Obsah
strana 257
Ján Kačala
S polstoročným odstupom od napísania sa vo forme publikácie záujemcom sprístupňuje rukopisný text Eugena Paulinyho (1912—1983) s názvom Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania. Vydala ho Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV r. 2000 ako druhú publikáciu v rámci Spisov Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, ktoré rediguje S. Ondrejovič. Sama rozprava, ktorú autor v závere označil ako traktát o norme a kodifikácii spisovnej slovenčiny (s. 37), zaberá strany 9 — 37, je teda neveľká rozsahom, ale aj po polstoročí od vzniku zaváži svojím obsahom. Je rozdelená do piatich kapitol: po úvode sa rozoberajú vlastnosti spisovnej normy, v 3. a 4. časti sa predstavujú problémy slovenskej spisovnej normy z historického a z dnešného stanoviska a napokon v 5. časti autor predkladá zásady na kodifikovanie slovenskej spisovnej normy. Vlastný text je pripravený z autorovej rukopisnej pozostalosti uloženej v Matici slovenskej v Martine a rámcuje ho predslov editora na začiatku a tri fotokópie Paulinyho rukopisu (zväčša nekvalitné a zle čitateľné) v závere publikácie.
Text sa vyznačuje solídnou teoretickou fundovanosťou, dobrým poznaním celého slovenského národného jazyka vrátane
strana 258
slovenských nárečí a dejín slovenčiny a zaujímavým a sviežim podaním charakteristickým pre celú literárnu činnosť E. Paulinyho. Bezprostrednou príčinou vzniku rozpravy bola príprava nových Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1953. Autor túto príčinu spomína v prvej vete textu a tento údaj je dôležitý aj z hľadiska zistenia termínu, v ktorom rukopis vznikol: sú to roky 1951 — 1952, autor ho teda napísal ako štyridsaťročný. Text je bez presných odkazov na odbornú jazykovednú literatúru, je prehľadne členený a napísaný zrozumiteľným jazykom a štýlom, zjavne slúžil ako písomné východisko prednášok pre vysokoškolských študentov. Pravdepodobne týmto určením textu, ako aj tým, že niektorých svojich protipuristických jazykovedných kolegov, ktorých pranieruje za to, že namiesto starostlivej analýzy vtedajšej situácie slovenského jazyka a predloženia koncepcie jazykovej kultúry „sa uspokojili globálnym odsúdením puristov ako reakcionárov a hmlistými všeobecnými smernicami pre kultivovanie spisovného jazyka“ (s. 24), dá sa vysvetliť aj to, že napriek svojej vecnej ucelenosti, aktuálnosti a koncepčnosti, ako aj napriek svojim presvedčivým odborným parametrom tento text nevyšiel za autorovho života tlačou. A to z vedeckého, ako aj zo širšieho kultúrno‐politického hľadiska treba pokladať za škodu, lebo v ďalších prácach v oblasti spisovného jazyka a jeho kultivovania by už bolo bývalo na čo nadväzovať. Na druhej strane toto Paulinyho rozhodnutie po jeho nepriaznivých osobných, ako aj skupinových skúsenostiach s vtedajšou mocou (aj vnútri jazykovednej obce) vieme pochopiť.
Hoci v publikovanom texte zisťujeme niektoré odborné aj kultúrno‐politické kompromisy vyvolané nepriazňou obdobia, v ktorom rukopis vznikol (k niektorým sa v našej úvahe ešte vrátime), jednako sa žiada jednoznačne povedať, že ideové základy, na ktorých je táto práca postavená, sú čisté, sú formulované na základe dôverného poznania vtedajšej slovenskej jazykovej situácie, s vedeckou zodpovednosťou a vyplývajú z autorovho činorodého slovenského vlastenectva, t. j. stoja na zásadách, ktoré vyznačovali celé jazykovedné dielo E. Paulinyho. Uvedieme aspoň niektoré z týchto ideových základov, ktoré charakterizovali E. Paulinyho ako slovakistu. Autor aj v tomto spise zdôrazňuje historickú a spoločenskú podmienenosť kultúrnych javov vrátane jazykových, neuspokojuje sa so zovšeobecneniami platnými bez ohľadu na čas a konkrétnu situáciu.
strana 259
Jazykovú situáciu na Slovensku a jazykový vývin, ktorý k nej viedol, chápe ako jedinečné a neopakovateľné javy a ani na spisovnú slovenčinu a jej kultivovanie podľa neho nemožno mechanicky prenášať poznatky platné o iných spisovných jazykoch. Spisovný jazyk pokladá za prestížnu formu národného jazyka, ktorú treba neprestajne poznávať, pričom „spisovnú normu možno zisťovať len u ľudí, ktorí spisovnú normu ovládajú a vedome ju chcú ovládať“ (s. 35). Pre spisovný jazyk je existenčne dôležitá jeho zviazanosť s ľudovým základom, ktorý je zároveň zárukou demokratizácie spisovného jazyka, a tak sa máme „usilovať ďalej rozvíjať spisovnú slovenčinu v pevnom spojení so slovenskými ľudovými fondmi a v pevnej opore na doterajšie prostriedky spisovného jazyka“ (s. 27). E. Pauliny zreteľne pripomína aj slovenské vlastenectvo, ktorého súčasťou je aj láska k rodnému jazyku. Podľa neho „slovenský spisovný jazyk treba normovať s láskou. Treba v ňom vidieť výsledok spoločnej kultúrnej a myšlienkovej práce mnohých generácií slovenského ľudu. Treba tiež rátať s hrdosťou na slovenský jazyk“ (s. 29).
Napriek malému rozsahu posudzovaný text má dosť široký tematický záber a v koncíznej skratke podáva ucelený výklad vymedzenej tematiky. V úvodnej časti charakterizuje jazykovú normu ako „ustálenú podobu spisovného jazyka, ktorá je živá v spoločenstve používajúcom spisovný jazyk“ (s. 9) a zdôrazňuje, že „norma spisovného jazyka vzniká u používateľov spisovného jazyka a je vecou samých používateľov spisovného jazyka“ (s. 10). Vyvracia predstavu, ktorej prejavy badať aj v súčasnosti, že by utváranie normy bolo vecou jazykovedcov. Ich úlohou je odhaľovať, poznávať a vedecky spracovať normu. Na druhej strane jazykovedci spolupôsobia pri utváraní spisovnej normy, keď „používatelia spisovného jazyka sú v jednotlivých prípadoch v rozpakoch, či pokladať niečo za súčasť normy alebo nie. Sami [používatelia — pozn. J. K.] teda neovládajú bezpečne normu spisovného jazyka“ (s. 11).
Dobrá spisovná norma podľa E. Paulinyho „má byť ustálená, pružná, úplná, systémová a všeobecne známa“ (s. 11). V ďalšom výklade tieto vlastnosti normy bližšie charakterizuje, pričom teoretický výklad ilustruje príkladmi zo spisovnej slovenčiny a jej dejín, ako aj porovnávaním situácie v slovenčine so situáciou v češtine. Najväčšiu pozornosť venuje systémovosti spisovnej normy, lebo tá „je z jazykového hľadiska základnou
strana 260
požiadavkou. V nej sú obsiahnuté aj požiadavky ustálenosti, pružnosti a úplnosti spisovnej normy. Len tá spisovná norma môže byť ustálená, ktorej systém nie je rozrušený. Len tá spisovná norma môže byť pružná, v ktorej je systém, v ktorej niet vnútorných protirečení; len takáto norma sa môže ľahšie vyrovnať s vonkajšími nárazmi. A systémová norma je aj úplná, lebo systémovosť predpokladá vzájomné vzťahy medzi zložkami systému, teda spätosť zložiek. Čiže systémovosť je z jazykového hľadiska najdôležitejšou vlastnosťou normy“ (s. 18). K požiadavkám na normu sa E. Pauliny vrátil v prednáške Stav kultúry súčasného spisovného jazyka, prednesenej v prekladateľskej sekcii Zväzu slovenských spisovateľov r. 1962 (vyšla r. 1983 v knihe O jazyku a štýle slovenskej prózy na s. 269 — 276). Tu na s. 271 píše, že spisovná norma je dnes ustálená, pružná, úplná a systémová, neuvádza teda požiadavku všeobecnej známosti. V ďalšom výklade však spomína požiadavku všeobecnej rozšírenosti spisovného jazyka a kladie ju do opozície s uvedenými štyrmi „internými znakmi dobrej jazykovej normy“ (s. 272).
V časti o norme spisovnej slovenčiny z historického hľadiska rozoberá formovanie normy podľa jednotlivých rovín vo vzťahu k norme stredoslovenských nárečí, na ktorých základe vznikla, a pripomína, že „dnešná spisovná slovenčina sa nikdy vo svojej hláskoslovnej a tvaroslovnej podobe nezhodovala ani s jedným stredoslovenským nárečím“ (s. 20), platí iba to, že „spisovná slovenčina sa vo svojom hláskosloví a tvarosloví zhoduje veľmi podstatne so stredoslovenskými nárečiami“ (s. 21). V slovníku, frazeológii a skladbe „je dnešná spisovná slovenčina od stredoslovenských nárečí oveľa menej závislá“ (tamže), lebo tieto oblasti jazyka sa okrem zviazanosti so stredoslovenskými nárečiami silnejšie formovali v kontakte s kultúrami okolitých národov. Osobitnú úlohu tu mali prevzatia z češtiny. Autor vraví o troch vlnách preberania slov z češtiny do slovenčiny: prvá vlna je spojená so 16. a 17. storočím, druhá s prvou polovicou 19. storočia a napokon tretia s obdobím po r. 1918.
Kodifikátori spisovnej slovenčiny zaujímali k lexikálnym prevzatiam z češtiny do slovenčiny rozdielne postoje. Pre formovanie normy spisovnej slovenčiny v oblasti slovnej zásoby bol dôležitý postoj kodifikátorov Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra a Sama Cambela a časopisu Slovenská reč v 30. rokoch 20. storočia. A. Bernolák v ostatnej tretine 18. a na začiatku
strana 261
19. storočia kládol dôraz na samostatnosť slovenčiny aj v slovnej zásobe, v duchu napĺňania delimitačnej funkcie svojej zakladateľskej kodifikácie podporoval tvorenie z domácich zdrojov a vo svojom Slovári české slová označil hviezdičkou. Naproti tomu Ľ. Štúr pri svojej kodifikácii dnešnej spisovnej slovenčiny v polovici 19. storočia rátal so širokým preberaním slov z češtiny. Mal na to dôvod aj v tom, ako nazeral na podstatu jazyka: slovnú zásobu ako „matériu jazyka“ do podstaty nezaraďoval. A napokon S. Cambel na konci 19. a na začiatku 20. storočia sa postavil za očistenie slovenčiny od cudzích lexikálnych prvkov a bol proti preberaniu cudzích slov. Podľa neho sa spisovná slovenčina aj pri obohacovaní slovnej zásoby a frazeológie má opierať o slovenské nárečia. Z jeho teórie a praxe pri kultivovaní spisovnej reči v 30. rokoch 20. storočia vychádzala skupina jazykovedcov pod vedením Henricha Bartka, zoskupená okolo časopisu Slovenská reč. Ich teóriu a prax E. Pauliny hodnotí záporne. Vraví, že v „metodických stanoviskách nijako nepokročili nad Czambla. K ‚očiste‘ spisovného jazyka pristupovali bez pevného teoretického základu. Neujasnili si úlohy spisovného jazyka, odlišnosť a rozpracovanosť úloh spisovného jazyka proti nárečiam, neskúmali materiál... bez správnej a dostatočnej argumentácie vyhadzovali zo spisovného jazyka slová a zvraty, nedbajúc o to, či v jazyku zostane dostatok potrebných výrazových prostriedkov... Hoci v jednotlivostiach prispeli k ustáleniu vtedajšej rozkolísanej normy, treba vcelku hodnotiť vystúpenie puristov negatívne“ (s. 23).
Toto hodnotenie pokladáme za veľmi zjednodušujúce a príkre a vidíme v ňom daň obdobiu, v ktorom Paulinyho text vznikol. Neberie sa v ňom do úvahy istý vývin v pôsobení časopisu Slovenská reč, najmä jeho profilových príspevkov. H. Bartek ako vedúca osobnosť Slovenskej reči nebol nijaký zápecník, ktorý by nebol poznal inonárodné teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Konkrétne treba povedať, že poznal teóriu Pražského lingvistického krúžku a jej základné postuláty, najmä stabilitu a pružnosť spisovného jazyka a funkčnosť jeho prostriedkov, uplatňoval vo svojich prácach o spisovnom jazyku a jeho kultivovaní uverejnených v polovici 30. rokov. Dokonca uznával potrebu preberať do spisovnej slovenčiny aj potrebné slová a výrazy z češtiny. Na podopretie týchto našich zistení by sme mohli uviesť početné citáty z Bartkových prác zo spomínaného obdobia, ale uspokojíme sa tu len s odkazom na tieto Bartkove práce,
strana 262
ako aj na ich analýzy z pera iných slovenských jazykovedcov z ostatného obdobia, ktoré začínajú meniť prevažujúci záporný obraz o H. Bartkovi, utvorený na Slovensku v období predchádzajúceho režimu predovšetkým z politických dôvodov. Zacitujeme však názor samého autora posudzovanej rozpravy, a to z práce, ktorú bol napísal o niekoľko rokov prv. Máme na mysli jeho Dejiny spisovnej slovenčiny publikované v 1. zväzku V. dielu Slovenskej vlastivedy r. 1948. Na s. 411 E. Pauliny píše: „Puristi na Slovensku... značne prispeli k ustáleniu rozkolísaného spisovného úzu. Ich náhľady k jednotlivým otázkam prijímala ako správne prevažná väčšina slovenskej inteligencie. Rozkolísanosť spisovného úzu v hláskosloví, tvarosloví a slovníku, ako ju zachytávajú Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931, sa ich zásahom odstraňuje. Tézy, ktoré puristi hlásali, sa uplatnili v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1940. Tým sa úloha purizmu na Slovensku vyčerpala.“ Treba ešte dodať, že Paulinyho analýza pôsobenia purizmu v slovenskej jazykovede, tak ako o nej svedčí jeho novo vydaná rozprava, je v každom prípade zaujímavá a rovnako značí príspevok k dejinám slovenskej jazykovedy. Napokon v tejto súvislosti uvedieme už len citát zo záveru 3. časti, ktorý svedčí o stave teórie spisovného jazyka a jeho kultivovania v období vzniku Paulinyho textu: „Tak ako puristi založili svoju existenciu na odmietaní čechizmov v spisovnej slovenčine, tak protipuristi založili svoju existenciu „marxisticky“ orientovaných lingvistov na hlasnom odmietaní purizmu. Pozitívny program však nedoniesli ani jedni, ani druhí“ (s. 24 — 25).
V úvode ďalšej kapitolky autor hľadá odpoveď na otázku, aká má byť norma, ktorá by bola všeobecne prijateľná, a táto odpoveď sa mu zároveň spája s otázkou, aká norma spisovného jazyka je demokratická. A jeho odpoveď (s rétorickým nádychom): „Je to taká norma, v ktorej sa budú využívať všetky pozitívne a vývinu schopné prvky slovenského jazyka (spisovného i nárečí). Je to taká norma, ktorá bude ľuďom čím najbližšia, ktorá bude čím najbližšie k ich slovenskému jazykovému základu“ (s. 26). Tu hľadá aj odpoveď na otázku, čo môže spôsobovať vzďaľovanie sa spisovnej slovenčiny od ľudového základu. Preberanie slov a konštrukcií z češtiny samo osebe nebolo nenáležitým odďaľovaním spisovnej slovenčiny od ľudového základu, lebo je podložené funkčne, pričom podľa autora preberanie z češtiny je najľahšie a najúčelnejšie. „O nenáležitom odďaľo-
strana 263
vaní od ľudového základu musíme však hovoriť vtedy, keď namiesto domácich prostriedkov, ktoré boli a sú v spisovnom jazyku a v nárečiach známe, preberajú sa nové prostriedky z češtiny. Tento zjav je veľmi častý“ (s. 26 — 27). Predpokladá, že „v slovenčine sa bude vždy pociťovať isté napätie voči slovám, ktoré sa vzhľadom na osudové spolužitie slovensko‐české dostávali a dostávajú z češtiny do slovenčiny“ (s. 28), ale to by sa nemalo vyostriť tak, ako sa to stalo v 30. rokoch 20. storočia, keď proti sebe stála z jednej strany oficiálna štátna doktrína o nejestvovaní samostatného slovenského národa a samostatného slovenského jazyka a na druhej strane protičeský purizmus. Podľa E. Paulinyho „dnes pozornosť pri preberaní českých slov do slovenčiny nie je podložená protičeským šovinizmom. Pozornosť voči prenikaniu českých slov je dnes podložená iba jazykovými potrebami slovenského spoločenstva a láskou k vlastnému jazyku“ (s. 29). Na druhej strane v situácii úzkeho slovensko‐českého spolunažívania sa čoraz viac slov v obidvoch jazykoch tvorí spoločným postupom a tým sa počet preberaných slov z češtiny zároveň zmenšuje.
V záverečnej kapitolke sa venuje spôsobom, ako zisťovať a kodifikovať slovenskú spisovnú normu. Keďže u používateľov v dôsledku búrlivého vývinu spisovnej slovenčiny badať rozkolísanosť normy, jazykovedci často nielen normu zisťujú, ale aj spolutvoria, a tak autor predkladá otázku kritérií normotvornej práce. Vychádza z dvoch kritérií: 1. ohľad na stredoslovenský nárečový základ spisovného jazyka a 2. ohľad na používateľov. Prvé kritérium vychodí z daností, ktoré boli rozhodujúce pri vzniku a vývine spisovnej slovenčiny približne v prvom storočí jej jestvovania: Štúrova koncepcia spisovnej slovenčiny a stredoslovenský základ spisovnej slovenčiny, najmä v jej hláskovom, tvarovom a skladobnom systéme, Martin ako centrum slovenského národného života od 60. rokov 19. storočia a stredoslovenský pôvod slovenských kultúrnych dejateľov, na druhej strane Bratislava ako kultúrne a politické centrum Slovákov po r. 1918. Autor usudzuje, že „bývalá hegemónia stredného Slovenska pri utváraní normy spisovného jazyka patrí už minulosti“ (s. 31), z druhej strany jestvovanie a fungovanie viacerých priemyselných a kultúrnych centier na Slovensku dáva predpoklady na to, aby sa na utváraní normy spisovnej slovenčiny zúčastňovalo „celé slovenské obyvateľstvo“ (s. 32). Z jazykového hľadiska autor na prvé miesto kladie hľadisko dobrej normy: „Ak ohľad na stredo-
strana 264
slovenské nárečie spôsobí, že norma spisovného jazyka bude ustálená, pružná, úplná, systémová a všeobecne známa, vtedy je ohľad na stredoslovenské nárečia správny. Inak nie je správny“ (tamže). Nazdáva sa, že najväčší dôraz by sa mal položiť na systémovosť normy.
Na tomto základe robí záver, že „to, čo je systémové v spisovnej slovenčine, je položené na stredoslovenských nárečiach. Ak je teda systémovosť dôležitou vlastnosťou normy, a to je, vtedy spisovná slovenčina nemôže opustiť svoj systém, ktorý je v zásade stredoslovenský... Znamená to len toľko, že ako normu spisovnej slovenčiny nemožno kodifikovať zjavy, ktoré rozrušujú systém spisovnej slovenčiny. V ďalšom to znamená, že ak zo samotnej spisovnej slovenčiny nemožno zistiť normu, obzrieme sa po norme, ktorá je v stredoslovenských nárečiach a pomocou nárečovej normy kodifikujeme ako správne tie zjavy spisovnej slovenčiny, ktoré sú v súlade s normou stredoslovenských nárečí... Ohľad na stredoslovenskú nárečovú normu môže byť posilnený ohľadom na normu ostatných slovenských nárečí, ak sú zhodné alebo blízke so stredoslovenskou nárečovou normou“ (s. 32). Tento dlhší citát nám čitateľ istotne prepáči, keďže ide o veľmi závažné konštatovania, ktoré sa v slovenskej jazykovede za ostatné polstoročie v takej jednoznačnej podobe nenájdu nikde inde. (Aj sám som sa témou trvalého stredoslovenského základu spisovnej slovenčiny zaoberal v osobitnej štúdii z r. 1998, ale podobné jednoznačné formulácie som v nej nepoužil.) Možno vysloviť len ľútosť nad tým, že svoj text autor neuverejnil, a tak jeho koncepcia normy a jej kodifikovania zo začiatku 50. rokov 20. storočia, z obdobia dôležitého pre ďalší vývin spisovnej slovenčiny a jej kultúry, síce mohla formovať názory vysokoškolských študentov slovakistiky, ale ako zrelá teoretická koncepcia nemohla sa zaradiť do celého prúdu rozvíjania teoretického uvažovania o spisovnom jazyku a jeho kultivovaní a nemohla prispieť ku kontinuite tohto uvažovania ani oficiálneho formovania jazykovednej aktivity v danej oblasti.
Spomínané druhé kritérium, ohľad na používateľov, autor spresňuje tak, že podľa neho sa pri získavaní dokladov o výskyte istých jazykových javov predovšetkým obraciame na ľudí, ktorí vedome pestujú svoj jazyk. Pravdaže, skúmať stav spisovného jazyka iba u majstrov slova nestačí. Tento stav treba skúmať „v celom rozsahu používania spisovného jazyka“ (s. 33). Všetky získané doklady však nemôžeme hodnotiť rovnako, treba
strana 265
ich rozlišovať „z trojakého hľadiska: 1. nakoľko používatelia ovládajú spisovný jazyk; 2. nakoľko sami používatelia pokladajú za správne slová, tvary a väzby, ktoré používajú; 3. nakoľko používané slová, tvary a väzby zapadajú do systému spisovného jazyka“ (s. 34).
E. Pauliny vychádza z prirodzeného a mnoho ráz overeného poznatku, že nie všetci používatelia spisovného jazyka ho aj rovnako ovládajú. Sú takí používatelia, čo sa v základných a ustálených veciach spisovného jazyka dopúšťajú hrubých chýb, a u nich „budeme s opatrnosťou hľadieť aj na také prvky spisovného jazyka, ktoré ustálené nemáme a kde normu u používateľov len hľadáme... Bolo by nesprávne chápaným demokratizmom, keby sme rozmanité odchýlky od spisovného jazyka u ľudí, ktorí neuspeli ovládnuť skutočnú normu spisovného jazyka, pokladali za znaky normy, ktoré treba v spisovnom jazyku kodifikovať“ (s. 34). Vhodným objektom na skúmanie normy spisovného jazyka je pre autora taký jeho používateľ, ktorý ovláda základy spisovnej výslovnosti, prípadne hláskoslovia, a tvaroslovia. „Kto tieto prvky neovláda, toho za vhodný objekt nepokladáme“ (s. 35), a to ani v iných oblastiach spisovného jazyka. V situácii rozkolísanosti spisovného jazyka E. Pauliny za svedectvo pokladá nielen použitie istého odchylného tvaru, ale „aj svedectvo používateľa, či formu pokladá za chybnú alebo spisovnú“ (s. 35). Odchylný tvar pritom nemusí byť nevyhnutne chybný, lež môže byť prejavom živej normy, ktorá nie je kodifikačne zachytená. V takej situácii jazykovedec „musí rozhodnúť, či je správny tvar alebo slovo, ktorý sa používa, alebo je správny tvar a slovo doterajšej kodifikácie“ (s. 36).
Ako vidno z nášho výkladu aj z našich početných citácií (zvolili sme ich najmä preto, aby sme čitateľom priblížili pôvodný autorov myšlienkový pochod aj ich jazykový výraz), napriek polstoročnému utajenému či nepoznanému životu je Paulinyho rozprava o norme spisovnej slovenčiny a zásadách jej kodifikovania živá a aktuálna aj v súčasnosti. Ba možno povedať, že Paulinyho hlas nečakane vhodne zaznel práve dnes a že je zároveň špecifickým príspevkom do nedávnej diskusie o otázkach spisovného jazyka a jeho kultivovania najmä tým, že dáva presvedčivé a autoritatívne odpovede na mnohé otázky (ako aj pseudootázky) položené v spomínanej diskusii. Tento edičný čin nemá teda len dokumentárnu hodnotu. Je aktuálny aj tým, že jednoznačne svedčí o zásadovej a pokrokovej názorovej
strana 266
orientácii autora rozpravy v otázkach spisovného jazyka a jeho kultúry a zbavuje ho mýtu jazykového liberála a sociolingvistického voľnomyšlienkara, náchylného registrovať v kodifikácii všetko, čo sa v početnejšom rozsahu zjavuje v jazykovej praxi. Bez ohľadu na systém, na kodifikáciu a jej tradíciu, ako aj na stanovisko kultivovaných používateľov spisovnej slovenčiny. Pravdaže, jazyk i jazyková situácia sa neprestajne vyvíja a rozvíja sa aj naše vedecké poznanie, a tak ani Paulinyho slovo nemožno v danej tematike chápať ako záverečné. Ukazuje to aj rozprava Jána Horeckého Kultivovanie slovenčiny. Princípy a kritériá, ktorá vyšla ako 4. diel Spisov Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV r. 2001.
LITERATÚRA:
HORECKÝ, J.: Kultivovanie slovenčiny. Princípy a kritériá. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2001. 52 s.
KAČALA, J.: Trvalý stredoslovenský základ spisovnej slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 27. Prednášky 34. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava: Stimul 1998, s. 214 — 223.
PAULINY, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny. In: Slovenská vlastiveda. V. diel. 1. zv. Literatúra a jazyk. Red. M. Bakoš. Bratislava: Slovenská akadémia vied a umení 1948, s. 325 — 423.
PAULINY, E.: Stav kultúry súčasného spisovného jazyka. In: O jazyku a štýle slovenskej prózy. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1983, s. 269 — 276.
PAULINY, E.: Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2000. 37 s. + 3 prílohy.
strana 267
Ján Horecký
Základnou charakteristickou črtou textov o mobilnej komunikácii je prirodzene prídavné meno mobilný, ďalšou črtou je využívanie skratiek a skratkových slov.
Ústredným technickým znakom mobilnej komunikácie je neviazanosť na pevné, drôtové vedenie, na káble, ale voľná premiestniteľnosť telefonického aparátu. Táto vlastnosť sa v medzinárodnom rozsahu vyjadruje prídavným menom mobilný, ako vidieť najmä z protikladu pevná linka — mobilná linka (hoci mobilná linka vlastne nejestvuje, mobilný — prenosný je aparát).
Prídavné meno mobilný zreteľne nadväzuje na latinské adjektívum mobilis odvodené od slovesného základu moveo — movere vo význame „hýbať, pohybovať“. Svojou odvodzovacou príponou ‐bilis poukazuje na pasívnu schopnosť, na význam „dajúci sa pohybovať“.
V Latinsko‐slovenskom slovníku od J. Špaňára sa uvádzajú dva významy: 1. pohyblivý, movitý (dnes by sme povedali hnuteľný, napr. hnuteľný majetok), 2. nestály, menlivý, v niektorých iných slovníkoch sa uvádza aj význam „ohybný, usmerniteľný“.
V súčasných západných jazykoch sa významy prídavného mena mobilis ďalej rozvíjajú a to sa odporúča aj v slovenčine. Zachovávajú sa aktívne významy, napr. „ľahko pohyblivý, meniaci miesto, polohu“ (napr. mobilné vojenské jednotky, mobilná obrana), „premenlivý, menivý“ (mobilná myseľ), „pohybujúci sa, voľný“ (mobilné sviatky), ale aj význam „často meniaci svoj pobyt“ (mobilné kmene). Vyskytuje sa tu však zrejmý pasívny význam „dajúci sa premiestniť, premiestniteľný“ (mobilná artiléria). Tento pasívny význam sa rozvíja aj v súčasnej slovenčine práve v súvislosti s komunikáciou.
Významovú stavbu prevzatého adjektíva mobilný zachytáva Slovník slovenského jazyka 2 z r. 1960 tak, že rozlišuje dva významy: l. pohyblivý, hnuteľný (s príkladmi mobilný nádor, mobilné laboratórium, mobilný majetok, teda so zreteľnými významovými odtienkami), 2. ktorý možno ihneď použiť (s kvalifikátorom peňažný termín v špecifickom spojení
strana 268
mobilný kapitál a potom aj menej zreteľné spojenie mobilná banka). V prvom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 1987 sa uvádza len jeden význam s dvoma významovými odtienkami, a to „pohyblivý; prenosný“ (napr. mobilný radiátor, po zranení prestal byť mobilný). V treťom vydaní sa už uvádza aj spojenie mobilný telefón.
Spojením mobilný telefón sa dobre ilustruje skutočnosť (na ktorú sme poukázali už v úvode), že daný telefón, presnejšie telefónny aparát, nie je viazaný na stále miesto, na ktoré sú dovedené príslušné káble, ale pracuje s rádiovými vlnami, z nich berie, resp. do nich vkladá príslušný signál. V mnohých iných spojeniach, ako ukážeme ďalej, nejde však o vyjadrenie takejto pohyblivosti, o premiestniteľnosť, ale o vyjadrenie vzťahu k mobilnému telefónu čiže mobilu. Zo spojenia mobilný telefón univerbizáciou vzniká jednoslovné pomenovanie mobil a k nemu sa zase dotvára prídavné meno mobilný. Viazanosť na mobil (aparát) sa zreteľne prejavuje napr. v spojeniach mobilné číslo — číslo mobilu, mobilný signál — vysielaný či prijímaný mobilom, mobilná verzia — upravená na používanie mobilom. Patrí sem aj spojenie mobilné vyzváňanie — produkované mobilom či mobilmi. V tomto zreteľnom vzťahovom význame sa používa prídavné meno mobilný aj v spojení mobilný provider — kto poskytuje mobil a realizuje jeho aktiváciu, mobilný operátor — oganizácia umožňujúca, organizujúca spojenie mobilmi. Ba ani samým spojením mobilná komunikácia sa neoznačuje prenosná, pohyblivá komunikácia, ale komunikácia realizovaná prostredníctvom mobilov.
Výrazná vzťahová charakeristika sa prejavuje aj tým, že na vyjadrenie vlastnosti vzniká podoba mobilový, hoci bežne to je naopak: adjektívami na ‐ový sa vyjadruje vzťah, adjektívami na ‐ný zase vlastnosť. Tento proces, resp. jeho výsledok možno doložiť spojeniami ako mobilová mládež (charakterizovaná širokým využívaním mobilov) a mobilová mánia (prílišná záľuba v používaní mobilov; novšie sa nahrádza aj zloženinou mobilománia).
Treba pripomenúť, že takéto pomenovania uvedených prípadov nie sú slovenskou špecialitou. Prejavuje sa tu známy proces internacionalizácie, ale realizovaný nie iba mechanickým preberaním jednotlivých spojení, resp. ich kalkovaním, lež preberaním celkového spôsobu analogického pomenovania, prenášania významu a budovaním internacionálnych významových polí.
strana 269
Ďalším prípadom internacionalizácie je preberanie a analogické dotváranie rozličných skratiek. Najväčšie rozšírenie prežíva skratka SMS (z anglického spojenia short message service). Je síce za ňu aj slovenský slovný ekvivalent v podobe krátka textová správa alebo len textová správa, ale už sa vyskytujú aj pokusy o univerbizovanú podobu textovka. Napriek týmto možnostiam sa však stále používa základná skratka SMS často vyslovovaná v podobe esemeska. V písanej podobe sa potom niekedy realizuje ako SMS‐ka. Od skratkového slova esemeska sa pohodlne tvorí prídavné meno esemeskový v spojeniach ako esemesková konverzácia, esemeskové kamarátstva, esemesková popularita. V písaných textoch však často ostáva písmenková značka v podobe SMS a k nej sa pripája príslušná prípona ‐ka. Napr. k SMS‐kám sa uchyľujú aj politici, to sa SMS‐kou vybaviť nedá, ďakovná SMS‐ka. Ba občas sa skratka SMS používa aj vo funkcii predpony v typoch ako SMS‐básnička, SMS‐správa. Aj v takýchto útvaroch vidieť vplyv anglického spôsobu tvorenia pomenovaní. Prenikanie takéhoto pomenovania je prejavom, charakteristikou internacionalizácie.
Je však pozoruhodné, že v angličtine sa pri vyvinutí novších typov esemesiek mechanicky dotvárajú ich pomenovania výmenou prvého písmena v skratke iným písmenom, ktoré reprezentuje novší typ SMS‐ky. Tak je utvorené pomenovanie EMS — enhanced messaging service — zdokonalená esemeska, ktorá prenáša aj obrázky a melódie, ďalej MMS — multimedia messaging service — multimediálna esemeska.
V podobnej funkcii sa využíva aj skratka SIM — subscriber identity modul — modul osobnej identity podpisovateľa, ktorá sa napr. používa aj v manuáloch v podobe SIM‐karta. Skratka xP sa interpretuje ako experience office, symbolom xP sa naznačuje práve pomenovanie experience.
Skratka SMS však zapustila najhlbšie korene, častým používaním ustupuje do úzadia pôvodný písmenkový význam. Svedčí o tom aj pokus o pomenovanie dlhá SMS‐ka, kde prívlastok dlhá (ide vlastne o spojenie viacerých „krátkych“) je v zrejmom rozpore so základnou charakteristikou slovom short (krátky).
Osobitnú pozornosť by si zaslúžilo skúmanie vlastnej textovej podoby esemesiek, kde napr. tlakom na usporenie priestoru (obmedzenie na 160 znakov) vznikajú rozličné ustálené skratky a symboly. Ale to už je iná problematika.
strana 270
Ján Kačala
Je mi ľúto, že J. Horecký v nadpise svojho príspevku Ani obrana, ani ochrana, ale starostlivosť (Kultúra slova, 2001, č. 3) striktne odmietol ochranu jazyka v kladnom zmysle, tak ako som o nej písal vo svojom príspevku Jazyk potrebuje aj ochranu (Kultúra slova, 2001, č. 1). Nemienim tu však rozvíjať tému ľútosti. Na racionálne odmietnutie chcem odpovedať rovnako racionálne a vysvetliť neporozumenia a nevhodné výklady môjho stanoviska v citovanom texte J. Horeckého. Tematicky budem postupovať v zhode s autorovým postupom pri rozvíjaní témy a pritom budem vyvracať, prípadne vysvetľovať jednotlivé výčitky. Zovšeobecnenie a vyvodenie záverov z tejto výmeny názorov nech si urobí čitateľ.
Rozdiel, ktorý autor robí medzi ochranou a starostlivosťou, pokladám za vecne i jazykovo neprirodzený a vykonštruovaný. Tieto činnosti nemožno stavať proti sebe, keďže majú veľa spoločné a navzájom sa prestupujú, pričom v jednej do popredia vystupuje jedno hľadisko, kým v druhej iné hľadisko. Keď sa niekto o niečo stará, zvyčajne to niečo aj chráni alebo ochraňuje. Vo svojom prvom príspevku som uviedol viaceré živé spojenia so slovom ochrana (napríklad ochrana národného kultúrneho dedičstva, ochrana mravných kresťanských hodnôt), a preto si kladiem otázku, prečo by spomedzi takýchto živých spojení malo vypadnúť akurát spojenie ochrana (slovenského) jazyka. Kto popiera ochranu jazyka či užšie ochranu slovenského jazyka, okrem iného neguje živú jazykovú prax, ktorá tu jestvuje bez pričinenia jazykovedcov a z vôle národa. Tým, že toto spojenie jestvuje a spoľahlivo v našej reči funguje, zároveň odráža isté celonárodné poznanie a skúsenosť, nemožno si ho jednoducho nevšímať alebo ho z nášho jazyka dokonca odstraňovať. Netvrdím, že J. Horeckému ide o odstránenie tohto spojenia z bežnej reči; on sa totiž poistil: v protirečení
strana 271
s mojou dikciou toto spojenie posunul do polohy termínu a najmä doň neodôvodnene pridal prívlastok štátny, pri interpretácii mojich stanovísk vraví teda o termíne ochrana štátneho jazyka. V tejto súvislosti však pripomeniem, že v kvalifikovanej spoločnosti som sa už stretol s názorom, že ochraňujeme to, čomu hrozí zánik, a slovenčina medzi ohrozené druhy nepatrí, takže ju netreba chrániť. Takýto názor možno vysloviť iba pri úplnom negovaní súčasnej živej slovenskej jazykovej praxe, keď otcom myšlienky sa stáva nie pravdivé poznanie, lež želanie. A pritom na negovanie jazykovej praxe treba poukazovať u tých, čo sa práve dovolávajú stavu v takzvanej reálnej jazykovej praxi. Iná vec, pravdaže, je, či s takým spojením systematicky pracuje jazykovedec a či ho zaradí do svojho pojmoslovného aparátu pri výklade mnohotvárnej jazykovej skutočnosti. V tejto súvislosti by bolo dobre vedieť, kde sú tí „mnohí jazykovedci“, ktorých spomína J. Horecký (2001 a, s. 150), čo „tvrdia, že slovenský jazyk nepotrebuje ani obranu, ani ochranu“. A pokiaľ ide o obranu, ktohovie, či v budúcnosti ešte naozaj nebude potrebná, keď sa dnes na vážnych medzinárodných fórach vážni vedci vyslovujú tak, ako to nedávno vo Viedni predviedol predseda Rakúskej akadémie vied germanista W. Welzig, keď ako „prirodzené konštatovanie“ a prognózu uviedol, že slovenčina, slovinčina a estónčina neprežijú, lebo vraj nebudú vládať „reagovať na tempo civilizácie a osvojovať si jej výdobytky“ (informáciu o tom preberám z článku V. Jablonického v Literárnom týždenníku č. 25, 2001, s. 2).
Kto bez zaujatosti čítal môj text Jazyk potrebuje aj ochranu, ľahko zistí, že som v ňom písal výlučne o ochrane jazyka v už uvedenom kladnom zmysle a vonkoncom som v ňom nemal na mysli tému jeho obrany. Preto som nútený ohradiť sa proti Horeckého mylnému výkladu, že „spojkou aj v nadpise sa podľa mojej mienky naznačuje, že popri obrane je potrebná aj ochrana“ (s. 150). Časticou aj (t. j. nie spojkou, lebo toto slovko tu nič nespája) som naznačoval, že jazyk okrem vedeckého výskumu, jazykového vzdelávania, jazykovej osvety, prípadne popularizačnej práce v okruhu jazyka a okrem jazykovej kultúry potrebuje aj ochranu v spomínanom kladnom zmysle.
Je potrebné opraviť aj Horeckého tvrdenie zo s. 150, podľa ktorého moje štyri dôvody sú dôvodmi, „pre ktoré je (!) hodno formulovať zákon o ochrane štátneho jazyka“. Ako je všeobecne známe, v Slovenskej repub-
strana 272
like od 1. 1. 1996 platí zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. V ňom sa iba okrajovo — v názve 2. paragrafu — spomína ochrana štátneho jazyka. Nie som informovaný o tom, že by sa v situácii, keď tu je a platí tento zákon, dakde bola prejavila potreba formulovať zákon o ochrane štátneho jazyka. O tejto téme — aspoň v mojom príspevku — vonkoncom nebola reč a doterajšia výmena názorov vznikla rýdzo na základe publikovanej koncepcie starostlivosti o štátny jazyk, ktorej zmyslom bolo a je rozpracovať ustanovenia zákona o štátnom jazyku na podmienky jednotlivých rezortov, prípadne reprezentatívnych oblastí fungovania spisovnej slovenčiny.
Nemôžem mať zásadné námietky proti nahradeniu môjho termínu národnoidentifikačná funkcia obsahovo širším termínom etnoidentifikačná funkcia, ktorému J. Horecký dáva prednosť. No pripomínam, že keď som upotrebil svoj termín, mal som na mysli obdobie jestvovania národov, takže forma národnoidentifikačný vo vzťahu k slovenskému národu a jazyku je vecne odôvodnená. Musím sa však opýtať, či J. Horecký chce analogickým spôsobom upraviť aj všeobecne ustálený termín národnoreprezentačná funkcia spisovného jazyka, ktorý sám aj vo svojej ostatnej publikácii o princípoch a kritériách kultivovania slovenčiny (Horecký, 2001 b, s. 32) používa, hoci iné termíny z tohto vecného okruhu upotrebúva v podobe s časťou etno‐, napríklad etnokultúrny, etnoštruktúrny, etnosystémový. Dôležité však je, že ja som si nepomýlil obdobie vo vývine jazyka, na ktoré vzťahujem spojenie ochrana jazyka, a nemám na mysli ochranu pred niekdajším maďarizačným či bohemizačným úsilím. Hovorím o našom súčasnom období a o ochrane jazyka vravím ako o cieľavedomej pozitívnej činnosti zameranej na čo najširšie a najúčinnejšie kultivovanie jazyka a jazykových prejavov. To sa dá doložiť citátmi z môjho príspevku, a preto nie celkom dobre rozumiem tomu, keď sa mi pripisuje niečo iné, opačné, čo sa v mojom príspevku nedá nájsť.
Keď mi J. Horecký vyčíta, že sloveso chrániť vysvetľujem „na prvom mieste jeho nedokonavou podobou ochraňovať, čiže tautologicky“, a zmierňujúco to označuje za formálny nedostatok, musím sa najprv opýtať, či aj forma chrániť nie je nedokonavá, a potom pripomenúť, že forma ochraňovať ako sekundárne imperfektívum (druhotné nedokonavé sloveso) sa v lexikologickej teórii, ako aj v lexikografickej praxi bežne pokladá
strana 273
za synonymum základového slovesa chrániť a takto sa s týmto slovesom aj zaobchádza; výklad synonymom je teda legitímny postup, ktorý sa aj vo výkladových slovníkoch bežne používa.
Moja analýza slovesa chrániť, prípadne ochrániť si nenárokovala na komplexnosť a nemala za cieľ ukázať jeho spájateľnosť v celom spektre. Popri Horeckého dodatku v podobe spojení tohto slovesa aj s predložkou proti, „v ktorých sa uvedené fakty nepriaznivého správania vyjadrujú výraznejšie“ (s. 151), by bolo možno dodať spojenia s ďalšími predložkami, napríklad s predložkou od (chrániť od všetkých protivenstiev, chrániť /sa/ od zlého).
Keďže v mojom príspevku nešlo o komplexný rozbor slovesa chrániť, prípadne ochraňovať, a keďže som písal všeobecne o jazyku a nie špeciálne o štátnom jazyku a jeho ochrane, som nútený odmietnuť aj Horeckého formuláciu, že „v istom zmysle“ moja analýza slovesa chrániť nie je dokončená. Už som vysvetlil, že môj prvý príspevok nesmeroval ku spísaniu dôvodov, pre ktoré sa má formulovať zákon o ochrane štátneho jazyka, a vonkoncom som nepísal o tom, že by sa ochrana štátneho jazyka mala formulovať nejakým právnym aktom. Preto sa ani necítim adresátom výčitky, že som nedokončil svoj príspevok, a to tým, že som neuviedol „isté typy správania, ktorými sa táto ochrana porušuje“ (s. 151), pričom tieto „typy správania sa zakazujú a toho, kto sa takéhoto správania dopúšťa, stihnú zákonom formulované sankcie“ (tamže). Táto kritika je založená na fikcii a je charakteristicky motivovaná tým, že som neuvádzal zakázané jazykové správanie a sankcie zaň. Takýto postoj kritika je povážlivý aj preto, že vo svojej niekoľkodesaťročnej jazykovokultúrnej práci som nikdy o nijakom jazykovom prvku nenapísal ani nepovedal, že je zakázaný a že za porušenie zákazu treba používateľa sankcionovať. Zjavné skreslenie môjho stanoviska vidím aj v tom, keď J. Horecký vraví, že ťažkosti s formulovaním zakázaného jazykového správania a ešte väčšmi s určením sankcií za porušenie takýchto zákazov „vedú k presvedčeniu, že termín ochrana štátneho jazyka nie je najvhodnejší“ (s. 152). Zdôrazňujem, že vo svojom príspevku som nepracoval so spojením ochrana štátneho jazyka, lež iba so spojením ochrana jazyka, pričom som toto spojenie nechápal ako terminologické pomenovanie, lež ako pomenovanie zo všeobecnej slovnej zásoby jazyka.
strana 274
Škoda, že J. Horecký nepovedal konkrétne, v čom sa v mojom príspevku „neodôvodnene prechádza od analýzy slovesa chrániť — ochraňovať k analýze podstatného mena ochrana“ (s. 152). Opodstatnenosť môjho postupu je systémovo opretá predovšetkým o to, že pevnými významovo‐výrazovými vzťahmi, ktoré jestvujú medzi slovesami ochrániť — ochraňovať ako derivačným základom a podstatným menom ochrana ako derivátom, sú zviazané aj mnohé a mnohé ďalšie súvzťažné slovesá a zodpovedajúce podstatné mená.
Nepatrím k tým, čo sú azda presvedčení o všemocnosti jazykových zákonov, prípadne aj zákonov vo všeobecnosti. Tvorba, prijímanie a uplatňovanie zákonov a iných právnych noriem bezpochyby budú aj v budúcnosti predstavovať spoločenský problém, ktorý bude viazať mysle odborníkov z rozmanitých oblastí života spoločnosti. Ale to istotne máloktorého zainteresovaného privedie k záveru, že zákonodarný proces sa má zastaviť. V dnešnej situácii, keď jazykové zákonodarstvo je široko rozvinuté a jestvuje vo veľkom počte civilizovaných krajín, sotva možno očakávať, že jazykové zákony v kultúrnom svete sa prestanú prijímať a že povedzme „niekoľko súdnych sporov“ (Horecký, 2001 a, s. 152) vzniknutých v súvise s uplatňovaním jazykového zákona vo Francúzsku odradí francúzskych zákonodarcov od prijímania zákonov či od zdokonaľovania terajších právnych noriem slúžiacich aj na ochranu francúzskeho jazyka.
Netvrdil by som, že „inštitút jazykových poradcov sa neosvedčil“ (tamže), vec je zložitejšia a korení v nedokonalostiach terajšieho jazykového zákona platného v Slovenskej republike. Ale to už je osobitná téma.
O kritickej dôkladnosti J. Horeckého vo vzťahu k môjmu príspevku svedčí aj to, že polemizuje nielen s mojimi stanoviskami, ale aj so stanoviskom A. Halvoníka (2000), z ktorého peknej eseje o jazyku som citoval. Nebudem tu A. Halvoníka obhajovať, jeho presvedčivý text sa obhajuje sám, iba na konto poslednej Horeckého vety „Len neviem, čo je kodifikačný vývoj“ (s. 152) uvediem, že kodifikačný vývoj chápem jednoducho ako vývin kodifikácie či kodifikácií, o ktorom v slovenskej jazykovede už písali viacerí prominentní odborníci. Tento svoj výklad systémovo opieram o mnohé ďalšie významovo a výrazovo súvzťažné spojenia nadradeného podstatného mena so zhodným adjektívnym prívlastkom z jednej strany a toho istého podstatného mena so zodpovedajúcim nezhodným substan-
strana 275
tívnym prívlastkom z druhej strany (porovnaj napríklad spojenia spoločenský život a život spoločnosti). V slovenskej jazykovednej literatúre sú tieto javy podrobne opísané.
Keď J. Horecký v závere svojho textu vraví, že pozná i úskalia pri kodifikačnej činnosti, pridávam sa k nemu: aj sám som sa presvedčil o úskaliach kodifikačnej činnosti v oblasti spisovnej slovenčiny, ale to vari ešte neznačí, že túto činnosť nebudeme robiť, že sa jej vzdáme. Sotva možno hocijakú statočnú prácu robiť bez toho, že by sa človek pri nej nestretol s úskaliami či priamo s prekážkami. Ale tie tvorivého pracovníka od ďalšej práce predsa nemôžu odradiť, tak ako by ho nemali odradiť ani od hľadania a obraňovania pravdy.
LITERATÚRA:
HALVONÍK, Alexander: Jazyk je svedkom hĺbok. In: Slovenské pohľady, 2000, roč. IV + 116, č. 12, s. 6 — 7.
HORECKÝ, Ján (2001 a): Ani obrana, ani ochrana, ale starostlivosť. In: Kultúra slova, 2001, roč. 35, č. 3, s. 150 — 152.
HORECKÝ, Ján (2001 b): Kultivovanie slovenčiny. Princípy a kritériá. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2001. 52 s.
JABLONICKÝ, Viliam: Zanikne slovenčina, estónčina a slovinčina? In: Literárny týždenník, 2001, roč. 24, č. 25 z 21. júna 2001, , s. 2.
KAČALA, Ján: Jazyk potrebuje aj ochranu. In: Kultúra slova, 2001, 35, č. 1, s. 22 — 29.
strana 276
V našom príspevku sa zameriame na významové okruhy slova zvon a od neho odvodených, predovšetkým deminutívnych tvarov. Slovo zvon vzniklo v praslovančine. Vyvinulo sa zo slovesa znieť (zvněti; Machek, 1957). Základný a najpoužívanejší význam slova zvon charakterizuje Slovník slovenského jazyka (5. zv., 1965) ako „kovový predmet kužeľovitého tvaru zavesený tak, že ho po rozkývaní rozozvučia nárazy srdca na jeho spodnú časť“. V tomto význame môžeme zvon zaradiť podobne ako I. Masár (1996) medzi hudobné nástroje. Máme na mysli predovšetkým zvony veľkých rozmerov, ktoré boli v každej obci a v každom meste: Hanusowj z Noweg Wsy za czentnar železa, kterym se okul zwon weliky, dali sme fl 2 (ŽILINA 1586); 7 februarij, kdy do Bjstryce wozyly z welkeho zwona srdce, na kočz dano 1 1/4 (ZVOLEN 1640); gestly by ohen na mestye se ukazal, neb ginssy larma, gdi se na zwon udery (PARTIZÁNSKA ĽUPČA 1703). V spoločenskom živote, hlavne kresťanskom, zvony plnili a plnia dôležité funkcie. Zvonením sa napríklad ohlasujú smutné i slávnostné udalosti, zvolávajú sa veriaci k bohoslužbám, k modlidbám, oznamujú sa časti dňa, živelné pohromy ap. Významné zvony sú pomenované vlastnými menami a dnes majú veľkú historickú a umeleckú hodnotu.
V nárečiach na Orave a na východnom Slovenku sú známe aj tvary dzvon, dzvun: dakto umrel, to šicke dzvoni dzvoňá (Spišské Podhradie), mal hlas jak dzvun (Dlhá Lúka). Zaujímavé sú spojenia zviazané zvony, rozviazané zvony: teraz je veľkí puost, žádna muzika, ve‿ ca aj zvoni zavézanie; u‿ sa zvoni zavézanie, misíme príz‿ na poluďňá ku škole kľepať, na obed na Bielu sobotu sa rozvéžu (Dolná Lehota). Znamená to odstavenie zvonenia na Zelený štvrtok ráno a obnovenie na poludnie alebo večer Bielej soboty (podľa cirkevných zákonov). Východoslovenské tvary dzvon, dzvun, vznikli zmenou z > dz (ź > dź) takisto ako v poľštine (Pauliny, 1963).
strana 277
Zvony bývali umiestnené v samostatnej, najčastejšie drevenej (neskôr zväčša murovanej) zvonici. Dokumentujú to aj doklady z historických prameňov: zwony zpustili ze stareg zwonice dreweneg, ktera byla mezy rathauzem a kostelem na tom placy (PARTIZÁNSKA ĽUPČA 1551 E); fafakom od drewa polamaneho, na zwoniczi, na kterem sstrange wisy poprawowany, dano f 6 (ZVOLEN 1615); zwoniczu pod zwony staru, drewenu, nisku máme (SIELNICA 1772). Najmä v súčasnosti však zvony bývajú vo zvonici, ktorá je súčasťou kostola. Na označenie zvonice sa používalo aj pomenovanie zvonárňa: 1680 dalo stawnicko mesto geden mur aj brani okolo mesta sprawit, ktery styricattisíc kostowaly aj z branami, to gest pri komorhofe bola jedna, pri schetzhause druha, pri luteranskeg skoly tretia a štwrta bola za zwonarnow, tge ale dal cisar Jozeph porucat 1786 (BANSKÁ ŠTIAVNICA 1776 — 1861 E).
Metaforicky, na základe vonkajšej podobnosti, sa slovo zvon prenieslo na iné predmety kužeľovitého tvaru, napr. príklop, veko na zakrytie potravín, ale aj do rôznych súčasných technických termínov (potápací zvon — zariadenie v tvare zvona umožňujúce prácu pod vodou, plynový zvon — zariadenie na zadržiavanie plynu v nádržiach). Z krajčírskej terminológie je známa sukňa do zvona (v tvare zvona), ktorá sa spomína aj v historických prameňoch, aj keď skôr vo forme prirovnania — sukňa ako zvon: ženský oděw žlutý s obkladem, spodnj sukně neb ssuba, kortukal, sukně co zwon (WU 1750), ale zvonová sukňa alebo sukňa do zvonu, prípadne iná časť odevu zvonovitého tvaru je známa v nárečovej lexike: jennu zvonovú sukňu mán z dvoch ďielou, druhá je strihaná do kruhu, aj kuligán mán do zvonu (Návojovce). V nárečiach sa používa slovo zvon aj v ďalších významoch, napr. na Kysuciach zvonom nazývali náčinie na zoškrabovanie srsti zo zaklatého brava, v Detvianskej Hute je známa výšivka na zvon, vyrasteného chlapca takisto prirovnávali k zvonu: ten váš Janko už je takí zvon, už bi mohóv doma aj volačo pomocit (Šípkové). Niektorí kartári určite vedia, akej karte sa povie zvon, zvonová karta, podobne aj zvona, dzvona, zvonka (prípadne aj guľa): dzvonu hrajem! (Studenec).
Slovo zvon sa využívalo aj v historickej frazeológii. Funkcia zvona zvonením ohlasovať nejakú informáciu (časový bod, rozličné udalosti ako svadbu, pohreb, jarmok, u kresťanov čas modlitby, omšu ap.) preniesla sa na človeka vo význame „zverejniť nejakú informáciu“. Preto povestný zvon
strana 278
bol človek, ktorý nič neudržal v tajnosti, všetko hneď prezradil: vulgator taciti: powěstny zwoň, neobstáwa uňho tágnost (KS 1763), alebo zvonu podobný mohol byť aj ten, kto „vodu kázal, ale víno pil“, inak konal, robil, ako hovoril: kdo gineho gsaudy, sam sebe newydy, ten ge zwonu podobnj, ktery ginim zwony rano, w čas weczerny, sam pak ke mssy nechodj (BV 1652). Dnes sa vo význame „prezradiť, vyzradiť, vyklebetiť, vytárať niečo“ ako expresívne hovorové používa už len sloveso vyzvoniť. Do takej studnice, akou sú nárečia, načrel aj I. Masár (1996), aby ukázal bohatstvo frazeologizmov a prirovnaní so slovom zvon, ktoré sú dodnes živé.
Forma s príponou ‐ec — zvonec — označuje zvon menších rozmerov, ktorý sa používal aj na iné účely (na dobytok, nad dvere alebo okno, na hodiny ap.), nielen do zvonice: knoty na polaczach, na okno zwonecz (LIETAVA 1633); Ianowy Hassakowy zwonecz z wola wzaly (ADAMOVCE 1715); zwoncow welkych no 3 (DUBNICA nad VÁHOM 1720); Behanowy, ktery zwonecz z weže spusstal z roskazu p. Fogta, dano 50 den. (ŽILINA 1712); zwonec od hodin 1 (TRENČÍN 1703). Slovo zvonec časom nahradilo abstraktné slovesné podstatné meno zvonenie, napr. v slovných spojeniach nočný zvonec (nočné zvonenie), smrtný zvonec (u kresťanov zvonenie na znak smútku za mŕtvym): od nočniho zvonca po dwakrat d 15 (ORLOVÉ 1737); potom bude našej lásky už raz konec, keď trikrát zvoniť mi bude smrtný zvonec (AD 18. st.).
Odvodený tvar zvonec sa využíval aj vo frazeológii. O klebetnom človeku sa hovorilo, že po domoch so zvoncom chodí: máss‐li (milý hospodari) děwečku klewetnú, která cokoliw ty w domě twem promluwjss, zase po domech ze zwoncem chodj, roznássa, wezmi gu (húl Aaronúwu) do hrstj a predně pěknými slowy napomineg (SlK 1766 — 1780).
Zvoncom nazývali aj druh vtáka: sikora, čiž, stehlik, zvoňec, tež pinka, konopka (MVV 1779 — 1785 E). Pravdepodobne išlo o zelienku (Chloris), ktorú napr. v Banskej Štiavnici volajú zvonec. Dnes slovo zvonec je synonymné so slovami zvonček, spiežovec, cengáč alebo sa zvoncom nazývajú rozličné druhy modrokvetých rastlín z čeľade zvončekovitých (rod zvonček Campanula). V nárečiach sa však vyskytujú aj iné významy slova zvonec, napr. vo zvolenskej oblasti sa vyšívali výšivky znázorňujúce zvončekovité kvety: no a toto boľi ružičke a tieto sa zase zvonce, zvončoke (Dobrá Niva).
strana 279
Väčšiemu chlapcovi takisto povedali zvonec: uš takí zvonedz bi mohóv aj volačo robit, druhí takí chlapci uš chodzá okopávat (Šípkové). Druh hrušiek zvonovitého tvaru v Králikoch nazývajú zvonce: zvonce už dozreľi, ožĺkajú, treba ih obrať. Ak niekoho prirovnávajú k zvoncu, určite ide o nejakého nechceného prenasledovateľa: choďev za mnóv jak takí zvoňec (Lapáš), chodí za ňím ag zvoňiec (Vieska nad Žitavou). Najčastejšie sa v nárečiach slovom zvonec označujú menšie zvonce rozličných tvarov, ktoré sa vešali na krk zvieratám: bívali krafskie, volskie, konskie, ofčie zvonce (Zázrivá), ujčo nám kúpiľi na jarmeku pre ovce päc pľechovích zvoncvo a jedon pekní ľiatí zvoňec pre ceľacko (Brvnište). Zvonec zvonieval nielen vo veži alebo na zvieracom krku, ale napr. aj v škole: zvoňiec hučau starej škole na konci hoďini (Bánovce nad Bebravou).
Od slov zvon, zvonec sa vytvorili príponami ‐ok (‐ek), ‐ček (‐čok), ‐eček zdrobneniny: tintinaculum: zwonek, zwonček (KS 1763); pohansstj knezowe kadidluicy kadidly, cimbalmy, zwončekj a hrokatačmy cenžjce (KoB 1666); dali sme mlinarom, kdj zwonček na meskom dome priprauwalj, wina 6 (KRUPINA 1720); Buch wss. w starem zakone prikazal Aronowi, abi nosil na ruchu swem zwonečki zlate (SF 18. st.). Zdrobneniny sa využívali aj v rozličných spojeniach, napr. budík volali hodiny, hodinky so zvončekom, zvonček pri hodinách: expergesacio: budjm, budič, zwonček pri hodinách (WU 1750); hodinky na mure wisice ze zwončekem (MODRÝ KAMEŇ 1772); hodginky zelene ze zvončekom (POVAŽSKÁ BYSTRICA 1780). V nárečiach sa vyskytuje aj tvar zvončíček: zvončíček vipuklätiem iba na mauej rohatinke, na velkej nije (Zázrivá). Určite prinajmenšom každý kresťan vie, čo to znamená vzberať (peniaze) do zvončeka: do zwončeka a žebrakom po Lowšanim f 25 (s. l. 1655), gazdowy a Andrissowy na swatky na offeru a do zwončeka d 8 (BANSKÁ BYSTRICA 1719). Vyberač mal dlhú palicu s upevneným vrecúškom na peniaze, na ktorého spodku bol pripevnený malý zvonček, aby pravdepodobne upútal pozornosť. Aj keď sa dnes vyberanie peňazí zväčša robí diskrétnejšie, pomenovanie ostalo nezmenené.
Deminutívny tvar zvonček sa využíval hlavne metaforicky pri utváraní ľudových názvov kvetov zvoncového tvaru, ako aj botanických termínov: zvonček okrúhlolistý (Campanula rotundifolia), ktorý má modré alebo
strana 280
modrofialové kalíšky v tvare zvončeka: Campanula rotundiforia: zwonček (LF 1763), Campanula sylvestris: polny zwonček (KS 1763), Campanula sylvestris: swetlí zwonček (Bernolák, 1827), ale aj pri tvorení ľudových názvov iných rastlín, ako napr. popínavého pupenca roľného (Convolvus arvensis), typického svojimi bielymi kvietkami, ktoré tvarom pripomínajú zvonček: helxine: zwonček bylina aneb božj poháreček, yarabicowa bylina, pri sťene rostlá bylina (KS 1763), byely zwoncek (KoB 1666), wezmi zelinu bgeli zwonček (LR2 17. st), aj keď dnešné šľachtené, už okrasné odrody majú aj iné farby. Zvončekom sa ľudovo nazýval aj orlíček (Aquileria): Aquileria, zwonček, lepey sadyty, nežli sity (OR 1672) a poniklec lúčny český (Pulsatilla pratensis bohemica): pullsatila: zwoneček, zwonečki, denny seň, černá bylina (KS 1763).
Deminutívne formy zvonek, zvonček, zvoneček sa metonymicky preniesli do ľudového názvu ľubovníka bodkovaného (Hypericum perforatum). Kvety tejto známej liečivej rastliny nepripomínajú zvonček, ale sú drobné, žltej farby. Podľa povier sa nimi zvonievalo na čarodejnice, aby odišli. Ľudia teda vedeli o liečivých účinkoch ľubovníka a pripisovali mu aj rozličné magické schopnosti, preto ho pomenovali aj zvonček svätého Jána, príp. bylina svätého Jána, červený zvonek alebo zvonček, žltý zvonček, zvoneček a i.: zwar zwonek čerweni u wode a mi nohi, zdrzuge bricha tok (RG 18. st.); perforata: zwonček čerweny (bylina), sw. Yána bylina (KS 1763); nekteri nosi pri sobe bilinu zswončeku čerweneho proti nočnim obludam (RG 18. st.); proti melancholie a smutnim misslenkam s. Jana zwonček, čekanku, dewaternik, černobil uwar we wode a kupag se w tom, at sa upotiss (LR8 18. st); hyperidon planta: zwoneček (PD 18. st.).
Pravdepodobne zvonivý hlas niektorých vtákov dal podnet na to, aby sa do ich pomenovania prenieslo aj slovo zvonček, napr. strnádka obyčajná (Erberiza citrinella): Lutea, Luteola: sternad, zwonček (GU 1793); zelienka obyčajná (Loxia chloris): Chloris: zelenohláwek, zwonček, zelenka (GU 1793).
Základ zvon‐ sa uplatnil aj pri tvorení vlastných mien, napr. v miestnom názve Zvončín, v priezviskách Zvonek, Zvoneková, Zvonková, Zvonček, Zvonár, Zvoncsár, Dzvoník, Dzvončko a i.
strana 281
LITERATÚRA A PRAMENE:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí, Česko‐Laťinsko‐Ňemecko‐Uherskí. Budae, 1825 — 1827.
HABOVŠTIAK, A.: Oravské nárečia. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1965. 544 s.
KÁLAL, K. — KÁLAL, M.: Slovník z literatúry aj nárečí (Slovensko‐český diferenciálny). Banská Bystrica: Slovenská ortografia 1923. 1012 + 104 s.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd 1957. 627 s.
MACHEK, V.: Česká a slovenská jména rostlin. Praha: Nakladatelství Československé akadémie věd 1954. 366 s.
MASÁR, I.: Zvoniť jedným zvonom. In: Kultúra slova, 1996, roč. 30, č. 5, s. 286 — 288.
Nárečová kartotéka v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied
ORLOVSKÝ, J.: Gemerský nárečový slovník. Martin: Vydavateľstvo Osveta 1982. 424 s.
PAULINY, E.: Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1963. 360 s.
Slovník slovenského jazyka V. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1965. 848 s.
SKRATKY:
AD — Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 — 1860. Red. J. Minárik. Bratislava: Tatran 1979. 367 s.
BV — BENICKÝ, P.: Wersse slowenské. 1652. 263 s. Rkp. v UK v Bratislave, bez sign. — E Transkribované alebo transliterované vydanie jazykovej pamiatky v časopise alebo v zborníku (najmä spred r. 1945)
GU — GROSSINGER, J. B.: Universa historia physica Regni Hungariae... Bratislava a Komárno, S. P. Weber 1793 — 1797. I. Zoologia... 28, 591, 7 s.; II. Ornithologia. 14. 462, 8 s.; III. Ichthyologia... 14, 400, 7 s.; IV. Entomologia... 14, 416, 12 s.; V. Dendrologia... 16, 344, 7. s.
KoB — KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča, L. Brewer 1649. (Slovenský preklad F. Bulovský z r. 1666). 503 s. Rkp. v LAMS v Martine, sing. B 529.
KS — (Kamaldulský slovník) Syllabus dictionarij latino‐slavonicum, 1763. 948 s. Rkp. V Univ. knižnici v Budapešti, sign. H 64.
LF — LUMNITZER. S.: Flora Posoniensis exhibens plantans circa Posonivm sponte crescentes secvndvm systema sexvale Linneacvm digestas. Lipsko, S. L. Crusius 1791. 8, 557 s.
LR2 — (Lekárske a magické rady) Turiec. 17. st. 26 s. Rkp. v ŠOBA v Bytči, archív rodu Erdekovcov z Laclavej.
LR8 — (Populárna medicína) 18. st. 233 s. Rkp. v EÚ SNM v Martine, sign. 427.
strana 282
MVV — MATZ, S.: Scepusio‐Verallaei presbyteri almae dioecesis Scepusiensis carmina. Veršovaný slovníček na konci zbierky. 1779 — 1785. In: Jazykovedný časopis, 1958, roč. 9, s. 141 — 142.
OR — Ovocinársky rukopis. Kraticzka sprawa na wssecky dwanacte mesiccuw pres rok o sety polnim a zahradnim, ssczepowanj stromuw... 1672. 356 s. Rkp. v UK v Bratislave, sign. Ms 1250.
PD — PROCOPIUS, J.: Dictionarium slavico‐latinum. 18. st. 605 s.; Vocabularium latino‐slavonicum 18. st. 207 s. Rkp. v OszK v Budapešti, sign. Fol. Boch. Slav. 6/I., 6/II.
RG — (Receptár gemerský) 18. st. 124 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
SF — Sermones funebres et alii. 18. st. 170 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
SlK — (Slovenské kázne) 1766 — 1780. 149 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
WU — WAGNER, F. P.: Universae phraseologiae latinae corpus. Trnava: Univ. tlač 1750, 8, 1272, 48 s.
Jazyk vždy odráža pocity a skúsenosti človeka. Je pritom dosť bežné, že na označenie istej reálie sa využíva viacero jazykovo odlišných výrazových prostriedkov. Tak je to aj v prípade pomenovaní pre parný kúpeľ. Dnes sa na hygienické aj relaxačné účely využívajú sauny, parné boxy, hydromasážne vane a i. Ako to bolo s pomenovaniami z tohto okruhu v minulosti?
Medzi slová, ktoré v minulosti pomenúvali parný kúpeľ, patrili výrazy parenica a potenica. Ukážme si, čo tieto výrazy označovali a ako spolu súvisia.
Pri objasňovaní slov parenica a potenica netreba ísť hlboko do etymológie. Motiváciou vzniku výrazu parenica bola para, konkrétne proces naparovania, čo vyjadruje slovo parenie, pri výraze potenica zasa pot, resp. potenie sa, čo je prejavom organizmu pri zvýšenej námahe.
strana 283
Podľa Slovníka slovenského jazyka (SSJ, 3, s. 29) slovo parenica má dva významy. Označuje sa ním 1. druh pareného ovčieho syra; 2. malá, súdku podobná drevená nádoba. Slovo potenica sa v tomto slovníku neuvádza. Krátky slovník slovenského jazyka (1997) uvádza slovo parenica iba v jeho prvom význame, slovo potenica takisto neuvádza. Obidve lexikálne jednotky — parenica aj potenica — sú však doložené zo staršieho obdobia vývinu slovenského jazyka. Výraz parenica sa vyskytuje v staršej slovenčine s dodnes známym významom z nárečí „malá, súdku podobná drevená nádoba“. Parenicou však nazývali naši predkovia, ako sme už naznačili, aj parný kúpeľ. Potvrdzuje to aj písomná pamiatka zo Sklených Teplíc z r. 1779, v ktorej sa píše: to podobne i o potyčnej teplici (:obecne parenice:) rozumeti se ma, ktera toliko tym bude otevrena, kterym podle uznani barbire muže byt prospešna. Blahodarné pôsobenie pary na ľudský organizmus a s tým spojené vylučovanie potu obnovovalo sily človeka. Aj preto bol parný kúpeľ alebo ľudovo parenica už v minulosti vyhľadávaný.
V starších písomnostiach sa stretáme aj s ďalšími pomenovaniami označujúcimi parný kúpeľ, napr. s lexikalizovaným spojením potná izba (caldaria: potny gizba Kamaldulský slovník, 1763) a jednoslovným výrazom potenica, resp. potnica. Názov potenica sa uvádza v latinsko‐slovenskom slovníku S. Hrušku z rokov 1706 — 1707: sudatorium: potenice. Rovnako z 18. storočia je doložená aj podoba potnica. V obidvoch prípadoch ide o význam „parný kúpeľ, ktorý sa uskutočňoval v menšom uzavretom priestore“. Na naparovanie a potenie slúžila kaďa alebo sud. Potvrdzujú to aj doklady z Kamaldulského slovníka z roku 1763: sudatorium: potny lázeň, potnica; caldarium: kotel, kotljk, potnica. Slovom potnica sa dnes označuje už len potný otvor v koži, pór (SSJ, 3, 1963, s. 354).
Väčší (zvyčajne nejako vyhradený a často aj zastavaný, uzavretý) priestor, v ktorom bol parný kúpeľ, v minulosti sa pomenúval dvojslovnými výrazmi potičná teplica, potná izba. V tomto význame sa používal aj jednoslovný výraz parenica. Jednoslovné pomenovania potenica, potnica, ako sme ukázali, boli zasa označením, ktorým je dnes vhodným náprotivkom popri dvojslovnom spojení parný kúpeľ aj moderný výraz sauna prevzatý z fínčiny. Najnovšie k uvedeným pomenovaniam pribudli rozličné masážne sprchové a vaňové parné boxy, čiže s výrazmi potenica a potnica
strana 284
je dnes synonymné spojenie parný box. Napokon ešte zistenie: parný kúpeľ ako pomenovanie v staršej slovenčine nemáme doložené.
Rudolf Kuchar
LITERATÚRA:
Historický slovník slovenského jazyka. 3. a 4. zv. Red. M. Majtán. Bratislava: Veda 1994 a 1995. 656 s. a 583 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Tretie, doplnené a prepracované vyd. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková. Bratislava: Veda 1997. 943 s.
Slovník slovenského jazyka. 3. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s.
strana 285
V Morfológii slovenského jazyka (MSJ, 1966) sa konštatuje, že neosobné slovesá, čiže impersonáliá, tvoria viac‐menej uzavretý významový systém a majú aj isté gramatické vlastnosti. Majú oveľa chudobnejšiu sústavu tvarov ako osobné slovesá. Počet neosobných slovies v porovnaní s počtom osobných slovies je veľmi malý. Podľa MSJ prípona nedokonavých neosobných slovies ‐ievať vznikla splynutím kmeňotvornej prípony ‐ie‐ s vidovou príponou ‐(v)a‐. Ako imperfektivizačná prípona (prípona, ktorou sa z dokonavých slovies tvoria nedokonavé slovesá) používa sa pri sekundárnych slovesách s kmeňotvornou príponou ‐ie‐ a ‐i‐, napr. dotlieť — dotlievať, rozbrieždiť sa — rozbrieždievať sa, rozodniť sa — rozodnievať sa, zotmiť sa/zotmieť sa — zotmievať sa. V Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989) sa pri sémantickej skupine statických slovies hovorí, že slovesá s príponou ‐ievať utvorené z rezultatívnych (výsledkových) stavových slovies v dokonavom vide (osamostatnievať, osivievať, vyľahčievať, zľahostajnievať) vyskytujú sa ojedinele.
V denníku Sme sme zaregistrovali sloveso zdisidentievať sa utvorené analogicky podľa slovesa zvolebnievať sa (porov. náš príspevok v Kultúre slova, 1994, roč. 28, č. 6, s. 355 — 357): ... ak sa režim neumúdri, na Slovensku sa začne zdisidentievať. Neosobné nedokonavé sloveso zdisidentievať sa súvisí s podstatným menom disident. Vyjadruje aktivitu disidentov, nesúhlasný postoj k predstaviteľom vlády, parlamentu atď. S podstatným menom referendum súvisí neosobné sloveso zreferendiť sa. Zachytili sme ho v denníku Sme: Zreferendilo sa. Na Slovensku sa opäť zreferendilo (11. 8. 2000, s. 6). Neosobné sloveso zreferendiť sa vyjadruje, že sa priblížil čas referenda. Spájanie politických strán do koalícií sa vyjadruje neosobným slovesom skoaličnievať sa: V opozícii sa začína skoaličnievať
strana 286
(Pravda, 11. 3. 1997, s. 16). — ... ruka v ruke s týmto javom sa i horúčkovito skoaličnieva (Pravda, 10. 3. 1997, s. 4). V Pravde (8. 2. 1999, s. 4) sme zaregistrovali neosobné nedokonavé sloveso znormálnievať sa: Sobotný Večer Milana Markoviča s bývalým predsedom parlamentu Ivanom Gašparovičom (HZDS) a Bélom Bugárom (SMK) ukázal, že aj u nás sa už v tomto smere znormálnieva. Neosobné nedokonavé sloveso znormálnievať sa vyjadruje význam „dostávať sa do normálneho stavu“. Neosobné nedokonavé sloveso zmuzikálievať sa sme zaregistrovali v denníku Sme (9. 2. 2001, s. 11): Na Slovensku sa opäť „zmuzikálieva“. Neosobným nedokonavým slovesom zmuzikálievať sa vyjadruje sa opätovné šírenie muzikálu. S názvom komerčnej televízie Markíza súvisí neosobné sloveso zmarkízieť sa. Zachytili sme ho v denníku Sme (5. 2. 2001, s. 8) v tomto kontexte: Ako poznamenala Soňa Müllerová, víťazka kategórie hlásateľka, akosi sa nám „zmarkízelo“. Úvodzovky pri slovese zmarkízieť naznačujú, že ide o novotvar, ale súčasne aj príznak hovorovosti až expresívnosti. Sloveso zmarkízieť vyjadruje spektrum televízneho programu, sledovanosť programu atď. V Slovenskom rozhlase (11. 12. 1998) sme zachytili neosobné nedokonavé sloveso zvíkendievať sa, ktorým vyjadrujeme, že sa blíži víkend, teda koniec týždňa, a sloveso zjarievať sa (20. 3. 1998), ktorým sa označuje, že čoskoro príde jar.
Nové neosobné slovesá zdisidentievať sa, zreferendiť sa, skoaličnievať sa, znormálnievať sa, zmuzikálievať sa, zvíkendievať sa, zjarievať sa sme zaregistrovali v publicistike, kde sa primerane používajú ako okazionálne (príležitostne utvorené) slovesá, pričom okazionálnosť dodáva textu istú mieru expresívnosti.
Jozef Jacko
Vtipná, dômyselne sformulovaná reklama určite človeka vždy poteší, hoci nie vždy získa... Horšie je to s jazykovou neobratnosťou v reklamných
strana 287
textoch, s ktorou sa možno stretnúť napr. v istej kaviarni v strede Bratislavy: „Máme najlacnejšie ceny!“
Spojenie najlacnejšie ceny škrípe z hľadiska významovej spájateľnosti slov. Určovaný člen tohto spojenia cena má podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka význam „hodnota tovaru vyjadrená v peniazoch“ a určujúci člen v superlatíve má v základnom tvare tzv. pozitívu lacný význam „ktorý stojí relatívne málo peňazí“. Málo peňazí môže stáť dajaký tovar, v tomto prípade napr. káva či iný nápoj, ale nie cena. Ceny môžu byť nízke i najnižšie, vysoké i najvyššie, nie však najlacnejšie.
Hostia navštevujú kaviarne, aby tam pookriali, hoci istotne hľadia aj na to, aby nemuseli vyplácať privysoký účet. Lenže k dobrému prostrediu patrí aj kultivovanosť v ústnom alebo písomnom jazykovom správaní personálu, a teda aj v reklame.
Jozef Pavlovič
strana 288
S istou dávkou škodoradosti som kedysi konštatoval, že L. Dvonč neuviedol v mojej bibliografii menšiu štúdiu publikovanú v nejazykovednom zborníku. Musím sa však aj za tú malú dávku škodoradosti ospravedlniť, lebo potom neskôr som toľkokrát zistil, že L. Dvonč „objavil“ a zaregistroval vo svojich súpisoch aj také moje štúdie, na ktoré som už dávno zabudol alebo ktoré ktosi bez môjho vedomia znova uverejnil v iných časopisoch.
Ale taký je už údel človeka a najmä človeka bibliografa, ktorý v pomerne primitívnych podmienkach a sám stihol sústavne sledovať a registrovať všetky, aj tie najdrobnejšie, práce a poznámky svojich kolegov (prirodzene aj seba samého). Pečať jeho osobnosti, rozhľadenosti a pedantnosti nesú, samozrejme, jeho veľké bibliografické súpisy: počnúc čiastkovými súpismi za roky 1948 — 1952, cez roky 1953 — 1956, 1957 — 1960, 1961 — 1965, ktoré potom zahrnul do monumentálnej knihy Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov za roky 1925 — 1975, ktorú vydala Matica slovenská r. 1987. Prirodzeným pokračovaním v tejto práci sú ďalšie zväzky s rovnakým titulom: strieborný za roky 1976 — 1985, zlatý za roky 1986 — 1995, ktoré už vydala Veda, vydavateľstvo SAV, a pripravený platinový za roky 1 996 — 2000.
Neslobodno však zabúdať na desiatky personálnych bibliografií, ktoré L. Dvonč obetavo a pohotovo dodával pri životných jubileách svojich kolegov. (Osobne som mu neobyčajne vďačný za súpis mojich prác v zborníku Človek a jeho jazyk, II. zv.)
Osobitne treba zdôrazniť, že hoci sú v týchto súpisoch holé fakty, predsa sú verným, ba azda najvernejším obrazom svojich autorov, ich osudov i podmienok vedeckej tvorby.
strana 289
Druhú stránku pečate osobnosti L. Dvonča tvoria jeho výskumy v oblasti morfológie, pravopisu a terminológie. Ich výsledky pohotovo publikoval vo všetkých našich jazykovedných časopisoch, ale čo je hlavné, uplatňoval ich aj v súborných publikáciách, medzi iným najmä v Pravidlách slovenského pravopisu. Ucelene ich však zhrnul v dvoch monografiách. Bol to Rytmický zákon v spisovnej slovenčine r. 1955 a Dynamika slovenskej morfológie r. 1984. V tejto súvislosti nemožno obísť ani spoluautorstvo v Morfológii slovenského jazyka z r. 1966.
Všetkým prácam L. Dvonča je spoločná jedna charakteristická črta: úcta k faktom, úsilie o ich všestranné vysvetlenie, ako aj úsilie o ich využitie v kultivovaní spisovnej slovenčiny. Lebo akokoľvek suchopárne sa môžu zdať údaje v bibliografických súpisoch, akokoľvek nepatrné sa môžu zdať desiatky drobností z morfológie alebo pravopisu, vo všetkých vidieť fakty o rodnom jazyku a ich neoddeliteľnú súčasť toho zázračného prejavu národného života a efektívneho prostriedku spoločenskej komunikácie, akým je náš jazyk.
Pokračovať v tomto úsilí za všetkých kolegov, priateľov, členov redakcie Kultúry slova želá L. Dvončovi
Ján Horecký
2. augusta 2001 by sa bol ešte nedávno spoľahlivý pilier slovenskej lexikografie, významný slovenský lexikológ a odborník v oblasti jazykovej kultúry na Slovensku Štefan Michalus dožil sedemdesiatich rokov. Nestalo sa tak, lebo jeho životná púť sa skončila už pred viac ako piatimi rokmi 2. novembra 1995. Napriek tomu však jeho nezabudnuteľná individualita je prítomná v slovenskej jazykovede doteraz.
Boli to predovšetkým tri oblasti, v ktorých Š. Michalus pôsobil. Na prvom mieste spomenieme lexikografiu, lebo bol ako autor naozaj takmer pri všetkých významných lexikografických projektoch, na ktorých sa
strana 290
v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra v tom čase pracovalo. Bol (od 2. zväzku) členom autorského kolektívu Slovníka slovenského jazyka vedeného Š. Peciarom, ale aj členom kolektívu, ktorý slovník kriticky posudzoval v sérii článkov publikovaných v Kultúre slova pod názvom Čítame slovník slovenského jazyka. Ďalej bol spoluautorom veľkého Česko‐slovenského slovníka, Krátkeho slovníka slovenského jazyka a, pravdaže, aj Synonymického slovníka slovenčiny. Žiaľ, jeho vydania sa už nedožil. Spolu s M. Pisárčikovou ešte predtým pripravil Malý synonymický slovník, ktorý vyšiel v šiestich vydaniach. Ďalšou oblasťou jeho záujmu bola lexikológia (v lexikologických štúdiách uvažoval najmä o výbere slov v slovníkoch, o homonymách) a významná je aj jeho recenzentská a kritická činnosť pri výkladových a prekladových slovníkoch, učebniciach a jazykových príručkách. I tá môže byť, a podľa nášho názoru ešte aj dnes je, dobrou školou pre adeptov slovakistiky a najmä slovenskej lexikografie. Ako germanista vydal (spolu s E. Kovácsovou) príručku Rakúšania to povedia (aj) ináč (1994).
A napokon je tu ešte oblasť jazykovej kultúry, ktorej venoval takisto veľkú pozornosť. Všímal si predovšetkým jazyk v médiách, najmä v televízii a rozhlase, ale aj v tlači. Písal o veciach známych, no i celkom aktuálnych. Ak porovnáme jeho populárny príspevok Poznáte piváreň? zo začiatku jeho odborného pôsobenia s príspevkom povedzme o mejdane, vidíme, akými štádiami prechádzal. Š. Michalus bol okrem toho dlhoročným (od r. 1967 až do roku 1995) redaktorom rubriky v bratislavskom Večerníku, ktorá vychádzala pod názvom Slovenčina na každý deň, neskôr Na každý deň slovenčina. Je to skutočne takmer 30 rokov! Ďalej vo vedení tejto rubriky, ktorú aj sám často zapĺňal, nepokračoval iba preto, že už jednoducho nemohol.
Štefan Michalus sa narodil v rakúskom Badene, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (v začiatkoch ešte Slovenskej univerzity) v Bratislave vyštudoval slovakistiku a germanistiku. Po krátkej zastávke na gymnáziu v Púchove v roku 1956 nastúpil do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra (vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka) SAV a ostal mu verný až do svojej náhlej smrti. Dôležité je ešte uviesť, že v rokoch 1971 — 1981 bol vedeckým tajomníkom ústavu. Všetci, čo ho poznali, vedia, že pracoval ticho, nevýbojne, no so šarmom, bez ctižiadostivosti a postupových ambícií, ale neúnavne. Za jeho dielo ho neobišli ani ocenenia: Cena SAV za
strana 291
popularizáciu vedy, Cena SAV, vzorný pracovník SAV či Cena Literárneho fondu. Časopis Kultúra slova mu vďačí za mnohé jeho príspevky i za jeho celkový vklad do pokladnice jazykovej kultúry na Slovensku.
Slavomír Ondrejovič
[Kartografická terminológia vo vede, riadení, výučbe a praxi. Bratislava: Kartografická spoločnosť SR, Stavebná fakulta STU, Geografický ústav SAV 2001. 105 s.]
Napriek svojej pomernej mladosti má slovenská kartografická terminológia pozoruhodné dejiny. Začala sa ustaľovať vlastne v oblasti geodézie. Roku 1950 vyšla Zememeračská terminológia ako jeden z prvých terminologických slovníkov z dielne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Vypracovala ho komisia pod vedením prof. P. Gála. V širšom rozsahu bola spracovaná a vydaná špeciálna kartografická terminológia v slovníku Slovenská kartografická terminológia r. 1972. Celkový pohľad na históriu kartografickej terminológie podáva A. Vojtičko v štúdii Kartografické termíny, právne pojmy a norma v zborníku Kartografická terminológia (s. 15 — 22 recenzovaného zborníka). Za výrazný medzník však treba pokladať Terminologický slovník geodézie, kartografie a katastra z r. 1998. Na jednej strane preto, že predstavuje ucelený pohľad na súčasný stav slovenskej kartografickej terminológie, na druhej strane preto, že bol a dodnes je podnetom na teoretické úvahy o tejto terminológii.
Dobrý pohľad na tieto teoretické úvahy je v zborníku Kartografická terminológia vo vede, riadení, výučbe a praxi. Sú v ňom zahrnuté referáty prednesené na vedeckom seminári, ktorý vo vzácnej spolupráci pripravili tri inštitúcie: Kartografická spoločnosť SR, Stavebná fakulta STU a Geografický ústav SAV.
V čele týchto referátov je kritická analýza spomenutého slovníka z hľadiska terminologickej teórie, ktorú z jazykovedných východísk formuluje
strana 292
I. Masár (Terminologický slovník geodézie, kartografie a katastra vo svetle terminologickej teórie). Poukazuje tu na tri okruhy problémov: terminologickú teóriu, lexikografické zásady a jazykovú kultúru. Na konkrétnych príkladoch sa tu upozorňuje na dve základné vlastnosti dôležité pri posudzovaní a tvorení termínov, na ich motivovanosť a systémovosť, ale aj na nevyhnutný ohľad na výstižné definície spracúvaných termínov. Z lexikografického, resp. terminografického hľadiska sa poukazuje na isté nevýhody abecedného radenia podľa nosných slov: pri takomto radení sa zastierajú informácie o príslušnosti daného termínu k danej oblasti a nevystihuje sa miesto termínov v systéme pojmov. Z hľadiska jazykovej kultúry sa konštatuje, že v slovníku sa zachováva štandardná úroveň. Upozorňuje sa však na niektoré nedostatky v štylizácii definícií.
Je prirodzené, že špecialisti z odboru kartografie a priľahlých odborov skúmajú také problémy, ktoré sa týkajú základných teoretických otázok danej disciplíny, ale i jej postavenia v systéme vied. Tak D. Fičor (Terminológia v štandardizácii geografického názvoslovia) sleduje vzťahy medzi geografiou, kartografiou a toponomastikou. Správne konštatuje, že vzťahy medzi týmito disciplínami sú obojsmerné. Jeho závery majú všeobecnejšiu platnosť, zreteľne sa však uplatňujú aj v špeciálnych odboroch, ku ktorým patrí aj kartografia. Jej základný terminologický, resp. pojmový aparát sa opiera o toponomastiku ako jazykovednú disciplínu a o geomorfológiu ako geografickú disciplínu.
Podobný všeobecný cieľ sledujú aj M. Hájek a I. Mitášová v štúdii Metajazyk a vytváranie termínov v kartografii a geoinformatike. K tradičnému sémantickému trojuholníku, kde na vrcholoch trojuholníka sú objekt, pojem a termín, pripájajú ďalšiu schému v podobe kosodĺžnika či kosoštvorca, a to k vrcholu termín v takejto podobe:
NÁZOV ģ OPIS
// //
TERMÍN ģ DEFINÍCIA
/OBJEKT TERMINOLÓGIE
Vzťahy medzi termínom a názvom, definíciou a opisom sú obojsmerné. Pravda, naznačené objekty a vzťahy medzi nimi by bolo vhodné analy-
strana 293
zovať podrobnejšie a poukázať na ich uplatnenie pri štandardizácii terminológie.
Dôležitou zložkou pojmovej sústavy každého vedného odboru sú aj termíny z priľahlých vedných odborov. Z toho hľadiska Ján Čižmár a Jozef Čižmár v štúdii Súvislosti matematickej a kartografickej terminológie poukazujú na fungovanie matematickej, resp. konkrétnejšie geometrickej terminológie v kartografii.
Pri spracúvaní terminológie a príprave recenzovaného slovníka autori prirodzene venovali pozornosť aj obsahu a forme nových termínov, napr. pri diaľkovom prieskume Zeme, priestorových objektov, pri počítačovom spracovaní máp, vo vojenstve. Pozoruhodné sú však aj detailné analýzy už zaužívaných termínov a vzťahov medzi nimi. V tomto smere bohatý materiál predkladá J. Pravda v štúdii Aktuálne terminologické problémy v kartografii , keď upozorňuje na také termíny a pojmy, ako mapové dielo — kartografické dielo, označenie — nomenklatúra mapového listu, polohopis — situácia, lícovanie — vlícovanie.
V prehľadnej recenzii nemožno podrobnejšie komentovať všetky nadhodené a riešené problémy. Ale aj z poznámok o vybraných témach vidieť, že vo všetkých štúdiách ide o základné otázky danej vednej disciplíny, nie len o „vonkajšie“ zachytenie pojmov v podobe termínov. Potvrdzuje sa to napokon aj faktom, že mnohé z publikovaných štúdií sú zaradené do viacerých grantových výskumných úloh.
Ján Horecký
[Drenko, Jozef: Lupoč. Monografia obce. Lupoč: Obecný úrad 2001. 210 s.]
Keď sa opýtate na polohu novohradskej obce s charakteristickým názvom Lupoč, môže sa vám stať, že si vypočujete takúto odpoveď: šesť kilometrov od Prahy a do Paríža čo by kameňom dohodil. Je to myslené,
strana 294
pravdaže, žartom, veď Lupočania sú známi figliari, ale v tomto prípade nie sú ďaleko od pravdy. Lupoč sa naozaj nachádza neďaleko obce s názvom Praha, známej aj ako tzv. malá Praha, ktorá bola založená ešte v husitských časoch, a takisto aj pri kopci Páriž (teda takmer ako Paríž), ktorý sa dvíha smerom na Polichno.
Práve o tejto neveľkej, takmer nenápadnej dedinke pripravil publikáciu Jozef Drenko, mestský kronikár Lučenca, autor niekoľkých desiatok podobných knižných publikácií. Naposledy sme v Kultúre slova referovali o jeho publikácii venovanej Polichnu. Recenzovaná publikácia vychádza pod titulom Lupoč. Monografia obce a vydal ju Obecný úrad v Lupoči.
V troch častiach: 1. Z prírody, 2. Z histórie obce a 3. Z kultúry obce Lupoč J. Drenko plasticky predstavil obec v jej základných črtách. Je potešiteľné, že súčasťou monografie je aj kapitola s názvom Nárečie Lupoče, ktorú spracovala Zuzana Bohušová, autochtónna lupočská rodáčka.
V prvej časti sa podrobne opisuje geomorfológia obce a jej okolia, referuje sa o klimatických podmienkach kraja, o rastlinstve (známe sú skvelé, hoci trochu „zadŕhľavie“ štepené hrušky, tzv. lupočianky, rastúce na pastvinách), o živočíšstve a o ochrane prírody.
Druhú časť autor začína etymologickým výkladom názvu Lupoč. Toto pomenovanie je odvodené od zamestnania jej zakladateľov, „rubárov“ dubových lesov, ktorí v rámci svojej činnosti aj lúpili, olupovali kôru. Títo lesní robotníci sa nazývali preto lupičmi či lupačmi, čo je doložené i v poľskom toponyme Lupicz a v názve Lupoč. Autor potom veľmi podrobne sleduje osudy tohto pomenovania (Lwpoch, Lupoch, Lupacs, Lupats, Gácslápos, Lupócs, Lupoč) i osudy a udalosti samotnej obce. Cituje zachované listiny a urbáre, ktorých texty vo výťahoch aj uverejňuje, napr. správu o prvom výskyte Cigánov v obci (1761) a mnohé ďalšie písomnosti. Zaujímavé sú súpisy starých terénnych (najmä chotárnych) názvov, napr. Filkova kopaň, Žigova lúka, záznamy o nájmoch miestneho mlyna a pod. Analyzuje sa vývin obyvateľstva, jeho národnostné, náboženské a sociálne pomery a zaznamenávajú sa všetky pozoruhodnejšie udalosti zo života dediny vrátane tragických udalostí a úmrtí, nevysvetlených prírodných úkazov, dôležitých politických udalostí, pričom sa spomína aj zvolenie ministerského predsedu Milana Hodžu za čestného obyvateľa obce. Zaznamenáva sa zriadenie prvej autobusovej linky do obce, referuje sa o účast-
strana 295
níkoch odboja a pod. Zdá sa však, že autor niekedy opisuje udalosti až príliš podrobne, keď napr. zaznamenáva, že 12. 9. 1930 neďaleko obce precestoval Tomáš G. Masaryk. Relevantnejší je údaj, že v tom čase mala obec 424 obyvateľov a 98 domov. Dnes má, žiaľ, iba 225 obyvateľov (údaj z r. 1998).
Tretia časť je venovaná kultúre, ale aj cirkevným pomerom v obci, osobitne sa autor zmieňuje o ekumenickej zvonici z roku 1886, o cintoríne, ale aj o miestnom školstve (medzi inými tu pôsobil Cyril Bodický), o divadle, o hasičskom zbore, o športovej činnosti v obci a o osobnostiach pochádzajúcich z Lupoče. V jazykovedných kruhoch je vcelku známe, že lupočianskym rodákom bol aj jazykovedec prof. PhDr. Ján Matejčík, DrSc. (1933 — 1999), okrem iného autor monografie Lexika Novohradu (1974), ale aj ďalších novohradských publikácií, napr. Slovníka východonovohradského (nie východoslovenského, ako sa tu uvádza) nárečia (1972). Zaregistrujme, že z Lupoče pochádzal aj pedagóg prof. PhDr. Jozef Mátej, DrSc. (1923 — 1987), a prekladateľ Július Kokavec (1931 — 1989).
Z. Bohušová v kapitole o lupočianskom nárečí sa pokúša toto nárečie najprv definovať a zatriediť. Južnostredoslovenské nárečie obce Lupoč, ktorá leží severozápadne od Lučenca, patrí k novohradským nárečiam. Podľa geografickej polohy by Lupoč bolo treba zaradiť do tzv. novohradského vrchárskeho nárečia (tak je to aj v Štolcovej Slovenskej dialektológii, Bratislava 1994, s. 76). Lenže, ako uvádza autorka, obyvatelia Lupoče sa nikdy (zdôraznila sama autorka) nepovažovali za vrchárov. Je to vlastne pochopiteľné vzhľadom na nadmorskú výšku polohy obce, ale autorka uvádza dôkazy o ich odlišnosti aj z oblasti jazyka. Typické „vrchárske“ tvary danej oblasti robiťi, písaťi, dem, pejtaťi, rane sa zahojile sa tu nevyskytujú. Charakteristické sú podoby bitange, nohe, od Ľahotki, ručníčok, stuňa (studňa), senúto mľieko, dončok na spanúťa (domček na spadnutie), takí ňíski on bou. Autorka uvádza aj rozsiahle ukážky zo súvislých lupočianskych nárečových prejavov, ktoré dobre ilustrujú napr. posuny v dĺžkach typu smútni, ostáľi, obúta, ale zasa zahrada, rano, čislo a i. Preberajú sa lupočianske hungarizmy, germanizmy, biblizmy (ďelací ďen). Okrem toho sa tu v dobrom zastúpení uvádzajú typické miestne úslovia, príslovia, porekadlá, nadávky, prekáračky a prirovnania. Autorka sľubuje, že ešte rozšíri svoj, ako to ona nazýva, lupočiansko‐slovenský slovník. Niekoľko
strana 296
príkladov: Ľebo huďi, ľebo uďi — alebo niečo rob, alebo odstúp; Pošľi ťeľa, doňesie ťi veľa — nič; No veď je to pekná oľiva! — výstredná osoba; Aňi reči ani kroči — hlúpy a ešte nemehlo; ťeľa Bazaľovo! — hlupák; No ve to je pošituo ako vrabäčie skoky — riedke nepravidelné stehy; Ľen abi sme sa toho zbaveľi — ako Prádžaňia spoveďi.
Napokon sa uvádzajú ešte súčasné chotárne názvy obce Lupoč, ale aj miestne bájky, povery, informácie o typických jedlách, o ľudovom kroji a oblečení, o pracovných činnostiach (napr. odkôrňovaní pomocou lúpačov kôr) s terminologickými vysvetlivkami, o architektonických zaujímavostiach v dedine a i.
Napokon uveďme, že v texte sa vyskytuje niekoľko jazykových nedostatkov: obec leží v úpätí (s. 7), správne na úpätí; járok (s. 12), správne jarok; schátralá (s. 13), správne schátraná; títo, tieto v odkazovacej funkcii bez substantíva, správne tí, tie, porov. napr. Miestami prechádza do priestranných chodieb,..., tieto zatiaľ nie sú preskúmané..., správne tie (alebo ktoré) zatiaľ nie sú preskúmané; prejednať (mnohokrát), správne prerokovať; nemovitosť (mnohokrát), správne nehnuteľnosť. Týchto niekoľko príkladov však neznižuje hodnotu tejto cennej práce.
Tešíme sa, že ďalšia z rázovitých obcí Novohradu má svoju monografiu, v ktorej autori venovali primeranú pozornosť aj miestnemu nárečiu.
Slavomír Ondrejovič
[Nárečia a národný jazyk. Materiály z medzinárodnej vedeckej konferencie (Budmerice 24. — 26. septembra 1997). Editorka A. Ferenčíková. Bratislava, Veda 1999. 332 s.]
Celkom odôvodnene značne široko chápaná a aj dnes stále aktuálna problematika nárečí ako jedného zo štruktúrnych útvarov (foriem, variet) národného jazyka, najmä otázky vývinu, fungovania a miesta (teritoriálnych) nárečí medzi týmito útvarmi v súčasnosti, hodnotenie výsledkov
strana 297
ich doterajšieho výskumu a spracovania, analýza možností využívania ich prvkov v umeleckej literatúre i viaceré ďalšie okruhy otázok, a to všetko v širšom slavistickom kontexte, boli predmetom rokovania medzinárodnej vedeckej konferencie Nárečia a národný jazyk, ktorá sa v dňoch 24. — 26. septembra 1997 uskutočnila v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach. V spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (a zároveň s jeho finančnou podporou) ju pri príležitosti šesťdesiatych narodenín doc. PhDr. Ivora Ripku, DrSc., a dovŕšených 35 rokov jeho pôsobenia na pracovisku zorganizoval Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Význam konferencie podčiarkla aktívna účasť zástupcov Ministerstva kultúry SR (Milan Ferko a Pavol Števček), SAV (Dušan Čaplovič) a Spolku slovenských spisovateľov (Vincent Šikula a Michal Chuda). V pracovnom programe konferencie odznelo 38 referátov, z ktorých 10 predniesli účastníci zo zahraničia (z Chorvátska, Maďarska, Poľska, Ruska, Slovinska a Ukrajiny). Všetky príspevky prednesené na konferencii (navyše ďalšie dva, z nich jeden od zahraničnej autorky, prihlásené do jej programu, no neprednesené) o krátky čas vyšli v zborníku s rovnomenným názvom, ako bol názov konferencie. Aspoň stručne a do istej miery zovšeobecňujúco i hodnotiaco predstavujeme a priblížime obsah tohto zborníka.
V súlade s pôvodným zámerom a programom konferencie editorka zborníka A. Ferenčíková jednotlivé príspevky (okrem otváracieho prejavu) zoradila do piatich tematických celkov. Z nich jeden obsahuje štrnásť, dva po desať, jeden tri a druhý v poradí len dva referáty. Aj tento štatistický prehľad naznačuje, že napriek množstvu cenných poznatkov obsiahnutých v jednotlivých príspevkoch, a tým i napriek veľkému prínosu konferencie do skúmanej problematiky, ostalo v tejto oblasti ešte nemálo otázok, ktoré na svoje spracovanie a riešenie stále čakajú.
Otvárací prejav na konferencii predniesol jubilant I. Ripka. I na tomto mieste treba upozorniť najmä na tie pasáže jeho prejavu, v ktorých súčasné tendencie negovania domácich tradícií ako súčasti kolektívnej pamäti a historického vedomia národa dáva do priamej súvislosti s prejavmi ignorantstva, ba až dehonestácie nárečí a zdôrazňuje potrebu nárečia hodnotiť ako dôležitý prameň obohacovania spisovného jazyka. I. Ripka oprávnene volá po renesancii diachrónnej jazykovedy a v jej rámci aj dialektológie.
strana 298
Prvý tematický okruh referátov pod názvom Vznik, vývin a súčasný stav slovenských nárečí obsahuje 10 referátov. Otvára ho M. Majtán príspevkom Etnické a jazykové areály. Vychádzajúc z dávnejšie známych zistení, že hranice areálov rôznych jazykových javov sa často nekryjú s hranicami jazykov, poukazuje na niektoré súvislosti medzi etnicitou a vývinom jazyka. R. Krajčovič sa v príspevku Problém praslovanskej genézy západoslovenských nárečí opätovne vracia k otázkam, ktorými sa naša historická jazykoveda zaoberá už oddávna, a to v súvislosti s vydaním staršej práce J. Stanislava Kultúra starých Slovákov (z r. 1944), obsahujúcej nesprávne, novšími výskumami už prekonané hypotézy. Treba súhlasiť s jeho názorom, že k podobným znovuvydaniam treba pristupovať opatrne, a tak predchádzať zbytočným nedorozumeniam pri ich používaní. E. Krošláková (Stredoslovenský nárečový superstrát v okrese Galanta) približuje súčasnú zaujímavú jazykovú situáciu v obci Horné Saliby, do ktorej v r. 1947 spolu so Slovákmi z Liptova a Kysúc prišiel značný počet Slovákov presídlených z Tótkomlóša v Maďarsku. Ľ. Králik analýzou niekoľkých starých slovenských lexém vo svojom referáte Zo štúdia praslovanského lexikálneho fondu v slovenčine (Na margo 1. zväzku Slovníka slovenských nárečí) podčiarkol význam výskumu a lexikografického spracovania nárečovej lexiky pre etymologické bádania. Podobne T. Bánik (Nárečia a skúmanie jazykovej histórie) príkladmi z ľudového názvoslovia z obce Valaská (pri Brezne) poukázal na možnosti využitia nárečového materiálu pri štúdiu dejín jazyka. J. Skladaná (Nárečové pozadie predspisovných jazykových útvarov) na základe výsledkov analýz viacerých jazykových pamiatok z predspisovného obdobia dokazuje, že v jednotlivých predspisovných kultúrnych jazykových útvaroch sa vo výraznej miere uplatňovali prvky slovenských nárečí, a tak členenie kultúrnej slovenčiny na tri krajové varianty považuje za opodstatnené. Referát P. Žiga Kvalitatívne vlastnosti príčinných a účelových vedľajších viet v slovenských nárečiach predstavuje cenný príspevok do výskumu stále značne zanedbávanej problematiky syntaktických otázok v slovenských nárečiach. Jeho detailný rozbor dvoch typov vedľajších viet možno chápať ako dobrý impulz na zintenzívnenie práce na tomto poli. A. Laliková referátom Neurčité zámená v niektorých novohradských nárečiach zasa rozširuje doterajšie poznanie slovenských nárečí z hľadiska ich morfologickej diferenciácie. Poznámky
strana 299
k zániku jazyka V. Blanára sú návratom autora k jeho starším výskumom jazyka slovenskej a českej menšiny v Bulharsku so zaujímavými zovšeobecneniami sociolingvistického charakteru. Blok uzatvára referát Š. Liptáka Slovenské nárečia na Zakarpatskej Ukrajine, obsahujúci stručnú informáciu o rozbiehajúcom sa výskume a čiastočne aj o charaktere nárečí Slovákov na Zakarpatskej Ukrajine.
Druhý tematický blok programu konferencie mal názov Z histórie výskumu slovenských nárečí a odzneli v ňom iba dva príspevky. A. Habovštiak (Z histórie slovenského jazykového zemepisu) priblížil uplatňovanie geografického aspektu vo výskume našich nárečí ako celku (správne zdôraznil, že to nebolo až od čias výskumov V. Vážneho po prvej svetovej vojne, ale už dávno predtým) a M. Smatana (Z histórie výskumu nárečia Rajeckej doliny) uviedol základné informácie o dejinách výskumu jednej nárečovej oblasti — oblasti Rajeckej doliny. Ukazuje sa, že dejiny výskumu slovenských nárečí sú zatiaľ spracované len torzovito a značne neúplne, preto túto tému treba naďalej zaraďovať medzi aktuálne úlohy našej dialektológie.
Vypísaný tretí tematický celok konferencie Geografické a sociálne nárečia dal podnet k úvahám teoreticko‐metodologického charakteru. Zareagovali naň traja naši poprední jazykovedci. Dialektológ I. Ripka sa v referáte Dialektika dialektológie zamýšľa nad otázkami postavenia dialektológie medzi ostatnými jazykovednými disciplínami, osobitne nad významom historickej dialektológie, nad jej ďalšími perspektívami a vzťahom k sociolingvistike. J. Kačala (Slovenské nárečia v novej jazykovej situácii) si všíma postavenie našich nárečí v novej, súčasnej jazykovej situácii, a to v troch dimenziách — vnútrojazykovej, medzijazykovej a mimojazykovej. Aj podľa neho znevažujúci vzťah k nárečiam, ktorého sme občas svedkami, treba prelomiť, lebo nie je v súlade s novou jazykovou situáciou v našej suverénnej republike. S. Ondrejovič (Medzi jazykom mesta a jazykom vidieka) nastoľuje závažný problém dôležitosti jazyka mesta pre výskum spisovnej slovenčiny a informuje o zámere Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV uskutočniť celoplošný výskum živej podoby súčasného jazyka orientovaný na jazyk miest.
Popri dvoch referátoch našich dialektológov až osem príspevkov od zahraničných autorov obsahuje tematický celok Areálové a lexikografické
strana 300
spracovanie nárečí. Z našich A. Ferenčíková (Jazykový zemepis a diferencovanosť syntaktických javov) sa venuje problematike spracovania syntaktických javov metódami jazykového zemepisu a Z. Hanudeľová (Areaľna charakterystyka ekspresyvnoji leksyky v ukrajinskych hovorach Schidnoji Slovaččyny) na materiáli rukopisu 4. zväzku svojho Lingvistického atlasu ukrajinských nárečí východného Slovenska podáva obraz o zemepisnej diferenciácii vybraného okruhu lexiky ukrajinských nárečí na východnom Slovensku. Z poľských dialektológov J. Siatkowski (O nemeckých vplyvoch v materiáloch Celokarpatského dialektologického atlasu) analyzuje nemecké lexikálne prvky v jazykovej oblasti Karpát, B. Falińska (Słowackie nazwy zwierząt hodowlanych na mapach OLA) podáva obraz o zachytení názvov slovenských chovných zvierat v 2. zväzku Slovanského jazykového atlasu, J. Reichan (Z problemów polskiego słowotwórstwa gwarowego) oboznamuje s najnovšími výsledkami výskumov slovotvorných otázok v poľskej dialektológii a W. Mirosławska (Formy nazwisk dzeci v dialektach polskich i słowackich) poukazuje na podobnosti a rozdielnosti tvorenia názvov detí od mien ich rodičov v poľských a slovenských nárečiach. Ruskú dialektológiu v zborníku reprezentuje G. P. Klepikovová referátom Mnogojazykovyje atlasy kak instrument izučenija leksičeskich zaimstvovanij v slavianskoj dijalektnoj zone Karpat, v ktorom inštruktívne približuje možnosti využitia viacjazyčných atlasov na prehĺbený výskum problematiky lexikálnych prevzatí, a ukrajinskú dialektológiu reprezentuje P. M. Lyzanec (Triochtomnyj linhvistyčnyj atlas uhorskich hovoriv Zakarpatťa, ktorý podrobne charakterizuje a hodnotí trojzväzkový atlas maďarských nárečí na Zakarpatsku. Chorvát J. Lisac (Osobitosti hrvatskih dijalekatnih idioma) približuje niektoré osobitosti chorvátskych nárečových idiómov a podobne Slovinec D. Unuk (Ledinska imena v Zgornjih in Spodnjih Jablanah) charakterizuje jeden druh slovinskej toponymie.
Najpočetnejšie je v zborníku zastúpený tematický okruh Nárečia a spisovný jazyk, a to 14 referátmi, z toho tromi od autorov zo zahraničia. Z Maďarska A. Divičanová (Hodnota nárečí a ich konfrontácia s nenárečovými jazykovými vrstvami na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku) približuje — v diachrónnom i synchrónnom pohľade — situáciu slovenských nárečí, resp. slovenského jazyka v Maďarsku a jej kolegy-
strana 301
ňa z Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti M. Žiláková (Pomer dolnozemských Slovákov k štúrovskej kodifikácii spisovného jazyka) podáva zaujímavú analýzu vývoja postojov Slovákov v Maďarsku k štúrovskej spisovnej slovenčine. Chorvátske chápanie vzťahu nárečí a spisovného jazyka približuje referát M. Lončarića Hrvatska narječja i hrvatski književni jezik. Nad vzťahom týchto dvoch foriem národného jazyka v našich podmienkach sa zamýšľa J. Bosák (Spisovný jazyk a nárečia — ambivalentnosť ich vzťahu). M. Považaj (Význam Slovníka slovenských nárečí pre tvorbu výkladového slovníka súčasnej slovenčiny) hovorí o využití celonárodného nárečového slovníka v príprave výkladového slovníka súčasnej spisovnej slovenčiny, podobne M. Pisárčiková (Nárečové slová v slovníkoch spisovného jazyka) približuje hlavné problémy s určením hranice medzi nárečovou a spisovnou lexikou. Využívanie nárečových prvkov v umeleckej literatúre analyzujú: v lyrickej tvorbe jednej z našich poetiek K. Buzássyová (Ľudový substrát v poézii Lýdie Vadkertiovej‐Gavorníkovej) a v próze I. Felixová (Hornoliptovská lexika v diele Štefana Rysuľu). Vzťah nárečí a spisovného jazyka (a naopak) je témou aj ostatných piatich autorov, ktorí si ho všímajú z rôznych aspektov a na základe hodnotenia: nárečových a spisovných prvkov v hovorených prejavoch (G. Múcsková: Nárečie a spisovný jazyk v hovorených prejavoch príslušníkov strednej a mladej generácie), jednej skupiny konsonantov v časti nárečí a v spisovnom jazyku (E. Tomajková: O sonórnych spoluhláskach v západoslovenských nárečiach a v spisovnej slovenčine), jedného slovného druhu (M. Šimková: Častice v spisovnej a nárečovej lexike), jedného druhu ľudovej terminológie (K. Balleková: Ľudová pradiarska a tkáčska terminológia ako základ odbornej terminológie v spisovnom jazyku), právnej terminológie (R. Kuchar: Stopy staršej právnej terminológie v slovenských nárečiach a spisovnej slovenčine) a slov latinského pôvodu (Ľ. Dvornická: O niektorých slovách latinského pôvodu v slovenských nárečiach).
Hodnotený zborník predstavuje významný príspevok k hlbšiemu poznaniu našich nárečí, osobitne k osvetleniu ich postavenia medzi útvarmi nášho národného jazyka.
Ladislav Bartko
strana 302
[Porubčan, J.: Starnúť a mať z toho radosť. Trnava: Dobrá kniha, 1997. 37 s.]
Uvedená neosobná veta sa prihovára čitateľovi na knižočke Jozefa Porubčana. Netreba vari pripomínať, že ju autor, kňaz rehole jezuitov (SJ) — sám starec, povzbudzujúco ponúka starnúcim a starým ľuďom. Múdro zostavená knižka — knižočka s takmer neuveriteľným výzvovým nadpisom má dopĺňajúci podnadpis americké príslovie Staroba je pekná. — Tam už vraj neplatí, ale jeho platnosť autor u nás dokladá básničkou Andreja Sládkoviča, ktorou sa završuje druhý spev (Družina) v oslavnej básnickej skladbe Detvan. Začína sa týmto prítulným oslovením: Oj, si mi krásny v tvojej tíšine, starček môj, velebný, svätý!
Porubčanova knižočka má sedem kapitol: 1. Výstup na vrchol života; 2. V čom je život životom; 3. Učme sa tešiť z toho, čo máme; 4. Rast egoizmu, či rozvoj myslenia a lásky? 5. Starci a deti; 6. Depresívna tma v duši; 7. Prečo sa máme báť, keď sa môžeme tešiť?
Nadpisy by mohli byť výdatným námetom na skladobný (syntaktický) rozbor. — Tu aspoň náznakové poznámky k nim.
V prvom sa staroba obrazne charakterizuje ako vrchol života; druhý má v pozadí tautológiu Život je život; tretí nabáda ku skromnosti; štvrtý (s predchádzajúcim vnútorne zviazaný) nastoľuje otázku, či si voliť rast materiálneho bohatstva a či rozvoj myslenia a s ním aj rozvoj lásky; piaty (Starci a deti) je námetom porovnávať. Podopierajú ho básne Milana Rúfusa a Jána Smreka; šiesty depresiu označuje metaforickým stotožnením s tmou v duši a napokon siedmy, uvádzaný zvolacou otázkou, radí nemať strach zo staroby, tešiť sa z nej ako z predzvesti nadprirodzeného cieľa človeka. Ten sa akoby zhŕňavo potom spája s nadpisom celého dielka.
Sládkovičov pohľad na staručkého človeka zakončuje náš úvod. — Milan Rúfus modlitbičku za starkú zavŕšil prosbou Matička Božia, / ozvi sa na môj hlas. / Nechaj nám starkú. / My spolu niečo máme. / To nikto už nemá / okrem nás.
S týmto náznakom vzťahu starcov a detí si čitateľ zviaže na konci báseň Jána Smreka Babička. V nej čítame, ba priam vidíme utešený obrázok sta-
strana 303
renky — susedy, ktorá ho kedysi láskala koláčikom pečeným na smotane a volala synáčikom. Spomienkovú báseň Smrek završuje vďačným, priam dojímavým vyznaním: v ňom akoby bol skryl výčitku... — i roky zutekali / a ona dnes / už nevolá ma synáčikom, / lež hovorí mi: pane. / Možno, tak sa to sluší. / Lež rád by som jej vyznal, / že ostal som len dieťaťom / vo svojej duši.
Kapitolku Depresívna tma v duši autor vyjasnieva poukazom na príkry príbeh horolezcov, ktorí prekonali hustú hmlu: nevzdali sa a napokon sa dostali na končiar... — Pred našimi očami sa zjavilo slnko. Krásne, žiarivé slnko. (Alfonz Deeken: V jeseni života.)
Povzbudzujúce úvahy oprel autor aj o skúsenosť svojho spolubrata pátra Kubeša. Rozprával mu svoje zážitky z ústavu pre malomocných (z leprozória) v Španielsku...: aj tí nevyliečiteľní boli veselí, šťastní, pokojní, keď zažívali jeho Božou milosťou umožňovanú láskavosť.
Okrem prítulného slova našich básnikov autor o starobe (i vlastnej) a liečení jej boľačiek svoje úvahy umocňuje príkladom Beethovena, Goetheho i Kanta, ktorí svoje najvýznamnejšie diela utvorili v starobe (prvý navyše ako hluchý), ale i príkladom filozofa Sokrata, keď sa po krutom rozsudku smrti tešil z tých oveľa menej sudcov, ktorí zotrvali v priateľskom vzťahu k nemu, ale nevládali ho zachrániť.
Aj mňa pri váhaní medzi strachom a nádejou, čo bude za hranicou nášho biologického života, zaujala autorova výzva: Bez toho, aby sme mudrovali nad tým, čo bude po smrti, treba si uvedomiť, že môžeme ísť svojím životom ďalej až k tomu okamihu, ktorý nám stále viac a viac približuje nádej, kde sa všetko krásne a dobré naplní (s. 32).
V súvislosti s poukazom našich básnikov na ľudský odchodový vek autor akoby úchytkom si zaspomínal na svoju duchovnú službu v považskej obci Udiča. Vraj tam sa vravievalo: Starí ľuďie na deťací rozum vichoďá a jeden starý farník vraj zakaždým roztváral svoje spomienky z detských rokov vďačným vstupom moji rodiči.
Napokon chceme pochváliť starostlivú jazykovú stránku a úpravu knižočky, tohto záslužného diela. — Veď i veľmi dobré možno vraj zlepšiť. Upravovateľka Miloslava Kodoňová podistým v dobrej vôli prijme žičlivé pripomienky, a to hádam aj do svojho osobného jazykového povedomia: zostávať stranou — radšej bokom/naboku; spojka pretože má i rovnocennú
strana 304
spojku lebo; popri slovese snažiť sa neodstrkujme usilovať sa; spôsobovať radosť po tejto stránke — radšej, ale i lepšie z tejto stránky; príslovka naskutku má význam „razom, hneď“: nemali by sme ňou nahrádzať časticu naozaj; nezabudnime, že v slovenčine máme aj tvar podmieňovacieho spôsobu pre minulosť, napr. bez choroby by sa nikdy neboli dostali z ošiaľu telesných záujmov (s. 15).
A čosi akoby bratský pozdrav dôstojnému pánu autorovi. — Pri kresťanskej koncepcii staroby píšete Nie, verejnú mienku nezmeníme. Ale my sami sa môžeme meniť (s. 8). — Ale veď ste sa výdatne pousilovali ju meniť, lebo rozvážne svoje slová venujete nielen veriacim (kde‐tu i pochybujúcim), ale i statočne žijúcim neveriacim. Podotýkame tým prvým, že múdre námety možno nájsť v knižke Romaina Rollanda v znamenitom preklade knižky Colas Breugnon, ktorá vyšla už tretí raz, a to nedávno vo vtipne ladenom, tvorivom preklade Blahoslava Hečka Dobrý človek ešte žije (Bratislava: Elán 2000) a čítajme v tomto zacielení najmä časti Spálený dom (s. 149 — 161).
Gejza Horák
strana 305
Skloňovanie miestnych názvov zakončených na ‐ie. (Letničie — v Letničí alebo v Letničom?) — Anna Vrábelová, starostka obce Letničie: „Obraciam sa na Vás so zaujímavou otázkou. Obec Letničie sa v análoch uvádza od roku 1392. Pri skloňovaní názvu obce bol zaužívaný tvar šiesteho pádu v Letničí. No v tomto roku v listoch z niektorých oficiálnych miest sa vyskytoval tvar v Letničom. Prosíme o informáciu, ktorý tvar je gramaticky správny.“
Názov západoslovenskej obce Letničie, ležiacej v Skalickom okrese, svojím zakončením v nominatíve na dvojhlásku ie sa zaraďuje do pomerne veľkej skupiny rovnako zakončených názvov obcí na Slovensku. V Pravidlách slovenského pravopisu z roku 2000 v kapitole Zoznam obcí na Slovensku je takýchto názvov vyše štyridsať. Podľa Morfológie slovenského jazyka z roku 1966, základného gramatického diela venujúceho sa tvarosloviu, čiže aj skloňovaniu, názvy obcí zakončené na dvojhlásku ie sa zaraďujú medzi podstatné mená stredného rodu a pravidelne sa skloňujú podľa vzoru vysvedčenie. Medzi príkladmi sa uvádzajú názvy Podhradie (Spišské Podhradie, Zemianske Podhradie), Záblatie, Záriečie. V Morfológii slovenského jazyka sa ďalej konštatuje, že rovnako sa skloňujú aj miestne názvy, ktoré majú tvar druhových prídavných mien, ako Jastrabie, Ovčie, Srnie, Vranie, pričom sa na s. 120 výslovne uvádza, že skloňovanie podľa prídavných mien (z Jastrabieho, Ovčieho, Jastrabiemu, Ovčiemu, v Jastrabom, Ovčom) je v spisovnom jazyku nenáležité.
Všetky citované názvy, ale aj ďalšie zakončené v nominatíve na dvojhlásku ie, majú v genitíve pádovú príponu ‐ia, v datíve pádovú príponu ‐iu a v lokáli pádovú príponu ‐í, napr. Babie — z Babia — Babiu — v Babí, Devičie — z Devičia — Devičiu — v Devičí, (Dolné) Srnie — z (Dolného) Srnia — (Dolnému) Srniu — v (Dolnom) Srní, Jasenie — z Jasenia — Jaseniu — v Jasení, Osrblie — z Osrblia — Osrbliu — v Osrblí, (Spišské) Podhradie — zo (Spišského) Podhradia — (Spišskému) Podhradiu — v (Spiš-
strana 306
skom) Podhradí, Zálesie — zo Zálesia — Zálesiu — v Zálesí. Rovnako sa skloňujú aj názvy Brieštie, Hostie, (Ipeľské) Predmostie, Omšenie, Podskalie, Poluvsie, Ptičie, Sebedražie, Turie, (Veľké) Zálužie, Zákopčie, Záskalie atď. Do tejto skupiny názvov obcí patrí aj názov Letničie, preto je správne iba z Letničia, Letničiu, v Letničí. Tradícia v obci pri skloňovaní názvu Letničie je teda v zhode s tým, čo sa konštatuje v Morfológii slovenského jazyka. Na záver možno ešte pripomenúť, že v Pravidlách slovenského pravopisu v kapitole Názvy obcí na Slovensku sa pri názvoch rozoberaného typu vždy uvádza aj tvar genitívu a lokálu, takže v prípade pochybností si záujemca môže náležitý tvar overiť v tejto našej základnej kodifikačnej príručke.
Matej Považaj
Vratná alebo návratná fľaša? — V telefonickej jazykovej poradni sme viac ráz dostali otázku, či názov vratná fľaša ako označenie fľaše, ktorá je určená na vrátenie, je správny.
Skôr ako odpovieme na položenú otázku, pozrieme sa bližšie na význam a uplatňovanie prídavného mena vratný. Toto prídavné meno Slovník slovenského jazyka (5. zv., 1965, s. 162) hodnotí ako odborný výraz s významom „ktorý sa vracia; ktorý sa pohybuje aj smerom späť, spätný“ a uvádza príklady z techniky — vratný motor (motor, ktorý počas chodu mení smer otáčania) a zo strojárstva — vratné súkolesie (súkolesie, ktorým sa mení smer poháňaného hriadeľa). Trochu diferencovanejší pohľad na prídavné meno vratný poskytuje Česko‐slovenský slovník (1979, s. 633), keď pri českom slove vratný uvádza dva slovenské ekvivalenty, a to 1. odb. vratný: fyz. vratný pohyb, vratný motor, vratný chod stroja; chem. vratná reakcia a 2. návratný: čes. vratný obal — slov. návratný obal, čes. vratná surovina — slov. návratná surovina. Podobný postoj zaujíma Česko‐slovenský technický slovník (1969, s. 232), ktorý pri hesle vratný zaznamenáva: 1. vratný; 2. návratný (o obale). V zhode s týmto výkladom Krátky slovník slovenského jazyka (1997) pri prídavnom mene návratný uvádza ako príklad spojenie návratný obal (prídavné meno vratný tento slovník neuvádza). Všetky slovníky, ktoré zachytávajú slovo vrat-
strana 307
ný, ho zhodne charakterizujú ako odborný výraz, pričom prekladový Česko‐slovenský slovník i Česko‐slovenský technický slovník za český výraz vratný obal uvádzajú slovenský ekvivalent návratný obal. Naproti tomu česko‐slovenská štátna norma z r. 1967 obsahujúca názvoslovie obalovej techniky eviduje český termín vratný obal a jeho rovnomenný slovenský náprotivok vratný obal. Obal je označenie materiálu, ktorý slúži ako ochrana predmetov, najmä tovarov. Vratný obal podľa tejto normy je obal určený na opakované použitie pri dodávke výrobkov (napr. drevená debna, oceľový sud). Na rozdiel od neho nevratný obal je určený na jedno použitie pri dodávke výrobku (napr. vrecko, téglik, tuba). Medzi vratné obaly patrí tzv. zálohovaný obal, za ktorý sa pri kúpe výrobku platí určitá suma, ktorá sa vracia pri jeho odovzdaní. Môže ním byť napr. sklená alebo plastová fľaša, v ktorej sa prepravujú a predávajú nápoje. O takýto druh fľaše ide v otázke položenej v úvode. Aká bude naša odpoveď?
Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že pohľad na to, ako pomenovať obal či fľašu, ktoré sa po spotrebovaní nimi chráneného obsahu vracajú do obehu, nie je jednoznačný. Je to prirodzené, lebo obe prídavné mená — vratný i návratný — sú odvodené od slovesa vrátiť, resp. jeho synonymného predponového slovesa navrátiť a vyjadrujú rovnaký význam „ktorý sa vracia“. Pri prídavnom mene návratný sa ustálili spojenia návratná pôžička, návratný príspevok, návratná finančná (vý)pomoc, návratné investície, rovnako ako ich záporné náprotivky nenávratná pôžička, nenávratný príspevok, nenávratné investície. Prídavné meno vratný — okrem jeho uplatnenia v terminologických spojeniach — sme zachytili aj v spojení vratný proces. Korpus textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV zaznamenáva spojenia návratný obal, návratná fľaša, návratné zálohované obaly i spojenia vratné obaly, vratné fľaše, vratný sklený obal, vratné sklené fľaše (na nápojových výrobkoch čítame i podobu nevratná fľaša). Nečudo, veď ako sme skonštatovali, obe prídavné mená možno pokladať za rovnoznačné.
Vráťme sa k otázke na začiatku. Výrazy vratná fľaša (vratný obal) aj ich záporné podoby nevratná fľaša (nevratný obal) sú vhodné na označenie druhu obalov, ktoré sa vracajú, a v praxi sa používajú ako variantné podoby popri podobách návratný obal či návratná fľaša.
Silvia Duchková
strana 308
nebezpečnostný príd. vzťahujúci sa na nebezpečnosť, majúci charakter nebezpečenstva: Nebezpečnostné triedy sa určujú v závislosti od bezpečnostného rizika jednotlivých skupín ekonomických činností. (NÁVRH ZÁKONA)
Prídavné meno nebezpečnostný patrí medzi adjektíva utvorené od abstraktných podstatných mien na ‐osť. Ide o skupinu vzťahových prídavných mien, ktoré vznikli z podstatných mien odvodených od kvalifikačných prídavných mien, napr. rýchly — rýchlosť — rýchlostný, pravdepodobný — pravdepodobnosť — pravdepodobnostný, zručný — zručnosť — zručnostný, tak aj nebezpečný — nebezpečnosť — nebezpečnostný. Sú to vzťahové prídavné mená, ktoré sa významovo odlišujú od východiskových prídavných mien stojacich na začiatku príslušného slovotvorného reťazca. Mnohé z nich sa stali súčasťou terminologizovaných spojení — porov. rýchlostná páka, pravdepodobnostné hodnotenie bezpečnosti, zručnostná skúška. Adjektívum nebezpečnostný sme zachytili v návrhu zákona o sociálnom poistení v spojení nebezpečnostná trieda; chápe sa ním kategorizácia ekonomických činností z hľadiska bezpečnostného rizika. Spojenie nebezpečnostná trieda vyjadruje mieru alebo stupeň, prípadne druh (možného, hroziaceho) nebezpečenstva. Nové vzťahové adjektívum nebezpečnostný by si mohlo nájsť miesto v pripravovanom 4. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka.
rosnička gen. ‐y, žen. pren. expr. televízna hlásateľka oznamujúca predpoveď počasia: Počasie pretekárom zabezpečí rosnička Jadranka. (TLAČ)
Mladé televízne hlásateľky prinášajúce predpoveď počasia, ktoré v tejto činnosti vystriedali meteorológov, dostali pomenovanie rosničky. Súvislosť s týmto živočíchom sa nám ozrejmí na pozadí povery, podľa ktorej sa rosnička považuje za proroka počasia. Obrazné pomenovanie rosnič-
strana 309
ka je príklad častého javu v lexike, keď prenášaním charakteristického znaku/vlastnosti z jednej veci, prípadne zvieraťa na druhú vec alebo osobu dostávame novú slovnú jednotku s rovnakým pomenovaním (porov. príbuzné slovo žaba i jeho zdrobneninu žabka, pôvodne označujúce živočícha, ktorými sa obrazne začali nazývať mladé neskúsené dievčatá).
sendvičovač gen. ‐a, muž. (angl.) prístroj na zapekanie obložených chlebov: Pomocníkom pri rýchlej príprave chutného občerstvenia sú aj sendvičovače. (TLAČ)
Slovo sendvičovač je názov kuchynského prístroja na zapekanie sendvičov. Podstatné meno sendvičovač zapadá do radu názvov nástrojov a prístrojov zakončených na ‐č a motivovaných výsledkom činnosti, výrobkom, ako hriankovač, toastovač, jogurtovač, dierovač. So slovami hriankovač a toastovač ho spája nielen spôsob tvorenia (sú utvorené od podstatného mena, a to hrianka, toast, sendvič), ale aj sféra používania — všetky tieto slová pomenúvajú kuchynské prístroje, ktoré slúžia na obojstranné opekanie plátkov chleba, príp. pečiva. Kým v hriankovači alebo toastovači sa opekajú čisté plátky chleba, v sendvičovači sa medzi teflónovými platňami zapekajú dva spojené krajce chleba vnútri obložené napr. mäsom, údeninou, syrom ap. Názov sendvičovač je odvodený od slova sendvič, ktoré má anglický pôvod (od slova sandwich). Anglický názov vznikol podľa an‐glického šľachtica zo Sandwichu, ktorého kuchár sendvič vynašiel. Pod slovom sendvič sa v gastronómii rozumie jednak druh ľahkého bieleho chleba valcovitého tvaru, jednak obložený krajec takéhoto chleba. Anglické slovo sandwich sa pravopisne prispôsobilo slovenčine a píše sa foneticky sendvič (rovnako i slovo sendvičovač).
zapracovať dok. začleniť do textu iný text, zahrnúť do textu doplnky, úpravy ap. a spracovať: SNR už 14. — 15. 3. 1968 vyhlásila program federatívnej prestavby a zapracovala ho do svojho Akčného programu. (TLAČ)
Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ) uvádza pri slovese zapracovať ako jeden z jeho významov význam „pridať a spracovať“ a dokladá ho príkladmi z oblasti kuchárstva (zapracovať vajce do cesta) a krajčírstva (zapracovať rukávy — všiť); v druhom prípade príslušnú oblasť označuje aj
strana 310
explicitne kvalifikátorom krajč. (krajčírsky termín). Slovník slovenského jazyka (SSJ) pri slovese zapracovať spomenutý význam rozčleňuje na dva samostatné významy, a to význam „(čo do čoho) miešaním, miesením do niečoho pridať, vmiešať, primiešať (zapracovať umelé hnojivo do pôdy)“ a význam „krajč. (čo) istým spôsobom prišiť, všiť (zapracovať rukávy)“. Podobne ako KSSJ sloveso zapracovať definuje Synonymický slovník slovenčiny, keď ako jeho druhý význam uvádza význam „pridať a tak spracovať“ a synonymné sloveso vpracovať (zapracovať, vpracovať do masy prísady). Výklad v SSJ, ale predovšetkým exemplifikácie zo všetkých citovaných slovníkov dávajú sloveso zapracovať vo význame „pridať a spracovať“ do spojitosti s konkrétnymi podstatnými menami a zároveň špecifikujú oblasti jeho používania (gastronómia, krajčírstvo). Bohatý materiál, ktorého zdrojom je najmä súčasná publicistika, nám však sloveso zapracovať predstavuje ako slovo spájajúce sa s veľkým počtom substantív s abstraktným významom, napr. zapracovať požiadavky do koaličnej zmluvy, zapracovať do štátneho rozpočtu výdavky pre sociálnu oblasť, zapracovať návrhy uznesení, zapracovať legislatívne opatrenia do plánu legislatívnych úloh vlády, zapracovať pripomienky (námietky, prijaté zmeny) do návrhu zákona, zapracovať pozmeňovacie návrhy do uznesenia, zapracovať stanovisko (princípy, postoje) do návrhu vyhlásenia, zapracovať zákony do právneho poriadku, zapracovať podklady do koncepcie rozvoja vysokoškolského vzdelávania, zapracovať sankcie do kúpnej zmluvy, zapracovať nové kodifikačné zmeny z Pravidiel slovenského pravopisu. Ako vidieť, väčšina citovaných dokladov sa týka zákonodarnej či právnej problematiky, resp. činnosti, keď sa do nejakého textu vkladajú, pridávajú ďalšie texty, doplnky, úpravy alebo zmeny, ktoré sa spracujú a výsledný text nadobudne novú, pozmenenú podobu. Uvedené príklady jasne ukazujú, že sloveso zapracovať presunulo svoju viazanosť z konkrétnych podstatných mien aj na abstraktné substantíva, nadobudlo novú, širokú spájateľnosť, takže môžeme hovoriť o lexikalizovaní jeho nového významu, a to významu „zahrnúť, začleniť, vniesť do textu iný text, doplnky, úpravy ap. a spracovať“.
Silvia Duchková
strana 311
ďalejslúžiaci ‐eho pl. N ‐i m. ostávajúci v armáde aj po skončení základnej vojenskej služby: sústredenie ďalejslúžiacich; Včera ste sa vôbec neženírovali, keď ste si dali dupľu omáčky a tri čaje — ako ďalejslúžiaci. Fabry; Zamrzol na vojenčine ako ďalejslúžiaci, hoci bol sedliačisko každým nervom. Karvaš
ďalekovýchodný príd. týkajúci sa Ďalekého východu; vyskytujúci sa na Ďalekom východe: flóra a fauna ďalekovýchodnej oblasti; Sachalin sa stal strediskom rozmnožovania ďalekovýchodných lososov. Horizont 1977; pren. o šikmých očiach: Ježili sa vo vetre a vo svojich ďalekovýchodných očiach neukryli túžbu po zmene. Ballek
darcovský príd. týkajúci sa darcu al. darcovstva (obyč. krvi al. telesných orgánov): darcovský príspevok; Získala do darcovskej rodiny dve kolegyne. Zd 1981
darvinovka ‐y ‐viek ž. druh slabikovej krížovky zostavenej zo samých dvojslabičných, príp. viacslabičných výrazov, ktoré sú pospájané tak, že vychádzajú jeden z druhého, reťazovka: postupná darvinovka; Pre slabikovú darvinovku platia tie isté zásady ako pre darvinovku obyčajnú. Jašo; Len zriedkakedy sa vyskytujú darvinovky s tajničkou uloženou tradičným spôsobom. Belička
hryzovisko ‐a ‐vísk s. expr.
1. telesné al. duševné bolesti, súženie, útrapy: jeho dni sú neprestajným hryzoviskom; Aspoň už je koniec tomu hryzovisku. Mináč; Chcel rozpovedať neznámemu, ale blízkemu človekovi svoje hryzovisko. SP 1952
2. miesto konfliktov a nezhôd vyplývajúcich zväčša zo vzájomnej rivality, konkurencie a pod.: domáce hryzovisko; žiť uprostred hryzoviska; Vieš, Magda, každé divadlo je hryzovisko. Zúbek; Intrigy a vášne pretvárajú loď na hryzovisko s dusnou atmosférou. KŽ 1960; Chápavú dušu, spriaznenca v tomto hryzovisku ťažko stretnúť. Habaj
strana 312
humoriáda ‐y ‐riád ž. (z lat.) podujatie, na ktorom vystupujú autori al. interpreti humoristických žánrov: zúčastniť sa na humoriáde; Mestská knižnica v Bratislave usporiada Humoriádu — 8. ročník stretnutia s humorom, humoristami a priaznivcami humoru. Sme 1999
humanoid ‐a pl. N ‐y m. (z lat.) robot s pohyblivými kĺbmi vzhľadom pripomínajúci človeka, ktorý vykonáva jednoduché domáce práce, manuálne činnosti a vie napodobniť ľudské pohyby (tanec, chôdzu a pod.): Prezident Hondy si podáva ruku s humanoidom ASIMO, ktorý jeho spoločnosť predviedla v Tokiu. Sme 2000
hurma ‐y ‐riem ž. (z perz.), hurmi‐kaki neskl. s. (perz.)
1. subtropické až tropické ovocie sladkej, ale trpkastej chuti podobné žltým až pomarančovým rajčiakom, čínska datľa: prezretá hurma; kúpiť si tri hurmy; Na spestrenie ešte pribudne nový druh, doteraz u nás málo známe hurmi‐kaki. Vč 1973
hurmi‐kaki neskl. s. (perz.) ģ hurma
hypoúver ‐u pl. N ‐y m. (z gréc. + slov.) úver na kúpu nehnuteľností, financovanie výstavby a dostavby nehnuteľností zabezpečený záložným právom i na tú nehnuteľnosť, na ktorú sa úver poskytuje, hypotekárny úver: poskytovateľ hypoúverov; trh hypoúverov; VÚB znížila dolnú sadzbu na hypoúvery. Sme 2001
ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK (TLAČ): KŽ — Kultúrny život, SP — Slovenské pohľady, Vč — Večerník, Zd — Zdravie
strana 313
IVAN MASÁR
V úvahách o slovenčine, širšie o jazyku vôbec, prevláda hľadisko správnosti. Jednotlivé slová sa posudzujú podľa ich ústrojnosti, štylistickej primeranosti a pod. Nemožno proti tomu nič namietať, ak to organicky zapadá do programu starostlivosti o spisovný jazyk a jeho kultúru. No popri rozmere jazykovej správnosti a štylistickej primeranosti slovo má aj mravný rozmer. Ten sa pričasto stráca najmä v komunikácii politikov a spolitizovaných médií so širokou verejnosťou. Ide o prípady, keď sa verejnosť dozvedá povedzme o potrebe rekonštrukcie vlády a pritom sa myslí na vysotenie konkrétneho ministra z kresla; keď sa hovorí o misii NATO a pritom to nie je nič iné ako bombardovanie; keď sa verejnosti navráva, že je nevyhnutná reštrukturalizácia a privatizácia bánk a pritom ide o znehodnocovanie meny. Výpočet ďalších podobných prípadov prerušíme upozornením na to, že slová rekonštrukcia, misia, reštrukturalizácia, privatizácia v uvedených súvislostiach prikrývajú neochotu pomenovať veci pravým menom a tým zrádzať pravdu. Pravda — povedané jazykom klasika — žobre pri dverách aj inokedy, keď napr. politici a médiá vravia o humánnej vojne. Spojenie humánna vojna je oxymoron, teda výrazový prostriedok, v ktorom si slová vzájomne protirečia. Vojna je zlo a zlo nikdy nie je humánne. Uvedené príklady potvrdzujú platnosť zdanlivo odvážneho tvrdenia, že v politike sa slová nepoužívajú v ich skutočných významoch, ale na zastieranie, zavádzanie. Je to logický dôsledok ignorovania etického rozmeru slova.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 1. 1. 2000)
strana 314
KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ
Pri kališteku koňaku isto málokomu zíde na um, že názov tohto zlatistého moku má pôvod v názve francúzskeho mesta Cognac. Podobne ani pri pohári šampanského si hneď neuvedomujeme súvislosť tohto šumivého vína s francúzskym krajom Champagne, presláveným výrobou vín značky Vin de Champagne. Aj svetoznámy švajčiarsky syr ementál má názov podľa švajčiarskeho údolia Ementhal. Väzba medzi názvom veci a mestom, v ktorom sa tá vec kedysi začala vyrábať, je častá pri pomenovaniach látok. Pevná bavlnená látka so zamatovým povrchom a úzkymi votkávanými pásikmi nazývaná menčester dostala meno podľa anglického mesta Manchester, v ktorom sa začala vyrábať. Sýrske mesto Damask sa zase preslávilo výrobou jemnej lesklej látky na posteľnú bielizeň. Tá po ňom dostala meno damask. Kedysi sa nazývala i damašk, damast alebo damašek. Náležité spisovné znenie je však damask. Jemná hodvábna krepová látka vhodná na blúzky a na letné šaty nazývaná krepdešín má svoj čínsky pôvod tak trochu zastretý. Jej názov krepdešín pochádza z francúzskeho opisného názvu crepe de Chine, to jest „krep z Číny“. Z uvedených príkladov vyplýva, že vlastné mená neraz zovšeobecneli ako názvy vecí a také názvy vecí píšeme s malým začiatočným písmenom. Napríklad názov látky damask píšeme s malým d, názov sýrskeho mesta Damask, z ktorého táto látka pochádza, píšeme s veľkým D.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 1. 2000)
MATEJ POVAŽAJ
Pri pozornom sledovaní rozličných správ si môžeme všimnúť, že v ostatnom čase sa čoraz častejšie vyskytujú takéto vety: Druhým dňom
strana 315
pokračovalo rokovanie Národnej rady. — V Bratislave už tretím dňom pokračuje tenisový turnaj. V týchto vetách sa slovo deň spolu s prívlastkom vyjadreným číslovkou druhý, resp. tretí uvádza v inštrumentáli: druhým dňom, tretím dňom. Používanie inštrumentálu v takých a podobných vyjadreniach je však neodôvodnené, lebo odpovede na otázku, ktorú si vyžaduje inštrumentál v uvedených vetách: Čím pokračovalo rokovanie Národnej rady? alebo Čím pokračuje tenisový turnaj? v podobe Pokračuje druhým dňom alebo Pokračuje tretím dňom sú neprimerané. Rokovanie národnej rady môže pokračovať napríklad prerokúvaním návrhu zákona alebo hlasovaním o odvolaní ministra a turnaj môže pokračovať zápasmi tretieho kola alebo semifinálovými stretnutiami. Vo východiskových vetách našej poznámky sa vyjadruje prostá časová okolnosť a v takom prípade je primerané použiť akuzatív, teda Druhý deň pokračovalo rokovanie Národnej rady. — V Bratislave už tretí deň pokračoval tenisový turnaj. V prvej z uvedených viet nám však k jej obsahovej úplnosti ešte čosi chýba. Vetu je vhodné doplniť o informáciu, čím pokračovalo rokovanie Národnej rady. Veta bude informačne nasýtená, ak ju doplníme o obsah rokovania, pričom časovú okolnosť možno v danom prípade primeranejšie vyjadriť predložkovým akuzatívom v druhý deň, teda Rokovanie Národnej rady v druhý deň pokračovalo schvaľovaním zákona o daniach.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 1. 2000)
JOZEF JACKO
Názvy slovenských obcí sa uvádzajú v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998 v osobitnej kapitole. Pri každom názve obce nájdeme aj príslušné obyvateľské meno v mužskom a ženskom rode a príslušné prídavné meno. Všetky podoby podstatných mien a prídavných mien sú utvorené podľa súčasne platných slovotvorných postupov. Na Slovensku máme aj viacej obcí, ktoré majú rovnaký názov. Napríklad obec s názvom Žiar sa nachádza v okrese Liptovský Mikuláš, ale aj v okrese Revúca. Okrem toho
strana 316
slovo Žiar je aj súčasťou názvu obce Žiar na Hronom, ktorá mala do roku 1955 názov Svätý Kríž. V celoslovenskom denníku sme zaregistrovali obyvateľské meno mužského rodu od názvu obce Žiar v podobe Žiaran v tomto súvetí: Žiarania robili, čo vládali. Obyvateľské mená mužského rodu sa v slovenčine tvoria príponou ‐čan, ‐an a ‐ec. Najčastejšie sa využíva prípona ‐čan, ktorá býva tam, kde je na konci slovotvorného základu jedna spoluhláska, ktorá sa môže zoskupovať so spoluhláskou č, napr.: Bratislava — Bratislavčan, Trnava — Trnavčan, Žilina — Žilinčan, Zvolen — Zvolenčan, Prešov — Prešovčan, Ždiar — Ždiarčan. Aj od názvu obce Žiar sa obyvateľské meno tvorí príponou ‐čan, nie príponou ‐an, lebo slovotvorný základ sa končí na jednu spoluhlásku: Žiar — Žiarčan. Pri zloženom názve obce s predložkovým spojením Žiar nad Hronom sa v Pra‐vidlách slovenského pravopisu popri bežnej podobe obyvateľského mena uvádza aj rozšírená podoba, teda Žiarčan i Hronskožiarčan. Na záver už iba celkom stručne: Citované súvetie z celoslovenského denníka malo mať podobu Žiarčania robili, čo vládali.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 1. 2000)
JÁN KAČALA
Keď sme nedávno v istom obchodnom dome natrafili na reklamný nápis Pokladanie laminátových parkiet, najprv sa nám videlo, že nápisu voľačo chýba, že informácia je neúplná. Sloveso pokladať v našom jazyku sa totiž záväzne upotrebúva s väzbou niekoho za niekoho či nejakého, prípadne niečo za niečo či nejaké. A tak v slovenčine máme spojenia pokladať niekoho za cudzinca, za nápadne oblečeného, pokladať raketu za lietadlo a pod. V našej reči sa nám v súvise s parketami vybaví iná asociácia: parkety sa predsa kladú, a tak by sme v spomínanom nápise boli očakávali použitie spojenia kladenie parkiet. Kde sa však v slovenskom nápise vzalo sloveso pokladať, ktoré v našej reči má celkom iný význam a ktoré vo význame „klásť“ nenájdeme ani v jednom slovenskom výklado-
strana 317
vom slovníku? Odpoveď môžeme nájsť povedzme vo výkladovom slovníku češtiny, kde sa napr. spojenia pokládat koleje, pokládat linoleum vysvetľujú synonymom klást. Prameň slovesa pokladať vo význame „klásť“ vidíme teda v mechanickom prevzatí českého slovesa a pravdepodobne už aj v rečovej praxi niektorých technických odborníkov, ktorých jazykové vedomie je ovplyvnené štúdiom českých prameňov. Na takéto mechanické prevedenie českého prvku na slovenský však nevidíme nijaké presvedčivé dôvody, keďže v našom jazyku na označenie danej činnosti máme dávno ustálený a všeobecne rozšírený a zrozumiteľný domáci výraz klásť. Parkety teda ‚nepokladáme‘, ale kladieme. Reklamný nápis v obchodnom dome, ktorý sme uviedli na začiatku, mal mať takúto podobu: Kladenie laminátových parkiet.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 1. 2000)
JÁN HORECKÝ
Už niekoľkokrát sme upozorňovali na nesprávnu väzbu obchodovať niečím namiesto náležitej predložkovej väzby obchodovať s niečím. Poukázali sme pritom aj na pravidlo, že ak sa takéto sloveso zmení na dejové podstatné meno, teda napr. sloveso obchodovať na podstatné meno obchod, táto predložková väzba prechádza aj k spomenutému dejovému podstatnému menu. Teda musíme mať obchod s textilom, obchod s potravinami. Prirodzene, platí to aj o zloženom slove veľkoobchod v spojení veľkoobchod s textilom. Nedávno sme sa však stretli s veľkoplošným označením firmy v podobe veľkoobchod stoličiek namiesto gramaticky vyžadovanej podoby veľkoobchod so stoličkami. Zrejme sa tu uplatnil model vyrábať stoličky — výroba stoličiek, predávať stoličky — predajňa stoličiek. Pravda, v tomto modeli je podoba stoličiek namieste, lebo platí pravidlo, že predmet stojaci pri slovese v akuzatíve po dejovom podstatnom mene sa vyjadruje genitívom. Možno k podobe veľkoobchod stoličiek na veľkoplošnom označení firmy viedlo aj úsilie urobiť nápis prehľadnejším, bez takého nepatrného slovíčka, ako je predložka so. V takom prípade môžeme navrhnúť iné riešenie: napísať veľkými, nápadnými písmenami slovo stoličky a fakt, že ide o veľkoobchod, vyjadriť napríklad adresou: veľkoobchod na Hlavnej ulici
strana 319
57. Ak sa však nesiahne za takýmto riešením, treba rešpektovať ustálenú predložkovú väzbu veľkoobchod so stoličkami.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 2. 2000)
JÁN KAČALA
V jazykovej praxi už dlhší čas možno pozorovať zamieňanie tvarovej sústavy pri slovesách zrieť s významom „dozrievať“ a zrieť s významom „vidieť, hľadieť“. Sú to v tvare neurčitku rovnozvučné slovesá, ale pri ich časovaní zisťujeme rozdielne tvary. Vo význame „vidieť, hľadieť“ máme v prítomnom čase v jednotnom čísle kratšie tvary zriem, zrieš, zrie, kým vo význame „dozrievať“ zasa dlhšie tvary zrejem, zreješ, zreje. Voľba týchto súborov tvarov v reči závisí od toho, komu alebo čomu príslušný slovesný význam pripisujeme. V krátkosti povedané, zrieť vo význame „vidieť, hľadieť“ môže iba to, čo má schopnosť zraku, kým zrieť vo význame „dozrievať“ môže zasa to, čo je živé, čo má schopnosť rásť, vyvíjať sa. Pravdaže, to je len hrubá orientácia vo výbere predmetov, s ktorými sa obidve rovnozvučné slovesá môžu spájať. V jazykovej praxi treba rátať aj s prenesenými významami, v ktorých sa isté pomenovania upotrebúvajú. Nedávno sme v tlači čítali vyjadrenie: mozog vekom nielen zrie, ale aj prezrieva. Z kontextu je jasné, že pri spojení mozog zrie ide o význam „dozrieva“, no z druhej strany je zjavné, že tvar zrie nepatrí významu „dozrievať“, lež významu „vidieť, hľadieť“. Zisťujeme tu nezhodu významu s tvaroslovnými znakmi. Potvrdzuje to aj bežná ľudská skúsenosť, že mozog v prenesenom význame môže dozrievať, nie vidieť či hľadieť. A preto v slovenčine platí, že mozog zreje. Tvarová diferenciácia je aj pri slovesách s predponou do‐. Sloveso dozrieť s významom „dať pozor“ má tvary dozriem, dozrieš, dozrie napríklad na dieťa, sloveso dozrieť s významom „úplne sa vyvinúť“ má tvary dozrejem, dozreješ, dozreje napríklad vekom.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 2. 2000)
strana 320
Matej Považaj
V prílohe návrhu zákona o štátnej službe, s ktorým sme sa mali možnosť oboznámiť, prečítali sme si aj túto vetu: Činnosti vykonávané pri používaní röntgenových prístrojov, uzavretých rádioaktívnych žiaričov a lineárnych urýchľovačov výlučne z obsluhovne pomocou diaľkovo ovládaných prístrojov. V tejto vete našu pozornosť upútalo slovo obsluhovňa. Ide totiž o slovo, ktoré sa zatiaľ v našich kodifikačných príručkách a výkladových slovníkoch neuvádza. To však neznačí, že by sme mali k nemu zaujímať odmietavý postoj. Skôr naopak. Slovo obsluhovňa je utvorené v súlade so slovotvornými zákonitosťami platnými v spisovnej slovenčine, pričom jeho slovotvorná štruktúra je motivačne priezračná. Z podstatného mena obsluhovňa môžeme vyčleniť slovesný základ a príponu ‐ňa. Odvodzovacím základom slova obsluhovňa je sloveso obsluhovať s významom „starať sa o riadny chod niečoho, napr. stroja, robiť úkony potrebné na to, aby niečo, napr. nejaké zariadenie, riadne pracovalo, resp. fungovalo“. Príponou ‐ňa sa tvoria názvy miesta, kde sa odohráva dej vyjadrený slovotvorným základom. Slovo obsluhovňa sa tak zaraďuje do pomerne početnej skupiny slov utvorených rovnakým slovotvorným postupom, ako sú napríklad slová lakovňa, ohlasovňa, pracovňa, spaľovňa, ubytovňa, úradovňa, valcovňa atď. Pri utvorení slova obsluhovňa sa teda uplatnil živý, produktívny slovotvorný model, podľa ktorého sa môžu tvoriť aj ďalšie nové potrebné slová.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 2. 2000)