Obsah
strana 193
RUDOLF KRAJČOVIČ
Matičné obdobie sa v dejinách spisovnej slovenčiny vymedzuje etapou existencie Matice slovenskej od jej založenia v roku 1863 do roku 1875, keď bola násilne zatvorená príkazom uhorských vládnych úradov. Prv než podáme prehľad aktivity tejto národne orientovanej inštitúcie v prospech súdobej spisovnej slovenčiny, potrebné je uviesť, že matičné obdobie i sama Matica slovenská boli plodom na svoj čas odvážnej činnosti niektorých popredných osobností už v predchádzajúcom desaťročí a skôr.
Už v roku 1850 v 1. ročníku časopisu Cyrill a Method vyslovil sa jeho redaktor J. Palárik za reformovanie spisovnej slovenčiny a žiadal založiť Maticu slovenskú v Banskej Štiavnici a v Nitre. Tento postoj J. Palárika umožňuje pochopiť jeho účasť na kodifikačnej schôdzke v Bratislave v októbri 1851 s A. Radlinským a štúrovcami. V roku 1852 sa J. Palárik opäť ozval príspevkom Slovo na čase o virovnaňja rozepre strani spisovnjeho jazyka na Slovensku v Hurbanových Slovenských pohľadoch (II, 1851), v ktorom odmietol používanie češtiny popri slovenčine na Slovensku s odôvodnením, že táto rečová „rozdvojenosť“ spôsobuje zaostávanie vývinu slovenskej literatúry (p. Dejiny slov. lit., 2, 1984, s. 161 n.). Ešte
strana 194
spomeňme kritické až odmietavé stanovisko literárnych pracovníkov M. Dohnányho a J. Kalinčiaka v Slovenských pohľadoch k literárnemu dielu Jonáša Záborského Žehry (Viedeň, 1851) nielen pre jeho tradičné klasické spracovanie, ale aj preto, že vyšlo v Kollárovej staroslovenčine (Dejiny slov. lit., 2, 1984, s. 162 n.).
V predmatičných rokoch niektorí domáci vzdelanci vyvíjali činnosť aj v politicko-občianskej oblasti. Táto ich aktivita ako súčasť slovenského národného hnutia vyvrcholila zasadaním Slovenského národného zhromaždenia 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine, na ktorom zástupcovia slovenského národa rozhodli obrátiť sa na Pešť Memorandom s požiadavkou v rámci horného Uhorska vyčleniť slovenské Okolie s autonómnou národnou, administratívnou a jazykovou samostatnosťou. Pre budúcnosť slovenskej spisovnej reči bola osobitne dôležitá požiadavka v Memorande zaviesť slovenčinu do škôl a zriadiť oddelenie slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Pešti. Slovenská delegácia 26. júna 1861 Memorandum odovzdala podpredsedovi Uhorského snemu K. Tiszovi, no nemala úspech. Po tomto neúspechu nové upravené Memorandum (známe ako Viedenské memorandum s titulom Návrh na privilégium a organizáciu slovenského Okolia) 12. decembra 1861 odovzdala panovníkovi Františkovi Jozefovi I., ktorý prisľúbil požiadavky v Memorande vo viedenskej vláde prerokovať, ale tá po konzultácii s vládou v Pešti všetky autonómno-konštitutívne požiadavky v Memorande odmietla a povolila iba používanie slovenčiny v niektorých katolíckych školách a s tým aj ustanovizeň, ktorá by toto povolenie pomohla uskutočňovať. Takto sa naskytla príležitosť založiť národnú inštitúciu na Slovensku. Stalo sa tak rozhodnutím matičného valného zhromaždenia 4. augusta 1863 zriadiť inštitučný spolok a s prihliadnutím na názvy podobných ustanovizní v slovanských krajinách (prvou Maticou bola Matica srbská založená v roku 1826 v Novom Sade, od roku 1831 vyvíjala kultúrno-osvetovú činnosť Matica česká) bol pomenovaný Matica slovenská so sídlom v Turčianskom Sv. Martine. Prvým predsedom Matice sa stal hodnostár katolíckej cirkvi Štefan Moyzes, ktorému pre jeho aktivitu v prospech Matice pred jej založením i po ňom, pre jeho zásluhy o rozvoj škôl so slovenským vyučovacím jazykom v tejto kapitole podávame životopisný profil (p. časť osobnosti). Prvým podpredsedom Matice sa stal evanjelický teológ Karol Kuzmány, ktorého pre jeho
strana 195
bohatú literárnu činnosť ocenila naša literárna veda. Bol to spisovateľ, prekladateľ a kultúrny pracovník, autor textu celonárodne známej piesne Kto za pravdu horí. Narodil sa v Brezne v roku 1806 a zomrel v roku 1866 v Turčianskych Tepliciach. V mladosti bol zástancom používania češtiny na Slovensku, ale neskôr po radikálnej reforme pravopisu štúrovčiny sa ako iní slovenskí vzdelanci (napr. Š. Moyzes, J. K. Viktorin, J. Záborský a ďalší) pridal k prívržencom „opravenej“ spisovnej slovenčiny (p. Dejiny slov. lit., 2, 1984, s. 79 n.).
V matičnom období sa za reprezentatívnu spisovnú podobu slovenčiny uznávala Hattalova reforma štúrovskej kodifikácie, ale s cieľom nahradiť jej zastarané, príp. neaktuálne javy živými, zaužívanými prostriedkami. Napríklad tvary dat. a lok. sg. ruce, noze, muse, gen. sg. od sluhy, inštr. pl. s chlapy, nom. pl. mesta a pod. nahradili sa tvarmi ruke, nohe, muche, sluhu, s chlapmi, mestá. Dôležité bolo, že v Matici sa zriadilo jazykovedné oddelenie pod vedením M. Hattalu, vtedy už profesora na pražskej univerzite. Úlohou oddelenia bolo starať sa o upravenú spisovnú normu, pôsobiť na redakcie novín, časopisov a na vydavateľstvá, aby ju rešpektovali. V tomto smere významnú úlohu zohral Jozef Škultéty (podrobnejšie bude v časti osobnosti v kap. XI) svojimi apretorskými a korektorskými úpravami textov v slovenčine určených na vydanie. Okrem toho oddelenie malo vydávať príručky spisovnej slovenčiny, vytvárať základňu na výskum slovenského jazyka, jej gramatiky, syntaxe i slovníka. Všetky tieto ciele jazykovedné oddelenie Matice plnilo. Podporilo vydanie Hattalových spisov Mluvnica jazyka slovenského (Budapešť, 1864) a Skladba jazyka slovenského (Martin, 1865). Pre školy v matičnom období vyšla v roku 1864 vo Viedni učebnica F. Mráza Slovenská mluvnica podľa rozšíreného titulu určená pre gymnáziá, reálky, praeparandie a vyššie oddelenie hlavných škôl. V nej majú už pevné miesto tvary typu ruke, nohe, muche, od sluhu, s chlapmi a iné javy. V roku 1862 v Pešti vyšlo 2. vydanie a v matičnom období v roku 1865 3. vydanie diela Grammatik der slowakischen Sprache od J. K. Viktorina (p. časť osobnosti), v ktorých sa už nahrádzajú niektoré tradičné javy v 1. vydaní gramatiky živými javmi zaužívanými v matičnom období. Napríklad za tradičné písmeno w, za tvary já, kdo, byl a za výraz Wy ste byl v 1. vydaní gramatiky sa v ďalších vydaniach už používa písmeno v, tvary ja, kto, bol a výraz Vy ste boli a pod. Táto úprava v prospech
strana 196
tvarov v slovenčine bola iste dôsledkom zblíženia J. K. Viktorina s J. Palárikom a stúpencov používania javov zo živého matičného úzu spisovnej slovenčiny pôsobiacich v matičnom období a krátko pred ním. Napokon treba spomenúť, že pod vedením kolektívu P. Dobšinský, C. Zoch, F. Šujanský a F. Sasinek sa začal zbierať lexikálny materiál na slovník spisovnej slovenčiny a nárečový slovník. Plán vydať takéto slovníky sa však nemohol uskutočniť, pretože v roku 1875 Matica slovenská zanikla. Zozbieraný materiál po dohovore s matičnou prípravnou redakciou prevzal český lexikológ F. Kott a použil ho v heslách svojho nemecko-českého slovníka.
Pre výchovu národne orientovanej mládeže bolo veľmi dôležité, že po zasadaní Slovenského národného zhromaždenia v roku 1861, ale najmä v matičnom období sa začali zakladať stredné školy so slovenským vyučovacím jazykom a nemčina, príp. maďarčina sa vyučovali len ako predmet. Dôležitosť tejto aktivity pochopíme, ak uvážime, že na školách stredného typu na Slovensku za Bachovho režimu (v rokoch 1849 – 1859), ale aj po jeho skončení, v časoch potláčania národných hnutí a prenasledovania ich stúpencov sa mohlo vyučovať len v nemčine alebo maďarčine a slovenčina sa vyučovala len ako predmet alebo sa vôbec nevyučovala. Medzi gymnáziá, v ktorých sa v matičnom období vyučovalo v slovenskom jazyku, patria evanjelické gymnáziá v Revúcej a v Turčianskom Sv. Martine a katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom.
Gymnázium v Revúcej vzniklo v roku 1862, no jeho pedagogicko-náučná úroveň dosiahla vysoký štandard v matičnom období. Z jazykov okrem slovenčiny sa vyučovala nemčina, maďarčina a klasické jazyky. V roku 1868 pri gymnáziu vzniklo „semenisko“, čiže seminár pre výchovu učiteľov, ktorý však v roku 1874 nariadením uhorských vládnych úradov spolu s gymnáziom zanikol. V Turčianskom Sv. Martine vzniklo slovenské evanjelické gymnázium v matičnom období v roku 1867. Aj v ňom sa popri slovenčine ako predmet vyučovala nemčina a maďarčina. Na príkaz štátnych úradov aj toto gymnázium v roku 1875 zaniklo. Slovenské katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom vzniklo v roku 1869. Už od začiatku malo charakter reálneho gymnázia s predmetmi hospodárskeho významu. Vyučovalo sa tu napríklad poľnohospodárstvo, staviteľstvo, lesníctvo, príp. voliteľné predmety včelárstvo a ovocinárstvo. Aj toto gymnázium postihol ten istý osud ako gymnáziá v Revúcej a v Turčianskom
strana 197
Sv. Martine. Zásahom štátnych úradov v roku 1874 zaniklo. Zásluha v rámci pedagogickej činnosti napĺňať cieľ oživovať národného ducha vo vedomí mladej slovenskej generácie patrí, pochopiteľne, učiteľskému zboru slovenských gymnázií, o ktorých bola reč, no predovšetkým ich prvým riaditeľom.
Prvým riaditeľom slovenského gymnázia v Revúcej bola známa osobnosť August Horislav Škultéty (1819 – 1892), ktorý riadil gymnázium po celý čas jeho trvania. O svojom pôsobení a činnosti gymnázia napísal Pamäti (vyšli v Ružomberku v roku 1889). Známy je aj jeho spis venovaný slovenským deťom Rečňovanky pre slovenské školy uverejnený v jeho časopise Zornička. Prvým riaditeľom slovenského martinského gymnázia bol profesor Martin Kramár (1817 – 1895), ktorý spracoval krátku históriu martinského gymnázia s prehľadom historických smerov v pedagogike od antiky. Spis bol publikovaný vo výročnej správe 1868/69 s názvom Príčiny a deň založenia ev. a. v. gymnázia v T. Sv. Martine. Prvým riaditeľom slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom bol známy pedagóg, národovec, katolícky kňaz Martin Čulen (1823 – 1894). Bol profesorom matematiky. Z tohto odboru napísal učebnicu s názvom Aritmetika pre I. a II. triedu nižšieho gymnázia, ktorá vyšla vo Viedni v roku 1854. Jej 2. doplnené vydanie pod názvom Počtovnica čili aritmetika pre I., II. a III. triedu nižšieho gymnázia vyšlo ako Matičný spis v Skalici v roku 1866. Bohatá bola aj jeho národno-osvetová činnosť. Už ako študent vo Viedni založil Slovenský čitateľský spolok a Slovanskú knižnicu. Neskôr podporoval Maticu slovenskú, Kníhtlačiareň, Spolok sv. Vojtecha. Pre svoju národno-osvetovú činnosť bol preložený na gymnázium do Satmáru (dnes Maďarsko). Zásluhou biskupa Š. Moyzesa bol odtiaľ odvolaný a na Slovensku sa roku 1869 stáva riaditeľom gymnázia v Banskej Bystrici a neskôr riaditeľom znievskeho gymnázia (Dejiny školstva, 1986).
Na záver treba pripomenúť, že v aktivite popredných pracovníkov Matice slovenskej sa pokračovalo aj po jej zániku v ďalšom období dejín spisovnej slovenčiny. Vydávaním časopisov a literárnych diel sa kodifikácia reformovanej spisovnej slovenčiny zdokonaľovala, ustaľovala. Pokračovalo sa aj v úsilí Matice povzniesť národnú kultúru, obohacovať a skúmať národný jazyk, hoci túto činnosť najmä po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 mocensko-politické centrum v Pešti a úrady v jej službách
strana 198
v záujme maďarizácie sa usilovali utlmiť, likvidovať a jej pôvodcov perzekvovať. Iná oblasť spoločenského života, v ktorej slovenskí vzdelanci v nasledujúcom období dejín spisovnej slovenčiny pokračovali v činnosti Matice slovenskej, bolo to, že zakladali kultúrno-spoločenské centrá, spolky, vydavateľstvá, vznikali redakcie nových časopisov a pod. Podrobnejšie o tom sa bude uvažovať v nasledujúcej kapitole (p. kap. XI).
Už skôr sme naznačili, že v závere tejto kapitoly uvedieme životopisný profil prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moyzesa a pracovníkov v jazykovede Fraňa Mráza a Jozefa Karola Viktorina.
Š t e f a n M o y z e s (1796 – 1869). Verejný činiteľ, pedagóg, katolícky hodnostár, prvý predseda Matice slovenskej. Narodil sa v obci Veselé pri Piešťanoch. V Trnave študoval filozofiu, v Pešti teológiu. Ako kaplán pôsobil na slovenských farách v Bzovíku a Krupine a na maďarských farách vo Svätom Ondreji a Tölgyesi. V roku 1828 sa stal kazateľom v Pešti, ale už v roku 1830 dchádza do Záhrebu, kde pôsobil v rokoch 1830 až 1847 ako profesor filozofie v Kráľovskej akadémii. Na začiatku svojho pôsobenia v akadémii sa zapojil do chorvátskeho národnooslobodzovacieho hnutia a pričinil sa o vydávanie prvých chorvátskych novín. Keď sa stal cenzorom záhrebskej tlače, bol na žiadosť maďarskej vlády suspendovaný. V mladosti bol stúpencom bernolákovského hnutia a zástancom bernolákovčiny, neskôr sa stal prívržencom J. Kollára a po príchode z Chorvátska, keď už žil v Žiari nad Hronom, podporoval vydávanie časopisov v bibličtine. No koncom 50. rokov 19. storočia sa vzdal idey česko-slovenskej jazykovej jednoty a začal vyvíjať aktivitu v prospech založenia celonárodnej kultúrno-osvetovej inštitúcie a rozvoja slovenského školstva. Výsledkom bolo založenie gymnázia v Banskej Bystrici. Spolu s K. Kuzmánym stál na čele slovenskej deputácie, ktorá 12. decembra 1863 odovzdala panovníkovi Františkovi Jozefovi I. Memorandum slovenského národa. V ňom sa okrem autonómie Slovenska žiada slobodné používanie slovenskej reči najmä v úradoch a školách. V roku 1863 na prvom valnom zhromaždení Matice bol zvolený za jej prvého predsedu. Zomrel v Žiari nad Hronom (Encyklopédia Slov., III. zv., 1979).
F r a ň o M r á z (1835 – 1884). Zostavovateľ gramatík, pedagóg, katolícky kňaz. Narodil sa v Žiline. Študoval na gymnáziu v Žiline, teológiu v Pešti a v Banskej Bystrici, filológiu v Prahe. Pôsobil ako stredoškolský
strana 199
profesor v Satmári, v Banskej Bystrici a v Užhorode, bol členom filologického oddelenia Matice slovenskej. Autor učebnice Slovenská mluvnica pre gymnáziá, reálky, praeparandie a vyššie oddelenie hlavných škôl (Viedeň, 1864), v ktorej sa upravuje Hattalova kodifikácia. Uplatňuje sa v nej úsilie nahradiť Hattalove archaizmy živými javmi hovorenej spisovnej slovenčiny (napr. tvary typu ruce, od sluhy tvarmi ruke, od sluhu a pod.), ktoré charakterizovali martinský úzus. Gramatika sa dlho pokladala za reprezentatívnu príručku kodifikácie spisovnej slovenčiny, vo verejnosti a v školách sa používala až do vydania Cambelovej Rukoväti roku 1902. Krátko po vydaní slovenskej gramatiky vyšla aj jeho Úplná theoreticko-praktická mluvnica maďarského jazyka (1865). Zomrel v Užhorode.
J o z e f K a r o l V i k t or i n (1822 – 1874). Autor slovenskej gramatiky, redaktor, vydavateľ, katolícky kňaz. Narodil sa v Zavare pri Trnave, teológiu študoval v Trnave, ako kňaz pôsobil vo Vyšehrade (dnes Maďarsko). Často bol obviňovaný z panslavizmu a úradmi vyšetrovaný. Zo začiatku spolupracoval s redakciou štúrovských Slovenských národných novín, neskôr sa stal stúpencom Hattalovej kodifikácie, v matičných rokoch bol tvorcom matičného úzu. Dôležité je jeho dielo Grammatik der slowakischen Sprache (Viedeň, 1860, 1862, Pešť 1865) s cvičeniami a slovníčkom. V jednotlivých vydaniach Viktorinovej gramatiky sa odráža vývin kodifikácie v matičnom období. Prvé vydanie z r. 1860 charakterizujú viaceré konzervatívne prvky typu w, já, kdo, byl, vykanie typu Wy ste byl, v ďalších vydaniach sú už živé prvky typu v, ja, kto, bol, Vy ste boli. Redigovaním a vydávaním almanachov Lipa a Concordia a diel slovenských spisovateľov (Sládkovič, Hollý, Záborský) sa pričinil o ustaľovanie spisovnej slovenčiny v matičných rokoch. Zomrel v Budapešti.
Základné životopisné údaje iných osobností, ktoré sa pričinili o tvorbu a ustálenie matičného úzu v matičnom období, uviedli sme v prvej časti kapitoly.
LITERATÚRA
BLANÁR, Vincent: Spisovná slovenčina v matičných rokoch. In: Blanár, V. – Jóna, E. – Ružička, J.: Dejiny spisovnej slovenčiny. II. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974, s. 7 – 86.
strana 200
Dejiny slovenskej literatúry. 2. Novšia slovenská literatúra (1780 – 1918). Autori P. Mazák, M. Gašparík, P. Petrus, M. Pišút. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 510 s.
Dejiny školstva a pedagogiky. 2. vyd. Autori T. Srogoň, J. Cach, J. Mátej, J. Schubert. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1986. 433 s.
Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor 1993. 513 s.; heslá Matica slovenská, s. 271, Mráz, Fraňo, s. 287, Viktorin, Jozef Karol, s. 477 (s ďalšou lit.).
Encyklopédia Slovenska. I – VI. Hl. redaktor V. Hajko. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1970 – 1987; heslá Matica slovenská, zv. III., s. 517 n. (s ďalšou lit.), Moyzes, Štefan, zv. III., s. 629, Kuzmány, Karol, zv. III., s. 286, Mráz, Fraňo, zv. III., s. 633, Viktorin, Jozef Karol, zv. VI., s. 315.
JÓNA, Eugen: Viktorinova gramatika a jeho názory na spisovný jazyk. In: Slovenská reč, 1973, roč. 38, č. 2, s. 69 – 78.
KAČALA, Ján – KRAJČOVIČ, Rudolf: Náčrt dejín spisovnej slovenčiny. Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 2001. 111 s.
KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s.
MRÁZ, Andrej: Matica slovenská v našich dejinách. Martin: Matica slovenská 1963.
PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 248 s.
JOZEF MLACEK
V našej jazykovede sa už dávnejšie prijíma konštatovanie, že publicistika alebo žurnalistika (o terminologickej platnosti týchto pomenovaní budeme systematickejšie hovoriť v jadrovej časti tohto príspevku) patrí spolu s popularizačným štýlom k tým komunikačným sféram, ktoré najvýraznejšie určujú súčasný vývin celého spisovného jazyka (porov. napr. Horecký, Buzássyová, Bosák a kol., 1989). Platnosť tejto tézy sa skúmala a overila v mnohých väčších i menších vedeckých aj popularizujúco lade-
strana 201
ných statiach, štúdiách aj článkoch. Na bádania v tomto smere chceme nadviazať týmto naším príspevkom: Jeho špecifickým poslaním je pohľad na viaceré terminologické a iné pomenovacie jednotky z naznačenej komunikačnej sféry, pohľad na to, aké zmeny a posuny možno zaznamenať v ich súčasnom pojmovom vymedzovaní, jazykovom stvárnení aj praktickom uplatňovaní.
Podnetom a zároveň aj materiálovým východiskom pre náš text sa stalo druhé vydanie populárno-náučnej práce profesora žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského Andreja Tušera Ako sa robia noviny (v autorovom úvode má jej názov aj druhú časť: alebo Zázrak zvaný noviny), ktoré vyšlo v roku 2003 v bratislavskom vydavateľstve SOFA. Nielen názov celej práce, ale aj názvy každej z troch základných častí práce (1. časť – Novinárstvo, s. 11n.; 2. časť – Noviny, s. 37n.; 3. časť – Novinári, s. 117n.), no predovšetkým povaha celého autorovho textu a spôsoby jeho realizácie zreteľne napovedajú, že máme do činenia s textom orientovaným na popularizáciu. Ak sa pre nás stal práve tento text podnetom na sledovanie niektorých termínov, polotermínov a ďalších pomenovaní z oblasti novinárstva a novinovedy, je to najmä z týchto dôvodov:
A. Andrej Tušer bol spoluautorom šesťjazyčného Terminologického slovníka žurnalistiky, ktorý pripravil a vydal kolektív autorov pod vedením D. Serafínovej už v r. 1989. V jeho vlastnej bibliografii sa vyskytuje aj viacero ďalších prác, v ktorých sa explicitne alebo aspoň v istých odkazoch autor dotýka terminológie aj celého registra novinárskych názvov. Je preto zaujímavé stopovať, čo v sledovaných smeroch prináša jeho najnovšia práca.
B. Vo všetkých častiach knihy Ako sa robia noviny nachádzame autorove poznámky o novinárskom pojmosloví, prechádzajúce často aj do návrhov na novú terminologizáciu istých názvov (o viacerých spomedzi nich, napríklad aj o jeho postoji k takým centrálnym pojmom z tejto sféry, ako sú názvy publicistika – žurnalistika – novinárstvo, budeme uvažovať v nasledujúcich častiach tohto príspevku). Ešte dôležitejšie je v daných súvislostiach to, že vo štvrtej časti práce, ktorá má názov Prílohy, nachádzame na s. 149 – 160 Malý novinársky slovník. Tých takmer 380 termínov a ďalších názvov, ktoré sa tu stručne definujú, opisujú alebo ináč charakterizujú, je premysleným výberom najpotrebnejších pomenovaní zo sféry
strana 202
vlastnej žurnalistiky, ale aj z príbuzných oblastí, s ktorými novinár pri tvorbe a realizácii svojich textov prichádza do styku (typografia, polygrafia, ale aj lingvistika, teória literárnej aj všeobecnej komunikácie atď.).
C. Sledovaná práca v porovnaní so spomenutými predchádzajúcimi prácami samého A. Tušera, ale aj ďalších novinovedcov sa zreteľne prehĺbila v štylistickom aj stratifikačnom charakterizovaní názvov z tejto oblasti, keď sa v nej dôslednejšie (hoci isté kritické pripomienky uvedieme aj k niektorým riešeniam z nej) rozlišujú terminologické a neterminologické pomenovania, keď sa autor usiluje dôslednejšie odlišovať aj neterminologické spisovné názvy od nespisovných, teda najmä slangových a subštandardných názvov.
D. Z predchádzajúcich bodov vyplýva ešte jeden fakt, ktorý je dôležitý nielen z hľadiska motivácie tohto príspevku, ale najmä so zreteľom na súčasný stav terminológie i celého pojmoslovia sledovanej sféry, a to je zachytenie dnešnej situácie, aktuálnych tendencií aj v samej terminologizácii, aj pri ďalších potrebných pomenovaniach, teda aj zachytenie všeličoho takého, čo systematické spracovania žurnalistiky z predchádzajúcich období (encyklopédia, slovníky ani teoretické práce) ešte vôbec neregistrovali.
Všetky uvedené skutočnosti sú nielen zreteľnými argumentmi pri výbere sledovanej Tušerovej práce ako materiálovej bázy nášho príspevku, ale sú predovšetkým signálom otvorenosti terminologizačných a vôbec pomenovacích procesov v skúmanej sfére, a tým aj podnetom na pokračovanie v takejto činnosti aj na zamýšľanie sa o nej.
Vlastné uvažovanie o naznačených otázkach aj vlastný výklad niektorých okruhov tohto názvoslovia začneme konštatovaním signalizovaným už v predchádzajúcich riadkoch, že totiž máme do činenia s problematikou viacvrstvovou či mnohovrstvovou, s problematikou, ktorá sa dotýka jazykového stvárnenia, ale často aj samého pojmového uchopenia rozličných skutočností a zložiek novinárskej činnosti. Začneme pohľadom na niekoľko azda najvšeobecnejších pojmov a termínov z tejto oblasti. Konkrétne ide o už spomínané názvy publicistika, žurnalistika a novinárstvo, ako aj o názvy príslušných štýlov či príslušného štýlu.
Z histórie štylistiky je známe, že približne od polovice 50. rokov 20. storočia sa uplatnil v klasifikácii štýlov vtedy nový názov novinársky štýl.
strana 203
Rovnako je známe, že rozmach nových médií (rozhlasu a najmä televízie) veľmi skoro priviedol teóriu k poznaniu, že spomenutý názov novinársky štýl je v daných súvislostiach priúzky, že tu treba hľadať všeobecnejší pojem aj všeobecnejší názov. Najmä v prácach J. Mistríka, ale neskôr aj všeobecne sa prijal názov publicistický štýl a rovnako sa prijalo aj vydeľovanie troch skupín novinárskych či publicistických útvarov, a to spravodajských, analytických a beletrizovaných útvarov (takto je to aj v poslednom vydaní Štylistiky od J. Mistríka: Mistrík, 1997). Len s malým časovým odstupom sa prijalo v samej novinovede vecne uvedenému Mistríkovmu členeniu blízke, pojmovo však zreteľne odlišné triedenie aj terminologické označovanie pojmov: Pre samých novinárov a novinovedcov má zásadný význam odlíšenie spravodajstva (Mistríkove spravodajské či informačné útvary) od vlastnej publicistiky, teda od textov, v ktorých je evidentný subjektívny postoj autora či autorov, resp. redakcie. Názvy publicistika, publicistický sú v tejto koncepcii parciálnymi názvami v oblasti žurnalistiky: Takto chápaná publicistika spolu so spravodajstvom tvorí žurnalistiku. Pojmy žurnalistika, žurnalistický sú teda pre novinovedu a vlastne pre celé novinárstvo tými najvšeobecnejšími pojmami v tejto oblasti. Publicistika je súčasťou žurnalistiky a sama sa podľa povahy spomínaného subjektívneho postoja člení na publicistiku racionálneho typu (opäť presná analógia s Mistríkovým členením; tu ide o oblasť, ktorú J. Mistrík označuje ako analytické útvary) a publicistiku emocionálneho typu (tá je zasa analógiou k Mistríkovým beletrizovaným útvarom).
Stretáme sa tu teda so zreteľnou terminologickou diglosiou pri označovaní rovnakých pojmov. Jazyková prax však vedie aj u nás k prednostnému uplatňovaniu termínov, ktoré zaviedli a rozpracovali novinovedci: V odbornej aj administratívnej praxi sa hovorí o študijnom odbore žurnalistika, sami žurnalisti v rozličných médiách vždy podčiarkujú oddeľovanie spravodajstva od publicistiky. Ukazuje sa, že pod tlakom týchto okolností bude azda potrebné aj v jazykovednej štylistike pristúpiť na tento posun v názvosloví, hoci opisné pomenovania dvoch typov publicistiky (publicistika racionálneho typu – publicistika emocionálneho typu) nie sú práve najšťastnejším terminologickým riešením (pri druhom z nich ide o podstatnejšie stránky motivácie a vymedzovania tohto pojmu: nemusí tu ísť iba o emocionálny aspekt hodnotenia). Domnievame sa pritom, že prijatie
strana 204
práve takéhoto chápania pojmov žurnalistika, žurnalistický na jednej strane a pojmov publicistika, publicistický na druhej strane nebude ani v jazykovednej štylistike a teda ani v celej jazykovede nejakým ťažkým problémom. Jazykovednou štylistikou a lexikografiou všeobecne prijatý termín publicizmus korešponduje s publicistikou práve v takomto pozmenenom chápaní: nie je to slovo či iný prostriedok, ktorý by bol typický aj pre spravodajstvo, tam by naopak takmer prekážal; je to prostriedok vyjadrujúci istý postoj, isté hodnotenie, a to je už evidentne záležitosťou publicistiky v tom jej chápaní, aké sa zaviedlo a všeobecne prijalo v samej novinovede aj v celej novinárskej praxi.
Do tohto terminologického diskurzu (naozaj viacej terminologického ako pojmoslovného) pozoruhodne vstupuje sledovanou knižnou prácou a konkrétne viacerými pasážami v nej aj A. Tušer. Nielen v spomenutom Malom novinárskom slovníku, kde sú na s. 160 pri heslách žurnalista a žurnalistika iba odkazy na heslá novinár, novinárstvo, ale predovšetkým vo vlastnom výklade prvej časti explicitne podčiarkuje, že v práci dáva prednosť názvu novinárstvo pred synonymom žurnalistika. Zdôrazňuje aj to (s. 16), že slovo novinárstvo (a teda aj novinársky) súvisí so základom nový aj so slovom novina, a teda podľa neho nie sú problémom ani názvy rozhlasové novinárstvo, televízne novinárstvo (už sme spomenuli, že práve rozvoj týchto médií viedol v minulosti k ústupu štylistického termínu novinársky štýl). Práve na uvedenom základe sú podľa autora motivačne zreteľnejšie názvy novinárstvo, novinársky než názvy žurnalistika, žurnalistický (v tomto prípade sú východiskom Caesarove Acta diurna, odtiaľ giornale, journal, žurnál – s. 17).
Hoci sám autor spája uprednostňovanie názvov novinárstvo, novinársky pred názvami žurnalistika, žurnalistický iba s potrebami daného textu (jeho popularizačnému charakteru viac zodpovedajú motivačne zreteľnejšie názvy z prvej uvedenej dvojice, pričom však autor vzápätí osobitne pripomína, že názvy, ktoré on nevyužíva, nie sú nesprávne), možno jeho riešenie chápať aj ako vážny príspevok do terminologického diskurzu v danej sfére, veď ak si uvedomíme, ako ľahko sa na tomto základe utvárajú ďalšie centrálne názvy z tejto oblasti (novinoveda, novinovedec, novinársky prejav, novinárska informácia, novinársky celok, ba aj nenovinársky prejav – táto produktívnosť je potvrdením tej požiadavky na termín, ktorú J. Horecký
strana 205
(1956) spomína ako nosnosť termínu a I. Masár (1991) ako derivatívnosť termínu), zisťujeme, že tu vôbec nejde iba o nejaké príležitostné riešenie či riešenie ad hoc. Aj v tomto smere však rozhodujúce slovo povie až sama novinárska a novinovedná prax.
Uvedeným riešením základných pojmov z oblasti novinárstva sa však ani zďaleka nevyčerpávajú autorove podnety mieriace do oblasti terminológie celého tohto odboru, prípadne aj do príbuzných odborov. V práci Ako sa robia noviny a v jej rámci najmä v spomínanom Malom novinárskom slovníku nachádzame aj množstvo ďalších podnetov, ktoré si zaslúžia osobitnú pozornosť, a to aj z jazykového, aj z vecného hľadiska.
Prehlbovanie novinovednej teórie vedie aj v súčasnosti k potrebe špecifikovať doteraz platné termíny, prípadne navrhovať aj celkom nové. Odrazom tejto tendencie je v sledovanej práci vyčlenenie množstva nových pomenovaní, ktoré sa aj pojmovo špecifikujú, aj jazykovo stvárňujú, prípadne modifikujú. Táto starostlivosť o terminologické, ale aj ďalšie pomenovania sa v Tušerovej knihe prejavuje viacerými konkrétnymi spôsobmi a postupmi. Aspoň pri niektorých najpozoruhodnejších spomedzi nich sa v nasledujúcom výklade pristavíme osobitnými poznámkami.
Prvú z týchto poznámok venujeme prípadom, ktorými autor (pravda, niekedy aj s odkazom na riešenia v doterajšej literatúre) obohacuje a rozvíja isté časti pojmoslovia novinovedy zavádzaním nových pojmov aj ich názvov. Takýchto nie bežných, novších alebo aj celkom nových termínov je v sledovanej práci A. Tušera pomerne veľa. Preto bude namieste, ak si všimneme, aké pomenovacie a najmä slovotvorné postupy sa pritom v tomto procese uplatnili.
Neprekvapuje, že azda najproduktívnejšie sa aj pri týchto novších, aj celkom nových terminologických pomenovaniach uplatňujú viaceré derivačné postupy, pričom zreteľné zastúpenie tu majú najmä názvy odrážajúce svoju paradigmatickú motiváciu. Je napríklad známe, že pri špecifikácii denníkov sa podľa časového príznaku (či vychádzajú ráno, napoludnie alebo až večer) už dávnejšie rozšíril názov večerník (teda nielen ako vlastné meno istého konkrétneho periodika, ale aj ako špecifikácia pojmu denník), menej bežný je už paradigmaticky utvorený názov ranník (Krátky slovník slovenského jazyka [ďalej KSSJ] ho zachytáva už vo svojom treťom vydaní z r. 1997), ešte špecifickejší je analogicky utvorený názov
strana 206
poludník – ten ešte nezaznamenal ani KSSJ; to isté platí aj pre iný, ale takisto analogicky utvorený názov, a to pre termín nedeľník.
Široká škála takto utváraných názvov je najmä v oblasti názvov istých špecifických útvarov a s nimi súvisiacich skutočností. Ide o názvy, ako sú perovka, kurzívka, lokálka, rámcovka, tlačovka, vlasovka a pod. Všetky tieto názvy autor aj v slovníku, aj vo výkladových častiach knihy uvádza bez osobitných poznámok, teda ich chápe ako vlastné termíny, alebo má pri nich poznámku „zaužívané“, resp. „bežne zaužívané“, a teda ich nehodnotí ako nesprávne, nespisovné (túto jeho opisnú charakteristiku možno aj s prihliadnutím na iné riešenia pokladať za ekvivalentnú s lingvistickými charakteristikami štandardné, hovorové, resp. profesionalizmus).
Na produktívnosť tvorenia termínov odvodzovaním ukazuje nielen uvedený rad pomenovaní, ale aj ich motivačné súvislosti s inými termínmi napríklad z oblasti typografie a pod. Uviedli sme už názov kurzívka, v autorovom malom slovníku je však aj názov kurzíva: prvý názov je pomenovaním istého druhu textu, istého presne definovaného útvaru, druhý je názvom typu písma (takto je to aj v jeho slovníku: vo výkladovej časti knihy sa však opakovane uplatnil názov kurzíva aj tam, kde má byť názov kurzívka – s. 115). Iný príklad: stĺpec – typ sadzby, stĺpček – názov istého útvaru. (Iba na okraj uvedeného typu názvov treba zaznamenať, že autor v slovníku uvádza aj analogický názov kapitálka, pričom ide nie o pojem z vlastnej žurnalistiky, ale z typografie, ide o názov typu písma. Zdá sa, že v tomto bode treba prijať riešenie, ktoré zachytáva KSSJ, keď ten istý typ písma označuje názvom kapitála. V novinárskej a typografickej praxi sa pravdepodobne uplatňuje aj podoba, ktorú zachytil A. Tušer, tá by si však asi žiadala špecifikujúcu poznámku, napr. hovorové.)
Rovnako bežný je postup, pri ktorom sa špecifickejšie termíny utvárajú syntakticky motivovanými pomenovaniami, teda vo forme združených pomenovaní. Na ilustráciu uvedieme aspoň jeden z novších prípadov takejto terminologizácie, a to zložené termíny utvorené špecifikáciou základného jednoslovného termínu správa: krátka správa, rozšírená správa, úradná správa, referujúca správa, dialogizovaná správa, beletrizovaná správa. Ak k tomu pridáme ešte fakt, že napríklad rozšírená správa sa ešte člení na interpretujúcu, pokračujúcu a komentujúcu, že pri referujúcej správe (teda vlastne referáte) možno vydeliť chronologickú a voľne zosta-
strana 207
venú (takéto ďalšie členenia sú aj pri ostatných uvedených druhoch správ, ale tam sú bežnejšie aj iné pomenovania), potom sa potvrdzuje, že tento druh pomenovaní patrí aj pri svojej výrazovej nákladnosti medzi veľmi bežné pomenovania v rámci sledovanej terminologickej sústavy. Sám fakt, že takto motivovaných a takto stvárnených (adjektívum plus substantívum) pomenovaní prevažne terminologického charakteru je v uvedenom slovníku takmer sto, potvrdzuje dominantné postavenie práve takýchto názvov v skúmanom registri.
Hoci absolútna väčšina takto stvárnených pomenovaní zo sledovaného slovníka má výrazne terminologickú povahu, pohľad na celý súbor takýchto názvov si žiada niekoľko malých poznámok: a) Takéto stvárnenie majú aj výrazy siedma veľmoc, novinárska kačica, tlačiarenský škriatok a redakčný kôš. Keďže spomínaný Malý novinársky slovník nie je výslovne terminologickým slovníkom, majú v ňom svoje miesto aj uvedené výrazy. Je však otázne, či sa mali uviesť bez hodnotiacich charakteristík, akoby išlo o výrazy stojace na tej istej úrovni ako predtým spomínané terminologické výrazy. b) Ako neutrálny náprotivok za typografické slangové výrazy sirota a panghart uvádza autor výraz východový riadok („posledný riadok v odseku sadzby, ktorým sa nemá začínať nový stĺpec“ – s. 160). O motivačnej zreteľnosti aj primeranosti tohto názvu by bolo možné diskutovať. c) Rovnako diskutabilné je aj pomenovanie nenovinársky prejav (s. 154). Nenovinárskymi prejavmi sú všetky nežurnalistické texty, texty zo všetkých iných komunikačných sfér. Zo stručného výkladu uvedeného názvu je evidentné, že autorovi ide o niečo špecifickejšie, totiž o „výsledok inej činnosti než novinárskej (aforizmus, báseň, krížovka a i.), šírený periodickou tlačou“. Termín by si teda žiadal isté spresnenie, napr. nenovinársky prejav v novinárskom celku alebo podobne.
Autorov postup s vyčleňovaním termínu nenovinársky prejav dáva podnet na analogické vyčlenenie názvu nenovinársky celok (či podcelok): V novinách, najmä v ich víkendových číslach, sa pomerne často vyskytujú nielen jednotlivé nenovinárske (najčastejšie umelecké) prejavy, ale ako ucelené prílohy vlastne až celky zložené z takýchto textov. Zdá sa, že primeranejší by tu bol názov nenovinársky podcelok, čím by sa vyjadrila séma, že tu ide o „celok“ v rámci iného, väčšieho celku, nie o celkom samostatný, osobitný celok.
strana 208
Ďalšiu, a to pomerne malú skupinu názvov v rámci tohto registra tvoria pomenovania majúce povahu zložených slov, kompozít. Napriek ich neveľkému počtu však ide o názvy, pri ktorých sa práve pre isté špecifiká v autorovom zachytení a spracovaní žiadajú isté doplňujúce poznámky. Názvy desaťdenník, dvojdenník a štvrťročník upútavajú pozornosť najmä tým, že ich ekvivalenty z bežnej praxe (dekádnik, obdenník a kvartálnik) autor charakterizuje ako jednoznačne nesprávne, teda – terminologicky povedané – ako nespisovné či špecifickejšie ako subštandardné alebo slangové. Pripomeňme, že slovo obdenník sa v KSSJ uvádza bez akejkoľvek obmedzujúcej charakteristiky, hoci sa proti nemu už dávnejšie vyslovili výhrady a odporúčalo sa slovo dvojdenník (porov. Považaj, 1979). Slová dekádnik aj kvartálnik sú trochu iné, a tak ich možno rovnako ako obdenník pokladať za slangové, alebo až za subštandardné. Druhú skupinku v rámci takto utvorených (kompozíciou) termínov predstavujú názvy jednostĺpec, dvojstĺpec a trojstĺpec. Formálne aj vecne tieto názvy celkovo vyhovujú, je tu však istá motivačná kolízia so spomínanou terminologizáciou dvojice stĺpec a stĺpček: Už sme uviedli, že názov stĺpec je určený na pomenovanie spôsobu sadzby (autor tu pripomína aj slangový názov tejto skutočnosti, totiž výraz špalta) a názov stĺpček je zasa pomenovaním istého druhu textu, istého žánru. Z výkladu pomenovaní jednostĺpec, dvojstĺpec a trojstĺpec je evidentné, že tu má autor na mysli text, žáner, nie spôsob sadzby. Podľa toho by tu vlastne mali byť pomenovania jednostĺpček, dvojstĺpček a trojstĺpček. Či naozaj platí toto pomenovacie pravidlo, alebo sa tu aj napriek spomenutej kolízii s terminologizáciou dvojice stĺpec – stĺpček naozaj uplatnia autorom uvedené názvy, rozhodne až ďalšia prax, až ona ukáže, či tu ide jednoducho iba o nedôslednosť v zachytení, alebo je takýto stav v celom úze. Napokon do tejto skupiny patrí aj osihotený prípad typografického názvu autoperovka, pri ktorom sa ako rovnocenný názov uvádza aj združené pomenovanie autotypická perovka a vo výklade sa dodáva, že ide o výsledok kombinácie autotypu a perovky. Uvedené dve okolnosti naznačujú, že pri pomenovaní autoperovka sa žiada doplnenie charakteristikou, že ide o hovorové alebo štandardné slovo.
Popri všetkých uvedených produktívnych spôsoboch tvorenia nových termínov a ďalších pomenovaní (odvodené a zložené slová, združené pomenovania – k nim by bolo možné pridať ešte prípady sémantickej derivá-
strana 209
cie, ktoré sú zastúpené takými odvodenými významami, ako je v typografii už dávnejšie názov zrkadlo, alebo vo vlastnej žurnalistike novšie názvy manžeta a blesk, pri ktorých by sa však zaiste žiadala nejaká špecifikujúca charakteristika), teda popri všetkom uvedenom treba zaznamenať, že aj toto názvoslovie sa rozvíja aj preberaním slov cudzieho pôvodu a internacionalizmami. Medzi tie novšie, ktoré sa spomedzi takýchto slov ešte v našich starších príručkách nespomínali, možno uviesť napríklad názvy fleš, digest, akcidencia alebo aj už známejšie pomenovanie perex, prípadne ešte z typografickej sféry názov serif (ku ktorému sa uvádza ako nesprávny pendant slovo pätka) a z vlastnej novinárskej sféry názov komiks (autor ho zachytáva ešte v pôvodnej podobe comics, dnešné živé ohýbanie tohto slova, napr. komiksu, komiksom, komiksy atď., dáva za pravdu jeho zachyteniu v KSSJ, kde sa už nachádza iba v uvedenej adaptovanej podobe).
Pre charakteristiku terminologizačných a všeobecne pomenúvacích procesov v sledovanej oblasti je popri zaznamenaní všetkých uvedených spôsobov utvárania nových názvov rovnako dôležitý aj pohľad na tie fázy prijatia, rozšírenia a prípadného modifikovania termínov, ktoré zodpovedajú takým etapám súčinnosti medzi úzom, normou a kodifikáciou, ktoré M. Radovanović označil ako elaboráciu, implementáciu a kultiváciu príslušných jazykových jednotiek (Radovanović, 1986, s. 190n.). Máme tu na mysli predovšetkým nasledujúce konkrétne postupy, ktoré prispievajú – práve so zreteľom na popularizačný charakter textu celej Tušerovej knihy – jednak k sprístupneniu príslušných termínov novinárskej aj ostatnej mediálnej praxi a jednak k precizovaniu samej terminológie, k prehlbovaniu pojmového uchopenia aj jazykového (terminologického) zachytenia príslušných názvov. Všeličo v tomto smere sme už naznačili v predchádzajúcich častiach tohto textu, jednako je tu ešte niekoľko ďalších skutočností, ktoré si vyžadujú osobitné pripomenutie.
Jednou z nich sú prípady, keď autor novšie pojmy približuje ich usúvzťažnením s tradičnejšími či známejšími pojmami a názvami. Práve v takomto duchu a s takýmto zámerom sa tu spomínaný novší termín stĺpček charakterizuje ako malá esej, alebo riport ako malá reportáž. V zmysle spomínanej Radovanovićovej koncepcie možno tieto prípady označiť ako aplikácie jeho elaborácie. Za ekvivalentovaním pojmu entrefilet názvom predchýr a termínu causerie názvom zábavnica možno vidieť najmä snahu
strana 210
o vtiahnutie, implementáciu domácich názvov do rámca celej tejto terminológie. S prípadmi spomínanej kultivácie sme sa stretli na viacerých miestach predchádzajúceho výkladu (pripomeňme tu ešte aspoň niektoré spomedzi takýchto autorových riešení, napr. dvojice štvrťročník – kvartálnik, východový riadok – panghart), je tu však ešte skupina typografických názvov, ktoré zreteľne nemajú terminologickú platnosť, ale s výnimkou práve dvojice sirota a panghart (= východový riadok) nemajú ani nijaké spisovné, neutrálne či terminologické synonymá. Autor pri nich uplatňuje iba opisné vymedzenie začínajúce sa formuláciou „zaužívaný typografický názov pre...“. Do tohto radu patria také ďalšie názvy, ako sú: panna, rieka, ryba, svadba, vdova. Všetko sú to obrazné pomenovania, napr. svadba = „zaužívaný typografický názov pre omylom dvakrát vysádzané slovo alebo časť textu“ (s. 158), ryba = „zaužívaný typografický názov pre písmeno iného druhu v rovnorodej sadzbe“ (tamže). Je evidentné, že východiskom takýchto sémantických posunov je príslušný pracovný slang. Keď však berieme náležite do úvahy jazykovú stránku týchto pomenovaní, ako aj okolnosť, že namiesto nich dané názvoslovie nemá terminologizovaný náprotivok, možno či treba prijať príslušnú autorovu charakteristiku („zaužívané“, „bežné“), ktorá korešponduje – ako sme už naznačili – so zaradením týchto slov, či vlastne významov, medzi štandardné prostriedky alebo profesionalizmy (porov. Findra, 1980). Sotva však možno prijať autorovo hodnotenie zdanlivo analogického prípadu, keď náprotivok termínu podčiarnik, totiž slovo podval, charakterizuje ako hovorový názov. Práve spomínané okolnosti vedú k jeho zaradeniu medzi slangové výrazy.
Tušerova kniha Ako sa robia noviny zachytáva aj množstvo ďalších konkrétnych jednotlivostí, ktoré sú so zreteľom na terminologizačné úsilie autora takisto pozoruhodné, jedny viacej z hľadiska dôslednejšieho, prehĺbenejšieho vymedzovania príslušného pojmu (napr. také názvy, ako sú epištolárna publicistika, alebo spravodajské interview a publicistické interview), iné skôr z hľadiska svojho jazykového stvárnenia (napr. egyptienka). Ak na tomto mieste upúšťame od ich analýzy, robíme tak v presvedčení, že celým naším textom sa v prvom rade ukázalo a azda aj dokázalo, že sledovaná knižná práca je aj napriek svojmu popularizačnému určeniu dôležitým príspevkom k formovaniu a prehlbovaniu žurnalistickej terminológie, a v druhom rade sa ním vystihli všetky tie podstatnejšie autorove riešenia,
strana 211
ktoré alebo ponúkajú primeranejšiu terminologizáciu istých pojmov, alebo slúžia ako podnet na ďalšie uvažovanie o týchto otázkach. Celý tento rozbor ukázal, že v sledovanej oblasti sa termínotvorný proces uskutočňuje nie iba priberaním nových termínov a prípadným vypúšťaním už nefunkčných názvov, ale aj prehodnocovaním, diferenciáciou a špecifikáciou už známych terminologických, ale aj neterminologických názvov. Rozbor ukázal, že tento proces je naďalej otvorený, a tak je celkom namieste, že náš lingvistický prístup k celej problematike umožnil ponúknuť aj niektoré ďalšie terminologické a pomenovacie riešenia. A práve v takýchto súvislostiach má celý tento náš text aj napriek tomu, že sa v ňom odkazuje zväčša iba na jedno konkrétne dielo, nie povahu recenzie, ale je predovšetkým uvažovaním o aktuálnych terminologizačných a iných pomenovacích procesoch v oblasti novinárstva a novinovedy.
LITERATÚRA
FINDRA, Ján: Profesionalizmy ako vrstva slovnej zásoby. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica 30. Red. J. Mistrík. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980, s. 69 – 76.
HORECKÝ, Ján: Základy slovenskej terminológie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1956. 146 s.
HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára – BOSÁK, Ján a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava: Veda 1989. 431 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Tretie, doplnené a prepracované vydanie pripravili J. Kačala, M. Pisárčiková, M. Považaj. Bratislava: Veda 1997. 943 s.
MASÁR, Ivan: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava: Veda 1991. 192 s.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Tretie vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 600 s.
POVAŽAJ, Matej: Obdenník? Kultúra slova, 1979, roč. 13, č. 8, s. 288.
RADOVANOVIĆ, Milorad: Sociolingvistika. Druhé vydanie. Novi Sad: Dnevnik 1986. 305 s.
SERAFÍNOVÁ, Danuša a kol.: Terminologický slovník žurnalistiky slovensko-česko-rusko-anglicko-nemecko-francúzsky. Bratislava: Alfa 1989. 392 s. (Spoluautorom je aj A. Tušer.)
TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Druhé, upravené vydanie. Bratislava: SOFA 2003. 164 s.
TUŠER, Andrej: Malý novinársky slovník. In: A. Tušer, Ako sa robia noviny. Bratislava: SOFA 2003, s. 149 – 160.
strana 212
EDUARD PITTICH
Adrastea
mesiac planéty Jupiter
achondrit
typ kamenného meteoritu kryštalizovaného z roztaveného kameňa; neobsahuje chondruly
achromatický okulár
viacšošovkový okulár korigovaný na chromatickú aberáciu
annus fictus pozri Besselov rok
astenosféra
vrstva zemského telesa v hĺbke 100 – 250 km, nad ktorou sa pohybuje litosféra
asterizma
výrazný reťazec hviezd nevytvárajúci celé súhvezdie
astroblém
dávny impaktný kráter poznačený veľkou eróziou
astronomický rok
rok rovnakej dĺžky ako občiansky rok, začínajúci sa 1. januára o nultej hodine UT pre všetky miesta zemegule
ataxit
typ železného meteoritu s nezvyčajnou štruktúrou a vysokou koncentráciou niklu
Atlas
mesiac planéty Saturn
strana 213
Barringerov kráter
najznámejší meteoritický kráter na Zemi nachádzajúci sa v Arizonskej púšti
barycentrum = centrum hmotnosti
hmotný stred sústavy telies
Belinda
mesiac planéty Urán
Besselov rok = annus fictus
fiktívny rok začínajúci sa okamihom, v ktorom dĺžka stredného Slnka opravená o aberáciu a počítaná od stredného jarného bodu je 280°
Bianca pozri Bianka
Bianka = Bianca
mesiac planéty Urán
blízkozemský asteroid = NEA
asteroid prichádzajúci do tesnej blízkosti dráhy Zeme; skratka NEA (z angl. Near Earth Asteroid)
blízkozemský objekt = NEO
objekt prichádzajúci do tesnej blízkosti dráhy Zeme; skratka NEO (z angl. Near Earth Object)
Caliban pozri Kaliban
cD galaxia
nadobria eliptická galaxia
centrum hmotnosti pozri barycentrum
Cordelia pozri Kordélia
Cressida pozri Kressida
čapík
orgán sietnice oka citlivý na svetlo a farby
strana 214
červená planéta
pomenovanie planéty Mars súvisiace s červenkastou farbou Marsu
Červený trojuholník
hmlovina červenej farby okolo hviezdy HD 44179 objavená v roku 1975
čierna hmota
dosiaľ nedetegovaná postulovaná hmota vesmíru
Dallov-Kirkhamov ďalekohľad
typ Cassegrainovho ďalekohľadu s elipsoidovým primárnym zrkadlom
denné videnie = foveálne videnie
videnie prevažne čapíkmi, ktoré umožňuje rozlišovať farby a podrobnosti
Desdemona
mesiac planéty Urán
Despina pozri Despína
Despína
mesiac planéty Neptún
dies reductus
čas, ktorý uplynie medzi začiatkom Besselovho roka a začiatkom astronomického roka
dlhoperiodická časť nutácie
nutácia s dlhoperiodickými členmi trigonometrických radov z teórie pohybu Mesiaca
ESA pozri Európska agentúra pre vesmír
European Space Agency pozri Európska agentúra pre vesmír
Európska agentúra pre vesmír = European Space Agency = ESA
organizácia európskych krajín pre návrhy, vývoj a vypúšťanie družíc na vedecké a komerčné aplikácie, založená v roku 1975; skratka ESA
strana 215
extinkcia
zoslabenie intenzity žiarenia pri prechode absorbujúcim alebo rozptyľujúcim prostredím
extrasolárna planéta
planéta obiehajúca okolo inej hviezdy ako Slnko
foveálne videnie pozri denné videnie
galaktická koróna
oblasť okolo Galaxie s polomerom asi 250 000 ly
galaktická rovina
rovina galaxie prechádzajúca jej stredom a najhustejšou časťou
galaktické halo
sférická oblasť okolo špirálovej galaxie
galaktický disk
diskovitá oblasť v galaxii vyznačujúca sa silnou koncentráciou hviezd k jej stredu
Galatea
mesiac planéty Neptún
gregoriánsky rok
rok dlhý 365,2425 stredného slnečného dňa zavedený pri gregoriánskej reforme kalendára
halová hviezda
hviezda patriaca k populácii hviezd tvoriacich galaktické halo
Hartmanov test
test na zisťovanie optickej kvality zrkadla
Hawkingov efekt
vyparenie miničiernej diery
HD pozri Henry Draper katalogue
strana 216
Helena = Helene
mesiac planéty Saturn
Helene pozri Helena
Henry Draper cataloque = Katalóg Henryho Drapera = HD
katalóg viac ako 225 300 polôh hviezd obsahujúci aj spektrá; zostavený na Harvardskom observatóriu v rokoch 1911 – 1924; zostavenie sponzorovala vdova po H. Draperovi
hliníkovanie zrkadla
nanášanie tenkej vrstvy hliníka naparovaním na odrazovú plochu zrkadla ďalekohľadu
Hubblov vesmírny ďalekohľad
prvý ďalekohľad na obežnej dráhe Zeme
chaotická dráha
absolútne nepredvídateľná dráha
chaotický pohyb
postupný pohyb telesa v dôsledku pôsobenia rôznych síl
chaotická rotácia
rotácia planetárneho telesa bez stálej periódy
chondrula
malý guľovitý rýchlo ochladený silikátový minerál (zvyčajne olivín alebo pyroxén) vyskytujúci sa v kamenných meteoritoch
chýbajúca hmota
v súčasnosti nedetegovaná hmota, ktorá sa berie do úvahy pri modeloch vesmíru s konečnou expanziou
interstelárna extinkcia = medzihviezdna extinkcia
extinkcia spôsobená medzihviezdnym prostredím
interstelárne sčervenanie = medzihviezdne sčervenanie
zdanlivé sčervenanie svetla vzdialených hviezd rozptylom na medzihviezdnom prachu
strana 217
infračervený zdroj
vesmírny objekt žiariaci v infračervenej oblasti spektra
invariantná rovina
rovina kolmá na vektor momentu hybnosti sústavy telies
iregulárny mesiac
mesiac s nepriamym pohybom
Jodrell Bank
rádioastronomické observatórium manchesterskej univerzity v Anglicku; založil ho v roku 1935 sir Percival Lowell
Júlia = Juliet
mesiac planéty Urán
juliánsky rok
rok dlhý 365,25 stredného slnečného dňa zavedený pri juliánskej reforme kalendára
Juliet pozri Júlia
kalendárny rok pozri občiansky rok
Kaliban = Caliban
mesiac planéty Urán
Kapteynova hviezda
hviezda spektrálneho typu M (HD 33793) s druhým najväčším vlastným pohybom (8,7˝ za rok); v roku 1897 ju objavil J. C. Kapteyn
kataklizmická premenná hviezda
hviezda, ktorej jasnosť náhle mohutne vzrastie v dôsledku explozívnych procesov v jej vnútri
Katalóg Henryho Drapera pozri Henry Draper cataloque
Keckov ďalekohľad
10 m zrkadlový ďalekohľad na Observatóriu na Mauna Kea zostrojený za pomoci nadácie W. M. Kecka
strana 218
Kerrova metrika
metrika vyplývajúca z riešenia Einsteinových rovníc pre časopriestor rotujúcej diery, ktorú v roku 1963 našiel Roy Kerr
Kleinmannova-Lowova hmlovina
rozsiahla oblasť vo Veľkej hmlovine v Orióne, zdroj infračerveného žiarenia, oblasť formovania sa hviezd
Kleinmannov-Lowov objekt
oblasť formovania hviezd ako zdroj infračerveného žiarenia
kometárny uzol
útvar v planetárnych hmlovinách pripomínajúci kométu
kométa SOHO
kométa objavená koronografom družice SOHO
kométa SMM
kométa objavená koronografom družice SMM
kométa SOLWIN
kométa objavená koronografom družice P78 (SOLWIN)
Kordélia = Cordelia
mesiac planéty Urán
Kressida = Cressida
mesiac planéty Urán
kozmické lúče pozri kozmické žiarenie
kozmické žiarenie = kozmické lúče
extrémne energetické elementárne častice pohybujúce sa takmer rýchlosťou svetla
kozmický rok
perióda, za ktorú Slnko vykoná obeh okolo Galaxie (asi 220 miliónov rokov)
kozmografia
opis rozloženia objektov vo vesmíre
strana 219
krátkoperiodická časť nutácie
nutácia s krátkoperiodickými členmi trigonometrických radov z teórie pohybu Mesiaca
Kreutzova skupina komét
skupina komét sungrazerov s podobnými dráhami, ktorú roku 1888 zistil Heinrich Kreutz
kvázipravý jarný bod
jarný bod so zreteľom na procesiu a dlhoperiodickú časť nutácie svetového rovníka
Larissa
mesiac planéty Neptún
Ľapunovov charakteristický exponent
číslo indikujúce rozdielnosť blízkych dráh, t. j. stupeň nepredvídanosti
litosféra
tuhá vonkajšia vrstva planetárneho telesa obsahujúca kôru a časť vrchného plášťa, rozprestierajúca sa nad astenosférou
Lowellovo observatórium
súkromné observatórium vo Flagstaffe v Arizone, ktoré v roku 1894 založil sir Percival Lowell
lunárny rok pozri mesačný rok
lunisolárny rok = viazaný mesačný rok
rok zohľadňujúci striedanie ročných období a fáz Mesiaca
Lysitea = Lysithea
mesiac planéty Jupiter
Lysithea pozri Lysitea
magnetoid
superhusté rotujúce magnetoplazmové teleso; hypotetický zdroj energie jadra galaxie
strana 220
Manicouagan
najväčší zachovaný meteoritický kráter na Zemi nachádzajúci sa v Quebecku; má priemer 100 km
maskon
oblasť anomálne vysokého gravitačného poľa na Mesiaci (angl. mascon zo slov mass concentration)
Mauna Kea Observatory pozri Observatórium Mauna Kea
Mayallov objekt
dvojica pekuliárnych interagujúcich galaxií v súhvezdí UMa
medzihviezdna extinkcia pozri interstelárna extinkcia
medzihviezdne sčervenanie pozri interstelárne sčervenanie
medziplanetárna scintilácia
fluktuácia rádiového signálu vzdialených zdrojov spôsobená n epravidelnosťami vetra
mesačný rok = lunárny rok
rok dlhý 12 synodických mesiacov
meteorit Lost City
chondrit, ktorý dopadol v Oklahome v roku 1970, prvý meteorit nájdený pomocou analýzy fotografických snímok jasného bolidu
Metis
mesiac planéty Jupiter
Mliečna cesta
molekulárny mrak
mrak molekúl v medzihviezdnom priestore
nadobria galaxia
galaxia svietivejšia a hmotnejšia ako obria galaxia
strana 221
Naiad pozri Najáda
Najáda = Naiad
mesiac planéty Neptún
Národná letecká a vesmírna agentúra = National Aeronautic and Space Administration = NASA
americká národná agentúra pre aktivity astronautov a robotov vo vesmíre založená v roku 1958; skratka NASA
NASA pozri Národná letecká a vesmírna agentúra
National Aeronautic and Space Administration pozri Národná letecká a vesmírna agentúra
NEA pozri blízkozemský asteroid
NEO pozri blízkozemský objekt
neobyčajná galaxia
galaxia s energiou, ktorej časť produkujú zdroje silnejšie ako jadrové reakcie
nepriamy pohyb
pohyb telesa na dráhe so sklonom väčším ako 90°
normálna galaxia
galaxia s energiou, ktorú produkujú jadrové reakcie vo hviezdach
nutácia v dĺžke
zmena polohy jarného bodu na ekliptike spôsobená nutáciou
nutácia v šírke
zmena sklonu ekliptiky spôsobená nutáciou
občiansky rok = kalendárny rok
dĺžka roka s celistvým počtom dní; začína sa 1. januára a má 365 alebo 366 dní
Observatórium Mauna Kea = Mauna Kea Observatory
najvyššie položené observatórium na Zemi (4200 m n. m.) na ostrove Havaj založené v roku 1970
strana 222
Ofélia = Ophelia
mesiac planéty Urán
oktahedrit
kovový meteorit obsahujúci 6 až 17 váhových percent niklu
Ophelia pozri Ofélia
pallasit
druh kamenno-železného meteoritu
Pan
mesiac planéty Saturn
Pandora
mesiac planéty Saturn
periférne videnie pozri súmrakové videnie
plynovo-hviezdny disk
galaktický disk tvorený plynom a hviezdami
plynovo-prachový mrak
mrak plynu a prachu v medzihviezdnom priestore
plynový mrak
mrak plynu v medzihviezdnom priestore
Portia
mesiac planéty Urán
prachový mrak
mrak prachu v medzihviezdnom priestore
pravý jarný bod
jarný bod so zreteľom na precesiu a všeobecnú nutáciu svetového rovníka
priamy pohyb
pohyb telesa na dráhe so sklonom menším ako 90°
strana 223
prislnečné teleso pozri sungrazer
prislnečník pozri sungrazer
Prometeus = Prometheus
mesiac planéty Saturn
Prometheus pozri Prometeus
Prosperto
mesiac planéty Urán
Proteus
mesiac planéty Neptún
Puck
mesiac planéty Urán
Ramsdenov dynameter
prístroj na meranie priemeru vstupnej a výstupnej pupily ďalekohľadu a ich polohy v optickej sústave ďalekohľadu
Ramsdenov okulár
achromatický dvojšošovkový okulár, ktorý skonštruoval Jesse Ramsden
raný vesmír
vesmír krátko po jeho vzniku
regulárny mesiac
mesiac s priamym pohybom
Rosalind pozri Rozalinda
ozalinda = Rosalind
mesiac planéty Urán
Sebotos
mesiac planéty Urán
sklon ekliptiky
uhol medzi rovinou ekliptiky a rovinou svetového rovníka
strana 224
SMM pozri Solar maximum Mission
SOHO pozri Solar Heliospheric Observatory
Solar Heliospheric Observatory = SOHO
slnečné heliosférické observatórium vypustené v roku 1995 určené na výskum koróny Slnka
Solar Maximum Mission = SMM
americká družica vypustená v roku 1980 na štúdium slnečnej aktivity počas maxima slnečného cyklu; pracovala do roku 1989; skratka SMM
SOLWIN
orbitálne solárne observatórium na družici NASA P78 vypustenej v roku 1979 a pracujúcej do roku 1985
stredný jarný bod
jarný bod so zreteľom na precesiu svetového rovníka
Strelcov trpaslík
trpasličia galaxia v súhvezdí Strelec; najbližšia známa galaxia vo vzdialenosti 15,6 kpc od stredu Galaxie
striebrenie zrkadla
nanášanie tenkej vrstvy striebra naparovaním na odrazovú plochu zrkadla ďalekohľadu
súmrakové videnie = periférne videnie
videnie prevažne tyčinkami; neumožňuje rozlišovať farby
sungrazer = prislnečník = prislnečné teleso
kométa alebo asteroid s malou perihéliovou vzdialenosťou neprevyšujúcou výšku horných vrstiev atmosféry Slnka
Sycoras pozri Sykoras
Sykoras = Sycoras
mesiac planéty Urán
Talassa = Thalassa
mesiac planéty Neptún
strana 225
technéciová hviezda
hviezda s prítomnosťou nestabilného prvku technécia v spektre
Thalassa pozri Talassa
Trinculo pozri Trinkulo
Trinkulo = Trinculo
mesiac planéty Urán
tropický rok
doba medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Slnka stredným jarným bodom
tyčinka
orgán sietnice oka citlivejší na svetlo ako čapík a necitlivý na farby
ureilit
vzácny nezvyčajný typ meteoritu patriaci ku skupine achondritov
Veľká hmlovina v Orióne
difúzna hmlovina M 42 (NGC 1976) v súhvezdí Orión
viazaný mesačný rok pozri lunisolárny rok
všeobecná nutácia
súčet krátkoperiodickej a dlhoperiodickej časti nutácie
základná kalendárna jednotka
dĺžka tropického roka – 365,2422 stredného slnečného dňa
strana 226
Podľa slovanskej mytológie nadprirodzená bytosť, ktorá sa zjavuje na poludnie a škodí človeku, je poludnica, poludnic: Starí naveki povídali, ež strašiavala poludnic (Brusník, o. Revúca); Lem naras prilecela ku nemu poludnica (Hnilec, o. Gelnica). Opis poludnice spresňuje doklad z gemerskej obce Turčok: Poludnice buli krásnia, uťešenia, mlaďia džiaušetá v dĺhih nebovih háboch s krásnima šiarnima vrkoší aš po kolená. Podobnou bytosťou bola slnečnica, tajomné stvorenie pochádzajúce zo starosliačanského bájoslovia, ktorá spôsobovala chorobu z ožiarenia slnkom, úpal. Strašidelnú nadprirodzenú bytosť označuje zriedkavé pomenovanie kanikula zo Svätoplukova (o. Nitra): A mi, ďeťi, zme uťekaľi po tej cesťe, že kanikula, kanikula – zme si viprávali. Dokonca i preslávená biela pani sa nezjavovala iba v noci: Ráz na pravé polonno zjavila sa mu biélá pani (Brestovany, o. Trnava).
K večerným strašidlám na časti západoslovenského nárečového územia (najmä v oblasti moravsko-slovenského pomedzia) patrí klekanica, klakaňica – strašidelná bytosť, žena, ktorá prichádzala po večernom zvonení a chytala a brala malé, potulujúce sa deti: Vezne ta klekanica, ke‿ nebudeš poslúchat (Lubina, o. Nové Mesto n. Váhom); Už nám ríkali, že klakaňice ná‿ zeberú (Kunov, o. Senica); Zvoňiu̯ o klakáňí, už budú chodzit klakaňice (Brodské, o. Skalica).
Rieky, jazerá a potoky mali svoje tajomstvá, ktoré sa pripisovali vyčíňaniu tajomných vodných bytostí: Volačo mátožného moselo ve Váhu prebívat, ket to starí tolko spomínajú (Skalka nad Váhom, o. Trenčín). Boli to najčastejšie vodníci: Nezabudli [starší ľudia] pripomenúd‿ aj voníkou̯ (Likavka, o. Ružomberok), ktorých v obciach okolo Váhu v okrese Trenčín nazývali aj podvonní: Žánní podvonní sa pod lavicú nedržál, tam bačová šati právala (Trenčianska Závada); Neskaj je Váh preonačení, ňemajú sa podvonní de zdržúvat (Skalka nad Váhom). Popri Váhu strašil aj vonní mátožník alebo vonná mátoha: Druhéj noci us sa vonní mátožníg neukázal; Hlavní ribár na
strana 227
čunku zakričál: Chlapi, veslujte predž od vonnéj mátohi (Skalka nad Váhom). V Rumanovej (o. Hlohovec) ho volali vonním človekom, na Záhorí a ostatnom západoslovenskom nárečovom území vodňí muž (Stupava, o. Bratislava); Tá starenka ím ríkali, že tam je vodňí muš (Kunov, o. Senica); Tan sú vodní muži! (Dobrá Voda, o. Piešťany). Inde to bol vodní chlap (Likavka, o. Ružomberok), vodnár: Vodnár muože človeka aj zmárňiť (Prievidza); Aj náš taťíčko viďeli toho vonnára (Chocholná-Velčice, o. Trenčín), vodnák: Na driapačkáh zme o vodnákah vipráväľi (Prievidza), či po fonetickej zmene volnák: F téj hlbočine bívav najvádz volnák (Bučany, o. Trnava).
Vo význame „vodník“ sú v slovenských nárečiach zaznamenané aj doklady hastrman, hastrmán: Ďeťom hovoriľi, že na žľebáh je hastrman, abi tam ňechoďiľi (Ležiachov, o. Martin); Prišov g voďe a zbadav tam hastrmána na brehu seďeť (Ludanice, o. Topoľčany); Detko začali viprávat o tích hastrmánoch (Chrabrany, o. Topoľčany); Nebudz dlho vo vode, lebo ta chití hastrman za nohu (Lipová, o. Nové Zámky); Jako ďeťi strašňe zme sa báli hastrmanóv (Chocholná-Velčice). Náš hastrman pochádza z nemčiny tak ako výraz vosrmón (z Wasserman), ktorý je doložený z Bernolákova (o. Bratislava): Viprávali zme si o vosrmónoch.
Na východe Slovenska volajú vodníka topeľec alebo topeľčik: Ňeidz śe tam kupac, bo ce veźňe topeľec! (Kendice, o. Prešov); Ve vodze sebe biva źeľeni chlopek, to topeľec (Letanovce, o. Spišská Nová Ves); Pri mľine vo verbinach žije sebe topeľčik (Solivar, o. Prešov).
Podobnými vodnými bytosťami boli zdoch: Pri širokéj lafce sa praj zdržával jakísi téš ten zdoch, jagživ nigdá zme tam ofce nekúpali (Dolná Súča, o. Trenčín), škromach, škromadlo: Vodní muš takí, takí škromach: Tak tí škromadlá robá (Horné Orešany, o. Trnava), horniak: Prálli ženi, právda blízo Blavi. Narás sa ím vevalev hornág núter, kukli nanho, z lavého rukáva mu klapkala voda (Brestovany). V Skalke nad Váhom sa vraj zjavovala vodná panna: Nebohí sused si vipél a poton zmotával o vonních pannáh a vílách.
V blízkosti močarísk mal svoj rajón svetlonos (svetlonoc). Ľudia vedeli len málo o svietiacich plynoch vytvárajúcich sa nad močarinami (napríklad spojením adventnia svetlo pomenúvajú v Šiveticiach, okres Rožňava, svetielkujúce výpary nad močaristým miestom). Podľa ľudovej povery eliašov plameň zapaľovala živá (rozprávková) bytosť, ktorá údajne svetlom vodila a mátala ľudí po
strana 228
lesoch, kde úspešne spolupracovala s bludičkami: Starí Cviko prišľi domou̯ zamazaní aš po uši ňeskoro v noci a povedali, že ich voďila svetlonoc. Dobrá svetlonoc, voďeu̯ ih kvit, kerí si‿ krčme vipili (Návojovce, o. Topolčany); Ve‿ to povedajú, že tie svetlonoce človeka aj do močára zavedú (Dolná Lehota, o. Dolný Kubín); Bolo to veľmi dávno, keď ešťe po sveťe choďiľi šeľiakie mátohi, strašidlá a svetlonoce (Prievidza); Naozaj som ból kedisi ot svetlonosóv vodení (Skalka nad Váhom); Svetlonodz ho otšikuvau̯ do močiara (Okoličné, o. Liptovský Mikuláš). Žartovné pomenovanie pre svetlonosa oščinoha a osobitý doklad pochádza z Papradna (o. Považská Bystrica): Očšinoha to ňeje običajní svetlonos. Kebi naňeho v noci ňiechto zapískal, tak mu je beda. Oščinoha pribehňe a toho hvizdáka tak oščí, čo mu to jagživ ňeuschňe. A toho, koho oščinoha oščí, scihňe ešče aj také ňeščascie, že sa celí život poscává... Nežné pohlavie v tejto skupine zastupuje svetloočica: Svetloočica voďievala, ja som to ľem počula spomínať (Devičie, o. Krupina).
Nie všetky nadprirodzené bytosti ľuďom škodili. Z ľudových povestí a rozprávok vystúpili do sveta ľudí známe rozprávkové stvorenia, ako obrovskí draci a obri, drobní trpaslíci či škriatkovia, krásne, no zradné víly, nebezpeční vlkodlaci. Keď ich ľudia stvorili, išlo im pravdepodobne o zobrazenie a personifikovanie tých výnimočných vlastností a schopností, ktoré ľuďom chýbali, alebo o predstavu vlastniť niečo nedosiahnuteľné, niečo, po čom túžili.
Vari najznámejšia rozprávková príšera, obrovský a navyše viachlavý netvor bol drak alebo šarkan, zriedkavo nazývaný aj bazilišek: Sedemhlavá obluda tam bola, drak (Horná Lehota, o. Dolný Kubín); Viďeu̯ son dráka na obrásku (Kociha, o. Rimavská Sobota); Ak šarkán vinšól zo šitkima dvanádz hlavamí von z ďari, púštel ohen na neho (Štítnik, o. Rožňava); Baziliška drak mieu̯ hrubú ščepňicu a hromadu ovocá (Jablonové, o. Malacky). Z lexémou drak sú spojené obrazné vyjadrenia, napríklad: červení jag drak (Lukáčovce, o. Hlohovec) – veľmi rozpálený; Zme robiľi f kope jag draki (Fintice, o. Prešov) – veľmi usilovne; Ti drak starí! (Bobrovec, o. Liptovský Mikuláš) – zlostník; Tá žena je drag do roboti (Bošáca, o. Trenčín) – veľmi usilovná; Do roboti jak šarkaň (Dlhá Lúka, o. Bardejov) – veľmi pracovitý; Taki naremni jak šarkaň (Dlhá Lúka) – prudký, výbušný človek.
Ďalšou rozprávkovou ozrutou bol obor, ktorý sa v šarišských a spišských nárečiach volal olbrin alebo olobrin. Bola to bytosť nadmerného vzrastu a sily:
strana 229
Viprávaľi, že tu kedisi žil obor (Horná Lehota); Sotva mieli kus cesti, obrúf kúň co mlázgá, to mlázgá (Jasenové, o. Malacky). K obrovi sa prirovnáva niečo veľmi veľké: Takia má ruki ani obr (Rochovce, o. Rožňava); Takí si už ag edon obro! (Nandraž, o. Revúca); Taki ten hlop jag olobrin, jak topoľ (Veľký Šariš, o. Prešov); Taki jag oľbrin (Dlhá Lúka). V expresívnych vyjadreniach označuje obor vysokého, silného človeka mohutného vzrastu: To je obro chlap! (Revúca); Takého obrima som ešťe neviďel (Revúca); Muža mala takého obra a ona bola maličká (Návojovce).
Protipólom bosoriek boli krásne a nežné víly. Ide o rozprávkové bytosti v podobe krásnej ženy, vlastne posmrtný duch takejto krásavice. Označovala sa tak aj dievka zomretá v „ohláškach“, t. j. v trojtýždňovom predsvadobnom období. V obci Kubra (o. Trenčín) ju nazývajú aj priepolodnica. Význam slova víla sa takto chápe vo väčšine nárečí: Ribár Lájcha viprával, že prám boli vili tanci, že íh vidél, ked išiel od Váhu (Skalka nad Váhom). Bájoslovná bytosť podobná víle, divožienke sa na severe Slovenska nazývala bohiňka: Na našej rovňi bola zeleňina a bohiňki každú noc tam choďievaľi trhať (Zábiedovo, o. Trstená). Ak boli tieto bytosti zlé, kradli rodičom deti (alebo ich vymieňali) a vychovávali ich. Vymenené alebo ukradnuté dieťa sa nazývalo bohínča: Bohiňki jej chceľi uchiťiť to ďieťa, bolo bi bívalo z ňeho bohíňča (Zuberec, o. Trstená). V Sliačoch (o. Ružomberok) sa hovorí aj o tajomnej žene, ktorá vymieňa svoje nepodarené dieťa za podarené ľudské: takéto dieťa sa nazýva zmieň. Podvrhnuté dieťa bolo premienča, premieň alebo kuklis (Sliače). Skoro vždy išlo o plačlivé, primúdre dieťa s neprirodzene veľkou hlavou. Výraz kuklis aj jeho variant kukliš vo význame ‚podvrhnuté dieťa‘ zachytil aj M. Kálal v Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí (1924).
Rozprávková bytosť, ktorej sa pripisovala čarodejná moc a ktorá mohla spôsobiť rôzne prírodné katastrofy (búrky, prietrže mračien, povodne a pod.), bol černokňažník: Fčera ťi ten černokňažňíg miseu̯ biť f tíh oblakách (Blatnica, o. Martin); Ked vizvánav zvonár proci búrke, vidzev leced vella veže čiérnoknažníka na šarkanovi (Brestovany); šiarnoknežník (Rochovce), černokrižník (Veľké Rovné, o. Bytča), čiernokrížňík (Papradno). V okolí Humenného a Trebišova nazývajú túto bájoslovnú bytosť chmarňik: Chmarňik, co chmari na remeňu caha (Humenné); Chmarňik, to taki (človek), co chmari caha (Lastovce, o. Trebišov). Počasie vraj ovplyv-
strana 230
ňovala nadprirodzená bytosť, ktorá žila v oblakoch a ktorú oravský ľud nazýval oblačník.
V povetrí lietala, vo vetre a víchrici sa krútila a žalostne skučala vitiliena: Ľaľacééé, ľudzia, ľecí vitiľiena! (Papradno). Jej sestrou bola meluzína – zlá starena, bohyňa: Keď vietor hviždí na streche, v komíne, hovoria, že to meluzína (Bzince pod Javorinou, o. Nové Mesto n. Váhom). V súčasnosti hovoríme o meluzíne v súvislosti so skuvíňajúcim vetrom, i keď je známe, že to bolo pôvodne meno vzlykajúcej víly alebo rusalky, o ktorej sú povesti v mnohých národoch (napríklad francúzske Mélusine).
Svojskou – vlastnosťami i výzorom takmer sympatickou čeľaďou – bola veľká skupina malých pracovitých bytostí nazývaných trpaslíci, piadimužíci (pidimužíci) a pod zemou v baniach a štôlňach žijúcich permoňíkov (berdmoňíkov – z nemeckého Bergmann): Totie terpasľikove, co buľi na baňi, śe volaľi permoňici (Žakarovce, o. Gelnica); Berdmoňici žiľi v dzieroch. Tag dakedi volaľi terpaźľikoch (Kluknava, o. Gelnica); Stara madz mi rospraviala o berdmaňikoch (Markušovce, o. Spišská Nová Ves); Piďimužíg odnášau̯ skali (Klenovec, o. Rimavská Sobota); Kerú rosprávku sceš? O piťimužíkoch? (Kubrica, o. Trenčín). Niekedy nimi strašili malé deti: Chitro predž‿ ot studňi, ľebo ťa permóňik sťiahňe! (Pukanec, o. Levice). K trpaslíkom patril matiašek a chlapašík: A tota baba, živan taki, mala doma maťaška, co za ňu śicko robil, a ona ľem śedzela (Sedlice, o. Prešov); Rečovaľi, že to buľi male chlopašikove (Kluknava).
Slávnou a veľmi známou rozprávkovou bytosťou bol škriatok v podobe čierneho zmoknutého kurčaťa, ktoré nosilo ľuďom peniaze alebo zlato a nazývalo sa zmok (zmak, smok): Ožárila sa celá cesta a škrečalo to [zmok] jak škrátek. To bola taká žeravá retas (Brestovany); Tí majú moc peňazí, tožvie, ďe ích berú, ada
eznam, či to ma doma dajakeho smoka, co mu peňeži nośi či jak, aľe po dobrim to ňebudze (Geraltov, o. Sabinov); zmak (Sliače).
Nadprirodzená bytosť podobná škriatkovi bol mutok: Hovorí sa, že majú moc peňazí, že íh visúšajú na slnku, že ím íh nosí mutok (Návojovce). Výraz mutok však označuje aj málovravného, nezhovorčivého človeka: Takí mutek! Ništ ňepoví! (Svätoplukovo); Čuj, Jutka, bíval tvoj starí takí mutek, ket k tebe na opáčki chodil? (Myjava). V Prosnom je to rozumovo
strana 231
slabšie vyvinuté dieťa alebo človek: Šak je to ľen jakísi mutek, ani do školi ho nevzaľi.
Bytosť, ktorá nosila ľuďom peniaze, volajú v Branove (o. Hurbanovo) rarášok. Zvykol priletieť v podobe letiacej ohnivej reťaze cez komín alebo sa zjavil ako ohnivý čert. V Sliačoch slovo škriatok (škriaťik) označuje lesného ducha, malé strašidlo.
Obávaným netvorom bol vlkolak, vlkodlak (v Revúcej aj vrkolak): A potom prišol viľkodlak (Žakarovce). Na vlkodlaka sa mohol zmeniť človek, ktorého stihla určitá kliatba. Toto pomenovanie zostalo už iba v prirovnaniach a slúži na označenie chamtivého človeka: Ňižd ho ňezaujíma, ľen hrabe k sebe, takí jako vľkolag ostal f posľedném čase (Rajec, o. Žilina).
Zoznam strašidelných stvorení a záhadných bytostí dopĺňajú sliačsky blakatúr – mytologická bytosť („z každého zvera srsť, z každého vtáka pero je to“) žijúca v lesoch, ktorá straší večer po zotmení, mumulák z Jakubova – strašidlo, mátoha, ktorá robí mumu-mumu; ohňoví chlapi: Ohňovo hlopi behaľi po poľu a po lukoh. To behalo jag ohňiki. I še stretaľi, zbiľi dokopi a ftedi iskri daľi (Rozhanovce, o. Košice), živé koľeno, keré večňe strašelo na starej rajeckej kosceľnej veži (Rajec), či akési dušičkové náreki zo Skalky nad Váhom: Dušičkové náreki ste nepočuli ešče? Pámbo váz opatruj! (Skalka nad Váhom), a takisto rôzni skalníci, stodolníci, chrapinoskovia (Brezovica, o. Trstená), nočnice, putovnice, grgolice, priepastníci a nepochybne ďalšie, ktorých existencia je podľa dôveryhodných i menej dôveryhodných svedkov „naisto“ (!) doložená.
Dnes sa už akosi pomenej rozpráva o strašidelných a nadprirodzených bytostiach, nehovoriac o tom, že by sme ich nebodaj niekde mohli stretnúť. Svoj zenit majú za sebou, akosi vyšli z módy. S niektorými ich zápornými vlastnosťami sa však stretávame denne u ľudí, ktorí svojimi činmi rozprávkové i menej rozprávkové obludy a príšery pripomínajú. Ak v minulosti fantastické stvorenia plátali diery v nevedomosti ľudí a ako-tak prispievali svojou existenciou k vysvetleniu nevysvetliteľného a odhaľovaniu záhad, dnes sa hranica ich existencie posunula viac do oblasti obrazného jazyka, pričom majú svoje miesto pri dvíhaní výstražného prsta: ten mnohých z ľudského pokolenia upozorňuje, akými by nemali byť.
Miloslav Smatana
strana 232
Slovu úrad sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (4. vyd., 2003) pripisujú dva základné významy. Predovšetkým je to „administratívny orgán“, ale i „jeho budova“. Na druhom mieste je to „funkcia, hodnosť a povinnosti vyplývajúce zo zaradenia v istom orgáne“. Tento druhý význam sa aj častejšie vyskytuje v spojení ujať sa úradu, zbaviť úradu.
Oveľa viac sémantických a štylistických problémov sa spája s tým použitím slova úrad, ktorým sa označuje jeho fungovanie v sústave pomenovaní orgánov verejnej správy. Najčastejšie sa v pomenovaní úradu vymedzuje, ktorej inštitúcie sa daný názov týka, či totiž služby daného úradu sa týkajú konkrétneho mesta, resp. sídliska. Podľa toho máme obecný úrad, nedávno zrušený okresný úrad či novozriadený obvodný úrad. Pri konkrétnom určení sa v takýchto názvoch uvádza ich sídlo, a tak máme napr. Obecný úrad Borinka, Mestský úrad Stupava, Obvodný úrad Malacky. Ale: Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy. Netreba zdôrazňovať, že takéto pomenovania s určením miesta sú vlastné mená. Ak sa nedá pohodlne odvodiť zhodný adjektívny prívlastok, nastupuje prívlastok v genitíve, napr. Úrad vlády Slovenskej republiky. Podoba vládny úrad by naznačovala nie privlastnenie orgánu, ale jeho nadradenie v zmysle patriaci vláde, vykonávaný vládou.
Genitívnym prívlastkom sa vyjadruje aj bližšie určenie, oblasť činnosti. Pretože spravidla ide o konkrétne určenie, chápu sa takéto pomenovania ako vlastné mená: Matričný úrad v Stupave, Národný úrad práce, Úrad dôchodkového zabezpečenia, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Úrad pre finančný trh, Úrad pre verejné obstarávanie. Netreba osobitne pripomínať, že v takýchto pomenovaniach nejde o konkrétne vykonávanie daných úkonov, ale o vymedzenie istej oblasti, preto je tu namieste používať aj predložku pre.
strana 233
Organizácia menej oficiálneho charakteru, ktorá vykonáva „obslužné“ práce pre jedného majiteľa, resp. skupinu majiteľov, označuje sa ako kancelária. Je tu napr. advokátska kancelária, cestovná kancelária, stávková kancelária. Ako vlastné meno sa chápe vtedy, keď je presne určená menom či menami majiteľov, niekedy aj obrazným prívlastkom, napr. Advokátska kancelária JUDr. Bieleho, Cestovná kancelária Hydrotours.
Zaujímavé riešenie je v pomenovaní farských úradov: spresňuje sa v nich nielen miestna príslušnosť, ale aj príslušnosť k cirkvi, ba v pomenovaniach niektorých rímskokatolíckych farských úradov, najmä vo veľkých mestách, aj dedikácia. Sú tu potom takéto názvy: Pravoslávny farský úrad v Bratislave, Evanjelický a. v. farský úrad v Modre, Rímskokatolícky farský úrad Najsvätejšej Trojice, Rímskokatolícky farský úrad Panny Márie Pomocnice.
Osobitné využitie slova kancelária predstavuje označenie obyčajne užšej organizácie slúžiacej jednému verejnému činiteľovi, jednej inštitúcii, organizácii a pod., napr. Kancelária prezidenta republiky, Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Kancelária primátora, Kancelária verejného ochrancu práv, Kancelária delegáta nemeckého hospodárstva na Slovensku, Národná kancelária programu Sokrates.
Ján Horecký
strana 234
Neuveriteľne rýchly beh času pridal na chrbát doc. PhDr. Ladislava Bartka, CSc., dlhoročného člena Katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, zanieteného pedagóga, ochrancu slovenského slova a horlivého bádateľa rodného slova a nárečia i nárečia Slovákov na Zakarpatskej Ukrajine ďalší krížik. Hoci teraz už ako dôchodca by mal nárok na oddych a upevňovanie svojho zdravia, on naopak, akoby s ešte väčším elánom chcel zavŕšiť všetky svoje plány a osobné želania.
Na začiatky životnej cesty nášho jubilanta (narodil sa 1. 7. 1934 v Trstenom pri Hornáde, okr. Košice-okolie), na jeho postupné zapájanie sa do všestranných aktivít v oblasti výchovy budúcich pedagógov, kultúrnych a osvetových pracovníkov, ako aj na úseku vedeckého výskumu dejín slovenčiny a slovenských nárečí sme poukázali v medailóne pri jeho predchádzajúcom jubileu (p. Slovenská reč, 1994, roč. 59, č. 4, s. 241 – 243; p. aj príspevok Mateja Považaja, Kultúra slova, 1994, roč. 28, č. 4, s. 237 – 238). Predsa však na tomto mieste sa žiada uviesť aspoň niektoré údaje. Základnú školu vychodil v rodnej obci, stredoškolské vzdelanie získal na Zdravotníckej škole v Košiciach a rok dokonca pracoval ako zubný laborant. V r. 1954 – 1958 študoval na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove (slovenský jazyk), r. 1974 získal akademický titul PhDr., r. 1982 titul CSc. a r. 1984 bol vymenovaný za docenta. Predtým ešte v r. 1958 – 1970 pôsobil na Gymnáziu v Brezne, v r. 1970 – 1971 ako pracovník vysunutého pracoviska Literárnovedného ústavu SAV v Prešove a r. 1971 – 2000 už ako pracovník Katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Krátky čas (r. 2000 – 2001) externe pôsobil na Katedre slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. V r. 1999 – 2003 bol členom Ústrednej jazykovej rady (poradného orgánu ministra kultúry Slovenskej
strana 235
republiky v otázkach štátneho jazyka). V r. 1998 dostal významné ocenenie – Pamätnú medailu Štefana Moyzesa a r. 2003 Veľkú medailu sv. Gorazda. V polovici tohto roka ho členovia Jazykového odboru Matice slovenskej jednohlasne zvolili za svojho predsedu. Členom redakcie časopisu Kultúra slova je od ročníka 1994.
V pedagogickej, výskumnej a publikačnej činnosti L. Bartka sa odráža nielen usilovnosť a tvorivosť, ale aj prirodzený zmysel pre vedecko-organizátorskú činnosť; pripravil desiatku vedeckých konferencií a vedeckých zborníkov z nich, pôsobil aj v redakčnej rade regionálneho zborníka Nové obzory, viac rokov bol predsedom okresného a krajského poradného zboru pre umelecký prednes, pracoval v rôznych porotách vrátane celoslovenských súťaží Hviezdoslavov Kubín, Vansovej Lomnička, Chalupkovo Brezno, Akademický Prešov. Niekoľko rokov úspešne viedol jazykové rubriky v Prešovských novinách a vo Východoslovenských novinách; na úseku zvyšovania jazykovej kultúry dlhšie spolupracuje s kultúrno-umeleckými inštitúciami.
Osobitne treba vyzdvihnúť jubilantove vedecké štúdie z oblasti výskumu dejín slovenského jazyka, slovenskej a slovanskej dialektológie, onomastiky a z oblasti jazykovej kultúry a jazykovej výchovy. Ich počet presahuje stovku. Cenná je aj jeho pripravená monografia O abovských nárečiach a Krátky slovník rodného nárečia. Rodnej dedine k 735. výročiu prvej písomnej zmienky o nej sa chce zavďačiť aj monografiou pod názvom Trstené pri Hornáde včera a dnes. Jej vydanie je plánované na budúci rok.
Ladislav Bartko sa aktívne angažuje pri dlhodobom výskume (od r. 1996) slovenských nárečí na Zakarpatskej Ukrajine a má zásluhy na oboznamovaní širšej slavistickej verejnosti o ich súčasnom stave a ďalšom vývine (účasť na medzinárodných konferenciách, sympóziách a slavistických zjazdoch).
Konštatovaním uvedených faktov (ďalšie uvedieme podrobnejšie v časopise Slavica Slovaca, 2004, roč. 39, č. 2) oceňujeme doterajší prínos nášho jubilanta do slovenskej jazykovedy a do nasledujúcich rokov mu želáme dobré zdravie, osobné šťastie a splnenie všetkých vedeckých predsavzatí.
Ad multos annos!
Štefan Lipták
strana 236
[Habovštiak, Anton: Túžba po poznaní. Martin: Matica slovenská 2003. 133 s.]
Len niekoľko týždňov pred autorovým konečným odchodom zo života sa v bratislavskom Klube spisovateľov konalo stretnutie, v rámci ktorého zainteresovaní predstavitelia početným zástupcom slovenskej kultúrnej verejnosti priblížili dve nové publikácie Antona Habovštiaka: Túžba po poznaní a druhý zväzok Slovenských povestí*. Možno pokladať za šťastie, že autor sa dožil vyjdenia obidvoch kníh a že si prítomní mohli vypočuť aj jeho vyznanie: vtedy, na začiatku marca 2004, istotne málokto predpokladal, že toto stretnutie s autorom je posledné a že 14. apríla toho istého roku sa jeho pozemský život naplní.
Spomienková literatúra tvorí neoddeliteľnú súčasť bohatej, diferencovanej a živo pulzujúcej národnej literatúry súčasnosti. Z druhej strany sa žiada povedať, že Habovštiakova kniha Túžba po poznaní nie je iba spomienková; je to viacvrstvové literárne dielo, ktoré okrem dominantných spomienok na detstvo, mladosť, príťažlivé dedinské prostredie s rázovitými ľuďmi, na štúdium na strednej a vysokej škole, na začiatky vedeckovýskumnej, zberateľskej a neskôr aj literárnej práce, na prácu na významných vedeckých projektoch slovenskej jazykovedy, domácich aj zahraničných – okrem tejto spomienkovej vrstvy obsahuje aj dôležitú výkladovú a reflexívnu vrstvu, ako aj vrstvu úprimného autorského vyznania.
Spomínanú výkladovú vrstvu napĺňa predovšetkým vecné, ale zrozumiteľné predstavenie významných kolektívnych projektov slovenskej jazykovedy, ako je Atlas slovenského jazyka, Slovník slovenských nárečí a Slovanský jazykový atlas ako odvážny medzinárodný slavistický vedecký čin, ako aj individuálnych autorových prác, ako sú monografie Oravské nárečia, Oravské chotárne názvy, Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov (so zreteľom na lingvistickú geografiu) a séria výkladových slovníčkov s názvom Krátky slovník nárečia slovenského (oravského, pivnického a gornomitropolského). Do tejto roviny možno zaradiť aj informácie o dedinských obydliach, o spôsobe života oravskej rodiny v 20. rokoch
strana 237
minulého storočia alebo o živote na ulici v Habovštiakovom rodisku Krivej, majúce národopisnú a dokumentárnu hodnotu.
Výrazná je aj spomínaná reflexívna vrstva a týka sa pasáží o jazyku a jeho spoločenskom poslaní, o vzťahu spisovného jazyka a slovenských nárečí ako dvoch existenčných foriem národného jazyka, o materiálnych a duchovných hodnotách slovenského človeka či o kráse ducha slovenského človeka, o čare slovenskej ľudovej rozprávky, o ľudovom hrdinovi a ďalších podobných tém.
Napokon rozmer vyznania prestupuje celý autorský text: autor pri písaní tejto práce našiel veľa príležitostí, aby zreteľne prejavil svoju lásku k domovine, k jednoduchému slovenskému človekovi, obdiv k jeho životnej múdrosti prejavujúcej sa v ľudovej slovesnosti a v jej jazyku, k jeho obetavosti, pracovitosti aj vypestovanému estetickému cíteniu. Za vrcholný prejav duchovného vzopätia človeka autor pokladá jazyk, a to v jeho prirodzenej nárečovej i kultivovanej spisovnej podobe. Korunou autorových vyznaní je láska k Bohu, ktorá presvecuje celý text knihy.
Druhú časť autorovej tvorivej aktivity predstavuje literárna tvorba, zbieranie a písanie rozprávok a povestí, román, literatúra faktu, eseje a prerozprávanie biblických príbehov na ich televízne spracovanie. V autorovom živote a tvorbe však tieto dve oblasti – jazykovedná a literárna – nepredstavujú dva navzájom oddelené brehy, lež naopak, sú živené jedným prameňom, sú vzájomne prepojené, ba možno povedať, že utvárajú jeden bohato členitý celok. Sám autor síce vraví, že pôvodná motivácia jeho štúdia na vysokej škole bol záujem o literatúru, ale z druhej strany jeho zviazanosť so životom rodnej obce, s oravskou prírodou a s oravským človekom ho viedla k tomu, aby bol mimoriadne citlivý na jazyk a na vyjadrovanie dedinského človeka, aby tento jazyk uchovával, zhromažďoval o ňom vzácne doklady, aby ho študoval a vedecky vysvetľoval. Keďže v tomto jazyku sa podávali aj umelecké útvory oravského ľudu, od zbierania jazykových dokladov bol iba krôčik k zbieraniu ľudovej slovesnosti, ľudových rozprávok a povestí, k ich literárnym úpravám a ich uverejňovaniu v knihách. Postupne sa predmetom autorovej pozornosti stávali nárečia aj v iných oblastiach Slovenska (od Skalice až po Michalovce, ako píše A. Habovštiak vo svojej knihe) a tak sa rozširoval aj jeho záujem o ľudovú slovesnosť v iných slovenských dolinách a krajoch vôbec, o jej literárne spracúvanie a publikovanie. Aj podľa posu-
strana 238
dzovanej autobiografickej knihy možno povedať, že po veľkú časť svojho plodného života autor svoju tvorivú pozornosť rozdeľoval takmer rovnomerne medzi jazykovedu a literárnu tvorbu.
Na jazykovednom poli centrom Habovštiakovej pozornosti bolo slovo, jeho význam a jeho rozšírenie na istom území, zobrazené metódami jazykového zemepisu. Ide pritom nielen o domácu slovnú zásobu (všeobecnú aj miestne mená), ale aj o slovnú zásobu v celoslovanskom rozsahu. Aj z tejto spomienkovej publikácie zreteľne vidno, že autora mimoriadne priťahovala najmä genéza slovenského jazyka, tak ako ju umožňuje určiť dôverné poznanie slovnej zásoby nášho národného jazyka aj v súčasnosti. Na základe starostlivej a jemnej analýzy nárečovej slovnej zásoby zozbieranej pre Atlas slovenského jazyka sa ukazuje, že domáci slovný fond slovenčiny je pôvodný a veľmi starobylý a siaha do predveľkomoravského obdobia (s. 27). Tento fond, rozvitý početnými a rozmanitými sémantickými a slovotvornými postupmi, vedno s ďalšími vrstvami domácej slovnej zásoby, ako aj s ustálenými prevzatiami z iných jazykov (najmä z latinčiny a z gréčtiny) spoľahlivo slúžil používateľom slovenčiny po stáročia a bol oporou vývinu slovenčiny ako osobitného slovanského jazyka, pravdaže, v neprestajných kontaktoch s ostatnými slovanskými, ako aj s neslovanskými jazykmi. Ako tento autorov postoj kontrastuje s postojom niektorých súčasných „jazykových liberálov“, ktorí namiesto zodpovedného hľadania a potvrdzovania vlastných zdrojov slovnej zásoby slovenčiny radšej pohodlne do slovenčiny núkajú priam záplavu slovných prvkov nepotrebne prevzatých z iných jazykov!
Habovštiakova kniha Túžba po poznaní je cenná aj svojimi ďalšími dimenziami. Osobitný význam predovšetkým pre záujemcov o autorovo jazykovedné dielo majú záverečné časti knihy, obsahujúce životopisné kalendárium autora a najmä súpis jeho prác za roky 1948 – 2003. Bibliografia Habovštiakových prác je výberová, ale aj tak v knihe zaberá takmer 18 husto písaných strán. Je rozdelená na dve základné oblasti – jazykovedu a beletriu. Na záver sa uvádza literatúra o autorovi a o jeho diele a pramene, z ktorých autori pri zostavovaní bibliografie Habovštiakových prác vychádzali.
Pre jazykovedca, ale aj pre literárne orientovaného používateľa Habovštiakovej knihy, ba vlastne pre každého jej čitateľa je v jednotlivých kapitolách zhromaždených veľa jedinečných a cenných údajov, ktoré rozširujú jeho obzor, pomáhajú mu dôkladnejšie sa zorientovať v národnom jazyku
strana 239
a v jazykovede, ale aj v kultúrnej histórii vo všeobecnosti a v ľudovej, krásnej a vecnej literatúre a v publicistickej činnosti. Celý text je pritom prežiarený úsilím o dosiahnutie vyššieho poznania, o vyššiu kultúru jednotlivca i spoločenstva, o osvojenie si pravých životných hodnôt a o pochopenie zložitých ciest, po ktorých nás vedie sám Boh. Kniha je mnohorozmerná syntéza života, práce, viery a úsilia jednotlivca i spoločenstva po čoraz vyšších métach poznania a prieniku do tajov života.
Autor sa svojim čitateľom prihovára osobitým úprimným literárnym jazykom, ktorý by si zaslúžil samostatný rozbor. Možno v ňom nájsť rozdiely podľa predmetu rozprávania či výkladu, no napriek tomu si zachováva jednotu danú autorovou osobnosťou a živosť. Aj z literárneho jazyka autora vidno, že A. Habovštiak prenikol hlboko do zákonitostí slovenčiny a jazyka vo všeobecnosti, že bol majstrom nielen v jeho vedeckom poznávaní a opise, lež aj v jeho využívaní na estetické či informatívne ciele, ale aj na vzbudenie čistého a šľachetného ľudského citu. V Habovštiakovej knihe je plno originálnej – nárečovej i spisovnej – slovnej zásoby, veľa miestnych názvov z územia Slovenska, ale aj iných slovanských krajín, bohatstva syntaktických prostriedkov a príkladov na ich rozmanité štylistické využívanie. Autor aj v takomto type literatúry potvrdil svoje kvality pohotového rozprávača a dobrého štylistu, ktorý s ľahkosťou zvládne aj zdanlivo náročné výkladové pasáže knihy.
Pri celkovom hodnotení treba povedať aj to, že Habovštiakova kniha je vydarená aj z výtvarnej a grafickej stránky. Má netradičný formát s príťažlivou obálkou a vhodným doplnkom textu sú dobre vybraté fotografie prinášajúce zábery zo života autora alebo približujúce doklady o zbieraní nárečových textov a nárečovej slovnej zásoby formou dotazníkov (s autorovým rukopisom) alebo reprodukcie obálok Habovštiakových knižných titulov.
Autor vo svojej spomienkovej knihe Túžba po poznaní pred čitateľom vystupuje ako jedinečný a nenapodobniteľný tvorca trvalých vedeckých aj umeleckých hodnôt, ako činorodý slovenský vlastenec a neobyčajne pracovitý človek, za ktorým je mimoriadne bohaté vedecké a literárne dielo a ktorý svojou celoživotnou prácou neobyčajne obohatil slovenskú kultúru.
Ján Kačala
strana 240
[GÁFRIK, Michal: Proti noci. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej 2003. 261 s.]
Meno autora publikácie Proti noci by nemalo byť čitateľom neznáme, pretože ho Kultúra slova už predstavila ako významného literárneho vedca a znalca života a diela Martina Rázusa, básnika, prozaika, národovca a humanistu (pozri Kltúra slova, 1998, roč. 32, č. 5, s. 312n. a 2001, roč. 35, č. 1, s. 49n.). V tejto správe chceme podať informáciu o autorovej angažovanosti za veci týkajúce sa národného jazyka Slovákov a problémov zviazaných s kultúrnym a politickým životom slovenského národného spoločenstva. Už sám metonymický názov knihy spolu s podtitulom Výber z publicistiky naznačuje, že autor zaujímal k základným otázkam nášho života stanoviská, ktoré protirečili oficiálnym náhľadom, želaniam a tendenciám predstaviteľov moci temna. M. Gáfrik totiž nepatrí medzi autorov, ktorí ochotne „vyhrávajú dobe do uška“ (Rúfus), ale v duchu mravných princípov statočne dával a dáva ruku do ohňa, keď ide o obranu takých hodnôt, aké predstavujú pre spoločnosť tvorivé osobnosti (napr. Jesenská, Rúfus a i.), národný jazyk (v našom prípade slovenčina), rozvážny a vyvážený vzťah štátotvorného národa a menšín atď.
Jazykovú problematiku obsahujú napr. state Diskusia o slovenčine sa neskončila (s. 15 – 18), Ako sa vám páči alebo návrat k dialektom (s. 19 – 22), Defilé jazykovej nekultúry (s. 156 – 162) a iné.
V prvej uvedenej stati sa autor dotýka problematiky purizmu, resp. vzťahu češtiny a slovenčiny, ktorá v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola veľmi aktuálna akiste aj preto, ba hádam práve preto, že na jazykovedných konferenciách v Libliciach a v Bratislave sa nastolila požiadavka programového zbližovania češtiny a slovenčiny, ku ktorému „nenásilným, ale pozorným způsobem může a m u s í [zdôraznil I. M.] přispívat i naše jazykověda“ (s. 16). M. Gáfrik vidí v nadiktovanom zbližovaní „purizmus naruby“ (tamže) a od zástavníkov zbližovania, v prvom rade od niektorých jazykovedcov, žiada „Dôsledné a otvorené vyrovnanie sa s rozličnými anomáliami, najmä s mániou preexponovaného jazykového ‚zbližovania‘ “ (s. 17).
V druhej citovanej stati je predmetom záujmu hovorené slovo – slovo vysielané z rozhlasu, kde sa „za čias rozhlasového dávnoveku vedelo, že
strana 241
slovo v rozhlase má mať priamo normatívnu záväznosť pre našu spisovnú reč a jej výslovnosť“ (s. 21). Znepokojený vtedajším stavom hovorenej slovenčiny vyslovuje zvažovaciu otázku, ktorej aktuálnosť a opodstatnenosť sa v našej súčasnosti neželateľne zmnohonásobila: „Ktože vtedy mohol čo len tušiť, že chyby vo výslovnosti nebude treba ‚ospravedlňovať‘ – lebo sa budú prijímať ako samozrejmé“ (tamže).
Napokon v tretej stati sa autor vyrovnáva s teóriou nehateného vývoja slovenčiny, pričom túto teóriu chápe len ako „krycí pláštik výrazne jednostranného a jednorozmerne nanúteného vývoja“ (s. 157) a vzhľadom na totalitný režim ju pokladá pre slovenčinu za nebezpečnejšiu ako medzivojnovú teóriu jednotného či jedného československého jazyka.
Ďalej sa vo výbere nachodia state, v ktorých sa vyzdvihuje zásluhovosť proskribovaných osobností z oblasti kultúry a slovesného umenia. Napríklad o vynikajúcej autorke a prekladateľke Zore Jesenskej, ktorá pre otvorené statočné postoje k verejným veciam neladiace s oficiálnou politickou rétorikou ani konaním vrchnosti nielenže bola pre bývalý režim persona non grata, ale mala byť aj úplne „vygumovaná“ zo slovenskej kultúry, čítame v knihe takúto naliehavú výzvu: „Vrátiť dielo i osobnosť Zory Jesenskej do slovenskej kultúry treba aj preto, aby sme si nezvykli, že slovenský intelektuál bol od vekov lokajským pritakávačom a prisluhovačom. Opak je pravda! ‚Ísť proti prúdu‘ bolo jeho údelom i mravným imperatívom“ (s. 98).
Presne a do živého triafa autor kritikou predstaviteľov vládnej moci. Dráždi ho najmä ústupčivosť cudzím záujmom a ich úslužnosť voči mocným tohto sveta, ktorá je „iba rubom nesmiernej arogancie a nafúkanosti voči tým ‚dolu‘ “ (s. 136 – 137).
Efektívne a štylisticky efektne – podobne ako v iných prípadoch – cituje v tejto súvislosti klasika slovenskej literatúry J. Jesenského: „Tváre naduté. Vrecká oduté. Všetko páni nafúkaní na roztrhnutie... A chuť stála by len žrala...“ (tamže).
Veľa napätia do spoločenského a politického života v Slovenskej republike vniesla po prevrate otázka národnostných menšín, presnejšie jednej z nich – maďarskej. Podaktorí jej politickí predstavitelia a prihorliví príslušníci vinia Slovákov z neznášanlivosti, agresivity a potláčania menšín (bezprostredne po prevrate dokonca neraz hovorili o genocíde), pričom sa opierajú o nespoľahlivé štatistické údaje alebo o výmysly. Slovenskú „ag-
strana 242
resivitu“ ilustruje autor v tabuľke na s. 202 – 203, z ktorej vidieť rast (tak!) tzv. utláčanej maďarskej menšiny v mestách a obciach južného Slovenska. V stati sa však dôrazne upozorňuje, že vonkoncom nejde „o niečo viac ako menšinu“, teda „približne o jednu šestinu obyvateľov“ (s. 203), ako sa to traktuje dokonca aj v istej časti slovenskej publicistiky.
Publikácia Proti noci predstavuje jednak výber z publicistiky renomovaného autora literárnovedných prác, jednak vyberanú publicistiku vysoko vyčnievajúcu nad publicistikou predpojatých a prisluhujúcich školených novinárov. Kvalitatívny rozdiel medzi Gáfrikovými publicistickými textmi a tamtými textmi je v tom, že autor narába len s overiteľnými faktmi, že nedostatok argumentov nenahrádza ani insinuáciami, ani hrubými jazykovými prostriedkami, hoci spravodlivé rozhorčenie nad zámernou deformáciou skutočnosti vie napísať aj ostrým perom, dakedy aj s neskrývanou iróniou. V publicistických textoch elegantne využíva rozhľadenosť v slovenskej literatúre a vhodnými citátmi z nej (najmä z poézie) im dodáva istý historický rozmer a prevzdušňuje ich vysoko kultivovaným umeleckým slovom. Nekompromisná principiálnosť a mravnosť, ktoré mimochodom autora stáli dlhoročné vylúčenie z vedeckej komunity a izolovanie od kultúrno-spoločenského života) sú garanciou vierohodnosti a argumentačnej sily jeho publicistických textov. Ich výber je príkladom angažovanosti vedca neochotného zmieriť sa s anomáliami doby, v ktorej žije, vedca, ktorý priveľa vie o humánnej náplni slovenskej národnej myšlienky aj o zápase Slovákov za národné záujmy. Je dobre, že tieto poznatky si nenechal iba pre seba a že nezostali roztrúsené v periodickej tlači.
Ivan Masár
[Čižmárová, M. – Kundrát, J.: Ukrajinsko-slovenský slovník pre základné a stredné školy. Prešov: EXCO 2003. 351 s.]
Obohatením ukrajinskej knižnej produkcie sa koncom minulého roka stalo vydanie Ukrajinsko-slovenského slovníka pre základné a stredné
strana 243
školy, ktorý podáva obraz o slovnej zásobe ukrajinského spisovného jazyka v porovnaní so slovenským jazykom.
Ako v úvode autori naznačujú, ide o lexikografické dielo adresované našim školám, ktorému predchádzal iba Ukrajinsko-slovenský slovník I. Popeľa z roku 1960. Slovník obsahuje okolo 19 000 heslových jednotiek. Malému rozsahu slovníka sa musel podriadiť prísny výber lexikálnych jednotiek, preto sú v ňom iba výnimočne zahrnuté úzko odborné, nárečové a zastarané výrazy. Zachytáva však aj nové lexikografické jednotky, ktoré pribudli do spisovnej ukrajinčiny a slovenčiny po zmene politických a spoločenských pomerov.
Slovníkové heslo obsahuje 1. heslové slovo, 2. určenie slovného druhu, 3. štylistickú alebo terminologickú skratku, 4. slovenský ekvivalent, 5. v niektorých prípadoch príklady použitia heslového slova. Heslové slová sú usporiadané v ukrajinskom abecednom poriadku vo svojom základnom gramatickom tvare s vyznačením prízvuku. Do slovnej zásoby sú zahrnuté aj skratky, ktoré sa rozpisujú, dešifrujú, pričom sa uvádza ich ukrajinská podoba, napr. OOH (Організація Об´єднаних Націй), podobne aj slovenské – OSN (Organizácia Spojených národov).
Autori slovníka kladú dôraz na jadro slovnej zásoby súčasnej spisovnej ukrajinčiny – na spisovné slová z neutrálnej štylistickej vrstvy, hovorové slová a najbežnejšie termíny z niektorých vedných odborov, ktoré by mal ovládať absolvent strednej školy.
Predkladaný slovník je kvalitným prínosom do ukrajinskej slovníkovej literatúry a nepochybne úspešne splní želanie tvorcov prispieť k lepšiemu poznaniu ukrajinského jazyka v porovnaní so slovenským jazykom a k zvýšeniu jazykovej kultúry na našich školách.
Melánia Platková
strana 244
Otlak, otlačok a odtlačok. – M. Košút z Trnavy: „40 rokov som žil v presvedčení, že stopa po pečiatke je otlačok. V poslednom období som v médiách bombardovaný odtlačkami pečiatok, prstov, dlaní či topánok. Bol som presvedčený o neznalosti autorov. S prekvapením som však zistil, že aj príručka slovenského pravopisu a aj výkladový slovník hovoria o odtlačku. Proces tlačenia alebo otláčania pečiatky na papier je podľa mňa taký istý proces ako tlačenie topánky na nohu. Výsledkom oboch procesov je stopa. Na papieri otlačok pečiatky, na nohe otlak po topánke.“
Pri úvahách o slovách otlak a odtlačok treba mať na pamäti významový rozdiel medzi slovesami otlačiť a odtlačiť [vysl. ottlačiť], ktoré sú odvodzovacím základom uvedených podstatných mien. Hoci v obidvoch prípadoch sa vyvíja tlak na nejaký predmet a tento tlak zanecháva stopu na predmete, v prvom prípade, pri slovese otlačiť, výsledkom tlaku, ktorý je neprimeraný, je poškodenie veci, predmetu a pod., v druhom prípade, pri slovese odtlačiť (okrem významu „tlačením odsunúť, tlačením presunúť“) výsledkom (primeraného) tlaku je zanechanie stopy bez poškodenia predmetu, teda vlastne prenesenie, presunutie reliéfu a pod. na iný predmet. Pri otlaku ide o poškodenie nohy pôsobením tlaku, nie o prenesenie stopy topánky na nohu, kým pri odtlačku pečiatky alebo odtlačku prstov či topánky ide o prenesenie, presunutie istého reliéfu na papier alebo na iný predmet bez ich poškodenia. Pri otlaku nenájdeme na nohe reliéf topánky, nezistíme, aká veľká bola topánka, akú mala podrážku, kým pri odtlačku topánky v zemi, v snehu to zistíme.
Možno ešte doplniť, že slovo odtlačok nie je nové. Uvádzajú ho už Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931 a v 2. zv. Slovníka slovenského jazyka z r. 1960 je nielen slovo odtlačok s významom „stopa zanechaná predmetom po jeho pritlačení“, napr. odtlačok pečiatky, odtlačky prstov, ale aj od slovesa otlačiť utvorené podstatné meno otlačok s významom „poškodené, otlačené miesto na tele“. Slovo otlačok sa okrem toho v technickej terminológii používa na pomenovanie jedného z kazov obrobku. Teda aj v týchto prípadoch ide o poškodenie predmetu tlakom ako pri slove otlak, v danom prípade o poškodenie nejakého miesta na tele, resp. na obrobku.
Matej Považaj
strana 245
inkubátor gen. -a, muž. (lat.) nové vo význame zariadenie pomáhajúce začínajúcim podnikateľom presadiť sa na trhu: Životaschopný podnik môže vyrásť aj v inkubátore. – Podľa poslancov mestského zastupiteľstva je podnikateľský inkubátor osvedčeným nástrojom ekonomického rozvoja. – Regióny s utlmeným priemyslom v 70. a 80. rokoch vytvorili prvé podnikateľské inkubátory na podporu malých a stredných podnikov. – V súčasnosti je v Európe viac ako 100 inkubátorov. (TLAČ)
Tzv. podnikateľské inkubátory sa stali slovenskou realitou iba pred niekoľkými rokmi. Ide o formu pomoci malým a stredným firmám a živnostiam na začiatku ich podnikateľskej činnosti. Táto pomoc spočíva v poskytnutí priestorov (výrobnej haly, kancelárií) na podnikanie, v zabezpečení spoločného technického vybavenia (telefaxu, počítačov, internetu), odborných poradenských služieb, školení ap. Zmyslom inkubátorov je zlepšiť podnikateľské prostredie, vytvoriť pracovné príležitosti a podporiť lokálny rozvoj.
Slovo inkubátor sa tak začalo používať v novom význame. Jeho súvislosť s pôvodným významom slova inkubátor je jasná – tak ako sa inkubátor využíva ako prístroj na udržanie podmienok potrebných pre život nevyvinutých organizmov (predčasne narodených detí či v živočíšnej výrobe na umelé liahnutie), podobne podnikateľský inkubátor vytvára podnikateľom podmienky, ktoré im umožňujú prežiť v začiatočnej fáze podnikania a pripravia ich na zaradenie do reálneho trhového prostredia.
Slovo inkubátor má pôvod v latinskom slove incubatio od incubare, čo znamená „sedieť na vajciach, hniezdiť (kým sa vyliahne vták)“, vlastne „ležať na niečom“. Neologizmus inkubátor sa často spresňuje prívlastkom podnikateľský – podnikateľský inkubátor.
štíhly príd. nové vo význame založený na menšom počte pracovníkov, na znížení výrobných nákladov, výdavkov ap. s cieľom dosiahnuť vyššiu výkonnosť a efektívnosť; úsporný, obmedzený, zredukovaný; racionálny, hospodárny,
strana 246
efektívny: Priekopníkom metód a techník štíhlej výroby je automobilka Toyota, ktorá je známa svojím systematickým prístupom k eliminácii strát a plytvania. – V parlamente je už návrh zákona o „štíhlej vláde“, ktorý predpokladá zníženie počtu členov vládneho kabinetu. – Prevádzku charakterizuje model štíhleho podniku schopný dosahovať konkurenčnú výhodu nízkej nákladovosti. – Strany sa zaviazali k budovaniu štíhleho, efektívneho a nie drahého štátu. – Napriek štíhlym rozpočtom jednotlivých mestských častí si miestne úrady našli peniaze na organizovanie akcií pri príležitosti MDD. – Motivácia, akú predstavujú mzdové tabuľky podľa nariadenia vlády, odradí aj jedinca s veľmi štíhlou životnou réžiou. (TLAČ)
Nový význam prídavného mena štíhly súvisí so slovesom zoštíhliť. Predstavili sme ho v Kultúre slova (1996, roč. 30, č. 5, s. 307) ako sloveso, ktoré posunutím pôvodného významu „urobiť štíhlejším, štíhlym“, týkajúceho sa vyformovania postavy na štíhlu líniu, nadobudlo prenesený význam „zmenšiť rozsah, znížiť počet (pracovníkov, finančných prostriedkov ap.)“. O zoštíhlení ako spôsobe úspornosti, ktorý vedie k lepšej hospodárnosti a efektivite, hovorí sa najmä v oblasti ekonomiky a riadenia (podniku, štátu, jeho zložiek). Výsledkom zoštíhlenia je stav alebo vlastnosť vyjadrená prídavným menom štíhly v zmysle „úsporný, nízky, racionálny“. Prídavné meno štíhly sa používa najmä v spojeniach štíhly podnik, štíhla výroba, štíhla organizácia, štíhle procesy (t. j. s redukciou zamestnancov, výrobných nákladov v úsilí o ekonomickosť), ďalej štíhly štát (s úspornou organizáciou štátnej správy, s nízkymi výdavkami; racionálny, hospodárny), štíhla vláda (s menším počtom členov), štíhla novela ústavy (v menšom rozsahu, racionálna), štíhly rozpočet (obmedzený, nízky), ale možno sa s ním stretnúť aj v spojeniach ako štíhly rok (chudobný na investície, úsporný), štíhle preferencie strán (t. j. nízke), štíhla životná réžia (nízka, obmedzená, skromná).
Prídavné meno štíhly sa používa predovšetkým v ekonomickej a politickej oblasti, ako aj v publicistike. O tom, že sa pociťuje príznakovo, svedčí i to, že v písanej podobe sa tento výraz niekedy dáva do úvodzoviek.
štíhlosť gen. -i, žen. úspornosť, hospodárnosť v počte pracovníkov, v množstve výdavkov, výrobných nákladov: Štát bude musieť hľadať opti-
strana 247
málny model verejnej správy, ktorá bude mať oba hlavné atribúty, t. j. štíhlosť a nízku finančnú náročnosť a prehľadnosť či dostupnosť. – Analytici úspešných firiem radia ostatným: udržujte si aj vy vo svojej firme štíhlosť organizačných štruktúr. – V rezorte sa musí uplatniť princíp štíhlosti. Nie však vo význame nezmyselnej redukcie počtu pracovníkov, ale vo zvyšovaní efektívnosti, kvality a profesionálnej práce. (TLAČ)
Podstatné meno štíhlosť patrí medzi abstraktné substantíva pomenúvajúce vlastnosti so zakončením na -osť. Je odvodené od prídavného mena štíhly, ktorého nový význam vznikol metaforickým prenosom, a označuje vlastnosť, stav úspornosti, racionálnosti spočívajúcej v redukcii počtu pracovníkov, výdavkov, výrobných nákladov. V zhode so svojím novým významom sa slovo štíhlosť používa v rovnakých kontextoch ako prídavné meno štíhly a najčastejšou oblasťou jeho uplatnenia je oblasť publicistiky.
umelý príd., nové v spojení umelý spánok stav utlmenia navodený utišujúcimi liekmi zmierňujúcimi bolesť pacientom v stave ohrozujúcom život: Trojročná Petra bude aj v ďalších dňoch udržiavaná v umelom spánku. (TV) – Začalo sa s redukciou liekov, ktoré podporovali umelý spánok a utišovali bolesť. – V dôsledku nesprávneho ukončenia umelého spánku došlo k nedostatočnému dýchaniu. (TLAČ)
V informáciách médií o ľuďoch nachádzajúcich sa v kritickom zdravotnom stave (napr. po úraze, pri závažných ochoreniach), ktorý si zvyčajne vyžaduje dlhší pobyt v nemocnici, na označenie metódy aplikovanej pri ich liečbe sa používa výraz umelý spánok. Nazýva sa ním spánok, ktorý sa navodí podávaním liekov s utišujúcimi a protibolestivými účinkami a v ktorom pacient zotrváva, pokým sa mu nestabilizuje stav. Výraz umelý spánok nie je medicínsky termín; lekári v danom prípade používajú cudzí odborný výraz analgosedácia alebo o človeku v umelom spánku povedia, že je tlmený. V rozhovore s novinármi pri referovaní o ťažkých prípadoch sa však novému výrazu umelý spánok, ktorého domovskou sférou je publicistika, nevyhýbajú.
Silvia Duchková
strana 248
cesta -ty ciest ž.
1. osobitne upravený pruh zeme určený na chodenie al. na premávku: asfaltová, štrková, panelová, betónová cesta; vozová, poľná, lesná cesta; výpadová, hlavná cesta; štátna cesta; diaľničná cesta diaľnica, autostráda; prístupová, bočná, vedľajšia cesta; cesta prvej, druhej triedy; dvojprúdová, štvorprúdová cesta; cesta s letnou, s celoročnou premávkou; schodná, neschodná cesta; udržiavaná, neudržiavaná cesta; hrboľatá, blatistá cesta; pešia, turistická cesta; cesta vedie popri potoku; klásť na cestu novú vrstvu štrku, piesku, asfaltu
lexikalizované spojenie krížne cesty i fraz. miesto, kde sa cesty križujú
2. akákoľvek dráha určená na premávku; priechod, prístup niekam; smer chôdze: pozemná, vodná, dopravná cesta; vzdušná, letecká cesta; obchodné cesty; priama, kratšia, dlhšia cesta k cieľu; skrátiť si cestu cez pole, cez les; absolvovať cestu do mesta v preplnenom autobuse; hľadať, nájsť cestu i fraz.; ukázať niekomu cestu; uzavrieť, uvoľniť cestu prístup niekam; pomýliť si cestu; zastúpiť niekomu cestu; postaviť sa niekomu do cesty i fraz.; stáť niekomu v ceste i fraz.; urobiť za deň kus cesty; prejsť kilometre cesty; je mi to z cesty, od cesty; je to odtiaľto kus cesty ďaleko; mám to po ceste idem okolo; Pochovali ho na dve hodiny cesty odtiaľto. Andruška; Nohy im celembali, voz hrkotal, cesty ubúdalo. Jaroš; anat. dýchacie cesty nosná dutina, nosohltan, hrtan, priedušnica, priedušky; močové cesty močovody, močový mechúr, močová trubica; dopr. colná cesta po ktorej sa smie prepravovať tovar cez štátnu hranicu; astron. Mliečna cesta nejasne svietiaci hmlovitý pruh na oblohe tvorený množstvom hviezd, súhvezdí a pod., v ktorom sa nachádza naša slnečná sústava, Galaxia; geogr. Severná morská cesta plavebná dopravná magistrála pozdĺž severného pobrežia Ruska; Dunajská cesta významná vodná cesta spájajúca európsky západ a východ už od 10. storočia; Jantárová cesta staroveká suchozemská obchodná komunikácia spájajúca jadranské pobrežie s východobaltskými oblasťami bohatými na jantár; krížová cesta i fraz. a) cirk. rad sôch, obrazov a pod. znázorňujúcich umučenie Krista, kalvária b) náb. pobožnosť o umučení Krista
strana 249
3. akýkoľvek pohyb, presun za istým cieľom (chôdza, jazda, cestovanie, plavba, let a pod.): cesta autom, vlakom, loďou; cesta po súši, po mori, vzduchom; študijná, pracovná, služobná cesta; domáca, zahraničná cesta; cesta do Afriky, na Aljašku; cesta okolo sveta; dať sa, vybrať sa, vychystať sa, vydať sa na cestu; podniknúť, uskutočniť prieskumnú, obchodnú cestu; prerušiť cestu; pokračovať v ceste; zberať sa na spiatočnú cestu; spoločne sa im cesta rýchlo minula skrátili si čas rozprávaním a pod.; vybaviť, zaobstarať niečo jednou cestou naraz; už sú na ceste už vyrazili; mať, nemať na cestu na cestovný lístok; mať dobrú, zlú cestu cestuje sa dobre, zle; pren. národ sa vydal na cestu demokracie začal uplatňovať demokratický spôsob života
formula šťastnú, šťastlivú cestu! pozdrav pri rozlúčke pred cestou
lexikalizované spojenia: svadobná cesta prvá spoločná cesta mladomanželov (po sobáši); byť na ceste, na cestách cestovať; dať, dostať niečo za cestu odmenu za cestu
4. plánovité konanie na dosiahnutie istého cieľa; syn. spôsob, postup, smer, metóda: dobrá, zlá cesta; mierová, bojová cesta; správna, nesprávna cesta; vybrať si ťažšiu, ľahšiu cestu; ísť štandardnou európskou cestou podľa vzoru vyspelých krajín Európy; vyriešiť niečo vedeckou cestou použitím vedeckej metódy; poslať materiály diplomatickou cestou; vymáhať výživné súdnou cestou; uplatňovať právnu, zákonnú, legislatívnu, parlamentnú cestu; nájsť cestu k úspechu, z krízy; existuje iná cesta iný spôsob riešenia; na všetko sa nájde cesta všetko sa dá vyriešiť; prenesenie nákazy krvnou cestou cez krv; umelecká cesta spôsob vyjadrenia umelca; historická cesta dejinný postup, dejinné smerovanie; tech. chemickou, fyzikálnou cestou chemicky, fyzikálne; admin. krátkou cestou s obídením inštančného postupu, bez prieťahov
● fraz. cestou-necestou al. cestami-necestami (často v spojení so slovesami ísť, chodiť, kráčať, blúdiť, vláčiť sa) po cestách i mimo ciest, kade-tade, hore-dolu; cesta života postupné nadobúdanie vlastných skúseností, životná púť, prežívanie života, život; krížová cesta veľká námaha, trápenie a pod.; posledná cesta pohreb; tŕnistá cesta [života] život plný ťažkostí, utrpenia; zlatá stredná cesta vyhýbanie sa krajnostiam, kompromis; životná cesta uskutočnená, podniknutá iba raz za život; dlho plánovaná, vysnívaná; cesty Pána sú nevyspytateľné nikto nevie, čo ho čaká; dať sa na po-
strana 250
riadnu cestu začať konať, žiť statočne, poctivo; dať sa/dostať sa na zlé cesty začať konať nestatočne, nepoctivo; dieťa je na ceste má sa narodiť; hľadať, nájsť si cestu východisko zo situácie; hovoriť z cesty blúzniť, hovoriť nezmysly; [choď] z cesty! uhni, neprekážaj; ísť cestou ľahšieho/menšieho odporu vybrať si jednoduchšie riešenie; ísť niekomu z cesty ustúpiť; ísť svojou/vlastnou cestou konať podľa svojich zásad; kráčať/chodiť/pohybovať sa po vychodených/vyšliapaných cestách konať overeným, zaužívaným spôsobom, konzervatívne; mať cestu otvorenú al. mať voľnú cestu mať možnosť slobodne konať; mať niekam cestu zarúbanú byť vylúčený odniekiaľ, nemôcť sa pohybovať v istej spoločnosti (často vlastnou vinou); merať [ďalekú] cestu ísť niekam ďaleko (často pešo); nájsť schodnú cestu vhodný spôsob na dosiahnutie cieľa; nájsť k niekomu cestu al. nájsť k sebe cestu zmieriť sa, zblížiť sa s niekým, začať si rozumieť; naše cesty sa rozchádzajú každý z nás má iný cieľ; nedať sa zviesť z cesty nepodľahnúť rôznym nástrahám; niečo mu prišlo do cesty narazil na prekážku, niečo mu nedovolilo pokračovať v zamýšľanom postupe; niet inej cesty nie je iné východisko, iná možnosť, iné riešenie; odprevadiť niekoho na poslednej ceste zúčastniť sa na pohrebe; odstrániť/odpratať niekoho z cesty zneškodniť niekoho; zbaviť sa niekoho násilným spôsobom; pliesť sa niekomu do cesty zavadzať; poslať niekoho z krátkej cesty rýchlo sa zbaviť niekoho; prebehnúť niekomu cez cestu (o mačke a pod.) dostať zlé znamenie; raziť si/robiť si cestu prebíjať sa, vytvárať si podmienky; spraviť/urobiť niekomu cestu umožniť al. uvoľniť priechod; stáť na krížnych cestách rozhodovať sa v kritickej chvíli; stáť niekomu/niečomu v ceste al. postaviť sa niekomu/niečomu do cesty (napr. mladým, pokroku, láske) robiť prekážky; uľahčiť niekomu cestu pomôcť niekomu niekam; vrátiť sa z kratšej cesty prestať robiť nezmyselnú al. morálne pochybnú činnosť; vrátiť sa z polovice cesty nedokončiť začaté; všetky cesty vedú do Ríma cieľ je jeden; vydať sa na cestu do neznáma zomrieť, pominúť sa; zametať niekomu cestu odstraňovať prekážky pri dosahovaní cieľa; zarúbať/zasekať niekomu cestu niekam znemožniť prístup, návrat, postup; zísť/nezísť zo sveta prirodzenou cestou nenásilne, násilne zomrieť
porekadlo Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami/predsavzatiami;
→ cestička
strana 251
cestár -ra pl. N -ri m. pracovník starajúci sa o údržbu verejných ciest: cestárov prekvapil sneh; cestári odstraňujú následky prudkých dažďov; stať sa cestárom; robiť cestára cestárčiť; Cestári začali so stálou zimnou údržbou. Inet 2004;
cestárka -ky -rok ž.
cestárčina -činy -čin ž. hovor. zamestnanie cestára: cestárčina je fyzicky náročné povolanie
cestárčiť -či -čia cestárči! -čil -čiac -čiaci -čenie, cestáriť -ri -ria cestár! -ril -riac -riaci -renie nedok. hovor. byť cestárom: väčšiu časť produktívneho života cestárčil
cestársky -ka -ke príd. súvisiaci s cestárom, s cestármi; určený cestárovi, cestárom: cestársky priemysel; cestársky robotník, pomocník; cestárska dispečerská služba; cestárske práce; cestárske náradie; cestárske mechanizmy; cestárske vesty, obleky; cestárska soľ, metla
cestárstvo -va -tiev s.
2. údržba a budovanie ciest vo všeobecnosti: vývoj cestárstva na Slovensku; múzeum cestárstva; Hornina na stavebné účely a cestárstvo sa ťaží v Malužinej. Inet 2004
cestička -ky -čiek ž.
1. zdrob. expr. k 1 – 4 cesta: úzka cestička; lesná, parková cestička; vysypať cestičku drobným kamením; odhrnúť sneh z prístupových cestičiek k domu; nájsť si vlastnú cestičku pri riešení problému
cestmajster -tra pl. N -tri m. pracovník kontrolujúci cestárov a stav ciest na vyhradenom úseku: úsekový cestmajster; postúpiť na cestmajstra;
→ cestmajsterka
cestmajsterka -ky -riek ž.
strana 252
cestmajsterský -ká -ké príd. súvisiaci s cestmajstrom: cestmajsterské povinnosti; dodávka kameniva pre cestmajsterský obvod Šahy Inet 2004
cestmajstrovstvo -va s. zamestnanie cestmajstra: vykonávať cestmajstrovstvo
cestmajstrová -vej ž. zastaráv. cestmajstrova žena; cestmajsterka (význ. 2)
cestné -ného s. poplatok za použitie cesty, cestná daň; syn. mýto: vyberať, platiť na diaľnici cestné
cestný -ná -né príd. súvisiaci s cestou; uskutočňujúci sa na ceste; používaný pri budovaní cesty; umožňujúci plynulú premávku na ceste (význ. 1): cestný zákon, poplatok; cestná daň; cestný úsek; hlavný cestný ťah; cestná komunikácia cesta; cestné stavby; cestná premávka; cestné spoje, cestná sieť, doprava; cestný priechod; cestné zábrany, závory; cestný asfalt; cestný radar zariadenie na meranie rýchlosti motorových vozidiel na cestách; cestný valec samohybný mechanizmus na spevňovanie vozovky; cestné značky dopravné; cestná správa správa ciest; zastavila ich cestná kontrola dopravná polícia; cestní piráti vodiči, vedome porušujúci pravidlá cestnej premávky; šport. cestný beh organizované športové podujatie na vyznačených cestách
cestopis -su m. literárne dielo opisujúce autorove dojmy, skúsenosti a príbehy z ciest: originálny, dobrodružný cestopis; historické cestopisy; písať, vydávať cestopisy; úryvky z dlhších cestopisov na pokračovanie Inet 2003
cestopisec -sca pl. N -sci m. autor, pisateľ cestopisov: známy cestovateľ a cestopisec; Život náboženského spoločenstva habánov vo Veľkých Levároch zachytil cestopisec Hochberg v roku 1660. Inet 3003
cestopisný -ná -né príd. súvisiaci s cestopisom; zachytávajúci zážitky, dojmy z ciest: cestopisný magazín; cestopisný denník, mesačník; cestopisný román, poviedka; cestopisný film, videozáznam; cestopisná črta, reportáž; cestopisné dielo; cestopisná príručka; vysielať cestopisný seriál
strana 253
cestou prísl. počas cesty, počas chôdze, idúcky: cestou z práce, zo školy; zastavím sa cestou späť; cestou domov urobila potrebné nákupy; zašiel som tam cestou iba tak, mimochodom
cestovať -tuje -tujú -tuj! -toval -tujúc -tujúci -tovanie nedok. (čím; po čom; kam; i bezpredm.) konať cestu nejakým dopravným prostriedkom; byť na ceste al. na cestách; syn. putovať: cestovať autom, autobusom, vlakom, loďou, lietadlom; cestovať po mori, po súši; cestovať po celom svete; cestovať súkromne, služobne; cestovať na poradu, na kongres; uprednostniť cestovanie vo dvojici; cestovať prvou, druhou, turistickou triedou; cestovať hore-dolu ustavične
lexikalizované spojenie cestovať na čierno bez cestovného lístka; opak. cestúvať -va -vajú -val -vajúc -vajúci -vanie, cestovávať -va -vávajú -vával -vávajúc -vávajúci -vávanie;
predp. do-, od-, pre-, pri-, vy-, za- (si)
cestovateľ -ľa pl. N -lia m. kto rád a veľa cestuje do cudzích krajín s poznávacím al. výskumným cieľom; svetobežník: známy, chýrny cestovateľ; sprievodca, príručka cestovateľa; Vďaka modernej technike a mnohým odvážnym cestovateľom a bádateľom biele miesta na mape Afriky už takmer vymizli. Vč 1990;
cestovateľka -ky -liek ž.
cestovateľský -ká -ké príd. súvisiaci s cestovateľom, s cestovateľmi, s cestovateľstvom; určený cestovateľovi, cestovateľom; vlastný cestovateľovi, cestovateľom; svetobežnícky: cestovateľský plán, zámer; cestovateľský server; cestovateľský spolok, klub; široká cestovateľská verejnosť; cestovateľská burza; cestovateľská príručka; cestovateľské záznamy; praktické cestovateľské typy; cestovateľský balík súbor ponúk cestovných kancelárií turistom; cestovateľská vášeň; cestovateľské nadšenie; mať cestovateľské chute; zažiť skutočné cestovateľské dobrodružstvo
cestovateľstvo -va s. cestovanie s poznávacím, výskumným, často aj humanitárnym cieľom; cestovný ruch, turistika: cielené cestovateľstvo; rozvoj slovenského cestovateľstva; uprednostňovať cestovateľstvo; Cestovateľstvo sa stalo jeho koníčkom. Inet 2004
strana 254
cestovné -ného s.
1. poplatok za cestu nejakým dopravným prostriedkom; cena cestovného lístka: celé, polovičné cestovné; vyberať, zaplatiť cestovné; uplatniť zľavu na cestovnom; zvýšiť, znížiť cestovné; mať, nemať na cestovné
cestovný -ná -né príd. umožňujúci cestovať; súvisiaci s cestovaním; určený na cestovanie; používaný pri cestách, pri cestovaní: cestovný lístok, pas; cestovný príkaz, výjazd; cestovný kufor; cestovný oblek, kostým; cestovná žehlička; cestovné doklady; cestovné výdavky; cestovné náhrady; cestovné plány, zámery; cestovný ruch; cestovná kancelária; cestovný denník; fin. cestovný šek cenný papier vydaný bankou na konkrétnu fixnú hodnotu, ktorý si kúpi zákazník pred odchodom z domovskej krajiny za vlastnú menu; dopr. cestovný poriadok príručka príchodov a odchodov niektorých hromadných dopravných prostriedkov (autobusov, vlakov a pod.)
● fraz. cestovná horúčka napätie, nervozita pred cestovaním
cestujúci1 -ceho m. kto koná cestu nejakým dopravným prostriedkom; syn. pasažier: platiaci, neplatiaci cestujúci; čakáreň pre cestujúcich; vyzvať cestujúcich na nástup, na výstup; pripútať cestujúcich zapnúť im bezpečnostné pásy; starať sa o cestujúcich; obchodný cestujúci zástupca, agent firmy;
cestujúca -cej ž.
cestujúci2 -ca -ce príd. vykonávajúci cestu nejakým dopravným prostriedkom: cestujúci turisti; cestujúca verejnosť; cestujúci učitelia, žiaci; starať sa o menšie cestujúce deti
Anna Šebestová
ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK: Inet – internet, Vč – Večerník
strana 255
Matej Považaj
V tomto príspevku venujeme pozornosť skloňovaniu cudzích mužských krstných mien, keďže niektorí používatelia spisovnej slovenčiny majú s ich skloňovaním isté problémy. Cudzie mužské krstné mená bývajú často zakončené rovnako ako domáce krstné mená a tie sa skloňujú ako naše domáce mená. Mená zakončené na spoluhlásku alebo na samohlásku o sa skloňujú podľa vzoru chlap, napr. Ken – Kena – Kenovi – s Kenom, Nikolaus – Nikolausa – Nikolausovi – s Nikolausom, Leonardo – Leonarda – Leonardovi – s Leonardom, Udo – Uda – Udovi – s Udom. Cudzie mužské krstné mená zakončené na samohlásku a sa skloňujú podľa vzoru hrdina, napr. Nikita – Nikitu – Nikitovi – s Nikitom, Usáma – Usámu – Usámovi – s Usámom. Rozpaky bývajú pri skloňovaní cudzích mužských krstných mien zakončených na mäkké i či ypsilon, napr. Pauli, Konsti, Ronny, Walery, no najmä pri skloňovaní mien zakončených na krátku samohlásku e alebo na dlhú samohlásku é, ako Arne, Thore, Ute, Uwe, André, René. Obidve skupiny cudzích mužských krstných mien sa skloňujú podľa osobitného vzoru kuli, ktorý má tvary od kuliho, kulimu, kuliho, o kulim, s kulim. Podľa tohto vzoru sa skloňujú predovšetkým názvy osôb a osobné mená a priezviská mužského rodu zakončené na samohlásky i, í, e, é, ä, y, ö, ü, ě. Mužské mená Ronny a Walery majú tvary Ronnyho – Ronnymu – o Ronnym – s Ronnym, Waleryho – Walerymu – o Walerym – s Walerym a mužské mená Pauli, Konsti majú tvary Pauliho – Paulimu – o Paulim – s Paulim, Konstiho – Konstimu – o Konstim – s Konstim. Rovnaké zakončenie majú aj krstné mená zakončené na e, resp. é, napr. Ute – Uteho – Utemu – o Utem – s Utem, André – Andrého – Andrému – o Andrém – s Andrém.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 1. 2002)
strana 256
IVAN MASÁR
V prehovoroch niektorých používateľov slovenčiny zavše stretáme tzv. citátové slová (lexikálne citáty) z rozličných jazykov, medzi nimi aj z latinčiny. Nečudo, veď aj v súčasnosti pri štúdiu práva, medicíny, teológie atď. si adept odboru musí osvojiť aspoň základy tohto jazyka, o ktorom sa hovorí, že je mŕtvy, pretože stratil svojho spoločenského (národného) nositeľa. Dnes pripomenieme, že aj na latinské citátové slová sa vzťahujú jazykovokultúrne požiadavky, ktoré sa pri začleňovaní citátov do textu majú rešpektovať. Pomerne vysokú frekvenciu má latinský lexikálny citát status quo s významom „súčasný, terajší stav“, no napriek tomu sa s ním nezaobchodí vždy náležite. Napríklad v spojeniach ponechať staré status quo, ponechať nové status quo sa vzhľadom na mužský rod slova status v latinčine a slova stav v slovenčine prívlastok staré vníma ako rušivý prvok; žiada sa tu prívlastok zhodný s mužským rodom podstatných mien status, stav, t. j. ponechať starý status quo, ponechať nový status quo. Pri objasňovaní trestného činu sa takmer vždy kladie otázka, komu čin prospel, kto mal z neho osoh. Kládli ju už starí Rimania a tak v nadväznosti na rímske právo aj v súčasnosti otázka zaznieva u nás v latinskej podobe Cui bono? alebo Cui prodest? V podobe Qui bono?, Qui prodest?, v ktorej sme si ju vypísali z tlače, je slovo qui s významom „kto“ nevhodné, lebo stavba otázky vyžaduje tvar komu, ktorý má v latinčine podobu cui. Teda: Cui bono?, Cui prodest? Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že ani pri používaní lexikálnych citátov nemožno obchádzať gramatiku preberajúceho a odovzdávajúceho jazyka.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 1. 2002)