.. contents:: `Obsah` **strana 257** Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (XI.) ========================================================= Martinské obdobie ================= RUDOLF KRAJČOVIČ Martinským obdobím sa v dejinách spisovnej slovenčiny nazýva obdobie od zániku Matice slovenskej v roku 1875 po rok 1918, keď vznikla bývalá Česko-slovenská republika. Nazvané je podľa mesta Turčiansky Svätý Martin, v ktorom po zániku Matice slovenskej sa sústredila činnosť viacerých spolkov, redakcií a osobností s úsilím zachovať a ďalej kultivovať spisovnú slovenčinu, zdokonaľovať jej kodifikáciu najmä domácimi jazykovými prostriedkami. Niekedy sa martinské obdobie spája s matičným obdobím hlavne preto, lebo matičné obdobie poznačené národno-kultúrnou činnosťou Matice slovenskej sa javí ako základňa kryštalizácie normatívnych zásad spisovnej slovenčiny, ktorá v nadchádzajúcom martinskom období pokračovala. V našich úvahách martinskému obdobiu osobitnú pozornosť venujeme najmä preto, že ho charakterizovali viaceré skutočnosti, ktoré pozitívne ovplyvnili kultúrno-spoločenský život i vedomostnú úroveň nášho národa. Jednou z nich, ako sme už naznačili, bolo pokračovanie kryštalizácie normatívnych pravidiel spisovnej slovenčiny, inou rovnako dôležitou bola skutočnosť, že okrem martinského centra pestovania a kultivovania spisovnej slovenčiny vznikali aj ďalšie podobné centrá. Z nich osobitný význam malo kultúrno-spoločenské centrum v Trnave a v Pešti, o ktorých sa podrobnejšie zmienime ďalej. V súvislosti s činnosťou týchto centier martinské obdobie poznačila ďalšia významná ------- **strana 258** osobitosť. Bola to skutočnosť, že národno-osvetová aktivita tohto obdobia nadobudla širšie rozmery hlavne rozvojom vlastivedných disciplín, prípadne vznikom nových odborov. Prijateľnú úroveň dosiahol výskum slovenského jazyka metódami mladogramatizmu, výskumného smeru, ktorý v európskej jazykovede mal už popredné miesto (viac o ňom ďalej). Okrem jazykovedy rozvoj zaznamenali aj historické vedy, historiografia a archeológia so zameraním na staršie i novšie národné dejiny. V martinskom centre k zdokonaľovaniu a ustaľovaniu noriem spisovnej slovenčiny, jej štýlov prispievali hlavne redakcie časopisov Orol, Živena, Národní hlásnik a ku kultivovaniu jej hovorenej podoby Slovenský spevokol a divadlo v Národnom dome. Osobitnú zásluhu o normatívnu úpravu spisovnej slovenčiny mali Slovenské pohľady pod vedením redaktora a súčasne citlivého apretora i korektora slovenských textov Jozefa Škultétyho (p. časť osobnosti). Podobnú úlohu plnili Národnie noviny, ktoré začali vychádzať v Martine v roku 1870. Boli pokračovaním Pešťbudínskych vedomostí, ktoré boli založené v roku 1861 s cieľom pomáhať memorandovému hnutiu a upozorniť na jeho zámery mocensko-politické centrum v Pešti. V roku 1870 sa ich redakcia presťahovala do Martina, kde začali vychádzať pod názvom Národnie noviny. Ich redaktormi, resp. vydavateľmi boli viaceré významné osobnosti, napríklad J. Francisci, S. Ferienčik, M. Čulen, V. Pauliny-Tóth, A. Pietor a iní. V rokoch 1906 až 1916 redaktorom bol Svetozár Hurban Vajanský (1847 v Hlbokom – 1916 v Martine). S. H. Vajanský sa zaslúžil o rozvoj spisovnej slovenčiny aj ako verejný činiteľ nebojácnymi polemikami, vecnými argumentmi a pod. Od roku 1916 do konca martinského obdobia a istý čas aj v nasledujúcom medzivojnovom období Národnie noviny redigoval J. Škultéty. Hlavnou úlohou Národných novín v martinskom období bolo šíriť národnú osvetu, čeliť maďarizácii a v súvislosti s tým podporovať slovanskú vzájomnosť s orientáciou na slovanské Rusko, čo sa prejavilo prenikaním rusizmov do lexiky slovenských tlačených textov. Rečová prax pestovaná v martinskom období sa v dejinách spisovnej slovenčiny kvalifikuje ako martinský úzus. Trnavské centrum bolo zoskupenie slovenských katolíckych vzdelancov okolo časopisu Literárne listy a almanachu Tovarišstvo. Literárne listy vychádzali v rokoch 1891 až 1908 ako príloha časopisu Kazateľňa. Almanach začal vychádzať pri príležitosti 100. výročia založenia Bernolákov- ------- **strana 259** ského Slowenského učeného Towarišstwa, čo naznačoval aj názov almanachu. Vyšiel v troch zväzkoch v rokoch 1893, 1895 a 1900. Časopis i almanach vydával František Richard Osvald (p. časť osobnosti), ktorý ako redaktor sa pričinil o primeranú úroveň ich jazyka, ale aj článkami o potrebe rešpektovania spisovnej toto trnavské centrum malo nemalý podiel najmä na zdokonaľovaní vedeckého, literárneho, literárnokritického i pastoračného štýlu. Z jazykovedy a literatúry sú pozoruhodné štúdie o bernolákovskom období od J. Kohouta v almanachu Tovarišstvo a príspevky z jazykovedy a onomastiky F. Šujanského. Okrem nich článkami z jazykovedy prispieval aj M. Hojič. Z historiografie v spomenutom časopise a almanachu na seba upozorňujú štúdie historika F. Sasinka a archeológa A. Kmeťa. Úvahami o literatúre a vlastnou literárnou tvorbou prispieval literárny kritik a básnik Tichomir Milkin. Jeho kritika nedostatočného záujmu o tvorbu katolíckych spisovateľov v literárnej vede (išlo o známe Dejiny literatúry z pera J. Vlčka) na istý čas ochladila vzťah medzi centrami v Martine a Trnave. Po úprave Dejin literatúry samým autorom J. Vlčkom sa však napätie zmiernilo. Napokon treba uviesť, že činnosť kultúrno-národného centra v Trnave sa rozšírilo založením Spolku svätého Vojtecha roku 1870. Vydavateľstvo tohto spolku vydávalo v slovenčine kalendáre, časopisy, knihy zväčša náboženského charakteru určené pre širšiu verejnosť. To napomáhalo zdokonaľovanie pastoračného štýlu spisovnej slovenčiny a súčasne umožňovalo dostať sa do styku so spisovnou slovenčinou, spoznávať ju aj v  prostredí pospolitého slovenského ľudu. Centrum v Pešti tvorili niektorí členovia redakcie provládneho periodika Slovenské noviny pod vedením redaktora, jazykovedca, slovenskoľupčianskeho rodáka Samuela Cambela (p. časť osobnosti), vládneho úradníka na ministerskom prezídiu. So zreteľom na protislovenské nežičlivé prostredie a na výrazný vzostup maďarizácie možno povedať, že vplyv tohto centra na súdobú spisovnú kodifikáciu slovenčiny bol pozitívny a vzhľadom na rozkolísanosť vtedajších noriem spisovnej slovenčiny v niektorých tlačiach mal aj stabilizačný charakter. Bola to predovšetkým zásluha S. Cambela, ktorý sa vzdelaný ako jazykovedec držal zásady, že jazyk tlače vrátane novín má byť zrozumiteľný a najmä kultivovaný bez ohľadu na politicko-ideový zámer novín či inej tlače. Inou jeho pozitívnou zásadou, ------- **strana 260** ktorej sa držal hlavne pri tvorbe jazykovedných prác, bolo, že slovenčina a  vôbec slovanské jazyky majú svoj vlastný vývin a že výsledkom tohto vývinu sú ich nárečia. Iste aj tento poznatok bol jedným z dôvodov, že nestál na strane zástancov panslavizmu z obavy, že táto idea môže viesť k násilnému spájaniu slovanských jazykov v prospech jedného jazyka. Pokiaľ ide o princípy jazykovedného bádania, S. Cambel vo svojej práci uplatňoval teoretické i metodické zásady mladogramatizmu. Vcelku vo vedeckom výskume slovenského jazyka S. Cambela pozorovať premyslený postup. Najprv sa venoval praktickým pravopisným otázkam a po kritických úvahách o bernolákovskom a štúrovskom pravopise a neskôr po konzultácii s redaktormi, medzi ktorými nechýbal ani J. Škultéty, upravil, prípadne spresnil niektoré už skôr kodifikované normy. Išlo najmä o písanie y, ý, ä, ľ, tvarov typu piesní, kostiam, pri tvorbe slov zovšeobecnil príponu -ec (napr. v prípadoch konec, venec ako starec), v niektorých prípadoch s prihliadnutím na stav v nárečiach kodifikoval dvojtvary (napr. jaseň i jeseň, sňah i sneh, zralý i zrelý atď.). V ďalších vydaniach Cambelovej príručky Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) v rokoch 1915 a 1919 niektoré kodifikované javy upravil J. Škultéty (napr. namiesto prípadov konec, vedeť, strelba v príručke zaviedol koniec, vedieť, streľba a pod.). V  záverečnej etape martinského obdobia vyšli ďalšie Cambelove jazykovedné diela. V jednom z nich v diele Slováci a ich reč (1903) slovenčinu pokladá za samostatný jazyk, no s nehomogénnym praslovanským základom. Podľa neho stredná slovenčina má južnoslovanský pôvod a dnešný jej západoslovanský ráz vznikol vplyvom češtiny najmä od 14. storočia (p. Krajčovič, 1988, s. 10 n). V zmysle princípov mladogramatizmu S. Cambel si predsavzal podrobnejšie opísať slovenské nárečia, ale stačil opísať len východoslovenské nárečia. Charakteristika martinského obdobia nebola by úplná, keby sa nepoukázalo na ďalšie jeho osobitosti. Z menej pozitívnych javov bola to rozkolísanosť spisovných noriem v niektorých tlačiach. Príčinou iste bola nedobrá znalosť kodifikovaných pravidiel, v niektorých prípadoch aj ich nejasnosť, ale mohla to byť aj ľahostajnosť autora alebo korektora v tlačiarni. V niektorých tlačených spisoch sa napríklad nepresne používa hláska ä (napr. v slovách kämeň, mäd, rozpráväť a pod.), ďalej písmená y, ý (napr. stryhať, vydlička, z jary, ale ližica, bohina a i.), prípadne sa nadmieru pou- ------- **strana 261** žívajú rusizmy (napr. dejstvovať, pochopenstvo, závisimý a pod.) a iné javy (p. Pauliny, 1952, s. 208 n). Na porušovanie spisovnej normy tohto typu, na nadmerný výskyt rusizmov a bohemizmov poukázal už S. Cambel v štúdiách Ako písal V. P. Tóth a Ruské živly v spisovnom jazyku slovenskom, ktoré zaradil do knihy Príspevky k dejinám jazyka slovenského (Budapešť, 1887). Pozitívnou stránkou martinského obdobia bolo to, že v jeho druhej polovici slovenskú vedu, spoločenské i prírodovedné disciplíny ovplyvnil v  stredoeurópskom regióne rozšírený filozofický smer pozitivizmus, v jazykovede konkrétne mladogramatizmus. Vzhľadom na to bude dobré sa o nich aspoň v stručnosti zmieniť. Pozitivizmus za základný prameň poznania pokladal výsledky vedeckého skúmania, ktorého východiskom bola získaná skúsenosť objektívne overená a zdokumentovaná. Z hľadiska vývinu európskej filozofie bola to reakcia na tradičné skúmanie založené iba na rozumových úvahách. Za zakladateľa pozitivizmu sa pokladá francúzsky filozof August Comte (1798 – 1857). Podľa neho predmetom vedeckého skúmania má byť predovšetkým vonkajšia, reálne postihnuteľná stránka skutočnosti ako výsledok vývinových zákonitostí. V jazykovede sa táto filozofická téza prejavila ako potreba skúmania predovšetkým postihnuteľného objektu skúmania a takým bola zvuková stavba jazyka. Tak sa primárnym predmetom jazykovedného výskumu stali hlásky, ich fonické vlastnosti, ich zoskupovania v tvaroch, v slovách, ich zmeny podmienené zákonitosťami vývinu skúmaného jazyka, kvalita prízvuku a pod. Ako sme už uviedli, tento výskumno-metodický smer v európskej jazykovede sa stal známy ako mladogramatizmus. Názov dostal podľa skupiny mladých gramatikov pôsobiacich v Lipsku, ktorí boli zástancovia novej výskumnej koncepcie v jazykovednom bádaní a v praxi ho aj realizovali. Z nich sa známymi stali napríklad K. Brugmann, A. Leskien, W. Braun a iní. Metódu tohto smeru zdôvodnenú teoreticky i prakticky vypracoval jazykovedec Herman Paul (1846 – 1921) v diele Prinzipien der Sprache Geschichte, ktoré vyšlo vo viacerých vydaniach v rokoch 1880 až 1943 (p. Encyklopédia jazykovedy, 1978, s. 317). O uplatňovaní výskumných téz mladogramatizmu u nás v poslednej tretine martinského obdobia sme sa už zmienili v súvislosti s jazykovednou výskumnou činnosťou S. Cambela. No pre objektivitu treba pripomenúť, ------- **strana 262** že začiatky dialektológie a jej rozvoja siahajú do obdobia ešte pred vyjdením jeho dialektologického diela. Pričinil sa o to český jazykovedec František Pastrnek (1853 – 1940), ktorý vedomosti o slovenských nárečiach získaval už dotazníkovou metódou, pričom pozornosť sústredil na región skalických nárečí. Výsledky publikoval v Slovenských pohľadoch v rokoch 1893 až 1897. K poznaniu slovenských nárečí ešte v martinskom období prispeli K. A. Medvecký charakteristikou nárečí v okolí Detvy, J. Bodnár opisom myjavských nárečí a K. Suchý prehľadným opisom záhorských nárečí. Vyšší stupeň rozvoja slovenská dialektológia spolu so slovenskou historickou jazykovedou vrátane dejín spisovnej slovenčiny dosiahla po prvej a druhej svetovej vojne, pravda, už v nových podmienkach (p. nasledujúce kapitoly XII. a XIII.). Z osobností, ktoré sme v tejto kapitole spomenuli, prehľadné životopisné údaje, ako aj údaje o ich jazykovednej, prípadne kultúrno-spoločenskej činnosti venujeme vedúcim spomenutých centier národno-kultúrneho života. To sú Samuel Cambel, Jozef Škultéty a František Richard Osvald. S a m u e l C a m b e l (1856 – 1909). Jazykovedec, vysoký úradník ministerského prezídia v Pešti, redaktor provládnych novín Slovenské noviny. Narodil sa v Slovenskej Ľupči, po absolvovaní stredoškolského štúdia v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku študoval právo na univerzite v Pešti, potom slavistiku vo Viedni, v Prahe a Budapešti. Popri úradných povinnostiach sa venoval spisovnej slovenčine, pôvodu slovenčiny a jej nárečiam. Autor upravenej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Kodifikačný charakter majú jeho práce Slovenský pravopis (1890), najmä Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1. vyd. 1902), ktorá pomohla stabilizovať spisovnú slovenčinu v kritickom období vystupňovanej maďarizácie. Ďalšie vydania Rukoväti (1915, 1919) upravil J. Škultéty a uprednostnil v nich ustálené javy martinského spisovného úzu (vidieť, koniec atď.). S. Cambel sa opieral o mladogramatické princípy, podľa ktorých sa kontinuita jazykového vývinu odzrkadľuje najmä v nárečiach. Preto presadzoval tézu o spätosti spisovného jazyka s nárečiami. Vývinu slovenčiny venoval prácu Slováci a ich reč (1903) a Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906). V prvej rozpracúva teóriu o južnoslovanskom pôvode slovenčiny a o jej počeštení po založení pražskej univerzity (1348). V druhej knihe chcel zhrnúť poznatky o slovenských nárečiach a publikovať náre- ------- **strana 263** čové ukážky. Stačil však publikovať iba texty z východoslovenských nárečí. Zomrel v Csillaghegyi pri Pešti (Encykl. jaz., 1993, s. 97 n; Zbor. Philologica 3, 1973). J o z e f Š k u l t é t y (1853 – 1948). Redaktor, literárny pracovník, historik, jazykovedec, v rokoch 1921 až 1927 univerzitný profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Narodil sa v obci Potok pri Rimavskej Sobote. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v Revúcej a v rokoch 1874 až 1876 študoval na učiteľskom ústave v Budapešti. Po skončení štúdia bol učiteľom v Sučanoch, vo Vrútkach a istý čas v Kláštore pod Znievom. Od roku 1881 bol v Martine redaktorom Národných novín a v rokoch 1890 až 1916 redaktorom Slovenských pohľadov. Ako redaktor bol známy tým, že rukopisy v slovenskej reči upravoval a korigoval podľa zásad martinského úzu. Podobne postupoval aj pri vydávaní literárnych diel A. Sládkoviča, P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína a iných, pričom rešpektoval jazykové zvláštnosti štýlu autorov. K ustaľovaniu spisovných noriem slovenčiny prispel prácou Cudzie slová v slovenčine (1902) a rubrikou Slovenský jazyk, ktorú zaviedol do Slovenských pohľadov. Pre vývin spisovnej slovenčiny v jej nasledujúcich etapách bola dôležitá jeho normatívna úprava niektorých javov vo vydaniach Cambelovej Rukoväti v rokoch 1915 a 1919. Boli to prípady typu koniec, vedieť, voľba proti konec, vedeť, volba v Cambelovej kodifikácii, ďalej spájanie predložky mimo s genitívom, popri ktorý možnosť používať aj zámeno čo. V Abecednom ukazovateľi v novších vydaniach Rukoväti sú upravené aj niektoré výrazy, napríklad dostať namiesto byť k dostaniu, pre niečo namiesto následkom niečoho, jednako namiesto ničmenej a iné. O správnosti postupu J. Škultétyho svedčí to, že tieto jeho normatívne úpravy pretrvali dodnes. Po návšteve cárskeho Ruska v roku 1885 so S. H. Vajanským začal byť uhorskej vláde podozrivý a ako redaktora Národných novín ho vláda viackrát perzekvovala väznením. V prospech národných práv a slovenčiny J. Škultéty neprestal pracovať ani po roku 1919. Významnú úlohu v ranom období prvej Česko-slovenskej republiky zohralo jeho dielo Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920), v ktorom polemizuje s úvahami M. Hodžu o jednotnom československom národe a na rozdiel od neho kladne hodnotí úsilie slovenských vzdelancov o rozvoj národného života. Zomrel v Martine (Zborník Jozef Škultéty, Encykl. Slov., zv. 5., s. 710 n). ------- **strana 264** F r a n t i š e k  R i c h a r d O s v a l d (1843 – 1926). Redaktor, vydavateľ, literárny a kultúrny pracovník, predstaviteľ trnavského národno-kultúrneho centra, hodnostár katolíckej cirkvi. Narodil sa v Banskej Hodruši, dnes časť obce Hodruša-Hámre. Teológiu študoval v Ostrihome, po jej skončení v roku 1869 sa stal kaplánom na viacerých farách, naposledy v  Majcichove pri Trnave. Od roku 1880 bol farárom v Teplej, dnes časť obce Podhorie, a od roku 1917 kanonik v Trnave, neskôr prelát a generálny vikár. Pre jeho publikačnú aktivitu je charakteristické, že súbežne publikoval články zo svetskej, literárnej, národno-osvetovej a pastoračnej sféry, čím pripomína aktivity bernolákovcov. Článkami národno-osvetového obsahu prispieval do Pešťbudínskych vedomostí, do Národných novín, ale aj do Katolíckych novín a Pútnika svätovojtešského. V martinskom období v rokoch 1880 až 1908 vydával cirkevne orientovaný časopis Kazateľňa a súčasne jeho literárne orientovanú prílohu Literárne listy. V rokoch 1919 až 1926 bol predsedom Matice slovenskej i čestný predseda Spolku svätého Vojtecha. Napokon jeho kladný vzťah k bernolákovcom potvrdzuje to, že v rokoch 1893 – 1898 vydáva almanach Tovarišstvo pri príležitosti 100. výročia založenia bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva. Za spolupracovníkov a prispievateľov do spomenutého časopisu a almanachu získal skupinu odborníkov z rozličných vlastivedných disciplín z radov katolíckeho duchovenstva, ktorá sa stala známa ako Osvaldova skupina. Tvorili ju napríklad historik bernolákovského hnutia J. Kohuth, historik F. V. Sasinek, jazykovedci M. Hojč a F. Šujanský, archeológ A. Kmeť, etnograf P. Tomkuljak, literárny kritik a básnik Tichomir Milkin a iní. Zásluhy o rozvoj súdobej spisovnej slovenčiny F. R. Osvalda sú predovšetkým v tom, že ako redaktor a vydavateľ sa pričinil o jej šírenie a ustálenie, o  dotváranie jej štýlov. Cenné sú aj jeho články, v ktorých sa pripomína dôležitosť pestovania a osvojovania si spisovnej podoby slovenčiny pre rozvoj národného života. Pre naše národné dejiny okrem jeho kladného vzťahu k historiografii a archeológii osobitný význam mala jeho podpora Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Všetky tieto aktivity F. R. Osvalda boli zvlášť dôležité so zreteľom na to, že v tomto čase maďarizačný nátlak nadobúdal stále väčšie rozmery, v dôsledku čoho prostredie kultivovania i používania slovenčiny sa stále zmenšovalo. Zomrel v Trnave (Encykl. Slov. 4. zv., 1980, s. 228). ------- **strana 265** LITERATÚRA Encyklopédia jazykovedy. Zostavovateľ J. Mistrík. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor 1993. 513 s. Heslá Czambel, Samuel, s. 97 n., Škultéty, Jozef, s. 436, Paul, Herman, s. 317. Encyklopédia Slovenska. Zväzok IV. Hl. red. V. Hajko. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1980. 595 s. Heslá Osvald, František, Richard, s. 228, Osvaldova družina, s. 228. JÓNA, Eugen: Spisovná slovenčina v martinskom období. In: Blanár, V., Jóna, E., Ružička, J.: Dejiny spisovnej slovenčiny II. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974, s. 87 – 200. Jozef Škultéty (1853 – 1940). Zborník z vedeckej konferencie Ústavu slovenskej literatúry SAV a Literárneho archívu Matice slovenskej v dňoch 23. a 24. mája 1968 v Turčianskych Tepliciach. Martin: Matica slovenská 1970. 241 s. KRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 343 s. KRAJČOVIČ, Rudolf – Žigo, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s. PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 256 s. Slovenčina na rozhraní 19. a 20. storočia. Materiály z vedeckej konferencie o Samuelovi Czambelovi. In: Zborník Philologica 3. Universita Comeniana, Phaculta pedagogica Tyrnavsiensis. Red. L. Horečný. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1973. Predpona roz- v onomaziologickej štruktúre slovenčiny ===================================================== JÁN HORECKÝ Predpona roz- vyvolala pozornosť viacerých autorov jednotlivých štúdií i súborných prác. Ich prehľad v staršom období sa podáva v našej štúdii z r.  1957 (Horecký, 1957, 149 n). Sústavnejší prehľad o významovej zložke tejto predpony podáva E. Sekaninová (1961), opierajúc sa priamo o Isačenkovo spracovanie v jeho monografii o gramatickej stavbe ruštiny (Isačenko, 1961). Zhodne s Isačenkom vymedzuje E. Sekaninová sémantické skupiny v týchto typoch: tky strany, rozmiestnenie, anulovanie činnosti. Už na prvý pohľad vidieť, že sa tu črtajú dve širšie skupiny – spôsob slovesného deja a priestor slovesného deja. ------- **strana 266** Osobitná pozornosť sa venuje lexikálnemu významu predpony roz- v Slovníku slovenského jazyka III (1963). Autorom tohto hesla je F. Kočiš. Vymedzuje sa tu osem významových skupín podľa charakteristiky deja: smerovanie na všetky strany, delenie celku na časti, začiatok a postupné rozvinutie deja, dosiahnutie veľkej intenzity deja, úplné dokončenie deja, rozloženie na väčšej ploche, uvoľnenie spojeného. Je prirodzené, že mnohé významy u E. Sekaninovej a F. Kočiša sú totožné. Spoločný je však aj istý záporný fakt, že sa venuje pozornosť len slovesám, resp. slovesným dejom a neberú sa do úvahy slová odvodené od slovies typu rozpadať sa – rozpad, nosiť – roznáška. Práve nový pohľad na celú oblasť je cieľom týchto poznámok. Už v skupine slovies treba upozorniť na fungovanie zvratných slovies typu rozpísať sa, rozbehnúť sa, rozhovoriť sa s významom „začať realizovať naznačený dej“. Zvratné si je zase v typoch rozmyslieť si, rozpísať si, rozložiť si (veci). Z celkového významového hľadiska treba zdôrazniť, že základný význam je „členenie na dve časti“ v type rozlomiť až po „členenie na drobné časti“ v type rozdrobiť, rozprášiť. Ako názvy rozličných úkonov sa používajú slovesné podstatné mená typu rozhodnúť – rozhodnutie, rozuzliť – rozuzlenie, rozpadnúť – rozpadnutie, rozkolísať – rozkolísanie a pod. Priamo so slovesným dejom súvisia trpné príčastia, ktorými sa označuje dosiahnutý stav: rozpísaný román, rozostavaný dom, rozkolísaná norma. Osobitne tu stojí typ rozpoloženie. Časté sú označenia stavov: rozzúrený býk, rozďavené ústa, rozbúrená hladina, rozkokošení bitkári, rozjarení hostia. Od týchto príčastí, resp. prídavných mien sa ľahko odvodzujú abstraktné podstatné mená na -osť: rozzúrenosť, rozkolísanosť, rozjarenosť. Slovesný základ je zreteľný v mnohých prídavných menách na -itý a ďalších odvodeninách: rozložitý, ako aj v nezreteľne motivovaných prípadoch typu rozmanitý – rozmanitosť, rozpačitý – rozpačitosť. Na ilustráciu zreteľného vzťahu odvodenosti možno uviesť prípady ako rozpadať sa – rozpad, rozviesť – rozvod, prípadne aj motivačne menej zreteľné slová ako rozkázať – rozkaz, rozkročiť sa – rozkrok, nejestvuje rozbrojiť – rozbroj. ------- **strana 267** Skutočné vzťahy a ich sémantiku však možno súhrnne zachytiť systémom onomaziologických štruktúr, v ktorých onomaziologickou bázou je derivačná morféma v spojení s predponou roz-. Ako onomaziologický príznak sa uplatňuje príslušný slovesný základ typu pad-, vod-, káz-. Je prirodzené, že ako onomaziologická báza môže fungovať morfologická paradigma reprezentovaná nulovou morfémou. Sú to tieto typy: roz- ... -Ø: rozpad, rozlet, rozbeh (nezreteľná motivácia je v slovách ako rozmar, rozmer, rozkaz, rozpor); roz- ... -a: rozloha, rozvaha, rozprava; roz- ... -ok: rozsudok, rozprašok; roz- ... -ie: rozpätie, rozvodie, rozhranie, rozmedzie; roz- ... -ňa: rozhľadňa, rozvodňa; roz- ... -nica: rozvodnica. V skupine prídavných mien sú tieto typy: roz- ... -aný, -ený: roztrhaný, rozpálený; roz- ... -itý: rozložitý. Osobitnú onomaziologickú štruktúru majú dvojice ako rozplavba, rozjazda, rozstrel, rozboj, kde ako onomaziologická báza funguje dejové podstatné meno typu plavba, boj a ako onomaziologický príznak sa využíva práve predpona roz-. Teda: rozplavba je „plavba, ktorou sa majú rozlíšiť plavby v prípade rovnosti Na záver treba pripomenúť, že popri základnej podobe roz- sa v istých odvodeninách využíva variant ráz-: rázcestie, rázštep, nemotivované rázga. Ich výskyt sa však zo slovotvorného hľadiska nedá odôvodniť. LITERATÚRA HORECKÝ, Ján: O tvorení slovies predponami. In: Slovenská reč, 1957, roč. 22, č. 3, s. 141 – 155. ISAČENKO, A. V.: Grammatičeskij stroj russkogo jazyka v sopostavlenii s slovackim. Morfologija. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1961. SEKANINOVÁ, Ema: Lexikálne významy predpony raz- (ras-) v ruštine a roz- v slovenčine. In: Jazykovedný časopis, 1961, roč. 12, č. 1, s. 44 – 61. Slovník slovenského jazyka. 3. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo S lovenskej akadémie vied 1963. 912 s. ------- **strana 268** Synchrónny a diachrónny prístup k ekvivalentácii vybraných ========================================================== francúzskych a slovenských politologických a právnických termínov ================================================================= PETER KOPECKÝ – DANIEL LANČARIČ V súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu a faktickým vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa čoraz častejšie stretáme aj s francúzskymi politologickými, diplomatickými či právnickými termínmi, ktoré si v prostredí každej z členských jazykových komunít vyžadujú presný preklad tak z obsahovej, ako aj formálnej stránky. Hoci politologický a právnický jazyk Európskej únie čerpá z bežnej slovnej zásoby národných jazykov členských štátov, výrazy spadajúce rámcovo do tejto oblasti sa v praxi významovo rozširujú na báze doplnkovej odbornej kompetencie. Slovník európskej slovnej zásoby sa teda neprestáva vyvíjať, sústavne sa obohacuje o nové slová podľa potrieb politického a hospodárskeho života v súčasnej Európe. Voľby do Európskeho parlamentu a vstup Slovenska do Európskej únie tak so sebou priniesli celý rad novovznikajúcich jazykových problémov súvisiacich najmä s otázkou prekladu kľúčových termínov do slovenčiny. Ako priamy dôsledok neúspechov či nepresností pri snahe o ekvivalenciu východiskového a cieľového komunikátu vzniká medzi lingvistami členských a (nedávno) kandidátskych štátov potreba zladiť pojmy s jednotnými požiadavkami Európskej únie. Takáto úloha si však vyžaduje jednak hlbšiu analýzu úniovej problematiky najmä z oblasti politológie, diplomacie a práva, jednak dôkladný lexikálny (terminologický) rozbor príslušných výrazových jednotiek. To je jediná cesta, ako presnejšie vymedziť obsah a rozsah jednotlivých jazykových označení a tým zdokonaliť medzikultúrnu komunikáciu v Európe. Presný, resp. z obsahovej a formálnej stránky správny transfer termínu z  jazyka do jazyka nie je však v súčasnosti najťažšia úloha. Problémom sa stáva aj nový európsky duch a nové, pre pospolitosť Slovenska doteraz netradične občiansky interpretované „signifié“ niektorých aktuálne používaných slov nesúcich paneurópsky kolorit. V súvislosti s načrtnutou problematikou sa v  tomto texte zameriame na ekvivalenciu niektorých francúz- ------- **strana 269** skych a slovenských termínov z oblasti politológie a práva. Najskôr nadviažeme na nedávno uverejnený článok publicistky J. Vodovej (2003) a pokúsime sa aktuálne interpretovať slovenské ekvivalenty francúzskych termínov ressortissant, national, citoyen. Aj rodeným vzdelaným frankofónom sa niekedy stáva, že termíny ressortissant a national (z hľadiska slovných druhov ich v tomto príspevku spracúvame ako podstatné mená) zamieňajú. K zámene dochádza niekedy i v spravodajských časopisoch Európskej únie (Journal Officiel) a v smerniciach týkajúcich sa napríklad volieb do Európskeho parlamentu.1 Vysvetlime si najprv, čo tieto termíny znamenajú v odbornej francúzštine (français juridique, français diplomatique). Slovo ressortissant (z ressortir à qch – právnicky „náležať, byť príslušný k niečomu, spadať do právomoci“, ressort – „súdny obvod, [územná] právomoc, kompetencia, pôsobnosť, inštancia“) – je príslušník vo vzťahu k vlastnému štátu počas krátkodobého alebo dlhodobého pobytu v zahraničí. (Termín résident a štatút osoby ním označovanej nechávame v tomto článku pre zjednodušenie problému bokom.) Po francúzsky hovoriaci subjekt s náležitým vzdelaním a jazykovým citom rozumie pod týmto termínom tak fyzickú, ako aj právnickú osobu v zahraničí (podnikateľský subjekt, resp. inštitúciu registrovanú na území vlastného štátu so štatutárnym zástupcom, ktorý má štátnu príslušnosť tohto štátu) a verejne činné osoby (vrátane diplomatov) na cudzom teritóriu i ostatné osoby, ktoré od tohto štátu závisia (Pancracio, 1998). Neželaná zámena vzniká práve v súvislosti s týmto citovaným príkladom. Existuje totiž silná tendencia, nezriedka vyplývajúca aj z istej pohodlnosti, zamieňať si výraz ressortissant s termínom national. Ressortissant je termín sémanticky, obsahovo, tematicky a štylisticky širší ako termín national. (Hachette, 1991) definuje termín national takto: „... adj. Qui concerne la nation entière, en tant qu´ensemble d´individus ou de biens, ou en tant qu´institution (par opposition à privé, à local etc.)... n. m. Personne qui a telle nationalité. Les consuls défendent les intérêts de ------- **strana 270** leurs nationaux (Príd. meno. Ktorý sa týka celého národa, ako súboru jednotlivcov alebo majetku alebo ako inštitúcie (v protiklade so súkromným, miestnym atď....). Podstatné meno mužského rodu. Osoba, ktorá má takú štátnu príslušnosť. Konzuli ochraňujú záujmy svojich štátnych príslušníkov)“.2 Slovo national by sa do slovenčiny mohlo preložiť ako občan, ale narazíme tým na dualistické vnímanie slovenského pendantu: 1. občan ako osoba s právnym vzťahom k štátu, v ktorom žije (citoyen) a ktorý mu garantuje štandardné práva; 2. občan ako osoba, ktorá sa nachádza v zahraničí a ktorej by štát mal takisto garantovať aspoň niektoré zo štandardných práv (Anghel, 1996) prostredníctvom svojich diplomatických zastúpení, konkrétne konzulov (v praxi to, žiaľ, nie je vždy tak; problém rozoberieme na inom mieste a v inom čase). Preto treba zreteľne rozlišovať termín občan na území vlastného štátu – citoyen verzus vlastný štát a termín občan – national ako jeden z množiny štátnych príslušníkov – ressortissants na území cudzieho štátu verzus vlastný štát. Sémantizáciou daných termínov sme postrehli významové rozdiely, ktoré sú, ako vidieť, na určenie správneho ekvivalentu veľmi dôležité. Ako ich však máme lexikálne a štylisticky správne prekladať do slovenčiny tak, aby sme pritom dodržali nielen literu zákona a lingvistických pravidiel, ale i ducha európskych zvykov a noriem (a čoskoro aj zákonov). Konkrétne na Slovensku problém ešte viac komplikuje rozdielna etnická príslušnosť (národnosť) obyvateľstva. Spomínaná autorka navrhuje nahradiť etnickú národnosť, ktorá „je súkromnou vecou každého jednotlivca“, politickou národnosťou. Výsledkom takéhoto riešenia by bolo, že osoby s právnym vzťahom k štátu, v ktorom žijú, vo vzťahu k iným štátom by sa nazývali nacionáli.3 Ekvivalent nacionál by tak presne koreloval s francúzskym termínom national (plurál nationaux). Proti odvážnej snahe autorky stoja v slovenčine niektoré faktory: ------- **strana 271** 1. Slovo nacionál sa podľa Slovníka cudzích slov z r. 1983 interpretuje ako zastaraný výraz označujúci nacionalistu; Slovník cudzích slov z r. 1997 termín nacionál ani neuvádza a jeho najpríbuznejšími zloženými tvarmi sú nacionálsocializmus a nacionálšovinizmus. 2. Oveľa frekventovanejším a známejším slovom v slovenčine naďalej zostáva termín internacionál. Na rozdiel od nacionála prežíva dodnes. Naporúdzi sú viaceré vysvetlenia: a) v pamäti obyvateľov sporadicky skôr pretrvávajú vsugerúvané pojmy internacionálny, internacionál, porov. napr. názov bratislavského športového klubu Internacionál Slovnaft sponzorovaného rafinériou napájanou ropovodom z  Ruska, ktorý prechádza cez viaceré krajiny; b) internacionál značí (špeciálne vo futbalovom slovníku) medzinárodne ostrieľaného hráča, ktorý buď často reprezentoval krajinu, alebo si zarábal na svoj profesionálny chlieb vo viacerých krajinách. Zhrnieme teda, aké ekvivalenty ponúka slovenčina francúzskym termínom ressortissant, national, citoyen. Termínu ressortissant pokojne môžeme priradiť ekvivalent štátny príslušník denotujúci pojem, ktorý však musí zahŕňať širokú škálu významov porovnateľnú s francúzskym odborným originálom. Domnievame sa, že termín national by sa mohol prekladať ako štátny občan Slovenskej republiky (ak je v zahraničí), štátny občan Francúzskej republiky (ak je v zahraničí), štátny občan Českej republiky (ak je v zahraničí) atď., teda s istým druhom sémantizačnej poznámky v zátvorke definujúcej bližšie význam východiskového ekvivalentu. Opierame sa totiž o skutočnosť, že vo francúzštine prídavné meno national v prvom rade znamená „štátny“. Náš predpoklad nespochybňuje ani skutočnosť, že slovenské prídavné meno štátny je v istej štylistickej a čiastočne i sémantickej kontradikcii s termínom republika. Význam termínu citoyen (občan), vzhľadom na svoj dôstojný historický význam (nemyslíme tým pôvod slova – cité, ale Déclaration des droits de l´homme et du citoyen [1789]) vnímame v slovenčine tak ako Francúzi. Myslíme ním občana vo vzťahu k svojej obci, k mestu a jeho štatút k vlastnému štátu,4 keď sa nachádza na jeho území. ------- **strana 272** Pochopenie reálií porovnávaných jazykov, uplatnenie tak synchrónneho (súčasného stavu legislatívy Európskej únie, príp. jednotlivých štátnych legislatív), ako aj diachrónneho prístupu (napríklad historických zmien vo francúzskej legislatíve) je nezriedka nevyhnutným krokom k určeniu správneho ekvivalentu v jazyku prekladu. V tejto súvislosti ako príklad uvedieme ekvivalenciu francúzskych termínov avocat a avoué do slovenského jazyka. Je známe, že v Slovenskej republike je pri pojednávaní navrhovateľ (žalujúci) alebo odporca (obžalovaný) zastúpený právnym zástupcom (advokátom). Toto zastupovanie sa uplatňuje na všetkých stupňoch súdnictva, to znamená na okresnom, krajskom a najvyššom súde, ako aj pred inými štátnymi orgánmi a právnickými subjektmi. Vo Francúzsku je však úloha advokácie rozdelená medzi tzv. „súkromného“ právneho zástupcu a „štátneho“ právneho zástupcu a každý z  nich má svoje špecifické funkcie. „Zákonom č. 412 z roku 1971 sa poslaním „súkromného“ advokáta, ktorý sa vo francúzštine označuje termínom avocat, stalo zastupovať osobu na prvostupňovom a najvyššom súde, pričom „štátnemu“ zástupcovi, označovanému termínom avoué, pripadla úloha zastupovať osobu na odvolacom, resp. druhostupňovom súde, a to spolu s francúzskym avocat“ (Perrot, 1995). Vysvetliť úlohy obidvoch advokátskych funkcií, ktorých pomenovanie má mimochodom rovnaký etymologický základ v latinskom advocatus, znamená vrátiť sa späť do pätnásteho storočia, keď sa ich kompetencie rozdelili. Vtedy funkciu ústnej obhajoby prebral avocat a redigovanie súdnych spisov vykonával tzv. procureur. Koncom osemnásteho storočia počas Francúzskej revolúcie boli obidve funkcie zrušené. To však vnieslo do súdnej administratívy taký zmätok, že Napoleon znova zaviedol výkon týchto profesií, ale s tým, že procureur bol premenovaný na avoué. Nezávislosť advokátskeho povolania však vtedajšia štátna moc spochybňovala. Svoju autonómiu táto profesia získala až zákonom č. 444 z  roku 1816, odkedy „avocats obhajujú svojich klientov ústne, zatiaľ čo avoués ich reprezentujú formou redigovania právnych listín. Profesia francúzskeho avocat sa stala slobodným povolaním, pričom avoué získal postavenie ministerstvom plateného úradníka“ (ibid.). ------- **strana 273** Uvedený príklad sa týka termínov, ktorých preklad do slovenčiny, ak nie je opisný, vedie k významovej asymetrii medzi ekvivalenčnými lexémami. To je možno dôvod, prečo nám súčasné francúzsko-slovenské slovníky neponúkajú vždy ich presný, resp. adekvátny a neopisný ekvivalent. Na základe našej analýzy sa však máme právo domnievať, že najvhodnejším slovenským ekvivalentom k francúzskemu avocat je advokát, právny zástupca a k termínu avoué združené pomenovanie (v danom prípade termín v termíne) právny zástupca na občianskoprávnom a odvolacom konaní. V pasívnom dvojjazyčnom francúzsko-slovenskom slovníku by sme slovenský avocat m advokát, právny zástupca... avoué m právny zástupca na občianskoprávnom a odvolacom konaní (poverený redigovaním právnych dokumentov)... Dualita funkcií právneho zástupcu sa začala od roku 1902 považovať za iracionálnu, pretože dochádzalo k zlej koordinácii obhajoby a navyše nevyhovovala zjednocovaniu európskej legislatívy, a to samozrejme ani z  komunikačného hľadiska. Preto ju niektoré krajiny, ako napr. Belgicko, jednoducho zrušili. Zato napríklad v Anglicku pretrváva dodnes, a to v  profesiách barrister a solicitor. Ich kompetencie vysvetľuje S. Poillot-Peruzzetto takto: „Barrister je jeden z dvoch typov anglických advokátov, druhým je solicitor. Len barrister má však právo podávať sťažnosť a zastupovať niekoho pred súdom, ako aj prezentovať právne stanovisko. Jeho povinnosťou zároveň je konzultovať niektoré problémy so solicitorom“ (Poillot-Peruzzetto, 1989). Pokiaľ ide o funkciu týchto profesií, nie ich postavenie, vidíme tu istú paralelu medzi nimi a francúzskymi avocat a avoué. Sémová kompozícia termínov avocat – barrister a avoué – solicitor je tak symetrickejšia než vo vzťahu k ich slovenským ekvivalentom. Po podrobnej analýze však zistíme, že aj tieto ekvivalenty sú nedokonalé, preto je pre jazyk a komunikáciu medzi rôznymi jazykovými spoločenstvami zjednocovanie právnych systémov prínosné. Jazyk však presahuje hranice jednotlivých systémov a problém významovej asymetrie bude vždy postihovať medzikultúrnu komunikáciu. Veď napríklad spomenutý termín solicitor (po francúzsky solliciteur) nie je súčasťou len právnickej slovnej zásoby, ale nachádzame ho aj v čisto ekonomických textoch, kde označuje „poisťovacieho akvizitéra, agenta, ob- ------- **strana 274** chodného cestujúceho“ a pod. Tento príklad zasahuje do problematiky asymetrickej ekvivalencie, teda týka sa javu, pri ktorom „lexéma vo východiskovom jazyku ako realizácia viacerých semém je ekvivalentná v jazyku prekladu toľkým rozličným lexémam, koľko semém lexéma v  jazyku prekladu obsahuje. To znamená, že každá lexia má iný ekvivalent“ (Sekaninová, 1993). Významové pole jednotlivých termínov je teda nesmierne široké, až sa naskytá otázka, či medzi rôznymi národmi môže existovať dobrá odborná komunikácia. Hoci je riešenie otázok, ktoré sme v tomto príspevku načrtli na niekoľkých príkladoch, zložité, problém ekvivalencie je oveľa závažnejší vo vzťahu k   iným ako európskym jazykom. V ekonomickej oblasti je komunikácia s používateľmi týchto jazykov často na dostatočne vysokej kvalitatívnej úrovni, pretože ekonomika je viac-menej založená na všeobecných, vo vzťahu k jazyku externých princípoch, ktoré sú väčšinou samy osebe zrozumiteľné bez ohľadu na ich jazykovú interpretáciu. Právny a politický systém je však postavený na špecifických potrebách jednotlivých štátov a je výrazne historicky, ekonomicky a spoločensky podmienený (Lančarič, 2000). Tak vzniká niekedy pri preklade právnických alebo politologických termínov určité ekvivalenčné vákuum. Na to, že prispôsobiť politický a občiansky systém, resp. adaptovať politické a občianske zákony jedného národa zákonom iných národov je odvážnym činom, poukázal už Montesquieu. Upozornil tým na rôznorodosť právnych systémov, ktorá je stále aktuálnym zdrojom problémov prekladu právnického jazyka (Tomášek, 1998). Myšlienky francúzskeho filozofa, ako aj názory vyjadrené v tomto príspevku preverí členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii, t. j. vo zväzku štátov s jednotným politickým a právnym systémom. LITERATÚRA ANGHEL, I. M.: Dreptul diplomatic şi consular. Bucureşti: Lumina Lex 1996, s. 390 – 397. IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – Maníková, Z.: Slovník cudzích slov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 600 s. LANČARIČ, D.: Terminologická kompetencia v zahraničnom styku ako súčasť komunikačného profilu ekonóma a prekladateľa ekonomických textov. In: Česká ekonomika 2000. ------- **strana 275** Zborník z medzinárodnej konferencie. Karviná: OPF Slezská univerzita v Opavě 2000, s. 742 – 746. ISBN 80-7248-059-6. PANCRACIO, J. P.: Dictionnaire de la Diplomatie. Clermont – Ferrand: Microbuss 1998, s. 587. PERROT, R.: Institutions judiciaires, Paris: Montchrestien 1995, s. 366. POILLOT-PERUZETTO, S.: Guide pratique de la procédure civile anglaise. Paris: Litec 1989, s. 40. SEKANINOVÁ, E.: Dvojjazyčná lexikografia v teórii a praxi. Bratislava: VEDA 1993, s. 67. Slovník cudzích slov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997, s. 624. TOMÁŠEK, M.: Překlad v právní praxi, Praha: Linde Praha 1998, s. 89. VODOVÁ, J.: Nerozdeľujme sa podľa etnickej príslušnosti, Národná obroda, 1. 12. 2003, s. 4. ------- **strana 276** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= V starobylej nedanovskej kuchyni ================================ Preto je smútok v srdci človeka, pre stratu sŕdc a straty mnohých vecí, a preto domov, domov uteká a bez slova si sadá k starej peci... (Viliam Turčány) Sledovanie príspevkov v tejto rubrike nabáda čitateľa pochádzajúceho z  dedinského prostredia a patriaceho k najstaršej generácii vrátiť sa domov a porovnávať jazykové aj národopisné fakty zhrnuté v príspevkoch s tým, čo pozná z vlastnej skúsenosti v rodnej obci. K návratu nasmerúva prakticky každý príspevok. V tomto prípade je to článok o spôsobe úpravy jedál varením (pozri Osadská, 2004). Podnet na napísanie tohto príspevku dalo jediné slovo z citovaného článku – slovo vára. Prívetivé slovo voňajúce dedinskou kuchyňou z prvej polovice minulého storočia. V súčasnosti je už zriedkavejšie aj v dedinskom prostredí – vytláča ho združené pomenovanie varené jedlo alebo len jedlo. Je tu nepochybná súvislosť s výraznými civilizačnými zmenami po druhej svetovej vojne v druhej polovici minulého storočia a „postupným prevzatím prvkov mestskej a reštauračnej kuchyne“ (Sečanský, 1993, s. 43). Tento príspevok je priezorom, cez ktorý nazrieme do voľakedajšej dedinskej kuchyne v Nedanovciach (v okrese Topoľčany), aby sme spísali jej inventár aj činnosti, ktoré sa vykonávali v tomto obytnom priestore. (V obci Nedanovce sa robil nárečový výskum pre potreby dvoch jazykových atlasov. Materiál z výskumu doplnený dodatočnou exploráciou je použitý v tomto článku.) M i e s t o  a  f u n k c i e k u c h y n e v  b ý v a n í Stavebná dispozícia bývania bola vo väčšine domov rovnaká: predná izba (preňňia izba*), kuchyňa, zadná izba (zaňňia izba), komora. Miest- ------- **strana 277** nosti boli zoradené v uvedenom poradí, predná izba mala obloky obrátené smerom na ulicu (na cestu). „Kuchyňa bola v obytnej časti rozhodujúcim priestorom..., kde sa zdržiavala celá rodina“ (Peciar, 1993, s. 36). Hlavnou funkciou kuchyne bola príprava jedla a jeho konzumácia, no treba k nej pripojiť aj ďalšie funkcie, napr. pradenie, tkanie plátna alebo domácich kobercov (pokrovec), páranie peria (driapať perie, driapaňie) ap. Okrem toho v advente a pôste, ale aj v iných častiach roka bola kuchyňa vhodným priestorom na rozprávanie starých aj nových udalostí, odovzdávanie informácií o krstoch, svadbách atď. a, pravdaže, priestorom na spoločné modlitby (molleňie). Pre toto všetko bývala kuchyňa najrozľahlejšou miestnosťou obydlia. Spomínané obytné priestory boli umiestnené za sebou v dvorovej zástavbe (tamže), pričom na jednom dvore bolo niekedy aj štvoro obydlí. Do kuchyne sa vchádzalo z podstienka (nálepok) chráneného pred dažďom prečnievajúcou časťou strechy. V niektorých domoch bola predsieň (pitvor), ktorá oddeľovala prednú izbu a kuchyňu. V pitvore sa nachádzalo otvorené ohnisko a nad ním veľký priestor ústiaci do komína, v ktorom sa údilo mäso a mäsové výrobky zo zakáľačky (zabíjačka). Hlavným vybavením kuchyne bol murovaný sporák (šporhel/šporhelt), ďalej kredenc a stôl s rohovými lavicami. Takto v skratke opisuje zariadenie kuchyne citovaný autor. My sa však pristavíme aj pri niektorých detailoch základného zariadenia a prezrieme si aj ďalšie reálie patriace do voľakedajšej kuchyne. S p o r á k Sporák okrem toho, že sa na ňom varilo, bol aj hlavným zdrojom tepla v bývaní – v ostatných miestnostiach sa totiž kúrilo zriedka. Jedlo sa varilo na oceľovej (zeleznej) platni s odnímateľnými kruhovými časťami (zelezá, zelieska, kolieska), vedľa platne bol priestor na odkladanie. Súčasťou sporáka bola plechová sprava na pečenie vsadená do vyvýšenej časti sporáka s názvom komínček. Pieklo sa v nej mäso, koláče, zemiaky v šupe a volala sa rúla/trúba. Nad ňou bol umiestnený posúvač (šúber) na regulovanie tepla zo sporáka. Dvierka spravy mali regulovateľné prieduchy, cez ktoré prechádzal chladnejší vzduch, aby sa pečené jedlo nespálilo, resp. neprihorelo. Cezeň bolo možné nazrieť dnu bez otvorenia dvierok. V rúre sa nachádzala prenosná kovová (zelezná) trojnožka (trajfús). Na ňu sa kládol plech s jedlom na pečenie. Pod rúrou sa nachádzala pec na pečenie chleba. ------- **strana 278** Klenba pece sa stavala zo šamotových (šamutoví) tehál, spodok bol vymurovaný šamotovou maltou. Šamotovými obkladačkami (kachlički) boli obložené sporáky v zámožnejších domoch. Na prednej časti sporáka sa nachádzalo dvoje dvierok: väčšie, cez ktoré sa vkladalo palivo na rošt (mrieška), a pod nimi menšie dvierka uzatvárajúce priehlbeň (kutka) pod roštom, do ktorej padal popol a drobné uhlíky. Menšími dvierkami sa regulovala intenzita horenia paliva. Vyhorené palivo (uhlíki, drevenné uhlie) a popol sa vyhrabúval kutáčom na smeťovú lopatku, jemný popol sa vymietol kefou s rúčkou (zmeták, zmetáčik, kefa). Čistenie vnútornej časti sporáka sa nazývalo vymetanie (už načim šporheld vimiecť), „spustenie do prevádzky“ potkuruvaňie/zakuruvaňie, (s mokrou trieskou/slamou sa zle potkuruje). Suché drevo horelo jag lísťie/papier/slama, vlhké (nevysušené) sa len dusilo/parilo/sičalo, resp. slabo horelo. Stavaný sporák bol neskôr nahradený kovovo-smaltovaným priemyselne vyrábaným sporákom, ktorému sa hovorilo trancport (zrejme podľa nápisu na firemnom štítku). K u c h y n s k ý n á b y t o k Kredenc bol modernejší kus kuchynského nábytku. Jeho funkciu pred zavedením do dedinskej domácnosti plnili rozličné police a kasňička – akýsi polovičný kredenc. Podobala sa totiž jeho spodnej časti. V zásuvkách (šuplík, fijok) obidvoch kusov nábytku sa ukladalo náčinie potrebné pri varení a jedení. Na poličkách vnútri kasničky a spodnej časti kredenca sa ukladali hrnce a kastróly. V hornej časti mali svoje miesto taniere, poháre a šálky; táto časť kredenca mala dvierka spravidla zasklené farebným vzorovaným sklom, dvierka na spodnej časti boli drevené. Kasničky bývali zafarbené tmavou farbou (v obľube bola červenohnedá), kredence natierali svetlou farbou (bielou alebo krémovou). Kredenc nebol produktom priemyselnej veľkovýroby, lež výtvorom ručnej remeselnej stolárskej práce. Stôl zvyčajne stál pod oknom, býval prikrytý prikrývkou (plachta) z konopného, doma tkaného plátna, niekedy prizdobeného zatkanou farebnou niťou alebo krížikovou výšivkou. Zhotovoval sa z tvrdého dreva (z dubových dosák), niekedy mal aj zásuvku; priečne laty spájajúce nohy stola sa volali potstolie. Ako sa už spomenulo, okolo stola boli z dvoch strán rohové lavice s jednoduchými alebo vyrezávanými (dekoratívnymi) operadlami. Okrem lavíc sa takmer v každej domácnosti našlo aspoň jedno ------- **strana 279** bezoperadlové sedadlo (hokrllík, hokrlla, štokrllík), ďalej nízke sedadlo na štyroch nohách (stolček) alebo s plnými opornými doštenými bokmi naspodku s vyrezávaným obdĺžnikom alebo ozdobným útvarom (napr. tvaru veľkej zátvorky v horizontálnej polohe). Tieto sedadlá sa používali aj ako podnožka pod nohy. V nejednej nedanovskej domácnosti bolo vidieť stoličku z ohýbaného dreva (tonetka). Vysvetlenie pomenovania je jednoduché – v neďalekých Veľkých Uherciach pracovala kedysi továreň na výrobu ohýbaného nábytku, ktorej majiteľ sa volal Tonet. Veľmi dôležitý kus nábytku, na ktorý sa kládla nádoba s vodou, musela mať každá kuchyňa. Najjednoduchším kusom bola neohobľovaná doska na štyroch nohách (lavica), potom kus z ohobľovaných nezafarbených dosák (zvyčajne aj s poličkou) a napokon lakovaná „minikasnička“, ktorej zhotovenie si vyžadovalo primeranú remeselnú zručnosť. Voda sa udržiavala v drevenej nádobe (putňa) alebo v smaltovanej nádobe (kíbel). Pri nádobe na vodu bol hrnček na naberanie aj pitie vody. V súvislosti s týmto kusom nábytku hodno zaznamenať združené pomenovanie putňová lavička a jednoslovný názov voďeňička. Ďalším kusom nábytku bolo drevené alebo kovové umývadlo (umivallo) s vyberateľným lavórom, so zásuvkou na kefu a hrebeň a vešiakom na prevesenie uteráka (ručňík). V niektorých kuchyniach stál starobylý kus nábytku na uchovávanie múky – zvyčajne sa totiž umiestňoval v komore. Mal významovo priezračný názov múčna truhla. Vnútri boli najmenej tri priečinky (štrichi) – na chlebovú a várovú múku (bola dvojaká: hlatká a hrubá). Gazdiná vedela nájsť v múčnej truhle miesto aj pre krupicu (grís), krúpy (lohadza), prípadne aj pre vrecko s makom a sito na osievanie múky. Za dverami alebo priamo na nezasklenených dverách visel jednoduchý drevený vešiak na šaty; daktorí starí Nedanovčania ho volali fogaš. O s t a t n ý i n v e n t á r Do inventára kuchyne patrili rozličné ozdobné predmety, napr. pásy plátna (štráfi) s vyšívanými obrázkami kuchynských predmetov, ako mlynček, mažiar, miska ap. Zdobili poličky v kredenci, kasničke či okraje komínčeka. Ďalej to boli vyšívané násťeňňíki s rozličnými motívmi a nápismi: strážny anjel a deti, Panna Mária, svätci, zaľúbené dvojice mladých ľudí; Hosť do domu – Boh do domu, Láska, Bože, láska a iné. Obísť nemožno ani tzv. devocionálie – ------- **strana 280** sošky svätých, pátričky, sväteničky (bývali zavesené tesne pri vchodových dverách), krížiky, obrázky svätých atď., ktoré si ľudia prinášali ako pamiatku na púť (pút). Z veršov V opustenom domku, / krytom slamou, / visel obraz Božej Rodičky, / pred ktorým sme neraz večer / s mamou / žmolievali tvrdé pátričky, / keď tak v mrku pri útulnej peci / na pretrase boli sväté veci (G. Zvonický) a podobných veršov básnikov katolíckej moderny vychodí, že neplnili iba funkciu pamiatkového predmetu, ale sa používali ako pomôcky duchovnej formácie rodiny. Dekoratívnu funkciu popri úžitkovej plnili aj niektoré kuchynské predmety vystavené na komínčeku alebo na poličke, napr. kávový mlynček, mažiar s tĺčikom, soľnička, žehlička (pigľuvacia mašina, piglajs), nádoby a nádobky na koreniny, váhy ap. Spomenúť treba aj hodiny – starodávne nástenné (kukučkové, pondusové/ponduski) a modernejšie budíky položené spravidla na kasničke alebo na kredenci. Prirodzene, že v kuchyni muselo byť poruke náčinie na varenie a konzumovanie jedla. Boli to hrnce, kastróly (kastrón, kastrónček), vahani/vahančeki (drevené viacúčelové nádoby), misy a misky, šálky (v miestnom nárečí šialka; častejšie sa vyskytovalo synonymum hrnček), taniere (drevené, plechové, z pálenej hliny alebo z porcelánu – polcinár, polcinároví taňier), poháre a poháriky (štamprlík), medzi ktoré patrili aj mierky, t. j. malé fľaštičkové sklené nádobky, do ktorých sa kupovalo menšie množstvo alkoholu a ktoré pravidelní konzumenti alkoholu (gajst, pálené, kvit) nosili pri sebe. Hrnce a kastróly sa prikrývali pokrievkou – synonymum pokrievky v miestnom nárečí je škrilla. Pokrievky zvyčajne viseli na stene blízo sporáka na špeciálnej poličke, kde sa ukladali podľa veľkosti. Na stene zvyčajne visela aj doska (tabla) na miesenie, vaľkanie, rezanie/krájanie, tvarovanie cesta. K nej patril válok na úpravu zamieseného cesta (cesťiačko) na tenké kružnicové kusy, z ktorých sa robili lokše, krájali/rezali rezance (slíže) alebo fliačky (šiflíki). Cesto na doske sa prikrývalo obrúskom (valaďienka), ktorý sa vkladal aj do slamenného koša (ošítka) na chlebové cesto. S pôvodným spoločným stravovaním rodín súviselo jedenie niektorých jedál z jednej misy. Tento zvyk sa zachovával ešte počas 1. svetovej vojny (pozri Sečanský, c. d., s. 40), sporadicky sa udržal až do 2. svetovej vojny, no po nej naraz zanikol. Z tejto misy si každý stolujúci naberal jedlo lyžicou (najstaršia generácia používala podobu lužica, lužička, pričom aj demunitívom sa rozumela veľká lyžica), ďalej sa pri jedení používala vidlička ------- **strana 281** (villička) a nôž. Najviac sa používala lyžica. Náčinie na naberanie tekutého jedla z hrnca sa nazývalo žufaňa/žufanka; jestvovala aj ďierkuvaná žufaňa na stiahnutie peny z mäsovej polievky; pene sa hovorilo šumini/šumina; s týmto pomenovaním je slovotvorne spojené sloveso šumuvať/ošumuvať a podstatné meno šumuvačka ako názov dierkovanej naberačky. Na miešanie jedla sa používala drevená varecha (varaca, varačka), na vyberanie cestovín z vriacej vody rešeto (veľká drevená dierovaná okrúhla naberačka). Ďalšie náčinie: sítko – drobné sito na sciedzanie čaju; strúžik – náčinie na strúhanie zemiakov, cesta, cesnaku ap.; rádlik – ozubené koliesko alebo koliesko so zvlneným ostrým okrajom – jedno aj druhé na drevenej rúčke – na krájanie cesta, napr. na pirohy; perko/perká – väčšie husacie alebo kačacie pero, alebo zväzok drobnejších pier na mastenie cesta, plechov ap.; habarka – vareška s lúčovitým kolieskom na roztrepávanie mlieka, smotany ap.; ručný mlynček – kávový, orechový, makový; mažiarik s tĺčikom na drvenie (tlčenie) korenia, škorice, ale aj kryštálového cukru; drevená lopatka na sádzanie halušiek; panvica na pečenie palaciniek (palacinkárňa) a doliek (dolkárňa); zbonka – nádoba na spracovanie smotany (smatánka), čiže na domácu výrobu masla; k zbonke patrila toparka – dlhšia drevená rúčka zakončená dierovaným nepohyblivým kolieskom (pri mútení smotany plnila funkciu piesta); na zhrabovanie uhlia z pece slúžil kutáč a ohrablo, na sádzanie chleba, posúchov a plechov s koláčmi široká rovná drevenná lopata. Ani zbonka, ani ohrablo a lopata nemali v kuchyni stabilné miesto, odkladali sa v komore. K u c h y n s k á d l á ž k a Spodná plocha kuchyne bola udupaná/ubitá zem vymazaná vrstvou hliny. Pred upratovaním sa musela poliať, aby sa pri zametaní neprášilo. Zručné polievačky vedeli „vypolievať“ na zemi rozličné ozdobné útvary. Zametalo sa doma vyrobenou metlou z brezových prútov, neskôr aj kupuvanou metlou z ciroku. Postupne sa hlinená dlážka z kuchyne vytrácala – v ňiekerích kuchiňiach bou̯ /mali ciment. N e d a n o v s k é j e d l á Dosť podrobnú informáciu o tom, ako sa voľakedajší Nedanovčania stravovali, možno nájsť v publikácii na oslavu 650. výročia prvej písomnej zmienky o obci Nedanovce 650-ročné (1994). Podávajú ich dvaja autori – ------- **strana 282** renomovaný odborník v oblasti výživy MUDr. Imrich Sečanský (s. 39 – 43) a učiteľka Mária Ballová (s. 43 – 45). V ich statiach sa nachodia všeobecné údaje o stravovaní, týždenný jedálny lístok, jedálny lístok na výročité sviatky, názvy jedál a niekedy aj stručný opis ich prípravy. Dozvedáme sa z nich: „Týždenný jedálny lístok mal svoje pravidlá. Bol dosť stereotypný a závisel do značnej miery od sociálneho postavenia jednotlivých rodín. V stredu a piatok, ale aj inokedy sa dodržiavali pôstne dni bez mäsa s jedlami z cestovín a strukovín“ (Sečanský, c. d., s. 41). Alebo: „Na obed bývala ‚kyslá vára‘ (polievky zatrepané mliekom – zemiaková, fazuľová, hríbová...). K tomu bývalo vždy dačo ‚od cesta‘. Najčastejšie to boli slíže – makové, syrové (tvarohové)... V sobotu bývala kaša (grísová, krúpová, múčna, ryžová). V nedeľu už bývala mäsová polievka...“ (Ballová, s. 44). „Spestrenie stravy prinášali zabíjačky“ (tamže). Základnou surovinou, z ktorej sa pripravovali jedlá, boli predovšetkým zemiaky (zemáki/krumple), ďalej strukoviny, obilniny, múka, zelenina, mlieko, maslo, mäso. To sa premietlo aj do názvov mnohých jedál, napr. zemiaková, fazuľová, šošovicová, cesnaková, krúpová (lohadzová) polievka. Cesnaková polievka mala jednoslovný názov cesnakovica. Strukoviny a obilniny sa okrem polievok dávali aj do kislej váre (kislá fazuľa). Kyslá vára sa však pripravovala aj zo zemiakov (kislé krumple), kapusty, hríbov atď. Okrem toho sa zo zemiakov, strukovín a obilnín pripravovali kašovité jedlá. V obľube bola hrachová kaša, ale najmä fučka (uvarené roztlačené zemiaky s múkou a premiešané s varenými krúpami – Sečanský, c. d., s. 41). Zemiaky sa pripravovali na rozličný spôsob: piekli sa v šupke, varili sa v šupke aj bez šupky (spravidla pokrájané na krížalki), uvarené sa pridávali do chlebového aj iného cesta, podávali sa ako samostatné jedlo alebo príloha k nemu (tzv. pichané krumple). Samostatným jedlom bola zemiaková baba (tarhaňa). V minulosti sa varilo aj veľa múčnych jedál s kisnutého aj ňekisnutého cesta. Do prvej skupiny patria koláče (makovňík, orechovňík, sirovňík – tvarohový koláč, lekvárovňík – častejšie lekvároví koláč), pripravované ako jednotlivé drobné kúsky alebo na celí plech, alebo ako štricla (závin). Ďalej sú to pupáki/pupáčki, šišky, parené buchty, dolky a korenáki/korenáče (buchty plnené oškvarkami dochutenými korením; piekli sa v období fašiangov). Druhú skupinu tvoria rezance (slíže), halušky, lokše, palacinky, slivko- ------- **strana 283** vé gule/knedle a pirohy (perki). Nedanovčanky varili dvojaké slíže – z obyčajného cesta (rezané slíže) a zo zemiakového cesta (šúlané slíže alebo kocindáki). Halušky bývali spravidla vajcové, kapustné/kapustové, zriedkavejšie s tvarohom. Lokše sa piekli na platni sporáka a podávali sa omasťené a celé, no robili sa aj trhané lokše (tie sa posýpali makom, tvarohom alebo kapustou). Medzi jedlá z nekysnutého cesta patria pagáče (kabáč, kabáčik). Piekli sa trojaké – oškvarkové, burgiňové alebo len tak bes šetkého. Mäso sa varievalo, pieklo, dusilo (dinctuvalo) a vyprážalo/vysmážalo. Na niekdajšej dedine prakticky každá rodina chovala sliepky, kačice, husi, zriedkavejšie morky, perličky, ďalej zajace a ošípané. Z toho vychodí, že sa jedávala kuracina, kačačina, morčačina (v zápise nie je chyba, ide o  lokálnu výslovnosť týchto slov), zajačina, bravčovina. Hovädzina, hovädzie kosti, teľacina a teľacie kosti sa kupovali u mäsiara (v jatke) a zväčša sa z nich varila nedeľná polievka. Kuracie mäso sa vyprážalo/vysmážalo, pieklo alebo sa z neho robil paprikáš. Pečené kurča s plnkou sa volalo naďievané kura, plnka sa volala náďievka. Približne rovnako sa postupovalo aj pri kuchynskom spracovaní ostatných druhov mäsa. Ako sa už konštatovalo, výrazným osviežením jedálneho lístka bolo mäso a mäsové produkty zo zabíjačiek: žobrácka kaša, ovar, jaternica (húrka, jelito, jelítko), klobása (pečená), údeniny – tlačenka (prezburšt), šunka, klobása/klobáska, slanina... Z údenej kože a paprčiek sa varila huspeňina. Častým a obľúbeným pokrmom bola hustá, kaloricky výdatná polievka s údenou klobásou, prípadne aj zárezkami údenej slaniny. Volala sa melence alebo zámelki podľa toho, že sa do nej zaváralo strúhané alebo pomrvené rezancové cesto. Cez žatvu sa podávala na raňajky – boli to tzv. žencovské frištuki. Jedlo sa podávalo denne tri-štyri razy: ráno (frištuk), na poludnie (obed), nepravidelne popoludní (olovrant, nešpor, nešpory), večer (večera). „Desiate neboli“ (Ballová, s. 43). S požívaním jedla v takto vymedzenom čase a so súhrnnými názvami podávaných pokrmov súvisia slovesá frištukuvať, obeduvať (najstaršia generácia: poluňuvať), olovrantuvať/nešporuvať, večerať. Hlavným a základným pokrmom dedinských ľudí bol chlieb. Zvyčajne bol položený na stole a prikrytý obrúskom (plachťička). Opis pečenia chleba a jeho konzumáciu ako samostatného pokrmu (chlieb sa natieral maslom, masťou, lekvárom, posýpal cukrom, polieval medom, robili sa z neho ------- **strana 284** hrianky ap.) aj ako doplnku k inému jedlu podáva I. Sečanský (c. d., s. 40). Z chlebového cesta sa odkladal kúsok (nácesta) na ďalšiu prípravu na pečenie chleba. Táto príprava sa pomenúvala slovesom odmlaďiť (večer mosím odmlaďiť na chliep). Sečanský zaznamenal aj to, v akej úcte bol voľakedy chlieb: „Pri prvom krájaní gazdiná chlieb prežehnala tak, že spravila nožom krížik na jeho spodnej strane“ (c. d., s. 40). A ďalej: „Keď spadol kúsok chleba na zem, po zdvihnutí sme ho oprášili a pred prvým zahryznutím pobozkali. S takou úctou sa zaobchádzalo s týmto základom výživy všetkých nás. Chlieb sme považovali za Boží dar“ (tamže). Je to pochopiteľné. Na skyvu chleba bolo totiž odjakživa potrebné vynaložiť veľa úsilia, množstvo práce ľudských rúk. No korene úcty sú aj v inom – v Jánovom posolstve o zázračnom rozmnožení chleba, ktoré obsahuje výzvu „pozbierať zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar“ (Sväté písmo, 1996, s. 2281). Dedinský človek ju prijal bez výhrad, osvojil si ju a konal podľa nej aj pri zaobchádzaní s ostatnou obživou. Na dedine sa naozaj zužitkovali aj zvyšky jedla (nedojetki) – kŕmila sa nimi hydina, dávali sa do žrádla pre prasce, psa ap. Pripomeňme ešte, že prvý odkrojený kúsok chleba sa nazýval vrchnák, ďalší kúsok so spodnou aj vrchnou kôrkou bol krajec/krajček, iba s jednou kôrkou smitka. Odlomený alebo nespôsobne odkrojený väčší kus chleba bol ripeň chleba. Vydutá popraskaná časť bez kôrky sa volala pupák/pupáčik, mazľavé nedopečené cesto tesne nad spodnou kôrkou milleňička. O veľkej vzduchovej bubline pod hornou kôrkou kolovala úsmevno-výsmešná riekanka: Takí sa mi/ťi chlebík udau̯, že pot kôrkou kocúr dúdau̯ . Z a n á p r s t o k „k u c h y n s k e j“ f r a z e o l ó g i e V súvislosti so stolovaním, pocitmi hladu, smädu sa Nedanovčania vyjadrovali expresívne a často žartovne, napr. takto: (som) hlanní jag vlk, smenní/smanní jag vol, od hladu už aňi ňeviďím, padám od hladu, robia sa mi kruhi pred očami/očima. Tučnému človeku s veľkou nadváhou prischlo pomenovanie pasibruch a vzťahovalo sa na neho prirovnanie je jak sut; chudého človeka prirovnávali k chudému plemenu psa – (je) chudí jag vižla –, pririekli mu pomenovanie drevenák alebo konštatovali, že je len kozď a koža, že je visknutí alebo visušení jak trieska. Povzdych račej šaťiť ako chovať sa vzťahoval na toho, kto veľa jedol. Týkala sa ho aj riekanka Na misu mi dajťe, v hrnci mi ňehajťe, aj s vami buďem. Kto sa veľa najedol, najedou̯ sa do prasknuťia alebo mohou̯ si (jello) prstom dočiahnuť, alebo sa o ňom hrubo vravelo: žere/hlce jak ------- **strana 285** prasa/sviňa. Po utíšení hladu a smädu zaznievalo: zarovno z hlanním už vidržím; už viďím ďalej; ňiž mi ňebolo, ale už mi je lepšie. Neochota používať pri jedení vidličku a nôž sa ospravedlňovala kategoricky: Villička cistota a prsti istota. O gazdinej, ktorá sa starala o poriadok v kuchyni, sa vravelo, že je cistotná, že má v kuchiňi cisto. Neporiadnej žene vraveli ňekiepa a jej kuchiňa bola furt zaňekiepená. Čo na záver? Porovnanie súčasnej dedinskej kuchyne so starobylou ukazuje, ako civilizačný rozvoj zmenil jej vhľad aj spôsob varenia a stravovania. Vývinovú líniu možno schematicky zachytiť nasledujúcimi reťazcami pomenovaní: 1. otvorené ohnisko – murovaný sporák – kovový sporák (na drevo, uhlie) – plynový/elektrický sporák – mikrovlnka; 2. polica – kasnička – kredenc – linka (kuchynská); 3. doma pripravované jedlá – priemyselné polotovary – instantné potraviny (polievky) – prevzatie reštauračných jedál do jedálneho lístka domácností. Vybavenie kuchyne rozličnými elektrickými prístrojmi a pomôckami urýchľuje a uľahčuje varenie aj udržiavanie poriadku v kuchyni. To je prednosť súčasnej kuchyne a časový zisk pre gazdinú. Civilizačný rozvoj však spôsobil aj nenahraditeľné straty: z kuchyne sa nenávratne vytratila vôňa čerstvo upečeného chleba a ekologicky čistých surovín na prípravu jedla. Ivan Masár LITERATÚRA BALLOVÁ, Mária: Ešte o stravovaní, ale najmä o usilovnosti nedanovských žien. In: Nedanovce 650-ročné. Ed. R. Chrenko – I. Masár. Obec Nedanovce 1994, s. 43 – 45. OSADSKÁ, Andrea: Spôsoby úpravy jedál varením podľa J. Babilona. In: Kultúra slova, 2004, roč. 38, č. 1, s. 26 – 28. PECIAR, Pavol: Ako sa v Nedanovciach kedysi bývalo. In: Nedanovce 650-ročné. Ed. R. Chrenko – I. Masár. Obec Nedanovce 1994, s. 36 – 39. SEČANSKÝ, Imrich: Nedanovské jedlá a nápoje. In: Nedanovce 650-ročné. Ed. R. Chrenko – I. Masár. Tamže, s. 39 – 45. Sväté písmo. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996. 2623 s. ------- **strana 286** ROZLIČNOSTI =========== Systém – systémový, nie systemický/systémický ============================================= Slovo systém sa v súčasnej jazykovej praxi vyskytuje často, a to nielen vo vedeckých textoch, ale aj v publicistických a hovorových, pravdaže, v týchto posledných aj s rozmanitým posunutým významom. Od podstatného mena systém sa v našom jazyku pravidelným spôsobom tvorí vzťahové prídavné meno systémový, ktoré je ustálené a ktoré v súčasnej reči rovnako vykazuje vysoký výskyt. Dobre ho poznáme povedzme zo spojení typu systémová metóda, systémové vzťahy, systémový prístup, systémové chápanie istých javov, systémové myslenie, systémová analýza. V súčasných politických diskusiách sa osobitne často stretáme aj so zápornou podobou nesystémový, keď sa takto označuje istý prístup napríklad pri tvorbe legislatívnych noriem alebo chápanie istých krokov, ktoré robí exekutíva. Popri pravidelne utvorenej podobe systémový – nesystémový sa v časti vedeckých textov alebo aj popularizačných textov možno stretnúť aj s podobou prídavného mena systemický či systémický. Spojenia, v ktorých sa táto podoba vyskytuje, svedčia o tom, že pri nej rovnako ide o vzťahové prídavné meno, ktoré sa svojím významom v ničom neodlišuje od dobre známej a všeobecne prijatej podoby systémový. Už to, že v druhej slabike tohto slova nie je ustálená dĺžka, t. j. v jazykovej praxi (hovorenej aj písanej) pozorujeme formy systemický s krátkou slabikou, ako aj systémický s dlhou slabikou, svedčí o novosti, o neustálenosti, ako aj o nepevnom postavení podôb s príponou -ický v slovnej zásobe nášho jazyka. Práve spôsobom svojho utvorenia tieto formy jednoznačne ukazujú, že svoj pôvod majú nie v našom, lež v cudzom jazyku, konkrétne v anglickej forme systemic (vo výslovnosti sistemik), ktorá významovo úplne zodpovedá spomínanej slovenskej forme systémový, je teda jej cudzojazyčným (v danom prípade anglickým) ekvivalentom. O tom, že pri formách systemický/systémický v slovenčine ide o mechanické napodobnenie uvedenej anglickej podoby, svedčia najmä odborné pramene, ktoré citujú autori používajúci podobu systemický či systémický. ------- **strana 287** Naše porovnanie vlastností a miesta rozoberaných prídavných mien v slovnej zásobe súčasnej slovenčiny s domácou podobou systémový ukazuje na jednoznačné jazykové (t. j. systémové) aj dorozumievacie (funkčné) prednosti ustálenej formy systémový pred konkurenčnými nepevnými formami systemický či systémický. Tieto formy neprinášajú do nášho jazyka ani do nášho vyjadrovania nijakú novú kvalitu, preto na záver nášho krátkeho rozboru tieto konkurenčné formy môžeme označiť ako neustálené, neodôvodnené a v konečnom dôsledku aj nepotrebné v našom jazyku. Ján Kačala Multikino a multiplex ===================== S rozvíjaním filmového priemyslu a úsilím priniesť divákom čo najviac a čo najskôr nové filmy začína sa aj u nás uplatňovať premietanie vo veľkom. Budujú sa premietacie zariadenia, v ktorých sa premieta niekoľko filmov súčasne a divák si z nich môže vyberať. Tieto zariadenia treba, prirodzene, nejako pomenovať. Základným motivačným prvkom tu je viacnásobnosť a tá sa tradične vyjadruje morfémou multi prevzatou z latinčiny. Touto morfémou sa tvoria jednak podstatné mená typu multikára (slúžiaca na viacero účelov), jednak prídavné mená označujúce viacero prvkov charakteristických pre istý pojem. Patria sem prídavné mená ako multikultúrny, multinacionálny, multilaterálny, multietnický. K pomenovaniam ako multikára, multimilionár sa ľahko priraďuje aj názov multikino na pomenovanie súboru, komplexu viacerých premietacích sál. Traduje sa, že ich má byť aspoň osem. Popri pomenovaní multikino sa používa – i keď zriedkavejšie – aj názov multiplex. Zložkou plex (z latinského plexus – sieť) sa označuje, že ide o väčší počet, vlastne sieť nejakých zariadení, v našom prípade premietacích sál. Na rozdiel od typu multikino sa v pomenovaní multiplex nevyužíva motivačný prvok kino. Možno ho však používať len vtedy, keď je zo súvislosti jasné, že ide práve o sieť premietacích sál. Ján Horecký ------- **strana 288** SPRÁVY A POSUDKY ================ Uzavrela sa životná púť prof. PhDr. Jozefa Jacka, CSc. ====================================================== Tohtoročný 2. september, pre mnohé deti začiatok novej životnej etapy, stal sa priam symbolicky posledným medzníkom celoživotnému pedagógovi Jozefovi Jackovi. V ten deň sa po náhlej a nečakanej – pre nás, ktorí sme ho poznali, ale najmä pre jeho najbližších – chorobe navždy uzavrela jeho pozemská kapitola. Bol to človek vitálny, pracovitý, aktívny i optimistický, preto nás všetkých správa o  jeho úmrtí prekvapila a veľmi zarmútila. Jeho charakterovou črtou bol ustavičný záujem o všetko a všetkých okolo seba, svojou úprimnosťou a neopakovateľnou bezprostrednosťou lámal bariéry napätia. Svojím povestným humorom si získal rešpekt svojich žiakov a ostal v ich povedomí ako láskavý a zároveň náročný pán učiteľ. Meno profesora J. Jacka je nerozlučne späté s Katedrou slovenského jazyka a  literatúry Pedagogickej fakulty, neskôr Fakulty humanitných a prírodných vied v Prešove. Celý život bol verný svojim myšlienkam a svojmu presvedčeniu, bol verný slovenčine, ktorej venoval všetok svoj pracovný život. Ani po odchode do dôchodku neprestal udržiavať kontakt s celoživotným pôsobiskom, neprestal publikovať štúdie, odborné a popularizačné články. Jeho publikačná činnosť dosahuje úctyhodné rozmery. Aj na diaľku ustavične prejavoval záujem o osudy bývalých kolegov a žiakov. Žil plno, intenzívne. Jozef Jacko sa narodil 15. marca 1928 v Petrovanoch pri Prešove. Po maturite na prešovskom gymnáziu študoval v rokoch 1948 – 1952 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk a história. Počas štúdií ho ovplyvnili dnes už klasici slovenskej jazykovedy a literárnej vedy Ján Stanislav, Eugen Pauliny, Andrej Mráz, neskôr, počas svojho pôsobenia v  Prešove, Ľudovít Novák a ďalší. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom v roku 1952 bolo Gymnázium vo Vranove nad Topľou. Osud mu prisúdil túto ročnú štáciu ďalej od domova, lebo muselo sa tak ------- **strana 289** stať: mladý učiteľ totiž medzi svojimi študentkami objavil svoju celoživotnú partnerku, budúcu učiteľku slovenského jazyka. Od roku 1954 pracoval nepretržite ako vysokoškolský učiteľ na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej v Prešove, neskôr Pedagogickej fakulty UPJŠ, od r. 1997 Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity. Bol členom vedeckej rady fakulty i univerzity, po roku 1989 bol prodekanom fakulty, v  rokoch 1990 – 1995 pracoval v akreditačnej komisii, poradnom orgáne vlády Slovenskej republiky. V roku 1970 získal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského doktorát filozofie, v roku 1975 tam obhájil dizertačnú prácu Substantívne a adjektívne deriváty slovenských miestnych názvov a získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied. O štyri roky neskôr sa habilitoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika a v roku 1993 v inauguračnej prednáške Rozvíjanie systému miestnych a zemepisných názvov na Fakulte humanitných a prírodných vied UMB v Banskej Bystrici predstavil výsledky bádania v jednej z oblastí svojej vedeckej orientácie a získal vedecko-pedagogickú hodnosť profesora. Vedeckovýskumný záber profesora Jacka bol mnohorozmerný, nielen čo do počtu štúdií a článkov, ale najmä čo do šírky vedeckého jazykovedného záberu. Venoval sa lexikológii, derivatológii, morfológii, ortoepii, onomastike, teórii vyučovania slovenčiny, jazykovej kultúre a jazykovej výchove. Praktické učiteľsko-didaktické skúsenosti opreté o teoretickojazykovednú základňu zúročil v monografii Slovenská morfológia v škole a v spolupráci s V. Betákovou a K. Zelinkovou napísal monografiu Teória vyučovania slovenského jazyka. Postupne a systematicky od polovice 70. rokov spolupracoval na vydaniach učebníc slovenského jazyka pre 2. stupeň základných škôl a pre stredné školy (spoluautormi boli J. Muránsky a E. Cesnaková). Okrem toho bol spoluautorom experimentálnych učebníc zo slovenčiny, učebníc slovenčiny pre nevidiacich, didaktických a metodických textov a spoluautorom aj dnes hojne používanej vysokoškolskej učebnice Slovenský jazyk a sloh pre poslucháčov učiteľstva 1. stupňa základnej školy. Často publikoval na stránkach časopisu Slovenský jazyk a literatúra v škole (najmä didaktickotransformačné štúdie). Výraznou črtou vedeckej práce profesora Jacka ako jazykovedca bolo to, že na prvom mieste bol vždy bežný používateľ jazyka. Dynamiku sys- ------- **strana 290** tému konfrontoval s úzom a overoval v bežnej komunikácii. „Jazykovednú múzu“ nehľadal v prácach iných autorov, ale u bežného používateľa v medziach svojho výroku: „Jazyk je komunikačný nástroj slúžiaci pospolitému ľudu, nie jazykovedcovi“. Patril medzi jazykových demokratov, ktorý trpezlivo vysvetľoval, prečo je to v reči aj inak než v systéme. Zdrojom informácií mu boli študenti pochádzajúci zo všetkých kútov Slovenska, rovnako aj denná tlač, ktorú priam „detektívne“ skúmal. Výsledkom boli nespočetné, najmä derivatologické štúdie a odborné články o fungovaní slovenských a cudzích zemepisných názvov a obyvateľských mien, o produktívnosti slovotvorných postupov a prípon pri tvorení názvov osôb; zameriaval sa na vzťah medzi odvodzovaním obyvateľských mien a morfológiou, na tvorenie adjektívnych a  substantívnych derivátov od domácich i cudzích zemepisných názvov, na jazyk publicistiky a masovo-komunikačných prostriedkov, neologizmy, okazionalizmy a hovorové slová v publicistike, názvy profesií, športovú terminológiu, na proces preberania cudzích slov a ich tvarovú a zvukovú adaptáciu. Okrem morfológie a derivatológie si všímal aj fonetickú rovinu, najmä výslovnosť udzích slov, a poukazoval na ortoepickú dynamickosť a jej kodifikáciu v spisovnej slovenčine. Osobitne treba vyzdvihnúť jeho záujem o miestne názvy a ich deriváty. Jeho zistenia o používaní názvov miest a obcí na Slovensku a príslušných mužských i ženských obyvateľských mien a adjektívnych derivátov našli miesto v časopisoch Slovenská reč a Kultúra slova. Profesor Jozef Jacko sa venoval aj onomastike – výskumu vlastných mien. Okrem fungovania vlastného mena v praxi sa venoval ich exemplifikácii, publicistickej onymii, štandardizácii názvov ulíc a miestnych názvov. S  vlastným menom bezprostredne súvisel aj jeho záujem o ortografiu, predovšetkým o písanie veľkých písmen. V posledných rokoch písal o neverbálnej komunikácii v liturgii a o rozličných slovných podobách katolíckych sviatkov. Je autorom mnohých odborných a popularizačných príspevkov uverejnených v jazykových rubrikách odbornej, dennej a periodickej tlače. Verejnosť ho pozná ako popularizátora a propagátora spisovnej slovenčiny prostredníctvom jeho príspevkov v ranných vydaniach relácie Jazyková poradňa v Slovenskom rozhlase, kde jednoduchou a zrozumiteľnou formou vysvetľoval rozličné derivatologické, morfologické, ortoepické ------- **strana 291** i ortografické problémy bežného používateľa slovenčiny. Vychoval mnoho učiteľov slovenského jazyka a literatúry pre základné a stredné školy. Pre svoje učiteľské majstrovstvo a bezprostrednosť pretkávanú láskavým humorom ostal v pamäti mnohých ako výrazná osobnosť, na ktorú radi spomínajú. Profesor Jozef Jacko nepotreboval zbytočné a neúprimné adorácie na svoju prácu. Tak ako bol skromný a jednoduchý vo svojom živote, tak bol skromný aj v práci. Len nedávno vyšla jeho stostranová kniha o rodných Petrovanoch (Petrovany v sedemstoročnom jubileu). Vzdal tak hold miestu, kde sa narodil, kde prežil celý svoj život a kde aj bol 4. septembra 2004 pochovaný. Úctu mu vzdali aj Petrovany a Petrovanci, pre ktorých ostane navždy ich pánom profesorom. Za slovenskú jazykovedu sa s ním rozlúčil docent František Ruščák. Po odchode niektorých ľudí do dôchodku ostáva na pracovisku prázdnota. Tak sme to cítili aj my, jeho kolegyne a kolegovia. Po jeho odchode zo života sa ten zvláštny pocit prehĺbil. Slovenská jazykoveda v ňom stratila pracovitého jazykovedca, skromného, ľudského, mierneho, ale zásadového človeka, ktorý svojou pracovitosťou, jej výsledkami a činmi ostáva pre nás nasledovaniahodným vzorom. Česť jeho pamiatke! Mária Imrichová Nová vysokoškolská učebnica slovenskej lexikológie =================================================== [RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Základy slovenskej lexikológie. Prešov: Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity 2003. 150 s.] Kvalifikačný rast pedagógov na vysokých školách v novej situácii rozširovania sa počtu vysokých škôl a fakúlt v Slovenskej republike z jednej strany a nové potreby študentov a študujúcich z druhej strany v súčasnosti vedú aj k  intenzívnejšej tvorbe nových učebných textov potom, ako sa ------- **strana 292** niekdajšie celoštátne učebné texty stali takmer nedostupnými. Renomovaní autori Ivor Ripka a Mária Imrichová, pôsobiaci na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove, r. 2003 vydali učebný text Základy slovenskej lexikológie. Kniha má 150 strán a ako učebnica jednej z  nosných disciplín v rámci štúdia, resp. výučby slovenského jazyka istotne bude spoľahlivo plniť svoje nové dôležité poslanie. Spracovanie lexikologickej a lexikografickej tematiky v knihe zodpovedá najnovšej úrovni vedeckého poznania, pričom možno povedať, že na relatívne malom priestore výkladového textu (zahŕňa s. 7 – 119, zvyšok tvorí slovník lexikologických termínov, zoznam použitej a odporúčanej literatúry, vecný register a súbor cvičení s lexikologickou problematikou) kniha prináša veľké množstvo informácií. Takýto výsledok autori dosiahli výberom najpodstatnejších informácií zo spracúvanej látky a napriek tomu, že viaceré zistenia, poučky, definície sa v texte opakujú a že pri výklade autori zvolili postup mnohostranného osvetľovania veci pomocou početných synoným, prípadne parafráz, ktoré umiestňujú do zátvoriek alebo za lomku a ktoré niekedy aj hamujú priamočiary a jednoduchý výkladový postup a sťažujú hladké vnímanie textu, text dobre plynie a pôsobí ucelene. Napriek zjavnému úsiliu autorov o zrozumiteľnosť a prístupnosť textu v jeho terminologickej i syntaktickej zložke môžeme v ňom nájsť časti, ktoré takéto požiadavky spĺňajú ťažšie. Uvedieme príklad zo s. 66: „Rôzne semémy, tvoriace jednu lexému, nie sú vzájomnými variantmi, ale sú odrazom rôznych denotátov, a preto jedna lexéma môže byť realizáciou jednej alebo viacerých semém.“ Pri výklade sa používa ustálená terminológia, ktorá sa starostlivo vykladá a dokladá príkladmi zo slovenského jazyka, ako aj z cudzích jazykov. Uvedená zásada sa porušuje iba výnimočne: termíny intencia [slovesa], intenčná štruktúra slovesa (s. 44), vnútorná forma [slova] (s. 32), transflexne (s. 45), komponentová analýza (s. 66) nemajú výklad ani na mieste použitia v texte, ani v terminologickom slovníčku. V súvise so spomínanou intenciou slovesného deja sa žiada pripomenúť, že tento už klasický pojem a termín slovenskej lingvistiky, používaný pri rozbore slova aj vety, by si bol v texte posudzovanej učebnice zaslúžil širšie rozpracovanie. Po úvodných všeobecných výkladoch sa autori v osobitných kapitolách venujú týmto čiastkovým lexikologickým témam: rozširovanie slovnej ------- **strana 293** zásoby, derivatológia, semaziologicko-onomaziologická derivácia, semaziológia, paradigmatické vzťahy v slovnej zásobe, klasifikácia slovnej zásoby, frazeológia, terminológia a lexikografia. Pozoruhodné je to, že pri opise tvorenia slov, ktorý je dosť podrobný, autori vychádzajú z českej teórie odvodzovania slov, ktorej pôvodcom je M. Dokulil, a z jeho chápania onomaziologických kategórií a pri klasifikácii onomaziologických kategórií a štruktúr derivátov zasa z koncepcie J. Furdíka, ktorá je z väčšej časti ešte v rukopise (s. 45). Odvodené slová sú potom rozdelené podľa slovných druhov a v rámci nich podľa spomínaných onomaziologických kategórií a tu zasa na skupiny podľa sémantických príznakov. Výklad s  uvedením jednotlivých slovotvorných prostriedkov je doložený bohatým a presvedčivým jazykovým materiálom vrátane výrazov, ktoré vznikli v najnovšom období vývinu spisovnej slovenčiny. V duchu Dokulilovej koncepcie aj slovesné podstatné mená utvorené zo slovesného základu príponami -nie, -tie, ktoré sa v slovenskej lingvistickej tradícii zväčša pokladajú za slovesné tvary, t. j. za výsledky tvarotvorného postupu, autori preberajú medzi slovotvornými derivátmi, t. j. ako podstatné mená. Význam slova patrí medzi centrálne body lexikologického výkladu. Autori sa s ním vyrovnávajú na mnohých miestach publikácie a v mnohých súvislostiach, ale z ich postoja nie je vždy jasné, či význam (v danom prípade význam slova) má vlastný jazykový status alebo je to skôr pojem. Na niektorých miestach textu sa totiž význam (slova) stotožňuje s pojmom a o pojme sa vraví tak, akoby nahrádzal lexikálny význam, prípadne akoby lexikálny význam ani nejestvoval (s. 30: náprotivkom slovnej formy je pojem), inde zasa autori vravia o význame bez zreteľa na pojem. V tomto kontexte sa nám zdá prijateľná formulácia zo s. 69, podľa ktorej „prostredníctvom svojej formy a obsahu sa slovo dostáva do vzájomných vzťahov s celým lexikálnym systémom príslušného jazyka a tým sa lexikálny význam nielen dotvára, ale aj spätne pôsobí na pojmovú zložku vo vedomí“. Keďže sa vie, že lexikálny význam môžeme iba sčasti stotožniť s  pojmom, že v jazyku vo všeobecnosti funguje „pojem“ iba ako značne zjednodušený, intuitívny odraz vlastností predmetu, javu v našom vedomí, azda by bolo treba zostať pri tom, že pojem ako logická či gnozeologická kategória tvorí obsahovú stránku odborných termínov ako špecifických jazykových ------- **strana 294** pomenovaní, kým inde máme do činenia s vlastným jazykovým významom, ktorý vo vzťahu k slovám je v porovnaní s pojmom jednak užší (nezahŕňa celé logické spektrum pojmu) a jednak širší (zahŕňa početné konotatívne, „nadvýznamové“ prvky, ktoré do pojmu nepatria). Na s. 31 autori píšu, že ani jeden člen združeného pomenovania nemožno rozvíjať, a porovnávajú voľné spojenie ťažký kufor a jeho rozvitý variant veľmi ťažký kufor so združeným pomenovaním ľahká atletika, ktoré nemožno rozviť do podoby veľmi ľahká atletika. Treba pripomenúť, že spojenie ľahká atletika možno rozviť prívlastkom typu svetová ľahká atletika. Uvedené obmedzenie v prípade združeného pomenovania teda alebo neplatí vôbec, alebo neplatí len pri jeho rozvíjaní príslovkou. V rozčlenení témy, ako aj v celom výkladovom postupe badať bohatú lexikografickú skúsenosť zjavne hlavného autora (keďže ani mená autorov sa neuvádzajú v abecednom poradí); prejavuje sa to povedzme aj v relatívne podrobnom spracovaní takých tém, ako je významový odtienok, ďalej vyzdvihovaním lexikografickej práce ako korektívu všetkých (!) teórií (s. 70), celkovou úzkou zviazanosťou lexikologických tém s lexiko-grafickou praxou, častým uvádzaním príkladov zo slovenských výkladových slovníkov rozličného druhu a podobne. Úzka zviazanosť „teoretickej“ lexikológie s „praktickou“ lexikografiou je pre túto publikáciu veľmi charakteristická a inšpiratívna. Posudzované Základy slovenskej lexikológie sú učebným textom s premyslenou koncepciou. Osobitne sa žiada vyzdvihnúť jazykovovýchovný a jazykovokultúrny rozmer tejto práce, ktorý je viditeľný vo výkladovom texte, napríklad aj dôsledným dodržiavaním jazykovej normy a platnej kodifikácie spisovnej slovenčiny, ale osobitne zreteľne sa exponuje v súbore cvičení, ktoré sú zaradené na konci publikácie. Základy slovenskej lexikológie spĺňajú vysoké odborné nároky na učebný text tohto druhu a predstavujú dobrú základňu na budúcu rozsiahlejšiu syntézu slovenskej lexikológie a lexikografie. Ján Kačala ------- **strana 295** Krásna a múdra knižka pre mládež ================================ [BARSKA, Ewa – GŁOGOWSKI, Marek: Najvýznamnejšie osobnosti v dejinách ľudstva. Preklad Marianna Mináriková. Bratislava: Vydavateľstvo Junior, s. s r. o., 2003. 48 s.] Napriek tomu, že v súboji produktov elektronických a tlačových médií sú navrchu elektronické médiá, knihy ešte stále vychádzajú a majú svojich čitateľov a obdivovateľov. Najmä knihy graficky dobre vystrojené a obsahovo hodnotné. Medzi také nepochybne patrí knižka Najznámejšie osobnosti v dejinách ľudstva. Na necelých 50 tlačených stranách väčšieho formátu sa čitateľovi predkladajú portréty 22 osobností, ktoré sa svojím vedeckým, umeleckým, objaviteľským či iným výkonom navždy zapísali do dejín ľudstva. Portrét v tomto prípade treba chápať ako obraz (podobizeň) aj ako verbálnu charakteristiku zásluhovosti a opis mimoriadneho výkonu portrétovanej osobnosti. Vždy, keď sa hovorí o verbálnej charakteristike, je reč o texte. Text publikácie sa rozprestiera na veľkej ploche. Každej osobnosti sa venujú dve proti sebe stojace strany utvárajúce celistvú plochu (fakticky jednu tlačenú stranu veľkého formátu), na ktorých je v obrazovej časti centrálnym bodom podobizeň osobnosti a v textovej časti stručné rozprávanie o nej vytlačené väčším typom písma. To je však iba formálna stránka. Pokiaľ ide o výstavbu celého súboru jazykových výpovedí stvárnených podľa gramatických pravidiel slovenčiny a významu jednotlivých výstavbových prvkov, zreteľne sa tu črtá výkladové pásmo (patrí doň spomenuté stručné rozprávanie), komentárové pásmo (to sú menším typom vytlačené výpovede pod obrázkami, vedľa nich alebo nad nimi) a napokon sú to dve konštantné rubriky s nadpisom Vieš, že... a Čo znamená... Tie by sa podľa názvu predchádzajúcich dvoch pásem mohli nazvať pásmo rubrík alebo rubrikové pásmo. Vo všetkých pásmach sa zásadne používajú jednoduché vetné a súvetné celky, použité menej známe slová a slovné spojenia sa spravidla vysvetľujú, napr. reinkarnácia v rubrike Vieš, že... (s. 9), nirvána (tamže) atď. Jedno aj druhé – t. j. prehľadná stavba viet a súvetí a vysvetľovanie významu slov, o ktorých sa predpokladá, že nemusia byť cielenému čitateľovi známe – je potrebný ústretový krok smerom k čitateľovi. Potenciálnym čitateľom je v tomto prípade školopovinná mládež z vekovej ------- **strana 296** kategórie adolescentov či juniorov. (Signalizuje to slovo Junior na obálke a  titulnom liste, ktoré sa dá chápať aj ako pomenovanie istej vekovej kategórie mládeže, nielen ako pomenovanie vydavateľstva.) Vysvetlenie významu slov by však bolo užitočné aj v niektorých ďalších prípadoch, napr. na s. 26 je to slovo bordúra a možno aj iniciála. Vhodným oživením textu sú slávne výroky, ktoré možno zatriediť do niekoľkých skupín. Po prvé výroky o portrétovaných osobnostiach (Si posol boží, s. 20 – o Mohamedovi). Po druhé výroky uvádzajúce verbálny opis osobnosti (Nevyhnutnosť je matkou vynálezu, s. 25 – začiatok charakteristiky Gutenberga; výrok má zreteľné znaky sentencie). Napokon po tretie výroky niektorých osobností, ktoré sa tradujú už stáročia a sú rečovým pokladom mnohých jazykov sveta. Takých je najviac. Patrí k nim slávny Sokratov výrok Viem, že nič neviem (s. 10), Ponechám si len nádej (s. 13 – vyriekol ho Alexander Veľký, keď pred zamýšľanými vojnami vraj rozdal svoj majetok), Dajte mi pevný bod a ja pohnem Zemou (s. 15 – výrok sa pripisuje Archimedovi, ktorý ho vyslovil po vynájdení páky), Kocky sú hodené (s. 16 – známy výrok G. I. Caesara pred rozhodnutím začať občiansku vojnu) a ďalšie. Kniha Najznámejšie osobnosti v dejinách ľudstva je už na pohľad príťažlivá a krásna. Ak k tomu pripojíme zistenie, že aj jazyková kultúra znesie najprísnejšie meradlá, potom s čistým svedomím možno odporúčať juniorom, aby si knihu prečítali, vracali sa k nej a listovali v nej namiesto neurotizujúceho prepínania televíznych staníc a mrhania času sledovaním nezriedka duchaprázdnych programov. Komplexné hodnotenie tejto knižky možno vtesnať do obľúbeného výroku adolescentov. Myslíme na výrok To nemá chybu, ktoré najmä mladí ľudia používajú vtedy, keď sa im dačo páči, keď ich niečo nadchýna alebo s niečím súhlasia. Nech sa však nepokladá za jeho popretie ani za recenzentskú malichernosť upozornenie, že názov istej súčiastky kolesa má podobu špica, nie spica. To je vlastne všetko, čo možno „vyčítať“ knižke, ktorá prostredníctvom trojpásmového textu a pekných obrázkov približuje mládeži najväčších velikánov ľudstva a zároveň jej odovzdáva ako dedičstvo hodnoty, ktoré vytvorili. Ivan Masár ------- **strana 297** Slovensko-český a česko-slovenský slovník na cesty ================================================== [FEIFIČOVÁ, M. – NĚMEC, V.: Slovensko-český a česko-slovenský slovník na cesty. 2. vyd. Dobřichovice; Kava-Pech 2003. 192 s.] Vo vydavateľstve KAVA-PECH vyšlo už v druhom (nezmenenom) vydaní lexikografické dielko s názvom Slovensko-český a česko-slovenský slovník na cesty. Jeho zostavovateľmi sú v oblasti česko-slovenskej lexikografie málo známi autori, no Magdaléna Feifičová a Vladimír Němec majú lexikografické skúsenosti so stretnutiami s esperantom. Ako píše v úvode vydavateľ P. Chrdle, 3000 exemplárov slovníka z prvého vydania (vyšiel v r. 2001) za necelé tri roky zo skladov celkom zmizlo. Tým sa zároveň nenaplnilo varovanie priateľov pána vydavateľa, že takýto podnik je čírym nezmyslom, lebo Česi a Slováci si navzájom dobre rozumejú, a teda nijaký „prekladový“ slovník nepotrebujú. Po rozpade spoločného štátu Čechov a Slovákov potreba a užitočnosť takýchto slovníkov je zrejmá, ak už nechceme povedať, že sa znásobuje, lebo, či si to chceme priznať alebo nie, vzájomná zrozumiteľnosť našich dvoch jazykov klesá. Dôvody sú známe: čeština na Slovensku a najmä slovenčina v Čechách už prestávajú byť každodenne prítomné. Známe je, že „zabúdanie“ susedného jazyka sa týka skôr nášho suseda, ale proti takejto postupnej anamnéze nie je celkom imúnne ani slovenské obyvateľstvo. Pozrime sa teda bližšie na slovník, ako sa jeho autorom podarilo zvládnuť neľahkú úlohu poslúžiť na cesty našim priateľom Čechom po Slovensku a nám Slovákom v Českej republike. Ide o celkom praktický, a teda do značnej miery diferenciálny slovník. Uvádzajú sa v ňom iba tie slová, ktoré sa v slovenčine a češtine odlišujú. To však zároveň znamená, že tento slovník nepodáva presný obraz o našich dvoch jazykoch. Napríklad v slovensko-českej časti nájdeme dvojicu slov vdovica (slovenský ekvivalent) a vdova (český ekvivalent). Aj v slovenčine sa používa slovo vdova, no o tom sa už v slovníku nikde nedozvieme. Rovnako české bralo sa tu prekladá ako skalisko, ale aj po slovensky je bralo. Čudo sa tu prekladá do češtiny ako 1. div, 2. podivín, no i v slovenčine máme – div-divúci – div (je predsa sedem divov sveta). To všetko však vyplýva z prísne diferenciálnej koncepcie slovníka a vcelku je to v poriadku, hoci nie je isté, či je celkom výhodné, ak sa napr. aj oproti českému výrazu vjazd postaví v  slovenčine ------- **strana 298** iba vchod (a už nie vjazd, čomu podľa všetkého bráni to, že príslušný výraz je tu rovnaký v slovenčine i češtine). O iných heslách sa však dá jednoznačne povedať, že by sme dali prednosť skôr iným riešeniam, než nám ich predkladajú autori slovníka. Napr. v hesle fafrnok sa k tomuto slovenskému expresívnemu výrazu kladie český ekvivalent 1. ždibec (malý kousek), 2. capart (malé dítě). To by sme rozhodne obrátili. Fafrnok pomenúva v slovenčine predovšetkým dieťa. Frckať určite nie je celkom to, čo striekať, írečitý má oproti původní, svérázný ešte navyše sému jedinečnosti. Je hodné pozornosti, že pri niektorých ďalších slovenských výrazoch stoja iba opisné české ekvivalenty: dobrýzgať sa – velmi se zašpinit, doluznačky – na břichu, lokša – tenká bramborová placka, pahreba – hromada žhavého popela, paplón – prošívaná deka. K viacerým spracovaniam možno mať poznámku, že sa autori síce opierali o  slovníkové spracovanie (niekedy zo starších lexikografických diel), ale súčasný živý jazyk rieši situácie trochu ináč. Spomeňme aspoň sopliť sa. To sa nerovná pejoratívnemu posmrkávat, smrkat, taký význam má nezvratné sloveso sopliť. vratné soplí sa je na mieste len vo význame „poprchávať“. Dnes už sotvakto povie spätkovať sa, je len spätkovať. Správnym ekvivalentom k slovu zeleninár je zelinář, kým bylinkář je po slovensky zelinkár. Trochu knižne znie tvar porazenie vo význame českého mrtvice. Aj obrátený česko-slovenský slovník si zasluhuje niekoľko poznámok na spresnenie. Slovo budižkničema by sme neprekladali ako naničhodné stvorenie, skôr ako niktoš, darmošlap, ani nekňuba ako nekaľavník (aj keď sa to nájde vo veľkom Česko-slovenskom slovníku), ale napr. ako ťuťmák. Aj tu je problém s výrazmi, ktoré sú sčasti v slovenčine a češtine rovnaké. Neustály nie je len jednostajný, ale v slovenčine okrem ustavičný, neprestajný sa bežne používa aj adjektívum neustály. České hovorové odnaproti nie je po slovensky len znaproti, ale je aj odnaproti, ovčín nie je len ovčiareň, ale aj ovčinec, poskok nie je len sluha, pinčlík či vybehávač, ale aj poskok (ťažko nájsť presnejší ekvivalent). České slovo plafón nie je po slovensky len povala, ale aj plafón. Aj my mávame zálusk na niečo, nielen chúťku, pověsit nie je len obesiť, ale aj zavesiť (napr. záclonu), k oříškovi (nečistokrvný pes, kríženec) sa hodí skôr orech, oriešok než dunčo, lebo ------- **strana 299** takto sa u nás pomenúva skôr pes vôbec (najčastejšie huňatý). Pri slove strašpytel stačil pre slovenčinu ekvivalent strachopud. Autori v prvej i druhej časti uvádzajú aj krátke prehľady slovenskej a českej gramatiky, ktoré možno hodnotiť ako výstižné. Hovorí sa o odlišnostiach v  abecede a v inventári hlások v slovenčine a češtine, o odlišnej vokalizácii predložiek a o výslovnosti. Inštruktívne sú takisto poznámky o tvorení substantív, adjektív i poznámky k tvarosloviu. Je tu aj poučenie o vykaní, ktoré je v slovenčine iné ako v češtine. Ak by sme čakali, že sa nám dostal do rúk slovník, ktorý je špeciálne určený na cestovanie oplývajúci slovami a termínmi z oblasti cestovného ruchu, recenzovaný slovník nás môže trochu aj sklamať. Malé množstvo takejto lexiky však zrejme vyplýva z toho, že príslušné ekvivalenty sú v našich jazykoch zväčša rovnaké alebo podobné. O cestovateľskom charaktere príručky by sme však mohli predsa hovoriť, ak túto charakteristiku budeme chápať dostatočne široko. Napr. keď zoberieme do úvahy, že český cestovateľ na cestách po Slovensku neraz vezme do rúk napr. aj slovenskú knihu, slovenskú tlač, alebo  zasa slovenský návštevník zatúži po domácej lektúre v Čechách, či inokedy, že jeden i druhý potrebujú rozlúštiť domáce nápisy, nariadenia či zákazy atď. Z  takejto perspektívy to príručka vhodná na cesty určite je. Domnievame sa, že okrem niektorých čiastkových riešení, ktoré sa môžu upraviť v prípadnom ďalšom vydaní, autori ponúkli čitateľom prekladový slovníček, ktorý môže byť osožný používateľom na jednej i druhej strane Moravy. Doplňujúca poznámka: Samozrejme, že autori sa nemohli vyhnúť tomu, aby sa neopierali o riešenia v akademickom Česko-slovenskom slovníku z r. 1979, resp. 1981, príp. iných česko-slovenských a slovensko-českých slovníkov, ktoré vyšli predtým. Napriek tomu, že spomínaný Česko-slovenský slovník patrí medzi základné diela slovenskej lexikografie, každým návratom k nemu sa potvrdzuje, že je to skvelý plod slovenskej profesionálnej jazykovedy, ale zároveň aj to, že z dnešného pohľadu si už na viacerých miestach vyžaduje konkrétne i  koncepčné spresnenia a úpravy. Toto konštatovanie je osobitne aktuálne v  súvislosti s prípravnými prácami na jeho tretie vydanie. Slavomír Ondrejovič ------- **strana 300** Nová slovenská štylistika ========================= [FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny. Martin: Osveta 2004. 232 s.] Hneď na začiatku tejto charakteristiky novej slovenskej štylistiky – je ňou kniha Jána Findru Štylistika slovenčiny – si treba uvedomiť fakt, komu je kniha určená. V Predhovore (s. 8) sa píše, že jej adresátmi sú najmä vysokoškolskí študenti slovakistiky a žurnalistiky, ako aj poslucháči niektorých umeleckých vysokých škôl. Až za týmto určením sa uvádza, že sledovaná práca je adresovaná aj širšej kultúrnej verejnosti. Ak uvedené zistenia o primárnych adresátoch sledovanej knihy spojíme s iným autorovým zámerom (tiež vysloveným v spomenutom Predhovore – s. 7), totiž so zámerom predstaviť v práci novú, a to jeho vlastnú koncepciu štylistiky, potom je namieste venovať podstatnú časť tohto recenzného pohľadu na sledované dielo predovšetkým koncepčným otázkam, tomu, v čom je autorova koncepcia nová, iná v porovnaní s koncepciou či koncepciami doterajších štylistík, predovšetkým mistríkovských štylistík. Možno sa ukáže, že práve sledovaním teoretických rozmerov tejto knihy sa podarí odkryť aj viaceré jej výsostne praktické, pre jazykovú a školskú prax podstatné podnety. Kľúčom k sledovaniu naznačených koncepčných otázok, ale aj množstva čiastkových štylistických problémov a pojmov, ba aj k sledovaniu celej Findrovej knihy je sama jej kompozícia. Tá je veľmi jednoduchá, zreteľná, opiera sa o východiskové pojmy autorovho chápania štylistiky a jej predmetu. Celý sledovaný text má okrem rámcových zložiek iba dve časti, časť o paradigmatike štylistiky (s. 9 – 121) a časť o modelových štruktúrach textu (s. 123 – 222). O náplni týchto pojmov, o ich vzájomných vzťahoch aj o ich mieste v celej autorovej koncepcii štylistiky sa čitateľ najviac dozvedá v úvodných pasážach obidvoch častí aj v  niektorých formuláciách z už spomínaného Predhovoru, ale všeličo sa o týchto centrálnych pojmoch autorovej štylistickej koncepcie, pochopiteľne, dopovedúva a špecifikuje aj v celom ostatnom texte. Aj zbežný pohľad na text Findrovej práce napovedá, že celý jeho výklad štylistickej problematiky sa odvíja od dvoch pojmov, od pojmu štyléma (jeho rozbor je podstatou celej prvej časti knihy, ale veľmi často sa s ním stretáme aj v texte druhej časti) a od už spomínaného pojmu modelová štruktúra textu (sám názov druhej časti ------- **strana 301** signalizuje, že celý jej text je práve o ňom, ale rovnako často ho nachádzame aj v texte prvej časti práce). Keď sme na úvod vyslovili predsavzatie hovoriť v tejto recenzii predovšetkým o koncepčných otázkach analyzovanej knihy, logicky z toho vyplýva, že aj celý náš pohľad na ňu sa musí odvíjať práve od skúmania toho, ako sa na takomto základe stavia celá autorova koncepcia štylistiky. Začnime teda interpretáciou Findrovho pojmoslovia štylistiky ako špecifickej lingvistickej disciplíny. Ak sa v tomto bode oprieme o text 2. podkapitoly v 1. kapitole (jej názov je Predmet štylistiky. Štylistika ako lingvistická disciplína – s. 13 – 16) a  o text 1. minikapitolky z 2. kapitoly (jej názov zasa znie Vymedzenie štylémy – s. 17), zisťujeme, že ako centrálne pojmy sa tu uvádzajú pojmy štyléma, štýlová hodnota, text a textový model. Zaiste mnohých prekvapí, že medzi týmito základnými pojmami nie je pojem štýlu. Autor ho neobchádza ani nevylučuje zo svojho pojmoslovia, ba jeho vymedzovaniu venuje aj osobitnú podkapitolu (s. 160 – 164) v rámci kapitoly o formálnych modelových štruktúrach, ale faktom ostáva, že aj popri svojej dosť veľkej frekvencii v texte tejto učebnice sa pojem štýlu uvádza vlastne len ako pomocný názov v rámci autorovej štylistickej interpretácie, ako pojem – „v tradičnom chápaní“ (s. 8) – pre to, čo on sám nazýva povrchovou alebo inde (a častejšie) formálnou modelovou štruktúrou textu. Dochádza tu teda k zvláštnej situácii: pre jeho koncepciu štylistiky je už pojem štýlu, ba skôr termín štýl vlastne nadbytočný. Táto situácia je o to zaujímavejšia, že donedávna centrálny a východiskový termín celej štylistiky neustupuje už iba v paradigmatike príbuzných disciplín, ktoré tiež skúmajú text, jeho povahu a funkcie, teda napríklad v teórii jazykovej komunikácie, v teórii textu či diskurzu alebo v textovej lingvistike, ale aj v samej štylistike, ktorá má meno odvodené práve od neho, od názvu štýl. Ako sa už naznačilo, názov štýl (alebo synonymný názov sloh) sa v texte Findrovej knihy vyskytuje pomerne často, je však príznačné, že v spomínaných teoretických pasážach, ktorých poslaním je práve predstaviť náplň toho, čo autor zaraďuje do paradigmatiky štylistiky, ako znie aj názov celej prvej časti knihy, tu teda názov štýl zreteľne ustúpil. Aká je teda podľa autora tejto koncepcie paradigmatika štylistiky, čo do nej patrí? Už sa naznačilo, že centrálnym pojmom nielen v prvej časti, ale v celej knihe a v celej tejto koncepcii je pojem a termín štyléma. Po spomínaných ------- **strana 302** vstupných podkapitolách o vymedzení pojmu štyléma a o jeho mieste v štylistickej paradigmatike nasledujú kapitoly o charakteristike a klasifikácii štylém, o  lexikálnych, fónických, morfologických, syntaktických, kompozičných a o  mimojazykových či neverbálnych štylémach. Všetky uvedené druhy štylém autor vymedzuje a charakterizuje na osi paradigmatickej aj syntagmatickej a na pozadí opozícií bezpríznakovosť – príznakovosť, nocionálnosť – expresívnosť, resp. emocionálnosť, neutrálnosť – štylistická zafarbenosť. Ak tu ešte pridáme zistenie, že autor v celej tejto časti (ale vlastne aj v celej knihe) ilustruje svoje výklady a úvahy novými, neošúchanými príkladmi zo všetkých komunikačných oblastí, potom môžeme konštatovať, že uvedené kapitoly ponúkajú v našich reláciách azda najkompletnejší a najkoncepčnejší rozbor jedného z kľúčových pojmov súčasnej štylistiky. Z čitateľského hľadiska je pritom zaujímavý aj fakt, že celý tento výklad o štylémach dokázal autor prezentovať na ploche zodpovedajúcej približne jednej tretine týchto pasáží textu v posledných verziách štylistík J. Mistríka, pričom však adresát nikde nemá pocit prehustenosti alebo naopak parciálnosti, nekompletnosti Findrovho textu. Ján Findra tu potvrdzuje, že je nielen veľmi dobre poučeným a premýšľavým štylistikom, ale aj bravúrnym štylistom. S pojmom štyléma súvisí pojem štýlová či slohová hodnota (stojí za povšimnutie, že autor nehovorí o slohovom či štýlovom význame, ale o hodnote). Pri jej výklade autor zdôrazňuje, že je to veličina, ktorá nevzniká až v texte, ale má systémovú povahu (s. 13). V texte sa môže táto hodnota podľa neho potvrdzovať, zosilňovať alebo zoslabovať, ale aj zreteľne modifikovať alebo aj neutralizovať či zásadne prehodnocovať. Ďalšími zložkami štylistickej paradigmatiky sú podľa tejto koncepcie pojmy text a model textu, resp. modelová štruktúra textu, v rámci ktorej rozlišuje hĺbkovú, resp. obsahovú modelovú štruktúru (patrí do nej celá tradičná teória slohových postupov, ale na nižšej úrovni aj pojem slohový útvar) a povrchovú, resp. formálnu modelovú štruktúru textu (sem patrí celá problematika funkčných jazykových štýlov). Ako „koncovú“ a prienikovú štruktúru textu, ktorá vzniká ako výsledok prieniku obsahových a formálnych štruktúr textu, vymedzuje žáner, resp. žánrovú štruktúru textu. To je teda celé základné pojmoslovie sledovanej koncepcie štylistickej paradigmatiky. Keďže viaceré z týchto pojmov tvoria podložie druhej časti ------- **strana 303** práce J. Findru (text, modelová štruktúra textu), na tomto mieste uvedieme niekoľko poznámok k problematike „nižších“ zložiek v tejto štylistickej paradigmatike. V súvislosti s pojmom štyléma a s vymedzovaním náplne celej štylistickej paradigmatiky sa možno zamýšľať napríklad nad takýmito skutočnosťami: A. Pojmy štýlová vrstva a štýlová norma zreteľne súvisia s pojmom štýl (u autora vlastne povrchová modelová štruktúra textu), na druhej strane sú to veličiny, ktoré sa istým spôsobom prejavujú už pri štyléme. Napokon aj ich spätosť s pojmom štýl je skôr paradigmatickej povahy. Domnievame sa teda, že obidva uvedené pojmy sú nezanedbateľnými zložkami štylistickej paradigmatiky a  ako také sa mali aspoň rámcovo uviesť už pri vymedzovaní náplne paradigmatiky štylistiky. Nie sú to až či iba záležitosti štýlu, ako môže napovedať ich začlenenie do kapitoly o štýle ako o formálnej modelovej štruktúre textu (s. 164 n.). B. Trochu prekvapuje, že sa autor vo svojom výklade paradigmatiky štylistiky aspoň nejakou poznámkou (hoci aj kontroverznou) nikde ani nezmieňuje o Mikom vyčleňovanej výrazovej vlastnosti či druhu výrazu. Veď základným zmyslom vyčleňovania tejto štylistickej entity bolo podľa našej mienky práve vyplnenie priestoru paradigmatiky medzi štylémou (či štylistickým prostriedkom) a štýlom. Toto zistenie prekvapuje tým viac, že autor sledovanej práce s veličinou takého rangu, ako je výrazová vlastnosť, ticho počíta. Keď si všimneme úvodné pasáže jeho výkladov o jednotlivých štýloch aj postupoch, všade tam nachádzame istý súbor vlastností, ktoré stoja kdesi medzi štylémou (rozhodujú o uplatnení istých štylém) a štýlom či postupom. Podstatné tu nie je ani to, že v  niektorých prípadoch tu autor hovorí priamo o vlastnostiach istého štýlu alebo postupu (formálnej alebo obsahovej modelovej štruktúry textu) a v  ďalších zasa o mimojazykových faktoroch štýlu. Zaiste, autor má plné právo obísť teórie, ktoré sú podľa neho irelevantné pre jeho vlastný výklad, pre výklad jeho vlastnej koncepcie štylistiky, ako sa to vyslovuje v úvode tejto práce, na druhej strane je práve so zreteľom na primárnych adresátov diela (pripomeňme ešte raz, že sú nimi najmä vysokoškolskí študenti slovakistiky) predsa len trochu paradoxné, keď sa v úvodných teoretických pasážach výkladu venuje celý jeden odsek Ľ. Šenšelovi (nechceme mu nič uberať na jeho zásluhách o rozvoj slovenskej štylistiky) a meno F. Miku je iba vo výpočte mien tých jazykovedcov, ktorí sa venovali ------- **strana 304** aj štylistike. Pravdaže, viac ako meno nám tu chýba tá zložka štylistickej paradigmatiky, ktorá sa s týmto menom spája. C. Ešte celkom stručne o klasifikácii štylém: Je dobré, že sa autorovým pričinením zaraďujú fónické štylémy medzi vlastné jazykové štylémy, nie medzi mimojazykové, ako sa to robievalo v niektorých predchádzajúcich prácach o  štylistickej problematike. Istá terminologická nejednotnosť či nezladenosť je pri kinetických štylémach, keď sa napr. v tabuľke s klasifikáciou štylém jednoznačne ako základný názov uvádzajú kinetické štylémy (s. 20), ale v  názve príslušnej kapitoly o nich je formulácia Mimojazykové (neverbálne) štylémy (s. 117). Ani pri pohľade na druhú časť sledovanej Findrovej práce nebudeme sa usilovať o ucelený výklad či kompletnú charakteristiku tohto textu, ale opäť sa pristavíme iba pri niektorých – podľa nás podstatných – špecifikách autorovho chápania týchto častí štylistickej problematiky. Rámcovo možno predoslať, že autorovo začleňovanie pojmu text (a potom aj odvodených pojmov obsahová modelová štruktúra textu, formálna modelová štruktúra textu, žánrová modelová štruktúra textu) do štylistickej paradigmatiky sa ukazuje ako veľmi produktívny postup vo viacerých smeroch: niekde ponúka prehĺbenie doterajších výkladov príslušnej problematiky, inde zreteľne inovuje a modifikuje doterajšie interpretácie istých otázok a napokon na ďalších miestach poskytuje celkom nové prístupy k  istým okruhom štylistickej problematiky. Ak tu z veľkého množstva autorových riešení chceme upozorniť aspoň na tie, ktoré sa v oblasti sledovanej v texte tejto kapitoly javia ako najpozoruhodnejšie, treba sa pristaviť aspoň pri týchto skutočnostiach: 1. Je veľmi dobré, že hneď po vymedzení pojmov text a modelová štruktúra textu venuje autor pozornosť určovaniu vzťahov medzi pojmom text a viacerými príbuznými štylistickými pojmami či blízkymi pojmami z príbuzných disciplín. Jeho špecifikácie pojmov jazykový prejav, prehovor, komunikát, diskurz a  kontext sa ukazujú ako z hľadiska teórie podnetné a produktívne a z hľadiska praxe inštruktívne. V situácii, keď sa v rozličných aplikáciách videli vzťahy medzi uvedenými pojmami veľmi diferencovane, od vyčleňovania synonymických dvojíc či trojíc až po hodnotenie všetkých uvedených výrazov ako viac-menej synonymných, teda v takejto situácii je jeho premyslená terminologizácia týchto názvov naozaj užitočná. ------- **strana 305** 2. Z metodologického hľadiska je pozoruhodné autorovo nové videnie vzťahov medzi štýlmi a postupmi či vlastne medzi formálnymi a obsahovými štruktúrami textu. Autor ich pokladá za rovnocenné dimenzie textu a tým prekonáva staršie a v istých bodoch neproduktívne prístupy, podľa ktorých boli pojmy štýl – postup – žáner vo vzťahu postupnej špecifikácie (štýl ako najširší a žáner ako najužší pojem). Vo svojich výkladoch viackrát ukazuje, že vzťah medzi štýlom a postupom môže byť aj obrátený a že situácia je tu aj v závislosti od komunikačnej sféry oveľa zložitejšia. Pravda, niektoré iné prístupy k textu a k jeho štruktúrovanosti (napr. v textovej lingvistike) dovoľujú aj iné riešenia tejto otázky, v kontexte sledovanej štylistickej koncepcie je však autorov prístup k danej problematike vecne aj kognitívne plne odôvodnený a konzistentný. 3. Viacero zaujímavých riešení ponúka kapitola o obsahových modelových štruktúrach, teda o slohových postupoch. Predovšetkým treba zdôrazniť fakt, že postup sa tu jednoznačne spája s obsahovou či referenčnou štruktúrou textu, a preto autorovi spomedzi postupov či obsahových štruktúr vypadáva v posledných verziách Mistríkovej Štylistiky vydeľovaný dialogický postup. Dialóg pokladá J. Findra za otázku formy prejavu. Toto zistenie je tým zaujímavejšie, že autor sledovaného diela sa pri vyčleňovaní jednotlivých postupov či obsahových štruktúr zreteľne opiera práve o známu Mistríkovu matricu piatich opozícií. Sám síce zdôrazňuje, že plne relevantné sú tu iba prvé tri opozície (J. Findra osobitne spomína predsa len nižšiu relevantnosť opozícií subjektívnosť – objektívnosť a gnómickosť – aktuálnosť), ale pri výklade všetkých štyroch postupov zakaždým sleduje aj aplikáciu týchto dvoch menej závažných ukazovateľov. Autor sa pritom nijako nepristavuje pri fakte, že v niektorých odlišných prístupoch sa spomínajú aj ďalšie obsahové štruktúry či postupy, ako napríklad argumentačný postup, polemický postup, úvahový postup (úvahu autor spomína iba medzi útvarmi; pozoruhodná je jeho myšlienka o rozlišovacej platnosti prvkov interpretácie, práve nimi autor odlišuje úvahu od výkladu – ak domýšľame jeho myšlienku ďalej, že totiž prvky interpretácie sa môžu ako istá nadstavba vyskytnúť aj na opisnom a informačnom podloží, potom vychodí, že úvaha je predsa len jav širší než útvar výkladovej štruktúry) alebo najnovšie aj návodový postup. Z kompozičného hľadiska je zaujímavé, že pri opisnom a  výkladovom postupe problematiku ich slohových útva- ------- **strana 306** rov autor vydeľuje ako osobitné podkapitoly, kým pri ďalších dvoch postupoch či obsahových štruktúrach sa tieto otázky riešia v rámci celkového výkladu danej štruktúry. Napokon tu treba zaznamenať ešte fakt, ktorý možno badať v celom sledovanom diele, ale ktorý sa azda najvýraznejšie prejavuje práve v súvislosti s kapitolou o obsahových štruktúrach textu. J. Findra sa tu ukazuje nielen ako teoretik štýlu a štylistiky, ale aj ako didaktik, ako vysokoškolský prednášateľ štylistiky, ktorý dôverne pozná otvorené miesta výkladu celej tejto problematiky, a preto osobitnú pozornosť venuje práve výkladu takýchto citlivých otázok. Veľmi dobre vie, že problémom býva (a to nielen u študentov, ale aj pri akýchkoľvek praktických aplikáciách) napríklad rozlišovanie dynamického opisu a rozprávania alebo odlišovanie opisu činnosti od opisu procesu, a tak hľadá možnosti na prehĺbenie prístupu k špecifikácii týchto pojmov. Keďže takýchto „recepčných návodov“ je v celej knihe pomerne veľa, možno sám tento fakt pokladať za pozitívny charakteristický znak celého textu Findrovej Štylistiky slovenčiny. 4. Ak sme v predchádzajúcej poznámke konštatovali okrem iného aj to, že autor tohto diela ostáva pri vyčleňovaní základných slohových postupov či obsahových štruktúr na stanovisku tradičného prístupu k tejto otázke, rovnaké bude aj zistenie o jeho výklade štýlov či formálnych štruktúr textu. Aj tu sleduje iba šesť najbežnejšie vydeľovaných štýlov, nepridáva k nim nijaké ďalšie, nepočíta ani s niekedy nadužívaným pojmom sekundárny štýl. Ani tu, ani v súvislosti s  postupmi to však neznamená, že by autor nedoceňoval dynamické premeny, ktoré sú evidentné v obidvoch naznačených oblastiach: Aj on zaznamenáva tie mnohotvárne, viacdimenzionálne presahy a posuny, sám ich však interpretuje nie na týchto najvšeobecnejších rovinách textových štruktúr, ale na nižších rovinách, napr. na rovine žánrových štruktúr (takto napr. nevydeľuje esejistický štýl, ale esej iba ako žáner). Autorov postup pri obidvoch týchto základných rozmeroch textu napovedá, že v rámci jeho štylistickej koncepcie je osobitnou kognitívnou hodnotou aj sama štylistická tradícia či tradícia samej štylistiky a že s ňou nejakým spôsobom musí rátať aj nová koncepcia. 5. Naša ostatná poznámka bude o niektorých otázkach poslednej kapitoly sledovanej knihy, kapitoly o problematike žánrových štruktúr. Ako sme už uviedli, autor chápe žáner ako „koncovú“ štruktúru textu, ako výsledok prieniku obsahových a formálnych štruktúr textu. Je pritom prí- ------- **strana 307** značné, že pri takomto chápaní žánru a žánrovej štruktúry sa na rozdiel od starších interpretácií tejto otázky, pri ktorých sa žáner primárne spájal so slohovým postupom, v jeho koncepcii postupuje podľa zaradenia žánrov do formálnych štruktúr, teda do štýlov. V podkapitolách tejto kapitoly sa rozoberajú žánre náučnej, publicistickej, administratívnej... atď. modelovej štruktúry. Hoci tomuto „presunu“ autor nevenuje nijaké osobitné výklady, s jeho prístupom možno plne súhlasiť. Jeho koncepcia nepodceňuje ani súvislosti medzi žánrom a postupom (preto tu môže hovoriť o spomínanom prieniku), ale na druhej strane dosť jednoznačne reflektuje bežnú interpretačnú prax: V praxi predsa bežne hovoríme v prvom rade o náučných, žurnalistických, umeleckých a ďalších žánroch a až na ďalšej rovine ich sledovania konštatujeme, že ten a ten žáner sa opiera o ten a ten postup či o presahy tých a tých slohových postupov. Trochu otvorená tu ostáva otázka vzťahu medzi útvarom a žánrom: Ak sa niekedy tieto názvy chápali ako synonymné a inokedy sa rozlišovali na osi langue – parole (žáner ako model útvaru), tu ide o špecifickú otázku – útvar sa autorovi jednoznačne spája s postupom, žáner je výsledkom spomínaného prieniku roviny štýlu a roviny postupu. Ak sa na záver poohliadneme po celej sledovanej Štylistike slovenčiny, musíme predovšetkým konštatovať, že autor ďaleko prekonáva to, čo v úvodných pasážach práce vymedzuje ako základné pole štylistického výskumu („V centre pozornosti štylistiky naďalej zostáva klasifikácia a funkčná charakteristika jazykových prostriedkov ako výrazových prostriedkov textu.“ – s. 15), že okrem poučenia o jazykových prostriedkoch textu a štýlu ponúka aj ucelenú novú systemizáciu štylistického pojmoslovia. Videli sme, že vo viacerých smeroch je to koncepcia naozaj nová, prehlbujúca explanáciu celej štylistickej problematiky, zároveň však koncepcia zreteľne nadväzujúca na tradičné hodnoty našej domácej, ale aj českej a česko-slovenskej štylistickej teórie. Práve v takýchto súvislostiach možno sledovanú prácu hodnotiť predovšetkým ako prehĺbenie a doplnenie mnohých postulátov našej doterajšej štylistickej teórie, ale zároveň aj ako podnetné (hoci niekedy skôr nepriame, implicitne formulované) vykročenie do ďalšieho, nového štylistického diskurzu. Jozef Mlacek ------- **strana 308** Vyznanie lásky rodisku ====================== [KALISKÝ, Teodor: Ľupča horí, kravy von a voz v jarku. Ľupča: Občianske združenie Mestečko 2003. 176 s.] Srdečná náklonnosť k niekomu alebo niečomu – láska – sa dá vyjadriť mnohorakým spôsobom. Autor literárnej práce, o ktorej chceme informovať, vyznal lásku svojmu rodisku, stredoslovenskej obci Ľupča, milou knižkou s bizarným názvom Ľupča horí, kravy von a voz v jarku. Knižočka je dôkazom, že o existencii a živote obce alebo mesta možno podať správu nielen v oficiálnych monografiách vydávaných pri významných jubileách. T. Kaliský sa rozhodol informovať o svoj ráznej starobylej obci Ľupča beletristicky, pričom časový úsek, v ktorom sa pohybuje, vymedzil rozpätím rokov 1840 – 1960 (pozri Úvod, s. 6). To značí, že fabuláciu diela opiera o vlastnú životnú skúsenosť aj spomienky generácie svojich rodičov a ich rovesníkov, že zachytáva, ako sám hovorí, „takú mozaiku, pêle-mêle ľupčianskeho života, ako sa to ešte zachovalo v pamäti odchádzajúceho pokolenia“ (s. 5). Ľupča sa v knižke predstavuje ako patriarchálna obec so začínajúcim sa rozpadom a zánikom patriarchálnosti. Názorne sa to ukazuje na remeslách. Ľupča totiž podľa autora bola „centrom všetkých remesiel. Takmer nad každou bránou visela firemná tabuľa“ (s. 42), čo už dnes neplatí. Medzi spomínané, no dnes už zaniknuté remeslá patria kolárstvo, nožiarstvo, papiernictvo (výroba papiera), pivovarníctvo, čižmárstvo, debnárstvo. Názvy týchto remesiel a názvy ich vykonávateľov sa pomaly nachodia už len v slovníkoch súčasnej slovenčiny, daktoré ani tam. Povedzme názov kolár Krátky slovník slovenského jazyka (2003) ešte zaznamenáva, ale názvy nožiar, čižmár už v ňom nie sú. Okrem natrvalo usadených remeselníkov sa do Ľupče z času na čas dostali aj vykonávatelia iných záujmových alebo odborných činností, napr. podomoví obchodníci (medzi nimi aj lacný Jožko), zrejme menej noblesní predchodcovia terajších dílerov, ďalej šlajfiari, miškári, drotári, oknári, ale aj kolotočiari, povrazolezci, medvediari. V súvislosti s kolotočom autor uvádza jeho prevzatý názov majúci v ľupčianskom nárečí podobu ingršpila; v iných nárečiach sa zachovali iné podoby, medzi nimi aj podoba ringlšpil, ktorá korešponduje s výslovnostnou ------- **strana 309** podobou nemeckého Ringelspiel. Voľakedajšia dedina potrebovala aj iné služby ako remeselné, na ktoré ich vykonávatelia nepotrebovali osobitnú odbornú prípravu. Ide predovšetkým o pasenie domácich zvierat. S touto činnosťou súvisia názvy pastier (do služby ho zvyčajne najímala obec), husiar/husiarka a iné. Spomenúť treba aj hlásnika. To všetko sú slová nachodiace sa v slovenskej realistickej literatúre, t. j. u Kukučína, Tajovského, Timravy..., ale keďže už zanikli niektoré funkcie a činnosti s nimi zviazané, presunuli sa do pasívnej slovnej zásoby a postupne možno celkom upadnú do zabudnutia. Je užitočné, že sa zachovajú aspoň v súčasnej literatúre. V období, ktorého sa týka Kaliského próza, to boli živé, aktívne prvky slovnej zásoby. Uvedené názvy – sú medzi nimi názvy osôb podľa činnosti (hlásnik) i podľa predmetu činnosti (čižmár) – nie sú len verbálnymi položkami na začlenenie do radu názvov osôb frekventovaných kedysi najmä v dedinskom prostredí. Nositeľov týchto názvov osôb Kaliský zapája do akcií, do príbehu ladeného zväčša humorne alebo aspoň s humornou pointou (pozri záver príbehov na s. 76, 84, 87, 121 atď.). Je prirodzené, že pokiaľ ide o slovnú zásobu, nachodíme v texte viac slov a slovných spojení bežných v ľupčianskom nárečí: kandlička, cupalaj, šticholec, fatinkovať, kalauz, bukovec, mať pod forgom, chodiť s hajnalom. Čitateľ ich nemusí poznať, a predsa im porozumie, lebo ich význam vyplýva z kontextu. Napríklad z kontextu ... každé ráno sa dolu Nádražnou ulicou ozýval cupalaj desiatok nôh (s. 107) jednoznačne vychodí, že cupalaj nemôže byť iné ako dupot. Z kontextu ... kostolníci už mali pod forgom... sa dá zasa vyvodiť, že kostolníci už mali vypité. Pred použitím tohto slovného spojenia sa totiž spomína, že domáci pán si ich uctil „kalíštekom alebo pohárom – dvoma“ (s. 125). Viaceré časti textu majú výrazné črty memoárovej prózy. Medzi také bez akejkoľvek pochybnosti patria texty s nadpisom Učiteľ Urban, Učiteľka Svitáková, Pán Chovanec, Starý pán Mračko. Žiada sa – vzhľadom na jazykovedný časopis venovaný otázkam jazykovej kultúry – stručne reprodukovať obsah textu s nadpisom Riaditeľ Mihál. Je to spomienka žiaka [T. Kaliského] na pedagóga, prekladateľa a jazykovedca. Vďačná a úctyplná spomienka, v ktorej sa citujú Mihálove výroky o rodnej reči a o slovenskom národe. Pripomeňme si jeden, ktorý nestratil platnosť a aktuálnosť ani v našej súčasnej situácii: Národ len potiaľ žije, kým žije jeho reč (s. 31). ------- **strana 310** Z významných osobností, ktoré pôsobili v Ľupči, spomína sa spisovateľ Ľudo Ondrejov. Pracoval v obci ako podnotár a autor o ňom poznamenal, že ho volali Lajo Mistrík, že zrástol s miestnou mládežou a že hrával aj divadlá (s. 142). Okrem vlastných autorských textov zväčša zaznamenávajúcich drobné epizódy zo života Ľupčanov knižka obsahuje aj iné texty funkčne zaradené do štruktúry Kaliského rozprávania. Sú to ľudové piesne (samopašné, veselé aj baladické), rečňovanky, vyčítanky, vinše vyberané podľa možnosti tak, aby sa nimi ukázali charakteristické znaky a krása ľupčianskeho nárečia: Idú Rusi verbujúci, majú hrdie šaťi, klobúk noví, lopúchoví, a slamenje gaťi. * Vinšujem vám šťastlivje sviatke, na poli úrod, do domu príchod, na statôčku rozmnoženia a na dietkach potešenia. * Páračke, párajte, pôjdeme domov, kerá viac napára, bude gazdinou. Tá Anička Pletáčovie najviac napára, povedzte tam u Chovancov, nak sa ponáhľa. Na začiatku knižky sa pod nadpisom Písomný prejav našich predkov (s. 11 n.) nachodia ukážky dedičných zmlúv, testamentov a ďakovný list Ľupčanov biskupovi Moyzesovi. Výraznou štylistickou črtou všetkých týchto textov sú rozľahlé perifrázy a umiestňovanie slovesa na koniec nákladných vetných a súvetných celkov. Na ich pozadí aj menej vnímavý čitateľ vybadá, ako podstatne sa v porovnaní s minulosťou zmenila štruktú- ------- **strana 311** ra súčasnej slovenskej vety. List adresovaný Moyzesovi je prejavom hlbokého národného uvedomenia Ľupčanov a lásky k slovenskému národu. T. Kaliský o liste napísal, že sa v ňom „zrkadlí zápas nášho národa o vlastné prežitie“ (s. 12). Knižka je svojou podstatou vrúcnym vyznaním láskyplného vzťahu autora k rodisku. Je to však aj pozvánka na prechádzku slovenskou dedinou zasiahnutou víchricou odnárodňovania (pozri napr. kapitolku Maďarizácia na s. 18), dedinou, ktorej údelom bola chudoba, ťažká každodenná lopota len tu a tam nadľahčená štipkou radosti z ochotníckeho divadla, tanečnej zábavy, páračiek, fašiangových pochôdzok s ražňom, pútí a pod. Pozvánka napísaná kultivovaným jazykom, pútavo a prikrášlená jazykovými perlami ľupčianskeho nárečia. Ivan Masár ------- **strana 312** SPYTOVALI STE SA ================ Viacejčatá alebo viacerčatá? – Existuje v slovenčine výraz pre viac narodených detí jednej matky, ako poznáme v českom jazyku v podobe vícečatá? Mali by to byť viacejčatá? Otázku pisateľa spresníme v tom zmysle, že sa zaujíma o to, ako pomenovať viacej detí, ktoré sa narodili jednej matke počas jedného pôrodu. Podľa počtu takýchto detí máme v slovenčine pre dve deti narodené spolu výraz dvojčatá, pre tri deti narodené spolu výraz trojčatá, pre štyri deti výraz štvorčatá, pre päť detí pätorčatá ap. Tieto výrazy vyjadrujú konkrétny počet detí narodených spolu. Otázka pisateľa však smeruje k tomu, ako súhrnne pomenovať takéto deti. Ide tu o hľadanie vhodného pomenovania pre jav, ktorý nie je nový, ale v jazyku sa preň spoločné označenie dosiaľ nepoužívalo. Pri tvorbe daného pomenovania sa možno oprieť o významovo príbuzné slová, ktorými sú slová dvojčatá, trojčatá, štvorčatá atď. Sú to podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dievča; v nominatíve jednotného čísla majú príponu -ča, v množnom čísle príponu -atá i -ence (dvojčence, trojčence, štvorčence). Príponou -ča, resp. -a sa v slovenčine tvoria názvy mláďat, a to jednak zvierat, napr. kurča od podstatného mena kura, mača od podstatného mena mačka, psíča od zdrobneniny psík, ale aj názvy ľudských mláďat, napr. cigánča od cigán, pánča od pán, vnúča od vnuk. Príponou -ča, resp. -a sa tvoria aj názvy ľudských mláďat, ktoré sa neodvodzujú od iného podstatného mena (názvu osoby), ale od slovesa, napr. dojča, nedochôdča, podhodenča. Sem patria aj názvy typu dvojča. Ich základom je skupinová číslovka, ku ktorej sa pridáva prípona -ča, pričom sa vynecháva koncová samohláska z číslovky: dvoje – dvoj- + -ča → dvojča, troje – troj- + -ča → trojča, štvoro – štvor- + -ča → štvorča, pätoro – pätor- + -ča → pätorča atď. Podobne ak chceme pomenovať jedno z  viacerých detí jednej matky narodených spolu, treba vychádzať zo skupinovej číslovky, a to z neurčitej skupinovej číslovky viacero; dané pomenovanie bude mať podobu viacerča (viacero – viacer- + -ča → ------- **strana 313** viacerča), v množnom čísle viacerčatá. V praxi sa možno stretnúť aj s podobou viacejčatá odvodenou od základnej neurčitej číslovky viacej, za systémovú však treba pokladať podobu viacerčatá. Rovnako je to v češtine, kde sa takéto deti označujú výrazom vícerčata (od číslovky vícero), pričom podoba vícečata (s krátkym a na konci) odvodená od číslovky více, ktorá sa používa popri ňom, sa neodporúča. Silvia Duchková Koskyňa alebo kosáčka? – Do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV sme dostali otázku, ako správne utvoriť pomenovanie ženy, ktorá kosí kosou. Takáto potreba sa vynorila v súvislosti so súťažou v kosení trávy, na ktorej sa zúčastnili aj ženy. Na pomenovanie toho, kto (ručne) kosí, máme v Krátkom slovníku slovenského jazyka (4. Vyd. Z r. 2003; ďalej KSSJ) iba mužskú podobu kosec. Ak by sme vychádzali z tohto základového slova, i pri dodržaní základných slovotvorných pravidiel by nám podoba koskyňa (ako lovec – lovkyňa) prichodila umelo utvorená a významovo nepriezračná. V tejto súvislosti sa nám ako východiskové zdalo vhodnejšie slovo kosáč, ktoré sme našli v druhom zväzku Historického slovníka slovenského jazyka (1992) vo význame „kto kosí, kosec“ a pri ktorom sa uvádza i ženská prechýlená podoba kosáčka s vysvetlením „žena, ktorá vyžína“ (Krupina, 1721). So slovom kosáč v tom istom význame sa môžeme stretnúť i v 1. zväzku Slovníka slovenských nárečí (1994) s dokladmi výskytu v niektorých oblastiach východného Slovenska – Spišský Štvrtok, Dlhá Lúka, Sobrance. Uvažovali sme i  nad pomenovaním žnica, ale výklad slova „žena, ktorá žne (trávu kosákom)“ v  KSSJ poukazuje na rozdiel v použitom pracovnom nástroji (kosa – kosák), a teda i v činnosti. Na pomenovanie ženy, ktorá kosí kosou, ako najvhodnejší sa ukazuje názov kosáčka, ktorý má oporu v historickej i nárečovej slovnej zásobe slovenčiny. Iveta Vančová ------- **strana 314** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského ======================================================== jazyka (23) =========== brať berie berú ber! bral berúc braný/bratý branie/bratie nedok. 1. (koho, čo) chytať rukami al. nástrojom a istý čas (pevne) držať al. premiestňovať: brať veci zo stola; brať dieťa na ruky; brať batoh na chrbát; brať tovar z regála; brať si jedlo z misy vidličkou; neber nič do rúk!; Nakoniec nevydržala a bielučkými rukami brala kusy uhlia. Jaroš; Berie hlavu do dlaní a skuhravo sa priznáva. Urban formula berte si! ponúkanie pri jedle 2. (komu čo; čo odkiaľ) dávať odniekiaľ preč; syn. odoberať, odnímať; op. dávať: brať pacientovi krv (zo žily); brať včelám med; brať vzorky z tovaru, z mlieka; brať vzorky vody; Päť ľudí s detektormi chodilo po priestranstve a čo im zapípalo, to brali. Pd 1994 3. (komu čo; bezpredm.) zbavovať vlastníctva, neoprávnene si prisvojovať; syn. odcudzovať, kradnúť: brať niekomu majetok; bral z cudzieho, zo spoločného; neber nič, čo ti nepatrí; Jánošík bohatým bral a chudobným dával; Chceli len stínať, strieľať, občas i drancovať vo veľkom a vo veľkom brať, bez dávania, bez pomyslenia na zajtrajšok. Urban 4. (komu čo) zbavovať niekoho niečoho (nehmotného), pripravovať niekoho o niečo; op. dávať: brať niekomu ilúzie, nádej, odvahu, chuť, presvedčenie; brať niekomu prácu; brať niekomu život zabíjať; nik ti to (právo) neberie neupiera; Bralo mi to pokoj, nedalo mi to spať. Vč 1971; Neberme im šancu, ktorú časť z nich naozaj úprimne žiada. NP 1983 5. (čo; bezpredm.) nadobúdať ako vlastníctvo, ako odmenu za istý výkon a pod.; prijímať ako svoje; syn. dostávať: brať plat, prémie; brať štipendium; brať podporu v nezamestnanosti poberať; stíhať niekoho za branie úplatkov; za opravu podpätkov berie sto korún; bral tridsaťtisíc mesačne dostával ako plat; Na zabezpečenie jednoduchej prevádzky sme museli brať úvery. PD 1994 ------- **strana 315** 6. (čo; bezpredm.) (pravidelne) nadobúdať, získavať za peniaze; syn. kupovať: brať benzín; brať auto na lízing; brať hodiny tanca, angličtiny platiť si; čo si ešte berieš?; Mlieko berieme z horárne na kraji dediny. Jarunková; Berieme tovar bez toho, aby sme vedeli, akú kvalitu kupujeme. NP 1987 7. (koho, čo ako) vysvetľovať si, chápať niečo istým spôsobom; posudzovať niekoho, niečo istým spôsobom: brať niekoho vážne, s rezervou; brať niečo oslova, žartom, osobne; brať horoskopy ako zábavu; berte to ako fakt; neber to ako urážku; táto norma sa neberie až tak prísne; neviem, ako to mám brať; Musíš ma brať len takú, aká som. Šikula; Chlapec pílil drevo. Bral svoju robotu ako samozrejmosť. Habaj; Talent treba brať ako dar. Inet 2001 8. (koho, čo) prijímať na istý čas, s istým cieľom k sebe do spoločnosti, do zamestnania, do užívania, na istú úpravu a pod.: brať podnájomníkov; brať byt do prenájmu; brať nových pracovníkov; brať deti, psa niekam so sebou; berieme len čisté fľaše (v obchode); Ktovie, či berú do čistiarne aj ruksaky? Šikula; Po druhý raz si ženu na služobnú cestu neber. Sloboda; Povedala si, že to skúsi na stavebnej fakulte, kde vraj berú aj bez prijímačiek. Pd 1994 9. (čo) používať na nejaký cieľ, užívať s nejakým zámerom (obyč. o liekoch): brať antibiotiká; berie tabletky na spanie; berte denne malé dávky vitamínov A, C a E; Ak dieťa začne brať drogu, ide takmer bez výnimky o zlyhanie rodiny. Sme 1994 10. (koho) odvádzať na základe zákona, rozhodnutia, násilím a pod.: brať obvineného do väzby; brať chlapcov na vojnu; trestný čin brania rukojemníkov; Druhý raz ho beriete do zajatia. Ťažký 11. (čo) silou premiestňovať, strhávať so sebou; syn. odnášať: voda brala všetko; silný prievan berie papiere zo stola; neos. Zo zákruty ich bralo rovno do jarku. Hrúz; pren. Vietor jej trepotal, šľahal vlasmi, bral jej od úst smiech. A. Bednár 12. aktívne sa prejavovať, dobre, živo reagovať (na istý popud); syn. zaberať: kosa, britva, holiaci strojček dobre berie; ryby berú chytajú sa na návnadu; brať na niekoho prejavovať záujem o niekoho (opačného pohlavia), dvoriť niekomu 13. (čo) veľkým úsilím dosahovať, získavať (obyč. v otázke vyjadrujúcej počudovanie, obdiv a pod.); syn. nachádzať: kde na to berieš čas, silu trpezlivosť, odvahu? ------- **strana 316** 14. hovor. (čo) prijímať so súhlasom, s uspokojením; syn. uznávať, rešpektovať: to beriem súhlasím; vaše výsledky berieme; berieme len víťazstvo; Ak by mi niekto pred majstrovstvami povedal, že získame tri štvrté miesta, vďačne by som ich bral. Pd 1995 15. neos. hovor. (koho na čo, do čoho) pociťovať nutkanie: bralo ho do kýchania, na dávenie; Tak ma berie na spanie, že už ani na oči nevidím. Zimková; Priznám sa, bralo ma do smiechu. Pd 1994 16. hovor. (čo) dať, navliecť na seba, obliecť, obuť; vziať so sebou (oblečenie, obuv a pod.): ber si čiapku, rukavice; neber si ten starý sveter; berte si dáždniky; Potreboval som behať najmä do kopcov, nuž som si ani nebral tretry, hoci k dispozícii je tam aj tartanová dráha. Pc 1994 17. hovor. (koho, čo) robiť zábery fotografickým aparátom, kamerou; syn. snímať: brať niekoho z profilu, spredu, zblízka 18. ako formálne sloveso vyjadruje dejovú zložku lexikalizovaného spojenia: brať mieru odmeriavať; brať na seba podobu niekoho, niečoho premieňať sa; brať niečo do úvahy zohľadňovať to; brať niečo na seba (zodpovednosť, neúspech, vinu a pod.) pripisovať si; brať niečo na vedomie všímať si; hovor. brať niečo späť' odvolávať (niečo vyslovené); brať niekoho, niečo do ochrany, pod ochranu chrániť; brať niekoho na zodpovednosť robiť zodpovedným → i fraz.; brať ohľad, zreteľ na niekoho, na niečo prizerať na niekoho, na niečo; brať si dovolenku čerpať; brať si niekoho, niečo na pomoc pomáhať si; brať si pôžičku požičiavať si; brať si prácu domov vykonávať pracovné povinnosti doma; brať si príklad, vzor od niekoho nasledovať ho; brať skazu kaziť sa; brať telefón ohlasovať sa na zvoniaci telefón; brať zákrutu, zatáčku skracovať si cestu vnútorným oblúkom ● brať Božie meno nadarmo hrešiť; brať niečo na ľahkú váhu zľahčovať význam niečoho; brať niečo športovo prijímať neúspech bez prílišných emócií; brať niečo všetkými desiatimi s radosťou; brať niečo za bernú mincu veriť tomu; brať niečo zaradom nevyberať si; brať niekoho na milosť odpúšťať niekomu; brať niekoho na paškál dohovárať niekomu; brať niekoho na zodpovednosť požadovať vysvetlenie; brať niekoho za slovo využiť al. zneužiť niečie výroky; brať niekomu vietor z plachát zbavovať niekoho možnosti konať; brať nohy na plecia dávať sa na útek; brať rozum do hrsti intenzívne rozmýšľať; brať si niečo k srdcu ------- **strana 317** pripisovať niečomu veľký význam a citovo to prežívať; brať si niečo na svedomie pripisovať si zodpovednosť za niečo; brať si niekoho na mušku sústreďovať pozornosť na niekoho; brať schody po dvoch al. brať dva schody naraz ponáhľať sa; expr. čerti ho berú al. zlosť ho berie zlostí sa; kde na to berieš? odkiaľ máš na to peniaze?; kričí, akoby ho na nože brali veľmi; nebrať konca trvať zbytočne dlho; nech to parom/čert berie! al. čert to ber! al. parom to bral! vyjadruje rezignáciu, ľahostajnosť; niekoho to berie vyvádza z rovnováhy; niekomu už neberie a) (o jedle a pod.) niekomu nechutí, nežiada sa mu b) už sa nevie sústrediť, nedokáže vnímať; odkiaľ to berieš kde si sa to dozvedel? pranostika Katarína hudcom husle berie začína sa zima (25. november) porekadlo, príslovie September – z poľa ber!; Kde nič nie je, tam ani smrť neberie; Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj; Neber viacej na chrbát, ako uniesť môžeš; Sladšie je dať, než brať; opak. brávať -va -vajú -val; dok. vziať, zobrať; predp. do-, na-, o-, odo-, po-, podo-, pre-, pri-, rozo-, u-, vy-, za- brať sa berie sa berú sa ber sa! bral sa berúc sa branie (sa)/bratie (sa) nedok. 1. odchádzať, ísť preč, na iné miesto; syn. poberať sa: brať sa domov; berie sa sám do hory; brali sa na cestu, na výlet; Jano kývne na rodičov a  berie sa k dverám. Sloboda; Chlapec zrozpačitel, zmätene pozrel do chodby, ale nebral sa preč. Ballek; Alena sa brala so mnou, ale zadržala som ju. Rothmayerová 2. (do čoho; s neurč.) začínať nejakú činnosť; syn. dávať sa, chystať sa: brať sa s chuťou do roboty; brať sa písať, upratovať; brať sa spať 3. (o dvojici) uzatvárať sobáš; syn. sobášiť sa: budú sa brať; brali sa v  kostole, na radnici; To predsa nie je možné, že ste sa brali z lásky. Rothmayerová 4. nečakane sa objavovať, vyskytovať sa niekde (obyč. v otázke vyjadrujúcej p očudovanie, prekvapenie al. nesúhlas): kde sa v tebe berie toľko odvahy?; kde sa v ňom berie toľko bezočivosti?; kde sa tu berie toľko prachu?; kde sa tu berieš? prekvapenie nad prítomnosťou niekoho niekde fraz. expr. ber(te) sa preč/kade ľahšie odíď, odíďte; príslovie Neber sa do toho, keď nie si z toho nerob, ak sa do toho nerozumieš; ------- **strana 318** opak. brávať sa -va sa -vajú sa -val sa; dok. zobrať sa, k 1, 2 i pobrať sa, k 3 i vziať sa; predp. odo-, pri-, vy-, za- brať si berie si berú si ber si! bral si berúc si branie/bratie nedok. (koho) uzatvárať sobáš s niekým: koho si to berie?; berie si kolegyňu; neber si toho sukničkára formula beriete si tu prítomného pána XY/tu prítomnú slečnu XY za manžela/za manželku... otázka pri civilnom sobášnom obrade; opak. brávať si -va si -vajú si; dok. zobrať si, vziať si Emília Porubská Skratky prameňov: Inet – internet, NP – Nedeľná Pravda, Pc – Práca, Pd – Pravda, Vč – Večerník ------- **strana 319** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Hillary – Hillarin ================== ANNA PUSKEILEROVÁ Do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV nám častejšie telefonovali pracovníci rozličných inštitúcií a spytovali sa na správne utvorenie privlastňovacieho prídavného mena od cudzieho ženského krstného mena Hillary. S menami typu Hillary sa v súčasnosti stretáme nielen v tlači, ale aj v rozhlase a televízii. Ide o ženské mená, ktoré sú podobne ako krstné meno Hillary v písme zakončené na ypsilon. Sú to predovšetkým ženské krstné mená amerického či anglického pôvodu, ako Lucy, Mary, Porgy, Daisy a iné. Niektoré sa nám dostali do povedomia až v poslednom desaťročí, iné poznáme už dlhší čas. V slovenčine privlastňovacie prídavné mená od všeobecných i vlastných podstatných mien ženského rodu tvoríme príponami -in, -ina, -ino a týmito príponami tvoríme privlastňovacie prídavné mená aj od cudzích ženských krstných mien. Pri tvorení privlastňovacieho prídavného mena od krstného mena Hillary samohláska i zapísaná na konci mena ypsilonom vypadáva a k základu Hillar- sa pridávajú prípony zapísané s mäkkým i, teda prípony -in, -ina, -ino, napr. Hillarin manžel, Hillarina nadácia. To platí aj pri tvorení a  písaní privlastňovacích prídavných mien Lucin [lusin], Cathin [ketin], Marin [merin], Porgin [porgin], Daisin [dejsin] a mnohých ďalších, kde v príponách -in, -ina, -ino takisto píšeme mäkké i. Na záver môžeme ešte spomenúť, že privlastňovacie prídavné mená utvorené príponami -in, -ina, -ino skloňujeme podľa vzorov matkin, matkina, matkino. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 1. 2002) ------- **strana 320** O pôvode názvu jedla štiarc =========================== EVA RÍSOVÁ Tak ako talianska kuchyňa je preslávená svojou pizzou a špagetami, ruská borščom, maďarská kuracím paprikášom a haláslé, aj slovenská kuchyňa má svoje tradičné jedlá. Vari najznámejšie sú bryndzové halušky. O popularite našich halušiek svedčia aj preteky v ich príprave a konzumovaní, ktoré sme mohli sledovať aj v televízii. Televízia nám však sprostredkúva možnosť oboznámiť sa aj s inými, dnes už menej známymi slovenskými jedlami. Pred niekoľkými mesiacmi sme mali možnosť sledovať vysielanie o takmer zabudnutom horniackom jedle s názvom štiarc. Štiarc sa pripravuje z varených zemiakov a múky. Vzniknuté cesto sa potom trhá a vyvára vo vode. Podáva sa hojne pomastené, prípadne aj s oškvarkami. V relácii padla poznámka, že pôvod názvu tohto jedla nie je známy, a tá podnietila našu zvedavosť. Relácia sa vysielala zo Španej Doliny, horskej osady známej kedysi bohatými baňami na meď a striebro. Za zárobkom sem prichádzalo veľa cudzích ľudí, najmä Nemcov. Ich prítomnosť sa odrazila aj v pomenovaní tejto osady. Nemeckým názvom Spann [špan] sa totiž pomenúva medenka. Zo slova špan vznikol prívlastok doliny – Špania. V nemčine sme našli aj kľúč k pomenovaniu jedla štiarc. V Nemecko-slovenskom slovníku vydanom v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve r. 1981 sa uvádza slovo Sterz [šterc] so slovenským ekvivalentom šklbance. Štiarc je teda poslovenčená podoba nemeckého Sterz. V citovanom slovníku sa ďalej uvádza, že ide o kuchársky juhonemecký a rakúsky termín. Z uvedeného vidieť, ako jazyk citlivo zachováva históriu národa aj v kulinárskej oblasti. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 1. 2002)