Obsah
strana 129
EVA DEMČIŠÁKOVÁ
Svetové spojenie počítačov do jednej siete prostredníctvom internetu nám otvára nepredstaviteľné možnosti komunikácie. Význam tejto siete vo svete i v našej krajine vzhľadom na rozširujúce sa alternatívy jej využitia stále rastie a čoskoro sa internet stane pre ľudskú civilizáciu nenahraditeľným. Hoci je pripájanie sa Slovenska do tejto celosvetovej siete ešte len v začiatkoch, používateľom je známe široké využívanie internetu. My sme si v tomto príspevku vybrali jednu alternatívu využívania internetu, a to priamu grafickú komunikáciu používateľov napojených v jednom čase na počítačovú sieť, všeobecne známu ako chaty (vysl. [čety], angl. chat „voľná debata“). Táto virtuálna komunikácia sa vyznačuje tým, že používateľ sa po otvorení internetu napojí na webovú stránku niektorého z existujúcich chatov, v ktorom objaví niekoľko miestností s rozličnými druhmi tém. Po vstupe do vybranej miestnosti môže diskutovať buď so všetkými účastníkmi, teda verejne, alebo prostredníctvom tzv. „šepkania“ súkromne, len s vybraným prihláseným. Väčšinou komunikujú úplne neznámi ľudia, ktorí sa takto prostredníctvom počítačovej siete zoznamujú, čo môže viesť i k osobnému kontaktu. V chatových rozhovoroch sú evidentné určité jazykové špecifiká. Zaujímavým a predovšetkým prirodzeným javom je fakt,
strana 130
že počítačový jazyk prejavujúci sa v hovorovej podobe najmä na internete začína prenikať i do jazyka reálneho sveta.
1. Vývin priamej elektronickej komunikácie. — Podľa práce M. Haaseho, M. Hubera a A. Krumeicha pre univerzitu v Osnabrucku1 v 60. rokoch v USA vyvinuté prvé počítačové siete sa využívali celoplošne napr. na univerzitách. Vznikla tak potreba programov umožňujúcich priamu i nepriamu komunikáciu s ostatnými účastníkmi siete. Výsledkom boli programy umožňujúce realizáciu elektronickej pošty (e‐mailu). Výhodou e‐mailu je, že správy sú v osobných schránkach príslušných adresátov v priebehu niekoľkých sekúnd, dajú sa k nim „prisponkovať“ aj iné súbory a obrázky, e‐mail umožňuje rozposielať rovnaké dáta mnohým osobám uvedeným v adresári. Nevýhodou je asynchrónna komunikácia a nemožnosť oslovenia recipienta v reálnom čase.
Preto vzniklo nové médium na sprostredkovanie komunikácie — tzv. newsgroups (z angl. „skupiny noviniek“). Po spustení programu sa na monitore objaví zoznam mnohých skupín diskutujúcich na rozličné témy, z ktorých si možno vybrať. Výber je však sťažený tým, že celosvetovo existuje vyše 20 000 takýchto skupín. Môžno zvoliť skupiny podľa jazykového zamerania a podľa toho ich témy. Výhodou „newsgroups“ je, že umožňujú diskusiu tisíckam účastníkom siete z celého sveta. Zotierajú sa tu rozdiely, napr. vekové alebo vzdelanostné. Laici môžu klásť otázky, experti im na ne odpovedajú. Kvôli selekcii článkov na základe ich relevantnosti boli niektoré skupiny moderované, teda článok sa najprv poslal prostredníctvom e‐mailu moderátorovi, ktorý preveril jeho relevantnosť a potom ho uverejnil. Niektoré skupiny však vzhľadom na dodržiavanie práva na slobodu názoru zostávali nemoderované.
Programy na priamu komunikáciu medzi jednotlivcami sa nazývajú talky (z angl. talk „rozhovor“). Okrem výhody priamej komunikácie so známym partnerom prebiehajúcej v reálnom čase talky poskytujú len veľmi málo komfortu. Možno komunikovať len s jedným partnerom a treba presne vedieť, na ktorom počítači v sieti pracuje.
Stále však pretrvávala potreba rozhovorov neobmedzeného počtu účastníkov prebiehajúcich v reálnom čase. Jej splnenie umožnil až príchod internetu v osemdesiatych rokoch do európskych vysokých škôl. Vo fínskom študentskom prostredí sa v tomto období podarilo vytvoriť program
strana 131
nazvaný Internet Realy Chat (z angl. „internetová reálna voľná debata“) známy pod skratkou IRC, ktorý svojho predchodcu — komplikovane obsluhovateľný Realy Chat Bitnet — v priebehu niekoľkých mesiacov takmer úplne vytlačil. IRC sa vyznačuje tým, že súčasne môže komunikovať viacero osôb, z ktorých každá má svoju originálnu prezývku označovanú termínom nickname, skrátene nick. Veľké množstvo účastníkov (niekedy až 20 000) sa v IRC stretáva na niekoľko tisíc komunikačných kanáloch, kde vedú priame rozhovory v reálnom čase. Tieto kanály sú rozdelené podľa tém i podľa jazykov. Závažným rozdielom medzi IRC a klasickým dialógom je to, že pomocou príkazu ignore („ignorovať“) môžno iného účastníka odmietnuť a správy od neho sa na monitore viac neobjavujú. To znamená, že tu neexistujú nijaké nútené dialógy.
S rozvojom siete world wide web (ďalej www) vznikli na základe IRC tzv. chaty umožňujúce komunikáciu účastníkov v prostredí www2.
2. Prostredie chatu. — Chaty existujúce v medzinárodnej internetovej sieti majú viaceré formálne, ako aj obsahové charakteristiky. Prostredie chatu je graficky riešené zaujímavo, farebne, dopĺňa sa reklamnými bannermi (z angl. „panelmi“), často sa vyskytujú animované obrázky a pohybujúce sa odkazy. Na titulných stránkach sú rôzne pútače sprevádzané praktickými informáciami o práci v chate.
Všetky chatové prostredia na Slovensku sú riešené podobným spôsobom: po vstupe na príslušnú webovú stránku treba najprv vyplniť registráciu a tým sa prihlásiť do chatu. Potom sa na monitore objaví privítanie a výzvy na napísanie nicku a hesla. Na ďalšej stránke je zoznam miestností, prípadne všetkých prihlásených osôb. Po vstupe do vybranej miestnosti je umožnená komunikácia. Niektoré slovenské chaty (napr. www.pokec.sk) disponujú ďalšími alternatívami umožňujúcimi väčší komfort. Môžno si napr. pozrieť podrobnejšie materiály o prihlásených osobách (ak ich vyplnia), nájdeme tam dokonca aj ich fotografie. Funguje tu osobná poštová schránka, do ktorej v čase neprítomnosti adresáta môžu ostatní posielať odkazy atď.
V cudzojazyčných kanáloch existujú i ďalšie, atraktívnejšie formy chatov. Chat sa vníma ako počítačová hra, prihlásený si môže vybrať jednu zo škály ponúkaných postáv nazývaných avatary (z angl. avatar „vtelenie, stelesnenie božstva“), medzi ktorými nechýbajú ani fantastické bytosti,
strana 132
a komunikovať s ostatnými. Na našich www stránkach zatiaľ táto forma chatu neexistuje.
Na Slovensku sa využívajú programy IRC a www chat. Odlišujú sa tým, že v kompikovanejšie dostupnom programe IRC sa stretávajú ľudia počítačovo zdatnejší, čo sa prejavuje i na ich jazyku. Vo väčšej miere sa tu využíva počítačová terminológia často prispôsobovaná domácemu jazyku, napr.: messagnúť (vysl. [mesidžnúť], z angl. message „správa, poslať správu“) a anglicizmy.
Kedže chaty sú vo webovom prostredí ľahšie dostupné a momentálne ich navštevuje veľké množstvo komunikujúcich, rozhodli sme sa analyzovať jazyk tohto priestoru.
3. Štýl jazyka v chatoch. — Jednoznačne možno konštatovať, že jazyk internetu je veľmi rôznorodý. Dostupné sú informatívne texty (napr. v elektronických časopisoch a magazínoch) využívajúce publicistický štýl, rozličné oznamy, pozvánky, prihlášky a dotazníky využívajúce administratívny štýl, prednášky a odborné texty v náučnom štýle a nájdeme i umelecké texty v prepisoch diel krásnej literatúry. Hovorový štýl sa celkom jednoznačne prejavuje práve v textoch priamych dialógov. Všetky internetové texty (okrem väčšiny odborných textov) majú však spoločný jav: vzhľadom na dynamiku doby i prostredia internetu a na pritiahnutie záujmu čitateľa nedisponujúceho dostatkom voľného času majú odkazy a úvody kratší rozsah a častejšie sa objavujú štylistické nedôslednosti, prípadne emocionálne podfarbené vety.
4. Syntaktické osobitosti rozhovorov v chatoch. — V textoch chatov sa prejavuje typický hovorový jazyk. Až po vytlačení rozhovorov si uvedomíme rozbitú syntax, často nedodržiavanie interpunkčných znamienok ťažko zrozumiteľné vety. Závisí to najmä od časových a psychologických faktorov. Používateľ sediaci pred monitorom počítača komunikuje často s viacerými ľuďmi súčasne, preto — z nedostatku času a z určitého psychického tlaku odpovedať čo najrýchlejšie partnerovi — myšlienku len načrtne do takej miery, aby ju partner pochopil (rovnako ako v reálnom dialógu). Vety nebývajú štylisticky upravené, primárny dôraz sa kladie na obsah výpovede. Na ilustráciu uvádzame niekoľko príkladov. (Prvý nick predstavuje odosielateľa, druhý nick umiestnený za prvou zátvorkou je prezývka adresáta. Ak je za zátvorkou slovo all, znamená to, že replika je
strana 133
určená celej komunite prítomných používateľov. Prípadné gramatické chyby súvisia s autentickou výpoveďou.) Napr.: Ivulienka)stjopa: maly ohnik...vela klobasok, hihihi... ja som pijakuvala iba malinovku... robila som soferliftboja — galaxia)aarchanjel: a myslis si ze moj vikend bol lahsi, tak tomu never bolo to ovela horsie, a este sa na mna nastvala moja naj kamoska, potvora jedna.
Častým javom je nedokončovanie viet a nesúvislé konštrukcie ako v reálnom dialógu. Vetné jednotky bývajú radené za sebou lineárne bez akéhokoľvek oddelenia: Bajko) je tu niekto zo zlate moravce ale rychlo lebo za chvilu mi zacina hod. v usa alebo uz zacala.
Vyskytujú sa i vety voľne k sebe priradené, oddelené len spojkami a čiarkami, čím vzniká dlhé súvetie hovorového typu: svetlomajo)matador: Najprv chcem ponatierat ten spodok a potom sa mozem aj vozit, ale najprv to spravim a potom mozme aj do Nitry.
Nezriedka bývajú časti prejavu od seba oddelené viacerými bodkami vyjadrujúcimi prerušované výpovede: Madlin)mucumel: tak sorry..vcera bola Trnavska delegacia na nasom Blavskom stretku...Traso a spol. ale inak neviem ktory je ktory...
Nájdeme však i spisovne konštruované vetné jednotky so všetkými interpunkčnými znamienkami: bubly)nika18: Teraz už super. V akej budove sa momentálne nachádzaš?
Niekedy v rozhovoroch v chatoch nachádzame i dlhé hovorové súvetia bez akýchkoľvek interpunkčných a diakritických znamienok, čím sa zastiera význam výpovede: STRIESKA)lucy2: cez dovolenku som jej hovoril kde ide ona tak aj ja a ona moc sa jej to nepozdavalo stale sa pitala a vazne sa ti tam chce ist atd. ale uz je to lepsie nemusim jej hovorit ano chce ale len sa usmejem.
Takéto repliky sa ťažko čítajú, adresát je nútený čítať i viackrát, aby porozumel, o čo expedientovi ide. V takom prípade bývajú reakcie rozličné. Niektorí vylúštia vetnú konštrukciu bez komentára, iní sa pýtajú, čo tým expedient myslel, čím sa však preruší téma komunikácie. Nájdeme i napomínania (ojedinele i nadávky): lutz)ruppert: prepáč skúsme to nanovo dobre vieš je sa ťa pytam mnoho otazok a neregistrujem na ktoru mi odpovedaš a prosim ťa piš tak aby som tomu rozumela Cmuk.
strana 134
Z uvedeného sa dá usúdiť fakt, že mnoho účastníkov nedoceňuje význam interpunkčných znamienok, čo sa však prejaví na nižšej kvalite príslušnej repliky.
Často sa vyskytuje prehodený slovosled typický pre hovorové prejavy: lungren)bubble: Preco poznas ma alebo ja teba?
Syntax vetných konštrukcií je najčastejšie emocionálne podfarbená, čo sa prejavuje práve v slovoslede i na zoradení viet v súvetí. Na popredné miesta sa dostávajú lexikálne prostriedky nesúce podstatný obsah informácie. Tento jav závisí od spontánneho priebehu myšlienok, ktoré autor bez následnej úpravy pošle na monitor. Účastníci diskusie sa často hrajú so slovami a s vetnými konštrukciami s cieľom oboznámiť partnerov so svojou náladou: STJOPA)ALL: SAKRA POCUJEM TU VOLAKE HLASY ASIG SEF SA PLIZI, MOZNOG BUDEM MUSET PJACOVAAAAAAAAAT KUA!
Vo všeobecnosti sa teda dá konštatovať fakt, že spontánny hovorový komunikát sa objavuje vo výlučne písanej forme, pričom sa to najviac prejavuje v syntaktickej i lexikálnej oblasti.
5. Lexikálne charakteristiky. — Vplyvom príchodu počítačovej terminológie a internetu z anglicky hovoriacich krajín, rozmachom angličtiny v školách všetkých stupňov, ako aj jej celosvetového používania, vplyvom médií a publikácií od odborných až po bulvárne prezentujúcich anglický jazyk nachádzame anglicizmy i v prostredí chatov. Tým sa potvrdzuje, že anglicizmy už majú svoje miesto v slovníku nielen najvzdelanejšej časti populácie. Podľa dialógov na internete, ktorých účastníkmi býva predovšetkým mládež, dá sa usúdiť, že anglická lexika sa ujala i v hovorenom prejave nielen vysokoškolskej, ale aj stredoškolskej mládeže. V poslednom období sa tento jav dá sledovať i u detí zo základných škôl.
Používanie anglických výrazov nachádzame vo viacerých formách:
1. Ak expedient podľa viacerých indícií predpokladá, že mu adresát bude rozumieť, objavujú sa v rozhovoroch celé anglické vety: ruppert)lutz: Iam starting to lose the track of our questions and replies... (Začínam strácať súvislosť našich otázok a odpovedí...). [Z ďalšieho rozhovoru sme zistili, že osoba označená nickom Ruppert je slovenského pôvodu, teda nejde o zahraničného účastníka chatu.]
2. Z angličtiny sú prebraté len časti viet: CELVIN)all: Hi everybody, ako pred vikendikom? (Ahojte, všetci, ako pred víkendíkom?).
strana 135
3. Do slovenskej vety je vsunuté anglické slovo alebo výraz: 1smejo)all: dobre ranko sa praje :) chybal som vam aspon trosicka, redhearts? (redheart, červené srdce, vo význame „žena“).
Zriedkavejšie objavujeme (na rozdiel od IRC) výrazy počítačovej terminológie stojace v rámci vety alebo i samostatne vo význame pozdravu pri vstupe alebo rozlúčke: n‐umax)ALL: Je tu Aneta z RV?Ak áno, pošli mi poštu, ja idem teraz OFF (von) — 2raimond)all: LOG OUT (odchod).
4. V dialógoch môžeme objaviť i polokalky alebo celé kalky nevyskytujúce sa v slovníkoch spisovnej slovenčiny: Larz)ALL: WAIT4YOU: TO JE TYPICKY MADAR... DAJ MU KILL... (z angl. kill „zabiť“; v počítačovej terminológii „vyhodiť z chatu“).
Ďalšími anglicizmami v chatoch sú nicky osôb. Okrem nickov obsahujúcich slovenské slová (Blazoncek, Tvojkvietok, Vedec) a osobné mená (Ivulienka, Lubomir1, Janulka, Zuzanaa, Mima.nr) objavujú sa slovenské osobné mená s anglickým prepisom (Mishka) i výlučne anglické nicky vytvárané z cudzích osobných mien (Ruppert, Madlin, FRANKY, Raimond, Wayne, SHELLA7) a slov (THE‐EDGE, Wait4you, Dangerous, Angeles). Vyskytujú sa aj rozlične motivované nicky, napr. : Xantipka, Krcmovy mm, RuzovySen, Svetlomajo, Komparzista, Megdughatlak, Udzumburu (tieto nicky sú v chatoch nenávidené vzhľadom na ich sťažené vypisovanie), Zelenec, Kacer Donald, Toyotka, frcka atď., pri ktorých ide najmä o hru so slovami. Určité obmedzenie pri výbere nickov vytvára počítačová sieť, lebo každá osoba musí byť označená originálnym nickom, z čoho vyplýva, že dva rovnaké nicky v jednom chate nemôžu existovať.
Najčastejším motívom využívania anglicizmov v dialógoch býva naznačenie emfázy — dobrej nálady, repliky sprevádzanej úsmevom, prípadne túžby ozvláštniť svoju výpoveď, ktorá má pritiahnuť osobne neznámeho adresáta. Ďalšou charakteristickou črtou je využívanie hovorových slov, dialektizmov, slangu a originálnych špecifických výrazov.
Pôvod komunikačného partnera možno najčastejšie spoznať práve podľa používania prvkov dialektov z rozličných častí Slovenska. Napr.: STJOPA)IVULIENKA: HAHAHA MI SMISNO PRISLO BO MI SME CELI, ZEG ZIVANSKU IDEME ROBIT A TA ROZLOZILI OHEN JAG PATRI A SICKO SA POPALILO NAM TA SOM BOF GLADNYYY MOC. NEMAS RADA SIBACOF? (východoslovenská nárečová skupina) —
strana 136
viperm)all: co tu neni nieaka baba z blavi (západoslovenská nárečová skupina).
Treba však odlíšiť zámernú hru so slovami využívajúcu tieto slová na vyjadrenie emfázy, pričom expedient zdôrazňuje prvky z iného dialektu, od spontánneho vyjadrenia sa v nárečí: Ivulienka)stjopa: aj ste ognik preskakuvali? Autorka použila prvok z trnavského, prípadne detvianskeho alebo turčianskeho nárečia, no neskôr sme sa z ďalšieho rozhovoru dozvedeli, že pochádza z východného Slovenska.
V internetových dialógoch sa objavuje aj osobitný druh slangu. Vzhľadom na vek používateľov (v priemere sú to mladí ľudia vo veku 14 — 35 rokov) ide najmä o mládežnícky slang. Vo všeobecnosti sa dá pozorovať, že si komunikanti vytvorili v prostredí internetu vlastný slang, v ktorom sa prejavuje vplyv viacerých mimointernetových faktorov. Často nachádzame napr. repliky vyjadrujúce emfázu ovplyvnené známymi televíznymi seriálmi: STJOPA)IVULIENKA: SAG KEBY SOM BOL VEDEL, TA BY SOM SA IJIG DAKO DOMOTKAL MOZNO :o) A STE MALI VEEEELKY OCHEN? MY OBROFSKY! — STJOPA)STRIESKA: KUAKUA TU SOM FKUSE LEN GDE TY BOL? NAZDAR KUOTOR.
Častý je jav reťazovej reakcie a nákazlivosti. Ak sa objaví podobný jazyk na monitore, rýchlo sa rozšíri. Čítanie takýchto replík je, samozrejme, sťažené a občas nájdeme i obranu spisovnej slovenčiny: zelenec)ALL:....zacina mi tu byt na zvracanie z tej vasej slovenciny, co keby ste zacali hovorit spisovne po slovensky??????
Veľa účastníkov transformuje svoje repliky do formy detskej reči. Motívom býva opäť vyjadrenie určitej nálady: Lucy2)ALL: MOMENTIKKK PJOSIM IDEM VYBAVIT JEDEN TELEFONAT.
Na monitore často nájdeme slangové slová a hrubé slová nepatriace do spisovnej slovenčiny: Larz)KOMPARZISTA: TY SI CHUDAK......NEVIES O CO IDE A PINDAS MI TU.....JA SOM NEPISAL NIC NA WAIT4YOU ALE NA TOHO CHUJA JOFU A KED TO NECHAPES TAK CHOD K DOKTOROVI — Wayne)Larz: to je...robit bordel ked ta za to nemozu zdrbat, ze? :)
Dialógy v chatoch sa prejavujú predovšetkým charakteristickými črtami slovenského jazyka, prvkami nárečia i osobnostnými špecifikami komunikujúceho. Napríklad vo význame „rozprávať sa, komunikovať“ sa
strana 137
ujalo priliehavé písmenkovať si, čím dávajú sami používatelia najavo, že ide o písaný dialóg.
Ďalšou zaujímavosťou objavujúcou sa v slovenských chatoch je fonetický prepis hlásky ch (x). Predpokladáme, že v začiatkoch bola malá skupina komunikujúcich, ktorí poznali princípy fonetickej transkripcie a vzhľadom na jednoduchosť a redukciu času pri vypisovaní fonetického ch sa táto podoba ujala i v širšom meradle: wait4you)jofa: prestaň otravovať MOJU FRAJERKU!!! ROZUMEL SI XLAPCEK??? — Larz)LUCY2: CO NA TOM NEXAPES? :)))))).
V dialógu sa vyskytujú aj zdrobneniny, pejoratíva, poetizmy, knižné slová atď.
Charakteristickou vlastnosťou chatov je situačnosť dialógov. Všetky prebiehajú v reálnom čase, sú relatívne neopakovateľné (okrem prípadu rýchleho kopírovania). Výhodou virtuálnych dialógov oproti klasickým dialógom (ako sme už uviedli) je fakt, že partnerovi nemusíme odpovedať. Ďalšou výhodou (alebo i nevýhodou) je nesankcionovateľnosť komunikujúcich. Teda s prípadnými urážkami a nadávkami objavujúcimi sa na obrazovke počítača nemôžeme okrem príkazu ignorovať“ a nahlásenia našich sťažností administrátorovi spravujúcemu príslušný chat robiť nič (ak sa partneri osobne nepoznajú). Ak dvaja partneri komunikujú verejne, môžu do ich dialógu vstúpiť aj iní používatelia. Napriek tomu, že existuje akási etika počítačovej siete, všeobecne označovaná pojmom netiketa (z angl. net „sieť“; etika siete), podľa ktorej funguje spoločenské správanie v prostredí internetu, záleží v podstate len na komunikujúcich, ako sa prejavia, no s prípadným neetickým správaním sa môžno stretnúť pomerne často.
6. Skratky a akronymy. — Ďalším rozdielom medzi klasickým a virtuálnym dialógom je používanie skratiek a akronymov. Podľa M. Haaseho, M. Hubera a A. Krumeicha3 tieto javy patria k najstarším javom v oblasti komunikácie v počítačových sieťach. Dôvody sú rozličné, používateľom sa zdá príliš zdĺhavé úplne napísať známe dlhšie výrazy, resp. frázy, chcú ušetriť čas a svoju odpoveď čo najrýchlejšie odoslať. Ďalší dôvod má historický charakter. V začiatkoch sieťovej techniky bola rýchlosť spojenia mnohonásobne menšia ako v súčasnosti, takže išlo o šetrenie času i nákladov. Preto vznikli skratky pre často používané výrazy.
strana 138
V cudzojazyčných chatoch sa akronymy vyskytujú častejšie ako u nás. V akronymoch sa začiatočné písmená slov trasformujú do písmen jedného slova. Často sa vyskytujúce akronymy v cudzojazyčných chatoch sú FYI (z angl. For Your Information „na tvoju informáciu“), alebo BTW (z angl. By The Way „mimochodom“). Rovnako často sa používa akronym ROTFL (Rolling on the floor, Ianghing, z angl. „váľanie sa po zemi a smiatie sa“) pri reakcii na vtipnú poznámku.
Skratky sa prejavujú veľkou kreativitou. Vznikajú najmä krížením výslovnosti určitého slova s jeho fonetickým prepisom vo forme jedného písmena. Pri pohľade na skratku nemusíme hneď vedieť, o čo ide, zistíme to až po jej prečítaní. Skratky sa všeobecne neobmedzujú len na angličtinu. Originálne skratky prejavujúce sa veľkou kreativitou nachádzame i v ďalších jazykových kanáloch. Napríklad vo francúzsky hovoriacich sieťach objavíme skratku pkoi pre pourquoi (z franc. „prečo“). V slovenských chatoch sa napríklad objavuje skratka pozostávajúca z písmena a číslice, ktorá foneticky znie ako slovo späť: (som) s5. Preniká k nám i používanie číslice 4 prečítanej po anglicky ako predložka for (pre, na): 4you ( for you „pre teba“). Ako sme mali možnosť vidieť na príkladoch, verbálna číslovka 4 v anglickej výslovnosti sa dostáva i do bežnej slovnej zásoby. Objavujeme ju napríklad v nickoch (wait4you „čakám na teba“), ale vyskytuje sa i v mimointernetovom reálnom priestore v rozličných súvislostiach na reklamných plagátoch, nápisoch i v názve obchodnej spoločnosti.
Skratky a akronymy majú teda v počítačovej komunikácii osobitný význam a svoje trvalé miesto a dá sa predpokladať v budúcnosti ich rozvoj a ďalekosiahlejší vplyv.
7. Vyjadrenie emfázy. — Určitou nevýhodou písaného dialógu cez monitor počítača je nemožnosť vyjadrenia pocitov. Aby nedochádzalo k nedorozmeniam, keď napríklad pôvodne vtipná poznámka bola pochopená vážne, vyvinuli sa isté konvencie na vyjadrenie emfázy. Nazývajú sa emotikony, ideogramy, najčastejšie sú známe pod slangovým názvom smajlíky (z angl. smile „úsmev“). Ideogramy sú umiestnené za výpoveďou, ktorú dopĺňajú. Ich úlohou je vyjadriť emócie sprevádzajúce príslušnú repliku. Tlačené sú vo forme tváričky otočenej o 90° doľava.
Ideogramy sa objavujú vo forme navrstvenia interpunkčných znamienok. Najčastejšie sa používa dvojbodka vo význame očí, pomlčka alebo
strana 139
malé o vo význame nosa (táto časť sa často vynecháva) a zátvorky vo význame úst.
Najpoužívanejšie ideogramy v slovenských chatoch: :‐) úsmev, :‐))))) smiech (rehot), :‐( smútok, ;‐) žmurknutie, :‐/ horšia nálada, nepríjemné prekvapenie. Napr.: Larz)WAYNE: NO DIIIIIIIIK SOM RAD ZE MI DOPRAJES :))))))))) — Ivulienka)stjopa: my sme mali malicky ognik :‐(((
V textoch internetu majú tieto ideogramy svoje opodstatnenie: znižuje sa percento nedorozumenia, redukuje sa čas, ktorý by bol potrebný na opis nálady a spresňuje sa replika autora. Ideogramy sa dostávajú i za hranice internetu. Využívajú sa napríklad na reklamných plagátoch istej internetovej spoločnosti, ale občas ich nájdeme i v privátnych odkazoch a korešpondencii.
Ďalším špecifikom objavujúcim sa v internetových chatoch je reduplikácia znakov veľmi často využívaná i v slovenských dialógoch. Existujú dva spôsoby reduplikácie: navrstvujú sa buď interpunkčné znamienka, najmä na konci vety, alebo písmená v slove. V závislosti od toho ide o zdôraznenie buď vety, alebo konkrétneho slova. Napr.: 1. zelenec)LARZ:....súhlasím s tebou 100 %!!!!!!!!!!!!!!! — janulka) CAVES KTO CHCE POKECAT????????????????????????????????? — 2. claude3)Blazoncek: Zaluby sa pise s tvrdyyyyyyym YYYYYYYYy!!!!!!!!! — divoska)Andrej‐V aj tebe Cmmmmmmuuuuuukkkkkkk.
V prvom príklade bolo úmyslom autorov zdôrazniť obsah celej repliky a svojmu partnerovi pripomenúť svoj názor na danú situáciu. V druhom príklade sa uvádza reduplikácia určitých písmen s cieľom zvýraznenia konkrétneho slova, na ktoré sa kladie dôraz, pričom ostatné slovné komponenty zostávajú v pozadí. Obidvomi spôsobmi sa prejavuje vo svojej podstate emfáza a autorov prístup k svojmu komunikačnému partnerovi i k svojej výpovedi.
8. Upozorňovania na seba, vstupy do chatu a výstupy z neho. — Zaujímavou súčasťou internetových dialógov vyznačujúcou sa vysokým stupňom emfázy sú vstupy používateľov do chatu. Ich forma i obsah závisia predovšetkým od psychologického profilu autora. Niektoré vstupy sú výrazné, búrlivé, „hrmotné“, každý si ich musí všimnúť. Zároveň sa vyznačujú originálnosťou, väčšinou však výraznosťou a emfázou: Ask_me)all: YABBA——DABBA‐ DOOOOO :‐))))))))))) — Paranoid)all: KTORA SA MA NEBOJI??? — Suzanka)all: LUDIA MILUJETE ZIVOT TAK AKO JA? — TRUBKA) DNES SOM TU POSLEDNYKRAT (ASI).
strana 140
Výraznosť vstupov sa prejavuje najmä používaním veľkých písmen a mnohonásobnou reduplikáciou znakov:
RuzovySen)all: SAKRA VSIMNITE SI MA! ALE BLESKOM!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! !!!!!!! — Chucky32)all: HELOOOOOOOOOO — HaryStrampre)all: POZDRAVUJEM VSETKYCH AAAAAAAAAAAAAAAHOJTEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE TO SOM JA FINETKA VELKY CMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMMUKKKKKKKKK.
Objavujú sa však i pokojné, nevýrazné vstupy. Ich autori nechcú vzbudzovať pozornosť celej komunity, ich záujmom je nájsť si partnera bez zbytočného „kriku“. Používajú malé písmená, v ich replikách sa nevyskytujú reduplikácie, výrazy sú vzhľadom na prostredie internetu pomerne neutrálne (hoci hovorové a slangové): Nika18)All: Caute, nechce niekto pokecat? — mima.nr)all: je tu niekto volny na pismenkovanie.
Takto formované repliky však v záplave prelínßajúcich sa výpovedí iných komunikantov nevyniknú, sú „ťažko viditeľné“, a preto je autor často nútený ich niekoľkokrát opakovať, kým v nich nevyjadrí i svoje pocity niektorou z foriem vyjadrovania emfázy. Skúsenejší komunikanti teda hneď pri prvom vstupe svoje repliky zvýraznia, najčastejšie reduplikáciou znamienok, použijú veľké písmená alebo ideogramy: kikso18)ALL: Baby, tak co je dnes s vami ????.... :o)))) — 7410)ALL: kto pokeca so mnou???????????? — IMRISKOVEC)ALL: KTO POPISMENKUJE?
Nezriedka nachádzame v internetových chatoch vstupy a pozdravy s replikami obsahujúcimi určitú podmienku. Napr.: oli‐p)all: Nejaká dievčina na pokec? — lumpisko) NESMELY CHALAN HLADA NA POKEC NEJAKE DIEVCA, NAJDE SA???
Tieto príklady sa týkajú obmedzenia vzhľadom na pohlavie. Teda autori vylučujú komunikáciu s mužským partnerom, pričom všeobecným javom v internetových dialógoch je fakt, že opačné prípady (dievča hľadá chlapca) vyskytujú sa menej.
Často sa objavujú i podmienky obmedzujúce lokalitu pôvodu partnera: agnessss) Je tu niekto z RV? — punkyman)all: je tu niekto z Cadce — wepo)ALL: Je tu daka fajn baba na pokec z KE? :‐)).
strana 141
Takéto obmedzenia sa však nie vždy ostatným účastníkom páčia: kryska) wepo: keby si nedaval podmienku z KE...iste by sa niekto nasiel.
Používatelia v rámci redukcie času i energie nevypisujú názvy známych miest slovom, ale často používajú štátne poznávacie značky.
Určenie lokality niektorí účastníci vyžadujú z rozličných dôvodov. Najčastejším býva najmä téma na rozhovor, počas ktorého sa môžu odhaliť spoloční známi, prípadne sa využije možnosť priameho zoznámenia.
Zriedkavejšie nachádzame i obmedzenia výberu komunikačného partnera vzhľadom na vek: Stofi)all: Nejaké dievča okolo 15 z Blavy??? — Laura27)All: Ozve sa mi niekto nad 30?
Takéto podmienky majú však význam aj z hľadiska výberu tém rozhovoru i spôsobu komunikácie, čo si komunikanti uvedomujú.
Cieľom vstupných replík je predovšetkým pozdraviť prítomných, dať im na vedomie svoju prítomnosť a zohnať si komunikačného partnera, čo niektorí hneď aj vyjadria: krcmovy mm)all: ešte mam nejaku hodinku a daco do fajrontu a tak zhanam niekoho na pisanie.
Po sledovaní rozličných vstupov mnohých používateľov sa dá konštatovať, že už prvé pozdravy prezrádzajú mnoho z psychologického profilu ich autora.
Menej výrazné bývajú výstupy z chatov (hoci i tu sa prejavuje psychologický charakter autora).V súvislosti s netiketou používatelia pri svojom odchode zo súkromného dialógu nezabúdajú ani na komunitu, v ktorej sa nachádzali a ktorá ich prijala, a okrem súkromného pozdravu svojmu partnerovi pošlú pozdrav i ostatným. Tieto pozdravy bývajú zväčša menej výrazné ako vstupy, lebo používateľ si už nemusí hľadať partnera, nepotrebuje, aby si ho niekto všimol a často sa pod vplyvom nedostatku času rozlúči veľmi rýchlo, pričom už nedbá na výraznosť svojej repliky: Namotavka)all: Tak sa majte Namotávka sa lúči. Heloste******************** — Radost242)all: končím..príjemný víkend..ahojte....
9. Vplyv internetu na život ľudskej civilizácie. — Internet je v našej spoločnosti novým médiom, hoci vo svete existuje už dve desaťročia. Svojou podstatou charakterizuje modernú dobu, jej dynamiku, rýchlosť, pragmatizmus a v neposlednom rade globálny synkretizmus. V prostredí internetu sa spája všetko, čo existuje v reálnom svete, je to akýsi ďalší svet — virtuálny, neskutočný, hoci odráža charakteristiky skutočného sveta. Inter-
strana 142
net je vlastne zrkadlom reality, hoci niekedy vysnívanej a krajšej. Je plný ľudí, farieb, dynamiky, je všedný svojou nevšednosťou. Toto médium nahradilo predstavy futurológov o všadeprítomných a všetko vykonávajúcich robotoch s ľudskými proporciami, jeho vývin bol však vzhľadom na „zmenšovanie Zeme“ v podstate očakávateľný. Ľahko a rýchlo spája všetky krajiny, jednotlivcov i spoločnosti na celej planéte, komunikácia je mnohonásobne efektívnejšia a rýchlejšia. Pomocou internetu sa realizuje akýkoľvek kontakt, či už obchodný, súkromný, informačný, internet vzdeláva, poúča, informuje, „rozpráva“. Funguje ako televízna obrazovka, ako noviny, administratívne a informačné centrum, poskytuje svojim používateľom potrebný komfort a efektívnosť práce. Poskytuje materiály, zábavu, informácie, často inou cestou nedostupné. V súčasnosti však narážame i na istú nedokonalosť: často potrebujeme na vyhľadanie potrebných materiálov a na orientáciu viacej času a energie, lebo napriek existencii rozličných vyhľadávačov blúdime. Zatiaľ neexistujú ani cenzúry, a preto môžeme objaviť i materiály z najrozličnejších oblastí, ktoré by na verejnosť nemali preniknúť. Internet je priveľmi „demokratický“, to je však spôsobené jeho „mladosťou“. Existuje však už určitá etika siete, spomínaná netiketa, ktorá určuje správanie sa v počítačovej sieti, no zatiaľ sa jej porušovanie nesankcionuje. V budúcnosti sa však dá očakávať usmerňovanie spoločenského vystupovania a uverejňovania materiálov i v tomto médiu.
Internet už neostáva len v prostredí kanálov počítačových sietí. Jeho vplyv preniká i do reálneho sveta. Vidíme to napríklad na rozličných reklamách využívajúcich jeho jazyk, spôsob komunikácie, formu prostredia. Jeho existencia vyprovokovala mnohých odborníkov k jeho analyzovaniu, objavuje sa v odkazoch na vyhľadanie materiálov o danej problematike, spája už mobilné telefóny a počítače jednotlivcov, preniká do nášho súkromného života. Neodškriepiteľne ovplyvňuje život spoločnosti, ktorá sa postupne stáva od neho závislá, čo sa iste v budúcnosti bude ešte stupňovať. Predpokladáme, že v blízkej budúcnosti sa schopnosť pracovať s internetom stane základom vzdelávania i práce a bude patriť medzi základné faktory ovplyvňujúce našu gramotnosť.
Na záver možno konštatovať, že v prostredí internetových chatových stránok možno objaviť najmä spontánne neupravené výpovede jednotlivcov s prvkami nárečí, slangu, s množstvom štylistických deformácií atď.,
strana 143
čo je do istej miery ovplyvnené súkromným charakterom takejto komunikácie. Rozhovory písané prostredníctvom chatov plynú len o čosi pomalšie ako reálne, hovorené rozhovory, a to je zrejme hlavný dôvod ich deformovanej podoby, často na hranici zrozumiteľnosti.
POZNÁMKY:
1 Computer 13‐14/2000, roč.VII, ComputerPress, a.s., Praha 4, str. 4
2 http://www.cl‐ki.uni‐osnabrueck.de/cl‐ki/hausarbeiten/html/irc
3 http://www.cl‐ki.uni‐osnabrueck.de/cl‐ki/hausarbeiten/html/irc
LITERATÚRA A PRAMENE:
2. http://www.germanistik.uni‐halle.de, C. Treder: Sprache und Medium, Schprachsituation in einzelnen Medien
4. MOHELSKÁ, Libuše: Chatujete spisovně?Jak se mluví a píše na Internetu, Computer 13 — 14/2000, roč. VII, ComputerPress, a. s., Praha 4, str. 4.
strana 144
Predložený súpis základných termínov a ich definícií z oblasti migračnej politiky je jedným z výstupov činnosti Terminologickej komisie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, poradného orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na sledovanie, ustaľovanie a obohacovanie tej časti slovenskej terminologickej sústavy, ktorá patrí do pôsobnosti ministerstva vnútra (informáciu o vzniku komisie pozri v Kultúre slova, 2001, roč. 35, č. 2, s. 74). Súpis pripravila členka komisie zastupujúca Migračný úrad sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR JUDr. Anna Šidová.
azylové centrum
účelové zariadenie migračného úradu, ktoré slúži na trvalé bývanie cudzincov s priznaným postavením utečenca na základe nájomnej zmluvy a na prechodné ubytovanie cudzincov žiadajúcich o priznanie postavenia utečenca
azylové konanie
správne konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti cudzinca o priznanie postavenia utečenca
bezpečná krajina pôvodu
právny štát s demokratickým zriadením, z ktorého pochádza cudzinec žiadajúci o priznanie postavenia utečenca, v ktorom občania nie sú prenasledovaní z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov
bezpečná tretia krajina
právny štát s demokratickým zriadením, z ktorého prichádza cudzinec žiadajúci o priznanie postavenia utečenca, v ktorom občania nie sú prenasledovaní z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a do ktorého sa môže bezpečne vrátiť
cudzinec
osoba, ktorá je štátnym občanom iného štátu
dôvody na priznanie postavenia utečenca
opodstatnené obavy z prenasledovania pre rasovú, národnostnú alebo nábo-
strana 145
ženskú príslušnosť, pre príslušnosť k určitej sociálnej skupine, pre zastávanie určitých politických názorov, pre ktoré sa cudzinec nechce alebo nemôže vrátiť do štátu, ktorého má štátne občianstvo, či do štátu svojho posledného trvalého pobytu
humanitné dôvody
dôvody na priznanie postavenia utečenca manželovi alebo manželke cudzinca, ktorému už bolo priznané postavenie utečenca, a ich maloletým deťom s cieľom umožniť zlúčenie rodiny
dočasné útočisko
miesto prechodného pobytu cudzinca, kde sa poskytuje ochrana odídencovi pred vojnovým konfliktom v krajine jeho pôvodu alebo posledného trvalého pobytu
humanitné centrum
účelové zariadenie v správe migračného úradu, v ktorom sa zabezpečuje pobyt odídencov v čase trvania dočasného útočiska a v ktorom sa im bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie, základná zdravotnícka starostlivosť a vreckové
integrácia
zapájanie sa cudzinca s priznaným postavením utečenca do života spoločnosti, zžívanie sa utečenca so spoločnosťou
IOM — Medzinárodná organizácia pre migráciu (angl. International Organization of Migration)
organizácia so sídlom v Ženeve, ktorej úlohou je pomoc členským krajinám pri podpore dobrovoľných návratov nelegálnych cudzincov a neúspešných žiadateľov o priznanie postavenia utečenca do krajín pôvodu, resp. do iných tretích krajín
integračné stredisko
účelové zariadenie migračného úradu, ktoré slúži na prechodné ubytovanie utečencov pred ich integráciou do spoločnosti
karanténne opatrenie
dočasná izolácia žiadateľov o priznanie postavenia utečenca a odídencov po príchode na územie štátu na vykonanie základných zdravotníckych opatrení a na zamedzenie šírenia prípadnej nákazy či chorôb; realizuje sa v záchytnom utečeneckom tábore spravidla 30 dní
strana 146
konanie o priznaní postavenia utečenca
správne konanie podľa príslušných ustanovení zákona o utečencoch a zákona o správnom konaní (správny poriadok), v ktorom sa rozhoduje o tom, či sa žiadateľovi prizná, alebo neprizná postavenie utečenca; ako prvostupňový orgán je na konanie príslušný migračný úrad, ktorý rozhodne v zákonom určenej lehote; odvolacím orgánom je minister vnútra a proti jeho rozhodnutiu možno podať žalobu na najvyšší súd
mandátny utečenec
osoba spĺňajúca kritériá Štatútu UNHCR spôsobilá na udelenie ochrany OSN poskytovanej vysokým komisárom OSN pre utečencov bez ohľadu na to, či je alebo nie je v členskej krajine Ženevskej konvencie z r. 1951 alebo Newyorského protokolu z r. 1967, ani či bola alebo nebola podľa niektorého z obidvoch dokumentov uznaná hostiteľskou krajinou za utečenca
migrácia
premiesťovanie sa, pohyb, sťahovanie, presídľovanie cudzincov (vrátane utečencov, odídencov, presídlencov) na územie iného štátu
migračný úrad
organizácia bezpečnostného úseku ministerstva vnútra, ktorá plní úlohy v oblasti migrácie osôb spojené najmä s rozhodovaním o priznaní postavenia utečenca cudzincom v prvostupňovom správnom konaní, ktorá zabezpečuje plnenie úloh na úseku integrácie utečencov a presídlencov, starostlivosti o odídencov, na úseku organizácie, koordinácie, koncepcie, analytiky, legislatívy a normotvornej činnosti, medzinárodnej spolupráce, ekonomicko‐technického zabezpečenia, spisovej služby, ochrany utajovaných skutočností a ďalších úloh, ktoré pre ňu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych noriem, uznesení vlády a interných predpisov týkajúcich sa plnenia úloh v oblasti migrácie, s dôrazom na utečeneckú problematiku
nepriznanie postavenia utečenca
výsledok konania prvostupňového správneho orgánu (migračného úradu) v správnom konaní, v ktorom ministerstvo vnútra neprizná postavenie utečenca žiadateľovi
Newyorský protokol
protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov prijatý v New Yorku r. 1967 (uverejnený je v Zbierke zákonov SR v čiastke 111 pod číslom 319 z 19. 11. 1996)
odídenec
cudzinec, ktorému sa na jeho žiadosť poskytne dočasné útočisko ako ochrana
strana 147
pred vojnovým konfliktom v krajine jeho pôvodu alebo v krajine jeho posledného trvalého pobytu
odňatie postavenia utečenca
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (migračného úradu), ktorým utečencovi odníma priznané postavenie utečenca z presne určených dôvodov (uvedených v § 9 zákona o utečencoch)
trvalý pobyt utečenca
povolený, časovo neohraničený pobyt žiadateľa, ktorému sa priznalo postavenie utečenca
pobytový utečenecký tábor
účelové zariadenie migračného úradu, ktoré zabezpečuje ubytovanie žiadateľov o priznanie postavenia utečenca po skončení karanténnych opatrení až do vydania konečného rozhodnutia vo veci a v ktorom sa im bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie, základná zdravotnícka starostlivosť a vreckové
práva a povinnosti utečenca
súhrn práv a povinností utečenca nadobudnutých priznaním postavenia utečenca, ktoré sa neodlišujú od práv a povinností ostatných občanov, ak osobitné predpisy neustanovujú inak (na základe nich nemá volebné právo a brannú povinnosť); medzi základné povinnosti utečenca patrí najmä povinnosť dodržiavať zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy platné na území štátu, ktorý ho prijal, ohlásiť príslušnému policajnému útvaru zmenu mena, priezviska, štátnej príslušnosti a adresy miesta pobytu, neodkladne ohlásiť stratu alebo odcudzenie preukazu utečenca a počas pobytu v záchytnom utečeneckom tábore a v pobytovom utečeneckom tábore dodržiavať vnútorný poriadok
postavenie utečenca
štatút, ktorý nadobudne cudzinec rozhodnutím ministerstva vnútra o priznaní postavenia utečenca, na základe ktorého získa trvalý pobyt na území štátu, ktorý ho prijal, a nadobúda rovnaké postavenie ako občan tohto štátu, ak osobitné predpisy neustanovujú inak
prerušenie konania
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v prípade, ak o to požiada z dôležitých dôvodov žiadateľ o priznanie postavenia utečenca
strana 148
presídlenec
cudzí štátny občan slovenského pôvodu, ktorému sa poskytla možnosť presťahovať sa a trvalo sa usadiť v Slovenskej republike (v rámci realizácie uznesenia vlády Slovenskej republiky z roku 1990 sa táto možnosť poskytla ukrajinským štátnym občanom slovenského pôvodu pochádzajúcim z oblasti postihnutej haváriou černobyľskej jadrovej elektrárne)
priznanie postavenia utečenca
výsledok správneho konania zakončený rozhodnutím, v ktorom ministerstvo vnútra priznáva postavenie utečenca žiadateľovi z dôvodov ustanovených v zákone o utečencoch
skrátené konanie
prvostupňové správne konanie, v ktorom migračný úrad v skrátenej lehote, t. j. do siedmich dní od začatia konania, rozhoduje o priznaní postavenia utečenca v prípade, že žiadosť židateľa je zjavne neopodstatnená
ukončovacie klauzuly
súbor odôvodnení pri zániku postavenia utečenca; je uvedený v zákone o utečencoch
UNHCR — Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (angl. United Nations High Commisionner for Refugees)
pomocný orgán Organizácie Spojených národov so sídlom v Ženeve, ktorého hlavnou úlohou je najmä medzinárodná ochrana utečencov, tzn. dohľad nad dodržiavaním Ženevského dohovoru z r. 1951 a Newyorského protokolu z r. 1967 (zastupiteľský úrad má aj v Bratislave)
utečenec
cudzinec, ktorému sa priznalo postavenie utečenca z dôvodu opodstatnenej obavy z prenasledovania pre rasovú, národnostnú alebo náboženskú príslušnosť, pre príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo pre zastávaniae určitých politických názorov, pre ktoré sa cudzinec nechce alebo nemôže vrátiť do štátu, ktorého má štátne občianstvo, či do štátu svojho posledného trvalého pobytu; ministerstvo môže priznať postavenie utečenca cudzincovi aj z humanitných dôvodov
vylučovacie klauzuly
dôvody na nepriznanie postavenia utečenca uvedené v zákone o utečencoch
strana 149
zastavenie konania
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v prípade, ak žiadateľ o priznanie postavenia utečenca stiahol svoju žiadosť, dobrovoľne opustil územie štátu alebo zomrel
záchytný utečenecký tábor
účelové zariadenie migračného úradu, v ktorom sa počas karanténnych opatrení zabezpečuje pobyt žiadateľov o priznanie postavenia utečenca a odídencov, ktorým sa poskytlo dočasné útočisko na území štátu, a v ktorom sa im bezplatne poskytuje ubytovanie, stravovanie, základná zdravotnícka starostlivosť a vreckové
zánik postavenia utečenca
skončenie postavenia utečenca z dôvodov uvedených v zákone o utečencoch
závažné dôvody
nepriaznivé okolnosti, ako je napríklad hospitalizovanie cudzinca, jeho fyzická alebo psychická vyčerpanosť, mimoriadne zlé poveternostné podmienky alebo jazyková bariéra, brániace cudzincovi dodržať 24‐hodinovú lehotu na podanie žiadosti o priznanie postavenia utečenca podľa zákona o utečencoch za predpokladu, že cudzinec sám prišiel na príslušný policajný útvar; opodstatnenosť týchto dôvodov posudzuje príslušný policajný útvar, na ktorom cudzinec podáva vyhlásenie, že hodlá požiadať o priznanie postavenia utečenca
zjavne neopodstatnená žiadosť o priznanie postavenia utečenca
žiadosť cudzinca o priznanie postavenia utečenca, ktorý sa na území štátu zdržiava napr. iba z ekonomických dôvodov, ktorý chce len uniknúť všeobecne núdzovej situácii vo svojej krajine, ktorý sa chce iba vyhnúť brannej povinnosti, ktorý už bol predtým vyhostený z územia štátu, ktorý podáva žiadosť o priznanie postavenia utečenca, len aby odvrátil povinnosť skončiť svoj pobyt v Slovenskej republike aj napriek tomu, že mal predtým dostatok času na to, aby si žiadosť o priznanie postavenia utečenca uplatnil
Ženevský dohovor
dohovor o právnom postavení utečencov prijatý v Ženeve r. 1951 (uverejnený je v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v čiastke 111 pod číslom 319 z 19. 11. 1996)
žiadateľ o priznanie postavenia utečenca
cudzinec, ktorý odovzdal písomné podanie alebo urobil ústne vyhlásenie do zápisnice na policajnom útvare o tom, že žiada o priznanie postavenia utečenca
strana 150
JÁN HORECKÝ
Konštatovanie v koncepcii starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky, že slovenský jazyk nepotrebuje obranu, ale ochranu, vyvolalo diskusiu o týchto základných pojmoch. Na jednej strane sa tento záver prijíma kladne a tvrdí sa, že slovenský jazyk potrebuje aj ochranu (porov. príspevok J. Kačalu v Kultúre slova, 2001, roč. 35, č. 1, s. 20 — 27). Spojkou aj v nadpise sa podľa mojej mienky naznačuje, že popri obrane je potrebná aj ochrana. Na druhej strane sa mnohí jazykovedci stavajú k tomuto konštatovaniu odmietavo a tvrdia, že slovenský jazyk nepotrebuje ani obranu, ani ochranu (porov. Slovo 2000, č. 48).
J. Kačala opiera svoj kladný postoj predovšetkým o poznatok, že jazyk je kultúrna hodnota a analogicky podľa ochrany kultúry, kultúrnych pamiatok a všetkých zložiek kultúry vyžaduje istý druh ochrany aj pre oblasť jazyka. Zámerne hovoríme o oblasti jazyka, nielen o štátnom jazyku, lebo tu ide skutočne o širokú kultúrnu oblasť, do ktorej patrí aj jazyk, a to nielen ako systém znakov a pravidiel, ale jazyk ako jedna zo základných vlastností človeka a jeho správania.
Fakt, že jazyk naozaj patrí medzi kultúrne hodnoty, nebude azda nikto popierať. Svedčí o tom aj nedávna konferencia o jazyku a kultúre, ako aj zborník referátov z tejto konferencie, ktorý nesie názov Človek a jeho jazyk, resp. (jeho prvý zväzok) Jazyk ako fenomén kultúry.
Úvahy J. Kačalu vyúsťujú do štyroch dôvodov, pre ktoré je hodno formulovať zákon o ochrane štátneho jazyka. Treba však dodať, že prvé dva dôvody — že jazyk je kultúrna hodnota a že jazyk je výrazom tradícií — platia všeobecne o každom jazyku. Ďalšie dva dôvody však sú už špecifickejšie, lebo identifikačná funkcia sa netýka len štátneho jazyka jedného
strana 151
národa, ale jazyka každého etnika. Preto by sme pred označením národnoidentifikačná funkcia dávali prednosť pomenovaniu etnoidentifikačná funkcia. Aj situácia, ktorú J. Kačala pripomína v konštatovaní o zneužívaní jazyka na maďarizačné, resp. neskôr bohemizačné ciele, je vlastne zneužívanie etnoidentifikačnej funkcie, pravda, s ohľadom na vlastný, resp. dominantný jazyk.
Prirodzene, v takejto sitácii je najviac odôvodnené volanie po ochrane jazyka takto postihnutej menšiny, resp. etnika.
Pozoruhodné však je, že J. Kačala si pri svojich úvahách berie na pomoc aj vlastné jazykové či v širšom rozsahu filologické kritériá. Opiera sa o význam slovesa chrániť a z tohto významu vyvodzuje možnosť používať slovo chrániť — ochraňovať aj v súvislosti so štátnym jazykom, ako sa vymedzuje napr. u nás v zákone o štátnom jazyku.
V jeho filologickej analýze však treba spresniť, resp. doplniť isté skutočnosti. Predovšetkým to, že sloveso chrániť vysvetľuje na prvom mieste jeho nedokonavou podobou ochraňovať, čiže tautologicky. Pravda, tento formálny nedostatok uvádza na pravú mieru výkladom o obsahu, pričom ide nad výklad uvádzaný v slovníkoch. Správne konštatuje, že tu ide o niečo, čo má výraznú pozitívnu a trvalú hodnotu, preto ďalej vysvetľuje, že chrániť znamená starať sa o túto hodnotu, a preto uvádza aj výklad „správať sa k niečomu pozorne, ohľaduplne, s porozumením pre prirodzené potreby jeho jestvovania a rozvoja s cieľom zachovať dobrý stav niečoho“. Na potvrdenie svojej interpretácie uvádza aj predložkové spojenia, ktorými sa zvýrazňuje moment bránenia, zabraňovania proti prenikaniu niečoho nepriaznivého až nepriateľského, napr. v spojeniach chrániť pred poškodením, pred zlodejmi, pred zlom. Treba dodať, že sem patria aj spojenia s predložkou proti, v ktorých sa uvedené fakty nepriaznivého správania vyjadrujú výraznejšie.
V istom zmysle však táto analýza slovesa chrániť nie je dokončená. V reálnom živote sa totiž predpokladá aj to, že nepriateľská činnosť sa uskutočňuje istými prostriedkami a že proti nim sa tiež používajú isté prostriedky. Na objasnenie tejto myšlienky treba uviesť názorný príklad: Ak sa v právnom poriadku istej spoločnosti vyhlási ochrana životného prostredia, nevyhnutne sa musia formulovať isté typy správania, ktorými sa táto ochrana porušuje — také typy správania sa zakazujú a toho, kto sa takéhoto správania dopúšťa, stihnú zákonom formulované sankcie.
strana 152
Takýto prípad by mal nastať, ak sa zákonom či iným nariaďovacím aktom formuluje ochrana štátneho jazyka. Ťažko si totiž predstaviť formuláciu zakázaného jazykového správania (napr. použitie nesprávnej väzby, nesprávneho tvaru či slova) a ešte ťažšie sankcie za porušenie týchto zákazov. Predovšetkým takéto naznačené situácie vedú k presvedčeniu, že termín ochrana štátneho jazyka nie je najvhodnejší. Už aj druhý významový odtienok, na ktorý právom poukazuje J. Kačala, naznačuje, že ide skôr o starostlivosť o istú kultúrnu hodnotu a o naznačenie spôsobov, ako túto starostlivosť v praxi uvádzať do života.
Proti úvahám vedeným v tomto smere by azda bolo možno namietať, že sa tu neodôvodnene prechádza od analýzy slovesa chrániť — ochraňovať k analýze podstatného mena ochrana. Je síce pravda, že v podstatnom mene ochrana viac vystupuje významový odtienok zabraňovania zakázaného správania, ale tým viac vystupuje aj neprimeranosť spojenia ochrana štátneho jazyka.
Do takto chápanej starostlivosti o štátny jazyk by sa prirodzenejšie dala zahrnúť aj často deklarovaná potreba výchovy či vzdelávania v oblasti jazyka a jazykového správania, ktorej by sa mala venovať primeraná pozornosť, a to aj napriek sťažnostiam na nedostatok financií, na nevykurovanie, skracovanie rozsahu, počtu hodín a pod. Ale to už je iná problematika, netýka sa len vyučovania jazyka.
Napokon ešte dve poznámky. Ťažko posúdiť úspešnosť často citovaných zákonných úprav o štátnych jazykoch, resp. o ich používaní v Poľsku, Litve a Lotyšsku. Netreba však zatvárať oči pred istými neúspechmi vo Francúzsku, kde vzniklo z nejasností ustanovení zákona aj niekoľko súdnych sporov. Nie je azda u nás tajomstvom, že inštitút jazykových poradcov sa neosvedčil. Ťažko hodnotiť ako argumenty v prospech ochrany štátneho jazyka poznatky nejazykovedca, inak vynikajúceho používateľa tohto jazyka, o tom, že jazyk sa môže rozvíjať len z úrovne vlastnej kodifikácie, lebo „jazyky moderných spoločenstiev sú do značnej miery jazykmi, ktoré si získali svoju silu kodifikačným vývojom“. Viem, čo je kodifikácia, poznám jej miesto vo vývine spisovných jazykov, ale poznám i úskalia pri kodifikačnej činnosti. Len neviem, čo je kodifikačný vývoj.
strana 153
Motto: Hodina samoty myšlienky nové načne, vo vráskach na tvári prežité roky zráta, a potom vypovie detinsky jednoznačne: materčina zlatá! (Marián Žiar, Chvála..., s. 159)
Obec Nedanovce sa nachádza v prechodnom pásme medzi stredoslovenskými a západoslovenskými nárečiami a bola jedným z bodov, v ktorom sa získaval jazykový materiál pre Atlas slovenského jazyka a Slovanský jazykový atlas. Autor tohto článku sa na výskume zúčastnil vypĺňaním nárečových dotazníkov. Úlohou bol poverený preto, lebo miestne nárečie dôverne pozná aj ovláda. Práve pre dôverné poznanie sa na podnet A. Ferenčíkovej, zakladateľky a patrónky tejto rubriky, vracia domov, aby sa znova napil zo studnice rodnej reči a dúšok z nej dožičil aj potenciálnemu čitateľovi článku.
Základné črty nedanovského nárečia sú opísané v jubilejnej publikácii o Nedanovciach (Uhlár, 1994). Tam je aj ukážka kratšieho súvislého rozprávania v miestnom nárečí. V článku o kolárskej terminológii sa zachytáva terminológia zaniknutého remesla (Masár, 1979) a v článku o detských hrách názvy hier nedanovských detí (Masár, 1993). V obidvoch prípadoch sa podáva opis náradia a činností a jednotlivé termíny (názvy) sa spravidla uvádzajú vo výpovedných aktoch informátorov. Tento článok je rozpamätúvaním na čas, keď sa budovali rečové základy a fixovali rečové návyky autora, t. j. na tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia. Je teda akousi virtuálnou expedíciou na miesta bosonohých detských a mladíckych dobrodružstiev, pri ktorých sa stretal s nositeľmi nedanovského nárečia. Za každým dokladom uvedeným v článku treba vidieť (počuť) reč rodičov
strana 154
(najmä mamy), nedanovských roľníkov, čo sa schádzali v otcovej kolárskej dielni a rozprávali príbehy z 1. svetovej vojny (z ruského, „rumánskeho“ či iného frontu), reč nedanovských remeselníkov, žien, rovesníkov a mladých ľudí z tamtých čias. Mnohé z počutého odvial čas, ale čo sa zachovalo v pamäti, navždy zostalo neodmysliteľnou rečovou a citovou výbavou autora. Naozaj je to tak, že v jazykovom vedomí každého z nás existujú prvky, ktoré sme si priniesli z domu (porov. Horecký, 2000, s. 101) a ktoré v nás zostanú aj po odchode z rodiska do iného jazykového prostredia.
Niekdajší Nedanovčania (v miestnom nárečí Nedanovčiari — podrobnejšie Masár, 1994, s. 59) boli zhovorčiví. Jazykový kontakt nadväzovali veľmi ľahko nielen so svojimi, ale aj s neznámymi. Najzvyčajnejším vstupom do potenciálneho dialógu bol kresťanský pozdrav Pochválem buď (pán) Ježiš Kristus, skrátene Pochválem, na ktorý sa odpovedalo Navekiameň, skrátene Naveki, Až naveki. Toho, kto pracoval v záhrade, na poli a pod., pozdravovali pozdravom Pomáhaj Pámbo, Pámbopomáhaj. Odpoveď znela Pámbodaj. Podobné pozdravy zvyčajne zaznievali vtedy, keď sa v jazykovom kontakte nemohlo alebo nemalo ďalej pokračovať. Okrem kresťanských pozdravov (sprevádzaných kontaktovým gestom — muži si pri pozdrave sňali z hlavy klobúk alebo čapicu, prípadne to aspoň naznačili ľahkým nadvihnutím prikrývky hlavy), ktoré plnili aj funkciu ustálenej kontaktovej formuly, ozývali sa v reči Nedanovčanov aj „sekulárne“ formuly prispôsobené aktuálnej situácii: Kopeme, kopeme? — Kosíme, kosíme? Pri stretnutí s protiidúcim to bola kondenzovaná otázka Ďelako, ďelako? alebo len Ďelako?
Až po takýchto a podobných formulách sa začínal rozhovor o počasí, o rodine, o významných udalostiach, ako boli pohreby, svadby, zábavy (muziki) a iné. Pamäť z nich zachovala aspoň toto: Už sa aj ten pod zemou, Už je na prau̯ de Božej. — Pámbo ho/ich osláv a na milos prími. — Už voňia fialki otspotku. — Aj ten sa už otporučeu̯ /odobrau̯ [o zomretých]. — Praj sa moseli ziať. — Ujšou̯ od ňej. — Stĺkou̯ hu. — Svaďba bola načas, len kršteňie hu predbehlo [o svadbách a manželskom spolužití]. V pamäti sa napevno usadili aj vzájomné oslovenia účastníkov dialógu, pritakávanie, nesúhlas, údiv, pochybnosti, ktoré mali napr. takúto podobu: osoba moja, osoba dobrá, osoba moja dobrá slatká, človek muoj dobrí (slatkí); no povec/povecťe, čo na to povieš/povieťe, čo ňepovieš/nepovieťe, ale ti ma
strana 155
ňejeduj, (g)do bi to bou̯ o ňej povedau̯ ? V osloveniach je pozoruhodným javom inverzný slovosled a viacnásobné alebo rozvité atribúty.
Rozhovory sa končili pozdravom Zbohom, Spánombohom alebo so želaním Dobre sa majťe/mávajťe, prípadne aj prosbou odovzdať niekomu pozdrav (Pozdrav, pozdravťe, pozdravujťe šetkích doma). Nedanovskí remeselníci — obuvníci, krajčíri, kolári (spravidla sa vyučili v mestečkách a mestách, obuvníci dokonca až v Pešti) — používali akúsi nadnesenú zdvorilostnú formulu Viprosím/viprosujem (pekné) pozdraveňie pre... Uplatnila sa obyčajne vtedy, keď adresátom pozdravu nebol príbuzný, ale známa osoba stojaca na vyššom stupni spoločenského rebríčka, ktorej bol odosielateľ („vyprosovateľ“) pozdravu nejako zaviazaný.
Reč starých Nedanovčanov bola doslova vyšperkovaná frazeológiou — prísloviami, porekadlami, prirovnaniami. Bez zvyšku o nej platí, že je to (vlastne bol...) „Potok porekadiel, pranostík a prísloví, ktorými nás materčina osloví“ (Kondrót, Chvála..., s. 180). Rozhovory, správy a informácie o životných udalostiach a situáciách, s ktorými sa človek stretá, Nedanovčania s obľubou začínali, prestýkali aj uzatvárali frazeologizmami. Používali ich na potvrdenie svojej nezvratnej pravdy, ako osvedčenú životnú skúsenosť, v rámci konkrétneho rozhovoru niekedy aj ako záver rozoberanej témy a signál prechodu na inú tému. Najčastejšou témou rozhovorou bola práca, potom bežné rodinné starosti a udalosti a napokon výnimočné udalosti, ktoré prinášal život dediny v čisto roľníckom prostredí, ako aj v blízkom či vzdialenejšom okolí.
Z rozhovorov o počasí hodno zaznamenať frazeologizmus dažďovi len nohi visia (= o chvíľu začne pršať), ale aj že nat Krásnom je čierňava, nad Novejsou húlava; výdatný dážď na širšom území sa volal krajinskí, o prerušovanom daždi (o prehánkach) sa hovorilo, že prepŕcha, o silnom daždi, že sa leje ako s krhle, o veľmi prudkom daždi s vetrom, že šetko ubije a povála (obilie po takom daždi zostalo povalené). Keď napadlo veľa snehu (v nárečí sňach), konštatovalo sa, že sa ho navalilo aš/až ňespuosobnej veci, keď silno mrzlo, (ľudí) oziabali nohi aj ruki a mohlo (im) aj zájsť za nochti. O ustupujúcich mrazoch Nedanovčania vraveli, že polavili, že je odmek.
Frazeologizmami vrátane častých prirovnaní sa vyjadroval kladný aj záporný vzťah jednotlivca k práci. O usilovnom človekovi sa hovorilo, že
strana 156
robí/ťahá jak kuoň, somár, vol, mulica, že je usilovní jak čela, hrňie sa do roboti jag osa, robí jag najatí, jag na pánskom (asi alúzia na feudálne robotovanie), robí jak Tatár. O jednotlivcovi, čo veľa chuti do roboty nemal, Nedanovčania vraveli, že chitá robotu za ťenkí koňiec, a keď sa do roboty dal, jeho nečakané počínanie sprevádzali slovami tuším viďeu̯ smrť/smrťku. Tak sa vravelo aj vtedy, keď niekto urobil dačo užitočné, čo sa uňho nepredpokladalo. S prehovormi o robote bol zviazaný frazeologizmus Toho koňa najviac šibajú, čo najlepšie ťahá aj frazéma Robota trvá do súnneho ňňa používaná v rozličných obmenách, ale s konštantným časovým určením do súdneho dňa (buďe sa to robiť do súnneho ňňa, ňespraví to aňi do súnneho ňňa a pod.). Okrem nej bol častý povzdych Robota ňemá konca kraja, Roboťe ňeňi konca (kraja) alebo že sa dokončí až na svatého Dindi, čo ňebuďe ňigdi, prípadne aš keď naprší a uskne.
Nespokojnosť s vykonávanou prácou a odhodlanie nájsť si dajakú inú v nádeji, že príležitostí na prácu je nadostač, starí Nedanovčania sprevádzali príslovím Veď je na sveťe viadz domou̯ ako kostolou̯ . Ak účastník rozhovoru o príležitostiach na prácu pochyboval, vyjadril sa takto: Šaďe je chlieb o dvoch kuorkach. Aj vo Vieňňi luďie bienni. Naznačilo sa tým, že robiť treba všade a že zmena nemusí vždy priniesť očakávané zlepšenie. O únave z práce, o nechuti do roboty alebo o sklamaní z vykonávaného dalo sa kedysi v Nedanovciach počuť: Už ňebuďem robiď jak najatí, čo som u Turka zajatí?
Prirodzene, že frazeológia sa uplatňovala nielen v rozhovoroch o práci, bolo možné počuť ju v najrozličnejších situáciách a funkciách. Napríklad pri obdarúvaní za chrbtom darcu sa hovorilo Daruvanému koňovi ňepozeraj na zubi alebo Keď ňeňi kuoň, aj somár je dobrí. Prirodzene iba v prípade, že šlo o menej hodnotnú darovanú vec. Keď sa dakomu nevydarilo manželstvo, verejná mienka znela: Akí prišou̯ , takú najšou̯ . Ak daktorá dvojica žila bez oficiálneho kresťanského sobáša (civilné sobáše boli pre niekdajšie dedinské spoločenstvo neprijateľné alebo nedostačujúce), hovorilo sa o nej s veľkým dešpektom: Zosobášili sa pod vŕbou, žijú ako cigáni/ako ďivá zver/naďivoko. O rozvadených súrodencoch, napr. o menších hádavých deťoch, o sporiacich sa susedoch a pod. v Nedanovciach hovorili, že sa k sebe správajú jagbi jeden bou̯ z Belej a druhí z Čavoja. Ak dakto svojím správaním, rečami alebo skutkami vybočoval zo všeobecne prijí-
strana 157
manej normy, členovia nedanovského spoločenstva ho charakterizovali buď lakonickým povzdychom (to je) pekná fialka! a niekedy s dôdavkom len ňevoňia, buď opisne, ale opäť s dešpektom: Pámbo má velkí zveriňec a šelijaké zvierence v ňom. Ale hovorilo sa aj takto: Takého oplana/drúka/chruňa/trkvasa/bibasa načim hľadaď zo zelenou sviecou, čím sa vyjadrovala vysoká miera záporných vlastností, ako aj zriedkavý výskyt podobných jednotlivcov. Nepodareného syna jedináčika, pravdaže cudzieho, nie vlastného, charakterizovali príslovím Z jenného sina bíva veľká sviňa, človeka schopného škodiť iným a vôbec robiť zle alebo naisto to od neho čakať zasa príslovím Kebi sviňa rohi mala, každého bi ňimi klala. O jednotlivcovi, čo sa nepriznával k vlastným, zabúdal na nich alebo sa k nim správal povýšenecky, dedinské spoločenstvo vyjadrovalo svoju mienku expresívnym frazeologizmom Zabudou̯ vol, že ťelaťom bou̯ , alebo lakonickým Otcudzeu̯ sa, popánšťeu̯ sa, velmi/chitro spánšťeu̯ . Nesprávne rozhodnutie alebo konanie s negatívnym následkom bolo spojené nielen s častým a známym frazeologizmom skočiď z blata do kaluže, ale aj so zriedkavejším, ale rovnako výstižným skočiď zo škopa do hrotka. Frazeologizmy Akí pochválem, takí navekiameň, Naložiť/naklásť aňi sviňi na válov/do válova súvisia so škriepkami, zvadami a hádkami, pri ktorých sa občas zabúdalo na korektné verbálne správanie. V neutrálnom rozhovore sa výskyt hrubého výraziva avizoval ospravedlňujúcim otpítam pekňe, šianam ťa/vás/tvoju (statočnú) hlavu, čím sa mala paralyzovať alebo aspoň tlmiť hrubosť použitého jazykového prostriedku. Na nervozitu a netrpezlivosť sa vzťahujú frazémy ňemať staňia, chodiď ako žit po práznom magadzíňe.
Široký bol repertoár prísloví a prirovnaní súvisiacich s nevykoreniteľným neduhom niekdajšej aj súčasnej slovenskej dediny, ako je alkoholizmus. Ak dakto rád a veľa pil, vystavoval sa riziku, že o ňom budú hovoriť lúcha jag vol, ten ždi račej napája ako kŕmi, zaz je zmoknutí alebo že sa budú trúsiť prirovnania a iné priliehavé výrazy, napr. napití jak snop, napití jak cecok, je nadrúlaní jak sviňa, zas sa zrichtuvau̯ , zas je ožratí/pot parou̯ a zaiste aj iné, ktoré už autorovi vypadli z pamäti.
Keď už sa načrelo do špecifických „alkoholických“ prirovnaní, treba hneď pripomenúť nepreberný rad prirovnaní vzťahujúcich sa na vonkajšie pozitívne alebo negatívne vlastnosti človeka: chlab jag zvon/hora/dup = zdravý a silný, chlab jag jella/svieca = rovný a švárny, prsia/svali má jag ženatí vrabec = je
strana 158
chudý, bledí jak smrť, sťena, slabí jag mucha, duša choďí doňho spávať = chorý, chorľavý, ako aj výber prirovnaní týkajúcich sa vlastností vecí tvrdí jak kameň, ciment, hlatká jak sklo/lat — o zmrznutej ceste, resp. o poľadovici, ostrí jag britva, tupí jag hlúp — o rozličných nástrojoch atď.
Nevyhnutnosť prispôsobiť sa životným okolnostiam, režimu, osobám, čo mali moc, Nedanovčania vysvetľovali a troška aj ospravedlňovali príslovím Čertovi sa mosí svieca zažaď aj na (pravé) poluňie. Radosť z príchodu nečakaného návštevníka sa vyjadrovala všeobecne známym Hoz do domu, Boh do domu. V hodnotení nového učiteľa, richtára, organistu, kňaza, ktorý vyšiel Nedanovčanom v ústrety, zaznievalo známe Nová metla dobre meťie. O človekovi, čo získaval veci podozrivým spôsobom, čo kradou̯ jak straka, sa konštatovalo: Kúpeu̯ za päť prstou̯ a šiestu dlaň. — Ňevezňe, len čo ňevidí. Hodnovernosť výpovede sa v dialógu potvrdzovala otázkou Čo ťi/vám mám srcce/dušu na dlaň vipluvať? Chamtivosť nevďačníka, spravidla syna alebo dcéry, čo zneužívali rodičov, sprevádzalo zvolanie a odsúdenie: Ten/tá bi aj srcce vilúpeu̯ /vilúpila!
Podobne ako v reči obyvateľov iných slovenských obcí a miest aj v Nedanovciach bolo počuť zahrešenie, preklínanie, odsudzovanie blížneho, nadávky a ďalšie prejavy nevôle a nespokojnosti s konkrétnou osobou, vecou či stavom niečoho.
Pre častosť výskytu, akiste aj pre spoločensky ešte akceptovateľné lexikálne obsadenie sa už nepociťovali ako zahrešenie slovné spojenia ja tvojho occa/tvoju maťer/tvojho svatého/tvoju dušu (spasenú), tvoju slávu nebeckú, ja tvoje máre, occa ťi naháňam. Pravdaže, daktoré mali veľmi drsnú a hrubú podobu, ale tie sa používali len vo veľkom hneve a rozčúlení.
Z preklínania sa v pamäti zachovalo iba máličko: ňech to šlak trafí, abi/bodaj ho šlak trafeu̯ , bodaj ťa/ho/ich/to porantalo. K preklínaniu ňech ťa šlak trafí sa občas dodalo spojenie slov na holé telo a za ním účelová veta abi sa košela ňepotrhala, čím sa naznačilo, že s preklínaním sa to nemyslí doslova a celkom vážne, že sa vlastne troška žartuje.
Správanie jednotlivca, ak nejakým spôsobom vybočovalo zo vžitého úzu, odjakživa bolo príčinou posudzovania aj odsudzovania. Nedanovčanky nemali rady, keď niektorá vyčnievala z radu a keď to robila, vystavovala sa kritike najmä ženskej časti dedinskej pospolitosti. Kritika mohla mať takúto podobu: tá by sa aj na šťiap/ožech/kôl dala, pristaňe jej to jak sviňi sello,
strana 159
pasuje (jej) to jak futrová burgiňa do muškátňika; občas zaznel aj vulgarizmus ona bi si aj r.. naopak obrátila, len abi bola inakšia/na víchir sveta.
Ani o nadávky nebolo v Nedanovciach núdze. Spomedzi jednoslovných sa v mysli dodnes spontánne vybavujú ošklivec, chronta, chrontoš, smrlliak, ňekiepa (o nečistotnom človekovi), potvora, drúk, chruňo a popri nich názvy zvierat, napr. vol, kuoň, somár, hovado, sviňa. Na zvýraznenie zmyslových, vzhľadových a iných nedostatkov boli v obľube dvojslovné spojenia s postponovaným adjektívnym prívlastkom zvyčajne utvoreným od „nadávkového“ substantíva (hlucháň hluchí, slepáň slepí, krpáň krpatí, ošklivedz oškliví, smrlliak smrllaví, sviňa svinská, potvora potvorská) alebo viacslovné spojenia s postponovaným viacnásobným alebo rozvitým prívlastkom (ošklivedz naňižhonní mizerní, chruňo ňeoblízaní ňepomollení ňeoholení. Zo štylistického hľadiska spravidla ide o etymologické figúry.
Zaujímavý jazykový materiál poskytujú povedačky nedanovských kartárov, osobitne hráčov mariáša. Tí odháňali od stola prizerajúcich sa zvedavcov heslom Kibic, drž hubu, ktoré viselo na viditeľnom mieste azda v každej krčme (okrem neho aj varovný oznam Úver umreu̯ , zabili ho dĺžňici). Pozornosť hráčov sa upriamovala v prvom rade na mladistvých: Čo opskuruješ, ešťe ťi fúze ňerastú/ňenarásli. Po tomto zistení nasledovala rada, ako rast fúzov urýchliť: Mosíš si ih zvonka naťierať medom a znútra kuracincom. Zahanbeného výrastka malo povzbudiť objasnenie katalyzačného účinku tohto čudného, klinicky neodskúšaného farmaka: Met ťahá a kuraciňec tlačí. Na toto často opakované žartovanie sa zložila a dedinou šírila veršovačka: Stretou̯ som sa v drustve z Bezákeje Vincom,/ Ten mi kázau̯ masťiť fúze kuracincom. Keď už sme sa dotkli nedanovskej „poézie“, spomenieme aj verše Bijo, Lacko, bijo muoj/ dokončíme tento boj. Traduje sa, že v čase kolektivizácie ich spontánne vyslovil vzdorovitý Nedanovčan, ktorý sa pri oraní nechcel dať do reči s vrchnosťou, keď ho prišla upozorniť, že jeho roľa už patrí do spoločného vlastníctva, čiže do JRD (jéerdé), ktoré nedanovskí odporcovia družstva premenovali na berďeje (pre rozkrádanie a iné neporiadky). Veršovačiek bolo viac a v podstate boli nápodobou niektorej ľudovej piesne alebo šlágra.
Z uvedených jazykových dokladov je dobre čitateľná najvýraznejšia črta nedanovského nárečia — výskyt zdvojených spoluhlások (porov. sedlo → sello, srdce → srcce, otca → occa) a tvary minulého času bou̯ (bol),
strana 160
robeu̯ (robil), kradou̯ (kradol). V období, z ktorého sme zhromaždili naše nárečové omelinky, najstaršia generácia ešte používala tvary prídavných mien dobruo, peknuo, pálenuo a živé boli aj starobylé tvary lokálu a inštrumentálu substantív vrátane názvov miest a obcí: stretou̯ ho v Bošach (Bošanoch), kúpeu̯ to v Chinorach (Chynoranoch), nájšli ho až za Krušovci (Krušovcami), bívali v Ostratici alebo v Nallici (Ostraticiach, Nadliciach). Ich používanie podporovali aj ľudové piesne, kde tieto starobylé tvary nefungovali len ako rýmotvorný prvok s príznakom poetickej licencie, lež ako tvary živého úzu (porov. choc‿ ca hrať s chlapci). Keď sa už z môjho amatérskeho hrania na husliach dala rozoznať melódia konkrétnej piesne, vďačne som vyhovel maminej výzve „Túto sa nauč“: Ako bolo na počiatku medzi nami,/ bola láska poviazaná reťazami./ Reťazami, reťazami, reťazenci,/ ešte moje očká pozrú za mláďenci. Starobylé tvary reťazenci, za mláďenci sa v piesni skvejú v plnej kráse a funkcii.
Z pamäti doteraz nevypadli ani mnohé jednotlivé položky slovnej zásoby voľakedajších Nedanovčanov: odhelekať (zapatrošiť, straťiť), verestuvať (pomôcť, zachrániť), oznať sa (zoznámiť sa s niekým — najmä o mládencovi a dievčati), odoznať (zabudnúť, nepamätať sa na niekoho), belajdikuvať sa (znepokojovať sa), opskuruvať (zízať, nakúkať), viblakuvať (vykrikovať), ošipuvať sa (pomaly ísť, robiť), pasibruch (veľký jedák), kocindáki (šúľané slíže). Možno k nim priradiť aj hypokoristiká Jano, Jožo, Tóno, Števo, ale aj Ferenc, Tivadár, Pišta ako relikty slovensko‐maďarských jazykových kontaktov, presnejšie maďarizácie. Milotou domova sa prihovárajú rodinné mená Turčekeje Miškeje, Turčekeje Klobásňikeje, Peciareje Oťkeje, Peciareje Hroziakeje, Peciareje Krajčíreje, Peňiaškeje Šťevíkeje, Peňiaškeje Čiernich. Vynútila si ich komunikačná prax a v nej potreba presnej identifikácie, keďže v Nedanovciach podnes žije viacero Turčekovcov, Peciarovcov či Peniažkovcov.
„Nedanovské nárečie, ako aj nárečie susedných dedín je bohaté a krásne“ (Uhlár, 1994, s. 47). Stotožňujem sa s týmto názorom. Zážitok z počúvania reči starých Nedanovčanov sa v mnohom podobá zážitku z počúvania hudby lahodiacej uchu. Preto dobiedzavá otázka starodávneho staršieho priateľa Ivano, uš si vizvoňeu̯? (zaznievala v čase, keď sa autor článku ako päťročné chlapča napevno rozhodol byť nedanovským zvonárom) a otázky aj reč iných Nedanovčanov (Ďez’ bou̯ , Ďeže iďeš? Prišou̯ z’aj ti na hodi?)
strana 161
rozochvievajú srdce rovnako ako zvukovo majstrovsky organizované a cizelované verše rodeného a učeného básnika srdce aj um Duch Svätý rozožal mi,/ nech svieti nám ich duo/ i z hôr i jám: Non nobis, Domine, non, nobis, sed nomini Tuo/ da gloriam (Turčány, 2001, s. 8).
Ako uzavrieť toto útržkovité rozpamätúvanie na hĺbenie vlastných rečových základov, na fixáciu rečových návykov a na budovanie základného rečového potenciálu? Najlepšie azda pripamätaním záverečných slov motta materčina zlatá a dôverným dodatkom k nim: nedanovčina milá.
Ivan Masár
LITERATÚRA
HORECKÝ, J.: Život v službách terminológie. In: Slovenská reč, 2000, roč. 65, č. 2, s. 99 — 120.
Chvála slovenčiny. Dokumenty, svedectvá, vyznania. Red. P. Hudík. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej 1998. 191 s.
MASÁR, I.: Ako sa robil drevený voz. In: Kultúra slova, 1979, roč. 13 , č. 10, s. 321 — 329.
MASÁR, I.: O hrách a hračkách nedanovských detí. In: Kultúra slova, 1993, roč. 27, č. 9 — 10, s. 294 — 301, č. 11 — 12, s. 343 — 351.
MASÁR, I.: Hry a hračky nedanovských detí. In: Nedanovce 650‐ročné. Ed. I. Masár. Obec Nedanovce 1994, s. 53 — 65.
TURČÁNY, V.: Óda ód. Prológ. Kultúra, 2001, roč. 4, , č. 2, s. 8 — 9.
UHLÁR, V.: O nedanovskom nárečí. Fakty, porovnania, spomienky. In: Nedanovce 650‐ročné. Ed. I. Masár. Obec Nedanovce 1994, s. 46 — 49.
Nadväzujeme na svoj článok Podoba prísloví v lanskom ročníku nášho časopisu; zacielením rozumieme širšie ponímaný výsledný význam prísloví, teda ich nabádavé a poučné poslanie v reči. Do odborného názvu (termínu) príslovie — a to aj podľa materiálového východiska (pozri v zozname literatúry) — zahŕňame so zreteľom na zacielenie významu aj také útvary, ktoré bežne voláme porekadlá a ktorých význam sa neraz odkrýva len druhotne na základe zámernejšej úvahy. Pritom na ich poslanie pouka-
strana 162
zujú tie isté gramatické prvky ako v prísloviach, hoci azda nie také časté alebo zámlkovo prítomné.
Veľavravný a podnetný význam takto poňatých prísloví nebudeme riediť a zužovať vysvetľovacími poznámkami. Tie nám zastúpi a neraz doplní a rozvedie príslovie toho istého alebo veľmi blízkeho, ba i opačného významu (synonymné, antonymné).
Do prvej (oveľa menšej) skupiny zaradíme príslovia, ktoré odobrujú, ba chvália isté správanie; pritom poznove pripomíname, že hovorové a nárečové prvky v daktorých podopierajú význam a ukazujú na ich domovskú príslušnosť.
Chvála kladných spoločenských vlastností. — To je dom, čo ľudia chodia doň, (ale) Nech Boh chráni ten dom, do ktorého nik nechodí. — Majú ľudze, mam i ja, dajú ľudze dam i ja.
Dodržiavanie a obchádzanie osvedčeného poriadku. — Chvost musí za koňom/za líškou. Po staršom do kostola/do mlyna. Nežartuj, s kým si nerástol. Priatelia buďme, dlhy si plaťme. Daj psu pokoj, dá i tebe. Aký požičaj, taký vráť. Nepchaj nos do každého hrnca/Nebuď do každého hrnca vareškou. — Dva kohúty sa neznesú na jednom smetisku. Jeden dom dvoch pánov nestrpí. Dve gazdiné pri jednom ohnisku sa neznesú. Kde mnoho kuchárok, rady presolia. Kde jeden čihí druhý hota, tam nebýva dobrá robota. — Majú myši hody, keď kocúra niet doma.
Nemúdre, neuvážené konanie; túžba po nemožnom. — Darmo čierny hrniec umývaš. Vyplatila košeľu, založila sukňu. Slepý slepého nemôže viesť, lebo obidvaja spadnú do jamy. Nezver na kocúra slaninu, na vlka ovcu./Zveril na psa slaninu a na vlka salaš. Posaď žobráka na koňa, ani čert ho nedohoní. Posaď psa pod stôl, vyjde ti na stôl. — Figy na tŕni nerastú./Slivky na vŕbe nerastú.
Lákanie prechválenou ponukou; trhové zásady. — Čert hriechy medom sladí. Keď vtáčika lapajú, pekne mu spievajú. Ako sladko píska, aby privábil vtáčika! — Čo odkúsiš, kúpiť musíš. Darmodaj zomrel, narodil sa Kúpsi. Umrel dávno, čo dával darmo.
Zvádzanie na otrockú poddajnosť; vzbura proti príkazu. — Čí chlieb ješ, tomu breš/toho pieseň spievaj. Čo pán prosí, sluha musí/stať sa musí. Čí pes, toho pieseň vyje. — Musí je veľký pán, ale nemusí ešte väčší./Mus je veľký pán a Nemus je ešte väčší.
strana 163
Pretvárka, pokrytectvo, pýcha a výsmech z nich. — Svätým sa robí, a čertov pácha. Svätý, len uši mu z pekla trčia. Z potmehúda diabol ducha. Zlých máte susedov, keď sa sami chválite. — O kresťanku, akýs’ boží!
Skrývanie, zmalicherňovanie viny a hlas svedomia. — Toho niet, čo hrniec rozbil. Všade cigánstvo, iba v mlieku voda. — Kto sa v svedomí čuje, nazdá sa, že každý o ňom rozpráva.
Prostredie a obdobie konania zla, klebiet; radosť zo škody. — Mlyn a šenk sú čertova škola. Nočnou hodinou strigy do rákoša. Krčmári sa radujú, keď furmanom kone dochnú.
Kladný dôsledok biedy (psoty) a výsmešné výhody z nej. — Bieda najlepší majster. Hlad najlepší kuchár./Psota majster a hlad kuchár. — Kto nič nemá, vie, kam to schovať./Dobre tomu, kto nič nemá, netrápi sa, kde čo schová. — Holý vstane, holý ľahne, nikto mu nič neukradne. Kto má len jedny nohavice, vždy vie, ktoré si má obliecť.
Jedlo a nástroj k nemu. — Nôž sa ku chlebu nájde. Chudobný sa aj bez lyžičky naje. Lyžíc dosť, len aby sme mali čo jesť.
Pretvárka, falošnosť, nevernosť a trest za ňu. — Inde srok, inde skok. Dobrý dajko, ale zlý vracajko. Mrcha ovca, čo od čriedy uteká. Ani ten pes nie je dobrý, čo sa svojho dvora nedrží. — Z dvoch dvorov psovi sa ulezie palica. Dvojdvorový pes hlady umrie.
Presebnosť, lakomstvo, skúposť. — Každý hrabe uhlie ku svojmu hrncu./Každý svoj hrniec ohŕna. Každô sebe hrebe. Nie všetko sám, nechaj aj druhému! — Ľahký nábytok, ľahký pozbytok. Ľahké nádobudky nepadajú na dietky. Hriešne peniaze idú do čerta. Kto má cudzie s hrsťou, po jeho čert s mechom. Čert dal, čert vzal. — U skúpeho je vždy po obede.
Cudzie a svoje (moje). — Dobre je z cudzej kože krpce krájať. Ľahko cudzími rukami hady vyberať. Lepšia úroda z cudzej roli. Čo je cudzie, to nám krajšie hudie. — Ľahko tomu nekrásť, čo má všetkého dosť.
Krivda, nevďačnosť a zloprajnosť. — Ja obraciam ražeň a druhý je pečienku. Jeden drží kravu za rohy a druhý ju podojí. Kone, ktoré ovos dorábajú, najmenej ho dostávajú. Páni jedia a psy hľadia. — Keď ja horím, nech aj druhý zhorí. Nový klobúk kladú na klin a starý do kúta.
Deľba povinností a remesiel. — Gazda palicu, gazdiná varešku. Gazdiná po pitvore, gazdu po dvore. Gazdu poznať po streche a gazdinú po
strana 164
stene. Pozri dvor, vidíš gazdu, pozri kuchyňu, vidíš gazdinú. — Halenár nech šije haleny. Keď nevieš remesla, musíť robiť povriesla.
Všeobecné poučky a zistenia. — Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť. Krivda má dlhú pamäť. Rataj za pluhom rozum zbiera. Oko hospodárovo množí majetok. Človek bez kazára, čo kôň bez kantára. — Človek bez slobody, čo ryba bez vody.
Zlí si neškodia. — Vrana vrane oko nevykole./Nikdy vlk vlkovi oko nevyklal.
Opovŕhavo o nerestiach. — Nieto väčšej hnusy, ako kto do svojho hniezda trúsi. Lakomec je rovný svini, len po smrti osoh činí.
Rozvité (predĺžené) príslovia. — Aký pán, taký krám, takého aj koňa mám. Čo ťa nepáli, nehas, povedám ti, braček mamľas. — Zdiera koza vŕbu, vlk kozu, vlka sedliak, sedliaka žid, žida fiškál a fiškála čert. Ustanov si capa za záhradníka a sedliaka za úradníka (šafára), veď ti tí pomôžu zo šafľa do šechtára! Komu Peter ujčok a Panna Mária totka, za toho sa zaujmú všetci svätí.
Všeobecne o mŕtvych. — Mŕtvi nezávidia,... — Mŕtvi nespievajú (= prvá časť plánovanej, žiaľ — nedokončenej, trilógie Rudolfa Jašíka, r. 1961).
Poznámky :
1. V tomto svojom druhom článku o prísloviach používame výber z druhej časti knihy A. Melicherčíka a E. Paulinyho.
2. Porekadlá majú to isté poslanie ako príslovia; zakaždým sa uvádzajú vedľa nich. Nepodobrali sme sa ich oddeliť a rozlišovať. (Obidvoje patria do frazeológie v širšom zmysle.)
3. Rozvité príslovia pripomínajú biblické (z Knihy prísloví Starého zákona), pri ktorých možno dobre uplatňovať termín literárny druh (žáner).
4. Osobná poznámka (tak trocha výzvová): Celková zásoba našich prísloví ponúka taký košatý jazykový materiál, že si vieme živo predstaviť až dvojsemestrový seminár zacielený na ich rozbor (podľa vzoru štylistických seminárov prof. Eugena Paulinyho) a potom z referátov a diskusie kolektívnu monografiu.
Gejza Horák
LITERATÚRA
HORÁK, Gejza: Podoba prísloví. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 4, s. 213 — 216.
MELICHERČÍK, Andrej — PAULINY, Eugen: Slovenské ľudové príslovia. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1953. 272 s.
strana 165
Do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme dostali otázku, aký je náležitý tvar nominatívu množného čísla podstatného mena synovec, synovci alebo synovcovia.
Priamu odpoveď na položenú otázku nám súčasné základné kodifikačné príručky, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu (3. vyd. z r. 2000) a Krátky slovník slovenského jazyka (3. vyd. z r. 1997), nedávajú, lebo v nich sa tvar nominatívu množného čísla podstatného mena synovec neuvádza. Tento tvar sa neuvádza ani vo 4. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1964) pri hesle synovec.
V Morfológii slovenského jazyka (1966) sa pri vzore chlap, podľa ktorého sa slovo synovec ako životné podstatné meno mužského rodu skloňuje, konštatuje, že základná pádová prípona v nominatíve množného čísla je ‐i a že príponu ‐ovia majú všetky slová zakončené v nominatíve jednotného čísla na zadopodnebné spoluhlásky h a g, všetky zdrobneniny na ‐ček, ‐ek, ‐ik, ‐čik, slová s príponou ‐ok alebo so zakončením na ‐ok, nepočetné, najmä jednoslabičné mená národov a kmeňov, cudzie slová na ‐ch, niektoré domáce slová (duch, odľud, člen, zved atď.) a niektoré slová označujúce príbuzenský pomer: otec, syn, ujec, svák, svokor, tesť, švagor, zať, kmotor, ded, kmeť, pobratim, otčim (s. 80 — 81). Slovo synovec, hoci takisto označuje príbuzenský pomer, medzi nimi nie je. Z toho možno vyvodiť záver, že slovo synovec má v nominatíve množného čísla tvar synovci. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj Krátky slovník slovenského jazyka, kde sa v kapitole Základné zásady spracovania slovníka píše, že v slovníku sa nominatív množného čísla uvádza pri životných podstatných menách mužského rodu, ktoré majú v nominatíve množného čísla inú príponu ako ‐i, ďalej pri ktorých sa pred príponou ‐i mení kmeňová spoluhláska, pri ktorých môžu vzniknúť pochybnosti o správnom tvare a pri ktorých je dvojtvar
strana 166
(s. 19). Z toho, že sa v slovníku tvar nominatívu množného čísla pri podstatnom mene synovec neuvádza, vyplýva nominatívny tvar synovci. Tento záver potvrdzujú aj Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1971 (11. vyd.), kde sa priamo uvádza synovec, ‐vca, mn. č. ‐vci, a rovnako aj Príručka slovenského pravopisu pre školy od J. Oravca a V. Lacu (1973), kde sa tento tvar takisto uvádza v tejto podobe.
Napokon treba ešte povedať, že životné podstatné mená mužského rodu zakončené na ‐ovec, či už ide priamo o príponu v pomenovaniach prívržencov alebo priaznivcov utvorených z mena osoby, alebo o príponu ‐ec, pred ktorou je hlásková skupina ‐ov‐ (základovým slovom je podstatné meno, prídavné meno alebo sloveso), napr. arpádovec, bernolákovec, epikurovec, habsburgovec, štúrovec; lovec, menovec, národovec, súkmeňovec, surovec, športovec, vdovec, majú v nominatíve množného čísla pravidelne pádovú príponu ‐i, teda arpádovci, bernolákovci, epikurovci, habsburgovci, štúrovci; lovci, menovci, národovci, súkmeňovci, surovci, športovci, vdovci.
Je zaujímavé, že vo 4., zrevidovanom vydaní Zaunerovej Praktickej príručky slovenského pravopisu z r. 1973 nájdeme pri hesle synovec v nominatíve množného čísla dvojtvar ‐ovia/‐i, teda synovcovia i synovci. Pozreli sme sa aj do dokladového materiálu, ktorý máme k dispozícii v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, a to jednak do lexikálnej kartotéky a jednak do počítačového korpusu textov. Zo štyroch dokladov na nominatív množného čísla slova synovec z publicistiky aj z umeleckej literatúry v troch prípadoch sa použil tvar synovci a v jednom prípade tvar synovcovia, čo by naznačovalo istú rozkolísanosť pri používaní tvaru množného čísla.
Stručne na záver: Ako z nášho rozboru vyplýva, nominatív množného čísla životného podstatného mena synovec sa tvorí základnou nominatívnou príponou ‐i a má podobu synovci. So zreteľom na isté váhanie časti používateľov spisovnej slovenčiny pri tvorení nominatívu množného čísla bude vhodné v ďalšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu a Krátkeho slovníka slovenského jazyka doplniť aj tento tvar.
Matej Považaj
strana 167
[Slovenčina v Slovenskom rozhlase v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia. Zborník z jazykovej konferencie. Red. S. Mislovičová — I. Jenča. Bratislava: Slovenský rozhlas 2000. 113 s.]
Pod týmto názvom, ktorý je bližšie určený dodatkom v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia, pripravil Slovenský rozhlas v spolupráci s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV konferenciu o stave jazykovej kultúry v Slovenskom rozhlase a vydal aj zborník materiálov z konferencie. Konferencia sa konala 21. júna 2000. Spolupráca sa realizovala tak, že na príprave i na diskusii sa zúčastnili viacerí pracovníci Jazykovedného ústavu a Slovenského rozhlasu, jeden pracovník z Filozofickej fakulty UK, ale najmä tým, že sa tak dal priestor na obojstranné kritické posúdenie súčasnej úrovne jazykovej kultúry, aktuálnych problémov v tejto oblasti, ako aj na načrtnutie istých východísk. Pritom sa vychádzalo z faktu, že Slovenský rozhlas je profesionálnym používateľom jazyka a pritom vo veľkej miere ovplyvňuje jazykové vedomie poslucháčov.
Za dobré východisko pri posudzovaní práce tejto konferencie možno pokladať referát S. Mislovičovej Jazyk ako pracovný nástroj vzhľadom na profesionálnych používateľov jazyka v Slovenskom rozhlase (s. 70 — 77). Pod profesionálnymi používateľmi rozumie predovšetkým moderátorov a v dôkladnom rozbore zisťuje v ich prejavoch chyby vo výbere lexikálnych jednotiek (obhájkyňa, jednorázový, žiadúci, vsadiť, spr. obhajkyňa, jednorazový, žiaduci, staviť), v morfológii (záujemci, poslucháčiek, účastníčiek, klientami, gratulantami, spr. záujemcovia, poslucháčok, účastníčok, klientmi, gratulantmi). Na zvukovej rovine registruje nedodržiavanie kvantity (v reláciach, myslite, spr. reláciách, myslíte), nedodržiavanie mäkkého ľ, nesprávna výslovnosť obojperného u, dvojhlásky ô, ďalej zisťuje nedbanlivú artikuláciu a nedodržiavanie znelostnej asimilácie. Popri týchto „viditeľných“ chybách však právom upozorňuje aj na štylizačné nedostat-
strana 168
ky, na používanie nadbytočných, výplnkových slov i nepotrebných nefunkčných cudzích slov.
Na problematiku tejto prozodickej roviny (ktorá síce nebýva tak často predmetom kritiky zo strany poslucháčov), na otázky textu a jeho stvárnenia poukázal J. Findra v referáte Zvuková rovina jazykového prejavu v rozhlase (s. 60 — 69).
Už týmito dvoma základnými referátmi sa naznačila dvojpólovosť prístupu východísk i hodnotiacich postojov. Reagovali na ňu jednak profesionálni jazykovedci, jednak pracovníci rozhlasu na základe vlastných dlhoročných skúseností (V. Rusko, Š. Horský). V diskusii sa ukázalo, že textová problematika je pre svoju „rozhlasovosť“ oveľa závažnejšia než kritika jednotlivostí, resp. opakovaná kritika tých „prehreškov“, ktoré sa dajú pohodlne vyčítať ako neznalosť či nerešpektovanie normy.
Výraznejšie sa prejavoval protiklad medzi základnými východiskami diskutujúcich jazykovedcov (konštatovali to aj niektorí pracovníci rozhlasu). Na jednej strane sa vyžadovalo dôsledné dodržiavanie normy, na druhej strane sa poukazovalo na potrebu dotvárať vyjadrovanie prostriedky aj „nad“ požiadavky normy, používať síce aj nekodifikované prostriedky, ale „v duchu“ platnej kodifikácie a tak zdôrazniť komunikačnosť ako základné kritérium. Dôraz na zachovávanie normy sa jasne formuloval vyjadrením, že „zákony musia byť záväzné a musia platiť“ (D. Števčeková, s. 107) alebo miernejším konštatovaním, že aj ak „v komunikácii používame iba správne, spisovné jazykové prostriedky, to ešte automaticky neznamená, že sa nemusíme dostať do istého rozporu so zásadami jazykovej kultúry, mali by sme takéto prostriedky používať v ustálených, všeobecne akceptovaných významoch, aby zbytočne nevznikali komunikačné skraty a nedorozumenia“ (M. Považaj, s. 13). S týmto postojom korešponduje postoj niektorých rozhlasových pracovníkov, ktorí čakajú na vyjadrenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra alebo vyžadujú od neho preventívne riešenia.
J. Dolník nadviazal na uvedené protikladné východiská a upozornil na tri okruhy diskusných problémov: treba vychádzať z pevných východiskových poznatkov a budovať hodnotiaci štandard, vidieť a skúmať fungovanie spisovnej slovenčiny v súčasných podmienkach a opodstatnenosť vonkajších zásahov do takéhoto fungovania a napokon skúmať pôsobenie rozhlasu aj s ohľadom na psychologické faktory, a to bez ohľadu na jestvujúce rozdielne názory medzi jazykovedcami.
strana 169
V tomto smere možno konštatovať isté spoločné prvky napriek protikladným postojom jazykovedcov. Ale práve nimi sa má podoprieť spoločné úsilie o teoretické podloženia a praktické riešenie otázok rozhlasovosti. Ako nádejný spoločný prvok sa ukazuje teória jazykového znaku v tom zmysle, že celodenné pôsobenie rozhlasu v jeho rozmanitej štruktúrovosti odzrkadľuje celodenný život našej spoločnosti, je teda znakom tohto života. Je však prirodzené, že aj táto znakovosť sa má vyjadrovať „dobrým“, kultivovaným jazykom, jeho prestížnou podobou.
Do rámca istej nespútanosti, resp. voľnejšieho nadväzovania na platnú spisovnú kodifikáciu patria aj úvahy o možných variantoch, ktoré sú nevyhnutným znakom vývinu jazyka, ale i zdokonaľovaniu jazyka a kultivovania jazykového vyjadrovania. V tomto smere podnietil diskusiu najmä J. Dolník a K. Buzássyová.
V diskusii sa znova nastolil problém prechyľovania ženských priezvisk, ale aj problém výslovnosti mäkkého ľ a variantnosti vo výslovnosti anglických skratiek (typu OECD), resp. variabilnosti v názvoch typu pôžička stand by — pohotovostná pôžička. V mnohých bodoch sa v diskusii dosiahla zhoda. Napr. v tom, že variabilnosť patrí k vývinu jazyka a je prejavom rýchleho pohybu v živote spoločnosti. Zhoda sa prejavila aj v celkovom hodnotení úrovne jazyka, keď sa napr. v protiklade ku konštatovaniu J. Rezníka (že úroveň sa možno pod vplyvom životného tempa niekoľkonásobne znížila — s. 4) konštatuje (M. Považaj), že jazyková úroveň vysielania Slovenského rozhlasu je vcelku na dobrej úrovni.
V priebehu konferencie sa teda konfrontovali rozličné východiská, formovali sa rozličné postoje, lebo to bolo jedným z cieľov konferencie. Neformovali sa však konkrétne závery.
S odstupom času a po zvážení publikovanej podoby materiálov z konferencie v osobitnom zborníku možno však aspoň heslovite upozorniť na niektoré riešenia. Predovšetkým treba pokračovať vo vnútornom „vzdelávaní“ rozhlasových pracovníkov, prehlbovať takpovediac ich technické zručnosti, upozorňovať na mnohé konkrétne riešenia, pritom však sústredenú pozornosť venovať textovej stránke prejavov, ich prozodickej výstavbe.
Ján Horecký
strana 170
[Partizánske. Staré a nové epochy. Editor J. Vladár a E. Wiedermann. Mesto Partizánske 2000. 232 s. + obrázková príloha.]
V súvislosti s vydávaním monografií o dejinách mesta alebo obce pri príležitosti významného jubilea vzťahujúceho sa na prvý písomný záznam o ich jestvovaní vyslovil sa názor, že monografia o vlastnej obci je vrcholným prejavom, vrcholom miestnej kultúry (pozri Kultúra slova, 1994, roč. 28, č. 1, s. 104, 107). Na takýto vrchol sa podarilo vystúpiť aj zapáleným a uvedomeným Partizánčanom. Napriek neprestajným ponosám na podvyživenosť miestnej kultúry a kultúry vôbec v Partizánskom sa zomkli intelektuálne sily, vyhľadali materiálne zdroje a zaistilo vydanie zaujímavého svedectva o dejinách jedného z najmladších slovenských miest. Pozoruhodné, ale aj paradoxné je, že toto mladé mesto má aj dávnu minulosť, ktorej korene sú zapustené až kdesi v 12. storočí (porov. s. 53). Príčinu paradoxu treba hľadať v tom, že do dejín Partizánskeho sa zaraďujú dejiny viacerých blízkych obcí (ide o Veľké Bielce a Malé Bielce, Návojovce a najmä o Šimonovany), ktoré boli v dôsledku administratívnosprávneho usporiadania pričlenené k Partizánskemu ako tzv. miestne časti. Z toho potom vychodí, že dejiny Partizánskeho sa nezačínajú v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia založením Baťovian ako priemyselného mestečka s továrňami na výrobu obuvi, ale podstatne skôr.
Dejiny Partizánskeho sa v publikácii podávajú formou samostatných štúdií zakončených súpisom použitej literatúry, anglickým a nemeckým resumé. Výnimkou je len posledná kapitola Osobnosti novodobej histórie mesta. Nachodia sa v nej profily významných osobností, ktoré sa v Partizánskom narodili (napr. slávni speváci Peter a Miroslav Dvorskovci), potom osobnosti pochádzajúce z blízkych dedín (akademik J. Vladár z neďalekých Brodzian, prof. V. Uhlár z Pažite) a napokon osobnosti, ktoré v Partizánskom pôsobili, ale sa tam nenarodili (napr. spisovateľ R. Jašík). Štúdie sú zoradené do dvoch základných oddielov vymedzených názvami Epochy staré a Epochy nové. Staré epochy sa týkajú dávnovekých spoločenstiev v pravekých dejinách mesta, nové epochy konca dávnoveku, kontaktov s antickým svetom, stredoveku a súčasnosti. Ako píše editor publi-
strana 171
kácie, podnet na vypracovanie monografie — dá sa predpokladať, že aj jej koncepcie — dala skromná publikácia o dejinách Partizánskeho vydaná pri príležitosti 60. výročia vzniku mesta (s. 230).
Z hľadiska výstavby textu a jeho klasifikácie nachodíme v monografii viaceré druhy, resp. vrstvy textov. Sú v nej príspevky majúce všetky znaky odborného textu (štýlu), t. j. klasický trojčlenný pôdorys, v ktorom sa zreteľne vydeľuje úvod, jadro, záver a v ktorom dominuje nasýtenosť výpovede úzko odbornými, spravidla prevzatými termínmi občas vysvetľovanými domácimi ekvivalentmi: patinovaný pazúrik, pestrofarebný rádiolarit (s. 23), lineárna keramika (s. 24), paleolit — staršia doba kamenná (s. 22) atď. Ďalšiu vrstvu tvoria texty naratívnej povahy. Učebnicovým príkladom je kapitola Starobylá dedina Šimoniovcov (s. 53 — 65). Isteže naráciu (rozprávanie) si tu nemožno predstavovať ako nezáväzné rozprávanie založené na fantázii rozprávača. Ide o naráciu opretú o údaje prácne získané z archívnych materiálov čítaním donačných (darovacích) a iných listín, štúdiom odborných historických diel. Ani v tejto vrstve nechýbajú úzko odborné termíny (porov. zbožné fundácie, štolárne poplatky na s. 63, venné na s. 61). Napokon je tu tretia vrstva textov majúca čisto informačný habitus — sú to texty o kultúrnych tradíciách oblasti, o kultúre nových obyvateľov Partizánskeho a ďalšie.
Súčasťou monografie o dejinách mesta alebo obce býva charakteristika nárečia, t. j. jazyka jeho obyvateľov. Tu sa o jazyku čo‐to nepriamo dozvieme len z fonetického zápisu názvov niektorých reálií spomínaných v kapitole o ľudovej kultúre (gňiaviť, šlichťiť, nálepok/gánok na s. 173, fučka, melence, holohumnica na s. 175) a z veršíkov a povrávok prednášaných napr. pri svadobných obradoch, vianočných a novoročných vinšovačkách a ďalších podobných príležitostiach. O spoľahlivosti zápisu však možno mať isté pochybnosti. S prihliadnutím na zjednodušovanie istých hláskových skupín charakteristické pre tieto hornonitrianske nárečia sa takáto pochybnosť vzťahuje napr. na zápis slova spodňík, božské požehnaňie na s. 180, drapovaňie na s. 180 a na zápis ďalších slov. Podľa našich poznatkov o týchto nárečiach zápis mal mať podobu spoňňík (porov. spis. studňa — nár. stuňňa), bosské, drapuvaňie. Treba však poznamenať, že vypracovanie charakteristiky jazyka Partizánčanov nie je jednoduchá úloha, keďže obyvatelia Partizánskeho nepochádzajú iba z priľahlých obcí, ale z mno-
strana 172
hých kútov Slovenska, z Čiech a Moravy, odkiaľ si priniesli svoje rečové návyky a osobitosti do odlišného jazykového prostredia, v akom žili predtým. Možno teda predpokladať, že výskum jazyka Partizánčanov by priniesol sociolingvisticky zaujímavé poznatky.
Jazyková kultúra monografie má solídny štandard. Nie je to nič neočakávané, veď autori príspevkov sú v nejednom prípade špičkoví vedeckí pracovníci (J. Vladár, A. Rutkay, E. Wiedermann, J. Lukačka) alebo prinajmenej vysokoškolsky vzdelaní jednotlivci s bohatými publikačnými skúsenosťami (J. Gális). Napriek tomu zostavovatelia monografie využili služby jazykovej upravovateľky M. Kukučkovej. Pravda, v konkrétnych prípadoch jej intervencia do textu mala byť odvážnejšia a pozornosť na úpravu textu sústredenejšia. Vzťahuje sa to na také jednotlivosti, ako je občasné používanie zámennej opytovacej príslovky kedy namiesto časovej spojky keď, na ojedinelé tvaroslovné chyby (fotografia zo zbierky Agneši Kurčákovej, s. 232 — správ. Agneše; gen. pl. slova epocha má podobu epoch, nie epôch, s. 6), na nefunkčný inverzný slovosled (Epochy staré, Epochy nové namiesto Staré epochy, Nové epochy, porov. aj podtitul monografie Staré a nové epochy), na niektoré pravopisné javy (Fašiangy, Cigáňov na s. 185 — správ. fašiangy, Cigánov), na niektoré nevhodne použité slová alebo ich tvary, napr. naväzovať (s. 175 — správ. nadväzovať), pretiahle jadro (s. 23 — správ. pretiahnuté jadro). Viac pozornosti pri jazykovej úprave textu sa malo venovať používaniu predložky pre, ako ukazuje napr. tento kontext na s. 36: Ich [lesov] plocha sa zmenšovala... výrubom pre získavanie dôležitej suroviny, ... zväčšovaním pôdy pre poľnohospodárstvo a pre pasienky. Okolité pohoria boli zdrojom kameňa pre rozličné — najmä stavebné účely. A napokon prevod viacerých pasívnych konštrukcií na aktívne by bol jazykovokultúrnemu štandardu publikácie len prospel: Oficiálne bol kostol vysvätený 2. septembra 1989 biskupom Jozefom Ferancom (s. 139).
Vydaním monografie sa vyslobodili z prítmia archívov a utajovaných materiálov aj isté mrzuté, ba aj pochmúrne fakty. Myslí sa tu na prieťahy okolo pomenovania Baťovian, na násilnosti pri združstevňovaní, ale najmä na politické procesy v 50. rokoch. (Najstaršia generácia obyvateľov Partizánskeho a okolitých obcí dodnes spomína na popravu Jozefa Trojana, vedúcej osobnosti vtedajšieho verejného života.)
strana 173
V súčasnej finančnej núdzi je vydanie monografie malý zázrak. Pre autora tejto správy je však zázrakom sama existencia Partizánskeho. Veď v priestore, kde sa mesto nachádza, boli za jeho detstva iba priľahlé nivy rieky Nitry, na ktoré sa neraz díval z návršia veľkobielického cintorína, odkiaľ teraz vidno jedno z najmladších a najmodernejších miest Slovenskej republiky. Obidva zázraky pramenia v silnom chcení a starosvetskej pracovitosti.
Ivan Masár
[LIPTÁKOVÁ, Ľudmila: Okazionalizmy v hovorenej slovenčine. Prešov: Náuka 2000. 145 s.]
Ak by sme vychádzali z hypotézy jazykovedcov o lingvistickom relativizme či z filozofických iniciatív príslušníkov analytického hnutia, mohli by sme spolu s nimi konštatovať, že odlišné spoločnosti, odlišné doby, ba dokonca aj odlišné individuá sa vyznačujú odlišným kognitívnym spracúvaním skutočnosti. Z hľadiska lingvistiky je ukazovateľom tohto fenoménu aj kreativita používateľov toho‐ktorého jazyka prejavujúca sa v tvorbe okazionálnych lexém. Týmto špecifickým, jedinečným, neopakovateľným a neočakávaným jazykovým zachytávaním sveta sa zaoberá aj monografia Ľ. Liptákovej s názvom Okazionalizmy v hovorenej slovenčine.
Skúmaná problematika je dôkazom, že „nenormovanosť“ sa nemusí vždy chápať ako narúšanie a rozkladanie inherentných pravidiel jazykového systému. Ba naopak, používaním okazionálnych pomenovaní je možné rozširovať hranice daných noriem. Neuzuálnosť takýchto kreácií neznamená, že sa tvorcovia a používatelia týchto jazykových jednotiek diskvalifikujú; naopak, práve prostredníctvom nich preukazujú svoju totožnosť, či už ide o jednotlivcov, isté skupiny alebo spoločenstvá. Táto idiolektická a sociolektická identifikácia im vytvára priestor na demonštrovanie jedi-
strana 174
nečnosti a zároveň naznačovanie spolupatričnosti v procese vzájomnej rečovej komunikácie. A i to sa stáva nepriamo jedným z motívov tejto publikácie.
Recenzovaná práca príťažlivým spôsobom podáva uvedenú problematiku; ozrejmuje ju vyberaním názorných, nápadných, často humorných príkladov a kontextov. Tým sa adekvátne dopĺňa vedecký výklad založený na rozsiahlom materiáli, ktorý pozostáva z 1430 príležitostných lexikálnych jednotiek získaných z rozmanitých jazykových prejavov v typických komunikačných situáciách.
V úvode sú naznačené aspekty analyzovaného javu i úskalia, ktoré sa spájajú so zachytávaním príležitostných pomenovaní odznievajúcich napospol v hovorených prejavoch. V tom je nóvum takéhoto výskumu v slovenskej jazykovede. Jeho základom sa stáva oblasť rečovej komunikácie a jej osobitostí so zreteľom na tvorbu a používanie okazionalizmov.
Teoretické východiská práce sa osvetľujú v štyroch podkapitolách. Prvá z nich sa venuje priblíženiu výskumu a naznačeniu toho, ako sa okazionalizmy chápu v domácej i zahraničnej jazykovede. Odtiaľ sa plynule prechádza k charakteristike a určujúcim vlastnostiam skúmaných lexikálnych jednotiek, a to opäť v konfrontácii s názormi jednotlivých autorov. Tieto vlastnosti sa overujú na získanom materiáli, čo vyúsťuje v závere celej monografie do špecifického vymedzenia definičných vlastností okazionalizmov. Opis komunikačných súvislostí sa rovnako realizuje v kritickom dialógu s viacerými lingvistami, pričom tu už je naznačená tendencia k uvažovaniu o slovotvornom rozmere rozoberaných lexém. Pri slovotvorbe sa zohľadňuje jej chápanie ako procesu, teda systému produkcie nových slov, i ako reprodukcie, teda zaraďovania sa týchto slov svojou štruktúrou do istých slovotvorných útvarov a typov. Preto sa analýza okazionálnych pomenovaní uskutočňuje z hľadiska príčin vzniku, t. j. z komunikačno‐pragmatickej stránky i zo sémanticko‐štruktúrnej stránky.
Jadro bádania tvoria odpovede na otázky o okolnostiach tvorby, o prostredí, funkciách a produktoroch týchto slov, teda o tom, prečo sa vôbec vytvárajú, a to aj vtedy, keď na označenie istého javu alebo veci existuje ich príslušné jazykové stvárnenie.
Pokus o vysvetlenie nastolených problémov je zapĺňaním doteraz prázdneho miesta v súčasnej derivatológii i v poznávaní lexikálnej zásoby
strana 175
ako takej a zároveň rozširovaním možnosti pozorovania jej dynamiky a vnútorného pohybu. Ako sama autorka poznamenáva, sú totiž okazionalizmy neuzuálne, ktoré v takejto podobe aj zaniknú, no vyskytujú sa i také, ktoré prechodom do úzu tento svoj príznak okazionálnosti stratia.
Rovnako je táto práca prínosom pre ešte dosiaľ neprebádanú oblasť epistemologického rozmeru slovotvornej motivácie. Najmä detské okazionalizmy, ale nielen ony, vznikajú z potreby uspokojivo pomenovať jednotlivé veci a javy okolo seba. Sú teda náznakom synergického pôsobenia slovotvorby a gnozeológie. Príležitostné pomenovania sa totiž rodia prostredníctvom výberu sémantických príznakov, ktoré sú prioritné a určujúce pre ich pôvodcov. Odkaz na kognitívne štruktúry ľudskej mysle je tak zásahom aj do roviny psycholingvistiky, ktorá je úzko spojená so sociolingvistickým aspektom. Funkčné využívanie a potreba okazionalizmov sa týkajú rozličných komunikačných sfér, a preto sa ich deskripcia a vymedzenie definičných znakov realizuje v oficiálnom, polooficiálnom i neoficiálnom prostredí. Konkrétne sa pri skúmaní vyčleňuje na základe veku komunikantov oblasť detských okazionalizmov a okazionalizmov tvorených dospelými používateľmi jazyka. Rozličný vzťah dospelých hovoriacich ďalej núti rozlišovať príležitostné pomenovania v súkromnom i verejnom komunikačnom prostredí. Pritom vo verejnej sfére sa opäť možno pohybovať na osi oficiálnosť — neoficiálnosť. Tak sa opisované lexikálne jednotky zaraďujú do podskupín: bežná komunikácia, mediálna komunikácia a polooficiálna komunikácia.
Súčinnosť slovotvorby a významu okazionalizmov je základom skúmania aj v druhej podkapitole budujúcej na onomaziologickej kategorizácii zozbieraného materiálu. Substantívne, slovesné, adjektívne a adverbiálne okazionalizmy sa ďalej diferencujú do vyčlenených sémantických skupín a v ich rámci na základe identického formantového zloženia. Nie všetky je možné takto jednoznačne zatriediť, čo spôsobuje absencia slovotvornej motivácie. Takéto slová sú síce obsiahnuté v získanom korpuse, no bližšiu charakteristiku jazykových jednotiek tohto typu možno v danej monografii nájsť iba sporadicky. Príčinou je pravdepodobne malé množstvo takýchto okazionalizmov vôbec i veľmi malý počet slovotvorne nemotivovaných okazionalizmov so zreteľom na celkové množstvo prvkov, ktoré boli na tomto mieste zaznamenané. S tým súvisí orientácia práve na
strana 176
slovotvorbu. Okrem slovotvornej motivácie by sa však dalo uvažovať aj o iných spôsoboch tvorenia okazionálnych pomenovaní, a to: apelativizáciou: kevin = popletený človek, slovnodruhovým prechodom: hu‐hu = citronáda, prenášaním významu: sínusoida = chôdza opilca, preskupovaním alebo obmenou hlások: pukeľka (¨kúpeľka) = kúpeľňa.
Medziiným aj tento fakt je istou výzvou do budúcnosti a znakom otvoreného poľa s novými alternatívami pre ďalší výskum tohto fenoménu.
Potrebné je však vyzdvihnúť ojedinelé vymedzenie štatútu daných neuzuálnych slov v hovorených prejavoch. Na základe analýzy týchto okazionalizmov Ľ. Liptáková vymedzuje ich jedenásť definičných znakov. K deviatim doteraz všeobecne prijímaným charakteristikám A. G. Lykova (príslušnosť k reči, nereprodukovanosť, nominačná fakultatívnosť, slovotvorná odvodenosť, nenormatívnosť, viazanosť na kontext, funkčná jednorazovosť, individuálna príslušnosť, expresívnosť) pridáva ešte dve kritériá na identifikovanie okazionálnych slov. Ide o neuzuálnosť a neprediktabilnosť, čo znamená neprekročenie rámca idividuálneho kontexu a neočakávanosť z pohľadu prjímateľa. Pritom sa zdôrazňuje i miera účasti jednotlivých vlastností. Teda hovorí sa o absolútnej alebo čiastočnej prítomnosti všetkých definičných znakov okazionálnych slov v rečových komunikátoch.
Tvorba okazionálnych lexém je výrazom toho, že jazyk, rovnako ako spoločnosť, sa ustavične vyvíja, pričom výsledky tohto vývoja nie je možné vždy s určitosťou predpovedať. Napriek tomu však systém a štruktúra jazyka nie sú nášmu poznaniu nedostupné, čoho svedectvom je aj táto v mnohom inšpirujúca práca o relácii medzi tvorivou schopnosťou človeka a jeho jazykom.
Katarína Dziaková
strana 177
V Sotine či v Sotinej? — Z redakcie regionálneho časopisu Naša Senica: „Ako sa v spisovnej slovenčine skloňuje osadný názov Sotina?“
Niekdajšia obec Sotina je od roku 1944 pričlenená k mestu Senica. Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku (III, 1978, s. 22) sa spomína od roku 1446 (Zothinafalwa 1446, Zothyna 1502, Sotina 1773 atď.). Pomaďarčená forma názvu Szotinafalva by sa dala späť do slovenčiny preložiť ako Sotina Ves. Z toho sa dá predpokladať, že názov Sotina sa utvoril z osobného mena Sota. Na Slovensku sa v súčasnosti toto osobné meno nevyskytuje, ale z poľského jazykového prostredia poznáme priezviská Sot, Sota, Soto, Sotko, Sotek, Sotala, Sotola a celý rad ďalších. Zo súčasnej slovenčiny poznáme s takýmto zoskupením prvých troch hlások iba priezviská Soták, Sotník, Sotona, Sotoniak, Sotorník, tie s predpokladaným osobným menom Sota sotva súvisia.
Nás však zaujíma otázka, ako treba v spisovnej slovenčine skloňovať osadný názov Sotina, lebo v Sotine a na okolí sa v miestnom úze skloňuje dvojako: zo Sotiny i zo Sotinej.
Na začiatku si pripomeňme, že Sotina ako samostatná obec do r. 1944 i potom ako miestna časť Senice sa vždy nazývala Sotina (s krátkym a). Geografické názvy zakončené na ‐a, teda aj názvy obcí a osád, ako sú Žilina, Krupina, Lubina, Pružina, Radošina, Savčina, Sotina, skloňujú sa ako podstatné mená ženského rodu podľa vzoru žena, a to aj vtedy, ak je jednoznačne známe, že sa utvorili z osobných mien, napr. Beňatina z osobného mena Beňata, Radošina z osobného mena Radoša, Savčina z osobného mena Savka. Privlastňovacie prídavné mená sa z osobných mien zakončených na samohlásku ‐a tvorili v starej slovenčine tak ako z podstatných mien ženského rodu (žena — ženin, Radoša — Radošin, Savka — Savčin/Savkin a pod.).
Väčšina názvov obcí utvorených z osobných mien takýmto spôsobom si však zachovala podobu prídavného mena, napr. Babiná, Bodiná, Dobši-
strana 178
ná, Ďurčiná, Malatiná, Malužiná, Mičiná, Omastiná, Ružiná, Vidiná a pod., a ako spodstatnené prídavné mená sa skloňujú podľa vzoru prídavných mien ženského rodu pekná, teda z Babinej, z Bodinej, z Dobšinej atď. Iba v dvojčlenných názvoch typu Paština Závada, Pavčina Lehota sa používa podoba privlastňovacieho prídavného mena s krátkym ‐a ako matkina, sestrina a pod. a skloňuje sa podľa vzoru matkina.
Ak sa priezračnosť východiskového osobného mena stratila, stráca sa aj vedomie, že ide o privlastňovacie prídavné meno. Tak to je napr. v názve Kotrčiná Lúčka utvorenom z osobného mena Kotrča. Tak sa to (nepresne) uvádza aj vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku, kde sa ako meno zakladateľa osady spomína meno Kotrč, ale názov obce Kothorchyna Luchka (z r. 1439), Kotrssina Luczka (1598). V Žilinskej knihe sa meno žilinského fojta (richtára) v druhej polovici 15. storočia zaznačuje ako Kotrša: Kotrsse (r. 1468), Kotrssa (1475), inštrumentál Khotrssu (1494). Je tam aj zápis w Kotrssowey roly (1481).
Skloňovanie názvov obcí a osád typu Radošina, Savčina (a Sotina) v miestnom úze niekedy kolíše. Dokonca obec Radošina mala v rokoch 1927 — 1948 úradný názov Radošiná. Takéto kolísanie sme pri skloňovaní zachytili aj v miestnom (nárečovom) používaní názvov Drietoma, Šuľa, ba i Lubina (z Drietomy aj z Drietomej, zo Šule aj zo Šulej, z Lubiny aj z Lubinej). V spisovnej slovenčine je však správne iba z Drietomy, zo Šule, z Lubiny.
Z toho, čo sme spomenuli, jednoznačne vyplýva, že názov Sotina, ktorý má úradnú podobu s krátkym ‐a, v spisovnej slovenčine sa skloňuje podľa vzoru žena, teda zo Sotiny, k Sotine, za Sotinu, v Sotine.
Milan Majtán
strana 179
adopcia gen. ‐ie, žen., nové v spojení adopcia na diaľku forma materiálnej pomoci deťom žijúcim v chudobných a zaostalých podmienkach zabezpečujúca základné potreby ich živobytia a vzdelania: Na rozdiel od klasickej adopcie, ktorú schvaľuje súd, adopcia na diaľku je podstatne jednoduchšia. (TLAČ)
Adopcia na diaľku je projekt, ktorý sa po západných krajinách začal realizovať v poslednom desaťročí aj u nás. Podstata adopcie na diaľku spočíva v materiálnej pomoci deťom, ktoré stratili jedného alebo oboch rodičov, resp. deťom žijúcim v biede, ktorým rodičia nie sú schopní zabezpečiť potrebné živobytie a vzdelanie. Na rozdiel od klasickej adopcie, pri ktorej ide o osvojenie dieťaťa nevlastnými rodičmi s cieľom vytvoriť spoločnú rodinu (z latinského slova adoptio od slovesa adoptare — prijať niekoho za vlastného, osvojiť si), pri adopcii na diaľku zostáva dieťa žiť vo vlastnej rodine, resp. vo vlastnej krajine a adoptívni rodičia mu prispievajú na stravu, ošatenie, lekárske ošetrenie, školné (to vyjadruje slovné spojenie na diaľku). Ide vlastne o formu finančného sponzorstva, pričom niektorí adoptívni rodičia majú s adoptovaným dieťaťom písomný kontakt.
adoptovať ‐uje, ‐ujú, dok., nové v spojení adoptovať na diaľku poskytovať materiálnu pomoc deťom žijúcim v chudobných a zaostalých podmienkach zabezpečovaním základných potrieb ich živobytia: Pri slávnostnejšom obede rodičia prestrú ešte pre dve deti z Indie, ktoré si na diaľku adoptovali. (TLAČ)
preobsadiť ‐í, ‐ia, dok., preobsadzovať ‐uje, ‐ujú, nedok. čo (koho) kým vymeniť, vymieňať niekoho v (dramatickej) úlohe, na mieste, vo funkcii ap., poveriť, poverovať úlohou, funkciou, prácou ap. inú osobu: V muzikáli sa vystriedalo niekoľko hereckých generácií, niektorí z muzikálu odišli, niektorých preobsadili. — Hneď po prevzatí funkcie preobsadil riaditeľské
strana 180
posty v galériách a ostatných kultúrnych inštitúciách. — Ešte v deň premiéry sa postavy preobsadzovali a všeobecne sa čakal veľký „prepadák“. (TLAČ)
Základom predponového slovesa preobsadiť je sloveso obsadiť vo význame „poveriť (dramatickou) úlohou, prácou, funkciou ap.“, napr. obsadiť úlohu Hamleta, obsadiť kreslo predsedu fondu, obsadiť družstvo špičkovými hráčmi. V oblasti umenia sa pri novom obsadení dramatickej úlohy iným hercom či spevákom zaužíval výraz preobsadiť, resp. jeho nedokonavá podoba preobsadzovať. Predpona pre‐ v týchto slovesách nemá perfektivizačnú funkciu (nespôsobuje zmenu slovesného vidu na dokonavý), lebo sa spája už s dokonavým slovesom, ale má sémantickú funkciu — vyjadruje zopakovanie činnosti pomenovanej slovesom obsadiť s kvalitatívne novým výsledkom (= znova, nanovo obsadiť). Priraďujú sa tak k dvojpredponovým slovesám, v ktorých sa predpona pre‐ pripája k základovému predponovému slovesu, pričom mu dodáva nový významový odtienok — porov. slovesá preosiať/preosievať, preobliecť sa/preobliekať sa či nedávny neologizmus prerozdeliť/prerozdeľovať. V súčasnosti možno pozorovať, že sloveso preobsadiť i jeho nedokonavá podoba preobsadzovať prekročili rámec umeleckej sféry a nachádzajú širšie uplatnenie — používajú sa vtedy, keď je reč o vymenení (vymieňaní) či vystriedaní osoby zastávajúcej nejaký post alebo funkciu inou osobou.
preobsadenie/preobsadzovanie gen. ‐ia, stred. výmena/vymieňanie niekoho v (dramatickej) úlohe, na mieste, vo funkcii ap. inou osobou: Zvädnutá ruža Divadla Romathan zaujala už v Prešove, no ani v Nitre pri vari pätnástich preobsadeniach nezanechala zlý dojem. — Musia hlásiť úradu práce každé skončenie či rozviazanie pracovného pomeru a zabezpečiť preobsadzovanie. (TLAČ)
výberovka gen. ‐y, žen. hovor. výberový album: Výberovka Vašových hitov čoskoro vyjde vo vydavateľstve Opus Production. (TLAČ)
Slovo výberovka je univerbizovaný výraz utvorený zo slovného spojenia výberový album. Používa sa v oblasti hudby ako hovorové označenie albumu zostaveného z výberu zväčša najúspešnejších skladieb speváka, hudobnej skupiny ap., najčastejšie podľa chronologického kľúča. Slovo
strana 181
výberovka sa zaraďuje medzi jednoslovné pomenovania, ako osudovka, jadrovka, rozpočtovka atď. Dosiaľ ho evidujeme iba v spomenutom význame, no nemožno vylúčiť, že týmto jednoslovným výrazom sa v budúcnosti bude nahrádzať aj iné slovné spojenie, ktorého základom je prídavné meno výberový, ale s iným významom.
Silvia Duchková
farebne 2. st. ‐nejšie prísl. (z nem.)
1. vzhľadom na farbu (význ. 1*): farebne čistý, sýty; farebne príťažlivá kompozícia; farebne nedomyslený celok; farebne bohatá publikácia; obľubovať farebne výrazné látky; Farebne to vyzerá ako džem z ríbezlí, ale chuťovo je to niečo iné. Pc 1998
2. s použitím farby, farieb (význ. 1); prostredníctvom farby (význ. 1): televízia vysiela farebne; graf treba narysovať farebne; farebne zvýrazniť kontúry výšivky; Výtvarne tak svoje obrazy nielen farebne, ale aj vizuálne dotvára. LT 1998; Územie obce bolo plošne pokryté upravenými a farebne rozlíšenými nádobami na zber papiera, plastov a kontajnermi na zber farebného a bieleho skla. Pd 1995
3. výrazne vzhľadom na spôsob a pestrosť podania; syn. sviežo, živo: farebne opísaný zážitok; Silnejší ľudský záver ponúka rola slúžky Fanky, ktorú živo, farebne zahrala Mária Hájková. KŽ 1957
4. z hľadiska súhrnu akustických vlastností zvuku spôsobujúcich rozličnosť vnemu: farebne vyrovnaný soprán; vyberať farebne diferencované hlasy
farebnosť ‐ti ž. (z nem.)
1. farebné zhotovenie: hnedá, pastelová farebnosť kolekcie šiat; zaujímavá farebnosť plagátu; zmena pôvodnej farebnosti látky; Obalová tech-
strana 182
nika nevyhovuje potravinárskym pracovníkom pri manipulácii, farebnosťou a nefunkčnosťou spotrebiteľom. NO 1969
2. pestrosť farieb (význ. 1): jesenná farebnosť listnatých lesov; farebnosť čičmianskeho kroja; explózia farebnosti; obrazy prekypujúce hýrivou farebnosťou Pc 1998; Všade vládne čistota, neobyčajná útulnosť, farebnosť. Izakovič
3. vlastnosť toho, čo je farebné, čo má inú farbu (význ. 1) ako bielu: stála, nestála farebnosť látky; výrazná farebnosť obrazu; Kurzov bolo viac, lebo mnohé ženy si nevedia poradiť s materiálom, farebnosťou, módnosťou. NP 1987
4. vlastnosť toho, čo vzbudzuje záujem spôsobom a pestrosťou podania; syn. živosť, výraznosť: farebnosť autorovho štýlu; slovná farebnosť výrazové bohatstvo; Ale onú dnešnú tvár ukážu naplno až v predstavení strhujúcej emotívnosti, básnickej farebnosti. KŽ 1959
5. súhrn akustických vlastností zvuku spôsobujúcich rozličnosť vnemu; syn. timbre: zamatová farebnosť hlasu; tónová farebnosť; Bol to koncert, ktorého nesmierna citovosť, farebnosť a melodická bohatosť prezrádzali o autorovi veľa. Izakovič
farebný1 2. st. ‐nejší príd. (z nem.)
1. týkajúci sa farby, farieb (význ. 1): farebný odtieň, nádych; široká farebná škála; farebná stálosť látky; porucha farebného videnia; dbať na farebnú harmóniu; Vo viacerých farebných podobách sa krajinomaľbe venujú maliari nášho storočia. Pc 1998
2. využívajúci viac farieb (význ. 1) než len bielu, čiernu a ich odtiene; založený na reprodukcii reality vo viacerých farbách (význ. 1); op. čiernobiely: farebná pohľadnica, fotografia; farebný film ktorý po vyvolaní poskytuje viacfarebný záznam; farebný televízor ktorý sprostredkúva viacfarebný obraz; prvé farebné vysielanie Slovenskej televízie; vydať farebnú publikáciu; polepiť izbu farebnými plagátmi; obdivovať farebné ilustrácie; mať farebné sny
3. majúci inú ako typickú, príznačnú, charakteristickú farbu (význ. 1): farebná krieda; farebná náplň do pera; farebné sklo; písať na farebný papier; rysovať farebným tušom
4. majúci viac farieb (význ. 1); syn. pestrofarebný; op. jednofarebný: farebný motýľ; farebná jeseň; chce mať farebnejší balkón; farebná
strana 183
hudba hudobná reprodukcia sprevádzaná svetelnými efektmi rozličných farieb; Dennodenný kontakt s gotickou tabuľovou maľbou, fascinujúce farebné okná a rezbárska výzdoba lavíc — to bola moja vábnička umenia. LT 1998
5. (z pohľadu belochov) majúci inú farbu pokožky ako bielu: farebná rasa; farebné obyvateľstvo USA; do krúžku pribudol farebný študent; máme farebného kolegu; Učil v kostole, kde počúval farebných spevákov. Pc 1999
6. vzbudzujúci záujem spôsobom a pestrosťou podania; syn. svieži, živý: farebný opis udalosti; farebná metafora; Tobias vedel tak rozprávať, akoby farebnými slovami maľoval pred človekom na plátno. KŽ 1965
7. tvorený súhrnom akustických vlastností zvuku spôsobujúcich rozličnosť vnemu: Vyťažil iba veľmi málo zo svojho farebného hlasu. KŽ 1957; Flauta zažiarila spektrom farebných a výrazových odtienkov. Vč 1974
farebný2 ‐ého m. (z pohľadu belochov) kto má inú farbu pokožky ako bielu: V Amerike fajčia len asociáli a farební. LT 1998; Sadla si na posledné voľné sedadlo v oddelení pre farebných. NS 1995; Neviem, aký máte vzťah k farebným, ale Othello je rola ako stvorená pre váš exteriér. Lasica — Satinský;
farebná ‐ej ž.
hendikep [‐d‐], pôv. pís. handicap [hendikep] ‐u pl. N ‐y m. (z angl.)
1. zdravotné postihnutie pohybového, zmyslového al. mentálneho ustrojenia človeka: telesný hendikep; denné centrum pre deti s mentálnym hendikepom; mať rečový hendikep; trpieť motorickým hendikepom; Odpustil pôvodcovi svojho doživotného hendikepu (odtrhnuté prsty na ľavej ruke). Pc 1998; Napriek ťažkému hendikepu začali v osemnástich rokoch podnikať. Žv 2000; Ľudia takto postihnutí majú naopak sklon vydávať svoj handicap za prednosť. LT 1991
2. okolnosť brániaca niekomu vykonávať činnosť tak, ako by chcel; v súperení všeobecne okolnosť vytvárajúca horšie podmienky pre jedného z účastníkov: jeho hendikepom je tréma; hendikep detí vyrastajúcich bez rodiny; zranenie brankára bolo pre mužstvo hendikepom; vyrovnať sa s hendikepom straty zaužívanej výrobnej značky; Je to všeobecný hendikep škôl, že vybavením zaostávame za úrovňou doby. Pc 1999; Lenže ak chceme vstúpiť do súťaže rovnoprávnych národov, daromne sa budeme vyhovárať na náš historický handicap. Mináč
strana 184
3. šport. nevýhoda ukladaná silným pretekárom v pretekoch alebo v súťažiach (bežeckých, cyklistických a pod.), aby súťaž medzi nimi a ostatnými bola vyrovnanejšia: vyrovnať hendikep tesne pred cieľom
4. šport. v konských dostihoch také preteky, v ktorých sa niektorým džokejom ukladá nevýhoda pridania závažia s cieľom vyrovnať šance súťažiacich na výhru: jesenný hendikep na 1600 m púta záujem verejnosti
5. šport. v golfe výhoda poskytovaná slabým hráčom s cieľom vyrovnať šance hráčov na výhru (v prípade zlepšovania výkonnosti sa výhoda zmenšuje): mám hendikep 17 bodov; zlepšiť si golfový hendikep o dva body
hendikepovaný [‐d‐], pôv. pís. handicapovaný [hendikep‐] príd. (z angl.) zdravotne postihnutý: zmyslovo, mentálne hendikepovaný človek; olympiáda hendikepovaných športovcov; rozvíjať talent hendikepovaných detí; vytvárať pracovné príležitosti pre hendikepovaných občanov
hendikepovať [‐d‐], pôv. pís. handicapovať [hendikep‐] ‐puje ‐pujú ‐puj! ‐poval ‐pujúc ‐pujúci ‐povaný ‐povanie nedok. i dok. (z angl.) (koho, čo; koho, čo čím) nepriaznivo, negatívne zasahovať, zasiahnuť: mužstvo hendikepovala neúčasť najlepšieho hráča; byť sociálne hendikepovaný; Veď práve jeho dovtedajšie zbytočne hlúpe nedostatky hendikepovali. LT 1999; Samotná choroba alebo staroba nemá na ľudí také hendikepujúce účinky ako osamotenosť. Pc 1998; Tieto disciplíny ducha nie sú hendikepované zákazom pokusov. Hudec; Posádka v otvorenom aere z roku 1933 bola handicapovaná nepriazňou počasia podobne ako motocyklisti. Vč 1998
hendikepový [‐d‐], pôv. pís. handicapový [hendikep‐] príd. (z angl.) šport. vzťahujúci sa na hendikep (význ. 3): Výhody a nevýhody jednotlivých plavidiel sa posádke premietli do tzv. handicapových koeficientov, ktoré ovplyvňovali konečný výsledok súťaže a vytvárali priestor pre špekulácie. Pc 1998
Anna Oravcová
strana 185
IVAN MASÁR
V úsilí dosiahnuť vysokú úroveň jazykovej kultúry nemožno obchádzať literárne dielo renomovaných majstrov slovenského slova. Používateľ spisovnej slovenčiny, ktorému záleží na jazykovej kultúre, má sa oň vedome opierať. Nemôže iba „s dojemnou naivnosťou preberať z češtiny nielen slová, ale aj štylistické celky, akoby sám nevedel myslieť“. To je mienka veľmajstra slovenského slova Milana Rúfusa. Takáto dojemná naivita sa vykľúva z vety Česi sú namlsaní z Nagana a chceli by víťazstvo zopakovať, ako aj z vety Tento súper je pre nás veľkým sústom. V dielach slovenských spisovateľov, o ktoré sa jazyková kultúra má nevyhnutne opierať, sotva nájdeme slová namlsaný, sústo. Napr. v posmrtne vydanom románe Mila Urbana Železom po železe nachodíme namiesto nich iba slová maškrtiť, hlt, resp. kus, kúsok. Slovo sústo Milo Urban odsúva zo slovenskej slovnej zásoby frazeologizmom malá lyžica, malý hlt. Ak tieto poznámky doplníme zistením, že v slovenčine máme slová maškrtiť, maškrtný, maškrtník, namaškrtiť sa a slová hlt, kus, kúsok spájané s jedením a jedlom, prvú citovanú vetu upravíme celkom ľahko. Napríklad: Česi sú namaškrtení z Nagana a chceli by víťazstvo zopakovať. Namiesto priamych ekvivalentov hlt, kus, kúsok môžeme v druhej vete použiť prídavné meno priťažký, slovné spojenie ťažko poraziteľný alebo frazeologizmus pritvrdý oriešok, teda: Tento súper je pre nás priťažký, je ťažko poraziteľný, tento súper je pre nás pritvrdý oriešok ap. Pri používaní slovenčiny by sme sa už raz mali zbaviť toho, čo Milan Rúfus nazval dojemná naivnosť.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 8. 1999)
strana 186
JANA KLINCKOVÁ
V istej relácii Slovenského rozhlasu sa hosť predstavil takto: Hoci som humorista, nie som veselá kopa. V tejto charakteristike je však istý háčik. Krátky slovník slovenského jazyka totiž uvádza tieto významy slova kopa: 1. hromada, napr. kopa sena, 2. veľké množstvo, napr. kopa starostí a 3. šesťdesiat kusov, napr. kopa vajec. Ani jeden z významov nezodpovedá obsahu frazeologického spojenia veselá kopa. Frazeologizmus veselá kopa je výrazový prostriedok prevzatý z češtiny. Česko‐slovenský slovník z roku 1979 uvádza, že veselá, dobrá, povedená kopa je v slovenčine veselý, dobrý, podarený figliar, šibal, furták. Hosť Slovenského rozhlasu si teda mal vybrať jednu z týchto možností.
Istý poslanec zasa obhajoval neuvážené výroky svojho kolegu slovami, že sa sekol, že sa usekol, keďže seknúť sa môže každý. Väčšina poslucháčov asi zapochybovala o správnosti výrazov sekol sa, usekol sa. Krátky slovník slovenského jazyka uvádza tieto významy slovesa seknúť sa: 1. ostrým predmetom si zaťať do časti tela, napr. seknúť sa do ruky, 2. zmýliť sa, no v tomto význame je to hovorový expresívny prostriedok, napr. poriadne sa sekol a 3. zraziť sa, napr. mlieko sa seklo. Hodnotenie, že autor výrokov sa sekol, sa približuje významu „pomýliť sa“. Doplňujúce hodnotenie, že sa usekol, je však chybné, lebo slovenčina nemá sloveso useknúť sa. Jeho použitie pripomína podobnú chybu, ktorá sa vyskytuje pri preklade českého príslovia i mistr tesař se utne. Keďže nemáme slovenské sloveso utnúť sa, treba siahnuť po slovenských významových ekvivalentoch, napr. Aj dobrému kocúrovi myš ušmykne alebo Kôň má štyri nohy, a predsa sa potkne.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 9. 1999)
strana 187
JÁN KAČALA
Keď v slovenčine chceme povedať, že na ulici sme natrafili na niekoho známeho, povieme o tom, že sme stretli bývalého spolužiaka alebo že sme sa stretli s bývalým spolužiakom. To značí, že v našom jazyku prvok náhodnosti pri stretnutí môžeme vysloviť aj nezvratným slovesom stretnúť niekoho, aj zvratným slovesom stretnúť sa s niekým. V tomto ohľade sú obidva spôsoby vyjadrenia rovnocenné. Na druhej strane každý z nás má aj vopred dohovorené stretnutia a pri nich už takú ľubovôľu nášho jazyka nemáme. Keď sa dovrávame o mieste alebo čase stretnutia, vravíme si s partnerom, že sa stretneme povedzme o tretej pred divadlom. Čiže na označenie zámerného deja máme v spisovnej slovenčine iba zvratné sloveso stretnúť sa s niekým, pričom toto sloveso môžeme upotrebiť z hľadiska jednej dohovárajúcej sa osoby, t. j. v jednotnom čísle, napríklad stretnem sa s tebou až večer, alebo z hľadiska obidvoch dohovárajúcich sa osôb, čiže v množnom čísle, napríklad stretneme sa o piatej. Možno si položíte otázku, prečo o takýchto jednoznačných veciach v našom jazyku vôbec vravíme. Naša odpoveď na takúto možnú otázku znie tak, že opísaný stav nie je každému Slovákovi až taký jednoznačný, lebo sem‐tam môžeme počuť alebo aj čítať vyjadrenia typu stretnem ťa pred divadlom o tretej. Ako to vychodí z nášho krátkeho výkladu, pri týchto zámerných činnostiach je namieste len zvratné sloveso: stretneme sa pred divadlom o tretej.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 9. 1999)
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno sme v istej relácii počuli, ako jej hosť hovoril o priekaznom doklade. Isto si viacerí poslucháči, ktorí toto spojenie počuli, položili otáz-
strana 188
ku, či prídavné meno priekazný použité v tomto spojení je náležité a aký má presný význam. Žiaľ, prídavné meno priekazný je názornou ukážkou toho, ako niektorí naši spoluobčania nekriticky vyberajú jazykové prostriedky do svojich rečových prejavov. Hosť relácie si azda ani neuvedomil, že tu vlastne iba mechanicky hláskoslovne upravil české prídavné meno průkazný. V slovenčine vôbec a v spisovnej slovenčine osobitne však nemožno pristupovať k výberu jazykových prostriedkov do rečových prejavov iba tak, že si napríklad známe české slovo iba mechanicky hláskovo prispôsobíme slovenskému hláskovému systému a už tým bude náš prejav jazykovo bezchybný. Hosť relácie sa možno nazdával, že ak namiesto českého průchod máme v slovenčine priechod alebo namiesto českého průmysl máme priemysel, či namiesto českého průměrný máme priemerný, namiesto českého průkazný máme v slovenčine aj priekazný. Lenže takáto priamočiarosť neexistuje. Napríklad namiesto českého slova průkaz máme v slovenčine preukaz a namiesto českého průkazka máme preukážka. A podobne aj namiesto českého průkazný máme v slovenčine preukazný. Hovoríme teda o preukaznom doklade, o preukaznom dokumente, o preukaznom dôvode, o preukaznom prostriedku, teda o doklade, dokumente, dôvode, prostriedku, ktorý má schopnosť niečo presvedčivo dokázať.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 9. 1999)
IVAN MASÁR
Nepochybne najefektívnejší spôsob učenia sa cudzieho jazyka je dlhodobý pobyt v krajine, kde sa konkrétnym cudzím jazykom hovorí. Agentúry sprostredkúvajú mladým ľuďom takéto pobyty v zahraničí v rodinách, čo potrebujú isté služby okolo detí, starých ľudí a pod. Agentúry používajú na tento druh pobytu názov pobyt au pair. Zo súboru názvov pobytov, ako sú
strana 189
študijný pobyt, liečebný pobyt, zahraničný pobyt, pracovný pobyt, nútený pobyt — týmto názvom všetci bez ťažkostí rozumieme —, pribudol teda názov pobyt au pair, o ktorom to neplatí. Práve preto sa chceme venovať otázke, ako sa tento druh pobytu dá pomenovať po slovensky. Vychádzame z toho, že osoba, ktorá má o takýto pobyt záujem, ráta s tým, že v zahraničí bude opatrovať deti, starých ľudí alebo poskytovať iné podobné služby. Z tejto charakteristiky vychodí, že motív pomenovania nového druhu pobytu treba hľadať v slovách opatrovať, opatrovateľ, opatrovateľka, opatrovateľstvo. Adjektívna odvodenina opatrovateľský sa dá pripojiť ako prívlastok k podstatnému menu pobyt, čím vznikne motivačne zreteľný a všeobecne zrozumiteľný názov opatrovateľský pobyt. Nekomunikatívny názov pobyt au pair vznikol na pozadí ustáleného francúzskeho výrazu etre au pair, ktorého doslovný preklad je v slovenčine nepoužiteľný a ktorého slovenský ekvivalent je slúžiť za byt a stravu. Neprichodí nám skúmať, čo agentúry zahŕňajú do zmlúv o opatrovateľských pobytoch v zahraničí. Prináleží však znova kriticky zopakovať, že prax používať cudzie výrazy na pomenovanie aj tých najjednoduchších vecí, nemusí byť vždy komunikačne efektívna.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 9. 1999)
strana 190
Jazyková a terminologická stránka publikovaných prác niektorých našich ekonómov alebo teoretikov ekonómie vzbudzuje rozpaky. Uvediem príklady z troch prác: Globalizácia svetovej ekonomiky od Petra Staněka (Bratislava: EPOS 1999), Globalizácia — rázcestie civilizácie od Milana Šikulu (Bratislava: Sprint 1999) a The Economics of the Media: The Convergence of the Transition Countries with EU Member States od Z. Hrubého, M. Caveho, Ch. Doylea a A. Marcinčina (Ekonomika médií. Konvergencia tranzičných krajín s členskými štátmi EÚ. Prešov: Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku 1999).
Známy slovenský ekonóm P. Staněk na s. 12 uvádza meno Bil Gejc, hoci správne je Bill Gates (tu ide o skutočne veľmi známe meno). Na s. 33 nachádzame zápis šengentských dohôd namiesto Schengenských dohôd. Na s. 43 sa hovorí o japonskom profesorovi, žijúcom v Paríži, menom Fukujama. V skutočnosti je to Američan japonského pôvodu Fukuyama, pôsobiaci na Harvardovej univerzite. Emergit‐markets sú v skutočnosti emerging markets, na s. 59 (a inde) sa hovorí o Berns‐Helmsnovom zákone, hoci v skutočnosti ide zrejme o Burnsov a Helmsov zákon. Takisto podnik na s. 73 nie je Cosaer, ale asi Crossair alebo niečo podobné, lebo Crossair na internete existuje, ale nie Cosaer (porov.www.crossair.com).
Boening na s. 87 je v skutočnosti Boeing, porov. www.Boeing.com/. Nie je v poriadku ani oblasť Šeneno v Írsku na s. 172 alebo oblasť New Castlu — Íri nepoužívajú š a Angličania majú Newcastle. V Írsku ide asi o rieku Shannon. Na s. 190 je vecná chyba — po sčítaní uvedených percentuálnych podielov dostávame číslo vysoko preshujúce 100 %. Mokrošov balíček (s. 99) je vlastne Bokrosov balíček (vyslovuje sa [bokrošov]).
Milan Šikula, ktorý podľa životopisu na zadnej strane recenzovanej publikácie patrí k „uznávaným slovenským odborníkom v oblasti medzinárodných ekonomických vzťahov, adaptačných procesov vo svetovej ekonomike a medzinárodného bankovníctva a finančníctva“ a absolvoval via-
strana 191
cero študijných pobytov a stáži o. i. v USA, publikuje takéto nepresnosti: s. 27 — globálna svetová dedina nie je World Willage, ale Global Village. Priezvisko E. Luttwarka (s. 27) má v skutočnosti znieť Luttwak. Na s. 28 by sa mala uvádzať forma mena R. Kapuscinski, nie Kapucsinsky (aj na s. 42). Na s. 29 nachádzame downsinding namiesto správneho downsizing, na s. 29 laboristov namiesto správneho labouristov, na s. 30 Naishit (čo inak obsahuje v sebe dosť neslušné slovo) namiesto Naisbitt.
V kapitole napísanej Antonom Marcinčinom, hlavným editorom publikácie (je mimochodom poradcom Svetovej banky), bežne nachádzame, že tvar slovesa sa nezhoduje s číslom podstatného mena. Napríklad na s. 61 môžeme čítať radio stations faces namiesto face. Niekedy si autor pletie slová alebo nepozná odbornú terminológiu, napríklad na tej istej strane slovo subsidies (dotácie) so slovom substitutions (náhrady). Podobne na tej istej strane, ale aj ďalej v texte spojenie concessionaire fees (inak použité aj v texte na s. 89). Celkom určite sa v angličtine nepoužíva slovo watchers, ale viewers a slovo redactor sa v angličtine používa tak zriedkavo, že editor alebo jednoducho journalist by bolo určite vhodnejšie (s. 70). Dobrý príklad aj na neakademický jazyk nám poskytnú dve vety na strane 73: Príliš zlé, že poslanci vládnucich koalícií sa zdali byť potešení takým vysvetlením alebo Znovu, väčšine poslancov sa to páčilo. V prípade použitých názvov a skratiek je najväčšia koncentrácia rôznorodosti na s. 62. Nachádzame tu skratky či názvy ako Slovák Radio, SRo, Slovenský rozhlas i Sro. Podobne Slovenské telekomunikácie sa v texte vyskytujú pod názvom Telecommunications, Telecom a Slovak Telecom, a to aj v dvoch vetách za sebou (porov. s. 43).
Tých chýb by bolo možné uviesť viacej, ale aj tento výber stačí ako ukážka. Uznávam, každý má právo na omyl, ale poprední odborníci by sa nemali dopúšťať až takýchto chýb, a tak často. To nevyhnutne spochybňuje ich celkové ovládanie problematiky.
Neviem, do akej miery sa mali a mohli vyjadriť k týmto chybám dvaja ďalší renomovaní profesori — recenzenti publikácie M. Šikulu a vysokoškolsky vzdelaná jazyková redaktorka tejto publikácie.
Andrej Školkay
strana 192
Vážení pracovníci SAV, už dva roky sa rozhodujem napísať tento list. Neviem, či ešte existujete a čím sa zaoberáte. Pamätám si Vás z rokov, keď ste nám na obrazovkách televízie radili, ktoré slová sú správne spisovné a ktoré nie. Už dávno som sa s Vašimi radami na televíznej obrazovke nestretla, ale nechápem: Vás ako odborníkov netrápi výslovnosť v televízii a rozhlase? Neprekáža Vám to, že existuje Strana demokratickej lavice, poladovica, vlavo, královna, velmi, velká, vela. Tak hovoria ľudia učení — herci, novinári, ale aj poslanci, lebo študovali v Bratislave. No nechápem prečo? Košické televízne štúdio „nehutorí“. Ani nehovoria krátko, bez dĺžňov, ako v náreči. Prečo práve v Bratislave? Ako učia prvákov, veď v šlabikári ešte vždy sa učia mäkké slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li. Ako pripustia takú kuriozitu na televíznej obrazovke l ako Lubica. Mäkké alebo tvrdé? Kde je tu logika. Všade aj v kalendároch je to Ľubica alebo Ľubomíra. Vy neprotestujete? Nebojíte sa, že sa Štúr, ktorého meno hrdo nosíte, neobracia v hrobe? Uvedomujete si, aký vplyv má televízia a rozhlas na ľudí? Zamyslite sa nad tým a robte niečo, kým nie je neskoro.
Emília Demeterová, Horná Streková
Pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV relácie do Slovenskej televízie o používaní slov nepripravovali, tieto relácie pripravoval dnes už nebohý prof. Jozef Mistrík z Filozofickej fakulty UK. Náš ústav zabezpečuje príspevky do rozhlasovej relácie Jazyková poradňa, ktorá sa vysiela každý pondelok a piatok približne o 6.50 hod. na stanici Rádio Slovensko. Pravda, to nie je jediná naša aktivita v tejto oblasti. Máme pomerne častý kontakt so Slovenskou televíziou aj so Slovenským rozhlasom, hodnotíme jazykové prejavy redaktorov a moderátorov, upozorňujeme na nedostatky, zúčastňujeme sa ako lektori na akciách týchto inštitúcií. Pri týchto akciách upozorňujeme aj na potrebu rešpektovať latnú výslovnostnú kodifikáciu a aj výslovnosť mäkkej spoluhlásky ľ a slabík de, te, ne, le, di, ti, ni, li. Žiaľ, naše upozornenia nie všetci moderátori a redaktori v plnej miere akceptujú. Tu je potrebné pôsobiť aj zo strany verejnosti na vedenie týchto inštitúcií, aby dôsledne vyžadovalo od svojich pracovníkov dodržiavanie spisovnej výslovnosti.
Redakcia