Obsah
strana 65
EMIL KAČALA
Anton A. Baník sa od začiatku svojej tvorivej činnosti venoval štúdiu národného jazyka, jeho vývoja, jeho typických znakov a jeho funkcie v spoločnosti. Svedčí o tom jeho štúdia Slovenská reč a jej zovnútorný i vnútorný vývoj publikovaná roku 1923, ale aj jeho publicistika v nasledujúcich rokoch. Anton A. Baník pozorne sledoval postavenie spisovnej slovenčiny, ktorá sa po vzniku ČSR veľmi skoro stala predmetom nových sporov, útokov i obrán. Pozadím týchto sporov bola na jednej strane politická doktrína jednotného československého národa a jazyka, na druhej strane teória o malých schopnostiach spisovnej slovenčiny, t. j. tvrdenie, že spisovná slovenčina nie je schopná stať sa moderným jazykom vedy a civilizácie. Táto teória sa utvárala už pri zrode štúrovskej slovenčiny a mala svojich obhajcov najmä v istých pražských kruhoch. Po roku 1918 sa táto teória objavila v novej formulácii: že spisovná slovenčina sa síce dobre uplatnila v umeleckej literatúre, ale že nie je súca do odbornej a vedeckej literatúry; preto zástancovia tejto teórie odporúčali, aby sa vo vede na Slovensku používala iba čeština (pozri J. Ružička, 1970, s. 60). Aj Václav Vážný (1892 ‐ 1966) ako spolupracovník Matice slovenskej a neskôr univerzitný profesor v Bratislave presadzoval túto oficiálnu teóriu o slovenči-
strana 66
ne, resp. o jednotnej českoslovenčine, a tým smerom viedol kodifikáciu spisovnej slovenčiny s podporou niektorých svojich kolegov v Jazykovom odbore Matice slovenskej. Vedome sa odkláňal od domácej tradície, čiže od Cambelovej kodifikácie z roku 1919, najmä tým, že podporoval v slovenčine prvky zhodné s češtinou a odtláčal na perifériu prvky odlišné od češtiny. Ukázalo sa to najmä v prvom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vydala Matica slovenská nákladom Štátneho nakladateľstva v Prahe roku 1931. Pravidlá pripravoval Jazykový odbor Matice slovenskej pod vedením Václava Vážneho od roku 1923. Výsledok bol však v rozpore s pôvodnou myšlienkou Jozefa Škultétyho, aby Cambelova Rukoväť spisovnej reči slovenskej bola nahradená modernou a kompletnou príručkou spisovnej slovenčiny. Treba pripomenúť, že pražské ministerstvo školstva sa už od roku 1920 usilovalo zariadiť všetko tak, aby českí jazykovedci mohli ovplyvniť tvorbu zamýšľanej jazykovej príručky. Podarilo sa to prostredníctvom českých členov Jazykového odboru Matice slovenskej a najmä jeho predsedu Václava Vážneho. Tendencia k zhode s češtinou sa celkom otvorene proklamovala v úvode k tejto pravopisnej príručke. V tomto duchu Pravidlá zavádzali dvojtvary kaviareň i kaviarňa, prášok i prášek, krúžok i krúžek, hrášok i hrášek, stoletie i storočie; odporúčali sa tvary typu mysleť, rozumeť, videť, chceť namiesto myslieť, rozumieť, vidieť, chcieť, ako aj tvary rvať, lhať, rokyta, svoboda popri tvaroch ruvať, luhať, rakyta a sloboda; uvádzali sa tvary barva i farba, kozel i cap, limec i golier, pri slove kocka sa tvrdilo, že správne je kostka. Pravidlá sa pokúsili zaviesť do slovenčiny také slová ako myslivec, flétna, merič namiesto poľovník, flauta, merač, slová sotník, sotnina namiesto stotník, stotina, slová hejtman, hlásny, pohrabáč vedľa slova kutáč, prievod vedľa slova sprievod a prievodca popri slove sprievodca. Kodifikácia Václava Vážneho pripúšťala aj slová láhev alebo láhva, zeď a zedník popri slovách fľaša, múr a murár, ďalej slová neľze, nastudiť sa, ostudiť, papúšek, podozdiť namiesto podmurovať a pod. ‐ takýchto slov bolo v pravopisnom slovníku vyše päťsto. Pravidlá odmietali výrazy banovať, chýr, faloš ako maďarizmy, resp. germanizmy a namiesto nich odporúčali synonymá ľutovať, zvesť, klam; namiesto kefy a kefky odporúčali slová kartáč, kartáček. Skutočný dôvod odmietania týchto slov bol však iný; tieto slová totiž nie sú v češtine. Pritom sa v pravopisnom slovníku objavili také slovné spojenia
strana 67
ako nič naplat a ešte počas tlače boli do Pravidiel dodané niektoré slová napr. slovo silnica. Tendenčná bola aj kodifikácia písania predpôn s‐, z‐, vz‐ podľa pôvodu a významu predpony, resp. podľa tradície: sbor, shon, sobrať, sohnať, zpäť, zpätný a pod.
Kodifikácia Václava Vážneho vyvolala ostrú spoločenskú aj odbornú kritiku. Jeden z prvých recenzentov Pravidiel slovenského pravopisu Henrich Bartek konštatoval, že Pravidlám chýba jednotiaci princíp pri posudzovaní rečových javov a najmä v hláskosloví, v kvantite a v nových slovách badať až škodlivú voľnosť. Pravidlá odmietli nielen jazykovedci, ale aj spisovateľská obec, kultúrni a politickí dejatelia. Pre Antona Baníka vydanie Pravidiel slovenského pravopisu bolo popudom na zamyslenie nad predchádzajúcim vývinom, súčasným stavom a perspektívami spisovného jazyka. Z týchto úvah mu jednoznačne vyplynula povinnosť zaangažovať sa v úsilí o reformu spisovnej slovenčiny na základe pevných zásad vychodiacich z vnútorných zákonov národného jazyka. Články na túto tému A. Baník publikoval v denníku Slovák v októbri a novembri roku 1931.
Hneď na začiatku upozornil, že vydané Pravidlá svedčia o zjavnej čechizačnej tendencii a že v otázkach spisovného jazyka nie je prípustný nijaký kompromis. Z jeho rukopisných poznámok uložených v oddelení literárnych rukopisov (Archív literatúry a umenia Pamätníka národnej kultúry, ďalej ALU PNK) usudzujeme, že A. Baník pripravoval vlastnú koncepciu Pravidiel slovenského pravopisu. Tieto poznámky pod názvom Nárady na opravu Pravidiel slovenského pravopisu sa stali základom Návrhu Literárneho odboru Spolku sv. Vojtecha na úpravu pravidiel spisovného jazyka slovenského, ktorý Spolok sv. Vojtecha vydal v máji 1932 a predložil ho na prerokovanie valnému zhromaždeniu Matice slovenskej konanému 12. mája 1932. Autorom návrhu bol Anton Baník, ako o tom svedčí aj rukopisná poznámka na obidvoch cyklostylovaných exemplároch uložených v ALU PNK. Návrh ako celok je významným prínosom k teórii a praxi spisovného jazyka. Predhovor k návrhu závažnosťou obsiahnutých myšlienok pripomína Tézy o slovenčine z r. 1966. Autor v predhovore konštatuje, že Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré vydala Matica slovenská roku 1931, sú poznačené vplyvom českých pravidiel, z ktorých bolo prevzatých do slovníka aj množstvo zbytočných neslovenských slov a výrazov. Okrem toho odborná kritika v týchto Pravidlách zistila aj početné
strana 68
vecné nedostatky a hlboké zásadové rozpory. Za týchto okolností Literárny odbor Spolku sv. Vojtecha pokladal za svoju povinnosť podať Matici slovenskej návrh na úpravu slovenského spisovného jazyka.
Návrh Literárneho odboru SSV je založený na troch hlavných zásadách:
1. Zásada samostatnej spisovnej pôvodnosti určuje, že spisovná slovenčina je samostatný slovanský jazyk vyznačujúci sa pôvodnosťou, originalitou a osobitosťou. Prameňom obnovy a rozvoja spisovnej reči sú predovšetkým živé nárečia slovenského ľudu; z iných jazykov sa do spisovnej reči preberajú len také slová, ktoré nemajú náhradu v ľudovej reči. Z pravopisu, gramatiky a slovníka treba odstrániť cudzie prvky, ktoré narúšajú vnútorné zákonitosti spisovného jazyka.
2. Zásada ústredného spisovného nárečia určuje, že kritériom správnosti spisovnej slovenčiny sú tvary živého stredoslovenského nárečia. Stredoslovenské nárečie je akoby prostredníkom medzi západoslovenskými a východoslovenskými nárečiami. Zásada ústredného spisovného nárečia má už 300‐ročnú tradíciu (slovenský preklad Ostrihomského rituálu z roku 1625 sa len málo líši od dnešnej literárnej podoby slovenského jazyka).
a) jednoduchosť, ktorá v potrebnej miere uprednostňuje fonetiku pred etymológiou a prepiatym historizmom v súlade so zvukovou povahou stredoslovenskej ľudovej reči,
b) výrazovú ustálenosť, ktorá spomedzi významovo nerozlíšených jazykových útvarov volí jednotné podoby vyhovujúce celkovej tendencii vývoja slovenského jazyka,
c) významovú presnosť, schopnú vyjadriť najjemnejšie a najrozmanitejšie odtienky myšlienkového bohatstva.
Z týchto troch zásad autor návrhu utvoril najdôležitejšie poučky v pravopisnej, gramatickej a slovníkovej oblasti. Rozpor medzi jazykovou teóriou a spisovnou praxou podľa A. Baníka trvá od roku 1850 a matičné Pravidlá z roku 1931 situáciu ešte zhoršili; preto je podľa neho potrebné teóriu a prax v tejto oblasti uviesť do rovnováhy.
Za najnaliehavejšiu pravopisnú úpravu spisovnej slovenčiny Baníkov návrh pokladá redukciu písania ypsilonu v takom rozsahu, že by sa ypsilon písal len v priezviskách a v cudzích zemepisných názvoch. S touto úpravou
strana 69
súvisí aj návrh, aby sa každé mäkko vyslovované ď, ľ, ň, ť pred samohláskami e, i, označovalo mäkčeňom. V kapitole o písaní cudzích slov sa navrhuje zemepisné názvy písať v pôvodnej podobe, t. j. Leipzig, München, Venezia; výnimku tvoria iba zaužívané názvy hlavných miest: Paríž, Londýn, Rím. V hláskosloví sa okrem iného navrhuje ustálenie kvantity slov s niektorými príponami (‐dlo, ‐teľ, ‐áč, ‐ič, ‐ík, ‐cí), dôslednejšie uplatnenie zásady, že za sebou nemajú nasledovať dve dlhé slabiky (vtačí, liščí), v pravopise písanie predpôn s‐, z‐ a predložiek s (so), z (zo) v zhode s fonetickým princípom. V časti o skloňovaní zámen autor upozorňuje na správne skloňovanie zámen môj, tvoj, svoj, náš, váš: genitív môjho (nie mojeho), nášho (nie našeho); datív môjmu (nie mojemu), nášmu (nie našemu) atď. Na nebezpečenstvo prenikania českých tvarov upozornil aj v kapitole O slovesných tvaroch jednotlivých tried a vzorov: sloveso hrať má podoby hrám, hráš, hrá (nie hrajem, hraješ, hraje); od slovesa ohroziť správne odvodený tvar je ohrozený (nie ohrožený) a pod. Napokon autor predkladá návrh na usporiadanie slovníkovej časti pravidiel: navrhuje graficky rozlíšiť slová a výrazy, o ktorých spisovnosti niet pochýb, ďalej niektoré cudzie slová, ktoré však majú slovenský náprotivok, a napokon nespisovné slová a výrazy.
V doslove autor konštatuje, že úlohou citovaného návrhu nebolo zaoberať sa všetkými boľavými problémami spisovného jazyka, ale zdôrazniť hlavné zásady, v duchu ktorých sa má vykonať úprava spisovnej slovenčiny. Autor nepokladá svoje návrhy za nemenné; chcel nimi najmä vzbudiť záujem o otázky súvisiace s ustálením normy spisovného jazyka.
12. mája 1932 valné zhromaždenie Matice slovenskej prijalo tento návrh spolu s návrhom 130 slovenských spisovateľov a publicistov. Valné zhromaždenie rozhodlo o vykonaní revízie Pravidiel z roku 1931, o zmenách v pravopisnej komisii a o vydaní nových, opravených Pravidiel slovenského pravopisu. Na príprave nových Pravidiel sa zúčastnil aj A. Baník. V opravených Pravidlách sa uplatnila len časť jeho návrhov; neuskutočnil sa napríklad návrat k štúrovskému dvojhláskovému skloňovaniu prídavných mien vzoru dobrô, dobrieho; v dôsledku tendencie smerujúcej k zjednodušeniu pravopisu sa neuplatnilo písanie hlások ‐ks‐ namiesto ‐x‐ v slovách lexikón, flexia a pod.
strana 70
Pre vtedajšie pomery je príznačné, že opravené Pravidlá slovenského pravopisu počas trvania ČSR už nevyšli. Proti Matici slovenskej sa zdvihla vlna nenávistnej kampane a aj inak boli podmienky nežičlivé. Jazyková prax až do konca tridsiatych rokov bola nejednotná. Na jednej strane bol matičný úzus, ktorý sa uplatňoval vo vydaniach Matice slovenskej a v martinských Národných novinách; na druhej strane školy a úrady sa pridržiavali Pravidiel z roku 1931, čiže Vážneho koncepcie, a to isté platí aj o knihách, časopisoch a novinách, ktoré vychádzali v Bratislave. Opravené vydanie Pravidiel vyšlo až roku 1939. Rok predtým sa A. Baník stal pracovníkom Matice slovenskej a zástupcom referenta Jazykového odboru Matice slovenskej. Na vydaní opravených Pravidiel sa A. Baník zúčastnil ako ich výkonný redaktor a spoluautor, pričom samostatne spracoval časť o výslovnosti slov cudzieho pôvodu. Opravené pravidlá, ktoré boli označené ako nové vydanie, odstránili rozličné dvojtvary a celý tendenčný nános z roku 1931. Opravené pravidlá z roku 1939, hoci boli vytlačené, sa nestali oficiálnymi, lebo univerzitnej komisii v zložení D. Rapant, A. Mráz, Ľ. Novák, J. Stanislav sa pôvodný text, ktorého autorom bol Henrich Bartek, zdal príliš radikálny (okrem iného v písaní predpôn s‐ a z‐). Komisia text neschválila a rozhodla o novom vydaní. Druhé vydanie Pravidiel, ktoré vyšlo roku 1940, prepracoval a zredigoval opäť A. Baník. Toto vydanie vychádzalo z matičného úzu a vytvorilo predpoklady na organický vývin spisovného jazyka v nasledujúcom období. V pravopise toto vydanie uprednostňovalo etymologický, prípadne historický princíp pred fonetickým. Ale A. Baník, ako sa ukázalo neskôr, správne predvídal tendenciu vývoja pravopisu smerom k dôslednejšiemu uplatňovaniu fonetického princípu.
Na záver konštatujeme, že A. Baník bol jedným z tých, ktorí sa zaslúžili o kultúru spisovného jazyka, o jeho nerušený vývin a vniesli do pravopisných pravidiel jednotiaci princíp ‐ práve ten, ktorý chýbal Pravidlám slovenského pravopisu z roku 1931. A. Baník bol jedným z tých, ktorí podstatne prispeli ku kodifikácii pravopisných pravidiel spisovnej slovenčiny vo významnom období jej vývinu.
LITERATÚRA
Anton Augustín Baník sedemdesiatročný. Martin, Matica slovenská 1970.
strana 71
BARTEK, H.: Pravidlá slovenského pravopisu. Slovenské pohľady, 47, 1931, s. 579 ‐ 586.
Návrh Literárneho odboru Spolku Svätého Vojtecha na úpravu pravidiel spisovného jazyka slovenského, predložený Matici slovenskej, spisovateľom slovenským a verejnosti slovenskej. Trnava 1932. 88 s. (vydané ako cyklostylovaný rukopis). Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Nákladom Štátneho nakladateľstva v Prahe vydala Matica slovenská 1931. 360 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turčiansky Sv. Martin 1939. 468 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1940. 478 s.
RUŽIČKA, J.: Spisovná slovenčina v Československu. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1970. 256 s.
JÁN HORECKÝ
Už v základnej kodifikačnej príručke martinského úzu spisovnej slovenčiny, v Camblovej Rukoväti spisovnej reči slovenskej (Cambel, 1919, s. 321) sa upozorňuje, že má byť začína sa, počína sa robota, nie začína, počína robota. Pravda, v duchu vtedajšej praxe sa táto poučka bližšie neodôvodňuje, neskúmajú sa charakteristické vlastnosti tohto slovesa. Azda aj táto okolnosť bola jednou z príčin, prečo sa nie vždy rešpektovala a často aj dodnes nerešpektuje, čo sa stalo vďačným námetom na upozornenia a karhavé poznámky mnohých jazykovedcov.
V Dvončovej bibliografii slovenskej jazykovedy za roky 1925 ‐ 1975 (1987) sa vo vecnom registri pod heslom začať uvádza 15 položiek, pod heslom začať sa 8 položiek (pričom niektoré sa zhodujú s položkami pri slovese začať). Sú tu autori J. Findra, G. Horák, J. Horecký, J. Ružička, I. Ripka, J. Skladaná. V bibliografii za roky 1976 ‐ 1985 (1997) sú už len 3 položky od G. Horáka, 2 položky od V. Blanára a jedna od M. Marsinovej. V bibliografii za roky 1986 ‐ 1995 (1998) sú 3 položky od G. Horáka a 1 položka od M. Pisárčikovej.
strana 72
Z uvedených autorov len M. Marsinová (1987) upozorňuje na fázový charakter slovesa začať, nedotýka sa však zvratnej podoby, lebo celá štúdia je zameraná na vzťah medzi slovesami začať, počať, načať, započať.
Tieto údaje sú nevyhnutným východiskom pre úvahy o "nesprávnosti" spojení typu začalo leto. Vonkajšia podoba so zvratným sa chápe sa obyčajne ako zvratná podoba slovesa začať/začínať. Argumentácia tým, že v spisovnej slovenčine sa v spojeniach uvedeného typu používa len zvratné sloveso začať sa/začínať sa, nie je však z teoretického hľadiska odôvodnená, lebo zvratnú podobu môžu mať len predmetové slovesá, t. j. také slovesá, ktorých dej je orientovaný na nejaký objekt, na jeho zasiahnutie. Ak sa jazykovedci zhodujú v tom, že sloveso začať patrí k fázovým slovesám (niekedy, napr. vo valenčnom slovníku sa označujú ako fázové modifikátory), zdôrazňuje sa tým jeho základná funkcia vyjadrovať určitú, podľa významu prvú, iniciačnú fázu v priebehu slovesného deja. Pretože takto nemôže zasahovať predmet, nepatrí k predmetovým slovesám a okrem toho vyžaduje sémantické doplnenie o slovesný neurčitok, ktorým sa označuje konkrétny dej. Teda napr. začal som, začínam hovoriť, písať, chodiť, pracovať, rozmýšľať, murovať, orať. V týchto spojeniach sa neurčitkom vyjadruje vlastný obsah výpovede (teda činnosť, dej alebo zmena stavu), kým slovesom začať/začínať sa výpoveď zaraďuje do istej situácie tým, že označuje osobu, číslo a čas (aj spôsob). Táto vlastnosť lepšie vynikne pri porovnaní s predmetovými slovesami. Kým slovesom umývať vyjadrujeme, že istý dej zasahuje predmet zasiahnutý danou činnosťou, slovesom začať takúto funkciu nemôžeme vyjadriť.
Pretože slovesný dej môže zasahovať aj pôvodcu deja, hovoriaci môže daný dej obrátiť aj na seba a tak je možná aj zvratná podoba, v ktorej zámeno sa práve označuje zasiahnutého pôvodcu deja: umývať schody ‐ umývať sa (prípadne aj umývať si ruky). Pravda, zámeno sa patrí často už k významovému slovesu, k slovesu začať sa priraďuje len zdanlivo. Napr. smiať sa, vystatovať sa. V spojení začal sa smiať, začínajú sa vystatovať nemožno zámeno sa chápať ako patriace k slovesu začať.
Osobitné postavenie a funkciu má spojenie začalo sa hovoriť, kosiť, murovať. Tu zvratné zámeno sa nepatrí k slovesu ako celku, ale iba k 3. os. sg. a pl., a teda funguje tu celý výraz začalo sa ako zvratný tvar nezvratného slovesa, podobne ako napr. v spojeniach kosilo sa dobre, murovalo sa
strana 73
bezhlavo. Treba pripomenúť, že takáto zvratná podoba sa môže spájať nielen s neurčitkom plnovýznamového slovesa, ale aj s inými výrazmi, ktorými sa vyjadruje dej. Napr. začalo sa s kosbou, so žatvou, začínalo sa so spevom.
Prirodzene, ako ostatné slovesá aj fázové sloveso začať má špecifické lexikálne významy, ktoré sa obyčajne zachytávajú vo výkladových slovníkoch. Ale treba tu zdôrazniť, že základným kritériom pri vymedzovaní jednotlivých významov je spôsob priebehu deja, konkrétne okolnosť, či sa predpokladá skončenie deja (a tu je možný protiklad začínať ‐ končiť, začať ‐ skončiť), alebo či sa počíta len s prerušením deja (a potom tu je protiklad začať ‐ prestať, začínať ‐ prestávať).
K prvému typu patrí práve nezvratné fázové sloveso začať/začínať, a to aj vo zvratnej podobe začalo sa murovať, začína sa spievať, začína sa s murovaním, so žatvou. Ak sa má vyjadriť len prerušenie deja, je namieste zvratná podoba začať sa/začínať sa. V takomto prípade však nie je možné doplnenie deja neurčitkom. Nejde však ani o zameranie deja na predmet, tým menej na pôvodcu deja, ale skôr o pripísanie nejakého deja, jeho prvej fázy nejakému predmetu. Ide o typ začala sa schôdza, začína sa predstavenie. Teda práve o ten typ, ktorý sa stretáva s odmietavým postojom preskriptívnej jazykovedy k vynechávaniu zvratného zámena. Tento postoj je nepochybne odôvodnený. Treba ho však obhajovať nie zdôrazňovaním faktu, že v takýchto prípadoch je prípustná len zvratná podoba, ale skôr upozornením, že vlastne nejde o zmenu zvratného slovesa na nezvratné, lebo nejde o zásah predmetu. Je to osobitné sloveso, ktorého funkciou je pripísať/pripisovať nejakému predmetu (ktorý vôbec nie je predmetom zásahu, ale skôr trpným, pasívnym nositeľom) istú vlastnosť, konkrétne istý dej. V spojení hra sa začala pred hodinou sa práve konštatuje, že tu je istý objekt hra a že tento objekt sa dal do činnosti.
Podobná situácia je napr. možná v maďarčine. Tu sa osobitnou morfémou ‐dik vyjadruje zasiahnutosť, resp. zasiahnuteľnosť predmetu, pripisuje sa mu istá vlastnosť, a to systematicky. Niekedy sa tento tvar interpretuje ako pasívum. Tak proti megkezd, elkezd (začať hovoriť ‐ beszélni megkezd) stojí megkezdödik, kezdedik a játék ‐ začína sa hra. Na druhej strane v češtine a nemčine je tu v obidvoch prípadoch nezvratná podoba začít/začínat, anfangen (v češtine popri zvratnej podobe začít se, začínat
strana 74
se, napr. začaly žně, začaly se žně): er fängt an zu sprechen ‐ začína hovoriť, das Spiel fängt an ‐ hra sa začína. Nezvratná podoba je v takýchto prípadoch aj vo francúzštine (il commence à parler) a v angličtine (he begin to talk). Neprekvapuje teda, že aj v slovenčine často prenikajú takéto nezvratné podoby aj tam, kde ide o pripisovanie deja (koncert začal áriou, školský rok začína 2. septembra). Možno to vysvetliť (nie ospravedlniť) elipsou, vynechávaním vzratného zámena sa. Elipsa je aj v takých spojeniach ako začíname (upozornenie na začiatok predstavenia), nezačínaj (výstraha na upustenie od istej činnosti). Častá je takáto elipsa v spojeniach typu začínal ako robotník a skončil ako vedúci.
Prirodzene, v explicitnom a prestížnom vyjadrovaní treba využívať možnosť, ktorú poskytuje systém slovenského slovesa, a najmä vo význame, ktorý je protikladný ku končiť, dávať prednosť "predikačnému", pripisovaciemu významu začať sa/začínať sa.
LITERATÚRA
CAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky sv. Martin, tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho úč. spolku 1919. 330 s.
DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1925 ‐ 1975). Martin, Matica slovenská 1987. 1388 s.
DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976 ‐ 1985). Martin, Matica slovenská 1997. 1698 s.
DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1986 ‐ 1995). Martin, Matica slovenská 1998. 728 s.
strana 75
GEJZA HORÁK
Ako vďačný čitateľ pristavujem sa pri diele Ladislava Ťažkého o jeho rodnej a našej vrchárskej dedine.
Názov súboru dvadsiatich ôsmich próz, noviel Márie a Magdalény naznačuje, že L. Ťažký sa vo svojej rozkošatenej próze upriamil najmä na ženy robotné, pokorne trpiace a v protiklade s nimi na ženy hriešnice prigniavené osudovou žiadostivosťou a z nej pochádzajúcou krutou hriešnosťou.
Dajme však slovo autorovi diela spred takmer tridsiatich rokov (1983). Jeho poeticky ladenému vyznaniu, čo a kade ho vodilo pri písaní o rodnej doline, a to cez priame vlastné zážitky a s nimi zvarené spomienky ‐ ako píše, z javiska svojej mladosti ‐, ale i z rozprávania žien, ktoré postretal na svojej púti.
I šiel pútnik za hlasom svojho srdca svetom, horami‐dolami, putoval za materou, letel za ňou ako vták do hniezda, do rodného údolia Čiernej rieky, a na svojej púti stretol plačúce madony, matere i devy čisté ako Márie a hriešne ako Magdalény. Vstupné slová L. Ťažkého určujú zemepisný rámec diela i jeho široký obsahový záber.
K tomu rozprávkovo znejúcemu a privolávajúcemu vstupu priraďujeme prvú prózu Volanie. Autor v nej naznačuje, čo ho pohlo a malo k tomu, aby sa vydal na synovskú púť. ‐ Matka sa mu prisnila: je chorá, volá ho na rozlúčkovú návštevu. On berie hudobný nástroj svojej mladosti harmoniku ‐ heligónku a s obavou, či nájde svoju mater ešte živú, poberie sa z domova (z Bratislavy) domov. Najprv sa vezie autobusom do mestečka na prahu svojej cesty, zaspomína si v ňom na príkry osobný zážitok z detstva (Materina väznica) a potom vykročí rodnou dolinou Čiernej rieky. Hneď za mestom (akoby neznámy) sa stretá so ženičkou, starou rodáčkou. A tu sme už na začiatku jeho novely Tajomstvo kvílivého spevu.
Svoj čitateľsky ladený výber ukážok z autorovej knihy venovanej rodnému kútu zaraďujeme do týchto osnovných častí:
strana 76
2. Ženy zlomené prácou aj umáravým žiaľom a na druhej strane ženy ukrutné hriešnice: lúpežne vraždiaca a dve zabíjajúce samosudkyne; k nim voľnejšie priradená (spomienkou z mladosti poznačená) radodajka a napokon i ošklivá pijanka klebetnica.
3. Príležitostní povestní návštevníci doliny a domáci zlostní pijani, ale i duševne a telesne znetvorení ľudia.
1. Hore ‐ horám v údolí Čiernej rieky podľa celkového dojmu a postoja dedinčanov dáva autor obrazné pomenovania: to naše modravé more, plné bieleho zlata, zelená bohyňa a s ním vnútorne späté zlá dračica.
Ale najprv sa spolu s ním zastavíme pri liahnutí hory. S vďačnou uznanlivosťou sleduje robotu starých žien zodratými mozoľnatými rukami. ‐ Kľačia na zemi, hrabkajú v nej rukami, hrajú sa s ňou ako deti, zem miesia ako cesto, ale koláčiky nerobia, skôr niečo v nej hľadajú, hĺbia do nej jamky a do tých jamôk sadia... Pri pohľade na ne sa mu zjavuje obraz sadenia kvetov s pesničkou o zelenom rozmarínčeku. Ale razom ho zavracia...
Rozmaríny? Nie, chlapče, to sú mladé smriečky a jedličky, lebo starenky sa už nechcú kvietím zdobiť ani vôňou chlapcov vábiť, mladšími robiť, starenky už len pre pravnukov horu sadia. ‐ Od nich sa dozvie, že jeho mať včera museli odviezť do nemocnice...
Pomerne krátku (287 ‐ 293) zastávku pri práci žien na sadení hory, utešený obrázok, nadpísal L. Ťažký žehnajúcim názvom Hororodičky. Zakončuje ho rozlúčkovým pozdravom: Zbohom, hororodičky, Márie, Terézie, Alžbety, Zuzany, Anny, Antónie, unavené včeličky, čo sa na robotu hráte a život hore dávate.
Hora má zrod a dlhý rast: zo stromčekov sa vyvíjajú stromy, a keď dorastú do drevnej dospelosti, pod sekerou drevorubača padajú. Tu sa čitateľovi vo vedomí vynára protiklad žena ‐ krstná mať hory a chlap ‐ drevorubač, ktorý ju stína: vzťah daný deľbou práce ľudí spod hory, vrchárov.
Chlapi tu žijú s horou ako so ženou. Tak sa k nej správajú ako k žene a k žene ako k hore (Zelená bohyňa 114).
Keď hora padá pod sekerou, z času na čas si vyžiada svoju krvavú daň ako zlá dračica (119). Dravá hora si vzala aj mladučkého Jula. ‐ Ale najprv si pripomenieme úryvok o drevorubačskom začiatku týždňa. ‐
strana 77
V pondelok si každý priniesol do hory obed, ktorý mu navarila žena alebo mať. Ale drevorubač a oheň sú nerozluční. Keď sa starší púšťali do roboty, povinnosťou najmladšieho aj tu bolo rozložiť oheň, nie veľký, len takú malú vatričku, pri ktorej sa dali ruky zohriať alebo zapekačka zapiecť. To je Julova robota, lebo zo všetkých chlapov je tu on najmladší... (117).
Sťatý padajúci strom preťal mládencovi život. Jeho starší druhovia sú presvedčení, že sa hora vzbúrila a spadla na ich mozoľnatý svet (122). Keď zdesení odnášajú mŕtveho, ešte len budúceho drevorubača, trápi ich myšlienka, čo len povedať jeho ubolenej materi! Ich trpkú otázku autor rieši, no i prehlbuje radou z rozlúčkovej pesničky: Pred smrťou nikomu nepovedal, čo majú povedať jeho materi... (131). ‐ Keď chlapi donesú mŕtveho mládenca pred dom, Julova mať, bleskom synovej smrti podťatá, bez ducha zostala ako skamenená kľačať v potôčiku, kde predtým prala. A tak Julo nemal mater a mať už nemala syna. Jula nemal kto čakať, lebo otec, hluchý ako peň, pahoval šindle na humne (131). Ale Julova smrť sa priberala ešte do dakoho zaťať... O tom autor dodáva: A milá, tá... tá sa ešte nedozvedela, že ovdovela skôr, ako sa vydala (131). Ale vráťme sa a čítajme, ako zhrození chlapi prijali pomstu hory: Na tom mieste, kde hora s vetrom Jula zabila, chlapi sťali strieborné jedličky a z nich zelenou smolou voňajúce máry zhotovili (126). Mŕtvy mládenec z piatka na sobotu nocoval v hore. Tak rozhodol faktor. Máry s Julom zdvihli vysoko medzi dve haluznaté jedle. Medzi jedľami a kolibou zapálili vatričku ‐ večné svetlo a celú noc sa pri márach po dvoch striedali, čestnú stráž držali, pred divou zverou mŕtveho kamaráta chránili (126).
Faktor zaklopal obuchom sekery na dub a zakričal: "Fajront, chlapi! Začína sa sobotália!" Chlapi prestali rúbať a so sekerami na ple‐ciach podišli k faktorovi a dvaja z nich mlčky začali rúbať do duba, pod ktorým vrahyňa jedľa zabila Jula... Aj do kmeňa buka vyťali veľký kríž (129).
V balade o narodení človeka zaradenej do novely Kameňovanie hriešnice starý vyslúžený drevorubač Medveď‐Môjduša o takých krížoch rozpráva:
Keď sme prechádzali vedľa hrubého buka, do ktorého drevorubači dávno vyťali kríž, veľký ako drevorubačská sekera..., všetci sme sa pod ním pokorne prežehnali a zašepkali modlitbu za človeka, ktorý tu v robote dušu vypustil. Takýchto kaplniek je v našich horách plno. Pri každom takomto
strana 78
kríži som si predstavoval, ako pod stromom leží pridlávený hôrny chlap drevorubač, uhliar či furman, náš človek (189).
Ten istý (najlepší) Ťažkého rozprávač pochvalne spomína:
V pľúcach, v krvi sme cítili vôňu a dych hory, počuli sme, ako ticho spieva, ale keď som postál, lepšie sa započúval, nie horin, ale materin spev som spoznal (...). Hora do toho šepotavého spevu šumela a tak spolu tú maličkú v materinom živote uspávali. (188)
K tomu ďalej vo svojom chválospeve na horu dodáva: nás hora nielen zabíjala, nás matere v horách aj počali a my sme sa v horách aj rodili. (191)
2. Ženy usilovne sadiace horu L. Ťažký čitateľovi predstavuje nielen ako hororodičky ‐ akoby v protiklade s drevorubačmi, ale aj ako plačúce, žiaľom podkosené trpiteľky, ktoré vyprevádzali synov do vojny s rozlúčkovým pozdravom Zbohom, syn môj!, no aj s výzvou: A nedaj sa zabiť, chlapče! Ale ani ty nikoho nezabi! (410). A keď jedna z tých materí, čo sa syna po beznádejnom čakaní (To nám zvonil umieráčik 419) napokon predsa dočkala, pri radostnom zvítaní zisťujúco zvolá: Tak nezabili ťa, syn môj? ale v zápätí akoby mu pripomínala rozlúčkovú výzvu: Ani ty si nezabil? ‐ Niekoľko ráz ranený syn dáva dobrotivej matke podľa jej vyčítavého porovnania takú výhovorkovú odpoveď, ako keď sa s chlapcami kedysi pobil... (On začal...). Tá mať sa napokon dočkala syna, ale boli aj také, čo sa len dozvedeli, že už ho nemajú, ba i to, akým hrozným mučením strácal život. ‐ Bolestiplná mať v novele Tajomstvo kvílivého spevu volá: "Ach božemôj, ani vysloviť sa to nedá, jazyk vyrezaný..." a spisovateľ dodáva: Žena, tak ako pred chvíľou kvílivo spievala, tak teraz spevavo kvíli, vykladá: "Ako ho len mohli? Veď on bol doma, a oni nie!" (96).
Kruté ženy ‐ hriešnice predstavuje autor v novelách Kameňovanie hriešnice (182 ‐ 221) a Ako tetke Cúričke syn nepadol v boji, ale zomrel na slame (294 ‐ 300)
Z prvej vyberáme autorovu spomienku, keď prechádza s materi podobnou ženičkou okolo domca toho dobráčiska, čo horu výrečne bol chválil, ale s bolesťou nad úmrtnými (drevorubačskými kaplnkami) jej obžalobne aj zlorečil...:
Starého Medveďa‐Môjdušu zabila ... jedna baba, Líška sa volala tá, čo na svet deti privádzala. Žena to bola krvnatá, červená v tvári, so zdravým, silným telom. Muža nemala ani deti, a tak si hľadala frajerov. Ale načože
strana 79
mládenec pôjde k babe, čo sa na kršteniach piť naučila, keď mu nezaplatí alebo si pri nej aspoň dobre nevypije (182).
A na to jej mali poslúžiť peniaze, čo ukradla pri prefíkanej lúpežnej vražde z hrubizného opaska chudáčiska Medveďa‐Môjdušu, utŕžené za voly. ‐ Keď ju odvádzajú žandári, rozhorčení dedinčania hádžu do nej kamene a v narážke na jej chorobnú užiadanosť počuť, ako do nej sekajú výkrikmi: "Tak preto si ty, hurta jedna, starého Medveďa‐Môjdušu zabila? "Veru preto, nepočuli ste ju, sama povedala (aj na súde), aby si za jeho voly junca kúpila." (219)
Z druhej novely, ktorú Ťažký nazval najdlhším názvom Ako tetke Cúričke syn nepadol v boji, ale zomrel na slame (294 ‐ 300), vyberáme úryvok z tetkinej žaloby. Začína ju zvolaním: "Keby si vedel, akej hanby som sa ja dožila, akého žiaľu na starosť napila." ‐ Spisovateľ akoby nevedel, očistom sa spytuje "Akej hanby, tetka? Váš Matej bol predsa súci chlap, človek, ako sa patrí, posledné by bol dal zo seba pre kamaráta v robote... Tetka mu prisviedča "Dobrák, och, dobráčisko to bol veľký, ale pijan ešte väčší. Ale zabiť ho nemuseli. (294)
Z rozprávania užialenej matky sa dozvedáme: Keď raz tento staviteľ mostov, ale medzi ním a ženou nebolo ani úzkej drevenej lavičky, tvrdo spal.. Nepočul chudák môj, ako vlastná dcéra hriešne slová nad ním vyriekla: Mamo! Zabime otca! Načo je nám taký opitý otec, tebe taký opitý chlap v dome? Mať súhlasila a zabili: dcéra tĺčikom na mäso a mať dokončila sekerou. ‐ Takto sa priznali aj na súde.
Autor ťažko uveriteľný príbeh uzaviera: Nebude už pokoja, nebude už radosti v srdci matky, ktorej syna zabili ženy ako mäsiari býka na bitúnku a len úsečne dodáva akoby úradné slová rozsudku: žena osem a dcéra šesť rokov väzenia. (300)
Tie tri ženy: baba Líška, ktorá prefíkane zabila Medveďa‐Môjdušu, a dcéra s matkou, vrahyne otca a muža ‐ slabošského pijana, sú medzi Ťažkého Magdalénami výnimočné hriešnice. ‐ Pravá tohto rodu je Terezka ‐ radodajka, ktorú kedysi rozprávač ako mládenec odprevádzal v Zapačiach z krštenia, a teraz ako Tereza krčmárkasa mu márne ponúkla, že ho vďačne prenocuje... ‐ Podotýkam, že v tej krčme, ktorú charakterizuje aj nadpis prózy V našej krčme nič nového (včlenenej do rámcovej novely Skaza ilúzie) odohrá sa dramatická scéna, po ktorej si autor v duchu
strana 80
mohol nôtiť zbojnícku "Boli by ma zabili"... ‐ Osobitnou Magdalénou je Kata Hurta ‐ Ožranica, klebetnica mrzko okydávajúca statočných ľudí.
Ale vráťme sa k Máriam. Patria medzi ne nielen tie úbohé ženy, ktoré stratili synov, ale i tá Mária, čo vyhnala dotieravého mnícha zo dvora s vyhrážkou.
Von, prac sa z môjho domu, černokňažník! Ale rýchle, kým sa mi muž z hory nevráti! (328)
3. Príležitostní návštevníci doliny ‐ Lacný Jožko, podomový obchodník ‐ Bosniak, Ignác žobrák (podľa mienky daktorých dedinčanov falošný), žobravý mních, handrár a miškár (pozri novely Smrť Lacného Jožka, Tajomstvo dvora, Hriech mnícha Jozefa, Hriech miškára Adamicu). Z nich len z prózy Smrť Lacného Jožka krátka charakteristika dnes už takmer neznámeho povestného putovného obchodníka: Jusuf Bosniak, podomový obchodník, pochodil celú Európu. (396) ‐ Starší čitatelia sa podistým budú pamätať na jeho reklamné príhovory, ako ich v živej spomienke z detstva uvádza autor: Brate! Kamarát! Kúp si! Jožko lacno dáva, kúp si, brate! Sarajevo dobrý nožík, kúp si brate, harmoniku, hrebeň, zrkadielko, kúp si (...) Lacný Jožko tri dana nejedol. Kúp! Za korunu! Po korune! Jožko lacno dáva..."
Kritické krátke prózy čerpané zo synovskej púte údolím Čiernej rieky zaraďuje autor pod náznakový spoločný nadpis Skaza ilúzie. Medzi ne patrí najmä dramaticky ladená britká novela o jednej nemocnici ‐ "márnici" Okradnutá smrť (synovia "unesú" matku, pre ktorú sa nenašla posteľ...).
4. Autor, znamenitý rozprávač splietajúci spomienky z mladosti so zážitkami synovskej púte, cestuje domov do Bratislavy. Vracia sa "v preplnenom" autobuse a ako vo filme sa mu v ňom zjavujú všetci, ktorých stretol, a vidí v duchu všetko, čo prežil. V próze Návrat zmierlivo a s odpúšťaním váži aj to, čo naznačuje jeho zastretá výčitka U nás taká obyčaj, lebo sa utešuje a tíši očakávaním listu od uzdravenej matky. ‐ Akoby ho už čítal: Matus, uz som doma z nemocnice. Chválabohu, uz zase pojdem horu sadit. ‐ A obrus, ak chces, tak si ho prid vzat. (441)
strana 81
Prídem, mať moja, pravdaže prídem, veď som povedal, sľúbil...
A Ladislav Ťažký splnil sľub. Prichádza, chodí znova a a znova domov, keď čitateľovi žičlivo ponúka svoje dielo. V ňom si z rodnej drevenice odnáša i matkin obrus, ktorý ju sprevádzal od svadby zakaždým, keď opakovala svoj dar materstva a mal ju sprevádzať až do hrobu. K symbolu svojej mladosti ‐ vojenskému kufríku (naplnenému listami) prikladá i (preťatú) harmoniku ‐ heligónku a v nej pesničku Povedzte mojej materi, nech si nečaká syna k večeri... (Rodný dom).
Pri čítaní rozsiahlej prózy Ladislava Ťažkého z rodného údolia Čiernej rieky (= Hrona) sa mi v duchu ohlasovalo dielo nórskeho spisovateľa T. Gulbransena (Večne spievajú lesy) a švajčiarskeho H. Knittla (Via mala)... Ale nehodno a netreba porovnávať! Ladislav Ťažký v knižke Márie a Magdalény dal našej literatúre vrchárske veľdielo.
Poznámka: Porovnanie poslušnej hriešnosti slúžky Margity ("gojky") u židovského krčmára Viktora Eisstücka a vdovy Márie Amerikánky ponechávame pozornému čitateľovi (novela Hriech mnícha Jozefa; pozri záverečnú časť na 341)
MATEJ POVAŽAJ
O používaní štátneho jazyka v hromadných informačných prostriedkoch sa hovorí v paragrafe 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. V odseku 1 tohto paragrafu sa konštatuje, že vysielanie v rozhlase a televízii sa na celom území Slovenskej republiky uskutočňuje v štátnom jazyku a v odseku 3 sa konštatuje, že prevádzkovatelia rozhlasového a televízneho vysielania, hlásatelia, moderátori a redaktori sú povinní používať vo vysielaní štátny jazyk. Ak teda vychádzame z týchto formulácií zákona o štátnom jazyku a z toho, že štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je slovenský jazyk (porov. nielen paragraf 1 odsek 1 zákona o štátnom jazyku, ale aj článok 6 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky), musíme konštatovať, že v rozhlase a televízii sa tieto ustanovenia zákona nie v plnej miere rešpek-
strana 82
tujú. Inak povedané, v týchto médiách sa nie vždy v dostatočnej miere rešpektujú zásady jazykovej kultúry, neuplatňuje sa spisovný jazyk, v zmysle dikcie zákona o štátnom jazyku kodifikovaná podoba štátneho jazyka. Aby azda nevzniklo nedorozumenie, nemáme predstavu, že z rozhlasu a televízie by mala znieť iba kodifikovaná podoba štátneho jazyka, teda spisovná slovenčina. Sú isté typy rozhlasových a televíznych relácií, v ktorých sa môžu využívať prostriedky z rozličných foriem národného jazyka, teda nielen zo spisovnej formy, ale aj z nespisovných foriem, ako sú miestne nárečia a sociálne nárečia, čiže slangy. Takýmto reláciám sa tu nemienime venovať, ale svoju pozornosť chceme upriamiť predovšetkým na tie relácie, v ktorých by sa jednoznačne mala uplatňovať spisovná forma národného jazyka, t. j. spisovná slovenčina. Medzi také relácie nepochybne patria všetky spravodajské a publicistické relácie, informácie o programe či počasí, ale aj mnohé ďalšie relácie, najmä náučné, vzdelávacie a pod. A tu musíme konštatovať, že je čo naprávať, a to vo všetkých jazykových rovinách, počnúc ortoepiou, lexikou a morfológiou a končiac syntaxou a štylistikou.
Na prvom mieste sa krátko pristavíme pri výslovnosti. Z našich pozorovaní rečových prejavov redaktorov a moderátorov jednak verejnoprávnej televízie, ale aj komerčnej televízie Markíza, ktoré sme na základe požiadaviek týchto médii vykonali v ostatných troch‐štyroch rokoch a ktorých výsledky sme poskytli týmto médiám, ale aj z pozorovaní spravodajských relácií Slovenského rozhlasu vyplynuli aj takéto závery: Jazykové prejavy moderátorov a redaktorov sú z výslovnostnej stránky v celku na prijateľnej úrovni, moderátori zväčša rešpektujú zásady slovenskej spisovnej výslovnosti. Zväčša rešpektujú aj spisovnú výslovnosť spoluhlásky v okrem jednotlivých prípadov na konci slova, resp. uprostred slova, napr. [horoskopof, majstrofsťief] namiesto [horoskopou̯, majstrou̯sťieu̯], zväčša rešpektujú mäkkú výslovnosť spoluhlások ď, ť, ň v slabikách de, te, ne, di, ti, ni a v slabikách s dvojhláskami ia, ie, iu. No, žiaľ, nájdu sa aj takí, ktorí majú problémy s mäkkou výslovnosťou týchto slabík. Napr. vyslovujú [vlani, neho, dane, vo zvolene, nepriaznivo, potvrdil, na hraniciach, najmenej, sedemdesiat], namiesto [vlaňi, ňeho, daňe, vo zvoľeňe, ňepriazňivo, potvďil, na hraňiciach, najmeňej, seďemďesiat]. Ba niektorí majú dokonca problémy s mäkkou výslovnosťou spoluhlások ď, ť, ň v tých prípadoch, v ktorých je mäkká spoluhláska v písme graficky vyznačená mäkčeňom. Ak niekto vysloví [vlanajší, zdanovania] namiesto [vlaňajší, zdaňovaňia],
strana 83
je to podľa našej mienky na rovnakej úrovni, ako by niekto vyslovil [cas, saty] namiesto čas, šaty. Istý moderátor vie vysloviť mäkké ň v slove Espaňola, ale ho už nevysloví v slove Španiel.
Takmer sústavne sa zanedbáva výslovnosť mäkkej spoluhlásky ľ, a to nielen v slabikách le, li, lia, lie, liu, ale aj v tých prípadoch, kde je v písme graficky vyznačená mäkčeňom, napr. v slovách ako ľavica, voľný, voľby, ďalekohľad, do cieľa, hoci nájdeme aj výnimky. Niektorí moderátori a redaktori teda vo výslovnosti vôbec nerozlišujú medzi lavicou ako druhom sedadla a ľavicou ako ľavou rukou, ľavou stranou, resp. ľavým krídlom v spektre politických strán.
O ďalších výslovnostných problémoch sa zmienime už iba celkom stručne, viac možno o nich hovoriť v diskusii. Niekedy sa stretáme napríklad s nerešpektovaním pravidiel o znelostnej asimilácii, t. j. o spodobovaní, s nerešpektovaním náležitej melódie najmä na konci vety, s neodôvodnenou expresivizáciou vecných informačných faktov, s nadmernou hlasovou intenzitou prejavu v spravodajských reláciách, odpozorovanou azda z amerických komerčných televízií, s privysokým tempom, ktoré sťažuje prijímanie informácie, atď. Možno je to zámer, ale na základe rozhovorov s viacerými televíznymi divákmi a rozhlasovými poslucháčmi sme dospeli k záveru, že prevažná väčšina z nich takýto spôsob interpretácie textu jednoznačne odmieta.
Pravidlá slovenskej morfológie sa zväčša rešpektujú, ale aj tu sú niektoré neuralgické body. Medzi ne patrí napríklad nedostatočné akceptovanie toho, že slovenčina patrí medzi flektívne jazyky, t. j. jazyky, v ktorých sa niektoré slovné druhy skloňujú, resp. časujú. Skloňujú sa nielen podstatné mená domáceho pôvodu, ale aj prevzaté slová, ktoré zaraďujeme medzi podstatné mená, a rovnako aj cudzie zemepisné názvy. Preto nie je správne, ak moderátori neskloňujú napr. zemepisné názvy, ako Melbourne, Lausanne, Albertville, veď ide o názvy vo výslovnosti zakončené rovnako, ako sú zakončené domáce názvy Zvolen, Babín, Babindol, Biel (v písme sú uvedené cudzie zemepisné názvy zakončené na tzv. nemé e). Teda aj tieto cudzie zemepisné názvy sa majú skloňovať, napr. z Melbournu, v Melbourne, z Lausannu, v Lausanne, z Albertvillu, v Albertville, podobne ako skloňujeme cudzie zemepisné názvy Oran ‐ v Orane, Orleán ‐ z Orleánu, Bajkal ‐ z Bajkalu ‐ v Bajkale, Bristol ‐ z Bristolu ‐ v Bristole.
strana 84
Osobitným problémom je prístup k cudzím ženským priezviskám, ktoré nemajú našu príponu ‐ová. Je celkom prirodzené, že pri týchto priezviskách sa v istých kontextoch musí akceptovať ich skutočná, pôvodná podoba. No rovnako prirodzené by malo byť, ak sa tieto priezviská dostávajú do slovenskej vety, aby sme k ním pristupovali, ako by túto príponu ‐ová mali. Pri priezviskách občianok, ktoré sú príslušníčkami nášho štátu, to priamo rieši aj zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách, kde sa v paragrafe 36 uvádza, že ženské priezvisko v slovenskom jazyku sa používa s náležitou koncovkou slovenského prechyľovania. No v našom prípade nie je podstatné ani tak to, že to istým spôsobom rieši zákon, ako to, že to zodpovedá zákonitostiam slovenčiny ako flektívneho jazyka a že je to potrebné aj z hľadiska zrozumiteľnosti našej komunikácie. V minulosti sme na argumentáciu v prospech tohto konštatovania často uvádzali dve vety z denníka Šport, v ktorých sme v ženských priezviskách vynechali príponu ‐ová (aj v príslušných pádových tvaroch). Na ilustráciu ich tu uvedieme. Posúďte, či sú dostatočne zrozumiteľné: Športové úspechy I. Rodnina nás napĺňajú obdivom. Od začiatku bol vpredu dvojblok bežkýň Nemecka, finiš Grebenčuk stačil iba na jeho rozbitie, nie však na prvú Wachtel. (V prvom prípade išlo o Irinu Rodninovú a v druhom prípade o Grebenčukovú a Wachtelovú.) A tak by sme sa v nijakom prípade nemali stretávať so zahláseniami typu dnes s Andreou Vadkerti.
Vo vysielaní rozhlasu a televízie treba primeranú pozornosť venovať aj lexike, výberu jazykových prostriedkov podľa komunikačných situácií, štylistike a napokon aj syntaxi.
Osobitným problémom vo vysielaní elektronických médií je reklama. Jej úroveň z hľadiska jazykovej kultúry je často nedostatočná. Prostredníctvom reklamy, ktorá opakovane pôsobí na adresáta, dostávajú sa do vedomia televíznych divákov a rozhlasových poslucháčov, a to najmä mladších vekových kategórií, prostriedky, ktoré nemajú miesto v spisovnej slovenčine. Musíme sa pokúsiť spoločne hľadať a nájsť cesty na nápravu bez výhovoriek, že to nejde, lebo na základe podpísaných dohôd pracovníci rozhlasu ani televízie nemôžu zasahovať do hotových reklamných textov. Je potrebné podpisovať také dohody, v ktorých budú objednávateľ reklamy, resp. reklamná agentúra zaviazaní dodávať iba jazykovo vyhovujúce texty rešpektujúce jednak požiadavky na výber primeraných lexikálnych prostriedkov, jednak gramatické a výslovnostné pravidlá.
strana 85
Čo povedať na záver. Podľa nášho názoru by ste ako predstavitelia elektronických médií mali vo svojich inštitúciách vytvoriť také podmienky, aby sa z rozhlasu a televízie šírila naozaj kultivovaná spisovná slovenčina, či kodifikovaná podoba štátneho jazyka, aby sa rešpektovali zásady jazykovej kultúry. Jazyk je predsa výrobným nástrojom redaktorov a moderátorov, preto by mali tento nástroj dokonale ovládať. Kto ho neovláda, nemal by mať prístup pred mikrofón alebo kameru. Veď predsa v každej profesii, aby niekto mohol dobre zastávať svoju funkciu, musí mať aj isté množstvo vedomostí a zručností. A to isté treba vyžadovať aj od moderátorov a redaktorov. Žiaľ, nedeje sa to tak. Môžeme sa o tom presvedčiť napr. aj pri vypisovaní konkurzov na obsadzovanie týchto miest. Aj najnovšia skúsenosť z verejnoprávnej televízie to ukazuje. Pri ohlasovaní konkurzu sa medzi podmienkami vôbec nevyskytovala podmienka dobre ovládať spisovnú slovenčinu či spisovnú výslovnosť. Uplatňovanie tejto podmienky by mohlo byť prvým krokom k postupnému zlepšovaniu úrovne jazykovej kultúry vo vysielaniach elektronických médií.
Podstatnú časť tohto textu autor predniesol na stretnutí ministra kultúry Slovenskej republiky Milana Kňažka s predstaviteľmi verejnoprávnych a komerčných elektronických médií, ktoré sa z podnetu Ústrednej jazykovej rady konalo 15. februára 2000 v Účelovom zariadení Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a ktorého cieľom bolo spoločne hľadať cesty na zlepšenie súčasného nie celkom uspokojujúceho stavu v starostlivosti o jazykovú kultúru v elektronických médiách. Prednesený text sa stal jedným z východísk bohatej diskusie o nastolených problémoch.
strana 86
Obľúbená časť ženského oblečenia siahajúca od pása dolu je v súčasnosti zaujímavá iba pre módneho návrhára, ktorý "diktuje" jej dĺžku, šírku a rozličné farebné variácie či módne detaily. Konzumentky módnych trendov pri kúpe veľakrát ani nevedia, že práve časť oblečenia, ktorá "sa nosí", je často iba prispôsobený variant odevu, ktorý má svoju (dávnu, či menej dávnu) históriu. Práve na ňu sa chceme v súvislosti so sukňou zamerať.
V období panovania veľkomoravských kniežat bola sukňa (príp. suknica) odevom mužov i žien. Podľa rozličných zachovaných bronzových odliatkov z tých čias siahala od krku po kolená, mohla byť s rukávmi i bez nich, zvyčajne sa nosila prepásaná (Zubercová, s. 16, Encyklopédia ľudovej kultúry, s. 206). Vyrábala sa zo súkna, z čoho pochádza aj jej názov.
Termín sukňa vo význame "mužský odev siahajúci od krku po pás (tunika)" máme doložený v niektorých náboženských písomnostiach a v Kamaldulskom slovníku, napr.: [Jakob rekl: Sukne syna meho gest, zwer lita zežrala geg, konečne roztrhan gest Jozef, COB 17. st; tunica: sukňa alias toga, KS 1763; kdyss ho (Krista) mali lapat, prytomny bol s. Jan geho milačzek, ale y ten od strachu zanechagice swu sukniu, utekel; zwlekel se Ionathass ze sukne, w ktereg bol oblečen a dal ho Dawidowy y ostatne rucho swe, WS 18. st].
Sukňa (suknica) v mužskom odeve bola v stredoveku neodmysliteľnou súčasťou oblečenia bojovníka. Je to bojová suknica, ktorej hlavnou funkciou bola rodová identifikácia nositeľa, lebo sa na nej uplatňovala kombinácia rodových farieb, t. j. farieb, ktoré boli symbolickým znakom určitého rodu. Suknica ušitá z drahých látok bola voľná, s krátkymi širokými rukávmi alebo bez rukávov, na bokoch vysoko otvorená. Na brnenie sa obliekala cez hlavu. Pod brnením bol kabátec vypchatý kúdeľou a vlnou,
strana 87
husto prešívaný, ktorý chránil telo pred drsnosťou brnenia (Zubercová, s. 43). V písomných pamiatkach pochádzajúcich z neskoršieho obdobia sa vyskytuje najvyššieho hajtmana dlhá sukňa, alebo rajtárska, príp. rejtárska, rejterská sukňa [šatstwo muske gest: kabat z rukawmy, nohawice, gaty, musky odew po členky, dlhy plasst pre dezd, wogensky neb dlhy uhersky kabat, kratky menteček na zbrog, wrchny dlha sukna, raytarska sukna (:chlamys:), negwizssjho heytmana dlha sukne (:paludamentum:), KoB 1666; chlamis: reytarska sukne, ASl 1740; chlamis: reyterska sukne, ML 1779]. V obidvoch prípadoch ide o vojenské oblečenie ‐ kabát alebo odev podobný kabátu. Kým v prvom prípade ide o kabát vojenských veliteľov, vodcov, nosený vo vojne, alebo o košeľu či kabát, ktorý sa obliekal pod pancier, v druhom prípade ide o jazdecký, husársky kabát.
Z rozličných historických prameňov z 15. stor. sa sukňa už ako súčasť ženského oddeleného oblečenia dokladá nielen v odeve žien panovníkov a kniežat, ale aj v meštianskych a ľudových odevoch. Ženské tuniky ‐ sukne mali viacero podôb. Buď mali osobitne strihaný živôtik a v páse naberanú širokú sukňu, alebo boli šité vcelku. Niekedy mali hlboko otvorený živôtik a sukňu s vlečkou prepásanou vysoko nad prsami. Vtedajším módnym detailom, ktorý opticky zoštíhľoval postavu, bolo kožušinové lemovanie výstrihu živôtika a sukne. Okrem využívania drahých látok, vzorovaných hodvábov, jemných súken stavovské diferencovanie bolo výrazné i v zdôraznení niektorých dekoratívnych prvkov (napr. formy rukávov, vlečky) a v množstve odevných súčastí (Zubercová, s. 35 a 53).
V druhej polovici 16. stor. sa ženské sukne (šité obyčajne z ťažkých hodvábnych a zamatových tkanín) určené pre najbohatšiu vrstvu podopierali verdigálom ‐ obručovou krinolínou pochádzajúcou zo Španielska, na ktorú sa obliekala vrchná bohato riasená a pozamentmi (prámami) zdobená sukňa. Ženský odev už pozostával z viacerých sukieň; rozlišovali sa vrchné sukne šité z drahších súken a spodné sukne z konopného plátna rozličnej farby (Zubercová, s. 81). Módnym doplnkom ženského vrchného oblečenia boli najmä v 17. stor. zástery zakrývajúce prednú časť sukne s čipkovou zdobeninou.
V diele Poklad Serafjnsky z roku 1691 sa vyskytuje spodná sukňa vo význame "spodný odev, na ktorý sa podľa dokladu obliekalo mníšske rúcho" [tento pásek prowaznj swati Dominik po wssecek čas žywota swého
strana 88
pod spodnj sauknj swau nosil, SPo 1691]. Vrchná sukňa v oblečení mníchov, rádových sestier a cirkevných hodnostárov (kňazov) sa označovala buď ako sukňa, pričom jej určenie bolo zrejmé z kontextu [prwne prikazanj: aby bratri mali gednu suknu z kapuciu a ginu bez kapucie, RB 1713; (mníšky) chodey w bilich suknách a swetlim plásstem, nebolissto nebeskég farby se prikriwagi, PeP 1770], alebo sa konkrétne pomenovala ako kňazovská sukňa, čo značilo kňazská reverenda, sutana [panu ffararowi, knez Dawidowi, porucžem lyndissu na gednu weliku
pocztiwu suknu knezowsku, H. Mičiná 1576 VZ]. V náboženskom spise pochádzajúcom z roku 1781 je doklad o existencii mužskej vnútornej sukne. Ide o spodný odev, bielizeň [wrchnj ssatj wogacj Kristowe mezj sebu rozdelilj a (o) wnitrnj suknu hazalj los, kdo bj s nych gu celu dostatj mel, SQ 1781]. Podobnú funkciu mala aj tzv. nezošívaná sukňa, rozdiel bol len v tom, že ide o spodný odev utkaný v jednom celku [trnova koruna, pot, krew, poličky, metli, prowazy, retezy, slup, bjlý odew, ssarlat, nesssywana sukne, KO 1782].
V 18. stor. sa predchádzajúci nemecký štýl obliekania výrazne zmenil na francúzsky. Podoba sukne sa tomuto štýlu takisto prispôsobila, bola v tvare kalicha, široká, čo sa dosahovalo vypchávkami ‐ vankúšikmi upevnenými na živôtik. Najmä ku koncu 18. stor. sa sukňa nevystužovala šnurovačkou, ale vypchávkami (turnýrami). Podstatne sa však zmenila najmä jej dĺžka, bola výrazne kratšia, odhaľovala nohy. Zástera, ako súčasť ženského oblečenia k sukni, zostala, bola však viac zdobená zlatými a striebornými čipkami, riasená a kratšia ako sukňa (Zubercová, s. 121 ‐ 148).
Obľúbeným materiálom, z ktorého sa šili sukne určené najmä pre majetnejšie dámy, boli rozličné druhy anglického, nemeckého a holandského súkna a vlnených tkanín. V písomných pamiatkach sa uvádza anglia, z nej sa šila anglická al. angliová sukňa, lindišová, fajnlindišová sukňa [Ondrey Balan ze swu manželku Marthu podwolil se dati pastorkini swey Marthe suknu lindissowu, presteradlo kmentowe, P. Ľupča 1597; cžerwena sukne nowa faynlindissowa stribrnymi 11 hacžiky, Zvolen 1633; suknya anglyowa czerwena na nyeg kwačyek strybernych, Jelšava 1681; suknyu angliczku z ffartuchem hwozdikoweg ffarbi, zlatimi czipkami oprimowanu, Prešov 1697]; kamelot ‐ z neho sa robila kamelotová al. kamilotová sukňa, šamlátová sukňa [poruczem panne Orssule Joboway, panne nebosstyczke-
strana 89
ho Joba a suknu ssamlatowu take mey nebosstyczkey pany, Parížovce 1564; suknie dwe, gednu kamellotowu belawu, druhu kalamajkowu zoltu, SPIŠ 1771; dwe sukňe, gedna kamilotowa a druhá kalamagowa, (Bystrička) 18. st]; kromráš ‐ z neho sa robila kromrášová, kronrášová al. krondrášová sukňa [suknya zelena krondrašowa, z hedwabnimy cžerwenimy czypkamy w geden rad, Trenčín 1661; gednu suknu kronrassowu zelenu gsem prodal meg sestri; sukna kromrassowa tehlowej barwj swetlimi cžipkami pramowana we try rady, Krupina 1671]; šajet ‐ z neho sa robila šajetová, šajová sukňa [sukna cžerwena ssayowa s axamietowym žiwotom, P. Ľupča 1589; sukna šayetowa cžerwena s čypkamy swetlimy premowana na try rady, Krupina 1690]; kvinet ‐ z neho sa robila kvinetová sukňa [sukna qvinetowa cžerwena z galuonom gednym sprostim premowana, Krupina 1746]; mohér ‐ z neho sa robila machnierová sukňa [item tomu sinowi (porúčam) suknyu machnjerowu z ffartuchem karmazinoweg ffarbi, zlatimi cžipkami oprimowane, Prešov 1697]; flanel ‐ z neho sa robila flanelová sukňa, sukňa z flaneru [sukna flanelowa nowa, Pukanec 1797; gedna s čerweneho flaneru sukna, Kur 18. st].
Spomínané súkna boli prevažne kvalitné a jemné, a teda aj drahé. Aby majetnejšia časť obyvateľstva ešte zvýraznila svoj stav, dávala si odev dopĺňať drahými detailmi. Na sukni to boli zlaté a strieborné spony, kožušinové lemy, najmä kunie, či prámy, galôny. Módnym prvkom bolo zdobenie sukní zlatými čipkami v jednom alebo vo viacerých radoch.
Z hodvábnych látok sa často vyskytuje taft ‐ z neho sa robila tafatová sukňa [powynna bude Dorothea sweg sestry Anyčkj z tegto winniczj gednu suknu taffatowu sprawiti, Krupina 1692]; tabin ‐ z neho sa robila tabinová al. tabitová sukňa, sukňa z dupľataftu, dupľatafatová sukňa [opiet (porúčam) suknu zeleneho dopltaffatu, H. Mičiná 1576; sukne damasskowe dwe a tabytowe dwe, Rajec 1650 ‐ 60; geden sskarlatowy mentek s pozlaczenymi strybernymi gombamy, dwe sukne, gedna duplatafatowa zelena z zlatyma czypkama, Bratislava 1667; tabinowé a wsseligaké hedbáwné sukně, B. Bystrica 1723]; atlas ‐ z neho sa robila atlasová al. hatlasová sukňa [wissnowa sukna hatlasowa skorczowana ze dwoma priami krumplowanimy, Praznov 1630; bela sukna atlasowa a čerweni rekl k tomu, Nitra 1776]; zamat ‐ z neho sa robila zamatová, axamientová al. axamitová, baršoňová sukňa [cžerwena suknya axamitowa kwetista s peti-
strana 90
my pramy zlatimy premowana, Smrečany 1637; suknya brunatna fialkowey barwy aksamyentowa ze ssyestmy rady czypek zlatych; suknya atlacz barssonowa z dewety pryamy zlatimy, Trenčín 1661; gedna zamatowa (sukňa) karmažinoweg barwy, Krupina 1709]; damask ‐ z neho sa robila damašková, damaškátová, kamková sukňa [suknya damasskowa kwetowana z pyetmy priamy zlatimy, ktera gest kwetowana, Trenčín 1661; sukna damaskatowa belasa, (Radvaň) 1713; w treteg truhle sukna gedna Annae Spaczay cžerwena kamkowa, Krupina 1692]; hodváb ‐ z neho sa robila hedbávna al. hadbábna sukňa [tabinowé a wsseligaké hedbáwné sukně, B. Bystrica 1723; poruczugem y to, žeby tegže dczere meg Illonje, ponewadž suknju swogu hadbabnu, ano y partu perlowu sestram swjm dala, Trenčín 1674]; brokát ‐ z neho sa robila zlatohlavová sukňa (vyrobená z ťažkej hodvábnej tkaniny pretkávanej zlatými niťami, hladká al. vzorovaná) [sukna zlatohlawowa figalkoweg barwy, Krupina 1691].
Používanou hodvábnou tkaninou horšej kvality bol forštat ‐ z neho sa robila forštátová sukňa [sukna forstatowa belasza, kozussek geden stary, Krupina 1685].
Okrem uvedených materiálov sa často uplatňovali aj lacnejšie bavlnené tkaniny, jednoduché i vzorované. Známe sú bavlnkové sukne, barchanové (vyrobené z hustej bavlnenej látky, barchanu), kytajkové (z bavlnenej al. hodvábnej tkaniny), boršedové (z hustej bavlnenej tkaniny, z barchetu), piketové (z dvojitej bavlnenej tkaniny s drobným vzorom), cajchové (z pevnej bavlnenej látky), napr.: pre mna samu byelu bawlnkowu suknu d 50, P. Podhradie 1685; sukan čtiry, pritom gednu barchanowu a gednu s pruhamy na každi den zsuczu, s. l. 1714; suknya kytagkowa naranczowey barwy, zlaty galon na nieg, Trenčín 1661; sukna swetla borssodowa, pry spotku mesto pramow kazdodenna y z ffertussku czernu barwu malowana, Klobušice 1670; gedna piketowa, gedna cagchowa a gedna s čerweneho flaneru sukna, Kur 18. st.
Väčšina súken dovážaných z cudziny vynikala nielen jemnosťou vypracovania, ale zároveň i vyššou cenou. Medzi lacnejšie dovážané materiály patril kalamaj alebo kalaman, hrubšia tkanina pochádzajúca z ukrajinského mesta Kolomyje, z ktorej sa šili tzv. kalamajové al. kalamajkové sukne [suknie dwe, gednu kamellotowu belawu, druhu kalamajkowu zoltu, Spiš 1771; dwe sukňe, gedna kamilotowa a druhá kalamagowa (Bystrička) 18. st].
strana 91
Z ďalších menej kvalitných lacnejších tkanín sa na šitie sukní často používal haras, z ktorého sa šila kamelharová sukňa, ale aj iné čisto vlnené tkaniny, z ktorých sa šila rášová, kamlíková sukňa, alebo tkaniny s ľanovou alebo konopnou osnovou a vlneným útkom, z ktorých sa šila mezulánová al. mazolánová sukňa, pája al. páj, z ktorého sa šila pájová sukňa (z druhu súkna s chlpatým vlasom), kanafas, z ktorého sa šila kanafasová sukňa (zo silného ľanového, farebne vzorovaného plátna alebo z poloľanovej a bavlnenej tkaniny pruhovanej al. kockovanej), napr. [sukna nowa kamelharowa swetla, Pukanec 1797; žena Lenduaiho doniesla w batossku šaty, gakožto suknu rassowu zelenu, Krupina 1746; gednu suknu kamlikowu, P. Ľupča 1587; sukne svetle mezulanove, L. Ján 1683; gedna sukna mazolanowa czyerna, Krupina 1692; zustal geden stary kožuch, k tomu pagowa malo nosena sukna, Pukanec s. d.; na suknu kanaffasowu 3 1/2 riffa, Nitra 1764].
Čo sa týka farebnosti tkanín, ľahšie látky boli ladené najčastejšie v jemnej marhuľovej, pomarančovej, morskej, jasnozelenej a hnedej farbe, ťažšie v odtieňoch červenej (višňovej, kráľovskej, karmazínovej, malinovej), modrej a telovej farbe.
Rôznorodosť odievania v dedinskom (ľudovom) prostredí závisela od majetnosti jednotlivca alebo rodiny, od dostupnosti odevných materiálov, príležitostí a veku, ale bola i prejavom regionálnej diferenciácie. Najčastejšie sa využívalo ľanové a konopné plátno, súkno z ovčej vlny, ovčie kože, kožušiny, neskôr domáce manufaktúrne spracúvané i dovážané tkaniny. Majetnejšia časť využívala drahšie materiály a doplnky, často sa uplatňovali i prvky odievania mestského obyvateľstva.
Sukňa v ženskom ľudovom odeve mala viacero podôb, a teda i názvov. Jedna z nich bola spodná sukňa, obyčajne biela, plátenná, bohato riasená s rovno alebo šikmo strihanými dielmi. Existuje pre ňu viacero termínov: rubáč, spodnica, spodník, spodňa, letnica, pendeľ, geceľa, keceľa, fodráš, spodná kidľa, mondoľa, podolok, škrobenica a i. Siahala od podpazušia alebo pása po kolená; to záviselo od dĺžky oplecka, ktoré sa k sukni pripájalo. Sukňa sa upevňovala v páse alebo na pleciach jednou alebo dvoma plecnicami (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, s. 208 ‐ 209; Nosáľová, s. 196; Slovensko ‐ Ľud, s. 881).
Menej rozšíreným starším typom je tzv. typ dvojzásterového odevu, kde sa sukňa nahrádza dvoma zásterami opásanými spredu i zozadu. Tieto zástery sa opásavajú na oplecko (rukávce) a na spodník (Slovensko ‐ Ľud, s. 881).
strana 92
Prechodom od zástery je ovinovacia vpredu nezošitá riasená sukňa. K nej sa prišíval živôtik, napr. s hranatým výstrihom. Novším typom bola sukňa bez živôtika (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, s. 208 ‐ 209).
Rozšíreným typom bola sukňa obopínajúca celý driek, ušitá najčastejšie zo 4 ‐ 5 šírok látky, nariasená, skladaná alebo naberaná a v páse všitá do obalku. Vpredu uprostred je rázporok. Sukňa sa zaväzuje na tkanice. Najstaršími druhmi materiálu, z ktorého sa takéto sukne vyrábali, bolo ľanové a konopné plátno prírodnej farby (leknica, letnica, geceľa, keceľa, šorec, kitľa, kinteš). Neodmysliteľnou súčasťou sukní bola zástera. Pri výrobe sukní mala dôležitú funkciu i farebnosť; bola daná regionálne, aj podľa situácie (v 19. stor. boli sobášne sukieň z jemného, obyčajne zeleného súkna). Od konca 18. stor. sa na sukne používalo farbiarske plátno, tzv. modrotlač, jednofarebné alebo vzorované. Koncom 19. stor. sa používanie farebných látok rozšírilo. Pomenovanie sukní bolo často odvodené práve od názvu alebo kvality materiálu, napr.: tlačienka, kartúnka, kanafaska, haraska, barvenícka sukňa, atlaska, moldonka, postavnica, štofka, kromrážka, ťažká sukňa (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, s. 208 ‐ 209; Slovensko ‐ Ľud, s. 881).
V druhej polovici 20. stor., keď sa výroba sukieň stala sériová, táto časť dámskeho oblečenia strácala svoje individuálne črty. Listujúc v rozličných dnešných magazínoch, môžeme vidieť akýsi návrat dávnej elegancie a experimentu zároveň aj v tejto oblasti odievania.
Miriam Sitárová
SKRATKY POUŽITÝCH PÍSOMNOSTÍ
ASl ‐ Adamiš, P.: (Slovník latinsko‐slovenský.) 1740. 117 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. MJ 711.
COB ‐ Cantus et orationes. 17. stor. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Duodec. Slav. 6.
Kur ‐ Kurentálne protokoly a kurensy (rukopisné i tlačené).
KO ‐ Kempenský, T.: Knihy cžtyry zlaté o nasledowánj Krysta Pána. Trnava, Univ. tlač. 1782. 14, 447, 19 s.
strana 93
KoB‐ Komenský, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča, L. Brewer 1649. (Slovenský rkp. preklad F. Buľovský z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela. (503 s.) V LAMS v Martine sign. B 529.
KS ‐ (Kamaldulský slovník.) Syllabus dictionarij Latino‐Slavonicus... cum brevi quoque methodo parvulorum, rite videlicet: scribendi, formandi et pronunciandi nonnullas voces in Ortographo Slavonico Idiomate, quod exemplis deducitur. 1763. 948 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. H 64.
ML ‐ Michaliak, S.: Lexicon compendiosum seu syllabus simplicium primitivorum vocum et nominum et verborum, aeditio prima hujus lexicon, ut dictionarium Hungaricum, Germanicum, Slavicum‐Slavonicum, Croaticum aut Illiricum et Latinum. 1779. 785 s. Rkp. v FK v Ostrihome.
PeP ‐ Pexenfelder, M.: Kazatele hystorického neobičejnych prybehúw priklady ku wynaučeny krestyanskému. (Z nem. preložil E. Nozdrovický.) 1. zv. 1769. 4, 288 s.; 2. zv. 1770. 316 s.; 3. zv. 1771. 463 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. JM 152, 275.
RB ‐ Regula Bratruw menssych swatého otca Francisska na rozumitedlny wedle wlasti nasseg gazyk obracena z vsylowanjm otca Dionysiussa Uherskeg provinciae B. P. Mariae provinciala vnjženeho. Trnava, Univ. tlač. 1713. 44 s.
SPo ‐ Smrtník, B.: Poklad Serafjnsky aneb arcybratrstwa pásku prowaznjho swatého otce Frantisska wywyssenost skrze F. Benjgna Smrtnjka rádu Menssjch téhoz swatého Frantisska w prowincii blaho. Panny Marije w Uhřjch kazatele, a na ten čas gmenowaného arcybratrstva directora složený. Žilina, J. Dádan 1691. 6, 207 s. ‐ Rkp. cenzorského exemplára z r. 1690, 126 s. v UK v Budapešti, sign. A 222.
SQ ‐ Sermones quadragesimales. Malacky 1781. 57 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
VZ‐ Varsik, B.: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, Veda 1988. 299 s.
WS ‐Wrábel, G.: Sermones. 18. stor. 117 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
LITERATÚRA
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. 2. zv. Bratislava, VEDA 1995. 448 s.
Slovensko‐Ľud. II. časť. Bratislava, Obzor 1975. 488 s.
NOSÁĽOVÁ, V.: Slovenský ľudový odev. Martin 1983. 220 s.
ZUBERCOVÁ, M. M.: Tisícročie módy. Martin 1988. 272 s.
strana 94
Slovesá aktivovať a aktivizovať pochádzajú z latinčiny a v slovnej zásobe spisovnej slovenčiny sa udomácnili už dávno. V poslednom čase ‐ najmä v súvislosti s istými novými reáliami v našom živote ‐ sa podľa nášho názoru zmenil vzájomný pomer frekvencie ich používania s cieľom vyjadriť určitý význam, a to nielen variantých dvojíc slovies aktivovať, aktivizovať, ale aj ostatných dvojíc slov odvodených variantnými príponami zo základu aktiv‐, a to podstaných mien aktivácia, aktivizácia a prídavných mien aktivačný, aktivizačný.
Starší stav v jazyku z frekvenčného hľadiska prial častejšie používanému slovesu aktivizovať, podstanému menu aktivizácia a prídavnému menu aktivizačný, kým sloveso aktivovať, podstatné meno aktivácia a prídavné meno aktivačný stáli väčšmi na okraji používateľského záujmu. Máme na mysli používanie týchto slov z hľadiska rozšírenosti v rámci neutrálneho štýlu a vzhľadom na bežného používateľa jazyka; nejde nám o stav v odbornej sfére, kde je situácia špecifická. Táto problematika vyplýva z faktu, že súčasnosť je poznamenaná veľmi silným trendom presúvania prevzatých slov z úzko odbornej oblasti do bežnej komunikácie, čo znamená presun z pasívnej do aktívnej slovnej zásoby používateľov slovenčiny.
Obľúbenosť či preferovanie jedného z variantných slovies utvorených od rovnakého základu aktiv‐ pomocou variantných prípon ‐ovať/‐izovať a odvodenín utvorených príponami ácia/‐izácia, ‐ačný/‐izačný v určitom časovom úseku ‐ odhliadnuc od mimojazykových skutočností ‐ samozrejme súvisí s vymedzením ich významu a určením ich štylistickej hodnoty.
Sloveso aktivizovať sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1997) hodnotí ako neutrálne slovo z významom "povzbudzovať, povzbudiť do väčšej aktivity, uvádzať, uviesť do činnosti". Pri slovese aktivovať sú
strana 95
v tomto slovníku kvalifikátory knižné alebo odborné a má významy: 1. aktivizovať a 2. prevádzať, previesť do aktívnej služby. Z porovnania slovies aktivizovať a aktivovať v tomto slovníku teda vychodí, že prvý význam slovesa aktivovať je zhodný s významom slovesa aktivizovať.
Ak sledujeme vymedzenie tejto dvojice slovies ďalej, napríklad v Slovníku cudzích slov od Márie Ivanovej‐šalingovej z r. 1979, resp. vo Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1997, zistíme, že pri slovese aktivovať je bohatšia škála významov, najmä špeciálnych odborných. Nám však ide o najrozšírenejšie významy obidvoch slovies, a to o významy "uvádzať, uviesť do činnosti" a "povzbudzovať, povzbudiť do činnosti", ktoré chápeme ako dva významy napriek tomu, že v niektorých prípadoch sa uvádzajú v rámci jedného významu. Členenie na dva významy má opodstatnenie, lebo ‐ ako sa v súčasnosti ukazuje ‐ v bežnej komunikácii sa jeden z významov pričleňuje k jednej skupine variantov, druhý k druhej skupine variantov. Časť používateľov však na vyjadrenie obidvoch významov používa len jednu skupinu variantných slov a časť používateľov používa obidve dvojice variantov, významovo ich nerozlišuje.
Zmena vo vzájomnom vzťahu slovesných variantov aktivovať, aktivizovať a ostatných slov so základom aktiv‐, t. j. aktivácia, aktivizácia, aktivačný, aktivizačný súvisí ‐ ako sme už uviedli ‐ so zmenami mimojazykových skutočností. Ich všeobecný význam "uviesť do činnosti; uvedenie do činnosti; uvádzajúci do činnosti" nadobudol aktuálne iný rozmer, a to ovplyvnilo aj situáciu v používaní týchto slov na vyjadrenie významov súvisiacich s aktivizovaním, povzbudením do činnosti.
Mimojazykovou skutočnosťou, reáliou, o ktorej hovoríme, je "raketový" nástup a búrlivé rozšírenie mobilných telefónov (v určitej miere i bezpečnostných zariadení do áut a bytov či rozličných systémov zapájaných diaľkovo, napr. kódovaných programov). Tieto technické novinky pomohli slovám aktivovať, aktivácia, aktivačný zvýšiť frekvenciu, vymaniť sa z hraníc knižnosti či odbornosti a všeobecne sa rozšíriť. Dnes už aj dieťa vie, čo je to aktivovať telefón či kódovaný televízny program, príp. nejakú službu.
Tento stav spôsobil, že varianty dvojíc slov typu aktivovať ‐ aktivizovať sa významovo rozčlenili a špecifikovali: význam "uviesť do činnosti" sa vyjadruje vo väčšej miere variantnou príponou ‐ovať, pri podstat-
strana 96
nom mene príponou ‐ácia a pri prídavnom mene príponou ‐ačný, teda aktivovať, aktivácia, aktivačný, a význam "povzbudiť do činnosti, zvýšiť aktivitu" sa v bežnej komunikácii vyjadruje častejšie variantnou príponou ‐izovať, resp. príponami ‐izácia, ‐izačný, čiže aktivizovať, aktivizácia, aktivizačný.
Na ilustráciu uvedieme niektoré spojenia z publicistických kontextov v korpuse textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Zistili sme, že: 1) časť dokladov potvrdzuje striedavé používanie variantov, napr. aktivoval trhavinu, ale aj aktivizoval bombu, aktivuje enzýmy aj aktivizácia enzýmov, aktivácia airbagu aj aktivizácia bezpečnostného systému; 2) časť dokladov svedčí o diferencovanom používaní skupín variantov, a to a) s významom "uviesť do činnosti"a s ním súvisiacimi významami sa spájajú slová aktivovať, aktivácia, aktivačný, napr. aktivovať službu clip, aktivácia mobilného telefónu, aktivácia skrátenou voľbou, aktivačný poplatok, program môže byť aktivovaný alebo vypnutý priamo z vysielacej stanice a b) na vyjadrenie významu "povzbudenie do činnosti" a s ním súvisiacich významov sa uprednostňujú slová aktivizovať, aktivizácia, aktivizačný, napr. aktivizovať sa vo verejnom živote, aktivizovanie podnikateľského sektora, študenti sa začali aktivizovať, aktivizovať záujmovú prácu združenia, aktivizujú sa zlé sily, aktivizácia žiakov, aktivizačné úsilia organizácie; 3) z frekvenčného hľadiska je stav takýto: obidva varianty slovies sú frekventované, uplatňuje sa však rozčlenenie významu, čiže sloveso aktivovať sa používa v súvislosti s mobilnou komunikáciou, diaľkovým odpaľovaním výbušnín, oživením kódovaných programov či rozvinutím bezpečnostných airbagov alebo bezpečnostných systémov vôbec a sloveso aktivizovať vo význame zmobilizovať, povzbudiť činnosť študentov, žiakov, členskej základne, vojsk, fyzických a psychických síl, duchovného potenciálu, ekonomiky, klubov, združení či organizácií a pod. Podobne je to aj pri podstatných menách aktivácia, aktivizácia a pri prídavných menách aktivačný, aktivizačný, pričom používanosť je vyššia v prospech slov aktivácia a aktivačný, čo je zmena oproti stavu v minulosti.
Vývin týchto variantných dvojíc slov máme teda možnosť sledovať priamo pred očami a až čas ukáže, či naozaj nastane úplné rozčlenenie významu a ustáli sa pevná spájateľnosť, alebo či sa zotrú rozdiely pri používaní týchto slovotvorných variantov v základných významoch.
strana 97
V skupine slov (abstrákt) prevzatých z latinčiny (aj gréčtiny) nie je takéto variantné odvodzovanie (rozličné prípony a rovnaký odvodzovací základ) zriedkavé. Na porovnanie môžeme uviesť dvojice slovies kompletizovať a kompletovať utvorených od základu komplet‐ variantnými príponami ‐izovať/‐ovať, pri ktorých je však situácia odlišná. Slovesá kompletizovať a kompletovať sa používajú ako varianty s tým istým významom "doplňovať, doplniť". Z dvojice podstatných mien kompletizácia a *kompletácia jestvuje v spisovnej slovenčine len podoba kompletizácia a z dvojice prídavných mien kompletizačný a *kompletačný funguje v spisovnom jazyku takisto len podoba kompletizačný. V tomto prípade, na rozdiel od variantných dvojíc slov odvodených od základu aktiv‐, sa potvrdzuje dynamickejšia pozícia slov odvodených príponami ‐izovať, ‐izácia, ‐izačný.
Záver. ‐ Slovesá aktivovať a aktivizovať a podstatné mená a prídavné mená odvodené od základu aktiv‐ sú spisovné, používajú sa najmä v odbornej komunikácii, ale v rámci významov "uviesť do činnosti" a "povzbudiť do činnosti" sa rozšírili aj do bežnej komunikácie a používatelia jazyka si ich osvojili ako súčasť aktívnej slovnej zásoby. Tento vývin je v zhode so súčasnou tendenciou častejšie používať internacionalizmy v bežnom dorozumievaní, najmä v médiách a v tlači. Časť používateľov jazyka používa tieto dvojice slov striedavo, neregistruje v rámci ich významov potrebu uprednostňovať niektorý variant z dvojíc výrazov. Väčšia časť používateľov však tieto slová významovo rozlišuje, čo súvisí najmä s rozšírením zariadení, ktoré sa spúšťajú do činnosti rádiovými vlnami. Slová tvorené príponami ‐ovať, ‐ácia, ‐ačný preferujú dve hlavné firmy mobilnej komunikácie a pod ich vplyvom používatelia uprednostňujú na vyjadrenie významu "uviesť do činnosti" a s ním súvisiacich významov podoby aktivovať, aktivácia, aktivačný a na vyjadrenie významu "povzbudiť do činnosti" s ním súvisiacich významov používajú častejšie podoby aktivizovať, aktivizácia, aktivizačný. O tom, či sa slová aktivovať a aktivizovať významovo úplne rozlíšia ‐ i keď to vývin naznačuje ‐, rozhodnú používatelia jazyka.
Sibyla Mislovičová
strana 98
Človeku sa nechce ani veriť, že náš bývalý kolega a člen redakčnej rady Kultúry slova i jej prvý výkonný redaktor PhDr. Ivan Masár sa koncom marca dožil už sedemdesiatky (narodil sa 26. 3. 1920 v Horných Lefantovciach, okres Nitra). I. Masár po skončení štúdia slovenčiny a latinčiny na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave osem rokov pôsobil ako redaktor Slovenského pedagogického nakladateľstva. Odtiaľ v roku 1961 prišiel do vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka SAV ‐ dnes Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV ‐, kde pracoval až do odchodu do dôchodku v roku 1993. Treba však povedať, že ten odchod bol vlastne iba formálny, lebo I. Masár zostal v sústavnom živom kontakte so svojím pracoviskom, naďalej aktívne prispieval a prispieva do nášho časopisu (po odchode do dôchodku pribudlo vyše päťdesiat bibliografických položiek podpísaných jeho menom vo všetkých rubrikách), rediguje príspevky, spolupracuje pri ustaľovaní slovenskej odbornej terminológie predovšetkým v rámci slovenských technických noriem.
Možno povedať, že slovenská odborná terminológia sa I. Masárovi stala životným osudom. Po príchode na akademické pracovisko začal pracovať v terminologickom oddelení, redigovať Československý terminologický časopis (1962 ‐ 1966), jazykovedný časopis, ktorý sa venoval otázkam odbornej terminológie, a publikovať prvé príspevky s terminologickou problematikou (porov. Poznámka k používaniu substantív rast a vzrast, 1962; Poznámky k niektorým termínom vo vodnom lyžovaní, 1963; Slovo silnica v slovenskom odbornom názvosloví, 1963; K možnostiam koordinácie odevníckeho názvoslovia, 1964; Revízia názvoslovia rohov a parohov, 1964 atď.). Od prvých štúdií a článkov, v ktorých riešil konkrétne problé-
strana 99
my jednotlivých názvosloví a terminológií, neskoršie prešiel k štúdiám o teoretických otázkach terminológie. Takými boli štúdie O kritériu systémovosti v terminológii (1974), O definícii termínu v terminologickom slovníku (1977), Sémantická stránka termínu (1981), Obsah a forma termínu (1985), Vlastnosti termínu (1989) a mnohé ďalšie. Vyústením jubilantovho dlhoročného skúmania slovenskej odbornej terminológie z teoretického, ale aj praktického aspektu bola knižná monografia Príručka slovenskej terminológie (1991). Je to práca, ktorej právom možno priznať prívlastok učebnica slovenskej odbornej terminológie a ktorá by sa aj v skutočnosti mala stať východiskom na vyučovanie základov odbornej terminológie na všetkých vysokých školách. V súčasnosti sme totiž, žiaľ, svedkami, že mnohí absolventi vysokých škôl, ktorí sa neskoršie dostávajú k riešeniu terminologických problémov, nemajú takmer nijaké poznatky o terminologickej práci a o potrebe akceptovať isté zásady pri tvorbe a ustaľovaní nových termínov. Dôsledkom toho je niekedy až chaos v niektorých terminológiách ovplyvnený často aj neuváženým preberaním cudzích, najčastejšie anglických termínov do slovenských terminologických sústav bez zohľadnenia napríklad motivovanosti termínu, systémovosti, jednoznačnosti a presnosti.
S výskumom slovenskej odbornej terminológie súvisela aj praktická práca v mnohých terminologických a názvoslovných komisiách rozličných odborov, v ktorých vykonával I. Masár funkciu jazykového poradcu. S výsledkami tejto činnosti sme mávali možnosť oboznamovať sa aj v našom časopise v publikovaných terminologických a názvoslovných súpisoch rozličných odborov. Mnohé z publikovaných terminologických súpisov niesli jeho pečať a vyšli aj v knižnej podobe (napr. Slovenské poľovnícke názvoslovie, 1966; Šachová terminológia, 1968; Slovenský lesnícky terminologický slovník, 1969; Slovenské mená hmyzu, 1975; Matematická terminológia, 1977; Astronomická terminológia, 1998, atď.).
Druhým okruhom profesionálneho záujmu I. Masára bola a je jazyková kultúra. Jeho činnosť v tejto oblasti je úzko spätá predovšetkým s tvorbou a ustaľovaním slovenskej odbornej terminológie, ale aj s ďalšími sférami uplatňovania sa spisovnej slovenčiny v rečovej komunikácii. Pri práci v oblasti jazykovej kultúry sa vždy hlásil k Tézam o slovenčine, ktoré slovenskí jazykovedci prijali na vedeckej konferencii o kultúre spisovnej slo-
strana 100
venčiny konanej v Smoleniciach 5. až 7. decembra 1967, a najmä siedmej tézy, podľa ktorej za kritériá spisovnosti jazykových prostriedkov sa pokladajú najmä ich ústrojnosť, ustálenosť a funkčnosť, ôsmej tézy, podľa ktorej prameňmi na poznávanie súčasnej spisovnej slovenčiny sú vybraná prax, dobré jazykové povedomie a výsledky doterajšieho výskumu, desiatej tézy, podľa ktorej úroveň jazykovej praxe závisí od kultúrnej úrovne používateľov spisovného jazyka a meria sa jazykovou správnosťou, štýlovou primeranosťou a spoločenskou vhodnosťou použitých prostriedkov, a jedenástej tézy, podľa ktorej živý vzťah k spisovnej slovenčine je prejav vlasteneckej a národnej hrdosti Slovákov a prejav vedomej príslušnosti k národnej kultúre.
Citovaným tézam sa I. Masár pri práci v okruhu jazykovej kultúry nikdy nespreneveril, aj keď ich dôsledné uplatňovanie v tejto oblasti sa dokonca stalo terčom kritiky zo strany tých, ktorí neuznávajú špecifické postavenie spisovného jazyka a povyšujú akýkoľvek rečový úzus nad všetko ostatné, ktorí prisudzujú úzu výlučné postavenie, ktorí zaznávajú kritériá systémovosti, ústrojnosti, ustálenosti a funkčnosti. I. Masár pozorne sledoval a sleduje rozličné rečové prejavy, všímal si a všíma si jazykovú úroveň verejných rečových prejavov, jazyk elektronických médií, dennej a periodickej tlače, odborných publikácií aj umeleckej literatúry. Vyzdvihuje pozitívne javy vo verejných rečových prejavoch, upozorňuje na nedostatky. Jeho články a popularizačné príspevky na túto tému sa stávali inštruktívnym návodom na používanie spisovného jazyka nielen pre profesionálov slova, ale aj pre jeho bežných používateľov. Vždy citlivo reagoval na znevažujúce hlasy o slovenčine a osobitne o spisovnej slovenčine (porov. Perspektívy jednej tézy o slovenčine, 1993; Čo v srdci vrie, v ústach kypí, 1996; Glosy k chvále a hane slovenčiny, 1999).
S menom I. Masára sme sa vždy stretávali v jazykových rubrikách ústredných denníkov, ako Pravda, resp. Nedeľná Pravda, Práca (jazykovú rubriku v tomto denníku dlhé roky externe redigoval), bratislavského Večerníka, Slovenského denníka a ďalších periodík. Jeho popularizačné príspevky odznievali, ale ešte stále aj odznievajú v Jazykovej poradni Slovenského rozhlasu. V týchto príspevkoch, ktorých boli stovky, často upozorňoval na nové lexikálne prostriedky, ktoré sa začali používať v komunikácii, pričom ich hodnotil z hľadiska toho, či vyhovujú spomí-
strana 101
naným kritériám, či sú prínosom pre slovnú zásobu spisovného jazyka, či ju obohacujú, alebo naopak, či narúšajú ustálenosť slovnej zásoby. Vždy sa odmietavo vyslovoval a vyslovuje k nekritickému preberaniu cudzích lexikálnych prostriedkov, v ostatnom čase najmä anglicizmov. Nezostával však iba v rovine kritiky, ale vždy ponúkal aj riešenie, a to tým, že upozornil na už jestvujúce domáce prostriedky s rovnakým významom alebo na možnosti utvoriť nový prostriedok z domácich zdrojov.
Pri našom stručnom obzretí sa za výskumnou a popularizačnou činnosťou nášho jubilanta nemožno obísť jeho spoluautorstvo na Krátkom slovníku slovenského jazyka (1. vyd. 1987) a na Pravidlách slovenského pravopisu (1. vyd. 1991), do ktorých pripravil kapitolu Hlavné zásady prispôsobovania starogréckych a latinských mien a časť Pravopisného a gramatického slovníka. A pravdaže, ani jeho najnovšie aktivity v lingvistickej sekcii liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska pri starostlivosti o zlepšovanie jazykovej stránky katolíckeho Modlitebníka a ďalších základných i závažných prác z tohto okruhu.
Jubilujúci I. Masár nepochybne vyoral hlbokú brázdu na poli slovenskej jazykovedy, predovšetkým slovenskej odbornej terminológie a jazykovej kultúry. Za túto činnosť ho Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v roku 1996 ocenilo Poctou Antona Bernoláka. Sme presvedčení, že táto brázda nie je ešte dokončená, že ešte mnoho rokov budeme čítať články a príspevky podpísané menom Ivan Masár nielen na stránkach Kultúry slova, že sa ešte dlho budeme s ním pravidelne stretať na rokovaniach redakčnej rady nášho časopisu. Aby sa toto všetko mohlo splniť, želáme mu predovšetkým dobré zdravie, pokojnú myseľ a vieru, že to, čo urobil a ešte urobí na prospech pozdvihovania jazykovej kultúry, nie je márne.
Matej Považaj
strana 102
Právo a verejná správa ‐ terminologické problémy, to je názov odborného seminára, ktorý sa uskutočnil 1. a 2. októbra 1999 v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach. Seminár bol venovaný problematike verejnej správy a právnych textov z pohľadu terminológie. Usporiadali ho Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry a Literárny fond SR. Program moderovala predsedníčka SSPOL Anna Šebestová pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV.
Počas prvého dňa seminára ako prvý prehovoril Bystrík Hollý, starosta mestskej časti Bratislava ‐ Karlova Ves na tému Problematika samosprávy ‐ prvý kontakt s občanom. Venoval sa problematike verejnej správy všeobecne, rozdeleniu verejnej správy (duálny systém: štátna správa a samospráva), terminológii (funkcionári a orgány) a jej vývinu a niektorým okruhom problémov (kompetencie, územné členenie a pod.), ktorých znalosť a pochopenie sú potrebné na správne používanie termínov. V príspevku Problematika štátnej správy Branislav Longauer, prednosta Krajského úradu v Bratislave, účastníkov seminára podrobnejšie oboznámil so štruktúrou štátnej časti verejnej správy, s niektorými postupmi pri správnom konaní (dvojstupňová správa a odvolací súd), so stykom štátnej správy s verejnosťou a s tým spojenou terminologickou problematikou.
Po večeri počas neformálnej diskusie každý účastník povedal niečo o sebe a o svojej práci. Pre služobne mladších kolegov bolo poučné počuť o zaujímavej práci skúsených prekladateľov medzinárodných zmlúv a právnych dokumentov z parlamentnej slovenčiny do spisovnej slovenčiny, z ktorých napríklad pani Slavomíra Krížiková, pamätajúca ešte generáciu básnika Jána Smreka, spisovateľa Ivana Kraska, prekladala nedávno materiály o vodnom diele Gabčíkovo posielané do Haagu a pod.
Na druhý deň Jozefína Machajová v príspevku Aktuálne pojmy verejnej správy a správneho práva súhrnne rozoberala štruktúru verejnej správy a upozornila na knihu Občan a verejná správa (kde je vedúcou autorského kolektívu), ktorá pomáha spriehľadniť aktuálne pojmy verejnej správy.
Matej Považaj v referáte Názvy obcí a ich deriváty a iné zemepisné názvy z územia SR charakterizoval súčasný stav v názvoch obcí, príslušných obyvateľských a prídavných mien podľa najnovších Pravidiel sloven-
strana 103
ského pravopisu (1998). Zároveň upozornil na knižné publikácie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky Vžité slovenské názvy štátov a závislých území (druhé, len málo zmenené vydanie vyjde čoskoro) a Slovenské vžité názvy geografických objektov ležiacich mimo územia SR (pripravuje sa druhé nezmenené vydanie). Zmienil sa aj o potrebe podrobnejšie skúmať miestne podoby zemepisných názvov a najmä miestny úzus pri derivátoch od názvov slovenských obcí.
Jozef Malankevič, vedúci oddelenia odboru zahraničných vzťahov a európskej integrácie Ministerstva vnútra SR, prednášal na tému Problematika zahraničných zmlúv a s tým spojená terminológia. Podrobnejšie vysvetlil problematiku jednotlivých typov zmlúv a ich štruktúru. Objasnenie niektorých súčasných postupov prípravy, podpisovania a ratifikácie zmlúv, vyhotovovania prekladov, písania doložiek, používanie niektorých skratiek atď. bolo poučné aj pre veľmi skúsených prekladateľov. V ďalšej diskusii upozornil, že najnovšie oficiálne názvy štátov sú v číselníku Ministerstva zahraničných vecí SR.
Na záver sa diskutovalo o terminologických problémoch v oblasti verejnej a štátnej správy. Anna Rollová z redakcie Zbierky zákonov Ministerstva spravodlivosti SR a Kveta Vrzulová z Edičného strediska Právnickej fakulty UK v rýchlom prehľade vymenovali nesprávne termíny a slovné spojenia najčastejšie sa vyskytujúce v právnych textoch a uviedli správne termíny a slovné spojenia.
Výborne pripravený a veľmi vydarený seminár bol už tradične aj úspešným pokračovaním odborného vzdelávania slovenských prekladateľov. Ako šťastný účastník som mal dojem, že v oblasti terminologických problémov práva a verejnej správy bol 1. a 2. októbra 1999 stred sveta práve v Budmericiach.
Michal Semotam
strana 104
(Kronika Slovenska 2. Slovensko v dvadsiatom storočí. Bratislava, Fortuna Print & Adut 1999. 608 s.)
Po viacerých príspevkoch, ktoré sme venovali jazykovej stránke série Kroník z vydavateľstva Fortuna Print, chceme niekoľko poznámok venovať aj najnovšiemu kronikárskemu titulu z tohto vydavateľstva. Vydavateľstvo Fortuna Print vydalo druhý zväzok Kroniky Slovenska, ktorý dotvoril jeden z najžiadanejších a nestranných prehľadov našich národných dejín. Obsahovým zameraním sa druhý zväzok Kroniky Slovenska, tak isto ako jeho prvý zväzok, od predchádzajúcich Kroník (Kronika ľudstva, Kronika techniky, Kronika 1992, Kronika 1993, Kronika medicíny, Kronika Zeme...) líši tým, že nejde o preklad inojazyčného originálu s doplnením o základné údaje z našich všeobecných dejín, dejín našej vedy a techniky, medicíny, farmakológie a geológie, ale že celý text Kroniky Slovenska pripravil kolektív slovenských autorov.
Text druhého zväzku Kroniky Slovenska je svojou štruktúrou identicky s členením jej prvého zväzku a aj ostatných titulov Kroník. Kapitola sa začína úvodným prehľadom a všeobecnou charakteristikou základných vývinových období: Storočie premien v živote Slovenska (1900 ‐ 1999, s. 5 ‐ 9), Boj o československý štát v rokoch prvej svetovej vojny (1914 ‐ 1918, s. 58 ‐ 59), Slovensko v demokratickej ČSR (1918 ‐ 1939, s. 98 ‐ 99), Slovenský štát vo vojnových rokoch (1939 ‐ 1945, s. 240 ‐ 241), Od uzavretej plurality ku komunistickému monopolu moci (1945 ‐ 1948, s. 302 ‐ 303), Komunistický režim v rokoch 1948 ‐ 1967 (s. 330 ‐ 331), Reforma ‐ normalizácia ‐ kríza režimu (1968 ‐ 1989, s. 418 ‐ 419), Po páde komunistického režimu (1989 ‐ 1999, s. 508 ‐ 529). Priestor medzi prehľadovými kapitolami vypĺňajú kratšie žánre. Základným orientačným prvkom v texte je kalendárium, v ktorom sa uvádzajú základné historiografické údaje (napr.: 11. 12. 1903: V Prahe zomrel Martin Hattala (nar. 4. 11. 1821 Trstená), jazykovedec, s. 15; 20. 9. 1933 v žilinskom kine Grand Bio Universum mal premiéru prvý slovenský zvukový film Zem spieva, s. 193). Tieto informácie sa potom podrobnejšie opisujú v článkoch o jednotlivých udalostiach (v článku Premiéra Zem spieva, s. 195, sa napr.
strana 105
podrobnejšie opisuje príprava a charakter filmu, jeho nadväznosť na predchádzajúce autorove diela a ich prínos pre slovenskú kultúru). Výklad jednotlivých udalostí je výstižne doplnený aj žánrami typu Heslo, v ktorých sa v koncentrovanej podobe uvádza výklad niektorých pojmov, vzťahov, osobností a pod. (napr. Zrod slovenskej hudobnej moderny v ktorom sa opisuje vzťah slovenskej hudobnej moderny k slovenskej literárnej moderne, uvádzajú sa charakteristické znaky tohto umeleckého spôsobu vyjadrovania, hlavní predstavitelia a ich charakteristické diela, s. 188).
Niektoré historické udalosti, spoločenskovedné medzníky, prírodovedné a technické objavy späté s konkrétnymi osobnosťami sú doplnené osobitnou biografickou charakteristikou s názvom Osobnosť (napr. Andrej Kmeť, s. 38, Aurel Stodola, s. 273, František Hečko, s. 386). V galérii významných osobností sa v druhom zväzku Kroniky Slovenska uvádzajú aj jazykovedci, ktorí prispeli k opisu slovenčiny v medzivojnovom a povojnovom období, resp. sa pričinili o rozvoj vedeckých inštitúcií: autor slovníkových prác Karel Kálal (s. 174), lexikograf P. Tvrdý (s. 209), generálny tajomník SAVU a popredný slovenský jazykovedec Ľ. Novák (s. 271), predstavitelia jednotlivých metodologických smerov v slovenskej jazykovede (J. Stanislav, s. 463, E. Pauliny, s. 481, J. Ružička, s. 500).
Na dotvorenie obrazu o konkrétnej historickej udalosti využili zostavovatelia Kroniky Slovenska aj úryvky z historických prameňov, ktoré sa označujú osobitným kvalifikátorom Citát (Aká je slovenská poézia r. 1956? ‐ citát z vystúpenia A. Matušku, 1956, s. 372, Oficiálne uzákonenie cenzúry, 1966 ‐ úryvok zo zákona o cenzurovaní verejných informácií, ktorých prijalo Národné zhromaždenie vtedajšej ČSSR, s. 412). Argumentačnú silu základného textu dopĺňajú aj kratšie žánre s názvom Dokumenty. V nich sa uvádzajú fotokópie a prepisy publikácií a prameňov (1944: Čatlošovo memorandum ‐ úryvok návrhu o protinemeckom vojenskom prevrate z r. 1944, s. 284, 1968: Popretie základných noriem medzinárodného práva, vyhlásenie k okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, s. 427). Text druhého zväzku Kroniky Slovenska je doplnený aj množstvom kratších žánrov s titulkom Zaujímavosť (napr. pri r. 1964 sa pod názvom Archeologická Nitra 1964 uvádza informácia o odkrytí významnej archeologickej lokality v Krškanoch a o celoštátnej výstave Veľká Morava, s. 404).
strana 106
Okrem všeobecných dejín a informácií o vzniku vedeckých spoločností (1926: Učená spoločnosť Šafárikova, s. 151, 1942: Slovenská akadémia vied a umení, ktorá vznikla podľa zákona č. 135/1942 po rozpustení Učenej spoločnosti Šafárikovej, s. 271) sa v druhom zväzku Kroniky Slovenska uvádzajú aj základné údaje z dejín spisovnej slovenčiny (1902: Martinský jazykový úzus, s. 14, 1927: Úradovať po slovensky, s. 156, 1932: Spor o nové pravidlá, s. 187, biografické články o významných jazykovedcoch a ich prácach, prehľad o medzinárodných podujatiach zameraných na slovenské dejiny, kultúru vyučovanie slovenského jazyka pre zahraničných slovakistov a slavistov ‐ Studia Academica Slovaca (1965) ‐ s. 408). V druhom zväzku Kroniky Slovenska, ako sa konštatovalo aj v recenzii prvého zväzku tohto diela, s ohľadom na ostatné disciplíny sa v dostatočnej miere spracúva aj problematika dejín slovenského jazyka (škoda, že v súvislosti so Sporom o Pravidlá, ktorý sa uvádza pri r. 1932, s. 187, resp. pri r. 1940, s. 254, sa po redakčných úpravách táto problematika neuviedla napr. aj pri r. 1953, v ktorom sa novým vydaním Pravidiel upravila dovtedajšia pravopisná norma spisovnej slovenčiny).
Záver druhého zväzku Kroniky Slovenska tvorí prehľad prezidentov, zloženie vlád ČSR, ČSSR, ČSFR a Slovenskej republiky, bibliografický prehľad prameňov, menný register a miestny register.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj jazyková stránka diela. Vydanie tohto titulu nadväzuje na dobrú jazykovú kultúru predchádzajúcich titulov Kroník. Rozsiahly, žánrovo aj tematicky rozmanitý text je jazykovo veľmi precízne spracovaný, rešpektuje normu súčasnej spisovnej slovenčiny v oblasti lexiky, tvaroslovia aj tvorenia slov. V porovnaní s ostatnými Kronikami mali jazykoví redaktori s týmto titulom relatívne menej práce, pretože väčšinu textu tvorí slovenská apelatívna a propriálna lexika. V Kronike Slovenska 2 ťažko nájsť príklad, ktorý by nerešpektoval normu súčasnej spisovnej slovenčiny (ojedinelé prípady typu 20. 9.: V Žilinskom kine Grand Bio Universum..., s. 193, kde má byť malé ž, chybne rozdelené slovo typu dom‐nieval, s. 209, možno kvalifikovať ako tlačové chyby, resp. ako drobnú nedôslednosť pri korektúre textu).
Na záver našich poznámok o druhom zväzku Kroniky Slovenska možno konštatovať, že ide o dielo, ktoré sa stalo ďalším dôstojným pokračovateľom dobrej tradície vydavateľstva v oblasti jazykovej kultúry.
Ľudmila Benčatová
strana 107
(DRENKO, J.: Ján Šalamún Petian‐Petényi (1799 ‐ 1855). Lučenec, Novohradské múzeum 1999. 78. s.)
Jozef Drenko, profesor biológie a telesnej výchovy na gymnáziu Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci, autor nespočetných publikácií a brožúr o Novohrade, najnovšie pripravil monografiu pod názvom Ján Šalamún Petian‐Petényi (1799 ‐ 1855), venovanú zakladateľovi vedeckej ornitológie, priekopníkovi slovenskej ornitologickej terminológie i ochrany fauny v Uhorsku. Publikáciu s početnými ilustráciami vydalo Novohradské múzeum v Lučenci v r. 1999 pri príležitosti 200. výročia narodenia J. Š. Petiana.
Od svojej predchádzajúcej publikácie venovanej obci Polichno sa J. Drenkovi stačilo presunúť len pár kilometrov smerom na západ. Rodiskom J. Š. Petiana je totiž neďaleká dedinka Ábelová (v miestnom úze Abelová), v ktorej zažiarilo aj niekoľko ďalších hviezd, napr. vynikajúci kartograf Samuel Mikovíny (1686 ‐1750), hoci o jeho rodisko sa uchádza aj ďalšia novohradská obec Turíčky, prírodný vedec a poľnohospodár Ján Haan (1779‐1855), evanjelický farár, botanik a ovocinár Pavol Rell (1823‐1891), neskoršie sa na Ábelovú presťahovala aj národná umelkyňa Božena Slančíková Timrava a i.
J. Š. Petianovi sa ušlo miesto aj v Kollárovej Slávy dcere (1832), kde sa spomína v tomto verši: "Petian Slovák, čině přípravy ptákoslovné, též má tu svůj chlumec" (IV., s. 33). A tejto cti sa mu určite nedostalo len preto, že J. Kollár bol jeho spolužiakom a priateľom. Spomeňme, že J. Š. Petian Kollárovi prispel aj do Národných zpievaniek zápismi starých spevov, hier a povestí. V knihe sa to dokladá viacerými ilustráciami.
J. Drenko knižku o Petianovi rozdelil do štyroch častí. V prvej kapitole na základe archívnych dokumentov načrtáva genealógiu rodu Petianovcov z Ábelovej a Polichna, kým druhá časť je venovaná životnému osudu J. Š. Petiana, ktorý po štúdiách v Lučenci, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a vo Viedni pôsobil ako evanjelický farár v Cinkote pri Pešti a od r. 1834 ako konzervátor zoologického oddelenia Národného múzea v Pešti. Už v Cinkote spracoval miestne živočíchy a vytvoril z nich veľkú zbierku,
strana 108
čo ho však postavilo pred dilemu. Veriaci totiž, ako sa dozvedáme z publikácie, nechceli prijímať Večeru Pánovu z Petianových rúk, pretože sa venoval preparácii živočíchov. J. Petian sa teda musel rozhodnúť. V Pešti dal vytlačiť rozlúčkovú reč s cirkevníkmi, ktorá je mimoriadne zaujímavá aj z jazykového hľadiska, resp. z hľadiska vývinu spisovnej slovenčiny. Kázeň vyšla v r. 1834 na 16 stranách pod názvom Kázeň laučiwá, kterau se od cjrkwe ew. a. w. cinkotské w ned. VI. po welikénoci, dne 19. kwětna 1833. odebjral sedmiletý kazatel gegj Jan Šalomaun Petényi, chtěge se na čas cele zpytowánj přjrody wlastenské obětowati. Ako sám hovorí, nemohol ináč, musel sa stať "zpytatelem prjrody".
Petianovou vedeckovýskumnou a publikačnou činnosťou sa J. Drenko zaoberá podrobne v tretej kapitole. Možno sa tu dozvedieť, že J. Š. Petian spolupracoval s ornitológmi v celom Uhorsku a, čo je pre nás osobitne cenné, že zbieral slovenské ľudové názvy vtákov, rýb i cicavcov. Napr. sýkorku lesnú v polovici 19. storočia zachytil ako stiplievku, panskuo psíča, potápača veľkého ako dunajku, orieška obyčajného ako volskuo oko a pod. Petian sám vytvoril viacero rodových a druhových mien, napr. Bombycilla garrulus ‐ chochláč severský, Corpodacus roseus ‐ hýľ ružový a mnohé ďalšie. Od r. 1846 sa stáva členom korešpondentom Uhorskej akadémie vied i členom mnohých vedeckých spoločností vo Viedni, Altenburgu, Görlitzi a v Mainzi a i. Uvádza sa tu aj úplný súpis jeho publikačnej činnosti, ba i úryvky z jeho diel.
Napokon sa v publikácii sleduje Petianov odkaz a ochrana prírody v Novohrade. V nadväznosti na J. Š. Petiana v tejto práci v Novohrade pokračovali najmä E. Malesewich, Z. Molnár, J. Salaj a ďalší. V r. 1999 pri príležitosti 200. výročia narodenia J. Š. Petiana‐Petényiho sa v Lučenci konala aj medzinárodná ornitologická konferencia.
Sondy do našej minulosti či do minulosti jednotlivých vedných odborov sú mimoriadne cenné a záslužné. O tom niet pochýb. Takou je aj publikácia J. Drenka, ktorá poodhaľuje život a dielo systematizátora, ktorý stál aj pri vzniku našej ornitologickej terminológie.
Slavomír Ondrejovič
strana 109
Ako sa má hláskovať skratka OECD v slovenčine? ‐ Redaktori Slovenského rozhlasu sa na nás obrátili s otázkou, ako majú vyslovovať skratku OECD, či v podobe [o‐e‐cé‐dé], alebo v podobe [ó‐í‐sí‐dí], lebo v súčasnosti je výslovnosť tejto skratky značne rozkolísaná.
Výslovnosti skratky OECD sme sa v našom časopise venovali už dva razy (porov. I. Masár: O výslovnosti skratiek. Kultúra slova, 31, 1997, s. 58 ‐ 59; J. Kačala: Výslovnosť cudzojazyčných mien a názvov. Kultúra slova, 32, 1998, s. 209 ‐ 219). V obidvoch príspevkoch sa okrem iného konštatovalo, že výslovnosť uvedenej skratky je rozkolísaná, že často sa uplatňuje anglická výslovnosť [ó‐í‐sí‐dí], ktorou sa slovenskému divákovi či poslucháčovi vlastne upiera možnosť, aby hláskovú skratku [ó‐í‐sí‐dí] stotožnil so skratkou OECD, s ktorou sa stretá v písanej reči, že poriadok do výslovnosti možno vniesť len tak, ak sa prejaví ochota rešpektovať základný fakt, že jazykové prejavy v slovenčine sú adresované Slovákom, nie Angličanom ani Američanom. Výslovnosti skratky OECD v širších súvislostiach sa venoval aj L. Dvonč (Výslovnosť cudzích skratiek v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 62, 1997, s. 166 ‐ 173), ktorý okrem iného konštatuje, že pôvodná výslovnosť cudzích skratiek sa uplatňuje iba v malom počte prípadov (napr. BBC, CIA, CIC, FBI, CGT), že pri presadzovaní pôvodnej výslovnosti treba počítať aj s momentom snahy niektorých používateľov jazyka, že oni ovládajú "správnu" výslovnosť, za ktorú pokladajú iba výslovnosť podľa stavu v jazyku, odkiaľ sme skratku prevzali. L. Dvonč pri skratke OECD pokladá za vhodnejšie uplatňovať slovenskú výslovnosť, pretože na zálade takejto výslovnosti si používateľ jazyka vie ľahšie predstaviť podobu príslušnej cudzej skratky. Ukazuje sa však, že problémy s výslovnosťou skratky OECD, či azda presnejšie s jej hláskovaním, neprestali.
Pripomeňme niektoré základné údaje o skratke OECD. Skratka OECD je anglická skratka anglického názvu medzinárodnej Organizácie pre hos-
strana 110
podársku spoluprácu a rozvoj, ktorý má v angličtine podobu Organization for Economic Cooperation and Development. Pri anglickej výslovnosti skratky napríklad hlásková podoba [í] zastupuje písmeno E a hlásková podoba [sí] písmeno C (prvé písmeno slova Cooperation, ktoré sa v tomto slove vyslovuje ako [k], teda [ko(u)ope'reišn]). Ako zaujímavosť uvádzame, že vo francúzštine sa používa skratka OCDE, ktorá zodpovedá francúzskej podobe názvu Organisation de Coopération et de Developpement Économique, a v španielčine takisto skratka OCDE, ktorá zodpovedá španielskej podobe názvu Organización de Cooperación y Desarollo Económico.
Anglický spôsob hláskovania skratky OECD v podobe [ó‐í‐sí‐dí] je odôvodnený vtedy, ak hovoríme po anglicky, ak celý text je v angličtine. Ak však anglickú skratku medzinárodnej Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, teda skratku OECD, používame v slovenskom texte, v rámci slovenskej vety, je odôvodnené hláskovať ju tak, ako sa hláskujú písmená v slovenskej abecede (porov. Pravidlá slovenského pravopisu, 2. vyd. 1998, s. 21 ‐ 22), teda v podobe [o‐e‐cé‐dé]. Tým sa umožňuje slovenskému poslucháčovi, ktorému je určený ústny rečový prejav, ľahko a jednoznačne identifikovať skratku, t. j. stotožniť ju s jej písanou podobou OECD, teda za hláskovou podobou [o] vidieť písmeno O, za hláskovou podobou [e] vidieť písmeno E, za hláskovou podobou [cé] vidieť písmeno C a za hláskovou podobou [dé] vidieť písmeno D. Argumenty, že predsa ide o anglickú skratku, a preto by sa mala hláskovať po anglicky, neobstoja, lebo rozhodujúca pri hláskovaní skratky je jej identifikácia, jej stotožnenie s jednotlivými písmenami a to môže zabezpečiť iba jej hláskovanie podľa zásad hláskovania písmen slovenskej abecedy.
Na záver možno ešte poznamenať, že domáca skratka slovenského prekladu názvu Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj by mala podobu OHSR. S touto skratkou sme sa však zatiaľ ešte v jazykových prejavoch nestretli.
Matej Považaj
strana 111
Genitív plurálu ženských podstatných mien typu servírka a požiadavka. ‐ Na besedách o jazykovej kultúre sa často stretáme s otázkami týkajúcimi sa neistoty pri tvorení genitívu plurálu ženských podstatných mien požiadavka, servírka, práčka, trúbka a pod. Ktorý tvar je správny, servíriek či servírok, čašníčiek či čašníčok, požiadaviek či požiadavok, sliniviek či slinivok, prašiviek či prašivok, dáviek či dávok?
Používateľom jazyka sa niekedy zdá, že v problematike, v ktorej majú neistotu a pri ktorej riešení ich neusmerní jazykový cit, nie je systém, neplatia nijaké pravidlá ‐ jednoducho vládne chaos. Ten dojem prevláda aj pri otázke o genitíve plurálu ženských podstatných mien typu servírka a požiadavka. Riešenie je pritom veľmi jednoduché. Opiera sa o pravidlo o rytmickom krátení, podľa ktorého v slovenčine za sebou nenasledujú dve dlhé slabiky. Za dlhú slabiku sa pokladá aj slabika s dvojhláskou. Samozrejme, aj toto pravidlo má svoje výnimky, nie je to však v tomto prípade. Tu sa zákon o rytmickom krátení uplatňuje dôsledne. To znamená, že slová s krátkou predposlednou slabikou budú mať genitívnu podobu s vkladnou dvojhláskou ‐ie‐, ktorá vytvára dlhú slabiku, a sú teda zakončené na ‐iek, napr. požiadavka ‐ požiadaviek, škrkavka ‐ škrkaviek, žiarovka ‐ žiaroviek, príšerka ‐ príšeriek. Naopak, slová s dlhou predposlednou slabikou musia mať (aby vyhoveli pravidlu o rytmickom krátení) genitívnu podobu s vkladnou krátkou samohláskou ‐o‐, sú teda zakončené na ‐ok, napr. servírka ‐ servírok, čašníčka ‐ čašníčok, práčka ‐ práčok, krajčírka ‐ krajčírok, trúbka ‐ trúbok, dávka ‐ dávok.
Takže, pravidlo je jednoduché, ak ho poznáme. Problém, na ktorý sa nás často pýtajú, vzniká práve preto, že v rámci jedného menného vzoru sa jediný tvar (genitív plurálu) tvorí viacerými spôsobmi, v tomto prípade s vkladnou samohláskou ‐o‐, resp. s vkladnou samohláskou ‐ie‐. Aby sa nám tieto tvary neplietli ‐ stačí sa pozrieť na predposlednú slabiku slova alebo si ju uvedomiť a istota pri skloňovaní sa nám vráti.
Sibyla Mislovičová
strana 112
bezkonkurenčný príd. (lat.) ktorý nemá konkurenciu; ktorému nemožno konkurovať: Sú to penzijné a vzájomné fondy, ktoré majú bezkonkurenčné pozície. (TLAČ)
Prídavné meno bezkonkurenčný (uvádza sa už v najnovšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1998) patrí medzi zložené adjektíva, ktoré vznikli spojením predpony bez‐ označujúcej neprítomnosť, chýbanie, vylúčenie nejakej vlastnosti, príznaku ap. vyjadrených prídavným menom. Napr. bezbariérový ‐ ktorý je bez bariér, bez prekážok, bezolovnatý ‐ neobsahujúci olovo, bezmotorový ‐ ktorý nemá motor, bezvýrazný ‐ ktorý nemá (zreteľný) výraz, nevýrazný atď. Bezkonkurenčný znamená taký, ktorý nemá konkurenciu, ktorému nemožno konkurovať ‐ porov. spojenia bezkonkurenčné prostredie, bezkonkurenčný hlas, bezkonkurenčný úspech... Prídavné meno bezkonkurenčný sa často v reklamných textoch spája so slovom cena. Výrazom bezkonkurenčná cena sa rozumie taká cena, ktorá v porovnaní s inými cenami za rovnaký alebo podobný druh (kvalitu) tovaru, služieb ap. je nižšia, a preto je pre zákazníka výhodná. Prídavné meno konkurenčný je odvodené od podstatného mena konkurencia, ktoré pochádza zo stredovekej latinčiny zo slova concurrentia a to je utvorené od slovesa concurrere s významom "bežať spolu, súťažiť".
bezkonkurenčne prísl.: Hneď od začiatku sa usadil na prvej priečke a jesennú časť bezkonkurenčne vyhral. (TLAČ)
civilkár muž. (lat.) hovor. kto vykonáva civilnú službu: Môžu civilkári dúfať v úľavy? (TLAČ)
Podstatné meno civilkár zaraďujeme do skupiny názvov osôb podľa činnosti, povolania, resp. príslušnosti utvorených príponami ‐ár/‐ar/‐iar
strana 113
(lanár, funkcionár, frézar, bábkar, mäsiar, pletiar). Východiskovým slovom pri jeho vzniku bolo podstatné meno civilka ako hovorové pomenovanie civilnej služby. Ide o formu služby, ktorú si volia branci namiesto základnej vojenskej služby po jej odmietnutí z náboženského dôvodu alebo dôvodu svedomia a vykonávajú ju v civilnom zamestnaní (predovšetkým v štátnych organizáciách). Slovo civilka predstavuje typ jednoslovných pomenovaní utvorených z viacslovných spojení pomocou prípony ‐ka, napr. textilná továreň ‐ textilka, automobilová továreň ‐ automobilka, talentová skúška ‐ talentovka. Slovo civilkár, tak ako jeho základové slovo civilka, má príznakový charakter.
dofinancovať dok. (lat.) poskytnúť dodatočné financie potrebné na finančné zabezpečenie niečoho, na finančné vyrovnanie alebo na dokončenie niečoho: Ide o to, aby sme dofinancovali zdravotníctvo v roku 1998. (TLAČ)
Sloveso dofinancovať patrí medzi predponové slovesá s internacionálnym základom, ktorých predpona modifikuje význam daného slovesa. V prípade slovesa dofinancovať predpona do‐ dopĺňa, resp. spresňuje význam slovesa financovať "poskytovať finančné prostriedky" na význam "poskytnúť chýbajúce finančné prostriedky na zabezpečenie potrebnej prevádzky, činnosti niečoho (napr. školstva, závodu), na dokončenie nejakého projektu (výstavby, dostavby niečoho), na finančné vyrovnanie (splatenie dlhov)". Kým význam slovesa financovať je všeobecnejší, význam slovesa dofinancovať je konkrétnejší a znamená nielen poskytnúť financie všeobecne, ale poskytnúť, resp. doplniť chýbajúce financie. Predpona do‐ v slovese dofinancovať nielenže spresňuje jeho sémantiku, ale má aj perfektivizačnú funkciu, t. j. mení nedokonavý vid slovesa financovať na dokonavý. Sloveso financovať súvisí so slovom financie, ktoré má latinský pôvod, je internacionálne (porov. fr. finances, nem. Finanzen, angl. finances) a znamená peniaze, prostriedky na platenie.
dofinancovanie stred.: Potrebujú 800 mil. Sk na dofinancovanie výstavby bytov v bytových domoch. (TLAČ)
Slovo dofinancovanie je dejové podstatné meno odvodené od slovesa dofinancovať.
strana 114
hyperaktívny príd. (gr. + lat.) 1. nadmieru činný; vyvíjajúci mimoriadnu aktivitu: Dnes, napriek svojim 70 rokom, je stále hyperaktívna. (TLAČ) ‐ 2. mimoriadne účinný, majúci mimoriadny, najvyšší účinok: Pleťové mlieko s hyperaktívnym rastlinným extraktom.
Prídavné meno hyperaktívny súvisí s podstatným menom hyperaktivita, ktoré má v psychológii funkciu termínu a označuje sa ním nadmerná činnosť sprevádzaná motorickým nepokojom. Termínom hyperaktívne dieťa sa rozumie nepokojné, živé, rozptýlené dieťa nabité zvýšenou, zväčša neusmernenou energiou, ktoré sa potrebuje stále niečím zamestnávať. Slovo hyperaktívny je zložené z časti hyper‐ (gr. nad, cez) s významom "veľmi, príliš, nadmieru" a prídavného mena aktívny, ktoré súvisí s latinským slovom activus a znamená "činný". Vychádzajúc z jeho sémantiky, pod označením hyperaktívny človek (v neterminologickom význame) máme na mysli človeka, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou aktivitou, príp. ktorý vyvíja mimoriadne úsilie v niečom.
Prídavné meno hyperaktívny sa uplatňuje aj v ďalšom význame, a to vo význame "ktorý má mimoriadny účinok, pôsobiaci v najvyššej miere". Napr. rozličné kozmetické prípravky obsahujú látky, ktoré pôsobia na pokožku svojimi blahodarnými účinkami (hydratačnými, vyživujúcimi, regeneračnými atď.) vo vysokej miere. Takéto látky sa označujú ako hyperaktívne.
Silvia Duchková
strana 115
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno sme si mohli vypočuť informáciu o udalostiach v Iraku, v rámci ktorej sa použilo aj spojenie miestopredseda irackej vlády. Použitie podstatného mena miestopredseda nás nemilo prekvapilo, lebo s týmto slovom sme sa vo verejných rečových prejavoch už dávnejšie nestretli. Slovo miestopredseda totiž nepatrí k živým prostriedkom slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a nenájdeme ho ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ani v Pravidlách slovenského pravopisu. Uvádza sa iba v druhom zväzku Slovníka slovenského jazyka z roku 1960, pravda, s poznámkou, že ide o zastarané slovo. Je to teda slovo, ktoré sa síce v dávnejšej minulosti u nás sporadicky používalo, ale do súčasných rečových prejavov v nijakom prípade nepatrí. Namiesto neho máme slovo utvorené predponou pod‐, teda podpredseda. Ako sa slovo miestopredseda dostalo do spomínanej informácie? Nuž treba priamo povedať, že buď z českej predlohy ‐ v češtine má toto slovo podobu místopředseda ‐, alebo pri prekladaní informácie z iného jazyka pomocou českých prekladových slovníkov.
Na záver ešte raz pripomíname: Na pomenovanie osoby, ktorá môže zastupovať predsedu nejakej organizácie, inštitúcie, spoločnosti, strany alebo spolku zvyčajne v jeho neprítomnosti, používame slovo podpredseda. Ak takúto funkciu vykonáva žena, voláme ju podpredsedníčka. Podstatné meno pomenúvajúce úrad alebo funkciu podpredsedu má podobu podpredsedníctvo a príslušné prídavné meno podobu podpredsednícky.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 6. 1998)
strana 116
IVAN MASÁR
Ako je známe, sloveso oberať má základný význam "trhaním odstrániť plody zo stromu, kríka, rastliny". Na tomto základe sa v slovenčine ustálili spojenia oberať jablká, čerešne, slivky, rajčiny. Drobnejšie ovocie rastúce na kríkoch alebo na nedrevných byliach sa zvyčajne zbiera: zbierať možno čučoriedky, maliny, jahody, brusnice. Pravdaže, možno ich aj oberať. No jestvujú aj ďalšie spôsoby získavania ovocných plodov. Dajú sa napr. ráňať, ako nám pripomína ľudová pieseň: Netrhaj, neráňaj, zelené padajú, také si dievča ber, aké ti dávajú.
Prečo spomíname tieto fundamentálne a bežné spojenia slov? Preto, lebo prekladateľovi dialógov v televíznom seriáli Zámok s olivovníkmi nebolo ani jedno z nich dosť dobré. V jeho preklade sa hlavná postava seriálu rozcítene rozpamätúva na česanie olív a na nádherný čas česania olív.
Olivovníky sú síce cudzokrajné stromy, čo však neznamená, že ich ovocie sa získava ináč ako oberaním, zbieraním, ráňaním či striasaním. Výraz česať ovocie, a teda aj česať olivy, je zbytočný import vyvolávajúci v našom jazykovom prostredí neželané asociácie. Preto bez zlomyseľnosti, no s troškou irónie možno konštatovať, že ani olivy sa nečešú ‐ nie sú totiž strapaté! Výraz česať olivy usviedča prekladateľa dialógov, že kradol z cudzej záhrady, hoci vo vlastnej má všetkého hojnosť.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 7. 1998)
LADISLAV NAVRÁTIL
V dnešnej jazykovej poznámke si bližšie všimneme skloňovanie mena Marek. V hovorenej reči, ale aj v masmédiách sme pri ohýbaní tohto mena zaregistrovali nekorektné tvary Mareka, Marekovi, s Marekom, napr.
strana 117
Vážne zranenie desaťročného Mareka si vyžiada dlhodobú liečbu. ‐ O kurióznom góle, ktorý strelil Ujlaky, sa vášnivo diskutovalo, Marekovi to dnes skutočne vyšlo. ‐ Dnes sme besedovali s populárnym hercom Marekom Ťapákom.
Meno Marek je u nás pomerne frekventované, veď ide o známe meno jedného zo štyroch evanjelistov a práve Markovo evanjelium sa pokladá za najvernejšie. Osobné meno Marek sa skloňuje podľa vzoru chlap. Pri skloňovaní mnohých všeobecných aj vlastných mien ‐ krstných mien či priezvisk ‐ často vzniká situácia, že takzvané pohyblivé hlásky e, o vypadávajú, napr. otec ‐ otca, orol ‐ orlovi, Peter ‐ s Petrom, František ‐ od Františka, Adamec ‐ Adamca, Svitok ‐ Svitka. Aj v mene Marek je pohyblivá samohláska e, ktorá sa pri skloňovaní nezachováva, ale práve naopak vypadáva. Preto sú správne iba tvary Marka, Markovi, s Markom.
V našich kostoloch sa nečíta stať zo svätého evanjelia podľa Mareka, ale podľa Marka. V Benátkach, kde sú uložené Markove ostatky, postavili chrám a pred ním sa rozprestiera známe Námestie svätého Marka. Čiže aj príklady, ktoré sme uviedli na začiatku, mali správne znieť takto: zranenie desaťročného Marka, o góle, ktorý sa podaril Markovi Ujlakymu, beseda s Markom Ťapákom.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 8. 1998)
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno nás pravidelný poslucháč Jazykovej poradne upozornil na slovné spojenie keňské prekvapenie, ktoré počul vo vysielaní súkromnej televíznej stanice. V tomto spojení jeho pozornosť upútalo prídavné meno keňský s mäkkou spoluhláskou ň. Podľa jeho jazykového vedomia by sa v prídavnom mene mala vyslovovať tvrdá spoluhláska n, teda kenský. Pozrime sa bližie na to, akú náležitú podobu má mať prídavné meno od zemepisného názvu Keňa.
strana 118
V slovenčine máme pomerne veľa podstaných mien, ktoré sa v nominatíve končia na spoluhlásku ň, napr. skupáň, krpáň, špehúň, kôň, jedáleň, mliekareň, mraziareň, tlačiareň atď. Pri tvorení prídavných mien príponou ‐ský od týchto slov sa mäkká spoluhláska ň pred touto príponou nahrádza tvrdou spoluhláskou n, teda skupánsky, krpánsky, špehúnsky, jedálenský, mliekarenský, mraziarenský, tlačiarenský. Podobná situácia je aj pri tvorení prídavných mien od zemepisných názvov zakončených na ň, napr. Kodaň ‐ kodanský, Muráň ‐ muránsky, Plzeň ‐ plzenský, Poznaň ‐ poznanský, Radvaň ‐ radvanský, Viedeň ‐ viedenský.
Rovnako sa spoluhláska ň pred príponou ‐ský správa aj v slovách končiacich sa na slabiku ‐ňa, a to nielen pri tvorení prídavných mien od všeobecných podstatných mien, napr. baňa ‐ banský, kuchyňa ‐ kuchynský, ale aj od vlastných mien, napr. Dlhoňa ‐ dlhonský, Vrakuňa ‐ vrakunský. Do tejto skupiny slov sa zaraďuje aj zemepisný názov Keňa, od ktorého prídavné meno má náležitú podobu kenský s tvrdým n. V relácii súkromnej televízie sa teda malo použiť spojenie kenské prekvapenie.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 8. 1998)
MARTA ZAMBOROVÁ
Dnes chceme upozorniť na nevhodné používanie prídavného mena významný. Máme na mysli takéto formulácie: Kontrola zistila významné nedostatky v práci podniku. ‐ Pri moste došlo k významnej dopravnej nehode. ‐ Po významnom zhoršení zdravotného stavu pacient vyhľadal lekára.
Prídavné meno významný sa použilo na bližšie určenie slov nedostatky, nehoda, zhoršenie. Tieto slová označujú rozličné veci, ale spája ich to, že každé je pomenovaním negatívneho javu. A práve to je príčina, prečo sme v spojeniach významné nedostatky, významná nehoda, významné zhoršenie cítili napätie. Vyplývalo z logického rozporu medzi podstatným menom
strana 119
označujúcim negatívny jav a prídavným menom, ktoré sa hodí skôr do neutrálnej a priaznivej významovej sféry. Ak potrebujeme zdôrazniť veľkosť negatívneho javu, nepoužijeme prídavné meno významný, ale vhodnejšie synonymá závažný, vážny, veľký, výrazný a podobne. Hovoríme teda o závažnej alebo vážnej dopravnej nehode, o závažných alebo veľkých nedostatkoch, o výraznom alebo vážnom zhoršení zdravotného stavu. Na zdôraznenie veľkosti pozitívnych javov alebo na pozitívne ocenenie takých javov, ktoré sú z hľadiska pozitívnosti či negatívnosti neutrálne, nám dobre poslúži prídavné meno významný, a tak hovoríme o významnom pokroku, o významných úspechoch, o významnom stretnutí. Pravdaže, naša poznámka nie je namierená proti spojeniam typu významný niktoš či významný nezmysel, ak v nich ide o vedomé, funkčné využitie významových rozporov spájaných slov.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 8. 1998)
ADRIANA FERENČÍKOVÁ
Baldovská minerálka sa predáva po celom Slovensku a mnohí si radi kupujú pozdišovskú keramiku. Podobu dražovského kostolíka z dvanásteho storočia na známkach rozposielame do sveta a náš nedávno zosnulý maliar a grafik Albín Brunovský si svojím dielom vydobyl významné miesto v európskom výtvarnom umení. Nedávno sme v televízii mohli sledovať zaujímavú reláciu o gánovskom náleze lebky neandertálca. S menom mošovského rodáka Jána Kollára, autora Slávy dcéry, sa žiaci stretajú už na základnej škole. A kto z vás nepísal svoje úlohy do písaniek zo Slavošovských papierní? Ako doteraz povedané spolu súvisí? Tak, že v každej z predchádzajúcich viet sme použili vzťahové prídavné meno utvorené od miestneho názvu so zakončením na ‐ovce. Minerálka vyviera v Baldov-
strana 120
ciach, keramika sa robí v Pozdišovciach, kostolík je v Dražovciach, papierne v Slavošovciach, podľa obce Brunovce je utvorené priezvisko Brunovský, Mošovce sú rodiskom Jána Kollára. Miestnych názvov s takýmto zakončením je na Slovensku naozaj neúrekom. Z nich sa v posledných týždňoch najviac spomínajú Mochovce. A v súvislosti s nimi začali oznamovacie prostriedky rozširovať chybne utvorené prídavné meno mochovecký. Po vysvetlenie netreba chodiť ďaleko. Novinár či redaktor bez jazykového citu túto v slovenčine deformovanú slovotvornú podobu automaticky preberá z českého spravodajstva. Tak ako máme Jaslovské Bohunice, ktoré svoje meno dostali po zlúčení obcí Jaslovce a Bohunice, máme v Mochovciach nie mochoveckú, ale mochovskú jadrovú elektráreň.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 9. 1998)
LADISLAC NAVRÁTIL
V polovici mája tohto roka sa v známom francúzskom pútnickom meste Lurdy konal 40. ročník Medzinárodnej vojenskej púte. V súvislosti s touto udalosťou sme zaregistrovali pri skloňovaní vlastného podstatného mena Lurdy chybné tvary do Lurdov, Lurdám, o Lurdách. Vlastné podstatné meno Lurdy patrí medzi pomnožné podstatné mená. Rodová príslušnosť takýchto mien sa však pociťuje slabšie. Ak vlastné pomnožné podstatné meno súvisí so všeobecným podstatným menom, má taký istý rod ako všeobecné meno. Napríklad názvy Kúty, Zbehy, Sady, Lazy, Brehy sú mužského rodu, lebo si jasne zachovali súvislosť s menami kút, zbeh, sad, laz, breh. Podobne aj vlastné mená Breziny, Lúky, Stráne, Vyhne sú ženského rodu, lebo majú súvis s menami brezina, lúka, stráň, vyhňa. Ak si vlastné pomnožné podstatné meno súvis so všeobecným menom nezachováva alebo ak si takýto súvis neuvedomujeme (napr. pri cudzích zemepisných
strana 121
názvoch), rod zistíme pomocou datívu a lokálu. Vlastné pomnožné podstatné meno Lurdy má v datíve tvar Lurdom a v lokáli tvar v Lurdoch. Je to teda podstatné meno mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru dub. Vlastné pomnožné podstatné mená, ktoré si nezachovávajú súvis s príslušným všeobecným podstatným menom, nemajú v genitíve pravidelnú príponu ‐ov, ale genitív sa tvorí predĺžením samohlásky alebo jej nahradením dvojhláskou v poslednej slabike tvarotvorného základu, napr. do Karpát, do Šurian, do Topoľčian. Predlženie samohlásky nastáva aj pri názve Lurdy, teda do Lúrd. Na záver ešte raz pripomíname náležité tvary názvu Lurdy, ktorý je mužského rodu: do Lúrd, Lurdom, v Lurdoch.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 9. 1998)
EMÍLIA PORUBSKÁ
Slovo vírus asi v nikom nevzbudzuje príjemné predstavy. Vieme, že označuje mikroorganizmus, ktorý nám môže spôsobiť zdravotné problémy ‐ najčastejšie chrípku. Ak si náš organizmus s vírusovou nákazou neporadí sám alebo vírusová infekcia je vážnejšia, užívame protivírusové liečivá.
Vírusov sa obávajú aj používatelia počítačov, pretože takto sa označujú programy, ktoré sa vedia množiť a vedia znehodnotiť programy alebo súbory uložené v počítači. Hovoríme, že počítač je napadnutý vírusom, prípadne, že počítač je zavírusený.
Z gramatického hľadiska slovo vírus patrí medzi tie podstatné mená gréckeho a latinského pôvodu, ktoré si v slovenčine pri skloňovaní zachovávajú koncovku ‐us. Sú to najmä všeobecne rozšírené mená ako cirkus ‐ cirkusu, turnus ‐ turnusu, bambus ‐ bambusu a niektoré odborné termíny, napr. týfus ‐ týfusu, papyrus ‐ papyrusu, vírus ‐ vírusu. V takom prípade sa koncové ‐us zachováva aj pri tvorení prídavných mien: cirkusový, turnusový, bambusový, týfusový, papyrusový. Správny tvar prídavného
strana 122
mena odvodeného od slova vírus je teda vírusový, napríklad vírusové ochorenie, vírusová nákaza, protivírusové liečivá, antivírusový softvér. Od podstatného mena vírus môžeme utvoriť aj sloveso ‐ zavírusiť. Použitie prídavného mena v podobe vírový alebo slovesných tvarov v podobe zavíriť, zavírený v súvislosti s podstatným menom vírus, ako sa s tým niekedy stretáme v rečových prejavoch, je nesprávne. Správne sú iba podoby vírusový, zavírusiť a zavírusený.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 10. 1998)
EVA RÍSOVÁ
Pracovníčka z oblasti prípravy textilných noriem sa nás spýtala na správnosť názvov povrstvené, resp. nánosované textílie, ktoré sa bežne používajú v textilnom priemysle. Týmito názvami sa pomenúvajú textílie s povrchovou vrstvou gumy alebo plastu. Stretla sa totiž s návrhom nahradiť ich opisom textílie pokryté vrstvou gumy alebo plastu.
Ani jeden z názvov povrstvené textílie, nánosované textílie neodporúčame používať, lebo nie sú utvorené náležite. V slovenčine nemáme slovesá povrstviť a nánosovať, ktoré by tvorili ich slovotvorný základ, ale predovšetkým tieto názvy nespĺňajú jednu zo základných terminologických požiadaviek, a to požiadavku priezračnosti. Nie je v nich totiž obsiahnutý názov látky tvoriacej povrchovú vrstvu. Názov textílie pokryté vrstvou gumy alebo plastu je síce priezračný, no pridlhý, a preto málo operatívny. Skôr by vyhovoval ako definícia.
Namiesto názvov, o ktorých sme hovorili, odporúčame používať dvojslovné názvy pogumované textílie a poplastované textílie. Tieto názvy sú krátke, výstižné a dostatočne priezračné, aby mohli plniť aj funkciu termínov. Sú utvorené analogicky ako názvy typu pozlátené hodinky, postriebrené šperky, pokovované súčiastky a pod. Treba ešte povedať, že názov pogumované textílie nie je nový. Pri jeho utvorení sa využíva de-
strana 123
siatky rokov známe sloveso pogumovať, resp. jeho tvar pogumovaný, ktorý nájdeme vo všetkých našich výkladových slovníkoch. Na záver ešte raz pripomíname vhodné názvy: pogumované textílie a poplastované textílie.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 10. 1998)
IVAN MASÁR
V rozhlasovom dialógu o premiére opery Aida sa pochvalne hovorilo o egyptských trumpetách ako o špeciálnom hudobnom nástroji vyžadovanom pri predvádzaní slávneho Verdiho diela. Slovo trumpeta sa tu však použilo nefunkčne. Podstatné meno trumpeta má cudzí pôvod ‐ pochádza z francúzštiny, kde má podobu trompette. Odtiaľ ho prevzala čeština v podobe trumpeta a z češtiny preniká aj do slovenčiny, ako svedčí nielen spomenutý dialóg. Preniká, no nemá platnosť ani oficiálneho hudobného termínu, ani spisovného prostriedku. Všimnime si: 1. v Česko‐slovenskom slovníku sa sa ako jeho slovenský ekvivalent uvádza termín trúbka; 2. v Krátkom slovníku slovenského jazyka toto slovo nenájdeme, nájdeme tam iba slovo trúbka; 3. oficiálna slovenská hudobná terminológia zachytená v Malej encyklopédii hudby alebo v Hudobnom terminologickom slovníku pozná iba termín trúbka. Záver je teda jednoznačný: v dialógu o kultúrnej udalosti sa mal použiť názov egyptské trúbky, nie trumpety, hoci práve v Hudobnom terminologickom slovníku sa v súvislosti s Verdiho operou Aida uvádzajú dvojslovné názvy anjelská trúbka, verdiovská trúbka i jednoslovný názov aidovka. Slovo trumpeta v slovenčine môže byť iba výrazovým prostriedkom hudobného slangu.
Ako zaujímavosť možno uviesť, že slovo trumpeta občas počuť ako nadávku s významom "hlupák, sprosták, truľo". Je to vypožičaná nadávka ‐ v slovenčine jej zodpovedajú nadávky trúba, trubiroh.
Na záver: U nás sa hrá na trúbkach, nie na trumpetách.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 10. 1998)
strana 124
LADISLAV NAVRÁTIL
V dnešnej poznámke si bližšie všimneme nominatív plurálu množného čísla podstatných mien vzoru hrdina, lebo v bežnej jazykovej praxi, ale aj v prostriedkoch masovej informácie sme zaregistrovali spojenia: darci krvi, slovenskí obhajci, dôchodci, zástanci teórie, záujemci o zamestnanie, výherci lotérie, výkupci ovocia a pod.
Vzor hrdina je vzorom životných podstatných mien mužského rodu a je to samohláskový vzor, lebo podľa neho sa skloňujú slová zakončené na samohlásku ‐a, napr.: bača, gazda, sluha, kolega, starosta, Gejza, Voloďa, Chalupka, Fulla.
V nominatíve množného čísla má vzor hrdina dve prípony, a to príponu ‐ovia a príponu ‐i. Prípona ‐ovia je základná, kým prípona ‐i je variantná a prešla sem od vzoru chlap. Variantnú príponu ‐i majú prevzaté slová, ktoré sa končia na ‐ta: exegéta, poeta, fantasta, turista, huslista, hokejista, bandita atď.
Lenže, ako sme už naznačili, používanie variantnej prípony ‐i je rozsiahlejšie a v rečových prejavoch preniká aj do odvodenín s domácou príponou ‐ca. Domáce slová zakončené na ‐ca, napr. darca, obhajca, dôchodca, zástanca, záujemca, výherca, výkupca, majú však iba základnú príponu vzoru hrdina, t. j. príponu ‐ovia: darcovia, obhajcovia, dôchodcovia, zástancovia, záujemcovia, výhercovia, výkupcovia. Tvary s príponou ‐i, ako darci, obhajci, dôchodci, zástanci, záujemci, výherci, výkupci, sú v rozpore s platnou kodifikáciou aj napriek tomu, že pádová prípona ‐i má progresívny ráz. Správne sú tvary s príponou ‐ovia: darcovia, obhajcovia, dôchodcovia, zástancovia, záujemcovia, výhercovia, výkupcovia.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 12. 1998)
strana 125
IVAN MASÁR
Prirodzenou súčasťou mnohých odevov sú dva rukávy. Túto samozrejmosť uvádzame preto, že pre niektorých používateľov jazyka to až taká samozrejmosť nie je. Nejeden predavač predáva a nejeden kupujúci kupuje napr. košeľu s krátkym rukávom. Navodzuje sa tak predstava, akoby košeľa mohla mať iba jeden rukáv. Podobná predstava sa nezhoduje s reálnou skutočnosťou, ale ani s odevníckym názvoslovím, ktoré zaznamenáva iba termín košeľa s krátkymi rukávmi. Podobne aj termíny košeľa s dlhými rukávmi, blúzka s krátkymi rukávmi, blúzka s dlhými rukávmi a ďalšie.
Pozoruhodné je, že sa nepoužíva spojenie blúzka bez rukáva, lež iba blúzka bez rukávov. Aj to je dôkaz, že jednotné číslo slova rukáv nie je v tomto terminologickom mikrosúbore funkčné. Napokon je rušivé, keďže nezodpovedá skúsenosti ani skutočnosti. Naproti tomu vo frazeológii sa zasa uplatňuje iba jednotné číslo, napr. už je ruka v rukáve, vytriasť dačo z rukáva.
Pristavenie sa pri vyjadreniach typu košeľa s krátkym rukávom uzavierame takto: Kupujeme a nosíme odevy s krátkymi alebo dlhými rukávmi, ale keď na dačo pohotovo reagujeme, môžeme povedať, že sme to vytriasli z rukáva. A keď dačo dohodneme, s úľavou dodáme: už je ruka v rukáve.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 11. 1998)
MÁRIA ČIERNA
V súčasnosti široká verejnosť často sleduje rozličné diskusie alebo rozhovory venované aktuálnym problémom. V tejto súvislosti našej pozornosti neušlo sloveso baviť sa, ktoré sa neraz používa v spojeniach ako: baviť sa o štátnom rozpočte, baviť sa o volebnom programe, baviť sa
strana 126
o hospodárskych výsledkoch. Ak si sloveso baviť sa vyhľadáme v Krátkom slovníku slovenského jazyka, zistíme, že má štyri významy, a to: 1. nachádzať zábavu v niečom, veseliť sa, 2. nachádzať potešenie v niečom, hrať sa, 3. s expresívnym príznakom má význam "veselo sa zhovárať", 4. zdržiavať sa niekde alebo s niečím. Význam slovesa baviť sa v citovaných spojeniach má najbližšie k tretiemu, expresívnemu významu "veselo sa zhovárať". Nepochybujeme, že mnohí sa veselo zhovárajú aj o vážnych problémoch a mnohí v nich nachádzajú dokonca potešenie, ale používanie slovesa baviť sa nie je v týchto súvislostiach namieste. Bavíme sa o novom filme, o knihách, o móde, niekedy aj na cudzí účet, ale rozhodne nie v parlamente o komunálnych voľbách, pri politických rokovaniach o zostavovaní vlády a pod. V našom prípade ide o výmenu názorov, obyčajne v širšom kruhu politikov, odborníkov alebo pracovníkov. A tu nám pri výbere vhodného výrazu môže pomôcť Synonymický slovník slovenčiny, ktorý na takúto situáciu ponúka slovesá diskutovať, rokovať, prerokovať, debatovať, príp. radiť sa, konzultovať, napr. diskutovali sme o návrhu zákona, rokovali sme o rozpočtovom provizóriu, radili sme sa o problémoch v zdravotníctve.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 12. 1998)
strana 127
V raňajšom vysielaní rozhlasovej stanice TWIST 16. mája 1999 odznela aj správa Stellaservisu o oprave cestného mosta v Komárne. O rekonštrukcii mosta redaktor informoval poslucháčov slovami: V Komárne sa prevádza oprava cestného mosta. Trochu som spozornel, pretože som dosť citlivý na spojenie prevádza sa. Aj takýto lapsus sa dá ospravedlniť a rozhodne by som nepísal tento príspevok, keby... Vzápätí nato redaktor povedal: A ešte upozornenie pre tých, ktorí neovládajú dostatočne slovenský jazyk. Oprava mosta v Komárne sa prevádza. Na chvíľu som zmeravel a začal pochybovať o vlastných vedomostiach zo slovenčiny. Pozrel som si najnovšiu elektronickú verziu Pravidiel slovenského pravopisu, Synonymického slovníka slovenčiny a Krátkeho slovníka slovenského jazyka a pochopil som omyl redaktora.
KSSJ uvádza dve homonymné slovesá prevádzať s indexmi 1 a 2, pričom pri slove prevádzať s indexom 1 sa odkazuje na previesť 1. Sloveso previesť 1 ‐vedie ‐vedú ‐viedol dok. má tieto významy: 1. vedením dostať, dopraviť cez niečo: previesť slepca cez ulicu, 2. vedením premiestniť inde: previesť vodu do nového potrubia, 3. ako sprievodca niekomu ukázať: previesť cudzinca po meste; previesť hosťa po byte, 4. zmeniť zaradenie, postavenie niekoho, preradiť: previesť pracovníkov do inej kategórie, 5. urobiť prevod niečoho: previesť majetok na deti, 6. premeniť, upraviť: mat. previesť zlomky na spoločného menovateľa. Na konci sa uvádza frazeologizmus previesť niekoho cez lavičku s vysvetlením "oklamať, podviesť".
Významy homonymného slovesa prevádzať 2 sa vysvetľujú takto: prevádzať 2 ‐a nedok. 1. odb. organizačne zabezpečovať a koordinovať nejakú činnosť: prevádzať stavbu, 2. správ. robiť, uskutočňovať, realizovať: pre-
strana 128
vádzať opravu, správ. opravovať; robiť opravu; prevádzať výkup fliaš, správ. vykupovať fľaše.
Synonymický slovník slovenčiny uvádza správny synonymický rad slovesa prevádzať takto: správne robiť, vykonávať, uskutočňovať, realizovať.
Ak teda pripustíme odborný význam slovesa prevádzať ‐ organizačne zabezpečovať a koordinovať napríklad opravu cestného mosta ‐ skutočný význam je omnoho širší, pretože v takom prípade nejde len o opravu, o vykonávanie opravných prác, ale aj o odborné a organizačné zabezpečenie opravy. Preto v informácii Stellaservisu sa malo použiť vyjadrenie vykonáva sa oprava cestného mosta.
A ešte dobrá správa na záver. Po dvoch dňoch som sa z úst redaktora dozvedel, že v Komárne budú vykonávať opravu cestného mosta.
Jaromír Krško