.. contents:: `Obsah` **strana 129** Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny (III.) ========================================================== Staršie predspisovné obdobie ============================ RUDOLF KRAJČOVIČ Staršie predspisovné obdobie sa vymedzuje začiatkom 11. storočia a koncom 15. storočia. Z hľadiska mocenského a hospodársko-spoločenského sa v zásade kryje s etapou feudálnych poriadkov, nadvlády uhorského kráľovského dvora, panstva šľachty a širokej služobníckej pospolitosti v ranom Uhorsku. Z hľadiska jazykového sa toto obdobie metaforicky nazýva aj obdobím panstva latinčiny, hoci sú priame i nepriame dôkazy o existencii aj iných kultivovaných jazykov vrátane kultúrnej stredovekej slovenčiny. Latinčina v stredovekom Uhorsku sa na vtedajšom Slovensku používala ako vyspelý Európou uznávaný jazyk v mocenských, cirkevných a vzdelaneckých kruhoch, na vyšších i nižších školách, pri vykonávaní kresťanských obradov, najmä bohoslužieb. Z latinských pastoračných písomností spomeňme aspoň legendu z 11. storočia o svätcoch Svoradovi a Benediktovi, ktorej autorom je biskup Maurus, zo svetských písomností známu Anonymovu kroniku z 12. storočia, v ktorej sa spomínajú názvy slovenských sídlisk, vrchov i riek (napr. Zubur, Turtur, Vag, Trunsun, Zovolon, t. j. Zobor, Tatry, Váh, Trenčín, Zvolen), pravda, v inej funkcii, napríklad ako mená kniežat a pod. (novšie V. Mucska, 2000). Z právnych spisov uveďme aspoň listinu Privilegium pro Slavis z 15. storočia, v ktorej kráľ ------- **strana 130** Ľudovít I. nariaďuje, aby rada mesta Žiliny mala rovnaký počet Slovákov a Nemcov. Pre poznanie stredovekej slovenčiny majú osobitný význam latinské písomnosti so slovakizmami, so záznamami dobových miestnych názvov, ďalej záznamy o potrebe jej používania a prípisky v súdobej slovenčine k latinským textom. V známej Zoborskej listine z roku 1113 sú napríklad názvy sídlisk zo slov mučenik, veca „zhromaždenie“, dvorec, hloh, voderadi „služobníci povinní starať sa o vodu (po záplavách, zavlažovať ňou, o vodu na pitie a pod.)“, ostrov, bukovina, štitár, hrnčiar (v orig. Mussenic, Vveza, Dorz, Golguz, Vvederat, Stro, Bucouna, Scitar, Grincar; porov. Codex I, 1971) a iné. Záznamy o používaní materinského jazyka sa týkajú výkonu notárov, napríklad sa im prikazuje, aby latinské texty čítali aj v materinskom jazyku (in materna lingua). Podobne aj cirkevná vrchnosť povoľuje pri výkladoch Písma a krstoch použiť domáci jazyk (in layca lingua). Z prípiskov v súdobej slovenčine k latinským textom je napríklad známy prípisok zo 14. storočia pojdem na huby do lesa (v orig. poydem nahuby dolessa) z 15. storočia, žartovný prípisok Amen, zabil babu kamen a iné prípisky. Známe sú v latinských stredovekých spisoch aj údaje o kultivovaných žánroch v súdobej slovenčine, pravda, v jej hovorenej podobe. O existencii takýchto žánrov svedectvo podáva latinský záznam z 12. storočia o zákaze v kostoloch so spevmi a hrami vystupovať mímom, hercom a spievať v nich ľudové piesne (v orig. nihil legatur neque cantetur in ecclesiis... cantus a mimis, histrionibus, fistularibus, vulgaris cantilena...; k záznamom a textom porov. R. Krajčovič, Svedectvo, 1980, s literatúrou). Iným svedectvom o existencii zabávačov hudbou, spevom, mimikou či rozprávaním na strednom Slovensku sú názvy sídlisk utvorených zo slov igrec, ihráč, ihrište, veselé (v orig. Igrec, villa ioculatorum 1244, dnes Igram, Hraach 1388, dnes Ihráč, Hrysche 1475, dnes Ihrište, Vezele 1418, dnes Veselé pri Piešťanoch) a pod. Podobné svedectvá o kultúrnej hovorenej slovenčine v stredoveku sú aj v textoch súdobej češtiny, ktorá na Slovensko začala prenikať už v 14. storočí (zásluhou pozvania učiteľov z vtedajšej českej krajiny Anjuovcami), najmä však v súvislosti s rozvojom stredovekých miest v 15. storočí, keď vznikla potreba zrozumiteľných záznamov o právnych, obchodných ------- **strana 131** a iných záležitostiach mešťanov slovenského pôvodu. Napríklad v záznamoch v češtine v známej Žilinskej mestskej knihe, v ktorej sa texty v súdobej češtine začali zapisovať od roku 1451, vyskytujú sa slovakizmy boženíci, prišel jest, prišli sme, pred nás, z druhej strany, sused náš, synom, nevesty, zjednáme, Boh pomohol, sľubujeme a iné. V druhej časti tejto mestskej knihy je preklad magdeburského práva. V nej v textoch v súdobej češtine je značný počet slovakizmov terminologickej povahy v oblasti stredovekého práva. To súčasne svedčí o existencii administratívno-právnych žánrov v stredovekej hovorenej slovenčine. Povahu termínov tu majú napríklad lexikálne slovakizmy božba, boženík, božiti, dlh, záloh, pomeriti, rokovati, varovati, založiti, chotár, robota, oslovenie, osud, richtár, špán, úžera a iné (novšie R. Kuchar, 1993). Z pastoračných žánrov značne slovakizovaný je text známej Spišskej kázňovej modlitby z roku 1479. Okrem niektorých polonizmov a vrstvy bohemizmov sú tu napríklad slovakizmy sercem, jaršik, najmilejší, do konca, ráčil, moje, menovati, jesú, na svete, svatý dom, daj, poslúchati, prisporiti a iné (ukážky textov porov. R. Krajčovič, Svedectvo, 1980). Z iných jazykov, ktoré sa v stredovekom Uhorsku používali, slovenčina v staršom predspisovnom období mala vplyv najmä na lexiku starej maďarčiny (napr. slová kráľ, špán, stolník „obsluha panstva“, bojovník, dušník „za spásu duše zemepána darovaný kláštoru“, igrec „ten, čo zabáva vyššie spoločenské vrstvy“, tlmač, sluha (v maďar. zo sluga), orať, brázda, holub (v maďar. z golo˛b-), ponosa a iné (v maďarčine király, ispán, asztalnok, bajnok, dusnok, igric, tolmács, szolga, aratni, barázda, galamb, panasz; porov. I. Kniezsa, I., 1955) a čiastočne aj na cirkevnú slovančinu (novšie M. Štec, 1994 a P. Žeňuch, 1998). Iste je pozoruhodné, že na konci tohto staršieho predspisovného obdobia sa objavuje súvislý text v kultúrnej predspisovnej slovenčine východoslovenského variantu (s minimom ukrajinizmov) v podobe korešpondenčného žánru. Je ním list zbojníckej družiny asi z roku 1490 mestskej rade Bardejova už s členením textu, ktoré je charakteristické pre korešpondenčné žánre nasledujúcich storočí. Začína sa oslovením (Vy zly a nespravedlivy lude Bardeovci...), pokračuje obsahom (... vyste našich bratov dali zvešati...), končí sa záverom (... takto sa mstíti budemy...) a dátumom (Tot list pysan shor dzen svateho Jacuba). Táto skutočnosť bude sotva náhodná. ------- **strana 132** V nasledujúcom 16. a 17. storočí sa totiž korešpondencia, ale aj iné žánre v kultúrnej predspisovnej slovenčine v jej základných variantoch, v kultúrnej západoslovenčine, kultúrnej stredoslovenčine a kultúrnej východoslovenčine vyskytujú bežne. List je teda svedectvom, že v 15. storočí kultúrna hovorená slovenčina bola na tvorbu kultivovaných písaných prejavov v rozličných štýloch a žánroch pripravená. O osobnostiach, ktoré by sa činmi alebo dielami zaslúžili o rozvoj stredovekej slovenčiny, staršie predspisovné obdobie poskytuje iba skromné údaje. Jednou z príčin bolo určite dominantné postavenie stredovekej latinčiny nielen v Uhorsku, ale takmer v celej Európe a jej podpora zo strany vysokých cirkevných a mocenských kruhov. Úlohu zrejme zohrala aj jej zjednocujúca funkcia, ktorá najmä v kultúrnom a vzdelaneckom prostredí sa vzhľadom na mnohojazyčné Uhorsko hodnotila pozitívne. Zlom nastal až v 15. storočí, keď do Uhorska začína prenikať humanizmus s ideou, že latinčina sa má na školách vyučovať na základe materinského jazyka. V  tejto súvislosti treba spomenúť osobnosť nedomáceho pôvodu, humanistu Galeottiho Marciu. Tento taliansky humanista pôsobil na dvore kráľa Mateja Korvína na konci 15. storočia, kde prejavil údiv nad tým, že v Uhorsku sa v kráľovských kanceláriách dôsledne vyžaduje iba latinčina, kým v  susedných krajinách majú popri latinčine svoj priestor aj domáce jazyky. Vyslovil myšlienku, že slovenský jazyk je tiež len jeden, hoci rozčlenený na viaceré reči, pričom uviedol, že ... Sclavonica enim lingua omnium istarum mater esse cognoscitur... (cit. E. Pauliny, 1983), t. j. že slovenčina (sclavonica) je jazyk uznávaný za matku všetkých ostatných slovanských jazykov. Pre úplný opis profilu tejto osobnosti nie sú nateraz poruke podrobnejšie údaje. V ostatnom čase sa podarilo identifikovať niekoľko domácich osobností spred 16. storočia a získať údaje o ich živote a diele(R. Marsina, 1968, L. Zrubec, 1991). Z nich pozornosť venujeme tým, ktorí prejavili záujem o Slovensko, o jeho obyvateľov a dostali sa tak do kontaktu so slovenčinou. To sú biskup Maurus, Ján zo Šariša, Ján Literát z Liptova a Ladislav Pangrác. M a u r u s (iste kláštorné meno). Narodil sa okolo roku 1000, zomrel roku 1070. Vychodil benediktínsku školu v kláštore na Zobore pri Nitre a vyššiu školu v kláštore na Panónskej hore (Pannonhalmi, dnes v Maďarsku). Asi roku 1034 sa stáva opátom tohto kláštora a od roku 1036 bisku- ------- **strana 133** pom v Päťkostolí (Pécs v Maďarsku). Predpokladá sa, že sa narodil v niektorej usadlosti na okolí Nitry alebo v Nitre a že jeho materinskou rečou bola slovenčina. Predpoklad má oporu najmä v Maurovej mimoriadnej znalosti vtedajšieho slovenského okolia Nitry, ktoré preukázal v latinskom diele Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martiris... u nás známom pod názvom Legenda o Svoradovi a Benediktovi. Podľa autora Maura časť diela o Svoradovi vznikla na základe živého rozprávania jeho žiaka Benedikta, zrejme v jeho rodnej reči, v slovenčine a údaje o Benediktovi sú od opáta zoborského kláštora Filipa. Ide teda o literárny útvar, ktorý má skôr charakter životopisnej, epicky ladenej kroniky ako klasickej legendy, hoci opisy podľa dobového úzu sprevádzajú zázračné javy. Pre dejiny Slovenska význam tohto Maurovho diela je v tom, že v ňom približuje krajinu v okolí Nitry, vtedy ešte hospodársko-spoločenského a kultúrno-vzdelávacieho centra a jednu z kultúrno-sakrálnych hodnôt vtedajšieho Slovenska. Pre dejiny slovenčiny jeho význam spočíva v tom, že podáva svedectvo o jej tvorivej schopnosti už v 11. storočí poskytnúť štylistické prostriedky na tvorbu aj náročnejších žánrov v rozprávačskej forme (tu pričinením mladého klerika Benedikta), pravda, Maurom stvárneného do stredovekej latinčiny. J á n   z o   Š a r i š a (1320 – 1398). – Narodil sa v Šarišských Sokolovciach (dnes okres Prešov) v zemianskej rodine. Predpokladá sa, že študoval v benediktínskom kláštore na Zobore. Po absolvovaní teologických štúdií v hodnosti magistra sa stal arcidiakonom a generálnym vikárom v Jágri, kde pravdepodobne aj zomrel (L. Zrubec, 1991). Je autorom latinskej kroniky Chronica, quae est Ludovicovo rege (R. Marsina, 1968). Pozornosť kráľovi Ľudovítovi I. (synovi uhorského kráľa Karola Roberta z Anjou) autor Ján nevenoval náhodne. Ľudovít I. pomáhal rozvoju baníctva na Slovensku, slovenským mestám udeľoval privilégiá a bol to on, čo roku 1381 potvrdil rovnaké práva Slovákom v rade mesta Žiliny listinou Privilegium pro Slavis. Aj posledné dni svojho života sa kráľ rozhodol prežiť na Slovensku. Zomiera v Trnave roku 1382. Rozhodnutie opísať činy a osudy uhorského panovníka s tvorivým vzťahom k Slovensku súčasne podáva dôkaz o pozitívnom vzťahu autora k slovenskému ľudu a jeho reči. J á n   L i t e r á t. – Narodil sa asi v polovici 14. storočia a zomrel roku 1390. Jeho rodiskom bola obec Madočany v Liptove (dnes súčasť Liptov- ------- **strana 134** skej Teplej). Pochádzal zo zemianskeho rodu a sám zdedil titul zemana. Študoval na nemeckých školách, ovládal dobre latinčinu a dobové pisárske umenie (odtiaľ jeho prímenie), čo využíval na vyhotovovanie majetkových listín. Niekedy pred rokom 1374 využil túto pisársku pripravenosť a v úsilí pomôcť blízkym dal sa na falšovanie listín a pečatí. Po odhalení tejto činnosti bol krajinským súdom odsúdený na smrť a upálený. V niektorých textoch latinských listín (falzifikátov), ktoré sám vyhotovil, na seba upozorňujú záznamy slovenských miestnych názvov i slov v relatívne dokonalej súvekej slovenčine. Napríklad vo falzifikáte listiny z roku 1297 z pera tohto vzdelanca čítame a parte Dunajec, per potok, aliud de Werbiche, potok, unum breh, in wrch, ad arborem smrk, fluvium Okolichna, com. Baghomeri a pod. (V. Šmilauer, 1932 – 1933). Táto zvláštnosť v stredovekej praxi pisárov listín ešte nie celkom zaužívaná vedie k predpokladu, že vzdelaný pisár Ján Literát dobre ovládal slovenčinu a že si ju v kultivovanej podobe osvojoval spolu so štúdiom latinčiny, prípadne nemčiny v zhode s humanistickou požiadavkou v Európe známou už v 14. storočí, že totiž nedomáce jazyky treba si osvojovať spolu s materinským jazykom. L a d i s l a v   P a n g r á c. – Narodil sa koncom 14. storočia, zomrel krátko po roku 1473. Pochádzal z bohatého šľachtického rodu Pangrácovcov z Liptova. V dospelom veku získal hodnosť veľmoža, v ktorej spravoval hrad v Turci. Istý čas pôsobil na dvore kráľa Mateja Korvína a zo začiatku ho aj podporoval. Neskôr sa však dostal s kráľom do sporu a natrvalo opustil kráľov dvor. Roku 1460 sa presťahoval na hrad Strečno a od žilinského richtára odkúpil práva fojta mesta Žiliny (L. Zrubec, 1991). Vtedy sa Žilina riadila nemeckým právom mesta Magdeburgu. Aby toto právo lepšie poznali členovia žilinskej mestskej rady, sudcovia, prísediaci pri súde, ale aj žilinskí občania slovenského pôvodu, rozhodol sa nemecký právny spis preložiť do súvekej češtiny s použitím slovenských administratívnych a právnych termínov a výrazov iste s cieľom, aby sa pri súdnych a iných sporoch predišlo nedorozumeniam. Takto skoncipovaný preklad nadiktoval dvom pisárom. V ich zázname bol potom preklad pripojený ako druhá časť k Žilinskej mestskej knihe. Tento počin Ladislava Pangráca má osobitný význam pre poznanie kultúrnej slovenčiny v 15. storočí a pred ním. Jeho preklad s prihliadnutím na slovenské administratívne a právne termíny a výrazy ustálené vo vtedajšom slovenskom právnom prostredí je ------- **strana 135** totiž dôkazom toho, na čo sme už skôr upozornili, že spolu s termínmi a výrazmi administratívno-právneho charakteru jestvovali už v 15. storočí a, pochopiteľne, dávno pred ním v ústnej kultúrnej slovenčine aj administratívne a právne žánre. Na záver kapitoly o osobnostiach treba ešte dodať, že v listinnom materiáli zo staršieho predspisovného obdobia sú zmienky o ďalších vzdelancoch, o ktorých sa dá predpokladať, že poznali písmo a teda že sa dostali do kontaktu so slovenčinou, s jej dobovými žánrami, s jej lexikou a tak mohli pozitívne ovplyvniť jej kultivovanie. Napríklad v listine z roku 1111 sa spomína Willermus gramaticus (Codex I. 1971), učiteľ latinčiny, prípadne aj nemčiny iste z kláštornej školy na Zobore (listina sa týka majetku zoborského opátstva). Pomerne presné záznamy miestnych názvov slovenského pôvodu v slovenčine v zoborskej listine z roku 1113 (napr. Mussenic – Mučeník, Bollerat – Boleradz, Dorz – Dvorec, Mortua – Mrtvá, Vvac – Vág, Dobret – Dobräta, Vvederat – Voderady, Trebeta – Trebäta, Pescan – Péščany, Costulen – Kostoľany, Radsciz – Radčice, Polireka – Poliréka a iné, Codex I, 1971), prípadne latinizované (záznamy napr. Honor – Norovce, Locuplot – Koplotovce) naznačujú, že ich mohol od slovenských osadníkov získať a zapisovať niektorý z jeho žiakov (klerikov), učiteľov či kňazov, ktorý popri latinčine a nemčine ovládal aj vtedajšiu slovenčinu alebo bola mu blízka. Okolo roku 1306 sa spomína majetkom obdarený pisár magister Pavol nazývaný Diak. Toto prímenie motivovalo aj vznik názvu jeho majetku v podobe Diakova Ves, dnes Diakova v Turci (s dokladom Dyak 1348, Dyakowawaz 1548, VSO I, 1955). A jestvujú aj ďalšie zmienky o pisároch spred 16. storočia. Napríklad v 14. storočí sa spomína Ján zo Spiša, Pavol Benedik zo Spišskej Kapituly, Gregor zo Senca, v 15. storočí Michal z Trnavy, Michal Slavus z Košíc a iní (Dej SSl, 1958, s. 43). LITERATÚRA Codex diplomaticus et epistolaris Slavaciae I. Ed. R. Marsina. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1971. 472 s. KRAJČOVIČ, Rudolf: Svedectvo dejín o slovenčine. 2. vyd. Martin: Matica slovenská 1980. 264 s. ------- **strana 136** KUCHAR, Rudolf: Žilinská právna kniha. Magdeburské právo. Bratislava: VEDA 1993. 133 s. MARSINA, Richard: Uhorské kroniky a kronikári. In: Historický časopis, 1968, roč. 16, č. 3, s. 426 – 431. MIŠIANIK, Ján – MINÁRIK, Jozef – MICHALCOVÁ, Milena – MELICHERČÍK, Andrej: Dejiny staršej slovenskej literatúry. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1958. 319 s. (skr. Dej. SSl) MÚCSKA, Vincent: Cesta hungarorum. Kronika anonymného notára kráľa Bela. Budmerice: Rak 2000. 159 s. PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 248 s. ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava: Učená společnost Šafaříkova 1932. 564 s. ŠTEC, Mikuláš: Úvod do staroslovienčiny a cirkevnej slovančiny. Prešov: Rektorát Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach 1994. 234 s. ZRUBEC, Laco: Osobnosti našej minulosti od najstarších čias po 16. storočie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1991. 192 s. ŽEŇUCH, Peter: Cirkevná slovančina vo východoslovenskom kultúrno-historickom a jazykovom priestore. In: Historický časopis, 1998, roč. 46, č. 4, s. 649 – 661. Ako ďalej so slovenčinou v Európskej únii? ========================================== DANIELA ŠTEVČEKOVÁ Po úspešnom májovom referende a schválení zmluvy o pristúpení k Európskej únii (EÚ) by sme sa v máji 2004 mali stať súčasťou spojenej Európy. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či máme okrem iného dosť informácií aj o tom, akú váhu v nej budú mať jazyky kandidátskych krajín vrátane slovenčiny. O  tejto téme sa na politickej úrovni na oficiálnych fórach priveľmi nehovorí – nie je ochota priznať si, že tu existuje vážny ekonomický, sociálny a  psychologický aspekt jazykovej komunikácie pri rozšírení počtu oficiálnych jazykov. Jazyková politika však bude pre EÚ akousi zaťažkávacou skúškou. Nedávna štúdia o dôsledkoch rozšírenia únie tvrdí, že plné využitie príleži- ------- **strana 137** tostí si vyžaduje reformu jej fungovania. Dozaista aj zmenu v jazykovej politike. Bývalý predseda Európskej komisie Jacques Delors svojho času zdôraznil: „Jazykový problém sa dotýka koreňov Európskeho spoločenstva. Jazyk je časťou národnej a osobnej identity a európske jazyky sú časťou veľkého kultúrneho dedičstva kontinentu. Ak bude spoločenstvo ďalej rásť, určite sa zväčšia praktické ťažkosti dať jazykom svojich členských štátov zodpovedajúci rešpekt. Ale každé riešenie, ktoré by to ignorovalo, by otriaslo základmi spoločného konceptu.“ EÚ nemá doteraz právne záväzný jazykový režim. Maastrichtská zmluva uzákonila zásadu, že každý občan má právo obracať sa na inštitúcie a dostávať odpoveď vo svojom jazyku ako výraz ľudských práv, nie práv jazyka, ide o rovnosť občanov, nie jazykov. Charta základných práv EÚ hovorí, že únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť. Ako pozitívny príklad možno uviesť, že s cieľom zachovať mnohokultúrne a mnohojazykové dedičstvo Európsky parlament a Rada Európy vyhlásili rok 2001 za Európsky rok jazykov. Nastáva tu však rozpor medzi hlásanými demokratickými princípmi o  rovnoprávnosti všetkých jazykov a súčasnou praxou. Oficiálnymi a pracovnými jazykmi orgánov únie je podľa zmluvy o EÚ z roku 1992 deväť (v súčasnosti jedenásť) jazykov. Ako dominantný pracovný jazyk primárnej dôležitosti sa však dnes používa angličtina a ďalšie dva „premosťovacie“ jazyky – nemčina a francúzština – a je tu úsilie potvrdiť súčasný stav. EÚ sa mnohými podpornými projektmi usiluje posilniť multilingvizmus: určil sa ambiciózny cieľ, aby každý občan EÚ ovládal najmenej tri jazyky. (Čo je dosť diskutabilné aj vzhľadom na informáciu, že vo Veľkej Británii sú si natoľko istí neotrasiteľným postavením angličtiny, že práve zrušili povinnú výučbu cudzieho jazyka v stredných školách!) Ale opäť, o „malé a mladé“ či neoficiálne jazyky nie je záujem, ba už klesá záujem o výučbu takých prestížnych jazykov ako francúzština či španielčina. A keď sme už pri výučbe cudzích jazykov, štátna školská inšpekcia v správe o stave a  úrovni výchovy a vzdelávania v školách a školských zariadeniach Slovenskej republiky za školský rok 2001/2002 nedávno vyslovila nespokojnosť s ich výučbou. Podľa výskumov na Slovensku 75 percent občanov neovláda nijaký cudzí jazyk, a ak, tak  sa pri výučbe cudzích jazykov takisto jednoznačne uprednostňuje angličtina. ------- **strana 138** EÚ sa jazykovej politike oficiálne zatiaľ veľmi nevenovala, hoci bude musieť určiť presné pravidlá hry. Jazykovou problematikou sa zaoberala napr. konferencia Dôsledky vstupu do EÚ pre malé jazyky v marci 2001 v  Aronsborgu vo Švédsku (za Ministerstvo kultúry SR sa na nej zúčastnil Ján Vilikovský). Jej poslaním bolo zmapovať jazykovú situáciu v kandidátskych krajinách, pripraviť ich na zmeny, ktoré nevyhnutne nastanú so vstupom do EÚ, a ozrejmiť rozdielny prístup k týmto otázkam v terajších členských štátoch únie. V decembri 2002 v Madride sa konal seminár Jazyky a rozšírenie EÚ (za Ministerstvo kultúry SR sa na nej zúčastnil Roman Brat), kde sa zástupcovia kandidátskych krajín zamýšľali, aký dosah na štátny jazyk očakáva daná kandidátska krajina po vstupe do EÚ. Z vystúpení vyplynulo, že súčasná situácia v orgánoch EÚ, v rámci ktorej sa rokuje vo všetkých oficiálnych jazykoch, je veľmi zložitá a časovo i finančne náročná. Kládli si otázku, ako sa táto situácia zmení a zracionalizuje, keď do únie vstúpia ďalšie krajiny a rokovať sa bude v dvadsiatich jazykoch. Bude sa to riešiť na úkor demokracie a porušovania základných ľudských práv? Práve Španieli protestovali proti jednojazyčnému heslu One Europe a dožadujú sa náležitého miesta pre španielčinu v EÚ. V tejto súvislosti hodno pripomenúť aj ambície poľštiny ako jazyka počtom silného slovanského štátu vstupujúceho do únie. Okrajovo sa jazykovej téme venovali aj na stretnutiach ministrov kultúry krajín Vyšehradskej štvorky, naposledy 6. a 7. februára 2003 v Levoči. Dohodli sa na spoločnej podpore zachovania kultúrnej identity a kultúrnych tradícií každej z krajín Vyšehradskej štvorky, na zabezpečení uchovávania a zveľaďovania národného kultúrneho dedičstva vrátane starostlivosti o rodný jazyk ako fenoménu v európskom duchu kultúrnej rozmanitosti. Predovšetkým málo rozšírené jazyky nemajú v EÚ ten zástoj, aký očakávajú. Pre kandidátske krajiny, z ktorých mnohé získali svoju štátnosť iba nedávno, je charakteristické, že si uchovali vzťah k jazyku ako symbolu národa a duchovnej hodnote. Preto sa v nich neraz vyskytujú obavy z ohrozenia jazykovej a národnej identity. Potvrdzujú tak, že jazyk, reč je najvzácnejšou duchovnou hodnotou kultúrneho dedičstva národa, je však aj jedným z jeho podstatných identifikačných znakov – plní teda národnoreprezentatívnu a štátnointegratívnu funkciu. ------- **strana 139** Jazyk je súčasťou národnej kultúry, kultúrnych hodnôt, ako aj prostriedkom a formou kultúry. Starostlivosť o slovenčinu ako štátny jazyk patrí v Slovenskej republike podľa kompetenčného zákona do pôsobnosti ministerstva kultúry. Podľa programového vyhlásenia vlády má Ministerstvo kultúry SR vypracovať štátnu kultúrnu politiku. Jej integrálnou zložkou musí byť aj jazyková politika, ktorá má závažné miesto pri definovaní základných národných a štátnych záujmov. Treba sem zaradiť najmä tieto priority: – zabezpečiť ochranu a rozvoj štátneho jazyka ako duchovnej súčasti národného kultúrneho dedičstva, – pozitívne ovplyvňovať a formovať jazykové a národné vedomie s  cieľom zlepšiť celkový vzťah spoločnosti k duchovným hodnotám ako prostriedku ochrany pred globalizáciou a komercionalizáciou kultúry, – v rámci zachovania kultúrnej a jazykovej rozmanitosti podporovať aktivity zamerané na zachovávanie bohatosti nárečí. Povinnosť chrániť a zveľaďovať kultúrne dedičstvo stanovila Deklarácia Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva z 28. februára 2001. Duchovnou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva sú najmä jazykové a literárne prejavy, zemepisné, katastrálne a miestne názvy. Ministerstvo kultúry pripravilo návrh opatrení na identifikáciu, evidenciu, záchranu, využívanie a prezentáciu kultúrneho dedičstva, vláda tieto opatrenia schválila a uložila ministrovi kultúry do 31. októbra 2004 predložiť komplexnú správu o stave kultúrneho dedičstva. Keďže bolo načase vyvolať verejnú diskusiu o jazykovej situácii v EÚ, na pôde ministerstva kultúry sa v marci 2003 zorganizovalo pracovné stretnutie na tému Postavenie jazykov v budúcej Európskej únii a možnosti riešenia jazykovej komunikácie. Cieľom stretnutia zástupcov ministerstva kultúry, ministerstva zahraničných vecí a pozvaných osobností spoločenského, vedeckého a kultúrneho života bolo najmä diskutovať o tejto politicky citlivej a aktuálnej téme a hľadať východiská, ako sa čo najlepšie pripraviť na zložitú jazykovú situáciu, keď sa slovenčina stane ďalším rokovacím jazykom EÚ. Mali by sa vopred pripraviť stanoviská, akési zásady jazykovej politiky, ktoré využijú oficiálni predstavitelia Slovenskej republiky pri presadzovaní záujmov občanov SR a  rovnoprávneho postavenia slovenčiny v rodine ostatných jazykov. Mohlo by to pomôcť občanom Slovenska, aby nepocítili „jazykový šok“ po našom začlenení do únie a aby sa neocitli v postavení druhoradých občanov. ------- **strana 140** Otázok, nad ktorými sa treba zamýšľať, a problémov, ktoré treba naliehavo riešiť, je vskutku veľa: napr. ako zabezpečiť rovnoprávnu a efektívnu jazykovú komunikáciu v budúcej spojenej Európe, ako absolvovať prechod k mnohojazyčnej spoločnosti a v silnom tlaku angličtiny uchovať národný jazyk. Ďalšími súvisiacimi problémami sú napr. príprava prekladateľov a tlmočníkov, zvládnutie obrovského množstva právneho textu a najmä tvorba terminológie (resp. zmeny definície starých termínov), prechod na informačné technológie v lingvistike, možnosti strojového prekladu, budovanie terminologických databáz, otázka používania plánovaných jazykov, voľba a používanie jazyka v pracovnom svete (dokumentácia, rokovací jazyk), ale aj hrozba funkčnej negramotnosti či negatívne vplyvy mailov a esemesiek na jazyk. Pochopiteľne, mohli sa iba načrtnúť optimálne možnosti riešenia týchto problémov v teoretickej i praktickej rovine. Priblížime aspoň niektoré zaujímavé postrehy diskutujúcich. Jozef Reinvart z Ministerstva zahraničných vecí SR vo svojom príspevku podrobne referoval o súčasných jazykových problémoch v EÚ a o perspektívach ich komplexného riešenia. V blízkej budúcnosti sa budú musieť prijať rozhodnutia v oblasti efektívnej jazykovej komunikácie v EÚ s viac ako dvadsiatimi oficiálnymi jazykmi. Existujú tri základné možnosti riešenia: 1. Všetky oficiálne jazyky sa musia posudzovať rovnako. 2. Jeden spoločný jazyk, ktorý musí plniť funkciu medzietnickej komunikácie. 3. Dva cudzie jazyky povinné pre každého. Každé z riešení má výhody i nevýhody. Podľa Romana Brata by Slovensku a iným malým národom – ale aj väčším, ktoré nemajú až také dominantné postavenie – vyhovovalo používanie univerzálneho, neutrálneho jazyka. Mohla by ním byť latinčina alebo esperanto. Spoločným komunikačným prostriedkom by nemala byť angličtina, ktorá nie je schopná preklenúť jazykové a kultúrne rozpory v Európe. Viktor Krupa poukázal na presadzovanie záujmov veľkých národov. Ako dokazuje súčasná prax, angličtina už je tým svetovým dorozumievacím prostriedkom. Zároveň poukázal na defektný stav národného vedomia Slovákov. Náš vzťah k jazyku je odrazom nášho historického vedomia. Ján Vilikovský tu vidí tri problémové okruhy: postavenie slovenčiny v orgánoch EÚ, postavenie slovenčiny v rámci národnej kultúry a globali- ------- **strana 141** zácia. Jazyk je nositeľom kultúry, úroveň jazykovej kultúry súvisí aj so schopnosťou identifikovať sa s vlastným národom. Význam národného jazyka zdôraznil aj Ján Kačala. Na margo latinčiny ako spoločného komunikačného jazyka v EÚ uviedol, že to nie je reálne, a esperanto zasa nemá oporu v reálnej komunite. Domnieva sa, že EÚ by mala pripraviť jazykovú chartu. Nespochybniteľnú úlohu jednotného komunikačného prostriedku síce má podľa Alexandra Halvoníka angličtina, Európa však potrebuje aj rôznorodú kultúru a tú predstavujú národné jazyky, ktoré treba rozvíjať a pestovať. Slavo Ondrejovič zdôraznil význam budovania Národného korpusu slovenského jazyka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV pre informačnú spoločnosť. Mojmír Benža vyslovil názor, že budúca Európa musí byť Európou národných štátov (nie regiónov) a nemôže byť založená na unifikácii. Európske právne normy by mali riešiť komunikáciu medzi úradníkmi inštitúcií EÚ a komunikáciu občanov s centrom a naopak. Účastníci stretnutia pokladajú za dôležité, aby sa o tejto aktuálnej téme hovorilo v rámci diskusií o podobe budúcej spojenej Európy a v súvislosti s prípravou európskej ústavy a budovaním európskej identity. Mala by sa k tomu vyjadriť aj širšia kultúrna verejnosť. Ako sa často zdôrazňovalo aj na tomto stretnutí, jazykové vedomie úzko súvisí s národným vedomím. S celkovou zmenou hodnotovej orientácie sa u nás devalvuje aj vzťah k národnému jazyku. Postupujúca globalizácia môže predstavovať určité nebezpečenstvo pre jazykovú identitu počtom malých národov. Týka sa to aj Slovenska a slovenčiny. Slovenský jazyk je podľa zákona o štátnom jazyku „najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom všetkých jej občanov“. Ochrana slovenčiny musí patriť pod ingerenciu štátu. Vláda vo februári 2001 prijala koncepciu starostlivosti o štátny jazyk SR ako dlhodobú stratégiu štátnej jazykovej politiky. Napriek prebiehajúcemu procesu začleňovania európskych štátov do Európskej únie neprestane byť pre európske národy národný jazyk jedinečným fenoménom. Práve národné jazyky plnia nenahraditeľnú úlohu pri uchovávaní a dotváraní národnej a kultúrnej identity v dnešnom mnohokultúrnom svete. Slovenská republika sa komplexnou starostlivosťou o štátny ------- **strana 142** jazyk zaraďuje medzi ostatné vyspelé spoločenstvá. Jedine slovenčinou si predsa budeme my Slováci potvrdzovať národnú duchovnú kontinuitu, v nej budeme zrozumiteľne formulovať svoje duchovné a kultúrne posolstvo a nachádzať svoju ľudskú, individuálnu identitu. To je však zároveň aj výzva pre nás všetkých na ďalšiu systémovú starostlivosť o slovenčinu ako štátny jazyk Slovenskej republiky a o jazykovú kultúru. Aby sme každodenne vyvracali slová J. M. Hurbana, že Slovák odjakživa v každej reči bol príčinlivý, len o kultivovanie vlastnej nedbal. A aby sme potvrdzovali, že jazyk je a zostane nositeľom národnej identity. K termínu edukácia ================== ŠTEFAN ŠVEC V ostatnom čase badať u nás čoraz častejší výskyt slov edukácia, edukačný a edukatívny. Tieto slová sú latinského pôvodu: educare = vychovávať, pestovať a educere = vyvádzať niekoho z niečoho. Našli si cestu k širšiemu používaniu vďaka vplyvu angličtiny (i francúzštiny a španielčiny: angl., franc., špan. education). Nie je to však náš úplne nový internacionalizmus. U nás sa už vyskytoval v takých pedagogických termínoch, akými sú napr. koedukácia, koedukovaná škola, reedukácia, reedukačná funkcia (zariadenia), edukatívny vplyv a i. (porov. Š. Švec, 1969). Podstatné meno edukácia, prídavné mená edukačný a edukatívny i sloveso edukovať sa vyskytovali aj v umeleckej literatúre. Tieto výrazy niektorí používatelia slovenského jazyka dnes chápu ako archaizmy. Iní ich však vnímajú ako nové internacionalizmy. Podrobnejší výklad o geografickom výskyte, jeho polysémantickom uplatňovaní a vymedzovaní v disciplínach výchovovedy, o prístupoch k jeho definícii a o ďalších stránkach chápania tohto pojmu v systémovom kontexte podáva autorova monografia (Švec, 1995, 2. vyd. 2002) a príspevok (Švec, 2002). V nasledujúcom texte sa zameriame iba na uplatňovanie tohto termínu a na prehľad jeho rozmanitého chápania. ------- **strana 143** 1. Uplatňovanie termínu edukácia. – Načo teda je nám potrebný staronový internacionalizmus edukácia a jeho odvodeniny? Termín edukácia nám ako súborné označenie umožňuje úsporne zahrnúť súbor činností: 1. výchova v širšom zmysle slova; 2. výchova (v užšom zmysle slova) a vzdelávanie ako tradovaný pedagogický dualizmus; 3. vzdelávanie – vychovávanie – výcvik (vycvičovanie, tréning) ako triáda pojmov podľa cieľov v prevažne a) intelektovej oblasti (vzdelávania), b) socioafektívnej oblasti (vychovávania ako procesu rozvoja sociálnych citov, vôle, snáh, ašpirácií, záujmov, potrieb, hodnotových postojov, charakteru, svetonáhľadu, sebapoňatia) c) senzoricko-motorickej oblasti výchovy (vycvičovania); 4. výchova (v užšom zmysle slova) a vyučovanie ako pedagogický dualizmus tradovaný od čias herbartovcov v 19. storočí (tzv. výchovné vyučovanie); 5. výučba a mimovýučbová výchova (triednické hodiny, záujmové krúžky, oslavy, brigády, zber, žiacka samospráva ap.); 6. školovanie v tradičnom chápaní („škola nielen učí, ale aj vychováva“), v ktorom sa odráža kultúrnotransmisijné poslanie školy a socializačná funkcia školy; 7. profesie učiteľa (lektora, vzdelávateľa, cvičiteľa, trénera, inštruktora, školiteľa, tútora ap.), vychovávateľa a poradcu, ako aj školského sociálneho pracovníka alebo sociálneho pedagóga; 8. inštitúcie školstva a osvety, ako aj iné paralelné systémy vzdelávania a výcviku; 9. školská prax archaicky chápaná ako „pedagógia“ v kontexte s jej teóriou – pedagogikou (pri preklade z angličtiny sa termín pedagogy môže interpretovať aj ako náuka – pedagogika, pričom v angl. sa pedagogics nepoužíva). Internacionalizmus edukácia (bližšie napr. Švec, 1995, 2002 a, b) je teda potrebný najmä na medzinárodné pomenúvanie generického pojmu vyjadrujúceho (ako „spoločný menovateľ“ pred zátvorkou) spoločné znaky tých špecifických pojmov sociálnych javov (v zátvorke), ktoré sú pomenúvané zvyčajnými slovnými spojeniami (v zátvorke): školstvo a osveta vychovávanie a vzdelávanie edukácia vzdelávanie a výcvik výučba a mimovýučbová výchova pedagógia a andragógia ------- **strana 144** Termín edukačný vyjadruje úsporne prívlastok so spojovníkom výchovno-vzdelávací, ak ide aj o vychovávací aj vzdelávací (proces, cieľ, výsledok ap.), ďalej označuje prívlastok školský a osvetový (systém, prístup ap.) a pedagogický a andragogický (poznatok ap.). Tento termín umožňuje pojať aj podporné vedy o výchove, akou je napr. edukačná psychológia, edukačná história, kultúrna antropológia edukácie (bližšie v učebnici Metodológie vied o výchove od Šveca a kolektívu, 1998). Termín edukatívny vyjadruje obsah kratšieho prídavného mena bez spojovníka – výchovnovzdelávací (vplyv, účinok), ak ide o tzv. výchovné vzdelávanie, a – výchovnovyučovací (proces, postup), ak ide o tzv. výchovné vyučovanie. Termín edukovať niekoho k niečomu súhrnne označuje termíny vzdelávať, vychovávať, vycvičovať. 2. Prehľad autoritatívnych definícií termínu edukácia. – Doteraz sa vypracovalo značné množstvo definícií tohto termínu. Poučné a inšpiratívne sú súbory klasických definícií pojmu výchovy, ktoré uvádzajú Otakar Kádner (1925/I.), Juraj Čečetka (1944) a Miroslav Cipro (1987). Pojem výchovy sa v dejinách pedagogického myslenia podraďoval pod rozličný rodový pojem zdokonaľovania, umravňovania, zbožnenia, harmonizácie, oslobodenia, pomoci, prípravy (na plné žitie), uspôsobovania (na samostatné obživenie sa a na dokonalejšiu formu života), zasahovania, prispôsobovania (adjustácie), socializovania, formovania, stvárňovania, spodobovania, sebaudržiavania (spoločnosti), samočinnosti, osobnostný rast, rekonštrukciu skúsenosti (John Dewey) a podobné nadradené pojmy sociálneho pôsobenia človeka na človeka. V disciplinárnych aspektáciách edukácie sa možno stretnúť s definíciami, ktoré zahŕňajú rodové pojmy: príprava na život, rozvoj osobnosti, utváranie osobnostných štruktúr, profesionálna činnosť, odvetvie poznatkového priemyslu, základné ľudské právo, nástroj politickej moci, činiteľ rozvoja ľudských zdrojov, prostriedok nápravy spoločenských neduhov, transmisia historickej skúsenosti, poslanie ľudskej spoločnosti (Švec, 1995, 2002 a). V (post)modernej súčasnosti sa vyskytujú aj také rodové pojmy, akými sú napr.: modelovanie, modifikácia, facilitácia, kultivácia, emancipácia, ------- **strana 145** preparácia človeka k dajakým osobným a medziosobným sociálnym vlastnostiam, činnostiam, rolám a podobným cieľovým zameraniam. Takéto vymedzenia sa spravidla explicitne konceptualizujú v rámci určitej filozofickej, náboženskej, vedeckej, ekonomickej, politickej a inej ideológie výchovy a v koncepcii vývinu človeka v jeho ontogenéze i fylogenéze. Môžeme teda identifikovať alebo utvoriť určité vedecké, filozofické, náboženské či iné širšie/užšie chápanie výchovy. Uvedieme významnejšie doslovné vymedzenia termínu. Reprezentatívny americký psychologický slovník podáva tento výklad termínu edukácia: „Vzostupné alebo želateľné zmeny u určitej osoby (angl. a person) ako výsledok vyučovania a štúdia; príležitostne sa termín uplatňuje na zmeny, ktoré rezultujú zo skúsenosti („škola tvrdých faciek“), ale nie na také zmeny, ktoré rezultujú zo zrenia, pokiaľ ich však možno abstrahovať“ (English-English 1974, s. 169). To je skôr vymedzenie termínu učenie sa ako termínu edukácia. V českom Psychologickom slovníku (Hartl – Hartlová, 1990, s. 687) má edukácia (vzdelávanie) kultúrnoantropologické vymedzenie: je to „učením sprostredkované preberanie doterajších skúseností ľudstva, správania a hodnotových systémov“. Často používaný Goodov slovník pedagogiky (1973, s. 202) definuje termín edukácia takto: „Edukácia je 1. agregát všetkých procesov, pomocou ktorých si osoba rozvíja schopnosti, postoje a iné formy správania pozitívnej hodnoty v spoločnosti (zvýraznil Š. Š.), v ktorej žije (tu je behavioristický dôraz na činnosti vychovávaného jednotlivca a podcenenie sociálnych sústav vo výchove akoby v „technologickom“ agregáte, pozn. Š. Š.); 2. umenie umožňovať každej generácii organizované poznanie minulosti“; 3. iné vymedzenia pojmového významu. V novšom americkom slovníku pedagogiky (Shafritz – Koeppe – Soper, 1988, s. 164) sa tento termín chápe v dvoch významoch: 1. v širokom zmysle ako celoživotný proces osvojovania nových vedomostí a spôsobností (angl. skills) prostredníctvom formálneho a informálneho exponovania informácií, ideí a skúseností (v tomto chápaní sa výchova ochudobňuje o mimointelektové domény, pozn. Š. Š.); 2. v úzkom zmysle ako systematicky plánovaná výučba, ktorá sa uskutočňuje v škole. V pedagogickom tezaure UNESCO: IBE (1991, s. 24) sa – na medzinárodnej úrovni – odporúča definícia: „Edukácia je proces, ktorým si oso- ------- **strana 146** ba rozvíja schopnosti, postoje a iné formy správania pokladané za hodnotné v spoločnosti, v ktorej žije (rovnako ako Good, 1973); keď edukácia je informálna, rovná sa zdanlivo rastu (angl. growth), keď sa vyskytuje vo vybranom a kontrolovanom prostredí, môže byť buď formálna, alebo nonformálna edukácia“ (toto je nový prvok v klasifikovaní pojmu, pozn. Š. Š.). Medzinárodný slovník pedagogiky (Page – Thomas, 1978, s. 112 – 113) vymedzuje termín edukácia ako: 1. totálny proces rozvíjania ľudskej schopnosti a správania; 2. sociálny proces, v ktorom sa dosahuje sociálna kompetencia a individuálny rast a ktorý sa vykonáva vo vybranom a kontrolovanom prostredí, inštitucionalizovanom ako škola alebo ako príbuzná ustanovizeň (ide o eklektické chápanie). Deväťjazyčný slovník odborného vzdelávania a výcviku (Linshöft – Stiller, B, 1996, s. 48) vymedzuje za Veľkú Britániu edukáciu ako aktivity, ktoré sa zacieľujú na rozvíjanie vedomostí, spôsobností, mravné hodnoty a na porozumenie požadované skôr vo všetkých stránkach života ako iba v obmedzenom odbore činnosti (angl. field of activity; tu je zvýznamnený rozdiel medzi všeobecným a odborným vzdelávaním, pozn. Š. Š.); cieľom edukácie je zabezpečiť podmienky podstatné pre mladé osoby a dospelých na rozvoj porozumenia tradícií a myšlienok ovplyvňujúcich spoločnosť, v ktorej žijú, a umožniť im prispieť k jej povzneseniu (tu je zvýznamnené iba jedno poslanie výchovy, pozn. Š. Š.). V najväčšom a najlepšom pedagogickom tezaure (Houston, 1995, s. 92) nachádzame túto definíciu: „Edukácia je proces odovzdávania alebo získavania vedomostí, postojov, spôsobností alebo sociálne hodnotených kvalít charakteru alebo správania; zahŕňa filozofiu, účely, programy, metódy, organizačné vzorce atď. celého edukačného procesu chápaného najširšie“ (v prvej vete je cenné všeobecné zvýraznenie objektovosti i subjektovosti zverencov; v druhej vete je zriedkavý pokus o štruktúrované rozvinutie stránok tohto procesu, pozn. Š. Š). Poľský výkladový slovník pedagogiky (Okoń, 1981, s. 66) termín edukácia chápe ako súbor procesov, ktorých cieľom je zmenenie ľudí, predovšetkým detí a mládeže, v súlade s panujúcimi ideálmi a cieľmi výchovy v danej spoločnosti; význam termínu bol kolísavý: jedni ho spájali so vzdelávaním, iní s vychovávaním; v širokom zmysle označuje súbor osvetovo-výchovných procesov zahŕňajúcich vzdelávanie i vychovávanie, ako ------- **strana 147** aj široko chápanú osvetu (v prvej vete sa žiadal pojať skôr účel ako cieľ, ako kritérium rozlíšenia zmien ľudí, ktoré tu nie sú špecifikované bio-psycho-sociálne). V práci Úvod do edukačných vied (zo série UNESCO Edukačné vedy) od významného francúzskeho pedagogika Mialareta a kol. (1985, s. 14 – 16) sa identifikujú minimálne štyri významy pojmu edukácia, a to ako a) inštitúcia (napr. predškolská edukácia), b) činnosť s určitými cieľmi, metódami a sociopsychickými procesmi (intelektová, sociálna, fyzická edukácia), c) sociokultúrny obsah (napr. muzikálna edukácia) a d) ako produkt (vzdelanie, vzdelanosť, vychovanie, vychovanosť a vycvičenie, vycvičenosť). (Ide iba o komponentálne vymedzenie pojmu.) Podľa českého pedagogického slovníka (Průcha – Walterová – Mareš, 1998, s. 60) termín edukácia označuje 1. v najvšeobecnejšom význame akékoľvek situácie za účasti ľudských subjektov alebo zvierat, pri ktorých prebieha nejaký edukačný proces (tu je však tautológia! – pozn. Š. Š.), t. j. dochádza k nejakému druhu učenia sa (podľa Š. Š. učenie sa má častý výskyt mimo edukačných situácií); edukáciou je teda napr. vysokoškolské štúdium, ako aj výcvik služobných psov (Švec, 1988, s. 116, tomuto širšiemu javu priraďuje termín učenie a učenie sa ľudí/zvierat, ktorý prináleží antropodidaktike, príp. zoodidaktike, teda nie jav edukácia a jemu zodpovedajúca antropogogika = pedagogika + andragogika + geragogika; v angl. sa vyskytuje „training/teaching of animals“, ale nie „education of animals“!); 2. vo filozofii výchovy znamená proces celkovej výchovy vzťahujúcej sa iba na človeka ako celkové a celoživotné rozvíjanie osobnosti pôsobením formálnych (školských) výchovných inštitúcií i neformálnych prostredí (rodina a i.). Podľa Medzinárodnej štandardnej klasifikácie vzdelávania (ISCED), ktorou sa riadi aj slovenská nomenklatúra odborov vzdelávania, edukácia sa výslovne chápe ako „organizovaná (t. j. v modeli a postupnosti plánovaná) a udržiavaná (t. j. nepretržite trvajúca) komunikácia, projektovaná na vyvolanie učenia sa“ (UNESCO, 1976, s. 2 – 3). Triedenie vzdelávacích stupňov a programových oblastí síce možno sčasti akceptovať, ale definíciu pojmu edukácia nemôžeme prijať vo výlučnom zmysle komunikácie. Tu sa totiž sociálny jav vzdelávania, vychovávania a výcviku neprípustne zjednodušuje a redukuje iba na sociálnu komunikáciu. V našom chápaní (Švec, 1985, s. 11 a v následných prácach) je výchova – edukácia vo svojom procese i v cieli ------- **strana 148** a v produkte nielen činnosť dorozumievania sa, ale aj porozumenia si (sebe a navzájom s inými), i vedomého poznávania, konania a hodnotenia. Nie je uspokojivá ani definícia vzdelávania dospelých (adultnej edukácie), ktorú schválila vo Všeobecnom odporúčaní o rozvoji vzdelávania dospelých Generálna konferencia UNESCO v r. 1976 prostredníctvom zástupcov 142 členských krajín: Termín adultná edukácia označuje celý súhrn organizovaných edukačných procesov, akéhokoľvek obsahu, stupňa a spôsobu, či už formálnych alebo inakších, či predlžujú alebo nahrádzajú iniciálnu edukáciu v školách, kolégiách a univerzitách, ako aj v učňovskom pomere, pomocou ktorých osoby pokladané za dospelé spoločnosťou, do ktorej patria, rozvíjajú si schopnosti, obohacujú vedomosti, zdokonaľujú odbornú kvalifikáciu alebo obracajú na ich nový smer a vyvolávajú zmeny v ich postojoch alebo v správaní v dvojakej perspektíve plného osobného rozvoja a účasti vo vyváženom a nezávislom sociálnom, hospodárskom a kultúrnom rozvoji (UNESCO, 1976, podľa Kidda – Titmusa 1985, s. 96, a podľa Jarvisa, 1990). 3. Návrh na pedagogickú definíciu pojmu edukácia. – Autorovo chápanie pojmu je začlenené do systémového kontextu týchto pojmov a javov: SOCIALIZÁCIA v širšom zmysle slova (utváranie človeka sociálnym prostredím): AGÓGIA (sociálne vedenie ľudí: demagógia, propaganda, propagácia, reklama, ideová diverzia, ideologizácia, „ideová výchova“, indoktrinácia...) EDUKÁCIA (výchova ľudí v širšom zmysle slova) = vzdelávanie + sociálnoafektívne vychovávanie + + zmyslovo-pohybové vycvičovanie, t. j. celostná výchova človeka X prelínajúca etapy celoživotného cyklu výchovy: ped-agógia + andr-agógia + ger-agógia, t. j. biodromálna antrop-agógia VÝUČBA V ŠKOLSKEJ A NEŠKOLSKEJ SÚSTAVE = organizované učenie a socializovanie rozvíjajúce osobnosť RODINNÁ A MIMORODINNÁ SOCIÁLNO-VÝCHOVNÁ STAROSTLIVOSŤ = socializovanie a organizované učenie rozvíjajúce osobnosť ------- **strana 149** Edukácia – v tomto kontexte – je organizované a udržiavané sociálne vedenie učiacich sa osôb k spoločensky hodnotnému rozvíjajúcemu učeniu sa byť, ako aj vedome poznávať, konať, hodnotiť, dorozumievať sa, porozumieť si, a to podľa cieľového programu na zvládnutie preferovaných obsahov sociokultúry. V tejto definícii sa nadväzuje na predtým citovanú prácu UNESCO (1976, s. 2 – 3) uplatnením výrazov organizovaný a udržiavaný. Iné prístupy poskytujú autorove práce (1985, 2002 a, b). LITERATÚRA CIPRO, M.: Princípy výchovy. Praha: Univerzita Karlova 1987. 170 s. ČEČETKA, J.: Úvod do všeobecnej pedagogiky. Bratislava: Ľudotypia 1944. 206 s. ENGLISH, H. C. – ENGLISH, A. C.: A comprehensive dictionary of psychological and psychoanalytical terms. London: Longman 1974. 14 + 594 s. GOOD, C.V: (Ed.): Dictionary of education. 3. vyd. New York: McGraw-Hill Book Co. 1973. 681 s. HARTL, P. – HARTLOVÁ, H.: Psychologický slovník. Praha: Portál 2000. 774 s. HOUSTON, J. E. (Ed.): Thesaurus of ERIC descriptors. 13. vyd. Phoenix (Arizona): Oryx Press 1995. 704 s. JARVIS, P: An international dictionary of adult and continuing education. London: Routledge 1990. 372 s. KÁDNER, O.: Základy obecné pedagogiky. I. Praha: Česká grafická unie 1925. KIDD, J. R. – TITMUS, C. J.: Adult education: An Overview. In: HUSEN, T. – POSTLETHWAITE, T. N. (Eds.): The international encyclopedia of education. Research and studies. Oxford: Pergamon Press 1985. zv. 1, s. 93 – 104. LINSHOFT-STILLER, B. (Red.): Glosarium Vocational training. Thesaloniki (Grécko): CEDEFOP 1996. 545 s. MIARALET, G. a kol.: Introduction to the educational sciences. Paris: UNESCO 1985. 106 s. OKOŃ, W.: Słownik pedagogiczny. 2. zmen. vyd. Warszawa: PWN 1981. 368 s. PAGE, G. T. – THOMAS, J. B. – MARSHALL, A. R.: International dictionary of education. London: Kogan Page – New York: Nichols Publishing Company 1978. 381 s. PRŮCHA, J. – WALTEROVÁ, E. – MAREŠ, J.: Pedagogický slovník. 2. rozš. a prepr. vyd. Praha: Portál 1998. 328 s. SHAFRITZ, J. M. – KOEPPE, R. U. – SOPER, E. W.: Dictionary of education. New York: Facts on File 1988. 503 s. ------- **strana 150** STOFFA, J.: O používaní termínu edukácia a termínov odvodených od základu educ- v terminologickom systéme pedagogických vied. In: Kultúra slova, 2002, roč. 35, č. 6, s. 326 – 334.  ŠVEC, Š.: Poznámky k metodologickým problémom pedagogiky. In: Paedagogica II (1969). Zborník Filozofickej fakulty UK. Bratislava: SPN 1971, s. 89 – 109. ŠVEC, Š.: Základy pedagogiky. In: Nagyová, A. a kol.: Výchovná práca v SZM. IV. časť: Základy pedagogiky, psychológie, sociológie, komunikatívne zručnosti. Bratislava: Smena 1985, s. 1 – 51. ŠVEC, Š.: Didaktika I. Bratislava: Univerzita Komenského 1988. 170 s. ŠVEC, Š.: Základné pojmy v pedagogike a andragogike. 2. rozš. a dopl. vyd. Bratislava: IRIS 2002a. 320 s. (1. vyd., 1995. 276 s.). ŠVEC, Š.: Edukácia: účely uplatňovania, pojmové kontexty, disciplinárne poňatia a definičné návrhy termínu. In ŠVEC, Š. a kol.: Jazyk vied o výchove. Bratislava: Gerlach print 2002bs. 101 – 116. UNESCO: IBE education thesaurus. 5th ed. Paris: UNESCO 1991. 139 s. UNESCO: International standard classification of education. Paris: UNESCO 1976. 396 s. ------- **strana 151** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Ty si veža Dávidova, veža slonová! ================================== S prirovnaním ženy alebo dievčiny k Dávidovej veži alebo k slonovej veži sa dnes v bežnej reči nestretneme. V stredovekých náboženských textoch k Dávidovej veži a k slonovej veži prirovnávali Pannu Máriu alebo ju tak priamo nazývali, napr.: duchowňý růže, Dáwida weže, paňi angelská, králowno ragská (CC 1655); o, s. Marya, wěže Dawidowa! (ZP 1716); swatá Panno panen, wěže Dáwidowá, orodůg za nás (UZ 1722); weže Dawidowá, orodůg za nás! (KW 1775); o, s. Marya, wěže slonová, w skormucenj a w hruze smrti bud mi pewnost y vtočisste a primluweg se za mne nynj y potem (ZP 1716); weže slonowá, orodůg za nás (KW 1775); (Mária) ty sy byla na placu zlatá wlna, trúhla zákona, weže slonowá (BlR 18. stor.). S prirovnaním Panny Márie k veži Dávidovej a veži zo slonovej kosti sa predovšetkým veriaci v súčasnosti môžu stretnúť v loretánskej litánii. Pokúsime sa vysvetliť, čo tieto prirovnania znamenajú. Veža aj v minulosti bola „vysoká štíhla stavba postavená samostatne alebo ako súčasť budovy, ktorá slúžila na rozličné účely“: za dwoge krpcze do wodneg weže dali sme Miklemu d 18; za druhj czentnar železa ke zwonu a k powelam na wiežy dali sme fl 2 (Žilina 1585, 1586); mestečko wežyamy se ozdobuge (KoB 1666); (Scipio) ukazal sta wogenskych mužuw y wisoku w mori wežu (COB 17. stor.); krem domuw znessenych tu neyhyrečnegsse wysoke skoly Sorbona nazwane, weža hwezdárska a knychárna (KrP 1760); každa z tech brán byla brannymi dwema wežemu osazena (HI 18. stor.). Symbolika veže bola rozličná. Mohla znamenať moc, povznesenie nad všedný priemer. Veža ako opevnený a neprístupný priestor predstavovala symbol filozofického myslenia a meditácie. V kresťanskom stredovekom umení bola symbolom bdelosti, pretože umožňovala bdelým strážcom uvidieť z veže mestskej hradby v diaľke nepriateľa. Keď sa vo Svätom písme Hospodin označuje ako veža uprostred vinice, znamená to, že ide o obrazné vyjadrenie Božej vševedúcnosti, predvídavosti a starostlivosti ------- **strana 152** o Boží ľud. Neskôr sa vinica prirovnávala ku Kristovej cirkvi a symbolika strážnej veže prešla na apoštolov a ich nástupcov, ktorých hlavnou úlohou bolo chrániť cirkev pred nepriateľmi. Starokresťanská ikonografia vyjadruje často vežou sväté mesto Jeruzalem. Vežou sa označuje aj maják, symbol večného života. Veža je tu symbolom bezpečnosti. V historických textoch, predovšetkým v modlitbách, často sa oslovuje Boh alebo Panna Mária vežou. Prirovnanie k veži alebo oslovenie veža, prípadne pevná, mocná, silná veža malo význam „opora, ochrana“: spasiss, mily Pane, sluzebnicy twu w tobe daufagicy, a bud geg mocna weže prede wssemy geg nepratelmy (AgS 1708); ugmi se prosým, o, Bože, za mne, twé stworenj, ty sám má pewná weže, y mé potessenj (MaK 1749); krst gest gako pewná zed, silná weže a mocná strélka naproti neprjtelum (VP 1764); weža nagpewňegssá gest méno Páne (KB 1757); (Mária) ty sy weža nagpewnegssá (BlR 18. stor.). Z babylonských dejín poznáme stupňovité veže – zikkuraty, ktoré pravdepodobne symbolizovali hory. Sedem stupňovitých poschodí zikkuratov symbolizovalo sedem planét a naznačovali stúpanie človeka do neba. Tieto v eže teda spájali s nebeským to, čo je pozemské. Takouto vežou bola aj známa babylonská veža, pri ktorej podľa Biblie došlo k pomiešaniu jazykov ako trest za snahu ľudí proti Božej vôli obnoviť prerušené spojenie medzi nebom a zemou. Spojenie babylonská veža sa často vyskytuje aj v historických textoch: když nesslechetnjch služebnykuw na gazyku gjch ulapjme, ňe z gedneho neb dwúch člankuw ge zrážame, než gednu prácu celu owssem babylonsku wežu na zem ztahugeme (PP 1734); wežy babjlonsku nemohlj ku koncj priwestj pro roztržjtost gazjkuw anebo pro zmotanj (CS 18. stor.). Babylonská veža sa stala symbolom ľudskej pýchy a nezdravého sebavedomia. Prirovnanie k babylonskej veži môže symbolizovať aj zmätok a neporiadok. V 7. storočí mali už kresťania množstvo obradov a modlitieb, ktoré vykonávali ráno pri svitaní a večer pri západe slnka. Aby cirkev mohla pripomínať tieto pobožnosti, nechávala ráno a večer zvoniť zvony, ktoré boli umiestnené vo vysokých vežiach – zvoniciach, aby ich bolo počuť čo najďalej. Veže teda dostali nový symbolický obsah ako napomínateľky ľudí. Pápež Hanorius v nich videl symbol hlasného kázania. Najmä v románskom období štyri veže symbolizovali evanjelistov. ------- **strana 153** Spojenie Dávidova veža by podľa privlastňovacieho vzťahu mohlo evokovať, že ide o nejakú vežu pomenovanú podľa starozákonného kráľa Dávida. Kráľ Dávid je historická postava, zakladateľ Judsko-izraelského kráľovstva. Podľa Starého zákona premohol obra Goliáša. Nikde však nie je zmienka o tom, že sám kráľ Dávid dal postaviť nejakú výnimočnú vežu, obsadil však Jeruzalem, kde preniesol aj archu zmluvy, čím centralizoval politickú moc a utvoril možnosť centrálneho kultu. Prirovnanie k Dá-vidovej veži nájdeme aj v Starom zákone vo Veľpiesni (Šalamúnovej piesni), v ktorej sa ospevuje láska snúbencov, keď ženích opisuje svoju snúbenicu slovami: Tvoj krk je sťaby veža Dávidova vybudovaná s obrannými múrikmi. Na tisíc štítov visí z  nej, napospol veľké štíty junákov (4. kapitola, 4. verš). Podľa náboženského výkladu Dávidova veža bola dookola ovešaná štítmi bojovníkov tak, ako viseli peniažteky, mesiačiky a drobné ozdôbky z retiazky, ktorú mala mladucha na krku. Pravdepodobne išlo o jednu z jeruzalemských veží, ktorá bola pekná, pevná a vyčnievala z jeruzalemského hradného múra. Takéto veže sa do výšky stupňovito zužovali a dookola sa dalo chodiť po výstupkoch, ktoré boli zabezpečené cimburím. Keď bojovníci nepotrebovali štíty, vešali ich práve na cimburie výstupku, čo mali nad hlavami. Prirovnanie ženy k Dávidovej veži by teda mohlo znamenať, že žena je pekná, upravená, krásavica. Lexikalizované spojenie slonová veža alebo veža zo slonových kostí podľa Slovníka slovenského jazyka znamená symbol zámernej odlúčenosti, uzavretosti, odtrhnutosti od života, výlučnosti. V spojitosti s Pannou Máriou a jej prirovnaním k Dávidovej veži alebo k slonovej veži ani jeden z uvedených zväčša náboženských symbolov veže nie je presný. Oslovenie Panny Márie ako veže v modlitbe alebo v piesni môže znamenať aj „oporu, silu, útechu, pomoc, prípadne záchranu“. Veža ako pevne uzavretý priestor bez okien má ešte jeden význam, je symbolom panenstva. Prirovnanie Panny Márie k Dávidovej veži (veži Dávidovej) alebo k slonovej veži (veži slonovej, veži zo slonovej kosti) symbolizuje nielen jej fyzickú čistotu, nepoškvrnenosť, panenstvo, ale predovšetkým duchovnú čistotu. Symbol čistoty je možné vidieť aj v bielej farbe slonovej kosti. Iveta Valentová ------- **strana 154** LITERATÚRA GECSE, G – HORVÁTH, H.: Malý lexikón Biblie. Bratislava: Kossuth 1984. 216 s. Slovník slovenského jazyka. 5. zv. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1965. 848 s. STUDENÝ, Jaroslav: Křesťanské symboly. Olomouc: 1992. s. 327 – 329. Sväté písmo. Starý zákon. Trnava: Spolok sv. Vojtecha 1994. 1200 s. SKRATKY AgS – Eperiensia agenda Slavica pro ecclesiis confessionis augustanae Slavicis. 1708. 172 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Quart. Slav. 29. BIR – BLOSYUSS, L.: Ray wernég dussi. Lechnica: 18. stor. 780 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. A 24. CC – Cantvs catholici. Pýsne katholjcke, latinské y slowenské nowé y starodáwné, z kterymi krestiané w Pannoňygi na wýročné swatky, slawnosti pry službe Božj a v ginem obzwlasstnem času z pobožnosti swé krestianské ožýwagi. Nasledugý po tem pýsne na katechismus: O swátostech Nowého Zakona. Letňye rozlične na wýchodi cyrkewne aneb processyge a putowaňy. Z mnohú pilnosti ku potesseňy lidu krestianskému, znowu zebrané, a wůbec widané. (Levoča) 1655. 8, 320, 8 s. COB – Cantus et orationes. 17. stor. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Duodec. Slav. 6. CS – Conciones Slavico-Bohemicae. 18. stor. 992 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Quart. Slav. 10. HI – HOMÉR: (Ilias.) 18. stor. 305 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. J 313. KB – Swaté biblia slowénské aneb Pjsma swatého částka 1., která w sebe obsahuge Starého testamenta zákon a zákona historiu. 920 s. Částka 2., ktera w sebe obsahuge Prorokú, knihi Machabegské a celý Testament nowy. 600 s. (Lechnica alebo Červený Kláštor.) 1757 –1759. Rkp. na rím. kat. farskom úrade v Cíferi. KoB – KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae resetata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča: L. Brewer 1649. (Slovenský rkp. preklad F. Buľovského z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela. 503 s.) V LAMS v Martine sign. B 529. KrP – Krátke poznamenáni sweta, to gest: Malý spis kragén, mést, wód, áno y národuw rozličných. 1760. 294 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Quart. Slav. 37. KW – Krátke winaučenj čloweka krestianskeho katolickeho, z nákladem gedneho patrona a dobrodince neymilostiwegssyho od pp. missyonáruw z rádu sw. otce Frantisska z bratrůw menssých conventualských sprostým lidem predložené a ku vžytku duchownému, neywjc mladeži wydané. Prešov: F. Redliz 1775, 57 s. MaK – MAJOR, R.: Kancyonáljk pjsniček nábožných, které z částky někdy od dch. (dvojctihodného) muže p. K. P. Major složené a zepsané, z častky pak y z ginych wybrané ------- **strana 155** gsau, na ten čas opět znovu zepsané. 1749. 214 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Duod. Slav. 7. PP – PÁZMÁNY, P.: Kv prawde wodyci predchvdce, kterého zepsal a w uherskem gazyku dwakrát witlačyti dal, nagprw leta Páne 1613, po druhe 1623 Peter Pazmáňy. Na obecnu slowenčinu obraceni od gedneho kneza z Towarizstwa Gežjssoweho. 1734. 1111 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. A 79. VP – Vitae patrum aneb Žiwoti otců, to gest Spisowánj mnohjch starjch otců a pústewnjků, gak také y gegich rozpráwěnjch a účinků, genž w latiské rečy z weliku pjlnosti a prácj složil welebnj otec Herybertus Rosweydus, z Towaristwa Gežjssowého kněz. (Lechnica) 1764. 1. zv. 1326 s.; 2. zv. 1362 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. A 25a, b. UZ – UZEROCZI, M. Zahradka duchownj z krásnýma kwýtki wisazena, do kteregžto dusse pobožná častokráte přes dest wcházeti a w ňj swé oblibowánj a poťessenj mjti může. Bratislava: J. P. Royer 1722. 3, 214 s. ZP – Zlaty pramen weducy k žiwotu wěčnemu aneb Pobožny spůsob prjprawy sstastneg smrtj. Trnava: Univ. Tlač. 1716. 15, 387, 9 s. ------- **strana 156** ROZLIČNOSTI =========== Farma či gazdovstvo =================== Slovo farma k nám prišlo už dávnejšie z angličtiny, ale v súčasnosti sa začína používať čoraz častejšie. Zrejme to súvisí aj s novou organizáciou poľnohospodárstva. Po rozpade jednotných roľníckych družstiev, po reorganizácii či privatizácii štátnych majetkov sa postupne uplatňujú aj v poľnohospodárstve súkromní podnikatelia, ktorí si zakladajú farmy. Označujú ich týmto slovom aj preto, že chcú zvýrazniť rozdiel medzi drobnými roľníkmi hospodáriacimi na majetkoch menšieho rozsahu a s pomerne malou mechanizáciou a novými veľkopodnikateľmi. V angličtine má slovo farm bohatú históriu i rozvinutú významovú štruktúru. Pochádza z latinského prídavného mena firmus „pevný“. Odtiaľ prešlo do francúzštiny v podobe ferme, až napokon dostalo v angličtine podobu farm. U nás sa zaradilo do skupiny podstatných mien ženského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru žena, teda má tvary farma, farmy,o farme, dvoch fariem. Jeho význam sa vymedzuje ako kus pôdy patriaci jednému majiteľovi a venovaný poľnohospodárstvu, chovu dobytka alebo iných zvierat. Jeho neodmysliteľnou súčasťou sú potrebné budovy (stajne, garáže, sklady) a vybavenie potrebnou mechanizáciou a, samozrejme, aj financiami, úvermi. Znova však pripomíname, že v tomto prípade je slovo farma len jeden príklad zo širokého významového spektra anglického slova farm. Z tohto spektra sa popri pomenovaní farma vo význame „výrobný podnik v poľnohospodárstve“ preberá ešte pomenovanie druhostupňového, rezervného mužstva v niektorých športových odvetviach. Známe je najmä účinkovanie mnohých hráčov, i zahraničných, na farme v americko-kanadskej hokejovej lige (NHL). V starších obdobiach sme na pomenovanie istého hospodárskeho celku mali slovo gazdovstvo, prirodzene aj slová gazda, gazdovský, gazdovať. Možno spomenúť zo staršieho obdobia pomenovanie gazdovský úverový spolok pre istý typ peňažného ústavu. ------- **strana 157** Hoci sa slová gazda, gazdovať i gazdovský v našich slovníkoch uvádzajú bez akýchkoľvek historických alebo štylistických charakteristík, predsa možno povedať, že v súčasnosti sa na nich prejavuje mierne historizujúci príznak. Nehovoríme napr. o gazdovských spoločnostiach či združeniach, o malých či väčších gazdovstvách, ale o majetkoch či združeniach majiteľov pôdy. Ani gazdov nemôžeme stotožňovať s farmármi, príznakový je najmä rozsah pôdy, na ktorej hospodária. Do známeho spojenia farmársky zákon (farmár má právo chrániť svoj majetok proti násilníkom či zlodejom) sotva by sme mohli dosadiť prídavné meno gazdovský a utvoriť spojenie gazdovský zákon. Bola by tu hneď asociácia prinajmenšom s menšími gazdami. Okrem toho treba pripomenúť, že medzi obdobiami gazdovstiev a fariem bolo u nás obdobie charakterizované statkami a veľkostatkami, ktoré vznikali pri viacerých pozemkových reformách. Ani dnes však nehovoríme o statkároch a veľkostatkároch, pretože tieto postavy sú charakteristické pre isté obdobie v našich dejinách. Poznámku o slovách farma a gazdovstvo môžeme uzavrieť v tom zmysle, že hoci slovo gazdovstvo štruktúrne i významovo neprotirečí dnešnému systému v slovnej zásobe, predsa nesie so sebou istý historizujúci príznak a otvára tak cestu prevzatému slovu farma i jeho odvodeninám farmový, farmár, farmársky, farmárčiť. Ján Horecký ------- **strana 158** SPRÁVY A POSUDKY ================ Za profesorom Jurajom Furdíkom ============================== 7. augusta 2002, krátko pred dovŕšením 67 rokov (nar. 17. 8. 1935), nás navždy opustil prof. PhDr. Juraj Furdík, CSc., pracovník Katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Pracoval v oblasti výskumu súčasnej spisovnej slovenčiny, osobitne jej morfologickej sústavy a slovnej zásoby, najmä tvorenia slov, a to aj na širšom, slavistickom pozadí; venoval sa aj niektorým všeobecnolingvistickým otázkam a konfrontačnému výskumu slovenčiny a maďarčiny. V mene spolupracovníkov a kolegov z katedry a fakulty, ale aj slovenskej jazykovednej obce sa s ním 9. augusta 2002 v Dome smútku v Prešove rozlúčil vedúci katedry jeho stáleho životného pracoviska prof. PhDr. Ján Sabol, DrSc. Drahá smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie, neúprosný časový okamih nezvratnosti ľudského života nás zasiahol v  najcitlivejšej hĺbke nášho vnútra. Naplnilo sa – lingvisti to vedia – spoločné etymologické vyznenie výrazov začiatok a koniec. Slovakistický a  slavistický jazykovedný orchester opúšťa majster, virtuóz, korepetítor, dramaturg, režisér, jedna z najvýraznejších osobností našej jazykovedy, vzácny, skromný, žičlivý človek, učiteľ, bádateľ, priateľ, kolega, univerzitný profesor PhDr. Juraj Furdík, kandidát filologických vied. Patril k osnovateľom a agensom slovakistického štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Prešovskej univerzity, s príkladnou súčinnosťou presvedčenia a konania. Pracoval ako prodekan pre vedu a výskum na tejto fakulte, ako zástupca vedúceho jej Katedry slovenského ------- **strana 159** jazyka a literatúry a vedúci jazykovednej sekcie, bol členom vedeckej rady Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Prešovskej univerzity, vedeckej rady Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, členom redakčnej rady najstaršieho slovakistického časopisu Slovenská reč, členom výboru Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a predsedom a členom výboru jej prešovskej pobočky, pracoval ako člen komisií pre obhajoby kandidátskych a doktorandských dizertačných prác v odbore slovenský jazyk a všeobecná jazykoveda, bol predsedom a členom desiatok komisií aj oponentom pri habilitačných a inauguračných konaniach, školiteľom ašpirantov a doktorandov, koordinátorom závažných vedeckých projektov... Bol dôsledným a zanieteným vysokoškolským učiteľom, podnecujúcim vedecké myslenie poslucháčov; z jeho dielne, prešovskej derivatologickej školy, pravidelne vychádzali víťazi fakultného i celoštátneho kola Študentskej vedeckej, odbornej a umeleckej činnosti. Charakterizovala ho príkladná precíznosť a dôslednosť v komplexnosti, bol vzácnym typom vysokoškolského pracovníka, v ktorom sa bádateľské spájalo so vzdelávacím bez možností zistiť hranice týchto dvoch činností, ktorý svojou celostnou aktivitou napĺňal tézu, že dominantnou črtou univerzitného vzdelávania je kreativita. Do omdletia pracovitý, napriek bytostne sa vzpierajúcemu organizmu pedagogicky a vedecky aktívny do posledného dychu, do odchodu do noci a samoty. Zaznieva rekviem, ale aj chorál vďaky: za teoretické kompozície, povznášajúce etudy, iskrivé interpretácie, sugestívne lingvistické prelúdiá. Dirigentská palička však osirela, symfóniu ľudského života preťal záverečný osudový akord a jeho bolestný cantus firmus: ticho, mlčanie... Ale povznášajúca, lebo kvalitná hudba jeho úvah zostáva, teší a inšpiruje. Bol nekompromisným kritikom lingvistických salieriovcov, lebo vedel presne a precízne vyhmatať mozartovské lexikologické, morfologické a všeobecnolingvistické melódie alebo aspoň ich náznaky. Štedro rozdával svoj bádateľský čas, vyhľadával a rozvíjal talenty, trpezlivo a s vnútorným zanietením i potešením ich viedol na ceste za poznaním. Do písmena a do slova, v písmene a slove... Bol vášnivým diskutérom, oduševneným hľadačom vedeckej pravdy. Jeho mnohé poznámky – hoci iba z rozhovorov – by mohli slúžiť ako mottá, úvodné akordy nových lingvistických uvažovaní. ------- **strana 160** Vážený pán profesor, drahý Jurko, lúčime sa s Tebou, nesúc ako pochodeň Tvoje originálne jazykovedné dielo; zostaneš ním navždy zapísaný do dejín slovenskej a slovanskej lingvistiky. Vstupuješ do sveta nebeskej hudby, v ktorom – pod záštitou Prozreteľnosti – si budeš môcť už nerušene vychutnávať obľúbené mahlerovské melódie aj vznešenosť slova, ktorého výskumu si venoval – až do krajnej miery utrpenia – celé svoje bádateľské a intelektuálne nasadenie, a to pod ochranou Slova, ktoré bolo na počiatku a bude naveky. Ďakujeme Ti. Odpočívaj v pokoji! Nech Ti je zem slovenská ľahká! Ján Sabol ------- **strana 161** Druhý ročník samostatného filologického zborníka Trnavskej univerzity ====================================================================== [Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Tyrnaviensis. Séria A – Philologica. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity 2001. 142 s.] Už po druhý raz vyšiel filologický zborník Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity samostatne. Do roku 1999 sme príspevky z  jazykovedy, literárnej vedy a teórie vyučovania slovenského jazyka a literatúry mohli čítať iba ako súčasti celofakultného zborníka. T erajší zborník pozostáva z troch častí: z jazykovednej, literárnovednej a didakticky orientovanej časti. Recenzovaný zborník prináša viaceré zaujímavé a podnetné štúdie. V prvom príspevku sa J. Hladký zameriava na vznik, zmeny a zánik toponým v hlohovskom regióne. Vznik terénnych názvov odôvodňuje viacerými skutočnosťami, napr. tvarom lokality (Hlavina) alebo jej rozľahlosťou (Krátke pole, Veľký hrebeň), výskytom zveri (Líščie jamy) a podobne. Zaujímavé sú štatistické údaje, podľa ktorých sa ukazujú vývinové zmeny skúmaných toponým za ostatných sto rokov. Vychodí z nich, že až 60 percent pôvodných toponým úplne zaniklo. Z tých názvov, ktoré nezanikli, mnohé sa zmenili, a to najmä pre zánik objektov, ktoré boli predmetom pomenovania. Osobitnú skupinu tu predstavuje odstraňovanie maďarských a ďalších inojazyčných názvov. V druhom príspevku sa J. Hladký zaoberá príznakom expresívnosti v  neštandardizovanej geonymii. V úvode najskôr vysvetľuje rozdiel medzi štandardizovanými a expresívnymi zemepisnými názvami. Jadro tvoria autorove výklady o rozličných typoch pomenovaní, ktoré rozdeľuje na slangové, ľudové, posmešné a humorné, cudzojazyčné, obrazné atď. Zameriava sa predovšetkým na okolie mesta Hlohovca. E. Krasnovská vo svojej štúdii približuje normotvorný charakter kamaldulského prekladu Svätého písma. V úvode vyzdvihuje naliehavosť vôbec prvého známeho slovenského prekladu Biblie. Jadro štúdie tvorí predovšetkým výskum grafickej stránky kamaldulského rukopisu. Za veľmi významnú pokladá skutočnosť, že mnísi už v prvej polovici 18. storočia dbali na čistotu slovenského jazyka. Dokazuje to najmä tým, že v celom texte prekladu sa už nenachádzajú niektoré pôvodne české grafémy ř, ě, ů ------- **strana 162** (okrem slova Bůh, ktoré je pomenovaním „najvyššej božskej osoby“, s. 31). Ba väčšinu grafém kamaldulskí mnísi zapisovali tak ako v súčasnej spisovnej slovenčine. Autorka konštatuje, že kamaldulskí mnísi si pri prekladaní utvorili systém na základe skorších prekladov rozličných textov a tak sa stali významnými predchodcami A. Bernoláka. V súčasnosti veľmi rozšírenou komunikáciou prostredníctvom mobilných telefónov sa zaoberá J. Maculák. Zo širokého spektra jazykových problémov mobilnej komunikácie sa zameral najmä na univerbizáciu a nominalizáciu v  písaní krátkych textových správ, SMS. Ekonomizáciu v takýchto textoch, ako aj jej následky pokladá za nevyhnutnosť pri tomto druhu komunikácie. O dialógu z persuazívneho hľadiska hovorí J. Pavlovič, ktorý je zároveň zostavovateľom zborníka. Upozorňuje aj na sociálne a psychologické črty účastníkov dialógu, medzi ktoré patrí najmä preferencia „silnejšieho“ v predkladaní argumentačných dôkazov. Argument sám osebe autor nepokladá za jediný zdroj úspešnej persuazívnej činnosti, a to ani v podobe (aristotelovského) dôkazu. Pripúšťa tu síce možnosť presviedčania pomocou dôkazu, ale zároveň vyslovuje aj požiadavku pôsobenia na city poslucháča (citové hnutia) a predkladanie motívov (účinná motivácia). Problematiku anglicizmov v slovenskej publicistike načrtla Z. Vépyová. Autorka konštatuje, že anglicizmy sa šíria najmä prostredníctvom publicistiky, ktorá sa bez nich nezaobíde (uvádza konkrétne slová a spojenia, ktoré sa už v slovenčine ustálili, napr. štrajk, sprej, víkend, džez, faul atď.). Na druhej strane však stoja bulvárne médiá, ktoré nadmerne (často s komerčným zámerom) zaplavujú svoje texty prevzatými slovami. Autorka naznačuje aj prehľad, v ktorých oblastiach je výskyt anglicizmov najvyšší. Na záver uvažuje o nepotrebnosti mnohých prevzatých a cudzích slov, keďže ich možno nahradiť čisto slovenskými ekvivalentmi (napr. bar, šoumen, líder, shutout, hardware, software a pod.). V literárne ladenej časti zborníka predstavuje L. Čúzy jedného z  literátov slovenskej povojnovej prózy Rudolfa Jašíka. Najskôr v  skratke prináša jeho životopis, ďalej obšírnejšie hodnotí Jašíkove diela, pričom uplatňuje interpretačný postup. L. Čúzy vykresľuje R. Jašíka ako majstra v opise jednoduchého človeka a ako novátora, ktorý vniesol nové prvky do slovenskej prózy. ------- **strana 163** E. Fordinálová sa usiluje zotrieť pomyselnú deliacu čiaru medzi staršou slovenskou literatúrou a klasicistickou literatúrou, poväčšine chápanou ako nenadväznou, diskontinuitnou. Ukazuje, že toto obdobie je ucelené, pričom svoju argumentáciu opiera najmä o hlboké cyrilo-metodské korene, od ktorých sa napokon odvíja téma celej štúdie; z nich vyrástla aj naša slovenská literatúra a práve v tom je kontinuita. Vzťahy medzi literárnou tvorbou amerického spisovateľa E. Heming-waya a slovenskou prózou V. Mináča, V. Bednára a R. Jašíka interpretuje vo svojom príspevku B. Kufelová. Život a dielo slovenskej spisovateľky a bojovníčky za ženské práva Hany Gregorovej vo svojej štúdii predstavuje A. Lobová. Ide tu vlastne o  nový výklad dávno známeho, pričom sa v ňom výrazne prejavuje ženský prístup. A. Šeliga sa vo svojom literárnom príspevku zameral na črty vojny v  postschematických dielach slovenského prozaika Dominika Tatarku. Pro-stredníctvom interpretácie konkrétnych diel (Rozhovory bez konca, Kohútik v agónii, Prútené kreslá) ukazuje na spisovateľov obrat z  najtvrdšieho socialistického realistu na filozofa hľadajúceho podstatu človeka ako bytia, ktoré nemôže jestvovať bez lásky. Tento Tatarkov „prerod“ charakterizuje ako „návrat k človeku“. Najlepšie to vidieť v tatarkovskom zobrazení lásky. Práve tento fenomén v próze Kohútik v  agónii je podľa A. Šeligu najvýstižnejším a najkrajším vyjadrením v  celej slovenskej i svetovej literatúre. Protipólom lásky je vojna. Hoci jej obraz je prítomný v celom Tatarkovom diele, v jeho dilógii má podobu bolestnej spomienky. Vojna je tu prítomná len nepriamo, prostredníctvom rozličných symbolov. Pri interpretácii Prútených kresiel zasa možno obraz vojny nájsť iba vo vedomí ľudí, a to ako predtuchu. Jedinou možnosťou, ako sa proti nej brániť, je láska. K. Vaverčáková podáva vo svojej štúdii výklad o Svätom písme, pričom najprv vysvetľuje základné pojmy biblistiky (inšpirácia Písma, vznik Biblie, exegéza, hermeneutika). V skratke zobrazuje aj históriu jazyka Biblie, jej preklady a vydania od Veľkej Moravy až podnes. V príspevku nájdeme zároveň aj konštatovanie, že Biblia je ako náboženská kniha určená pre veriacich, ale aj neveriaci v nej nachádzajú životné pravdy a filozofiu dobra. V tomto druhom prípade sa potom Biblia chápe skôr ako súčasť svetovej literatúry. V slovenskej jazykovede a literárnej vede stojí pred nami ------- **strana 164** úloha dôsledne interpretovať jej preklady, nevynímajúc rozmanité žánrové prepisy (napr. tzv. tendenčný prepis pre detského čitateľa). V tretej, didakticky orientovanej časti zborníka, je príspevok V. Lagerovej zameraný na použitie obrazu pri vyučovaní nemčiny. Autorka najprv podáva exkurz do histórie obrazu vo vyučovaní. Konštatuje, že v 60. a 70. rokoch nastal úpadok v obrazovom vyučovaní, neskôr s nástupom komunikatívnej didaktiky nastala expanzia obrazov vo vyučovaní. V ďalšej časti uvažuje o problémoch pri posudzovaní obrazov ich percipientmi, t. j. žiakmi. Základný rozdiel medzi nimi je ten, že estetický zážitok nemožno objektivizovať, teda daktorým žiakom sa obraz páči, iným sa nepáči. Druhým problémom je aj to, že dosiaľ nie je v dostačujúcej miere preskúmaný psychologický účinok obrazu. O stratégiách a technikách čítania s porozumením textu píše S. Lihanová. Vymenúva jednotlivé stratégie a techniky čítania, pričom vychádza najmä z praktických skúseností nemeckých odborníkov. K. Vaverčáková vo svojom druhom príspevku uvažuje nad vplyvom médií na správanie detí. Vymenúva pozitíva, ale najmä negatíva spoločenskokomunikačných prostriedkov, ktoré čoraz viac pôsobia na ľudskú osobnosť, najmä na deti. Alarmujúce sú pozorovania vedcov, prevažne psychológov, že najovplyvniteľnejšie sú deti v predškolskom veku. Na ne najviac vplýva násilie z televíznych a počítačových obrazoviek, čo môže viesť až k otupeniu emocionálnej citlivosti a k deformáciám v morálnom vývine. Kritiku médií podporuje aj mnoho pedagógov, veď najmä pôsobením televízie sa znižuje záujem žiakov o čítanie kníh. Deti sú tak ochudobnené o realitu, viditeľnú hranicu medzi dobrom a zlom, ktorá je v knihách prítomná a ľahšie rozpoznateľná. Na rovine morfológie slovenského jazyka približuje E. Veselská komunikatívno-poznávací princíp ako základný princíp v súčasnom vyučovacom procese. Autorka si všíma spracovanie učiva o slovných druhoch v učebniciach pre 5. – 8. ročník základných škôl. Zároveň navrhuje, ako vyučovať morfológiu na komunikatívno-poznávacom základe. Na záver zostáva azda dodať, že v druhom zväzku samostatného filologického zborníka Trnavskej univerzity sa odrážajú špecifické črty školy – a to tak inštitúcie, ako aj filozoficky vyprofilovaného vedeckého smerovania. Prispievatelia do zborníka patria pod dve katedry spomínanej Pedago- ------- **strana 165** gickej fakulty: pod Katedru slovenského jazyka a literatúry a Katedru moderných filológií. V trende týchto pracovísk je z metodologickej stránky najmä komunikatívny aspekt. Z centra vnútorného založenia zas presvitá záujem o človeka a jeho duchovnosť. Ľubomír Rendár Intonácia a sémantika vety ========================== [Bugárová, Marta: Intonácia a sémantika vety. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa 2001. 134 s.] Intonácia je komplex viacerých druhov zvukových prostriedkov, a to melódie, sily, pauzy, rytmu, dôrazu, pričom všetky zložky fungujú komplexne. Intonácia má teda nielen formálnu, ale aj významovú stránku. Otázky vzťahu intonácie a sémantiky vety sú aktuálne z hľadiska široko orientovanej lingvistiky. Exaktné výskumné metódy umožnili hlbšie a podrobnejšie vniknúť do problematiky intonácie vetných celkov. Autorka ponúka čitateľskej verejnosti prácu, ktorá je otvorením novej etapy výskumu zvukovej stránky spisovnej slovenčiny. Za cieľ si kladie osvetliť niektoré vzťahy medzi sémantikou vety a jej formálnou stránkou, poukazujúc na polyfunkčnosť formálnych intonačných prostriedkov, ktoré sa zúčastňujú na významovej stavbe vety, na jej intonačnom stvárnení. V monografii sú dané experimentálne fakty do súvislosti so sémantikou vety a výpovede, s ich komunikatívnou platnosťou, a tak autorka prekročila bežný rámec výskumu intonačnej stránky oznamovacích viet. Obsah monografie je rozdelený do ôsmich kapitol. Prvá kapitola Z histórie slovenskej intonológie približuje rozvoj tejto špecifickej oblasti zvukovej roviny jazyka, ktorá sa zaoberá skúmaním intonácie v komunikačnom procese. Pred vznikom tzv. experimentálnej fonetiky robili naši bádatelia svoje výskumy len na základe sluchového pozorovania. Základy sa položili v dielach A. Bernoláka, Ľ. Štúra, Ľ. Nováka, H. Bartka, kde ------- **strana 166** nachádzame prvé zmienky o prízvuku v slovenčine a o intonácii vety. Táto kapitola zároveň obsahuje dokumentáciu záznamu osobitnej stredoslovenskej melódie v porovnaní so spisovnou výslovnosťou. Základy typológie melodických schém sa už položili, vymedzené sú aj intonačné jednotky, no mnohé problémy ešte nie sú doriešené. Názov druhej kapitoly Vzťah intonácie k sémantike, pragmatike, sociolingvistike a textovej lingvistike vystihuje jej obsah. V závere sa naznačujú možnosti nového prístupu k teórii intonácie. V kapitole Funkčná analýza intonácie môžeme sledovať uplatňovanie funkčného hľadiska pri skúmaní intonácie v zahraničnej i slovenskej lingvistike. Výskumy potvrdzujú, že v intonácii sa uplatňujú dve základné funkcie, a to komunikatívna funkcia a emocionálna funkcia. Jadro práce tvoria kapitoly Melódia a sémantika vety a Intonačný a  sé-mantický princíp pri uplatnení základných typov a variácií oznamovacej vety v komunikácii. Prvá z nich opisuje melódiu ako funkčne vyťažený intonačný jav a osobitnú pozornosť venuje melódii oznamovacích viet. Pri sluchovej percepcii vnímame tri typy oznamovacích viet: neutrálnu (nepríznakovú) vetu, príznakovú a  intonačne chybnú vetu. Zároveň je opísaná metodika výskumu. Materiál sa získal z nahrávok ústnych prejavov v bežnej komunikácii, ako aj z nahrávok spravodajských relácií Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a je precízne spracovaný v grafických záznamoch výpovede (oscilogram, sonagram, melogram). Druhá kapitola jadrovej časti monografie obsahuje digitálne záznamy a analýzu uvedených troch typov oznamovacích viet, pričom vyzdvihuje posledný takt pred pauzou – intonáciu konca vety. Rozličným spôsobom sa môže obmieňať, čo závisí od emocionálno-expresívnych odtienkov výpovede. Jednotlivé komponenty intonácie (pauza, intenzita, melódia, trvanie, tempo) fungujú spoločne, čo podmieňuje vzájomnú závislosť a  významovú prepojenosť intonačných charakteristík. Intonačnú a významovú úplnosť vety určuje vzájomné prepojenie melódie s intonačnými charakteristikami. V bežnej komunikácii sa často vyskytujú prípady narušenia intonačnej celistvosti oznamovacej vety, konkrétne sú to vety s osobitnou vetnou stavbou. V šiestej kapitole autorka uvádza, že v takýchto typoch viet (vety s parentézou, vytýčeným a pripoje ------- **strana 167** ným vetným členom) sa intonačné prostriedky využívajú kumulatívne a kompenzačne a  narušenie melodického priebehu vety možno vnímať ako istú štylizáciu, výrazový prostriedok s istým funkčným zameraním. Kapitola Dôraz ako sémantický činiteľ vo výpovedi dokazuje špecifickosť dôrazu na slovese. Takto sa zo strany autora môže vyjadriť dôležitosť, nesúhlas, odporovanie, rozličné emócie prejavu. O realizácii dôrazu vo výpovedi nemusí rozhodovať iba aktuálne vetné členenie, ale aj sémantika a intonácia slovies. Posledná kapitola sa zameriava na rytmus ako sémantický a štylistický prvok v komunikácii, opisuje ho ako v reči všadeprítomný prvok, ktorý spolu s ostatnými suprasegmentálnymi javmi organizuje hovorený prejav ako intonačne ucelený útvar komunikácie. Autorka uvádza, že kniha je určená slovakistom, doktorandom a študentom slovenského jazyka na filozofických a pedagogických fakultách s cieľom zlepšiť ich orientáciu v otázkach teórie intonológie a je východiskom na pochopenie mnohých problémov vzťahu intonácie a sémantiky vety v  praktickom rečovom stvárnení. Monografiu možno využiť nielen vo vyučovacom procese, ale aj v elektronických médiách pri formovaní jazykového prejavu profesionálov slova. Marcel Olšiak Environmentalistický slovník ============================ [Klinda, Jozef: Terminologický slovník environmentalistiky. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky 2000. 764 s.] Slovná zásoba slovenského jazyka sa v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia značne rozšírila jednak o domáce slová, jednak o početné europeizmy a internacionalizmy, jednak o mnohé slová cudzieho pôvodu, v prvom rade o anglicizmy. Zaujímavý osud mal v slovenčine anglicizmus environment s významom „životné prostredie“. V najnovšom čase sa udomácnil v mnohých krajinách ------- **strana 168** v súvise s riešením celosvetového problému životného prostredia. V  slo-venčine mu v prieniku do terminologickej oblasti a bežného používania jazyka prekážalo konkurenčné obsahové pole „ekologickej“ terminológie a  na druhej strane jazykové mechanizmy zabezpečujúce jazykovú (aj lexikálnu) stabilitu. Domáci termín životné prostredie má výhodu v tom, že mu všetci rozumejú. Má veľkú nevýhodu v tom, že sa z neho nedajú odvodzovať v dostatočnej miere nové výrazy, v prvom rade prídavné mená a príslovky, ktorými sa bližšie špecifikujú najrozmanitejšie významové odtienky. Pri rozrastajúcom sa novom odbore neologizmy typu životnoprostreďový a pod. sa často totiž ukazovali ako nepostačujúce. „Ekologické“ pole nevyhovovalo, lebo bolo priúzke (vychádzalo len z  biologických skúseností). Rozmanitosť problémov, ktoré so sebou priniesla filozofia životného prostredia a jazyková (presnejšie terminologická) nepružnosť pri riešení týchto otázok, nakoniec rozhodli o opodstatnenosti nielen pojmu environment (prostredie), ale za krátky čas sa konštituovala celá jedna disciplína – environmentalistika. Environmentalistika sa i v slovenských reláciách za krátky čas (v podstate ani nie za jedno desaťročie) rozrástla do komplexného a zložitého odvetvia. Pod týmto termínom sa rozumie: a) starostlivosť o životné prostredie s cieľom zachovať alebo zlepšiť jeho kvalitu s ohľadom na všetky organizmy pri dodržiavaní zásad trvalo udržateľného života, b) spoločenské odvetvie zamerané na starostlivosť o životné prostredie, c) súbor plánovaných a realizovaných koncepčných, legislatívnych, organizačných, investičných, výchovno-vzdelávacích a ďalších opatrení zameraných na odstránenie dôsledkov a príčin nevhodných zásahov do životného prostredia, d) spôsob konania, ktoré sa usiluje vylúčiť ľudskú neuvedomenosť pri premenách prírody a podmienok života človekom, ktorá by mohla viesť k  degradácii prostredia a k likvidácii života vrátane sebazničenia ľudstva, e) priezorový súbor systémových nástrojov v rámci starostlivosti o  životné prostredie. V Terminologickom slovníku environmentalistiky sa podrobne vykladajú nielen podobné základné termíny z oblasti životného prostredia (ešte ------- **strana 169** podrobnejšie, ako sme to ukážkovo naznačili). Tu sa podrobne vykladajú početné termíny a pojmy rozčlenené do 15 odvetví, ktoré environmentalistika zastrešuje, ako napr. ochrana zdravia a životných podmienok obyvateľstva, ochrana kultúrneho dedičstva, ochrana prírody a krajiny, ochrana ovzdušia a ozónovej vrstvy Zeme, odpady a odpadové hospodárstvo až po ochranu a  využívanie pôdy a lesa, ochranu včiel, zveri a rýb, veterinárnu starostlivosť a pod. Práve toto členenie problematiky do menších tematických celkov predstavuje istý lexikografický deficit. Túto medzeru v prehľadnosti hesiel čiastočne nahrádza abecedný register heslových slov, podľa ktorého sa používateľ slovníka môže spoľahlivejšie zorientovať v tejto rozvetvenej problematike. Abecedný register však nezachytáva všetky spracované termíny. Pedantne spracúva iba heslové slová, kým prihniezdované termíny spravidla neeviduje alebo ich spracúva iba okrajovo. Napríklad pri výklade termínu hybrid v rámci ochrany prírody a krajiny v zátvorke sa uvádza i slovenský variant kríženec a rad prihniezdovaných termínov (ako mulat, mestic, zambo, zambigo, terceron, kvarteron, tigon, liger, leopon, leorid, mula, mulica, zebrid, zebrula, zubroid, zubrón, chagnik). Tieto termíny sa však do abecedného registra nedostali. V hesle hybrid (kríženec) sa ďalej uvádza, že príbuzenské kríženie sa nazýva inbríding (inbreeding) v adaptovanej, poslovenčenej, i neposlovenčenej, pôvodnej anglickej podobe, ale termín outbríding (kríženie nepríbuzných organizmov) sa uvádza iba v tejto „hybridnej jazykovej“ podobe. Z uvedených termínov je v registri iba termín inbríding (inbreeding), čo nepovažujeme za postačujúce. Napriek tomu, že nejde o lexikograficky dopracované dielo (základný nedostatok je netransparentnosť hranice termínu, nie je zreteľná hranica medzi kodifikovaným termínom a autorom predkladaným terminologickým riešením, nedôslednosť pri uvádzaní polysémie: v slovníku sa polysémia vyznačuje plným štvorčekom a nie arabskými číslicami, ako je to v slovenskej lexikografickej tradícii, pri základnom hesle sa často uvádzajú aj ostatné termíny z toho istého sémantického poľa, napr. indeterminácia, indeterminizmus a indeterminista, inšpekcia, inšpektor, inšpektorát a pod.), posudzovaný slovník je vítaným dielom v slovenskej terminologickej literatúre. ------- **strana 170** Terminologický slovník environmentalistiky predstavuje doteraz najpodrobnejšiu príručku v tejto oblasti v slovenskom jazyku. Súčasťou slovníka je aj vyčerpávajúci zoznam literatúry zo široko koncipovanej environmentalistiky (na takmer tridsiatich stranách zborníkového formátu), čo rozširuje pragmatickú dimenziu príručky a používateľom umožňuje kritické a zároveň tvorivé používanie samotného slovníka. Miroslav Dudok Jazyk vied o výchove ==================== [Švec, Štefan a kol.: Jazyk vied o výchove. Bratislava: Filozofická fakulta UK a Gelach Print 2002. 120 s.] Vo sfére vedeckého poznania je rovnako dôležité, ako priniesť niečo nové, aj to, akou formou to nové prezentovať. Záleží aj na tom, ako je opis nového výtvoru jazykovo stvárnený a definovaný. Dôležité je, či je náš objav formulovaný akceptovateľným vedeckým jazykom bez nejasností a vágností, bez ťažko interpretovateľných jazykových zvratov a napokon, či bude zrozumiteľný len hŕstke odborníkov, alebo aj tým viac-menej „nezasväteným“. Práve na objektivizáciu a zlepšenie jazykovej komunikácie vo vedách o výchove slúži aj publikácia od kolektívu autorov s názvom Jazyk vied o výchove, ktorej hlavným autorom a editorom je Štefan Švec. Rozsahom neveľká publikácia je výsledným produktom, resp. tlačeným dokumentom grantového projektu VEGA MŠ SR číslo 1/8004/1 pod názvom Teoreticko-metodologické základy vedeckého pojmoslovia v oblasti školstva, sporné termíny pedagogiky a andragogiky a ich definície. Jej obsah tvorí osem štúdií od siedmich autorov. Krátky predslov k  spomínanej publikácii napísal Štefan Švec a resumé k jednotlivým príspevkom preložil do anglického jazyka Peter Gavora. Ide o monografiu prác kolektívu spoluriešiteľov, ktorých spoločná téma je pojmoslovie vo vedách o výchove a jej ------- **strana 171** špecifiká. Každý z autorov však osnoval svoj príspevok na špecifickej oblasti edukačných vied. Štefan Vašek sa zameral na inováciu vedeckého jazyka špeciálnej pedagogiky, Július Matulčík na zakladné pojmy a poňatia andragogiky, Adriana Wiegerová na nosné pojmy v zdravotnej pedagogike, Jela Labudová prehodnotila definície kľúčových pojmov v športovej edukológii a Ján Stoffa zhodnotil súčasný stav terminológie v didaktike technických predmetov. Ľudmila Simčáková priniesla komplexný pohľad na uplatňovanie nového poslovenčeného termínu kurikulum, upozornila na problémy s jeho interpretáciou a ponúkla odporúčania pri jeho používaní v pedagogickej teórii a praxi. Rozsahom i striktnou metavednou orientáciou sú v kontexte celého zborníka odlišné obidva príspevky Štefana Šveca. V prvom autor uvádza teoreticko-metodologické východiská tvorenia termínov, analýzy modelových vzťahov v predmete vied o výchove, pričom neobchádza ani spätosť tejto tvorby s jazykovo-štylistickou a terminologickou dimenziou odbornej vedeckej komunikácie. V druhej štúdii sa Š. Švec venuje širšiemu vymedzeniu a definovaniu ústredného pojmu edukácia, a to zo všetkých možných zorných uhlov a relevantných zdrojov. Práve jeho príspevky pôsobia subjektívne fundovanejšie, aj keď na druhej strane sú náročnejšie. Štruktúra a grafické stvárnenie jednotlivých príspevkov pripomína vizáž odborného časopisu Pedagogická revue. Každá zo separátnych štúdií obsahuje anotáciu, zoznam kľúčových slov použitých v texte, záver, odkazy na literatúru a dokonca aj resumé v cudzom jazyku. Svedčí to o štandarde odbornosti a úrovni grafického spracovania celej publikácie, čo hodnotíme vysoko pozitívne. K prehľadnosti zborníka prispieva aj rad grafických modelov a tabuliek. Aký je teda jazyk vied o výchove v podaní spomínaných autorov? V čom sú jeho špecifiká a problematické aspekty? Aj keď názov publikácie znie Jazyk vied o výchove, nejde tu o jazyk ako taký v celej svojej šírke, so všetkými svojimi útvarmi a sférami, v ktorých sa jazyk používa. Zborník apeluje skôr na špecifickú oblasť jazyka, a to na oblasť odborných vyjadrovacích prostriedkov – pojmov a tvrdení. Sú tu načrtnuté otázky tvorenia a uplatňovania termínov a ich definícií v edukológii a ich možné metodologické východiská. Pričom celá oblasť terminológie tu predpokladá zohľadnenie parametrov spisovného jazyka. ------- **strana 172** Ako uvádza Š. Švec „jazyk vied o výchove je sústava odborných znakových dorozumievacích prostriedkov na poznávanie vzťahov medzi edukačnými javmi, ako aj na ich praktické pretváranie (inováciu).“ Ďalej dokladá na príkladoch, že „jazyk vedy citlivo odráža povahu jej predmetu, hľadiska a metódy.“ (s. 11) Tu je však namieste doplniť, že jazyk konkrétneho vedného odboru odráža jeho stav, aktuálne štádium vývoja. Na tento fakt reaguje spomínaný autor tvrdením: „Pedagogická a andragogická veda majú kritický nedostatok vedeckých zákonov. V našej pedagogike je nadmerné množstvo nesprávne utvorených a žiaľ aj nenáležite zakorenených termínov. To sťažuje dorozumievanie v pedagogickej obci a jej konceptuálno-terminologický pokrok.“ (s. 12, 26) Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o dvoch protichodných tendenciách v tvorení, preberaní a uplatňovaní termínov vo vedách o výchove. V zbor-níku sú tieto protichodné smerovania implicitne i explicitne naznačené. Existuje tu jednak tendencia po inovatívnosti, ktorá sa opiera o vytváranie nových termínov, resp. o ich preberanie zo zahraničnej literatúry (predovšetkým anglickej a americkej) či nosných medzinárodných dokumentov. Druhým, opačným úsilím je tendencia po tradičnosti, ktorá navrhuje používať už u nás zdomácnené a dostatočne zdôvodnené termíny. Je jasné, že prílišné (radikálne) pridržiavanie sa jednej či druhej zo spomínaných tendencií bude logicky viesť k istej obmedzenosti či stagnácii pedagogickej vedy a k neprimeranému terminologickému chaosu. Cestu, ktorou by sa mali uberať vedy o výchove v otázkach terminológie, jasne pomenovala Ľ. Simčáková vo svojich Poznámkach k termínu „kurikulum“: „Moderná pedagogika musí uplatňovať termíny, ktoré sa približujú k medzinárodnému vývoju vedy. Na druhej strane je však potrebná hlbšia analýza, aby nedochádzalo k jednoduchému mechanickému prenášaniu termínov (k prázdnej pseudovedeckej „hantýrke“) bez odhalenia konkrétnych súvislostí so skutočnosťou, ktorá má svoje historicko-vývojové špecifiká.“ (s. 56) Monografický zborník z výrazovej a štylistickej stránky pôsobí vyváženým dojmom. Na niektorých miestach sa však autori štúdií nevyhli použitiu neprimeraných lexikálnych jednotiek. Máme na mysli nespisovné slovo naschémovať (s. 80) alebo zastarané tvary utvorivších (s. 12), ľpieť (s. 89). Slovenský jazyk takisto nepozná výraz sociodialekt (s. 47), ale výraz so- ------- **strana 173** ciolekt (sociálny dialekt). Označenie komunikátor (s. 28) v kontexte s recipientom by bolo možno vhodné nahradiť pomenovaním percipient, prípadne jednoducho hovoriaci. Tieto nepresnosti sa však v texte vyskytujú v minimálnej miere a nezasahujú do odbornej hodnoty štúdií. Publikácia Jazyk vied o výchove aspoň čiastočne vyplní „vákuum“, ktorým sa vyznačujú vedy o výchove vo sfére terminológie. Vo všeobecnosti ide o zriedkavý teoreticko-metodologický čin. Terminologickým aspektom, resp. vedeckému jazyku sa totiž v pedagogike a v jej príbuzných odboroch nevenuje dostatočná pozornosť. Monografický zborník prác riešiteľov grantového projektu Ministerstva školstva SR však sám terminologický chaos v edukačných vedách určite neodstráni a napokon si na to ani nenárokuje. Zámerom jeho autorov je vzbudiť polemiku a fundovanú odbornú diskusiu medzi predstaviteľmi širokej pedagogickej obce, v ktorej by sa pertraktovala problematika terminológie a pojmoslovia vo vedách o výchove. Miloš Horváth ------- **strana 174** SPYTOVALI STE SA ================ Severoseverovýchod, severo-severovýchod či severo severovýchod. – B. H. z  Bratislavy: „V Pravidlách slovenského pravopisu som hľadala odpoveď na otázku, ako sa píšu zložené názvy svetových strán typu severovýchod, ak ich ešte bližšie určujeme, teda či je správne severoseverovýchod, severo-severovýchod alebo severo severovýchod. Odpoveď na túto otázku som však v Pravidlách slovenského pravopisu nenašla a nemožno ju nájsť ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ani v staršom Slovníku slovenského jazyka.“ Je všeobecne známe, že štyri hlavné svetové strany určené priesečníkom poludníkov a rovnobežiek, t. j. sever, juh, východ, západ, delia sa ďalej na severovýchod, juhovýchod, severozápad a juhozápad. Pre potreby geodézie, kartografie a niektorých ďalších odborov, ale najmä v leteckej a námornej doprave je niekedy potrebné smer podľa svetových strán ešte bližšie určiť. K názvom severovýchod, juhovýchod, severozápad a juhozápad sa pripája ďalšie bližšie určenie, ktorým sa ešte detailnejšie určuje svetová strana. Na to slúžia výrazy sever, východ, juh, západ, ktoré sa kladú pred zloženiny severovýchod, juhovýchod, severozápad a juhozápad a k nim sa pripájajú pomocou spájacej morfémy o. Ako z otázky vyplýva, niektorí používatelia jazyka zvažujú, či tieto zložené výrazy písať ako jedno slovo, ako dve slová alebo so spojovníkom. So zreteľom na to, že ide stále o bližšie určovanie, teda vzájomný vzťah medzi jednotlivými zložkami je podraďovací, takéto zložené výrazy sa píšu ako jedno slovo bez spojovníka, teda v podobe severoseverovýchod, juhojuhovýchod, severoseverozápad, juhojuhozápad. Písanie zloženín tohto typu v podobe jedného slova bez spojovníka sa uplatňuje napríklad aj v Encyklopédii Zeme, ktorá vyšla r. 1983 vo vydavateľstve Obzor v Bratislave (porov. heslo svetové strany). Matej Považaj ------- **strana 175** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (41) ================ bioterorizmus gen. -u, muž. (gr. + lat.) forma terorizmu zneužívajúca biologické prostriedky na dosiahnutie politických, náboženských a i. cieľov; biologický terorizmus: Bioterorizmus predstavuje v súčasnosti pre vyspelé priemyselné krajiny sveta väčšie nebezpečenstvo než jadrový útok. – Antrax, botulotoxíny, bioterorizmus, ochranné prostriedky – to je len zopár výrazov z oblasti, ktorá bola ešte donedávna zaraďovaná skôr do kategórie sci-fi. (TLAČ) Používanie biologických zbraní v bojových konfliktoch je známe už z dávnej minulosti (napr. otrávené šípy Indiánov). Využívanie biologických látok na teroristické účely je novodobý jav. Na jeho pomenovanie sa zaužíval názov bioterorizmus. Slovo bioterorizmus je internacionálne; je zložené z časti bio- a podstatného mena terorizmus. Zložka bio- (z gréckeho bios – život) tu nahrádza prídavné meno biologický (týkajúci sa životných procesov), takže slovo bioterorizmus môžeme vyjadriť aj slovným spojením biologický terorizmus (porov. biorytmus – biologický rytmus, biopokus – biologický pokus). Podstatné meno terorizmus je odvodené od slova teror, a to z latinského terror, ktoré súvisí so slovesom terrere = strašiť, ľakať, zastrašovať; prípona -izmus je súčasťou početnej skupiny abstraktných podstatných mien označujúcich predovšetkým ideový smer, hnutie, jav (tendenciu) charakterizované istými črtami. Slovo teror má význam „forma boja proti odporcom prejavujúca sa v násilnom zastrašovaní, používanie násilia, hrôzovláda“; terorizmus znamená uskutočňovanie teroru. Podstatou bioterorizmu je nasadzovanie biologických prostriedkov (baktérií, vírusov, plesní, ich jedovatých produktov) proti civilnému obyvateľstvu (skupine ľudí alebo jednotlivým osobám) so zámerom vyvolať vážne infekčné a iné ochorenia alebo likvidovať ľudí, zvieratá, prípadne rastliny a takto si presadiť svoje záujmy. V súvislosti s bioterorizmom sa niekedy hovorí aj o použití chemických látok – v tomto prípade je namieste ozna- ------- **strana 176** čenie chemický terorizmus, ktoré na rozdiel od označenia biologický terorizmus nemá jednoslovný ekvivalent. bioterorista gen. -u, muž. (gr. + lat.) kto uskutočňuje bioterorizmus: Bioteroristi by mohli modifikovať sneť slezinnú a urobiť ju odolnou proti obyčajným liekom, ako je penicilín. (TLAČ) Od abstraktného podstatného mena bioterorizmus je pomocou prípony -ista odvodené meno osoby, ktorá pácha bioterorizmus – bioterorista. bioteroristický príd. (gr. + lat.) súvisiaci s bioterorizmom, majúci charakter bioterorizmu: Odborníci z oblasti epidemiológie a bakteriológie pripravujú opatrenia proti možnému bioteroristickému útoku. – Centrum pre kontrolu a prevenciu ochorení pripravilo bioteroristický tím pre prípad ďalších možných teroristických akcií. (TLAČ) preobjednať dok. objednať na iný termín (obyč. u lekára): V prvých dňoch pacienti nadávali predovšetkým na lekárov, ku ktorým prišli zbytočne, keďže ich museli preobjednať. – Lety boli v týždni úplne plné, takže naša výprava si nemohla preobjednať let na skorší termín. (TLAČ) Sloveso preobjednať patrí medzi predponové slovesá, ktorých predpona pre- modifikuje význam slovesa na „spôsobiť zopakovaním činnosti označovanej slovesom kvalitatívne iný rezultát“, napr. presmerovať (zmeniť smer), prebrúsiť (znova nabrúsiť), prestavať (znova alebo inak postaviť), preobsadiť (vymeniť niekoho v úlohe, vo funkcii – porov. Kultúra slova, 2001, č. 3, roč. 35, s. 179 – 180). Sloveso preobjednať sa viaže predovšetkým na zdravotnícke prostredie, keď je reč o objednaní pacienta na iný, náhradný termín. Druhá citácia svedčí o tom, že toto sloveso sa začalo používať aj v iných oblastiach. preobjednať sa dok. objednať sa na iný termín: Pacientom ambulant-ných špecialistov by hrozilo, že keď sa v mesiaci vyčerpá objem platených výkonov, budú sa musieť preobjednať alebo platiť v hotovosti. – Zákazník musí dodržať termín a čas dohodnutý s tetovacím štúdiom (prípadne sa preobjednať). (TLAČ) Sloveso preobjednať sa je zvratná podoba slovesa preobjednať. Jeho uplatnenie je rovnaké ako v prípade jeho nezvratného náprotivku. ------- **strana 177** renesančný príd. (fr.), nové vo význame vyznačujúci sa širokým rozhľadom a zameraním, majúci široký okruh poznatkov, záujmov; všestranný; univerzálny; širokospektrálny: Mojím ideálom je renesančný typ človeka, taký, akým bol povedzme Leonardo da Vinci, a myslím, že v dnešnom globalizujúcom sa svete sú takéto osobnosti s komplexným myslením čoraz potrebnejšie. – Je to renesančný človek, obsiahol štyri oblasti – liečiteľstvo, klasickú pedagogiku, filozofiu a hudbu. – Peter Rowan. Renesančný človek, kozmopolita, umelecky všestranne nadaný, voľný a nespútaný, žijúci naplno rovnako ako jeho hudba. (TLAČ) – Po poslednom období špecializácie už nie je v popredí úzko orientovaný špecialista, ale znovu renesančný človek. (ROZHLAS) – I s vaším menom sa spájajú prívlastky sociológ, novinár, filmový kritik a teoretik, diplomat... Veríte dnes na takéto „renesančné“ osobnosti? – Bol to umelec vskutku renesančný – okrem herectva aj režíroval, pracoval ako scénograf a kostýmový výtvarník, naspieval album šansónov, napísal päť kníh, venoval sa výrobe keramiky, sochárstvu a maliarstvu... (TLAČ) Pri prídavnom mene renesančný popri základnom (vzťahovom) vý-zname „týkajúci sa renesancie, pochádzajúci z obdobia renesancie“ (renesančný básnik, renesančná hudba, renesančný kaštieľ) a kvalifikačnom význame „charakteristický pre renesanciu“ (renesančný oblúk, renesančný individualizmus, renesančná radosť, renesančné myšlienky) vznikol ďalší význam, ktorý sa črtá v spojeniach ako renesančný človek, renesančná osobnosť, renesančný umelec, renesančný typ. Tento nový význam vychádza z významu „charakteristický pre renesanciu“ ako sociálno-duchovné hnutie, pre ktoré je príznačné rozvíjanie vzdelanosti, vedy, objavovanie, tvorivosť a celkový rozmach kultúry a umenia. Prototypom tých čias bol vzdelaný človek s univerzálnym pohľadom na svet, ktorý sa vyznačoval živým záujmom a úsilím o spoznanie a vedecko-estetickú interpretáciu vtedajšej reality v celej jej šírke a pestrosti. Jeho záujem zahŕňal v prirodzenej jednote vedu rovnako ako umenie. Pojem renesančný človek v zmysle človek žijúci v období humanizmu a renesancie môžeme zovšeobecnene vyložiť ako „všestranný vzdelanec s estetickým cítením“. Práve príznak mnohostrannej orientácie, širokého myšlienkového záberu, typický pre renesančného človeka, aktualizovaný na človeka dneška, je zreteľný v spojeniach renesančný človek, renesančný typ, renesančný umelec, rene- ------- **strana 178** sančná osobnosť v citovaných ukážkach. Tento význam veľmi dobre osvetľujú ich kontexty. Nový význam prídavného mena renesančný „všestranne rozhľadený, vyznačujúci sa mnohostrannými záujmami“ sa odčlenil z kvalifikačného významu „charakteristický pre renesanciu“ konkretizáciou jeho obsahu a jeho prenesením do súčasnosti, na súčasného človeka, t. j. aktualizáciou. Jeho kvalifikačnosť sa tým ešte zvýraznila. Prídavné meno renesančný v danom význame sa spája výlučne s osobnými menami (človek, umelec), resp. s podstatnými menami zastupujúcimi osobu (osobnosť, typ). Prídavné meno renesančný je odvodené od podstatného mena renesancia, ktoré má pôvod vo francúzskom slove renaissance – znovuzrodenie, keďže ideovou platformou renesančného hnutia bola obroda antického myslenia a kultúry. Ako synonymné výrazy neosémantizmu renesančný možno uviesť prídavné mená všestranný, mnohostranný, univerzálny či širokospektrálny. Silvia Duchková Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského ======================================================== jazyka (15) =========== bodec -dca pl. N -dce m. 1. súčasť nejakého nástroja v podobe ostrého hrotu slúžiaceho na bodanie, bodnutie, prebodnutie al. na získanie opory zabodnutím do niečoho pevného: kovový bodec; kužeľovitý bodec na ostrohe; hákovitý bodec na hrote kopije; bodec kružidla, lyžiarskej palice; bodec na violončele, na nohe statívu; bodce sejacieho stroja; železná brána s bodcami; špeciálny vpichový teplomer s dlhým bodcom na meranie teploty kompostu; Autoskúšačka je zakončená bodcom, ktorým sa prípadne môže prepichnúť aj izolácia kábla pri hľadaní poruchy. Inet 2002 2. krátky špicatý nástroj slúžiaci na bodanie: bodec na poháňanie dobytka; pichnúť bodcom; Úlohou pomocníkov toreadora je zapichnúť do zátylku býka dva bodce s farebnými ozdobami. Inet 2002; poľnohosp. nástroj na čistenie pluhu al. vysekávanie buriny; odev. nástroj na vyšívanie al. na vy- ------- **strana 179** ťahovanie stehov a úpravu očka ručných dierok; obuv. nástroj podobný šidlu používaný pri výrobe papúč, krpcov 3. zool.: čeľusťový, hryzadlový bodec hmyzu časť bodavo-cicavého úst-neho orgánu bodka -ky -diek ž. 1. (geometrický) útvar vzniknutý dotykom ceruzy, pera a pod.; najmenší grafický prvok rozličných zobrazovacích al. písmových systémov: bodky na mape; naznačiť obrys vzoru, strihu bodkami; bodky na termostate žehličky označujúce optimálnu teplotu pri žehlení; lingv. diakritické znamienko používané v grafických sústavách niektorých jazykov a v medzinárodnej fonetickej transkripcii; hud. grafický znak označujúci trvanie, dĺžku noty i pomlčky, napr. jedna bodka predlžuje dĺžku noty o polovicu 2. maličká kruhová časť plochy odlišujúca sa od okolia obyč. farbou; syn. znamienko, škvrnka: hnedá bodka na tvári, na ovocí; biele bodky na nechtoch; svietiaca bodka na obzore; hrnček s červenými bodkami; Má zelené oči a v nich bodky ako mačka. Čepčeková; Zastrelil kaňu, keď sa vznášala medzi plavými oblakmi ako tmavá bodka. Urban 3. interpunkčné znamienko, ktoré sa najčastejšie píše na konci oznamovacej vety al. súvetia, za skratkou a za číslicami zastupujúcimi radovú číslovku: vyčleňovacia a pripájacia funkcia bodky; dať za vetou bodku; za nadpisom nepíšeme bodku 4. hovor. záver nejakej činnosti, akcie a pod.: bodka za lyžovačkou, za brigádou, za prázdninami; fotografická bodka za festivalom Inet 2002; bodka za správami krátky dodatok na záver spravodajskej relácie 5. hovor. bodkovaný vzor na látke: drobná bodka; veľmi módna je toho roku bodka; Bodka je pôvabne ženská a trochu romantická, pásik je skôr športový. Inet 2003 ● fraz. dať/urobiť (poslednú/konečnú/definitívnu) bodku za niečím skončiť niečo; plniť/splniť (všetko) do (poslednej) bodky vykonať niečo dôsledne; povedal som a bodka koniec diskusie; bodôčka -ky -čok ž. zdrob. k 1, zdrob. expr. k 2, 3: tvár posiata čiernymi bodôčkami; Ako zástupca riaditeľa si malicherne potrpí, aby každá maličkosť, každá čiaročka, každá bodôčka boli na svojom pravom mieste. Lenčo ------- **strana 180** bodkavý -vá -vé príd. pokrytý drobnými, farebne odlišnými okrúhlymi škvrnkami, bodkami; syn. bodkovaný: bodkavá látka, šatka, sukňa; Srnie mláďa už nebolo bodkavé, ani jedného bieleho fliačka na sebe nemalo, len hladkú červenú srsť. Kaliský bodkastý -tá -té príd. zried. pokrytý (nepravidelnými), farebne odlíšenými škvrnkami, bodkami; syn. bodkovaný: bodkasté vajíčko; Dnes obídem všetky tvoje stáda a oddelím v nich všetky bodkasté a strakaté zvieratá. Biblia bodkovane prísl. pomocou al. formou najmenších grafických prvkov, bodiek, bodkovaním: obrysy nakresliť bodkovane; Trasa je v turistickej mape vyznačená bodkovane. Inet 2002 bodkovaný -ná -né príd. 1. (pravidelne) pokrytý al. ozdobený bodkami, okrúhlymi škvrnkami odlišujúcimi sa od podkladu obyč. farbou; syn. bodkavý: bodkovaný hrnček; bodkovaná látka, sukňa, kravata; bodkované rybičky; muchotrávka s bodkovaným klobúkom; hruška s bodkovaným červeným líčkom Inet 2003 2. vyznačený bodkami, najmenšími grafickými prvkami; vytvorený bodkovaním: bodkovaná čiara; bodkované plochy na mape; bodkovaný raster; hud. bodkovaný rytmus založený na zmenenom používaní rytmických hodnôt, ich predlžovaním pomocou hudobného grafického znamienka, bodky; bot. ľubovník bodkovaný (Hypericum perforatum) liečivá rastlina; horec bodkovaný (Gentiana punctata) chránená horská rastlina; šťavnačka bodkovaná (Hygrophorus pustulatus) jedlá huba bodkovať -kuje -kujú -kuj! -koval -kujúc -kujúci -kovaný -kovanie nedok. (čo) vyznačovať, naznačovať, vzorkovať bodkami; robiť drobné bodky: bodkovať čiaru; bodkovať kontúry strihu; bodkovať perom, tušom; Indické ženy si bodkujú čelá. Inet 2001; dok. vybodkovať; predp. do-, na-, po-, za- bodkovitý -tá -té príd. ktorý sa prejavuje bodkami, drobnými škvrnkami; vytvorený z bodiek: bodkovitá ranka, podliatina; bodkovité vyrážky; bodkovité krvácanie v podobe bodiek; Takto postihnuté nechty majú zhrubnutý povrch s drobnými bodkovitými jamkami. Inet 2003 ------- **strana 181** bodovací -cia -cie príd. založený na bodovaní, prideľovaní bodov (pri hodnotení); súvisiaci s bodovaním; používaný pri bodovaní: bodovací lístok; bodovacie tabuľky; súťaž sa hodnotí jednotným bodovacím systémom; Vyučujúci opravuje testy podľa centrálne vydaných bodovacích kritérií. Inet 2003; šport. bodovací okruh; bodovací turnaj; bodovacie preteky bodovať -duje -dujú -duj! -doval -dujúc -dujúci -dovaný -dovanie nedok. 1. (čo) hodnotiť nejaký výkon prideľovaním bodov: bodovať odpovede; každý úkon žiaka bodujeme jedným bodom; boduje sa prvých desať miest Inet 2003 2. (bezpredm.) i dok. šport. získavať, získať hodnotiace body; vyhrávať, vyhrať al. získavať, získať viac bodov: družstvo žien v nedeľu bodovalo; Heroické výkony podali aj ďalší dvaja bodujúci jazdci. Inet 2003; Dve prehry za sebou velili favorizovanému Slovanu bodovať. Pd 2001 3. (bezpredm.) i dok. publ. dosahovať, dosiahnuť úspech, uznanie; získavať, získať priaznivé hodnotenie: pieseň boduje vo všetkých hitparádach; Predstaviteľ odborov vo včerajšej debate výrazne bodoval. Inet 2002; Tieto filmy bodujú na najvýznamnejších európskych festivaloch. Sme 1999 4. tech. profes. bodovo zvárať; predp. o-, vy- sa, za- bodovo prísl. 1. prostredníctvom, pomocou hodnotiacich bodov: bodovo hodnotiť žiaka, súťažiaceho; bodovo ohodnotiť odpoveď; Skúška pozostáva z príkladov bodovo odstupňovaných podľa náročnosti. Inet 2003 2. z hľadiska počtu získaných (súťažných) bodov: bodovo silnejší, slabší súper; družstvo je bodovo na konci tabuľky; V prvom zápase vyšlo mužstvo bodovo naprázdno. Inet 2002 3. na najmenšej časti plochy, v jednom bode al. na viacerých bodoch: bodovo podopreté doskové stropy; kovové schodisko s bodovo prichytávaným sklom; Izolačné dosky je možné pripevniť po celom povrchu alebo bodovo Inet 2003; tech. profes.: bodovo zvárať vytvárať spoj v tvare bodov 4. pomocou grafického znamienka, bodu: bodovo znázorniť bodový -vá -vé príd. ------- **strana 182** 1. súvisiaci s prideľovaním bodov (pri hodnotení); založený na počte získaných hodnotiacich bodov: bodový priemer, súčet; bodový náskok; bodový rozdiel, rekord; bodová prevaha; bodové víťazstvo; nepriaznivý bodový stav; dosiahnuť nízky, priemerný, vysoký, maximálny bodový zisk; Je to prvá bodová strata belasých. NO 2002 2. založený na počte bodov predstavujúcich istú hodnotu; používaný pri hodnotení pomocou takýchto bodov: bodový systém; bodová stupnica, tabuľka; hodnotiaci bodový formulár; bodový lístok na lyžiarsky vlek; bodová diéta pri ktorej súčet bodov predstavujúcich kalorickú hodnotu jednotlivých zložiek potravy nesmie byť vyšší ako 40 na deň 3. vychádzajúci z jedného miesta, z bodu; zasahujúci jedno miesto, bod; pôsobiaci na jeden al. na viacero bodov: bodový reflektor; bodový zdroj svetla; bodové osvetlenie; japonská tlaková a bodová masáž; tech. bodové zváranie odporové zváranie, pri ktorom sa vytvára spoj v tvare bodov 4. vzťahujúci sa na grafické znamienko, na bod; zložený z bodov: bodové slepecké písmo vytvorené z plastických bodov; bodový zapisovač registračný prístroj zaznamenávajúci meranú veličinu v pravidelných časových intervaloch formou bodov; mat. bodová postupnosť ktorej členmi sú body bezbariérovo prísl. bez bariér, prekážok fyzickej povahy (prahov, schodov) brániacich voľnému priechodu telesne postihnutých, predovšetkým pohybujúcich sa na invalidnom vozíku: priestory sú prístupné bezbariérovo; celý komplex je riešený bezbariérovo bezbariérovosť -ti ž. 1. vlastnosť, stav toho, čo je bez bariér, prekážok fyzickej povahy (prahov, schodov) brániacich voľnému priechodu telesne postihnutých, predovšetkým pohybujúcich sa na invalidnom vozíku: bezbariérovosť novostavieb; Zišli sa tu aj telesne postihnutí, lebo idea sa prvý raz obohatila o princíp bezbariérovosti. Pc 1993; Vo vyspelých štátoch je bežné, že pri kolaudácii verejných objektov je bezbariérovosť jedna z podmienok kolaudácie. Pd 1998 2. všeobecná, široká prístupnosť k niečomu: informačná bezbariérovosť možnosť voľného prístupu k informáciám; jazyková bezbariérovosť možnosť porozumenia príslušníkov rozličných jazykových skupín ------- **strana 183** bezbariérový -vá -vé príd. 1. ktorý je bez bariér, bez prekážok fyzickej povahy (prahov, schodov) brániacich voľnému priechodu telesne postihnutých, predovšetkým pohybujúcich sa na invalidnom vozíku: bezbariérový vstup, vchod do budovy; bezbariérový byt, dom, hotel; bezbariérové zariadenie kuchyne, WC; bezbariérová mestská hromadná doprava; v sále je bezbariérová lóža Pd 1995 2. umožňujúci voľný prístup k niečomu; uskutočňujúci sa ľahko, bez nevyhnutnosti prekonávať zábrany, bariéry: bezbariérová komunikácia; bezbariérové webové stránky prístupné aj pre staršie verzie počítačov beznehodový -vá -vé príd. uskutočňovaný bez nehôd, obyč. dopravných; nespôsobujúci nehody; na ktorom nedochádza k nehodám; beznehodový úsek cesty; beznehodový vodič; beznehodová premávka; beznehodové jazdenia, tisíce beznehodových kilometrov Inet 2002 beznikotínový [-zn-t-] -vá -vé príd. neobsahujúci nikotín, jedovatú látku nachádzajúcu sa v tabaku; ktorý je bez nikotínu: beznikotínová náhrada cigarety; beznikotínový spôsob odvykania od fajčenia; beznikotínový suchý dymový decht; pren. beznikotínová spoločnosť nefajčiarska bezobalový -vá -vé príd. (o tovare) ktorý možno rozvážať, skladovať al. predávať bez obalu; pri ktorom sa nepoužíva obal: bezobalový výrobok; bezobalová technika; bezobalová preprava hnojív; alternatívna bezobalová distribúcia ekologických potravín; bezobalový predaj tovaru bezobslužný -ná -né príd. uskutočňujúci sa bez obsluhy, bez obsluhovania: bezobslužný systém; bezobslužná prevádzka; bezobslužná čerpacia stanica samoobslužná; bezobslužná, plne automatizovaná elektráreň; bezobslužná inštalácia operačného systému bezokenný -ná -né príd. nemajúci okno, okná; ktorý je bez okna, okien: bezokenná stena; bezokenná miestnosť; Zastal som pred bočným, bezokenným múrom starého obytného domu. Puškáš bezpórový -vá -vé príd. nemajúci drobné otvory, póry; ktorý je celistvý, bez pórov (obyč. o stavebných materiáloch); syn. súdržný, hutný: bezpórový ------- **strana 184** náter; bezpórový povrch steny; bezpórová podlaha; hladká bezpórová betónová plocha; Pri natieraní sa dosiahnu rovnomernejšie, bezpórové vrstvy. Inet 2003 bezposádkový -vá -vé príd. (o dopravných prostriedkoch, obyč. vojenských al. vesmírnych) ktorý je bez riadiaceho personálu, bez posádky: bezposádkový raketoplán; bezposádkový, diaľkovo riadený stroj; bezposádkové bojové vozidlá; bezposádkové prieskumné lietadlá; ruská bezposádková nákladná vesmírna loď Progress M1-6 NO 2001 bezrámový -vá -vé príd. nemajúci rám, konštrukciu, do ktorej sa niečo vsádza, upevňuje; ktorý je bez rámu: bezrámové okno, dvere; bezrámové okuliare; bezrámové bezpečnostné sklo; fínsky bezrámový systém zasklievania balkónov Inet 2002 bezrizikovo prísl. bez rizika, bez nebezpečenstva, bez hrozby straty, škody, neúpechu; syn. bezpečne: bezrizikovo podnikať, investovať bezrizikovosť -sti ž. vlastnosť, stav toho, čo nepredstavuje riziko, z čoho nehrozí strata, škoda, neúspech; syn. bezpečnosť: bezrizikovosť podnikania, investovania; zaručiť bezrizikovosť úveru bezrizikový -vá -vé príd. nepredstavujúci nijaké riziko, možnosť straty, škody, neúpechu; ktorý je bez rizika; syn. bezpečný: bezrizikový výnos, zisk; bezrizikové investovanie; bezrizikový pohyb po verejných komunikáciách; bezrizikové potraviny; bezriziková liečba; bezriziková diagnostika chorobných zmien tkanivových orgánov Pd 1999; Záruka vrátenia peňazí vám umožní bezrizikový nákup. Inet 2003  Emília Porubská ------- **strana 185** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Mať čo robiť alebo mať niečo na práci? ====================================== EVA RÍSOVÁ Často počúvame, aký je slovenčina chudobný jazyk, ktorý sa nezaobíde bez cudzích výpožičiek. Odhliadnuc od odborného vyjadrovania, kde sa prevzatým termínom nie vždy dá vyhnúť, často aj v bežných situáciách mnohí používatelia jazyka siahnu skôr po cudzom vzore ako po ustálených domácich jazykových prostriedkoch. Od istého času sa veľmi rozšírilo používanie spojení mať niečo na práci, nemať niečo na práci. V televíznych a rozhlasových inscenáciách či seriáloch sa už napr. takmer nik nespýta: Čo budeš dnes robiť? Máš večer nejakú prácu?, ale iba Čo máš dnes na práci? Máš večer niečo na práci? S tým korešpondujú aj odpovede: Dnes mám ešte veľa na práci. Večer nemám nič na práci. Takýmito a podobnými vyjadreniami sa hmýri okrem spomenutých médií aj naša publicistika, prekladová a – žiaľ – aj pôvodná literatúra. Že ide o mechanické prevzatie českého spojenia mít něco na práci, o tom nemožno pochybovať. Ani v jednom normatívnom slovenskom slovníku alebo príručke spojenia mať niečo na práci, nemať niečo na práci nenájdeme. V Česko- -slovenskom slovníku z r. 1979 sa pri českom hesle práce medzi expresívnymi hovorovými výrazmi uvádza spojenie nemít nic na práci so slovenským ekvivalentom nemať čo robiť. Dnes, keď je otázka zamestnanosti nášho obyvateľstva v centre spoločenského záujmu a veľa sa o nej hovorí, bolo by vhodné zamyslieť sa aj nad jazykovou stránkou výrazov týkajúcich sa práce a nahradiť cudzie spojenia mať na práci, nemať nič na práci domácimi vyjadreniami mať prácu, nemať prácu, mať čo robiť, nemať čo robiť. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 3. 2001) ------- **strana 186** Nie madlá, ale držadlá ====================== JÁN KAČALA V ostatnom čase sa v rozmanitých reklamách a propagačných textoch občas môžeme stretnúť s výrazom madlo, v množnom čísle madlá. Slovákovi je tento výraz významovo celkom temný a svojou slovotvornou motiváciou nezreteľný. A keby predmet, ktorý je ním označený, nevidel v konkrétnej životnej situácii, nevedel by, že má pred sebou obyčajné držadlo či držiak, alebo rúčku, prípadne rukoväť. Ako vidno, vyrátali sme až štyri domáce slovenské pomenovania, ktoré na rozdiel od nezrozumiteľného madla majú úplne zreteľnú slovotvornú motiváciu a jasný význam. Prečo teda niektorí výrobcovia vaní alebo sprchovacích kútov či bytoví architekti ponúkajú práve madlo, keď slovenčina má v tomto význame dokonca viaceré domáce, široko známe a všeobecne zrozumiteľné pomenovania? Za každou odpoveďou na túto otázku zistíme nepoznanie alebo zanedbávanie domácich výrazových prostriedkov a neodôvodnené siahanie za cudzími prostriedkami, ktoré väčšine používateľov slovenčiny robia ťažkosti s porozumením. Potom si môžu prichodiť tak, akoby ich dakto práve pri ponuke bytového zariadenia presviedčal, že nepoznajú svoj rodný jazyk. Ako sa však ukazuje, situácia je opačná: kupujúci identifikujú daný predmet domácim slovenským slovom, kým práve ponúkané madlá svedčia o nedostačujúcom poznaní slovenčiny zo strany výrobcov alebo predávajúcich. Bolo by dobre, keby v budúcnosti aj výrobcovia a predávajúci zaujali postoj kupujúcich a ponúkali iba držadlá či držiaky, alebo rúčky, či rukoväte. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 3. 2001) Pozmeňovací návrh a „pozmeňovák“ ================================ JÁN KAČALA Zjednoslovňovanie výrazov je vo vývine slovnej zásoby nášho jazyka živý a neprestajný proces, ale v dialektickom protirečení s ním prebieha aj ------- **strana 187** opačný proces, vznik dvojslovných pomenovaní. Pravdaže, pri zjednoslovňovaní sa často mení štýlová hodnota pôvodného výrazu a jednoslovné pomenovanie je spravidla živšie, má príznak hovorovosti, ako to zisťujeme pri dvojiciach výrazov typu plenárna schôdzka a plenárka, zasadacia miestnosť a zasadačka, presilová hra a presilovka. Zjednoslovňovanie je typické aj pre slangové slová, no pri ich používaní v spisovnom prejave sa už dopúšťame nielen prekročenia štýlovej normy, ale aj normy spisovného jazyka, keďže slangové slová nepatria medzi prostriedky spisovnej reči. Pri nedávnom parlamentnom rokovaní sme si takéto prekročenie štýlovej aj spisovnej normy mohli všimnúť pri používaní výrazu pozmeňovák, t. j. pozmeňovací návrh. Počuli sme ho v takých spojeniach ako podať pozmeňovák, predložiť pozmeňovák, prijať pozmeňovák, neprijať pozmeňovák. Výraz pozmeňovák je utvorený typickou slangovou príponou -ák a spôsob jeho utvorenia ho jednoznačne zaraďuje medzi slangové slová z oblasti administratívy. Svojím slangovým príznakom výraz pozmeňovák nie je vhodný do neutrálneho spisovného prejavu určeného širokej verejnosti. V takomto druhu prejavu je potrebné používať neutrálne dvojslovné pomenovanie pozmeňovací návrh. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 4. 2001) Nominant, nominantka ==================== MATEJ POVAŽAJ V prejavoch niektorých politikov či publicistov sme zaznamenali nový výraz, novú lexikálnu jednotku, a to slovo nominant. Na ilustráciu uvedieme aspoň jeden doklad z tlače: Mrzí ma to aj preto, že obidvaja boli nominantmi vlády Slovenskej republiky. O novom slove nominant, hoci nepatrí medzi lexikálne prostriedky utvorené z domácich zdrojov, môžeme povedať, že je motivačne priezračné. Každý si totiž pri ňom hneď uvedomí jeho súvislosť s podstatným menom nominácia s významom „vymenovanie, ------- **strana 188** vymenúvanie, ustanovenie, ustanovovanie, poverenie, poverovanie“, resp. s obojvidovým slovesom nominovať s významom „vymenúvať, vymenovať, ustanovovať, ustanoviť, určovať, určiť, vyberať, vybrať“. Podstatné meno nominácia má pôvod v latinčine, v latinskom podstatnom mene nominatio s významom „vymenovanie, vymenúvanie do úradu“ a to zasa v latinskom slovese nomino, nominare, ktoré má okrem iného významy „menovať, volať, nazývať“, „menom uvádzať, zmieňovať sa“, „navrhovať, navrhnúť na úrad“. V podstatnom mene nominant môžeme okrem základu súvisiaceho so slovami nominácia, nominovať vyčleniť pôvodom cudziu príponu -ant, ktorou sa tvoria názvy osôb od cudzích základov a ktorú poznáme zo slov, ako sú ašpirant, fluktuant, praktikant, projektant atď. Nové slovo nominant má teda význam „kto je vybratý, nominovaný na istú funkciu“. Od pomenovania mužského rodu nominant máme utvorené pomenovanie ženského rodu nominantka. Obidve slová už nájdeme aj v najnovšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšlo koncom roka 2000. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 4. 2001) Nenáležitá úspora slov ====================== IVAN MASÁR Požiadavka úspornosti vo vyjadrovaní je čoraz častejšia a naliehavejšia, čo možno pokladať za neklamný dôkaz všeobecnej rozvravenosti. V súvislosti s tým sa zdôrazňuje potreba ekonomiky reči. S týmto termínom operuje aj štylistika ako jedna z jazykovedných disciplín. Požiadavka úspornosti sa do konkrétneho jazykového prejavu môže premietnuť tak, že sa šetrí slovami, podobne ako sa šetrí vodou, energiou atď. V dôsledku takto chápanej ekonomiky reči vznikajú niekedy aj takéto vety: Obalové materiály nesmú ovplyvniť výrobok do nich zabalený pred, počas alebo po sterilizácii. V zhustenom závere vety sa ušetrili dve slová, presnejšie dva- ------- **strana 189** krát slovo sterilizácia v príslušných tvaroch. Podobné úspory sa však nezhodujú so slovenskou gramatikou, podľa ktorej každá predložka sa spája s nejakým pádom konkrétneho mena, niektoré predložky dokonca s dvoma až tromi pádmi. Pripomeňme si spájateľnosť predložiek v závere citovanej vety. Predložka pred sa spája s inštrumentálom: pred sterilizáciou, predložka počas s genitívom: počas sterilizácie a napokon predložka po s lokálom: po sterilizácii. Z toho sa ukazuje, že rozdielna spájateľnosť použitých predložiek úsporu slova sterilizácia nedovoľuje. Jeho trojnásobnému použitiu sa dá vyhnúť tak, že sa namiesto neho použije aj zámeno, t. j. slovný druh, ktorý priamo nepomenúva, ale iba odkazuje na predmety a javy. S použitím zámena vyznie koniec vety takto: pred sterilizáciou, počas steriizácie a po nej, prípadne pred sterilizáciou, počas nej a po nej. Dožadovanie sa úspornosti v reči je opodstatnené, úspora však nemá ísť na úkor jazykovej správnosti. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 4. 2001) Persóny non grata? ================== IVAN MASÁR Pri nedávnom hromadnom vyhostení ruských diplomatov z Ameriky a amerických z Ruska sa v spravodajstve dosť často používal knižný výraz persona non grata. Predovšetkým v jazyku diplomatov sa tento latinský výraz spája s neželanou, nevítanou osobou. Jeho synonymom je výraz persona ingrata, ale ten sa vyskytuje zriedka. V diplomatickom jazyku sa používajú aj ďalšie latinské výrazy z toho istého vecného okruhu: osoba požívajúca vysokú priazeň je persona gratissima, vierohodné osoby sú personae credibiles. Aj výskyt týchto výrazov je skôr výnimkou ako pravidlom. S vyhostením viacerých diplomatov naraz zákonite vznikla potreba použiť množné číslo označenia persona non grata. V latinčine má množné číslo podobu personae non gratae, ale v našom spravodajstve sa ------- **strana 190** použila podoba persóny non grata. Skombinoval sa teda tvar slovenského množného čísla slova persóna, t. j. tvar persóny, s latinským jednotným číslom prívlastku, t. j. s tvarom grata. Vznikol hybrid, ktorý sa v oficiálnom spravodajstve nevyhnutne vníma ako rušivý. Ak sa v diplomatickom jazyku viaceré osoby označujú výrazom personae credibiles (dôveryhodné osoby), nič nebráni tomu, aby sa aj neželané osoby označili latinským množným číslom personae non gratae, a nie ersóny non grata. Kultivované zaobchádzanie s cudzojazyčnými prvkami si vyžaduje rešpektovanie gramatiky obidvoch jazykov – preberajúceho aj odovzdávajúceho. Pravda, okrem latinského plurálového tvaru personae non gratae mohol sa použiť aj domáci ekvivalent neželané osoby. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 5. 2001) O slovese obdržať ================= JÁN HORECKÝ Sloveso obdržať mnohí používatelia slovenčiny odsudzujú ako nesprávne alebo aspoň nevhodné, lebo sa kedysi naučili, že to je doslovný preklad nemeckého slovesa erhalten. V ňom je základ halten, teda naše držať, a predpona er-, ktorá však už nemá taký zreteľný význam, preto sa aj v slovenčine objavuje takisto nie dosť zreteľný ekvivalent ob-. Sama skutočnosť, že slovo je prevzaté, vlastne doslovne preložené z nemčiny, nemusela by ešte byť dôvodom na jeho odmietanie. Máme však aj odborné, resp. významové dôvody na jeho neodporúčanie do spisovného vyjadrovania. Tie dôvody sú takéto: Sloveso držať má základný, veľmi všeobecný význam „mať vo vlastníctve, resp. uchopiť a nepustiť“. Tento význam slovesa držať by bol možný aj v spojení obdržať list čiže dostať list, ktorý nemusím už nikomu dávať, mať list vo vlastníctve, byť jeho majiteľom. Významovo tu však ťažšie vysvetlíme predponu ob-. V slovesách ako obstarať, objednať sa touto predponou vyjadruje, že prejavíme zámer či ------- **strana 191** úsilie dostať niečo do vlastníctva. Je tu teda zámerná činnosť človeka. A takáto zámerná činnosť sa vôbec neprejavuje vo výraze obdržať list. A práve tento významový prvok je najsilnejším argumentom proti spojeniu obdržať list, ale aj proti spojeniam obdržať rozkaz, obdržať podporu a pod. Vo všetkých spojeniach tohto typu sa zamýšľaný význam dobre a presne vyjadruje slovesom dostať, teda dostať list, dostať rozkaz, dostať podporu. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 5. 2001) Kto počtuje, ten gazduje ======================== JOZEF JACKO Súčasťou slovnej zásoby každého jazyka sú aj frazeologické jednotky. Tvoria osobitný druh vyznačujúci sa obraznosťou, nerozložiteľnosťou a  hovorovosťou až expresívnosťou. Vo frazeologickej jednotke vziať nohy na plecia ide o obrazné pomenovanie činnosti „dať sa do behu, utekať“. Frazeologickou jednotkou mať maslo na hlave sa obrazne vyjadruje vý-znam „nebyť bez viny, nemať čisté svedomie“. Príslovia a porekadlá tvoria osobitnú skupinu frazeológie. Rozdiel medzi príslovím a porekadlom možno vidieť v ich zámere. Poučný zámer príslovia sa vyslovuje priamo, napr. Bez práce nie sú koláče. V porekadle sa poučný zámer vyslovuje nepriamo, napr. Kto nemá v hlave, má v pätách. Podľa pôvodu poznáme domáce a prevzaté frazeologické jednotky. Niektoré prevzaté frazeologické jednotky časom zdomácnievajú. Napríklad v slovenčine zdomácnená frazeologická jednotka streliť capa s významom „povedať, urobiť hlúposť“ je prevzatá z nemčiny. Titulok úvahy v jednom celoslovenskom denníku mal túto podobu rečníckej otázky: Kto šetrí, má za tri? Súvetie Kto šetrí, má za tri sa opakovalo aj v samotnej úvahe. Pri čítaní úvahy nás však toto súvetie vyrušilo. Súvetie Kto šetrí, má za tri je preklad českej frazeologickej jednotky Kdo šetří, má za tři. Je to však veľmi nepodarený preklad, lebo v slovenčine nemožno povedať má za tri. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ------- **strana 192** sa tento nepodarený preklad v spisovnej slovenčine ako frazeologická jednotka neudomácnil. Namiesto neho máme ustálenú frazeologickú jednotku Kto počtuje, ten gazduje. Táto frazeologická jednotka sa mohla použiť aj v článku celoslovenského denníka. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 5. 2001) Pozn. redakcie. – V prvom tohtoročnom čísle Kultúry slova na s. 28 v  recenzii F. Šimona K novému anatomickému názvosloviu vypadli mená spoluautoriek: Monika Kočišová a Katarína Schmidtová. Redakcia sa autorom ospravedlňuje.