Obsah

strana 129

Je ešte potrebná starostlivosť o kultúru reči?

ÁBEL KRÁĽ

Jazyk je jednou z podmienok rozvoja i existencie ľudstva. Je prirodzené, že takýto dôležitý jav bol oddávna predmetom osobitného záujmu, pozorovania a skúmania. Sledovali sa aj praktické ciele, lebo sa (tiež už dávno) spozorovalo, že tento nástroj dorozumievania účinnejšie používajú tí, ktorí ho lepšie poznajú a ovládajú. Veľmi dobre to dokladá vývin logiky a rozvoj rečníctva v gréckej a rímskej (latinskej) kultúre.

Význam jazyka pre človeka a spoločnosť sa ani v ďalšom vývine nezmenšil. Skôr naopak. Prečo by dnes na univerzitách celého sveta boli katedry materinských jazykov, prečo by jestvovali jazykovedné ústavy, keby nebola potrebná starostlivosť o jazyk aj dnes? A k tomu ešte: Nebol by svet oveľa chudobnejší, keby nebolo umenia slova – krásnej literatúry, poézie?

Laik môže položiť otázku, či stáročia skúmania jazyka nestačili na jeho úplné poznanie, prečo mu musíme venovať takú veľkú pozornosť aj dnes, či hlavným cieľom vedy o jazyku nie je iba jednoduché registrovanie jazykových faktov. Možno to nie sú iba laické otázky. V odpovedi na ne treba uviesť viacero skutočností.

1. Jazyk nie je iba nástrojom dorozumievania – komunikácie. Je aj významný nástroj poznávania, pomenúvania, myslenia a intelektuálnej čin-


strana 130

nosti. Je nástrojom myšlienkových experimentov a koncepcií ako metódy poznávania a ľudského vládnutia vo svete a nad svetom.

2. Z nástrojovej povahy jazyka vyplýva, že podlieha procesu zdokonaľovania (čiže kultivovania) podobne, ako sa kultivuje všetko, čo je predmetom ľudského záujmu. Kultivovanie zahŕňa (implikuje) osobitnú pozornosť a starostlivosť o kvality predmetu kultivovania.

3. Vo vývine spoločnosti sa môžu striedať etapy hospodárskeho, politického a kultúrneho pokroku (progresu), stagnácie i úpadku (regresu). Zhoršenie materiálnych podmienok sa obyčajne záporne prejavuje aj na kultúrnej úrovni; pohyb (migrácia) obyvateľstva môže vyvolať väčší pohyb (dynamiku), ba i rozkolísanosť (nestabilitu) niektorých jazykových zložiek; cudzia hospodárska alebo politická nadvláda prináša aj jazykovú rozpínavosť (expanziu, jazykový imperializmus).

4. Čím vyspelejšia a organizačne zložitejšia je spoločnosť, čím diferencovanejšie a mnohostrannejšie sú pracovné činnosti spoločnosti, čím náročnejšie sú intelektuálne úlohy človeka a spoločnosti, tým náročnejšie a zložitejšie sú aj úlohy jazyka a tým viac pozornosti si vyžaduje aj jazyk.

5. Vyspelosť a vysoká kultúrna úroveň spoločnosti sa vždy prejavovala i prejavuje aj vyššou jazykovou kultúrou.

Záver: Jestvuje množstvo rozličných kladných, ale aj záporných činiteľov ovplyvňujúcich stav a vývin jazyka. Kultúrne spoločenstvá cieľavedome a s úžitkom kultivujú aj svoj jazyk. (V novšej literatúre píše o týchto otázkach napr. J. Kačala, 1997 a 1998.)

Potreba starostlivosti o jazyk vychodí z povahy jazyka – z toho, že jazyk je zo svojej podstaty a funkcie dynamický i stabilný súčasne. Špecificky sa v ňom odrážajú existenčné zmeny spoločnosti a uskutočňujú sa aj jazykovo interné vývinové zmeny bez toho, že by sa tým (v zdravom jazykovom vývine) narúšala jeho funkčne dôležitá rovnováha. Kultivovanie jazyka spočíva i v starostlivosti o rovnováhu medzi prirodzenou potrebou stability a spontánnou nevyhnutnosťou dynamiky jazyka.

Dynamika jazyka sa prejavuje vo všetkých jeho zložkách (vo všetkých subsystémoch) a vo všetkých časových etapách jeho vývinu. Najrýchlejšie


strana 131

vývinové zmeny sa uskutočňujú v slovnej zásobe. Vznikajú slovnou novotvorbou alebo preberaním slov z cudzích jazykov. Dynamika jazyka súvisí aj s dynamikou vývinu spoločnosti a poznania. Okrem toho vývinové jazykové zmeny závisia aj od mechanizmov artikulácie – sú výsledkom riešenia napätí medzi gramatickými a fonetickými zákonitosťami. Jazykové zmeny všeobecne súvisia s linearitou reči – s kombinatorikou jazykových prvkov. Jazykovú dynamiku spôsobujú teda interné (jazykové) a externé (nejazykové) činitele.

a) Interné jazykové zmeny prebiehajú v jednotlivých subsystémoch špecifickým spôsobom a majú aj špecifický pôvod a výsledok. Napr. niektoré zvukové zmeny vznikajú z napätia medzi artikulačnými možnosťami hovorenia a dôsledkami kombinatoriky pri odvodzovaní, ohýbaní a spájaní slov. Presadzujú sa ustálené artikulačné mechanizmy a stereotypy, ktorými sa vyrovnáva protirečenie medzi slovotvorbou na úrovni jazykového vedomia (na fonologickej, resp. sémantickej úrovni) a možnosťami jej fyzickej realizácie v artikulácii. Riešenie tohto protirečenia sa ukazuje najmä na hraniciach morfém, a to aj vnútri slova. Všeobecne ide o problém kombinatoriky na úrovni jazykového vedomia a signálovej realizácie. Hranice týchto zmien sú určené zvukovým (fonetickým a fonologickým) systémom jazyka, funkciou tzv. fonologického sita pri vnímaní rečového signálu, „služobnou“ úlohou zvukového systému k systémom vyšších jazykových rovín a vzťahmi jazykovej formy a jazykového obsahu.

b) Externé činitele jazykových zmien sa prejavujú ako osobitné dôsledky existenčných zmien v živote spoločnosti. Môžu to byť zmeny v hospodárskej, sociálnej, politickej, ideovej a kultúrnej orientácii a organizácii, zmeny, ktoré sa môžu prejaviť novými medzijazykovými kontaktmi a vplyvmi a pod. V čase veľkých spoločenských zmien sa môžu meniť aj spoločenské normy a s meniacimi sa spoločenskými normami sa obyčajne menia aj jazykové postoje. So zmenami politickej štruktúry spoločnosti sa zasa vo verejnom živote striedajú predstavitelia a exponenti rozličných sociálnych skupín s nerovnakou úrovňou jazykových zručností. Atď. Dôsledky takýchto dejov sa môžu prejaviť aj zmenou hodnotovej hierarchie a v jej dôsledku i zmenou úrovne jazykovej kultúry spoločnosti.

2. Stabilita jazyka je podmienkou ľahkého dorozumievania v celom spoločenstve. Udržiava ju systémová organizácia a rešpekt jeho používate-


strana 132

ľov pred spoločensky ustálenými jazykovými normami i pred ich kodifikáciou, súvisí aj s úrovňou jazykového vedomia.

„... systémovosť spisovnej normy je z jazykového hľadiska základnou požiadavkou. V nej sú obsiahnuté aj požiadavky ustálenosti, pružnosti a úplnosti spisovnej normy... systémovosť je z jazykového hľadiska najdôležitejšou vlastnosťou normy.“ (Pauliny, 2000, s. 18.)

Jazyková norma je nadindividuálny, sociálny jav. Sociálny jav je sám jazyk. Jazyk síce nejestvuje mimo vedomia jednotlivého nositeľa, lenže jednotlivec ho do svojho vedomia preberá a prijíma a tento nástroj si osvojuje ako externú objektívnu „vec“, ako individuálne potrebnú a užitočnú sociálnu skutočnosť.

Vývinový (ontogenetický) základ jazyka spočíva asi na prítomnosti vrodenej mentálnej dispozície, možno na mozgovej neurálnej organizácii, všeobecne na mentálnej prispôsobenosti dieťaťa na osvojovanie jazyka: v ontogenetickom vývine reči sa táto humánne špecifická dispozícia prejavuje aktivitou (predpokladanej) vrodenej mentálnej štruktúry (neurofyziologickej „štruktúrnej organizácie“) prijímať, možno aj vo vnímaných segmentoch reči „poznávať“ základnú a pravdepodobne univerzálnu schému, azda akúsi „univerzálnu gramatiku“, ktorá by mohla byť kostrou fungovania ktoréhokoľvek jazyka. To je jedno z možných (predbežných) vysvetlení, prečo je materinský jazyk (a materinským jazykom sa vo výnimočnej situácii môže stať hociktorý jazyk) ľahko zvládnuteľný aj dieťaťu napriek tomu, že je to v tej celosti, ktorá jestvuje v spoločenskom (nadindividuálnom) vedomí, veľmi zložitý fenomén.

S touto problematikou sa systematicky dlhodobo zaoberá napr. N. Chomsky (porov. Chomsky, 1970, 1977, 1981). Chomsky používa termíny ako mentálna štruktúra, mentálny orgán, mentálna reprezentácia, mentálny výpočet, biologická matrica, genetický program a i. Podstatu univerzálnej gramatiky vidí práve v takomto genetickom programe a schematizme, v „doteraz takmer neznámych fyzikálnych mechanizmoch“ (Chomsky, 1981, s. 13, 234). Týmto výkladom však zvádza k redukcii podstaty pojmu ducha – vťahuje ho do úrovne materiálnej substancie napriek tomu, že „existenciu entít mimo materiálneho sveta“ nepopiera (tamže, s. 13).


strana 133

Predchádzajúce úvahy nás vedú k formulovaniu takýchto východiskových pracovných téz:

1. Jazyk je najdôležitejší ľudský nástroj. Tento nástroj je významným predpokladom rozvoja intelektu a osobnosti jednotlivca i spoločnosti. Práve preto – podobne ako iné nástroje – nevyhnutne podlieha kultivujúcej ľudskej činnosti.

2. Jazyk je spätý s vývinom spoločnosti. Úlohy jazyka sa s vývinom spoločnosti rozširujú.

3. Zo spätosti jazyka so spoločnosťou, s poznávaním a poznaním vyplýva, že aj jazyk podlieha v čase zmenám – je dynamický.

  1. Jestvujú vonkajšie aj vnútorné činitele dynamiky jazyka.

5. Jazyk je systémový celok. Systém udržiava nevyhnutnú mieru stability jazyka.

  1. Stabilita jazyka je dôležitý predpoklad jeho dobrého fungovania.

7. Jazyk je jednotiaci činiteľ spoločenstva jeho nositeľov v priestore i čase.

8. Jednotiacu spoločenskú funkciu môže jazyk plniť iba s podmienkou, že je statický (ten istý) aj dynamický (prispôsobujúci sa novým potrebám) súčasne. Musí byť (vyvážene) statický aj dynamický – musí byť (ako sa to formulovalo už v Pražskej škole) pružne ustálený (stabilný).

9. V stave porušenej vyváženosti, napríklad v stave nadmernej dynamiky (t. j. v stave neistoty o platnosti použitých prostriedkov) v niektorom subsystéme jazyka, sťažuje sa jeho základná, dorozumievacia funkcia.

10. Zo spätosti jazyka so spoločnosťou vyplýva, že v jazykovom vývine sa môžu striedať etapy retardujúcej stability na ujmu dynamiky a etapy takej dynamiky, ktorá už pôsobí proti systémovej stabilite (t. j. istote o platnosti použitých prostriedkov) jazyka. Retardujúco sa môže prejaviť iba vonkajší, nie vnútorný jazykový činiteľ.

11. Najrýchlejšie a najväčšie zmeny sú pozorovateľné v slovnej zásobe.

12. Plnením jazykových funkcií, praktickou potrebou dobre používať a využívať jazyk sa udržiava vyvážený stav dynamiky a stability jazyka. Preto sa v jazykovom vývine neuskutočňujú prevratné („revolučné“) zmeny. Spontánne vývinové zmeny ani teóriou stabilizované (dobré) zmeny nerušia identitu a dlhodobé smerovanie („tradíciu“) jazykového vývinu.


strana 134

O tom svedčí aj historický vývin spisovnej slovenčiny od A. Bernoláka po súčasnosť.

13. Ak sa jazyk dostane do stavu nerovnováhy, ak vybočí z vývinovej línie, buď sa prechodný stav upraví do súhry s vývinovou líniou, alebo sa opustí a obnoví sa rovnovážny stav. Práve tu môže zohrať dôležitú úlohu aj teória.

14. Rovnovážny stav stability a dynamiky jazyka a dlhodobá kontinuita jeho vývinu sa môžu prechodne narušiť v čase prudkých a dlhšie pretrvávajúcich spoločenských zmien.

15. V etape nevyváženého stavu, napr. v čase nadmernej (neorganickej) dynamiky, jazykovede prislúcha plniť úlohu usmerňujúceho činiteľa, aby sa nestratila nevyhnutná miera stability a istoty vo výbere a (štylistickej) platnosti jazykových prostriedkov. Usmernením sa plní kultivujúca funkcia.

16. V etape nevyváženého jazykového stavu nadobúda v teórii prechodne väčšiu váhu ohľad na vývinovú líniu, na tradíciu, systémovú organizáciu a stabilitu jazyka.

17. Veľký, systémovo protirečivý, tradíciu rušiaci pohyb sa iba s rizikami môže pokladať za trvalú zmenu jazykovej normy, za nový jazykový stav alebo nový smer jeho vývinu.

V aplikácii na súčasný stav spisovnej slovenčiny vystupujú tieto problémy:

18. V „transformujúcej sa“ slovenskej spoločnosti nevyhnutne vznikol veľký pohyb vo všetkých oblastiach života. Ten sa prirodzene prejavil aj výrazne väčšou jazykovou dynamikou.

19. Súčasný jazykový pohyb (jazyková dynamika) presahuje už aj do systémovej oblasti – narúša sa vyváženosť dynamiky a statiky jazyka. Možno to doložiť aj súčasnými faktmi z fonetickej (ortoepickej) roviny spisovnej slovenčiny.

20. Súčasný stav používania spisovnej slovenčiny vo verejných prejavoch sa mnohými javmi odkláňa od tradície a jej dlhodobého vývinového smerovania.

21. Slovenská spoločnosť sa dnes vyznačuje klesajúcou úrovňou celej kultúrnej sféry, osobitne i vzdelanostnej úrovne. To sa priamo prejavuje aj na jazyku.

22. Priemerný stav používania spisovnej slovenčiny vo verejných prejavoch (napr. vyššia frekvencia jednoznačne negatívnych jazykových javov) je prejav klesajúcej kultúrnej úrovne. Je dôsledkom nedostatočne


strana 135

koordinovaných celospoločenských zmien a podceňovania významu kultúry pre stabilitu a zdravý vývin spoločnosti. Preto nepokladáme za možné hodnotiť dnešný jazykový stav a súčasné smerovanie jazykového vývinu ako novú spisovnú normu. Odvolávame sa pritom aj na výrok E. Paulinyho, ktorý citujeme v závere tohto článku.

23. Za kritické javy dynamiky, ktorými sa vyznačuje naša súčasnosť a ktoré majú svoje dôsledky na jazykovú kultúru, pokladáme tieto jednotlivosti:

– vysokú frekvenciu preberania a používania nepotrebných cudzích slov a oslabovanie jazykového citu k materinskému jazyku;

– nepotrebné a veľkej väčšine poslucháčov nezrozumiteľné spelovanie anglických skratiek a symbolov;

– pokusy o návrat k anglickej výslovnosti mien a názvov, ktorých výslovnosť je v spisovnej slovenčine dávno ustálená;

– narúšanie intonačnej štruktúry slovenčiny. Prejavuje sa príznakovou intonáciou neutrálnych viet, mechanickým prízvukovaním jednoslabičných predložiek, intonačným ignorovaním významovo (komunikačne) dôležitého rozlišovania východiska a jadra výpovede v čítaných textoch, monotónnou alebo mechanicky spevavou a nefunkčnou intonáciou;

– intonačné drobenie výpovedí bez ohľadu na ich myšlienkovú a syntaktickú stavbu;

– vysoká frekvencia výskytu uspokojivej končiacej melódie vnútri viet a súvetí;

– množiace sa chyby v znelostnej asimilácii;

– čoraz častejšie sa vyskytujúca chybná materializácia (výslovnosť) postsonantickej fonémy [v];

– ignorovanie výslovnosti spoluhlásky ľ, a to už aj na miestach, kde sa v písme vyznačuje mäkčeňom;

– zväčšujúci sa chaos vo výslovnosti spoluhláskových skupín;

– zväčšujúci sa počet tzv. profesionálov slova (redaktorov, moderátorov, hlásateľov) s ortofonickými chybami, s veľmi zlou artikuláciou a s jazykovou nekultúrnosťou;

– presadzovanie neprijateľne vysokého až agresívneho tempa a dynamiky reči v rozličných jazykových útvaroch hovorených prejavov, najmä však v reklame;


strana 136

– ostentatívne ignorovanie prechyľovania ženských priezvisk tzv. (smotánkových) „celebrít“, cudzincov a občanov maďarskej národnostnej menšiny v slovenských jazykových prejavoch;

– klesajúca úroveň verejných jazykových prejavov v jazykovo zmiešaných oblastiach;

– množiace sa gramatické, syntaktické a štylistické chyby;

– nízka jazyková a rečnícka úroveň mnohých verejných činiteľov;

– trestuhodné zanedbávanie jazykovej výchovy žiakov základných a stredných škôl a klesajúca odborná úroveň učiteľov slovenčiny;

– klesajúca úroveň učebníc slovenského jazyka – daň za pomýlenú atraktívnosť;

– zväčšujúca sa rečová negramotnosť mládeže;

– provokatívne ignorovanie noriem spisovnej slovenčiny a kultúry reči v súkromných staniciach hromadnej informácie;

– nižšia úroveň kultúry reči a kultivovanosti prejavu v divadlách;

– klesajúca úroveň kultúry a vzdelanosti;

– verejné odmietanie ohľadu na normy, na osvedčené tradičné hodnoty, pomýlená interpretácia slobody, a to aj slobody a kultúry jazykového správania.

Záver. – K súčasným jazykovým trendom musí kvalifikované usmerňujúce, kultivujúce a spoločenskej praxi slúžiace stanovisko zaujať jazykoveda, a to v zmysle významného a dnes osobitne aktuálneho upozornenia Eugena Paulinyho, že „spisovnú normu možno zisťovať len u ľudí, ktorí spisovnú normu ovládajú a vedome ju chcú ovládnuť“ (Pauliny, s. 35). Slovenská jazykoveda musí účinnejšie vstúpiť do zápasu o kultúru reči. Dožadujú sa toho už aj nejazykovedci. Tak to bývalo a osvedčilo sa to v minulosti. Je to dobrá tradícia slovenskej jazykovedy od samého vzniku spisovnej slovenčiny. Je to i zápas o udržanie a rozvíjanie našich kultúrnych hodnôt a našej duchovnej jedinečnosti, teda aj nevyhnutné úsilie o náš osobitný príspevok do pokladnice svetových kultúrnych hodnôt a súčasť nášho zápasu o dôstojnú úlohu Slovenska v zjednotenej Európe. Očakáva to celá slovenská kultúrna verejnosť. Usudzujeme, že by sa oficiálna reprezentácia slovenskej jazykovedy mala vážne zaoberať tým, čo sme tu uviedli.


strana 137

LITERATÚRA

CHOMSKY, Noam: Sprache und Geist. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag 1970. 188 s.

CHOMSKY, Noam: Reflexionen über die Sprache. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag 1977. 313 s.

CHOMSKY, Noam: Regeln und Repräsentationen. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag 1981. 300 s.

KAČALA, Ján: Kultúrne rozmery jazyka. Úvahy jazykovedca. Bratislava: Nadácia Korene a Univerzitná knižnica Bratislava, Národné knižničné centrum 1997. 163 s.

KAČALA, Ján: Spisovná slovenčina v 20. storočí. Bratislava: Veda 1998. 85 s. a príloha 11 s.

PAULINY, Eugen: Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania. Spisy SJS, 2. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť SAV a Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2000. 37 s.

Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (IX.)

Reformné obdobie

RUDOLF KRAJČOVIČ

Reformné obdobie sa v dejinách spisovnej slovenčiny časovo vymedzuje rokom 1852, keď vyšla príručka nového pravopisu Krátka mluvnica slovenská a rokom 1863, keď bola založená Matica slovenská. Toto obdobie možno charakterizovať ako obdobie radikálnej reformy pravopisu štúrovskej spisovnej slovenčiny, jej zavádzanie do života a jej postupné ustaľovanie. Stalo sa tak po dohode popredných štúrovcov a stúpencov historicko-etymologického pravopisu z radov katolíckych vzdelancov v októbri roku 1851 v Bratislave. Zo štúrovcov boli prítomní Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a zo zástancov pravopisnej reformy katolícki kňazi A. Radlinský, J. Palárik a pod Predmluvou v Krátkej mluvnici je podpísaný aj Štefan Závodník. Prítomný bol aj mladý Martin Hattala, katolícky kňaz, ktorého poverili pripraviť príručku nového pravopisu a niektorých úprav


strana 138

štúrovskej morfológie (o tom viac ďalej), pochopiteľne, podľa zásad schválených na bratislavskej schôdzke. Výsledkom bola spomenutá príručka Krátka mluvnica slovenská. V Prešporku 1852 s úvodom, v ktorom účastníci bratislavskej schôdzky vyslovili radosť, že sa priateľsky dohodli na zásadách nového pravopisu a že sa tak konečne po nevyhnutnom dlhotrvajúcom boji Slováci dostanú „do chrámu túžobne žiadaného pokoja a jednoty“. Súčasne vyslovili radosť aj nad tým, že správa o dohode sa rýchlo rozniesla a že výsledok hlasovania slovenských vzdelancov o novom pravopise uverejnený v časopise Cyrill a Method (v 1. ročníku) bol kladný. A zrejme z taktických príčin sa v úvode uvádza, že autori príručky jej vydaním nemali v úmysle mariť rozhodnutie viedenskej vlády z roku 1849 na Slovensku používať Kollárovu „staroslovenčinu“, t. j. poslovenčenú češtinu, ale príručka má byť poruke pri porovnávaní slovenčiny s češtinou. Obsah a vnútorná tematika Krátkej mluvnice však prezrádza, že hlavným cieľom jej autorov bolo dohodnúť sa na radikálnej reforme pravopisu štúrovskej spisovnej slovenčiny. A pravdou ostáva, že nebol to akt náhleho rozhodnutia, ani ústupkom štúrovcov viedenskému dvoru, ba nemožno hovoriť ani o víťazstve ich protivníkov. V skutočnosti to bol výsledok uváženého kompromisu predtým neústupčivých, teraz zmierených domácich vzdelancov v prospech budúcnosti spisovnej slovenčiny s cieľom zachovať jej štúrovskú základňu, no upravenú historicko-etymologickým pravopisom. Bol to akt v súlade s dobovým historickovedným smerovaním domácej, slovanskej i európskej jazykovedy i v súlade s oživeným vzťahom k slovanstvu tak u štúrovcov, ako aj u katolíckych vzdelancov. A boli tu aj ďalšie motivačné faktory, ktoré v domácom prostredí už istý čas pred bratislavskou schôdzkou podnecovali domácich vzdelancov k zmiereniu a napokon ku kompromisu v otázke kodifikačnej úpravy spisovnej štúrovčiny. Venovali sme im pozornosť už v predchádzajúcich kapitolách, ale téma tejto kapitoly si vyžaduje, aby sme sa aspoň v stručnosti o nich zmienili aj na tomto mieste.

Už v druhej polovici 19. storočia sa začala realizovať u nás idea nielen na religióznej úrovni, ale aj vo veci používania slovenčiny popri češtine, resp. češtine poslovenčenej v slovenských almanachoch a časopisoch. Túto ideu relalizoval napríklad stúpenec zmierenia, bernolákovec, slovenský právnik Martin Hamuljak (p. osobnosti v kap. VII) v almanachu Zora (pr-


strana 139

vý vyšiel roku 1835, ďalšie v rokoch 1836, 1839 a 1840), keď v ňom publikoval príspevok J. Kollára v jeho česko-slovenčine a verše z poézie J. Hollého v bernolákovčine. Výraznejšie zmierenie na úrovni religiozity i vo vzťahu štúrovcov k aktivite bernolákovcov a k bernolákovčine nastalo po príchode Ľ. Štúra po absolvovaní univerzitného štúdia v Halle, najmä po tom, čo poprední štúrovci novej spisovnej slovenčiny Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža navštívili v Dobrej Vode tvorcu básnických diel v bernolákovčine J. Hollého, ktorý s ich úmyslom zaviesť spisovnú slovenčinu na báze kultúrnej strednej slovenčiny súhlasil. Úprimnosť tohto zmierenia štúrovcov s bernolákovcami verejne deklaroval sám Ľ. Štúr tým, že vo svojich novinách vzdal hold bernolákovcom za to, že kodifikovali spisovnú slovenčinu na domácom základe, a hodnotil to ako vzor pre ich zámer kodifikovať novú spisovnú slovenčinu. Vo vzťahu k slovanským jazykom i dobovému historizmu v jazykovede osobitný význam pre uskutočnenie reformy štúrovského pravopisu malo vystúpenie M. M. Hodžu v snahe priblížiť pravopis spisovnej slovenčiny k slovanským jazykom zavedením hlások ä, ľ, y a koncového -l v slovesných particípiách (p. kap. VI). Z prostredia katolíckych vzdelancov azda najdôležitejšie bolo zblíženie mladých kaplánov Martina Hattalu a Andreja Radlinského (p. kap. osobnosti) v názoroch na novú podobu pravopisu spisovnej slovenčiny. Svedectvom ich spolupráce sú zrejme príspevky v domácom jazyku blízkemu bernolákovčine, no v historicko-etymologickom pravopise v 1. a 2. zväzku zborníka Poklady kazateľského rečníctva, ktoré vyšli v rokoch 1848 a 1849 (3. zv. zborníka v roku 1850 vyšiel už v „staroslovenčine“). Pozoruhodné je, že pravopis spomenutých príspevkov v prvých dvoch zväzkoch tohto zborníka je blízky etymologickému pravopisu, ktorý bol schválený a normatívne spracovaný v Krátkej mluvnici slovenskej (1852). Táto skutočnosť vysvetľuje účasť A. Radlinského a jeho postoj k pravopisu novej slovenčiny, ktorý presadzoval na bratislavskej schôdzke. Súčasne dáva odpoveď na otázku, prečo sa na schôdzke zúčastnil aj mladý M. Hattala a prečo ho komisia poverila pripraviť príručku schválených normatívnych pravidiel nového pravopisu spisovnej slovenčiny. K tomuto rozhodnutiu bratislavskej pravopisnej komisie iste prispel aj jeho spis určený najmä vzdelancom v katolíckom prostredí Grammatica linguae slovenicae, collatae cum proxime cognata bohemica. Spis vyšiel roku 1850 a musel


strana 140

byť teda komisii známy. Vo všeobecnosti možno povedať, že radikálna reforma pravopisu novej slovenčiny schválená na bratislavskej schôdzke (roku 1851) bola výsledkom okrem iného aj zmien v náhľadoch slovenských vzdelancov na spisovný jazyk, na jeho podobu i funkcie, ďalej že pre ďalší vývin spisovnej slovenčiny mala reforma zásadný význam, ba možno povedať, že po menších úpravách sa jej výsledky v zásade zachovali dodnes. Aby sme mali porovnávací základ na posúdenie týchto úprav v ďalšom vývine spisovnej slovenčiny, bude dobré aspoň v stručnosti sa zmieniť o výsledkoch reformy.

Už skôr sme bratislavskú pravopisnú reformu charakterizovali ako radikálnu reformu. V pravopise s dôsledkom na morfológiu i lexiku sa uplatnil historicko-etymologický i funkčný princíp s prihliadnutím na stav v slovanských jazykoch. V systéme vokálov sa zaviedlo písanie y, ý v predpokladaných historických pozíciách (napr. byť, dym, ženy, bývať, dobrý), ďalej otvorená samohláska ä, písanie dvojhlások ako ia, ie, iu, pre dvojhlásku uo sa zaviedlo písanie ô s možnosťou čítať ho ako uo i ó. V konsonantickom systéme sa okrem ď, ť, ň kodifikovalo aj mäkké ľ. No označovanie mäkkosti spoluhlások ď, ť, ň, ľ sa zavedením y, ý obmedzilo, pretože to umožnilo mäkkosť ď, ť, ň, ľ pred i, í, e a dvojhláskami ia, ie, iu neoznačovať. Tento historicko-funkčný pravopisný princíp sa v spisovnej slovenčine zachoval dodnes (porov. vďaka, ťažký, daň, ľan, ale deti, nedá, list, chodieva, niesť atď.). Zákon rytmického krátenia a písanie veľkých písmen sa v zásade zachovali v rozsahu ako v štúrovčine. Reforma morfológie spisovnej štúrovčiny mala charakter úpravy. Namiesto tvarov v štúrovčine typu chlapou, dobruo, dobrjeho, znameňja, robiu, padou sa kodifikovali tvary chlapov, dobré, dobrého, znamenie, robil, padol a pod., ktoré, ako vidieť, sa zachovali dodnes. V niektorých paradigmách sa dávala prednosť archaickým či tradičným tvarom alebo sa také tvary odporúčali ako varianty. Zaviedli sa napríklad tvary od sluhy, s chlapy, v nom. a akuz. pl. mesta, pripúšťali sa tvary typu ruce, noze, muse (od mucha) v dat. a lok. sg. a iné s prihliadnutím na historické tvary zachované v češtine (pozri Dejiny spis. slov., 2001, s. 186 n.).

Táto nová kodifikácia spisovnej slovenčiny bola v slovenskej kultúrnej verejnosti v zásade prijatá a pred Kollárovou viedenskou vládou schválenou „staroslovenčinou“ (čiže mierne poslovenčenou češtinou) dali jej


strana 141

prednosť aj slovenskí vzdelanci osvedčením publikovaným v časopise Cyrill a Method (v 1. roč.). Nový pravopis sa postupne začal uplatňovať v niektorých almanachoch i časopisoch (napr. v roč. 1851, 1852 v spomenutom časopise Cyrill a Method, v rokoch 1856 – 1861 v jeho prílohe Priateľ školy a literatúry, od roku 1852 vychádzali v ňom aj Palárikove Katolícke noviny pre dom a cirkev a iné). V roku 1854 v opravenej štúrovčine vyšla básnická skladba Detvan od A. Sládkoviča. Vydanie pripomína už dnešné tlačené texty, o čom svedectvo podáva ukážka Stojí vysoká, divá Polana, Mať stará ohromných stínov, Pod ňou dedina Detvou volaná, Mať bujná vysokých synov (p. Svedectvo, 1980, s. 248). Potrebné je však pripomenúť, že nový pravopis spôsoboval používateľom spisovnej slovenčiny ťažkosti a postupne sa nový spisovný úzus rozkolísal. (O tom bude reč v nasledujúcich kapitolách.).

Z osobností z reformného obdobia popredné miesto patrí predovšetkým tým, ktorí sa zúčastnili a rokovali o novom pravopise a úprave morfológie spisovnej štúrovčiny na bratislavskej schôdzke v októbri 1851. Z nich údaje o životopisnom profile Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu aj o ich zásluhách o rozvoj spisovnej slovenčiny sme uviedli v jednej z predchádzajúcich kapitol (v kap. VII). Zo zástupcov katolíckych vzdelancov prítomných v bratislavskej pravopisnej komisii si zaslúži pozornosť katolícky kňaz Ján Palárik (1822 v Rakovej – 1870 v Majcichove), spoluvydavateľ almanachu Concordia a autor divadelných hier (Incognito a iné), ako aj Štefan Závodník (1813 v Hornej Porube – 1855 v Pružinej), katolícky kňaz, osvetový pracovník, člen národnej deputácie v Pešti v roku 1861 i vo Viedni v roku 1863, autor divadelných hier i príležitostných básní. Oboch náležite ocenila literárna veda (p. Encyklopédia Slovenska III, 1979 a VI, 1982). Životopisný profil ďalších dvoch účastníkoch bratislavskej schôdzky Martina Hattalu a Andreja Radlinského podávame v tejto kapitole.

M a r t i n H a t t a l a (1821 – 1903). Jazykovedec, pôvodca reformnej kodifikácie štúrovskej spisovnej slovenčiny, stredoškolský profesor v Bratislave, univerzitný profesor na pražskej univerzite (od roku 1861), katolícky kňaz. Narodil sa v Trstenej na Orave. Po skončení štúdia teológie vo Viedni od roku 1854 študoval jazykovedu na pražskej univerzite. Už pred štúdiom v Prahe si osvojil konfrontačný postup pri opise jazykovej normy. Takto je spracované už jeho prvé dielo Grammatica linguae slo-


strana 142

venicae, collatae cum proxime cognata bohemica (Banská Štiavnica, 1850), neskôr najmä práce Zvukosloví jazyka staro- i novočeského a slovenského (Praha, 1857). Osobitný význam má jeho spis Krátka mluvnica slovenská (Bratislava, 1852, bez udania autora). V nej opisuje novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny schválenú na schôdzke Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, M. M. Hodžu s J. Palárikom, A. Radlinským a Š. Závodníkom 21. okt. 1851 v Bratislave. Prítomný bol aj M. Hattala. V pravopisnej kodifikácii má už pevné miesto etymologický princíp. V matičnom období bol predsedom jazykovedného oddelenia Matice slovenskej. V tomto čase vydal Mluvnicu jazyka slovenského (Budapešť, 1864) a v Matici vyšla jeho Skladba ako druhý diel Mluvnice jazyka slovenského (Martin, 1865), ktorou sa zavŕšila radikálna pravopisná reforma i úprava morfológie štúrovskej kodifikácie slovenčiny. Pozornosť venoval aj češtine (Skladba jazyka českého, Praha, 1855, Brus jazyka českého, Praha 1877) a staroslovienčine (písal o cyrilike, o ablatíve a pod.). Známe sú jeho polemiky o staročeských rukopisoch. Zomrel v Prahe (E. Jóna, 1985, s. 141 – 169 s bibliografiou a literatúrou).

A n d r e j R a d l i n s k ý (1817 – 1879). Kodifikátor Kollárovej staroslovenčiny, neskôr stúpenec Hattalovej kodifikácie, predstaviteľ národného hnutia v memorandových a matičných rokoch, redaktor a vydavateľ, katolícky kňaz. Narodil sa v Dolnom Kubíne, teológiu študoval vo Viedni. Ako redaktor a vydavateľ účinkoval v Budíne, v Banskej Štiavnici, napokon bol farárom v Kútoch. Bol presvedčený o potrebe zjednotenia štúrovcov a bernolákovcov, preto podporoval Hattalovu pravopisnú reformu štúrovskej spisovnej slovenčiny. Uviedol ju do života už v rokoch 1848 – 1849 v I. a II. zväzku Pokladov kazateľského rečníctva. Potom sa na krátky čas priklonil ku Kollárovej staroslovenčine (slavizovanej či slovakizovanej češtine). Je autorom jej kodifikácie v spise Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí (Viedeň, 1850). Tento príklon, zrejme na pokyn J. Kollára, netrval dlho. Po schôdzke predstaviteľov štúrovcov a bernolákovcov v Bratislave v októbri 1851, na ktorej sa zúčastnil a na ktorej sa dospelo k dohode o prijatí hodžovsko-hattalovskej reformnej kodifikácie, natrvalo sa stal stúpencom pravopisne upravenej slovenčiny. Zomrel v Kútoch (podrobnejšie Dejiny slov. lit. 2, 1984, s. 177 – 179).


strana 143

LITERATÚRA

Dejiny slovenskej literatúry. 2. Novšia slovenská literatúra, 1780 – 1918. Autori P. Mazák, M. Gašparík, P. Petrus, M. Pišút. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 510 s.; kapitola Andrej Radlinský na s. 177 n.

Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor 1993. 513 s.; heslo Hattala, Martin, s. 166.

Encyklopédia Slovenska. I – VI. Hl. redaktor V. Hajko. Bratislava: Veda 1970 – 1982; heslá Moyses, Štefan, zv. III, s. 629, Palárik, Ján, zv. IV, s. 245 n, Radlinský, Andrej, zv V, s. 21 n, Závodník, Štefan, zv. VI, s. 525.

JÓNA, Eugen: Martin Hattala, 1821 – 1903. In: Jazykovedný časopis, 1953, roč. 7, č. 1, s. 15 – 33.

JÓNA, Eugen: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe štúrovej. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 169 s.; kapitola Život a dielo Martina Hattalu, bibliografia a literatúra o ňom, s. 141 – 165.

KAČALA, Ján – KRAJČOVIČ, Rudolf: Náčrt dejín spisovnej slovenčiny. Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 2001. 111 s.

KRAJČOVIČ, Rudolf: Svedectvo dejín o slovenčine. 2. vyd. Martin: Matica slovenská 1980. 264 s.

KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s.

PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 248 s.

Čet – chaos alebo osobitný štýl

KRISTǏNA UHLÍKOVÁ

Jazyk četu (z angl. to chat [čet] – rozprávať sa, diskutovať) je predovšetkým založený na vysokej miere hovorovosti a expresívnosti. Tieto základné črty priamo vyplývajú z jeho charakteru a ten je zas podmienený funkciami četu. Ak chceme vymedziť funkcie tejto novodobej formy komunikácie, mali by sme si položiť otázku: Čo vedie používateľov internetu k tomu, aby sa prihlásili na čet?


strana 144

Motívov môže byť niekoľko. Predovšetkým je za tým často jednoducho túžba zahnať nudu, zabaviť sa, „zabiť čas“, v prípade pracujúcich četujúcich napríklad počas obedňajšej prestávky. Študentom sa azda častejšie darí uniknúť z kolotoča každodenných povinností, preto návštevníkov četu tvoria prevažne študenti stredných a vysokých škôl. Stretli sme sa však i s účastníčkou, ktorá bola prihlásená (na stránku četu) takmer nepretržite a neskôr vysvitlo, že popri tom na plný úväzok pracovala. Prirodzene, v prípade zamestnaných četujúcich sú to ľudia, ktorí pracujú s počítačom. Celkovo možno povedať, že ide najmä o mladých ľudí. Čet funguje nepretržite, ale niektoré denné či nočné hodiny sú na jednotlivých stránkach väčšmi frekventované ako iné. V tomto príspevku sa zameriame predovšetkým na čet v štandardnom pracovnom čase od ôsmej ráno do piatej popoludní.

Čo sa skrýva za rozhodnutím vstúpiť na stránky četu? V prípade moderovanej diskusie zohráva rolu skutočnosť, že četujúcich zaujíma ohlásená téma diskusie alebo sa chcú stretnúť s osobnosťou, ktorú budú môcť spovedať (napr. čet so športovcami, s politikmi). Pri voľnom čete môže ísť o dohodnutú schôdzku v snahe nadviazať kontakt s blízkou osobou, keď sa účastníci poznajú, delia ich však od seba kilometre. V tom prípade funguje čet na podobnom princípe ako telefón a zdá sa, že sa stáva rovnocenným spôsobom komunikácie na diaľku. Alebo môže ísť o náhodné stretnutie, keď potenciálny účastník četu pri prihlasovaní netuší, kto bude v tom čase pripojený, a chce sa s niekým porozprávať. Treba však poznamenať, že v rámci konkrétneho četu sa vytvára akási komunita pravidelných návštevníkov (čím je čet populárnejší, tým sa znižuje šanca, že čosi také vznikne, keďže takéto čety sa často vyznačujú veľkou fluktuáciou účastníkov), ktorí sa možno stretli už i naživo na tzv. stretku. V takomto prípade platí, že prihlasujúci sa záujemca o čet má aspoň približnú predstavu o tom, kto naňho v určitú hodinu na čete čaká, s kým by sa mohol stretnúť. Často tam ide práve preto, že ostatných účastníkov už pomerne dobre pozná, prečetoval s nimi väčšie množstvo času a vytvára sa medzi nimi čosi ako priateľstvo, ktoré neskôr možno rozvíjať osobným kontaktom. Preto existujú čety, ktoré sú vyslovene zamerané na zoznámenie sa s perspektívou reálneho vzťahu, resp. na flirty medzi účastníkmi opačného pohlavia. Na niektorých četoch sú jednotlivé miestnosti vymedzené podľa špecifického záujmu účastníkov četovať na určitú tému – napríklad o priebehu


strana 145

športového zápasu, o filme či politickej udalosti. Súčasťou mnohých stránok je aj čet, resp. fórum, kde návštevníci stránky sa môžu vyjadriť o jej obsahu, takže počet rozličných druhov četu je v podstate neobmedzený. Iným motívom môže byť nejaká chýbajúca informácia, ktorú sa četujúci touto cestou usiluje získať. Zväčša ide o informácie z oblasti používania internetu či počítačov ako takých. Niektorí používatelia prichádzajú na čet s deštruktívnymi úmyslami. Často patria do skupiny „zabíjačov času“, ale svoje pocity nudy riešia komunikačne nevhodným spôsobom. Za ich extrémnym správaním (účastníci nereagujú na otázky, vysielajú iba nezrozumiteľné zoskupenia hlások, resp. nadávky alebo provokácie) nezriedka sa skrýva nespracovaná túžba po uznaní, chcú sa stať súčasťou skupiny, upozorniť na seba, ale nevedia, ako na to. Snaha vyniknúť, zaujať ostatných svojou výnimočnosťou je najplyvnejšou hybnou silou, ktorá stojí za správaním sa účastníkov četu, či si to už priznajú alebo nie. Je to dané predovšetkým veľkosťou internetu, obrovským množstvom dát a širokým výberom možností, pričom účastník nie je odkázaný na jeden čet alebo na záujem jedného z účastníkov diskusie. Četových stránok je veľa a účastníkov takisto, takže ak si chce účastník pri svojom prvom vstupe na niektorý z četov získať pozornosť ostatných, vydobyť svoje miesto v komunite, často pre to urobí takmer čokoľvek, pravdaže, obmedzený pôsobnosťou svojej klávesnice. Účastníci četu však takéto správanie viac alebo menej regulujú, tolerancia má svoje medze a buď reaguje administrátor, alebo ostatní účastníci četu, ktorí dajú „výtržníkovi“ najavo, že už nie je zaujímavý, v horšom prípade si ho dokonca zaradia pod príkaz „ignore“ (z angl., preklad – ignorovať – služba, ktorá účastníkovi na jeho želanie nezobrazí prehovory iného účastníka). V niektorých prípadoch, ako neskôr uvidíme, funguje určitá forma cenzúry na niektoré neslávne známe slová. Závisí to od filozofie i kvality konkrétneho četu. Ak by sme mali zahrnúť doterajšie uvažovanie, ktoré do veľkej miery vychádza z našej vlastnej skúsenosti, motívy účastníkov četu sa odzrkadľujú v štyroch funkciách četovej komunikácie:

1. zábavná (reaguje na potrebu po uvoľnení, resp. naplnení voľného času myšlienkovo nenáročnou činnosťou),

2. komunikačná (napĺňa potrebu po medziľudskej komunikácii; delí sa na diskusnú a zoznamovaciu),


strana 146

3. informačná (vychádza z potreby byť informovaný, dozvedieť sa to, čo nevieme),

  1. egocentristická (založená na potrebe „byť videný a počutý“).

Uvedené funkcie četovej komunikácie takmer nikdy nefungujú v „čistej“ forme, v konkrétnej diskusii sa zväčša prelínajú. Ťažko teda hovoriť o jednoznačnej prevahe jednej z nich. Faktory, ako povahové založenie jednotlivých účastníkov, ich momentálne rozpoloženie, vzťahy a motivácia, silno ovplyvňujú celkový priebeh diskusie. Rozhodujú napríklad o tom, aký má spád, ale aj o tom, ako rýchlo sa skončí a nakoľko pôjde o rozhovor viacerých menších skupín, resp. dvojíc alebo jednej väčšej skupiny. Rovnako má vplyv aj na formálnu, jazykovú stránku četu, ktorá je hlavným predmetom nášho skúmania. Ak sa napríklad používateľ ponáhľa, vzniká efekt maximálnej ekonomizácie jeho prehovoru. Ak je smutný, či naopak veselý, možno to poznať nielen z toho, čo píše, ale aj zo spôsobu, akým to píše. Ak má zlú náladu, prejavuje sa to napríklad krátkymi a úsečnými vetami či zjavným podráždením, ktoré vyjadrí napr. použitím nadávok. Významnú úlohu tu zohrávajú tzv. smajlíky (angl. smile – úsmev) (naz. aj smejkovia), resp. emotikony, ktoré do veľkej miery nahrádzajú neprítomnosť paralingválnych prostriedkov. Malé tváričky vytvorené najčastejšie pomocou zátvoriek, dvojbodiek a pomlčiek určujú nielen náladu účastníka alebo momentálny výraz jeho tváre, ale aj tón jednotlivých viet, napr. či ide o žart alebo či je veta myslená vážne.

V tejto práci by sme chceli analyzovať jazykovú stránku četovej komunikácie predovšetkým na základe vlastných skúseností získaných na stránke www.chat4U.sk a www.centrum.sk. Prvý čet je pomerne neznámy, prevádzkovaný kresťanskou organizáciou a tento fakt určuje aj priebeh jednotlivých diskusií. Okruh účastníkov je často určený ich vzťahom ku kresťanstvu, zväčša ide o skupinu ľudí, ktorí sa poznajú i zo živej reality a majú tendenciu zomknúť sa aj vďaka spoločnému svetonázoru, hoci to nie je vždy pravidlom. Často však vzniká jadro verných, každodenných používateľov. Ďalším znakom tohto četu je istá forma cenzúry, ktorú tvorca stránky aktivoval vzhľadom na vulgarizmy. Ak sa niekto na čete dlhšie správa nevhodne, administrátor (ten, kto má na starosti čet a webovú stránku, na ktorej sa nachádza) má právo vyhodiť ho z četu. Pri jednorazovom použití zakázaného slova sa na monitore najskôr objaví výstraha a inkrimi-


strana 147

nované slovo sa nezobrazí. Účastníci sa však vedia vynájsť – pravidlá obchádzajú tak, že slovo rozdelia na dve časti bodkou (sh.it, do r.iti), čo systém neregistruje ako problém. Naopak, na iných četoch, napríklad www.xchat.sk sa prevádzkovatelia spoliehajú na spomínanú vnútornú samoreguláciu četu, pri ktorej účastníci o notorického nevychovanca skôr či neskôr stratia záujem.

Záznam z www.chat4U.sk pozostáva z aktuálnych výpovedí jednotlivých účastníkov, ktorí sú prihlásení pod tzv. nickmi (angl. skr. nickname = prezývka). Pred každým prehovorom je teda uvedený jeho autor. V zátvorke je presné časové určenie zobrazenia výpovede. Jednotlivé správy oddeľujú sekundy, často len stotiny sekúnd. Na záznam nemožno hľadieť ako na súvislý text, pri ktorom sa významová nadväznosť prekrýva s časovou nadväznosťou. Často v tom istom okamihu vyšlú dvaja účastníci správy, ktoré sa však zobrazia postupne, a účastník veľakrát reaguje na staršiu správu, takže k dynamike četu nevyhnutne patria aj menšie či väčšie komunikačné nedorozumenia. Atmosféra slovenských četov je často ovplyvnená blízkym vzťahom Slovenska a Česka, takže na stránkach s koncovkou .sk sa nezriedka objavujú účastníci českej národnosti. Nespôsobuje to väčšie problémy, naopak, slovenskí četujúci pri komunikácii s českými neraz vedome či podvedome skĺznu k počeštenej slovenčine, alebo ak sú dostatočne jazykovo zdatní, komunikujú v plynulej češtine aj preto, že čet je priestor, v ktorom jednotlivci často v maximálnej možnej miere využívajú všetky svoje jazykové vedomosti a schopnosti na to, aby sa pred ostatnými ukázali v čo najlepšom svetle.

Ďalším jazykom, ktorý zohráva mimoriadne dôležitú úlohu v súvislosti nielen so slovenskými četmi, je, prirodzene, angličtina. Jazyk, v ktorom bol internet vytvorený a ktorý „vládne“ svetom. Už sám názov – čet – odráža nespochybniteľný vplyv angličtiny a jednotlivé diskusie sú plné dôkazov toho, že angličtina je v móde. Okrem všeobecne rozšíreného počítačového a internetového slangu (napr. comp, skratka angl. computer; resetovať, angl. reset – znovunastaviť (obnoviť počítač); sejvnúť, angl. save – uložiť informácie; messagnúť, angl. message – správa – poslať správu; nalogovať sa, angl. log on – prihlásiť sa), s ktorým sa na čete stretávame v podobe prispôsobenej alebo čiastočne prispôsobenej slovenčine, je to aj priame používanie anglických slov alebo celých viet (immage, official e-mail


strana 148

adresa, hockey, goal, weekend, nick, online, net, off, log, out, wow). Má to vyvolať dojem vzdelanosti, zasvätenosti a štýlovosti daného používateľa. Angličtina prechádza na čet aj prostredníctvom nickov (Ruppert, Madelaine, The Edge, Dangerous, Raimond, Rainman). V pravopise je vplyv angličtiny badateľný v používaní písmena w tam, kde je v slovenčine obyčajné v – werona, weru, wsak, wed hey, alebo sh tam, kde je š – misha, co robish?, slushny. Niekedy si účastníci četu vytvárajú vlastný štýl, ktorý je charakteristický napríklad systematickým zamieňaním w za v, y za j (hey, stoy), sh za š, ee za í (feeha) alebo q za k (maminqa) v slovenských slovách, ktorým tak dodávajú punc zvláštnosti, exotickosti. Angličtina sa prejavuje aj používaním skratiek (napr. BTW – by the way – mimochodom, 4U – for you – pre teba) a nepriamo sa jej vplyv odráža na vzniku slovenských skratiek tohto typu (hneď som s5 – hneď som späť).

Typickým znakom písomnej komunikácie na čete je neprítomnosť diakritiky (alebo len výnimočná prítomnosť), čo je dôsledkom viacerých vplyvov. Predovšetkým je za tým maximálna snaha o úspornosť a zjednodušovanie, keďže dynamickosť četu je založená na rýchlosti reakcií a schopnosti čo najefektívnejšie narábať s klávesnicou, na ktorej typicky slovenské hlásky (č, š, ľ, ť, ž, á, í, é, ň, ú, ô, ó ä) často nebývajú označené. Odzrkadľuje sa tu aj medzinárodný charakter internetu, na ktorom používanie diakritiky v iných formách komunikácie (napr. e-mail) nezriedka spôsobuje technické problémy. Nemožno takisto prehliadnuť, že všetky typické znaky četovej komunikácie (a patrí medzi ne aj neprítomnosť diakritiky) sú podmienené skutočnosťou, že účastníkom sa takéto odlíšenie od iných foriem komunikácie páči. Dáva im pocit, že sú súčasťou určitej skupiny, že sú „in“, a predsa sú originálni, iní. Objavujú sa aj opačné tendencie, ak majú účastníci pocit, že používaním diakritiky na seba pre zmenu upútajú pozornosť. Tieto snahy však zväčša nedokážu konkurovať silnému vplyvu ekonomizácie, preto tieto pokusy zostávajú vo výraznej menšine. Snahu o ekonomizáciu pohybov na klávesnici vidno aj v nedodržiavaní pravidla písania veľkých písmen na začiatku viet alebo pri vlastných podstatných menách. Účastník četu rýchlo pochopí, že platí „Čo nepovieš teraz, nepovieš nikdy“, pretože zobrazovaný záznam najčerstvejších prehovorov sa pohybuje s príchodom nových a spolu s ním sa pohybuje aj téma. Vo vedomí četujúceho neprestajne rezonuje nástraha, že o chvíľu už


strana 149

jeho poznámka nemusí byť k veci. Strach zo straty aktuálnosti je teda dôležitým dynamizačným faktorom na čete. Jeho vplyv sa odráža aj v rozbitej vetnej syntaxi (napr. prehodený slovosled). Čet má totiž svoju povahu blízko k hovorenému prejavu, zachytáva myšlienky účastníkov tak, ako prichádzajú, bez možnosti spätnej korekcie, ak je už tlačidlo enter raz stlačené. Možno povedať, že čet je akýsi hybridný útvar, čosi medzi hovoreným a písaným. Účastníci sa dokážu natoľko vžiť do debaty, že odchýlky od gramatickej normy postupne prestávajú vnímať, ak na ne upozorňujú, skôr ide o to, aby upozornili sami na seba – Aha, aký som ja múdry! Obyčajne však svoju schopnosť percepcie prispôsobia hovorovosti až nespisovnosti četového jazyka. Keďže sú toho schopní v reálnej hovorenej komunikácii, niet dôvodu obávať sa, že na čete to nezvládnu. Dôležitý je obsah výpovede a to, či význam zostane zachovaný na ceste od odosielateľa k prijímateľovi. Forma zostáva v úzadí. Aj preto je miera tolerancie voči gramatickým chybám na čete obrovská. Niektorí účastníci miešajú tvrdé a mäkké i, ako sa im zachce. Niekedy sa zdá, že priam programovo používajú iba mäkké i. Niekedy vznikajú celé rozhovory v dialekte. Iným príznakom, ktorý čet odlišuje od obyčajného dialogického textu, je vo zvýšenej miere používaná reduplikácia znakov. Slúži nielen na vystihnutie intonačného rozmeru jednotlivých slov či na vyjadrenie vetnej modulácie, ale aj ako prostriedok emfázy, expresívnosti komunikácie a je to aj jeden z „pútačov pozornosti“ na čete. Tak vznikajú vety ako „CMMMMMMMMMMUUUUUUUUUUUKKKKKKKKK!“ alebo „Kto chce pokecať????????????????????????“ Interpunkcia (výkričníky, otázniky, tri bodky) je celkovo významným činiteľom četovej komunikácie, lebo do istej miery nahrádza paralingválne prostriedky podobne ako „smajlíky“. Je nástrojom dôrazu apelatívnosti. Tri bodky sa pritom často nadužívajú v snahe vyjadriť fragmentálnosť výpovedí, resp. pocitov vzrušenia či znepokojenia, menej ako vyjadrenie nedokončenej výpovede. Nepoužívanie veľkých písmen na začiatku viet alebo vlastných podstatných mien nebráni vytváraniu celých viet písaných veľkými písmenami s jednoznačným úmyslom zdôrazniť tak zobrazenú správu (HEJ, ODPOVEDZ MI!). Pod výsledný „chaotický“ dojem sa podpisujú aj náznakovosť a skratkovitosť vo vyjadrovaní. Čet často pripomína miestnosť plnú prekrikujúcich sa ľudí, ktorí sa však navzájom nerušia. Niekedy je


strana 150

prihlásených povedzme päť dvojíc, ktoré vzájomne komunikujú, a pre vonkajšieho pozorovateľa vzniká „virvar hlasov“, v ktorom sa zdanlivo nemožno vyznať. Všeobecne však platí, že ten, komu je správa určená, porozumie (ak nie, sme svedkami dovysvetľovania).

V čom spočíva čaro četu? Na prvý pohľad sa javí ako absolútne nezrozumiteľný zhluk znakov, text plný šifier a kódov, ale ak účastník chvíľu sleduje debatu a prípadne sa aj sám zapojí, čoskoro rozpozná systém, ktorý je kľúčom k porozumeniu. Zainteresovaní jednotlivci teda napriek spomínaným prekážkam (rozpad tradičnej graficky vyznačenej vety, neprítomnosť diakritiky a veľkých písmen, gramatické a pravopisné chyby, náznakovosť a skratkovitosť, reduplikácia znakov) pomerne presne vedia, kto sa čo pýtal a kto odpovedal, takže pre nich majú výpovede svoju nadväznosť, hoci často veľmi náznakovú a eliptickú. Koherencia a konexia textu teda nie je úplne narušená.

LITERATÚRA

DEMIŠČÁKOVÁ, Eva: Jazyk účastníkov internetových dialógov. In: Kultúra slova, 2001, roč. 35, č. 3, s. 129 – 143.

Pohľadnica ako špecifický komunikát

IVAN MASÁR

1. Komunikácia je dorozumievanie sa o niečom s niekým. Pôvodne sa dorozumievanie realizovalo iba ústne, ústnou formou reči, ktorá je najvlastnejším prostriedkom priamej komunikácie. Civilizačným rozvojom ľudskej spoločnosti sa dospelo k prevodu ústnej reči do písanej podoby a neskorší vývoj technických prostriedkov umožnil jej prenos na ľubovoľnú vzdialenosť. Tak vznikla nepriama komunikácia, ktorá nevyžaduje bezprostrednú blízkosť a prítomnosť komunikujúcich subjektov, zato však


strana 151

požaduje vypracovanie komunikátov, t. j. písaných alebo tlačených rečových prejavov (ucelených textových jednotiek, textov). Paleta komunikátov je v súčasnosti veľmi pestrá, našu pozornosť však upriamime iba na jeden druh – na pohľadnicu.

2. Už od svojho vzniku je pohľadnica otvorenou poštovou zásielkou, na ktorej expedient podáva percipientovi (adresátovi) krátku správu, a už od začiatku má lícnu a rubovú stranu. Lícna je obrazová, rubová je určená na napísanie adresy a textu. To ukazuje, že z hľadiska výstavbových prostriedkov je pohľadnica znakovo (semioticky) zmiešaný komunikát. Obsahová zložka tohto komunikátu býva rozličná. Môže to byť krátka správa o samom expedientovi, príhovor percipientovi pri rozličných príležitostiach, ako sú jubileá, sviatky, dovolenky, udalosti zaujímavé pre expedienta i percipienta atď. Donedávna text pohľadnice koncipoval aj vlastnoručne písal expedient, od istého času sú však k dispozícii pohľadnice s hotovými textami na rozličné príležitosti. Masívna reklama nabáda posielať práve takéto pohľadnice. Na analýzu sme si zvolili texty gratulačných, vianočných a veľkonočných pohľadníc.

3. Textová výbava gratulačných pohľadníc sa v sledovanom súbore ukázala ako najskromnejšia. Vytlačený text na rubovej strane má formu jednoduchej vety, na ktorej konci stoja slovesá želať, žičiť, priať, blahoželať... v 3. osobe jednotného čísla: Všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia a spokojnosti zo srdca želá... Alebo: Veľa šťastia, zdravia, lásky a spokojnosti praje... Text je zvyčajne rozložený tak, aby zostalo miesto na podpis expedienta a na prípadné post scriptum. Na lícnej strane sú obrázky kvetov (kytice vo vázach, voľne položené kvety ap.). Lícna strana býva spravidla bez textu, niekedy je na nej dvojslovný nápis Srdečné blahoželanie (podľa okolností aj s dodatkom k meninám, k narodeninám atď.).

4. V porovnaní s gratulačnými pohľadnicami je textová výbava vianočných pohľadníc oveľa bohatšia. Varírujú hneď nápisy na lícnej strane – bývajú dvojslovné a viacslovné, s anteponovanými i postponovanými prívlastkami: Radostné Vianoce, Krásne Vianoce, Veselé Vianoce, Požehnané vianočné sviatky, Spokojné a požehnané vianočné sviatky; Krásne sviatky vianočné, Šťastné a veselé sviatky vianočné. Keďže sa u nás bezprostredne po Vianociach oslavuje aj začiatok nového občianskeho roka, premieta sa


strana 152

tento fakt aj do nápisov na lícnej strane pohľadníc (a ako sa ukáže ďalej, aj do vytlačeného textu na rubovej strane). V takom prípade mávajú nápisy napr. takúto podobu: Veselé Vianoce a šťastný nový rok, Radostné Vianoce a šťastný nový rok ap.

4.1. Pozornosť odosielateľa pohľadnice priťahujú nielen obrázky a nápisy na lícnej strane, ale aj vytlačené texty na rubovej strane. Podľa obsahu ich možno rozdeliť na sekulárne (svetské) a religiózne (náboženské) a podľa formy (výstavby textu) na prozaické a poetické. Niekedy sa nad týmito textami uvádza nápis Vianočný pozdrav.

4.2. Sekulárne prozaické texty sú v podstate okolnostiam prispôsobené, čiže aktualizované, gratulačné formuly, o ktorých už bola reč: Radostné vianočné sviatky, v novom roku veľa zdravia, šťastia a spokojnosti želá... – Príjemné prežitie vianočných sviatkov, veľa zdravia a šťastia v novom roku praje... – Príjemné prežitie vianočných sviatkov, veľa zdravia, šťastia a úspechov v novom roku želá... – Vianočný pozdrav – Spokojné prežitie vianočných sviatkov a v novom roku veľa úspešných dní želá...

Z príkladov vidieť, že aj tu je v koncovom postavení sloveso želať alebo priať a že vo všetkých prípadoch sa použili pomenovania všeobecne uznávaných a pre bytie človeka nevyhnutných hodnôt, ako sú zdravie, spokojnosť, šťastie, úspech. Expedient prostredníctvom nich vyjadruje vôľu, aby sa niečo dobré stalo (splnilo) adresátovi, pričom túto vôľu podopiera cit vyjadrený aj explicitne (porov. spojenie zo srdca želá opakované na mnohých iných pohľadniciach). Uvedené ukážky sú želacie (dezideratívne) vety, ktoré v tejto súvislosti klasifikujeme ako konvenčné, ba daktoré až konfekčné.

4.3. Úsilie stupňovať radostnú, slávnostnú alebo vzrušujúcu chvíľu a atmosféru Vianoc, ako aj prehlbovať citovosť, ktorá je ich neodmysliteľným príznakom, vedie k nahradeniu konvenčných želacích viet nekonvenčnými textami. Sú to texty s dobre čitateľným zámerom ornate dicendi, t. j. hovoriť ozdobne, nevšedne (latinský výraz ukazuje, že ozdobnú reč poznal už antický svet) a so zreteľne viditeľnou tendenciou usporiadať zvolené jazykové prostriedky do viazanej reči, t. j. do veršovaných útvarov:

Vianočný pozdrav Vianočný pozdrav

Keď udrie zvon Keď tíško padá sneh zvestujúci príchod a ku šťastiu chýba

strana 153

čarokrásnych Vianoc, iba krok, zabudnite na starosti prajeme Vám a nový rok prežívajte veselé Vianoce v zdraví, šťastí a šťastný nový rok. a radosti.

Niektoré texty sú kombináciou viazanej a bežnej reči. Náhly prechod od veršovaného textu k neveršovanému sa však pociťuje ako rušivý prvok, ako textová disharmónia:

Vianočný pozdrav Vianoce čisté a biele ako sneh, v živote len radosť, šťastie, zdravie a smiech. Silvestrovskú náladu a dobrú pohodu po celý rok Vám želá

Zo slovenského zvykoslovia spätého s vianočnými a novoročnými sviatkami sú známe mnohé vinše, príslovia, porekadlá, rečňovanky. Nasledujúce veršíky sú nápodobou starodávnych novoročných vinšov, z ktorých vyžarovala radosť, huncútstvo a potešenie z hojnosti materiálnych aj duchovných dobier sprevádzajúcich výnimočný čas Vianoc a začiatku nového roka:

Na Vianoce krásny stromček, pod ním nech je veľký darček. Jedla, pitia nech je dosť, všetkým doma pre radosť. V novom roku všetko dobré, zdravia, šťastia, lásky hodne.


strana 154

Ako alúziu na záverečné formuly ľudových rozprávok vnímame toto štvorveršie s narušeným rytmickým pôdorysom v poslednom verši:

Na vianočný stromček zavesíme zvonček. A keď sviečky vzplanú, srdcia spolu zostanú.

5. Skutočnosť, že na Slovensku má religiozita hlboké korene a že veľa občanov sa hlási aj k duchovnému odkazu Vianoc, ktorého stredobodom je narodenie Spasiteľa sveta, potvrdzuje okrem iného záujem o pohľadnice s religióznymi textami a ich bohatý výber. Do tohto výberu navrhovatelia textov s obľubou zaraďujú vianočné piesne z Jednotného katolíckeho spevníka alebo ich časti (Buďme všetci potešení, Ježiško je narodený. Dnes plesajme a spievajme, Ježiška v jasličkách privítajme. – Narodil sa Kristus Pán, hľa zástup zboru anjelského a i.) alebo želacie vety so silným nádychom pátosu: Vianočná radosť, ktorá sprevádza Ježišov príchod na svet, nech je prejavom jeho života v našich srdciach teraz i v nastávajúcom roku. Zo srdca želá...

Podobný pátos cítiť z nasledujúceho textu, ktorého prvá časť je nápodobou formuly požehnania udeľovaného na záver katolíckej omšovej liturgie: Nech Vás dary božej milosti po celý rok chránia, nech Vám dá Boh šťastia, radosti a hojnosť požehnania. // Krásne Vianoce a šťastný nový rok praje... Väčšiu medzeru medzi oboma časťami textu možno chápať ako tlmenie výrazného rozdielu medzi patetickým textom a bežným textom (konvenčnou želacou vetou).

5.1. Na vianočných pohľadniciach ako zmiešanom komunikáte hrá významnú úlohu ich obrazová výbava. Aj z tejto stránky sú medzi sekulárnymi a religióznymi pohľadnicami viditeľné rozdiely. Na sekulárnych pohľadniciach sú zobrazené hmotné dobrá a potreby nevyhnutné pre život človeka, napr. časť prestretého vianočného stola s ovocím, orechami, koláčmi, vetvičky ihličnanov, horiace sviece, vianočný stromček, jeho časť s tradičnými aj modernými ozdobami atď. Na religióznych pohľadniciach bývajú zobrazení betlehemci a zachytené biblické udalosti spojené s narodením Mesiáša: zjavenie anjela pastierom, jasličky s betlehemským dieťatkom, mestečko Betlehem aj betlehem, hviezda a mudrci hľadajúci dieťatko atď. Obrazová zložka vianočných pohľadníc pripomína devocionálie, t. j.


strana 155

predmety slúžiace na povzbudenie zbožnosti, ako sú sošky, krížiky, pátričky, sväté obrázky. Koniec koncov na vianočných trhoch sa predávajú spolu s nimi. Žiada sa poznamenať, že obrazová a textová zložka pohľadníc sú v súlade, navzájom sa vhodne dopĺňajú. Často už nápisy na lícnej strane signalizujú, či ide o sekulárnu alebo religióznu pohľadnicu. Na sekulárnych sa nachádzajú nápisy Šťastné a veselé Vianoce, Radostné Vianoce..., na religióznych Požehnané Vianoce, Milostiplné Vianoce a častý je aj duchovný odkaz Vianoc Sláva Bohu na výsostiach, dokonca aj po latinsky Gloria in excelsis Deo.

6. Podobne ako vianočné pohľadnice aj veľkonočné pohľadnice sú dvojaké: so sekulárnym textom a s religióznym textom.

6.1. Na rube sekulárnych pohľadníc sa nachodia texty s konvenčnými želaniami, aké sme už registrovali na gratulačných a vianočných pohľadniciach:

Veľkonočný pozdrav

Príjemné prežitie veľkonočných sviatkov, veľa radosti a pohody Vám zo srdca praje...

Okrem takýchto konvenčných želaní sa uplatňujú náročnejšie formulované texty (spravidla vo veršoch):

K novej jari veľa sily by ste v zdraví dlho žili. Na Veľkú noc veľa vody, spokojnosti a pohody celej rodine želá...

6.2. V textoch na religióznych pohľadniciach dominuje fakt, že Veľká noc je najväčším sviatkom kresťanov a že jeho posolstvo má byť trvalým stimulom aj oporou v živote každého kresťana:

Nech je poslom viery náš veľkonočný vinš, nech je i pre Vás Veľká noc zdrojom vrúcnej kresťanskej radosti...

Mnohé texty práve vzhľadom na významnosť sviatku majú oveľa zložitejšiu stavbu, ako predstavuje predchádzajúca ukážka:


strana 156

Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť naveky. (Jn 11, 25)

Láska Zeleného štvrtka, viera Veľkého piatka, nádej Bielej soboty a víťazstvo Veľkonočnej nedele nech Vás posilní a naplní pokojom a dôverou.

Hojnosť milosti od zmŕtvychvstalého Pána Vám vyprosuje

Tento trojvrstvový text je odlíšený aj graficky. Prvá vrstva (Ja som vzkriesenie...) je mottom exponujúcim vzkriesenie ako centrálnu udalosť Veľkej noci. Druhá vrstva je ponuka na meditáciu prostredníctvom rekapitulácie štyroch oporných bodov (udalostí) veľkonočných sviatkov zakončená želaním duchovného dobra adresátovi. V tretej vrstve expedient uisťuje percipienta, že do splnenia vysloveného želania zapája aj transcendentné sily.

6.3. Aj na veľkonočných pohľadniciach obrazová a textová časť spolu ladia. Na sekulárnych sú zobrazené také vonkajšie znaky Veľkej noci, ako kraslice, korbáče, bahniatka, čerstvo vyliahnuté kuriatka alebo kačičky, polievanie dievčeniec atď. Na religióznych pohľadniciach sa najčastejšie zobrazuje centrálna udalosť Veľkej noci – vystúpenie Krista z hrobu, jeho víťazná zástava s nápisom Aleluja! (nie vždy), ďalej putovanie učeníkov do mestečka Emauzy, Kristus s baránkom na pleci alebo v náručí atď. Podobné obrázky majú vlastnosti devocionálií, o ktorých je zmienka už pri vianočných pohľadniciach.

7. Pohľadnica je teda zmiešaný komunikát. Prívlastok zmiešaný znamená, že správa odoslaná na pohľadnici má najmenej dve zložky – obrazovú a jazykovú –, pričom obraz aj text vypovedajú o tej istej skutočnosti. Text jazykovými znakmi, obraz prostriedkami výtvarného umenia (takisto znakmi). Pohľadnica nie je nový komunikát (na rozdiel od elektronických


strana 157

komunikátov). Nóvum na nej je iba vytlačený text, ktorý donedávna musel sformulovať sám expedient. Teraz stačí napísať adresu a dať pod sloveso želá/praje podpis odosielateľa. Príčinu otextovania pohľadníc treba hľadať v chorobne zrýchlenom pulze doby, v ktorej žijeme, a dozaista aj v príčinlivosti reklamných textárov a reklamy vôbec, ktorá takéto pohľadnice propaguje asi tak, ako sa propagujú tzv. instatné jedlá. Pravdaže, týmto prirovnaním otextúvanie pohľadníc neodmietame. Ponúka sa tu totiž príležitosť vybrať texty z diel ozajstných majstrov slova (Turčány, Rúfus, Silan, Chuda, Veigl...), ktorí svoje myšlienky o životných jubileách a najväčších kresťanských sviatkoch vtesnali do nádherne cizelovaného slova. Treba ich uprednostniť pred lacnými veršíkmi (zhovievavo sme tu hovorili o niektorých ako o poézii), aby sa zvýšila myšlienková a jazyková kultúra textov ponúkaných na pohľadniciach a donekonečna neopakovali šablónovité a konfekčné texty.


strana 158

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Ktože to tu straší, čože to tu máta? (1)

Pojme domvo, večér je, večér je, čosi nás tu zežere, zežere, a to také bubáča, bubáča, čo sa chitá rubáča, rubáča...

(pieseň z Papradna)

O bosorkách, čertoch a smrtkách okolo nás sme sa mali možnosť dočítať v tejto rubrike už pred viac ako desiatimi rokmi v článku G. Barančokovej (Kultúra slova, 1992, roč. 26, č. 10, s. 305 – 308). Autorka si v ňom všimla, ako tieto bytosti vďaka svojej sile vystúpili z rozprávok a povier a vstúpili do každodenného života a ako ľudia ich menami začali pomenúvať rôzne predmety, nástroje, zvieratá, rastliny a javy okolo seba.

Ukazuje sa, že spektrum rozličných nadprirodzených, strašidelných či démonických bytostí je na Slovensku mimoriadne pestré. Zdanlivú existenciu týchto bytostí dokumentuje bohaté rozšírenie ich pomenovaní v nárečiach. Tieto pomenovania prispievajú k slovnému bohatstvu nárečí, pričom v spisovnom jazyku sa okrem najrozšírenejších (napr. bosorky, čerti, smrtky) vôbec nevyskytujú alebo je ich výskyt minimálny. Kto teda na Slovensku ešte straší? Čo to tu – zdá sa odjakživa – máta a nedá ľuďom spávať?

Všetky poriadne slovenské strašidlá a nadprirodzené bytosti strašia, mátajú (mantajú) a mátožia: Na cinteri strašá hriéšné duše (Skalka nad Váhom, o. Trenčín); Jeden ujčeg rosprávau̯ , že ho vera pomátalo (Okoličné, o. Liptovský Mikuláš); Mantalo ho v noci (Príboj, o. Modrý Kameň); A to večer pri kosceľe matoželo (Hrabkov, o. Prešov). Odnepamäti mohlo čosi nedefinovateľné človeka vodiť: Starích ľudzí kedisi moc vodzievalo. Aj


strana 159

mňa to raz chicilo pod Javorinkú a tedi ma to povodzilo po šeľijakém tŕňí, šmáňí a chamraždží. Aňi sám ňeviem, káj som chodzil. Ból som jako omámení, blúdzil som hore dolu a to ma ľen volalo: Vendeľ sem, Vendeľ sem! Ráno som sa našól na Kijaňicovéj (Papradno, o. Považská Bystrica). Je možné, že toto „vodenie“ bolo dôsledkom častého hladu a podvýživy ľudí, ktorí pri námahe (práci, chôdzi a pod.) upadli do akéhosi polovedomia a vysvetľovali to ako pôsobenie zlých síl. Tajomné bytosti vedeli aj vražiť (Sliače, o. Ružomberok), t. j. čariť, čarovať. Niekedy sa takáto vlastnosť pripisovala aj obyčajným smrteľníkom s výnimočnými schopnosťami.

Všeobecné zlo, neznáma zlá bytosť, presnejšie nedefinovaný prízrak sa ukrýva pod pomenovaniami strašidlo, strašiak, mátoha: Starí ludie hovoreli, že f tomto dome boli volakedi strašillá (Valaská Belá, o. Prievidza); A tak sa kolkorázi človeg nalaká teho, čo neni strašidlo (Ružindol, o. Trnava); Svatá pravda, po cinteri sa motávajú strašillá... Zvonárovi sa pod zvonicú ukázalo čosi jako strašák... Nedajboh zahnat sa na takú mátohu! (Skalka nad Váhom, o. Trenčín). Na stredoslovenskom nárečovom území vystupuje v tomto význame aj podstatné meno čudo: A nará‿ sa pred ňeho postavilo také čudo, čo malo mesto nuoch paprče (Návojovce, o. Topoľčany). Vo východoslovenských nárečiach môžeme počuť lexému strašok (v množnom čísle straški): Ot frajirki išou̯ a strašog ho čekau̯ (Porostov, o. Sobrance); Ňeverim na ňijake straški (Studenec, o. Levoča).

Vo význame „netvor, príšera, rozprávková bytosť, strašidlo“ vystupujú aj výrazy obluda a potvora: Jä ňevien, aľe to misí biťi dáka obluda, kot sä toho šeci bojä (Kokava nad Rimavicou, o. Rimavská Sobota); Ta to ľem take bajki, že tam obluda (Studenec, o. Levoča); Zrazu sa mu zjavila taká potvora (Likavka, o. Ružomberok). Menej rozšíreným slovom s tým istým významom je ozora (Sliače) a výraz z dolnotrenčianskych nárečí zmana (Kubrica, o. Trenčín).

Je pravidlom, že najfrekventovanejšie výrazy z oblasti pomenovania záhadných a strašidelných bytostí sa bohato využívajú v ustálených slovných spojeniach a vo frazeológii: Hodzi jag nočna matoha (Markušovce, o. Spišská Nová Ves); Podoba hľadá podobu a obluda obludu (Dunajov, o. Kysucké Nové Mesto) – rovnakí sa hľadajú. Platí i pravidlo, že slová z tejto oblasti majú takmer všetky okrem významu „záhadná nadprirodzená alebo rozprávková bytosť“ aj ďalší význam – označujú človeka so zápor-


strana 160

nými vlastnosťami, s nepríjemným, ba až odpudzujúcim vzhľadom, alebo bytosť či vec nápadnú svojou veľkosťou. Tak je to aj so slovom obluda: Teho roku som mal obludu runkľu (Bzenov, o. Prešov). Príznak expresívnosti má vo funkcii nadávky zlému, zákernému človeku: Ti si obluda šlovek! (Rochovce, o. Rožňava) alebo v pomenovaní človeka nepekného vzhľadu: To je aľe strašidlo! (Rajec, o. Žilina).

Samostatnou kategóriou, pravdepodobne však najrozšírenejšou, je skupina všeobecného pomenovania strašidiel v detskej reči. Názvy s významom „strašidlo (mátoha, strašiak)“ sú v nej odvodené zväčša od základu bub-, bob- a sú to najčastejšie hypokoristiká, ktoré majú celoslovenský nárečový charakter, napr. bubo, bobo, bubáča, bubák, bobák. Porovnaj: Skovaj sa, ľebo ťa vezňe bobák! (Horná Lehota, o. Dolný Kubín); Vidzela bubáka (Prosné, o. Považská Bystrica); Buc ciho, bo ce veźňe bobak! (Smižany, o. Spišská Nová Ves); Bobo príďe, ag ňebuďež dobrí! (Košťany nad Turcom, o. Martin); Neni dobre, ked rodičié strašá malé dzeci, že prinde bubo a íh zebere (Šípkové, o. Piešťany); Vezňe ca bubáča. V noci chodzia bubáčence (Papradno). Ich gemerskými slovotvornými obmenami sú podoby boboš, bubuš, na Záhorí je ňou výraz bubulák. Porovnaj: Bucťe ťicho, ľebo boboš príďe! (Kokava nad Rimavicou); Bubuž ide, buc poslušní! (Kameňany, o. Revúca); Ked budeš mrcha, dám ťa bubulákovi! (Brodské, o. Skalica).

Nočné mámenie, lákanie či strašenie sa na východe Slovenska označuje ako mamuna, mamona: Na duboh na uľici pod verbami pri potočku fše do noci hutoreľi dzecom i staršim o straškoh, o mamunoh, ohňivih hlopoh i vraškoh... Išľi za drahu do mľina a furt pred ňima bula dobra draha a naostatku – še staveľi nazad na svojim humňe! Tag ih omamuňelo! (Rozhanovce, o. Košice). Slovo mamuna je doložené aj z obce Sliače v okrese Ružomberok, označuje však „poveru, strašenie, čary“.

Ďalšiu veľkú skupinu lexém súvisiacich so strašidelnými bytosťami predstavujú výrazy so slovným základom podstatného mena bobona (babona, bobon, babonstvo, baboňoš, baboniť a i.). Lexéma babona, bobona (boboňa) je na celom území Slovenska známa vo význame „povera“: Ťetka náz babonáma o strigáh veďela vistrašeť (Pukanec, o. Levice). Druhý význam slova babona „žena, ktorá vie čarovať“ je zriedkavejší a je doložený z Višňova v okrese Trebišov. Výraz babona vo význame „strašidlo,


strana 161

mátoha“ je známy napríklad v obci Buglovce (o. Levoča): No vźala rečicu na hlavu, parteg na hlavu, śe taka baboňa zrobila stara. Lexémy babonár, baboňoš v slovenských nárečiach označujú poverčivého človeka: To ľen babonári veriľi, že sa bosorke (Pečenice, o. Levice); To bol taki baboňoš (Sedlice, o. Prešov). Sloveso baboniť, boboniť (babuňic) je časté najmä vo východoslovenských, zriedkavé v západoslovenských nárečiach a znamená „čariť, zaklínať“: Ona zna babuňic, raz-dva ci porobi (Dlhá Lúka, o. Bardejov), bobonit (Bošáca, o. Trenčín). Adjektívum babonský je v nárečovom archíve Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV doložené vo význame „bosorácky, čarodejný“: Ona znala začitadz a fšeľijake babonske kumšti robic (Studenec). Lexémy babonstvo, bobonstvo (babuňstvo) fungujú v nárečiach aj vo význame „povera“: Daední vera̋ ešče v babonstvá (Kameňany); Já na také bobonstvá neverím! (Bošáca); To ňepravda, ľem take babuňstvo (Dlhá Lúka).

Strašidlá a mátohy mali na svoju činnosť vyhradený nielen čas, ale aj miesta, na ktorých sa najčastejšie zjavovali a kde mali najväčšiu moc. Ich najobľúbenejším obdobím bola polnoc. O tajomnosti stredu noci svedčí doklad z Kocihy v okrese Rimavská Sobota: Pou̯ nodz má svoju moc a z Rozhanoviec: Straški i mamuni ňemaľi moc po polnoci. O tomto čase vychádzali zo svojich skrýš duchovia – nadprirodzené bytosti, ktoré v predstavách ľudí zhmotňujú akúsi existenciu človeka po smrti: Ta to je ňi človek, to je naveki voľáki mrcha duch (Veľký Lom, o. Modrý Kameň); F tom dome duchove mácú (Repištia, o. Revúca); Istotne to ból volákí zlí, nečistí duch, čo ho scel zmárnit (Sereď, o. Galanta). Výpoveď z Riečnice v okrese Kysucké Nové Mesto Duchovia majú ľen polnočné právo značí, že podľa povery straší len o polnoci.

Iný význam ako spojenie polnočné právo má spojenie nočné právo, ktoré je známe na severozápade Slovenska, napríklad v obci Papradno. Podľa tamojších dokladov je to akási skupina nočných duchov, obyčajne štyroch bývalých predstaviteľov obce (napr. notára, richtára, fiškála ap.), ktorí rozhodovali o pozemkoch. Ak narobili v živote veľa neprávostí, museli ich podľa povery po smrti naprávať. Štyria chlapi (nočňie právo) chodili po nociach po poli (ich strašidelný zjav umocňoval fakt, že niekedy nemali hlavy), niesli ťažký železný stôl, na ňom veľkú pozemkovú knihu a horiacu sviecu. Zastavovali sa pri každej brázde, merali a naprávali, čo za


strana 162

života zle narobili: Kedz som to nočňie právo zbadal, od ľaku som sa hodzel medzi vozové koľaje a potom som hích počul, jako sa tam pri vimeriavaňí roľe hádaľi. Furt kričaľi: toto, tuto, tájtú, takto, potiták... A znovu: toto, tuto, tájtú, otceľto, potiták... Aj medzáki presádzaľi, tak jako maľi správňe bic. Já som tam ot strachu skoro zemrel, aš potom som si vidíchnul, kec si nočňie právo zalo svoj čaškí stvol a išlo daľe. Kebich si ňeból medzi ti vozové koľaje ľahnúl, isto bi ma bolo zbadalo.

Spojenie pekelňí duchové je známe v Zombore (o. Modrý Kameň), podžemni duch pochádza z Hnilca (o. Gelnica): Hvarel hlopom, že tam klopka podžemni duh, že tam jest poklat. Troch „zmrznutých svätých“ predstavujú v Trnave pod Laborcom (o. Sobrance) takto: Pankarac, Servac, Bonifac – to źimni duchi. „Životnosť“ duchov bola natoľko silná, že sa natrvalo usadila vo viacerých frazeologických jednotkách: Žiaden živí duch sa o tom ňedozvie (Háj, o. Martin) – nikto; vňízď ako duch (Rimavská Píla, o. Rimavská Sobota) – ticho, nepozorovane; Živého ducha nebolo f poli (Ružindol) – nik tam nebol; Spí jag duch (Hlboké, o. Senica) – hlbokým spánkom, ticho, pokojne; Śedzi jag duch (Dlhá Lúka) – veľmi ticho.

V ľudskej predstave nadobudla svoju konkrétnu podobu smrť: Ag budeš planí, príďe pre ťebä smrč (Sirk, o. Revúca); Stra̋slo me, smerď me preskošiéla (Betliar, o. Rožňava); Aj toj ve sňe prišla pre mňa smrc, aľe ja som sa jej ňedal (Rajec); Smrd mu tuče na dvere (Selec, o. Trenčín) – je veľmi chorý.

Obľúbenými miestami tajomných bytostí boli cintoríny, rázcestia, krížne cesty, opustené budovy a miesta, hrady, lesné zákutia, močariny a i.: A na tich križnih drahoch každu nodz bosorki śe schodziľi (Žatkovce, o. Prešov); Na krížnich cestách sa porábalo (Klenovec, o. Rimavská Sobota); Krížné cesti sú háklivé, tan najvádz luďí voďí (Skalka nad Váhom). Boli to ponuré zakliate miesta s čarovnou mocou, kde kedysi stáli šibenice alebo sa tu prihodilo niečo zlé, tajomné. Podobnou lokalitou bolo porobenisko: Plano nam idze, jak kebi to bulo porobeňisko (Markušovce). Osobitnú kapitolu tvorí peklo ako miesto večného zatratenia: A otial ho potom očikuvali do pekla (Kráľová Lehota, o. Liptovský Mikuláš); Došeu̯ k pekelnéj bráňe (Jablonové, o. Malacky).

S čarami a nečistými silami mali veľa skúseností v obci Sliače, odkiaľ pochádzajú výrazy porobeňina (porobeňie), čo je „počarená vec, poboso-


strana 163

rovanie, niečo zarieknuté“. Návešťia sú veštecké znamenia (zastavia sa hodiny, klopne, buchne, prisnije sa), upozorňujúce obyčajne na smrť alebo na nešťastie známych, blízkych, rodiny. Výraz vražba vysvetľujú miestni obyvatelia ako veľkú nepríjemnú ranu (vraj z počarenia), akýsi rozďavený vred.

V predstavách ľudí zosobňujú zlo a jeho konkrétnu podobu berú na seba už oddávna strašidelné bytosti, ktorých existencia mala pravdepodobne reálne základy v nevysvetlených a záhadných príbehoch, povestiach, nešťastiach ľudí, ich záhadných zmiznutiach a úmrtiach. Vznikli tak tí najznámejší zástupcovia nadprirodzeného sveta, ako sú čerti, bosorky, strigy, ježibaby, vodníci, vodné panny, svetlonosi, ale aj mnohé iné, všeobecne menej známe stvorenia, ktoré človeku nielen znepríjemňovali život, ale často mu naň siahli.

Pekelné sily zastupujú čert (šärt, šart, čort), diabol (ďábol, ďabul), satan (šatan), lucifer, všetci ako všeobecné stelesnenie zla, zlého ducha: Aj čuo bola ešťe tma ako v rohu, ale čerťi straťili svoju moc (Podkonice, o. Banská Bystrica); Ti začni kričat, že ide čerd ze zadnej dolini (Ružindol); Tam čorci tancovaľi (Markušovce); Ďiabol ho zviedou̯ (Návojovce); Kej si vipil, jak kebi bol donho dziabel stúpel (Trstie, o. Ilava); Kedz má modz roboti, je zlí jako lucifer (Rajec); Odrazu śe mu zjavil sam šatan a podaval mu mišek s peňežami (Ratvaj, o. Prešov); Šatan – ďabol to šicko robi (Fintice, o. Prešov). Aj v tomto prípade platí tvrdenie o mimoriadne bohatej frazeológii, ktorá pomáha komentovať životné pravdy a ponaučenia pretavené do prísloví a porekadiel: Sprav čertovi dobre, peklom sa ci oclúží (Červeník, o. Hlohovec); Čerta z rietkim hrebeňom češú (Krivá, o. Dolný Kubín) – zlý človek si nezaslúži osobitný ohľad; Velkí hlat čertou̯ brat (Jasenová, o. Dolný Kubín) – veľká núdza doženie človeka aj k nečestnému skutku; Bodaj ťa šeci čerťi zaľi! (Necpaly, o. Martin); Dobre dakedi i ďablu śviečki zapaľic (Žakarovce, o. Gelnica) – poistiť sa na obe strany; Dze ňemuh ďabol, ta ženu poslau̯ (Humenné) – žena všetko zariadi; Ďiabla za rohi, Boha za nohi (Krivá) – o falošnom, dvojtvárnom človeku.

Potvrdzuje sa pravidlo, že najznámejšie a najfrekventovanejšie výrazy z tohto významového okruhu sa využívajú prenesene na označenie niečoho alebo niekoho zlého, škodlivého, tajomného a sú časté v kliatbach, zahre-


strana 164

šeniach a pri nadávaní: do čertovej maťere! (Veľká Maňa, o. Vráble); Idz do ďabla! (Markušovce) – choď preč, daj pokoj; Do ďablovej maťeri! (Ústie nad Oravou, o. Trstená). Tak sa vo frazeológii odrážajú poväčšine negatívne, zlé („čertovské“) ľudské vlastnosti: mrchaví aňi čert (Podhájska, o. Vráble), hnusní ako śert, akobi sto śertov vošlo doň (Rimavská Píla), najedovaní jak čert (Hlboké); Dav bi, kebi mu čerd ruku nedržav (Červeník) – je lakomý; robí š čertom (Prosné) – koná nečestne; zapísa‿ dušu śertovi (Rimavská Píla) – vykonať zlý skutok; je na čertovom kolese brúsení (Gemerská Milhosť, o. Revúca); to je čertovo koleso (Bošáca) – šibal, huncút; to je čertová duša (Bošáca) – je to zlý človek; Čertu slúžil, čerd ho zal (Brestovany, o. Trnava) – zle robil a zle aj skončil; Chodzá mu čerci-dábli po rozume (Brestovany) – myslí na nenáležité, podružné veci, vymýšľa lapajstvá; To je takí starí satan, furd lem potkušuje (Revúca); Taki je z ňeho robotňig jag z ďabla kosceľňik (Markušovce) – o zlom robotníkovi, nerobotnom človeku; Boha za nohi, ďabla za rohi trime (Humenné) – o falošnom človeku; S cichej ľipi, ďabol kipi – zdanlivo nenápadný človek môže svojimi činmi prekvapiť; Tá sa ani ďiabla nebojí (Likavka) – nebojí sa nikoho; čert alebo ďiabol, to je jenno (Návojovce) – niet medzi tým rozdielu.

„Čertovské“ lexémy sa využívajú na zdôraznenie intenzity nejakej činnosti: bát sa jak čert kríža (Kuchyňa, o. Malacky); čihá naňho jag ďábel na hriešnu dušu (Bánovce nad Bebravou) – horlivo striehne; Teho plaňstva tam bilo do ďabla (Dlhá Lúka) – strašne veľa; ja jich tak sperem jag ďabloch (Spišské Podhradie, o. Levoča) – veľmi ich zbijem; v opisoch rôznych nepríjemných okolností (napr. nepriaznivého počasia): čerťi sa žeňia (Pukanec, o. Levice) – je veľmi zlé počasie; ďabol śe kruci (Kucany, o. Michalovce) – o víre prachu na ceste; išiou̯ ďesi do čertovej maťere (Ležiachov, o. Martin) – preč, na neznáme miesto; maluvat čerta na scenu (Lubina, o. Nové Mesto nad Váhom) – strašiť neželanou situáciou; trucic križ za čortom (Sobrance) – vzdať sa zámeru, uspokojiť sa s daným stavom a i. Frekventovane sa vyskytujú v pomenovaní osobitých, nezvyčajných („pekelných“) predmetov, výrobkov, reálií, strojov, zariadení a pod.: To je čert, čo viorává zemáki (Bošáca) – stroj na vyorávanie zemiakov; horskí čert (Brestovec, o. Myjava) – na sťahovanie dreva z horských svahov; čertovo mľeko (Heľpa, o. Brezno) – žartovné pomenovanie pálenky; čertove obrás-


strana 165

ki (Lukáčovce, o. Hlohovec) – hracie karty; čertova koža (Laskomerské, o. Banská Bystrica) – druh pevnej tkaniny; čertovo lajno (Mošovce, o. Martin) – droga zo živice Asa foedita; ďablov kaminek (Geraltov, o. Sabinov) – lápis, kamenec; pri pomenovaní hmyzu, rastlín, húb: čartova hlava (Lovča, o. Kremnica) – zool. vážka (Libellula); čertová kapusta (Myjava), čertovo koleso (Gemerská Milhosť), šärtová rič (Drienčany, o. Rimavská Sobota) – bot. krasovlas bezbyľový (Carlina acaulis); čertovo ľiko (Pukanec) – bot. lykovec jedovatý (Daphne mezereum); čertovo rebro (Stupava), ďablovo rebro (Žakarovce) – bot. papraď (Dryopteris); čertóv tabák (Zemianske Lieskové, o. Trenčín) – bot. prášnica (Lycoperdon); čortovo pazuri (Remeniny) – druh huby, bot. strapačka (Clavaria) a i.

V kartotéke Slovníka slovenských nárečí je zaznamenaná ženská obmena slova čert: O polnoci stretnúl čercicu – mosel s‿ ňú tancovac (Prosné). Čertica a diablica sú označenia zlej, hašterivej ženy: Suseďie sa jej báli, čerťicú hu prezívali (Bánovce nad Bebravou); To je vám ďáblica, tá teho svého muža aj bíjá (Skalica).

Výraz bes označuje zlého ducha, diabla a využíva sa obyčajne v nadávkach, kde sa ním vyjadruje hnev a nesúhlas: Takí je ani bes planí (Revúca) – je veľmi zlý, divý; Na koho besa to drevo nośiš! (Sobrance) – načo. Podobný výraz je fras vo význame „zlý duch, čert“: Fraz bi ce trimal (Budkovce, o. Michalovce).

Zosobnenie zla, čerta, diabla, najmä v kliatbach a nadávkach predstavujú názvy ancikrist, anciáš, ancimon, ancipeter: Sňívalo sa mi o samém ancikristovi (Prosné); Plani jag jeden ancijaš! (Dlhá Lúka); Já jeho anciáša tam! (Bzince pod Javorinou, o. Nové Mesto nad Váhom); Ja tebe ancikrista! (Spišský Štvrtok, o. Spišská Nová Ves). Aj v týchto prípadoch zaznamenávame bohatú frazeológiu: Taki rozvili jag ancimon (Dlhá Lúka) – veľmi samopašný; Tvojho ancipetra naráz! (Muránska Dlhá Lúka, o. Revúca); Tu už aňi ancipeter ňechíbí (Čierna Lehota, o. Rožňava) a pod. Takisto sú expresívnymi výrazmi na označenie zlého človeka, samopašného dieťaťa alebo lapaja: Ešťe to bi ťi chíbelo, ancijáša si na krki zéť! (Dolná Lehota, o. Dolný Kubín); falešní jak sedem ancikristóv (Pobedim, o. Nové Mesto nad Váhom); Kúpev bi aj ancikrista (V. Bielice, o. Topoľčany) – hocičo; Viviédól ancikrista (Brestovany) – nepríjemnosť.


strana 166

Blízko k pekelným bytostiam majú aj parom (pravdepodobne od Perún – slovanský a staroslovenský boh hromu, vládca nebies, hromovládca): Bodaj ca parom uchicel, chlapisko fúzaté, jako som sa naľakala! (Ďurčiná, o. Žilina) a čiernoboh (vo význame „diabol, čert“): A tam śe mu zjavil odrazu jeden čarnoboch (Kendice, o. Prešov).

Medzi zriedkavejšie pomenovania pekelných bytostí patrí slovo čechman, ktoré sa miestami vyskytuje v západoslovenských nárečiach a má expresívne zafarbenie. Môžeme ho počuť pri rozhorčení a v kliatbach: Kí čechman ťa tam zanésél, ti hebedo jedno! (Skalica); Bodaj ho čechman vžol! (Turzovka, o. Čadca). Z obce Sliače pri Ružomberku je vo význame „čert, pekelná bytosť“ doložená podoba ňečistňík (aj v podobe adjektíva nečistí). Lexémou ňečistotňík z tej istej obce sa označoval človek posadnutý nečistím, t. j. diablom. Bol to človek (dieťa) postihnutý epilepsiou.

Známymi a frekventovanými strašidelnými bytosťami sú bosorky, strigy a ježibaby. Tieto slová majú podobný význam a podobné a veľmi rozšírené použitie vo frazeológii. Vo všeobecnosti sú to zlé, škaredé staré ženy, ktoré údajne ovládajú čary. Porovnaj: Tá stará bosorka mu isťe pobosorovala, chúďaťu! (Prievidza); Čo strašíš, uš sa ňig ňebojí stríg! (Sliače); Bosorki ráno zbírajú rose, chodzá kravi dojit (Blatné, o. Modra); Joj, bači, za mnu pejdz bosorki bežeľi! (Kokšov-Bakša, o. Košice). To je jedna ježibaba a tá vás sce zmárnit (Jablonové, o. Malacky); Taka jak tota jeňdžibaba, ľem furt śe jeňdži (Sveržov, o. Bardejov). Podobne ako pekelné bytosti i tie slúžia na pomenovanie napríklad viacerých druhov nočných motýľov, môžu označovať vzdušný alebo vodný vír a pod. Doložené sú aj podoby v mužskom rode bosorák, bosor, bosoroš a bosorkoš vo význame „strigôň, čarodejník“, pričom v mnohých lokalitách tieto pomenovania označujú viaceré druhy nočných alebo tmavo sfarbených motýľov: Jé muž búl bosorákom (Kameňany, o. Revúca); Bosorág mu veru ňepomuože, keť si už dochtori ňeveďá radi (Kšinná, o. Bánovce nad Bebravou); Bosorki ho lapaľi, sceľi ho poprišahac, žebi on bul bosor (Kokšov-Bakša); Žil bosoroš z bosorku a maľi dzecko, male bosorče (Závadka, o. Sabinov); bosurkoš (Dlhá Lúka). Rozprávkový kráľ čarodejov sa v Sliačoch nazýval čuďesník a vedma, čarodejka bola znachorka. Znachor je v tejto oblasti známy ako zázračné múdre dieťa alebo škriatok, ktorý vie zažehnávať choroby, živly a vracať stratené veci.


strana 167

K záhadným bytostiam, ktoré škodili človeku, trápili ho a znepríjemňovali mu život, ba v horších prípadoch ho aj ohrozovali, zaraďovali sa nočné príšery a netvory mora, múra. Boli to sny, vidiny, akési zlé svedomie previnilého človeka, ktoré ho gniavili v spánku: Vrahóv praj mura tlačívala, až nedalo predechnút (Skalka nad Váhom); Obudzila som sa ze sna a celkom sa mi zdálo, že mám čosi na cecku priľepené. A to ma mľzala mora, potom ma to strašňe boľelo (Papradno); Len sa vám furt ponosuje, že ho každú bohovitú noc voláka múra choďí gňiaveť (Prochot, o. Nová Baňa). Vo Veľkom Rovnom (o. Bytča) poznali recept, ako moru zažehnať: Mora, mora, huki huki, prídzi ráno, dám ci múki. Nočnou morou bol šarišský hňecuch, o ktorom sa zmieňuje už v r. 1906 vo svojom diele o východoslovenských nárečiach S. Cambel: Kričel, že hňecuh mu na perśoch śedzi. Zdá sa, že túto príšeru poznali aj v Janove (o. Prešov): Tag hvara, že v noci na ňu chodzi hňecuch, a v Dlhej Lúke: V noci me tag hňecuh duśil. Ľudí po nociach otravovala priľihačka, podľa povery duch, ktorý priľahne spiaceho alebo chorého človeka: Priľihačka si otpočiňe ľen na suchém orechu a na chorém človeku. Ve spánku sa zvaľí na človeka a idze ho zadusic. Tedi ľen treba pokívac paľcom na pravéj noze a vona sa musí stracic. Zjavuje sa f podobe prasaca, kočki, strapatéj babi aľebo hrubého kláta (Papradno). Doklady pleštiak, pleščák (z obcí Hul, o. Vráble a Branovo, o. Hurbanovo) opisujú nočné strašidelné bytosti, ktoré sa zjavovali v podobe veľkého psa s obrovskými svietiacimi očami.

V Papradne dodnes žije povesť o bytosti nazvanej bľabota. Ukazovala sa v podobe obrovskej kravy, chodila v noci do dediny a bľabotala do okien. Tam vraj potom všetci ľudia pomreli. Niekedy ju videli v podobe veľkej kravy s chlapskou hlavou. V tej istej obci rozprávajú o bukačovi – bájnej mátohe v podobe zvieraťa, ktorá v noci strašila bučaním. A do tretice obec Papradno a obrovský strašidelný rak nazývaný rakús: Pod Západľiskámi bola kedisi jedná smláka. F téj smláce cez dzeň bívala bľabota a rakús. Rakús, to ból okrutňe veľikí rak. V noci chodzel strašidz ľudzí. Kľepotal kľepetámi a ľudzia sa ho báľi. Aľe raz prišól pod Západľiská jeden Šeľmek. Chital tam rakvo, ľen aj toho rakúsa spod mače viciahnúl. Zaradoval sa toľkému rakovi a šub ho do kapsi. Hňedz šól domvo, ľebo rakús ból toľkí, čo ho mal pľnú kapsu. A večer bľabota višla a volala: Rakús, rakús, poj na pokúš! Aľe ten sa zdaľeki ohlásil. „Ej, ba veru ňéjdzem, ľebo uš som


strana 168

f Šeľmekovéj kapse“. Jagživ už potom rakús ľudzí ňepokúšal a ottedi je aj povedačka: už je v Šeľmekovéj kapse (Papradno).

Nadprirodzenú bytosť, ktorá chodila po nociach dusiť ľudí a zapríčiňovala ťažké sny, nazývali na horných Kysuciach sotona: Ňenadarmo še ľudze ščazovali, že ich chodži dusič sotona (Turzovka); Bodej če pša madž vžala aj ze sotonu, co še mi to ľin pošňilo také fšeľico vrodne (Klokočov, o. Čadca).

Ale temné sily nevyčíňali iba v noci. O tých ďalších však až v druhej časti nášho príspevku.

Miloslav Smatana


strana 169

ROZLIČNOSTI

Rehoľa – rád

Podstatné mená rehoľa a rád sa veľmi často chápu ako synonymné, rovnoznačné pomenovania istého typu cirkevných organizácií. Oprávňuje nás na to aj takmer rovnaké vymedzenie ich obsahu v našich súčasných slovníkoch.

Slovo rehoľa sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (4. vyd., 2003) vysvetľuje ako „katolícke, cirkevné spoločenstvo, ktorého členovia skladajú rehoľné sľuby a žijú spoločným životom“ s odkazom na slovo rád, pričom rád sa vysvetľuje ako „združenie ľudí [čiže spoločenstvo – J. H.] spojené istými pravidlami, obyčajne cirkevnými“ s odkazom na slovo rehoľa. Tento vzťah sa potvrdzuje aj v Synonymickom slovníku slovenčiny jednoduchým odkazom rád p. rehoľa, kde je výklad totožný s výkladom hesla rád v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Z tohto riešenia by sa dalo usudzovať, že za prvotné sa pokladá pomenovanie rehoľa. Do istej miery sa to potvrdzuje aj faktom, že od slova rehoľa sa bežne odvodzuje pomenovanie príslušníka, člena rehole – rehoľník, kým od slova rád takéto pomenovanie nejestvuje. O prvotnosti slova rehoľa svedčí aj fakt, že v historickej literatúre štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa používajú výlučne slová rehoľa, rehoľník, rehoľníčka a rehoľný.

O širšom obsahu pomenovania rehoľa svedčí napokon aj výklad o rehoľnom živote v Katechizme Katolíckej Cirkvi, s. 243: „Rehoľný život, ktorý vznikol na východe v prvých spoločnostiach kresťanstva a žije sa v inštitútoch kánonicky zriadených Cirkvou, odlišuje sa od iných foriem zasväteného života kultovým zameraním, verejnou profesiou evanjeliových rád, spoločným bratským životom a vydávaním svedectva o spojení Krista s Cirkvou.“

Tridentský koncil v polovici šestnásteho storočia venoval zvýšenú pozornosť orgnizačnej štruktúre duchovných spoločností a rozlíšil dva typy: rády – ordines a kongregácie – spoločnosti, a to podľa stupňa a spôsobu


strana 170

skladania sľubov. Toto rozlíšenie sa prejavuje aj v pomenovaniach. Máme Rád bratov menších (Ordo fratrum minorum – OFM), Rád kazateľov – (Ordo praedicatorum – OP [dominikáni]), ale na druhej strane Spoločnosť Ježišovu (predtým Tovarišstvo Ježišovo) – Societas Jesu – SJ, Spoločnosť Božieho Slova – (Societas Verbi Divini – SVD).

V pomenovaniach ženských vetví, resp. aj samostatných organizácií sa slovo rád vôbec nevyskytuje. Sú tu bežné názvy ako Spoločnosť sestier sv. Vincenta, ženská rehoľa uršulínok a pod.

Ako vidieť, mnohé pomenovania majú dosť zložitú formu, preto sa v bežnom dorozumievaní používajú apelatívne pomenovania odvodené od nejakého typického znaku členov danej rehole.

Azda najbežnejšie je pomenovanie františkáni motivované menom zakladateľa tohto rádu – sv. Františka z Assisi. K tomuto typu patria pomenovania ako dominikáni, saleziáni (podľa Kaplnky sv. Jána Salezského), cisterciáni (podľa mesta Citreux). Variantná je podoba kapucíni (podľa typickej pokrývky hlavy – kapucne), benediktíni, baziliáni. Bežný je aj variant s príponou -ita, -ista: jezuita, redemptorista (od redemptor – vykupiteľ).

Úsilie o skrátenie zložitej podoby vedie aj k pomenovaniam typu verbista (od Societas Verbi Divini) a piarista (Societas fratrum scholarum piarum). Iný je typ pomenovania milosrdní (z milosrdní bratia – neoficiálneho pomenovania rehole hospitálov).

V pomenovaniach ženských reholí je najčastejšie prípona -ka, resp. -ky: alžbetínky, uršulínky, vincentky, klarisky (ženská vetva františkánov), ale aj damiánky, kapucínky.

O životaschopnosti takýchto pomenovaní svedčí napokon aj ich prenikanie do pomenovaí rozličných inštitúcií a podnikov. Najznámejšia je azda Nemocnica milosrdných bratov, bežne aj U milosrdných. V spoločenskom živote sú známi napr. Malí františkáni či Veľkí františkáni (reštaurácie, resp. vinárne).

Ján Horecký


strana 171

SPRÁVY A POSUDKY

Významné životné jubileum PhDr. Milana Majtána, DrSc.

Začiatkom mája tohto roka sme si pripomenuli významné životné jubileum – sedemdesiat rokov PhDr. Milana Majtána, DrSc., vedúceho vedeckého pracovníka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, vedúceho oddelenia dejín slovenčiny a vynikajúceho organizátora vedeckého života na Slovensku, predovšetkým v oblasti onomastiky. M. Majtán sa narodil 3. 5. 1934 na Vrútkach, ako sám vravieva. Po absolvovaní gymnázia vo Zvolene v rokoch 1 953 – 1957 študoval slovenský jazyk na Fakulte spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave. Po dokončení vysokoškolského štúdia a po štvorročnom pôsobení na Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave-Petržalke od roku 1961 začal pracovať v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV a tomuto vedeckému pracovisku zostal verný až do súčasnosti. Najprv pracoval v dialektologickom oddelení, kde sa zúčastňoval na príprave prvého, fonetického zväzku Atlasu slovenského jazyka (1968). V roku 1965 získal vedeckú hodnosť kandidáta vied obhájením dizertačnej práce o vrchárskom hontiansko-novohradskom nárečí. Hoci v ďalšom období sa jeho bádateľská pozornosť sústredila na iné oblasti jazykovedného výskumu, k dialektológii sa vracia aj v neskoršom období publikovaním viacerých štúdií a článkov.

V roku 1965 M. Majtán prešiel do oddelenia dejín slovenčiny, kde sa zo začiatku zameral na výskum vlastných mien, najmä geografických názvov, ale aj osobných mien. Výsledkom jeho sústredeného výskumu geografických názvov s osobitným zreteľom na názvy obcí a miest na Slovensku bola publikácia Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov (1972), ktorá našla široký ohlas nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Keďže najmä po roku 1989 nastal v názvoch obcí na Slovensku pomerne veľký pohyb, M. Majtán po dvadsiatich piatich rokoch pripravil novú verziu


strana 172

uvedenej publikácie, ktorá vyšla v roku 1998 pod novým názvom Názvy obcí Slovenskej republiky s podtitulom Vývin v rokoch 1773 – 1997. Ešte začiatkom osemdesiatych rokov pripravil a vydal v spolupráci s českými jazykovedcami I. Luttererom a R. Šrámkom prácu o vzniku, vývoji a etymológii takmer 1200 zemepisných názvov, ktorá vyšla pod názvom Zeměpisná jména Československa (1982) a do ktorej spracoval vyše 370 názvov zo Slovenska, nielen názvov miest, ale aj terénnych názvov a názvov vodných tokov.

V rámci výskumu vlastných mien M. Majtán zorganizoval komplexný výskum slovenských terénnych názvov a jeho pričinením sa v Jazykovednom ústave vybudovala rozsiahla kartotéka týchto názvov. Výsledky výskumu terénnych názvov publikoval v desiatkach štúdií a článkov, najmä v časopise Slovenská reč, v onomastických zborníkoch, ale aj v našom časopise (porov. okrem iného seriál článkov uverejňovaný v rokoch 1972 a 1973). Výsledkom výskumu názvov vodných tokov je viacero štúdií venovaných slovenskej hydronymii a v spolupráci s poľským jazykovedcom K. Rymutom publikácia Hydronimia dorzecza Orawy (1985), ktorá vyšla v Poľsku. V súvislosti s pôsobením M. Majtána v názvoslovnej komisii Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorej bol predsedom (v rokoch 1992 až 2002) a zároveň od vzniku komisie v roku 1970 až do súčasnosti predsedom 1. sekcie venujúcej sa štandardizácii geografického názvoslovia z územia Slovenska, treba spomenúť nezastupiteľnú úlohu jubilanta pri štandardizácii slovenského geografického názvoslovia a pri príprave niekoľkých desiatok publikácií Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, v ktorých sa zhrnuli výsledky štandardizácie (porov. súborné personálne bibliografie L. Dvonča, ktoré vychádzali v rokoch 1987, 1997, 1998 a 2003 pod názvom Slovenskí jazykovedci; tam možno nájsť aj všetky ostatné bibliografické údaje spojené s vedeckou a vedecko-popularizačnou činnosťou jubilanta).

Inou oblasťou onomastického výskumu, ktorej sa M. Majtán venoval, sú antroponymá – osobné mená, a to jednak rodné či krstné mená, jednak priezviská, prímená, prezývky. Výsledkom tohto výskumu sú mnohé štúdie a články v odborných jazykovedných časopisoch a zborníkoch, ale aj knižné publikácie Meno pre naše dieťa (vyšla v troch vydaniach v rokoch 1983, 1985, 1993; spoluator M. Považaj) a Vyberte si meno pre svoje dieťa (1998;


strana 173

spoluator M. Považaj) a desiatky popularizačných príspevkov v dennej a periodickej tlači. M. Majtán sa venoval aj literárnej onomastike. Všímal si vlastné mená v dielach viacerých slovenských spisovateľov (Boženy Slančíkovej Timravy, Jána Chalupku, Martina Rázusa, Márie Ďuríčkovej, Františka Hečka a iných). M. Majtán sa vo výskume vlastných mien nesústreďoval iba na riešenie konkrétnych otázok, ale sa zamýšľal aj nad teoretickými a metodologickými otázkami onomastiky ako vednej disciplíny.

Vedecko-organizačné schopnosti M. Majtána sa výrazne prejavili pri príprave Historického slovníka slovenského jazyka. Po mnohoročnom heuristickom výskume slovnej zásoby slovenčiny z predspisovného obdobia v rozličných prameňoch uložených okrem iného aj v slovenských a maďarských archívoch sa začala tvoriť koncepcia tohto prepotrebného diela, ktorá sa zhrnula v práci Slovenský historický slovník z predspisovného obdobia – Ukážkový zošit (1973) a ktorej spoluautorom bol aj M. Majtán, práce na prvom zväzku slovníka sa rozbiehali veľmi pomaly. Až potom, čo sa M. Majtán stal zodpovedným riešiteľom úlohy a bol poverený funkciou hlavného redaktora slovníka, práce na slovníku nabrali primerané tempo. A tak sa v roku 1991 do rúk odbornej aj laickej verejnosti dostal 1. zväzok tohto slovníka (písmená A – J) a odvtedy vyšli ďalšie štyri zväzky (2. zv. r. 1992, 3. zv. r. 1994, 4. zv. r. 1995, 5. zv. r. 2000). V súčasnosti sa celé dielo dokončieva.

V prehľade aktivít M. Majtána nemožno nespomenúť jeho zapájanie sa do výchovy mladých adeptov slovakistiky na Pedagogickej fakulte v Nitre, na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, vo funkcii školiteľa diplomantov, vedeckých ašpirantov a doktorandov. Viacerí z tých, ktorých nezištne zasväcoval do tajov jazykovedy a osobitne onomastiky, vybrali si ako celoživotnú dráhu práve výskum nášho jazyka a vlastných mien. Takisto treba spomenúť jeho aktivity pri organizovaní slovenských onomastických konferencií i ďalších vedeckých podujatí, jeho aktívnu účasť na medzinárodných vedeckých podujatiach, jeho činnosť v Slovenskej onomastickej komisii vo funkcii tajomníka i predsedu, ale aj v Medzinárodnej komisii pre slovanskú onomastiku pri Medzinárodnom komitéte slavistov, činnosť v rozličných komisiách, vedecko-popularizačné aktivity atď. Za výsledky vedeckého


strana 174

výskumu, ale aj za vedecko-popularizačnú činnosť získal viaceré ocenenia, okrem iných Striebornú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, Čestnú medailu Mateja Bela za zásluhy v historických vedách, Cenu SAV za vedecko-popularizačnú činnosť, titul najlepší pracovník rezortu Slovenského úradu geodézie, kartografie a katastra a ďalšie.

Nášmu jubilantovi želáme najmä dobré zdravie, aby mohol splniť všetko to, čo si predsavzal dosiahnuť pri vedeckom poznávaní nášho národného jazyka.

Matej Považaj

Pekná monografia s chybičkami krásy

[UHLÁR, Vlado – MÚČKA, Peter: Veľké Bielice – história a súčasnosť. Veľké Bielice – Partizánske – Banská Bystrica: 2003. 248 s.]

Veľké Bielice sú ďalšou obcou stredného Ponitria, ktorá pričinením dvoch agilných autorov (Vlada Uhlára a Petra Múčku) už má monografiu o zrode obce a jej doterajších dejinách. Takéto práce spravidla vychádzajú pri okrúhlych výročiach, no v tomto prípade ide o časový sklz 23 rokov. Vysvetlenie je naporúdzi v tom, že menšia práca o Veľkých Bieliciach vyšla v čase osláv 700-ročnice, ďalej v tom, že v monografickej práci o Partizánskom sa v istých súvislostiach spomínajú aj Veľké Bielice, a napokon najmä v tom, že v roku 1971, keď obec oslavovala svoje významné jubileum, niektoré fakty a súvislosti „nebolo možné zverejňovať“ (s. 6). Ide zrejme o fakty a súvislosti týkajúce sa náboženského života obce, horlivého obnovovania chrámu a budovania fary, ako aj nezištnej obetavej práce kňazov, ktorí v Bieliciach pôsobili a okrem hlásania Božieho slova dvíhali aj kultúrnu a hospodársku úroveň obce a posilňovali slovenské národné povedomie jej obyvateľov. Ani záznam návštevy J. Tisa, ktorý ako minister zdravotníctva prišiel v roku 1929 požehnať zástavu jubilujúceho hasičského zboru, určite nebol vrchnosti po vôli.


strana 175

Materiálovou bázou publikácie sú rozličné listiny a záznamy zo štátnych aj cirkevných archívov, ďalej kroniky záujmových spolkov (očividne vedené dostatočne starostlivo), časopisecké štúdie obidvoch autorov, dobová tlač a nie v poslednom rade zápisky z rozhovorov s občanmi, v ktorých si autori explorátori overovali konkrétne fakty, priebeh pamätných udalostí atď. Exploračnú prácu na tvári miesta, t. j. priamo v Bieliciach, vykonávali veľmi svedomito, čo sa do publikácie okrem iného premietlo zaznamenaním veľkého počtu mien občanov, ktorí sa nejakým spôsobom pričinili o zveľaďovanie obce. Spomeňme tu napr. kapitolku Obyvatelia Veľkých Bielic – najstaršie rodiny a ich mená. Zaznamenané sú v nej desiatky mien a priezvisk, pričom nejde len o číru enumeráciu, ale aj o zapojenie nositeľov mien do rozličných rodinných, vecných vzťahov a textových súvislostí, napr.:

Povzniesli sa aj Pechoviari, keď Štefan Pecho stačil zakúpiť od Žida Salzbergera bývalý menší majer po Amálii a Juliáne Kvašaiovej, kde ostal syn Štefan a Ján (potom Jozef Šinský), kým Antal ostal v dome pri fare na dolnom konci, ktorý pôvodne patril Turčekovcom. (s. 47)

Ako z kontextu vychodí, v rodinnom mene Pechoviari treba vidieť súhrnné pomenovanie príslušníkov rodiny; Pechoviari sú to isté čo Pechovci. Tento typ sa v nárečiach stredného Ponitria používal aj na pomenovanie obyvateľov obce (porov. Nedanovčiar, Vesteničiar), ale už ustúpil menám s príponou -an (Nedanovčan, Vesteničan). V publikácii sa zachytávajú mená muzikantov, učiteľov, kňazov, divadelníkov, športovcov atď. Autori monografie teda žičlivo vyšli v ústrety želaniu obyvateľov obce. Uvedomili si, že v takýchto publikáciách občania hľadajú svoje meno a tešia sa, že sa na nich nezabudlo, že sa zaznamenala aj ocenila ich zásluhovosť v rozličných záujmových a spolkových činnostiach – v ovocinárstve, športe, ochotníckom divadle ap.

V knižke Veľké Bielice – história a súčasnosť sa na viacerých miestach spomína maďarizácia a stavanie hrádzí proti nej. Veľa, ba vlastne všetko hovorí o tom táto ukážka:

Hlavne po vynesení tzv. Aponiho zákonov v rokoch 1905 a 1907 to mali slovenskí učitelia, a nielen v Bieliciach, veľmi ťažké. Spomínané zákony povoľovali v slovenčine vyučovať iba náboženstvo. Maďarizácia postupovala veľmi agresívne, hoci cirkevné školy sa jej dosť bránili. Učitelia skladali rôzne veršíky, ktorými mali mechanickým opakovaním maďarské slová utkvieť v pamäti žiaka:


strana 176

Išten buch – lelek duch, fí je tráva – tehýň krava, tužkó poleno – tert je koleno, eďeneš rovno – sár je ...

Na dverách triedy bolo napísané: „Tótul nem szabad mondani“ (Po slovensky sa nesmie zhovárať). Bielickí učitelia však boli tolerantní a iný nebol ani kanonik Štefan Paška (s. 96).*

Je užitočné a aktuálne aj v súčasnosti pripomínať tieto boľavé miesta histórie slovenského národa.

Jazyk publikácie je zrozumiteľný, miestami sa však predsa len mali objasniť niektoré špeciálne termíny (dikátny súpis, chronogram, ordinovaný kazateľ, kanonická vizitácia a ďalšie). Absolútna väčšina textov zaradených do monografie má znaky vecného štýlu, tu a tam sa predsa len možno stretnúť s pokusom „nadľahčiť“ vecnosť a prikrášliť nevyhnutnú enumeráciu. Napríklad:

V takej výhradne poľnohospodárskej dedine, akou boli Veľké Bielice až do roku 1945, športová činnosť veľmi dlho nemohla mať podmienky pre svoj vznik a rozvoj. Každý kúsok poľa, a tobôž rovného, bol veľmi vzácny. Kdeže ho tam nechať nečinne nevyužitý? A dokonca na takú márnosť, na ihrisko?! Veď deti sa môžu hrať a naháňať na dvore, na ulici, po humnách, pri pasení husí pri potoku... A odrastenejší chlapci, taho do roboty. Lebo v gazdovstve je každá ruka vzácna. A ešte ho tam za loptou sa naháňať. A na akýsi futbal drankať peniaze a topánky drať (s. 179).

V úvodnom slove spoluautor V. Uhlára zaznamenal, že pôvodný text spolu prepracovali a po smrti V. Uhlára ho sám „s jeho splnomocnením pretváral a dotváral do podoby, v ktorej sa vám [rozumej čitateľom, Bieličanom] dostáva do rúk“ (s. 6). Pravdepodobne pri týchto zásahoch do pôvodného textu vnikli doň niektoré jazykové priestupky. Mala sa s nimi vyrovnať korektorka, ktorá „korektorovala“ (tak! – pozri tiráž) tak nesústredene, že v ňom zostali viaceré nenáležité väzby (horliť o krásu, s. 137;


strana 177

vziať k nasýteniu, nie k prejedeniu, s. 148; finančne prispieť k vydaniu, s. 230; vzbudiť hrdosť k domovu, s. 6 – správ. – horliť za niečo, vziať na nasýtenie, prispieť na vydanie, hrdosť na niečo). Bez zásahu korektora zostali viaceré štylisticky nevypracované až defektné výpovedné akty (Skutočnosť, že na bielickej fare zo starých čias nie sú záznamy, môže byť aj z dôvodu, že fara stála na močaristom teréne..., s. 138; Vo svete sú však aj Bieličania, ktorí upozorňujú svojím postavením vo vede, umení a verejnej činnosti, s. 214; Bielice na katastrálnej mape z roku 1807 – jeho južná časť chotára, s. 133 a i.). Ďalšie chyby a chybičky sú v neprípustnom zamieňaní časovej spojky keď zámennou opytovacou príslovkou kedy, v nerozlišovaní zvratného slovesa začínať sa od nezvratného začínať, v nepresnom zaobchádzaní s interpunkčnými znamienkami (rušivá je zámena pomlčky spojovníkom) a ďalšie jednotlivosti. Napriek tomu však monografia bude plniť svoje poslanie, pretože je osnovaná na bohatom archívnom materiáli, ako aj na materiáli získanom z miestnych dokumentov (farských, starostovských, spolkárskych) a pretože je napísaná s láskou k milovaným Bieliciam a hlbokou úctou k ich dejinám a obyvateľom.

Ivan Masár

Ďalšie pokračovanie anatomických názvov

[Holomáňová, A. – Brucknerová, I.: Anatomické názvy. III. Bratislava: Elán 2002]

Po roku prišli autorky dvoch zväzkov slovenského anatomického názvoslovia (recenziu pozri v Kultúre slova 2003, roč. 37, s. 28 – 34) s tretím, ktorý obsahuje termíny všeobecnej anatómie, kostrovej, svalovej, miazgovej sústavy a sústavy kĺbov. Autorky pokračujú v spôsobe prezentácie, t. j. publikujú termíny v troch stĺpcoch, v latinskom, anglickom a slovenskom, pričom synonymá, ktoré súčasná anatomická nomenklatúra pripúšťa vo väčšom množstve, ako to bolo v minulosti, píšu sa kurzívou.


strana 178

Autorky publikácie sa museli vyrovnať s mnohými problémami, ktoré sa vyskytli už v prvých dvoch dieloch. Jedným z nich je nadväznosť na Anatomické názvoslovie z roku 1962. V snahe zachovať kontinuitu a zaužívanosť, dôležitý atribút terminológie, autorky sa držali tohto znenia nomenklatúry, ale podľa nášho názoru nemuseli to robiť až tak striktne a niektoré termíny sa mohli zmeniť. Napr. už v prvej recenzii sme upozorňovali na to, že latinské komparatívy major – minor majú niekedy ekvivalent veľký – malý a inokedy väčší – menší. Niet dôvodu na to, aby sme napr. musculus teres major prekladali ako väčší oblý sval, ale musculus pectoralis major ako veľký prsný sval, alebo tuberculum minus ako menší hrbček, ale cornu minus ako malý roh. Podobne sa mohli opraviť dva prípady ekvivalentov adjektíva medianus, a to v termíne sutura palatina mediana = stredný podnebný šev, správne stredový a articulatio atlantoaxialis mediana = prístredný nosičovoosový kĺb, správne stredový, keďže v anatómii sa rozlišuje medzi adjektívami medius, medianus a medialis, resp. stredný, stredový a prístredný. Opraviť sa mohli aj slovenské termíny pre fascia pectoralis = hrudníková pokrývka, lepšie prsná pokrývka a regio pectoralis = hrudníková oblasť, správnejšie prsná oblasť, veď v slovenčine je rozdiel medzi významom slova hrudník a prsia a napokon autorky majú vo svojej nomenklatúre aj termín pectus = prsia, musculus pectoralis = prsný sval. Labium laterale na stehnovej kosti sa prekladá ako bočný okraj, ale labium externum na bedrovej kosti ako vonkajšia pera; prihovárali by sme sa však aj v tomto prípade za ekvivalent okraj. S tým súvisí aj výskyt predložiek v nomenklatúrnych názvoch, ktorý vo všeobecnosti nie je veľký. V predložených slovenských anatomických názvoch sa však predložky vyskytujú v oveľa väčšej miere ako v latinskej pôvodine. Niekedy sa nám vidí ich použitie nefunkčné, resp. nesystémové. Napríklad termín juncturae thoracis sa prekladá ako spojenia na hrudníku, ale juncturae cranii už ako spojenia lebkových kostí. Podobne articulationes thoracis sú kĺbové spojenia na hrudníku, ale articulationes cranii sú kĺby lebky, nodi prelaryngei a nodi prepericardiaci sú predhrtanové miazgové uzliny a predosrdcovníkové miazgové uzliny, ale nodi prevesicales sú už miazgové uzliny pred močovým mechúrom (mohli byť predmechúrové).

Autorky však urobili aj isté zmeny oproti Anatomickému názvosloviu. Tak zamenili výraz obličaj (lat. sinciput), ktorý Krátky slovník slovenské-


strana 179

ho jazyka kvalifikuje ako zastaraný, za tvár, podobne novotvar osvalie (lat.

perimysium) za obal svalového snopca, pričom sa v tomto prípade inšpirovali českým názvoslovím Zrzavého. Spomínané Anatomické názvoslovie robilo rozdiel medzi termínmi pollex (palec, t. j. na ruke) a hallux (veľký palec, t. j. na nohe) a digiti boli prsty (na ruke) a palce (na nohe). Autorky však, podľa nášho názoru na škodu, to už nerobia a tak musculus extensor pollicis longus a musculus extensor hallucis longus sa prekladajú rovnako, t. j. ako dlhý vystierač palca. V termíne vagina tendinis m. flexoris hallucis longi to akoby chceli napraviť a slovenský ekvivalent znie šľachová pošva dlhého ohýbača palca nohy, vagina tendinis m. flexoris pollicis longi je však šľachová pošva dlhého ohýbača palca (ruky), teda slovo ruka je už len v zátvorke. Vagina tendinis m. extensoris pollicis longi je opäť šľachová pošva dlhého vystierača palca (ruky), ale vagina tendinis m. extensoris hallucis longi je len šľachová pošva dlhého vystierača palca, t. j. slovo noha sa tam už neuvádza ani v zátvorke. Anatomické názvoslovie z roku 1962 rozlišovalo dvojicu os trapezium a os trapezoideum ako väčšia lichobežníková kosť a menšia lichobežníková kosť, autorky však vynechali tieto rozlišovacie prívlastky a tieto rozdielne kosti sa teraz v slovenskej nomenklatúre označujú rovnakým termínom. Pri latinskom termíne olecranon malo pôvodné názvoslovie dva ekvivalenty, lakťový výbežok a hák. V predloženom názvosloví je synonymum hák vynechané, ale pri termíne bursa subcutanea olecrani autorky na to zabudli a tak sa slovo hák opäť objavilo v preklade podkožný vačok háka.

Podobne ako v prvých dvoch zväzkoch sme našli prípady, keď pri zmene latinského termínu slovenský termín ostal v pôvodnej podobe. Nodus buccinatorius je lícová miazgová uzlina, správnejšie by bolo trubačská, pretože m. buccinator je trubačský sval (pôvodne boli nodi buccales – lícové uzliny), pritom však fascia buccopharyngea je už hltanovo-trubačská, hoci bucco- znamená líce. Pars libera membri inferioris sú kosti voľnej dolnej končatiny, čo však zodpovedá pôvodnému latinskému zneniu skeleton membri inferioris liberi. Termín facies articularis malleoli pôvodne nemal nijaké prívlastky, v novej latinskej nomenklatúre sa už rozlišuje facies articularis malleoli lateralis a medialis, v slovenskej verzii však ostalo pôvodné znenie členková kĺbová plocha v oboch prípadoch.


strana 180

Zdá sa, že základná otázka pri prevode latinskej nomenklatúry do národnej podoby je tá, nakoľko sa národná podoba musí držať latinskej. Aj keď podľa nášho názoru nemusí ju kopírovať v každom prípade, je to výhodné z viacerých hľadísk, najmä však z didaktického. Do toho okruhu patria prípady, keď autorky nepreložili v niektorých termínoch latinské prefixy. Planum transpyloricum je vrátniková rovina (doslova cezvrátniková), angulus subpubicus je lonový uhol (doslova podlonový), regio presternalis je oblasť mostíka, ale obdobný termín, linea parasternalis, je už primostíková čiara (podobne mohla byť predmostíková oblasť). Nepreloženie prefixu je pochopiteľné v prípade, keby sa v slovenčine nahromadili dva prefixy, napr. crista supraepicondylaris = nadhlavicový hrebeň (doslova nadnadhlavicový). Našli sme aj názvy, keď sa do slovenčiny nepreložila jedna časť pôvodného latinského kompozita, a to v termínoch articulatio talocruralis = členkový kĺb (doslova členkovo-predkolenný kĺb) a regio talocruralis = členková oblasť (doslova členkovo-predkolenná), ale napr. ligamentum talofibulare je už členkovo-ihlicový väz. Opäť pochopiteľné je nepreloženie v prípade ako septum intermusculare vastoadductorium = priťahovačová medzisvalová priehradka, pretože časť vasto- je odkaz na musculus vastus = široký sval a doslovný preklad širokopriťahovačová priehradka by mohol vyvolať nesprávne asociácie.

Jednotnosť terminológie je jeden zo základných postulátov správneho fungovania terminológie, ale podobne ako v prvých dvoch zväzkoch sme opäť našli aj prípady, ktoré tejto požiadavke nezodpovedajú celkom. Prívlastky lymfatických uzlín sú raz v adjektívnej podobe, napr. nodi parasternales = primostíkové miazgové uzliny, nodi preaortici = predsrdcovnicové miazgové uzliny, nodi subpylorici = podvrátnikové miazgové uzliny, inokedy v slovenskej verzii sa používajú predložky, napr. nodi paratracheales = miazgové uzliny pri priedušnici, nodi retrovesicales = miazgové uzliny za močovým mechúrom a napokon sú aj názvy, v ktorých latinská predpona vôbec nie je preložená, napr. nodi iuxtaintestinales a nodi pararectales sú črevné miazgové uzliny a konečníkové miazgové uzliny. Niektoré také prípady nie sú zásadné a nevyznačujú sa nejakým sémantickým rozdielom, ale napriek tomu, ak je to možné, mohla by sa jednotnosť dôsledne dodržiavať. Prečo je crista galli kohútí hrebeň, ale ala crista galli už krídlo kohútieho hrebienka, prečo je canaliculus vestibuli kanálik pred-


strana 181

siene, ale apertura canaliculi vestibuli už otvor predsieňového kanálika? Occiput, occipitalis je zakaždým záhlavie, záhlavný, len musculi suboccipitales sú hlboké (?) šijové svaly. Má význam striedať slová základňa a spodina v termínoch basis cranii = základňa lebky a basis cranii interna = vnútorná lebková spodina? Adjektívum basalis má ekvivalent základňový a basilaris spodinový, ale v srdcovocievnej sústave vena basalis sa prekladala ako spodinová žila. Condylus je hlavica, ale articulatio bicondylaris sa prekladá nesystémovo ako dvojhrboľový kĺb, crista supracondylaris je už však nadhlavicový hrebeň. Musculus quadratus je štvorcový sval, ale fascia m. quadrati lumborum je pokrývka štvoruhlého driekového svalu.

Diskutabilný je slovenský ekvivalent superlatívu v termíne linea nuchalis suprema = najhornejšia šijová čiara, pritom treba pripomenúť, že v termíne concha nasalis suprema sa tento superlatív prekladá ako najvyššia nosová mušľa a v prvom zväzku názvoslovia venovanom srdcovocievnej sústave sa arteria a vena intercostalis suprema prekladá zase ináč, ako najvrchnejšia medzirebrová tepna a žila. Latinský termín musculus corrugator supercilii sa nesprávne prekladá ako zvrášťovač obočia, správne zvrašťovač, ako je to aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka a ako znejú aj obdobné slovenské názvy svalov odvracač, rozširovač, priťahovač.

Chceme upozorniť aj na niektoré preklady adjektívnych termínov. Autorky správne zmenili slovenský ekvivalent latinského termínu facies auricularis na ušnicová plocha (pôvodne bolo ušnicovitá plocha), podobne však mohli zmeniť linea pectinea = hrebeňovitá čiara na hrebeňová čiara, pretože táto čiara nemá podobu hrebeňa, ale je to miesto úponu pre musculus pectineus, ktorý sa nevolá hrebeňovitý, ale hrebeňový, lebo vychádza z pecten ossis pubis, t. j. z hrebeňa lonovej kosti a aj arcus iliopectineus sa prekladá ako bedrovohrebeňový oblúk. V slovenskej nomenklatúre sa nerozlišujú latinské adjektíva coronalis a coronarius, arteria coronaria je vencovitá tepna (v prvom zväzku, teda v Srdcovocievnej sústave), ale aj sutura coronalis je vencovitý šev. Podľa nášho názoru by bol lepší ekvivalent vencový, pretože sa tento šev nepodobá na veniec, len sa vyskytuje tam, kde sa nosí koruna, veniec. Funkčné sa nám vidí rozlišovanie adjektíva vo dvojici musculus biceps = dvojhlavý sval a sulcus bicipitalis = dvojhlavová brázda.

Napokon spomeňme ešte niektoré nedopatrenia; connexus intertendinei je množné číslo v latinčine, ale v slovenskej verzii je jednotné číslo, medzi-


strana 182

šľachový spoj, fascia propria organi sa zakaždým prekladá plurálom, t. j. ako pokrývka orgánov, ale správny preklad je vlastná pokrývka orgánu, na s. 84 v preklade chýba aj adjektívum vlastná. Na s. 46, 69, 77, 83, 87 chýbajú slovenské ekvivalenty pre latinské synonymné výrazy.

Novinkou oproti predchádzajúcim dvom dielom je dvojstranný zoznam anatomických názvov gréckeho pôvodu, ktorý vyvoláva otázku nad zmyslom tohto zoznamu a hlavne nad spôsobom jeho spracovania. Niektoré termíny majú v zátvorke uvedené grécke pôvodné slovo, raz s prekladom, napr. phalanx (gr. falanx – člen, článok), inokedy bez prekladu, napr. thymus (gr. thymos), niektoré majú len v zátvorke skratku gr., napr. trigonum (gr.) – trojuholník, čo v zozname gréckych slov predstavuje nulovú informáciu. Pri hesle lambda je dokonca dvakrát odkaz na gréčtinu: gr. grécke písmeno. Grécke slová nie sú vždy správne prepísané, napr. zub odus, správne odús, rameno omos, správne ómos, ležiaci nad bruchom epigastriós, správne epigastrios, pri metaphysis je gr. sloveso metafyein, pri symphysis už len fyen. Zoznam neobsahuje vôbec adjektíva, napr. zygomaticus, ethmoidalis, trapezoideus atď., ale ani substantíva nie sú všetky, napr. chýba tam m. masseter, choana, chiasma. Latinské slovo genu (= koleno) je v zozname omylom a vysvetľuje sa nepochopiteľne gréckym slovom gony = koleno. Pri niektorých odkazoch na grécke slová by sa vyžadoval krátky historický exkurz do dejín anatómie, napr. človek nepoznajúci dejiny anatómie nechápe, prečo sa pri termíne aponeurosis, čo znamená šľacha, blana, odkazuje na grécke slovo neuron = nerv, vhodné bolo poukázať na význam tohto slova v začiatkoch gréckej anatómie.

Na záver opäť opakujeme slová z prvej recenzie, že oceňujeme záslužnú prácu autoriek, ale spoluprácou s lingvistom by sa dali odstrániť mnohé spomínané nedostatky.

František Šimon – Katarína Schmidtová – Monika Kočišová


strana 183

Zborník prác z dejín lekárskej terminológie

[ŠIMON, František: Terminologia medicinae antiquae. Beiträge zur Geschichte der medizinischen Terminologie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika 2003. 94 s.]

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vydala koncom roka 2003 publikáciu Františka Šimona: Terminologia medicinae antiquae. Beiträge zur Geschichte der medizinischen Terminologie. Autor zborníka pôsobiaci ako docent na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a na Prešovskej univerzite v Prešove je klasický filológ a uznávaný odborník predovšetkým v oblasti dejín medicíny a latinskej lekárskej terminológie. Zborník vybraných vedeckých prác F. Šimona bol vydaný v nemčine a je určený najmä odborníkom, teda historikom medicíny a filológom, ale i študentom medicíny, lekárom, ako aj širšej verejnosti so záujmom o dejiny medicíny. Cudzojazyčná mutácia publikácie čiastočne obmedzuje okruh potenciálnych záujemcov, veríme však, že nie natoľko, aby nezískala zaslúženú pozornosť.

Autor nám prezentuje svoj výber z príspevkov, ktoré publikoval a predniesol na domácich a zahraničných fórach. Príspevky zaradené do výberu predstavujú vedecké a odborné práce z rokov 1985 – 2000. Útla kniha s rozsahom 94 strán dokumentuje dlhodobý a systematický záujem autora o dejiny medicíny, lekársku terminológiu a jej dejiny. Ako uvádza v predslove sám autor, činnosť učiteľa latinskej lekárskej terminológie je na lekárskej fakulte interdisciplinárna. S tým možno len súhlasiť, pretože vedomosti z dejín medicíny a dejín lekárskej terminológie sú pre učiteľa – filológa, pôsobiaceho na lekárskej fakulte, conditio sine qua non. Medicína používa mnoho termínov, ktorých pôvod sa ozrejmí až na základe historického objasnenia, a naopak, lingvistický rozbor niektorých termínov môže pomôcť pri historickom objasnení názorov na funkciu určitých orgánov alebo názorov na chorobu. Učitelia latinčiny na lekárskych fakultách musia byť okrem toho oboznámení do určitej miery aj s pojmami medicíny a príbuzných odborov, pretože podstatným princípom výučby terminológie je spojenie jazykového významu s obsahom odborného pojmu.

Klásť takéto požiadavky na jednu osobu sa zdá nesplniteľnou métou, ale z posúdenia vedeckých a odborných prác F. Šimona sa ukazuje, že sa


strana 184

k nej približuje. Zo svojej pestrej publikačnej činnosti vybral reprezentatívne vzorky, v ktorých sa zameral na historicko-lingvistickú analýzu niektorých anatomických a klinických termínov, nezabúda uviesť aj širšie historicko-sociálne okolnosti výkladu a starostlivo vypracovaný aparát zdrojov, poznámok a citácií svedčí o fundovanosti a komplexnom prístupe k vedeckej práci.

Úvodný príspevok O historickom výskume lekárskej terminológie je súhrnná štúdia o špecifických úlohách skúmania v tejto oblasti – o úlohe latinčiny a gréčtiny v lekárskej terminológii (LT), o príčinách a mechanizme zmien v LT, slovotvorných modeloch v LT, boji o jazykovú správnosť v LT, probléme synonymie v LT, eponymách v LT, pôvode a vývine jednotlivých lekárskych termínov, snahách o zjednotenie a pokusoch o reformy LT.

Charakteristickým klinickým sufixom sa venuje štúdia O zmene významu prípon -itis, -oma, -osis. Súčasné významy týchto sufixov „zápal, nádorové ochorenie, nezápalové ochorenie“ sú založené na konvencii, ktorú treba chápať ako výsledok historického vývoja v lekárskej terminológii. Vznik a zmeny sufixov v historickom kontexte od antiky po súčasnosť približuje autor na dvadsiatich stranách textu.

Tukydidov opis moru v Aténach je námetom dvoch ďalších príspevkov zborníka, a to O termíne lynx kene u Tukydida a Tukydidov opis moru ako prekladateľský problém. Autor polemizuje s názormi na preklad a výklad niektorých termínov (okrem lynx kene aj termínov loimos, kakon, nosos, nosema, astheneia, pathos, ponos), ktoré sú dlhé roky vďačným námetom pre filológov i historikov medicíny a existujú o nich celé rozsiahle štúdie.

Moderne a lákavo znie názov kratšieho príspevku Môže sa maja prekladať ako lady doctor? Pretože v historických prameňoch i výkladových slovníkoch sa okrem významu „babica, pôrodná asistentka“ nachádza veľmi zriedkavo aj význam „lekárka“, vzniká veľa nejasností. Autor nepokladá za správne prekladať ho ako lekárka, lebo v súčasnosti použitie slova doktor vyvoláva iné asociácie ako v staroveku a tým by sa len potvrdila stará chyba, že sa chápanie novodobých lekárskych pojmov prenáša na antické.

Galenovej medicínskej terminológii sa z hľadiska teórie terminológie (motivácia anatomických a klinických termínov) venuje F. Šimon v ďalšej práci. Precízne spracované príklady sú podkladom jeho záverečnej argu-


strana 185

mentácie o tom, že v Galenovej klinickej terminológii sa nachádzajú takmer všetky moderné motívy pomenovania (okrem skratiek). Čo sa týka anatomickej terminológie, Galenos pozná len malý počet termínov a veľa útvarov sa len opisuje iným spôsobom. Na druhej strane existuje u neho mnoho anatomických pomenovaní, ktoré sa dajú považovať za predstupeň terminologizácie.

O štúdii Názvy chorôb podľa Galena, Caelia Aureliana a Izidora zo Sevilly F. Šimon porovnáva názvy chorôb u týchto troch významných autorov podľa toho, ako uvádzajú vo svojich spisoch ich etymológiu, prípadne motiváciu. Galenos (2. stor. n. l.) určil hlavné princípy názvov chorôb, ale sám nevysvetľoval každé pomenovanie. Caelius Aurelianus (4. stor. n. l.) sa snažil uviesť pred každým opisom choroby pôvod jej názvu. Izidor zo Sevilly (7. stor. n. l.) povýšil etymológiu na hlavný princíp a pomocou etymológie opísal všetky choroby. V závere tohto príspevku nachádzame zaujímavý pohľad na tradíciu a zmeny v lekárskej terminológii dokumentované názormi historikov medicíny na začiatku a v polovici 20. storočia. Postup Izidora zo Sevilly, ktorý v diele De medicina opisuje choroby pomocou etymológie, v roku 1915 sa považuje za bizarný (čudný) a v rokoch 1972, 1976 sa to isté oceňuje ako model a pokladá za obdivuhodné.

Zborník prác Františka Šimona hodnotíme ako vhodnú prezentáciu výsledkov jeho vedeckovýskumnej činnosti. Vzácne úzke spojenie výskumu z oblasti klasickej filológie, dejín medicíny a teórie terminológie prinieslo svoje ovocie – príspevky na vysokej úrovni hodné nasledovania.

Mária Bujalková


strana 186

SPYTOVALI STE SA

Vetroopelivé rastliny? – Pani D. J. sa prostredníctvom elektronickej pošty obrátila na jazykovú poradňu s otázkou o správnosti používania termínu vetroopelivý v slovnom spojení vetroopelivé rastliny.

Na pomenovanie rastlín, ktorých peľ sa prenáša vetrom (teda takých, ktoré opeľuje vietor), v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa uvádza termín vetromilný. Toto zložené prídavné meno je domácim ekvivalentom pôvodom gréckeho slova anemofilný a je ustálené v odbornej botanickej terminológii. V niektorých botanických publikáciách sa používa iba prevzatý termín anemofilný. Slovo vetromilný vzniklo z dvoch častí – z podstatného mena vietor a z druhej nesamostatnej časti -milný s významom „majúci rád, ktorý má rád“ (utvorenej zo slovesnej morfémy -mil a adjektívnej prípony -ný) – spojených pomocou spájacej morfémy -o-. Podobne vznikli aj slová hmyzomilný, vodomilný ako ekvivalenty pôvodom gréckych slov entomofilný, hydrofilný pomenúvajúcich rastliny, ktoré sú opeľované prostredníctvom hmyzu, vody. V súvislosti so životom rastlín máme niekoľko ďalších slov, ktoré majú rovnakú druhú časť -milný. Nesúvisia však s ďalšími spôsobmi opeľovania, ale s podmienkami života, na ktoré sú rastliny uspôsobené. Sú to napríklad slová svetlomilný, teplomilný, suchomilný, vlhkomilný. Ich spoločným znakom je zdôrazňovanie kladného vzťahu k niečomu – k svetlu, teplu, suchu a vlhku ako k základným podmienkam života rastlín.

Popri prídavnom mene vetromilný sa v tom istom význame môžeme niekedy stretnúť aj s termínom vetroopelivý, ktorý vznikol náležitým slovotvorným postupom (ako predchádzajúce prídavné mená). Možno ho v tejto súvislosti dokonca považovať za výstižnejší a významovo priezračnejší, pretože nevyjadruje len kladný vzťah rastliny k vetru ako pôvodcovi (alebo „pomáhačovi“) opeľovania, ale z druhej časti slova -opelivý je jasné i to, akú činnosť vietor vo vzťahu k rastline vykonáva. Prídavné meno


strana 187

vetroopelivý sa spôsobom utvorenia a svojou motiváciou priraďuje k slovám ako cudzoopelivý s významom „opeľujúci sa len peľom inej rastliny“ a samoopelivý s významom „opeľujúci sa vlastným peľom“, ktoré fungujú aj ako botanické termíny.

Na základe uvedených skutočností odporúčame na pomenovanie rastlín opeľovaných vetrom popri ustálenom botanickom termíne vetromilný používať aj motivačne zreteľné prídavné meno vetroopelivý.

Iveta Vančová


strana 188

Z NOVÝCH VÝRAZOV

Z pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (21)

dobíjací -cia -cie príd.

1. určený na dobíjanie, dopĺňanie elektrickým nábojom; ktorý možno dobíjať elektrickým nábojom na ďalšie fungovanie: dobíjací prístroj; dobíjací zdroj; dobíjací akumulátor

2. určený na dopĺňanie účtu pomocou elektronických platobných systémov: dobíjací kupón; dobíjacie čipové karty

dobíjač -ča pl. N -če m. prístroj na dobíjanie elektrickým nábojom: batériový, sieťový dobíjač; cestovný dobíjač na rôzne druhy telefónov; univerzálny dobíjač do auta

dobíjačka -ky -čiek ž. zariadenie na dobíjanie, dopĺňanie niečoho elektrickým nábojom: dobíjačka na batériu; dobíjačka riadená mikroprocesorom; dobíjačka akumulátora, telefónu; Závody ťažkého strojárstva kúpia dobíjačku na elektrický akumulačný vozík. [NP 1983]

dobíjať -ja -jajú -jaj! -jal -jajúc -jajúci -janý -janie nedok.

1. (o hodinách, zvonoch) prestávať biť, dokončievať bitie: zvon dobíja desiaty raz

2. (koho, čo) dokončievať zabíjanie, usmrcovať bitím; syn. dorážať: jeleň dobíjal zver parohmi; Liečiť ich treba a nie dobíjať, veď vy ľudí ženiete z plte do truhly. [Jesenská]; Pochopil, že udierajú a dobíjajú tých, ktorí boli ešte živí. [Jaroš]

3. (čo, bezpredm.) dopĺňať elektrický náboj do nejakého prístroja: dobíjať batériu; dobíjať polovičnou intenzitou prúdu; Pumpa bola dávno opravená, ale nedobíjalo vám dynamo. [Sloboda]; Počas zamračeného počasia sa uvádza do činnosti miniatúrna akumulátorová batéria, ktorú počas činnosti dobíjajú jednotlivé fotoprvky. [NP 1982]


strana 189

4. (čo) dopĺňať náboj do zbrane; syn. nabíjať: dobíjať vystrieľané bubienky koltov; dobíjať revolver

5. (čo) dodávať finančnú sumu na účet (obyč. pomocou elektronických platobných systémov), z ktorého poskytovateľ služby inkasuje platby: dobíjať kredit predplatených služieb cez internetbanking;

dok. dobiť

dobiť dobije dobijú dobi! dobil dobijúc dobitý dobitie dok.

1. (o hodinách, o zvonoch) dokončiť bitie, prestať biť: hodiny dobili jedenástu

2.. (koho, čo) údermi spôsobiť poranenia, veľmi zbiť: nemilosrdne dobiť zajatcov; dobiť niekoho na smrť, do bezvedomia; dobili ho na nepoznanie; pren. expr. Udalosť s Aničkou dobila ho silnejšie, ako si myslel. [Zván] zničila

3. (koho, čo) bitím usmrtiť, zabiť; syn. doraziť, dotĺcť: dobiť niekoho bodákom, kameňmi; dobiť postrelené zviera; Celčiak ma zabije lopatou ako psa, dobije a nik nebude vedieť prečo. [Ťažký]; Tyčou sa rozohnal po vtákoch, zrážal ich na zem a na stoly a tam ich pošliapal a dobil. [Ballek]

  1. (čo) doplniť elektrický náboj do prístroja: dobiť akumulátor

5. (čo) doplniť náboj do zbrane; syn. nabiť: vyčistiť zbraň a dobiť ju; dobiť vystrelený náboj

6. (čo) dodať finančnú sumu na účet (obyč. pomocou elektronických platobných systémov), z ktorého poskytovateľ služby inkasuje platby: dobiť kredit cez bankomat;

nedok. dobíjať;

prirovnania dobiť niekoho ako žito, ako hada veľmi zbiť

· fraz. dobiť baterky načerpať novú silu, energiu

dobiť sa dobije sa dobijú sa dobi sa! dobili sa dobijúc sa dok.

1. navzájom sa veľmi zbiť, spôsobiť si poranenia: dobiť sa palicami; mládenci sa dobili pre frajerku; Znepriatelení susedia sa nielen pochytili, ale aj dobili, zmrzačili. [Chmelová]

2. obyč. nechtiac si fyzicky ublížiť, veľmi sa zraniť; syn. dotĺcť sa, dokaličiť sa: dobiť sa pri páde z motorky; dobiť sa pri autohavárii

  1. doplniť sa elektrickým nábojom: batéria sa dobila

strana 190

dobitosť -ti ž. psychická al. fyzická vyčerpanosť; vlastnosť toho, kto je psychicky al. fyzicky vyčerpaný, dobitý, unavený, zničený trápením: v ovisnutých črtách jeho tváre roztiekla sa dobitosť [Bodenek]

dobitý -tá -té príd.

1. fyzicky, obyč. bitím, úderom, pádom a pod. veľmi poranený; syn. dokaličený: dobitý muž s ťažkým poranením mozgu; dobití a dotrhaní chlapci; prišiel domov s dobitými kolenami; odrané a dobité ruky; V tej chvíli prebehla ním triaška, videl sám seba dobitého a dokrvaveného. [Mináč]; Jano sa zľakol, zazrel zlovestnú tvár, dobitú a napuchnutú, a zalepené čelo. [Ballek]

2. usmrtený bitím: mŕtve, dobité obete; postrelené zviera dobité konárom; Keď moje mŕtve telo ležalo dobité a skrvavené na brehu mora, Odyseus nakriatol Agamemnona, aby zakázal dôstojne ma pochovať. [Lenčo]

3. expr. psychicky al. fyzicky vyčerpaný, unavený, zničený trápením: smutná, dobitá duša; bol na smrť unavený a dobitý; Aj tak tu bude sedieť dobitý, neschopný z ničoho sa tešiť. [Jašík]; Ešte stále ju počúva, ako mlčí, ako pri ňom leží vysilená, dobitá. [Tatarka]

4. doplnený elektrickým nábojom: dobitý akumulátor; dobitá batéria; dobitý telefón

5. hovor. zvonku poškodený údermi; syn. doráňaný, doudieraný, dotlčený: popadané a dobité jablká, hrušky; od krúpov dobité hrozno;

prirovnania dobitý ako pes veľmi unavený, zničený, vyčerpaný

dobovo prísl. charakteristicky, typicky pre istú dobu, pre isté obdobie: vyjadrovať sa dobovo; dobovo príznačný názov; dobovo determinované myšlienky, skladby; dobovo prevládajúci literárny prúd; dobovo profilovať literatúru posledných rokov [P. Števček]; Podstatou jeho diela je aj zodpovedná práca s dobovo panujúcou výtvarnou konvenciou. [LT 1998]

dobovosť -ti ž. charakter, ráz doby: dobovosť interpretácie; strácať svoju dobovosť; zachovávať, porušovať dobovosť; prístup umenia a vedy k dobovosti; Dôraz na dobovosť je nutný – staré rifle pod dokonale zhotoveným brnením kazia efekt celého vystúpenia šermiarov. [Inet]


strana 191

dobový -vá -vé príd. príznačný pre istú dobu; odrážajúci istú dobu; pochádzajúci z istej doby: dobový dokument, materiál; dobový tanec, kostým, predmet; dobový spôsob života; dobový kolorit románu; dobový kontext; dobová tematika, atmosféra; doboví kronikári; dobová freska, fotografia, maľba, výzdoba, pieseň; znalosť dobovej techniky; dobové udalosti, podmienky; dobová platnosť aktuálnosť; Sortiment výrobkov drotári rýchlo prispôsobovali dobovým požiadavkám. [V. Ferko]; Obývačka s dobovým nábytkom a stenami, na ktorých visia obrazy či historické zbrane, pôsobí dojmom múzea. [NP 1986]

Bronislava Holičová

Zoznam použitých skratiek (v citácii): NP – Nedeľná Pravda; LT – Literárny týždenník, Inet – internet


strana 192

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Zručný a zručnosť

JÁN KAČALA

V našom jazyku sú dobre známe slová zručný a zručnosť. Základové prídavné meno zručný sa ustálene používa vo význame „ktorý si s prácou poradí chytro a dobre, obratný, šikovný“. Odvodené podstatné meno zručnosť má význam „schopnosť poradiť si s prácou chytro a dobre, obratnosť, šikovnosť“. Keď ide o manuálne zručného človeka, prípadne o manuálnu zručnosť, nie sú s používaním týchto slov problémy. Isté zábrany však badať vtedy, keď je reč o človeku zručnom v rozumovej, intelektuálnej oblasti, prípadne o intelektuálnej zručnosti. Najmä niektorí odborníci z pedagogiky a psychológie sa nevedia zmieriť s tým, že slová zručný, zručnosť majú v základe slovo ruka, že sú teda motivované slovom ruka. Preto tvrdia, že povedzme spojenia štylizačná alebo komunikatívna zručnosť nie sú vhodné. Odborné jazykovedné stanovisko je také, že používaním slova sa pôvodná motivácia môže prestať uvedomovať ako živá, a preto sa netreba brániť prenášaniu významu, v danom prípade z manuálnej oblasti do intelektuálnej. Napokon tieto oblasti u človeka sú navzájom zviazané a ani manuálne výkony nemôžeme pokladať iba za mechanické. Takéto prenášanie významu potvrdzujú aj diela našich klasických spisovateľov. Napr. spojenie zručná odpoveď možno nájsť už u Martina Kukučína. A rovnaké procesy zisťujeme aj pri rovnoznačných slovách. Veď aj slovo obratnosť v spojení štylistická obratnosť či neobratnosť prešlo podobným vývinom. Netreba sa teda brániť ani spojeniam štylistická zručnosť alebo komunikatívna zručnosť.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 1. 2002)