.. contents:: `Obsah` **strana 257** Tridsať rokov štandardizácie geografických názvov v rezorte ============================================================ geodézie a kartografie ====================== **MILAN MAJTÁN** Názvoslovná komisia Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky aktívne pracuje tridsať rokov. Ustanovila ju vtedajšia Slovenská správa geodézie a kartografie r. 1970 ako svoj poradný orgán pre otázky geografického názvoslovia používaného v slovenských kartografických dielach. Komisia mala riešiť zásadné odborné otázky týkajúce sa štandardizácie geografického názvoslovia z územia Slovenska, vžitých slovenských podôb názvov geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenska (exoným) a mimozemských objektov, historickogeografických názvov, spôsobu prepisu názvov z cudzích, najmä nelatinkových grafických sústav do slovenskej abecedy, zásady, smernice a návody štandardizovania a pod. Ešte predým, od r. 1958, existovala názvoslovná komisia Slovenskej správy geodézie a kartografie (z jej členov možno spomenúť aspoň prof. PhDr. B. Varsika, DrSc., JUDr. Š. Hrabčáka, RNDr. J. Purginu, RNDr. J. Feketeho, PhDr. Ľ. Holotíka, CSc., a PhDr. A. Habovštiaka, CSc.). Komisia sa zaoberala úpravou názvoslovia špeciálnej mapy 1 : 75 000, pripravovala úpravu názvoslovia máp 1 : 50 000 a 1 : 25 000. V šesťdesiatych rokoch sa jej zásluhou ustálili názvy orografických (horopisných) celkov. ------- **strana 258** Výsledky práce tejto komisie (aj vďaka vtedajším spoločenským pomerom) neboli inak výrazné. Jubilujúca názvoslovná komisia má 21 členov, jej práca sa sústreďuje v dvoch sekciách, vo viacerých pracovných skupinách a v jej sekretariáte. Predmetom činnosti 1. sekcie je geografické názvoslovie z územia Slovenskej republiky, 2. sekcia sa zaoberá vžitými slovenskými geografickými názvami z území mimo Slovenska. Sekretariát názvoslovnej komisie dokumentuje štandardizované geografické názvy v kartotékach i v elektronickej podobe. Komisia pripravuje názvoslovné zoznamy a iné neperiodické i periodické názvoslovné publikácie, predpisy a iné materiály týkajúce sa názvoslovnej činnosti. Štandardizačná činnosť, príprava materiálov na štandardizovanie sa vykonáva podľa všeobecne platných zásad vyplývajúcich z celosvetových tendencií a odporúčaní konferencií a porád skupiny expertov OSN o štandardizácii geografických názvov, medzinárodná spolupráca prebieha aj v rámci stredoeurópskej lingvisticko‐geografickej regionálnej skupiny OSN, kde zástupcovia rezortu a našej názvoslovnej komisie vystupovali mimoriadne aktívne. Význam komisie je nadrezortný, jej členmi sú nielen pracovníci rezortu geodézie a kartografie, ale aj zástupcovia ministerstva kultúry, ministerstva vnútra, ministerstva zahraničných vecí, ministerstva životného prostredia a ministerstva pôdohospodárstva, vojenskej topografickej služby, Klubu slovenských turistov, zo Slovenskej akadémie vied zástupcovia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, Kabinetu orientalistiky, Historického ústavu a Geografického ústavu, ďalej zástupcovia vybraných pracovísk Filozofickej fakulty UK, Stavebnej fakulty STU a i. Členmi jubilujúcej názvoslovnej komisie z radov jazykovedcov boli PhDr. Ladislav Dvonč, DrSc. (1970 ‐ 2000, v r. 1970 ‐ 1992 jej predseda), PhDr. Katarína Hegerová (1986 ‐ 2000), doc. PhDr. František Kočiš, CSc. (1992 ‐ 1997), PhDr. Štefan Lipták, CSc. (1970 ‐ 1985), PhDr. Milan Majtán, DrSc. (1970 ‐ 2000, v r. 1970 ‐ 2000 vedúci 1. sekcie a v r. 1992 ‐ 2000 predseda komisie) a PaedDr. Matej Považaj, CSc. (1995 ‐ 2000). Názvoslovná komisia ÚGKK prerokúva a predkladá úradu návrhy na štandardizovanie, spolupracuje (najmä prostredníctvom jednotlivých ------- **strana 259** svojich členov delegovaných do komisie z jednotlivých rezortov) s príslušnými orgánmi a organizáciami, podáva odborné informácie, posudky, návrhy, vysvetlenia a správy súvisiace s názvoslovnou problematikou. Prudké pohyby vo vývine geografického názvoslovia nastali už v druhej polovici 19. storočia (maďarizovanie) a potom po rozpade Rakúsko‐Uhorska po r. 1918 a po druhej svetovej vojne po r. 1945 (slovakizovanie). Proces slovakizácie znamenal najmä odstraňovanie nemeckých a maďarských názvov a ich nahrádzanie slovenskými názvami. Štandardizácia, najmä po r. 1970, predstavovala už zväčša iba úpravu nespisovných hláskových a gramatických podôb a ich nahrádzanie podobami zodpovedajúcimi súčasnej kodifikácii spisovného jazyka (neupravovali sa charakteristické lexikálne a slovotvorné podoby názvov). V sedemdesiatych rokoch sa štandardizovalo názvoslovie základnej mapy s mierkou 1: 50 000, publikované v rokoch 1976 ‐ 1981 v sérii Kartografické informácie, názvy nesídelných objektov (vrchov, chrbtov, sediel, dolín, priesmykov, jaskýň, priepastí, vodných tokov, kanálov, vodných nádrží, prameňov, honov a pod.) podľa vtedajších krajov a v osobitnom zväzku aj názvy malých sídelných objektov (samôt, hospodárskych dvorov, mlynov, horární, rekreačných oblastí, horských hotelov, chát a pod.). V osobitnej publikácii vyšiel aj zoznam jaskýň a priepastí. V tom čase sa štandardizovali a publikovali aj základné súbory vžitých slovenských názvov štátov a krajín, riek a vodných plôch, miest, útvarov horizontálneho aj vertikálneho členenia zemského povrchu, ako i názvov mimozemských objektov. V osemdesiatych rokoch bolo štandardizované názvoslovie základnej mapy 1: 10 000 publikované v r. 1983 ‐ 1994 podľa okresov v sérii Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky. V osobitných publikáciách sa zverejnili štandardizované podoby názvov chránených území, vrchov a dolín, hradov a zámkov, ako aj názvy katastrálnych území Slovenskej republiky. Z pripravovanej série štandardizovaného názvoslovia vodných tokov a vodných plôch vyšla iba publikácia obsahujúca názvoslovie z povodia Bodrogu a Tisy. Publikácia o slovenských vžitých názvoch štátov a závislých území vyšla v aktualizovanej podobe už v troch vydaniach. V r. 1999 vyšli znovu v spoločnej publikácii slovenské vžité názvy geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republi- ------- **strana 260** ky. Doplnená je slovenskými vžitými názvami obcí susedných krajín, v ktorých žijú Slováci ako národnostná menšina. Vo viacerých vydaniach vyšiel aj návod na používanie štandardizovanej toponymie (geografických názvov) pre vydavateľov kartografických a iných diel. Všetky materiály na štandardizovanie pripravila Názvoslovná komisia Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, úrad ich štandardizoval. Pre bádateľov a pre prax sú k dispozícii publikácie i počítačová databáza. Možno ešte pripomenúť, že otázkam štandardizácie geografického názvoslovia sa pravidelne venuje pozornosť na slovenských (v minulosti i na česko‐slovenských) onomastických konferenciách. Na 1. slovenskej onomastickej konferencii (Bratislava 1967) sa vo viacerých referátoch hovorilo o problematike premenúvania obcí, osobitné tematické bloky venované štandardizácii geografických názvov boli na 1. i 2. česko‐slovenskej onomastickej konferencii (Trojanovice 1982, Smolenice 1987) a na 7. a 14. slovenskej onomastickej konferencii (Zemplínska šírava 1976, Banská Bystrica 2000). Všetky plány, zámery a predsavzatia sa splniť nepodarilo. Výsledky tridsaťročnej práce sú však pozoruhodné. Popri pracovnom zápale viacerých dlhoročných členov komisie treba osobitne pripomenúť vzácne pochopenie úradu a jeho vedenia pre otázky názvoslovia a jeho štandardizáciu. Súčasné smerovanie jazykovej politiky i prax zodpovedajú demokratickému charakteru politiky ako takej a v tomto ohľade sú pomerne liberálne. Legislatívne zabezpečenie systematickej štandardizácie slovenských geografických názvov vychádza z platných zákonov a vymedzuje kompetencie vlády, ministerstva vnútra a úradu geodézie, kartografie a katastra v oblasti štandardizácie geografického názvoslovia. 1. Súčasnú názvoslovnú politiku a prax určujú a limitujú Ústava Slovenskej republiky, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. Z nich vyplýva, že štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je slovenský jazyk. Ak však občania, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine, tvoria najmenej 20 % obyvateľstva obce, môžu v tejto obci používať v úradnom styku jazyk menšiny a obec môže na svo- ------- **strana 261** jom území označovať ulice a iné miestne geografické označenia aj v jazyku menšiny. 2. Podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky názov obce určuje alebo mení vláda (so súhlasom obce) nariadením vlády, názvy častí obcí určuje a mení Ministerstvo vnútra SR. O určovaní a zmenách názvov ulíc a iných verejných priestranstiev rozhoduje obec po prerokovaní s obyvateľmi a po súhlase okresného úradu. Vyhláškou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 347/1997 Z. z. sa ustanovujú podrobnosti o označovaní ulíc a iných verejných priestranstiev a číslovaní stavieb. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín určuje, že obce, v ktorých príslušníci národnostnej menšiny tvoria najmenej 20 % obyvateľstva, označujú sa nielen názvom v štátnom jazyku, t. j. v slovenčine, ale aj v jazyku národnostnej menšiny na samostatných dopravných značkách signalizujúcich začiatok obce a koniec obce. V úradnom styku, najmä na verejných listinách, pečiatkach obcí a v kartografických dielach sa používajú názvy obcí výlučne v štátnom (úradnom) jazyku. 3. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v časti Štandardizácia geografického názvoslovia určuje, že o štandardizácii názvov nesídelných geografických objektov z územia Slovenskej republiky na základných mapových dielach s mierkou 1 : 10 000 a menšou, o vžitých podobách slovenských názvov sídelných a nesídelných geografických objektov z územia mimo Slovenskej republiky a názvov mimozemských objektov, ako aj o spôsobe prepisu názvov z krajín používajúcich inú než latinkovú abecedu a iný než latinkový systém písma do latinky rozhoduje Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky podľa pravidiel slovenského pravopisu so súhlasom Ministerstva kultúry SR. O štandardizácii názvov vôd z územia Slovenskej republiky môže úrad rozhodnúť iba so súhlasom Ministerstva pôdohospodárstva SR, o štandardizácii názvov chránených území a krasových javov iba so súhlasom Ministerstva životného prostredia SR. O štandardizácii názvov nesídelných objektov na základných mapových dielach s mierkou 1 : 5 000 a väčšou rozhoduje (okresný) katastrálny úrad na základe stanoviska obce. Štandardizované geografické názvy sú podľa tohto zákona záväzné pre vydavateľov karto- ------- **strana 262** grafických diel, pri používaní v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti štátnych orgánov a obcí. Tak sa z poradného orgánu pre otázky geografického názvoslovia používaného v slovenských kartografických dielach sformoval orgán pripravujúci podklady na štandardizovanie geografického názvoslovia, ktoré má mať všeobecne záväznú platnosť. Cieľ, ktorý bol pred tromi desaťročiami skôr "zbožným želaním", má dnes zákonnú, legislatívnu oporu. O to zodpovednejšia musí byť aj ďalšia činnosť jubilujúcej Názvoslovnej komisie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Zrozumiteľnosť súčasných novinových textov ========================================== **JÁN KAČALA** K hodnoteniu zrozumiteľnosti novinových textov pristupujeme z toho hľadiska, že základnou funkciou prejavov publicistického štýlu je prenášať a poskytovať informácie najmä v masovom rozsahu. Takéto prejavy sú predovšetkým pri denníkoch a populárnych týždenníkoch určené veľmi širokému okruhu čitateľov, a tak požiadavka všeobecnej zrozumiteľnosti novinových textov stojí na prvom mieste, je to jedna z prvotných úloh, ktoré by tvorcovia novín mali mať na pamäti. Bez vedomého sledovania tejto požiadavky zo strany tvorcov novín by novinové texty pravdepodobne neplnili, prípadne nespoľahlivo plnili jednu zo svojich základných úloh. Takzvaná masová komunikácia (takzvaná preto, že je iba jednostranná, smeruje od novinárov k čitateľom) v súčasnosti totiž patrí k najdôležitejším prostriedkom nielen informovania širokej verejnosti, lež aj formovania a ovplyvňovania jej názorov, ba i manipulovania s jej vedomím. Prejavy publicistického štýlu v súčasnej spoločenskej komunikácii predstavujú veľmi široký komunikačný záber a výrazne sa zúčastňujú na spoločenskej komunikácii a na formovaní a rozvoji celého spisovného ------- **strana 263** jazyka. Zreteľne to potvrdzuje aj vývin spisovnej slovenčiny v 20. storočí, v ktorom k celkovému kvalitatívnemu a dynamickému pohybu nášho spisovného jazyka výdatne prispel práve jazyk a štýl publicistiky a jeho potreby. Masová komunikácia prebieha v spisovnom jazyku, a tak pri nej do popredia vystupuje aj formovanie jazykového vedomia čitateľov či všeobecne prijímateľov mediálnych informácií. V jazyku a štýle novinových textov nachodíme aj výrazný signál o celkovej rozvitosti spisovného jazyka a o vypracovanosti a stabilite jeho normy. Jazykovedci sa zaujímajú o jazyk a štýl hromadných oznamovacích prostriedkov nielen preto, že médiá odrážajú celkový stav a rozvoj spisovného jazyka i stav jeho upotrebúvania, ale aj preto, že jazyk a štýl hromadných oznamovacích prostriedkov do istej miery ukazuje aj smerovanie spisovného jazyka a pohyb jeho dynamických tendencií. Preto jazyk a štýl hromadných médií prináša mnohé nové prvky vo vývine jazyka ako celku a aj preto médiá poskytujú jazykovedcom mnohé popudy na ich prácu. Ba možno povedať, že publicistické prejavy sú jazykovedcom predmetom ich neprestajnej odbornej pozornosti, často z nich citujú a nie raz ich aj kriticky hodnotia. Jazyk tlače a médií vôbec je plný vnútornej dynamiky, ale aj protirečivých procesov. Na jednej strane sa zreteľne prejavuje tendencia ustavične obnovovať a obmieňať upotrebúvané jazykové a štylistické prostriedky, na druhej strane zasa pri ich neprestajnom a častom používaní badať zákonité opotrebúvanie a ošúchavanie týchto prostriedkov. V týchto procesoch sa treba tvorcom novín, ako aj jazykovedcom dobre orientovať a nedať sa pasívne viezť na ich vlnách, lež skôr naopak, mať ich pod kontrolou a aktívne ovplyvňovať ich priebeh. Jazyk tlače a médií je plný nových a nečakaných slov a nových významov, metaforických aj metonymických postupov pri prenášaní významov, sviežich frazeologických spojení a iných obrazných vyjadrení, determinologizácie odborných výrazov a ďalších pozoruhodných procesov. Noviny najmä dnes priam hýria novými vyjadrovacími prvkami osobitne v slovnej zásobe. Jazyk tlače, ako sme už naznačili, má veľké zásluhy na rozvoji spisovnej slovenčiny a osobitne na terajšom stabilizovanom stave a na rozvitosti súčasnej spisovnej slovenčiny. Toto celkové kladné hodnotenie nemôže spochybniť ani naša kritická analýza niektorých sporných vyjadrovacích postupov v súčasnej tlači, a to najmä so ------- **strana 264** zreteľom na to, ako táto tlač predovšetkým vo svojich spravodajských žánroch plní spomenutú požiadavku zrozumiteľnosti. Náš rozbor, prirodzene, nemôže byť komplexný a tobôž nie vyčerpávajúci. Osobitne sa týka štyroch vybratých oblastí používania jazykových prostriedkov v spravodajských a publicistických novinových textoch, a to: a) používania úzko odborných termínov najmä z oblasti ekonómie, finančníctva, politológie a športu, b) výskytu cudzích výrazov, názvov, skratiek a značiek, v súčasnosti najmä anglického pôvodu, c) náležitého upotrebúvania členov niektorých gramatických kategórií, konkrétne podmieňovacieho spôsobu minulého a prítomného času, a napokon d) používania zložitej stavby vety, resp. súvetia a usporiadania významových častí vety z hľadiska požiadaviek aktuálneho členenia vety. Vo všeobecnosti sa žiada povedať, že nestriedme, neuvážené či nefunkčné používanie prináročných slovných alebo vetných prostriedkov, prípadne nerozlišovanie medzi členmi gramatických kategórií často bráni, aby sa k čitateľovi dostala informácia, ktorú mu autor chcel sprostredkovať. Tu treba zdôrazniť najmä potrebu náležite si uvedomiť, že novinár nepíše pre seba, lež pre iných a tomu má prispôsobiť svoj jazyk a štýl. Celkové pozorovanie je také, že v novinách, ale aj v médiách vo všeobecnosti sa niekedy prekračuje únosná miera výskytu náročnejších slovných a vetných prostriedkov, ktoré súvisia najmä s odborným vyjadrovaním, a tým sa tvorcovia novín prehrešujú aj proti požiadavke zrozumiteľnosti novinových textov. Ako sa novinár môže brániť tomu, aby sa proti požiadavke zrozumiteľnosti novinových textov neprehrešoval? Môže tak robiť predovšetkým na základe vyššieho a dokonalejšieho poznania, v danom prípade poznania jazyka a jeho jednotlivých prostriedkov, ich vlastností a spôsobov ich používania. Môže tak robiť aj na základe vyššej miery sebapoznania a sebakontroly, poznania svojich sklonov a prípadných stereotypov vo vyjadrovaní u seba, ako aj v novinárskej obci vôbec. To značí, že napriek tomu, že novinové, najmä spravodajské texty zvyčajne vznikajú vo veľkej rýchlosti, treba sa pri tvorbe textu neprestajne kontrolovať a potom skontrolovať aj hotový text, aby jeho autor včas mohol zachytiť prípadné stereotypy pri používaní cudzích a exkluzívnych výrazov a iných prináročných prostriedkov a uprednostniť domáce a zrozumiteľnejšie výrazy. Na konto súčasného vysokého ------- **strana 265** výskytu cudzích, najmä anglických slov a výrazov v novinových textoch treba jednoznačne povedať, že tieto slová a výrazy sú často nefunkčné, sú len prejavom intelektuálskej výlučnosti či snobizmu. V ďalšej časti príspevku preberieme uvedené štyri oblasti jazykových prostriedkov. 1. Na úzke odborné termíny z oblasti ekonómie, finančníctva, politológie a športu, ktoré sa celkom bežne vyskytujú v novinových textoch, možno uviesť takéto príklady: marketing, zakontrahovaná výroba, technologický park, komoditný trh, barterový obchod, know‐how, pôžička stand by, portfólio, klasifikovaný úver, opčné právo, tripartita, draftovať, time‐out, sparingpartner, singel kanoe, super G [super‐dží] atď. Ako vidno, ide o vyjadrovacie prvky vedných, pracovných a záujmových odborov, ktoré v súčasnosti sú v strede spoločenskej pozornosti a záujmu. To však autorov novinových textov neoprávňuje, aby tieto a takéto vyjadrovacie prvky v novinových textoch určených najširším vrstvám čitateľov používali ako bežné výrazy, bez osvetlenia či krátkeho opisu ich významu. Za prijateľné riešenie by sme pokladali to, že by sa ‐ podobne ako sa to robí pri skratkách často upotrebúvaných viacslovných názvov ‐ pri prvom výskyte takéhoto výrazu (keď už v texte musí byť!) v zátvorke krátko osvetlil či opísal jeho význam. 2. Ako príklady na nefunkčné využívanie cudzích slov, názvov a skratiek v slovenskom texte možno uviesť výrazy: top manažment, top modelka, come‐back (istého pretekára, hráča a pod.), séria live koncertov, high technology, hi‐tech, hi‐fi, filozofia privatizácie, filozofia podnikateľského zámeru, ba dokonca filozofia kúpaliska. Nie raz najdôležitejšia informácia v texte je uvedená v cudzom jazyku, konkrétne v angličtine, a tak sa daná správa pre väčšinu čitateľov stáva prázdnou a vonkoncom neplní svoju základnú funkciu. Uvedieme dva príklady: Hudobná horúčka zachvátila írsky Dublin pri príležitosti MTV Europe Music Awards, ktoré sa uskutočnia 11. novembra 1999. ‐ Olympizmus mal [po teroristickom čine počas olympijských hier v Mníchove r. 1972] 34‐hodinovú zástavu srdca. Potom Brundage [predseda Medzinárodného olympijského výboru z USA] zavelil: "The Games must go on." Ako vidno, v prvej vete sa v angličtine uvádza názov hudobného podujatia bez toho, žeby sa čo len naznačilo jeho slovenské pomenovanie: porozumenie anglického názvu zo strany čitateľa sa tu akoby auto- ------- **strana 266** maticky predpokladá, ale oprávnene sa môžeme opýtať, o čo autor tohto textu svoj predpoklad opiera. Veď poznanie angličtiny u nás ešte nie je také rozšírené, aby všetci, ktorým je daná správa určená, anglický text porozumeli. Alebo sú také texty už teraz určené iba vybratým? Zjavne z podobnej motivácie vychádzal aj autor druhého príkladu, pravdaže, s tým rozdielom, že v nej je v angličtine uvedená celá veta obsahujúca jadro príslušnej informácie. Majú azda také vety naznačovať, že čitatelia, keď z novín chcú niečo mať, majú sa učiť po anglicky? Nemáme nič proti tomu, že autor do svojho textu chcel zamontovať originálny výrok zodpovedného funkcionára olympijského hnutia, ktorý v kritickej chvíli musel pozbierať duševné sily a odvahu a rozhodnúť o pokračovaní hier. Ba možno uvedená veta bola taká historická, že vošla do dejín olympijského hnutia alebo sa azda stala majetkom aj mnohých ľudí spoza hraníc olympijského športu. No to nič nemení na zistení, že bez slovenského prekladu mnohým z čitateľov a záujemcom o olympijský šport táto iba po anglicky uvedená veta nepriniesla to, čo slovenskí čitatelia od tohto ináč slovenského textu očakávali. 3. V bežnej reči už dávnejšie možno pozorovať zanedbávanie rozdielu medzi podmieňovacím spôsobom minulého času a podmieňovacím spôsobom prítomného času. A pritom je medzi týmito dvoma prvkami jedného z členov gramatickej kategórie slovesného spôsobu zreteľný formálny aj významový rozdiel. Formálny rozdiel sa týka spôsobu tvorenia obidvoch prvkov a je veľmi jednoduchý. Dôležitejší je však rozdiel vo význame obidvoch foriem, keďže poukazuje na dve rozdielne situácie. Podmieňovací spôsob vyjadruje nie skutočný, ale podmienený dej. Podmieňovací spôsob prítomného času vyjadruje dej podmienený v prítomnosti: čítal by som (, keby som mal dobrú knihu). Keď sa podmienka splní, dej sa môže stať skutočným: čítam (, lebo mám dobrú knihu). Naproti tomu podmieňovací spôsob minulého času vyjadruje dej podmienený v minulosti, ktorá už bola: bol by som čítal (, keby som bol mal dobrú knihu). Keďže ide o podmienku v minulosti, nemožno ju splniť a to je práve veľmi dôležitý rozdiel oproti podmienke v prítomnosti, lebo tú ešte možno splniť. Žiaľ, v novinových textoch možno nájsť viaceré príklady na to, že sa uvedený reálny významový rozdiel medzi podmieňovacím spôsobom minulého času a podmieňovacím spôsobom prítomného času stiera a používanie podmie- ------- **strana 267** ňovacieho spôsobu minulého času sa zanedbáva. Uvedieme aspoň dva príklady: Teraz sa jeho kapelník venuje najmä svojmu bratislavskému Hotelu No 16, ale to vonkoncom neznamená, že by na hudbu zanevrel. ‐ [Svetozár Stračina] Pochovaný je v Banskej Bystrici a v r. 2000 by sa dožil 60. narodenín. V obidvoch príkladoch z tlače ide o vyjadrenie podmienky, ktorú nemožno splniť, lebo sa týka času, ktorý už prešiel ‐ minulosti ‐, a preto je v nich najmä kvôli jednoznačnému vyjadreniu danej informácie namieste použitie podmieňovacieho spôsobu minulého času, t. j.: to vonkoncom neznamená, že by bol na hudbu zanevrel ‐ v r. 2000 by sa bol dožil 60. narodenín. ‐ Osobitne nápadné je zanedbanie podmieňovacieho spôsobu minulého času v druhom príklade, lebo mŕtva osoba by sa r. 2000 v nijakom prípade nemohla dožiť svojich narodenín: mŕtva osoba by sa (iba) bola mohla dožiť svojich 60. narodenín (, keby v tomto roku ešte bola žila). 4. Zložitá a málo prehľadná či priam neprehľadná stavba vety v novinách patrí medzi pomerne časté priestupky proti požiadavkám zrozumiteľnosti novinových textov. Okrem iného takáto stavba vety vyvoláva stratu rozvíjanej vetnej perspektívy a stratu orientácie vo vete aj u samého autora. Prejavuje sa to napríklad aj gramatickými chybami v jadrových výrazoch polopredikatívnych konštrukcií: sú to chyby proti gramatickej zhode, najmä v kategórii pádu. Ukazuje to príklad: Okolo 3000 hotelových izieb je už rezervovaných pre také hviezdy ako Whitney Houstonová, Jennifer Lopezová a Mariah Careyová a vozový park sa hemží limuzínami, zozbieraných pre veľký záujem z celého britského kráľovstva. Je zjavné, že tvar trpného príčastia zozbieraných (pri homonymii daného tvaru môže to byť genitív, akuzatív alebo lokál množného čísla) tu nereaguje na pád nadradeného podstatného mena limuzínami (ide o inštrumentál množného čísla), hoci toto podstatné meno celkom zreteľne je vo vzťahu k trpnému príčastiu syntakticky nadradeným členom a toto trpné príčastie by tak malo mať tvar zhodný s tvarom nadradeného podstatného mena, t. j. (limuzínami) zozbieranými. Pri polovetných konštrukciách, ktoré sú ináč veľmi rozšíreným a progresívnym prostriedkom v syntaxi súčasnej spisovnej slovenčiny, je uvedená gramatická zhoda jadrového výrazu ------- **strana 268** výrazným signálom jeho syntagmatickej zviazanosti s nadradeným výrazom ‐ to na rozdiel od rovnoznačných spojkových aj vzťažných vedľajších viet, ktoré sa so zodpovedajúcou nadradenou vetou spájajú oveľa voľnejšie. Porovnajme to na uvedenom príklade: vozový park sa hemží limuzínami, ktoré pre veľký záujem zozbierali z celého britského kráľovstva. Závažné nedostatky syntaktického rázu, ktoré takisto nesprehľadňujú, lež skôr zatemňujú príslušnú vetnú informáciu, zisťujeme vo významovej stavbe vety a v slovoslede. Nedostatky tohto rázu sa osobitne zreteľne ukazujú na začiatku spravodajských textov, kde sa stretáme s tzv. ostrým začiatkom, t. j. s úsilím sprostredkovať rozhodujúcu vetnú informáciu čo najskôr, teda v prvých slovách správy, a ohúriť tak čitateľa. Takýto príznakový slovosled na začiatku spravodajských textov vonkoncom nerešpektuje zásady významovej stavby vety a slovosledu v slovenčine. V našom jazyku, ako aj v jazykoch nášho typu platí, že pri pokojnom, nepríznakovom podávaní informácie sa na začiatok vety kladú známe, prípadne veľmi všeobecné informačné prvky, kým jadrová, prípadne nová informácia, pre ktorú sa veta vlastne vypovedá, kladie sa až na koniec vety. To značí, že pri pokojnom, nepríznakovom rozvíjaní informačného toku informačná línia vety smerom ku koncu vety stúpa. To je všeobecná zásada, ktorá má aj svoje zvukové stvárnenie a ktorú v novinových textoch nemožno účelovo porušovať. Žiada sa nám zároveň povedať, že so zreteľom na počet prípadov príznakového slovosledu na začiatku spravodajských textov nemôžeme takýto postup pokladať za náhodný. Rozoberaný jav ukážeme na niekoľkých príkladoch: Špecializovanú odbornú a predajnú výstavu potravín, obalov, hygieny a sanitácie Potraviny, obaly a hygiena '99 otvorili včera v žilinskom Dome techniky. ‐ Dvojdňovú pracovnú návštevu Slovenska ukončil včera na Sliači náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl Slovinskej armády genpplk. Iztok Podbregar. ‐ Štyri metre vysokú sviečku, vážiacu približne 1 400 kg, zapálili na viedenskej Mariahilfer Strasse. S najväčšou sviečkou na svete chce medzinárodná organizácia Amnesty International a jedno viedenské múzeum upozorniť na mučenie väzňov, ešte aj dnes bežne praktizované na mnohých miestach sveta. Rozoberme prvú vetu: Je zjavné, že informačné prvky týkajúce sa dňa a miesta konania podujatia sú oveľa všeobecnejšie než informácie o charaktere, resp. o náplni výstavy a o jej názve. Keďže usporiadanie týchto infor- ------- **strana 269** mácií nie je v zhode so zásadami významovej stavby vety a slovosledu v slovenčine, je zjavné, že informačná línia tejto vety smerom ku koncu vety klesá, lebo to, čo tvorí jadrovú informáciu, uviedlo sa hneď na začiatku vety. Takýmto umiestnením významových častí vety čitateľa môžeme iba zmiasť, lebo na základe situácie, v ktorej je (číta novinové spravodajstvo), prirodzene očakáva niečo iné, ako mu ponúkajú noviny. Preto novinový text nečíta a nevníma ako plynulý a hladký, lež sa k nemu znova vracia, aby sa presvedčil, či ho prečítal a pochopil správne, a to nie je dobrý znak pre výstavbu danej vety z hľadiska usporiadania jej významových zložiek. Tu akoby sa pri významovej stavbe vety prejavovala istá priepasť medzi zvukovou rovinou textu, ktorá je jazykovo primárna, a písomnou rovinou, ktorá je vlastná novinám. Tento predpoklad nás vedie k záveru, že tieto príznakové začiatky spravodajských textov, ako ani nefunkčne zložitá stavba vety by sa v takom množstve v novinových textoch nevyskytovali, keby si autori hotový text po sebe prečítali, podľa možnosti nahlas, aby si zreteľnejšie mohli uvedomiť zvukové kvality svojho textu a písanú podobu neodďaľovali od zvukovej, prípadne hovorenej a aby tak posúdili informačnú hodnotu vety aj textu a spôsob jej realizácie, významovú stavbu a vnímateľnosť vety aj textu ako celku. Starostlivejšia autorská práca s vetou a textom by čitateľovi priniesla aj zvýšenie informačnej hodnoty novinových textov a vyššiu mieru ich všeobecnej zrozumiteľnosti. O zbližovaní môže byť reč len tam, kde ide o také nové prvky, ktoré nenarúšajú špecifickosť jedného z príslušných jazykov. Ak zbližovanie má znamenať potláčanie domácich prvkov, ide o oslabovanie jeho prestíže a v konečných dôsledkoch o jeho zánik. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 58. \* \* Tohto roku sa vzácneho životného jubilea ‐ 80 rokov ‐ dožil významný slovenský literárny vedec a jazykovedec prof. PhDr. František Miko, DrSc. (narodil sa 13. 4. 1920). V tomto čísle prinášame jeho stále aktuálne myšlienky o spisovnej norme a úze, ktoré predniesol takmer pred tridsiatimi štyrmi rokmi na konferencii o kultúre spisovnej slovenčiny konanej v Smoleniciach 5. ‐ 7. decembra 1966 (pozri zborník Kultúra spisovnej slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1967, s. 57 ‐ 59). ------- **strana 270** Slovesá skúsiť a skúšať ======================= **JÁN HORECKÝ** Sloveso skúsiť tvorí základný prvok osobitného malého systému kognitívnych (poznávacích) slovies, ktorými sa vyjadrujú rozličné operácie pri poznávacej činnosti človeka. Bezprostredne sa s ním spája nedokonavá podoba skúšať. Na tento podsystém však nadväzuje ďalšie sloveso skúšať, ktoré je len nedokonavé, ku ktorému sa dokonavé podoby tvoria predponami: doskúšať, vyskúšať, preskúšať. Vo všetkých podobách jestvuje zvratná podoba so zámenom si: doskúšať si, vyskúšať si, preskúšať si. Osobitne stojí zvratné sloveso pokúsiť sa/pokúšať sa súvisiace so základovým slovesom skúsiť/skúšať. Paralelný s týmto systémom je systém slovesa skúmať. Aj ono patrí ku kognitívnym slovesám, ale kým sloveso skúsiť sa viaže na tzv. senzorického (zmyslovo vnímajúceho) agensa (činiteľa deja), ktorý nie je aktívny smerom na objekt, ale akoby nasával informáciu z okolia do seba, sloveso skúmať sa viaže na tzv. činnostného, agentálneho agensa, ktorý je zameraný na objekt v okolí poznávaný rozumovou činnosťou. K nemu sú dve predponové dokonavé podoby, vyskúmať a preskúmať. Schematicky vyzerá daný systém takto: skúsiť/skúšať ‐ skúšať ‐ doskúšať ‐ vyskúšať ‐ preskúšať skúmať‐ vyskúmať ‐ preskúmať pokúšať sa Sémantická štruktúra slovesa skúsiť, ktoré má výrazný pragmatický, na prax orientovaný charakter, na rozdiel od slovesa skúmať, ktoré má racionálny, rozumový charakter, je preto založená na takom sémantickom prvku, sémantickom príznaku, ktorý by sme mohli charakterizovať ako informácia, poznatok, vedomosť a jej získavanie v poznávacom procese. V obidvoch našich slovníkoch (v Slovníku slovenského jazyka i v Krátkom slovníku slovenského jazyka, 3. vyd., 1997; ďalej KSSJ) sa sloveso skúsiť spracúva v podstate rovnako, člení sa na tri významy. V Slovníku slo- ------- **strana 271** venského jazyka (4. zv.) sa prvý význam vykladá ako "urobiť pokus, pokúsiť sa o niečo", druhý význam ako "zistiť niečo vlastnou skúsenosťou, presvedčiť sa o niečom; zažiť, prežiť, okúsiť" a tretí význam ako "vyskúšať, preskúmať". Ako vidieť, popri opisnom výklade sa na charakterizovanie jednotlivých významov používajú aj slovesá s blízkym významom (vidieť to najmä v druhom význame). V KSSJ sa druhý význam vymedzuje ako "získať skúsenosti (obyčajne nepriaznivé)". Z hľadiska spomenutého základného poznávacieho a informačného charakteru by sa sémantická štruktúra slovesa skúsiť mohla prezentovať takto: Základný význam je "získať informáciu, poznatky o okolitom svete, a to priamym stykom senzorického činiteľa s okolím, s istou situáciou". Napr. skúsiť biedu, trápenie, hlad, strach, ale aj konkrétne skúsiť svet, život veľkomesta. Tento význam sa výrazne vyjadruje predponovými slovesami zakúsiť a okúsiť. Sloveso okúsiť má zreteľne dva významy. Na základný význam slovesa skúsiť (získať informáciu v istom okolí) sa viaže význam vyjadrený slovesami zažiť, prežiť, kým význam "ochutnať" sa viaže na základný význam "získať informáciu z okolia", teda zistiť, ako niečo chutí. Sloveso zakúsiť sa zreteľne viaže na základný význam "získať v okolí, v prostredí" priamym stykom, osobným zažitím (z toho je podstatné meno zážitok). Tento význam má nezastupiteľné miesto v takých teóriách poznania, kde sa kladie veľký dôraz na osobné zažitie, prežitie, na rozdiel od rozumového, úvahového poznávania. Druhý význam slovesa skúsiť možno charakterizovať ako získavanie informácie o udalostiach, resp. situáciách, na ktorých sa poznávací agens nezúčastnil priamo, napr. skúsiť ostrosť britvy, alebo overenie vhodnosti, primeranosti, napr. skúsiť nové topánky, skúsiť si nový klobúk, ale aj skúsiť svoj hudobný talent. Tretí význam vyjadruje overenie informácie o schopnosti vykonávať nejakú činnosť (spravidla v budúcnosti), pričom takáto činnosť sa vyjadruje plnovýznamovým slovesom a sloveso skúsiť tu funguje ako pomocný prvok: zajtra skúsim prekladať, včera som skúsil zasiať trávu. ------- **strana 272** Zhrnujúco možno načrtnutú sémantickú štruktúru vyjadriť tak, že skúsiť znamená získať informáciu v prostredí, z prostredia a smerujúcu do prostredia: skúsiť z prostredia v prostredí do prostredia skúsiť klobúk skúsiť hlad skúsiť prekladať Sloveso skúsiť možno chápať ako predponové, hoci nejestvuje základové slovo \*kús ani \*kúsiť. Toto chápanie sa opiera o predponové slovesá okúsiť, zakúsiť, pokúšať sa: tu sa predpony vymieňajú. Nejestvuje ani slovo \*skúm, ale tu sa slovesá odvodzujú od základu skúm‐: preskúmať, vyskúmať. K dokonavej podobe skúsiť jestvuje nedokonavá podoba skúšať, a to vo všetkých troch základných významoch. To sa konštatuje aj v KSSJ, ale okrem toho sa pripájajú ďalšie významy: "zisťovať vedomosti" a "nacvičovať hru". Zdá sa však, že vo význame "nacvičovať hru, skladbu ap." nejde o zisťovanie vedomostí, o získavanie informácie, ale o overovanie stavu. Bolo by teda primeranejšie chápať sloveso skúšať ako iné sloveso (ako to vidieť v našej úvodnej schéme) a vidieť v ňom dva významy (získavať informáciu z prostredia a smerujúcu do prostredia), a to aj v takých prípadoch, ako skúšať tlak, skúšať tvrdosť materiálu. Takúto interpretáciu by podporovali aj predponové slovesá vyskúšať a preskúšať vo význame "skúšaním zistiť, preveriť stav, spôsobilosť niečoho", resp. "skúškou sa presvedčiť o schopnostiach a vedomostiach" (podľa KSSJ). Od slovesa skúšať je priamo odvodené dejové podstatné meno skúška. V KSSJ sa mu pripisuje takáto sémantická štruktúra: 1. zisťovanie akosti, vlastnosti, vhodnosti niečoho, 2. kontrola a hodnotenie vedomostí (v škole), 3. veľká starosť, utrpenie, 4. prípravné predvedenie dramatického, hudobného ap. diela, 5. overenie výsledku, pokus. Z celkového pohľadu je táto štruktúra nehomogénna, lebo popri významoch súvisiacich so slovesom skúsiť (ide o prvý, tretí a piaty význam) je tu zakomponovaný aj význam súvisiaci so slovesom skúšať (ide o druhý a piaty význam). Aj v tomto prípade by sa mohlo uvažovať o homonymnosti. ------- **strana 273** Pozoruhodné je, že prídavné meno k podstatnému menu skúška malo pôvodne len podobu skúšobný, akoby bolo odvodené od staršej podoby skušba (ako slúžiť ‐ služba, páliť ‐ paľba). Až novšie, ako dosvedčuje aj KSSJ, sa vyskytuje podoba skúškový v spojeniach skúškové obdobie (v ktorom sa robia skúšky), skúšková nervozita aj predskúšková nervozita (v očakávaní skúšok). Prídavné meno skúšobný je však stále bežné v spojeniach ako skúšobný let, skúšobný pilot, skúšobné obdobie, menej častá je príslovka skúšobne (tu sa používa skôr príslovkový výraz na skúšku ‐ prijať na skúšku). Od podoby skušba je odvodené meno miesta skúšobňa (aj vo význame "inštitúcia": skúšobňa drahých kovov), ako aj pomenovanie odboru ‐ skúšobníctvo. Pomenovanie osoby skúšobník je zriedkavé, skôr len potenciálne. Pomenovanie činiteľa deja v podobe skúšač je dnes zriedkavé (ako dosvedčuje nezaradenie v KSSJ). Bežný je názov nástroja skúšačka, zriedkavejšie aj skúšač. Zriedkavejší je aj názov skúšanec. Na pomenovanie činiteľa deja sa používa substantivizovaná podoba príčastia: skúšajúci. Ani od slovesa skúsiť nejestvuje činiteľské meno, zrejme aj preto, že ide o kognitívne sloveso so senzorickým agensom. Časté je však prídavné meno skúsený ‐ "ten, kto má isté poznatky získané informáciami z prostredia". Tento význam je zreteľný v zloženom prídavnom mene svetaskúsený. Ešte častejšie je však abstraktné podstatné meno skúsenosť (súbor informácií získaných z prostredia), napr. vlastná skúsenosť, trpká skúsenosť. Od neho je odvodené prídavné meno skúsenostný, napr. skúsenostná základňa. Zastarané je abstraktné podstatné meno skus, dnes už zastúpené iba v pomnožnom podstatnom mene skusy známom len v spojeniach ísť na skusy, prísť na skusy. Pravdepodobne zvyškom trpného príčastia je prídavné meno skusmý, častejšie v podobe príslovky skusmo (urobiť niečo skusmo). K významu slovesa skúsiť charakterizovanému ako vnášať informáciu do prostredia patrí zvratná podoba pokúsiť sa (pokúsil sa zaspať), resp. v nedokonavej podobe pokúšať sa (pokúšal sa uniknúť). Od neho je odvodené podstatné meno pokus ("experiment" ‐ pokus o útek, jadrový pokus, chemický pokus). Od podstatného mena pokus je odvodené prídavné meno pokusný (napr. pokusný králik, balón) popri častejšom experimentálny ------- **strana 274** (experimentálna fyzika). Jestvuje aj meno osoby pokusník, aj názov odboru alebo činnosti pokusníctvo (amatérske pokusníctvo). V KSSJ sa podstatné meno pokus vykladá ako úsilie o dosiahnutie niečoho, ale aj ako jav, ktorý treba skúmať, a napokon aj v prenesenom význame ako začiatočnícka práca (prvé pokusy o poéziu). Prvý a tretí význam zreteľne súvisia so slovesom skúsiť/skúšať, kým v druhom význame nejde o vzťah k slovesu skúsiť/skúšať, ale k slovesu skúmať. Od slovesa skúmať je pomerne málo odvodenín. Je tu činiteľské meno skúmateľ, častejšie sú prídavné meno skúmavý (skúmavý pohľad, skúmavý duch) a príslovka skúmavo (skúmavo sa pozrieť). Bohatšiu skupinu tvoria odvodeniny od podstatných mien výskum a prieskum (od vyskúmať a preskúmať). K slovu výskum patrí činiteľské podstatné meno výskumník a prídavné meno výskumný a prípadne abstraktum výskumníctvo. K podstatnému menu prieskum patrí činiteľské meno prieskumník a prídavné meno prieskumný (prieskumný oddiel, prieskumné vozidlo, prieskumná predajňa). Z načrtnutého rozboru dvoch základných kognitívnych slovies ‐ skúsiť/skúšať a skúmať ‐ dobre vidieť, že tvoria skĺbený systém. Jeho základom je sémantický prvok informácia a spôsoby jej získavania. Z tohto poznatku treba vychádzať pri úvahách o vhodnosti či primeranosti niektorých slovies, napr. pri pochybnostiach o vhodnosti slovesa zakúsiť/zakúšať v teórii poznania, ako aj pri prípadnom prehodnocovaní lexikografického spracovania týchto slovies a ich odvodenín. Nekontrolovaný príval narúša ústrojnosť, skĺbenosť jazyka, je symptómom nenormálnej, zväčša nebezpečnej situácie pre jazyk. Signalizuje rozklad jazyka. K takémuto návalu nových prvkov dochádza v jazyku napr. vtedy, keď predtým bol dlho meravý a nepripúšťal nijaké zmeny. Oprávnene potom trpí za svoju nepružnosť. V slovenčine táto eventualita neprichádza veľmi do úvahy. Slovenčine vždy hrozil skôr nekontrolovaný vývin ako meravosť. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 58. \* ------- **strana 275** Postavenie prídavných mien prevediteľný a prevoditeľný v slovnej ================================================================ zásobe slovenčiny ================= **MATEJ POVAŽAJ** V texte návrhov zákonov o regulácii prirodzených monopolov a o ochrane hospodárskej súťaže sa použilo prídavné meno prevoditeľný v týchto vetách: Zostatok na účte je prevoditeľný do nasledujúceho roka. ‐ Ustanovenia odsekov 10, 11 a 12 sa nevzťahujú na transakcie s cennými papiermi vrátane cenných papierov prevoditeľných na iné cenné papiere obchodovateľné na trhu podľa osobitného predpisu... V tejto súvislosti sa vynorila otázka, či v uvedených návrhoch zákonov bolo odôvodnené použiť prídané meno prevoditeľný, či podoba prídavného mena prevoditeľný je náležite utvorená a či by sa namiesto tejto podoby prídavného mena nemala používať podoba prevediteľný. Pozrime sa najprv, ako je prídavné meno prevoditeľný zachytené v jazykových príručkách. Toto prídavné meno súčasné kodifikačné príručky neuvádzajú, nie je ani v najnovšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu (1998), ani v najnovšom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997) a neuvádza sa ani v nijakom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšli od roku 1931. Nájdeme ho však v 3. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1963) s kvalifikátorom právnický termín, s výkladom významu "dajúci sa previesť" a s doloženým spojením prevoditeľný nárok. Pri prídavnom mene je prihniezdované podstatné meno prevoditeľnosť. Z toho by sa ukazovalo, že v návrhu zákona sa prídavné meno prevoditeľný použilo náležite. Zaujímavé však je, že v Právnickom terminologickom slovníku (1952), ktorý pripravila a v ňom uvedené termíny schválila Komisia pre právnu terminológiu pri Ústave slovenského jazyka SAVU na čele s jej predsedom Dr. Adolfom Zátureckým a jej členom bol aj prof. Štefan Luby a tajomníkom prof. Ján Horecký, neuvádza sa prídavné meno prevoditeľný, ale iba prídavné meno prevediteľný doložené spojením prevediteľný cenný papier. Z toho teda vyplýva, že v Slovníku slovenského jazyka sa neakceptovala mienka odborníkov právnikov prezentovaná v citovanom terminologickom slovníku. ------- **strana 276** Prídavné meno prevoditeľný sa u nás dlho používalo najmä v spojení prevoditeľný rubeľ. Toto spojenie sa uvádza napríklad v Slovníku politickej ekonómie od M. Dada (Dado, 1966, s. 508) a vysvetľuje sa ako rubeľ so zlatým obsahom 0,987 412 g čistého zlata, ktorý je zúčtovacou jednotkou vyrovnávania vzájomných dodávok a iných platieb medzi členskými štátmi Rady vzájomnej hospodárskej pomoci prostredníctvom Medzinárodnej banky pre hospodársku spoluprácu od 1. januára 1964. V tomto slovníku sa uvádza aj podstatné meno prevoditeľnosť utvorené od prídavného mena prevoditeľný, a to v spojení prevoditeľnosť meny (s. 508). Pri tomto spojení sa však odkazuje na spojenie vymeniteľnosť meny (s. 769), pri ktorom sa uvádzajú synonymné výrazy prevoditeľnosť, konvertibilita a ktoré sa tu vysvetľuje po prvé ako možnosť výmeny bankoviek a papierových peňazí v ceduľovej banke za platnosti zlatého štandardu za také množstvo zlata, ktoré zodpovedalo ich zlatému obsahu, a naopak, a po druhé ako stav medzinárodných platobných stykov, za ktorého možno voľne alebo s väčšími či menšími devízovými alebo inými obmedzeniami vymieňať menu jedného štátu za menu iného štátu. Zo spôsobu spracovania hesiel prevoditeľnosť a vymeniteľnosť v Slovníku politickej ekonómie vyplýva, že sa v ňom dáva prednosť podstatnému menu vymeniteľnosť pred podstatným menom prevoditeľnosť. Spojenie prevoditeľný rubeľ sa uvádza aj vo Finančnom slovníku (1967, s. 259). V tomto slovníku sme sa s prídavným menom prevoditeľný stretli aj v spojení prevoditeľná mena (s. 259), ktoré sa vysvetľuje ako prechodná forma medzi nezmeniteľnou menou, ktorej obeh je obmedzený iba v rámci štátnych hraníc, a zmeniteľnou menou, pričom sa ďalej dodáva, že: Táto teritoriálne obmedzená zmeniteľnosť iba na určitú oblasť sa nazýva prevoditeľnosťou, čiže transferibilitou. Prevoditeľnosť je užší pojem ako zmeniteľnosť. Vyskytuje sa tu teda aj podstatné meno prevoditeľnosť. Vo Finančnom slovníku sa podstatné meno prevoditeľnosť uvádza aj v spojení prevoditeľnosť devíz. V lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme našli niekoľko dokladov na prídavné meno prevoditeľný a podstatné meno prevoditeľnosť. Niektoré z nich tu uvádzame: Táto zmluva zakladá žalovateľný a na iného prevoditeľný nárok [tento doklad sa využil pri exemplifikácii prídavného mena prevoditeľný v Slovníku slovenského jazyka]. ‐ ... výmena nie je možná pri právach, ktoré nie sú prevoditeľné. ‐ Akredi- ------- **strana 277** tív je len raz prevoditeľný. ‐ ... o dlžobných úpisoch vydaných podľa zákonného zmocnenia, nakoľko znejú na majiteľa alebo sú rubopisom prevoditeľné. ‐ Človek, veci a vzťahy sú navzájom porovnateľné, zameniteľné, odpočítateľné, odčítateľné, prevoditeľné, deliteľné... V počítačovom korpuse textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme našli jeden doklad z denníka Práca z r. 1999 na takéto spojenie: prevoditeľnosť akcií. V lexikálnej kartotéke JÚĽŠ SAV sme však našli aj doklady na podobu prevediteľný, a to z práce Štefana Lubyho Autorské právo z roku 1962. Ide o tieto dva doklady: Keďže toto právo nie je prevediteľné ani medzi živými, nemôžu ho nadobudnúť a vykonať ani osoby... ‐ Pravda nárok, ktorý nadobudli tieto osoby na základe realizovania tohto práva, teda na základe uskutočneného slušného vyporiadania, je prevediteľný medzi živými aj na prípad smrti. Š. Luby teda vo svojej práci uplatnil tú podobu prídavného mena, ktorá sa uvádzala v citovanom Právnickom terminologickom slovníku. Všimnime si slovotvornú stránku prídavného mena prevoditeľný. Ide o prídavné meno, ktoré sa zaraďuje do pomerne veľkej a produktívnej skupiny vlastnostných prídavných mien s významom "ktorý môže podliehať deju vyjadrenému slovesným slovotvorným základom" utvorených príponou ‐teľný od slovies (porov. Horecký, 1964). Z podoby prevoditeľný nám po vyčlenení prípony ‐teľný zostáva odvodzovací základ prevodi‐ so samohláskou o v druhej slabike slova. Lenže samohláska o sa nevyskytuje v odvodzovacom základe, ktorým je 3. osoba jednotného čísla prítomného času slovesa previesť s významom "urobiť výkon, ktorým sa prenáša, prepisuje niečo (právo, majetok, peňažná suma a pod.) na niekoho iného alebo na iné miesto a pod.", teda tvar prevedie. Samohlásku o máme iba v dejovom podstatnom mene prevod, ktoré je utvorené od slovesa previesť v naznačenom význame. Prídavné mená s príponou ‐teľný sa však netvoria od podstatných mien, a to ani od dejových podstatných mien, ale priamo od slovies. Odkiaľ sa teda samohláska o dostala do prídavného mena prevoditeľný? Jedno z možných vysvetlení je, že pri hľadaní vhodného ekvivalentu k ruskému finančnému termínu perevódnyj rubľ sa v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý bol začlenený do Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, v slovenčine nesiahlo za prídavným menom prevediteľný uvádzaným v Právnickom terminologickom slovníku, ale pod vplyvom ------- **strana 278** ruského prídavného mena perevódnyj sa utvorilo prídavné meno, ktoré sa v češtine a slovenčine odlišovalo iba hláskovou podobou predpony (v češtine pře‐, v slovenčine pre‐). Okrem toho v slovenčine sa v tom čase v jazykovej praxi používalo aj prídavné meno prevediteľný s významom "vykonateľný", ktoré sa však v jazykových príručkách označovalo ako nesprávne (porov. aj citovaný 3. zv. Slovníka slovenského jazyka), čo súviselo s odmietavým postojom k slovesu previesť vo význame "vykonať, uskutočniť". To mohlo negatívne ovplyvniť používanie systémovo a ústrojne utvoreného prídavného mena prevediteľný od slovesa previesť, resp. jeho prítomníkového tvaru prevedie. Na podporu našich úvah o náležitom tvorení prídavného mena prevediteľný z prítomníkového kmeňa slovesa previesť, t. j. z tvaru 3. osoby jednotného čísla prítomného času prevedie, môžeme uviesť ďalšie prídavné mená utvorené príponou ‐teľný od slovies so základom viesť. Od slovesa predviesť je prídavné meno predvediteľný (predvediteľný svedok), od slovesa zaviesť je prídavné meno zavediteľný (zavediteľný poplatok), od slovesa rozviesť, resp. jeho zápornej podoby nerozviesť sú prídavné mená rozvediteľný (rozvediteľné manželstvo), nerozvediteľný (nerozvediteľné manželstvo). Pri týchto prídavných menách v nijakom prípade nie sú možné podoby so samohláskou o (\*predvoditeľný, \*zavoditeľný, \*rozvoditeľný, \*nerozvoditeľný). Do tejto skupiny rozoberaných prídavných mien nepatrí prídavné meno vyvoditeľný, ktoré je náležité so samohláskou o, lebo odvodzovacím základom tohto prídavného mena je sloveso vyvodiť majúce v 3. osobe jednotného čísla prítomného času tvar vyvodí, v ktorého kmeni sa takisto nachádza samohláska o. Z tohto stručného náčrtu slovotvorného rozboru vychodí jednoznačný záver, že od slovesa previesť vlastnostné prídavné meno utvorené príponou ‐teľný má náležitú podobu prevediteľný. Túto podobu prídavného mena je odôvodnené používať v situácii, ak sa má vyjadriť význam "ktorý možno previesť, dajúci sa previesť", a to aj napriek tomu, že sa v jazykovej praxi používala aj podoba prídavného mena prevoditeľný. Podoba prídavného mena prevoditeľný ‐ ako sme ukázali ‐ nie je utvorená v zhode so slovotvornými zákonitosťami platnými v spisovnej slovenčine a jej používanie ovplyvnili iné (naznačené) faktory, kým podoba prevediteľný tieto zákonitosti rešpektuje. A tak v zákone o regulácii prirodzených monopolov ------- **strana 279** aj v zákone o ochrane hospodárskej súťaže, ale aj v iných situáciách je primerané používať prídavné meno prevediteľný (prevediteľný zostatok na účte, prevediteľný cenný papier). LITERATÚRA DADO, M.: Slovník politickej ekonómie. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 1056 s. Finančný slovník. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry 1967. 430 s. HORECKÝ, J.: Prídavné mená s príponou ‐teľný v slovenčine. Slovenská reč, roč. 29, 1964, č. 3, s. 129 ‐ 136. Krátky slovník slovenského jazyka. 3., doplnené a prepracované vyd. Red. J. Kačala ‐ M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1997. 944 s. Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1998. 574 s. Právnický terminologický slovník. Bratislava, Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení 1952. 184 s. Slovník slovenského jazyka. 3. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963. 912 s. Spisovnosť jazykového prostriedku nevzniká naraz. Utvára sa ustálením jazykového prostriedku na istom mieste jazykového systému. Toto začlenenie do systému spočíva v tom, že sa vyjasnia a vymedzia všetky vzťahy daného prostriedku k ostatným prostriedkom, do rodiny ktorých daný prostriedok pribudol. Tým sa potom stáva jeho väzba v systéme jazyka pevnou. Práve to značí ustálenosť jazykového prostriedku. Pritom spisovnosť neznačí jednoducho len toto jeho začlenenie, ale aj štruktúrnu príbuznosť s jazykom, na základe ktorej sa toto začlenenie uskutočnilo. Norma nie je vlastne nič iné sko spoločenský reflex spisovnosti. Je to záväznosť istej podoby jazyka pre všetkých jeho používateľov. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 57. \* ------- **strana 280** DISKUSIE ======== K úradnej podobe ženských rodných (krstných) mien typu Adriána ============================================================== **LADISLAV BARTKO** Ženské rodné (krstné mená typu Adriána v prevažnej miere vznikli z mužských podôb týchto mien prechýlením, získaním vlastnosti gramatického ženského rodu (Majtán ‐ Považaj, 1983, s. 28). Okrem mena Adriána (od mužskej podoby Adrián, jej variantom je Adriena) takými sú napríklad ešte mená Damiána (od Damián), Doriána (od Dorián), Eliána (od Eliáš), Emiliána (od Emilián), Fabiána (od Fabián), Floriána (od Florián), Graciána (od Gracián), Christiána (od Christián), Kristiána (od Kristián), Kvintiliána (od Kvintilián), Luciána (od Lucián) a Viviána (od Vivián). K nim možno priradiť aj meno Bibiána, ktoré je variantom mena Viviána a nemá východiskový mužský tvar. Tieto mená (okrem dvojice Adrián ‐ Adriána) majú dátum menín spoločný so svojimi mužskými variantmi. V niektorých príručkách rodných (krstných) mien sa ako dvojica uvádzajú aj mená Marián ‐ Mariana/Marianna a Julián ‐ Juliána. Pri menách Mariana/Marianna sa však upozorňuje, že sa vykladajú aj ako zložené z mien Mária a Anna (pozri napr. Majtán ‐ Považaj, 1983, s. 71, a 1993, s. 99; takisto Majtán, 1991, s. 93). Podľa M. Pisárčikovej za zložené treba považovať aj meno Juliána (z mien Júlia a Anna), ktoré vzniklo zjednodušením staršej podoby Julianna a dlhé á doň preniklo iba pod vplyvom analógie (Pisárčiková, 1989, s. 150). Mien uvedeného typu u nás nie je veľa (pravda, možno predpokladať určité narastanie ich počtu vznikom ženských podôb k ďalším menám, teda napríklad k menám Cyprián, Dacián, Felicián, Flavián, Klaudián, Oktavián, Šebastián atď.). Ani vo frekvenčnom rebríčku tieto mená nestoja na ------- **strana 281** najvyšších miestach. Naopak, ich výskyt u nás možno označiť za nízky, pri niektorých až za veľmi zriedkavý. Určitou výnimkou v tomto smere sú len mená Mariana (podľa údajov z matrík narodených v roku 1971 v šiestich najväčších slovenských mestách ‐ Bratislava, Košice, Žilina, Banská Bystrica, Martin, Nitra ‐ sa toto meno dostalo do prvej desiatky najobľúbenejších; pozri Majtán ‐ Považaj, 1983, s. 24 ‐ 25; podľa údajov z r. 1983 z ôsmich matrík, a to Bratislava 3, Podunajské Biskupice, Myjava, Nitra, Handlová, Žilina, Košice 1, Prešov sa však už nedostalo ani do prvej dvadsiatky; pozri Považaj, 1989, s. 143), ďalej Adriána (podľa nášho odhadu v súčasnosti patrí do druhej alebo tretej desiatky najobľúbenejších mien) a čiastočne aj mená Bibiána a Juliána. Práve na menách Adriána, Bibiána, Juliána (Mariana i Marianna sa v príručkách rodných mien uvádzajú ‐ zrejme pod vplyvom uvedomovanej skutočnosti, že v nich ide o spomínanú zrazeninu mien Mária a Anna ‐ s krátkou samohláskou a v morféme stojacej pred pôvodnou prechyľovacou príponou ‐a) možno dnes pozorovať veľkú mieru neakceptovania, ba až zámerného a striktného odmietania ich platnej kodifikovanej podoby (s dlhou samohláskou á v uvedenej morféme: Adriána, Bibiána, Juliána), a teda praktického používania nekodifikovanej podoby (s krátkou samohláskou a na spomenutom mieste: Adriana, Bibiana, Juliana). Kodifikovanú podobu odmietajú nielen mnohé nositeľky týchto mien (medzi ne patrí napríklad aj jazykovedkyňa Adriana Ferenčíková), ale do značnej miery aj autori či vydavatelia rozličných kalendárov a diárov a isté rozdiely môžeme dokonca nájsť najmä medzi staršími a novšími príručkami kodifikačného charakteru. Možno to doložiť mnohými príkladmi. Napríklad príručka majúca štatút platnej kodifikácie rodných (krstných) mien v súčasnosti (slúži ako úradná pomôcka v práci matrík) a obsahujúca zoznam vyše 1800 úradných podôb týchto mien, t. j. práca M. Majtána a M. Považaja Vyberte si meno pre svoje dieťa (Majtán ‐ Považaj, 1998) uvádza s výnimkou podôb Mariana/Marianna ‐ všetky ostatné uvedené mená, vrátane mena Juliána, s dlhým á: Adriána, Bibiána, Damiána, Doriána, Fabiána, Juliána atď. (ale Riana; ide o variant mena Adriána). Rovnaký stav je v predchodkyni uvedenej príručky od tej istej dvojice autorov, ktorá pod názvom Meno pre naše dieťa vyšla v troch vydaniach v rokoch 1983 ‐ 1993 (Majtán ‐ Považaj, 1983, 1985, 1993). ------- **strana 282** V príspevku M. Majtána Aké meno dieťatku v knižke 300 mien (staráme sa o bábätko) (Majtán, 1991), ktorý však neobsahuje úplný zoznam úradných podôb rodných mien, je Adriána, Floriána, Kristiána i Mariana/Marianna (ostatné mená tu chýbajú). Z jazykových kodifikačných príručiek, uvádzajúcich iba niektoré zo sledovaných rodných (krstných) mien, v súčasnosti platné Pravidlá slovenského pravopisu (1998), podobne ako ich prvé vydanie z roku 1991, kodifikujú podoby Adriána a Bibiána i Mariana/Marianna, ostatné mená neuvádzajú. Vydania tejto základnej pravopisnej a jazykovej príručky z rokov 1931, 1940 a 1953 kodifikovali podobu mena Juliana, podobne aj viaceré vydania Praktickej príručky slovenského pravopisu od A. Zaunera. Súčasná kodifikačná príručka spisovnej lexiky (Krátky slovník slovenského jazyka) rodné mená neobsahuje, ale v 6. zväzku staršieho Slovníka slovenského jazyka (1968) môžeme nájsť podoby Adriána (Riana chýba), Bibiána, Damiána, Emiliána, Fabiána, Graciána, Luciána (ale aj tu je Juliana, Mariana/Marianna). Podobu Juliana (ale napríklad Damiána) kodifikujú aj výslovnostné príručky Á. Kráľa Príručný slovník slovenskej výslovnosti (1979) a Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984, 1996). Nejednotnosť a neakceptovanie platnej kodifikácie možno doložiť aj príkladmi z náhodne vybratých kalendárov a diárov na rok 2000. (Pre úspornosť všímame si tu iba mená Adriána, Bibiána a Juliána, mená Mariana/Marianna, ak sa v nich nachádzajú, sú vždy v kodifikovanej podobe, teda s krátkym a v spomenutej morféme.) Všetky tri mená s dlhou samohláskou á (Adriána, Bibiána, Juliána) uvádzajú napríklad Stolový kalendár 2000 (Bratislava, Danubiapress), kalendár Tatry 2000 (Prešov, Kalendárium), Stolový kalendár ‐ Fantázia 2000 (Prešov, Kalendárium) a Bloček týždenný s pozadím ‐ 2000 (Prešov, Kalendárium); v kalendári C + J 2000 (Banská Bystrica, Diecézna charita, charitatívno‐sociálne centrum Martin) a v Minidiári 2000 (Trnava, KON‐PRESS) je podoba Adriána (ale Bibiana a Juliana); Pracovný kalendár 2000 (Banská Bystrica, Spektrum Grafik) uvádza podoby Bibiána (ale Adriana a Juliana); kalendár Gazdinka 2000 (Banská Bystrica, Spektrum Grafik) má Bibiánu (ale Adrianu); Pracovný kalendár 2000 (Trnava, KON‐PRESS) ponúka všetky tri mená bez dlhej samohlásky: Adriana, Bibiana, Juliana; kalendár Auto 2000 (Bratislava, DAPA) má iba mená Adriana a Juliana. ------- **strana 283** Príklady svedčia o tom, že v oficiálnej kodifikácii uvádzané podoby, s dlhou samohláskou á, sa nedodržiavajú dôsledne ani v jednom z bližšie sledovaných troch rodných (krstných) mien, teda mien Adriána, Bibiána, Juliána. Neakceptovanie kodifikovanej pravopisnej (a s ňou aj výslovnostnej) podoby ženských rodných (krstných) mien typu Adriána a terajšia celková značná rozkolísanosť jazykovej praxe v používaní týchto mien má viacero príčin. Jednou z rozhodujúcich príčin tohto stavu ‐ ako na to už pred časom upozornila M. Pisárčiková (c. d.) ‐ je tendencia skracovať dlhé samohlásky v osobných menách (v ich zvukovej realizácii) a to ako súčasť dynamických procesov, ktoré v našom jazyku prebiehajú neprestajne a zasahujú nielen apelatívnu lexiku, ale isté zmeny nastávajú aj v oblasti vlastných mien (v rodných menách aj v priezviskách). Pri rodných (krstných) menách ide o skracovanie najmä samohlások ó, é (v slovenskom fonologickom systéme majú periférne postavenie, a tým sú príznakové), ale aj o í, prípadne á v takých menách ako Róbert (Robert), Margaréta (Margareta), Gréta (Greta), Magdaléna (Magdalena), Regína (Regina), Albín (Albin), Ervín (Ervin), Títus (Titus), Renáta (Renata) a i. (tamže, s. 147 ‐ 149). Osobitným prípadom uvedenej tendencie je skracovanie dlhej samohlásky á v prípadoch jeho výskytu v samohláskových skupinách iá a eá, a to v menách s latinskými alebo gréckymi základmi, ako sú Adrián, Damián, Eliáš, Fabián, Florián, Kristián, Lucián, Vivián atď. V ženských náprotivkoch týchto mien sa v ich kodifikovanej podobe dĺžka samohlásky zachováva (teda majú podobu Adriána, Bibiána/Viviána, Damiána atď.), no prax je taká, že mnohé používateľky mien tohto typu kodifikáciu nedodržiavajú ani v písanej podobe (tamže, s. 149 ‐ 150). Ako sme už uviedli, kodifikáciu nedodržiavajú nielen samotné nositeľky mien uvedeného typu, ale ani autori či vydavatelia rozličných prác obsahujúcich zoznamy úradných podôb týchto mien. Keďže verejnosť týmto zoznamom zväčša pripisuje platnosť kodifikačnej záväznosti, nejednotnosť podôb mien v týchto tlačených prácach negatívne pôsobí na jazykovú prax: kodifikáciu nieže neupevňuje, ale naopak, prehlbuje jej rozkolísanosť. Inou výraznou príčinou neakceptovania platnej kodifikácie rodných (krstných) mien typu Adriána je podľa nášho názoru silný tlak analógie so ------- **strana 284** značným množstvom iných (navyše v niektorých prípadoch frekventovanejších) mien zakončených na ‐ana. Popri spomenutej dvojici Marián ‐ Mariana/Marianna nepochybne veľký vplyv v tomto smere má dvojica Ján ‐ Jana, čiastočne i ďalšie, ako: Alan ‐ Alana, Bohdan ‐ Bohdana, Bojan ‐ Bojana, Dan ‐ Dana, Dean ‐ Deana, Dian ‐ Diana, Dušan ‐ Dušana, Ivan ‐ Ivana, Milan ‐ Milana, Radovan ‐ Radovana, Roman ‐ Romana, Stojan ‐ Stojana, Vladan ‐ Vladana, Živan ‐ Živana, Vejan ‐ Vejana a i. Zrejme možno tu spomenúť aj ďalšie ženské mená (bez mužského tvaru), ktorých vplyv na konštatovaný stav takisto nie je celkom zanedbateľný: Dajana, Desana, Jadrana, Jolana, Jovana, Kvetana, Lesana, Liana, Liliana, Petrana, Svetlana, Tatiana, Ticiana, Zuzana. Na odmietaní kodifikovaných podôb uvedených mien (s dlhým vokálom á) zrejme participuje aj tradícia, a to najmä prostredníctvom mena Juliána. Ako sme už uviedli, kodifikačnými prácami pravopisu a slovnej zásoby nášho spisovného jazyka bolo toto meno do jazykovej praxe za dlhý čas (od roku 1931) "ponúkané" v podobe Juliana (s krátkym a), a tak je celkom prirodzené, že vo vedomí najmä staršej generácie je v tejto podobe silne zafixované. Uvedené skutočnosti umožňujú vysloviť záver, že priamočiara kodifikácia úradných podôb ženských rodných (krstných) mien typu Adriána (od mužských mien typu Adrián) nemá predpoklady ujať sa a natrvalo sa presadiť v jazykovej praxi ako jediná. Preto v záujme odstránenia terajšej značnej rozkolísanosti a želaného zjednotenia jazykovej praxe v používaní týchto mien treba uvažovať o zmene ich kodifikácie na podoby s krátkym vokálom a: Adriana, Bibiana, Juliana atď. Vzhľadom na zložitosť problematiky a na predpokladané komplikácie spojené s uvádzaním novej kodifikácie do praxe ponúka sa riešenie, podľa ktorého by sa nové podoby mien do určitého času mohli používať ako úradné popri doterajších podobách a až neskôr by sa takými stali ako jediné. LITERATÚRA KRÁĽ, Á.: Príručný slovník slovenskej výslovnosti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. 648 s. KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 3. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1996. 631 s. ------- **strana 285** MAJTÁN, M.: Aké meno dieťatku. ‐ In: 300 mien (staráme sa o bábätko). (Autori D. Chovancová a M. Majtán). Bratislava, Nezávislosť 1991, s. 70 ‐ 99. MAJTÁN, M. ‐ POVAŽAJ, M.: Meno pre naše dieťa. Bratislava, Obzor 1983. 200 s. (2. vyd. 1985, 200 s.; 3. vyd. 228 s.). MAJTÁN, M. ‐ POVAŽAJ, M.: Vyberte si meno pre svoje dieťa. Bratislava, ART AREA 1998. 344 s. PISÁRČIKOVÁ, M.: Skracovanie dlhých samohlások v niektorých osobných menách. ‐ In: Aktuálne úlohy onomastiky z hľadiska jazykovej politiky a jazykovej kultúry. Zborník príspevkov z 2. československej onomastickej konferencie (6. ‐ 8. mája 1987 v Smoleniciach). Red. M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1989, s. 147 ‐ 151. POVAŽAJ, M.: Problémy regulácie výberu rodných mien. ‐ In: Aktuálne úlohy onomastiky z hľadiska jazykovej politiky a jazykovej kultúry. Zborník príspevkov z 2. československej onomastickej konferencie (6. ‐ 8. mája 1987 v Smoleniciach). Red. M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1989, s. 141 ‐ 146. Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1998. 574 s. Slovník slovenského jazyka. 6. zv. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968. 336 s. ZAUNER, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. 3., zrevidované a upravené vyd. Bratislava, Obzor 1966. 540 s. Normovanosť jazyka je jeho prirodzený stav. Bez rešpektovania ustálenosti, totožnosti jazykových prostriedkov a bez prihliadania na spoločenskú záväznosť by dorozumievanie pri množstve hovoriacich a pri nespočetnom opakovaní dorozumievacích aktov nebolo možné. Kolísanie, nedostatočná ustálenosť jazykového prostriedku prekáža v komunikácii. Norma je teda v jazyku na to, aby používanie jazyka bolo rovnaké. Zabezpečuje jazyk proti svojvoľnej zámene spisovného prvku za nespisovný, ustáleného prvku za náhodný, nepotrebný prostriedok. A rovnaké, pravidelné používanie jazykového prostriedku, to je vlastne úzus. Úzus je teda reflex normy v praxi. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 57. \* ------- **strana 286** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Slovenská kuchyňa v minulosti (ohnisko a nástroje okolo ohniska) ================================================================ V kuchárskych knihách z minulého storočia nájdeme množstvo zastaraných pomenovaní dnes už nepoužívaných nástrojov, korenín a opis takej kuchárskej techniky, ktorú už sotva poznáme a, samozrejme, v súčasnosti väčšinou nepoužívame. Vybavenie našej kuchyne prešlo obrovskými zmenami, ktoré pokračujú dodnes. Zo širokej škály tradičného kuchynského náčinia v tomto príspevku venujeme pozornosť nástrojom, ktoré sa používali okolo ohniska. Prv, ako podrobnejšie opíšeme náčinie slovenskej kuchyne, pokladáme za potrebné bližšie objasniť pojem kuchyňa. Kuchyňa, ako ju poznáme dnes, je v historickom vývine slovenského vidieckeho domu novší prvok. Pravda, to neznamená, že kuchyňa ako priestor na varenie u nás v priebehu minulých stáročí (a najmä v meste) nebola známa. Dokazujú to aj doklady z kartotéky Historického slovníka slovenského jazyka (HSSJ), kde máme slovo kuchyňa doložené v týchto významoch: 1. samostatná miestnosť v dome, kde sa pripravujú jedlá: spogeni kuchinie a sspizierne (LIPTOV 1520); kuchynya welika spoleczna wsseczkym panom (DOMANIŽA 1615), 2. jedáleň, stravovňa: prepelicze pro kuchyniu pansku (ŽILINA 1615); popina: krčma, obecna kuchyna (KS 1763), 3. príprava stravy, jedál: pry kuchyni posluhowala (KRUPINA 1684), 4. jedlo, stravovanie, strava: hotowila slawnu kuchinu (18. st.), [HSSJ II/ s. 158]. Na mnohých miestach však bolo v slovenských dedinských domoch v minulých storočiach jediným miestom na prípravu jedál "voľné ohnisko", ktoré bolo umiestnené v obytnej miestnosti alebo v pitvore. Netreba príliš zdôrazňovať, že aj inventár tejto kuchyne s voľným ohniskom bol celkom odlišný. ------- **strana 287** Strava sa pripravovala na otvorených ohniskách (s vatrami). Na ohnisku naši predkovia nielen varili, ale aj piekli, predovšetkým mäso. Pritom používali celkom odlišné nástroje ako v súčasnosti. Pri rozkladaní ohňa kresaním naši predkovia používali ocieľku, kremeň, kresadlo, práchno. Ocieľka a práchno museli byť teda stále naporúdzi. Najčastejšie ich držali na polici pri ohnisku alebo v niektorom slepom okne. Ocieľka je kúsok ocele používaný na kresanie ohňa: kresiwo z prachnem, z ocgelku, z kremenem a ostruzinamy sirkowatymy nechat gest pohotowe (KoB 1666); wezmi gednu rozpalenu ocgelku (HT 1760); aby w čas garnj a gessennj kremen, ocelky a fagky pry sebe nenosyli (PH 1770), [HSSJ III/ s. 108]. Práchno je ľahko zápalná organická látka (práchnivé drevo, huba), nevyhnutná pri zapaľovaní kresadlom: zažnutj kresiwo z prachnem (KoB 1666); giskra wiražena a w oheneg nadobce od prachna zchopena nit syrowu a z tau swyčku aneb drewo zažyha (OP 1685); fomes: prachno (KS 1763), [HSSJ IV/ s. 272]. Kresadlo, kresidlo, kresivo, kresivko je nástroj na vykresanie iskier pri zapaľovaní ohňa: nadobj kucharske: kuthan (:kresadlo:) (OP 1685); dawala gim kresidlo (KRUPINA 1742); igmarium: kresywko, kresadlo (KS 1763); aby ste mi kresilo nebyly wzaly, tuto slamu bi sem zapalil (PONIKY 1796); synarium: kresadlo (DSL 18. st.); ryady kuchinske: kresiwo (KoB 1666), [HSSJ I/ s. 135]. Na manipuláciu s otvoreným ohňom, pahrebou a popolom boli potrebné špeciálne nástroje. Aj ich miesto bolo v blízkosti ohniska. Boli to ‐ ožeg, ohreblo, ometlo, kutáč (alebo kuták), lopata, potištek (potisk), kután a kliešte.Tieto predmety museli byť vždy poruke. Ožeh, ohreblo, kutáč ‐ sú rôzne pomenovania pre nástroj, ktorým sa prehrabáva popol, pahreba v ohnisku. Ožeh, ožech ‐ je drevený nástroj na prehrabávanie uhlia v ohnisku alebo v peci: Puttiera žena slissala od nebohiho kozela, že gu widiel na poli a že gu ozehom nahanial (s. l. 1639); ostatnie ryady kuchinske gsu kresiwo, ožech (KoB 1666), [HSSJ III/ s. 439]. Ohreblo: ynaksseho ya rectora dostanem, čo nebude ohrabla robiti (SLOVENSKÁ TEPLICA 1639); ostatnie ryady kuchinske gsu: kresiwo, ohreblo (KoB 1666); (pekar) wyhrná (:wychráni:) ohrablem ohen w uhly, ktere dole zhrna w hromadu (OP 1685); rutabulum: ohreblo, wymetáč (KS 1763); druha (žena) wišla z ohreblom (TURIEC 1768); na ohreblo železne do piowara nadwarely kus (POVažská BYSTRICA 1788), [HSSJ III/ s. 254]. Ometlo, aj omelo je druh ------- **strana 288** metly používanej na vymetanie pece: ked (Zosa Psatierka) po tuoli chodila, na omele sedela (KRUPINA 1675); (žena) má i zbroge swé, praslicu, metlu, ohrablo, ometlo i motowidlo (PV 17. st.); nekrič, hned na teba ometlo poletj (KC 1791), [HSSJ III/ s. 296]. Potisk, potištek je ďalšie pomenovanie ohrebla: ramodla: ohřebelce neb lopatečka železna z wywrtané djry, prach čistjcy a wytahugjcy: potjsstek (LZ 1775), [HSSJ IV/ s. 192]. Kutáč alebo kuták je železná, obyčajne zakrivená tyč na prehrabávanie ohňa: zelezna pecka mala, pry nj kutáčz a klessčze (MORavský JÁN 1697); cebetta: kutáč (NP 17. st.); položá s nym wssecky nadobi, to gest kutáče ohna (KB 1757); ciniflo: kutáč železny (KS 1763); batillum: kuták (ML 1779), [HSSJ II/ s. 169]. Kután (kutánek, kutánček) je železná panvica, ktorá slúžila na prenášanie ohňa alebo pahreby: focus: kuthan (OP 1685); botillum: zelezna lopata, syto uhelne, kuthan (KS 1763); kral byl sedel w dome a položeny bywal pred nym kuthanček plny uhljm žerhlawym (KB 1757); arula: kuthánek, na kterém se oheň nosy; foculus: kuthánek, na kterém se gjdlo prihjwá (KS 1763), [HSSJ II/ s. 169]. Príznačným železným náčiním niekdajších kuchýň boli aj koníky alebo kozlíky, trojnožky tzv. drajfusy. Boli nenahraditeľným náčiním potrebným pri rozkladaní ohňa a varení jedál, no niektoré druhy sa používali aj pri pečení rôznych jedál na ražni. Na ich výčnelky pripevnili železný vykovaný ražeň a na ňom obracali mäso. Rozšírené a obľúbené boli aj tzv. rošty a mreže ‐ pieklo sa nich mäso, ryby, niekedy aj pečivo. Koza, kozy ‐ bol drevený alebo železný stojan na štyroch nôžkach; štvornohý podstavec pod rôzne predmety: kozy, na kterych se pečene obracagu (LIETAVA 1612); kozj rebrikowate pre pecžene (s. l. 1637); kozy pod rožne (LIPTovský HRÁDOK 1702), [HSSJ II/ s. 118]. Trojnožka, tzv. drajfus, drajfuza (slovo pochádza z nemčiny) v historických materiáloch sa vyskytuje v rôznych hláskových variantoch (draj‐, drej‐, traj‐, trej‐, tri‐): geden kotlicžek bez triffusa (KRUPINA 1681); wsadil sem ho (téglik) na dreyfuss (OCh 17. st); rosst, dreyfussa, struhadlo (NITRA 1770); desat trajfuzow nowich (s. l. 1771); do kuchyne 3 treifusi (MODRÝ KAMEŇ 1796), [HSSJ I/ s. 310]. Trojnožky sa vyrábali v nespočetných variantoch ‐ od úplne jednoduchých až po bohato ozdobené tvary. Na ne sa kládli hrnce, panvice, rajnice, kotly a iné kuchynské náčinie. Takéto trojnožky nájdeme aj dnes v niektorých starších chalupách. ------- **strana 289** Ďalším nevyhnutným doplnkom ohniska boli rošty a ražne. Rošty (v rôznych hláskových variantoch ako rošt, rašt, rôšt a i.) boli nástroje na pečenie, železné mreže, ktoré sa kládli na koníky (kozy, capíky): rozny dwa, geden weliký a druhy malý rust (TRENČÍN 1613); kuchar maso na ruosste smažy (KoB 1666); cribrum: rossta (ML 1779); tyran dal Laclawa na ruosst položitj (CS 18. st.), doložené z kartotéky Historického slovníka slovenského jazyka. Ražne (ražeň, rožeň, rožník) sú nástroje (na konci zaostrené železné tyče) na pečenie mäsa priamo na ohni: wareczky, kotly, rozny, panwy (s. l. 1552); w kuchyny: kotly, rožen, stoly (BYTČA 1606); kuchar maso na ražnyech pečzye (KoB 1666); w dome synowskem hus na rožeň nastrčena se pekla (PeP 1769); wezmi ffiki a upecz na rozniku (ORAVA 1618), doklady sú z kartotéky HSSJ. V súvislosti s kuchyňou a jej vybavením sa nám zachovalo aj niekoľko porekadiel: dotiaľ trvá bratstvo, pokiaľ je masná kuchyňa (hojnosť jedla podmieňuje priateľstvo), kráča, akoby bol ražeň zhltol, alebo má ražeň v zadku (vzpriamený alebo namyslený, pyšný), alebo ja obraciam ražeň a druhý je pečienku (druhý využíva výsledky mojej práce). Časom sa používanie ražňa zredukovalo na príležitostné pečenie slaniny na rôznych túrach a výletoch. **Renáta Ondrejková** LITERATÚRA BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí, Česko‐Laťinsko‐Ňemecko‐Uherskí. Budae, 1825 ‐ 1827. Historický slovník slovenského jazyka. Red. M. Majtán. Bratislava, Veda 1. zv. A ‐ J. 1991. 536 s.; 2. zv. K ‐ N. 1992. 616 s.; 3. zv. O ‐ P (pochytka). 1994. 654 s.; 4. zv. P (poihrať sa ‐ pytlovať). 1995. 582 s. KÁLAL, M. ‐ KÁLAL, K.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, nákladom vlastným 1923. 1012 s. Krátky slovník slovenského jazyka. 3., doplnené a prepracované vydanie. Red. J. Kačala ‐ M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1997. 944 s. MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, Academia 1968. 866 s. SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 272 s. ------- **strana 290** SKRATKY POUŽITÝCH PÍSOMNOSTÍ CS 18. st. ‐ Cociones Slavico‐Bohemicae. 18. st. 992 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Quart. Slav. 10. DSL 18. st. ‐ Dictionarum Slavico‐Latinum. 18. st. 556 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. J 893. HT 1760 ‐ HEILL, J. G.: Trifolium sanitatis medicum aneb o zdrawj zpráwa lekarska zepsana od Izraelity gednoho hogiti nemocy se snažugicyho. D. Kubín 1760. 161 s. Rkp. v LAMS v Martine, ev. č. 1774. KB 1757 ‐ Swaté biblia slowenské aneb Pjsma swatého částka 1., která w sebe obsahuge Starého testamenta zákon a zákona historiu. 920 s. Částka 2., která w sebe obsahuge Prorokú, knihi Machabegské a celý Testament nowy. 600 s. (Lechnica alebo Červený Kláštor.) 1756 ‐ 1759. Rkp. na rím. kat. farskom úrade v Cíferi. KC 1791 ‐ KUBIK, D.: Cantiones Slavonicae ordine alphabetico deductae et conscriptae. Prievidza 1791. 121 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. B 190. KoB 1666 ‐ KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae reserataaurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča, L. Brewer 1649. (Slovenský rkp. preklad F. Buľovského z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela. 503 s.) V LAMS v Martine sign. B 529. KS 1763 ‐ (Kamaldulský slovník.) Syllabus dictionarij Latino‐Slavonicus... 1763. 948 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign H 64. LZ 1775 ‐ LAUČEK, M.: Zlatá baně, to gest Nábožné modlitby a pjsně, ... 1775. 182 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. A 248. ‐ tlač: Bratislava, F. A. Patzko 1776. 20, 126, 8 s. ML 1779 ‐ MICHALIAK, S.: Lexicon compendiosum seu syllabus... et dictionarium Hungaricum, Germanicum, Slavicum‐Slavonicum, Croaticum aut Illiricum et Latinum. 1779. 785 s. Rkp. v Ostrihome. NP 17. st. ‐ Nomenclator pružinský. 17. st. 35 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. J 222. OCh 17. st. ‐ Opuscula artis chymicae. 17. st. 390 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Duod. Slav. 3. OP ‐ KOMENSKÝ, J. A. : Orbis sensualium pictus quadrilinguis... Levoča, S. Brewer 1685. 132 s. ‐ Orbis sensualium scriptus. Svet widitelni psany Jorius Darula, bonus homo Comitatis Turociensis. Levoča 1739. 152 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. MI 691. PeP 1769 ‐ PEXENFELDER, M.: Kazatale hystorického neobičejnych prybehúw... 1. zv. 1769. 4, 288 s.; 2. zv. 1770. 316 s.; 3. zv. 1771. 463 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. MJ 152, 275. PH 1770 ‐ Porádek hor aneb lesuw zachowánj. Bratislava, J. M. Landerer 1770. 61, 2 s. PV 17. st. ‐ Piesne a verše pre múdrych i bláznov. Red. J. Minárik, Bratislava, vydavateľsvo Tatran 1969. 616 s. s. l. ‐ sine loco (bez udania miesta vydania) ------- **strana 291** ROZLIČNOSTI =========== Strieda ‐ postupnosť impulzov ============================= V textoch slovenských technických noriem z oblasti elektrotechniky predkladaných na jazykovú a terminologickú revíziu, ktoré sa do slovenčiny prekladajú z iných jazykov, začalo sa používať slovo strieda ako slovenský ekvivalent českého výrazu střída. Slovo strieda sa v pripravovaných slovenských technických normách z tejto oblasti začalo používať vo význame "závislosť opakovacej frekvencie impulzov od šírky impulzov a medziimpulzového intervalu". V príspevku si bližšie všimneme slovo strieda v slovnej zásobe slovenčiny a naznačíme vhodný slovenský ekvivalent za české slovo střída. Slovo strieda zachytáva 4. zväzok Slovníka slovenského jazyka z r. 1964 (ďalej SSJ), v ktorom sa toto slovo uvádza na s. 294 ako textilný termín s významom "pravidelné opakovanie obrazca alebo skupiny obrazcov na tkanine". V staršej Technológii väzby pletenín V. Votánka a M. Mesjara (1956, s. 86) namiesto výrazu strieda uvedeného v SSJ, ktorý je len hláskovým prispôsobením českého výrazu střída, používajú sa výrazy opakovanie a raport. Súhlas s týmto riešením, teda s nahradením výrazu strieda, vyjadril V. Uhlár (1962, s. 45) takto: "S Votánkom a Mesjarom treba súhlasiť v tom, že používajú názov raport čiže opakovanie (pri väzbách) a nie umelý názov strieda, ktorý treba odstrániť aj z tkáčstva." Výrazy opakovanie a raport namiesto slova strieda uvádza aj učebnica M. Buriana ‐ O. Myšinského Odevný materiál z r. 1970 (s. 95): "Opakovanie (strieda, raport) väzby udáva určitý počet osnovných aj útkových väzbových bodov, ktoré tvoria základný a ukončený (uprednostnili by sme podobu zakončený) vzor väzby." Slovo strieda sa v učebnici uvádza spolu s výrazom raport v zátvorke. Signalizuje to, že tieto synonymá sú síce odbornej verejnosti známe, ale neodporúča sa uprednostňovať ich pred výrazom opakovanie, t. j. nie je vhodné nadužívať prevzatý výraz raport ------- **strana 292** a mechanicky hláskovo prispôsobený výraz strieda na úkor ich domáceho, jazykovo vhodného ekvivalentu. Preto je dosť prekvapujúce, že napriek dávnejšiemu zápornému stanovisku k tomuto výrazu slovo strieda s takmer totožnou definíciou zachytáva pomerne nová Terminológia tkáčstva K. Okáľa z r. 1991. Na s. 79 sa v nej uvádza tento text: "strieda (syn. raport) ‐ počet osnovných nití a útkov tvoriacich vo väzbe tkaniny celok, ktorý sa stále opakuje". Český výraz střída zachytáva Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost (1978, s. 527) spolu so synonymom střídka, ale iba vo význame "mäkká časť chleba". Český výraz střída zachytáva aj Technický naučný slovník (IV. diel, 1963, s. 582), ktorý uvádza, že ide o termín z oblasti elektrotechniky s významom: "poměr šířky impulsu (měřené při jeho polovičné amplitudě) k mezeře. Hodnota s.: 1:1 (např. u elektrického přepínače) až 1:100 až 200 (u radiolokátoru)". Zároveň ide o jediný (aj to inojazyčný) doklad na použitie tohto slova v spomenutej oblasti, ktorý sa nám podarilo nájsť. Česko‐slovenský slovník z r. 1979 pri hesle střída s indexom 1 uvádza tieto slovenské ekvivalenty: 1. pri knižnom, resp. zastaranom význame slovenský ekvivalent striedanie; 2. pri textilnom termíne ekvivalent striedanie, raport. Nie je celkom jasné, prečo sa ako slovenský ekvivalent českého výrazu střída v textilnej terminológii neuplatnil slovenský ekvivalent opakovanie, ktorý zaznamenali už slovenské citované príručky. Okrem toho sa v slovníku uvádza homonymné slovo střída s indexom 2, so synonymom střídka a slovenským ekvivalentom striedka. Slovo strieda sme nenašli v súčasných výkladových a prekladových slovníkoch, ani v odborných výkladových slovníkoch z oblasti fyziky, resp. elektrotechniky. Signalizuje to, že výraz strieda technická verejnosť neprijala, resp. prijala ho ako súčasť odborného slangu, nie ako odborný termín; odborníci si možno uvedomili jeho neústrojnosť. Slovo strieda je totiž ‐ ako sme už spomenuli ‐ len mechanické hláskové prispôsobenie, poslovenčenie českého výrazu střída. Preto je potrebné nájsť jeho vhodný slovenský ekvivalent. Dali by sa pritom využiť dve možnosti: ako slovenský ekvivalent používať buď výraz striedanie, ktorý uvádza Česko‐slovenský slovník, alebo výraz opakovanie zachytený v Technológii väzby pletenín. V odbornej literatúre z oblasti elektrotechniky sme spojenia striedanie impulzov, resp. opakovanie impulzov nenašli. V Náučnom slovníku elek- ------- **strana 293** trotechnickom, časť Rádiolektronika sa však na s. 232 uvádza spojenie opakovacia perióda impulzov s odkazom na postupnosť impulzov. Pri termíne postupnosť impulzov je na s. 257 tento výklad: "Zoskupenie časovo po sebe nasledujúcich impulzov. Medzi impulzmi je medziimpulzový interval, t. j. časový úsek medzi tylom predchádzajúceho a čelom nasledujúceho impulzu. Impulz spolu s medziimpulzovým intervalom tvorí periódu impulzov T... Ak sa medziimpulzový interval alebo ich skupina strieda pravidelne s medziimpulzovým intervalom alebo skupinou medziimpulzových intervalov inej hodnoty, prípadne ak sa takto striedajú impulzy alebo skupiny impulzov rôznych hodnôt, možno hovoriť o opakovacej perióde impulzov". Závislosť opakovacej frekvencie impulzov od šírky impulzov a medziimpulzového intervalu, teda to, čo sa niektorí spracovatelia slovenských technických noriem preberaných prekladom z iných jazykov pokúšali pomenovať slovom strieda, má podľa toho v elektrotechnike už ustálené pomenovanie ‐ je ním termín postupnosť impulzov. Z uvedenej publikácie vychádza, že strieda je postupnosť impulzov. Spracovatelia tento návrh náhradného pomenovania prijali. **Katarína Hegerová** LITERATÚRA BURIAN, M. ‐ MYŠINSKÝ, O.: Odevný materiál. Bratislava, Alfa 1970. 258 s. Česko‐slovenský slovník. Red. G. Horák. Bratislava, Veda 1979. 790 s. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala ‐ M. Pisárčiková. 3., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1998. 944 s. Náučný slovník elektrotechnický. 2. zväzok: Rádioelektronika. Bratislava, Alfa 1973. 450 s. OKÁĽ, K.: Terminológia tkáčstva. Bratislava, Alfa 1991. 104 s. Slovník slovenského jazyka. I. ‐ VI. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959 ‐ 1968. Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost. Praha, Academia 1978. 800 s. Technický naučný slovník. IV. Pr ‐ Š. Praha, Státní nakladatelství technické literatury 1963. 674 s. UHLÁR, V.: K niektorým otázkam slovenskej textilnej terminológie. Čs. terminologický časopis, roč. 1, 1962, č. 1, s. 42 ‐ 55. VOTÁNEK, V. ‐ MESJAR, V.: Technológia väzieb pletenín. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo technickej literatúry 1956. 352 s. ------- **strana 294** SPRÁVY A POSUDKY ================ Odtajnené trezory slov ====================== (ONDRUŠ, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2000. 242 s.) Z faktu, že etymologické výklady Š. Ondruša boli postupne uverejnené v Slovenských pohľadoch, v rubrike Slováreň, vyplýva aj ich žánrová a štýlová špecifickosť. Sú to vlastne akési odborné eseje, pravda, so zvýšeným dôrazom na odborné vyjadrovanie. S tým súvisí predovšetkým spôsob výkladu a miesto autora v ňom. Autor tu vystupuje predovšetkým ako vykladač svojich názorov, ale zároveň aj ako hodnotiteľ cudzích teórií. Osobitné miesto vo vzťahu k čitateľom má ako rozprávač o svojich osobných zážitkoch a skúsenostiach. Možno uviesť krátky úryvok (zo strany 175), charakteristický pre celú prácu. Indoeurópsko‐praslovanské griva aj mono‐: moni‐ (latinské monile, nemecké Mähne, praslovanské monisto) označovali pôvodne konskú hrivu, o čom svedčí aj ich genetická väzba s indoeurópskym pomenovaním vyvýšeniny, vrchu. Griva má príponu ‐iva a nulový stupeň gora, čiže gr‐. Latinské monile súvisí s latinským mons, montis vo význame vrch. Hriva koňa je totiž najvyššou, vyčnievajúcou časťou konskej hlavy. Tak to vykladá aj LATEINISCHES ETYMOLOGISCHES WÖRTERBUCH (1965) v druhom zväzku na s. 108. Nápadným znakom Ondrušovho esejistického podania je napr. odklon od bežného spôsobu uvádzania bibliografických údajov. V prísne odbornom štýle prevažuje dnes súvislý výklad o danej téme a na bibliografické údaje sa v texte poukazuje menom, prípadne rokom vydania v zátvorke; tieto údaje si potom čitateľ musí nájsť v zozname literatúry na konci práce. Š. Ondruš, ako vidieť aj v citovanom príklade, uvádza všetky tieto údaje priamo v texte a názov diela v ňom zdôrazňuje verzálkami. Konkrétny príklad na s. 185: Východoslovanské mená osád a riek so základom Vork‐: Vorok‐ uvádza M. VASMER a H. BRÄUER v diele RUSSISCHES GEOGRAPHISCHES NAMENBUCH v druhom zväzku z roku 1966 na s. 180 ‐ 181 a na s. 186. (...) Ich pôvod netreba hľadať až na Kaukaze, ako to robí L. KISS v monografii FÖLDRAJZI NEVEK ETIMOLÓGIAI SZÓTÁRA z roku 1988. ------- **strana 295** Niekedy sa dielo uvádza len prvým slovom svojho názvu, napr. Vo veľkolepom Vasmerovom diele Russisches... som si pozrel... (s. 30). Škoda, že pri takomto uvádzaní diel ostalo niekoľko nepresností a nedopatrení v menách a názvoch. Napr. slovinský bádateľ P. Pleteršnik sa viackrát uvádza ako Pletešnik, maďarský lingvista G. Décsy ako Déczy. V názve Šafárikovho diela sa uvádza Slawische Alterhümer namiesto Altertümer, maďarský výkladový slovník sa uvádza ako Szófestö namiesto szófejtö (maľovací namiesto výkladový!) názov slovníka Lexicon paleoslovenico‐graeco‐latinum je skomolený do podoby Latanum; inde sa zaznačuje ako Lexicon paleoslovenicograeco‐latinum. Pri výklade o pôvode slov sa Š. Ondruš opiera o spoľahlivú teoretickú bázu, o bohatý slovníkový materiál i o geografické údaje. Dômyselná aplikácia teórie indoeurópskeho koreňa s rozličnými stupňami (s. 191) a teórie laryngál (s. 156) ‐ najčastejšie sa spomína Schwebeablaut ‐ prináša často nové pohľady a nové výklady. Škoda však, že najmä v latinských slovách sú bizarné tlačové chyby. Hneď po výklade o latinskom slove anima sa hovorí o slovese almare namiesto animare (s. 135), podobne pri gréckom aleteia sa uvádza altetheia (s. 111). Latinské slovo principio má v ablatíve podobu pricipio (s. 112), podobne pricipaliter (s. 78), ale aj priu cipium (v známej vete z Jánovho evanjelia In priu cipio erat verbum (s. 112). Namiesto piscari possunt je tu tvar possunit (s. 178), v tvaroch slovesa rumpo ‐ rumpere ‐ rupi ‐ ruptum sa uvádza rupu (s. 83). Pravda, nepríjemné tlačové chyby sú aj v slovenských slovách. Napr. namiesto o povrchovej štruktúre sa hovorí o povrchnej štruktúre (s. 139), namiesto úžinových spoluhlások sa tu objavujú úžitkové spoluhlásky (s. 36). Často sa Š. Ondruš opiera o mienku svojich predchodcov, prirodzene, s ňou aj polemizuje. Uvádza preto citáty, no v rozpore s esejistickým či popularizujúcim zameraním spravidla v pôvodnom jazyku. Sú to citáty v češtine, maďarčine, nemčine, ruštine, angličtine, slovinčine, spravidla však bez prekladu, len občas s voľným pretlmočením. Niekedy cituje aj celé heslo zo slovníka, napr. heslo oder v Pleteršnikovom slovinsko‐nemeckom slovníku sa celé cituje v nemčine. Sotva možno predpokladať, že bežní čitatelia budú ovládať všetky uvedené cudzie jazyky. Niekedy sa Š. Ondruš opiera o vlastné poznatky a skúsenosti, najmä pri uvádzaní folklórnych javov. Dopúšťa sa však aj nepresností, napr. že pašie ------- **strana 296** spevom oslavujú muky Ježiša Krista od Kvetnej nedele po Bielu sobotu (s. 221). Nejde o oslavu, ale o slávenie pamiatky na umučenie a nespievajú, resp. nečítajú sa od nedele až po Bielu sobotu. V Rímskom misáli sú predpísané na Kvetnú nedeľu, na utorok a stredu vo veľkonočnom týždni a napokon na Veľký piatok. Spresnenie by si vyžadovalo tvrdenie (s. 231), že slovo pascha označovalo sviatok ukrižovania i zmŕtvychvstania. Tento významový rozdiel nie je v slove pascha, ale v prívlastku: sviatok ukrižovania je pascha staurosimon (stauros znamená kríž) a sviatok vzkriesenia je pascha anastasimon (anastasis je vzkriesenie, zmŕtvychvstanie). Nepresnosť je aj pri výklade o slove audit (ktoré sa uvádza v podobe auditiv ‐ s. 145), audit nie je násluch, ale skúmanie, čosi ako naša revízia. Nepresný je aj preklad pomenovania Prensa latina (s. 128). Už veľké P tu naznačuje, že nejde prosto o tlač, ale o názov latinskoamerickej tlačovej agentúry. Teda preklad latinská tlač je mierne zavádzajúci. Nápadným, ale nesporne oživujúcim prvkom je uvádzanie akýchsi ustálených epitet pri menách autorov: majú popri informačnej hodnote (o pôvode, o vednom odbore) aj výrazný hodnotiaci prvok. Pri bežnom počítaní je takýchto prívlastkov vyše tridsať: od čisto informačných typu nemecko‐ruský slavista Max Vasmer (inde len Nemec Max Vasmer), český etymológ Václav Machek až po hodnotenia typu kvalitní jazykovedci z Brna, známy francúzsky paleoslavista André Vaillant, veľký slovenský jazykovedec Ľudovít Novák, veľký francúzsky klasik porovnávacej jazykovedy Antoine Meillet, americký slavista ukrajinského pôvodu George Y. Shevelov, najväčšia lingvistická hlava nášho storočia Roman Jakobson, najšovinistickejší maďarský historik ‐ medievalista Gyorgy Györffy; Václav Machek, posudzovateľ mojej kandidátskej a docentskej práce. Niekoľko epitet má Olex Nikolajevič Trubačov: veľmajster slovanskej etymológie, najproduktívnejší slovanský etymológ, najproduktívnejší ruský etymológ, najväčší súčasný slovanský etymológ, najproduktívnejší súčasný slovanský etymológ, priateľ O. N. Trubačov. Na vítané oživenie, resp. na uvedenie do etymologických výkladov sa Š. Ondruš nezriedka stáva rozprávačom o príhodách z vlastného života. Napr. hneď v prvej štúdii (o slove Nitra) vychádza z jubilejných osláv výročia príchodu Cyrila a Metoda v Salzburgu, inokedy si spomína na kádrovanie po r. 1970, na návštevy a stretnutia s B. Hečkom, P. Števčekom, ------- **strana 297** J. Marcom, odvoláva sa na svoje pôsobenie v Debrecíne či Kolíne a na tamojšie stretnutia a rozhovory. Záverom možno súhlasiť s hodnotením, ktoré v úvode formuloval Š. Moravčík, že "náš vynikajúci jazykovedec nám nepredkladá zelené veci, nedozreté jablká poznania, ale plody trpezlivého, sústredeného dlhoročného výskumu". Sotva však možno súhlasiť so záverom, že sa "jeho inak dôkladná vedecká práca číta ako jedna báseň". Bola by to úplná pravda, keby tu nebolo toľko vydavateľských lapsusov, dúfajme, že korektorských, aké sme miestami naznačili. **Ján Horecký** Nový slovník stredovekej latinčiny ================================== (KUKLICA, P.: Slovník stredovekej latinčiny. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2000. 168 s.) Štúdium našej histórie, odhaľovanie neznámych faktov z národných dejín sa v ostatnom čase stalo vecou nielen historikov, ale prejavili oň záujem mnohí odborníci aj z iných odborov. Pretože na našom území až do polovice 19. storočia bola latinčina úradným jazykom, mnohé písomné pamiatky, listiny a dokumenty sa nám zachovali práve v tomto jazyku. Bez ovládania latinčiny a osobitne stredovekej latinčiny nie je možné študovať tieto archívne materiály. Rastúci záujem našej odbornej verejnosti o latinčinu si vyžiadal aj ďalšiu publikáciu z tejto oblasti. Vydalo ju Slovenské pedagogické nakladateľstvo, podobne ako už niekoľko reedícií Latinsko‐slovenského a slovensko‐latinského slovníka (autori: Július Špaňár a Jozef Hrabovský), Latinskú gramatiku (autori: Július Špaňár a Ján Horecký) a Slovník latinských skratiek (autor: Peter Kuklica). Najnovšia publikácia tohto nakladateľstva ‐ Slovník stredovekej latinčiny ‐ pochádza z pera Petra Kuklicu, nášho popredného klasického filológa. ------- **strana 298** Slovník je určený v prvom rade študentom vysokých škôl humanitného smeru a medievalistom ‐ vedeckým pracovníkom v oblasti stredovekej histórie a kultúry na Slovensku. Vo výskumnej práci však pomôže aj historikom, archivárom, múzejníkom, filozofom, právnikom, literátom i teológom. Slovník zachytáva najmä listinnú slovnú zásobu, ktorá sa líši od lexiky klasickej latinčiny. Cenný je najmä jeho prínos v oblasti cirkevnej latinčiny, ktorá dlhšie absentovala v našej slovníkovej literatúre. No v tejto súvislosti treba konštatovať, že naďalej veľmi chýba veľký slovník stredovekej latinčiny. Nový slovník po úvode a zozname použitých skratiek má štyri časti: vlastný latinsko‐slovenský slovník, Stupňovanie niektorých prídavných mien a prísloviek, Geografické a iné názvy a Zoznam osobných mien. Okrem toho tu používateľ nájde aj bibliografický súpis použitej literatúry. O potrebe poznania a význame latinského jazyka, jazyka aj niekdajších slovenských vzdelancov, jazyka, ktorý sa stal základom nielen románskych, ale takmer všetkých moderných jazykov, na tomto mieste netreba osobitne hovoriť. Keď sa však na slovník pozrieme prísnejším lexikografickým okom, máme k nemu aj výhrady. Začneme hneď jeho úvodom: Úvodné slová autora adresované používateľovi sú priskúpe a všeobecné. Používateľ tam nenájde ani zmienku o koncepcii a spracovaní slovníka, hoci práca s týmto slovníkom by si žiadala určité pokyny, najmä preto, lebo autor, ako sám píše "pri zostavovaní tohto slovníka mal na pamäti, že musí byť prístupný všetkým používateľom, aj tým, ktorí sa učili latinčinu iba čiastočne". Rovnako chýbajú pokyny pre používateľa pred každou časťou (Stupňovanie niektorých prídavných mien a prísloviek a Geografické a iné názvy), lebo sa nedá vedieť, podľa akých kritérií sa robil výber, aké tvary, resp. názvy sa uviedli. K slovníkovej časti máme tieto poznámky: V odborných kruhoch je známe, aká úmorná a náročná je práca slovnikára. Okrem výberu heslára a správnej ekvivalencie (v dvojjazyčnom slovníku) treba dbať na dôsledné a jednotné spracovanie hesiel rovnakého typu. A práve tejto časti ‐ a to robí slovník slovníkom ‐ sa v tomto prípade nevenovala dostatočná pozornosť. Ináč by sa nemohlo stať, že aj na tej istej strane alebo o niekoľko strán ďalej sú úplne ináč spracované heslá rovnakého typu (týka sa to aj poradia variantov a tvarov gramatických informácií). ------- **strana 299** Napríklad: caldus ‐a ‐um (calidus); calvaria ‐ae f. (calva); casa ‐ae f. (cassa); cetus (coetus) ‐i m.; coetus (cetus) ‐i m.; coago (cogo) ‐ere ‐egi ‐actum. Dvojtvary heslových slov (varianty) sa uvádzajú zväčša v zátvorke, ale niekde sme našli aj iné riešenie: introrsum al. introrsus. Nejednotne je riešená aj formálna stránka exemplifikácie: na tej istej strane je raz vypísané celé slovo, inde len začiatočné písmeno s bodkou. Napríklad: celebro..., celebro missam; circumcisio..., c. Domini. Medzi gramatickými príponami sa v zásade neuvádzajú čiarky (collaboro ‐are ‐avi ‐atum), ale napr. pri písmene I sú uvedené: ineo ‐ire, ‐ii, ‐itum; invenio ‐ire, ‐i, ‐tum; investio ‐ire, ‐ivi, ‐itum. Škoda, že v celom slovníku sa nepracuje systematicky s odkazmi (kde‐tu sa nájdu), čo je v súčasnej lexikografii zaužívaná prax. Ušetrí sa tým miesto a mohlo sa vyhnúť niekoľkonásobnému uvádzaniu toho istého hesla (väčšinou aj odlišne spracovaného). Veľmi neprehľadne sa v celom slovníku uvádzajú slovenské ekvivalenty. Jednotlivé významy nie sú označené číslicou, na čo je už slovenská verejnosť i študentská obec zvyknutá. V tomto slovníku sú len za sebou vymenované rozličné ekvivalenty, sú oddelené iba čiarkou (výnimočne bodkočiarkou), pričom sú často také vzdialené, že určite nejednému používateľovi vzniknú problémy, ktoré z nich si vybrať. Na ilustráciu uvedieme aspoň niekoľko: conspectus... pohľad, rozhľad, prehľad, dohľad; constantia... stálosť, vytrvalosť, nezávislosť, istota, pevnosť presvedčenia, stála povaha, dôslednosť; corpus... telo, teleso, zbor, súbor; defensa... obrana, ochrana, obhajoba, pomsta; hospes... hostiteľ, pohostinný priateľ, pútnik, pocestný, cudzinec, hospodár; labes... zrútenie, pád, skaza, nešťastie, škvrna, záhuba, ujma, škoda, mor; turris... veža, pevnosť, hrad, palác, vysoká budova, holubník. Homonymá zväčša nie sú ničím označené (napr. exlex... exlex; unio... unio; vepres... vepres, ale nájdu sa aj označené (napr. 1. abundans..., 2. abundans; 1. renumeratio..., 2. renumeratio). Abecedné poradie heslových slov malo byť podľa latinskej abecedy, nie podľa slovenskej (slová, ktoré sa začínajú na písmeno ch, mali byť zaradené v písmene C). Ani slovesné väzby v slovenčine sa neuvádzajú jednotne a systematicky. Napr.: resignatio... zrieknutie sa, vzdanie sa niečoho; signo... žehnať ------- **strana 300** niekoho; praetendo... robiť, že dačo je; testatio... odvolávanie sa na koho; tracto... venovať sa čomu, zaobchádzať s čím. Sémantizácia a vysvetlivky sa uvádzajú na nezvyčajných miestach, takže nepomáhajú, skôr pomýlia používateľa, napr.: faber ‐abris m. remeselník, majster čoho; faber ferrarius kováč; faber tignarius tesár; faber scriniarius archivár (v prvom význame: stolár) ‐ nevedno, na čo sa vzťahuje táto vysvetlivka, keďže nie sú označené významy. Zoznam použitých skratiek nie je kompletný (v slovníku sa ich používa viac), napríklad skratka práv. (na s. 84 a inde), neskl. (s. 144, 145, 154). Pri niektorých slovesách v hesle (napr. reor, violo) z nevysvetliteľných príčin nachádzame v ekvivalente namiesto infinitívu tvary 1. osoby sg. slovenského slovesa (myslím, som tej mienky, podľa môjho názoru; ubližujem, urážam, zneucťujem, dopúšťam sa násilia, znásilňujem). V mnohých heslových statiach medzi príkladmi sa uvádzajú tam nepatriace slová alebo slovné spojenia, ktoré akoby náhodou autorovi prišli na rozum v pracovnom procese, napr. requiem aeternam dona ei Domine pri hesle quies (malo byť pri hesle réquies); pri hesle polus slová pagi agrorum; pri hesle quadratus slovo quadrifidus (azda malo byť osobitné heslo) atď. Musíme, žiaľ, konštatovať, že v slovníku je veľa prehreškov aj proti spisovnej slovenčine (napr. závod namiesto preteky, zrovnávať namiesto porovnávať, obnos namiesto suma, chmel namiesto chmeľ, chmelnica namiesto chmeľnica atď.). Nesystematickosť spracovania sa vzťahuje aj na ďalšie časti slovníka: Stupňovanie niektorých prídavných mien a prísloviek a Geografické a iné názvy. V zemepisných názvoch je veľa nepresností, nedôsledností a chýb. V heslách bez vysvetlenia nachádzame nielen latinské názvy, ale aj maďarské, napr. Parkany, Saros Patak, Nagy Mihaly, Kiraly Helmecz, Miszkolcz) a nemecké (napr. Hochwiesen). V ekvivalentoch sa nedá vedieť, aký názov sa uvádza, pretože sa tam striedajú názvy z rozličných období, a to buď v zátvorkách, alebo bez zátvoriek. Niektoré názvy sa uvádzajú i viackrát, bez odkazu, takže sa tu dosť ťažko človek dopátra hľadaného názvu (správneho!). Niekde nájdeme v ekvivalente aj súčasný názov niektorého mesta v susednej krajine, niekde len historický názov, inde obidva názvy. Žiaľ, chýb je tu veľa a nielen v cudzích názvoch (napr. Pätikostolie namiesto ------- **strana 301** Päťkostolie; Czestochowa namiesto Čenstochová, s. 146; Körös namiesto Körös; Bacs namiesto Bács; Gdaňsk namiesto Gdansk, s. 145; Regio Calabria namiesto Reggio Calabria; Lubľana namiesto Ľubľana; Strasburg namiesto Štrasburg; Vacz namiesto Vác atď.). V názvoch s komponentom Svätý je úplný chaos. Napr. Sanctus Petrus má v slovníku ekvivalent Dolný Peter (Turček), Turčiansky Sv. Peter a nedá sa vedieť, či to nie je aj Svätý Peter pri Hurbanove, ktorý sa donedávna volal Dolný Peter. Pri hesle Tyrnavia je uvedená Trnava (Nagyszombat), Veľká Sobota; rovnako pri hesle Zumbothel je Trnava (Nagyszombat), pričom heslo Sabaria uvádza dva razy, raz s ekvivalentom Rimavská Sobota a raz s ekvivalentom Szombathely s doplňujúcou poznámkou mesto v Maďarsku (Steinamanger). Pri hesle Faviana je ekvivalent Viedeň (Vindobona) a pri hesle Windobona (Vindobona) je Viedeň (Vienna). Sú to neprehľadné a často zavádzajúce riešenia, ktoré tu nemožno ani pri najväčšom úsilí prehľadne reprodukovať. Mimochodom, chýba názov Castrum Novum (dnes Nové Zámky), ktoré by tu rozhodne malo byť, ak sa uvádza malá dedina v jeho blízkosti Novum Nasvad s ekvivalentom (Nesvady). Nejednotne sa uvádzajú prídavné mená utvorené od zemepisných názvov, niekde v rámci hesla pri zemepisnom názve (napr. Scepusiensis spišský pri hesle Scepusium), inde v osobitnom hesle (napr. Nitriensis nitriansky; na rozdiel od zemepisných názvov sa mohli písať s malým začiatočným písmenom aj v latinčine (v hesle Gömeriensis je bezdôvodne veľké písmeno vo všeobecnom prídavnom mene Gemerský). Pretože sa ani tu nevyužila metóda odkazov, niektoré názvy sa vyskytujú aj viackrát a uvádzajú sa odlišne, napr. Kanárske ostrovy (a ešte aj nesprávne zaradené do abecedy). Na tejto malej knižke sa mohlo a malo ešte viac popracovať, redigovať a korigovať, zjednocovať a revidovať. Je v nej veľa cenného materiálu, ktorý je však neusporiadaný, často nepremyslene spracovaný. Napriek všetkému veríme, že aj tak poskytne pomoc tým, ktorí po nej siahnu. **Edita Chrenková** ------- **strana 302** SPYTOVALI STE SA ================ Ako nazvať spodnú časť strany pod stránkovou sadzbou? ‐ Z listu M. Pliešovského z Hnúšte: "V súčasnosti, keď sa v mnohých podnikoch zavádza systém kvality v rámci európskych noriem ISO 9000, tvorí sa nová jednotná dokumentácia do tzv. smerníc, pracovných inštrukcií a vykonávacích predpisov. Vytvorená stránka takéhoto dokumentu vo vrchnej časti obsahuje názov smernice, ktorej je súčasťou, číslo smernice a logo firmy. Tieto údaje sa teda nachádzajú v záhlaví stránky. Ako však nazvať spodnú časť stránky, kde sa uvádzajú údaje, ako je meno autora, počet zmien a dátum vydania. Česi to nazývajú úpatí." Pri hľadaní vhodného pomenovania spodnej časti strany, kde sa uvádzajú niektoré údaje, nazreli sme do Polygrafického šestijazyčného slovníka (Praha ‐ Bratislava 1967), v ktorom sa uvádzajú polygrafické termíny v češtine, ruštine, angličtine, francúzštine, nemčine a slovenčine. V ňom sme našli český termín pata stránky a jeho slovenský ekvivalent päta stránky. Slovenský termín päta stránky sa uvádza aj v Príručnom polygrafickom slovníku (Bratislava 1968), kde sa vysvetľuje takto: dolný priestor pod pätou sadzby na odtlačku stránky; spravidla je v ňom umiestnené stránkové číslo, príp. i hárková značka. V slovenskej technickej norme STN 88 6101 Predtlač listových papierov na úradné a obchodné listy, ktorá nadobudla platnosť v decembri 1999, v 12. kapitole nazvanej Dopĺňajúce údaje sa konštatuje: "Dopĺňajúce údaje sa vytlačia v poli najmenej 20 mm od dolného okraja papiera (v päte strany) v neskrátenom tvare..." Dopĺňajúce údaje v úradnom alebo obchodnom liste podľa tejto normy sú číslo telefónu, číslo faxu, bankové spojenie, identifikačné číslo organizácie, prípadne ďalšie údaje. V tejto norme sa teda ako termín používa spojenie päta strany. Nadradeným, určovaným členom dvojslovného spojenia je takisto slovo päta, ako je to aj v polygrafickej terminológii. Z naznačeného vyplýva, že netreba hľadať nové pomenovanie na označenie spodnej časti strany, kde sa uvádzajú niektoré údaje, ako je meno autora, počet zmien, dátum vydania atď., o ktoré sa zaujímal pisateľ listu, ani ------- **strana 303** pomáhať si preložením českého výrazu úpatí, ale treba siahnuť za niektorou z podôb uvádzaných v terminologických slovníkoch alebo v slovenskej technickej norme. Z dvojice podôb päta stránky a päta strany by sme uprednostnili tú, ktorá sa používa v slovenskej technickej norme, teda päta strany. **Matej Považaj** Obyvateľ Smižian je Smižanec či Smižančan? ‐ Starosta obce Smižany Ing. Michal Kotrady sa písomne obrátil na Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV so žiadosťou o radu v súvislosti s podobou obyvateľského mena mužského rodu. Všimol si totiž, že v médiách aj v rozličných príspevkoch zasielaných do obecného mesačníka Smižiansky hlásnik, ale aj pri písaní obecnej kroniky začína sa objavovať podoba obyvateľského mena Smižanci, hoci podľa neho doteraz sa bežne používala podoba Smižančania. Pisateľ listu by chcel vedieť, ktorá z uvedených dvoch podôb je správna alebo či sú správne obidve podoby. Vo svojom liste na informáciu ešte dopĺňa, že v obci majú dedinský folklórny súbor (založený roku 1970), ktorý nesie názov Smižančanka. Odpoveď na položenú otázku by sa dala jednoducho odbaviť odkazom na Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1998 alebo na 6. zv. Slovníka slovenského jazyka z roku 1968. V Pravidlách slovenského pravopisu v časti Názvy obcí na Slovensku aj v Slovníku slovenského jazyka v časti Slovenské miestne názvy a obyvateľské mená sa pri názve Smižany uvádza obyvateľské meno mužského rodu Smižanec, ktoré má v nominatíve množného čísla tvar Smižanci, obyvateľské meno ženského rodu Smižianka a prídavné meno smižiansky (tu sa zachováva istá korešpondencia medzi prídavným menom a obyvateľským menom ženského rodu, lebo v obidvoch slovách je v koncovej slabike slovotvorného základu pred slovotvornou príponou ‐ský, resp. ‐ka dvojhláska ia, čo vlastne súvisí s tvarom genitívu názvu Smižany, ktorý má podobu zo Smižian). Podoby Smižanec a Smižianka sú spisovné a treba ich pokladať za štandardizované, keďže sú utvorené podľa jednotného slovotvorného modelu uplatňujúceho sa v spisovnom jazyku. Ak by sme si v citovaných príručkách vyhľadali miestne názvy zakončené na ‐any (v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1998 ------- **strana 304** je ich spolu 189), zistili by sme, že pri všetkých sa uvádzajú obyvateľské mená mužského rodu zakončené na ‐ec a ženského rodu zakončené na ‐ianka, a to bez ohľadu na to, či obec s názvom zakončeným na ‐any leží na západnom Slovensku, na strednom Slovensku, či na východnom Slovensku. Je to celkom prirodzené, lebo v rámci celého Slovenska je dôležité v spisovnom jazyku uplatňovať jednotný model tvorenia obyvateľských mien od miestnych názvov rovnakého typu. Miestny úzus sa môže od jednotného slovotvorného modelu uplatňujúceho sa v spisovnej slovenčine odlišovať. Nemožno však žiadať od všetkých používateľov spisovnej slovenčiny, bez ohľadu na to, z ktorej časti Slovenska pochádzajú, aby ovládali špecifiká miestneho úzu, lebo aj v rámci tej istej oblasti môžu sa vyskytovať rozdiely v tvorení obyvateľských mien v jednotlivých obciach. Veď napríklad od názvov obcí Brestovany, Bučany, Križovany nad Dudváhom, ktoré ležia v Trnavskom okrese, sú v miestnom úze obyvateľské mená Brestovančan, Bučančan, Križovančan, ale od názvov obcí Dolné Orešany, Horné Orešany alebo od neďalekých Piešťan má obyvateľské meno v miestnom úze podobu Orešanec, Piešťanec, teda s príponou ‐ec, ako je to zvyčajné najmä na strednom Slovensku. Alebo v Prešovskom okrese od názvu obce Petrovany má obyvateľské meno v miestnom úze podobu Petrovančan, teda s príponou ‐čan, ako je to pomerne časté na východnom Slovensku, ale od názvov obcí Kvačany, Lemešany sú v miestnom úze podoby Kvačanec, Lemešanec (informácie sme čerpali z vyplneného dotazníka zostaveného pre potreby Atlasu slovenského jazyka, ktorý je majetkom dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV). A to je aj prípad obyvateľských mien od názvu obce Smižany, ktorá leží na Spiši, teda na východnom Slovensku. Podoby Smižančan (Smižančania), Smižančanka treba pokladať za podoby rozšírené v miestnom úze, ktoré majú svoje miesto v neoficiálnej komunikácii, ale v oficiálnej komunikácii je odôvodnené uprednostňovať spisovné štandardizované podoby Smižanec, Smižianka. A čo sa týka názvu folklórneho súboru Smižančanka, tento názov opierajúci sa o miestny úzus možno akceptovať, lebo je odrazom miestnej tradície a zvyklostí, tak ako je ním aj sám folklór. **Matej Považaj** ------- **strana 305** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (27) ================ multi‐ (lat.) prvá časť zložených slov s významom "mnoho, viac, mnohonásobný, viacnásobný": Multiaktívna ochrana ošetruje vaše vlasy počas úpravy a dlhodobo ich ochraňuje. (TEXT NA VÝROBKU) Tvorenie zložených slov s prvou časťou multi‐ s významom "mnoho, viac, mnohonásobný, viacnásobný" (z lat. multus ‐ mnohý, značný) nie je nové, ale v súčasnosti je veľmi živé. Tieto slová majú bohaté zastúpenie predovšetkým v odbornom štýle (napr. multimeter ‐ číslicový počítač s viacerými funkčnými kódmi, multifunkčný ‐ mnohofunkčný, viacfunkčný, viacúčelový, multipólový ‐ majúci viac pólov). O náraste počtu slov s časťou multi‐ svedčí ich vysoká frekvencia jednak v publicistike, a to v jej tlačenej, ako aj hovorenej forme, ale aj ich zvýšená registrácia v nových vydaniach slovníkov cudzích slov. Z najnovších zloženín s časťou multi‐ spomeňme slová multikultúra (kultúra viacerých etnických spoločenstiev žijúcich na jednom území; mnohonárodná, viacnárodná kultúra jednej oblasti) a odvodeniny multikultúrny, multikultúrnosť (prídavné meno multikultúrny sa vyskytuje aj v podobe multikulturálny, ovplyvnenej anglickým adjektívom multicultural; na používanie podoby multikulturálny v slovenčine však nie je dôvod), multimédium (elektronické médium prenášajúce audiovizuálne informácie) a prídavné meno multimediálny, multiinštrumentalista (hráč na viacerých hudobných nástrojoch), multivitamín (prípravok obsahujúci komplex vitamínov, polyvitamínový prípravok), multivitamínový; multiprocesor (počítačový systém využívajúci dva alebo viacero procesorov so spoločnou pamäťou), multiprocesorový (slová multivitamín a multiprocesor sa už zaznamenávajú v 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka, 1997). Najmä v spravodajstve a politickej publicistike o dianí v oblastiach sveta, kde žijú spolu príslušníci niekoľkých i mnohopočetných národov, príp. príslušníci rozličného vierovyznania, čo ------- **strana 306** nezriedka vyvoláva napätie a spory ústiace neraz do vojnových konfliktov, sú častými výrazmi multietnický, multinacionálny, multikonfesionálny (multikonfesný) i spomenuté prídavné meno multikultúrny. Pravda, tieto výrazy sa používajú aj v súvislosti s krajinami, v ktorých okrem štátotvorného národa žijú aj príslušníci viacerých národnostných menšín, resp. s krajinami s veľkým počtom inonárodných prisťahovalcov, ako aj v spojitosti so zjednocovaním a vytváraním mnohonárodných spoločenstiev. Prídavné mená multinacionálny a multikonfesionálny majú aj svoje náprotivky, v ktorých prvej časti sa zachováva cudzia zložka multi‐ a v druhej časti je domáce slovo, teda multinárodný, multináboženský. Čo sa týka slov multinacionálny, multinárodný, tie neodrážajú iba charakter mnohonárodných územných celkov, ale môžu sa nimi označovať napr. aj veľké nadnárodné koncerny, medzinárodní investori, medzinárodné vojenské sily ap.; v týchto prípadoch majú význam "medzinárodný, nadnárodný, (celo)svetový" ‐ porov. spojenia multinacionálne koncerny, multinárodný (finančný) fond, multinárodné sily IFOR. Napokon spomeňme slová z iných tematických okruhov ako multirezistentný (multirezistentné baktérie ‐ baktérie odolné proti viacerým druhom antibiotík), multištýlový ‐ v ktorom sa prelína viacero štýlov, multimenový (multimenový účet ‐ ktorý umožňuje realizovať operácie vo viacerých cudzích menách), multidimenzionalita ‐ viacrozmernosť či viac‐menej príležitostne utvorené slová multitalent (multitalentový), multifunkcionár. Slovo multiaktívny použité v citácii možno čítať na mnohých kozmetických výrobkoch, ktoré sľubujú viacnásobný účinok daného výrobku, resp. niekoľkoraký účinok jeho zložiek. Na záver môžeme zhrnúť, že aj medzi slovami s časťou multi‐ sa dajú vybadať isté významové odtiene. Pri podstatných menách ako multiprocesor, multimédium, multivitamín, multiinštrumentalista, multitalent či prídavných menách multištýlový, multimenový, multiaktívny, multirezistentný je zreteľný význam "majúci viac funkcií, majúci niečo vo väčšom počte, majúci viacnásobný účinok". Slová multietnický, multinacionálny, multikonfesionálny, multikultúrny poukazujú na charakter istého útvaru zloženého z viacerých entít; zložka multi‐ tu označuje viacero druhov existujúcich v rámci jedného celku. Slová multinacionálny a multinárodný majú navyše význam "roztiahnutý na väčšom priestore, zasahujúci väčší priestor, väčší počet prvkov"; v skutočnosti sa netýkajú národov, ale štátov ------- **strana 307** a zodpovedajú im synonymné výrazy medzinárodný, nadnárodný, (celo)svetový. Napokon spomeňme, že niektoré slová s čaťou multi‐ konkurujú zloženinám s časťou poly‐, porov. multifunkčný ‐ polyfunkčný, multidimenzionálny ‐ polydimenzionálny, multivitamínový ‐ polyvitamínový, multikultúrny ‐ archeol. polykultúrny. predkrstný príd. týkajúci sa obdobia pred krstom: Každú sobotu predkrstná katechéza pre rodičov o 9.00 hod. (TLAČ) Prídavné meno predkrstný je zložené z predpony pred‐ s časovým významom vzťahujúcim sa na obdobie predchádzajúce tomu, čo sa označuje daným prídavným menom. Napr. predmanželský ‐ týkajúci sa obdobia pred manželstvom, predhistorický ‐ vzťahujúci sa na obdobie vo vývine ľudskej spoločnosti pred vznikom písomných pamiatok, predpremiérový ‐ uvedený pred premiérou. Slovo predkrstný má význam "týkajúci sa obdobia pred udelením krstu" a používa sa najmä v súvislosti s prípravou rodičov (príp. krstných rodičov), ktorí sa rozhodli dať pokrstiť svoje dieťa, teda s tzv. predkrstnou katechézou. Prídavné meno krstný je odvodené od podstatného mena krst, ktoré pochádza zo staronemeckého slova Krist ‐ Kristus a to je odvodené z gréckeho slova christos s významom "pomazaný" (podľa starozákonného zvyku pomazávať, t. j. posvätiť olejom za kráľov, kňazov a prorokov). Dodajme, že na označenie prípravy dospievajúcich, resp. dospelých ľudí na krst a prijatie do cirkvi je zaužívaný výraz katechumenát. trojobal gen. ‐u, muž. kuch. trojvrstvové obalenie: Palacinku stočíme a obalíme ju v trojobale (múka, voda, strúhanka). (TLAČ) V časopisoch určených najmä ženám, ale aj v tých, ktoré na spestrenie zaraďujú do čísla recept na prípravu jedál, objavil sa nový výraz ‐ trojobal. Pomenúva sa ním spôsob úpravy jedla pozostávajúci z trojvrstvového obalenia (kúskov mäsa, zeleniny ap.) a vypraženia. Opisný spôsob tohto postupu kuchárskej prípravy teda nahradil jednoslovný výraz. Slovo trojobal je zložené z číslovkového výrazu troj‐ a podstatného mena obal a na prvý pohľad je ľahko zrozumiteľné ‐ označuje sa ním obal skladajúci sa z troch zložiek, resp. vrstiev, čiže trojvrstvová hmota slúžiaca ako obal. Jednako pre novosť tohto výrazu autori receptov zvyčajne vysvetľujú, resp. ------- **strana 308** špecifikujú jeho obsah v zátvorke (porov. citovaný doklad). Pod trojobalom sa v kuchárstve najčastejšie rozumie obalenie v múke, rozšľahanom vajci a strúhanke, ale tieto zložky sa môžu aj obmieňať (opäť porov. citovaný doklad); podstatou je, aby sa všetky zložky spojili a pri vyprážaní držali pokope. Slovo trojobal sa zaraďuje medzi zložené substantíva, ako trojnožka, trojčíslie, trojskok, trojuholník, a mohli by sme ho vyjadriť aj dvojslovným spojením trojitý obal, trojité obalenie. trvalý príd. nové v spojení trvalý príkaz fin. príkaz na uhradenie opakovanej platby v pravidelných časových intervaloch: Pri pravidelných platbách je vhodnejší trvalý príkaz. (TLAČOVINA) Termín trvalý príkaz sa používa v bankovníctve na označenie služby spočívajúcej v tom, že banka na príkaz klienta pravidelne v určitých časových intervaloch (mesačne, štvrťročne atď.) uhrádza z jeho účtu určitú sumu (napr. poistku, sporenie, pri kúpe na splátky jednotlivé splátky ap.) až do odvolania klientom. **Silvia Duchková** Ideálne by bolo, keby úzus pevne zodpovedal norme, resp. naopak, keby norme zodpovedal spisovný úzus. Skutočnosť je, ako vieme, zložitejšia, a to v dvojakom zmysle. Keď si hovoriaci neosvoja uspokojivo spisovnú normu, dochádza v ich praxi k individuálnym odchýlkam od normy. Takéto odchýlky môžu vznikať i v dôsledku istých psychologicky rušivých činiteľov. Na druhej strane aj objektívne činitele môžu rušivo pôsobiť na úzus. Býva to napríklad vplyv nárečí alebo vplyv iných jazykov, s ktorými hovoriaci prichádza častejšie do styku. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 57. \* ------- **strana 309** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Minimálna doba trvanlivosti? ============================ **MATEJ POVAŽAJ** Na potravinárskych výrobkoch sa pre spotrebiteľov uvádza dôležitá informácia o tom, dokedy si výrobok zachováva všetky potrebné vlastnosti, teda dokedy sa má spotrebovať. Táto informácia máva rozličnú podobu. Na niektorých výrobkoch nájdeme stručnú informáciu Spotrebujte do a príslušný dátum, na iných je informácia Minimálna trvanlivosť do a dátum alebo Minimálna trvanlivosť 2 roky a pod., ale môžeme sa stretnúť aj s takýmto vyjadrením Minimálna doba trvanlivosti 3 roky od dátumu výroby. Tu by sme sa chceli pristaviť pri slove doba použitom v tomto vyjadrení. O slove doba treba povedať, že je to spisovné slovo a v slovenčine má niekoľko významov. Po prvé má význam "vymedzený čas, vymedzený časový úsek". V tomto význame však ako bežnejšie a jednoznačnejšie sú synonymné výrazy čas, lehota a obdobie, ktoré si vyberáme podľa kontextu a ktoré často majú aj terminologickú platnosť, napr. určitý čas, neurčitý čas, pracovný čas, čas alebo obdobie výkonu funkcie, v čase dlhšom ako 30 dní, čakacia lehota, výpovedná lehota, záručná lehota atď. Po druhé slovo doba má význam "jednotka rytmu, taktu", napr. ľahká doba, ťažká doba. Slovo doba sa však v rečových prejavoch niekedy priam zneužíva, a to vtedy, keď ho vlastne vôbec nemusíme použiť, ba ani nahradiť iným výrazom, napr. na dobu troch rokov, na dobu šesť mesiacov, počas doby platnosti dohody. Namiesto týchto vyjadrení stačí povedať na tri roky, na šesť mesiacov, počas platnosti dohody. A rovnako aj v informácii pre spotrebiteľa stačí uviesť Minimálna trvanlivosť 3 roky od dátumu výroby. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 5. 1999) ------- **strana 310** Koruna sa posilnila =================== **JÁN KAČALA** V súvise s pohybom kurzu slovenskej koruny sa od finančných odborníkov občas môžeme dozvedieť, že koruna oslabila alebo naopak posilnila. Darmo tu čakáme doplnenie informácie v podobe predmetu, t. j. toho, čo oslabila alebo posilnila. Keby sme v takých vyjadreniach počuli, že koruna oslabila alebo posilnila svoj kurz, boli by také správy jazykovo v poriadku. Lenže finanční odborníci v menej pozornom prejave tento predmet vynechávajú a tým svoj prejav posúvajú do inej, skratkovitej podoby, s ktorou sa stretáme v nespisovnom, slangovom vyjadrovaní. Preto od nich počujeme len to, že koruna oslabila alebo posilnila. Z jazykovedného hľadiska uvedené vyjadrenia nemôžeme odobriť, lebo sa v nich vážne narúša ustálený význam predmetových slovies typu oslabiť či posilniť. Tieto slovesá si totiž pri sebe vyžadujú vonkajší predmet. Keď takýto predmet nechceme vysloviť, treba, aby sme zvolili sloveso iného typu, konkrétne zvratné sloveso oslabiť sa, prípadne jeho opak posilniť sa. S použitím týchto slovies dostaneme jazykovo náležité vyjadrenie koruna sa oslabila, resp. koruna sa posilnila. Popri týchto zvratných slovesách máme v slovenčine aj rovnoznačné nezvratné slovesá oslabnúť a zosilnieť. Pohyb v kurze koruny teda jazykovo náležite vyjadríme slovesami oslabiť sa či oslabnúť, t. j. koruna sa oslabila, koruna oslabla, prípadne posilniť sa či zosilnieť, t. j. koruna sa posilnila, koruna zosilnela. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 5. 1999) Uštedriť kanára? ================ **IVAN MASÁR** Často pripomíname, že na osvieženie jazykového prejavu je vhodné používať frazeologizmy. V mnohých sa vyskytujú pomenovania vtákov. Ak napríklad chceme zdôrazniť potrebu uspokojiť sa s málom, siahneme po ------- **strana 311** frazeologizme lepší vrabec v hrsti ako zajac v chrasti. Keď sa má vyjadriť vzájomné porozumenie a solidárnosť ľudí istej skupiny, naporúdzi sú frazeologizmy vrana k vrane sadá alebo vrana vrane oko nevykole. Situáciu, keď sa niekoho niečo dotkne, vystihuje frazeologizmus trafená hus zagága. Vrstva takýchto frazeologizmov je zvyčajne veľmi stará a len veľmi pomaly sa rozhojňuje o nové položky. Pokus o ich rozhojnenie badáme v športovej publicistike. V správach o tenisových stretnutiach môžeme počuť, že istý hráč uštedril svojmu súperovi kanára. Zatiaľ sa nepodarilo zistiť presný pôvod ani motiváciu tohto frazeologizmu, ktorý je tomu, kto sa nezaujíma o tenis, nezrozumiteľný. Vieme však, že vyjadrenie uštedriť kanára sa k nám dostalo z češtiny a používa sa vtedy, keď hráč zvíťazí nad súperom tak presvedčivo, že súper nezískal v sete ani jednu hru, teda súper prehral 0 : 6. Frazeologizmus uštedriť kanára chce teda byť synonymom výrazu vyhrať 6 : 0. Okrem významovej neurčitosti je v sledovanom frazeologizme aj ďalší nedostatok ‐ nespisovné slovo kanár. V slovenčine sa totiž na pomenovanie istého druhu vtáka kodifikovala podoba kanárik. Významová neurčitosť a nespisovnosť stavebného prvku nás oprávňuje odmietnuť v spisovnej slovenčine frazeologizmus uštedriť kanára, ktorý patrí len do športového slangu. Namiesto neho sú pre mediálne spravodajstvo k dispozícii významovo určité a spisovné výrazy vyhrať 6 : 0, vyhrať bez straty hry. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 6. 1999) Práčka ‐ práčok =============== **LADISLAV NAVRÁTIL** V televíznom reklamnom šote propagujúcom istý zmäkčovač vody nás zaujalo vyjadrenie, v ktorom sa hovorí, že uvedený výrobok odporúčajú používať všetci výrobcovia automatických práčiek. V tomto vyjadrení je genitívny tvar práčiek, v ktorom sa porušuje pravidlo o rytmickom krátení. Je všeobecne známe, že slovo práčka má dva významy: 1. žena, ktorá ------- **strana 312** perie, alebo pracovníčka obsluhujúca pracie stroje, 2. prací stroj. V našom prípade ide o druhý význam. Poznamenávame ešte, že v slove práčka je prvá slabika vždy dlhá, lebo pri nedodržaní kvantity sa význam slova mení. Slovo pračka s krátkym a je totiž náprotivkom slova bitka a má expresívny príznak. Podstatné meno práčka je ženského rodu a skloňuje sa podľa vzoru žena. Pri tomto vzore sa genitív množného čísla najčastejšie tvorí bez prípony, pričom sa posledná slabika tvarotvorného základu predlžuje, ak už nebola dlhá, napr. postava ‐ postáv, hodina ‐ hodín, ceruza ‐ cerúz, ťava ‐ tiav, žena ‐ žien. V istých prípadoch sa tvorí aj pomocou vkladnej samohlásky alebo dvojhlásky. Základný spôsob tvorenia genitívu je pomocou vkladnej dvojhlásky ‐ie‐, napr. plavba ‐ plavieb, farba ‐ farieb, forma ‐ foriem, učiteľka ‐ učiteliek. Pri slovách zakončených na ‐ka, pred ktorou je dlhá samohláska alebo dvojhláska, genitív množného čísla sa tvorí pomocou vkladnej samohlásky ‐o‐, nie dvojhlásky ‐ie‐. To znamená, že sa v nich zachováva pravidlo o rytmickom krátení, napr. robotníčka ‐ robotníčok, kuchárka ‐ kuchárok, polievka ‐ polievok, čiarka ‐ čiarok, búrka ‐ búrok, a teda aj práčka ‐ práčok. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 4. 1999) Trvajúci stav ============= **JÁN KAČALA** Pri správach o množstve snehu vo vrchoch a s tým súvisiacich možnostiach lavín, o vodných stavoch riek a možných záplavách, o nadmerných vodných zrážkach a hroziacich kalamitách sme si všimli spojenie zotrvalý stav. V ňom sa slovo zotrvalý používa na vyjadrenie významu "nemenný, trvajúci", reč je teda o stave, ktorý sa nemení, ktorý trvá. Na označenie tohto stavu sa však zvolilo nevhodné a v slovenčine nejestvujúce slovo zotrvalý, ktoré nenájdeme ani v jednom výkladovom slovníku slovenčiny. A nie je to náhoda, lebo sloveso zotrvať, s ktorým výraz zotrvalý môžeme dať do významového aj výrazového súvisu, má iný význam. Pri ------- **strana 313** našom opise významu spojenia zotrvalý stav sme už spomenuli výrazy nemenný, prípadne trvajúci, ktoré oveľa zreteľnejšie a jasnejšie vyslovujú príslušný jazykový obsah, a preto ich môžeme pokladať za plnohodnotnú spisovnú náhradu nespisovného výrazu zotrvalý. To značí, že by sme pri správach o uvedených situáciách mali hovoriť o trvajúcom stave alebo o nemennom stave. Keďže za nevhodný výraz zotrvalý ponúkame dve rovnocenné náhrady, na vysvetlenie sa žiada uviesť, že voliť medzi nimi môžeme na základe toho, či vo svojej výpovedi chceme zvýrazniť to, že stav trvá, alebo to, že stav sa nemení. Ide tu síce o jemný významový rozdiel, ale v odbornej terminológii ho môžeme využiť. Na označenie stavu, ktorý sa nemení, treba teda upotrebúvať výrazy nemenný stav alebo trvajúci stav. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 6. 1999) Dalmatínci a ich kuchyňa ======================== **KATARÍNA HEGEROVÁ** Nedávno sme do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied dostali otázku, ako súhrnne pomenovať obyvateľov Dalmácie a ako nazvať špeciality kuchyne, ktoré sa v tejto oblasti pripravujú. Išlo teda aj o to, ktoré z prídavných mien utvorených od názvu Dalmácia ‐ dalmátsky alebo dalmatínsky ‐, s ktorými sa môžeme stretnúť v rečovej praxi, je správne. Chorvátsku Dalmáciu, ktorá je známa starou kultúrou i ako turistická oblasť, určite poznajú viacerí. Známe by mohlo byť aj to, akú podobu má obyvateľské meno a príslušné prídavné meno utvorené od tohto názvu. A kto má problémy s utvorením obyvatelskych mien a prídavného mena, mal by aspoň vedieť, kde možno nájsť príslušné informácie. Pomôckou, v ktorej by sme mali hľadať odpoveď na obidve otázky, je druhé, doplnené a prepracované vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1998. Na strane 157 tu nájdeme informáciu, že od zemepisného názvu Dalmácia, ktoré je ženského rodu a skloňuje sa podľa vzoru ulica, obyvateľské meno ------- **strana 314** mužského rodu má podobu Dalmatínec a obyvateľské meno ženského rodu podobu Dalmatínka. Ďalej sa tu uvádzajú dve podoby prídavného mena: dalmatínsky i dalmátsky. Možno ešte dodať, že podoba dalmatínsky je staršia a podoba dalmátsky je novšia. Keďže správne sú obidve podoby prídavného mena: dalmatínsky i dalmátsky, záleží len na nás, ktorú z nich si vyberieme, teda či budeme hovoriť o špecialitách dalmatínskej kuchyne alebo o špecialitách dalmátskej kuchyne. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 6. 1999) Kňažka či kňazka? ================= **JÁN HORECKÝ** Iste neušlo vašej pozornosti, že v nedávnych informáciách o istej speváčke vykonávajúcej funkciu kňaza hovorilo sa o nej ako o kňažke, ale aj ako o kňazke. Vzniká tak otázka, ktorá podoba je správna alebo vhodnejšia. V obidvoch prípadoch sa používa bežná slovotvorná prípona ‐ka, ktorou sa tvoria ženské náprotivky k mužským názvom osôb (odborne to nazývame prechyľovanie). Problém je v tom, či sa pred touto príponou má spoluhláska z zmeniť na spoluhlásku ž, alebo má ostať nezmenená. Podoba kňažka, teda so zmenou spoluhlásky z na spoluhlásku ž, je zachytená v našich slovníkoch, podoba kňazka sa v nich neuvádza. Z toho by sme mohli urobiť záver, že správna je podoba kňažka. Ale môžeme uviesť aj opačné príklady, v ktorých táto zmena nenastáva. Je to povedzme víťaz ‐ víťazka, štrajkokaz ‐ štrajkokazka, Francúz ‐ Francúzka. Bez striedania spoluhlásky z so spoluhláskou ž by sme utvorili aj dvojicu perohryz ‐ perohryzka a v prípade potreby aj drevokaz ‐ drevokazka (ako názov hmyzu). Tieto príklady ukazujú, že živé je tvorenie bez zmeny spoluhlásky z na spoluhlásku ž. Keď k tomu pripojíme ďalší argument, že slovom kňažka sa označuje panna vykonávajúca kultové úlohy najmä pri pohanských náboženských obradoch, iste budete súhlasiť s tým, že slovom kňažka nie je vhodné pomenovať ženu, ktorá vykonáva funkciu kňaza. Z toho ------- **strana 315** vychádza jednoznačný záver: na pomenovanie ženy vykonávajúcej funkciu kňaza treba použiť podobu kňazka. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 7. 1999) O slove maskot ============== **MATEJ POVAŽAJ** Počas vrcholných športových podujatí sa častejšie spomína, že niektoré družstvá majú svoj maskot. Tak to bolo aj počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, ktoré sa konali začiatkom mája v Nórsku. Hoci najmä priaznivci športu dobre vedia, čo sa skrýva za slovom maskot, pripomeňme si jeho význam tak, ako sa uvádza v našich výkladových slovníkoch a slovníkoch cudzích slov. Slovo maskot má francúzsky pôvod a z francúzštiny sa dostalo do viacerých jazykov. V našich slovníkoch sa vysvetľuje slovami "drobný predmet pre šťastie; talizman" alebo slovami "predmet obyčajne v podobe zvieraťa nosený ako talizman alebo používaný ako symbol niečoho" a pod. Slovo maskot sa zaraďuje medzi neživotné podstatné mená mužského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dub, pričom sa niekde uvádza aj tvar nominatívu a akuzatívu množného čísla v podobe maskoty. Počas spomínaných majstrovstiev sveta sme si však v tlači prečítali aj túto vetu: Teraz majú živého maskota, kustóda Jaroslava Mauleho, ktorého hladia po čele. Stretáme sa tu teda so slovom maskot v novej pozícii, a to ako s pomenovaním človeka, ktorý spĺňa funkciu talizmana. S novým používaním slova maskot aj na označenie človeka však súvisí aj to, že v takom prípade budeme k nemu pristupovať ako k životnému podstatnému menu mužského rodu, ktoré sa bude skloňovať podľa vzoru chlap, teda maskota, maskotovi, mať svojho maskota, o maskotovi, dvaja maskoti, stretnúť dvoch maskotov atď. Takýto posun v používaní slov medzi neživotnými a životnými podstanými menami alebo naopak nie je v slovenčine nič nezvyčajné. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 7. 1999) ------- **strana 316** Prepožičať hlas? ================ **MATEJ POVAŽAJ** Pri pozornom sledovaní verejných rečových prejavov môžeme sa stretnúť aj s takýmito vyjadreniami: tento známy herec prepožičal svoj hlas hlavnej postave nového historického filmu; za vynikajúce výsledky v oblasti výskumu mu prepožičali čestný titul doctor honoris causa; prepožičali mu vojenskú hodnosť plukovníka. Vo všetkých troch uvedených príkladoch sa použilo sloveso prepožičať. O slovese prepožičať však treba vedieť, že nepatrí do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny, že je to iba mechanicky prispôsobené české sloveso propujčit. V spisovnej slovenčine sloveso prepožičať nie je ani potrebné. Namiesto neho máme domáce prostriedky, ktoré plne vystihujú významy, ktoré potrebujeme vyjadriť aj v uvedených príkladoch, a to jednak význam "poskytnúť niekomu niečo na dočasné používanie", jednak význam "dať, poskytnúť právo, oprávnenie na niečo". V prvom prípade môžeme použiť niektoré zo slovies požičať a zapožičať, v druhom prípade sloveso udeliť. Aj v Česko‐slovenskom slovníku z roku 1979 pri českom slovese propujčit nájdeme slovenské ekvivalenty požičať a udeliť a napríklad české spojenie propujčit sál škole sa v slovenčine uvádza v podobe požičať sálu škole a české spojenia propujčit právo, propujčit výsadu, propujčit vyznamenání sa prekladajú ako udeliť právo, udeliť výsadu, udeliť vyznamenanie. Podobne aj vo vyjadreniach, ktoré sme uviedli na začiatku, mali sa použiť slovesá požičať, v istých prípadoch aj zapožičať, a udeliť, teda požičal svoj hlas hlavnej postave, udelili mu čestný titul, zapožičali mu hodnosť plukovníka. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 7. 1999) Chairman? ========= **IVAN MASÁR** V programe istého medzinárodného vedeckého kolokvia, ktoré zorganizovali dve reprezentačné slovenské vedecké inštitúcie, nás zaskočilo ------- **strana 317** slovo chairman. Stalo sa to preto, že názvy prednášok, referátov, ako aj ďalšie texty programu boli uvedené po slovensky. Na použitie anglického slova v takýchto okolnostiach nejestvuje jediný racionálny ani jazykovokomunikačný dôvod. Kto trocha pozná priebeh vedeckých konferencií a iných podobných podujatí, vie, že sa členia na tematické okruhy. Každý okruh usmerňuje, resp. vedie uznávaný odborník v danej problematike. U nás sa takýto usmerňovateľ nazýva predseda alebo predsedajúci. Význam týchto slov je všeobecne a dobre známy: Každý vie, že predseda, resp. predsedajúci je ten, ktorý niečomu predsedá, a takisto vie, že predsedať znamená "viesť schôdzku, rokovanie, diskusiu a pod." To čo podľa programu mala robiť osoba pomenovaná anglickým slovom chairman, naozaj nebolo iné, ako vedenie pracovného zasadnutia udeľovaním slova prednášateľovi, diskutujúcim a vstupovanie do rozpravy vlastným názorom. Keďže takáto osoba má u nás od nepamäti názov predseda, ak ide o dlhodobú funkciu, alebo predsedajúci, ak ide o krátkodobú funkciu, je pochybné aj komické natískať namiesto nich cudzie slovo, ktoré má v anglicko‐slovenskom slovníku slovenské ekvivalenty. Zapracúvanie anglických slov do slovenských textov je módny výstrelok nasmerovaný na destabilizovanie našej slovnej zásoby. Pre jazykovú kultúru je to zlé znamenie, ak sa na destabilizácii podieľajú aj inštitúcie poverené výskumom slovenskej literatúry, slovenskej histórie či slovenskej kultúry. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 7. 1999) Nespisovný úzus je odrazom niečoho, čo sa v spisovnej praxi pokúša konkurovať spisovnej norme. Časom sa môže takýto úzus ustáliť tak, že to vedie ku konštituovaniu osobitného útvaru. V jazykoch sveta nájdeme nemálo prípadov takejto koexistencie spisovného a nespisovného úzu, spisovného a nespisovného útvaru. (...) Celkove možno na margo tohto druhu prípadov povedať, že keď sa zabezpečí vedúca úloha spisovného jazyka, dostanú takéto útvary svoje presné vymedzenie a funkciu v spisovnej praxi. Ak k tomu nedôjde, býva spisovný jazyk ohrozený a bráni sa. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 58. \* ------- **strana 318** PREČÍTALI SME SI ================ Dosahuje sa štrajkom primeraná výhoda? ====================================== Aj bez dôkladnejšieho prieskumu vidíme, že na Slovensku v tomto období prevláda prekladová literatúra nad pôvodnou, či už ide o literatúru umeleckú alebo odbornú. Na stretnutiach spisovateľov, ale aj prekladateľov sa konštatuje, že jazyková úroveň nie je vždy príkladná. Pracovníci v oblasti teórie a praxe prekladu upozorňujú aj na vecné nedostatky, pozri Zborník 14 x o překladu (JTP, 1998) a Zborník 15 x o překladu (JTP, Praha ‐ Bratislava, 1999), čo je veľmi potrebné najmä v čase, keď sa do slovenčiny prekladajú mnohé medzinárodné dokumenty ovplyvňujúce politický, spoločenský a právny život Slovenska. Pri preklade odborného textu ide v prvom rade o presnosť a správnosť prekladaného textu, ktoré sú podmienkou dokonalého prekladu. To platí aj o náboženských, teologických a morálnych textoch. Podmienkou úspechu je poznanie obidvoch jazykov a poznanie odbornej problematiky, lebo vôbec nestačí všeobecná znalosť jazyka. V tejto súvislosti nemáme ani výkladové, ani dvojjazyčné slovníky. V roku 1998 vydal Spolok sv. Vojtecha dlho očakávaný Katechizmus katolíckej Cirkvi ako preklad latinského originálu Catechismus Catholicae Ecclesiae (Vatikán, 1997). Vyšiel v čase, keď sa v našej spoločnosti prejavovalo isté sociálne napätie: chystal sa štrajk železničiarov a zdravotníckych pracovníkov. Otvoril som Katechizmus a našiel som si heslo štrajk ($ 2435), kde som sa dočítal: "Štrajk je morálne oprávnený, ak sa ukazuje ako nevyhnutný alebo aspoň potrebný prostriedok na dosiahnutie primeranej výhody". Zarazilo ma slovné spojenie primeraná výhoda, ktorá sa má dosiahnuť štrajkom. Z vlastnej skúsenosti viem, že štrajk je vlastne krajný prostriedok dožadovania sa vlastných práv, kým výhoda podľa Krátkeho ------- **strana 319** slovníka slovenského jazyka (Veda, Bratislava 1987 je 1. okolnosť, situácia priaznivejšia pre niekoho, niečo vo vzťahu k niekomu, niečomu inému, 2. prednosť. Porovnaním v nemčine: Streik ist sittlich berechtigt, wenn er ein unvermeindliches, ja notwendiges Mittel zu einem angemessenem Nutzen darstellt som zistil, že nemecký preklad neobsahuje slovo Vorteil, Vorzug (výhoda), ale slovo Nutzen (úžitok, osoh, prospech). Keď som porovnal taliansky preklad Lo sciopero e moralmante legittimo quando appare come lo strumento inevitabile, o quanto meno necessario, in vista di un vantaggio proporzionato našiel som zhodu, lebo slovo vantaggio má význam: 1. výhoda, prospech; 2. náskok; 3. prídavok. Toto asi ovplyvnilo výber slova výhoda, ale v slovníku N. Zingarelliho vantaggio (výhoda) je Cio che mette in condizione piu favorevole riguardo agli altri (čo stavia do priaznivejšej situácie vzhľadom na iných). To však neoprávňuje na štrajk. Francúzsky text znie: Le gr╬ve est moralement légitime, quand elle se présente comme un recours inévitable, sinon nécessaire, en vue d'un bénéfice proportionné. Slovo bénéfice má významy: zisk, úžitok, prospech, ale aj výhoda. Aby som mohol správne posúdiť dané spojenie, musel som použiť latinské znenie. Je takéto: Ab opere cessatio moraliter est legitima, cum tamquam recursus praesentatur inevitabilis, vel etiam necessarius, propter beneficium proportionatum. Význam slova beneficium podľa latinsko‐slovenského i latinsko‐českého slovníka je: 1. dobrodenie, milosť, láskavosť, ochota, priazeň, úslužnosť, priateľská služba; 2. vyznamenanie, povýšenie, pocta, úrad; 3. výsada, prednosť, privilégium. Význam "výhoda" slovníky priamo neregistrujú. K tomuto postupu ma vyzvalo čítanie Giacoma Leopardiho, keď hovoril o prekladaní z gréčtiny a keď na spresnenie významu slova antadron musel konzultovať viaceré grécke slovníky, lebo niektoré ho vôbec neregistrovali. (Osobne som sa o tom presvedčil, keď z piatich grécko‐francúzskych a grécko‐nemeckých ho registroval iba jeden.) On to robil už pred 250 rokmi, my doteraz nemáme ani jeden grécko‐slovenský slovník. Výhoda je nadštandard, niečo viac, ako majú iní, a to sa nezískava štrajkom. Je síce pravda, že bežné slovníky taliansko‐slovenský, taliansko‐český a taliansko‐ruský pri slove vantaggio, ktoré je v talianskom preklade, ako prvý význam registrujú "výhoda", ale Slovník synoným a antoným Alda Gabrielliho pri tomto hesle uvádza 56 synoným a medzi nimi sú ------- **strana 320** časté zisk, úžitok, prospech, výnos..., a tak v slovenskom preklade by bolo potrebné vybrať primeranejšie. A jazykovo správnejšie a spoločensky odôvodnejšie toto miesto by mohlo znieť takto: Štrajk je morálne oprávnený prostriedok na dosiahnutie primeraného prospechu. Štrajkom sa nezískava výhoda, ale prospech, ktorý je v danom čase primeraný. **Anton Košťál** (Literárny týždenník, č. 33, 14. 9. 2000) Možno v celku uzavrieť, že zanedbávanie normy, ku ktorému došlo u nás v masovom meradle v posledných rokoch, je symptómom oslabenia prestíže spisovného jazyka. A o znovunastolenie tejto prestíže nám na tejto konferencii a vôbec v týchto časoch ide. Spisovná norma je mnohonásobne vrastená do spoločenskej štruktúry. A tak oslabenie prestíže muselo nevyhnutne ísť ‐ a ako vieme, skutočne aj išlo ‐ ruka v ruke s oslabením prestížnosti v iných, hlbších spoločenských oblastiach. Prvé bolo dôsledkom druhého. Obnovenie prestíže sa potom nedá dosiahnuť len v jednej izolovanej oblasti, na povrchu. Musí byť motivované hlbšie. To si treba uvedomiť. F. Miko: Spisovná nomra a úzus, 1967, s. 58. \*