanie 127 ------- **strana 379** ČIŽMÁROVÁ, M. – KUNDRÁT, J.: Ukrajinsko-slovenský slovník pre základné a  stredné školy, recenzia 242 – 243 ďaleko, význam a používanie 59 – 60 Dallov-Kirkhamov ďalekohľad, význam pomenovania 214 DAMBORSKÝ, Ján, život a dielo 328 dandy 83 dejiny jazyka: Martin Hattala – významný znalec a kodifikátor spisovnej slovenčiny 3 – 10; spôsoby úpravy jedál podľa J. Babilona 26 – 28; z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny 11 – 16; 65 – 73; 137 – 143; 193 – 200; 257 – 265; 321 – 329 denné videnie, význam termínu 214 denník 205 Desdemona, význam pomenovania 214 Despína, Despina, význam pomenovania 214 dialektológia: názvy strašidiel v slovenských nárečiach 158 – 168; 226 – 231; názvy súvisiace s pečením koláčov v slovenských nárečiach 91 – 105; o starobylej nedanovskej kuchyni 276 – 285; zo zemplínskej kuchyne 342 – 350 dies reductus, význam termínu 214 dlhoperiodická časť nutácie, význam termínu 214 dobíjací, d. akumulátor, d-ie čipové karty, význam a používanie 188 dobíjač, sieťový d., význam a používanie 188 dobíjačka, d. na batériu, význam a používanie 188 dobíjať, význam a používanie 188 – 189 dobiť sa, význam a používanie 189 dobiť, význam a používanie 189 dobitosť, význam a používanie 190 dobitý, d. akumulátor, d-á obeť, význam a používanie 190 dobovo, d. determinovaný, význam a používanie 190 dobovosť, d. interpretácie, význam a používanie 190 dobový, d-á technika, význam a používanie 191 doména, význam a používanie 369 doménový, význam a používanie 369 dominikán 170 dominovať, význam a používanie 370 doping, význam a používanie 370 dopingový, význam a používanie 370 dopovať sa, význam a používanie 371 dopovať, význam a používanie 371 dostatočne, význam a používanie 371 dostatočnosť, význam a používanie 371 – 372 dostatočný, význam a používanie 372 dostupne, význam a používanie 372 dostupnosť, význam a používanie 372 dostupný, význam a používanie 372 – 373 25. ročník Letnej školy prekladu, správa z odborného seminára 113 – 118 26. ročník Letnej školy prekladu, správa z odborného seminára 356 – 362 dvojdenník 208 dvojkariérový, d. typ manželstva, d-á rodina, d-é partnerstvo, význam a používanie 44 – 45 dvojstĺpec 208 efendi 83 Európska agentúra pre vesmír, ESA, význam pomenovania 214 extrasolárna planéta, význam termínu 215 FEIFIČOVÁ, M. – NĚMEC, V.: Slovensko‑český a česko-slovenský slovník na cesty, recenzia 297 – 299 feruľa 331 FINDRA, Ján, medailón pri príležitosti životného jubilea 108 – 109 FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny, recenzia 300 – 307 formulovať 331 foveálne videnie, význam termínu 215 františkán 170 GÁFRIK, Michal: Proti noci, recenzia 240 – 242 galaktický, g. disk, g-á koróna, g-é halo, význam termínov 215 Galatea, význam pomenovania 215 gregoriánsky rok, význam termínu 215 grizly, skloňovanie 79 HABOVŠTIAK, Anton: Túžba po poznaní, recenzia 236 – 239 ------- **strana 380** halová hviezda, význam termínu 215 HAMULJAK, Martin, život a dielo 15 Hartmanov test, význam termínu 215 HATTALA, Martin, život a dielo 3 – 10; 141 – 142 Hawkingov efekt, význam termínu 215 Helena, Helene, význam pomenovania 216 Hillary, skloňovanie 319 hliníkovanie zrkadla, význam termínu 216 HOLOMÁŇOVÁ, A. – BRUCKNEROVÁ, I.: Anatomické názvy. III., recenzia 177 – 182 HORSKÝ, Štefan: Dívaj sa ušami, recenzia 365 – 367 hosť, skloňovanie 55 Hubblov vesmírny ďalekohľad, význam pomenovania 216 chaotický, ch. pohyb, ch-á dráha, ch-á rotácia, význam termínov 216 chondrula, význam termínu 216 chýbajúca hmota, význam termínu 216 infračervený zdroj, význam termínu 217 inkubátor, podnikateľský i., význam a používanie 245 internacionál, význam a používanie 271 Interpretácia Biblie v Cirkvi, recenzia zborníka 38 – 41 interstelárny, i-a extinkcia, i-e sčervenanie, význam termínov 216, 220 invariantná rovina, význam termínu 217 iregulárny mesiac, význam termínu 217 JACKO, Jozef, nekrológ 288 – 291 jazyková kultúra: jazyk četu 143 – 150; jazyk textov na pohľadniciach 150 – 157; o vnútornej jazykovej poradni Slovenského rozhlasu 21 – 25; starostlivosť o jazykovú kultúru v súčasnosti 129 – 137; tlmočenie cudzích slov 333 – 335 jednokariérový, j-é manželstvo, význam a používanie 45 jezuita 170 Jodrell Bank, význam pomenovania 217 Júlia, Juliet, význam pomenovania 217 juliánsky rok, význam termínu 217 kalendárny rok, význam termínu 217, 221 Kaliban, Caliban, význam pomenovania 213, 217 KALISKÝ, Teodor: Ľupča horí, kravy von a voz z jarku, recenzia 308 – 311 kancelária, advokátska k., cestovná k., význam a používanie 232 – 233 kapitála, kapitálka, význam a používanie 206 Kapteynova hviezda, význam pomenovania 217 kapucínka 170 kataklizmická premenná hviezda, význam termínu 217 Katalóg Henryho Drapera, Henry Draper Cataloque, HD, význam pomenovania 215, 216, 217 Keckov ďalekohľad, význam pomenovania 217 Kerrova metrika, význam termínu 218 kivi 83 Kleinmannov-Lowov objekt, význam pomenovania 218 Kleinmannova-Lowova hmlovina, význam pomenovania 218 KOLLÁR, Ján, život a dielo 71 kométa, k. SOHO, k. SMM, k. SOLWIN, význam pomenovaní 218 kometárny uzol, význam termínu 218 kompetenčný, k. zákon, význam a používanie 60 – 61 Kordélia, Cordelia, význam pomenovania 213, 218 kosáčka, význam a používane 313 kozmický, k. rok, k-é lúče, k-é žiarenie, význam termínov 218 kozmografia, význam termínu 218 krátkoperiodická časť nutácie, význam termínu 219 Kressida, Cressida, význam pomenovania 213, 218 Kreutzova skupina komét, význam pomenovania 219 kuli, skloňovanie 73 – 85 kurzíva, kurzívka, význam a používanie 206 kvázipravý jarný bod, význam termínu 219 LALIKOVÁ, Tatiana, medailón pri príležitosti životného jubilea 355 – 356 Ľapunovov charakteristický exponent, význam termínu 219 ------- **strana 381** Larissa, význam pomenovania 219 levanduľa 331 litosféra, význam termínu 219 Lowellovo observatórium, význam pomenovania 219 lunárny rok, význam termínu 219, 220 lunisolárny rok, význam termínu 219, 225 Lysitea, Lysithea, význam pomenovania 219 magnetoid, význam termínu 219 MAJTÁN, Milan, medailón pri príležitosti životného jubilea 171 – 174 Manicouagan, význam pomenovania 220 manžeta 209 maskon, význam termínu 220 Mayallov objekt, význam pomenovania 220 medzihviezdny, m-a extinkcia, m-e sčervenanie, význam termínov 220, 216 medziplanetárna scintilácia, význam termínu 220 mesačný rok, význam termínu 219, 220 meteorit Lost City, význam pomenovania 220 Metis, význam pomenovania 220 milosrdný 170 Mliečna cesta, význam pomenovania 220 mol, význam, používanie a pravopis 29 – 30 molekulárny mrak, význam termínu 220 Moravce, pôvod názvu 86 – 90 morfológia: skloňovací typ kuli 73 – 85 MOYZES, Štefan, život a dielo 198 MRÁZ, Fraňo, život a dielo 198 – 199 mufti 83 multikára 287 multikino, význam a používanie 287 multikultúrny 287 multilaterálny 287 multimilionár 287 multinacionálny 287 multiplex, význam a používanie 287 MYJAVCOVÁ, Mária, medailón pri príležitosti životného jubilea 110 – 112 nacionál, význam a používanie 270 – 271 nadobria galaxia, význam termínu 220 nadopovať sa, význam a používanie 371 Najáda, Naiad, význam pomenovania 221 Národná letecká a vesmírna agentúra, NASA, význam pomenovania 221 Národný kalendár, recenzia 110 – 112 navýšiť, význam a používanie 57 – 58 nedeľník 206 nenovinársky, n. prejav, význam a používanie 204, 207 neobyčajná galaxia, význam termínu 221 nepriamy pohyb, význam termínu 221 nesystémový, význam a používanie 286 normálna galaxia, význam termínu 221 novinár, význam a používanie 204 novinársky, n. štýl, význam a používanie 200 – 211 novinárstvo, význam a používanie 200 – 211 novinoveda 204 novinovedec 204 nutácia, n. v dĺžke, n. v šírke, význam termínov 221 občan, význam a používanie 270 občiansky rok, význam termínu 217, 221 Observatórium Mauna Kea, Mauna Kea Observatory, význam pomenovania 220, 221 odtlačok, o. pečiatky, o-y prstov, význam a používanie 244 Ofélia, Ophelia, význam pomenovania 222 oktahedrit, význam termínu 222 onomastika: názvy obcí Čechy a Moravce na Slovensku 86 – 90 OSVALD, František Richard, život a dielo 264 otlačok, význam a používanie 244 otlak, význam a používanie 244 oveľa, význam a používanie 59 – 60 ozbrojené sily, O. s. Slovenskej republiky, význam a pravopis 368 Pallasit, význam pomenovania 222 Pan, význam pomenovania 222 Pandora, význam pomenovania 222 penále 80 periférne videnie, význam termínu 222, 224 perovka 206, 208 piarista 170 plynovo-hviezdny disk, význam termínu 222 plynovo-prachový mrak, význam termínu 222 plynový mrak, význam termínu 222 počítač, kufríkový p., vreckový p., osobný p., prenosný p., význam a používanie 119 – 120 ------- **strana 382** Počítačová podpora prekladu, správa z odborného seminára 31 – 34 podčiarnik, význam a používanie 210 poludník 206 pony 83 Portia, význam pomenovania 222 pracovno-právny, p. úkon, význam a používanie 120 pracovnoprávny, p. predpis, význam a používanie 120 prachový mrak, význam termínu 222 právny zástupca, p. z. na občianskoprávnom a odvolacom konaní, význam a používanie 273 pravopis: mol/mól 29 – 30; sonar/sonár 42 – 43; pracovno-právny/pracovnoprávny 120; škrupuľovať 329 – 333; ozbrojené sily/Ozbrojené sily Slovenskej republiky 368; pravý jarný bod, význam termínu 222 predskakovať, p. zahraničnú kapelu, význam a používanie 122 – 123 predskokan, úloha p-a, význam a používanie 123 priamy pohyb, význam termínu 222 prienik, význam a používanie 352 prirovnania: p. v novelách Mila Urbana 17 – 21 Príručka pre astmatikov, recenzia 362 – 365 prislnečné teleso, význam termínu 223 prislnečník, význam termínu 223, 224 Prometeus, Prometheus, význam pomenovania 223 Prosperto, význam pomenovania 223 Proteus, význam pomenovania 223 publicistický, význam a používanie 200 – 211 publicistika, význam a používanie 200 – 211 Puck, význam pomenovania 223 rád, význam a používanie 169 – 170 RADLINSKÝ, Andrej, život a dielo 142 rámcovka 206 Ramsdenov dynameter, význam pomenovania 223 Ramsdenov okulár, význam pomenovania 223 ranník 205 raný vesmír, význam termínu 223 rázcestie 267 rázštep 267 recenzie: BARSKA, Ewa – OLOGOWSKI, Marek: Najvýznamnejšie osobnosti v dejinách ľudstva 295 – 296; BRTÁŇ, Rudo: Živé roky. Spomienky – 1. časť 34 – 37; ČIŽMÁROVÁ, M. – KUNDRÁT, J.: Ukrajinsko-slovenský slovník pre základné a stredné školy 242 – 243; FEIFIČOVÁ, M. – NĚMEC, V.: Slovensko-český a česko-slovenský slovník na cesty 297 – 299; FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny 300 – 307; GÁFRIK, Michal: Proti noci 240 – 242; HABOVŠTIAK, Anton: Túžba po poznaní 236 – 239; HOLOMÁŇOVÁ, A. – BRUCKNEROVÁ, I.: Anatomické názvy. III. 177 – 182, HORSKÝ, Štefan: Dívaj sa ušami 365 – 367; Interpretácia Biblie v Cirkvi 38 – 41; KALISKÝ, Teodor: Ľupča horí, kravy von a voz z jarku 308 – 311; Príručka pre astmatikov 362 – 365; RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Základy slovenskej lexikológie, 291 – 294; ŠIMON, František: Terminologia medicinae antique. Beiträge zur Geschichte der medizinischen Terminologie 183 – 185; UHLÁR, Vlado – MÚČKA, Peter: Veľké Bielice – história a súčasnosť 174 – 177 regulárny mesiac, význam termínu 223 rehoľa, význam a používanie 169 – 170 rehoľníčka, význam a používanie 169 – 170 rehoľník, význam a používanie 169 – 170 rehoľný, význam a používanie 169 – 170 republika, význam a používanie 271 RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Základy slovenskej lexikológie, recenzia 291 – 294 rodinný, r. film, r. podnik, r-á komédia, r-á farma, r-é balenie, význam a používanie 45 – 46 Rozalinda, Rosalind, význam pomenovania 223 rozbor literárneho diela: prirovnania v novelách Mila Urbana 17 – 21 rozhodnutie 266 rozjazda, význam a používanie 267 rozkaz 266 rozkolísanosť 266 rozkrok 266 rozloha 267 ------- **strana 383** rozložitý 267 rozmanitosť 266 roznáška 266 rozpad 266 rozplavba, význam a používanie 267 rozuzlenie 266 rozzúrenosť 266 salezián 170 Sebotos, význam pomenovania 223 sklon ekliptiky, význam termínu 223 Solar Heliospheric Observatory, SOHO, význam pomenovania 224 Solar Maximum Mission, SMM, význam pomenovania 224 SOLWIN, význam pomenovania 224 sonar, význam, používanie a pravopis 42 – 43 spoločník, tichý s., význam a používanie 56 spotreba, význam a používanie 128 spotrebný, s. úver, význam a používanie 128 správa, význam a používanie 206 správy o podujatiach: 25. ročník Letnej školy prekladu 113 – 118; 26. ročník Letnej školy prekladu v Budmericiach 356 – 362; Počítačová podpora prekladu 31 – 34 STANISLAV, Ján, medailón pri príležitosti nedožitého 100. výročia narodenia 353 – 354 stĺpec, stĺpček, význam a používanie 208, 209 stredný jarný bod, význam termínu 224 Strelcov trpaslík, význam pomenovania 224 striebrenie zrkadla, význam termínu 224 súmrakové videnie, význam termínu 222, 224 sungrazer, význam termínu 223, 224 Sykoras, Sycoras, význam pomenovania 224 systém, význam a používanie 286 – 287 systémový, s. prístup, s-á metóda, s-é myslenie, význam a používanie 286 – 287 ŠAFÁRIK, Pavol, Jozef, život a dielo 72 šanca, druhá š., dať veciam druhú š-u, význam a používanie 106 – 107 ŠIMON, František: Terminologia medicinae antique. Beiträge zur Geschichte der medizinischen Terminologie, recenzia 183 – 185 škrupuľa, robiť š-e, význam a používanie 329 – 333 škrupulant, význam a používanie 329 – 333 škrupuľovať, význam, používanie a pravopis 329 – 333 škrupulózny, význam a používanie 329 – 333 ŠKULTÉTY, Jozef, život a dielo 263 šmirgľovať 330, 332 štát, vlastný š., význam a používanie 270 štátny, š. občan, š. príslušník, význam a používanie 271 štiarc, význam a používanie 320 štíhlosť, š. organizačných štruktúr, význam a používanie 246 – 247 štíhly, š. rozpočet, š-a vláda, š-e procesy, význam a používanie 245 – 246 štvrťročník 208 švindľovať 330, 332 tak, význam a používanie 107 taký, význam a používanie 107 Talassa, Thalassa, význam pomenovania 224, 225 technéciová hviezda, význam termínu 225 terminológia: o niektorých pomenovaniach z oblasti novinárstva 200 – 211; synchrónny a diachrónny prístup k ekvivalentácii vybraných francúzskych a slovenských politologických a právnych termínov 268 – 275 tetovačka, zmývateľná t., urobiť t-u, význam a používanie 46 – 47 tichý, t. spoločník, t. vlastník, význam a používanie 56 tlstý, význam a používanie 61 triasť sa, väzby a používanie 43 Trinkulo, Trinculo, význam pomenovania 225 tropický rok, význam termínu 225 tučniak, význam a používanie 61 TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny, rozbor terminológie v publikácii 200 – 211 tvorenie slov: predpona roz- v onomaziologickej štruktúre slovenčiny 265 – 267; slová s koreňom -nik 351 – 352 tyčinka, význam termínu 225 ------- **strana 384** uctievanie Boha, význam a používanie 340 – 341 UHLÁR, Vlado – MÚČKA, Peter: Veľké Bielice – história a súčasnosť, recenzia 174 – 177 umelý, u. spánok, význam a používanie 247 úrad, obvodný ú., ujať sa ú-u, význam a používanie 232 – 233 URBAN Milo, rozbor literárneho diela 17 – 21 ureilit, význam termínu 225 VÁŽNÝ, Václav, život a dielo 328 – 329 večerník 205 Veľká hmlovina v Orióne, význam pomenovania 225 vetromilný, v-é rastliny, význam a používanie 186 – 187 vetroopelivý, v-é rastliny, význam a používanie 186 – 187 viacerča, význam a používanie 312 – 313 viazaný mesačný rok, význam termínu 225 VIKTORIN, Jozef Karol, život a dielo 199 vincentka 170 virguľa 331 všeobecná nutácia, význam termínu 225 vyhorenie, syndróm v-a, význam a používanie 121 – 122 vyhorieť, vyhoretý človek, význam a používanie 121 východový, v. riadok, význam a používanie 210 výroba, význam a používanie 128 výrobný, v. program, význam a používanie 128 zabávač, význam a používanie 58 – 59 zábavnica 209 začať sa, význam a používanie 62 zadýchať, zadýchať sa, význam a používanie 336 – 340 zadychčať sa, význam a používanie 336 – 340 základná kalendárna jednotka, význam termínu 219, 225 zánik, význam a používanie 351 – 352 zanikať, význam a používanie 351 – 352 zarigľovať 330, 331 zrkadlo 209 zručnosť, štylistická z., význam a používanie 192 zručný, z-á odpoveď, význam a používanie 192 zvýšiť, z. dôchodok, význam a používanie 57 – 58 žurnalistický, význam a používanie 200 – 211 žurnalistika, význam a používanie 200 – 211 Sibyla Mislovičová