.. contents:: `Obsah` **strana 3** Jazyková kultúra a Kultúra slova na začiatku tretieho tisícročia ================================================================= Patríme k tým málo generáciám v histórii nášho národa, našej spoločnosti, ktorá sa dožila prechodu z jedného tisícročia do druhého a ktorá môže o sebe povedať, že žila v dvoch tisícročiach. Pri prechode z druhého tisícročia do tretieho nielen jednotlivci, ale aj menšie či väčšie spoločenstvá prijímajú rozličné predsavzatia. Uvažujú o tom, čo budú robiť ďalej, čo by mali urobiť, aby sa zlepšili podmienky ich života, čo by sa malo zlepšiť v živote celej spoločnosti, čo je potrebné urobiť, aby sa zlepšil jej súčasný stav. Iba racionálne predsavzatia sú hnacou silou ďalšieho rozvoja jednotlivca i spoločnosti. To isté sa týka aj jazyka a jazykovej kultúry v národnom spoločenstve, používania jazyka a osobitne spisovného jazyka, jeho ovládania a kultivovania jazykového prejavu. V tomto smere je totiž ešte stále čo naprávať, v čom sa zdokonaľovať. Nielen súkromné, ale často ani verejné rečové prejavy v mnohých prípadoch nespĺňajú kritériá kladené na kultúrny a kultivovaný jazykový prejav. Presviedčame sa o tom denno‐denne takmer na každom kroku. Stačí započúvať sa do rečových prejavov ľudí na ulici, v dopravných prostriedkoch, v obchodoch, či dokonca pri televíznych prenosoch z parlamentu, ale aj do rečových prejavov niektorých profesionálnych používateľov jazyka. A nejde tu iba o to, či sa v jazykovom prejave vyskytujú nedostatky vo výbere lexikálnych prostriedkov, či sa v prejave, ktorý by mal byť spisovný, vyskytujú slangové, subštandardné či nárečové slová, či sa v prejave vyskytujú nedostatky v skloňovaní alebo v časovaní, či sa v hovorenom prejave vyskytujú nedostatky vo výslovnosti a v písomnom prejave ------- **strana 4** pravopisné chyby. Ide aj o to, či sa v prejave použili významovo vhodné lexikálne prostriedky, prostriedky primerané komunikačnej situácii, či sa v prejave adresovanom širokej verejnosti nepoužili prostriedky, ktorých význam pozná iba úzky okruh odborníkov, či sa v prejave zbytočne nenahromadilo veľa cudzích alebo prevzatých slov, či sa nepoužili hrubé až vulgárne výrazy, či sa v prejave uplatnili adekvátne syntaktické prostriedky. A, pravdaže, aj o to, či prejav nie je hrubý nielen z hľadiska použitých výrazových prostriedkov, ale aj z hľadiska obsahu. Nechceme tvrdiť, že sa nestretáme s dobrými, ba aj s vynikajúcimi rečovými prejavmi z hľadiska jazykovej kultúry. To určite nie. Sú také a nie je ich málo. Ba možno povedať, že ich počet rastie. Ale, žiaľ, pribúdajú aj prejavy slabšie, slabé alebo vyslovene zlé. A také prejavy často dostávajú široký priestor najmä v elektronických médiách, ktoré majú nepopierateľný vplyv aj na jazykové vedomie a jazykovú kultúru rozhlasových poslucháčov a televíznych divákov, na vedomie najširšej verejnosti, a teda aj mládeže. Učitelia vôbec, ale najmä učitelia slovenského jazyka potom stoja pred nevýslovne ťažkou úlohou vštepovať zásady jazykovej kultúry svojim žiakom a študentom. To, čo oni ťažko budujú najmä počas hodín slovenského jazyka, bezprostredne nato sa sledovaním niektorých rečových prejavov v médiách búra. U nás sa, žiaľ, nevytvorilo také prostredie a také vedomie v spoločnosti, aby sa ten, kto nerešpektuje základné zásady jazykovej kultúry pri komunikácii, sám degradoval, aby ho prevažná väčšina spoločnosti prestala akceptovať a aby už nemohol verejne pôsobiť. K zvyšovaniu jazykovej kultúry vo verejnej komunikácii a k úcte k spisovnému jazyku isto neprispievajú ani tí, ktorí sa verejne na televíznej obrazovke vysmievajú zo spisovnej výslovnosti, no ani verejné vyjadrenia niektorých osobností o tom, že ich znervózňujú reči o nedostatkoch vo výslovnosti mäkkého ľ v prejavoch redaktorov a moderátorov (vysokoškolský pedagóg na konferencii o jazykovej kultúre vo verejnoprávnom rozhlase) alebo že Pravidlá slovenského pravopisu sú pliagou slovenského jazyka (jazykovedec na interdisciplinárnej konferencii). Na zlepšenie vzťahu najširších vrstiev spoločnosti k jazykovej kultúre, na zlepšenie úrovne verejných rečových prejavov z hľadiska jazykovej kultúry bude potrebné spojiť sily všetkých, ktorým záleží na kultivovaní jazy- ------- **strana 5** ka a na jazykovej kultúre, či sú to jazykovedci, učitelia slovenského jazyka, ale aj iných vyučovacích predmetov, publicisti, redaktori, moderátori, umelci, spisovatelia, alebo politici, legislatívni pracovníci, odborníci z rozličných odborov, zástupcovia verejnosti. Jedným z krokov na zlepšenie súčasného stavu a na posilnenie postavenia slovenského jazyka, ale najmä jeho spisovnej formy v našej spoločnosti, je Koncepcia starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky, ktorú vypracovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v spolupráci so zástupcami niektorých inštitúcií, okrem iného aj v spolupráci s niektorými jazykovedcami, vysokoškolskými pedagógmi a ďalšími odborníkmi, a ktorú po medzirezortnom pripomienkovom konaní a diskusii vo verejnosti začiatkom tohto roka schválila vláda Slovenskej republiky. Prijatá koncepcia kladie isté úlohy pred orgány štátnej správy, ale aj pred školstvo, médiá, kultúru a, prirodzene, aj pred jazykovedu. V oblasti školstva je to na prvom mieste skvalitňovanie výchovno‐vzdelávacieho procesu pri výučbe slovenského jazyka, v oblasti médií je to zlepšovanie úrovne vysielania z hľadiska jazykovej kultúry, v oblasti jazykovedy je to sústredenie sa na výskum slovnej zásoby a gramatickej stavby súčasného slovenského jazyka a na popularizáciu výsledkov jazykovedného výskumu. Vláda Slovenskej republiky prijatím koncepcie dala prísľub vytvoriť materiálne predpoklady na vybudovanie národného korpusu slovenského jazyka a na elektronizáciu jazykovedného výskumu, čo je nevyhnutným predpokladom na jeho zefektívnenie. Pri zlepšovaní stavu jazykovej kultúry, pri zvyšovaní úrovne verejných rečových prejavov, pri kultivovaní jazyka a jazykových prejavov nemôže chýbať ani naša Kultúra slova, ktorá má vo svojom podtitule vymedzenie, že je to vedecko‐popularizačný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu. Tomuto vymedzeniu zostane verná aj na začiatku nového tisícročia, pričom bude nadväzovať na všetko to dobré, čo sa v tomto smere dosiaľ vykonalo, no zároveň bude podporovať rozvoj nových myšlienok s pozitívnym prístupom k otázkam jazykovej kultúry. **Matej Považaj** hlavný redaktor Kultúry slova a predseda Ústrednej jazykovej rady ------- **strana 6** Východiská jazykovej kultúry ============================ (Má ešte zmysel hovoriť o jazykovej kultúre?) ============================================= **ÁBEL KRÁĽ** I. 1. Pojem a podstata jazykovej kultúry — príroda a kultúra Svojou biológiou je človek súčasťou materiálneho sveta. Je súčasťou prírody. Svojou duchovnou časťou a rozumovou schopnosťou však prekračuje prírodu. Dokonca je tvorcom osobitného sveta — sveta kultúry. Ním stojí oproti prírode. Kým príroda je z hľadiska svojho vzniku od človeka nezávislá, kultúra je ľudský produkt. Príroda je človekovi zásadne daná, vo svojej podstate a vo svojom bytí nemenná, kým kultúra závisí od ľudskej činnosti, od dynamiky (tvorivosti) ľudskej psychiky a ľudského myslenia. Právom možno povedať, že človek je kultúrotvorná bytosť. Činnosť, ktorou sa tvorí kultúra, je kultivovanie. Pojem kultivovanie zahŕňa jednak špecifickú úpravu (zmenu) objektov prírody (kultivovanie rastlín, šľachtenie), jednak tvorbu osobitných predmetov kultúry (napr. v umení), čím sa obohacuje i tvorí duchovný svet človeka. Pojem kultivovanie však zahŕňa i dôsledky tejto aktivity na samého človeka, lebo všetka kultivujúca činnosť smeruje vlastne k nemu samému — v tom je najvlastnejší zmysel kultivovania a kultúry. Kultúra je nielen „vec“, lež aj proces. Kultivovanie je podstatnou orientáciou ľudskej činnosti a podstatnou črtou ľudskej spoločnosti. Práve kultivovaním vzniká aj špecificky ľudský svet, svet krásna. Kultivovanie sa uskutočňuje v dotykoch človeka s prírodou. Príroda podnecuje kultivujúcu ľudskú činnosť a podporuje rast kultúry napríklad tak, že je zdrojom inšpirácií a podnecovateľom obrazotvornosti. Človek totiž reflektuje krásno, harmóniu prírody, svojským spôsobom interpretuje poriadok prírody. Pretože však svojím duševnom a rozumovými schopnosťami, všeobecne schopnosťou reflektovania sveta stojí nad prírodou, prispôsobuje ju svojim potrebám. Humanizuje ju. Kultivovanie zasahuje najmä tie objekty prírody, ktoré človek využíva ako prostriedky a nástro- ------- **strana 7** je. Človek teda žije v dvoch svetoch: vo svete prírody (matérie) a vo svete ideí — v nemateriálnom, duchovnom svete — vo svete kultúry. Kultúra predpokladá prítomnosť a aktivitu ľudského intelektu a ducha: myslenie, abstrakciu a zovšeobecňovanie, tvorivú schopnosť, predstavovú manipuláciu materiálnych aj nemateriálnych predmetov (obrazotvornosť), cieľavedomú, projektovanú činnosť. Kultúra jestvuje v ideálnom priestore ducha. 2. Sociálna dimenzia kultúry — spoločenské normy Človek je sociálny tvor — jestvuje ako člen spoločenstva ľudí. Jestvovanie ľudí v spoločenstve vyžaduje od jednotlivcov, aby koordinovali svoju činnosť, aby sa sebe vzájomne prispôsobovali. Toto prispôsobovanie sa je regulované spoločensky (nadindividuálne) platnými predpismi — normami. Spoločenské normy zabezpečujú poriadok a poriadok je zárukou jestvovania spoločnosti. Jednotlivec sa rodí do takéhoto usporiadaného sveta ľudí. Spoločenstvo vyžaduje od jednotlivca, aby si osvojil všeobecne uznávané spoločenské normy a aby ich rešpektoval. Spoločenské normy sú tiež nadindividuálne objekty a jednotlivec sa ich musí zmocniť. Zabezpečuje sa to výchovou v detstve a v mladosti, je to jedna z úloh školy a vzdelávania a je to aj úloha samej kultúry, lebo veď žijeme v priestore ducha a ním aj v priestore kultúry. Hodnotová podstata nadindividuálnych (extraindividuálnych) objektov kultúry sa opiera o dobro noriem, ktoré je práve v zabezpečovaní usporiadanosti ako predpokladu jestvovania spoločnosti. Hodnotová podstata spoločenských noriem je aj v tom, že vznikajú ako suma spoločenského poznania, čím prekračujú možnosti jednotlivca a ponúkajú mu nadindividuálne vytvorené a udržiavané poznanie. Jednotlivec teda osvojovaním si spoločenských noriem duchovne vyspieva, rastie, zdokonaľuje sa a získava predpoklady na uplatnenie sa v spoločnosti. Výsledky konania a činností jednotlivca majú mať takú povahu, aby prijatým spoločenským normám neprotirečili, skôr aby ich zdokonaľovali, aby sa spoločenské poznanie činnosťou jednotlivcov rozširovalo a prehlbovalo. Tak sa prejavuje podstata kultúry. Pravdaže, všetko spoločenské jestvuje iba (reálnym) bytím jednotlivcov, ktorí tvoria spoločenstvo. .. PG:8 3. Materiálna a duchovná kultúra Ľudská činnosť je svojimi účinkami kultivujúcou činnosťou. Ak sa uskutočňuje v materiálnom svete a je aj naň orientovaná, jej výsledkom je to, čo by sme mohli nazvať materiálnou kultúrou. Človek sa však aktívne prejavuje aj, ba predovšetkým činnosťami v duchovnom, nemateriálnom priestore, práve táto aktivita je preň špecifická. Tie výsledky tvorivých aktivít, ktorých zmyslom nie je šľachtenie prírodných predmetov, majú ideálnu povahu — patria do sféry duchovnej kultúry. Všeobecne platí, že predmet kultivovania v činnosti jednotlivca vstúpi do spoločenského sveta kultúry vtedy, keď ho ako kultúrnu hodnotu prijme spoločenstvo ľudí. V spoločenskom procese získava potenciálny predmet kultúry sociálnu dimenziu. Stáva sa individuálne nezávislým, stáva sa spoločenskou hodnotou, stáva sa kultúrnym (kultivovaným) objektom materiálneho sveta alebo osobitného ideálneho sveta, ktoré podstatou kultúry spolu súvisia. 4. Kultúra a reč Sociálna povaha človeka, teda aj nadindividuálna, sociálna dimenzia kultúry predpokladá jestvovanie osobitného nástroja sociálnej komunikácie, t. j. interindividuálneho kontaktu, bez ktorého by nemohla vzniknúť a jestvovať organizovaná spoločnosť a bez ktorého by nemohol vzniknúť ani svet kultúry. Týmto nástrojom je, pravdaže, reč, jazyk, t. j. schopnosť ustáleným, kolektívne prijímaným spôsobom, pomocou artikulovaných zvukov zachytávať, ukladať, odovzdávať a prijímať informácie a v spolupráci jednotlivcov povyšovať individuálne na spoločenské. Reč, podobne ako kultúra, tiež geneticky predpokladá a potom aj vyžaduje duševnú aktivitu človeka, predovšetkým myslenie, abstrakciu, zovšeobecňovanie. Na druhej strane zasa reč vstúpila do služby mysleniu — je oporou myslenia a umožňuje jeho logicky rozvinutú podobu. Reč sa prejavuje v činnosti mysliaceho, hovoriaceho, počúvajúceho a konajúceho jednotlivca. Ako nástroj spoločenského dorozumievania jestvuje a prejavuje sa v interindividuálnom priestore, je teda tiež objektom, ktorý nezávisí od jednotlivca: nie je jeho súkromný majetok, nemôže s ním ľubovoľne narábať. Jednotlivec sa ho musí zmocňovať ako vonkajšieho (externého) objektu podobne, ako sa zmocňuje predmetov prírody a iných objektov kultúry. „Zmocňovanie sa“ predmetu reči sa tiež uskutočňuje v ranom detstve, v školskom ------- **strana 9** vzdelávaní a pokračuje aj neskoršie. Svojou užitočnosťou je reč najcennejší a najuniverzálnejší ľudský nástroj. 5. Zákonitosť kultivovania a kultúry Všetka ľudská činnosť má kultivujúci účinok a každý objekt, ktorý sa stáva predmetom ľudskej činnosti, môže byť a obyčajne aj býva kultivovaný. Objekt, ktorý človekovi slúži ako nástroj, takže je predmetom jeho trvalého záujmu a trvalej potreby, nevyhnutne podlieha kultivujúcemu účinku ľudskej činnosti. Funkciou nástroja je totiž jeho služobnosť a účinnosť služobnosti sa môže zvyšovať jeho prispôsobovaním potrebám, záujmom a poznaniu človeka. Tak sa prejavuje dynamika a rast ľudského poznania. Treba dodať, že dynamika zmien a vývinu poznania súvisí s dynamikou (tvorivosťou) psychickej činnosti človeka a s myslením. Človek nemôže jestvovať odtrhnuto od prírody — mimo nej. Človek je svojím materiálnym bytím súčasťou prírody a touto svojou stránkou podlieha jej zákonitostiam. V novšej dobe však vzniká stav, že masový rozsah produktov materiálnej kultúry (techniky) svojimi dôsledkami na svet prírody zasahuje do jej poriadku, ovplyvňuje ju. Dnešný svet techniky je taký rozsiahly a všadeprítomný, že človek preň stráca aj vzťah k prírode. Človek síce spozoroval, že už spôsobil stav sebaohrozenia, v skupinovom zápase o prestíž sa však nechce vzdať dosiahnutého stavu. Hrozí riziko všeobecného ohrozenia rovnováhy v prírode, čo môže mať katastrofálne dôsledky. To však prekračuje problematiku, ktorú sledujeme týmto textom. Skonštatujeme iba, že svet techniky, ktorý sa včlenil medzi človeka a prírodu, čo spôsobilo necitlivosť človeka k prírode, svojimi negatívnymi dôsledkami sa obracia proti zmyslu kultúry a kultivovania — zlepšovania životných podmienok, sebazdokonaľovania a duchovného rastu. Je to tak preto, že účinky ľudskej aktivity sú vo svojom súhrne komplexné, no v tvrdom konkurenčnom zápase, ktorý sa presadzuje v súčasnom hospodárstve, jednotlivci aj skupiny ľudí tvrdohlavo (egoisticky) sledujú čiastkové záujmy. Kultivujúci dôsledok jestvovania človeka je napriek konštatovanému vybočeniu univerzálny a nezrušiteľný. Jeho smerovanie proti poriadku prírody je aj dôsledkom pokusu človeka o absolútne panstvo nad všetkým, je dôsledok nevyváženého sústredenia sa na materiálne bytie, čím sa poprel základný princíp bytia človeka, totiž jeho bytie ako rozumnej bytosti s oso- ------- **strana 10** bitným duchovným svetom. Je to deformácia, ktorú umožňuje slobodná vôľa človeka. Ona však svojou podstatou a svojím zmyslom nepopiera tú skutočnosť, že človek je kultúrotvorný, že jeho činnosť nevyhnutne smeruje k tvoreniu predmetov kultúry. Z univerzálnosti a nezrušiteľnosti kultúry, ktorá má dlhodobo (historicky) pozitívnu orientáciu, vychodí, že by bolo možné uvažovať o jestvovaní zákonitosti kultúry, možno aj všeobecného zákona kultúry. 6. Kultúra reči, kultúra jazyka, jazyková kultúra Univerzálny kultivujúci účinok ľudskej činnosti nemôže obísť ani najdôležitejší ľudský nástroj, nástroj komunikácie — reč, resp. jazyk. (Tieto pojmy tu nedefinujeme.) Preto je odôvodnená domnienka o rovnakom prejave zákonitosti kultúry aj v oblasti jazyka a reči. Z toho by vychodilo, že by sme mohli hovoriť o účinkovaní zákonitosti (alebo zákona) jazykovej kultúry, čo nám umožňuje prevziať formuláciu z knižky Základy jazykovej kultúry, že „nositelia jazyka zlepšujú podmienky svojho života a svojej práce, ak spolupracujú so zákonitosťou kultúry jazyka — ak svoj jazyk cieľavedome kultivujú“ (Kráľ — Rýzková, s. 22, zvýraznil Á. K.). Možno rozlíšiť dva spôsoby kultivovania reči: spontánny, neuvedomovaný, ktorý je výsledkom tlaku okamžitej potreby a individuálnych rečových predpokladov účastníka komunikácie, a uvedomovaný, usmerňovaný uvedomovaným poznaním a vplyvom teórie. Uvedomovaný spôsob kultivovania reči sa opiera aj o poznanie zmyslu kultivovania a jeho podmienok. Spontánny spôsob kultivovania reči je, pravdaže, neusmerňovaný. Prejavuje sa rôznorodými tendenciami v závislosti od zručností, vzdelania, osobných záujmov a názorov, pracovnej orientácie používateľov jazyka, od krajových vplyvov, od miesta, času a cieľa rečového prejavu a od mnohých ďalších činiteľov. Obidva spôsoby kultivovania reči účinkujú v tom istom priestore praktického používania jazyka. Určiť ich reálnu účasť na vývinových zmenách jazyka v jeho vybranom kratšom časovom úseku je zložitá úloha. V tomto probléme väzí jadro súčasného sporu slovenských jazykovedcov. Niektorí totiž uznávajú iba spontánne kultivovanie. Odmietajú usmerňujúcu hodnotu a potrebu uvedomovaného kultivovania dorozumievacích procesov, t. j. usmernenia tých používateľov jazyka, ktorých jazykové vzdelanie (v tom aj ------- **strana 11** poznanie jazykových noriem a kodifikácie), jazykové vedomie a jazykový cit nezabezpečujú plné využívanie možností využívaného jazykového systému (napr. spisovného jazyka), neumožňujú komunikačne primerané ani efektívne a optimálne dorozumievanie. Keď hovoríme o využívaní jazykových možností, myslíme tým aj jazykovú tvorivosť, štylistickú primeranosť, myslíme na možnosť využiť hocijaký jazykový prostriedok, kým je jeho použitie jednoznačne funkčné a kým sa (v prípade verejného a oficiálneho prejavu) použitý jazykový prostriedok jednoznačne zaraďuje do špecifickej jazykovej vrstvy tak, že v jeho hodnotení je zhoda medzi odosielateľom a prijímateľom prejavu. V tejto zložitosti sa prejavuje vývinová dynamika jazyka. Z nej nemožno vylučovať ani rozpornosť toho, čo v jazykovede poznáme ako napätie medzi úzom a normou (resp. kodifikáciou), ani tú mnohorakosť, ktorá súvisí s individuálnosťou a vo svojej komplexnosti až neopakovateľnosťou každého jednotlivého rečového aktu, ktorý sa nikdy neuskutočňuje ani nejestvuje vo vzduchoprázdne. Treba ešte dodať, že vzostupná línia kultúry a kultivovania v zmysle zdokonaľovania vecí a ich idealizácie môže mať v rozličných časových úsekoch vývinu spoločnosti rozličný „sklon“ (rozličnú dynamiku) i rozličné smerovanie. Aké možnosti tu človek má, naznačuje už aj naša poznámka o vzťahu techniky a prírody. Môže sa to prejaviť aj v oblasti jazyka ako jazykový dôsledok meniacich sa podmienok jestvovania spoločnosti i jej záujmov. Usudzujeme, že sú dva smery, dva objekty a dva účinky kultivovania jazyka ako nástroja komunikácie: 1. kultivovanie samého nástroja — to by bola kultúra jazyka a — 2. kultivovanie komunikačných aktov, komunikačnej činnosti ako procesu dorozumievania — vtedy by sa mohlo hovoriť o jazykovej kultúre, resp. o kultúrnom používaní jazyka. Obidva účinky kultivovania sú prejavom dynamiky jazyka i spoločnosti jej nositeľov. Ak vezmeme do úvahy, že jazyk je nadindividuálny jav a že jednotlivec sa ho musí učiť, ak ďalej uvážime, že jazyk je mimoriadne zložitý útvar s neohraničenými komunikačnými možnosťami a že jeho používatelia majú objektívne rozličné predpoklady na rozsah zvládnutia tohto nástroja, potom by sme mohli urobiť aj záver, že v úrovni používania jazyka môže byť ------- **strana 12** v spoločnosti veľký rozptyl a že individuálne jazykové prejavy možno a treba hodnotiť práve aj z hľadiska jazykovej kultúry. II. Vynára sa zásadná otázka, aké kritériá sa majú použiť v skúmaní, čo je kultivovanie a čo ním prípadne nie je, aký a ktorý jazykový jav patrí do progresívnej línie kultivovania a ktorý tam azda nepatrí. Je to vlastne otázka kvalít jazyka a jeho používateľa, otázka podmienok, ktoré ovplyvňujú úroveň plnenia funkcií jazyka, t. j. úroveň využitia potenciálne (systémovo) daných jazykových prostriedkov. Do úvahy prichádzajú dve, resp. tri skupiny takýchto činiteľov, ktoré zodpovedajú rozličným objektom jazykovej kultúry: A) vnútrojazykové kritériá, B) jazykové vzdelanie a psychologické činitele používania jazyka, a najmä C) komunikačné kritériá kvality rečového dorozumievania. 1. Kritériá jazykovej kultúry A) Vnútrojazykové kritériá Systémová podstata jazyka Jazykové (interne jazykové) kritériá sú vo svojej podstate kritériá organizácie jazyka. Sú to jazykovo‐systémové kritériá a kritériá jazykových noriem. Pravdaže, ak sa sleduje fungovanie toho jazykového útvaru, ktorý sa v spoločnosti ustálil a prijal ako spisovný jazyk (myslíme na spisovnú slovenčinu), pôjde o systém a normy spisovného jazyka. V praxi by to znamenalo, že ak sa začne častejšie a u viacerých používateľov spisovnej slovenčiny šíriť jazykový prvok, ktorý je systémovo nenáležitý a ktorý nie je v zhode s platnou jazykovou normou, možno o ňom povedať, že odporuje zákonitosti kultúry jazyka, lebo nezodpovedá internému jazykovému kritériu a svojimi dôsledkami pôsobí proti kultúre jazyka. Ako sme už uviedli, takéto nedostatky sú prirodzene možné preto, lebo používatelia spisovného jazyka si v nerovnakej miere osvojujú, resp. využívajú jeho systémové prostriedky a možnosti, nie dostatočne poznajú a rešpektujú platné jazykové normy, sú ovplyvnení rozličnými vonkajšími činiteľmi, čo sa prejavuje i tak, že (komunikačne neodôvodnene) miešajú (z hľadiska systému spi- ------- **strana 13** sovného jazyka) nesystémové prvky (systémovo nenáležité tvary, nárečové, slangové alebo iné prvky) s prostriedkami spisovného jazyka. Tieto skutočnosti sú pozoruhodné iba v tom rozsahu, v ktorom môžu ovplyvniť spisovný jazyk tak, že väčším počtom a dlhodobejším výskytom môžu vyvolať stav vnútrojazykového napätia a nedostatočnej ustálenosti spisovného jazyka. Z hľadiska praxe sa im musíme brániť preto, lebo by u mnohých používateľov mohli spôsobovať stav neistoty, ktorý by sa prejavil ako ťažkosť v dorozumievaní. Mohli by meniť aj vývinový smer (odklon od tradície) spisovného jazyka. Na stav jazykovej kultúry osobitne vplývajú prostriedky verejného dorozumievania, ako sú tlačoviny (najmä noviny), rozhlas a televízia. V súčasnosti musíme vidieť aj to, že rozšírením a dlhodobým používaním počítačovej techniky, poklesom úrovne základného a stredného školstva a zmenšením záujmu o krásnu literatúru sa citeľne znižuje jazyková spôsobilosť mladej generácie, čo negatívne ovplyvňuje stav jazykovej kultúry. Sú to vonkajšie jazykové činitele, ktoré sa, prirodzene, prejavujú na stave jazykovej kultúry aj na stave, ktorý by sme mohli nazvať kultúrou jazyka. Tým (svojimi dôsledkami) však tieto vonkajšie činitele zasahujú do priestoru pôsobenia vnútrojazykových kritérií. Ešte jednoznačnejšie treba hodnotiť hovorené rečové prejavy z hľadiska techniky reči (artikulácie) a z hľadiska intonácie čítaných rečových prejavov v technických prostriedkoch celospoločenského dorozumievania — v ostatných rokoch sa zvýšil počet krikľavých artikulačných, modulačných a prednesových nedostatkov, ktoré protirečia tradične prijímaným požiadavkám na verejné rečové prejavy. Nimi sa deštruuje intonačná štruktúra slovenskej vety. Protirečia teda požiadavke jazykovej kultúry. (Zdá sa, že slovenská jazykoveda prehliada množstvo nových rozhlasových staníc, ktoré svoju nezávislosť a inakosť chcú presadzovať povýšeneckým postojom aj k elementárnym požiadavkám jazykovej kultúry.) Pravdaže, vnútorné jazykové kritérium sa môže prejavovať dovtedy, kým sa v spoločnosti uznáva spoločenská norma, ktorá hovorí, že v istých komunikačných situáciách sa má používať spisovný jazyk, a platí dovtedy, kým sa uznávajú ako platné a záväzné jeho normy, t. j. tie normy, ktoré sú zachytené v dostupných normatívnych, resp. kodifikačných príručkách. Ak by sa totiž táto spoločenská norma zmenila (poprela), vznikol by stav, ------- **strana 14** v ktorom by interné jazykové kritérium prekročilo hranice spisovnosti a rozšírilo by sa na národný jazyk, v našom prípade na slovenčinu ako jazyk Slovákov s jej krajovými, sociálnymi a inými variantmi, takže by jeho podstata spočívala iba v odlišnosti slovenčiny od iných jazykov. A pretože jazyky žijú vo vzájomných kontaktoch, boli by problematické aj hodnotiace stanoviská k preberaniu cudzích jazykových prvkov, ba aj k miešaniu jazykov. Normou by sa v skutočnosti stala neorientovaná (odborne neusmerňovaná) spoločenská prax bez vážnejšej záväznosti pre jednotlivého používateľa jazyka. Z praktického individuálneho hľadiska by to bolo pohodlné, ale protirečilo by to požiadavke celospoločenskej jednotnosti a dorozumievacej jednoznačnosti. Protirečilo by to zákonitosti kultúry. Vzhľadom na diskusie, ktoré sa v slovenskej jazykovede v súčasnosti rozvíjajú, musíme však zdôrazniť, že systém chápeme podobne ako viacerí iní jazykovedci ako systém koordinát a možností, ktorý konkretizujú (aj ohraničujú) aktuálne jazykové normy. Je to výsostne dynamické chápanie jazykového systému. Takéto chápanie systému vylučuje možnosť mechanických mŕtvych predpisov, príkazov a zákazov, no implikuje potrebu podpory a uprednostňovania živých systémových jazykových riešení, ak jazyková prax odhaľuje možnosť výberu medzi systémovými a nesystémovými javmi, a to v rozličných jazykových rovinách a s osobitosťami v špecifických dorozumievacích stiuáciách. Problematika interných jazykových kritérií sa týmto výkladom nevyčerpáva. Otvára však priestor, ktorý je dostatočne definovaný a je aj dostatočne flexibilný. V priestore interných jazykových kritérií pôsobia také významné činitele, ako je rozpracovanosť a stav opisu noriem spisovného jazyka, vnútorná jazyková diferencovanosť prejavujúca sa v štýlovej diferenciácii, vyváženosť dynamiky a stability jazyka, dostupnosť opisu jazykových noriem, t. j. dostupnosť jazykových príručiek a pomôcok pre prax a pod. B) Jazykové vzdelanie a psychologické činitele Vonkajšie (externé) jazykové činitele používania jazyka zahŕňajú všetky ostatné činitele, ktoré pozitívne alebo negatívne ovplyvňujú jazykovú zručnosť používateľa jazyka, a teda aj samo dorozumievanie. Takto ju totiž ovplyvňujú: úroveň školského jazykového vzdelávania, úroveň mimoškolského jazykového vzdelávania a kultúrna úroveň súkromia, popularizácia ------- **strana 15** jazykovedných poznatkov, účinkovanie nástrojov verejnej komunikácie, ako sú televízia, rozhlas, tlač, vysoko frekventované verejné prejavy profesionálov v rozhlase, televízii a tlači (redaktori, moderátori, hlásatelia, ale aj politici a kultúrni pracovníci). Osobitnú skupinu činiteľov ovplyvňujúcich jazykovú kultúru spoločnosti tvoria psychologické činitele, ako sú národné vedomie, jazykové vedomie, jazykový cit a dôsledky kultúrnej úrovne spoločnosti na jazykovú kultúru. C) Komunikačné kritériá Komunikačné kritériá kvality rečového dorozumievania súvisia s komplexnosťou rečových aktov. V nej sa ako dôležité ukazujú okolnosti, v ktorých sa dorozumievanie uskutočňuje, a ciele, ktoré sa dorozumievaním sledujú. Dobrý, kultivovaný rečový prejav má rešpektovať aj tieto činitele. Na úroveň (kvalitu) rečového prejavu totiž vplývajú: dobré poznanie veci, o ktorej sa vypovedá, ten istý obraz sveta a spoločný svet kultúry účastníkov komunikácie ako predpoklad bezporuchového dorozumievania, pravdivosť jazykovo sprostredkúvanej informácie ako predpoklad jasnosti a presvedčivosti, vhodnosť a primeranosť všetkých použitých prostriedkov, logickosť prejavu, miera obraznosti vyjadrovania v závislosti od typu prejavu a od iných okolností, estetickosť a eufonickosť prejavu, presvedčivosť prejavu (ak sa očakáva), obsahová sviežosť, úspornosť a prehľadnosť, ohľad na čas, prostredie, situáciu a kontext prejavu, ohľad na adresáta, dobrá rečová činnosť (artikulácia) pri hovorenom prejave, čiže čistota a artikulačná zreteľnosť (explicitnosť) prejavu a zvukového signálu reči a i. (pozri v publikácii Kráľ — Rýzková, 1990). Zdá sa nám nepopierateľné, že uvedené činitele a kritériá kvality rečového dorozumievania možno a treba brať do úvahy pri hodnotení konkrétnych rečových aktov. Uvedený súbor činiteľov a kritérií jazykovej kultúry ukazuje, že toto chápanie je dostatočne flexibilné, že sa v ňom v plnom rozsahu prihliada na skutočnosti jazykovej praxe a jazykovej reality. 2. Vonkajšie činitele V spisovnom jazyku je možné všetko. Okolnosti, v ktorých sa rečový prejav uskutočňuje (sú to tiež vonkajšie — externé —, ale nie jazykové činitele), môžu odôvodňovať aj rozličné ------- **strana 16** funkčné „vybočenia“ zo spisovného jazyka (pred rokmi „vybočenia“ reklamovali niektorí slovenskí herci), napr. použitie nespisovných (nárečových, slangových) tvarov, nespisovných slov, slovných spojení a syntagiem, funkčné využitie osobitných fonetických javov atď. Ide však vždy o to, aby takéto „vybočenia“ boli funkčne odôvodnené, aby sa vynímali na pozadí spisovného jazyka (myslíme na verejné rečové prejavy, v ktorých sa očakáva spisovnosť), aby ich ako také rovnako vnímal a hodnotil aj adresát prejavu. V tomto zmysle platí, že v spisovnom jazyku (presnejšie: pri dorozumievaní spisovným jazykom) je možné (dovolené) všetko, že spisovný jazyk nekladie zábrany jazykovej kreativite, že nie je systémom zákazov a príkazov, že tí, čo v diskusiách o jazykovej kultúre upozorňujú na vážnosť systémového kritéria v jazyku, nie sú jeho umŕtvovateľmi. 3. Iné prístupy k spisovnej slovenčine Ako je známe, niektorí slovenskí jazykovedci, exponovane napríklad pracovníci Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (i niektorí iní jazykovedci), usilovne sa pokúšajú o presadenie iného základného postoja k spisovnému jazyku. Najnovšie to členovia uvedenej katedry ukázali v periodiku Slovo (2000, č. 48, s. 12) v reakcii na Koncepciu starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky, ktorú predložil minister kultúry SR. (Všetky nasledujúce citáty sú z tohto príspevku. Porov. aj diskusiu v Slovenskej reči, Kráľ, 2000, Dolník, 2000.) Vyhlásili, že táto koncepcia nezodpovedá „súčasnému stavu a fungovaniu spisovnej slovenčiny v role štátneho jazyka“. Tvrdia napríklad, že „slovenský jazyk... nepotrebuje ani obranu, ani ochranu“. Je to pravda v tom zmysle, že slovenčinu dnes nik zvonka nenapadá, nik národu Slovákov ako celku nebráni hovoriť po slovensky (čo však neznačí, že by nemohli byť v inej situácii aj veľké skupiny Slovákov). Tento fakt nemožno absolutizovať, lebo pravda je aj to, že používatelia spisovnej slovenčiny potrebujú rady, usmernenia i korekcie svojej jazykovej praxe, pretože celospoločenská situácia, ak ju hodnotíme v celom známom rozptyle, je veľmi diferencovaná a prináša i také javy, ktoré odporujú pojmu a zmyslu jazykovej kultúry, ba i kultúry vo všeobecnosti. Rovnako je pravda, že jestvuje „prirodzená schopnosť používateľov jazyka udržiavať spisovný jazyk v takom stave, aby vždy plnil všetky funk- ------- **strana 17** cie v súlade s ich potrebami“, ale táto prirodzená schopnosť nemôže zahŕňať v š e t k y jazykové prejavy v celom ich jazykovom rozptyle, v celej spoločenskej praxi a vo všetkých komunikačných situáciách, takže predsa len treba dohliadať na to, aby sa „dorozumievací prostriedok verejného styku nedeformoval rušivými javmi“. Nijako nemožno súhlasiť s pracovníkmi Katedry slovenského jazyka FF UK v Bratislave ani v tom, že by nejestvovala potreba zlepšovania vyučovania slovenčiny na všetkých typoch škôl, lebo práve náš dnešný životný štýl sa zreteľne negatívne prejavuje na rečových schopnostiach mladej generácie a škola nie je schopná vyrovnať sa s týmto problémom na tej úrovni, akú dosahovala (v tejto oblasti) v nedávnej minulosti. Ak autori konštatujú, že tu máme do činenia s pohybom v kruhu, potom si treba uvedomiť, že všetci, ktorí tvoria kruh, majú povinnosť pričiniť sa o zmenu, o výstup z tohto kruhu — teda aj škola. Nepredpokladáme totiž, že by práve tento stav chválili ako jazykové a spoločenské optimum. Autorov kritického príspevku — z doterajšej publikačnej činnosti treba uzatvárať, že autorom článku je J. Dolník — treba sa opýtať, aké časové rozpätie majú v ich predstave „novodobé dejiny fungovania spisovnej slovenčiny“, či to novodobé má iba trvanie desiatich rokov a či takáto etapa vo vývine jazyka je dostatočná na globálne závery o nej a o jej ďalšom vývine. V diskusii o slovenčine nevidíme potrebu odvolávať sa na štandardy iných, pravdepodobne západoeurópskych jazykov, ba očividne predovšetkým na angličtinu. V angličtine vznikol osobitný stav i tým, že tento jazyk geograficky pokrýva rozsiahle územia s rozličnými kultúrami a s vysokým počtom nositeľov týchto kultúr. To sa nevyhnutne prejavuje aj istými (ustálenými) jazykovými variáciami a diferenciami v rámci tohto jazyka. Možno sa v tom prejavujú aj osobitné záujmy spoločenstiev, ktoré tento jazyk používajú, možno aj tých, čo ho dnes v rozširujúcom sa priestore presadzujú. Dôležité je, že ani pracovníci Katedry slovenského jazyka FF UK neodmietajú „myšlienku systematickej starostlivosti o spisovný jazyk“. Bude však treba počkať na vysvetlenie, čo je „štandardný mechanizmus reprodukcie rozvinutého spisovného jazyka“ (tamže, zvýraznil Á. K.). Na ňom asi stavajú svoju teóriu spisovného jazyka a jeho kultúry. ------- **strana 18** Naša odopoveď na otázku v podtitule tejto úvahy je bez ohľadu na možné obviňovania zo staromilstva, z nemodernosti a nepragmatickosti i z teoretickej zaostalosti jednoznačná: Áno. LITERATÚRA DOLNÍK, Juraj.: O prístupoch k spisovnej slovenčine. In: Slovenská reč, 2000, roč. 65, č. 3, s. 149 — 155. KRÁĽ, Ábel.: Odkiaľ vzali Slováci spisovnú slovenčinu? In: Slovenská reč, 2000, roč. 65, č. 2, s. 71 — 85. KRÁĽ, Ábel. — RÝZKOVÁ, Anna.: Základy jazykovej kultúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990. 123 s. Pracovníci Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK: slovenčina si nevyžaduje obranu? In: Slovo, 2000, č. 48, s. 12. Internet a internetový ====================== **JÁN HORECKÝ** Medzi kľúčové slová súčasnej odbornej literatúry a publicistiky v oblasti výpočtovej techniky nesporne patria slová elektronika, resp. prídavné meno elektronický, internet, internetový, web, webový, online a najnovšie aj portál. Sú to slová rozdielne svojím pôvodom, morfematickou i sémantickou štruktúrou (a prirodzene spájateľnosťou), ale dovedna pokrývajú širokú oblasť elektronickej komunikácie. Podstatné meno elektronika je utvorené zo základného slova elektrón (nie elektrina) a označuje sa ním oblasť výskumu a využívania takého základného fyzikálneho javu, ako je pretekanie či prúdenie elektrónov (elektricky nabitých častí atómov) polovodičmi, ventilmi a filtrami. Z tohto vymedzenia vyplýva, že prídavné meno elektronický sa môže spájať s takými objektmi, ktoré sú založené na využívaní tohto prúdenia. K takým objektom patrí napr. hudba (ak je produkovaná elektronickými prístrojmi, ide o elektronickú hudbu). Najširšie využitie však má toto adjektívum pri ------- **strana 19** charakterizovaní objektov alebo činností založených na využívaní elektronických zariadení vo výpočtovej technike. Dosť dlhú tradíciu má spojenie elektronická pošta, známejšie v skratkovej anglickej podobe e‐mail. V tomto zmysle sa vyskytujú aj spojenia elektronické noviny, elektronická publicistika či elektronická žurnalistika. Známe sú aj spojenia elektronický literát, elektronický obchod, elektronický biznis, elektronická pavučina, elektronická banka, elektronická peňaženka, elektronické pero, elektronické knihy, elektronické peniaze. Pravda, niektoré z nich sa používajú ako hovorové či publicistické prostriedky. Do elektronického bankovníctva sa napr. v istej banke zahŕňa internetbanking, homebanking, phonebanking, faxbanking a e‐mailbanking. Ako vidieť, ide tu ešte o pôvodné anglické podoby, pričom v takých spojeniach ako homebanking, phonebanking vôbec nejde o odkaz na elektronické prostriedky. Ani internetbanking nie je osobitná elektronická služba, ale služba využívajúca internetovú sieť. Pozoruhodné je, že prídavné meno elektronický sa nespája s názvami osôb. Nejestvuje napr. elektronický díler, resp. elektronický predajca. V spojení elektronický literát ide o výnimočné posunutie s jemným ironickým podfarbením. Ďalšie kľúčové slovo — internet — má úplne odlišný charakter. Je zrejme mechanicky zložené z dvoch častí: základom je net, čo je v angličtine sieť, a tým sa výrazne zbližuje s iným termínom web, ktoré je skryté v značke www — world wide web — sieť rozšírená po celom svete. Príznakovú časť slova internet tvorí akoby predpona inter‐ (čo je pôvodne latinská predložka inter „medzi“), ale dnes má bohatšiu významovú škálu: medzi, spomedzi, počas, v priebehu. V danom prípade však nevyjadruje vzťahy medzi objektmi, ale skôr vonkajšie vzťahy, vzťahy vonkajška. Je to vlastne pendant k anglickému výrazu world wide — rozšírený po celom svete. Výrazne to vidieť na protikladnej predpone intra‐ (v slove intranet), kde vyjadruje, že ide o vnútornú, domácu sieť. A slovo net je pendant k angl. web „sieť, pavučina“. Už z tohto výkladu vidieť, že slovo internet, pôvodne sa písalo s veľkým začiatočným písmenom — Internet —, ako názov istej organizácie nemá na rozdiel od elektroniky význam technický či technologický, ale predovšetkým organizačný. Preto sa najmä adjektívum internetový hodí na označenie objektov v tomto organizačnom zmysle. Doložené sú napr. takéto spojenia: internetový prehliadač, používateľ, ------- **strana 20** fanatik, internetová infraštruktúra, technológia, stránka, adresa, internetové pripojenie, kníhkupectvo, služby, ale aj internetová gramotnosť, ba aj filozofia. Doložená je aj podoba internetovský, ale nemá oporu v odvodzovacej štruktúre (zdá sa, že tu ide o nemecký vplyv), lebo príponou ‐ovský sa v slovenčine tvoria prídavné mená od názvov osôb. Pomenovanie osoby, ktorá sa zaoberá problematikou internetu, môže mať podobu internetista. Ale ten, kto „blúdi“ po internete, čiže surfuje, nazýva sa surfer (neústrojná je podoba surfár). Pozoruhodný je pokus pomenovať takéhoto človeka slovom internaut, zrejme napodobnenina podľa slov astronaut, kozmonaut. S charakteristikou internetu ako globálnej siete súvisí zvyk uvádzať v adrese značku www. Nevyhnutnou zložkou adresy je aj vyznačenie tzv. domény, čo môže byť spoločenská oblasť, z ktorej sa získavajú informácie (napr. com vymedzuje oblasť obchodu, edu oblasť vzdelávania), ale v našich súvislostiach tu ide o geografickú doménu (pre Slovensko to je sk, pre Česko cz a pod.). Menej zreteľný význam i použitie má výraz online, písaný často aj v podobe on line či on‐line. Je to pôvodne príslovka, resp. príslovkový výraz vyjadrujúci istý stav, napojenie alebo zapojenie do siete (napr. elektrickej), v našom prípade zapojenie na ústredný počítač, prípadne server. V tomto zmysle funguje ako protiklad proti výrazu off‐line „mimo siete, nezapojený, vypnutý“. (Treba spomenúť aj podobu in‐line vo význame „radený, zapojený za sebou, na čiare“, napr. v angl. in‐line engine „radový motor“ alebo in‐line korčule „korčule s kolieskami radenými za sebou v jednej línii“.) Vo všetkých prípadoch je tu základný význam slova čiara, línia, linka. Výklady v slovníkoch a prípustné spojenia nie sú dosť jednotné a často ani nie dosť presne interpretované. Zo spojení ako online díler, online banka, online stávková kancelária, online bankovníctvo, online služby možno vyabstrahovať všobecný význam „zapojený do siete“, resp. ešte všeobecnejší význam „internetový“. Ešte abstraktnejší význam by mohol byť „v reálnom čase“, napr. online služby „služby uskutočňované v reálnom čase, resp. súčasne s vydávaním príkazu“. V súvislosti s portálom však možno online chápať aj ako „priamy, neprechádzajúci cez portál“. Portál, niekedy aj brána, je totiž organizačný prvok, v ktorom sa sústreďuje viacero vstupov, ktoré nemajú priameho adresáta a v portále sa nasmerujú na správnu, potrebnú adresu. ------- **strana 21** Napokon treba pripomenúť aj prídavné meno virtuálny (porov. o ňom J. Horecký, Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 4, s. 193 — 197), ktoré sa napriek svojmu základnému významu „realizovateľný“ používa aj vo význame „predpokladaný, realizovateľný elektronickými prostriedkami“, preto možno spojenia internetové kníhkupectvo a virtuálne kníhkupectvo pokladať za rovnoznačné. Vcelku treba rešpektovať zásadný významový rozdiel medzi prídavnými menami elektronický a internetový. Na jednej strane tu ide o význam čisto technologický, na druhej čisto organizačný. Z významového hľadiska možno všetky tri analyzované prídavné mená elektronický, internetový a online usporiadať do hyponymického mikrosystému vyjadrujúceho vzťah nadradenosti a podradenosti: najvyššie je elektronický, pod ním internetový a najnižšie online. Tento hyponymický charakter je doložený istou spájateľnosťou. Jestvuje napr. elektronické bankovníctvo, v jeho rámci internetové bankovníctvo (napr. s vylúčením e‐mailového alebo faxového bankovníctva, a napokon aj online bankovníctvo (ktorého služby sa uskutočňujú v reálnom čase, t. j. priamo, nie cez portál). Prídavné meno webový súvisí len s druhým stupňom uvedeného mikrosystému. Preto je možné pomenovanie internetové bankovníctvo, ale nie webové bankovníctvo. Z charakteru celej výpočtovej oblasti vyplýva, že sa síce popri uvedených prídavných menách používajú občas aj domáce slová, napr. sieť, zapojený a pavučina. Pomerne malú šancu majú aj výrazy zapojený do siete, napojený na ústredný server. V publicistických, menej odborne fundovaných prejavoch sa úspešne používa napr. pavučina, chytený v pavučine. ------- **strana 22** DISKUSIE ======== Jazyk potrebuje aj ochranu ========================== **JÁN KAČALA** „Slovenský jazyk ako štátny jazyk Slovenskej republiky nepotrebuje obranu, ale ochranu — hovorí sa v závere koncepcie (ide o Koncepciu starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky pripravenú Ministerstvom kultúry SR r. 2000 — pozn. J. K.). Slovenský jazyk však nepotrebuje ani obranu, ani ochranu. Viacerí naši jazykovedci už neraz pripomenuli, že spisovná slovenčina nie je skleníková rastlinka, ktorú treba chrániť pred vonkajším vplyvom. Myšlienka, že štát ju má ochraňovať, je prejavom nedostatočného zmyslu pre jazykovú realitu a nedôvery v prirodzenú schopnosť používateľov jazyka udržiavať spisovný jazyk v takom stave, aby vždy plnil všetky funkcie v súlade s ich potrebami.“ — To je citát zo stanoviska pracovníkov Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK v Bratislave uverejneného pod názvom Slovenčina si nevyžaduje obranu? v týždenníku Slovo (2000, č. 48, s. 12). Takýto striktný a jednoznačný výrok o nepotrebnosti ochrany slovenského jazyka zo strany vysokoškolských učiteľov slovenčiny je prekvapujúci: človek by očakával skôr opačný postoj, skôr to, že slovenčinár každý dobrý krok v prospech slovenského jazyka, jeho spoločenského postavenia a kultúry, nech ho urobí hocikto, privíta. Na druhej strane, keď sa v stanovisku v súvise so štátnou ochranou jazyka spomína nedostatočný zmysel pre jazykovú realitu, informovanejší čitateľ si položí otázku, či sa mýlia všetci tí, čo vravia o ochrane kultúrnych hodnôt a pamiatok, o ochrane národného kultúrneho dedičstva, o ochrane mravných kresťanských hodnôt, o ochrane práv dieťaťa a podobne, ba dokonca či sa nedostatočný zmysel pre jazykovú realitu prejavil aj v poľskom či lotyšskom parlamente, keď na konci roka 1999 prijali zákon o poľskom jazyku, resp. zákon o lotyšskom jazyku. V zákone o poľskom ------- **strana 23** jazyku sa totiž v 1. kapitole v 1. článku píše, že ustanovenia zákona sa týkajú ochrany poľského jazyka a jeho používania vo verejnej činnosti, ako aj v právnom styku na území Poľskej republiky, a v 3. článku tejto kapitoly sa v šiestich bodoch uvádza, v čom spočíva ochrana poľského jazyka. Druhá kapitola tohto zákona sa volá Právna ochrana poľského jazyka vo verejnom živote. Podobne aj v druhom zo spomínaných zákonov sa v 1. článku hneď v úvodnej vete píše, že cieľom zákona je zabezpečiť 1. zachovanie, ochranu a rozvoj lotyšského jazyka, 2. zachovanie kultúrneho a historického dedičstva lotyšského národa atď. Spojenie ochrana štátneho jazyka sa spomína aj v 2. článku tohto zákona a v 3. článku tento zákon zabezpečuje ochranu aj iným jazykovým formám ako štátnemu jazyku. Spomínaný odmietavý postoj, pravdaže, je podmienený tým, ako si koncipient stanoviska pripravil „operačné pole“. V rámci neho sa pripomína, že viacerí naši jazykovedci už neraz pripomenuli, že spisovná slovenčina nie je skleníková rastlinka, ktorú treba chrániť pred vonkajšími vplyvmi. Pri štúdiu Koncepcie starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky sme sa nedočítali, že by v koncepcii šlo o ochranu slovenského jazyka ako štátneho jazyka pred vonkajšími vplyvmi. Koncepciu chápeme ani nie tak ako platformu na ochranu pred niečím, ako skôr základňu na prijatie krokov, ktoré by smerovali k zlepšeniu súčasného stavu v používaní slovenského jazyka vo verejnom styku, v jazykovom vyučovaní, vo výskume jazyka a v jeho kultúre. V koncepcii nejde teda o zaujatie obranného postavenia vo vzťahu k slovenskému jazyku, k smerovaniu jeho vývinu či k spôsobu jeho upotrebúvania, lež naopak o zaujatie pozitívneho stanoviska k objektívnym potrebám slovenského jazyka, o podporu rozvíjania jeho kladných hodnôt a o cieľavedomé utváranie podmienok na uplatnenie sa týchto kladných hodnôt. Vychádzame z toho, že sloveso chrániť vo svojej významovej štruktúre zahŕňa predovšetkým tieto kladné prvky, ktoré možno vystihnúť opisom „ochraňovať niečo ako významnú pozitívnu a trvalú hodnotu, správať sa k niečomu pozorne, ohľaduplne, s porozumením pre prirodzené potreby jeho jestvovania a rozvoja a s cieľom zachovať dobrý stav niečoho, opatrovať niečo, starať sa o niečo“. Práve tieto významové prvky sú obsahom takých spojení slovesa chrániť ako chrániť dobré meno rodiny, chrániť si česť, chrániť mravnosť národa, chrániť kultúrne pamiatky, chrániť dedičstvo otcov, chrániť národné tradície, chrániť si ------- **strana 24** zdravie, chrániť prírodu, chránená krajinná oblasť. Do radu týchto spojení kladieme aj spojenie chrániť (si) jazyk. S touto významovou základňou veľmi prirodzene súvisí aj prvok ochrany či obrany danej hodnoty pred opakom tejto hodnoty, prípadne pred nepriaznivými vplyvmi zvnútra aj zvonka, tak ako sa to v našom jazyku vyjadruje najmä výrazom s predložkou pred, napríklad: chrániť sa pred zlým, pred zlom, chrániť mládež pred negatívnymi vplyvmi, chrániť kultúrne pamiatky pred poškodením, pred zlodejmi, chrániť les pred škodcami, chrániť občanov pred chorobami atď. Rozdiel medzi uvedenými dvoma skupinami prípadov sa jazykovo dosť zreteľne ukazuje vo významovej kvalite predmetu, s ktorým sa viaže sloveso chrániť. Z toho, čo sme povedali doteraz, je zjavné, že spojenia slovesa chrániť s pomenovaniami takých hodnôt, ako je aj jazyk, sú v slovenčine normálnou súčasťou vyjadrovania v bežnej reči, ako aj v odbornej terminológii, najmä právnej. Preto nevedno, prečo by sme sa od tradičných, ustálených a zrozumiteľných spôsobov vyjadrovania v slovenčine mali odkláňať, prečo by sme sa ich mali vzdávať alebo ich zavrhovať a silou‐mocou hľadať za ne akési nové, náhradné riešenia. V čom možno hľadať oporu toho, že spojenia chrániť či ochraňovať (slovenský) jazyk, ochrana (slovenského) jazyka pokladáme v našom jazyku za normálne a bežné? Uvedené spojenia istotne nevychádzajú zo suchého zistenia modernej jazykovedy, že jazyk je systém zvukových prostriedkov určených predovšetkým na dorozumievanie v ľudskej spoločnosti. Samo systémové usporiadanie jazyka nám naozaj nedáva príčiny na to, aby sme jazyk (aj) chránili. Treba ísť ďalej a hlbšie, lebo ako vraví A. Halvoník (2000, s. 6), jazyk je svedkom hĺbok: aj to nám pomôže uvedomiť si, že chrániť jazyk, resp. ochrana jazyka je legitímna kultúrna činnosť, za ktorú sa ani človekovi žijúcemu na prelome 2. a 3. tisícročia netreba hanbiť. Takéto hľadanie nás vedie k poznaniu, že jazyk nie je človeku iba nástrojom na dorozumievanie a nie je človeku iba čírym nástrojom. (Nepochybujeme o tom, že autorom stanoviska je toto poznanie známe, no pri svojom postoji ho neberú alebo nechcú brať do úvahy.) Jazyk platí aj ako prostriedok poznávania a ukladania poznatkov, ku ktorým sa človek dopracoval. Poznanie a poznatky tvoria nevyhnutnú súčasť kultúry a kultúrnosti človeka. Jazyk je takto tiež súčasťou kultúry, ------- **strana 25** kultúrnych hodnôt, ako aj prostriedkom a formou kultúry. Sám sa stáva predmetom kultivovania zo strany človeka. Kultivovaný nástroj dorozumievania a ukladania poznatkov je významným svedectvom kultúry a kultivovanosti svojich tvorcov a nositeľov. Jazyk sa takto stáva významnou (a nenahraditeľnou) kultúrnou hodnotou. Odborne vravíme, že jazyk v danom (národnom) spoločenstve plní aj kultúrnoreprezentatívnu funkciu. To je jeden prameň, z ktorého vychodí uvedomené úsilie chrániť či ochraňovať jazyk. Ďalej sa nám žiada pripomenúť, že jazyk ako spoločenský jav svojím vysokým stupňom stability a postupnosti vo vývine je aj výrazným nositeľom, uchovávateľom a vyjadrovateľom národných aj všeľudských tradícií. V komplexe tradícií zviazaných s jazykom má pre spoľahlivé plnenie jazykových funkcií osobitný význam tradícia spisovného jazyka a kodifikačná tradícia (v tejto súvislosti odkazujeme na náš príspevok Hodnoty spisovnej tradície, ktorý je v tlači). Tretí prameň vidíme v tom, že jazyk je dôležitým, možno najdôležitejším národnoidentifikačným činiteľom. Národy sa okrem iného navzájom odlišujú aj svojimi jazykmi. Národný jazyk je to, čo priam bytostne vyjadruje identitu príslušného národa a tým zároveň odlišnosť jedného národa od druhého, národný jazyk je iba jeden a je vlastný (spravidla) národu, v národnom jazyku je uložená národná skúsenosť, národná filozofia, národná história. Aj z dejín slovenského národa vieme, ako sa v kritických časoch národných dejín národný jazyk stáva predmetom asimilačného tlaku, predmetom útokov a obrán. Pre to všetko sa národný jazyk v danom spoločenstve uvedomuje (aj) ako vzácna národná hodnota. Tomuto rozmeru jazyka zodpovedá národnoreprezentatívna funkcia jazyka. V súčasnosti, ktorá sa vyznačuje rozpadom niekdajších viacnárodných štátov, vystupuje jazyk zároveň ako významný štátnoidentifikačný a štátnoreprezentatívny prostriedok. V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že E. Horák (2000, s. 152 — 153) v súvise so vznikom troch osobitných južnoslovanských jazykov (t. j. chorvátskeho spisovného jazyka, srbského spisovného jazyka a bosnianskeho spisovného jazyka) v dôsledku národnooslobodzovacích zápasov v bývalej Juhoslovanskej federatívnej republike v ostatnom desaťročí vraví o štátnointegratívnej funkcii týchto troch nových spisovných jazykov a za motiváciu ich vzniku pokladá práve vznik príslušného suverénneho štátu. ------- **strana 26** Za štvrtý zdroj, z ktorého môžeme čerpať dôvody na ochranu jazyka, možno pokladať historické skúsenosti slovenského národa z dávnejšej histórie, zviazanej s niekoľkostoročnou genocídnou maďarizačnou politikou v bývalom Uhorsku a s potláčaním základných národných a osobitne jazykových práv Slovákov, ako aj z novšej histórie, zviazanej s otvoreným aj skrytým uplatňovaním čechoslovakistickej línie v politike, ekonomike, kultúre aj v jazyku počas jestvovania spoločného česko‐slovenského štátu v 20. storočí. Dnešná štátnopolitická, hospodárska, kultúrna i jazyková situácia slovenského národa v podmienkach jestvovania suverénnej Slovenskej republiky v porovnaní s minulosťou je síce podstatne odlišná a nevedie nás k zaujímaniu obranných stanovísk, ale uvedená minulosť Slovákov a ich historická skúsenosť je taká, že si vypestovali k národnému jazyku úzky, kladný vzťah, založený na poznaní aj na cite, a tento vzťah u prevažnej väčšiny z nich okrem iného vedie aj k presvedčeniu, že ich národný jazyk si zaslúži aj štátnu (zákonnú) ochranu. Toto presvedčenie sa okrem iného prejavilo v tom, že uprostred leta r. 1990 na otázku Ste za prijatie zákona o slovenčine? kladne odpovedalo vyše 82 % opýtaných občanov Slovenskej republiky a o desať rokov neskôr, v lete r. 2000, na otázku Ste za to, aby sa štát staral o slovenský jazyk? kladne odpovedalo vyše 93 % opýtaných občanov Slovenskej republiky. Tu je namieste otázka, či aj tieto vysoké percentá kladných odpovedí občanov sú prejavom ich nedostatočného zmyslu pre jazykovú realitu. Len na okraj pripomíname, že starostlivosť o slovenský jazyk, o úroveň jeho poznania, upotrebúvania a vyučovania (t. j. nie priamo potreba chrániť slovenský jazyk) vyzdvihuje sa aj v prácach slovenských jazykovedcov zo súčasnosti, zaoberajúcich sa touto tematikou. Uvedieme aspoň návrh textu zákona o slovenčine, ktorý vypracoval a 8. mája r.1968 v denníku Pravda uverejnil J. Ružička, a Tézy o slovenčine (ako istú komplexnú teoretickú platformu práce v okruhu spisovného jazyka a jazykovej kultúry), ktoré ten istý autor po prvý raz zverejnil na vedeckej konferencii o kultúre spisovnej slovenčiny v decembri r. 1966 (pozri zborník Kultúra spisovnej slovenčiny z r. 1967, s. 283 — 290). Aj na základe poznania dejín slovenského jazyka a osobitne dejín spisovnej slovenčiny môžeme povedať, že úsilie o ochranu jazyka má u nás už dávnu tradíciu. ------- **strana 27** Uvedené štyri pramene predstavujú dostačujúci a presvedčivý dôvod na to, aby sa jazyk zaradil medzi kultúrne hodnoty, ktoré hodno, ba aj treba chrániť, v prípade potreby aj zákonnou cestou. Ako sa ukazuje, ochrana jazyka sa v súčasnosti v mnohých krajinách stáva pevnou súčasťou ich zákonodarstva a jazykovej politiky vo všeobecnosti. (Svedčia o tom aj údaje, že v 90. rokoch zákonodarné zbory viacerých štátov sveta pristúpili k prijatiu jazykového zákona.) Z tohto hľadiska sa žiada posudzovať aj dokument Ministerstva kultúry Slovenskej republiky venovaný koncepcii štátnej starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky a používanie spojenia chrániť štátny jazyk, prípadne ochrana štátneho jazyka v tomto dokumente. Tieto spojenia odrážajú skutočný stav v používaní a výučbe štátneho jazyka v Slovenskej republike, potreby jazykovej kultúry a jej zvyšovania a sú celkom legitímne. Spomínaný stav hodnotíme ako značne diferencovaný a v niektorých prestížnych oblastiach verejného styku (napríklad v časti elektronických médií, v parlamente, v štátnej správe, v školskom vyučovaní) ako nie celkom uspokojujúci. V súvise so školským vyučovaním vo všeobecnosti a s jazykovou výchovou osobitne sa na okraj citovaného stanoviska pracovníkov Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK v Bratislave žiada dodať ešte poznámku o tom, ako sa v tomto stanovisku priam v ružových farbách opisuje skvalitňovanie výchovno‐vzdelávacieho procesu a modernizácia vyučovania u nás. Ešte raz zacitujeme z uvedeného stanoviska: „Nespochybňujeme ideu skvalitňovania a modernizácie. V koncepcii je však odtrhnutá od reálneho života a tvorcovia koncepčného materiálu ju chcú dostať na pozíciu centralizmu. Reálny život je však taký, že príslušné fakulty vychovávajú učiteľov slovenčiny na úrovni súčasného odborného poznania a tí permanentne skvalitňujú a modernizujú jazykovú výchovu. Nepotrebujú nijaké deklarácie zhora o potrebe skvalitňovania a modernizácie.“ Na vlastnom zmysle pre realitu a na jeho nedostatku u iných si niektorí pracovníci spomínanej katedry slovenského jazyka zjavne veľmi zakladajú, no keď je v zhode s realitou aj citovaný obraz o permanentnom skvalitňovaní a modernizovaní jazykovej výchovy, musíme povedať, že je to celkom zvláštny a u nás aj celkom ojedinelý obraz: ako totiž možno hovoriť o skvalitňovaní a modernizovaní jazykovej výchovy, keď školy u nás zápasia s elementárnymi potrebami, keď sa pre nedostatok peňazí na kúrenie a iné ------- **strana 28** veci predčasne končí školské vyučovanie? Kto má skvalitňovať a modernizovať jazykovú výchovu, keď celá tretina učiteľov základných škôl u nás učí bez potrebnej kvalifikácie, pričom povedzme z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v predchádzajúcom školskom roku iba 14 % absolventov odišlo do pedagogickej praxe? Ako vyzerá v praxi to skvalitňovanie a modernizovanie jazykovej výchovy, keď sa vedomostná úroveň uchádzačov o vysokoškolské štúdium slovenčiny v ostatnom desaťročí z roka na rok znižuje? A napokon: Kto je tu vlastne odtrhnutý od života? Na záver dve zovšeobecňujúce poznámky a stanovisko nejazykovedca. 1. Stanoviskom uverejneným v Slove sa pracovníci jazykovednej slovakistickej inštitúcie postavili zamietavo k dokumentu systematicky rozpracúvajúcemu kroky smerujúce k vyššej úrovni kultúry a kultúrnosti v slovenskej spoločnosti v dôležitej oblasti spisovného jazyka. Prirodzene, každý má právo zaujať k štátnym dokumentom, resp. k ich návrhom vlastné stanovisko, ale úplne zamietavé stanovisko pracovníkov odbornej inštitúcie núti klásť najmä otázku príčiny takéhoto úplne zamietavého postoja. Tento postoj získava ešte ďalší rozmer tým, že ide o vysokoškolských učiteľov slovenského jazyka. 2. Spomínaný úplne zamietavý postoj sa, prirodzene, prejavuje aj v upotrebúvaných argumentoch, ktorým chýba vecný základ, no nechýba im neomylnosť v naúčaní druhých a podceňovanie súdnosti čitateľa. To však kvalifikujeme ako základňu, ktorá sotva môže posunúť veci k vyššej kvalite práce a z nej vychodiaceho poznania. A. Halvoník v citovanom príspevku (s. 6 — 7) píše, že „v poslednom čase narastajú tendencie vzdať sa v mene univerzalizácie vlastného jazyka... ak sa začne spochybňovať oprávnenosť jazykových noriem, jazykovej kodifikácie, jazykovej výchovy či starostlivosti o jazyk z úrovne inštitúcií a štátu, je pravdepodobné, že za týmto spochybňovaním je i spochybňovanie jeho opodstatnenosti. Lebo ak sa má jazyk rozvíjať, môže sa rozvíjať len z úrovne vlastnej kodifikácie... ak má byť plnohodnotným príspevkom do spoločnej pokladnice európskej či svetovej kultúry, musí mať pravidlá, ktorými sa dá identifikovať medzi inými jazykmi. Jazykové normy a pravidlá sú totiž inštitucionalizáciou jazykového vedomia, a teda vedomia o nás samých. Jazyky moderných spoločenstiev sú do značnej miery jazykmi, ktoré získali svoju silu kodifikačným vývojom.“ — Čo si vyberieme? ------- **strana 29** LITERATÚRA A PRAMENE HALVONÍK, Alexander.: Jazyk je svedkom hĺbok. In: Slovenské pohľady, 2000, roč. IV + 116, č. 12, s. 6 — 7. HORÁK, Emil.: Vzťahy a súvislosti medzi južnoslovanskými spisovnými jazykmi. In: Slavica Slovaca, 2000, roč. 35, č. 2, s. 150 — 154. KAČALA, Ján.: Hodnoty spisovnej tradície (11 rukopisných strán — v tlači). Pracovníci Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK v Bratislave: Slovenčina si nevyžaduje obranu? Slovo, 2000, č. 48, s. 12. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky: Návrh. Koncepcia starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky. Bratislava november 2000. 15 s. RUŽIČKA, Jozef.: Návrh zákona o slovenčine. In: Pravda, 8. 5. 1968, s. 5. RUŽIČKA, Jozef.: Tézy o slovenčine. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1967, s. 283 — 290. Zákon zo 7. okt. 1999 o poľskom jazyku (preklad z poľského originálu, 5 s.). Zákon o štátnom jazyku (preklad z lotyšského originálu, 7 s.). ------- **strana 30** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Karty — čertove obrázky ======================= „... Ak spočítam body na všetkých kartách, dostanem číslo 365 — toľko je dní v roku. Je tu 52 kariet ako do roka týždňov, 13 štichov ako týždňov za štvrť roka, 12 obrázkových kariet ako mesiacov v roku a štyri farby ako jar, leto, jeseň a zima...“ (Voľne preložené podľa textu českej piesne Balíček karet) Kto by ich nepoznal: tisíckrát prekliate hráčmi, ktorí podľahli ich zvodom a hazardu, a naopak, vychválené ľuďmi, ktorí si hrou v karty vedia príjemne skrátiť voľné chvíle. Karty dokázali v priebehu storočí zlákať všetky generácie. Hrali a hrajú sa takmer všade: blízki ľudia ich hrajú v rodinnom alebo priateľskom kruhu, muži v hostincoch, v kaviarňach, vojaci v zákopoch, mládež v škole i vo vlaku. Vykladaním osudu podľa kariet sa zaoberali Cigánky na jarmokoch a trhoch, vykladaním tzv. osudového pasiansu sa zabávali ženy z lepšej spoločnosti, ale aj ženy v mestskom prostredí v súčasnosti. Ako forma hry karty plnia kombinatorickú funkciu (hracie karty) alebo prognostickú funkciu (vykladacie karty). Karty pravdepodobne niekedy v stredoveku počas križiackych výprav prenikli do európskej kultúry z ázijských a arabských krajín. Napriek prísnym trestom sa stali jednou z najľudovejších hier. Z tradičných druhov európskych kariet sa na Slovensku udomácnili najmä francúzske — žolíkové karty a nemecké — mariášové karty. Či chceme, či nie, karty tvoria neodmysliteľnú súčasť našej kultúry. Zaslúžili sa o to aj ľudia, ktorí hracím kartám dali najčudesnejšiu výtvarnú podobu (rubovú stranu jedných hracích kariet vytvoril Pablo Picasso). Kultúru do hry vniesli najviac tí, ktorí postupne vytvorili dnešnú širokú paletu ------- **strana 31** kartových hier a hru aj aktívne hrali: francúzsky kráľ Ľudovít XIV., švédsky kráľ Gustav Adolf, ktorý sa kartovým hrám oddával ešte v deväťdesiatich rokoch svojho života, filozof Immanuel Kant, hudobný skladateľ Richard Strauss, básnik J. W. Goethe a mnohí iní. Karty vstúpili do európskeho kultúrneho dedičstva ako inšpiračný motív: Puškin a Čajkovskij zanechali po sebe Pikovú dámu, karty majú svoju úlohu v opere Carmen, motív hry v karty zvečnilo množstvo maliarov, okrem iných aj Paul Cézanne. Ako ukazujú nasledujúce doklady, a najmä bohatá frazeológia súvisiaca s hrou v karty, prienik kartárskych názvov a výrazov do našej slovnej výbavy je značný. Pre mnohých hráčov je hra v karty pasia, teda len nevinná záľuba: Mi zmo nehrali na penäze, hiba tak s pasii (Brusník, okr. Revúca); On ľem tak s pasiji karti bavi (Smižany, okr. Spišská Nová Ves), pre iných aj vášeň. Pre ďalších je to ihračka, teda hra na skrátenie dlhej chvíle: Karti sa ňehráme o peňáze, to len tag z ihrački (Ludanice, okr. Topoľčany). Spojenia hrať karti, hrať sa na karti, hrát sa f karti alebo pohrať, zahrať si karti označujú základnú činnosť, ktorú s kartami vykonávame: Len tag zabavit, si kartički trochu pohrat (Beckov, okr. Nové Mesto nad Váhom); U susedou sa hraľi na kárti celí veśer (Klenovec, okr. Rimavská Sobota); Tam sa s ňú budeš túto noc hrát f karti (Jablonové, okr. Malacky). Základné sloveso hrať (sa) má viacero synonymných výrazov. Na východnom Slovensku je to sloveso bavic: Paropci tiš ku nam chodzeľi večar a baveľi karti (Nižná Šebastová, okr. Prešov), vášniví hráči túto činnosť označujú spojením mascic karti: Chlapčiska śedzeľi na trave a masciľi karti (Hažín, okr. Sobrance). V Orkucanoch (okr. Prešov) poznajú slovesnú podobu ubavic vo význame „získať hrou, vyhrať“: Keľo peňeźi śi ňeška ubavil? a podobu ubavic śe, ktorá naznačuje veľkú mieru deja, teda „veľa hrať, nahrať sa“: Ta śi śe ubavil tich kartoch. Prvý diel Slovníka slovenských nárečí (ďalej aj SSN I) zaznamenáva vo význame „hrať karty“ expresívnu podobu karbaniť, ktorú máme doloženú aj zo Záhoria: Furt karbaňá (Brodské, okr. Skalica). Častými výrazmi s významom „(vášnivo) hrať karty“ sú slovesá kartovať, kartovať sa: Kartáši seďia za štokom, pijú a kartujú od rána (Návojovce, okr. Topoľčany); Tlojil me, tlojil, aš som pošol kartovac, a teľo som ------- **strana 32** śe ukartal tich kartoch, co me až ruki zboľeľi (Kokošovce, okr. Prešov); Choďiľi zme sa tam kartovať (Zombor, okr. Modrý Kameň), alebo gemerská a východoslovenská podoba kartac (śe), kártat se, kártač: Jä se už nédem kártat (Rochovce, okr. Rožňava); Baveľi śe na kocuri, kašu tlukľi, kartaľi śe (Rankovce, okr. Košice); Už dva noci kartaju (Sobrance). Opakovacie sloveso má podobu kartovávať „hrávať karty“: Ona velice lúbila kartuvávať (Hul, okr. Vráble). Slovesá kartovať a kartať (kártač) majú však podľa SSN I aj druhý význam „miešať karty (a prípadne aj rozdávať)“: Kartaj, ke‿ ci prehrau̯ ! (Ploštín, okr. Lipt. Mikuláš); Terás ti máš kártač (Nandraž, okr. Revúca); Teras ti kartuješ! (Dlhá Lúka, okr. Bardejov). Bežné je aj sloveso dokonavého vidu s predponou po‐: Treba pokartac! Mal śi śedzmičkoh dosc (Spišské Podhradie, okr. Levoča). Podstatné meno karta ako názov lístkov z kartónu s vyobrazenými figúrami, používaných na hranie rozličných hier, je známe u všetkých Slovanov a pochádza pravdepodobne z taliančiny (kde je slovo carta potomkom latinského výrazu charta, z ktorého pochádza aj francúzska podoba carte a nemecké Karte). Obyčajne býva v množnom čísle: To už bolo veseu̯ šie, karte sa hrale (Veľký Lom, okr. Modrý Kameň); Poďme hrať karti, gdo buďe dávaťi? (Návojovce); Ja śe ňedočkam svojej karti! (Tibava, okr. Sobrance); Pomo hraťi kárte (Kociha, okr. Rimavská Sobota). Od slovesa kartovať je utvorené podstatné meno kartovačka „vášnivá hra s kartami, kartovanie“, zaznamenané v SSN I: Kartuvačka ňejenného o majeteg dovélla (Šurany, okr. Nové Zámky). Vášnivý hráč kariet je v nárečiach označovaný ako kartár (kártár, karťár), ale aj kartáš, kártáš, kárťáš, kartoš: Ňebou̯ aňi kartár, aňi pija̋k (Kraľovany, okr. Dolný Kubín); To velkí kartár (Kameňany, okr. Revúca); Ňekamará‿ ca mi s takími karťári (Dolná Lehota, okr. Dolný Kubín); Ej, tod Jano je tuhí kárťáš! (Klenovec); Oťec sú tuhí kártáš (Kociha); Kartáž a korhel, to je najhoršie (Návojovce); Ňedozdz na tim, že piješ, aľe i kartoš śe s tebe stal! (Dúbrava, okr. Prešov). Zo Záhoria pochádza v tomto význame slovo karbaní (Brodské). Ženská podoba kartáška (karťáška) označuje obyčajne vykladačku karát, kartárku: Tan jesto edná žena karťáška, že tá nán pové, ďe mámo hľejdaťi (Rovňany, okr. Lučenec). ------- **strana 33** Tí, čo hrajú nečestne, podvádzajú pri hre v karty, pakľujú (Prievidza) alebo švindľujú: Nešvindluj, lebo nehrám! (Likavka, okr. Liptovský Mikuláš); Ňeradzi z ňim karti baviľi, bo švindľoval (Gregorovce, okr. Prešov). Pri hre v karty môže hráč súpera obohrať, v nárečiach aj ohrát: Ona ho dicki ohráu̯ a f kartách (Jablonové), prípadne opiecť: Baviľi perše karti, aľe ket ho tote dvojo poradňe opekľi a ňemal už aňi korunu, ta pošol na taňec, tam ho ňichto ňemuch opesc (Záhradné, okr. Prešov); Ej, aľe śi naz opik! (Tibava). Podobnú situáciu, obohranie o niečo, vyjadrujú aj expresívne podoby opendžic: Miša som opendžil o śicke šrupki (Spišský Štvrtok, okr. Spišská Nová Ves); opeľešic: Kartare chcu jeden druheho opeľešic (Studenec, okr. Levoča) a okrklit: Načo hráš, keť ťa o celú víplatu okrklá?! (Ludanice). Pri hre v karty možno súpera laguvať, teda „klamať, podvádzať“: Jako ma ten chlap laguvau̯ s tíma kartáma! (Svätoplukovo, okr. Nitra). Ak sa nám darí, je pravdepodobné, že môžeme vyhrať: On šecko od ňí vihráu̯ (Jablonové), prípadne (z)víťaziť: Vícazic je ľachko, kej máš šetki dobré karti (Prosné, okr. Považská Bystrica). Keď sa pri hre v karty nedarí, vtedy budeme asi prehrávať: Ten, čo uš prehrávauu̯ , odišieu̯ (Likavka). Horšie bolo, keď hráčska vášeň dokázala priviesť kartára do situácie, že v kartách všeličo (často vzácne) rozhajdákal: Mosel si šetko rozhajdákac?! (Prosné), či prešustroval „premárnil“ majetok alebo inú hodnotu: Fčéraj večér f kartách prošustrovál celú víplatu (Skalica). Pri hre v karty využívame niektoré bežné slovesá s posunutým významom, napríklad ísť: Višňik mal isc, ňe ňižňik (Spišské Podhradie), ale aj slovesá, ktoré sú síce bežné, ale vo vedomí hráčov dostávajú význam spojený s priebehom kartovej hry. Takými sú napríklad slovesá zdvihnúť a vynášať: A teraz muśim dzvihnuc a ti dupľuj! (Spišské Podhradie); Ti vinášaš, želuď berie (Dolná Lehota). Podobne je to so slovesami poľovať, čo v slangu (alebo v terminológii) kartárov značí „ísť do (hracieho) poľa s kartou, vynášať“: Teras ti poľuješ, ja som išiel prví pretím (Rajec, okr. Žilina); kúpiť, t. j. zobrať si, dostať kartu: G esu son kúpev devinu (Brestovany, okr. Trnava); vyhnať (kartu): S králom som mu vihnal plonkovú desinu (Brestovany), t. j. prinútil som protihráča, aby ju (podľa pravidiel) musel vyhodiť; pomascic vo význame „dať desiatku alebo eso“: Pomasci, jag máš čím! (Rajec) a kopať „miešať karty“: Gdo teras kope? (Rajec). ------- **strana 34** Tak ako kartári neradi prehrávajú, nemajú v láske ani nevítaných, ale všadeprítomných radcov. Tí majú prevažne na západoslovenskom a čiastočne na stredoslovenskom nárečovom území pomenovanie kibic (gibic), to znamená ten, kto bez požiadania niekomu radí. Porov.: Ja̋ nepotrebujem gibica! (Rochovce); Na takého kibica, jak si ti, já nedám (Vištuk, okr. Modra). Zaznamenané je aj sloveso kibicovať (gibicovať) — bez požiadania radiť niekomu (obyčajne pri hre v karty). Napr.: Prehrau̯ šetki peňiaze, čil len kibicuje (Návojovce); Ňetreba mu gibicovať, ón dobre vé hrať (Lapáš, okr. Nitra); Darmo gibicuješ, aj tag na teba nedám! (Šurany). Takéhoto neželaného radcu nazývajú v Rakoviciach pri Piešťanoch: špicel pri kartách. Rôzne hry v karty sa rozšírili do takej miery, že medzi hráčmi vznikla kartárska terminológia (kvalifikátor kart. môžeme nájsť takmer vo všetkých dostupných výkladových slovníkoch). Nasledujúce slová reprezentujú práve túto časť slovných vyjadrení kartárov. Spomenuli sme už základnú činnosť miešania kariet. Okrem najrozšíre nejšej podoby (po)kartovať vo význame „miešať“ sa karty (po)tarsujú: Nože potarsuj tie karti (Chlebnice, okr. Dolný Kubín), príp. (po)taršujú. Ľepšie treba potaršuvať ťie karťi, šecke velkie sa spolu, hovoria v Pukanci (okr. Levice). V tejto obci na označenie tejto činnosti používajú aj sloveso trbľuvať: Trbľuje ťie karťi ako najaťí. Tí, čo aspoň trochu ovládajú niektoré kartové hry, vedia, že karty po premiešaní treba preložiť či presnúť: Najprv mosíš presnút, aš potom rozdaj! (Ludanice). Vo východoslovenských nárečiach sloveso zdimac značí „vykladať karty“: Ciganki karti zdimaľi (Sobrance); žirovac znamená „dávať dobré karty, žičiť pri rozdávaní“: Dobre žiruje ten hlop (Markušovce, okr. Spišská Nová Ves); výzva Daj žir! (z tej istej lokality) oslovuje rozdávajúceho, aby dal dobrú kartu. Od podstatného mena tromf (karta prebíjajúca ostatné karty) je odvodené sloveso tromfovať: Nemohel si tromfuvat, ke‿ ci mal horki!? (Valaská Belá, okr. Prievidza), prípadne pretromfovať „prebiť, zvíťaziť pomocou väčšieho počtu tromfov“. Na sloveso tromfnúť (predstihnúť, prekonať) môžeme celkom bežne natrafiť aj v dokladoch z oblasti športu: Do bi to bíl na teho chalana rekél, že to je takí dobrí bježec, fšeckích pretrumfél (Skalica). ------- **strana 35** Podstatné meno úbit, resp. zábit značí „zabitie, tromfovanie v kartách“: Aľe mi prišla súca karta pod úbit! (Dolná Lehota); Čože mu idzeš tú dzesinú pod zábit?! (Veľké Rovné, okr. Bytča). Výraz štich vykladá Krátky slovník slovenského jazyka (ďalej KSSJ) ako „karty, ktoré získa hráč (prebitím) v jednom kole“: Pokóní ščih maj! (Brusník); Na tri šťichi som vihral calí bank (Revúca). Známe je i podstatné meno fľek, a to najmä v spojení dať fľeka niekomu, t. j. licitovať vyššiu, hodnotnejšiu hru, prípadne zvýšiť stávku na výhru: Dal mu fľek na zeľené (Prosné). Bezcenná karta, ktorá nič neprebíja, nazýva sa šepleta: Samia šepleti si mi nadelil, s tim se nedá vihrač (Šivetice, okr. Revúca). Hracia karta nízkej hodnoty je aj čmina: Mau̯ si tam hoďiď voľáku čminu, ňije ďesinu! (Socovce, okr. Martin); Mňe f kartách aňi čert ňepraje, zas som dostál samé čmini! (Papradno, okr. Považská Bystrica). Záhorský výraz puml (Jakubov, okr. Malacky) značí „zlý bod pri hre v karty“: Už dostau̯ trecého pumla (Záhorská Ves, okr. Malacky). Je zrejmé, že mnohé kartárske výrazy majú pôvod v cudzích slovách. Niekedy možno pôvod takéhoto slova vytušiť, tak ako v prípade výrazov plonk (Prievidza) „nekrytá, osamotená karta“, blank „samotná, čistá karta — jediná v určitej farbe“ (pravdepodobne z nemeckého blank — čistý, holý, nepokrytý): Mal som blank dzedśatku, ta som ňemuch ňijak vihrac (Ostrovany, okr. Prešov), a blankový: Mal som ľem blankovu damu (Veľký Šariš). Častejšie však býva pôvod kartárskych výrazov zastretý a málo jasný. Viacero zaujímavých slov nájdeme v pomenovaní kariet podľa symbolov, bežne označovaných ako farby. Asi každý vie, že v kartách sa rozoznávajú štyri symboly (farby): červená — červeň, zelená — zeleň, guľová — guľa alebo holba a žaludná — žaluď: Zahráme sa ďuráka, já buďem zeľeň, Števo je červeň, Martin hoľba, Juro želuť (Dolná Lehota). Podobu červeň zaznamenáva aj SSN I ako samostatné heslo s výkladom „jedna zo štyroch farieb v hracích kartách“: Mau̯ som samé žalúdi, a išli červeňe (Návojovce); Šerveni sú tromfi (Kameňany); Karti, to červeň, źeľeň (Dlhá Lúka, okr. Bardejov). A mám veru tri červeňe! (Valaská Belá). Červená karta môže byť aj sercova, t. j. srdcová (podľa výtvarného motívu v tvare srdca): Na ruki mal sercoveho kraľa a damu (Babin Potok, okr. Sabinov). ------- **strana 36** Zelená či zeleň je ďalšou zo štyroch farieb v kartách: Ja som mau̯ ľen dva zeľeni (Prievidza); Hrali zme švindlera, višou̯ son zo zeleňom, ale on dau̯ holbu (Návojovce); Mam ľem tri źeľeňe (Dlhá Lúka). Tretím základným symbolom je žaluď, ktorý sa niekde nazýva ajchla: Mau̯ som samé žalúdi a išli červeňe (Návojovce); Má žaluda f kartách (Lukáčovce, okr. Hlohovec); Same žaludze mi chodza (Dlhá Lúka); Pítá sa ajchla (Brezová pod Bradlom, okr. Myjava); Mal dlhé ajchle, mosel toho durcha vihrát (Brestovany). Pri Bardejove je známa aj podoba žoluc, žoludzi (žalude) a prídavné meno žoludzni: žoludzni kraľ (Dlhá Lúka), z obce Staré Hory (okr. Banská Bystrica) pochádza podoba želud. V Muránskej Dlhej Lúke nazývajú žaluď aj zub, pravdepodobne podľa výtvarného spracovania tohto symbolu, alebo mak: Prebi to makom! Guľa alebo holba je pomenovanie štvrtej základnej kartovej farby: Vitronfuval íh z guláma a nahral sto (Brestovany). Slovo holba je viac stredoslovenské a západoslovenské: Vidaj tú holbu, lebo prehráš! (Kameňany); Aj holba má osem kariet (Návojovce); Len ukáš tú holbu, čo máš skovanú! (Chocholná, okr. Trenčín). V SSN I je zaznamenané aj prídavné meno holboví: Čakám holbového túza (Bánovce nad Bebravou). Guľovú farbu v Brusníku volajú ploch: Šva je tromf, ploch?; v Muránskej Dlhej Lúke i v Revúcej má táto kartová farba pomenovanie tekvica. Najmä na východoslovenskom nárečovom území sa guľová karta nazýva dzvonka: F kartah je i žoluc, dzvonka (Dlhá Lúka); Zahlašil dzvonku a śidzmu ku temu (Haniska, okr. Prešov). Príslušné prídavné meno má podobu dzvonkovi: dzvonkovi kraľ (Dlhá Lúka); dzvonkovi viśňik (Nižná Kamenica, okr. Košice). O veľkej rozmanitosti názvov kariet svedčí aj doklad, ktorý poskytuje dôkaz, že pomenovania kariet často odrážajú citovú zainteresovanosť hráčov. Napríklad: A un mal eśči svojo mena pre karti: žeľeň volal žeľinka, červeň červinka, žaludze žalucki a kuľe buľi kuľe (Veľký Šariš). V slovenských nárečiach nachádzame množstvo pomenovaní jednotlivých kariet: karta s číslom sedem je sedmička, sedmina, sedma: Zme hlušeľi marijaš a mne ostala ľem čista červena śidzmička (Lipník, okr. Prešov); Prišla mi śidzmina (Dlhá Lúka). Sedma sa môže nazývať aj šanta: Mal śi tri šanti, a śi prehral (Markušovce); pri hre s názvom fajer je šanta iba červená sedma: Mal som i šantu dakedi (Veľký Šariš). ------- **strana 37** Karta na hranie s číslom deväť’ je deviatka i devina: Nadložil som makovú (t. j. žaluďovú) deva̋tku (Rochovce); Potem mi prišla dzeviatka (Dlhá Lúka); Osma, ďevina, to sú ňíske karti (Návojovce); G esu son kúpev devinu (Brestovany). S rovnakým významom sa pod heslom deviata v SSN I skrýva ženská spodstatnená podoba ďeveta (Muránska Dlhá Lúka). Desiatka v hracích kartách je desina, doložená napríklad z juhozápadoslovenskej a stredoslovenskej oblasti: Mal som len plonkovú desinu (Brestovany); červená ďesina (Prievidza), ďesetu (Sirk) majú v Gemeri. Od desiatky vyššia karta je dolník: Dolňík, horňík, král, tús, to sú karti! (Návojovce), no SSN I zaznamenáva aj podobu dolek (Brodské, Záhorská Bystrica): Ešte jeden dolek a už bi si vihral (Valaská Belá). Na severozápade Slovenska je vo význame „dolník“ rozšírený aj výraz spodek: Daj červeného spotka! (Prosné), na východnom Slovensku je známa podoba ňiźňik: Za dześatku idze ňiźňik (Dlhá Lúka). Obdobná je situácia pri slove horník (horek, viśňik): Aňi jedného horka nemám (Valaská Belá); Prišiel mi horek (Prosné); Za ňiźňikem idze viśňik (Dlhá Lúka); Mau̯ som ešťe horňíka, aľe tím sa ňedalo prebiť (Krivá, okr. Dolný Kubín); Každá farba má horníka, dolňíka, krála a túza (Návojovce). Kráľ — hracia karta s obrazom kráľa — predstavuje jednu z vyšších kariet kartovej hry (medzi horníkom a esom): Král, tús, to sú visoké karti (Návojovce); Neni horšé, jag na eso kúpit krála (Brestovany). V niektorých výtvarných spracovaniach na tejto karte kráľ sedí na koni, a tak sa môžeme stretnúť aj s pomenovaním kón (Rakovice). Najvyššou kartou je eso alebo túz. Výraz eso má prapredka v latinskom výraze as, ktorým sa označovala jednotka na hracej kocke. Ten sa v podobe Ess ujal v starej nemčine a postupne v nej nadobudol význam, v ktorom neskôr prenikol aj k nám: Kedz máž eso, zabi! (Rajec); Tus prebije šicke karti (Dlhá Lúka). V nárečiach nájdeme aj podobu aso, ktorá k nám prenikla z taliančiny: Aj šťiri asá si mau̯ , aj si prehrau̯ (Bobot, okr. Bánovce nad Bebravou). Ojedinele sa v rovnakom význame vyskytuje výraz dviňa (Veľké Straciny, okr. Lučenec). Pozoruhodné sú názvy rozličných druhov kartových hier. Najznámejšie z nich (zaznamenané aj v KSSJ) sú mariáš, oko/očko, žolík, kanasta. Viacero dokladov na tieto najrozšírenejšie hry nachádzame aj v nárečiach: ------- **strana 38** A ked muž biu̯ preč, nuš si aj mariáš zahráli (Záhorská Bystrica); Žena mu je na úmor a on hrá krčme marijáš (Návojovce); Očko, to barz hazardna hračka, hodzen veľo i vihrac i prehrac (Veľký Slivník, okr. Sabinov); Na očko fše vihram (Remeniny, okr. Giraltovce); žuľík (Ploštín). Rozšírené sú aj ďalšie hry, ktoré majú v nárečiach rozličné pomenovania a vo veľkej väčšine ich zaznamenáva SSN I: anc (Veľké Bielice, Brestovec), alagír/aladír — kartová hra rozšírená na juhozápadoslovenskom nárečovom území: Tak si začál pri kartách, jag hráli aladíra, z jedním rolníkom (Šenkvice, okr. Modra); Na Šťedrí večer sme hrávali alagíra (Ludanice); Ve vlaku zme hrávali marijáš, alagír, dzura (Brestovany); bunkoš a lórka sú dva názvy pre rovnakú hru, ktorú poznajú pri Prievidzi. Na celom území Slovenska je známa v minulosti veľmi populárna kartová hra ďuro, nazývaná na jednotlivých nárečových územiach aj ďurák, durák, na ďura, dzuro, burík a pod.: Hrajme sa na ďuráka! (Bánovce nad Bebravou); Všera večer zmo se hrali na duráka (Kameňany); Cale pobedze mi hraľi duraka (Dlhá Lúka); Zahrajme sa na ďura! (Prievidza); Pri pasení husí hrávali zme dzura alebo šustra (Brestovany); Hráli sa na duráka (Brodské); Dakedi hraju burika (Markušovce). Najmä medzi deťmi sú známe hry s jednoduchými pravidlami, napríklad čierni Peter: Starkí hraľi z malími ľen čierneho Petra (Rajecká Lesná, okr. Žilina); červení čučo, misa (Rajec), červení pes (Brodské). Na Horehroní boli známe detské kartové hry na flóru, o papuču, pucihajzel, šuviks, na zelene. Podobné nekomplikované pravidlá má aj hra rozšírená v oblasti Lučenca, pri ktorej sa zbiera tá istá farba a ktorá má viacero synonymných pomenovaní: hraťi sa na papuču/na mas/na somára (Kalinovo, Cinobaňa). Expresívne pomenovanie so žartovným zafarbením má detská hra hajzeľ: hrať sa na hajzeľ (Veľké Bielice), pri ktorej sa karty stavajú na seba na spôsob jednoduchej stavby, pričom jej pád určí prehru hráča, ktorý ako posledný priložil (asi nešikovne) kartu. Nielen kartárom budú možno povedomé stredoslovenské a západoslovenské názvy hier ferbľa (ferbeľ, ferbl): Mi hrávame očko, a ferblu ňije (Návojovce); Zme hrali ferbla a to je zakázaná hra (Brestovany); ferbla (Revúca); hrát ferbla (Brodské); hra s názvom kláber je známa napríklad v Brestovci. V panskej spoločnosti sa často hrával preferans: U dubov- ------- **strana 39** skieho farára preferanc hrávaľi po ňeďeľách (Dolná Lehota). Ďalšími hrami boli ramšl (Brestovec), hra stojeden (Brestovec), nazvaná podľa počtu bodov požadovaných na výhru, ďalej pjek/piek, buršpicle: Tag zme tam hráli pjeka — karti a buršpicle (Veľké Trnie, okr. Modra), šnaps (šnops): Múj svokr si umjá zahrát šnopsa (Kúty); hrát šnopsa (Brodské), a šuster (Brestovany). Hru na červenú poznali v gemerskom Brusníku: Chlapi sä hrávali na praĽtkáh na šervenú. Na východoslovenskom nárečovom území sú známe názvy filo, fiľo (juhošarišské nárečia): Robotňici vo vlaku zvikľi bavidz najvecej fiľa (Záhradné); Ja ňeznam hrac fiľa (Hrabkov, okr. Prešov), či filko, fiľko (gemerské a spišské nárečia): Bavic śe na fiľka (Studenec); filko (Revúca). V tomto prípade sa ponúka pravdepodobné vysvetlenie motivácie pomenovania niektorých druhov kartových hier: môže to byť druhý význam slova filo, filko — človek na posmech, šašo, podobne ako pri hre ďuro, dzuro, kde vieme, že to je všeobecné pomenovanie naivného človeka, hlupáka. Porazený si prehrou v jednej hre vyslúži ono hanlivé pomenovanie a na čas sa stáva dzurom, fiľom a pod. Podľa karty s číslom sedem, ktorá dostáva v tejto hre osobitné a silné postavenie, je pomenovaná vari najznámejšia kartová hra (veselá) sedma: Poď, zahrámo se na veselú sedmu (Revúca); Sedma prebíja šetki karti, ke‿ ca hrá na sedmu (Návojovce); Dostál som šicki šťiri sedmi (Čierna Lehota, okr. Rožňava); Sedma prebíjá šitko (Muránska Dlhá Lúka). Do slangu kartárov patria viaceré výrazy rozšírené pri rozličných druhoch kartových hier. Najznámejšími sú tromf, adut (karta prebíjajúca ostatné karty; adut pochádza pravdepodobne z francúzskeho atout „na všetko sa hodiaci, hodiaci sa na prebitie proti všetkému)“: Temu sa dobre hraje, ket má samé trumfi (Kúty); Jeho aduti sú piki (Záhorská Ves); Jak som mal vihrac, ket som mal ľem jedneho aduta!? (Babin Potok); Neprebíjaj mia zbitečňe, zakát já mám aduti (Skalica); durch (variant v kartovej hre mariáši): Mal son karti na durch, ale raččéj som hral sto a sedmu (Brestovany); betla či betl (mariášová hra, nazývaná aj žobrák, pri ktorej vynášajúci nesmie chytiť sadu karát): Hrajem betla (Brodské); betla (Ploštín, Prievidza) a tiež slovko pas, ako výraz rezignácie, vzdanie sa práva licitovať pri hre v karty. Menej známe, no v nárečiach doložené sú výrazy kompetenc (Brestovec) — výzva pre ------- **strana 40** protivníkov, aby sa vzdali; lauf (Brestovec) — výzva pre spoluhráčov na kompromis; biť/zostat škart (Brestovec) — pri hre v karty nemať farbu; zglatovať alebo glat! — kartový výraz v žolíku pri ukončení (zatvorení) hry: Na caľi večar som aňi ľem raz ňezglatoval (Veľký Šariš) — neuzavrel hru; spišské a šarišské výrazy guba (záloh pri hre v karty) a gubovať (stavať istú sumu na kartu pri kartovej hre): Ten už guboval, teraz daj ti gubu! (Markušovce). V Markušovciach používajú kartári aj výrazy muska (povinná hra v kartách): Muśiš hradz, bo je muska; a muskasa (otvorená pokladnica v povinnej hre v karty): Do muskasi daj eśči šestak. Kartový výraz pinka znamená v Markušovciach vklad pri hre v karty: Daj perši pinku a tag budzeš hrac, no v Sabinove je to poplatok za požičanie karát: A ňezapomňice zochabic pinku, bo karti stoja tiš peňeźi. Spojenie biť holí značí nezískať zdvih, nemať nič pri hre v karty: Holí zme, ňemáme ňišt (Prosné). Mimoriadne bohatá je frazeológia z oblasti kariet, ktorá prenikla do mnohých oblastí všedného života. Keď niekoho opustíme v zlej situácii, povieme, že sme ho nechali v štichu, ak sa karta obrátila, zvrtla, vieme, že situácia sa celkom zmenila. V živote niekedy musíme postaviť (vložiť) všetko na jednu kartu, teda riskovať úspech alebo neúspech spoľahnutím sa na jediné rozhodnutie. Inokedy sa usilujeme vidieť (nazrieť) niekomu do karát, vtedy chceme poznať, uhádnuť plány, úmysly niekoho a odhaliť, čo zamýšľa. Ak si vytiahneme alebo máme čierneho Petra, máme smolu, lebo sme sa dostali do zlej situácie, sme oproti ostatným v nevýhode. Známe sú frazeologické spojenia ide mu karta — darí sa mu (v hre), hrať s otvorenými kartami, vyložiť, ukázať, odkryť svoje karty — konať otvorene, zrútiť sa ako domček z karát — veľmi ľahko, hrať niekomu do karát — napomáhať jeho zámerom, nahrávať, športové eso — vynikajúci jednotlivec, dať tromfa niekomu — prevýšiť ho, mať všetky tromfi v rukách — byť vo výhode, mať vhodné argumenty, priznať farbu — povedať pravdu, dať niekomu fleka — vyhrať v súperení, poraziť niekoho. Medzi mládežou môžeme počuť vetu Si plonkoví!, ktorú adresujú (podľa nich) zbytočnému, neužitočnému človeku, resp. tomu, kto nemá nijaké finančné prostriedky. Mnohé frazeologické zvraty sú známe z nárečí: sedzí jak adut (Stráže nad Myjavou, okr. Senica) — pyšne, naduto; hledzí jak takí adut (Stupava) ------- **strana 41** — zazerá; perše gubuj, a tak kupuj! (Štefanovce, okr. Sabinov) — najprv vkladaj, až potom ber; ňejďe mu karta (Rimavská Píla) — nemá šťastie (v hre); karta sa obráťila (Lukáčovce) — začal mať šťastie/smolu (v hre); taki červeni jak tus (Dlhá Lúka) — veľmi červený, ale aj nahnevaný, rozzúrený; už ňemá tromfov, višli mu aduti (Rajec) — zlyhal. Skúsenosti z rozličných kartových hier a okolností, ktoré sa pri hre vyskytli, veľmi často sa uplatňujú i v bežnom živote. Platí to aj o niektorých nepísaných pravidlách kartárov. Za všetky spomeňme aspoň staré čo ľeží, to nebeží (čo je raz dané, už by sa nemalo meniť). Z niektorých výpovedí cítime dobre mienené rady i ponaučenia pre vášnivých kartárov: Z karát ešte nik nezbohatol, ale mnohí už na žobrotu vyšli; Keď sa ti najlepšie darí, prestaň hrať; Kto nehrá, neprehrá; Nehraj, neprehráš! K nim patrí skúsenosť, ktorá má napríklad v šarišských nárečiach podobu nasledujúcich prísloví: Perše kotki poza plotki; Perša hra — pśa hra. V nich zašifrované poučenie má ten istý význam ako príslovia Prvé štence za plot hádžu; Prvé štence odpuštence alebo významovo najpriezračnejšie Prvé vyhranie z vrecka vyhnanie. Rokmi overené skúsenosti kartárov nás poúčajú dodnes: Najlepší hráč — najväčší lotor; Sto kartárov, sto ribárov, sto muzikantov — tristo žobrákov. Kartári majú však aj svoje menej známe (kuloárne) ustálené zvraty a slovné spojenia: Čerti mu podstlali — vravia o tom, kto má šťastie v hre. K prehrávajúcemu hráčovi sa prihovárajú: Kubo, dolu gate! alebo Kubo, zavri knižku! Na toho, kto nad ránom prehráva, platí žartovné: Na svitaní bravy opaľujú alebo Večer psov derú, proti ránu svine opárajú. Výrok stále prehrávajúceho hráča je značne expresívny: Tu vari psov drali! Definitívnu prehru hráči komentujú takmer sarkasticky: Obstrihali mu perie; Nechal za sebou pierka; Pustil perie, alebo vtipne: Vyhral z kapsy (t. j. prehral). Niektorých prehrávajúcich možno trochu upokojí tvrdenie: Nemá šťastie v kartách, má šťastie v láske. Málo známy je kartársky výrok: Pod skalou ryba. — Pod skalou žaba. Takto zvykli kartári komentovať situáciu pri zdvihnutí (preložení) kariet — ryba značila dobrý znak, žaba naopak znak zlý. Človek si v toku všedných dní sotva uvedomí, ako sa karty a hry s kartami nenápadne vkradli do nášho podvedomia a dostali sa do našej slovnej zásoby. Veď si len skúsme uvedomiť, koľkokrát priznávame farbu, ako ------- **strana 42** často hráme s otvorenými kartami, ako radi tromfujeme a nenecháme si, ak je to možné, pozerať do kariet. Z času na čas, keď sa necítime dobre, môžeme byť zelení ako sedma alebo túz, často bývame alergickí na kibicov a v zúfalej situácii neraz použijeme posledný tromf, prípadne sa istíme nejakým tým esom či žolíkom v rukáve. Ak šach nazývame kráľovskou hrou, o kartách môžeme hovoriť predovšetkým ako o ľudovej hre, hoci mnohí na vlastnej koži pocítili, že karty sú skutočne svojím spôsobom diablovo pokušenie a že na ich obraznom pomenovaní motivovanom čertom a jeho obrázkami predsa len čosi pravdy bude. **Miloslav Smatana** ------- **strana 43** ROZLIČNOSTI =========== Suchovod? ========= V návrhu slovenskej technickej normy STN ISO 8421‐8 Požiarna ochrana. Slovník. Časť 8: Hasenie požiarov, záchranné služby a zaobchádzanie s nebezpečnými materiálmi sa medzi navrhovanými termínmi vyskytoval aj termín suchovod s definíciou „stabilné a mechanicky odolné stúpacie nezavodnené potrubie inštalované v budove, ktoré je určené na pripojenie hadíc zasahujúcich požiarnikov, aby v čase použitia bolo zaplnené vodou“. Výraz suchovod by sa z formálnej stránky mohol zaradiť medzi zložené slová s druhou časťou ‐vod, ako sú benzínovod, čpavkovod, diaľkovod, dymovod, horúcovod, káblovod, miazgovod, mliekovod, močovod, naftovod, parovod, plynovod, produktovod, ropovod, rybovod, semenovod, slzovod, svetlovod, teplovod, vajcovod, vajíčkovod, vodovod, vzduchovod, zvukovod, žlčovod atď. Pravda, problém nie je až taký jednoduchý. Pozrime sa preto bližšie na slovotvornú štruktúru daného lexikálneho mikrosystému., ale aj slova suchovod. Vo vymenovanom mikrosystéme zložených slov s druhou časťou ‐vod môžeme vyčleniť dve výrazné skupiny názvov. Prvú skupinu tvoria názvy, ktorými sa pomenúva zariadenie obyčajne v podobe sústavy rúr na vedenie konkrétneho média pomenovaného v prvej časti zloženého slova alebo vôbec nejakého média s charakteristickou vlastnosťou. Sem patria názvy benzínovod, čpavkovod, dymovod, horúcovod, mliekovod, naftovod, parovod, plynovod, ropovod, svetlovod, teplovod, vodovod, vzduchovod. K tejto skupine názvov možno priradiť aj názov produktovod, ktorým sa pomenúva zariadenie na vedenie nešpecifikovaných produktov. Názvom rybovod sa pomenúva zariadenie umožňujúce vedenie rýb. A napokon sem možno priradiť aj názvy káblovod a rúrovod, ktorými sa pomenúva zariadenie v podobe rúr na uloženie káblov, resp. sústava rúr, a názov diaľkovod, ktorým sa pomenúva zariadenie na vedenie nejakého média do veľkej vzdialenosti, do diaľky. (O názvoch typu vodovod pozri aj v článku J. Horecké- ------- **strana 44** ho Slovo vodovod a príbuzné slová. Kultúra slova, 1984, roč. 18, č. 10, s. 357 — 359, a v kolektívnej monografii Dynamika slovnej zásoby s účasnej slovenčiny, 1989, s. 234.) Druhú skupinu tvoria názvy ľudských či zvieracích orgánov, ktorými sa vedie, rozvádza alebo preteká tekutina či iný produkt ľudského organizmu. Sem patria slová miazgovod, močovod, semenovod, slzovod, vajíčkovod (staršie vajcovod), žlčovod. K ním možno priradiť aj názov zvukovod, ktorým sa pomenúva orgán na vedenie zvukových vĺn k ušnému bubienku. Názov suchovod, hoci sa formálne neodlišuje od rozoberaných názvov, svojou slovotvornou štruktúrou sa nezačleňuje ani do jednej z uvedených dvoch skupín pomenovaní, a teda ani do skupiny názvov zariadení rozvádzajúcich nejaké konkrétne či nešpecifikované médium, aj keď ide o názov zariadenia. Prvou časťou zloženého slova suchovod sa nešpecifikuje konkrétne médium ani jeho charakteristická vlastnosť (nejde tu o nijaké zariadenie na rozvádzanie sucha, ako by to mohla zdanlivo navodzovať slovotvorná štruktúra). Prvá časť zloženého slova suchovod (such‐ + spájacia morféma ‐o‐ + ‐vod) súvisí s prídavným menom suchý a touto časťou sa chce iba naznačiť, že zariadenie v podobe sústavy rúr, ktoré má v prípade potreby slúžiť na rozvádzanie vody pri hasení požiaru, teda vodovod, je bežne nenaplnené vodou, teda suché. Inak môžeme povedať, že ide vlastne o nezavodnený vodovod či suchý vodovod. A práve spojenie suchý vodovod sme spracovateľom príslušnej slovenskej technickej normy ponúkli ako vhodný termín na pomenovanie nezavodneného vodovodu namiesto motivačne nezreteľného, resp. motivačne zavádzajúceho termínu suchovod. Pravda, ako vhodné termíny by mohli poslúžiť aj spojenia nezavodnený vodovod, resp. nezavodnené stúpacie potrubie. V druhom z citovaných spojení by sa akceptovala aj terminologická požiadavka o systémovosti terminológie (porov. I. Masár: Ako pomenúvame v slovenčine. Kapitoly z terminologickej teórie a praxe. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV — Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2000, s. 14 —16), lebo v predloženom terminologickom súpise sa vyskytujú termíny stúpacie potrubie a zavodnené stúpacie potrubie. **Matej Považaj** ------- **strana 45** SPRÁVY A POSUDKY ================ Posledná rozlúčka s PhDr. Katarínou Hegerovou ============================================= Akýže má osoh, kto je stále činný, z toho všetkého, o čo sa namáhal? Kniha Kazateľ, 3. kapitola V prvý decembrový deň minulého roka sme sa naposledy rozlúčili s dlhoročnou pracovníčkou oddelenia jazykovej kultúry Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied PhDr. Katarínou Hegerovou, ktorá nás navždy opustila práve v deň svojich menín 25. novembra 2000. Hoci sme mnohí vedeli, že Katka, ako sme ju všetci volali, má vážne zdravotné problémy, lebo už niekoľko týždňov predtým sme sa s ňou nestretali v miestnosti jazykovej poradne či na chodbách ústavu, predsa nás správa o jej smrti zaskočila. Asi nikto z jej kolegýň a kolegov nepripúšťal možnosť, že sa Katka už nikdy nevráti do svojej pracovne, za svoj pracovný stôl, na ktorom vznikali príspevky do Kultúry slova, do rozhlasovej Jazykovej poradne či iných publikačných orgánov, za ktorým sedela, keď odpovedala na písomné či telefonické otázky týkajúce sa jazykovej kultúry, za ktorým riešila mnohé terminologické problémy súvisiace s tvorbou slovenských technických noriem. Osud je však často veľmi krutý a Katka svoj zápas so zákernou chorobou prehrala. PhDr. Katarína Hegerová sa narodila 30. mája 1954 v Bratislave, no svoju mladosť prežila prevažne v Dolnom Kubíne. Po maturite v rokoch 1972 — 1977 pokračovala v štúdiu slovenského a ruského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia tri roky pôsobila ako stredoškolská profesorka na Strednom odbornom učilišti železničnom v Bratislave. V roku 1980 prišla do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra a po niekoľkomesačnom oboznamovaní sa s činnosťou základného slovakistického pracoviska natrvalo zakotvila ------- **strana 46** v oddelení jazykovej kultúry, v ktorom našla priestor na naplnenie svojich predstáv o práci na jazykovednom pracovisku. V oddelení jazykovej kultúry bola poverená vybavovaním listovej a telefonickej jazykovej poradne, posudzovaním jazykovej a terminologickej stránky návrhov slovenských technických noriem a aplikačnou prácou v oblasti jazykovej kultúry. Hneď od začiatku sa aktívne zapojila do publikačnej činnosti nielen v tlačových orgánoch Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ale aj v jazykových rubrikách dennej a periodickej tlače, najmä v denníku Práca, v bratislavskom Večerníku, v Nedeľnej Pravde, v Smene na nedeľu, neskoršie aj v Národnej obrode a inde. A, pravdaže, aj v Jazykovej poradni Slovenského rozhlasu. Vo svojich príspevkoch zväčša riešila nanajvýš aktuálne problémy používania rozličných jazykových prostriedkov, najmä nových slov a odborných výrazov. V roku 1982 získala akademický titul doktorka filozofie (PhDr.). V osemdesiatych rokoch sa K. Hegerová sústredila na výskum názvov miesta, názvov inštitúcií a hromadnosti, ktorého čiastkové výsledky publikovala práve v Kultúre slova. Táto jej činnosť vyústila do spracovania kapitol o tejto problematike zaradených do kolektívnej monografie Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Okrem toho si všímala aj názvy z oblasti kozmetiky (1991), názvy typu balné (1991), ale aj jazykovú kultúru v parlamente (1994), jazykovú kultúru v právnických textoch (1995), či listovú a telefonickú poradňu zo sociolingvistického aspektu (1988, 1990). Svoje poznatky a skúsenosti z aplikačnej práce v oblasti jazykovej kultúry využila ako spoluatorka jazykovej praxi určenej Praktickej príručky slovenčiny (1997), ktorú pripravila spolu s profesorom Jozefom Mistríkom a Oľgou Škvareninovou. V ostatných rokoch sa predovšetkým venovala odbornej terminológii, a to nielen sledovaním tvorby a ustaľovania terminológie jednotlivých odborov, publikovaním štúdií a článkov o tejto problematike (o odevníckej terminológii — 1988, o terminológii cestovného ruchu — 1992, o úskaliach revízie technických noriem — 1997, o anglicizmoch a internacionalizmoch v technických normách — 1999, o bohemizmoch v technických normách — 1999), ale aj úzkou spoluprácou s Úradom normalizácie, metrológie a skúšobníctva Slovenskej republiky, so Slovenským ústavom technickej normalizácie a činnosťou v rozličných terminologických komisiách. Jej rukami prešli stovky a stovky slovenských technických noriem. ------- **strana 47** Veľa redakčnej a organizačnej práce K. Hegerová vykonala pri príprave Encyklopédie jazykovedy (1993). Ako členka 1. sekcie názvoslovnej komisie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorá sa zaoberá geografickým názvoslovím z územia Slovenska, bola spoluspracovateľkou viacerých súpisov geografických názvov z jednotlivých okresov (napr. z bývalých okresov Bardejov, Bratislava, Dolný Kubín, Galanta, Levice, Lučenec, Martin, Nové Zámky, Prešov, Vranov nad Topľou). Veľkou láskou K. Hegerovej bol Hviezdoslavov Kubín. Nevynechala jedinú príležitosť, keď sa jej naskytla možnosť zúčastniť sa na tejto celoslovenskej prehliadke umeleckého prednesu poézie a prózy. O dojmoch z tohto sviatku hovoreného slova často referovala aj na stránkach nášho časopisu a celoslovenských denníkov. Vo vymenúvaní mnohých pracovných aktivít K. Hegerovej, medzi ktorými bola aj lektorská činnosť na letných seminároch slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, funkcia tajomníčky Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, či účasť na besedách o jazykovej kultúre, dalo by sa ešte dlho pokračovať. O jej neobyčajnej pracovitosti nás presviedčajú aj jednotlivé položky v publikovaných bibliografiách slovenských slovakistov a slavistov za roky 1976 až 1995, kde sme napočítali takmer dvesto bibliografických jednotiek, pričom od roku 1996 pribudli ďalšie. Nemožno nespomenúť, že K. Hegerová patrila k tým autorom Kultúry slova, ktorých meno sa objavovalo takmer v každom čísle. Každý musí raz skončiť svoju životnú púť, každý musí raz odísť z tohto sveta, každý musí raz opustiť svojich najbližších, svojich priateľov a známych. Taký je nemenný zákon života, ktorému sa nemožno vzoprieť. Odchod blízkeho človeka je pre všetkých, čo zostali, o to bolestnejší, keď je tento odchod z plného behu života a činorodej práce vo veku, keď si mnohí ešte robia plány, čo všetko chcú vykonať a dosiahnuť. Taký bol aj odchod PhDr. Kataríny Hegerovej. Česť jej pamiatke! **Matej Považaj** ------- **strana 48** Michal Franko — šíriteľ kultúry slova ===================================== Napriek istému časovému oneskoreniu radi zaznamenávame skutočnosť, že začiatkom jesene minulého roka (20. septembra 2000) oslávil svoje 70. narodeniny Michal Franko, bývalý stredoškolský profesor slovenského jazyka na Gymnáziu v Humennom, autor a šíriteľ poetického slova, zápalistý bádateľ sotáckych nárečí a ľudového folklóru v severovýchodnom Zemplíne. Podrobnejšiu informáciu o Frankovej pedagogickej, osvetovej a publikačnej činnosti sme priniesli v Kultúre slova pri jeho 65. výročí narodenia (1995, roč. 29, č. 4, s. 232 — 233). Zhrnuli sme v nej aj jeho aktivity v rozmanitých celoslovenských komisiách, spolkoch a spoločnostiach. Odvtedy jeho záujem o vyorávanie brázdy na roli dedičnej nijako neustal a pribudli ďalšie plody jeho neúnavnej práce z oblasti metodiky vyučovania slovenského jazyka (napr. Slovo o reči a Krátka úvaha o učebniciach slovenského jazyka pre stredné školy — Slovenský jazyk a literatúra v škole 1995/1996; Úvahy o jazyku. — Učiteľ učiteľovi. Ed. K. Ichniovská. Prešov: Metodické centrum 1996, 78 s.), pokusy o etymológiu pomenovaní Udavské — Laborec — Udava (Podvihorlatské noviny, č. 27/1997; Humenský kamelot, č. 23/ 1997), početné príspevky o správnom používaní slov a tvarov v súčasnom spisovnom jazyku uverejňované najmä v Podvihorlatských novinách (napr. Ani krst, ani obriezka, č. 50/1999; Vyberanie parkovného, č. 2/2000; A ešte k jazykovej poznámke, č. 6/2000) a príspevky o bádaní a bádateľoch sotáckych nárečí (J. Šárga, J. Liška, Š. Lipták) uverejňované v Slovenských národných novinách a inde. Osobitnú zmienku si zaslúžia relácie o vianočných zvykoch v severovýchodnom Zemplíne, odvysielané v košickom rozhlase, hudobno‐slovné pásmo o jubilantovi kardinálovi Jozefovi Tomkovi v rádiu Devín, poeticko‐hudobné pásmo v rádiu Lumen, básne s duchovnou tematikou publikované v Katolíckych novinách, Gréckokatolíckom kalendári, Diecéznom hlase, Orle tatranskom a inde. Nečudo, že potom pomerne široký ohlas vzbudilo vydanie Frankovej zbierky básni pod názvom Výlevy srdca (Prešov; Vydavateľstvo Michala Vaška 1997, 77 s.). Uznanlivo ju hodnotili viacerí recenzenti a venovalo sa jej v osobitných literárnych pásmach aj rádio Lumen v Banskej Bystrici a humenské televízne štúdio. Autor úvodu Ferdinand Vokál sa o tejto zbier- ------- **strana 49** ke vyjadril takto: „Tieto výlevy preosieva cez srdce veľmi vnímavé a jemné, cítiace, preto i jeho prozaické spomienky a verše sú písané voľnejšie, kladúc dôraz predovšetkým na myšlienku a vypovedané slovo, pričom každé váži svojou skúsenosťou a láskou svojho srdca.“ Svoj vrúcny vzťah k slovenskému slovu a k svojmu rodnému valalu Udavskému M. Franko v básňach veľmi často spomína. Najdojímavejšie v básni Srdca môjho testament. Milý jubilant, prijmi od priateľov a kolegov jazykovedcov úprimný vinš — ad multos annos! **Štefan Lipták** Precízny portrét významnej slovenskej osobnosti =============================================== [GÁFRIK, M.; Martin Rázus II. Osobnosť a dielo (1923 — 1937). Bratislava, Literárne informačné centrum 2000. 299 s.] Na druhý diel monografie o Martinovi Rázusovi (oznámenie o jeho príprave pozri Kultúra slova, roč. 32, č. 5, 1998, s. 312) čakali odborníci, ale aj širšia kultúrna verejnosť približne dva roky (vyšiel koncom roka 2000). V porovnaní s prvým dielom je bezmála o tretinu objemnejší a obsahuje analýzu politickej činnosti M. Rázusa s dôrazom na jeho chápanie politiky a s odôvodnením, prečo sa rozhodol politicky angažovať. Ďalej obsahuje literárnokritickú analýzu Rázusovho prozaického diela a napokon sumuje aj činnosti vyplývajúce z jeho postavenia evanjelického kňaza. Nekompromisné a jednoznačne proslovenské Rázusove postoje podrobovali jeho odporcovia neúprosnej kritike, v ktorej nešetrili urážkami, znevažovaním, klamstvami, ba aj vecnými nezmyslami (pozri napr. kapitolu Dimitrijevičiáda, tvrdenia na s. 72, 76 a inde). Obdobie, v ktorom Rázus pôsobil na politickej aj na literárnej scéne, je silno poznačené šírením a v praktickom živote aj realizovaním ideí, že „Česi a Slováci tvoria jeden národ“ (s. 77) a že „plný, suverénny, separovaný, neodvislý národ sloven- ------- **strana 50** ský je záhubou slovenského života“ (tamže). Zarážajúce aj zahanbujúce je, že šíriteľmi a oddanými stúpencami podobných myšlienok boli mnohí Slováci, spomedzi ktorých osobitne vysoko vyčnieval čechoslovakista Ivan Dérer. (Uvedené citáty sú jeho politickým krédom; tomu, kto mal iný názor, Dérer povýšenecky pripísal „bastardí mentalitu“, dozvedáme sa z monografie.) Idea československej národnej jednoty sa logicky premietla aj do oblasti jazyka: jestvuje jeden československý jazyk. S takouto koncepciou sa Rázus nikdy nestotožnil, a pokiaľ ide o slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk a politický zápas o ňu v bývalom Česko‐Slovensku, neváhal napísať: „Slovenský rečový problém nie je problémom sám pre seba. Slovenčina je posledný náš tromf v krutej existenčnej hre, ktorú sme v troch štvrtinách už prehrali. Vydať i posledný tromf z ruky v našich pomeroch môže len národ, čo chce spáchať samovraždu“ (s. 43 — 44). Uvedený citát je úzko spätý s vydaním smutne známych čechoslovakizujúcich Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931, ktoré pripravil český profesor V. Vážný, proti ktorým Rázus vyvinul aktívny odpor a staral sa aj o ich opravené vydanie. Politickí odporcovia Rázusa ho s pohŕdaním kvalifikovali ako nacionalistu zrejme preto, lebo otvorene hovoril a písal o pražskom centralizme a kolonializme a o podradnej úlohe Slovákov v hospodárskom, kultúrnom a politickom živote v spoločnom štáte. Nevšimli si však, že za tento stav neobviňuje iba Čechov, presnejšie konkrétnych českých politikov, kultúrnych a vedeckých pracovníkov. Kritické slová často nasmerúva aj do vlastných radov: „Slovenská vec nehynula od prevratu preto, že by Slováci neboli mali slova, mali ho a veľmi vážne v parlamente i na najvyšších miestach, ale n e p o u ž í v a l i h o (zdôraznil I. M.) všetci na to a tam, kde bolo treba“ (s. 45). Podobných myšlienok nachodíme v monografii viac. Sú nezvratným dôkazom Rázusovej nepredpojatosti v hodnotení česko‐slovenských vzťahov a problémov v prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov. V tejto správe so zreteľom na zacielenie Kultúry slova nemožno nezaznamenať, že Rázus s obdivom a veľkou vytrvalosťou vedel počúvať reč tzv. obyčajných ľudí, citlivo zaznamenávať jej osobitosti a vo svojej umeleckej tvorbe ich aj náležite zužitkúvať. Osobitne sa to týka rozsiahlej románovej kompozície Svety. Je v nich nápadne veľa dialogických pasáží, ------- **strana 51** „do ktorých“ — napísal — „snažil som sa povťahovať spôsob vyjadrenia... to, čo tu ešte v reči kvitne ako kvieťa na lúkach a zajtra ho už nebude tam“ (s. 134). Je naozaj pozoruhodné a záslužné, že „v dobe nivelizačného pustošenia“ (tamže), ktoré nebývalou intenzitou pokračuje aj v najsúčasnejšej súčasnosti, Rázus vidí v jazyku, resp. ako sám píše, v rečových zvratoch, „maľbu slovenskej, novými nánosmi nepoplienenej duše“ (tamže). Veľa zápalu a tvorivého úsilia Rázus vynaložil na svedomité vykonávanie pastoračných povinností. Z tohto okruhu treba uviesť predovšetkým tvorbu duchovných piesní. Autor monografie v súvislosti s tým osobitne vyzdvihuje Rázusov vklad do obohatenia žánru. Vidí ho „najmä v subjektívnom precítení tohto žánru“ (s. 128) a v tom, že básnik nespracúva iba tzv. kanonizované náboženské témy, t. j. podnety vychádzajúce zo žalmov alebo iných textov Svätého písma. Do tohto rámca básnikovej tvorby a pôsobnosti patrí aj preklad piesne známej z potopenia Titanicu (Rázusov preklad názvu piesne znie K Tebe, ó, Bože môj; dnes je pieseň známa pod názvom Blíž k Tebe, Bože môj a býva súčasťou kresťanského pohrebného obradu). Z jazykovo‐kultúrneho hľadiska je veľmi významný fakt, že Rázus sa intenzívne zasadzoval za poslovenčenie evanjelických služieb Božích a za preloženie Svätého písma do slovenčiny (pozri s. 128 — 129). Z toho vidno, ako hlboko chápal význam slovenčiny pre duchovný a kultúrny rast slovenského národného spoločenstva, keď mal odvahu vzdať sa tradičnej bibličtiny, t. j. bohoslužobnej češtiny. Nech sa už v monografii koľkokoľvek priestoru venuje pôsobeniu M. Rázusa v politike a pastorácii, jej jadrom je analýza spisovateľovho prozaického diela (pravdaže aj istej časti poézie). Žiada sa dodať rozsiahleho diela s prihliadnutím na relatívne krátky život žitý v rozpätí rokov 1888 — 1937. V monografii defilujú pred čitateľom zasvätené rozbory románov Svety, Júlia, Maroško, Krčmársky kráľ a všetkých ďalších próz založené na starostlivom prečítaní textu a konfrontácii s mienkou kritikov Rázusovho diela, ktorí naň neraz hľadeli iba z politických, konfesionálnych či iných pozícií. Napríklad román Krčmársky kráľ istý kritik opovážlivo a tendenčne označil za román rasovej nenávisti (s. 197), hoci postavy Židov majú v tejto próze Rázusove sympatie (vyzdvihuje húževnatosť a solidárnosť Židov, ktorá je v ostrom protiklade so slovenskou závistlivosťou, nežičlivosťou a „sebazničujúcou bezstarostnosťou a nevraživosťou“ (s. 198). ------- **strana 52** Dvojzväzková monografia (vyše 500 tlačených strán textu) predstavuje Rázusa ako výnimočnú osobnosť novodobých slovenských politických aj kultúrnych (literárnych) dejín. Jej autor štúdiom archívnych materiálov, súdobej odbornej aj politickej tlače a Rázusových diel vynaložil veľa úsilia, aby 1. vykreslil presný obraz slovenského politika, ktorý nevstupuje do politiky zo ziskuchtivosti, ale preto, že „osud národa a širokých spoločenských vrstiev považuje za svoj najvlastnejší, najbytostnejší osobný záujem“ (s. 27), 2. predstavil principiálnu a vysoko mravnú osobnosť, ktorá nepadá na kolená pred svetskou ani cirkevnou autoritou (za zmienku stojí epizóda, keď Rázus nechal padnúť na zem dáždnik, ktorý mu po kanonickej vizitácii veľkopansky podával maďarónsky biskup Geduly, aby mu ho odniesol k prichystanému koču; s. 243), 3. na pravú mieru uviedol nespravodlivé hodnotenie Rázusovho literárneho diela a dal mu v slovenskej literatúre také miesto, ktoré mu právom patrí. Literárne monografie spravidla predstavujú texty, o ktoré sa zaujíma iba skupina špecialistov. Táto monografia by mohla a mala byť výnimkou, keďže zhŕňa a interpretuje nielen fakty zviazané s umeleckou literatúrou, ale aj s politikou a v nezanedbateľnom rozsahu aj so životom evanjelickej cirkvi na Slovensku. Práve preto by sa mal do nej vhĺbiť každý, kto vstupuje do slovenskej politiky, aby si uvedomil, o čom bola a aj dnes slovenská politika je. **Ivan Masár** Ekonomické termíny dvojjazyčne ============================== (ONDRČKOVÁ, E. — LIŠKOVÁ, D. — POSPÍŠILOVÁ, J.: Nemecko‐slovenský ekonomický slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2000. 996 s.) Súčasná nevyhnutnosť ovládania cudzích jazykov si vynucuje na našom knižnom trhu stále nové a nové jazykové príručky, medzi nimi aj dvojjazyčné slovníky. Vzniklo veľa súkromných vydavateľstiev, ktoré ------- **strana 53** pokladajú za výnosný obchod vydávanie preloženej literatúry a slovníkov. Popri ich kladnom úsilí je tu však nebezpečenstvo v ich nepripravenosti na túto náročnú úlohu. Vidíme to z ich finálnych produktov, ktoré nezodpovedajú dnešným požiadavkám používateľov. Mnohé učebnice sú z metodickej stránky slabé, nepodložené ani teoreticky, ani prakticky. Slovníky zasa vznikajú bez náležitej koncepcie, ich autormi sú často ľudia, ktorí nemajú filologické vzdelanie, ale žili rok‐dva v zahraničí, a tak si trúfajú pomocou iných slovníkov „dať dokopy“ nový slovník. Ani len netušia, že lexikografia je osobitná disciplína aplikovanej vedy, ktorá má svoje zásady. Bez ich poznania nemôže vzniknúť solídny slovník. Nepomôže ani zázračný počítač, ktorý dielu dá prijateľnú formálnu podobu a príťažlivú atraktívnu obálku. V množstve dnes vydávaných slovníkov neinformovaný človek ťažko nájde vyhovujúci, ktorý by splnil jeho očakávania. Napriek vysokej cene sa potom slovník v krátkom čase ocitne na jeho knižnej poličke medzi nepoužiteľnými a nepotrebnými publikáciami. Preto treba privítať každý nový slovník pochádzajúci z pera odborníkov a vydaný renomovaným vydavateľstvom, dlhé roky špecializovaným na dvojjazyčné slovníky. Práve takýmto slovníkom je najnovšie dielo autorskej trojice známych slovnikárok a súčasne germanistiek Evy Ondrčkovej (vedúcej autorského kolektívu), Danuše Liškovej a Jany Pospíšilovej Nemecko‐slovenský ekonomický slovník, ktorý vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo. Nový odborný slovník hospodárskej nemčiny ponúka kompletný materiál slovnej zásoby zo všetkých oblastí ekonomickej teórie a praxe, teda z národohospodárskej sféry i podnikovej oblasti, z marketingu a manažmentu, z oblasti finančníctva, burzovníctva, poisťovníctva, účtovníctva, daňovníctva, výpočtovej techniky i medzinárodných vzťahov. Slovník uvádza aj terminológiu z hraničných oblastí, ktoré úzko súvisia s ekonomikou: sú to štatistika, právo a politika. V tomto doteraz najrozsiahlejšom ekonomickom slovníku je spracovaných a preložených približne 5 000 hesiel, spojení a fráz. Adresátmi slovníka sú hospodárski pracovníci z podnikovej a národohospodárskej oblasti, manažéri firiem, pracovníci bánk, búrz, vedeckí pracovníci, učitelia a študenti škôl s ekonomickým zameraním a v neposlednom rade prekladatelia a tlmočníci. Slovník dobre poslúži pri komunikácii medzi partner- ------- **strana 54** mi z rozličných krajín, pri kontakte s nemecky hovoriacim kolegom, pri korešpondencii alebo pri práci s nemeckou hospodárskou literatúrou. V odborných kruhoch je známe, že metóda spracovania dvojjazyčného odborného slovníka sa líši od koncepcie všeobecného prekladového slovníka. Kým všeobecný dvojjazyčný slovník čerpá väčšinu slovnej zásoby z výkladových slovníkov východiskového jazyka, hlavnou metódou získavania materiálu do odborného slovníka je (popri práci s terminologickými slovníkmi nemčiny) excerpcia termínov z aktuálnych odborných textov, časopisov a inej literatúry z daného odboru. Ťažiskom práce pri výbere a zostavovaní heslára je overovanie správnosti termínov v cudzom jazyku a ich ekvivalentov v slovenčine. Táto práca si vyžaduje konzultácie s odborníkmi v danej oblasti a jazykovú spoluprácu z hľadiska normy v obidvoch jazykoch. Ako sa z úvodu slovníka dozvedáme, autorky spolupracovali s kolegami z odborných katedier Ekonomickej univerzity v Bratislave i s expertmi z nemeckých a rakúskych univerzít (Linz, Passau), ktorí významne pomohli pri konečnom výbere a spresnení nemeckých hesiel a výrazov. Nový Nemecko‐slovenský ekonomický slovník je výsledkom takejto serióznej práce odborníkov z ekonomiky i nemeckého jazyka, ktorí majú za sebou aj lexikografickú prax. Tu sa žiada pripomenúť, že nemecké heslá sa v ňom uvádzajú podľa nedávno prijatých nových pravidiel nemeckého pravopisu. Slovník je spracovaný prehľadne, dá sa v ňom ľahko a rýchlo orientovať. Heslové slová, takisto viacslovné termíny a spojenia v rámci heslovej state sú usporiadané abecedne. Slovník nie je zaťažený gramatickými informáciami, uvádza sa v ňom iba rod podstatných mien (m, f, n), prípadne upozornenie na množné číslo (pl.). Na konci heslovej state sa uvádzajú aj najpoužívanejšie frázy z obchodnej korešpondencie potrebné na bežný styk prostredníctvom listu, faxu a e‐mailu. Sú označené hviezdičkou. Odkazy na iné heslo sa uvádzajú šípkou a týkajú sa len výrazov v rámci jedného, toho istého písmena. Odborné skratky sa uvádzajú len v prípade, ak sa termín alebo výraz používa aj v širšom kontexte a skratka tu má funkciu užšieho odborného zaradenia slova (napr. burz., poisť., výp. tech. atď.). Mimochodom, v zozname skratiek chýbajú skratky škol. (pri hesle Testat) a želez. (napr. pri hesle Selbstentladewagen). Skratky rak. a švajč. upozorňujú, že výraz sa používa v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku. V heslári slovníka sa uvádzajú aj dôležité a veľmi potrebné skratky typu: BIZ, Kfz, KG ------- **strana 55** s odkazom na ich plné znenie. K prehľadnosti slovníka prispieva aj to, že viacslovné spojenia a kontextové príklady sa uvádzajú v rámci heslovej state vždy na novom riadku (podľa abecedy). Číslice označujúce jednotlivé významy hesiel sú nevýrazné, nie sú vytlačené polotučným typom, ako býva zvykom v slovníkoch. V heslári slovníka okrem nemeckých termínov sa uvádzajú aj frekventované internacionalizmy, najmä anglicizmy (napr. bona fide, care of, Carte blanche, Case history, Case law, Case study, Cash, Challenge, Chance, Charge, Crasn, Hausse atď.). Slovenský používateľ by bol pri týchto slovách isto privítal informáciu o ich výslovnosti zaužívanej v nemeckom jazyku, aby sa lepšie dorozumel pri ústnom alebo telefonickom styku. Vzťahuje sa to aj na cudzie slová na strane ekvivalentov, napr. pri hesle Bull m burz., haussista, býk a pri hesle bulls pl. burz., býci, hausse špekulanti (Mimochodom, slovo bulls by sa malo písať v nemčine s veľkým začiatočným písmenom a poradie ekvivalentov pri týchto dvoch blízko za sebou nasledujúcich heslách — Bull a bulls — by malo byť rovnaké. Prídavné meno od hausse je haussový, čiže namiesto hausse špekulanti (v hesle Bulls) by malo byť haussoví špekulanti a v hesle (v hesle Bullmarket) namiesto hausse trh by malo byť správne haussový trh.) Heslové slovo zweisprachig dvojjazyčný, bilingválny má uvedenú exemplifikáciu: Ich bin zweisprachig. Ovládam dva cudzie jazyky. V našich príručkách bilingvizmus sa chápe ako aktívne používanie dvoch jazykov (obyčajne materinského a cudzieho). Spojenie sa mohlo preložiť takto: Ovládam dva jazyky. Alebo: Som bilingvista. Niektoré heslové slová, ktoré sa používajú ako kodifikované termíny v určitom odbore, môžu mať aj iný, všeobecný význam. Ten sa v špecializovanom slovníku zvyčajne neuvádza. Tak postupovali aj autorky tohto slovníka. V prípade ďalšieho vydania slovníka odporúčame zvážiť, či by sa nemali doplniť náhodne vybrané heslá (a významy) z oblasti sociálneho zabezpečenia a trhu práce: Ausfall — doplniť o význam „výpadok“, Ausfallurssache príčina výpadku, Auszahlungsverfahren spôsob vyplácania, beeinträchtigt znevýhodnený, behindert postihnutý, Behinderte m telesne postihnutý (človek). Výraz Berufsunfallversicherung je preložený ako poistenie proti pracovnému úrazu; bolo by správnejšie: poistenie v prípade pracovného úrazu alebo pracovnoúrazové poistenie. ------- **strana 56** V heslovej stati Sendung je veta: Die S. besteht aus 10 Kolli. Slovo Kolli (pl. od Kollo) sa v heslári tohto slovníka nevyskytuje a nemožno ho nájsť ani vo všeobecných nemecko‐slovenských slovníkoch. Nachádza sa v talianskom výkladovom slovníku, ale sa píše s C (a znamená balík). Keďže sa tento výraz uvádza v exemplifikácii, patril by aj do heslára tohto slovníka. Heslo Beihilfe má v slovníku tri ekvivalenty: finančná výpomoc, podpora, grant. V príkladoch sa uvádzajú aj ekvivalenty finančný príspevok, subvencia, štátna podpora, (finančný) príspevok na študijné poplatky. Bolo by korektné ich rozlišovať, keďže je medzi nimi rozdiel aj v tom, kto ich poskytuje a komu sa poskytujú (napr. grant sa zvyčajne poskytuje vedeckému pracovisku na riešenie určitej výskumnej úlohy; mal sa teda uviesť aspoň ako 2. význam). Pri hesle Aufsicht sú dva ekvivalenty: dozor, kontrola a príklad: staatlicher A. unterstehen podliehať štátnej kontrole. Pri hesle Kontrolle sú takisto dva ekvivalenty: kontrola, previerka. V príkladoch je aj: Staatliche K. štátna kontrola. Pri hesle staatlich je príklad: unter staatlicher Aufsicht pod štátnym dozorom. Z uvedeného vyplýva, že Aufsicht znamená dozor, nie kontrolu a v príklade mal byť ekvivalent: podliehať štátnemu dozoru. Uvedené drobnosti sa ľahko dajú odstrániť v ďalšom vydaní a nijako neznižujú kvalitu slovníka. Pri úmornej slovnikárskej práci nie je div, ak pri časovej tiesni autori nestihnú skontrolovať a preveriť podobné heslá a nemajú možnosť odstrániť nedôslednosti. Musíme konštatovať, že slovník je z jazykovej stránky takmer bezchybný a vďaka za to patrí nepochybne aj redaktorke a korektorke slovníka. Na záver: Nový Nemecko‐slovenský ekonomický slovník je cenným prínosom do slovenskej dvojjazyčnej slovníkovej literatúry, do rodiny odborných slovníkov, a to najmä preto, že sa v ňom uvádzajú aj termíny a spojenia, ktoré sa doteraz v dvojjazyčných slovníkoch nevyskytovali. Osobitne treba vyzdvihnúť aj uvádzanie frekventovaných, v slovenskej hospodárskej a jazykovej praxi však ešte neustálených problematických a slangových výrazov. V súčasnom období globalizácie a integrácie nesmieme pripustiť, aby nám jazykové bariéry prekážali v kontakte so svetom, ktorého súčasťou sa chceme stať. Tento nový, takmer tisícstranový Nemecko‐slovenský ekonomický slovník nám môže veľmi významne pomôcť v tomto úsilí. **Edita Chrenková** ------- **strana 57** SPYTOVALI STE SA ================ Ako písať značku slova percento? — Do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme dostali otázku týkajúcu sa písania značky slova percento, teda značky %. Spytujúci sa zaujímal o to, či po číselných hodnotách vyjadrených číslicami sa má pred značkou % nechať medzera, alebo sa má číselná hodnota vyjadrená číslicami a značka % písať bez medzery. V praxi sa totiž možno stretnúť s obidvoma spôsobmi písania. Odpoveď na položenú otázku v platných Pravidlách slovenského pravopisu z r. 2000 nenájdeme. Tento problém však rieši slovenská technická norma STN 01 6910 Pravidlá písania a úpravy písomností z roku 1999. V 11. kapitole v článku 11.3 Percento, promile sa konštatuje toto: „Značky percenta (%) a promile (š) sa používajú len v spojení s číslom. Značka sa píše za príslušnou číselnou hodnotou, od ktorej sa oddeľuje medzerou. Vo vetnej súvislosti sa nahrádza slovom.“ Z tejto formulácie slovenskej technickej normy teda jednoznačne vyplýva, že po číselných hodnotách vyjadrených číslicami má nasledovať medzera a až potom značka %, napr. 15 %, 58 %, 100 %, 282 %. Odporúčania slovenskej technickej normy o pravidlách písania a úpravy písomností by sa mali rešpektovať nielen pri vyhotovovaní oficiálnych písomností a dokumentov, ale aj pri používaní značky % v akomkoľvek písanom texte. Tu treba doplniť, že značka % zastupuje nielen podstatné meno percento (aj v príslušných tvaroch), ale aj prídavné meno percentný. A hoci napríklad zložené prídavné meno dvojpercentný píšeme bez medzery ako jedno slovo, a ak v prvej časti tohto zloženého prídavného mena napíšeme číslicu, medzi číslicou a slovom píšeme spojovník, teda 2‐percentný, medzi číslicou a značkou % spojovník nepíšeme. Slovné spojenie dve percentá aj zložené prídavné meno dvojpercentný zapísané číslicou a značkou majú teda rovnakú podobu 2 % (zvýšiť úrok o 2 % aj 2 % úrok). Aj o tom sa hovorí v citovanej norme. Takéto písanie má oporu v písaní iných značiek za číselnými hodnotami vyjadrenými číslicami, napr. príkon 60 W (= šesťdesiat watov), 60 W žiarovka (= šesťdesiatwatová), 5 kg múky (= päť kilogramov), 5 kg balenie (= päťkilogramové). Vo vetnej súvislosti sa značka % nahráda slovom: dvojpercentný alebo 2‐percentný. **Matej Považaj** ------- **strana 58** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (29) ================ agroprodukt gen. ‐u, muž. (gr. + lat.) poľnohospodársky produkt, poľnohospodársky výrobok: Hlavnými požiadavkami rezortu je podporiť vývoz vlastných agroproduktov. (TLAČ) Slovo agroprodukt zložené z časti agro‐, ktorá vyjadruje vzťah k poľnohospodárstvu (z gréckeho slova agros, resp. latinského ager — pole; lat. koreň agri‐ sa uplatnil v staršom slove agrikultúra — poľnohospodárstvo), a z podstatného mena produkt (z latinského slova productum — výrobok, výtvor) môžeme preložiť ako poľnohospodársky produkt, príp. poľnohospodársky výrobok. Medzi neologizmami s časťou agro‐ nájdeme také, ktoré odrážajú novú realitu, napr. agropodnikateľ, agroprivatizátor, agrobiznis, agroturistika (vidiecka turistika, ktorá môže byť spojená aj s prácou na poli), ďalej významovo príbuzné slová agrorezort, agrosektor, agrooblasť či príležitostne používané slová ako agrovýdavky, agrodotácie, agropolitika, agroobchod. Zloženiny s časťou agro‐ vystupujú často vo funkcii vlastných mien, ktorými sa pomenúvajú najmä podniky, spoločnosti alebo podujatia orientované na poľnohospodárstvo — Agrofarma, Agrospol, Agrocukor, Agroinštitút, Agrobanka, Agrokomplex, Agrofilm (prehliadka filmov s poľnohospodárskou tematikou). sebadarovanie gen. ‐ia darovanie sa, darovanie seba samého: Ľudská kvalita človeka totiž spočíva nielen v nadobudnutí abstraktného poznania pravdy, ale aj v živom vzťahu sebadarovania a vernosti druhému. (TLAČ) Pri zložených slovách s domácou, a to zámennou zložkou seba‐ pozorujeme podobný pohyb ako pri zloženinách so zámennou zložkou samo‐ (porov. heslo samovyšetrovanie, Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 3, s. 188 — 189). Týka sa jednak rozširovania ich radu, jednak ich charakteristiky, resp. funkcie. Zámenná zložka seba‐ v týchto slovách najčastejšie ukazuje na subjekt, ktorý je pôvodcom a zároveň objektom nejakého deja alebo príznaku vyjadreného podstatným alebo prídavným menom, napr. sebakontrola — kontrola seba samého, kontrola nad sebou, sebakritika — kritika ------- **strana 59** seba samého, sebakritický — kritický k sebe, k vlastnej osobe, sebavedomie — vedomie vlastnej hodnoty, sebavedomý — uvedomujúci si vlastnú hodnotu, dôležitosť ap. Tak ako medzi zloženinami s časťou samo‐ aj medzi zloženými slovami s časťou seba‐ nájdeme výrazy s odbornou platnosťou alebo knižného charakteru (napr. sebaoplodnenie, sebareflexia, sebanegácia, sebaidentifikácia, sebapoznanie). Slovo sebadarovanie sa od spomínaných slov odlišuje tým, že kým pri uvedených slovách je zreteľný subjektový vzťah (zameranie na seba), v slove sebadarovanie sa akcentuje objektový vzťah (darovanie seba niekomu inému — podobne ako sebaobetovanie). Slovo sebadarovanie sa používa najmä v súvislosti so vzťahom muža a ženy a vyjadruje úplné, bytostné, neegoistické odovzdanie sa jedného druhému; v širšom zmysle znamená nezištné darovanie sa inému človeku. Je to slovo príznačné pre texty náboženského a vôbec etického zamerania. zvianočnievať sa nedok. okaz. približovať sa, schyľovať sa k Vianociam: Či chceme alebo nie, zvianočnieva sa. (TV) Výraz zvianočnievať sa má nádych nevšednosti, čo signalizuje, že nemáme do činenia s novým, ale už sa ustaľujúcim či ustáleným slovom, ale so slovom použitým individuálne v istom kontexte, teda s okazionalizmom. Sloveso zvianočnievať sa patrí medzi neosobné slovesá utvorené pomocou predpony z‐ (v prípade nasledujúcej neznelej spoluhlásky s‐) a prípony ‐ievať a s časovým významom „schyľovať sa, približovať sa k tomu, čo je označené východiskovým slovom“. V prípade slovesa zvianočnievať sa je východiskovým slovom vlastné podstatné meno Vianoce a sloveso zvianočnievať sa môžeme vyložiť ako „schyľovať sa, približovať sa k Vianociam“. Samotný spôsob tvorenia slovies tohto typu je v súčasnosti pomerne rozšírený až módny, keďže spomínaný časový príznak podnecuje na príležitostné tvorenie ďalších slovies, ako napr. znedeľnievať sa, zjarievať sa, zbicyklievať sa ap. Patrilo k nim aj sloveso zvolebnievať sa, ktoré si však v našom jazyku už našlo pevné miesto a prešlo aj do najnovších kodifikačných príručiek (Krátky slovník slovenského jazyka, 1997, Pravidlá slovenského pravopisu, 1998). Väčšina týchto slovies nesie autorstvo novinárov alebo redaktorov pôsobiacich v publicistike a vyznačuje sa citeľnou expresívnosťou. **Silvia Duchková** ------- **strana 60** Z rukopisu pripravovaného slovníka (1) ====================================== V oddelení súčasnej lexikológie a lexikografie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV kolektív autoriek pod vedením Kláry Buzássyovej pripravuje nový rozsiahly niekoľkozväzkový výkladový slovník slovenčiny. Tvorba tohto slovníkového diela je dlhodobý projekt. Obrovské zmeny po roku 1989, ktoré sa odohrali v našej spoločnosti, spôsobili pohyby v lexike často označované za revolúciu dokonca väčšiu ako v samotnej spoločnosti. V tejto rubrike budeme výberovo uverejňovať heslá, ktoré nejakým spôsobom odrážajú tieto zmeny v slovnej zásobe súčasnej slovenčiny. Niektoré heslové state sa líšia od spracovania v doterajších slovníkoch zmenenou významovou štruktúrou; mnohé cudzie slová sa adaptovali, čo sa prejavuje ich zdomácnenou podobou i zaradením do gramatického systému; mnohé neologizmy sú spracované po prvýkrát. Východiskovým materiálovým zdrojom je popri dlhodobo budovaných kartotékach Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra v klasickej papierovej podobe a popri materiáli zozbieranom pri práci na Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1970 —1985) počítačový korpus (elektronická kartotéka) textov slovenského jazyka z druhej polovice 90. rokov obsahujúci asi 25 miliónov slov. Ukážky hesiel nie sú ešte v definitívnej podobe; dokladová časť je často bohatšia. editor1 [‐d‐] ‐a pl. N ‐i m. (z lat.) 1. vydavateľ slovesných, hudobných al. výtvarných diel, archívnych prameňov: editorom diela je výskumný ústav 2. pracovník vydavateľstva, ktorý zabezpečuje kompletnú realizáciu knižného titulu a kontroluje jednotlivé fázy spracovania rukopisu; niektoré tituly z edičného plánu aj kompletne spracúva: vedúci editor vydavateľstva; editor zadal text externej redaktorke 3. vedecký pracovník, ktorého práca spočíva vo výbere, odbornom zostavení a redakčnom spracovaní publikácie súborného charakteru (kolektívnej monografie al. zborníka); syn. zostavovateľ publikácie; vedecký redaktor: bol editorom niekoľkých vedeckých diel ------- **strana 61** 4. odborník, ktorý pripravuje na vydanie dielo už nežijúceho autora, korešpondenciu, staré písomné pamiatky al. hudobné diela a dopĺňa ho poznámkami, komentárom al. registrom (v zastúpení autora); syn. upravovateľ: nájsť povolaného editora Hviezdoslavovho diela; editor pripravil rozsiahly výber štúrovskej poézie; Zdá sa, že z Janka Kráľa bolo až pridlho známe torzo, ktoré vyhovovalo vkusu vtedajších editorov. Smrek; Nejednotnosť pravdepodobne pochádza od editorov rôznych vydaní. Karvaš 5. redaktor, ktorý pripravuje konečnú podobu novín, časopisu, audiovizuálnych snímok na vydanie: kto bol editorom dnešných správ?; editorka ‐y ‐riek ž. (k význ. 2, 3, 4, 5) editor2 [‐d‐] ‐a pl. N ‐y m. (z angl. < z lat.) výpoč. tech. program na automatizované spracovanie textov, ich písanie a úpravu (opravy textov, vkladanie, premiestňovanie i vymazávanie celých textových blokov), ako aj iných údajov v počítači: T602 bol kedysi najpoužívanejší textový editor; grafický editor umožňujúci využívať grafické (kresliace) schopnosti počítača; aplikačné schopnosti editorov ekipa ‐y ekíp ž. (z fr.) šport. organizovaná skupina pretekárov, pretekárske družstvo (obyč. v jazdectve, v cyklistike a pod.): víťazná ekipa; kapitán ekipy; na dostihy prišli ekipy z mnohých európskych krajín; ekipa Slovenska sa prebojovala do finálového kola; V našej ekipe dostali príležitosť aj mladí jazdci. Pc 1998; pren. iron. ekipa exministra kultúry Pd 1998 tím spolupracovníkov emisár ‐a pl. N ‐i m. (z lat.) 1. publ. diplomatický reprezentant štátu al. organizácie vysielaný do druhého štátu s osobitným poslaním, politický vyslanec, splnomocnenec, zmocnenec: osobitný emisár OSN; činnosť emisárov európskeho spoločenstva na Balkáne; prezidentov emisár pre juhoslovanskú krízu; Naši osobitní emisári vyslaní do Haagu by mali vysvetliť, aká je politická vôľa koalície. Pc 1999; On je prvým emisárom Spoločnosti, ktorý pôjde oficiálne utvrdzovať priateľstvá už prv nadviazané listami. Winkler 2. star. osoba poverená osobitnou úlohou, väčšinou tajného charakteru, doručovateľ tajných správ a posolstiev; (politický) agent: Rakúšania však pokladali každého ruského cestovateľa za emisára a veľmi krivo na nich ------- **strana 62** pozerajú. Slovanský zborník 1947; Cárske Rusko mohlo vyslať svojho emisára i na matičné zhromaždenie do Martina roku 1864. A. Mráz, KŽ 1957; Do Spojených štátov vyslali maďarónskych emisárov. V. Ferko; Podvečer, ešte zavidna prišiel priateľov emisár. Sme 1996 emocionalizovať ‐zuje ‐zujú ‐zuj! ‐zoval ‐zujúc ‐zujúci ‐zovanie nedok. i dok. (z fr.) (čo) robiť, urobiť viac emotívnym, dodávať, dodať emocionálne, citové podfarbenie: emocionalizovať atmosféru; Reportéri vedome emocionalizujú informácie. Sme 2000; dok. i zemocionalizovať empajer ‐jra L ‐jri pl. N ‐jre m. (z angl.) šport. profes. vyvýšené miesto pre hlavného tenisového rozhodcu: sedieť na empajri; Pozbieral si veci z lavičky pod empajrom, prehodil si rakety cez plecia. Hajková [Zatiaľ naše slovníky cudzích slov uvádzajú len anglicku podobu umpire; v prekladových slovníkoch má anglické slovo vo funkcii substantíva slovenský ekvivalent rozhodca (napr. v tenise al. v krikete); vo funkcii slovesa je slovenským ekvivalentom byť rozhodcom, rozhodovať. (Pravdepodobne sa toto heslo s novou výslovnostnou podobou po konečnej redakcii ocitne v slovníku cudzích slov.)] empajrový príd. (z angl.) šport. profes. vzťahujúci sa na empajer: empajrový rozhodca enter [‐t‐] ‐a L ‐i pl. N ‐y m. (z angl.) výpoč. tech. kláves na počítači (s lomenou šípkou al. označením Enter) používaný na odoslanie pokynu, na potvrdenie inštrukcie (vstup): program sa dá spustiť aj enterom; potvrdiť voľbu enterom; stlačiť pravý enter kláves na numerickej klávesnici enternúť [‐t‐] ‐ne ‐nú ‐rni! ‐rol ‐núc dok. (z angl.) neodb. poslať pokyn stlačením klávesu enter (pri práci s počítačom): po skončení odseku enterni enterovať [‐t‐] ‐ruje ‐rujú ‐ruj! ‐ruj! ‐rujúc ‐rujúci ‐rovanie nedok. (z angl.) neodb. posielať pokyn stlačením klávesu enter (pri práci s počítačom): kurzorom sa posunieme na riadok a enterujeme; nezabudni enterovať; predp. od‐ ------- **strana 63** ešpézetka ‐y ‐tiek ž. hovor. (prv) štátna poznávacia značka, ŠPZ, (dnes) evidenčné číslo motorového vozidla: zaprášená ešpézetka; pridelili mu novú ešpézetku; oddelenie ešpézetiek; vymieňať staré ešpézetky; Nestretáme autá s našimi ešpézetkami. NP 1995; Za vydanie jednej tabuľky s evidenčným číslom, bývalej ešpézetky, by mal občan zaplatiť 500 Sk. Pc 1998 [Slovo má vysokú frekvenciu použitia, podobne ako aj mnoho iných slov, ktoré vznikli z pôvodných skratiek a značiek, ako napr. eseročka, eštebák, péenka, esemeska, esemkár.] exkluzivita ‐y ‐vít ž. (z lat.) 1. iba sg. osobitný, nezvyčajný ráz niečoho, výnimočnosť, exkluzívnosť; syn. extravagantnosť: exkluzivita šperkov; exkluzivita v obliekaní; ponúkať exkluzivitu dovolenky v prijateľných cenách; Exkluzivita a apartnosť metódy znejasňuje, znepriehľadňuje čítanie knihy. Matuška 2. niečo osobitné, zvláštne, mimoriadne, výnimočnosť; syn. atraktivita: hudobná exkluzivita; exkluzivity tohtoročnej módy; turisti radi navštevujú rozmanité exkluzivity; Rudohorie je menej známe, ba i celkom neznáme ľuďom túžiacim iba po prírodných a historických atraktivitách, rozmanitých exkluzivitách. Vč 1988; Náznaky takých osudov zažila už aj čerstvá exkluzivita — novela Zlatá reneta. P. Števček, KŽ 1964 3. obch. výlučné, výhradné (obchodné) oprávnenie na určitú aktivitu (záväzok výlučného zastúpenia, výlučného odberateľa al. výhradného predaja): bez práva exkluzivity; udeliť exkluzivitu; firme končí exkluzivita; spoločnosť získala exkluzivitu na dovoz niektorých tovarov extáza2 ‐y ‐táz ž. (z gr.) droga v podobe tabletky vyrábaná z ľahko dostupných chemických látok a vyhľadávaná najmä mladými návštevníkmi diskoték: v ponuke dílera bola aj extáza; na trh prichádza nielen tvrdý heroín, ale aj krak a extáza; V Taliansku je veľmi obľúbená extáza. Mladí Taliani ju zväčša užívajú ako víkendovú drogu po celotýždňovom pracovnom vypätí, aby sa na diskotékach čo najskôr naplno uvoľnili. Pc 1999; Nemá ďaleko k mariške alebo k extáze. Pd 2001 extázový príd. (z gr.) vzťahujúci sa na extázu2, drogu: Nastáva extázová explózia. SRo 2000 **Ľubica Balážová** ------- **strana 64** INFORMÁCIE AUTOROM ================== Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači — textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS alebo textový editor Word pod operačným systémom Windows. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady: 1. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru. V editore T 602 pomlčky vyznačovať dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci (aj pri označovaní stranového a číselného rozsahu, napr. s. 3 — 12, v r. 1886 — 1992), v editore Word používať dlhú čiarku (pomlčka) a krátku čiarku (spojovník). 2. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou. 3. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kurzívu, riedenie. Nič nepodčiarkovať. Prípadný petit vyznačiť len na vytlačenom príspevku. 4. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu sibylam@juls.savba.sk. 5. Literatúru uvádzať takto: a) knižná publikácia: PAULINY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava: Veda 1990. 270 s. Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava: Veda 2000. 998 s. b) štúdia v zborníku: FERENČÍKOVÁ, Adriana: Pohľad na slovo bor a jeho deriváty z územného aspektu. In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Ed. K. Buzássyová. Bratislava: Veda 2000, s. 410 — 416. c) článok v časopise: POVAŽAJ, Matej: Tretie vydanie súčasných Pravidiel slovenského pravopisu. In: Kultúra slova, 2000, roč. 34, č. 6, s.321 — 329. O P R A V A. — Prosíme čitateľov, aby si v 6. čísle 34. ročníka (2000) v článku Tretie vydanie súčasných Pravidiel slovenského pravopisu v súpise slov na s. 326 opravili chybnú podobu slova kľaňačka na správnu podobu klaňačka. Redakcia