Obsah
strana 321
MATEJ POVAŽAJ
Pravidlá slovenského pravopisu patria v našej tradícii k základným kodifikačným príručkám. V súčasnej koncepcii Pravidiel slovenského pravopisu, ktorá sa uplatnila v jej prvom vydaní z roku 1991, táto príručka sa stala výsostne pravopisnou príručkou s prehĺbeným výkladom pravopisných javov. Na želanie používateľov tejto základnej kodifikačnej príručky sa v jej druhom vydaní z roku 1998 ako prílohy k výkladovej časti doplnili prehľady skloňovania a časovania, uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a výnimiek z neho a tvorenia ženských priezvisk. A, pravdaže, súčasťou Pravidiel slovenského pravopisu je ‐ tak ako vždy predtým ‐ aj pravopisný a gramatický slovník, v druhom vydaní s vyše 69 000 slovami v ich pravopisne záväznej podobe. Pri jednotlivých slovách (okrem prídavných mien) sa uvádzajú predovšetkým základné gramatické informácie, ale v prípade potreby aj niektoré ďalšie gramatické či iné informácie, ak ide o slová, ktoré sú z istého hľadiska problematické. Ako osobitná príloha je v nich Zoznam obcí na Slovensku spolu s obyvateľskými menami a prídavnými menami a niektorými gramatickými informáciami.
Keďže z hľadiska starostlivosti o zvyšovanie jazykovej kultúry je nevyhnutné, aby základné kodifikačné príručky boli vždy k dispozícii používateľom jazyka a osobitne používa-
strana 322
teľom spisovnej slovenčiny, v roku 2000 bolo potrebné pripraviť ďalšie, v poradí už tretie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu (ďalej PSP). Hoci výskum slovenského pravopisného systému sústavne pokračuje a pokračujú aj diskusie o jednotlivých otázkach slovenského pravopisu, pravopisná komisia pripravujúca nové vydanie PSP sa rozhodla oproti druhému vydaniu vykonať iba minimálne zmeny, opravy a doplnenia. Tu treba povedať, že pravopisná komisia pracovala oproti druhému vydaniu PSP v čiastočne modifikovanom zložení. Jej predsedom sa stal riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV S. Ondrejovič a členmi boli jazykovedci z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV J. Bosák, M. Považaj, I. Ripka, M. Šimková a M. Zamborová, ďalej slovakisti P. Baláž z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, J. Dolník z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, J. Findra z Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, J. Kačala z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, J. Sabol z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, jazykovedci L. Dvonč a J. Horecký, bývalí pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, orientalista J. Genzor z Kabinetu orientalistiky SAV a básnik a prekladateľ J. Zambor z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Prípravou materiálu na rokovanie pravopisnej komisie, prípravou návrhov na úpravu niektorých formulácií a na doplnenie ilustračných príkladov a slovníkovej časti PSP bol poverený M. Považaj.
Pri príprave nového vydania PSP sa vychádzalo jednak z nových výsledkov pravopisného výskumu, z posúdenia pripomienok používateľov pravopisnej príručky najmä z radov redaktorov a učiteľov a z podnetov členov pravopisnej komisie. Jednotlivé návrhy na úpravu formulácií pravopisných poučiek, na doplnenia niektorých ilustračných príkladov a predovšetkým na zmeny v doterajšej kodifikácii v jednotlivostiach sa prerokovali na zasadnutiach pravopisnej komisie. V novom vydaní sa vykonali tieto úpravy a doplnenia:
1. Vo štvrtej kapitole Písanie slov osobitne a dovedna v odseku o písaní príslovkových výrazov vyjadrujúcich farbu, ako aj niektorých častíc a citosloviec typu načerveno/na červeno, dočerta/do čerta, pri ktorých sa pripúšťa variantné písanie spolu aj osobitne, fomulácia sa doplnila o konštatáciu, že sa uprednostňuje písanie dovedna.
strana 323
Za odsekom o písaní čísloviek sa doplnila poznámka o písaní čísel číslicami tohto znenia: Čísla s viac ako tromi číslicami sa členia do skupín po troch čísliciach od poslednej číslice alebo od desatinnej čiarky doľava, alebo od desatinnej čiarky doprava a jednotlivé skupiny sa oddeľujú medzerou, napr. 5 328, 28 565, 139 824, 2 785 632; 37 582,628; 3,141 592 65. Letopočty sa píšu bez medzery, napr. v roku 1848, na začiatku roka 2001.
V odseku o písaní zložených prídavných mien s číslovkou sa doplnili ilustračné príklady trojnásobný, štvorramenný, šesťdesiatwattový, dvestodvadsaťvoltový.
2. V piatej kapitole Rozdeľovanie slov sa doplnili ďalšie ilustračné príklady predo‐strieť, proti‐hráč, syn‐chronický, mäk‐ký, nemen‐ný, geo‐metria, teo‐lógia, video‐požičovňa, An‐na, mot‐to.
3. V šiestej kapitole Písanie veľkých písmen v podkapitole Zásady písania veľkých písmen vo vlastných menách v časti o obrazných názvoch sa doplnili aj obrazné názvy krajín Dolná zem, Svätá zem (Palestína).
V podkapitole Písanie jednotlivých druhov vlastných mien v časti venovanej obrazným pomenovaniam osôb sa vynechal príklad Svätý otec (pápež). Pri tomto dvojslovnom spojení sa zmenila doterajšia kodifikácia v prospech písania s veľkým začiatočným písmenom aj v druhej časti, teda Svätý Otec, a toto pomenovanie sa zaradilo medzi tituly vysokých cirkevných hodnostárov v podkapitole Veľké písmená na znak úcty. Táto zmena v kodifikácii odráža stav v relevantnej jazykovej praxi.
V časti Názvy krajín, krajov, území, štátov, správnych oblastí štátov a iných správnych oblastí doplnila sa poznámka tohto znenia: Druhové označenie, ktoré stojí pred vlastným menom správnej oblasti štátu, píše sa s malým začiatočným písmenom, napr. štát Texas, spolková krajina Dolné Rakúsko, okres Žilina.
V časti o písaní názvov jedinečných úradov a verejných inštitúcií a ich najvyšších súčastí v súlade s prevažujúcou jazykovou praxou upravilo sa písanie názvov najvyšších orgánov inštitúcií, názvov prezídií, predstavenstiev a dozorných rád (ak sa uvádza plný názov inštitúcie alebo podniku) v prospech písania s veľkým začiatočným písmenom, napr. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne, Prezídium Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Predstavenstvo a. s. Slovnaft, Dozorná rada Všeobecnej úverovej banky.
strana 324
Okrem toho sa v celej kapitole doplnili niektoré ilustračné príklady na jednotlivé typy vlastných mien, napr. Ján Pavol Druhý (II.), Baal, Auróra, Konkatedrála svätého Martina, Bazilika svätého Petra, Berlínsky múr, a na písanie veľkých písmen na znak úcty, napr. Jeho Svätosť (titul pápeža).
4. V ôsmej kapitole Interpunkcia v podkapitole Interpunkcia a jej funkcie doplnila sa poznámka o spôsobe písania niektorých interpunkčných znamienok tohto znenia: Interpunkčné znamienka, ako sú bodka, výkričník, otáznik, čiarka, bodkočiarka, tri bodky, dvojbodka, píšu sa bezprostredne za slovom bez vynechania medzery a medzera sa vynecháva až za týmito interpunkčnými znamienkami. Úvodzovky a zátvorky sa píšu bez medzery nielen za výrazom, ktorý sa kladie medzi tieto interpunkčné znamienka, ale aj pred ním. Pomlčka sa píše s medzerami, spojovník sa píše bez medzier. Ak sa stretajú dve interpunkčné znamienka, napr. výkričník a otáznik (!?), bodka za skratkou a čiarka (a pod.,), píšu sa bez medzery.
V podkapitole o písaní bodky v časti o písaní bodky za číslicami na oddelenie skupiny alebo podskupiny upravila sa formulácia a doplnil sa ilustračný príklad takto: na konci sa bodka píše, ak za takýmito číslicami nasleduje výraz alebo veta, napr. 5. Vyhotovenie matrice činnosti, 5.1. Všeobecná matrica činnosti, 5.2. Identifikácia činnosti, 5.3. Postupy pri vyhotovovaní matrice, 5.3.1. Registrácia organizačných jednotiek, 5.3.2. Priradenie činností k organizačným jednotkám.
V podkapitole o písaní čiarky v časti o vyčleňovacej funkcii čiarky sa vstupná formulácia upravila takto: Čiarkami sa vyčleňujú tie výrazy, ktoré nie sú vetnými členmi (citoslovcia, oslovenia, hodnotiace častice, kontaktové výrazy a vsuvky), ako aj uvádzacie vety vsunuté do reči postáv, rozvité výrazy v platnosti vetných členov, hodnotiace konštrukcie s trpným príčastím, rozvité prechodníkové konštrukcie a vety v podraďovacom súvetí.
V podkapitole o písaní pomlčky v bode o písaní pomlčky v prípadoch, ak podnik má sídlo v dvoch mestách, formulácia sa doplnila o situáciu, ak ide o vydanie knihy v dvoch alebo viacerých mestách, a táto situácia sa ilustrovala príkladmi Bratislava ‐ Veľký Šariš, Mannheim ‐ Wien ‐ Zürich.
V podkapitole o písaní spojovníka doplnila sa poznámka tohto znenia: Ak sa z úsporných alebo iných dôvodov v texte obyčajne namiesto prídav-
strana 325
ného mena použije skratka alebo značka, oddeľuje sa medzerou, napr. rtg. snímka, TV program.
V podkapitole o písaní lomky doplnil sa bod o písaní lomky pri zaznačovaní školského roka, napr. 1999/2000, 2000/01.
V celej kapitole sa malými úpravami spresnili niektoré formulácie a doplnili niektoré ilustračné príklady.
5. V prílohe Prehľad skloňovania a časovania sa úvodná veta k vzoru kuli upravila takto: Životné podstatné mená a zvieracie podstatné mená cudzieho pôvodu zakončené na samohlásky i (písané aj ako y), í, e, é, ä.
Za vzormi podstatných mien stredného rodu sa doplnila poznámka tohto znenia: Podstatné mená zakončené na ‐o s predchádzajúcou tvrdou spoluhláskou g, h, ch, k majú v lokáli jednotného čísla príponu ‐u, napr, tangu, blahu, tichu, mlieku.
6. V prílohe Prehľad uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a výnimiek z neho pri výnimkách sa v časti o neurčitých zámenách s časticami doplnili aj tvary zámen s časticami bár‐, bárs‐, bohvie‐, čertvie‐, ktovie‐, neviem‐, napr. bárčím, bárským, bohviekým, čertviečím.
7. V prílohe Prehľad tvorenia ženských priezvisk v časti o tvorení ženských priezvisk od cudzích mužských priezvisk doplnila sa poznámka tohto znenia: Od mužských priezvisk anglického a francúzskeho pôvodu zakončených na ‐e, ktoré sa nevyslovuje, toto tzv. nemé e sa pri tvorení ženských priezvisk vynecháva aj v písme, napr. Stone [stoun] ‐ Stonová [stounová], Wilde [vajld] ‐ Wildová [vajldová]. V menách na ‐ce, ‐ge, ‐che sa toto e zachováva, lebo naznačuje výslovnosť predchádzajúceho písmena c ako s, g ako dž (v angličtine), ako ž (vo francúzštine), ch ako š, napr. Laplace [laplas] ‐ Laplaceová [laplasová], Lagrange [lagránž] ‐ Lagrangeová [lagránžová], Malebranche [malbránš] ‐ Malebrancheová [malbránšová].
8. Pravopisný a gramatický slovník sa doplnil najmä o nové slová, o slová, ktoré sa začali častejšie používať v rozličných jazykových prejavoch, o viaceré slová z cirkevnej oblasti, o slová, v ktorých je istý pravopisný problém alebo problém pri skloňovaní, o niektoré prevzaté slová, ktoré sa už pravopisne prispôsobili slovenskému pravopisnému systému, a o niekoľko vlastných mien (spolu vyše päťsto slov). Hodno azda pripomenúť, že do PSP sa zaraďujú iba spisovné slová, zväčša štylisticky ne-
strana 326
utrálne alebo knižné či hovorové slová, prípadne slová s príznakom odbornosti. Doplnili sa tieto slová: abdikovať, abolícia, aboličný, abrazívnosť, absorbovateľný, absorbovateľnosť, adolescencia, adolescentný, adolescent, adolescentka, adorácia, adoračný, adorovať, Afroameričan, Afroameričanka, afroamerický, agresivita, akcelerovať, akceptácia, akceptačný, akontácia, akontačný, aktivácia, aktivačný, aktivačne, aktivizácia, aktivizačný, aktivizačne, akupunkturista, akupunkturistka, akupunkturistický, Albertville, Albertvillčan, Albertvillčanka, albertvillský, alergik, alergička, alpinizmus, alúzia, aluzívny, alžbetínka, alžbetínsky, ambasáda, ambasádový, ambasádor, ambasádorka, ambasádorský, anakonda, antistatický, antistaticky, archívnictvo, archívnický, Ariadna, arizovať, atest, atestový, atestácia, atestačný, atestovať, audiotex, audiotexový, Auróra, balkanizácia, balkanizačný, baráž, barážový, basgitara, basgitarový, bezkofeínový, bezvízový, bezvízovo, bionika, bionický, birmovanec, birmovanka, blahozvesť, bradáč, Broadway, bungalov, bungalovový, byreta, byretový, byretka, cédeprehrávač, celebrant, celebrita, celulitída, cereálie, cereálny, certifikovať, civilkár, cyklovač, cyklovať, čembalista, čembalistka, čips, databáza, databázový, databázovo, dekontaminácia, démonizovať, depilátor, depilovač, depilovať, dobrorečiť, dofinancovať, Dolniaky, donebavolajúci, dorubiť, dresing, dresingový, duálny, duálne, duálnosť, dupačky, dupáčiky, dvojdverový, dvojtisícročie, dymovod, dymovodný, elastomér, emailovať (pokrývať emailom), emailovať (posielať správy e‐mailom), emulgátor, eschatológia, eschatologický, eschatologicky, euro, evanjelizovať, fax, faxový, fiškálny, fiting, fitingový, futurológia, futurológ, futurologička, futurologický, futurologicky, gaviál, gradient, gradientový, grafitista, grafitistka, grejder, grejderový, Hieronym, Horné Rakúsko, Hornorakúšan, Hornorakúšanka, hornorakúsky, Horniaky, husky, hyperaktívny, hyperaktívne, chlebovnica, chrumka, inakosť, infotéka, igelitka, infraštruktúra, infraštruktúrny, infraštruktúrne, investigatívny, investigatívne, investigatívnosť, jednorodený, judaizmus, judaistický, kabeláž, kajman, kajmaní, kameňosochár, kameňosochárka, kameňosochársky, kameňosochárstvo, katechéza, katechetický, katechumen, katechumenka, katechumenický, kľačačka, kľaňačka, klientelizmus, kňazište, kniháreň, kondicionovanie, konsekrácia, konsekrovaný, konsekrovať, konvertita, konvertitka, korzetár, korzetárka, korzetársky, korzetárstvo, kresťanskode-
strana 327
mokratický, kristianizácia, kristianizačný, krivočiary, krstenec, krstenka, kvapalinotesný, kvapalinotesne, ľadopád, lego, legový, Linz, Linzan, Linzanka, linzský, mail, mejl, mailový, mejlový, mailovať, mejlovať, malinovica, málotriedka, málotriedny, medzibeh, medzikružie, medzikus, medzipodnikový, medzispev, medziúver, metastázovať, miešadlo, migrovať, mikročip, mikročipový, milostiplný, milostiplne, minišaty, mocenskopolitický, mocenskopoliticky, multimediálny, multimediálne, multimediálnosť, namýšľavý, namýšľavosť, napeniť, napomenutie, nasiakavý, nasiakavosť, nastrekovať, nastriekavač, nastriekavať, násypka, násypkový, nášľap, nášľapný, nataviť, natavovať, natlakovať, navážač, navážačka, návin, nepriezvučný, nepriezvučne, nepriezvučnosť, nízkopríjmový, nominant, nominantka, obmedzovač, obrobok, obsluhovňa, obstarávací, obstarávateľ, obstarávateľka, obstavať, odchodné, odlíčiť, odličovač, odličovať, odnímateľný, odnímateľnosť, odpájač, odpočítateľný, odrazivosť, odstrih, odsúdený, odvlhčovač, odvzdušňovací, operátor, operátorový, oplach, oplachový, ordinand, ordinandka, ordinár, ordinárka, Orfeus, ostrap, ostrapok, ostrina, otlačok (otlačené miesto), otvárka, označovač, ozvučovací, parotesný, parotesne, parotesnosť, paulín (príslušník rehole Františka z Pauly), paulínka, paulínsky, pavlín (príslušník rehole podľa Pavla Tébskeho), pavlínka, pavlínsky, penidlo, penotvorný, penotvorne, pilát, pištoliar, pištoliarka, pištoliarsky, plniteľný, plniteľne, plniteľnosť, plynotvorný, plynotvorne, pneuservis, Pobaltsko, Pobaltie, pobaltský, pobirmovaný, pobirmovať, podkapitalizovať, pohltivý, pohltivosť, pohltiteľný, pohltiteľnosť, poisťovateľ, poisťovateľka, poisťovateľský, popáchať, posvätiteľ, posvätiteľka, posvätiteľský, potlač, používaniaschopný, pravdupovediac, pražienka, pražienkový, preblahoslavený, predradník, predvídateľný, predvídateľne, predvídateľnosť, prehliadač, prekľučkovať, prekurzor, prekurzorový, presbyterát, prešľahávať, prešľahnúť, pretvárač, prevádzač, prevádzačka, prevádzačský, prevediteľný, prevediteľnosť, prevlečný, prevodník, prezumpcia, prezumpčný, priestupca, priestupkyňa, prietokomer, primiešavač, pripovrchový, pririečny, príron, príronový, projektil, Prometeus, prometeovský, protihlukový, protihlukovo, protikorózny, protikorózne, protikorupčný, protivírusový, prvolezec, prvolezkyňa, prvolezecký, prvovolič, prvovolička, prvovoličský, puškárstvo, ranokresťanský, recipient (nádrž), recipientový, recipient (prijímateľ), recipientka, recipientsky,
strana 328
redemptorista, redemptoristka, redemptoristický, resetovať, responzórium, responzóriový, rogalista, rogalistka, rozraďovač, rozrážač, rozrážačka, roztlieskať, roztlieskavač, roztlieskavačka, roztlieskavať, rozvodnica, rozvodnicový, sadzenie, sadziť, Samoa, Samojčan, Samojčanka, samojský, samočistiaci, samotaviteľný, samotavný, sebaochrana, sedembolestný, sedmorý, silikón, silikónový, skoršie, slovnodruhový, slovnodruhovo, societa, softbal, softbalový, softbalista, spásonosný, spásonosne, spásonosnosť, spoluúčastník, spoluúčastníčka, spoluzamestnanec, spoluzamestnankyňa, spoluzamestnanecký, stajomniť, stajomňovať, stiahnutina, Stredoafričan, Stredoafričanka, stredoafrický, Sudety, sudetský, súťažiteľ, súťažiteľka, súťažiteľský, svätenina, štvrť, teletex, teletexový, teletext, teletextový, teplonosný, teplonosne, terazzo, terazzový, termínovať, termistor, termistorový, termogram, termogramový, tešiteľ, tešiteľka, tetovač, tetovačka, tlakotesný, tlakotesne, tlakovať, toaletár, toaletárka, toner, tonerový, trojjediný, trojkráľový, trojtisíci, uhoľňa, úložisko, úpadca, úpadkyňa, úpraváreň, úpravárenský, variovať, včasnokresťanský, vďakyvzdanie, vdutý, vduto, Veľká sobota, veľkosobotný, Veľký týždeň, veľkotýždňový, ventilátorovňa, verbista, viaczdrojový, virguľa, virguľový, virtuálny, virtuálne, virtuálnosť, vlhkostný, vlhkostne, vodovzdorný, vodovzdorne, vodovzdornosť, vorkoholik, vorkoholička, vsiakať, vsiakavý, vsiakavosť, vtrúsenina, vycvičený, vycvičene, vycvičenosť, vyhľadávač, vykrviť, výliatok, výpalník, výpalníčka, výpalnícky, vypisovateľ, vypisovateľka, vyryžovať, výsluha, výsluhový, vysluhovateľ, vysluhoteľka, vysúšadlo, webový, zadaptovať, zadlabať, zadom, zagombíkovať, zagombičkovať, zahmľovač, zachycovadlo, zachytávať, zaraďovač, zaštítiť, zaštiťovať, zavzdušniť, zavzdušňovač, zavzdušňovať, zdierka, Zdravas, zeditovať, zhmliť, zhmľovač, zhmľovať, zosúladiť, zosúlaďovať, zvukopohltivý.
9. V časti Zoznam obcí na Slovensku doplnili sa názvy obcí, ktoré sa administratívne osamostatnili po roku 1997, a niektoré názvy dnes už administratívne nesamostatných obcí, pri ktorých používaní, najmä pri tvorení príslušných prídavných mien, vznikajú v jazykovej praxi isté problémy. Doplnili sa tieto názvy obcí a častí obcí spolu s obyvateľskými menami a prídavnými menami: Čab, Dolné Lefantovce, Hlboké nad Váhom, Horné Lefantovce, Hrkovce, Kostoľany nad Hornádom, Lackovce, Maršo-
strana 329
vá‐Rašov, Matejovce nad Hornádom, Mochovce, Obid, Vysoké Tatry, Vyšný Medzev (vynechali sa názvy Lefantovce, Maršová).
10. V novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu sa odstránili korektorské a tlačové chyby, ktoré zostali v predchádzajúcom vydaní a ktoré sa zistili pri jeho používaní.
Informáciu o treťom, upravenom a doplnenom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu prerokovala Ústredná jazyková rada ako poradný orgán ministra kultúry v otázkach týkajúcich sa štátneho jazyka a Ministerstvo kultúry v zmysle $ 2 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky vyhlásilo toto vydanie Pravidiel slovenského pravopisu za jednu zo základných kodifikačných príručiek zahŕňajúcich opis kodifikovanej podoby štátneho jazyka Slovenskej republiky. Tým sa Pravidlá slovenského pravopisu stali všeobecne záväzné pri používaní kodifikovanej podoby štátneho jazyka, teda spisovnej slovenčiny, v školstve, v štátnej správe a samospráve, v armáde a v hromadných informačných prostriedkoch.
JÁN KAČALA
Vývin slovenskej pravopisnej sústavy v tomto texte s istým zjednodušením predostierame ako zápas fonematického a historicko‐etymologického princípu v slovenskom pravopise. Slovenský pravopisný systém sa totiž u Antona Bernoláka zrodil ‐ a ako taký pokračoval aj u Ľudovíta Štúra ‐ ako dôsledne fonematický (v ktorom platí, že jednej fonéme, hláske schopnej rozlišovať význam slova, zodpovedá jedno písmeno). Až hodžovsko‐hattalovská reforma doň zaviedla historicko‐etymologický princíp (v ktorom sa zachováva písanie podľa stavu v staršom jazyku, prí-
strana 330
padne podľa pôvodnej podoby). A odvtedy sa začal zápas o mieru uplatnenia týchto dvoch princípov v slovenskej pravopisnej sústave.
Zrodenie slovenskej pravopisnej sústavy na fonematickom princípe bolo v období národného obrodenia výrazom slovenskej národnej identity, ako aj identity slovenského národného jazyka, samostatnosti slovenského národa a slovenského jazyka medzi slovanskými národmi a jazykmi. Naopak, zavedenie historicko‐etymologického princípu v rokoch 1851 a 1852 bolo sprevádzané poukazmi na potrebu pestovať a rozvíjať celoslovanské ohľady v slovenskej pravopisnej sústave a u Martina Hattalu aj teóriou a praxou spisovnej slovenčiny ako mosta k češtine. Formulácia o spisovnej slovenčine ako o moste k češtine sa priamo vyskytuje v Hattalovej koncepcii. To veľa signalizuje.
Reforma v roku 1851, keď sa zišli šiesti predstavitelia štúrovcov a bernolákovcov v októbri v Bratislave, bola reformou toho pravopisu slovenského jazyka, ktorý uzákonil Ľudovít Štúr. Účastníci schôdzky sa dohodli na tom, že sa pravopisný systém z dôsledného fonematického premení na fonematicko‐etymologický a že fonologický a etymologický princíp budú pri novej kodifikácii zastúpené v istom pomere. Na tomto základe Martin Hattala, ktorý nie je podpísaný pod úvodom svojej kodifikačnej práce Krátka mluvnica slovenská, vypracoval túto krátku gramatiku; tá o rok vyšla a stala sa východiskom kodifikácie na celé polstoročie. Celkove sa dá povedať, že od prijatia reformy v roku 1851 u kodifikátorov slovenského pravopisu prevládal prístup v zmysle rešpektovania a posilňovania dejinnej kontinuity slovenskej pravopisnej sústavy aj spisovnej slovenčiny vôbec. Dalo by sa to priamo nazvať aj konzervatívnym prístupom k novotám. To sa týka všetkých ďalších kodifikátorov, ktorými tu myslíme Sama Cambela, Jozefa Škultétyho a Henricha Bartka.
Rovnako sa v tomto novšom čase prejavovala aj celková nechuť k radikálnym zásahom do slovenskej pravopisnej sústavy, k takým zásahom, ako predstavovala napríklad koncepcia Ľudovíta Nováka alebo Antona Augustína Baníka. Títo bádatelia opätovne chceli uviesť fonematický princíp dôsledne v súhlase so zakladateľmi spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom a Ľudovítom Štúrom, pričom Anton Baník v mene Spolku sv. Vojtecha v tom zmysle v roku 1932 predložil ucelenú koncepciu, ktorá zahŕňala aj návrat k štúrovskému rozsahu dvojhlások vo fonologickom aj
strana 331
morfologickom systéme slovenčiny, znova chcel zaviesť adjektíva typu dobruo a rovnako aj ich skloňovanie typu dobrieho, dobriemu. Tieto koncepcie však nebol prijaté a sám Henrich Bartek proti nim vystupoval ako proti radikálnym v Slovenskej reči. Krok Antona Baníka je v dejinách spisovnej slovenčiny vcelku menej známy a zapadá do kontextu kritiky Vážneho Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931.
V ďalšej časti výkladu treba vyjsť z Cambelovej kodifikácie pravopisu a spisovnej reči všeobecne. Ten sa na základe štúdia živej reči usiloval o urobenie poriadku v neustálených veciach a o stabilizovanie pravopisu. Významným kodifikátorom popri ňom bol aj Jozef Škultéty, ktorý, ako je všeobecne známe, upravoval 2. a 3. vydanie Cambelovej Rukoväti spisovnej reči slovenskej z r. 1902. Vydania z r. 1915 a 1919 vyšli už po smrti Sama Cambela a Jozef Škultéty ich upravil v zmysle predchádzajúcej dohody so S. Cambelom. Jozef Škultéty, popredný predstaviteľ Matice slovenskej a slovenského národného, politického a kultúrneho života, veľmi dlhý čas (narodil sa na začiatku 50. rokov minulého storočia a žil do roku 1948, čiže prežil takmer sto rokov) intenzívne ovplyvňoval najmä jazykovú prax, ale aj jazykovednú teóriu.
Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré sme spomínali v súvislosti s menom Václava Vážneho, pokračovali v nastolenej etymologicko‐historickej línii. Bola to prvá úradná, štátnym orgánom schválená kodifikačná príručka na Slovensku. Žiaľ, najmä v hláskosloví a v slovnej zásobe Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 nepostupovali v Cambelovej línii celkom dôsledne a tým, ale najmä kodifikovaním iných oblastí slovenského jazyka z čechoslovakistických pozícií dali popud na prípravu novej kodifikačnej príručky.
Prípravy sa sústredili v Matici slovenskej a mal ich na starosti už spomínaný Henrich Bartek. Jeho kodifikačným cieľom bola stabilita slovenského jazyka a odstránenie nezhôd pravopisu s výslovnosťou. Stabilita bola jeho krédom a toto krédo mal na pamäti aj ako redaktor Slovenskej reči v rokoch 1932 ‐ 1939. V roku 1939 však na protest proti istým praktikám v kultúrnej politike z Matice slovenskej aj zo Slovenskej reči odišiel. Jeho návrhy v Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré vyšli v r.1939 a boli pripravené na schválenie a na expedovanie, neprešli. Bola konštituovaná tzv. univerzitná komisia, v ktorej boli zastúpení nielen jazykovedci, ale aj lite-
strana 332
rárni vedci a historici, ale to nie je príčina toho, že sa univerzita a univerzitná komisia zadržala tak, ako sa zadržala: Bartkove pravopisné návrhy pokladali za veľmi radikálne a spomínaná univerzitná komisia, ktorú vymenoval minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, ich odmietla. To bol krok, ktorý zahamoval vývin slovenskej pravopisnej sústavy na vyše desať rokov, pretože tieto princípy, ktoré propagoval H. Bartek a ktoré potom do života uviedli až nové Pravidlá slovenského pravopisu v r. 1953, predsa len sa ukázali ako životaschopné a ako jediné, ktoré sú schopné vyriešiť problémy nezhôd medzi výslovnosťou a pravopisom.
Zamietnutie Bartkovej koncepcie z r. 1939 značilo, že upravené vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1940 v otázkach pravopisu zostalo na báze pravidiel z r. 1931. No v hláskosloví a v slovnej zásobe sa odstránili čechoslovakistické tendencie, a tak pravidlá z r. 1940 pokladáme za kodifikáciu matičnej normy. V odbornej literatúre je častejší termín matičný úzus, ale nám sa ukazuje ‐ a odôvodnili sme to v osobitnej štúdii publikovanej v Slovenskej reči ‐, že to nemá byť matičný úzus, ale matičná norma.
Ďalej spomenieme ešte Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953, v ktorých sa realizovali hlavné Bartkove návrhy. Ktoré sú to návrhy? Pripomeňme si, že predovšetkým išlo o písanie predložiek s a z, a to nie podľa významového princípu, ako to bolo dovtedy, ale podľa toho, či sa spájajú s genitívom, v ktorom sa uplatnila iba predložka z, alebo s inštrumentálom, v ktorom sa uplatňuje iba predložka s. Ďalej šlo o predpony, ktoré sa začali písať podľa výslovnosti, to značí napríklad zhrnúť, zoradiť (dovtedy sa písalo soradiť, shrnúť s odôvodnením, že ide o význam "dať dovedna, zoskupiť"). Ďalším dôležitým krokom bolo kodifikovanie mäkkého ľ a jednotného mäkkého ‐i v písaní základného tvaru minulého času v množnom čísle (v jednotnej podobe ‐li). Dovtedy sa totiž v písme rozlišovalo, či robili muži alebo ženy či dievčence, pravda, pri ženách a dievčencoch sa nezmyselne požadovalo písanie tvrdého ‐y, pretože to bol istý prvok novej pravopisnej tradície po zavedení etymologického princípu, ako aj pôsobenia českého vplyvu na tieto predstavy o kodifikácii. Štvrtá dôležitá vec pravopisnej reformy v r. 1953 bolo kodifikovanie výslovnosti prevzatých slov v zhode so živou, reálne jestvujúcou výslovnosťou.
Pravdaže, Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 napriek mnohým správnym krokom sa vyznačovali viacerými protirečeniami. Prvé
strana 333
protirečenie vidíme v tom, že sa síce realizovali progresívne kroky, ale nerealizovali ich sami autori týchto krokov, konkrétne Henrich Bartek, lež iní ľudia. Vedúcim kolektívu, ktorý pripravil nové Pravidlá slovenského pravopisu, bol vtedy Štefan Peciar. Ďalšie protirečenie je v tom, že nové pravidlá si kládli za cieľ stabilizáciu spisovnej slovenčiny, tak ako sa to vyhlasovalo v úvode, ale na druhej strane sa najmä pri kodifikácii slovnej zásoby porušila dobrá kodifikačná tradícia Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1940, a to v mene boja proti purizmu, hoci purizmus v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1940 bol vlastne odmietnutý. Ešte jeden takýto protirečivý prvok možno vidieť v tom, že v pravopisných zásadách a ich realizovaní neboli tieto pravidlá dôsledné. Týka sa to najmä uplatňovania fonematického princípu. Kodifikovali totiž aj mnoho výnimiek, umelých, politických a podobných, a tieto výnimky sa zväčša odstránili až po pätnástich rokoch v r. 1968, keď, ako je známe z našej histórie, prišlo obdobie politického oteplenia a táto príležitosť sa v pravopise vhodne využila na nápravu nedostatkov, ktoré v pravidlách zostali. Napríklad spisovateľ František Hečko na záverečnom zhromaždení o pravopisnej reforme r. 1953 argumentoval, že nechajme v slove sväz písať začiatočné s z úcty k Sovietskemu zväzu. Nevedno, čo Sovietsky zväz vtedy z tej "pravopisnej úcty" mal, ale po r. 1968 sa táto úcta zo slovenského pravopisu stratila.
Henrich Bartek ako koncipient progresívnych pravopisných krokov bol od apríla r. 1945 v emigrácii a ďalej pracoval v jazykovede. Ako vedúca hlava národne orientovaného jazykovedného pohybu tridsiatych rokov bol v novej politickej situácii po r. 1945 a najmä po r. 1948 označený za hlavného predstaviteľa protičeského purizmu motivovaného politicky, autonomisticky a tento kvalifikátor vedúceho puristu mu na Slovensku pripisujú ešte stále encyklopedické diela všeobecné aj jazykovedné. Treba povedať, že takto klasifikovať odborných pracovníkov, to je duch bývalého režimu a som presvedčený, že tohto ducha sa treba čo najskôr zbaviť a Henricha Bartka treba rehabilitovať. Tento smer ukazujú už niektoré články v odbornej tlači z ostatného desaťročia (máme na mysli texty P. Žiga a S. Švagrovského). H. Bartek je vynikajúci znalec a kodifikátor spisovnej slovenčiny v kritickom období jej vývinu, to značí v 30. rokoch 20. storočia. V období svojho pôsobenia v Slovenskej reči bol najvýznamnejším kodifi-
strana 334
kátorom spisovnej slovenčiny. Princípy, z ktorých pri svojej práci vychádzal, boli vedecky odôvodniteľné a správne.
Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991, ktoré v novej koncepcii vyšli po tridsiatich ôsmich rokoch od pravidiel z r. 1953, pokračovali v rešpektovaní princípov pravopisnej sústavy slovenčiny, tak ako sa ustálili za celé storočie alebo ‐ mohli by sme povedať ‐ aj za poldruha storočia, prinášajú iba mierne úpravy v smere racionalizácie a zjednodušenia slovenskej pravopisnej sústavy.
Vývin slovenskej pravopisnej sústavy, ak by sme si ho predstavili v istej schéme, vyzeral by takto: Medzi Bernolákom a Štúrom badáme kontinuitu pravopisu, ale diskontinuitu v jazykovom systéme. Ako je všeobecne známe, Ľudovít Štúr vychádzal z celkom iného jazykového základu ako Anton Bernolák. Medzi Ľudovítom Štúrom z jednej strany a Michalom Miloslavom Hodžom a Martinom Hattalom z druhej strany zisťujeme zasa dosť vysokú mieru kontinuity v jazykovom systéme, ale značnú diskontinuitu v pravopise. No napriek tomu, že sa to odohralo takto, hodžovsko‐hattalovská reforma vyriešila situáciu v spisovnej slovenčine a slovenskom pravopise, lebo ju stabilizovala. Stabilizovala ju do takej miery, že po nej už ani jedna kodifikácia principiálne nemenila predchádzajúcu, a od tohto kodifikačného kroku môžeme teda konštatovať prevládajúcu kontinuitu vo vývine spisovného jazyka aj slovenského pravopisu. Ako vidno, kompromis priniesol upokojenie a riešenie zložitej situácie a nebol by sa dosiahol, keby boli prevládli radikálne postoje a zotrvávanie na vlastných pozíciách. To sa týka najmä ústretového postoja Ľudovíta Štúra, pričom treba brať do úvahy, pravdaže, aj spoločensko‐politickú situáciu po porážke revolúcie 1848, Bachov absolutizmus a Štúrov život pod policajným dozorom v Modre.
Ešte poznámka k spomínaným radikálom. Po hodžovsko‐hattalovskej reforme sa už nikomu z radikálov nepodarilo radikálne zasiahnuť do slovenskej pravopisnej sústavy, hoci úsilie o taký krok neprestalo a neprestávalo. Ľudovít Novák a jeho celoživotný zápas o pravopisnú reformu sa koncentroval na likvidáciu grafémy ypsilon zo slovenského pravopisu, a ako vieme, nepodarilo sa mu to. Podpora takého úsilia z času na čas zaznieva najmä z učiteľských kruhov. Aj nedávno, v Učiteľských novinách z marca 2000, zaznel takýto návrh. S opretím o príklad reformy
strana 335
nemeckého pravopisu sa tu pod heslom "Slovenský pravopis na začiatku 3. milénia" zasa navrhuje zrušenie nepotrebného písmena y. Okrem iného sa tu píše, že ypsilon v slovenčine je najkontroverznejšia a najnenávidenejšia samohláska. Tu sa nám prichodí zastaviť nad tým, keď autori článku píšu o ypsilone ako o samohláske. Ypsilon nie je nijaká samohláska, to je pletenie si úplne elementárnych pojmov, ako vieme, ypsilon je popri mäkkom i iba graféma na zachytávanie samohlásky i. A že by to bola taká kontroverzná "samohláska," ako sa tu píše, a dokonca najnenávidenejšia, to tiež nemôžeme povedať, lebo nám nie je známe, že by sa bola vážne zisťovala miera nenávisti k "samohláskam" v slovenčine. V tejto súvislosti možno pripomenúť, že sociologické prieskumy svedčia o tom, že chyby, ktoré robia povedzme žiaci v základnej škole, vôbec na prvom mieste nevykazujú ypsilon, pred ypsilonom sú také položky ako čiarky, ktoré signalizujú logické členenie vety a výpovede, ďalej sa v značnej miere vyskytujú chyby v kvantite, v písaní veľkých písmen na začiatku slova, v rešpektovaní morfematického princípu a niektoré ďalšie druhy.
Zápas o rovnováhu fonematického a historicko‐etymologického princípu v slovenskej pravopisnej sústave je teda otvorený a trvá, ale s pribúdaním rokov od ustanovenia spisovnej slovenčiny, so vzrastom literatúry a s posilňovaním spisovnej tradície sa vízia radikálnej pravopisnej reformy stráca. Na radikálnu pravopisnú reformu bolo treba využiť zmenu spoločenských pomerov po roku 1945. Vtedy sa podľa môjho presvedčenia prepásla posledná príležitosť na radikálnu reformu slovenského pravopisu.
Dnes oproti stavu pri vzniku spisovnej slovenčiny jestvuje teda symbióza fonematického a historického, resp. etymologického princípu v slovenskom pravopise, a teda spomínaný stav kompromisu. Celkové smerovanie je také, že po radikálnom zvrate v rokoch 1851 a 1852, keď sa hodžovsko‐hattalovskou reformou opustila platforma fonematického princípu a popri ňom sa vo výraznej miere začal uplatňovať historicko‐etymologický princíp, posilňuje sa tendencia približovať sa v pravopisnej kodifikácii, pravdaže, už len v jednotlivostiach, k fonematickému princípu, teda k tomu, aby sa pravopis zhodoval s výslovnosťou, prípadne aby sa pravopis prispôsoboval výslovnosti. No nejde o to, aby sa kodifikáciou pravopisu smerovalo k fonematickému princípu ako k výlučnému v slovenskej pravopisnej sústave, pretože vieme, že pravopisných princípov je v nej via-
strana 336
cej. Principiálne sa dáva prednosť výslovnosti, zvukovému fenoménu pred pravopisom.
Zásadu, že výslovnosť má prednosť pred pravopisom, vyzdvihol a odôvodnil už prvý kodifikátor slovenského národného jazyka za spisovný jazyk Anton Bernolák a r. 1944 túto zásadu veľmi zreteľne vyzdvihol Henrich Bartek vo svojej Správnej výslovnosti slovenskej, ktorou v nadväznosti na pravopisné pravidlá z r. 1940 kodifikoval výslovnosť. Čiastkové pravopisné úpravy uskutočnené v 90. rokoch 20. storočia tiež smerujú k podpore zvukovej podoby spisovnej slovenčiny pred písomnou, no už sa musí rešpektovať ‐ aj sa rešpektuje ‐ poznatok, že vznikom spisovného jazyka aj písomná podoba slovenského jazyka nadobúda istú autonómnosť, do istej miery ovplyvňuje aj zvukovú podobu a výslovnosť, nie raz práve v nevhodnom smere. Vieme, že u menej informovaných používateľov sa v ústnom prejave nezriedka vyskytuje nekodifikovaná tzv. písmenková výslovnosť. Vznikom spisovného jazyka sa teda utvára istá opozícia medzi zvukovou formou spisovného jazyka a písomnou formou spisovného jazyka, obidve formy sú v spisovnej slovenčine kodifikované v dvoch samostatných kodifikačných príručkách: Popri Pravidlách slovenského pravopisu jestvujú aj Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa z r. 1984 (r. 1996 vyšli v 3. vydaní). Pravdaže, pri samostatnej kodifikácii každej z týchto dvoch podôb sa musí brať ohľad na druhú podobu.
Jazykový vývin je kontinuálny. Rýchlejší v lexike, pomerne pomalý vo vývine hláskovej a gramatickej stavby. V spisovnej norme sa odzrkadľuje táto kontinuálnosť jazykového vývinu. V danom vývinovom období zisťujeme, napr. rozličné stupne zdomácnenia prevzatých slov, rozličné stupne uplatnenia dvojtvarov a slovných spojení, štylisticky a spoločensky obmedzené významové posuny a pod. Rozšírenie nového prvku v spoločenskom úze a preniknutie do jazykovej normy znamená kvalitatívne prehodnotenie individuálneho použitia na zložku kolektívneho úzu. Oproti tomu kodifikácia musí zachytiť jazykové vzťahy ako diskrétne.
V. Blanár: O dynamike pojmu norma spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného jazyka. Bratislava, Veda 1979, s. 113.
strana 337
IMRICH HORŇANSKÝ
Koncepcia rozvoja ako premyslená predstava, rozpracované chápanie týkajúce sa strednodobej budúcnosti, je nevyhnutným nástrojom riadenia každého regulovaného úseku spoločenského rozvoja. Ináč to nie je ani v tak spoločensky citlivom úseku, akým je štandardizácia geografických názvov. Osobitne v období ostatných desiatich rokov tieto otázky nadobudli na frekvencii i dôležitosti. To rezultovalo do inovácie legislatívy a nevyhnutne aj do definovania kvalifikovaného odhadu budúceho vývoja, predvídania v podobe koncepčných zámerov rozvoja štandardizácie geografických názvov do budúcnosti.
Rozpracovanie koncepčných zámerov na úseku štandardizácie geografických názvov znamenalo akceptovanie snahy o maximálne a pritom ekonomicky racionálne plnenie zákonných povinností a úloh orgánov štátnej správy na úseku geodézie a kartografie na celospoločenský prospech v horizonte účinnosti spracovanej koncepcie a zároveň o analyzovanie predpokladaných spoločenských požiadaviek na zmenu týchto zákonných regulatívov a o ich následné legislatívne formulovanie, zdôvodnenie a prípadné prijatie.
Pod štandardizáciou geografických názvov chápeme súbor systematicky vykonávaných činností, ktoré vedú k cieľu definovanému konferenciami Organizácie Spojených národov (OSN) o štandardizácii geografických názvov: Fixovať jediný spôsob písania názvu každého dotknutého geografického objektu na základe národnej štandardizácie. Jednotné písanie štandardizovaných podôb geografických názvov prináša úsporu, predchádza prípadným omylom a nedorozumeniam medzi používateľmi týchto názvov, zvyšuje výchovnú, kultúrnu a spoločenskú úroveň obyvateľstva, skvalitňuje informačnú komunikáciu, prispieva k zvýšeniu národnej reprezentácie a zvyšuje medzinárodnú prestíž štátu.
3. Súčasný stav legislatívy v oblasti štandardizácie geografických názvov na Slovensku
strana 338
Názvoslovnými autoritami na území Slovenskej republiky sú Národná rada Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, okresné úrady a obce. Kompetencie názvoslovných autorít vyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Detailné rozdelenie kompetencií je takéto: Národná rada Slovenskej republiky určuje názvy vyšších a nižších správnych celkov (krajov, okresov). Vláda Slovenskej republiky určuje alebo mení názvy obcí so súhlasom obce. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky určuje a mení názvy častí obcí na návrh obce. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej úrad) určuje a mení názvy nesídelných geografických objektov z územia Slovenskej republiky v rozsahu základného štátneho mapového diela mierky 1 : 10 000 a menšej, názvy trigonometrických bodov, vžité podoby slovenských názvov sídelných a neosídlených geografických objektov z územia mimo Slovenskej republiky a názvy mimozemských objektov so súhlasom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Katastrálne odbory okresných úradov určujú a menia názvy katastrálnych území a názvy neosídlených geografických objektov z územia Slovenskej republiky nachádzajúcich sa v základnom štátnom mapovom diele mierky 1 : 5 000 a väčšej. Obce určujú názvy ulíc a iných verejných priestranstiev po prerokovaní s obyvateľmi obce alebo jej časti a so súhlasom okresného úradu.
Významnú úlohu v štandardizačnom procese majú odborné poradné orgány na ústrednej a okresnej úrovni štátnej správy. Prostredníctvom poradných orgánov je zabezpečená aktívna spolupráca zainteresovaných inštitúcií a zároveň poradné orgány sú zárukou odbornej stránky výkonu štandardizácie geografických názvov. Na ústrednej úrovni pôsobí názvo-
strana 339
slovná komisia ako subkomisia Terminologickej komisie pri Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a Názvoslovná komisia Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Na úrovni okresu pôsobia okresné názvoslovné komisie a okresné názvoslovné zbory pri okresných úradoch. Odborné poradné orgány na centrálnej a okresnej úrovni navzájom spolupracujú.
V ďalšej časti sa budeme venovať najmä štandardizácii geografických názvov v kompetencii úradu a v kompetencii katastrálnych odborov okresných úradov.
4. Ciele a funkcie štandardizácie geografických názvov v podmienkach Slovenska
Ako dlhodobo platnú zásadu usmerňujúcu vecnú stránku prijatej koncepcie štandardizácie geografických názvov a prekračujúcu jej časový horizont možno formulovať základné ciele štandardizácie geografických názvov a funkcie štandardizácie geografických názvov.
Základné ciele štandardizácie geografických názvov:
a) Upozorňovať na význam štandardizácie geografických názvov na národnej aj na medzinárodnej úrovni a poukazovať na prínosy a výhody, ktoré vyplývajú zo štandardizácie geografických názvov.
b) Zhromažďovať výsledky práce národných a medzinárodných orgánov zaoberajúcich sa štandardizáciou geografických názvov a napomáhať rozšírenie týchto výsledkov medzi ťažiskové subjekty, ktoré sú aktívne na úseku štandardizácie geografických názvov v podmienkach Slovenska, ale aj vo verejnosti.
c) Skúmať a navrhovať zásady, taktiku a metódy, ktoré pomáhajú riešiť problémy národnej a medzinárodnej štandardizácie geografických názvov.
d) Hrať aktívnu úlohu v podobe prísunu vedeckej a technickej pomoci, najmä v prostredí odbornej verejnosti a pri vytváraní mechanizmov na realizovanie národnej a medzinárodnej štandardizácie geografických názvov.
e) Zabezpečovať spoluprácu a koordináciu prác spojených so štandardizáciou geografických názvov v rámci orgánov štátnej správy, ktoré majú kompetencie na tomto úseku, a takisto medzi rozhodujúcimi vedeckými a pedagogickými inštitúciami.
f) Realizovať úlohy, ktoré stanovili rezolúcie prijaté konferenciami Organizácie Spojených národov o štandardizácii geografických názvov,
strana 340
výstupy porád Skupiny expertov OSN o štandardizácii geografických názvov a výstupmi porád Lingvisticko‐geografickej regionálnej skupiny východnej, strednej a juhovýchodnej Európy (čiže tej, ktorej je Slovensko členom) v domácom prostredí.
g) Pri realizácii cieľov štandardizácie geografických názvov vo svojej činnosti dodržiavať zásady Charty OSN a tieto ustanovenia: ‐ štandardizácia geografických názvov musí byť založená na vedeckých princípoch tak vo vzťahu k jazyku, ako aj k technickým prostriedkom spracúvania a vytvárania toponymických údajov, ‐ medzinárodná štandardizácia geografických názvov musí byť založená na národnej štandardizácii.
Funkcie názvoslovných autorít:
a) Vypracúvať zásady a vytvárať mechanizmy na štandardizáciu geografických názvov ako reakciu na národné potreby a konkrétne požiadavky.
b) Prevziať na seba prípravné práce na konanie pravidelných vedeckých a odborných podujatí o štandardizácii geografických názvov, zabezpečovať kontinuitu činnosti v období platnosti vypracovanej koncepcie štandardizácie geografických názvov a usmerňovať implementáciu rezolúcií, zásad a pokynov prijatých na domácich i zahraničných vedeckých a odborných podujatiach.
c) Podporovať diskusiu a analýzu praktických a teoretických krokov smerujúcich k štandardizácii geografických názvov.
d) Napomáhať pôsobenie Lingvisticko‐geografickej regionálnej skupiny východnej, strednej a juhovýchodnej Európy v podmienkach Slovenska, podporovať aktívnu účasť zo Slovenska na aktivitách tejto regionálnej skupiny a na jej rokovaniach.
e) Vytvárať vhodné prostredie na uľahčenie práce odborníkov v štandardizácii geografických názvov a na riešenie problémov štandardizácie geografických názvov aj mimo rámca vlastnej názvoslovnej autority.
f) Presviedčať komerčné kartografické inštitúcie pôsobiace v rámci Slovenska o význame používania štandardizovaných geografických názvov.
g) Udržiavať kontakty s domácimi a medzinárodnými organizáciami, ktoré sa zaoberajú príbuznou problematikou, a podnecovať účasť na regionálnych kartografických konferenciách OSN.
strana 341
h) Pôsobiť na čo možno najvyššej národnej a medzinárodnej úrovni vrátane pôdy OSN s cieľom zladiť toponymiu a kartografiu.
i) Sprístupňovať zásady štandardizácie geografických názvov i samotný výsledok tejto činnosti, t. j. štandardizované geografické názvy, prostredníctvom vhodných médií ako praktickú informáciu, pokiaľ možno pre najširšiu skupinu používateľov na Slovensku.
Je zrejmé, že tvorba a realizácia koncepcií štandardizácie geografických názvov v najbližšej budúcnosti bude vychádzať z nasledujúcich poznatkov.
A. Množina geografických názvov, ktorá je predmetom štandardizácie, je relatívne stabilná množina evidovaných prvkov. Pohyb vnútri tejto množiny v smere štandardizácie názvov tých geografických objektov, ktoré z rozmanitých príčin nemajú štandardizovaný názov, je pomerne malý a podobne je relatívne malý počet už štandardizovaných názvov geografických objektov, kde sa vyžaduje zmena ich doteraz štandardizovanej podoby, čiže reštandardizácia. V dôsledku toho sa všeobecne akceptuje, že s tým spojené činnosti názvoslovnej autority a na ňu napojených poradných i výkonných pracovísk budú v budúcnosti fyzicky i rozpočtovo zvládnuteľné.
B. Súčasné zákonné rozdelenie kompetencií na úseku štandardizácie geografických názvov v rámci Slovenska sa všeobecne akceptuje a nie sú proti nemu väčšie výhrady. V etape novelizácie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov možno očakávať legislatívne doladenie kompetencie určovania a zmien názvov katastrálnych území, t. j. $ 22 katastrálneho zákona, čím sa odstráni súčasné prekrývanie kompetencií jednak podľa dnešného znenia katastrálneho zákona, ako aj podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii.
C. Prechod z druhého do tretieho tisícročia je okrem iného poznačený aj prudkým nástupom informatizácie spoločnosti. V tejto súvislosti bude potrebné pretransformovať i všetky zvyšné časti bázy údajov geografických názvov, ktoré štandardizoval Úrad geodézie, kartografie a katastra
strana 342
Slovenskej republiky do počítačom ovládateľnej podoby a tieto výsledky ponúknuť na využívanie všetkým záujemcom. Úlohou ďalšej perspektívy, prekračujúcou súčasné fyzické i rozpočtové možnosti úradu, bude do tejto podoby spracovať i bázy údajov štandardizovaných geografických názvov spravované katastrálnymi odbormi okresných úradov (t. j. názvy neosídlených geografických objektov nachádzajúce sa v štátnom mapovom diele mierky 1 : 5 000 a väčšej). Rozšírenie používania internetu prinieslo i ďalšiu úlohu, a to ponúknuť počítačom spravované bázy údajov štandardizovaných geografických názvov i na internete. Samozrejme, kontinuálne podľa rozsahu spoločenskej objednávky a podľa rozpočtových možností úradu sa bude pokračovať i vo vydávaní toponymických slovníkov v klasickej knižnej podobe.
D. V nadväznosti na postupujúcu tvorbu základnej bázy geografických informačných systémov 1 : 10 000 (ide o dlhodobú a rozpočtovo veľmi náročnú úlohu) v kompetencii úradu bude potrebné doriešiť i priame prepojenie tohto počítačom spravovaného produktu s počítačovou podobou štandardizovaných geografických názvov a výsledný integrovaný produkt ponúknuť verejnosti. Týmto prepojením sa zvýrazní významná funkcia geografického názvoslovia, ktoré je dôležitým prvkom priestorových informácií.
E. Nevyhnutné bude zlepšiť a prehĺbiť vzájomnú súčinnosť nielen medzi dvoma odbornými poradnými orgánmi na ústrednej úrovni štátnej správy, t. j. medzi názvoslovnou komisiou úradu a medzi názvoslovnou komisiou pri Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, ale i priamo medzi týmito dvoma ústrednými orgánmi štátnej správy ako medzi názvoslovnými autoritami s rozhodovacou kompetenciou. Zlepšenie súčinnosti by malo viesť k odstráneniu stavu, keď sú prítomné sekundárne vyvolané neriešiteľné problémy v jednom ústrednom orgáne štátnej správy spôsobené aktivitou partnerského ústredného orgánu štátnej správy, ktorá je nevhodná alebo sa nedostatočne opiera o zákon (dôsledky zmeny síce opierajúcej sa o miestne referendum, ale jazykovo nesprávnej, a teda v rozpore s $ 5 ods. 4 zákona NR SR č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní SR typu Osľany → Oslany alebo typu Kalnica → Kálnica na už štandardizované názvy nesídelných geografických objektov z územia Slovenskej republiky v rozsahu základného štátneho mapového diela mierky 1 : 10 000 a menšej, ale aj väčšej).
strana 343
F. Potrebné bude zmeniť i súčasný stav, keď jazykovedné pracovisko spoločenskou praxou ponúknuté problémy na riešenie neakceptuje a ďalej neskúma, resp. skúma pomaly. V tomto prípade bude potrebné zlepšiť priamu súčinnosť medzi Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV a úradom (vzájomný konflikt už štandardizovaných dvojíc geografických názvov typu Bučie → Búčie, Zárečie → Záriečie, Drieňová → Drienová, Jabloňové → Jablonové).
Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky so svojimi výkonnými i poradnými orgánmi má už dlhú tradíciu činnosti na úseku štandardizácie geografických názvov i na úseku súvisiacich aktivít. V podmienkach úradu sa stalo samozrejmosťou, že riadenie práce sa opiera o spracovanú koncepciu. V uplynulom období to bola Koncepcia rozvoja štandardizácie geografického názvoslovia do roka 2000 (č. ÚGKK SR ‐ GK‐3393/1995). V súčasnosti to je Koncepcia rozvoja štandardizácie geografického názvoslovia v Slovenskej republike v rokoch 2000 ‐ 2005 (č. ÚGKK SR ‐ GK‐2401/2000). Koncepcia v integrálnej súčinnosti s legislatívnou bázou výkonu štandardizácie geografických názvov a s množinou interných predpisov úradu detailne regulujúcich predmetnú oblasť je vhodným základom na systematickú a cieľavedomú činnosť celého rezortu na úseku štandardizácie geografických názvov. Táto činnosť vychádza z odporúčaní konferencií Organizácie Spojených národov o štandardizácii geografických názvov a je inkorporovaná aj do právneho systému Slovenskej republiky, takže možno hovoriť o plnení zákonných úloh názvoslovných autorít.
LITERATÚRA
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1996 Z. z. o geodézii a kartografii.
Toponymický návod pre vydavateľov kartografických a iných diel. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 1999.
HORŇANSKÝ, I.: Medzinárodná štandardizácia geografického názvoslovia. Kultúra slova, 24, 1990, č. 10, s. 335 ‐ 339.
HORŇANSKÝ, I.: Druhý významný projekt štandardizácie geografického názvoslovia realizovaný. Kultúra slova, 29, 1995, č. 2, s. 78 ‐ 83.
HORŇANSKÝ, I.: 7. konferencia Organizácie Spojených národov o štandardizácii geografických názvov a naša kartografická prax. Kultúra slova, 32, 1998, č. 3, s. 146 ‐ 156.
strana 344
JÁN HORECKÝ
V diskusnom príspevku Spisovná slovenčina ako štátny jazyk v úradnej praxi (Kultúra slova, 34, 2000, s. 147 ‐ 153) Mária Imrichová znova nastoľuje večný problém vo vzťahu k zákonom a nariadeniam: formulácie právnych textov majú byť zreteľné, prístupné všetkým občanom, ale zároveň aj dostatočne presné a jednoznačné z hľadiska práva.
K osvetleniu tohto problému pristupuje na základe svojich skúseností získaných pri vyučovaní teórie a praxe jazykovej kultúry v kurze určenom pracovníkom verejnej správy (ide o kurz na vysokej škole). Jej zistenia sú alarmujúce: mnohí účastníci štúdia nevedeli správne interpretovať viaceré termíny používané vo verejných dokumentoch. Ale to nie je chyba termínov, ako sa usiluje ukázať autorka, ale predovšetkým neznalosť a neujasnenosť pojmov u študujúcich: nech by bola jazyková podoba termínu akákoľvek, jeho používateľ (pripomínam: používateľ vo verejných službách) musí vedieť správne interpretovať pojem pomenovaný touto podobou; ak nevie, musí sa ho naučiť.
Alarmujúce sú podľa zistení M. Imrichovej aj formulácie a štylistické nedostatky textov. Tu autorka oprávnene poukazuje na štyri typy chýb: nedostatky v používaní interpunkcie, predovšetkým čiarky, používanie slovesných väzieb, resp. predložiek, ale najmä jazykové nedostatky termínov.
Pokiaľ ide o čiarky, M. Imrichová správne konštatuje, že najväčší problém (u autorov, ale aj u čitateľov) spôsobuje tesný prívlastok a vedľajšia veta. Neškodilo by však uvádzané prípady podrobnejšie komentovať. Nejasný ostáva povedzme tento príklad: Keďže požičiavateľ má povinnosť vypožičiavateľovi vec vrátiť, v prípade, že ho na to vypožičiavateľ vyzve... Čiarkou po slovese vrátiť je vymedzená vedľajšia veta, ale v ďalšom nie je jasné, či sa uvedený prípad vzťahuje na vrátenie alebo na vyzvanie. Celkom
strana 345
dobre si viem predstaviť takéto znenie: Keďže požičiavateľ má povinnosť vypožičiavateľovi vec vrátiť, v prípade, že ho vypožičiavateľ na to vyzve, musí tak urobiť do troch dní. A potom sú tu všetky čiarky namieste.
Bez bližšieho komentára nie je jasné, prečo sú niektoré vety "slovenskej syntaxi vzdialené". Čo je napr. vzdialené vo vete Súd môže znížiť trest odňatia slobody, ak vzhľadom na možnosti nápravy páchateľa trestného činu má za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania?
Z predložkových väzieb upozorňuje M. Imrichová na predložky k a pre. Aj tu by bolo potrebné takéto prípady komentovať a predložiť vlastné odôvodnené návrhy. Nemožno tvrdiť, že predložka k v spojení vlastníctvo k nehnuteľnosti je nesprávna, lebo tu nejde o vyjadrenie účelu, ale presne vymedzeného vzťahu so zreteľom na majiteľa a vec. Je to teda zreteľový význam, ktorý sa aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka, teda v kodifikačnej príručke uvádza ako jeden z významov. Podobne v spojení použiť výrobky pre stavbu nejde len o použitie na stavanie, ale môže ísť aj o zreteľ, o určenie pre širšiu oblasť činnosti, lebo stavba nie je len samo stavanie, ale aj široko a zložito organizovaná oblasť činnosti.
Málo odôvodnené je zistenie M. Imrichovej, že "pri tvorbe všetkých termínov sa používa málo produktívny slovotvorný typ", resp. jeho pokračovanie "lebo skutočne len právnik (lebo to má "zadefinované" a naučené), vie, kto je poukazca, úpadca, cudzozemec".
Tu je vlastne jadro už naznačeného protikladu presnosť ‐ prístupnosť termínu. Z povahy veci vyplýva, že pri ustaľovaní nemôže ísť v prvom rade o ich zreteľnosť (pre ich používateľa). Veď kto z bežných používateľov jazyka vie správne interpretovať také termíny (vlastne ich pojmy) z fyziky, ako sú priestoročas, relativita, protón, ale aj také bežné jazykovedné termíny, ako podmet, veta, súvetie, doplnok. Východiskom riešenia tu nemôže byť poznanie, porozumenie, ale systém pojmov, resp. realita a objekty v nej. Ak sa napr. ukazuje, že pri poukazovaní (vecí, peňazí) sú tri objekty: kto poukazuje, kto je adresátom poukazovania a čo je predmetom poukazovania, treba ich jednoznačne pomenovať. Na to slúžia termíny poukazovateľ, poukazník a poukázanec. Podobne to je napr. pri sociálnom poistení s termínmi poistenec (kto je poistený), poisťovateľ (kto poisťuje a vypláca dávky) a poistník (organizácia uskutočňujúca napr. výplatu poistného). Ak sa preukáže potreba čo najvšeobecnejšie vyjadriť prevod vlast-
strana 346
níckeho práva na iného, je tu prirodzeným východiskom (a teda aj motivantom) prídavné meno cudzí (opreté aj o latinské alienus), ktoré umožňuje pomenovať tento proces ako sczudzenie (porov. lat. alienatio). A od slovesa scudziť je prirodzené odvodiť meno osoby v podobe scudziteľ.
Pravda, tu možno namietať (a toho sa dotýka aj tvrdenie M. Imrichovej), že takéto tvorenie je málo produktívne a že odporuje všeobecnému pravidlu, že činiteľské mená sa odvodzujú od nedokonavých slovies a že teda by tu mala byť podoba scudzovateľ. Mnohé fakty však ukazujú, že v prípade potreby možno vhodne využiť aj ten menej produktívny typ, t. j. tvorenie od dokonavého slovesa. Nejde pritom len o také prípady ako vykupiteľ, spasiteľ, stvoriteľ, posvätiteľ, ale aj o protiklady ako doručiteľ ‐ doručovateľ, zložiteľ ‐ (predpokladané) skladateľ, zhotoviteľ ‐ zhotovovateľ. Pravda, sú známe aj prípady, keď sa menom utvoreným od nedokonavého slovesa označuje ten, kto vykonal nejakú jednorazovú činnosť: prekladateľ je ten, kto niečo preložil, ale aj ten, kto sústavne prekladá, predkladateľ je ten, kto niečo predkladá, aj predložil, objednávateľ je ten, kto niečo objednal, ale aj ten, kto niečo objednáva.
Prirodzene, M. Imrichová odôvodnene poukazuje aj na niektoré nesprávne utvorené termíny, napr. obdržať, vyporiadať sa, majetkové vyporiadanie. Nie je však jasné, prečo za nesprávne pokladá aj termíny ako účtovná závierka, dožadujúci a dožiadaný colný orgán, zdržovať sa činnosti, zádržné právo, náložný list. Čo by namiesto nich chcela alebo mohla navrhnúť?
Právom však upozorňuje, opierajúc sa o hodnotenie v kodifikačných príručkách, na výskyt "nesprávnych" termínov, ako jednať, ujednanie, prejednať ‐ prerokovať a vada ‐ chyba.
Pravda, v podrobnejšej diskusii o slovesách odvodených od základu jednať sa ukáže, že odmietanie slov s týmto základom s výnimkou jedná sa ‐ ide o, nie je vždy plne odôvodnené. Vo význame "konať, vykonávať činnosť" nenachádza sloveso jednať oporu v kodifikácii, ani sa priveľmi nevyužíva. Živým príkladom je termín konateľ (spoločnosti) namiesto voľakedajšieho jednateľ alebo tajomník spolku namiesto jednateľ. Ale na druhej strane sú tu najmä predponové slovesá, v ktorých sa odráža význam číslovky jeden, resp. význam poukazujúci na zjednotenie, dosiahnutie jednoty v názoroch. Stopy tohto významu sú napokon jasné aj v slovese jednať sa
strana 347
o cenu ‐ dosiahnuť zhodu medzi názorom predávajúceho a kupujúceho. Tento význam je aj v slovesách dojednať (podmienky), vyjednať (častejšie vyjednávať a od toho vyjednávač, nie vyjednávateľ, lebo nejde o zamestnanie). Patrí sem aj slovesné podstatné meno ujednanie (ostatné ujednania v zmluve, porov. nemecké Vereinbarung). Ustálený je aj právny procesný termín pojednávanie, pojednávacia sieň. Nemožno však požadovať jednoznačnú korešpondenciu jednať ‐ rokovať, prejednať ‐ prerokovať, lebo sú aj prípady, keď vôbec nejde o ústne rokovanie: sotva možno napr. colne prerokovať dovážaný tovar, keď pritom ani nie sú prítomné obidve stránky, dovozca a colný orgán.
Slovo vada je skutočne bohemizmus. Ale to by nemal byť hlavný argument proti jeho používaniu v právnych textoch, lebo bohemizmy, ako riadiť, riadenie (teória riadenia), riaditeľ, jazdný pruh, pojazdné vozidlo sú dnes plnoprávnymi členmi slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Tu treba v diskusii preukázať, že pojem a termín vada má odlišný obsah než pojem a termín chyba, napr. že "chyba je vadou len vtedy, ak k nej pristupujú ešte nedostatky ďalších náležitostí požadovaných právom, a na druhej strane o vade môže byť reč len tam, kde niet žiadnej chyby" (Š. Luby, Právny obzor 1959).
Nie je však potrebné bojovať paušálne proti bohemizmom ako konzervátorom (za takéhoto konzervátora pokladá M. Imrichová aj české znenia rozličných zákonov, ktoré sa vraj prekladajú do slovečniny, akoby jazyk vytvárali české texty a nie vnútorné potreby, presnejšie systémové javy. Je to pohľad súzvučný s pohľadom M. Považaja, ktorý poukazuje na moc publicistiky, vtláčajúcej mnohé nesprávne výrazy a tak nielen ovplyvnňuje, ale aj vytvára jazyk. V skutočnosti však nejde o preklad zákonov. Ozajstný preklad fungoval v šesťdesiatich rokoch, keď sa súčasne publikovalo aj české a slovenské znenie zákonov a na správnosť prekladu dozerala osobitná komisia pri ministerstve vnútra, resp. neskoršie malé oddelenie pri Úrade vlády v Prahe.
Celkove však treba pokladať za užitočné a potrebné poukazovať na nie celkom uspokojivý stav slovenských právnych textov, ale netreba zabúdať ani na právne vzdelanie ich tvorcov i vykladačov v úradnej praxi. Pri ich posudzovaní je potrebné ustavične brať do úvahy základný protiklad presnosť ‐ prístupnosť, na ktorý sme poukázali v úvode. Ale aj pri kritike
strana 348
nejasných či sporných prípadov treba postupovať konštruktívne: nielen poukazovať na nesprávny výraz, ale aj odôvodňovať jeho nesprávnosť (poukaz na stav v kodifikačných príručkách často nestačí, lebo nové termíny sa v nich neuvádzajú). Pri riešení základného protikladu presnosť ‐ prístupnosť však treba brať do úvahy nielen hľadisko používateľa, ale aj hľadisko tvorcu právnych textov a jeho povinnosť a schopnosť pomenovať objekty v realite správne a výstižne.
Písané prejavy pôsobia na čitateľa ako nepriamy činiteľ v uvádzaní spisovnej normy do života tým, že utvrdzujú v jazykovom vedomí verejnosti platnú normu. Dielami odbornej literatúry sa okrem toho rozširuje znalosť a pôsobnosť odbornej terminológie. Rozličnými žánrami písanej literatúry sa pestuje a rozvíja štýlové rozpätie spisovného jazyka. Osobitný význam má tu krásna literatúra. Svojím umeleckým majstrovstvom pôsobí sko vzor peknej starostlivo pestovanej reči a súčasne tvorivo rozvíja výrazové možnosti spisovného jazyka.
Noviny (spolu s rozhlasom) sú pre mnohých ľudí základnou jazykovou školou. Veľký výchovný dosah našej tlače zaväzuje novinárov spájať vecnú správnosť so štylistickou účinnosťou a jazykovou kultivovanosťou.
Zdá sa, že podceňujeme výchovný dosah administratívnych písomností, o drobných oznamoch, verejných nápisoch a pod. ani nehovoriac. V postoji k drobným verejným písaným prejavom treba nám mnoho naprávať.
V. Blanár: Mimoškolská jazyková výchova na Slovensku. In: Jazykovedné štúdie. 7. Spisovný jazyk. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963, s. 79.
strana 349
V historických textoch sa stretáme so slovami tretiačka a štvrtáčka. Ich význam bol však trochu iný ako dnes. Patrili popri svojich niektorých odlišných významoch aj do vrstvy medicínskej lexiky, a teda nepomenúvali žiačky tretej či štvrtej triedy, ako je to v súčasnosti. Bližšie pomenúvali druh zimnice, ktorá sprevádzala niektoré ochorenia či sama bola chorobou, zimnicu trvajúcu alebo opakujúcu sa tri alebo štyri dni. Na označenie zimnice štvrtáčky sa niekedy používalo aj dvojslovné pomenovanie zimnica štvrtáčková, čo dokladá napríklad Kamaldulský slovník z roku 1763: febris qvartana: zymnica sstwrtáčka, sstwrtáčkowa; qvartana: hodónka, zymnica štvrtáčkowa.
Nasledujúce doklady naznačujú vznik a odvodenie pomenovania: tetartaeus: sstwrty, sstyrdénny, sstwrtáčka; quartana: sstwrtáčka, sstwrteho dňa zymnica; qvartanarius: sstwrtáčku snassagjcy, trpjcy, sstwrtáčkowy. Tento druh zimince sa volal aj hodonka (pozri M. Kováčová: O hodonke. Kultúra slova, 28, 1994, č. 6, s. 358 ‐ 359).
Slovo tretiačka ‐ zimnica, horúčka opakujúca sa tretí deň, aj slovo štvrtáčka ‐ zimnica, horúčka opakujúca sa štvrtý deň, sú doložené aj v zdravotnom spise z roku 1760 ‐ Trifolium sanitatis medicum aneb o zdrawi zprawa lekarska ‐ od oravského župného lekárnika J. G. Heilla: ditky rownim spusobem jako y stary lide wšelijake zimnice dostawaj, y tretjačku zymnicy, čtwrtačka ne tak často pripada na ne.
Najčastejšie pomenovania zimnice podľa toho, ako sa opakovali, boli teda vari popri pomenovaní hodonka práve pomenovania tretiačka a štvrtáčka. Nachádzame ich v medicínskych spisoch a v lekárskych a felčiarskych radách. Roku 1666 bola v spise J. A. Komenského Ianua linguae latinae, v preklade F. Bulovského, charakterizovaná takto: čtwrtačka, celeho
strana 350
tela nedužiwost; dlhotrwagjce nemocy, štwordnowa zymnica, tretyačka, totiž trojdnowa zimnica.
Spišský receptár zo 16. a 17. storočia na liečenie zimnice odporúča: zwoncek warenj w wjne odhanj tritiečku y čtwrtečku zimnici.
Zo staršieho obdobia sa zachovalo dosť dokladov s lexémou štvrtáčka: Karel Páty sem prinduce, stwrtacku zymnicy stratil (Krátke poznamenáni sweta, 1760); Mikuláša štvrtáčka anebž štwrtího dne zimnica dlho trápila (Bajza, J. I.: Weselé účinky a rečeňj, 1795); cztwrtacka, wodnatedlnost, sauchotiny, dlauhotrwající a smrtedlne jsau (Komenský, J. A.: Ianua lingvae latinae, 1649); na zymnicy čtwrteho dne se nemoc obratila, na čtwrtačku wyssla (Wagner, F. P., Universae phraseologiae latinae corpus 1750).
S lexémou štvrtáčka príbuzná lexéma mužského rodu štvrták, ktorá sa niekedy používala aj v podobe štvrtník, mala odlišné významy.
Pri slovách štvrták, štvrtník a ich hláskoslovných variantoch štvartnik, štvirtnik a čvirtnik boli v 17. ‐ 18. storočí doložené tieto významy:
1. gazda vlastniaci štvrtinu pôdy, hospodárskej usadlosti: geden každj gazda aneb ctwrtak ze wsseckeho toho zbiteho pola anj za pol korcza ozjmini newimlaty (Lisková 1768); nenj nas toliko hospodarow, ktere se štwrtnici gmenugeme (Brezovička 1771); geden kazdy tak receny cwirtnik powinowaty bul panstwu dwa dny napesso robic (Kamienka 1773);
2. (o zvierati) starý štyri roky, štvorročný: lypen sstwrtak (Liptov 1679); kupene su junce cžtwrtaky (Hrádok 1688); kožy z capa čtwrtaka fl 1 (Zvolen 1692);
3. (o včelách) štvrtoroj, štvrtý roj včiel z jednej čeľade v tom istom roku: [včely] gedna za druhau se rodegj, az naposledy kazda z negakowym zastupem wytrhuge, toť gsau druhaky, treťáky, čtwrtáky (Glosius, J.: Obsah potřebných naučenj a prawidel, wedle kterýchž se wčely rozssafně a s vžitkem opatrowati dagj, 1792);
4. panovník, vládca v starom Grécku, ktorého panstvo bolo rozdelené na štyri časti, tetrarcha: [panovník] se nazjwal w greckem gaziku tetrarcha a w nassem gazjku čtwrtak, a to pro rozdelenj kralowstwj sameho, ze na čtyry stranj bjlo roztrženo kralowstwj geho (Conciones Slavico‐Bohemicae, 18. storočie);
strana 351
5. (o panovníkovi) štrvtý, ktorý je štvrtý v poradí: [mesto] dostalo gmneno od Philippa čtwrtaka, bratra toho Herodesa (Sprawa o krestianské powinnostj, 1696);
6. odmerka na štvrtinu celku: za dwa sstwrtnjkj sliwek (Trenčín 1607); za geden cztwrtnik zita (Bánovce nad Bebravou 1610); čtwrtak dubowi, kapustni, take dubowi (Turiec 1658);
7. štvrtá čiastka celku, štvrtina: masla odezdal do Norowiecz 21 holbi, dal nawice dwe holbe ag tri stwrtaki (Jacovce 1779).
Aj v ženskom rode nájdeme v pramennej základni Historického slovníka slovenského jazyka pre slovo štvrtáčka, štvrtečka, čtvrtečka význam "štvrtina (celku, kila)": brincze čtwrtáčku (Turiec 1724); pol kily leskowcow a gednu čtwrtacžku suchich hribow dawat (Vaľkovo 1769, Urbáre); čtwrtečku semena konopneho zasjat (štvrtinu korca, merice; Socovce 1795).
V piatom zväzku Historického slovníka slovenského jazyka sa pri hesle štvrtáčka uvádzajú tieto významy:
1. nádoba s obsahom štvrť merice na meranie tekutých alebo iných látok: Gyuro za gednu čtwrtacku tankela u dobreg hrussky zasial (Ľuboreč 1755); dal sem za štwrtačku brinze (Modrý Kameň 1774);
2. (o zvierati) majúci štyri roky: yalowicza čztwrtačka (Liptov 1781);
3. choroba, zimnica trvajúca alebo opakujúca sa po štyroch dňoch: čtwrtačka, celeho tela nedužiwost (Komenský, J. A.: Ianua linguae latinae reserata aurea, slovenský rukopisný preklad F. Bulovského z roku 1666); čtwrtého dne se nemoc obrátila, na čtwrtáčku wyssla (Wagner, F. P.: Universae phraseologiae latinae corpus, 1750); trognásobna čtwrtáčka též napadá nekdy každeho dne (Tissot, S. A.: Spráwa pro lid obecny, 1788).
Prídavné meno štvrtáčkový je doložené k tretiemu významu slova štvrtáčka: qvartana: zymnica sstwrtáčkowá; qvartanarius: sstwrtáčku snassagjcy, trpjcy, sstwrtáčkowy (Kamaldulský slovník, 1763).
Podobné významy ako štvrtáčka malo aj pomenovanie tretiačka, zriedkavo aj tritečka:
1. (o zvierati) trojročný: fakowita belohriwa tretacka (Likava 1655);
2. choroba, zimnica opakujúca sa tretieho dňa: zimnica tretyacka tretj den se nawracuge (Bulovského preklad Komenského, 1666); zwoncek warenj w wjne odhanj tritečku y čtwrtačku zimnici (Methodica tractatio de
strana 352
peste, 17. storočie); terciana: trecačka, tretyho dne zymnica, hodonka (Kamaldulský slovník, 1763).
Keďže v minulosti nebola medicínska terminológia ešte ustálená, bola len v procese svojho zrodu, názvy chorôb boli často motivované prejavmi choroby alebo jej symptómami. Tak vznikli aj v prípade tretiačka a štvrtáčka príznakmi motivované substantíva. Označenie zimnice bolo motivované poradím dňa, v ktorom sa, ešte nedoliečená, znovu opakovala.
Mária Kováčová
Tento cieľ [aby každý bol používateľom spisovnej slovenčiny a tvorcom jej normy] možno dosiahnuť len široko založenou jazykovou výchovou. Na začiatku stojí osvetlenie úloh spisovného jazyka v spoločnosti. Treba pritom zdôrazňovať myšlienku, že spisovný jazyk je obdivuhodný nástroj spoločenského styku, ktorým narába len ten, kto dôkladne pozná jeho gramatickú stavbu, bohatstvo jeho výrazových prostriedkov a možnosti ich primeraného štylistického využívania. Nemôžeme vystačiť s tým, čo nám pred rokmi dala škola, už preto nie, že sa náš spisovný jazyk vyvíja, zdokonaľuje (najmä pokiaľ ide o stránku slovníkovú a štylistickú).
V. Blanár: Mimoškolská jazyková výchova na Slovensku. In: Jazykovedné štúdie. 7. Spisovný jazyk. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963, s. 82.
strana 353
Slovo zahraničie na prvý pohľad nie je ničím zvláštne, veď svojím označením krajín ležiacich za hranicami nejakého iného štátu neprináša z hľadiska významu nič nové. Jednako sa chceme pri tomto slove pristaviť, lebo nás zaujali početné, donedávna neznáme či nepoužívané spojenia, v ktorých sa slovo zahraničie vyskytuje s takými prídavnými menami, s ktorými sa v minulosti nespájalo. A práve tieto spojenia zasadzujú slovo zahraničie do nových kontextových situácií a odkrývajú jeho nové konotácie.
Slovo zahraničie v poslednom desaťročí nadobudlo najmä v oficiálnej komunikačnej sfére nové hodnotiace príznaky. Je nepochybné, že táto zmena pohľadu na to, čo bolo zo značnej časti vnímané nielen ako cudzie, ale pod zorným uhlom politiky a ideológie často aj nepriateľské, najmä v súvislosti so západnými krajinami, súvisí s novými skutočnosťami našej ponovembrovej histórie ‐ s pádom socialistického systému a povestným otvorením sa svetu. Obyvateľom východných krajín sa otvorili možnosti slobodne cestovať do zahraničia, predovšetkým na vytúžený západ. Najskôr k najbližším susedom, do Rakúska a Nemecka, neskôr aj do ďalších, vzdialenejších a napokon i celkom vzdialených krajín. Samozrejme, možnosť voľne cestovať nebola jediným z faktorov, ktoré podnietili prehodnotenie pojmu zahraničie a zaktivizovali slovo zahraničie v našom jazyku. Zmeny, ktorými prešla naša spoločnosť, a ich dosah je potrebné vnímať v širokom zábere ‐ zánik politicko‐ekonomického a ideologického rozdelenia sveta, vstupovanie zahraničného kapitálu do našich podnikov, voľnejšie prenikanie našich výrobkov na zahraničný trh, účasť v medzinárodných zoskupeniach rozličného charakteru, etablovanie sa Slovenska v rámci európskeho i celosvetového priestoru ‐ to všetko nás privádza k pojmu i slovu zahraničie a k jeho opakovanému prehodnocovaniu a používaniu. Aj na tomto pozadí sa pojem zahraničie často vymedzuje bližšie, na základe geografickej polohy konkrétnej krajiny vzhľadom na Slovensko, resp. na základe jej vzdialenosti od nášho štátu. Tak vznikli spojenia blízke zahra-
strana 354
ničie i bližšie zahraničie na označenie štátov susediacich so Slovenskom, prípadne okolitých štátov, ďalej spojenia vzdialenejšie zahraničie, ďaleké zahraničie, západné zahraničie. Po rozdelení česko‐slovenskej republiky na dva samostatné štáty sa objavilo spojenie české zahraničie reflektujúce novú skutočnosť a v súvislosti s Českou republikou sa stalo aktuálne aj spojenie blízke zahraničie. Doplňme aj spojenie ostatné zahraničie (napr. Česko a iné štáty). Nové je aj spojenie slovenské zahraničie (existuje aj časopis s rovnakým názvom, teda Slovenské zahraničie), ktorým sa rozumejú Slováci žijúci za hranicami vlasti, čiže zahraniční Slováci.
Pri podstatnom mene zahraničie teda v súčasnosti pozorujeme výrazné rozvíjanie jeho spájateľnosti, konkrétne jeho uplatňovanie v spojení s prídavným menom vo funkcii zhodného prívlastku. Prídavné meno v týchto spojeniach najčastejšie vyjadruje geografickú polohu či vzdialenosť cudzej krajiny, cudzej oblasti od nášho štátu, napr. blízke zahraničie, ďaleké zahraničie, západné zahraničie, špecifikáciu zahraničia ‐ české zahraničie, slovenské zahraničie, inokedy má charakterizačno‐hodnotiaci ráz (charakterizuje cudzie štáty podľa nejakého príznaku, napr. z hľadiska ich postavenia, vzťahu k Slovensku ap.) ‐ demokratické zahraničie, spriatelené zahraničie, priateľské zahraničie, solventné zahraničie, vyspelé zahraničie. Podobný stav možno pozorovať aj pri synonymnom slove cudzina. Pri tomto slove máme v jazyku lexikalizované spojenie ďaleká cudzina, ale popri ňom sa takisto stretávame s typmi spojení, ktoré sme si vymedzili pri slove zahraničie, napr. blízka cudzina, neďaleká cudzina (ale už nie česká cudzina, slovenská cudzina), nepriateľská cudzina, atraktívna cudzina, kultúrna cudzina, vyspelá kapitalistická cudzina atď.
Na príkladoch spájania slova zahraničie s konkrétnymi, často sa opakujúcimi prídavnými menami sme sa pokúsili ukázať, ako sa niektoré spoločensko‐politické zmeny premietajú do jazykovej roviny a môžu ovplyvniť charakter jazykovej komunikácie. Slovo zahraničie v súkromnej komunikácii stratilo zafarbenie vzdialeného a nedosiahnuteľného sveta. Najvýraznejšie sa však tieto zmeny prejavili v oficiálnej komunikácii, kde sa zotrelo často ostré rozlišovanie podfarbené ideológiou a kde pozorujeme zreteľný posun k prevažne kladnému chápaniu a hodnoteniu pojmu zahraničie.
Silvia Duchková
strana 355
Jedna z najvýznamnejších osobností súčasnej slovenskej jazykovedy ‐ vynikajúci bádateľ v oblasti onomastiky, historickej a porovnávacej jazykovedy, lexikológie a lexikografie, ako aj dejín spisovnej slovenčiny prof. PhDr. Vincent Blanár, DrSc. ‐ dožil sa 1. decembra 2000 na vrchole svojich tvorivých síl požehnaných 80 rokov. Jeho práca plodne zasahuje do mnohých oblastí slovenskej jazykovedy, predstavuje v nej neobyčajne široký a významný prúd, ktorý vzbudzuje všeobecné uznanie a úctu. Pristavenie sa pri tejto vzácnej príležitosti celej slovenskej jazykovedy je nielen prirodzené, ale aj poučné a užitočné.
V. Blanár je rodák z južnoslovenského Hulu v okrese Nové Zámky, kde sa narodil 1. 12. 1920, a jeho základný pohľad na okolitý svet formovalo nielen protirečivé obdobie prvej Česko‐slovenskej republiky a v ňom kultivujúca rodinná atmosféra, ale aj úrodný a pokojný, rovinatý kraj a počas stredoškolských štúdií v Nových Zámkoch aj tamojšie viacnárodnostné prostredie. Ako poslucháč slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského prežil roky 1938 ‐ 1942 v Bratislave. Jeho osobné vlastnosti ‐ nadanie na štúdium jazyka a na tvorivú prácu v ňom, spojené s usilovnosťou a pracovitosťou, ďalej presnosť, dôkladnosť a uvážlivosť ‐ zjavne našli kladný ohlas u takých profesorov, ako boli slovakisti Ján Stanislav a Ľudovít Novák, štrukturalista Josef Miloslav Kořínek a germanista František Kalvoda, a tak sa už po ročnom pôsobení ako stredoškolský profesor v Trnave vracia na Filozofickú fakultu vtedy už Slovenskej univerzity ako asistent a po desiatich rokoch, r. 1953, získava vedecko‐pedagogický titul docenta. V r. 1959 ‐ 1961 ‐ po predchádzajúcom zbavení miesta vysokoškolského učiteľa ‐ bol nútený pracovať ako redaktor v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve. Roku 1961 nastúpil ako vedecký
strana 356
pracovník do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a tu sa venoval predovšetkým koncepčnej príprave Historického slovníka slovenského jazyka ako jedného zo základných diel o slovenskom jazyku. Istý čas (v r. 1969 ‐ 1970) práce na tomto diele viedol ako vedúci oddelenia dejín slovenčiny. Akademickému jazykovednému pracovisku zostal verný až do svojho odchodu do dôchodku r. 1990. Už po tomto životnom medzníku v r. 1992 ‐ 1999 vykonával funkciu hlavného redaktora slovenského slavistického časopisu Slavica Slovaca (v r. 1999 spolu s E. Horákom). Od polovice 90. rokov na čiastočný úväzok prednáša slovenskú lexikológiu, dejiny slovenčiny a ako výberové aj iné disciplíny na Katedre slovenského jazyka Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vedecko‐pedagogický titul profesora získal až r. 1991 v rámci rehabilitačného konania.
Obdobie, v ktorom V. Blanár vstupoval do slovenskej jazykovedy, t. j. približne polovica 40. rokov 20. storočia, vyznačovalo sa intenzívnym rozvojom vedeckého bádania na Slovensku, hľadaním primeraných filozofických a teoreticko‐metodologických východísk vedeckej práce najmä v okruhu humanitných odborov (od r. 1937 sa toto úsilie opieralo aj o organizačnú základňu v podobe združenia Vedecká syntéza) a v jazykovede rozširovaním vedeckého záberu na také disciplíny, ktoré sa dovtedy systematicky nepestovali (máme na mysli najmä lexikálnu, morfologickú a syntaktickú sémantiku, znakovú teóriu, systematickú onomastiku, teóriu textu, štylistiku), ďalej prehlbovaním teoretickej dimenzie vedného odboru a formovaním funkčno‐štrukturálneho prístupu k jazykovým javom, ako aj k jazyku ako celku. Na túto orientáciu jazykovedného bádania poskytoval vhodnú diskusnú platformu aj Bratislavský lingvistický krúžok, založený r. 1945, a časopis Slovo a tvar ako jeho tlačový orgán, vychádzajúci v 2. polovici 40. rokov.
Mladý V. Blanár sa v tomto teoretickom prúdení dobre zorientoval a už vo svojej nepublikovanej doktorskej práci s názvom Osobné mená. K základom semiologickej onomastiky z r. 1945 uplatnil semiologický a funkčno‐štrukturálny prístup, ktorý potom používal a neprestajne zdokonaľoval po celý svoj vedecký život. Nasledovali články a štúdie publikované vo vedeckých časopisoch, v spomínanom Slove a tvare a v Slovenskej reči, ktoré v mnohom predznačili Blanárovu pracovnú metódu: k zovšeo-
strana 357
becňujúcim a teoretickým záverom sa prepracúval náročným a jemným rozborom starostlivo zhromažďovaného a roztriedeného jazykového materiálu, pracoval s bohatou teoretickou literatúrou, domácou aj zahraničnou, a to nielen jazykovednou, ktorá prispievala k dokonalému poznaniu témy a k jej teoretickému zvládnutiu, ako aj k presvedčivým a spoľahlivým záverom. Takáto pracovná metóda je viditeľná aj v prvej knižnej práci V. Blanára s názvom Príspevok ku štúdiu osobných a pomiestnych mien v Maďarsku, vydanej r. 1950. Táto monografia potvrdila základnú orientáciu V. Blanára na oblasť slovenskej, všeobecnej aj porovnávacej onomastiky, v ktorej dosiahol najvýraznejšie výsledky, prijímané nielen doma, ale aj v zahraničí.
Pokračovaním v tejto línii je aj monografia Živé osobné mená na strednom Slovensku v dvoch zväzkoch (1. z r. 1978, 2. z r. 1983), ktorú pripravil spolu s J. Matejčíkom. Práca je pozoruhodná netradičnou tematikou (živé mená) a dlhodobo zhromažďovanou bohatou materiálovou bázou, ale aj koncepciou propriálnej sémantiky a vypracovanou teóriou modelovania obsahovej stránky živých osobných mien. Predovšetkým touto svojou stránkou sa práca stala "modelovou" pre ďalších bádateľov v oblasti živých osobných mien.
Syntézou tejto celoživotnej bádateľskej orientácie V. Blanára je monografia s názvom Teória vlastného mena z r. 1996, ktorá zhŕňa výsledky početných vedeckých štúdií a referátov na vedeckých kongresoch a konferenciách založené na cieľavedomom a kontinuitnom rozvíjaní onomastickej i lexikologickej a jazykovednej teórie v súlade so skúmaním reprezentatívneho jazykového materiálu zo slovenského jazyka, ale aj z mnohých iných, príbuzných aj nepríbuzných (mohli by sme povedať aj exotických) jazykov. Autor v práci (na s. 11 ‐ 12) formuluje tieto základné východiská postihujúce podstatu vlastných mien:
Vlastné mená sú jazykové generáliá a tvoria jednu zo základných vrstiev slovnej zásoby každého jazyka. Tak ako všeobecná slovná zásoba, aj vlastné mená vyrastajú zo systému národného jazyka. Medzi všeobecnými a vlastnými menami jestvuje neprestajná súčinnosť. Vlastné mená ako jazykové znaky svojho druhu predstavujú osobitný prípad nominácie. Ako samostatná vrstva slovnej zásoby sa stále výraznejšie polarizujú. Vlastné mená utvárajú osobitné onymické podsystémy. Vo vzťahu k zodpovedajúcim všeobecným menám vlastné mená sú pomenovania "druhotnej roviny", pričom druhotným pomenovaním sa rozumie funkčná prestavba, a to onymizácia alebo frazeologizácia istého bežného pomenovacieho formatívu.
strana 358
Najmä táto syntetizujúca práca, pravdaže, v nadväznosti na predchádzajúce čiastkové vedecké sondy nás privádza ku konštatovaniu výraznej osobnostnej črty V. Blanára, ktorou sa odlišuje od ostatných slovenských jazykovedcov: je to takmer neprestajný viacrozmerný porovnávací aspekt v jeho vedeckom diele, ktorý mu umožňuje netradične a novo vidieť materiál domáceho jazyka a jeho štruktúru, ale aj formulovať všeobecnejšie platné závery a poznatky a tým jeho dielu dáva širšie dimenzie. Zjavne aj tento rozmer jeho vrcholného onomastického diela sa podpisuje pod tú skutočnosť, že V. Blanár dostal ponuku na pripravenie nemeckej verzie tohto spisu, ktorá má pri príležitosti terajšieho životného jubilea vyjsť v Nemeckej spolkovej republike. Ako v úvodnom slove píše prof. Debus, predkladaným dielom prichádza k slovu jeden z profilových onomastikov východnej Európy.
V súvise s celoživotnou onomastickou orientáciou V. Blanára sa žiada pripomenúť aj dôležitý fakt, že V. Blanárovi sa vďaka jeho trvalému vedeckému záujmu o onomastiku, ako aj činorodej organizačnej práci na domácej, ale aj medzinárodnej pôde podarilo rozprúdiť na Slovensku široký záujem odborníkov (a to nielen jazykovedcov) o túto špecifickú vednú disciplínu a dosiahnuť zhromaždenie jedinečného jazykového materiálu, ako aj pozoruhodné bádateľské výsledky, ktoré nielen vzbudzujú rešpekt na Slovensku, ale jej získavajú aj medzinárodné uznanie.
Ďalšiu výraznú bádateľskú oblasť V. Blanára predstavujú otázky lexikálnej sémantiky a slovenskej, všeobecnej i porovnávacej lexikológie. Táto tematika je neoddeliteľne zviazaná so spomínanou onomastickou tematikou okrem iného aj preto, že riešenie základných otázok lexikálneho významu, jazykového pomenúvania, štruktúry lexikálneho významu a komplexnej sémantickej analýzy sa stalo aj teoretickou bázou na riešenie kardinálnych otázok propriálnej sémantiky, onymického pomenúvania a toho, čo autor vo viacerých svojich prácach označuje ako špecificky onomastické, prípadne ako špecifikum onomastiky. Okrem početných vedeckých štúdií základného významu sú výsledky autorovej bádateľskej aktivity zhrnuté najmä v troch knižných monografiách, a to: 1. Zo slovenskej historickej lexikológie z r. 1961, ktorej predmetom je jazykový, no najmä sémantický rozbor počtových kníh zemianskeho banského úradu v stredoslovenskej Boci z r. 1588 ‐ 1602. Metodicky je táto práca pozoruhodná
strana 359
najmä rozpracovaním teórie sémantického poľa. 2. Lexikálno‐sémantická rekonštrukcia z r. 1984, ktorá je zhrnutím autorových výskumov v oblasti lexikálnej sémantiky videnej v synchrónnom, ale aj v diachrónnom a porovnávacom aspekte. Na základe bohatého jazykového materiálu rieši základné ontologické (bytostné) aj gnozeologické (poznávacie) otázky lexikálnej sémantiky. Ako veľmi plodnú využíva najmä metódu sémantického poľa, ktorou vymedzuje čiastkové lexikálne systémy ako bohato štruktúrované súčasti celostného lexikálneho systému. 3. Porovnávanie lexiky slovanských jazykov z diachrónneho hľadiska z r. 1993, ktorá zhŕňa bohaté bádateľské výsledky jubilanta v okruhu porovnávacej slovanskej lexikológie. Aj tu sú predmetom porovnávania čiastkové lexikálne systémy vymedzené na základe významovej príbuznosti, pričom vzájomné porovnanie čiastkových systémov prináša zistenie pozoruhodných spoločných aj rozdielnych čŕt a vývinových tendencií.
Spomínaným zapojením V. Blanára do riešenia jedného z najzávažnejších projektov súčasnej slovenskej jazykovedy, ktorým je Historický slovník slovenského jazyka, stalo sa, že jeho pracovné výsledky v oblasti lexikálneho významu a súčasnej i historickej lexikológie mohli nájsť bezprostredné uplatnenie pri tvorbe teoretickej koncepcie tohto slovníka, pri jej spresňovaní a zdokonaľovaní, pri budovaní materiálovej bázy tohto slovníkového diela a jej využívaní pri koncipovaní a redigovaní hesiel zaradených do tohto slovníka. Možno povedať, že pre toto významné dielo slovenskej jazykovedy bolo šťastím, že sa jeho autori mohli oprieť o lexikologické, ako aj o lexikografické poznatky a skúsenosti V. Blanára, ktorý sa ako spoluautor a spoluredaktor výraznou mierou zaslúžil o to, že toto dielo má solídnu vedeckú úroveň a že za relatívne krátky čas ho bolo možné autorsky zavŕšiť.
Už z doterajších konštatovaní o vedeckej orientácii a o pracovných výsledkoch V. Blanára vychodí, že sa významne pričinil o hlbšie poznanie histórie nášho jazyka, jeho používania v jednotlivých dejinných etapách, jeho slovanského základu a kontaktov s inými, príbuznými aj nepríbuznými jazykmi. V. Blanár pritom osobitnú pozornosť venoval dejinám spisovnej slovenčiny, úlohe kodifikácie v dejinách spisovnej slovenčiny (aj v samostatnom článku v Kultúre slova r. 1987) a významným kodifikátorom spisovnej slovenčiny. Tento predmet jeho vedeckého záujmu možno
strana 360
rozšíriť o rozmer dejín slovenskej jazykovedy, ako o tom svedčia najmä jeho štúdie o J. Ribayovi, P. J. Šafárikovi, K. Jirečkovi, A. Bernolákovi a Ľ. Štúrovi. Možno povedať, že osobitne ho priťahuje najmä dielo dvoch najvýznamnejších kodifikátorov spisovnej slovenčiny ‐ A. Bernoláka a Ľ. Štúra. O Ľ. Štúrovi od r. 1956, keď v časopise Slovenská reč (s. 146 ‐ 168) vyšla jeho zásadná štúdia s názvom Ľudovít Štúr ako jazykovedec, uverejnil viaceré súhrnné aj čiastkové práce a za ich vyvrcholenie možno pokladať text pod názvom Jazykovedné dielo Ľudovíta Štúra v slovanskom kontexte, ktorý jeho autor predniesol aj ako referát na plenárnom zasadnutí XI. medzinárodného kongresu slavistov, ktorý sa konal v Bratislave r. 1993.
Jazykovednému dielu A. Bernoláka venoval aj viaceré dôkladné štúdie, naostatok zásadnú prácu pod názvom Ideovo‐filozofické a metodologické základy jazykovedného diela Antona Bernoláka (Slavica Slovaca, 2000, s. 5 ‐ 25). Toto principiálne zhodnotenie Bernolákovho diela zjavne vyvolali čerstvo publikované zistenia nemeckého slavistu H. Keiperta o doteraz neznámom anonymnom prameni Bernolákovej Slovenskej gramatiky z r. 1792: týmto prameňom, spoločným pre slovanské učebnice nemčiny z konca 18. storočia, bolo Schlögelovo latinské spracovanie pôvodnej nemeckej príručky z r. 1779. So zreteľom na závažnosť Blanárovho textu uvedieme niektoré jeho zistenia:
A. Bernolák a bernolákovci podporovali myšlienku štátu založeného na federatívnom princípe v rámci rakúskej monarchie. Boli za právnu rovnosť všetkých občanov a tým ich program nadobudol protifeudálne zacielenie. Územnou, historickou a jazykovou kontinuitou formujúceho sa novodobého slovenského národa zdôvodňovali historické právo Slovákov na rovnoprávne politické postavenie s ostatnými národnosťami Uhorska. Panónski Slovania tvoria samostatný slovanský kmeň. Ako samobytný národ majú mať zákonodarne zaistené politické práva. Keďže spisovný jazyk sa stáva podstatným komponentom formujúceho sa novodobého národa, Bernolákov kodifikačný čin patrí do epochy upevňujúceho sa slovenského nacionalizmu. Bernolákovou kodifikáciou slovenčina vstúpila do slavistiky ako osobitný slovanský spisovný jazyk. Kodifikáciou slovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka Slovákov A. Bernolák má trvalú historickú zásluhu na vzniku prvej slovenskej spisovnej normy a kodifikácie. Základ-
strana 361
ný metodický postoj pri prvom normovaní a kodifikovaní celonárodného spisovného jazyka bol v odlíšení slovenských jazykových prvkov od českých. Vo vzťahu k Schlögelovmu metodickému východisku Slovenskej gramatiky a Ortografie sa vyzdvihuje, že obsahovú stránku opisu gramatickej a hláskovej stavby Bernolákovej spisovnej slovenčiny určujú podstatné charakteristické znaky slovenského jazykového systému. Bernolákovo systémové riešenie slovenského pravopisu je aj zo širšieho slovanského hľadiska originálne. Pri komplexnom pohľade na Bernolákovo jazykovedné dielo sa hodnota jeho historického kodifikátorského činu pre dejiny slovenského spisovného jazyka novými zisteniami neznižuje.
Do tejto oblasti Blanárovej bádateľskej aktivity patrí aj záujem o vývin spisovnej slovenčiny v matičnom a martinskom období. Svojimi výskumnými výsledkami z tejto oblasti prispel spolu s E. Jónom a J. Ružičkom ku skoncipovaniu publikácie Dejiny spisovnej slovenčiny II z r. 1974, ktorá nadviazala na 1. zväzok vypracovaný E. Paulinym. Svoj živý záujem o otázky normy a kodifikácie spisovnej slovenčiny V. Blanár prejavoval aj aktívnou účasťou na vedeckých podujatiach venovaných tejto tematike a zaujímaním zainteresovaného postoja k základným kodifikačným príručkám, ako je Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenského pravopisu.
Profil jeho bádateľskej osobnosti dotvára aj Bibliografia jazykovedy na Slovensku v rokoch 1939 až 1947 uverejnená r. 1950. Dala dobrý príklad nasledovníkom.
Za svoje vedecké dielo V. Blanár získal viaceré významné ocenenia. Slovenská akadémia vied a bývalá Česko‐slovenská akadémia vied ho pri jeho životných jubileách ocenili striebornou i zlatou Čestnou plaketou Ľ. Štúra, resp. J. Dobrovského a r. 1998 Cenou SAV za vedeckovýskumnú činnosť. Sofijská univerzita Klimenta Ochridského mu r. 1982 udelila Medailu I. stupňa za rozvoj bulharistiky a za rozvíjanie slovensko‐bulharských vedeckých a spoločenských vzťahov a pri tohoročnom životnom jubileu ho ocenila čestným titulom doctor honoris causa za vedeckovýskumné výsledky dosiahnuté v oblasti bulharsko‐slovenských a bulharsko‐českých kontaktov. Osemdesiatročné životné jubileum V. Blanára natrvalo bude pripomínať aj výber z jeho štúdií, ktorý pod názvom Selecta linguistica et onomastica pripravilo slavistické pracovisko v Lipsku v spo-
strana 362
lupráci s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV. Pedagogická fakulta Univerzity Komenského mu pri tejto príležitosti udelila Zlatú medailu PdF UK.
Terajšia bohatá žatva na jazykovednom poli Dr. h. c. prof. PhDr. V. Blanára, DrSc., svedčí o obetavej a mnohostrannej tvorivej práci jubilanta a o mnohodesaťročnej vernosti jazykovede a výchove nových odborníkov, z ktorých časť sú už univerzitní profesori. Pri tejto jubilejnej príležitosti, ktorá je sviatkom slovenskej jazykovedy, vyslovujeme nádej, že svieži osemdesiatročný jubilant bude aj v ďalších rokoch svojou príkladnou prácou môcť aj ďalej obohacovať našu vedu a kultúru.
Ján Kačala
Koncom jari, presne 14. ‐ 15. júna 2000, konalo sa priamo v centre Prahy v historickej budove Akadémie vied Českej republiky Stretnutiemladých jazykovedcov. Jeho usporiadateľmi boli Ústav pre jazyk český AV ČR a Jazykovedné združenie ČR. Zatiaľ čo v Modre‐Piesku sa tento rok uskutočnilo už desiate Kolokvium mladých jazykovedcov, a to nielen so slovenskou, ale aj s medzinárodnou účasťou, pražské stretnutie bolo prvé a mali na ňom zastúpenie pracovníci Ústavu pre jazyk český AV ČR Praha, Filozofickej fakulty a Pedagogickej fakulty UK v Prahe, Filozofickej fakulty MU v Brne, Filozofickej fakulty UP v Olomouci, Fakulty sociálnych vied UK v Prahe a firmy Opinion Window takisto so sídlom v Prahe.
Stretnutie mladých jazykovedcov slávnostne otvoril a všetkých účastníkov privítal Giorgio Cadorini z Filozofickej fakulty UK. Tematicky bolo stretnutie rôznorodé, účastníci mali možnosť prezentovať ktorúkoľvek oblasť lingvistiky či už z teoretickej, alebo praktickej roviny. Prvý tematický celok patril staročeštine a vývoju jazyka. Na úvod vystúpila Miloslava Vajdlová s príspevkom o používaní a výskyte slov pes a mačka v staročes-
strana 363
kých textoch, Zlata Braunšteinová zasa predstavila jednu z ciest vzniku ustáleného prirovnania a Alena Černá pomocou lexikologicko‐lexikografickej analýzy poodhalila, čo skrýva jeden staročeský kolofón (záver stredovekej kroniky s údajmi o autorovi, tematike diela, mieste a dátume vydania, o vydavateľovi a pod.).
Po diskusii, do ktorej sa zapojili nielen mladí účastníci stretnutia, lebo stretnutie si nedali ujsť napríklad ani Olga Martincová či Petr Nejedlý z ÚJČ AV, nasledoval ďalší blok. Olga Palkosková (PedF UK) priblížila jazykový vývoj mena Oldřich na území Čiech v 11. storočí aj na základe doložených nápisov na minciach pochádzajúcich práve z tohto obdobia. Príspevok Taťány Vykypělovej (FF MU) sa zasa venoval vývoju príznakového duálu v češtine a jeho používaniu v porovnaní s nepríznakovým plurálom. O noetike porovnávacej jazykovedy a príbuznosti jazykov referoval Bohumil Vykypěl (FF MU). Trošku exotický referát o povahe koreňa ako znaku v staroindičtine predniesol Ondřej Ševčík (FF MU). Oboznámil prítomných aj s tým, ako chápali znak Ferdinand de Saussure a Louis Hjelmslev, a podal Hjelmslevovu charakteristiku staroindičtiny. Ďalšie dva referáty sa venovali nemenej zaujímavým témam. Najprv vystúpil Giorgio Cadorini (FF UK), ktorý sa vo svojom príspevku zameral na predpoklady na porovnanie rumunčiny s friulčinou, dialektom rétorománčiny v severnom Taliansku (podľa Cadoriniho friulčina je však jedným z románskych jazykov). Vendula Vlasáková (FF UK) predstavila kreolistiku ako novovznikajúci odbor zaoberajúci sa jazykmi kolonizovaných krajín. Objasnila, že ide o africký jazyk, resp. dialekt s prvkami jazyka kolonizátorskej krajiny. Anoikonymám, konkrétne pomenovaniam neobrábaného pozemku na jednotlivých územiach Čiech vo vzťahu k nárečiu, vzhľadom na ich význam v historickej dialektológii sa venoval Milan Harvalík (ÚJČ AV). Ďalší príspevok týkajúci sa takisto pomenovania geografického objektu predniesol Ondřej Bláha (FF UP). Usiloval sa o prezentáciu utriedených a jazykovo zhodnotených doterajších pokusov o výklad toponyma Olomouc, ako aj o prezentáciu vlastných hypotetických návrhov výkladu tohto toponyma. Ilona Pavelková (FF MU) referovala o mestskej reči Přerova a o vplyve spisovného jazyka, obecnej češtiny a okolitého nárečia na ňu. Spôsob vyjadrovania, čo sa týka dĺžky a syntaktickej štruktúry viet a súvetí, rodených a nerodených používateľov anglič-
strana 364
tiny, vo svojej prednáške načrtla Kateřina Flemrová (Opinion Window). Prvý deň stretnutia zakončil Jiří Boháček (Opinion Window) trochu sociologicko‐filozoficky kritickou reakciou na teóriu J. Habermasa a malým pozastavením sa nad existenciou či neexistenciou pojmu pravda.
Druhý deň stretnutia otvorila Zdeňka Tichá (ÚJČ AV). Vo svojom príspevku objasnila funkciu príkladov v slovníku neologizmov, ktoré majú nielen potvrdiť existenciu nového slova, dokresliť jeho význam a vystihnúť gramatické kategórie, ale mali by aj ukázať, ako a v akých sférach sa nové slovo používa. Michaela Lašťovičková (ÚJČ AV) sa zamerala na katolícky slang (napr. seminaristov, rehoľných sestier) v čase totality aj po roku 1989. O využití českého národného korpusu a o práci s ním z pohľadu používateľky študentky referovala Petra Hudková (PF UK). Poukázala aj na niektoré jeho nedostatky, napr. na chybné morfologické označovanie. Lucie Římalová (FF UK) sa pozrela na listy Boženy Němcovej manželovi z hľadiska jej sebaštylizácie či už ako matky, manželky alebo spisovateľky. Problematike prefixoidov v súčasnej češtine sa venovala Pavla Šmídová (ÚJČ AV). Zamerala sa predovšetkým na prefixoidy vyjadrujúce kvantitu či zosilnenie alebo zoslabenie významu základového slova a zároveň poukázala na značnú produkciu lexikálnych jednotiek práve s týmito komponentmi. Praktickým výskumom tentoraz jazyka detí na základe etnografického prístupu sa zaoberala Romana Prouzová (PedF UK). Informovala o komunikácii a vývoji rečových prejavov detí na prvom stupni základných škôl. Alena Krausová (ÚJČ AV), vychádzajúc z francúzskych prameňov, predstavila analýzu prostriedkov argumentácie a ich klasifikáciu z hľadiska významového pomeru medzi dvoma časťami argumentu ‐ predpokladom a dôsledkom. Porovnala aj argumentačné postupy v českej a vo francúzskej žurnalistike. Problematickým používaním predložiek pre a na v hovorených a písaných prejavoch na pozadí reklamy firmy Eurotel sa vo svojom príspevku zaoberala Markéta Slezáková (ÚJČ AV). Upozornila tak na silný vplyv jazyka reklamy na jazykové vedomie používateľa. Lucie Hašová (ÚJČ AV) nastolila otázku korekcií v naratívnom interview, teda narušenia štruktúry dialógu a následnej opravy či pokusu opravy tohto narušenia a otázku prepínania kódu pri prechode z jedného jazyka do iného. Posledným na stretnutí bol príspevok Iordanky Madjarovej (FSV UK), v ktorom autorka porovnala komunikačnú funkciu predvolebných
strana 365
a protestných politických hesiel v bulharských textoch. Po diskusii sa Lucie Hašová poďakovala všetkým referentom a diskutujúcim za účasť a uzavrela prvé vydarené a dobre zorganizované Stretnutie mladých jazykovedcov v Českej republike.
Bronislava Holičová
[PIŠŤANEK, P.: Rivers of Babylon alebo Fredyho koniec. Bratislava, Fénix, M. Urban 1999, 274 s.]
Päť rokov po vydaní prvého dielu Pišťankovej knihy Rivers of Babylon ‐ po premostení tohto obdobia druhým dielom pod názvom Drevená dedina ‐ vydáva P. Pišťanek tretí (vraj posledný) diel Rivers of Babylon alebo Fredyho koniec. Je prirodzené, že aj v tomto diele, ktorý sa vlastne skladá z dvoch samostatných kníh, pokračuje v takom spôsobe podania, na ktorý sme upozornili v recenzii v Kultúre slova (1993, s. 119 ‐ 122), napríklad, že vystúpenie pôvodnej postavy kotolníka Rácza je charakterizované osobitným druhom skrytého dialógu, v ktorom ukazovateľom nepriamej reči je formulka "on, Rácz". Na s. 138 môžeme čítať:
On, Rácz, bol kurič, Meštánek zasa strážcom na parkovisku. Čo, vari si Mešťánek myslí, že on, Rácz, zabudol? Na nič nezabudol! Dnes pochopiteľne, patria obaja k elite. On, Rácz, je najmocnejší muž v meste. Mešťánek zasa dosiahol úspech v umení! On, Rácz, pochopiteľne, vie, že ide len o také sviňaciny, ale nepohŕda tým, ani zďaleka. Práve naopak, on, Rácz, ako človek, ktorý sa vypracoval prakticky z nuly, vie oceniť, keď je niekto vo svojom fachu dobrý.
V treťom diele Pišťánkovej knihy sa pokračuje aj v zakotvovaní príbehov do konkrétneho priestoru nenápadnými názvami miestnych reálií (pravdaže, známych len niektorým domorodcom). Napr. mliečny bar oproti divadlu, zvonkohra na obchodnom dome Tesco, Devínske Jazero (pri Devínskej Novej Vsi), Kaštieľ, Grba ako časti Novej Vsi, tamojšia tehelňa. Patrí sem aj mimochodná narážka na Stupavu v skrytej reklame na fik-
strana 366
tívne jedenásťstupňové pivo Stupavar alebo na čiernu šestnástku Mášťan 16°. Takéto narážky sa uplatňujú aj pri situovaní deja do Prahy (Domažlická jizba, Veletržní třída, Průhonice). A prirodzene sú takéto názvy na Džundži (Habovka, Hromový zub).
S tematickými oblasťami, ktorých sa dotýka Pišťankovo rozprávanie, súvisí najmä široká škála termínov z oblasti erotiky a sexu, ale aj z oblasti života na Džundži (tang, torbasy, bajdara/bajdarka, čum).
Inak je tu množstvo odborných názvov, od samonavádzacej strely, periskopu, prielezu do veže, vzduchovej rúry až po aerosane, chanát, jarangu. Niektoré sa používajú v slangovej podobe. S touto slangovosťou azda súvisí aj používanie nespisovných slov typu krabica, tiahlo, zatrúbiť i slangových slov typu prieser, porňačka (pornografický útvar, výrobok), mať v merku, stáť za starú belu, mindráky, ksicht, dáš sa do holportu.
Svojráznym prvkom Pišťankovho rozprávania je záľuba v cudzích jazykoch pri charakterizovaní postáv. Napr. v druhom diele skoro všetky prejavy poameričteného Slováka Martina Juneca (Martin Džjúnek) sa realizujú v hovorenej či hovorovej angličtine. Napr. Am sorry, povie Džjúnek s úsmevom. Ólmast každý deň sa tu mítneme, aj sme sa už začali zdraviť, ale nás ešte nikto nepredstavil. Tak si to dovolím urobiť ja. Som Martin. Martin Džjúnek. Etlenda. Džádža.
V treťom diele sú to napr. záznamy ruskej slovenčiny:
‐ Izvenite, prosím, ‐ otáľa Urban, ‐ Ale neviete, kde Kosťa? ‐ My mali sa tu stretnúť o desiatej (s. 203). Neondej sa, Urban Urbanyč, ‐ povie prosebným hlasom druhý pilot a zatrasie padákom. ‐ My teba vysadíme na takom mieste tundry, kde ťa nájdu povstalci. A ak si, ako hovoríš, priateľ toho ich Telegharta, nič sa ti nemôže slučiť. My čestní ľudia, kultúrni. Pozri, ani peňazí od teba nechceme. Nechaj si svoje baky. My celkom zadarmo ťa sem dopravili, takí sme my molodci. Len si daj toto navliecť, paroma ti, a sami ťa zo samoletu vystrčíme. Nízko letíme, padák sa ti sám otvorí. Pristaneš ako do periny (s. 210).
Svojrázny je príklad na vojenskú (počeštenú) slovenčinu:
On, Rácz, na prvý pohľad rozozná ľudí, čo neboli na vojne. On, Rácz, bol. Dva roky boha im tam! V Čechách. U Prahy. Pri delostrelcoch... Každý večer na vychádzke, samé opuštiaky. Dokonca ho chceli povýšiť na svobodníka, ale on, Rácz, nechcel. Nechcel veleť svojim kamarátom. Stačilo mu, že bol nekorunovaným kráľom na ich patre, kde mali pokoje! Svetnice! (s. 140).
̈-------
strana 367
Osobitné postavenie tu zaujíma džundžiančina (podľa autora džundžianština!). Má to byť jazyk obyvateľov Džundže, ktorí sú potomkovia Fínov a Nórov skrížených s Laponcami, Hunmi a Tatármi. Prirodzene, je to autorova príliš prehnaná fikcia, hoci také výklady, že názov mesta Urgulpol je vlastne medzinárodná podoba pôvodného Ü̢rĝüll‐chan‐challa ‐ Mesto chána Ürgülla, znejú veľmi pravdepodobne. Grafická podoba týchto džundžianskych názvov miest, ale aj niektorých výrazov používaných najmä v dialógoch je však nepochybne silne prehnaná. Hoci nikde sa neuvádza ich skutočná hovorená podoba, celkový záznam s rozličnými háčikmi, vokáňmi, zdvojenými spoluhláskami vyúsťuje až do nezrozumiteľnosti. Niekoľko príkladov: Üdzzmardžž!? ‐ (Čo je to?), Öm̂hünd źzŕǐtt ‐ (Hej, vy dvaja), zžürŕnúrdĝ (Novinári; s.166). Nijaký jazyk nemôže mať takúto grafickú sústavu, nijaký bádateľ nemohol vymyslieť takýto spôsob záznamu zvukov džundžiančiny.
Oveľa väčší význam pre jazykovú charakteristiku prostredia a postáv má však využívanie nárečia, resp. rozličných podôb (variet) národného jazyka. Vo Fredyho konci sa ojedinele používa záhorské nárečie: Chycte ho! ‐ zakričí Záhoráčka. ‐ To je ten jakože Fantóm. Chceu̯ mja. Aj mja obchytkávau̯ (s. 154). ‐ Ná šak mu povjedz ešče ráz! Takému bych jeho vu̯asné guu̯e (malo byť gule, lebo to je za mäkké ľ) vyúpiu̯a a dau̯a zežrat! (s. 147).
Pozoruhodný a dobre charakterizovaný je však Pišťankov pokus o zachytenie dvoch variet slovenčiny, rýchlej bratislavčiny a čudesného archaického dialektu džundžianskych Slovákov (ako ich sám charakterizuje). Tieto dve variety dobre využíva na vykreslenie hovoriacich osôb. Napríklad:
Verabože, ‐ prikývne Geľo, ‐ dostatok. Ale načo by som ti mal hlavu bantovať? Prežili sme to aj bez toho, aby si soznal moju pravú bytnosť. A či strieľať vieš, Telghart? (s. 178). V tomto počasí k stádu prenikli vlky, ‐ povie Martin.‐ Každú noc prepadávajú soby. Pastierov je málo. Tak im idem pomôcť. Veď aj ja tam mám zo desaťkrát desať sobov! ‐ dodá nie bez hrdosti. ‐ Ďaleko je stádo, brat môj? ‐ spýta sa Geľo. ‐ Neďaleko, povie Martin. ‐ Keď utekáš, iba osemkrát sa spotíš. Preto idem pešo. Neoddá sa veterné sane vyťahovať (s. 224). ‐ A čože robíte tam u vás, Urban? ‐ spýta sa Kresan. ‐ Čím sa živíte?
strana 368
‐ Podnikám, ‐ povie Urban a samotnému mu už to slovo pripadne akési čudné. ‐ Mám firmu. ‐ Čo robí? ‐ spýta sa Kresan Fredyho. ‐ Vedie ľudí, ‐ povie Telghart. ‐ Má pod sebou veľa ľudí. Nie síce tak veľa ako vy, ale tiež dosť. Títo ľudia na neho robia a on ich živí. ‐ Ó, ‐ prikývne Kresan súhlasne. ‐ To sme potom rovnakí. A koľkože ľudí živí? ‐ Asi trikrát desať, ‐ povie Telghart. ‐ A okrem toho má pod sebou ešte takých, čo ich priamo neživí, ale robia pre neho. ‐ Slobodných pastierov ‐ prikyvuje s pochopením Kresan (s. 231).
Starobylosť džundžianskej variety sa miestami podfarbuje napr. aj onikaním: pán farár povedali, pán farár sú tiež nakazený svetárskymi myšlienkami.
Ľudský, jazykový i národný charakter džundžianskych Slovákov dokresľuje P. Pišťánek malou zbierkou prísloví, ktoré umiestňuje ako mottá na úvod jednotlivých kapitol. Sú to napr. takéto príslovia: Čo viac možno čakať od hoväda ako pud mäsa? (s. 32). ‐ Máločo je pochopiteľnejšie ako vyjedené vajce (s. 61). ‐ Džundžanovi čert deti kolíše (s. 163). ‐ Pre človeka nie je nič isté (s. 249). ‐ Je hladný? Sľúbte mu slaninu (s. 259). Príslovia sa ako mottá uvádzajú už aj v prvej knihe, ktorá veľmi málo súvisí s Džundžou.
Dosť miesta, najmä v prvej knihe, zaberá čeština. Súvisle sa používa v rozprávaní o situácii v Česku, najmä o osudoch Urbana a jeho sesternice Tiny (sestřenka Tina), o príprave a účinkovaní českého vojnového námorníctva, ale aj v niektorých citovaných žánroch. Vcelku to je spisovná čeština, miestami poprestýkaná hovorovými, "obecnými" prvkami typu Je to tam hodně zakouřený, no to je různý, niekedy aj knižnými prvkami typu nasadiv si kuchařskou čepici a obléknuv novou dvouřadovou kazajku s černými knoflíky (s. 76). Kvalitu tejto češtiny by mali posúdiť českí jazykovedci.
Zaujímavý je "československý" text letáčika na s. 234 ‐ 235:
Nie je to dĺho, čo bol společný štát Slovákov a Čechov po témer 70 ročnej historii zrádno rozbitý. Dněs sa schýluje ku okamžiku, na ktorý naše národy dĺho čekali: spoločný štát Slovákov a Čechov budě obnoven pod povodním názvem Československé kráľovstvo!... Tentokrát vstúpíme do štatného sväzoku s Vámi, dobrými a priamymi Slovákami z Džundžanského souostrovia, ktorí sú pokračovatělmi hrdino slávných děl Ondreja Sládkoviča, Stano Chalupky a Jana Botto.
strana 369
Zaujímavé sú aj Pišťankove ukážky starobylých eposov, vyúsťujúce až do (zámernej?) nezrozumiteľnosti:
Ao sa riéňai! / Vúlťar žäs eoái, / cinče, cinče iótňa. / Grúžni akľa mehôňaj!
Alebo ešte archaickejšia podoba na s. 239:
Eoia uoaa éiäú. / Uoäá ioái iá, / eô uä uoiá iaá!
Typickým kompozičným prvkom je uvádzanie dlhších textov od (fiktívnych) iných autorov, a to v slovenčine aj češtine. V češtine sú napr. obsahy pornografických kaziet (uvádzaných aj s rozličnými technickými údajmi) a publicistických útvarov. Technicky nespracované obsahy pornokaziet sa uvádzajú v slovenčine. V slovenčine sa uvádza napr. preklad dlhého rozhovoru z časopisu Stern o Fredym a jeho kariére (s fotografiou), v češtine je napr. správa ČTK (s. 267), reportáž z Lidových novín (s. 248) a úvaha z Respektu (s. 249).
Prirodzene, v skutočnosti to nie sú ozajstné citáty, ale citáty "akoby". Pišťanek tým akoby chcel zvýšiť dôveryhodnosť svojich opisov a hodnotení. Preto sa štylizuje do úlohy novinára. Je to však v súlade s celkovou tendenciou autora po aluzívnosti, po úsilí upzorňovať na mnohé fakty a udalosti: len vo viac alebo menej zjavných narážkach. Sú to narážky, alúzie na všeobecne známe fakty z geografie, ale aj z histórie i súčasnej spoločenskej a politickej situácie.
Aj touto aluzívnosťou, popri zámernom využívaní istých jazykových a štylistických menej tradičných prostriedkov však Pišťanek znova dokazuje, že slovenčina je rovnako ako ostatné jazyky vhodným výrazovým prostriedkom aj dnešnej postmodernistickej literatúry, ktorá sa usiluje zobraziť rozháraný život na tejto planéte.
Ján Horecký
V rámci jazykovej výchovy v širokom zmysle pripadá závažná úloha mimoškolskej výchove. Keď uvažujeme o ďalších perspektívach jazykovej výchovy v takomto vymedzení, treba vyjsť zo stavu, ktorý sa dosiahol doterajším kultivovaním nášho jazyka, a domýšľať otázky, ako túto prácu v ďalšom podmieni celkový smer našej jazykovej kultúry.
V. Blanár: Mimoškolská jazyková výchova na Slovensku. In: Jazykovedné štúdie. 7. Spisovný jazyk. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963, s. 76.
strana 370
Kivi ‐ vidieť vtáka kiviho či vtáka kivi? ‐ G. M. z Bratislavy: "Chcela by som vedieť, akého rodu je podstatné meno kivi, ktorým sa pomenúva istý druh vtáka, a či ho možno skloňovať, alebo musí zostať nesklonné."
Podstatné meno kivi, ktorým sa pomenúva nočný nelietavý vták žijúci na Novom Zélande (lat. Apterix), v treťom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 1997 sa hodnotí ako nesklonné podstatné meno mužského rodu, kým v druhom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1998 sa hodnotí ako nesklonné podstatné meno stredného rodu. V starších Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1971 ani v šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka, ktorý vychádzal v rokoch 1959 až 1968, pomenovanie vtáka kivi sa neuvádza. Zaradenie slova kivi v tomto význame v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998 k podstatným menám stredného rodu treba pokladať za tlačovú chybu, lebo pomenovania zvierat cudzieho pôvodu zakončené na ‐i, resp. ‐y sú v slovenčine mužského rodu.
V Morfológii slovenského jazyka z roku 1966 pri vzore kuli, podľa ktorého sa skloňujú životné podstatné mená mužského rodu zakončené na samohlásku i (v písme zaznačenú aj s ypsilonom), medzi príkladmi na všeobecné podstatné mená, ako sú efendi, kádi, mufti, dandy, uvádzajú sa aj dve zvieracie podstatné mená, a to grizly a pony. Podľa toho zvieracie podstatné mená zakončené na i, resp. y majú v jednotnom čísle v genitíve a akuzatíve tvary zakončené na ‐ho, v datíve na ‐mu, v lokáli a inštrumentáli na ‐m, teda grizlyho, grizlymu, grizlyho, o grizlym, s grizlym. Hoci sa to v Morfológii slovenského jazyka výslovne neuvádza, v množnom čísle majú tvary podľa životných podstatných mien mužského rodu, aké sú pri vzore chlap a aké sú vlastne aj pri vzore kuli, teda grizlyovia, grizlyov, grizlyom, grizlyov, o grizlyoch, s grizlyami. Podľa vzoru kuli sa skloňujú aj ďal-
strana 371
šie pomenovania zvierat mužského rodu zakončené na ‐i, resp. ‐y, ako sú pony (= druh malého koňa), lori (= druh pestro sfarbeného austrálskeho papagája) a novšie aj husky [vysl. haski] (= druh sibírskeho psa využívaného na ťahanie saní). Pri skloňovaní takto zakončených zvieracích podstatných mien v množnom čísle je však stále isté váhanie, lebo napr. v 1. zv. Slovníka slovenského jazyka z r. 1959 sa pri slove grizly uvádza tvar nominatívu množného čísla na ‐ovia, kým v 3. zv. z r. 1963 pri slove pony sa uvádza, že v množnom čísle je to nesklonné podstatné meno, a rovnaký stav je aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1997 a v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998. Podľa vzoru kuli je ako zvieracie podstatné meno mužského rodu odôvodnené skloňovať aj pomenovanie novozélandského vtáka kivi, teda kiviho, kivimu, kiviho, o kivim, s kivim a v množnom čísle kiviovia, kiviov, kiviom, kiviov, o kivioch, s kiviami. Napokon skloňovanie tohto slova sa naznačuje už vo Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1997. V ňom sa uvádza, že je to podstatné meno mužského rodu, ktoré má v genitíve pádovú príponu ‐ho.
Iba na okraj poznamenávame, že v slovenčine máme aj homonymné slovo kivi ako nesklonné podstatné meno stredného rodu, ktorým sa pomenúva ovocný plod šľachtenej aktinídie čínskej s bohatým obsahom vitamínu C. Popri nesklonnej podobe kivi sa v neoficiálnej komunikácii ako hovorové slovo používa aj podoba ženského rodu kiva (ako to už naznačujú aj najnovšie vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka a Pravidiel slovenského pravopisu).
Na otázku z úvodu môžeme stručne odpovedať takto: Podstatné meno kivi, ktorým sa pomenúva istý druh vtáka, je v slovenčine mužského rodu a skloňujeme ho podľa vzoru kuli. V ďalších vydaniach základných kodifikačných príručiek bude teda potrebné pri tomto slove uviesť, že je to podstatné meno mužského rodu, ktoré má v genitíve pádovú príponu ‐ho a v nominatíve množného čísla pádovú príponu ‐ovia.
Matej Považaj
strana 372
koktail, kokteil i koktejl gen. ‐u, muž. (angl.), nové v prenes. význame zmes, zmiešanina, mix: Autorky miešajú koktail dojatia, morálnych sentencií a štipky faktov z "reality", neraz ochutených nejakou pikantériou. ‐ Publikum roztlieskal kokteil ich skvelých skladieb. ‐ Vek sa stále viac znižuje a po silných hormonálnych koktejloch siahajú už aj mladí chlapci ‐ takmer deti. (TLAČ)
Slovo koktail sa k nám dostalo spolu s lahodnými miešanými nápojmi s príchuťou exotiky a táto novinka v našej gastronómii rovnako ako jej pomenovanie sa stali prirodzenou súčasťou našich reálií. Slovo koktail je pravopisne zdomácnená podoba anglického slova cocktail, ktoré je zložené z časti cock ‐ kohút a tail ‐ chvost. V obraznom pomenovaní kohútí chvost sa priliehavo odrazila základná charakteristika tohto druhu nápojov ‐ pestrosť jeho zložiek prinášajúca rozmanitosť vôní a chutí. Koktaily, ako vieme, sú nápoje namiešané z rozličných druhov najmä ovocných štiav, alkoholických nápojov, ale aj mlieka, kúskov ovocia, sirupov a iných prísad. Popri tomto základnom význame sa slovom koktail začalo označovať aj popoludňajšie spoločenské stretnutie s ľahkým občerstvením, na ktorom sa pôvodne ako nápoje podávali práve koktaily.
Slovo koktail je svojím sémantickým obsahom i metaforickosťou priam predurčené na posúvanie pôvodného významu do obraznej roviny. O tom, že sa stalo obľúbeným výrazovým prostriedkom na prirovnanie pestrej zmesi niečoho, svedčí bohatosť i rozmanitosť zozbieraného dokladového materiálu. V oblasti hudby sa už dávnejšie ustálilo pomenovanie hudobný koktail, hudobno‐tanečný koktail i koktail melódií, ktorým sa nazýva ucelený hudobný blok (populárnych) pesničiek. Neosémantizmus (slovo s novým významom) koktail však nájdeme aj v takých spojeniach, ako koktail humoru, koktail tajuplnosti a dojatia, koktail desiatich liekov, koktail z postmoderny, koktail z katolíckeho personalizmu a tomistického Aristote-
strana 373
la (tu skôr vo význame "zmiešanina"), koktail z ekonomických opatrení, či v spojeniach so zhodným prívlastkom a silným expresívnym nábojom, napr. namiešať výbušný koktail, krvavý koktail pre silný žalúdok a jeho chuť. Je príznačné, že obrazné prirovnanie koktail autori často používajú v spojení so slovesami miešať, namiešať, čím sa stáva ešte zreteľnejšia jeho súvislosť s primárnym významom tohto slova ako názvu nápoja, ktorý sa pripravuje miešaním rozličných zložiek. Z toho, čo sme o slove koktail v jeho pôvodnom i novom, prenesenom význame povedali, presvitá, že k neosémantizmu koktail "pestrá zmes, zmiešanina" by sme ako synonymný výraz mohli priradiť iné slovo s novým významom, o ktorom sme písali v Kultúre slova (31, 1997, s. 243 ‐ 244), a to slovo mix, prípadne trocha už ustupujúci výraz pel‐mel.
Nakoniec sa pristavíme pri pravopise slova koktail. Najnovšie kodifikačné príručky (Krátky slovník slovenského jazyka, 1997; Pravidlá slovenského pravopisu, 1998) zaznamenávajú dve podoby, a to koktail a kokteil. Korpus textov Jazykovedného ústavu sústreďujúci materiál z 90. rokov poskytuje v tomto smere trochu iný obraz. Popri podobe koktail, ktorá sa ukázala najčastejšia, ako aj podobe kokteil materiál zachytáva nemalý počet dokladov na podobu koktejl. Túto pravopisnú variantnosť dokladajú aj vybrané citácie. Bolo by vhodné, aby uvedené príručky vo svojich ďalších vydaniach zohľadnili túto skutočnosť a prispôsobili pravopisne aj druhú časť slova.
prvoprijímajúci I. príd. ktorý po prvý raz prijme sviatosť Eucharistie: Katechéza pre rodičov prvoprijímajúcich detí bude v utorok o 16.30. (TLAČOVINA) ‐ II. muž. kto ide na prvé sv. prijímanie, kto po prvý raz prijme sviatosť Eucharistie: Prvoprijímajúci si prinesú so sebou sviečky. (ÚSTNY PREJAV)
Slovo prvoprijímajúci patrí medzi tie slová našej slovnej zásoby, ktoré sú v nej už pevne zakotvené, ale keďže sa viažu na lexiku z náboženského okruhu, v nedávnej minulosti boli vytlačené z verejnej komunikácie a používali sa iba v uzavretej societe. Slovník slovenského jazyka z r. 1963 toto slovo nezachytáva a nedostalo sa ani do výberu nových, resp. dosiaľ nezachytených jazykových jednotiek, o ktoré bol doplnený Krátky slovník slovenského jazyka vo svojom 3. vydaní (1997), lebo v kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra na toto slovo nebolo doklady. Na pohľad je zrejmé, že slovo prvoprijímajúci je zložené slovo skladajúce sa z adjektívnej časti
strana 374
prvo‐ a pôvodne príčasťovej časti prijímajúci. Svojím zložením sa pričlenilo ku skupine slov s časťou prvo‐, v ktorej majú zastúpenie rovnako podstatné mená, ako aj prídavné mená, napr. prvoročiak (poslucháč prvého ročníka), prvovýrobok (výrobok získaný v prvovýrobe), prvorodenec (dieťa narodené ako prvé), prvoligista (hráč prvej ligy); prvostupňový (ktorý je na prvom stupni), prvotriedny (zaradený do prvej triedy, vynikajúci), prvomájový (vzťahujúci sa na 1. máj), prvorodený (narodený ako prvý), prvoligový (vzťahujúci sa na prvú ligu). Slovo prvoprijímajúci sa v prvej citácii uplatňuje vo funkcii prídavného mena rozvíjajúceho podstatné meno deti ‐ prvoprijímajúce deti sú deti, ktoré idú na prvé sväté prijímanie, t. j. tie, ktoré po prvý raz prijmú sviatosť Eucharistie. Pri odvodzovaní prídavného mena prvoprijímajúci sa teda možno oprieť o slovné spojenie prvé (sväté) prijímanie, v ktorom slovo prijímanie predstavuje jedno z pomenovaní sviatosti Eucharistie v katolíckej cirkvi. Ako východiskové slovo je tu sloveso prijímať (to znamená požívať chlieb, príp. aj víno premenené na Kristovo telo a krv), od ktorého je odvodené príčastie prijímajúci. Príčastie prijímajúci, tak ako veľa iných prítomných činných príčastí, prešlo procesom, ktorého výsledkom bol vznik nového pomenovania, resp. pomenovania s novou slovnodruhovou príslušnosťou. Pri tomto príčastí prebehol proces jeho adjektivizácie, ako aj substantivizácie, na ktorého konci stojí prídavné meno prijímajúci (ktorý prijíma, napr. prijímajúci veriaci) aj podstatné meno prijímajúci (kto prijíma). Prechod niektorých slov (ide predovšetkým o slovesné tvary) k novému slovnému druhu je v jazyku častý jav svedčiaci o jeho dynamike ‐ porov. súťažiaci (pár) → súťažiaci (účastník súťaže), pracujúci (dôchodcovia) → pracujúci (kto pracuje), účinkujúci (umelci) → účinkujúci (kto v niečom účinkuje). Ako potvrdzuje naša druhá citácia, takýto istý vývin prebehol aj pri príčastí prvoprijímajúci. A tak dnes v našej lexike máme prídavné meno prvoprijímajúci aj spodstatnené prídavné meno prvoprijímajúci.
Silvia Duchková
Súbor príspevkov Nové výrazy (23 ‐ 28) bol vypracovaný v súvislosti s plnením grantovej úlohy č. 2/6078/2000 Vývinové tendencie v kvantite v súčasnej spisovnej slovenčine, jazyková kultúra a odborná terminológia.
strana 375
DEMČIŠÁKOVÁ, E.: Vlastnosti textov na internete HORÁK, G.: Ladislav Ťažký putuje údolím Čiernej rieky HORÁK, G.: Mária Ďuríčková sa stretá so starkou HORÁK, G.: Podoba prísloví HORECKÝ, J.: Jazykový prejav vo výpočtovej technike HORECKÝ, J.: Prídavné meno virtuálny HORECKÝ, J.: Slovenské slovesá s koreňom pn‐ HORECKÝ, J.: Slovesá skúsiť a skúšať HORECKÝ, J.: Slovesá začať (sa) ‐ začínať (sa) HORŇANSKÝ, I.: Ako ďalej s koncepciou štandardizácie geografických názvov KAČALA, E.: Anton Augustín Baník a Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 KAČALA, J.: Fonematický a historicko‐etymologický princíp vo vývine slovenskej pravopisnej sústavy KAČALA, J.: Príčinný vzťah pri predložkách pre a kvôli KAČALA, J.: Zrozumiteľnosť súčasných novinových textov MAJTÁN, M.: Tridsať rokov štandardizácie geografických názvov v rezorte geodézie a kartografie MASÁR, I.: Poznámky k modernej katechéze MISLOVIČOVÁ, S.: Názvy súvisiace s elektronickou poštou a s inými spôsobmi posielania písomných správ ONDREJOVIČ, S.: Recenzia a jej žánrovo‐kompozičné charakteristiky POVAŽAJ, M.: Na začiatku 34. ročníka Kultúry slova POVAŽAJ, M.: O jazykovej kultúre v elektronických médiách POVAŽAJ, M.: Postavenie prídavných mien prevediteľný a prevoditeľný v slovnej zásobe slovenčiny POVAŽAJ, M.: Tretie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu ZAMBOROVÁ, M.: Sú s tým "samy" patálie
BARTKO, L.: K úradnej podobe ženských rodných (krstných) mien typu Adriána HORECKÝ, J.: Slovenčina v úradnej praxi HORECKÝ, J.: Tri poznámky o slovese preplatiť IMRICHOVÁ, M.: Spisovná slovenčina ako štátny jazyk v úradnej praxi POVAŽAJ, M.: Poznámky k trom poznámkam o slovese preplatiť
Chudobná ma mati mala. Ľ. D v o r n i c k á Peniaze, peniaze, kto ich má! A. K o š k o v á Slovenská kuchyňa v minulosti (ohnisko a nástroje okolo ohniska). R. O n d r e j k o v á Stracila som partu, zelení venec... K. B a l l e k o v á Sukňa v historickom kontexte. M. S i t á r o v á Tretiačka a štvrtáčka. M. K o v á č o v á
Aktuálne o slovesách aktivovať a aktivizovať. S. M i s l o v i č o v á
strana 376
Genitív a akuzatív zámena on po predložkách. Ľ. Z v a r í k o v á Názvy slaných pochúťok. S. M i s l o v i č o v á Nová spájateľnosť slova zahraničie. S. D u c h k o v á O pravopise a výslovnosti zemepisného názvu Brusel. M. P o v a ž a j Strieda ‐ postupnosť impulzov. K. H e g e r o v á Tárogató. S. O n d r e j o v i č Venezuelská bolívarovská republika. M. P o v a ž a j
Druhý zväzok Kroniky Slovenska. Ľ. B e n č a t o v á Dva preklady z religionistiky. J. H o r e c k ý Evanjelium rozpísané v listoch. I. M a s á r Chvályhodná terminologická práca. I. M a s á r Jazyková prechádzka po dávnoveku. J. H o r e c k ý Jazykový obraz (polo)sveta po piatich rokoch. J. H o r e c k ý Jubilujúca A. Ferenčíková. M. P o v a ž a j Konferencia na počesť prof. Jána Horeckého o jazyku a kultúre. S. K o t u l i č o v á ‐ H. P e š k o v á Krátka správa o hĺbkovej analýze vybraných textov. I. M a s á r Na osemdesiatku profesora Jána Horeckého. K. B u z á s s y o v á Nad rozhovormi vzdelaných a múdrych. I. M a s á r Neprerušená komunikácia. J. H o r e c k ý Nové obzory slovenskej vedy. J. H o r e c k ý Nový slovník rusko‐slovenskej frazeológie a prísloví. E. C h r e n k o v á Nový slovník stredovekej latinčiny. E. C h r e n k o v á Odtajnené trezory slov. J. H o r e c k ý Publikácia o Jánovi Šalamúnovi Petianovi‐Petényim. S. O n d r e j o v i č Seminár prekladateľov o terminologických problémoch. M. S e m o t a m Stretnutie mladých jazykovedcov v Prahe. B. H o l i č o v á Viac ako polstoročná práca Vincenta Blanára v jazykovede. J. K a č a l a Vzácne jubileum PhDr. Ivana Masára. M. P o v a ž a j Za profesorom Jozefom Mistríkom. M. P o v a ž a j
Ako nazvať spodnú časť strany pod stránkovou sadzbou? M. P o v a ž a j Ako sa má hláskovať skratka OECD v slovenčine? M. P o v a ž a j Ako sa volá ulica pomenovaná podľa sídelnej jednotky Ostredky? M. P o v a ž a j Augsburský či augsburgský? K. H e g e r o v á Genitív plurálu ženských podstatných mien typu servírka a požiadavka. S. M i s l o v i č o v á Kivi ‐ vidieť vtáka kiviho či vtáka kivi? M. P o v a ž a j Obyvateľ Smižian je Smižanec či Smižančan? M. P o v a ž a j Od Rudolfa Schustera či od Rudolfa Schustra? M. P o v a ž a j Tanger ‐ v Tangeri, Gibraltár ‐ v Gibraltári. K. H e g e r o v á Upínací prípravok? K. H e g e r o v á Zmluva o diele, nie zmluva o dielo. M. P o v a ž a j
Ani olivy sa nečešú! I. M a s á r Bavíme sa alebo diskutujeme? M. Č i e r n a Buďte tak láskavý? M. Z a m b o r o v á Dalmatínci a ich kuchyňa. K. H e g e r o v á Darcovia, nie darci. L. N a v r á t i l Detegovať či detekovať? I. M a s á r Egyptská trumpeta? I. M a s á r Globtelové správy. J. K a č a l a Chairman? I. M a s á r Keňa ‐ kenský, nie keňský. M. P o v a ž a j Kňažka či kňazka? J. H o r e c k ý Koruna sa posilnila. J. K a č a l a Košeľa s krátkym rukávom? I. M a s á r Krasko ‐ genitív Kraska. J. K a č a l a Lazníčka. J. J a c k o Len psí trus v dogekovrecúškach? J. K l i n c k o v á Lurdy ‐ z Lúrd, v Lurdoch. L. N a v r á t i l Marek ‐ Marka, nie Mareka. L. N a v r á t i l Miestopredseda je podpredseda. M. P o v a ž a j Minimálna doba trvanlivosti? M. P o v a ž a j Mochovský, nie mochovecký. A. F e r e n č í k o v á Nachádzať sa niekde. K. H a b o v š t i a k o v á O slove maskot. M. P o v a ž a j O spojení zníženie obuvi. S. Ď u r i š í k o v á O zahájení "stavby" a o "pražci" I. M a s á r Operný dom? J. K a č a l a Plánovať niečo a rátať s niečím. J. K a č a l a Pogumované, nie povrstvené textílie. E. R í s o v á Práčka ‐ práčok. L. N a v r á t i l Prepožičať hlas? M. P o v a ž a j Sobranský okres. J. J a c k o Spájateľnosť a frekvencia slova scéna. I. M a s á r Trvajúci stav. J. K a č a l a Ustaľujme priezračné termíny! I. M a s á r Uštedriť kanára? I. M a s á r V dieli alebo diele? J. K l i n c k o v á Vírus, vírusový. E. P o r u b s k á Vo Svätom Jure (nie v Juri). K. H a b o v š t i a k o v á Výrobok a produkt. J. H o r e c k ý Vysviacka ‐ posviacka. J. H o r e c k ý Významný nedostatok? M. Z a m b o r o v á
Prevádzať opravu mosta? J. K r š k o
"Dny" mlieka (a diletantizmu). M. M o r a v č í k o v á Dosahuje sa štrajkom primeraná výhoda? A. K o š ť á l
strana 378
Kurzívou sú vytlačené tie slová, spojenia slov, väzby a pod., ktoré sa podrobnejšie rozoberajú z pravopisnej, výslovnostnej, gramatickej, štylistickej, a významovej stránky.
Adriána/Adriana, úradná podoba a používanie 280 ‐ 285 Achillova päta 45 aidovka, význam a používanie 123 aktivácia, a. mobilného telefónu, význam a používanie 94 ‐ 97 aktivačný, a. poplatok, význam a používanie 94 ‐ 97 aktivizácia, a. žiakov, význam a používanie 94 ‐ 97 aktivizačný, a‐é úsilia organizácie, význam a používanie 94 ‐ 97 aktivizovať, a. záujmovú prácu združenia, význam a používanie 94 ‐ 97 aktivovať, a. službu clip, význam a používanie 94 ‐ 97 Albertville, skloňovanie 83 antivírusový, a. softvér, význam a používanie 121 ‐ 122 Ariadnina niť 45 aristotelovský 28 arpádovský 28 Augsburg ‐ augsburský, a‐é vierovyznanie, evanjelická cirkev a‐ého vyznania, tvorenie prídavného mena 54 ‐ 55
Babín, skloňovanie 83 banánik, b. v čokoláde, význam a používanie 170 BANÍK, A. A. a jeho postoj k Pravidlám slovenského pravopisu z roku 1931 65 ‐ 71 banský 118 baviť sa, význam a používanie 125 ‐ 126 benzínka, význam a používanie 187 bernolákovský 28 bezbariérový, význam a používanie 112 bezkonkurenčne, význam a používanie 112 bezkonkurenčný, význam a používanie 112 bezmotorový, význam a používanie 112 Bibiána/Bibiana, úradná podoba a používanie 280 ‐ 285 bioetický, význam a používanie 56 BLANÁR, V., medailón pri príležitosti životného jubilea 355 ‐ 362 Bolívar ‐ bolívarovský, Venezuelská b‐á republika, tvorenie prídavného mena 27 ‐ 29 Bristol, skloňovanie 83 Brusel, pravopis a výslovnosť 225 ‐ 227
civilkár, význam a používanie 112 ‐ 113
čašníčka, skloňovanie 111 čips, význam a používanie 170
dalmátsky, dalmatínsky, tvorenie prídavného mena, význam a používanie 313 ‐ 314 Damoklov meč 45 darca, skloňovanie 124 dávka, skloňovanie 111 degradácia, význam a používanie 253 degradačná fáza, význam a používanie spojenia 253 ‐ 254 detegovať, pôvod, význam a používanie 255 detekcia, pôvod, význam a používanie 255 dialektológia: výrazy a spojenia súvisiace s peniazmi v slovenských nárečiach 217 ‐ 222; výrazy a spojenia súvisiace so svadbou v slovenských nárečiach 159 ‐ 167; výrazy a spojenia týkajúce sa chudoby v slovenských nárečiach 20 ‐ 26 diel, skloňovanie 64 diskutovať, význam a používanie 125 ‐ 126 DOBRACZYŃSKI, J.: Nikodémové listy, recenzia 240 ‐ 244 dofinancovanie, význam a používanie 113 dofinancovať, význam a používanie 113 dojednať, význam a používanie 347 doň/doňho, používanie 29 ‐ 31 DOROTJAKOVÁ, V. ‐ ĎURČO, P. ‐ FILKUSOVÁ, M. ‐ PETRUFOVÁ, M. ‐ MALÍKOVÁ, M. O.: Rusko‐slovenský frazeologický slovník, recenzia 47 ‐ 51 doručiteľ 346 doručovateľ 346 DRENKO, J.: Ján Šalamún Petian‐Petényi (1799 ‐ 1855), recenzia 107 ‐108 ĎURÍČKOVÁ, M.: Príbeh našej rodiny, jazyk literárneho diela 142 ‐ 146
e‐mail, poslať správu e‐om, prečítať si e., význam a používanie 203 ‐ 207 e‐mailovať, význam a používanie 203 ‐ 207 e‐mailový, význam a používanie 203 ‐ 207 ekologický, e‐é vrecúško, význam a používanie spojenia 252 elektronická pošta, význam a používanie spojenia 203 ‐ 207
strana 379
esemeska, význam a používanie 206 ‐ 207 experimentálny, e‐a fyzika, význam a používanie 273 ‐ 274
fax, posielať f‐om, dostať f., význam a používanie 206 faxovať, význam a používanie 206 faxový, f‐á správa, význam a používanie 206 fáza, degradačná f., rastová f., vzostupná f., význam a používanie spojení 253 ‐ 254 FERENČÍKOVÁ, A., medailón pri príležitosti životného jubilea 35 ‐ 38 financovať 113 frazeológia: DOROTJAKOVÁ, V. ‐ ĎURČO, P. ‐ FILKUSOVÁ, M. ‐ PETRUFOVÁ, M. ‐ MALÍKOVÁ, M. O.: Rusko‐slovenský frazeologický slovník, recenzia 47 ‐ 51; SKLADANÁ, J,: Slová z hlbín dávnych vekov, recenzia 43 ‐ 46; podoba prísloví 213 ‐ 216
geografické názvy: ich štandardizácia 257 ‐ 262; 337 ‐ 343 Gibraltár, skloňovanie 246 globtelový, g. správy, význam a používanie 59
HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied, recenzia 177 ‐ 181 história jazyka: slovenská kuchyňa v minulosti 286 ‐ 289; sukňa v historickom kontexte 86 ‐ 93; význam slov tretiačka a štvrtáčka v historickom kontexte 349 ‐ 352 HORECKÝ, J., medailón pri príležitosti životného jubilea 33 ‐ 35; správa o konferencii na jeho počesť 171 ‐ 176 HORECKÝ, J.: O jazyku a štýle kriticky aj prakticky, recenzia 233 ‐ 235 hyperaktívny, h‐e dieťa, význam a používanie 114
chrumka, význam a používanie 170 chyba, význam a používanie 347
impulz, postupnosť i‐ov, význam a používanie 291 ‐ 293 inakosť, význam a používanie 56
jazyk diela: druhého zväzku Kroniky Slovenska 104 ‐ 106; knihy J. Dobraczyńského Nikodémove listy 240 ‐ 244; knihy kardinála J. Ch. Koreca Spomínam, premýšľam, vyznávam 39 ‐ 43; novely L. Tažkého Márie a Magdalény 75 ‐ 81; prózy M. Ďuríčkovej Príbeh našej rodiny 142 ‐ 146; prózy P. Pišťanka Rivers of Babylon alebo Fredyho koniec 365 ‐ 369; publikácie Katechizmus katolíckej cirkvi 139 ‐ 141 jazyková kultúra: na začiatku 34. ročníka Kultúry slova 3 ‐ 5; o jazykovej kultúre v elektronických médiách 81 ‐ 85; vlastnosti textov na internete 207 ‐ 212; zrozumiteľnosť súčasných novinových textov 262 ‐ 269 jedálenský 118 jednať, význam a používanie 346 Juliána/Juliana, úradná podoba a používanie 280 ‐ 285 katechéza, význam a používanie 137 ‐ 141 Kazašská republika 29 kenský, tvorenia prídavného mena a pravopis 117 ‐ 118 kiva, význam a skloňovanie 370 ‐ 371 kivi, význam a skloňovanie 370 ‐ 371 kňazka, význam a používanie 314 ‐ 315 kňažka, význam a používanie 314 ‐ 315 kodanský 118 koktail, kokteil, koktejl, k. melódií, význam a používanie 372 ‐ 373 kompletizácia, význam a používanie 97 kompletizačný, význam a používanie 97 kompletizovať, význam a používanie 97 kompletovať, význam a používanie 97 konateľ, význam a používanie 346 konferencia na počesť prof. J. Horeckého, správa 171 ‐ 176 konvertibilita, význam a používanie 276 KOREC, J. Ch.: Spomínam, premýšľam, vyznávam. Rozhovory s kardinálom, jazyk diela 39 ‐ 43 korupčný, význam, pôvod a používanie 188 kotol, skloňovanie 64 krajčírka, skloňovanie 111 Krasko, skloňovanie 62 ‐ 63 krátka správa, služba krátkych správ, význam a používanie spojenia 206 ‐ 207 kreker, cibuľkové k‐y, syrové k‐y, význam a používanie 170 krekerový, význam a používanie 170 Kronika Slovenska 2. Slovensko v dvadsiatom storočí, recenzia 104 ‐ 106 krstný, význam a používanie 307 kuchynský 118 KUKLICA, P.: Slovník stredovekej latinčiny, recenzia 297 ‐ 301
strana 380
kurzor, význam a používanie 131 kvôli, význam a používanie 132 ‐ 136
Lausanne, skloňovanie 83 Lazan, Lazianka, význam a používanie 192 lazník, lazníčka, význam a používanie 191 ‐ 192 lupienky, zemiakové l., význam a používanie 169 ‐ 170 Lurdy, skloňovanie 120 ‐ 121
mail, oznámiť termín m‐om, dostať m., význam a používanie 203 ‐ 207 mailovať, význam a používanie 203 ‐ 207 mailový, význam a používanie 203 ‐ 207 Marek, skloňovanie 116 ‐ 117 MASÁR, I.: medailón pri príležitosti životného jubilea 98 ‐ 101 maskot, mať svojho m‐a, význam a používanie 315 mejlový, používanie 203 ‐ 207 Melbourne, skloňovanie 83 miestopredseda, význam a používanie 115 mináčovský 28 MISTRÍK, J., nekrológ 228, 229 ‐ 232 mliekarenský 118 mochovský, tvorenie prídavného mena, význam a používanie 119 ‐ 120 možný, význam a používanie 193 multi‐, význam a používanie 305 ‐ 308 multiaktívny, význam a používanie 305 ‐ 308 multidimenzionalita, význam a používanie 306 multietnický 306 multifunkčný, význam a používanie 305 multikultúrny, význam a používanie 305 multimediálny, význam a používanie 305 multimédium, význam a používanie 305 multimeter, význam a používanie 305 multináboženský 306 multinacionálny, význam a používanie 306 multinárodný, význam a používanie 306 multipólový, význam a používanie 305 multiprocesor, význam a používanie 305 multiprocesorový, význam a používanie 305 multirezistentný, m‐é baktérie, význam a používanie 306 multivitamín, význam a používanie 305 multivitamínový, význam a používanie 305
nachádzať sa, význam a používanie 254 naň/naňho, používanie 29 ‐ 31 napätie, sledovať s n‐ím, elektrické n., sociálne n., vysoké n., význam a používanie 6 ‐ 7 napätosť, význam a používanie 7 napätý, n‐é lano, n‐á pozornosť, n‐á situácia, význam a používanie 6 napínací, význam a používanie 7 napínač, význam a používanie 7 napínadlo, význam a používanie 7 napínavý, význam a používanie 7 napnúť sa, význam a používanie 6 ‐ 7 napnúť/napínať, význam a používanie 6 nerozvediteľný, n‐é manželstvo, tvorenie prídavného mena, význam a používanie 278 neskutočný, význam a používanie 193
oberať, o. ovocie, význam a používanie 116 objednávateľ 346 obopínať, význam a používanie 10 odcudziť, význam a používanie 150, 346 oddiel, skloňovanie 64 odfaxovať, význam a používanie 206 odídenec, význam a používanie 187 odímejlovať, používanie 203 ‐ 207 odmailovať, význam a používanie 203 ‐ 207 odmejlovať, používanie 203 ‐ 207 OECD, hláskovanie skratky 109 ‐ 110 ONDRUŠ, Š.: Odtajnené trezory slov, recenzia 294 ‐ 297 onomastika: k úradnej podobe ženských rodných mien typu Adriána 280 ‐ 285 opakovanie, význam a používanie 291 opera, význam a používanie 250 ‐ 251 ostredský, O‐á ulica, tvorenie prídavného mena a používanie 185 ‐ 186 otvoriť, význam a používanie 60
päta, p. stránky, význam a používanie spojenia 302 ‐ 303 pepermintka, čokoládová p., význam a používanie 170 PIŠŤANEK, P.: Rivers of Babylon alebo Fredyho koniec, jazyk diela 365 ‐ 369 plánovať, p. niečo, význam a používanie 191 pnúť sa, význam a používanie 6 podiel, skloňovanie 64 podopínať, význam a používanie 11 podpredseda, význam a používanie 115 podpredsednícky 115 podpredsedníctvo 115 podpredsedníčka 115 podval, význam a používanie 60 pogumovať, význam a používanie 122 ‐ 123
strana 381
poistenec 345 poistník 345 poisťovateľ 345 pojednávací, p‐ia sieň, význam a používanie 347 pojednávanie, význam a používanie 347 pokovovaný 122 pokúsiť sa, význam a používanie 273 pokusníctvo, amatérske p., význam a používanie 274 pokusník, význam a používanie 274 pokusný, p. balón, p. králik, význam a používanie 273 pokúšať sa, význam a používanie 273 polydimenzionálny, význam a používanie 307 polykultúrny, význam a používanie 307 polyvitamínový, význam a používanie 307 poodpínať, význam a používanie 11 poplastovaný 123 popripínať, význam a používanie 11 posilniť sa, koruna sa p‐a, význam a používanie spojenia 310 postupnosť, p. impulzov, význam a používanie 291 ‐ 293 posviacka, p. kostola, význam a používanie 250 poukázanec 345 poukazník 345 poukazovateľ 345 povypínať, význam a používanie 11 pozlátený 122 požiadavka, skloňovanie 111 požičať, p. svoj hlas hlavnej postave, význam a používanie 316 práčka, skloňovanie 311 ‐ 312 Pravidlá slovenského pravopisu: z histórie vydania z roku 1931 65 ‐ 71; zmeny v treťom vydaní z roku 2000 321 ‐ 329 pravopis: názvu Brusel 225 ‐ 227; fonematický a historicko‐etymologický princíp vo vývine slovenskej pravopisnej sústavy 329 ‐ 336; Pravidlá slovenského pravopisu, tretie vydanie z r. 2000 321 ‐ 329 pre, význam a používanie 132 ‐ 136 predkladateľ 346 predkrstný, p‐á katechéza, význam a používanie 307 predpätý, p. betón, význam a používanie 10 predrogovanie, význam a používanie 247 predrogovať sa, význam a používanie 247 predseda, význam a používanie 317 predsedajúci, význam a používanie 317 predskúškový, p‐á nervozita, význam a používanie 273 predvediteľný, p. svedok, význam používanie 278 prejednať, význam a používanie 151 ‐ 152 prekladateľ 346 preň/preňho, používanie 29 ‐ 31 prepäť, význam a používanie 8 prepiaty, p‐e hrdinstvo, význam a používanie 8 preplatiť, význam a používanie 17 ‐ 19, 154 ‐ 158 prepnúť, význam a používanie 8 prerokovať, význam a používanie 347 preskúšať, význam a používanie 272 prestúpenec, význam a používanie 187 ‐ 188 prevádzať, význam a používanie 127 ‐ 128 prevediteľný, p. cenný papier, p. zostatok na účte, tvorenie prídavného mena, význam a používanie 275 ‐ 279 prevoditeľnosť, význam a používanie 276 prevoditeľný, p. rubeľ, význam a používanie 276 prieskum, význam a používanie 274 prieskumný, p. oddiel, p‐a predajňa, p‐é vozidlo, význam a používanie 274 pripináčik, význam a používanie 9 pripnúť, význam a používanie 9 prípona, význam a používanie 9 príšerka, skloňovanie 111 produkt, význam a používanie 61 ‐ 62 Prokrustova posteľ 45 protidrogový, význam a používanie 188 protikorupčný, p. plán, význam a používanie 188 protimonopolný, význam a používanie 188 protivírusový, p. program, p‐é liečivá, tvorenie prídavného mena, význam a používanie 121 ‐ 122 prvoprijímajúci, význam a používanie 373 ‐ 374
rádioburza, význam a používanie 57 rádioponuka, význam a používanie 57 rádiotrh, r. práce, význam a používanie 57 rádiožurnál, význam a používanie 57 radvanský 118 ráňať, r. ovocie, význam a používanie 116 raport, význam a používanie 291 rastová fáza, význam a používanie spojenia 253 ‐ 254 rátať, r. s niečím, význam a používanie 191 recenzia, charakteristika žánru, význam a používanie, 198 ‐ 203 recenzie: DRENKO, J.: Ján Šalamún Petian‐Petényi (1799 ‐ 1855)
strana 382
107 ‐ 108; Kronika Slovenska 2. Slovensko v dvadsiatom storočí 104 ‐ 106; DOROTJAKOVÁ, V. ‐ ĎURČO, P. ‐ FILKUSOVÁ, M. ‐ PETRUFOVÁ, M. ‐ MALÍKOVÁ, M. O.: Rusko‐slovenský frazeologický slovník 47 ‐ 51; HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied 177 ‐ 181; HORECKÝ, J.: O jazyku a štýle kriticky aj prakticky 233 ‐ 235; KUKLICA, P.: Slovník stredovekej latinčiny 297 ‐ 301; ONDRUŠ, Š.: Odtajnené trezory slov 294 ‐ 297; SKLADANÁ, J.: Slová z hlbín dávnych vekov 43 ‐ 46; SNELLING, J.: Budhizmus 235 ‐ 240; SNELLING, J.: Hinduizmus 235 ‐ 240 rendrovať, význam a používanie 131 rokovať, význam a používanie 347 rozopnúť, význam a používanie 9 ‐ 10 rozpínavý, r. človek, r. plyn, význam a používanie 10 rozpočtovka, význam a používanie 57 ‐ 58 rozpon, význam a používanie 10 rozprestierať sa, význam a používanie 254 rozvediteľný, r‐é manželstvo, význam a používanie 278 rukáv, význam a používanie 125
sám, význam a používanie 11 ‐ 16 samoliečba 188 samonakladač 189 samoobsluha 188 samovyšetrovanie, význam a používanie 188 ‐ 189 samovznietenie 189 samý, význam a používanie 11 ‐ 16 scéna, spájateľnosť a frekvencia 249 scudziť, význam a používanie 150, 346 Seminár prekladateľov o terminologických problémoch, správa 102 ‐ 103 servírka, skloňovanie 111 Schuster, skloňovanie 245 ‐ 246 SKLADANÁ, J.: Slová z hlbín dávnych vekov, recenzia 43 ‐ 46 skloňovanie: mena Marek 116 ‐ 117; mena Schuster 245 ‐ 246; názvu Gibraltár 246; názvu kivi 370 ‐ 371; názvu Lurdy 20 ‐ 121; názvu Svätý Jur 60 ‐ 61; názvu Tanger 246; slov diel, oddiel, podiel, večer, teplomer, kotol 64; slov on, sám, jeden, rád, dlžen a hoden 11 ‐ 16; slova darca 124; slova maskot 315; slova práčka 311 ‐ 312; zámena on po predložkách 29 ‐ 31; ženských podstatných mien typu servírka a požiadavka 111 skúmať, význam a používanie 270 ‐ 274 skúmavý, s. duch, s. pohľad, význam a používanie 274 skus, ísť na s‐y, význam a používanie 273 skúsenostný, s‐á základňa, význam a používanie 273 skúsený, význam a používanie 273 skúsiť, s. hlad, s. klobúk, s. prekladať, význam a používanie 270 ‐ 274 skusmý, význam a používanie 273 skúšač, význam a používanie 273 skúšačka, význam a používanie 273 skúšajúci, význam a používanie 273 skúšať, význam a používanie 270 ‐ 274 skúška, význam a používanie 272 skúškový, s‐á nervozita, s‐é obdobie, význam a používanie 273 skúšobne, význam a používanie 273 skúšobníctvo, význam a používanie 273 skúšobný, s. let, s. pilot, s‐é obdobie, význam a používanie 273 slané pečivo, význam a používanie 169 ‐ 170 slané, niečo s., význam a používanie 169 ‐ 170 Smižany ‐ Smižanec, Smižianka, tvorenie obyvateľského mena 303 ‐ 304 SMS, posielať SMS, význam a používanie skratky 206 ‐ 207 snack, s. so syrovou príchuťou, význam a používanie 169 ‐ 170 SNELLING, J.: Budhizmus, recenzia prekladu 235 ‐ 240 SNELLING, J.: Hinduizmus, recenzia prekladu 235 ‐ 240 Sobrance ‐ sobranský, tvorenie prídavného mena 63 ‐ 64 sortovať, význam a používanie 131 spínačka, význam a používanie 10 spínať, význam a používanie 10 spinka, význam a používanie 10 spoluriešiteľ, význam a používanie 247 ‐ 248 spon, význam a používanie 10 spona, význam a používanie 10 sponka, význam a používanie 10 sponkový, s‐á kosť, význam a používanie 10 stránka, päta s‐y, význam a používanie spojenia 302 ‐ 303 Stretnutie mladých jazykovedcov v Prahe, správa 362 ‐ 365 striasať, s. ovocie, význam a používanie 116 strieda, striedka, význam a používanie 291 ‐ 293
strana 383
striedanie, význam a používanie 292 Svätý Jur, skloňovanie 60 ‐ 61 svetaskúsený, význam a používanie 273 syntax: príčinný vzťah pri predložkách pre a kvôli 132 ‐ 136
Šalamúnova múdrosť 45 škrkavka, skloňovanie 111 štandardizácia: geografických názvov v rezorte geodézie a kartografie 257 ‐ 262; 337 ‐ 343 štúrovský 28 Švédske kráľovstvo 29
tajomník, význam a používanie 346 taký, buďte t. láskavý, význam a používanie spojenia 252 ‐ 253 Tanger, skloňovanie 246 Tanzánijská zjednotená republika 29 tárogató, význam a používanie 223 ‐ 225 ŤAŽKÝ, L., Márie a Magdalény, jazyk novely 75 ‐ 81 telefax, význam a používanie 206 teplomer, skloňovanie 64 terminológia: jazykový prejav vo výpočtovej technike 129 ‐ 132; ľudová terminológia pradiarstva a tkáčstva 181 ‐ 183; postavenie prídavých mien prevediteľný a prevoditeľný v slovnej zásobe 275 ‐ 279; právnická terminológia 147 ‐ 153; 344 ‐ 348 tlačiarenský 118 trojobal, význam a používanie 307 ‐ 308 trpezlivý Jób 45 trúbka, anjelská t., egyptská t., verdiovská t., význam a používanie 111, 123 trvajúci, t. stav, význam a používanie spojenia 312 ‐ 313 trvalý, t. príkaz, význam a používanie spojenia 308 trvanlivosť, minimálna t., význam a používanie spojenia 309 tvorenie slov: aktivovať a aktivizovať 94 ‐ 97; Keňa 117 ‐118; názvy slaných pochúťok 169 ‐ 170; názvy súvisiace s elektronickou poštou a s inými spôsobmi posielania písomných správ 203 ‐ 207; obyvateľských mien od názvu Smižany 303 ‐ 304; prídavného mena od názvu Augsburg 54; prídavného mena od názvu Mochovce 119 ‐ 120; prídavného mena od názvu Ostredky 185 ‐ 186; prídavného mena od názvu Sobrance 63 ‐ 64; prídavného mena od priezviska Bolívar 27 ‐ 29; prídavného mena od slova vírus 121 ‐ 122; prídavného mena prevediteľný a prevoditeľný 275 ‐ 279; slovenské slovesá s koreňom pn‐ 6 ‐ 11 udeliť, u. čestný titul, význam a používanie 316 úhrada, telekomunikačná ú., význam a používanie, 17 ‐ 19 uhradiť, u. faktúru, význam a používanie, 17 ‐ 19 ujednanie, význam a používanie 347 upínací, u‐ia pomôcka, význam a používanie 184 ‐ 185 upínať sa, u. sa na staré vzory, význam a používanie 9 upnúť, význam a používanie 9 úpon, význam a používanie 9 úponok, úponka, význam a používanie 9 Uruguajská východná republika 29
vada, význam a používanie 347 vážny, v. nedostatok, význam a používanie 118 ‐ 119 večer, skloňovanie 64 venezuelský, V‐á bolívarovská republika, používanie 27 ‐ 29 virtuálne, v. vymedzená štvrtina majetku, význam a používanie spojenia 195 virtuálny, v‐a modelka, v‐a moderátorka, v‐a práca, v‐a realita, v‐e ohnisko, v‐e posunutie, v‐e práva, v‐e procesy, v. dedič, v. jazyk, v. obzor, význam a používanie spojení 193 ‐ 197 vírus, skloňovanie a tvorenie prídavného mena 121 ‐ 122 vírusový, v‐á nákaza, v‐é ochorenie, význam a používanie 121 ‐ 122 voľnopredajný, v. liek, v. prostriedok, význam a používanie 58 vrakunský 118 výhoda, význam a používanie 318 ‐ 320 vyjednať, význam a používanie 347 vyjednávač, význam a používanie 347 vyjednávateľ, význam a používanie 347 výpalníctvo, význam a používanie 189 výpalník, význam a používanie 189 vypätý, v‐é úsilie, význam a používanie 7 vypínač, význam a používanie 8 vypínavosť, význam a používanie 8 vyplatiť, v. ročné dividendy, význam a používanie, 17 ‐ 19 vypnutý, v‐á poistka, význam a používanie 7 výrobok, význam a používanie 61 ‐ 62 výskum, význam a používanie 274
strana 384
vyskúšať, význam a používanie 272 vyslanec, význam a používanie 187 výslovnosť: Brusel 225 ‐ 227; hláskovanie skratky OECD 109 ‐ 110 vysviacka, v. kňaza, význam a používanie 250 významný, v. pokrok, v. úspech, význam a používanie 118 ‐ 119 vzostupná fáza, význam a používanie spojenia 253 ‐ 254
začať (sa)/začínať (sa), význam a používanie 71 ‐ 74 začať, význam a používanie 60 zagitovať 248 zahraničie, blízke z., ďaleké z., priateľské z., vyspelé z., význam a používanie spojení 353 ‐ 354 zaímejlovať, používanie 203 ‐ 207 zakúsiť, význam a používanie 274 zakúšať, význam a používanie 274 zamailovať, význam a používanie 203 ‐ 207 zamejlovať, používanie 203 ‐ 207 zapäť, význam a používanie 9 zapínač, význam a používanie 9 zapínadlo, význam a používanie 9 zapínanie, význam a používanie 9 zaplatiť, z. zmenku, význam a používanie, 17 ‐ 19 zapnúť, z. motor, význam a používanie 9, 10 zapožičať, z. hodnosť plukovníka, význam a používanie 316 zavediteľný, z. poplatok, význam a používanie 278 zavírusiť, tvorenie, význam a používanie 121 ‐ 122 zberať, z. ovocie, význam a používanie 116 zdanlivý, z. obzor, význam a používanie spojenia 195 ‐ 196 zemiačik, význam a používanie 170 zhotovovateľ/zhotoviteľ, tvorenie, význam a používanie 150 zilustrovať 248 zmluva, z. o diele, význam a používanie 52 ‐ 54 zníženie, z. cien obuvi, význam a používanie 190 zopnúť, význam a používanie 9 zrockovať, význam a používanie 248 zveršovať, význam a používanie 248 Zvolen, skloňovanie 83
žiarovka, skloňovanie 111
Sibyla Mislovičová