.. contents:: `Obsah` **strana 321** Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny. (VI.) ========================================================== Štúrovské obdobie ================= RUDOLF KRAJČOVIČ Štúrovským obdobím sa nazýva etapa dejín spisovnej slovenčiny od roku 1844, keď bola na zhromaždení Tatrína v Liptovskom Mikuláši schválená kodifikácia štúrovskej spisovnej slovenčiny, po rok 1852, keď vyšla Krátka mluvnica slovenská s jej úpravou pravopisu a niektorých gramatických tvarov. Niektoré udalosti spred roku 1844 naznačujú, že obdobie aktivity mladej štúrovskej generácie v prospech novej spisovnej slovenčiny sa neformovalo ľahko, ba boli aj ostré polemiky. Ako je známe, niektorí evanjelickí vzdelanci bernolákovčinu neprijali, no mladších z radov evanjelikov predsa len úsilie bernolákovcov o spisovnú slovenčinu ovplyvnilo. Napríklad mladý Ľudovít Štúr bol síce zástancom používania češtiny na Slovensku, ale súčasne navrhoval, aby sa čeština používaná v slovenskom prostredí pretkávala domácou slovenskou lexikou i slovenskými gramatickými tvarmi a nielen úpravou niektorých českých slov a tvarov hláskami zo slovenčiny, ako to presadzoval J. Kollár. V otázke, v akej reči vydávať na Slovensku časopisy a almanachy, Ľ. Štúr išiel ešte ďalej. Žiadal, aby na Slovensku vychádzali v češtine i slovenčine. Túto myšlienku realizoval Martin Hamuljak v jeho almanachu Zora (prvý vyšiel roku 1835, ďalšie v rokoch 1836, 1839 a 1840). Iní vydavatelia almanachov (Tatranka, 1832, Hronka, 1836), prípadne zborníkov (Plody, 1836, Jitřenka, 1840) zostali pri češtine, ba v češtine ešte roku 1842 Jozef Miloslav Hurban vydal aj ------- **strana 322** prvý ročník almanachu Nitra. V tom čase, keď sa ešte len rodili idey novej spisovnej slovenčiny, pre budúcu aktivitu mladých štúrovcov dôležité boli niektoré prvé básne Sama Chalupku a Karola Kuzmányho publikované v strednej slovenčine, ale najmä bohatá ľudová slovesnosť zo stredoslovenského prostredia v rozsiahlej reprezentatívnej zbierke Národnie Zpiewanky, ktorú roku 1834 a 1836 vydal J. Kollár. No rozhodujúci zvrat nastal na samom začiatku štyridsiatych rokov, keď sa zo študijného pobytu v Halle vrátili Ľ. Štúr, A. Sládkovič, J. Kalinčiak a iní. Vďaka nim sa u nás udomácnili nové filozofické, estetické a jazykovedné smery. Hlbšie poznať tieto nové ideové prúdy a súčasne si osvojiť ich podstatu mal mladý Ľ. Štúr na študijnom pobyte v Halle v rokoch 1838 až 1840. Tu na prednáškach profesora A. Friedricha Potta a Franza Boppa sa oboznamoval s princípmi jazykovednej metodiky hlavne porovnávacej jazykovedy. Osobitný význam pre neho malo poznanie teórie či filozofie jazyka Wilhelma von Humboldta. Podľa jeho teórie jazyk nie je statický nástroj dorozumievania, ale nástroj plný sily (energie), schopný tvoriť a uchovávať hodnoty, zjednocovať a pod. Okrem toho sa Ľ. Štúr v Halle oboznámil s filozofiou G. Wilhelma Friedricha Hegela o stále aktívnom svetovom duchu, ktorý vedie k jednote, k dokonalosti myslenia i prírody, ale aj s názormi filozofa J. Gotfrieda Herdera o dôležitosti jazyka, o humanizme, o duchovnej kultúre národov, ktorá v slovesnej tvorbe odráža ich osobitosti a pod. Osvojenie si týchto filozoficko-filologických názorov hlavne na jazyk vo vzťahu k ľudovej slovesnosti ovplyvnili aktivitu Ľ. Štúra hneď po príchode zo štúdia v Halle. Uistil sa v presvedčení, že ak spisovný jazyk má s národom tvoriť jednotu, ak ho má reprezentovať, musí to byť jazyk živý, prirodzený, nemiešaný, musí ho prezentovať ľudová slovesnosť vyššej úrovne, musí byť vedecky opísaný s prihliadnutím na jednotu ducha a hmoty, formy a obsahu, a to od hlások k slabike, tvarom a slovám. O správnosti týchto zásad Ľ. Štúr presvedčil svojich spolupracovníkov a tak sa začala ich aktivita v  prospech novej spisovnej slovenčiny na základe živej kultúrnej stredoslovenčiny severozápadného variantu bohatej na tradičnú ľudovú slovesnosť, schopnej tvoriť ďalšie hodnoty a zjednocovať národ. Rozhodnutie kodifikovať tento nový typ spisovnej slovenčiny sa záväzne prijalo 14. februára 1843 na porade, na ktorej sa okrem Ľ. Štúra zúčastnili Ján Francisci-Rimavský, Ján Kalinčiak, Ján Gáber-Lovinský, Samuel ------- **strana 323** Štúr a Samuel Vozár. Hneď po tomto rozhodnutí Ľ. Štúr 21. februára 1843 znova požiadal o povolenie vydávať noviny už pod názvom v štúrovčine Slovenskje Národňje Novini, čím sa naznačovalo, v akom spisovnom jazyku budú noviny vychádzať. Už tento názov pobúril uhorské mocenské centrum, pretože preň slovenský národ nejestvoval a nemohlo teda jestvovať ani nič „slovenskje národňje“. Aj viedenský panovnícky dvor istý čas váhal a povolenie na vydávanie Štúrových novín vydal až roku 1845. Medzitým aktivita mladých štúrovcov pokračovala, a to stretnutím Ľ. Štúra a M. M. Hodžu s J. M. Hurbanom na jeho fare v Hlbokom, kde prerokovali a schválili kodifikáciu spisovnej slovenčiny na základe kultúrnej stredoslovenčiny v podobe pravidiel, ktoré navrhoval Ľ. Štúr. Súčasne sa rozhodli navštíviť váženého bernolákovského básnika Jána Hollého a získať ho pre novú spisovnú slovenčinu. Urobili tak 17. júla 1843 na jeho fare v Dobrej Vode. Ján Hollý vyslovil súhlas s ich zámerom, no s tým, že on sám zostane pri bernolákovčine, lebo vyhovuje jeho klasickej tvorbe. Aktivita mladých štúrovcov v prvej polovici 40. rokov v prospech novej spisovnej slovenčiny – štúrovčiny dosiahla svoj cieľ na zhromaždení spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktoré sa konalo 26. – 28. augusta 1844. Zhromaždenie po dlhšej debate schválilo návrh novej spisovnej slovenčiny v takej podobe, v akej ju na zhromaždení predložili prítomní štúrovci. Posledná požiadavka kodifikačných zásad sa splnila vyjdením príručky Nauka reči slovenskej roku 1846, ktorej autorom bol Ľ. Štúr. Rozhodnutie Tatrína, ale najmä vyjdenie kodifikačnej príručky z pera Ľ. Štúra vyvolali ostrú polemiku. Ozvali sa nežičlivci spisovnej i ľudovej slovenčiny, najmä však J. Kollár, ponižujúcim hodnotením slovenčiny a  potupným odsúdením aktivity mladých štúrovcov v prospech spisovnej slovenčiny, osobitne Ľ. Štúra. Keďže táto znevažujúca kritika činnosti mladých štúrovcov mala širšie rozmery a súčasne ju sprevádzalo úsilie o kompromisy, budeme tejto štúrovsko-kollárovskej polemike i úsiliu o  kompromisy venovať spolu s polemikami z bernolákovského obdobia osobitnú kapitolu (kap. VII). Pravda, mladí štúrovci mali dosť síl na obranu svojej činnosti i novej štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ľ. Štúr mal na odpoveď už poruke svoje Slovenskje Národňje Novini a J. M. Hurban Slovenskje pohladi. ------- **strana 324** Vcelku hnutie mladých štúrovcov aj v druhej polovici 40. rokov dosiahlo v plnení svojich cieľov pozitívne výsledky, hoci cesta k nim nebola už taká schodná. V štúrovčine, ako sme už uviedli, začali roku 1845 vychádzať Štúrove Slovenskje Národňje Novini s literárnou prílohou Orol Tatránski a o rok literárne zamerané Hurbanove Slovenskje pohladi. V tom istom roku uzrelo svetlo sveta v štúrovčine aj romantizmom výrazne poznačené básnické dielo A. Sládkoviča Marína. V pokojnejšom prostredí roku 1847 na zhromaždení Tatrína v Čachticiach si mohli poprední štúrovci vypočuť pripomienky najmä k pravopisu štúrovčiny. Zrejme išlo o zavedenie slovanských písmen ä, ľ a niektorých tvarov typu ňjesol, ktoré sa neskôr v článkoch štúrovských novín objavili a boli aj náznakom ochoty k pravopisnej reforme uskutočnenej roku 1851. Pozitívnym činom v štúrovskom období bolo zvolenie Ľ. Štúra za poslanca mesta Zvolen do uhorského snemu, pretože mu to umožnilo presadzovať záujmy slovenského národa v Uhorsku, bojovať o priestor pre slovenčinu v školách, v úradoch a pod. Zvýšiť vlasteneckú činnosť, viesť národ v zápase za svoje práva umožnilo štúrovcom povstanie v rokoch 1848 – 1849. No uhorsko-viedenský panovnícky dvor po potlačení povstania na represálie proti vodcom nedal dlho čakať. Pre úplnosť je potrebné dodať, že v štúrovskom období na vedomie slovenskej národnej pospolitosti kladne pôsobili aj ďalšie činy štúrovcov. Bol to iste kladný postoj ku kodifikačnej činnosti bernolákovcov, ktorú zhodnotil sám Ľ. Štúr slovami: K mišljenke tejto, k vizdvihnuťú Slovenčini za reč spisovnú a tak k samotvorňjemu životu Slovenskjemu, ťali a razili nám cestu znameňití náš Bernolák a jeho nasledovňíci... (Orol Tatránski, I, 1845, s. 50). Ďalej to bol príklon k dobovému romantizmu, ktorého idey do Halle sa šírili z Jeny, kde literáti Friedrich, August a Katarina Schlegelovci, známi kritici osvietenského racionalizmu, založili školu romantizmu. Hlavným zámerom školy bolo v literárnej tvorbe presadzovať prvenstvo citu, opisovať v nej zážitky z extázy, z intuície, z prežívania lásky, spoločnosť budovať na spolupatričnosti, v slobode a pod. Vplyv tohto literárno-umeleckého smeru zasiahol najmä básnickú tvorbu štúrovskej generácie. Napokon ako kladný čin predstaviteľov štúrovského hnutia treba hodnotiť ich kompromisný prístup k návrhu reformy štúrovskej spisovnej slovenčiny na schôdzke v októbri roku 1851 v Bratislave, kde sa ------- **strana 325** prijala ich požiadavka, aby jazykovou základňou novej úpravy zostala štúrovčina a zreformuje sa len pravopis, prípadne upravia sa niektoré gramatické tvary. Podrobnejšie o tomto kodifikačnom akte bude reč v jednej z ďalších kapitol (kap. VIII). Vo všeobecnosti možno povedať, že v štúrovskom období, ale aj krátko pred ním, o zrod a konečnú podobu štúrovskej kodifikácie, o jej rozšírenie a relatívne ustálenie sa pričinilo viacej osobností. Z tých, ktorí ako prví podporili zámer Ľ. Štúra kodifikovať novú spisovnú slovenčinu na porade s ním vo februári 1843, treba spomenúť Jána Francisciho-Rimavského (1822 – 1905) najmä preto, lebo jeho báseň Svojim vrstovňíkom na pamjatku vyšla tlačou roku 1844 ako prvá v štúrovskej slovenčine. Zabudnúť nemožno ani na Janka Matušku (1821 – 1877), autora prvého literárneho útvaru v štúrovskej slovenčine, básne Pri uvitaňí Bratou v Ústave dňa 9. 9. 1843 prednesenú v čase uvedenom v jeho názve. Osobnosti, ktoré sa svojou literárnou tvorbou pričinili o ustálenie štúrovskej spisovnej slovenčiny, napríklad Andrej Sládkovič (1820 – 1872), Janko Kráľ (1822 – 1876), Ján Kalinčiak (1822 – 1871) a iní už dostatočne zhodnotila naša literárna veda. V druhej časti tejto kapitoly pozornosť sústredíme na osobnosti, ktoré zasvätili väčšiu časť svojho života zápasu o novú kodifikačnú podobu spisovnej slovenčiny – štúrovčiny spojenému s úsilím o zvýšenie sebavedomia, o vyšší stupeň vzdelanosti a o kultúrno-spoločenské povznesenie nášho národa. To sú Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Ľ u d o v í t Š t ú r (1815 – 1856). Kodifikátor spisovnej slovenčiny, jazykovedec, redaktor, publicista, verejný činiteľ. Narodil sa v Uhrovci pri Bánovciach nad Bebravou. Študoval na gymnáziu v Rábe, na evanjelickom lýceu v Bratislave a na univerzite v Halle. Istý čas zastupoval prof. J. Palkoviča na evanjelickom lýceu v Bratislave, potom bol redaktorom novín Slovenskje Národňje Novini a ich prílohy Orol Tatránski. Zo začiatku bol stúpencom používania češtiny na Slovensku. Po príchode z Halle bezvýhradne presadzoval zavedenie spisovnej slovenčiny. V júli 1843 sa v Hlbokom stretol s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom a spolu rozhodli o kodifikácii spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom základe. Je autorom kodifikačného spisu Nauka reči slovenskej (1846) a rozpravy Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Prvá práca obsahuje opis ------- **strana 326** štúrovskej kodifikovanej normy, v druhej sa zdôvodňuje zavedenie spisovnej slovenčiny na báze strednej slovenčiny v jej kultivovanej podobe. Autor sa odvoláva na zachovanosť a svojskosť strednej slovenčiny, na jej územnú rozšírenosť a na bohatstvo slovesného folklóru v nej. Dôležitý je jeho článok Hlas proti hlasom (Slovenskje Národňje Novini, 1846), v ktorom polemizuje s J. Kollárom a argumentuje v prospech kodifikácie spisovnej slovenčiny. Ako poslanec mesta Zvolen sa verejne postavil za zrušenie poddanstva a za zavedenie slovenčiny do škôl. Na slovanskom zjazde v Prahe roku 1848 vystúpil proti spájaniu sa Slovanov s Viedňou. V revolučných rokoch 1848 – 1849 bol uznávaným ideovým vodcom slovenského revolučného hnutia a jedným z organizátorov revolúcie, pričom stál na strane viedenského panovníckeho dvora. Po porážke revolúcie pre vystúpenie na Slovanskom zjazde v Prahe stratil dôveru Viedne a žil v ústraní pod dozorom v Modre. V posledných rokoch svojho života dokončil spis Slovanstvo a svet budúcnosti (vyšiel v ruštine roku 1863 v Petrohrade). Osobitný význam mala jeho účasť na schôdzke v októbri 1851 v Bratislave, na ktorej bola prijatá Hattalova kodifikácia na jazykovom základe štúrovskej spisovnej slovenčiny. Zomrel v Modre. J o z e f M i l o s l a v H u r b a n (1817 – 1888). Spolutvorca štúrovskej spisovnej slovenčiny, vydavateľ, publicista, evanjelický farár v Hlbokom. Narodil sa v Beckove. Študoval v Trenčíne, teológiu v Bratislave. Zo začiatku písal po česky, ale už ako študent sa stal najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a presadzoval zavedenie spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom základe. Medzi prvými ju v druhom zväzku ročníka almanachu Ňitra (1844) uviedol do praxe. V časopise Slovenskje pohladi, ktorý redigoval i vydával, v obsažnom článku bránil ju proti útokom J. Kollára. Aktívne sa zúčastnil na národnooslobodzovacej revolúcii roku 1848 – 1849, za čo po jej porážke bol istý čas pod dozorom. Roku 1851 sa zúčastnil na schôdzke venovanej spisovnej slovenčine a súhlasil s Hattalovou reformou štúrovskej spisovnej slovenčiny. Bol spolutvorcom Memoranda slovenského národa (1861) a jedným zo zakladateľov Matice slovenskej. Po zrušení slovenských gymnázií a Matice sa na protest pokúsil na Slovensku zaviesť češtinu ako spisovný jazyk. Vyšiel v nej siedmy ročník almanachu Nitra (1876 – 1877). Pokus už nemal úspech. Zomrel v Hlbokom. ------- **strana 327** M i c h a l M i l o s l a v H o d ž a (1811 – 1870). Iniciátor a obranca štúrovskej spisovnej slovenčiny, pôvodca hnutia za jej pravopisnú reformu, vychovávateľ, evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši a v Martine. Narodil sa v Rakši v Turci. Teológiu študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove a vo Viedni. Počas štúdia v spolku Vzájomnosť presadzoval biblickú češtinu za spisovný jazyk Slovákov. Po nezdarenej deputácii vo Viedni s  Prestolným prosbopisom (1842) stal sa blízkym spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana a zasadzoval sa o kodifikovanie štúrovskej spisovnej slovenčiny a o jej zavedenie do života. V spise Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) bránil ju proti výpadom J. Kollára a jeho stúpencov. Nesúhlasil však už od začiatku so štúrovským pravopisom. V duchu idey jednoty slovanstva a v presvedčení, že slovenčina v pradávnej minulosti bola základom všetkých slovanských jazykov, žiadal zaviesť do pravopisu spisovnej slovenčiny niektoré hlásky s príslušnými grafémami, ktoré majú iné spisovné slovanské jazyky. Mal na zreteli najmä ě, y, ý, ä, ľ. Ďalej chcel zaviesť dvojhlásky typu iä, iě, iü, öi, trojhlásky (typu iěö), ba i štvorhlásky (napr. iěöü). Svoje názory presadzoval na zhromaždeniach Tatrína ako jeho predseda, ako aj v knihách Epigenes Slovenicus (1847) a Větín o slovenčině (1848). Tak sa stal pôvodcom hnutia za radikálnu reformu štúrovského pravopisu, ku ktorému sa neskôr pridal M. Hattala, pravda, so svojou koncepciou. Rozpory okolo pravopisu spisovnej slovenčiny sa napokon skončili dohodou v prospech návrhu Hattalovej reformy na známej schôdzke roku 1851 v Bratislave, na ktorej sa M. M. Hodža zúčastnil. V ďalších rokoch sa prevažne venoval cirkevnej spisbe. Zomrel v exile v Tešíne. LITERATÚRA Filozofický slovník. 3. vyd. Bratislava: Pravda 1982. 544 s. (z ruštiny preložil a doplnil kolektív). HUČKO, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin: Vydavateľstvo Osveta 1988. 260 s. JÓNA, Eugen: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 172 s. KAČALA, Ján: Systémový princíp v jazykovednom diele Ľ. Štúra. In: Ľ. Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Zostavil I. Sedlák. Martin: Matica slovenská 1997. s. 242 – 249. ------- **strana 328** KRAJČOVIČ, Rudolf: Svedectvo dejín o slovenčine. 2. vyd. Martin: Matica slovenská 1980. 264 s. KRAJČOVIČ, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského 2002. 249 s. PIŠÚT, Milan – ROSENBAUM, Karol – KOCHOL, Viktor: Dejiny slovenskej literatúry II. Literatúra národného obrodenia. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1960. 488 s. RUTKAY, Fraňo: Ľudovít Štúr ako publicista a tvorca slovenskej politickej žurnalistiky. Martin: Matica slovenská 1982. 392 s. Rozvoj významu v slovnej zásobe. ================================ Podstatné mená so základom štúdi- v slovenčine ============================================== JÁN KAČALA 1. V slovenčine poznáme tri podstatné mená so základom štúdi-: podstatné meno ženského rodu štúdia a dve podstatné mená stredného rodu štúdio a štúdium. Podstatné meno štúdia sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (4. vyd. z r. 2003) zachytáva s dvoma významami: 1. odborný, vedecký článok, práca, napríklad teoretická, analytická štúdia, a 2. výtvarná práca ako príprava na väčšie konečné dielo, napríklad štúdia hlavy, portrétová štúdia. V ostatnom čase sa v spisovných prejavoch najmä v odbornej a publicistickej oblasti môžeme stretnúť aj s tvarom množného čísla štúdie, používaným v spojeniach s prídavnými menami z okruhu pomenovania niektorých krajín alebo kontinentov. Máme na mysli také spojenia ako vietnamské štúdie, kanadské štúdie, európske štúdie, africké štúdie, pacifické štúdie. Ako vidno, význam formy množného čísla štúdie v uvedených spojeniach sa nezhoduje s významami slova štúdia, tak ako sa uvádzajú v citovanom výkladovom slovníku slovenčiny. Forma množného čísla v uvedených spojeniach sa upotrebúva vo význame „odborný alebo vedecký výskum, bádanie v oblasti označenej pripojeným prídavným menom; zodpovedajúci študijný odbor, prípadne učebný predmet v rámci istého študijného odboru“. ------- **strana 329** To znamená, že povedzme uvedené spojenie kanadské štúdie označuje výskum v oblastiach vzťahujúcich sa na kanadské územie či kanadský štát a obsahovo sa týka viacerých klasických vedných disciplín, ako je história, jazykoveda, literárna veda, umenoveda, kulturológia, politológia, národné hospodárstvo, zemepis. Zjavne ide o akúsi netradičnú či priam modernú komplexnú vednú disciplínu prierezového rázu (prierezovosťou tu máme na mysli práve spomínaný súvis alebo príbuznosť s viacerými klasickými vednými disciplínami). Keby sme pri jestvujúcej pomenúvacej potrebe chceli dôsledne dodržiavať zaužívané spôsoby tvorenia názvov vedných disciplín v spisovnej slovenčine, pravdepodobne by sme v danom prípade použili podobu kanadológia, tá však nemá oporu v jazykovej praxi, rovnako ako v jazykovej praxi nemajú oporu ani ďalšie možné podoby vietnamológia, európológia, afrikológia, pacifikológia či amerikológia, utvorené zo základov predstavujúcich mená krajín, kontinentov alebo ich častí a upotrebených v prídavných menách vyskytujúcich sa v spomínaných a prípadne iných spojeniach s formou množného čísla štúdie. Zato istú oporu v jazykovej praxi majú jednoslovné podoby so zakončením -istika, napr. vietnamistika, afrikanistika, amerikanistika. Forma množného čísla štúdie používaná v spomínaných spojeniach aj v spisovnej slovenčine zjavne má svoj prameň v angličtine v zodpovedajúcej forme studies v spojení s príslušným prídavným alebo iným menom vymedzujúcim dané územné zameranie výskumu. V slovenčine ide teda o prevzatie inojazyčného spojenia, pričom sa základové podstatné meno vo vzťahu k vžitému podstatnému menu štúdia vyznačuje nielen osobitnou gramatickou formou (t. j. tým, že sa upotrebúva výlučne v množnom čísle a jednotné číslo pri ňom chýba), ale aj osobitným významom a napokon tým, že toto meno funguje ako súčasť lexikalizovaného (viacslovného) spojenia. Vo viacerých našich prácach (naposledy v publikácii Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín – porov. Kačala, 2002, s. 213 n.) sme už poukázali na to, že v lexikalizovaných spojeniach tohto typu je podstatné meno nositeľom všeobecného lexikálneho významu, ako aj kategoriálneho významu substantívnosti, kým pripojené prídavné meno zasa nositeľom individuálneho lexikálneho významu, ktorým sa dané lexikalizované spojenie ako celok stáva osobitným prvkom slovnej zásoby jazyka. Viacslovné ------- **strana 330** typy pomenovaní sú v slovnej zásobe slovenského, ako aj iných európskych jazykov živým a rozvíjajúcim sa typom pomenovaní. Naznačený rámec vymedzuje aj náš postoj k novým viacslovným pomenovaniam typu kanadské štúdie, vietnamské štúdie, africké štúdie a podobne. Tieto spojenia napriek tomu, že ich zdroj treba hľadať v napodobnení cudzojazyčného modelu pomenovania, ako aj napriek svojej novosti v našom jazyku a s tým súvisiacej malej rozšírenosti v súčasných jazykových prejavoch zreteľne a zrozumiteľne vyjadrujú svoj lexikálny obsah a postupne sa začleňujú do systému slovnej zásoby nášho jazyka. Toto začleňovanie sa opiera predovšetkým o to, že slovné prvky, z ktorých sú utvorené, nie sú v našom jazyku neznáme, ďalej o to, že využívajú osvedčený postup sémantickej derivácie (odvodenia) zo základového podstatného mena, ako aj o to, že lexikalizácia viacslovných pomenovaní uvedeného typu je v našom súčasnom jazyku známy a osvedčený postup, ktorým neprestajne vznikajú nové pomenovania. V súvise s osamostatnením a lexikalizáciou formy množného čísla štúdie v rozoberaných pomenovaniach môžeme zároveň pripomenúť, že ani tento postup nie je v súčasnej spisovnej slovenčine, ako ani v iných európskych jazykoch neznámy, ako o tom svedčia prípady typu kruhy (odborné kruhy, diplomatické kruhy), miesta (cirkevné miesta, vojenské miesta), slávnosti (hudobné slávnosti, folklórne slávnosti), nepokoje (študentské nepokoje, banícke nepokoje) /podrobnejšie o tejto téme vravíme v citovanej práci – porov. Kačala, 2002, s. 205 n./. Možno predpokladať, že viacslovné názvy typu kanadské štúdie, európske štúdie, vietnamské štúdie a podobné sa so zreteľom na svoju vecnú i jazykovú progresívnosť a potrebnosť či praktickú nenahraditeľnosť v našom jazyku budú rozširovať, a preto je potrebné do budúcnosti s nimi rátať hoci len v istých komunikačných oblastiach, a teda zachytiť tento typ pomenovania aj v našich výkladových slovníkoch. 2. Rozoberanú formu množného čísla štúdie treba odlišovať od formy štúdiá, ktorej výskyt sme pred približne tridsiatimi rokmi zaznamenali v časti periodík a publikácií vychádzajúcich najmä v Slovenskej akadémii vied a ktorá ako regulárna patrí k spomínanému podstatnému menu štúdium. Na ilustráciu tohto javu uvedieme dva príklady: Popri bezvýznamnej náboženskej a národnobuditeľskej poézii... zameriaval sa na regionálne ------- **strana 331** historické štúdiá. (Čepan a kol., Literatúra 2. polovice 19. storočia, 1965) – Pri štúdiách o ekológii vírusu kliešťovej encefalitídy sa objavila prítomnosť dvoch ďalších vírusov prenášaných kliešťmi v tejto oblasti. (Správy SAV, IX, 1973) – Pozoruhodnejší výskyt tejto formy sme zaznamenali aj v časopise SAV Biológia, 26, 1971. Ako vidno, forma množného čísla štúdiá sa tu upotrebúva vo význame „odborný, vedecký výskum, bádanie“ a táto forma sa v príkladoch volila pravdepodobne na zvýraznenie mnohosti výskumov a na ich zreteľné odlíšenie od „jednotlivého“ výskumu. Z jazykovedného hľadiska sa však žiada triezvo povedať, že naplnenie tejto vyjadrovacej potreby sa autorom podarilo iba zdanlivo, lebo v uvedených príkladoch by túto potrebu naplno bolo saturovalo aj použitie formy jednotného čísla, prípadne použitie domácich slov výskum(y), bádanie. Forma množného čísla štúdiá sa vo význame „odborný, vedecký výskum, bádanie“ ako príznaková pociťuje aj preto, že konkuruje tejto forme v inom význame, a to „navštevovanie školy vyššieho typu“. V tomto prípade je forma množného čísla štúdiá lexikálne rovnocenná s formou jednotného čísla štúdium a môžeme pri nej konštatovať čiastočnú lexikalizáciu, čiastočné osamostatnenie sa od formy jednotného čísla. O čiastočnej lexikalizácii tu vravíme preto, že tento osamostatňovací proces prebehol v rámci toho istého významu. Opísaný stav pri tomto význame slova štúdium citovaný Krátky slovník slovenského jazyka vystihuje tak, že túto čiastočne lexikalizovanú formu v danom význame zachytáva popri základnej forme jednotného čísla ako pomnožnú. 3. Istý nový stav sme zaznamenali aj pri poslednom pomenovaní z uvedenej trojice, t. j. pri slove štúdio. V ostatnom čase totiž okrem významov uvedených v Krátkom slovníku slovenského jazyka zisťujeme aj nový význam, ktorý je rozvitím významov zachytených v slovníku. Krátky slovník slovenského jazyka pri slove štúdio uvádza tieto dva významy: 1. miestnosť s prístrojovým vybavením na prípravu a vysielanie rozhlasových alebo televíznych programov, na nakrúcanie filmov a podobne a 2. študijná experimentálna scéna, napríklad Štúdio mladých. V jazykových prejavoch z ostatného obdobia sa možno stretnúť aj so spojeniami typu kozmetické štúdio alebo vlasové štúdio, ktoré signalizujú, že slovo štúdio sa tu upotrebúva vo význame „prevádzková miestnosť na poskyto- ------- **strana 332** vanie niektorých služieb“, ktorý je v súčasnosti charakteristický pre výraz salón (uvedený význam sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka pripisuje slovu salón v poradí ako tretí a dokladá sa spojeniami módny salón, kozmetický salón, masážny salón, otvoriť si salón, zariadiť si salón). Význam „prevádzková miestnosť na poskytovanie niektorých služieb“ pripisovaný slovu štúdio nadväzuje na uvedené predchádzajúce významy slova štúdio a organicky ich rozvíja. Z vecného ani z jazykovedného hľadiska proti tomuto novému významu slova štúdio nemôžu byť nijaké námietky napriek tomu, že tu nejde o vznik významu, ktorý by bol v slovnej zásobe nášho jazyka úplne nový, lež iba o vznik nového synonyma k slovu salón v jednom z jeho významov. Vznik nového významu pri slove štúdio je v súhlase so zásadami sémantickej derivácie (odvodzovania významov) uplatňovanými v našom jazyku. 4. Na záver možno povedať, že príklady sémantickej derivácie, ktoré sme tu uviedli, svedčia o tom, že aj v takom malom súbore pomenovaní, akým je trojica slov štúdia, štúdium, štúdio, v súčasnosti prebieha kvantitatívny aj kvalitatívny pohyb, ktorý na jednej strane smeruje k rozmnožovaniu jestvujúcich významov jednotlivých členov súboru a jednak k vzájomnému prestupovaniu sa významov týchto slov zviazaných spoločným základom, ako aj spoločnými významovými prvkami. Okrem zmien vo význame pomenovaní má najmä pri osamostatňovaní sa istých významových jednotiek v rámci príslušných pomenovaní závažné postavenie aj gramatická kategória čísla. Aj naše príklady ukazujú, že závažnú úlohu pri osamostatňovaní významových jednotiek má kategória množného čísla. Aj to je jeden zo spôsobov, akým gramatický systém vstupuje do organizácie systému slovnej zásoby jazyka a do diferenciácie a rozmnožovania jeho prvkov. LITERATÚRA KAČALA, Ján: Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín. Trnava: Univerzita svätého Cyrila a Metoda 2002. 248 s. Krátky slovník slovenského jazyka. 4., doplnené a upravené vyd. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003. 988 s. ------- **strana 333** Slovesá odvodené od podstatných mien ==================================== JÁN HORECKÝ Typickým príkladom na tvorenie slovesa od podstatného mena je sloveso kraľovať. Pripojením slovesnej gramatickej prípony -ovať k pomenovaniu osoby kráľ vznikne sloveso, ktorým sa označuje činnosť pomenovanej osoby, ktorá funguje ako kráľ alebo sa aspoň správa tak, akoby bola kráľom. Podobne sú utvorené slovesá ako učiteľovať, riaditeľovať. Pripojením príslušnej gramatickej prípony k podstatnému menu kniha vzniká sloveso knihovať, ktorým možno pomenovať nejaké využitie knihy, nejakú manipuláciu s knihou. Napr. knihovať letenku – zapísať ju do príslušného zoznamu cestujúcich zvolenou linkou a letom. Pripojením vhodnej predpony k takýmto slovesám sa uvedená činnosť zaraďuje do konkrétneho času alebo priestoru, napr. dobačovať, zaknihovať. Práve v súvislosti s pripájaním predpôn však vznikajú útvary, ktoré nie sú opreté o konkrétne sloveso, ale vlastne až o podstatné meno, z ktorého je sloveso odvodené. Jestvuje napr. sloveso premostiť – spojiť mostom dva brehy rieky –, ale niet slovesa mostiť. Sloveso stolovať je zreteľne odvodené od podstatného mena stôl a jeho význam musíme chápať ako „položiť na stôl a tým dať do pozornosti adresáta nejaký problém“, napr. nastoliť otázku zachovania mieru. Všetky tieto prípady ukazujú, že spoľahlivým východiskom nie je základové podstatné meno, ale vhodná gramatická prípona, t. j. -ovať, -iť, -ieť, -núť. Teoretickou oporou pri takomto obrate v slovotvornej teórii je onomaziologická teória M. Dokulila založená na predpoklade, že každé pomenovanie sa člení na dve základné zložky, na onomaziologickú (pomenovaciu) bázu a onomaziologický príznak: OB + OP. V onomaziologickej báze sa odráža vhodná koncepcia, všeobecný význam, ktorý treba vyjadriť slovom, v onomaziologickom príznaku sa tento všeobecný význam dopĺňa o konkrétny príznak. V prípade slovesa knihovať je tento všeobecný význam „manipulovať s nejakým objektom – knihou“ a konkrétnym príznakom je slovo kniha. Ale ak nejestvuje sloveso vhodné ako onomaziologický príznak, treba onomaziologickú bázu rozšíriť aj o spresnenie nejakou predponou, čím vzniká akási rámcová onomaziologická báza, do ktorej sa ------- **strana 334** ako príznak vloží vhodné podstatné meno. Napr. od podstatného mena most nejestvuje sloveso mostiť, preto na pomenovanie činnosti spájania dvoch bodov mostom treba použiť rámcovú onomaziologickú bázu „pre – iť“ a spresniť ju podstatným menom, pomenovaním prostriedku, ktorým sa toto spojenie realizuje. Ak je týmto prostriedkom most, vzniká sloveso premostiť. Všeobecný význam „fungovať ako, správať sa ako“ sa v súčasnej spisovnej slovenčine vyjadruje gramatickou onomaziologickou bázou s -ovať a -iť. Doplnením vhodného príznaku vznikajú podmetové, subjektové slovesá orientované na pôvodcu, nositeľa deja. Je tu niekoľko významových odtienkov (porov. Ondrus – Horecký – Furdík, 1980): 1. fungovať ako: kraľovať, bačovať, gazdovať, včeláriť, murárčiť, 2. správať sa ako: susediť, súperiť, blázniť, 3. mať, pociťovať, vnímať: škodovať, pochybovať, žialiť, bolestiť, 4. robiť, vykonávať činnosť: schôdzovať, žartovať, chybiť, hrešiť, tieniť, 5. používať ako nástroj: bubnovať, veslovať, trúbiť. Gramatická onomaziologická báza môže byť rozšírená jednak zvratným zámenom sa (lyžovať – lyžovať sa, blázniť – blázniť sa), jednak morfémou -č- (drotárčiť, stolárčiť, rybárčiť, chalupárčiť). V oblasti predmetových slovies sa uplatňuje gramatická onomaziologická báza -iť a -ovať. Aj tu je niekoľko všeobecných významových odtienkov: 1. robiť takým, vyhlasovať za takého: mrzačiť, väzniť, maďarčiť, 2. vykonávať istú činnosť: kopčiť, štvrtiť, modelovať, plánovať, 3. manipulovať s nejakým objektom: farbiť, soliť, koreniť, triediť, číslovať, pečiatkovať, kolkovať, močovkovať, klincovať, palicovať, bičovať, knihovať, žrebovať. Z derivačných onomaziologických báz sa uplatňuje predovšetkým morféma -k-: hákať, ujúkať. Pri predponových slovesách sa uplatňuje morféma -n-: zalesniť, uskladniť. Uvedené významové skupiny nie sú navzájom izolované. Nie sú spravidla ani kompletné, nemožno od jedného substantíva odvodzovať úplnú sústavu predponových slovies. Je to predovšetkým preto, že nejde o „pripájanie“ predpôn k základovému substantívu, ale o využívanie daného ------- **strana 335** substantíva, a to veľmi často v prenesenom význame, na vyjadrenie zamýšľaného významu. Napr. v slovese školiť, ktoré je zrejme „odvodené“ od substantíva škola, nejde o využitie školy ako budovy, ale o zvýraznenie procesu vzdelávania, resp. výchovy. V zmysle onomaziologickej teórie treba sloveso školiť interpretovať ako „vykonávať činnosť zameranú na poskytovanie vzdelania, ktorá sa často realizuje v škole“. Z tejto interpretácie vyplýva, že sú možné len predponové slovesá vyškoliť, zaškoliť, doškoliť a preškoliť. Príznačné je toto obmedzenie v takých podmetových slovesách ako kraľovať, panovať, korunovať, učiteľovať, stolárčiť. Pre rámcové onomaziologické bázy je pozoruhodné, že ako onomaziologický príznak sa nemusí nevyhnutne brať jestvujúce sloveso (neodvodené, ale aj odvodené typu školiť), ale stačí vziať príslušné substantívum, na ktoré je orientovaná činnosť zvoleného slovesa. V slovesách prednožiť, zanožiť, prinožiť, unožiť, roznožiť nie je onomaziologickým príznakom nejestvujúce sloveso nožiť, ale podstatné meno noha. V slovese premostiť je takýmto onomaziologickým príznakom slovo most, v slovese opásať, odpásať je to pás, v slovese vymedziť, zamedziť je to medza, v slovese vystrediť, odstrediť slovo stred, v slovesách osloviť, vysloviť podstatné meno slovo. Pomerne často sa toto príznakové substantívum využíva v prenesenom význame. Vidieť to už na uvedených slovesách školiť, preškoliť, ale najmä v slovesách ako nastoliť „položiť na stôl, čiže predložiť na posúdenie“, zakľúčiť „zavrieť na kľúč, čiže dokončiť, uzavrieť“, okabátiť „zbaviť kabáta, čiže oklamať“, oslniť „nasmerovať na niekoho slnko, čiže príjemne prekvapiť“, speňažiť „zmeniť na peniaze, čiže využiť na získanie peňažnej sumy“. Krajným prípadom môže byť sloveso zasviniť „veľmi zašpiniť, ako to robí sviňa“ alebo vysomáriť sa „dostať sa z nejasnej situácie“. Pomerne často sa vyskytujú protikladné dvojice predponových slovies tohto typu. Napr. zazátkovať – odzátkovať, zavodniť – odvodniť, nalodiť – vylodiť sa, uskladniť – vyskladniť, zaľudniť – vyľudniť, zapariť – odpariť. Vysokú produktívnosť tvorenia slovies od podstatných mien možno pozorovať aj pri preberaní slov. Popri slovách s gramatickou onomaziologickou bázou typu ministrovať, škálovať, plánovať sú bežné slovesá s (rozšírenou) derivačnou onomaziologickou bázou o morfému -iz-: motorizovať, kanalizovať, banalizovať, sumarizovať, komputerizovať. V slovesách ako plynofikovať, elektrifikovať je touto rozširovacou zložkou morféma -fik-. ------- **strana 336** Zaregistrovať jestvujúce slovesá zreteľne súvisiace so základovými substantívami je úlohou lexikografie. Náuka o tvorení pomenovaní skúma spôsoby tvorenia podľa potrieb spoločnosti a spoločenskej komunikácie. Pri tomto skúmaní, ako vidieť na uvedených a komentovaných príkladoch, dobre sa uplatňuje onomaziologická teória. LITERATÚRA ONDRUS, Pavel – HORECKÝ, Ján – FURDÍK, Juraj: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980. 225 s. Neohybnosť v ohybných slovných druhoch ====================================== LADISLAV NAVRÁTIL V súčasnej spisovnej slovenčine, podobne ako v niektorých iných slovanských jazykoch, ku ktorým z hľadiska genetického patrí, uplatňuje sa 10-členná slovnodruhová sústava. Slovné druhy ako lexikálno-gramatické triedy slov sú najvyššou jednotkou morfologickej roviny jazykového systému. Vyčleňujú sa komplexne, t. j. na základe lexikálno-sémantickej, morfologickej a syntaktickej charakteristiky ucelených skupín slov a ich možných tvarov. Z hľadiska ohybnosti sa diferencované slovné druhy (okrem citosloviec) delia na dve samostatné skupiny, a to na ohybné a neohybné. Ohybné (flektívne) slovné druhy sa pri použití vo vete obmieňajú, ich tvar sa mení, naproti tomu neohybné slovné druhy sú tvarovo nemenné slová, majú však stabilnú a ustálenú hláskovú a gramatickú podobu. Ohybných slovných druhov je päť a patria k nim jednak nominálne slovné druhy (podstatné mená, prídavné mená, číslovky a zámená), jednak slovesá. Nominálne slovné druhy sa ohýbajú skloňovaním, slovesá podliehajú časovaniu, aj keď ich menné tvary (príčastia a slovesné podstatné meno) sa skloňujú. Medzi neohybné slovné druhy zaraďujeme všetky pomocné slová, ktorými sú predložky, spojky a častice, a z  plnovýznamových slovných druhov sem patria ešte príslovky. ------- **strana 337** Všetky staršie gramatické práce (do r. 1966), ktoré uvádzali len deväť slovných druhov (bez častíc), k neohybným slovám akosi automaticky priraďovali aj citoslovcia. Je zaujímavé, že i v  súčasnosti podobné stanovisko akoby len zo zotrvačnosti zastávajú učebnice slovenského jazyka pre základné aj stredné školy, lebo už pri členení desiatich slovných druhov na ohybné a neohybné zaraďujú citoslovcia medzi neohybné slovné druhy. Novšie morfologické a gramatické práce, ale aj mnohé popularizačné knižné publikácie do sústavy neohybných slovných druhov citoslovcia už nezačleňujú, ale ich striktne vyčleňujú ako samostatný a osobitný slovný druh. Znamená to, že citoslovcia majú medzi slovnými druhmi osobitné postavenie, pretože ide o gramaticky nediferencovaný slovný druh, ktorého forma je amorfná (beztvará). Lenže ani to ich nevylučuje z celkového rámca slovných druhov, hoci sa považujú za okrajový (periférny) slovný druh. Slovenčina je v prevažnej miere flektívny typ jazyka. Podstatou tohto typu je vyjadrovanie viacerých gramatických významov, resp. morfologických kategórií, jediným spoločným formálnym prvkom v rámci jedného slova, napr. pádová prípona -ou je znakom ženského rodu, jednotného čísla a inštrumentálu. Gramatické tvary majú spravidla len jednu ohýbaciu príponu, no prípony sú formálne veľmi rozmanité. Pri ohybných slovných druhoch je veľa rozdielov v sústave ich tvarov s veľkým počtom skloňovacích a časovacích vzorov. V slovenskom morfologickom systéme pri tvorení gramatických tvarov dominantné postavenie zaujíma práve flexia, ktorá sa však neuplatňuje absolútne, t. j. vo všetkých prípadoch. V každom ohybnom slovnom druhu totiž jestvujú väčšie či menšie skupiny slov, ktoré sa neohýbajú. Neohybnosť je výrazným znakom polysyntetického typu jazyka, v ktorom sa slová neohýbajú, niet teda ani skloňovania, ani časovania. Gramatické tvary sa v tomto type jazyka tvoria skladaním (kompozíciou), čím vznikajú veľmi dlhé tvary pozostávajúce z veľkého počtu morfém, ktoré sa spravidla spájajú bez fonetických zmien na morfematických švíkoch. Neohybnosť ako základná vlastnosť polysyntetizmu sa v slovenčine prejavuje pri všetkých ohybných slovných druhoch, najviac však pri podstatných menách. Neohybnými bývajú najčastejšie slová cudzieho pôvodu. Hoci väčšina cudzích podstatných mien sa podriaďuje skloňovaniu podľa ------- **strana 338** jednotlivých vzorov, predsa však existuje istý počet (pomerne malý) cudzích všeobecných aj vlastných podstatných mien, ktoré sa doteraz nezaraďujú do deklinačných vzorov a zostávajú nesklonné. Neskloňujú sa predovšetkým tie cudzie podstatné mená, ktorých formálne zakončenie nezodpovedá slovenskej skloňovacej sústave. Z mien mužského rodu sú nesklonné podstatné mená atašé, kakadu, marabu, zebu, nandu, chargé d’affaires, Ra (egyptský boh). Neskloňujú sa ani české priezviská zakončené na -ů: Martinů, Pavlů, Petrů, Janů. Z mien ženského rodu sú nesklonné napr. miss, lady, madam, Manon, Rút, Inge, Sapfo, Labe, jury, whisky, avenue a pod. Najviac nesklonných podstatných mien je práve stredného rodu. Neskloňujú sa neutrá ako pyré, kupé, hašé, defilé, dražé, dementi, taxi, harakiri, alibi, menu, tofu atď. Nesklonné sú aj mnohé mená cudzích vzdialených miest; napr. Nantes, Sydney, Waterloo, Bordeaux, Santa Fé, Capri, Dillí a i. O tom, aká silná je v spisovnej slovenčine tendencia skloňovať podľa možnosti každé podstatné meno, svedčí skutočnosť, že niektoré z cudzích substantív, ktoré sú v príručkách zvyčajne označené ako nesklonné, dostávajú v jazykovej praxi, hoci zatiaľ iba zriedkavo, pádové prípony a) len v niektorých pádoch b) alebo len v jednom páde (najčastejšie v I sg., zriedkavejšie v I pl. a L sg.). Napríklad substantívum revue máva ojedinele v D a L sg. tvary revui, v G pl. revuí, v D pl. revuám, v L pl. (o) revuách, v I pl. revuami. Slovo skóre niekedy má v I sg. tvar skór-om, I pl. skór-ami; promile – promil-om, promil-ami; penále – penál-om, penál-mi. Slovo Skopje má v L sg. tvar v Skopji a pod. Takéto skloňovanie je pomerne zriedkavé a z hľadiska celkového stavu deklinácie substantív aj neorganické, jednako sa uplatňuje, lebo sa takto uvedené slová aspoň čiastočne zapájajú do deklinačnej sústavy spisovnej slovenčiny. Nesklonné podstatné mená sa v slovenčine vždy zaraďujú do niektorého gramatického rodu. Pri preberaní týchto slov do slovenčiny sa osobné názvy zaraďujú do gramatického rodu bez ohľadu na zakončenie len podľa svojho prirodzeného rodu. Tu sa ukazuje, ako je prirodzený rod konštituujúcim činiteľom gramatického rodu. Maskulínami sú pomenovania osôb, ako sir, šejk, šach, aga, dóža, don, šor, vajda, efendi, kuli, abbé; feminínami metresa, doňa, šora, diva, Sapfo, Inge, Rút, Manon, madam, miss. ------- **strana 339** Pri preberaní neživotných substantív o rodovom zaradení rozhoduje ich zakončenie. Mužského rodu sú podstatné mená typu peletón, balkón, chorál, epos, epitaf, exlibris; ženského rodu dráma, téma, irónia, forma, agáva, bója; stredného rodu byro, silo, veto, krédo, Ohio, kimono. Niekedy aradenie týchto slov (najmä nesklonných) do príslušného gramatického rodu ovplyvňje rodovú príslušnosť významovo príbuzného slova: kakadu (papagáj), zebu (tur), Ra (boh) sú maskulína; jury (porota), whisky (pálenka), Labe (rieka), avenue (ulica) sú feminína; taxi (auto), dementi (vyhlásenie), renomé (meno), resumé (zhrnutie) sú neutrá. Okrem nesklonných podstatných mien jestvuje malá skupina prídavných mien, ktoré sú takisto nesklonné. Chýba im kategória zhody (kongruencie), a preto sa neohýbajú. Ich príslušnosť k nadradenému substantívu sa vyjadruje iba pozíciou, vždy stoja pred podstatným menom. Nesklonné adjektíva možno zhruba rozdeliť na dve samostatné skupiny: 1. prídavné mená cudzieho pôvodu, napr. fajn, nóbl, bordó, glacé, senzi, sexi a 2. prídavné mená domáceho pôvodu, napr. bezva, šiši, čača. Cudzie nesklonné prídavné mená sa zo sémantického hľadiska delia na viaceré podskupiny. Najpočetnejšou je práve tá podskupina prídavných mien, ktorými sa označuje istá farba alebo farebný odtienok, napr. bordó, lila, pepito, kaki a pod. Druhú podskupinu tvoria slová, ktoré vyjadrujú hodnotenie na osi dobrý – zlý, napr. fajn, príma, senzi, grogy, tip-top. S nimi úzko súvisia aj tie prídavné mená, ktoré takisto vyjadrujú hodnotenie, ale na osi pekný – nepekný, napr. nóbl, sexi, šik. Niektoré cudzie prídavné mená určujú formu istých látok, napr. plisé, glacé, froté, buklé. Domáce nesklonné prídavné mená sa delia na dve podskupiny. Do prvej z nich patria tie prídavné mená, ktoré hodnotíme ako slangové výrazy. Vznikajú totižto skracovaním celých prídavných mien, a tak zo slova bezvadný je bezva, špeciálny – špeci. Druhú podskupinu predstavujú slová z detskej reči, napr. baka, čača, kaka. Pri prídavných menách rovnako ako pri podstatných menách je živá tendencia odstraňovať nesklonnosť rozmanitými postupmi. Najčastejšie sa tento transfer uskutočňuje pomocou slovotvorných prípon, napr. fajn – fajn+ový, lila – lil+avý, pepito – pepit+ový, príma – prím+ový/prím+ovný, extra – extr+ovný, čača – čača+ný. ------- **strana 340** V rámci čísloviek a zámen, ktoré ako celok patria síce medzi ohybné slovné druhy, rozlišujeme aj ohybné, aj neohybné druhy. Pri číslovkách sa nesklonnosť vyskytuje v oveľa väčšej miere ako pri zámenách. Vedúcou vývinovou tendenciou morfologickej formy slovenských čísloviek je tendencia k neohybnosti najmä pri centrálnych druhoch čísloviek, ktorými sú základné a skupinové číslovky. Nikdy sa neskloňujú tieto číslovky: zložené základné číslovky, ktoré obsahujú na konci komponent -jeden (dvadsaťjeden, štyridsaťjeden, sedemdesiatjeden, deväťdesiatjeden), skupinové číslovky zakončené na -oro (štvoro, pätoro, sedmoro, desatoro), násobné číslovky typu dvakrát, viackrát, dva razy, päť ráz, mnoho ráz, číslovky s adverbiálnou (príslovkovou) podobou (dvojmo, dvojako, dvojito, dvojnásobne). Popri vždy nesklonných číslovkách jestvujú však aj také číslovky, ktoré sa môžu, no nemusia skloňovať. Ide predovšetkým o zložené základné číslovky s komponentom dva, tri, štyri, päť atď. Tie sú alebo nesklonné, alebo sa skloňujú v obidvoch častiach, a to ako samostatné skloňovacie typy (pri komponentoch dva, tri, štyri) alebo podľa skloňovacieho vzoru päť: N dvadsaťpäť žiakov dvadsaťpäť žiakov/dvadsiati piati žiaci D dvadsaťpäť žiakom dvadsiatim piatim žiakom L (o) dvadsaťpäť žiakoch dvadsiatich piatich žiakoch I (s) dvadsaťpäť žiakmi dvadsiatimi piatimi žiakmi Číslovka sto sa alebo neskloňuje, alebo sa správa ako podstatné meno a skloňuje sa podľa vzoru mesto. Ak číslovka sto, a to i v zloženinách, stojí pri podstatnom mene, ostáva v neskloňovanej podobe: sto, dvesto, päťsto, viac sto, niekoľko sto robotníkov (robotníkom, robotníkoch, robotníkmi). Číslovka sto sa skloňuje iba v počtových úkonoch, t. j. v absolútnom po-stavení pri násobení a delení: násobiť stom, deliť piatimi stami. Číslovka sto sa vyskytuje v N pl. iba v ustálenom spojení stá a stá (stá a stá pomreli), ale vtedy má už význam neurčitého množstva. Číslovka tisíc sa skloňuje ako podstatné meno, a to podľa vzoru stroj, keď stojí samostatne (v absolútnom postavení): násobiť tisícom, deliť tisícmi/tisícami. Naproti tomu, keď určuje podstatné meno, je alebo nesklonná: tisíc ľudí (ľuďom, ľuďoch, ľuďmi), alebo sa – čo je zriedkavejšie – skloňuje ako číslovka päť: tisíci ľudia, k tisícim ľuďom, od tisícich ľudí, ------- **strana 341** s tisícimi ľuďmi. Zložené číslovky s komponentom -tisíc sa neskloňujú, napr. tritisíc robotníkov, od tritisíc robotníkov, k tritisíc robotníkom atď. Číslovky milión, bilión, trilión majú substantívnu povahu a skloňujú sa podľa vzoru dub; tendencia k neohybnosti je pri nich menšia ako pri číslovkách sto a tisíc. Základná číslovka miliarda má takisto substantívnu povahu a skloňuje sa podľa vzoru žena (nemá tendenciu k neohybnosti). K základným číslovkám patria aj zlomkové číslovky. Zaraďujeme k nim predovšetkým číslovky pol a štvrť. Číslovka pol je nesklonná, číslovka štvrť má v sg. tvar štvrť a v pl. tvar (tri) štvrte, ale neskloňuje sa. Skupinové číslovky dvoje, troje sa alebo skloňujú (podľa vzoru päť), alebo ostávajú bez zmeny, čiže sa neskloňujú. Ako neurčitá skupinová číslovka je v spisovnej slovenčine známa len číslovka viacero utvorená od neurčitej základnej číslovky viac príponou -ero. Má i skloňovateľnú podobu v množnom čísle viacerí/viaceré. Celkovo možno konštatovať, že pri základných a skupinových číslovkách ide o postupné oslabovanie, ba až odstraňovanie skloňovania, takže sa zvyšuje nesklonnosť, ktorá je pri týchto druhoch čísloviek do istej miery produktívna. Zo zámen zostávajú nesklonnými privlastňovacie zámená 3. osoby jednotného a množného čísla (jeho, jej, ich) a aj tie druhy zámen, ktoré majú podobu príslovky (tu, tam, tade, tak, vtedy, inde, ináč, nikdy, všade, vždy). Neohybnosť v spisovnej slovenčine možno jednoznačne charakterizovať ako výrazne cudzí prvok. Stretávame sa s ňou vo všetkých ohybných slovných druhoch. Vo väčšej miere je zastúpená pri podstatných menách, v menšej miere pri číslovkách, prídavných menách a zámenách a celkom okrajovo pri slovesách. Neohybnosť v ohybných slovných druhoch je výraznou črtou polysyntetického typu jazyka, ktorý je síce živou, ale nie silnou zložkou slovenského morfologického systému. POUŽITÁ LITERATÚRA DVONČ, Ladislav: Nesklonné slová v spisovnej slovenčine. In: Studia Academica Slovaca, 1981, roč. 10, s. 63 – 85. DVONČ, Ladislav: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava: Veda 1984. 124 s. JACKO, Jozef: Slovenská morfológia v škole. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974. 236 s. ------- **strana 342** MISTRÍK, Ján: Gramatika slovenčiny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1994. 166 s. MISTRÍK, Ján: Moderná slovenčina. 3. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1996. 293 s. Morfológia slovenského jazyka. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s. NAVRÁTIL, Ladislav: Skloňovanie podstatných mien. Nitra: Enigma 1996. 82 s. NAVRÁTIL, Ladislav: Prídavné mená – zámená – číslovky. Nitra: Enigma 1998. 84 s. ONDRUS, Pavel: Kapitoly zo slovenskej morfológie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1978. 187 s. ORAVEC, Ján – Bajzíková, Eugénia – Furdík, Juraj: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 232 s. PAULINY, Eugen: Krátka gramatika slovenská. Bratislava: Národné literárne centrum 1997. 211 s. Pravidlá slovenského pravopisu. 3., upravené a doplnené vydanie. Bratislava: Veda 2000. 592 s. Slovník slovenského jazyka. 6. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1959 – 1968. ------- **strana 343** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Kde bolo, tam bolo ================== Podľa Encyklopédie ľudovej kultúry je rozprávka „najpopulárnejší, umelecky najvyzretejší druh ľudovej prózy, odrážajúci skutočnosť nepriamo, prostredníctvom poetického výmyslu.“ Pavol Dobšinský v  úvode k Prostoná-rodným slovenským povestiam píše, že „ony sú tie najprvšie kvety poézie jeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvornosti národa ešte mladého a znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.“ A čo vy? Veríte rozprávkam? Alebo ich považujete iba za akési vymyslené fantastické príbehy, ktorých úlohou nebolo a nie je nič iné iba pobaviť poslucháča a v prípade tých menších azda aj poučiť. Po stáročia ľudia rozprávajú rozprávky. Po stáročia v nich hľadajú múdrosť. Hľadajú alebo hľadali? Hoci sa všeličo povráva, azda ešte stále hľadajú. Možno menej čítaním a počúvaním. Každoročne cez sviatky si mnohí ľudia rozličných vekových kategórií zasadnú k televízorom a čakajú na filmové rozprávky. Je to niečo iné, pravdaže, ale aj tak sa tu ukazuje tá veľká moc, tá mohutná sila, ktorú v sebe rozprávky majú. Kedysi, áno, kedysi to bolo ináč. Pri prvých slovách všetko stíchlo, oči sa upreli na rozprávača, duša sa otvorila dokorán a spolu s hrdinami a hrdinkami sa všetci vydali putovať horami aj dolami, rudnými cestami, aby napokon našli poklad ukrytý vo svojom srdci. Všetko jedno, či sa rozprávala rozprávka, vyprávka, prípoviedka, rozpoviedka, rozpoviestka alebo hádka. Všetky tieto slová sú motivované slovesami rozprávať, vyprávať, povedať. Ak by ste mali azda pochybnosti pri slovách hádka a gadka a nebudete chcieť porovnávať s poľským gadać, teda rozprávať, hovoriť, pokojne si zalistujte v Machkovom Etymologickom slovníku. Nájdete tam heslo hádati a dozviete sa, že jeho pôvodný význam bol „vyslovovať svoju mienku, teda opäť hovoriť, rozprávať“. Prvé slová každého príbehu, literárneho diela, každého rozprávania sú veľmi dôležité. Majú upútať pozornosť, zaujať a podávajú prvé informácie. Od nich závisí, či poslucháči, čitatelia, diváci pri príbehu zostanú alebo si radšej pôjdu vyplniť čas nejako inakšie. Preto sme sa sústredili na prvé ------- **strana 344** vety rozprávkových príbehov. Materiál je veľmi bohatý a bolo ho treba veľakrát preosiať, aby sme mohli vybrať aj typické, aj špecifické prvky. Najviacej sme čerpali z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí (ďalej D PSP). Materiál sme doplnili z archívnych fondov nárečového oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (ďalej ANT), tretím zdrojom bol materiál z wollmanovskej zberateľskej akcie, ktorého časť nám sprístupnili v Etnologickom ústave SAV (ďalej W). Východoslovenský materiál sme doplnili z monografie S. Cambela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (ďalej C). Ukážky v rámci jednotlivých skupín pre prehľadnosť číslujeme. Pavol Dobšinský prirovnáva slovenské rozprávky k dramatickým útvarom; podľa jeho mienky „usporiadanosť slovenských povestí je tá, čo pri dramatoch“. No na rozdiel od starogréckej a  západoeurópskej drámy nesmeruje k tragickým rozuzleniam. V  rozprávkach zlo býva potrestané. Dobro a tí, čo v jeho mene rozprávkou kráčali,  prekonávali rozličné nástrahy, nebezpečenstvá aj ústrky, získava zaslúženú odmenu. Už v úvodných formulách bývajú predstavené základné prvky – osoby, miesto a čas. Encyklopédia ľudovej kultúry uvádza: „Čas a miesto deja bývajú spravidla len rámcovo vymedzené.“ Neostáva nič iné, iba s týmto konštatovaním súhlasiť a podoprieť ho dôkazmi. K času a miestu je však potrebné pridať aj postavy. Pre úvodné formuly je charakteristická vysoká frekvencia neurčitých zámen jeden, akýsi, voľaktorý, istý... Vyjadrujú nedôležitosť presnej totožnosti vystupujúcich osôb, pretože je tu dôležitý typ postavy a to, čo daný typ reprezentuje. Aj vlastné mená sa často používajú typovo. Buď sa nimi poukazuje na charakteristickú črtu postavy (Nebojsa, Popolvár, Popoluška, Lomidrevo, Valibuk, Laktibrada, Zlatovláska, Kovovlad, Víťazko), alebo sa vyberajú – ak to tak možno povedať – zástupné mená z najrozšírenejších, najpoužívanejších krstných mien (Janko, Kubo, Ďuro, Maťko, Marienka, Anička), ktoré sa však takisto často priraďujú typovo. Janko je zvyčajne najmladší syn a získa svojou statočnosťou kráľovstvo; Ďuro získal prídomok a aj rozprávka sa volá Ďuro Truľo. 1. Jeden starý kráľ mal jedného jedinkého syna a tento bol od dlhšieho času vo vojne. (D PSP II., s. 49, Dlhý nos) – 2. Bola raz jedna dedová a jeden starý dedo. (D PSP II., s. 94, Šurienka a Atalienka) – 3. Ži1 raz jeden chudobňí prechudobňí sedliak. (ANT, Podkonice, Banská Bystrica) ------- **strana 345** Neurčitosť je zjavná aj pri určovaní času. Typické je používanie tvarov minulého času slovies a samo určenie času, v ktorom sa príbeh odohral, je neurčité. Mohlo to byť voľakedysi; raz; jedenkrát; za starodávnych čias; pred dávnymi časy; kedysi; pred veľa rokmi; kedysi, ale nebodaj i to už dosť dávno; za onoho blahoslaveného času; ešte za starého Vida... Teda udalosti sa odohrali – a niektoré možno aj nie – v časoch, do ktorých ľudská pamäť nesiaha. 4. Dakedy, dakedy, ale to veru mohlo už dávno byť, lebo tomu pamätníka nieto, žila jedna čarodejnica, pekná a bohatá, že jej na tom svete rovnej nebolo. (D PSP II., s. 237, Tri zlaté hrušky) – 5. Za dávnych časov, za starých bohov bol raz jeden kráľ – bohatý, ale bez detí. (D PSP III., s. 459, Svetská krása) – 6. Bol raz – ale veru už sám neviem kedy – dosť na tom, že bol raz jeden mladý kráľ a ten chodieval každý deň do jednej hory na poľovačku. (D PSP I., s. 407, Škrupinový zámok) Ale keby aj dakto vedel, kedy to presne bolo, je takáto vedomosť zahalená do magického mlčania, ktoré neslobodno porušiť. 7. Bolo, bolo, ale neviem kedy. Stará Ťapa o tom znala. Ale keď som sa jej spytovala, riekla, že zabudla, až od mlčania aj na tŕň vychudla, aj umrela, o tom mi predsa povedať nechcela. (D PSP II., s. 181, Hrdá panička) A rovnako je to i s určením miesta. Väčšina rozprávok sa odohráva kdesi; v sedemdesiatej siedmej krajine alebo v deväťdesiatej deviatej krajine; v istej ďalekej preďalekej krajine; kdesi v  pustých horách hin za čiernym morom. Napokon nie je dôležité, kde bolo, lebo kde bolo, tam bolo, dosť na tom, že bolo. Čo by to aj v Kompit kráľovej krajine bývalo. 8. Kde bolo, kde nie, o to netrápte sa; len či tak bolo, ako vám poviem. (D PSP III., s. 69, Tetka smrť) – 9. Kde bolo, tam bolo – čo nás tam do toho, keď len bolo! (D PSP III., s. 341, O  Peterkovi) – 10. Za horami za dolami, až hen za červeným morom býval jeden kráľ. (D PSP I., s. 183, Chorý kráľ) – 11. Bolo to v deväťdesiatej krajine, pri sklenenom mori a pri drevenej skale, žil tam jeden bohatý pán. (D PSP I., s. 55, Panna z rosy počatá a  z deväť matiek splodená) – 12. V sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet doskami obitý, aby sa zem doňho nesypala, tam bol raz jeden kráľ. (D PSP I., s. 263, Berona ) Podľa členitosti a ozdobnosti úvodných formúl rozprávky môžeme tak-isto rozčleniť do niekoľkých skupín. ------- **strana 346** I. Prvou skupinou sú rozprávky, ktoré sú bez úvodných formúl, vstupuje sa v nich priamo do deja. 1. Namrzela sa stará bosorka na svojho muža; napľuvala mu tri razy do očú, hovoriac: „Bohdaj si sa zopsil!“ (D PSP III., s. 335, Pes) – 2. V jednej sedliackej izbičke za bielym lipovým stolom sedelo raz dakoľko dobrých susedov, zhovárajúcich sa medzi sebou o veciach gazdovských. (D PSP III., s. 471, Statočný valach) – 3. Tri sestry prechádzali sa po zelenej lúke. (D PSP II, s. 435, Žabina kmotra) – 4. Chodzívali sprostí ludé pre večér pod horu. (W, Madunice, Hlohovec) II. Najjednoduchšie úvodné vety nenesú v sebe nijakú informáciu. Ich úlohou je iba pripútať pozornosť poslucháča, primäť ho, aby stíchol a sústredil sa na príbeh. A za takouto vetou môže nasledovať niektorá z tradičných jednoduchších úvodných viet z nasledujúcej skupiny. 1. No tak počujte! (D PSP II., s. 157, O Mechúrikovi) – 2. Počujte, deti, počujte, poviem vám jednu rozprávku. (D PSP II., s. 160, Kozičky) – 3. Chlapci, sadnite si dolu, budem vám rozprávať jednu hádku. Kde bolo, tam bolo... (D PSP II., s. 313, Stará dievka a čert) V niektorých z týchto úvodov sa osobitne vyžaduje pozornosť a úcta a priamo sa nabáda, že príbeh je potrebné si zapamätať, lebo sa rozpráva niečo výnimočné. Je to aj pripomienka ústnej tradície rozprávania rozprávok. 4. Počúvajte, deti! Idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli; aleže dajte pozor, aby ste si ju dobre zapamätali! (D PSP III., s. 355, Starý človek a dvanásť oviec) – 5. No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. A  koniec že si dobre zachovajte! (D PSP III., s. 45, Na Boha s kyjom) Osobitne z tejto skupiny možno ešte vyčleniť také úvodné vety, v ktorých rozprávač uvádza zdroj, z ktorého rozprávku získal. 6. Ja som čitala ras taku rospoviestku: Buľi dve śestri. (C, Štvartok) – 7. Koj som búl chlapec, tag mi otec pripoviatki povedal, že šag bula edná koza a tá koza bívala vo hvare v edné ďare. (ANT, Mikolčany, Revúca, O koze a ježovi) III. Najrozšírenejší typ so spojeniami bol raz, žil raz či úplne jednoducho išiel raz, rajzovali raz, stalo sa... vyskytuje sa v spojení s predchádzajúcou skupinou a takisto s nasledujúcimi. Po ornamentálnom úvode, ktorý je skôr predohrou na navodenie správnej atmosféry, obyčajne ------- **strana 347** nasledujú vety tohto typu a ony nesú základné informácie. Sú to často neutrálne vety, inokedy rozvinutím nadobúdajú expresívnosť. 1. Voľakedysi boli dvaja ľudia a nemali len jedného chlapca. (D PSP II., s. 25, Sirota) – 2. Bili dvá ludé v jednej dzedzince a  nemieli dzecí. (ANT, Kuklov, Malacky, Nenásitné kurátko) – 3. Keď som išiel – išiel som sám, neviem kde a kade – hlbokými dolinami, rúdnymi cestami, stretol som tam jedného starého žobráka. (D PSP II., s. 31, Zlatná krajina) – 4. Stalo sa. Keď sa nestalo, už sa ani nestane, lebo sa už prestali robiť divy, aké sa za blahoslavenej pamäti Kaukoňkráľa robili. (D PSP II., S. 169, Rovnopekný pár) – 5. Pred dávnymi časy žil jeden bohatý a mocný kráľ. (D PSP II., s. 71, Čarodejná kráľovná) – 6. Bol jeden kraľ f śedzemdześatej śedzmej krajiňe. (C, Žirovce) – 7. Žil isti jeden mlinar v jednej krajiňe, chtera ľežela za belavu kuľu, za červenim verchom, tam dze śe voda sipala a piesek śe ľal. (ANT, Vítkovce SNV, O Margitke bez rukoch) – 8. Rajzovali rás tré tovariši po sviece. (ANT, Jablonové, Malacky, O švecovi a strašidlách) IV. Ďalším veľmi rozšíreným typom je úvodné kde bolo, tam bolo. V týchto úvodných vetách (ak sú rozvíjané) sa, prirodzene, rozvíja práve určenie miesta konania príbehu. Zvyčajne má vyjadriť nedostupnosť, veľkú vzdialenosť, často naznačuje, že takého miesta vlastne niet. Do tejto skupiny patria aj obmeny tam bolo, kde bolo; kde bolo, kde nebolo a pod. 1. Kde bolo, tam bolo, dosť na tom, že bolo. (D PSP II., s. 109, Neverná žena) – 2. Kde bolo, tam bolo, ďaleko nebolo, len tu za humny, za vŕškom, v sedemdesiatej siedmej krajine stál na jednej vode jeden mlyn a v tom mlyne býval mlynár aj s mlynárkou a mal jedného syna. (D PSP II., s. 229, Pijan) – 3. Kde bola, tam bola, bola za červeným morom, za drevenou skalou, pri sklenenom vrchu, v Kompit kráľovej krajine, jedna malá dedinka a v tej dedinke býval jeden veľmi chudobný človek, ktorý na tom šírom svete nič inšieho nemal, iba psotu, biedu a veľa detí. (D PSP II., s. 11, Janko a Macko) – 4. Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine za mnohími vrchámi a vodámi, bívali jedni ľudia a mali dve dievčence. (W, Alžbetin dvor, Šamorín) – 5. Dze bulo tam bulo, f šedześatej śedmej krajiňe, za Červeňim morom, dze śe voda sipala a piesek śe ľal. (C, Hrabušice) – 6. De bi1o, de nebi1o, f sedemdesátéj sédméj krajiňe, de pes maso prodáva1, a ked ho neproda1, sám ho zede1, bi1 ráz jeden bohatí kupec ------- **strana 348** a mie1 tri céri. (ANT, Plavecké Podhradie MAL, O Krásnéj) – 7. Tam bolo, de bolo, bo1 edon raz edon král. (W, Alžbetin dvor, Šamorín) V. Túto skupinu by sme mohli zjednodušene nazvať skupinou ornamentálnych formulácií. V nich sa veľmi bohato rozvíja niektorá zložka (osoba, miesto, čas), sú plné vtipu. Vyžadujú si skúseného rozprávača, rozprávkara. Sú to poslucháčsky aj čitateľsky veľmi vďačné začiatky. V nasledujúcej ukážke je takto určené obdobie, kedy sa rozprávka odohrala. 1. Bolo to za onoho blahoslaveného času, keď svine črievičky nosili a žaby v čepcoch chodili a straky klobúky nosili, keď somári po uliciach ostrôžkami čerkali a zajace na psov trúbili. Vtedy bolo dobre dievkam, psi im riad umývali, svine pece mazali, husi izby vymetali, ryby – podustvy im handry na Hrone prali a raci ich plákali. Nebojte sa dievčatá! Už začínajú zase svine črievičky nosiť, žaby v čepci chodiť, straky podperené klobúky nosiť, somári zase po uliciach ostrôžkami čerkajú a zajace na psov trúbia. Budú ešte časy! Za onoho blahoslaveného času bol teda jeden kráľ a mal veľmi peknú ženu. (D PSP II., s. 199, Kraľčík, Kucharčík, Popelčík) Inokedy sa úvod zameriava na životný názor. 2. Veď vám to bol dakedy inakší svet ako teraz, kde každé iba pod nos hľadí, chmúri a utrápa sa od svitu do mraku. Kedysi ľudia neskývražili toľme, neumárali sa, aby čím viac zospiežili: ale čo mali, to zjedli, zapili si, zasmiali sa. Lepšie im to potom strovilo. Vtedy – ak si neznal dačo na žart povedať, nebolo ti ani ukázať sa medzi ľuďmi, lebo všetci boli veselí, zhovorčiví, žartovliví. No, už to pozde zase tak bude! Len ešte hen vtedy žila jedna kráľova dievka. (D PSP II., s. 419, Drevená krava) VI. Do tejto skupiny sme zaradili typ úvodných formúl, v ktorom pred samotným začiatkom (zvyčajne jednoduché bolo raz, žili raz ap.) je kratučká rozprávka. Skôr ako sa začne samotný príbeh, rozprávač vzbudzuje napätie a dá sa prosiť. Vyvoláva zdanie, že sa rozprávaniu chce vyhnúť. Zvyčajne sú to žartovné príbehy. 1. Deti obyčajne unúvajú starších, aby im rozprávali. Tu starší človek započne: „Bol raz jeden oráč a ten vyoral jednu truhličku. A  v tej truhličke bol jeden zajačik a ten zajačik mal chvostík, pozriteže – aha, len takýto!“ Pri výkriku „aha“ ukáže rozprávač malý prst a pokrčí, pomrdá ním – a zatíchne. Deti ozvú sa: „A potom! A  ďalej! Jaj, to je krátka!“ Rozprávač povie: „Veď keby ten zajačik bol mal dlhší chvostík, nuž by aj rozprávka o ňom bola dlhšia. ------- **strana 349** Ale pozrite! Keď len takýto krátky bol – aha! (ukáže malíčkom ešte raz), nuž vám je aj rozprávka len toľká!“ Deti ale neprestanú prosiť a  unúvať, až kým rozprávač nepovie: „No tichože! Počúvajte!“ Tu zatíchnu ako nemé a počúvajú až do konca. Jeden otec mal troch synov... (D PSP II., s. 411, Zakliaty zámok) Aj v Zátureckého zbierke slovenských prísloví, porekadiel a úsloví sa nájde takýto rozprávkový začiatok. 2. Bola jedna zelená sviňa, už sa rozprávka začína, a tá zelená sviňa mala tetku, už je rozprávka v prostriedku, a tá tetka bola rozpasená, už je rozprávka dokončená. (XIX, s. 57) Kombináciou môže vzniknúť naozaj rozsiahly úvod. Počíta sa v ňom aj s dialógom, ktorý mohol reálne prebiehať pri živých rozprávaniach rozprávok. Zahŕňa vlastne viaceré úvodné formulácie. 3. No ale toto, čo vám idem rozprávať, už naozaj bolo! Bolo ono iste ešte za tých dobrých časov, keď, hľaďteže, – ale nezľaknite sa! „No čože! Kedyže?“ Nuž hľa, keď svinčičky nosili črievičky a žabky chodili v čepčekoch, keď somáriky po uliciach ostrôžkami čerkali a zajačky samy na chrtov trúbili... [nasleduje variant textu V/1] Príde ešte aj to, že vám nebude treba riad umývať, izby vymetať, šaty prať, budete len vysedúvať a každá dostane sa pod čepiec, za koho jej len duša zažiada, – tak, akokoľvek stalo sa to aj so Žltovláskou! „No veď to, akože bolo s tou Žltovláskou?“ No, veď vám to chcem rozpovedať. A keby ste boli čušali, bolo by skôr bývalo. Počúvajte len! V sedemdesiatej siedmej krajine, za skleneným vrchom, za drevenou skalou, za slameným stĺpom býval bohatý kráľ a mal dcéru, Žltovlásku, čo jej vlásky leskli sa ako zlaté slnce a oči ako modré nebo, mohol podívať sa do nich ako do zrkadla. (D PSP II., s. 317, Červeňkráľ a Žltovláska) VII. Z archívu nárečových textov máme doložené veľmi zaujímavé úvodné formulácie, v ktorých sa prechádza od prózy k poézii. Sú to útvary, v ktorých je vnútorný rytmus zvýraznený rýmom. 1. Bol raz jeden mňích, mal mnoho kňích a dočítal sa z ňich, že takého a takého chlapca abi našól, čo má seďom rokóf, seďom mesiacich, aj seďom tíždňich a seďom dňích. (W, Terchová, Žilina) ------- **strana 350** 2. Co sa sta1o nesta1o f sedemdesátéj sédméj krajiňe, de vodu hrabali a píseg do otépek vázali a vi, milí poslucháči, zedli bi ste po koláči a já sám štiri, kebi enem bili, vo1akedi bi1a jedna maci a tá mie1a dvanást sinú. (ANT Jablonové, Malacky, O dvanásci bratroch) 3. Za onoho času, ked nemieli krávi žádného ocasu a turešina k1asu, bi1 ráz jeden barón a mie1 jednu céru, kerá bi sa už ráda bi1a vidáva1a, ale f princoch sa enem tak prebíra1a, teda že to už musí chlap bit, kerí ju za ženu dostane. (ANT, Plavecké Podhradie, Malacky, Pope1ár Janko) 4. Gďe bolo, tam bolo, f seďemďesiatej siedmej krajiňe, gďe sa voda sipala a piesok sa lial, staré babi plakali a svet sa smial, bola raz jedna grófka a mala jednu veľmi peknú céru. (W, Terchová, Žilina) Uviedli sme úvodné formuly, ale zďaleka nie všetky. Možno sa vám zažiadalo vrátiť sa k rozprávkam a prísť až po ten zvonec na konci. Pravdaže, nie je rozprávka ako rozprávka. Ak by sme mali znovu citovať Pavla Dob-šinského „dosť i nehodných toho mena rozprávok medzi ľudom sa porozpráva“. (D PSP I., s. 424) Tam sa dočítame aj: „Čo je opravdivá a pôvodná povesť slovenská, to sa musí ukázať a dokázať zo spôsobu a usporiadanosti jej vypravovania, z obrazotvornosti, ktorou sa maľujú predmety, a z matérie, ktorá sa vypravuje. To pritom samo v sebe rozumejúc, že povesť musí byť i pekná i mravne bezúhonná.“ Vrátime sa k otázke z úvodu tohto príspevku. Veríte rozprávkam? A kladieme si ďalšiu. Naozaj si máme myslieť, že ľudstvo trpí nejakou zvláštnou chorobou, ktorá ho núti, aby sa ústne tradovali a ako najväčšie poklady z generácie na generáciu odovzdávali poučné klamstvá alebo výmysly? Nemusíme to brať celkom podľa úvodu rozprávky z Moravského Jána: „To ale neňi povítka, to je pravda, to sa sta1o f Kuklovie. (ANT, O  zakliatej žabe). Skôr sa nám žiada prikloniť sa k Dobšinského charakteristike, že rozprávky „znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.“ Možno vždy nerozumieme, čo znamenajú všetky obrazy, ale smerovanie je vždy k pravde a kráse. K  ideálu človeka, ako ho môžeme zazrieť iba duchovným zrakom. Ako vravela líška v Malom princovi – správne vidíme iba srdcom. Preto máme radi rozprávky. Ľubica Dvornická ------- **strana 351** ROZLIČNOSTI =========== Názvy euro, cent a ich výslovnosť ================================= V súčasnosti už v dvanástich krajinách Európy platí jednotná mena euro, ktorá má oficiálne platidlá euro a cent (cent je stotinou eura). Po našom vstupe do Európskej únie a po prípadnom následnom vstupe do Európskej menovej únie (EMÚ) táto mena nahradí aj slovenskú korunu a platidlá všetkých krajín, ktoré budú prijaté do EMU. V  súvislosti s uvedenými názvami používatelia slovenčiny niekedy váhajú (je to jedna z naj-častejších otázok v jazykovej poradni), či a ako skloňovať slovo euro, pričom najväčším problémom bolo a  aj je tvorenie najčastejšieho tvaru – genitívu plurálu tohto pomenovania. M. Považaj v Kultúre slova (17, 1998, s. 367) vysvetlil, že euro je v slovenčine sklonné podstatné meno, ktoré má v genitíve množného čísla tvar eur podobne, ako je to pri slovách dueto, kvarteto, depo atď., ktoré majú genitívne tvary duet, kvartet, dep a pod. Napriek tomu sa v niektorých médiách stretávame s formou eúr. V súvislosti s týmito novými platidlami však vzniká aj iná otázka. Je pravda, že pre cestujúceho po Európe je veľmi výhodné, keď od predávajúcich vo väčšine krajín Európy počuje euro a cent. Výslovnosť týchto slov však nie je celkom jednotná. Vedenie Európskej centrálnej banky určilo síce poločný názov, ale neurčilo spoločnú výslovnosť. V mnohých jazykoch je prízvuk v slove euro na poslednej slabike, s čím slovenský občan cestujúci po Európe sotva bude mať problémy. No v jednotlivých krajinách sú viaceré ďalšie odchýlky a  výslovnostné modifikácie, ako si to možno všimnúť aj na internete (porov. napr. http://www.mlboleslav.cz/espe-ranto/el1801735997.htm). Hoci Briti zatiaľ eurá a centy zaviesť odmietli, dôležité je uviesť výslovnosť aj v angličtine, lebo s ňou sa stretávame a budeme stretávať pri cestovaní po európskom zahraničí aj tak asi najčastejšie. V angličtine sa názvy euro a cent vyslovujú [juro, sent], v nemčine [ojro, cent], po francúzsky [öro, sent], po španielsky [euro, sjen], po taliansky ------- **strana 352** [euro, čentesimo], po portugalsky [euro, senčimu], ďalej po dánsky [eöro, sent], v holandčine [öro, sent], vo fínčine [euro, sentti] a po grécky (pozor!) [evro, lepto]. Ako sa dá vyčítať aj z našich najnovších slovníkov cudzích slov (2. vyd. Veľkého slovníka cudzích slov S. Šalinga, M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 2000, s. 708, a preloženého Slovníka cudzích slov z r. 1997, s. 548), Gréci si v tomto prípade ponechali aspoň „spolovice“ svoje platidlo, lebo kým názov euro prijali, pri menšom platidle s hodnotou jedna stotina eura si ponechali názov drobnej medenej mince (šesťapäťdesiatina obolu) platnej v starom Grécku. V ruštine je výslovnosť [jevro, cent], v češtine a poľštine celkom ako u nás [euro, cent], v maďarčine takisto [euro, cent], pravda, v porovnaní so slovenčinou s otvorenejším e, v bulharčine, chorvátčine a srbčine [evro, cent], v  estónčine [eur, sent]. Slavomír Ondrejovič ------- **strana 353** SPRÁVY A POSUDKY ================ Uzavrela sa životná púť PhDr. Ladislava Dvonča, DrSc. ===================================================== V prvých septembrových dňoch tohto roka sme sa dozvedeli smutnú správu, že v nedeľu 31. augusta 2003 vo veku nedožitých 77 rokov po ťažkej chorobe zomrel významný slovenský jazykovedec a dlhoročný pracovník Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV PhDr. Ladislav Dvonč, DrSc. Táto správa nás zaskočila, lebo ešte pred dovolenkovým obdobím sme sa s L. Dvončom pravidelne stretali na pôde ústavu, kam prichádzal nielen ako člen redakčnej rady Slovenskej reči, ale ako človek, ktorý sa napriek tomu, že už vyše desať rokov bol formálne v dôchodku, stále zaujímal o dianie v slovenskej jazykovede a osobitne o  dianie v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra. Nečudo, veď v ňom aktívne ako vedecký pracovník pôsobil vyše štyroch desiatok rokov. Meno Ladislava Dvonča je nerozlučne späté s týmto ústavom, s  najstarším publikačným orgánom tohto ústavu – so slovakistickým časopisom Slovenská reč, s výskumom morfologického systému spisovnej slovenčiny, najmä podstatných mien, s výskumom rytmického zákona, s výskumom pravopisného systému nášho jazyka, so slovenskou onomastikou a so slovenskou jazykovednou bibliografiou. Ladislav Dvonč sa narodil 24. 9. 1926 v Humennom. Po štúdiách na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (odbor slovenský jazyk – dejepis) a na Filozofickej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove (odbor poľský jazyk – dejepis) v roku 1949 nastúpil do Jazykovedného ústavu, ktorému v podstate zostal verný až do odchodu do dôchodku v roku 1991 (krátko, v školskom roku 1956/1957, pôsobil aj ako odborný asistent na katedre slavistiky Vysokej školy ruského jazyka a literatúry v Prahe). No ani po odchode do dôchodku neprestal udržiavať kontakt s ústavom, neprestal publikovať vedecké štúdie, odborné a popularizačné články a drobné príspevky. L. Dvonč patril k  publikačne najplodnejším slovenským jazykovedcom, veď bibliografia jeho prác má vyše tisíc položiek. ------- **strana 354** L. Dvonč do slovenskej jazykovedy vstúpil ešte pred skončením vysokoškolských štúdií v roku 1948 štúdiou Skloňovanie substantív typu dlaň a kosť, ktorú uverejnil v Slovenskej reči, a v tom istom roku ďalšou rozsiahlou štúdiou Skloňovanie niektorých cudzích slov a potom vari neuplynul ani rok, aby nebol odovzdal na publikovanie v Slovenskej reči nejakú štúdiu alebo článok. Citovanými štúdiami sa vymedzil jeden z jeho základných výskumných okruhov, ktorému sa venoval až do svojej smrti. Prvým vyvrcholením jeho výskumu v oblasti morfologického systému spisovnej slovenčiny bola účasť na príprave kolektívneho diela Morfológia slovenského jazyka (1966), do ktorej spracoval časť o skloňovaní podstatných mien, druhým vyvrcholením v tomto výskume bola individuálna monografia Dynamika slovenskej morfológie (1984). Pravda, medzitým aj potom sa prezentoval desiatkami štúdií a článkov týkajúcich sa slovenskej morfológie. Druhým významným okruhom vedeckého záujmu L. Dvonča bolo hláskoslovie a osobitne rytmický zákon a výnimky z tohto zákona. O tento jav v spisovnej slovenčine sa začal zaujímať už počas vysokoškolských štúdií, osobitnú kapitolu mu venoval vo svojej dizertačnej práci, ktorej obhájením v roku 1950 získal titul PhDr., a potom v štúdii Skracovanie dĺžok pred dlhými sufixami a rytmický zákon (1954). Výskum v tejto oblasti zavŕšil v roku 1955 vydaním práce Rytmický zákon v spisovnej slovenčine, no aj potom sa k tejto problematike ustavične vracal a sledoval najmä uplatňovanie výnimiek z tohto zákona. Tretím okruhom vedeckého záujmu L. Dvonča bolo skúmanie pravopisného systému spisovnej slovenčiny. Z tejto problematiky takisto publikoval desiatky štúdií a odborných článkov, najmä v časopise Slovenská reč, a zavŕšením tohto výskumu bola výkladová časť nových Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšli v roku 1991 a ktorej podstatnú časť sám pripravil. ripravené texty sa prerokúvali na pravidelných zasadnutiach pravopisnej komisie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (jej členmi boli aj slovakisti z vysokých škôl), aby sa tak objektivizovali závery, ku ktorým dospel L. Dvonč na základe svojho výskumu. L. Dvonč sa venoval aj onomastike – výskumu vlastných mien. Publikoval početné štúdie a články, pravidelne sa zúčastňoval na onomastických konferenciách, na ktorých aktívne vystupoval prednesením referátov ------- **strana 355** a v diskusiách. Mnoho rokov bol členom a aj predsedom názvoslovnej komisie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorá sa venovala revízii názvov geografických objektov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky a vžitých slovenských názvov geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky, bol členom názvoslovnej komisie Ministerstva vnútra SR a iných názvoslovných komisií. Osobitne treba vyzdvihnúť to, že pričinením L. Dvonča má slovenská jazykoveda dôstojne spracovanú bibliografiu svojho odboru. L. Dvonč v štyroch zväzkoch, ktoré vyšli v rokoch 1987, 1997, 1998, 2003 pod názvom Slovenskí jazykovedci – Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov, spracoval jazykovednú produkciu slovenských slovakistov a slavistov za sedemdesiatpäť rokov (od roku 1925 do roku 2000). L. Dvonč sa zúčastňoval aj na vedecko-organizačnej práci. Okrem už spomínaného členstva v názvoslovných komisiách bol vedeckým tajomníkom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (v rokoch 1954 až 1956 a 1964 až 1970) a členom rozličných odborných komisií. Neodmysliteľnou súčasťou jeho činnosti bola práca v oblasti jazykovej kultúry a popularizácia jazykovedného výskumu. Napísal stovky popularizačných príspevkov do jazykových rubrík Slovenského rozhlasu, dennej a periodickej tlače. Za výsledky vedeckej práce a za popularizačnú činnosť dostal viaceré ocenenia, z ktorých spomeňme aspoň Cenu SAV za vedecko-popularizačnú činnosť (1967), Pamätnú medailu SAV (1978), Striebornú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách (1981), Zlatú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách (1986), Striebornú medailu SAV (1997). Odchodom L. Dvonča slovenská jazykoveda stratila jedného z najpra-covitejších vedeckých pracovníkov, ktorí výrazne posunuli dopredu poznanie o našom národnom jazyku a osobitne o spisovnom jazyku. S PhDr. Ladislavom Dvončom, DrSc., sa slovenská jazykovedná a kultúrna obec naposledy rozlúčila 8. septembra 2003 na bratislavskom cintoríne v Slávi-čom údolí. Česť jeho pamiatke! Matej Považaj ------- **strana 356** Opäť nová publikácia o novohradskom nárečí ========================================== [Bohušová, Zuzana: Nárečie Lupoče. O dialekte severozápadného Novohradu. Banská Bystrica, Filologická fakulta Univerzity Mateja Bela 2003. 72 s.] Keď sme ani nie pred dvoma rokmi recenzne hodnotili monografiu novohradskej obce Lupoč (Kultúra slova, 2001, roč. 35, č. 5, s. 293 – 296), vyslovili sme potešenie, že sa v nej nachádza aj rozsiahlejšia kapitola o lupo-čianskom (v miestnom úze lupockom) nárečí. Na túto zložku v živote obcí sa často aj v rozsiahlych a výpravných monografiách slovenských obcí a  miest, ktoré majú v posledných rokoch boom, celkom zabúda. Dialektologickú časť spomínanej publikácie vypracovala miestna rodáčka Zuzana Bohušová, ktorá priamo v texte dala sľub, že svoj výskum a opis lupočianskeho nárečia i tzv. lupočiansko-slovenského slovníka ešte rozšíri. Zo skúsenosti všetci vieme, že nie vždy sa takýto sľub podarí aj splniť, akokoľvek si autor verí a pokladá jeho splnenie za bezproblémové. Zuzana Bohušová však sľub dodržala na sto percent: pripravila samostatnú monografiu venovanú tomuto jedinečnému nárečiu severozápadného Novohradu. Autorka v nadväznosti najmä na R. Krajčoviča a J. Štolca lokalizuje nárečie Lupoče a zaraďuje ho do systému stredoslovenských nárečí. Podľa geografickej polohy by lupočianske nárečie malo patriť medzi tzv. novohradské vrchárske nárečia. Lenže podľa upozornenia autorky obyvatelia Lupoče sa nikdy nepovažovali za vrchárov. Nemajú na to ani nadmorskú výšku, ale lupočianske nárečie sa od tzv. vrchárskych veľmi výrazne odlišuje aj tým, že nemá typické podoby robiťi, písaťi, ale ani dem, pesk, pejtaťi, tej žene. Lupoč má nárečovo najbližšie k obciam Lehôtka, Mašková a Stará Halič. Toto zistenie je nepochybne dôležité aj pre dialektológiu z hľadiska čo najpresnejšej systemizácie slovenských nárečí. V ďalšej časti sa vyčleňujú fonetické, morfologické a slovotvorné osobitosti nárečia s naznačením textových stratégií. Spomeňme z tohto výkladu aspoň to, že v lupočianskom dialekte sa vyskytuje samohláska ä aj v pozícii po k, g (kämen, käďe), nielen za nosovky (žabäčke). L-ové príčastie má koncovku 7 (bo7, išo7), ale čo je zaujímavé, 7 sa často mení na labiodentálne v: pov, stov (stôl), vovke (volky). Autorka podrobnejšie ana- ------- **strana 357** lyzuje najmä zjednodušovanie spoluhláskových skupín (boľas, ale od boľasťi, hrs, ale v hrsťi, do ús, stuňa (studňa), sleduje výskyt dvojhlásky 8o (ď8o7ke) a i. Substantíva končiace sa na veláry -k, -g, -ch, -h prešli k mäkkému typu (bitange, mláňike, nohe, v inštrumentáli pl. je -í: z rezancí, ale nájdu sa aj ostatky duálu: s týma troma dubma, preberajú sa slovesá, imperatív (choj), zápor je ňi, ňi son. Pri tvorení slov je typická prípona deminutív -ok (don-čok, obločok), po labiálach sa ä vyskytuje aj v  látkových adjektívach typu dreväní, po iných a: droťaní, meďaní. V ďalšej časti sa odtláčajú a invenčne komentujú ukážky súvislých nárečových textov, ktoré okrem iného veľmi dobre dokumentujú uvoľnenú hovorovú vetnú skladbu. Autorka upozorňuje pritom na zvláštnosti napr. v posúvaní dĺžok v slove, na ďalšie zjednodušovania, vynechávanie predložiek a predpôn v-typu (dova), ale aj na hungarizmy (bičak, báťa, geregiňa, padláš, žačkov a pod.), germanizmy (dach, abrichtuvať, gang, ľuft, lojtra, pľach, ródľe a i.), resp. bohemizmy (ďelací ďen) a i. Veľmi zaujímavé sú úslovia, ktoré Z. Bohušová zbierala takmer desať rokov. V publikácii ich rozdelila na štyri časti: a) príslovia, porekadlá a povrávky, b) nadávky, vyhrážky a podobne, c) prirovnania a d) iné. Sú to naozaj neopakovateľné skvosty, ktoré (možno) v iných oblastiach, resp. v iných obciach ani nepoznajú. Možno len ľutovať, že Z. Bohušová nepripravila svoju publikáciu už skôr, lebo zostavovatelia Slovníka slovenských nárečí, ktorý sa teraz pripravuje v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, určite by pri koncipovaní 1. a 2. zväzku načreli aj do jej materiálu stoštyridsiatich piatich frazém ako zdroja pri príprave slovníka. Ostala však, pravdaže, možnosť využiť tento zdroj pri príprave ďalšieho, resp. ďalších zväzkov nárečového slovníka. To isté platí o jej lupočsko-slovenskom slovníku, ktorý má 700 hesiel. Obidve tieto časti obsahujú výrazy a vyjadrenia, ktoré sú naozaj jadrné a jedinečné, mnohé sa vyznačujú neobyčajnou výstižnosťou a lapidárnosťou. Niektoré z nich sú aj dobre šťavnaté až drsné. Autorka sa nevyhýba, chvalabohu, ani im, lebo veď to všetko je život dediny: romantický i tvrdý, plný splynutia s prírodou, ale i plný lopoty a driny. A to všetko najlepšie uchováva vo svojej pamäti práve jazyk. Túto publikáciu by sme mohli označiť aj ako jubilejnú, lebo od prvej zmienky o obci Lupoč (Lwpoch) uplynulo päťsto (podľa iných prameňov ------- **strana 358** dokonca šesťstošesťdesiatšesť) rokov. Zuzana Bohušová ňou zároveň chcela, ako trochu poeticky píše v závere, zachytiť minulosť a spomaliť pominuteľnosť. Publikácia Nárečie Lupoče, ktorú dohotovila, keď kvitli „hruštičke“ (pre tých, čo to nevedia: sú to konvalinky), je autorkiným pozdravom rodnej obci. V celom texte vidieť, že autorka sa pohybuje v teréne a priestore, v ktorom sa dokonale vyzná a  ktorý teda môže suverénne zvládnuť, ak, pravda, neľutuje venovať tomu dosť síl a energie a vloží do toho i kus srdca. Tým sa vyníma i z pohľadu  niektorých iných malých nárečových monografií či slovníkov, žiaľ, aj z edície Krátkych slovníkov najkrajších slovenských nárečí. Slavomír Ondrejovič Stručný slovník európskej integrácie ==================================== [Slivková, Eva – Matisová, Andrea – Zsapka, Peter: Stručný slovník európskej integrácie Bratislava: Centrum pre európsku politiku. 2001.] Cieľom tohto stručného slovníka je pomôcť pri orientácii v integračnom procese Európy. Je známe, že pri tomto procese sa tvoria rozličné pojmy a tým aj celková slovná zásoba dostáva novú tvár. Preto pojmy a ich pomenovania sú dobrým východiskovým materiálom aj pri charakterizovaní celkovej slovnej zásoby súčasnej slovenčiny V súčasnej slovnej zásobe sa veľmi rýchlo uplatňujú cudzie slová. Mnohé z nich sa v tomto slovníku jednoducho registrujú v pôvodnej podobe, bez úsilia o preklad do slovenčiny. Sú to napr. fiche d´impact, finalités politiques z francúzštiny, summit, screening, Crocodile club z angličtiny. Pre niektoré z nich by sa azda našiel aj slovenský ekvivalent. Napr. fiche by mohol byť dodatok, finalités politiques by mohli byť hlavné politické ciele pre. Problémom ostáva acquis communautaire. Tu sa ťažko nachádza doslovný ekvivalent. Podľa výkladu v slovníku by sa však mohol zaviesť trocha opisný názov základy spoločenstva (ako súhrn získaných vedomostí na ďalšie využívanie v teórii i praxi). K niektorým právnickým termínom sa uvádzajú anglické ekvivalenty, napr. odporúčanie – recommendation, rozhodnutie – decision, smernica – directive, nariadenie – regulation. ------- **strana 359** Pozoruhodné sú niektoré obrazné pomenovania, napr. menový had, trpasličie štáty, kríza prázdnej stoličky, bašta úradníkov. Hojná je motivácia osobným menom: Wernerov plán, Balladurov plán, Delorsova komisia. Podobne aj motivácia miestnym menom: Amsterdamská zmluva, Maastrichtská zmluva, Rímske zmluvy, Essenský summit, Schengenská dohoda Visegrádska štvorka (malo byť Vyšehradská štvorka). Zrejme pre ťažkosti pri tvorení prídavného mena od názvu Nice sa však uvádza Zmluva z Nice. Časté sú, prirodzene, pomenovania s prívlastkom európsky: Európska únia, Európsky súdny dvor, Európsky rozvojový fond (aj v podobe paneurópsky – Paneurópska únia). Bežné sú aj slová s morfémou euro-: europol, eurostat, eurokrat, euroskeptik. Prirodzene sem patrí názov spoločnej meny euro. Niektoré skratky sa rozpisujú, ale nevysvetľujú, napr. SAPARD – Special Accession Programme for Agriculture, NUTS – Nomenclature des Unités territoriales Statistiques bez rozpisu sa uvádza napr. PHARE. Osobitnú a nemenej dôležitú zložku tohto slovníka tvoria výklady. Prirodzene sa v nich vychádza, resp. malo by sa vychádzať, zo základného pojmu, napr. odporúčanie – právny akt Rady Európy, ktorý nie je záväzný. Táto zásada sa však často porušuje a vysvetlenie príslušného termínu sa začína všeobecnými výkladmi. Napr. konvergenčné kritériá – členom menovej únie sa môže stať len tá krajina, ktorá spĺňa prísne požiadavky...; montánna únia – 18. apríla 1951 bola v Paríži podpísaná zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele zástupcami šiestich signatárskych štátov... Nepríjemné sú termíny a výklady, v ktorých sa nevysvetľuje podstata. Napr. v termíne štrukturálne fondy sa hovorí, že sú spravované Európskou úniou, slúžia na podporu menej vyvinutých oblastí, ich cieľom je posilnenie ekonomickej a sociálnej kohézie, sú zamerané najmä na štrukturálny rozvoj zaostávajúcich regiónov, ďalšie na oblasti poľnohospodárstva, sociálne opatrenia a rybolov. Nie je tu však poučenie o tom, čo je to fond a najmä prečo sa nazýva štrukturálny. Už z týchto niekoľkých príkladov vyplýva, že autori slovníka nevenovali dostatočnú pozornosť výkladovej stránke hesiel, neprispôsobili sa požiadavkám tzv. encyklopedického štýlu, a to niekedy aj na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti. Ján Horecký ------- **strana 360** SPYTOVALI STE SA ================ O skloňovaní názvu Orange. – Do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme dostali otázku, ako sa má v slovenčine správne skloňovať názov spoločnosti Orange. Tu je naša odpoveď: Pri rozhodovaní o tom, ako sa má skloňovať názov spoločnosti Orange, musíme mať predovšetkým na pamäti, že pri tomto názve je rozdiel medzi jeho grafickou a  výslovnostnou podobou a že pri jeho zaraďovaní ku skloňovaciemu vzoru nie je rozhodujúce, ako je názov zakončený v  písanej podobe, ale to, aké má zakončenie vo výslovnosti. Názov Orange má anglický pôvod (anglické všeobecné podstatné meno orange má význam „pomaranč“, resp. „pomarančová farba“) a vyslovuje sa [orindž]. V spisovnej slovenčine všeobecné podstatné mená, ale aj vlastné mená zakončené na spoluhlásku dž sú mužského rodu, napr. bridž, imidž, Lodž. Keďže spoluhláska dž je mäkká, uvedené slová sa skloňujú podľa vzoru stroj. Podľa vzoru stroj sa skloňujú aj vlastné mená, ktoré sú v písme zakončené na ge a vo výslovnosti na spoluhlásku dž, napr. Cambridge [kejm-bridž], Stonehenge [stounhendž] (archeologické nálezisko v Spojenom kráľovstve), Lethbridge [lesbridž] (mesto v Kanade). Podľa Morfológie slovenského jazyka (Bratislava 1966) v anglických osobných menách aj v miestnych menách zakončených v písme na e, ktoré sa nevyslovuje, ale ktoré naznačuje výslovnosť predchádzajúcej spoluhlásky g ako dž, pri skloňovaní sa v  písme toto e zachováva. Zemepisný názov Cambridge sa teda skloňuje takto: z Cambridgea [kejmbridža], Cambridgeu [kejmbridžu], o Cambridgei [kejmbridži], Cambridgeom [kejmbridžom]. Rovnako sa skloňuje aj názov spoločnosti Orange, pravda, v genitíve nemá základnú pádovú príponu -a, ale príponu -u: gen. Orangeu [orindžu], dat. Orangeu [orindžu], akuz. Orange [orindž], lok. v Orangei [orindži], inštr. s Orangeom [orindžom]. So zachovaním e pri skloňovaní názvu Orange v písanej podobe sme sa stretli aj v jazykovej praxi, okrem iného aj v materiáloch spoločnosti Orange Slovensko, konkrétne v jej periodiku My, napr. My – mesačník pre zákazníkov Orangeu Slovensko... – Preto neváhajte a zapojte sa do fotografickej súťaže Oran-geu. – Vianoce v Orangei. Matej Považaj ------- **strana 361** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (44) ================ doprivatizácia gen. -ie, žen. (slov. + lat.) dokončenie prevodu majetkového podielu štátu obyč. v hospodársky dôležitých podnikoch do súkromného vlastníctva: Vláda pripravuje doprivatizáciu strategických podnikov. (ROZHLAS) – V článku sú uvedené základné protiargumenty oponentov doprivatizácie. (TLAČ) doprivatizovať dok. (slov. + lat.) dokončiť prevod majetkového podielu štátu obyč. v hospodársky dôležitých podnikoch do súkromného vlastníctva: Koalícia chce doprivatizovať, opozícia s tým nesúhlasí. – Rozhodnutie o tom, ktoré zo štátnych podnikov sa doprivatizujú ako prvé, ostáva na zvážení vlády. (TLAČ) Sloveso doprivatizovať zaraďujeme medzi slovesá s internacionálnym základom (lat. privatus znamená súkromný) a domácou predponou do-, ktorá má perfektivizačnú funkciu (vyjadruje zavŕšenie, dokončenie deja), napr. doštudovať (dokončiť štúdium), dotancovať (skončiť tanec, prestať tancovať). Okrem tejto funkcie predpona do- máva aj modifikačný význam – vyjadruje doplnenie chýbajúcej alebo zostávajúcej miery potrebnej na úplné uskutočnenie deja alebo činnosti vyjadrených slovesom, na uvedenie niečoho do želaného, potrebného stavu – porov. slovesá dokompletizovať (doplniť o chýbajúce časti, napr. písomný materiál o potrebné údaje alebo podklady, stroj o príslušné súčiastky a doplnky), dofinancovať (doplniť chýbajúce financie na zabezpečenie fungovania alebo dokončenie niečoho) i domáce sloveso dodaniť (vyrovnať daň do potrebnej výšky). K takýmto slovesám patrí i sloveso doprivatizovať, t. j. predať zostávajúcu časť vlastníctva štátu v strategických podnikoch súkromným osobám a tým dovŕšiť ich privatizáciu. ------- **strana 362** farmár gen. -a, muž. (angl.), nové vo význame poľnohospodár: Prečo naši farmári vyšli do ulíc. Za vyššie dotácie po vstupe do Európskej únie budú dnes v Bratislave demonštrovať slovenskí poľnohospodári. – Farmári oceňujú prístup SMK k dorovnaniu priamych platieb. – Šéf rozpočtového výboru chce 340 miliónov pre farmárov. Minister financií však pripomína, že výdavky pre poľnohospodárstvo plánované na budúci rok už aj tak enormne vzrástli. – Farmári a politici viacerých krajín EÚ požadujú v súvislosti s devastujúcimi suchami urýchlenú pomoc od Európskej komisie. (TLAČ) Názov farmár je odvodený od pomenovania farma (z anglického slova farm), ktorým sa označuje poľnohospodársky podnik s rastlinnou výrobou a chovom hospodárskych zvierat, prípadne podnik špecializujúci sa na chov jedného druhu zvierat. Farmou sa nazýva i väčšie súkromné hospodárstvo, ktoré má často charakter rodinného podniku, kde pracujú spoločne rodinní príslušníci – ide o tzv. rodinnú farmu. Po spoločensko-politických zmenách r. 1989 vznikli u nás popri obchodných spoločnostiach a poľnohospodárskych družstvách (agrodružstvách) aj súkromné farmy (porov. Horecký, Kultúra slova, 2003, roč. 37, č. 3, s. 156 – 157). V našom jazyku sa častejšie začali spomínať i vlastníci, nájomcovia či pracovníci farmy farmári. Novšie sa pomenovanie farmár, obyčajne v tvare množného čísla farmári, začalo používať ako všeobecné označenie pracovníkov v poľnohospodárstve bez ohľadu na formu hospodárenia. Je to najmä v súvislosti so vstupom krajín do Európskej únie, keď sa hovorí o platbách či dotáciách poskytovaných tomuto odvetviu. Dokladajú to i uvedené citácie. Prvé dve predstavujú novinárske titulky; názov farmári sa v nasledujúcom texte nahrádza názvom poľnohospodári, v druhej citácii reprezentuje pomenovanie Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora. Pre osoby pracujúce v oblasti poľnohospodárstva sa v súčasnej slovenčine používajú názvy poľnohospodár, roľník, družstevník a farmár. Podľa spôsobu hospodárenia sa názov roľník spresňuje prívlastkom malý, stredný či družstevný roľník. Názov farmár nachádza v súčasnosti uplatnenie v širšom význame, ako to bolo predtým. ------- **strana 363** odmoderovať dok. (slov. + lat.) zrealizovať moderovanie: Počas svojej už sedemročnej kariéry stihla odmoderovať stovky relácií a koncertov. – V televízii mám našťastie voľno, neviem, ako by som v takom nervovom vypätí odmoderovala správy. (TLAČ) – Bolo to moje prvé interview, ktoré som si pripravil, odmoderoval, ale aj nakrútil kamerou. (TV) Základom predponového slovesa odmoderovať je sloveso moderovať, ktoré má význam „uvádzať a komentovať program (v rozhlase, televízii, na rozličných podujatiach), viesť diskusiu“. Je odvodené od latinského slovesa moderare, t. j. ovládať, riadiť, viesť. Predpona od- dopĺňa nedokonavé sloveso moderovať o časový príznak uskutočnenia, zavŕšenia deja, čím sa sloveso odmoderovať stáva dokonavým. Patrí medzi slovesá typu odučiť, odprednášať, odoperovať. Predpona od- v týchto slovesách nevyjadruje iba časový príznak realizovaného slovesného deja, ale môže vyjadrovať aj mieru alebo spôsob (okolnosti) jeho realizácie. Preto sa neraz spájajú s kvantitatívnymi a inými údajmi, napr. odučila množstvo hodín, odoperoval desiatky pacientov, odprednášali v provizórnych podmienkach, stihla odmoderovať stovky relácií a koncertov ap. permanentný príd. (lat.), nové v spojení permanentný mejkap kozmetická úprava tváre vpichovaním farebných pigmentov pod pokožku s dlhodobým účinkom: Túžite po kvalitnej zmene svojej vizáže? Využite ponuku permanentného mejkapu. – Permanentný mejkap si pochvaľujú aj Slovenky. – Permanentným mejkapom sa dajú prekryť drobné jazvičky po detských úrazoch. (TLAČ) Ako napovedá prídavné meno permanentný, t. j. stály, trvalý, nepretržitý (z latinského príčasťového tvaru permanens od slovesa permanere – pretrvať), základnou vlastnosťou takto nazvaného druhu mejkapu je dlhá životnosť. Tá sa docieľuje špeciálnou úpravou tváre – obočia, očí, pier, a to implantovaním, čiže vpichovaním prírodných farbív do pokožky pigmentačným prístrojom. Dosiahnutý efekt vydrží niekoľko rokov, čo nositeľky permanentného mejkapu zbavuje starosti o pravidelné farbenie. Pomenovanie tejto novej kozmetickej metódy sa vyskytuje v dvoch pravopisných podobách rozvíjaného slova mejkap – vo fonetickej podobe (permanentný mejkap) i v anglickej podobe make-up (porov. Dievčatá, ktorým sa nechce ------- **strana 364** maľovať každý deň, môžu skúsiť permanentný make-up). Anglická podoba je častejšia pri názvoch kozmetických salónov či štúdií, kde sa názov permanentný make-up uvádza ako druh ponúkaných služieb. Silvia Duchková Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského ======================================================== jazyka (18) =========== dopadať -dá -dajú -daj! -dal -dajúc -dajúci -danie nedok. 1. (na čo; do čoho; kam) s istou intenzitou niekam padať: skokan dopadá na nohy; kvapky dažďa dopadajú na oblok; guľa dopadá do vyznačeného výseku; údery, päste dopadali na jeho chrbát; na mesto začali dopadať bomby; pracovná plocha by mala byť osvetlená svetlom dopadajúcim zľava; Aj na územie Slovenska v dávnej minulosti dopadali meteority a  formovali reliéf krajiny. Pd 1994; Sadneme si za stoly, na ktoré cez otvorené okná dopadajú lúče zapadajúceho slnka. LT 1998 2. (na koho) obyč. nepríjemne postihovať, zasahovať, týkať sa niekoho; syn. padať, doliehať: zodpovednosť dopadá na vaše plecia; podozrenie teraz dopadá naňho; Rozpočtové provizórium rovnako ťažko dopadá na všetkých v kultúre i v školstve. Pd 1995; Viaceré opatrenia proti ,,tiežpod-nikateľom“ však dopadali aj na tých poctivých. DoFo 2002 3. hovor. mať nejaký koniec, končiť sa: podobné akcie často dopadajú fiaskom; v reálnom živote to dopadá úplne inak; porovnania s EÚ v tejto oblasti dopadajú ešte horšie tlač; opak. dopadávať, dopadúvať -va -vajú -vaj! -val; dok. k 1, 3 dopadnúť dopadnúť -dne -dnú -dni! -dol -dla -dnúc -dnutý -dnutie dok. 1. (na čo; do čoho; kam) s istou intenzitou niekam spadnúť: dopadnúť na rovné nohy, na chrbát; mäkko, tvrdo dopadnúť na zem; mačka zvyčajne dopadne na všetky štyri labky; lopta dopadla za čiaru; na sklo dopadli prvé kvapky dažďa; na tvár mu dopadol slnečný lúč; sťažka dopadol do ------- **strana 365** kresla spustil sa; Krivá šabľa stratila istotu a dopadla ostrím na ostrie. Ďuríčková; Do záhrady dopadol ťažký granát. Ballek 2. hovor. mať nejaký koniec, skončiť sa; syn. vypáliť: skúška, kontrola dopadla dobre; uvidíš, že všetko dobre dopadne; čakáme, ako dopadne hlasovanie; dopadlo to skvele, neslávne, zle, všelijako; mohlo to dopadnúť oveľa horšie; ako si dopadol? ako si pochodil?; Moje vystúpenie nemohlo dopadnúť inak, ako dopadlo. Farkašová 3. subšt. (koho) chytiť, pristihnúť, obyč. pri nedovolenom čine, dostať, dolapiť, prichytiť: dopadnúť zlodeja na úteku; sľúbiť odmenu za dopadnutie vraha; nedok. k 1, 2 dopadať dopĺňať -ňa -ňajú -ňaj! -ňal -ňajúc -ňajúci -ňaný -ňanie, doplňovať -ňuje -ňujú -ňuj! -ňoval -ňujúc -ňujúci -ňovaný -ňovanie nedok. 1. (čo; čo čím; čo do čoho) pridávať niečo (obyč. tekutinu) na potrebnú mieru al. doplna: dopĺňať, doplňovať nádrž; dopĺňať, doplňovať fľašu vodou; dopĺňať, doplňovať víno do suda; dopĺňať, doplňovať telesné tekutiny; dopĺňať, doplňovať pohonné látky na ďalší let 2. (čo) pridávaním, dodávaním nových prvkov robiť úplným, kompletným al. dosahovať istý stav, stupeň, počet a pod.: dopĺňať, doplňovať zásoby; dopĺňať, doplňovať stavy dobytka; dopĺňať a opravovať text; dopĺňať, doplňovať kartotéku, knižničné fondy; dopĺňať, doplňovať zbierku novými exponátmi; dopĺňať, doplňovať si vedomosti štúdiom, čítaním; spresňovať a dopĺňať výpoveď; táto novela dopĺňa, doplňuje zákon Národnej rady; dopĺňanie, doplňovanie komisie, reprezentačného kádra; Čoraz väčšmi sa rozohňoval, čoraz širšími gestami dopĺňal opis tragikomickej príhody. Izakovič; Na severe hradba dopĺňala prirodzenú ochranu mesta pahorkami. Beniak 3. (koho, čo; bezpredm.) pripájať niečo v reči na vysvetlenie, ako dodatok, na záver; syn. dodávať: – Je to úžasný pocit prežiť s niekým, kto je skutočným umelcom, istý čas, – dopĺňa pán H. Slo 2002; ... tvrdí tréner a jeho asistent ho doplňuje: – Z 350 hráčov v našej najvyššej súťaži je 20 – 30 milionárov... Pf 2000; dok. doplniť; predp. po- ------- **strana 366** doplniť -ní -nia doplň! -nil -niac -nený -nenie dok. 1. (čo; čo čím; čo do čoho) pridať niečo (obyč. tekutinu) na potrebnú mieru al. doplna: doplniť nádrž, sud; doplniť obsah nádoby vodou; doplniť olej do motora; doplniť palivo na ďalšiu cestu 2. (čo) pridaním, dodaním nových al. chýbajúcich prvkov urobiť úplným, kompletným al. dosiahnuť istý stav, stupeň, počet a pod.: doplniť zásoby; doplniť si šatník, výbavu; doplniť text; doplniť zbierku obrazov; športovec si doplnil svoju medailovú zbierku získal ďalšiu medailu; doplniť si vzdelanie; doplniť učivo, osnovy; doplniť zoznam; doplniť komisiu o ďalších členov; doplniť tím skúsenými hráčmi; doplniť zmluvu o ďalší bod; doplniť údaje, chýbajúce slová; doplniť výpoveď; doplnenie zákona; doplnené a upravené vydanie (knihy) ďalšie vydanie rozšírené o nový text s menšími al. väčšími textovými úpravami; Ovocie alebo cestoviny sú zdravšie a chýbajúcu energiu nám hravo doplnia. Pf 2000; Vlastivedná expozícia je doplnená o vzácne nálezy fosílií pravekých zvierat. VN 2002 3. (koho, čo; bezpredm.) povedať niečo na vysvetlenie, ako dodatok, na záver; syn. dodať, doložiť: doplniť predrečníka; doplniť informáciu; chcel iba doplniť, že...; pohotovo, jedným dychom doplnil; No aj ženy chcú hovoriť, chcú kadečo doplniť, pripomenúť, svoje povedať. Šikula; Aspoň ma doplníš, ak niečo vynechám. Dzvoník; – Bezpečnosť našich občanov je pre nás dôležitejšia ako peniaze, – doplnil prvý muž mesta. VN 2003; nedok. dopĺňať, doplňovať dopracovať -cuje -cujú -cuj! -coval -cujúc -covaný -covanie dok. 1. dokončiť prácu, prestať pracovať: vo fabrike (už) dopracovali; stroj už dopracoval 2. (čo) vypracovať, dokončiť do úplnosti, do detailov; syn. dorobiť, dotiahnuť: dopracovať návrh, projekt, koncepciu, štúdiu; dramaturgicky dopracovať inscenáciu; dopracovať text do konca; podrobnosti plánu je potrebné ešte dopracovať; vrátiť zákon na dopracovanie 3. hovor., často iron. (kam) prácou, úsilím al. iným konaním dosiahnuť, docieliť niečo: dopracoval to až na šéfa odboru; Ďaleko sme to nedopracovali, čo, pán poradca!? Murín; Stal sa zo mňa triedny showman, ktorý to dopracoval až k dvojke zo správania. InZ 2002; To som teda dopracoval. Tak... Ja teda pôjdem. Zelinka zle skončil ------- **strana 367** ● fraz. už dopracoval a) zle skončil b) zomrel; nedok. k 2 dopracúvať dopracovať sa -cuje sa -cujú sa -cuj sa! -coval sa -cujúc sa -covanie sa dok. 1. (k čomu; kam; čoho) prácou, úsilím al. iným konaním dosiahnuť niečo, dospieť, dostať sa k niečomu: dopracovať sa (k) výsledku, k uznaniu, uznania; dopracovať sa k záveru; dopracovať sa k významnému postaveniu, k majetku; dopracovať sa k úspechu svojou usilovnosťou; chce sa v živote k niečomu, niekam dopracovať; iron. svojím nezodpovedným konaním sa dopracoval k prepusteniu z práce; Dlho trvalo, kým sme sa dopracovali k jednotnému postupu. A. Bednár; Do tejto state autor vložil veľa poznatkov, ku ktorým sa dopracoval počas svojho dlhoročného jazykovedného bádania. KS 1998; Ofenzívnejšia Lokomotíva sa dopracovala k zaslúženému víťazstvu. VN 2001; iron. Ako som sa dočítala, môžem sa dopracovať k epileptickým záchvatom. Hykisch 2. (k čomu) pátraním sa dozvedieť, zistiť niečo; syn. dopátrať sa, dospieť: dopracovať sa k pravde, k poznaniu, k podstate veci; k čomu ste sa dopracovali?; Musíš sa dopracovať ku koreňu Beňovej smrti! Andruška; nedok. dopracúvať sa dorásť -rastie -rastú -rasť/-rasti! -rástol -rástla -rastúc -rastený -rastenie dok. 1. dosiahnuť zvyčajný vzrast, istú, potrebnú veľkosť, rastom sa vyvinúť; syn. narásť, vyrásť: húsatá do zimy dorastú; syn už dorástol otcovi po plecia; anakonda môže dorásť až do dĺžky desať metrov; Húsenica po dorastení na istú veľkosť prestane prijímať potravu a zakuklí sa. Skolex; Možno, že by bola [dcéra Kristína] dorástla do výšky svojej matky, keby na jej chrbtovej kosti nesedel hrb. Zelinová; Malé hríby prikrýval lístím, aby ich ochránil pred náhodnými hubármi, kým dorastú. VN 2001 2. po ostrihaní, zrezaní a pod. znovu, opätovne narásť (na istú al. potrebnú dĺžku): vlasy rýchlo dorastú; skosená tráva ešte dorastie; husiam dorástlo perie; Poľutovala ho a zadúfala, že azda necht dorastie. Karvaš 3. dosiahnuť telesnú al. duševnú zrelosť; syn. vyrásť, dospieť: deti dorástli a odišli z domu; dorástla na pekné dievča; dorástol na mocného ------- **strana 368** mládenca; Pomýšľa na povale postaviť ešte manzardu, podistým pre dcéry, keď mu dorastú. Tatarka; Nie všetky pravdy sú hodné detských uší, očí, na niektoré treba dorásť. LT 1998 4. (na čo; bezpredm.) dospieť vo vývine na istý stupeň, vývinom získať zdatnosť, predpoklady na niečo: dorásť na náročné úlohy; na takúto funkciu musí dorásť; dorásť na formát štátnika Pd 1995; Ešte ste na to umelecky nedorástli, povedal jej vtedy režisér. Zúbek; V juniorskej lige by mohli viacerí dorásť pre ligu či národnú ligu. Vč 1981 ● fraz. expr. ešte mu perá nedorástli je ešte veľmi mladý; nedok. dorastať dorastať -tá -tajú -taj! -tal -tajúc -tajúci -tanie nedok. 1. dosahovať zvyčajný vzrast, istú, potrebnú veľkosť, rastom sa vyvíjať; syn. narastať, vyrastať: dub dorastá do výšky 35 metrov; v minulosti niektoré paprade dorastali do veľkosti stromov; dcéra už dorastá matku vzrastom sa jej vyrovnáva; Mesiac dorastá blíži sa k splnu; Žubrienke dorastajú najprv zadné a potom predné končatiny. Skolex 2. po ostrihaní, zrezaní a pod. znovu, opätovne rásť, narastať (na istú al. potrebnú dĺžku): fúzy, nechty už dorastajú; jašterici odtrhnutý chvost rýchlo dorastá; Zdalo sa mu, že cíti vôňu dorastajúcej otavy na lúkach. Štiavnický 3. nadobúdať telesnú al. duševnú zrelosť; syn. dospievať, vyrastať: deti dorastajú a osamostatňujú sa; dorastať na mládenca; V dome dorastajú tri dievky na vydaj. Rázusová-Martáková; Dorastal som vo vojnových rokoch. Slobodník 4. (na čo; bezpredm.) nadobúdať vo vývine vyšší stupeň, stávať sa dokonalejším, zdatnejším, získavať predpoklady na niečo: umelecky dorastať; dorastajú nám noví, ďalší hráči, odborníci; dorastať na funkciu, na náročné úlohy; dok. dorásť; predp. po- doriadiť1 -di -dia doriaď! -dil -diac -dený -denie dok. (čo; bezpredm.) dokončiť riadenie, prestať riadiť; syn. doupratovať: doriadiť izbu, byt; už si doriadila? ------- **strana 369** doriadiť2 -di -dia doriaď! -dil -diac -dený -denie dok. expr. (koho, čo) 1. spôsobiť nepriaznivú zmenu, zlý stav, škodu na niečom, poškodiť, zničiť; syn. dorichtovať: víchrica doriadila les; pes mu doriadil nohavice; ale si doriadil ten bicykel!; krajčírka mi doriadila šaty zle ušila; auto bolo úplne doriadené zničené; Takto ma ešte nikto nedoriadil. Dušek zle ostrihal; V Trebišove, Michalovciach či v Snine pani zima cesty poriadne doriadila. VN 2003 2. údermi, bitím a pod. spôsobiť rany a tým aj znetvoriť, dokaličiť, dokrvaviť; syn. dorichtovať, zrichtovať: doriadil ho medveď; v bitke mu doriadili tvár; prišiel domov zbitý, doriadený; Daj trochu octu, mladého doriadili včely. Moric; Kto ťa tak doriadil? Mohlo ťa to stáť oko. Rappensbergerová; Boli by ma poriadne doriadili nebyť rýchleho horárovho zásahu. Gavalcová doriadiť sa -di sa -dia sa doriaď sa! -dil sa -diac sa -dený dok. expr. 1. nevkusne sa obliecť, namaľovať, upraviť; syn. dogabať sa, dorichtovať sa, zrichtovať sa: tá sa ale doriadila!; Skoro vždy sa mi pri pohľade na výsledok [kozmetickej úpravy] chcelo zavolať: ,,Bože, aká škoda, musela sa tak doriadiť?“ InZ 2001 2. veľmi sa opiť; syn. dorichtovať sa, zrichtovať sa, doťať sa: doriadil sa na zábave; Prečo si sa takto doriadil? Veď ty nezvykneš piť. Ondriš; Ani neviem, ako som sa mohol tak doriadiť a potom sa správať ako zver. Vč 1973 3. spôsobiť si zlý stav, silno sa zašpiniť, znetvoriť; syn. dorichtovať sa, dobabrať sa, zababrať sa: spadol do blata a celý sa doriadil 4. silno, na viacerých miestach samému sebe al. vzájomne si spôsobiť poranenia, dokaličiť sa, dokrvaviť sa; syn. dorichtovať sa: pri páde z motorky sa strašne doriadil; chlapi sa v krčme pobili a poriadne doriadili 5. zjemn. pošpiniť sa výkalmi: opitý sa doriadil dosluhovať -huje -hujú -huj! -hoval -hujúc -hujúci -hovanie nedok. 1. (čo; bezpredm.) končiť vykonávanie povolania al. inej činnosti, funkcie a pod.: dosluhovať základnú vojenskú službu; tréner už dosluhuje; dosluhujúci minister, prezident; nástupca dosluhujúceho prednostu VN 2002; dosluhovať trest Slobodník ------- **strana 370** 2. slúžiť nad určený čas, obyč. pri vojsku; syn. nadsluhovať: musel mesiac dosluhovať 3. strácať pôvodnú funkciu, použiteľnosť, prestávať slúžiť, fungovať: výťah už dosluhuje; topánky mi dosluhujú; má staré, dosluhujúce auto; Tej starej krivej jabloni sa prihováral takto: Ej, starká, už dosluhuješ! Zúbek; Starý most pomaly, ale isto dosluhuje. Pf 1998; dok. k 1, 3 doslúžiť doslúžiť -ži -žia doslúž! -žil -žiac -žený -ženie dok. 1. (čo; bezpredm.) skončiť výkonávanie povolania al. inej činnosti, funkcie a pod.: doslúžiť vojenčinu; Prečo tú uniformu nenosíte? – A načo? Veď ja som už doslúžil. Šikula; Doslúžil ako poslanec Európskeho parlamentu v Štrasburgu. tlač; Súčasný riaditeľ [školy] je už na dôchodku. Nechali sme ho doslúžiť do konca školského roku. VN 2001 2. stratiť pôvodnú funkciu, použiteľnosť, prestať slúžiť, fungovať, opotrebovať sa: vysávač doslúžil; auto už dávno doslúžilo; srdce mu doslúžilo prestalo pracovať, biť; Potrebovali by nový televízor, lebo starý doslúžil. Pd 1994; pren. Ech, čo robiť, keď máš na pleciach šesť krížikov, ... doslúžil si, môžeš ísť do starého železa. Zúbek 3. (čo) dokončiť, zavŕšiť náboženské obrady: doslúžiť omšu; nedok. k 1, 2 dosluhovať dospieť -peje -pejú -pej! -pel -pejúc -penie dok. 1. (k čomu; kam) pohybom, chôdzou a pod. dosiahnuť určité (vytýčené) miesto; syn. dôjsť, doraziť, dostať sa: dospieť ku koncu cesty; po celodennom putovaní konečne dospeli k cieľu, do cieľa 2. (k čomu; kam) postupne, vývinom sa dostať k niečomu al. na vyššiu úroveň; syn. dôjsť, prísť; dosiahnuť, docieliť: dospieť k názoru, k presvedčeniu, k poznaniu, k pravde; dospieť k dohode, k riešeniu, k výsledku; dospieť k prekvapujúcemu záveru, k pevnému rozhodnutiu; dospelo to až k roztržke; dospelo to až tak ďaleko, že...; nepredpokladal, že konflikt dospeje až do takého štádia; k čomu ste dospeli?; Každé rozprávanie musí dospieť ku koncu. Tužinský; Mnohé ročníky [obyvateľov] dospeli do veku, keď si zakladajú rodiny. Vč 1980 ------- **strana 371** 3. (bezpredm.; na čo; v čo) dosiahnuť (úplnú) telesnú al. duševnú zrelosť; syn. vyspieť, dozrieť: chlapec dospel (v muža, na muža); pohlavne, predčasne dospieť; Podrástla, dospela, zoženštela. Žáry; Veľmi skorá konfrontácia so smrťou blízkeho človeka umožnila autorovi dospieť skôr ako jeho vrstovníkom. LT 1998; nedok. dospievať1 dospievať1 -va -vajú -vaj! -val -vajúc -vajúci -vanie nedok. 1. (k čomu; kam) pohybom, chôdzou a pod. dostávať sa na určité (vytýčené) miesto; syn. dochádzať, prichádzať: dospievať k cieľu cesty; výprava dospieva k úpätiu hory 2. (k čomu; kam) postupne, vývinom sa dostávať k niečomu al. na vyššiu úroveň; syn. dochádzať, prichádzať; dosahovať; smerovať: dospievať k náhľadu, k poznaniu, k stanovisku; dospievať k všeobecnému názoru; dospievať k pozoruhodným výsledkom; dospievať k cieľu; zdá sa, že to dospieva k lepšiemu 3. (bezpredm.; na čo) rastom, vývinom nadobúdať telesnú al. duševnú zrelosť, stávať sa dospelým; syn. vyspievať, dozrievať: rozumovo, pohlavne dospievať; dospieva na ženu; citové, predčasné dospievanie; Hľadela na neho, ako rastie a dospieva, pomaly na mládenca dorastá. Tatarka; Veru, deti dnes skôr dospievajú. V. Bednár; dok. dospieť dospievať2 -va -vajú -vaj! -val -vajúc -vaný -vanie dok. (čo; bezpredm.) dokončiť spev, prestať spievať: dospievať áriu; spevák nedospieval pieseň do konca; Lolo dospieva, vyhŕknu mu slzy, kľakne na kolená. A. Ferko □ dospievať! (vojenský) povel; nedok. dospevovať doťahovať -huje -hujú -huj! -hoval -hujúc -hujúci -hovaný -hovanie nedok. 1. (čo kam) ťahaním premiestňovať, dostávať na určité miesto; syn. ťahať: doťahovať voz do dvora; doťahovať čln na breh 2. (čo) ťahaním, vyťahovaním dovádzať do konca: doťahovať čiary, linajky; nedoťahuje písmená ------- **strana 372** 3. (čo) ťahaním, napínaním, otáčavým pohybom a pod. robiť tesným al. tesnejším, celkom zaťahovať; syn. priťahovať, uťahovať: doťahovať si šnúrky na topánkach; doťahovať si remeň; doťahovať skrutku, maticu; doťahovať kohútik vodovodu; Nástenným hodinám venoval najviac pozornosti. Pravidelne ich doťahoval. Ballek 4. hovor. (čo) vypracúvať do úplnej, konečnej podoby, obyč. zlepšovaním, spresňovaním; syn. dokončovať, dopracúvať, dotvárať: doťahovať plán, zmluvu; doťahovať štúdiu, text prednášky; V Medickej záhrade doťahujeme to, čo sa šilo na kolene. Vč 1990; Organizátori finišovali, doťahovali posledné detaily. Pd 1994 5. hovor. (čo; na koho; bezpredm.) dostávať sa na úroveň niekoho, približovať sa k niekomu (obyč. v súťažení); syn. doháňať: doťahovať náskok súpera; doťahovať stratu; domáce družstvo začalo silno doťahovať; Hostia dva razy viedli, slovanisti len doťahovali. Vč 1983; Zo štvrtej pozície skvele doťahoval na Frankeho. Pd 1994; dok. dotiahnuť; predp. po- dotiahnuť -hne -hnu -hni! -hol -hla -hnuc -hnutý -hnutie dok. 1. (koho, čo kam) ťahaním premiestniť, dostať na určité miesto; syn. pritiahnuť: dotiahnuť vozík do kôlne; dotiahnuť loď k brehu; Chytí ju za ruku a dotiahne k stolu. Bob; Prečo nepočkali na nejaké vojenské auto, ktoré by ich dotiahlo sem? Sloboda; Ak dotiahne fúru na ďalšiu rovinku, zloží najťažšiu furmanskú skúšku. Ťažký 2. (čo) ťahaním, vyťahovaním a pod. doviesť do konca: dotiahnuť čiaru, písmeno; krasokorčuliar nedotiahol figúru; Oráč dotiahol brázdu. Urban; Gestikuluje a s horiacou cigaretou medzi prstami opisuje nedotiahnuté poloblúky. Johanides 3. (čo) ťahaním, napínaním, otáčavým pohybom a pod. urobiť tesným al. tesnejším, celkom zatiahnuť; syn. pritiahnuť, utiahnuť: dotiahnuť si opasok; dotiahnuť skrutku, kohútik, uzáver; dotiahnuť viečka (na pohároch); Pravdepodobne na elektrickej rozvodni treba niečo dotiahnuť. Vč 1982 4. hovor. (čo) vypracovať do úplnej, konečnej podoby, obyč. zlepšovaním, spresňovaním; syn. dokončiť, dopracovať, dotvoriť: dotiahnuť kon- ------- **strana 373** cepciu, článok, knihu; dotiahnuť zákon do detailov; dotiahnuť scénu, postavu, obraz; nikdy nič nedotiahol do konca; Škoda začínať, čo sa nedotiahne do konca. Lichnerová; Organizačne to nie je celkom dotiahnuté. Vč 1990 5. hovor. (koho kam) lákaním, prehováraním a pod. dostať niekoho niekam; syn. prilákať, pritiahnuť, priviesť: dotiahnuť kamarátov k sebe domov; dotiahnuť na Slovensko investorov; dotiahnuť do mesta mladých ľudí; Preklial som Borisa, že nás sem dotiahol. V. Bednár; Chcel dotiahnuť aj toho basistu, ktorý hral Ondrovi na svadbe. Šikula; zámerom organizátorov je dotiahnuť na štart 2 500 účastníkov. SME 2002 6. hovor. (čo; na čo) dostať sa na úroveň niekoho, zlepšiť nepriaznivý výsledok, priblížiť sa k niekomu (obyč. v súťažení); syn. dohoniť, dohnať: dotiahnuť náskok súpera; domáce družstvo dotiahlo zápas na 4:5; dotiahol to z matematiky na dvojku; horko-ťažko to doma so slabým súperom dotiahli na remízu 7. hovor. (na koho, na čo; kam) prácou, úsilím al. iným konaním dosiahnuť, docieliť niečo (získať titul, hodnosť, postavenie v zamestnaní, dobre sa umiestniť v súťaži a pod.): dotiahol to (až) na generálneho riaditeľa, na plukovníka; naši to dotiahli až do finále; Pracuje ako letuška a dokonca to dotiahla až na šéfku stewardiek. Pd 1994; Chýrny Švéd to dotiahol vo Svetovom pohári na 40 víťazstiev v jednej disciplíne. Pd 1994 8. hovor. (kam) prísť, priletieť a pod., obyč. vo väčšom počte; expr. prísť vôbec; syn. pritiahnuť, dohrnúť sa: demonštranti dotiahli na námestie; do mesta dotiahli cirkusanti; dotiahol domov aj s kamarátmi; vrany k nám dotiahnu zo severu ● fraz. dotiahnuť to ďaleko urobiť kariéru, byť úspešný; nedok. k 1 – 4, 6 doťahovať Magdaléna Petrufová Skratky prameňov: DoFo – Domino fórum, InZ – InZine, KS – Kultúra slova, LT – Literárny týždenník, Pd – Pravda, Pf – Profit, Slo – Slovo, Vč – Večerník, VN – Východoslovenské noviny – Korzár .. PG:374 Obsah 37. ročníka ================= DUCHKOVÁ, S.: Jazyková poradňa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV 268 HORECKÝ, J.: Mená osôb s príponou –ník 7 HORECKÝ, J.: Príklad výkladového postupu 72 HORECKÝ, J.: Slovesá odvodené od podstatných mien 333 KAČALA, J.: Jestvuje pravopisná norma? 200 KAČALA, J.: Rozvoj významu v slovnej zásobe. Podstatné mená so základom štúdi- v slovenčine 328 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (I.). Rané predspisovné obdobie 3 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (II.). Rané predspisovné obdobie (2) 65 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (III.). Staršie predspisovné obdobie 129 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (IV.). Mladšie predspisovné obdobie 193 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (V.). Spisovné obdobie. Bernolákovské obdobie 262 KRAJČOVIČ, R.: Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (VI.). Štúrovské obdobie 321 MASÁR, I.: Osvieženie rozhlasovej športovej publicistiky 205 NAVRÁTIL, L.: Neohybnosť v ohybných slovných druhoch 336 POVAŽAJ, M.: Šesťdesiat rokov Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV 257 ŠTEVČEKOVÁ, D.: Ako ďalej so slovenčinou v Európskej únii? 136 ŠVEC, Š.: K termínu edukácia 142 DISKUSIE ======== HORÁK, G.: Diakritické znamienka v súčasnej slovenčine a češtine 212 HORÁK, G.: Niektoré zmeny pri písaní litery y v priebehu času 75 ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Ďalšia správa o nárečí dolného Záhoria J. H o r e c k ý 80 Kde bolo, tam bolo. Ľ. D v o r n i c k á 343 Na veru ci nedajú, zeber si penáze! I. V a l e n t o v á 216 O zlatenici. M. K o v á č o v á 278 Svet slov vo Svetoch. I. M a s á r 11 Ty si veža Dávidova, veža slonová! I. V a l e n t o v á 151 ------- **strana 375** ROZLIČNOSTI =========== Akcia, byť v akcii, mať akciu, akciová cena, akciový tovar. S. D u c h k o v á 22 Názvy euro, cent a ich výslovnosť. S. O n d r e j o v i č 351 Farma či gazdovstvo. J. H o r e c k ý 156 Nenechajte sa ochorieť! alebo reklama na účet jazyka? N. J a n o č k o v á 283 O používaní predložky mimo. S. M i s l o v i č o v á 222 Vyrovnať – vyrovnať sa. J. H o r e c k ý 84 SPRÁVY A POSUDKY ================ Ambasáda slovenskej jazykovedy v parlamente. I. M a s á r 113 Blahoslav Hečko: Ako skúšať slovenčinu. P. Š t e v č e k 26 Ďalšia vedecká práca prof. Kačalu. J. P o r u b c o v á 108 Druhý ročník samostatného filologického zborníka Trnavskej univerzity. Ľ. R e n d á r 161 24. letná škola prekladu. M. F o r r ó o v á – A. H o r á k 89 Environmentalistický slovník. M. D u d o k 167 Intonácia a sémantika vety. M. O l š i a k 165 Jazyk vied o výchove. M. H o r v á t h 170 Jazykovedci medzi spisovateľmi. S. O n d r e j o v i č 294 Jubileum jazykovedca a rodoľuba. Š. L i p t á k 224 K novému anatomickému názvosloviu. F. Š i m o n – M. K o č i š o v á – K. S c h m i d t o v á 28 Kto je kto v dnešnom Novohrade. S. O n d r e j o v i č 34 Ľudia, peniaze, banky. S. O n d r e j o v i č 226 Menej používaný – a či zanikajúci? Ľ. P e t r a š k o 232 Nemeckí slovakisti o slovenčine. M. Ž i t n ý 97 Opäť nová publikácia o novohradskom nárečí. S. O n d r e j o v i č 356 Práca o špecifických sférach komunikácie. A. G á l i s o v á 298 Pri odchode Pavla Števčeka. S. O n d r e j o v i č 88 Sto rokov od narodenia Alfonza Zaunera. J. H o r e c k ý 24 Stručný slovník európskej integrácie. J. H o r e c k ý 358 TNM klasifikácia zhubných nádorov po slovensky. F. Š i m o n 230 Tvary a tváre frazém v slovenčine. K. P a l k o v i č 39 Uzavrela sa životná púť PhDr. Ladislava Dvonča, DrSc. M. P o v a ž a j 353 Uzavrelo sa jazykovedné dielo Gejzu Horáka. J. K a č a l a 286 Za profesorom Jurajom Furdíkom. J. S a b o l 158 Zdravica Pavlovi Žigovi. A. F e r e n č í k o v á 85 ------- **strana 376** SPYTOVALI STE SA ================ Ako je to so slovom priehlbenina? S. M i s l o v i č o v á 116 Akú podobu má ženské priezvisko od mužského priezviska Adamove? M. P o v a ž a j 41 Akú podobu má živočíšne prídavné meno papagájí v ženskom rode? M. P o v a ž a j 235 Kremlinologia? M. P o v a ž a j 302 O skloňovaní názvu Orange. M. P o v a ž a j 360 Severoseverovýchod, severo-severovýchod či severo severovýchod. M. P o v a ž a j 174 Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (40 – 44). S. D u c h k o v á 43, 175, 236, 304, 361 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (13). Ľ. B a l á ž o v á 46 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (14). M. Z a m b o r o v á 117 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (15). E. P o r u b s k á 178 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (16). A. Š e b e s t o v á 240 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (17). M. Č i e r n a 307 Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (18). M. P e t r u f o v á 364 Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Bankrotár či úpadca. J. H o r e c k ý 316 Celebrita. J. H o r e c k ý 254 Dal by som – bol by som dal. J. K a č a l a 61 Herliansky gejzír. J. J a c k o 63 Chorvátčina, rómčina, rusínčina. M. P o v a ž a j 124 Chorvátske peňažné jednotky kuna a lipa. M. P o v a ž a j 319 Kešovka. J. H o r e c k ý 317 Konzultovať slovníky? J. K a č a l a 123 Kto počtuje, ten gazduje. J. J a c k o 191 Mať čo robiť alebo mať niečo na práci? E. R í s o v á 185 Mostský kostol. J. J a c k o 63 ------- **strana 377** Najvýznamnejší znečisťovateľ? J. H o r e c k ý 249 Nenáležitá úspora slov. I. M a s á r 188 Nie madlá, ale držadlá. J. K a č a l a 186 Nominant, nominantka. M. P o v a ž a j 187 O dôležitosti motivácie pri odvodených slovách. J. K a č a l a 127 O skloňovaní slova predátor. E. R í s o v á 316 O slovese obdržať. J. H o r e c k ý 190 O význame predložky pre. M. P o v a ž a j 60 Obeť a obeta. K. H a b o v š t i a k o v á 59 Persóny non grata? I. M a s á r 189 Podzvukové lietadlo. M. P o v a ž a j 318 Pozmeňovací návrh a "pozmeňovák". J. K a č a l a 186 Prejav vôle urobiť opomenutím? M. P o v a ž a j 253 Prepierač špinavých peňazí. J. J a c k o 125 Prišlo mu nevoľno. J. K a č a l a 59 Slová tatarák a vychyták nepatria do reklamy. I. M a s á r 250 Slovosled pri ustálených spojeniach. J. K a č a l a 249 Superný, superne. J. K a č a l a 252 Športová publicistika a jazyková kultúra. I. M a s á r 315 U Júlii, u Márii? M. P o v a ž a j 128 Vymáhateľnosť či vymožiteľnosť práva. M. P o v a ž a j 248 Vymenúvací dekrét, nie menovací dekrét. M. P o v a ž a j 251 Výzvy nového tisícročia. J. K a č a l a 320 Z jazyka sprievodcov múzeí. I. M a s á r 126 Zneužívanie jazyka. I. M a s á r 124 Index 37. ročníka. S. M i s l o v i č o v á 378 Informácie autorom 64 Obsah 37. ročníka 373 ------- **strana 378** Index 37. ročníka ================= Kurzívou sú vytlačené tie slová, spojenia slov, väzby a pod., ktoré sa podrobnejšie rozoberajú z pravopisnej, výslovnostnej, gramatickej, štylistickej a významovej stránky. Acta Facultatis Pedagogicae Universitatis Tyrnaviensis. Séria A – Philologica, recenzia 161 – 165 ADALRÁM, život a dielo 5 – 6 afrikanistika, význam a používanie 329 akcia, byť v a-i, mať a-u, význam a používanie 22 – 23 akciový, a. tovar, a-á cena, význam a používanie 22 – 23 akčný 23 amerikanológia 329 bankrot, význam a používanie 316 – 317 bankrotár, význam a používanie 316 – 317 BEL, Matej, život a dielo 197 BENEDIKT, Vavrinec, z Nedožier, život a dielo 196 BERNOLÁK, Anton, život a dielo 264 – 265 bezbariérovo, význam a používanie 182 bezbariérovosť, význam a používanie 182 bezbariérový, význam a používanie 183 beznehodový, význam a používanie 183 beznikotínový, význam a používanie 183 bezobalový, význam a používanie 183 bezobslužný, význam a používanie 183 bezokenný, význam a používanie 183 bezpórový, význam a používanie 183 – 184 bezposádkový, význam a používanie 184 bezrámový, význam a používanie 184 bezrizikovo, význam a používanie 184 bezrizikový, význam a používanie 184 biorytmus, význam a používanie 175 bioterorista, význam a používanie 176 bioteroristický, b. útok, význam a používanie 176 bioterorizmus, význam a používanie 175 blond 252 blonďavý 252 bodec, význam a používanie 178 – 179 bodka, význam a používanie 179 bodkastý, význam a používanie 180 bodkavý, význam a používanie 180 bodkovane, význam a používanie 180 bodkovaný, význam a používanie 180 bodkovať, význam a používanie 180 bodkovitý, význam a používanie 180 bodôčka, význam a používanie 179 bodovací, význam a používanie 181 bodovať, význam a používanie 181 bodovo, význam a používanie 181 bodový, význam a používanie 181 – 182 BOHUŠOVÁ, Zuzana: Nárečie Lupoče. O dialekte severozápadného Novohradu, recenzia 356 – 358 bordó 252 bordový 252 bridž 360 bubnovať 334 BUGÁROVÁ, Marta: Intonácia a sémantika vety, recenzia 165 – 167 buklé 252 Cambridge, pravopis a skloňovanie 360 celebrant 254 celebrita, význam a používanie 254 celebrovať 254 cent, výslovnosť 351 – 352 cirkevník 8 cudzí, význam a používanie 240 – 242 cudzo, význam a používanie 242 cudzo-, význam a používanie 242 cudzobažnosť, význam a používanie 242 cudzobažný, význam a používanie 242 cudzojazyčne, význam a používanie 242 cudzojazyčnosť, význam a používanie 242 cudzojazyčný, význam a používanie 242 – 243 cudzokrajne, význam a používanie 243 cudzokrajnosť, význam a používanie 243 cudzokrajný, význam a používanie 243 cudzoložiť, význam a používanie 243 cudzoložne, význam a používanie 243 cudzoložnica, význam a používanie 244 cudzoložnícky, význam a používanie 243 cudzoložník, význam a používanie 243 cudzoložný, význam a používanie 244 cudzoložstvo, význam a používanie 244 ------- **strana 379** cudzomilstvo, význam a používanie 244 cudzoopelenie, význam a používanie 244 cudzoopelivo, význam a používanie 244 cudzoopelivosť, význam a používanie 244 cudzoopelivý, význam a používanie 244 cudzopasiť, význam a používanie 244 – 245 cudzopasne, význam a používanie 245 cudzopasnícky, význam a používanie 245 cudzopasníctvo, význam a používanie 245 cudzopasníčiť, význam a používanie 246 cudzopasník, význam a používanie 246 cudzopasný, význam a používanie 246 cudzorodo, význam a používanie 246 cudzorodosť, význam a používanie 246 cudzorodý, význam a používanie 246 – 247 cudzozemec, význam a používanie 247 cudzozemka, význam a používanie 247 cudzozemsko, význam a používanie 247 cudzozemský, význam a používanie 247 cudzoznejúci, význam a používanie 247 čaj, význam a používanie 307 čajíček, význam a používanie 308 čajíčkar, význam a používanie 308 čajíčkarka, význam a používanie 308 čajíčkovať, význam a používanie 308 čajovina, význam a používanie 308 čajovňa, význam a používanie 308 – 309 čajovnička, význam a používanie 309 čajovník, význam a používanie 309 čajovníkovité, význam a používanie 309 čajovníkový, význam a používanie 309 čajovočervený, význam a používanie 309 čajovožltý, význam a používanie 309 čajový, význam a používanie 309 – 310 čakací, význam a používanie 310 – 311 čakačka, význam a používanie 311 čakajúci, význam a používanie 311 čakanka, význam a používanie 311 – 312 čakankový, význam a používanie 312 čakáreň, význam a používanie 312 čakárnička, význam a používanie 312 čakateľ, význam a používanie 312 – 313 čakateľský, význam a používanie 313 čakateľstvo, význam a používanie 313 čakra, význam a používanie 313 – 314 čakrový, význam a používanie 314 čapati, význam a používanie 314 čapobitie, význam a používanie 314 čapovaný, význam a používanie 314 čapovec, význam a používanie 314 čistobiely, význam a používanie 117 čistočierny, význam a používanie 117 čistokrvne, význam a používanie 117 – 118 čistokrvník, význam a používanie 118 čistoruký, význam a používanie 117 čistozrnný, význam a používanie 117 čítaniachtivý, význam a používanie 118 čítanosť, význam a používanie 118 čitateľsky, význam a používanie 118 – 119 čítavo, význam a používanie 119 čítavosť, význam a používanie 119 čítavý, význam a používanie 119 – 120 čítkať, význam a používanie 120 čojaviem, význam a používanie 120 čojaviemaký, význam a používanie 120 čojaviemčo, význam a používanie 121 čojaviemkde, význam a používanie 121 čojaviemkto, význam a používanie 121 čonevidieť, význam a používanie 122 dejiny jazyka: názvy žltačky v historickom kontexte 278 – 282; niektoré zmeny pri písaní litery y v priebehu času 75 – 79; spojenia veža Dávidova, veža slonová v historickom kontexte 151 – 155; z galérie osobností v dejinách slovenčiny 3 – 10, 65 – 71, 129 – 136, 193 – 200, 262 – 268, 321 – 328 dialektológia: nárečie dolného Záhoria 80 – 83; rozprávky v slovenských nárečiach 343 – 350; úver a dlh v nárečových súvislostiach 216 – 221 dídžej, význam a používanie 304 dídžejský, význam a používanie 304 dobačovať, význam a používanie 333 DOLEŽAL, Pavel, život a dielo 197 – 198 dopadať, význam a používanie 364 dopadnúť, význam a používanie 364 – 365 dopĺňať, význam a používanie 365 – 366 doplniť, význam a používanie 366 doplňovať, význam a používanie 365 – 366 dopracovať sa, význam a používanie 367 dopracovať, význam a používanie 366 – 367 dopracúvať sa, význam a používanie 367 dopracúvať, význam a používanie 367 doprivatizácia, význam a používanie 361 doprivatizovať, význam a používanie 361 dorásť, význam a používanie 367 – 368 dorastať, význam a používanie 368 ------- **strana 380** doriadiť sa, význam a používanie 369 doriadiť, význam a používanie 369 DORUĽA, Ján, medailón pri príležitosti 70. narodenín 224 – 226 dosluhovať, význam a používanie 370 doslúžiť, význam a používanie 370 dospieť, význam a používanie 370 – 371 dospievať, význam a používanie 371 dostať, význam a používanie 190 – 191 dôstojník, policajný d., význam a používanie 9 doťahovať, význam a používanie 371 – 372 dotiahnuť, význam a používanie 372 – 373 drotárčiť 334 družstvo, význam a používanie 315 držadlo, význam a používanie 186 držiak, význam a používanie 186 24. letná škola prekladu, Budmerice 18 – 20. 9. 2002, správa 89 – 97 dvojník, význam a používanie 9 DVONČ, Ladislav, nekrológ 353 – 355 edukácia, význam a používanie 142 – 150 edukačný, význam a používanie 142 – 150 edukatívny, význam a používanie 142 elektrifikovať 336 euro, význam, používanie a výslovnosť 46, 351 – 352 euro-, význam a používanie 46 euro-africký, význam a používanie 46 euro-americký, význam a používanie 46 euro-ázijský, význam a používanie 47 euroadministratíva, význam a používanie 46 euroamerický, význam a používanie 46 euroatlantický, význam a používanie 47 eurobankovka, význam a používanie 47 eurobyrokracia, význam a používanie 47 eurobyrokrat, význam a používanie 47 eurocent, význam a používanie 47 eurocentricky, význam a používanie 47 eurocentrický, význam a používanie 47 eurocentrizmus, znášať dôsledky e., význam a používanie 48 eurodaň, význam a používanie 48 eurodiplomacia, význam a používanie 48 eurodotácia, význam a používanie 48 euroegoizmus, význam a používanie 48 eurofil, význam a používanie 48 eurofóbia, význam a používanie 48 – 49 eurofond, význam a používanie 49 eurogrant, význam a používanie 49 eurointegrácia, význam a používanie 49 eurointegračný, význam a používanie 49 eurokalkulačka, význam a používanie 49 eurokarta, význam a používanie 49 eurokrat, význam a používanie 49 euroliga, význam a používanie 50 euroligový, význam a používanie 50 euromena, význam a používanie 50 euromenový, význam a používanie 50 eurominca, význam a používanie 50 euronorma, význam a používanie 50 euroobčan, význam a používanie 50 eurookno, význam a používanie 51 eurooptimista, význam a používanie 51 eurooptimistický, význam a používanie 51 eurooptimizmus, význam a používanie 51 Európa, význam a používanie 51 – 52 Európan, význam a používanie 52 europanizovať sa, význam a používanie 52 Európanka, význam a používanie 52 európanstvo, význam a používanie 52 europarlament, význam a používanie 52 – 53 europeizácia, význam a používanie 53 europeizačný, význam a používanie 53 europeizmus, význam a používanie 53 europeizovať sa, význam a používanie 53 europeizovať, význam a používanie 53 europeňažný, e. trh, význam a používanie 54 europeniaze, význam a používanie 46, 54 europesimista, význam a používanie 54 europesimistický, význam a používanie 54 europocentricky, význam a používanie 47 europocentrický, význam a používanie 47 europocentristický, význam a používanie 46, 47 – 48 europocentrizmus, význam a používanie 48 európológia 329 europoslanec, voľby e-ov, význam a používanie 54 europoslankyňa, význam a používanie 54 európsko-americký, význam a používanie 46 európskosť, význam a používanie 54 európsky, význam a používanie 54 – 55 eurorealista, význam a používanie 56 eurorealistický, význam a používanie 56 eurorealizmus, význam a používanie 56 euroreferendum, význam a používanie 56 euroregión, význam a používanie 46, 56 euroregionálny, význam a používanie 56 ------- **strana 381** euroskepticizmus, význam a používanie 56 euroskepticky, význam a používanie 56 euroskeptický, e-í poslanci, význam a používanie 56 – 57 euroskeptička, význam a používanie 57 euroskeptik, význam a používanie 46, 57 eurostúpenec, význam a používanie 57 euroštruktúra, význam a používanie 57 eurotunel, význam a používanie 57 euroúčet, založiť si v banke e., význam a používanie 46, 57 euroúradník, význam a používanie 57 eurovoľby, význam a používanie 57 eurový, e. účet, význam a používanie 57 eurozákon, význam a používanie 58 eurozóna, význam a používanie 46, 58 fajnový 339 FÁNDLY, Juraj, život a dielo 265 – 266 farma, význam a používanie 156 – 157 farmár, význam a používanie 157, 362 farmárčiť, význam a používanie 157 farmársky, význam a používanie 157 farmový, význam a používanie 157 fáza, skloňovanie 315 FEKETE-APOLKIN, Ján: Dobrodružstvá s parlamentnou slovenčinou (2), rozbor jazyka textu 113 – 115 fluktuant 188 frazeológia: MLACEK, J.: Tvary a tváre frazém v slovenčine, recenzia 49 – 50; o frazeologizme kto počtuje, ten gazduje 191 – 192 froté 339 FURDÍK, Juraj, nekrológ 158 – 160 gazdovať, význam a používanie 156 gazdovský, význam a používanie 156 gazdovstvo, význam a používanie 156 HADBAVNÝ, Romuald, život a dielo 198 – 199 HEČKO, Blahoslav, nekrológ 26 – 27 Herľany, význam a používanie 62 – 63 herliansky, h. gejzír, tvorenie prídavných mien 62 – 63 hlásnik 8 HODŽA, Michal, Miloslav, život a dielo 327 HOLOMÁŇOVÁ, Anna – BRUCKNE-ROVÁ, Ingrid: Srdcovocievna sústava. Anatomické názvy. Latinsko-anglicko-slovenský slovník, recenzia 28 – 34 HORÁK, Gejza, nekrológ 286 – 294 HORČIČKA, Daniel Sinapius, život a dielo 196 – 197 HURBAN, Jozef Miloslav, život a dielo 326 chalupárčiť 334 chorvátčina, tvorenie názvu 124 imidž 360 JÁN LITERÁT, život a dielo 133 – 134 JÁN ZO ŠARIŠA, život a dielo 133 jazyková kultúra: jazyková kultúra v parlamente 113 – 115; jazyková analýza fejtónovej tvorby v športovej publicistike 205 – 211 jazyková politika: ako ďalej so slovenčinou v Európskej únii 136 – 142 Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, 60. výročie založenia 257 – 261, jazyková poradňa 268 – 277 juh, význam a používanie 174 juhojuhovýchod, pravopis 174 juhojuhozápad, pravopis 174 juhovýchod, pravopis 174 juhozápad, pravopis 174 Júlia, skloňovanie 128 KAČALA, Ján: Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín, recenzia 108 – 112 kanadológia, význam a používanie 329 kešovka, význam a používanie 317 – 318 klenotník 8 KLINDA, Ján: Terminologický slovník environmentalistiky, recenzia 167 – 170 klobučník 8 knihovať, k. letenku, význam a používanie 333 koedukácia 142 kolkovať 334 koncelebrant 254 konope, význam a používanie 127 konzultovať, význam a používanie 123 korčuliar, význam a používanie 236 kožušník 8 krahulčí 235 ------- **strana 382** kraľovať, význam a používanie 333 kremľológ, význam a používanie 302 – 303 kremľológia, význam a používanie 302 – 303 kremľologický, význam a používanie 302 – 303 kremľologička, význam a používanie 302 – 303 kuna, skloňovanie názvu menovej jednotky 319 – 320 kurátor, k. výstavy, význam a používanie 236 – 237 kurátorka, význam a používanie 236 – 238 kurátorský, k. zámer, význam a používanie 238 lexikológia: rozvoj významu v slovnej zásobe – podstatné mená so základom štú-di- v slovenčine 328 – 332 lipa, skloňovanie 319 – 320 lízingovka, význam a používanie 317 – 318 Lodž 360 Ľudia. Peniaze. Banky. Zborník z konferencie, recenzia 226 – 230 make-up, význam a používanie 363 – 364 Mária, skloňovanie 128 MAURUS, život a dielo 132 – 133 mejkap, permanentný m., význam a používanie 363 – 364 menovať, význam a používanie 251 – 252 menu 338 MIHÁLY, František: Kto je kto v Novohrade, recenzia 34 – 38 mimo, význam a používanie 222 – 223 ministrovať 335 MLACEK, Jozef: Tvary a tváre frazém v slovenčine, recenzia 39 – 40 mládežník 8 mobilovanie, význam a používanie 43 mobilovať, význam a používanie 43 molet 252 moletný 252 monoklimatický, m. typ, m-á chladnička význam a používanie 43 morfológia: neohybnosť v ohybných slovných druhoch 336 – 342; podoba živočíšneho prídavného mena papagájí v ženskom rode 235; rozlišovanie podmieňovacieho spôsobu minulého času a podmieňovacieho spôsobu prítomného času 61 – 62; skloňovanie mien typu Mária 128; ženské priezvisko od mužského priezviska Adamove 41 – 42 mostský, tvorenie prídavného mena 63 mužstvo, význam a používanie 315 nabiť, význam a používanie 315 náčelník, význam a používanie 9 nádenník, význam a používanie 9 nadzvukový, n-á rýchlosť, n-é lietadlo, význam a používanie 318 – 319 nakaziť sa, význam a používanie 283 – 285 námestník, význam a používanie 9 námorník, význam a používanie 9 napratať, význam a používanie 315 nastoliť, význam a používanie 333, 335 natrieskať, význam a používanie 315 návrh, pozmeňovací n., význam a používanie 186 – 187 nechať, význam, spájateľnosť a používanie 283 – 285 nekonanie, význam a používanie 253 – 254 nevoľno, význam a používanie 59 – 60 nóbl 339 nominant, význam a používanie 187 – 188 nominantka, význam a používanie 187 – 188 obeť, zápalné o-e, význam a skloňovanie 59 obeta, neporušená o., význam a skloňovanie 59 obísť, význam a používanie 253 – 254 obuvník 8 ODALOŠ, Pavol: Dynamika špecifických sfér komunikácie, recenzia 298 – 301 odevník, význam a používanie 8 – 9 odmoderovať, význam a používanie 363 ochorieť, význam, spájateľnosť a používanie 283 – 285 operadlo, význam a používanie 126 – 127 opierka, význam a používanie 126 – 127 Orange, skloňovanie 360 palicovať 334 PALKOVIČ, Juraj, život a dielo 266 – 267 PANGRÁC, Ladislav, život a dielo 134 – 135 papagájčí, tvorenie prídavného mena, význam a používanie 235 ------- **strana 383** papagájí, tvorenie prídavného mena a skloňovanie 235 PASTYŘÝK, Svatopluk: Witajće do Lužicy, recenzia 232 – 234 patchwork, význam a používanie 304 – 305 patchworkový, význam a používanie 305 permanentný, p. mejkap, význam a používanie 363 – 364 persona non grata, význam a používanie 189 – 190 plachtovina, význam a používanie 127 – 128 podzvukový, p-é lietadlo, význam a používanie 318 – 319 poeurópčiť 53 pomliaždenina, význam a používanie 127 – 128 potknúť sa, význam a používanie 315 pozmeňovací, p. návrh, význam a používanie 186 – 187 pozmeňovák, význam a používanie 186 – 187 požiadavka, skloňovanie 320 práca, mať p-u, nemať p-u, význam a používanie 185 pravopis: diakritické znamienka v súčasnej slovenčine a češtine 212 – 215; úvahy o jestvovaní pravopisnej normy 200 – 204 pre, význam a používanie 60 – 61 predátor, skloňovanie 316 predfilm, význam a používanie 44 – 45 predložky: nesprávnosť predložkových spojení typu pred a po sterilizácii 188 – 189; používanie predložky pre 60 – 61; používanie predložky mimo 222 – 223 predýchať, význam a používanie 238 – 239 predýchavať, význam a používanie 239 prehĺbenina, význam a používanie 116 prehrať, význam a používanie 315 premostiť, význam a používanie 334 – 335 preobjednať sa, význam a používanie 176 preobjednať, význam a používanie 176 prepierač, p. špinavých peňazí, význam a používanie 125 – 126 preplniť, význam a používanie 315 priehlbeň, význam a používanie 116 priehlbina, význam a používanie 116 prirovnávať, význam a používanie 84 RÁZUS, Martin: Svety, rozbor literárneho diela 11 – 21 recenzie: Acta Facultatis Pedagogicae Universitatis Tyrnaviensis. Séria A – Philologica 161 – 165; BOHUŠOVÁ, Zuzana: Nárečie Lupoče. O dialekte severozápadného Novohradu 356 – 358; BUGÁROVÁ, Marta: Intonácia a sémantika vety 165 – 167; HOLOMÁŇOVÁ, Anna – BRUCKNEROVÁ, Ingrid: Srdcovocievna sústava. Anatomické názvy. Latinsko-anglicko-slovenský slovník, 28 – 34; KAČALA, Ján: Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín 108 – 112; KLINDA, Ján: Terminologický slovník environmentalistiky 167 – 170; Ľudia. Peniaze. Banky. Zborník z konferencie 226 – 230; MIHÁLY, František: Kto je kto v Novohrade 34 – 38; MLACEK, Jozef: Tvary a tváre frazém v slovenčine 39 – 40; ODALOŠ, Pavol: Dynamika špecifických sfér komunikácie 298 – 301; PASTYŘÝK, Svatopluk: Witajće do Lužicy 232 – 234; REZNÍK, Jaroslav: Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska 294 – 298; SLIVKOVÁ, E. – MATISOVÁ, A. – ZSAPKA, P.: Stručný slovník európskej integrácie 358 – 359; Spisovatelia 20. storočia 294 – 298; ŠVEC, Štefan a kol.: Jazyk vied o výchove 170 – 173; TNM klasifikácia zhubných nádorov 230 – 232 renesančný, r. človek, význam a používanie 177 – 178 revue, skloňovanie 338 REZNÍK, Jaroslav: Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska, recenzia 294 – 298 riaditeľovať, význam a používanie 333 rómčina, tvorenie názvu 124 rovnaký, význam a používanie 84 rozbor literárneho diela: jazyk románu Svety Martina Rázusa 11 – 21 rozstrel, význam a používanie 305 – 306 rozstrelový, r-á otázka, význam a používanie 306 rúčka, význam a používanie 186 rukoväť, význam a používanie 186 rusínčina, tvorenie názvu 124 scudzoložiť, význam a používanie 243 severoseverovýchod, pravopis 174 ------- **strana 384** severoseverozápad, pravopis 174 severovýchod, pravopis 174 severozápad, pravopis 174 SLIVKOVÁ, E. – MATISOVÁ, A. – ZSAPKA, P.: Stručný slovník európskej integrácie, recenzia 358 – 359 slovakistika: nemeckí slovakisti o slovenčine 97 – 107 služobník 8 Spisovatelia 20. storočia, recenzia 294 – 298 spolukurátor, s. výstavy, význam a používanie 240 spolukurátorka, s. výstavy, význam a používanie 240 správy: 24. letná škola prekladu, Budmerice 18 – 20. 9. 2002 89 – 97 stolovať, význam a používanie 333 Stonehenge, skloňovanie 360 super, význam a používanie 252 – 253 súperiť 334 superne, význam a používanie 252 – 253 superný, význam a používanie 252 – 253 svitať 341 syntax: slovosled pri ustálených spojeniach 249 školiť, význam a používanie 335 ŠTEVČEK, Pavol, nekrológ 88 – 89 štúdia, kanadské š-e, význam a používanie 328 – 332 štúdio, kozmetické š., vlasové š., význam a používanie 328 – 332 štúdium, význam a používanie 328 – 332 ŠTÚR, Ľudovít, život a dielo 325 – 326 ŠVEC, Štefan a kol.: Jazyk vied o výchove, recenzia 170 – 173 tajomník, štátny t., význam a používanie 8, 10 tatarák, význam a používanie 250 – 251 taxi 338 terminológia: o termíne edukácia 142 – 150 terorizmus, biologický t., chemický t., význam a používanie 175 – 176 textovka, význam a používanie 317 – 318 tisíc, skloňovanie 340 TNM klasifikácia zhubných nádorov, recenzia 230 – 232 trendotvorný, t-á výstava, význam a používanie 306 tvorenie slov: dôležitosť motivácie pri odvodených slovách 127 – 128; jednoslovné názvy jazykov 124; mená osôb s príponou -ník 7 – 10; slovesá odvodené od podstatných mien 333 – 336 učiteľovať, význam a používanie 333 uličník, význam a používanie 9 unožiť 335 úpadca, význam a používanie 316 – 317 úradník 8 uvádzací, u-ia cena, u-ia kampaň, význam a používanie 45 vyhľadávaný, v. výrobok, význam a používanie 250 – 251 vychytený, v. výrobok, význam a používanie 250 – 251 vymáhateľnosť, v. práva, význam a používanie 248 vymenovať, v. za profesora, význam a používanie 251 – 252 vymenúvací, v. dekrét, význam a používanie 251 – 252 vymožiteľnosť, význam a používanie 248 vymožiteľný, význam a používanie 248 vynechať, význam a používanie 253 – 254 vyrovnať, význam a používanie 84 vyrovnať sa, význam a používanie 84 významný, význam a používanie 249 – 250 výzva, skloňovanie 320 WICHING, život a dielo 6 – 7 zabudnúť, význam a používanie 253 – 254 záhradník, význam a používanie 8 – 9 zaknihovať, význam a používanie 333 zanedbať, význam a používanie 253 – 254 zarovnať, význam a používanie 84 ZAUNER, Alfonz, spomienka pri príležitosti nedožitých 100. narodenín 24 – 25 zazátkovať 335 zlyhať, význam a používanie 315 znečisťovateľ, najzávažnejší z. ovzdušia, význam a používanie 249 – 250 ŽIGO, Pavol, medailón pri príležitosti 50. narodenín 85 – 87 Sibyla Mislovičová