Obsah
strana 3
JÁN KAČALA
Martin Hattala (1821 – 1903) je jedna z centrálnych osobností slovenskej jazykovedy a vývinu spisovnej slovenčiny. Po Ľudovítovi Štúrovi je to druhý kodifikátor štúrovskej spisovnej slovenčiny, a hoci štúrovskú líniu v kodifikácii spisovnej slovenčiny vo viacerých bodoch porušil a v niektorých bodoch aj definitívne prerušil, nezavrhol líniu samu a nevzdal sa štúrovskej spisovnej slovenčiny, lež stal sa pokračovateľom Štúrovho historického zakladateľského činu a – hoci v uvedenom zmysle nedôsledným, jednako len – rozvíjateľom spomenutej Štúrovej línie. Túto jeho výnimočnú dejinnú pozíciu a rozhodujúci príklon k Štúrovej spisovnej slovenčine si pri hodnotení Hattalovho jazykovedného diela a najmä jeho závažného kodifikačného aktu málokedy uvedomujeme a nedoceňujeme zložitosť kultúrno-politickej situácie slovenského národa, v ktorej Martin Hattala robil svoje rozhodujúce kroky na prospech spisovnej slovenčiny a nevyhnutného jazykového zjednotenia slovenského národa na začiatku druhej polovice 19. storočia. Ako prvý profesionálny a vysoko kvalifikovaný slovenský jazykovedec (niekoľko desaťročí pôsobil ako profesor slovanskej filológie na Karlovej univerzite v Prahe a bol členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností) si získal veľké zásluhy vo vedeckom výskume a v opise slovenského jazyka, ako aj v kodifikácii spisovnej slovenčiny a ďalší vývin spisovnej slovenčiny ani slovenskej jazykovedy si bez neho vonkoncom nemožno predstaviť. Takýmto svojím postavením
strana 4
v slovenskej jazykovede, ale aj v celej slovenskej kultúre je prirodzeným predmetom bádateľskej pozornosti slovenských aj inoslovanských jazykovedcov a nie raz aj predmetom vedeckých sporov.
Šírku a hĺbku Hattalovho jazykovedného diela presvedčivo ukazuje zborník Martin Hattala z r. 1971, obsahujúci referáty a diskusné príspevky z vedeckej konferencie o Martinovi Hattalovi konanej 21. a 22. októbra 1 970 v oravskej Trstenej, jeho rodisku. Konferenciu koncepčne zorganizoval a zborník pripravil a zredigoval Jozef Ružička ako vtedajší riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Zborník predstavuje veľmi záslužný čin pri vedeckom poznávaní jazykovedného diela Martina Hattalu a potvrdzuje, že vedecký aj širší kultúrny odkaz Martina Hattalu je aktuálny aj dnes. Na konci roka 2003 sme si pripomenuli sté výročie úmrtia Martina Hattalu. To je príležitosť, aby sme sa opätovne zamysleli nad jazykovedným a osobitne nad kodifikačným dielom Martina Hattalu a pokúsili sa povedať, prečo sa k Hattalovmu dielu neprestajne treba vracať a čím je pre nás stále aktuálne. Pravdaže, už na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že Hattalovo jazykovedné dielo prekračuje hranice slovakistiky a týka sa aj bohemistiky a porovnávacej slavistiky, ako aj všeobecnej jazykovedy a dejín jazykovedy. Na túto časť Hattalovho diela v našom príspevku síce prizeráme, ale nie je predmetom našej analýzy a hodnotenia. V našej stati si kladieme za cieľ vrátiť sa k vedeckému dielu Martina Hattalu, a to k tej jeho časti, ktorá je venovaná opisu slovenského jazyka, ako aj k jeho kodifikačnej práci a napokon pripomenieme niektoré princípy, ktoré sú charakteristické pre Hattalove práce a ktoré silno ovplyvnili autorov pracovný postup, ako aj jeho pracovné výsledky.
Pre vedecké dielo Martina Hattalu je dôležité, že sa v ňom venoval systematickému vedeckému opisu spisovného slovenského jazyka. Systematickým vedeckým opisom sa rozumel opis gramatického systému, t. j. gramatika (u Hattalu mluvnica) slovenského jazyka. Málokedy sa u Martina Hattalu vyzdvihuje, že je autorom štyroch takýchto gramatík slovenčiny: r. 1850 v Banskej Štiavnici vydal latinsky písanú prácu Grammatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica, r. 1852 v Prešporku vyšla síce bez mena, no nepochybne Hattalova Krátka mluvnica slovenská, r. 1857 v Prahe vydal Srovnávaciu mluvnicu jazyka českého a slovenského a napokon r. 1864 v Pešti a 1865 v Banskej Bystrici vyšla
strana 5
dvojdielna Mluvnica jazyka slovenského ako zavŕšenie gramatického opisu slovenského jazyka. Dve z uvedených gramatík sú síce porovnávacie slovensko-české, resp. česko-slovenské, ale to neznižuje ich vedeckú informačnú hodnotu vo vzťahu k slovenčine. Pravdaže, v Hattalovom poňatí gramatika značí viac ako len opis vlastnej gramatickej stavby jazyka, zahŕňa prinajmenej aj hláskoslovie a pravopis, ale tento fakt si vieme dobre vysvetliť dôležitým kodifikačným rozmerom Hattalových prác, pričom takýto širší význam termínu gramatika, prípadne vtedy mluvnica, nie je neznámy ani dnes. Svoje chápanie tohto centrálneho termínu Martin Hattala vysvetľuje povedzme aj v úvode k Mluvnici jazyka slovenského z r. 1864 na s. 10 tak, že „musí mluvnica slovenská slova i o sebe čili mimo vetu i čo čiastky viet brať do úvahy a preto dva hlavnie diely v sebe obsahovať a síce: 1) slovozpyt čili nauku o slove a 2) skladbu čili nauku o vete“. V tejto súvislosti sa takmer zákonite vynára známy poznatok, že významný český jazykovedec Vilém Mathesius v polovici 30. rokov 20. storočia, keď koncipoval alebo skôr už upravoval svoj Vedecký rozbor súčasnej angličtiny (publikovaný až r. 1961 Josefom Vachkom ako Obsahový rozbor súčasnej angličtiny na všeobecnoligvistickom základe), rozčlenil si výklad na analogické dve časti: 1. na náuku o jazykovom pomenovaní (funkčnú onomatológiu) a 2. na náuku o jazykovom usúvzťažnení (funkčnú syntax).
Slovozpyt Hattala člení takisto na dve časti, a to na náuku o hláskach a na náuku o tvaroch slov. Kým časti o hláskach venuje iba niečo vyše 40 strán, tvarosloviu plných 100 strán. Z dnešného hľadiska je dôležité, že neobchádza ani morfologickú sémantiku. Zo slovných druhov najviac pozornosti venuje podstatným menám a najmä slovesám, pričom sloveso pokladá za „najvážnejšiu čiastku reči“ (s. 5). Aj členenie konkrétnych či srastlých slovies na tri druhy (neosobné, podmetné a predmetné) vyznieva súčasne a možno v ňom vidieť istý ohlas Štúrovej koncepcie namerenosti činnosti rozpracovanej v Nauke reči slovenskej.
Martin Hattala si však najväčšie vedecké zásluhy získal spracovaním slovenskej skladby. Skladba ako druhá časť Hattalovej Mluvnice jazyka slovenského je nielen prvá systematická skladba slovenského jazyka v dejinách, ale vyniká aj svojím koncepčným poňatím, novými poznatkami a zhromaždeným dokladovým materiálom. Autor si na tejto časti svojej
strana 6
gramatiky aj primerane zakladal. V predhovore k Mluvnici jazyka slovenského, datovanom 22. mája 1865 v Prahe, o tom napísal: „Osnovou či sústavou liší sa moja od tých [inoslovanských skladieb, ktoré bol uviedol v predchádzajúcej časti textu] i od iných značne. Zanášajúc sa už odo dávna krome nauky o hláskach najradšej skladbou..., dospel som v ponímaní obú k jakej takej samostatnosti“ (s. III – IV). S úrovňou vedeckého spracovania skladby v porovnávacích gramatikách na začiatku 2. polovice 19. storočia nebol spokojný; ukazujú to ďalšie slová z citovaného predhovoru, podľa ktorých „srovnávací jazykospyt o skladbu ešte i za našich čias nad mieru málo dbá a slovanský málo ktorou z vydaných od r. 1855 honositi sa môže“ (s. III). Na rozdiel od svojich predchodcov, napríklad od nemeckého jazykovedca Johanna Christopha Adelunga, ktorí sa neorientovali na vetu ako celok, lež na jej jednotlivé časti, Martin Hattala vo svojej Skladbe urobil vetu centrálnym objektom pozornosti. Charakteristická z tohto hľadiska je hneď prvá veta jeho diela: „Skladba je nauka o vete“ (s. 159). Vety delí na jednoduché a zložené a podľa toho aj skladba sa delí na nauku o jednoduchej vete a o zloženej vete. V časti o jednoduchej vete, ktorá tvorí približne dve tretiny Hattalovho výkladu skladby, preberá holú a „vyvinutú“ vetu, všíma si pomer čiastok reči k vete a podrobne opisuje miesto jednotlivých vetných členov vo vete a spôsoby ich vyjadrenia. Osobitnú pozornosť venuje teórii pádov. V časti o zloženej vete podrobne rozoberá „jednoducho složenú vetu“, ktorá „záleží vo dvoch jednoduchých vetách slúčených v jednu“ (s. 241), a iba krátko „mnohonásobne složenú vetu“, ktorá „vzniká spojením troch alebo i viacej viet, a to buď samých sriadených a podriadených buď tých i oných v jeden celok“ (s. 268).
Hattalov výklad gramatických javov sa vyznačuje premyslenou koncepciou, dôslednou systematickosťou, početnými cennými jednotlivými zisteniami a vzácnym prepojením jazykovednej teórie so živou jazykovou praxou: touto živou jazykovou praxou myslíme bohaté doklady ilustrujúce výklady a vybraté z diel slovenských spisovateľov a zo zbierok ľudovej slovesnosti (pripomeňme, že v citovanom predhovore na s. V „národnie piesne naše“ pokladal za „najbohatší a najčistejší prameň rýdzej slovenčiny“). Táto časť Hattalovej jazykovednej práce má aj dôležitý kodifikačný rozmer, lebo svoje výklady potvrdzoval dokladmi zo živého literárneho
strana 7
jazyka, ako aj z kultivovaného jazykového útvaru, ktorý sa už predtým bol stal východiskom štúrovskej kodifikácie spisovného slovenského jazyka (týmto útvarom myslíme kultúrnu strednú slovenčinu).
Hattalovo gramatické dielo predstavuje dôležitý bod aj v dejinách slovenského jazykovedného myslenia a potvrdzuje jeho kontinuitu. Martin Hattala vo svojich gramatických prácach bohato nadväzuje na svojich jazykovedných predchodcov Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra a najmä Michala Miloslava Hodžu a jeho spis Epigenes slovenicus (Potomok slovenský), ktorý v Štúrovom Orle Tatránskom r. 1848 dôkladne zhodnotil a ktorým sa pri svojich reformných krokoch vo vzťahu k spisovnej slovenčine a slovenskému pravopisu výdatne inšpiroval. Pravdaže, Hattalovo vynikajúce filologické vzdelanie a vysoká vedecká kvalifikácia v odbore mu dovoľovali pozerať najmä v neskorších rokoch na mnohé riešenia aj svojich slovenských jazykovedných predchodcov kriticky, ba niekedy, ako to bolo povedzme vo vzťahu k Antonovi Bernolákovi, až priveľmi kriticky a odmietavo: tento Hattalov postoj zjavne bol reakciou na Bernolákovo dôsledné porušenie pravopisnej tradície na Slovensku a na zavedenie fonematického pravopisu, ako aj na Bernolákovu „polovičatosť“ pri voľbe východiska bernolákovského spisovného jazyka, t. j. západoslovenských nárečí, ktoré Martin Hattala vo svojej klasifikácii slovenských nárečí pokladal za „česko-slovenské“, t. j. zmiešané a nie dosť disimilované od češtiny.
Na druhej strane sa Hattalovo jazykovedné dielo stalo odrazovým mostom pri tvorbe ďalších slovenských gramatických diel, ktoré na Slovensku vznikli v prvej polovici 60. rokov 19. storočia a ktoré boli zacielené predovšetkým prakticky, na školské vyučovanie slovenského jazyka. Máme na mysli gramatické práce Jozefa Karola Viktorina Grammatik der slowakischen Sprache z r. 1860, ktorá vyšla aj vo viacerých ďalších vydaniach, a Fraňa Mráza Slovenská mluvnica pre gymnáziá, reálky, praeparandie a vyššie oddelenie hlavných škôl z r. 1864. Pravdaže, títo autori vo viacerých riešeniach boli vo vzťahu k Hattalovmu stanovisku kritickí a odstraňovali najmä Hattalove archaizmy a stanoviská motivované jeho ohľadom na češtinu. Najkritickejší postoj k Hattalovým prácam najmä z kodifikačného hľadiska zaujal jeho žiak a ďalší vynikajúci kodifikátor spisovnej slovenčiny Samuel Cambel, ktorý vo svojom spise Slováci a ich reč z r. 1903, inšpirovaný aj výrokom Jaroslava Vlčka z r. 1890, že cieľom Hattalovej latinsky
strana 8
písanej gramatiky z r. 1850 je „slúžiť za most nazad k češtine“, Martinovi Hattalovi pripísal úmysel, aby „Slovákov pomocou svojej kumštovnej spisovnej reči znova pripojil k Čechom“ (s. 217). Martina Hattalu sa v tejto veci zastal aj Cambelov najbližší spolupracovník a vydavateľ 2. a 3. vydania Cambelovej Rukoväti spisovnej reči slovenskej Jozef Škultéty.
Súhrnne možno povedať, že Hattalova Mluvnica jazyka slovenského má čestné miesto vo vývine slovenského jazykovedného myslenia a osobitne v slovenskej gramatickej literatúre. Mimoriadne cenné je Hattalovo spracovanie slovenskej syntaxe.
Neobyčajne závažný v kultúrnych dejinách Slovákov vo všeobecnosti je kodifikačný rozmer Hattalových prác o slovenčine. V tomto ohľade ústredné miesto zaujíma Krátka mluvnica slovenská z r. 1852, ktorá ako záväzná príručka reformovanej Štúrovej spisovnej slovenčiny a slovenského pravopisu vyšla dokonca bez mena autora, ale zato s podpismi šiestich hlavných aktérov dohody dvoch hlavných proti sebe stojacich strán v otázke spisovnej slovenčiny v polovici 19. storočia – katolíkov a evanjelikov. Za katolícku stranu úvod ku Krátkej mluvnici slovenskej podpísali Ján Palárik, Ondrej Radlinský a Štefan Závodník, za evanjelickú stranu sú tam podpisy Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu. Hattalova gramatika prináša početné zmeny v Štúrovej kodifikácii, ktoré požadoval M. M. Hodža a s ktorými sa stotožňoval M. Hattala. Tieto zmeny značili ústupky bernolákovskej strane, sprostredkovane aj češtine, predchádzajúcej literárnej tradícii na Slovensku a ohľadu na iné slovanské jazyky, najmä západoslovanské a východoslovanské. Ústupky značili podstatné zásahy do dobre koncepčne postaveného, premysleného a vyváženého Štúrovho systému spisovnej slovenčiny a jeho racionálnej pravopisnej sústavy, v ktorej nadviazal aj na svojho predchodcu Antona Bernoláka, ale tieto jazykové a pravopisné ústupky zároveň boli daňou za nádej na dosiahnutie vyššej hodnoty, za úsilie o prekonanie dovtedajšieho jazykového rozdelenia slovenskej spoločnosti a o definitívne zjednotenie sa Slovákov na spoločnom spisovnom jazyku. Svojou povahou tieto zmeny vyhovovali všetkým zainteresovaným a ich zavedenie do jazykovej praxe v „rokoch hluchoty a nemoty“ prinieslo kýženú národnú jednotu.
Osnovateľ Krátkej mluvnice slovenskej Martin Hattala sa o túto jednotu – nepochybne rovnako ako všetci ostatní účastníci pamätnej bratislavskej
strana 9
schôdzky – vedome usiloval. Píše o tom napríklad v úvodných výkladoch svojej Mluvnice jazyka slovenského na s. 16. Priznáva, že podľa zásad vyslovených v Hodžovom spise Epigenes slovenicus „ustrojená je prvá moja mluvnica slovenská, vyšlá v B. Štiavnici r. 1850. Znám sa k nim i teraz, nepochybujúc podnes, že sa dľa nich najbezpečnej i najprospešnej dostaneme do chrámu jednoty“.
Bezpochyby najväčšiu obetu na oltár národnej jednoty priniesol Ľudovít Štúr, žijúci v tom čase sklamaný z výsledkov revolúcie r. 1848 – 1849 pod policajným dohľadom v Modre. Musel zniesť kritiku mnohých prvkov svojej koncepcie spisovnej slovenčiny a slovenského pravopisu, a to práve z kruhu svojich najbližších a musel sa vzdať mnohých javov svojho vyváženého jazykového systému aj progresívneho pravopisu. Jeho podpis pod úvodnou staťou Krátkej mluvnice slovenskej hodnotíme ako múdry ústupok v záujme dosiahnutia vyššieho cieľa v existenčnom zápase slovenského národa po prehratej revolúcii z konca 40. rokov 19. storočia.
Najzávažnejším znakom, o ktorý sa Martin Hattala ako reformátor a prvý kodifikátor štúrovskej spisovnej slovenčiny a Štúrovho pravopisu pričinil, bol historizujúci pohľad na spisovnú slovenčinu, spojený s úsilím zachovať v spisovnom jazyku čo najviac z jeho starších vývinových štádií, a historicko-etymologický princíp, ktorý vniesol do pravopisu. Spomenutý historizujúci pohľad sa prejavil najmä v tvarosloví, v ktorom Martin Hattala kodifikoval viaceré archaické, neživé a vývinovo prekonané tvary, ako je genitív singuláru typu sluhy, vojvody, ďalej zavedenie vokatívu typu mužu, sluho, rybo, dušo, inštrumentálu plurálu typu (s) dely (popri delami), poli (popri poľmi, prípadne poľami), semeny (popri semenami), nominatívu plurálu typu semena, dela (popri delá), poľa (popri polia). Ďalší vývin spisovnej slovenčiny tieto a ďalšie prvky Hattalovej kodifikácie nepotvrdil a takéto prvky nepotvrdila ani Cambelova kodifikácia zo začiatku 20. storočia. Pravdaže, pri týchto a podobných javoch neprestajne treba mať na mysli, že ide o jednotlivosti a že základňa, z ktorej Martin Hattala pri svojej kodifikácii vychádzal, bola a zostávala stredoslovenská.
Naproti tomu Hattalov historicko-etymologický princíp, ktorý sa najvýraznejšie prejavil zavedením písmena y do slovenskej pravopisnej sústavy, napriek početným odborným jazykovedným, pedagogickým a iným námietkam sa v pravopisnej sústave slovenčiny udržal už vyše pol druha
strana 10
storočia a doteraz sa okrem jedného prípadu zo začiatku 30. rokov 20. storočia na Slovensku nenašla vážna vedecká alebo iná kultúrna inštitúcia, ktorá by zodpovedným orgánom bola predložila seriózne zdôvodnený a všeobecne prijateľný návrh na vypustenie písmena y zo slovenskej pravopisnej sústavy a na jeho nahradenie písmenom i. Pravdaže, jestvujúci stabilizovaný stav nikomu nebráni, aby o oprávnenosti písania ypsilonu v našom jazyku vyjadroval kritické názory a aby sa o tejto téme viedla verejná diskusia.
Pri svojom historizujúcom pohľade na slovenský spisovný jazyk Martin Hattala vychádzal z pevnej predstavy o historicky zachovanom jazyku a tejto predstave v niektorých bodoch prispôsoboval obraz spisovnej slovenčiny, ako ho podával vo svojich gramatických dielach. Táto predstava sa opierala o prevládajúci dobový názor na jazyk (šlo o historickoporovnávaciu jazykovedu z prvej polovice 19. storočia) a mala potvrdzovať starobylosť jazyka a kontinuitu jeho historického vývinu. Ako základňa pri vedeckej kodifikačnej činnosti sa však táto predstava neosvedčila, lebo nezodpovedala živej jazykovej praxi a naopak, vnucovala jej prvky, ktoré v tom čase už boli vývinovo dávno prekonané. Tento fakt však v nijakom prípade neznižuje veľkosť Hattalovho kodifikačného činu. Tá spočíva predovšetkým v tom, že Martin Hattala pochopil jedinečnosť chvíle, v ktorej pôsobil a do ktorej orientoval svoje pracovné úsilie a výsledky svojej vedeckej práce. Táto chvíľa si vyžadovala zotrvať na zásadách spisovnej slovenčiny, ktorú kodifikoval Ľudovít Štúr, a ďalej ju rozvíjať, ale v záujme prekonania jazykovej rozdelenosti slovenskej spoločnosti urobiť isté ústupky bernolákovskej strane, ako aj vžitej a živej literárnej tradícii a prijať do spisovnej slovenčiny niektoré bernolákovské a literárnou tradíciou potvrdené jazykové prvky a zodpovedajúce pravopisné javy. Martinovi Hattalovi sa podarilo sformovať takú podobu spisovnej slovenčiny, ktorá bola pre slovenskú spoločnosť prijateľná a značila vyvedenie tejto spoločnosti z jazykovej rozdelenosti. Martin Hattala pochopil volanie svojej doby a stal sa nielen rozvíjateľom Štúrovho kodifikátorského diela, ale aj jeho reformátorom, a to v zmysle jestvujúcich dobových požiadaviek.
Jazykovedné dielo Martina Hattalu je aj po poldruhastoročnom odstupe od svojho vzniku živé a podnetné vo svojej vedeckej, ako aj kodifikátorskej dimenzii.
strana 11
RUDOLF KRAJČOVIČ
Už v predchádzajúcich príspevkoch sme naznačili, že v ranom období spisovnej slovenčiny prebiehali polemiky i kritiky, jedny v miernom, iné v ostrom tóne.
V bernolákovskom období osobitné miesto patrí polemike medzi prvými tvorcami normovanej slovenčiny, pravda, odlišnej podoby, medzi Jozefom Ignácom Bajzom a bernolákovcami, najmä Jurajom Fándlym a mladým Antonom Bernolákom. O úsilí tvrdo si brániť svoje zásady svedčí napríklad to, že od júla 1789 do júla 1790 vyšlo niekoľko polemických spisov. No podľa obsahu a zámeru ich autori sú dobre identifikovateľní. Prvé dva polemické spisy Odporné Smlúwánj mezi Rozumným Mnjchem, a Sprostým Ďáblem o Mnjchoch, a Reholnjkoch. Wytlačené w Halle, Roku 1789 a Anti-Fándly aneb Dúwerné Zmlúwánj mezi Theodulusem treťího Franciškánuw rádu bosákem, a Gurem Fándlym Naháckim Farárem o, a proťi geho Dúwernég Zmlúwe mezi Mníchem, a ďáblem. V Halle, 1789 sú namierené, ako to vyplýva aj z ich titulov, proti dielu J. Fándlyho Dúwerná Zmlúwa mezi Mňíchom a Diáblom o prwních Počátkoch, o starodáwních, ag o wčulagších Premenách Reholňíckích. Dielo bolo napísané v bernolákovčine a podľa údaja v ďalšej časti titulu pre mladích Presporskích Kňazow čiže pre bratislavských seminaristov, ktorí mu pomohli rukopis pre tlač upraviť do bernolákovčiny. Z obsahu a ostrej štylizácie prvých dvoch spomenutých spisov je zrejmé, že ich autorom bol J. I. Bajza. Text spisov je totiž poznačený pohoršením a miestami až hnevom autora nad tým, že v diele J. Fándlyho sa nerešpektuje jeho slovenčina ani pravopis, hoci, ako sa sám vyjadril, bol to on, „čo první ke kňihám slowáckím led lámal“. Slovenčina v spomenutom Fándlyho diele sa v Bajzových polemických spisoch hodnotí ako reč „hanácká“, inokedy „sedlácká“, čím sa naznačuje, že nie je vhodná na písanie literatúry ani iných verejných písomností či tlačí.
Na obranu pravopisu a slovenčiny v diele J. Fándlyho Dúwerná Zmlúwa (1790) sa postavili bratislavskí seminaristi a slovenčinu J. I. Bajzu
strana 12
ohodnotili ako jazykovú zmiešaninu. Reagoval aj sám J. Fándly v spisoch Odpoveď na I. § rozumného Mňícha, Odpoveď na II. § rozumného Mňícha (v rukopise III. časti Dúwernej Zmlúwy, Naháč 1790) a Zahanbení Posmíwač Anti-Fándly kterého gakošto falešného Paškwillanta za štrnásterú wipísanú Faleš zahanbilo nahácké Péro (taktiež v rukopise Dúwernej Zmlúwy III., Naháč 1790). V nich pomerne miernymi slovami bližšie ozrejmuje svoje rozhodnutie písať o mníchoch, pravda, nechýba v nich irónia adresovaná svojmu protivníkovi J. I. Bajzovi. Do polemiky sa zapojil aj mladý A. Bernolák tlačenými spismi bez udania autora, no k autorstvu sa neskôr priznal. V prvom spise Toto maličké Písmo má sa Pánowi Anti-Fándlymu do geho wlastních Rúk odewzdať. W Hále, 1790 bráni Fándlyho slovenčinu. Podľa neho je „číra a čistá“, hoci sa v nej „nekteré Chibi sem a tam“ najdú. Súčasne hodnotí nie veľmi lichotivo slovenčinu v dielach J. I. Bajzu ako reč vnútorne nesúrodú, popretkávanú nedomácimi jazykovými prvkami. Doslova píše, že Bajzova slovenčina „nekteré Slowa má ze slowenskeg Reči, nekteré z hanáckeg a nekteré z českég a aňi gedneg, aňi druheg Čistotu ňetworí“. J. I. Bajza v úvodnej Predmlúwe v diele Slowenské dwognásobné Epiğrammata gednako-konco-hlasné a zwukomírné. W Trnawe, 1794 podrobnejšie vykladá zásady svojho pravopisu a odôvodňuje svoju bohemizovanú slovenčinu v presvedčení, že slovenčina a čeština sú „nagbližnegšé sestri“. V úvode diela Príkladi ze Swatého písma z roku 1820 tento svoj názor zdôvodňuje ešte výraznejšie. Podľa neho „Uhro-Slowák“ od reči „Čecho-Slowáka“ nemôže ustúpiť, pretože obaja „od gedného otca (Čecha) sú“, z čoho J. I. Bajza usudzuje, že zo začiatku mali aj spoločnú reč. V súvislosti s tým si kladie otázku, prečo by sa malo napríklad kdiž, bil, sem zavrhnúť a hovoriť keď, bol, som (p. Bernolákovské polemiky, 1966, s. 28). Ale ani pri písaní svojich epigramov si J. I. Bajza neodpustil satiricky ladenými veršami zaútočiť na „sedlácku“ slovenčinu. Napríklad v epigrame Na slowenskú reč je verš „Tak milá gest powčil slowenská reč, že cuzí slišíc gu, bere sa preč“. Ešte v tom istom roku (v roku 1794) vo fiktívnom rozhovore P. Lifanda a P. Liseka (t. j. pána Fándlyho a pána farára Liseka) mladý A. Bernolák reagoval na Bajzove epigramy v spise Ňečo o Epiğrammatéch anebožto Málorádkoch Gozefa Iğnáca Bagzi, dolnodubowského Pána Farára, opráwďiwím Slowákom k Uwažowáňú predložené. W Žiliňe, Roku 1794 (miesto tlače je opäť fik-
strana 13
tívne, bola ním zrejme Trnava). Ústami P. Lifanda konštatuje, že pán Bajza „slowenskú Reč dusí“ a ďalej cituje jeho výrok o slovenčine a češtine, že sú blízke sestry. Na to p. Lisek odpovedá: „Pletki a Slowa darebné“ a pokračuje, že reč polská, chorvátska a moskovská sú so slovenčinou tiež vlastné sestry a dodáva „máme-li polské Kňižki čítať, horwatské, moskowské a z ňich sa dobrú slowenskú Wíslownosť učiť?“ V kritike postoja J. I. Bajzu k slovenčine sa pokračovalo. V spise Ešče Ňečo o Epiğrammatéch anebožto Málorádkoch M. W. P. Gozefa Bagza nowotného slowenského Epi Grammatistu (s dodatkom Čo mu odpísal z druhého Sweta Maťeg Lisek s veršami v latinčine a v bernolákovčine Čo ti powíš druhím, dosť skoro očekáwag to od ňich atď.) Widané w Poľi eľízírském teho Roku (1795) sa napríklad na Bajzov výrok, že bol to on, čo prvý k slovenčine „led lámal“, odpovedá, že ľad síce lámal, ale „z Kňich českomorawskích“ a na jeho vysvetlenie, že slovenčinu češtinou iba zušľachťoval a krášlil, priamo jemu sa odpovedá slovami „chcejíc gu krásiť, činíš geg Potupnosť“.
V ranej fáze bernolákovského obdobia sa vyskytli aj ďalšie negatívne reakcie na bernolákovčinu a na jej stúpencov, no boli to výpady individuálne, viac-menej súvisiace so spormi J. I. Bajzu s bernolákovcami. Keď v roku 1789 generálny trnavský vikár Jozef Vilt dostal list od J. I. Bajzu, že chce odpovedať na Fándlyho Dúwernú Zmlúwu, čím chcel zrejme na spis a jeho autora upozorniť aj cirkevnú vrchnosť, generálny vikár J. Vilt dal spis posúdiť znalcovi slovenčiny kanonikovi Jozefovi Kluchovi (1748 v Kláštore pod Znievom – 1826 v Sládečkovciach). Ako je známe, v posudku J. Klucha sa Fándlyho bernolákovčina hodnotila ako reč sedliacka, autor a obsah spisu slovami „Nech sa hanbí toto storočie za takého autora a za také hanebné, kresťanského človeka... nehodné dielo, ktoré veru nevzdeláva, no istotne uráža“ (cit. Bernolákovské polemiky, 1966). Takto turčiansky rodák mladý J. Kluch. No o ňom v mene pravdy treba dodať, že neskôr ako osobnosť vo vyšších cirkevných postoch začal podporovať nielen slovenské národné hnutie bernolákovcov, ale aj domáce školstvo a dobročinné spolky (Encyklopédia III, s. 92). Odmietavý postoj k spisom J. Fándlyho a A. Bernoláka zaujal aj správca fary v Chtelnici Tomáš Chovanček. Urobil tak v listoch biskupskému tajomníkovi v Trnave Mikulášovi Rauscherovi, ktorý po ich prečítaní J. Fándlyho označil za tvorcu neľudských výsmešných písačiek a činy A. Bernoláka za neuvážené (Bernolá-
strana 14
kovské polemiky, 1966, s. 22 n.). Ešte bude azda dobre pripomenúť, že bernolákovčina bola znevažovaná aj v školskom prostredí. Predmetom ostrej kritiky bol napríklad školský šlabikár v bernolákovčine, ktorý vyšiel v Trnave v roku 1790. Autorom bol Ján Široký, učiteľ v Pukanci, ktorý odmietavo skritizoval v šlabikári použitý pravopis, bernolákovčinu v ňom označil za nárečie plebejské a predstavenstvo dištriktu žiadal, aby šlabikár vyšiel upravený v bibličtine (pozri Vyvíjalová, 1992, s. 39).
V závere tejto kapitoly bude vari dobré zdôrazniť, že bernolákovské obdobie bolo obdobím tvorivým po celý čas jeho trvania. Potrebné je tak urobiť preto, aby z tejto kapitoly nevznikol dojem, že bolo to obdobie sporov, osobných polemík sprevádzaných nenávisťou a pod. Aktívny polemik J. I. Bajza sa neprestal venovať tvorbe literárnych diel s dobovou svetskou i cirkevnou tematikou (pozri kap. Osobnosti), J. Fándly, pohotový oponent v polemikách, bez prerušenia sa venoval písaniu početných osvetovo-ľudových spisov a A. Bernolák, pripravený v diskusiách brániť nové idey, sústredene pracoval na príprave a koncipovaní svojho Slovára (pozri V. kap.). Pravda, v prospech rozvoja národného života, kultivovania súdobej slovenčiny, zveľaďovania školstva a pod. prebiehali aktivity aj mimo zoskupenia bernolákovcov. Predovšetkým treba spomenúť našej verejnosti menej známeho osvietensky orientovaného pedagóga Juraja Lessáka, neskôr redaktora Prešpurských novín (od júna 1783), v ktorých publikoval kritické články o nižšom školstve v Hornom Uhorsku, o nevyhnutnosti vyučovať v nich po slovensky, v iných článkoch nabádal pestovať slovenčinu ako materinskú reč a pod. Tieto idey J. Lessáka dostali konkrétnu podobu v kruhu slovenských študentov, ktorí prišli do Bratislavy v apríli roku 1784 a ovplyvnili aj činnosť bernolákovcov a ich stúpencov (podrobne cit. Vyvíjalová, 1992, s. 22 n.). O iných osobnostiach s tvorivým postojom k národnému životu a k slovenskému jazyku reč už bola v jednej z predchádzajúcich kapitol (pozri V. a VI. kap.). No iste by nebolo korektné, keby sme v tejto súvislosti aspoň v stručnosti nepripomenuli neobyčajnú aktivitu oravského rodáka právnika Martina Hamuljaka v prospech slovenského národného života, reči a kultúry v duchu idey zmierenia spormi a nie veľmi kultivovanými polemikami rozbitého vzdelaneckého prostredia. Pre tieto zásluhy zaraďujeme M. Hamuljaka medzi osobnosti v tejto kapitole symbolicky hneď za horlivým účastníkom polemík J. I. Baj-
strana 15
zom. Účastníci polemík z bernolákovského hnutia, J. Fándly a A. Bernolák, majú miesto medzi poprednými vybranými osobnosťami v V. kapitole.
J o z e f I g n á c B a j z a (1735 – 1836). Tvorca individuálneho normalizovania bohemizovanej kultúrnej slovenčiny, spisovateľ, polemik s bernolákovcami, katolícky kňaz. Narodil sa v Predmieri pri Žiline. Teológiu študoval vo Viedni, ako farár pôsobil v Dolnom Dubovom, ako kanonik v Bratislave. V presvedčení, že literárna tvorba, o ktorú sa usiloval, predpokladá kultivovanú reč, pokúsil sa takúto reč individuálne normalizovať. Jej základom bol domáci kultivovaný jazyk doplnený prostriedkami súdobej češtiny. Symbolom jednoty tohto jazykového útvaru mal byť jednotný pravopis. Grafická podoba tohto pravopisu je blízka bernolákovskému pravopisu. Používajú sa v ňom tradičné grafémy w, g (= j), g s mäkčeňom (ğ) na označenie hlásky g, grafémy s diakritickými znamienkami (ď, ť, ň, ľ, č, ž), ale š sa označuje digrafémou ss. Grafémy y, ý sa vyskytujú len sporadicky, najmä na konci tvarov adjektív. V Bajzovom jazykovom normalizovaní sa odráža viac osvietenský racionalizmus ako živý domáci kultivovaný úzus. V ostrých polemikách s bernolákovcami (napríklad v diele Anti-Fándly, 1789) bránil svoju slovenčinu a vyhlasoval sa za prvého tvorcu spisovnej slovenčiny. V týchto polemikách sa hlási k idei česko-slovenskej kultúrnej i jazykovej jednoty, ktorú si predstavuje ako syntézu oboch jazykov. Pozitívna je jeho kritika vlažného vzťahu Slovákov k vlastnému jazyku, k jeho kultivovaniu, ako aj jeho úsilie dokázať, že slovenčina je vhodná na tvorbu vyšších (literárnych) žánrov. Zomrel v Bratislave. (J. Tibenský: Jozef Ignác Bajza, 1955, J. Oravec: Jozef Ignác Bajza, Slovenská reč, 1955, roč. 20, č. 3, s. 129 – 133).
M a r t i n H a m u l j a k (1789 – 1859). Narodil sa v Oravskej Jasenici. Po vyštudovaní práva v Bratislave s praxou vo Viedni a v Pešti sa roku 1813 stal úradníkom pri Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rade v Budíne. V revolučných rokoch 1848/49 sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil v krajinskej správe. Po revolúcii opäť pôsobil v Budíne na pôvodnom mieste v kráľovskej miestodržiteľskej rade. Pre jeho životnú dráhu bolo charakteristické, že popri náročnom zamestnaní si vedel nájsť čas na osvetovo-kultúrnu prácu s cieľom upokojiť a zjednotiť polemikami odcudzených slovenských vzdelancov. Už v Budíne sa usiloval zbližovať tam žijúcich Slovákov s príslušníkmi rozličných slovanských národov
strana 16
v spolkoch, ktoré sám zakladal. Z nich pre šírenie a ustaľovanie slovenčiny, vtedy ešte bernolákovčiny, dôležité boli Slovanský čitateľský spolok (1826) a Slovanská knižnica (1829), ktoré však netrvali dlho. Roku 1834 inicioval vznik spolku známeho pod názvom Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej s cieľom zmieriť zástancov dobovej spisovnej slovenčiny a češtiny bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť. V duchu tejto idey spolok začal vydávať almanach Zora, ktorý vyšiel v rokoch 1835, 1836, 1839 a 1840. Vo vedení spolku čestné miesto mal aj J. Kollár, ale po roku spolok opustil. No Hamuljak vo svojej aktivite pokračoval. Aby utužoval slovensko-slovanskú vzájomnosť, stretával sa s poprednými predstaviteľmi okolitých slovanských národov a v domácom prostredí aktivizoval mladých stúpencov slovensko-slovanskej vzájomnosti, založil pre nich knižnicu i archív. Touto svojou činnosťou ovplyvňoval dobové smerovanie ku kompromisu vo veci novej kodifikácie spisovnej slovenčiny, ktorá sa stala skutočnosťou na schôdzke v auguste roku 1851 v Bratislave. M. Hamuljak sa jej dožil. Zomrel roku 1859 v Námestove. (A. Matovčík, 1971; Encyklopédia, II. zv., 1978, s. 222 n.).
LITERATÚRA
Bernolákovské polemiky. Edične pripravil I. Kotvan. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 391 s.
Encyklopédia jazykovedy. Hl. redaktor J. Mistrík. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor 1993. 513 s. Heslo Bajza, Jozef Ignác, s. 79.
Encyklopédia Slovenska. II. Hl. redaktor V. Hajko. Bratislava: Veda 1978. 531 s. Heslo Hamuljak, Martin, s. 222 – 223. III. Veda 1979. 652 s. Heslo Kluch, Jozef, s. 92.
KRAJČOVIČ, Rudolf – žigo, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského, Bratislava 2002. 249 s.
MAŤOVČÍK, Augustín: Martin Hamuljak (1781 – 1859). Bratislava: Slovenská akadémia vied 1971.
ORAVEC, Ján: Jozef Ignác Bajza – priekopník spisovnej slovenčiny. In: Slovenská reč, 1955, roč. 20, č. 3, s. 129 – 133.
TIBENSKÝ, Ján: Jozef Ignác Bajza. In: René mládenca príhody a skúsenosti. Bratislava 1955, s. 7 – 53.
VYVÍJALOVÁ, Mária: Bernolákovci v kontexte európskeho osvietenstva. In: Pamätnica Antona Bernoláka. Zostavil J. Chovan. Martin: Matica slovenská 1992, s. 22 – 41.
strana 17
GEJZA HORÁK
Prirovnanie je charakteristický jazykový útvar ako výsledok poznávacieho procesu myslenia, porovnávania vecí (v najširšom chápaní). Bežne rozlišujeme tri druhy prirovnaní: názorné, zveličujúce a estetické – zacielené na umelecký zážitok, vyvolané dojmom, akým veci na vnímateľa v rozličných situáciách (za)pôsobia. – Pritom estetické prirovnania majú vo vedomí čitateľa vyvolať pocity krásna vo všetkých citových okruhoch.
Už dávno ma zaujali najmä rozvité prirovnania v novelách Mila Urbana. Na ukážku vyberám ich z rozsiahlej novely Staroba, ktorá zobrazuje stavy zostareného váženého dedinčana, sprevádzané znevažujúcimi a neraz akoby zosmiešňujúcimi postojmi jeho mladších rodákov, ale najmä členov rodiny. Pritom zostarený Pavol Duchaj si uvedomuje, že už je na odchode zo života, ale nechce byť zneuznávaným odstrčencom. Vytrvalo bojuje so smrťou, žiada si vážnosť a príležitostne preukáže aj trvajúcu telesnú silu v pretekoch so synom. – Akoby sa vzdorne vysmieval celej dedine, že sa veru ešte načaká, kým on nenávratne odíde, a že sa navyše ani poverové pranostiky o umieraní na ňom nespĺňajú.
Novela Staroba je majstrovsky vyladená skladba s bohatstvom prirovnaní, v ktorých výdatne pôsobí najmä ich pravá strana. – V odbornej literatúre sa totiž rozlišuje porovnávaná vec, komparandum (Kd), názorne: ľavá strana, pravá strana komparatum (Kt) a porovnávajúci spoločný prvok – tertium comparationis (Tk). Dve časti prirovnania viažu spojky ako, sťa, ani; akoby, sťaby; ani keby.
Vetné prirovnania M. Urbana sú splna sebestačné; nebudeme nalamovať ich umeleckú hodnotu sprievodným vysvetľovaním.
strana 18
Raz v jesenný večer, keď Pavol Duchaj rozmýšľal o novej úrode, zaťalo ho vpoly. Taký skrčený ráno chodil po izbe. Sadol si na pelasť postele, prežehnal sa a smutne si povzdychol. „Staroba prichodí“, povedal synovi.
Príklady
ako
Krok Pavla Duchaja (keď začal chodiť o palici) dostal zvláštny prízvuk, zvláštnu ozvenu, ktorá sa vliekla za ním ako ustatý pes. Od tej príhody chodil ako rys. Obzeral sa, gánil a v očiach mu horeli maličké zlé plamienky podozrenia. – Za domom kdesi zadúšal sa spevom kominárik: radostné čačkanie vnikalo do izby ako pramienok čerstvého, v rose vykúpaného života a oduševňovalo utrápené tváre. – Smiech bol vyzývavý a spupný, rástol na jeho krokoch ani tráva, bežal za ním ako neodbytný pes, plietol sa mu popod nohy a podlamoval ich v kolenách. I vracal sa nahnevaný, strihal očami a kričal... [Nevesta rozchyruje po dedine]: Chodí ako zlý duch a ustavične trucuje. – Tu i tam potom zjavili sa biele prízraky, ktoré ako hmla vychodili z dolín na grúne, prechodili chodníkmi po úbočiach a zmizli v tom alebo onom dome. Roznieslo sa to ako oheň a na druhý deň rozprávalo sa po dedine len o umieraní. – [Zvedavci] Vovalili sa do Duchajov ako povodeň, ale tam ich čakalo hrozné prekvapenie a zasmiali sa hanblivým smiechom, ktorý im mrzol na perách, uťahoval sa do kútikov úst a triasol sa v nich ako poľakané dieťa. – Všetko sa mení okolo neho, všetko uteká a on, čo bežal sedemdesiat rokov, ostáva pozadu ako bezmocné dieťa. Jeho vlastný syn ho nepoznáva, vylučujú ho zo svojej spoločnosti ako starú rozheganú skriňu... – Ó, ten vám ešte neumrie. Hľadí ako ryba. [Chodia ho zvedavo navštevovať] U Duchajov takto rozprúdil sa akýsi zvláštny život, po ktorom bývalo otupno ako v prázdnej krčme. – Keď sa zvečerilo, vstal, potom si sadol a znova vstal, lebo myšlienka mu ležala v hlave ako kameň a pobádala ho k čomusi neurčitému. – Svetlo bledé, mŕtve v lampe sedelo a zapadávalo do klobúčika ako smutný mesiac za vrchy. – Sediac na zemi trasúcimi rukami kus po kuse sťahoval zo seba bielizeň a odkladal ju nabok. Bolo mu pritom ako človeku, ktorý chce spáchať samovraždu... – Cítil v ruke kosť a vyschnuté mäso, ktoré sa poddávalo pod prstami ako cesto. – Jeho zakvílenie však ako skučanie psa, pýtajúceho sa von, zaniklo v izbe. Vzlykal s tvárou pritisnutou k zemi ako
strana 19
alé dieťa, dusiac sa hrozným pocitom, že leží v rakve a že okolo neho šíri sa už mŕtvolný zápach rozkladajúceho sa tela. – Uprostred tohto zabudnutia, ktoré ho obklopovalo zo všetkých strán, Pavol Duchaj chodil ako tôňa. O chvíľu jeho mladší priateľ odišiel s výrokom Starneme!... Duchaj potom celé poludnie sedel ako kameň na jednom mieste. – Cítil, ako sa pod ním trasú kolená. Bolo mu ako decku, ktoré zaspalo a prebudilo sa v pustom dome.
sťa
Myslel si, že škovránky vzlietnu vozvýš a zaspievajú jarnú pieseň, ale oni sa zdvihli a mĺkvo zapadli do pustých polí sťa kúsky papiera rozmetané vetrom. – V kuchyni zažali lampu, baršúnové svetlo vnikalo nedobre zavretými dverami do izby, no keďže nemohlo sa rozšíriť, bezmocne ležalo na dlážke sťa dlhý, svetlý had... – Tá myšlienka, že Duchaj nesedel v kostole na zvyčajnom mieste, sedela im v hlave sťa klinec, sťa klinec ich pichala a neopúšťala ich, ani keď vyšli z kostola. – Keď ho, prechodne oživeného našli sedieť na posteli, jedni hľadeli na neho sťa na neznámeho človeka. – Padol tvárou do blata, s vystretou ľavou nohou, ktorá akoby nechcela ísť ďalej – natiahla sa za ním sťa struna.
ani
Smiech členov rodiny bol vyzývavý a spupný, rástol na jeho krokoch ani tráva, bežal za ním ako neodbytný pes, plietol sa mu popod nohy a podlamoval ich v kolenách. – Vy ste veru zdravý ani chren, pochlebovali mu, keďže sami sebe neverili, hľadeli do zeme a preberali prstami po lavici.
ani keby
Príklady vyberáme z novely Za vyšným mlynom.
[Týraný svedomím vraha Andrej Zimoň] Išiel kĺžuc sa a padajúc po chodníku, klial časom a ťažko dýchal, niekedy sa zastavil, ani keby nad čímsi rozmýšľal. – V tom tichu však akoby ožívali stromy: menili sa na ľudské postavy, ktoré ani keby sa hrali na slepú babu – prechádzali z miesta na miesto nepočuteľnými krokmi a mlčali.
Poznámka: Dvojslovnú porovnávajúcu spojku ani keby a príklady na ňu umiestňujeme hneď za spojkou ani, lebo tá má základnú (prvotnú) funkciu vylučovacej spojky, teda protikladnej so zlučovacou spojkou (aj-ani).
strana 20
akoby
Pod tým pohľadom akoby sa bol zmenil celý dom: domáci zhovárali sa iba pošušky, bojazlivo, strhujúc sa pri každom vrzgnutí dverí. – V teple kuchyne sa zdalo, že jeho telo nalieva sa miazgou, lenivo sa vyťahuje a had akoby zasyčal. [Predstava hada = svetlo pod nedovretými dverami do izby] – Odvtedy však on a jeho syn akoby sa nepoznali. – Pavol Duchaj počúvajúc ten smiech nepovedal ani slova, len sa zamračil, akoby ho bol niekto po tvári udrel. – I samo svetlo akoby sa bolo dusilo, bledé, mŕtve sedelo v lame a zapadávalo do klobúčika ako smutný mesiac za vrchy. – [kosť a vyschnuté mäso...] Chytil a stískal ho, ale dotykom jeho rúk akoby mŕtvelo a chladlo... – Lístie zo stromov spadlo celkom a z dediny sťaby boli strhli oponu: rozmočené, malé domce nevľúdne stáli po kopcoch a vzdialenosť medzi nimi akoby sa bola zväčšila. – Na všetkom však akoby sa bolo ešte chvelo teplo ľudí, ktorí pred chvíľkou kdesi utiekli, zachvátení strachom pred akousi blížiacou sa neznámou pohromou.
sťaby
Duchaj zapäl si kabát, klobúk stiahol na oči a hovorí neistým hlasom Kubíkovi, sťaby sa bál, že ho niekto počuje: Prišiel som, či reku nemáš dáku palicu. – [Keď ho videli sviežeho] Cítili sa... sťaby ich bol niekto oklamal, zlomyseľne skrížil ich očakávania. – [Syn, s ktorým sa pretekal v nosení vriec zemiakov, keď otec spadol...] Chcel ho zdvihnúť, ale roztriasli sa mu kolená a – sťaby ho boli podťali, sadol si vedľa neho. – Korenčík práve začal čosi hovoriť, no prestal, sťaby usekli, takže prenikavé kvílenie kuvika plne vnikalo do izby. – Bežal ďalej s vlasmi do čela spadnutými, ktoré sa zlepili chladným, lepkavým potom a vyzerali sťaby boli z kameňa vytesané.
Záver:
Príklady z vybranej novely Staroba ukazujú, že Milo Urban používa v šetky prirovnávacie spojky, pritom najčastejšie (a to platí aj všeobecne) spojku ako/akoby a iba zriedkavo spojku ani/ani keby (pozri moju poznámku za spojkou ani keby vybratú z novely Za Vyšným mlynom). – Možno vybadať, že ich autor používa iba na štylistickú (štylizačnú) disimiláciu.
strana 21
Potvrdzuje sa známe zistenie, že prirovnania sú prameňom metafory, ale potom aj jej vyústením v inej súvislosti. Skrátka: Metafora sa v prirovnaniach rodí, ale sa do nich i vracia. – Toto platí z hľadiska frazeológie. Z gramatického merania platí, že za každým prirovnaním uvádzaným spojkou ako, sťa, ani sa vlastne skrýva myšlienkový obsah tvaru podmieňovacieho spôsobu (kondicionálu) a v prirovnaniach so spojkou akoby, sťaby; ani keby je tvar kondicionálu priamo v nich vyslovený (utvára ich).
Urbanove novely potvrdzujú poučku o sile zrodu, lebo vznikli pri jeho vstupovaní do krásnej literatúry a svojou umeleckou hodnotou a čitateľským dojmom ďalšie jeho veľké skladby (romány Živý bič, Hmly na úsvite, Zhasnuté svetlá...) nebodaj prevyšujú. Obrazne možno povedať, že novely písal Milo Urban na rázsvite svojej cesty za umením; už tu splna presviedčal, že do našej literatúry vstúpil nevšedný umelec.
LITERATÚRA
URBAN, Milo: Novely. Turčiansky Svätý Martin: Nakladateľstvo Kompas 1943. 249 s. (Staroba s. 81 – 119.)
MLACEK, Jozef: Slovenská frazeológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977. 118 s.
Slovník české frazeologie a idiomatiky – Přirovnání. Praha: Československá akademie věd 1983.
HELENA ČERTÍKOVÁ
Od januára 2001 pôsobí v Slovenskom rozhlase intranetová jazyková poradňa, na ktorú sa môžu pravidelne obracať rozhlasoví redaktori, ale aj ďalší zamestnanci Slovenského rozhlasu, ak majú nejaké pochybnosti v otázkach používania jazyka. Pretože v Slovenskom rozhlase pracujem ako hlasová pedagogička a mojou úlohou je okrem iného aj poradenstvo v otázkach jazykovej kultúry, pripadlo mi vedenie spomínanej intranetovej stránky. Od jej vzniku som odpovedala na vyše dvestopäťdesiat otázok, čo
strana 22
mi dáva dobrú príležitosť, aby som sa nad ich znením zamyslela, tematicky ich rozdelila a ozrejmila si tak, kde je u rozhlasových pracovníkov najväčšia neistota v používaní jazyka.
Väčšina otázok sa týkala skloňovania cudzích slov, mien a skratiek. Pri skloňovaní priezvisk sa často vyskytovala neistota pri menách zakončených na -us, -os (Constantinos Stefanopulos, Jan Marinus Wierszma). Ďalšie otázky sa týkali skloňovania mien Camus, Edgar Allan Poe, Palugyai, Marin Sorescu, Händel, Yuri Basmeth, Mona Lisa. Menšia polemika sa vyskytla pri skloňovaní ženského mena s prídomkom Carla del Ponte(ová). Z krstných mien zaujímalo rozhlasových pracovníkov skloňovanie mien André, Andrea, René, Karin, László. Pri skloňovaní miest a miestnych názvov mali pochybnosti pri skloňovaní mien Solún, Oslo, Bangladéš, Cyprus, New Orleans, Budapešť (niektoré pochybnosti vznikli preto, lebo opytovatelia si neboli istí rodom týchto mien). Z domácich miestnych názvov sa vo veľkej miere vyskytovali otázky o skloňovaní pomnožných mien (Gbely, Vráble, Hontianske Nemce). Vyskytla sa aj otázka o skloňovaní názvov Nová Huta a Pezinok. Z domácich priezvisk sa redaktori najčastejšie pýtali na skloňovanie mena Krno (jeho nositeľ je redaktorom Slovenského rozhlasu). Redaktori viacerými otázkami reagovali na spôsob skloňovania miestnych názvov v spojení s iným slovom (mesto Moskva, mesto Žilina, Most Košická, Spolková republika Nemecko). V jednom prípade zisťovali, či je správne spojenie prežívame príjemne Silvester alebo prežívame Silvestra. Časté otázky vznikali aj v súvislosti s menami a názvami odvodenými zo skratiek. Viackrát sa vyskytla otázka o skloňovaní názvu IKEA, redaktorov ďalej zaujímalo, či a ako skloňovať názvy podporných fondov ISPA a SAPARD. Polemika vznikla aj pri skloňovaní meny EURO (z niektorých reakcií bola zrejmá tendencia redaktorov tieto názvy neskloňovať).
Okrem otázok o skloňovaní mien sa viackrát vyskytli otázky, ako tvoriť množné číslo od mien Novaský a Hőlbling (keď je reč o viacerých nositeľoch tohto mena). Redaktori si zisťovali aj názvy obyvateľov Samárie a Tunisu.
Ďalšou početnou skupinou boli otázky, v ktorých si rozhlasoví pracovníci zisťovali vetné väzby a predložkové spojenia pri slovách vzhľadom (na/k), postoj (na/k), kroky (na/k), dôvod (na/k), (na/v) prospech, zhodnúť
strana 23
sa (na/v), (za/v) prítomnosti, dvakrát za sebou – po sebe. Zisťovali aj významový rozdiel pri spojeniach na gymnáziu – v gymnáziu, o tomto čase – v tomto čase, na svete – vo svete, na Brezovej, na Myjave – v Brezovej, v Myjave. Takisto ich zaujímalo, či treba uplatňovať každú predložku tam, kde je ich vo vete viacero (v Bratislave a (na) okolí).
Časté boli aj otázky týkajúce sa skloňovania prevzatých slov (A-centrum, fórum, čača, blues, e-mail, server) a skloňovania čísloviek (tisíc, dve a pol hodiny, dvoje hodín), zisťovanie rozdielu medzi číslovkovými výrazmi (raz toľko a dvakrát toľko).
Veľmi frekventované boli otázky, ktorými si redaktori zisťovali správnosť, prípadne významový rozdiel medzi viacerými možnosťami. Správnu voľbu hľadali medzi dvojicami slov ako manipulant – manipulátor, mobilný – prenosný, organizácia – inštitúcia – firma, štartový – štartovný – štartovací, von – vonku, hocikedy – kedykoľvek, Čechy – Česko, nahraný – nahratý, nedostatočný – nepostačujúci, zdravotný – zdravotnícky, nastávajúci – nadchádzajúci, posledný – ostatný, distribútor – distributér, lakýrnik – lakiernik – lakovač, rína – odkvap, vadí – prekáža, uhorieť – zhorieť, perfekcionista – perfekcionalista, sprevádzať – doprevádzať, úžitkové umenie – užité umenie, zahájiť – začať, enviromentálny – environmentálny, varírovať – variovať, uzemňujúci – zemniaci, dešifrovať – odšifrovať, kláves – klávesa, užívateľ – používateľ, podčiarkovník – podčiarnik (znamienko využívané v elektronickej pošte).
V niekoľkých prípadoch si redaktori zisťovali, aký je správny domáci ekvivalent slov, ktoré sme prevzali z iných jazykov a ktoré pomenúvajú niečo nové – otázky sa týkali pojmu grafity (výtvory sprejerov), bookleta (knižočka pri cédečkach), cepín (špeciálny čakan pre horolezcov).
Pomerne časté boli aj otázky zamestnancov rozhlasu týkajúce sa bohemizmov (pričom niektoré z nich sa u nás zafixovali ako zdomácnené slová). Spytovali sa na slová fena, venčiť, velezrada, dopad, dopadová štúdia, čumil, ale aj na slová ako odposluch, poslucháč, zmluva, spešnina.
Zaujímalo ich, prečo sa akceptuje meno Ludvík Svoboda, ale pri mene Eduard Beneš má krstné meno slovenskú podobu. Menšiu polemiku vyvolalo pomenovanie rozhlasového maskota Breptíka.
V menšom počte – ale predsa len – vyskytovali sa aj pravopisné otázky. Rozhlasových pracovníkov zaujímalo, kedy píšeme čiarku a kedy pomlč-
strana 24
ku, či treba odčleňovať úvodzovkami vnútorné monológy (vnútornú reč), kedy písať a kedy nepísať čiarku pred porovnávacou spojkou ako, kedy písať spolu a kedy osobitne príslovkové výrazy, ktoré vznikli zo spojení mien s predložkou. Často sa spytovali na písanie veľkých písmen (Horská služba, Ostrov snov, Únia – v skrátenom tvare, Rusín, s akými písmenami a ako vlastne píšeme názov al Káida).
V približne rovnakej miere ako pravopisné otázky vyskytovali sa aj otázky týkajúce sa výslovnostnej stránky. Redaktorov zaujímalo, či vyslovujeme [mesťečko] alebo [mestečko], [ňechty] alebo [nechty], zaujímala ich výslovnosť českého mena Surufka a mena Levin. Ďalšie otázky týkajúce sa výslovnosti mali všeobecnejší charakter: redaktori zisťovali, prečo v gen. plurálu slov typu platba [pladba] máme vyslovovať [plaťieb] a nie [plaďieb]. Neistota sa vyskytla aj pri výslovnosti predložky ku (a výnimiek, keď nenastáva asimilácia tejto predložky vo výslovnosti). V jednej otázke sa zisťovalo, čo sa myslí pod termínom inverzná melodika vety.
Posledným typom boli širšie ladené otázky, v ktorých sa redaktori zaujímali o vysvetlenie javu vo všeobecnosti. Sem možno zaradiť žiadosti o vysvetlenie ako vykať, kedy uplatňovať morfémy sa, si, kedy asimilovať predložky a aké sú výnimky z tejto asimilácie, ako a kedy používať opytovacie zámená koho, čí a privlastňovacie zámená svoj, ich, kedy možno používať trpný rod, či možno – a kedy – uplatniť zámeno čí vo funkcii vzťažného zámena.
Toľko k charakteru a frekvencii jednotlivých otázok. Najfrekventovanejšie z nich zrejme signalizujú istú nezafixovanosť daného javu v jazykovom vedomí. Mnohé riešenia sa bez problémov dali zistiť v Pravidlách slovenského pravopisu (opytujúci sa však dali prednosť intranetovej „konverzácii“). Mnohí z nich, napriek tomu, že dané pravidlo poznali, zisťovali často aj pozadie daného javu, zaujímalo ich, „prečo je to tak“. Najčastejšie ich zarážali odchýlky od pravidelných paradigiem a existencia variantných prípon (skloňovanie názvu Nová Huta, odchýlky v skloňovaní slov regál a žurnál, Vráble a hrable), časté boli otázky okolo spôsobu prechyľovania slov (hosť – hostka) aj okolo rešpektovania cudzej výslovnosti popri požiadavke zachovávať zdomácnenú podobu slova (Salzburg, Vyšehrad).
strana 25
Mnohé otázky vyznievali striktne: žiadalo sa v nich jednoznačné stanovisko, podľa kritéria správne – nesprávne. Často pritom išlo o celkom synonymné výrazy alebo jemné štylistické posuny. Veľmi často chýbal kontext, z akého zdroja uvedené výrazy pochádzajú a kde boli (by mali byť) vo vysielaní použité. Tu sa dalo ťažko zareagovať na požiadavku označenia „čo je správne – a čo nesprávne“. (Iná by už bola otázka spisovnosti – nespisovnosti.)
Jedno je však dôležité: to, že poradňa aj po dvoch rokoch žije a že jej stránky rozhlasoví pracovníci intenzívne navštevujú. Svedčí to o ich aktívnom záujme a o tom, že si jazyk všímajú, zamýšľajú sa nad ním, majú k nemu vzťah.
Nakoniec sa chcem úprimne poďakovať vedeckým pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, na ktorých som sa neraz obracala, keď som sa potrebovala pri riešení niektorých otázok dozvedieť niečo viac. Vždy mi ochotne a erudovane poradili. Pomohli aj rozhlasovým redaktorom orientovať sa v takej dobrodružnej výprave, akou slovenský jazyk nepochybne je.
strana 26
Varenie – príprava jedál, pokrmov bola a je dôležitou súčasťou života. Hoci sa v súčasnosti proces varenia zrýchlil a zdokonalil mnohými zmenami: používaním kvalitnejšieho náradia, rôznych prístrojov a pod., dodnes je jedným zo spôsobov, ako pripraviť chutný pokrm na jedenie. Základom racionálnej výživy je aj správna príprava jedál, t. j. kombinácia takých druhov potravín, ktoré podporujú zdravú životosprávu. Často práve nesprávna životospráva je príčinou mnohých ochorení.
Varenie je vlastne kuchárske umenie, ako píše J. Babilon, autor diela Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči z roku 1870. Podľa neho sa varenie často stáva „umením“, pravdaže, len pre tých, ktorí vlastným pričinením a trpezlivosťou zdokonaľujú svoje kuchárske zručnosti.
Slovo označujúce proces varenia nachádzame už v staršom období vývinu nášho jazyka. V rukopise 6. zväzku Historického slovníka slovenského jazyka (ďalej HSSJ) je spracované sloveso variť s dvoma významami.
Prvý význam slovesa variť je „upravovať suroviny varením“: (: ribi:) pečene a smažene gsu lepssye neb zdrawssye gako warene (KoB 1666); dali sme Pogan Gaborowi na howazie maso pieczi a wariti d 48; warity sliepku gednu (KRUPINA 1706); hus krmna se piekla a drobce warely z čiernu polievku (ŽILINA 1712); by rector z Kolledy mohl warit kassu (BrV 1798).
Druhý význam je „získavať niečo varením“: kotel co se wyno wary na ocet (BYTČA 1614); čisteho yačmene aby waril z gedneho waru okovy 24 (BLATNICA 1681); kanwyczku co kawe turecku warya (KRUPINA 1689); slobodne piwa aneb paleneho wariti (SLOVENSKÁ ĽUPČA 1714). Ten, kto sa zaoberal varením, bol varač: francúský waráči (BR 1785) a uvarené jedlo sa nazývalo vára, várka alebo varivo: kapusnice a zahrady na wariwo a grule dostatečne mame (OSTURŇA 1771); poweďel (:Aezau:) dag my (:Yákob:) s tégto wárki ryssawég, nebo sem náramňe ustal (KP 1757).
strana 27
Varené jedlo sa pripravovalo vo variaku – nádobe, hrnci na varenie: mliečnik geden a warjak geden (PRIEVIDZA 1798).
V HSSJ sa nachádzajú aj slová varný, várový s významom „týkajúci sa varenia, určený na varenie“: coctibilis: uwárny, snádno varny; coctilis: warny, zwarny (KS 1763).
Proces varenia je dosť zložitý. J. Babilon uvádza niekoľko druhov varenia. Jedným z nich je blanšírovanie. Sloveso blanšírovať pochádza z francúzskeho slovesa blanchir a znamená doslova bieliť. V kuchynskej terminológii má aj iný význam: „dať zeleninu do vriacej vody, aby sa zbavila ostrej alebo trpkej chuti“. J. Babilon vysvetľuje tento proces varenia ako obvarenie. Mäso sa neuvarí na mäkko, iba obvarí, trocha povarí.
Sloveso dežorzírovať takisto pochádza z francúzskeho slovesa dégorger a znamená: „zbaviť potraviny krvi alebo nečistôt tak, že sa namočia do studenej vody“. J. Babilon uvádza dežorzírovanie ako jednu zo špeciálnych úprav mäsa. Mäso sa dalo do nádoby so studenou vodou a postavilo sa na oheň. Keď sa voda začínala zohrievať, priliala sa studená voda a takto sa pokračovalo dovtedy, kým mäso neostalo biele. Táto úprava sa mohla používať pri varení teľacieho mäsa, pri úprave krvou podliateho mäsa, prípadne mäsa, ktoré slabo páchlo.
Obidve slovesá blanšírovať a dežorzírovať sa dostali z francúzštiny do nášho jazyka prostredníctvom nemčiny, o čom svedčí ich zakončenie na príponu -írovať.
V súčasnosti sa používa iba sloveso blanšírovať najmä v konzervárenskom priemysle. Označuje krátke sparovanie alebo predváranie ovocia a zeleniny, príp. mäsa pred konzervovaním. Týmto procesom sa zachováva vzhľad a chuť spracúvaných produktov. V konzervárenskej terminológii sa vyskytuje aj slovo blanšér. Označuje sa ním konzervárenský stroj, v ktorom sa ovocie, zelenina alebo mäso rýchlo zohrieva na 80 º – 100 ºC. Ide o blanšírovacie zariadenie – predvárač.
Malá exkurzia do kuchárskej knihy J. Babilona je prínosom aj pre súčasné gazdinky. A hoci varenie prešlo rozličnými zmenami, stále sa môžeme poučiť i obohatiť z kuchárskeho umenia v minulosti.
Andrea Osadská
strana 28
LITERATÚRA
BABILON, Ján: Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči. 1., 2. zv. Budapešť: vlastným nákladom 1870. 165 s.
Francúzsko-slovenský slovník. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 703 s.
Historický slovník slovenského jazyka. Rukopis pripravovaného 6. zväzku.
Slovník cudzích slov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. 943 s.
Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Veľký Šariš: SAMO 2000. 1327 s.
SKRATKY
BR – BAJZA, J. I.: René mláďenca príhodi a skusenosťi. Bratislava, J. M. Lenderer 1785. I. 343, 7 s., II. 288 s.
BrV – BRUCK, J.: Rozlične wersse. Žaškov 1794 – 1800. 314 s. Rkp. v LAMS v Martine.
KoB – KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča: L. Brewer 1649. (Slovenský rkp. preklad F. Buľovského z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela.) 503 s. V LAMS v Martine.
KP – Conciones quadragesimales. (Kázne pôstne), 18. st. 135 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
KS – (Kamaldulský slovník.) Syllabus dictionarij latino-slavonicus, 1763. 948 s. Rkp. v UK v Budapešti.
strana 29
Nedávno sa na nás obrátili pracovníci IUVENTY s otázkou, ako sa správne nazýva jednotka látkového množstva, keďže sa stretávajú s podobami mol i mól.
Šiesta základná jednotka zákonnej sústavy jednotiek a hlavná jednotka látkového množstva podľa Medzinárodnej sústavy jednotiek (SI) 1 mol označuje látkové množstvo sústavy, ktorá obsahuje práve toľko elementárnych jedincov (entít), koľko je atómov v 0, 012 kg uhlíka 12. (Túto definíciu prijala 14. generálna komisia pre váhy a miery r. 1971.) V slovenčine sa názov jednotky písal pôvodne s dlhým ó, teda mól, kým značka tejto jednotky bola (a aj v súčasnosti je) v zhode s medzinárodným označovaním mol s krátkym o. S podobou mól sa stretávame už v druhom zväzku Slovníka slovenského jazyka (1960) aj v starších vydaniach slovníkov cudzích slov (porov. napr. Slovník cudzích slov, SPN 1979). Táto podoba prevažuje v odbornej literatúre vydávanej prakticky až do konca osemdesiatych rokov (napr. Malá encyklopédia fyziky, Obzor 1970; ABC meracích jednotiek, Obzor 1980; Technický prekladový slovník, Alfa 1985) a uvádza ju aj iba sedem rokov stará norma STN ISO 31-0 Veličiny a jednotky. 0. časť. Všeobecné zásady, ktorá sa týka fyzikálnych veličín a jednotiek. A to aj napriek tomu, že v kartotéke jazykovej poradne máme doklad, že už v roku 1974 Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV súhlasil s úpravou kvantity v názve jednotky z mól na mol, ktorú navrhovali odborníci. Dôvodom bolo zjednotenie dĺžky v názvoch jednotky a jej značky a v slovnom základe adjektíva molárny, ktoré sa používa na označenie podielu veličiny k látkovému množstvu (túto podobu prijala Medzinárodná únia pre teoretickú a aplikovanú chémiu UPAC a v slovenskej terminológii nahradila vo väčšine spojení dovtedy používané adjektívum mólový).
V súčasnosti nájdeme podobu mol v novších vydaniach slovníkov cudzích slov (porov. napr. Veľký slovník cudzích slov, 1997 a Slovník cudzích slov, 1997) aj v Malej slovenskej encyklopédii Beliana z r. 1993.
strana 30
V odbornej literatúre však panuje aj po tridsiatich rokoch od zmeny kvantity v názve nejednotnosť v písaní a napríklad v príručkách, encyklopédiách a repetitóriách pre školákov a študentov sa stretávame s podobami mol aj mól. Jeden príklad za všetky: V Školskej encyklopédii fyziky (Príroda 1997) sa označuje jednotka látkového množstva ako mol a v Školskej encyklopédii chémie (Príroda 1998) sa uvádza podoba mól. Podobná situácia je aj v textoch na internete. Zástancovia podoby mól s dlhým ó argumentujú, že ani jedna zo základných fyzikálnych veličín nemá rovnaký názov jednotky a značky (napr. meter/m, kilogram/kg, sekunda/s, kelvin/K, ampér/A, kandela/Cd). Táto argumentácia však neobstojí. Prípady zhody podoby názvu jednotky a jej značky sú síce medzi meracími jednotkami pomerne vzácne, ale môžeme uviesť aspoň desať, pričom zhoda názvu jednotky a značky býva vtedy, keď názov jednotky je jednoslabičný a značka má podobu slova, napr.: jednotka tlaku bar a jej značka bar, konvenčná jednotka na určovanie stupňa sily niektorých prírodných javov ball/ball, jednotka elementárnej informácie v počítačovej technike bit/bit, jednotka práce, resp. energie erg/erg, jednotka na určovanie subjektívnej výšky tónu mel/mel, staršia jednotka magnetického odporu – reluktancie rel/rel, staršia jednotka ľubovoľného žiarenia rem/rem, jednotka k orpuskulárneho žiarenia rep/rep, jednotka hlasitosti son/son a špeciálna jednotka jemnosti dĺžkových textílií tex/tex (porov. ABC meracích jednotiek, Obzor 1980). Ďalej sa obhajcovia podoby mól odvolávajú na skutočnosť, že aj v angličtine sa odlišuje názov jednotky (mole) od jej značky (mol), a predovšetkým na už spomínanú normu STN ISO 31-0 a na normu 31-8 Veličiny a jednotky. 8. časť. Fyzikálna chémia a molárna fyzika.
Rozhodujúcim krokom k zjednoteniu písania názvu jednotky látkového množstva by mohlo byť jeho zaradenie do Krátkeho slovníka slovenského jazyka (v predchádzajúcich vydaniach bolo iba slovo mol s významom „hudobná stupnica“). Vo vydaní z roku 2003 už nájdeme slovo mol aj s významom „značka základnej jednotky látkového množstva v sústave SI“, ale chýba tu význam „základná jednotka látkového množstva“. Bolo by vhodné ho v ďalšom vydaní doplniť a položiť tak definitívnu bodku za polemikou okolo výrazu mol.
Katarína Kálmánová
strana 31
Seminár s týmto názvom zorganizovala Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry (ďalej SSPOL) v spolupráci s Inštitútom pre aproximáciu práva pri Úrade vlády SR (IAP) 22. – 23. mája 2003 v Budmericiach.
Seminár otvorila predsedníčka SSPOL Anna Šebestová spolu s Máriou Krošlákovou, generálnou riaditeľkou IAP pri Úrade vlády SR a Ladislavom Czányim z Centrálnej prekladateľskej jednotky. V úvode predstavili štyroch zástupcov Prekladateľského ccntra Európskej únie so sídlom v Luxembursku. Ako prvá vystúpila so svojím príspevkom Marie-Anne Fernandezová, ktorá oboznámila účastníkov s cieľom, úlohami i históriou prekladateľského centra.
Na úvodnú prednášku Marie-Anne Fernandezovej tematicky nadväzovali príspevky Sary Jonesovej a Marcusa Anioniho. S. Jonesová sa zamerala na používanie elektronických pomôcok pri preklade, ako sú e-mail, internet, na možnosti zlepšovania zručnosti v rámci rozličných jazykových programov. Marcus Anioni objasnil princíp Community Trademarks (CTMs). CTMs, čiže ochranné známky, sa aplikujú v úradoch pre harmonizáciu medzinárodného trhu a sú platné v rámci celej Európskej únie. Výrobky a služby sú menované podľa klasifikácie z Nice. Momentálne sa prekladajú v 45,5 % z angličtiny, v 20,8 % z nemčiny, v 8,3 % z francúzštiny, v 7,4 % z taliančiny atď. Zaujímavý bol aj príspevok štvrtého zahraničného hosťa Claudea Mazeta, ktorý informoval o výbere prekladateľov a kritériách uchádzačov o prekladateľstvo v Európskej únii. Bližšie informácie možno nájsť aj na webovej stránke www.cdt.eu.int.
V poobedňajších hodinách odznel ešte príspevok Františka Tomášika pod názvom Desať rokov s počítačom. V úsmevne ladenom príspevku oboznámil prítomných so svojím prvým počítačom, predstavil jeho hlavné komponenty a uviedol niekoľko cenných rád pri práci s počítačom. Na
strana 32
predchádzajúcu prednášku nadväzoval nemenej zaujímavý príspevok Jaroslava Šoltysa Počítačová typografia a dizajn dokumentov. Zásady rozdeľovania slov by mali vychádzať okrem pravidiel pravopisu i z estetických kritérií a typografických zásad. Rozdeľovaniu slov by sme sa mali vyhýbať, ak je to možné, najmä v nadpisoch. J. Šoltys objasnil aj používanie pomlčky, troch bodiek, apostrofu, úvodzoviek, paragrafu atď.
Úvod druhého dňa seminára patril Márii Šimkovej z oddelenia Slovenského národného korpusu Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a jej prednáške pod názvom Počítačové spracovanie prirodzeného jazyka a Slovenský národný korpus. M. Šimková vyzdvihla dôležitú vlastnosť korpusov, akou je ich reprezentatívnosť. Reprezentatívne korpusy sa zameriavajú na prezentáciu konkrétneho národného jazyka v celom jeho rozsahu a pri ich budovaní sa dbá na zastúpenie rozličných jazykových variet, typov a žánrov textov z rozličných časových období a od rozličných autorov. Korpusy budované na vedecko-výskumné ciele sú založené na nekomerčnej báze a texty do nich sa získavajú v súlade s príslušným autorským zákonom podľa zmluvne dohodnutých podmienok s autormi, vydavateľstvami alebo inými držiteľmi autorských práv. Stratégia získavania textov je v princípe dvojaká: buď sa zbierajú vopred presne určené konkrétne texty, alebo sa zhromažďujú akékoľvek dostupné texty a z nich sa variuje korpusový súbor s aktuálne požadovanou štruktúrou. Na Slovensku sa progresívnosť počítačovej a korpusovej lingvistiky vnímala v podstate od začiatku 90. rokov 20. storočia najmä na pôde Pedagogickej fakulty UK a Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave.
Soňa Ťavodová vystúpila s prednáškou Trados je prekladateľský softvér, nie strojový preklad. Tento prekladateľský softvér nepracuje spôsobom strojového prekladu, ale je akousi externou pamäťou pre človeka – prekladateľa. Ukladá do pamäte všetky preklady, ktoré používateľ vytvorí. Prekladateľ tak môže využiť svoje vlastné preklady pri ďalšej práci. Softvér ukladá do pamäte celé vety, vždy v pároch východiskový jazyk a cieľový jazyk. Je možné vyhľadať aj slovné spojenia alebo len jednotlivé slová. Takáto prekladateľská pamäť vlastne supluje aj úlohu vlastného slovníka. Najnovšia verzia 6.0, ktorá sa začala predávať v apríli 2003, obsahuje aj niektoré ďalšie aplikácie, ktoré doteraz neboli súčasťou verzie pre jednotlivých prekladateľov. Tento program používajú rozličné inštitúcie, ako napr.
strana 33
Európska komisia, Európsky parlament, NATO, OSN, Medzinárodný súdny dvor v Haagu.
Marián Smolík vo svojej prednáške Ako si prispôsobiť Word v skratke informoval o programovaní makier. Vysvetlil pojem makro, čo je vlastne počítačový program, ktorý je dorobený k textovému procesoru. Objasnil dva hlavné spôsoby vytvárania makier. Pri zložitejšom spôsobe sa napíše program v programovacom jazyku Microsoft Visual Basic. Jednoduchšie makrá možno vytvoriť aj pomocou záznamníka. Tento spôsob je prístupný aj pre tých, čo ešte nemajú skúsenosť s programovaním.
Predpoludňajší program seminára uzavrel Vladimír Benko, ktorý sa venoval jazyku internetu, terminológii, etike, jazyku e-mailu, používaniu internetu ako korpusu.
Eva Nedorostová predniesla príspevok Počítač namiesto kníh – elektronické knihy, encyklopédie, slovníky. Venovala sa aj hľadaniu informácií na webe. Na vyhľadávanie najrozličnejších zdrojov na internete sa dnes používajú špecializované vyhľadávacie služby. Konkrétne vyhľadávacie služby sa líšia najmä v tom, aký druh informácií zbierajú, čo potom následne určuje aj to, čo môže používateľ hľadať. Vyhľadávacie nástroje internetu môžeme rozdeliť do troch skupín: predmetové adresáre, prieskumové stroje a metaprieskumové stroje.
Charakteristikou internetu, službami internetu, možnosťami pripojenia na internet sa zaoberala Lenka Kováčová. Internet je otvorená celosvetová sieť zložená z mnohých regionálne vybudovaných čiastkových sietí počítačov. Je obrovským zdrojom informácií. V súčasnosti môžeme na webe nájsť takmer 550 miliárd individuálnych dokumentov. Je integrovaným prostredím širokej škály služieb, napr. world wide web, e-mail, chat, elektronické konferencie, videokonferencie, diskusné skupiny, telnet, mobilné služby. Okrem pripojenia dial-up a pevného pripojenia existujú ešte tieto pripojenia: ISDN, ADSL, pripojenie cez káblovú televíziu, pripojenie využitím technológie GPRS, satelitné pripojenie, mikrovlnové pripojenie.
Na záver seminára vystúpil Peter Boďo so zaujímavou a veľmi poučnou prednáškou pod názvom Vírusy, spamy, reklama, autorské práva, počítačová kriminalita.
V diskusii k predneseným príspevkom odznelo veľa zaujímavých otázok. Treba vyzdvihnúť fundované vstupy V. Benka, P. Smolíka, L. Czányi-
strana 34
ho, ďalej podnetné návrhy E. Gromovej, M. Pauelovej, E. Chrenkovej, E. Herkovej.
Záverečné slovo patrilo Anne Šebestovej, predsedníčke SSPOL, ktorá sa zároveň poďakovala všetkým prednášajúcim a účastníkom a v očakávaní ďalšieho seminára sa so všetkými prítomnými rozlúčila.
Augustína Hájiková
[BRTÁŇ, Rudo: Živé roky. Spomienky – I. časť. Liptovský Mikuláš: Vydavateľstvo Tranoscius 2002. 264 s.]
V súčasnosti má u nás vysoký kurz memoárová literatúra. Na knižný trh ju zhusta dodávajú tzv. celebrity, zriedka osobnosti. Takéto triedenie nie je naše – s prihliadnutím na význam slov celebrita/osobnosť ho totiž sotva možno akceptovať –, iba ho účelovo preberáme od žurnalistov publikujúcich v bulvárnej tlači. Podľa tejto tlače celebrity sú jednotlivci (spravidla herci, speváci, muzikanti rokenrolových skupín, televízne moderátorky atď.), ktorých populárnymi a známymi urobila mediálna reklama. Pamäti celebrít sú často literatúrou opisujúcou pachtenie za svetskou slávou, užívanie života (drogy) a škandalózne príbehy (rozvrat rodiny, finančné machinácie atď.). Naproti tomu osobnosti sú jednotlivci, čo vo vymedzenom záujmovom okruhu (veda, literatúra a umenie) krok za krokom trpezlivo a bez mediálneho rozruchu kráčajú za svojím cieľom písaním štúdií, monografií, básní, románov atď. Pamäti z ich pera nie sú brakovou literatúrou, lež vzácnym kamienkom v mozaike pamäti národa. Takýto kamienok uložil do nej svojou knihou spomienok Živé roky literárny vedec Rudo Brtáň, „človek encyklopedických vedomostí“, ako ho v úvode knihy charakterizoval spisovateľ Peter Jaroš.
Od prvých riadkov tejto memoárovej prózy čitateľ cíti, že ju písal autor, ktorý dobre pozná informačný (obsahový) aj estetický rozmer slova.
strana 35
Do jeho rozpamätúvania sú funkčne zapojené slová, ktoré si priniesol do života ako rečovú výbavu či veno z rodného domu, resp. milovaného Liptova, napr. švung, vartáš, kolocier (skorocel), noselnice (žrde na premiestňovanie sena na kratšie vzdialenosti), piga (detská drevená hračka), trojiny (trojzubé vidly), rajčuľa, húčel (čmeliak), gríska (kaša z krupice aj krupica sama) atď. Spomenúť treba aj poetizmy (záľubčivosť, súžba) a okazionalizmy, napr. mníšiť (v záujme úspešného zakončenia štúdia žiť odriekavo ako mních), meliškovať (publikovať pod pseudonymom Meliškin), internátnik (študent bývajúci v internáte).
Ďalšia zreteľná vrstva v slovnej zásobe pamätí sú slová osvojené počas gymnaziálnych štúdií alebo na vysokej škole, napr. benepraematurus (maturant s vynikajúcim prospechom), pium desiderium (zbožné želanie), sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti), gratiarum actio (poďakovanie), cives academici (vysokoškoláci) atď. Spomenúť načim aj nemecké slová vrátane reprodukcie dialógov s pražským profesorom nemčiny, ako aj s ľuďmi, s ktorými sa autor stretal na štúdiách v Nemecku. R. Brtáň mal povesť človeka s výnimočne dobrou pamäťou, čo okrem iného dokazuje schopnosť po päťdesiatich rokoch od osvojenia citovať kuriózny úryvok starobylého textu: Ata un Par Pu in himinam, wihnai námo sinus... Gótsky Otčenáš (Ata unsar su in limina – Otče náš ty si na nebesiach, s. 156).
Pokiaľ ide o obsah, Živé roky (ďalej ŽR) prinášajú informácie o spôsobe vzdelávania na gymnáziách aj vysokých školách tzv. humanitného zacielenia z obdobia prvého Česko-Slovenska a z rozvíjania slovenského literárneho a kultúrneho života bezprostredne po prvej svetovej vojne. A, pravdaže, údaje o tom, ako sa do tohto diania zapájal sám autor. Je pozoruhodné, že už niektoré gymnáziá (liptovskomikulášske, trnavské) vedeli pripraviť viacerých študentov na spisovateľskú alebo inú špecializovanú dráhu zapájaním do publikačnej činnosti. Takto sa R. Brtáň dostal do kontaktu s vtedajšími významnými osobnosťami slovenskej kultúry, ako boli Š. Krčméry, E. B. Lukáč, J. Smrek, A. Mráz, M. Pišút (poslední dvaja neskorší univerzitní profesori – pamätá si ich ešte najstaršia generácia stredoškolských profesorov slovenčiny, ktorí vyštudovali na FFUK v Bratislave). Bral totiž do rúk pero už ako gymnazista a jeho práce – predovšetkým básne – uverejňovali Slovenské pohľady, Elán a ďalšie periodiká. Básne roztrúsené po časopisoch uverejnil spolu s komentárom k nim vo svojich
strana 36
pamätiach, ktoré sa tak akosi mimovoľne stali básnickou zbierkou sui generis. Na vydanie samostatnej zbierky sa neodhodlal, pretože roky gymnaziálnych štúdií, ako aj vysokoškolské štúdiá boli rokmi neprestajnej oscilácie medzi umeleckou literatúrou a literárnou vedou (sčasti aj jazykovedou). Básne a sprievodné slovo k nim zahrnujúce okolnosti vzniku poetického textu sú výrazným kompozičným pilierom celého rozpamätúvania.
Spomedzi študentov, s ktorými sa autor dostal do styku počas vysokoškolských štúdií v Prahe, zaznamenáme tu vzhľadom na orientáciu nášho časopisu mená Ľ. Novák, Š. Tóbik, E. Jóna, V. Uhlár. Všetci sa po skončení štúdia venovali jazykovede a vypracovali sa na významné osobnosti. O profesorovi Ľudovítovi Novákovi, zakladateľovi Slovenskej akadémie vied a umení, ako o vysokoškolákovi na pražskej univerzite je v ŽR táto zmienka: „... Ľudo Novák zo Skalice, panský synček, právom hrdý na svoje klavírne umenie a tvrdo ambiciózny vo filológii. Už tu sedel nad Damborským, kým ja som bol ešte len odchovancom Czamblovej Rukoväti“ (s. 136).
Záujemcu o dejiny spisovnej slovenčiny určite zaujme v ŽR náhľad R. Brtáňa na tzv. Vážneho Pravidlá slovenského pravopisu a na udalosti okolo nich. Spomína, že „Vážný preťažko musel bojovať aj s nerozhodnosťou a pomalosťou starého baťku Škultétyho“, že „v zákulisí všetkého bol Henrik Bartek, ktorý mal vari na svedomí aj urýchlenie choroby Štefana Krčméryho“, že „Ľudáci na čele s Bartekom mali slobodnú ruku a ich protičeská kampaň sa naplno rozvinula“ (s. 225). V konfrontácii s postojom iných vtedajších osobností k dianiu okolo problematických pravopisných pravidiel sa toto stanovisko autora ŽR ukazuje ako subjektívne a prepojaté. Spomínaný básnik Ján Smrek vo svojich pamätiach Poézia moja láska 2. (Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989. 254 s.) zaujíma aj k meritu veci, aj k profesorovi Vážnemu diametrálne odlišné stanovisko: „Na široko-ďaleko sa už ujalo preca, dvacať (namiesto predsa, dvadsať) a všetko to nové v nových pravidlách, čo sa do nich podarilo vpašovať [zdôraznil I. M.] Vážnemu. Už sa zdalo, že niet sily, ktorá by túto lavínu – jasné je, čo všetko pod ňou rozumiem – odvrátila... Ja nefilológ, iba človek pera, vrhal som sa vo svojom Eláne proti tej lavíne tak rozhorčene (i keď som sa usiloval písať taktne), že sa mojim amatérskym argumentom začali prizerať a poddávať i vedci, ako vtedy napríklad dr. Ľudovít Novák“ (c. d.,
strana 37
s. 111). Z uvedeného je jasné, že v súvislosti s Vážneho pravopisnými pravidlami sa diali vážne veci okolo slovenčiny a s ňou, „kde išlo v prvom rade o lásku, potom o česť a napokon aj o chlieb“ (tamže, s. 110), ktoré sotva možno kvalifikovať len ako protičeskú kampaň. Bol to prirodzený sebazáchovný reflex.
Autor ŽR patrí medzi prvých slovenských študentov, čo po prvej svetovej vojne študovali v Prahe, stretali sa v spolku Detvan a zväčša bývali v známej Masarykovej koleji (mimochodom – slovko kolej namiesto internát alebo združeného pomenovania študentský domov používa autor aj samostatne, nie iba v názve inštitúcie). Pre túto generáciu slovenských intelektuálov bolo príznačné, že si obľúbili Prahu, no napriek tomu sa radi vracali domov na prázdniny a potom aj natrvalo po skončení štúdia. „Ja sám som bojoval svoj ťažký boj medzi dedinou a veľkomestom... Čím dlhšie som bol v Prahe, tým prudšie som preciťoval a spomínal na Tatry. V duši mi znela hymna skál a brál, rolí a holí“ (s. 165) spomína autor, nezapierajúc v sebe básnika, a teda ani cit pre zvukovo efektnú stavbu výpovede. Spomína aj mnohé iné veci, medzi nimi skúsenosti z návštevy severských krajín. Tam ho fascinovali dobre vybavené knižnice a také zdanlivé maličkosti, ako je jedlo a základné zdravotné potreby prichystané v lesoch na vhodnom mieste pre ľudí, čo stratili smer a zablúdili. Spomína aj na študentské aktivity (krúžky, recitácie, tanečné zábavy, pomoc rodičom na poli a lúkach atď.) neostýcha sa priznať k finančným ťažkostiam, s ktorými zápasil ako chudobný študent (s účtovníckou presnosťou ich zaznamenáva napr. na s. 177). Vie sa tešiť z mála, čo dostal ako odmenu za získanie doktorského diplomu: „Naši v Hybiach sa tak radovali, že mi ‚už Pán Bôh pomôhou skúšky zložiť‘, že mi hneď poslali päť oštiepkov a tristo korún na potrebné veci a „medzi ruky“ (s. 226). Spontánne sa tu núka na porovnanie prehnane štedré a neraz nezaslúžené obdarúvanie súčasných študentov.
ŽR sú dobrou a poučnou memoárovou prózou, ktorú by si mali prečítať mladí ľudia, aby si uvedomili povinnosť vzdelaného človeka voči národnému spoločenstvu, z ktorého vzišli, a začali sa správať podľa osvedčeného Cudzinu chváľ, ale zostávaj doma, ako to urobil autor ŽR a mnohí tí, o ktorých písal.
Ivan Masár
strana 38
[Interpretácia Biblie v Cirkvi. Preložil M. Kocúr. Spišská Kapitula – Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka 1995.]
1. Tento dokument vyšiel v r. 1993 v Ríme vo vydavateľstve Libreria Editrice Vaticana. Do slovenčiny bol preložený v r. 1995. Pre Katolícke biblické dielo na Slovensku ho vydal Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí v preklade Miroslava Kocúra. Od vydania tohto dokumentu ubehlo už takmer desať rokov, ale zaobstarali sme si ho len nedávno, keď sme sa chystali napísať úvahu o preklade biblických alúzií a reálií z latinčiny do slovenčiny. Pravda, nič bližšie a vhodné sme pre svoju prácu v dokumente nenašli, ale nepríjemne nás prekvapil jeho preklad do slovenčiny. Ide o množstvo jazykových chýb z hľadiska pravopisu, slovnej zásoby, morfológie, syntaxe a slovosledu, sú tu nepríjemné chyby v používaní ukazovacích zámen, predložiek, predložkových spojení, nespisovných alebo neadekvátnych slovesných väzieb, nadmerné používanie pasívnych slovenských tvarov, zastaraných výrazov atď. Pri toľkých jazykových chybách čitateľ oprávnene môže pochybovať aj o náležitosti prekladu z vecnej stránky, najmä keď v dokumente ide predovšetkým o problémy sémantickej a iste aj dogmatickej a náučnej interpretácie biblického textu. Tu môžeme vysloviť iba domnienku, lebo všetky spomínané stránky dokumentu nie je možné náležite posúdiť bez sprievodného latinského textu, ktorý k dispozícii nemáme.
2. Na všetky jazykové chyby by bolo potrebné poukázať zo strany na stranu, ale od takého postupu sme upustili pre náročnosť rozsahu recenzie, ale do istej miery tento postup uplatníme pri chybách, ktoré sa v dokumente častejšie opakujú a sú závažné. Uvedomujeme si, že i pri takejto úspornosti to bude náročný postup z hľadiska spracovania chýb v krátkom posudku. Nazdávame sa však, že iba dôslednejším poukázaním na chyby bude možné text napraviť, resp. zabezpečiť nový preklad dokumentu.
2.1. Používanie názvov encyklík len v podobe Providentissimus Deus a Divino afflante Spiritu v úvodzovkách alebo kurzívou pokladáme za hovorové až slangové, a teda nevhodné v odbornom texte (porov. s. 11
strana 39
a ďalšie strany). Podoba špirituálny na s. 11 v úvodzovkách a s označením tzv. vyznieva v uvedenom kontexte pejoratívne. Pochybujeme, že by ju bol v tomto zmysle použil aj pápež (platí to aj o s. 12).
2.2. Používanie predložky k pri slovesách vyjadrujúcich cieľ je mechanické napodobňovanie češtiny. Uvedieme niekoľko príkladov: ... pretože vyzvala k uplatneniu všetkých možností vied, od textovej kritiky až po geológiu... (s. 11) – (Pri tomto príklade sa pristavíme, lebo za tvarom vied nemá byť čiarka a podozrivý je aj tvar možností – nemá tu byť tvar možných?). Slovesá vyzvať, vyzývať sa viažu s predložkou na. Žiaľ, nesprávna väzba s predložkou k je u nás dosť rozšírená aj v modlitbových textoch. Časté je aj spojenie výzva k napr. v kázňach našich kňazov. V preklade sa nenáležitá predložka k používa aj pri iných slovesách: podnietiť k odsúdeniu (s. 13), ... takže k jeho porozumeniu i k jeho vykladaniu vždy potrebujeme zostúpenie toho istého Ducha Svätého (s. 17 a ďalšie strany), nabádať (s. 96, 100, 129), dať podnet (s. 89), zaviazať (s. 72), povzbudiť, povzbudzovať (s. 129), vyžadovať (s. 136).
Iné spojenia, v ktorých je náležitá predložka na: K správnemu pochopeniu nám pomôže (s. 36), správne: na správne pochopenie; iniciatívy pre spoločné čítanie, správne: na spoločné čítanie; uvedené spôsoby postupu k vykladaniu textov (s. 35), správne: na výklad textov.
3. Osobitne tu treba poukázať na časté využívanie pasívnych tvarov slovies najčastejšie v spojení so subjektom deja (s podmetom) v inštrumentáli: útoky, ktoré boli vznesené zástancami... (s. 13); je naďalej vďaka napísanému slovu trvalým spôsobom dosvedčovaná (s. 14); práca je nesená horlivým... životom (s. 17); spôsobom, ktorý nemohol byť predvídateľný (s. 23); musí byť osvetľovaná svetlom Slova (s. 67); takým spôsobom je zdôraznená plná aktuálnosť (s. 68); bol dôraz položený (s. 69); a bolo by ponechané subjektívnej svojvôli (s. 85); ak je biblický text skúmaný vo svetle... (s. 88); môže byť tiež chápaná (s. 88); ako bolo vyššie povedané (s. 99); musí byť poukázané na to (s. 95); všetky boli napísané samotnými apoštolmi (s. 99); vo svetle ktorej sú Písma interpretované v každom čase (s. 103); ako bolo spomenuté skôr (s. 106); aby bola stále lepšie prinášaná do platnosti jej hodnota (s. 110); predsa boli tieto texty zostavované (s. 120); je potrebné, aby ich posolstvo bolo aplikované... a aby boli vyjadrené jazykom dneška (s. 120); boli vyhľadávané paralelné miesta (s. 121);
strana 40
avšak musia byť odmietnuté tendenčné spôsoby (s. 122); ktorý bol na pokračovanie čítaný počas týždňa (s. 128); ktorá bola neskôr zanechaná (s. 128); sú doporučované biblické skupiny (s. 128; tu treba upozorniť aj na nenáležitý tvar doporučovať – správne odporúčať); ktoré boli vytvorené s (!) pomocou exegéta (s. 131).
4. Text celej publikácie je poznačený nesprávnym používaním ukazovacieho zámena tento najmä v pádoch množného čísla. (V minulosti sme poukazovali na túto chybu na takom obecno-úradníckom príklade: Kto má obecné rýle a motyky, nech tieto odovzdá na miestnom úrade.) V súčasnej spisovnej slovenčine je táto chyba už anachronizmom, a tak je až zarážajúce, že sa objavila v preklade takého dôležitého dokumentu. Uvedieme niekoľko príkladov: Títo sú náchylní myslieť si...(s. 66); tento hľadá v Biblii... (s. 67); Tento, keďže žije pod útlakom, musí mať... (s. 67); Táto prináša závery... (s. 77); Tieto, ako vieme, sú väčšinou... (s. 72); Táto pozostáva... (s. 78); Práve pri tomto sa potvrdzuje... (s. 75); títo musia rešpektovať, títo sú pozvaní... (s. 79); a túto spojiť si skúsenosťou... (s. 80); Tento sa nazýva literárny zmysel... (s. 83). Podobné vety nájdeme aj na s. 84, 87, 89, 92, 93, 100.
5. Treba ďalej poukázať na nadmerné používanie nespisovných slov, ktoré prezrádzajú nevhodný úradnícko-administratívny spôsob vyjadrovania. Takým je napr. sloveso jednať sa o niečo: Musí sa dať preukázať, že sa jedná o „Bohom chcený“ zmysel (s. 13); Je možné povedať, že sa nejedná o nejakú zvláštnu metódu (s. 67); Aj keď sa tu jedná o extrémny príklad, predsa je významný (s. 84). V tomto kontexte sme náležité sloveso ísť o... našli raz v texte na s. 86 a raz v poznámke pod čiarou na s. 77: Ide v nej skôr o hermeneutickú teológiu ako o hermeneutickú filozofiu.
Ďalšie nájdené nespisovné výrazy uvedieme bez kontextu: kvôli naviazanosti (s. 16) – spr. pre nadväznosť; prehlasovať (s. 33, 101) – spr. vyhlasovať; prehlásiť (s. 104) – spr. vyhlásiť; nasledovný (s. 39) – spr. nasledujúci; existencionálny (s. 49) – spr. existenciálny; kanonický (s. 53, 54, 55) – spr. kánonický; popísať (s. 67) – v tomto kontexte spr. opísať; zašlý (s. 75) – spr. starý, zastaraný; „proti - cirkevný“ (s. 76) – spr. proticirkevný; previedli analýzu (s. 69) – spr. vykonali analýzu, analyzovali; dôkladné prevedenie tejto analýzy (s. 83) – spr. vykonanie analýzy, analyzovanie; nechať (v spojeniach nechať preniknúť k ušiam a srdciam ľudí, nechala zažiariť
strana 41
pravdu) – spr. dať, umožniť; započatý (s. 94) – spr. začatý; neboli v stave (s. 98) – spr. neboli schopní; dušpastieri (s. 109) – spr. duchovní pastieri; dušpastiersky (s. 111) – spr. pastoračný; pojednávať (s. 110) – spr. hovoriť, rozprávať; bdelý (s. 113) – spr. ostražitý; doporučiť, doporučovať, doporučenie (s. 15, 128) – spr. odporúčať, odporúčanie; nepostrádateľný (s. 136) – spr. nevyhnutný, nenahraditeľný; a síce (s. 121) – spr. a to.
6. Napokon treba upozorniť na to, že prekladateľ nerozlišuje slová či výrazy vykladateľ – vykladač (s. 31), komunikačný – komunikatívny (s. 46), nejasný zmysel má prídavné meno literalistický (s. 73 – porov. napr. s. 83); nevhodný je preklad: to nadhadzuje otázky (s. 69), navrhnúť niekoľko poznámok (s. 91), potierať problémy (s. 75), siahnuť po argumenti e silentio (s. 72), ktorá je v protirečení voči evanjeliovej spravodlivosti alebo láske (s. 123), exegéti, ktorí sú nadaní pre ľahko zrozumiteľné publikácie (s. 111), pri osobnom „Lecitio divina“ (s. 119), pre všetky za sebou plynúce časy (s. 79), rétorická analýza, ako taká (s. 44).
Výhrady možno mať proti slovosledu, osobitne treba upozorniť na používanie nenáležitých predložiek (napr. kvôli naviazanosti, s pomocou, u istého počtu kresťanov, u fundamentalizmu, preniknúť k ušiam a srdciam ľudí, biblické texty si k svojej interpretácii vyžadujú, v našich dňoch k publikovaniu dochádza, v závislosti na nich, so zdôraznením užitočnosti a nevyhnutnosti týchto snáh pre obranu viery.
7. Slovenský text Interpretácia Biblie v Cirkvi ako veľmi významný dokument o dôležitosti autentického výkladu Svätého písma pre veriacich Katolíckej cirkvi na Slovensku, vybavený aj vstupným príhovorom pápeža Jána Pavla II. (s. 9 – 24) a krátkym predhovorom kardinála J. Ratzingera (s. 27 – 28) patrí medzi vedecky náročné texty Pápežskej biblickej komisie. Škoda len, že učitelia aj bohoslovci našich rímskokatolíckych bohosloveckých fakúlt a rehoľných stredísk dostali tento dokument na štúdium v nevyhovujúcom preklade do slovenčiny. Zdá sa, že starostlivosť o spisovnú slovenčinu i napriek tomu, že vo všeobecnosti liturgickým jazykom Katolíckej cirkvi na Slovensku je slovenský jazyk, je nezriedka na nízkom stupni v písanej aj ústnej podobe.
František Kočiš
strana 42
Sonar alebo sonár? – Pracovníci redakcie časopisu s vojenskou tematikou sa na telefonickú jazykovú poradňu obrátili s otázkou, aká je správna podoba slova sonar. Upozornili nás na nejednotnosť pri uvádzaní tohto slova v slovníkoch cudzích slov. Presnejšie – išlo o rozdiel v kvantite. Vo všetkých troch vydaniach Veľkého slovníka cudzích slov (Samo Šaling, Mária Ivanová-Šalingová, Zuzana Maníková, Bratislava – Veľký Šariš – Prešov: SAMO 1997, 2000, 2003) sa toto slovo uvádza s dlhým á – sonár a v Slovníku cudzích slov (preklad z češtiny, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997; ďalej SCS) je slovo sonar s krátkym a.
Slovo sonar pomenúva zariadenie na zisťovanie polohy objektu pod vodnou hladinou. Pracuje na princípe vysielania a spätnej registrácie odrazu zvukových vĺn (echolokácie). Používa sa v námorníctve, na vojenské účely i v rybolove. Vo vysvetlení tohto významu slova sa oba slovníky zhodujú. Vo Veľkom slovníku cudzích slov (ďalej VSCS) sa uvádza ešte ďalší význam (biologický), a to „ústroj (orgán) daktorých živočíchov (napr. delfínov, netopierov) vysielajúci ultrazvukové signály“, ktorý sa vo viacerých zoologických publikáciách označuje ako schopnosť týchto živočíchov – echolokácia.
Rozličné podoby tohto slova možno vysvetliť rozličnou interpretáciou jeho pôvodu. I keď autori Veľkého slovníka cudzích slov nemajú pôvod slova vo všetkých troch vydaniach rovnaký (v 1. vydaní z roku 1997 je iný ako v nasledujúcich dvoch vydaniach z rokov 2000 a 2003), podoba slova zostáva s dĺžňom. Podľa VSCS (1. vydanie z roku 1997) je toto slovo latinského pôvodu, autori zrejme vychádzali z latinského základu sono, sonáre „vydávať zvuk, ozývať sa“. SCS i VSCS (druhé vydanie z roku 2000 i tretie, revidované a doplnené vydanie z roku 2003) vysvetľujú pôvod slova sonar ako skratkového slova, ktoré vzniklo z viacslovného anglického termínu sound navigation and ranging – akustická navigácia a určovanie polohy. (Podobným slovotvorným postupom vzniklo aj slovo
strana 43
radar zo slov radio detection and ranging = rádiolokácia.) Takto je vysvetlený jeho pôvod aj v anglickom výkladovom slovníku The New Oxford Dictionary of English z r. 1998 – so(und) na(vigation and) r(anging), podľa príkladu slova radar, s uvedením roku vzniku 1940.
Napriek tomu, že skratkové slovo sonar pripomína latinský termín, rešpektujeme skutočnosť, že vzniklo ako (pôvodne anglická) skratka, preto odporúčame používať toto slovo s krátkym a: sonar.
Iveta Vančová
Triasť sa na darčeky? – V predvianočnom období sme zaznamenali vtipnú televíznu reklamu. Mottom v nej bola veta: Všetci sa už trasú na vianočný darček. Na prvé počutie sa nám tu čosi nezdá. Ide o predložkovú väzbu triasť sa na niečo. V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa pri slovese triasť sa uvádzajú predložky pre, o a za, a to v expresívnych významoch: 1. mať strach z niekoho alebo z niečoho: všetci sa pred ním trasú, triasť sa pred zodpovednosťou; 2. mať obavu, báť sa o niekoho, o niečo: matka sa trasie o dieťa, triasť sa o svoj život; 3. túžiť, bažiť: deti sa trasú za hračkami. Vo vyjadrení triasť sa na darčeky sa očividne kríži väzba slovesa triasť sa o niečo s väzbou slovesa tešiť sa na niečo. Tu treba uviesť ešte jednu poznámku o používaní slovesa triasť sa. V prípadoch triasť sa pre niečo a triasť sa o niečo ide o negatívne súvislosti (báť sa, obávať sa). Pozitívne hodnotenie sa vyjadruje v spojení s predložkou za, triasť sa za niečím. V spojení triasť sa na darček chcel autor reklamy zrejme zachytiť pozitívny významový odtienok. Uvedené spojenie nie je v nijakej kodifikačnej príručke, je nové. Nepredpovedáme, že má budúcnosť uplatniť sa v spisovnej slovenčine, hoci sme si vedomí, aký silný vplyv majú často opakované texty reklamy na jazykové vedomie spoločnosti. Škoda, že v ináč vtipnej reklame musela zaškrípať jazyková chyba v podobe nenáležitej väzby. Naozaj musela?
Ľubomír Rendár
strana 44
dvojkariérový príd. založený na dvoch kariérach najmä v spojeniach dvojkariérové manželstvo, dvojkariérová rodina, dvojkariérové partnerstvo založený na systematickom budovaní kariéry oboch partnerov: Žijete tzv. dvojkariérové manželstvo. (ROZHLAS) – Táto subkultúra sa vyznačuje preferovaním mestského spôsobu života, tendenciou k bezdetným, dvojkariérovým manželstvám. – Znižuje sa počet detí v rodine, pribúdajú tzv. dvojkariérové rodiny, v ktorých je dieťa čímsi navyše. – Podľa nemeckého profesora Hansa Jörgensa, ktorý sa vyše 15 rokov zaoberá problematikou dvojkariérových partnerstiev, tkvie tajomstvo úspechu takýchto dvojíc v schopnosti zosúladiť vlastné pracovné záujmy s partnerovými. – Mladšie a vzdelané generácie preferujú dvojkariérový typ manželstva. – Mnohé ženy dnes tápu medzi prioritami rodina – práca. Ak sú navyše súčasťou dvojkariérového vzťahu, o večnú dilemu je postarané. (TLAČ)
Pojem a termín dvojkariérové manželstvo, dvojkariérová rodina zaviedli americkí sociológovia začiatkom 70. rokov v čase pokračujúceho emancipačného úsilia žien. Charakterizovali nimi vzťah, v ktorom sa muž i žena, obaja s vysokoškolským vzdelaním, intenzívne a cieľavedome venujú profesionálnej kariére a rovnako plnia i svoju manželskú a rodičovskú funkciu. Pojem dvojkariérové manželstvo, dvojkariérová rodina bol známy i v česko-slovenskej sociológii, ale oficiálne sa termín dvojkariérové manželstvo za predchádzajúceho režimu nepoužíval. V súčasnosti sa s týmito pojmami a výrazmi stretáme nielen v odborných štúdiách, ale i v širšej komunikácii, a to aj v rozšírenej spájateľnosti prídavného mena dvojkariérový s ďalšími slovami, napr. v spojeniach dvojkariérové partnerstvo, dvojkariérový vzťah (porov. citácie). Obsah týchto pojmov sa väčšmi vyhranil: v súčasnosti sa nimi zdôrazňuje predovšetkým realizácia profesionálnych ambícií obidvoch partnerov, kým rodičovská úloha je potlačená, príp. eliminovaná. Tento stav je odrazom novodobého životného štýlu niektorých
strana 45
dvojíc, ktorých cieľom je dosiahnutie vysokého spoločenského postu a ekonomického ocenenia, pričom chod domácnosti a rodiny zabezpečujú iné osoby (gazdiná, upratovačka, vychovávateľka).
Ako opozitum spojenia dvojkariérové manželstvo sa javí spojenie jednokariérové manželstvo: Tradičné jednokariérové manželstvo, kde ide výlučne o mužov postup v zamestnaní, už nie je u nás všeobecným modelom. – Zžila sa s mužovou popularitou. Skončilo sa to však pri jednokariérovom manželstve a ona takúto realitu nedokázala prijať.
Prídavné meno dvojkariérový vzniklo zo spojenia dve kariéry. Je zložené z domácej číslovkovej časti dvoj- a prídavného mena kariérový utvoreného od podstatného mena kariéra, ktoré pochádza z francúzskeho slova carrière a to z talianskeho slova carriera. Pôvodne označovalo dráhu pre vozy, neskôr prenesením významu životnú dráhu. Tento význam sa niekedy zužuje na profesijnú oblasť, vždy však súvisí s úspechom a vzostupom nejakej činnosti; všeobecne môžeme pojem kariéra charakterizovať ako „úspešný postup v rozličných životných oblastiach“.
rodinný príd. nové vo význame 1. určený pre divákov a poslucháčov všetkých vekových kategórií: Každé malé dieťa tak v Česku, ako aj na Slovensku vie, že Július Satinský hral jednu z hlavných postáv v populárnom rodinnom filme S tebou mě baví svět. (TLAČ) – Rozhodli sme sa, že z toho urobíme rodinné predstavenie, v ktorom si každý nájde to, čo ho osloví. (ROZHLAS) 2. zameraný na tematiku z prostredia rodiny: Deti Bourdaninovcov od Gertrud Fussenegerovej je veľkolepý rodinný román a majstrovský portrét epochy odsúdenej na zánik. – Film Pasca na rodičov je rodinná komédia o sestrách – dvojičkách, ktoré sa rozhodli vziať osud rozvedených rodičov do vlastných rúk. – Ján Vdovják participoval na rodinnom seriáli Čo nového, Bielikovci? (TLAČ) 3. predávaný vo väčšom množstve so zľavou najmä v spojení rodinné balenie, rodinný lístok: Najlepšie sú napr. umelohmotné kazety, do ktorých sa balia rodinné balenia jogurtov. – V lete som sa zameral na výrobu dvojkilového rodinného balenia. – Dominovali najmä drahšie nealkoholické nápoje v poldruha- a dvojlitrovom rodinnom balení. (TLAČ)
Pri prídavnom mene rodinný môžeme pozorovať jeho nové spájanie s rozličnými podstatnými menami, čím sa k jeho základnému významu
strana 46
„týkajúci sa rodiny“ pričleňujú niektoré špecifickejšie významové odtiene. Napr. časť televíznej, filmovej a literárnej produkcie, ktorá je výberom témy a spôsobom jej spracovania určená vekovo širokému okruhu divákov či poslucháčov, dostala názov rodinná – porov. výrazy rodinné predstavenie, rodinný seriál, rodinný film. Výrazy rodinný román, rodinná komédia naznačujú tematické zameranie príslušných žánrov, ktorým je problematika rodiny. Tieto dva významy, najmä pri výraze rodinný film, neraz splývajú; často sa za rodinnú označuje produkcia, ktorá tematicky čerpá z rodinného prostredia a zároveň je určená percipientom všetkých vekových kategórií. Výraz rodinný film možno pokladať už za lexikalizovaný. Takisto lexikalizované sú výrazy rodinný podnik a rodinná farma, t. j. podnik (farma), v ktorom pracujú príslušníci rodiny.
Trochu posunutý od základného významu prídavného mena rodinný je ďalší význam, ktorý sa črtá v spojení tohto adjektíva so slovom balenie. Pod názvom rodinné balenie ponúkajú vo svojich propagačných materiáloch supermarkety a hypermarkety veľké balenia výrobkov (potravín, nápojov, pracích práškov a iného spotrebného tovaru) so zľavou. V tomto prípade však nie je hlavné to, že daný výrobok je určený pre členov rodiny, ale takéto označenie vyjadruje kvantitatívno-kvalitatívny význam – rodinné balenie je tovar, ktorý sa predáva vo väčšom množstve (hmotnosti, objeme) za cenové zvýhodnenie; je teda lacnejší a je určený pre viacerých konzumentov alebo na dlhodobejšie používanie. Podobný je význam spojenia rodinný lístok; označuje vstupenku na filmové predstavenie pre štyri osoby, na ktorú sa poskytuje zľava.
tetovačka gen. -y, žen. (tahit.) hovor. 1. nálepka, ktorá sa odtláča na pokožku a vzniknutý obrázok pripomína tetovanie: Veľa dievčat a chlapcov malo tváre okrášlené zmývateľnými tetovačkami. – V akomkoľvek balíčku Chio na teba čaká tetovačka alebo výherný kupón. – Vymením plagáty, samolepky, tetovačky za zahraničné filmové časopisy, plagáty, foto hercov. (TLAČ) 2. vytetovaný obrázok: Nemohla darovať krv, pretože asi pred tromi týždňami si dala urobiť tetovačku. – Tetovačka na ramene mi vraj vydrží päť rokov a postupne by mala blednúť. (TLAČ)
Podstatné meno tetovačka je odvodené od slovesa tetovať pomocou prípony -ačka. Touto príponou sa tvoria napr. hovorové názvy deja, ktoré
strana 47
majú svoj neutrálny pendant zakončený na -nie (porov. hosťovačka popri neutrálnom hosťovanie, čítačka popri čítanie, filmovačka popri filmovanie), ale aj názvy vecí a nástrojov, ktoré však už nemajú príznak hovorovosti (porov. šnurovačka, miešačka, kosačka, dierovačka). Slovo tetovačka neoznačuje dej, ale výsledok deja, resp. to, čo má vlastnosť, podobu výsledného deja pomenovaného slovesom tetovať. Slovom tetovačka sa nazýva samolepka, ktorá sa nanáša na pokožku a odtlačený obrázok má podobu vytetovaného obrazca. Na rozdiel od tetovania, ktoré je trvalé, tetovačkový obrázok má krátkodobý efekt a časom sa stratí. Nové slovo tetovačka sa zriedkavejšie používa aj vo význame „vytetovaný obrázok“.
Slovo tetovačka pochádza z tahitského slova tatuu, čo značí „znamenie“. Jeho pôvod je zviazaný so životom prírodných národov, u ktorých tetovanie vyjadrovalo príslušnosť ku kmeňu, ako aj iné funkcie.
Silvia Duchková
antiamerický [‑t‑] ‑ká ‑ké príd. vyjadrujúci odpor proti Američanom, proti všetkému americkému; prejavujúci antiamerikanizmus; syn. protiamerický: antiamerický postoj; publikovať antiamerický dokument; antiamerické nálady v krajine
antiameričan [‑t‑] ‑na pl. N ‑nia m. odporca proti Američanom, proti všetkému americkém; kto prejavuje antiamerikanizmus: považovať niekoho za antiameričana; Antiameričania na celom svete prijímajú film s nadšením. [DF 2003]; Kto obhajuje mier a diplomaciu, je antiameričan? [Inet 2004]
antiamerikanizmus [‑t‑n‑] ‑mu m. (gr. + VM) odpor proti amerikanizácii, proti americkému spôsobu myslenia, správania (najmä v politike): európ-
strana 48
sky antiamerikanizmus; otvorený antiamerikanizmus; prejavy, korene antiamerikanizmu
antiblokovací [‑t‑] ‑cia ‑cie príd. (gr. + nem. < fr.) ktorý bráni blokovaniu, zablokovaniu: antiblokovací brzdový systém; antiblokovacia ochrana proti zaseknutiu
antidepresívne [‑t‑d‑] prísl. s antidepresívnym účinkom: oranžová farba pôsobí antidepresívne
antidepresívny [‑t‑d‑] ‑na ‑ne príd. farm., lek. pôsobiaci proti depresii, chorobnému strachu, úzkosti, melanchólii; súvisiaci s liečbou depresie; týkajúci sa antidepresív: antidepresívne lieky; antidepresívna vôňa; antidepresívna liečba; mať antidepresívny účinok
antidepresívum [‑t‑d‑] ‑va obyč. pl. antidepresíva ‑sív s. (gr. + lat.) farm., lek. látky účinné pri liečbe depresie, chorobného strachu, úzkosti, melanchólie: špičkové antidepresívum; užívať antidepresíva; dávkovanie antidepresív; liečba antidepresívami
antidiskriminácia [‑t‑d‑] ‑ie ž. (gr. + lat.) odmietanie diskriminácie, obmedzovania práv (niektorých) menšín a žien; uznávanie zásady rešpektovať práva týchto skupín: princíp antidiskriminácie; zákon o antidiskriminácii; antidiskriminácia a rovnosť príležitostí
antidiskriminačný [‑t‑d‑] ‑ná ‑né príd. zamedzujúci diskrimináciu; založený na antidiskriminácii: antidiskriminačné opatrenia; antidiskriminačný zákon; antidiskriminačná legislatíva; zavedenie antidiskriminačných pravidiel EÚ
antidrogový [‑t‑] ‑vá ‑vé príd. (gr. + fr.) 1. pôsobiaci, účinný proti droge, návykovému omamnému prostriedku: antidrogová látka 2. zameraný proti používaniu drog; syn. protidrogový: antidrogový program; antidrogové centrá; antidrogové opatrenia; antidrogový koncert, seminár, klip; antidrogová kampaň, výchova
strana 49
antieuropeizmus [‑t‑] ‑mu m. (gr. + VM) odpor proti európskemu spôsobu myslenia, správania (najmä v politike): americký antieuropeizmus
antieurópsky [‑t‑] ‑ka ‑ke príd. 1. vyjadrujúci odpor proti európskemu spôsobu myslenia, správania; svedčiaci o antieuropeizme; syn. protieurópsky; op. proeurópsky: diskriminačné antieurópske opatrenie; vlna antieurópskych nálad 2. namierený proti európskej integrácii a proti vytvoreniu Európskej únie; syn. protieurópsky; op. proeurópsky: antieurópsky populista; antieurópski extrémisti; výrazne antieurópska strana [Pd 2002]
antifutbal [‑t‑] ‑lu m. (gr. + angl.) futbal, ktorý nemá znaky skutočného futbalu, zlý futbal: hrať, predvádzať antifutbal; ukážka totálneho antifutbalu; majster sveta sa prezentoval antifutbalom; Divákom by za ponúknutý antifutbal mali vrátiť vstupné. [NO 2000]
antiglobalista [‑t‑] ‑tu pl. N ‑ti m. (gr. + fr. < lat.) odporca globalizácie, svetového vývoja s dominujúcou trhovou ekonomikou a s tendenciou unifikovať kultúru a spoločenský život v celosvetovom meradle: zarytí antiglobalisti; protest, útok antiglobalistov; Davy antiglobalistov bojujúce proti bohatému establishmentu [Inet 2003]; antiglobalistka ‑ky ‑tiek ž.
antiglobalistický [‑nt‑st‑] ‑ká ‑ké príd. súvisiaci predovšetkým s antiglobalizmom, s antiglobalistom; namierený proti globalizácii: antiglobalistický aktivista; antiglobalistické hnutie; antiglobalistické demonštrácie, prejavy
antiglobalizačný [‑nt‑] ‑ná ‑né príd. (gr. + fr. < lat.) namierený proti globalizácii; odmietajúci globalizáciu: antiglobalizačné hnutie; antiglobalizačné protesty, demonštrácie, transparenty; antiglobalizačný samit
antiglobalizmus [‑t‑] ‑mu m. (gr. + fr. < lat.) odpor proti globalizácii, proti svetovému vývoju s dominujúcou trhovou ekonomikou a s tendenciou unifikovať kultúru a spoločenský život v celosvetovom meradle; boj proti nej: pouličný antiglobalizmus, stúpenci násilného antiglobalizmu
strana 50
antihistaminikum [‑nt‑in‑] ‑ka obyč. pl. antihistaminiká ‑ník s. (gr.) farm., lek. látky tlmiace alergické príznaky vyvolané vyplavením histamínu v organizme: podávať antihistaminiká; antihistaminikum s rýchlou účinnosťou; predpisovanie prírodných antihistaminík
antihumanistický [‑nt‑an‑st‑] ‑ká ‑ké príd. (gr. + lat.) nerešpektujúci dôstojnosť človeka; nezlučujúci sa s humanizmom; svedčiaci o tom: antihumanistický postoj; antihumanistická literatúra; antihumanistické konanie
antihumanizmus [‑nt‑an‑] ‑mu m. (gr. + lat.) popieranie humanizmu; nerešpektovanie dôstojnosti človeka: odmietať antihumanizmus; kategória antihumanizmu; zápasiť s antihumanizmom rozličných mien a tvárí [NS 2002]
antihumánnosť [‑t‑] ‑ti ž. (gr. + lat.) nezlučiteľnosť so zásadami humánnosti, ľudskosti; absencia citu pre človeka, pre ľudí; syn. nehumánnosť, neľudskosť; op. humánnosť, ľudskosť: antihumánnosť režimu; odhaľovať antihumánnosť spoločenských pomerov; boj proti antihumánnosti
antihumánny [‑t‑] ‑na ‑ne príd. (gr. + lat.) nezlučujúci sa so zásadami humánnosti, ľudskosti; svedčiaci o absencii citu pre človeka, pre ľudí; syn. nehumánny, neľudský: antihumánny teroristický čin, postoj; antihumánne správanie; antihumánny vzťah človeka k prírode; antihumánna politika štátu; odsúdiť antihumánne myslenie
antiimigračne [‑t‑] prísl. proti imigrácii, prisťahovalectvu: antiimigračne zameraná strana
antiimigračný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. (gr. + lat.) zameraný proti imigrácii, prisťahovalectvu; syn. protiimigračný: antiimigračná politika; antiimigračný populista; antiimigračné úrady; antiimigračná rétorika strany [Pd 2002]
antiinflačne [‑t‑] prísl. proti inflácii; syn. protiinflačne: pôsobiť antiinflačne
strana 51
antiinflačný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. (gr. + lat.) zabraňujúci inflácii, rastu cien tovarov a služieb; syn. protiinflačný: antiinflačný program; antiinflačné opatrenia; antiinflačná politika, stratégia
antikampaň [‑t‑] ‑ne ‑ní ž. (gr. + fr.) 1. kampaň namierená proti inej kampani; syn. protikampaň: nekorektná volebná antikampaň; spustiť, viesť mediálnu antikampaň; Proti podujatiu sa rozpútala mohutná agresívna antikampaň. [Inet 2004] 2. kampaň, ktorá nemá znaky skutočnej kampane, zlá kampaň: jeho aktivita sa zmenila na antikampaň
antikorupčný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. (gr. + lat.) zameraný proti korupcii, úplatkárstvu, podplácaniu; bojujúci s korupciou; syn. protikorupčný: antikorupčný program, projekt; antikorupčné opatrenia; antikorupčné orgány
antimalarický [‑t‑] ‑ká ‑ké príd. (gr. + tal.) farm., lek. pôsobiaci, účinný proti malárii; syn. protimalarický: antimalarický účinok; antimalarická prevencia; antimalarické oddelenie; antimalarické opatrenia
antimalarikum [‑t‑] ‑ka obyč. pl. antimalariká ‑rík s. (gr. + tal.) farm., lek. látky používané na liečbu malárie, tropickej horúčkovitej choroby: podávať antimalariká; preventívne užívanie antimalarík
antimonopolný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. (gr. + fr. < gr.) zameraný proti monopolom, proti monopolizácii podnikov; syn. protimonopolný: antimonopolné opatrenia, zákony, predpisy; antimonopolná politika
antioxidačný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. odb. majúci účinok antioxidantu; obsahujúci antioxidant: antioxidačný krém, preparát; antioxidačný účinok selénu; antioxidačné prísady, vlastnosti; strava bohatá na antioxidačné živiny
antioxidant [‑t‑] ‑tu pl. N. ‑ty m. (gr.) odb. látka spomaľujúca oxidáciu a poskytujúca ochranu pred neželateľnými následkami vzdušného kyslíka (starnutím, krátkou trvanlivosťou potravín): prírodný, účinný antioxidant; význam antioxidantov; pôsobiť ako antioxidant; rajčiny sú bohatým zdrojom antioxidantov
strana 52
antiperspiračný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. (gr. + lat.) zabraňujúci poteniu, súvisiaci s antiperspirantom: antiperspiračný účinok; antiperspiračný prípravok, prostriedok, sprej; antiperspiračná tyčinka
antiperspirant [‑t‑] ‑tu pl. N ‑ty m. (gr. + lat.) kozmetický prípravok zabraňujúci poteniu: kvalitný antiperspirant; reklama na nový antiperspirant; účinok antiperspirantu; denne používať antiperspiranty
antiradar [‑t‑] ‑ru pl. N ‑ry m. (gr. + angl.) elektronické detekčné zariadenie, ktoré vodičovi signalizuje blízkosť policajného radaru: povoliť antiradary; používanie antiradarov; Vďaka antiradaru sa vodič vyhne plateniu pokút za rýchlu jazdu. [Pd 1998]
antiradarový [‑t‑] ‑vá ‑vé príd. súvisiaci s antiradarom; pôsobiaci proti činnosti radarov: antiradarové zariadenie; kvalitný antiradarový systém; voj. antiradarové rakety ničiace radary
antirasista [‑t‑] ‑tu pl. N ‑ti m. odporca rasizmu; stúpenec antirasizmu: aktívny antirasista; vystupoval ako humanista a antirasista; mladí antirasisti sa zúčastnili na pochode tolerancie
antirasistický [‑nt‑st‑] ‑ká ‑ké príd. (gr. + fr. < arab.) reprezentujúci odpor proti rasizmu; súvisiaci s antirasizmom, s antirasistami; syn. protirasistický: antirasistický názor; antirasistické demonštrácie; antirasistický míting mladých; antirasistické nápisy na tričkách; antirasistická skupina
antirasizmus [‑t‑] ‑mu m. (gr. + fr. < arab.) postoj reprezentujúci odpor proti rasizmu, proti teórii o nadradenosti rás a etnických skupín; hnutie vyjadrujúce takýto postoj: zástanca antirasizmu; verejne vyznávať antirasizmus; Nemci pociťujú tlak antirasizmu. [Os 2000]
antireforma [‑t‑] ‑my ‑riem ž. (gr. + fr. < lat.) 1. reforma namierená proti inej reforme; syn. protireforma: reforma sa mení na antireformu; Poslanci vlastne odsúhlasili antireformu verejnej správy. [Twist 2001] 2. reforma,
strana 53
ktorá nemá znaky skutočnej reformy, zlá, nedostatočná reforma: antireforma pracovného práva; Toto nie je reforma, to sú antireformy. [NS 2001]
antireformne [‑t‑] prísl. proti reforme, proti reformným krokom; syn. protireformne: konať antireformne; strana je orientovaná antireformne
antireformný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. 1. majúci znaky antireformy, protireformy; syn. protireformný:; presadzovať antireformné predstavy; Nahradiť antireformný kurz skutočnými reformami. [DF 2003] 2. vystupujúci, pôsobiaci proti reforme: antireformné kroky
antireklama [‑t‑] ‑my ‑lám ž. (gr. + fr.) 1. reklama namierená proti inej reklame; syn. protireklama: vydávať časopis plný kreatívnych antireklám [Nota Bene 2003] 2. reklama proti niekomu, niečomu: antireklamy proti drogám; antireklama na tabak a alkohol 3. zlé meno, ktoré si svojimi aktivitami spôsobili napr. firmy, podnikatelia, inštitúcie, zlá reklama: bola to pre firmu antireklama; urobiť si antireklamu; nepravdivé informácie poslúžili ako antireklama; postaral sa o dokonalú antireklamu
antireklamný [‑t‑] ‑ná ‑né príd. súvisiaci s antireklamou, protireklamou; majúci znaky antireklamy: antireklamný softvér; antireklamné príspevky; kreslený antireklamný šot odrádza od fajčenia
antistresový [‑t‑] ‑vá ‑vé príd. (gr. + angl.) odstraňujúci stres, pocit telesnej i duševnej únavy a vyčerpania; pôsobiaci, účinný proti stresu; syn. protistresový: antistresové cvičenia; antistresový program pre dospelých; antistresový kúpeľ; antistresové faktory; antistresový účinok nápoja
antisystémový [‑nt‑st-] ‑vá ‑vé príd. ktorý nie je súčasťou nejakého účelného systému; ktorý netvorí ucelený systém; syn. nesystémový: antisystémové zmeny, opatrenia; antisystémová opozícia; antisystémové správanie
antiteroristický [‑ntit‑st‑] ‑ká ‑ké príd. súvisiaci s bojom proti terorizmu; namierený proti terorizmu, teroristom; syn. protiteroristický: antiteroristic-
strana 54
ké náklady; antiteroristická koalícia, politika; antiteroristické jednotky, operácie, opatrenia
antivírus [‑t‑] ‑su pl. N ‑sy m. (gr. + lat.) program zabezpečujúci ochranu počítačov pred počítačovými vírusmi, antivírusový program: bezplatný, špičkový antivírus; inštalovať, aktualizovať antivírus; antivírus hlási vírus
antivírusový [‑t‑] ‑vá ‑vé príd. 1. biol. účinný proti vírusom, mikroorganizmom, ktoré vyvolávajú ochorenia živých organizmov; syn. protivírusový: antivírusový účinok; antivírusové látky 2. výpoč. tech. súvisiaci s ochranou počítačov pred počítačovými vírusmi: antivírusový systém, softvér; antivírusový konzultant; antivírusové spoločnosti; slovenské antivírusové centrum; antivírusový program vyhľadávajúci a odstraňujúci (utajené) počítačové vírusy, ktoré narúšajú informácie al. celé počítačové systémy
Ľubica Balážová
Vo výbere autorka predložila heslá s prvou časťou anti‑, ktoré doteraz neboli spracované vo výkladových slovníkoch slovenčiny, mnohé z nich ani v iných slovníkoch. Výber je zostavený podľa výskytu slov v Slovenskom národnom korpuse, na slovenských stránkach internetu (vyhľadávače Google a Morfeo) a na základe vlastnej excerpcie.
Zdroj: prim0.1 Slovenský národný korpus. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2004. Dostupný z WWW: http://korpus.juls.savba.sk
Použité skratky: DF – Domino fórum; Inet – internet; NS – Nové slovo; Os – mesačník Os; Pd – Pravda
strana 55
Ján Horecký
Mnohí z používatelia spisovnej slovenčiny si kladú otázku, prečo sa v jazykových príručkách pri podstatnom mene hosť v genitíve množného čísla (platí to však aj o akuzatíve množného čísla) pripúšťajú dvojtvary hostí aj hosťov. Odpoveď by mohla byť jednoduchá: preto, že obidva tvary sa vyskytujú v jazykovej praxi. Pri pozornejšom skúmaní sa však ukazuje, že sa tieto tvary využívajú na naznačenie jemného významového rozdielu. Tvar hosťov, ktorý môžeme počuť v spojeniach ako dostať od svojich hosťov poďakovanie, navštíviť všetkých hosťov, je úplne pravidelný podľa vzoru chlap: od chlapov – od hosťov, vidím chlapov – vidím hosťov. Slovo hosť má v nominatíve množného čísla tvar hostia, podobne ako priatelia, rodičia. Týmto tvarom sa však označuje nielen súhrn jednotlivých osôb, ale aj akýsi celok, akoby hromadné pomenovanie. V tomto pozorovaní nás utvrdzuje porovnanie so slovom ľudia, ktoré vlastne ani nemá tvar jednotného čísla. Tvar ľudia je teda osobitné slovo na pomenovanie súhrnu, skupiny osôb. Z tohto pozorovania možno vyvodiť aj naše odporúčanie. Tvar hosťov možno použiť vtedy, keď chceme zdôrazniť jednotlivcov. Napr. vo vete Postupne pozdravil jednotlivých hosťov. Tvar hostí možno zasa uprednostniť vtedy, keď chceme zdôrazniť hromadnosť, skupinovosť. Napr. vo vete Postupne pozdravil všetkých svojich hostí. Naznačený rozdiel sa zvýrazňuje aj použitím prívlastkov: jednotlivých hosťov, všetkých hostí. Pravda, tieto naše úvahy možno brať len ako odporúčanie pre tých používateľov spisovnej slovenčiny, ktorým záleží na jemnom významovom rozlišovaní, nie ako záväzné pravidlá.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 11. 2001)
strana 56
Ján Kačala
Pri každodennom používaní nášho základného dorozumievacieho prostriedku, spisovnej slovenčiny, pri mnohých príležitostiach si môžeme uvedomiť, ako viaceré slová menia svoj pôvodný význam, prípadne ako k pôvodnému významu pribúdajú odvodené významy, ktoré sú od základného významu viac alebo menej vzdialené. Dnes sa napríklad už stali bežnými spojenia tichý spoločník firmy či tichý vlastník podniku. Pod tichým spoločníkom firmy si istotne nebudeme predstavovať nevravného či nehovoriaceho človeka. Slovo tichý tu totiž nevystupuje vo svojom základnom význame, lež v odvodenom význame, ktorý sa v našich výkladových slovníkoch zachytáva opisom "nevystupujúci verejne, lež utajene, neverejný, zatajený, skrytý". Tichý spoločník firmy sa takto najčastejšie spomína najmä v hromadných oznamovacích prostriedkoch a nevraví sa o ňom so stopercentnou istotou. Tieto skutočnosti sa vzťahujú aj na spojenie tichý vlastník, prípadne tichý spoluvlastník podniku. Aj tu ide o zatajeného, neverejného či skrytého majiteľa alebo spolumajiteľa. Kým pri spolumajiteľovi sa predpokladá, že ďalší spolumajiteľ, prípadne ďalší spolumajitelia vystupujú verejne, pri jednom tichom majiteľovi je situácia tajomnejšia, lebo sa zjavne skrýva za nastrčené osoby. V našich novinách sme sa stretli už aj so spojením tichý vlastník jadrových zbraní. Aj z toho vidno, kto a čo všetko sa v našom jazyku môže skryť pod prídavné meno tichý.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 11. 2001)
Ivan Masár
Pretrvávajúcim problémom v jazykovom styku je vysoký výskyt anglických slov v jazykových prejavoch rozličného druhu. Stretáme ich v bežnej komunikácii, v reklame, v odborných textoch. Ich invázia
strana 57
do komunikácie v slovenčine je pre väčšinu používateľov slovenčiny jazykovokomunikačnou bariérou, keďže angličtinu neovládajú, lebo ju pri výkone svojho povolania a ni nepotrebujú. Takéto fakty má mať na zreteli publicista, ktorý širokej verejnosti vnucuje spojenie printové médium, hoci domáce slovo tlač je všeobecne známe a zrozumiteľné. Platí to aj o reklamnom textárovi propagujúcom rádiá, televízory, prehrávače, ktorý bez zaváhania použije výrazy bassreflex reproduktory, flash pretáčanie, full logic, playback zoom. No vzťahuje sa to aj na odborníka prekladajúceho technické normy, ak ako synonymum slovenského termínu zavádza aj anglický termín. V norme o triedení a balení umelých hnojív spracovateľ normy postupoval takto vo viacerých prípadoch. K termínu veľkoobchodné balenie pripojil ako synonymum anglický termín big bag, k termínu voľne uložené hnojivo termín bulk. Ak zvážime, že nejde o anglicizmy so štatútom internacionalizmov, nemôžeme takýto postup pokladať za racionálny. Veď francúzsky ekvivalent anglického termínu big bag má podobu sac de grand tail, nemecký Grosspackung; v druhom prípade sa k anglickému termínu bulk pripája francúzsky termín vrac a nemecký lose Schüttung. Záver z tohto zistenia je jednoznačný: ak v rámci aproximácie technických noriem idú vlastnou terminologickou cestou Francúzi či Nemci, nesmieme z takejto cesty zísť ani my na Slovensku.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 11. 2001)
Matej Považaj
Pri sledovaní rečových prejavov sme zaregistrovali slová bavič a zabávač. Týmito slovami sa označujú najmä naši humoristi zabávajúci obecenstvo, rozhlasových poslucháčov či televíznych divákov. No nimi sa označuje vlastne každý, kto vie dobre zabávať zhromaždenú spoločnosť Možno si položiť otázku, aký je vzťah medzi týmito dvoma pomenovaniami, či sú obidve jazykovo správne, či majú rovnakú štylistickú hodnotu, alebo je vhodnejšie uprednostňovať iba jednu z týchto podôb. Podstatné mená bavič a zabávač majú slovesný základ, sú utvorené priamo od slovesa baviť, resp. od slovesa zabávať príponou -č, ktorou sa tvoria pomenovania osôb vykonávajúcich činnosť vyjadrenú slovesným základom. Tento slovotvorný model je produktívny, lebo sa pri tvorení názvov osôb uplatňuje pomer-
strana 59
ne často, napr. nahrávať – nahrávač, natierať – natierač, prenášať – prenášač, vyznávať – vyznávač; drviť – drvič, raziť – razič. Hoci v našich základných jazykových príručkách sa pri slovesách baviť a zabávať neuvádza štylistický kvalifikátor, pri pozornejšom sledovaní rečovej praxe badať istú diferenciáciu v uplatňovaní týchto slovies. Sloveso zabávať sa uplatňuje predovšetkým v oficiálnej a neutrálnej komunikácii a spája sa so zábavou, kým sloveso baviť uplatňuje sa skôr v neoficiálnej komunikácii a prevažne sa dáva do súvisu nie priamo so zábavou, ale s inými významami. Preto je odôvodnené na pomenovanie toho, kto zabáva spoločnosť, používať slovo zabávač, ktoré nájdeme aj v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 2000.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 11. 2001)
Ivan Masár
V starostlivosti o zvyšovanie jazykovej kultúry je nevyhnutné vracať sa k niektorým návratným, možno povedať takmer nevykoreniteľným chybám. Jedna z nich je nerozlišovanie významu prísloviek ďaleko a oveľa, resp. nenáležité zamieňanie príslovky oveľa príslovkou ďaleko, napr.: naši strieľali ďaleko presnejšie, cena ľudského života je ďaleko vyššia, mať ďaleko viac príležitostí, rozumieť niečomu ďaleko lepšie. Nevhodnosť príslovky ďaleko v týchto spojeniach vyplýva z toho, že je tu potreba vyjadriť zvýšenú mieru niečoho. Ukazujú to tvary druhého stupňa presnejšie (strieľať presnejšie), vyššia (vyššia cena) a ďalšie. Na vyjadrenie zvýšenej miery však máme príslovky oveľa, omnoho, ale aj zreteľne, viditeľne, výrazne a i. Príslovka ďaleko sa používa na vyjadrenie priestorovej vzdialenosti, časovej vzdialenosti a pod., napr.: bývať ďaleko za dedinou, do novej úrody je ešte ďaleko, dotiahnuť to v živote ďaleko. Vyjadrenie typu naši strieľali ďaleko presnejšie namiesto oveľa (omnoho), viditeľne presnejšie sú stále časté, no vždy sa hodnotili ako nedostatok v rozlišovaní príslovky
strana 60
miesta a príslovky miery. Treba si uvedomiť, že ani časté opakovanie istej chyby v bežnej jazykovej praxi nezakladá nárok akceptovať ju ako normu. Preto sme znova odmietli používanie príslovky ďaleko ako nevhodný prostriedok na vyjadrenie zvýšenej miery niečoho, lebo slovo ďaleko je príslovka miesta, resp. príslovka času.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 11. 2001)
Ivan Masár
V spravodajstve elektronických médií z rokovania parlamentu počúvame informácie o prerokúvaných zákonoch. Veľa pozornosti sa venovalo zákonu, podľa ktorého majú obce a mestá dostať viac právomocí, čiže kompetencií, ako majú teraz. Na pomenovanie prerokúvaného zákona sa používali názvy zákon o kompetenciách, kompetenčný zákon a popri tom aj jednoslovný názov kompetenčák. Zjednoslovnené názvy sú formálne aj významové zhustenia konkrétnych viacslovných pomenovaní: z dvojslovného alebo viacslovného pomenovania sa utvára jednoslovné s tým istým významom, ako má viacslovné pomenovanie. Odvodzovacím základom býva spravidla prívlastok, v našom prípade prídavné meno kompetenčný. Z neho sa príponou -ák utvorilo slovo kompetenčák. Podobné univerbizované jednotky, t. j. zjednoslovnené jednotky, nachodíme v reči umelcov, športovcov, politikov a iných ľudí. Napr. v istom rozhovore o filmovej tvorbe sa namiesto názvu animovaný film používal názov animák, národné mužstvo je pre mnohých športovcov nároďák, o športových a terénnych vozidlách sa hovorí, ba už aj píše ako o športiakoch, tereniakoch, novopostavená Zbojnícka chata vo Vysokých Tatrách je zbojníčka atď. Používatelia univerbizovaných jednotiek dávajú nimi najavo istú komunikačnú uvoľnenosť až familiárnosť v jazykovom styku. Zabúdajú, že tieto jednotky majú svoju štylistickú hodnotu a že nie sú vhodné v každej komunikačnej situácii. Názvy kompetenčák, nároďák a ďalšie sú subštandardné, teda nespisovné jazykové prostriedky, názvy športiak, tereniak sú hovorové
strana 61
prostriedky. Takéto prostriedky nepatria do oficiálneho spravodajstva ani do verejných prejavov významných osobností z oblasti politiky, vedy, športu či kultúry.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 12. 2001)
Ján Kačala
Veľká väčšina používateľov spisovnej slovenčiny si ani nestačila všimnúť, ako sa do nášho jazyka hladko prekĺzol nový český prvok. Máme na mysli výraz tlsťoch, ktorý nesie všetky znaky svojho pôvodného jazyka okrem slabiky lu, lebo v spisovnej češtine toto slovo znie tlusťoch. Naši poslucháči už istotne uhádli, že je reč o populárnom americkom kriminálnom seriáli známom pod nevhodne pretlmočeným názvom Jake a Tlsťoch. Máme tu pred sebou typický nekvalifikovaný prístup prekladateľa, ktorý vychádzal z predstavy, že v českom slove tlusťoch stačí malá hlásková úprava a získame slovenské slovo. Keby sa prekladateľ bol čo len pozrel do Česko-slovenského slovníka, bol by zistil, že českému slovu tlusťoch v slovenčine zodpovedajú slová tučniak, pupkáč, brucháč. V Synonymickom slovníku slovenčiny by bol našiel aj ďalšie rovnoznačné výrazy, ako brucháň, bachráň, bachráč. V slovenských slovníkoch sa dá zistiť aj to, že v našom jazyku je slovo tlsťoch neznáme, ani jeden slovník ho totiž nezachytáva. V slovenčine máme prídavné meno tlstý, ktoré je rovnoznačné s prídavným menom tučný, máme aj sloveso tlstnúť a zdrobnené podstatné meno tlstáčik. Podstatné meno s príponou -och odvodené z prídavného mena tlstý však v našom jazyku nie je doložené. A treba dodať, že nie je ani potrebné, lebo jednoslovných výrazov na expresívne pomenovanie tlstého, resp. tučného človeka v slovenčine jesto dosť, takže si máme z čoho vyberať. V danom prípade za primeraný slovenský náprotivok nepodareného výrazu tlsťoch pokladáme domáce slová tučniak alebo brucháč.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 12. 2001)
strana 62
Matej Považaj
Často sa hovorí o tom, že reklama môže pozitívne, ale aj negatívne ovplyvňovať jazykové vedomie používateľov slovenského jazyka. To si uvedomili aj tvorcovia zákona o reklame, v ktorom sa okrem iného uvádza, že reklama má spĺňať požiadavky na verejné rečové prejavy, dodržiavať zásady jazykovej kultúry a ustálenú odbornú terminológiu. Treba však povedať, že hoci zákon platí už dlhšie, nie všetci objednávatelia a šíritelia reklamy si uvedomujú, aké povinnosti im vyplývajú zo zákona. Inak by sme sa nemohli stretať s reklamnými textami, ktoré nerešpektujú zásady jazykovej kultúry. Napríklad požiadavkám jazykovej kultúry nevyhovujú reklamné texty, ktoré sme nedávno počuli vo vysielaní elektronických médií. V nich sa vyskytli aj tieto vety: Dni bláznivých cien začali. – Aj ten najdlhší život raz skončí. V citovaných vetách sa použili slovesá začať a skončiť v príslušnom tvare. O týchto slovesách, ale aj o slovesách začínať a končiť, ktoré vyjadrujú začiatok alebo koniec nejakej činnosti alebo deja, treba vedieť, že musia mať pri sebe predmet, napr. začať študovať, začínať reč, končiť štúdium, skončiť vyučovanie. Ak uvedené slovesá nemajú pri sebe predmet, musíme použiť zvratné slovesá začať sa, začínať sa, končiť sa, skončiť sa, napr. predstavenie sa začalo, prenos sa začína, vyučovanie sa končí, stretnutie sa skončilo. Podľa toho aj vo vetách z reklamy sa mali použiť slovesá začať sa a skončiť sa, teda Dni bláznivých cien sa začali. – Aj ten najdlhší život sa raz skončí.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 12. 2001)
strana 63
Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows, príp. textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:
2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru. V editore T 602 pomlčky vyznačovať dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci (aj pri označovaní stranového a číselného rozsahu, napr. s. 3 – 12, v r. 1886 – 1992), v editore Word používať dlhšiu čiarku (pomlčku) a krátšiu čiarku (spojovník) podľa zásad uvedených v Pravidlách slovenského pravopisu.
3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.
4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kurzívu, príp. tučný typ písma. Nič nepodčiarkovať. Prípadný petit vyznačiť v textovom editore Text602 len na vytlačenom príspevku.
5. V prípade, že sa v texte vyskytujú písmená alebo značky (napr. pri fonetickom prepise), ktoré nie sú v slovenskej abecede, ani vo fontoch textového editora Word, vyznačiť značkou + príslušným najbližším písmenom slovenskej abecedy, napr. namiesto obojperného uÿ napísať %u.
6. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu sibylam@juls.savba.sk (ak je príspevok spracovaný v textovom editore Word, s príponou rtf, nie doc).
PAULINY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava: Veda 1990. 270 s.
Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava: Veda 2000. 998 s.
strana 64
FERENČÍKOVÁ, Adriana: Pohľad na slovo bor a jeho deriváty z územného aspektu. In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Ed. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 410 – 416.
POVAŽAJ, Matej: Tretie vydanie súčasných Pravidiel slovenského pravopisu. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 6, s. 621 – 329.
Zároveň žiadame autorov, aby pripojili tieto údaje: a) meno, priezvisko, tituly, b) adresu, príp. aj číslo bankového účtu, kam možno poslať honorár, c) rodné číslo, d) telefónne číslo, príp. e-mailovú adresu.
Poznámka redakcie. – Ospravedlňujeme sa čitateľom Kultúry slova za to, že prvé číslo nášho časopisu vychádza až teraz. Príčinou sú – ako to už dnes, žiaľ, býva – problémy so zabezpečením finančných prostriedkov na tlač a distribúciu časopisu.