Obsah

Prídavné meno virtuálny

JÁN HORECKÝ

V súčasnej publicistike sa veľmi často používa prídavné meno virtuálny najmä v súvislosti s elektronickými médiami a počítačovou technikou. Preto treba upozorniť na jeho sémantickú štruktúru, na jeho odôvodnené, ale niekedy aj neodôvodnené používanie. Východiskom môže byť jeho história. V súčasných slovníkoch sa odzrkadľuje starší stav. Je to pochopiteľné pri rozvoji počítačovej techniky a technológie. V 5. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1965) sa uvádza heslo virtuálny, charakterizované ako knižné, s výkladom "možný, potenciálny" a pripája sa príslovka virtuálne. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (1997) sa prídavné meno virtuálny neuvádza, no v Synonymickom slovníku slovenčiny (1995) sa ako synonymum uvádza pri heslách možný a neskutočný. Pritom pri prídavnom mene možný sa uvádza výklad "pri ktorom jestvuje možnosť uskutočnenia" a slovo virtuálny sa hodnotí ako odborné a dokladá spojením virtuálny systém. Prídavné meno neskutočný sa vykladá ako "ktorý v realite nejestvuje, ktorý nezodpovedá skutočnosti", ale význam prídavného mena virtuálny zaradeného v synonymickom rade sa špecifikuje takto: "utvorený strojom, počítačom ako náhrada za skutočný" a dokladá sa spojením virtuálna realita. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 a 1998 sa prídavné meno virtuálny neregistruje.

V Slovníku cudzích slov (1997), ktorý bol preložený z češtiny, a teda reprezentuje vlastne (s istými úpravami) stav v češtine, má heslo virtuálny zložitejšiu sémantickú štruktúru: 1. schopný niečo konať, možný, potenciálny, 2. daný podľa možnosti, domnelý, zdanlivý; výp. tech. virtuálna realita ‐ simulovaná, neskutočná, zdanlivá, 3. ľubovoľne, nekonečne malý; fyz. virtuálny moment, posuv.

Pri spojení virtuálna realita sa teda naznačuje, že ide o výraz z oblasti výpočtovej techniky. Je zrejmé, že tretí význam slova virtuálny je voľne vykonštruovaný, že výraz "daný podľa možnosti" nevystihuje podstatný sémantický príznak a že najbližšie k predpokladanej etymológii je prvý význam "schopný niečo konať". Vo Veľkom slovníku cudzích slov (1997) sa pri prídavnom mene virtuálny uvádzajú tri významy: 1. schopný konať; potenciálny, 2. zmyslový, možný, 3. fyz. ľubovoľne, nekonečne malý. V encyklopedických dielach sa obyčajne poukazuje na súvislosť s latinským slovom virtus, ale chýba tu sprostredkujúci člen, latinské adjektívum virtualis. Toto adjektívum sa neuvádza ani v takej základnej lexikografickej práci, ako je Forcellini (1858 ‐ 1860). V Špaňárovom Latinsko‐slovenskom slovníku (1962) sa však ako šiesty význam slova virtus uvádza "sila, moc", z ktorého by sa dal vyvodiť vzťah k schopnosti niečo konať, a teda interpretovať aj prídavné meno virtuálny (ktoré však neregistruje) ako "majúci silu, schopnosť niečo konať, realizovať". Na tento význam poukazuje napríklad aj anglický Websterov slovník (1965), v ktorom sa adjektívum virtual vysvetľuje ako "majúci isté fyzické schopnosti, jestvujúci v podstate alebo účinku, ale nie fakticky". Zrejmý tu je aj vzťah k významu podstatného mena virtue "schopnosť konať, potencia". Treba poznamenať, že stav v súčasných západných jazykoch je dôležitým ukazovateľom, mostom medzi klasickým slovom virtus a neskorším adjektívom virtualis a skutočným stavom poklasickej slovnej zásoby.

Na úplnejšie a systematickejšie zobrazenie sémantickej štruktúry prídavného mena virtuálny treba tieto kusé a neúplné údaje doplniť výskumom príslušných odborných textov. Nateraz máme k dispozícii stredoveké latinské právnické texty, definície z modernej fyziky a excerpciu publicistických textov. V uhorskom dedičskom práve sa ako virtualis označoval čakajúci, dúfajúci dedič ‐ virtualis haeres, totiž ten, ktorý bol pri usporiadaní dedičstva určený akoby náhradný, nastupujúci do dedenia namiesto dediča, ktorý sa z rozličných príčin (napr. zomrel) nemohol ujať svojich dedičských práv. V maďarčine sa označuje ako várandó ‐ čakajúci, v slovenčine ako námestný, náhradný. Podobne dedenie, dedičstvo sa označovalo ako virtualis successio čiže successio speranda, v maďarčine várandó örekség. V Bartalovom latinskom slovníku (Bartal, 1901) sa, pravda, uvádza aj význam verus, maď. igazi, valóságos čiže pravý, skutočný, ozajstný, napr. virtualis multiplicitas (počet, množstvo, rôznorodosť, ktorá je výsledkom rozličných chápaní tej istej veci). Pojem virtualia iura ‐ virtuálne práva sa tu vysvetľuje ako práva prechádzajúce na niekoho po smrti druha, spoločníka (napr. otcove práva na syna). Pri príslovke virtualiter sa zase popri význame "vynikajúco, účinne" (tu je zrejmá súvislosť s lat. vis, vires ‐ sila, sily) uvádza aj právnický význam "ideálne" napr. v spojení virtuálne vymeraná štvrtina majetku (ktorá nie je v realite vymeraná, je len ideálne vymedzená). Naznačené významové odtienky, resp. interpretácie prídavného mena virtuálny by sa dali zovšeobecniť ako "realizovateľný, čiže jestvujúci v mysli, v myslení, teda nehmatateľný, ale stávajúci sa reálnym, realizovaným, ak nastanú isté podmienky". Veľmi zreteľný a inštruktívny prípad použitia prídavného mena virtuálny je známy z fyziky. Ako virtuálne sa označujú častice, ktoré sa vymieňajú pri interakcii častíc a nežijú dostatočne dlho na to, aby sa dali pozorovať. Sú to mezóny, ktoré sa od skutočných mezónov líšia tým, že môžu existovať len v čase, ktorý pripúšťa princíp neurčitosti (porov. Capra, 1992). Podobne sa uvádzajú aj virtuálne neutróny, ale aj virtuálne procesy, ktoré sú "skôr tendenciami či pravdepodobnosťami než skutočnosťou". Významový odtienok "nepozorovateľný, resp. taký malý, že sa nedá vnímať našimi zmyslami, ale dá sa dokázať rozumovou činnosťou", je v spojení virtuálne posunutie s významom "myslená nepatrná zmena v polohe sústavy", virtuálna práca, t. j. taká, ktorá by sa vykonala pri virtuálnom posunutí (Weis, 1970). V náuke o svetle, konkrétne napr. vo fotografii, rozlišuje sa reálne ohnisko pri spojných šošovkách a virtuálne ohnisko pri rozptylných šošovkách. Ďalej sa rozlišuje virtuálny čiže zdanlivý obzor, keď ním prechádzajú len myslené predĺžené lúče. Ekvivalentom zdanlivý obzor sa tu vyjadruje jeho neexistencia v skutočnosti.

Veľmi názorný príklad na využitie prídavného mena virtuálny podáva jazykoveda pri úvahách o formách existencie jazyka (Dolník, 1986). V istej teórii sa predpokladá, že popri idei, predstave jazyka ako takého (ktorý sa dá porovnať približne s pojmom langage ‐ reč) jestvuje aj jeho virtuálny modus (spôsob existencie) uložený v jazykovom vedomí jednotlivca, resp. socializovaný v spoločenskom vedomí (možno ho porovnať s pojmom langue ‐ jazyk). Nemožno povedať, že to je neskutočný objekt, lebo všetci ho používame pri komunikácii a ovládame jeho pravidlá. Práve pomocou týchto pravidiel sa z virtuálneho modu mení na realizovaný, ktorý vnímame sluchom pri hovorení/počúvaní alebo zrakom pri písaní/čítaní. Výpovedný akt je potom vlastne prechod od virtuálneho modu k realizovanému. Podstatným znakom virtuálnosti je teda existencia objektov alebo javov v myšlienkovej (ideálnej) oblasti a ich realizovateľnosť, schopnosť stať sa reálnym, hmatateľným. Práve táto vlastnosť je aj v základe takých objektov, ako je napr. virtuálna modelka. Je to modelka, ktorá jestvuje v pamäti počítača zrejme v podobe algoritmu či systému algoritmov a ktorá sa môže realizovať (ktorú si môžeme realizovať) a ktorá môže fungovať napr. pri nákupe odevov. Rovnako existuje a začína fungovať virtuálna moderátorka (má dokonca aj meno ‐ Ananova).

V naznačenom zmysle možno aj virtuálnu realitu (zdanlivo oxymoron, spojenie protikladov) interpretovať ako skutočnosť simulovanú pomocou počítačovej techniky, lepšie povedané pomocou primeranej sústavy algoritmov. Takto možno simulovať aj virtuálnu galériu, virtuálne kníhkupectvo, virtuálny model mesta, virtuálnu letiskovú vežu, virtuálnu letiskovú plochu. Podobný zmysel má napr. aj virtuálna univerzita, pri ktorej funguje virtuálny sekretariát, virtuálne vyhlášky, virtuálne oznámenia. (Pravda, treba sa pýtať, či budú jestvovať aj virtuálne skúšky!) Prirodzene, prídavné meno virtuálny sa rozširuje v prenesenom použití, ale nie dosť odôvodnene aj na označenie toho, čo nie je reálne (napr. v spojení slúžiť otčine nielen vo virtuálnej sfére, ale aj v tvrdých reálnych podmienkach), alebo naopak, aj na označenie toho, čo je len domnelé, pokladané za niečo bez reálneho podkladu (napr. virtuálna romistika pestovaná bez hlbších vedomostí, teda akási pseudoromistika). O prenesenom význame treba hovoriť preto, že motivačným prvkom v uvedených spojeniach nie je spomínaný základný prvok ‐ realizovateľnosť, schopnosť zmeniť sa na skutočný, hmatateľný objekt; ale nepravdivosť, neskutočnosť.

Sémantickú štruktúru prídavného mena virtuálny možno na základe načrtnutých výkladov a interpretácií konkrétnych spojení konštruovať napr. takto: 1. jestvujúci v mysli, v predstavách, ale pritom realizovateľný, no ešte nerealizovaný, napr. virtuálny jazyk; 2. jestvujúci v programe počítača, v sústave algoritmov, ale realizovateľný do predstavy, napr. virtuálna moderátorka; 3. jestvujúci v skutočnosti, ale nepozorovateľný, napr. virtuálna práca; 4. a) podmienečne jestvujúci v skutočnosti, ktorý by jestvoval, keby nastali isté podmienky, napr. virtuálne ohnisko; b) podmienečne jestvujúci, ktorý sa však bude realizovať, ak nastanú isté podmienky, napr. virtuálny dedič. V týchto významoch sa odráža nielen bohatá možnosť použiť prídavné meno virtuálny v rozličných súvislostiach ‐ od vedeckých po publicistické, ale aj jeho zaujímavá história a z toho vyplývajúce miesto v súčasnej slovnej zásobe slovenčiny aj iných jazykov.

LITERATÚRA

BARTAL, A.: Glossarium mediae et infimae Latinitatis Regni Hungariae. Budapestini 1901.

CAPRA, F.: Tao fyziky. Prel. A. Rácová. Bratislava, Gardenia 1992.

DOLNÍK, J.: Teoretické zobrazenie komunikatívneho uplatnenia slova. Jazykovedný časopis, 37, 1986, s. 29 ‐ 38. FORCELLINI, Ae.: Totius Latinitatis lexicon. Prati 1858 ‐ 1860. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková. 3. vyd. Bratislava, VEDA 1997. 944 s. Slovník cudzích slov. Red. V. Petráčková, J. Kraus. Prel. J. Bosák a kol. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 992 s.

Slovník slovenského jazyka, 5. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1965. 848 s. Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, VEDA 1995. 998 s.

ŠALING, S. ‐ IVANOVÁ‐ ŠALINGOVÁ, M. ‐ MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava ‐ Veľký Šariš, SAMO ‐ AAMM 1997. 1312 s.

ŠPAŇÁR, J.: Latinsko‐slovenský slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1962. 609 s.

Webster's Seventh New Collegiate Dictionary. Springfield, Ma 1965.

WEIS, Š. a kol.: Malá encyklopédia fyziky. Bratislava, Obzor 1970. 516 s.


Recenzia a jej žánrovo‐kompozičné charakteristiky

SLAVOMÍR ONDREJOVIČ

O tom, čo je to recenzia, nás na prvé priblíženie pomerne spoľahlivo informujú naše slovníky. Doteraz najväčšie lexikografické dielo u nás Slovník slovenského jazyka (3. zv., 1963, s. 708) vykladá tento výraz ako písomný posudok vedeckého alebo umeleckého diela. Z češtiny preložený Slovník cudzích slov (1997, s. 779) hovorí, že je to hodnotiaci posudok, kritika (vedeckého alebo umeleckého diela). Možno sa teda zhodnúť na tom, že recenzia je žánrom literárnej, umeleckej alebo vedeckej kritiky a že je to posúdenie diela po jeho vydaní. D. Slančová recenziu definuje širšie. Podľa nej recenzia je žáner kratšieho až stredného rozsahu, v ktorom sa informuje o hotovom, publikovanom literárnom, beletristickom alebo vecnom, divadelnom, filmovom, resp. umeleckom diele alebo aktivite, akými sú výstavy, koncerty a iné spoločenské a kultúrne udalosti (Slančová, 1994, s. 146). Ak sa recenzia napíše pred vyjdením diela, hovorí sa o lektorskom posudku alebo internej recenzii. Takéto recenzie sa píšu, ako je známe, pre potreby vydavateľa diela. S recenziou ako so žánrom sa pri lektúre i štúdiu vo všeobecnosti stretáme pomerne často. Uveďme preto niektoré základné encyklopedické informácie o tomto obľúbenom literárnom druhu. Výraz recenzia je odvodený z latinského slova recensere, ktoré má význam "konať prehliadku", ale aj "prehliadať, uvažovať", čo dobre vystihuje aj súčasnú náplň príslušného výrazu. Za predchodcov recenzií by sme mohli považovať kritické pasáže v antických (Aristofanes, Lukianos) a stredovekých prameňoch. Vlastné dejiny recenzií v dnešnej podobe sa však začínajú až po vynáleze kníhtlače, keď začala nebývalo narastať knižná produkcia a vznikla potreba túto produkciu registrovať a triediť.

Prvými samostatnými recenziami boli zrejme krátke zmienky o knihách, ktoré dnes nazývame anotáciami. Pritom sa všeobecne uznáva, že s pravidelným recenzovaním nových kníh začal francúzsky denník Journal des Savants v r. 1665 a súčasťou vedeckej spisby sa recenzie kníh stali v čase osvietenstva. U nás v r. 1809 vyšiel v Košiciach významný spis Jána Feješa, oneskoreného osvietenca a iniciátora založenia Učenej spoločnosti malohontskej, a to pod názvom O recenzentoch a recenziách. J. Feješ v nej upozorňuje na veľkú zodpovednosť pri recenzentskej činnosti. Nestačí mať len chuť napísať recenziu, hovorí autor, treba to aj vedieť, treba vedieť správne zvážiť a určiť hodnotu či bezcennosť knihy ‐ "aby recenzent neublížil a neuškodil vede ani autorovi, ani čitateľovi, a tak ani ľudskej kultúre" (Feješ, 1990, s. 210). Recenzent by mal pri hodnotení spisu postupovať s tou najväčšou obozretnosťou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Nesmie nikdy nijaké dielo vyhlásiť za zlé bez toho, aby to presvedčivými argumentmi nedokázal. Recenzia by sa nemala uverejniť nepodpísaná ani pod pseudonymom (aj recenzent musí ísť so svojou kožou na trh) a nemala by sa zaoberať malichernosťami a nepodstatnými vecami. Recenzent by mal mať na pamäti, že je ľahšie vec posúdiť, než ju napísať. A mal by si uvedomiť, že sám nestojí nad autorom, ale pod ním a že jeho názor nezastupuje verejnosť, ale je to skôr jeho súkromný názor, aj keď sa verejnosť s ním môže stotožniť. Až keď si toto všetko uvedomí, môže pristúpiť k napísaniu recenzie. Je pochopiteľné, že J. Feješ hodnotí vyššie také recenzie, ktoré vedie viac duch skromnosti než pýchy.

Len rok predtým (v r. 1808) vyšla ruská teoretická práca o recenziách od G. Stankeviča pod názvom Spôsob, ako rozoberať knihy a ako ich posudzovať, ktorú však J. Feješ nepoznal. V slovenskej literatúre sa recenzie pravidelnejšie objavujú už u štúrovcov.

Recenzie sa teda zvyčajne píšu o nových knihách, príp. o nových vydaniach starších diel. Niekedy sa referuje naraz o viacerých knihách a vtedy sa žáner recenzie mení na rozhľad, obzor alebo prehľad. Pomerne zriedkavo sa vyskytujú autorecenzie, posudky vlastnej práce, vlastného diela, vlastnej knihy. Recenzie o knihách, ktoré autor sám napísal alebo na ktorých mal autorský podiel, boli známe od Arneho Nováka (Zika, 1947). Zo začiatku sa recenzie uverejňovali anonymne, nekoršie prevládali šifry. Dnes sa recenzenti zväčša podpisujú plným menom. Vyskytujú sa aj tzv. recenzie na recenzie, kde sa autori obhajujú či diskutujú so svojím recenzentom, odmietajú jeho hodnotenie, resp. vyvracajú tvrdenia. Neduhom týchto dvojitých recenzií je však často to, že si viac všímajú osobu recenzenta než vec sporu. Recenzie sa publikujú, ako je známe, v kultúrnych rubrikách novín, v časopisoch, niekedy však aj v zborníkoch a súhrnných vydaniach venovaných jednému autorovi. Takým je napr. dielo V. Mikulu, ktoré vyšlo pod názvom Literárne observatórium (1989). Pisateľ recenzie by mal pri jej príprave dbať na to, aby pri všetkej angažovanosti bol čo najobjektívnejší v zmysle argumentovanosti, ako to hovoril už J. Feješ, no aj na to, aby sa v texte objavili všetky základné bibliografické údaje ‐ presný názov diela a jej autora či autorov, editora či editorov, miesto a rok vydania, vydavateľa, príp. aj ilustrátora či prekladateľa. Niekedy sa uvádza i počet strán publikácie, veľkosť formátu a pod. V starších ročníkoch časopisov nájdeme aj údaje o cene publikácie. Novšie sa začína uvádzať medzinárodné číslo knihy (ISBN), občas sa recenzent vyslovuje dokonca o kvalite papiera a tlače či väzby. Sú to akoby sekundárne vlastnosti vydania, ale súčasťou vydania je aj jeho estetický výzor. Stále sa potvrdzuje stará pravda, že ani vedci nie sú výnimkou: aj oni majú radi pekné knihy.

V recenziách sa informuje o koncepcii príslušného diela, o tom, ako sa začleňuje do vedeckého, literárneho, umeleckého, ale aj spoločenského kontextu, o tom, čo je v diele najvýznamnejšie, a zhŕňa sa jeho celkový význam. Hodnotí sa jeho dôležitosť, užitočnosť, resp. zbytočnosť, vedecký i pedagogický význam, zavše i zrozumiteľnosť či nezrozumiteľnosť textu. V niektorých prípadoch sa citujú aj vety z textu, a to najmä vtedy, ak sú niečím výnimočné (predovšetkým, pravdaže, v negatívnom zmysle). Pri zborníkoch z konferencií a sympózií je vhodné spomenúť aj pohotovosť vydania, kvalitu editorskej práce (nakoľko sa podarilo dosiahnuť jednotnosť textov a vyobrazení, zvládnuť vyváženú kompozíciu a pod.).

Recenzentská činnosť je náročná, a to nielen v tom zmysle, ako ju sformuloval spomínaný J. Feješ. Je to vlastne prvý kritický kontakt s uverejneným dielom. Recenzent sa zvyčajne nemôže oprieť o nijaké texty o publikovanom diele, lebo ešte nijaké neboli napísané. Slúži skôr sám ako dokumentačný materiál pre kritické state, ktoré sa môžu písať s väčším odstupom. Keďže ide o prvé hodnotenie textu, recenzent sa niekedy vracia k predchádzajúcim dielam toho istého autora alebo k iným autorom, ktorí písali o téme.

Okrem recenzie je tu aj žáner kritiky. Výrazy recenzia a kritika sa môžu prekrývať, ale aj odlišovať, napr. v distribúcii. Pripomeňme, že napr. Synonymický slovník slovenčiny (1995) recenziu uvádza len ako odkazové heslo. Odkazuje sa v ňom na heslo posudok a heslo kritika. Aj Slovník slovenského jazyka (3. zv. 1963) definuje recenziu (písomný posudok vedeckého alebo umeleckého diela) a kritiku (odborné posudzovanie, odborný posudok) ako v podstate synonymné výrazy. Iné je to z pohľadu spájateľnosti alebo distribúcie týchto výrazov, lebo nie vždy sa dá nahradiť jedno druhým, najmä ak si všimneme aj odvodeniny recenzný, recenzent, kritický, kritik a i. Pri recenziách môžeme ako typické uviesť spojenia písať recenziu, recenzný výtlačok, recenzná rubrika, ba aj kritická recenzia, pri kritike skôr divadelná, filmová, textová a pod. kritika, literárny kritik atď. J. Mistrík (1975, s. 97) však výrazy recenzia a kritika rozlišuje aj sémanticky: kritiku oproti neutrálnej recenzii hodnotí ako "vyhrotený, prísny pohľad na hodnotiacu vec", teda ako niečo, čo vo väčšej alebo menšej miere inherentne obsahuje prvok negácie, spochybnenia či aspoň odstupu. Pripomína však, že ak má byť kritika prísnejšia, to ešte neznamená, že môže byť jednostranná, subjektívna. Je zrejmé, že vzťah medzi recenziou a kritikou nie je priamočiary, ba, mohli by sme povedať, ani vyhranený (porov. ďalej).

Pri recenziách sa často rozlišuje hodnotiaci a referujúci typ. Kým pri prvom type recenzent vyslovuje súdy neraz aj veľmi kritické, v druhom sa sústreďuje viac na vystihnutie podstaty toho, čo prináša dielo. V príručke Slovenský jazyk a literatúra (1998) autorka M. Ivanová uvádza, že v recenziách vo všeobecnosti prevláda pozitívne hodnotenie (s. 219), čo je dosť odvážne tvrdenie. Veď stačí si spomenúť napr. na Luciena Tesni╬ra, známeho francúzskeho syntaktika a slavistu, priekopníka v oblasti valenčnej syntaxe, o ktorom sa hovorí, že písal len samé negatívne recenzie. Ako opačný prípad môžeme uviesť Spinozu (Feješ, 1990, s. 210). V skutočnosti sú recenzie naozaj rozmanité. Môžu byť síce pozitívne, ba aj zdvorilostné či "dobromyseľné", dokonca i hyperslušné, chronicky nekritické, čiže ‐ ako hovorí kdesi V. Mináč ‐ "frndolínske". Ale poznáme aj recenzie uštipačné, nactiutŕhačské, recenzie na roztrhanie, ba i recenzie na revanš (to sú recenzie písané podľa toho, akú recenziu napísal recenzovaný autor o práci recenzenta), ďalej sú tu recenzie "namyslené" (Feješ), prísne, zlomyseľné a pod. Od recenzie sa odlišuje referát, ktorý v novinách a časopisoch referuje o nových knihách, filmoch a pod. Aj v bibliografiách L. Dvonča, nášho najvýznamnejšieho jazykovedného bibliografa, sa odlišuje recenzia od referátu, hoci ani jeho princípy rozlíšenia nie sú vždy dosť jasné. Kritérium na rozlíšenie medzi recenziou a referátom by v nijakom prípade nemal byť rozsah útvaru, ale skôr spôsob referovania. Referát sa podľa nášho chápania vyznačuje vecnou štylizáciou a vecným a neutrálnym výberom slov s výkladovým, opisným a informačným postupom, s jednoduchou a prehľadnou kompozíciou, kým recenzia je subjektívnejšia a v istom zmysle angažovanejšia, ba, dalo by sa povedať, i provokatívnejšia.

V jednotlivých krajinách vychádzajú aj periodiká venované recenziám. Napr. v Rusku je to Knižnoje obozrenije, časopisy V mire knig, Literaturnoje obozrenije a Letopis recenzij. U nás sa im v súčasnosti najviac približuje Knižná revue či Infoknihy. Vydavateľstvá posielajú často vybraným redakciám časopisov bezplatne výtlačky vydaných kníh so žiadosťou o zverejnenie recenzie. Majú, pravdaže, záujem o rýchle vydanie recenzie, ktorá je v kladnom (ba dokonca aj negatívnom!) prípade dobrou reklamou. Podľa medzinárodných zvyklostí kniha ostáva v osobnom vlastníctve recenzenta, ktorý by ju však nemal predať a dokonca ani darovať. Preto sa niekedy takýto výtlačok označí ako recenzný výtlačok pečiatkou. Je zvykom, že autor, ktorý si želá príslušnú novovyjdenú knihu vlastniť, môže o ňu požiadať vydavateľa s prísľubom, že o nej napíše recenziu. Úspešnosť získavania takýchto kníh je najmä zo zahraničia vysoká. Recenzie by sme mohli rozdeliť na vedecké, umelecké a publicistické podľa toho, aké dielo sa recenzuje. Nie je však dosť dobre možné rozlíšiť tieto sféry na základe slohových postupov či použitia výrazových prostriedkov. Aj vo vedeckej recenzii sa totiž môže prejaviť zrejmá snaha o artistnosť, t. j. formálnu vypracovanosť výrazu aj za pomoci umeleckých výrazových prostriedkov, v čom sa nadväzuje najmä na francúzsku recenzentskú školu. Pre čitateľa je určite vítané, ak recenzia nie je nudná a okrem informatívnej hodnoty mu prináša aj čitateľský zážitok. V tomto žánri je dovolené použiť, pravdaže, aj iróniu, tá sa však musí uplatniť s vkusom a s citom pre mieru a jej prítomnosť musí zreteľne vyplynúť z argumentácie recenzenta. Každá recenzia však musí spĺňať kritériá, ktoré sformuloval už takmer pred 200 rokmi náš J. Feješ.

LITERATÚRA

FEJEŠ, J.: O recenzentoch a recenziách. In: Kritika v slovenskom národnom obrodení (1780 ‐ 1817). Ed. C. Kraus. Bratislava, Veda 1990, s. 208 ‐ 214. Pôvodné vydanie Ueber Rezensenten und Rezensionen. Von Johann Fejes. Kaschau 1809. 22 s. IVANOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. Pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách. Nitra, Enigma 1998. MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1989.

MISTRÍK, J.: Žánre vecnej literatúry. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1975. 216 s.

SLANČOVÁ, D.: Praktická štylistika. Prešov, Slovakontakt 1994. Slovník cudzích slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 992 s.

Slovník slovenského jazyka. 3. zv. Red. Š. Peciar, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1995. 998 s.

ZIKA, J.: Knižní recenze. Praha 1947.


Názvy súvisiace s elektronickou poštou a s inými spôsobmi

posielania písomných správ

Sibyla Mislovičová

Konštatovanie, že súčasnosť je poznamenaná komunikačnou explóziou, stáva sa už novinárskym klišé. Faktom však zostáva, že posielanie písomných správ, najmä listov prostredníctvom pošty je dnes už "nemoderné". Skoro každý, kto môže, uprednostňuje ústnu komunikáciu prostredníctvom telefónu (často aj mobilného) a nezaťažuje sa písaním listov. Ak však dnešný človek chce naozaj napísať list či správu, ak na to má možnosti, urobí to e‐mailom, faxom alebo pošle SMS, krátku textovú správu, pomocou mobilného telefónu. Pozrime sa na pomenovania týchto nových spôsobov písomnej komunikácie z jazykového hľadiska. Spojenie elektronická pošta je slovenský ekvivalent anglického výrazu e‐mail s pôvodnou výslovnosťou [ímeil], ktorý vznikol skrátením spojenia electronic mail, čo v preklade znamená elektronická pošta. (V angličtine funguje viacero slovných spojení s prídavným menom electronic v skrátenej podobe, napr. electronic business ‐ e‐business.)

Okrem spojenia elektronická pošta sa v slovenčine používa aj prevzatý výraz e‐mail (v pôvodnej pravopisnej podobe s anglickou výslovnosťou [ímejl], niekedy aj s čiastočne upravenou výslovnosťou [imejl]). V súčasnosti je toto slovo v procese adaptácie do slovenčiny. Zaznamenali sme tri etapy jeho zdomácňovania.

V prvej etape sa pri používaní najmä v bežnej komunikácii vypúšťa časť e‐, z čoho vzniklo podstatné meno mail s výslovnosťou [mejl]. Výrazy e‐mail a mail sa používajú vo dvoch významoch, a to vo význame "elektronický spôsob prenosu správy", napr. poslať správu e‐mailom, oznámiť termín mailom, a vo význame "text posielaný alebo prijímaný elektronicky pomocou počítača", napr. poslať desať e‐mailov, prečítať si e‐mail. Štylisticky možno slovo e‐mail hodnotiť ako odborné a slovo mail ako neutrálne predovšetkým preto, že najmä odborníci z oblasti elektroniky uprednostňujú prevzatý výraz e‐mail pred čiastočne zdomácneným mail.

Za druhú etapu adaptácie pokladáme vznik odvodených slov od výrazov e‐mail a mail, a to slovies e‐mailovať, mailovať a prídavných mien e‐mailový, mailový. Slovesá e‐mailovať, mailovať sú obojvidové, t. j. vyjadrujú dokonavý aj nedokonavý vid, ale napriek tomu používatelia utvorili aj dokonavé predponové slovesá zamailovať, odmailovať (v menšej miere zaímejlovať, odímejlovať, resp. zaimejlovať, odimejlovať).

Uprednostňovanie podoby s prvou časťou e‐, t. j. e‐mail a jeho derivátov e‐mailovať, e‐mailový, pred čiastočne zdomácnenými podobami mail, mailovať, mailový v komunikačnom procese závisí vo veľkej miere od komunikačnej situácie. V oficiálnej komunikácii, ktorá sa predpokladá najmä v tlači a v médiách, ako aj v odborných publikáciách sa dáva prednosť podobám e‐mail, e‐mailovať, e‐mailový a ‐ samozrejme ‐ slovenskému ekvivalentu elektronická pošta. V neoficiálnej komunikácii realizovanej medzi odborníkmi v pracovnom procese a medzi ostatnými používateľmi počítačov sa uplatňujú v súlade s tendenciou k ekonomizácii jazyka kratšie podoby mail, mailovať, mailový, ale aj predponové slovesá zamailovať, odmailovať.

Ako tretiu etapu adaptačného procesu možno vnímať prispôsobovanie pravopisu týchto slov pôvodnej anglickej výslovnosti, čo je najbežnejší spôsob zdomácňovania prevzatých slov. Začínajú sa používať (treba zdôrazniť, že najmä medzi neprofesionálnymi používateľmi počítačov) zdomácnené pravopisné podoby mejl, mejlový, mejlovať, odmejlovať, zamejlovať (porov. pôvodom anglické slová bejzbal, brejk, mejkap, sejf, skejtbórd atď.). Pomalší prechod do takejto pravopisnej podoby oproti iným prevzatým slovám možno odôvodniť tým, že pri uvádzaní adresy elektronickej pošty sa oficiálne uplatňuje výraz e‐mail, čo ovplyvňuje aj proces pravopisnej adaptácie, ako aj tým, že tieto slová sa vo veľkej miere používajú v ústnej komunikácii. V najnovších príručkách a slovníkoch sú zachytené zatiaľ najmä podoby e‐mail a e‐mailový. V Pravidlách slovenského pravopisu (1998) a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1997) je slovo e‐mail s výslovnosťou [imejl] a s výkladom elektronická pošta, vo Veľkom slovníku cudzích slov (S. Šaling ‐ M. Ivanová‐Šalingová ‐ Z. Maníková, 1997) sa heslo e‐mail nenachádza a v Slovníku cudzích slov (preklad z češtiny, 1997) je heslo e‐mail spracované takto: e‐mail [ímejl] ‐u m. ‹a› výp. tech. 1. elektronická pošta 2. i mail [mejl] správa posielaná al. prijímaná elektronicky pomocou počítača; e‐mailový príd. e. list, e‐é číslo, e‐á adresa pridelené účastníkovi pri využívaní e‐mailu. Tento slovník uvádza aj slovesá e‐mailovať, mailovať takto: e‐mailovať [ímejl‐], mailovať [mejl‐] nedok. i dok. ‹a› výp. tech. posielať správy e‐mailom: e. program konferencie. Spracovanie hesla e‐mail v tomto slovníku sa nám nezdá najšťastnejšie, lebo výklad sa može chápať tak, že podoba mail sa používa len v druhom význame, čo nezodpovedá skutočnosti.

V počítačovom korpuse textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra sme zaznamenali najmä podoby e‐mail, e‐mailovať a e‐mailový uverejnené v dennej tlači, napr. Odosielateľ musí mať e‐mail. ‐ Správca siete bude upovedomený e‐mailom. ‐ Najprv sme si pol roka e‐mailovali o tom, ako by sme to mali urobiť. ‐ Vo vašej e‐mailovej schránke sa objaví odkaz, že ste dostali "dôležitú správu" od priateľa. ‐ Prihláste sa na E‐mailovej adrese. Tu treba uviesť ‐ aj vzhľadom na chyby zaregistrované v tlači ‐ že slová e‐mail, mail a ich odvodeniny sa píšu s malým začiatočným písmenom, samozrejme okrem prípadov, keď sa vyskytujú na začiatku vety.

Ďalším praktickým a rýchlym spôsobom posielania písomných správ ‐ aj keď nie najnovším ‐ je fax. Slovo fax je prevzaté z angličtiny. Vzniklo skrátením zloženiny telefax. V slovenčine funguje vo význame "diaľkový prenos čiernobielych dokumentov (textov, výkresov a pod.) telefónnymi kanálmi" a vo význame "záznam urobený faxom". Mieru zdomácnenia slova fax dokumentujú odvodeniny, a to sloveso faxovať (zahŕňajúce dokonavý aj nedokonavý vid), príp. dokonavé sloveso odfaxovať, a prídavné meno faxový. Všetky tieto slová a slovné spojenia možno hodnotiť ako neutrálne. V štylistickom hodnotení nastal posun smerom od odborného k neutrálnemu najmä preto, lebo posielanie písomností týmto spôsobom je veľmi rozšírené.

Príručky a slovníky zachytávajú podstatné meno fax, sloveso faxovať a prídavné meno faxový.

Z počítačového korpusu textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra vyberáme tieto príklady (sú z dennej tlače): Medzi HZDS a SDĽ prebieha akási faxová hra, keď si obidve strany pomocou faxov vymieňajú svoje názory. ‐ Informácie získala na základe faxu od veľvyslanca misie SR pri Európskej únii. ‐ Faxovať možete na uvedené telefónne číslo.

V súčasnosti veľmi populárnou písomnou komunikáciou ‐ najmä medzi mladými ľuďmi ‐ je posielanie krátkych písaných správ prostredníctvom mobilného telefónu (resp. počítača a mobilného telefónu), tzv. SMS. Nejde pri tom len o zábavu a komunikáciu s priateľmi, ale pomocou SMS možno získať informácie o príchodoch a odchodoch vlakov, o dopravnej situácii, o stave svojho účtu v banke a pod.

Skratka SMS reprezentuje anglické slovné spojenie Short Message Service, čo v preklade znamená služba krátkych správ. V odborných publikáciách sa ako slovenský ekvivalent používa spojenie krátka správa, resp. krátka textová správa. Často sa používajú aj rozličné spojenia, v ktorých je zahrnutá skratka SMS, napr. odpoveď na e‐mail vo forme krátkej správy SMS, služba SMS, čítanie správ SMS, ale aj spojenia SMS telegram, SMS centrum, pri ktorých možno odporúčať opačný slovosled (typický pre slovenčinu), teda telegram SMS, centrum SMS. Skratka SMS má dva významy, a to význam "spôsob prijímania a odosielania krátkych textových správ pomocou mobilného telefónu v rozsahu maximálne 160 alfanumerických znakov" a význame "správa prijatá alebo odoslaná týmto spôsobom". V oficiálnej komunikácii sme zaregistrovali používanie spojení odoslať krátku správu, dostať SMS (vyslovené esemes), ktoré pokladáme za štylisticky neutrálne. Spojenia typu poslať, dostať esemesku majú hovorový charakter a používajú sa pri neoficiálnej komunikácii. Skratka SMS je v súčasnosti niekde "uprostred" adaptačného procesu do slovenčiny. Za dôkaz možno pokladať sloveso esemeskovať a prídavné meno esemeskový používané zatiaľ len v ústnej komunikácii. V rámci neoficiálnej, predovšetkým hovorenej komunikácie sa v súvislosti s opisovanými spôsobmi prijímania či posielania písomných správ používajú aj nespisovné slovesá v dokonavom vide mejlnúť, faxnúť a esemesknúť. Súvisí to s dynamikou ústneho prejavu istých sociálnych (najmä vekových) skupín používateľov jazyka. Tieto slová majú expresívne zafarbenie. Na záver konštatujeme, že nové spôsoby písomnej komunikácie priniesli do súčasnej slovnej zásoby slovenčiny nové slová, ktoré si nachádzajú v nej pevné miesto a ktoré zároveň ako prostriedky cudzieho pôvodu prechádzajú postupným procesom zdomácňovania.


Vlastnosti textov na internete

EVA DEMČIŠÁKOVÁ

Postmoderná doba prelomu 20. a 21. storočia je charakteristická pluralizmom a globálnym synkretizmom ‐ prelínaním viacerých žánrov, postupov a modelov, pričom v jednej súvislosti rezonuje viacero asociácií. Tieto postupy nachádzame vo všetkých oblastiach kultúrneho života spoločnosti ‐ v literatúre, maliarstve, hudbe, móde atď. Stále častejšie však tendencie pluralitných systémov sledujeme i na platforme spoločenskej komunikácie.

Do štruktúry najdôležitejších prostriedkov komunikácie sa v posledných desaťročiach veľmi rýchle prebojoval internet, ktorý už aj v našej krajine začína plniť úlohu najefektívnejšieho spojenia. Predstavuje i obrovskú zbierku materiálov a informácií z najrozličnejších oblastí vedy, kultúry, zábavy, obchodu i podnikania. Alternatívy využitia internetu majú v súčasnosti veľmi široký záber. 1. Prostredníctvom elektronických poštových služieb sa naskytuje možnosť spojenia inštitúcií a individuálnych osôb nielen na území štátu, kontinentu, ale i celého sveta. Elektronické poštové služby zabezpečujú vybavenie zásielky v rekordnom čase ‐ v priebehu niekoľkých minút bez ohľadu na vzdialenosť a iné prekážky. Výhodou (ale i nevýhodou) týchto služieb je minimálna participácia ľudského faktora, takže úspešnosť transakcií sa zabezpečuje počítačovou presnosťou, ktorej sa musí prispôsobiť aj hlavný aktér využívajúci elektronické ponuky. Na interpersonálnej komunikácii participuje napríklad aj tzv. SMS ‐ brána služby spájaním počítačov s mobilnými telefónmi jednotlivcov prostredníctvom internetu. 2. Internet sa stal aj obrovskou zásobárňou informácií a materiálov, na ktorých vyhľadávanie sa vyvinulo množstvo programov a vyhľadávačov, kde stačí zadať príslušné heslo a informáciu z najrôznejších oblastí života spoločnosti máme v priebehu niekoľkých minút dostupnú. Okrem materiálov dotýkajúcich sa vedy a techniky tu môžeme nájsť nielen vedecké informácie, ale i diela krásnej literatúry, ďalej rozličné obchodné ponuky, prehľady kultúrnych akcií a inštitúcií atď. Existuje veľké množstvo elektronických časopisov, denná tlač, ktorá nás informuje o dianí v spoločnosti, kultúrne časopisy a magazíny. Zo známych slovenských časopisov a novín tu nájdeme napr. Moment, Nový čas, Pravdu, Prácu a, samozrejme, vedecké časopisy s rozličnou problematikou. 3. Internet sa svojim zákazníkom stará aj o zábavu. Okrem časopisov zameraných na klebety o slávnych osobnostiach a udalostiach nájdeme i erotické magazíny, poviedkové časopisy atď., ktoré sú obohatené o množstvo obrázkov. Úprava týchto časopisov je takisto atraktívna, aby pritiahla zákazníka. Texty takýchto žánrov zodpovedajú spisovnej norme, sú pripravené, monologické a verejné. Nespisovné slová sa nevyskytujú, ich objavovanie sa je podmienené len požiadavkami témy textu. Syntax je premyslená a má štruktúru podľa spisovnej normy. Ďalším zdrojom zábavy, ktorú internet ponúka, je možnosť sledovania filmov, ktorá sa realizuje len po splnení určitých finančných požiadaviek. Po nainštalovaní zvukovej karty do počítača a napojení reproduktorov si môže záujemca vypočuť i svoje obľúbené piesne, vidieť vo videoklipoch svojich obľúbených interpretov, prípadne (najnovšie) sledovať ich koncerty. V tejto situácii máme možnosť sledovať nielen písaný, ale i hovorený text. Keďže ide opäť o verejné texty, zodpovedajú spisovnej norme a bývajú pripravené, hoci drobné prehrešky proti spisovnému úzu sa v nich vyskytujú. Zaujímavosťou týchto komunikátov je, že sa tu kríži hovorený text s písaným, vlastnosť monologickosti s dialogickosťou a oficiálnosť s neoficiálnosťou. 4. Zaujímavou súčasťou ponúk internetových služieb, ktorá charakterizuje stupeň vývoja ľudskej spoločnosti, sú diskusné fóra na rozličné témy. Človek sa jednoduchým vstupom na príslušnú stránku po výbere témy, na ktorú chce diskutovať, a partnera podľa anonymného mena uvedeného v zozname prihlásených diskutérov, stáva súčasťou virtuálneho diskusného fóra. S vybranými partnermi, ktorých pozná len podľa prezývky, a často nevie určiť ani ich pohlavie, môže diskutovať o čomkoľvek bez priameho kontaktu. Ide teda o druh akejsi virtuálnej komunikácie, pri ktorej sa nedostávame do priameho kontaktu s partnerom, nepoznáme ho, ale máme pocit súkromnosti, preto takmer všetky texty objavujúce sa v týchto chatoch (vysl. [četoch], z angl. chat vo význame "voľná debata") sú prevažne v hovorovom štýle. Tu dochádza ku kríženiu vlastnosti písomnosti a nepripravenosti. Takisto sa v takýchto textoch často vynechávajú diakritické znamienka, vyskytujú sa preklepy a pravopisné chyby, lebo väčšinou nie je čas na ich opravu a na dodržiavanie spisovného úzu textu. Komunikujúci partner pochopí, čo máme na mysli, preto niekedy (najmä ak sa partneri poznajú) netreba ani dopísať myšlienky alebo slová. Takýto text je teda síce písaný, ale absolútne spontánny a nepripravený. V jeho lexike často nachádzame nespisovné slová, slangizmy, dialektizmy, cudzie slová, prípadne kalky nenachádzajúce sa v spisovnom slovníku, často aj vulgarizmy. Syntax je nezriedka neupravená, hovorová, rozbitá, vety nemajú logickú postupnosť, lebo závisia od spontánneho myšlienkového priebehu, obsahovo sa skáče z jednej témy na druhú, často sa vyskytujú defektné syntaktické konštrukcie. Hoci sú tieto texty výlučne písané, spĺňajú všetky znaky hovorového štýlu.

V rovnakej miere sú medzi internetovými textmi zastúpené komunikáty rôznych štýlov ‐ administratívneho (prihlášky, formuláre), publicistického (elektronické časopisy a noviny), rečníckeho (príhovory, úvody), hovorového (diskusné fóra). Jedným z najvýraznejšie sa rozvíjajúcich štýlov v súčasnosti je reklamný štýl, ktorého texty nachádzajú najväčšie pole svojej pôsobnosti práve na internete. Jednoduchá dostupnosť a ľahké premiestňovanie čitateľa po internete, tzv. surfovanie, predstavuje hlavnú príčinu zavádzania rozličných reklám a reklamných bannerov (z angl. banner malý reklamný odkaz) na všetky internetové stránky. Ich účinnosť sa zvyšuje prudkým narastaním percenta navštevovanosti a v závislosti od tejto skutočnosti sa opäť zvyšuje kvantita reklamných textov (ktoré však i napriek určitým korekciám v ich aplikovaní pôsobia nezriedka vtieravo). Formy elektronických reklamných komunikátov sa pohybujú v širokom rozpätí žánrov. Môžu sa vyskytovať ako súvislé písané prejavy, ako krátke, výrazné bannery, ako výtvarné produkcie, pri použití zvukovej karty aj vo forme hovoreného slova alebo melódie atď. Vyskytujú sa v najrozličnejších formách a vo svojej podstate sa na internete spájajú všetky formy (nielen) reklamných komunikátov, ktoré sa využívajú vo všetkých oblastiach reálneho sveta.

Texty vyskytujúce sa na internete môžeme zväčša jednoznačne typologicky zaradiť do modelov, napríklad texty administratívneho, rečníckeho alebo publicistického štýlu. Tu môžeme hovoriť o vlastnosti písomnosti, oficiálnosti, verejnosti, pripravenosti a monologickosti. V týchto komunikátoch sa prísne dodržiavajú gramatické a štylistické pravidlá. Problematickejšie sa javí typologické zaradenie textov nachádzajúcich sa v súkromnej korešpondencii alebo v už spomínaných diskusných fórach.

V súkromných listoch sa menej dodržiavajú nielen gramatické, ale aj štylistické pravidlá ako v korešpondencii sprostredkovanej bežnou poštovou službou. Príčinou je väčší pocit súkromnosti a bližšej zviazanosti s partnerom ‐ jeho virtuálna blízkosť, ktorého nepociťujeme, teda v geografickej vzdialenosti. Vieme, že list odoslaný cez elektronický poštový úrad je doručený v priebehu niekoľkých sekúnd alebo minút, teda akoby neprekonával územnú vzdialenosť. Takisto korešpondencia, ktorú získame na monitore, je obmedzená len na malý displej a tak získavame pocit menšieho kontaktu s okolitým svetom a užšieho kontaktu s komunikujúcim partnerom. Svoju úlohu zohráva často i časová obmedzenosť pri tvorení takéhoto textu a vedomie ďalšieho bezprekážkového spojenia. Preto sa často nedodržiavajú ani diakritické znamienka.

Podobná situácia nastáva i pri tvorbe správ SMS. Okrem časového faktora tu zohráva rolu i priestorová obmedzenosť na niekoľko znakov. Od vzťahu k osobe, ktorej správu SMS posielame, závisí i štruktúra textu a jeho vlastnosti. Okrem písanosti, ktorá je pri týchto komunikátoch samozrejmá, môže byť náš text pripravený aj nepripravený, oficiálny aj neoficiálny. Napr.: 1. Oficiálny: Pan K... materialy som Vam poslal. Doructe ich prosim na Mestsky urad. M... 2. Neoficiálny: Cafff Jaro. Zdravim. Dojecham v piatok. Pozdrav familiu. E...

V textoch nachádzajúcich sa v správach SMS alebo v diskusných fórach je často problematická vlastnosť monologickosti. Podľa J. Findru (Jazyk, reč, človek. Bratislava, 1998, s. 101 ‐ 103) sa môže zdať, že ide o monologické texty, v skutočnosti sú to však dialogické texty. V neoficiálnych a nepripravených komunikátoch, hoci sa prejavujú vlastnosťou písanosti, vyskytuje sa hovorový štýl a s ním spojená i lexika. Nájdeme tu slangové a nárečové výrazy, nezriedka i vulgarizmy a nespisovné slová. Syntax býva takisto rozbitá, hovorová, a teda nepripravená. Obsah nebýva zosynchronizovaný, ale spontánny a myšlienky často po sebe nenasledujú logicky.

Práve pri komunikátoch, v ktorých sa krížia rozličné vlastnosti textov, mohli by sme konštatovať prítomnosť postmodernistických synkretických postupov. Miešajú sa tu rozličné štýly a žánre a je čoraz ťažšie ich typologicky zatriediť. Čoraz intenzívnejšie sa musíme zaoberať delením štýlov a žánrov nielen vo svete internetu, ale v živote celej spoločnosti. Predpokladá to však adekvátnu adaptabilitu v rýchle sa rozvíjajúcom svete vedy, kultúry a najmä techniky, rýchlu a správnu orientáciu. Stále častejšie objavujeme komunikáty, v ktorých sa, ako sme spomínali, krížia vlastnosti písanosti a hovorenosti, pripravenosti a nepripravenosti, verejnosti a súkromnosti atď. Na monitore sa nám objaví písaný text, ktorý sa nám celkom neoficiálne prihovára a pôsobí spontánnym dojmom, zároveň je sprevádzaný výtvarnou produkciou a melódiou. Typológiu textu narúša i tým, že tu okrem odborných výrazov nájdeme i slangové a nárečové slová, poetizmy i vulgarizmy. Syntax takéhoto textu môže byť prísne v medziach spisovného úzu, môže byť zároveň i hovorová. Rýchlosť rozvoja spoločnosti predpokladá i rýchlosť schopnosti človeka adaptovať sa na novú situáciu. Ak niečo dnes zanedbáme, zajtra sa nám to iste stane hendikepom.

Treba však pripomenúť i etický aspekt novej vymoženosti civilizácie. V dôsledku interkontinentálneho prepojenia virtuálnymi systémami prestávame vnímať geografické rozmery Zeme, planéta sa teda "zmenšuje", ľudia majú k sebe blízko bez akýchkoľvek prirodzených prekážok, spojenie medzi nimi je zabezpečené v rekordnej rýchlosti, ktorá umožňuje vybaviť i záležitosti za iných okolností vybaviteľné len v dlhšom časovom období. Na jednej strane je to nepopierateľná výhoda, na druhej strane však ‐ z uhla jednotlivca využívajúceho internetové služby ‐ vytráca sa priama komunikácia s partnerom, bezprostredný medziľudský vzťah sa nahrádza virtuálnym "akoby" vzťahom. Ľudia majú k sebe bližšie, ale zároveň ďaleko. Jednotlivec sediaci za počítačom strávi aj celé hodiny surfovaním po inernete, má pocit komunikácie s ľuďmi, absentuje u neho pocit osamelosti, ale v skutočnosti je sám, čo si vo zväčšenej miere uvedomí po zatvorení internetu a po vrátení sa do reálneho sveta. Človek sa z oblakov virtuálneho sveta plného farebnosti, zábavy, informácií a virtuálnych osôb vráti do sivého sveta, v ktorom je v tom okamihu osamotený a znova musí nadviazať kontakt tentoraz s reálnymi osobami.

Z profesionálneho aspektu je však internetový systém skutočne nenahraditeľný. Súrna korešpondencia je v okamihu vybavená, materiály nájdené a sú nám k dispozícii, pomocou internetu sa môžeme vzdelávať a obohacovať svoje vedomosti z vybraných odborov, "zmenšovanie Zeme" je nenahraditeľné v obchode, ale aj v priemysle, informovanosti a interpersonálnych vzťahoch. Internet slúžiaci ako prostriedok zábavy sa takisto dá hodnotiť pozitívne, no len do určitej miery. Treba sa zamyslieť i nad tým, či virtuálna komunikácia s ľuďmi skutočne nahradí reálnu, či sprostredkovaná zábava na monitore skutočne nahradí reálny zážitok, či hudba vychádzajúca zo stroja skutočne nahradí živý spev alebo napríklad hranie na hudobných nástrojoch, či čítanie o známych športovcoch skutočne nahradí reálny pohyb.


Podoba prísloví

GEJZA HORÁK

Každý z nás vie, čo sú príslovia. Používame ich na oživenie rečových prejavov, počúvame ich od svojich spolubesedníkov a z počutia a čítania si rozmnožujeme ich zásobu vo vedomí. Ale nezaškodí, keď si na začiatok našich poznámok uvedieme ich krátku výstižnú definíciu zo Slovníka slovenského jazyka (3. zv. 1963). Pod heslom (heslovým odsekom) príslovie čítame, že je to poučná výpoveď vyjadrujúca ľudovú múdrosť, obyčajne metaforou alebo prirovnaním, pričom tento význam je doložený spojením Kniha prísloví s vysvetlením jedna z kníh Starého zákona. V tejto úvahe budeme výberovo prezerať príslovia ako poučné výpovede formou jednoduchej vety alebo súvetia. Najprv však poznámka. ‐ Pred rokmi (teda už dosť dávno) som z úst nášho známeho jazykovedca s istým zaváhaním, ale s presviedčacím zámerom počul vysloviť tvrdenie, že príslovie je vlastne literárny útvar (druh, žáner). Vtedy ma to trocha prekvapilo, ale stalo sa vytrvalým námetom na rozmýšľanie o tomto pozoruhodnom krátkom jazykovom útvare a útvore. Áno, príslovie je viacej ako výraz, je to výpoveď (s podobou vetného útvaru), ktorou (si) oživujúco na základe zovšeobecnenej skúsenosti potvrdzujeme, dokladáme svoje aktuálne pozorovania (zistenia) i posudzovania vecí, keď sa o nich vyslovujeme, a to aj so zjavným alebo nepriamym návodným (výchovným a poúčavým) zámerom. Použité príslovie potom neraz býva semiačkom celej pokračujúcej (tichej) úvahy. Je to taký druh výpovede, ktorá máva individualizované pokračovanie vo vedomí spolubesedníka. Nečudo, že príslovia čítame v nadpisoch novinových článkov, ba i v slohových úlohách žiakov. Je to popud na rozvitie zhustene podanej poučky, výzvy, výstrahy, ale i odobrujúci návrat k jej zhŕňajúcemu záveru, že dané príslovie prijímame ako radu na múdre, rozvážne konanie a hodno sa jej pridŕžať.

Po tomto náznaku poslania prísloví venujeme pozornosť ich celkovej podobe a ich stavebným prvkom. Materiálovou oporou nám bude knižka dvojice autorov Andreja Melicherčíka (národopisca) a Eugena Paulinyho (jazykovedca) Slovenské ľudové príslovia a z nej (zatiaľ) prvá časť pod nadpisom Práca. 1. Príslovie má podobu jednoduchej úsečnej vety s vynechanou slovesnou časťou pred menným prísudkom. V hovorenej podobe sa vynechaná časť (spona) zvyčajne naznačí zámlkovou prestávkou (pauzou) a v písanej podobe pomlčkou alebo (zriedkavejšie) bezprostredným pričlenením prísudkovej časti. Príklady: Dobrý začiatok ‐ polovica práce; Malý klas ‐ málo zrna; Hora ‐ bohatá komora; Dobré teľa ‐ pol kravy; Počiatok vody ‐ koniec chleba (o krajných vrchárskych dedinách); Starosť a trápenie ‐ života korenie; Odklady ‐ poklady; Dobrý stroj v ruce ‐ polovica práce; Mladé ruky ‐ skorá robota; Lenivá ruka ‐ hotová muka; Mnoho rúk ‐ málo práce; Mladí ležiaci ‐ starí žobráci; Aká dostiha ‐ taká hostina; Ľahká oračka ‐ ľahká zberačka; Veľa dymu ‐ málo ohňa;

Robota nelakota; Kravička mamička; Trpezlivosť najlepšia zelinka; Bez ochoty zlé roboty; Mráz najlepší oráč; Studený máj v stodole raj. 2. Príslovie má podobu krátkej slovesnej vety (slovesný prísudok sa v nej často zamĺča, uplatňuje sa elipsa). Príklady: Hlad učí robiť; Čas všetko zahojí; Noc má svoju moc; Ovca sa všade naíska (= všade si nájde trávu); Voda má tenký pysk; Nechoď za nosom; Nerob nazlomkrky; Nevolaj vlka z hory; Nenos vodu do Dunaja; Dobrá práca sa vypláca. ‐ Márna práca vodu košom načierať; Robota neutečie, počká; Bez nástroja nič; Na vtákov lepom. 3. Príslovie má podobu rozvitejšej vety alebo podobu súvetia. Príklady: Dal Boh vtákom krídla a ľuďom ruky; Bez rebríka ani na horu (t. j. na pôjd) nevyjdeš; Každý je sám svojho šťastia kováč; Lepší kúsok chleba z vlastnej práce než pečienka z milosti; Nespúšťaj sa cesty pre neistý chodník; Chodník [je] zvodník, cesta drží; Pod nízkou povalou nevyskakuj; Košieľka z hodvábu, nevládzem od hladu; Babka k babce, budú kapce; Lepší dneska kus, ako zajtra hus; Lepšie hamovať ako banovať; Dobré víno sa samo núka; Sprav si dobre na mieste, budeš mať pokoj po ceste; Kde niet poriadku, ide všetko do úpadku. 4. Rým ako návrat (ozvena) predchádzajúceho zvukového celku vyzdvihuje a osviežuje význam príslovia v jednoduchej vete (zriedkavejšie), ale najmä v súvetí (pozri aj daktoré príslovia v predchádzajúcich odsekoch).

Príklady: Cez sito na koryto; Bezpečnejšie krokom ako skokom; Za kus chleba robiť treba; Zakúrená pec to je milá vec; Najprv mlátia, potom platia; Ruka bez roboty padne do žobroty; Ranné vtáča ďalej kráča; Počkaj času sťa hus klasu; Kto chce dačo mať, musí na to dbať; Kto v lete nerobí, ten v zime nedrobí; Kde sa nič nezaseje, tam sa nič nenaveje; Kto nemá vôle, všetko ho kole; Kto včas ráno vstáva, plné truhly máva; Čo kôň premôže, to komár nemôže; Kto sa za mladi hostí, na starosť sa postí; Do Vianoc haj! od Vianoc jaj!; Lastovičky na odletu, koniec babiemu letu; Marcov prach a májové blato, to je gazdovi zlato; Včely sa tešia kvetu a hospodár letu; Veľký piatok daždivý, bude rôčik žíznivý; Kde nieto spravy, málo sa spraví; Otec stíska, syn výska; Kto chce žať, musí siať; Jeden ide na odpust a druhý na rozpustí. Sem ako ukážku zaradíme aj riekankovú formu príslovia ako niekoľkonásobnú radu pre povozníka, furmana: Keď prejdeš míľu, postoj chvíľu; keď prejdeš tri, koňom čelo utri, keď prejdeš šesť, daj im jesť. ‐ Takúto podobu má i rytmicky vyladené výsmešné príslovie Zajtra, zajtra, len nie dnes, vraví každý lenivec. 5. Odchýlky od spisovnej slovenčiny použitím (krajového) nárečového alebo českého slova, a to veľmi často na získanie zvukovej podobnosti (rýmu).

Príklady: Škoda ide do chasňa (= osohu); Na každý hrniec nepristane každá škridielka; Na keľo vystac, na teľo pristac; Kto sa práce štíti, musí kapsu vzíti; Čím sa kto zabýva, tým skúsenosť nabýva; Na Urbanov deň (25. mája) utekaj siať len; Aká priadka, taká šivačka (= ihla); Kto nemá vôli, všetko ho bolí; Netra (= netreba) veriť, ale zmeriť; Kto trebne je, trebne robí (porov. netrebne = neobratne); Kto má chlieb, nájde i knejp (= obuvnícky nôž).

Zriedka sa na dosiahnutie rýmu deformuje slovo rušivo, nadmieru: Ak by som si nepremejšou (= nepremyslel), nuž by som zle prejšou (= pochodil). 6. Adresátom príslovia je človek vôbec, teda v postavení hociktorej gramatickej osoby, ale najčastejšie 2. osoby jednotného čísla. Tvar 3. osoby uvádza vo všeobecnej platnosti podstatné meno človek alebo zámeno kto.

Príklady: Ak nevieš robiť, psota ťa naučí; Nevyrobíš, nemáš; Čo si si navaril, to budeš jesť; Desať ráz rozmysli a raz urob; Kde máš dobrý sed, tam seď; Nehádž vajci za vrabci; Nehľaď na misu, ale čo je v nej; Najlepšie urobíš, keď sa svojou hlavou poradíš; Keď kostol otvorený, vtedy doň idú; Čo musím, rád učiním; Najprv "hoja! hoja!" potom "horká psota moja!"; Komu chcem, tomu dám, aj z cesty ho zavolám; Košieľka z hodvábu, nevládzem od hladu; Keď je chvíľa, vtedy žnime, keď je dážď, vtedy spime; Voly púšťa, muchy chytá; Vysoko rúbal, nízko mu padlo; Kde konope močia a bačkory sušia, tam je planý kraj; Človek sa svojou vlastnou škodou učí; Keď je človek na dreve, vtedy medveď nereve; Kto nešanuje svoje, nebude ani tvoje.

Na oživenie dva osobitné prípady použitia príslovia: Prvý je z Kukučínovej známej úsmevnej poviedky Rysavá jalovica. ‐ Krt kúpil od suseda Trnku jalovicu, ale tá mu spred trhanovskej krčmy (kde zapíjali predaj a kúpu) záhadne zmizla. Po ceste domov (lebo ju márne hľadali v celom Trhanove) nešťastný Krt prosí, proská, ale i podráždene doráža na Trnku: "Kmotre, vráťte mi mojich triatridsať, čo som krvopotne vyrobil. Viete, že mne kozy neorú." Sused mu s hnevom prikrojí: "A mne vari capy bránia?"

Tu máme príklad na začlenenie príslovia (porekadla?) do situačnej hádky, a to v rozdvojenej replikovej podobe (porov. porekadlo Kozy mu orú, capy bránia).

Druhý je z vlastnej pedagogickej praxe. ‐ V "pôpršnom" počasí na konci školského roka známy brezniansky školský inšpektor putoval Horehroním z dediny do dediny. Letel o ňom šepkaný chýr, že sa všade žiakov priam hádankovo spytuje, či poznajú príslovie o práve takomto daždivom počasí. Ak ho deti vedia a povedia, pochvalne povzbudzujúco im vraj prisviedča, ak nevedia, poúčavo im prednesie Medardova kvapka (8. júna) štyridsať dní kvapká...

Literatúra

KUKUČÍN, M.: Výber I. (Zlatý fond slovenskej literatúry) Bratislava, Tatran 1980.

MELICHERČÍK, A. ‐ PAULINY, E.: Slovenské ľudové príslovia. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava 1953. Slovník slovenského jazyka. 3. diel. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963.

MLACEK, J.: Slovenská frazeológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977.

SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974.


zo studnice rodnej reči

Peniaze, peniaze, kto ich má!

Od nepamäti to na tomto svete bolo zariadené tak, že okrem tých, ktorí žili v blahobyte, nadbytku, hojnosti (často bez práce), bolo vždy aj dosť tých (vlastne väčšina), ktorí museli ťažko pracovať, a predsa im chýbalo aj to najzákladnejšie. Bohato sa to odrazilo v ľudových piesňach, rozprávkach, povestiach a v ľudovej frazeológii. Vo veľkej skupine frazeologizmov je zreteľný negatívny postoj chudoby k boháčom a zdôrazňuje sa negatívne pôsobenie bohatstva na človeka, v menšej miere sa v nich bohatstvo obraňuje ako výsledok šikovnosti, usilovnosti. Niektoré vyznievajú pre chudobných ako útecha (a vznikli ako útecha), že bohatstvo nie je najdôležitejšie, často je na škodu a v konečnom dôsledku na ňom nezáleží.

Veď každý človek, či ból bohatí lebo chudobní, s kostola sa nosil tag jako takí, ako hovorí doklad z Ružindola pri Trnave. No ešte ani po smrti si ľudia neboli celkom rovní, lebo bohatí ludé, tí si mohli dovolit krajšú kúpit (truhlu) a dávali sa, dze ból pekní plac, kolo hrubého kríža, a chudobní sa dávali pot plot šadze, dze bolo najhoršé. Taký boháč (boháš), s väčšou či menšou mierou expresivity aj bruchopasňík, bruchopas, vo Východnej v Liptove gordan, v Hornej Lehote na Orave hrubčo alebo boháčka (boháška), bohaňa sa veru mali ako chrobák f sire (Krivá pri Dolnom Kubíne) a napriek tomu peniaze stále zhŕňali, habali, habkali, honobili, hrabali, chabrali. Ak toto zhŕňanie prekročilo mieru, potom o takom človeku napríklad v Strážach nad Myjavou povedali, že habe jak kráva na rohi; v Tvrdošíne pri Trstenej hrabal peňáze ot každieho jako fiškáľ; v Hliníku nad Hronom znáša ako sisol do ďieri; v Svätoplukove pri Nitre bere jak po kňazovi a v Červeníku pri Hlohovci si chamtivý človek mohol vypočuť: Chabreš jak po nebohém. Lebo väčšinou sú boháči najväčší lakomci a bohatý nemá nikdy dosť, kým mnoho chudobných nezožerie. V Hubošovciach pri Sabinove môže byť človek na peňeźi lakomi, až ho tremci alebo britki na peňeźi a v Markušovciach pri Spišskej Novej Vsi by mimoriadne nenásytný a lakomý boháč vicical s človeka i ostatňi špik. Ak na východnom Slovensku ešte zostaneme, dozvieme sa, že lakomec bi i dušu predal. Na západnom Slovensku sa o veľkom lakomcovi hovorí: Zebrav bi aj ze žebráka kapsu (Lukáčovce pri Hlohovci). Na Záhorí by skupáň aj veš hnau̯ po strňisku kolenački do Vídňa za šesták či za grajcar. O tom, že boháč nemá nikdy dosť a niekedy závidí dokonca ešte aj chudobnému, svedčí aj príslovie z Pukanca pri Leviciach: Kotuol hrncu záviďí. A kto vlastne je alebo nie je bohatý, bunčati či gubati (Markušovce)? V Krivej na Orave ňie je bohatí, chto si ráta sám kuri. Bohatý je ten, kto má dobrí kožuch (Bošáca pri Trenčíne), na východnom Slovensku ten, kto ma šicko, co mu duša zažada, kto ma śicko od vimisľu śveta, komu do žebňi (t. j. do vrecka) ňechibi, kto má všetkého aš prez oči, inde na Slovensku ten, kto má všetkého habaďej (Rimavská Píla pri Rimavskej Sobote), až hoj (huj v Slovenskej Ľupči pri Banskej Bystrici), kto má plné giagori (Papradno pri Považskej Bystrici), kto je dobre zaperený (Záturecký). Ľahko je veru bohatému gazdovať, keď má všetkého dostatok. Aj podľa ľudovej múdrosti: Dobre je pod jabloňou jablká zbierať (Záturecký); Lachko je pri kope kláski zbiérat; Pri gabe (čiže pri dostatku) je lachko gazdovat (Bošáca). Na adresu boháčov, bohačini, bohače (antonymum žobrač), chudobní ľudia isto nie bez závisti hovorievali: Jemu śe koca peňeźi a mački mu vajca znašaju (Gregorovce pri Prešove); Śicko ma, ľem marcipan mu chibuje ku śčescu (Prešov); Misí mu zmog vláśiť (Rimavská Píla); Tán ňiž ňechíbe, len to ftáčie mlieko (Návojovce pri Topoľčanoch). Veď čo by im aj mohlo chýbať, keď mali peňazí na čudo, jak pľevi, jak šupek, jag želes, jag hnoja, jag blata, ako śert pľeví, keď sa im peňeźi koca. No nie všetci ľudia sa veru v peniazoch topili a o tom, kto jedol čeľecki chľip (Bánovce nad Ondavou pri Michalovciach), čelanní chliép (Bošáca), v severnom Šariši sa niekedy neveľmi šetrne povedalo, že je taký bohatý, že na štvarti drug onuce viša (t. j. nemá nič, len plno onúc) alebo inde na Slovensku, že je bohatý ako pltňíková komora alebo aňi sviňa rohatá. Peniaze (dutki, groše, července, drobné, šupáki, bukovce, mince, grajcare, fiľire, geršľe, koruni, zlatki) a nejaký ten majetok alebo aspoň majetoček (na strednom Slovensku miestami aj majatok, majatoček, majatuoček či maňia, imaňia) si chudoba mohla nahonobiť len ťažko, ale ak sa to už niekomu podarilo, potom len čo sa mu trošku palička ohlaďila (Svätoplukovo), hneď zabudol, že krava bola ťeľaťon (Poltár pri Lučenci). Dokladá to aj frazeologizmus zo Záhorskej Bystrice pri Bratislave: Ej, kec ca žebrák na koňa dostane, ten si na ňem zarajtuje, zo Žakaroviec pri Gelnici: Z maleho džada veľki pan a ďalšie zo Slovenských prísloví, porekadiel a úsloví A. P. Zátureckého: Keď sa raz žobrák na koňa dostane, ani čert ho nedohoní; Zo žobráka býva mrcha pán; Zabol vôl, kedy ťeľaťom bol. A to, že málo bolo boháčov, ktorí v sebe mali ešte kúsok srdca a boli schopní súcitu s chudobnými, vidieť aj z ďalších: Taki bohadž ňedba ňidž na bidaka (Dlhá Lúka pri Bardejove); Boháčé modz dad nesťá a málo sa hanbá (Bošáca); Skuor ťä zratuje bedár ako boháč (Jasenová pri Dolnom Kubíne). No ani chudoba sa vždy kritike nevyhla, ako to zachytáva napríklad A. P. Záturecký: Kto má peniaze, má diabla, kto nemá, má dvoch; Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť.

V menšej skupine frazeologizmov nie je pohľad na bohatstvo a boháčov negatívny, ak človek získa majetok vlastným úsilím. Samozrejme, neplatí to o tých, ktorí prišli k svojmu majetku nezaslúžene alebo na úkor niekoho iného. No tí, ktorí usilovne pracovali, ak mali k tomu aj kus šťastia, mohli potom, napríklad v Markušovciach, tým ostatným poradiť: Ket scež daco mac, muśiš klaski zbierac, alebo, ako sa môžeme dočítať v zbierke A. P. Zátureckého, Kde služba, tam i výslužka; Kto hrabe, vyhrabe; Kde je robota, tam je i med; Kto gazduje (si chráni, šanuje, opatruje), ten má. V Podkoniciach pri Banskej Bystrici malo podobný význam príslovie Kďe ňechoďíž z daskami, ňechoj aňi z lojtrami, čiže kde nevozíš hnoj, nečakaj ani úrodu. Ag ňevaruješ, ňenagazduješ, upozorňuje nás príslovie z Jasenovej na Orave. A to, že usilovnosťou a šetrnosťou človek nezbohatne ľahko ani rýchlo, ale len ak bude trpezlivý, nám dokazujú tieto ľudové múdrosti: Len časom kapusta s mäsom; Z mnohých kvapiek býva príval aj známe Babka k babce, budú kapce. Gazda sa pri gazdovstve nemal zle, ak negazdoval ot tisíca ge stu (Vaďovce pri Myjave), z mecha do tanistri (Červeník) alebo ak nemal márnivú ženu. O takej v Podkoniciach hovorili, že čo snaživí muž vozom navozí, to márňivá žena rukami vinosí. Dzecku tag nuž (= nôž) jag žeňe peňeźi ‐ tvrdili v severnom Šariši, ale určite to tak nebolo vždy a všade. Napríklad v Újazde pri Trenčíne gazdu robel grajcar a gazďinú korunka (gazda šetril od grajciara a gazdiná vládla peniazmi). Ak je človek šikovný a má filipa, nadobudne peniaze aj bez dlhého lopotenia a môže to byť aj tak, že śo fígeľ to groš, ako napríklad na Gemeri v Rimavskej Píle a podobne v Roštári ‐ Dobrí fígel stojí groš. Ani rozum však človeku vždy nepomôže, a preto niekedy vi máťe filipa a on peňáze (Bánovce nad Bebravou).

Ak sa raz niekto narodil v chudobnom dome, väčšinou zostal chudobný celý život. V Bošáci to vysvetľovali tým, že chto sa narodzil na káre, ňebuďe sa vozit f kočáre, inde, napríklad v Krivej na Orave, hovorili, že Pán Boh ňedáva rovnako: jednému kuru, druhiemu brava alebo jednemu hus, druhiemu páva, v Senici zas, že páňi budú aj f pekle páňi a v Zvončíne pri Trnave, že kemu Pán Boch, temu šeci svatí. V Zátureckého zbierke sú ďalšie príslovia: Pánboh jednému dal a druhému sľúbil; Kto mnoho holubov má, i viac mu k nim priletí; Kto sa narodil ku babce, nepríde ku stovce. V Janove pri Prešove sa to, že bohatému a silnému sa ujde vždy viac ako chudobnému a slabému, vyjadruje príslovím Veľkemu hrabie, malemu hrapki.

Bohatstvo, postavenie, majetok hrali v minulosti podstatnú úlohu pri voľbe životného partnera. O tom, kto chcel vyženiť aj nejaký ten majetok, v Bošáci povedali, že z babú bi rád dostať gabu, lebo nevjesta bez vjena jako solnička bes soli (Rača pri Bratislave). Chudobné dievčatá si iste často povzdychli, a nielen v ľudovej piesni: Kebi bola jako ňie som bohatá, / Kúpila bi jednu reťaz zo zlata. / Zviazala bi moje srcce, milího, / Bi som ňestraťila lásku od ňeho.

O tom, kto si vzal chudobnú, v Podkoniciach na strednom Slovensku povedali: Toho Pán Boch prikrije rietkou pu̯achtou. Vzhľad aj povahové vlastnosti často pri vidine bohatsva prestávali byť dôležité, ako to vidieť aj z týchto frazeologizmov: Móže bid aj rohatá, ňech si je len bohatá (Bošáca); Može mjed aj konskú hu̯avu, neh je enem bohatí (Vajnory pri Bratislave); Bárs i je hrbatá, keď je len bohatá (Záturecký). Aj v hontianskom Pukanci sa hovorilo, že chudobná ňevesta je u boháčou žďi ľen treťí kacheľ odo dverí, to znamená, že má podradné postavenie. Ale kto preberá, často preberie, a preto to niekedy dopadlo aj takto: Pred fašiangy mladý, pekný, bohatý, na fašiangy trebárs i krivý alebo slepý, po fašiangoch aký, taký, len by dáky (Záturecký). Ak sa dievčaťu na vydaj nepodarilo nájsť si bohatého mládenca, mohlo sa utešovať tým, že koď je ňi bohatí, ta je aspom chlpatí (Revúca), čiže aspoň je poriadny chlap. Nie vždy však boli bohatstvo a majetok pri voľbe životného partnera tým najdôležitejším, ako to vidieť aj z tejto ľudovej piesne: Mau̯ son píšťelečku o ďeviaťih ďierkach, / ňekcela mi pískať pri bohatíh ďieukach. / Ale keť som si pomisleu̯ na jednu chudobnú, / hňeď mi zahvízdala na ďieročku spodnú.

A to, že bohatstvo je relatívne a niekedy môže byť bohatý aj žobrák, vidieť z ďalšej piesne: Pítaju ma, pítaju ma za žobráka. / Žobrák veľa žobre, / ženu chová dobre, / ta pojďen ja. Ak boháč svoj majetok preduhajoval, preflingal, prefrnadlil, pregazdoval, prehajdákal, prehajdigoval, prehajsal, čiže premárnil, prehnal celí majetok cez gágor (Bošáca), šecko preľiau̯ gágorom (Pukanec), jeho hrtáňom préjšou̯ celí majetek (Bánovce nad Bebravou), dostal sa do dlžoby a musel popredať role, potom sa o ňom hovorilo, že voľakedy si banknótami fajku zapaľoval, a teraz je žobrák (Záturecký) alebo ‐ nie bez posmechu ‐ perše hojnoval a teraz hovnuje (Haniska pri Prešove). Na Záhorí pre toho, kto mal najprv mnoho, potom nič, platilo: Prvňí hic, potom ňic a to, že aj veľký majetok sa raz pominie, v Brodskom sa vyjadruje frazémou Tusté bívá, prehorívá, podobne ako v Bošáci ‐ Aj najtuščié drevo prehorí. O tom, kto sa nie práve najšťastnejšie snažil vyriešiť svoju finančnú situáciu tým, že z núdze sa snažil splatiť jednu dlžobu inou, v Podkoniciach (a určite nielen tam) povedali: Faru trhá ‐ školu pu̯áca. Najlepšie bolo hádam predsa len tomu, kto bol ňechudobni‐ňebohati (Ratvaj pri Sabinove), teda ľuďom zo strednej vrstvy. Ale ani chudobní ľudia si na svoj osud príliš nesťažovali, lebo vedeli, že ňit teľo veľo, žebi śe ňerozešlo, ňit teľo malo, žebi śe ňeobešlo (Šariš) a že bohatstvo nemusí vždy prinášať šťastie. Vedeli aj prečo: Bes krížika ňiet kľúčika (Sedliacka Dubová pri Dolnom Kubíne), to znamená, že bez Božieho požehnania je márna každá námaha. Vedeli aj to, že dobré meno stojí viac ako všetky bohatstvá a že nie bohatému, ale zdravému je sveta žiť (Záturecký). Útechu mohli nájsť aj v týchto ľudových múdrostiach: Kebi ňebolo oráča, ňebolo bi boháča (Záturecký); Čo bi si mal tristo koňi, trezd za hriechi ťa dobehňe (Krivá); Ľepšá známosť ako peňáze (Lokca pri Námestove); Peňezi buľi aj budu, aľe mi ňebudzeme (Sobrance). A aké riziká so sebou môže prinášať bohatstvo a hromadenie majetku, na to nás upozorňujú ďalšie príslovia: Za peniaze žiadna láska; Na peniazoch čert sedí; Za peniaze aj peklo kúpiš, a to najskôr (Záturecký). Našiel sa, aspoň občas, medzi bohatými aj taký, ktorý si všetko svoje bohatstvo nenechával len pre seba, ale chytil sa vrecka, pleskol sa po vačku, mal prajnú ruku, oboma rukami rozdával a všetko by rozdal, keby mu ruky nedržali (Záturecký), lebo čo chudobnému dáš, to u Boha máš, čo po tebe ostane, čerdví, do to dostane (Zvončín). To sa však často nestávalo, lebo predsa len každé hrable k sebe hrabú (Bošáca) a boháčovi gágor malín kúskom ňezapcháš (Návojovce), pretože dokonca aj caloho sveta mu malo (Udavské pri Humennom). Chudobný človek sa pri všetkej svojej biede dokázal uspokojiť s tým, čo má, ako to ukazuje aj doklad z Mošoviec pri Martine: Chudobnému chuťí čír (kašovité jedlo zo zemiakov a múky) ako bohatému pečienka.

S bohatstvom a s peniazmi sa vždy spájali aj rozličné povery, napr.: Má obrastené ruky, bude bohatý (Záturecký); Fto kudlati, ta budze bohati (Spišský Štvrtok pri Levoči); Chto zarosnuti ‐ to je bohati (Veľký Šariš pri Prešove); F klobušiku se narodzil, zato je bohatí (o tom, kto sa narodil s placentovou blanou na hlave; Kameňany pri Revúcej); Srbí mä dlan, dostanem penäze (Brusník pri Revúcej); Večer ňezametaj, bohactvo sa vimetá (Selce pri Rimavskej Sobote). Novorodencom sa dávali do kúpeľa peniaze napríklad v Žaškove pri Dolnom Kubíne a v Lešti pri Modrom Kameni sa okolo nich roztriasali orechy, aby mali toľko peňazí, koľko bolo orechov.

Okrem významu "majetný, vlastniaci majetok" má (podľa Slovníka slovenských nárečí) adjektívum bohatý aj význam "hojný, oplývajúci niečím", napríklad: bohata uroda, bohatí stvól, bohatí pramen, bohatá znáška, bohati rok. Bohatá reš je v Ružindole pri Trnave odroda raže so silnejšou byľou a väčším klasom i zrnom. Podobný význam (okrem základného významu) má aj príslovka bohato (bohaťe): Mali tan zrezanú hrušku, fí, dreva bohato (Zemianske Podhradie pri Trenčíne); Chľeba bulo bohato (Veľké Zalužice pri Michalovciach); Bohaťí, prauda, maľi bohaťe a chudobňi po chudobňe (Málinec pri Lučenci).

Týmto pohľadom na bohatstvo, ako sa vyjadruje a hodnotí v ľudovej frazeológii, sme tému bohatstva ani zďaleka nevyčerpali. Možno preto, že peniaze svetom vládnu a bohatí aj chudobní ľudia boli a budú vždy, je vo frazeológii téma bohatstva tak bohato zastúpená a my vďaka tomu môžeme teraz z tohto bohatstva čerpať.

Príspevok vznikol v rámci projektu Slovník slovenských nárečí č. 2/6079/2000.

Aneta Košková


rozličnosti

Tárogató

Slovensko‐maďarské jazykové vzťahy sú nezvyčajne pestré a zaujímavé, a preto im venovala pozornosť aj naša historická jazykoveda a etymológia. Pozoruhodné pritom určite je, že hoci slovenčina žila po stáročia v kontakte s maďarčinou v jednom štátnom útvare, tento ugrofínsky jazyk nemal na lexiku nášho jazyka nijaký podstatnejší vplyv. Výrazný bol však vplyv slovenčiny, resp. aj iných slovanských jazykov na slovnú zásobu maďarčiny. V tejto súvislosti sa hovorí o tisícke či aj pol druha tisícke slov, ktoré prešli zo základného lexikónu slovenčiny do maďarčiny. Ale predsa aj v slovenčine máme niektoré slová, ktorých maďarský pôvod je preukázaný. Najznámejšie sú slová ťava, ťarcha, chýr, ktorých maďarský pôvod si už dnes ani neuvedomujeme, ale predovšetkým ide o tzv. etnografizmy: guláš, čárda, čardáš, haláslé, pusta a pod. Tie sa z maďarčiny rozšírili aj do iných jazykov, a preto tu môžeme do istej miery hovoriť aj o internacionalizmoch. Do tejto skupiny patrí aj nástroj s trochu tajomným názvom tárogató.

Bezprostredným popudom na napísanie tejto poznámky nám bol článok J. Švoňavského "Zakázaná" hudba zo Šávoľa s nadtitulkom Vo svojej dielničke vyrába targato alebo, ako on hovorí, "tárogató", uverejnený v Novohradských novinách 27. apríla 1999 na s. 3. Píše sa v ňom o amatérskom výrobcovi týchto nástrojov, ktorého majstrovstvo je známe široko‐ďaleko. Zaujala nás, pravdaže, najmä práca autora článku s výrazom tárogató. Hneď na začiatku nachádzame vysvetlenie, že pán Vojtech Agócs z novohradského Šávoľa sa "pustil do výroby u nás neznámeho nástroja "targato", ktorý odborníci z oblasti hudby poznajú možno iba z kníh pod maďarským názvom "tárogató", aby potom autor paralelne používal podobu targato i tárogató (tú zväčša v úvodzovkách). Sú tu napr. takéto spojenia: majster ukázal časť z targato; na targato vie zahrať iba kúsok; kedysi bolo targato zakázané; minulosť nástroja targato, resp. tárogató; "tárogató" začal výrabať; tárogató je viac ako 3 klarinety; viac hráčov na tárogató sa nájde v Maďarsku.

Ako prišiel autor článku na výraz targato? Takúto informáciu dostal od pána Agócsa, keď sa ho pýtal, ako sa nástroj volá po slovensky. Postupoval síce správne, keď sa na názov nástroja informoval u samého výrobcu, ale ‐ ako hovorí aj jedno z prikázaní žurnalistickej práce ‐ mal si túto informáciu overiť ešte z iného nezávislého zdroja. Najmä ak sa z článku dozvedáme, že pán Agócs je maďarskej národnosti a "lepšie sa mu hovorí po maďarsky" ako po slovensky. Ak by to autor bol spravil, ľahko by bol zistil, že podobu tárogató uvádzajú naše slovníky a encyklopédie. Či už by si bol otvoril niektorý zo slovníkov cudzích slov, niektorú encyklopédiu, ako napr. Malú encyklopédiu hudby (Bratislava, Obzor 1969, s. 544), Hudobný terminologický slovník J. Laboreckého (Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997, s. 232), či príručku R. Gráca O hudobných nástrojoch (Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997, s. 61), všade by bol našiel podobu tárogató. Z uvedených encyklopedických a slovníkových príručiek sa dá zároveň poučiť, že tárogató je "drevený dychový nástroj s kužeľovito vŕtanou trubicou pôvodne s dvojitým trstinovým plátkom". Od r. 1900 je to už však zásluhou V. J. Schunda "dvojjazýčkový nástroj so zobcovou hubičkou". Podobá sa sopránovému saxofónu s tým rozdielom, že sa vyrába z dreva.

Tárogató sa používa v cigánskych kapelách (pôvodne azda u balkánskych cigánskych hudobníkov) pri interpretácii melancholických piesní. Ojedinele sa vyskytuje aj v partitúrach maďarskej i svetovej symfonickej hudby. Sú aj početní obdivovatelia tohto nástroja. U nás napr. orientalista Viktor Krupa.

Aký pôvod má výraz tárogató, nie je celkom známe. Ani historicko‐etymologický slovník maďarského jazyka (A magyar nyelo torténetet‐etimológiai szótára. Budapest, Akadémiai kiadó 1974, s. 858) nedáva odpoveď. Slovotvorný základ tár(o) je skôr neznámeho pôvodu a zrejme nesúvisí so základom tár‐, tárni s významom "otvárať". Môže však byť fonetickou napodobeninou pôvodnej funkcie nástroja podobne, ako je to v iných jazykoch. Napr. lat. taratantara ‐ trúbka, fr. tarot ‐ fagot, chorv. tarakac ‐ trúbiť, tarakava ‐ nástroj podobný hoboju. Názov tárogató patrí teda do slovnej zásoby slovenčiny práve v tejto podobe. Chápeme ho ako etnografizmus, teda slovo, ktoré k nám prešlo spolu s príslušnou vecou z inej krajiny. Poukazuje na to aj nezvyčajné zakončenie slova na dlhú samohlásku ó (‐ató je v maďarčine nástrojovou koncovkou) a z toho vyplývajúca jeho nesklonnosť (hráč na tárogató).

Slavomír Ondrejovič


O pravopise a výslovnosti zemepisného názvu Brusel

V súčasnej jazykovej praxi sa môžeme stretnúť s rozličnou výslovnosťou názvu hlavného mesta Belgicka Brusel. Jednak sa vyskytuje výslovnostná podoba [brusel], jednak podoba [brüsel], ale sporadicky aj podoba [brisel]. Na rozhodnutie o tom, ktorá výslovnostná podoba by sa mala uprednostňovať v spisovnej slovenčine, treba si všimnúť nielen čisto výslovnostnú stránku názvu, ale zobrať do úvahy aj jeho pravopisnú stránku. Pozrime sa teda trocha bližšie na celý problém.

Názov hlavného mesta Belgicka Brusel sa v holandčine (resp. vo flámčine), francúzštine (resp. valónčine) a nemčine, teda v jazykoch, ktoré majú v Belgicku štatút úradných jazykov (porov. Encyclopaedia Beliana 1. Bratislava, Veda 1999), píše rozlične. V holandčine sa píše Brussel s dvoma s, vo francúzštine Bruxelles s dvoma l a v nemčine Brüssel s písmenom ü a s dvoma písmenami s, pričom sa v týchto jazykoch používaných v Belgicku vyslovuje [brüsel]. V slovenčine v súčasnosti nepoužívame ani jednu z pôvodných pravopisných podôb názvu, ale vžitú zdomácnenú podobu názvu (exonymum) Brusel s písmenom u a s jedným písmenom s. Táto zdomácnená podoba názvu sa neuvádza iba v základných kodifikačných príručkách od prvých Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931, cez Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1940 a 1953 až po najnovšie vydania Pravidiel slovenského pravopisu z rokov 1991 a 1998, ale aj v ďalších jazykových príručkách, ako sú Príručka slovenského pravopisu pre školy od J. Oravca a V. Lacu (Bratislava 1973) či Praktická príručka slovenského pravopisu od A. Zaunera (3. vyd., Bratislava 1966). Rovnako ju nájdeme v publikáciách Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky Vžité slovenské názvy štátov a závislých území (Bratislava 1996) a Slovenské vžité názvy geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky (Bratislava 1997), v ktorých sa uvádzajú štandardizované zemepisné názvy záväzné pre vydavateľov kartografických diel, pri používaní v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti štátnych orgánov. Je zaujímavé, že v 6. zväzku Slovníka slovenského jazyka (Bratislava 1968) v časti Zemepisné názvy sa neuviedla tá podoba názvu, ktorá je v Pravidlách slovenského pravopisu, teda zdomácnená podoba Brusel, ale uviedla sa holandská (flámska) pravopisná podoba Brussel. Treba konštatovať, že vžitá slovenská podoba názvu (exonymum) Brusel sa zaraďuje medzi mnohé iné zdomácnené názvy (exonymá) hlavných miest Európy, ako sú Budapešť, Bukurešť, Londýn, Paríž, Rím, Štokholm, Varšava atď., pri ktorých v slovenskom texte nepoužívame pôvodné podoby názvov, ale ich zdomácnené podoby. Čo sa týka výslovnostnej stránky zdomácnenej podoby názvu (exonyma) Brusel v Pravidlách slovenského pravopisu sa nikdy neupozorňovalo na to, že by sa názov mal vyslovovať inak, ako je grafický zaznačený, hoci pri iných cudzích zemepisných názvoch takáto prax bola bežná (porov. Chicago [šikágo], New York [ňú jork] atď.). To teda naznačuje, že sa tu pri zdomácnenom názve Brusel predpokladala výslovnostná podoba so samohláskou u, teda [brusel]. V 6. zväzku Slovníka slovenského jazyka, hoci sa v ňom neuvádza (ako sme už naznačili) exonymum Brusel, ale holandská (flámska) pravopisná podoba Brussel, uvádza sa dvojaká výslovnosť tohto názvu. Na prvom mieste sa uvádza pôvodná výslovnosť [brüsel] a na druhom mieste už aj zdomácnená výslovnostná podoba [brusel]. V 1. vydaní Pravidiel slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (Bratislava 1984) a rovnako aj v 3. vydaní z roku 1996 sa zaznačuje iba holandská (flámska) pravopisná podoba názvu Brussel (teda nie v slovenčine štandardizovaná a kodifikovaná pravopisná podoba názvu Brusel) a pôvodná výslovnosť [brüsel]. Výslovnostná podoba názvu Brusel v podobe [brisel], s ktorou sa môžeme ‐ ako sme to už v úvode naznačili ‐ sporadicky stretnúť, a to niekedy aj v elektronických médiách, nemá oporu vo všeobecných zásadách prispôsobovania cudzích slov, v ktorých sa v pôvodných jazykoch vyslovuje ü (porov. napríklad pôvodom francúzske slová bufet, busta, debut, ktoré sa výslovnostne prispôsobili nášmu hláskovému systému v podobe so samohláskou u). Z naznačeného vyplýva tento záver: Keďže v slovenčine sa používa vžitá slovenská (zdomácnená) pravopisná podoba názvu hlavného mesta Belgicka, t. j. exonymum Brusel, pri výslovnosti tohto názvu je odôvodnené uplatňovať výslovnostné pravidlá platné v spisovnej slovenčine tak, ako je to aj pri iných zdomácnených názvoch hlavných miest Európy (porov už citované príklady Budapešť, Bukurešť atď.). Názov Brusel je teda primerané vyslovovať v podobe [brusel]. Takto bude potrebné výslovnosť zemepisného názvu Brusel zachytiť aj v ortoepických príručkách a slovníkoch.

Matej Považaj


Škola by mala viacej pozornosti sústrediť na formu spontánnych žiackych prehovorov a na výcvik žiakov v monologických hovorených prejavoch. Nazvime takéto cvičenia hoci elementárnymi rečníckymi cvičeniami. Dôležité pri nich je hlavne to, aby obracali pozornosť na stavbu monológu, na spájanie viet a na členenie prejavu. Z úsilia smerujúceho ku kultivovaniu kontextu môže byť dvojaký osoh. Jednak prispeje k zrozumiteľnosti jazykových prejavov a jednak k obmedzeniu bezobsažných "rečí" ‐ tieto dve veci totiž veľmi úzko súvisia a navzájom sa podmieňujú.

J. Mistrík: O kultúre kontextu. ‐ Kultúra slova, 1969, roč. 3, č. 6, s. 195.


správy a posudky

Neprerušená komunikácia

Už dlhší čas mi rezonuje v mysli dunivá melódia v rytme smútočného pochodu, ktorým sme kedysi vyprevádzali mojich zosnulých: Zaznievala pri prechode sprievodu cez bránu cintorína, akoby sa mala znova zdôrazniť hranica rozlúčenia s týmto svetom a konečný, definitívny prechod do iného sveta. Bola to pieseň In Paradisum deducant te angeli ‐ Do raja slávy nech ťa vedú anjeli.

Zdôrazňovalo sa tým prerušenie komunikácie vypadnutím jedného z podstatných vektorov komunikácie, ako si túto teóriu vo svojich úvahách, milý priateľ Jožko, začal rozvíjať. Nech je nám však útechou, že v skutočnosti sa táto komunikácia nedá celkom zrušiť. Len namiesto direktívnej komunikácie, ktorá smeruje od expedienta k percipientovi, nastupuje iný typ komunikácie, v ktorej aktívnym vektorom sa stáva percipient, ten, kto hľadá a nachádza informáciu, uloženú v báze dát. Túto bázu dát si Ty, milý priateľ, po celý svoj život a celým svojím dielom budoval a rozširoval.

My Ti budeme vždy vďační, že z tejto Tvojej bázy dát môžeme čerpať poznatky o štylistike, ktorá z Praktickej slovenskej štylistiky vyrástla až do monumentálnej Štylistiky. Nevyhnutne a užitočne sa budem opierať o výsledky Tvojich štatistických výskumov slovenčiny. Z Tvojej orientácie na text a živý jazyk budeme čerpať ďalšie a ďalšie podnety.

V tejto Tvojej báze dát budeš mať to, čo sa hovorí v tej piesni o vstupe do raja, habeas vitam sempiternam. Stále budeš žiť s nami, stále budeš plodným a účinným vektorom komunikácie. Česť Tvojej pamiatke.

Nekrológ na rozlúčke s profesorom Jozefom Mistríkom predniesol profesor Ján Horecký.

Za profesorom Jozefom Mistríkom

Uprostred dovolenkového obdobia sme sa z médií dozvedeli smutnú správu, že v piatok 14. júla 2000 navždy dotĺklo srdce jedného z najvýznačnejších slovenských jazykovedcov a vysokoškolských pedagógov prof. PhDr. Jozefa Mistríka, DrSc. Táto správa bola pre nás o to prekvapujúcejšia a zarmucujúcejšia, že ani nie tak dávno sme sa stretli jednak na pôde Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, jednak na Ministerstve kultúry SR pri zasadnutí Ústrednej jazykovej rady, ktorej bol členom od jej vzniku v roku 1996. A pri týchto dvoch príležitostiach prof. Mistrík ešte rozvíjal svoje plány, čo by chcel v najbližšom čase vykonať v oblasti jazykovedy napriek tomu, že sa už pomaly blížil k zavŕšeniu ôsmeho decénia svojho života.

Prof. J. Mistrík patril k najpracovitejším slovenským jazykovedcom a vyoral hlbokú brázdu na poli slovenskej jazykovedy. Spod jeho umu a rúk vyšla takmer stovka vedeckých, odborných a popularizačných publikácií i vysokoškolských a stredoškolských učebníc. Pracoval predovšetkým v oblasti výskumu súčasného slovenského jazyka, najmä lexikológie, morfológie, syntaxe, v oblasti všeobecnej jazykovedy, matematickej lingvistiky a teórie vyučovania slovenského jazyka. Do povedomia odbornej aj širokej verejnosti sa však zapísal predovšetkým ako bádateľ v oblasti štylistiky a autor mnohých prác venujúcich sa tejto disciplíne, ktoré sa na niekoľko desiatok rokov stali pre mnohých záujemcov o štylistiku aj pre študentov slovakistov základným prameňom na získavanie poznatkov o štylistike. A, pravdaže, aj ako dlhoročný riaditeľ Letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca. Prof. Jozef Mistrík sa narodil 2. februára 1921 v Španej Doline v okrese Banská Bystrica. Vysokoškolské štúdium absolvoval v rokoch 1954 ‐ 1958 na Filozofickej fakulte v Bratislave v odbore slovenský jazyk a ruský jazyk, no už predtým od roku 1941 učil najprv na Základnej škole v Španej Doline, potom na Obchodnej akadémii v Trenčíne, na Vyššej hospodárskej škole v Bratislave a na Štátnom stenografickom ústave v Bratislave. V rokoch 1960 ‐ 1965 bol vedeckým pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Od roku 1965 až do odchodu do dôchodku v roku 1990 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, najprv v oddelení matematickej lingvistiky, neskôr na katedre slovenského jazyka. Medzitým však pôsobil aj na zahraničných univerzitách v Kolíne nad Rýnom (NSR), v Moskve, v Scheffielde a v Oxforde (Veľká Británia). Ani po prvom oficiálnom odchode do dôchodku neprestal byť aktívne pedagogicky činný. Od roku 1994 pôsobil na Katedre pedagogiky sluchovo postihnutých na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského.

Jedny z prvých bibliografických jednotiek, ktorými sa prof. J. Mistrík dostával do vedomia predovšetkým odbornej verejnosti, mali názvy Máme slovenskú štatistiku frekvencie slov, Štatistické dáta o frekvencii slov v slovenčine (obidve vyšli v časopise Slovenský stenograf v ročníku 1953/1954). Tým akoby istým spôsobom predznamenali jeden z bádateľských okruhov pána profesora, ktorý vyvrcholil takými knižnými prácami, ako sú Frekvencia slov v slovenčine (1969), Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine (1985), Frekvenčný slovník posunkovej reči (1986; spoluautor). Mimoriadnym dielom z oblasti matematickej lingvistiky je aj Retrográdny slovník slovenčiny (1976), ktorý obsahuje okolo 140 000 slov usporiadaných odzadu a ktorý je neoceniteľným zdrojom poznania pre lexikológov a lexikografov.

Ďalším dominantným okruhom bádania prof. Mistríka bola štylistika. Možno povedať, že v tejto oblasti začal hneď knižnou prácou Praktická slovenská štylistika (1. vyd. 1961), štúdiami venovanými teoretickým otázkam štylistiky, štýlu slovenskej umeleckej prózy, ale aj rozličných žánrov vecnej literatúry, až dosiahol prvý vrchol vydaním knižnej práce Slovenská štylistika (1965). Tá neskoršie vyšla v doplnenej a prepracovanej podobe v niekoľkých vydaniach ako vysokoškolská učebnica pod názvom Štylistika slovenského jazyka (1. vyd. 1969), až napokon znova po doplnení a prepracovaní v troch vydaniach pod názvom Štylistika (1985, 1989, 1997). Aj niektoré ďalšie knižné práce úzko súviseli so štylistikou, a to publikácie Žánre vecnej literatúry (1975), Kapitolky zo štylistiky (1977), ktoré pôvodne vychádzali na pokračovanie v našom časopise v rokoch 1972 ‐ 1973, a Dramatický text (1979).

Počas pôsobenia v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV sa prof. J. Mistrík zapojil do výskumu gramatickej stavby slovenčiny jednak účasťou na príprave kolektívneho diela Morfológia slovenského jazyka (1966), do ktorej spracoval kapitolu o časticiach, jednak spracovaním syntaktickej témy, ktorá vyšla knižne pod názvom Slovosled a vetosled v slovenčine (1966). Prof. J. Mistrík sa venoval aj u nás dlho zaznávanej a zanedbávanej oblasti ‐ rétorike a okrem početných štúdií z tejto oblasti vydal aj knižné práce Úvod do rétoriky (1973), Rétorika (1978), Rétorika pre učiteľov vysokých škôl (1985) a Rečnícke umenie (1994). Ďalším okruhom jeho záujmu, ktorý vyplýval aj z jeho mnohoročnej účasti ako predsedu v porote na vrcholnej slovenskej recitátorskej súťaži ‐ na Hviezdoslavovom Kubíne, bol umelecký prednes. Tento záujem sa odrazil nielen v mnohých článkoch, ale vyústil aj do knižných publikácií Jazykovo‐intonačné prostriedky recitátora (1967), Hovory s recitátorom (1971), ktorá vyšla aj v českom preklade, Úvahy s recitátorom (1974). Originálne sú Mistríkove zistenia o stavbe textu, ktoré rozpracoval nielen vo viacerých štúdiách, ale predovšetkým v doktorskej dizertácii Kompozícia jazykového prejavu (1968) a neskoršie v ďalšej práci Štruktúra textu (1975). Prof. J. Mistrík sa od začiatkov svojej publikačnej činnosti orientoval aj na jazykovú kultúru. Sedem rokov (1958 ‐ 1965) viedol a sám zapĺňal rubriku Jazykové okienko v časopise Slovenský jazyk a literatúra (príspevky z rubriky napokon vyšli aj v podobe publikácie s názvom Slovenčina pre každého, 1967). V ostatných rokoch pripravoval aj texty do televíznej relácie O našej reči. Veľkú pozornosť venoval jazyku a jazykovým prejavom najmä rozhlasových a neskoršie aj televíznych hlásateľov a redaktorov. Pritom nezostal iba pri priamom školení týchto pracovníkov, ale pripravil aj publikácie Intonácia rozhlasovej reči (1961), Človek na obrazovke (1982; spoluautor). Z ďalších knižných publikácií prof. Mistríka spomeňme už iba niektoré: Abeceda sekretárky (1968), Rýchle čítanie (1980), Grafológia (1982), Jazyk a reč (1984), Moderná slovenčina (1989), Kurz grafológie (1995). Mnohé štúdie a knižné práce J. Mistríka vyšli aj v zahraničí.

Neodmysliteľnou súčasťou pedagogického pôsobenia prof. Mistríka bola aj jeho autorská účasť na príprave mnohých stredoškolských a vysokoškolských učebníc, ale aj príprava učebníc slovenského jazyka pre cudzincov, zahraničných slovakistov, napr. Basic Slovak (1. vyd. 1981), Grammatika slovackogo jazyka (1985). Bohatá a mnohostranná bola organizačná činnosť prof. J. Mistríka. Pracoval v mnohých domácich aj zahraničných komisiách a inštitúciách, v komisiách Medzinárodného komitétu slavistov, bol predsedom Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, členom aj predsedom komisií pre obhajoby kandidátskych a doktorských dizertačných prác atď.

Na vymenovanie všetkých vedeckých, odborných aj organizačných aktivít prof. J. Mistríka by nestačilo ani niekoľkonásobne viac priestoru v našom časopise, aký sme mu v tejto skromnej spomienke venovali. Veď iba výpočet všetkých bibliografických jednotiek by zabral niekoľko desiatok strán. V prof. Jozefovi Mistríkovi, s ktorým sme sa naposledy rozlúčili 21. júla 2000 v aule Univerzity Komenského, teda na mieste, kde sa mnoho rokov prihováral svojim študentom a poslucháčom, a v inštitúcii, v ktorej strávil mnoho rokov svojho plodného a činorodou prácou naplneného života, odišiel človek, ktorý sa natrvalo zapísal do vedomia nielen našej vedeckej, akademickej i kultúrnej komunity, ale isto aj celej spoločnosti, ktorý svojou vedeckovýskumnou činnosťou posunul naše poznanie najmä o jazyku, jazykovej komunikácii, no nielen o nej, o hodný kus dopredu.

Matej Považaj


Zatiaľ čo ešte v nedávnej minulosti našu reč ovplyvňoval jazyk dobrých básnikov a spisovateľov, dnes túto funkciu suverénne prevzal jazyk tlače. Je to nielen preto, že noviny, rozhlas a televízia kvantitou svojich textov ďaleko presahujú romány, poviedky a básne, ale aj a najmä preto, že reč každodennej komunikačnej praxe je oveľa bližšie k reči novín. Tento fakt zvyšuje zodpovednosť pracovníka hromadných oznamovacích prostriedkov za úroveň jeho reči.

J. Mistrík; Jazyk nie je len skloňovanie. ‐ Kultúra slova, 1982, roč. 16, č. 8, s. 264 ‐ 265.


Kvalita jazykového prejavu nezávisí len od toho, či sa na jeho výstavbu použili správne a vhodné slová a či sa pri výstavbe vety uplatnili správne gramatické tvary, ale aj od toho, akým spôsobom sú v ňom poskladané vety, ako je celý jazykový útvar zostavený a rozčlenený. Je pravda, že chyby v lexike a hriešky proti gramatike sú v jazyku nápadnejšie, no neporiadok v skladbe textu je o to škodlivejší, že v porovnaní s lexikou a gramatikou je skrytý.

J. Mistrík: O kultúre kontextu. ‐ Kultúra slova, 1969, roč. 3, č. 6, s. 193.


Krátka správa o hĺbkovej analýze vybraných textov

(HORECKÝ, J.: O jazyku a štýle kriticky aj prakticky. Prešov, Náuka 2000. 161 s.)

V nadväznosti na dve posledné plnovýznamové slová názvu knižky Jána Horeckého O jazyku a štýle kriticky aj prakticky ‐ na slová kriticky, prakticky ‐ sme sa pri jej čítaní sústredili najmä na kritickosť a praktickosť jazykovo‐štylistickej analýzy súboru textov z oblasti umeleckej, odbornej, memoárovej a esejistickej literatúry, ako aj súboru publicistických textov a prekladov umeleckej aj odbornej literatúry. Čitateľovi Kultúry slova je väčšina analýz povedomá, lebo postupne vychádzali najmä v tomto časopise. Pravda, tam sa v obkľúčení iných textov viaceré vnímajú ako zvyčajné posudky, aké nachádzame aj v iných časopisoch v rubrikách typu Správy a posudky. Usporiadané do samostatného knižného celku sa však plnšie ukazujú ako hlboký prienik do štruktúry žánrovo odchodných textov, ktorých sa analytik zmocňuje pomocou pozoruhodne širokého registra pojmov, ďalej na základe poznatkov získaných štúdiom rozsiahlej jazykovednej literatúry a prirodzene na základe vlastnej úvahy opierajúcej sa o schopnosť vnímať text ako štruktúrovaný celok, ale aj miniatúrne detaily tohto celku.

Kritickosť rozborov je založená na sústredenom skúmaní toho, čo autor analyzovaného textu deklaruje, či deklarované spĺňa a aké jazykové prostriedky používa na dosiahnutie svojho zámeru. Ako presvedčivý dôkaz tohto tvrdenia a zároveň názorný príklad naň možno uviesť jazykovo‐štylistický rozbor knihy Mágia reči, ktorej autor sa v slovenskej kultúrnej verejnosti etabloval ako vynachádzavý slovotvorca a nadpriemerne zručný manipulátor so slovom, jeho konotáciami, zvukovými vlastnosťami ap. Napriek tomu J. Horecký neváhal dať svojej analýze názov Nemagická Mágia reči a uzavrieť ju takto: Moravčíkova Mágia reči len čiastočne spĺňa očakávanie naznačené nadpisom. Len miestami sa v knižke poukazuje na skutočnú mágiu, magickosť, tajomnosť reči, kým na druhej strane zreteľne preráža eskamotérsky, ba až žonglérsky postoj Š. Moravčíka k jazykovým prostriedkom (s. 24). K podobnému záveru môže dospieť len ten, kto sa prednostne zaujíma o štruktúru a zmysel textu a nedá sa prekvapiť vonkajšími efektmi či hľadanou, dakedy azda aj silenou exkluzívnosťou výrazu. Poznamenajme, že kritika je vždy korektná, nezaujatá (kritik neznevažuje ani nepodceňuje autora rozoberaného textu) a vyvážená (J. Horecký aj v "slabšom" texte ocení, čo si ocenenie zaslúži, pozri napr. na s. 79 n. rozbor cestopisu, ktorý napísal spevák extravagant R. Müller). Argumentom pre toto tvrdenie je napríklad analýza esejistického textu Dobrodružstvo prekladu, ktorého autor B. Hečko si vyslúžil povesť vynikajúceho prekladateľa (pozri s. 122 n.), analýza prózy P. Vilikovského Večne je zelený (s. 29 n.), prekladu vychýreného románu Umberta Eca Meno ruže, ktorý do slovenčiny znamenite preložila A. Ferenčíková, čo sa mohlo uskutočniť len preto, že "dnešná slovenčina má všetky také vlastnosti ako iné kultúrne jazyky" (s. 129) a že prekladateľka vyniká "znalosťou obidvoch jazykov, ale aj tvorivosťou v slovenčine" (s. 130). Prirodzene, že korektnosť, nezaujatosť a vyváženosť sú základné a neodmysliteľné vlastnosti aj ostatných analýz.

Pre zvyšovanie jazykovej kultúry je užitočné, že v rozboroch sa poukazuje na pravopisné, lexikálne, syntaktické aj štylistické nedostatky, v podstate vlastne na nesúlad istých jazykových prostriedkov s uznávanou normou a platnou kodifikáciou. Nápravno‐kritické výčitky sa týkajú takých slov, väzieb, pravopisných javov atď., ako sú kojenec, kojenecký (s. 138), namodralý, strnulý, zdieľanie myšlienok, držať krok za niečím, praindoeurópania (všetko na s. 139), šedý (s. 80), používania zámennej opytovacej príslovky kedy namiesto spojky keď (tamže) a mnohých ďalších. Pozornosti autora neunikajú ani také detaily, ako sú chyby v lexikálnych citátoch (porov. na s. 139 citát Spiriti sancto, o ktorom predpokladá, že nejde o tlačovú, ale o morfologickú chybu ‐ správ. Spiritui sancto). V rozboroch autor účelne využíva svoje bohaté terminologické vedomosti a skúsenosti ‐ zástupným príkladom za všetky ostatné prípady môže byť terminologická poznámka o termínoch priesada, sadenica (s. 138). Prostredníctvom podobných upozornení umiestnených podľa jazykovokultúrneho stavu textu v každom rozbore (zaiste nielen ich prostredníctvom) sa hmatateľne manifestuje praktickosť rozborov, o ktorých podávame túto informáciu. Pripomenuli sme rozsiahlosť pojmového (terminologického) aparátu, pomocou ktorého autor vstupuje do analyzovaných textov. A tu treba upozorniť na ústretovosť voči potenciálnemu prijímateľovi jeho textov. J. Horecký percipienta svojich textov neodrádza (ani neohuruje) svojou nepochybne vysokou učenosťou, ale účinne mu pomáha lapidárnymi vysvetleniami nových použitých termínov alebo termínov, ktorých výskyt nie je bežný. Vysvetlenia začleňuje do textu s neobyčajnou ľahkosťou a štylizačnou zručnosťou, napr.: Explikačný výpovedný akt má tri základné zložky: explikandum ‐ čo treba vysvetliť, explikans ‐ čím sa vysvetľuje, a definiens ‐ spájací prvok medzi explikandom a explikansom (s. 102). Podobne je to s používaním termínov iniciál, definiens, explanans, explanandum (s. 14 ‐ 15).

V súbore jazykovo‐štylistických rozborov rôznožánrových textov sa autor predstavuje ako sústredený pozorovateľ celostnej architektúry textu a jeho najjemnejších detailov. Po ich prečítaní možno len potvrdiť platnosť hodnotenia J. Sabola, podľa ktorého autor "pracuje s interpretačným nadhľadom, všíma si celkové komunikačné 'vyznenie' analyzovaných jazykovo‐štylistických javov, jemne rozlišuje hranicu medzi tvorivosťou a neprimeranosťou či nesprávnosťou" (s. 151). Je to presné a ťažko k tomu čosi dodať. Azda mimo toho poznámku, že v štúdiách nie je len "odlesk jeho [Horeckého] všestranného lingvistického záberu" (tamže), ale že štúdie sú plastickým obrazom unikátnej sčítanosti autora a opätovným potvrdením úctyhodnej disciplíny, s akou aj vo vysokom veku plní svoj životný bádateľský program.

Ivan Masár


Dva preklady z religionistiky

(SNELLING, J.: Buddhizmus. Preložila A. Rácová. Bratislava, Media klub 2000. 191 s.; CROSS, S.: Hinduizmus. Preložila A. Rácová. Bratislava, Media klub 2000. 167 s. )

Ide o preklady dvoch kníh o dvoch najznámejších východoázijských náboženstvách ‐ budhizme a hinduizme. Obidve knihy v anglickom origináli vydalo vydavateľstvo Element Books. J. Snelling v publicisticky ladených výkladoch v knihe The Elements of Buddhism podáva základné informácie o zakladateľovi budhizmu, o dvoch základných múdrostiach tohto smeru, o rozšírení budhizmu v Indii, v Číne, v Japonsku i Kórei. Značnú pozornosť venuje rozličným praktikám cvičení a meditácie. S. Cross v knihe The Elements of Hinduism venuje pozornosť základným charakteristikám a ich filozofickému podkladu.

Obidve knihy spája aj to, že ich v slovenskom preklade vydalo Vydavateľstvo Media klub, ale najmä to, že ich preložila tá istá prekladateľka ‐ PhDr. Anna Rácová, CSc. vedecká pracovníčka Kabinetu orientalistiky SAV, zaoberajúca sa indológiou. Prekladateľka pri preklade musela riešiť tri základné problémy: vyrovnať sa s rozdielnym postupom pri výklade spracúvaných myšlienok, vyhľadať primerané ekvivalenty anglických, resp. sanskrtských termínov a napokon vyriešiť problémy prepisovania z novoindických jazykov.

Pri riešení otázok z prvého okruhu prekladateľka vychádzala z úvah viacerých teoretikov textu, ktorí poukazujú na rozdiely podmienené nielen daným jazykom, ale aj daným kultúrnym prostredím. Rozlišuje sa napr. teutonský, saský, galský a niponský štýl. Poukazuje sa najmä na to, že nemecké texty sú pre čitateľov pomerne náročné, kým anglosaské texty sú bližšie k neodborným textom, a teda ľahšie na vnímanie. Treba dodať, že tieto poznatky platia nielen o vedeckých textoch, ale aj o textoch popularizačných. A prirodzene, v tomto smere budú rozdiely nielen medzi nemeckými a anglickými, ale aj medzi anglickými a slovenskými spôsobmi podania. Tieto rozdiely sa najvýraznejšie prejavujú v členení výpovedí na východisko a jadro, pričom v slovenských textoch sa dodržiava dôslednejšie než v anglických. Je prirodzené, že na tieto rozdiely musí dbať každý prekladateľ. Ako tento rozdiel rieši A. Rácová, možno ilustrovať na dvoch textoch, po jednom z preložených kníh.

The Pali Canon is still very much its scriptural foundation, and the Pali language rather than Sanskrit is used form chanting and other liturgical purposes. A lively tradition of Pali scholarship exists, also an active tradition of meditation. Prevažne doslovný preklad by mohol mať takúto podobu: Pálijský kánon je stále jeho písomná tradícia a palijský jazyk viac ako sanskrt je používaný na spev a iné liturgické ciele. Živá tradícia palijského učenia, ako aj aktívna tradícia meditácie stále jestvuje.

V publikovanom preklade je však takáto verzia: Jej písomným základom je dodnes pálijský kánon; na recitácie a iné liturgické účely sa používa skôr páli než sanskrt. Existuje v nej živá tradícia pálijskej vzdelanosti aj aktívna tradícia meditácie (Buddhizmus, s. 131).

Podobné riešenie je, prirodzene, aj v preklade knižky o hinduizme (Hinduizmus, s. 79):

Karma Yoga, the way of action, is the discipline of detached activity, and it forms an important part of the Gita's teaching. It is our emotional engagement in action, non action in itself, which binds us to the wheel of rebirth. Doslovný preklad:

Karma joga, cesta činnosti, je disciplína nezaujatej aktivity a tvorí dôležitú časť v učení Gíty. Je to naša emocionálna angažovanosť v činnosti, nie činnosť sama, čo nás púta ku kolesu znovuzrodenia.

V definitívnom preklade je takáto podoba: Karma jóga, cesta činu, je disciplína nezaujatej činnosti a tvorí dôležitú časť v učení Gíty. Ku kolesu znovuzrodenia nás púta naša emocionálna angažovanosť v činnosti, nie činnosť sama. Ďalší problém ‐ spoločný pre obidvoch autorov ‐ je narábanie s cudzími, predovšetkým sanskrtskými termínmi. Je prirodzené, že sa im ani autori nemohli vyhnúť a takisto sa im musí prispôsobiť aj prekladateľ. Na rozdiel od členenia na východisko a jadro tu však nie je nevyhnutné zachovať riešenie pôvodných autorov pri používaní pôvodných sanskrtských a preložených anglických termínov, a to aj pokiaľ ide o ich uvádzanie v texte alebo v zátvorke. Ide konkrétne o takéto spôsoby (Buddhizmus, s. 57). dana (giving'), shila (morality), kshanti (patience), virya (effort), dhyana (meditation), praj═a (wisdom), upaya (skill‐im‐means), pranidhana (resolution), bala (strength), j═a═a (knowledge), ale napr. na s. 60 je shunyata (Emptiness), Pratitya Samutpada (Dependent Origination). V obidvoch prípadoch je však prirodzené, že sanskrtské termíny sa v slovenskom preklade nepoužívajú v anglickom prepise, ale prepisujú sa priamo zo sanskrtu, a to pomocou slovenských grafém. Prakticky to znamená, že namiesto anglických podôb typu shila, ksha═ti, virya, praj═a, upaya sa prepisujú do podoby šíla, kšánti, vírja, pradžňá, upája.

Pritom v texte (najmä v knihe o budhizme) sa používajú jednak preložené termíny typu súcit (karuná), mravnosť (šíla), trápenie (duhka), jednak sa používajú pôvodné sanskrtské termíny s preloženým ekvivalentom v zátvorke. Napr. v Buddhizme, s. 114: je možné vstúpiť do dhján a samápatti, tzv. stavu tranzu a pohrúženia do sveta bez tvarov. Alebo: niektorí meditujúci neúnavne praktizujú šamathu, aby vstúpili do dhján a stavu samápatti. Učebnice odporúčajú na tento účel špeciálne predmety sústredenia (kasina); vo vipašjane, čiže vhľadovej meditácii, sa pokoj a schopnosť sústredenia, získané v šamathe, používajú na hlboké skúmanie podstaty vecí. V knihe o hinduizme sa namiesto zátvoriek používa preklad vo vhodných výrazoch: védanta znamená "zakončenie véd", májá ‐ to slovo znamená "ilúzia" alebo "zdanie", daršan "hľadiská" či škola, božský zákon nazývaný rta je prostriedok tkviaci vo všetkom, slovo upanišad znamená "prisadnutie k učiteľovi".

Prirodzene prekladateľka zachováva túto techniku, nevznikajú tak v podstate nijaké prekladateľské problémy. Isté problémy však vznikajú pri hľadaní slovenského ekvivalentu za niektoré anglické termíny. Tu sa prekladateľka usiluje zavádzať také ekvivalenty, ktoré vernejšie zodpovedajú stavu vecí, aj keď nie sú verným "lexikografickým" prevodom. Napr. namiesto termínu classes zavádza termín spoločenské stavy čiže varny, lebo slovom trieda sa nedá presne vyjadriť spoločenská charakteristika várn. Sloveso prescribes neprekladá doslovne (napr. ako predpisuje), ale opisom určuje našu skúsenosť. Slovo ideation neadaptuje v podobe ideácia, ale opisuje výrazom vesmírna inteligencia. Tu sa stráca pôvodná motivácia slov idea, ideácia, ale výraznejšie sa osvetľuje táto schopnosť.

Slovo brahma sa spravidla neprekladá, ale jeho opis ultimate, resp. supreme, absolute reality niektorí autori prekladajú ako najvyššia, posledná skutočnosť, prípadne duch, ale A. Rácová ponecháva prevzaté slovo realita, ktoré lepšie vystihuje chápanie tejto najvyššej, síce "ideálnej", nie hmatateľnej bytosti, zosobneného boha.

Pri slove upája sa však prekladateľka pridržiava anglickej podoby skilful‐in‐means, teda zručnosť v prostriedkoch, hoci v samom slove zručnosť ide skôr o charakteristiku v používaní nie rozumových, ale nástrojových schopností. Zdá sa, že by sa do radu predpokladov hodil priamy preklad zo sanskrtu, teda slovo prostriedky. Podoba over‐arching reality by sa primeranejšie interpretovala ako všetko zahňujúca realita (nie objímajúca). Pri hľadaní ekvivalentu k sanskrtskému adjása sa prekladateľka neuspokojuje s mechanickým prevodom angl. superimposition ‐ naloženie, ale z analýzy veci vyvodzuje samostatnú podobu tohto termínu ako prekrývanie. Ani pri internalizácii sa neuspokojuje mechanickým prevzatím v podobe internalizácia, ani s kalkom v podobe zvnútornenie, ale vytvára opisný termín vnútorné osvojenie. Za sanskrtské upádhi používa preklad obmedzujúce pripojenie (Hinduizmus, s. 82).

Ako vidieť z uvedených príkladov, prekladateľka sa vhodne opiera jednak o sanskrtské slová, jednak o prevody do angličtiny, ale v prípade potreby tvorí aj vlastné podoby termínov. V súvislosti so spomenutou metódou prepisovania sanskrtských (ale aj čínskych, japonských a kórejských termínov a mien) treba pripomenúť istý problém týkajúci sa nerešpektovania slovenskej kodifikácie niektorých slov. Nejde vlastne o nerešpektovanie, resp. zámerné porušovanie normy, ale o dôsledok jej nedostatočnosti pre potreby odborného vyjadrovania. Najnápadnejšie je toto "porušovanie" v prepisovaní osobného mena Buddha. Svoje stanovisko a argumentáciu prekladateľka uvádza v osobitnej úvodnej poznámke k prekladu knihy o budhizme. Upozorňuje tu predovšetkým na nesprávnu interpretáciu skupiny ddh ‐ nejde tu o gemináty, zdvojenie fonémy či grafémy d, lebo dh je v sanskrte osobitná fonéma odlišná od d. Podstatou problému je skôr fakt, že s menom Buddha súvisí celý rad názvov: buddhadharma, buddhačitta, pratjékabuddha, samjaksambuddha, buddhašásana, ktoré nie sú v slovenčine ani zďaleka také časté ako buddha.

Podľa našej mienky podstata problému je v tom, že sa tu prejavuje (resp. v našej kodifikácii neberie na vedomie) konkurencia dvoch princípov, zapisovania a prepisovania. Ak sa slovo dostatočne adaptuje a včlení do našej slovnej zásoby, je namieste jeho zápis do podoby bežnej v súčasnej slovenčine. Ale ak nejde o adaptáciu, je namieste jeho prepis. Pritom je jasné, že v odbornom vyjadrovaní sa môžu vyskytovať adaptované i neadaptované, resp. zapísané a prepísané podoby. A v takom prípade bude nesporne výhodnejšie zachovať jednu podobu ‐ prepisovanú, a to aj na úkor zvyšovania počtu variantov.

Do istej miery platí táto zásada aj pri kodifikovaní kvantity v prípadoch ako joga ‐ jóga, islam ‐ islám, lama ‐ láma. V nijakom prípade teda nejde o neznalosť či zámerné nerešpektovanie platnej normy a jej kodifikácie, ale o naliehavú výzvu riešiť tento problém sústavnejším rozborom sporných prípadov.

Ide teda o preklad obidvoch religionistických publikácií, ktorý treba hodnotiť ako dobre premyslený a vyargumentovaný, opretý o spoľahlivé faktické vedomosti z danej problematiky i o doterajšiu prekladateľskú skúsenosť.

Ján Horecký


Evanjelium rozpísané v listoch

(DOBRACZYŃSKI, J.: Nikodémove listy. Preklad P. Ján Buchta SJ. Trnava, Dobrá kniha 2000. 408 s.)

Sväté písmo ‐ jeho príbehy, udalosti, fakty, osobnosti ‐ bolo oddávna prameňom inšpirácie, z ktorého čerpali maliari, sochári, básnici, dramatici... Mnohí vytvorili vzácne diela, ktoré sú pýchou nielen európskeho, lež aj svetového umenia a kultúry. Evanjeliové posolstvo je stimulom tvorby aj pre súčasných umelcov. Láka ich epickosť, monumentálna jednoduchosť a trvale platný mravný odkaz evanjelií, preto píšu, filmujú alebo v iných umeleckých žánroch predstavujú život Krista, najvýznamnejšej postavy ľudských dejín. Autor posudzovanej knihy s názvom Nikodémove listy rozpísal evanjelium v listoch. List nie je len bežným prostriedkom komunikácie medzi pisateľom a adresátom. Je aj literárnym žánrom používaným už v antickej minulosti. Spomeňme v tejto súvislosti jeden príklad za mnohé ‐ listy slávneho Senecu priateľovi Luciliovi. List ako literárny žáner je jedinečný v tom, že umožňuje autorovi naplno využiť ja‐rozprávanie, teda rozprávanie z pozície konkrétnej osoby, a bez akéhokoľvek obmedzenia uplatniť rozprávací slohový postup. Autor Nikodémových listov si zvolil za svojho "hovorcu" či rozprávača Nikodéma, učeného farizeja (zmienka o ňom je v Jánovom evanjeliu), ktorý sa zaujíma o Kristovo učenie a pôsobenie a bez vedomia ostatných príslušníkov svojej triedy krok za krokom sleduje Kristovo verejné účinkovanie. S rizikom, že prirovnanie bude pokrivkávať, možno Nikodémov záujem o Krista pripodobniť práci investigatívneho žurnalistu. Výsledky sledovania Nikodém oznamuje svojmu drahému učiteľovi v dvadsiatich piatich listoch, pričom špecifikom tejto komunikácie je jej jednosmernosť ‐ pisateľ listov nedostáva od adresáta nijaké odpovede. Takto sa čitateľ dozvedá o Ježišovom účinkovaní od jedného informátora, od Nikodéma, ktorý popritom približuje čitateľovi historické udalosti a pútavo opisuje spôsob života v prvých rokoch hlásania blahozvesti.

Hlavným sujetovým a výstavbovým prvkom Dobraczyńského textu je ťaživý osobný Nikodémov problém ‐ ťažko chorá umierajúca manželka ‐, ktorý sa neodvažuje riešiť požiadaním Krista o manželkino uzdravenie zázrakom, a v nadväznosti naň analýza Kristovho učenia, jeho skutkov, komentáre k nim a úvahy, s ktorými sa v listoch zveruje svojmu učiteľovi. Na porovnanie uvedieme aspoň jeden príklad na "prestavbu" autentického evanjeliového textu v podaní Dobraczyńského, resp. Nikodéma ako pisateľa listov.

V Matúšovom evanjeliu (kapitola 5, verš 4) čítame: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Naproti tomu Nikodém o tom istom blahoslavenstve píše takto: Blahoslavenstvo Najvyššieho je s tými, ktorí sú prostí, veria, dúfajú a sú chudobní duchom. Oni dosiahnu nebeské kráľovstvo... Riekol to s takou dôstojnosťou, že sa mi videl ako druhý Mojžiš, zostupujúci z hory Sinaj a ohlasujúci zjavené prikázania. Boli to sťa body cisárskeho reskriptu, v ktorých sa vypočítavajú ľudia, prijatí do vládcovej milosti (s. 69).

Rovnaký alebo veľmi podobný postup nachodíme aj pri ďalších blahoslavenstvách, ako aj v iných prípadoch (porov. na s. 72 úvahu o zásade oko za oko, na s. 85 prirovnanie o semene zasiatom do skaly, tŕnia, úrodnej zeme atď.). Zhrnujúco sa o tomto textotvornom postupe dá povedať, že lapidárne evanjeliové, širšie biblické myšlienky, tézy, odporúčania a ich textové modifikácie, analýzy, úvahy o nich v podaní Nikodéma utvárajú akési binárne protiklady, ktoré priťahujú pozornosť čitateľa, nútia ho nielen čítať, ale o prečítanom aj premýšľať.

Čitateľsky príťažlivé a zaujímavé sú charakteristiky osôb vypracované s vecnou dôkladnosťou a štylistickou zručnosťou. Napríklad o Judášovi Nikodém píše svojmu učiteľov toto: Je to malý človek, kupčík z Bezety, pochádzajúci z Kariotu... Nie je to hlúpy človek, hoci je mladý, vie sa pohybovať medzi ľuďmi. Na pohľad vyzerá skôr nepríjemne: je malý, chorľavý, pokašliava. Ruky má nepokojné, vlhké, večne spotené... (s. 33). Na inom mieste ešte dokresľuje Judášov portrét reflexiou zacielenou na Judášov myšlienkový svet, najmä na zmýšľanie o Mesiášovi: Vidí sa mi, že by najradšej usmernil Majstrovu moc na cestu pomsty. Nenávidí ostatných kupcov, ktorí sa pričinili o skazu jeho krámu, nenávidí saducejov a levitov, ktorí ho zničili svojím zlatom, nenávidí ľudí zámožných, šťastných. Ale zároveň nenávidí aj sebe podobných bedárov (s. 46). Azda ani netreba dodávať, ako starostlivo je vykreslený a na mnohých miestach dynamicky ďalej jemne cizelovaný obraz Ježiša, hlavnej osoby tohto literárneho diela.

Medzi jazykovými prostriedkami, ktoré si nemožno nevšimnúť, pútajú pozornosť hojné prirovnania, zástupné pomenovania Boha a hebrejsky pomenované reálie. Všetky sú dômyselne a funkčne rozptýlené v texte a slúžia najmä na to, aby v čitateľovi udržiavali vedomie, že ho rozprávač vovádza do starobylej histórie židovského národa.

Hojnosť prirovnaní spontánne vyvoláva potrebu bližšie si ich všimnúť a klasifikovať. Ich klasifikácia môže mať takúto podobu: 1. prirovnanie zviazané s prácou a životom pastiersko‐roľníckeho židovského národa (šoteh je silný ako býk; dychčí ako unavený osol, s. 182; zasmial sa, akoby zaškrípalo koleso pod príliš naloženým vozom, s. 216; utekali ako zbabelí psi, s. 227); 2. prirovnania vzťahujúce sa na prírodu obklopujúcu biblických Židov: som prázdny ako mušľa, v ktorej slimák zahynul (s. 132); vyzerali ako motýľ, ktorý poletuje medzi dvoma kvetmi (s. 137), zavisol na jednom tóne ako kameň letiaci do priepasti na chumáči trávy (s. 233); 3. prirovnania potvrdzujúce umeleckú tvorivosť autora: očakávanie trčalo pod povrchom ako íverček (s. 89), tvár prepadnutá ako prázdna nádoba (s. 130), čo vidím, navliekam si do pamäti ako olivové kôstky na motúzok (s. 189); 4. prirovnania, ktoré sú všeobecne známe a ktoré sa používajú aj v iných jazykoch: stratili sme sa ako ihla v stohu slamy (s. 171), otec uzdraveného hrkútal ako holub (s. 219).

Zástupné pomenovania Boha súvisia s vierou Židov, že jestvuje najvyššia, najmúdrejšia a najdokonalejšia bytosť, ktorej zjavené "tajomné meno YHWH, čiže Ja som ten, ktorý je" (Katechizmus katolíckej cirkvi, 1999, s. 63) mali Židia v takej hlbokej úcte, že namiesto neho používali iné pomenovanie. V Nikodémových listoch sú to slovenské pomenovania Pradávny, Najvyšší, Predveký, Nevýslovný, hebraizmy Sabaoth, Jahve, Šekinah a iné. Atmosféru biblických čias účinne navodzujú viaceré hebrejské slová, ktorými sa označujú zaniknuté reálie a pre ktoré vlastne ani nemôže byť v slovenčine rovnocenný ekvivalent. Na konci knihy je ich abecedný súpis s približným ekvivalentom alebo opisom významu. Bez tohto súpisu by nejeden čitateľ nemohol porozumieť takýmto výpovediam: ...čoraz častejšie vidno kňazov, levitov a soferím (s. 83 ‐ soferím = sudcovia, učenci), nezachovávajú tu naše micvoth (tamže, micvoth = náboženské predpisy), Jednoducho musím povedať, že keď stojí [Kajfáš] pred nami v svätom meíle a v svätom efóde... (s. 248 ‐ meíl = veľkňazské rúcho, efód = časť tohto rúcha). Pravda, začleňovanie hebrejských slov naráža na isté úskalia. Hneď v prvom príklade sa totiž hebraizmus soferím pociťuje ako tvarovo defektné slov. Ako poúča spomenutý súpis, v hebrejčine je to plurálová forma slova sofer, no v konkrétnom slovenskom kontexte slovo soferím nemá ani znaky plurálu, ani pádovú príponu, ktorou sa dá identifikovať genitív plurálu slovenského alebo prevzatého substantíva ako v slove levitov. Za komunikačne schodnejšie pokladáme tvorenie plurálu od hebrejského slova sofer pravidelnými slovenskými pádovými príponami a rovnaký postup odporúčame aj v iných podobných prípadoch. Hoci je posudzovaný text naplnený úvahami, príbehmi rozborom Ježišových výrokov, dialógmi atď., autor nezabúda, že si ako literárny žáner zvolil list. Ukazujú to názvy kapitol Prvý list, Druhý list... až Dvadsiaty piaty list, ďalej oslovenie Drahý Justus! rovnaké vo všetkých listoch, čo treba jednoznačne chápať ako výrazný štylistický prvok a zámer. Ale aj viaceré výpovedné akty rozprestreté na vhodných miestach každého listu ukazujú, že autor sa usiluje zostať verný zvolenému literárnemu žánru: Píšem o tom iba tebe, Justus, a rozprávame sa o tom s Jozefom (s. 8); Justus, ty ma poznáš, a vieš, že vždy zostanem vyznávačom Najvyššieho (s. 10), Tu máš, drahý učiteľ, stav môjho ducha (s. 10), Čo ti mám ešte napísať? (s. 178). Keby sa osobné zámená boli napísali s veľkými začiatočnými písmenami, ako to požaduje kodifikácia, formálne by sa listový ráz textu naznačil ešte výraznejšie, ale takáto prax sa nevžila. Rozhodujúce je, že ide o list ako literárny žáner, a nie o list ako prostriedok bežného jazykového styku.

Zo syntaktického a štylistického hľadiska je text vypracovaný starostlivo, preto sa na rozľahlom štyristostranovom priestore iba výnimočne nájde formulácia vyžadujúca preštylizovanie: Vždy som ho považoval za človeka cudzieho kráse a dojmom (s. 168), Spod padajúcej jej na tvár pokrývky hlavy bolo vidno ústa (s. 187), Týchto dvoch ľudí, ktorí sa predtým tak dlho priateliacich, záležitosť vodovodu rozdelila navždy (s. 321). Ako vidieť, nedostatky sú vo väzbe (väzba cudzí niečomu v súvislosti s abstraktnými podstatnými menami je prinajmenej nezvyčajná), v slovoslede ap. Rovnako starostlivo sa však malo postupovať pri rozhodovaní o použití slov domok (s. 33, správ. domček), olejok (s. 134, olejček), rozpustilosť (s. 214, nezbednosť, samopašnosť), uvzatosť (s. 251, tvrdohlavosť, zaťatosť, tvrdošijnosť, hlavatosť), pohlavok (s. 259, facka, zaucho, oflinok), nebojácne (s. 227, odvážne, smelo) zbesilosť (s. 262, zbesnenosť, zloba), rameno (na viacerých miestach namiesto slova plece), zružovelý (s. 344, ružovkavý, ružovkastý, zružovený) atď. Nenáležite sa použil názov tkáčsky stroj (s. 231, 247). Starobylý názov krosná je priliehavejší aj z pomenovacieho hľadiska, aj so zreteľom na historické obdobie, o ktorom sa v knihe píše. Vydavateľstvo Dobrá kniha vydaním Nikodémových listov zostalo verné svojmu názvu aj poslaniu. Nikodémové listy sú naozaj dobrou knihou z čisto literárneho hľadiska (architektúra textu, využitie možnosti žánru atď.) aj z obsahového hľadiska. Nikodémove úvahy o Kristovi, postoje k nemu, oduševnenie za neho zaznievajú z hĺbky dvoch tisícročí ako aktuálne a naliehavé. Súčasný človek sa totiž dal opantať násilnosťou reklamy, frivolnosťou pornografie, manipulačnými praktikami médií a stratil tak zmysel pre duchovné. Nikodémové listy mu to nevtieravo pripomínajú a tak sa zapájajú do prúdu tzv. novej evanjelizácie.

Ivan Masár


spytovali ste sa

Od Rudolfa Schustera či od Rudolfa Schustra? ‐ Pani Katarína Patáková z Pukanca si všimla, že priezvisko nášho súčasného prezidenta sa skloňuje dvojako. Jedni ho skloňujú so zachovaním samohlásky e: Rudolfa Schustera, Rudolfovi Schusterovi, iní zasa s vynechaním samohlásky e: Rudolfa Schustra, Rudolfovi Schustrovi. Vo svojom liste sa spytuje, ktorý spôsob skloňovania priezviska Schuster je v slovenčine správny? Tu je naša odpoveď. V spisovnej slovenčine sa uplatňuje všeobecná zásada, podľa ktorej pri skloňovaní priezvisk vkladná samohláska e zvyčajne vypadáva v priezviskách domáceho pôvodu zakončených na ‐ec alebo ‐ek, ak priezvisko súvisí so všeobecným menom alebo iným vlastným menom, napr. Adamec (súvisí s krstným menom Adam) ‐ Adamca, Hronec (súvisí s názvom rieky Hron) ‐ Hronca, Chovanec (súvisí s pomenovaním dieťaťa prijatého do výchovy) ‐ Chovanca, Korec (súvisí s názvom starej objemovej aj plošnej miery korec) ‐ Korca, Kupec (súvisí s názvom zamestnania kupec) ‐ Kupca, Martinec (súvisí s krstným menom Martin) ‐ Martinca, Strelec (súvisí s činiteľským menom strelec) ‐ Strelca, Vrabec (súvisí s pomenovaním vtáka) ‐ Vrabca; Baránek (súvisí so zvieracím pomenovaním baran) ‐ Baránka, Cigánek (súvisí s etnonymom Cigán) ‐ Cigánka, Pastorek (súvisí s pomenovaním nevlastného syna pastorok) ‐ Pastorka, Pavlíček (súvisí s krstným menom Pavol) ‐ Pavlíčka, Strýček (súvisí s príbuzenským pomenovaním strýko) ‐ Strýčka, Tomášek (súvisí s krstným menom Tomáš) ‐ Tomáška. Iná situácia je pri skloňovaní priezvisk cudzieho pôvodu zakončených na ‐ec alebo ‐ek, pri ktorých sa samohláska e zvyčajne zachováva, napr. Kerec ‐ Kereca, Regec ‐ Regeca; Fusek ‐ Fuseka, Hudek ‐ Hudeka, Remek ‐ Remeka, Rendek ‐ Rendeka. Rovnaká zásada platí pri skloňovaní priezvisk cudzieho pôvodu zakončených na ‐el a ‐er. Aj pri skloňovaní týchto priezvisk sa samohláska e zvyčajne zachováva, napr. Eiffel ‐ Eiffela, Pardel ‐ Pardela, Sorel ‐ Sorela; Herder ‐ Herdera, Schneider ‐ Schneidera, Zechenter ‐ Zechentera. Do tejto skupiny priezvisk patrí aj pôvodom nemecké priezvisko Schuster (z nemeckého der Schuster "obuvník"), preto je odôvodnené ho skloňovať so zachovaním samohlásky e: Schustera, Schusterovi, Schustera, o Schusterovi, so Schusterom. Podľa toho sú správne vyjadrenia: prejav prezidenta Rudolfa Schustera, dar prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, filmový medailón o prezidentovi Rudolfovi Schusterovi, stretnutie s prezidentom Rudolfom Schusterom.

Matej Považaj


Tanger ‐ v Tangeri, Giraltár ‐ v Gibraltári. ‐ Nedávno sme do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV dostali otázku, ako utvoriť lokál od zemepisných názvov Tanger a Gibraltár, resp. ktorá z podôb lokálu v Tangere/v Tangeri, v Gibraltáre/v Gibraltári je správna a prečo. Pri hľadaní odpovede na túto otázku si treba uvedomiť, že zemepisné názvy Tanger a Gibraltár patria medzi mužské neživotné podstatné mená cudzieho pôvodu, ktoré sú zakončené na ‐ár, ako napríklad Temešvár, nektár, jantár, a na ‐er (s pevnou, nie pohyblivou samohláskou ‐e‐), ako Tiber, Niger, tanker. Tieto slová cudzieho pôvodu majú zmiešané skloňovanie. Znamená to, že v lokáli jednotného čísla majú príponu ‐i, ktorá je typická pre vzor stroj. Variantnú príponu ‐i v lokáli jednotného čísla majú nielen slová zakončené na ‐ár a ‐er, ale aj prevažná väčšina prevzatých slov, ktoré sú zakončené na ‐ál, ‐iar, ‐el a ‐ier: o kapitáli, vo formulári, v mažiari, v modeli, v decembri, o špalieri, teda aj v Tangeri, v Gibraltári. Dodajme ešte, že Gibraltár [výslovnosť: dži‐] je britské územie na Pyrenejskom polostrove pri Gibraltárskom prielive a Algeciraskom zálive; prístavné mesto Tanger leží v severnom Maroku, na druhej strane Gibraltárskeho prielivu. Pre úplnosť poznamenávame, že jedna z podôb lokálu jednotného čísla od názvu Gibraltár, t. j. podoba v Gibraltári, uvádza sa už v 6. zväzku Slovníka slovenského jazyka z roku 1968 i v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998, rovnako lokál od mena Tanger uvádza citovaný Slovník slovenského jazyka.

Katarína Hegerová


z nových výrazov

Nové výrazy (26)

predrogovať sa dok. (fr. ‐ arab.) užiť (aplikovať si) nadmernú až smrteľnú dávku drogy: Keby ste videli, ako tie predrogované ženy vyzerali. (TLAČ)

Príčastie predrogovaný je odvodené od slovesa predrogovať sa. Sloveso predrogovať sa zaraďujeme do skupiny slovies s predponou pre‐, ktoré vyjadrujú činnosť vykonávanú nad zvyčajnú mieru vedúcu k zmene pôvodného stavu. Napr. prejesť sa ‐ príliš sa najesť, presýtiť sa, objesť sa, prepracovať sa ‐ nadmernou prácou sa unaviť, vyčerpať sa, prepiť sa ‐ častým (nemiernym) pitím alkoholu si ohroziť, poškodiť zdravie. Predrogovať sa znamená požiť alebo aplikovať si nadmernú dávku drogy, ktorá môže spôsobiť smrť. Východiskom slovesa predrogovať sa je sloveso drogovať, odvodené od podstatného mena droga. Slovo droga sa vyskytuje v modifikovanej podobe vo väčšine jazykov; jeho pôvod je v arabskom slove durawa a korene siahajú až k perzskému daru s významom "liečivo". Droga je látka rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, ktorá sa využíva najmä v lekárnictve na prípravu a výrobu liekov, ale môže sa aj zneužívať ako omamný prostriedok.

predrogovanie gen. ‐ia, stred. stav po požití al. vpichnutí si nadmernej (smrteľnej) dávky drogy: V r. 1997 zaznamenala polícia v Bratislave 20 úmrtí na predrogovanie. (TLAČ) Slovo predrogovanie je dejové podstatné meno utvorené od slovesa predrogovať sa.

spoluriešiteľ gen. ‐a, muž. kto sa spolu s iným (inými) zúčastňuje na riešení úlohy, projektu ap.: Vďaka tomu sa oblasť Hontu stala pre mňa, ako aj pre dve desiatky spoluriešiteľov tejto úlohy hlavným výskumným poľom na celé desaťročie. (TLAČ) Podstatné meno spoluriešiteľ predstavuje typ zložených substantív s príslovkovou časťou spolu‐, ktorá vyjadruje vzájomnú súvislosť, vzťah, spolupatričnosť ‐ porov. spolubývajúci ‐ ten, kto s niekým býva v spoločnom byte, spolumajiteľ ‐ jeden zo spoločných majiteľov niečoho, spoluzakladateľ ‐ kto spolu s niekým niečo založil (zakladá). Spoluriešiteľ je ten, kto spolu s iným alebo inými pracuje na riešení spoločnej úlohy, projektu, grantu atď. Od mužského podstatného mena spoluriešiteľ možno utvoriť ženské podstatné meno spoluriešiteľka a prídavné meno spoluriešiteľský.

zrockovať dok. (angl.), okaz. vytvoriť, navodiť atmosféru charakteristickú pre rockový koncert: O chvíľu sa im podarilo náladu v sále dokonale zrockovať. (TLAČ) Význam príležitostne utvoreného slova zrockovať sa nám osvetľuje z kontextu ‐ novinár použil tento výraz v článku referujúcom o koncerte rockovej skupiny na vykreslenie atmosféry, ktorú skupina svojím vystúpením vyvolala u publika. Sloveso zrockovať možno začleniť medzi slovesá s významom "urobiť to, čo vyjadruje odvodzovací základ; spôsobiť, aby sa niečo stalo takým, ako vyjadruje odvodzovací základ" ‐ porov. zveršovať (napísať vo veršoch, prepísať do veršov), zilustrovať (urobiť ilustrácie k niečomu), zagitovať (agitáciou získať, presvedčiť). Tieto slovesá sa tvoria od motivujúceho slova, ktorým je často podstatné meno, pomocou predpony z‐ (v prípade slov začínajúcich sa na neznelú spoluhlásku je to predpona s‐, napr. skonštruovať) a prípony ‐ovať. Ako vidieť, väčšinou ide o prevzaté internacionálne pomenovania, ktoré majú svoj bezpredponový náprotivok: verš ‐ veršovať ‐ zveršovať, ilustrácia ‐ ilustrovať ‐ zilustrovať, agitácia ‐ agitovať ‐ zagitovať. Predponová podoba má často perfektivizačnú funkciu, t. j. mení nedokonavé alebo obojvidové sloveso na dokonavé. Sloveso zrockovať takýto bezpredponový náprotivok nemá. Jeho motivujúcim menom a základom je pôvodom anglické slovo rock označujúce dominantný prúd populárnej hudby druhej polovice 20. storočia, charakteristickej hlasným vyznením a zvyčajne produkovanej gitarami a bubnami. Sloveso zrockovať je kontextovo utvorené slovo, čiže okazionalizmus.

Silvia Duchková


z jazykových rubrík

Spájateľnosť a frekvencia slova scéna

Ivan Masár

Prevzaté slovo scéna nás zvyčajne vovádza do sveta umenia, najmä dramatického. V tejto oblasti sa spája s prívlastkami stála, prenosná, pohyblivá, bábková, profesionálna a pod. Významová náplň slova scéna je však oveľa bohatšia. Napríklad Krátky slovník slovenského jazyka zachytáva päť významov. Pri základnom význame "javisko v divadle" spomenutý slovník uvádza spojenie politická scéna a opisuje ho ako "priestor, kde sa odohráva politický život". V jazykovej praxi sa toto obrazné spojenie často napodobňuje. Preto môžeme čítať či počuť napr. spojenia športová scéna, futbalová scéna, ba aj obchodná scéna, potravinárska scéna, pestovateľská scéna, mediálna scéna. Aj v nich má slovo scéna význam "priestor, prostredie, oblasť", pričom význam celého spojenia závisí od konkrétneho prívlastku. Ak napr. čítame novinový titulok Čo nového na našej futbalovej scéne, vieme, že autor chce čitateľa oboznámiť s problémami v našom futbale. Častým spájaním slova scéna s najrozličnejšími prívlastkami sa z publicistiky vytláčajú vžité neutrálne výrazy. Preto dosť zriedka počuť otázky typu čo nového vo futbale, čo je nové v našom futbale. Pravda, nemožno to kvalifikovať ako jazykovú chybu merateľnú kritériom správne ‐ nesprávne. Je to štylistický kaz, ktorý vznikol nadužívaním slova scéna i mechanickým napodobňovaním spojenia politická scéna. Nadužívaním sa však pôvodne ozvláštňujúci výraz opotrebúva a opotrebovaný zaraďuje medzi slovné zvraty, ktorým sa práve pre častý výskyt hovorí klišé. Z klišéovitosti sa možno najľahšie dostať návratom k neutrálnym, nemetaforickým vyjadreniam.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 2. 1999)


Vysviacka ‐ posviacka

Ján Horecký

Podstatné mená vysviacka a posviacka, ktoré sa dnes pomerne často objavujú aj v tlači a rozhlase, hodnotia sa v našich slovníkoch ako synonymné, rovnoznačné. V skutočnosti je však medzi nimi istý rozdiel vyplývajúci už zo samých základových slovies posvätiť a vysvätiť.

Sloveso posvätiť sa zaraďuje k takým slovesám ako požehnať, pokropiť (svätenou vodou). Teda aj posviacka bude obrad, ktorým sa od Boha žiada požehnanie istých predmetov, napr. obrazu, oltára, požiarnickej zástavy, mestského erbu. Sloveso vysvätiť sa zaraďuje k takým slovesám ako vyškoliť, vymenovať, vyvoliť a má význam "obradom svätenia urobiť oprávneným vykonávať nejakú funkciu". Sem patrí výraz vysvätiť za kňaza. V bežnej rečovej praxi sa stretáme s používaním slovesa vysvätiť aj v spojení vysvätiť kostol. Tu ide o druhý význam slovesa vysvätiť, ktorým sa zaraďuje k slovesám typu vyzdobiť, vymaľovať, vykropiť (napríklad hrob pri pohrebe). Tento význam však z hľadiska náboženskej terminológie nemožno pokladať za presný a aj v tomto prípade by sme mali hovoriť o posvätení kostola.

Z uvedených príkladov jasne vyplýva, že podstatné mená posviacka a vysviacka nie sú synonymné, nemožno ich voľne zamieňať. Preto odporúčame hovoriť o posviacke zástavy, mestských insígnií, obrazu, oltára, aj o posviacke kostola či kaplnky, ale o vysviacke kňaza.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 3. 1999)


Operný dom?

Ján Kačala

V jazyku publicistiky badáme najviacej zmien, no súčasťou týchto zmien sú, žiaľ, aj neželateľné javy, ktoré pomenúvanú skutočnosť skôr zastierajú a tým ani neprispievajú k lepšiemu porozumeniu. Za takéto nepodarené nové pomenovanie pokladáme aj spojenie operný dom, ktoré sme zachytili v televíznom vysielaní vo vete V zahraničí umelec účinkoval v mnohých popredných operných domoch. Zo súvislosti je zjavné, že operným domom sa tu myslí jednoduchá opera ako inštitúcia a zároveň budova. Na odôvodnenie nášho záporného stanoviska k spojeniu operný dom uvádzame najmä tieto skutočnosti: Slovo dom sa v našom jazyku nevyužíva ako nositeľ dvojslovných pomenovaní uvedeného typu. Dokazujú to iné podobné prípady, ako sú divadlo, rozhlas, banka, vydavateľstvo, univerzita, ktoré v našom jazyku fungujú ako jednoslovné pomenovania, Nepoznáme teda spojenia typu divadelný dom, rozhlasový dom, vydavateľský dom a podobne, ktoré by označovali príslušné inštitúcie a zároveň budovy, v ktorých sídlia. Tým súčasne naznačujeme druhý rozhodujúci dôvod záporného postoja k spojeniu operný dom: v našom jazyku sa na pomenovanie istej kultúrnej inštitúcie, ako aj budovy, v ktorej sídli, upotrebúva ten istý výraz, ako si to môžeme overiť vo výkladovom slovníku. Preto utvorenie osobitného označenia s vyzdvihnutím budovy, v ktorej daná inštitúcia sídli, pokladáme za nepotrebný a cudzorodý prvok, ktorý nie je podmienený ani potrebami jednoznačnejšej, prípadne presnejšej komunikácie.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 3. 1999)


Len pre psí trus v dogekovrecúškach?

Jana Klincková

Bratislavské noviny Hlas Nového Mesta v minulom roku priniesli informáciu o experimente, ktorého cieľom je zber psích exkrementov na území mestskej časti. Miestny úrad dal v blízkom okolí umiestniť tridsať odpadkových košov na zber psieho trusu. Je to iste sympatická akcia na zlepšenie životného prostredia, lebo plechové koše sú vkusné. Žiaľ, nápis na nich Len pre psí trus vinou nesprávne použitej predložky pre pôsobí rušivo. Krátky slovník slovenského jazyka pri predložke pre uvádza, že účel, cieľ sa pravidelne vyjadruje predložkou na, a toto konštatovanie dokladá okrem iných týmito príkladmi: potrebovať na obživu, vhodný na pitie. Citovaný nápis má teda znieť. Len na psí trus. Článok novín informuje aj o tom, že prihlásení chovatelia psov dostanú od miestneho úradu stodvadsať dogekovrecúšok. Zložené slovo dogekovrecúško je utvorené spojením anglického slova dog, čo je po slovensky pes, pôvodom gréckej predpony eko‐ s významom "ekologický" a slovenského slova vrecúško. Ide o komplikovane, ale aj neústrojne utvorené slovo. Dvojslovné pomenovanie ekologické vrecúško alebo ekologické vrecko je dobre utvorené a zrozumiteľné. V živej hovorenej reči sa isto uplatní aj jeho jednoslovný variant ekovrecko.

Ak experiment bude pri vyhodnotení úspešný, podľa informácie by miestny úrad chcel zber a likvidáciu psieho trusu rozšíriť na celom území mestskej časti. To by bola aj príležitosť, aby sa na všetkých košoch určených na tento zber objavil už správny nápis Len na psí trus v ekologických vrecúškach.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 1. 1999)


Buďte tak láskavý?

Marta Zamborová

Dnes ‐ ako v minulosti už viac ráz ‐ bude reč o príslovkovom zámene tak, ktoré občas stretáme aj tam, kde má stáť ukazovacie zámeno taký. Najprv niekoľko voľných parafráz: Všetci sú tak bystrí a tak pohotoví... ‐ Z tej zimy som tak unavená. ‐ Dnešné predstavenie bolo tak fantastické. Mohli by sme pokračovať citátom zo správ o počasí: Zrážky nebudú tak výdatné ako včera, alebo slovami politika: Situácia nie je tak veselá, ako by sa mohlo zdať, alebo rozhorčeného pána: S tak arogantnou osobou som sa už dávno nestretol... V uvedených vetách sa opakuje tá istá situácia: prídavnému menu predchádza zámeno tak. Zdôrazňuje sa ním miera vlastnosti vyjadrená prídavným menom. Pred prídavné mená však nekladieme neohybné príslovkové zámeno tak, ale ohybné ukazovacie zámeno taký, ktoré sa prispôsobí prídavnému menu v rode, čísle a páde. V našich vetách teda malo zaznieť, že všetci sú takí bystrí a takí pohotoví, pani je taká unavená, predstavenie bolo také fantastické, zrážky nebudú také výdatné a že s takou arogantnou osobou by sme sa už nechceli stretnúť. Príslovkové zámeno tak má svoje miesto pred príslovkami, napríklad: Vyzeral tak nesmelo. Správal sa tak neposlušne. Vždy je tam tak príjemne. Upozorňujeme aj na zdvorilostné frázy typu buďte taký láskavý. I v nich sa občas nesprávne použije príslovkové zámeno tak. Nehovorme teda buďte tak láskavý, buďte tak milá, ale buďte taký láskavý, buďte taká milá.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 2. 1999)


Ustaľujme priezračné termíny!

Ivan Masár

Prispôsobovanie slovenských technických noriem požiadavkám európskych štandardizačných organizácií vždy stavia spracovateľa normy pred náročnú úlohu: potrebné termíny musí vyhľadať v domácej odbornej literatúre, prípadne ich samostatne utvoriť. Pohodlnícke preberanie cudzojazyčných termínov robí totiž slovenskému odbornému štýlu aj slovenskej odbornej terminológii zlé služby. Na jednom príklade z normy, ktorá určuje postupy pri hodnotení kvality vody, ukážeme, že mechanické preberanie termínov vôbec nie je nevyhnutné. Ide o termín lag fáza. Na prvý pohľad je jasné, že je to iba čiastočné prispôsobenie anglického termínu lage phase. Nebudeme venovať pozornosť tomu, že obidva prvky anglického termínu sú preložiteľné, namiesto toho však povieme, čo lage phase je. Je to čas plynúci od naočkovania istej látky do inej látky po zvýšenie percenta rozkladu (degradácie) najmenej na desať percent zo začiatočnej koncentrácie. V definícii sú najmenej dva podnety na utvorenie vhodného prívlastku k termínu fáza: po 1. je to pribúdanie, rast, vzostup niečoho, po 2. je to proces pomenovaný termínom degradácia. Na základe týchto podnetov či motívov možno použiť prívlastky rastový alebo vzostupný a zaviesť významovo priezračný termín rastová fáza alebo vzostupná fáza. Druhá možnosť je použiť prívlastok degradačný, keďže podľa definície vhodným motivačným prvkom je aj proces degradácie. V takom prípade sa dá zaviesť termín degradačná fáza. Nenačim dokazovať, že termíny rastová fáza, vzostupná fáza, degradačná fáza sú významovo priezračné, kým termín lag fáza takúto prepotrebnú vlastnosť nemá.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 3. 1999)


Nachádzať sa niekde

Katatrína Habovštiaková

Slovesá nachádzať sa, nachodiť sa niekde sú v slovenčine novšieho pôvodu. Ešte v tridsiatych rokoch mali niektorí slovenskí jazykovedci výhrady proti ich používaniu. Sú to totiž takzvané kalky, čiže doslovné preklady nemeckého slovesa befinden sich. Jazykovedci radili namiesto nich používať sloveso byť. Za správnejšie sa pokladalo povedať Dom svätého Martina je neďaleko Dunaja ako Dóm svätého Martina sa nachádza neďaleko Dunaja. V súčasnosti sa v takýchto vetách pripúšťa aj sloveso nachádzať sa. Medzi slovesami nachádzať sa a byť vo význame "jestvovať na istom mieste" je však štylistický rozdiel. Kým sloveso byť je bezpríznakové, t. j. štylisticky neutrálne, sloveso nachádzať sa hodnotí sa ako knižné, teda príznačné skôr pre písané, knižné prejavy. Sloveso nachádzať sa vo význame "jestvovať niekde" sa v súčasnosti používa nadmerne. Všimli sme si, že prekladatelia krátkych populárno‐vedeckých filmov sa obmedzili iba na sloveso nachádzať sa a pozabudli na možnosť obmieňať rozprávanie alebo opis so slovesom nachádzať sa aj rovnoznačnými výrazmi vyskytovať sa, rozprestierať sa, ležať, byť položený či postavený niekde aj ďalšími. Teda pri rozprávaní či opisovaní istého mesta možno povedať nielen, že Toto mesto sa nachádza v údolí pod malebnými vŕškami, ale aj Toto mesto sa rozprestiera v údolí pod malebnými vŕškami.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 4. 1999)


Detegovať či detekovať?

Ivan Masár

V odborných textoch a technických normách sa často operuje s fyzikálnym termínom detekcia. Nebudeme sa zaoberať jeho významovou stavbou, iba mimochodom pripomenieme, že Slovník cudzích slov zaznamenáva päť významov tohto odborného termínu. Zaujíma nás totiž jeho pravopisná podoba, t. j. písanie s písmenom k, a to preto, že takéto písanie sa nenáležite prenáša aj do slovesa detekovať, ktoré však naše slovníky zaznamenávajú iba v podobe detegovať. Treba teda objasniť otázku, prečo je v slovese detegovať spoluhláska, resp. písmeno g a v podstatnom mene detekcia spoluhláska, resp. písmeno k. Na objasnenie tohto výslovnostného i pravopisného problému je nevyhnutné nazrieť do latinského slovníka a troška aj do latinskej gramatiky. Sloveso detegovať je totiž zdomácnená podoba latinského slovesa detegere, ktoré znamená "odkryť, obnažiť, prezradiť". Keďže sa v latinčine píše s písmenom g, rešpektovala sa takáto podoba aj pri preberaní slovesa do slovenčiny. Termín detekcia slovotvorne síce súvisí so slovesom detegere, ale nie je utvorený od neurčitkového, lež od tzv. supínového kmeňa, ktorý má v latinčine podobu detectum. Po oddelení koncového ‐um sa k tomuto kmeňu pridala prípona ‐io, čím vzniklo latinské podstatné meno detectio adaptované do slovenčiny v podobe detekcia. Pri slovách detegovať, detekcia nejde o chybu v ich pravopisnej kodifikácii, lež o rešpektovanie stavu v odovzdávajúcom jazyku, teda v latinčine. Ešte raz: v spisovnej slovenčine máme sloveso detegovať so spoluhláskou, resp. písmenom g, ale podstatné meno detekcia so spoluhláskou, resp. písmenom k.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 4. 1999)


prečítali sme si

"Dny" mlieka (a diletantizmu)

Marta Moravčíková

Nezbláznila som sa. Aspoň nie pravopisne. Ypsilon do titulku som si požičala z reklamného letáka jedného veľkého obchodného domu. S hrubou chybou hneď v prvej vete láka zákazníkov na "dny" mlieka a mliečnych výrobkov do Banskej Bystrice a pozýva aj na detskú súťaž v kreslení na "téma" Mlieko v mojom živote. Nešetrite na sebe, nabáda ďalej, urobili sme to za "V"ás! A zákazníkovi je jasné, že naozaj neklamú. Ušetrili najmä na jazykovej úprave reklamného textu. Jeho autorov neospravedlňuje ani oznam: Tlačové chyby vyhradené. Neznalosť pravopisu totiž za tlačovú chybu pokladať nemožno.

Pravopisno‐gramatický diletantizmus však nie je len výsada autorov onoho letáka. Bujnie vo všetkých slovných prejavoch, média, ani naše, žiaľ, nevynímajúc. V posledných rokoch až tak, že sa z neho stal úzus. Neovládať vlastný jazyk, nevyznať sa v pojmoch, rodoch, pádoch ani v ypsilonoch, pliesť si dnes už nie alegóriu s filagóriou, ale napríklad rolu s roľou, hájenie (zveri) s obhajovaním (napríklad slobody), nemať poňatia o skutočných významoch slov akoby patrilo k povinnej výbave úspešných. Dokonca aj (alebo práve?) tých, pre ktorých je slovenský jazyk pracovným nástrojom. Poviete si ‐ banalita. Doma v kuchyni azda áno. Ale pri výkone profesie či zhotovovania výrobkov ‐ a vytlačený či odvysielaný text je výrobok, je tolerovanie takejto "banality" neospravedlniteľné. Aj benevolentný prístup k neznalosti základných pravidiel pravopisu tam, kde by ich stopercentné ovládanie malo byť podmienkou, totiž výdatne pomáha živiť klímu, v ktorej sa benevolencia mení na normu. A tá plodí diletantizmus, ktorý nielen devalvuje kvalitu, ale môže byť až vražedný. Stačí, aby sme si ako diletanta predstavili lekára, farmaceuta alebo hoci "len" kvalifikovaného robotníka obsluhujúceho stroj na výrobu liekov. Prípadne gramaticky nevzdelanú pisárku, ktorá sa pri písaní rozhodnutia o výkone trestu ‐ Obesiť nie, prepustiť ‐ pomýli v umiestnení "banálnej" čiarky.

(Práca, 17. 5. 2000)