.. contents:: `Obsah` **strana 193** Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (IV.) ========================================================= Mladšie predspisovné obdobie ============================ RUDOLF KRAJČOVIČ Termínom mladšie predspisovné obdobie sa označuje časový úsek kultivovania stredovekej slovenčiny od začiatku 16. storočia do konca 18. storočia, presnejšie do roku 1787, keď tlačou vyšla prvá príručka kodifikácie spisovnej slovenčiny – bernolákovčiny, známa Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách). Charakteristickým znakom mladšieho predspisovného obdobia slovenčiny z jazykového hľadiska je, že kultúrna slovenčina sa prezentuje už nielen v ústnej podobe, ale aj v písanej a tlačenej podobe, a to takmer vo všetkých žánroch a štýloch známych v stredoeurópskom priestore vrátane žánrov literárnych, pravda, v dobovej forme i obsahu. Zaujímavé je, že novoveká kultúrna slovenčina zaznamenala značný pokrok práve v dobe, keď dejinám Slovenska čas nie veľmi žičil (turecké výpady, protihabsburské povstania, napätie a nepriateľské aktivity medzi katolíckym a evanjelickým spoločenstvom, pretrvávanie poddanstva a nízka vzdelanosť pospolitého ľudu a pod.). No aj v týchto podmienkach vznikli niektoré pozitívne okolnosti, ktoré ovplyvnili rozvoj Slovenska vrátane domáceho kultúrneho jazyka. Medzi faktory, ktoré v mladšom predspisovnom období pozitívne ovplyvnili rozvoj kultúrnej slovenčiny, patrilo najmä školstvo. Mimoriadne priaznivým pozitívnym faktorom bolo, že v katolíckych i evanjelických ------- **strana 194** školách sa pokračovalo v realizácii odkazu raného humanizmu vyučovať latinčinu, ale aj iné nedomáce jazyky (hlavne nemčinu) na základe porovnávania s materinským jazykom žiakov a že táto zásada sa postupne stávala kritériom učiteľskej odbornosti. V 17. storočí pozitívne pôsobil postoj J. A. Komenského k tejto zásade. V 18. storočí bol to zasa viedenský panovnícky dvor, ktorý povolil, aby sa v školách vyučovalo aj v ľudových rečiach, a teda aj v slovenčine. Napokon ohniská kultivovania súdobej slovenčiny, prípadne jej základných variantov, kultúrnej západoslovenčiny, stredoslovenčiny a východoslovenčiny, vytvorili sa na založených vysokých školách univerzitného typu v Trnave roku 1635 (do roku 1777) a v Košiciach roku 1657 (do roku 1777) predovšetkým vo vzájomnej komunikácii domáceho študentstva, komunikáciou s učiteľmi či univerzitným úradníctvom slovenského pôvodu (prednášky sa konali po latinsky alebo v reči hosťujúceho profesora). Na zdokonaľovaní kultúrnej slovenčiny v mladšom predspisovnom období mimoriadny vplyv mali tlačiarne kníh, najmä ich požiadavka zachovávať istú normatívnu disciplínu v používaní grafém v rukopisoch určených do tlače. Z iných pozitívnych faktorov to bol napríklad rozvoj miest, hlavne ich stále sa stupňujúca slovakizácia, ďalej to bol rozvoj remesiel, aktivita správcov panských majetkov a hradov, ale aj aktivita pisárov, sudcov, notárov, kňazov, učiteľov a pod. Dôsledkom týchto faktorov bolo, že častejšie sa začali v súdobej kultúrnej slovenčine objavovať záznamy v mestských knihách, súdne protokoly, testamenty, inventáre panských majetkov, hradné reálie, korešpondencia a pod. (pozri R. Krajčovič, Svedectvo, 1980, s originálmi i prepismi). Ešte je potrebné uviesť, že formovanie a ustaľovanie kultúrnej stredovekej slovenčiny v jej písanej i hovorenej podobe, najmä jej variantov – kultúrnej západoslovenčiny, stredoslovenčiny a východoslovenčiny, ovplyvňovala ľudová slovesnosť živá i vydávaná tlačou (J. Michálek, 1996), ale aj používanie a tvorba frazeologizmov, prísloví a porekadiel v domácom jazyku (J. Mlacek, 1984, J. Skladaná, 1993). V mladšom predspisovnom období vývin zaznamenala aj čeština na Slovensku. Začal sa od konca 16. storočia, keď v súdobej češtine vyšiel tlačou v Bardejove preklad Lutherovho Katechysmu (r. 1581). No oficiálny charakter čeština na Slovensku nadobudla na synodách roku 1610 v Žiline ------- **strana 195** a roku 1614 v Spišskom Podhradí, keď sa predstavenstvo evanjelickej cirkvi rozhodlo vyhlásiť biblický variant češtiny v ústnej a v písanej podobe v českobratskom pravopise za sakrálny a úradný jazyk evanjelickej cirkvi na Slovensku. Ale i napriek tomu sa čeština v slovenskom prostredí vo svojej štruktúre polarizovala. Okrem oficiálnej (biblickej) podoby nadobúdala aj slovakizovanú formu. Oficiálnu (biblickú) češtinu v porovnaní s jej slovakizovaným variantom opísal Pavel Doležal v diele Grammatica Slavico-Bohemica roku 1746, keď pred ním sa o to pokúsil Tobiáš Masník (v spise Zpráwa Pjsma Slowenského, 1696) a Daniel Krman (v rukopise Rudimenta Grammaticae Slavicae, 1704). Osobitnú pozornosť z aktivít v prospech rozvoja kultúrnej slovenčiny v mladšom predspisovnom období si zasluhuje úsilie niektorých dobových inštitúcií a osobností normalizovať písané i tlačené texty v jej variantoch. Normalizovaním jazyka v predspisovnom období sa rozumie vedomé úsilie uplatniť jednotnú normu v grafickej, pravopisnej, ale aj v gramatickej stavbe písaného alebo tlačeného textu. Od spisovnej kodifikácie sa normalizovanie odlišuje najmä tým, že stanovená norma nie je systematicky spracovaná ani opísaná vo forme pravidiel a nie je ani spoločensky záväzná. Zo 17. storočia za normalizovaný text sa môže pokladať napríklad Ostrihomský rituál, ktorý vyšiel tlačou roku 1625, z 18. storočia okrem záznamov domácej folklórnej slovesnosti sú to napríklad kalvínske tlače (napr. Mali catechismus, vyšiel roku 1750) a viaceré diela prekladateľského centra v kláštore kamaldulských rehoľníkov v Červenom Kláštore (známy je napr. preklad latinskej Vulgáty pod názvom Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I, II), kde zostavili aj latinsko-slovenský slovník (Syllabus Dictionarij Latino-Slavonicum, 1763). O aktivitách J. I. Bajzu bude reč ďalej. V posledných rokoch mladšieho predspisovného obdobia s presahom do spisovného obdobia vznikla zložitá situácia, keď slovenskí vzdelanci mali odpovedať na zásadnú, pre budúcnosť národa existenčnú otázku, aký spisovný jazyk má mať slovenská národná pospolitosť. Zložitá jazyková situácia na Slovensku v tom čase naznačovala, že odpoveď nebude jednotná, že budú polemiky. Keďže táto etapa dejín slovenčiny prebiehala najmä v začiatočnej fáze vývinu už kodifikovanej slovenčiny, budeme jej venovať pozornosť v rámci obdobia spisovnej slovenčiny. ------- **strana 196** Z toho, čo sa uviedlo o vývine kultúrnej slovenčiny v mladšom predspisovnom období, je zrejmé, že doba pripravila podmienky v porovnaní s predchádzajúcim obdobím omnoho priaznivejšie pre aktivitu väčšieho počtu osobností, ktoré sa pričinili o povznesenie kultúrnej slovenčiny, čím prispeli nielen k vzdelaniu, ale aj k vyššiemu národnému povedomiu v ľudovom i vzdelaneckom prostredí. Z nich si podrobnejšie všimneme život a tvorivú činnosť Vavrinca Benedikta z Nedožier, Daniela Sinapia-Horčičku a Mateja Bela. Z osobností, ktoré prejavili úsilie normalizovať predspisovnú slovenčinu a opísať súdobú češtinu na Slovensku, pozornosť budeme venovať Romualdovi Hadbavnému a Pavlovi Doležalovi. V a v r i n e c B e n e d i k t z Nedožier (Laurencius Benedictus Nudozierinus, 1555 – 1615). Jazykovedec, prekladateľ, matematik, pedagóg. Narodil sa v Nedožeroch pri Prievidzi. Po štúdiách na pražskej univerzite získal hodnosť magistra filozofie. Od roku 1604 prednášal na pražskej univerzite klasickú filológiu a neskôr matematiku. Bol dekanom a prorektorom pražskej univerzity. Je autorom prvej systematicky vypracovanej gramatiky českého jazyka Grammaticae Bohemicae, libri duo (1603). V spise vychádza z jazyka Kralickej biblie, ale všíma si aj českú hovorenú reč, pričom v niektorých prípadoch upozorňuje aj na javy z moravských a slovenských nárečí. Známa je jeho literárna a prekladateľská činnosť. Jeho význam pre dejiny spisovnej slovenčiny je v tom, že upozornil na slovenčinu ako na osobitný jazyk a že pobádal Slovákov ku kultivovaniu vlastnej reči. Zomrel v Prahe (O. Kollárik, Vavrinec Benedikt Nedožerský, Martin 1965). D a n i e l S i n a p i u s H o r č i č k a (1640 – 1688). Evanjelický farár, spisovateľ, pedagóg. Narodil sa v Sučanoch pri Turčianskom Sv. Martine. Študoval vo Wittenbergu, po štúdiách sa stal evanjelickým rektorom v Jelšave a po roku 1665 pôsobil ako evanjelický farár vo viacerých mestách Slovenska. Roku 1677 emigroval do poľského Nového Bojanova, kde pôsobil ako rektor. Roku 1684 sa vrátil na Slovensko a stal sa rektorom v Levoči. Okrem literatúry (písal básne v latinčine a slovakizovanej češtine) a pastoračnej spisby (vydal napr. knižku Perlička Djtek Božjch, 1683) zozbieral doma a v Poľsku príslovia a porekadlá a v upravenej podobe ich vydal v zbierke Neo-forum Latino-Slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský) roku 1678. Stal sa známy svojimi obrannými i pochvalnými ------- **strana 197** výrokmi o slovenskom národe, jeho pôvode, jeho pracovitosti a pohostinnosti, ako aj ostrou kritikou tých, ktorí bezdôvodne opúšťajú svoju slovenskú vlasť a hanobia slovenskú reč. Po návrate na Slovensko v Levoči vlastnou tvorbou a prekladom z nemčiny rozšíril a vydal Tranovského Cithara Sanctorum a Komenského školskú príručku Orbis pictus doplnenú slovenskými termínmi (R. Brtáň, Daniel Sinapius vo vyd. Neo-forum Latino-Slavonicum, 1988, J. Minárik, Barokový spisovateľ, tamže). M a t e j B e l (1684 – 1749). Historik, jazykovedec, pedagóg, evanjelický farár. Narodil sa v Očovej. Absolvoval evanjelické lýceum v Banskej Bystrici a v Bratislave. Teológiu študoval v Halle. Súčasne študoval jazyky a prírodné vedy. Bol prorektorom evanjelického lýcea v Banskej Bystrici, neskôr rektorom evanjelického lýcea v Bratislave a tu napokon farárom nemeckej evanjelickej cirkvi. Je autorom viaczväzkového diela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Viedeň 1735 – 1742), učebnice nemčiny Institutiones linguae germanicae (1718) a maďarčiny Der ungarische Sprachmeister (1724). Významný je jeho výrok v úvode učebnice nemčiny o zachovanosti a historickej čistote severnej časti strednej slovenčiny. V úvode Doležalovej gramatiky z roku 1746 sa osvedčil ako stúpenec dobovej ideológie slovenských vzdelancov opretej o presvedčenie, že Slovania mali slávnu minulosť, že bývali na rozsiahlom území a že rovnako bola rozšírená aj ich reč. Bol presvedčený aj o autochtónnosti Slovákov v Uhorsku. Kultivovanosť slovanskej reči dokazuje vyzdvihovaním kladných vlastností češtiny, ktorá sa opisuje v Doležalovej knihe. Zomrel v Bratislave (Encyklopédia Slovenska I, 1977). P a v e l D o l e ž a l (1700 – 1778). Jazykovedec, prekladateľ, vychovávateľ, evanjelický farár. Narodil sa v Skalici. Študoval na gymnáziu v Rábe a na univerzite vo Wittenbergu. Predmetom jeho jazykovedného záujmu bola biblická čeština na Slovensku, ktorú sa podujal opísať a kodifikovať konfrontačným postupom s jej hovorenou poslovenčenou podobou v domácom prostredí. Takýto charakter má už jeho práca Donatus latino-germanico-hungarico-bohemicus (1746), najmä však dielo Grammatica Slavico-Bohemica (1746). V tejto druhej knihe opisuje pravopisnú a jazykovú normu biblickej češtiny v konfrontácii so slovakizovanou češtinou, resp. bohemizovanou slovenčinou, ktorá sa zrejme používala v evanjelickom vzdelaneckom prostredí v blízkosti autora. Na niektoré podnety ------- **strana 198** v úvode a v komentároch gramatiky nadviazal A. Bernolák. Pre formovanie súdobej ideológie slovanskej spolupatričnosti dôležitú úlohu zohral predslov v gramatike. V ňom sa slovanský jazyk, ktorý v gramatike prezentuje čeština, hodnotí ako jazyk vynikajúcich vlastností a stavia ho na roveň iným európskym jazykom. Autorom predslovu je Matej Bel. Neskoršie práce Ortographia Bohemo-Slavica a Elementa linguae Slavo-Bohemicae (obidve v Levoči 1752) sú menšie príručky určené na poznanie biblickej češtiny a na jej praktické používanie. Zomrel vo Vyšnej Boci v Liptove (Zborník Pavel Doležal pedagóg a spisovateľ, Bratislava 1978, novšie E. Jóna, R. Krajčovič v zborníku Práce z dejín slavistiky, 1985, s. 107 – 124, s. 179 – 190, Ľ. Ďurovič, Pavel Doležal, Slovenská reč, 65, 2000, 1, s. 22 – 32). R o m u a l d H a d b a v n ý (1714 – 1780). Jazykový normalizátor, hodnostár kamaldulskej rehole v Červenom Kláštore nad Popradom. Narodil sa v Janovciach pri Poprade. Vedúca osobnosť skupiny kamaldulských rehoľníkov, ktorí v Červenom Kláštore pracovali na preklade Biblie do kultúrnej slovenčiny bohemizovaného typu. Pripisuje sa mu autorstvo, resp. podstatný podiel na zostavovaní latinsko-slovenského slovníka známeho pod skráteným názvom Syllabus Dictionarij Latino-Slavonicus (1763), v súčasnej literatúre ako Kamaldulský slovník. Pokladá sa aj za autora krátkeho pravopisného a gramatického náčrtu v jeho úvode. Jazyk tohto rozsiahleho rukopisného slovníka, ale aj jazyk kamaldulského prekladu diela Svaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I, II (1756 – 1759), známeho ako Kamaldulská Biblia, a Blosiových náboženských spevov je primerane normalizovaný, pravopis je v zásade českobratský. Zomrel v Červenom Kláštore. (J. Horecký, 1950, J. Skladaná, 1986). Na záver tejto kapitoly bude potrebné ešte dodať, že boli aj ďalšie osob-nosti, ktoré sa svojou činnosťou v 16. až 18. storočí pričinili o rozvoj kultúrnej slovenčiny či o vyšší stupeň národného povedomia slovenskej pospolitosti. Z osobností v službách súdobého školstva treba uviesť prešovského rektora Mikuláša Fabiana Popradského, autora učebnice Exempla (1573), v ktorej sa zdôrazňuje vtedy aktuálna zásada vyučovať latinčinu na základe materinského jazyka, ďalej arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý roku 1558 vydal nariadenie, aby v trnavských školách vyučovali aj slovenskí učitelia, a napokon Adama F. Kollara, slovenského rodáka (narodil sa ------- **strana 199** v Terchovej roku 1718), ktorý ako dvorný radca Márie Terézie mal zásluhu na tom, že viedenský cisársky dvor nariadil (roku 1777), aby sa v nižších i vyšších školách učivo vykladalo v ľudových rečiach, a teda aj v slovenčine. Pozitívny vplyv na národné povedomie najmä slovenských vzdelancov mali aj literárne a historiografické diela písané latinčinou. Bola to napríklad sociálne ladená poézia Martina Rakovského (v diele De magistratu politico, 1574), poézia na obranu Slovákov a slovanstva Jakuba Jakobeusa (v diele Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota, 1642). Z autorov historiografických diel v latinčine s obranným zámerom spomeňme Jána Baltazara Magina (Murices, sive Apologia, 1728), z autorov diel o predkoch Slovákov v 9. – 10. storočí Samuela Timona (Imago antiquae Hungariae, 1735) a Juraja Sklenára (Vetustissimus Magnae Moraviae situs, 1784). Z autorov literárnej tvorby písanej v súdobej kultúrnej slovenčine pozornosť si zaslúži autor lyricky ladenej poézie Štefan Selecký (Obraz paní krasnej perem malovaný, 1701) a autor väčšej skladby v normalizovanej slovenčine Hugolín Gavlovič (Walaská sskola mrawuw stodola, 1755) a pre úplnosť treba uviesť Jána Lániho, zberateľa ľudových piesní, ktorý ich zapisoval v kultúrnej stredoslovenčine a kultúrnej západoslovenčine. Vo všeobecnosti možno povedať, že činnosť spomenutých, ale aj mnohých nespomenutých osobností, ich diela či postoje k stredovekej predspisovnej slovenčine, k dejinám jej nositeľov i k ich budúcnosti, to všetko malo zásadný význam pre smerovanie nášho národného jazyka k jeho spisovnej kodifikácii. LITERATÚRA ĎUROVIČ, Ľubomír: Pavel Doležal. In: Slovenská reč 65, 2000, 1, s. 22 – 32. Encyklopédia Slovenska I. Hl. redaktor V. Hajko. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1977. 617 s. Heslo Bel Matej, s. 168. HORECKÝ, Ján: Hadbávneho Stručný úvod. In: Jazykovedný zborník 4, 1950, s. 174 – 192. JÓNA, Eugen: Podiel slovenských gramatikov na rozvoji českej gramatickej literatúry (V. Benedikti z Nedožier, P. Doležal). In: Práce o dejinách slavistiky. Red. J. Porák. Praha: Univerzita Karlova 1985, s. 107 – 124. KOLLÁRIK, O.: Vavrinec Benedikt Nedožerský. Martin: Matica slovenská 1965. ------- **strana 200** KRAJČOVIČ, Rudolf: O slovenčine v Doležalovej gramatike. In: Práce o dejinách slavistiky. Red. J. Porák. Praha: Univerzita Karlova 1985, s. 179 – 190. MÁTEJ, Jozef a kolektív: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1976. 502 s. MICHÁLEK, Ján: O ľudovej slovesnosti. Bratislava: Univerzita Komenského 1996. 142 s. MINÁRIK, Jozef: Barokový spisovateľ Daniel Sinapius Horčička, st. In: Neo-forum Latino-Slavonicum. Nový trh latinsko-slovenský. Bratislava: Tatran 1998, s. 213 – 226. MLACEK, Jozef: Slovenská frazeológia. 2. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 159 s. SKLADANÁ, Jana: Významný kodifikačný pokus v predspisovnom období slovenčiny. In: Slavica Slovaca 21, 1986, s. 129 – 133. SKLADANÁ, Jana: Frazeologický fond slovenčiny v predspisovnom období. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1993. 176 s. Jestvuje pravopisná norma? ========================== JÁN KAČALA Otázky normy spisovného jazyka sa veľmi dôkladne rozobrali na konferencii o norme spisovného jazyka, ktorú usporiadal bývalý Ústav slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied v Bratislave 24. a 25. 3. 1955. Referáty a diskusné príspevky prednesené na tejto konferencii sú uverejnené v Slovenskej reči (1955, roč. 20, č. 4). Okrem podrobných rozborov rozličných druhov jazykovej normy a vymedzovania jej vzťahov k iným fenoménom jazyka (kodifikácia normy, úzus, prípadne jazyková prax, nárečia, prípadne ľudový jazyk) sa na nej nastolila aj otázka pravopisnej normy. O tejto téme vznikla polemika medzi Š. Peciarom, ktorý vo svojom referáte pravopisnú normu zaradil medzi ostatné druhy jazykovej normy, ako je hláskoslovná, tvaroslovná, skladobná a slovníková norma (Peciar, 1955, s. 246 n.), a českým jazykovedcom L. Doleželom (1955, s. 253 – 254), ktorý jestvovanie pravopisnej normy spochybňoval a popieral. L. Doležel pri pravopise vyzdvihol jeho konvenčnú spoločenskú povahu, „ktorá sa neopiera priamo o objektívne jazykové zákonitosti, lež iba o vzťahy medzi hovorenou a písanou formou jazyka“, a pripomenul, že časť cudzích slov v českom pravopise v priebehu niekoľkých desaťročí ------- **strana 201** vystriedala dve alebo tri písané podoby, pričom „sa tu nedá odvolať ani na nejakú objektívnu vývinovú jazykovú zákonitosť, ani nemožno zistiť nijakú zákonitosť v samom pravopisnom vývine“ (Doležel, c. m., s. 253). Š. Peciar vo svojom referáte o zisťovaní a kodifikácii normy jestvovanie pravopisnej normy bližšie neodôvodňoval, urobil tak až v závere z diskusie o svojom referáte (Peciar, 1955 a, s. 262 n.). Tam povedal: „Bolo by iste nesprávne stotožňovať pravopis s jazykom, ale sotva možno pochybovať o tom, že aj pravopis tvorí sústavu, že má svoje zákonitosti, ktoré spoločnosť žiada zachovávať obdobne ako jazykové normy. Zdá sa mi, že sám pojem kodifikácie predpokladá pojem normy. Ak teda pravopis kodifikujeme, ide o kodifikáciu pravopisných noriem, ktoré sa, pravda, stávajú spoločenskými až po kodifikácii.“ Tu už autor robí rozdiel medzi predmetom kodifikácie jazyka a pravopisu (z jednej strany sú to jazykové normy, z druhej strany pravopisná sústava), no mienka, že sám pojem kodifikácie predpokladá pojem normy, nie je presvedčivá a zaraďovanie pravopisnej sústavy medzi jazykové normy je dosť mechanické. Žiada sa povedať, že na celej konferencii o norme síce Š. Peciar zostal so svojím konceptom pravopisnej normy sám, no napriek tomu ho zastával aj vo svojom závere z konferencie o jazykovej norme (Peciar, 1955 b, s. 279) slovami: „Osobitným problémom je otázka pravopisnej normy. Je nepochybné, že pravopisná norma je inej povahy ako – povedzme – normy gramatické alebo lexikálne, ale sotva možno bez ďalšej diskusie prijať názor, že v oblasti pravopisu vystačíme s pojmom kodifikácie.“ Z osobných stretnutí so Š. Peciarom môžem spomenúť (na svoje tvrdenie však nemám nijaký písomný ani iný doklad), že v 70. rokoch už názor o jestvovaní pravopisnej normy nezastával, naopak, práve so zreteľom na to, že pravopis nepatrí do jazyka, poukazoval na to, že o pravopisnej norme nemožno hovoriť. Keď sa pozrieme do hlbšej minulosti, do začiatkov formovania modernej koncepcie spisovného jazyka a jazykovej kultúry na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia v prostredí Pražského lingvistického krúžku, zisťujeme, že pojem pravopisnej normy sa nevyskytuje ani v známych Tézach predložených Prvému zjazdu slovanských filológov v Prahe 1929 (porov. U základů pražské jazykovědné školy, 1970, s. 35 – 65), ani u B. Havránka, ktorý vo svojej známej stati Úlohy spisovného jazyka a jazyková kultúra ------- **strana 202** z r. 1932 základnú pojmovú a terminologickú sústavu novej teórie dôkladne v ypracúval a aplikoval na konkrétne podmienky spisovnej češtiny, ale aj iných slovanských jazykov (Havránek, 1963, s. 30 – 59). B. Havránek normu chápe ako „súbor jazykových prostriedkov gramatických aj lexikálnych (štruktúrnych aj mimoštruktúrnych), pravidelne používaných“ (c. d., s. 30). Autor v tejto stati, ako aj v iných textoch svojho výberu štúdií z r. 1963 v súvise s normou stále vraví o súbore jazykových prostriedkov, čím podľa našej mienky zreteľne signalizuje rozdiel medzi jazykovými prostriedkami, ktoré sú predmetom jazykovej kodifikácie, a grafickými prostriedkami, ktoré sú predmetom pravopisnej kodifikácie. Napríklad aj v stati Všeobecné zásady kultúry jazyka (Havránek, 1963, s. 111 – 118), ktorá takisto pochádza z r. 1932 a v známom zborníku Spisovná čeština a jazyková kultúra z r. 1932 bola uverejnená ako praktické vyústenie tohto zborníka bez mena autora, B. Havránek na s. 114 vraví o kodifikácii pravopisu a o pravopisnej sústave, nie o pravopisnej norme. Presné rozlišovanie jazykovej normy či viacerých (čiastkových) jazykových noriem a pravopisnej sústavy v jazykovednej literatúre a v praktickej práci v okruhu spisovného jazyka a jazykovej kultúry podnes nie je ustálené a s pojmom pravopisnej normy sa možno stretnúť aj v súčasnosti. Takýto stav je výsledkom automatického priraďovania pravopisu k jazyku, prípadne k jeho subsystémom a odôvodnene sa možno nazdávať, že k tomuto stavu svojím dielom prispela aj koncepcia jednej zo základných kodifikačných príručiek spisovnej slovenčiny, totiž Pravidiel slovenského pravopisu od vydania z r. 1931 až po početné vydania pravopisných pravidiel z r. 1953, ktoré platili a používali sa až do nového vydania Pravidiel slovenského pravopisu v r. 1991. So žiaľom však treba konštatovať, že 2. a 3. vydanie nových Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998 a 2000 sa istými krokmi opätovne približuje k pôvodnému neželateľnému stavu. Už z doterajšieho výkladu a prístupu k rozoberanej tematike jednoznačne vychodí, že z prísne vedeckého, ako aj z praktického hľadiska pokladáme za potrebné presne rozlišovať pojmy a termíny jazyková norma, prípadne jazykové normy z jednej strany a grafická, prípadne pravopisná sústava jazyka z druhej strany. Tento postoj sme vyjadrili už v stati venovanej rozboru Horeckého rozpravy o princípoch a kritériách kultivovania slovenčiny (Horecký, 2001) ------- **strana 203** v Kultúre slova (Kačala, 2001); autor tu totiž v sústave noriem popri ortoepickej, morfologickej a syntaktickej norme uvádza aj ortografickú normu, no z druhej strany nespomína lexikálnu normu. Okrem toho ako „novšie“ uvádza aj štylistickú či štýlovú normu a komunikačnú (situačnú) normu (Horecký, 2001, s. 25). Rozdiel medzi uvedenými dvojicami pojmov a termínov jazyková norma či jazykové normy z jednej strany a grafická, prípadne pravopisná sústava z druhej strany je ontologicky daný rozdielom medzi jazykom ako systémom jednotiek používaných v ľudskej spoločnosti na dorozumievanie, myslenie a ukladanie poznatkov z jednej strany (tento systém je svojou podstatou, pôvodom aj primárnym používaním zvukový) a sústavou ustálených písomných (grafických) znakov na zachytenie a fixovanie jazykových jednotiek i celých jazykových prejavov z druhej strany. Podľa toho pravopisná sústava na rozdiel od jazykového systému nie je prirodzene vzniknutý systém jednotiek, ktorý by v ľudskej spoločnosti mal istú autonómiu, lež konvenciou ustálený spôsob písomného zaznamenávania zvukových jazykových jednotiek, závislý od jestvovania jazyka. V pravopise platia pravidlá, podľa ktorých sa píšu a usporadúvajú zvolené grafické jednotky na zachytávanie zvukových jednotiek reči, ale tieto pravidlá nejestvujú nezávisle od jestvovania primárnych zvukových jednotiek, sú iba ich presnejším alebo menej presným zrkadlom, a to na ich fonematickej, nie na fonetickej úrovni. Na rozdiel od jazykových jednotiek, ktoré sú regulované jazykovými zákonitosťami, grafické jednotky nie sú regulované akýmisi pravopisnými zákonitosťami, ktoré by boli nezávislé od zachytávaných jazykových jednotiek a zákonitostí. V porovnaní so zobrazovanými jazykovými jednotkami, ktoré aj vo vzťahu k odrážanej mimojazykovej skutočnosti požívajú dosť značnú samostatnosť, grafické jednotky sa takouto samostatnosťou nevyznačujú, neprechádzajú vlastným autonómnym, od zvukového jazyka nezávislým vývinom. Grafickým jednotkám na zachytávanie zvukových jazykových jednotiek nemožno teda prisúdiť objektívne jestvovanie normy v tom zmysle, ako to robíme vo vzťahu k jazykovým jednotkám a pravidlám na ich jestvovanie a používanie. Podľa toho norma v pravopise ako predmet kodifikácie či vedeckého opisu v kodifikačných príručkách objektívne nejestvuje. ------- **strana 204** Aj z citovanej Havránkovej dikcie vychodí, že v prísne vedeckom zmysle nemožno hovoriť o pravopisnej norme. Na druhej strane vo všeobecnom, neterminologickom zmysle možno pravidlá pravopisu chápať ako istý celospoločensky prijatý predpis na upotrebúvanie grafickej sústavy pri zachytávaní zvukového jazykového systému a v tomto zmysle možno tolerovať vyjadrenie, že pri písaní rešpektujeme istú normu, t. j. všeobecne platný predpis. Okrem vlastnej jazykovej normy či jazykových noriem možno uznávať aj štýlovú či štylistickú normu, ale túto otázku v našom texte neriešime. Len na okraj poznamenávame, že na spomínanej konferencii o norme spisovného jazyka sa štylistickej normy v samostatnom diskusnom príspevku dotkol F. Miko; konštatoval, že „existencia štylistickej normy predpokladá jestvovanie ustálených štylistických hodnôt“ (Miko, 1955, s. 253). Okrem toho v súvise s jazykovými normami J. Horecký (2001) spomína komunikačnú (alebo situačnú) normu. Ani touto témou sa v príspevku nezaoberáme. LITERATÚRA DOLEŽEL, Lubomír: (diskusný príspevok na konferencii o norme spisovného jazyka). In: Slovenská reč, 1955, roč. 20, č. 4, s. 253 – 254. HAVRÁNEK, Bohuslav: Studie o spisovném jazyce. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1963. 372 s. HORECKÝ, Ján: Kultivovanie slovenčiny. Princípy a kritériá. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2001. 52 s. KAČALA, Ján: Horeckého rozprava o kultivovaní slovenčiny. In: Kultúra slova, 2001, roč. 35, č. 6, s. 321 – 327. MIKO, František: (diskusný príspevok na konferencii o norme spisovného jazyka). In: Slovenská reč, 1955, roč. 20, č. 4, s. 253. PECIAR, Štefan: Zisťovanie a kodifikácia normy. In: Slovenská reč, 1955, roč. 20, č. 4, s. 240 – 250. PECIAR, Štefan: (záver z diskusie o svojom referáte). In: Slovenská reč, 1955 a, roč. 20, č. 4, s. 262. PECIAR, Štefan: Záver z konferencie o jazykovej norme. In: Slovenská reč, 1955 b, roč. 20, č. 4, s. 279. Pražský lingvistický kroužek: Teze předložené Prvému sjezdu slovanských filologů v Praze 1929. In: U základů pražské jazykovědné školy. K vyd. připravil J. Vachek. Praha: Academia 1970, s. 35 – 65. ------- **strana 205** Osvieženie rozhlasovej športovej publicistiky ============================================= IVAN MASÁR Na istom stupni civilizačného a kultúrneho rozvoja ľudskej spoločnosti v živote jednotlivca (tzv. moderného človeka) má významné miesto fenomén s názvom šport. Základný (pôvodný) význam tohto slova, t. j. význam „činnosť na podporu telesnej odolnosti, zdatnosti a šikovnosti“, sa v súčasnosti dostal do úzadia. Šport vnímame predovšetkým ako súťaženie organizovaných skupín v jednotlivých športových hrách, napr. vo futbale, hokeji, hádzanej. V každom národnom spoločenstve veľa ľudí má záujem o toto súťaženie a zúčastňuje sa na ňom priamo na športoviskách alebo nepriamo sledovaním televízie, rozhlasu, čítaním športových rubrík denníkov alebo špecializovaných športových časopisov. Športu venuje veľa priestoru aj Slovenský rozhlas ako najdôveryhodnejšie médium v Slovenskej republike. No nie je to iba športové spravodajstvo, t. j. oznamovanie výsledkov športových súťaží. Vo vysielaní o športe sa uplatňujú aj iné publicistické žánre ako správa; je to napr. komentár, rozhovory, diskusie (besedy) s významnými športovcami o dôležitých udalostiach, ako sú majstrovstvá sveta, zakončenie alebo začiatok domácich športových súťaží atď. Medzi týmito žánrami má od istého času pevné miesto fejtón. Spravidla sa ním končí pondelkové podvečerné vysielanie venované športu. Fejtónovú bodku dáva za ním redaktor Slovenského rozhlasu Martin Šeďo. Hoci je dosť zložité žánrovo zaradiť jeho texty (vyskytuje sa v nich totiž dosť kritiky, polemiky, ba aj „štipľavosti“ a to sú skôr dominanty glosy ako fejtónu – pozri Mistrík, 1964, s. 473), hodno im venovať pozornosť, lebo sú poslucháčsky príťažlivé a vo vysielaní venovanom športu reprezentujú isté nóvum a osvieženie. Poznámku o náročnosti žánrového zaradenia textov, ktoré sú podkladom nasledujúceho jazykovo-štylistického rozboru, uvádzame okrem povedaného aj preto, lebo fejtón patrí k beletristickým a glosa analytickým žánrom publicistiky, pričom o nej platí, že je na hranici medzi beletristickými a analytickými žánrami (pozri Mistrík, tamže). V Šeďových textoch je „hraničnosť“ dobre viditeľná. Na analýzu sme si zvolili 12 náhodne vybratých textov. Ich rozborom sme dospeli k nasledujúcim zisteniam o stratégii autora, jeho dispozíciách ------- **strana 206** vládnuť slovom a vysloviť ním želanú myšlienku, posolstvo, poznatok, summa summarum k zisteniam o autorovej schopnosti pritiahnuť pozornosť poslucháča. Základným stavebným prvkom sledovaných textov je, prirodzene, spisovná slovná zásoba vrátane frazeológie a hesiel spojených spravidla so športovou činnosťou. Spisovná slovná zásoba nie je, pravdaže, homogénna, resp. nie je len bezpríznaková (neutrálna). Oscilácia vysielaného textu medzi beletristickým a analytickým žánrom umožňuje používať jednotlivé zložky slovnej zásoby podľa ich príslušnosti k jednotlivým štýlom, resp. štýlovým vrstvám. Ponúkanú možnosť autor využíva veľmi intenzívne, preto z jeho úst počuť hovorové slová švung (dostať sa do švungu), rozbabrať (Do favorizovaného súpera z Portugalska sa mocne opreli Púchovčania – rozbabrali ho ako dieťa špenát...; v tomto príklade je pozoruhodné aj neošúchané a zrejme originálne autorské prirovnanie rozbabrať ako dieťa špenát) a ďalšie. Citeľnú kvantitatívnu prevahu však majú slová so zreteľným citovým príznakom, t. j. expresíva, napr.: oštara (črtá sa z toho oštara – z tzv. futbalových káuz), vypšikať (nehodlá sa dať vypšikať [tenistka Hantuchová] z pozície svetovej hráčky), pokrkvať (o uteráku), štverať sa (štverať sa na kopce). Rad expresív dopĺňajú slová trieliť, tortúra, pechorenie, napajediť sa a ďalšie a popri nich aj niektoré združené pomenovania a segmenty viacerých výpovedných aktov (sfušovaná olympiáda, gólové suchoty, stelesnený žolík, utŕžiť fiasko, ľudia sprisahaní s hokejom atď.). Nezanedbateľnú skupinu tvoria slová označované v lexikografických príručkách združeným kvalifikátorom: kasa (zastarané al. hovorové), baštrngovať (hovorové expresívne), muštra (zastarané al. expresívne), handrkovať sa (hovorové pejoratívne) a i. Pokiaľ ide o slovnú zásobu, príjemným prekvapením je, že M. Šeďo na rozdiel od iných športových redaktorov rozhlasu a televízie nepresycuje svoje texty zbytočnými anglicizmami. Vystačí s tým, čo mu ponúka slovenčina. V skúmanom textovom súbore sa vari dvakrát vyskytol iba jeden anglicizmus – slovo play off. Frazeologické jednotky sa nachodia v každom texte, pričom autor ich niekedy používa ako nadviazanie kontaktu s poslucháčom, inokedy aj ako záver vysielaného textu. Medzi frazeologizmami sa nachodia starobylé frazeologické jednotky, ktoré poznal už biblický, resp. antický svet. Na ------- **strana 207** ilustráciu možno uviesť biblizmus Majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú použitý v súvislosti so slovenskými hokejovými mužstvami, ktoré sa napriek varovaniam a istým skúsenostiam nevedia poučiť z neúspechu. Biblický príbeh o víťazstve malého a slabého nad veľkým a mocným, na základe ktorého vznikol frazeologizmus (je to) zápas Dávida s Goliášom, pomenúvajúci nerovný boj a nerovnaké šance v boji, autor použil na charakteristiku postavenia slovenského tenistu Karola Becka takto: V súčasnom svetovom tenise zápas Dávid verzus Goliáš nemáva biblický koniec [rozumej: vyhráva Goliáš]. Zo starých frazeologizmov rozšírených aj v iných jazykoch možno ešte spomenúť frazeologizmus Keď rinčia zbrane, mlčia múzy, ktorý poznali už starí Rimania (porov. Inter arma silent musae), použitý ako základ autorovho stanoviska k majstrovskej svetovej súťaži v streľbe. Ďalší prastarý frazeologizmus Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi (porov. lat. Quod licet Iovi, non licet bovi) uplatnil v situácii, keď Angličania po futbalovom zápase Slovensko – Anglicko ostro kritizovali zásah slovenskej polície proti anglickým nespratníkom, hoci sami zaobchádzajú s podobnými živlami prísnejšie, ibaže si nikto netrúfa kritizovať ich za to. V sledovaných textoch sa stretáme aj s frazeologizmami domáceho pôvodu, napr. mútiť vodu, ťahať sa za prsty, narazila kosa na kameň, svetská sláva – poľná tráva atď. Pristavíme sa ešte pri hesle Sláva víťazom – česť porazeným, ktoré možno čítať na veľkoplošných paneloch alebo ohradách štadiónov ako aktuálnu a prepotrebnú výzvu na korektné správanie aj k tým, čo v športovom zápolení neuspeli. Vo vysielaní 2. 12. 2002 sa toto heslo použilo ako podnet na rozvíjanie myšlienky o význame Dvorany slávy; do vysielaného textu autor zakomponoval spomienku na slávne osobnosti slovenského hokeja, pričom ich mená využil ako textotvorné stimuly, keď ich usúvzťažnil s pomenovaniami reálií, v ktorých sa vyskytuje slovo korešpondujúce s vlastným menom slávnej osobnosti: Symbolom Slovenska býva často horský velikán; boli časy, keď náš hokej symbolizoval velikán Horský. A oddávna naši predkovia vedeli, že rozvahu a múdrosť nájdeš v rade starších – alebo u Jána Staršieho. Koreláciu vlastného mena a konkrétnej reálie hľadal autor aj pri menách Dzurila, Golonka, Stan Mikita, Troják, ale tá nie je pre bežného poslucháča taká transparentná ako pri menách Hor- ------- **strana 208** ský, Starší, a tak ich usúvzťažnenie s reáliami nemusí byť celkom efektívne. Okrem hojného využívania expresív a ďalších štylisticky príznakových prostriedkov autor s obľubou vsúva do textu súzvučné slová alebo aspoň súzvučné začiatočné morfémy. Ide spravidla o využívanie viacvýznamových slov, ako aj o zužitkovanie poznatku, že isté jazykové prostriedky s úplne odlišným významom majú rovnakú alebo veľmi blízku zvukovú podobu. Poslucháč vníma takýto postup ako štylisticky efektnú hru so slovom. Patria sem prípady: jednotka – jednotka: ... v úvodných kolách si overil [Kučera] vlastné sily a potom si v súboji s turnajovou jednotkou počínal vskutku na jednotku (štylistický efekt vyvoláva blízkosť slov jednotka vo význame „hráč s poradovým číslom 1“ a vo význame „dobrá známka“; podobný efekt vyvoláva sloveso vyhrávať v kontexte v kvalifikácii majstrovstiev Európy si počínali [basketbalistky] ako členky vynikajúco zladeného orchestra – stále vyhrávali); Duslo – dusno: Duslo vie, ako spraviť doma dusno (žičlivé konštatovanie o šalianskych hádzanárkach, ktoré prekvapili súperky dobrou hrou a nečakaným víťazstvom); Bled – bledý: v Blede sa ukázalo, aké je to s naším mládežníckym športom bledé; Grand Slam – slama: v Austrálii sa začalo prvé tohtoročné zápolenie Grand Slam; ako slamu z fúry bude turnaj trúsiť prekvapenia; Čák – čík: ... ťažko hľadať osobnosť, akou bol Matúš Čák. Viac je takých, ktorí vedia byť ako čík (o futbale a hokeji pod hradom Matúša Čáka, teda v Trenčíne, a o náchylnosti slovenského fanúšika, ale aj hráča a funkcionára na pitie alkoholu); Šereda – šeredne: Talian, Rakúšan i Angličan si napríklad ruky mädlili, že ich súper Peter Šereda je v rebríčku až 166-ty, no šeredne sa sklamali (o úspechu slovenského stolného tenistu); Vittek – vytiecť, vlastne „vittiecť“: Tak či onak, kauza Vittek pokračuje a nejednému novinárovi a možno i fanúšikovi z nej už „vittiekli“ nervy (stanovisko ku škriepkam, zákulisným hrám a finančným prekážkam spojeným s potenciálnym prestupom slovenského futbalistu do anglického klubu; štylistický efekt sa zakladá na čiastočnej zvukovej zhode priezviska a slovesa vytiecť prispôsobeného v danom kontexte do žartovnej podoby „vyttiecť“ a kvalifikovateľného ako okazionalizmus). Ako žartovný okazionalizmus treba posudzovať slovo tulislečinka v súvzťažnej dvojici tulipán – tulislečinka: ... vysokoškoláčky zarúbali do holandského sebavedomia ako v hore do pňa ------- **strana 209** a hosťujúci tulipán (čiže tréner) so svojimi tulislečinkami (teda hráčkami) musel skloniť hlavu, pričom mu pod nosom tancoval kyslý úškrn. Tento príklad nevyžaduje vysvetlenie ani doplnkovú informáciu o kontexte, keďže jasnú explikáciu podal sám autor slovami v zátvorkách. Príkladov na využívanie súzvučnosti slov alebo ich častí je v sledovaných textoch nadostač, čo potvrdzuje aj uvedená vzorka, ktorú možno pokladať za dostatočne reprezentatívnu. Napriek tomu pridávame ešte jeden príklad. Zvukovú zhodu slovies byť (= jestvovať) – biť (= tĺcť, mlátiť, udierať) autor vtipne využil na transformáciu hamletovskej existenciálnej otázky byť či nebyť do podoby biť či nebiť – len aby bolo koho a prostredníctvom tohto transformátu charakterizoval vyčíňanie anglických futbalových priaznivcov v Bratislave. Expresívne a iné štylisticky príznakové slová, frazeologizmy, prirovnania, zveličovania atď. sú zapojené do jednoduchých vetných a súvetných štruktúr. Vety aj súvetia zväčša bývajú krátke, t. j. máloslovné. Autor ako poučený pracovník rozhlasu sa usiluje rešpektovať poznatky výskumu, podľa ktorého dĺžka vety v rozhlase má byť limitovaná. Tzv. ľahký štýl – takýto štýl sa uplatňuje v skúmaných textoch – znáša iba vety s počtom slov v rozpätí od 8 do 14, vety s viac ako 17 slovami sa pokladajú za ťažko vnímateľné a veta, ktorá má viac ako 22 slov, je nezapamätateľná (pozri Jenča, 2002, s. 330). Isteže tejto prísnej požiadavke nemôže vyhovovať každá veta. Odporúčané a textami preverené limity sa viac prekračujú, ako dodržiavajú, ale tendencia k máloslovnosti je napriek tomu nespochybniteľná. V máloslovných vetných a súvetných celkoch sa poslucháčovi ponúka pestré všeličo z verejného i kuloárneho diania v športe, napríklad: – zovšeobecňujúce hodnotenia výkonov a účinkovania predovšetkým našich športovcov: Na majstrovstvách rovnakého rangu presviedčajú naši stolní tenisti, že máme veru na Slovensku oberučné dievky i mládencov (o dobrých výsledkoch v stolnom tenise); – stanovisko k neprípustnému konaniu aktérov športového diania, teda hráčov, rozhodcov, ale aj funkcionárov: Od sudcu a rozhodcu nečakaj spravodlivosť, ale verdikt (gnómický výrok vzťahujúci sa na chybné rozhodovanie a podozrenie zo zlého úmyslu); – ironizovanie: Podľa prepočtov chýbalo nášmu bežcovi k medaile len asi 60 metrov. Škoda, že nablízku nebol dáky reprezentačný kolega – sko- ------- **strana 210** kan; isto by vypomohol, veď takú vzdialenosť oni väčšinou zvládnu (doklad súvisí s tým, že nášmu reprezentantovi chýbalo málo, aby získal medailu, a s tým, že slovenskí skokani na lyžiach dosahujú slabé výsledky); – narážky na politickú situáciu doma i vo svete, na kultúrno-historické zaujímavosti a súvislosti ap.: Na dohľad k stupňom víťazov sa v nej [v sánkarskej súťaži, ktorá sa koná v tzv. ľadovom koryte] už dostali aj našinci. Je to logické, veď v boji o koryto – i keď zďaleka nie iba ľadové – získal Slovák za posledné roky nemalé skúsenosti. – Pred takými sedemsto rokmi nikto od Dunaja po Tatry nepochyboval, že Trenčín stojí na skale, pokiaľ len žije hrdý pán Matúšovej zeme (alúzia na minulú slávu Trenčína, súčasné dobré výsledky hokejistov a zlú situáciu trenčianskych futbalistov); – mierne ohováranie: Priskoro zabudli páni Angličania na poučenie z Mníchova, kam až môže viesť ústupčivosť. Podobne vyznievalo i ďalšie ich frflanie – vraj trávnik bol nekvalitný... veď kto iný ho rozrýpal, ak nie oni sami? A čo sa týka obviňovania z rasizmu, kam sa my Slováci hrabeme trebárs na Holanďanov či Talianov (stanovisko k počínaniu Angličanov po futbalovom zápase Slovensko – Anglicko). – ... riadnu tortúru si užil Nemec Gross, ktorý neodovzdal v stanovenom čase zbraň do úschovy – lenže vinou úschovníkov, ktorí svoje povinnosti ochotne vymenili za vodku a bliny (o nedostatočnom plnení povinností Rusov počas majstrovstiev sveta v streľbe). Enumerácia obsahových a textotvorných zložiek nie je, pravdaže, konečná. Z vysielania týchto textov sa poslucháč dozvedá aj rozličné zaujímavosti o krajine, mieste, prostredí, kde sa športové podujatie koná, o prírode, o významných kultúrnych pamiatkach, historických udalostiach, o vlastnostiach a zvykoch obyvateľstva atď. Povedané zhrnujúco, texty, ktorým sa tu venovala pozornosť, sú síce primárne o športovej udalosti alebo o viacerých takýchto udalostiach, no nie sú výlučne o športe. Ambície autora prekračujú hranice športu. Pohľad na analyzované texty však musíme doplniť aj upozornením na niekoľko javov, ktoré nevyhovujú požiadavkám jazykovej kultúry. Napríklad vo vete S fanfárami ohlasovaného Vittekovho pôsobenia na Britských ostrovoch nebude nič sa žiada upraviť slovosled (Z Vittekovho pôsobenia na Britských ostrovoch ohlasovaného fanfárami nebude nič) alebo vetu štylizovať inak (Vittekovo pôsobenie na Britských ostrovoch sa ohlasovalo ------- **strana 211** fanfárami, ale nebude z neho nič). Zmenu slovosledu si vyžadujú aj časti vety horekovať nad v raketopláne zmarenými životmi, narazili na od seba lepšieho. Úpravou treba od seba oddeliť predložky nasledujúce bezprostredne za sebou a umiestniť ich k slovu, s ktorým sa väzobne spájajú (horekovať nad životmi zmarenými v raketopláne, narazili na lepšieho od seba). Spisovnej norme nevyhovuje slovo dietko (nájdené dietko – má byť dieťa, dieťatko), nadsadenie (správne zveličenie), tvar 1. os. mn. č. slovesa môcť v podobe môžme (správ. môžeme). Príslovku habadej, ktorá je nespisovná, odporúčame nahrádzať domácimi slovami, teda [futbal poskytuje dôkazov] veľa, hodne, až-až, neúrekom, nadostač. Ani frazeologizmus Aj majster tesár sa utne nepatrí do slovenskej spisovnej frazeológie, hoci jeho výskyt je častý nielen v športovej publicistike. Nachodí sa síce v kontexte Hovorí sa, že aj majster tesár sa utne. Ale ak je ozaj majstrom, tak sa i zatne, kde korelácia utne – zatne síce vytvára štylistický efekt, ale na takéto prípady sa nemôže vzťahovať licencia poetica (namiesto nespisovného frazeologizmu Aj majster tesár sa utne máme v slovenčine nasledovné frazeologizmy: Kôň má štyri nohy, a predsa sa potkne; Aj dobrému kocúrovi myš ušmykne; I ten najmúdrejší môže schybiť; I múdremu voly ujdú ap.). Športová publicistika Slovenského rozhlasu sa sledovanými textami obohacuje o ďalší žáner. Bez ohľadu na potenciálny spor o ich žánrové zaradenie (fejtón či glosa?) vnímajú sa ako úsmevné a pre poslucháča príťažlivé. Vyžaruje z nich žičlivosť slovenskému športu (napriek kritickým aj štipľavým poznámkam) a racionálny postoj k športu ako významnému fenoménu našich čias. Stojí za nimi autor, ktorý si dáva námahu s hľadaním výrazu a ktorý vedome buduje svoj vlastný štýl.* LITERATÚRA JENČA, Imrich: Syntax a dĺžka vety v rozhlasovej výpovedi. In: Kultúra slova, 2002, roč. 36, č. 6, s. 330 – 334. MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 584 s. ------- **strana 212** DISKUSIE ======== Diakritické znamienka v súčasnej slovenčine a češtine ===================================================== GEJZA HORÁK V príspevku venujem pozornosť diakritickým znamienkam v súčasnej slovenčine a češtine. Na začiatok ich uvádzame podľa podoby písmena a umiest-nenia nad ním. V slovenčine: dĺžeň (á, é, í/ý, ó – len v prevzatých slovách –, ú; ŕ, ĺ), mäkčeň (dž – č, ž – š, ň; ď – ť, ľ), vokáň „strieška“ nad písmenom (ô); dve bodky nad písmenom (ä). V češtine: dĺžeň (á, é, í/ý, ú), mäkčeň (ě, č, ň, ž – š, ř, ď – ť; krúžok nad písmenom (ů, vyslov ú). Písmeno ě v češtine zaznačuje jednak samohlásku e a mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky d – t, n (ď – ť, ň), jednak výslovnosť -je/-ňe. Mäkčeň nad písmenom ř naznačuje, že po ňom nasleduje mäkká samohláska e, i, a je v slovotvornej prípone -ář/-éř/-íř, ale i v koreni daktorých slov (napr. úřad, pořád). Pravopisnú stránku našich dvoch jazykov so zreteľom na rozlišovacie znamienka náznakovo ukážeme na prvom (vstupnom) odseku románu Vincenta Šikulu Majstri a na českom preklade Emila Charousa Mistři. – Za ukážkou pripájame súčet diakritických (rozlišovacích) znamienok. – Za diakritické znamienko pokladáme aj bodku nad i, na rozdiel od dĺžňa í. Úryvok v pôvodine: Štyria boli: majster a jeho traja synovia. Ľudia ich mali radi a radi o nich hovorili. Obyčajne sa tie reči začínali takto: Raz, keď Guldánovci robili krov... Alebo: Raz keď majster a jeho synovia robili stodolu... Vždy to musela byť stodola, šopa, krov, hoci postĺkali aj veľa chlievov, kurínov, plotov, brán a bráničiek, neraz sa im trafilo aj pre psa búdu stĺcť, ale to nebudeme spomínať, veď chliev alebo búdu vie sklepnúť hocikto. Počet dĺžňov ............................... 16 Počet mäkčeňov ............................. 11 Počet písmen ô .............................. 0 Počet písmen ä .............................. 0 Spolu ...................................... 27 ------- **strana 213** Úryvok v českom preklade: Byli čtyři: mistr a jeho tři synové. Lidi je měli rádi a rádi o nich mluvili. Obyčejně se takové řeči začínaly slovy: Jednou když Guldánovi dělali krov... Nebo: Jednou když mistr a jeho synové stavěli stodolu... Vždycky to musela být stodola, kůlna nebo krov, i když stloukli taky spoustu chlívů, kurníků, plotů, vrat a vrátek, nejednou se jim přitrefilo sklepnout třeba boudu pro psa, ale o tom pomlčím, protože chlívek nebo psí boudu sfoukne snad každý. Počet dĺžňov ....................... 14 Počet mäkčeňov ..................... 18 Počet krúžkov nad u (ů) ............. 4 Spolu .............................. 36 Za ukážkový slovenský úryvok treba doplniť slová s písmenom ô a s písmenom ä. Vyberáme ich z najbližšej súvislosti a potom pripájame úryvok s písmenom ŕ. ô: Odvtedy postavili mnoho šôp a stodôl; niektoré ešte stoja, môžete sa prísť pozrieť, ba i dosku si môžete odtrhnúť. ä: Vieme, ako sa vedia niektorí ľudia usmievať a závidieť. Najväčšmi závideli Guldánovcom chuť do roboty..., stále sa im zdá, že by sme si ono a onô mali o nich doplniť, spresniť a vryť do pamäti, predtým by však bolo treba dačo z pamäti vyhodiť (s. 10). Uvedieme aj český preklad týchto doplnkov, hoci v krátkej ukážke sú v nej všetky diakritické znamienka. Na rozdiel od slovenčiny je v ňom ů (vyslov ú). Od té doby postavili spoustu kůlen a stodol, některé jěště stojí, můžete se na ně přijít podívat i prkno si můžete odtrhnout. Víme přece, jak se dovedou někteří lidi usmívat a závidět. Guldánovým záviděli nejvíc chuť do práce... pořád se jim zdá, že bychom si o nich měli to nebo ono doplnit, spřesnit a vrýt do paměti, ale ještě předtím by se mělo něco z paměti vypustit (s. 6). Napokon v krátkej ukážke chýba slovo s dlhým ŕ. – Doplňme si ho z ďalšieho textu: V rozprávaní sa ozval kibic. (...) Je ich vo mne celá procesia, vŕtajú, podpichujú a dožierajú ma. (s. 10); v českom preklade: ... je jich ve mně celé procesí (takykibiců) šťourají, podpichují a dožírají mě. Dakto by sa mohol spýtať, načo takáto robota (prplavá hra?) bez prihliadnutia na celkový (štatistický) pomer diakritických znamienok v súčasnej spi- ------- **strana 214** sovnej slovenčine a češtine, a to ešte na krátkej ukážke (?!). – Na to, aby som pietne poukázal na tvrdenie nebohého kolegu a rodáka Milana Urbančoka, ktorý zastával tézu, že slovenčina by aj po reforme pravopisu mala menej diakritických znamienok ako súčasná čeština. Svoje tvrdenie opieral o rozsiahly porovnávací textový materiál, žiaľ, v tom čase (1951 – 1953) – v čase rozvlnenej diskusie okolo pravopisnej úpravy slovenčiny – sa neosmelil s takou tézou vystúpiť a potom ju pre predčasný odchod zo života napísať nestihol. – Bez presvedčenia o jeho materiálovej opore by som tento článok nebol napísal... (Zárukou mi bola a zostáva pracovná dôslednosť mladšieho kolegu.) V nadväznosti na túto osobnú motivačnú okolnosť uvediem daný úryvok (charakteristický aj pre štýl autora Vincenta Šikulu) v prepise podľa zvukovej (hláskovej) podoby slovenčiny: Štiria boľi: majster a jeho traja sinovia. Ľuďia ich maľi raďi a raďi o ňich hovoriľi. Običajňe sa tie reči začínaľi takto... Raz keď Guldánovci robiľi krov... Aľebo: Raz, keď majster a jeho sinovia robiľi stodolu... Vždi to musela biť stodola, šopa, krov, hoci postĺkaľi aj veľa chľievov, kurínov, plotov, brán i bráňičiek, ňeraz sa im trafilo aj pre psa búdu stĺcť, aľe to ňebuďeme spomínať, veď chľiev aľebo búdu vie skľepnúť hocikto. V prepise zvukovej podoby ukážky je síce viacej mäkčeňov ako v dnešnej češtine, ale uplatnením rozsiahlejšieho porovnávacieho materiálu by sa téza Milana Urbančoka potvrdila. Ján Kollár Štúrovu normu spisovnej slovenčiny rozhorčene odmietal... Možno predpokladať, že ho viedli aj osobné, prestížne dôvody súdiť Štúrov smelý krok, ale ten potom zásadne neumenšila ani hodžovsko-hattalovská úprava slovenského pravopisu. (Poznámka: Štúr, Hurban a Hodža sa totiž nešli poradiť o forme spisovnej slovenčiny s Jánom Kollárom, ale s Jánom Hollým na Dobrú Vodu, hoci za ním stálo veľkolepé dielo v bernolákovskej západoslovenčine.) – Ján Hollý odobril Štúrov krok a jeho hlas rozhodol. A tak na váhy dejín spisovnej slovenčiny možno postaviť osobnostný protiklad Ján Kollár – Ján Hollý. Napokon celkom osobná spomienka z novších čias. – Po vykonanej úprave slovenského pravopisu (r. 1953) som sa náhodne priateľsky stretol s naším vysokoškolským učiteľom prof. Jánom Stanislavom, členom univerzitnej komisie, ktorá posudzovala návrh Henricha Bartka na úpravu slovenského pravopisu z r. 1940. Náš vážený univerzitný odborník v okruhu dejín slovenčiny ------- **strana 215** mi s náznakom výčitky úchytkom povedal: No Bartek by mohol mať teraz radosť z tej vašej pravopisnej úpravy!... Podistým tú radosť, no trpkastú, Henrich Bartek v cudzine s pocitom zadosťučinenia naozaj mal, lebo troma hlasmi štrnásť rokov predtým univerzitná komisia (Daniel Rapant – Andrej Mráz – Ján Stanislav) proti jednému (Ľudovít Novák) jeho koncept Pravidiel slovenského pravopisu (1939) pod dohľadom pána učiteľa a ministra školstva slovenského štátu Jozefa Siváka bola zamietla... A tak po čiastkových úpravách slovenského pravopisu v súlade s Bartkovým návrhom možno pre tie časy (ale i podnes) postaviť protikladnú dvojicu Ján Stanislav – Henrich Bartek. (Píšem to so smutným pocitom, hoci v úprimnej úcte k jednému zo svojich vysokoškolských učiteľov.) – Ale treba brať do úvahy aj vtedajšie časové okolnosti v okruhu nášho pravopisu... A k tej vydarenej a ročnou diskusiou odobrenej úprave nášho pravopisu (v r. 1952 – 1953) ešte toto: Vykonali sme ju napriek tomu, že sme vedeli o dozvukoch výstrahy správcu Matice slovenskej, baťka Jozefa Škultétyho: Dajme my tomu pokoj!... A potom sa pokračovalo v dopĺňajúcich drobných úpravách až do r. 2000. V súlade so zámerom tohto svojho článku (znova) navrhujem namiesto litery ô písať zložku uo ako vyladenú s písaním dvojhlások ia, ie, iu a ďalej, aby sme samohlásku zaznačovanú ako ä – a to je novší návrh – podľa všeobecne rozšírenej výslovnosti nahradili hláskou a písmenom e (peť, peta, meso, pameť). – Takýmto, zasa len malým zásahom by z našich diakritických znamienok ubudli dve celkom výnimočné. (Porovnaj české ů a slovenské ô). LITERATÚRA BARTEK, Henrich: Koncept Pravidiel slovenského pravopisu, Martin 1940. HORÁK, Gejza: Reforma, a či úprava? In: Slovenská reč, 1965, roč. 30, č. 3, s. 129 – 137. HORÁK, Gejza: Niektoré zmeny pri písaní litery y v priebehu času. In: Kultúra slova 2002, roč. 36, č. 2, s. 89 – 93. KAČALA, Ján: Foneticko-etymologický princíp vo vývine slovenského pravopisu. In: Kultúra slova 2000, roč. 34, č. 1, s. 11 – 16. ŠIKULA, Vincent: Majstri. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1976, s. 9 – 10. CHAROUS, Emil: Mistři. Praha: Mladá fronta 1978, s. 5 – 6. ------- **strana 216** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Na veru ci nedajú, zeber si penáze! =================================== V minulosti dostať niečo na veru, čiže na úver, na dlh alebo na sekeru bolo pre ľudí s malým majetkom alebo nízkym príjmom dosť ťažké, ako to naznačuje aj citát v názve, pochádzajúci zo Siladíc pri Trnave. Napriek tomu si najmä menej majetní ľudia kupovali na dlh, požičiavali peniaze, prípadne dávali cenné veci do úschovy. Pripomenieme si niektoré staršie právnické termíny, ktoré súvisia práve s kúpou na úver, požičiavaním alebo úschovou peňazí, a ešte stále fungujú aspoň v nárečiach, aj keď dnes by im už len málokto rozumel. Kupovanie tovaru do určitej sumy bez okamžitej platby dnes už nie je až taký veľký problém. Existuje veľa rozličných splátkových systémov pre ľudí s pravidelným a dostatočným príjmom. Kupujeme zväčša na pôžičku, pri kúpe áut sa zaužíval aj anglický výraz lízing, aj v dedinských krčmách možno ešte nalejú na sekeru. Slovo úver sa v starej slovenčine nepoužívalo, aj keď napr. v Kamaldulskom slovníku nájdeme prídavné meno uverný vo význame „ten, ktorý ľahko uverí“: persvasorius: snadnó uwerny (KS, 1763), a sloveso uverovať vo význame „veriť, dôverovať“: satis credo: uwerugem, nepochybugem (KS 1763), pravda, v inom význame. Podstatné mená úver, úvera, prípadne zdrobnenina úverok vo význame „pôžička, dlh“ sa začali používať až v štúrovskom období: úvera (credit) sa pri krajinskích obligáciách skoro každí ďen premjeňa (Domová pokladnica, 1849); muožeme mať úverok, keď ňjeto popisu statkov a verejních katastrálnich kňíh? (Slovenskje národňje novini, 1847); dnes rokovalo sa o úveru 10 milionov (Pešťbudínske vedomosti, IV., 1864, č. 9); predáva sa často na úver (Orol, roč. III., 1872). V minulosti sa však kupovalo predovšetkým na veru, prípadne na zveru: sem byl wzal nektery czas od neho (Gregora Orawca) nezo malo wlny na mu potrebu yakozto na weru (Banská Bystrica 16. – 17. st.); ja niže podepsani znamost činim, že gsem wzal od Mojžissa Abrahama na Bossan- ------- **strana 217** skich dome, na weru zal howadzich koži za štiriczat za try zlate, za petnast grossi (s. l. 1733); auctaratus: kdo ňekomu na zwěru ňeco dáwá aneb prodáwá (KS, 1764); klobucznik ten chtiel wzit na weru wolakteri funt wlni (Čachtice 1737); žadne wsadeny sa nesmy na weru zapisat (Kur 18. st). Príslovkový výraz na veru sa dodnes zachoval v niektorých nárečiach: potom zme uš prestali dávad na veru (Bzince pod Javorinou); šetko berú u Žida na veru (Bošáca); šez_deci zebrál na veru (Zvončín); uš mu nesceli dat na veru pit (Červeník). Pôvod príslovkového spojenia na veru možno hľadať v praslovanskom výraze věra (po slovensky viera, po česky víra, po poľsky wiara, po ukrajinsky vjera, po rusky a slovinsky vera, po srbsky a chorvátsky vjera), ktorý má aj význam „pravda, pravdivosť, spoľahlivosť“. Vo význame úver, dlh, dlžoba sa používali aj tvary od slov vera, viera odvodené zdrobnené verka, virka: wina take na ssenki dawati smele nesmime, nebo chudj lide, kdj gest wino na senku, musegi gim bezdek wino brati a to wsseczko na werku (Moravský Svätý Ján 1611); na wirku weibraly so domu p. Pograniho asy za tollar circiter wina (Skalica 1687). Menej sa vo význame „úver, dlh, dlžoba“ využíval ponemčený výraz verung: kaupil sem s poruczeny gich milosty panu od sauseda zdeyšiho, totizto od Waczlawa Zelenky, ponewadz bil werunk klasty a penez nemel, per fl 15 wina 10 urn (Skalica 1632). Vo význame „dať, dávať na dlh, úver“ fungovali aj slovesá veriť, verovať: o wino, yak my wassa welkomoznost pisse, abich na ssenkj zgednal a werowal wcele, ne aby geden sud werily, ale any gedneg holbj nechtj weritj, prweg se pitagu, yakowe penize mu dam (Malženice 1621); (žena) nechtela weryty wyna, teda sspan Jakwb wzal s prsta swogeho prsten a wrhol na stuol (Martin 1578). Od slova veriť sa predponou z vytvorilo dokonavé sloveso zveriť, pretože tovar sa dával na veru i na zveru, a preto sloveso zveriť malo takisto význam „dať na úver, na dlh“: krčmár poddanjemu 2 zl. str. zveriť smeu; abi sa krčmárom zabráňilo više 2 z. pálenki zveriť (Slovenskje národňje novini, 1845, 1846). Základný význam slovesa zveriť je „niekoho alebo niečo dať, odovzdať do úschovy alebo na niekoho starosť“. Zverovali sa niekomu peniaze, zväčša vzácne veci, ale aj ľudia: dwe becky zweryli sme wassemu panu susedu (Pečenice 1581); mug bratr my ty penýze zweryl ------- **strana 218** (Banská Štiavnica 1672); tricet zlatých zverugem na Zavka Andraša (Rajec 1670); Geziss nesweril sebe sameho gim, protože on znal wssecky (COB, 17. st); s. Pawel na s. Petra zweryl wssecky swe owce (PP, 1734); ak majetku nemá, nikto mu ani grajcara nesverí (Besiedky, I., 1866); rytieri, celkom sa vám bez strachu sverujem (Orol, VI., 1875). Podobne ako pri slovese zveriť, predponou z vzniklo aj slovesné podstatné meno zverenie vo význame „odovzdanie niekoho alebo niečoho niekomu do opatery, úschovy, na niekoho starosť“: potreba y penezy na strowu vceste k činenj nakladkúw a nebo že list k zwerenj penezj (KoB, 1666) „potvrdenka o úvere, pôžičke“; depositum: co se k schowánj dáwá, swěrenj (WU, 1750); delegatio: na ňekoho swěrenj, poručenj (KS, 1763); zverenje nápojou sa na celú čelad jeho vsťahuje (Slovenskje národňje novini, 1845). Peniaze sa požičiavali alebo dávali do úschovy len dôveryhodným, spoľahlivým a poctivým ľuďom, tým, ktorým bolo možné veriť, dôverovať, a preto sa často používali lexikalizované spojenia dať k vernej ruke, byť u vernej ruky, alebo v množnom čísle dať k verným rukám; dať, položiť, schovať do verných rúk; byť pri verných rukách, verovať k rukám: komu ty penieze k werney rucze daty?; ty penieze, kterzez bili v Cziczkana v werney ruky, kazali sme poloziti (ŽK 1454); nektere czasy gest tomu wokolo desyty aneb dewyty lett, dal gest k wierne rucze nebošczyk Kašpar Porubsky Kremnyczanom pietset zlatych (Orava 1541); polozyl gest przed vrzad fl. X penizy syrotka dobre pamati Petra Mlynarze gmenowitie Anny do werne ruky danych (Žilina 1560); teda ya ti penyze, kde sami chczete, dam k werneg rvcze (Sklabina 1560); mam penezy hotowyh v Missa Hwizdača, ktere sem dala do wernich ruku schowat (Zvolen 1590); (Madlena) byla sweg matkj k wernym rukam schowaty dala fl. 3 (Slovenská Ľupča 1603); pozustale penjze, ktere byly pri wernych ruku fl. 18, d. 47, te giste penyze se odali geho manzelcze na zito (Zvolen 1622); povinen bude učen rodni list ukazati a do wernich ruku poctivim panum mistrum geden zlati položiti (CA, 1647); [Bystričanom], ktorim se bude werity k rukam takovy duochod, zeby ty wisse takoweg ssesteg czastky neutraczowali (Považská Bystrica 1506). Človek, ktorý požičiaval peniaze, alebo dával na úver tovar, zostal dodnes veriteľ: [Ján Jiskra sa zaviazal zaplatiť dlh] wierzitely swemu (Zvolen ------- **strana 219** 1445); my, nahorzepsany Petr a Zioffka, slibugem wierzitelom nassym menowane sumy gich polozietj a zaplatitj (Červený Kameň 1507); Anna Thebuska kdyz nemala, yak by reczenemu Vrbanowi dosti czinila a spolu tez gine weritele, kterym po manzelu swemu Tebusowi dluzna byla, odprawila (Partizánska Ľupča 1568); oddali sme panu weriteli nassemu f. 59, d. 60 (Banská Bystrica 1633); [úžera] gest ten zisk, ktery weritel žada od sweho dlužnjka nad summu swu, kteru gemu pugčil za tu lasku, že mu pugčil (LKa, 1736); gestli budu mocy weritelou ginac uspokogity, tehda magu irečke pri nich, pri manzelke a ditkach zustawaty (Pukanec 1736). Pomenovanie ženy, ktorá požičiava peniaze alebo dáva tovar na úver, sa dnes vytvorí prechýlením príponou -ka – veriteľka, ale v minulosti sa uprednostňovala prípona -kyňa – veriteľkyňa: venditrix wedle obligatoru od sebe daneho p. weritelkyny sweg pred Welku nocu ma pokladat penize (Žilina 1699); sto zlatich rimskich slubugeme a zawazugeme sa od sdolapodepsaneho dne a terminu až do roka buduczeho 1739 a do dne podepsaneho spolu y z interesom paneg weritelkini nawratiti (Slovenská Ľupča 1768). Používali sa aj pomenovania zveriteľ, zveriteľkyňa, požičiavač, požičiavačka: kdo wisse driečneg sumy užery widyera, ne zweritel, ale užernik (KoB); y hle, prissel possčáwač aneb zweritel, aby wzal dwoch synú mych sebe na službu (KB, 1757); creditrix: possťáwáčka, zweritelkyňa (KS, 1763). Ďalším synonymom pre úver, dlžobu bolo nemecké slovo borg s hláskovými variantmi bork, bôrg, burk, ktoré malo prevažne administratívny charakter: restantie vulgo buorghy (Krupina 1695); kone tento poddany nass prodal na bork (Slovenské Pravno 1569); Žid nerad na borg dawa (BV, 1652); kdj pan ode mne wino na borgh bral (Krupina 1671); u nas na borky negwice se piwo wida (Selec 1716); zeberu na buork fl 17; dal sem bočku brinnzi slebodnikom na buork (Spiš 1730). Od podstatného mena borg sa odvodilo sloveso borgovať (s variantmi burgovať, porgovať), teda predávať na úver: ktož co burguge, to ma zaplatiti (ŽK 1473); wino aneb piwo na wyeru porguwati nema (Považská Bystrica 1506); za wino, ktere gim [mestu] bol borgowal (Slovenská Ľupča 1603); aby zaden Zid nikomu wesseg tricet gragcare w trunku neborgowal (Kur, 1786). A. Bernolák (1825 – 1827) vysvetľuje slovo vera takisto nemeckým slovom borg (das Borgen, die Borgung), spojenie na weru braní, ------- **strana 220** wzatí vysvetľuje ako „borgowaní“; na veru brať towar – „borgowať“; na weru dáňí – „borgowaní“ ap. Ako synonymum A. Bernolák uvádza sloveso zveriť. Substantívum borg (burk, buorg) sa stále používa v nárečiach na celom Slovensku: už mi ľen napíšu na borg, kišasonka! (Dolná Lehota); čil uš ťi málodo dá na borg (Chocholná); na burg ňedostaňeš (Sobrance); buorg (Mošovce). Spojenia robeť na borg (Pukanec), dať na borg (Martin), brac na burk (Dlhá Lúka) majú význam „pracovať, predávať, nakupovať na dlh“. Frazeologizmus bork príďe pod oblok (Návojovce) znamená, že „dlhu sa človek ťažko zbaví“. Borgoš je človek, ktorý kupuje na úver, na dlh: temu borgošovi už ňedaj paľenku! (Spišský Štvrtok). Sloveso borgovať má význam „kupovať alebo predávať na úver, na dlh“: koruni ňebolo v dome, aľe on ďačne nám ždi borguvauñ (Dolná Lehota); ból naučení borguvať, čil mu je ťaško odvikať (Chocholná); ta to ňedobre veľa borgovac, bo potom śe trudno splaci (Dlhá Lúka); alebo „požičiavať“: borguj mi peč korún (Kameňany). Historické synonymá pre úver, dlh, dlžobu, pôžičku ako vera, zvera, verka, virka, verung, borg sa dnes už nepoužívajú a vytrácajú sa aj z nárečí. Podobne aj slovesá veriť, zveriť stratili význam „dať na dlh, úver“ a sloveso borgovať sa používa takisto len v nárečiach. Stále ostal živý význam slovesa zveriť „(s dôverou) odovzdať do opatery, na starosť, uchovanie“, a ten, kto požičiava peniaze, aj dnes sa nazýva veriteľ. Iveta Valentová LITERATÚRA BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Budae: 1825 – 1827. Historická a nárečová kartotéka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Historický slovník slovenského jazyka. I. red. M. Majtán. Bratislava: Veda 1991. 536 s. Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava: Veda 1997. 944 s. MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1968. 868 s. Slovník slovenského jazyka V. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 848 s. Slovník slovenských nárečí. I. Red. I. Ripka. Bratislava: Veda 1994. 936 s. ------- **strana 221** SKRATKY BV – BENICKÝ, P.: Wersse slowenské. 1652. 263 s. Rkp. v UK v Bratislave. COB – Cantus et orationes. 17. st. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Duodec. Slav. 6. CA – Cechové artikuly (rukopisné a tlačené). KB – Swaté biblia slowénské aneb Pjsma swatého částka 1., která w sebe obsahuge Starého testamenta zákon a zákona historiu. 920 s. Částka 2., ktera w sebe obsahuge Prorokú, knihi Machabegské a celý Testament nowy. 600 s. (Lechnica alebo Červený Kláštor.) 1757 – 1759. Rkp. na rím.-kat. farskom úrade v Cíferi. KoB – KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et sorentiarum omnium. Levoča, L. Brewer 1649. (Slovenský preklad F. Bulovský z r. 1666). 503 s. Rkp- v LAMS v Martine, sign. B 529. KS – (Kamaldulský slovník.) Syllabus dictionarij latino-slavonicus, 1763. 948 s. Rkp. v Univerzitnej knižnici v Budapešti, sign. H 64. Kur – Kurentálne protokoly a kurensy (rukopisné i tlačené). LKa – LOVCZÁNI, J.: Katechizmus člankuw wjri krestanskeg. 1736. 371 s. Rkp. V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, bez sign. s. l. – sine loco, bez udania miesta. PP – PÁZMÁNY, P.: Kv prawde wodyci predchvdce, kterého zepsal a w uherskem gazyku dwakrát witlačyti dal. nagprw leta Páne 1613, po druhe 1642 Peter Pázmáňy. Na obecnu slowenčinu obraceni od gedneho kneza z Towarizstwa Gežjssoweho. 1734. 1111 s. Rkp. v Univerzitnej knižnici v Budapešti, sign. A 79. WU – WAGNER, J.: Universae phraseologiae latinae corpus. Trnava: Univ. tlač. 1750. 8, 1272, 48 s. ŽK – (Žilinská kniha.) Protocollum civitatis Zilenensis (Solnensis) ab anno 1403. ------- **strana 222** ROZLIČNOSTI =========== O používaní predložky mimo ========================== O predložke mimo sa už veľa popísalo, ale napriek tomu sa u používateľov ustavične stretáme s istým váhaním pri jej používaní v ústnej i písanej komunikácii. Aj pri jazykovej úprave textov noriem sme v poslednom čase zaregistrovali chybné používanie tejto predložky. Čo by mal používateľ jazyka o predložke mimo vedieť? Po nazretí do výkladového Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997 sa dozvie, že je to predložka, ktorá sa viaže s genitívom a vyjadruje: 1. vyňatie z nejakého miesta alebo času, napr. bývať mimo mesta, dodať mimo termínu, 2. vyňatie z nejakého deja, stavu, napr. byť mimo prevádzky, mimo diskusie, stáť mimo zákona, v športovej terminológii napr. postavenie mimo hry, 3. zriedkavo sa používa vo význame „pozdĺž, popri, vedľa“, napr. bežali mimo nás a 4. nesprávne sa používa namiesto predložky okrem, napr. mimo teba tam nik nebol, správne okrem teba tam nik nebol. Dozvie sa tiež, že slovo mimo sa v slovenčine používa aj ako príslovka s významom „vedľa, bokom“, napr. všetci stáli mimo. Váhanie pri používaní slova mimo vo funkcii predložky sa prejavuje tak, že používatelia ju a) nesprávne spájajú s akuzatívom namiesto s genitívom, napr. zdržiavať sa mimo pracovisko, správne zdržiavať sa mimo pracoviska; stroje boli mimo prevádzku, správne stroje boli mimo prevádzky, alebo b) používajú ju namiesto predložky okrem, napr. otvorené je každý deň mimo pondelka, správne otvorené je každý deň okrem pondelka. Často sa používa napríklad predložkové spojenie mimo to, v ktorom sú obidve spomínané chyby, resp. mimo toho, kde sa prejavuje aspoň čiastočná korekcia použitím genitívu, ale správne je iba použitie spojenia okrem toho. Pri úprave textov technických noriem sme zaznamenali napr. takéto použitie predložky mimo: ak nie je spájkovaná plocha mimo oblasť stlačenia; počas skúšok sa musia dva vypínače odvádzať a smerovať mimo všetky ------- **strana 223** živé vodiče a miesta, v ktorých sa môže zdržiavať obsluha; blok zariadenia sa musí počas skúšok uviesť mimo prevádzku. Na prvý pohľad ide len o to, že pri použití predložky mimo nie je splnená podmienka, že sa má viazať s genitívom. Opravíme teda príslušné úryvky z textu tak, že podstatné meno bude v genitíve: ak nie je spájkovaná plocha mimo oblasti stlačenia; počas skúšok sa musia dva vypínače odvádzať a smerovať mimo všetkých živých vodičov a miest, v ktorých sa môže zdržiavať obsluha; blok zariadenia sa musí počas skúšok uviesť mimo prevádzky. Takáto úprava však stačí len pri prvom príklade, pri druhom iba čiastočne a pri treťom ešte stále čosi nie je v poriadku. Predložkou mimo sa totiž väčšinou vyjadruje okolnosť miesta, stavu v spojení so slovesami, napr. byť, stáť, nachádzať sa a pod., a to je dôvod, že sa nám spojenia smerovať mimo živých vodičov, uviesť mimo prevádzky nezdajú správne. Preto je vhodné tieto vety preštylizovať, resp. upraviť tak, aby sme neporušili význam vety a splnili aj podmienku potreby použiť „statické“ sloveso v spojení s predložkou mimo. Druhú vetu sme preštylizovali tak, že sme nepoužili predložku mimo, ale príslušný význam sme vyjadrili iným spôsobom, aby sme mohli zachovať vyjadrenie smerovania: počas skúšok sa musia dva vypínače uviesť a smerovať na miesta bez živých vodičov. Pri úprave tretej vety sme nahradili sloveso uviesť slovesom byť: blok zariadenia musí byť počas skúšok mimo prevádzky. Používanie predložky mimo teda nie je jednoduché, ale je nevyhnutné osvojiť si ho najmä pri príprave takých dôležitých odborných dokumentov, akými normy nepochybne sú. Pochybnosti spôsobujúce nenáležité používanie predložky mimo podporuje zrejme aj interferencia pri preklade z iných jazykov, preto treba zachovávať istú opatrnosť. Sibyla Mislovičová ------- **strana 224** SPRÁVY A POSUDKY ================ Jubileum jazykovedca a rodoľuba =============================== Na prelome augusta a septembra t. r. sme si pripomenuli 70. výročie narodenia vedúcej osobnosti slovenskej jazykovednej slavistiky, bývalého riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a zakladateľa Slavistického kabinetu SAV univ. prof. PhDr. Jána Doruľu, DrSc. (1995). Je potešujúce, že napriek mnohým ťažkostiam, prekážkam, nežičlivostiam a s tým súvisiacimi zdravotnými problémami dokázal najmä ostatné dve desaťročia vypäť všetky svoje sily a zapojiť svoju vedeckú erudíciu i obdivuhodné organizátorské schopnosti, aby výrazne prispel k pozitívnym výsledkom svojho vedného odboru a slovenskej vedy. Prof. J. Doruľa sa narodil 31. augusta 1933 v Ortutovej (okr. Bardejov). Gymnázium navštevoval v Bardejove, filozofickú fakultu, odbor slovenčina – ruština, na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia v roku 1957 pracoval ako asistent a odborný asistent na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry v Prahe, kde prednášal slovenský jazyk, od roku 1959 do roku 1995 pracoval v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Charakteristickou črtou vedeckého profilu prof. Doruľu je záujem o aktuálne otázky fungovania jazyka v spoločnosti, ku ktorým sa pravidelne vyjadruje aj v novinách a časopisoch (porov. jeho príspevky o štátnom jazyku, o tzv. tabuľovom zákone, o zákone o mene a priezvisku, o ženských priezviskách s príponou -ová a o zákone o matrikách, o písaní tzv. historických mien a pod.). Časté sú aj jeho vystúpenia na besedách s učiteľmi, poslucháčmi slovenčiny a matičiarmi, ako aj vystúpenia v rozhlase. Od r. 1995 je predsedom Jazykového odboru Matice slovenskej a od roku 2001 aj členom výboru MS. Medzi najdôležitejšie výsledky jeho výskumov patria knižné publikácie Slováci v dejinách jazykových vzťahov a Tri kapitoly zo života slov, v ktorých zhrnul štúdium rozsiahleho archívneho a iného pramenného materiá- ------- **strana 225** lu. Tie prinášajú nové poznatky o slovenskom jazykovo-historickom a kultúrnom vývine, ako aj o vzťahoch slovenčiny so slovanskými aj neslovanskými jazykmi. Fungovanie jazyka sa v nich skúma na pozadí spoločensko-historického vývinu, najmä procesov etnickej integrácie. V knižnej práci Tri kapitoly zo života slov podáva napríklad výklad vývinu pomenovania Slovákov, výklad o vzniku, charaktere a fungovaní celoslovenského jazykového vedomia, o dvoch líniách v slovenskom jazykovo-historickom vývine. Charakterizuje sa tu úloha a fungovanie češtiny i tzv. bibličtiny na Slovensku pod regulujúcim vplyvom slovenského jazykového vedomia. Prof. Ján Doruľa je spoluautorom Krátkeho slovníka slovenského jazyka a spoluvydavateľom vzácneho faksimilového vydania Kamaldulskej Biblie v edícii Biblia Slavica v Nemeckej spolkovej republike, ktoré sa ako dar ocitlo v rukách Svätého Otca Jána Pavla II. počas jeho terajšej návštevy na Slovensku. Už ako vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV vypracoval Program jazykovedného slavistického výskumu na Slovensku a bol poverený organizovaním slavistických výskumov v jazykovede na širšej interdisciplinárnej základni. Stal sa aj členom Medzinárodného komitétu slavistov, členom jeho prezídia i predsedom Slovenského komitétu slavistov (1990 – doteraz). Takto logicky sa mu dostalo cti v roku 1993 byť predsedom 11. medzinárodného zjazdu slavistov v Bratislave a predsedom jeho organizačného štábu. Výrazne sa zaslúžil aj o zabezpečenie účasti slovenských slavistov na nasledujúcom 12. zjazde v Krakove (1998) a na nedávno uskutočnenom 13. zjazde v Ľubľane (2003). Na zvládnutie uvedených a mnohých ďalších úloh (napr. zorganizovanie početných vedeckých konferencií, sympózií a odborných seminárov) získal poznatky a skúsenosti zo svojich troch dlhodobejších študijných pobytov v Nemeckej spolkovej republike. Prednášal na nemeckých univerzitách v Bonne, v Regensburgu, v Kolíne nad Rýnom, vo Würzburgu a na univerzite Viedni. Rozsiahla je ďalšia vysokoškolská pedagogická a školiteľská činnosť prof. Doruľu. V rokoch 1994 – 1999 bol externý vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity a doteraz tam prednáša, je dlhoročným školiteľom doktorandov v dennej i externej forme štúdia; v súčasnosti je školiteľom 6 doktorandov. Je čle- ------- **strana 226** nom Ústrednej jazykovej rady pri Ministerstve kultúry SR od jej vzniku v r. 1996, členom vedeckých rád fakúlt v Trnave, Nitre a Banskej Bystrici, členom redakčnej rady časopisu Slavica Slovaca, členom Vedeckého kolégia pre jazykovedu, literárnu vedu a vedu o umení pri SAV a i. Náš jubilant je zaslúžene držiteľom viacerých ocenení (Zlatej plakety Ľudovíta Štúra SAV za zásluhy v spoločenských vedách, Zlatej medaily sv. Gorazda, Medaily za príspevok k rozvoju Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity), ku ktorým v tomto roku pribudla matičná Cena Štefana Moyzesa za prínos k slovenskému životu, za významnú vedeckovýskumnú a publikačnú prácu prispievajúcu k zveľaďovaniu slovenského spisovného jazyka a slovenského národného a štátneho života medzi mnohými generáciami Slovákov doma i vo svete. Na návrh vedeckej rady Slavistického kabinetu SAV mu vedenie našej vedeckej ustanovizne k jeho životnému jubileu udelilo vysoké vyznamenanie Medailu SAV za podporu vedy. Slovenskí jazykovedci a slavisti spolu s prispením zahraničných slavistov pripravili jubilantovi zborník pod názvom Život slova v dejinách a jazykových vzťahoch (Na sedemdesiatiny profesora Jána Doruľu. Bratislava: Slavistický kabinet SAV 2003. 313 s.). Aj tento súbor štúdií je odrazom sympatií a kolegiálneho priateľstva tých, ktorí mu pri oslave životného jubilea želajú dobré zdravie a radosť z ďalších pracovných úspechov. Ad multos annos! Štefan Lipták Ľudia, peniaze, banky ===================== [Ľudia. Peniaze. Banky. Zborník z konferencie. Bratislava: Národná banka Slovenska 2003. 526 s.] Na konferenčnom podujatí s názvom Ľudia – Peniaze – Banky sa 6. – 8. novembra 2002 v priestoroch Národnej banky Slovenska v Bratislave zišli bankovníci, historici, archivári, archeológovia, numizmatici, ale aj odborníci z iných odborov, napr. jazykovedci, aby sa po prvý raz v takejto šírke a v takomto zábere vzájomne informovali a diskutovali o témach ------- **strana 227** súvisiacich s peniazmi a bankami, ich históriou i súčasnosťou. Zrejme nie každý vie, že Národná banka Slovenska (NBS) má vo svojej štruktúre pracoviská zamerané na úschovu, výskum a spracovanie dokumentov, faktov, udalostí, ale aj osudov osobností spätých s hospodárskou a bankovníckou činnosťou na území Slovenska. Odbor verejných informácií pod gestorstvom Archívu NBS vydal aj rozsiahly zborník z tejto konferencie pod rovnomenným názvom Ľudia. Peniaze. Banky (Bratislava, NBS 2003. 526 s.) Jednotlivé referáty v prvej časti konferencie boli zamerané na zlato v archeologických nálezoch z praveku a včasnej doby dejinnej na Slovensku, na keltské mincovníctvo na Slovensku, na rímske a byzantské mince, ktoré boli v obehu na území dnešného Slovenska, na bratislavské i košické mincovne, na kremnickú mincovú komoru a mincovňu, na falšovanie mincí v minulosti, na kovové a papierové platidlá v jednotlivých obdobiach na Slovensku, na ich razbu a tlač, ich výtvarnú stránku, na kostolné pokladnice ako predchodcov peňažných ústavov a pod. V ďalšej časti sa referenti venovali vzniku a vývoju ľudového bankovníctva, prvým slovenským bankám, hospodáreniu Slovenska v časoch prvej ČSR, menovým reformám v 20. st. a pod. Do tretej časti sa dostali výklady o vývoji súčasného slovenského komerčného bankovníctva, o archívnych dokumentoch slovenských bánk a o osobnostiach bánk, ku ktorým jednotliví autori (najmä M. Tkáč) zaradili zo známejších osobností spoločenského, kultúrneho, resp. politického života Ľudovíta Štúra (známe sú jeho úvodníky v Slovenských národných novinách o dobročinných ústavoch), Viliama Paulinyho Tótha, Janka Francisciho, Milana Hodžu, Ferdiša Jurigu, Andreja Hlinku, ako aj Andreja Kmeťa, Samuela Jurkoviča, Samuela Ormisa, Teréziu Vansovú, Jozefa Gregora Tajovského, Františka Hečka, Pavla Országha Hviezdoslava a i. Osobitné state sú potom venované aj Štefanovi Buriánovi, Tadeášovi Príleskému a Imrichovi Karvašovi. „Bankový“ jazyk si všímajú dva posledné príspevky. Je to stať Rudolfa Návrata Vývoj bankového jazyka (s. 483 – 493) a stať Jána Horeckého Súčasný stav bankového jazyka na Slovensku (s. 495 – 498). Pri týchto dvoch textoch sa pristavíme podrobnejšie. R. Návrat začína od začiatku a zisťuje, že najstaršia banková terminológia pochádza z mezopotámskej oblasti. V danej oblasti pri vykopávkach ------- **strana 228** bola objavená aj „prvá banka na svete“ (asi z obdobia 3400 – 3200 pred n. l.). Prví známi bankovníci a finančníci (zostavovatelia účtovných systémov) boli podľa tohto výkladu kňazi. Za čas vzniku nášho bankového jazyka vo vlastnom zmysle autor považuje štúrovské obdobie, aj keď niektoré názvy, ktoré sa vtedy v peňažníctve používali, siahajú, samozrejme, hlbšie do predchádzajúcich storočí. Uvádzajú sa tu výrazy ako dlh (ako platobná povinnosť i pohľadávka), istina, žaloba, vruby, čarúnok, rozopra, dedič, táľ, driečne peniaze a pod. Podľa R. Návrata náš bankový jazyk štúrovskej epochy nedosahoval úroveň vtedajšieho českého bankového jazyka. Preto z češtiny slovenčina prevzala viaceré termíny aj z tejto oblasti. Príčinou zaostávania i po roku 1918 bolo predovšetkým to, že na našich obchodných školách prednášali českí učitelia. Slovenčina nebola pripravená plniť všetky úlohy. Ako ukazuje autor, tento „jazykový“ problém sa vtedy často riešil tak, že bankové dokumenty (smernice a vyhlášky Ústredia Štátnej banky československej) sa pripravili v českom jazyku a tie sa potom pre potreby Slovenska poslovenčovali. Výklady v tomto článku však na viacerých miestach prezrádzajú, že autor nie je lingvista a mnohé interpretácie vyznievajú trochu neinformovane a nevierohodne. Uvažuje sa tu napr., že by nemala byť zmenáreň, ale podľa logiky zámenáreň. Autor ďalej tvrdí, že niekedy sa platilo aj hlavami zvierat (per capita). Je aj proti spojeniam povinné ručenie, nenávratný úver, ale nenavrhuje namiesto nich nijaké vhodnejšie ekvivalenty. Je však iste pravdepodobnejšie, že platidlom boli kusy dobytka, pričom jedna hlava znamenala jeden kus (dobytka). Zaujímavý je však výklad o trhu (trhanie plátna ako platidla), výrazov kupovať, bankrot a pod. Autorovi by určite bolo pomohlo, keby sa pri svojich interpretáciách bol mohol oprieť o etymologický slovník slovenčiny. Nie sú dosť presvedčivé ani výklady o širšom a užšom význame slov. Podľa neho slovo bankár má väčší rozsah ako slovo pokladník, lebo bankárov je viac. Bankár je totiž podľa autora každý, kto pracuje v banke, pokladník je špecializovanejší. R. Návrat však zabudol na to, že pokladníci môžu pracovať aj inde než len v bankách a zároveň možno ani nevedel, že jazykovedci sami nemôžu ustaľovať významy slov („jazykovedci budú musieť ustáliť význam príslušného slova“). Je zrejmé, že kultivovať treba aj bankový jazyk, ale musí sa to robiť so znalosťou veci, odborne. Autor ------- **strana 229** sám nepreukazuje takéto schopnosti, čo dokresľuje aj jeho spôsob citovania literatúry (pramene sa citujú predsa na to, aby si čitateľ podľa týchto údajov mohol príslušnú publikáciu aj nájsť – nestačí uviesť, že niečo bolo uverejnené v Slovenských národných novinách) i nepozorná redakčná úprava (usilovať o niečo – s. 484, šnôrky – 487, knížky – 482). Celkom iná je štúdia J. Horeckého, ktorý podal stručnú, ale presnú správu o stave bankového jazyka na Slovensku. Najprv sa tu uvažuje, či by nebolo možné pre danú oblasť vyčleniť osobitný bankový či bankovnícky štýl, na čo však autor nenachádza dostatok charakteristických a preu-kazných prvkov. Radí ho oprávnene do veľkej oblasti odborného štýlu. Prirodzene však, že sú tu lexikálne prostriedky charakteristické pre vyjadrovanie v oblasti bankovníctva, z ktorých si autor vyberá najmä tieto: náz-vy bánk, resp. peňažných ústavov a ich organizačných zložiek a názvy základných pojmov domáceho i cudzieho pôvodu. Osobitnú pozornosť venuje ich preberaniu z angličtiny. Spomedzi názvov analyzuje pôvodne taliansku banku i dobre motivovanú sporiteľňu, pričom sa venuje aj starším termínom úverný spolok, roľnícke vzájomné pokladnice. Preberá „bankovnícke“ prívlastky zamerané na podnikanie, ale napr. aj atribúty národný (pri banke znamená štátny). Spomína pritom aj formálne zvláštne radenie pri názvoch typu Tatra banka (pôvodne banka Tatra), Devín banka, Moravia banka, ale venuje sa aj typom Eximbanka, Istrobanka a pod. Nezabudol ani na filiálky (expozitúry) i vnútorné členenie bánk (divízie, sekcie atď.). V apelatívnej lexike zaznamenáva značnú dynamiku v smere zániku i vzniku nových pomenovaní (imanie – kapitál, pôžička – úver, úroková miera – úroková sadzba, účastina – akcia, účastinárska spoločnosť – akciová spoločnosť, zákazník – klient a i.), vznik nových výrazových prostriedkov (peňažný tok, opravná položka, úložka, vkladový certifikát). Z nových anglicizmov analyzuje najmä názvy oddelení (dealing, marketing, controlling). Väčší počet anglicizmov súvisí podľa autora so zvýšením priameho kontaktu anglického a slovenského jazyka, ale najmä osobných kontaktov ekonómov a politikov. Upozorňuje sa však na isté rozdiely v kultúrno-historickom pozadí, t. j. aj v spôsobe myslenia a vnímania. Kým v slovenčine a aj v jazykoch strednej Európy sme zvyknutí hľadať pri vnímaní objektov všeobecnejšie motivačné znaky, v anglicky hovoriacom ------- **strana 230** svete sa uplatňujú konkrétne, niekedy aj obrazné motivačné znaky (akciová spoločnosť – shareholders company = spoločnosť držiteľov akcií, správna rada – board of directors = zbor riaditeľov). Je to výstižný pohľad na dynamiku tejto oblasti, ktorú by však bolo treba – ako dodáva aj sám autor – ďalej skúmať a orientovať sa aj na syntaktické a štylistické znaky. Slavomír Ondrejovič TNM klasifikácia zhubných nádorov po slovensky ============================================== [TNM klasifikácia zhubných nádorov. Bratislava: Wiley-Liss 2002. 178 s.] V medicíne existuje celosvetová klasifikácia zhubných nádorov, tzv. TNM klasifikácia, ktorá sa postupne vyvinula z prvopočiatkov v 50. rokoch 20. storočia až do dnešného stavu, ktorý je obsiahnutý v jej šiestom vydaní. Táto klasifikácia sa povinne používa pri ich liečbe. V roku 2002 vyšiel jej slovenský preklad pod hlavičkou vydavateľstva Wiley-Liss, t. j. vydavateľstva, ktoré vydalo anglickú verziu. Preklad je už v poradí druhým slovenským vydaním (prvé vydanie vyšlo v roku 1998) a je dielom kolektívu lekárov Kliniky rádioterapie a onkológie Onkologického ústavu Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. Jazykovú korektúru urobil lekár – MUDr. L. Saksun. Klasifikácia je založená na troch parametroch, na rozsahu nádoru (T – tumor), na rozsahu lymfatických uzlín (N – nodus) a na prítomnosti druhotných ložísk (M – metastasis) a tieto parametre sa rovnako uplatňujú v jednotlivých oblastiach tela. Publikácia je určená praktickým lekárom, preto sa v nej väčšinou používajú grécke a latinské odborné termíny, aj keď sa niekde zo štylistických dôvodov striedajú so slovenskými. Napr. pri slinných žľazách môže byť postihnutá koža, mandibula, zvukovod, n. facialis (s. 37), na s. 62 sa nádor šíri do svalovej vrstvy, na s. 44 nádor invaduje muscularis propriu, na s. 70 je nádor obmedzený na podžalúdkovú žľazu a trocha ďalej na pankreas. Slovenské sú však všetky názvy kapitol, napr. nádory hlavy a krku, tráviaceho systému, prsníka. ------- **strana 231** Preklad je dielom kolektívu prekladateľov, čo sa prejavuje na nejednotnosti prekladu. Sloveso invadovať sa používa niekedy s bezpredložkovým akuzatívom, napr. invaduje muscularis propriu (s. 48) a podobne sa potom viaže aj substantívum invázia: invázia do svalu diagrafmy (s. 78) alebo na tej istej strane invázia pľúcneho parenchýmu. V texte sa, samozrejme, vyskytuje veľké množstvo termínov v latinskej podobe, ktoré sú začlenené do slovenského textu. Keď nejde o akuzatív, prekladatelia dôsledne používajú tieto latinské termíny v nominatíve, ktorý sa považuje v takom prípade za všeobecný pád s funkciami všetkých pádov, napr. pozdĺž arteria gastrica (s. 47), karcinóm papilla duodeni (s. 50), nádorové bunky ohraničené lamina propria atď. Keď má byť latinský termín v akuzatíve, prejavuje sa nejednotnosť. Niekedy je latinský termín nezmenený, napr. upcháva a. carotis interna (s. 16), postihuje lamina cribriformis (s. 32), postihuje arteria mesenterica superior (s. 70), inokedy slovo schopné adaptácie v slovenčine sa ohýba podľa slovenskej flexie, napr. invaduje laminu propriu (s. 47), penetrovať muscularis propriu (s. 48). Keď sa vymenúvajú viaceré postihnuté časti, nedodržiava sa niekedy rovnaký pád spojenia, napr. nádor sa šíri do iných tkanív mimo larynx, napr. trachea, mäkké tkanivá krku zahrňujúce... štítnu žľazu (s. 27) a na tej istej strane: ... sa šíri do mäkkých tkanív mimo larynx, napr. trachea, mäkké tkanivá krku zahrňujúce... štítna žľaza. Zrejme výsledkom nerozhodnosti, ktorý pád je správny, je veta nádor postihuje akúkoľvek z nasledujúcich štruktúr: predný objem orbity, kožu tváre, pterygoidnú platnička. Na niektorých miestach sa prekladatelia nedokázali vyrovnať s anglickým originálom. Ide o súčasné použitie predložiek s a bez, ktoré však majú v slovenčine odlišnú väzbu. Našli sme tu až štyri spôsoby ich použitia: s/bez pľúcnych metastáz (s. 131), s/alebo bez postihnutia kostí (s. 32), nádor invaduje orbitu s alebo bez ďalšieho šírenia (s. 159), s, alebo bez invázie (s. 140). V každom prípade by bolo správne použiť v slovenskom príklade zámeno, t. j. napr. s metastázami alebo bez nich, alebo zopakovať substantívum. Na s. 175 príslušný prekladateľ tak aj postupoval, keď preložil s postihnutím alebo bez postihnutia pľúc. Podobný vplyv angličtiny je zrejmý pri použití plurálu v zátvorke. Keď substantívum nemá adjektívny prívlastok, použitie nepôsobí rušivo, napr. v uzline (uzlinách) s. 101, ale keď substantívum má pri sebe adjektívny prívlastok, plurál len substantíva ------- **strana 232** v zátvorke je nedostatočný, napr. do axilárnej lymfatickej uzliny (uzlín) s. 100, metastázy v supraklavikulárnej lymfatickej uzline (uzlinách) s. 100. V slovenčine by prichádzalo do úvahy spojenie do jednej alebo viacerých lymfatických uzlín, ako je to aj na niektorých miestach prekladu, napr. metastázy v 1 – 3 lymfatických uzlinách (s. 101), vyšetrenie jednej alebo dvoch lymfatických uzlín (s. 101). Keď sa používa latinský termín v nominatíve, tak by sa mal dôsledne dodržiavať jeho latinský pravopis, nie substancia, ale substantia (s. 162), nie fossa supraklavikularis, ale supraclavicularis (s. 25), nie sinus maxilaris, ale maxillaris (s. 32). Na záver oceňujeme sympatickú snahu košických onkológov. Cieľom týchto riadkov je však upozorniť ich na niektoré problémy. V predpokladanom ďalšom vydaní bude možné vyhnúť sa im. František Šimon Menej používaný – a či zanikajúci? ================================== [PASTYŘÍK, Svatopluk: Witajće do Łužicy. Hradec Králové: Gaudeamus 2002. 98 s.] Rímski historici ich nazvali Venédmi, franský kronikár Surbmi, iní zas Sorabmi, v Škandinávii sa používalo pomenovanie Venda. Oni sami sa v hornej lužickej srbčine označujú ako Serbja, v dolnej ako Serby. V čase putovania národov Lužickí Srbi osídlili územie medzi Odrou a Labe, od Visly a Karpát po ústie Odry do Baltského mora. Nemecká expanzia na východ od 10. storočia zabránila, aby si vytvorili vlastnú štátnosť. V 14. st. sa o Lužicu – označenie pre končiny bohaté na vodu, močiare či mláky – podelilo Prusko, ktoré si prisvojilo severnú časť, dnešnú Dolnú Lužicu, so Saskom, ktorému pripadol juh, Horná Lužica. Odvtedy žijú Lužickí Srbi s Nemcami v osudovom spoločenstve. Osud Slovanov na území Nemecka Herder pripodobnil k tomu, čo urobili Španieli s Indiánmi. Národný vývin sa spomalil, začiatočné súžitie sa zmenilo na sociálnu a národnú degradáciu – historická skúsenosť v mnohom podobná tej našej v minulosti. ------- **strana 233** Spisovná podoba lužickej srbčiny sa utvárala od 16. st. v dôsledku Lutherovej reformácie. Keďže tá pripísala osobitný význam kázni a spoločnému spevu, stáva sa národný jazyk, už aj v písanej podobe, výrazom etnickej príslušnosti. Sám Luther sa síce nazdával, že lužičtina ani nie o sto rokov zanikne – pritom jej oblasť siahala až po Wittenberg – no jazyk sa nielenže udržal, ale v dôsledku historického vývinu dovolil si „luxus“ dvoch variantov, resp. jazykov. Oba varianty, tak hornolužičtina ako dolnolužičtina, uchovali si isté osobitosti praslovančiny, napríklad duál. Dnes sa počet Hornolužičanov a Venédov, ako označujú sami seba Dolní Lužičania, odhaduje na šesťdesiattisíc (ešte koncom 19. storočia ich bolo o stotisíc viac). Serbski institut v Budišíne v dvojročných intervaloch usporadúva medzinárodné letné kurzy lužickej srbčiny. R. 2000 naň prišlo päťdesiatšesť účastníkov z osemnástich krajín, z Európy (tradične najviac z Česka a Poľska), USA i Ázie. Uchádzačov bol takmer dvojnásobok, akoby sa záujem o sorabistiku, ktorú možno študovať v Lipsku a Po-stupime, presúval skôr do zahraničia. Japonská slavistka tu dokonca prezentovala svoj japonsko-lužickosrbský slovník, ktorý vyšiel v štvor-tisícovom náklade (inak sorabistikou sa zaoberá asi poltucet Japoncov). Svatopluka Pastyříka účasť na kurze podnietila vydať učebnicu s podtitulom Úvod do hornej lužickej srbčiny, ktorú sám označuje skôr za súbor pracovných materiálov ako systematickú gramatiku. Primárne ho určil študentom bohemistiky na Pedagogickej fakulte Univerzity v Hradci Králové, na svojom pracovisku. Inšpirovala ho nielen osobnosť Adolfa Černého, propagátora česko-lužickej vzájomnosti a královohradeckého rodáka, ktorý ako prvý po r. 1945 vyučoval lužickú srbčinu na Karlovej univerzite, ale azda aj historické väzby: Lužica bola súčasťou Českej koruny. Blízkosť oboch západoslovanských jazykov dovoľuje autorovi napríklad upustiť od fonetického výkladu či vysvetľovania výnimiek (výslovnosť prevzatých slov). Porovnať hornú a dolnú lužickú srbčinu môžeme zas tak na texte hymny, ako aj Otčenáša publikovaného dokonca štvormo, v katolíckej i evanjelickej verzii. V prvom zo štyroch oddielov sa preberajú slovné druhy okrem slovesa, ktorému sa venuje nasledujúca časť. Tretia časť obsahuje texty na čítanie rozmanitej proveniencie od Defoeovho Robinsona cez anekdoty, novinové správy až po príspevok do diskusie o tom, či horná a dolná lužická srbčina ------- **strana 234** predstavujú jeden jazyk alebo dva jazyky. Podľa nášho názoru však chýbajú pôvodné literárne texty, a to aj preto, že knižka v úvode poskytuje stručnú informáciu o národnej literatúre. Napokon v poslednej časti nájdeme dva konfrontačné slovníčky, skôr súpisy jazykových pojmov s informatívnou a registrujúcou funkciou. Dnes je možnosť uplatniť lužickú srbčinu v bežnom živote napriek dvojjazyčným tabuliam obmedzená viac ako kedykoľvek predtým, z úradného styku je fakticky vylúčená. Európska kancelária pre menej používané jazyky vydala plagát, na ktorom je v ráme vyobrazený rovný tucet jazykov – orgánov reči, pripichnutých špendlíkom na hnedožltý podklad: katalánčina, bretónčina, frízčina, gaelčina, sardínčina, luxemburčina, okcitánčina... Lužická srbčina je jeden z nich. A asimilácia pokračuje, o dvadsaťpäť rokov sa nenájde nik, kto by ešte hovoril po dolnosrbsky ako svojou materinčinou. Už vzhľadom na neblahú prognózu zaslúži si tento jazyk zvýšenú pozornosť z našej strany. Napokon nejeden z pôvodných obyvateľov Lužice usudzuje, že práve slovenčina je pre nich relatívne najzrozumiteľnejšia. Aj odhliadnuc od Jána Bocatia, rodom Dolnolužičana, spája nás s nimi viac, ako by sme sa nazdali: napríklad do ich štandardného piesňového repertoáru patrí náš Boleráz, boleráz. Akurát, že spevníky ho uvádzajú ako „čěski hlós“. Ľudovít Petraško ------- **strana 235** SPYTOVALI STE SA ================ Akú podobu má živočíšne prídavné meno papagájí v ženskom rode? – M. Koleková z Bratislavy sa vo svojom liste spytovala, akú podobu má mať živočíšne prídavné meno papagájí v ženskom rode, lebo tento tvar nenašla ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ani v Pravidlách slovenského pravopisu. Pri úvahách o tomto tvare dospela k záveru, že podľa vzoru pávia mechanicky utvorená podoba papagájia „vyzerá trocha divne“. Pri hľadaní správneho tvaru našla v Slovníku cudzích slov (preklad z češtiny, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997) pri hesle psitakóza výklad „infekčné ochorenie exotických vtákov (napr. papagájov) prenosné na človeka, papagájčia choroba“. V tejto súvislosti sa ešte spytuje, v akom vzťahu sú prídavné mená papagájí a papagájčí. Živočíšne prídavné mená sa v slovenčine v mužskom rode spravidla tvoria príponou -í, v ženskom rode príponou -ia a v strednom rode príponou -ie, napr. páví – pávia – pávie, líščí – líščia – líščie. Táto pravidelnosť pri tvorení tvarov v ženskom a strednom rode sa však nemôže uplatniť pri názvoch zakončených na spoluhlásku j, lebo po spoluhláske j nemôžu nasledovať dvojhlásky ia, ie, iu. Ak by takáto situácia mala nastať, namiesto dvojhlások ia, ie, iu nastupujú samohlásky a, e, u, napr. dlaň – o dlaniach, ale nádej – o nádejach, tuja – o tujach. Rovnako sa postupuje aj pri tvorení tvarov ženského a stredného rodu pri živočíšnom prídavnom mene papagájí. Správne teda je papagája klietka, papagáju klietku, papagáje perie, papagájeho peria, papagájemu periu (nie papagájia klietka, papagájiu klietku, papagájie perie, papagájieho peria, papagájiemu periu). Na náležité tvorenie tvarov živočíšneho prídavného mena papagájí upozorňuje aj Morfológia slovenského jazyka (Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966, s. 228). Čo sa týka živočíšneho prídavného mena papagájčí, toto prídavné meno nie je utvorené od názvu papagáj, ale od názvu vtáka, ktorý sa volá papagájec (porov. krahulčí od krahulec, jazvečí od jazvec). Prídavné mená papagájí a papagájčí nemožno zamieňať. V citovanom Slovníku cudzích slov, ak sa hovorí o chorobe papagájov, malo sa použiť spojenie papagája choroba, nie papagájčia choroba. Matej Považaj ------- **strana 236** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (42) ================ korčuliar gen. -a, muž., nové vo význame pracovník hypermarketu pohybujúci sa po predajni na kolieskových korčuliach a poskytujúci rozličné služby: Výnimočná pracovná príležitosť v Tesco. Ponúkame pracovné pozície: mäsiar, pekár, nákupca, pokladník, korčuliar... – Museli telefonovať „korčuliarom“, aby zistili, aká je uvádzaná cena. – V hypermarkete Tesco mi korčuliar skoro zlomil nohu. (TLAČ) Spolu s hypermarketmi sa našou novodobou reáliou stal i nový druh pracovníkov, tzv. korčuliari. Na rozdiel od ostatných pracovníkov hypermarketu korčuliar nepracuje na jednom určenom mieste (úseku), ale podľa potreby sa pohybuje po predajni a plní konkrétne úlohy. K nim patrí napr. zisťovanie kódu výrobkov, informácií o tovare, roznášanie tovaru zadržaného pri pokladnici do regálov, váženie tovaru v prípade, ak na to zákazník zabudne alebo ak sú pochybnosti o jeho hmotnosti, zbieranie košíkov, dopĺňanie tašiek do pokladnice ap. Ako prezrádza názov, korčuliar sa pohybuje na kolieskových korčuliach, čo umožňuje rýchle premiestňovanie po rozľahlej ploche hypermarketov a promptné vybavenie potrebných služieb. Názov novej profesie korčuliar je teda odvodený nie od zamerania práce, ale od spôsobu, resp. prostriedku jej výkonu. Pomenovanie korčuliar tak dostáva novú náplň – ide o prenesenie pomenovania osoby, ktorá sa (či už profesionálne alebo zo záľuby) korčuľuje, na pracovníka hypermarketu vykonávajúceho svoju prácu na korčuliach. kurátor gen. -a, muž. i kurátorka gen. -y, žen. (lat.), nové v spojení kurátor výstavy, kurátorka výstavy vo význame osoba, ktorá koncepčne a organizačne pripravuje prezentáciu umeleckých diel: Vernisáž výstavy sa uskutočnila za účasti kurátora výstavy RNDr. Ivana Panenku. – Formy prezentácie sa zmenili a výstava sa stala autonómnou oblasťou vyjadrenia, v ktorej sa kurátor mení na kreátora s určitým postavením a privilégiami. – Ako vidieť, kurátor sa stáva doslova všetkým: „dizajnérom“ výstavy i jej režisérom; novým druhom metaumelca, ktorý tká neviditeľné vzťahy medzi ------- **strana 237** vystavenými artefaktmi, snuje netradičné, prekvapivé, diskutabilné, neraz až šokujúce spojenia... (TLAČ) – O oboch výstavách sa porozprávame s ich kurátorkou Alenou Vrbanovou. (ROZHLAS) – Na Západe sú oveľa exponovanejší muži-kurátori. To, samozrejme, neznamená, že by na západnej ume-leckej scéne nefigurovali ženy-kurátorky. (TLAČ) Slovo kurátor sa vyskytuje vo viacerých oblastiach života (napr. v práve, v evanjelických cirkvách); vo všeobecnosti označuje osobu, ktorej je zverená starostlivosť o niekoho, ktorá je poverená správou niečoho – majetku, inštitúcie atď. (z latinského slova curator – opatrovník). Za kurátora v oblasti umenia sa tradične pokladá pracovník múzea alebo galérie, ktorý má na starosti získavanie, výskum, dokumentáciu a prezentáciu umeleckých diel. V 90. rokoch uplynulého storočia sa na oznámeniach o vernisáži výstav, ale aj v informáciách o výstavnom dianí prinášanom médiami začalo používať spojenie kurátor výstavy či kurátorka výstavy. Označovala sa ním osoba zodpovedná za prípravu prehliadky výtvarných diel. Pomenovanie kurátor výstavy či kurátorka výstavy je nové – predtým sa na označenie osoby pripravujúcej umeleckú prezentáciu používal výraz komisár výstavy, resp. komisárka výstavy (z francúzskeho názvu commisaire pre túto profesiu). Otvorením sa euro-americkému priestoru po roku 1989 a nadviazaním kultúrno-umeleckých kontaktov najmä s anglicky hovoriacimi krajinami nastali aj v umenovednej sfére zmeny, ktoré sa premietli aj do výtvarnej lexiky. Názov komisár výstavy (komisárka výstavy) nahradil názov kurátor výstavy (kurátorka výstavy). Slovo kurátor v tomto novom spojení sa k nám dostalo z angličtiny, ale pôvod, ako sme povedali, má v latinčine. (Pri nahradení slova komisár sa nedajú vylúčiť ani isté neželané konotácie, ktoré toto slovo obsahuje.) Nejde iba o zmenu názvu profesie, ale aj o zmenu obsahu pojmu kurátor v umeleckej oblasti spočívajúcu v zmene charakteru povolania a postavenia výstavného kurátora. Je po- trebné odlíšiť úlohu muzeálneho kurátora, ktorého hlavným poslaním je uchovávať a prezentovať umelecké artefakty ako kultúrne dedičstvo, od úlohy výstavného kurátora prezentujúceho súčasné umenie podľa vlastnej výtvarno-filozofickej predstavy, s ktorou korešponduje spôsob inštalácie diel. Kým muzeálny kurátor je predstaviteľ inštitúcie a na vykonávanie jeho povolania sa vyžaduje umenovedné vzdelanie, kurátor výstavy má samostatné postavenie a okrem historikov umenia ním môžu byť aj ľudia ------- **strana 238** inej profesie, a to zvyčajne známe osobnosti z oblasti kultúry alebo vedy (filozofi, výtvarníci, filmoví alebo divadelní režiséri, kritici, etnológovia, psychológovia...). kurátorský príd. súvisiaci s prácou výstavného kurátora, vzťahujúci sa na výstavného kurátora: Štruktúrovanie výstavy sledovalo kurátorský zámer – definovať základné výrazové tendencie a línie v aktuálnej grafike. – Kurátorský tím benátskeho projektu sa rozhodol výstavu o rok posunúť. – Harald Szeeman, Rudi Fuchs, Kasper König, Werner Hofmann... – to je len pár mien z kurátorského hviezdneho neba, ktoré začalo rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovať umelecký svet. (TLAČ) Prídavné meno kurátorský v novom význame vyjadruje súvislosť s výstavným kurátorom, resp. s jeho činnosťou, t. j. kurátorstvom. predýchať dok., nové vo význame prekonať, premôcť (napätie, krízu ap.), vyrovnať sa; upokojiť sa, uvoľniť sa, odreagovať sa hovor.: Bolo tam také miesto, keď sme obchádzali skalu, a tam sa ma uprostred stúpačiek zmocnila panika. Vtedy sa mi to podarilo predýchať. – Hlavnou hrdinkou filmu je mladá a životaschopná Lucia, ktorá prichádza na magický ostrov „pre- dýchať“ stratu milovaného Lorenza. – Všetky problémy a bolesť som v sebe potláčala a usmievala som sa. Verila som, že mám dosť síl a všetko to „predýcham“. – Udreli ste niekedy dieťa? Nie. Nervy si chodím predýchať do kúpeľne. – Neschopní závidia schopným, šikovným a vzdelaným, akosi nemôžu predýchať, že sa im darí. (TLAČ) Najmä v hovorených prejavoch v súčasnosti rozšírený výraz predýchať sa používa v situáciách (kontextoch), keď je reč o prekonaní silného emocionálneho vypätia, o uvoľnení psychickej záťaže. Aj keď sloveso predýchať výkladové slovníky slovenčiny nezaznamenávajú, v jazyku sa už dávnejšie zaužívalo na označenie činnosti, keď sa systematickými opakovanými nádychmi a výdychmi odstráni prekážka zabraňujúca normálnemu dýchaniu (napr. kŕč, stiahnutie, napätie) a obnoví sa pravidelné dýchanie. Sloveso predýchať teda v prvotnom význame pomenúva fyziologickú činnosť, ktorú môžeme opísať slovami „dýchaním uvoľniť, spriechodniť“. Novšie uplatňovanie slovesa predýchať ukazuje, že v jeho sémantike nastal posun k abstraktnému významu, v ktorého jadre je efekt odstránenia neja- ------- **strana 239** kej psychickej prekážky, uvoľnenia psychického napätia. Nový význam slovesa predýchať sa realizuje v konkrétnych kontextoch, čo najlepšie ilustrujú uvedené ukážky. V prvej citácii môžeme sloveso predýchať nahradiť slovesami prekonať, premôcť. V druhej citácii mu zodpovedá sloveso vyrovnať sa. Namiesto výrazu predýchať by sme v tretej citácii mohli použiť výrazy prekonať, vyrovnať sa. Synonymami spojenia predýchať si nervy v štvrtej citácii sú slová upokojiť sa, uvoľniť sa, odreagovať sa. Sloveso predýchať v poslednej citácii má oproti predchádzajúcim použitiam mierne odlišný význam; približujú ho slovesá prekonať, premôcť v zmysle „preniesť sa (cez niečo), vyrovnať sa (s niečím)“, zmieriť sa (s niečím), zniesť, strpieť (niečo). Ako vidieť, neosémantizmus predýchať má pestré významové zafarbenie. Spoločným príznakom jednotlivých významových odtieňov je posun slovesa predýchať od činnostného charakteru k stavovému, zmena zo slovesa pomenúvajúceho fyziologický proces na sloveso vyjadrujúce psychický stav. Kým v pôvodnom význame je sloveso predýchať neutrálne, v novom význame má toto sloveso hovorový charakter. Jeho príznakovosť si uvedomujú i niektorí používatelia, keď v písanej podobe dávajú toto sloveso do úvodzoviek (porov. citácie). predýchavať opak. hovor. vyrovnávať sa s niečím, prekonávať (napätie, krízu ap.): Za tridsať rokov, čo som s mužom, som ho nevidela niečo [t. j. stratu psa] takto predýchavať. (ÚSTNY PREJAV) – Režisérsku koncepciu Jozefa Bednárika musela poriadne predýchavať. (ROZHLAS) – Je to hra s totálne neskutočnou grafikou, ktorú budete predýchavať ešte hodinu po vypnutí. (TLAČ) Opakovacie sloveso predýchavať funguje ako nedokonavá podoba neosémantizmu predýchať. Obmedzenejší počet dokladov neumožňuje preukázať takú širokú významovú škálu, aká sa prejavuje pri dokonavom tvare. Význam slovesa predýchavať sa takisto osvetľuje kontextovo. Podľa zachytených ukážok ho možno definovať ako „prekonávať“ (niečo), vyrovnávať sa (s niečím) (prvá citácia), „vyrovnávať sa, zvládať“ (druhá citácia), „spamätávať sa“ (tretia citácia). Sloveso predýchavať má takisto hovorový príznak. ------- **strana 240** spolukurátor gen. -a, muž. i spolukurátorka gen. -y, žen. (slov. + lat.) obyč. v spojení spolukurátor výstavy, spolukurátorka výstavy kto sa spolu s niekým zúčastňuje na príprave umeleckej výstavy: O ďalšie informácie sme požiadali spolukurátora výstavy Ing. architekta Petra Pásztora. – Celá výstava by mala priblížiť divákovi časť úspechu A. Warhola a tvorivého diania okolo neho – to sú slová spolukurátora tohtoročného najvýznamnejšieho projektu. – Umelkyňa a architektka, žije a pracuje v New Yorku a Ríme, spolukurátorka cestujúcej výstavy o architektúre. – Podľa slov spolukurátorky výstavy Ľubice Chriašteľovej predstavia mladého študenta ateliéru sochy na VŠVU v Bratislave. (TLAČ) Podstatné meno spolukurátor i jeho ženskú podobu spolukurátorka zaraďujeme medzi zložené slová s prvou, domácou príslovkovou časťou spolu- označujúcou príslušnosť, vzťah k tomu, čo pomenúva druhé slovo. Napr. spolurozhodca je ten, kto spolu s inou osobou (inými osobami) rozhoduje, spoluvinník je ten, kto má účasť na spoločnej vine, spolubrat je člen rehole vo vzťahu k inému členovi tej istej rehole, spoluriešiteľ je ten, kto sa s ďalšou osobou (ďalšími osobami) zúčastňuje na riešení nejakého projektu. Podobne spolukurátor (spolukurátorka) je osoba, ktorá sa s ďalšou osobou zúčastňuje na príprave a realizácii výstavy umeleckých diel. Silvia Duchková Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského ======================================================== jazyka (15) =========== cudzí cudzia cudzie príd. 1. patriaci inému, nachádzajúci sa vo vlastníctve iného; op. vlastný, svoj: cudzí dom, pozemok; cudzí majetok; cudzí kapitál; cudzie peniaze; pracovať na cudzom; využívať výsledky cudzej práce; vystupovať, skrývať sa pod cudzím menom; neoprávnene používať cudzie motorové vozidlo; prisvojovať si cudzie veci; Bolo pod jeho úroveň kradnúť cudzie kone. Jamnická ------- **strana 241** 2. patriaci do inej rodiny, do inej obce, do iného kraja: prísť do cudzej rodiny; spoliehať sa na cudzích ľudí; vydať sa, oženiť sa do cudzej dediny, do cudzieho mesta; cudzí chotár; cudzie pole; rešpektovať cudzie zvyky, mravy; nežiadať cudziu pomoc; podliehať, nepodliehať cudzím tlakom 3. pochádzajúci z iného národa, z inej krajiny; syn. inonárodný, zahraničný; op. náš, našský, domáci: cudzí výrobok; cudzí autor; cudzí jazyk; cudzí štátny príslušník; cudzie mocnosti; prekročiť hranice cudzieho štátu; používať cudzie slová; slovník cudzích slov; cudzia kultúra; mať cudzí prízvuk; zamestnávať cudzie pracovné sily; agent cudzej rozviedky; cudzie spravodajské služby; cudzí svet zahraničie, cudzina 4. v prísudkovom postavení vzdialený istým predstavám, zvykom, istému zmýšľaniu: tento postup mi je cudzí; je mi to cudzie nepoznám to, odmietam to; Zákernosť politiky, ako sa ona prejavovala v jalovej ruvačke deväťdesiatich politických strán, bola mu cudzia, ba protivná. Urban; Netaktnosť bola Márii cudzia. J. Papp; A ľudské slabosti mu veru neboli cudzie. Mal ich dosť. Sloboda 5. ktorý nepatrí do blízkeho, známeho okruhu; syn. iný, neznámy, nevlastný: ísť, prísť do cudzieho prostredia; zveriť niečo do cudzích rúk; to nie je určené pre cudzie uši pre nezasväteného; dostať krv od cudzieho darcu ktorý nie je príbuzný; osvojovať si cudzie názory; Zahanbil som sa a už som sa nevládal na ňu pozerať, pripadala mi cudzia. Mráz; Keď sme sa vari po troch rokoch ešte ako študenti stretli, hľadeli sme už na seba inými, cudzími očami. Urban 6. iný ako prirodzený, zvyčajný; syn. nezvyčajný, neprirodzený: všetko pôsobilo cudzím dojmom; jej spôsob vyjadrovania bol odrazu akýsi cudzí; jeho tvár dostala cudzie črty; Telo mi lomcuje triaška, hlas mám cudzí, horím i mrznem, cítim, že sa mi do tváre nahrnula samá žlč. Ťažký 7. bez citového vzťahu; syn. chladný, ľahostajný: boli a zostali si úplne cudzí; Sú aj iní k sebe takíto cudzí? A. Bednár; Rodičia po rokoch zisťujú, že sa k sebe z rôznych príčin nehodia, sú si citove cudzí a rozchádzajú sa. KŽ 1964 8. nepatriaci do daného prostredia, odlišujúci sa; syn. nesúrodý: cudzí prvok; Zobudil ho nejaký cudzí zvuk, ktorý nezapadal do skučania vetra, boril sa s ním, prerážal ho. Mináč; odb. cudzie teleso, teliesko upozornenie, nápis cudzím vstup zakázaný! ------- **strana 242** fraz. chváliť sa/pýšiť sa cudzím perím prisvojovať si zásluhy niekoho iného; jesť cudzí chlieb al. žiť na cudzom chlebe byť od niekoho závislý; ľahko je dávať z cudzieho al. z cudzieho krv netečie škoda iného nás netrápi, nebolí; otĺkať cudzie prahy žiť biedne, z milosti cudzích ľudí; sadnúť do cudzieho začať užívať majetok niekoho iného; siahnuť na cudzie kradnúť; učiť sa na cudzej škode zo skúsenosti iných; ukázať niekomu cudziu tvár byť neprívetivý; žiť na cudzí účet dať sa niekým vydržiavať príslovia: Cudzia voš horšie hryzie; Cudzie nežiadaj, svoje neopusť; Kto sa lakomí na cudzie, príde o svoje; Lepší svoji pohnevaní ako cudzí udobrení drž sa svojej rodiny; Svoje veci nechváľ a cudzie nehaň cudzo prísl. 1. inak ako prirodzene, ako zvyčajne; syn. neprirodzene, zvláštne, nezvyčajne: jeho hlas znel cudzo; vaše priezvisko mi znie cudzo; známe slová zneli cudzo; cítila sa cudzo 2. bez citového vzťahu; syn. chladno, ľahostajne: tváriť sa cudzo; hľadela naňho tvrdo a cudzo cudzo- prvá časť zložených slov s významom cudzí, iný (nie vlastný): cudzojazyčný, cudzokrajný, cudzoložstvo, cudzoopelivosť, cudzopasiť a pod. cudzobažnosť -ti ž. kniž. baženie, túžba po cudzom majetku, chamtivosť: odsudzovať cudzobažnosť cudzobažný -ná -né príd. kniž. bažiaci, túžiaci po cudzom majetku, chamtivý: cudzobažní, zištní ľudia cudzojazyčnosť -ti ž. príslušnosť k cudziemu, nie k rodnému jazyku; syn. inojazyčnosť: cudzojazyčnosť textu; cudzojazyčnosť obyvateľov cudzojazyčne prísl. v cudzom, nie v rodnom jazyku; syn. inojazyčne: vysielať niektoré rozhlasové príspevky cudzojazyčne cudzojazyčný -ná -né príd. súvisiaci s cudzím, nie s rodným jazykom; napísaný cudzím jazykom; syn. inojazyčný: cudzojazyčný návod; cudzoja- ------- **strana 243** zyčné texty; cudzojazyčná literatúra; cudzojazyčné školy; cudzojazyčné názvy obchodov; cudzojazyčné vysielanie rozhlasu; Knižnice sú zapratané cudzojazyčnými knihami. NP 1985 cudzokrajne prísl. cudzieho, netypického rázu, charakteru (vzhľadom na domáce prostredie); syn. exoticky: cudzokrajne znejúce názvy; Plachetnice vyzerali cudzokrajne. Mináč cudzokrajnosť -ti ž. cudzí, netypický ráz, charakter (vzhľadom na domáce prostredie); syn. exotickosť: cudzokrajnosť rastlín; cudzokrajnosť folklórneho súboru zo zahraničia bola zjavná; cudzokrajnosť hostí vzbudila všeobecnú pozornosť cudzokrajný -ná -né príd. pochádzajúci z inej krajiny, z iných krajín, zo vzdialenejšieho zahraničia; syn. exotický: cudzokrajné rastliny, dreviny; cudzokrajné vtáctvo; cudzokrajné ovocie; cudzokrajné baktérie; cudzokrajná známka; stredisko pre cudzokrajné choroby Vč 1971 cudzoložiť -loží -ložia -ložil -ložiac -ložiaci -ženie nedok. (s kým; i bezpredm.) sexuálne sa stýkať, súložiť mimo manželstva, s nemanželským partnerom: prichytiť niekoho pri cudzoložení; Ani na Sonino telo som si nenavykol, chvíľami som mal pocit, že s ňou cudzoložím. Chudoba; dok. scudzoložiť cudzoložne prísl. súložiac mimo manželstva: cudzoložne počatý; Nepodvádzal ju v cudzích prístavoch, nezneužíval cudzoložne jej šestonedelie. Žáry cudzoložnícky1 -ka -ke príd. týkajúci sa cudzoložníka: cudzoložnícke klamstvá; cudzoložnícke maniere cudzoložnícky2 prísl. príznačne, typicky pre cudzoložníka: viesť cu- dzoložnícky spôsob života cudzoložník -ka pl. N -ci G -kov m. kto súloží mimo manželstva al. kto má sexuálny styk mimo manželstva: potrestať cudzoložníka; ------- **strana 244** cudzoložnica -ce -níc ž. cudzoložný -ná -né príd. súložiaci mimo manželstva al. majúci sexuálny styk mimo manželstva: cudzoložný čin; opustiť cudzoložného partnera cudzoložstvo -va -tiev s. mimomanželská súlož, mimomanželský sexuálny styk: páchať cudzoložstvo; zviesť niekoho k cudzoložstvu; odsudzovať, potrestať, neodpustiť cudzoložstvo; Nevera je závažné previnenie sa voči manželskému partnerovi i keď sa už neoznačuje ako kedysi za zločin cudzoložstva. Ľ. Repáň cudzomilstvo -va -tiev s. kniž. záľuba vo všetkom, čo pochádza z cu- dziny, čo je cudzie: nepodporovať cudzomilstvo cudzoopelenie -ia s. bot. opelenie peľom iného jedinca toho istého druhu; syn. alogamia: cudzoopelenie medzi rastlinami kukurice; Priestorové oddelenie kvetov zaručuje cudzoopelenie. El 1981 cudzoopelivo prísl. bot. príznačne pre opelenie peľom inej rastliny toho istého druhu: opeľovať sa cudzoopelivo cudzoopelivosť -ti ž. bot. schopnosť opeliť sa peľom inej rastliny toho istého druhu: čierna ríbezľa má vyšší stupeň cudzoopelivosti Inet 2003; Najvýznamnejšia je cudzoopelivosť pri jabloniach, višniach, hruškách a čerešniach. NP 1988 cudzoopelivý -vá -vé príd. bot. schopný opelenia len peľom inej rastliny toho istého druhu: cudzoopelivé ovocné stromy; Mrkva je cudzoopelivá a veľmi ľahko krížiteľná plodina. NP 1983 cudzopasiť -sí -sia cudzopas! -sil -siac -siaci -senie nedok. 1. (na čom; v čom; i bezpredm.) živiť sa organizmom iného druhu (živočíchov al. rastlín); syn. parazitovať: cudzopasiť na listoch; hlísta cudzopasí v svalstve človeka; niektoré druhy húb cudzopasia na stromoch; V korune gašta- ------- **strana 245** na cudzopasilo imelo. Puškáš; pren. Na čistej oblohe necudzopasil ani jeden mráčik, ani jeden obláčik. Hečko 2. pejor. (na kom; i bezpredm.) využívať materiálne prostriedky al. duševné bohatstvo iných, žiť z práce iných; syn. príživníčiť: cudzopasiť na kolegoch, na rodičoch; cudzopasiť na spoločnosti; už rok iba cudzopasí cudzopasne prísl. 1. živiac sa organizmom iného druhu živočíchov al. rastlín; syn. cudzopasnícky, parazitne: imelo žije cudzopasne na stromoch; niektoré druhy rias žijú cudzopasne 2. pejor. príznačne pre toho, kto využíva materiálne prostriedky al. duševné vlastníctvo iných; syn. cudzopasnícky, príživnícky: cudzopasne sa priživovať na kolektíve cudzopasnícky1 -ka -ke príd. 1. živiaci sa organizmom iného druhu (živočíchov al. rastlín); syn. cudzopasný, parazitný: cudzopasnícky hmyz; cudzopasnícke baktérie 2. pejor. príznačný pre cudzopasníka, pre toho, kto žije z práce iných, na úkor iných; syn. cudzopasný, príživnícky: viesť cudzopasnícky spôsob života cudzopasnícky2 prísl. 1. živiac sa organizmom iného druhu živočíchov al. rastlín; syn. cu- dzopasne, parazitne: vegetovať cudzopasnícky 2. pejor. príznačne pre cudzopasníka, pre toho, kto žije z práce iných, na úkor iných; syn. cudzopasne, príživnícky: mnohí delikventi prežijú väčšinu života cudzopasnícky cudzopasníctvo -va -tiev s. 1. stav, keď sa istý organizmus živí organizmom iného druhu živočíchov al. rastlín; syn. parazitizmus: cudzopasníctvo húb, rastlín 2. pejor. využívanie materiálnych prostriedkov al. duševného vlastníctva iných, živenie sa z práce iných, na úkor iných: cudzopasníctvo dospelých detí; Majakovského satirická hra ukazuje, ako malomeštiactvo, láska ku gýču, príživníctvo a cudzopasníctvo, citová nekultúrnosť a ľahostajnosť spolu súvisia. KŽ 1964 ------- **strana 246** cudzopasníčiť -či -čia cudzopasníč! -čil -čiac -čiaci -čenie (na kom, na čom) nedok. pejor. využívať materiálne prostriedky al. duševné vlastníctvo iných, žiť z práce iných; syn. cudzopasiť, príživníčiť, parazitovať: Ešte je dosť špekulantov, ktorí cudzopasníčia na poctivých turistoch. KŽ 1956; To je technika, ktorá zadúša myšlienku, cudzopasníči na zámere a premajstrúva. A. Matuška cudzopasník -ka m. 1. pl. N a A -ky živý organizmus žijúci z iného organizmu (o rastlinách al. živočíchoch); syn. parazit: rastlinný, živočíšny cudzopasník; črevný, kožný cudzopasník; Niektoré cuzdopasníky žijú na povrchu hostiteľa, iné vnútri buniek. Inet 2003 2. pl. N -íci G -kov pejor. kto nevytvára nijaké hodnoty, ale využíva materiálne prostriedky al. duševné vlastníctvo iných, kto žije z práce iných; syn. príživník, parazit: rodinný cudzopasník; Spomína domácich, čo hľadia na podnájomníka ako na cudzopasníka a parazita, pretože mu museli prenechať tú miestnosť, ktorá im doteraz poskytovala najviac pohodlia. Salner a kol. cudzopasný -ná -né príd. 1. živiaci sa cudzím organizmom (o rastlinách al. živočíchoch); syn. cudzopasnícky, parazitný: cudzopasný hmyz; cudzopasná rastlina; cudzopasné červy; cudzopasné huby 2. pejor. využívajúci materiálne prostriedky al. duševné vlastníctvo iných, žijúci z práce iných, na úkor iných; syn. cudzopasnícky, príživnícky, parazitný: cudzopasné živly cudzorodo prísl. bez náležitosti k istému prostrediu, systému; syn. odlišne, cudzo, neorganicky: nezvyčajná vôňa pôsobila cudzorodo; Jeho príbehy pôsobia síce zvláštne, ale súčasne aspoň náhodne, ak nie priamo cudzorodo. KŽ 1968 cudzorodosť -ti ž. príslušnosť k inému prostrediu, systému; syn. odlišnosť, cudzosť, neorganickosť: cudzorodosť látky; cudzorodosť použitého materiálu cudzorodý -dá -dé príd. na základe svojich odlišných vlastností nepatriaci k istému prostrediu, systému; syn. odlišný, cudzí, neorganický: cudzo- ------- **strana 247** rodá látka; cudzorodá bielkovina; cudzorodé plemeno; cudzorodé vône a chute; cudzorodé znečisteniny; očisťovať jazyk od cudzorodých nánosov LT 1991; Prevaha cudzorodých prvkov v systéme začne meniť systém. Pd 1994; lek. cudzorodé sérum vyrobené z iného organizmu; poľnohosp. cudzorodá plemenitba systém rozmnožovania vzájomne cudzích jedincov s vylúčením príbuzenskej plemenitby cudzozemec -mca pl. N -mci m. príslušník cudzieho štátu; syn. cudzinec; op. tuzemec: devízový cudzozemec; cudzozemka -ky -miek ž. cudzozemsko -ka s. krajiny za hranicami istého štátu; syn. cudzina, zahraničie; op. tuzemsko: devízové cudzozemsko; vývoz výrobkov do cudzozemska cudzozemský -ká -ké príd. týkajúci sa krajín za hranicami istého štátu; syn. cudzí, zahraničný; op. domáci, tuzemský: cudzozemský trh, tovar; cudzozemskí podnikatelia; cudzozemská účastinná spoločnosť; poisťovne cudzozemských osôb; žel. cudzozemská preprava preprava v cudzine cudzoznejúci -ca -ce príd. znejúci inak, ako je v istom spoločenstve, v istom jazykovom prostredí zvykom; syn. cudzí: vymýšľať cudzoznejúce slová; cudzoznejúce názvy firiem a obchodných spoločností; Sú to vložky do dvojpostelí s cudzoznejúcimi a vábnymi menami – Vanessa a Caprico. NP 1982 Anna Šebestová ------- **strana 248** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Vymáhateľnosť či vymožiteľnosť práva ==================================== MATEJ POVAŽAJ V súčasnosti sa veľa hovorí o tom, že sa často nedodržiavajú právne normy, záväzky vyplývajúce zo vzájomných dohôd a že je potrebné v tomto smere dosiahnuť výrazné zlepšenie súčasného stavu. V tejto súvislosti môžeme raz počuť alebo čítať o vymožiteľnosti práva, inokedy zasa o vymáhateľnosti práva. Vynára sa otázka, ktorá z uvedených podôb je správna, alebo sú správne obidve podoby. Pozrime sa bližšie na tento problém. Podstatné meno vymožiteľnosť je utvorené z prídavného mena vymožiteľný s významom „ktorý sa dá vymôcť“ a to zasa z dokonavého slovesa vymôcť, či presnejšie z tvaru tretej osoby jednotného čísla prítomného času vymôže. Sloveso vymôcť má všeobecný význam „dôrazným dožadovaním, obyčajne na základe práva, dosiahnuť, získať“. Podstatné meno vymáhateľnosť je utvorené z prídavného mena vymáhateľný s vý-znamom „ktorý sa dá vymáhať“ a to zasa z nedokonavého slovesa vymáhať, resp. z tvaru tretej osoby jednotného čísla prítomného času tohto slovesa, teda z tvaru vymáha. Sloveso vymáhať má všeobecný význam „dôrazným dožadovaním, obyčajne na základe práva, dosahovať, získavať“. Rozdiel medzi podstatnými menami vymožiteľnosť a vymáhateľnosť je iba v rozličnom slovesnom vide odvodzovacieho základu, teda v jednorazovosti východiskového deja, resp. v jeho priebehovosti či opakovanosti, ktorý potom špecifikuje aj významový odtienok podstatného mena. Podľa toho sú možné obidve podoby vymožiteľnosť práva aj vymáhateľnosť práva. Keďže dosahovanie dodržiavania zákonov nemôže byť jednorazový akt, ale sústavný proces, je v danej súvislosti primeranejšie hovoriť o vymáhateľnosti práva. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 5. 2001) ------- **strana 249** Slovosled pri ustálených spojeniach =================================== JÁN KAČALA V poznámke bude reč o spojeniach s dejovým významom typu výstup na Kriváň, nástup k moci, priblíženie sa k cieľu, rokovanie o mieri. Osobitne sa budeme venovať slovosledu súčastí takýchto spojení. Pri slovoslede týchto súčastí treba totiž vychádzať z dvoch polôh: prvá je všeobecná, možno povedať slovníková; tú naznačujú podoby uvedené na začiatku typu výstup na Kriváň. Druhá je konkrétna, textová. Pri nej je počet prvkov spojenia rozšírený o pôvodcu deja. Keď totiž tieto spojenia používame vo všeobecnej rovine, nerátame s pôvodcom deja a slovosled súčastí je jednoduchší: na začiatku býva dejové podstatné meno, napr. výstup, a za ním bližšie určenie v predložkovom páde, napr. na Kriváň, teda výstup na Kriváň. V konkrétnej textovej rovine však do spojenia vstupuje pôvodca deja a s jeho pomenovaním treba rátať ako so závažným prvkom pri výstavbe danej vety. V slede prvkov mu treba dať miesto, ktoré mu podľa jeho významu aj výrazu v danom spojení patrí. Toto miesto je tesne za nadradeným dejovým menom, napríklad: výstup štúrovcov na Kriváň, priblíženie sa pretekárov k cieľu, rokovanie štátnikov o mieri. Pomenovanie pôvodcu teda prerušuje sled súčastí spojenia, ktoré sme uvádzali vo všeobecnej rovine, a na základe svojich významových aj výrazových vlastností stojí tesne za nadradeným členom spojenia. Nemá stáť až na jeho konci, ako sme to čítali v tlači, kde sa písalo o nástupe k moci Hitlera. Takýto slovosled je napodobnením cudzích vzorov a v slovenčine je neprirodzený. V ňom je namieste iba slovosled typu nástup Hitlera k moci. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 5. 2001) Najvýznamnejší znečisťovateľ? ============================= JÁN HORECKÝ V príspevku chceme upozorniť na význam slova významný. Hoci to vyzerá ako pokus o slovnú hru, ide o pozoruhodný jav v oblasti významu. ------- **strana 250** Prídavné meno významný je odvodené od podstatného mena význam. Toto slovo má však dva veľmi výrazné obsahy. Predovšetkým sa ním označuje to, čo je obsahom daného slova, čo tvorí jeho myšlienkový obsah. Od tohto významu slova význam je odvodené prídavné meno v podobe významový. Uplatňuje sa v spojeniach ako významová stránka slova, významový rozbor vety, významové hľadisko (teda nie formálne). Často sa však slovom vý-znam označuje to, čo je z istého hľadiska dôležité, závažné. Napr. význam jazyka pre rozvoj kultúry. Od tohto významu je odvodené prídavné meno v podobe významný, teda taký, ktorý je dôležitý, závažný pre daný objekt, pre istú situáciu. Má teda veľmi zreteľný hodnotiaci charakter. Treba však zdôrazniť, že hodnotenie prídavným menom významný ide kladným smerom. Ako významné nemožno preto charakterizovať napr. nespoločenské správanie, nevraživý vzťah k spolupracovníkom, dobyvateľské črty barbarov. Takisto však nemôžeme ako významné či dokonca najvýznamnejšie hodnotiť to, čo sa označuje ako znečisťovanie životného prostredia. Preto pokladáme spojenie najvýznamnejší znečisťovateľ, ktoré sme zachytili v médiách, za neprimerané. Na záporné hodnotenie, resp. na hodnotenie záporným smerom máme k dispozícii také prídavné mená ako závažný, najzávažnejší, preto namiesto spojenia najvýznamnejší znečisťovateľ ovzdušia odporúčame spojenie najzávažnejší znečisťovateľ ovzdušia. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 1. 6. 2001) Slová tatarák a vychyták nepatria do reklamy ============================================ IVAN MASÁR Jazyk reklamy a propagácie je neprestajnou výzvou kritizovať texty, ktoré reklama produkuje. Je to jednak preto, že reklamné texty bývajú často nezrozumiteľné (súvisí to najmä s nerozvážnym preberaním cudzích slov), jednak preto, že reklamní textári dakedy nerešpektujú ani základné požiadavky jazykovej kultúry. Stáva sa to v letáčikoch a iných reklamných materiáloch, ktoré doslova chrlia obchodné domy nielen v Bratislave. ------- **strana 251** V jednom letáčiku textár dokonca použil spojenie katalóg vychytákov a upozorňoval na zlacnený tatarák. Ak reklamní textári a pracovníci v oblasti reklamy vôbec v súkromnom jazykovom styku dávajú vyhľadávaným výrobkom názov vychytáky alebo obľúbeným jedlám, akým je tatársky rezeň alebo tatársky biftek, názov tatarák, nemožno im to zakazovať. Lenže v styku s verejnosťou prostredníctvom letáčikov a ostatných propagačných materiálov ide o inú komunikačnú situáciu, v ktorej sú slangové slová vychyták, tatarák nevhodné. Tam sa mali použiť všeobecne zrozumiteľné spisovné spojenia slov vyhľadávaný výrobok alebo vychytený výrobok (nie vychyták) a tatársky rezeň alebo tatársky biftek (nie tatarák). Nie sme proti používaniu nárečových, slangových a ďalších nespisovných slov v reklame, ak sú jej potenciálnym ozvláštnením. Takéto slová by sa však mali používať funkčne. Nemožno však súhlasiť s infiltráciou reklamy slangovými výrazmi zrozumiteľnými neraz len úzkemu okruhu reklamných pracovníkov. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 6. 2001) Vymenúvací dekrét nie menovací dekrét ===================================== MATEJ POVAŽAJ V rozličných hovorených či písaných rečových prejavoch sa dosť často stretáme s vyjadreniami typu menoval ho za svojho zástupcu, menovali ho do vedúcej funkcie, menovali ho za profesora, dostal menovací dekrét. V týchto vyjadreniach sa vyskytuje sloveso menovať, resp. prídavné meno menovací utvorené od tohto slovesa. V spisovnej slovenčine však sloveso menovať nemá význam, o ktorý ide v uvedených spojeniach, t. j. „poveriť funkciou“, ale má jednak význam „uvádzať, uviesť menom“, napr. menovať niekoho na prvom mieste, jednak význam „volať, nazývať“, napr. menovať veci pravým menom. Preto sloveso menovať ani prídavné meno menovací nie je vhodné vo vyjadreniach spomínaných na začiatku. Na vyjadrenie významu „poveriť funkciou“ máme v spisovnej slovenčine predpo- ------- **strana 252** nové dokonavé sloveso vymenovať. Správne teda je vymenoval ho za svojho zástupcu, vymenovali ho do vedúcej funkcie, vymenovali ho za profesora. Od dokonavého slovesa vymenovať máme nedokonavú podobu vymenúvať a od nej príponou -ací utvorené prídavné meno vymenúvací. Toto prídavné meno sa uplatňuje aj v spojení s podstatným menom dekrét. Ak teda niekoho vymenujú do istej funkcie, dostane vymenúvací dekrét. Prídavné meno vymenúvací aj spojenie vymenúvací dekrét nájdeme aj v najnovších vydaniach našich základných kodifikačných príručiek, v Pravidlách slovenského pravopisu a v Krátkom slovníku slovenského jazyka. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 6. 2001) Superný, superne ================ JÁN KAČALA V Krátkom slovníku slovenského jazyka nájdeme hovorové slovo super zaradené ako nesklonné prídavné meno s významom „výborný, vynikajúci“, napríklad super výrobok, a ako príslovku s významom „výborne, vynikajúco“, napríklad mali sme sa super. Ako prídavné meno má slovo super v našej reči netypické zakončenie, ktoré mu neumožňuje vyjadriť syntaktické spojenie s nadradeným podstatným menom, a zaraďuje sa medzi také slová ako bordó, molet, blond, buklé. Niektoré prevzaté slová tohto typu sa však prispôsobujú domácemu slovenskému systému tak, že sa k nim pridáva prípona prídavného mena -ový, -ný, resp. aj -avý. Vznikajú tak podoby bordový, moletný, blonďavý, ktoré už regulárne vyjadrujú syntaktický vzťah s nadradeným menom, napríklad bordová farba, z bordovej farby, o bordovej farbe. Zaraďovanie sa prevzatých slov do domáceho systému je neprestajný proces, ktorý pri príslušnej skupine slov neprebieha priamočiaro a bezvýnimočne. V ostatnom čase najmä vo vyjadrovaní mladšej generácie používateľov spisovnej slovenčiny možno pozorovať podobné zaraďovanie sa do domáceho systému aj pri prídavnom mene super. Pridaním prípony -ný vzniká plnohodnotné prídavné meno superný a z neho pravidelne utvorená príslovka superne. Sú to celkom nové slová ------- **strana 253** v našej reči, zatiaľ iba s malým výskytom v prejavoch spisovného jazyka a štylisticky príznakové, ale majú predpoklady postupne sa v ňom rozšíriť ako jeho plnohodnotné systémové prvky, fungujúce v rovnakom význame popri ustálenej podobe super. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 6. 2001) Prejav vôle urobiť opomenutím? ============================== MATEJ POVAŽAJ V texte návrhu Zákonníka práce sme našli aj toto vyjadrenie: Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím. Keď sme sa spytovali viacerých ľudí, ako si vysvetľujú význam slova opomenutie, niektorí ho nevedeli jednoznačne špecifikovať, iní po chvíľke rozmýšľania odpovedali, že ide o zabudnutie. Aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka z roku 1997 sa pri výklade významu slovesa opomenúť okrem iného uvádza sloveso zabudnúť. V slovníku však nájdeme aj poznámku: vhodnejšie zanedbať, obísť, vynechať, zabudnúť. Tu sa teda namiesto slovesa opomenúť odporúča uprednostňovať spomínané slovesá. S týmto odporúčaním treba súhlasiť, lebo v bežnej jazykovej praxi nehovorievame, že sme opomenuli ísť na schôdzku, že sme si opomenuli vybrať peniaze, že sme opomenuli zamknúť bránu, ale prevažná väčšina z nás povie, že sme to zabudli urobiť. Vráťme sa k citovanej formulácii Zákonníka práce a položme si otázku, či sa prejav vôle môže urobiť opomenutím, teda vlastne zabudnutím. Podľa našej mienky nie. Preto nepokladáme za vhodné, aby sa v Zákonníku práce vo vete Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím použilo slovo opomenutie. Namiesto neho v citovanej vete odporúčame použiť slovesné podstatné meno nekonanie. Vychádzame z toho, že aj nekonanie je prejavom našej vôle, kým zabudnutie takým prejavom nie je. Preto je obsahovo primeraná a každému zrozumiteľná formulácia Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo nekonaním. Táto formulácia by sa mala použiť aj ------- **strana 254** v návrhu Zákonníka práce. Zákony by totiž mali byť jednoznačné a zrozumiteľné aj neodborníkom. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 7. 2001) Celebrita ========= JÁN HORECKÝ V súčasnosti sa v časti jazykovej praxe neobyčajne rýchlo rozširuje používanie slova celebrita na označenie významnej osobnosti. Ide o zrejmé prevzatie z angličtiny, kde sa toto slovo veľmi často používa pri informáciách o takých udalostiach, ako je napr. udeľovanie Oscara. Prevzatie slova z angličtiny sa niekedy prejavuje aj v úsilí niektorých používateľov jazyka vyslovovať ho ako [selebrita]. Takáto výslovnosť však nie je potrebná, lebo tu ide o pôvodne latinské slovo. V latinčine bolo celkom bežné prídavné meno celeber vo význame „slávny“, dnes by sme povedali aj „populárny“, a od neho odvodené podstatné meno celebritas vo význame „slávnosť, oslava, slávenie“. Pravda, v latinčine malo aj ďalšie významy. Napríklad spojením celebritas ludorum sa označovala veľká návštevnosť hier, spojením in celebritate versari sa vyjadroval význam „pohybovať sa na verejnosti, byť známy vo verejnosti“. Práve s takýmito významami súvisí anglické slovo celebrity. Označuje sa ním predovšetkým sláva, slávna povesť, všeobecná známosť a až v ďalšom, typicky anglickom význame aj slávna, všeobecne známa, významná osobnosť. Práve v tomto druhom význame v podobe celebrita preniká aj do našej publicistiky. Ako sme povedali, hoci ide o slovo prevzaté z angličtiny, neodporúčame ho vyslovovať ako [selebrita], ale podľa písanej podoby ako [celebrita]. Opierame sa tu o známe slová celebrovať, celebrant, koncelebrant, ktoré sa bežne používajú napr. v katolíckej liturgii. A napokon poznámka o slovenskej náhrade. Namiesto slova celebrita môžeme celkom dobre použiť spojenie významná osobnosť, napr. Boli tam všetky významné osobnosti z oblasti filmového umenia. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 7. 2001)