Obsah
strana 129
JÁN HORECKÝ
Pomerne rozšírená je mienka, že komunikácia vo výpočtovej technike je pod silným tlakom angličtiny a že sa to prejavuje nielen v slovnej zásobe, ale aj v syntaxi a štylistike. Pravda, treba tu rozlišovať dva smery komunikácie. V smere od počítača k jeho používateľovi skutočne fungujú zväčša anglické výrazy (príkazy, povely, informácie), pričom používateľ ani nemusí poznať ich jazykový význam, stačí, keď ich pochopí a správne na ne reaguje. Jazykový prejav vo vlastnom zmysle možno skúmať len pri komunikácii medzi človekom a človekom, keď napr. skúsenejší odborník odovzdáva svoje vedomosti človeku, ktorý sa chce poučiť o obsluhe a využívaní počítača na rozličné ciele. V takomto prípade je vysielaný jazykový prejav v slovenčine, ale so značným využitím anglických prvkov, a to nielen v terminológii, ale aj v spôsobe prejavu, napr. v používaní aj neterminologických lexikálnych prvkov alebo v radení výpovedí (v syntaxi).
Tieto fakty by sme chceli osvetliť podrobnejším rozborom náhodne vybratého príspevku z PC revue (január 1999, s. 70 ‐ 73). Ide v ňom o výklad fungovania strihového systému pre tvorcov videa od firmy Discreet Logic‐Edit. Autorom je V. Ondrejka.
Príspevok má vcelku vyváženú, dobre premyslenú kompozíciu, zodpovedajúcu výkladovému postupu. V prvom odseku sa vo všeobecnosti kon-
strana 130
štatuje dnešný stav v používaní a tvorení videoprogramov. V druhom odseku sa už začína vysvetľovať podstata tohto systému, v ďalších sa postupne prechádza k výkladu o jednotlivých funkciách a o prostriedkoch na ich plnenie. Pritom sa často podáva obšírnejší výklad. Napr.:
Pracovná plocha Editu sa skladá z dvoch okienok ‐ videoprehliadačov na zdrojový a výsledný materiál, z programovej časovej osi (timeline) a z knižnice príspevkov <bin>. Všetky okná sú úplne konfigurovateľné, je možné meniť ich veľkosť a umiestnenie, zobrazované informácie a pod. Veľké uplatnenie tu nachádza systém dual monitor, aby sa mohli pracovné prvky rozmiestniť na dvoch monitoroch. V programovom menu sa nachádzajú pre Windows klasické možnosti otvárania, ukladania projektov na časovej osi, ako aj cut, copy a paste, známe z textových editorov. Tu sa však používajú na označovanie, kopírovanie a premiestňovanie častí videa. Ďalej je tu undo a redo s kompletným zoznamom zmien a činností, takže sa možno vrátiť až k prvému kroku.
Na prezeranie príspevkov slúži zdrojový prehliadač. Požadované video sa vyberie buď dvojitým kliknutím myšou, alebo jeho presunutím do okna prehliadača. Tam sa dodatočne dá zmeniť jeho začiatok a koniec ‐in/out pointy alebo vzhľad jeho ikonky v knižnici. Video sa umiestňuje na časovú os presunutím myšou buď z binu alebo z prehliadača.
V týchto ukážkach sa dobre dá sledovať zvolený výkladový postup i narábanie s jednotlivými jazykovými prostriedkami. Podrobnejšie na ne poukážeme v ďalšom výklade.
S výkladovým postupom korešponduje neosobné vyjadrovanie. V prevažnej väčšine prípadov sa používajú zvratné tvary, napr. systém sa ponúka v troch základných vyhotoveniach, pracovná plocha sa skladá z dvoch okienok, aby sa mohli sledovať pracovné prvky na dvoch monitoroch, tu sa používajú, všetky prvky sa dajú ovládať, video sa zostrihá, potom sa automaticky nahrajú, niektoré časti sa dajú vynechať alebo meniť, efekty sa zobrazujú na videostope, pôvodný materiál sa premaže. Niekedy sa v takýchto prípadoch využíva vetná príslovka treba, možno (je možné): je možné meniť veľkosť, možno sa vrátiť, treba zadať inpoint, príspevky netreba rendrovať. Zriedkavejšie sa používajú slovesá v prvej osobe množného čísla: ak chceme vykonať strih touto metódou, materiál umiestnime, nebudeme ich opisovať, nebudeme sa ďalej zaoberať. Veľmi zriedkavo sa
strana 131
vyskytuje druhá osoba množného čísla: ak sa rozhodnete spraviť zmenu, môžete zmeniť.
V súbore slovies používaných pri výklade prevažujú, prirodzene, slovesá domáceho pôvodu, napr. spracovať, používať, vysvetľovať, prebiehať, skladať sa, rozmiestniť, vrátiť sa, poskytovať, nahrávať, posunúť, presunúť, uskutočniť. Zriedkavejšie sú prevzaté slovesá ako mixovať, konfigurovať, vyexportovať, aplikovať, prezentovať. Osobitnú skupinu tvoria slovesá terminologického charakteru: sortovať (triediť), rendrovať (vysvetliť, poskytnúť, predstaviť), často používané aj v pôvodnom tvare: scrub ‐ ...., slip ‐ ..., trim ‐ ..., grabing ‐ sťahovanie (z monitoru).
V oblasti substantív je situácia zložitejšia. Popri domácich slovách ako strih, vstrih, zostrih (patria vlastne do oblasti filmovej techniky), okno/okienko, pole/políčko, prehliadač (zriedkavo prezerač), prelínačka, stieračka je tu niekoľko slov grécko‐latinského pôvodu, napr. produkt, materiál, systém, program, metóda, kurzor, efekt. Časté sú hybridné slová s prvou časťou video: videostopa, videonávod, videoprehliadač, audiostopa. Pozoruhodné je slovo entéčko, dotvorené zo skratky NT.
V pôvodnej anglickej podobe ostávajú napr. know‐how, hard‐disk, frame, key‐frame, toolbar, in point, out‐point, cue‐point, player, third‐party product, property, time‐line, adaptované sú hardvér, softvér. Neprekladajú sa heslá, príkazy.
K niektorým jestvujú aj slovenské ekvivalenty, napr. frame ‐ rámec i obrázok, audiostopa ‐ zvuková stopa, videostopa ‐ obrazová stopa, insert mode ‐ vkladací mód, overrecord mode ‐ prepisový mód, time‐line ‐ časová os, print to tape ‐ prehrávať na pásku, capture ‐ nahrávanie, bin ‐ knižnica (vlastne nádoba, kôš na odpady).
Popri domácich prídavných menách ako zdrojový, strihový, hlavný, výsledný sú tu niektoré prevzaté z latinčiny, napr. kompresný, strategický, amatérsky, poloprofesionálny, inštalačný, diskový, reverzný, kompatibilný. Pozoruhodné sú podoby realtimový (realtimový efekt) a rýchlorenderový (rýchlorenderový efekt).
Konkrétne využívanie jednotlivých typov možno ilustrovať touto ukážkou:
Ďalší spôsob uskutočnenia strihu je metóda cut and paste. Označí sa časť materiálu na timeline a príkazmi cut následne po umiestnení kurzora
strana 132
na miesto, kde chceme označený materiál premiestniť, príkazom paste. Záleží tu na prepnutí módu insert alebo overrekord a aj na označení konkrétnych stôp, ktorými chceme hýbať. Podľa lineárnej strižne bol navrhnutý spôsob takzvaného trojbodového strihu. . . V prípade, že sa označia všetky štyri body strihu, teda in‐point a out‐point v zdrojovom prehliadači a in‐point aj out‐point na tiemeline, a nimi vymedzená dĺžka nie je zhodná, prispôsobí sa rýchlosť video alebo audiomateriálu tak, aby sa jeho dĺžka rovnala vymedzenej dĺžke na časovej osi.
Ako vidieť, voľným striedaním anglických a slovenských podôb príslušných termínov, ale najmä prispôsobovaním anglických termínov vzniká istý druh diglosnej komunikácie. Diglosnosť sa ešte zvýrazňuje uvádzaním pôvodných názvov firiem, resp. ich chránených výrobkov, ako napr. Crystal 3D Vortex, Boris FX, Inscriber CG Effects, Dual Pentium/Pro 180 ‐ 300 MHz, NT 4.0 /Service Pack 3. Pravda, týchto prvkov je v textoch pomerne málo, najčastejšie sa vyskytujú v tabuľkách. Ale tabuľky sú takisto vlastne zložkou výkladového postupu.
JÁN KAČALA
Princíp zautomatizovanosti pri upotrebúvaní jazyka je taký silný, že jednotky jazyka v našej reči fungujú bez toho, že by sa používatelia hlbšie zamýšľali nad ich významom. Zväčša neuvedomene prebieha aj osvojovanie si nových jazykových jednotiek, zvyčajne iba na základe toho, že častú prítomnosť týchto jednotiek vnímame zo svojho okolia, pôsobenia médií, pesničiek a iných zdrojov. Tento automatizmus býva mocnejší ako logická úvaha, na ktorú pri bežnom používaní jazyka niet času. V týchto zisteniach je však prirodzene zahrnutá aj otázka, či pri používaní takého dlhodobo vypracúvaného nástroja, akým je jazyk, najmä spisovný, vystačíme a uspokojíme sa so spomínanou zautomatizovanosťou alebo či nás naše poznanie,
strana 133
naše vzdelanie a kultúra vedú aj k zamysleniu sa nad tým, čo a ako vlastne hovoríme. Istotne pri tom platí, že je rozdiel medzi používateľom a používateľom. Medzi používateľmi sú totiž aj také skupiny, ktorých priam životným poslaním je uvažovať o jazyku a neprestajne ho dotvárať, aby bol čoraz dokonalejší, mnohotvárnejší a bohatší. Zle je, keď aj niektorí z príslušníkov takýchto skupín používateľov len berú jazyk taký, aký ho ponúka bežný život, a vedome ho nepestujú, nekultivujú, nerozvíjajú, nepracujú na sebe ani na svojej reči. Nezáujem tvorivých pracovníkov o jazyk a jeho kultivovanie signalizuje zlý stav spoločnosti, ktorej sú príslušníkmi.
Uvedené zautomatizované používanie jazyka v plnom rozsahu možno vzťahovať na upotrebúvanie predložky kvôli v takých spojeniach ako: dopraviť pätnásť ľudí do nemocnice kvôli otrave plynom; štrajkovať kvôli tridsaťpercentnému zníženiu mzdy; na Slovensku prebehla revolúcia aj kvôli neslobode vyznania; kvôli chrípkovej epidémii sa dnes odohrajú iba dve ligové stretnutia; generálny tajomník bol kvôli obvineniu z korupcie odvolaný z funkcie; kúpa sa nemohla uskutočniť kvôli nedostatku peňazí; obec bola evakuovaná kvôli obave z uniknutého kysličníka uhličitého... Tieto a viaceré ďalšie vyjadrenia, pochádzajúce z verejných prejavov, hovorených alebo napísaných, sú také pestré, že sa jednotlivcovi ani nedajú vymyslieť. Ich upotrebenie jednoznačne svedčí o spomínanom zautomatizovanom narábaní s jazykom, pri ktorom si autori takýchto výrokov vonkoncom neuvedomujú, že tu hrozí neporozumenie, že ich možno pochopiť aj celkom ináč, že tu ide o zámenu účelu s príčinou, pričom platí, že kým príčina je na začiatku kauzálneho vzťahu, účel na jeho konci či na jeho opačnej strane. V doterajšom texte sme uviedli niektoré zistenia, ako aj príklady, ktoré sa žiada aspoň krátko rozviesť.
Vyjdeme z príkladu kvôli chrípkovej epidémii sa dnes odohrajú iba dve ligové stretnutia. Z vety je jasné, že chrípková epidémia sa tu predstavuje ako príčina, pre ktorú sa z celkového naprogramovaného súboru stretnutí môžu uskutočniť len dve. No označenie príčinnej okolnosti sa tu uvádza predložkou kvôli, ktorej bytostnou funkciou je vyjadrovať účel: v slovenčine predsa konáme niečo kvôli rodičom, to značí, konáme tak, aby rodičia boli spokojní. Rovnako cestujeme do hlavného mesta kvôli návšteve operného predstavenia v Slovenskom národnom divadle. V takých a podobných spojeniach je teda pravé miesto predložky kvôli v spisovnej slovenčine.
strana 134
A keďže si význam predložky kvôli uvedomujeme predovšetkým v rovine účelu, nemožno vylúčiť situáciu, že niektorí citlivejší používatelia vo svojom ešte "nezautomatizovanom" jazykovom vedomí budú aj v citovanom príklade pri chrípkovej epidémii hľadať význam účelu: toto hľadanie je legitímne opreté o účelový význam predložky kvôli. A čo im vyjde? Že sa odohrajú iba dve ligové stretnutia, aby bola chrípková epidémia. To je, pravdaže, nezmysel, daný zamieňaním účelu s príčinou pri predložke kvôli. A tu sa vynára prirodzená otázka: má takéto balansovanie medzi príčinou a účelom zmysel? Nedalo by sa mu vyhnúť? Najmä keď v našom spisovnom jazyku máme celý vejár predložiek vyjadrujúcich jednoznačne príčinu. Z nich je základná a aj najznámejšia príčinná predložka pre: keď ju upotrebíme, sporné spojenie s predložkou kvôli prestane byť nejasné a dostaneme významovo zreteľný a jednoznačný a zároveň jazykovo čistý výrok: pre chrípkovú epidémiu sa dnes odohrajú iba dve ligové stretnutia. V takom vyjadrení je príčina zreteľnou príčinou a neprichádza do úvahy jej zámena s účelom.
A teraz o spomínanom kauzálnom čiže príčinnom vzťahu. Jeho elementárna schéma je: príčina ‐ dej ‐ následok. V koncovej pozícii popri následku alebo namiesto neho môže stáť účel alebo prospech a to sú práve významy prisudzované predložke kvôli. V takomto postavení veci stoja na svojom mieste: príčinu vyjadruje základná príčinná predložka pre, kým účel alebo prospech je obsahom účelovej predložky kvôli. Pravdaže, keby sme veci postavili iba takto schematicky, naša argumentácia by celkom nezodpovedala bohatej a mnohorozmernej jazykovej skutočnosti. Nemožno zamlčať, že základná príčinná predložka pre v kauzálnom vzťahu vystupuje aj na jeho opačnom konci, totiž popri význame (vlastnej) príčiny má aj význam prospechu. Tento význam je zjavný z vyjadrení typu: čo už rodič neurobí pre svoje deti, vykonať niečo pre svoje zdravie, politici by mali pracovať pre spoločnosť a podobných. Význam prospechu je v takýchto vyjadreniach jasný a nemôže tu nastať kríženie významu príčiny ako základného významu predložky pre s druhotným významom prospechu, takže ani nehrozí nedorozumenie. Zo systémového hľadiska sa možno nazdávať, že aj tento presun predložky pre v príčinnom význame zároveň aj do pozície prospechu mohol byť akýmsi predobrazom na opačný proces, totiž na naznačený presun predložky kvôli z postavenia na konci kauzálnej
strana 135
schémy do postavenia na začiatku tejto schémy, t. j. do postavenia príčinnej predložky.
Na druhej strane sa však žiada zdôrazniť, že okrem uvedenej zhody sú medzi obidvoma predložkami aj závažné rozdiely. Predovšetkým: uvedený presun predložky kvôli z účelovej pozície (aj) do príčinnej pozície sa neodohral v jazykovom vedomí Slovákov vo všeobecnosti. Svedčia o tom mnohé hlasy z verejnosti, ktoré sa proti používaniu predložky kvôli v príčinnom význame v spisovnej reči stavajú. Ďalší rozdiel vidíme v tom, že pri predložke pre ako primárnej, pôvodnej predložke s veľmi všeobecným významom a bez akéhokoľvek uvedomovania si motivácie uvedený presun prebehol prirodzenejšie než pri predložke kvôli, ktorá je sekundárnou, druhotnou predložkou, pri ktorej si ešte zreteľne uvedomujeme jej motiváciu významom podstatného mena vôľa, z ktorého predložkového spojenia postupne vznikla. Okrem toho prechod zo základného významu príčiny aj do významu prospechu väčšmi zodpovedá zákonitostiam sémantickej derivácie než opačný proces, ktorý pozorujeme pri predložke kvôli. Ako vidno, symetrický vývin predložiek pre a kvôli v kauzálnom rámci je len zdanlivo symetrický.
Z hľadiska stabilnosti spisovného jazyka veľmi vážnym dôvodom na spochybnenie správnosti postupu značnej časti verejnej jazykovej praxe je najmä obchádzanie predložky pre ako základnej príčinnej predložky v spisovnej slovenčine. Tento stav pokladáme za oslabovanie tradičného, doteraz stabilného, všeobecne prijatého a významovo priezračného domáceho slovného prvku nielen v rovine rečovej praxe, ale aj v systémovej rovine, a preto sa prihovárame za zachovanie doterajšieho ustáleného stavu aj v časti verejnej jazykovej praxe. Treba sa teda usilovať o zmenu jestvujúceho stavu a o ďalšie potvrdzovanie predložky pre ako základnej príčinnej predložky v našom spisovnom jazyku, ako aj vo verejnej spisovnej jazykovej praxi. Táto zmena stavu okrem iného značí, že ako používatelia spisovnej slovenčiny neprijmeme dosť široké, ale neodôvodnené upotrebúvanie predložky kvôli v príčinnom význame a tým zároveň nevhodné nahrádzanie príčinnej predložky pre účelovou predložkou kvôli.
Nazdávame sa, že všetci používatelia spisovnej slovenčiny s kultivovaným jazykovým vedomím by si mali uvedomovať význam predložky
strana 136
kvôli a jej nevhodné používanie v príčinnom význame a brániť sa mu v osobnom úze aj vo svojom okolí. Budú sa tak brániť aj proti záplave prevažne novinárskych vyjadrení, ktoré idú proti tomuto kultivovanému vedomiu a proti postoju vybudovanému na racionálnej úvahe. Pravdaže, tu sa vynára otázka, kto je vlastne pripravený a schopný racionálnej úvahy v tomto bode našej jazykovej praxe. Vyslovujeme presvedčenie, že aj odôvodnenosť nahrádzania predložky pre predložkou kvôli treba posudzovať z hľadiska uvedených vecných argumentov a že nemôže ako jediný argument zavážiť iba terajšia rozšírenosť spomínaného nahrádzania. Východisko treba hľadať v riešení protirečenia medzi ďalším napodobňovaním terajšej novinárskej jazykovej praxe a uvážlivým, tvorivým a citlivým prístupom k jednotlivým jazykovým jednotkám, ako aj k jazyku ako celku.
Vyslovili sme tri dôvody za neprijatie predložky kvôli v príčinnom význame širokou používateľskou verejnosťou: 1. Predložka kvôli ako výrazne účelová predložka v príčinnom význame znejasňuje naše vyjadrovanie. 2. Pri predložke kvôli ako druhotnej predložke si ešte zreteľne uvedomujeme jej motiváciu východiskovým slovom vôľa a to prekáža, aby sme ju bez zábran upotrebúvali ako príčinnú predložku. (Uvedenú motivovanosť si uvedomujeme aj pri iných predložkách a takouto uvedomovanou motivovanosťou aj argumentujeme povedzme pri používaní sekundárnych predložiek vďaka, zásluhou z jednej strany a vinou z druhej strany.) 3. Predložka kvôli v príčinnom význame neodôvodnene vytláča z pozície základnú príčinnú predložku pre a tým v danej oblasti jazyka narúša stabilitu a rovnováhu. Napokon pridávame ešte štvrtý argument: Kodifikácia slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny, tak ako ju podáva Krátky slovník slovenského jazyka, nepripúšťa používanie predložky kvôli v príčinnom význame.
strana 137
IVAN MASÁR
Slovo katechéza bolo u nás niekoľko desaťročí z ideologických príčin izolované a neprijateľné a všetko, čo súviselo s katechézou, diskriminované alebo diskreditované. Je to pochopiteľné, lebo predstavitelia sekularizovanej spoločnosti osnovanej na materialisticko‐ateistickej báze úzkostlivo bránili šíreniu informácií spojených s neviditeľným svetom, s náboženstvom, etikou ap. Po zmene politicko‐ideologických pomerov sa frekvencia slova katechéza zvyšuje a úmerne s tým sa rozvíjajú katechetické postupy, činnosti a projekty.
Najstaršia generácia slovenskej populácie zväčša spája slovo katechéza s hodinami náboženstva na základnej škole a s memorovaním náboženských právd, prípadne s oboznamovaním sa s biblickými príbehmi a udalosťami. Všeobecne možno povedať, "že katechéza je výchova detí, mládeže a dospelých vo viere, najmä vyučovaním kresťanskej náuky" (Katechizmus katolíckej cirkvi, 2. vyd., 1999, s. 8). Potrebu intenzívnej katechézy si uvedomujú všetky kresťanské cirkvi na Slovensku a hľadajú pre ňu spôsoby a formy zodpovedajúce požiadavkám súčasného človeka presycovaného informáciami, ideologickými vplyvmi či filozofickými koncepciami. Preto sa napr. do programov elektronických médií usilujú zaradiť také relácie, ako je Duchovné slovo, Sféry dôverné, vysielanie bohoslužieb atď., nevynecháva sa ani možnosť katecheticky pôsobiť v tlači. Túto možnosť využívajú aj najstaršie slovenské noviny ‐ Katolícke noviny ‐, ktoré na dvojstránke s označením MLÁDEŽ zaviedli rubriku s názvom Na slovíčko, Silvia! a neskôr aj ďalšiu rubriku s názvom Radostne žiť. Prvá rubrika je venovaná katechéze maturantov a vysokoškolákov, druhá mládeži nižšej vekovej kategórie. V strede našej pozornosti je druhá rubrika.
V nadväznosti na podtitul vedúci rubriky a jediný prispievateľ salezián Jozef Luscoň spolu s redakciou Katolíckych novín otvorili rubriku takto:
strana 138
A práve preto, aby aj mladým ľuďom chutilo žiť, aby boli duchovne krásni, rozhodla sa redakcia Katolíckych novín ešte viac venovať mladým ľuďom. Otvára pre nich rubriku Radostne žiť.
Ako bude vyzerať táto rubrika, to bude závisieť aj od toho, ako budú do nej prispievať samotní mladí ľudia. Ak si tento priestor "sprivatizujú" a obsadia ho bohatstvom svojho vnútra, obohatia iných o krásny pohľad na život (Katolícke noviny, 113, 1998, č. 9, s. 8).
Analytický pohľad na doterajšie príspevky ukazuje, že takto rámcovo alebo všeobecne postavený program má v jednotlivých príspevkových položkách stabilnú osnovu opierajúcu sa o tieto textotvorné súradnice: 1. názov príspevku, 2. predhovor, 3. jadro príspevku, 4. súťaž, 5. odpovede na otázku ?Viete, že... (otáznik pred otázkou nie je chyba, ale štylistický zámer), 6. záver. Text vybudovaný na týchto súradniciach je bohato členený vertikálne aj horizontálne. Horizontálne členenie je dobre viditeľné predovšetkým na množstve medzititulkov, vertikálne členenie zasa na obrázkoch, tabuľkách, rozmanitom type písma a na farbe tlače.
Autor je dobre poučený o informatívnej sile a štylistickej hodnote názvu (titulku) príspevku, ako aj o potrebe jeho príťažlivosti, preto jeho štylizovaniu venuje náležitú pozornosť. Potvrdzujú to názvy sľubujúce zaujímavé informácie o nevidenom, nepočutom (Neodhalené tajomstvá), názvy nabádajúce konať dobro (Zachovajme si trochu lásky a humoru), názvy privolávajúce čitateľa do spolupráce (Poraď, čo robiť), názvy vyjadrujúce spontánnu radosť (Hurá, máme nový rok!) atď.
Hneď za nadpisom sa uvádza graficky, t. j. typom písma a farbou tlače odlíšený predhovor. Autor dbá, aby medzi nadpisom a predhovorom a ďalej medzi predhovorom a jadrom príspevku bola tesná logická a tematická spojitosť, t. j. má na pamäti textovú koherenciu:
Neodhalené tajomstvá
Aj vám sa zdá, že sme už takmer všetko objavili? Nie, nie! Hoci už toho ozaj veľa vieme, objavujeme aj nové veci. Ľudský duch je už taký (Katolícke noviny, 115, 2000, č. 2, s. 12).
Už sa spomenulo vertikálne členenie textu medzititulkami. V jadre ilustračnej ukážky je ich deväť, inokedy menej, ale častejšie viac. Na prvý pohľad to môže vyvolávať dojem rozbitosti textu, ale nie je to tak práve preto, že autor cieľavedome ráta s koherenciou textu svojich katechéz. Podobne ako štylizovaniu nadpisov katechéz aj formulovaniu medzititulkov venuje veľkú pozornosť. Častým medzititulkom sú otázky s opytova-
strana 139
cím zámenom čo: Čo si želáte vy? Čo bude najdôležitejšie? Čo by bolo dobré? Častosť výskytu otázok so zámenom čo svedčí jednak o tom, že patria do kmeňového repertoáru medzititulkov, jednak o tom, že autor má na zreteli vek svojich čitateľov, ktorí sami kladú veľa otázok toho istého typu. Ďalej ako medzititulky volí autor naliehavé príkazy, požiadavky, upozornenia, povzbudenia, vyjadrenie ochoty radovať sa (Musíš sa učiť! Trénovať, trénovať. Treba tvorivosť. Na to pozor! Žiť naplno svoj život), pochybnosti (Mobil ako znamenie?), signál iného pohľadu na preberaný problém alebo signál zmeny témy (K čomu vychovávať? "Doping" pre rodinu) atď.
Témy jadra katechéz sú rozmanité a netýkajú sa výlučne vzťahu človek ‐ Boh, indivíduum ‐ viera, ako by sa dalo očakávať na základe definície, ktorá hovorí o výchove vo viere. V jadre sa nastoľuje problematika výchovy v rodinách, vzťahu dieťa ‐ rodič, vnuk ‐ starý rodič, problematika drog, základných pojmov kresťanskej náuky a ich prenosu do každodenného života (pokánie, pôst a i.), interpretácia evanjeliových príbehov a poučení atď. Rozmanitosť tém potvrdzuje, že programové vyhlásenie redakcie a autora pri inštalovaní rubriky ‐ vyhlásenie, že "V centre pozornosti bude život v rôznych podobách, všetko to, čo sa dennodenne dotýka mladého človeka: jeho radosti i starosti" ‐ neberie ani autor, ani redakcia na ľahkú váhu, čiže usiluje sa dôsledne ho plniť.
Priaznivý účinok na prijímateľa svojich katechetických textov zabezpečuje autor sviežim jazykom, ktorého základné črty sú prehľadná stavba viet, krátkosť viet, ozvláštňovanie textu nečakanou pointou, slávnymi výrokmi svetových autorít umenia a vedy, využívanie hovorových prvkov jazyka. Napríklad o neodvratnosti starnutia píše takto:
Raz to príde. Človeku vypadajú zuby, ošedivejú vlasy, tvár sa pokryje vráskami, dych bude ťažký, krok pomalší a cesty sa predĺžia... Straším? Nie, všetci ideme v ústrety starobe. Inými slovami ‐ k večnej mladosti. No cesta do tejto stanice vedie cez starobu. Máme sa jej obávať? Nie... (Katolícke noviny, 115, 2000, č. 2, s. 12).
O problematike výchovy a boja so zlom vo svete aj v každom jednotlivcovi sa z Luscoňovej katechézy možno dozvedieť toto:
No ani pred zlom nesieme zatvárať oči! Máme sa vedieť proti nemu brániť. Treba preto s deťmi postupne hovoriť o všetkom. Aj o zle okolo nás. Najdôležitejšie je zlo spoznať a účinne mu odporovať. Láska v srdci, opora v rodičoch a priateľoch sú základom na zvládnutie každej situácie...
Rad je na tebe. Chyť "tento svet pod krk"? Presnejšie zlo, ktoré je v ňom a útočí na teba. Znič ho láskou! (Tamže)
strana 140
Postoj k výstrednostiam našich dní vyjadruje "analýza" zákona ošúchaných podnetov:
Tento svet je pre nás už dosť ošúchaný. Mnohí tvrdia, že je tu nuda, preto na gume skáču do priepasti, otĺkajú sa v kaňonoch, vyskakujú z lietadiel, lezú do jaskýň, počítajú žralokom zuby, chcú ísť na Mars... A čo ja viem čo ešte! Nie, vy to nemusíte robiť, mám pre vás iný typ: Potrebujete vidieť veci trochu inak! Potrebujete sa vymotať zo zovretia výdobytkov techniky a nanovo prežiť radosť z behu, z čerstvého vetríka, z tvaru kopca... Čakali ste niečo silnejšie? (Katolícke noviny, 115, 2000, č. 3, s. 12)
V ukážkach sa zreteľne ohláša ešte ďalšia výrazná črta analyzovaného textu ‐ dialogickosť. Autor chce byť v neprestajnom živom kontakte s prijímateľom/prijímateľmi svojich textov, preto ho/ich často oslovuje ako partnera dialógu: Tento svet ťa potrebuje počas celého tvojho života. ‐ Pripravte stretnutie Človek s človekom... Čo vám zaželať na záver? Treba dodať, že prostredníctvom týchto oslovení sa sprítomňuje sám autor ako účastník dialógu, od ktorého podnet na dialóg vychádza.
Medzi slávnymi výrokmi nachodíme výroky antické aj súčasné, napr. výrok o tom, že koho bohovia nemali radi alebo ho až nenávideli, urobili ho učiteľom (porov. lat. Quem dei oderunt, eum paedagogum fecerunt). Je prirodzené, že prednosť majú výroky obsahujúce mravné posolstvo, vyzývajúce zvýšiť snahu o normálne spolužitie jednotlivcov i národov ap.: Teraz, keď sme sa naučili lietať vo vzduchu ako vtáci a plávať vo vode ako ryby, chýba nám už len jedno: naučiť sa žiť na zemi ako ľudia (G. B. Shaw).
Pod nadpisom Súťaž ‐ je to vlastne stála podrubrika rubriky Radostne žiť ‐ kladie autor svojim čitateľom otázky, na ktoré majú písomne odpovedať, aby ich mohol zaradiť do žrebovania nejakej skromnej ceny, ako je kniha alebo kolekcia pohľadníc z Ríma. Otázky súvisia s kresťanským umením (V Bazilike sv. Petra je nádherná socha z mramoru, ktorú zhotovil vynikajúci sochár Michelangelo. Napíšte nám, čo znázorňuje), s riešením konfliktných situácií (Napíšte nám, aký postup pri riešení konfliktov sa vám doteraz osvedčil najviac), so životom v rodine (Napíšte nám, na ktorú chvíľu sa tešíte v rodine najväčšmi).
V podrubrike s názvom Viete, že... sa čitatelia dozvedia, kto dostane odmenu za správnu odpoveď na otázky z podrubriky Súťaž, ale aj informácie z najrozmanitejších oblastí života, dejín, umenia atď.: ... talianski policajti chcú počas roka 2000 predísť kriminalite aj tým, že sa mnohí oblečú do
strana 141
kňazských rúch? ‐ ... v Chorvátsku pracujú pri výchove policajtov aj saleziáni? ‐ ... prví kresťania sa postili až jednu tretinu roka? ‐ ... novú kultúru isto nevybudujeme, keď bude pripadať na jedného človeka za deň: v Los Angeles 3 kg odpadkov a smetí, v New Yorku 1,82 kg? ‐ ... v človekovi sa veľmi ľahko udomácni zákon ošúchaných slov? Poslednou otázkou sa autor zaradil medzi priaznivcov jazykovej kultúry a vyznávačov kultivovaného slova.
Záverečná časť katechézy zvyčajne obsahovo nadväzuje na názov rubriky. Radostne žiť znamená okrem iného hovoriť si niečo obveseľujúce, humorné, preto sa tesne pred koncom alebo celkom na konci uvádza veselá príhoda alebo vtip. Niekedy to býva želanie autora, vychádzajúce z témy rozoberanej v jadre katechézy a jeho povzbudenie: Čo vám zaželať na záver? Azda toto: Hoci sme rôzni ‐ raz dobrí, potom zlí, raz trápni, po chvíli zábavní ‐ majme k sebe úctu a pomáhajme si niesť bremená.
Aj z toho mála ukážok, ktoré znesie krátky pohľad na katechetický text, vidno, že redakcia Katolíckych novín zverila rubriku Radostne žiť všestranne pripravenému autorovi, ktorý je navyše zručný štylista. Štylistická zručnosť sa ukazuje na tom, ako pevne drží základnú líniu textu s jej členením na logicky nadväzujúce vety, súvetné konštrukcie a odseky a ako pôsobivo využíva schopnosť vyrozprávať príbeh, argumentovať, vysvetľovať a presviedčať. To všetko je v katechéze veľmi potrebné. Z hľadiska jazykovej kultúry je potešiteľné, že autor vystačí so spisovným jazykom, ktorého normu ovláda suverénne, čo dokazuje napr. dištancovaním sa od použitých nespisovných slov úvodzovkami (stretko, prekvapko). Toto interpunkčné znamienko používa aj v prípadoch, keby sa hovorovosť alebo prílišná výrazová uvoľnenosť mohla vnímať ako neadekvátna (sprivatizovať rubriku, to je silné kafé). Skrátka, chce aj takto formovať jazykové vedomie a správanie svojich čitateľov. Z každého výpovedného aktu vyžaruje horlivé zaujatie za duchovné formovanie mladých ľudí ‐ zapaľuje ten, kto sám horí ‐, čo robí jeho katechézu príťažlivou aj odlišnou od niekdajších katechetických postupov, teda modernou.
Poznámka: Sledovali sme všetky príspevky od vzniku rubriky, dokladový materiál je z čísel 1 ‐ 14 tohto ročníka.
LITERATÚRA
Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava, Spolok svätého Vojtecha 1999, 918 s.
Katolícke noviny, roč. 113, 1998, č. 9, s. 8; roč. 115, 2000, č. 1 ‐ 14, rubrika Radostne žiť.
strana 142
GEJZA HORÁK
Sú to roky, čo moja starká odišla na druhý svet. Pre mňa bude moja starká živá, kým žijem ja. Vo chvíľach clivoty si vyjdem na lúčku, kde som za mladi pásavala kravy, sadnem si na pažiť k bielemu chodníku, čo vedie zo Slatiny do Očovej, a zhováram sa so starkou.
Takto začína Mária Ďuríčková svoju nedávnu prózu Príbeh našej rodiny (Slovenské pohľady, IV + 115, 1999, č. 12, s. 80 ‐ 85) a naznačuje, že to bude rozhovor s nebohou starkou. Čitateľ sa z neho dôverne dozvie o našej známej spisovateľke z Podpoľania, predtým hádam i skúpej v záznamoch a poznámkach o svojej životnej ceste za vzdelaním, o púti za slovesným umením a v nej aj o opore svojho doplnkového spisovateľského mena (pseudonymu). Povieme to prosto a priehľadne rozvedené: Ako nám z Marky Pieckovej a učiteľky Márie Pieckovej, potom Márie Pieckovej‐Masarykovej vyrástla naša známa spisovateľka Mária Ďuríčková, štedrá na prítulné slovo najmä pre naše deti. Aj o tom ‐ hoci len na konci, no nie na poslednom mieste ‐ je reč v Príbehu našej rodiny.
Z Príbehu našej rodiny vyberáme krajové charakterizačné prvky: slová, obrazné slovné spojenia, voľačo z hovorovej skladby (syntaxe), prostriedky poukazujúce na dôverný rozhovor (starká ‐ vnučka) a miestne spoločensky záväzné používanie osobných tvarov slovies, a to nielen plurál úcty vo vzťahu k starým ľuďom, ale i (zriedkavejšie) dvojenie (vykanie) oveľa starším súrodencom. Príklady uvádzame inou tlačou a zaradené do súvislosti tak, aby sa naznačoval priebeh rozprávania.
Sú to už roky, čo moja starká odišla na druhý svet. ‐ Hroncovská (chotárny názov, miesto stretania so starkou): Pravda, starká moja, preto rada chodíte sem na Hroncovskú, lebo odtiaľto vidíte svoju rodnú Očovú.
Starká rozširuje otázku Ale prečo sem rada chodíš ty? a dostane odpoveď, ktorá naznačuje domovskú zaradenosť vnučky, ale aj rodisko starkej: Asi preto, že odtiaľto vidím vašu rodnú Očovú i svoju rodnú Slatinu.
Očová a Slatina sú zemepisným javiskom príbehu, ktorý starká začne rozprávať po otázke: Ako sa stalo, starká, že ste sa vydali práve do Slati-
strana 143
ny? ‐ Jáj, Marka moja, to ti je celá história! ‐ Priberá sa ju porozprávať, navyše aj preto, lebo je do nej aj jej spolubesedníčka zapletená.
Ale najprv čítame opis rozprávačky: Starká sedí na pažiti v tmavej farbotlačovej kitli, čiernu šatku na hlave si rozviazala a spustila na plecia: drobná hlava v bielej kápke s úzkym tmavým zamatíkom, čelo počiarané vodorovnými vráskami, hnedé zamyslené oči s vejárikom vrások. Krásna drobná tvár. (Zobrazenie sa ponúka národopiscovi aj maliarovi...)
A starká dôverne začína: Nuž to ti boli v Slatine dvaja mládenci, dvaja tuhí kamaráti, jeden sa volal Jano a druhý Martin. A poviem ti to hneď popredku, Marka moja, boli to tvoji starí otcovia. Obaja súci ako do roboty, tak aj do zábavy. (Porov. dievka/žena do voza i do koča.) Pridávame, že k zábave patrili aj pesničky, ktorými mládenci v nočnej Slatine vyvolávali dievčence... V pridanej pesničke čítame, že dievčence priam skákali z postieľočky, zvedavé: číže je to šuhaj, čo tak pekne spieva?
Podistým obidvaja ‐ Jano Piecka i Martin Ďuríčka pekne spievali, ale ako starká pokračuje s citovým zaujatím (so zvolacou vetou na začiatku): Čo čert nechcel, títo tuhí kamaráti sa obaja zaľúbili do tej istej dievky Zuzy Matrtajovej. ‐ ... len ti odrazu klopkávali po sobotách na Zuzin oblôčik, jeden napred druhého. O dievku sa pretekali a kamarátstvo sa im rúcalo.
Náznak, že sa kamarátstvo tých dvoch mládencov rúcalo ‐ strácalo, dokladá pesničková vyhrážka: Spoza vrch ‐ Poľany sniežik poletuje, /nak sa k mojej milej nikto nesprobuje!
A na (možnú) otázku starká vyhýbavo vraví: Či bola krásna? To ti ja, dievka moja, nepoviem, na tieto veci majú chlapi osobitný merťuk, ibaže záujem o tú istú dievku mala na očiach celá dedina ‐ kto za kým lipne, kto kerú na tanci najviac vykrúcal, akú pesničku rozkäzoval... všetko sa vedelo.
To, čo sa po istej tancovačke medzi rovnako zaľúbenými mládencami stalo, naznačia výlomky zo vzrušujúceho tónu rozprávania: Červení od zlosti aj od pálenky, oči podliate krvou. Ale po chvíľke blyslo im predsa hlavou ich kamarátstvo. ‐ Prsty povolili, ruky neudreli. ‐ Vyterigali sa z krčmy a na čerstvom povetrí si uvedomujú, že veru len‐len, že sa nepohlušili a bude múdrejšie, keď ich spor rozsekne Zuzka: Ona si jedného z nich vyberie a druhý si nájde inú, veď dievok je ani maku! Po tomto dohovore začúchli (porov. čušať) a kráčajú nočnou dedinou. A tu povie Martin: Počuj, mne ti voľačo zišlo na rozum! Čo takô. ‐ Nuž toto: keď sa poženíme a budeme mať deti a tie nám
strana 144
dorastú, tak ich potom zosobášime, tie naše deti. Tak vstúpime do rodiny a budeme mať spoločných vnukov. (Priam rozprávkové rozhrčkanie zápasu!)
Ďalej sa dozvedáme, že Zuzka si vybrala Martina Ďuríčku, lebo Jano Piecka má dvoch bratov a tam vraj na ich dvore by jej potom (ako tretej) prichodilo hrýzť sa s dvoma nevestami.
Stalo sa. Na fašiangy bola u Ďuríčkov svadba a v Janovom srdci vtieravo znel úryvok z pesničky: Keď som prišiel domov, sadol som si za pec, tak som sa vyplakal ako malý chlapec.
Ale nesmútil dlho, lebo (ako vravela starká) zakrátko nato poslal Jano Piecka pytačov do Očovej, k nám do Holíkov.
A tu akoby si starká svoj stav nevesty náhradníčky (čo sa jej potom donieslo do uší) v spomienke s vyčítavou ľútosťou pospevovala: Keby ja vedela, kde ja budem bývať...
Ale vnučka má naporúdzi útešnú poznámku, že veď Očová a Slatina, to bolo skoro rovnaké. Aj rozprávalo sa rovnako, aj obliekalo sa rovnako. ‐ Starká súhlasí len čiastočne. Pozornosť čitateľa vyvoláva ňou zdôraznený rozdiel vo dvojení (vykaní), vraví: Ba nie, Marka moja, nebolo to celkom rovnaké: V Očovej mladšia nevesta staršej dvojila. Aj mladšie deti svojim starším súrodencom dvojili, ak bol medzi nimi veľký vekový rozdiel.
Spolubesedníčka (vnučka) si zaspomína, že tento úctivý očovský spoločenský zvyk si aj ona osvojila: Áno, áno, vy ste to aj mňa naučili. Bratrancom Jankovi Fabovi a Jankovi Kumasovi som dvojila: Bračok, kde ste boli? Bračok, kde idete?
Keď vďačná rozprávačka spomína deti obidvoch rodín, akoby sa v nej ohlásila pesnička nad ich kolískou: Usniže mi, usni, pôjdeš ráno s husmi, / tahore, tadolu za zelenú horu.
Keď vnučka predbiehavo, vari netrpezlivo nadštrkne, že zámer starých otcov sa uskutočnil, starká sa neponáhľa vyjaviť, kedy a ako sa to stalo. Začína zoširša vetou Roky sa míňali a horkosť sa z duše vytrácala...
Čitateľ sa z jej rozprávania dozvie, že Ďuríčkovcov (Zuzu s Martinom) stihlo veľké nešťastie: mladšieho pätnásťročného syna im v hore pri stínaní stromu zabilo ‐ Pohreb mu vystanovili ani dáku svadbu: družbovia pod perami, družice pod vencami, banda hrala, dedina nariekala. Bol to sobáš so Smrťou. A tu Mária Ďuríčková (ako v iných častiach) do starkinho rozprávania votkáva smútočnú príležitostnú pieseň: Keď ja zomriem, pocho-
strana 145
vať ma dajte, / na pohreb mi milú zavolajte a dajte mi rozmarín zelený, / čo mi bude miesto mladej ženy.
Zuzka, mládencova mať, zo žiaľu obľahla a chudera v najlepších rokoch zomrela. To bolo druhé kruté nešťastie v Ďuríčkovie rodine.
Poslucháčka smutne dodáva: To bola moja stará mama z druhej strany a koľko rokov mala vtedy moja mamička? Starká pokračuje: Tvoja mama vtedy chodila do školy s naším Ondríkom, boli to naše poškrabky. A tu čítame ústrednú časť príhody: Otcovia si po čase spomenuli na svoj mládenecký sľub, a keď mal Ondrík osemnásť a Marka šestnásť, poslali sme do Ďuríčkov pytačov a bola svadba. A starká, akoby na nej začula spievať nevestu, polosirotu: Tmavá noc, tmavá noc, čo je bez hviezdičky, / smutná je to svadba, čo je bez mamičky /... /. Jaj, dcéruška moja, ja ti už nevstanem, ja už teba nikdy vyprávať nebudem.
Marka Ďuríčková, nevesta, bola takmer ešte dieťa a mladý zať Ondrík Pieckovie tiež takô mladô a veru vraj aj pochabô. Ale čože je chlap pred vojenčinou, len taký zajac! A po čase si veru so slatinskými rovesníkmi spieval: V tom Zvolene za vojačka ma vzali, / moje vlásky na kratučko strihali... V tej pesničke posmeľoval mamičku: Neplačte vy, moja drahá mamička, / ja odskočím, keď poletí guľôčka...
Naozaj ho guľka cez vojnu obchádzala a obišla; zdravý sa domov vrátil.
(Poznámka: Dakto by mohol nebodaj vyčítať, že podávame takmer prerozprávanú prózu Márie Ďuríčkovej. ‐ Mal by čiastočne pravdu. Ale charakterizačné jazykové prostriedky, ktoré autorka použila v podávaní reči očovskej starkej Holíkovej, dostávajú pravý význam iba v širšej súvislosti, hoci sú to vlastne výrazy krajovo priladeného, voľnejšieho hovorového štýlu spisovnej slovenčiny.)
Ondrík sa vrátil z vojny a na jeseň budúceho roka sa im narodilo prvé dieťa. ‐ To si bola ty, moja milá vnučka Marienka... A hoci si sa narodila v Pieckoje dome, dala si si spisovateľské meno Mária Ďuríčková. Akoby si chcela ešte aj tým utužiť dávne priateľstvo svojich starých otcov. ‐ Dodávame: ... kedysi porúcané, ale ním žehnajúco prestavané.
O svojich starých otcoch naša podpolianska spisovateľka na konci príbehu svojej rodiny podotýka: Pamätám sa dobre na obidvoch. (Nech nám tu postačí oživujúci obrázok toho pamätnejšieho z nich:) Starký Ďuríčka sedával na podstienke hneď pri studni. Ľudia chodili na vodu a zakaždým
strana 146
stratili so starkým dve‐tri slová, inak im bola spoločníčkou len fajka, bakuľa a kniha. ‐ Často som si požičiavala od nich knihy, také starodávne ‐ o Jánošíkovi, o Genoveve, o Rimaldovi Rimaldinim, Sedem múdrych majstrov.
Starká dodáva: Obidvaja stáli už nad hrobom. Ale ty si tu jabĺčko na našom pieckovsko‐ďuríčkovskom strome. Ďakuje vnučke za pozorné zdravotné služby a tá jej vďaky, znásobené svojím spisovateľským zacielením, vracia takto: A ja vám ďakujem za tento príbeh, starká moja. Je to veľký príbeh. Je veľký preto, že v ňom sa ľudia ani nezabili, ani nezradili, ani sa nepomstili.
Čitateľovi sa potom v náznaku poznove zjaví obrázok starkej sprevádzaný s účinkom v krásnom prirovnaní: Hnedé oči okrúžené vejárikmi vrások vyžarujú teplo ako rozohriata hruda zeme.
Napokon po tomto spomienkovom stretnutí spisovateľka sľubuje, že sa na tú rozprávkovú lúčku medzi Slatinou a Očovou (na Hroncovskú) v duchu bude vracať, kým len bude žiť... Sadneme si na pažiť a budeme sa rozprávať, pretože ste mi, starká moja, ešte ani zďaleka všetko neporozprávali.
Akoby na záver dve poznámky:
1. Krátku prózu Príbeh našej rodiny Mária Ďuríčková napísala a potom čitateľom Slovenských pohľadov venovala v časovom okruhu svojich osemdesiatych narodenín (19. september 1919 ‐ 1999).
2. Redaktor Slovenských pohľadov Štefan Moravčík jej v poznámke za spomienkovou prózou vinšuje veľa zdravia, šťastia a inšpirácie ‐ najmä v tvorbe pre slovenské deti, pre ktoré sa stala Babičkou. = Áno, ale i našou Starkou z Podpoľania.
strana 147
MÁRIA IMRICHOVÁ
K napísaniu tohto článku nás viedli priam permanentné ťažkosti vynárajúce sa na hodinách teórie a praxe jazykovej komunikácie odboru manažment verejnej správy a regiónov. Naším cieľom nie je obhajovať na tomto mieste potrebnosť zákona o štátnom jazyku (č. 270/1995), ani sa nechceme hlbšie zamýšľať nad tým, čo vlastne pod pojmom spisovná slovenčina rozumieme. Ide nám o priblíženie jazykových starostí zamestnancov úradnej sféry, ktorí ako účastníci oficiálnej komunikácie sú povinní používať v praxi spisovnú slovenčinu. Tu by sa nám žiadalo použiť skôr termín kultúrnu slovenčinu, pričom kultúrnosť chápeme ako základnú a do istej miery východiskovú dimenziu "štandardnej komunikácie" (termín F. Ruščáka v rukopisnej štúdii), teda dobrej čiže kultúrnej komunikácie, prípadne Horeckého termín štandardná forma národného jazyka (1982, s. 55).
Koncepčne je predmet teória a prax jazykovej komunikácie pre verejnú správu zameraný na zvukovú, morfologickú, lexikálnu a štylisticko‐rétorickú časť (po jednom semestri výučby), prirodzene s prihliadnutím na špecifickosť tejto komunikačnej oblasti a s ohľadom na potreby úradnej sféry. O nevyhnutnej potrebe či priam povinnosti úradníkov (nehovoriac o tom, že ide o úradníkov pracujúcich v riadiacich zložkách verejnej správy) zvládnuť slovenský spisovný jazyk a vedieť ho používať netreba vari pochybovať. A to nie iba preto, že zákon o štátnom jazyku zaväzuje všetkých používať v úradnom styku spisovnú slovenčinu, ale najmä pre oficiálny charakter úradného styku, hlavne písomného, ktorým, či chcú alebo nechcú, ovplyvňujú jazykové povedomie používateľov.
Úradník je v administratívnom styku právnickou osobou a podoba väčšiny úradných písomností (pripomíname, že nie iba formálna) sa riadi štát-
strana 148
nou normou. Orgány verejnej správy dostávajú od príslušného ministerstva vzory dokumentov. A tu je začiatok niektorých problémov. Pri vysvetľovaní systémovej podoby slovenského jazyka sa stretáme s argumentom študentov (najmä študujúcich popri zamestnaní), že "musia rešpektovať predpísané vzory", "musia doslovne citovať napr. texty zákonov" i s vedomím, že je v nich jazykový nedostatok. Tieto argumenty nás viedli k štúdiu textov administratívneho charakteru, a to najmä paragrafového znenia zákonov, pretože študentmi sú väčšinou pracovníci colných úradov, poisťovní a sporiteľní, mestských, okresných i krajských úradov, zamestnanci policajného zboru, ale i právnických kancelárií, ktorí v písomnostiach buď citujú, alebo parafrázujú zákon, na základe ktorého konajú.
Hneď na úvod môžeme konštatovať, že jazyková úroveň zákonov, ktoré boli prijaté a publikované od vzniku Slovenskej republiky, najmä v posledných rokoch, je vyššia ako úroveň textov zákonov z federácie. Nebudeme rozoberať právnické termíny, chceme iba poukázať na rozsah vplyvu prekladu zákonov z češtiny. Práve tieto texty považujeme za významný zdroj a v súčasnosti i "konzervátor" bohemizmov (slov i konštrukcií), ktoré natoľko prenikli do povedomia Slovákov, že mnohé pri nich už bežne nepociťujú nespisovnosť. V mnohých prípadoch sa tzv. právnické termíny z nekvalitne preložených českých textov zákonov dostali do povedomia slovenských používateľov v takom rozsahu a intenzite, že dnes i niektorí jazykovedci akceptujú bohemizmy, ktoré sa ustavične opakujú v reprezentatívnych právnických textových zbierkach, a to i také slová, ktoré sa v kodifikačných príručkách hodnotia ako subštandardné alebo nespisovné. Problém je v súčasnosti v tom, že podľa zákona o štátnom jazyku sa má v oficiálnom styku používať spisovná norma kodifikovaná v príslušných jazykových príručkách. Jazyková úroveň (nemáme na mysli iba lexiku) zákonov z federácie je však jasným dokladom toho, že sa zákony takmer mechanicky prekladali z češtiny do slovenčiny. Niektoré bohemizmy sa povýšili na termíny a odborníci (t. j. právnici) obhajujú ich používanie tým, že "pod tým niečo rozumejú" a že sú to výrazy a konštrukcie, ktoré sa v praxi vžili tak, že ich odmietajú nahradiť. Isté nápravy textov sa v súčasnosti robia v spolupráci s jazykovým odborníkom v príslušnej komisii formou zmien niektorých slov pri novelizácii či doplnení znenia zákona. Napr. v cestnom zákone (č. 395/1998 Z. z.) sa slovo zjazd v celom texte
strana 149
zákona nahrádza slovom vjazd v príslušnom tvare, podobne slovo udelenie sa nahrádza slovom povolenie; v stavebnom zákone (č. 50/1976 Z. z.) sa slovo osemdenný nahrádza slovom osemdňový; v trestnom zákone (č. 140/1961 Z. z.) sa výroba a držanie falšovateľského náčinia nahrádza slovami výroba a držba atď. To je jeden z možných spôsobov úpravy textov zákonov, no je nedostatočný, lebo upravuje iba slová. Je potrebná zásadnejšia rekodifikácia zákonov, pretože v starších textoch sa nachádzajú celé slovné spojenia i vetné konštrukcie, ktoré sú slovenskej syntaxi vzdialené. Uvedieme niekoľko príkladov: Súd môže znížiť trest odňatia slobody, ak vzhľadom na možnosti nápravy páchateľa a povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu má za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania; premlčuje sa za 10 rokov; dokiaľ poukázanec ešte neprijal poukážku voči poukazníkovi, môže ju poukazca odvolať; domová nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva; účet zriadený za tým účelom; predávajúci pri vynaložení odbornej starostlivosti nemohol odhaliť nevhodnosť týchto vecí pre výrobu tovaru; keď sa vada stane zjavnou; na nehnuteľnosti neviaznu žiadne ťarchy; povinnosti predávajúceho tým nie sú dotknuté; len keď preukáže, že tieto vady mal tovar už v čase prechodu nebezpečenstva škody na tovare a pod.
Prekladateľom zákonov robili problémy aj predložky. Mechanický prepis predložkových spojení z českého variantu zákona spôsobil, že tieto konštrukcie ostali v zákonoch dodnes a povýšili sa na "osobitosti právnického štýlu a vyjadrovania" (ktoré by malo byť zreteľné a jasné; veď ktorý iný text by mal byť jednoznačnejší, ak nie texty zákonov), napr. vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti; za účelom prekontrolovania technického stavu; účet zriadený za týmto účelom; vlastníctvo k nehnuteľnosti; zhotoviteľ stavby musí pre stavbu použiť len výrobky, ktoré...; označí kanditáta, pre ktorého hlasuje; prístroje pre záznam a reprodukciu; dáva súhlas k ďalšej činnosti; u banky; ak spácha taký čin na veci; spácha čin uvedený v odseku 1 voči verejnému činiteľovi; zmluva o dielo; nakladať s tovarom v mieste; dodať tovar v určitom mieste atď. Z morfologických nedostatkov, ktorých je v právnických textoch takisto dosť, pripomenieme napr. tieto: proti ich uskutočneniu nemá námietok, povinnosti nájomca.
Zaujímavé tvorenie pomenovaní osôb v zákonoch je dôkazom slovotvorného potenciálu slovenčiny. Pravda, pri niektorých typoch pomenova-
strana 150
ní sme zapochybovali o vhodnosti použitia daného slovotvorného typu či výberu motivanta. Pri tvorbe viacerých termínov sa použil málo produktívny slovotvorný typ, veď skutočne len právnik (lebo to má "zadefinované" a naučené) vie, kto je to poukazca, poukazník, kto poukázanec či príkazca a príkazník, zložiteľ, scudziteľ, zhotoviteľ, úpadca, cudzozemec a pod. Pomenovanie scudziteľ u Slováka vyvolá predstavu iného "činiteľa", než ktorého v skutočnosti toto slovo pomenúva. Krátky slovník slovenského jazyka (1997; KSSJ) uvádza heslo scudziť s kvalifikátorom právnický termín a s výkladom "predajom alebo darovaním odovzdať do vlastníctva inej osoby". Výklad tohto slova nás prekvapil tak, ako prekvapuje študentov; nikto z opýtaných toto slovo neinterpretoval kladne. Pod slovom scudziť každý rozumel odcudziť, ukradnúť. Po prečítaní i zvážení výkladu tohto slova a po jeho slovotvornom rozbore zaiste pripustíme jeho správnosť, ale nemali by byť práve právne termíny čo najpriezračnejšie? Je zrejmé, že toto slovo s príslušným výkladom sa do slovníka dostalo práve z právnických textov. V Občianskom zákonníku sa v časti nazvanej "Výkladový slovník právnických termínov alebo Čo chcel právnik povedať, keď..." (!) dozvedáme, že zložiteľ je ten, kto vec odovzdáva do úschovy. Nazdávame sa, že pri tvorbe tohto termínu mohol byť použitý priezračnejší motivant ako slovo zložiť. V KSSJ sa tento význam pri hesle zložiť uvádza až na piatom mieste (5. položiť nabok, odložiť, napr. zložiť si veci u susedov).
Slovo zhotoviteľ sa v stavebnom zákone vysvetľuje ako dodávateľ stavby. V KSSJ nájdeme iba slovo zhotovovateľ (kto niečo zhotovuje) pravidelne utvorené príponou ‐teľ od nedokonavého slovesa. Slovo zhotoviteľ je utvorené od dokonavej podoby zhotoviť príponou ‐teľ; ide o neproduktívny slovotvorný typ. Navyše zhotoviť v slovenčine znamená vypracovať (remeselnou prácou odborne urobiť, KSSJ, s. 903), tak sa aj všeobecne chápe, preto je tento termín menej priezračný. Z ďalších "termínov", ktoré zákony a z nich vychádzajúce dokumenty nenáležite konzervujú, vyberáme napríklad tieto tvary: ročná účtovná závierka, vada, závada, závadný, nezávadný, dovolanie súdu, dožiadanie súdu, ďalšie ujednania, majetkové vyporiadanie, náložný list, dožadujúci a dožiadaný colný orgán, dojednaný čas, ďalšie ujednania, kúpne strany prehlasujú, zdržovať sa činnosti, každý obdrží jedno znenie, dva exempláre obdrží nájomca, zádržné právo na veci, vyporiada sa s nimi pred udelením príklepu atď.
strana 151
Pristavili by sme sa aj pri "chronickom" slove vada, závada (a ďalších odborných odvodeninách, napr. spojeniach typu nároky z vád tovaru, vadný obsah). V Občianskom zákonníku uvádzané slovo vada sa v už spomínanom slovníku právnických termínov vykladá ako "porucha, spôsobujúca, že to, čo bolo predmetom plnenia, nemá dohodnuté vlastnosti alebo vlastnosti, ktoré obvykle takýto predmet má" (s. 304). V KSSJ sa vada hodnotí ako nespisovné slovo, preto nemôže byť motivantom nijakého termínu, podobne ako slová obdržať, ujednanie atď. Nedostatočné preklady zákonov spôsobili, že sa tieto české slová povýšili na termíny. Zákony považujeme za významný zdroj ich prieniku do slovnej zásoby slovenského jazyka a v súčasnosti za (už spomínaný) konzervátor nesystémových prvkov. O primeranosti niektorých právnych termínov pochybujú pravdepodobne i niektorí právnici. V komentároch k zákonu, v ktorom sa vyskytuje iba slovo vada, právnik namiesto neho používa slovo chyba (okrem vety, v ktorej cituje príslušný zákon).
Zákonníky obsahujú aj vzory zmlúv, dohôd, žalôb a podobne, t. j. dokumentov, prostredníctvom ktorých úrady komunikujú a ktoré rozširujú medzi ľuďmi. Na každej druhej zmluve je bod Ďalšie ujednania, v kúpnej zmluve predávajúci vyhlasuje, ale kupujúci už prehlasuje a nájomca preukáže skutočnosť, v zmluve o združení je v predpísanom formulári bod Majetkové vyporiadanie (v paragrafe 841 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého vznikol text dokumentu, sme si prečítali, že účastníci sa vyporiadajú medzi sebou o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti). V tej istej zmluve sa uvádza, že každý obdrží jedno znenie zmluvy, v zmluve o nájme nehnuteľnosti dva exempláre obdrží nájomca. V uvádzaní príkladov by sme mohli pokračovať ďalej.
V takmer každom predpísanom dokumente v Občianskom zákonníku sa uvádza (už vyššie spomínaný) bod nazvaný Ďalšie ujednania. V KSSJ (s. 222) sa sloveso jednať vo význame "dohodnúť, rokovať, konať" a pod. hodnotí ako nespisovné. Tak ho hodnotil už i Slovník slovenského jazyka (s. 643), ktorý uvádzal aj tvar prejednať (s. 465), ale s kvalifikátorom admin. zastar. (zastaraný termín v administratíve) a významom "prebrať pri rokovaní, prerokovať". Nazdávame sa, že so slovom prejednať v tomto význame treba počítať a zachytiť ho v pripravovanom Slovníku súčasného slovenského jazyka s kvalifikátorom admin. práv. V tejto oblasti cítime
strana 152
jeho potrebnosť a navyše je v úradnej komunikácii také zakotvené, že používatelia už ani nenachádzajú vhodnejšie synonymum (napr. vo formuláciách pozývame Vás na prejednanie priestupku; podobne je to aj so slovesom dojednať, napr. ... ktoré bolo u daňovníka predmetom nájomnej zmluvy pri dojednaní práva kúpy prenajatej veci a pod. Pre túto sféru komunikácie je potrebné rozšíriť význam slovesa jednať sa tak, aby neznamenal iba "dohovárať sa o cene pri kúpe", ale aj "dohovárať sa za účasti dvoch strán pri dohadovaní aj iných faktov" a "vrátiť" sloveso prejednať vo význame "prerokovať a stanoviť podmienky" s príslušnými kvalifikátormi do slovníkov. Prirodzene tvar ujednania (napr. v spojení ďalšie ujednania) v zmluvách treba nahradiť vhodnejším slovom (napr. dohoda), podobne spojenie dojednaný čas a pod.
Používanie čiarky nie je iba problémom právnych textov. Nazdávame sa však, že v textoch zákonov je jej jednoznačne správne používanie nevyhnutnosťou, pretože mení význam vety. Najväčší problém spôsobuje tesný prívlastok a vedľajšia veta. Problémom nie je iba rozoznanie typu rozvitého postponovaného prívlastku či vedľajšej vety, ale chýba poznatok, že toto interpunkčné znamienko píšeme nielen zľava (na ich začiatku), ale i sprava, t. j. aj na ich konci. Čiarka niekde chýba, inde je nadbytočná. Uvedieme niekoľko príkladov (za nadbytočnou čiarkou alebo tam, kde čiarka chýba, uvádzame v zátvorke výkričník): ... som požičal motorové vozidlo na dobu, [!] počas mojej neprítomnosti na území SR; keďže požičiavateľ má povinnosť vypožičiavateľovi vec vrátiť, [!] v prípade, že ho na to vypožičiavateľ vyzve; dlžnú sumu, ktorá tvorila pôžičku od žalobcu [!] som zaplatil; žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu, úroky z omeškania, [!] dohodnuté v zmluve; prenajímateľ je vlastníkom domovej nehnuteľnosti, [!] nachádzajúcej sa v katastrálnom území XY na ulici XX vedenej na liste vlastníctva; všetky opravy v byte, [!] súvisiace s jeho užívaním a obvyklé udržiavacie práce v byte si zabezpečí sám; nájomca bytu a osoby, ktoré bývajú s nájomcom v spoločnej domácnosti [!] majú vedľa práva užívať byt aj právo...; pri nečinnosti alebo práceneschopnosti účastníka, [!] trvajúcej viac ako 10 dní v kalendárnom roku sa podiel účastníka pomerne zníži; zmluvu, [!] dojednanú na dobu neurčitú môže ukončiť ktorákoľvek zo strán výpoveďou.
Jazyk zákonov a predpísaných dokumentov sa odráža v hovorených prejavoch študentov manažmentu verejnej správy, a to najmä u tých, ktorí štu-
strana 153
dujú popri zamestnaní. Časti zákonov a úradných dokumentov, s ktorými dennodenne pracujú, ovládajú spamäti. Na hodinách jazykovej kultúry sa síce dozvedia, že keď niečo dostanem, tak to dostanem a nie obdržím, že nemáme slovo vada a závadný, ale chyba, nedostatok a pod. Vo svojej práci však musia i naďalej používať napríklad spomenuté slová (a "úspešne" ich šíriť a tak ďalej upevňovať v jazykovom povedomí Slováka), lebo sú súčasťou zákonov, ktoré musia citovať doslovne, i predpísaných úradných formulárov.
Pri týchto našich poznámkach sme vychádzali z tézy, že zákony sú tvorené pre všetkých ľudí, nie iba pre úzku skupinu odborníkov. Ak chceme poznať svoje práva a povinnosti, musíme textu, v ktorom sa o tom píše, rozumieť. Už nás ani neprekvapuje, že rovnaký zákon piati právnici vykladajú inak. Nie je to dostatočný dôvod na rekodifikáciu zákonov? Sú to texty, ktoré by mali byť nesporne jednoznačné, zreteľné, vety v nich by mali byť zrozumiteľné a termíny priezračné; priezračnými nebudú, kým sa nebudú tvoriť zo spisovných slov, lebo spisovnosť je najzákladnejšia vlastnosť termínu (Masár, 1991, s. 37). Nielen v právnickej komunikácii, ale i v administratíve, ktorá koná na základe zákonov a prípisov. Prostredníctvom komunikácie administratívy s bežným používateľom jazyka, jazyk práva sa pretláča ako subsystémová kategória na úkor systémových zákonitostí slovenčiny.
LITERATÚRA
HORECKÝ, J.: Spoločnosť a jazyk. Bratislava, Veda 1982, s. 53 ‐ 60.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková. 3. vyd. Bratislava, Veda 1997. 944 s. MASÁR, I.: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava, Veda 1991. 192 s.
Občiansky zákonník s komentárom (zmluvy, žaloby, vzory). Žilina, Poradca 1997. 310 s.
Obchodný zákonník s komentárom (zmluvy, žaloby, vzory). Žilina, Poradca 1997. 422 s.
RUŠČÁK, F.: Štandardná komunikácia ako reflexia súčasnej jazykovej komunikácie. (Rukopis odovzdaný do zborníka pripravovaného pri príležitosti 80. narodenín J. Horeckého.
Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. I. diel 1959, III. diel 1963.
Zbierka zákonov č. 18/1997. Príloha č. 2 k legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, s. 79 ‐ 86.
Zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku.
strana 154
MATEJ POVAŽAJ
V článku Sloveso platiť a jeho odvodeniny (Kultúra slova, 33, 1999, č. 4, s. 211 ‐ 215) J. Horecký pri analýze slovesa platiť venoval pozornosť aj slovesu preplatiť, pričom podľa neho by bolo možné (a praktické) akceptovať aj dvojicu preplatiť s významom "zaplatiť viac, ako treba" a preplatiť s významom "vykonať prevod istej sumy na inú osobu v hotovosti alebo bezhotovostným stykom". Na takýto prístup k slovesu preplatiť v druhom naznačenom význame sme reagovali v článku Ešte raz o slovese preplatiť (Kultúra slova, 33, 1999, č. 4, s. 216 ‐ 220), v ktorom sme konštatovali, že na rozdiel od J. Horeckého nepokladáme za odôvodnené ani za potrebné a správne z hľadiska spisovného jazyka revidovať doterajšie negatívne hodnotenie slovesa preplatiť vo význame "vyplatiť, zaplatiť, uhradiť" v najnovších kodifikačných príručkách, hoci sa s jeho používaním v tomto význame stretáme v konkrétnej jazykovej praxi. Tento náš postoj sme podopreli konštatovaním, že nie všetky prostriedky, ktoré sa vyskytujú v rečovom úze, stávajú sa automaticky pevnou súčasťou spisovného jazyka a že k tomuto stanovisku sme dospeli aj na základe sledovania jazykovej praxe v relevantnej komunikačnej sfére, kde je nevyhnutné používať presné a jednoznačné výrazy a termíny, lebo presnosť a jednoznačnosť patria medzi základné vlastnosti termínu, ale aj medzi požiadavky na dobre fungujúci termín. V rozpore s týmito požiadavkami by bolo používanie slovesa preplatiť jednak vo význame "zaplatiť viac" (s ktorým súvisí aj odvodené podstatné meno preplatok na označenie sumy, ktorá sa zaplatila navyše) a jednak vo význame "vyplatiť, zaplatiť" v rámci toho istého odboru, tej istej komunikačnej sféry (napr. vo finančníctve, účtovníctve a odtiaľ v administratíve vôbec). Na ilustráciu sme uviedli niekoľko konkrétnych dokladov z faktúr, zmlúv, ale aj odbornej literatúry na výrazy, ktorými sa vyjadruje význam "dať peniaze ako náhradu za nejakú hodnotu, tovar alebo službu, vykonať prevod istej sumy na inú osobu v hotovosti alebo bezhotovostným stykom".
Na naše závery J. Horecký reagoval v diskusnom príspevku Tri poznámky o slovese preplatiť (Kultúra slova, 34, 2000, č. 1, s. 17 ‐ 19).
strana 155
V prvej poznámke vlastne ešte doplnil naše doklady na používanie iných výrazov, ako slovesa preplatiť vo význame "vyplatiť, zaplatiť", a to z Právnického terminologického slovníka z r. 1952, kde sa výslovne predpisuje spojenie zaplatiť zmenku. Podľa J. Horeckého niektoré naše doklady sa nedotýkajú daného problému a naše ilustratívne doklady označil ako "chudobná a jednostranná zbierka dokladov". Ako protiváhu spomína okolo tridsať dokladov z publicistiky, najmä z Práce a Literárneho týždenníka, ktoré našiel v korpuse textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV na sloveso preplatiť vo význame "vyplatiť, zaplatiť", pričom sám dopĺňa, že toto sloveso sa v uvedenom význame vôbec nevyskytovalo napríklad v denníku Pravda.
Prekvapuje nás, že J. Horecký nazval naše doklady z relevantnej jazykovej praxe, ktorými sme nemienili vyčerpávajúco ukázať prostriedky používané v odbornej sfére na vyjadrenie naznačovaného významu, iba chudobnou a jednostrannou zbierkou dokladov. Uznávame, je to jednostranná zbierka, ale z relevantnej odbornej sféry. My by sme takisto mohli povedať, že Horeckého doklady sú jednostranné, lebo sú iba z publicistiky, a nie z odbornej sféry, ktorá je podľa našej mienky v danom prípade relevantná. A vieme, ako publicistika niekedy narába s niektorými jazykovými prostriedkami, že niekedy siaha za výrazovými prostriedkami povrchne a dopúšťa sa nepresností. Publicistika má takú veľkú moc, že môže pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť vedomie mnohých adresátov svojich prejavov. Na ilustráciu uvádzame aspoň jeden príklad: V roku 1990, keď sa uvažovalo o novom názve spoločného štátu Čechov a Slovákov, spor, ktorý vznikol okolo tohto názvu, publicisti nazvali pomlčková vojna, hoci vôbec nešlo o písanie pomlčky (dlhšej čiaročky s medzerami) v zloženom prídavnom mene česko‐slovenský, ale o písanie spojovníka (kratšej čiaročky bez medzier), a tým negatívne ovplyvnili vedomie používateľov jazyka pri rozlišovaní týchto dvoch interpunkčných znamienok a zároveň aj istým spôsobom spolu s politikmi pomýlili časť verejnosti pri hodnotení navrhovaného názvu Česko‐slovenská federatívna republika. Aj z konštatovania J. Horeckého však vyplynulo, že nie všetky publikačné orgány používajú sloveso preplatiť vo význame "zaplatiť, vyplatiť, uhradiť" (ako uviedol, nepoužíval ho napríklad denník Pravda, ktorý sa aj v minulosti vyznačoval dobrou jazykovou kultúrou).
V druhej poznámke na podporu akceptovania slovesa preplatiť v kodifikačných príručkách, teda aj v rámci spisovného jazyka, v dvoch význa-
strana 156
moch (1. zaplatiť viac a 2. vykonať prevod istej sumy) J. Horecký prináša úvahy o dvojsmernosti procesu v súvislosti s používaním slovies zaplatiť a vyplatiť. Podľa neho z výpovede zaplatiť za opravu bŕzd vyplýva, že pôvodnému pôvodcovi deja sa má dať istá suma ako protihodnota za vykonanú prácu, kým z výpovedí vyplatiť všetkých robotníkov, vyplatiť ročné dividendy vyplýva, že pôvodca deja má dať istú sumu osobe, ktorá má na ňu nárok (z titulu vykonania istého úkonu alebo z titulu vlastnenia dokumentov vyjadrujúcich istý nárok), a napokon konštatuje, že nemožno povedať zaplatiť dividendy, ani vyplatiť za opravu bŕzd, lebo tu je bežné spojenie vyplatiť účet za opravu bŕzd.
Názor J. Horeckého vyslovený v tejto druhej poznámke, že ak pôvodca deja má dať istú sumu osobe, ktorá má na ňu nárok z titulu vlastnenia dokumentov vyjadrujúcich istý nárok, používa sa sloveso vyplatiť, istým spôsobom vlastne podporuje naše stanovisko, že tu nie je potrebné sloveso preplatiť. Veď aj v prípade, ak máme cestovné lístky, ktoré sme kúpili v hotovosti pred vykonaním pracovnej cesty a potom ich dáme zamestnávateľovi, aby nám po vyúčtovaní pracovnej cesty dal príslušnú sumu (situácia, v ktorej by sa podľa J. Horeckého naznačenej v tretej poznámke mohlo používať sloveso preplatiť), ide o to, že pôvodca deja má dať istú sumu osobe, ktorá "má na ňu nárok z titulu vlastnenia dokumentov vyjadrujúcich istý nárok". Ťažko sa však môžeme stotožniť s názorom J. Horeckého, že účet za opravu bŕzd môžeme iba vyplatiť. Rovnako ho môžeme aj zaplatiť, ako to potvrdzujú aj doklady uvedené v piatom zväzku Slovníka slovenského jazyka (1965) a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1997). Isto nie je bežné, aby sme povedali, že sme vyplatili za opravu bŕzd, ale hovoríme, že sme zaplatili za opravu bŕzd.
Na základe úvah, ktoré J. Horecký priblížil v druhej poznámke, v tretej poznámke konštatuje, že nemožno ani zaplatiť zmenku, ani vyplatiť zmenku, ktorú držiteľ predloží osobe alebo banke, no ani uhradiť zmenku, ako by to podľa neho údajne vyplývalo z nášho návrhu používať spojenie uhradiť faktúru, lebo zmenku možno len akceptovať, resp. honorovať, a práve na vyjadrenie takého vzťahu by sa mohlo uplatniť sloveso preplatiť. Ak sa tu v Právnickom terminologickom slovníku z r. 1952 uvádza spojenie zaplatiť zmenku, ide pravdepodobne o vplyv kodifikačnej poučky o nesprávnosti slovesa preplatiť v naznačenom význame, lebo vo vtedajšej
strana 157
Komisii pre právnu terminológiu a pri redigovaní slovníka sa úzkostlivo dodržiavala kodifikačná prax. Rovnaká situácia podľa J. Horeckého je aj pri operácii s dlhopismi a podobná aj pri cestovných lístkoch po ich predložení zamestnávateľovi po skončení služobnej cesty.
J. Horecký tu uvádza, že zmenku nemožno uhradiť, čo by mu vyplývalo z toho, že sme uvádzali spojenie uhradiť faktúru. Vo svojom článku sme však nikde neuviedli, že v súvislosti so zmenkou sa má používať sloveso uhradiť (tu by sme pripustili jednak spojenie zaplatiť zmenku, jednak spojenie vyplatiť zmenku). Prekvapuje nás, ako sa J. Horecký vyjadruje o Právnickom terminologickom slovníku a o úzkostlivom dodržiavaní kodifikačnej praxe v Komisii pre právnu terminológiu, keďže sám bol tajomníkom tejto komisie a odborným redaktorom slovníka. Z takejto formulácie sa ukazuje, že J. Horecký sa v súčasnosti vzdáva tých názorov, ktoré kedysi vyznával ako jeden z priekopníkov pri budovaní slovenskej odbornej terminológie a pri práci v mnohých terminologických komisiách, ktorých bol členom, že ustupuje z tých pozícií, ktoré kedysi v tejto oblasti zastával a obhajoval.
Z troch poznámok, ktorými J. Horecký reagoval na náš článok, mu vyplynul záver, že sloveso preplatiť je v druhom význame, t. j. vo význame "vykonať prevod istej sumy na inú osobu v hotovosti alebo bezhotovostným stykom", prvkom zapĺňajúcim isté miesto v sústave pojmov a termínov v ekonomickom vyjadrovaní, ale aj záver, či by sa nemalo ustúpiť od rigoróznych požiadaviek kodifikačnej tradície a prikloniť sa k mierne zanedbávanej požiadavke pružnej stability.
V reakcii na náš článok sa J. Horecký v troch poznámkach vôbec nedotkol nášho záveru, že v odbornej terminológii, v odbornej reči, kde sa vyžaduje presnosť a jednoznačnosť termínov, ktorú v minulosti aj sám uznával a presadzoval v konkrétnej terminologickej práci, nie je vhodné, aby sa ten istý výraz používal v dvoch rozličných až takmer proti sebe stojacich významoch (porov. J. Horecký: Základy slovenskej terminológie, Bratislava 1956, s. 58: "Dôležitou vlastnosťou termínu je, aby presne a jednoznačne, bez možnosti rôzneho výkladu a pochopenia vyjadroval daný pojem."). A to pokladáme za najpodstatnejšie v celej diskusii o slovese preplatiť. J. Horecký sa takisto vyhol tomu, aby podporil alebo vyvrátil naše konštatovanie, že používanie slovesa preplatiť vo význame "zaplatiť, vyplatiť, uhradiť" bolo u nás pod vplyvom češtiny, kde sú však, ako sme to
strana 158
uviedli v predchádzajúcom článku, dve lexikálne jednotky přeplatit (= zaplatiť viac) a proplatiť (= zaplatiť, vyplatiť, uhradiť). (Sloveso preplatiť vo význame "zaplatiť, vyplatiť, uhradiť" sa začalo viacej používať až od začiatku päťdesiatych rokov, dovtedy sa prevažne používalo vo význame "zaplatiť viac", o čom sa možno presvedčiť aj v lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV.) Predstierať však, že vplyv komunikačnej praxe v češtine na komunikačnú prax v slovenčine nebol a nie je, je podľa našej mienky zatváraním očí pred skutočnosťou. Takýto prístup nepokladáme za dobré riešenie problémov vyskytujúcich sa v našej jazykovej komunikácii, v našej jazykovej praxi a v jazykovej kultúre vôbec.
Z našich poznámok na poznámky J. Horeckého o slovese preplatiť nám vychodí konkrétny záver, že v kodifikačnej praxi by sa malo z hľadiska spisovného jazyka aj naďalej zostať pri odmietavom hodnotení slovesa preplatiť vo význame "zaplatiť, vyplatiť, uhradiť". So zreteľom na frekvenciu slovesa preplatiť v tomto význame v publicistike je možné v kodifikačných príručkách namiesto hodnotenia nesprávne slovo pristúpiť k hodnoteniu subštandardné slovo, teda naznačiť, že ide nespisovný lexikálny prostriedok. V odbornej reči (napr. v ekonomickej oblasti či v účtovníctve, alebo administratíve) je však aj naďalej primerané hodnotiť ho v tomto význame ako nesprávne. Nazdávame sa, že doteraz používané slovesá zaplatiť, vyplatiť, uhradiť a preplatiť vo význame "zaplatiť viac" dostatočne vypĺňajú relevantné miesta v sústave pojmov a termínov v ekonomickom vyjdrovaní.
Zároveň sa nám však vynára otázka, či rešpektovanie kodifikačnej tradície v rámci bežnej komunikácie v spisovnom jazyku, ale aj v rámci odbornej komunikácie má sa označovať ako rešpektovanie rigoróznych požiadaviek kodifikačnej tradície a či v mene požiadavky pružnej stability má sa ustúpiť od doterajšej kodifikačnej tradície a prijímať do spisovného jazyka všetko, čo sa vyskytuje v rečovom úze. Veď takýto prístup by viedol k zotieraniu rozdielov medzi jednotlivými útvarmi národného jazyka, do ktorého patrí nielen spisovný jazyk, ale aj nárečia, slangy a subštandardná vrstva slovnej zásoby, viedol by vlastne k nivelizácii jazyka. To sú však už otázky dotýkajúce sa princípov jazykovej kultúry, ktoré si pre svoju závažnosť zaslúžia osobitnú pozornosť.
strana 159
V mene Božiem idem, Garafijú kvitnem a fijalkú voňám Všetkých mládencov za sebú volám. (ĽH, s. 243) *
S nastupujúcim letom a nadchádzajúcim obdobím letného slnovratu či jánskymi zvykmi vznikalo množstvo príležitostí, počas ktorých sa mladí ľudia zbližovali. Svoju úlohu tu zohrávali zvyky zameriavajúce sa na zodpovedanie otázky osobného života v blízkej budúcnosti. Magické praktiky ako súčasť ľúbostnej mágie sprevádzali také úkony, pomocou ktorých sa mala vyvolať alebo potlačiť sexuálna náklonnosť k osobe opačného pohlavia.
Medzi predmety, ktorým sa pripisoval liečivý alebo čarodejný účinok, patrili rastliny kvitnúce okolo Jána (24. júna). Ľudovít Holuby v Národopisných prácach spomína množstvo zvykov z Bošáckej doliny, ktoré sa viažu k tomuto času a magickej noci. "Večer pred Jánom vláčia devy dlhé prúty z hrabutia [ťahavý plamienok plotný, pozn. KB] za sebou, aby sa mládenci za nimi vláčili." Pri zbieraní napr. pamajoránu obyčajného dievky často odriekali toto zariekanie: Dobrá myseľ, aby milý prišiel.
Z jánskych zelín si mladé devy často vili vence, ktoré v rozličných regiónoch Slovenska slúžili na veštenie, kedy sa tá‐ktorá dievka vydá. Pri veštení sa dievocké venčeky uvité z "čarovaných" zeliniek hádzali napr. do vody, na strechy domov, kde býval potenciálny manžel, alebo na stromy. Starostlivo sledovaný počet hodení, obrátení, spadnutí venčeka symbolizoval vydajachtivej dievke počet rokov, ktoré ešte uplynú, kým sa cnostná
strana 160
deva vydá. Holuby spomína aj zvyk z okolia Bošáce, že si devy dávajú vence z drobnej ruty na noc pod pravé ucho, aby sa im snívalo o tom, za koho sa vydajú. Pri opise iného zvyku sa dozvedáme, že "na Jána nazbieraná súdenička pod hlavu položená dá devám vidieť toho, za koho sa vydajú." Vo Vinnom pri Michalovciach staré ženy rozprávali, že kec chce znac dziuka, kotroho budze madz muža, ta nacaha slami zo župi, uvije sebe veňec a da pod hlavu. S kim śe jej budze śňic, ta toho budze mac. Čo na tom, že čarovaný frajer ako na tráve rosa, teda neistý, alebo že krutú realitu z uskutočneného snívania vystihovalo úslovie Frajer čarovaný, chrbát maľovaný, znamenajúce bitku, ktorú ženy v manželstve nerady zažívali. Preskakovanie jánskych ohňov malo v jednotlivých oblastiach takisto svoj rituálno‐očistný význam. Na mnohých miestach sa verilo, že mládenec si zoberie v budúcnosti za manželku tú, s ktorou spoločne preskakoval svätojánsku vatru, alebo tú, ktorú mu prisúdili v jánskej piesni, keď preskakoval oheň (EH, s. 223). Taká žena sa v trenčianskej nárečovej oblasti nazývala osúdzeňica a mladý bol osúdzeňec. Vo Veľkom Rovnom sa mládenec vyhováral pred svojimi rovesníkmi na schôdzku s frajerkou: Tá moja osúdzenica ma čaká. Za takou sa bolo treba veru ponáhľať, predsa nečarovaná dievka ako nemastný koláč (lebo pre špatnú a nevzácnu nečarúvajú). Osúdzeňica sa volala v Bošáci aj tzv. šťastná zelinka (lat. Ophioglossum vulgatum), ktorú si dievčatá pravdepodobne vplietali do jánskych vencov a ktorá zvyšovala účinky ľúbostnej mágie.
Pri ondrejskom veštení z okolia Humenného recitovali: Tu kol, tu kolica, či ja budem toho roku nevestica (EH, s. 30) a rátali počet kolov na plote pri dome milého. Ak dievka narátala párny počet štebľov v plote, odpoveď bola kladná. Čarovné praktiky predpovedajúce skorý alebo neskorý vydaj sa v priebehu roka niekoľkokrát opakovali, aby sa dôveryhodnosť veštby ešte znásobila. Napríklad v čase, "keď mladé konope už štyri lístky majú, zviaže deva na konopnici dakde na kraji cverenkou dve konôpky spolu a čaká, aké budú, keď vyrastú. Ak sú tie zviazané konôpky jedna poskonná a druhá materná, teda sa do jeseni neomylne vydá (prepodkladá sa však, že bude mať ženícha); ak sú buď obe poskonné, buď obe materné, z veselia nič nebude." Iná praktika o čarovaní s modricou z Bošáce hovorí: "V čase žatvy berú devy odkvitajúce byle tejto rastliny (hadia cibuľa, haduľa, zámorská cibuľa) do ľavej ruky, v pravici však kosák (srp) držiac, jeho os-
strana 161
trím jedným rezkým rezom až na koniec byľu preťahujú. Ktorá kosákom byľ neprereže, ale len semenové pušky až k chumáču jalových kvetov odšmykne, tá sa vraj do jesene vydá." Ak by sme chceli vyskúšať takéto praktiky dnes, výsledok by nemusel byť ani za priaznivých okolností zaručený, pretože na rozličných územiach by sme pravdepodobne pod týmito ľudovými názvami bylín nazbierali kyticu z najrozličnejších kvetín, napr. v Brodskom na Záhorí slovom hadula označujú jedovatú lúčnu jesienku obyčajnú; modricu poznajú vo Veľkých Stracinách (MK) skutočne pod menom haďia cibuľa, v Hlbokom (SEN) hadzí cibula; no v Toryse a na okolí Sabinova rozumejú pod morskou cebuľou zelinku urgineu prímorskú.
Aby švárne dievky upútali mládencov svojou krásou a zdravou červeňou na lícach, natierali si tváre šťavou z rozdrveného krvavníka (ĽH, s. 179). V Kunove (SEN) ženy poznali, že lastovičník, t. j. krvavňík, ten tak kvitňe na žuto. Krvavňík sa okrem čarovných praktík využíval na Orave v ľudovom liečiteľstve na liečenie dobytka: Keď stateg močí krvuof, trá mu variť krvavňík (Brezovica TRS), alebo v Gemeri na liečenie kožných defektov: Krvavňíg hojí bradavice (Kociha RS). Slovník slovenských nárečí však odkrýva pod označením krvavník aj ďalšie významy určujúce inú kvetenu.
Mladé panenky napriek zachovaniu svojej počestnosti chceli byť pred mládencami žiaduce, a tak sa umývali odvarom zo zuzanky, ktorú nosili vždy pri sebe. Pri jej zbere odriekali: Zuzanka škubanka! / Jako já teba škubem, / aby mňa tak chlapci škubali.
V hontianskom Dolnom Tisovníku túto bylinu spoznali podľa farby kvetu: Zuzanka, to svetlem kvitňe, má drobnej kvietok aj ľísťoke. V Záriečí z Púchovskej doliny však zuzanku, t. j. dobrú myseľ, botanicky označovanú ako pamajorán, používali pri bolestiach žalúdka.
Ak si dievčina spievala pesničku: Neviete vy, chlapci, prečo k nám chodzíte. / Mám ja bazaličku zašitú v rubáčku, darmo sa mladý trápil, prečo jej nemôže odolať. Dala mu popachac, ta za ňu ľita jak šaľeni (Haniska PRE). Tak sa veru povedalo, keď dievča dalo nádej zamilovanému, ktorý bul do ňej buchnuti jak somar do kopki śena (Hubošovce PRE). To ho len vôňa z bazalky pravej lákala pod okná milej dievky, lebo tá sa poistila, napr. na jarmoku v Pukanci, kde sa najľepšie míňaľi kľince z bazaľičkou, v Chocholnej zas bažalička, v Kocihe predávali bažaľišku, z Brodského si
strana 162
odnášali vazaličku alebo vazalku. V Návojovciach som počula nejednu chváliť sa: Aj bazallíčku mán kveťináči.
Po takýchto čaroch už bolo jednoduché počarovaného, nalákaného, osúdeného junáka opantať i v tanci. Nie nadarmo mládencov vystríhalo známe porekadlo: Neviberaj ženu f tancu, ale f polu medzi žencí (Šivetice ROŽ), teda podľa toho, či je robotná. Ani pri tanečných zábavách sa severošarišské urastené dievky, hrdé jag dajaka švajcera, nespoliehali na náhodu. Nakoniec sa aj obávali, že po zábave by sa veru ľahko mohlo stať, že dievku, kým došla domov, chýr predbehol, že tancovala jeden tam, druhi nazad, teda celé jej účinkovanie na tanci sa obmedzilo na cestu na zábavu a späť, lebo aňi ňichto o ňu nohu ňeoptrel. Zabezpečiť si chceli tanečníka švárneho, šikovného, vyvoleného, pokiaľ možno i vychýreného. V takom prípade si bošácka dievka do pása vložila zelinku obrátku, aby sa aj ona v tanci stále zvŕtala a obracala. Vtedy stačilo, keď hodzel po ňiej očkom a zbadala, že hu volá (Prosné PB). Ak ju však ešte nikto o tanec nepopýtal, na uspokojenie si húdla: A ja mám netátu / Zašitú v lajblíku či Tolija, dobrá zelina, / Kto si ňou čaruje, / Veru nebanuje. Táto bylina veru neprispievala len k tomu, aby sa za dievkou do tanca chlapci ťahali, ale jej účinok sa v ľudovom liečiteľstve využíval aj ako antikoncepčný prostriedok. Raz darmo, pravda je, že z cinu śe cinuje, s chlapcom śe ľubuje... (Veľký Šariš PRE). Na jednej strane sa praktizovala viera v magickú silu tejto zeliny pri tanci, na druhej strane rástlo racionálne želanie z toho prirodzene vyplývajúce, aby sa dievka neprespala (ako by sa aj pri toľkom tanečnom zvŕtaní mohla?). V okolí Trenčína si dievky odriekali: Na hore roste netáta, / neboj sa, milá, dieťaťa. / A ja mám netátu / Zašitú nad patu.
Z Turca je tiež známe podobné zariekanie slúžiace na odstránenie neželaného ženského plodu: Ňetata, ňetata, ňeboj sa, ďievča, ďieťaťa. Zaklínacia formula zaznamenaná v Holubyho diele: Bodaj ťa bola matka na žihľavu vymočila, t. j. keby si sa nebol býval narodil, vyrieknuté v rozčúlení, dokazuje aj v takomto slovesnom útvare relikty záškodných magických praktík v súvislosti s vierou, že ak sa žena po pohlavnom styku vymočí na žihľavu, nezostane ťarchavá. V Lapáši vystríhali radodajnú či neopatrnú dievku takýmto spojením: Dobre bi hu bolo višvácaď zo žihlavó po riťi, abi dala chlapom pokoj. Všestranné účinky žihľavy, napr. že žihlava je zdravá na žaludek, pripravuje sa jak špenát, boli známe v Bánovciach. Na Myja-
strana 163
ve radili: Z mrtvej žihlavi sa varí čaj protivá bolesti na prsoch. Okrem toho sa na iných miestach Slovenska žihľava využívala pri liečení suchotín, prikladala sa na boľavé miesta, účinná bola proti povrchovému zápalu kože. O tom i onom by vedeli rozprávať receptáre turčianskych olejkárov!
Bylinky, ktoré na jednej strane slúžili v ľudovej mágii na získanie lásky, vyvolali sexuálnu náklonnosť alebo vzbudili "prirodzenú" túžbu, využívali sa v záškodnej mágii na to, aby spôsobili ujmu inej osobe, napr. sokyni či sokovi v láske, utlmili priazeň, zapríčinili neplodnosť, ba dokonca aj smrť (potenciálnej nevesty). Pajtašočko moja, stala śe novina, / Frajirova matka ruki oparila. / Ruki oparila, co źeľe varila, / Že bi ja jej sina vecej ňeľubila. (Sejkov SOB) Umelecké stvárnenie tragédie takýchto činov je zachytené aj v zemplínskej balade z r. 1842: Bral śe Janičko wohledy, / pres macerineg porady. / A geho mac śe doznala, / hury, doliny zbehala, / čemerne źeľe kopala, / čemernim wine warila, / otrawu newesce prawila. (JZ, s. 51)
Po inšpiratívnej časti plnej jánskych čarov a magických praktík, zozbieraných v múdrych knihách a archívoch, vidiecky život, ľudové zvyky, ktoré pomaly vymierajú alebo sa ešte v istej, možno reliktnej podobe zachovávajú ‐ či už v pôvodnom stave, alebo v zmenenej forme ‐, fyzický i psychický vývoj mladého človeka si zosumarizujeme trochu inak. Pôvabným čarom slovenských nárečí i tajomným slovom obrazných vyjadrení (povyberaných aj z ľudových piesní), z ktorých už mnohé upadli do zabudnutia, alebo nie sú rozšírené na celom území Slovenska. Odhaľme teda spoločne tajomnú studnicu našej reči a jej jazykovej obraznosti a načrime trochu inak do dedinského pozorovania, hodnotenia či reakcií na správanie každého slobodného mládenca, ale aj dievčaťa, teda mladej ešte za dzifki (Dlhá Lúka BAR), alebo dvoch (fyzicky) si blízkych ľudí, ktorí žijú spolu ako mu‿zo ženou (Žaškov DK).
Dziefčeta začinaju dziefčic, ked maju petnadz roki (Spišské Podhradie SNV). Veru, také patnázročné mávajú už aj frajjerou (Návojovce TOP). Aj Adam zo Zázrivej, sotva odrastený z chlapčenských nohavíc, vypočul si radu: No len sa drž, Adam, z ďiefčäťom sa pekňe pozhováraj, i fräjeriť sa muožeš! Kým sa blízke spoločenstvo s premenou dieťaťa‐dievčičky na dzevčinu jako malinu (Bošáca TRČ) vyrovná, zopárkrát ešte poomáľa mladú čeľaď v ústach: Take smarkate, a už bi śe frajerilo! (Dlhá Lúka
strana 164
BAR). Už ostávalo len konštatovať, že vivinula sa a už biu̯o to velice piekné dzífča (Záhorská Bystrica BRA). Niektorí v Šariši zbožne vyriekli: Bodaj bi dzifčila! Predsa tak to malo podľa zákona prírody byť. Podaktorí sa i pohoršovali, pretože uš sa ďiouči, furd vistáva pred zrkadlom (Pukanec LVI). Nejedna matka si veru s kmotrou povzdychla v tomto čase: Viďiž, ako stárňeme, už aj tá tvoja sa začíná ďievčiť! (Čičmany ŽIL). Neostávalo, len dúfať, že rodičia o výchovu dcéry, o jej zelený vienok veľkú starosť mali, že ostane až do sobáša čista jag ľeľija (Záhradné PRE).
Ak už si okolie všimlo, že dievka s mládencom cukruju jag dva holubi (Markušovce SNV); ak už oznámil verejne: Našóv son si dziévča, ženit sa budem (Brestovany TRN), ľebo son mau̯ vóľu Iľku (Ozdín LUČ), teda že ju ľúbil a chcel za manželku; vtedy sa už na adresu vyvolenej dievky začali ozývať i vyčítavé, i uštipačné otázky: Džiavše, kodi sa vidáš? (Kameňany REV).
Na dedine "dobroprajní" susedia rodičom neraz pripomínali, že ich dcéra je súca na vydaj, teda že je to už dzifka pod čepec (Šariš). Vidiecke spoločenstvo, ktoré dostatočne zaručovalo dodržiavanie domácich zvykov a mravnej bezúhonnosti mládeže, veru neostalo nič dlžné ani chasníkovi, čo pričasto mrkal po dievkach. To veru hneď aj staré ženy z Prosného pri Považskej Bystrici pobadali a už aj rozchýrili, že mladý smrdzí mrkocinú, žeňel bi sa. Vtedy bol najvyšší čas, aby sa pokojne i mladý, lebo láska ho morí (Rimavská Píla RS), obrazne vyznal dievčine: Zarezala si sa mi do srca (Prosné PB). Staré zápisy gemerských rozprávok ešte i dnes prehovorili, že bohatý šuhaj "se wam do toho dgawšeta welmi bow zamilowaw, takže naložiw gu si za ženu zweč... a ge (chudobnej dievke) napokon i swoju lubost wygewew" (JZ, s. 47).
Lenže nebolo jednoduché vyznať sa nielen vo svojich citoch! Ak aj vlastné city a náklonnosť či postoj druhej strany neklamali, bolo treba zvažovať perspektívu budúceho manželského zväzku. Čo s takým nanič frajerom, o ktorého vlastnostiach i frajerka pochybovala: Mam frajira Joška jag drevena loška (Zámutov VRN)? Priateľky aj matka veľkú starosť mali, keď pobadali, za koho sa má mladá deva vydávať ‐ a v kysuckom Klokočove veru o takýto jav nebolo núdza. Vtedy až hrozivo znelo vystríhanie pred zlým sobášom: Priviazaj sebe račij štranek na krki, jako še mož vydadž za takeho korheľa! alebo podobné Ty sebe dovoš štranek na krki, keč še za
strana 165
teho barabu vydovoš! Napríklad i takto sa hovorilo, ak ženíchom mal byť slobodný mládenec, ktorý často striedal svoje partnerky: Čudujem sa í, že ide za takého frajírkára (Jablonové MAL). V Novohrade označovali veľkého záletníka ako frajerkáč, na východnom Slovensku frajirkoš, frejovňik. Ostrý bol veru jazyk bánovských a hlohovských ľudí, ktorí si neodpustili označiť takého smilníka za kurváča, kurvára, v Stankovciach pri Trebišove za kurvoša. Beda bolo teda v tom prípade, keď sa o nastávajúcom vedelo, že pričasto gemerské ľesi preskakuje, že poteľ chodži pacholek po zoľitach, pokeľ mu ňekera džifka ňepriľahňe gacy (Klokočov ČAD). Starší Turzovčania už len na jeho adresu konštatovali: Zakeľ ši pacholek, ľiceš jako ftok od džifki ku džifce.
Čo ostávalo naopak mladej? Ak ňechcela do haňbi prisc/upadnuc, Šarišania v Záhradnom už výchovne nasmerovali činy dievky z vlastnej obce: Kedz z jednim, ta z jednim. Ňebudzeš každemu hlavu zavracac! Ona balamútiť chlapcov nesmela. V Dolnej Súči, tam, kde vodička tečie, si tiež jedna Zuzička zvažovala svoju budúcnosť, pretože sa bála frajerovho oklamania. Mislím si, abi ma on nepusťil g vode, račiéj sa popretku zaistím, myslela tým na spoločného potomka. Kruto sa zahral veru osud s takto poistenou, keď sa na ňu mladý vykašlal, nechal ju, oscál hu, zal si druhú (Prosné PB), mladuchu česňe pret svadbu ňechol na fľaku a vžal druhu (Turzovka ČAD). Darmo už bolo rozpamätávať sa na to, že obecunka šaľenemu radosc (Torysa), čo vystihuje daromnú, zbytočnú radosť z planých sľubov. Z Dlhej Lúky (BAR) pochádzal ten, čo vedel, že jednu dievku boľi duša za ňim, no napriek tomu nedal sebe zaviazac śvet, čiže nedal sa sobášom pripraviť o slobodu!
Vydajachtivá dievka bola tiež pod drobnohľadom dedinčanov. V prvom rade sa prihliadalo na to, či je dievka pohlavne nedotknutá, počestná. Jej matka sa rada "nenápadne" pochválila pred nádejným zaťom, že Agneška eśči počľiva, ta dostaňeš dobru ženu (Sabinov). V takom prípade pocťivá ďieuka máva na sobáši vienog z mirti (Návojovce TOP). Hoci aj kerá nebola poctivá, išla z vencom na sobáš (Lovčice TRN). Medzi sebou si neskôr pošuškávali: Tá bola pocťivá ako hrach poľa cesti (Rimavská Píla RS), poccivá jako vrba pri potoce (Bošáca TRČ), uš stracila veňec, a to dávno (Prosné PB), teda že o jej predsvadobnom panenstve nemohlo byť ani reči. To však vo Zvolene nemohli hneď pri sobáši vedieť, predsa sa
strana 166
všetky nevesty vidávali f partách ako pocťivie, ale každá mala maluo. V bývalej Trenčianskej stolici sa spievalo takto: Čilek nerozezná panenku od ženi, / každá nosí grgulienku [t. j. čepiec so šatkou], / čo nesvečí na panenku, / len vienek zelení. Dievocký venček alebo svadobná parta sa odnímali až na svadobnom obrade, ako sa o tom spieva v svadobných piesňach z Brezovej pod Bradlom: Potte sem, široká, / nevesta vás volá, / že vám čosi pošušká, / Abi ste jej vzali / ten veneček z hlavi. // Zebiéraj, nevesta, ze stola tanieri, / uš ta zanechali tí tvoji frajeri, / uš ti s nimi nebudeš! / Uš ti ideš svého stavu panenského / do zármutku ženského.
Ľudové piesne obrazne vyjadrujú stav, keď už dievka stratila panenstvo, keď sa pozabudla s mládencom, keď sa mu fyzicky odovzdala, oveľa poetickejšie, napr. ... ľen som si zabudla u mojej mamički vienog na stoľe alebo... hej, vienog zeľení, ak si dou̯ spadou̯, priam si uvädou (Veľký Lom MK), ... stracila som partu, zelení venec (Dechtice TRN), z Oravy ... .muoj vienog zeľení do vodi mi upal, ... fčil moja poctivost dolu vodú plává (Stará Turá MYJ), v zliechovských sa spieva ... ňepríďe uš tvoj vienek na miesto, ... priviedel ma o zeľení veňiec.
O prespanke z Dlhej Lúky sa hovorilo aj inak: zľahla ve varkoču. Toto vyjadrenie sa dá vysvetliť i tak, že slobodné dievky chodili prostovlasé so zapleteným vrkočom ... Oj, moje vláski zlaťisté, slúžiľi sťe mi f panenstve (z piesne z Oravy) a znakom ich panenstva bol spomínaný venček.
Na druhej strane o mládencoch sa vedelo, že málokerí mláďeňec je poctiví pret sobášom (Bánovce nad Bebravou), a tento fakt sa v spoločenstve akceptoval, dokonca nepriamo podnecoval. Ale neprimeraná, už neakceptovateľná miera obcovania slobodného muža si vyžiadala aj svoje odsúdenie v ironických spojeniach: je pocciví jako v sedmém roce kohút (Bošáca TRČ), pocľiví jag baran na Gala (Spišský Štvrtok). Viditeľný znak toho, že mládenec už nebol pred sobášom poctivý, bolo chýbajúce pero za klobúkom. Túto etickú normu z bošáckeho kraja opísal i Holuby takto: "Poctivá nevesta musí mať buď vienok rozmarínový alebo aspoň pierko z neho pri sobáši. Ktorý mladoženích nemá rozmarínové pero za klobúkom, o tom sa vie, že ho poctivým neohlasovali."
Ak už dievka nebola najmladšia a stále ostávala slobodná, vtedy bolo okolie vo vyjadreniach na jej adresu veľmi neúprosné. V Lapáši si jedna povzdychla: Braťá sa ožeňili, sestri sa povidávali a já som zostala na ocet,
strana 167
pretože sa ešte nevydala. Predpovede o možnom vydaji zneli v takom prípade veľmi skepticky. Napr. keť śe ňevidala doobedu, ta śe poobedze ňevida (Dlhá Lúka BAR); ňebudze s tej babi dzifka aňi z vajčaka kobula (Veľký Šariš PRE) ‐ neomladne už, nezmení sa. Dokonca takej žene, čo sobáš nepriali, vyriekli až zaklínaciu formulku: Žebi śi śe vidala, jag budze jedna bila vrana ľitac! (Záhradné PRE), t. j. nikdy. Navyše ani ľudová rozprávka o starej dievke a čertovi nehodnotí starodievoctvo pozitívne. "Hovorí sa, že stará dievka sa na dračicu premieňa, lebo s pribúdaním rokov jej pribúda aj zlosti, že ťažko je s ňou po dobrote sa znášať." Nie práve najmladšej žene veľa možností na bezúhonný vzťah neostávalo. Vyberať si medzi mužmi nemohla a vítala každú príležitosť, kde sa jej ponúkal o ňu záujem. Sama si povedala: S prebačeňom, aňi ridz bulam do ňoho ňeutarla, jag bim dziu̯ka bula (Sobrance). Neostalo bez povšimnutia, že taká lúpe očima po chlapoch, to je rajda (Prosné PB). Ak sa slobodná (alebo aj iná) žena ‐ opačne to bolo podobne ‐ dokonca rozhodla žiť v nemanželskom, z pohľadu vidieckej normy neprípustnom, odsudzovanom zväzku, hneď sa to pohoršene pretriasalo na verejnosti, ale takéto fakty sa halili do tajomstva miernejších slov. Rozchyrovalo sa napríklad, že v Rimavskej Píle sa osobášiľi pod ľesou, v Budkovciach pri Michalovciach žiju na viru, v Prešove ozdaj ňebuľi spriśahane, ľem tak na ľevu ruku žiľi, v Turzovke na Kysuciach žiju ľen tak na oguľe/na špagače. Žena, čo v Sobranciach sama gazdovala, mala sluhu, ta šla z ňim na roboti, pod čím sa rozumelo aj ich vzájomné telesné zblíženie, na Ponitrí vraj bola taká chiťená na pou̯ kola.
Ak sa v Šariši niekto v manželstve dopúšťal nevery, povedalo sa, že čochvíľa pujdze na karki lamaňe, že pase psi s dakim alebo zlamal śidmu svatojsc.
Čo myslíte, milí čitatelia, zmenili sa dnešné postoje staršej generácie voči mladým natoľko, že otázka mravného či cnostného života sa stáva postupne prehliadanou a zároveň v jazykovom stvárnení zabudnutou? Alebo si zachováme mravné dedičstvo ako nezmazateľnú hodnotu pre našu budúcnosť?
* Pri uvádzaní citátov z publikácií neupravujeme zápis a ponechávame ho v podobe, ako je uvedený v citovanej práci.
Príspevok vznikol v rámci projektu Slovník slovenských nárečí č. 2/6079/2000.
Katarína Balleková
strana 168
LITERATÚRA A PRAMENE:
BALLEKOVÁ, K.: Súčasný piesňový repertoár v Zliechove. Ročníková práca. FF UK Bratislava 1994/95, rkp. 8 s. + príloha 124 s.
BUFFA, F.: Zo severošarišskej frazeológie. Bratislava, Veda 1994. 172 s.
DROPPOVÁ, Ľ.: Piesne a spevný repertoár. In: Stará Turá. Zost. J. Michálek. Bratislava, Obzor 1983, s. 190 ‐ 206.
HOLUBY, J. Ľ.: Národopisné práce. Red. J. Mjartan. Bratislava 1958. (ĽH)
HORVÁTHOVÁ, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava, Tatran 1986. 248 s. (EH)
Kartotéka a archív nárečového oddelenia JÚĽŠ SAV.
KOMOROVSKÝ, J.: Tradičná svadba u Slovanov. Bratislava, Univerzita Komenského 1976.
KOTULIČ, I.: Slovenský nárečový materiál v pozostalosti I. I. Sreznevského. In: Jazykovedný zborník 2 (venovaný Š. Tóbikovi). Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1969, s. 41 ‐ 53. (JZ)
SKLADANÁ, J.: Frazeologický fond slovenčiny v predspisovnom období. Bratislava, Veda 1993. 176 s.
Slovník slovenský nárečí. Zv. I. (A ‐ K). Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. 938 s.
ZÁTURECKÝ, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1974. 760 s.
INDEX ZNAČIEK ZASTUPUJÚCICH OKRESY (podľa administratívneho členenia z r. 1948, platného do r. 1960, v súlade s lokalizáciou používanou v Slovníku slovenských nárečí):
BAR Bardejov, ČAD Čadca, DK Dolný Kubín, LUČ Lučenec, LVI Levice, MAL Malacky, MK Modrý Kameň, MYJ Myjava, PB Považská Bystrica, PRE Prešov, REV Revúca, ROŽ Rožňava, RS Rimavská Sobota, SEN Senica, SNV Spišská Nová Ves, SOB Sobrance, TOP Topoľčany, TRČ Trenčín, TRN Trnava, TRS Trstená, VRN Vranov nad Topľou, ŽIL Žilina
strana 169
Sortiment slaných pochúťok sa ustavične mení a dopĺňa. Oceňuje to isto každý, kto potrebuje rýchlo zabezpečiť pohostenie. Skupina názvov slaných maškŕt je z jazykového hľadiska zaujímavá a dynamická.
Na niektorých druhoch slaného pečiva a smažených zemiačikov sa ako strešný názov používa cudzie slovo snack, napr. na slaných syrových mriežkach je nápis snack so syrovou príchuťou. Nevedno, prečo si autori grafického návrhu balenia vybrali práve toto anglické slovo, ktoré je u nás známe ako prvá časť zloženého slova snackbar. Časť snack sa dosiaľ píše v pôvodnej anglickej pravopisnej podobe a má význam "ľahké bufetové jedlo", čo neveľmi zodpovedá "poslaniu" chrumkavej slanej pochúťky určenej skôr na pohostenie pri oslave či na zahryznutie pri oddychu a zábave, teda nie na zasýtenie. V bežnej komunikácii, ako aj v písaných textoch sa slovo snack používa ako kratšia náhrada za slovo snackbar, napr. stretli sme sa v snacku. Vo význame "slaná pochúťka" však slovo snack z bežnej komunikácie nepoznáme.
Slovné spojenie slané pečivo je súhrnný názov pre rozličné druhy slaných keksov upečených z cesta, ale nemôžeme ním súhrnne pomenovať i rozličné druhy zemiakových lupienkov či inak tvarovaných vysmážaných zemiakov. Ako strešný názov tu odporúčame slovné spojenie slané pochúťky. Na označenie slaných pochúťok sa v hovorovej reči používa aj spodstatnené prídavné meno slaný, napr. na večer si kúpime niečo slané.
Pozrime sa však na bohatú škálu názvov slaných pochúťok, ktoré v slovenčine fungujú dávnejšie alebo menej dávno. Sú to domáce a prevzaté pomenovania adaptované z výslovnostnej aj pravopisnej stránky. Tieto pomenovania sú motivované 1. tvarom slanej pochúťky, 2. zvukom vznikajúcim pri zahryznutí do nej, prípadne 3. názvom potraviny, z ktorej je pečivo vyrobené.
Motiváciu tvarom možno odhaliť pri slaných tyčinkách, praclíkoch, lupienkoch, ale aj bagetkách či rybičkách, mriežkach, slimáčikoch, medve-
strana 170
díkoch a pod. Tento "tvarový" rad je neuzavretý, fantázii sa medze nekladú. Podstatné mená fungujú väčšinou s prívlastkom, napr. slané, sezamové, makové tyčinky, zemiakové lupienky, syrové mriežky atď.
Inou motiváciou pri tvorení názvov slaných pochúťok je zvuk ‐ praskanie, chrumkanie. Azda najznámejším druhom vyvolávajúcim chrumkavé asociácie sú chrumky. Takisto sa používajú aj s prívlastkom, napr. arašidové chrumky.
Motivácia potravinou, z ktorej sa slaná pochúťka vyrába, je skôr ojedinelá. Slovo zemiačiky, zdrobnenina od slova zemiak, pomenúva akokoľvek vytvarované smažené najemno nakrájané zemiaky.
Z prevzatých názvov slaných pochúťok vnímame ako najzdomácnenejšie podstatné meno kreker. Jeho motiváciu odhalíme, keď zistíme význam anglického slovesa to crack "praskať, pukať". Slovenská pravopisná podoba kreker podľa anglickej výslovnosti sa skloňuje so zachovaním hlásky ‐e‐, teda krekera, krekery. Tvar prídavného mena je krekerový. Názov kreker sa používa s rozličnými prívlastkami, napr. syrové, makové, cibuľkové krekery. Popri zdomácnejnej podobe kreker, krekery sa na balíčkoch so slanými keksami ešte stále stretáme aj s pôvodnou pravopisnou podobou crackery, resp. dokonca s jednotným číslom cracker. Použitie jednotného čísla v tejto súvislosti nepokladáme za správne, veď napríklad ani na balíčkoch s cukríkmi nebýva podoba banánik v čokoláde, čokoládová pepermintka a pod.
Rozšírený je aj prevzatý názov čipsy používaný v množnom čísle. Motiváciu nám opäť prezradí anglické sloveso to chip [tu čip] "krájať na kolieska". Čipsy sú zemiaky nakrájané na jemné kolieska, teda naše zemiakové lupienky. Zaujímavosťou je, že anglický tvar množného čísla chips [čips] je v slovenčine v prispôsobenej podobe čips tvarom jednotného čísla, pričom množné číslo sa tvorí pádovou príponou ‐y: čipsy. Názov čipsy sa najčastejšie používa bez prívlastku.
Pri tvorení názvov slaných pochúťok je teda skutočne veľa možností, len si treba vybrať. Množstvo domácich názvov sa postupne rozšírilo o niektoré cudzie, ktoré sa do slovenčiny dostali spolu s novým výrobkom. Zdá sa nám však nadbytočné vnucovať používateľom jazyka (zo strany výrobcov) cudzie slovo snack vo význame "slaná pochúťka".
Sibyla Mislovičová
strana 171
V malebnom prostredí Smolenického zámku sa 13. 3. a 14. 3. 2000 uskutočnila konferencia pri príležitosti krásneho životného jubilea 80. narodenín profesora Jána Horeckého. Na konferencii sa zúčastnili poprední predstavitelia nielen slovenskej jazykovedy, ale aj jazykovedci z Česka a Poľska. Stretnutie otvoril riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV Slavomír Ondrejovič, ktorý zablahoželal jubilantovi a privítal všetkých prítomných. V príhovore pokračoval Milan Gacík, štátny tajomník Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Prvý blok príspevkov otvorila Klára Buzássyová, ktorá zhrnula jazykovedné dielo Jána Horeckého od jeho začiatkov po súčasnosť. Predstavila ho ako nestora slovenskej jazykovedy, ktorý obsiahol širokú oblasť jazykovedných disciplín, skúmal ich zároveň z interdisciplinárneho hľadiska a vždy predniesol svoj alternatívny postoj ku skúmanému problému. Pripomenula jeho spoluprácu na 25 terminologických slovníkoch z rozličných oblastí, jeho priekopníctvo v oblasti matematickej jazykovedy na Slovensku. Na záver zdôraznila význam prác Jána Horeckého nielen pre jazykovedcov, ale aj pre matematikov, filozofov, kybernetikov a iných.
Ako druhý v poradí dostal slovo prof. J. Horecký a vystúpil s esejou Človek a jeho jazyk. Zdôraznil, že jazyk je pamäť kultúry a odráža vývin spoločnosti. Ján Bosák v referáte Morfologické reminiscencie prezentoval históriu prístupov k riešeniu morfologickej problematiky v kontexte svetovej i slovenskej jazykovedy. Poukázal na význam koncepcie profesora Horeckého v tejto oblasti, v ktorej originálnym spôsobom riešil problematiku definovania morfém aplikovaním matematicko‐logickej metódy. Morfémy definoval na základe teórie množín ako prienik tvarových súborov, tvarových okruhov a morfematické štruktúry zobrazil v podobe grafov,
strana 172
s čiastočnou aplikáciou teórie informácie. Jana Skladaná predstavila Jána Horeckého ako klasického filológa a zakladateľa slovenskej odbornej terminológie. Vďaka svojmu klasickému vzdelaniu prof. Horecký pochopil význam latinského a gréckeho jazyka ako základu súčasnej všeobecnej jazykovedy, ďalej ako priameho a sprostredkovaného zdroja mnohých prevzatých slov, ako aj nevyčerpateľný prameň tvorenia nových slov, internacionalizmov.
Druhý blok referátov venovaných etnicite, identite a exotike jazyka otvorila Marie Krčmová. Zamerala sa na jazyk spájajúci, ktorý je signálom integrácie v rámci určitej sociálnej skupiny fungujúcej dlhodobo a nenáhodne. Môže byť signálom rodinnej pospolitosti, ale aj prejavom opozície, módy, často doň vstupuje politika.
Ivor Ripka sa vo svojom referáte Jazyk, kultúra, identita a fenomén tradície zamýšľal nad otázkami, v akom vzájomnom vzťahu koexistujú a fungujú princíp tolerancie a právo na kultúrnu identitu. V súhlase so súčasnou kulturológiou navrhuje chápať toleranciu ako procesuálnu kvalitu. Na otázku Čo je v jazyku exotické odpovedal Viktor Krupa. Podstatnou súčasťou exotizmu je vzdialenosť daného javu od pozorovateľa. Pozorovateľovi, ktorého jazyk a kultúra patria k Standard Average European (priemerný európsky štandardný jazyk), k typu, ktorý sa manifestuje v angličtine, nemčine, ale aj v slovenčine, ako exotická vlastnosť javí sa mu napríklad nízky počet spoluhlások v polynézskych jazykoch, neexistencia spoluhláskových skupín, z týchto vlastností vyplyvajúce vysoké percento dvojslabičných morfém a vysoká homonymia. Tento blok referátov zakončili Dana Slančová a Pavol Štekauer so spoločným príspevkom o komparatívnom výskume prenosu zvieracích pomenovaní na človeka v angličtine a slovenčine. Hlavnú pozornosť venovali sémantickému a slovotvornému aspektu. Svoj výskum zamerali na celý rad jemných i zásadných rozdielov medzi týmito dvoma typologicky odlišnými jazykmi. V druhej časti predstavili teoretické východisko na vymedzenie modelov rozšírenia základného významu pomenovaní v predmetnej časti, poukázali na rozdiely vo využívaní slovotvorných pravidiel, ďalej na rodové rozlíšenie a napokon značný priestor venovali problematike evalvatívnej morfológie.
Ďalšiu sériu referátov venovanú komunikácii a pragmatike otvorili Jana Hoffmanová a Oľga Müllerová s príspevkom O českom miešaní, v ktorom dokazovali, že neexistujú ani čisto spisovné, ani čisto nespisovné
strana 173
formy jazyka, ktoré by boli voči tomuto javu odolné. Miešanie ako diferencovaný proces sa vyskytuje v písaných textoch, napríklad v reklame, inzercii alebo v krásnej literatúre, ako aj v ústnom jazykovom prejave, či už ide o miešanie zámerné, nezámerné, intertextové alebo o citácie. Dôležitú úlohu tu zohráva ohľaduplnosť voči partnerovi. Tento jav sa často objavuje v mediálnych interview alebo v e‐mailových kontaktoch. Světla Čmejrková sa sústredila na analýzu mediálnych dialogóv, ktoré majú pôvod v prirodzených rozhovoroch. K profilácii tohto žánru prispelo i to, že vďaka svojmu konfrontačnému charakteru sa stal obľúbeným druhom mediálnej zábavy s nálepkou "infortainment", čiže informácia a zábava. Inštitucionalizované varianty mediálnych rozhovorov majú svoje hierarchické usporiadanie. Pevne určené roly účastníkov spolu s ich správaním (aj jazykovým) majú tieto úlohy napĺňať. Ako ďalší vystúpil František Ruščák s príspevkom Štandardná komunikácia ako reflexia súčasnej jazykovej komunikácie, v ktorom zdôraznil, že hoci štandardná komunikácia rešpektuje kritérium spisovnosti, jej úroveň treba merať aj takými princípmi, ako sú primeranosť, vhodnosť, čo zároveň implikuje kultúrnosť prejavu. Jiří Mezulánik v príspevku Podmienky úspešnej komunikácie z hľadiska pragmatiky zdôraznil, že cieľom úspešnej prirodzenej medziľudskej komunikácie je dosiahnutie určitých efektov. Záujem o reálneho používateľa jazyka prináša potrebu skúmať konkrétne podmienky a predpoklady, v ktorých sa komunikácia uskutočňuje ‐ a to je kontext. Objektom pragmatiky je potom všeobecné posudzovanie účinnosti komunikácie ‐ vzťah medzi verbálnou prezentáciou a účinkom, ktorý u používateľov vyvolá. Pavol Odaloš sa pokúsil o analýzu politickej komunikácie, v ktorej jednotliví predstavitelia využívajú rozličné rečové techniky tak, aby dosiahli svoj cieľ, získať čo najväčší počet politických priaznivcov. Jozef Mistrík priblížil históriu a vývin slovenskej štylistiky, pričom mu išlo predovšetkým o prednesenie ďalších argumentov v prospech rozlišovania primárnych štýlov a väčšej obsahovej množiny sekundárnych štýlov.
V poslednom bloku referátov prvého dňa vystúpil Jiří Kraus s príspevkom K lingvistickým a filozofickým predpokladom argumentácie v texte, v ktorom prezentoval teóriu argumentácie ako dôležitú zložku lingvistiky a poukázal na nevyhnutný predpoklad štylizácie a interpretácie aktivít v procese jazykovej komunikácie. Samotná argumentácia je viazaná dis-
strana 174
kurzom, predovšetkým dialogickým, v ktorom sa stretávajú dve protichodné tvrdenia. Možno ho definovať prostredníctvom argumentácie ako vymedzenú formu dorozumievania. V nej sa určitá téma problematizuje a od jednotlivých názorov na jej riešenie sa teda očakáva, že budú prijateľne a presvedčivo zdôvodnené. Petr Sgall v referáte Od významovej stavby k formálnej sémantike sa venoval pojmu význam, čím nadviazal na mnohostrannú analýzu jazykového znaku Jána Horeckého. Naznačil, ako by sa asi dal vymedziť rad iných konceptov, ktoré by slúžili ako explicata pojmu význam, ktorých rozličné stránky nie je jednoduché určiť v ich vzájomných vzťahoch. Konštatoval, že existuje dôležitá deľba práce medzi empirickým lingvistickým výskumom a formálnou sémantikou, kde empirická lingvistika analyzuje vzťahy medzi vonkajším tvarom jazykových výrazov a významom v tektogramatickej rovine. Sem patrí rozbor a opis nepravidelností a asymetrií v stavbe jazyka, vrátane synonymie a homonymie. Sémantika v interdisciplinárnom zmysle zahŕňa postup od takto zachyteného významu k situačnému obsahu. Na tento postup je potrebná systematická spolupráca lingvistiky, psychológie a ďalších odborov zaoberajúcich sa otázkami kognitívnej oblasti. Medzi poslednými vystúpila Eva Hajičová s príspevkom Záhady slovosledu. Priniesla rad presvedčivých príkladov na podporu názoru, že protiklad medzi voľným a pevným slovosledom v rozličných jazykoch je skôr vec ich umiestnenia na istej stupnici, nie protiklad dvoch principiálne rozdielnych jazykov.
Druhý deň všetkých účastníkov konferencie privítal Ján Bosák a ako prvý v novom bloku referátov venovanom terminológii a terminografii vystúpil Ján Findra s príspevkom Štýl ako základný pojem štylistiky. Poukázal na to, že o štýle sa hovorí predovšetkým v súvislosti s výsledkom, hotovým dielom. V jazyku sa nový štýl konštituuje vtedy, keď vzniknú nové komunikačné potreby. Pre štylistickú teóriu a prax sú závažné všetky formy národného jazyka ako zásobárne sémanticky a funkčne diferencovaných výrazových prostriedkov. Klára Buzássyová v referáte Odborná lexika vo všeobecnom výkladovom slovníku vysvetlila spôsob spracovania terminologickej slovnej zásoby, zdôraznila dôležitosť kvalifikátorov v slovníkoch a porovnala rozličné spôsoby spracovania terminologickej zásoby vo všeobecných výkladových slovníkoch. Slovníky sa dosť výrazne odlišujú v spôsobe zachytávania fungovania termínu za hranicami úzko
strana 175
odbornej komunikačnej sféry. Referát Viacslovný termín a lexikalizované spojenie Alexandry Jarošovej priblížil problematiku ustálených spojení, ich motivácie i problém zaraďovania do jednotlivých kategórií. Olga Martincová v príspevku Derivatívnosť pri nových viacslovných pomenovaniach sa zamerala na schopnosť tradičných združených pomenovaní stať sa základom nových pomenovaní odvodených slovotvorným spôsobom. Uviedla zaujímavé, výstižné príklady nových združených pomenovaní. Ako ďalšia vystúpila Oľga Sabolová s terminologickými otázkami výskumu kompozície umeleckej prózy. Svoju pozornosť zamerala predovšetkým na dva dôležité aspekty, ktoré vplývajú na kompozíciu literárneho diela, a to je z pohľadu literárnej vedy etická a estetická zložka. Galenovu anatomickú terminológiu zaujímavým príspevkom osvetlil František Šimon.
V bloku venovanom princípom, tendenciám a perspektívam sa Slavomír Ondrejovič vo svojom referáte vyjadril k otázke dominanty vety. Jozef Mlacek predstavil princípy aktualizovania frazém, ich jednotlivé zákonitosti a možnosti, na základe princípu analógie, funkčnej separácie, z pozície modelovosti‐nemodelovosti a pod. Dôraz kládol na pôvodnú frazému, ktorú označil ako východiskovú jednotku v procese aktualizácie frazém. Pavol Žigo prednášal o analógii v jazyku. Juraj Dolník vo svojom referáte Inferencia, prototypová perspektíva a jazykový systém zdôraznil rešpektovanie stavu systému ako závažného stimulu pri práci s jazykom. Jazyk ako spoločenský systém sa mení, rozvíja, vznikajú nové čiastkové systémy a mikrosystémy, ktoré nám lepšie môžu priblížiť konkrétny jav. Zároveň vyzdvihol potrebu analógie, ale i dôležitosť nositeľa jazyka vôbec. Teda mentálnu úroveň človeka a jeho schopnosť abstraktne pracovať s jazykom, jeho logické prirodzené usudzovanie a schopnosť akceptovať zmeny v systéme. Vývinové tendencie flexie vlastných podstatných mien mužského rodu a možnosť sledovať ich rozkolísanosť, spolu s prehľadným delením a vybratými príkladmi, priblížil Jozef Jacko. Gustáv Moško sa pokúsil vymedziť komplexný vetný člen, respektíve dokázať jeho použitie v slovenskej syntaxi.
Popoludňajší blok referátov na tému slovotvorba ‐ morfematika ‐ štylistika otvoril Ján Sabol príspevkom o štruktúre, motivácii a princípoch jazykových znakov, teda o podstate semiotiky a jazyka vôbec. Ján Kačala pokračoval referátom o zloženinách s pôvodným činným prítomným prí-
strana 176
častím a ich rozličných produktívnych typoch. Matej Považaj sa venoval zaujímavej a stále aktuálnej problematike v príspevku Tvorenie obyvateľských mien od miestnych názvov. Pavol Štekauer ozrejmil, ako je to vlastne so spätným tvorením pomenovaní v angličtine. Adriana Ferenčíková ponúkla pozoruhodný pohľad na slovo bor a jeho deriváty z územného aspektu. Z hľadiska histórie a vývoja tohto slova, ktoré sa ujalo už u praslovanských predkov, symbolicky prirovnala aj pána profesora Horeckého k borovici. Ako k silnému, stále mohutnému a bohato košatému základu slovenskej jazykovedy, voňajúcemu prírodou, láskou i domovinou.
V poslednej sérii príspevkov Anna Rácová predstavila rómske základy ako zdroj neologizácie v slovenskej karpatskej rómčine. Problematiku výskumu neologizmov tohto jazyka si nezvolila náhodne. Zaujala ju presýtenosť výrazov slovenskými výpožičkami, ale aj to, že rómčina nemá vlastnú písanú literatúru ani beletriu. Miroslav Dudok, ktorý sa už počas svojich štúdií začal oboznamovať s dielom Jána Horeckého, v referáte Lexikálne mikrosystémy v slovenčine, srbčine a chorvátčine okrem iného prirovnal profesora Horeckého k jedinečnému sólistickému autorovi. Dnes jeho práce odporúča svojim študentom v Novom Sade ako jeden z hlavných zdrojov teórie textu. O jazykovom zemepise prednášal Anton Habovštiak a vyzdvihol jazykové čerpanie z bohatej slovnej zásoby našej minulosti a histórie dejín slovenského národa. Vladimír Benko predstavil formou "ľahšieho reklamného spotu" Slovník slovenského jazyka sa vracia dôležité informácie o jeho novej, elektronickej podobe. Takisto nezabudol pripomenúť osobnosť Jána Horeckého ako spolupracujúceho pri tvorbe mnohých iných slovníkov. Rokovanie svojím vystúpením uzavrela Mira Nábělková poetickou pohľadnicou zo sveta rastlín Krkoška mámivá ‐ kdeže si žiješ? Venovala pozornosť typom adjektív, ktoré v jazyku fungujú v botanickej terminológii, pričom časť týchto pomenovaní sa do novšej kodifikácie termínov nedostala.
Na záver, ako vlastne po každom tematickom bloku referátov, nasledovala posledná plodná diskusia. A pán profesor krásnym dojímavým "ďakujem" zakončil tieto dva vedecko‐slávnostné dni v Smoleniciach.
Silvia Kotuličová ‐ Henrieta Pešková
strana 177
(HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied. Tretie, opravené a doplnené vydanie. Bratislava, vydavateľstvo Don Bosco 1998. 1374 s.)
Biblické vedy, ako sa vymedzuje v príslušnom hesle Príručného lexikónu biblických vied, tvorí komplex vedných disciplín, ktoré skúmajú Bibliu, jej náboženské, historické a kultúrne pozadie, jej pramene a pôvod, ako aj jazykovú, literárnu, formálnu a obsahovú stránku biblických spisov. Je prirodzené, že na takto široko chápaný predmet výskumu si biblické vedy budujú svoje teoretické základy a metodologické princípy, opierajúc sa aj o teórie a metódy príslušných špeciálnych vied. Treba zdôrazniť ‐ robí to aj autor ‐, že vytýčené ciele sa v recenzovanom lexikóne konkretizujú v globálnom prehľade usporiadanom do 21 tematických okruhov, ako sú napr. Biblia, kánonické spisy Starého a Nového zákona, hermeneutika a exegéza, vedecká kritika biblických spisov (textová, literárna i jazyková), biblická archeológia, geografia, história. Z nášho hľadiska sú na prvom pláne 17. a 18. kapitola, venované základným gramatickým termínom (presnejšie pojmom a ich názvom) biblickej hebrejčiny a biblickej gréčtiny. Podrobnejšiu orientáciu v jazykovednej problematike vidieť z tohto rozpisu (ktorý je vcelku paralelný pre obidva biblické jazyky): všeobecné lingvistické termíny, úvod, písmo, pravopis, fonetika, morfológia (slovné druhy a ich kategórie, ohýbanie) a syntax (pády a skladba).
Prirodzené je aj to, že nemôžeme podrobnejšie komentovať pojmy zo všetkých disciplín, preto si všímame len jazykovedné heslá. Okrem toho chceme venovať pozornosť aj formálnej, jazykovo‐štylistickej stránke výkladov, ale aj lexikografickej, resp. encyklopedickej technike či technológii.
Treba súhlasiť s vlastnou autorskou charakteristikou, že Príručný lexikón biblických vied "je v skutočnosti malou encyklopédiou biblických vied" (s. 9), ale zároveň treba dodať, že encyklopedický charakter sa tu často prekračuje, napríklad v rozsiahlych analýzach (v rozsahu 4 ‐ 5 strán) Pavlových listov, evanjelií, ale aj biblických udalostí a faktov (napr. traktáty mišny). V traktátoch tohto typu autor venuje primeranú pozornosť aj formálnej štruktúre analyzovaných diel, ich kompozičnej a štylistickej stránke, využívaniu jazykových prostriedkov i poetických figúr a ozdôb.
strana 178
Popri týchto viac ako encyklopedických textoch je tu podstatná časť poznatkov uložená do encyklopedických hesiel vo vlastnom zmysle. Z oblasti jazykovedy k takýmto heslám patria napr. výklady o časoch, pádoch, slovných druhoch v biblickej hebrejčine a biblickej gréčtine. (Tu sa žiada pripomenúť, že by bolo veľmi vítané vypracovať o týchto jazykoch úvahy spomínaného viac ako encyklopedického typu). Výklady sú vecné a podľa potreby doplnené výpočtom jednotlivých konkrétnych prípadov. Primeraná pozornosť sa venuje aj pojmom zo všeobecnej jazykovedy (ako je langue ‐ parole, semiotika, teória, denotácie a pod.).
Svoj (a svojský) výkladový štýl si však J. Heriban zachováva aj pri výkladoch o jednotlivých pojmoch a termínoch. Prejavuje sa to tak, že (ako by to bolo prirodzené v súvislých výkladoch širšieho rozsahu) výklad sa začína slovom termín, odborný termín, technický termín alebo výraz. Napr. pri hesle magistérium: výraz prevzatý z latinčiny na označenie učiteľského úradu cirkvi. Vykonáva ho pápež a biskupi na čele s pápežom; alebo milél ‐ názov prízvuku na predposlednej slabike hebrejského slova; nomen ‐ v cudzojazyčných dielach sa týmto termínom bežne označuje substantívum s gramatickými kategóriami rodu, čísla a pádu.
Na týchto príkladoch možno ukázať, že výkladový štýl sa tu dostáva do konfliktu s "definičným" štýlom v terminologických slovníkoch (najmä ako sa praktizuje v terminologických slovníkoch Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra a teoreticky odôvodňuje vo viacerých štúdiách I. Masára). Ak sa napr. uvádza heslo oktáv a jeho oblasť používania sa vymedzuje skratkou knih., netreba tento údaj opakovať vo výklade (termín používaný v tlačiarstve a knihovníctve na označenie formátu knihy...). Zrejme ani netreba vysvetľovať, že ide o termín, lebo to vyplýva už z uvedenia a spracovania v lexikóne, a okrem toho ide o tautológiu, lebo už slovo termín implikuje, že ide o označenie. V zmysle naznačenej lexikografickej praxe by teda mal stačiť výklad: formát knihy s chrbtom vysokým 20 až 25 cm.
Zrejmá redundancia je aj v hesle parúzia (gréc. parousía = príchod, prítomnosť), bibl. pojem ‐ technický termín, ktorým sa v Novom zákone označuje slávny príchod Ježiša Krista... Podobne piel (hebr. gram.) ‐ odborný termín na označenie intenzívneho činného časovania hebrejského slovesa. Termín spravidla býva odborný, slúži na označenie a že ide o heb-
strana 179
rejský výraz, je dané už skratkou hebr. gram. Teda stačil by tu výklad intenzívne činné časovanie...
Za istý druh redundancie možno pokladať aj odkazy typu preterícia ‐ ekvivalentný termín paralipsy; schema atticum ‐ latinský názov pre atické pravidlo; schema etymologicum ‐ iný latinský názov pre figura etymologica; kritika kompozície ‐ iný názov na označenie vedeckej metódy, zvanej história kompozície, používa sa najmä v anglickej (lepšie: anglofónnej) jazykovej oblasti.
Všetky prípady tohto typu sú neprimerané aj preto, že heslá v Príručnom lexikóne biblických vied sú spracované skutočne spoľahlivo a prehľadne. Neoceniteľné služby pri upadajúcej znalosti biblických jazykov preukážu najmä poukazy na význam pôvodných hebrejských, resp. gréckych slov. Ich grécke zápisy a prepisy latinkou sú neobyčajne presné a bezchybné. (Škoda, že zrejme z technických príčin nebolo možné uvádzať aj hebrejské výrazy v pôvodnom písme.) Dobrú službu preukážu aj vymedzenia oblasti používania. Nezdá sa nám však celkom primerané uvádzať slovenské ekvivalenty len v zátvorke. Výraznejšie by pôsobilo, keby sa slovenské podoby termínov, ale aj inojazyčné, uvádzali so znakom rovnosti za heslovým slovom, teda napr. geografia (z gréc. gé = zem a grapho = písať, opísať) = zemepis.
Na doplnenie celkového obrazu o Príručnom lexikóne biblických vied treba však uviesť aj niekoľko konkrétnych pripomienok o formulácii a interpretácii jednotlivých jazykovedných pojmov a termínov:
Aktionsart ‐ činný spôsob slovesa vo vzťahu k jeho časovému, modálnemu a kauzálnemu vývinu alebo pôsobeniu. ‐ Nie je jasné, čo sa rozumie pod činným spôsobom, či to má byť osobitná gramatická kategória. Nevedno, čo je časový... vývin slovesa.
funkcionalizmus ‐ jeho cieľom je zachytiť dištinktívne znaky fonologických jednotiek, aby sa mohli opísať významovo rozdielne funkcie foném prevažne v ich protikladnom vzťahu. ‐ Nikde sa nevysvetľuje pojem dištinktívne príznaky (nie znaky), funkcie foném nie sú významovo rozdielne, ale ich funkciou je rozlišovať významy slov.
hypotaxa ‐ odzrkadľuje skôr vplyv gréckeho ako semitského zmýšlania (v Pavlových listoch). ‐ Nejde o zmýšľania, ideológiu svetonázorov, ale o spôsob myslenia.
strana 180
kompozitum ‐ zloženina, slovo utvorené z dvoch alebo viacerých morfém. ‐ Treba doplniť, že ide o koreňové morfémy; keby šlo o akékoľvek morfémy, bolo by možné chápať aj odvodené slovo (má koreňovú a sufixálnu morfému) ako zložené.
koreň ‐ koreň sa dostane odstránením modifikačných morfém slova, ako sú koncovky, sufixy a prefixy. ‐ To nie sú modifikačné, ale slovotvorné, prípadne tvarotvorné (pádové prípony) morfémy. Modifikačné morfémy sú napr. slovenské ‐iev,‐áv, úv.
langue ‐ jazyk ako systém systémov, ktoré organizujú znak a zmysel reči. ‐ Nevedno, v akom zmysle môžu systémy organizovať znak a zmysel reči. Čo je znak reči? Jazyk, nie reč má znakovú povahu, sám nie je znakom.
lineárna postupnosť ‐ najjednoduchšia tematická postupnosť. Príslušný gramatický vid slovesa vyjadruje činnosť alebo dej v ich postupnom pokračovaní alebo trvaní. ‐ Pri slovese ide o inú postupnosť, nie o tematickú, o ktorej sa hovorí v prvej vete výkladu.
parole ‐ podľa de Saussura jazyk je sociálna skutočnosť, kým reč je jednočasová udalosť. ‐ Čo znamená jednočasová?
signifiant ‐ podľa teórie F. de Saussura je to skutočnosť, pomocou ktorej sa dačo v realite označuje. ‐ Skutočnosť je označovaná, zastupovaná znakom; signifiant tvorí označujúcu zložku jazykového znaku.
sloveso ‐ ohybné slovo..., ktoré má lexikografické kategórie intencie a vidu. ‐ Ide o lexikálne, resp. lexikálno‐gramatické kategórie na rozdiel od gramatických kategórií.
sufix ‐ podľa funkcie sa sufix nazýva slovotvorný a odvodzovací. ‐ Tvorenie slov a odvodzovanie je v podstate to isté. Namiesto odvodzovací by sa tu azda malo hovoriť o tvarotvornom sufixe, resp. o pádovej prípone.
Napokon niekoľko normatívnych či kodifikačných poznámok. Nevedno, prečo (a v rozpore s Pravidlami slovenského pravopisu) sa grécke písmená m a n označujú podobou mý, ný. V Pravidlách je uvedená podoba mí, ní. Slovo prímnožok ako navrhovaný slovenský ekvivalent pôsobí dosť archaicky, malo by sa vystačiť s augmentom. Nevedno, prečo sa uvádza podoba rekomandácia oproti doterajšej podobe rekomendácia. Lat. tenuis má v koreni krátke e, preto nie je odôvodnená podoba ténua. Názvom opisná vložka nemožno nahradiť absolútny nominatív. Podoba prieťažný prízvuk sa označuje ako nesprávna, ale prečo sa neuvádza podoba prieťahový?
strana 181
Napriek takýmto jednotlivostiam však Príručný slovník biblických vied nepochybne aj vďaka svojmu autorovi ‐ jedinému autorovi celého rozsiahleho diela ‐ podáva nielen spoľahlivú informáciu o mnohých "technologických" problémoch biblických vied, ale aj dobrý pohľad na problematiku náboženských úvah a poučení.
Encyklopedický, resp. poznatkový charakter sa zvýrazňuje aj bohatou prílohou, v ktorej dominujú tabuľky o archeológii a histórii Palestíny, Blízkeho východu, zaradenie biblických dejín do širšieho rámca svetových dejín, mapky a zoznamy biblických miest a vykopávok. Sú tu aj praktické tabuľky mier, váh a peňazí, ako aj židovský kalendár. Nielen tieto tabuľky, ale aj systematický súpis pojmov a termínov v prolegomenách (úvodoch) svedčia o neobyčajne vyvinutom zmysle autora pre systematickosť výkladu a systémový prístup k chápaniu a osvetľovaniu problematiky. Treba však napokon zdôrazniť, že nejde len o jednoduchú technickú príručku, ani o zjednodušujúce výklady opreté o sústavné individuálne štúdium podopreté osobným presvedčením. Je to viac ako len príručný lexikón i viac ako encyklopédia. Je to úvod do štúdia biblických vied, ale aj návod na hlbokú analýzu obsahu i formy biblických spisov. A v neposlednom rade aj spoľahlivá pomôcka pre všetkých, ktorí majú záujem o vedecký pohľad na problematiku viery a náboženského presvedčenia. K tomu všetkému prispieva aj vynikajúca tlačiarenská úprava, takmer bezchybné texty i celkový vonkajší vzhľad.
Ján Horecký
V terminologickej práci sú na programe dňa aktuálne a akútne úlohy. Aktuálnou úlohou je ustaľovanie termínov v novovzniknutých vedných odboroch, v nových priemyselných odvetviach, výrobných technológiách ap. Akútnou úlohou je zbieranie terminológie ľudových remesiel a pracovných činností, pretože mnohé remeslá aj domácke činnosti sú pred zánikom
strana 182
(daktoré aj zanikli) a už len v najstaršej vrstve populácie žije niekoľko jednotlivcov, ktorí vedia opísať pracovné postupy a pomenovať nástroje, náradie a všetko ostatné, čo súvisí s vykonávaním zanikajúceho alebo zaniknutého remesla. Medzi akútne úlohy patrí aj zbieranie ľudovej terminológie zviazanej s tkaním v domácnostiach, terminológie spojenej so včelárstvom atď.
Tejto náročnej úlohe sa venuje Eduard Gašinec, ktorý výsledky svojich terminologických výskumov nielen archivuje v kartotékach, ale aj publikuje. Pod názvom Ako sa priadlo za našich starých materí (Národná osveta, 9, 1999, č. 9, s. 17 ‐ 21) publikoval termíny súvisiace s výrobou nite ako základného materiálu na tkanie plátna, teda termíny týkajúce sa pradiarstva, a pod názvom Včelárstvo, včelstvo a odborné názvoslovie (tamže, č. 21, s. 18 ‐ 22) uverejnil zaujímavé zistenia o včelárstve a včelárskej terminológii. Autor v obidvoch prípadoch zhromaždil terminologický materiál z Kysúc za aktívnej pomoci vybraných respondentov (pri včelárstve píše o nich ako o najskúsenejších komunikabilných včelároch). Okrem pradiarskych a včelárskych terminologických materiálov v tom istom časopise publikoval aj ďalšie terminologické práce.
Žiada sa osobitne vyzdvihnúť, že nejde o číry súpis reálií a ich pomenovaní. Sú to vlastne terminologicky orientované jazykovedno‐národopisné štúdie, ktorých jadrom a cieľom je síce zachytenie terminológie, ale celkové spracovanie terminologického materiálu prekračuje rámec terminologického slovníka, keďže ho autor zaraďuje do širších historických, kultúrnych a vecných súvislostí. Preto v jeho prácach nachádzame popri ľudových pomenovaniach príslušných reálií a inštruktívnych autorových obrázkoch aj ďalšie hodnotné informácie. Patrí medzi ne pripamätúvanie významných historických udalostí, ktoré mali vplyv na vývoj pradiarstva na Kysuciach, napr. Tökölyho povstanie, požiare, ktoré zničili vzácne písomné dokumenty aj iné reálie a svedectvá, čo potom rušivo zasiahlo aj do rozvoja tkáčstva a pradiarstva v tejto časti Slovenska.
V súvislosti so včelárstvom autor ako zaujímavosť uvádza, že staroslovenské pomenovanie úľa sa nachádza v starých arabských prameňoch, ale nie v písomných pamiatkach zo slovenského územia. Vysvetľuje to tým, že po vojenskej porážke staroslovenskej Veľkej Moravy starí Maďari všetko s krutosťou devastovali, vrátane kostolov a hradísk, ba dokonca povytínali
strana 183
všetky ovocné stromy, ako sa o tom píše v cudzích písomných pamiatkach (s. 18). Z kultúrno‐historického a jazykového hľadiska je pozoruhodná zmienka o tom, že "starí Maďari úplne prevzali výrobné postupy včelárstva i včelársku terminológiu" (s. 19). Toto zistenie autor podopiera autoritou maďarského vedca I. Kniezsu a českého vedca F. Kopečného.
Nepochybne zaujímavým doplnkom práce o včelárstve a jeho terminológii je nezvyčajný dodatok o využívaní včelárskej terminológie v ľudovej slovesnosti doplnený viacerými ukážkami ľudovej poézie z Kysúc. Z povedaného vychodí, že E. Gašinec vhodne obohacuje heuristický terminologický výskum o kultúrno‐historický rozmer, čo nepochybne zvyšuje hodnotu jeho práce.
Ivan Masár
strana 184
Upínací prípravok? ‐ Ing. Ľubomír Javorek zo Zvolena nám napísal: "Pri preklade istej európskej technickej normy som v anglicko‐slovenskom prekladovom slovníku našiel ako slovenský ekvivalent anglického výrazu jig spojenie upínací prípravok. Je toto spojenie správne? Ak nie, ako ho nahradiť? Dodávam, že ide o pomôcku, ktorá slúži na pripevnenie obrobku do stroja a pod."
Pri uvažovaní o termíne upínací prípravok si treba osobitne všimnúť obidve časti tohto spojenia: výraz upínací i slovo prípravok. Všimnime si najprv slovo upínací, čo je prídavné meno utvorené príponou ‐ací od nedokonavého slovesa upínať. Dokonavá podoba k tomuto slovesu je upnúť, pri ktorom sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (3. vyd. 1997; z neho preberáme aj ďalšie významy slov) na s. 770 uvádzajú tieto významy: "1. tesne zapnúť, zapäť; 2. zovretím, zachytením upevniť; 3. kniž. uprieť, upriamiť". Danej problematiky sa týka druhý význam tohto slovesa: "zovretím, zachytením upevniť". Prídavné meno upínací v spojení upínací prípravok teda možno prijať: upínať sa dá napr. medzi dve plochy, medzi dve čeľuste ako napr. vo zveráku.
Zamerajme sa teraz na slovo prípravok. V Terminológii obrábania kovov (Bratislava, 1952) sa na s. 40 uvádza heslo prípravok s týmto významom: "predmet alebo zariadenie používané vo výrobe na zjednodušenie výrobných operácií a na skrátenie vedľajších časov". Citovaná definícia slova prípravok je však len veľmi všeobecná, preto nie je celkom jasné, na čo je určený takto pomenovaný predmet, resp. zariadenie. Nie je celkom jasné ani to, ako sa pomocou takto definovaného prípravku zjednodušujú výrobné operácie alebo skracujú vedľajšie časy. Potrebné je uviesť aj to, že zároveň ide o jediný doklad, ktorý sme našli, na používanie slova prípravok v tomto význame (takto definovaný termín prípravok sa neuvádza v Stavebníckom náučnom slovníku, v Polytechnickom slovníku ani v iných
strana 185
odborných príručkách), preto sa zdá, že termín prípravok s veľmi všeobecným významom, ktorý sa uvádza v Terminológii obrábania kovov, technická verejnosť neprijala, resp. prijala ho ako súčasť odborného slangu, nie ako odborný termín. Tento predpoklad potvrdzujú aj termíny rýchloupínacie zariadenie a upínacia pomôcka i definícia termínu pomôcka takisto uvedené v spomenutej terminológii na s. 40. Na základe spracovania hesla prípravok by sa totiž dalo predpokladať, že základom dvojslovných názvov, ktorými sa pomenúvajú špeciálne pomôcky používané na zjednodušenie výrobných operácií a na skrátenie vedľajších časov, bude slovo prípravok, nie výrazy pomôcka alebo zariadenie. Rýchloupínacie zariadenie v citovanej terminológii sa vykladá takto: "upínacie zariadenie, ktoré sa používa pri sériovej výrobe na rýchle upínanie opracovaných predmetov alebo nástrojov", pri termíne upínacia pomôcka je tento výklad: "predmet, ktorý umožňuje upnutie výrobkov" a termín pomôcka sa definuje takto: "predmet, ktorý pri spracovávaní (v súčasnosti sa uprednostňuje kratšia podoba spracúvaní) materiálov umožňuje alebo uľahčuje uskutočniť daný pracovný úkon, pričom sám sa na tvárnení obyčajne nezúčastňuje". Z definície uvedenej pri termíne upínacia pomôcka je jasné, že týmto spojením sa pomenúva to, o čo nášmu čitateľovi ide, teda pomôcka (po anglicky jig) slúžiaca na pripevnenie obrobku do stroja a pod. Namiesto výrazu upínací prípravok je teda odôvodnené používať termín upínacia pomôcka.
Katarína Hegerová
Ako sa volá ulica pomenovaná podľa sídelnej jednotky Ostredky? ‐ Z oddelenia vnútornej správy Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy sa nás spytovali, aký je správny názov ulice, ktorá je pomenovaná podľa sídelnej jednotky v Bratislave nesúcej názov Ostredky. Doteraz sa totiž v zozname ulíc Bratislavy uvádza ako oficiálny názov Ostredková ulica, ale už viacerí obyvatelia Bratislavy upozorňovali miestny úrad a magistrát na to, že by sa mal používať názov Ostredská ulica. Tu je naša odpoveď:
strana 186
Vzťahové prídavné mená od zemepisných názvov sa spravidla tvoria príponami ‐ský, ‐cký, ‐iansky. Medzi zemepisné názvy zaraďujeme aj názvy ľudských sídel, ich častí a verejných priestranstiev, teda názvy miest, dedín, osád, názvy častí miest a obcí ako administratívnych jednotiek, ale aj názvy častí miest a obcí ako základných sídelných jednotiek nepredstavujúcich samostatné sídelné jednotky, napr. Bratislava ‐ bratislavský, Levice ‐ levický, Topoľčany ‐ topolčiansky; Petržalka ‐ petržalský, Karlova Ves ‐ karlovoveský, Staré Mesto ‐ staromestský, Rača ‐ račiansky, Štrkovec ‐ štrkovský, Starý háj ‐ starohájsky, Dvory ‐ dvorský, Koliba ‐ kolibský, Ružinov ‐ ružinovský, Prievoz ‐ prievozský, Vinohrady ‐ vinohradský, Trávniky ‐ trávnický, Ovsište ‐ ovsištiansky, Krasňany ‐ krasniansky.
Príponou ‐ový sa tvoria vzťahové prídavné mená od všeobecných podstatných mien, napr. strom ‐ stromový, most ‐ mostový (aj mostný), raketa ‐ raketový, fazuľa ‐ fazuľový. Sem možno zaradiť aj všeobecné podstatné meno ostredok s významom "malý kus poľa, úzka parcela role, malý záhon". Názvy ulíc motivované týmito všeobecnými podstatnými menami majú podobu Stromová ulica, Mostová ulica, Raketová ulica, Fazuľová ulica a podobne aj Ostredková ulica, ak je názov motivovaný všeobecným podstatným menom ostredok. Ak je však názov ulice motivovaný názvom sídelnej jednotky, t. j. zemepisným názvom, v názve ulice by sa malo uplatniť prídavné meno ostredský. (O tvorení prídavných mien od zemepisných názvov tohto typu pozri aj v príspevku Prídavné meno od zemepisného názvu Žitný ostrov. Kultúra slova, 30, 1996, č. 6, s. 335 ‐ 337.)
V Bratislave v rámci mestskej časti Ružinov je sídelná jednotka Ostredky, ktorej názov pôvodne fungoval ako chotárny názov. Aj pôvodný chotárny názov Ostredky, aj názov sídelnej jednotky Ostredky sa zaraďujú medzi zemepisné názvy. So zreteľom na to, čo sme uviedli o tvorení vzťahových prídavných mien od zemepisných názvov, z dvojice prídavných mien ostredkový, resp. ostredský ‐ keďže názov ulice v Bratislave je motivovaný názvom sídelnej jednotky, teda zemepisným názvom ‐ je primerané v názve ulice použiť prídavné meno ostredský, teda z dvojice názvov Ostredková ulica ‐ Ostredská ulica uprednostniť názov Ostredská ulica.
Matej Považaj
strana 187
benzínka gen. ‐y, žen. (arab.), hovor. 1. benzínová čerpacia stanica: Po nich by malo prísť na rad zahusťovanie siete benzínok na cestách prvej triedy a v okresných mestách. (TLAČ) ‐ 2. benzínová píla, motorová píla: A iba keď mi tesne za chrbtom zakvíli benzínka, odkladám sekeru. (TLAČ)
Slovo benzínka poznáme ako hovorové označenie benzínovej čerpacej stanice, resp. čerpacej stanice, ktorá sa bežne označuje ako benzínová pumpa (zaznačuje ho už Veľký slovník cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1997). Je to jednoslovný výraz utvorený z dvojslovného pomenovania ako výsledok ekonomizácie jazykového prejavu. Základom univerbizovaného výrazu benzínka je časť benzín ‐ z prídavného mena benzínová zo spojenia benzínová pumpa, ku ktorej je pripojená prípona ‐ka, charakteristická pre podstatné mená ženského rodu (gremiálna porada ‐ gremiálka, jadrová elektráreň ‐ jadrovka). Prídavné meno benzínová je utvorené od podstatného mena benzín, ktoré je arabského pôvodu (podľa názvu tropickej živice benzoe). Slovo benzínka je doložené z tlače a umeleckej literatúry aj ako hovorové pomenovanie benzínovej, resp. motorovej píly.
prestúpenec gen. ‐nca, muž. kto prestúpil z nejakej organizácie do inej: Prestúpencov, odídencov, sklamaných a rozčarovaných politikov z rôznych končín bezbreho politizujúceho Slovenska doplnili niektoré nové tváre... (TLAČ)
Podstatné meno prestúpenec sa utvorilo analogicky podľa názvov osôb mužského rodu, ktoré majú čiastočne činiteľský význam a vznikli z príčastí pomocou prípony ‐ec, napr. vyslanec (z príčastia vyslaný), utečenec (utečený), odídenec (odídený) ap. Neologizmus prestúpenec sme zachytili v redakčnom komentári jedného denníka a autor komentára takto nazval poslancov, ktorí odišli zo svojej strany a prestúpili do inej. Hoci sa toto
strana 188
slovo v danom kontexte viaže na oblasť politického života, slovom prestúpenec možno v širšom význame označiť človeka, ktorý vystúpil z nejakého organizovaného útvaru (politickej strany, hnutia, spolku, združenia ap.) a prešiel do iného.
protikorupčný príd. (lat.) zacielený proti korupcii: Prvoradou úlohou tejto organizácie bude spracovanie analýzy stavu korupcie v štáte, na základe ktorej bude vypracovaný protikorupčný plán. (TLAČ)
Prídavné meno protikorupčný zaraďujeme medzi zložené adjektíva s prvou časťou proti‐, ktorou sa vyjadruje vzťah odporu voči niečomu, zameranie na boj proti niečomu. Napr. protidrogový ‐ zameraný proti výrobe a rozširovaniu drog, protikomunistický ‐ zacielený proti ideológii komunizmu, protimonopolný ‐ zameraný proti monopolnému postaveniu ap. Druhá časť zloženého adjektíva protikorupčný predstavuje prídavné meno korupčný, ktoré je odvodené od podstatného mena korupcia = úplatkárstvo (z lat. slova corruptio ‐ zvrátenosť, skazenosť; úplatnosť, podplatiteľnosť a to od slovesa corrumpere ‐ skaziť; podplácať). Slovo protikorupčný má význam "zameraný proti korupcii" a v súčasnosti je frekventovaným výrazom slovníka politikov a publicistov.
samovyšetrovanie gen. ‐ia, stred. vyšetrovanie bez lekárskej pomoci prehmatávaním a skúmaním časti vlastného tela (prsníkov): Ak ste pri samovyšetrovaní zistili akúkoľvek zmenu, nepodceňujte ju a vyhľadajte lekára. (TLAČOVINA)
V posledných rokoch sa ako jedna z preventívnych metód na včasné zistenie niektorých ochorení a začínajúceho rakovinového ochorenia u žien presadzuje metóda samovyšetrovania, t. j. metóda vyšetrovania vlastnej osoby prehmatávaním časti tela (prsníka) a pozorovaním rozličných zmien na ňom. Slovo samovyšetrovanie predstavuje typ zložených podstatných mien, ktorých zámenná časť samo‐ má význam "vzťahujúci sa na seba samého; vykonávajúci sám, bez cudzej pomoci" a často zodpovedá cudzej zložke auto‐; porov. samoobsluha ‐ obsluhovanie seba samého, samovrava ‐ hovorenie so sebou samým, samožertva ‐ sebaobetovanie či významovo blízke slovo samoliečba ‐ liečenie bez lekárskej pomoci. Mnohé takéto zložené substantíva majú odborný charakter (samoopelenie
strana 189
‐ biol. opelenie rastliny vlastným peľom, samovznietenie ‐ zapálenie látky bez vonkajšieho zásahu [t. j. samej od seba], samonakladač ‐ ban. stroj na samočinné nakladanie uhlia). Príznak odbornosti možno vycítiť aj v novom výraze samovyšetrovanie, ktorý sa viaže na oblasť medicíny, no zároveň o ňom môžeme konštatovať, že podobne ako iné odborné výrazy, pôvodne viazané na jednu oblasť používania, aj neologizmus samovyšetrovanie prešiel do širšieho okruhu komunikácie.
výpalník gen. ‐a, muž. kto vymáha od majiteľa podniku, reštaurácie, obchodu ap. poplatok za vnútenú ochranu: Účty si vybavovali dve skupiny výpalníkov. (ROZHLAS)
Podstatné meno výpalník je odvodené od substantíva výpalné, ktoré sme predstavili v Kultúre slova (31, 1997, č. 3, s. 187) ako slovo v novom význame čiže tzv. neosémantizmus. Pôvodne sa takto nazýval poplatok vynucovaný v starších časoch nepriateľskými vojskami pod vyhrážkou vypálenia, v súčasných spoločenských podmienkach sa pod slovom výpalné chápe poplatok, ktorý vymáhajú vydieraním rozličné kriminálne skupiny od majiteľov prevádzok pod hrozbou vypálenia podniku ako protihodnotu za tzv. ochranu ich zariadenia. Slovom výpalník sa pomenúva príslušník takejto skupiny. Podstatné meno výpalník patrí medzi názvy osôb utvorené priamo od slovies príponou ‐ník, resp. od adjektív zakončených na ‐ný príponou ‐ík, ako sú pracovník, tlmočník, bojovník, klebetník, nevďačník, opozičník. Na rozdiel od východiskového slova výpalné, ktoré má svoj starší, historický významový náprotivok, derivát (odvodené slovo) výpalník takýto náprotivok v staršom jazyku nemá a možno ho hodnotiť ako novotvar. Od slova výpalník je utvorené prídavné meno výpalnícky a podstatné meno výpalníctvo.
Silvia Duchková
strana 190
STELA ĎURIŠÍKOVÁ
Vo výkladoch predajní sa často zjavujú takéto oznamy: Zníženie letného tovaru ‐ Zníženie elektrických spotrebičov ‐ Zníženie obuvi. Pravdepodobne málokto (nehovoriac o predavačoch) sa zamyslel nad významom týchto slovných spojení a uvedomil si, že v skutočnosti majú vlastne iný význam ako ten, ktorý mu pripisujú autori nesprávnej formulácie. Lepšie si to všimneme, keď v slovnom spojení zníženie obuvi slovesné podstatné meno zníženie nahradíme neurčitkom slovesa znížiť. Tak vznikne spojenie znížiť obuv. Aké významy nám ponúka toto slovné spojenie? Po prvé obuv sa priestorovo zníži, zmenší sa jej výška, napr. z vrška, z podrážky alebo z opätka sa odreže niekoľko centimetrov. Po druhé uberie sa na kvalite, príp. na úrovni obuvi, napr. vo vete Tým by sme znížili čižmy na úroveň papúč. Preto chceme apelovať na našich poslucháčov: Vyhýbajte sa predajniam s takýmto oznamom. Mohlo by sa vám stať, že by ste prišli domov s poškodenou obuvou a so zvyškami kože alebo opätka vo vreckách, v tom druhom (horšom) prípade úplne bosí. Preto vám odporúčame cenovo zvýhodnenú obuv nakupovať v predajniach s primeraným oznamom vyjadrujúcim zmenšenie, zníženie množstva potrebných peňazí na ich kúpu, teda s oznamom Zníženie cien obuvi. Kľúčovým slovom v tomto slovnom spojení je podstatné meno cena, ktoré by sa v tomto, ani v podobných oznamoch, ako sú Zníženie cien letného tovaru, Zníženie cien elektrických spotrebičov, nemalo strácať.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 1. 1999)
strana 191
JÁN KAČALA
Okrem zreteľných a jasných vyjadrení, ktoré prinášajú zrozumiteľnú informáciu, v jazykových prejavoch, najmä nepripravených, natrafíme aj na také, čo uvedené požiadavky nespĺňajú. Nespĺňajú predovšetkým preto, že prenášanú informáciu skôr zatemňujú ako zjasňujú. Medzi takéto prípady rátame aj kríženie väzieb pri slovesách. Kritický postoj ku kríženiu väzieb nezaznieva z rozhlasovej Jazykovej poradne po prvý raz, preto len krátko pripomenieme, že kríženie väzieb nastáva vtedy, keď pri významovo blízkych slovesách, ktoré sa vyznačujú ustálenými, ale navzájom rozdielnymi väzbami, väzba jedného slovesa sa prenesie na druhé sloveso. O takýto jav ide napríklad pri vyjadrení plánovať s odchodom. Sloveso plánovať je každému Slovákovi známe s väzbou s akuzatívom, ako o tom svedčia spojenia plánovať odchod, plánovať kúpu bytu, plánovať dovolenku. Sloveso plánovať teda nemá väzbu s inštrumentálom. Táto väzba je vlastná významovo blízkemu slovesu rátať, ktoré dobre poznáme zo spojení typu rátať s príjmom, rátať so ženbou, rátať s návštevou koncertu. Prenesenie väzby slovesa rátať k slovesu plánovať nemožno pokladať za rozvitie jazykového bohatstva slovenčiny, je to iba mechanický postup, ktorý narúša významovú aj výrazovú ustálenosť jazykových prostriedkov a prináša zastretie zreteľného a funkčne závažného rozdielu medzi nimi. Preto radšej zostaňme pri pôvodných väzbách plánovať niečo a rátať s niečím.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 1. 1999)
JOZEF JACKO
V jednom celoslovenskom časopise v reportáži Čudáci na laze sa hovorilo o írečitej lazianke žijúcej na lazoch neďaleko Zvolena. Pri čítaní
strana 192
tejto reportáže sme sa pozastavili pri slove lazianka. Na pomenovanie obyvateľa lazov, t. j. obyvateľa horskej osady s roztrúsenými obydliami, je v slovenčine zaužívané slovo lazník, ktoré je utvorené od podstatného mena laz príponou ‐ník. Slovotvorný typ, podľa ktorého sa tvoria názvy osôb pomocou prípopny ‐ník od názvov vecí i miesta, napr. záhrada ‐ záhradník, les ‐ lesník, škola ‐ školník, je v slovenčine produktívny. Názvy osôb ženského rodu sa od mužských názvov na ‐ník tvoria príponou ‐ka, pred ktorou sa strieda spoluhláska k so spoluhláskou č: záhradník ‐ záhradníčka, lesník ‐ lesníčka, školník ‐ školníčka, a teda aj lazník ‐ lazníčka.
Príponou ‐an je v slovenčine utvorených iba niekoľko všeobecných podstatných mien pomenúvajúcich osoby, ktoré vyjadrujú príslušnosť k miestu, napr. kraj ‐ krajan, ostrov ‐ ostrovan, vidiek ‐ vidiečan, dvor ‐ dvoran. Ženské podstatné mená majú podobu krajanka, ostrovanka, vidiečanka, dvoranka. Príponou ‐an, resp. v ženskom rode príponou ‐ianka sa spravidla tvoria obyvateľské mená od miestnych názvov, napr. Nitra ‐ Nitran ‐ Nitrianka, Modra ‐ Modran ‐ Modrianka a rovnako aj Lazy ‐ Lazan ‐ Lazianka. A tak v spisovnej slovenčine rozlišujeme medzi všeobecnými podstatnými menami lazník a lazníčka, ktorými sa pomenúvajú obyvatelia horských osád, a vlastnými menami Lazan a Lazianka, ktorými pomenúvame obyvateľov obcí Lazy pod Makytou a Slatinské Lazy.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 1. 1999)