Z galérie osobností v dejinách spisovnej slovenčiny. 1.
Rané predspisovné obbdobie
RUDOLF KRAJČOVIČ
Úvod. ― Už v názve tohto seriálu sa naznačuje, že v ňom pôjde o výber osobností, ktoré sa závažnejšími aktivitami pričinili o zdokonalenie, prípadne o upevnenie spoločenskej pozície slovenčiny v predspisovnej i spisovnej etape jej rozvoja. Hlavným kritériom tohto výberu bude miera zásluh osobnosti o kultivovanie a upevňovanie dobovej normy, ale aj o zabezpečenie kultúrno-spoločenského priestoru jej používania, či už v predspisovnej kultúrnej podobe alebo v spisovnej podobe. Keďže dejiny slovenskej národnej pospolitosti neboli vždy rovnako žičlivé k jej hospodársko-spoločenskému a kultúrnemu rozvoju, a teda ani vždy nemohli poskytovať rovnaké podmienky na kultivovanie jej jazyka, nemožno vybrané osobnosti uvádzať podľa formálneho kritéria, napríklad v abecednom poradí. Na primerané ocenenie záslužnej činnosti vybraných osobností najvýhodnejší postup bude posudzovať ich v rámci vymedzených časových úsekov dejín spisovnej slovenčiny.
V ďalšej časti seriálu budeme postupovať podľa etáp rozvoja slovenčiny v jej kultúrnej predspisovnej a kodifikovanej spisovnej podobe, ktoré sa v poslednom čase zaužívali. V predspisovnom období sú to rané obdobie, staršie a mladšie predspisovné obdobie, v spisovnom období sú to bernolákovské a štúrovské obdobie, reformné obdobie, matičné a martinské obdobie, ďalej medzivojnové obdobie a súčasné obdobie. Pochopiteľne, so zreteľom na historický charakter kritéria výberu pozornosť v súčasnom období budeme venovať len tým osobnostiam, ktorých dielo je uzavreté a náležite zhodnotené. Pre úplnosť treba uviesť, že v rámci každého obdobia bude opisu profilu vybraných osobností predchádzať charakteristika obdobia, pravda, s dôrazom na dobový stav kultúrnej predspisovnej a spisovnej slovenčiny. Napokon poznamenávame, že použitá odborná literatúra, pramene, resp. literatúra odporúčaná na ďalšie štúdium témy sa cituje v skratkách v texte, ktoré sa vysvetľujú na konci príspevku a budú aj na konci seriálu. Pokiaľ ide o odbornú literatúru, potrebné je pripomenúť, že hlavným zdrojom poznatkov v tomto seriáli boli najnovšie publikácie Náčrt dejín spisovnej slovenčiny (Bratislava 2001, autori J. Kačala, R. Krajčovič) a Dejiny spisovnej slovenčiny (Bratislava 2002, autori R. Krajčovič, P. Žigo). Kapitoly o osobnostiach z nich sa preberajú v plnom rozsahu, rozumie sa, aj s citovanou literatúrou. Ich autor sa neuvádza, pretože kapitoly o osobnostiach v predspisovnom i spisovnom období v uvedených publikáciách spracoval autor tohto seriálu. Iné časti seriálu sú vypracované postupom rešeršu, buď sú skrátené, alebo prepracované s prihliadnutím na základnú tému seriálu.
Rané predspisovné obdobie (1). ― Rané predspisovné obdobie slovenčiny sa časovo vymedzuje 9. a 10. storočím. V tomto časovom úseku sa utvorila integračná jazyková báza, na ktorej sa slovenčina v priebehu 10. storočia po zániku základných prvkov praslovančiny (jerov, nosoviek atď.) konštituovala ako samostatný slovanský jazyk, a to z praslovanského dialektu v severnej časti Karpatskej kotliny vtedy ešte na oboch stranách stredného Dunaja. Pre toto rané predspisovné obdobie je charakteristické, že v prostredí ranej staroslovenskej pospolitosti popri bežne používanej domácej reči jestvoval na svoju dobu už pomerne vyspelý kultúrny jazyk.
Vo všeobecnosti možno povedať, že reč našich staroslovenských predkov sa v 9. a 10. storočí kultivovala v ľudovom, dvorskom a vzdelaneckom prostredí. V ľudovom prostredí sa v 9. a 10. storočí reč našich predkov kultivovala v súvislosti s tradičnými obyčajmi predkresťanského obdobia. Dodnes sú známe napríklad jánske ohne, oblievačky na Veľkú noc, rozličné obrady na svadbách sprevádzané spevom, vinšami a pod. Najmä rituálne obrady v prírode sprevádzali tradičné slovesné prejavy (dodnes sú napríklad známe piesne Morena, Morena, Vajane, Vajane a pod.). V dvorskom a vzdelaneckom prostredí sa reč našich predkov v 9. storočí kultivovala v súvislosti so spravovaním Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva, Rastislavovho Moravsko-slovenského veľkoniežatstva či Svätoplukovej ríše predovšetkým na panovníckom dvore, na dvorcoch kniežat a veľmožov vo vzájomných kontaktoch, na snemoch, súdoch, pri zábavných hrách i v kontaktoch s cirkevnými hodnostármi, vzdelancami, s diplomatmi a pod. Preukazným dokladom kultivovania ranej slovenčiny v 9. storočí je známe Rastislavovo posolstvo adresované byzantskému panovníkovi Michalovi III. (text je v cit. Dejinách spisovnej slovenčiny, 2002, s. 14 spolu s literatúrou).
Závažným faktorom pre zvyšovanie kultúry jazyka našich predkov v 9. storočí bolo prenikanie kresťanstva, jeho šírenie prostredníctvom misií najskôr vo vyšších spoločenských vrstvách, neskôr aj medzi pospolitým ľudom. Z kresťanských misií najdôležitejšie boli bavorská misia a byzantská cyrilo-metodská misia.
Na záver tejto časti seriálu budeme venovať pozornosť bavorskej kristianizačnej misii a v prehľade i profilu jej reprezentatívnych osobností. Ako je známe, vyšší hodnostári tejto misie pri kresťanských obradoch používali latinčinu ako jazyk uznávaný najvyššou cirkevnou vrchnosťou v Ríme, no medzi sebou a iste aj v kontakte s domácou spoločensky vyššou vrstvou svoj jazyk ― starú nemčinu. Takto sa stredoveká slovenčina vo svojom ranom období kultivovania dostala do kontaktu s latinčinou a starou nemčinou. Dôsledkom tohto kontaktu bolo, že do jej lexiky prenikli dobové europeizmy z latinčiny (napr. kmotor, kmeť, ľud. koľada z kolęda, to z lat. calendae a pod.), ale aj slová latinského, prípadne germánskeho pôvodu prevzaté v 9. storočí zo starej nemčiny (napr. pápež, biskup, mních, kostol, pôst, žalm, vďaka a iné).
V súvislosti s bavorskou kristianizačnou misiou u nitrianskych Slovenov sa v prvej polovici 9. storočia spomína arcibiskup menom Adalrám a v druhej polovici 9. storočia nitriansky biskup Wiching.
Adalrám (zomrel roku 836). ― Adalrám bol salzburským arcibiskupom, o ktorom je v spise Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum (z roku 871, známy v prepise z 11. storočia) záznam, že Pribinovi na jeho panstve za Dunajom v krajine nazývanej Nitrava vysvätil kostol (v orig. Priwinae..., cui quodam Adalramus arciepiscopus ultra Danubium in sua proprietate loco vocato Nitrava consecravit ecclesiam, M. Weingart, 1933). Tento čin nech mal akýkoľvek zámer, či už to bolo vyjadrenie pocty, mocensky motivovanej výstrahy Pribinovi alebo len formálny prejav bavorskej misijnej činnosti v jeho krajine, v zásade mal význam pre upevnenie kontaktu súdobej latinčiny a starej nemčiny s kultúrnym jazykom našich staroslovenských predkov. Dôsledkom toho bolo prenikanie a ustálenie starogermánskych cirkevných termínov (väčšinou latinského pôvodu) do lexiky ranej stredovekej slovenčiny, z ktorých značná časť sa nám zachovala dodnes a o ktorých bola reč predtým.
Wiching (zomrel r. 899). ― Podľa dobových prameňov Wiching (niekedy aj Viching) bol jedným z popredných benediktínov, ktorí mali vedúce postavenie v kresťanskej bavorskej misii pôsobiacej v krajine našich predkov. Predpokladá sa, že pôsobil na Svätoplukovom dvore ako diplomat. V tejto hodnosti v službách bavorského kléru presadzoval latinčinu vo funkcii liturgického jazyka a v mene tejto idey tvrdo bojoval proti cieľom vodcov byzantskej misie Konštantína a Metoda zaviesť v Rastislavovom veľkokniežatstve, vo Svätoplukovom mocnárstve i v Panónii staroslovienčinu, prípadne jej veľkomoravský variant ako bohoslužobný jazyk. Po Konštantínovej smrti, keď vedúci post byzantskej misie pripadol Metodovi, svoju aktivitu vystupňoval a v kontakte s vysokými cirkevnými miestami sa mu podarilo dosiahnuť zákaz používať staroslovienčinu v liturgických úkonoch a získať v roku 880 biskupský stolec v Nitre, resp. aj hodnosť správcu veľkomoravskej cirkevnej diecézy. Ešte pred Svätoplukovou smrťou (894) v roku 892 opúšťa Nitru a stáva sa kancelárom kráľa Arnulfa (prehľadne L. Zrubec, 1991). Z hľadiska vývinu jazykových pomerov v Rastislavovom veľkokniežatstve a v moravsko-slovenskej Svätoplukovej ríši je zaujímavé konštatovať, že v čase Wichingových výpadov proti cieľom cyrilo-metodskej misie prekladová či iná činnosť vodcov ani členov tejto misie sa neoslabuje. Naopak, jazyk niektorých hlaholských pamiatok prezrádza, že iste aj vďaka domácim vzdelancom v tom čase v kontakte cyrilo-metodskej staroslovienčiny s domácim kultúrnym jazykom sa formuje veľkomoravský variant (redakcia) staroslovienčiny, do ktorej sa prekladali, prípadne v nej vznikali cirkevné i svetské písomnosti potrebné na misijnú činnosť, a zrejme sa začalo aj s rozmnožovaním týchto písomností, resp. s ich prepismi. Zdá sa teda, že Wichingova činnosť ostro zameraná proti úsiliu cyrilo-metodskej misie používať staroslovienčinu ako liturgický jazyk nemala zo začiatku taký úspech, ako sám Wiching očakával, bola skôr podnetom na aktivitu v jazykovej oblasti zástancov tohto úsilia cyrilo-metodskej misie. Dá sa predpokladať, že to bola aj jedna z príčin, prečo sa Wiching rozhodol intervenovať v neprospech staroslovienčiny u najvyšších predstaviteľov cirkvi v Ríme. Ako je známe, rozhodnutím pápeža Štefana V. sa staroslovienčina potom už nesmela používať v liturgických obradoch.
LITERATÚRA
KAČALA, Ján ― KRAJČOVIČ, Rudolf: Náčrt dejín spisovnej slovenčiny. Bratislava: Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 2001. 110 s.
KRAJČOVIČ, Rudolf ― ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava 2002. 249 s.
WEINGART, Miloš: Pribina, Koceľ a Nitra v zrkadle prameňov doby veľkomoravskej. In: Ríša veľkomoravská. Red. J. Stanislav. Praha: L. Mazáč 1933, s. 319 ― 353.
ZRUBEC, Ladislav: Osobnosti našej minulosti od najstarších čias po 16. storočie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1991. 192 s.
Mená osôb s príponou -ník
JÁN HORECKÝ
Mená osôb utvorené (a stále dotvárané) slovotvornou príponou -ník sú výrazným predstaviteľom stavu v súčasnej spisovnej slovenčine. Sú zoskupené do viacerých významových skupín, ak majú zreteľnú slovotvornú štruktúru, ak v nich vieme dobre rozpoznať slovotvorný základ a slovotvornú príponu. Ale poznáme istý počet takých pomenovaní osôb, v ktorých je síce zreteľná slovotvorná štruktúra z formálneho hľadiska, ale nie vždy vieme v nich uspokojivo vysvetliť významovú štruktúru. Je tu nesúlad medzi formou a obsahom, ktorý nezriedka vyvoláva podozrenie a pochybnosti o primeranosti či správnosti takýchto mien.
Tento nesúlad možno uspokojivo vysvetliť, ak vychádzame nie z tradičnej zásady, že k istému základovému slovu, niekedy aj skupine základových slov pripíname príslušnú slovotvornú príponu. Teda ak k základu obuv pripneme príponu -ník, dostaneme pomenovanie osoby, ktorá vyrába obuv, t. j. obuvník. Ale ak hľadáme takýto základ v slove tajomník, ťažšie vysvetlíme základ tajom, ba v danom prípade dokonca zistíme, že v takejto podobe v slovenčine vôbec nejestvuje. Nájdeme ho iba ako nesamostatný, „viazaný“, podobne ako v slovách tajomný, tajomstvo. Tieto dve slová však pri výklade významu slova tajomník nemajú nijakú funkciu.
Pokladáme preto za výhodnejšie (a prirodzene, aj vedecky odôvodnenejšie) vychádzať nie z formálneho slovotvorného základu, ale z istého myšlienkového, obsahového základu, v konkrétnom prípade pri skúmaní slov na -ník z potreby pomenovať osobu, ktorá vykonáva nejakú činnosť alebo je charakterizovaná nejakým vzťahom. Takúto predstavu označujeme v teórii pomenovania ako pomenovací základ, onomaziologická báza. Túto všeobecnú onomaziologickú bázu treba špecifikovať a konkretizovať vhodným pomenovacím príznakom, t. j. onomaziologickým príznakom. V pomenovaniach ako tesár, stolár, matičiar je tento príznak reprezentovaný slovami stôl, tesať, matica, v slovách ako kožušník, hlásnik, úradník slovami kožuch, hlásiť, úrad a pod.
Jedným z charakteristických znakov pomenovaní osôb je, že vykonávajú istú činnosť, preto pri skúmaní špeciálnych onomaziologických príznakov vyčleňujeme slovesá vyjadrujúce túto činnosť. To je zreteľné v slovách ako hlásnik ― kto niečo hlási, klebetník ― kto šíri klebety. Tradične tieto podstatné mená charakterizujeme ako deverbatívne substantíva (podstatné mená odvodené od slovies). Pri desubstantívnych menách (podstatných menách odvodených od podstatných mien) s príponou -nik je charakteristickým onomaziologickým príznakom napr. označenie vyrábaného predmetu. Napr. obuvník, klobučník, odevník, klenotník. Často však býva onomaziologickým príznakom označenie predmetu, na ktorý sa nejako vzťahuje daná činnosť, napr. záhradník, lodník, kostolník, roľník. Užšia špecifikácia sa vyjadruje príslušnosťou k nejakej organizácii, napr. straník, mládežník, cirkevník. Výrazným príznakom je činnosť, orientácia alebo vykonávanie činnosti, napr. hudobník, platobník, služobník.
Ako vidieť, pri výklade významu takýchto pomenovaní možno dospieť k zjednodušenej, resp. zovšeobecňujúcej formulke „ten, kto sa zaoberá niečím“, s prípadnými obmenami „ten, kto sa stará o niečo“ (záhradník), „kto vyrába niečo“ (odevník). V každom prípade pri využívaní takýchto formuliek ide o sériové tvorenie, ktoré vyúsťuje do vytvárania istých sémantických, významových skupín pomenovaní.
Popri takýchto skupinových, sériových pomenovaniach však máme aj také mená osôb so slovotvornou príponou -ník, pre ktoré neplatia uvedené formulky, ale každé pomenovanie musíme interpretovať osobitne, individuálne. Proti sériovým, sériovo utvoreným pomenovaniam tak stoja individuálne pomenovania.
K takýmto individuálnym tvoreniam patria predovšetkým mená, v ktorých onomaziologickom príznaku funguje slovo, spravidla podstatné meno v prenesenom význame. Napr. uličník nie je ten, kto sa zaoberá ulicou, stará sa o ulice (napr. ako zametač), ale je to „nevychovaný, samopašný chlapec, nezbedník“ (Krátky slovník slovenského jazyka; ďalej KSSJ), teda akoby vychovaný na ulici. Podobne nádenník nie je ten, kto sa zaoberá akýmsi „nádeňom“, ale „pomocný robotník, pracujúci za dennú mzdu“ (KSSJ), resp. presnejšie „najímaný na jeden deň, na jednodňovú, nie kvalifikovanú a sústavnejšiu prácu“. Základným významovým prvkom je tu teda slovo deň. Podobne náčelník je ten, „kto stojí na čele istej organizácie, úradu, zložky“ a pod. (KSSJ), teda je najvyšším, vedúcim pracovníkom. Takisto námestník ― „zástupca (vyššej) funkcie“ ― je ten, kto funguje na mieste niekoho vyššie postaveného, kto ho môže zastupovať. V pomenovaní námorník nemožno hľadať nejaké sloveso „namoriť, moriť“, ani len čistý základ more, ale význam treba opísať napr. v podobe ten, „kto pracuje na mori“. Teda pomenovacím príznakom je slovo more.
V pomenovaní dvojník ― podľa KSSJ „kto je (výzorom) niekomu podobný“ ― číslovkou dvoj- sa len približne naznačuje, že ide o druhý rovnaký, dvojitý exemplár. V slove desiatnik nemá rozhodujúci význam číslovka desať, lebo ide o pomenovanie vojenskej hodnosti, ktorú kedysi mal vedúci muž istej skupiny vojakov. V pomenovaní dôstojník je síce zreteľný poukaz na dôstojnosť, ale tým sa nevysvetľuje pôvodný význam ― „nositeľ istej vyššej vojenskej hodnosti“.
Veľmi ďaleko od skutočného významu je pomenovanie tajomník. Je to osoba, ktorá nemá v sebe či na sebe nič tajomného, je to úradník alebo funkcionár vykonávajúci dôležitú agendu organizácie, resp. vykonávajúci najvyššiu funkciu v organizácii alebo v štáte: krajský tajomník, generálny tajomník SAVU. Výklad tu treba založiť na predpoklade, že ide vlastne o výsledok úsilia preložiť do nášho jazyka latinský názov secretarius.
Je zrejmé, že takéto výklady významu sú pevnejšie založené na onomaziologickej koncepcii tvorenia pomenovaní, lebo výraznejšie umožňujú interpretovať formálne síce zreteľný, ale významovo menej jasný onomaziologický príznak. Umožňuje sa tým niekedy aj historický pohľad na niektoré pomenovania.
Napokon treba povedať, že práve vďaka uvedenej menšej obsahovej zreteľnosti, priezračnosti možno mnohé z takýchto individuálnych, nie sériových pomenovaní osôb využiť ako lexikálne onomaziologické bázy na tvorenie takých rozvitých pomenovaní, ako je napr. ústredný tajomník, prvý tajomník, štátny tajomník, náčelník generálneho štábu, prvý dôstojník, druhý dôstojník, policajný dôstojník (toto pomenovanie je vlastne nepresné, lebo nie všetci policajní pracovníci sú dôstojníci, nemusia mať dôstojnícku hodnosť).
ZO STUDNICE RODNEJ REČI
Svet slov vo Svetoch
1. V tejto rubrike sa v prevažnej miere uverejňujú materiálovo bohaté štúdie a články exploatujúce rozsiahly dokladový materiál uložený v kartotékach nárečového a historického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Autormi príspevkov sú spravidla odborní alebo vedeckí pracovníci týchto oddelení a spracovanie kartotékového materiálu je súčasťou ich individuálneho pracovného plánu a zároveň súčasťou výskumného programu jazykovedného pracoviska. V rubrike sa však z času načas predstavia aj iní autori, ktorí sa chcú vrátiť k žriedlu vlastného jazykového vybavenia a osobnostného formovania prostredníctvom toho, čo im dal jazyk prostredia, kde rástli a dozrievali (pozri Horecký, 1997; Buffa, 1998; Masár, 2000). Do rubriky však patria ― nazdávame sa ― aj jazykové analýzy umeleckej literatúry alebo aspoň odkaz na literárne diela, ktorých autori cieľavedome odkrývali studnice rodnej reči, čistili ich, chránili a sami z nich výdatne čerpali. Na prvom mieste by to mali byť tvorcovia literárnych diel, ktorí sa k čerpaniu zo studnice rodnej reči priamo hlásia ako k programu celej svojej literárnej tvorby alebo konkrétneho diela. Celkom isto patrí medzi nich Martin Rázus. On vo svojom štvorzväzkovom románe Svety napísal, že sa usiloval do neho povťahovať spôsob vyjadrenia... to, čo tu ešte v reči kvitne ako kvieťa na lúkach a zajtra ho už nebude tam (citát Gáfrik, 2000, s. 134).
Konštatujeme hneď na začiatku, že to, čo Rázus do Svetov povťahoval, je jednak textotvorným impulzom, jednak oporným pilierom štruktúry románu a nástrojom autorskej stratégie. Svoj zámer napísať Svety tak, ako sú napísané, Rázus explicitne potvrdzuje na viacerých miestach prostredníctvom hrdinov románu, napr.: Zazdravkajú si a Beňo sa necíti zle. Všíma si rečí. Všetko ho zaujíma. Najhladšie hovorí Zuzič, len sa trochu múdri, mieša cudzie slová (Svety I, s. 228*). To je autorský dôvetok k rozsiahlej šiemu monológu jednej románovej postavy, ktorá v krčme farbisto opisuje, ako kedysi furmani nezákonne prevážali cez hranice obilie. V dôvetku je vzhľadom na cieľ tohto článku zaujímavý výpovedný segment Všetko ho zaujíma. Čo-to z toho všetkého ― všetkého, čo súvisí s jazykom románu, ktorého protagonistom je v postave Beňa sám Rázus, ― pokúsime sa predstaviť potenciálnemu čitateľovi v nasledujúcom texte.
2. Román Svety je vrchovato naplnený dialógmi. Významný literárny vedec A. Mráz to autorovi vyčíta, lebo podľa neho dialógy nedokresľujú celkového obrazu (pozri Gáfrik, c. d., s. 139) a ― dodávame ― text zdanlivo zbytočne zrozvláčňujú. Pre Rázusa je však práve dialóg najvhodnejším priestorom, kde sa dá realizovať autorský zámer ukázať, čo tu ešte v reči kvitne ako kvieťa na lúkach, a zároveň dokázať, že toto kvieťa je prirodzenou súčasťou rečovej výbavy nielen románových postáv, ale celkom reálneho živého slovenského človeka.
Ak zostaneme v polohe Rázusovho prirovnania rečových prejavov a ich stavebných prvkov k rozkvitnutej lúke, potom sa pri čítaní Svetov celkom prirodzene dostaneme k zisteniu, že medzi najkrajšie a najvonnejšie kvety patrí frazeológia. Zväčša je zakomponovaná do dialógov, no nachodí sa aj v autorskej reči. V obidvoch prípadoch je vždy na svojom mieste, plní svoju komunikačnú funkciu, nie je samoúčelnou verbálnou kulisou. Dokazujú to mnohé dialógy, medzi nimi napr. tento:
„A viete, čo je nového? Ten Srdovan je už mestským kapitánom.“
„A žebože, on to len tak,“ pohodí rozvážna Beta Šíverech. „Každá sliepočka hrebie zrniečko pre seba. A Ičo tiež.“ (I, s. 134)
Dialóg zakončený frazeologizmom o sliepočke, čo si prihrabúva zrniečka pre seba, je v celkovom konexte prejavom závisti ako najčastejšej ľudskej vlastnosti. Vyskytujú sa aj iné frazeologizmy (alebo ich prispôsobenia komunikačnej situácii) s tým istým významom: A Jano, poznáš ty hrable, čo by hrabali od seba? (III, s. 134). Hojný je aj výskyt dialógov, kde sa jedna dialogická replika končí frazeologizmom a nadväzujúca replika ho kompletizuje, dotvára.
„Teda Hrebenár.“
„Ó, ten je lakomý.“
„Tak Pavčo...“
„Ten nás bude šialiť. Nikomu nič nedá.“
„A Hobla?“
„Ten odoráva. Presádza medze!“
„A Šívera?“
„Tomu bol otec nepodarený ― on bude. Jablko nepadá ďaleko od stromu...“
„A keď i padne, stopkou sa doňho obráti,“ dokladá Srdovan. (I, s. 289)
Tento dialóg súvisí s rozhodovaním občanov o tom, kto by bol najlepším richtárom.
Frazeologizmami sú ďalej popretkávané dialogické repliky krčmových mudrlantov zhovárajúcich sa a škriepiacich sa o všetkom možnom, napríklad aj o existencii Boha. Stúpenec deizmu v tomto odvekom spore a probléme spochybňuje mienku ateistického protivníka ľudovou múdrosťou zachovanou vo frazeologizme:
„Čo za Pán Boh? Aký Pán Boh?“ naťahuje Žilovatý ešte múdrejšiu tvár. „Boha niet! To len farári vymysleli. To je príroda.“
„Počuj, Mišo,“ zmeria ho Krivošiak, „slabé si ty kurča preďubať tú škrupinu.“ (I, s. 301)
Sondu do frazeologického bohatstva románu uzavrieme konštatáciou, že vari niet situácie v ľudskom bytí a údele tzv. obyčajného slovenského človeka, ktorú by Rázus nepriblížil alebo nekomentoval priliehavým frazeologizmom. Napríklad o zadĺžení majetku, intabuláciách a pokuse zabrániť pred totálnou stratou všetkého imania sa z románu dozvieme, že zatiaľ načim misu brániť, kým ju pes neobráti hore dnom (III, s. 34), o skutočných alebo vymyslených konfliktoch medzi svokrou a zaťom, čo zo začiatku nažívali vo svornosti a vzájomnej úcte, sa čitateľ dozvie, že I med sa ľahko skyslie (III, s. 384). Na frazeologizmy naráža čitateľ aj pri nesústredenom listovaní v románe: O mládencovi, čo v bitke utrpel ťažký úraz, čítame drsné a predsa chlácholivé a nádejeplné Dobrý pes sa vylíže, nezameniteľnosť konkrétnych životných dejov a faktov potvrdzuje príslovie Na svete bude vždy somár trávu žrať a líška hus, charakteristika človeka s bohatými životnými skúsenosťami sa podáva frazeologizmom To je starý potkan, ten vie, čo je klepec atď. atď. Frazeologizmy Ani zohnúť, ani zlomiť a Kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia sú akoby frazeologickým refrénom diela. Opakuje sa na mnohých miestach a vždy vo vážnych a rozhodujúcich momentoch románového deja.
3. Ďalším pestrofarebným kvetom s prenikavou vôňou ― znova sa vraciame k Rázusovmu prirovnaniu ― je ľudová pieseň. Pri jej zakomponovaní do štruktúry románu autor vychádzal zo všeobecne známeho a akceptovaného poznatku, že ľudová pieseň sprevádza slovenského človeka od kolísky po hrob. Nie je to zveličenie, to je fakt, s ktorým sa autor stretal pri vykonávaní svojho kňazského poslania dennodenne a ktorý sa odhodlal premietnuť aj do románu. Zaznamenal v ňom piesne spievané na svadbách, na tancovačkách, pri kortešovaní, počas fašiangov atď. V autorskom komentári o tom napísal: A dolina hudie svoje bujné letné piesne ― smútočnú, zúfalú, ľúbostnú. Všelijaké... (IV, s. 338)
Je zrejmé, že z piesňového bohatstva, ktoré predkladajú čitateľovi Svety, možno tu na ilustráciu uviesť iba niekoľko ukážok. Nasledujúca približuje svadobnú náladu a časť svadobných piesní spievaných na začiatku svadobného veselia:
„Stroj sa, Anička, ak sa máš,
už my ideme na sobáš... hoj,
Ty Pane Bože môj!“
„Však som sa dosti strojila,
až ma hlavenka bolela... hoj,
Ty Pane Bože môj...“, nesie sa pieseň mäkko ako pozdrav dávnych, pradávnych časov. Spievajú len ženy a dievčatá. Chlapci a operení družbovia držia sa okolo hrdla a zavýsknu ― ichuchú!
„Mladá nevestička,
sadaj do vozíčka... hoj,
Ty Pane Bože môj!“
„Ak nebudeš sadať,
budeme ťa vkladať... hoj,
Ty Pane Bože môj!“ (I, s. 251)
V čase, v ktorom sa odohráva dej románu, slovenská dedina žila patriarchálnym životom. Odrážalo sa to najmä v zachovávaní dávnych zvykov ― patrí medzi ne chodenie s ražňom cez fašiangy, spievanie pod oblokmi a ďalšie. Z fašiangových popevkov a piesní nachodíme v románe tieto:
„Pod šable, pod šable i pod obušky,
všetko my berieme i plané hrušky...“
spievajú, drkocú zubami ani nie od zimy, skôr od nahoty:
„Hentam nám nedali ― tuto nám dajú,
zabili komára, slaninky majú.
A tam hore na komore
sedí komár na slanine,
choďte si ho odohnať
a mne kúštek odrezať...!“ (II, s. 35)
Z podobločných piesní ponúkame aspoň toto rytmicky, rýmovo a zvukovo dobre organizované štvorveršie dýchajúce mladíckou samopašnosťou a huncútstvom:
„Susedovie dievča, čo myslíš,
frajeria ti idú a ty spíš?
Susedovie dievča ― potvora,
nechcelo nás pustiť do dvora...“ (II, s. 264)
Ľudová pieseň zaznieva nielen v situáciách s črtami organizovanosti a oficiálnosti (výročné sviatky, svadby, tanečné zábavy, verejné zhromaždenia), ale aj v okolnostiach, keď sa jednotlivcovi žiada vypovedať primeranou piesňou o svojich pocitoch, náladách, práci atď. Dievčenský spev pri zváraní doma utkaného plátna zaznamenáva Rázus v týchto dvoch štvorveršiach:
Mala som šaty zvárať,
prišli ma nahovárať.
― Dajteže si, chlapci pokoj,
ej, vysypala som si popol...
zajtra sa vydávať mám,
kasanky novej nemám.
― Proste, chlapci, našu mamku,
ej, nech mi dajú na kasanku! (III, s. 99)
Povšimnutiahodné sú dialogické pasáže, keď účastník dialógu neodpovedá na položenú otázku zvyčajnou hovorenou replikou, lež piesňou:
„A ideš i ty, švagre Krivošiak?“
„Idem, idem, lebo musím,
chudobnej som mamenky syn...“, počne tento spievať miesto odpovede:
„Chudobná ma matka mala,
chudobno ma vychovala.
Chudobná ma matka mala,
kamenicu zanechala.
Mikula tam kameň láme,
Mikulu tam pochováme...
Pálenkou ho vysvätíme,
kameňom ho privalíme...
Aby sa mu sladko snilo,
ako sa mu dobre pilo...“ (II, s. 110)
Vo Svetoch je zaznamenaných viacero ľudových piesní, ktoré ešte dobre pozná súčasná staršia a najstaršia generácia a príležitostne ich aj spieva. Sú to piesne Žalo dievča, žalo trávu, Červený kantár, biely kôň, Javorník, Javorník, pod Javorník chodník, Už je milá biely deň...** Nejednému príslušníkovi týchto generácií možno zíde na um táto úsmevná ľúbostná pieseň:
„Červené, biele oreší,
kto mé srdienko poteší?
Potešil by ho ― nemá kto:
oklamal mi ho ledakto.
Červená, biela fialka,
oklamala ma frajerka,
oklamala ma a ja ju:
nech si ju doma schovajú...“ (I, s. 112)
4. Pri zhromažďovaní podkladov na písanie Svetov sa Rázus veľmi pozorne sústreďoval na to, ako, čo, kde a kedy hovoria ľudia, ktorí mu slúžili ako prototypy postáv budúceho románu. Bolo medzi nimi mnoho jednotlivcov, čo sa namáhavo borili s chudobou a biedou, ale nezúfali si. Naopak. S nadhľadom aj úsmevom sa vyrovnávali s ťažkosťami človečenského bytia, čo Rázusa fascinovalo a zároveň utvrdzovalo v presvedčení, že je táto veselá bieda i zlatou baňou pre umenie (IV, s. 7). Preto jeho pozornosti neunikli ani rozličné úslovia (Konope raz dva popradieme a potom ― šuch sem... buch tam, nevychádzaj, buď tam; I, s. 217), detské riekanky (Najprv dal, potom vzal, na kameni žaby dral. Žaby naňho kŕkali, do pekla ho strkali; II, s. 59), ba ani jarmočné popevky:
„Kupuj, Kačo, keď máš za čo,
zíde sa ti na voľačo,
keď si kúpiš ― budeš mať,
nemusíš požičiavať.“ (II, s. 266)
Rázus dokonca zvedavo nazrel do Tranoscia svojich veriacich ovečiek a z predsádky tejto posvätnej knihy slovenského evanjelického spoločenstva vypísal do svojho románového diela tento roztomilý záznam:
Túto knižku kúpil mi môj otec, keď som išiel k vojsku. A je moja, Krtku Jana. A kto mi ju ukradne, tomu ruka odpadne. Náš Jano sa nám narodil 4. septembra roku 1896... Súd som prehral dňa 7. marca roku 1899 a platil som tomu Zobákovi (či Dobákovi) 360 zl. striebra. Kača sa nám narodila 5. júna 1903... (II, s. 146).
5. Pri sledovaní výrazových prostriedkov románu nemožno bez povšimnutia obísť prirovnania. Koniec-koncov aj ony sú výrazovým prostriedkom umeleckého textu, ba takého predovšetkým. Rázus ich štedro rozptýlil po celej ploche románu a použil všetky druhy prirovnaní, ktoré registrujú súčasné učebnice štylistiky, t. j. prirovnania názorné (biela ani húska, zvaliť sa ako klát), intenzitné (to je len ako psovi mucha; počuť, ako by rozhodil dva-tri hrachy; tá [krava] má mlieko ani Dunaj) aj estetické (obráti oči k nebu ani na pohrebe; pohľad roztečený ako med). Žiada sa dodať, že nie všetky prirovnania majú pôvod v reči ľudu.
Rozsiahla románová freska Svety ― ide o úctyhodných 1649 strán tlačeného textu ― je zaľudnená množstvom postáv, čo na pozornosť a pamäť čitateľa kladie značné nároky. Autor mu však vychádza v ústrety tým, že pri mene (priezvisku) konkrétnej osoby, ak dlhšie nevstúpila do deja, uvedie jej charakeristiku podanú už pri prvom výskyte mena. Preto sa pri čítaní Svetov opakovane stretávame s takýmito nákladnými podobami mien: Adam Ručenech, ten varečkár; Malek, najbelší z čiernych Malekov, zubár a holič na dedine; Želovič, čo bol u cisára; Mikula, čo ten kameň láme; ujec Hobla, ten, čo sa mu kravy nedotkli salámy atď. Ako vidieť, k priezviskám sa pridáva charakteristika vychádzajúca z udalosti ― vážnej aj nevážnej, významnej aj bezvýznamnej ― spojenej s románovou postavou alebo s výkonom jej povolania alebo remesla. Častou charakteristikou je údaj, odkiaľ osoba pochádza: Martin Kľučkech z Vlčích jám; Šupák z Božej hrsti; Malek zo Svíbového; Kvíčala z Pántového. Takéto zaobchádzanie s menami nepochybne plní identifikačnú funkciu, ale kategoricky sa mu nedá uprieť ani estetická funkcia, umelecký zámer, čo dokazuje občasná variabilnosť, napr. skrátenie charakteristiky.
Jazyková forma mien je veľmi pestrá. Na románovom teritóriu sa pohybujú osoby s bežnými menami (Srdovan, Beňo, Svarinský, Malek, Gandlová), ktoré ako neutrálne vníma aj súčasný používateľ slovenčiny. Väčšina ženských priezvisk však má príznakovú formu: tetička Starkech, Beta Gabajech , Mariša Drglech. Zhodnú formu majú aj mužské mená, najmä mená príslušníkov mladšej generácie, napr. Martin Kľučkech. Nositeľkami ženských priezvisk s príponou -ová spravidla nie sú autochtónne obyvateľky románového teritória, ale osoby, čo naň prišli odinakiaľ plniť svoje poslanie, napr. učiteľka Nelly Simorová. Pokiaľ ide o jazykovú formu, celkom výnimočne aj osihotené je meno Hosa-Iva, resp. Hosa Iva. Možno predpokladať, že autor ho použil preto, lebo aj pôsobnosť nositeľky mena je výnimočná ― je to vedma, teda osoba čo sa vyzná v čaroch, v liečivých aj škodlivých bylinách.
Veľkému počtu románových postáv Rázus vymeral dostatočne veľký životný priestor v rozličných kútoch kopaníc, kde sa odohráva dej románu. Jednotlivé časti tohto priestoru majú svoje mená so zreteľnou jazykovou štruktúrou a priezračnou motiváciou pomenovania: Škriatkov žleb, Kozobľaky, Vlčie jamy, Božia hrasť, Homôlka, Jahodné, Orechové, Šibica (potok) atď. Sú to mená s črtami pomenovaní častí chotára obce. Podobné alebo celkom rovnaké sa nachodia na celom slovenskom jazykovom území.
7. Popri propriálnej slovnej zásobe púta pozornosť aj všeobecná slovná zásoba. Prirodzene, že jej väčšia časť sú spisovné slová, ktoré túto vlastnosť mali v čase písania románu a zachovali si ju dodnes. Ďalšie dve výrazné vrstvy sú nárečové slová, resp. slová vyskytujúce sa iba v konkrétnom nárečí, ale často s habitom spisovnosti, a slová prevzaté z iných jazykov, spravidla prispôsobené slovenčine podľa živej výslovnosti. Medzi položky nárečovej lexiky patria v prvom rade slová označujúce veci bežnej slovnej zásoby: podchlebák (ľanový alebo konopný obrúsok pod chlebom položeným na stole), pruceľ, mentieka, kacabajka, kasanka (súčasti ľudového odevu, t. j. kroja), dbanka (jednoduchá sprava na vyrobenie masla zo smotany), popravná (zostatok jedla a pitia po svadbe umožňujúci predĺžiť svadobné hodovanie), majerák (robotník pracujúci na majeri), koledáš (ten, čo koleduje), ročiak (osoba, čo prichádza do kostola na výročité sviatky a spravidla iba raz do roka), citanka (pozvanie na súd alebo iný úrad), rečnikovať (rečniť), oddievčiť (skončiť s dievčenským stavom), zasekeriť sa (zaťať sa, stať sa neústupčivým až tvrdohlavým) a ďalšie. Z jazykového aj etnologického hľadiska predstavujú nezanedbateľnú hodnotu terminologizované jednotky slovnej zásoby uplatňujúce sa pri špecializovaných domácich prácach, ako je vyšívanie, pradenie, tkanie, úprava zemovej dlážky v obytných priestoroch ozdobným polievaním.
Na dlážke ostanú vzorky ako na koberci.
„Pekné, Anna,“ všíma si Paško polievačiek. Prv si ich ani neobzrel. „A to len tak z hlavy?“
„Akože ináč?“
„Ale tie vzorky si videla kdesi?“
„Nuž, to vyšívame na prelámky i na perá,“ ostýcha sa kresliarka, keď je reč o jej práci. „To má všetko i svoje meno. Toť sú osmičky,“ vysvetľuje, „vedľa retiazky, tamto zavrtáky, zapletačky, hen na slimáka, na penenky, na ďatelinku. Dá sa to všelijako...“
„A to tak polievajú na doline?“
„Takto, keď jest kedy.“
„To je umenie, Anna,“ pozrie na ňu Paľko divne. „Vieš, čo je to umenie?“
„Neviem!“ (I, s. 200)
Prevzaté a hláskovo upravené slová sú zväčša svedkami slovensko-nemeckých, slovensko-maďarských a slovensko-českých jazykových kontaktov: frajmak (výmena, výmenný obchod), šrób (skrutka), verkštat (dielňa), örmešter (strážmajster), pudilár (peňaženka), drôbež (češ. drůbež ― hydina); z iných jazykov pochádzajú slová petrolín (petrolej), apatéka (lekáreň), kurýr (posol) a ďalšie. Za istú kuriozitu a zároveň anticipáciu súčasného pohybu v slovnej zásobe slovenčiny možno pokladať anglické slová dancinghouse, jazz-band, názov orchestron/orchestrion (je to mašina, čo hrá).
8. Z ľudovej reči zaujímala Rázusa nielen lexika a piesne, lež aj to, ako sa spolu ľudia zhovárajú. Rázus sa nadchýnal lapidárnosťou rozhovorov dedinských ľudí, logickou nadväznosťou dialogických replík a veľa z toho preniesol do dialógov románových postáv. Pri rozdeľovaní pôdy ― napríklad ― zazneli takéto dialógy:
„Ja to nechcem.“
„Tak si to vezmi, Ondrej, ty!“ núka Strunkovi.
„By sa mi chcelo.“
„A ty čo, Činčurák? Nevezmeš to?“
„Azda som huby pojedol?“
„Tak to vezmem ja, ozve sa im za chrbtom Srdovan. Ale potom nešomrite.“ (III, s. 395)
Pri rozoberaní ťaživej spoločenskej situácie a spoločnom uvažovaní o jej náprave sa sedliaci zo svetov zhovárali takto:
„ ... Ako je to s tou cementárňou?“
„Stojí.“
„To je nie dobre“.
„Čo robiť? Ľudia chcú veľké platy a obchod ide slabo. I konkurencia nás bije. V Klenove zastala železiareň. Aj iné fabriky stoja v Matúšove, Žiline a inde.“
„Len tak neobíď ako Fraštacký. Ten sa už vykýchal, ale skoro i povýšil na štránok.“ (IV, s. 395)
9. V sledovanom prozaickom diele je ešte veľa jednotlivostí zaujímavých z jazykového hľadiska (aj pre jazykovedcov), ktoré sa zo súčasnej slovenčiny takmer alebo aj úplne vytratili. Povedzme partitívny genitív je častejší ako v súčasnej slovenčine a dakedy sa nachodí v pozíciách, kde ho súčasný používateľ slovenčiny vôbec neočakáva: Niektoré [ženy] mysleli, azda ani mládenca nepríde z vojny. Partitívny genitív tu má funkciu podmetového nominatívu. Ďalej sem priradíme zdvorilostný spôsob komunikácie so spoločensky vyššie postavenými osobami (A to sú váš brat? spytujú sa Svarinského), hojné neurčitkové vety s rozličnou modálnosťou (Lepšie sa vám vrátiť. ― Čo všetko tu nenájsť. ― Však vás ani vzkriesiť), relikty duálu (medzi štyrma očima, s takýma očima), starobylé tvary inštrumentálu množného čísla (s chlapci, so zdravými zmysly, pred sviatky), v tom čase celkom živá súčasť prehovorov na prevažnej časti slovenského jazykového územia. Pripomenieme tu aj trpné príčastia a adjektíva na -lý (prešedivelý, urastlý, vychudlý, pobledlý, vyšedivelý, zapadlý). Na pozadí zriedkavejších príčastí adjektív s príponou -ný alebo -tý sa vnímajú ako odchýlka od prevažujúceho živého úzu aj od vtedajšej spisovnej normy. Napokon zaznamenajme ešte vetnú príslovku načim/nenačim, ktorá v porovnaní so synonymnou vetnou príslovkou treba/netreba má podstatne vyššiu frekvenciu. V súčasnom živom úze je to naopak, slovko načim/nenačim je na ústupe.
10. Martin Rázus pri písaní svojho najrozsiahlejšieho prozaického diela načieral do studnice rodnej reči nielen hlboko, ale aj s jasným umeleckým cieľom. Zopakujme si ho ešte raz: povťahovať spôsoby vyjadrenia... to, čo tu ešte v reči je a zajtra ho už nebude tam. Azda táto krátka prechádzka Svetmi je presvedčivým dôkazom, že vytýčený cieľ dosiahol. V sledovanom románovom diele zanechal bohaté jazykové a etnografické dedičstvo, vyjadril vlastné stanovisko, esenciu svojej predstavy o živote a národe (Pišút a kol., 1984, s. 561) a súčasne vydal autentické vierohodné svedectvo o tom, ako sa mali slovenské veci po 1. svetovej vojne v česko-slovenskom štáte. Aj v tom je veľký odkaz Svetov.
Ivan Masár
LITERATÚRA
BUFFA, Ferdinand: Zo slovnej zásoby severného Šariša. In: Kultúra slova, 1998, roč. 32, č. 1, s. 31 ― 36.
GÁFRIK, Michal: Martin Rázus. II. Bratislava: Literárne informačné centrum Bratislava 2000. 297 s.
HORECKÝ, Ján: Zo stupavskej slovnej zásoby. In: Kultúra slova, 1997, roč. 31, č. 4, s. 215 ― 220.
MASÁR, Ivan: Omelinky z reči starých Nedanovčanov. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 3, s. 153 ― 161.
PIŠÚT, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Obzor 1984. 904 s.
RÁZUS, Martin: Svety I ― IV. Bratislava ― Praha: Nakladateľstvo Leopolda Mazáča v Prahe 1929. 1649 s.
* Ďalej bez uvádzania názvu románu.
** Pieseň Už je milá biely deň spievala slovenská jazykovedná pospolitosť na začiatku spoločenských stretnutí a chápala ju ako stavovskú hymnu. Do tejto spoločnosti ju podľa vedomostí autora článku priniesol Západoslovák profesor Ján Oravec.
ROZLIČNOSTI
Akcia, byť v akcii, mať akciu, akciová cena, akciový tovar
Výklady i plagáty usilujúce sa pritiahnuť pozornosť okoloidúcich nápismi ako Akcia! ― Mimoriadna akcia! ― Super akcia! ― Veľká letná akcia!, záplava reklamnej tlače i reklamné upútavky v rozhlase sa stali súčasťou nášho každodenného života. Zo všetkých strán sa na nás valí ponuka trhu vyjadrená slovom akcia. Čo označuje tento pojem?
Je jasné, že nemáme do činenia s akciami čiže cennými papiermi alebo účastinami. Za ponúkanými akciami treba vidieť predajné akcie, resp. podujatia, ktoré sú spojené so zľavou. Ide predovšetkým o prechodné zníženie cien na niektoré druhy tovarov alebo služieb. Prvenstvo v tomto smere majú veľké obchodné domy, hypermarkety a supermarkety lákajúce zákazníkov pravidelnou ponukou krátkodobo zlacnených vybraných tovarov, najmä potravín a spotrebného tovaru: Akcia trvá od 25. 2. do 31. 3. 2003. ― Akcia trvá do 14. 8. alebo do vyčerpania zásob. Akciu ohlasujú aj obchody s odevmi a obuvou ku koncu sezóny, poskytujúc výrazné zľavy na svoj tovar: Letná akcia! 50 % na všetko. ― Veľká zimná akcia. V tomto prípade spojenia letná akcia, zimná akcia nahrádzajú výrazy sezónny (letný, zimný) výpredaj. Sezónne akcie zahŕňajú aj iné druhy tovaru alebo služieb, o čom hovorí napr. takéto oznámenie na plagáte: Pozor! Letná akcia! 20 % na fólie. ― Leto u nás... Akcia! Dve reklamné plochy za cenu jednej. Napokon treba spomenúť ešte jeden kontext, z ktorého sa ozrejmuje nový význam slova akcia, a to je uvedenie výrobku na trh. Keďže cieľom výrobcu alebo predajcu je získať zákazníkov, nový výrobok ponúka a predáva za nižšiu, tzv. uvádzaciu cenu (porov. heslo uvádzací v rubrike Z nových výrazov, s. 45). Akciou v tomto prípade rozumieme uvedenie nového výrobku (produktu, služieb) na trh sprevádzané cenovým zvýhodnením: Máme pre Vás v rámci uvádzacej akcie serióznu ponuku: nainštalujeme Vám systém Office CRM len za cenu implementačných poplatkov. V predajniach sa stretáme i s akciou ako prezentáciou niektorého výrobku, v rámci ktorej zamestnanci predvádzajú funkcie a kvality propagovaného výrobku, a ak ide o potravinový výrobok, zákazník dostane možnosť ho aj ochutnať.
Uvádzané príklady ukazujú, že slovo akcia sa v našej lexike etablovalo v novom význame. Pri jeho definovaní vyjdeme zo základného významu slova akcia, a to „zámerná (organizovaná) činnosť, konanie s istým cieľom, podujatie“. Neosémantizmus akcia tento význam spresňuje, vyjadrujúc konkrétne zacielenie danej činnosti. Vo všetkých spomenutých prípadoch ide o predajnú akciu spojenú so znížením ceny.
Podstatné meno akcia v tomto význame sa vyskytuje jednak v spojení s prídavnými menami spresňujúcimi charakter, resp. zameranie danej akcie (uvádzacia akcia, predajná akcia, cenová akcia), ale najmä s kvalifikačnými prídavnými menami vyjadrujúcimi pozitívne vlastnosti, ktorých cieľom je pritiahnuť pozornosť adresátov sugerovaním výhodnosti a neopakovateľnosti danej akcie (veľká akcia, mimoriadna akcia, jedinečná akcia, výnimočná akcia, super akcia). Agitačný účinok sa v písaných textoch zosilňuje výkričníkom, prípadne upozornením Pozor! (Pozor! Akcia!). Popri prídavných menách sa slovo akcia vo funkcii predmetu aj iného vetného člena spája so slovesami byť a mať: V Bille je akcia. ― Výrobok je v akcii. ― Teraz je akcia na chladničky. ― Tento mesiac máme takúto akciu. ― Do konca mája máme akciu na televízory.
Od slova akcia v novom význame je odvodené prídavné meno akciový, vytvárajúce spojenia akciová cena, akciová ponuka, akciový tovar, akciový výrobok, akciový produkt alebo podľa pomenovania konkrétneho produktu, napr. akciový telefón, akciové jednoročné havarijné poistenie, akciové automobily.
Na záver zhŕňame: Medzi početné slová, ktoré sa v našej súčasnej slovnej zásobe vyprofilovali v novom význame, patrí slovo akcia. Jeho význam sa dá rozčleniť na niekoľko významových odtienkov: 1. príležitostná prechodná zľava, 2. sezónny výpredaj, 3. uvedenie nového produktu na trh, resp. jeho prezentácia, spojené so zľavou. Zhrňujúco môžeme neosémantizmus akcia definovať ako „príležitostná predajná aktivita spojená so zľavou“. Od nového významu slova akcia sa tvorí prídavné meno akciový (akciová cena, akciový výrobok), nie akčný, ako čítame v niektorých reklamných letákoch.
Silvia Duchková
SPRÁVY A POSUDKY
Sto rokov od narodenia Alfonza Zaunera
V januári tohto roku sme si pripomenuli sto rokov od narodenia praktického jazykovedca, gymnaziálneho profesora a neskôr vydavateľského redaktora Alfonza Zaunera, autora Praktickej príručky slovenského pravopisu.
A. Zauner patril do skupiny slovenských vzdelancov, ktorí po vzniku Česko-slovenskej republiky študovali v Prahe a sformovali tam výraznú kultúrnu komunitu. Popri A. Zaunerovi do tejto komunity patrili Ján Fedák (študoval v Prahe v rokoch 1921 ― 1925), Belo Letz (1921 ― 1926) a napokon aj Ján Stanislav (1924 ― 1928).
Vekovo sem patrí aj Anton Jánošík, ktorý študoval v Bratislave v rokoch 1923 ― 1927 a ktorého práve s A. Zaunerom spája osobné priateľstvo i rovnakosť záujmov o zlepšovanie školskej slovenčiny. Treba tu aspoň pripomenúť spoločné príspevky v Slovenskej reči publikované pod názvom Zo školskej slovenčiny a signované značkou B+Z (T. Bánovský, čiže Jánošík, z Bánoviec a Zauner zo Skalice).
S menom A. Zaunera je však spätá najmä jeho Praktická príručka slovenského pravopisu, ktorá sa dožila štyroch vydaní (vlastne osobitných verzií, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach). Prvá verzia vyšla v prvom vydaní r. 1940, v druhom vydaní r. 1947, druhá verzia vyšla v prvom vydaní r. 1956, v druhom vydaní r. 1958, tretia verzia už posmrtne r. 1966 v dôkladnom prepracovaní trojicou autorov V. Blanár, M. Urbančok, E. Smiešková a napokon štvrtá verzia r. 1973, na ktorej príprave sa okrem uvedených troch autorov podieľal aj F. Kočiš.
Nahromadenie týchto časových údajov nie je náhodné. Zámerne chceme nimi podoprieť myšlienku, že Zaunerova príručka (vo vydavateľskom vyjadrovaní jednoducho Zauner) zohrala nezanedbateľnú úlohu v doterajších kodifikáciách spisovnej slovenčiny. Je známe, že vychádzala z jestvujúcich Pravidiel slovenského pravopisu a najmä svojou slovníkovou časťou, ktorá sa postupne rozrastala, kladne prispievala k upevňovaniu spisovného vyjadrovania.
Už prv jednotlivé verzie príručky vzala slovenská oficiálna jazykoveda so značnou rezervou. J. Štolc v Slovenskej reči (1940/1941, roč. 8, č. 7 ― 9, s. 279 ― 281) napr. konštatoval, že „v metóde neprináša azda nič nového, len skôr doplňuje a udeľuje staršie obrazové spôsoby pravopisného a gramatického učenia a vhodne volenými heslovitými úpravami obracia pozornosť čitateľa na správny postup pri učení“.
Podobné prísne hodnotenie formuloval i J. Horecký v Slovenskej reči (1947/1948, roč. 13, č. 7 ― 8, s. 247 ― 248) pri recenzovaní druhého vydania z r. 1947. Konštatoval, že príručka podáva najzákladnejšie pravopisné, výslovnostné a tvaroslovné poučky, no pri ich podávaní zostáva na povrchu. Správne však poukazuje na užitočnosť slovníčka nesprávnych tvarov a ich správnych korelátov. V tejto súvislosti bolo už vtedy treba zdôrazniť nadväznosť tohto lexikálneho spracovania na Camblovu Rukoväť spisovnej reči slovenskej z r. 1902, v ďalších vydaniach upravenú J. Škultétym.
Druhú verziu zaregistroval E. Jóna v Slovenskej reči 1956. Vydanie z r. 1966, zrevidované už spomínanou trojicou jazykovedcov, si v našom časopise v 2. čísle 1. ročníka (1967) všimol J. Bosák, pričom okrem iného konštatoval, že v porovnaní s predchádzajúcim vydaním upravovatelia rozšírili slovník o nové termíny, a to také, ktoré sa používajú aj mimo úzko špecializovaných oblastí, a zaviedli štylistické kvalifikátory.
Azda aj práve preto sa Zaunerova príručka stala vyhľadávanou a ustavične, takmer každodenne používanou oporou pri redakčných prácach v slovenských vydavateľstvách. V tomto zmysle sa Zauner, ako sme už povedali, stal pevnou oporou, ale na druhej strane aj istou brzdou, keď sa napr. v redakčnej praxi nepripúšťali niektoré nové výrazy len preto, že ich neuvádzal Zauner.
Jeho Pravopisný slovník, formálne síce príloha, ale fakticky podstatná zložka príručky, sa na tristopäťdesiatich stranách stal dobrým svedectvom o stave a vývine slovnej zásoby spisovnej slovenčiny pred érou sústavného spracúvania slovnej zásoby slovenčiny v podobe veľkých slovníkov.
Ján Horecký
Blahoslav Hečko: Ako skúšať slovenčinu
Prosím, neupadnime nechtiac do omylu; neocitneme sa v tomto prípade na nijakých školských exámenoch alebo nebodaj v sieťach metodických pokynov. Ale na mieste nemenej vznešenom celkom iste: vo famóznom tvorivom kabinete Blahoslava Hečka, prekladateľa, teoretika umeleckého prekladu, spisovateľa, esejistu. A až neskutočne vábneho, strhujúceho rozprávača; napokon, ako sa na najvýraznejšieho zástupcu hečkovskej dynastie svedčí a patrí. Takisto aj legendy slovenskej kultúry a literatúry, oprávnene vyrastajúcej na obrovitánsky rozmernom i zásadnom diele osobnosti, vari ― a žiaľ ― poslednej zo série renesančných či obrodenských. Veď aj on (lepšie i spravodlivejšie by však bolo On) sa takmer celoživotne v pokore a odovzdaní podriaďoval vlastnému osudovému určeniu: skúšať ― a pokúšať ― slovenčinu vo všetkých tvoriteľských funkciách a postaveniach, a tak dávať na známosť rovnocennosť slovenského národa medzi ostatnými v Európe i vo svete. V kultúrnej Európe a v takom istom svete; kde žijú ľudia s láskou k človeku.
Literárni štatistici (vrátane predčasne zosnulej dcéry Maríny, prvej autorky jeho personálnej bibliografie) zaznamenali hodne vyše tristo preložených ― i napísaných ― diel. V tom sú predovšetkým umelecké preklady prózy a drámy z románskych jazykov, na prvom mieste z taliančiny a francúzštiny; ale aj množstvo štúdií a statí, doslovov a komentárov, kritík, článkov. Na vrcholy svojich žánrov vystupujú diela Dobrodružstvo prekladu (1991), Nehádžte perly sviniam (1994) a Krátky slovník nárečia zo Suchej nad Parnou (2001). Z častí rukopisu poznám aj dlho pripravované memoáre... Nič iné nám po jeho odchode nezostáva, len tešiť sa na ne; a kultúrne i ľudsky žiť pod vysoko sa týčiacou horou európskej literatúry, preloženou do vynikajúco vyskúšanej modernej slovenčiny Blahoslava Hečka. Jej majstra a služobníka. A vôbec sa neokúňam dodať: jej milenca, verného a oddaného až do večnosti. Čo vzišlo a narodilo sa z ich vzájomnej lásky, úprimnejšej aj vášnivejšej od všetkého všedného pozemského, navždy bude patriť slovenskému národu, zákonnému dedičovi duchovných plodov génia zeme, rodu a človeka.
Hečkove kritériá skúšania a pokúšania slovenčiny v záprahu umeleckého prekladu vždy a tradične ― ba aj akosi samozrejme ― patrili medzi tie najnáročnejšie. Jeho teoretické (a kritické, interpretátorské, komentátorské) dielo je toho vynikajúcim dôkazom na každom kroku. Nikto iný ― ani v širšom literárnom priestore, ako je národné ― nepredložil takú zasvätenú, vedecky minucióznu a súčasne precíznu anatómiu umenia prekladu, akú poznáme z jeho umu a najširších skúseností, z jeho neskrotnej invencie a priam dravej odvahy talentu. Ak dnes Hečkova slovenčina, ten „geografický a lingvistický stred slovanských jazykov“, zákonne patrí na výslnie kultúrnych národov Európy a ich moderných jazykov, je i zostane to výsledkom dobrého presvedčenia, že „kultúrna vyspelosť národa sa začína vtedy, keď má národ prekladateľsky zmapované vrcholné diela svetovej klasiky“. Bohuvďaka, začala sa i chýrne sa rozvinula práve neotrasiteľným vkladom a prispením jeho fascinujúco inšpiratívnej osobnosti.
Vieme pomerne presne, nezačala sa na ničom; a nie je ani bez rozkošateného pokračovania. Slovenská literatúra a celá národná kultúra by vo svojich pohnutých dejinách jednoducho nebola ožila a pretrvala, nebyť jej genetickej príchylnosti permanentne vstupovať do vzťahov akurát prostredníctvom umeleckého prekladu. Umenie prekladu v kontexte dejín slovenskej literatúry a kultúry je tak vlastne umením byť a existovať; umením vitality a vývinovej dynamickosti. Taký mravný zákon slovenského umeleckého tvorenia ponúkli národnému životu Bernolák a Hollý; v pokore kontinuity ho zopakoval Štúr; na tejto historickej línii ho stvrdil a rozvinul Hviezdoslav. Po ňom ďalší a mnohí, až do súčasnosti.
Ale kdesi v samom strede dejín slovenskej európskej a svetovej umeleckej orientácie usadzuje sa jej apoštol a misionár Blahoslav Hečko. Invenčný a tvorivý nad mnohými ostatnými. Osobnosť podopierajúca vysokú klenbu národnej kultúrnosti Slovákov jednoznačne európskych. I preto, lebo slovenčina jeho úst obstála pri každom umeleckom skúšaní.
Pavol Števček
Spisovateľ a prekladateľ Blahoslav Hečko, ktorý sa so svojimi názormi o slovenčine, o jazykovej kultúre a o prekladaní podelil aj s čitateľmi Kultúry slova (porov. 1969, roč. 3, č. 1 a 1976, roč. 10, č. 9), zomrel 22. 12. 2002.
K novému slovenskému anatomickému názvosloviu
|HOLOMÁŇOVÁ, Anna ― BRUCKNEROVÁ, Ingrid: Srdcovocievna sústava. Anatomické názvy. Latinsko-anglicko-slovenský slovník. Bratislava: Elán 2000. 65 s. ― HOLOMÁŇOVÁ, Anna ― BRUCKNEROVÁ, Ingrid: Anatomické názvy. I. Latinsko-anglicko-slovenský slovník. Anatomical terms I. Bratislava: Elán 2001. 85 s.|
Slovenské anatomické názvoslovie bolo vydané naposledy pred 40 rokmi (Anatomické názvoslovie. Red. J. Horecký. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1962, ďalej AN), ale odvtedy sa uskutočnilo niekoľko revízií latinského znenia celosvetovej nomenklatúry a v roku 1998 dokonca vyšla celkom nová celosvetová anatomická nomenklatúra (Terminologia anatomica. International Anatomical Nomenclature. Stuttgart ― New York, Thieme 1998, ďalej TA). Slovenskí používatelia mali však k dispozícii stále len to jedno vydanie a pri zmenách boli odkázaní na svoju vlastnú tvorbu. V roku 1998 sa skupina anatómov z celého Slovenska síce pokúšala riešiť absenciu nového slovenského názvoslovia cez grantovú agentúru KEGA, ale nepodarilo sa im to. Bremeno, ktoré zvyčajne nesie celý tím spolupracovníkov, zobrali teraz na seba dve autorky, Anna Holomáňová a Ingrid Brucknerová, obe lekárky, a vydali zatiaľ dve publikácie obsahujúce niektoré zo systémov anatómie: Srdcovocievna sústava (2000, ďalej SS) a Anatomické názvy. I (2001, ďalej AN-I). Názov druhej publikácie napovedá, že hodlajú v tom pokračovať.
Obe publikácie sú napísané rovnakým spôsobom, každá strana je rozdelená na tri stĺpce, vľavo je latinské znenie, v strede anglické a vpravo slovenské. Malým rozdielom je, že kým v SS sú synonymá v zátvorke, v AN-I sú uvedené kurzívou. Nevýhodou rozdelenia na tri stĺpce je, že niektoré dlhšie termíny sa nezmestili do jedného riadka a potrebovali na to niekedy až tri riadky, takže výhodnejší by bol väčší formát knihy alebo menší typ písma, aby to bolo prehľadnejšie. Latinské znenie musí taká publikácia bezpochyby obsahovať, ale je otázne, či potrebujeme na Slovensku publikovať anglické znenie. Latinské a anglické znenie bolo prevzaté z TA, niekedy aj s gramatickými chybami, napr. impressio oesophageale správne oesophagealis (AN-I, 35), systema conducente cordis, správne conducens (SS, 13) (bližšie pozri Marečková ― Šimon ― Červený: On the new anatomical nomenclature. In: Annals of Anatomy 2001, 183, s. 201 ― 207). Za chybu latinského znenia treba rátať aj podobu termínu plexus cavernosus conchae (AN-I, 39), správne concharum, t. j. množné číslo; túto chybu sa však autorky snažili kompenzovať tým, že slovenský ekvivalent má znenie dutinkatá spleť mušieľ. Našli sme však aj chyby v latinčine nezávislé od TA, napr. chordae tendineae false (SS, 10), správne falsae, chybný je pravopis v termíne phrenulum (AN-I, 23), pretože to je latinské slovo a správne má byť frenulum.
Aj keď latinské a anglické znenie bolo prevzaté z TA, existujú medzi ním a znením v SS a AN-I malé rozdiely. Autorky k výrazom s latinským adjektívom lymphoideus pridali synonymné výrazy so správnejším adjektívom lymphaticus, vynechali viacej synonymných výrazov, ktoré najnovšia nomenklatúra v značnej miere pripúšťa, vynechali však aj niektoré výrazy, ktoré vzbudzujú prekvapenie, napr. vas nutricum/vyživovacia tepna (SS, 9), diastema/diastéma (AN-I, 26).
Hlavnou úlohou autoriek bolo k medzinárodnému názvu vhodný priradiť slovenský ekvivalent, pričom, samozrejme, vychádzali z AN. Z neho sú slovenské termíny pri nezmenenom latinskom znení aj najčastejšie prevzaté, zriedkavo sú zmenené. Niektoré také zmeny navrhnuté autorkami sa nám vidia opodstatnené, napr. glandulae gastricae/žalúdočné žliazky, pôvodne žľazy (AN-I, 35), ale podľa nášho názoru niektoré nie sú vhodné. Taký prípad predstavuje termín arcus dentalis maxillaris a mandibularis, kde sa autorky vrátili k doslovnému prekladu čeľustný a sánkový zubný oblúk (AN-I, 24), ale na počudovanie synonymné výrazy arcus dentalis superior a inferior už prekladajú ako horné a dolné zuboradie, teda s už zaužívaným slovenským termínom. Nevedno, prečo sa oproti AN zmenilo poradie prívlastkov vo výraze krčná priečna tepna (SS, 25), správnejšie by bolo priečna krčná tepna. Časti hrubého čreva sa pôvodne v AN označovali len výstupná, zostupná, esovitá a priečna časť (97), autorky v novom znení pridali v troch prípadoch ešte prívlastok hrubého čreva, t. j. výstupná, zostupná, esovitá časť hrubého čreva, len časť colon transversum zostala bez tohto prívlastku (AN-I, 33).
Všimli sme si, že niekedy nastala zmena termínu, ale autorky napriek tomu ponechali pôvodný slovenský ekvivalent, napr. ductus biliferi interlobares sa prekladá ako medzilalôčikové žlčové kanáliky (AN-I, 37), správnejšie kanály (pôvodne bolo ductuli), vena aquaeductus cochleae sa prekladá ako žila slimákového kanálika (SS, 38), správnejšie mokovodu (pôvodne bolo canaliculi), fossa ischioanalis sa prekladá ako sedacokonečníková jama (AN-I, 62), správnejšie sedacoritná (pôvodne bolo ischiorectalis).
V niektorých prípadoch sa podľa nášho názoru mohol zmeniť slovenský ekvivalent uvedený v AN, hoci sa latinský nezmenil, a tak sa mohli korigovať nedostatky AN. Napríklad nie je jasné, prečo sa papilla duodeni major a minor a podobne cartilago alaris major a cartilagines alares minores prekladajú slovenskými komparatívami väčšia a menšia bradavka dvanástnika (AN-I, 32), resp. väčšia krídlová chrupka a menšie krídlové chrupky (AN-I, 39), keď latinské komparatívy použité v anatomickej nomenklatúre na vyjadrenie protikladu sa do slovenčiny prekladajú ako pozitívy. Cartilago sesamoidea zostala hráškovitá chrupka (AN-I, 41), ale pri dnešnom rozšírení sezamových semien je predsa každému zrejmý rozdiel medzi hráškom a sezamovým semenom, takže sa chrupka mohla volať sezamovitá. V AN sa pleura prekladá ako pohrudnica a pleura parietalis ako (nástenná) pohrudnica (109), v novom názvosloví však autorky adjektívum nástenná podľa nás nevhodne vynechali (AN-I, 47) a tak pohrudnica je pleura aj pleura parietalis.
Pri zmenenom alebo novom latinskom výraze bolo treba zaviesť aj nové slovenské termíny. V niektorých prípadoch sa autorky zhostili tejto úlohy dobre, inokedy ich návrhy vyvolávajú otázniky. Tak sa nám vidia nové termíny ako vypudzovač pre musculus detrusor (AN-I, 50), priechodná časť pre pars patens (SS, 32), žliabok, jarček pre philtrum (AN-I, 23), čím nahradili pôvodný termín cíček (AN-I, 89), ktorý sa už zrejme pociťuje ako archaické slovo. Synonymný termín fascia investiens perinei sa prekladá ako povrchová pokrývka hrádze (AN-I, 61), čo však nie je ekvivalent latinského znenia, ale anglického superficial perineal fascia. Anglické a slovenské znenie sa tak úspešne vyhýbajú prekladu nového adjektíva v anatomickej nomenklatúre investiens, čo je particípium prézenta adjektíva a znamená doslova obliekajúci, odievajúci. Diskutabilný je termín hladká časť pre pars nonstratificata (AN-I, 50), do úvahy by mohli prísť ekvivalenty jednovrstvová, nevrstvová časť, hoci pripúšťame, že samotný latinský termín je diskutabilný. Niektoré nové termíny sa zaviedli v nomenklatúre zubov a nájsť vhodný slovenský ekvivalent bola ťažká úloha, pretože v latinčine sa použili termíny bežné v iných systémoch a ich otrocké použitie aj v nomenklatúre zubov zrejme nebolo možné. Ide o výrazy mamillae/sklovinové výbežky (AN-I, 26) ― výraz mamilla sa doteraz používal len vo význame bradavka, cingulum/sklovinový obal AN-I, 25) ― cingulum doteraz ako pletenec, crista marginalis/okrajová lišta (ibid.) ― crista doteraz ako hrebeň, hrebienok, hrana, okraj.
Autorky v ustálených termínoch začali bezdôvodne presadzovať adjektívnu príponu -ový na úkor prípony -ný, napr. zubové vetvy (SS, 18), medzizubová bradavka (AN-I, 23), pričom podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997, ďalej KSSJ) je zubový vzťahové adjektívum k substantívu označujúcemu niečo podobné zubu, močovodové vetvy (SS, 31) ― KSSJ má však aj adjektívum močovodný, nepárová štítna spleť (SS, 32) ― v KSSJ sa však takéto adjektívum neuvádza, cievová krkva (AN-I, 65) ― ani toto adjektívum sa v KSSJ neuvádza.
Nesystémový slovenský ekvivalent sa nachádza v termínoch tuberculum paramolare/paramolárny hrot (AN-I, 26), správnejšie hrbček, arcus marginalis coli ― oblúkovitá spojka hrubého čreva (SS, 30), správnejšie oblúk. Termín corpus perineale je preložený ako stred hrádze, ale je to skôr preklad jeho ďalej uvedeného synonyma centrum perinei, správne by malo byť teleso hrádze (AN-I, 61).
Nevieme si vysvetliť nepoužitie slovenského ekvivalentu v týchto termínoch: vetvy pre ganglion trigeminale (SS, 19), paraaortálne telieska (SS, 17) a paramolárny hrot (AN-I, 26). Do úvahy predsa prichádzajú ekvivalenty vetvy pre trojklanné ganglion, prisrdcovnicové telieska a pristoličkový hrbček, veď hneď nasledujúci výraz tuberculum molare už je po slovensky hrbček stoličky.
Pri bližšom skúmaní vyjde najavo aj nejednotnosť niektorých termínov. Nedôsledne sa riešia kompozitá udávajúce polohu, ktoré sa v pôvodnom znení Parížskeho anatomického názvoslovia nevyskytovali. Tie sa niekedy prekladajú ako kompozitá, inokedy ako dvojslovné pomenovanie, napr. vena medullaris anterolateralis ― bočnopredná žila predĺženej miechy (SS, 42), ale arteriae centrales anterolaterales ― bočné predné stredové tepny (SS, 22). Najvypuklejšie to vidieť, keď ide o korelujúce anatomické termíny, napr. arteriae centrales posteromediales ― prístrednozadné ústredné tepny a arteriae centrales posterolaterales ― bočné zadné stredné tepny (SS, 23). Druhým problémom je poradie členov kompozitá alebo dvojslovného pomenovania v slovenskom ekvivalente; častejšie má opačné poradie ako latinský termín, napr. ramus anteromedialis ― prístrednopredná vetva (SS, 22), zriedkavejšie rovnaké poradie, napr. lobulus anteromedialis ― prednoprístredný lalôčik (AN-I, 58). Rovnaký príklad máme aj na dvojslovné pomenovania: flexura intermediosinistra ― ľavý prostredný ohyb (AN-I, 34) a facies anterosuperior ― predná horná plocha (AN-I, 38).
V pôvodnom Parížskom anatomickom názvosloví sa na označenie strednej polohy vyskytovali prídavné mená medius ― stredný, intermedius ― prostredný, medialis ― prístredný a medianus ― stredový a tieto prídavné mená majú aj svoj špecifický význam. V neskorších revíziách pribudlo prídavné meno centralis, ktoré sa v novom názvosloví prekladá nejednotne, a to hneď trojakým spôsobom: arteriae centrales anterolaterales ― bočné predné stredové tepny (SS, 22), arteriae centrales posteromediales ― prístrednozadné ústredné tepny (SS, 23) a vena precentralis cerebelli predcentrálna mozočková žila (SS, 42). Najlepšie by azda vyhovoval ekvivalent ústredný, pretože adjektívum stredový sa používa pre latinský ekvivalent medianus. V tejto súvislosti treba ešte poukázať na to, že v dvoch prípadoch sa adjektívum medianus prekladá ako stredný: ligamentum cricothyroideum medianum ― stredný prstienkovoštítny väz (AN-I, 41) a ligamentum thyrohyoideum medianum ― stredný jazylkovoštítny väz (AN-I, 40). Našli sme aj nesystémový preklad vo výraze rami temporales intermedii ― prístredné spánkové vetvy (SS, 24).
Tunica adventitia sa takisto prekladá dvojakým spôsobom, raz ako prípojný obal (AN-I, 22) a raz ako prípojka (AN-I, 49). V zhode s ostatnými jednoslovnými termínmi svalovina (tunica muscularis), sliznica (tunica mucosa), mokvavka (tunica serosa) by sme uprednostnili jednoslovný termín. Dvojako sa prekladá aj impressio; impressio gastrica je žalúdočný vtlačok (AN-I, 35) a impressio colica je hrboľ hrubého čreva (tamže); tu by prednosť mal dostať ekvivalent vtlačok. Nejednotnosť sa vyskytuje aj v termínoch ductus deferens vestigialis ― zvyšok semenovodu (AN-I, 54), ale vestigium processus vaginalis je zákrpok pošvového výbežku (AN-I, 57).
Keď AN uprednostňovalo znenie análny pred ritný, tak v novom názvosloví sa bežne používa adjektívum ritný, ale predsa sme našli prípad, kde dostal prednosť medzinárodný variant, a to ligamentum anococcygeum ― análnokostrčový väz (AN-I, 61), ale hneď vedľa sa nachádzajúci corpus anococcygeum je už ritnokostrčové teleso. Nejednotnosť je aj v prekladoch výrazov flexura anorectalis ― konečníkový ohyb (AN-I, 34), kde časť kompozita ano- sa v slovenskom preklade vôbec nevyskytuje, ale o dva riadky nižšie sa nachádza termín junctio anorectalis ― ritnokonečníkové spojenie, kde už anus je v slovenskom znení vyjadrený.
V anatomickej nomenklatúre je „konkurencia“ pri lokalizácii, ktorá sa môže vyjadriť zhodným alebo nezhodným prívlastkom. V anatomickej nomenklatúre pôvodne existovalo nepísané pravidlo, podľa ktorého sa genitív používal, keď sa niečo nachádzalo na útvare vyjadrenom genitívom, napr. zárez sánky sa nachádza na sánke, a adjektívum, keď niečo smeruje, dotýka sa útvaru vyjadreného adjektívom, napr. sánková jama sa nenachádza na sánke, ale na spánkovej kosti a sánky sa len dotýka. V predchádzajúcich revíziách Parížskeho anatomického názvoslovia evidentne prevláda tendencia uprednostňovať adjektíva (pozri Šimon: O zhodnom a nezhodnom prívlastku v latinskej anatomickej nomenklatúre. In: Bratislavské lekárske listy, 1993, 94, s. 334 ― 336), ale zdá sa, že v TA sa genitív začína rehabilitovať (Marečková ― Šimon ― Červený, c. d., s. 204) a to sa čiastočne odráža aj v novom slovenskom názvosloví. Tak tunica mucosa oris je sliznica úst, vestibulum oris je predsieň úst, pôvodne bolo ústna sliznica a ústna predsieň, ale rima oris je ústna štrbina (AN-I, 23), podobne sa zmenilo cryptae tonsillae na krypty mandle a fossulae tonsillae na jamky mandle (AN-I, 27), pôvodne mandľové krypty a jamôčky. Fundus gastricus, canalis gastricus a corpus gastricum sú dno, kanál a telo žalúdka (AN-I, 30), ale zrejme tieto podstatné mená zostali s genitívom, pretože pôvodné latinské termíny boli fundus, canalis a corpus ventriculi. Táto tendencia však nie je celkom jednoznačná, pretože máme veľa príkladov s oboma možnosťami, t. j. aj s genitívom aj s adjektívom, napr. septum nasi je nosová priehradka, ale vestibulum nasi je predsieň nosa (AN-I, 39).
Spomeňme ešte tlačové chyby a omyly: termín vena pontomesencephalica je omylom preložený ako mostíkovostrednomostíková žila (SS, 41), správne mostíkovostrednomozgová. Nepochopiteľne sa niektoré kompozitá píšu viackrát oddelene, napr. dvanástnikovo podžalúdková žľaza, predstierkovo žalúdková tepna, ba dokonca dvanástnikovo podžalúdková žľazová tepna (SS, 29 ― 30). Prípad okolo termínu močové žľazy možno vysvetliť technickým nedopatrením, vynechaním spojovníka (AN-I, 58). Dvakrát sa omylom priplietlo latinské slovo do slovenského ekvivalentu, hraničná brázda cordis (SS, 11), správne srdca. Latinské ovarium vôbec nie je preložené, ale ako slovenský ekvivalent sa opäť uvádza ovarium (AN-I, 52). Termíny tuberculum corniculatum a cuneiforme majú vymenené slovenské ekvivalenty, corniculatum je rožkovitý a cuneiforme je klinovitý (AN-I, 42), venae parotideae je omylom preložené ako príušnicové vetvy, správne žily (SS, 39). Dlhé samohlásky sú nesprávne v slovách výdutina (AN-I, 57), púzdrové (AN-I, 45) a púzdro (SS, 21), hoci inde je správna podoba puzdro s krátkou samohláskou.
Záverom konštatujeme, že obe publikácie zapĺňajú medzeru, ktorú sme už dlho pociťovali, ale spoluprácou s lingvistom by sa dali odstrániť mnohé spomínané nedostatky.
František Šimon
Publikáciu Srdcocievna sústava. Anatomické názvy. Latinsko-anglicko-slovenský slovník recenzoval aj I. Masár v Kultúre slova, 2002, roč. 36, č. 4, s. 231 ― 234.
Kto je kto v dnešnom Novohrade
|MIHÁLY, František: Kto je kto v Novohrade. Praha: Vydavateľstvo Ipeľ 2001. 190 s.|
Kulturológ PhDr. František Mihály, dnes učiteľ hudby na Základnej umeleckej škole v Lučenci, vydal v roku 1995 knihu Osobnosti Novohradu, ktorú si v podrobnej recenzii všimol aj náš časopis (porov. Ondrejovič, Slavomír: Osobnosti Novohradu encyklopedicky. Kultúra slova, 1996, roč. 30, č. 2, s. 106 ― 111). Nedávno sa na knižnom trhu objavila ďalšia publikácia tohto autora venovaná osobnostiam Novohradu, tentoraz s názvom Kto je kto v Novohrade 1999 ― 2000. Ako napovedá názov, F. Mihály do publikácie znovu zaradil (tak ako aj v predchádzajúcej encyklopedickej príručke) len žijúce osobnosti. Všimnúť si možno aj pražské vydavateľstvo Ipeľ, ktoré prácu vydalo, pomenované podľa najcharakteristickejšej rieky Novohradu.
Vzťah medzi spomínanými dvoma publikáciami by sme mohli označiť ako vzťah medzi prvým a druhým vydaním knihy. V danom prípade však treba zdôrazniť, že ide o značne upravené a predovšetkým rozšírené vydanie s novou koncepciou a s akceptovaním nových trendov v encyklopedistike (prejavuje sa to najmä v inovovanej štruktúre hesiel). Vcelku sa dá konštatovať, že aj ruka zostavovateľa tu pôsobí omnoho istejšie a skúsenejšie než v predchádzajúcej publikácii. Dôležitou črtou tohto vydania je zároveň to, že kniha vychádza paralelne vo dvoch mutáciách: v slovenčine i v maďarčine, a to napriek tomu, že v publikácii našli svoje miesto len osobnosti z územia slovenskej časti historického Novohradu. Za adekvátny preklad knihy do maďarčiny (vyšla pod názvom Ki kicsoda Nógrádban 1999 ― 2000 takisto v pražskom vydavateľstve Ipeľ) treba pochváliť M. Csúszovú.
Z úvodu sa dozvedáme, že zostavovateľ rozoslal respondentom 800 dotazníkov, z ktorých mohol potom zostaviť 559 hesiel (niektorí respondenti si publicitu neželali, iní sa neozvali vôbec). Ide o návratnosť, ktorú možno jednoznačne označiť za vysokú. Encyklopedické heslá dopĺňa aj 556 čiernobielych fotografií, pri ktorých je však zrejmé, že respondenti poslali fotografie súčasné, no mnohí považovali z nejakého dôvodu za vhodnejšie poslať fotografie staré alebo aj veľmi staré. Zostavovateľ sotva mohol mať na to väčší dosah a uverejnil to, čo prišlo. Domnievame sa však, že to encyklopédii veľmi neuškodilo. Je to napokon problém každej encyklopédie s fotografickými prílohami.
Abecedne radené heslá v publikácii F. Mihálya sú presne štruktúrované a dobre premyslené. Najprv sa v nich uvádzajú údaje o profesionálnom zameraní osobnosti, o jej živote, štúdiu, zamestnaní (zamestnaniach). Vypočítavajú sa najhlavnejšie diela, časopisy, v ktorých publikuje, študijné a pracovné cesty do zahraničia, pobyty, koncerty, filmy, výstavy a pod., pridávajú sa informácie o najvýznamnejších učiteľoch, oceneniach a funkciách, ale aj o rodinných príslušníkoch a možno tu nájsť aj adresu bydliska, elektronickú adresu a dokonca telefónne číslo príslušnej osobnosti. A napokon na konci každého hesla sa uvádza literatúra o nej. Možno si pritom všimnúť, že písanie koncoviek ženských priezvisk v záhlaví hesiel nie je jednotné. Zostavovateľ v tomto prípade rešpektoval želanie príslušných respondentiek (pôsobiacich doma i v zahraničí), resp. ich vlastný spôsob zápisu.
Niektoré heslá majú navyše aj voľnejšie vyústenie, ktoré vychádza za zvyčajné hranice encyklopedického štýlu a ktoré by sme mohli nazvať osobnými vyznaniami osobností. V porovnaní s predchádzajúcou publikáciou sa však s týmto „prepínaním“ do súkromnejšieho a expresívnejšieho štýlu stretneme v menšom rozsahu. Sú to formulácie typu: Vychovala päť detí, na čo je ako matka obzvlášť hrdá. ― Za všetko vďačí učiteľom základnej a strednej školy v Lučenci. Za svoje najdôležitejšie životné dielo považuje svoju rodinu. ― S úctou si spomína na otca, rektora spomínanej univerzity..., ktorý ho vymenoval za univerzitného profesora. ― Keďže jeho rodičia zomreli vo veľmi mladom veku v druhej svetovej vojne, celý život odsudzoval ľudské násilie a agresivitu. Z toho dôvodu odsúdil aj vstup brežnevovských vojsk do ČSSR v r. 1968, na čo doplatil v podstate celým životom. ― Váži si ľudí čestných a pracovitých s iskrivým zápalom proti všednosti. Veľmi sa vie tešiť z radosti iných. Niekedy je diskutabilné, či daná informácia vôbec patrí do encyklopedického hesla: Jeho životné zmýšľanie a konanie ovplyvnilo dlhoročné priateľstvo so spisovateľom, politikom a terajším prezidentom Rudolfom Schusterom, ako i bývalým predsedom Ústavného súdu SR Milanom Čičom. ― Nebohá stará matka mala v Lučenci záhradníctvo. Tejto tradícii zostala verná aj..., ktorá na bratislavských Vianočných trhoch na Hlavnom námestí predáva spolu s vianočnými pohľadnicami aj suché kvety. Ide tu už v danom zmysle bezpochyby o úplné prekročenie encyklopedického štýlu, no nemožno poprieť, že príslušná osobnosť sa týmito polosúkromnými vyjadreniami významne docharakterizúva.
Azda ešte viac platí povedané o životných krédach, ktoré niektorí respondenti pripojili k heslu na žiadosť zostavovateľa (väčšina oslovených však túto žiadosť neakceptovala). Načrime do týchto vyjadrení, lebo sú značne individualizované a z tohto hľadiska osobitne zaujímavé. Niektoré sú stručnejšie: Čestnosť. ― Spravodlivosť a čestnosť. ― Milovať a byť milovaný. ― Poznať, tvoriť, učiť. ― Stavať, nie búrať! ― Nezabúdať na korene. ― Ži a nechaj žiť. Väčšinu z nich však autori rozvinuli. Nájdeme tu vyjadrenia v slovenčine, ale aj v monumentálnej latinčine (Historia est magistra vitae. ― Ora et labora. ― Homo sum et nihil humanum a me alienum puto) a výnimočne i v češtine (Za nocí nejtmavších ― na slunce pamatuj). Kréda môžu byť vlastné i prevzaté od iných autorov (Goethe, Exupery, Bradbury, Štefánik, Buonarotti, Mahen a i.). Niekoľko príkladov: Keď pracujem, koľko vládzem a ako najlepšie viem, ani negatívne hodnotenie mojej práce, ani neúspech v práci ma netrápi. ― Ži a rob tak, aby si na teba po tvojom odchode všetci iba v dobrom spomínali. ― Žiť pozitívne a môcť dávať až do konca. ― Rob všetko tak, aby z toho mali radosť aj iní. ― Poctivou prácou a vytrvalým cieľavedomým predsavzatím najďalej zájdeš. ― Nad nižším sa nepovyšuj, pred vyšším sa neponižuj. ― Bez vízie niet budúcnosti. ― Nikdy sa nevzdávať dobrej myšlienky, pozitívne myslieť, mať ľudí rád. ― Byť užitočný, odovzdať všetky schopnosti a sily ľuďom na to odkázaným. ― Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné. ― Pri životných úspechoch i ťažkostiach byť stále sám sebou. ― Čestne pracovať a správne žiť. ― Človek dokáže oveľa viac, ako si myslí, za predpokladu, že má vytvorené harmonické prostredie v rodine a v práci. ― Nijaký cieľ sa nedá dosiahnuť ľahko a rýchlo. ― Pokúsiť sa prežiť život tak, aby sa človek nemusel za seba nikdy hanbiť. ― Akoukoľvek úlohou ťa život poverí, vždy sa snaž o to, aby to bola úloha hlavná. ― Nariekaním kameň z cesty neodvalíš. ― Nezabúdať na svoje korene. ― Dokonalosť sa dosahuje maličkosťami, ale dokonalosť nie je maličkosť. ― Snaž sa vždy konať tak, ako by si bol na obrovskom javisku ― pozorovaný zo všetkých strán. ― Kritizovať a hodnotiť iných môžu len ľudia s vysokými nárokmi na seba. ― Byť skromný, trpezlivý, tvorivý, tolerantný a vždy hovoriť pravdu. ― Európa bez hraníc, šťastní a slobodní ľudia, žijúci v mieri zhode a porozumení.
Niektoré ďalšie kréda mieria na konkrétnejšiu oblasť spoločenského i duchovného života: Nezáleží na tom, akým jazykom rozprávame, však všetci žijeme pod jednou oblohou, pod rovnakými hviezdami a tým istým mesiacom. ― Pomáhať chudobným, bohatí si aj sami pomôžu. ― Teš sa zo života a miluj blížneho svojho. ― Pokora a láska k ľuďom. ― Verím, že náš obdivuhodný svet je Božím stvorením. ― Najkrajšia vec: byť v Božej prítomnosti. ― Žiť sa musí ― nech svieti Božie svetlo ľuďom dobrej vôle. ― Len silnejší, rýchlejší a obratnejší môže vyhrávať. ― A ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. ― Snažiť sa podchytiť mladých ľudí, aby sa venovali krásnemu športu ― kulturistike. ― Každý deň, ktorý venujem po tridsiatke športu, mladnem. ― Niet nič krajšie, ako žiť s mladými ľuďmi, pracovať s nimi a formovať ich. ― Daj všetky sily pre to, aby vládol zákon, nie ľudia a peniaze! ― Umenie bez politiky a politizovania, nech v ňom má miesto ľudskosť, citlivosť a pravda. ― Čím dlhšie človek tvorí umenie, tým viac sa v ňom musí zdokonaľovať. ― Máme umenie, aby sme nezomreli na pravdu. ― Písmo je zrkadlo duše, do ktorého vidí len grafológ.
V publikácii našlo svoje miesto aj niekoľko súčasných jazykovedcov. Môžeme sa z nej dozvedieť, že z Novohradu pochádza desať profesionálnych jazykovedcov, ktorí dnes pôsobia v jazykovednom výskume na Slovensku. Traja sa narodili v Lučenci (Pavol Žigo, István Lanstyák, Slavomír Ondrejovič), traja v Poltári (Gabriel Altmann, Janka Klincková, Marta Pančíková) a po jednom v Málinci (Ján Findra), v Haliči (Gejza Horák), vo Veľkej Suchej, dnes Hrnčiarska Ves (Eugen Jóna) a vo Fiľakove (Jenő Gál). V tejto súvislosti sa azda hodí spomenúť aj troch jazykovedcov z nedávnej minulosti, pochádzajúcich z Novohradu, ktorých však už encyklopédia zachytiť nemohla. Sú to: Milan Urbančok (nar. v Turíčkach, 1928 ― 1981), Richard Schnek (nar. v Málinci, 1923 ― 1998) a Ján Matejčík (nar. v Lupoči, 1933 ― 1997). O ďalších jazykovedných aktivitách sa dozvedáme aj z niektorých ďalších hesiel.
F. Mihály dokázal aj týmto svojím posledným dielom, že je naozaj skúseným biografom a encyklopedistom. Veď vlastne už od roku 1989 vedie seriál Osobnosti Novohradu v Novohradských novinách a v iných periodikách, kde interviewoval stovky novohradských rodákov. Novohrad je prostredníctvom osobností aj jeho zásluhou azda najlepšie zmapovaným regiónom Slovenska.
Slavomír Ondrejovič
Tvary a tváre frazém v slovenčine
|MLACEK Jozef: Tvary a tváre frazém v slovenčine. Bratislava: Stimul 2001. 170 s.|
Jozef Mlacek, profesor Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, po vydaní prác Zo syntaxe frazeologických jednotiek (1972), Slovenská frazeológia (1977, 1984), kolektívnej práce Frazeologická terminológia (1995) a nespočetného množstva štúdií a príspevkov pokračuje vo výskume frazeológie, tohto zaujímavého odvetvia jazykovedy. Výsledkom jeho najnovšieho výskumu je práca Tvary a tváre frazém v slovenčine. Venuje v nej pozornosť konštrukčnej podobe frazém v slovenčine a podobám frazém, ako sú stvárnené v texte.
V prvej časti práce skúma konštrukčné či stavebné typy slovenských frazém. V prvom rade tu vyčleňuje frazeologické konštrukcie, teda frazémy so stavbou syntagmy. Širokú skupinu tvoria jednotky so stavbou koordinatívnej syntagmy typu vo dne v noci a determinatívnej syntagmy typu modrý pondelok. Patria sem aj ustálené prirovnania typu pyšný ako páv.
Najpočetnejšiu skupinu tvoria slovesné frazémy. Označujú sa aj termínom frazeologické zvraty, napr. robiť drahoty, ísť svojou cestou.
Autor ďalej podrobne analyzuje frazémy so stavbou vety alebo súvetia. Najprv si všíma frazémy so stavbou jednoduchej vety typu trafila kosa na kameň, potom frazémy so stavbou súvetia, ako Kto počtuje, ten gazduje. V rámci týchto dvoch typov sa vydeľujú podtypy, ktoré postupne analyzuje.
Minimálne frazémy typu do chlapa, ani za svet predstavujú podľa zloženia výrazne diferencovanú skupinu. Preberajú sa jednotlivé podtypy podľa zastúpenia slovných druhov.
Subfrazémy sú svojím zložením ešte menšie ako minimálne frazémy. V ich zložení sú iba pôvodne neplnovýznamové slová. Typ len aby, až-až možno chápať ako dolnú hranicu frazeológie.
V piatej skupine sú jednoslovné frazémy typu zotrieť (niekoho), prihrať (niekomu niečo), ktoré sa označujú aj ako frázové slovesá. Oproti bežnému významu je pri nich zreteľný sémantický posun.
Poslednú skupinu predstavujú frazeologizované konštrukcie typu ako číta, tak číta alebo riaditeľ sem, riaditeľ tam. Prejavujú isté špecifické podmienky spájateľnosti, majú tautologické prvky v konštrukcii a sémantickú transpozíciu.
Druhú časť práce autor nazval O tvárach alebo spôsoboch realizácie frazém v texte. Skúma v nej, aké podoby môže mať tá istá frazéma v kontexte. Sleduje zmeravené, resp. petrifikované podoby frazém, a to jednotky s nesyntagmatickou stavbou ako petrifikované podoby minimálnych frazém typu od nepamäti ― od nepamäti sveta, petrifikované podoby subfrazém typu veď hej ― nuž veď hej, petrifikované podoby s vetnou a súvetnou stavbou: Aká matka, taká Katka, a staršie podoby Aká matka, taká Katka, taká celá čeliadka. Ďalej sa uvádzajú varianty a od nich odvodené dispozičné podoby, najprv jednoduché varianty frazém ― morfologické typu: spustiť kotvu ― spustiť kotvy, potom syntaktické ― pozičné: priťahovať opasok alebo opasok priťahovať, ďalej transformačné: kuť železo za horúca ― kuť železo, kým je horúce, lexikálne typu: mať cmar ― srvátku v žilách, vytiahnuť nohy ― päty z domu, ľahké futro ― futierko.
Poslednú skupinu tvoria aktualizácie a od nich odvodené realizácie frazém, ktoré sú nadstavbové a deštrukčné. Uvádzajú sa tu príklady z poézie a tlače. Napr. A zem sa stráca spod nôh (Turčány), v zdravej fľaši zdravý duch (Ondruš). V ďalšom sa uvádzajú aj iné typy.
Práca J. Mlacka podáva prehĺbenú analýzu tradičných frazém so syntagmatickou a vetnou stavbou a minimálnych frazém, subfrazém, jednoslovných frazém a frazeologizovaných konštrukcií. Je najkompletnejším obrazom o tvarovej rozmanitosti typov frazeologického fondu slovenčiny. Autorovi sa podarilo adekvátnejšie vymedziť vzťahy medzi konštrukčnými typmi, medzi jednotlivými realizačnými podobami a medzi konštrukčnými a realizačnými formami frazém.
J. Mlackovi patrí uznanie, že skompletizoval všetky doterajšie poznatky o frazeológii.
Konštantín Palkovič
SPYTOVALI STE SA
Akú podobu má ženské priezvisko od mužského priezviska Adamove? ― N. Adamove z Dolnej Strehovej: „Moja matka má v dokladoch priezvisko zapísané v podobe Adamová, ale mojej sestre priezvisko zapísali v podobe Adamove. Ktorá podoba ženského priezviska od mužského priezviska Adamove je v slovenčine správna?“
Priezviská typu Adamove (napr. Števove, Belove, Janove, Mišove, Miškove) sú pôvodne rodinné privlastňovacie prídavné mená podobne ako priezviská typu Balažovie, Miškeje, Krnáče. Mužské priezviská typu Adamove sa neskloňujú (od Norberta Adamove, s Norbertom Adamove, s Matejom Števove). Od mužských priezvisk typu Miškeje a Krnáče sa podľa kapitoly Prehľad tvorenia ženských priezvisk uvedenej v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 2000 (s. 128) ženské priezviská tvoria príponou -ová alebo zostávajú bez tejto prípony, napr. Miškejeová i Miškeje, Krnáčeová i Krnáče. Priezviská typu Balažovie sa podľa citovaného prehľadu neprechyľujú, t. j. aj v ženskom rode zostávajú bez prípony -ová, napr. Anna Balažovie. Problematiku tvorenia ženských priezvisk od mužských priezvisk typu Adamove Pravidlá slovenského pravopisu neriešia. V jazykovej praxi sa však vyskytujú prípady, že priezviská tohto typu sa neprechyľujú, ale aj prípady, že sa ženské priezvisko utvorí príponou -ová po vynechaní prípony -ove z mužského priezviska, ako to potvrdzuje aj prípad používania ženského priezviska v rodine pisateľa listu. V praxi sa možno stretnúť aj s tým, že sa príponou -ová tvoria ženské priezviská od mužských priezvisk typu Miškeje po vynechaní koncového -e (porov. aj telefónny zoznam, kde sa uvádza napr. priezvisko Miškejová).
Od mužských priezvisk typu Adamove môže ženské priezvisko zostať bez prechyľovacej prípony -ová, teda v podobe Adamove, napr. Mária Adamove, ale môže sa používať aj s prechyľovacou príponou -ová po vynechaní prípony -ove z mužského priezviska, teda v podobe Adamová. Malo by zostať na rozhodnutí nositeľky ženského priezviska, ktorú podobu bude používať, či bez prechyľovacej prípony -ová, alebo s touto prechyľovacou príponou. Pravda, toto rozhodnutie sa musí aj oficiálne zachytiť v matrike. V tejto súvislosti však treba ešte doplniť, že podoba priezviska Adamove, ak sa používa aj v ženskom rode, nesignalizuje, že ide o ženu, čo môže niekedy spôsobiť isté problémy v dorozumievaní. Preto takáto podoba ženského priezviska by sa mala vždy používať spolu s krstným menom.
Matej Považaj
Z NOVÝCH VÝRAZOV
Nové výrazy (40)
mobilovať nedok. (lat.) hovor. dorozumievať sa pomocou mobilného telefónu: Počas pádlovania ešte stíha aj mobilovať. ― Na sústredku sa mobilovalo takmer nepretržite. (TLAČ)
Základom nového slovesa mobilovať je podstatné meno mobil ako jednoslovné pomenovanie mobilného telefónu. Slovesom mobilovať sa pomenúva činnosť dorozumievania prostredníctvom tohto novodobého druhu média, a to vzhľadom na možnosti mobilnej komunikácie nielen zvukom, ale aj písmom a obrazom. Sloveso mobilovať, tak ako ostatné slová so základom mobil-, odvodzujeme od latinského slova mobilis ― pohyblivý (mobilný telefón = prenosný telefón). Kým pri slove mobil sa jeho hovorovosť už oslabila a v súčasnosti pôsobí neutrálne, sloveso mobilovať si zachováva zreteľnú príznakovosť, typickú pre hovorovú vrstvu jazyka.
mobilovanie gen. -ia, stred. (lat.) hovor. dorozumievanie pomocou mobilného telefónu: Iste ste už počuli, ako niekto hlasným mobilovaním rušil svoje okolie. (ROZHLAS) ― Maroš hľadá ju na mobilovanie. ― Erika hľadá jeho na mobilovanie. (INTERNET)
Slovesné podstatné meno mobilovanie je tvarom slovesa mobilovať utvoreným príponou -nie.
monoklimatický príd. (gr. + gr.) majúci charakter rovnorodého klimatického prostredia, rovnorodých klimatických podmienok; v spojení monoklimatická chladnička chladnička iba na chladenie, bez mraziaceho boxu: Chcela by som poradiť s výberom monoklimatickej chladničky s objemom okolo 250 l. ― Homogénne chladenie zabezpečuje v celom priestore chladničky rovnakú teplotu, jednu homogénnu alebo monoklimatickú zónu. ― Sú k dispozícii rôzne modely s mraziacim priestorom i bez neho ― monoklimatický typ. (TLAČ)
V reklamných letákoch ponúkajúcich elektrospotrebiče sa pri niektorých chladničkách medzi parametrami uvádza údaj monoklimatická. V časti takejto tlače, resp. v časopisoch o bývaní približujúcich typy a funkcie súčasných chladničiek sa možno dozvedieť, že monoklimatická chladnička je chladnička, ktorá nemá mraziacu časť. Slovo monoklimatický najnovšie slovníky cudzích slov zatiaľ nezaznamenávajú. Toto slovo môžeme zaradiť medzi zložené prídavné mená s prvou (gréckou) časťou mono-, ktorá má význam „jeden, jediný, jedno-“, napr. monofonický (jednohlasný), monominerálny (obsahujúci ako hlavnú zložku iba jeden nerastný druh), monovalentný (jednomocný), monofunkčný (jednoúčelový). Ide napospol o odborné slová, ktorých obe časti bývajú cudzieho pôvodu. Druhú časť zloženého prídavného mena monoklimatický tvorí adjektívum klimatický odvodené od podstatného mena klíma (z gréckeho klima ― sklon Slnka k Zemi), teda podnebie, v prenesenom význame aj prostredie, ovzdušie. Ako ukazujú doklady, spájateľnosť prídavného mena monoklimatický je v súčasnosti zúžená na podstatné meno chladnička (monoklimatická chladnička), resp. registrujeme aj spojenia monoklimatický typ, monoklimatická zóna vždy v súvislosti s chladničkou. Ak vychádzame z významu slova klimatický „súvisiaci s klímou“, t. j. majúci ráz určitých teplotných, vlhkostných atď. vlastností, slovo monoklimatický by sme mohli vo všeobecnosti charakterizovať ako „majúci charakter rovnorodého klimatického prostredia“, vo vzťahu k chladničke ako „majúci rovnorodý chladiaci systém“.
predfilm gen. -u, muž. (angl.) krátky film, ktorý sa premieta ako úvodný film k hlavnému filmu: Keďže ako súčasť projekcie Wendersovho filmu sa ako predfilm uvádza krátka animovaná snímka Martina Snopeka Každodenná paša, pár slov na úvod divákom povedal aj Martin Snopek. ― Krátkometrážne filmy sú obchádzanou a zabúdanou súčasťou kinematografie najmä od čias, keď prestali byť (v role predfilmu) bežnou súčasťou filmového predstavenia v každom kine. (TLAČ)
Slovo predfilm nie je nové z hľadiska obsahu, ale z hľadiska formy. Je to nové označenie pre krátky (dokumentárny, animovaný alebo hraný) film, ktorý sa premieta na začiatku filmového predstavenia pred hlavným filmom. Slovo predfilm je utvorené analogicky podľa slova predkapela. Predkapela je názov hudobnej skupiny, ktorá vystupuje na začiatku koncertu populárnej skupiny alebo speváckej hviezdy a tak jej pripravuje pôdu, nalaďujúc divákov na jej vystúpenie (porov. Kultúra slova, 1997, roč. 31, č. 1, s. 53). Predpona pred- sa tu uplatňuje v časovom význame, podstatné meno film je prevzaté z angličtiny (pôvodný význam „blana“, neskôr označenie celuloidového pásu so svetlocitlivou vrstvou).
uvádzací príd. súvisiaci s uvedením výrobku (produktu, služieb) na trh: Základy programovania pre budúcich programátorov ― uvádzacia cena 1890 Sk (cena po ukončení akcie 2990 Sk). ― Pre zákazníkov, ktorí prejavia záujem o kúpu produktu v období od 1. 10. 2002 do 30. 11. 2002, je pripravená uvádzacia zľava 20 % z ceny. ― V rámci uvádzacej akcie si môžu zákazníci štandardných mesačných programov aktivovať službu Mobilvízia do konca roka bez poplatkov. ― Spolupráca spoločnosti Globtel a Mega & Loman sa týkala uvádzacej kampane na službu Data Internet pre Globtel GSM.
Medzi jednotlivými voľnými i lexikalizovanými spojeniami s prídavným menom uvádzací sa pravidelne vyskytujú slovné spojenia ako uvádzacia cena, uvádzacia zľava, uvádzacia akcia, uvádzacia kampaň, uvádzacia reklama atď. Tieto spojenia odrážajú našu ponovembrovú realitu charakterizovanú revitalizovaným postavením trhu. Prídavné meno uvádzací v daných spojeniach špecifikuje význam slovesa uvádzať „zavádzať; predstavovať, predvádzať“, dávajúc ho do vzťahu k trhu. Voľná tvorba cien umožňuje výrobcom a predajcom uvádzať nové výrobky na trh za nižšiu cenu, než za akú sa predávajú neskôr (najmä po ich uchytení na trhu). Na pomenovanie takejto ceny sa zaužíval výraz uvádzacia cena, resp. uvádzacia zľava. Uvádzacia cena (zľava) je znížená cena výrobku (ale aj služieb) pri jeho uvedení na trh. Táto zľava je časovo obmedzená. Pojem uvádzacia (reklamná) kampaň, resp. uvádzacia reklama možno vysvetliť ako propagáciu nového produktu, ktorej cieľom je oboznámiť potenciálnych zákazníkov s jeho vlastnosťami, funkciami, presvedčiť o jeho kvalitách, potrebe a vzbudiť oň záujem vedúci k jeho kúpe.
Silvia Duchková
Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (13)
euro- (VM) prvá časť zložených slov s významom
1. i eur-, europo- európsky, týkajúci sa Európy, napr. euroregión, Eurázia, europocentristický
2. týkajúci sa Európskej únie, napr. euroadministratíva, europoslanec, euroskeptik
3. eurový, týkajúci sa eura, spoločnej meny Európskej únie, napr. europeniaze, euroúčet, eurozóna
euro eura eur s. (umelé slovo) spoločná mena a platidlo Európskej únie (členských štátov Európskej menovej únie): papierové eurá; zaviesť euro; kurz koruny k euru; oslabenie eura; platiť eurami; účet v eurách, dostať 100 eur
euroadministratíva [-n-at-] -vy ž. (VM + lat.) administratívne orgány Európskej únie: financovať euroadministratívu; prvý muž euroadministratívy
euro-africký -ká -ké príd. (VM) týkajúci sa Európy, Európskej únie a Afriky, európsky a africký: euro-africká rely; euro-africká zóna, skupina (v tenise); euro-africký samit; euro-africké ekonomické vzťahy
euroamerický -ká -ké príd. (VM) súvisiaci so (západnou) Európou a Severnou Amerikou súčasne (najmä civilizačne); typický pre tento priestor; európsky aj americký: typický euroamerický divák; významný predstaviteľ euroamerickej kultúry; odpor proti euroamerickému civilizačnému znásilňovaniu Pd 1996
euro-americký, európsko-americký -ká -ké príd. (VM) týkajúci sa Európy, Európskej únie a Spojených štátov amerických; majúci znaky Európy i Spojených štátov amerických, európsky a americký: euro-americké vzťahy; euro-americký kongres; európsko-americká solidarita; Londýn je originálny ― európsko-americký NO 2001; európsko-americká technologická civilizácia LT 1991
euroatlantický [-nt-] -ká -ké príd. (VM)
1. týkajúci sa spoločného priestoru severnej pologule obmývaného Atlantickým oceánom; európsky aj atlantický, severoamerický: euroatlantický región; euroatlantický civilizačný priestor; udržať trvalý mier v celej euroatlantickej oblasti
2. týkajúci sa Severoatlantickej aliancie: euroatlantická orientácia, integrácia; euroatlantické začlenenie Slovenska; euroatlantické partnerstvo, spojenectvo; integrovať sa do euroatlantických štruktúr
euro-ázijský -ká -ké príd. (VM) týkajúci sa Európy, Európskej únie a Ázie, európsky a ázijský: euro-ázijský samit; euro-ázijské Turecko; rastie euro-ázijský dopravný trh
eurobankovka -ky -viek ž. (VM + tal.) papierový peniaz, bankovka spoločnej európskej meny, eura: najvyššia, falošná eurobankovka; zavedenie nových eurobankoviek; používať eurobankovky; vyberať eurobankovky z bankomatov
eurobyrokracia -ie ž. (VM + fr. + gr.) pejor. úradnícky aparát Európskej únie: bruselská eurobyrokracia; rozhodnutie eurobyrokracie; rast eurobyrokracie
eurobyrokrat -ta pl. N -ti m. (VM + fr. + gr.) pejor. úradník administratívneho aparátu Európskej únie: bruselskí eurobyrokrati; zazlievať eurobyrokratom z Bruselu neznalosť zemepisu Pd 1997
eurocent -ta/-tu obyč. pl. eurocenty pl. I -tmi m. (VM + lat.) čiastková peňažná jednotka, stotina eura; minca tejto hodnoty: desať eurocentov
eurocentricky, europocentricky prísl. (VM + lat.) z hľadiska eurocentrizmu, nadradenosti Európana, Európy (v hodnotení histórie, vedy, kultúry a pod.): práca z histórie napísaná eurocentricky
eurocentrický, europocentrický, europocentristický [-st-] -ká -ké príd. (VM + lat.) neprimerane zameraný na Európu, na Európanov, najmä na ich vplyv v histórii a v kultúre; ignorujúci realitu a hodnoty iných regiónov sveta; založený na eurocentrizme, na európskej nadradenosti: autoritatívny eurocentrický postoj; eurocentrický pohľad na svet NS 2001; europocentristické delenie národov
eurocentrizmus, europocentrizmus -mu m. (VM + lat.) koncepcia neprimerane zdôrazňujúca význam Európy, Európanov, presadzujúca ich hodnotovú nadradenosť a rozhodujúce postavenie vo vede, vo filozofii, v umení a pod.: pyšný civilizačný europocentrizmus; kultúrny europocentrizmus; odmietanie eurocentrizmu; znášať dôsledky eurocentrizmu; Náš europocentrizmus je daný aj tým, kde sme a kam smerujeme. NS 1995
eurodaň -ne -ní ž. (prvá časť VM) daň z pridanej hodnoty odvádzaná členskými štátmi Európskej únii, zdroj príjmov Európskej únie: zaviesť eurodaň STV 1996
eurodiplomacia [-d-] -ie ž. (VM + fr.) diplomacia Európskej únie: šéfovať eurodiplomacii
eurodotácia -ie obyč. pl. eurodotácie G -ií D -iám L -iách ž. (VM + lat.) dotácie poskytované Európskou úniou: vysoké, nízke eurodotácie; výška priamych eurodotácií pre Slovensko
euroegoizmus -mu m. (VM + lat.) publ. myslenie a konanie zamerané iba na prospech krajín Európy, Európskej únie: prejavy euroegoizmu; nárast euroegoizmu vo vzťahu k tretím krajinám; nebezpečný euroegoizmus Pd 1999
eurofil -la pl. N -li/-lovia m. (VM + gr.) kto schvaľuje, podporuje európsku integráciu: pozícia eurofila; názorové rozdiely eurofilov a euroskeptikov; neohrozený eurofil s federalistickými názormi Pd 2002
eurofóbia -ie pl. G -ií D -iám L -iách ž. (VM + gr.) nedôvera k európskej integrácii; obava, strach zo začlenenia do Európskej únie: rastúca eurofóbia; europesimizmus prerastajúci do eurofóbie; predstierať eurofóbiu Pd
eurofond -du pl. N -dy I -dmi m. (VM + fr.) fond Európskej únie pre kandidátske krajiny, budúcich členov Európskej únie: prerozdelenie eurofondov; narábať s eurofondmi
eurogrant -tu pl. N -ty I -tmi m. (VM + lat.) grant, financie poskytované Európskou úniou: prideliť eurogrant
eurointegrácia [-t-] -ie ž. (VM + lat.) integrácia, začleňovanie do európskych zoskupení, európska integrácia: právna eurointegrácia; otázky eurointegrácie Pd 2001
eurointegračný [-t-] -ná -né príd. (VM + lat.) súvisiaci s integráciou do Európskej únie: eurointegračný proces; eurointegračná spolupráca, politika; eurointegračné zákony, záväzky; posudzovanie eurointegračného úsilia
eurokalkulačka -ky -čiek ž. (VM + lat.) vrecková kalkulačka na prepočítavanie národnej meny na euro; počítačový program s takouto funkciou: kurzové eurokalkulačky; stiahnuť si z internetu eurokalkulačku
eurokarta -ty -riet ž. (VM + tal.) medzinárodná platobná karta: majiteľ, držiteľ eurokarty; vydávať eurokarty; platiť eurokartou
eurokomisár -ra pl. N -ri m. (VM + lat.) vysoký úradník Európskej komisie (v rámci Európskej únie) zodpovedný za určitú oblasť, európsky komisár: protimonopolný eurokomisár; výmena eurokomisárov
eurokrat -ta pl. N -ti m. (VM + gr.) úradník riadiaceho aparátu Európskej únie a Severoatlantickej aliancie; stúpenec vlády európskych administratívnych štruktúr nad európskymi štátmi, združenými v Európskej únii a Severeoatlantickej aliancii: priestory pre budúcich eurokratov; nejaký eurokrat nám blahosklonne niečo pridelí Inet
euroliga -gy -líg ž. (VM + tal.) nadnárodná majstrovská súťaž najlepších európskych klubov, európska liga: basketbalová euroliga; nováčik euroligy; postúpiť do ďalšieho kola euroligy; ťažký súper v eurolige
euroligový -vá -vé príd. (VM + tal.) súvisiaci s euroligou, s európskou ligou: euroligový triumf; euroligový víťaz; euroligové súboje; slabý euroligový výkon
euromena -ny -mien ž. (prvá časť VM)
1. peňaž. obyč. pl. euromeny meny uložené v bankách v iných krajinách, ako je krajina, v ktorej sa príslušná mena emitovala (eurodoláre, eurolibry, eurojeny a pod.): pôžičky v euromenách; trh euromien
2. iba sg. spoločná mena Európskej únie (členských štátov Európskej menovej únie), euro: nová, jednotná euromena; zavádzanie, používanie euromeny; mince euromeny; lízing v euromene; odmietať euromenu; bankomaty s euromenou
euromenový -vá -vé príd. (prvá časť VM) vzťahujúci sa na euromenu: euromenový trh; euromenové operácie, vklady
eurominca -ce -cí ž. (VM + nem. < lat.) kovové platidlo, minca spoločnej európskej meny: vydať euromince; hodnota euromincí; návrh na nové euromince
euronorma -my -riem ž. (VM + lat.) norma platná v Európskej únii, európska norma: platnosť euronormy; akceptovať euronormy; preberanie euronoriem do legislatívy; výrobok je kompatibilný s euronormami Pd 1992
euroobčan -na pl. N -nia m. (prvá časť VM) publ. občan zjednotenej integrovanej Európy: cítiť sa ako euroobčan; hlásiť sa za euroobčanov; Prv ako sa staneme plnoprávnymi euroobčanmi, nepochybne prichodí prekonať dôležitý medzistupeň. LT 1996
eurookno -na -kien s. (prvá časť VM) okno zhotovené z kvalitných materiálov modernou technológiou (prv vyrábané len v západnej Európe): výroba, ponuka eurookien
eurooptimista [-pt-] -tu pl. N -ti m. (VM + lat.) kto má pozitívny postoj k európskej integrácii a budovaniu celoeurópskeho spoločenstva, Európskej únie, stúpenec eurooptimizmu; syn. eurofil; op. europesimista: patriť k eurooptimistom; konfrontácia medzi euroskeptikmi a eurooptimistami; porážka eurooptimistov v talianskom kabinete; Eurooptimista sa nadšene hrnie do Európskej únie. DF 2000
eurooptimistický [-t-t-] -ká -ké príd. (VM + lat.) vyjadrujúci pozitívny postoj k európskej integrácii a budovaniu celoeurópskeho spoločenstva, Európskej únie; op. europesimistický: eurooptimistický názor; eurooptimistická reportáž
eurooptimizmus [-t-] -mu m. (VM + lat.) pozitívny postoj k európskej integrácii a budovaniu celoeurópskeho spoločenstva, Európskej únie; op. europesimizmus: predstaviteľ eurooptimizmu; mať, nemať dôvody na eurooptimizmus; Z krajiny sa nesmie vytrácať eurooptimizmus. SRo 1995
Európa -py ž. (podľa mena dcéry fénického kráľa Agénora, milenky boha Dia)
1. svetadiel na severnej pologuli, súčasť kontinentu Eurázie; krajiny tohto svetadiela: územie, podnebie Európy; hranice medzi Európou a Áziou; stredoveká, povojnová Európa; bezjadrová Európa; stredná Európa; západná Európa demokratické štáty západnej časti kontinentu s vyspelou ekonomikou; východná Európa štáty strednej a východnej časti kontinentu, ktoré boli súčasťou komunistického bloku; kontinentálna Európa európsky svetadiel bez Veľkej Británie; celá Európa protestovala obyvateľstvo v európskych krajinách; cestovať po Európe; patriť k Európe hlásiť sa k civilizačným a kultúrnym hodnotám vyspelých krajín tohto kontinentu; publ. vyhrať Európu európsku súťaž; obliecť si tričko Európy hrať za výber európskych hráčov; polit. Rada Európy medzinárodná medzivládna organizácia, najvyšší neoficiálny orgán európskej politickej spolupráce zastúpený prezidentmi a predsedami vlád (so sídlom v Štrasburgu)
2. publ. spoločenstvo európskych krajín zoskupených v Európskej únii: vstup do Európy; Európa hodnotí tieto javy inak. Pd 1997; Dnes má Európa hlavné mesto v Bruseli Inet; cesta do Európy a) začlenenie sa medzi demokratické európske krajiny b) začlenenie sa do európskych zoskupení, štruktúr
◊ lexik. spoj. Rádio Slobodná Európa rozhlasová stanica, medzinárodné americké vysielanie do zahraničia, ktoré v minulosti suplovalo cenzurované spravodajské vysielanie štátov socialistického bloku
Európan -na pl. N -nia m. (VM) obyvateľ Európy; nositeľ spoločných kultúrnych znakov európskej civilizácie a kultúry; človek vedomý si európskej príslušnosti: sebavedomý, moderný Európan; vylodenie prvých Európanov v Austrálii; koľko minie priemerný Európan na kultúru; Netvárime sa, že by sme o predstavy Európanov stáli. Pd 1998 obyvateľov z členských krajín EÚ;
Európanka -ky -niek ž.
europanizovať sa [-n-] -zuje sa -zujú sa -zuj sa! -zoval sa -zujúc sa -zujúci -zovanie nedok. i dok. (VM) osvojovať si, osvojiť si spôsob zmýšľania a konania Európanov; nadobúdať, nadobudnúť európsky ráz; syn. europeizovať sa: snaha europanizovať sa; Nemohli sme sa neeuropanizovať, keď sme žili v srdci Európy. Smrek; Domorodci [Angolčania] sa europanizujú a amerikanizujú. Inet
európanstvo -va s. (VM) typické hodnoty európskej civilizácie, kultúry; vedomie spolupatričnosti k hodnotám Európy, Európskej únie; európska identita: duchovné európanstvo; povojnové európanstvo; idey, ideály, atribúty európanstva; chápanie európanstva; prihlásiť sa k európanstvu; boj medzi európanstvom a ázijskosťou v Turecku KŽ 1965; Líšil sa od nich duševne, názorovo, skúsenosťami, európanstvom. Zván; Budú to skúšky z európanstva. NS 1995
europarlament -tu m. (VM + angl. < fr.) kontrolný a poradný parlamentný orgán Európskej únie, Európsky parlament: europarlament zamietol pozmeňovací návrh; súhlas, vplyv europarlamentu; dostať sa do europarlamentu; rokovanie v europarlamente
europeizácia -ie ž. (VM)
1. šírenie al. preberanie, prijímanie európskej civilizácie, kultúry: europeizácia moslimského obyvateľstva
2. publ. postupné začleňovanie stredourópskych a východoeurópskych krajín do štruktúr Európskej únie: rôzny stupeň europeizácie postkomunistických krajín; europeizácia vzdelávania smerovanie k nadnárodnej koordinácii vzdelávania v európskych krajinách
europeizačný -ná -né príd. (VM)
1. šíriaci al. preberajúci európsku kultúru a hodnoty: europeizačný tlak
2. súvisiaci s europeizáciou, začleňovaním do štruktúr Európskej únie: europeizačné snahy; europeizačné úsilie; posilniť europeizačné iniciatívy
europeizmus -mu pl. N -my m. (VM)
1. iba sg. zdôrazňovanie európskej spolupatričnosti a európskej integrácie: prejav premiéra bol manifestom europeizmu
2. jazykový prvok spoločný väčšine európskych jazykov: mnohé frazeologizmy patria medzi europeizmy
europeizovať -zuje -zujú -zuj! -zoval -zujúc -zujúci -zovaný -zovanie nedok. i dok. (VM) (koho, čo) dodávať, dodať európsky ráz, prispôsobovať, prispôsobiť európskemu spôsobu života; syn. poeurópčovať, poeurópčiť: Štúrovci europeizovali Slovensko. Matuška; Vzdelávací systém je príliš europeizujúci. NS 1996
europeizovať sa -zuje sa -zujú sa -zuj sa! -zoval sa -zujúc sa -zujúci sa -zovanie sa nedok. i dok. (VM) osvojovať si, osvojiť si spôsob zmýšľania a konania Európanov; prispôsobovať sa, prispôsobiť sa politicky, kultúrne európskemu vzoru; nadobúdať, nadobudnúť európsky ráz; syn. europanizovať sa: V minulom storočí sa v Číne prebudila potreba europeizovať sa. KŽ 1967; Intelektuálny svet sa chce europeizovať. Smrek
europeniaze -ňazí m. pomn. (prvá časť VM) platidlo v Európskej únii (v členských štátoch Európskej menovej únie): jednotné europeniaze; pozastaviť europeniaze; Europeniaze prinesú našim podnikateľom i občanom väčšiu mieru stability. NS 1998
europeňažný -ná -né príd. (prvá časť VM) týkajúci sa europeňazí: europeňažný trh
europesimista -tu pl. N -ti m. (VM + lat.) kto má pesimistický postoj k európskej integrácii a budovaniu celoeurópskeho spoločenstva, k Európskej únii, stúpenec europesimizmu; op. eurooptimista: kabinet sa rozdelil na eurooptimistov a europesimistov
europesimistický [-t-] -ká -ké príd. (VM + lat.) majúci pesimistický postoj k európskej integrácii a budovaniu celoeurópskeho spoločenstva; svedčiaci o europesimizme; op. eurooptimistický: prevaha europesimistických ministrov, europesimistické nálady
europoslanec -nca pl. N -nci m. (prvá časť VM) poslanec Európskeho parlamentu: voľby europoslancov; delegácia europoslancov; dostať sa do konfliktu s europoslancami;
europoslankyňa -ne -kýň ž.
európskosť -ti ž. (VM) európsky ráz niečoho; spoločný znak, spoločná vlastnosť obyvateľov Európy, Európanov: európskosť prozaika; smerovať k európskosti; vyzdvihovať svoju európskosť
európsky1 -ka -ke príd. (VM)
1. vzťahujúci sa na Európu; pochádzajúci z Európy; žijúci v Európe; zhotovený v Európe: európska pevnina; európske obyvateľstvo, územie; európske krajiny, rieky, veľkomestá; európske národy, jazyky, dejiny; európska kultúra, politika; európsky trh; európske turné po Európe; európske výrobky, filmy; dielo európskeho významu; hudobník európskeho mena, formátu; stavba je európskou raritou; prekonať európsky rekord; byť európskou špičkou v kanoistike; získať európske zlato z majstrovstiev Európy; Európsky pohár majstrov vrcholná súťaž európskych družstiev v niektorých športoch; trofej z tejto súťaže, skr. EPM; zool. zubor európsky Bison bonasus; bot. skrutec európsky Heliosperma europaeum
2. 2. st. -kejší typický pre Európu, Európanov (v porovnaní s inými kultúrami, s ostatným svetom): európsky charakter mesta; európsky ráz krajiny; európsky rozhľad umelca; štandardné európske myslenie; hrať európsky basketbal, hokej; organizácia nadobúda európskejšie rozmery; Chcú byť európskejší ako Európania. Pd 1998; Dráma je najeurópskejšia tradícia. NS 1996
3. týkajúci sa spoločenstva európskych krajín, Európskej únie, charakteristický pre toto spoločenstvo: európsky poslanec; európske inštitúcie; európske kritériá vstupu do únie; približovať sa európskym normám; príspevok do európskeho rozpočtu; európska myšlienka ideál zjednotenej Európy; európske bezpečnostné perspektívy; európska vlajka, ústava, hymna symboly Európskej únie; Nebolo to európske rozhodnutie. Pd 2002; spoločný európsky dom (bez deliacich čiar) zjednotená Európa
◊ lexik. spoj. Európska únia európske integračné zoskupenie založené na politickom a hospodárskom zjednotení, jednotnej mene, spoločnej zahraničnej, obrannej bezpečnostnej politike členských štátov, skr. EÚ; Európsky parlament kontrolný a poradný orgán Európskej únie, skr. EP; Rada Európskej únie zákonodarný a výkonný orgán Európskej únie; Európska rada hlavná rozhodovacia inštitúcia Európskej únie; Európska komisia výkonný orgán Európskej únie, skr. EK; Európsky súdny dvor medzinárodný súd; Európske spoločenstvá hospodárske a politické združenie európskych štátov, základ Európskej únie, skr. ES; hist. Európske hospodárske spoločenstvo integračné zoskupenie západoeurópskych krajín, historický základ Európskej únie, skr. EHS
európsky2 2. st. -kejšie prísl. (VM) typicky pre Európana; v súlade s európskou kultúrou, tradíciami, myslením, vzdelanosťou: európsky hodnotiť, uvažovať; európsky rozhľadený intelektuál; obliekať sa (po) európsky (napr. v arabskej krajine); európsky znejúce slovo; vyzerať, správať sa európskejšie
eurorealista -tu pl. N -ti m. (VM + lat.) publ. kto má triezvy, opatrný postoj k európskej integrácii: Skeptickí eurorealisti veria v európsku integráciu. Pd 2001
eurorealistický [-t-] -ká -ké príd. (VM + lat.) publ. založený na eurorealizme, na triezvom, opatrnom postoji k európskej integrácii: eurorealistický názor
eurorealizmus -mu m. (VM + lat.) publ. triezvy, opatrný postoj k európskej integrácii: český euroeralizmus Os 2002; Úniu nemá príliš v láske. Svoj postoj nazýva eurorealizmom. Inet
euroreferendum -da -rend s. (VM + lat.) referendum, priame hlasovanie občanov o vstupe do Európskej únie: dánske euroreferendum; príprava, priebeh, výsledok euroreferenda; euroreferendá sa konali už v niekoľkých krajinách
euroregión -nu pl. N -ny m. (VM + lat.) prihraničná oblasť susedných štátov, v ktorej je široká medzištátna spolupráca: euroregión Tatry; aktivity euroregiónu; koncepcia karpatského euroregiónu; založiť nový euroregión
euroregionálny -na -ne príd. (VM + lat.) týkajúci sa euroregiónu: euroregionálne aktivity, zámery; euroregionálna spolupráca; vybudovať euroregionálne centrum
euroskepticizmus [-t-] -mu m. (VM + gr.) odmietavý, skeptický postoj k európskej integrácii: euroskepticizmus Britov; pramene euroskepticizmu; pohrávať sa s euroskepticizmom; Luxus euroskepticizmu by nás mohol prísť veľmi draho. NS 1996
euroskepticky [-t-] prísl. (VM + gr.) s odmietavým, skeptickým postojom k európskej integrácii: euroskepticky naladení Briti
euroskeptický [-t-] -ká -ké príd. (VM + gr.) majúci odmietavý, skeptický postoj k európskej integrácii; svedčiaci o tom: euroskeptickí poslanci; euroskeptické koncepcie, hlasy; vzdať sa euroskeptického stanoviska SRo 2003
euroskeptik [-t-] -ka pl. N -ici G -kov m. (VM + gr.) kto má odmietavý, skeptický postoj k európskej integrácii: obavy, argumenty euroskeptikov; Bol to euroskeptik, ba až eurosabotér. SRo 1997;
euroskeptička -ky -čiek ž.
eurostúpenec -nca pl. N -nci m. (prvá časť VM) stúpenec, prívrženec európskej integrácie: výčitky eurostúpencov
euroštruktúra -ry obyč. pl. euroštruktúry -túr ž. (VM + lat.) publ. zoskupenia, inštitúcie Európskej únie, európske štruktúry: začlenenie Slovenska do euroštruktúr
eurotunel -la L -li pl. N -ly m. (VM + angl.) publ. dopravný tunel spájajúci európsky kontinent s Britskými ostrovmi: výstavba podmorského eurotunela; nákladná preprava cez eurotunel
euroúčet -čtu pl. N -čty m. (prvá časť VM) účet v eure, v menovej jednotke Európskej únie: založiť si v banke euroúčet; previesť na euroúčet slovenské koruny
euroúradník -ka pl. N -íci G -kov m. (prvá časť VM) úradník administratívy Európskej únie: plat euroúradníka
eurovoľby -lieb ž. pomn. (prvá časť VM) voľby poslancov v krajinách Európskej únie do Európskeho parlamentu, európske voľby: slabá účasť v eurovoľbách
eurový -vá -vé príd. (VM) súvisiaci s eurom, menovou jednotkou a platidlom v Európskej únii (v členských štátoch Európskej menovej únie): eurový účet; eurové výnosy, dlhopisy; eurová bankovka, minca
eurozákon -na pl. N -ny m. (prvá časť VM) zákon Európskej únie: nový, dôležitý eurozákon; schváliť kľúčové eurozákony; Parlament prijíma eurozákony. SRo 2002
eurozóna -ny -zón ž. (VM + gr.) Európska menová únia, v ktorej sa používa spoločná mena euro: rozširovanie eurozóny; pripojiť sa k eurozóne; porovnávať ceny v eurozóne
Ľubica Balážová
ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK: DF ― Domino fórum, Inet ― internet, KŽ Kultúrny život, LT ― Literárny týždenník, NO ― Národná obroda, NS ― Nové slovo, Os ― mesačník Os, Pd ― Pravda, SRo ― Slovenský rozhlas
Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK
Obeť a obeta
KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ
Slová obeť a obeta sú si formou i významom blízke, a preto sa v jazykovom úze neraz zamieňajú. Podstatné meno obeť, ktoré skloňujeme podľa vzoru dlaň a má tvary bez obete, tie obete, má viac významov ako slovo obeta, ktoré skloňujeme podľa vzoru žena. Základný význam slova obeť je „dar božstvu, Bohu, t. j. zviera, vec, zriedka aj osoba prinesená božstvu, obyčajne pohanskému, na vyjadrenie úcty, vďaky za niečo či prosby o niečo“. Naši pohanskí slovanskí predkovia kládli obete (nie obety) na oltár boha Perúna. Aj iným pohanským bohom prinášali zápalné obete (nie obety). Aj v ďalšom posunutom význame slova obeť, vo význame, „slávnostný obrad obetovania“, slovo obeť sa používa v súvislosti s pohanskými božstvami. Slovo obeť sa v tomto význame používa aj v protestantských cirkvách. V katolíckej cirkevnej terminológii sa v tomto význame uprednostnilo slovo obeta pred slovom obeť. Počas svätej omše kňaz prináša Bohu čistú obetu (nie obeť), neporušenú obetu, svätý chlieb večného života a kalich večnej spásy. Na označenie obetných darov i obradu ich obetovania sa tu používa slovo obeta (nie obeť). Slovom obeť sa označuje aj „dobrovoľné zrieknutie sa niečoho, obyčajne na prospech iného, i nezištné konanie v prospech niekoho“. Napríklad mnohí vlastenci prinášali obete (nie obety) na oltár vlasti.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 1. 2001)
Prišlo mu nevoľno
JAN KAČALA
Každý jazyk má vlastný súbor pomocných slovies na vyjadrovanie významov, ktorými sa do našich výpovedí dostávajú rozličné zložené vetné členy. Napríklad na vyslovenie začiatočnej fázy nepriaznivého telesného alebo duševného stavu v slovenčine používame slovesá prísť, prichádzať v spojení s príslušnou príslovkou. Máme na mysli také spojenia ako prišlo mu nevoľno, v takých situáciách mu prichádza zle. Takýto spôsob vyjadrenia príslušného obsahu je v našom jazyku jednoznačný, zrozumiteľný a ustálený, takže ani jeden nositeľ slovenského jazyka by nemal mať s jeho upotrebúvaním starosti. Napriek tomuto predpokladu treba priznať, že u niektorých našich spoluobčanov to nie je tak. Občas sa totiž možno stretnúť s vyjadrením typu urobilo sa mu zle alebo dokonca urobilo sa mu špatne. Takéto vyjadrenia sú dôkazom o slabom povedomí odlišnosti slovenčiny od blízkej češtiny, v ktorej je použitie slovesa udělat se v takýchto prípadoch základným spôsobom označenia daného stavu. S takýmto mechanickým utvorením spojenia urobilo sa mu zle, robí sa mu nevoľno a pod. v našom jazyku presne podľa vzoru iného jazyka však vonkoncom nemôžeme vysloviť spokojnosť. Spojenia so slovesom urobiť sa, robiť sa neprinášajú do nášho jazyka obohatenie jeho prostriedkov, je to skôr obchádzanie zaužívaných domácich prostriedkov a kazenie reči. Každý jazyk totiž žije a rozvíja sa predovšetkým tým, že sa neprestajne používa celá sústava jeho vlastných prostriedkov.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 1. 2001)
O význame predložky pre
MATEJ POVAŽAJ
Pri počúvaní alebo čítaní reklamných textov sa stretáme aj s takýmito vyjadreniami: káva pre chvíle pohody, časopis pre dôvorný rozhovor. Mnohých poslucháčov a čitateľov však v takýchto spojeniach vyrušuje použitie predložky pre. Namiesto nej by v nich radi videli predložku na. Pozrime sa teda, aké významy má predložka pre v spisovnej slovenčine. Predložkou pre sa vyjadruje najmä príčina, dôvod, napr. nevidí pre tmu, do práce neprišiel pre chorobu. Na príčinu sa spytujeme otázkou prečo?: Prečo neprišiel do práce. ― Pre chorobu. Predložkou pre sa vyjadruje aj zreteľ, napr. typický pre Slovákov, mať zmysel pre humor. Ďalej sa ňou vyjadruje prospech, napr. žiť pre deti, a vymedzenie istej oblasti, napr. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo, Slovenská komisia pre vedecké hodnosti, prodekan pre denné štúdium. Niekedy sa predložkou pre v ustálených spojeniach vyjadruje aj účel, napr. umenie pre umenie. Účel, cieľ sa však spravidla vyjadruje predložkou na, a to najmä v spojení s dejovými podstatnými menami, a spytujeme sa naň otázkou na čo?, napr. podmienky na výskum, pripraviť sa na vstup do Európskej únie, pomôcky na rehabilitáciu, základy na stavbu domu. O cieľový, účelový význam ide aj v spojeniach spomenutých na začiatku, preto sa v nich mala použiť predložka na, teda káva na chvíle pohody, časopis na dôverný rozhovor. Používanie predložky pre na úkor predložky na je v takýchto prípadoch často ovplyvnené cudzími jazykmi, ako sú angličtina, nemčina, čeština. Ako sme ukázali, v slovenčine je tu odôvodnené používať predložku na.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 1. 2001)
Dal by som ― bol by som dal
JÁN KAČALA
Zo školskej gramatiky poznáme odborný výraz podmieňovací spôsob a sama motivácia tohto výrazu nám istotne privádza na myseľ aj základný znak tohto tvaru ― podmienenosť alebo ináč aj nereálnosť či fiktívnosť takéhoto deja. Formálne ho ľahko poznáme podľa častice by, ktorá je prítomná pri obidvoch stupňoch podmieňovacieho spôsobu, t. j. v prítomnom čase (dal by som), ako aj v minulom čase (bol by som dal). Rozlišovanie podmieňovacieho spôsobu prítomného času a podmieňovacieho spôsobu minulého času v našom jazyku je dôležité nielen z uvedeného formálneho hľadiska, ale najmä z významového hľadiska. V prítomnom čase máme tu totiž pred sebou deje, ktoré po splnení podmienky sa môžu stať reálne, skutočné, napríklad: Keby stál o moju radu, poradil by som mu necestovať. Tieto tvary treba vysvetľovať tak, že sa vzťahujú na prítomnosť, čiže: keby teraz stál o moju radu, teraz by som mu poradil necestovať. Tento tvar nemožno vzťahovať na minulosť, lebo na také prípady v slovenčine máme osobitné tvary podmieňovacieho spôsobu minulého času. Ide o tvary, v ktorých sa minulosť signalizuje tvarom minulého času slovesa byť, teda tvarom bol; v konkrétnom prípade: Keby bol stál o moju radu, bol by som mu poradil necestovať. Keďže je reč o minulosti, ktorá prebehla, veci nemožno zvrátiť, podmienku teda nemožno splniť. A to je závažný rozdiel oproti podmieňovaciemu spôsobu prítomného času. Tento rozdiel medzi dvoma stupňami podmieňovacieho spôsobu treba starostlivo dodržiavať.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 1. 2001)
Herliansky gejzír
JOZEF JACKO
Unikátom obce Herľany v okrese Košice-okolie je gejzír so zemitou, slanou, železitou, jódovou a uhličitou vodou. Eruptuje v intervaloch okolo 33 hodín. Istý celoslovenský denník informoval čitateľov, že erupcie vody dosahujú čoraz menšiu výšku a interval medzi nimi sa predlžuje. Titulok informácie mal podobu Herľanský gejzír zaniká. Podoba prídavného mena herľanský v titulku informácie nezodpovedá súčasnej kodifikácii. Na Slovensku je viacej obcí, ktorých názvy sa končia na -any, napr. Župčany, Nevidzany, Lipany, Turany, Lemešany, Rudňany, Vojany, Piešťany. Od miestnych názvov zakončených na -any sa tvoria prídavné mená najčastejšie príponou -iansky: Župčany ― župčiansky, Nevidzany ― nevidziansky, Lipany ― lipiansky, Turany ― turiansky, Rudňany ― rudniansky, Lemešany ― lemešiansky, Kostoľany ― kostoliansky, Stuľany ― stuliansky. Aj od miestneho názvu Herľany má prídavné meno v spisovnej slovenčine podobu herliansky. Príponu -anský majú prídavné mená utvorené od miestnych názvov, ktorých základ sa končí na spoluhlásku, napr. Vojany ― vojanský, Bojany ― bojanský, ako aj prídavné mená utvorené od miestnych názvov, ktoré sú v základe zakončené dlhou slabikou, napr. Piešťany ― piešťanský, Nováčany ― nováčanský. Od miestnych názvov zakončených v základe na spoluhlásku, majú prídavné mená príponu -ánsky: Vozokany ― vozokánsky, Trakany ― trakánsky, Krškany ― krškánsky. Od miestneho názvu Herľany má v spisovnej slovenčine prídavné meno podobu herliansky. Táto podoba prídavného mena sa má používať aj v názve herliansky gejzír.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 1. 2001)
Mostský kostol
JOZEF JACKO
Dlhoročný čitateľ celoslovenského denníka zo Sebedražia pri Prievidzi prirovnal prácu novinárskych redaktorov k sťahovaniu kostola v susednom Česku v sedemdesiatych rokoch v Moste. Informácia mala takýto titulok: Sťahovanie mosteckého kostola. Podľa čitateľa premiestňovanie mosteckého kostola a novinárska práca majú spoločný, skoro neviditeľný pohyb vpred. V informácii čitateľa našu pozornosť upútalo prídavné meno mostecký. Táto podoba prídavného mena utvorená od miestneho názvu Most má svoje korene v češtine. V slovenčine má však prídavné meno utvorené od miestneho názvu Most inú podobu ako v češtine. Aj na Slovensku existujú miestne názvy s vlastným menom Most. V okrese Nové Zámky je obec Kamenný Most a v okrese Senec je obec Most pri Bratislave, ktorá sa predtým volala Most na Ostrove. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 i z r. 1998, ale aj v najnovšom vydaní z roku 2000 sa pri miestnom názve Kamenný Most uvádza prídavné meno kamennomostský a pri miestnom názve Most pri Bratislave prídavné meno bratislavskomostský i mostský, s ktorými sa môžeme stretnúť napríklad v spojeniach kamennomostský chotár, bratislavskomostský poľnohospodár. Kodifikovanú podobu prídavného mena mostský treba v slovenskom kontexte používať aj od českého miestneho názvu Most. Podľa toho teda v sedemdesiatych rokoch premiestňovali zložitou technickou operáciou mostský kostol, ktorý je cennou českou historickou pamiatkou.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 2. 2001)
INFORMÁCIE AUTOROM
Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači ― textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS, príp. textový editor Word pod operačným systémom Windows. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:
1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 1,5; prípadný petit vyznačiť len na vytlačenom príspevku.
2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru. Pomlčky vyznačovať vo formáte T602 dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci (aj pri označovaní stranového a číselného rozsahu, napr. s. 3 ― 12, v r. 1986 ― 1992), vo formáte Word používať pomlčku (dlhšia čiarka; alt + 0150), nie spojovník (kratšia čiarka).
3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.
4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kurzívu, príp. tučný typ písma. Nič nepodčiarkovať.
5. V prípade, že sa v texte vyskytujú písmená alebo značky (napr. pri fonetickom prepise), ktoré nie sú v slovenskej abecede, vyznačiť ich značkou + príslušné najbližšie písmeno zo slovenskej abecedy, napr. namiesto nosového ą napísať %a, namiesto obojpernéh o u̯ napísať %u.
6. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu sibylam@juls.savba.sk (ak je príspevok spracovaný v textovom editore Word, s príponou rtf, nie doc).
7. Literatúru uvádzať takto:
a) knižná publikácia:
PAULÍNY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava: Veda 1990. 270 s. Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava: Veda 2000. 998 s.
b) štúdia v zborníku:
FERENČÍKOVÁ, Adriana: Pohľad na slovo bor a jeho deriváty z územného aspektu. In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Ed. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 410 ― 416.
c) článok v časopise:
POVAŽAJ, Matej: Tretie vydanie súčasných Pravidiel slovenského pravopisu. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 6, s. 621 ― 329.
Zároveň žiadame autorov, aby pripojili tieto údaje:
a) meno, priezvisko, tituly,
b) adresu, príp. aj číslo bankového účtu, kam možno poslať honorár,
c) rodné číslo,
d) telefónne číslo, príp. e-mailovú adresu.