.. contents:: `Obsah` **strana 65** Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (VIII.) =========================================================== Polemiky a kritiky v štúrovskom období ====================================== RUDOLF KRAJČOVIČ Štúrovské obdobie bolo v porovnaní s bernolákovským obdobím poznačené omnoho ostrejšími polemikami, nevynímajúc ani ponižujúce výpady proti uznávaným osobnostiam, najmä proti Ľ. Štúrovi. V rámci tohto obdobia v zásade možno rozpoznať tri smery kritických polemík. Polemiky kriticky mierne ladené v prostredí popredných štúrovcov alebo v kruhu prívržencov J. Kollára, ďalej ostrejšie polemiky, pričom nechýbalo ponižovanie protivníka a znevažovanie štúrovskej slovenčiny i ľudovej reči, a napokon polemiky poznačené nenávisťou proti štúrovcom, Ľ. Štúrovi a vôbec proti všetkému, čo bolo slovenské – slovenská reč, krajina, ba aj ľudové kroje a pod. Mierne ladenou kritikou v prostredí štúrovcov bol napríklad poznačený spis M. M. Hodžu Větin o slovenčině (1847, p. kap. VI). V ňom autor kriticky hodnotí najmä pravopis štúrovčiny ako pravopis od slovanských jazykov príliš izolovaný. Podľa neho slovenčina je samostatný slovanský jazyk, ale jej osobitosť medzi slovanskými jazykmi spočívajúca v tom, že bola prapôvodným základom, mala by sa rešpektovať aspoň v pravopise. Hoci táto Hodžova kritika sa neopierala o zásady dobovej jazykovedy, predsa jeho návrh pravopis novej spisovnej slovenčiny obohatiť o ä, ľ, y a koncové -l v slovesných particípiách (namiesto -u v štúrovčine) sa neskôr v reformovanom pravopise uplatnil (p. kap. IX). Do skupiny miernych kritikov, pravda, s odlišným názorom na nový spisovný jazyk pre Slová- ------- **strana 66** kov, možno zaradiť aj P. J. Šafárika (p. kap. osobnosti). V príspevku v zborníku Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. W Praze 1846 (ďalej Hlasové) P. J. Šafárik prejavil k aktivite štúrovcov isté porozumenie a vysoko vyzdvihol kladné vlastnosti slovenčiny hlavne pri tvorbe ľudovej slovesnosti, no súčasne zdôraznil, že nie je na takej úrovni, aby mohla plniť funkcie spisovného jazyka. Podľa neho túto funkciu na Slovensku môže plniť len čeština v dvoch podobách: čeština novšie pestovaná v Čechách, ktorá by sa na Slovensku používala v literárnej tvorbe a v iných vyšších funkciách, a slovakizovaná čeština, ktorá by sa používala v komunikácii s nižšou spoločenskou vrstvou. Ďalej zašiel v miernosti kritiky v príspevku v spomenutom zborníku popredný hospodár evanjelickej cirkvi Pavel Jozeffy (Hlasové, s. 225 – 229). Navrhuje „na cirkewním poli“ zachovať reč československú, ale pre pospolitý slovenský ľud pre jeho poučenie vo veciach hospodárskych a všeobecne užitočných, pre tvorbu slovesnosti malo by sa „psát v nářečí obecním“. V závere príspevku prekvapujúco pozitívne hodnotí Ľ. Štúra. Doslova o ňom píše: „náš znamenitý Ludwik Štúr, muž wší wážnosti hodný, který docela swé umění, swau wraucí horliwost jen národu slowenskému se zapíráním swého pohodlí a wšech wýhledů pro budaucnost obětowal, který tak znamenité zásluhy sobě nadobyl, zwláště w tom, že nejen národ proti wšelikým autržkám zastáwal, ale ducha wraucí lásky k národu we mnohých mladých srdcích wzbudil...“ (Hlasové, s. 228 n). To pre J. Kollára bolo už priveľa, príspevok zaradil medzi posledné príspevky v zborníku a zareagoval aj prípiskom nie celkom lichotivým (Hlasové, s. 229 n). Omnoho ostrejší s ponižujúcim hodnotením ľudovej reči a slovenskej pospolitosti bol druhý smer protištúrovskej polemiky. Skupina stúpencov tohto smeru dala o sebe znať v podobe príspevkov a listov, ktoré J. Kollár publikoval v zborníku Hlasové. No hlavným reprezentantom tohto smeru bol J. Kollár (p. kap. osobnosti), osobnosť najmä pre jeho kladný vzťah k slovanstvu, pre jeho literárnu tvorbu dodnes vážená. Na rozdiel od P. J. Šafárika a P. Jozeffyho presadzoval v duchu svojho cieľa zjednotenia slovanstva pre Slovákov a Čechov jednotný spisovný jazyk – mierne slovakizovanú češtinu. Teoreticky si tento cieľ zdôvodňoval tým, že „česká řeč, jako z jejích nejstarších literných zbytkův wyswitá, jest dcera slowenčiny“. V známom príspevku O českoslowenské jednotě w řeči a w literature ------- **strana 67** v zborníku Hlasové (s. 101 – 126) ešte uvažuje i argumentuje v prospech svojej českoslovenčiny, československej i slovanskej jednoty, pomerne mierne napáda bernolákovcov, ale svojich kritikov už nešetrí, označuje ich za čechokazov, Novoslováčkov, Novomesiášov a pod. Ostrejší tón zaznieva zo slov adresovaných tým, ktorí vyhlasujú „píšme po slowensky, my nejsme Čechowé“, v podobe otázky a odpovede „jak po slowensky? Tak ako Handrbulci, či tak jako Krekáči, či tak jako Trpáci atď.“ No do krajnosti pritvrdil, iste aj vďaka slabšej stránke svojej povahy, v odpovedi na list Ľ. Štúra zo 7. februára 1846. V liste Ľ. Štúr vyjadruje údiv nad zmenou pôvodne kladného názoru J. Kollára na slovenský kmeň, na jeho reč a kultúru. Vyčíta mu, že predtým bol za slobodu slovanských kmeňov, za rozvoj ich reči „a teď řeč kmene svého tak šlápete, tak pronasledujete“ (Listy, 1956, s. 112 – 114). Odpoveď J. Kollár pripojil k spomenutej úvahe v Hlasové (s. 127). Slovenčina v nej už nebola zachovaná reč v hlbinách Tatier, schopná na tvorbu ľudovej slovesnosti, ako o nej uvažoval v mladosti, ale drotárčina, kopaničiarčina či miškárčina, bravčárčina a pod., s poukazom na názory iných, že je smetiština, kuchynčina atď. Na adresu Ľ. Štúra v odpovedi odkazuje „běda! běda! běda Wám samému, pane Štúre! Wy sám ste wětew pod sebou uťal, Wy sám ste hůl nad wlastní hlawau zlámal, Wy wrahu wlastního žiwota swého Trenčanského kmene a nárečí, anť nepíšete drotarčinu ani bernolačinu we swých Nowinách a knihách, ale jakausi hrončinu čili křiwančinu“ atď. (Hlasové, s. 140). Odpoveď Ľ. Štúra nedala na seba dlho čakať. Ešte toho roku v 2. ročníku Orla Tatránskeho (s. 35, 36) v článku Hlas proti Hlasom odmietol všetky výpady J. Kollára publikované v príspevku v Hlasové. O slovenčine na rozdiel od J. Kollára v článku Ľ. Štúr píše „čo nám je bližším, prístupnejším a domáckejším nad prirodzenú reč našu, nad reč tú, v ktorej sme sa všecci k svetu prihovárať začali, v ktorej sú naše prítomnje pokoleňja spojené, v ktorej žije duch otcou našich“. Na Kollárovo lyrizované hodnotenie češtiny v slovenských chrámoch, v školách, na svadbách a pohreboch a pod., že čeština „není u nás nejaký cizí žiwel, ale naše vlastní domáci květina“ (Hlasové, s. 125) Ľ. Štúr reaguje slovami „akáže to bola, prosím, Čeština... to bola len najvjac spletenina Slovenčini a Češtini. Tento stav obojživelnícki je už veru do ňezňeseňja a mjesto toho musí už nastúpiť ňječo pevnjeho, istjeho, víraznjeho“. V ďalších číslach Orla Tatránskeho ------- **strana 68** (č. 39, 40) Ľ. Štúr v prospech novej spisovnej kodifikácie slovenčiny argumentuje slovami „každí národ v tom sa najlepšje osvojuje, čo mu je vlastnuo, čo mu je najbližšje, to v čom cíti sám seba“. Už z týchto citátov, ktoré sme uviedli, je zrejmé, že Ľ. Štúr omnoho reálnejšie chápal smerovanie vo vývine európskych národov vrátane slovenského národa ako J. Kollár. Vedomý si svojej pravdy, Ľ. Štúr vyzval súdobých vzdelancov, aby zaujali stanovisko k novej spisovnej kodifikácii slovenčiny a k jej znevažovaniu. Už v apríli v Orle Tatránskom (1846, s. 26) sa ozval M. Šoltis, podľa ktorého „vivoleňja ridzej reči Slovenskej“ bolo správne, pretože čeština na Slovensku bola len pre učených a nie pre ľud, ktorý je potrebné tiež vzdelávať. Ohlasy v prospech štúrovčiny začali uverejňovať Slovenskje Národnje Novini i Slovenskje Pohladi (prispeli J. M. Hurban, A. Sládkovič, S. B. Hroboň a iní). Reálne vyznel názor C. Zocha v osobitnom spise Slovo za slovenčinu, ktorý sa však v štúrovskom období šíril len v rukopise. Podľa Zochovho názoru v češtine by mala zostať iba Biblia, ale jej výklad pre slovenský ľud má byť v novej kodifikovanej slovenčine, tak ako sa má ona používať v iných písomnostiach a tlačiach na Slovensku (p. Dejiny spis. slov., 2002, s. 180 n). Tretí smer polemík v štúrovskom období, tentokrát v podobe až nenávistných útokov proti štúrovčine a slovenčine vôbec, proti štúrovcom a ich stúpencom, no najmä proti Ľ. Štúrovi, reprezentovali hlavne dvaja jeho žiaci, Andrej Lanštjak a Štefan Launer. Liptovský rodák Andrej Lanštjak (narodil sa roku 1821 v Palúdzke, dnes časť Liptovského Mikuláša) študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a po štúdiách v Halle sa stal evanjelickým farárom v Horných Zeleniciach. Ešte pred revolúciou roku 1848 v diele Štúrovčina a posouzení knihy Nárečja slovenskuo (Budín 1847) usiloval sa proti zásade štúrovcov, že Slováci sú samostatný slovanský kmeň s vlastným územím a teda majú právo na vlastný spisovný jazyk a literatúru, dokázať, že slovenského jazyka niet, pretože nebolo jednotného početnejšieho kmeňa Slovákov, boli len ich roztrúsené osady po horských lazoch a nejaké zvyšky na území dolného Uhorska. Argumentoval poukazom na výskyt názvov obcí typu podľa neho „Zahorowisko, Daubrawa, Borowo, Smrečany, Jalowec, dwě Poruby, Poraubka, na Rubaniskách a iné“, ktoré podľa neho dokazujú, že územie Slovenska voľakedy bolo husto porastené lesmi a Slovákmi mohlo byť ------- **strana 69** teda osídlené iba kde-tu. No pozabudol, že názvy obcí, ktorými argumentuje, boli utvorené od slov hora, dúbrava, bor, smrek, jalovec, poruba, rúbanisko, čiže z reči okolitého slovenského ľudu, čo naopak svedčí proti jeho argumentácii, pretože tento ľud v okolí spomenutých obcí musel obývať rozsiahlejšie priestory. Názvy obcí utvorené od etnických mien Česi, Nemci, Poliaci a Rusi sú mu zasa svedectvom, že dávnejšie značnú časť územia Slovenska obývali neslovanské etniká, hoci ide o mená etník zo slovníka dobovej slovenčiny, a teda aj o tomto argumente platí to isté, čo sme uviedli o názvoch obcí z domácich apelatív. Posmelený svojím objavom a verný svojmu výkladu A. Lanštjak odkázal Ľ. Štúrovi „wěru z wasseho Slowenska nezůstane ani znaku“ (cit. Marták, s. 63) a dodal, že pre tých niekoľko slovenských lazov úplne postačí už skôr používaná čeština. Omnoho ďalej v ponižovaní štúrovcov, Ľ. Štúra, jeho stúpencov, ale aj slovenského pospolitého ľudu, jeho histórie, krajiny a reči zašiel Štefan Launer (narodil sa roku 1821 v Krupine). Š. Launer študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v Bratislave, po štúdiách v Halle istý čas bol zastupujúcim profesorom v Banskej Štiavnici a od roku 1849 učiteľom v Sarvaši (dnes v Maďarsku). Už roku 1847 mu vyšiel spis Slowo k národu swému a roku 1848 spisy Wsselicos pro obweselení mysli a Mojim milým Slowákom. O tom, aby sme poznali, aká veľká bola nenávisť Š. Launera voči štúrovcom a všetkému slovenskému v bývalom Uhorsku, stačí uviesť niekoľko jeho výrokov. Slovákov v Uhorsku raz nazýva omrvinkou, inokedy slabým konárikom a pod. Ľ. Štúr bol pre neho iba „Chwastáň“, „Handlwús“, jeho rozum „mizerák a chudák“ atď. Štúrovcov nazýva „w potupě zplozenými, z hříchu žijícimi šlosberskými hojštrami“ (hojštra tu vo význame „namyslený, človek horenos“, príp. „osoba nízkych mravov, nemúdra“, p. Slovník slov. nár., I, s. 599, heslo holštra, hojštra, Kálal, s. 158, 174, heslo hajstra, hojštra), časopisy Ľ. Štúra sú mu „slowenskými záchodmi“, Orol Tatránski „Dudek tatránsky“, štúrovskú slovenčinu nazýva „swinským mlátom“, oravského rodáka Ct. Zocha „upískanou, zacápanou ošípanou orawskou“ atď., atď. (k citátom Marták v prepise). Osobitný názor mal na slovanstvo a v rámci neho na Slovákov. Uznával istý stupeň kultúry a duchovných hodnôt slovanských kmeňov, no chápe ich ako výsledok závislosti od kultúry a duchovnej aktivity západoeurópskych náro- ------- **strana 70** dov. Z nich vyzdvihuje štyri – Talianov, Francúzov, Angličanov a Nemcov. Podľa Š. Launera tieto národy boli „Paedagogowé“ Slovanov a doslova píše „to jsou tí žlabowé, skrze něžto hlawní půwod t. j. člowěčenstwo, do Slowanstwa wtéká“. A keďže žlaby sú len štyri, slovanské literatúry môžu byť iba štyri: Taliansku vzdelanosť si prisvojili Chorváti (Illýrowé), francúzsku Poliaci, anglické „swětokupectwí a lodnictwí“ Rusi a nemeckým duchom sa obohatili Česi, Moravania, Slováci a Slezáci, preto podľa Launera musia mať jednotnú literatúru v rovnakom jazyku. Slovákom v zákonodarstve majú byť „paedagogowé“, čiže učitelia ich blízki susedia Maďari, jediní zákonodarcovia v Uhorsku, od nich sa majú učiť poriadnemu životu atď. (viac cit. Marták). Ako vidieť, maďarizačné snahy generálneho dozorcu evanjelickej cirkvi grófa Karola Zaya, ale aj vízie Lajosa Kossutha o veľkom Uhorsku bez Slovákov začali zapúšťať korene aj v Hornom Uhorsku. Osud bol však neúprosný. Štefan Launer opustil tento svet ani nie tridsaťročný (zomrel roku 1851 v Sarvaši). Jeho spoločník Andrej Lanštjak sa dožil vysokého veku, ale už v mladosti sa odmlčal (zomrel roku 1908 v Siladiciach). Pre úplnosť treba dodať, že reakcia štúrovcov na ich hrubé útoky a protislovenské likvidačné zámery bola mierna či zdržanlivá. Pre nich boli to osobnosti pre život slovenského národa bezvýznamné, mŕtve. Na záver možno v súhrne povedať, že v miernych i ostrých polemikách v ranom období spisovnej slovenčiny jadrom sporov bolo, či na Slovensku používať vo funkcii spisovného jazyka slovenčinu alebo češtinu. Názory, ale ani riešenie neboli jednotné. J. I. Bajza bol napríklad presvedčený, že slovenčina môže plniť funkciu spisovného jazyka iba „prikrášlená“ súdobou češtinou. J. Kollár naopak súdobú češtinu chcel zbaviť dôsledkov jej germanizácie „ľubozvučnými“ prostriedkami slovenčiny. Podľa neho takto vynovená českoslovenčina mala byť spoločným spisovným jazykom Čechov a Slovákov. To však, ako je známe, českí poprední jazykovedci i vzdelanci odmietli. No na rozdiel od J. I. Bajzu, ktorého pokus nemal úspech, J. Kollár, keď získal dôveru mocenského viedenského dvora a stal sa ako univerzitný profesor jej poradcom, svoju staroslovenčinu, t. j. mierne poslovenčenú češtinu nariadil používať ako spisovný jazyk na Slovensku v školách, vo vyšších úradoch a pod. No výsledky tejto Kollárovej aktivity vo Viedni netrvali dlho. Ešte v období štúrovčiny sa objavil nový fenomén. Bolo to zmierenie medzi poprednými štúrovcami a bernolákov- ------- **strana 71** cami, ktoré sa prejavilo v reforme pravopisu novej spisovnej slovenčiny. Tak sa začalo aj nové obdobie vo vývine spisovnej slovenčiny, reformné obdobie. O ňom podrobnejšie v nasledujúcej kapitole (v kap. IX). Z osobností, ktoré sa v štúrovskom období zúčastnili na protištúrovsky ladených polemikách, podávame životopisné profily J. Kollára a P. J. Šafárika. Hlavným účastníkom polemík z radov štúrovcov, Ľ. Štúrovi a M. M. Hodžovi, sme ako osobnostiam venovali pozornosť v jednej z predchádzajúcich kapitol (v kap. VI). J á n K o l l á r (1793 – 1852). Tvorca slavizovanej, resp. slovakizovanej češtiny, iniciátor hnutia proti zavedeniu spisovnej slovenčiny, zberateľ a vydavateľ slovenskej ľudovej slovesnosti, zástanca ideológie slovanskej vzájomnosti, spisovateľ, evanjelický farár v Pešti, profesor a radca vlády vo Viedni. Narodil sa v Mošovciach v Turci. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, teológiu a filozofiu v Jene. Významné je jeho dielo Národnie Zpiewanky v dvoch zväzkoch (Budín, 1834, 1835), ktorého jadro tvorí slovenská ľudová slovesnosť. V jeho úvode sa slovenčina chápe ako osobitný slovanský jazyk a vyzdvihuje sa zachovanosť strednej slovenčiny. Poznatky o zániku Slovanov v nemeckom prostredí, ako aj Herderove myšlienky o dobrých perspektívach Slovanstva v prípade, že si zachová celistvosť, viedli ho k tomu, že sa stal zástancom idey zbližovania a zjednocovania Slovanov najmä prostredníctvom kultúrnej a literárnej spolupráce. Táto idea sa odráža aj v jeho úsilí slavizovať, resp. slovakizovať súdobú spisovnú češtinu, ktorú pokladal za ponemčenú. Svoje názory vyložil v rozprave O literárnej wzájemnosti mezi kmeny a nářečími slawskými (Hronka, 1836). Rozprava súčasne reprezentuje jeho slavizovanú či slovakizovanú češtinu. Predstavu o niekdajšej jednote veľkého slovanského národa sa pokúsil zdôvodniť s neveľkým úspechom v diele Rozprawy o jménách, počátkách i starožitnostech národu Slawského a jeho kmenů (1830). Presvedčený o potrebe jednoty Slovanov chápal zavedenie štúrovskej spisovnej slovenčiny ako rozbíjanie slovanskej jednoty a spolu s inými slovenskými i českými vzdelancami v zborníku Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky (Praha, 1846) štúrovcov príkro odsúdil. Po porážke revolúcie roku 1849 ako vládny radca viedenského dvora odporúčal na Slovensku zaviesť staroslovenčinu, čiže češtinu upravenú niekoľkými slovakizmami. ------- **strana 72** P a v e l J o z e f Š a f á r i k (1795 – 1861). Filológ, etnograf, historik a redaktor. Narodil sa v Kobeliarove pri Rožňave. Študoval na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene filológiu, dejiny a filozofiu. Istý čas pôsobil ako vychovávateľ v Bratislave, potom na gymnáziu v Novom Sade, od roku 1833 v Prahe, kde bol redaktorom Světozoru, Časopisu Českého musea a kustódom univerzitnej knižnice. Roku 1848 sa aktívne zúčastnil na Slovanskom zjazde. Pre dejiny spisovnej slovenčiny je dôležité jeho dielo Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Budín, 1826). V ňom slovenčinu pokladá za samostatný slovanský jazyk a všíma si niektoré rozdiely medzi slovenčinou a češtinou. Bol spoluautorom zbierky Pjsně swětské lidu slowenského w Uhřjch (Pešť, 1823). V nej sa manifestuje schopnosť slovenčiny utvárať duchovné hodnoty. V knihách sú teda zárodky štúrovských ideí. V zápasoch o spisovnú slovenčinu stál však na strane J. Kollára. Bol za používanie češtiny na Slovensku v slovakizovanej podobe, no s pochopením hodnotil úsilie štúrovcov zaviesť spisovnú slovenčinu na stredoslovenskom základe. Poznatky o dejinách kultúry a jazykoch Slovanov zhrnul v dielach Slovanské starožitnosti (Praha, 1837) a Slovanský národopis (Praha, 1842). Vychádzal pritom z Herderových myšlienok o dôležitom poslaní Slovanstva v budúcnosti. Zomrel v Prahe. LITERATÚRA Dejiny slovenskej literatúry. II. Literatúra národného obrodenia. Autori M. Pišút, K. Rosenbaum, V. Kochol. Ved. redaktor I. Kusý. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1960. 488 s. – P. J. Šafárik, s. 146 – 161, J. Kollár, s. 170 – 200. Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor 1993. 513 s.; heslá Kollár, Ján, s. 241, Šafárik, Pavol Jozef, s. 434. Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. W Praze: Nákladem Českého musea 1846. 240 s. KÁLAL, Karol, KÁLAL, Miroslav: Slovenský slovník z literatúry a nárečí. (Slovensko-český diferenciálny). Banská Bystrica: Vlastným nákladom. Slovenská Grafia 1923. 1012 s., heslo hajstra, hojštra, s. 158, 174. KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s. Listy Ľudovíta Štúra. Zv. II., 1844 – 1855. Ved. redaktor K. Rosenbaum. Pripravil J. Ambruš. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1956. 566 s. ------- **strana 73** MARTÁK, Ján: Útok na spisovnú slovenčinu roku 1847/48 a jeho cieľ. Turčiansky Svätý Martin: Matica slovenská 1938. 287 s. MRÁZ, Andrej: Ján Kollár. Bratislava 1952. Odkaz P. J. Šafárika. Slovanské štúdie. VI. Ved. redaktor J. Hrozienčik. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963. 251 s. Slovník slovenských nárečí. I. A – K. Red. I. Ripka. Bratislava: Veda 1994. 933 s. ZOCH, Ctiboh: Slovo za slovenčinu. Edične pripravil I. Stanek. Doslov E. Pauliny. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958. 126 s. Potrebujeme v slovenčine vzor kuli? =================================== JÁN KAČALA 1. Skúsenosť učí, že aj keď sa v odbornom prostredí, napríklad medzi študentmi slovenského jazyka v nižších ročníkoch vysokej školy alebo medzi redaktormi tlačových alebo iných médií či vydavateľstiev, spomenie skloňovací vzor kuli, natrafíme na rozpaky. Známosť tohto skloňovacieho typu v slovenčine aj medzi odborníkmi slovenčinármi je skôr nízka, rozhodne nie všeobecná. Príčinu tohto stavu treba vidieť nielen v exkluzívnosti slova kuli ako vzorového mena (na pozadí všeobecne známych a prijímaných vzorov podstatných mien v mužskom rode), v jeho morfologických a fonologických vlastnostiach, ale aj ako pomenovania v kontexte slovenských pomenovaní. Významovú exkluzívnosť či priam nedostačujúcu zrozumiteľnosť slova kuli v slovenčine podporuje aj jeho nezvyčajné zakončenie na samohlásku -i. S tým súvisí aj úzka lexikálna báza, o ktorú sa tento vzor v slovenčine opiera, pričom sa pri takom stanovisku neberú do úvahy pomerne bohato zastúpené a často používané domáce priezviská typu Škultéty, Krčméry, Pauliny, Rakšáni/y, Kubáni/y, Turčáni/y, Viktory, Dohnáni/y, Reguli/y, Valentini/y, Michaeli, Billy, Krajči, Piovarči, Gomori/y, Štibráni/y, Bubelíni, Trubíni, Alberti/y, Gonci, Denci, Korbuly, Kerekréti, Lilge, Fulle a mnohé iné, ako aj cudzie osobné mená typu Goethe, Heine, Nietsche, Lange, Teige, Kempcke, Hahne, Dante, Leo- ------- **strana 74** ne, Boticelli, Rossini, Paganini, Puccini, Frascatti, Bertolucci, Togliatti, Bally, Ady, Csáki/y, Abaffy, Pákozdi/y, Zoldi/y, Kákoni/y, Hrabě, Dítě, Krejčí atď. Oproti tejto propriálnej zložke je apelatívna zložka oveľa chudobnejšia a okrem zdomácneného zastarávajúceho pomenovania báči zahŕňa iba prevzaté slová typu grizly, mufti, dandy, abbé, kivi, pony, atašé (keď sa chápe ako skloňovateľné) a niektoré iné, menej známe slová. Slabú rozšírenosť skloňovacieho typu kuli vo vedomí používateľov spisovného jazyka istotne podporuje aj to, že sa v mnohých súčasných gramatikách, prípadne v príručkách slovenského jazyka vzor kuli neuvádza. Ako vzor ho uvádza iba akademická Morfológia slovenského jazyka z r. 1966 a v prehľade skloňovania a časovania aj najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu od 2. vyd. z r. 1998. Ako osobitný vzor ho spracúva aj L. Dvonč v monografii Dynamika slovenskej morfológie (1984, s. 21, 22, 30). Na druhej strane sa tento vzor neuvádza v Slovenskej gramatike od trojice autorov E. Pauliny – J. Ružička – J. Štolc (5. vyd. z r. 1968), hoci v časti o skloňovaní cudzích mužských mien na -i, -y, -e, -é, -ä na s. 193 autori spomínajú tvary slova kuli v jednotnom čísle a píšu, že v množnom čísle sa toto slovo skloňuje podľa vzoru hrdina. Rovnaké spracovanie tejto tematiky má E. Pauliny vo svojej Slovenskej gramatike z r. 1981 (E. Pauliny je autorom kapitoly o podstatných menách aj v citovanej kolektívnej Slovenskej gramatike). Vo svojej Krátkej gramatike slovenskej (5., prepracované a doplnené vyd. z r. 1997, ktoré upravil a doplnil I. Ripka) E. Pauliny (zjavne z priestorových dôvodov) skloňovací typ kuli nespomína ani v časti o skloňovaní cudzích slov. Osobitný vzor kuli nespomínajú ani predchádzajúce Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953, v ktorých, ako je známe, boli dosť podrobné poučenia aj o výslovnosti, tvorení slov, tvarosloví, skladbe a frazeológii; aj tu sa v časti o skloňovaní cudzích slov v osobitnom bode zachytáva skloňovanie slova kuli v jednotnom i množnom čísle a uvádzajú sa príklady majúce takéto skloňovanie spomedzi vlastných aj všeobecných mien (opierame sa o 8. vyd. týchto Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1967, s. 66). 2. Z hľadiska dejín spisovnej slovenčiny a kodifikácie jej tvaroslovia sa žiada zdôrazniť, že zavedenie vzoru kuli v Morfológii slovenského jazyka z r. 1966 nebolo až takým prelomovým činom, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Potrebu kodifikovať uvedenú skupinu slov a mien si tvorcovia ------- **strana 75** slovenských gramatík uvedomovali už od začiatku 2. polovice 19. storočia. Tak M. Hattala vo svojej Mluvnici jazyka slovenského z r. 1864 v rámci skloňovania prídavných mien, a to vzoru boží, na s. 89 píše: „Mena rodin, osobite maďarské vypadajúce na y (dľa vyslovenia i) odo dávna práve tak skloňujeme jako prisvojovacie na ov a in, prirážajúc k nim v gen. len ho, v dat. mu, v lok a instr. m, napr. Szmrecsány, dľa vyslovenia Smrečáni: Smrečáni-ho, -mu, -m. Je-li predposlednia sylaba krátka dlží sa y v ý: Rutkaý-ho, -mu, -m.“ M. Hattala v duchu svojho presvedčenia o potrebe dávnej historickej podmienenosti opisovaných a kodifikovaných jazykových javov aj pri tomto skloňovacom type hľadá jeho historické potvrdenie. V tomto zmysle hneď v nasledujúcom odseku vraví: „Už ´´ukázka trestního řízení´´ z počiatku XVII stoletia, vytlačená vo Světozore (r. 1860, č. 23) obsahuje viacej príkladov takého skloňovania, menovite: Bočzkai-ho, Redei-ho, Redei-mu, Uivari-mu a iné.“ V ďalšom výklade dokazuje pravosť tohto skloňovania: vidí ju v tom, že „priezviska také sú skutočne prídavné mena tak, jako slovanské tohože významu na ský“, a ako príklad uvádza Nádasdy, pochádzajúce z mena Nádasd a to zasa zo slova nadežda. Podľa M. Hattalu (c. d., s. 89 – 90) „i nemaďarské vlastné mena cudzie, osobite sú-li tvaru též prídavného, duch jazyka našeho tak skloňovať káže, na pr. nem. Lange: Lange-ho, -mu, -m; Milde: Milde-ho, -mu, -m atd.“. V tejto línii o polstoročie neskôr pokračoval S. Cambel, ktorý vo svojom hlavnom kodifikačnom diele Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1. vyd. z r. 1902) skloňovaniu venuje značnú pozornosť. Cambelovo počínanie v tomto smere možno pokladať za prelomové, lebo na skloňovanie mien zakončených na -e a -i ustanovil samostatné vzory, a to až dva: Goethe a Jókai. Tým zakladá tradíciu vzorov na skloňovanie mužských životných mien zakončených na predné samohlásky. (Iná stránka veci je, že ako vzory vybral až dve mená odlíšené iba koncovými samohláskami, prípadne zakončením v tvare nominatívu singuláru a že ako vzory zvolil vlastné mená.) Na s. 74 svojej Rukoväti (v 2. vyd. z r. 1915, ktoré do tlače pripravil a upravil J. Škultéty) píše: „Skloňujeme podľa Goethe: Blaške, Szoke, Szende; podľa Jókai: Dohnány, Mácsay, Škultéty.“ Od nich káže odlišovať „po slovensky utvorené mená“ ako Vajanský, Makovický, Šťastný a podobné, ktoré sa skloňujú podľa vzoru pekný. V duchu svojho regulačného zá- ------- **strana 76** meru vo vzťahu k spisovnému jazyku ďalej upozorňuje, že neskloňujeme „Vajanskyho, Makovickyho, Šťastnyho“, lež Vajanského, Makovického, Šťastného atď. Dôležitá aj zo súčasného hľadiska je jeho poznámka na tej istej strane, že „vlastné mená cudzieho pôvodu, ktoré vychodia na -e, -i, pokladajú sa v spisovnom jazyku za kmene skloňovacie a prípony sa rovno k nim pridávajú“. Vlastné mená so zakončením na -ó, -o, -ú káže skloňovať podľa vzoru kráľ, ale medzi kmeň a príponu sa má vsunúť spoluhláska v „k vôli hladkému priechodu s jednej samohlásky na druhú“ (c. d., s. 75), napríklad nominatív Szabó, genitív a akuzatív Szabó-v-a, datív a lokál Szabó-v-ovi, inštrumentál Szabó-v-om. V tejto línii pokračuje i J. Damborský, ktorý sa ináč k S. Cambelovi ako prameňu (presnejšie: k jednému z dvoch prameňov) svojich gramatík programovo hlási. Vo svojej Slovenskej mluvnici pre stredné školy a učiteľské ústavy (5. vyd., opravené a značne doplnené, z r. 1930) na s. 205 – 210 preberá skloňovanie cudzích slov a v rámci neho okrem zdomácnených a gréckych a latinských mien uvádza „ostatné cudzie slová“ (s. 207), ktoré sa skloňujú podľa štyroch vzorov: katechizmus, gymnázium, Škultéty a Szabó. Ako vidno, ostatnými dvoma vzormi nadväzuje na S. Cambela, pričom v našej súvislosti je dôležitý vzor Škultéty, kým vzor Szabó autor káže skloňovať tak ako S. Cambel, ibaže vsuvné v dáva v paradigme do zátvoriek: genitív Szabó(v)a, datív Szabó(v)ovi atď. (c. d., s. 209 – 210). Celkove v Damborského spracovaní možno pri vzore Škultéty zistiť isté zblíženie s paradigmou vzoru chlap. Prejavuje sa to napríklad v tvare lokálu singuláru, kde popri regulárnej prípone -m v zátvorke uvádza aj príponu -ovi, ako aj v poznámkach k tomuto skloňovaciemu typu, kde píše, že „vlastné mená zakončené na -e, -ai, -ay skloňujú sa aj podľa vzoru chlap“ (c. d., s. 209), a ako príklady uvádza mená Gothe, ktoré má genitív a akuzatív Gotha, datív Gothovi, nominatív plurálu Goth-ovia, a ďalej Kállay, Jókai. Napokon však pripomína: „Týmto spôsobom skloňovacím však utratí patričné meno svoj pôvodný tvar, bo na pr. mená Frank a Franke by maly rovnaký gen. a akuz.: Franka (miesto: Frank – Franka, Franke – Frankeho). Keď niekto povie: ´´Bol som u Štarka´´, neviem, či sa patričný menuje Štark a či Štarke (presnejšie sú tvary gen a ak. Štarka – Štarkeho). ------- **strana 77** Navštívil Nietscha (= Nietsch) a Nietscheho (= Nietsche).“ Autor rovnako pokladá za správnejšie aj mená zakončené na -ai, -ay skloňovať podľa vzoru Škultéty, t. j. napr. gen. Jókai-ho, Matulay-ho, dat. Jókai-mu, Matulay-mu a podobne. Dôležitá je Damborského súhrnná úvodná poznámka k paradigme vzoru Škultéty, že sa totiž skloňuje zväčša ako prídavné mená, ako aj záverečné konštatovanie, že vlastné mená patriace do tohto vzoru v nominatíve plurálu dostávajú príponu -ovia, napr. Gothe-ovia, Škultéty-ovia, v genitíve plurálu príponu -ov (Gothe-ov, Škultéty-ov), v datíve plurálu príponu -om (Gothe-om, Škultéty-om) atď., s odkazom na kapitolku spracúvajúcu skloňovanie mužských životných podstatných mien v množnom čísle. Tradície utvorenej S. Cambelom sa vo svojej Gramatike slovenského jazyka z r. 1950 pridržiava aj B. Letz: na skloňovanie podstatných mien zakončených na samohlásky -i, -e, -é uvádza vzor Škultéty a okrem neho aj vzor Szabó a skloňuje ho rovnako ako S. Cambel so vsunutím spoluhlásky v medzi kmeň a príponu. Letzova gramatika zároveň značí zavŕšenie jedného prúdu v dejinách slovenskej jazykovedy. Na prelome 40. a 50. rokov sa vo výskume slovenskej gramatiky aj celého slovenského jazyka definitívne presadzuje nová generácia profesionálnych slovenských jazykovedcov vychovaných už na slovenských vysokých školách a orientovaných semioticky a na systémové a funkčné chápanie jazyka. Takýto prístup k jazykovým javom sa prejavuje aj v syntetických prácach, akou bola citovaná Slovenská gramatika od trojice autorov E. Pauliny – J. Ružička – J. Štolc, ktorá bola určená na praktické potreby a ktorej 1. vyd. vyšlo r. 1953. 3. Morfologická a morfematická charakteristika skloňovacieho typu kuli je presvedčivým, ba možno povedať najpresvedčivejším argumentom za konštituovanie samostatného skloňovacieho typu kuli. Celkove možno paradigmatickú sústavu tohto skloňovacieho typu charakterizovať ako nepôvodnú, ako zloženú z tých paradigiem, ktoré sú v slovenskej paradigmatike už zastúpené. Zloženosťou rozumieme to, že paradigma v jednotnom čísle a v množnom čísle pri skloňovacom type kuli sú od pôvodu rozdielne, a to v tom zmysle, že paradigma v jednotnom čísle je prevzatá z kongruentného skloňovania (bližšie o kongruentnom skloňovaní pozri v práci J. Štolca z r. 1956; na jeho koncepciu nadviazal E. Pauliny ------- **strana 78** v prácach z r. 1982 a 1990), kým paradigma v množnom čísle je prevzatá zo skloňovania životných mužských podstatných mien, pričom najbližšie má k vzoru hrdina. Na tomto mieste sa patrí opätovne pripomenúť stanovisko J. Damborského v jeho Slovenskej mluvnici, ktoré sme citovali predtým. Pravdaže, aj túto zloženosť, keďže sa vyskytuje v jednom skloňovacom type, pokladáme za osobitnú a pri ostatných skloňovacích typoch sa ako celok neopakujúcu. Na druhej strane sa žiada povedať, že ani spomenutá zloženosť nevznikla iba mechanicky, že aj pri prebratí paradigmatickej sústavy od iných skloňovacích typov sa uplatnili isté špecifické znaky dané morfematickými vlastnosťami mien utvárajúcich skloňovací typ kuli. Zakončením kmeňa na -i, prípadne širšie na prednú samohlásku, pred ktorou je spoluhláska, je podmienená výstavba tvarov v lokáli a inštrumentáli singuláru, v ktorých sa v príponovej morféme už neopakuje samohláskový začiatok, t. j. v lokáli samohláska -o- a v inštrumentáli dlhá samohláska -í- (prípadne v písme aj -ý-). Samohláska -o- sa vynecháva a dlhé -í- splýva so samohláskou -i-, prípadne po inej prednej samohláske, ktorá stojí na konci kmeňa, sa vynecháva. Toto zjednodušenie samohláskovej skupiny má svoje fonotaktické príčiny, keďže ide o skupiny samohlások, ktoré sa v slovenčine vedľa seba v jednom slove ani v iných prípadoch nevyskytujú. Istotne nie je náhoda ani to, že v tvare inštrumentálu sa opísaným procesom zároveň odstraňuje kvantita príponovej slabiky, ktorá sa v paradigme mužských podstatných mien – na rozdiel od paradigmy ženských a stredných podstatných mien, pravdaže, iba v množnom čísle a najmä na rozdiel od paradigmy pri kongruentnom skloňovaní – nevyskytuje. V lokáli a inštrumentáli singuláru sa teda k základu kuli- pripája iba spoluhlásková morféma -m: (o), (s) kuli-m, Puccini-m, Pauliny-m, Paule-m, abbé-m, Sillanpää-m. Ostatné prípony v jednotnom čísle sú zhodné s príponami používanými v kongruentnom type skloňovania, a to v jeho privlastňovacom podtype (bližšie o tom pozri v citovanej práci J. Štolca z r. 1956), to značí, že bezprostredne na kmeň kuli- sa pripájajú prípony -ho v genitíve a akuzatíve a -mu v datíve. V množnom čísle, ktorý v porovnaní s jednotným číslom je podstatne menej frekventovaný, v tvare nominatívu, ktorý treba pokladať za „determinujúcu submorfému“ pri vymedzovaní skloňovacieho typu kuli (k termínu pozri Sabol, 1968, s. 44 n.), ustálila sa prípona používaná ako sekundárna na tvorenie tohto tvaru pri životných mužských podstatných menách, ------- **strana 79** t. j. -ovia, napríklad: kuli-ovia, báči-ovia, grizly-ovia, (dvaja) Škultéty-ovia, Paule-ovia, abbé-ovia, atašé-ovia. Aj tu sa z fonotaktických príčin bolo treba vyhnúť základnej prípone v nominatíve množného čísla mužských životných podstatných mien, totiž prípone -i. Týmto stavom sa čiastočne posilňuje postavenie prípony -ovia v paradigmatike mužských životných podstatných mien, ktorá je ináč základná iba v „príznakovom“ skloňovacom type mužských životných substantív, t. j. v type hrdina, a ako podmienená zakončením základu, prípadne inými činiteľmi sa vyskytuje aj v základnom skloňovacom type mužských životných substantív – pri vzore chlap. Prípona zhodná so základnou príponou pri skloňovacom type hrdina je aj v tvare inštrumentálu plurálu; ide o príponu -ami (ktorá ako fonotakticky podmienená sa vyskytuje aj v základnom type mužských životných substantív, t. j. pri type chlap), napríklad: kuli-ami, grizly-ami, abbé-ami, Škultéty-ami. V ostatných tvaroch sa upotrebúvajú regulárne prípony platné v paradigme všetkých mužských podstatných mien, t. j. prípona -ov v genitíve a akuzatíve, -om v datíve a -och v lokáli. Túto morfologickú a morfematickú charakteristiku skloňovacieho typu kuli uzavrieme opisom východiskového tvaru, t. j. nominatívu jednotného čísla. Ten sa ako tvarotvorný základ v paradigme ustálil s nulovou morfémou po samohláskovom zakončení kmeňa: kuli-0. Možno predpokladať, že slová a mená tohto typu sa v slovenčine takto zaradili od začiatku fungovania v našom jazyku, to značí, že slová a mená tvoriace skloňovací typ kuli od svojho začiatku fungovali v nominatíve jednotného čísla s nulovou pádovou morfémou a s priberaním morfém pri ohýbaní v jednotnom čísle podľa kongruentného skloňovania (s uvedenými výnimkami v lokáli a inštrumentáli) a v množnom čísle podľa životných podstatných mien mužského rodu, prípadne užšie podľa skloňovacieho typu hrdina. Pre celú paradigmatickú sústavu v nepriamych pádoch je dôležité, že kmeň sa nemení a vo všetkých tvaroch ostáva rovnaký. O formovaní tvarotvorného základu v cudzích slovách a menách podrobnejšie hovoríme v osobitnej práci (porov. Kačala, 1999). Tam sa venujeme aj prechodným prípadom typu atašé, penále, ktoré prinajmenej v niektorých častejšie sa vyskytujúcich tvaroch rovnako ako slová a mená typu kuli priberajú regulárnu príponu podľa príslušného skloňovacieho typu a pri paradigmatických obmenách získavajú plnohodnotný tvarotvorný základ, t. j. v konkrétnych prí- ------- **strana 80** kladoch atašé-0, penál-e. Pravdaže, toto morfematické členenie v súčasnej spisovnej slovenčine funguje popri nesklonných tvaroch atašé, penále. V súvise s redukciou striedania spoluhlások na hranici základovej a relačnej morfémy, resp. so silnou tendenciou po nemennosti základu v slovenčine od začiatku jej samostatného vývinu E. Pauliny na pozadí širokej historickej panorámy skloňovania v našom jazyku vo svojej práci o vývine slovenskej deklinácie (Pauliny, 1990, s. 18 – 21) vraví o „akejsi aglutinujúcej flexii“ v slovenskom jazyku. Okrem iného tu zdôrazňuje, že v kongruentnom skloňovaní v spisovnej slovenčine niet ani redukovaných alternácií, ktoré sa konštatujú pri nekongruentnom skloňovaní: niet teda ani striedania t – ť, d – ď, n – ň, l – ľ. 4. Ako sa ukazuje, doteraz uvedené morfematické vlastnosti slov a mien patriacich do skloňovacieho typu kuli, ktoré sú pre konštituovanie skloňovacieho typu rozhodujúce (v tejto súvislosti porovnaj stanovisko J. Sabola v citovanej práci z r. 1968), ako aj lexikálnosémantické znaky týchto slov a mien sú pri rozoberanom skloňovacom type také preukazné, že o oprávnenosti jeho samostatného jestvovania v našom jazyku nemožno pochybovať. Okrem uvedeného nemenného tvarotvorného základu je z typologického hľadiska charakteristickou črtou tohto skloňovacieho typu najmä spomínaná zloženosť paradigmy z viacerých, resp. konkrétne z dvoch čiastkových paradigiem, ktoré navyše patria do rozdielnych druhov skloňovaní v slovenčine: ako sme povedali, jednotné číslo má kongruentnú, t. j. adjektívnu paradigmu v mužskom a strednom rode s istými špecifickosťami, kým množné číslo má mennú, resp. substantívnu paradigmu (bližšie: paradigmu mužských životných podstatných mien). V jednom okrajovejšom a nepôvodnom skloňovacom type sa tu spojili dve rozdielne paradigmy, ktoré v danom jazykovom systéme už boli zastúpené. Takýto fakt skombinovania rozdielnych paradigiem pri utvorení novej paradigmy nás istotne neprekvapí, keď si uvedomíme, že jazykový systém má stá- a tisícročnú vývinovú kontinuitu, že osobitne gramatické javy sa v ňom vyvíjajú veľmi pomaly a že vznik úplne novej, originálnej paradigmy je v podmienkach vysokej rozvitosti jazykového systému a jeho stabilizovanosti v súčasnej spoločnosti veľmi nepravdepodobný. Uvedený spôsob riešenia systémovej potreby však sotva možno hodnotiť ako niečo systé- ------- **strana 81** movo nemožné či dokonca anomálne, čo by vo vývine jazyka nebolo malo svoj precedens. Za takýto precedens môžeme pokladať konštituovanie sa skloňovacieho typu gazdiná v rámci podstatných mien ženského rodu, ktorý je rovnako ako typ kuli paradigmaticky zložený: aj tu v jednotnom čísle pozorujeme kongruentné, t. j. v širokom zmysle adjektívne skloňovanie v ženskom rode, kým v množnom čísle okrem nominatívu a akuzatívu, ktoré sú akýmsi pokračovateľom kongruentného skloňovania aj v množnom čísle, zasa menné, prípadne substantívne skloňovanie ženských a stredných podstatných mien, ktoré majú tvrdé zakončenie kmeňa, t. j. žen-a, mest-o. Pritom vzor gazdiná sa ako osobitný skloňovací typ v slovenskej gramatickej literatúre všeobecne prijíma ako fakt, pričom sa, prirodzene, uvádzajú jeho špecifickosti v skloňovaní. Pravdaže, aj lexikálna základňa vzoru gazdiná je na rozdiel od základných vzorov žena a ulica veľmi obmedzená a ďalej sa nerozširuje: podľa Morfológie slovenského jazyka (1966, s. 111) pri ňom ide o uzavretý počet slov. Na druhej strane v porovnaní so vzorom kuli ide tu o lexikálnu základňu domáceho pôvodu. Za rozdielnu možno pokladať aj životaschopnosť obidvoch skloňovacích typov: obidva možno spoločne charakterizovať ako systémovo okrajové, ale na druhej strane kým pri vzore gazdiná ide o lexikálnu bázu, ktorá sa ďalej nerozvíja a skloňovací typ je z istého hľadiska v rozklade, vzoru kuli životaschopnosť zaručujú početné domáce priezviská a najmä veľmi mnohé cudzie (talianske, francúzske, nemecké, maďarské, fínske, turecké, čiastočne české a anglické) priezviská, ale aj krstné či rodné mená (najmä početné krstné mená z južnoslovanských jazykov typu Stipe, Mate, Ante, Krste, Jože, Petre, ďalej anglické mužské mená typu Johnny, Jimmy, Fredy, Harry, Stanley [stenli], Charlie [čárli] a podobné), ktoré sa v súčasnej jazykovej a inej situácii v slovenskom kontexte vyskytujú čoraz častejšie a potrebujú byť aj morfologicky (paradigmaticky) plnohodnotne začlenené v slovenskom jazykovom systéme. Preberanie cudzích slov a najmä mien je síce špecifický zdroj jestvovania a prípadne rozvíjania istého skloňovacieho typu (nemožno predvídať jeho výdatnosť a pravidelnosť), ale je to reálny zdroj, najmä v súčasných podmienkach informatizovanej spoločnosti. V súvise s talianskymi menami so zakončením na -e typu Garrone, Ettore L. Dvonč v citovanej práci o dynamike slovenskej morfológie ------- **strana 82** (1984, s. 21 – 22) dokonca vraví o prechode mien zo vzoru chlap do vzoru kuli. V našej práci vychádzame z predpokladu, že tieto mená od začiatku fungovania v našom jazyku tvorili súčasť skloňovacieho typu kuli. Z hľadiska postavenia skloňovacieho typu kuli v mennej paradigmatickej sústave súčasnej spisovnej slovenčiny možno povedať, že azda práve zloženosťou svojej paradigmy je tento špecifický typ síce štruktúrne prepojený s inými, prípadne ostatnými relevantnými skloňovacími typmi, ale zároveň je od nich dostačujúcim spôsobom odlíšený, a preto aj životaschopný. Životaschopnosť skloňovacieho typu je výrazne podmienená tým, že pri ohýbaní v paradigme sa základ slova nemení. Prejavuje sa to v prechode domácich mien v deformovanej podobe typu Bily, Billy, Mily, Milly, Luby od adjektívneho typu skloňovania k substantívnemu typu, tak ako sa ustálil pri type kuli, to značí, že pri používaní takýchto mien v reči sa ustálili tvary Bilyho, Bilimu, (o, s) Bilim, Millyho, Millymu, (o, s) Millym, Lubyho, Lubymu, (o, s) Lubym atď. Tento proces sa prejavuje aj pri nedeformovaných adjektívnych podobách mien typu Štibraný, Starší, Lepší, pri ktorých sa často prestáva rešpektovať ich plnohodnotná adjektívna podoba a v niektorých pádoch sa upotrebúvajú formy v zhode so skloňovacím typom kuli, napríklad: Štibranýho, Štibranýmu, (o) Štibraným; Staršího, Staršímu, (o) Starším (na túto interferenciu typov v rečovej praxi sme upozornili v osobitnom príspevku v Literárnom týždenníku v r. 2001 – pozri Kačala, 2001). 5. Tendenciu vyjadrovať pádové významy v slovenčine osobitnými formálnymi prostriedkami, tak ako ju môžeme pozorovať aj na skloňovacom type kuli, ktorý zahŕňa prevažne prevzaté a cudzie slová a mená, zreteľne sa vyníma aj pri porovnaní stavu v našom jazyku so situáciou v blízkej češtine. Jednak sa v nej paralelné slová a mená zaraďujú do odlišných a rozličných skloňovacích typov a jednak skloňovací typ, ktorý v českej paradigmatickej sústave do istej miery zodpovedá slovenskému typu kuli, t. j. vzor Jiří, má veľmi špecifické postavenie v tejto sústave a tým, že prakticky celá paradigma sa formálne skladá z rovnakých tvarov, potvrdzuje sa, že v češtine má flektívny typ v morfológii so širokým výskytom pádovej homonymie oveľa pevnejšie postavenie ako v slovenčine; v danom prípade o tom svedčí najmä spomínaná rozsiahla pádová homonymia. Naproti tomu pri skloňovaní slov a mien typu kuli, pri ktorom sa ------- **strana 83** v jednotlivých pádoch pridáva relačná prípona k nemennému základu, možno v mennej paradigmatike pozorovať aglutinačné prvky. Spomínané rozdielne začlenenie rovnakých mien do rozličných skloňovacích typov v porovnávaných jazykoch možno ukázať napríklad na mene Goethe, ktoré sa v češtine chápe ako dvojmorfémové a koncové -e z nominatívu singuláru sa v ďalších pádoch nahrádza príponami príslušnými podľa zaradenia mena do daného skloňovacieho typu: v genitíve a akuzatíve je Goeth-a, v datíve a lokáli Goeth-ovi a v inštrumentáli Goeth-em. 6. Lexikálnej základne skloňovacieho typu kuli sme sa v našom texte už dotkli vo viacerých súvislostiach. V tejto časti podávame jednotlivé skupiny slov a mien v systematickom prehľade. Z apelatívnej slovnej zásoby do tohto skloňovacieho typu patria niektoré zdomácnené a cudzie mužské životné pomenovania s netypickým zakončením v slovenčine na predné samohlásky -i (v písme aj -y), -é, pred ktorým je spoluhláska, napríklad báči, používané najčastejšie v spojení s krstným menom (Janči báči), pony, grizly, mufti, efendi, kivi, dandy, abbé, atašé. Z propriálnej slovnej zásoby sem zaraďujeme domácke mužské krstné mená zakončené na -i typu Janči, Gusti, Feri, Rudi, Berti, Laci, Viki (k menu Viktor) atď. a početné mužské priezviská so zakončením na -i, -y, pred ktorým je spoluhláska, napríklad Krajči, Piovarči, Škultéty, Krčméry, Turčáni/y, Štibráni/y, Viktori/y, Rakšáni/y, Alberti/y, Trubíni, Pauliny, Michaeli, Reguli, Gonci, Denci, Valentini/y, Gomori/y, Kubáni/y, Dohnáni/y, Bubelíni/y, Polóni/y, Ujlaki/y, Ujvári/y. Menej početnú skupinu tvoria domáce priezviská so zakončením na -e, pred ktorým je spoluhláska: Paule, Mikle, Lilge, Fulle. Najpočetnejšie sú v skloňovacom type kuli zastúpené cudzie mená, rodné mená aj priezviská zakončené na predné samohlásky -i (v písme aj -y), -í, -e, -é, -ä, -ö, -ő, -ü. Veľmi bohatú skupinu tvoria talianske mená typu Leone, Ettore, Cesare, Clemente, Giovanni, Verdi, Gigli, Machiavelli, Puccini, Boticelli, Bocelli, Santi, Togliatti, Paganini, Fellini, Dante, ďalej nemecké mená typu Goethe, Heine, Rilke, Nietsche, Kempcke, Hahne, Teige, Heinze, Witte, Rothe, Warncke, Kunze, početné sú aj maďarské, prípadne pomaďarčené mená typu Ady, Abaffy, Csáki/y, Pákozdy, Zoldi, Kákoni, Buzássy, Okolicsányi, Apponyi, Fuleky, Kelecsényi, Szelepcsényi/y, Szentiványi, ------- **strana 84** Sütö, ďalej fínske mená typu Nurmi, Sillanpää, Rintenpää, turecké mená typu Inönü a napokon české mená typu Hrabě, Dítě, Poupě, Krejčí. Maďarské a pomaďarčené mená zakončené na -ai, -ay typu Bocskay/Bočkai, Kállay, Sokolai/y, Zelenai/y, Révai/y, Ruttkai/y, Matulai/y sa svojím zakončením priraďujú skôr k menám zakončeným na -aj typu Čomaj, Stankaj, Zelenaj, Považaj, v ktorom sa koncová spoluhláska -j jednoznačne chápe ako spoluhláska, a skloňujú sa podľa vzoru chlap. To značí, že sa vyčleňujú zo skloňovacieho typu kuli a pripájajú sa k najsilnejšiemu typu chlap. Pravdaže, treba pripomenúť, že staršie gramatické príručky, ale napríklad aj akademická Morfológia slovenského jazyka z r. 1966 (na s. 125) menám tohto typu prisudzujú dvojaké pádové prípony, t. j. dvojtvary, a to s uprednostnením prípon podľa vzoru chlap, napríklad Révai – Révaia/Révaiho, Kállay – Kállaya/Kállayho, Sokolai/y – Sokolai/ya alebo Sokolai/yho. Skloňovanie týchto mien podľa vzoru chlap je prirodzené, tvary podľa vzoru kuli robia dojem úradnosti až cudzosti. Záver. Skloňovací typ kuli v slovenčine – napriek tomu, že doň patria prevažne cudzie slová a mená – v súčasnej etape vývinu slovenského spisovného jazyka sa už stabilizoval natoľko, že o jeho oprávnenosti v paradigmatickej sústave podstatných mien mužského rodu nemôže byť pochýb. Keby sme ho obchádzali, negovali by sme nielen veľkú skupinu domácich a cudzích mien, ktoré ho utvárajú, ale aj osobitnú paradigmu, ktorá sa v našom jazyku pri ňom utvorila. Slová a mená, ktoré utvárajú tento špecifický skloňovací typ, svojím nezvyčajným zakončením síce vyvolávajú dojem cudzorodosti v slovenskom tvaroslovnom systéme, no na druhej strane tento skloňovací typ saturuje významnú potrebu tvaroslovne zaradiť v súčasnom systéme okrem domácich priezvisk najmä početnú skupinu cudzích mien s veľmi charakteristickým zakončením a tým zároveň potvrdzuje živosť medzijazykových vzťahov, v ktorých náš jazyk v súčasnosti funguje, ako aj živú začlenenosť slovenského jazyka do jestvujúceho medzijazykového kontextu. Nezanedbateľná je aj dávna tradícia tohto skloňovacieho typu v slovenskej morfológii, ktorá sa dnes v odbornej literatúre síce veľmi nevyzdvihuje, ale svedčí o tom, že potreba takéhoto skloňovacieho typu sa v našej jazykovede už dávno reálne uvedomuje. ------- **strana 85** LITERATÚRA CZAMBEL, Samuel: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 2. vyd. Turčiansky Sv. Martin: Nákladom Kníhtlačiarskeho úč. spolku 1915. 376 s. DAMBORSKÝ, Ján: Slovenská mluvnica pre stredné školy a učiteľské ústavy. Podľa Gebauera – Ertla a Czambela. I. Hláskoslovie – Náuka o slove. II. Skladba. 5. vyd., opravené a značne doplnené. Nitra: nákladom a tlačou Š. Huszára 1930. 350 + 226 s. DVONČ, Ladislav: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava: Veda 1984. 124 s. HATTALA, Martin: Mluvnica jazyka slovenského. Pešť: Náklad V. Laufera 1864. 268 + VI s. KAČALA, Ján: Formovanie tvarotvorného základu v cudzích slovách a menách. In: Kultúra slova, 1999, roč. 33, č. 6, s. 321 – 331. KAČALA, Ján: Zavádzame nové skloňovanie? Literárny týždenník, roč. XIV, č. 36, 4. 10. 2001, s. 5. LETZ, Belo: Gramatika slovenského jazyka. Bratislava: Štátne nakladateľstvo 1950. 584 s. Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 896 s. PAULINY, Eugen: Slovenská gramatika. (Opis jazykového systému.) Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1981. 323 s. PAULINY, Eugen: Krátka gramatika slovenská. 5., prepracované a doplnené vyd. Upravil a doplnil I. Ripka. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry 1997. 216 s. PAULINY, Eugen: O vývine kongruentného skloňovania. In: Slovenská reč, 1982, roč. 47, č. 1, s. 3 – 11. PAULINY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Rukopis upravil a doplnil P. Žigo. Bratislava: Veda 1999. 270 s. PAULINY, Eugen – RUŽIČKA, Jozef – ŠTOLC, Jozef: Slovenská gramatika. 1. vyd. Martin: Osveta 1953. 320 s.; 5., zrevidované a čiastočne doplnené vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968. 600 s. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Red. Š. Peciar. 8., zrevidované vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1967. 420 s. Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava: Veda 1998. 576 s. SABOL, Ján: Formálne vymedzenie skloňovacieho typu. In: Jazykovedný zborník venovaný VI. slavistickému kongresu. Red. J. Dzurenda a kol. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, s. 43 –53. ŠTOLC, Jozef: Náčrt kongruentného skloňovania v slovenčine. In: Slovenská reč, 1956, roč. 21, č. 1 – 2, s. 34 – 44. ------- **strana 86** Názvy obcí Čechy a Moravce na Slovensku ======================================= MILAN MAJTÁN Niektoré osadné názvy signalizujú prítomnosť iných etník pri zakladaní alebo rozvíjaní nimi nazývaných osád, napr. Chorváty, Nemce, Prusy, Šváby, Maďarovce, Pečeňady, Sekule, Uherce, Uhorské, Vlachy. Patria medzi ne aj názvy Čechy, Čechynce, Moravce. 1. V Slovenskej republike existujú dnes tri obce, ktoré majú názvy utvorené z etnického pomenovania Čech. Sú to obce Čechy, Čechynce a České Brezovo. Obec Čechy sa nachádza na území bývalej Komárňanskej stolice v okrese Nové Zámky. V písomnostiach je doložená od začiatku 15. stor. (1419, 1495 Felsewchey [Horné Čechy], 1436 Chey, 1497 superior et inferior Chey [Horné a Dolné Čechy], 1571 – 73 Chehi, Chehy, 1773,1808 Csehi, 1903 Csehi, Čehy (Čahovce), 1908 Komáromcsehi [Komárňanské Čechy], 1920 Čahovce, Čechy). Ako dokumentujú najstaršie zápisy, v susedstve existovala do 17. stor. aj ďalšia obec s názvom Čechy (Malé Čechy). Obec Čechynce je na území bývalej Nitrianskej stolice v okrese Nitra (v rokoch 1960 – 1990 s obcou Malý Cetín zlúčená do obce Nitrany), s názvom Čechy sa spomína od polovice 13. stor. (1248, 1285 terra Chey, 1290, 1312 Chehy, 1323 terra et possessio Chehy; 1773 Csehy, Chehintz, Cžehincze, 1808 Csehi, Cžeha, 1903 Čahynce (Čehynce), 1913 Nyitracsehi, 1920 Čahynce, Čehince). Obec České Brezovo na území bývalej Novohradskej stolice je dnes v okrese Poltár a pôvodne sa nazývala Brezovo, s prívlastkom České Brezovo ju poznáme od konca 16. stor. (1435 Bryzo, Bryzow, 1548, 1588 Brezo, 1598 Cseh Brezo; 1773 Cseh-Brezó, Cžeska Brezowa, 1808 Cseh-Brezó, Cžeské Brezowo, 1907 – 1913 Csehberek). Okrem týchto spomenutých obcí poznáme z územia dnešnej Slovenskej republiky ďalšie tri obce – osady, ktoré sa pôvodne nazývali Čechy. Sú to: Zaniknutá osada Čechy pri obci Čapor (dnes súčasť obce Cabaj-Čápor) v okrese Nitra je zapísaná r. 1248 ako Čechy (terra Chey), v 18. stor. sa spomína už iba ako časť chotára obce Čapor (1784 in Csehi, po slovensky: ------- **strana 87** na Pusta Čahoch), v súčasnosti sa tá časť chotára nazýva podľa B. Varsika Pustačahy). Ďalšia osada s pôvodným názvom Čechy sa nachádzala pri obci Príbelce, ktorá leží na území bývalej Hontianskej stolice v okrese Veľký Krtíš. Spomínala sa od polovice 13. stor. (1257, 1299, 1358 Chehy, 1322 Chechi, 1352 Chey, 1393 Alsochehy, Felseuchehy, 1397 Chehy, 1414 Kis Csehy [Malé Čechy]. Od začiatku 18. stor. bola osada opustená, v Repertitóriu J. Lipského zo Sedličnej sa spomína už iba ako statok, dvor (1808 praedium Alsó Csehi, Dolnj Cže[h]nice, Felső Csehi, Hornj Cžehnice). Slovenskú podobu názvu zapísanú ako Cžehnice by bolo možné interpretovať aj ako Čechynce, ale inak doložená je iba podoba Čahy s odvodeným prídavným menom čahovský. Podľa názvu osady dostal ešte v stredoveku názov potok, ktorý sa dnes nazýva Čahovský potok (1369 fl. Chehy, 1373 Chehypataka, 1502 Chehypotok, 1868 Csehipatak), a od minulého storočia poznáme z katastra Horných Príbeliec chotárne názvy Čahy, Čahovské vinice. Od začiatku 14. stor. je známa osada Čechy, ktorá sa od r. 1948 nazýva Čechová (1318 v. Cheu, 1323 in Cheu, 1349 Cheufalva, 1364 Chefalua; 1773 Cséfa, 1808, 1920 Cséfalva, Cséfa, do 1948 Cséfalva). Od r. 1960 je súčasťou obce Holice a nachádza sa na území bývalej Prešporskej stolice v okrese Dunajská Streda. B. Varsik sa v rozsiahlej štúdii zaradenej do monografie Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku (1984) zaoberá stredovekými miestnymi názvami na Slovensku, ktoré vznikli podľa pomenovania príslušníkov národností stredovekého Uhorska. Podľa neho v slovenskom etnickom priestore pre etnickú a jazykovú blízkosť niet miestnych názvov po českých kolonistoch, možno ich nájsť iba na južnom Slovensku na území so zmiešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom, a v oblastiach, ktoré boli v čase osídľovania osídlené Maďarmi. Uvedené dediny s názvami Čechy, po maďarsky Csehi, sú však veľmi staré a ich vznik treba klásť do 11. – 12. storočia. Názvy tohto typu vznikali aj na území dnešného Maďarska a dnešného Rumunska, ako to možno zistiť z etymologického slovníka geografických názvov od L. Kissa (Földrajzi nevek etimológiai szótára, 1978). Z názvoslovného i z jazykového hľadiska je zaujímavé, že vo všetkých názvoch tohto typu z územia Slovenskej republiky, ktoré majú slovenskú ------- **strana 88** podobu doloženú od 18. a 19. stor., podoba základu Čech sa realizuje ako Čah. Tak obec s názvom Čechy má aj variantnú podobu názvu Čahovce, obec Čechynce podobu názvu Čahynce, v obci Cabaj-Čápor je po osade Čechy chotárny názov Pustačahy, v obci Príbelce po osade Čechy podoby Čahy, Čahovské, Čahovský potok, Čahovské vinice. (Variantné podoby tohto typu nemajú novšie názvy České Brezovo a Čechová.) Vznik variantných podôb pravdepodobne súvisí so širokou výslovnosťou krátkeho e v maďarčine. V slovenskom prostredí sa oddávna používalo aj osobné meno Čech, z polovice 13. stor. je doložené meno Čechuta (1250 – 1257 Chehuta, filius Farcasii = Čechuta, syn Farkaša; maď. farkas = vlk). Pri vysvetľovaní názvu hradu a obce Čachtice sa ukazuje, že východiskom bolo osobné meno Čechta/Čachta. V Čechách je obec Čechtice, na Morave Čechtín. Pri výkladoch českých a moravských miestnych názvov sa pripúšťa aj súvis so skráteným osobným menom Čech (napr. z Časlav/Česlav). 2. Popri etnonyme Moravan sa v staršej slovenčine častejšie používali etnonymá Moravec a Moravčík. Z obidvoch sa tvorili priezviská (Moravec i Moravčík). Podobu Moravčík označil Juraj Ribay vo svojom rukopisnom slovníku slovenských slov, ktoré sa v češtine nevyskytujú alebo majú tam iný význam (Idioticon Slovacicum, 1808), i profesor bratislavského lýcea Juraj Palkovič v česko-nemecko-latinskom slovníku (1821) ako špecificky slovenskú, ako slovakizmus. Na Slovensku sú zo slova – etnonyma Moravec, pomenúvajúceho človeka patriaceho k moravskému etniku, utvorené miestne názvy Hontianske Moravce a Zlaté Moravce. Obec Hontianske Moravce sa nachádza na území bývalej Hontianskej stolice v okrese Krupina. Vznikla zlúčením obcí Kostolné Moravce a Opátove Moravce r. 1960. Časť Kostolné Moravce je stará slovenská obec – s kostolom a farou; maďarská podoba názvu je Egyházas-Marót (maď. egyház, čítaj [eďház] = kostol, egyházas = kostolný). Najstaršie doklady: 1135, 1245 Morout, 1138 Maraut, 1285 Marouth a pod., 1479 Eghazasmaroth, 1808 Kostelné Morawce. Druhá časť Opátove Moravce sa názvom odlišuje od druhej polovice 15. stor.: 1476 Apathmarothya, Apathwrmarothya, 1497 Apath Marouth, 1808 Opatowské Morawce, Zemanské Moravce. V zozname obcí z r. 1920 sa popri názve Opátove Moravce zachytáva aj názov Čierne Moravce. Maďarská podoba názvu bola Apát-Marót. ------- **strana 89** Mesto Zlaté Moravce sa nachádza na území bývalej Tekovskej stolice. Jeho názov je známy od začiatku 12. stor.: 1113 Morowa, 1284 Marouth, 1292 Morouth ap., 1808 Morawce, maď. Aranyos-Maróth. Slovenská podoba Zlaté Moravce sa používa po r. 1920, predtým iba Moravce. Maďarská podoba Aranyos-Marót (s prívlastkom aranyos, čítaj [araňoš] = zlatý) je známa od 18. storočia. Vo všetkých troch uvedených názvoch je východiskovým slovom etnonymum, treba teda v týchto lokalitách v stredoveku predpokladať aspoň nejaké osídlenie z Moravy, podobne ako pri názvoch typu Čechy, Nemce, Uherce. Podľa etymologického slovníka zemepisných názvov od L. Kissa na území súčasného Maďarska vznikli z etnonyma Moravec (maď. Marót) aj súčasné maďarské názvy obcí Maróc (1308 Morouch, 1426 Maroch, Maroth), Hegyhátmaróc (1339 Maroth), Felsömarác (1258 Morouch), Márok (1328 Moruch, Morouth) a Pilismarót (1138 Maraut, 1808 Maróth). Pravdepodobne inak sú motivované ďalšie slovenské názvy obcí. Obec Moravské Lieskové na území bývalej Trenčianskej stolice má názov utvorený podľa porastu liesky. Prídavné meno moravský má v názve preto, že leží pri slovensko-moravskej hranici. Podoba Moravské Lieskové (1398 Lezkow, 1598 lat. Liezko Moravicalis, 1808 Morawské Liéskowé, maď. Morva-Lieszkó) je známa od r. 1598. Obec Moravský Svätý Ján v bývalej Nitrianskej stolici leží na terase rieky Moravy na Záhorí. Známa je od polovice 15. stor., názov má podľa patrocínia, podľa zasvätenia chrámu (1449 Zenth Janos, 1808 Swatý Ján, maď. Szent János). Slovo moravský sa v názve objavilo až v uhorskom štatistickom lexikóne r. 1913 (Morvaszentjános). Od r. 1920 je ako úradný názov známa slovenská podoba Moravský Svätý Ján, medzitým v rokoch 1960 – 1992 mala obec názov Moravský Ján. Moravské Kračany na území bývalej Bratislavskej stolice sú časťou obce Kostolné Kračany neďaleko Dunajskej Stredy; samostatnou obcou boli do r. 1940. Názov Moravské Korčany sa objavil až v štatistickom lexikóne obcí Československej republiky z r. 1927, od r. 1948 úradný názov je Moravské Kračany; maďarský názov je Móroc Karcsa (1808 Morocz-Karcsa). Slovo moravský sa do názvu dostalo pravdepodobne iba náhodou podľa podobnosti maďarských slov marót a móroc (< OM Mór = Móric). ------- **strana 90** Ostávajú ešte názvy Moravany a Moravany nad Váhom. Tieto osadné názvy nemusia súvisieť s názvom rieky Moravy ani s názvom moravskej krajiny – Morava, a hoci na pohľad sú zhodné s etnickým menom Moravan, môžu byť odvodeninami starého slovanského apelatíva morava (aj murava), označujúcim mokré trávnaté miesto. Pripomeňme si ich veršom Sama Chalupku Poniže Jelšavy trávnaté moravy alebo citátom z jeho básne Mor ho tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy; to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. Z tohto starobylého slovanského slova sa v slovenčine utvorili viaceré terénne názvy, napr. Morava, Moravica, Moravické, Moraviská, Moravky, Moravný vršek, Moravská, Moravský les, Moravdolina a pod., vyskytujúce sa sporadicky na území z ápadného, stredného i východného Slovenska, kde súvislosť s moravským etnikom alebo územím je veľmi málo pravdepodobná. Utvorili sa z neho iste aj spomenuté dva názvy, ktoré vznikli vlastne druhotne z obyvateľských mien „moravani“, pomenúvajúcich ľudí, ktorí prišli „z moráv“, „z moravy“. Moravany sú slovenská obec v Zemplíne neďaleko mesta Michalovce, známa od polovice 13. storočia (1247 Morua, 1252 Morowa). V prameňoch od konca 18. stor. sa zachytáva podoba Morovjany (1786 Morowjani, 1808 Mořowjany, Morowany, maď. Morva), aj Murovjany (1773 Murowjany, 1920 Muroviany), do r. 1948 sa ako úradný názov používala východoslovenská nárečová podoba Moraviany; maďarská podoba názvu je Morva, ktorá je totožná s maďarským pomenovaním rieky i krajiny. Moravany nad Váhom sa nachádzajú na území bývalej Nitrianskej stolice neďaleko Piešťan. Do r. 1927 sa používal názov bez prívlastku – Moravany, maďarská (pomaďarčená) podoba názvu je Moravan (1348 Marwan, 1395 Marwa, 1524 Morwany; 1786 Morowán, Morowánka, 1808 Morawany, maď. Moraván). V Bernolákovom Slovári z r. 1827 je zachytená podoba Morawánki. Apelatívum morava a či od neho odvodené slovo moravno mohlo byť aj východiskom názvu obce Morovno (1430 Morovna, 1773 Morovno), ktorá je od r. 1976 časťou obce Handlová. Môže o tom svedčiť aj chotárny názov Pod Moravnianskym v susednej obci Jalovec. ------- **strana 91** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Jedna druhej riekla, keď koláče piekla... ========================================= To, čo si ženičky vzájomne povedali, dozvedáme sa z ďalších veršov ľudovej pesničky. No akéže to boli koláče, keď si pri ich pečení požičiavali lopaty a piekli ich v peci?! Boli z kysnutého koláčového cesta, lebo v minulosti cukrovini ňeboľi, robilo sä ľen z kisnutieho cesta, tvrdili nám vo Veličnej na Orave. V porovnaní s chlebom piekli sa tieto kisnuté koláče (Rakovo, okr. Martin), kisané kou̯ áče (Záhorská Bystrica), kisu̯ é kou̯ áče (Brodské, okr. Skalica) či kiśene kolače (Ratvaj, okr. Sabinov) z jemnejšej bielej, zvyčajne pšeničnej múky (v Dvorníkoch pri Hlohovci ju volali mäkkou múkou) alebo z prvej ražnej múky, v Rači z víraški, v Brestovanoch piekli s peknéj múki, s téj najpeknejšéj nulovéj. Ich chuť sa zlepšovala mliekom, smotanou, maslom, medom, rozličnými sladkými alebo slanými nátierkami či plnkami. Prídavok, ktorý spôsobuje kysnutie (kvasenie) cesta, býval dvojaký, v obchode kupovaný sa spisovne nazýva droždie, kvasnice (odvodené od slova kvas). V stredoslovenských nárečiach je najrozšírenejšia podoba drožďia, v Gemeri a vo východoslovenských nárečiach droždže i droźdže, v západoslovenských nárečiach je jednotná podoba kvasnice, kvasňice, na Kysuciach aj kvašňice. Napríklad: Drožďia bolo staruo a smrďelo (Kremnička, okr. Banská Bystrica); F skľepe som kupila droždže na kolače (Spiš. Štvrtok); Naleje sa mléko, dajú sa vajcá, kvasňice a sol a zamísí sa (Vištuk, okr. Modra). Obidva názvy sa stali aj súčasťou obrazného vyjadrenia: Kto veľmi rýchlo rastie, o tom sa hovorilo, že rośňe jag na droźdžach (Dlhá Lúka, okr. Bardejov), kto nečinne hlivie, o tom možno povedať, že śedzi doma jak kvas (Dlhá Lúka, okr. Bardejov), o starých dievkach sa hovorievalo: Tá kvasnice nosí! (Brestovec, okr. Myjava) alebo Tá kvasnice predává! (Lubina, okr. Nové Mesto nad Váhom). V južnej časti západoslovenských nárečí sa vo význame „kvasnice“ používa názov cajch (z nemeckého slova Zeug), na Záhorí popri cajchu i prejscajch, na Spiši cajk: S krupičkovéj múki, cajchu a mlíka sa zamísí kisnuté cesto (Trakovice, okr. ------- **strana 92** Hlohovec); Mohól bi si icit pre cajch, scem pécid volákí koláč (Cífer, okr. Trnava). Na dolnej Orave, v severnej časti Turca a v Liptove v rovnakom význame používajú slovo odmlad: Kúb odmladu za korunu! (Hor. Lehota, okr. Dol. Kubín); Bola som v opchoďe kúpiď odmlat (Vrútky, okr. Martin). Na kysnutie sa však ako zákvas používali aj zvyšky chlebového cesta z predchádzajúceho miesenia. V juhovýchodnej časti Tekova a v Honte sme zaznamenali v tomto význame podobu koborec, v okolí Nitry podoby žmolki i žvalki: Do cesta zme zamiešaľi koborec a nahaľi zme to do rána kisnúť (Pečenice, okr. Levice); Dobre opatrené žmolki do nového pečená pekne vonali (Cífer), inde to boli napríklad: drobce, melence (melance), nácesta (nácesto), nákiška, víkiska, poškrabok (poškrobok): Mala som málo dropcov, nuž mi zle kislo (Bošáca, okr. Trenčín); Zalála melence vodu, rozmíšala trochu z múku a spravila kvas (Sila, okr. Nitra); Suchú nácestu zme zaľiaľi ľetnou vodou, rozmočeľi a poton zapraveľi do múki (Pukanec, okr. Levice); Tá nákiška sa namočila do vlažnéj vodi a spravil sa z ňiéj kvásek (Bošáca, okr. Trenčín); Uš ťi len s teho puoškropku upečiem (Dol. Lehota, okr. Dol. Kubín); Dobra gazďina poškrobeg odloži a ma na druhe pečeňe kvasek (Kendice, okr. Prešov). Ako starostlivo pripravovali gazdinky kysnuté cesto, vidno aj z krátkeho úryvku nárečového textu zo Zubrohlavy na hornej Orave: Najsamprf sa urobilo pareňa. Ke‿ ca pareňa rušilo, zamiesilo sa a potim sa riadňe rušilo. Keď už bolo rušeno, vivaľalo sa na tabľe a muselo sa rušiď aj na tepši. Ľen perkom vajičkom sa potrelo, žebi bol kolač ľiskaci, pekni. Horšie však bolo, keď sa cesto nedvíhalo, nekyslo, vtedy si gazdiné na Brezovej zahorekovali a vzdali to so slovami: cesto nemá schopu! Stalo sa, že aj gazdiná bola niekedy unavená, zmorená a vzdychla si: Taka som jak kvas! (Lukáčovce, okr. Hlohovec). Vždy to bolo lepšie, ako keby boli o nej povedali: tá je boží dar bes kvasu! (Bošáca, okr. Trenčín), teda nesúca do ničoho. Na celom území Slovenska v súvislosti s cestom, ktoré sa stáva kyprým pôsobením kvasníc, kvásku, je podoba kysnúť, v Dolnej Strehovej pri Lučenci sme zaznamenali aj podobu kvasiť, v uvedenom texte zo Zubrohlavy sme mali výraz rušiť sa a v Bytči cesto šeptá. Dobre spracované cesto sa potom rukou rosťapkau̯ o na lopaťe a zošmiku̯ o do peca (Zubrohlava, okr. Námestovo), roščapkau̯ o na opatu (Vajnory), dalo sa na lopár a do pece ------- **strana 93** (Pruské, okr. Púchov) alebo śe rozvaľkalo a śe dalo na lopatu do pekarňika a śe upeklo (Nemešany, okr. Levoča). Okrúhly plochý, drevený nástroj s dlhšou rúčkou na sádzanie cesta do pece je na celom území Slovenska známy ako lopata: Taka okruhla bula šumna lopata, ta śe posadzalo (Nemešany, okr. Levoča). Niekde je bližšie určená prívlastkami: chľebová lopata (Pukanec, okr. Levice), drevená lopata (Lipt. Sliače), pekárska lopata (Bacúch, okr. Brezno), pekácá lopata (Trakovice, okr. Hlohovec) a pod. Zriedkavejšie sa vyskytne v tomto význame slovo lopár: Poton som robeu̯ lopáre do peci (Prochot, okr. Nová Baňa). V zemplínskej a užskej oblasti je kočarha (Budkovce, okr. Michalovce, Čičava, okr. Vranov) i kočerha (Stanča, okr. Trebišov, Závadka, okr. Sobrance). Neskôr sa pieklo koláčové cesto v širokých plytkých plechových nádobách na pečenie. Na strednom a západnom Slovensku to boli plechi alebo bľachi, na Orave tepšňa: Jesto pľeche šakovej furmi, dá sa na ňich piecť chľiep, slatkosťi aj meso (Pukanec, okr. Levice); Neska sa už koláče pečú na plechu a volakedi sa f peci pékli len tak (Čataj, okr. Modra); Aj meso piekľi na bľachoch (Detva, okr. Zvolen); Tepšňa je s pľechu a pekarňica je hľiňena (Zubrohlava, okr. Námestovo). V severozvolenskom nárečí volali tieto plechy pekár: Sliuki sušili na pekároch f peci (Medzibrod, okr. Brezno) a vo východoliptovskom nárečí to boli pekarniki (Važec, Východná). Cesto však dávali aj do hlinených foriem, ktoré na Orave a v juhozápadoslovenských nárečiach volali pekáreň, pekárňa i pekárňica i babiarňa, v Turci babiareň: Babiarňe dobre vimasťiľi tí‿ maslom (Ležiachov, okr. Martin), v nitrianskych, prievidzských a topoľčianskych nárečiach babovňa, na Záhorí bola babička i babúfka (Brodské, okr. Skalica): Potkisnuté cesto bolo na pekárni (Val. Dubová, okr. Dol. Kubín); Dalo sa do hlinenéj pekárne také cesto rítké (Igram, okr. Modra); Koláče zme pékli na pekárne f peci (Borová, okr. Trnava); Moja ňebohá mama mali takú velkú hliňennú babárňu a f téj pekávali koláče (Lapáš, okr. Nitra); Mám ešče doma hlinennú babárnu (Brestovany, okr. Trnava); Mám hliňenú babouňu (Návojovce, okr. Topoľčany); Voľakedi upiekľi caltu v hľiňenej babovňi (Nitrica, okr. Prievidza); Tá babička, to biu̯ o také hliňené (Hlboké, okr. Senica). Názov koláč pôvodne označoval pečivo okrúhleho tvaru. Takéto koláče sa piekli na celom území Slovenska, boli plné alebo uprostred s otvorom. V okolí Myjavy (Bukovec, Prietrž) volali veľké okrúhle koláče aj lopatáki, ------- **strana 94** vo Veľkom Rovnom polopatníki. Postupne k nim pribúdali aj ďalšie tvary: pozdĺžne, ploské, pletené, stočené do rôznych foriem, skladajúce sa z niekoľkých spolu spojených menších pletenáčikov, zahnuté, zavinuté. Zo začiatku boli prázdne, neskôr sa posýpali – pošišorili (Lukáčovce, okr. Hlohovec) či potruśiľi (Budkovce, okr. Michalovce) niečím alebo sa plnili rozličnými plnkami. Keďže sa tieto staršie druhy pečiva líšili nielen svojím tvarom, posýpkou, nátierkou či plnkou, ale aj svojimi názvami, a to často aj v rámci jednej lokality, pokúsime sa zaspomínať si na koláče našich starých materí. Trochu nás v tom povzbudila starká z Dolian: Víte, títo koláče majú ovolání f každej dzedzine inačí. Popri názvoch koláč, pečivo, rozšírených na celom území Slovenska a pomenúvajúcich všeobecne toto pečené múčne jedlo, sú známe v Gemeri a na východnom Slovensku aj výrazy kúchen i kúch (z nemčiny). Väčšinou sa nimi pomenúvali veľké okrúhle prázdne koláče: Šva to za sv••tki bes kúchna! (Sása, okr. Rim. Sobota); Potom śe zaź dzeľiľi kuchni (Buglovce, okr. Levoča); Kuchi buľi praznie čistie kolači (Žakarovce, okr. Gelnica). Zaznamenali sme aj niekoľko expresívnych výrazov vzťahujúcich sa všeobecne na koláče. Z Prochote máme doklad: Poriadniho chleba ňenapečie, furd len tie machari!; z Lubiny: Napékla son magarášóv a v Prosnom piakľi matrtáki na krščenie. Podľa druhu prímesi v koláči boli známe slanáki (Šurany) i posoľaki (Dlhá Lúka, okr. Bardejov), sladkáňe (Chlebnice, okr. Dol. Kubín), korenáki (Kostolné, okr. Myjava), maselňíki (Sokolče, okr. Lipt. Mikuláš), olejovníki (Siladice, okr. Hlohovec), koláče z kravského mledziva – mlezovňíki (Lipt. Trnovec) i mlezivňíki (Lazisko, okr. Lipt. Mikuláš), cmárovňíki (Pečenice, okr. Levice), švábouňíki (Hrboltová, okr. Ružomberok), gruľovňiki (Spiš. Štvrtok); sádu̯ ovňíki (Rozbehy, okr. Senica), sallovníki (Šípkové, okr. Piešťany) a iné. Všetky koláče, ktoré boli chutné a vydarené, volali v Liptovských Sliačoch dobráňe. Najjednoduchšími kysnutými koláčmi boli prázdne neplnené koláče. Niekde to bol prázňi koláč (Pukanec, okr. Levice), prázní koláč (Skalka nad Váhom, okr. Trenčín), inde hou̯ í kou̯ áč i bíu̯ í kou̯ áč (Rača, okr. Bratislava), beli kolač (Rozhanovce, okr. Košice), čistí kou̯ áč (Záhorská Bystrica, okr. Bratislava), pustí koláč (Pečenice, okr. Levice), suchí koláč (Dolná Súča, okr. Trenčín). Boli väčšinou okrúhleho alebo pozdĺžneho tvaru, plné i s otvorom uprostred. Na celom území Slovenska takýmto okrúhlym ko- ------- **strana 95** láčom bola baba: Voľakedi na veseľie upiekľi babu (Nitrica, okr. Prievidza); Na nešpor sa jelli babi (Lipová, okr. Nové Zámky); Na ňedzeľu piekľi babu z ľepšej múki (Súľov, okr. Bytča); Baba śe je ku kave (Spiš. Štvrtok, okr. Levoča). Na Záhorí okrúhly koláč s otvorom uprostred volali babička: Babičku sme upékli (Kunov, okr. Senica), v okolí Prievidze piekli okoláče: Také okoláče tam boli obesené (Valaská Belá). Neplnený pozdĺžny koláč formou podobný dnešnému sendviču dostal na Orave a na Spiši názov bochňička: Ftedi sä tri dňi žeňiľi, a bochňički napekľi (Dolný Kubín); bohňička (Klčov, okr. Levoča); v juhozápadoslovenskej časti územia piekli rovášiki (Bojničky, okr. Hlohovec), ktoré krájali na kúsky, zavárali do vody a robili z nich rováškové buchty s posýpkou; v Dubovej pri Modre boli známe slané labanice a na Záhorí malačáki: Labanice sa pekli s kisnuteho cesta a donutra sa davalo koreni. Pečený koláč natretý medom a posypaný makom sa v dolnotrenčianskych nárečiach volal lokeš. Zaujímavou technikou robili spomínané koláče pri Leviciach, šúľali ich a šúľaním sformovali do podoby valčeka, tak vznikol prázdny koláč zvaný šúľaňec: Šúľaňce son robila ľen pustie (Pečenice). Pri Prievidzi ich kotúľali – kotúľaní koláč (Lipník) bol tu tradičným svadobným koláčom; na Orave cesto ťapkali na ťapšu a upiekli ploský ťapkaví koláč a v Liptove bol zas veľmi obľúbený strapčouník: Cesto sa okrúhlo spravilo, medzi to cesto zamiešaľi kapusti, rozvalkaľi a bou̯ takí strapčouník (Konská, okr. Lipt. Mikuláš). Okrúhleho alebo pozdĺžneho tvaru, bez plnky, boli aj pletené koláče – pleteňáki, pletence, pletenice, pletenki, pleteníki, zapletane kolače či zapletance: Místo praclíka sa splete, to je pleteňák (Kunov, okr. Senica); Pľeceňak śe peče na śviatki a je śe s kavu (Spišský Štvrtok, okr. Levoča); Pekare pekľi kifľiki, chľip i pľecence (Hubošovce, okr. Sabinov); Z mesta doňeśľi naša mac fše jednu abo dva pľecinki (Chminianske Jakubovany, okr. Prešov); Pekli zme zapletani kolač (Riečnica, okr. Kysucké Nové Mesto). V Pukanci sme dostali aj jednoduchý recept na pletený koláč: Prázňi koláč spravíš takto – nakisnutuo cesto roskroj napoľi, pošúľaj a pospľetaj do vrkoča, v Dolnej Súči sa nám gazdinká pochválila: Ja son ve troje zapletala pramiénki na suchén koláči a ukázala nám okrúhly koláč upletený z troch šúľkov cesta s otvorom v strede. Presne taký upiekli aj na Spiši. Tento sviatočný okrúhly pletený koláč tu volajú bugeľ i bukeľ: Na- ------- **strana 96** pekla som daskeľo bugľoch (Letanovce). A aby sme verili, že boli skutočne okrúhle, ešte dodali: to bukľi jag z voza kolesa z dziru (Hnilec). Na Orave maľi čisti kolač vo štvoro pľeťeni a ľen perkom vajičkom potreľi. Niekedy koláče aj rôzne prizdobovali, napríklad: Navrch koláča sa našúlalo paličók, krížom-krážom sa poprepletalo, abi to bolo pekne poprepletané (Ludanice, okr. Topoľčany). V Turci, v Tekove a v okolí Zvolena volajú pletený koláč bosman i bosvan: Bosmaňe boľi takie zapľeťenie kolače (Pečenice, okr. Levice); Prišla pľech pejtaťi na bosvane (Selce, okr. Krupina). K najstarším prázdnym pleteným koláčom však patrili: mrváň a calta. Mrváň bol obyčajne vo forme venca, v strede s otvorom, calta mala pozdĺžnu formu. Názov mrváň bol rozšírený v južnej časti stredného Slovenska a na západnom Slovensku. Pravdepodobne bude odvodený od slovesa mrviť, čo súvisí s jeho obradnou funkciou – dávať, rozdávať, rozdeľovať: S kisnutého cesta sa napiekli mrváňe (Lutila, okr. Kremnica); To be aňi svaďba ňebola, kobe mrván chíbau̯ (Kalinovo, okr. Lučenec); Upiakla nám mrvan (Prosné, okr. Považská Bystrica); Sluška dostala caltu, paholeg dostával mrván jako víslušku (Hrnčiarovce nad Parnou, okr. Trnava). No stalo sa, že slúžka odišla zo služby samodruhá, vtedy si utŕžila aj takéto posmešky: odešla ze živím mrváňom (Bošáca, okr. Trenčín) alebo vislúžila si živí mrván (Červeník, okr. Hlohovec). V Rači to bol madrdonec. Mrváň volali v južnej časti západného Slovenska a miestami aj na východnom Slovensku vrtáň: Na svadbáh bívali vrtáne trojki (Blatné, okr. Modra); Služka dostau̯ a od gazďiné vrtáň (Záhorská Bystrica, okr. Bratislava); Vertaň je pľeceni kolač (Žakarovce, okr. Gelnica). Názov calta, zdrobnene caletka i caltička, bol známy čiastočne na strednom Slovensku a na západnom Slovensku vo význame podlhovastého pleteného koláča bez plnky: Calta sa dávala po radosňíke veseliarom (Návojovce, okr. Topoľčany); Moja krsná ma učiu̯ a cau̯ tu pécit (Záhorská Bystrica, okr. Bratislava); Aj caletku zme nosili svacid na Velkú noc (Cífer, okr. Trnava). Na vyjadrenie niečoho rovnakého sme počuli spojenie: calta s chlebom (Bzince pod Javorinou, okr. Nové Mesto nad Váhom). Calta mala aj svoj špeciálny pekáč – caltovnicu: Mosím si kúpid druhú caltovnicu, toto je už mrchavá (Šurany, okr. Nové Zámky). Podľa toho, z koľkých dielov cesta bola calta upletená, líšila sa aj svojím názvom. Napríklad dupluvaná calta bola z dvoch kusov, calta trojka bola upletená z troch ------- **strana 97** kusov, calta štvorka bola zo štyroch kusov cesta a podobne. Podľa druhu obradu, na ktorý sa calty piekli, rozlišovali sa: poctové, svadobné, vianočné, novoročné, veľkonočné a iné calty. Tie sa už potom aj zdobili rozličnými ciframi. Spomenieme napríklad ozdobný zapletanec, ktorý sa dával na pletený pozdĺžny čistý koláč, volali ho kornica: Kornica bola na calte (Bojničky, okr. Hlohovec). Židovským sviatočným pečivom bol pletený koláč (nevykysnutý, obyčajne posypaný makom) barches, v juhotrenčianskych nárečiach búbelka: Barchese zo šiesťich šúlkou som šúlkala (Kraľovany, okr. Dol. Kubín); Otkrojeu̯ si kuz barchesa ge káve (Bánovce nad Bebravou); Židzi davaľi robidz barchesi na sobotu (Vranov); Každá židofka si k šábesu napeče búbelék (Bošáca, okr. Trenčín). Osobitným druhom pečiva boli plnené koláče – okrúhle, obdĺžnikové, ploské, štvorcového tvaru, trojuholníkového tvaru, s povrchovou posýpkou, nátierkou alebo zavinutou plnkou. Obľúbenou posýpkou bola napríklad v Rači homúlka, bola to hrudka vysušeného tvarohu upravená do homoľovitého tvaru, ktorú strúhali na koláče. Dnešné záviny – koláče s plnkou zavinutou do cesta – mali rozličné pomenovania: zavíňaní koláč (Bojničky, okr. Hlohovec), zavináč (Pernek, okr. Malacky), zaviňák (Rozbehy, okr. Senica), zapravuvaní koláč (Dolná Súča, okr. Trenčín), zahibaňec (Hradisko, okr. Levoča), krúcanec (Hlboké, okr. Senica), zaliepaňec (Krivá, okr. Dol. Kubín), zamotávňík (Skalica); futrovanec (Pukanec, okr. Levice) a iné. Plnky, v Čičmanoch ich volali nápravki, bývali rozmanité. V Papradne napríklad plnili koláče chamuľou. Bol to kašovitý prípravok z hrušiek: Chamuľa sa na sviatki dávala jako závin do koláčí a pecňíkvo. Podľa druhu plnky sa piekli: jablkovňíki, jablovňíki, jablukovňiki, japčovňiki, jabúčníki, vo Veľkom Rovnom ššepovníki (ššep „jabloň“), na Záhorí strešňáki (čerešňové koláče), hruškovňíki, hrušovňiki, orechovníki, orechovnáki, orešouňiki, makovňíki, makvovňíki, makoše, mrkvovníki, mrkevňíki, tvarožňíki, sirovníki, sírňiki, kapusňíki, kapusnáki, na Záhorí zelníki, ľekvárňike, lekvárovníki, ľekvárovnáki, ľekvaroše, ľekvarošňiki a mnohé iné. Najčastejšie sa piekli na západnom a miestami aj na strednom Slovensku buchti, v južnej časti západného Slovenska báleše, béleše, bialoše, nohi, v Novohrade bábove, na Orave rováše a pajgle, na západnom Slovensku a miestami na východnom Slovensku štricle, na Spiši to boli beľuše a štrecľe, v okolí Sobraniec baňiki. Boli to všetko záviny s rozličnými pln- ------- **strana 98** kami, zvyčajne podlhovastého alebo okrúhleho tvaru. Buchta, to bol plnený kysnutý koláč, ale aj menšie plnené pečivo z kysnutého cesta, zdrobnene buchetka, na východe bochňik: Buchta je koláč a donútra sa zavine mak, lekvár, sír, orechi, bola okrúhla, podlhovastá aj štvorhranná (Pruské, okr. Púchov); Upiekla son ván buchtou, aľe ňie abi sťe sa chiťeľi do tepľich! (Pukanec, okr. Levice); Bochňiki su takie kolači, co v ňih ľekvar dnuka (Žakarovce, okr. Gelnica); Nebívali zákuski ani dorti, len také veliké báleše (Kostolné, okr. Myjava); Pecách sa upékli voláké báleše (Hrnčiarovce nad Parnou, okr. Trnava); Dnes sme mieli k obiedu béleše (Stráže nad Myjavou, okr. Senica); Mali na hodi napečené velice dobré sirové aj kapusné bialoše (Brezová pod Bradlom, okr. Myjava); Na Krivú sredu bábove roznášaľi po ďeďiňe (Poltár, okr. Rim. Sobota); Rováše boli po celej ťäpši po zdlžiňe, zavíňanie, z makom, s tvarohom, osebe tvarožňíki, osebe makouňíki, štvorohie boli lekvárňiki a zaliepänce (Veličná, okr. Dol. Kubín); Tie podlhovastie koláče volaľi pajgľe (Kraľovany, okr. Dol. Kubín); Štricle boli zavináki ces celí plech (Pruské, okr. Považská Bystrica); Na ňeďeľu som napíkla makové štricle (Ludanice, okr. Topoľčany); Beľuše zme f pekarňiku pekľi (Nemešany, okr. Levoča); Kolački śe ňepekľi jak teras, aľe śe pekľi baňiki, na kotri śe davaľi sľiuki (Koňuš, okr. Sobrance). Keď si niekto ublížil, zle sa mu stalo, na Myjave mu žartovne povedali: spadél a upiekél bialeš. Plnené buchty štvorcového tvaru s koncami zahnutými do stredu sa volali v trnavskom a v hlohovskom nárečí krafle i kraflički: Krafle, to boli také štvorce, plnili sa ze sirom alebo z lekvarom (Borová, okr. Trnava); Nútri f krafličke bóv siér (Trakovice, okr. Hlohovec). V Čičmanoch to boli koláče so zaprávaními rohmi. Časté bolo prirovnanie: seďí tam jak krafla (Veľké Zálužie, okr. Nitra) – nehybne. Pečená lekvárová buchta sa volá aj kifľa: Vezňi si f kredenci kifľu! (Sklabiná, okr. Modrý Kameň). Podľa toho, do akého tvaru stočili šikovné ruky gazdiniek záviny alebo koláčiky, piekli sa: potkovi, potkovički, potkovki, krúcance, kvački, kvaki – podobné podkove; krutáki, slimáčki – v podobe ulity; rohi, rožteki, rožočki, rohlíčki, hrebeňe, kačički, ripki, skrutki, okrucaňiki a iné formy: Maková potkova je dobrá (Revúca); Naša bapka, ked išli pécit potkovi, dávali do cesta aj smetánku (Vištuk, okr. Modra); Krúcance sa pekávali (Hlboké, okr. Senica); Na svadžbu sä naznášälo jedživa, makovích kvák (Brusník, okr. Revúca); J••rát kvaku z lekvárom (Rochovce, okr. Rožňava); kvački ------- **strana 99** (Bacúch, okr. Brezno); Rozvaľkanuo cesto sa skrúťelo do furmi, upieklo a bou̯ krutág hotoví (Pukanec, okr. Levice); Dziefka jich tam počastuje s paľenku, z mesom, z rohom a z beľušom (Jaklovce, okr. Gelnica); Robíme roški, sú to zavínané koláče, móžu bid aj holé alebo zavínané z makom alebo orechámi (Sila, okr. Nitra); Rožočki robime z orechami i z makom (Žalobín, okr. Vranov); To son ždi pozahadzuvala malú dvojku a kačički boli hotové (Ružindol, okr. Trnava); S kisnutího cesta sa napiekli mrváňe, tvarožňíke, lekvarňíke, ripki a zo zbitku šťedráčik s cesnakom pre dobitok (Lutila, okr. Kremnica); V radosňíku ňesmú chíbaď aňi makovie ripke (Prochot, okr. Nová Baňa); Skrutka, to taki skrucani kolač (Dlhá Lúka, okr. Bardejov); okrucaňik (Sobrance). Sladké pečivo v tvare rožteka volali v okolí Bánoviec kifľik: Ľen tich kifľikov napečťe, to sa aj s čajom zjé (Kšinná). Makový zavinák volali na Myjave vakarec. Napriek tomu, že sa ženičky usilovali, aby ich koláče boli vždy pekné, ľiskace, dobre povimášťané, vravievalo sa aj – ako na slniečku upečené –, podarilo sa im vytiahnuť z pece aj nepodarky. Príčinou mohlo byť nedostatočne vykysnuté cesto alebo polosurový nedopečený koláč. Vtedy už bolo počuť len frfľanie koštovníkov: Napékla tan jakíchsi plagancóv, ale chto bi jéj to jedél?! (Bošáca, okr. Trenčín); Aha, čo napékla, šak sú to len samé bagaráše! (Bzince pod Javorinou); Akí je cablaví tot kúchen! (Rochovce, okr. Rožňava); Cos ten koláč porádňe neupékla, šak je to enom takí drganec! (Skalica); Mamo, ná cos to napékla za koláče, jakésig džgance! (Kopčany, okr. Skalica); Koláč jag dzgán! (Lukáčovce, okr. Hlohovec); Toto že je koláč? Veď je to ľen takí ľepeň, za psom zahoďeť! (Pukanec, okr. Levice); Šak héj s toho višľi ľen jakési pagáľe! (Prosné, okr. Považská Bystrica); Napiekla ňedoseďeních koláčou, vari ich na slnku piekla, keď majú takú ťenkú kuorku (Mošovce, okr. Martin); Bíval veru aj zákalcoví koláč, o‿ cpotku zákalec – takí magarec (Modranka, okr. Trnava); To ťi je zaťätí koláč (Krivá, okr. Dol. Kubín) alebo zahríčení koláč (Veľké Rovné, okr. Bytča), jednoducho dzgáň (Šaľa). Na Záhorí koláč z menej kvalitnej, zmiešanej múky volajú fogáš, na Orave polovňík: Místo chleba upéku̯ a fogáš (Brodské, okr. Skalica); Aj polovňíg zme jedávaľi, to bol polovní kabáč, čo zme upiekľi s takej horšej múki, múka bola z ofsa a jačmeňa (Medvedzie, okr. Trstená). Z viery v možnosť magického pôsobenia začali ľudia pripravovať rozličné obradové pokrmy vrátane koláčov, ktoré sa viazali k významným ------- **strana 100** rodinným udalostiam, tradíciám, obyčajom, zvykom a sviatkom. K vzácnym rodinným chvíľam, ktoré vytvárali pocity spolupatričnosti, lásky, nehy, patrili svadby, krstiny, pohreby. V chlebových peciach sa na tieto hostiny piekli tradičné koláče, ako pohostné, to, čo sa ponúkalo hosťom ako pohostenie alebo výslužka: veselanské, poklona, pocta – boli obyčajne koláče nosené do svadobného domu, predbežňík, vískočki – koláče posielané zo svadobného domu pred svadbou a vísluški, posádeše, zásluhi sa roznášali zas po svadbe. Na celom území Slovenska ponúkali sa už spomenuté svadobné calty, baby, brány, mrváne, radostníky, vrtáne a rozličné záviny, obyčajne tvarožníky, makovníky a orechovníky. Mak predstavoval symbol zabezpečenia šťastia a plodnosti. Svadobný radostník bol ozdobený svadobnými symbolmi – vtáčikmi, vetvičkami (obyčajne krušpánu), ružičkami, venčekmi, holubičkami, rozmarínom, sviečočkami a inými ciframi. Svadobné brány, rozšírené v Tekove a na juhozápadnom Slovensku, imitovali tvarom poľnohospodárske náradie, ktoré malo mladému páru zabezpečiť symbolicky dobré úrody, podobne ako aj mrváňe, názov rozšírený v južnej polovici západného a stredného Slovenska a pripomínajúci ich funkciu v obradoch, mali symbolicky zabezpečiť množenie i prosperitu v novej rodine: Na veselie sa robili bráni (Veľké Zálužie, okr. Nitra); Volakedi sa na svadbu napéklo mrvánoch a brání, báleški, calti. O zákuskoch – jako ščúl – ani zmínki. Tri dni stála svadba (Hrnčiarovce nad Parnou, okr. Trnava); To be aňi svaďba ňebola, kobe mrván chíbau̯ (Kalinovo, okr. Lučenec); Na svadbáh bívali vrtáne trojki (Blatné, okr. Modra). Zapletaným svadobným koláčom v okolí Vrábeľ bola riečička, na Záhorí ríčica – guľatý koláč ako symbol nevestinho venca; na Kysuciach oloven, plevníček a prstencový svadobný koláč prievlačka s prázdňinou (Čičmany, okr. Žilina), s dierou uprostred, ktorý sa prevliekal na ozdobený svadobný stromček. Na strednom Slovensku bola i svadobná poklona, predbežňík i priedbežňík, koledák, svadobné bochníčky nazývané skočki, aj víletki, ktoré rozdávali alebo rozhadzovali svadobníci ľuďom cestou na sobáš, obyčajne v poctovích košíkoch (Nedožery, okr. Prievidza) alebo svadzebnich košikoch (Ľutina, okr. Sabinov): Keď mladuchu išli zakitkať, predňí družba doňiesou̯ veňiedz na šable i ten koláč – radosňík, takí pleťení štvorec. Doňesľi zme vám trochu teho radosňíka zo su̯ aďbi (Dolná Lehota, okr. ------- **strana 101** Dol. Kubín); Koláče napečenej za tri pece, tej radosňíke ľem tag rozváňale, už ľen tajťi na ťem sobáš (Čelovce, okr. Modrý Kameň); Aňi na kršťeňí radosňíke ňesmeľi chíbať (Pečenice, okr. Levice); Keď bolo veselie, svaďba, napieklo sa riečičiek. To keď išli pre ňevestu, keď hu preváďali, mláďenci a chlapie si dali zapletané riečički na flaše, lámali a hádzali ďeťom, každí dostau̯ domou riečičku, to bolo veselanské (Veľká Maňa, okr. Vráble); A na veseli napekli oloven (Lodno, okr. Kysucké Nové Mesto); U naz bol hlavni kolač, čo musela mať každa, taki zapletani, u na‿ sa temu hovorilo plevňiček (Riečnica, okr. Kysucké Nové Mesto); Mladucha posielala družic••m predbežňík (Kňažia, okr. Dol. Kubín); Predbežňíki, to boľi koláče, toré posielaľi mladuchini roďičia ešťe pre‿ cvädbou ako pozvánku (Blatnica, okr. Martin); A pekli tieš víletki, to volali aj skočki. Kolko bolo ďievog v ďeďiňe, tolko v dome mladuchi napekli tíh víletkou, skočkou (Sliače, okr. Ružomberok). Dievčatá mali pri jedení týchto koláčikov podskočiť, aby sa vraj do roka takisto šťastne vydali a nemuseli si smutne zaspievať: Vyberala som si jak na trhu koláč, veď som si vybrala na svoj chrbát korbáč. V Gemeri piekli na svaďbu križľiaki zapľetanie vo štvoro aj viac (Klenovec, okr. Rim. Sobota). V Novohrade volali kúsok koláča, ktorý nosievali alebo dostávali družbovia, zváči pri pozývaní na svadbu, žartovne páľenka (Ábelová, okr. Lučenec), v okolí Topoľčian: Na veselá nosili opáčku – plní koš koláčou i flašu pálena. Výslužku – koláče roznášané po svadbe – volali pri Zvolene posádeš a v Liptove zásluhi: A každému daľi ráno posádeš, koláč tvarohoví (Vígľaš, okr. Zvolen); No a kto že nemohou̯ pre dáku príčinu prís, tak tomu potom podávaľi zásluhi (Vyšná Boca, okr. Lipt. Mikuláš). Slamený košík oválnej alebo štvorcovej formy, v ktorom sa nosili svadobné koláče v obruse na chrbte, volali košica: Do téjto hranatéj košice sa naložilo koláčof a uš to v noše zanésli do svadobného domu (Ružindol, okr. Trnava). V Tekove mali aj koláče na čepené – ponúkali ich po začepčení mladej nevesty. Rodinnou oslavou narodenia nového potomka bola hostina – kršťeňia (Devičie, okr. Krupina), kršťieňa (Chrťany, okr. Modrý Kameň), krščini (Skalica), krščítki (Vajnory, okr. Bratislava), krescini (Lipt. Hrádok, okr. Lipt. Mikuláš), kerscini (Rozhanovce, okr. Košice). Košík, v ktorom nosili koláče rodičke alebo na krstiny, mal takisto svoje pomenovanie. Bol to napríklad kútni koš (Podhájska, okr. Vráble), posťelní koš (Čajkov, ------- **strana 102** okr. Levice), v Gemeri kmotráš: Plní kmotráš kolášov zmo odňesľi kmotre (Klenovec, okr. Rim. Sobota), v severozápadoslovenských nárečiach opáčkoví košík (Dolná Mariková, okr. Považská Bystrica), kmotrovskí košík (Súľov, okr. Bytča), krščeňoví koš (Dubnica nad Váhom, okr. Ilava), v Bánovciach nad Bebravou kršťenánski košík; na Záhorí kútnickí koš i trkondáckí koš (Hlboké, okr. Senica), v Šariši kerscinovi košik i radośňikovi košik (Uzovce, okr. Sabinov). Do týchto košov potom obyčajne kmotry vkladali rozličné koláče ako príležitostný dar – poctu pozvaných hostí pred svadbou alebo krstinami: Dňom pret krstom pošľe kmotra poctu: víno a f koši toľko báp, koľko osuob iďe z domu na kršťeňia (Mošovce, okr. Martin); Kmotra nosívau̯ a tí kou̯ áčki ve velikém poctovém koši (Hlboké, okr. Senica); Velkí kož ból, orechovníki, makovníki, jednu velikú caltu, čo sa na krščení nosilo, tú dali bapka naspodeg do koša a tricadva zavinákóf, plní kož mosel bit (Suchá nad Parnou, okr. Trnava). Mnohé z názvov týchto koláčov sme už spomenuli: Lala, kršťeňiarka iďe! A ďe máž radosňík?! (Návojovce, okr. Topoľčany), takto sa prihovárali žene ponáhľajúcej sa na krstiny. V Gemeri volajú koláč, ktorý pečie šestonedieľke pôrodná baba, babenica (Revúca). Posťieľkiňi nosili vo kmotri (do kúta) aj buchti i harouce (Klenovec, okr. Rim. Sobota). V Novohrade pečú na krstiny boľesné koláče (Lovinobaňa, okr. Lučenec). Na Myjave donášala kútnici kmotra a najbližšia rodina krafle. Boli to koláčiky z kysnutého cesta pokrájaného na štvorčeky, plnené makom alebo orechami, pečené v peci. Veľký radostník plnený orechami alebo makom, zvinutý v podobe slimáka, sa vo Vajnoroch nazýval goleso. Kmotra ho nosila ako dar rodičke zabalený v obruse a bol opradený mnohými poverami. Na krstinách nechýbala ani tradičná pálenka – pupkovica a pohostenie nazývali pupkové: A kej bolo krščenié, spravili také hriaté a ponúkali, to bola pupkovica, aj kmotra doniésla do kúta pupkovicu (Pruské, okr. Považská Bystrica); Ked je žena po zlahnutí, náščivi ponuknú pálením, to je pupkové (Moravské Lieskové, okr. Nové Mesto nad Váhom). Nevyhnutnou súčasťou pohrebu bývala hostina na počesť nebohého – kar, na Záhorí karmina, na Spiši poľevanka. Vyznačovala sa skromnosťou jedál, najčastejšie sa piekli neplnené koláče – napríklad calty, bochničky, kabáče, z chlebového cesta cipolki: Aj hrobári dostali svoj cipolek (Prosné, ------- **strana 103** okr. Považská Bystrica); Cipolki zme dostávali za zvoňeňié (Kubrica, okr. Trenčín). Symbolom Vianoc, ktoré v niektorých oblastiach stredného Slovenska a na v ýchodnom Slovensku nazývali Kračún alebo Hody, bola na západnom Slovensku najmä vianočka – čistý pletený koláč, plnené vianočné buchty a tradičný vianočný koláč – štedrák: Na Vianoce zaplece sa na malí pleh vianočka z biélej múki jako rošček (Beluša, okr. Ilava), Upékel sa koládž, tá vánočka, calta sa temu též hovorilo (Smolenice, okr. Trnava); Do každéj téj vánočnéj buchti sa dávali sliuki a boli makové (Podolie, okr. Nové Mesto nad Váhom). V Dechticiach ich volali vánočné peri. Štedrák bol naozaj štedrý, skladal sa z piatich vrstiev kysnutého cesta natretých striedavo orechovou, makovou, lekvárovou a tvarohovou plnkou. Rozmanitosťou plnky vyjadroval prianie zabezpečiť hojnosť, bohatstvo, dostatok všetkého a najmä dobrú úrodu v nastávajúcom roku: Šťedrák mau̯ šťiri plnki – lekvár, mak, orechi a sier (Návojovce, okr. Topoľčany); Potom upíkli takí velikí ščedrák a to každému sa s toho dalo na Ščedrí večer (Radošina, okr. Nitra). Pre pastierov a pre dobytok sa piekli menšie štedráčiki: Pre pastira napekľi take male śčedraki (Dlhá Lúka, okr. Bardejov), Zo zbitku kisnutího cesta sa napiekli šťedráčiki s cesnakom pre dobitok (Lutila, okr. Kremnica). Štedrák dostávali aj koledníci, z toho vzniklo aj spojenie chodiť po štedrákoch – koledovať, chodiť po domoch spievať a vinšovať sviatky: Deti chodili po štedrákoch, prišli a vinšovali (Valaská Belá, okr. Prievidza). Pekne vystihuje sviatočné chvíle pri štedrovečernom stole aj sloveso štedriť: No a na Vianoce už zme takto šeci okolo stola, prestreu̯ sa bieľi obruz, položiu̯ sa chľieb na stuol, no aj s tích koláčou roskrojiľi a tag zme uš pekňe štedriľi (Liptovský Ján, okr. Lipt. Mikuláš). V Liptove rozdávali vinšovníkom – časitouňíkom (Liptovské Sliače) – okrúhle koláče s dierou uprostred – koledáče, v Prievidzi babouňice a biaľoše, lebo Na Vianoce boľi ždi biaľoše, v Gemeri na Krašún ždi upekli peknú kúchnišku. Na Záhorí bol vianočným obradovým koláčom pre koledníkov a pastierov vrtáň. V Liptove dával gazda pastierovi pri prvom vyhnaní dobytka na pašu koláč – tvarožník ako vihnatuo. Na Považí na Ščedrí večer chodzili búvejki (vinšovníčky), zatúkli na okno a každej zme dali koláče (Brvnište, okr. Považská Bystrica). Na Štedrý večer nesmeli chýbať na stole pupáki, pupáčki (pri Trnave aj názov vánočné buchti), ------- **strana 104** bobaľki, opekance (v Turci nazývané lokše) – tradičné vianočné jedlo z upečených kúskov kysnutého cesta posýpaných najčastejšie makom alebo inou posýpkou a poliatych mliekom a medom: Na Ščedrí večér sa upékli pupáki (Mokrý Háj, okr. Skalica); Na Krašún mávámo obišéjne na vešeru makovia bobálki (Rozložná, okr. Rožňava); Na Viľiju večar śe jedza s kišeneho cesta bobaľki (Rankovce, okr. Košice); Na Viľiju bivaju s kiseneho cesta opekance z madom (Zubrohlava, okr. Námestovo); Keť sa sekali opekance, dávau̯ sa pozor, abi aňi jeden ňespadou̯ na zem – ňiegdo poton z roďini zomreu̯ (Lutila, okr. Kremnica); Napečené bolo opekancou (Teplička nad Váhom, okr. Žilina). Kedysi odmenou sluhovi na vianočné sviatky bol na Spiši koláč – koľeda: Dakedi sluha dostal na śviatki koľedu (Spišský Štvrtok, okr. Levoča). V južnej časti Zemplína volali vianočnú odmenu sluhom kračuňske (Stanča, okr. Trebišov). Na Štedrý večer sa dával vianočný koláč aj statku: moselo sa ícid dad aj krave, aj konovi toho báleša (Kostolné, okr. Myjava); v Liptove a na východnom Slovensku dávali: kračuňiki, krajčúni, poplanki: Gazda išou̯ do chľiva, dze mau̯ kračuňik (Koňuš, okr. Sobrance); Večar, jak śe poumivaľi, išou̯ gazda do chľiva s poplankom (Priekopa, okr. Sobrance). Statku dau̯ krajčún (Liptovská Sielnica, okr. Lipt. Mikuláš). Veľkonočné sviatky mali takisto svoje obradné pečivo. Niektoré malo špeciálne pomenovanie, iné, ktoré sa pekávalo aj pri druhých príležitostiach, malo v názve prívlastok veľkonočný, ktorý mu dodával sviatočný ráz. Okrem tradičných sviatočných koláčov pieklo sa rozličné figurálne pečivo vyznačujúce sa veľmi pozoruhodnou formou. Miestami sa piekli veľkonočné mrváne, kuchny i kuchy, bosmany, židovské barchesy, buchty. Na východe Slovenska mali veľkonočný biely koláč – pasku, bapku i kuchen. Paska sa piekla na Bielu sobotu a v nedeľu ráno na Vzkriesenie ju nosili spolu s inými potravinami do kostola posvätiť. Symbolizovala dobrú budúcu úrodu: Na Veľku noc śe pośviacaju paski (Torysa, okr. Sabinov); U naz na Velikodňe śe upekla u pecu veľika paska (Choňkovce, okr. Sobrance); Bapki śe u naz jedza na Veľku noc (Žakarovce, okr. Gelnica); Kuchni pečeme na veśeľe i na Veľku noc (Torysa, okr. Sabinov). Pleteným veľkonočným koláčom v severnom Tekove bol kort (Lutila, okr. Kremnica). Obradovým fašiangovým koláčom bol prehibáč (Selce, okr. Krupina), menšie, v tvare buchtičiek boli prehibáčiki: Narobila som prehibáčkou, ------- **strana 105** lebo tích sa viadz‿ mesťí na plech (Návojovce, okr. Topoľčany). V hlinených formách s reliéfom baránka sa piekli neplnené koláče – veľkonočné baránky. Na západnom Slovensku pečivá rozličných tvarov nazývané judášiki, makom plnené koláčiky s vykrojenými dierkami, ktoré naznačovali oči, nos a ústa. V názvoch sa odrážala symbolika Veľkej noci. V Liptove výraz baranček znamenal v peci upečený koláč. K dožinkovým koláčom, ktoré rozdával gazda po skončení žatvy, patril v okolí Modrého Kameňa aj gazdouňík, koláč podobný vianočke. Z uvedeného materiálu možno usudzovať, že koláče sa v minulosti piekli častejšie pri príležitosti rodinných alebo kalendárnych sviatkov, a tak mohli získať názov obradové či obradné koláče. Potvrdili nám to čiastočne aj v Pukanci: Makouňíke, orechouňíke a inakšie plňeňie koláče sa pekávaľi običajňe tri rázi do roka: na Vianoce, na Velkú noc a na hosťinu. V Prochoti mohla mať žena sviatok aj vtedy, keť sa jej muž vráťel z áreštu, napiekla hruškovňíkó, makovňíkó aňi na ňiaku svadbu. Najrozmanitejšia forma, ako aj okolnosti, udalosti, keď sa piekli, podmienili pestrú škálu ľudových názvov. Ako sme si mohli všimnúť, niektoré pomenovania boli známe na celom území, iné boli krajové alebo len miestne, zďaleka sme ich všetky nevyčerpali. Zhodneme sa však v jednom: koláče nemohli nikde chýbať, aj keď sa tvrdilo: Koláče sa prejedia, chlieb nie! Spokojní Spišiaci si však pritakávali: ked ňet kolači, aj chľeb dobri (Žakarovce, okr. Gelnica) – keď nie je lepšie, dobre tak, ako je. Vidíme, že koláče našli miesto aj v mnohých prísloviach alebo, ako na Orave povedia, v príreč••ch. Napríklad na Myjave spojenie ist s kou̯ áčem znamenalo odchádzať zo služby. V prípade, že nedostali nič, tak im v Gemeri posmešne pripomenuli: dostáli s koláša ďieru (Rimavská Píla, okr. Rim. Sobota), v Šariši: dostaľi z kolača dzuru (Dlhá Lúka, okr. Bardejov), v Novohrade a na juhozápadnom Slovensku: dostal z mrváňa ďieru (Ábelová, okr. Lučenec), z mrváňa ďiéru (Kochanovce, okr. Trenčín). Pravda je, keď nezarobíš, nemôžeš si nič dovoliť: bes pláce ňebívajú koláče (Pucov, okr. Dol. Kubín), a tak: jake kolački, taka hoscina (Humenné), ako sa kto usiluje, tak sa má. Nájdu sa aj takí, ktorí sú na koláčoch vichovaní (Papradno, okr. Považská Bystrica), jednoducho, rozmaznaní. Dnes však skôr platí: Kto má koláč, ten i družbu nájde! Iveta Felixová ------- **strana 106** ROZLIČNOSTI =========== Druhá šanca =========== Nedávno sme v jednom reklamnom šote zaznamenali výpoveď, resp. výzvu Dajme veciam druhú šancu. Na prvý pohľad či na prvé počutie vyzerá táto výpoveď ako rozšírené frazeologické spojenie založené na frazéme dať šancu. Pri hlbšom skúmaní však nie je zmysel tejto vety taký jednoduchý. Vyžaduje si hlbší rozbor použitých jazykových prostriedkov a ich spojenia. Slovo šanca sa vysvetľuje jednoducho ako „nádej na úspech, resp. vyhliadka na dobrý výsledok“. Niet pochýb, že sme toto slovo prevzali z francúzštiny (cez nemčinu). Vo francúzštine, ale najmä v angličtine má však oveľa viacej významov ako v slovenčine. Vysvetľuje sa napr. ako neznáma alebo nedefinovaná príčina udalostí, ako neznámy činiteľ a jeho operácie, ďalej ako náhodná udalosť, priaznivý súhrn okolností a pod. Tieto významy zrejme súvisia s etymológiou nášho skúmaného slova. Anglická podoba chance [čans] nadväzuje na starofrancúzsku podobu cheance [šans] a to zase na latinské slovo cadentia, ktoré je odvodené od slovesa cado – padám, teda nadväzuje na fakt, že pri hode kockou závisí od náhody, ktoré číslo padne. Z týchto poznatkov možno ľahko a dosť presne vysvetliť význam frazémy dať šancu – znamená „dať, poskytnúť nádej na úspech nejakej činnosti.“ A druhá šanca, resp. dať druhú šancu nemôže znamenať nič iné ako „poskytnúť niekomu druhý raz nádej na úspech.“ Z tohto výkladu však zároveň vyplýva, že šancu využíva konajúci človek, resp. živá bytosť vôbec. Aj o psovi, najmä o poľovníckom, možno povedať, že využil šancu či druhú šancu a ulovil prepelicu. Pri troške predstavivosti možno pochopiť aj výraz dať veciam druhú šancu (hoci nejde o živú bytosť). Znamená to jednoducho „postarať sa, aby sa isté veci mohli využiť aj druhý raz“, napr. na výrobu iných vecí. Napr. ------- **strana 107** aby sa fľaša, ktorú dávame do zberu, dala využiť na výrobu iných fliaš alebo pohárov. (To sa napokon ukazuje v spomenutej reklame.) Z tohto výkladu už nie je ďaleko k pochopeniu významu, k záveru, že ide vlastne o výzvu na recykláciu, o využitie istého materiálu na nové spracovanie, na výrobu ďalších predmetov. Ak si pri takýchto úvahách predstavíme spomínaný reklamný šot v istom prostredí, resp. v istom procese, je význam výpovede Dajme veciam druhú šancu úplne jednoznačný. A zároveň vidieť, že obrazné vyjadrovanie je dobrým komunikačným prostriedkom. Ján Horecký Taká lahodná čokoláda ===================== Na vnútrajšku pestrofarebného obalu potravinového výrobku si zákazníci mohli prečítať text súťažnej otázky, ktorá bola zároveň reklamou: „Prečo je čokoláda Milka tak jemná?“ Na rozdiel od tvorcov textu reklamy si myslíme, že k jemnej čokoláde patrí aj jemný jazykový cit. Kto ho má, spozoruje, že v spomenutej vete je slovko tak nenáležité. Je to príslovkové ukazovacie zámeno, ktoré vo svojom lexikálnom význame pomenúva spôsob alebo mieru deja, stavu. V citovanej vete ho treba nahradiť ukazovacím zámenom taká: nie tak jemná, ale taká jemná, lebo zámenom sa v tomto prípade ukazuje na vlastnosť vyjadrenú pomocou prídavného mena. Podobne je to v spojeniach taký pekný (deň), taká lahodná (čokoláda) také dobré (dieťa), také úžasné (dary) atď. Ľubomír Rendár ------- **strana 108** SPRÁVY A POSUDKY ================ Životné jubileum profesora Jána Findru ====================================== V týchto dňoch si domáca kultúrna pospolitosť a v rámci nej i slovenská jazykoveda pripomína významný medzník v živote univerzitného profesora PhDr. Jána Findru, DrSc. – jeho sedemdesiate narodeniny. Profesor Ján Findra patrí k popredným predstaviteľom slovenskej a v širšom kontexte i slovanskej lingvistiky. Svojou vedeckou tvorbou výrazne ovplyvňuje najmä oblasť štylistiky, poetiky, teórie textu, teórie umeleckého prednesu a oblasť rétoriky. Počas desiatok rokov vedeckého bádania sa venuje aj problematike jazykovej kultúry, ako aj otázkam didaktiky vyučovania slovenského jazyka a slohu. Profesor Ján Findra sa narodil 25. marca 1934 v Málinci, kde vychodil ľudovú a meštiansku školu. Stredoškolské štúdiá absolvoval na Gymnáziu Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci. V rokoch 1953 – 1957 študoval na Fakulte spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave slovenčinu a históriu. Potom štyri roky pôsobil na Pedagogickej škole pre vzdelávanie učiteľov národných škôl v Lučenci. V roku 1961 nastúpil na Pedagogický inštitút v Banskej Bystrici, ktorý sa od r. 1964 zmenil na Pedagogickú fakultu, od roku 1992 na Fakultu humanitných a prírodných vied Univerzity Mateja Bela, od roku 1995 Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici. V rokoch 1984 – 1989 zastával funkciu vedúceho Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici. V decembri 1989 bol zvolený za dekana tejto fakulty a po vzniku Univerzity Mateja Bela v r. 1992, na ktorej založení má rozhodujúci podiel, stal sa jej prvým rektorom. Od prvých ponovembrových volieb bol poslancom Slovenskej národnej rady, v roku 1992 bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. V marci 1993 ho prezident Slovenskej republiky vymenoval za vedúceho Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. V januári 2000 s a vzdal tejto funkcie a od 1. februára 2000 pôsobí na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bys- ------- **strana 109** trici. Vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied (CSc.) získal v roku 1966, akademický titul PhDr. v roku 1969. Za docenta sa habilitoval v roku 1973, vedeckú hodnosť DrSc. získal v roku 1984 a univerzitným profesorom sa stal v roku 1986. Ak by sme len sucho a stroho vypočítali množstvo monografií, stredoškolských a vysokoškolských učebníc, štúdií, odborných článkov atď., museli by sme konštatovať, že dosiaľ vydal trinásť knižných publikácií a monografií, sedem stredoškolských a vysokoškolských učebníc, takmer tri stovky vedeckých štúdií a odborných článkov a vyše tristo popularizačných článkov. Do tohto výpočtu patria aj desiatky názorov a postrehov, ktoré odzneli v rozhlase a televízii. Jeho najznámejšie knižné práce Rozbor štýlu prózy (1971), Odsek ako prvok epickej štruktúry (1973), Umenie prednesu (1974, 1978), Slovník literárnovedných termínov (1979, 1983), Stavba a prednes rečníckeho prejavu (1989), Jazyk, reč, človek (1998), Štylistika (2004) však predstavujú tisícky hodín vedeckej práce, premýšľania, porovnávania a tvorenia nových názorov. Veľkú časť týchto myšlienok odovzdal profesor Ján Findra stovkám absolventov štúdia učiteľstva v Banskej Bystrici. Mnohým z nich učarovala profesorova „srdcová dáma“, ako rád nazýva štylistiku. Pri jeho prednáškach viacerí študenti začali rozmýšľať nad fungovaním jazyka, začali vidieť ten „úžasný systém a (ne)milosrdnú štruktúru“. Aj táto mágia slovného prejavu a schopnosť získať človeka pre vedu je neodmysliteľnou vlastnosťou jubilanta. Do ďalších rokov želáme nášmu jubilantovi predovšetkým pevné zdravie, mnoho inšpirácií pri písaní ďalších vedeckých štúdií, optimizmus a veľa slnečných dní života. Ad multos annos! Jaromír Krško ------- **strana 110** Zo života Vojvodiny =================== (Pri jubileu slovakistky Márie Myjavcovej) ========================================== Dostal sa nám do rúk Národný kalendár za rok 2004 (roč. 83), ktorý vyšiel v Báčskom Petrovci, kde žije známa slovenská lingvistka, celoživotná opatrovateľka, strážkyňa, šíriteľka, vedkyňa, učiteľka slovenského jazyka – osobitne jazykovej kultúry – a excelentná odborníčka v otázkach sociolingvistiky, Mária Myjavcová. V tomto roku táto vzácna žena oslávi sedemdesiatku a to je dôvod, že sa na chvíľu pristavíme v jej rodnej Vojvodine. Príležitosť na takúto návštevu nám dáva práve Národný kalendár, ktorý od r. 1991 vychádza pod pôvodným názvom (vychádza od r. 1920 s prestávkou, medzitým aj s názvom Ľudový kalendár). V tejto publikácii sa čitateľom predkladá akoby prierez života a snažení dolnozemských Slovákov. Dozvieme sa z neho veci, ktoré nám v záľahe súčasných informácií unikajú alebo sa k nim jednoducho nedostávame. V kalendári hneď zaujme stať o tom, ako Slovákov na území Srbska ubúda. Veru, neúprosné štatistiky hovoria, že každý rok je ich o 740 menej, inak sa to dá povedať i tak, že každý rok zmizne jedna slovenská dedina. Podľa sčítania ľudu r. 1971 vo Vojvodine žilo 72 795 Slovákov, čo bolo 3,73 % obyvateľstva, ale v r. 2002 už len 56 637, čo je 2,79 % obyvateľstva. Pravda, ubúda nás i na Slovensku, ale vo Vojvodine okrem negatívneho prirodzeného prírastku pôsobí silný faktor asimilácie a po tragických udalostiach z 90. rokov, po enormnom poklese životnej úrovne a pri všeobecnej neistote je to aj vysťahovalectvo, a to aj do vlasti svojich predkov – na Slovensko. Napriek všetkým týmto ťažkým okolnostiam naša najzelenšia vetva mimo materskej krajiny sa nevzdáva svojej identity a rozvíja svoj občiansky, národný i kultúrny život. V nových okolnostiach štátu Srbska a Čiernej Hory sa podmienky na tento život ustaľujú po novom. Najvyšším zastupiteľským orgánom slovenskej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore je Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny – je to akoby parlament vojvodinských Slovákov. Tento orgán sa sformoval 18. januára 2003 v Novom Sade ako legitímne teleso na uskutočňovanie práv na samosprávu v oblasti úradného používania jazyka a písma, vzdelávania, informovania, kultúry, ako aj v iných oblastiach, pričom sa zúčastňuje na procese rozho- ------- **strana 111** dovania o týchto otázkach a zakladá ustanovizne z týchto oblastí. Spolupracuje s predstaviteľmi štátnej moci, s radami príslušníkov iných národnostných menšín, so Slovenskou republikou, ako aj so Slovákmi v zahraničí. Predsedníčkou Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny sa stala Anna Tomanová-Makanová. Členom výboru na úradné používanie jazyka je aj známy jazykovedec Michal Týr. Želáme tomuto svojráznemu menšinovému parlamentu, aby bol dobrým pokračovateľom doterajších obdivuhodných úsilí vojvodinských Slovákov na všetkých úrovniach národného, kultúrneho i občianskeho života. Kalendár ďalej mozaikovo zachytáva prehľad kultúrnych akcií za rok 2003, dokumentuje mnohoraké a pozoruhodné aktivity našich krajanov. Spomína sa v ňom množstvo výstav tamojších výtvarníkov, známych insitných maliarov a maliarov amatérov vrátane vzácnej výstavy Slovenské naivné umenie v Srbsku a Čiernej Hore, ktorá sa konala v Paríži. Referuje sa tu o hudobných a folklórnych festivaloch, o literárnych súťažiach, dňoch kultúry a národných slávnostiach. Najdlhšiu tradíciu však má vo Vojvodine divadelníctvo – siaha do 60. rokov 19. storočia. V minulom roku sa konali oslavy storočnice slovenského divadla v Starej Pazove, uskutočnila sa prehliadka slovenských divadelných súborov, prebiehali divadelné dni v Petrovci, konala sa detská divadelná prehliadka a významná bola aj účasť na celorepublikovom divadelnom festivale, odkiaľ si Slováci odniesli striebornú plaketu, cenu za scénografiu a najlepšie stvárnenú ženskú úlohu. Kým doteraz sa divadelné aktivity realizovali v rámci ochotníckeho divadla, rok 2003 predstavuje historický dátum v divadelných i kultúrnych dejinách: bolo založené profesionálne Slovenské vojvodinské divadlo, čo je asi jediné profesionálne slovenské divadlo mimo Slovenska. Premiérovým predstavením tohto divadla bol zdramatizovaný román Jána Čajaka ml. Zuzka Turanová. Pri listovaní kalendára zaujmú jubilejné medailóny – k 100. výročiu narodenia literárneho kritika Andreja Mráza, rodáka z Petrovca, k 250. výročiu narodenia jazykovedca, etnografa a publicistu Juraja Ribaya a k šesťdesiatke Víťazoslava Hronca, básnika, prozaika, literárneho kritika a prekladateľa, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry v zahraničí. Kalendár prináša aj nekrológ za nestorom vojvodinskej slovakistiky a všestranným vedúcim dejateľom, akademikom Jánom Kmeťom. Zomrel v októbri 2003. ------- **strana 112** Okrúhle jubileum Márie Myjavcovej sa pripomína jej vlastnou esejou Človek a pšenica. Pri šesťdesiatke jej bol venovaný celý Zborník Spolku vojvodinských slovakistov (16 – 18, Nový Sad 2000), o ktorom sme v našom časopise referovali. Ani v tejto eseji ladenej spomienkovo, sčasti aj historicky, ale najmä ako vyznanie svojmu kraju, autorka nezaprie lingvistickú podstatu. Je to vlastne sociolingvistická štúdia o tom, aká silná je spätosť jazyka človeka s jeho životom. Po 250 rokov existencie na úrodnej rovine sa zo slovníka vojvodinských Slovákov takmer vytratilo slovo les, ako aj iné slová súvisiace so životom pôvodných horniackych predkov. Slová ako drevo, sekera, rúbať, dub, buk, jedľa, ba aj seno a zemiak majú nižšiu frekvenciu ako na Slovensku. Centrom celého jestvovania na Dolnej zemi bola priam posvätná plodina – pšenica. Jej oslave a jej významu venuje M. Myjavcová svoju stať napísanú najmä srdcom. A predsa autorka konštatuje, ako život nemožno zastaviť. Posledné desaťročia priniesli veľké zmeny v pestovateľskom zameraní, a tak namiesto nekonečného mora žltých pšeničných polí dominuje sýtozelená farba kukurice, cukrovej repy a iné odtiene plodín, ako cirok, mak, fazuľa, sója a pod. A spolu so zmenou farby polí, ako píše autorka, jazykovedec musí so suchou objektivitou konštatovať, že slovo pšenica ustupuje pred pomenovaniami dnes častejších plodín. Akoby na potvrdenie Myjavcovej sociolingvistickej úvahy sa v Národnom kalendári môžeme dozvedieť čo-to o chmeliarstve, cukrovej kukurici, viniči, o moderných spôsoboch ochrany rastlín, o športe, histórii, ako aj o mnohých pozoruhodných veciach, ktoré nielen potešia a zaujmú čitateľa, ale ktoré zároveň tak dobre dávajú nazrieť do súčasného života vojvodinských Slovákov. Zatvárajúc vojvodinský Národný kalendár, vraciame sa k jubilujúcej jazykovedkyni Márii Myjavcovej, ktorá je už dlhší čas na dôchodku a v neľahkých podmienkach posledného desaťročia rodnej Vojvodiny ustavične v slovakistike pracuje, vyučuje v slovenskom oddelení petrovskej Učiteľskej fakulty a ktorá predovšetkým v tomto období vydala súhrnné dielo Slovenčina v jazykovej enkláve (2001). Zhŕňa v nej svoje celoživotné poznatky o slovenskom jazyku, ktorý v inojazyčnom spoločenstve spĺňa všetky funkcie národného i spisovného jazyka. Jubilantke želáme do ďalších rokov pevné zdravie a ešte veľa tvorivých síl. Mária Pisárčiková ------- **strana 113** 25. ročník Letnej školy prekladu ================================ Každá profesijná oblasť má určité pole pôsobnosti, vymedzený okruh, v ktorom sa pohybuje, a isté príležitosti na vzájomnú výmenu osobných skúseností. Keď sa povie Letná škola prekladu, ide predovšetkým o každoročné stretnutie prekladateľov a tlmočníkov z rôznych jazykov v rozmanitých odborných a umeleckých sférach s cieľom oboznámiť sa s problémami, ale aj podeliť sa s potešením, ktoré práca prekladateľa, tlmočníka prináša, a konfrontovať poznatky s vlastnou praxou. Na jeseň minulého roka sa v dňoch 17. 9. – 19. 9. 2003 v Dome slovenských spisovateľov v Budmericiach konal jubilejný 25. ročník Letnej školy prekladu (LŠP). Hlavnými organizátormi podujatia boli výbory prekladateľských sekcií Literárneho fondu (LF) – Výbor sekcie pre umelecký preklad (s predsedníčkou Jarmilou Samcovou), Výbor sekcie pre odborný vedecký preklad (s Jánom Tarabom) –, Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (s M. Vallovou) a Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry (s Annou Šebestovou v zastúpení Miladou Pauleovou). Dôvodom na oslavu mohol byť aj prvý (v histórii LŠP vôbec) zborník s príspevkami (red. A. Keníž), ktoré odzneli na 24. ročníku LŠP (18. 9. – 21. 9. 2002 v Budmericiach). Chronológiu predchádzajúcich ročníkov LŠP s názvami jednotlivých prednášok, ktoré zborník obsahuje, možno považovať za akúsi satisfakciu za dosiaľ spoločne nepublikované príspevky z týchto tradičných stretnutí. 25. ročník LŠP otvoril Juraj Šebesta, po ňom sa prítomným prihovorili zástupcovia jednotlivých sekcií (L. Serdahely – riaditeľ LF, J. Samcová, J. Taraba, M. Vallová, M. Pauleová). Kvalita prekladu a prekladateľské kompetencie, to bola ústredná téma letnej školy, pričom jednotlivé dni zastupovali osobitné tematické bloky. Prvý deň sa skloňovala otázka kompetencií prekladateľa. Ako prvý vystúpil Alojz Keníž s príspevkom Letné školy a kvalita prekladu. Vzhľadom na jubilejný ročník priblížil LŠP v zrkadle času: 1. ročník pod názvom Letná škola interpretácie originálneho a prekladového textu sa konal v roku 1975 na Pedagogickej fakulte v Nitre. Skrátený názov Letná škola prekladu sa začal tradovať od 7. ročníka (1981). V rokoch 1982 – 1988 sa uskutočnili iba štyri LŠP na Kamennom Mlyne pod vedením Ústredia slovenských prekladateľov, ktoré pod- ------- **strana 114** liehalo Slovenskému literárnemu fondu. Od roku 1990 toto podujatie organizujú v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach výbory prekladateľských sekcií Literárneho fondu (Výbor sekcie pre umelecký preklad, Výbor sekcie pre odborný a vedecký preklad), Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (SSPUL) a Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry (SSPOL). Možno povedať, že tradícia organizovaného prekladateľstva a tlmočníctva na Slovensku sa začala písať v roku 1970, keď sa otvoril prvý ročník štúdia prekladateľstva a tlmočníctva na Univerzite 17. novembra v Bratislave, ktorá bola pobočkou pražskej univerzity. Ako A. Keníž uviedol, výchova budúcich prekladateľov a tlmočníkov sa realizovala predovšetkým v Nitre. Kým v minulosti bolo badať tendenciu orientovať sa pri prekladoch na slovenčinu ako na cieľový jazyk, súčasná situácia svedčí skôr o opaku, čo sa prejavuje zameraním sa najmä na anglický jazyk. Veľkým mínusom je absencia kritiky prekladu, čoho dôsledkom je niekedy nízka úroveň preloženého textu. Edita Gromová predstavila kompetenciu prekladateľa ako „komplexný integrovaný fenomén“, od ktorého závisí kvalita prekladu. Je to súbor vedomostí, zručností, schopností a spôsobilosť vykonať kvalitný preklad, schopnosť analyzovať a vyhodnotiť situáciu, schopnosť generovať a selektovať. Kompetenciu prekladateľa ako celok tvorí niekoľko typov kompetencií: lingvistická – jazykovo korektné správanie pri preklade; textuálna – pohyb v rozličných typoch a žánroch textov; tematická – odborný prehľad; kultúrna – schopnosť kognitívnej reflexie vlastnej a cudzej kultúry, ktorou sa optimálne rieši prekladateľský problém; interpretačná – schopnosť pochopiť originálny text a reflektovať ho; strategická – ovládanie stratégií prekladu a schopnosť vybrať najvýhodnejšiu stratégiu; technická – vedieť využívať technické pomôcky (slovníky, softvér) a orientovať sa na trhu práce. Ján Vilikovský referoval o preklade spoločensko-politických esejí na podklade Orwellových textov, ktoré reprezentujú faktografický typ literatúry, v súčasnosti čitateľmi veľmi preferovaný. Ako uviedol, tento typ žánru sa vyznačuje hybridným jazykovým štýlom, prelína sa v ňom odborný štýl s umeleckým, stierajú sa hranice medzi pojmovosťou a zážitkovosťou podľa Mikovej terminológie. Takýto druh textu má znaky aj umeleckého prekladu, pretože sa vyžaduje potreba zohľadniť kultúrnu aj politickú ------- **strana 115** stránku originálneho jazyka. Jazyk sa tu stáva predmetom tematizácie, objektom samotnej práce prekladateľa. Doslova oživením tohto bloku prednášok bol príspevok Viery Makarovej o zodpovednosti a kompetencii tlmočníka, v ktorom sa referentka zamerala najmä na problematiku konzekutívneho tlmočenia. Na základe vlastných skúseností z tlmočenia v diplomatickej sfére referentka zdôraznila dôležitosť detailného a aktuálneho poznania jazyka a upozornila na zodpovednosť tlmočenia, ktorej výsledkom musí byť presný preklad. Spomenula aj rozličné komplikované a náročné podmienky pri tlmočení, ktoré musí tlmočník pri svojej práci zvládať a ktoré sa často netýkajú len samotného tlmočenia (napr. poznanie protokolu). Diskusia prebiehala po každom individuálnom vystúpení prednášajúcich, čo umožnilo bezprostrednú reakciu na aktuálnu tému. Napríklad k všeobecnému problému kompetencie prekladateľa sa vyjadril Ján Horecký, ktorý navrhoval rozlišovať kompetenciu ako vlastnosť a kompetenciu ako etický problém. Diskurzívna kompetencia ako vlastnosť je v podstate schopnosť človeka používať jazyk na vyjadrenie myšlienok, schopnosť verbalizovať svoje poznatky, zážitky a na základe toho porovnávať dva jazyky. Na druhý deň sa do centra pozornosti dostala téma Slovenský jazyk a kompetencie prekladateľa. Teória štylistiky a jej vývin v slovenčine sa odrazili vo vystúpení Jozefa Mlacka, ktorý zdôraznil, že vedecky fundovaná štylistika nastúpila s E. Paulinym (v Slovenskej gramatike, 1955). Na E. Paulinyho neskôr nadviazali J. Mistrík v koncepcii štýlotvorných činiteľov a J. Miko v sústave výrazových kategórií. V 70. rokoch ponúkol stratifikačnú teóriu národného jazyka J. Horecký, v ktorej uvažoval o štandardnej a subštandardnej forme národného jazyka. V 90. rokoch sa prostredníctvom D. Slančovej a v súvislosti s teóriou komunikácie zaviedol nový pojem – rečový register, čo dospelo do štádia, keď sa núka otázka, či je ešte vôbec štylistika potrebná. Ako reakcia na komunikačno-pragmatický obrat v lingvistike sa hodnotí textová lingvistika (J. Dolník) a teória rečových aktov (J. Horecký), ktorá vychádza z komunikačného cieľa, zámeru. Otázke synonymie sa venovala Mária Pisárčiková v príspevku Synonymia a slovníky. Na začiatku spomenula dva prístupy k chápaniu synoným v jazyku: prvý ich poníma ako významovo totožné, druhý absolútnu iden- ------- **strana 116** tickosť odmieta. Synonymá možno klasifikovať na základe rozličných hľadísk, napr. na územné (harmanček – rumanček – kamilky), cudzie – domáce (humanizovať – poľudšťovať), slovotvorné (suseda – susedka). Synonymá majú svoje sémantické zákonitosti aj štylistické využitie v jazyku. Autorka sa ďalej dotkla synonymie vo frazeológii, synonymie v dvojjazyčných a výkladových slovníkoch a osobitnú pozornosť zamerala aj na synonymické slovníky ako primárny zdroj a pomôcku pre každého, kto pracuje s textom, a teda aj pre prekladateľov. Veľmi podnetnú a inšpiratívnu problematiku rozvinul vo svojom referáte František Kočiš. Zaoberal sa prekladaním reálií a alúzií v súvislosti s prekladom a úpravou Litánií a niektorých žalmov v Jednotnom katolíckom spevníku a v ekumenickom preklade. Nezriedka sa stáva, že už samotný čitateľ porovnáva preklady príslušnej knihy, v našich podmienkach najmä české preklady so slovenskými. Podobnej, ale odbornej a jazykovej komparácii dvoch prekladov knihy S. Hawkinga – slovenského Vesmír v orechovej škrupinke a českého Vesmír v kostce – sa venoval Juraj Šebesta v príspevku Slovenský a český preklad knihy S. Hawkinga. Keďže ide o knihu populárno-náučného žánru, autor príspevku zdôraznil potrebu odborného konzultanta či redaktora pri preklade. Všeobecné a špeciálne vzdelanie ako súčasť profilu prekladateľa dominovalo v referáte Ladislava Šimona, ktorý za hlavné znaky dobrého prekladateľa považuje: logické myslenie, schopnosť hermeneutického postupu (spájať všeobecné s konkrétnym a naopak), okrem samotného poznania východiskového a cieľového jazyka ovládanie aj ich „lingvoreálií“, schopnosť diferenciácie medzi jazykmi, disponovanie všeobecným vzdelaním a flexibilita vo vyhľadávaní informácií potrebných pri prekladaní. Diskusie medzi jednotlivými príspevkami sa týkali najmä odborného poznania slovenského jazyka, schopnosti prekladateľa správne a presne vystihnúť v slovenčine to, o čo sa snažil autor originálu. Večer druhého rokovacieho dňa sa niesol v znamení Revue svetovej literatúry. Bola to akási „propagácia“ tohto časopisu v pozitívnom zmysle slova, keď šéfredaktorka Jarmila Samcová spolu s redaktorom Milanom Richterom predstavili jeho posledné čísla (účastníci LŠP dostali posledné štyri čísla). Okrajovo môžeme spomenúť obsah jednotlivých čísel: číslo 4/2002 je venované talianskej poézii a próze, číslo 1/2003 rakúskej litera- ------- **strana 117** túre, číslo 2/2003 pozostáva z výberu najnovšej americkej literatúry a číslo 3/2003 zahŕňa súčasnú španielsku prózu, poéziu a drámu. Témou posledného dňa letnej školy bola kritika odborného a umeleckého prekladu. Hneď prvá prednáška bola tak trochu prekvapením, keď namiesto Márie Kusej, ktorá sa zo zdravotných dôvodov nemohla na letnej škole zúčastniť, vystúpila ukrajinská prekladateľka Tatiana Lichtejová. Vo svojom príspevku Poézia Janka Kráľa v ukrajinských prekladoch (zo slovenčiny do ukrajinčiny) porovnala dva ukrajinské preklady diela Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (od prekladateľov I. Macinského a A. Malyška). V kritike zdôraznila, že pri preklade poézie netreba klásť až taký veľký dôraz na presnosť prekladu ako skôr na zachovanie jeho umeleckej hodnoty. Konkrétne reálie by sa však z prekladu vytratiť nemali. V súvislosti s integráciou Slovenskej republiky do európskych štruktúr sa čoraz väčšia pozornosť zameriava na úroveň prekladov rozličných zmlúv, dohôd a iných dokumentov týkajúcich sa vstupu Slovenska do Európskej únie. Touto témou sa v príspevku Nemecký jazyk – prvý nástroj právnej komunikácie medzi SR a ES/EÚ zaoberala Daniela Nováčková. Na základe stručného rozboru Zmluvy o Európskej únii (v znení zmluvy z Maastrichtu, Ríma, Amsterdamu, Nice) a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (v znení zmluvy z Maastrichtu, Ríma, Amsterdamu, Nice) zhodnotila jazykovú a odbornú úroveň prekladu, poukázala na problémy, s ktorými sa pri preklade takéhoto textu prekladateľ stretáva, a zároveň sa pokúsila o zdôvodnenie prekladateľských postupov v tomto žánri. Po veľmi živej diskusii k predchádzajúcemu príspevku vystúpil František Koli s referátom Štylistické, významové a jazykové problémy prekladu Traklovej poézie do slovenčiny. Po úvodnom oboznámení s básnením G. Trakla sa autor zameral na porovnanie troch slovenských prekladov Traklovej básne Nárek od prekladateľov J. Štrassera; P. Zajaca, J. Lenka a M. Haugovej. Kým prví traja spomenutí prekladatelia sú vernejší originálu a držia sa vymedzených prekladateľských hraníc, preklad M. Haugovej je napriek syntaktickým rozdielom zvukovo lepšie stvárnený, prekladateľka neprekladá, ale básni tak, akoby Trakl básnil v slovenčine. Semiotické a lingvistické skice v odbornom a umeleckom preklade načrtol Ján Sabol. Podotkol, že pri preklade ide o hru s výberom a usporiadaním jazykových prostriedkov. Potom predstavil ikonicko-symbolický ------- **strana 118** a arbitrárny princíp, na ktorých je založený jazykový znak ako abstraktný reprezentant jednotlivých rovín jazykového systému. Ikonicko-symbolický princíp znamená, že vo vzťahu forma – obsah jazykového znaku forma odráža obsah, sémantiku, pri arbitrárnom princípe nie je vzťah medzi formou a obsahom niečím motivovaný, je teda arbitrárny, ľubovoľný. Absolútna arbitrárnosť by podľa slov autora viedla k chaosu v jazyku. Zároveň J. Sabol hovorí o „deterministickom chaose“, o tendencii po homeostáze (vyvažovaní) oboch princípov v texte. Homeostáza je ideál, ku ktorému by sa mal približovať každý text, teda aj preklad. Kým v umeleckom texte prevláda ikonicko-symbolický princíp, odborný text je založený skôr na arbitrárnom princípe. Blok prednášok uzavreli dva referáty týkajúce sa cien za odborný a umelecký preklad. Milada Pauleová zhodnotila všetkých dvanásť ročníkov udeľovania Ceny Mateja Bela za odborný preklad. Prítomných oboznámila so štatútom a spôsobom vyhodnocovania jednotlivých prekladov a spresnila podmienky, na základe ktorých možno preložené dielo do tejto súťaže prihlásiť. Po nej nasledoval príspevok Ľudovíta Petraška o Cene Jána Hollého za rok 2002. Referent informoval, ktorým prekladateľom a za aké preložené diela (prihlásené boli najmä preklady z francúzštiny, no nechýbali ani anglosaské a iné tituly) bola udelená táto cena, no zároveň upozornil na mnohé gramatické a štylistické prehrešky prekladateľov i na nespisovné výrazy, ktoré sa nezriedka v prekladoch objavujú. Na záver opäť vystúpil Juraj Šebesta, ktorý sa poďakoval všetkým referujúcim, ako aj ostatným účastníkom jubilejnej Letnej školy prekladu v Budmericiach. Bronislava Holičová – Nicol Janočková ------- **strana 119** SPYTOVALI STE SA ================ Vreckový počítač a kufríkový počítač? – Dostali sme otázku, ako možno do slovenčiny preložiť názvy počítačov handheld a laptop. Tu je naša odpoveď. Ako vreckový počítač sa označuje taký typ počítača, ktorý má malé rozmery a tomu zodpovedajúcu malú váhu. To ho uspôsobuje nosiť so sebou takrečeno vo vrecku. V angličtine sa označuje ako handheld, čo v doslovnom preklade znamená „držaný v ruke“, resp. presnejšie „usporiadaný tak, aby sa dal pri používaní držať v ruke“ (povedzme tak ako mobilný telefón alebo digitálny fotoaparát). Pritom sa však v tejto anglickej podobe ničím nenaznačuje, že ide o počítač. Z hľadiska motivácie, využitia nejakej typickej vlastnosti pri tvorení názvu je výhodnejšie naše pomenovanie vreckový počítač, ktoré sa dobre zaraďuje do radu názvov ako vreckové hodinky, vreckový nožík, vreckový slovník. Takáto motivácia – prídavným menom vreckový by bola jednoznačnejšia aj pri poslovenčovaní anglického názvu PDA – personal digital asistent – doslovne osobný digitálny pomocník. Kým prívlastkom osobný sa naznačuje, že patrí k istej osobe, resp. používa ho výlučne istá osoba, prívlastkom vreckový by sa vyjadrovala práve jeho vlastnosť malého rozmeru a malej váhy. Uvedené poznatky možno využiť aj pri hľadaní slovenskej podoby za anglický názov laptop. Anglickým slovom top sa označuje (popri množstve iných vecí) najmä nejaká horná, vrchná plocha a anglickým slovom lap zase najmä lono, zloženinou laptop sa označuje špeciálna doska, ktorú si môže sediaci človek položiť na kolená ako pevnú podložku. V tomto význame sa dá použiť aj ako motivačný prvok pre zariadenie, v našom prípade napr. vhodný počítač, ktorý možno nosiť so sebou a pri použití položiť napr. na kolená. Táto vlastnosť sa niekedy využíva v podobe prídavného mena prenosný a zavádza sa názov prenosný počítač. Je však zrejmé, že táto prenosnosť, resp. prenášateľnosť nepatrí k podstatným vlastnostiam tohto počítača (prenášať sa dá akýkoľvek počítač menších rozmerov). Výraznejším moti- ------- **strana 120** vačným prvkom by bolo pomenovanie nejakého obalu. Mohol by to byť napr. kufor, kufrík a podľa typu kufríkový písací stroj utvoriť pomenovanie kufríkový počítač. Ján Horecký Pracovnoprávne úkony či pracovno-právne úkony? – Ing. Juraj Vajda z Bratislavy: „V splnomocnení pre štatutárneho zástupcu firmy je napísané, že predseda predstavenstva je splnomocnený konať za spoločnosť vo všetkých pracovno-právnych úkonoch. Je výklad uvedeného pojmu taký, že je oprávnený konať nielen v otázkach pracovného práva, t. j. v pracovnoprávnych úkonoch, ale aj v iných právnych úkonoch (napr. v oblasti obchodného práva, občianskeho práva, trestného práva, administratívneho práva atď.)? Podľa istého názoru pojem pracovno-právny sa rovná pojmu pracovnoprávny. My si myslíme, že to nie je správne stanovisko. Môžete sa o tomto probléme vyjadriť?“ Zložené prídavné meno pracovno-právny písané so spojovníkom (pracovno-právne úkony) má význam „týkajúci sa pracovných a právnych vecí“. Zložené prídavné meno pracovnoprávny písané bez spojovníka (pracovnoprávne úkony) má význam „týkajúci sa pracovného práva“. Ako z týchto výkladov vidno, zložené prídavné meno pracovno-právny písané so spojovníkom má iný význam ako zložené prídavné meno pracovnoprávny písané bez spojovníka, preto tieto dve prídavné mená nemožno ľubovoľne zamieňať. Ak je teda v splnomocnení pre štatutárneho zástupcu firmy napísané, že predseda predstavenstva je splnomocnený konať za spoločnosť vo všetkých pracovno-právnych úkonoch, treba to chápať tak, že je oprávnený konať vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú firmy, t. j. v pracovných veciach, ale aj v obchodných veciach atď., teda vo veciach, ktoré sú zakotvené v pracovnoprávnych predpisoch, obchodnoprávnych predpisoch, občianskoprávnych predpisoch atď. Matej Považaj ------- **strana 121** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (46) ================ vyhorieť dok. (o človeku, ktorý sa intenzívne venuje iným ľuďom) vyčerpať všetky zdroje vnútornej energie, byť vnútorne, bytostne vyprázdnený, vyhasnutý, vyprahnutý, strovený: Odborníci tvrdia, že vyhorieť môžu najmä tí, ktorí sa príliš identifikovali so svojou profesiovou rolou. – Človek, ktorý vyhorel, cíti sa emocionálne vyprázdnený, je podráždený a nervózny. – Vyhorieť možno aj v partnerskom vzťahu. – Vyhoretý človek nepozná smiech, je apatický a akoby pláva životom. (TLAČ) Výraz vyhorieť vznikol na základe anglického výrazu burn-out, čo znamená „vypáliť, vyhasnúť“, prenesene „vyčerpať sa“. Od slovesa vyhorieť je utvorené trpné príčastie vyhoretý, použité v poslednom doklade. Obrazne sa ním vyjadruje stav človeka, ktorý od začiatočného nadšenia, zapálenia, zanietenia dospeje k pocitom vyhasnutosti, vyprahnutosti, bytostného strovenia, vyplienenia všetkých zdrojov energie. vyhorenie gen. -a, stred., nové vo význame stav úplného citového, duševného a telesného vyčerpania v dôsledku dlhotrvajúcej záťaže spôsobenej intenzívnym nasadením pre iných najmä v spojení syndróm vyhorenia psych.: Je veľa faktorov prispievajúcich k pracovnému stresu a tzv. vyhoreniu. – Odpoveďou na vnútorné vyhorenie je neraz vyhľadávanie zábav a rozličných únikov. – Ktorý typ osobnosti je náchylnejší na syndróm vyhorenia? – Tieto negatívne situácie môžu viesť k syndrómu vyhorenia – k strate záujmu o pacienta, klienta, o svet ako taký a často aj o seba. (TLAČ) Termín syndróm vyhorenia, ktorý sa prvýkrát použil v západnej psychológii v 2. polovici 70. rokov, sa v súčasnosti dostáva do širšieho povedomia. Pôvodne sa ním označoval pocit prázdnoty a depresie, ktorý pociťovali drogovo závislí ľudia a ľudia bez práce, ktorí sa dostali na okraj spoločnosti. Neskoršie sa výrazom syndróm vyhorenia začal pomenúvať stav človeka, ktorý sa naplno venuje iným ľuďom, pričom jeho práca je ------- **strana 122** nadmernou emocionálnou, psychickou, prípadne fyzickou námahou, až ho napokon privedie k úplnému vyčerpaniu. Syndróm vyhorenia postihuje predovšetkým osoby tzv. pomáhajúcich profesií, najmä zdravotníkov, učiteľov, osoby v duchovnom povolaní, sociálnych pracovníkov, ktorí vo svojej práci vynakladajú veľké úsilie a neraz silnú citovú angažovanosť, čo im odoberá veľa energie a časom vedie k únave, frustrácii až apatii. predskakovať dok. nové vo význame vystupovať na začiatku koncertu pred hlavným účinkujúcim hud. slang.: Hrali sme už niekoľko vystúpení pred veľkými skupinami a veľa záležalo na tom, komu sme predskakovali. – Po tomto úspechu Lucie predskakuje velikánovi s názvom Rolling Stones. – O štyri dni nato predskakovali pred The Fifteenth. – Povedali sme im, že by sme veľmi radi predskakovali nejakú zahraničnú kapelu. Ako napovedajú doklady, sloveso predskakovať sa začalo používať v oblasti modernej hudby, ale najmä v hudobnej publicistike v novom význame. Súvisí so slovom predkapela, ktorému sme sa ako novému výrazu z oblasti súčasnej hudby venovali v tejto rubrike (Kultúra slova, 1997, roč. 31, č. 1, s. 53), resp. so slovom predskokan. Slovo predkapela označuje hudobnú skupinu, ktorá vystupuje na koncerte známej a populárnej osobnosti alebo skupiny v jeho úvode. Jej úlohou je naladiť návštevníkov na vystúpenie očakávanej hudobnej hviezdy, ktorá je hlavným magnetom podujatia. Túto funkciu môže spĺňať aj jednotlivec – obidve možnosti zahŕňa výraz predskokan. Predskakovať teda znamená vystupovať v úlohe predkapely či predskokana. Sloveso predskakovať je štylisticky silno príznakový, slangový výraz. Sloveso predskakovať patrí medzi pomerne početnú skupinu predponových slovies, ako vyskakovať, odskakovať, poskakovať, podskakovať, priskakovať, naskakovať, nadskakovať, preskakovať, zaskakovať. V pôvodnom význame „skákať pred niekoho, niečo“ toto sloveso, tak ako všetky ostatné, tvorí s dokonavým slovesom predskočiť vidový pár, porov. vyskakovať – vyskočiť, odskakovať – odskočiť, poskakovať – poskočiť atď. V športe, napr. vo futbale, basketbale, slovesom predskakovať, resp. predskočiť sa označuje akcia, keď hráč sa skokom dostane pred súpera a získa loptu. Význam slovesa predskočiť je „odobrať loptu skokom pred súpera“. ------- **strana 123** Dôsledne sa tu uplatňuje akuzatívna väzba, napr. Minútu nato Kožlej predskočil gólmana Lokomotívy a odrazenú loptu od brvna hlavou poslal do siete. – Bolo to túžbou po víťazstve, že sme ich predskakovali, mali sme lepší štart na loptu, a keď sme ju získali na vlastnej polovičke, okamžite sme vyrážali do útoku. Na rozdiel od slovesa predskakovať v primárnom význame však neosémantizmus predskakovať nemá svoj dokonavý vidový náprotivok. Rozdiel je aj v slovesnej väzbe: hudobný výraz predskakovať sa vo väčšine prípadov viaže s datívom (predskakovať niekomu), prípadne s predložkou pred v inštrumentáli (predskakovať pred niekým); väzba s akuzatívom je zriedkavejšia (porov. poslednú citáciu). Zachytili sme aj text, v ktorom sa sloveso predskakovať použilo v športovom kontexte: V pretekoch, ktoré predskakovali pretekom formuly 1, skončil na siedmom mieste. V tomto prípade slovesu predskakovať zodpovedá význam slovesa predchádzať. predskokan gen. -a, muž., nové vo význame skupina alebo spevák vystupujúci na koncerte pred hlavným účinkujúcim hud. slang.: Tublatanka tam dostala príležitosť vystúpiť ako predskokan. – Hodnotím kladne vystúpenia oboch zahraničných celkov, i keď mnohým sa viac pozdával práve „predskokan“ Raptile. – Po krátkom vystúpení slovenskej skupiny Žena z lesoparku, ktorá na seba vzala úlohu predskokana, sa o pol deviatej konečne objavil očakávaný idol. (TLAČ) Inšpiráciou na prevzatie pomenovania predskokan do oblasti hudby bol šport. V ňom sa predskokanom nazýva skokan, ktorý skáče pred pretekmi v skoku na lyžiach. Pri prenesení daného pomenovania bol určujúci motív vystúpenia, prezentácie účastníka pred hlavným bodom podujatia. Podstatné meno predskokan, tak ako s ním súvisiace sloveso predskakovať, patrí medzi expresívne, slangové výrazové prostriedky. Silvia Duchková ------- **strana 124** Z rukopisu pripravovaného slovníka súčasného slovenského jazyka (20) ==================================================================== čistiaci -ca -ce príd. určený na čistenie, na odstránenie nečistoty, špiny; zabezpečujúci čistenie; súvisiaci s čistením: čistiace potreby; práškové, tekuté, ekologické, enzymatické čistiace prostriedky; čistiaca emulzia, čistiace mlieko; látka s vysokou zachytávacou a čistiacou schopnosťou; čistiace pleťové krémy, masky, vody; čistiaci bylinkový čaj; čistiaca funkcia dýchacích ciest; čistiace sito; čistiace zariadenie; čistiaci stroj, mechanizmus; čistiaca stanica; čistiace technológie, techniky, systémy, účinky; čistiace programy, postupy, procesy; dosahovať dostatočný čistiaci efekt; čistiaca kazeta; čistiace štetinky na nohách včely; čistiaca čata sa pustila do roboty; Vlákninu potrebujeme ako prirodzenú čistiacu látku, nie ako chemický zdroj výživy. [Pc 1999] čistiareň -rne -rní ž. prevádzka, dielňa, kde sa niečo čistí; podnik, ktorý sa zaoberá čistením: chemická čistiareň; čistiareň šatstva, kožuchov, peria; čistiareň kobercov; čistiareň bavlny; čistiareň odliatkov; nájsť lacnú a rýchlu čistiareň; zaniesť oblek do čistiarne; v novej budove otvorili čistiareň aj práčovňu; ◊ lexik. spoj. čistiareň odpadových vôd, skr. ČOV súbor objektov, zariadení, technologických postupov na čistenie odpadových vôd vrátane zneškodňovania, likvidácie, prípadne aj využívania zachyteného kalu čistiarenský -ká -ké príd. súvisiaci s čistiarňou; používaný v čistiarni: čistiarenský komplex; čistiarenská linka; čistiarenské služby, kapacity; špeciálne čistiarenské technológie; dodávatelia čistiarenskej a práčovníckej techniky; nedostatok kanalizačných a čistiarenských systémov; pena vznikajúca počas čistiarenského procesu; odstraňovanie čistiarenských kalov čistič1 -ča pl. N -či m. 1. kto niečo čistí: čistič vozňov, okien, kanálov; čistič strojov, výhybiek; živil sa ako čistič kobercov; skupina čističov odstraňovala z múrov grafiti; Domenico je nielen čističom topánok, ale i znamenitým pozorovateľom ľudskej duše. [Hrušovský]; pren. pejor. kto robí čistky, kto odstraňuje jednotlivcov nevyhovujúcich politicky, etnicky, nábožensky ap.: nový minister na ------- **strana 125** úvod hravo zvládol úlohu čističa; Čas, v ktorom žijeme, nemôže byť priestorom pre diktátorov, etnických čističov, nenávistníkov. [Sme 1999] 2. argot. nájomný vrah: čistič postrieľal pol gangu; čistička1 -ky -čiek ž. nastúpila do práce ako upratovačka a čistička čistič2 -ča pl. N -če m. 1. prostriedok na čistenie: tekutý, penový, krémový, práškový čistič; vysokoúčinný čistič; univerzálny čistič; hĺbkový čistič na pleť; čistič na sklo, na hliník; čistič dlaždíc; čistič striebra; čistič cédečiek; na škvrny od rúžu je účinný benzínový čistič; repíkový čaj pôsobí ako čistič organizmu 2. čistiaca vložka zachytávajúca špinu, prímesi a pod.: jemný, hrubý čistič; papierový, plstený, tkanivový, sitový čistič; antistatický čistič; upchatý čistič 3. čistiaci mechanizmus, stroj; čistiace zariadenie: vysokotlakový čistič; kanalizačný čistič; čistič oleja, plynu, vzduchu, paliva; čistič semien; čistič krajníc stroj na odstraňovanie nánosov, napr. zeminy, z krajníc ciest; čistič priekop stroj al. zariadenie na čistenie a tvarovanie cestných priekop; hydromechanický čistič stôk; text. štrbinový čistič oceľová platnička so zárezom, ktorým prechádza niť, pričom sa niť čistí čistička2 -ky -čiek ž. 1. čistiaci prístroj, stroj, čistiace zariadenie: ultrazvuková čistička na okuliare; čistička vzduchu zachytávajúca peľ, póry plesní, dym, prach; čističky a triedičky obilia; čistička potravinárskych prepraviek; čistička dosiek stroj na oškrabovanie zvyškov malty a betónu z dosiek a fošní 2. hovor. čistiareň odpadových vôd: mestská, podniková čistička; veľkokapacitná čistička; areál čističky; rekonštrukcia, modernizácia, výstavba čističky; prevádzkovanie, rozšírenie starej čističky; centrálna čistička pre celé sídlisko; odstaviť čističku; spustiť čističku do prevádzky; obec dokončieva kanalizáciu a čističku; Direktor povedal, že sa kedykoľvek vody, čo vypúšťa fabrická čistička, napije. [Valo] čistiteľnosť -ti ž. vlastnosť toho, čo možno čistiť, z čoho sa dajú odstrániť škvrny, špina ap.: ľahká čistiteľnosť; zvýšiť čistiteľnosť materiálu; čistiteľnosť závisí od povrchovej úpravy; dobré podlahy majú plniť nie- ------- **strana 126** koľko základných požiadaviek, ako je mäkkosť chôdze, trvanlivosť, dobrá čistiteľnosť, rovnosť, nekĺzavosť povrchu čistiteľný -ná -né príd. ktorý sa dá čistiť, ktorý možno zbaviť špiny, škvŕn, nečistoty ap.: čistiteľný materiál, objekt, interiér; dobre čistiteľný riad; ľahko čistiteľné čalúnenie; chemicky čistiteľný poťah; povrch má byť hladký, čistiteľný a dezinfikovateľný; Plech z nehrdzavejúcej ocele je jednak ľahšie čistiteľný a jednak je na pohľad efektnejší. [Pc 1999] čistka -ky -tiek ž. 1. odstraňovanie jednotlivcov nevyhovujúcich politicky, etnicky, nábožensky ap.: tvrdé, mohutné, nezákonné čistky; personálne, etnické, náboženské čistky; účelové, politicky motivované čistky; krvavé, vražedné čistky; čistky v úradoch, v armáde, v diplomacii; čistka na postoch vedúcich pracovníkov; obdobie čistiek; obete čistky; chystať, robiť čistku; štátna správa zdisciplinovaná čistkami; Nemyslite si, že ste z toho von, ešte bude čistka, pamätajte na moje slová. [Hrúz]; V politickej praxi sa čistka stala metódou získavania lojality pracovníkov štátneho aparátu voči novej politickej reprezentácii. [Sme 1995] 2. les. odstraňovanie druhovo a tvarovo nevyhovujúcich drevín: prvá, opakovaná, oneskorená čistka; technika čistky; zásady čistiek; čistku robíme v období vegetačného pokoja čisto1 2. st. -tejšie prísl. i vetná prísl. 1. do čistej podoby; bez nečistoty, špiny, škvŕn: čisto vypratá bielizeň; čisto vybielená izba; čisto prestretý stôl; umy si ruky čistejšie; deti oblečené skromne, ale čisto; stroj pracuje čisto; Tóna bola milá, prítulná, v byte čisto, v hrncoch vždy niečo na zobnutie. [Pc 1995]; Už aby sa čisto zaleskli cesty. [NS 1995] 2. bez nedostatkov, bezchybne, jasne: hovoriť čisto po slovensky; dieťa už vie čisto povedať každú hlásku; čisto som počul každé slovíčko; čisto zachytiť vzdialenú rozhlasovú stanicu; Spieval štýlovo čisto, s patričnými barokovými efektmi. [LT 1998]; Nad hlavou mu zaklinkal zvonec, pekne a čisto. [Jašík]; V prázdnej šálke od kávy zakaždým čisto, spiežovo zazvonila lyžička. [Vilikovský] ------- **strana 127** 3. v súlade s pravidlami: majster bojoval absolútne čisto; hokejisti hrali tvrdo, ale čisto; Chcel som jazdiť čisto, neriskovať. [Pd 1995] 4. podľa mravných hodnôt; syn. bezúhonne: žiť čisto; adekvátne, racionálne a čisto sa vyrovnať s priateľom; - fraz. byť si na čistom mať vo veci jasno; mať čisto v hlave mať jasné vedomie; z čista jasna neočakávane, náhle, prekvapujúco; do čista → dočista; na čisto → načisto čisto2 čast. zdôrazňuje platnosť výrazu vyjadrením jeho výlučnosti, obmedzením jeho platnosti; syn. iba, len, jedine: čisto politický spor; čisto obranný charakter; čisto dámska spoločnosť; čisto súkromná vec; čisto prírodný produkt; z čisto praktických dôvodov; z čisto osobného hľadiska; uplatniť čisto rozumový princíp; na čisto odbornej rovine sa zhodli; skupina má čisto džezový charakter; zvážiť niečo čisto teoreticky; rozhodnúť sa čisto rozumovo; povedať niečo čisto zo zvedavosti; ostali spolu čisto kvôli deťom; čisto preto, aby sa nepovedalo; čisto vonkajškové veci [A. Matuška]; Dievčenské semifinále bolo čisto slovenskou záležitosťou. [Pc 1999] - lexik. spoj. čisto ľudsky z ľudského hľadiska; čisto náhodou len náhodne; podobnosť čisto náhodná bez súvislosti s konkrétnou situáciou, človekom ap. čistotne prísl. charakteristicky pre čistotných ľudí; s kladením dôrazu na čistotu a poriadok: čistotne pracovať; pôsobiť čistotne; čistotne založený muž; na brigádu priviedol zopár čistotne naladených priateľov; chlapec oblečený chudobne, ale čistotne [Smrčok] čistotník -ka pl. N. -ci G -kov m. zried. kto veľmi dbá o čistotu: náramný čistotník je z neho; iron. o ušpinenom človeku: Ťááj, reku, si ty len čistotník čistotný. [Mináč]; čistotnica -ce -níc ž. za ženu si vzal veľkú čistotnicu Marta Zamborová Skratky prameňov: LT – Literárny týždenník, NS – Nové slovo, Pc – Práca, Pd – Pravda ------- **strana 128** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Výroba – spotreba ================= Ján Horecký V súvislosti s riešením problému spotrebný úver či spotrebiteľský úver vznikajú aj pochybnosti, či je vlastne správne podstatné meno spotreba. Pochybnosti sa však dúfajme, rozplynú, keď si osvetlíme slovotvornú stavbu tohto slova a uvedieme aj slová s podobnou slovotvornou stavbou. Na prvý pohľad by sa slová výroba a spotreba mohli pokladať za slová utvorené príponou -ba od základových slovies vyrobiť – vyrábať, resp. spotrebovať. V skutočnosti však podstatné mená výroba a spotreba nie sú odvodené od slovies príponou -ba, ktorá je známa v takých slovách ako orba od orať, tvorba od tvoriť, skladba od skladať, ale jednoducho pripojením nominatívnej pádovej prípony používanej v skloňovacom vzore žena k slovesnému základu po vynechaní neurčitkovej prípony, vyrobiť – výroba, spotrebovať – spotreba. S touto podstatnou vlastnosťou súvisí aj význam týchto slov, ktorý sa najlepšie odráža práve v odvodených prídavných menách spotrebný a výrobný. Vzťah k výrobe sa vyjadruje v spojeniach ako výrobný proces, výrobný program, výrobné náklady, vzťah k spotrebe v spojeniach ako spotrebný tovar (t. j. tovar, ktorý slúži bežnej, každodennej spotrebe), spotrebné dávky, spotrebné normy. Zaujímavé je spojenie spotrebný kôš. Je to obrazné pomenovanie súhrnu vecí určených na rýchle, bežné používanie, nie na dlhodobé využívanie. Tieto veci bežne pri nákupe ukladáme do koša či košíka. Vzťah k spotrebe sa vyjadruje aj v súvislosti s istým druhom úveru, ktorý sa práve označuje ako spotrebný úver. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 1. 2002)