Obsah
strana 321
JÁN KAČALA
Z prevažujúcej flektívnosti slovenského jazyka vychodí tendencia ohýbať v reči aj prevzaté či cuzdie slová a cudzie mená v súhlase s morfologickým systémom slovenčiny. Cudzie slová a mená sa v kontexte slovenského jazyka ocitajú s rozdielnymi predpokladmi na začlenenie sa do slovenského morfologického systému, pričom aj sám proces začleňovania prebieha v súhlase s uvedenými väčšími či menšími predpokladmi v jednotlivých skupinách prípadov rozdielne. Pri začleňovaní nových slov a mien do slovenského morfologického systému má závažnú úlohu najmä sformovanie tvaru nominatívu singuláru, prípadne zriedkavejšie nominatívu plurálu ako východiskového pádu na zaradenie slova či mena do zodpovedajúcej morfologickej paradigmy. Tento krok je pri časti slov a mien jednoduchý, pri iných slovách a menách tento proces trvá dlhšie a napokon zvyšná časť slov a mien zostáva morfologicky nesformovaná (pravdaže, to ešte nemusí značiť, že prvky patriace do tejto ostatnej skupiny pri svojej morfologickej nesformovanosti nie sú schopné sformovať sa zo slovotvorného hľadiska a vyčleniť slovotvorný základ, ale to už je iná tematika, ktorá s našou, tvaroslovnou, súvisí len čiastočne).
strana 322
Podľa Morfológie slovenského jazyka (1966) v slovenskej morfológii jestvuje nielen silná súvzťažnosť medzi samohláskami v gramatických príponách a koncovými hláskami základu (táto súvzťažnosť sa prejavuje rozdielmi medzi skloňovacími typmi s tvrdým zakončením základu, ako sú dub, žena a mesto, a paralelnými typmi s mäkkým zakončením základu, ako sú stroj, ulica a srdce). "Okrem toho sa silne uplatňuje súvzťažnosť medzi rodom podstatného mena a zakončením slova v tvare N. sg. To je formálna charakteristika gramatického rodu. Obidve morfologické zákonitosti sa uplatňujú ako silné faktory aj pri udomácňovaní prevzatých slov" (cit. dielo, s. 48). Pri tomto pohľade ako zaraďovacie kritérium vystupuje do popredia forma, resp. spôsob zakončenia daného slova či mena. Podľa tohto kritéria môžeme rozlíšiť tri skupiny slov a mien:
1. Slová a mená, ktoré sa z hľadiska svojho zakončenia celkom jednoznačne zaraďujú do jednej z troch tried podstatných mien podľa gramatického rodu a v rámci nej sa aj pravidelne ohýbajú; tak sa povedzme slovo džez zaradilo medzi mužské neživotné mená a skloňuje sa podľa vzoru dub, meno Korzika sa začleňuje medzi ženské podstatné mená skloňovacieho typu žena, slovo manko zasa patrí medzi podstatné mená stredného rodu a skloňuje sa podľa vzoru mesto; toto začlenenie sa do slovenského morfologického systému prebieha bez toho, žeby sa pri tom prizeralo na pôvodný jazyk, resp. na to, či v pôvodnom jazyku vôbec jestvuje gramatická kategória rodu, prípadne či sa v tomto jazyku uplatňuje ohýbanie podľa kategórie pádu.
2. Slová a mená, ktoré sa do niektorej mennej skupiny podľa gramatického rodu svojím zakončením zaraďujú postupne: pôvodné zakončenie, ktoré ich zaraďuje medzi nesklonné mená v strednom rode, postupne sa prehodnocuje na pozitívnu morfému, napríklad na morfému nominatívu plurálu niektorého z troch menných rodov jestvujúcich v slovenčine, pričom nie je vylúčená ani zmena pôvodného zaradenia tohto prvku podľa gramatického rodu; takýto proces postupného prehodnocovania zakončenia ‐e na morfému s významom nominatívu plurálu mužského rodu v súčasnosti pozorujeme napríklad pri podstatnom mene penále, ktoré sa čoraz častejšie pri upotrebúvaní v reči skloňuje ako pomnožné podstatné meno mužského rodu podľa vzoru stroj: vzdať sa penálov, zaujať stanovisko k penálom, robiť niečo s penálmi (ako vidno, uvedené tvary v genitíve,
strana 323
datíve a inštrumentáli sú zhodné s tvarmi podľa vzoru dub, takže zaradenie slova do vzoru stroj sa spravovalo podľa tvaru nominatívu plurálu so zakončením na ‐e, pričom ani toto zaradenie nie je pevné natoľko, aby sme tu mohli konštatovať zároveň aj jestvovanie mäkkej spoluhlásky ľ pred pádovou príponou ‐e v nominatíve plurálu, ako to zodpovedá pravidlám spájania hlások v slovenčine); možno oprávnene predpokladať, že v tomto prehodnocovaní zakončenia ‐e na morfému malo svoju úlohu aj významovo súvzťažné slovo peniaze a navyše s rovnakým zakončením na ‐e v nominatíve plurálu; žiada sa tu pripomenúť, že najnovšie vydania kodifikačných príručiek slovenčiny, t. j. Krátky slovník slovenského jazyka vo svojom 3. vydaní z r. 1997 a Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1998 slovo penále zhodne zachytávajú ako nesklonné podstatné meno stredného rodu.
3. Slová a mená, ktoré svojím nezvyčajným zakončením nedávajú možnosť na prehodnotenie tohto zakončenia a nateraz ostávajú pevne nesklonné, pravdaže, v rámci mennej skupiny stredného rodu; máme na mysli také slová a mená ako karé, soté, kupé, karate, marabu, parvenu [parvenü], Halle, Miami, Nairobi, Lahti, Haiti, Montgomery, Lomé, Malmö, Jyväskylä, Káthmandú, Iberá a mnohé iné.
Okrem zakončenia, ktoré pri zaraďovaní sa slova či mena do slovenského morfologického systému má najvýznamnejšie postavenie, ako kritérium funguje aj významová stránka slova. Tento činiteľ zisťujeme pri podstatnom mene atašé, ktoré práve pre svoj význam mužskej osoby — a to napriek svojmu nezvyčajnému zakončeniu — zaradilo sa v našom jazyku medzi substantíva mužského rodu a tak sa začína aj skloňovať, a to podľa vzoru kuli (porovnaj poslednú kodifikáciu v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998: atašé neskl. i ‐ho m., pričom mužský rod, ale iba nesklonnosť slova atašé uvádza aj 3. vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997).
V ďalšej časti nášho výkladu si všimneme niektoré procesy charakteristické najmä pre spomenutú prvú skupinu prípadov pri začleňovaní sa cudzích slov a mien do slovenského morfologického systému podľa zakončenia. Predovšetkým aj v nadväznosti na citovanú myšlienku z Morfológie slovenského jazyka o jestvovaní silnej súvzťažnosti medzi rodom podstatných mien a zakončením slova v tvare nominatívu singuláru sa žiada povedať, že najpravidelnejšie sa do slovenského morfologického systému začle-
strana 324
ňujú štyri skupiny cudzích slov a mien: 1. Slová a mená zakončené na spoluhlásku sa zaraďujú zvyčajne do triedy mužských substantív. To sa týka povedzme slov a mien sektor, semester, rým, mangeľ, bonsaj, konvoj, komfort, paušál, pointer, pól, Liverpool, Charleston, Washington, Štokholm a mnohých iných. 2. Slová a mená zakončené na samohlásku ‐a spravidla patria do triedy ženských substantív; ukazujú to prípady typu manna, musaka, dráma, pauza, pergola, kométa, komisia, štruktúra, rétorika, téma, Kanada, La Plata, Kuba, Montana, Čína, Hirošima, Veronika, Haifa a iné. 3. Slová a mená zakončené na samohlásku ‐o najčastejšie patria medzi podstatné mená stredného rodu, napríklad: bendžo, dobro (hudobný nástroj), laso, largo, korzo, lečo, Monako, Mexiko, Chicago, Colorado, Guantánamo, Maroko a ďalšie. 4. Slová a mená zakončené na samohlásku ‐i, v písme častejšie ‐y, pred ktorým je tvrdá alebo tzv. obojaká spoluhláska, týmto svojím zakončením pripomínajú tvar nominatívu plurálu ženských podstatných mien typu žena, a tak sa s uvedeným zakončením v slovenskej morfologickej sústave formujú ako pomnožné alebo iba množné podstatné mená ženského rodu s tvrdým zakončením základu v tvare nominatívu plurálu; svedčia o tom príklady Alpy, Kordillery, Helsinki, Kurily, Kyklady, Lakadivy, Maldivy, Maskarény, Moluky, Nové Hebridy a podobné. Oproti nim mená a slová zakončené na samohlásku ‐e, pred ktorou je mäkká spoluhláska, formujú sa ako pomnožné alebo iba množné podstatné mená ženského rodu s mäkkým zakončením základu v tvare nominatívu plurálu, napríklad: galeje, Himaláje, Glivice (mesto v Poľsku), Krkonoše, Orkneje (ostrovy), Pyreneje.
Výnimky z uvedených typov zaraďujúcich sa do menných tried v slovenčine podľa zakončenia predstavujú isté ustálené prípady, ktoré sa na základe svojho zakončenia stabilne zaraďujú ináč a tým dodávajú vyššiu mieru živosti príslušným skloňovacím typom, ktoré v slovenskom morfologickom systéme spravidla zahŕňajú menej početné skupiny pomenovaní: 1. V rámci mužských substantív sú to pomenovania utvorené už zdomácnenou príponou ‐ista, ktoré sa pričleňujú k mužským podstatným menám vzoru hrdina; ide o veľmi produktívny typ, ktorý rozhodujúcim spôsobom prispieva aspoň k relatívnej produktívnosti vzoru hrdina. 2. Medzi substantívami ženského rodu sa napriek svojmu spoluhláskovému zakončeniu k ženským podstatným menám pričleňujú pomenovania so zakončením na
strana 325
‐áž, ‐ež, ‐aj, ako sú: garáž, pasáž, blamáž, siláž, fermež, partaj a iné. Morfologicky patria k spoluhláskovému ženskému vzoru dlaň, ktorý sa vo vzťahu k ďalšiemu spoluhláskovému vzoru kosť vyznačuje pádovými príponami ‐e v genitíve singuláru a v nominatíve plurálu. Ako jednotlivosť možno na tomto mieste uviesť, že dôslednejšie ako v spisovnom jazyku je princíp spoluhláskového zakončenia dovedený do života v slovenských nárečiach, v ktorých slová typu garáž v súhlase so svojím spoluhláskovým zakončením majú mužský gramatický rod (nominatív singuláru je teda ten garáž, genitív do garáža, inštrumentál s garážom a podobne). 3. A napokon pri substantívach stredného rodu sú to podstatné mená so zakončeniami ‐um a ‐on v nominatíve singuláru, ktoré aj v slovenčine fungujú ako morfémy, t. j. v ďalších pádoch sa vynechávajú a k základu sa pripínajú morfémy fungujúce pri skloňovaní vzoru mesto (s obmedzením v datíve a lokáli singuláru pri slovách, ktoré pred zakončením ‐um majú samohlásku: namiesto pravidelnej prípony ‐e sa v týchto pádoch upotrebúva prípona ‐u, t. j. štúdiu, gymnáziu). Patria sem slová typu rádium, privilégium, koloseum, kompozitum, fórum, plénum, asyndeton. V iných prípadoch sa morfematický švík pred príponou ‐um stráca a morfematická štruktúra slova sa prehodnocuje: prípona ‐um sa stáva pevnou súčasťou slova, morfematický švík sa presúva na koniec slova a v nominatíve singuláru k takému základu pribúda morfologická nula; súčasťou tohto procesu je aj zmena príslušnosti slova či mena k mennej triede: zo stredného rodu prechádza do mužského rodu. Tento proces v slovenčine prebehol napríklad pri slove album, ktoré je (na rozdiel od češtiny) mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru dub, alebo pri slove centrum, keď funguje ako vlastné meno označujúce isté obchodné stredisko: v takom prípade toto slovo rovnako patrí do skloňovacieho typu dub. V našom jazykovom kontexte ide tu teda o rozštiepenie pôvodne jedného slova na dve pomenovania s rozdielnou morfematickou štruktúrou vo východiskovom tvare a s rozdielnou príslušnosťou podľa gramatického rodu.
Ako sme už naznačili, rozhodujúci význam pre zaradenie cudzieho slova či mena do slovenského morfologického systému má sformovanie tvaru nominatívu singuláru, zriedkavejšie aj nominatívu plurálu. Formovanie tohto tvaru prebieha rozmanitými cestami, na niektoré sme už čiastočne poukázali. V ďalšej časti výkladu uvedieme aspoň najvýraznejšie z nich.
strana 326
Keďže ide o kontakty s inými jazykmi a súčasťou všetkých európskych jazykov je aj jazykové dedičstvo antiky, pričom intenzívne styky slovenčiny s latinčinou trvali veľa storočí (ako uvádza K. Buzássyová, 1991, H. Haarmann v práci z r. 1975 zistil, že v bývalom Uhorsku to bolo dlhšie ako v iných európskych krajinách), na prvom mieste v danej súvislosti sa budeme zaoberať slovami a menami zakončenými na ‐us, ‐os, ‐es, ‐as majúcimi korene v gréčtine a latinčine. Vo veľkej časti takýchto slov a mien sa zachováva pôvodná morfematická štruktúra, pričom tieto zakončenia v nominatíve singuláru platia ako morfémy, kým v ďalších pádoch sa k základu vzniknutému vynechaním týchto nominatívnych morfém pridávajú pádové prípony podľa vzoru chlap pri životných slovách a menách alebo podľa vzoru dub pri neživotných slovách a menách. To sa týka prípadov typu nuncius, génius, cerberus i Cerberus, konsenzus, cenzus, egoizmus, slovakizmus, Celzius, Klaudius, Achilles, Sizyfos, Anaxagoras a mnohých ďalších. V týchto slovách a menách možno hovoriť o prehodnotení cudzojazyčnej pádovej prípony v nominatíve singuláru na domácu pádovú príponu a jej zaradení sa do sústavy pádových prípon príslušného typu.
V inej skupine prípadov v tvare nominatívu singuláru môžeme hovoriť o presunutí morfematického švíka z miesta medzi základom a uvedenými príponami za príponu a utvorení nového morfematického švíka na konci slova a pred morfologickou nulou; tu sa základ rozširuje o pôvodnú príponu nominatívu singuláru a v tejto podobe funguje ako tvarotvorný základ aj v ostatných pádoch danej paradigmy. Tento proces pozorujeme v takých slovách a menách ako funus, pondus, lapsus, prímas, prímus, fiškus, kaktus, stratus (oblačná vrstva), Július, Petrus, Michalus, Michalides a ďalších. Tu môžeme konštatovať vysoký stupeň prispôsobenia sa slov a mien slovenskému morfologickému systému. Opačný prípad zisťujeme v slovách a menách typu chór, konsens, part, Spartak, v ktorých zakončenie v nominatíve singuláru odpadlo a základ v tomto tvare sa skrátil, pričom z hľadiska morfematického členenia k tomuto skrátenému základu v nominatíve singuláru pribudla morfologická nula, kým v ostatných pádoch pozitívna pádová prípona podľa príslušného skloňovacieho typu.
Proces formovania jednoznačného tvarotvorného základu v nominatíve singuláru v niektorých prípadoch nie je doteraz definitívne uzavretý, a tak pozorujeme dvojtvary, t. j. jednak skloňovanie s vynechaním konco-
strana 327
vého ‐us, ‐es v nepriamych pádoch a jednak skloňovanie s ponechaním koncového ‐us, ‐es ako súčasti tvarotvorného základu aj v nepriamych pádoch. To sa týka napríklad slov a mien adlátus, Dárius, Bakchus, Herkules a ďalších, pričom tvary s rozšíreným tvarotvorným základom aj tu signalizujú vyššiu mieru zdomácnenia.
Oproti týmto morfologicky rovnocenným dvojakým podobám nepriamych pádov sa žiada zaznamenať aj prípady, keď sa formy so zachovaním zakončenia v celej paradigme a proti nim formy bez tohto zakončenia v celej paradigme rozlíšili nielen formou, ale aj významom; tak je to v zriedkavých prípadoch typu kalkul — kalkulus, čiastočne aj v dvojici chór — chórus, ktorá si jednak zachováva spoločné významové prvky a jednak sa tieto podoby významovo navzájom odlišujú.
Odstraňovanie pôvodného nepriezračného striedania v tvarotvornom základe prevzatého slova, majúce ináč oporu v podobnej tendencii uplatňujúcej sa v domácich slovách, viedlo k formálnej a významovej disimilácii aj v takom slove, ako je latinské agens — genitív singuláru agentis: na základe uvedených dvoch paradigmatických podôb základu sa sformovali dva samostatné základy s dvoma odlišnými významami. Podoba agens s koncovou spoluhláskou ‐s sa stala tvarotvorným základom aj v nepriamych pádoch, a to s významom "činiteľ, pôvodca", kým podoba agent, vychádzajúca z pôvodného tvarotvorného základu v nepriamych pádoch, sa ustálila s koncovou spoluhláskou ‐t aj v nominatíve singuláru, a to v odchodnom význame "zástupca (firmy a podobne)", prípadne "príslušník tajnej polície, vyzvedač". V tomto druhom prípade ide teda o sformovanie základnej podoby nominatívu singuláru vyrovnaním tvarotvorného základu podľa nepriamych pádov a prevzatím tvarotvorného základu z nepriamych pádov aj do tvaru nominatívu singuláru. (Tento proces je známy aj z analogickej formálnej i významovej diferenciácie domácich slov typu slovo — sloveso, kolo — koleso.)
Špecifické sformovanie tvaru nominatívu singuláru, ako aj vyrovnanie tvarotvorného základu v celej paradigme spojené s presunom slova do inej mennej triedy zisťujeme pri slove dráma. Jeho pôvodný tvarotvorný základ v nominatíve singuláru sa morfematicky nečlenil a bol stredného rodu (porovnaj stredný rod slova drama v češtine alebo podobu das Drama v nemčine) a v nepriamych pádoch svoj tvarotvorný základ rozširoval
strana 328
o spoluhlásku t, za ktorou nasledovala pádová morféma. V slovenčine sa slovo dráma na základe zakončenia na samohlásku ‐a, ktorá sa zároveň sformovala ako pádová morféma nominatívu singuláru, zaradilo medzi podstatné mená ženského rodu. Vyčlenením morfémy ‐a v nominatíve singuláru sa časť drám‐ zároveň sformovala ako rovnaký a spoločný tvarotvorný základ v celej paradigme. V tomto prípade sa teda zjednodušenie a spravidelnenie skloňovania slova dosiahlo zásadnou prestavbou jeho morfematickej štruktúry, a to jednak odstránením hlásky rozširujúcej tvarotvorný základ v nepriamych pádoch a jednak utvorením jednotného tvarotvorného základu pre celú paradigmu. Len na okraj pripomíname, že pri slove dráma sa pôvodná súčasť tvarotvorného základu v nepriamych pádoch zachovala v slovotvornom základe, ako to dosvedčujú prípady typu dramat‐ik, dramat‐ic‐k‐ý, dramat‐iz‐ov‐a‐ť.
Iný druh zmeny morfematickej štruktúry slova máme pred sebou v prípade slova atašé, pri ktorom sme už spomenuli jeho dvojakú tvár v slovenskom morfologickom systéme. Dlhý čas toto slovo v našom jazyku fungovalo ako nesklonné podstatné meno, pravdepodobne od začiatku mužského rodu. Ako nesklonné ho treba pokladať za morfematicky nečlenené, t. j. za slovo bez morfematickej štruktúry. V ostatnom čase sa slovo atašé napriek svojmu nezvyčajnému zakončeniu najmä v nepripravených prejavoch začína čoraz pravidelnejšie skloňovať, a to v rámci skloňovacieho typu kuli, v ktorom sa zhromažďujú najmä prevzaté a cudzie slová a mená zakončené na samohlásku, spravidla pomenúvajúce osoby. Týmto zaradením slova atašé do skloňovacej sústavy slovenčiny sa zo slova bez morfematickej štruktúry stáva slovo s morfematickou štruktúrou atašé‐0, a to v súhlase s priberaním pozitívnych pádových morfém v ďalších tvaroch paradigmy: genitív singuláru atašé‐ho, datív singuláru atašé‐mu, lokál a inštrumentál singuláru atašé‐m. Nateraz v súvise s výrazom atašé môžeme konštatovať, že v súčasnosti popri sebe funguje jednak podoba bez morfematickej štruktúry (t. j. nesklonné substantívum atašé) a jednak podoba s morfematickou štruktúrou atašé‐0. Je pravdepodobné, že z tohto konkurenčného postavenia vyjde ako rozhodujúca tá podoba, ktorá je v súhlase s prevažujúcim flektívnym usporiadaním slovenčiny.
Už sme viac ráz spomínali cudzie slová a mená, ktoré v kontexte slovenského jazyka formujú iba podobu nominatívu plurálu ako východisko-
strana 329
vú a utvárajú iba plurálovú paradigmu, ktorá funguje alebo ako výlučne plurálová, alebo ide o pluráliá tantum čiže o pomnožné podstatné mená. Napospol sú to podstatné mená ženského rodu, a to podľa zakončenia tvarotvorného základu na tvrdú (a obojakú) alebo mäkkú spoluhlásku patriace do skloňovacieho typu žena (so zakončením na ‐i, resp. ‐y) alebo do typu ulica (so zakončením na ‐e). V nich sa spravidla už pri prvom kontakte so slovenským jazykovým prostredím spomínané zakončenie vyčlení ako pádová morféma nominatívu plurálu, kým pred ňou stojaca časť ako tvarotvorný základ, takže tu od začiatku môžeme hovoriť o zreteľnej morfematickej štruktúre slova či mena. Tieto prevzaté slová, prípadne cudzie mená v zdomácňovacom procese spravidla nespôsobujú väčšie ťažkosti a nie sú pri nich potrebné ani osobitné kroky na jednoduché začlenenie sa do slovenského morfologického systému.
Zato väčšie zásahy badáme pri ustaľovaní cudzích mien označujúcich najmä európske metropoly, významné z kultúrneho či širšie medzinárodnopolitického hľadiska alebo z hľadiska našich kontaktov s ich obyvateľmi. Máme na mysli také mená ako Paríž, Londýn, Viedeň, Rím, Bukurešť, Budapešť, Kodaň a niektoré iné, pri ktorých nastala úprava nielen na konci mena, ako je to v uvedených prípadoch Paríž, Londýn, Bukurešť a ďalších, lež aj v celkovej podobe mena (ide o tzv. exonymá). Tieto úpravy okrem iného umožnili aj hladké zaradenie sa mien tohto typu do mennej triedy a do skloňovacieho typu v jej rámci.
V niektorých prípadoch sa úsilie o spriezračnenie daného slova alebo mena prejavilo nielen v jeho hláskovej úprave, lež aj v jeho slovotvornej úprave, pričom slovotvorná úprava niesla so sebou aj zodpovedajúcu zmenu vo význame pomenovania. Slovotvornou úpravou myslíme pridanie prípony ‐ka, ‐ník, prípadne pri pomnožných slovách a menách prípony ‐ky v prípadoch typu karotka, karimatka, permoník (z nemeckého Bergmann), stradivárky, guarnerky (slávne husle), Benátky (z talianskeho Venezia) a ďalších.
O úpravu zakončenia slova v nominatíve singuláru ide aj pri slovách prevzatých z nemčiny typu mangeľ, manteľ, špiceľ, verkeľ, rígeľ, krígeľ a ďalších, v ktorých sa pri prevzatí nielen zmäkčila koncová spoluhláska, lež sa zakončenie ‐eľ aj prispôsobilo domácej morfologickej sústave tak, že samohláska e v zakončení sa analogicky ako v domácich slovách začala
strana 330
pokladať za pohyblivú a v ďalších tvaroch okrem akuzatívu sa z tvarotvorného základu vysúvala, tvarotvorný základ teda nadobúda podobu mangľ‐, mantľ‐, špicľ‐ atď. a k nemu sa pridávajú pádové prípony ostatných tvarov. Tvarotvorný základ v týchto pomenovaniach sa zhoduje so slovotvorným základom, takže z neho sa tvoria aj odvodené výrazy (napríklad mangľ‐ový, mangľ‐ovať, špicľ‐ovať, za‐rigľ‐ovať).
V iných prípadoch si slovenská morfologická a hláskoslovná sústava vyžadovala úpravu zakončenia cudzích slov a mien skôr z hľadiska vybudovania jednoznačného a jednotného tvarotvorného základu pre celú paradigmu, ako aj spoľahlivého východiska na hladkú výslovnosť daného mena v slovenčine. To sa týka aspoň troch skupín prípadov: 1. anglických mien so zakončením na ‐on, pred ktorým stoja dve, prípadne aj viaceré spoluhlásky, napríklad Christopherson, Washington, Clinton, 2. germánskych mien so zakončením na ‐er, pred ktorým je spoluhláska, napríklad Becker, Schröder, Fischer, Höger, a 3. anglických miestnych a iných mien zakončených na ‐o, napríklad Colorado, Chicago, Buffalo. V prvom a druhom prípade má zachovanie samohlásky o, resp. e v slovenskej výslovnosti v základnom tvare závažný dosah na sformovanie zreteľného tvarotvorného základu, ktorý sa má zachovať aj pri tvorení ďalších členov paradigmy. Takýto jasný tvarotvorný základ má zabrániť jeho možnému zdeformovaniu vo výslovnosti v takej podobe, aby sa povedzme v mene Washington vedľa seba nestretli štyri spoluhlásky nktn, ktoré v slovenčine reálne vo výslovnosti ani pri vyslovovaní cudzích mien nejestvujú. Zachovaním samohlásky o vo výslovnosti sa výskytu takej skupiny spoluhlások predíde. Podobne aj v menách typu Becker sa na konci žiada vysloviť zreteľné ‐er a nie nejasný zvuk, ktorým by sa vo výslovnosti zdeformoval základný tvar, a tak by tento tvar nemohol slúžiť ako tvarotvorné východisko pri formovaní ďalších členov paradigmy. Rovnako pri používaní cudzích mien na ‐o v slovenskom kontexte sa vo výslovnosti má zachovať koncová samohláska o a namiesto nej nemá zaznievať anglická dvojhláska ou, lebo tým by sa zdeformoval tvarotvorný základ, ktorý je východiskom zaradenia týchto mien medzi podstatné mená stredného rodu vzoru mesto a upotrebúvania ich tvarov v súhlase s týmto skloňovacím typom.
Zaujímavý rozdiel pri zaraďovaní sa cudzích mien do slovenskej morfologickej sústavy zisťujeme pri anglickom mene Jimmy podľa toho, či
strana 331
označuje mužskú alebo ženskú osobu. Meno Jimmy ako označenie muža v slovenskom kontexte nadobúda zreteľnú tvarotvornú štruktúru s morfologickou nulou na konci a so skloňovaním v genitíve singuláru Jimmy‐ho, v datíve singuláru Jimmy‐mu atď., t. j. v zhode so skloňovacím typom kuli. Na druhej strane Jimmy ako ženské meno v slovenskom kontexte zostáva nesklonné a je bez morfematickej štruktúry.
Na záver nášho rozboru môžeme konštatovať, že proces formovania tvarotvorného základu pri cudzích slovách a menách v slovenčine je v súčasnom jazyku živý a svedčí o neprestajnom integrovaní preberaných prvkov do systému slovenského jazyka aj z hľadiska tvaroslovia. Príčina tohto integrovania prevzatých a cudzích prvkov z tvaroslovnej stránky je práve vo flektívnosti slovenskej morfológie a tým tento proces zároveň posilňuje a utvrdzuje prevažujúce zastúpenie flektívneho typu v slovenskej tvaroslovnej sústave. Pri zaraďovaní sa cudzích slov a mien do slovenského tvaroslovného systému vysoko prevažuje formálny princíp, resp. z iného hľadiska spôsob zakončenia slova alebo mena. Podstatne menšiu úlohu má sémantický princíp, t. j. významová stránka zaraďovaného prvku. Proces integrácie cudzích prvkov do slovenského jazyka prebieha viacerými cestami. Tento proces zároveň svedčí o dynamickosti slovenskej morfológie (tému dynamickosti v tvaroslovnom systéme slovenského jazyka systematicky spracoval L. Dvonč v práci z r. 1984).
LITERATÚRA
BUZÁSSYOVÁ, K.: Opakovaná internacionalizácia a problém identifikácie morfologických a lexikálnych jednotiek. Jazykovedný časopis, 42, 1991, č. 2, s. 89 — 104.
DVONČ, L.: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava, Veda 1984. 124 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. 3., doplnené a prepracované vyd. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1997. 943 s.
Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1998. 576 s.
strana 332
GEJZA HORÁK
Ivan Habaj v desiatom roku svojej tvorivej literárnej činnosti vydal spomienkovú prózu Posolstvo detstva. V nej nás hneď pri jej vydaní (r. 1982) zaujal utešený dejový obrázok, trvalý pozdrav otcovi, ktorý predčasne odišiel a okrem rodiny opustil (predbehol) nielen starších priateľov, ale i svoje malé kráľovstvo, pridomovú záhradku v mestskej okrajovej ulici, ktorú po zbúraní malo nahradiť moderné sídlisko. Rozprávaný celok, ktorému tu dávame meno dejový obrázok, podáva autor akoby na pokračovanie, popretkávaný, ba prerušovaný sprievodnými vedľajšími záznamami.
Spomenutý dramaticky ladený dejový obrázok je vlastne osnovným základom Habajovho Posolstva detstva, ktorým sa spomienky otvárajú a potom v súlade s názvom završujú.
Rozprávanie, živá životná rozprávka o oriešku — orechu, sa začína týmto časovo vymedzeným vstupom (pozoruhodné výrazy sú vyznačené a rovnako aj v ďalšom texte kurzívou.
V jeseni päťdesiateho prvého mu šlo na jedenásty rok. A teraz po toľkých rokoch zasa sa zreteľne prikráda atmosféra dávneho predpoludnia na rozhraní októbra s novembrom. Je nedeľa, deň odpočinku. V úzadí dvorčeka v závetrí otvorenom na južnú stranu vidí František záhon sviežich chryzantém, ešte nedotknutých drsným dychom prvých mrazivých nocí, vidí krehké pavučinky babieho leta votkané medzi ploty ohraničujúce ich dvor a záhradku, vidí tie bielunké vlákenká vznášať sa ovzduším.
Najprv uvedieme dejovú kostru rozprávaného útvaru, ktorú potom doplní výber jazykových prostriedkov v ukážkach: a) v období babieho leta sadenie stromčekov, b) odhadové oceňovanie domov a záhrad pred búraním Orgovánovej ulice, c) záchrana rozprávkového orieška uprostred búraniska, d) spomienkový náznakový návrat ku vstupu do rozprávania.
1. K dlhému Antonovi (hrádzovému strážcovi) sa otec vybral hneď zrána, aby si domov priniesol sadeničky stromčekov, ktoré mu priateľ bol dávnejšie sľúbil.
Výraz bol sľúbil je tvar predminulého času, ktorý poznáme i pod názvom dávnominulý čas. V uvedenom úryvku je zvýraznený aj určením dávnejšie.
strana 333
2. Matka vyčíta otcovi, že okrem višne a marhuľky doniesol aj chudorľavý oriešok; dôrazne sa spytuje Kde ho zasadíš? Otec bráni stromček, že ho kdesi vtisne. Veď ho už niekam pichnem.
Otázka Kde ho zasadíš? je tu zvolacia s významom "nemáš ho kde zasadiť" a sloveso pichnem v otcovej výhovorke je citovo príznakové (expresívne) a vyslovuje sa ním núdzovo umiestim: nájdem mu miesto.
3. Otec v reči akoby len pre seba si odobruje miesto, kde posadí stromčeky, teda zámerne tak, že k svojmu rozhodovaniu priberá i prítomného synčeka, ktorý ho so záujmom sleduje:
Višňa znesie i polotieň. Dáme ju dozadu k zajačej búdke (kde sa černie jedna z jám, vykopaných ešte dakedy v septembri) — Marhuľka patrí na výslnie, zasadíme ju tamto k Pragayovmu plotu, — pokračuje otec. Potom chvíľu prestupuje na mieste, obracia trup doľava, doprava, kyvká hlavou, ustarostene sa mračí. — Lenže čo s tebou? Kde teba, oriešok, kde už len teba dať...
Slovesné tvary množného čísla dáme, zasadíme privolávajú rozmýšľať a rozhodovať i syna a vyznačená otázka zosobňuje stromček, no mieri aj na svedka, aby pomohol a vari aj poradil.
4. Na matkinu výstrahu, že oriešok by obral deti o slnko, otec bráni stromček, že sa to nestane:
Deti porastú rýchlejšie ako orech. Ba aj zostarnú a on ešte bude iba mládenec v najlepšom veku, — odvetí a zhovievavo sa usmeje.
Výraz (orech) mládenec v najlepšom veku je názorné obrazné pomenovanie (metafora).
5. Keď sa mal vykonať úradný odhad ceny domov a záhrad, na ktorý matka privolala aj Františka, záhradka asi dvadsať krokov dlhá, niekdajšie otcovo kráľovstvo, ale začas i matkino potešenie, nepôsobila po otcovej smrti veľmi príťažlivo.
Subjektívne hodnotiace zástupné pomenovania vysvetľovať netreba.
— Aký pekný orech, ozvala sa slečna... peknučký strom zaznelo zasa z našpúlených perí... Náš oriešok, — zaševelila matka a prehltla sliny.
Určujúce prídavné mená pekný, peknučký a privlastňovacie zámeno náš pokladáme v úryvku za tri vzostupné stupne, pritom zámeno náš z hľadiska osobne meranej ceny posudzovaného stromu pokladáme za tretí stupeň (superlatív).
strana 334
7. Matka upierala pohľad na lístie stromu, čo bol práve predmetom toľkej pozornosti, lístie šelestilo ozvenu dávnych dní, tajomné posolstvo.
Pre matku mal strom cenu otcovej starostlivosti o záhradku, vďačných spomienok, a to si odhadca neuvedomoval, i preto sa tu spomína tajomné posolstvo (porov. názov tohto zväzku Habajovej prózy).
8. Vravím, že je hoden rovných sto korún — pokojne sebavedome zopakoval znalec. — Sto korún za náš oriešok? — s hrôzou v očiach i v hlase sa spýtala matka. — Tak veru, — znalec to už povedal namrzene. — Teda rovných sto, — pridal sa i František. A zrazu pocítil, že sa s ním krúti svet. Z volacia veta Sto korún za náš oriešok? a súvetný výraz pocítil, že sa s ním krúti svet sú významovo priehľadné a situačne výstižné.
9. Mali ste nasadiť stromčeky, — povedal znalec... Načo? — zašomrala matka. — Už roky sa povráva, že nás budú rúcať. — A už je to isté? Naozaj toto všetko pôjde dolu? — spýtal sa znalca František. — Ale teraz je to nabetón.
Slovesný výraz budú nás rúcať vznikol metonymiou, pôjde dolu je s ním hovorovo rovnoznačný a príslovkovému akoby stavbárskemu výrazu je to nabetón zodpovedá nepríznakové určenie je to celkom isté.
Matka v akomsi ospravedlňujúcom sebaobvinení, že nekonala na svoj prospech ako iní občania Orgovánovej ulice, vraví:
Sadím iba zeleninu. Mali sme aj stromčeky, ale vyschli. Naposledy marhuľka, vlani na porážku, tamto stojí, — ukázala matka na suchý mŕtvy kmeň.
Výraz [marhuľka] vyschla na porážku je zosobnený a svojím významom má pripomínať smrť človeka.
10. Pri odhade zeme v záhradke, ktorú a len tú treba okrem orieška odhadovať, meravý odhadca vyslovuje úradnú zásadu Zem ako zem. No matka má inú mierku a meradlo. Vraví:
Ale veď to nie je obyčajná zem. Je mastná a blýskavá nebohý muž ju výdatne pravidelne hnojil Zary do nej rýľom a vystrekne z nej tuk!
Vo vybratom a vyznačenom súvetí imperatívny výraz zary do nej rýľom má podmieňovací a pritom aj nabádací význam ak/keď do nej zaryješ rýľom.
Tu sa stretávame s pomerne častou druhotnou funkciou imperatívu, uplatňovanou najmä v prísloviach (v gnómickej frazeológii).
11. Matke sa pri hriešne nízko odhadovanom oriešku zjavuje obraz lavičky v tomto spomienkovom zvolaní:
Čo všetko pamätá táto lavička! Ako tu bývalo živo na tomto dvore, na tomto dvorčeku pri oriešku! a predstavuje si tých dobrých známych z okolia, ktorí si po vybavení vecí v meste
strana 335
prišli v čase pred odchodom ich vlaku pozrieť ich Terku. Nechceli sa potĺkať kdekade po meste ani vymetať staničné kúty. — Lavička sa ohlasuje aj vo Františkovom pohľade na tú pamätnú priam rozprávkovú situáciu. Keď matka odmietala útly oriešok, že ukráti deti o slnko, otec ju povzbudzoval Neboj sa, slnka tu bude dosť. A sem do tieňa postavíme potom lavičku. Tak jej to povedal v nedeľné predpoludnie na sklonku babieho leta, áno presne tak! (dosviedča si v pamäti František).
Výraz vymetať kúty (v istej budove) je dynamická metafora, lavička vyvoláva predstavu dôverných susedských oddychových prestávok po dedinách a babie leto vyvoláva návraty do obdobia, ktorého udalosť sa stala oporným, východiskom živo vyrozprávaného deja.
12. Keď František príde zo susedného briežka pozrieť búranisko, budúce stavenisko, dozvie sa, že tam v okolí jeho rodného domu vystavajú detské ihrisko a park a vedľa budú jasle so škôlkou. Prekvapený zistí, že ten ich stromček oriešok, teraz už orech, ešte neľahol pod zubiskami buldozéra a stojí neďaleko označeného miesta. Rozhodne sa zachrániť ten osamotene stojaci strom, ich bývalý skromný oriešok.
Ty si tu býval? spytuje sa ho stavbár, keď vybadá jeho záujem a poradí mu obrátiť sa na buldozeristu, lebo ten tu rozhoduje. Keď mu on úsečne povie, že aj strom klesne na holinu — buldozér drgne doň a hotovo, František začne uskutočňovať záchranný úmysel. Buldozerista sa ho zvrchovane — ako by oslovoval chlapča — spýta: No čo by si rád? Bývalý obyvateľ búranej Orgovánovej ulice ho s dôvernou dohováravosťou vyzýva: Počuj, neublíž tomuto orechu. Nechaj ho nech rastie. Sadil ho môj otec, už je nebohý... a za ochotu mu sľúbil "fľaštičku". František ju po súhlase pohotovo donesie a buldozerista sľúbi, že strom obíde. Budem sa paprať ako v záhradke a dodá počudovanie nad priam smiešne dojímavým záujmom aby ťa aj s chlapom! Buldozerista sľub dodrží a František sa o tom po čase s uspokojením presvedčí.
13. Bezmála o rok, na jar, keď na lúkach vyšibla tráva a v nej zažltli kvietky, dobehne starý sused Bohuš a celý udychčaný zvestuje Františkovi novinu:
— Nebol som pri nábreží od jesene. Teraz som zašiel, či sa tam niečo zelenie a predstav si, chlapče, váš orech prežil. Sám neviem, kde sa tam zrazu vzal, ale je to naozaj on! Len si predstav, prežil to. — Keď mu František, zatajac svoju záchrannú zásluhu, s úsmevom povie Mal šťastie, náhodou mal šťastie, Bohuš s pokorou vyhlási — Aká náhoda. Sám osud to chcel! — A možno naozaj on, povie po chvíli zádumčivo František.
14. Svoju prózu Ivan Habaj uzaviera priam spomienkovými pretekmi Františka a starého suseda Bohuša. Vracajú sa v nich k tomu v pamäti nezamretému dňu, keď otec sadil povestný stromček a nimi zavierajú vytrvalo živý obrázok.
Bola nedeľa, krásne babie leto, — odvíja mladší z klbka spomienok tenučkú nitku, pavučinku.
strana 336
— Všade bolo ticho, aj v prístave, — povie starec, započúva sa, ako orech šelestí. — A na chryzantémy si spomínate? — Spomínam, Ferko, akože by nie, spomínam... Vnímajú spolu atmosféru tých vzdialených dní. Vidia krehké pavučinky babieho leta. (...) V závetriach otvorených na juh skvejú sa záhony sviežich chryzantém, ešte nedotknutých drsným dychom nastávajúcich mrazivých nocí.
Je to refrénová ozvena začiatku rozprávania. Čitateľovi sa v nej poznove ohlasuje obdobie babieho leta, vidí ním tkané bielučké vlákna a počuje džavot detí v susedstve rozprávkového orecha. Pod ním sa mu znova zjavuje lavička so stolom a na ňom kytica sviežich chryzantém, tých náhrobných kvetov ako vzdanie vďaky a symbol mnohoznačného posolstva, ohlasujúceho sa trvalo vo vedomí autora a teraz i vďačného čitateľa Habajovej hlboko ľudskej, majstrovsky ladenej spomienkovej rozprávky. Vieme si ju predstaviť samostatne aj v dynamických obrazoch (vo filme), ba i transponovanú do básne.
Náš článok pokladáme za vďačný náznakový čitateľský komentár, pomocného sprievodcu do našej bohatej, no skúpo čítanej beletrie.
strana 337
JÁN HORECKÝ
Ako paralelné označujeme také adjektíva, ktoré sú členmi dvojprvkových, zriedkavejšie aj trojprvkových protikladov typu anglický — britský, židovský — izraelský — hebrejský. Nie sú to synonymá, lebo sa vzťahujú obyčajne na mierne odlíšené spoločensko‐politické objekty, ale nie sú to ani antonymá. V ich významovej zložke sú isté spoločné prvky: v adjektíve anglický sa vyjadruje vzťah k Angličanom a k Anglicku, ale aj k bežnému nepresnému pomenovaniu Veľkej Británie — Anglicko. V adjektíve britský sa zasa vyjadruje vzťah k útvaru, ktorého základným prvkom, teda nie jediným, je Británia. Rozvoj takýchto paralelných adjektív v súčasnosti súvisí s rozvojom a vznikom rozličných politických a administratívnych útvarov, ktoré majú charakter štátu.
Užitočný prehľad o problematike názvov štátov podal nedávno L. Dvonč. Opierajúc sa o súpis Vžité slovenské názvy štátov a závislých území (1996) rozobral jazykovú podobu a pomenovaciu štruktúru týchto názvov, uviedol ich podoby v pôvodnom jazyku, v preklade do slovenčiny, často aj do angličtiny alebo francúzštiny, ale spravidla aj zdomácnené bežné jednoslovné názvy v slovenčine.
Je prirodzené, že každý štát si vytvára oficiálny názov vo svojom úradnom jazyku, prípadne aj v dvoch úradných jazykoch, ak sa v danom štáte uznávajú. Pre medzinárodný styk sú dôležité aj autorizované anglické alebo francúzske podoby a napokon pre slovenčinu aj autorizované (oficiálne schválené) názvy v slovenčine. Tie sú záväzné pre spisovnú komunikáciu.
Ide pritom nielen o také jednoduché názvy, ako je République française — Francúzska republika — Francúzsko, ale aj o zložité názvy typu Šrí Lanká Predrátantriká samádžavátí džanaradžaja (v sinhalčine) — Ilan-
strana 338
kaič čannájaka sósalisak kutijaresa (v tamilčine) — Srílanská demokratická socialistická republika — Srí Lanka. Aj v európskej politickej situácii vznikajú zložitejšie názvy typu United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland — Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného ĺrska — Spojené kráľovstvo Veľkej Británie — Veľká Británia — Spojené kráľovstvo — Anglicko. Práve z európskej tradície vyplýva zdomácnená podoba Anglicko, ktorá však nemá nijakú oporu v oficiálnom anglickom názve, resp. v jeho slovenskom preklade.
Napriek tomu dobre funguje prídavné meno anglický utvorené od zdomácneného názvu Anglicko, ktoré však pomaly dostáva konkurenčnú podobu v adjektíve britský. Rozdiel medzi nimi vyplýva z hlbšieho pohľadu na slovotvornú históriu týchto adjektív, opretú aj o spoločenskú situáciu a jej vývinové zmeny.
Prídavné meno anglický patrí pôvodne k etnickému menu Anglovia. Boli to príslušníci germánskeho kmeňa, ktorí sa v 5. — 6. storočí presídlili z južného Dánska do Británie a založili tu kráľovstvo východného Anglicka, Mercie a severnej Umbrie. Našli tu, prirodzene, aj domáce obyvateľstvo a tu má pôvod adjektívum britský odvodené od zemepisného názvu Británia. Malo by tu azda byť britský či británsky, ako je to v prípade Kuba — kubánsky, Peru — peruánsky, ale analogicky podľa Rus — ruský sa tu odvodzuje od etnického pomenovania Brit (tak aj v angličtine Brit — British).
Dnešný základný rozdiel medzi anglický a britský je teda v tom, že adjektívum anglický sa pôvodne vzťahuje na Anglicko, ktoré tvorí len časť Veľkej Británie, kým adjektívum britský sa vzťahuje pôvodne na Veľkú Britániu, ktorá zahŕňa Anglicko, Škótsko (dnes majú značnú autonómiu), Wales, ostrov Man, Normanské ostrovy. Ba najnovšie sa adjektívum britský vzťahuje aj na celé Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného ĺrska, lebo od skráteného pomenovania Spojené kráľovstvo sa neutvorilo vzťahové prídavné meno (na rozdiel od typu Veľká Morava — veľkomoravský, Dolná zem — dolnozemský).
Prívlastkom britský sa teda charakterizuje napr. celá ríša (britské impérium, britské letectvo), resp. to, čo sa týka celej ríše (britský občan, britský pas, britské múzeum). Častý je (resp. bol) tento prívlastok v pomenovaniach politicko‐administratívnych útvarov typu Britská Amerika (britské dŕžavy), Britský Honduras, Britská Kolumbia, Britská India alebo vše-
strana 339
obecne britské ostrovy. Spojením britský jazyk sa však neoznačuje angličtina, ale jazyk starých Britov, obyvateľov Británie.
Prídavným menom anglický sa bližšie určuje objekt typický pre Anglicko už od najstarších čias. Tak popri pomenovaní anglický jazyk (s pomenovaním anglický jazyk súvisí jednoslovný názov angličtina a od neho utvorené pomenovanie angličtinár, anglistika, anglicizmus) jestvuje pomenovanie anglické právo (založené na tradícii, nie na kodifikácii), anglická sobota (so skráteným pracovným časom), anglický park (zachovávajúci pôvodnú prírodnú podobu bez umelých úprav), anglický kostým, anglický roh, anglický valčík. Typické sú názvy plemien: anglický plnokrvník a polokrvník, anglický dobytok, anglický seter, pointer (stavač). Z iných oblastí je to napr. anglická míľa (1620 jardov), anglická koža (moleskin), anglická červeň. Treba spomenúť aj frazému odísť, zmiznúť po anglicky (bez rozlúčenia, v tajnosti).
Paralelná dvojica anglický — britský nie je v slovnej zásobe súčasnej slovenčiny osihotená. Do tohto radu patria napr. aj dvojice grécky — helénsky, švajčiarsky — helvétsky, židovský — izraelský, holandský — nizozemský, pravda, s rozdielnym využitím jednotlivých členov a rozdielnymi významovými odtienkami.
Prídavné meno grécky sa vzťahuje na Grékov, pôvodných obyvateľov starovekej Helady. Charakterizuje sa ním teda napr. grécky jazyk — gréčtina (gréčtinár, grécizmus), grécka kultúra, grécka literatúra, grécka mytológia, ale aj typické znaky vonkajšieho vzhľadu (grécky profil, grécky nos, grécky účes). Z novších čias sú známe spojenia ako grécky kríž (s rovnomerne dlhými kolmými ramenami), grécky oheň (zápalná zmes). Treba pripomenúť, že kvôli presnosti sa rozlišuje starogrécky a novogrécky (napr. jazyk). Prídavné meno starogrécky sa pritom niekedy zhoduje s adjektívom helénsky, ale nie je to dosť odôvodnené. Prídavné meno helénsky sa vzťahuje predovšetkým na helenizmus, na obdobie neskorej starogréckej kultúry rozvíjajúcej sa po Alexandrovi Veľkom. Známe sú spojenia ako helénsky národ, helénska filozofia, helénska kultúra, helénske umenie, helénska vzdelanosť, helénske mestá. Jednoznačnejší vzťah k tomuto obdobiu sa však vyjadruje prídavným menom helenistický (helenistická kultúra, helenistické umenie).
strana 340
V súčasnej politickej situácii kladú Gréci zvýšený dôraz na vzťahy so svojím starým kultúrnym dedičstvom, a preto adjektívum helénsky uvádzajú aj do politicko‐administratívnej terminológie. Svoj štát nazývajú Helénska republika — Ellieniki dimokratia, preto vznikla dilema, či sa má v slovenskom oficiálnom znení používať podoba Grécka republika alebo Helénska republika. Zásady medzinárodného styku hovoria v prospech podoby Helénska republika. Oficiálne teda bude Veľvyslanectvo Helénskej republiky, ale bežne budeme chodiť na grécke veľvyslanectvo, na grécke ostrovy a pod.
Podobne ako prídavné meno anglický aj prídavné meno holandský sa vzťahovalo na jednu z provincií (iné provincie sú napr. Zeeland, Gelderland, Limburg), predtým grófstvo Holland (pravdepodobne súvisí so slovom hol — diera, jaskyňa), ale už po vzniku Spojených nizozemských provincií (r. 1581), resp. Spojeného kráľovstva dolných zemí (Pay Bas), spolu s Belgickom sa začalo v Európe vzťahovať na celé územie. Podoba holandský (a zdomácnený názov Holandsko) sa dodnes používa v bežnom styku a niet dôvodu sa tohto úzu vzdávať. Podoba holandský sa používa v spojeniach ako holandský jazyk (holandčina), ale aj holandské tulipány, holandský syr, holandský džin, holandský papier, holandské dvere (rozdelené na horné a dolné krídlo), holandská dražba (postup od najvyššej ceny k nižšej). Menej známa je frazéma pozvať na holandský spôsob, po holandsky (každý z pozvaných platí svoj účet). V medzinárodnom oficiálnom styku sa však odporúča používať presnejšie prídavné meno, vzťahujúce sa na celé kráľovstvo, resp. na jeho podobu Nizozemsko (Konikrijk der Nederlande — Kráľovstvo Nizozemska) — Nizozemské kráľovstvo.
Prídavné meno nizozemský sa však v slovenskej tradícii nepokladá za dobre utvorené, lebo pri odvodzovaní sa z prídavného mena nízky stráca morféma k. V slovenčine však podobný jav nastáva pri odvodzovaní od adjektív zakončených na ‐ný: juh — južný — juhoslovenský, stred — stredný — stredoslovenský. Podobne severoslovenský, západoslovenský, východoslovenský, stredomorský, stredozemný, stredovýchodný (v USA). Podobu nizozemský možno interpretovať ako zloženú z koreňovej morfémy niz‐, ktorá je s príslušnou alternáciou aj v podstatných menách níž a nížina, a koreňovej morfémy zemský.
strana 341
Zriedkavejšie sa rozlišujú prídavné mená švajčiarsky a helvétsky. V podobe švajčiarsky sa odráža pôvodný nemecký názov Schweiz [švajc], kým základom prídavného mena helvétsky je latinský názov tejto krajiny — Helvetia. Známe sú napr. spojenia helvétsky kríž, helvétska cirkev.
Veľmi zreteľný je rozdiel vo význame prídavných mien židovský a izraelský. Kým prídavné meno židovský sa tradične a bez námietok používa vo vzťahu k Židom ako príslušníkom istého etnika, ale aj k židom ako stúpencom istého náboženstva (rozdiel Žid — žid sa v prídavnom mene prirodzene nezachováva), prídavné meno izraelský sa používa výlučne na vyjadrenie vzťahu k štátu Izrael. Aj tu je základom osobné etnické meno Izrael (patriarcha Jakub; židovský ľud; kráľovstvo v starovekej Palestíne). Tak jestvujú spojenia ako židovské obyvateľstvo, židovská pospolitosť, židovské povstanie, ako aj židovské náboženstvo, židovská daň, židovské geto, židovská otázka. Na druhej strane sú spojenia ako izraelský štát (to je aj oficiálny názov štátu), izraelský premiér, izraelská armáda, izraelské voľby, izraelská okupácia. K tejto dvojici sa priraďuje aj prídavné meno hebrejský odvodené od latinského pomenovania Židov — Hebraei a stotožňované často s prídavným menom starožidovský. Známe sú spojenia ako hebrejský jazyk (hebrejčina, hebraistika, hebraista, hebraizmus).
Na rozdiel od uvedených paralelných adjektív prídavné meno americký sa bez formálneho rozlíšenia používa na vyjadrenie vzťahu ku kontinentu Amerika (americký kontinent, americký Indiáni), ale predovšetkým k Spojeným štátom americkým: americká ústava, americký kongres, americké letectvo, americké námorníctvo. Je to možné aj preto, že pre Spojené štáty americké je bežný zdomácnený názov Amerika, ale aj preto, že od názvu Spojené štáty sa neutvorilo príslušné vzťahové prídavné meno. Takáto dvojvýznamovosť je napr. aj v prídavnom mene mexický, ktoré sa vzťahuje na Mexiko ako štátny útvar (vlastne Spojené štáty mexické) i na Mexiko ako hlavné mesto tohto štátu.
Načrtnuté rozdiely a vzťahy medzi dvojicami niektorých prídavných mien nie sú ani tak výsledkom vývinu v danom jazyku, konkrétne v slovenčine, ako odrazom búrlivého spoločenského vývinu a zdôrazňovania štátnosti, vzťahu k štátnemu útvaru na úkor vzťahu k etnickým celkom. Z tohto vývinu pre súčasný slovenský spisovný jazyk vyplýva, že plné
strana 342
právo na využitie majú tradičné prídavné mená v zaužívaných (aj niektorých novších) spojeniach typu holandské umenie, holandčina, anglický jazyk, anglický plnokrvník, ale nemožno zamietať aj nové prídavné mená typu britský, nizozemský, izraelský, ak sú potrebné najmä v medzinárodných oficiálnych súvislostiach.
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Názvy štátov v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 62, 1997, s. 321—341.
Vžité slovenské názvy štátov a závislých území. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 1996. 72 s
MILOSLAVA SOKOLOVÁ — FRANTIŠEK ŠIMON
Pri adaptácii prevzatých slov možno vidieť viacero stupňov. V prvej fáze sa preberajú s pôvodnou formou a pravopis i výslovnosť lexikálnej jednotky signalizujú "cudzosť" v slovnej zásobe spisovnej slovenčiny (laser — [lejzer], weekend — [víkend], team — [tím]). V ďalšej fáze sa pri adaptácii rieši rozdiel medzi pravopisom a výslovnosťou v prospech výslovnosti (víkend, tím), ale niekedy aj v prospech pravopisu (laser) a lexikálna jednotka sa začne podriaďovať pravidlám platným pre domáce slová. Mnohé lexikálne jednotky sa používajú ako citátové slová bez zmeny (en bloc, en face, en gros, chargé d' affaire, portefeuille) a pri niektorých slovách (pendant, worchester) sa v slovenčine (porov. Kráľ. 1984) kodifikovala výslovnosť [pandán, vuster] v rozpore s úzom [pendant, vorčester] (porov. aj Ondrejovič, 1988).
strana 343
Adaptačný proces vidieť aj vo výslovnosti samohláskových skupín v prevzatých lexikálnych jednotkách, v ktorých sa samohlásková skupina i + samohláska v pravopise navyše zhoduje so zapisovaním i‐ových dvojhlások (diftongov) ia, ie, iu. Napríklad skupina i + e sa niekedy hodnotila ako dvojslabičná v slovách pieta, pietný, pacientka (Slovník slovenského jazyka III, 1963, s. 67; ďalej SSJ, Palkovič, 1981, s. 262), ale v súčasnoti sa hodnotí už ako dvojhláska spôsobujúca neutralizáciu kvantity pietny, pacientsky (Krátky slovník slovenského jazyka; ďalej KSSJ) ako španielsky, taliansky.
Stupne adaptácie prevzatých slov súvisia s frekvenciou ich používania. Napríklad pôvodne ten istý základ sa v slovách koeficient a pacient vyslovuje jednoslabične (tautosylabicky), ale v slovách deficient, deficientný a paciens, pacientálny sa vyslovuje dvojslabične (heterosylabicky) ako samohlásková skupina (porov. Kráľ, tamže).
Na odlíšenie samohláskovej skupiny a dvojhlásky možno použiť kritériá z jazykového systému aj jazykovej praxe. Kritériom na hodnotenie ako dvojhlásky môže byť pravidlo o mäkčení d, t, n, l (porov. pionier, rentier na rozdiel od regredient, expedient) a správanie sa dvojhlásky ako dlhého nositeľa slabičnosti (taliansky, rytiersky). Sprievodným znakom pri hodnotení spojenia i + samohláska ako samohláskovej skupiny je jeho dvojslabičná výslovnosť (Kráľ, tamže) alebo nekodifikovaná, ale bežná výslovnosť vsunutého (interfigovaného) j medzi i a samohláskou v samohláskovej skupine, napr. dijoptrija, dijéta, akcija (porov. Sokolová, 1985, s. 345). Za dvojhlásku tak možno jednoznačne pokladať ie v prípone ‐ier, pri prevzatých slovách halier, hotelier, gavalier, gondolier, rytier, mušketier, rentier, bohatier, žoldnier, inžinier, pionier, kanonier, tanier, ale aj mincier, konferencier, pasažier, v prípone ‐iera, porov. slová gondoliera, maniera a v prípone ‐ient v slovách koeficient, kvocient, pacient, abiturient. V slovách kuriér, premiér, romanciér, premiéra, žardiniéra, regredient, deficient, expedient, koncipient je kodifikovaná samohlásková skupina. (V slove premiér pri jeho súčasnej frekvencii je skupina ‐ié‐ "pravdepodobným kandidátom" na jednoslabičnú výslovnosť ako dvojhlásky, pravda, po zmene dlhého é na krátke e.
Pretože pri práci na Morfematickom slovníku slovenčiny (M. Sokolová — G. Moško — F. Šimon, grantová úloha VEGA 1/3149/96) sme brali
strana 344
tento rozdiel do úvahy (porov. koefic‐ient‐, ale de‐fic‐i:ent‐), pri overovaní morfematických švíkov nás prekvapili niektoré nedôslednosti kodifikačných príručiek. Za problematické, prinajmenšom nezvyčajné a nesystémové pokladáme, ak sa jednoslabičné ie so schopnosťou meniť n na ň v slovách garsoniéra, šansoniér, bonboniéra (porov. Kráľ, tamže) zapisuje pomocou grafém ié (!). Okrem toho v slove bonboniéra je podľa Á. Kráľa možná dvojaká výslovnosť [bonboňiera/bonboňi‐éra], ale jedným zápisom v slovníku nie je možné zachytiť obe výslovnosti. KSSJ (1998) uznáva dve možnosti výslovnosti aj pri slove šansoniér. V rozpore s pravidlom o rytmickom krátení sú vo viacerých slovníkoch uvedené adjektíva pietný, pacientský, maniakálny, orientálny, bienálny, t. j. adjektíva odvodené od slov, v ktorých podľa Á. Kráľa nastala adaptácia pôvodnej samohláskovej skupiny. Pravidlá slovenskej výslovnosti dokonca uvádzajú pri adjektíve pietný požiadavku, aby sa vyslovovalo ako "pietni, nie ‐ní" (Kráľ, 1984, s. 423). Adjektívum odvodené od slova pacient je u Á. Kráľa a M. Šalingovej (1997) v podobe pacientský (s. 414). Grafickú podobu týchto adjektív s ‐ý by sme azda mohli považovať už za tlačovú chybu. V KSSJ (1989 aj 1997) sú v podobe pacientsky aj pietny. Komplikovanejšia situácia je s adjektívom maniakálny. KSSJ uvádza toto adjektívum aj pri hesle mánia aj maniak (s. 301), čo však nie je celkom v súlade s lekárskych úzom, pretože lekári používajú manický ako adjektívum odvodené od slová mánia. Pri hesle maniak [maňiak] sa upozorňuje, že adjektívum maniakálny sa číta s tvrdým ‐n‐. Ak teda vyslovujeme tvrdé n, t. j. [maniakálny], potom predpokladáme nezvyčajnú zmenu pôvodnej dvojhlásky v substantíve na samohláskovú skupinu v adjektíve odvodenom od tohto substantíva. Keby sme však vyslovovali ň a dvojhlásku ia, bolo by to v rozpore s pravidlom o rytmickom krátení. Á. Kráľ neuvádza podobu maniakálny, ale maniatický (s. 348). Podľa Á. Kráľa v slove bienále sa pripúšťa dvojaká výslovnosť ie, ako dvojhlásky aj ako samohláskovej skupiny (1984, s. 225), ale v prípade dvojhlásky nielen adjektívum, ale už samotné slovo bienále je v rozpore s pravidlom o rytmickom krátení, preto by bolo treba zvážiť dvojhláskovú výslovnosť. To isté platí aj o adjektíve orientálny, ako aj o substantíve orientácia. V slovenčine prípona ‐álny v adjektívach spôsobuje krátenie predchádzajúcej samohlásky, napr. medicína — medicinálny, kolónia — koloniálny, podobne prípona ‐ácia v substantívach, napr. vakcína — vakci-
strana 345
nácia, takže máme len derivačný sufix ‐ál:n‐y a ‐ác:i‐a, nikdy nie krátky variant — ‐al:n‐ý, ‐ac:i‐a. Podobne ako prípona ‐ál:n‐y sa používala pred rokom 1991 aj prípona ‐ár, po úprave Pravidiel slovenského pravopisu (1991) sa krátila po dlhých vokáloch, po r. 1997 aj po diftongoch, napr. mliekár, viechár — mliekar, viechar (porov. Sokolová, 1992). Sufix ‐ál:n‐y a ‐ác:i‐a sa po diftongizovaní predchádzajúcej slabiky nekráti (maniakálny, orientálny, orientácia, bienálny). Aj nové vydanie KSSJ má podoby orientálny a orientácia (s. 425). Po zjednotení krátenia sufixu ‐ár (KSSJ, 1997) by sme mohli očakávať krátenie sufixov ‐al:n‐ý, ‐ac:i‐a alebo zmienku "o nových výnimkách" z neutralizácie kvantity (maniakálny, orientálny, orientácia, bienálny).
Opačným prípadom je adjektívum koncipientsky (Pravidlá slovenského pravopisu, s. 219), ktoré podľa Á. Kráľa má samohláskovú skupinu ie a nie dvojhlásku ie (s. 320), ale napriek tomu má krátenú relačnú morfému y.
Problém s prevzatými slovami vzniká aj pri skloňovaní. Samohláskové skupiny sa môžu v rozpore s kodifikáciou v jazykovom povedomí mnohých používateľov chápať ako dvojhlásky. Napríklad pri skloňovaní podľa typu organizácia sa aplikuje "pseudorytmický zákon" — *organizáciam namiesto organizáciám. Na nesprávne písanie *rádia, *kritéria upozornil K. Palkovič (1981, s. 242). V pedagogickej praxi sa ako prostriedok na pochopenie problematiky najviac osvedčilo upozornenie na rovnaké správanie slov typu situácia ako harpya (o situáciách ako o harpyách). Po vydaní morfematického slovníka sa bude možné oprieť aj o segmentáciu týchto lexém. Z odborného hľadiska tu nemožno predpokladať presadenie diftongizačných tendencií v systéme spisovnej slovenčiny, pretože morfematický švík oddeľujúci gramatickú morfému patrí k najsilnejším švíkom. Navyše je tu hranica medzi prevzatým základom a domácou gramatickou morfémou a do tretice podstatné mená ženského rodu v slovenčine nemajú morfému ‐ia v nominatíve jednotného čísla, podstatné mená stredného rodu nemajú gramatickú morfému ‐io, ‐ium (porov. Sabol, 1989).
Faktory obmedzujúce vznik dvojhlások pôsobia menej vnútri koreňových alebo derivačných morfém v prevzatých frekventovaných lexikálnych jednotkách, preto tu na rozdiel od typu kritér‐i‐um k prehodnoteniu i + e, i + a na diftong dochádza (taliansky, klient, diabol, španielsky, fiaker, vietnamský, ale liana, diakritika, Niagara, fiasko, viadukt a pod;
strana 346
porov. Kráľ, tamže). V koreňových morfémach bežný používateľ môže takisto pociťovať dvojslabičnosť spojení i + vokál vzhľadom na častú výslovnosť vsunutého interfigovaného j medzi nimi (pozri spomínané príklady dijoptrija, dijéta, akcija).
Silný morfematický švík je však v slovách bi‐en‐ál‐e, tri‐en‐ál‐e, a preto diftongizácia ako jedna z možností výslovnosti slova bienále spôsobuje problémy pri morfematickej segmentácii a vyžadovala by krátenie á/a, teda je výhodnejšie považovať ie v týchto typoch vždy za samohláskovú skupinu.
Pokiaľ ide o spojenie i + o (i + u) len sporadicky sa objavujú názory o ich možnej diftongizácii. Na spojenie io upozornil L. Dvonč (1968). Okrem jeho príkladu päť matriošok niet však dôkazov na fonologickú platnosť skupiny io ako dvojhlásky navyše pri slove brioška sme už v genitíve množného čísla zaznamenali len podobu briošiek. Napriek tomu si myslíme, že existuje rozdiel medzi dvojslabičnou samohláskovou skupinou io (iu), napr. prior, griotka, idiot, kiosk, karfiol, kabriolet, marioneta, pionier, regionálny, rádio, sionizmus, staniol, viola a jednoslabičným spojením j + vokál o (u), napr. živio, triumf, ktoré sa vyslovujú podobne ako v slove fjord. Jednoslabičné spojenie spoluhlásky j a samohlásky ako napríklad v poľštine (demokracja), chápané ako medzistupeň medzi dvojhláskou a dvojslabičnou skupinou by bolo vhodným riešením aj pri vlastných menách typu Marusia. Ak by sa tento rozdiel podporil pravopisom (Marusja ako Maja), tvary od Marusje, k Marusji, s Marusjami by nesplývali s fonologicky odlišnými tvarmi od Márie, k Márii, s paniami, vysvedčeniami. Interpretáciou ie ako [je] by sa vysvetlili "výnimky" z neutralizácie kvantity: pacientský, orientálny. Zo všetkých pohľadov však ako nesystémové vychádza zapisovanie diftongu ie pomocou j + e (anjel, anjelský, evanjelium), pretože spôsobuje mäkčenie ako diftong, ale nespôsobuje krátenie nasledujúcej slabiky (pozri Ondrejovič, 1989).
Z nášho príspevku vyplýva, že v slovenčine existuje nesúlad medzi výslovnosťou a pravopisom, ktorý sa dá akceptovať v určitom časovom období vzhľadom na stupne adaptácie prevzatých slov, ba dá sa aj predpovedať (porov. Dvonč, 1968). Tento nesúlad by však nemal byť u jedného autora (Á. Kráľ) alebo v dvoch platných kodifikačných príručkách (pietný u Šalingovej, 1997, pietny v KSSJ, 1997), ale ani v rozličnom zapisovaní
strana 347
jednoslabičnej dvojhlásky ie, je (pionier, anjel). Ak udomácnenie slov spôsobí prehodnotenie dvojslabičného spojenia ie na jednoslabičnú dvojhlásku spôsobujúcu mäkčenie, mal by sa prispôsobiť pravopis na zapisovanie dvojhlások (pieta, garsoniera, aniel), naopak jednoslabičné spojenie spoluhláska j + samohláska by sa mohlo graficky odlišovať, napr. podľa typu fjord aj v type Marusja. Nazdávame sa, že pravopis ako konvenčné zachytávanie výslovnostnej podoby by mal reagovať na zmeny v nej pohotovejšie a systémovo, napr. by nemal pripúšťať zapisovanie dvojhlásky ie v slovenčine dvojako ako ie a je. (Do toho nerátame prípad adjektíva kordilliersky (Kráľ, 1984, s. 222), kde krátka samohláska na konci nasvedčuje, že predchádzajúca slabika, ktorá sa podľa španielskej výslovnosti vyslovuje ako ie, sa považuje za diftong.)
LITERATÚRA
DVONČ, L.: K systému dvojhlások v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 33, 1968, s. 187 —190.
KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 626 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala a M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 1989. 588 s.; 3. vyd. Bratislava, Veda 1997. 943 s.
ONDREJOVIČ, S.: O niektorých problémoch slovenskej ortoepie. Slovenská reč, 53, 1988, s. 100 — 108.
ONDREJOVIČ, S.: O výslovnosti a pravopise slov anjel a evanjelik. Slovenská reč, 54, 1989, s. 191 — 192.
PALKOVIČ, K.: Kedy spojenia i so samohláskou nie sú dvojhláskami. Kultúra slova, 15, 1981, s. 241 — 244.
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991. 522 s.
SABOL, J.: Systematická fonologická teória. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1989. 253 s.
Slovník slovenského jazyka. zv. III. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963. 911 s.
SOKOLOVÁ, M.: K niektorým špecifikám v jazykovej výchove na východnom Slovensku. In: Jazyková politika a jazyková kultúra. Red. J. Kačala. Bratislava 1986, s. 341 — 348.
SOKOLOVÁ, M.: Dôsledky fonologických zmien v nových pravidlách pravopisu na skloňovanie v slovenčine. Slovenská reč, 57, 1992 s. 105 — 108.
ŠALING, S. — IVANOVÁ‐ŠALINGOVÁ, M. — MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava — Veľký Šariš, Samo 1997. 1310 s.
strana 348
História kultúry odievania na Slovensku na pozadí celosvetového kultúrneho vývoja zaznamenala veľa kapitol o formách odevu a jeho premenách. Každá kapitola bola dieťaťom svojej doby, v ktorej človek prispôsoboval odev nielen klimatickým podmienkam, ale aj životnému štýlu, spoločenskému postaveniu, druhu vykonávanej práce, náboženstvu. Zmeny v odievaní boli podmienené aj vzájomným preberaním módnych prvkov a materiálov medzi príslušníkmi rozličných sociálnych vrstiev, ale aj rozvojom obchodných stykov medzi krajinami.
V tomto článku sa chceme podrobnejšie venovať jednému z najviac rozšírených starých tkaných materiálov — súknu. Termín súkno sa stal východiskom na pomenovanie časti oblečenia, ktorá sa zo súkna zhotovovala, t. j. sukňa. Sukni v historickom kontexte sa budeme venovať v osobitnom článku.
Súkenníctvo bolo v minulosti na Slovensku jedno z najdôležitejších remesiel. Produkcia uspokojovala požiadavky nielen miestneho trhu, ale časť z nej bola určená aj na vývoz. Hlavnými oblasťami súkenníckej výroby u nás v 16. — 18. stor. (pravdepodobne už aj pred 16. stor.) boli Považie, horné Ponitrie a tri slobodné mestá na západnom Slovensku: Skalica, Pezinok a Modra (Špiesz, s. 300 — 301).
Produkt súkenníckej výroby — súkno je v Slovníku slovenského jazyka charakterizované ako: "husté, pevné vlnené tkanivo s hladkým vlasom, vlnená látka; domácky vyrobená látka z ovčej vlny" (1964, s. 335). Slovo súkno pochádza z praslovanského slova suknó (vyrobený zo súkanej vlny) od sukati, sъkǫ, sъkati (Machek, s. 592, 545). Súkno pôvodne vznikalo tak, že sa dva kusy vlnenej tkaniny po dĺžke zošili a ručne alebo mechanicky sa ďalej vo valche splsťovali. Z pôvodne ried-
strana 349
kej tkaniny vznikol trením a pôsobením vlhka kus hustého súkna s jednoliatym povrchom, ktorý sa ubíjaním zmenšil (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, 1995, s. 209).
Využitie súkna v odevnej kultúre bolo všestranné. Hrubšie súkna sa používali na šitie vrchných odevov, ktoré chránili pred nepriaznivými klimatickými podmienkami. Ako súčasť ľudového odevu sa nám zachovala aj zdobená celosúkenná obuv (kapce, papuče) s nízkou i vysokou sárou, so súkennou alebo koženou podošvou. Súkenná obuv vyrábaná z prírodného domáceho súkna bola zvyčajnou obuvou mužov a žien na celom Slovensku až do začiatku 20. stor. (Nosáľová, 1983, s. 12).
Archeologické nálezy z obdobia Veľkej Moravy dokladajú, že už vtedy bolo súkno najčastejšie tkané plátnovou väzbou, v neskoršom období súkenníci tkali súkno keprovou väzbou. K najjednoduchším druhom súkna patrilo valaské súkno vyrábané z vlny oviec plemena valaška v prírodnej farbe. Takéto súkno slúžilo najmä na zhotovovanie halien alebo inej časti vrchného oblečenia [na doloman po jednej siaze sukna walaskeho Kysucké Nové Mesto 1690; pritom gedneho chlapcza zaopatrite k volom a sukna valaskeho pre zaodenj geho kupitj nekteru sahu Liptov 1706; žadagice pokorne, žeby na gednu halenu sukna walaskeho darowaty mne racžily Horné Srnie 1733].
Ďalším druhom súkna bolo širičné súkno, ktoré sa používalo na výrobu dlhého súkenného širokého kabátu, širice. Bolo to hrubé, kabátové súkno [po trety prygal Némethi Ianos syryčneho sukna, gak se domnywam, dwa konce Krupina 1739].
Z ostrochlpatého, hrubého (tlstého), huneného (hrubého súkna vyrobeného z vlny) a kamlíkového súkna (druh vlneného súkna), ktoré boli menej kvalitné, šili sa vrchné odevy [klamu sa lidé, mislíc, že habitki naše z velice ostrochlpatého súkna jsú BR 1785; kterymu (Budj Gyurovi) sa ssiricza, klobuk, kabanicza, sukno hrube na nohawice, maslo a sol nebude wiceg dawaty, nez na backory fl 2 Krupina 1739; nasse ssati gsu z tlustého súkna aneb z owčjch kužj, nekdy prjliss wetke a wespolek splácane a timato se zaodjwáme VP 1764; bratry wssecky oděwem sprostym magu se odiwat a možu se obssywati suknem hunenjm RB 1713; Mikulass, zet pana Michala Ssmahule, mel poslati za dwa zlatte sukna kamlikoweho y to wedle gisteho swedomy duowodu pred namy postaweneho gest dal Partizánska Ľupča
strana 350
1542; myster zase učnowy, ktereho gedna, ma daty každý rok sukna žylynskeho kamlyku na kabat Liptov 1698].
Používalo sa nielen biele súkno, ale aj farbené na rozličné odtiene červenej, zelenej, belasej farby, alebo sa farbilo načierno, neskôr sa potláčalo vzorom; bolo napríklad aj brunátne súkno, granátové súkno, lazúrové, razené súkno [firhangy na oblokach swetleho sukna Modrý Kameň 1772; (Ján) nosi kepen z tmawo‐swetleho sukna na rukawi spraweni ze zltima gombikami Pukanec 1788; it(em) oddal sprosteho bieleho sukna ryff(ow) 15 p(er) den 60 vciny fl 9 den Soblahov 1651; Ondreg Babrik z Abaujwarskeg stolicy ma dwa pari czizich buot, ma kabat ze sukna pribelasiho Banská Bystrica 1786; wezmi flagster s teg cibuly na modre sukno aneb na gine RG 18. st; stolce take zelenim suknem obtahnute Modrý Kameň 1774; kabat figalkowy nemeczky, druhi kabat stryebernimi pryamamy, kabath siwy, geden kus sukna siweho Krupina 1691; trety ziwotek z selemposto(vého) czerweneho sukna, strebernjmy galonmy hústo opramowanj Klobušice 1670; ite(m) pacholetu, czo my posluhuge, porucze(m) damasskowu ssupyczu, poczitu kunamy, a druhu ssupyczu czerneho farsstatu, take suknu czerne(h)o sukna Parížovce 1564; s tarneho vozu sukno brunatne platnom podsite Trenčín 1678; pannus colore granati: granatove sukno LD 18. st; kupylo se sukna lazuru stupeneho od Nicolausa Slaniny lokti 2 1/2 Žilina 1655; sukna černeho raženeho postaw 1 Považská Bystrica 1700]. Farbené súkno sa najmä v ľudovom odeve využívalo ako materiál na sviatočný a obradový odev. (Poznámka: Čiernym hrubým súknom sa vyjadroval zármutok, a to oblečením alebo dekoráciou miestností. Používalo sa napr. ako záves na obloky, čím sa navodila pochmúrna atmosféra [rozkázala potem papršleki a svetlo slúnca, kolik možné bilo, čírním súknem zaňeprázdňiť, spúsob komúrki ze všech strán zavretéj spraviť BR 1785]).
S rozvojom obchodu sa k nám dostávajú viaceré druhy drahších jemných súken z Anglicka, Holandska, Talianska. Drahé súkna, ako šarlátové súkno (druh hodvábnej alebo vlnenej tkaniny červenej farby), hodvábne súkno, šeptúchové súkno, anglické súkno, holandské súkno, londýnske súkno, vlašské súkno, sa používali v šľachtickom i meštianskom prostredí [gesly budú hrjchi wasse gako ssarlátowé súkno, gakožto sňeh sa obelowat budú a gesly budú čerwené gakožto čerwyček, gako wlna bjlé budú BlR
strana 351
18. st; od ženskeg sukny z hodbawneho sukna fl 2, 24 den Banská Bystrica 1692; mentečzky z hodbabneho sukna strybornym galuonom a strjebornjmi gombamj anebo čzipkami sprauwatj Zniev 18. st; od každeho postawu sukna sseptuchoweho den 5 Trenčín 1646; z englickeho sukna doloman obssnurowany a wssecek podssitý fl 1, 24 den Banská Bystrica 1692; z hollandského sukna a kronrasu německé sukně Banská Bystrica 1723; pannus londinensis: londinske sukno KS 1763; zostawa tež ode mne ffelsseruha granatowa, zamatowi cžerny doloman, hatlasowi czerweni doloman, grantowi doloman, mentek granatowy pocžiti, mentek cžerweny wlaskeho sukna Horná Mičiná 1576].
Medzi dovážané súkna patrí aj tzv. žitavské súkno, ktoré sa k nám privážalo (ako predpokladáme) z Hornej Lužice, z mesta Žitava (Zittau v Nemecku) [(Ján a Zalejša z Lubnej Bardejovčanom o richvaldskom šoltýsovi) gey v pokogi chczemi nechaty, gedne nam nyech zgedna postaw sukna zytawskeho zyeleneho bez omieskany s. l. 15. st].
Drahé dovážané súkna sa väčšinou používali na tuniky, kabátce, nohavice, sukne, ženské i mužské šuby, mentieky, ktoré boli ešte podšívané a obrúbené drahými kožušinami, na kapucne a klobúky (Zubercová, 1988, s. 49 — 50). Oblečenie ušité z drahých, najmä hodvábnych tkanín bolo často jednou z položiek testamentov či inventárov panstiev.
Z neďalekých moravských remeselníckych oblastí sa dovážalo biele i farbené moravské súkno [takowemu ucžedlnykowy, ktery se poradne wjucžy, ma mistr geho daty dwe ssaty nowe, to gest doloman a nohawicze z bileho morawskeho sukna CA Trenčín 1663; myster učnowy ma daty kabat, wyučeny, morawskeho sukna barbeneho CA Liptov 1698].
Súkno pochádzajúce z domácich remeselníckych dielní sa nazývalo podľa miesta výroby. Poznáme bánovské, kremnické, ľupčianske (lipčanské), prievidzské, púchovské, zvolenské, žilinské súkno [prigem sukna tlusteho banowskeho Trenčín 1652; šyricza velika ze sukna kremniczkeho (:ponevadž vlne czena viceg gako na polovicz spadnuta gest:) takova se ma datj fl 1, 20 den, tey podobna ze zvolenskeho sukna Banská Bystrica 1704; predgmenowany Lacko, Petra Swatka syn, dlužen byl tolikež predgmenowanemu Ondreyowy Slabeyowi osem a meru postawow bieleho sukna lypchanskeho Partizánska Ľupča 1596; z priewiczkeho sukna dluha ssiricza fl 3, d 25 Zvolen 1697; loding a ssablatarss z drotom wissita ze sukna
strana 352
puchowskeho fl 3 Banská Bystrica 1704; dobrodiny ucynil (Georgius Theshedik) tak, ze my sukna puchowskeho za nektery zlaty zborgoval Štítnik 1731; myster zase učnowy, ktereho gedna, ma daty sukna žylynskeho kamlyku na kabat CA Liptov 1698]. Domáce súkna (ktoré boli v porovnaní s drahými dovážanými súknami menej jemné a aj lacnejšie) boli určené pre potreby najmä menej majetných vrstiev obyvateľstva.
O kvalite súkna rozhodovala technológia výroby, napr. či bolo súkno stupované čiže valchované, či nestupované [pannus subdititius: walchowne, do walchownj sucé súkno KS 1763; sirotam dwum na dolomaniky sukna morawskeho stupeneho (kúpil Joannes Gombár) Žilina 1699; zeleneho sukna stupeneho mentek Moravský Svätý Ján 1645; ktera bi pak (robota) bila z sukna nestupowaneho, a bila by nemačžana mistrowskym spusobem, takowa podle pred napsanich artikuly zebrana ma bity CA Veličná 1712].
Jemnosť vlny, šírka krosien či počet nití v osnove boli tiež dôležitými znakmi, ktorými sa súkno rozlišovalo, napr. na päťdesiatne s päťdesiatimi niťami a šesťdesiatne so šesťdesiatimi niťami [sedesatne sukno syroko bude snowat, sessdesate chodu na sdlusky, tak gak prwny, tkane pak ma byt na ssyrky try riefy a fertal CA Ostrihom 1675; co se dotiče padesatnich a ssedesatnich suken Skalica 1731]. Práve počet vláken v osnove bol jedným z ukazovateľov jemnosti súkna. Jemné súkna mali vždy väčší počet vláken ako hrubé súkna.
Dĺžka a šírka súkna sa uvádzala do 19. stor. v lakťoch, napr. 1 viedenský lakeť mal podľa zákona z roku 1781 dĺžku 778 mm. Starou veľkoobchodnou mierou bol tzv. postav (šírka postavu priemerne 0,5—1,5 lakťa, dĺžka 6—30 lakťov), ktorého rozmery si jednotlivé stolice určovali podľa regionálnych zvyklostí a druhu súkna. Hoci remeselnú výrobu súkna nahrádzali manufaktúry a textilné továrne, ešte do polovice 20. storočia sa v niektorých regiónoch Považia, Liptova, Pohronia, Gemera a Spiša domáca výroba súkna zachovala. Výroba súkna u nás v tomto období postupne zanikla (Encyklopédia ľudovej kultúry na Slovensku, 1995, s. 208—209).
Miriam Sitárová
Poznámka. ‐ Ako dokumentačný materiál nám slúžili písomnosti excerpované pre Historický slovník slovenského jazyka.
strana 353
Skratky použitých písomností
BlR — Blosyuss, L.: Ray wernég dussi. Lechnica, 18. st. 780 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. A 24.
BR — Bajza, J. I.: René mláďenca príhodi a skusenosťi. Bratislava, J. M. Landerer 1785. I. 343. 7 s. II. 288 s.
CA — Cechové artikuly (rukopisné i tlačené). (* V príspevku sa k označeniu pridáva pre spresnenie i lokalitu.)
KS — (Kamaldulský slovník.) Syllabus dictionarij Latino—Slavonicus... cum brevi quoque methodo parvulorum, rite videlicet: scribendi, formandi et pronunciandi nonnullas voces in Ortographo Slavonico Idiomate, quod exemplis deducitur. 1763. 948 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. H 64.
LD — Latsny, A.: Dictionarium cognationem seu convenientiam lingvarum: Hungaricae et Slavicae exhibens pro nationalibus scholis Slavonicis adornatum. 1767—1797. (18. stor.) 358 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. H 10.
RB — Regula Bratruw menssych swatého otca Francisska na rozumitedlny wedle wlasti nasseg gazyk obracena z vsylowanjm otca Dionysiussa Uherskeg provinciae B. P. Mariae provinciala vnjženeho. Trnava, Univ. tlač. 1713. 44 s.
RG — (Receptár gemerský.) 18. st. 124 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.
VP — Vitae patrum aneb Žiwoti otců, to gest Spisowánj mnohjch starjch otců a pústewnjků, gak také y gegich rozpráwěnjch a účinků, genž w latinské rečy z weliku pjlnosti a prácj složil welebnj otec Herybertus Rosweydus, z Towaristwa Gežjssowého kněz. (Lechnica), 1764, 1. zv. 1326 s.; 2. zv. 1362 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. A 25a, b.
LITERATÚRA
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. 2. zv. Bratislava, VEDA 1995. 448 s.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha 1968, 868 s.
Slovensko — Ľud. II. časť. Bratislava 1975. 488 s.
NOSÁĽOVÁ, V.: Slovenský ľudový odev. Martin 1983. 220 s.
Slovník slovenského jazyka. IV. zv. Bratislava 1964. 760 s.
ŠPIESZ, A.: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava 1972, 344 s.
ZUBERCOVÁ, M. M.: Tisícročie módy. Martin 1988. 272 s.
Článok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/6077/99 Historický slovník slovenského jazyka.
strana 354
S blížiacim sa koncom roka 1999 najširšiu verejnosť, ale aj odborníci z rozličných odborov sa zamýšľali nad otázkou, či 1. január roku 2000 je prvý deň dvadsiateho prvého storočia, a teda aj nového tisícročia, alebo iba prvý deň posledného roka dvadsiateho storočia, a teda aj druhého tisícročia. Po mnohých diskusiách sa všeobecne akceptoval názor, že 1. január roku 2000 je iba prvý deň posledného roka dvadsiateho storočia a zároveň aj druhého tisícročia. K takémuto záveru dospeli nielen matematici a astronómi na základe podrobného rozboru danej problematiky. Pri tomto závere sa vychádza z toho, že nijaký rok nebol nikdy označený číslicou 0 (ako napríklad pri určovaní času v hokejovom stretnutí je štyridsiata piata sekunda prvej minúty označená nulou, teda 0:45) a rok označený číslicou 1 je vlastne prvý rok nášho letopočtu a až 31. decembra roku 1 sa završuje prvý rok a prvého januára roku 2 sa začína druhý rok. Podobne 31. decembra roku 100 sa završuje prvé storočie, 31. decembra roku 1000 sa završuje prvé tisícročie a podľa toho aj 31. decembra roku 2000 sa završuje druhé tisícročie. Teda tretie tisícročie sa začne až 1. januára roku 2001. Pozrime sa však bližšie na jazykovú stránku celého problému.
Mnohých, ktorí uvažovali o tomto probléme, pomýlil spôsob uvádzania dátumu najmä v písaných textoch, ktorý sa v súčasnosti uplatňuje, a to nielen u nás, ale podobne aj v iných krajinách. Dátum sa v súčasnosti v písaných textoch zvyčajne zaznačuje v týchto podobách: 1. januára 1993, 1. jan. 1993, 1. 1. 1993 (nevšímame si tu spôsob uvádzania dátumu na rozličných automatických či počítačových výstupoch typu 01.01.1993), pričom ústna realizácia je takáto: prvého januára tisíc deväťsto deväťdesiattri, resp. prvého prvý tisíc deväťsto deväťdesiattri. Takýto stav v ústnej, ba ani v písomnej realizácii však nebol vždy. Číslovka, ktorou sa vyjadru-
strana 355
je príslušný rok, zaznačená číslicami 1993 totiž vecne, obsahovo nezastupuje základnú číslovku, ale radovú číslovku. Môžeme sa o tom presvedčiť nielen na základe rozboru, ktorý sme uviedli na začiatku, ale aj v rozličných dobových textoch i v starších jazykových príručkách. Napríklad S. Cambel vo svojej Rukoväti spisovnej reči slovenskej z r. 1902 na s. 285 okrem iného píše: Po slovensky: tisíc osemsto deväťdesiateho prvého roku. Na s. 287 dokonca uvádza: Za poriadkovými číslami kladieme bodku a nepridávame k nim skloňovacích prípon, píš tedy: "to sa stalo 30. júla, 24. marca" m. "to sa stalo 30‐ho júla, 24‐ho marca": "roku 1890." m. "r. 1890‐eho". S. Cambel teda za uvedením roka rímskymi číslicami, ktoré vždy chápal ako radovú číslovku, žiadal aj uprostred vety písať bodku a odmietal v písme naznačovať príslušnosť číslic k radovej číslovke pádovou príponou po spojovníku.
Od písania bodky za rokom zaznačeným číslicami sa časom upustilo, to značí, že sa akceptoval všeobecne rozšírený spôsob uvádzania roka bez bodky. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1931 sa priamo konštatuje: Bodkou označujeme číslice, ktorými sa rozumejú číslovky radové... Ale nie každá číslica významu radového máva bodku. Najmä letopočty píšeme bez bodky. Napr. R. 1852 zomrel veľký Slovák, Ján Kollár. Podobná konštatácia je aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1940: Bodka za číslicou označuje číslicu radovú... Niekedy sa bodka ako nepotrebná vynecháva, napr. Roku 1938 umrel Andrej Hlinka. Aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953 (11. vyd. z r. 1971) pri konštatácii o písaní bodky za radovými číslovkami sa uvádza poznámka o tom, že bodku nepíšeme za letopočtom.
Hoci sa v písomných prejavoch už dávnejšie upustilo od písania bodky za rokom napísaným číslicami, v ústnej realizácii sa dlho rešpektoval stav, že ide vlastne o radovú číslovku. Napríklad v Morfológii slovenského jazyka z r. 1966 (s. 342) sa síce píše, že bodku nepíšeme, ak radová číslovka (zaznačená číslicami) stojí za určeným podstatným menom alebo označuje letopočet, ale že tieto čísla sa rovnako často čítajú ako základné číslovky, ba pri letopočtoch základná číslovka je oveľa zvyčajnejšia. Zároveň sa však uvádza: Letopočty s radovou číslovkou (roku tisíc deväťsto štyridsiateho ôsmeho) majú ráz vyššieho štýlu. Z toho teda vyplýva, že ešte v čase koncipovania Morfológie slovenského jazyka sa spôsob čítania letopočtu ako
strana 356
radovej číslovky využíval, hoci často už iba vo vymedzenej komunikačnej sfére príznačnej pre vyšší štýl. Takýto spôsob čítania sa ešte aj dnes využíva najmä v historickej umeleckej literatúre a v historickej dráme na vyvolanie dobovej charakteristiky aj pomocou jazykových prostriedkov napríklad v takýchto a podobných formuláciách: Dané v Liptovskom Svätom Mikuláši desiateho mája roku tisíc osemsto štyridsiateho ôsmeho.
Týmto exkurzom do histórie zaznamenávania roka v písomných prejavoch a do čítania príslušnej číslovky sme sa pokúsili objasniť jednu z príčin, prečo viacerým používateľom jazyka robilo isté problémy pochopenie, že rok zaznačený číslicami 2000 nie je rokom nového, tretieho tisícročia, ale iba posledným rokom predchádzajúceho, t. j. druhého tisícročia.
Matej Považaj
Podnetom na písanie o historickej postave známej z evanjelií je tento novinový text:
Nebudem sa zapodievať otázkou, či odborári pozývajú ľudí do ulíc oprávnene, alebo nie. Ako to už v podobných prípadoch býva, Pontskí Piláti žijú vo všetkých dobách, umyjú si ruky od zodpovednosti ešte včas, vždy päť minút pred dvanástou, päť minút pred predčasnými voľbami, o ktorých málokto pochybuje (Kultúra, 2, 1999, č. 39 — 40, s. 1).
Úryvok nabáda zaoberať sa otázkou, ako v podobných kontextoch písať meno Pilát, teda jeho pravopisom. Pravidlá slovenského pravopisu totiž obsahujú poučku, podľa ktorej "v pravopise rozlišujeme vlastné mená zosobnených zjavov, mytologických a biblických bytostí a všeobecné podstatné mená, ktorými sa pomenúvajú osoby s istými vlastnosťami" (c. d., 1998, s. 52). Z biblických mien možno v tejto súvislosti uviesť vari najznámejšie mená Judáš a Tomáš. Jedno i druhé meno je vlastné meno apoštola, preto ich píšeme s veľkým začiatočným písmenom. Obidvoma menami sa však pomenúvajú aj isté ľudské vlastnosti. Ako vieme, Judáš zradil
strana 357
Krista, Tomáš neveril v jeho zmŕtvychvstanie. Na tomto základe prvý predstavuje prototyp zradcu, druhý neveriaceho, pochybovačného človeka. Ich mená zovšeobecneli, apelativizovali sa, a používajú sa na pomenovanie akejkoľvek osoby, čo zrádza alebo neverí. Zovšeobecnené mená judáš (s významom "zradca") a tomáš (s významom "pochybovač") píšeme s malým začiatočným písmenom.
Význam a pravopis mien Judáš a Tomáš, resp. judáš a tomáš si možno overiť v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998 i v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1997. Nedá sa to však pri mene Pilát nájdenom v úryvku citovanom na začiatku. Meno Pilát je v úryvku napísané s veľkým začiatočným písmenom, čo nie je v súlade s pravidlom, o ktorom je reč. Meno Pilát sa totiž nepoužilo ako vlastné meno konkrétnej osoby, lež vo význame "človek zbavujúci sa zodpovednosti", preto sa malo napísať s malým začiatočným písmenom.
Zmienku si ešte zasluhuje prívlastok pontský v spojení Pontskí Piláti. Ak sa zistilo, že v podobných kontextoch, ako je východiskový kontext, nejde o vlastné meno, potom ešte treba uvažovať o nadbytočnosti prívlastku. Je tu zreteľná analógia so slovom judáš. Toto všeobecné meno je zviazané s vlastným menom Judáš Iškariotský, ale prívlastok sa vo všeobecnom mene neuplatnil.
Vlastné meno Pilát sa vyskytuje vo vyznaní viery kresťanských cirkví (o Ježišovi Kristovi sa v ňom hovorí, že "trpel za vlády Poncia Piláta", resp. "trpel pod Pontským Pilátom"). Vlastné meno Pilát je relatívne časté aj v nenáboženských (sekulárnych) textoch. Vstupuje do nich prostredníctvom frazeologizmu dostať sa niekde ako Pilát do kréda, teda náhodne, bez vlastného úsilia.
Ukazuje sa, že aj biblické vlastné meno Pilát je na ceste k apelativizácii, preto je v ďalších vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu i výkladových slovníkov potrebné heslo Pilát doplniť o slovo pilát s významom "človek zbavujúci sa zodpovednosti" (porov. v Krátkom slovníku slovenského jazyka spracovanie hesla Tomáš). Je to potrebné preto, aby sa v praxi predišlo ťažkostiam s písaním všeobecného mena, no aj preto, že ustavične pribúda ľudí neochotných niesť zodpovednosť.
Ivan Masár
strana 358
Všetko v živote sa raz stane prvýkrát.
Prvý raz urobíš to, uvidíš ono, prvýkrát... Ako mladej a práve prijatej doktorandke do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV dostalo sa mi tej cti, že som sa mohla zúčastniť na vedeckej lexikologicko‐lexikografickej konferencii LEXICOGRAPHICA '99, ktorá sa konala 28. a 29. októbra 1999 v Budmericiach. Mala som možnosť na vlastné oči uvidieť ľudí, s ktorých prácami som sa počas vysokoškolského štúdia stretávala, ľudí, ktorí sú pre mňa vzorom a zároveň výzvou aspoň sa priblížiť k tej magickej hranici poznania, ktorú oni už dávnejšie či len nedávno prekročili. V niekom, kto po prvýkrát príde do Budmeríc a začne do seba vdychovať miestnu atmosféru, musí toto prostredie zanechať nezabudnuteľné dojmy. Bývalý pálfiovský palác, dnes Domov slovenských spisovateľov, stal sa asi pre päťdesiatich účastníkov lexikologicko‐lexikografickej konferencie na dva dni miestom rokovania, besied a diskusií. Hlavným usporiadateľom a organizátorom konferencie bol Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, spoluusporiadateľmi boli Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Ministerstvo kultúry SR.
Úvodné slovo patrilo riaditeľovi Jayzkovedného ústavu Ľ. Štúra SAV Slavomírovi Ondrejovičovi, ktorý privítal účastníkov konferencie a zaželal im príjemnú pracovnú atmosféru. Osobitne vyzdvihol účasť vzácnych hostí z Česka. Nasledoval príhovor zástupkyne Ministerstva kultúry SR Daniely Števčekovej, po ktorom sa k slovu dostali jazykovedci.
Pracovnú časť konferencie otvorila Klára Buzássyová, ktorá zúčastnených oboznámila s koncepčnou a realizačnou problematikou pripravovaného viaczväzkového Slovníka súčasného slovenského jazyka. Prítomní sa dozvedeli, že slovník zachytávajúci slovnú zásobu od 40. rokov 20. storočia je rozvrhnutý do 6 zväzkov a mal by obsahovať asi 200 000 hesiel. V porovnaní s Krátkym slovníkom slovenského jazyka z roku 1997 nebu-
strana 359
de svojím charakterom natoľko kodifikačný. Okrem iného bližšie uviedla aj to, ktorú časť lexiky bude slovník spracúvať podrobnejšie a ktorú menej podrobne, načrtla predbežnú podobu heslového slova a z doterajších problémov, ktoré trápia členov autorského kolektívu, spomenula neujasnenú typizáciu hesiel a otázku primeraného výberu termínov. V závere vyjadrila nádej, že slovník splní svoj hlavný cieľ — ukázať bohatstvo slovnej zásoby v jej reprezentatívnej vzorke.
Ďalším referujúcim bol Juraj Furdík, ktorý hovoril o stave prác na pripravovanom slovotvornom slovníku slovenčiny. Hneď v úvode vyzdvihol dôležitosť existencie takéhoto lexikografického diela pre slovenskú jazykovedu. Proces zrodu takéhoto slovníka je však veľmi náročný a zdĺhavý. V tejto súvislosti treba pozitívne hodnotiť, že sa Prešovská univerzita stáva popri Bratislave ďalším lexikografickým centrom, ktorého ambície budú zaiste čoskoro odmenené úspechmi. Dôkazom je aj pripravovaný slovotvorný slovník slovenčiny.
S ďalším slovníkom, ktorého štvrtý zväzok už má odborná verejnosť k dispozícii, zúčastnených oboznámili Milan Majtán, Rudolf Kuchar a Jana Skladaná. Ide o Historický slovník slovenského jazyka. Jeho piaty zväzok by sa mal v najbližšom období dostať do tlače, šiesty, príp. siedmy zväzok sa práve koncipujú. Referenti uviedli hlavné spôsoby spracovania hesiel v tomto slovníku, bližšie sa dotkli spracovania lexikalizovaných spojení a frazém.
Konferencia pokračovala referátom Ivora Ripku, ktorý prítomných oboznámil so spracúvaním územne diferencovaných javov v Slovníku slovenských nárečí. Tento slovník bol pôvodne plánovaný do troch zväzkov, prax však ukázala, že druhú časť bude treba rozčleniť. Spracovanie nárečovej lexiky v tomto slovníku je v porovnaní s inými projektmi špecifické. Heslové slová sú vyčlenené gramaticky i sémanticky. Problematickým sa ukázalo spracovanie nárečových lexikálnych jednotiek bez spisovného ekvivalentu.
Ďalsou referujúcou bola Jolana Nižníková, ktorá predstavila Valenčný slovník slovenských slovies. Mnohí privítali možnosť priamo na konferencii nazrieť do niekoľkých exemplárov tohto diela. Slovník sa skladá z dvoch častí: teoretickej, ktorá zahŕňa metodologické východiská práce, a slovníkovej, ktorá spracúva 625 slovies a 2 060 lexií. Pôvodný zámer abecedné-
strana 360
ho spracovania hesiel nakoniec ustúpil frekvenčnému kritériu. Valenčný slovník slovenských slovies je prvým svojho druhu v našej jazykovede a autorský kolektív už dnes pracuje na ďalšom zväzku.
Príspevok kolektívu autorov z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity prezentoval Gustáv Moško. V referáte predstavil Morfematický slovník slovenčiny. Päťročná náročná práca na tomto diele bola poznačená hľadaním metód spracovania, čo vyústilo do vlastného spôsobu grafického zapisovania morfematických jednotiek. G. Moško rozlíšil funkcie morfémy a submorfémy a venoval pozornosť charakteristike morfém.
V diskusii sa prítomní hlbšie venovali jednotlivým vypočutým príspevkom a vyjadrovali sa k prípadným nejasnostiam.
Blok vystúpení hostí z Česka začal František Čermák, ktorý sa vo svojom referáte venoval semiotike slovníkov. V úvode zdôraznil, že tejto téme sa doteraz venovala malá pozornosť. Je to podľa neho dosť paradoxné vzhľadom na to, že deväťdesiat percent slovnej zásoby jazyka tvorí bližšie nešpecifikovaná masa. Zúčastnení sa dozvedeli mnohé nové, zaujímavé a podnetné informácie o jazykovom znaku, symboloch, indexoch a ikonách.
Nasledovalo vystúpenie Olgy Martincovej, v ktorom bližšie predstavila slovník Nová slova v češtině ako špeciálny slovník. Táto lexikografická práca vyšla v roku 1998 a zachytáva nové lexikálne jednotky používané v českom jazyku od roku 1985 do roku 1995. Referujúca oboznámila prítomných so základnými postupmi spracovania hesiel, uviedla isté špecifiká, ktoré umožnili lepšie opísať sémantiku hesiel.
Ďalšiu zaujímavú lexikografickú prácu predstavila Oľga Škvareninová. Ide o paronymický slovník, ktorý privítajú nielen jazykovedci, ale isto aj literáti a bežní používatelia jazyka. Slovník bude pozostávať z dvoch častí: z teoretickej časti záujemcovia získajú viac informácií o paronymii, o paronymách a o ich súčasnom štylistickom využití. Slovníková časť by mala obsahovať viac ako 12 000 paronymických jednotiek.
Otázkam univerbizácie a multiverbizácie v slovnej zásobe sa vo svojom príspevku venovala Zdeňka Opavská. Tieto slovotvorné postupy vysvetlila na pozadí novej slovnej zásoby zachytenej v slovníku Nová slova v češtině.
Pripravovaný Veľký maďarsko‐slovenský slovník predstavila členka kolektívu autorov Gizela Szabómihályová. Tento slovník bude pomôckou
strana 361
pre príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny žijúcej na Slovensku, pre prekladateľov, ale aj pre ostatných záujemcov. Charakterovo to bude slovník pasívneho typu, ktorý bude obsahovať bežnú slovnú zásobu, termíny z viacerých oblastí života, ale aj z učebníc pre základné a stredné školy. V slovníku budú spracované aj vlastné mená, mená historických osobností, obyvateľské mená, zemepisné názvy, názvy inštitúcií, úradov, názvy umeleckých diel a pod.
O tom, že slovenská jazykoveda a slovenskí jazykovedci pociťujú absenciu slovenského etymologického slovníka, prítomných presvedčil Ľubor Králik, ktorý referoval o príprave Stručného etymologického slovníka slovenčiny. V úvode uviedol hlavné dôvody, ktoré ho priviedli k myšlienke zostaviť takýto slovník. Svojím charakterom by to mal byť slovník popularizačný a výberový, ktorého východisko autor vidí v treťom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka, doplnenom o historický materiál.
Posledným referferentom prvého dňa konferencie bol Vincent Blanár, ktorý vo svojom referáte hovoril o slovotvornej problematike vlastných mien. V úvode charakterizoval obsahovú a formálnu stránku vlastných mien, ďalej si všimol motivačné a slovotvorné typy onymických slov, ale aj slovotvornú štruktúru vlastných mien.
Po plodnej diskusii nasledovala slávnostná večera, pri ktorej si účastníci konferencie pripomenuli okrúhle životné jubileá dvoch popredných slovenských jazykovedcov Kláry Buzássyovej a Jána Bosáka. Posedenie v príjemnom prostredí vystriedala prezentácia lexikografických programov prostredníctvom počítača v podaní Vladimíra Benka.
Rokovanie druhého dňa konferencie otvoril Ján Bosák. Vo svojom príspevku sa venoval veľmi zaujímavej problematike — profesionalizmom. Upozornil na otázku vymedzenia profesionalizmov spojenú so stratifikáciou jazyka, vyzdvihol dôležitosť expresívnosti a podrobnejšie rozobral otázky procesu prechodu profesionalizmov do spisovnej slovnej zásoby.
Ortoepickým poznámkam v lexikografických prácach sa vo svojom príspevku venoval Slavomír Ondrejovič. Hneď na úvod poukázal na skutočnosť, že hoci je grafická a výslovnostná hodnota slova na jednej úrovni, výslovnosti sa v lexikografii nevenuje dostatočná pozornosť. Dotkol sa aj transkripcie uplatnenej v Pravidlách slovenskej výslovnosti, ktorá je podĺa neho preťažená. Zároveň upozornil na to, že tabuľka transkripčných znakov
strana 362
je v nich nevhodne umiestnená v rámci systematiky, pričom slovník v nich uvedený je svojím charakterom preskriptívny a deskriptívny. Ako vzorovú prácu kvalitnej ortoepie uviedol Výkladový slovník češtiny, ktorým by sa mali inšpirovať aj slovenskí jazykovedci.
Bokom záujmu nezostala ani oblasť sémantiky jazyka. Problematiku sémantiky deverbatív predstavil Ján Kačala. Bližšie rozpracoval štyri druhy sémantickej korešpondencie pri motivovaných slovách.
Zdeňka Tichá podrobnejšie zhodnotila funkciu príkladu v slovníku neologizmov. Uviedla tri základné funkcie príkladu: príklad je dôkazom existencie nového slova, príklad bližšie dokresľuje význam nového slova a príklad demonštruje použitie nového slova.
Po živej diskusii konferencia pokračovala referátom Ľubice Balážovej a Marty Zamborovej o súvzťažnosti gramatického aparátu a lexikálno‐sémantických skupín v pripravovanom Slovníku súčasného slovenského jazyka. Po všeobecnej úvodnej časti sa referentky bližšie venovali funkcii a cieľom používania gramatického aparátu, načrtli problémové situácie v používaní gramatického aparátu, ale uviedli aj možné východiská.
Ďalšou referujúcou bola Mária Šimková. Oboznámila zúčastnených s problematikou lexikografie tzv. malých slovných druhov. Na začiatku uviedla, že hoci je frekvencia a funkčnosť neplnovýznamových slovných druhov v komunikácii rovnaká ako pri plnovýznamových slovách, podrobný výskum ich ešte len čaká.
Poslednú časť rokovania konferencie otvoril Matej Považaj, ktorý hovoril o využití počítačovej techniky pri príprave tretieho, doplneného a prepracovaného vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka a druhého, doplneného vydania Pravidiel slovenského pravopisu. Ako člen autorských kolektívov oboch uvedených publikácií sa fundovane vyjadroval o tejto problematike, pričom prítomných oboznámil s postupom prác, problémami, ale aj úskaliami.
Nasledoval príspevok Vladimíra Benka, ktorý referoval o spôsobe prenosu slovníka do elektronickej podoby.
Posledný referujúci Miroslav Dudok si hlbšie všimol fenomén mlčania v slovnikárskom diskurze. Mlčanie ako polyfunkčná, univerzálna a viacvýznamová entita je skôr predmetom literárnej kritiky, ale v súčasnosti na ňu obracajú svoju pozornosť stále viac aj jazykovedci.
strana 363
Po diskusii riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV zakončil konferenciu a poďakoval sa všetkým zúčastneným za vytvorenie príjemnej atmosféry a za podnetné myšlienky, ktoré sa stanú východiskom do ďalšej práce.
Silvia Ištvánová
[KOREC, J. Ch.: Spomínam, premýšľam, vyznávam. Rozhovory s kardinálom. Bratislava, Lúč 1999. 368 s.]
Keď sa povie slovo rozhovor, zvyčajne si predstavíme stretnutie dvoch alebo viacerých ľudí, ktorí sa zhovárajú o najbežnejších veciach každodenného života. V knihe s podtitulom Rozhovory s kardinálom však nejde o takýto rozhovor. Za rozhovor alebo dialóg (uprednostňujeme prevzatý termín dialóg používaný v terminológii štylistiky) sa totiž nepokladá iba to, čo sa už o dialógu povedalo, ale napr. aj prastarý spôsob odovzdávania a získavania poznatkov, ako ho reprezentujú platónske alebo sokratovské dialógy. (Jeden z nich — Platónov dialóg Kratylos — rieši aj základný jazykovedný problém: vzťah obsahu a formy v jazyku.) Tento spôsob sa nazýva heuristický alebo sokratovský dialóg (porov. J. Mistrík, Štylistika, 1985, s. 366). Jestvujú však aj ďalšie druhy dialógov. V publikácii, ktorú predstavujeme, máme do činenia s interogatívnym dialógom (lat. interrogare znamená "pýtať sa, dopytovať sa"), t. j. s dialógom, v ktorom jedna osoba dáva otázky a druhá na ne odpovedá. Účastníkmi dialógu sú v tomto prípade dve významné osobnosti nášho kultúrneho života — literárny vedec a estetik, univerzitný profesor Július Pašteka ako ten, čo otázky kladie, a Jeho Eminencia kardinál Ján Chryzostom Korec ako ten, čo na ne odpovedá. Otázky a odpovede sú v takom vzťahu, aký je medzi nadpisom
strana 364
článku a vlastným článkom. Zjednodušene: krátke, iba niekoľkoriadkové otázky a podľa potreby dlhšie alebo dlhé, neraz viacstranové odpovede.
V dialógu sa za celkom prirodzenú, ba neodmysliteľnú pokladá logická a formálna nadväznosť replík opytujúceho a opýtaného. Tu na rovine výrazu opýtaný uvádza svoje repliky (odpovede) rozmanitým spôsobom. Zachytáva sa — napríklad — kľúčového slova opytujúceho a začína ním vlastnú repliku: Ako ste prijali biskupské svätenie v takom mladom veku? — Biskupské svätenie... Na rozhodnutie som mal v danej nebezpečnej situácii prenasledovania necelé dva dni (s. 18); Keď prišli krušné časy vášho života... nestrácali ste vieru v človeka? — Krušné časy... Začali sa vo februári 1948 (s. 22). V úvode ďalších replík sa opýtaný obracia na opytujúceho zovšeobecnením konkrétnych jednotlivostí otázky (Pýtate sa ma, žiaľ, na veci, na ktoré sa len dosť matne pamätám, s. 76), oceňuje zvedavosť opytujúceho (Vidím, že ste vytrvalý v otázkach náboženského myslenia, s. 77). Opýtaný niekedy uvádza svoju repliku deliberatívnou (uvažovacou) otázkou, ktorú kladie sebe, resp. aj sebe (Terajší stav literatúry a kultúry vôbec?, s. 100), inokedy odpoveďou vstupuje in medias res (Za hranicami sme mali mnoho teológov, s. 96; V roku 1950 boli zlikvidované všetky kláštory v celej ČSR, s. 102) a ešte ďalšími štylisticky diferencovanými postupmi. Spomíname to preto, že sa takto pripamätúva či simuluje živý, nepripravený dialóg, čo je v pripravenom interogatívnom dialógu vítané osvieženie textu. Pravdaže, takto sa v texte osviežujú nielen vstupy replík, ale aj konektory uprostred odpovedí: Možno sa zdá, že odbočujem od otázky (s. 45); K vašej podotázke, v čom by sa žiadalo pokračovať v začatej línii (s. 81); Čo tomizmus? Plnil určitú osožnú úlohu v Cirkvi (s. 85). Zriedkavejšie používa podobné postupy opytujúci: Vidieť, že začierate dobre hlboko. Idete na veci dôkladne a krok za krokom (s. 212).
Odpovede pána kardinála priťahujú pozornosť aj ďalšími výraznými jazykovými a štylistickými vlastnosťami, medzi ktorými treba opätovne vyzdvihnúť priehľadnú stavbu vety a jej jednoduchosť (porov. Kultúra slova, 25, 1991, s. 313 — 315). To umožňuje percepciu textu aj čitateľovi so základným vzdelaním, ak sa zaujíma o otázky, na ktoré odpovedá najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi na Slovensku. Aspoň jeden príklad za nejeden podobný: On sám [Ježiš] sa zaujímal o chudobných opravdivo a všade. Chudobnému treba dať chlieb, treba ho zaodieť, uzdraviť a pre-
strana 365
hovoriť s ním ľudské slovo. A treba ho povzbudiť k dôvere a viere. Chudobní sú zvlášť milí Bohu (s. 246). Za jednoduchosťou však dosť často nachodíme stopy štúdia filozofie a akiste aj jazyka svätého Tomáša Akvinského, ktorý s obľubou podával svoje myšlienky pomocou protikladných dvojíc, stupňovania a pod., čo sa ukazuje nielen ako štylisticky efektné, lež aj argumentačne efektívne, t. j. prospešné na presviedčanie: No k obrazu Ježiša patria aj jeho prorocké črty pevnosti, priamosti, ba rovno bojovnosti. Keď treba, Ježiš spája pokoru s ráznosťou a vľúdnosť so schopnosťou necúvnuť, ba ak je to potrebné, aj zaútočiť. Ale vždy a vo všetkom ho vedie nie taktika a vášeň, ale láska... (s. 247).
Výraznou črtou odpovedí je funkčné využívanie prísloví, sentencií, paradoxov a pod., dosť často uvádzaných po latinsky. Napríklad v súvislosti s čítaním a chápaním evanjelia čítame v knihe toto: Niektorí humanisti... si myslia, že z evanjelia si môžu vybrať ľudskosť a ostatné môžu zahodiť. Stavajú tým však voz pred kone (s. 250); o pôsobení veriacich v ľudskej spoločnosti sa dočítame: Veriaci človek nemá byť zbeh, nemá utekať pred problémami času, v ktorom žije (s. 338); o postoji príslušníkov národného spoločenstva k minulosti sa z odpovedí dozvedáme: Je omyl a chyba, ak v mene slobody, demokracie či pokroku bojujú niektorí proti každej tradícii a ak ňou pohŕdajú (s. 339). Pri latinských citátoch treba osobitne vyzdvihnúť, že sa zásadne uvádza ich slovenský preklad, čo je dôležitý ústretový krok k najširším vrstvám čitateľov, ako aj to, že latinské citáty samy osebe niekedy nesú zaujímavú sekundárnu informáciu, ktorú už netreba sprostredkovať samostatne. Ak sa napr. z rozhovoru s pápežom Pavlom VI. citujú uznanlivé slová Rectissime dixisti, rectissime dixisti: secundum conscientiam et cetera Deus providebit — Veľmi dobre, veľmi dobre ste povedali: podľa svedomia a o ostatné sa Boh postará (s. 160), je jasné, že pápež sa rozprával s pánom kardinálom po latinsky. Inokedy je latinský citát zhrnutím predchádzajúcich myšlienok alebo úvah (napr. úvaha na širokú tému čo je človek obsahuje sentenciu Homo est quodammodo omnia — Človek je istým spôsobom všetko, s. 320). Do vyznania o sile svojej viery v Boha začleňuje varovný výrok svätého Pavla Qui stat, videat, ne cadat — Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol (s. 36). Prostredníctvom podobných citátov sa odkrýva hĺbka poznania Svätého písma, inokedy dôkladná filozofická a teologická erudícia.
strana 366
V odpovediach sa nachodí málo citovo príznakových jazykových prostriedkov, hoci to, čo odpovedajúci prežil — prenasledovanie, žalárovanie, siahanie na život, znevažovanie za totality aj za tzv. demokracie — by sa oprávnene mohlo opísať aj silnými slovami a nemohlo by sa to opýtanému zazlievať. Pán kardinál sa však k nim neuchyľuje, vystačí s citovo neutrálnym výrazivom. Napriek tomu z daktorých formulácií presvitá spravodlivé rozhorčenie (Čo stváral Napoleon na vrchole svojej moci s pápežom Piom VI. — vláčil ho po väzniciach a nechal ho mrznúť, s. 25; Národ kráčal takmer po cirkusovom lane smrteľného nebezpečenstva. Ale národ predsa žil a zachoval si v podstate aj svoju súdržnosť a dušu. Jednotliví zradcovia neboli národom, s. 108). Citovo príznakové prostriedky sa pochopiteľne používajú na vyjadrenie veľkého prekvapenia (Myslel som si, že spadnem z nôh, s. 130) a v ďalších exponovaných situáciách.
Na limitovanom priestore sa nedajú detailne zachytiť výrazové prostriedky, na ktorých opýtaný stavia svoje odpovede. Treba sa však aspoň krátko pristaviť aj pri obsahu odpovedí, t. j. vystriedať odpoveď na otázku Ako? odpoveďou na otázku Čo?
Opytujúci rozprestrel svoju "zvedavosť" do sto zhustene formulovaných otázok, z ktorých je viditeľné, že ich formulovala osobnosť s rozsiahlymi vedomosťami o kresťanstve, o cirkvi, o slovenskom národe, jeho dejinách, kultúre, umení, vlastnostiach. A pravdaže, vedec disponujúci dostatkom informácií o životných osudoch, literárnom diele a pastoračnej práci opýtaného. Preto mu v malej črte k veľkému jubileu — kniha bola vydaná pri príležitosti 75. narodením kardinála Korca — oprávnene pririekol titul ukazovateľ a učiteľ ciest (s. 5). Tento ukazovateľ a učiteľ vo svojich odpovediach určuje presnú diagnózu morálneho stavu sveta: Zlo dosahuje dnes také rozmery, ktoré očividne často prevyšujú čisto ľudské možnosti. Dnes sa prejavuje zlo priam satanské — celkom istotne v tzv. "satanizme" (s. 161). Ďalej podáva spoľahlivé informácie o katolíckej cirkvi na Slovensku a vo svete; pre tých, čo napádajú cirkev pre absenciu demokracie vnútri jej inštitúcií, bude veľkým prekvapením informácia na s. 168 o príprave a priebehu rokovaní kardinálskeho zboru. Zaujíma stanovisko ku kresťanskosti našej kultúry a konštatuje, že mnohí nemajú "slovo pravdy pre nič kresťanské, potom pre nič slovenské a tak ani pre nič ľudské" (s. 99). Obhajuje pozitívny vzťah jednotlivca k národu, z ktorého jed-
strana 367
notlivec pochádza (s. 47 n.). Rozpráva o písaní svojich kníh, ktorých sú desiatky a ktoré vyšli v pozoruhodne vysokých nákladoch, niektoré aj v ďalších vydaniach, daktoré aj v prekladoch do iných jazykov. Podáva správy o svojich zahraničných cestách, o konferenciách, prednáškach, cirkevných slávnostiach atď. Z toho vidieť, že život najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi na Slovensku je preplnený mnohorakými povinnosťami a že celebrovanie slávnostnej omše občas aj pred televíznymi kamerami je iba zlomok kardinálových aktivít. (Mimochodom najmä pre toto sa cirkvi vyčíta prepych a triumfalizmus; zabúda sa pritom na charitu, šírenie vzdelanosti, urovnávanie konfliktov atď.)
O literárne dielo píšuceho kardinála a prvého slovenského kardinála žijúceho na Slovensku — treba si uvedomiť, že iní kardináli slovenského pôvodu pôsobiaci na Slovensku boli kardinálmi bývalého Uhorska — je značný záujem. Možno predpokladať, že aj tieto rozhovory vyjdú v ďalšom vydaní, v ktorom rozvážne formulovaný, štylisticky jemne vybrúsený a redakčne starostlivo pripravený text nebudú rušiť niektoré priestupky proti jazykovej kultúre, ako sú napr. slová odozva (s. 65), výtečník (s. 117), zakymácať (s. 161), zmäkčilosť (s. 253) alebo niektoré predložkové spojenia (po stránke vzdelania na s. 108, cestou filozofie na s. 230, mimo tento svet na s. 336), takže text bez výhrad odobrí aj najprísnejší strážca spisovnej slovenčiny.
Za priliehavým názvom Spomínam, premýšľam, vyznávam stojí dobrý rozprávač, vysoko vzdelaný teológ a filozof, hlboko veriaci človek, ktorý má o čom rozprávať, vie nad čím premýšľať a aké hodnoty vyznávať. Hodnovernosť jeho replík v interogatívnom dialógu však garantuje nielen rozprávačské umenie, štylizačná zručnosť, vzdelanosť a múdrosť rozumu, ale aj biblická múdrosť srdca. Harmonické skĺbenie všetkých uvedených vlastností robí z jubilujúceho kardinála najvýznamnejšiu osobnosť novodobých dejín Slovenska. Kniha s podtitulom Rozhovory s kardinálom môže presvedčiť aj usvedčiť každého pochybovača a nežičlivca.
Ivan Masár
strana 368
Ako písať textovú skratku spojenia to značí, resp. to znamená? — Do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme dostali otázku, ako sa má písať textová skratka dvojslovného spojenia to znamená, ktorá sa začína častejšie používať v písaných textoch, či v podobe tzn., alebo v podobe t. zn. Tu je naša odpoveď.
Textové skratky sa v písaných textoch používajú z úsporných dôvodov zvyčajne vtedy, ak sa to isté slovo, či ten istý výraz v texte častejšie opakujú. V slovenčine máme istý počet pevne ustálených a všeobecne známych textových skratiek, ktoré zachytávajú aj naše jazykové príručky, napr. atď. (a tak ďalej), a pod. alebo ap. (a podobne), a i. (a iný, a inde), napr. (napríklad), porov. (porovnaj), resp. (respektíve), t. j. (to jest), tzv. (takzvaný). Už aj z tohto neúplného výpočtu vidieť, že niektoré z nich sa píšu ako jeden celok, kým iné sa skladajú z dvoch častí oddelených medzerou a niekedy aj bodkou (ak v prvej časti nie je spojka a). Je prirodzené, že ako jeden celok sa píšu také textové skratky, ktoré zastupujú jedno slovo (napr. — napríklad). No ako jeden celok sa niekedy píšu aj také textové skratky, ktoré v texte zastupujú dvojslovný výraz, ba aj trojslovný výraz (ap. — a podobne, atď. — a tak ďalej). Pravda, ak textová skratka zastupuje dvojslovný výraz, v niektorých prípadoch sa píše aj z dvoch častí (t. j. — to jest). Z toho teda vyplýva, že textová skratka dvojslovného výrazu to značí, resp. to znamená môže mať podobu tzn., ale aj podobu t. zn. Keďže však ide o pomerne novú textovú skratku, je výhodné ustáliť jej písanie v takej podobe, ktorá je výhodnejšia pre jazykovú prax. A z tohto hľadiska je vhodné uprednostniť jej písanie ako celok, teda v podobe tzn. Napokon s písaním textovej skratky v tejto podobe sa môžeme stretnúť nielen v odborných textoch, ale už aj v publicistických textoch. Na ilustráciu uvedieme niekoľko dokladov z počítačového korpusu textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV: Dvojmesačná lehota je prekluzívna lehota, tzn. ak sa právo neuplatní v rámci prekluzívnej lehoty, zaniká a na jeho zánik je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. (Práca) — ... od roku 1995 by
strana 369
sa mali zvýšiť platy vedeckým a vysokoškolským pracovníkom, a to dvojnásobne, tzn. na 12 000 Sk. (Pravda) — Sklamanie nastalo aj z neochoty viedenského dvora splniť revolučné požiadavky nemaďarských národov v Uhorsku, tzn. aj Slovákov. (Literárny týždenník) — ... v invokácii v prvom speve Hollý svojej Umke určil sídlo "buďto na Bílích / Ňekde horách, buď na Kobilú" (tzn. na vrchoch Malých Karpát)... (Literárny týždenník). Textovú skratku tzn. písanú ako jeden celok uvádza aj A. Tušer vo svojom slovníku skratiek a značiek, ktorý vyšiel pod názvom Svet skratiek a značiek (Bratislava 1995).
Z pravopisného hľadiska je vhodné ešte pripomenúť, že v rámci súvislého textu, ako sme to mohli vidieť aj v uvedených dokladoch z tlače, treba pred textovou skratkou tzn. písať čiarku. Postupuje sa teda rovnako ako napríklad pri textových skratkách t. j., resp., ktorými sa uvádza vysvetlenie, spresnenie, oprava.
Textovú skratku tzn., ktorá zastupuje vysvetľujúce výrazy to značí a to znamená, je z hľadiská zásad písania textových skratiek primerané písať ako jeden celok a v tejto podobe ju bude potrebné uviesť aj v ďalšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, resp. aj v ďalších jazykových príručkách.
Matej Považaj
Samopredavač? — N. M. z Bratislavy nám napísala: "Pri práci vo veľkosklade potravín som sa stretla s pomenovaním samopredavač. V slovníkoch som toto slovo nenašla, preto neviem, či ho možno používať. Na spresnenie dodávam, že slovom samopredavač sa zvyčajne označuje najmenšie obchodné balenie cukroviniek a pod., ktoré sa v predajni nevybaľuje, len sa otvorí a zákazníci si priamo z neho berú tovar. Poradíte mi?"
Pomenovanie samopredavač, s ktorým sa stretla naša čitateľka, si treba všimnúť zo slovotvorného i z významového hľadiska.
V slove samopredavač môžeme vyčleniť príponu ‐č. Touto príponou sa v slovenčine tvoria názvy osôb, napr. natierač, potápač, spriadač, resp. názvy nástrojov alebo prístrojov, napr. rozprašovač, odšťavovač, usmerňovač, dierkovač, spínač, uzemňovač, ojedinele aj názvy prostriedkov, ako sú
strana 370
odfarbovač alebo osušovač. Slovo samopredavač však nemožno pokladať za vhodné na označenie spomenutého balenia cukrovinkárskeho tovaru, lebo tu nejde ani o osobu, ani o nástroj alebo prístroj. Slovo samopredavač je utvorené polopredponou samo‐ od mena osoby — predavač, ktoré má podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (3. vyd., Bratislava, Veda 1997, s. 529) význam "kto predáva, obyč. v obchode". Výraz samopredavač by sme síce mohli opísať napr. slovami "kto samostatne/sám predáva, obyč. v obchode", v danom prípade by však išlo o logický nezmysel, preto treba hľadať iný vhodný názov.
Na označenie spomenutého balenia napr. cukroviniek, keksov a pod. je potrebné zvoliť také pomenovanie, ktoré by vystihovalo jeho veľkosť i miesto používania, ako aj spôsob predaja spotrebiteľovi. Dalo by sa uvažovať napr. o spojeniach maloodberateľské balenie, resp. malospotrebiteľské balenie, ale tieto spojenia sú už významovo obsadené. Prvým z nich — maloodberateľské balenie — sa pomenúva balenie pre maloodberateľa, teda pre toho, kto nakupuje v malom množstve. Takéto balenie sa kupuje vcelku, nie po častiach. Druhým spojením — malospotrebiteľské balenie — sa takisto pomenúva najmenšie balenie určené na priamy predaj malospotrebiteľovi, teda nie ten typ balenia, o ktorý ide našej čitateľke.
Požiadavku na tento typ balenia spĺňa spojenie samoobslužné balenie. Vhodne sa ním označuje najmenšie obchodné balenie používané v maloobchode pri priamom predaji spotrebiteľovi, z ktorého sa spotrebiteľ môže obslúžiť sám.
Katarína Hegerová
strana 371
homebanking i home banking [houmbenking] gen. ‐u, muž. (angl.), fin. bankové služby poskytované zákazníkovi prostredníctvom počítača a siete (telefónnej, dátovej, internetovej): Od marca banka bude poskytovať svojim zákazníkom výhody homebankingu... (TLAČ)
Výraz homebanking (vyskytuje sa i v podobe home banking) poznáme už niekoľko rokov ako názov jedného z produktov, ktoré banky ponúkajú svojim zákazníkom. Homebanking je forma služieb, ktoré banka poskytuje klientovi bez potreby jeho osobnej prítomnosti v jej zariadeniach alebo bez využitia písomného styku, a to pomocou počítačovej komunikácie. Zákazník prostredníctvom homebankingu dostane všetky potrebné informácie o stave svojho účtu, o výpise, peňažných operáciách, aktuálnych úrokových sadzbách, aktuálnom kurzovom lístku, môže zadávať a posielať do banky platobné príkazy atď. Výraz homebanking pochádza z angličtiny (tu ako home banking i home‐banking) a možno ho preložiť ako domáce bankovníctvo, bankové služby do domu. V slovenčine sa používa najčastejšie v jednoslovnej podobe ako zložený výraz — homebanking (takto ho uvádza väčšina našich bánk) a priraďuje sa tak k zloženinám typu snowboarding, skateboarding, autokemping. Ide o slová prevzaté z angličtiny so zakončením na ‐ing pomenúvajúce najčastejšie dej, činnosť, príp. odbor ľudskej činnosti. Tak ako názov autokemping (pôvodne písaný autocamping) aj názvy snowboarding, skateboarding sa v našom jazyku adaptovali a novšie sa píšu už v zdomácnenej podobe skejtbording, snoubording. Takýto vývoj pri slove homebanking nepredpokladáme.
virtuálny príd. nové v spojení virtuálne kníhkupectvo kníhkupecké služby poskytované prostredníctvom internetu a iných komunikačných systémov: Virtuálne kníhkupectvá žnú úspech za úspechom. (ROZHLAS)
Čoraz častejší výskyt prídavného mena virtuálny a jeho spájanie sa s podstatnými menami nepochybne súvisí s prudkým rozvojom výpočtovej
strana 372
techniky a možnosťami počítačovej komunikácie. Práve v oblasti výpočtovej techniky vznikol výraz virtuálna realita, ktorým sa pomenúva simulovaná, neskutočná, zdanlivá realita. Pomocou počítača dnes možno vytvoriť obraz, ktorý napodobňuje (simuluje) trojrozmerný svet a vytvára dokonalú predstavu, dojem skutočnej reality. Dnešná počítačová technika však používateľovi umožňuje nielen pohybovať sa v zdanlivej, abstraktnej realite (napr. pomocou počítačových hier), ale ho aj vovádza do skutočnej reality tak, že mu sprostredkuje miesta, ku ktorým by inak nemal alebo nemusel mať prístup (napr. pomocou internetu sa možno dostať do niektorej zo svetových galérií, "pohybovať sa" v jej sálach a prezerať si jej zbierky, akoby v nej bol človek osobne prítomný). Jedným z produktov počítačovej komunikácie je aj tzv. virtuálne kníhkupectvo — ide o kníhkupectvo, resp. kníhkupecké služby fungujúce na báze internetu a iných komunikačných systémov. Prostredníctvom internetovej adresy takéhoto kníhkupectva a kľúčového slova (napr. mena autora) sa zákazník dostáva ku knižným titulom, môže si z nich vybrať a objednať. Objednanú knihu mu pošlú poštou alebo na jeho žiadosť zadanú elektronicky aj osobne. Virtuálne kníhkupectvo nie je tradičné kníhkupectvo situované v konkrétnych priestoroch, ktoré možno osobne navštíviť, prezerať si v ňom jednotlivé knihy aj si ich kúpiť. Možno si ho predstaviť ako veľkosklad s obrovským množstvom knižných titulov, a to aj takých, ktoré sa v bežných kníhkupectvách zjavia málokedy. Je to preto, že bežní kníhkupci sa zameriavajú na knihy, pri ktorých majú zaručený rýchly odbyt, kým v ponuke virtuálneho kníhkupectva sa objavujú aj knihy určené úzkemu kruhu čitateľov bez časového obmedzenia. Virtuálne kníhkupectvo by sme mohli nazvať aj internetové, príp. počítačové kníhkupectvo. Prídavné meno virtuálny je odvodené zo stredolatinského adjektíva virtualis (možný, potenciálny), ktoré má pôvod v slove virtus — schopnosť; mužnosť. Jeho novodobé použitie je motivované anglickým adjektívom virtual, ktoré má viacero významov: 1. skutočný, faktický, 2. možný, myslený, domnelý, potenciálny, 3. odb. zdanlivý, virtuálny. Slovo virtuálny je súčasťou slovných spojení, ktoré majú odbornú platnosť (napr. termín virtuálne posunutie vo fyzike znamená ľubovoľne myslenú nepatrnú zmenu polohy telesa v súlade s väzbovými podmienkami). Kým Slovník slovenského jazyka (1965) hodnotí slovo virtuálny ako knižné a takýto kvalifikátor pri ňom ešte zachováva i najnovší z češtiny preložený Slovník cudzích slov
strana 373
(1997), v súčasnosti sa jeho knižnosť výrazne oslabila, takže okrem odborných spojení, v ktorých má slovo virtuálny charakter termínu, možno toto slovo dnes už pokladať za štylisticky neutrálne (takto sa k nemu pristupuje vo Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej, 1997).
živý príd. nové v spojení živá reťaz súvislý rad za ruky sa držiacich ľudí s cieľom podporiť alebo presadiť istú myšlienku, akciu ap.: Účastníci protestu vytvorili živú reťaz. (TLAČ)
Pomenovanie živá reťaz v našej lexike je jedným z výrazov odrážajúcich novú spoločensko‐politickú skutočnosť po páde socializmu, ktorá podnietila záujem a úsilie ľudí venovať väčšiu pozornosť dianiu v spoločnosti a vstupovať doň i aktívne, a to formou rozličných občianskych aktivít, čo bolo v západných krajinách dávno samozrejmosťou. Jednou z nich je tzv. živá reťaz — akcia ľudí, ktorých spája nejaká spoločná idea a tú sa rozhodnú manifestovať verejne tak, že sa chytia za ruky (za sebou alebo vedľa seba) a vytvoria súvislú reťaz. Týmto spôsobom účastníci vyjadrujú buď protest proti niečomu (napr. proti výstavbe či prevádzke jadrových elektrární), alebo podporu niečomu (napr. obyvatelia troch pobaltských republík pred rozpadom ZSSR vytvorili živú reťaz ako prejav spolupatričnosti a podpory myšlienke osamostatnenia). Obraz ľudí držiacich sa za ruky a vytvárajúcich jednu reťaz, v ktorej každý predstavuje jeden článok, je živým vyjadrením jednoty a sily spoločného úsilia. V pomenovaní živá reťaz, podobne ako v pomenovaniach živý štít, živý terč, živý cieľ (porov. Kultúra slova, 33, 1999, s. 116 — 117), prídavné meno živý sa vzťahuje na živé bytosti, ľudí. Ešte zreteľnejšia je súvislosť spojenia živá reťaz so spojením živé obrazy, ktorým sa označuje zoskupenie živých osôb (na javisku) majúce za cieľ vyjadriť alebo symbolizovať niečo.
Silvia Duchková
Súbor príspevkov Nové výrazy (17 ‐ 22) bol vypracovaný v súvislosti s plnením grantovej úlohy č. 2/6078/99 Vývinové tendencie v kvantite v súčasnej spisovnej slovenčine, jazyková kultúra a odborná terminológia.
Poznámka redakcie. ‐ Ospravedlňujeme sa za chybné číslovanie príspevkov, ktoré vzniklo nedopatrením v 2. čísle časopisu.