.. contents:: `Obsah` **strana 257** Slovo pozor a ďalšie slová so základom zrieť/‐zerať v súčasnej ============================================================== slovenčine ========== JÁN HORECKÝ Na prvý pohľad bežné podstatné meno pozor je pozoruhodné z viacerých hľadísk: svojou významovou stavbou, resp. jej spracovaním a zaregistrovaním v súčasných lexikografických dielach, svojou historickou perspektívou (odsúvaním zo slovnej zásoby) a napokon aj svojou slovotvornou históriou a postavením v slovotvornom hniezde so základom zrieť/‐zerať. Pozoruhodné je už to, že v 3. zv. Slovníka slovenského jazyka (1963) i v Krátkom slovníku slovenského jazyka (3. vyd., 1997) sa pri slove pozor ako prvý, základný význam uvádza vlastne len v rámci ustálených spojení dať/dávať pozor, mať sa na pozore, teda neuvádza sa význam samého podstatného mena pozor. V slovníku slovenského jazyka (ďalej SSJ) sa spojenie dať/dávať pozor člení na tri podvýznamy: a) venovať pozornosť niečomu, pozorne, s pozornosťou sledovať niečo (slovo pozor sa vysvetľuje odvodeným slovom pozornosť!), napr. dávať pozor na ústa, na takt; dávať pozor, čo sa robí, ako sa to robí, b) byť opatrný, obozretný, prejaviť/prejavovať opatrnosť, ostražitosť, aby sa niečo nestalo (dávať si pozor na svoje veci, na jazyk, na reči), c) mať dozor nad niekým alebo nad niečím, dohliadať/dohliadnuť na niekoho alebo na niečo, strážiť niekoho alebo niečo ------- **strana 258** (dávať pozor na deti, na bicykle). Trocha neorganicky sa pod písmenom b) uvádza významovo značne odlišné frazeologizované spojenie mať sa na pozore (pred niekým, pred niečím) vo význame "byť opatrný". Druhý význam slova pozor "druh postoja, pri ktorom je telo vzpriamené, napäté" sa uvádza s kvalifikátormi voj. šport. (stáť v pozore, postaviť sa do pozoru) aj niž. hovor. (hodiť sa do pozoru). Tretí význam slova pozor "pozornosť" sa uvádza s kvalifikátorom zastar. (obrátiť pozor na niečo, diela hodné pozoru). Ďalšie významy či použitia slova pozor sa riešia osobitnými heslami. Ako homonymum pozor 2 sa uvádza s kvalifikátorom trochu zastar. "pohľad, výraz očí, výzor" s dokladmi od Kalinčiaka, Urbana, Rázusa a Timravy. Homonymné pozor 3 sa hodnotí ako citoslovce v dvoch významoch: a) výzva na vzbudenie pozornosti (pozor, začíname), b) varovanie pred nebezpečenstvom, nabádanie k opatrnosti (pozor, aby ste sa nepotkli). V Krátkom slovníku slovenského jazyka (ďalej KSSJ) sa táto významová stavba vcelku zachováva, pravda, v mierne zjednodušenej podobe. Neregistrujú sa zastarané či zastarávajúce významy, v ustálených spojeniach, ktoré sa aj tu berú ako základné, kopíruje sa významové členenie uplatnené v SSJ. Ako druhý význam sa uvádza vojenský a športový termín. V tom istom hesle pod rímskou II sa uvádza citoslovce pozor v dvoch významoch, ako výzva a varovanie. Keďže ide o slovnodruhové homonymá so zreteľnou sémantickou súvislosťou, v duchu koncepcie slovníka sa spracúvajú v rámci jedného hesla pod rímskymi číslicami. V obidvoch slovníkoch sa však prvý význam spracúva netradične, len v ustálených spojeniach. Z tohto spracovania, ale aj na základe používania v bežnej praxi by bolo možné vyvodzovať, že slovo pozor je v tomto význame vlastne defektné, vyskytuje sa len v akuzatíve a v predložkovom lokáli, ťažko si predstaviť jeho používanie v nominatíve alebo genitíve, resp. v hociktorom páde v množnom čísle. Zo skutočnosti, že v KSSJ sa neuvádzajú zastarané významy či homonymá, vidieť postupné vysúvanie slova pozor okrem ustálených spojení zo súčasnej slovnej zásoby. Aj spojenie hodný pozoru sa vcelku vyskytuje len v petrifikovanej podobe pozoruhodný. K vojenskému významu "základný postoj" treba dodať, že sa čiastočne presúva do oblasti citosloviec alebo presnejšie častíc, lebo sa často použí- ------- **strana 259** va ako návestná (upozorňujúca) zložka takých povelov, ako napr. Rota, pozor, vpravo hľaď. Slovotvorne je podstatné meno pozor nepochybne odvodené od základového slovesa pozrieť/pozerať, a to od jeho významov, ktoré sa v KSSJ vymedzujú ako "uprieť/upierať zrak, zrakom preskúmať/preskúmavať, preveriť/preverovať, zrakom zistiť/zisťovať, overiť/overovať", resp. s miernym posunom "obrátiť/obracať pozornosť, všimnúť si/všímať si, preskúmať/preskúmavať, zhodnotiť/zhodnocovať". Pravda, význam predpony po‐ tu už nie je dosť zreteľný. Nepochybne však ide o predponu, a to analogickú s významovo najbližšou predponou do‐ (dozerať, dozrieť) a umiestnenú v rade predpôn pri‐ (prizerať sa), za‐ (zazerať), do‐ (dozerať). Slovesá s týmito predponami tvoria základný rad v slovotvornom hniezde. Sloveso dozrieť/dozerať sa sem najzreteľnejšie zaraďuje významom "dať/dávať pozor, obsiahnuť zrakom, dovidieť". Od štyroch centrálnych slovies v tomto základnom rade sú odvodené podstatné mená názor, výzor, dozor a pozor, pravda, s nerovnako priamym vzťahom k základu. Od slovesa zazrieť/zazerať nejestvuje podstatné meno \*zázor, ani od základu prizrieť, prizerať podstatné meno \*prízor. Na druhej strane podstatné meno priezor nie je v priamom vzťahu k slovesu prezerať, ale predpona prie‐ je pripojená k substantívnemu základu na vyjadrenie možnosti prenikať zrakom cez nejaký otvor. K slovesu obzerať síce patrí podstatné meno obzor, ale slovotvorná štruktúra je veľmi zastretá. Napokon k podstatnému menu vzor vôbec nejestvuje sloveso s predponou v‐ (\*vzrieť, \*vzerať). Základné slová v tomto rade, resp. dvojice sloveso — podstatné meno možno zoradiť takto: v centre je dvojica dozerať — dozor, resp. na druhej strane dvojica vyzerať — výzor, lebo je tu priamy vzťah odvodenosti medzi slovesom a podstatným menom. K tejto dvojici sa pripájajú dvojice pozerať — pozor a nazerať — názor, ktoré však nie sú od slovies odvodené priamo, ale s istým posunutím významu. Bežné je zložené slovo svetonázor. Tieto základné členy a vzťahy medzi nimi možno znázorniť takto: zazerať prizerať (sa) pozerať dozerať vyzerať (\*zázor) (\*prízor) (pozor) dozor výzor nazerať obzerať prezerať — (názor) obzor priezor vzor ------- **strana 260** Príznačné sú dve krajné dvojice. Na ľavej strane radu sú slovesá bez substantívnych derivátov, na pravej strane zase podstatné mená bez slovesných základov. Pravdepodobne pre túto sémantickú vzdialenosť má podstatné meno vzor zložitú významovú stavbu. V KSSJ sa uvádza päť významov: 1. osoba, vec, ktorú iný môže alebo má nasledovať, 2. kto alebo čo predstavuje (kladné) vlastnosti celej skupiny, typ (tieto dva významy veľmi úzko súvisia), 3. predloha na mechanické alebo umelecké napodobňovanie, 4. výrobný typ, model, 5. základný motív, z ktorého je zostavená vzorka s týmto motívom. Pozoruhodné je, že vzor v gramatickom význame (paradigma) sa tu neuvádza ako osobitný význam, ale iba v ustálenom spojení gramatický vzor s výkladom "slovo ako typ ohýbania" v rámci druhého významu. Od podstatného mena vzor (pravda, nie vo všetkých významoch) je priamo odvodená zdrobnenina vzorček, ale úzko s ním súvisia aj podstatné mená vzorec ako formálne vyjadrenie vzťahov medzi istými hodnotami a vzorka ako ukážka materiálu, ako výber istých prvkov (štatistická vzorka pri anketách). Je pozoruhodné, že od zreteľne slovesných odvodením nejestvujú zdrobneniny (typu \*pozorček). Ani odvodzovanie prídavných mien nie je pravidelné. Od podstatných mien pozor, dozor nejestvujú vzťahové adjektíva na ‐ový. Niekde však nastáva diferenciácia: podobou názorový sa vyjadruje vzťah (názorový rozdiel, názorový boj), podobou názorný skôr vlastnosť (názorný príklad, názorný výklad, názorný obrázok). Veľmi podobný rozdiel je aj medzi prídavnými menami vzorový a vzorný (vzorové stanovy — slúžiace ako vzor na napodobnenie, vzorný vojak — dobre plniaci svoje povinnosti). Od podstatného mena pozor nejestvuje vzťahové prídavné meno pozorový, ale bežné je vlastnostné a významovo už vzdialené prídavné meno pozorný (všímavý) a od neho odvodené podstatné meno pozornosť v dvoch základných významoch, resp. už homonymách (venovať pozornosť — všímať si proti pozornosť podniku — dar, darovaný predmet). Prídavným menom dozorný sa vyjadruje činnosť (dozorná rada), ale nejestvuje podoba \*dozorový. Aj odvodzovanie slovies od podstatných mien je významovo obmedzené. Je síce sloveso pozorovať vo význame "dávať pozor i všímať si, brať do úvahy", zriedka sa objavuje dozorovať vo význame "vykonávať dozor ------- **strana 261** napr. na stavbe". Pravidelne sú odvodené slovesá vzorkovať a vzorovať (skôr v podobe príčastia vzorovaný). Osihotené je ďalšie odvodzovanie od týchto slovies; je tu napr. rad pozorovateľ, pozorovateľský, pozorovateľňa, ale od dozor je dozorca a dozorňa. Od vlastnostných prídavných mien sú slovesá znázorniť a spozornieť, ako aj upozorniť. Spôsob slovesného deja sa vyjadruje slovesami s predponou po‐: ponazerať, poprizerať sa, popozerať, poprezerať, poobzerať, poobzerať sa. Zložitosť slovotvorných a sémantických vzťahov možno názorne ilustrovať tabuľkou k slovu pozor. Základné odvodzovacie vzťahy sú uvedené vo zvislom stĺpci, sekundárne možnosti odvodzovania sú naznačené vo vodorovnom riadku. pozor \*pozorový pozorný pozorne pozornosť upozorniť spozornieť nepozorný nepozorne nepozornosť 1. vnímavý 1. vnímavo 1. vnímavosť p. čitateľ p. čítať venovať p. 2. dvorný 2. dvorne 2. dvornosť p. manžel p. viesť darovať p. pozorovať a) bolo pozorovať pozorovaný pozorovací pozorovateľný pozorovateľ pozorovateľský nepozorovaný nepozorovateľný p-á skupina \*pozorovane pozorovateľne p. talent nepozorovane nepozorovateľne pozorovateľňa b) spozorovať vypozorovať odpozorovať pozoruhodný pozoruhodne pozoruhodnosť pozor! Slovotvorný a sémantický potenciál podstatného mena pozor napriek jeho menšej slovotvornej zreteľnosti dobre poukazuje na ústredné postavenie v celkovom systéme, ale najmä v istom podsystéme slovnej zásoby v súčasnej spisovnej slovenčine. ------- **strana 262** O využití slovných druhov a vetných typov v reklamnom texte ============================================================ Ľubica Zvaríková 1. Špecifické uplatnenie slovných druhov v reklamnom texte Reklamné texty možno vo všeobecnosti rozdeliť na nominálne a verbálne podľa toho, ktorý zo základných slovných druhov má v nich kvantitatívnu prevahu. Ukazuje sa, že menné vyjadrovanie je doménou väčšiny tzv. minimálnych reklamných textov (Tvrdoň, 1996 a, s. 37), a to hesla, sloganu a titulku, prípadne aj jednoduchého oznámenia a inzerátu. Pojem minimálny text však neznamená výlučne najstručnejší a najkratší text, miera stručnosti je pri jednotlivých textoch rozličná. Neheslové útvary (oznam a inzerát) môžu byť pomerne rozsiahle. Pre menné vyjadrovanie je charakteristická vysoká frekvencia podstatných a prídavných mien a nízky výskyt plnovýznamových slovies, namiesto ktorých sa často používajú slovesné podstatné mená. Text s prevahou menných tvarov je koncentrovaný a faktograficky nasýtený, preto niekedy kladie zvýšené nároky na percepčné schopnosti prijímateľa. Ako príklad uvádzame túto ukážku z reklamy v tlači: Tento podklad slúži len na ilustráciu sily princípov zhodnocovania jednorazových vkladov pri určitom predpokladanom zhodnotení podielových listov. Protipólom nominálnych textov sú verbálne (najmä ústne) texty, v ktorých prevažujú slovesá. Tie sú zárukou dynamiky textu. 1.1. Bez ohľadu na to, či ide o nominálne alebo verbálne texty, podstatné mená v reklame plnia dôležitú úlohu. Výhodnosť ich používania vyplýva zo všeobecného významu podstatných mien ako pomenovaní predmetov, osôb, zvierat, ale aj javov, rovnako aj z rozmanitosti ich syntaktických funkcií. Fungujú ako podmet, predmet, súčasť prísudku alebo vetného základu, sekundárne ako prívlastok, príslovkové určenie a doplnok. V reklamných textoch sa konkrétne a abstraktné podstatné mená vyskytujú takmer v rovnakom pomere. Abstraktá označujú vlastnosti: kvalita, krása, pohodlie, výzor, schopnosti a duševné stránky živých bytostí: vôľa, charakter, vitalita, stavy: zdravie, radosť, spokojnosť, únava, deje: varenie, odstraňovanie, výsledky deja: sen, súzvuk, myšlienka, spoločen- ------- **strana 263** ské, priestorové a časové javy: hudba, priestor, čas, mesiac a najvšeobecnejšie poznávacie kategórie: podstata, náhoda, pravda, číslo, počet. Typické je nahromadenie abstrákt v jednej konštrukcii: Jemnosť, vôňa, sviežosť — to je Silan. Pre reklamu je príznačné stieranie rozdielov medzi abstraktnými a konkrétnymi podstatnými menami, napr.: Plný košík zdravia — Zdravie, ktoré chutí — Kvalita, ktorá chutí celému svetu — Mäkkosť, ktorá vás pohladí — šuchot kvality. Vlastné mená v reklamnom texte predstavujú najmä mená propagovaných výrobkov alebo mená propagujúcich spoločností: Tix, Orbit, Avon, Slovnaft, Tchibo. Objavujú sa aj mená a priezviská osôb, a to nielen súčasných (Ľudovít Slimák, Teofil M., Eva), ale aj osôb z histórie (Omar, Fatima, Jánošík). Ich výber je v reklame často podriadený požiadavke upútať pozornosť adresáta. Najmenej frekventované sú názvy miest (Bratislava), krajín (Slovensko), stavieb (Vodné dielo Gabčíkovo) atď. Zaujímavý je postupný proces apelativizácie niektorých proprií, čiže zmena vlastných mien na všeobecné. Napríklad vlastné meno EuroTel sa používa aj ako všeobecné meno eurotel (tajiť číslo eurotelu) vzťahujúce sa na mobilný telefón vo všeobecnosti. 1.2. Popri podstatných menách sú veľmi časté prídavné mená. Pomenúvajú statické príznaky samostatne existujúcich substancií, a tým poukazujú na vlastnosti propagovaných predmetov a služieb, ktoré sa prídavnými menami bližšie určujú. Vo vete plnia funkciu zhodných, najčastejšie viacnásobných prívlastkov alebo sú súčasťou prísudku, prípadne vetného základu. V reklamnom texte z pragmatického hľadiska sú dôležité akostné prídavné mená, ktoré sa dajú stupňovať. Ich stupňovaním sa vyjadruje miera prítomnosti statického príznaku, čo umožňuje porovnávať propagovaný výrobok s konkurenčným výrobkom. Podľa Mistríka, ktorý okrem iného skúmal aj frekvenciu adjektívnych stupňov v rozličných typoch textov, najviac príznakový je tretí stupeň — má najmenšiu frekvenciu výskytu (Mistrík, 1985, s. 60). Situácia v reklame je odlišná. Hoci mnohí odborníci z oblasti reklamy neodporúčajú superlatívnu reklamu, reklamné texty sú plné nielen tvarov 2. stupňa, ale najmä superlatívov: Kde je najlepší rock na fm? — Najslávnejšie slovenské pivo — Zlatý bažant. — Na raňajky ------- **strana 264** chlieb s Nutellou... najlepší spôsob ako začať deň. — Najjednoduchšie je začať s Florou. Flora je pre vaše srdce ten najchutnejší recept. — Najpredávanejšie auto na svete... najspoľahlivejší automobil roku. V reklame sa stupňujú aj niektoré vzťahovo‐akostné prídavné mená, napr.: najčokoládovejšia chuť. Okrem superlatívnych tvarov prídavných mien reklama s obľubou využíva také prídavné mená, ktoré implicitne zahŕňajú a vyjadrujú najvyšší stupeň nimi pomenovaného príznaku: unikátny, špičkový, jedinečný, výnimočný, špeciálny, ideálny, dokonalý, bezkonkurenčný, originálny, impozantný, nadštandardný, pravý, prvotriedny, vynikajúci, skvelý atď. Vďaka univerzálnosti použitia sú tieto prídavné mená súčasťou takmer každého reklamného textu, čím sa stávajú stálymi prívlastkami akéhokoľvek druhu tovaru. Úplne v službách reklamného zámeru je netradičné spájanie prídavných mien s podstatnými menami. Pre reklamu sú typické nezvyčajné prívlastky, napr.: správna vôňa, americká chuť, vynikajúca/dobrá cena, starostlivé pneumatiky, napínavé vzrušenie, veľké peniaze, tučné Bingo. Aj nimi sa vyjadruje vysoký stupeň príznaku. Treba ešte upozorniť na výskyt zložených prídavných mien, ktorých používanie súvisí pravdepodobne so snahou o úspornosť výrazu v reklame: nízkokalorický nápoj, dlhoročná tradícia, prvotriedny servis, superostrý obraz, bezproblémové spojenie. Napríklad namiesto adjektíva nízkokalorický by sa musela použiť vetná konštrukcia Nápoj, ktorý má málo kalórií. 1.3. Z čísloviek, ktoré vyjadrujú číselné príznaky predmetov, dejov a okolností, v reklame majú absolútnu prevahu základné číslovky, ktoré sú v tlačenom texte zaznamenané prevažne vo forme arabských číslic, menej často sú vypísané ako slová. Formou číslice sa číslovka vyčleňuje z ostatného textu, stáva sa zreteľnejšou a účinnejšou. Číslo v reklame môže plniť informačnú, emocionálnu a argumentačnú funkciu (Prachár, 1982, s. 138). Účinne pôsobí najmä v úvode textu, najúčinnejšie je hneď v jeho titulku. Niekedy môže povedať o tovare viac ako celý text: 100 % čistá káva, 548 zlepšení a ešte čosi naviac (tu sa mala použiť príslovka navyše, lebo príslovka naviac je nespisovná). Reklamné číslo čisto informačnú funkciu plní zriedkavo: Žuvanie v priebehu 20 minút po jedle stimuluje Vašu prirodzenú ochranu ústnej ------- **strana 265** dutiny — sliny. — N — RADIO 95,2 Mhz. Oveľa častejšie sa informácia spája s pôsobením na city adresáta: Zúčastnite sa žrebovacej akcie o 111 zlatých zrniek a 1 Opel Corsa! — Každých 14 dní šanca vyhrať. V hre je 1 000 000 korún! — Dva favority za cenu jedného! — Vychutnajte arómu 3 druhov Tchibo Instant. Za cenu 2. — V jednej tablete drieme desať malých, ale o to účinnejších povzbudení — desať vitamínov pre náš ťažko skúšaný organizmus. Čisto emocionálnu funkciu plnia čísla v týchto príkladoch: Srdce máte len jedno. Starajte sa oň! (rastlinný tuk) — 1217, 1218, 1219... ovečka... a ešte nespíte? (uspávací prostriedok). Čísla s argumentačnou funkciou nájdeme v týchto titulkoch: 3 dôvody, prečo ľudia kupujú Mocca Grande. — Sedem dôvodov, prečo telefónne karty zmenia Váš život. V argumentačnej a emocionálnej funkcii sa zvyčajne objavujú okrúhle čísla (10, 1 000, 1 000 000), tzv. magické a biblické čísla (3, 7, 12) alebo iným spôsobom zaujímavé čísla (1, 11, 111). Zaujímavá je aj hra s ľahko zapamätateľnými kombináciami číslic v mobilnej komunikácii či v audiotexte (0905 905 905, 0987 343 343). Prachár (1982, s. 139) uvádza, že množstvo číslic v reklamnom texte je účelné redukovať — nepoužiť napríklad slovné spojenie na 24 hodín, ale na deň. S týmto tvrdením nemožno súhlasiť, aspoň nie v tejto všeobecne platnej forme. Ak porovnáme výpovede Nová Rexona udrží Vašu sviežosť celý deň a Nová Rexona udrží Vašu sviežosť celých 24 hodín, zistíme, že prvá výpoveď (výpoveď so substantívom deň) vyznieva slabšie, menej účinne ako číslom vyjadrená skutočnosť v druhej výpovedi. To isté platí o výpovedi Rama Vám spríjemní 7 dní v týždni, v ktorej sa na zdôraznenie namiesto prídavného mena celý použila číslica 7 v spojení s tvarom podstatného mena deň. Variant Rama Vám spríjemní celý týždeň by vyznel priveľmi všedne a nevýrazne. Zaujímavé je využívanie číslovky jeden. Jej použitím spolu s časticou iba sa naznačuje jedinečnosť alebo výnimočnosť výrobku, pričom sa reklamný tvorca vyhne prídavným menám v superlatíve a pritom vyjadrí rovnako silnú myšlienku, napr.: Je iba jeden Deit. Spojením tejto číslovky so superlatívom prídavného mena v genitíve (jeden z najlepších, najväčších, jedna z najdôležitejších vecí pod slnkom, jedna z najkrajších tradícií ------- **strana 266** nášho ľudu) sa však superlatívny význam prídavného mena môže aj čiastočne oslabiť, a to v prípadoch, keď nie je objektívne, správne alebo možné propagovanú službu či predmet (prípadne iný jav) označiť za skutočne jediný a "naj..." svojho druhu. V reklamnom posolstve všeobecného rázu (Jeden nikdy nevie...), ktorý si zvolila na propagáciu svojich služieb poisťovňa, základná číslovka jeden plní funkciu zámena, ktorým sa nahrádza substantívum človek (tento frazeologizmus sa však z hľadiska jazykovej kultúry hodnotí ako mechanické prebratie z češtiny a namiesto neho sa odporúča domáci náprotivok Človek nikdy nevie). Z radových čísloviek má výsadné postavenie číslovka prvý, ktorou sa poukazuje na špecifickosť postavenia výrobku alebo služby. Zvyčajne to, čo sa objaví na trhu ako prvé svojho druhu, má veľkú šancu upútať pozornosť a záujem ľudí. Preto má radová číslovka prvý v texte vysokú pragmatickú hodnotu: Prvá limuzína na svete s prevodovkou tiptronic. — Prvý bratislavský maškarný ples. — Prvé žuvačky, ktoré boli ocenené Svetovou stomatologickou federáciou. — Prvá komunálna banka. V reklamnej výpovedi Prvá cesta v prvej triede (reklama na kočíky) ide o originálne spojenie dvoch významov radovej číslovky prvý. V prvej časti výpovede číslovka vyjadruje časový sled (prvá cesta v poradí), v druhej časti táto číslovka má význam najvyššej úrovne, kvality (prvá trieda pri cestovaní). 1.4. Zámená v texte plnia deiktickú (poukazovaciu), konektívnu (spájaciu) alebo pomenúvaciu funkciu. Vzhľadom na snahu o všeobecnú platnosť reklamného oznamu dôležitú (deiktickú) funkciu plnia príslovkové zámená (zámená s príslovkovým významom), napr.: vždy, všade, nikdy a vymedzovacie zámená každý, všetci, nik, nikto, nič, všetko: Vždy čerrrstvá... — Nemôžete byť všade. Zlaté stránky áno. — S Nescafé vždy vychutnáte lepšiu šálku kávy. — Každý sme iný. Ale všetci môžeme byť lepší. — Už nikdy vrásky, ale dokonalý vzhľad s našou kozmetikou. — Nič ma nepripomína viac ako Mon Parfum. V reklamnom texte je zaujímavá problematika osobných zámen, tzv. personálnych deiktík, ktoré označujú v konkrétnej situácii podávateľa, adresáta a predmet prejavu, presnejšie — zaujímavý je spôsob vyjadrovania vzťahov medzi hovoriacim a adresátom v procese komunikácie. Popri menej častom tykaní (ak je cieľovou skupinou mládež) sa v reklame využí- ------- **strana 267** va prevažne vykanie. To znamená, že adresát reklamného oznamu sa pomenúva 2. osobou plurálu. Hoci môžeme uvažovať aj o prípade, že sa hovoriaci obracia nie na jednu, ale na viacero osôb, 2. osoba plurálu často pomenúva jedinú osobu a akoby na znak úcty k prijímateľovi reklamného posolstva sa tvary zámen vy, váš píšu s veľkým začiatočným písmenom (najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1998 uvedené zámená aj v reklame odporúčajú písať s malým začiatočným písmenom). 1.5. Príslovky vyjadrujú okolnosti alebo vlastnosti slovesného deja, prídavných mien a iných prísloviek, patria viac k slovesám, a teda ich výskyt je väčší vo verbálnych textoch. Preto príslovky len zriedkavo nájdeme v titulkoch, lebo tie sú prevažne vyjadrené jednočlennými mennými vetami. Deiktické príslovky (miesta a času), ktoré nás orientujú v konkrétnej komunikatívnej situácii, sú v porovnaní s hodnotiacimi príslovkami (spôsobu a príčiny) v reklame menej dôležité. Naopak hodnotiace príslovky ako skutočne kvalifikujúce slová nachádzajú v reklame široké uplatnenie. Svojím obsahom a funkciou sa približujú akostným a vlastnostným prídavným menám: ... šampón, ktorý sa stará o pokožku jemne a prirodzene. — ... a znovu sa mi krásne dýcha. — ... aj jemne mletá káva si dlhodobo udrží svoju čerstvosť. — Za 100 gramov Mocca Grande zaplatíte menej ako za 100 gramov inej štandardnej kávy. Posledný príklad ukazuje, že podobne ako pri prídavných menách, aj pri príslovkách sa efektívne využíva stupňovanie. Za špecifickosť reklamného textu môžeme považovať napríklad spojenie vlastnostnej príslovky nádherne, ktorá sa zvyčajne spája so slovesom, s ďalšou vlastnostnou príslovkou dlho. Vo vzniknutej príslovkovej skupine sa správa ako okolnostná príslovka miery: Orbit chutí nádherne dlho. 2. Modálnosť reklamnej výpovede (lexikálne a syntaktické prostriedky na jej vyjadrenie) 2.1. Autor výpovede nesprostredkúva len určitý vecný obsah, ale naznačuje aj svoj postoj — buď niečo konštatuje, buď sa na niečo spytuje, alebo o niečo žiada. V takom prípade ide o postojovú modálnosť. Postoju autora zodpovedá výber vetnej formy. ------- **strana 268** V reklame sa vyskytujú a pestro striedajú všetky typy viet — oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie aj zvolacie. Vo všeobecnosti prevažujú oznamovacie vety, ostatné druhy viet oživujú a dynamizujú text. Najmä v titulkoch sa za veľmi stimulatívne a pútavé považujú otázky, a to najmä zisťovacie: Máte už program na dnešný večer? — Ešte ste sa nikdy netúlali panenskou alpskou prírodou? — Máte nožnice? — Pijete kávu Eduscho? Menej časté sú dopĺňacie otázky, napr.: Načo je to? — Čo bude dnes dobrého? (mal sa použiť akuzatívny tvar dobré). V titulku efektnou otázkou je vylučovacia otázka, napr.: Žijete, aby ste jedli, alebo jete, aby ste žili? Otázky v titulku u prijímateľa vzbudia zvedavosť a vovedú ho do fiktívneho rozhovoru, v ktorom sa prijímateľ snaží nájsť odpovede na predkladané otázky. Tvrdí sa, že reklama nemá prijímateľovi nič vnucovať ani nič prikazovať. Využíva sa síce forma rozkazovacej vety, ale jej obsahom je najčastejšie ponuka, výzva, návrh alebo upozornenie: Ak to máš, tak to ukáž! Nejde teda o rozkazovacie vety v pravom zmysle. Z tohto dôvodu sa tieto vety v reklamnom texte niekedy zakončujú bez výkričníka: Príďte sa presvedčiť do najbližšej predajne automobilov Škoda. — Nájdi si svoj svet. — Nedajte nádche šancu. Frekvencia výskytu zvolacích viet v reklamných textoch je v porovnaní s ich frekvenciou v iných druhoch textov vysoká. Súvisí to s ich funkciou — zvýrazniť a znásobiť lákavosť reklamnej ponuky: Perla sa vyplatí! — Nech voláte odkiaľkoľvek, bude Vás počuť! — Úspech na dosah! 2.2. Hoci sa istotná modálnosť niekedy nazýva aj presviedčacou modálnosťou, v reklamnom texte, ktorého úlohou je práve presvedčiť prijímateľa o výhode kúpy, prekvapujúco nie je natoľko frekventovaná. Vyjadruje sa ňou istota alebo pochybnosť o platnosti oznámenia, a to pomocou častíc určite, naozaj, asi, azda atď: Osobné stretnutie s pracovníkmi Poisťovne Otčina Vás o stabilite, výhodách a kvalitách služieb určite presvedčí. — A navyše — vďaka dostupnej cene ju môžem používať naozaj pravidelne. — (...) to je kombinácia, ktorá umožnila vznik nového radu osobných automobilov MAZDA 323, asi najdokonalejších vozov svojej triedy. — Azda nik iný nespĺňa v triede luxusných automobilov také náročné kritériá ako Audi. Špecifickým typom postoja hovoriaceho k obsahu výpovede je jeho súhlas alebo nesúhlas s týmto obsahom. Vety so zápornou modálnosťou nie ------- **strana 269** sú v reklame veľmi časté. Z gramatických a lexikálnych prostriedkov sa na vyjadrenie záporu využívajú najmä zámená nič, nikto, nik, príslovkové zámená nikde, nikdy, častica nie alebo morféma ne‐. V texte plnia prevažne kontrastnú funkciu, napr.: Nezbíjam! Tipujem — Nie je topánka ako topánka — Nevieme, kedy pristanú prví ľudia na Mesiaci, ale vieme, aké budú mať počítače. Zaujímavé je využitie tzv. rušeného záporu, ktorý má blízko ku kladu, no úplne sa s ním nekryje: Nič nie je nemožné — Nikto si nemôže nevšimnúť nádherné farby a žiar, ktoré sú zvýraznené teplom Vašich perí. 2.3. Reklamný tvorca vo svojej výpovedi dej často označuje za možný, nevyhnutný či pravdepodobný. V takom prípade ide o vôľovú modálnosť. Na vyjadrenie vôľovej modálnosti využíva najmä modálne slovesá musieť, môcť, chcieť a modálne príslovky treba, možno: To musíte zažiť na vlastnej koži! — Stavebné sporenie môže zlepšiť aj Vaše bývanie! — Nemôžete byť všade. Zlaté stránky áno — Prípravok možno dostať v lekárňach aj bez lekárskeho predpisu. Zdá sa, že v prípadoch, keď by použitie modálneho slovesa mohlo oslabiť reklamnú myšlienku, namiesto neho sa používa plnovýznamové sloveso v oznamovacom spôsobe a prítomnom, resp. budúcom čase: Sedem dôvodov, prečo telefónne karty zmenia Váš život (namiesto môžu zmeniť). — Aj Vaša vkladná knižka vyhráva!!! (namiesto môže vyhrať). 3. Rozbor reklamných textov poukázal na veľkú frekvenciu podstatných a prídavných mien v reklame (ako aj na špecifiká využitia iných slovných druhov), rovnako aj na vysoký výskyt zvolacích a opytovacích viet a viet s modálnymi slovesami. Pozorované skutočnosti sa v porovnaní so situáciou v bežných textoch javia ako príznakové, preto ich treba považovať za charakteristické prvky reklamného textu. LITERATÚRA MISTRÍK, J.: Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine. Bratislava, Veda 1985. MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava, SPN 1989. PRACHÁR, J.: Princípy a technika reklamy. Bratislava, ALFA 1982. TVRDOŇ, E.: Jazykové a štylistické prostriedky propagácie. Bratislava, Polygrafické stredisko UK 1996. ------- **strana 270** Sú slová potlach a mejdan v slovenčine bohemizmami? =================================================== SLAVOMÍR ONDREJOVIČ V tomto príspevku chceme venovať pozornosť dvom výrazom potlach a mejdan, ktoré síce nepatria do jadra slovenskej slovnej zásoby, ale majú zaujímavú históriu i zaujímavú sémantiku. Prvému z nich venoval pozornosť už Š. Michalus (1967, s. 122 — 123), niekdajší vynikajúci slovenský lexikograf a náš nezabudnuteľný kolega. Už aj on vtedy svojím príspevkom vyvracal rozšírenú domnienku, že ide o bohemizmus, ktorému sa treba radšej vyhýbať. Skôr, než sa pokúsime odpovedať na otázku, nakoľko oprávnená je mienka o českom pôvode, uveďme niektoré fakty z histórie slova potlach, ale aj slova mejdan, resp. zo spracovania týchto slov v lexikografických dielach. Čo sa týka slova potlach, z viacerých dôvodov je užitočné i zaujímavé všimnúť si, ako sa toto slovo spracúva nielen v slovenskej, ale aj v českej lexikografii. Najnovší český Akademický slovník cudzích slov (Praha 1995, s. 611) uvádza, že slovo potlach je indiánskeho pôvodu a má hovorovú a expresívnu povahu. Vykladá sa tu ako "družná zábava, popovídání (pôv. při táborovém ohni), setkání". Naproti tomu Slovník cudzích slov (1997), ktorý je upraveným prekladom spomínaného diela, toto heslo vypúšťa — možno v domnení, že ide o bohemizmus. Vo Veľkom slovníku cudzích slov z r. 1997 (1997, s. 964) od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej nájdeme takisto informáciu, že slovo potlach je indiánskeho pôvodu, k čomu sa však ďalej dopĺňa, že sa k nám dostalo prostredníctvom angličtiny. Slovo potlach má podľa tohto slovníka dva významy: 1. veľká nábožensko‐spoločenská slávnosť indiánskych kmeňov na pobreží Tichého oceána a 2. stretnutie trampov pri táborovom ohni. V Česko‐slovenskom slovníku z r. 1981 (s. 378) pri hesle potlach nachádzame ako ekvivalenty výrazy potlach, beseda, posiedky, ilustrované typickými spojeniami přijít na potlach — prísť na posiedky, přátelský potlach — priateľské posedenie. O tom, čo je to potlach, najpodrobnejšie a najobsažnejšie informácie podáva Velký sociologický slovník (1996), v ktorom na s. 815 — 816 nachádzame výklad: potlach — názov pochádzajúci z jazyka severoame- ------- **strana 271** rického indiánskeho kmeňa Navajo, ktorý pôvodne označoval poradné zhromaždenie, predovšetkým však veľkú spoločenskú a náboženskú slávnosť spojenú s tancami, obradným popíjaním rôznych nápojov, ale aj s fajčením, zabíjaním zajatcov a otrokov a výmenou darov. Potlachy boli bežné najmä v kmeňoch žijúcich na severozápadnom pobreží Tichého oceána. U Kwiakiutlov potlach nadobúdal formu rozsiahleho výmenného ceremoniálu, doslova ekonomicky ruinujúceho účastníkov predháňajúcich sa vo veľkorysosti darov. Potlach slúžil na upevnenie i demonštráciu sociálneho postavenia jednotlivca. Prostredníctvom indiánok a kovbojok 20. a 30. rokov 20. storočia sa výraz potlach dostal aj do českého a následne i slovenského jazyka a stal sa súčasťou slangu trampov, športovcov a širšej verejnosti. Dnes slovo potlach znamená: 1. spôsob kolektívneho trávenia večerov cez víkendy alebo dovoleniek v prírode, pri táborovom ohni a pri gitare, v ktorom sa vyskytujú výrazné rituálne prvky posilňujúce súdržnosť skupiny (obradné zapaľovanie ohňa, vztyčovanie vlajky, ustálený piesňový repertoár atď.), rôzne zákazy (do ohňa sa nepľuje, od ohňa sa nezapaľuje cigareta a pod.), ktoré sa však nie vždy dodržiavajú, 2. poradné zhromaždenie trampov (to isté, čo schôdzka) kdekoľvek, napr. v krčme, 3. približne to isté čo mejdan, 4. príp. posedenie v krčme pri pive a gitare. Rituál potlachu bol rozvinutý v skautingu a trampingu a v istej forme sa stal aj súčasťou akcií v pionierskych a mládežníckych táboroch v 50. — 80. rokoch. Povedané platí aj pre slovenskú situáciu, hoci podľa všetkého v slovenskej situácii je toto slovo menej frekventované. Druhý výraz mejdan spracúvajú slovníky takýmto spôsobom: Už citovaný Akademický slovník cudzích slov (1995, s. 487) výraz mejdan označuje za putujúce slovo, ktoré cez arabčinu, turečtinu a južnoslovanské jazyky zakotvilo v českom prostredí aj s významom hovor. "(přátelská) schôzka se zábavou, zpravidla s pitím alkoholických nápojů; pořádat mejdan". Spomínaný prekladový Slovník cudzích slov (1997, s. 586) uvádza dosť "doslovistický" preklad, keďže ako typické spojenie sa uvádza usporadúvať mejdan. S. Šaling, M. Ivanová‐Šalingová a Z. Maníková (1997, s. 758) ho takisto vykladajú v dvoch významoch: 1. zápas, preteky, súťaž, 2. slang. zábava, čurbes, flám. Slovník slovenského jazyka výraz potlach aj slovo mejdan zachytáva v 6. zväzku v časti Doplnky na s. 80, resp. s. 53 a vykladá ich takto: potlach ------- **strana 272** — stretnutie trampov pri táborovom ohni (pôvodne indiánska slávnosť), mejdan — 1. zápas, preteky, súťaž (v juhoslovanskom prostredí), 2. slang. zábavný večierok v súkromnom byte. V staršom Slovníku cudzích slov a výrazov v slovenčine J. M. Prídavka (1939, s. 409) nájdeme slovo mejdan, no vo významoch a) rýnok, námestie, tržnica; b) rovina, závodné miesto, najmä v Carihrade; c) súboj. V Česko‐slovenskom slovníku (1981, s. 208) sa ako ekvivalent českého slova mejdan kladie slovenský mejdan (zápas, preteky) a dokladá sa spojením pořádat mejdany — usporadúvať mejdany. Aj o obsahu pomenovania mejdan sa dajú nájsť najobsažnejšie informácie vo Veľkom sociologickom slovníku (1996, s. 604), kde sa uvádza, že mejdan pochádza z arabského slova meydan — voľné priestranstvo — a že v súčasnosti sa ním pomenúva obľúbený spôsob trávenia voľného času v partii, spojený s popíjaním alkoholu, malým občerstvením, počúvaním hudby, tancom, neformálnou konverzáciou a komunikáciou, často sa odohrávajúcou v intímnej atmosfére. Názov, ako sa tu konkretizuje, je odvodený od istambulského závodiska a cvičiska At Meydan, na ktorom v r. 1583 usporiadal sultán veľkolepé oslavy na počesť svojho prvorodeného syna. Ešte sa pripomína, že dnes sa mejdany konajú v súkromí, obvykle v byte jedného zo zvolávateľov, na chate, v hotelovej izbe a na podnikovej ubytovni s vylúčením nepozvaných. No neobmedzujú sa len na úzky okruh najbližších priateľov a známych. Často sledujú aj cieľ rozšírenia spektra sociálnych kontaktov o atraktívnych jednotlivcov. Majú charakter neformálnej, často hlučnej oslavy, s oslabením priamej sociálnej kontroly zo strany verejnosti, rodičov a pod. Rituál mejdanu patrí k životnému štýlu adolescentov, mládeže, ale aj osôb stredného veku. Zvyčajne sa na ňom zúčastňujú muži aj ženy spoločne, existujú však aj mejdany čisto pánske či dámske. Intímny charakter mejdanov uľahčuje aj erotické, sexuálne zblíženie účastníkov. Ako sme ukázali, uvedené výrazy nemajú svoj pôvod v češtine, ale v exotických jazykoch (akými sú pre nás indiánsky jazyk navaho, ale i arabčina, príp. turečtina). Niet však pochýb, že poslednou zastávkou na ich ceste do nášho jazyka bola čeština. Keďže obidva tieto výrazy češtinu pripomínajú dokonca aj svojím formálnym ustrojením (slovo mejdan pripomína obecne české ‐ej‐ v slovách ako mejdlo, vejplata a ‐tlach zasa ------- **strana 273** odkazuje na morfému z českého tlachati), nečudo, že sa menej informovaným môžu javiť ako čisté bohemizmy. V skutočnosti tieto prostriedky nie sú bohemizmami, ale skôr — ako to vyplýva aj zo spracovania vo väčšine našich slovníkov — hovorovými a slangovými prostriedkami prevzatými zo vzdialenejších jazykov. Uplatňujú sa, pravdaže, len vo svojej komunikačnej sfére a objavujú sa predovšetkým v reči mládežníckych skupín z trampského prostredia. Ani jeden z týchto výrazov nepatrí síce do centra slovnej zásoby nášho jazyka, ale aj takéto slová musia byť v lexikografických dielach presne zhodnotené. LITERATÚRA MICHALUS, Š.: O slove potlach. Slovenská reč, 32, 1967, s. 122 — 123. Akademický slovník cizích slov. 2. zv. Praha, 1995. Slovník cudzích slov. Bratislava, SPN 1997. Veľký slovník cudzích slov. Bratislava — Veľký Šariš, Samo 1997. Česko‐slovenský slovník. Bratislava, Veda 1981. Velký sociologický slovník. Red. H. Maříková — M. Petrusek — A. Vodáková. Praha, Karolinum 1996. Slovník slovenského jazyka. 6. diel. Doplnky. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. PRÍDAVOK, J. M. : Slovník cudzích slov a výrazov v slovenčine. Praha — Prešov, Česko‐slovenská grafická únia 1939. ------- **strana 274** DISKUSIE ======== Príspevok k štandardizácii geografických názvov typu Bučie/Búčie ================================================================= IMRICH HORŇANSKÝ — RADOMÍRA SMYČKOVÁ 1. V roku 1994 Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky skončil rozsahom aktivít doteraz neprekonaný projekt štandardizácie geografických názvov — štandardizáciu názvoslovia zo Základnej mapy 1:10 000 (ďalej iba ZM 10) z územia celého Slovenska. Územie Slovenskej republiky, pokryté 2 790 mapovými listami ZM 10, obsahuje 68 314 geografických názvov. Realizáciou projektu sa Slovenská republika prihlásila k cieľom, ako ich vytýčili konferencie OSN o štandardizácii geografického názvoslovia: fixovať jediný spôsob písania názvu každého konkrétneho geografického objektu na základe národnej štandardizácie. Jednotné písanie štandardizovaných podôb geografických názvov prináša úsporu, predchádza prípadným omylom a nedorozumeniam medzi používateľmi týchto názvov, zvyšuje výchovnú, kultúrnu a spoločenskú úroveň obyvateľstva, skvalitňuje komunikáciu, prispieva k zvýšeniu národnej reprezentácie a zvyšuje medzinárodnú prestíž štátu. 2. Proces štandardizácie poskytol veľký počet podnetov teoretickej i praktickej toponomastike (náuke o zemepisných vlastných menách) na vedecké skúmanie. V tomto príspevku sa hodláme venovať analýze konkurencie dvojíc štandardizovaných podôb názvov typu Bučie/Búčie, Dubie/Dúbie. 3. Excerpcia názvov geografických objektov bola vykonaná približne z polovice územia Slovenskej republiky, a to z okresov: Bánovce nad Bebravou, Banská Bystrica, Bardejov, Brezno, Bytča, Dolný Kubín, Dunajská Streda, Galanta, Hlohovec, Ilava, Kežmarok, Komárno, Košice‐okolie, ------- **strana 275** Kysucké Nové Mesto, Liptovský Mikuláš, Lučenec, Malacky, Martin, Myjava, Nitra, Partizánske, Pezinok, Piešťany, Poltár, Poprad, Prešov, Prievidza, Púchov, Rimavská Sobota, Ružomberok, Sabinov, Senec, Senica, Skalica, Stará Ľubovňa, Šaľa, Topoľčany, Trebišov, Trnava, Zlaté Moravce, Žiar nad Hronom, Žilina. Excerpované zoznamy štandardizovaných geografických názvov predstavujú 53 % územia Slovenska. Tento rozsah zberu pramenného materiálu je už dostatočným reprezentatívnym výberom, takže výsledky analýzy možno primerane zovšeobecniť. 4. Z tejto množiny názvov geografických objektov boli vyexcerpované tieto dvojice názvov: Borie/Bôrie, Breštie/Brieštie, Brezie/Briezie, Brežie/Briežie, Bučie/Búčie, Cerie/Cierie, Dubie/Dúbie, Dulie/Dúlie, Hložie/Hlôžie, Hrabie/Hrábie, Hruštie/Hrúštie, Chrastie/Chrástie, Lipie/Lípie, Lužie/Lúžie, Skalie/Skálie, Smrečie/Smriečie, Trstie/Tŕstie. Vybrané boli názvy utvorené z jednoslabičných slovotvorných základov: bor, breza, breh, brest, buk, cer, dub, dula, hloh, hrab, hruška, chrasť, lipa, luh, skala, smrek, trsť slovotvornou príponou ‐ie. Slovotvorným základom sú zväčša pomenovania stromov majúce krátke slabiky. Z bohatého pramenného toponymického materiálu excerpcia štandardizovaných podôb skúmaných dvojíc geografických názvov priniesla tieto výsledky: — Borie 4‐krát: les v obci Dohňany v okrese Púchov (PÚ, ďalej uvádzame iba skratky okresov zo štátnych poznávacích značiek motorových vozidiel), trigonometrický bod v Lysici (ZA), vrch v Lysici (ZA), pole v Žabokrekoch (PE); — Bôrie 8‐krát: pole v Belej (ZA), les v Dolnom Hričove (ZA), pole v Rajci (ZA), pole v Stránskom (ZA), pole v Turí (ZA), trigonometrický bod v Bojniciach (PD), trigonometrický bod v Belej — Duliciach (MT), lúka v Košeckom Podhradí (IL); — Breštie bez výskytu; — Brieštie 1‐krát: les v Uhrovci (BN); — Brezie 18‐krát: les aj lúka v Beluši (PU), les aj pole v Blhovciach (RS), les v Bodinej (PX), les v Divine (ZA), pole v Kostolnom (MY), pole v Ponikách (BB), les v Považskej Bystrici (PX), lúka v Spišskej Teplici (PP), samota v Stránskom (ZA), pasienok v Tekovských Nemciach (ZM), les v Kysaku (KS), les v Bartošovciach (BJ), vrch v Bartošovciach (BJ), ------- **strana 276** pole v Hankovciach (BJ), vrch v Janovciach (BJ), trigonometrický bod v Tuchyni (IL), les v Tuchyni (IL); — Briezie bez výskytu; — Brežie 1‐krát: les v Bytči (BY); — Briežie bez výskytu; — Bučie 2‐krát: les aj pasienok v Kotrčinej Lúčke (ZA), vrch aj les v Lesnici (SL); — Búčie 4‐krát: lúka v Donovaloch (BB), lúka v Lučatíne (BB), vrch v Kožanoch (BJ), trigonometrický bod v Lipovciach (PO); — Cerie 4‐krát: les v Slatine nad Bebravou (BN), vrch aj trigonometrický bod v Urminciach (TO), trigonometrický bod v Bratislave (BA); — Cierie bez výskytu; — Dubie 3‐krát: les v Malej Čiernej (ZA), časť obce v Koprivnici (BJ), časť obce v Kysuckom Novom Meste (ZA); — Dúbie 13‐krát: pole v Brodzanoch (PE), pole v Kuchyni (MA), pole v Ľuboreči (LC), pole v Plaveckom Petre (SE), sad v Rajci (ZA), trigonometrický bod v Rajci (ZA), les v Starých Horách (BB), les vo Veľkých Levároch (MA), pole v Žabokrekoch (PE), pole v Toryse (SB), les v Bertovciach (PO), trigonometrický bod v Bertovciach (PO), les aj pasienok vo Víťaze (PO); — Dulie 1‐krát: les v Čiernej Lehote (BN); — Dúlie bez výskytu; — Hložie 8‐krát: les v Dojči (SE), lúka aj pasienok v Maršovej‐Rašove (BY), pole vo Vozokanoch (TO), pole v Kráľovciach (KE), kanál aj vodný tok v Ovčom (PO), kanál aj vodný tok v Hrabkove (PO), trigonometrický bod vo Svinnej (PO), pole vo Svinnej (PO); — Hlôžie bez výskytu; — Hrabie 7‐krát: les aj lúka v Babinci (RS), les v Banskej Bystrici (BB), les v Hnúšti (RS), les v Maršovej‐Rašove (BY), pasienok v Bánovciach nad Bebravou (BN), les aj pasienok v Hrabovci (BJ), les aj pole v Nižnej Voli (BJ); — Hrábie 2‐krát: trigonometrický bod vo Vršatskom Podhradí (IL), les vo Vršatskom Podhradí (IL); — Hruštie 5‐krát: pole v Kamanovej (TO), pole v Ludaniciach (TO), trigonometrický bod v Poproči (RS), vrch v Poproči (RS), pole v Preseľanoch (TO); ------- **strana 277** — Hrúštie 3‐krát: pole v Čajakovciach (NR), les v Hermanovciach (PO), samota v Košeckom Podhradí (IL); — Chrastie 26‐krát: trigonometrický bod v Bitarovej (ZA), vrch v Bitarovej (ZA), trigonometrický bod v Častkove (SE), les aj pasienok vo Fiľakove (LC), trigonometrický bod vo Fiľakove (LC), vrch vo Fiľakove (LC), pasienok v Jamníku (LM), trigonometrický bod v Jamníku (LM), dolina v Liptovskej Porúbke (LM), vrch aj pole v Liptovskom Mikuláši (LM), trigonometrický bod v Liptovskom Mikuláši (LM), vrch v Liptovskom Mikuláši (LM), pole v Miezgovciach (BN), trigonometrický bod v Petroviciach (BY), trigonometrický bod v Ratke (LC), vrch v Ratke (LC), pole v Rimavskej Seči (RS), pole v Tesárskych Mlyňanoch (ZM), pole vo Veľkých Chyndiciach (NR), pole vo Veľkom Cetíne (NR), pasienok v Žiline (ZA), pole v Seni (KS), trigonometrický bod v Čerňanoch (PD), pole v Lehniciach (DS), pole v Dunajskej Strede (DS); — Chrástie bez výskytu; — Lipie 2‐krát: les v Hankovciach (BJ), les aj lúka v Hrabovci (BJ); — Lípie 10‐krát: les v Beňadikovej (LM), pole v Beňadikovej (LM), les v Bytči (BY), trigonometrický bod v Bytči (BY), vrch v Bytči (BY), vrch aj trigonometrický bod v Jablonovom (MA), vrch v Maršovej‐Rašove (BY), vrch aj trigonometrický bod v Naháči (TT), les vo Vysokej na Morave (MA), trigonometrický bod v Kosoríne (ZH); — Lužie bez výskytu; — Lúžie 1‐krát: lúka aj pole v Kameničanoch (IL); — Skalie bez výskytu; — Skálie 8‐krát: les v Lysici (ZA), vrch v Ponikách (BB), les v Prašníku (PN), trigonometrický bod v Hrboltovej (RK), trigonometrický bod v Ružomberku (RK), les v Štiavniku (BY), trigonometrický bod v Párnici (DK), trigonometrický bod v Lysej pod Makytou (PU); — Smrečie 1‐krát: pasienok aj pole vo Fričovciach (PO); — Smriečie bez výskytu; — Trstie bez výskytu; — Tŕstie 18‐krát: pole v Bánovciach nad Bebravou (BN), trigonometrický bod v Bukovej (TT), pole v Gortve (RS), les v Husinej (RS), pole v Kľačanoch (HC), trigonometrický bod v Krokave (RS), vrch v Krokave (RS), lúka v Liptovskej Teplej (RK), les v Ľuboreči (LC), pole v Nitrian- ------- **strana 278** skych Hrnčiarovciach (NR), pole v Radošinej (TO), pole v Skačanoch (PE), les v Smoleniciach (TT), pole v Uhrovci (BN), pole v Ďurkove (KS), pole v Lúči na Ostrove (DS), trigonometrický bod v Lúči na Ostrove (DS), pole v Horných Topoľníkoch (DS). 5. Vyexcerpované štandardizované geografické názvy poukazujú na dvojaký prístup k procesu a k výsledku štandardizácie: a/ na jednej strane krátka slabika slovotvorného základu pri odvodzovaní príponou ‐ie ostáva krátka (Borie, Brezie, Brežie, Bučie, Cerie, Dubie, Dulie, Hložie, Hrabie, Hruštie, Chrastie, Lipie), b/ na druhej strane sa krátka slabika pri odvodzovaní príponou ‐ie predlžuje (Bôrie, Brieštie, Búčie, Dúbie, Hrábie, Lípie, Lúžie, Skálie, Tŕstie). Vzniká tým skupina slov s dvoma dlhými slabikami za sebou. Štandardizované geografické názvy tvorené z jednej skupiny apelatív sú iba s nepredĺženou slabikou (breza, breh, cer, dula, hloh, chrasť), kým geografické názvy tvorené z inej skupiny apelatív majú iba predĺženú slabiku (brest, luh, skala, trsť). Z ďalšej skupiny apelatív sa geografické názvy utvorili nepredlžovaním aj predlžovaním slabiky (bor, buk, dub, hrab, hruška, lipa). Štatistická analýza svedčí o jemnej prevahe podôb s nepredĺženou slabikou jednoslabičného slovotvorného základu oproti skupine podôb názvov s predĺženou slabikou. Spomenutý dvojaký prístup k štandardizácii geografických názvov tohto typu spôsobuje rozkolísanie už štandardizovaných podôb názvov v kartografickej praxi i v ďalších aplikáciách. Predmetom skúmania neboli geografické názvy utvorené z apelatívneho jednoslabičného slovotvorného základu s dlhou slabikou, lebo ten si v skúmanom slovotnornom procese svoju dĺžku zachováva (lieska ‐> Lieštie, pálka ‐> Pálčie, šáš ‐> Šášie, tŕň ‐> Tŕnie). Podobne sa neskúmali geografické názvy utvorené z apelatívnej dvojslabičnej slovnej zásoby s oboma krátkymi slabikami, lebo tie si svoju kvantitu zachovávajú (jabloň ‐> Jablonie 2‐krát, javor ‐> Javorie 12‐krát, malina ‐> Malinie 2‐krát, orech ‐> Orešie 2‐krát, osika ‐> Osičie 14‐krát, rakyta ‐> Rakytie 31‐krát, topoľ ‐> Topolie 2‐krát. 6. Skúmaný typ slov bol na úrovni apelatívnej slovnej zásoby konfrontovaný s akademickým Slovníkom slovenského jazyka. Doložené sú slová s nepredĺženou, pôvodne krátkou slabikou jednoslabičného slovotvorného ------- **strana 279** základu 4‐krát (brezie, hložie, chrastie, smrečie) i s predĺženou, pôvodne krátkou slabikou jednoslabičného slovotvorného základu 2‐krát (skálie, tŕstie). Doložený je dvojtvar s neskrátenou a so skrátenou, pôvodne dlhou slabikou jednoslabičného základu 1‐krát (leštie aj lieštie). Aj v skupine apelatív svedčí štatistická analýza o jemnej prevahe podôb s nepredĺženou slabikou jednoslabičného základu oproti skupine podôb s predĺženou slabikou. 7. V štandardizovaných geografických názvoch príbuzného predponovo‐príponového slovotvorného typu s príponou ‐ie sa nepredlžuje krátka slabika jednoslovného základu (humno ‐> Záhumnie, luh ‐> Zálužie, skala ‐> Záskalie a i.) a skracuje sa dlhá slabika jednoslabičného základu (prúd ‐> Náprudie, hôrka ‐> Záhorčie, kút ‐> Zákutie a i.) 8. Skúmanie štandardizovaných geografických názvov tvorených z apelatívneho jednoslabičného slovotvorného základu s krátkou slabikou (bor, breza, breh, brest, buk, cer, dub, dula, hloh, hrab, hruška, chrasť, lipa, luh, skala, smrek, trsť) slovotvornou príponou ‐ie prinieslo poznatok, že dvojaký prístup k štandardizácii geografických názvov tohto slovotvorného typu nie je odôvodnený. Dvojaký prístup sa vyskytuje aj v apelatívnej spisovnej slovnej zásobe. Ani tu nie je zdôvodnený, navyše prispieva k rozkolísavaniu štandardizovaných podôb geografických názvov. Žiada sa túto problematiku teoreticky dopracovať, nájsť systémové prvky a uplatniť ich v ďalších krokoch štandardizácie geografických názvov, ako aj v prípadnej reštandardizácii už štandardizovaných podôb geografických názvov. ------- **strana 280** Straty v cieli radšej vyjadrime odstupom ========================================= TOMÁŠ GROSMANN "Slovák Štefko dobehol v čase 36:20 na jedenástom mieste a hneď za ním so stratou štyroch sekúnd skončil ďalší náš reprezentant Vanko." Aj takúto informáciu sme počuli o víkendových krosárskych pretekoch v talianskom mestečku San Vittore Olana. "Súťaž s hromadným štartom na 12,5 km vyhrala Ukrajinka Olena Zubrilovová a naša Martina Schwarzbacherová bola piata so stratou 1:07,1 za víťazkou", čítali sme o pretekoch Svetového pohára v biatlone v Holmenkollene, ktoré boli aj vyvrcholením majstrovstiev sveta. Vety podobného typu, v ktorých niekto dobieha (prichádza, končí, špurtuje, finišuje...) v cieľovej rovinke za víťazom s nejakou stratou počujeme a čítame denne. Zamyslime sa však, či ide naozaj o stratu, tobôž ak niekto na druhom, treťom, čiže medailovom mieste má zo svojho nesporného úspechu veľkú radosť. Ťažko by sme ho presvedčili, že niečo stratil, ak trebárs práve takýmto výsledkom dosiahol jeden z najlepších výsledkov v kariére a je s ním (aj spolu s trénerom, priateľkou, fanúšikmi) nanajvýš spokojný. Každému prístupný Krátky slovník slovenského jazyka (Veda 1997) objasňuje slovo strata v niekoľkých významoch. Z nich v súvislosti so športom spomína stratu lopty, stratu puku, k čomu sa nám žiada dodať z tejto oblasti predovšetkým "stratu" donedávna vo volejbale, čo vystihovalo neúspešnú akciu družstva, ktoré malo predtým výhodu podania (podľa nových medzinárodných pravidiel sa od začiatku tohto roka hrá volejbal bez strát). Do cieľa možno dobehnúť (dôjsť) so stratou síl, stratou rýchlosti, ba aj so stratou prestíže, ale výsledný čas či bodový zisk nemusí byť stratou ani v prípade, ak je horší v porovnaní s výsledkom víťaza. Isteže, z času na čas, s prižmúrením oka či v prenesenom význame, ale nie pravidelne a priam tvrdošijne, ako to možno počuť a vidieť doteraz, možno využiť na vystihnutie takejto situácie aj slovo strata. Podstatne správnejšie a náležitejšie je však slovo odstup. Spomínaný Krátky slovník slovenského jazyka o ňom v prvom význame píše: "priestorová alebo časo- ------- **strana 281** vá vzdialenosť medzi pretekármi". Teda je to výraz priam príznakový pre situácie v športe. Čiže "Slovák Štefko dobehol v čase 36:20 na jedenástom mieste a hneď za ním s odstupom štyroch sekúnd skončil ďalší náš reprezentant Vanko"; "súťaž s hromadným štartom na 12,5 km vyhrala Ukrajinka Olena Zubrilovová a naša Martina Schwarzbacherová bola piata s odstupom 1:07,1 za víťazkou". To je jednoznačne správnejšie vyjadrenie spomenutých konečných výsledkov dvoch víkendových športových súťaží, pričom navyše vieme, že Martina Schwarzbacherová necharakterizovala svoje umiestnenie ako stratu, ale ako športový úspech. Preto do našej slovnej zásoby zaraďme slovo odstup na popredné miesto a stratu presuňme do úzadia, odkiaľ ju vytiahneme len vo výnimočných a predovšetkým správnych situáciách. Poznámka redakcie. — Nezávisle od diskusie v našom časopise používaním slova strata v spojeniach typu strata na vedúceho pretekára (porov. J. Kačala: Spojenia typu strata na vedúceho pretekára. Kultúra slova, 33, 1999, č. 2, s. 19 — 22; J. Horecký: Strata na vedúceho pretekára. Kultúra slova, 33, č. 3, s. 87 — 88) v športovom spravodajstve a publicistike sa venoval T. Grosmann, redaktor denníka Šport. Keďže jeho článok uverejnený v denníku Šport 18. 3. 1999 prináša nový pohľad na danú problematiku, s autorovým súhlasom ho v plnom znení uverejňujeme ako príspevok do uvedenej diskusie. ------- **strana 282** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Konopa, konopa, zelená konopa, ktože mi dnes večer na oblok =========================================================== zaklopá? ======== Iba očistom sa takto v jednej piesni pýta dievčina, keďže si hneď aj odpovedá: Zaklopá, zaklopá šuhajček voľačí, zaľúbili sa mu moje čierne oči. V inom citovom rozpoložení bolo dievča, ktoré sa tej istej rastline vyžalovalo: Ej, konopa, konopa, zelená konopa, ej, na tie naše dvere nikto nezaklopá. Ej, ani nezaklopá, ani nezavolá, ej, ani sa nespýta, či je dievča doma. O mládencov však asi málo stála dievčička, po ktorej v Málinci ostala pesnička Ešťe sa ňevidán aňi toho roku, ešťe si uvei̯žen na vrkoč konopu. Konopa zeľéna buďe mi voňaťi, ač sa jei̯ zľe vidán, buďen banovaťi. A naopak, dobrý kvietok musela byť tá devucha, čo o sebe vyzradila: Močila som konope s mojím milým na šope. Aj ten, kto jej po tomto priznaní dal otázku: "Akie sa to konope, čo sa močia na šope?", iste dobre vedel, že nie je svätica. Vážnejšie brala život oná gazdinka z Požitavia, čo sa aj pochválila, aj si povzdychla v pesničke: Zasiala som konope, vyrástli mi vysoké. Ej, konopa, konopa, bude s tebou robota! Robota s konopami bola naozaj dlhá a vyčerpávajúca. Nejedna dedinská stará či už prastará mama, ktorá svoje mladé roky prežívala v polovici tohto storočia, si ešte aj dnes takto zaspomína: To je veľa roboti okolo konopí (Mašková LUČ); S konopima je prácné (Štiavnik BYT); Ti konopie dali strašňe roboti (Brodské SKA); Ta s konopami zme barz veľku robotu maľi (Kokšov‐Bakša KOŠ). Každén‿dome volakedi mali konope (Brestovany TRN), lebo tkaľi platno s predzi, chtoru sebe napredľi s konopoch (Brezina TRB). Museli zme si to napriasť, plátno natkať, s toho zme sa zaobliekali (Bzenica NB). S konopného plátna sa robili posťelné plachti, valaďienki, konopné gaťe, volakedi sa nosili spoňňíki, to bolo doma tkané (Maňa VRB), robili sa aj noškové plachti, lebo to bolo silné plátno (Tra- ------- **strana 283** kovice HLO). Šili sa z neho aj vrecia, z nití sa súkali dratvy, povrazy, laná. Z konopného semiačka sa lisoval olej — oľej śe dakedi spuśčal s‿konopneho śemenca (Dlhá Lúka BAR). Celí póst sa mascilo len s konopním olejom (Červeník HLO). Napriek tomu, že s konopiama bilo moc roboti (Skalica), konop śe veľo śalo (Čemerné VRN) po celom Slovensku, lebo konopi dlukši buľi jag ľen, s‿konopoh‿vecej predzi bulo (Brezina TRB). Žene, čo sa pochválila: — Tag zme mali pot‿pavús‿tích konóp (Svätoplukovo NIT) —, bolo čo závidieť, lebo jej ich doviezli z poľa na dovysoka naloženom rebrináku. Ale keď dakedi voda prišla veľika a šicke konope pobrala a odňesla, ta ženi ftedi barz buľi upsocene, bo ňemaľi platna (Kokšov‐Bakša KOŠ). Detvianka E. Chamulová robotu s konopami opísala takto: Konope sa siaľi v máji, ke‿dzme sa už ňebáľi mrazou̯. Sialo sa ručňe s plachťički. Konope sa ňesiaľi veľmi husto, ľebo bi boľi bívaľi ťenkie, aňi rietko, ľebo bi boľi bívaľi hrubie. Ag‿bou̯ čas, tag‿do dvoch tížňou̯ zišľi, popľeli sa. A oňi sa tag‿ďeľia, pru̯šie a druhie — hlavački. Tie pru̯šie boľi uš takie súce, žltie a tie druhie zeľenie. Keť‿sa vitrhaľi, popostavovaľi sa a pár dňí postáľi. Hlavački dlkšie, tie prvie sa hňeď močiľi vo voďe. Močiľi sa v járkoch. Aňi sa to ňesmelo, aľe robilo sa. Aľe v močiľe ňesmeu̯ biď‿múľ. A popriťískalo sa to daskami aj skalami, abi boľi pod vodou̯. Tak sa močiľi tie pru̯šie zo pe‐čez‿dňí, potom sa zamedľilo medzi prstami a ke‿ca oďeľovalo vlákno ot‿pazďera, tag‿boľi dobrie. Ženi chváľiľi, že sa ňepremočenie. Keť prišla hrmavica, ženi aj v noci bežaľi ratovať konope. Sukňe vikasaľi a vihadzovaľi na breh. Hlavački sa ukladaľi do kuop, abi sa semä oďeľilo, a piestom sa tĺkľi, kím sa semä ňevibilo. Robilo sa to na plachťe, na kerej bola daska, a vibíjalo sa. Potom šľi do močila ako pru̯šie, aľe na takie dva tížňe. Tie hlavački miseľi bi‿dlkšie vo voďe, ľebo boľi tukšie a voda bola zimňejšia. Ke‿ca vibraľi z močila, daľi sa visknúť. Porozvezuvaľi sa a sušiľi sa popri plotoch, aľe ľen keď bolo slnko. Ag ňesvieťilo, sušiľi ih aj f‿peci. Ag‿bolo bapskuo ľeto, viňiesla sa trľica a trepalo sa. Potom to ostaľi povesná bes‿pazďeria a viťieraľi sa na trojňe. Kúďeľ dávaľi do povesien, a keď bou̯ čas, tak sa česalo na šťeťi. Zostalo ťenkuo vlákno a vrchovice. Ťenkuo sa viazalo do povesien, vrchovica sa skrúťila do takích klbiek. S tej boľi vrecia, s česaního vlákna plachti, geti a takuo. (R. 1967 zapísal M. Kamenský.) ------- **strana 284** Na Záhorí sa postup pri spracovaní konopí odlišoval máločím. Rozprávačka z Brodského si naň spomínala takto: Mívali sme síté konopie. Síjali sa, de biu̯ grumbír, enem de biu̯a dolina. Na vršku bi nenarostli. Jedni sa trhávali koncem júna, stebu̯a mieli žuté jak réž, to bili poskolné. Druhé bili v ňih zelené, trochu ňiší, to bili materné. Ti sa trhávali aš neskúr, ke‿dozráli. Ke‿ca vitrhali, vázali sa do snopkú, postaviali, ale za dva dňi sa odvézli do barini, co biu̯a hne‿dza dzedzinú. Tam bili aj dva tídňe. Potom ih dovézli dom, postavili kou̯em pu̯otu a necháli ich uschnút. Ked bili suché, túkli sa na stupie. Na tej stupie to chu̯apé prišlapovali. Ten snopek sa tak rozmlágau̯, že tá vrchňí kúra sa odzelovau̯a. Zas sa to dau̯o pot pu̯ot sušit. Ked biu̯o kedi, tak vinésli trlicu a začali otrípat. Otrípali enem ženi, ale enem ked biu̯o súnko. Za špatného počasá bi sa to zle otrípau̯o. Co na zem padau̯o, to biu̯o pazdzerí. Biu̯o aj také prísu̯oví, že válá sa jak pes na pazdzerú. Aj tídeň to trvau̯o, neš sa to pootrípau̯o. Potom sa to hachlovau̯o, česau̯o. Ke‿to biu̯o vičesané jak vu̯asi, tak sa to poskrucovau̯o do takích cupú. To biu̯a kužel. Kúdel, co sa z hachlí visipau̯a, aj to sa zvázau̯o a dau̯o na húru. V zimie znésli z húre praslicu, vretena aj kužel a prádli. Hore namotali tú kužel, v levej ruce medzi prstama vrceli vreteno, na pravej ruce prsti si moseli nasliňit, tú kúžel f prstách skrucovali a potahovali. Vreteno sa vrceu̯o a namotávali sa uš cvierni. Ket poprádli, s teho utkali pu̯átno. S teho potom šili na postel pu̯achti a gaťe. Rubáče nosili už enem staré ženi. Ket prádli kúdel, ti cvierni nebili uš tak jemné, bili drsňejší. (R. 1973 zapísal K. Palkovič.) Stručnejší bol informátor zo Sokoľa pri Košiciach: Źem śezore, pohnoji a pośeje śe konopne śemiačko.Jak konope virośňu a maju hore kvet — tote śe volaju poskone, poskonki, a druhe zaź‿macerne, tamte ňemaju kvet, ľem śemiačko —, poskonki vitarhame a kladzu śe vedz‿do snopkoch. Jak śe zaviažu, bereme jih‿do močidla, f tej vodze mokňu tidzeň. Vedz‿jih‿vibereme, poumivaju śe a śe vištuchaju, do kopkoch śe kladzu, do okľucha, čeperato. Jak poschňu, śe rosceraju a vec śe medľa na medľici. Jag‿jich pomedľime, ta śe čisca na čiscarke, žebi pazdzere višlo von. Do varkoču śe upľecu, toto śe vola viaska. Jak śe na stupoh‿utluču, rozbereme jih‿a češeme na śčecu. Vičesane vlakno śe predze na kudzeľi. Hore na kudzeľi jest čob‿abo veršňik. Na čop śe nakruci vlakno a śe pradze. (R. 1958 zapísal J. Sabol.) ------- **strana 285** Tieto výňatky zo súvislých prehovorov nám predstavili len časť prác spojených s pestovaním konopí a spracovaním konopného vlákna. No aj na základe našich ukážok sa dá usúdiť, že slovenská slovná zásoba spojená s týmto tematickým okruhom je bohatá. (O niektorých sem patriacich výrazoch v tejto rubrike už bola reč — pozri K. Balleková, Ondreju, Ondreju, ďe konope seju, Kultúra slova , 31, 1997, s. 165 — 171.) Okolo konopí ženy nerobili len od mája do jesene, ale to cali rog robotu maľi s tima konopami (Kokšov‐Bakša KOŠ), lebo priadzu bolo treba zmotať na pradená, tie vyvariť, vybieliť, časť nasúkať na veľké cievky, pomocou ktorých sa robila osnova, tú založiť na krosná, ďalšiu priadzu naviť na malé cievky vkladané do člnka, ktorým sa pomedzi osnovu vedie priečna niť, nazývaná útok, a potom až do jari sedieť za krosnami a tkať. A z natkaného plátna našiť všetko, čo bolo v domácnosti potrebné. Tento pracovný cyklus naše pramatky opakovali každoročne už od predhistorických čias, lebo aj na Slovensku priadna rastlina s botanickým názvom konopa siata (Cannabis sativa L.) patrí k najstarším a najrozšírenejším technicky využívaným rastlinám. Po dlhé stáročia našich predkov ako dojčatá matky hojdali v kolíske z konopnej plachtičky zavesenej v izbe pod hradou a v poli na trojnožke (spomínate si na tento motív na obrazoch Martina Benku či Miloša Bazovského?) a v konopnom rubáši ich potomkovia ukladali na večný odpočinok. Preto aj slovná zásoba spojená s pestovaním a spracovaním konopí patrí k najstarším vrstvám nášho slovného fondu. O tom, ako vysoko sa konope a reálie s nimi spojené v minulosti cenili, svedčí skutočnosť, že sa zhusta spomínajú v testamentoch, súpisoch pozostalosti, svedeckých výpovediach, hospodárskych smerniciach, úradných nariadeniach aj sťažnostiach poddaných. Napríklad: Matornych konopi bylo kuop 8 (Likava 1627); konopi materjnskych dwe kopy a deset snopow (Trenčín 1646); Na zawaskjch honjech ani konopj nenj (Nozdrkovce 1652); gedna štyet, na ktereg konope se čzessu, zanechala se k uzytku panu Georgiusowy (Krupina 1689); konopý poskownich otrepanich z 8 (Moravský Sv. Ján 1697); Anna oczite widela, kdi pacholek ssiel z konopiamy na woze (V. Jaseno 1669); dostawa sa Andreasowy 20 riffow noweho platna ze starjch 1740. ročnjch konuop (Krupina 1741); biressje celý tiden budu preorawat uhory konopám (Orlové 1768); konopj trepanich batohi dwa ------- **strana 286** (Bytča 1768); mlyn... na stupy z kterjmi sa budu gak konope tak ay kassa tlucy (Kalinovo 1784); O konopiach, že geho žena pokradla... vecz gista gest (Bytča 1745); Slobodu budu mity poddany z konopamy kupčzity (Belá 1773); ... žebi ste zabranili konope w peciach sussit (Banská Bystrica 1778). Posledný citovaný doklad je z nariadenia o protipožiarnej prevencii. V starých liečiteľských príručkách môžeme nájsť aj takéto rady: Wezmy z konopy uhrabek a dobre zwar a potom s tu wodu pokrapeg (17. stor.); ... ranu zasjp a konopjami obwjaž (18. stor.); Wezmi zelenich konopy, kolociru a wlož howadu do hrdla (18. stor.). Konope boli oddávna súčasťou poddanských naturálnych dávok vrchnosti: konope kazdy dawa po dwu kytach (Budatín 1572); S konopí bere se desatý snop (Bojnice 1614); prigem chachlowanich konopi (Dubnica 1713); Kyty konopi dwe každy sedlak ma dat aneb lnu kity dwe (Budatín 1629); Poddany podlužen bude ze swych konopy a lenu dewatek dawaty (Belá 1773). Ani so zrušením poddanstva však dodávky konopí celkom nezanikli. V Podmaníne pri Považskej Bystrici sme ešte roku 1973 zaznamenali: Mi sme moseľi aj konope odezdávac ces túto vojnu posľedňiu. Ľebo ti konope sú dvojaké. Sú prvé a sú druhé. No tag nám ostaľi ľen s tích prvíh ňiečo a ti druhé už išľi šetki preč. Jako sme to vitrhaľi a s toho semenca trochu omláceľi, tak také to odviezľi preč. Teda aj armáda ešte pred polstoročím využívala konope ako cennú textilnú surovinu. Konopa siata je dvojdomá rastlina, to značí, že na jednej byli má samčie, peľníkové, a na druhej samičie, piestikové kvety, v ktorých sa utvárajú semená. Byle so samčími kvetmi dospievajú rýchlejšie a — ako sa o tom hovorí aj v každej našej nárečovej ukážke — trhajú sa v kvete. Spisovne ich nazývame poskonné konope. V nárečiach má prvá časť tohto dvojslovného pomenovania viac fonetických obmien, napr. poskonné (Trakovice HLO, Mor. Lieskové NMV), poskoňie (Jarabá BRE), poskone (Sokoľ KOŠ), poskovné (Valaská Belá PDZ), puoskovné (Turá Lúka MYJ), poskolné (Hlboké SEN, Sklabiňa MAR), poskobnia (Brusník REV), poskobnej (Dol. Tisovník MK), poskobne (Nemcovce PRE), poskomnej (V. Lom MK), poskodné (Vrtižer PB), poschonné (Hul VRB), poskorné (Bodorová MAR), poskornie (Lipt. Hrádok), pospolné (Ráztočno PDZ), paskonie (Betliar ROŽ), ploskonné (Stará Turá NMV), ploskone (Malcov BAR) a pod. ------- **strana 287** Z prídavného mena odvodený názov poskonki je rozšírený vo východoslovenských nárečiach, ale nájdeme ho aj na iných miestach Slovenska. Na okolí Banskej Bystrice má základný tvar podobu poskonke (Králiky), s podobou poskuonki sa môžeme stretnúť na Orave, v Liptove a v Rajeckej doline. V národopisnej literatúre sú zachytené aj slovotvorné varianty poskonice a poskoniny (Národopisný sborník, 2, 1941, s. 15). V rovnoznačnom dvojslovnom názve prvé/prvie/prvšie/prujšie konope, rozšírenom najmä v stredoslovenských nárečiach, sa odrazila skutočnosť, že skôr dozrievajú. Na okolí Levíc, Hurbanova a Štúrova ich volajú kvetné/kvetnie alebo kvetovie, lebo na rozdiel od samičích kvetov sú samčie kvety výrazné. Na dolnej Orave poskonné konope volali aj bujnie (Osádka) a v Čake pri Želiezovciach podhončivé podľa rýchlejšieho rastu. Nielen ním, ale aj bledými steblami sa odlišujú od neskoršie dorastajúcich rastlín so samičími kvetmi. V zemplínskych a užských nárečiach sa pre tento rozdiel samčie volajú bili/bile a samičie zasa źeľeni/źeľene/žeľeni/žeľene konope/ konopi. A keďže samčie rastliny bolo treba spomedzi samičích vyberať, v trnavskom nárečí ich menovali aj víberné — takýto názov je doložený z Ružindola: Víberné konope skoro ožlkli. V Topoľčiankach ich poznali aj ako jalovie konope. Samičie kvety sú nenápadné, zelené, vytvárajú sa však z nich hlávkam podobné tobolky so semenom. Podľa nich takéto konope na časti západného Slovenska nazvali hlavaté, napr.: Hlavaté konope sme trhali neskór, abi semenedz‿dozrev (Ardanovce HLO); hlavaté konope (Čataj MOD), hu̯avate konope (Dol. Tižina ŽIL). V mnohých stredoslovenských nárečiach sa ujalo jednoslovné pomenovanie hlavački/hlavačke, napr.: Hlavački maľi semä (Párnica DK); Hlavačke, to sa druhie konope, čo sa už na semä (Poniky BB). Semenom, ktoré sa na väčšine Slovenska volá semencom (v nárečovej fonetickej podobe semeňec, śemeňec, šemeňec, semäňec, semaňec a pod.), sú motivované dvojslovné názvy s koreňom sem‐ v prídavnom mene. Tak máme z okolia Bratislavy (Záhorská Bystrica, Ivanka pri Dunaji), Trenčína (Slatinka n. Bebravou) a Považskej Bystrice (Trstie) potvrdený názov semenné konope, z Požitavia a stredného Ponitria semenie (Vieska n. Žitavou), semanné (Ludanice TOP), semanie (Neverice ZM), sema(n)naté (Vajka n. Žitavou, Šurany, Jarok) konope. V Šintave pri Galante ich volajú ------- **strana 288** aj semenové, ako semencovie ich poznajú pri Leviciach (Čaka, Brhlovce), semencové v Imeli pri Komárne i v Prečíne neďaleko Považskej Bystrice, semancové sú samičie konope v topoľčianskom nárečí (Kovarce). V Turci, pri Prievidzi a na strednom Pohroní majú pre ne aj jednoslovný názov semenački/semenačke. Terénny výskum však zachytil aj slovotvorné varianty semenárki (Slovany MAR) a semenáče (Povrazník BB). Skutočnosť, že konope so samičími kvetmi zarodia semená, sa odrazila v názve materné konope. Možno ho nájsť aj v najnovšom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997) a aj v nárečiach je najrozšírenejší — pravda v náležitých foneticko‐morfologických obmenách, napr.: Maťernej konope, to už boľi semänej (Cerovo KRU); Tí druhé, to bili materné konopie (Hlboké SEN); Tí konope mali semeno a volali sa materné (Mor. Lieskové NMV); Konope na naśenko volaľi macerne (Dlhá Lúka BAR); A vec tote druhe konope, co na šeme, to zme volaľi macerne (Kokšov‐Bakša KOŠ). Na veľkej časti stredného Slovenska má tento dvojslovný názov zvukovú podobu matorné/mátorné/matornie/matornej konope, v gemerských nárečiach aj matrnia konope, napr.: Matorné konope sa trhaju po poskorních (Bodorová MAR); Poskomnej konope sa močile za dva tei̯žňe a matornej za šťeri tei̯žňe (V. Lom MK); Matornie konope sa ňehávali na semeno (Lipt. Hrádok); Konope su matrnia, na semeno, a poskonia (Roštár ROŽ); mátorné konope (Ráztočno PDZ). Neskorším dospievaním samičích rastlín je motivovaný ich tekovský a čiastočne aj hornonitriansky bežný názov druhie/druhé konope, ktorý kde‐tu možno začuť aj v iných nárečových oblastiach. Rovnako priezračne motivované je pomenovanie samičích bylí ustáleným dvojslovným výrazom ňeskornie konope, ktoré nárečový výskum zachytil v Osádke pri Dolnom Kubíne. V konopných porastoch sa však sem‐tam mohla objaviť aj jednodomá konopa (Cannabis sativa monoica) so samčími aj samičími kvetmi na jednej byli, teda akýsi "konopný hermafrodit". Takéto byle dostali v strednej slovenčine názov sverepé/sverepie konope. Keďže nepríjemne zapáchajú, v minulosti sa niekde používali na odpudzovanie bĺch. Spomedzi stebiel poskonných konopí ich ženy vyhadzovali a na vlákno ich nespracúvali. Podľa informácie K. Ondrejku (Krátky slovník nárečia slovenského liptovskosliačskeho, PRINT‐SERVIS, Bratislava 1997, s. 453) ľudia v Liptovských Sliačoch verili, že odev z takého plátna privodí smrť. ------- **strana 289** Pestovanie konopí vo veľkom sa u nás propagovalo ešte v päťdesiatych rokoch. Slová konopa, konope sa vtedy hojne skloňovali nielen v odborných príručkách, ale aj v masovokomunikačných prostriedkoch. Na ilustráciu vyberáme niekoľko dokladov z kartotéky Slovníka slovenského jazyka: ... rozšíriť pestovanie ľanu a konopí... (1950). — Ničiť zárazu v tabaku, konopiach a zelenine... (1951). — Konope majú medzi poľnohospodárskymi rastlinami dôležité miesto (1951). — Konope sú veľmi cenná technická rastlina poskytujúca pestovateľovi olejnaté semená a vlákno (1953). — Okrem toho vo všetkých štátoch propaguje sa pestovanie konopí (1959). Tou mierou, ako sa v neskorších rokoch textilný priemysel orientoval na spracovanie umelých vláken, vytrácali sa zo Slovenska vysoké konopné porasty. Konope však po ňom ostali rozosiate v chotárnych názvoch Konopnica, Konopnice, Konopisko, Konopiská, Konopište, Konopištia, Konopnisko, Konopniská, Konopianka, Konopianky. (Ich výskyt zmapoval M. Majtán v monografii Z lexiky slovenskej toponýmie, Bratislava, Veda 1996). O tom, ako ostali vrastené aj do nášho jazyka, bude reč niekedy nabudúce. Adriana Ferenčíková Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/6079/99 Slovník slovenských nárečí. ------- **strana 290** ROZLIČNOSTI =========== História a súčasný význam slova praženka/pražienka =================================================== Nedávno sme si v istej bratislavskej jedálni na jedálnom lístku prečítali názov jedla zemiakové praženky. Išlo o jedlo pripravené zo zemiakov, či skôr zo zemiakovej kaše upravené do podoby, akú majú fašírky, a vypražené v oleji. S týmto alebo podobným jedlom, pravda, v čiastočne odlišnej forme, napr. vo forme guľôčok, valčekov alebo medailónov, sme sa už dávnejšie stretali pod názvom zemiakové krokety, teda s názvom, v ktorého druhej časti je pôvodom francúzske slovo kroketa (franc. croquette a to z franc. croquer s významom "praskať, chrúpať"). V názve zemiakové praženky našu pozornosť zaujalo slovo praženky, lebo toto slovo sa v súčasnosti bežne nepoužíva a nezaznačujú ho ani najnovšie jazykové príručky. Zároveň nás však aj potešilo, že autori jedálneho lístka siahli po slove utvorenom z domácich zdrojov. Pozrime sa trocha bližšie na názov zemiakové praženky, resp. na jeho substantívny základ, na slovo praženky. Ako sme už naznačili, slovo praženky sa v najnovších jazykových príručkách nezaznačuje. Máme tu na mysli predovšetkým tretie vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997 či druhé vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998. Slovo praženky nezachytáva ani šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka (SSJ) z r. 1959 — 1968, ani staršie Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953 či ešte starší Slovenský frazeologický slovník P. Tvrdého z r. 1933. Slovo praženka ako variant slova pražanka sme však našli v Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí od M. Kálala z r. 1924 s vysvetlením "moučné jídlo, škubánka" a s poznámkou, že ide o slovo používané v Banskej Bystrici a doložené aj u J. Palkoviča v jeho Česko‐německo‐latinskom slovníku z r. 1820 — 1821 a že toto slovo je známe aj na Morave. Zdá sa však, že výklad slova praženka českým slovom škubánka, ktorý podáva M. Kálal, nie je úplne vystihujúci, lebo Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost z r. 1978 slovo škubánek, ktoré sa používa obyčajne v množnom čísle ------- **strana 291** v tvare škubánky, vysvetľuje ako pokrm vykrajovaný lyžicou zo zemiakového cesta. Podobne aj v Česko‐slovenskom slovníku z r. 1979 sa pri hesle škubánek (škubánky) uvádza, že ide o lyžicou vykrajované kúsky múkou zahustenej zemiakovej kaše, pričom sa ako slovenský ekvivalent uvádzajú slová džganec a žganec. Obidve slová nájdeme aj v SSJ 1 (1959), resp. SSJ 5 (1965), pravda, tam označené ako nárečové slová s významom "hrubé halušky, obyčajne z kukuričnej múky" (slovo džganec sa v SSJ zachytáva aj v expresívnom význame "väčší kus jedla v ústach"). Tu sa nikde nespomína, že by malo ísť o pražené jedlo. Vráťme sa však k slovu praženka. Okrem Kálala ho zachytáva aj J. Loos vo svojom Slovníku slovenskej, maďarskej a nemeckej reči z r. 1871 s maďarskými ekvivalentmi morzsóka (= trhanec), rántás (= zápražka) a s nemeckými ekvivalentmi Schmoren (= trhanec) a Einbrenn (= zápražka). S maďarským ekvivalentom morzsóka a nemeckým ekvivalentom Schmoren sa v Loosovom slovníku uvádza aj slovo smaženka. Slovo praženka sme dokonca našli aj v Jančovičovom Novom maďarsko‐slovenskom a slovensko‐maďarskom slovníku z r. 1848 s maďarským ekvivalentom rántás (= zápražka). Z histórie slova praženka, ako sa ukazuje z našich starších prekladových slovníkov a z cudzojazyčných ekvivalentov uvádzaných pri tomto slove, vyplýva, že v minulosti sa ním označovala jednak poživatina na prípravu jedál, najmä polievok a omáčok v súčasnosti označovaná ako zápražka, resp. zásmažka (t. j. múka upražená na tuku alebo oleji), ale aj druh vyprážaného jedla. Naznačuje to aj slovo smaženka, pri ktorom sa v Loosovom slovníku už neuvádza maďarský ekvivalent rántás, resp. nemecký ekvivalent Einbrenn, ale iba ekvivalenty morzsóka a Schmoren. Mnoho, o čom tu hovoríme, nám pomáha objasniť aj T. Vansová. V jej Novej kuchárskej knihe (3. vyd. z roku 1930) nájdeme jednak názov jedla zemiakové krokety, ktorého opis prípravy sa začína slovami "Tieto chutné smaženky pridávajú sa i k omáčkam...". Teda na pomenovanie jedla, o ktoré nám ide, používa slovo smaženka. T. Vansová opisuje aj prípravu jedla nazvaného smaženec ------- **strana 292** (dnes sa toto jedlo nazýva trhanec), pričom v zátvorke uvádza aj jeho synonymný názov nemeckého pôvodu šmarn (z nemeckého familiárneho Schmarn a to zo Schmarren "trhanec"; s ním súvisí aj nemecké Schmoren, ktoré uvádza Loos). Okrem jedla nazvaného smaženec má aj ďalšie jedlá, ktorých pomenovanie vychádza z názvu smaženec, a to kráľovský smaženec, múčny smaženec, grísový (krupicový) smaženec. Motivácia súčasného názvu jedla praženka je priezračná. Ide o názov utvorený zo slovesa pražiť, presnejšie z tvaru trpného príčastia pražený pomocou prípony ‐ka, ktorou sa tvoria názvy vecí. Rovnako sú utvorené aj iné názvy vecí, dokonca aj názvy jedál a nápojov, napríklad: tlačiť — tlačený — tlačenka, páliť — pálený — pálenka, piecť — pečený — pečienka, sušiť — sušený — sušienka. Ak si bližšie všimneme názvy pečienka a sušienka, vidíme, že sú utvorené príponou ‐ka tak, že pri odvodzovaní pred príponou ‐ka po mäkkých spoluhláskach č a š nastalo striedanie samohlásky e s dvojhláskou ie, teda pečený — pečienka, sušený — sušienka. Podľa tohto modelu so striedaním hlások e — ie by malo byť utvorené aj pomenovanie jedla spomínaného na začiatku, lebo aj tu je v odvodzovacom základe mäkká spoluhláska ž, teda pražiť — pražený — pražienka. Mohli by sme povedať, že podoba názvu praženka, resp. praženky je ovplyvnená starším stavom v našom jazyku, kým v súčasnom spisovnom jazyku je primeraná podoba pražienka. V tejto súvislosti však nemožno nespomenúť, že slovo smaženka, ktoré uvádza J. Loos a ktoré sme našli aj u T. Vansovej, je aj v češtine. Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost ho vysvetľuje spojením osmažená placička a synonymom kroketa. V Česko‐slovenskom slovníku sa pri ňom ako slovenský ekvivalent uvádzajú slová kroketa a kroketka. Zastávame názor, že pri použití slova praženka na jedálnom lístku nejde o slovo praženka známe už v minulom storočí, ale o nové slovo, ktorého utvorenie mohlo ovplyvniť jednak staršie slovo smaženka, ale azda skôr súčasné české slovo smaženka. Na záver už iba celkom stručne zopakujeme: Hoci slovo praženka bolo známe už v minulom storočí, na jedálnom lístku použité slovo praženka bolo utvorené v súčasnosti ako ekvivalent českého slova smaženka a z francúzštiny prevzatého slova kroketa. Namiesto podoby praženka je však odôvodnené, aby sa v spisovnej slovenčine používala podoba pražienka a aj názov jedla pripraveného zo zemiakovej kaše a vypražené v oleji má mať v spisovnom jazyku podobu zemiakové pražienky. Matej Považaj ------- **strana 293** SPRÁVY A POSUDKY ================ Anton Kmeť oslavil 94. narodeniny ================================= Môj záujem o slovenčinu neprestáva ani na penzii. Nedávno arcidekan Banskobystrickej diecézy, dôstojný pán Anton Kmeť, rodák z Pravenca, zavŕšil deväťdesiaty štvrtý rok svojho života. V dušpastierskej práci povolaného i vyvoleného prešiel niekoľkými stanicami a z Radvane odišiel na zaslúžený oddych do rodnej obce, kde ďalej slúži pri oltári a potom takmer každý deň sadá k písaciemu stroju, zaznačuje pozoruhodné krajové slová, lúska ich hláskovú podobu a žiada odborné rady pri odkrývaní ich významu. Vzorný kňaz a zarovno hľadač zdravých zŕn. Na výzvu, aby nakrátko naznačil svoju životnú cestu a prácu, ktorou bola zapĺňaná, i záľuby, čo ju povzbudivo sprevádzali, v liste 18. novembra 1977 mi poslal niekoľko záznamov. Budem ich sprevádzať a dopĺňať poznámkami z jeho listov, ktoré si zachovávam ako vzácny dokument. 1. Životopis. — Narodil som sa v Pravenci 23. septembra 1905 v roľníckej rodine. Do základnej školy som chodil v mieste, do gymnázia v Prievidzi, štyri triedy maďarské. Potom klasické gymnázium v Banskej Bystrici, kde som aj maturoval v roku 1925. To som už navštevoval ako seminarista a vysvätený za kňaza som bol 3. marca 1929. Kňazskú službu som začal konať v Novej Bani, potom v Detve, zatým v Oslanoch, neskoršie v Krupine, ďalej v Španej Doline a napokon v Radvani. Na Španej Doline nacvičoval som divadelné predstavenia, podobne aj v Radvani, a k tomu som mal i prednášky v odbore Matice slovenskej z literatúry pri príležitostných oslavách. Ako vidíme, dôstojného pána často prekladali a napokon (najdlhšie) zakotvil v Radvani. K tomu výrečná poznámka v jeho spomienkovom liste ------- **strana 294** z 2. októbra 1993. — Jedna Detvianka, keď prišla do reči prekladačka kňazov, mi povedala: "Vy musíte mať srdce ako hôstie," čo malo značiť — prenášať ťažkosti s prekladaním, ako hôstie (byľový kvet lopúcha) prenáša nárazy vetra. K tomu pisateľ dodáva, že to hôstie môže byť aj jeden meter vysoké. Dopĺňajúce vysvetlenie už naznačuje Kmeťov záujem o osobitné prvky ľudovej reči a radu obracať na ne pozornosť i z odbornej stránky. Ale vrátime sa k jeho záujmovej činnosti ako bohoslovca. — V liste z 28. novembra 1991 píše: Ďakujem Vám za Hroboňove verše. Svojho času v seminári recitoval som jeho báseň K mládeži. Ale už vtedy sa prejavoval Kmeťov záujem aj o slovinskú literatúru. Píše: Mali sme v seminári samovzdelávajúci krúžok. V rámci programu v ňom som preložil báseň slovinského básnika Šimona Gregorčiča Siromak = Žobrák. Uvádza z nej tri slohy. Z účinkovania v Detve záujem o ľudovú pieseň dokladá týmto úryvkom: V tom detvianskom peknom hájku veselia sa vtáci, / lež ešte sú preveselší detvianski mládenci. Keď muziku majú, pekne si spievajú, /len je to ich veľká chyba, peňazí nemajú. / Len sa vy nebojte, že peniaze nemám, / veď až bude koniec tancu, za dvere sa schovám. O tom, ako sa počas jeho účinkovania v Detve robila osvetová práca, v liste zo 7. apríla 1992 píše: Keď detviansky dekan Ján Štrbáň navštívil hriňovský laz známy pod názvom Snohy, sedel na pni po strome a učil tamojší ľud ani niekde v Kanade misionár Indiánov. Pri treťom svojom pôsobisku podotýka: V Krupine zoznámil som sa so sestrou Jozefa Cígera Hronského, bola úradníčkou na pošte, a s jeho bratom Antonom, kantorom. Chodili sme občas na výlety do okolia. — O svojom pracovnom pobyte na Španej Doline píše: Pobyt tam bol vyplnený najmä sociálnou prácou, zháňaním podpory, vypisovaním všelijakých žiadostí, napríklad o prijatie Jožka Mistríka do nemocnice v Žiline na liečenie očí. 2. Hlavné práce. — V čase môjho pôsobenie maľovali sme kostol na Španej Doline. Maľoval pán majster Jozef Hanula a takisto aj v Radvani, kde Hanulovu maľbu z roku 1909 obnovoval maliar Jozef Pisár z Kamenca pod Vtáčnikom. Maľba na Španej Doline prebiehala počas hospodár- ------- **strana 295** skej krízy, ale ľudia radi na ňu obetovali. V Radvani to bolo s maľbou oveľa ťažšia práca, ale aj tu ľudia radi obetovali a ochotne pomáhali. Tu predbiehavá poznámka: — Pred odchodom z Radvane (v liste z 11. septembra 1990) čítam: Dnes Vám posledný raz píšem z Radvane. V nedeľu som sa lúčil s veriacimi a zajtra odchodím na dôchodok do Pravenca, teda do rodiska a nie do kňazského domova. V nasledujúcom liste (1. októbra 1990) o svojom odchode do dôchodku píše: Musím Vám oznámiť, že s Radvaňou som sa nerád lúčil a odchodil som odtiaľ s pocitom istej zatrpknutosti, keď mi pani evanjelická farárka prejavila súcit: Nie je pekné, že Vás po takej práci maľby kostola posielajú do penzie. — Pravdaže, oddych si môj vzácny priateľ už bol vyslúžil a zaslúžil (mal 85 rokov), no nečudujme sa, prichodilo sa mu lúčiť aj s hlavnou záľubou, ktorú som mu v liste pripomenul žartovnou otázkou spisovateľa Vincenta Šikulu, či vie, čo je zimné ovocie. Na túto oklamnú otázku mi bývalý radvanský farský ovocinár podal celkom vážnu odbornú odpoveď, aké druhy zimných jabĺk pozná, a dodal: Ďakujem Vám, že som si mohol oživiť spomienky na farskú záhradu v Radvani, za ktorou mi je clivo. (Môj ctihodný priateľ už dávno vie, že V. Šikula pod zimným ovocím skrýval "ovocie" zabíjačiek...) Nuž, svieža ukážka na zámerne nastavené nedorozumenie v okruhu veselo ladenej metafory! 3. V liste (18. novembra 1997) ako pár k uvádzanej ukážke o detvianskych mládencoch mi A. Kmeť ponúkol hrdú pesničkovú odpoveď chudobnej podpolianskej dievky. Dobrý večer, frajeročka moja, / čo si včera smutná bola?... / Akoby ja smutná neplakala, / keď mi tvoja mať odkázala, / tak mi ona odkázati dala, / žeby som sa do vás nechystala. / čo som ja aj z chudobného dvoru, / ale som ja z poctivého rodu. Ani po rokoch nezabudol bývalý detviansky kaplán na pesničky mládencov a dievok, ktoré mu zneli v spomienkach spod večernej Poľany... 4. Stretnutie s profesorom Smolejom. — Pán Viktor Smolej bol výmenista slovinských vysokoškolákov vo Svoradove v Bratislave; z našich bol taký pán Jozef Ambruš zasa v Ľubľane. Vo Svoradove mal viacerých priateľov, čo ho pozývali k nim napríklad do Liptova. Tam kdesi mohol byť na svadbe, ktorú spomínate v liste, a vraj Vám povedal, že on sa na jednej ------- **strana 296** dedinskej svadbe dozvedel o Slovensku oveľa viacej ako potom počas ďalších návštev... (Ja som tú svadbu bol omylom umiesťoval na detvianske lazy.) 5. Jedna cesta so Smolejom po Slovensku. — Raz som s ním cestoval po našich krajoch. Navštívili sme izbu Timravy v Abelovej, kostol v Jasove, ktorý na neho urobil silný dojem, potom Betliar a Krásnu Hôrku. Návšteva Timravinej izby v jej rodnej dedine naznačuje záujem obidvoch spriatelených osobností o svojrázne literárne dielo Boženy Slančíkovej Timravy a pripomína vytrvalý záujem Antona Kmeťa o rečové osobitosti z našich nárečí, najmä z užšieho rodného kraja. 6. Osobné záľuby. — V liste (15. decembra 1997) ich zachytáva v troch okruhoch: I. Slovenčina a/ Počúvanie relácie o slovenčine v rozhlase; b/ Jedinečné miestne výrazy; c/ Zisťovanie, že Horná Nitra patrí k oblasti, ktorá je základom slovenčiny. — II. Literatúra: a/ Záľuba v prekladaní, napr. preklad Berkovej poviedky Vihar = Víchrica (vyšla v Tatrane); b/ Pomoc Smolejovcom (Viktorovi a Auguste) pri prekladaní zo slovenčiny do slovinčiny a pri Slovinsko‐slovenskom slovníku. Keď prezerám listy svojho vzácneho priateľa, zisťujem, že jeho najvýraznejšou záľubou sú jedinečné mieste výrazy; uvádzal ich z popudu rozhlasovej rubriky Jazyková poradňa (koreň nášho priateľstva) a teraz by mali byť ťažiskom tohto informatívneho textu. Výber z nich podávam s krátkymi poznámkami horlivého zapisovateľa a zriedka i vlastnými. Vŕšky volajú v Detve priehľadným slovom hrbáče. — V časopise Smer (21. septembra 1991) som čítal, že v Kremničke pole za hradskou volajú Zdolapúti. Ja v tom vidím aj juhoslovanské slovo, lebo pút je v srbčine a chorvátčine cesta. Za poznámkou Niečo z nášho chotára A. Kmeť píše: Sme tu pod Vyšehradom; výstup naň ide z Pravenca Čerte dolinou, niečo ako Čerteje dolinou — privlastňovacie meno s príponou ‐eje/‐e‐. — Z listu, z ktorého pochádza nadpis tohto článku (28. novembra 1991), vyberám tieto slová: Podvalka je u nás podstienok. Uvádzam ho preto, lebo nie je nikde vo veľkom slovníku (SSJ) uvedené — zodpovedá mu české zápraží; potýriť = rozrušiť, pohýbať, napr. kysnuté cesto, vyrušiť spiaceho. (Sloveso týriť — potýriť vo význame "znepokojovať, trápiť" poznám z návštev v rodine priateľa p. Juraja Leporisa, známeho stolárskeho majstra v Prievidzi); Snohy = osada v Hriňovej pod Poľanou. Aký je etymologický základ ------- **strana 297** tohto slova? — U Kálala (Slovenský slovník z literatúry aj nárečí) je uvedený len výraz snohatá morka, čo asi naznačuje, že má dlhšie, vyššie nohy než sliepka a iná hydina; používa sa aj ako nadávka. — Nádrž na vodu pre prípad požiaru volajú v Pravne harajka. — Vo Vašom liste (23. marca 1992) som si k slovu prlenice (Leporisovci) poznačil gajdlianky, že je podobné ovocie ako prlenice, ale oproti včasným prleniaciam ide o neskoré slivočky, ktoré môže uštipnúť aj mráz. Názov gajdlianky našiel som aj v Kálalovom slovníku ako druh slív z Gajdlí (malo byť z Gajdľa; teraz je to Kľačno). Z listu (zo 7. apríla 1991): Dolinu z Malého Šturca cez Šachtičky na Španej Doline volajú Nemčian dolina. Je to skrátená prívlastková forma (porov. Nemčianska dolina). Z listu (z 2. mája 1992): Tunajší názov obyvateľov Koša je Košovci, akýsi rodinný tvar namiesto Košania. Bol som v nedeľu v Lazach a trojdnie Veľkého týždňa som slávil v Brezach (namiesto v Lazanoch, Brezanoch). Takéto skrátené podoby sú vraj známe aj inde. Z listu (z 29. novembra 1993). V našom chotári na jednej lúke bola Baláže studňa, vlastne iba studnička; zo všetkých strán do nej vyviera voda. V týchto končinách sú miesta, ktoré u nás volajú miazdrá: ak ta zablúdila krava, uviazla. Znak, že je zem podmytá, bohatá na spodné vody; ani vozom tade nemožno prejsť. V nasledujúcom liste (zo 4. októbra 1994) píše: Objavil som pôvod slova miazdro zo slovesa miaznuť, namiesto viaznuť. Po mojej výzve o posielaní semiačok z našich nárečí (v liste z 11. apríla 1994) ponúka slovo ocmáľať sa vo význame "vliecť sa, postávajúcky ťarbavo kráčať". Používa sa, aj keď niečo visí vo vetre a ocmáľa sa = kyvoce sa. Pozoruhodná je i poznámka o slove bŕzgať = uvoľňovať dačo upletené (sveter), ako to robila Odyseova manželka: čo cez deň uplietla, v noci bŕzgala, rozpletala. Sloveso bŕzgať uvádza Kálal, ale s významom "slintať" a zbŕzgať sa ako "skyslieť", napr. o mlieku. Napokon uvediem hŕstku slov bez širšieho situačného vysvetlenia: slibiť, rana slibí (ešte mokvá), môchať = dlho prežúvať, člongať = kydať, nadmieru a nepozorne nalievať, výraz hlava gľondží = klesá pri driemaní a zaspávaní. Na budove katolíckej fary v Radvani je pamätná tabuľa farárovi Františkovi Šujanskému, vernému matičiarovi (1. 4. 1832 — 23. 11. 1907). — ------- **strana 298** Keď vážení čitatelia, dakedy pod ňou s úctou postojíte, pripomeňte si, že tam po niekoľkých desaťročiach podľa jeho príkladu hĺbil dušpastiersku a národoveckú brázdu Anton Kmeť, ktorý vďačne vodil hostí ku skromnučkému hrobu svojho duchovného brata, evanjelického farára Andreja Sládkoviča. Keď sa mi zjaví vo vedomí osobnosť Antona Kmeťa v Radvani, zakaždým sa mi ohláša ozvena vďaky za stretania sa s týmto naším múdro skromným kňazom, zaľúbeným do slovenčiny (pozri ním navrhnutý úryvok z 265. slohy Maríny na Sládkovičovom pomníku pred evanjelickým kostolom). Keď pred štyrmi rokmi arcidekan Anton Kmeť bol zavŕšil deväťdesiatku, v liste mi ďakoval za spoluprácu. Ja Vám bratsky ďakujem za to, za čo som Vám už dávno pririekol titul Posol Slovenska. Gejza Horák Nový Slovensko‐poľský slovník ============================= (JURCZAK‐TROJAN, Z. — MIECZKOWSKA, H. — ORWIŇSKA‐RUZICZKA, E. — PAPIERZ, M.: Krakov, 1998, vydavateľstvo UNIVERSITAS I. — II. zv. 1334 s.) Po desiatich rokoch od vyjdenia Poľsko‐slovenského a slovensko‐poľského slovníka (Bratislava, SPN 1988, 764 s.) od Stana, M. a Buffu, F. vyšiel nový dvojzväzkový Slovník slovensko‐poľský (I. zv. obsahuje písmená A — Ô, II. zv. P — Ž). Autorkami slovníka sú poľské slovakistky, z ktorých tri sa zúčastnili aj na bratislavskej prezentácii tohto slovníkového diela v Poľskom inštitúte. Žiaľ, jedna z autoriek — Zofia Jurczaková‐Trojanová — sa tejto udalosti nedožila. Dvojzväzkový Slovensko‐poľský slovník obsahuje približne 50 000 hesiel. Je určený predovšetkým poľskému používateľovi, ktorý sa zaoberá slovenským jazykom. Má slúžiť v prvom rade prekladateľom, tlmočníkom, ------- **strana 299** študentom slovakistiky a slavistiky, vedeckým a výskumným pracovníkom v oblasti slovenského jazyka. Koncepcia slovníka bola vytvorená nielen z hľadiska prínosu pre poľského používateľa, ale i pre slovenského používateľa, ktorý sa zaoberá poľským jazykom. Cieľom slovníka, ako sa dozvedáme z jeho úvodu, je konfrontačné predstavenie dvoch jazykových systémov — slovenského a poľského —, upozorňovanie na podobnosti a odlišnosti funkcií a používania lexém, náčrt zhody a rozdielnosti ich sémantických a formálnych štruktúr, ako aj ich sémantickej a syntaktickej valencie. Úvod slovníka predstavuje jeho koncepciu, metódu a spôsob spracovania hesiel z obsahového, vecného a technického hľadiska. Je tu uvedený zoznam použitých skratiek a značiek, takisto stručný prehľad gramatiky slovenčiny, ktorý sa uvádza v poľštine. V gramatických tabuľkách sa uvádzajú vzory skloňovania a časovania ohybných slovných druhov slovenského jazyka, na ktoré používateľ nájde pri heslových slovách odkaz vo forme arabských číslic. Heslár slovníka obsahuje popri spisovných výrazoch aj výrazy z každodenného hovorového jazyka i nespisovné výrazy. Základnou materiálovou bázou slovníka pri výbere hesiel bol Krátky slovník slovenského jazyka (vydania z r. 1987 i 1997) a Slovník slovenského jazyka I. — IV. (z r. 1959 — 1968) a dostupné dvojjazyčné slovníky. Zastarané výrazy sa zo zásady neuvádzajú; výnimky tvoria iba frekventovanejšie zastarané významy slov nachádzajúce sa najmä v staršej umeleckej literatúre. Uvádzajú sa i niektoré nárečové slová a regionálne výrazy, takisto časté v beletrii. Neuvádzajú sa veľmi obmedzené teritoriálne dialektizmy, rovnako ani odborná terminológia s ohraničenou oblasťou používania. Pri heslových slovách patriacich k ohybným slovným druhom sú základné gramatické informácie spolu s číslom príslušného vzoru skloňovania alebo časovania. Potom nasleduje poľský ekvivalent s tou istou sémantickou a štylistickou hodnotou. V záujme dôkladnejšieho výkladu hesla (lexémy) sa heslo uvádza v rozličných minimálnych kontextoch. Ak slovenské heslo nemá štylisticky adekvátny poľský ekvivalent, nahrádza sa z inej vrstvy jazyka, a to s patričným kvalifikátorom umiestneným za poľským ekvivalentom. Ak slovenské heslo má niekoľko poľských ekvivalentov — synoným, vtedy sa uvádzajú za sebou, ak sú blízke (zameniteľné) ------- **strana 300** sémanticky a štylisticky, oddeľujú sa čiarkou, vzdialenejšie (nezameniteľné) bodkočiarkou. Preklady zameniteľných príkladov a variantov sa uvádzajú v lomených zátvorkách. Ak slovenské heslo nemá adekvátny poľský ekvivalent, prekladá sa všeobecným ekvivalentom a bližšie sa spresňuje v okrúhlych zátvorkách. Ak vôbec neexistuje poľský ekvivalent, uvádza sa slovenský výraz v úvodzovkách (týka sa to istých reálií, najmä slov, ktoré dnes už žijú len v ustálených spojeniach, napr. babka vo význame "starý peniaz"). Pri preklade biologických, zoologických a botanických termínov a názvov chemických prvkov sa v okrúhlych zátvorkách uvádzajú aj ich latinské názvy a pri názvoch chemických prvkov, aj chemické značky. Pri výrazoch a slovách cudzieho pôvodu sa uvádza výslovnosť v hranatých zátvorkách, rovnako v hesle alebo v ekvivalente, ak je výslovnosť v obidvoch jazykoch odlišná. Frazeologické zvraty sa prekladajú poľskými spojeniami adekvátnymi zo sémantického i štylistického hľadiska. Tu sa využíva aj značka približnosti, ak poľský frazeologizmus nie je úplne totožný so slovenským. Nový Slovensko‐poľský slovník je spracovaný podľa zásad súčasnej dvojjazyčnej lexikografie. Heslá sú usporiadané abecedne, čím sa zabezpečuje rýchla orientácia. Výnimku tvoria varianty, a to pravopisné, fonetické a morfologické, ak sú abecedne za sebou. Zdrobneniny podstatných mien, prídavných mien, prísloviek a opakovacích slovies sa hviezdujú, ak nasledujú abecedne za sebou; ak nenasledujú za sebou, používa sa odkaz, a to aj pri príbuzných a významovo totožných heslách. Ak gramatický aparát je pri obidvoch variantoch totožný, uvádza sa len pri frekventovanejšom výraze; ak sa odlišuje, uvádza sa pri obidvoch variantoch. Z úsporných dôvodov príslovia a frazeologizmy sa uvádzajú zvyčajne len pri prvom výskyte plnovýznamového slova príslovia alebo frazeologizmu. Zemepisné názvy sú spracované ako príloha na konci II. zväzku slovníka a sú v nej zahrnuté názvy európskych štátov a ich hlavných miest; názvy veľkých štátov sveta a väčších miest sveta; názvy významných historických a kultúrnych centier s uprednostnením názvov poľských, slovenských a českých miest; iné dôležité zemepisné názvy, ako napr. názvy kontinentov, horských pásem, ostrovov, riek, morí a oceánov. Obyvateľské mená a prídavné mená utvorené od zemepisných názvov nájde používateľ v heslári slovníka. ------- **strana 301** Ako ďalšia príloha na konci slovníka (za zemepisnými názvami) je zoznam často používaných slovenských skratiek a značiek. Obsahuje skratky názvov organizácií a inštitúcií, skratky fyzikálnych a chemických jednotiek, skratky mier a váh, všeobecne používané skratky v jazyku (atď., napr., prof., a pod.). Je všeobecne známe, že spracovať slovník je mimoriadne náročná úloha. O dvojjazyčnom prekladovom slovníku to platí dvojnásobne, lebo sa konfrontujú dva jazyky, v našom prípade dva príbuzné, ba blízke jazyky. Zdalo by sa, že príbuznosť uľahčuje tento druh lexikografickej práce, ale je to práve naopak. Skrýva v sebe často ťažko badateľné nástrahy; podobnosť sa ukáže neraz ako "chyták" a odlišnosť nás prekvapí práve opačne. Nestačí dokonale ovládať obidva jazyky na ich všetkých úrovniach, čiže mať detailné jazykové vzdelanie. Je nevyhnutné mať úctu k jazyku, rešpektovať jeho zákonitosti, mať nadhľad, kultúrnosť, byť všeobecne informovaný, dôsledný, trpezlivý, neúnavný a vytrvalý. Autorky recenzovaného slovníka sa svojej úlohy zhostili dobre. Ako sme už uviedli, za základné pramene heslára vybrali dostupné výkladové slovníky slovenského jazyka. Žiaľ, tu citeľne chýba moderný veľký výkladový slovník slovenského jazyka so súčasnou slovnou zásobou a bohatým dokladovým materiálom. Absenciou takéhoto slovníka trpí aj domáca lexikografická a prekladateľská obec. Koncepcia Slovensko‐poľského slovníka je premyslená do detailov, aby slovník mohol použiť poľský aj slovenský používateľ. Škoda, že autorky neuviedli pre slovenského používateľa úvod, koncepciu a skratky používané v slovníku aj po slovensky. Ako veľké pozitívum treba hodnotiť to, že slovník uvádza veľa potrebných gramatických informácií. Osobitne sa žiada vyzdvihnúť uvádzanie slovesných väzieb, pri ktorých sú v jazykovej praxi časté chyby aj v slovenčine. Detailná koncepcia, úsilie všetko veľmi precízne spracovať, aby sa používateľ v nijakom prípade neocitol v neistote a v pochybnostiach, skrýva však nebezpečenstvo komplikovaného podávania niektorých pomocných informácií. Cezúra v heslách, lomka pri variantoch, rozličné zátvorky, tilda, pomlčka a spojovník, rozličné typy písma, množstvo kvalifikátorov, skratiek a značiek — to všetko je zdrojom možných omylov a chýb. Preto sa vôbec nemožno čudovať, že v slovníku nájdeme určité nedostatky, ------- **strana 302** chyby a chybičky, nedôslednosti. Pri takejto náročnej práci sa im jednoducho nedá vyhnúť, ak chceme, aby slovník aj vyšiel. Pri redícii sa tieto malé nedostatky ľahko odstránia. Uvedieme aspoň niektoré, nie preto, aby sme znevážili náročnú slovnikársku prácu autoriek, ale aby sme používateľa slovníka informovali, na čo všetko treba dávať pozor pri koncipovaní a redigovaní takéhoto náročného lexikografického diela. Pri hesle boľačka chýba skratka, že toto slovo je hovorové. Pri hesle kuropta v príklade ...hôrná má byť správne ...hôrna. V heslovej stati dôkladný v príklade ‐a analýza chýba dĺžeň na ‐á. Takisto chýba dĺžeň v zemepisnom názve Irán. V zásadách koncepcie na začiatku slovníka nie sú v súlade príklady s tými, ktoré nájdeme v heslári slovníka, napr.: babinec (v heslári sa neuvádza), bábkoherec (ináč je v zásadách, ináč v heslári). Podobne je to aj v prípade hesla pás: príklad uvedený v úvode sa v heslári nenachádza. V úvode je nesprávne volený príklad heslového slova chladne/o, pritom v heslári slovníka tieto dve slová tvoria dve osobitné heslá. Nedôsledne sa uvádzajú analogické heslá (poradie tvarov ich množného čísla): pes, psy/psi a vlk, vlci/vlky, pričom v úvode sa práve na príklad variantu uvádza vlk, vlky/vlci. Ešte sa vari treba zmieniť o peknej úprave spoločného prebalu a vyjadriť nespokojnosť s nečitateľným názvom slovníka na tvrdej obálke a s chýbajúcim názvom na chrbte publikácie. Sú to len maličkosti, ale môžu spôsobiť praktické ťažkosti a mrzutosti pri používaní slovníka, pri jeho vyberaní z knižnice či z poličky. Napriek uvedeným drobnostiam nový Slovensko‐poľský slovník je pozoruhodným prínosom do dvojjazyčnej lexikografie v Poľsku i na Slovensku. Nepochybne sa stane dobrou pomôckou poľských slovakistov a slovenských polonistov. Ostáva len vyjadriť nádej, že čoskoro vyjde aj jeho opačná verzia podobného rozsahu — Poľsko‐slovenský slovník. Edita Chrenková ------- **strana 303** SPYTOVALI STE SA ================ Plávajúca britová upchávka? — Nedávno sme do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV dostali otázku, či je pomenovanie plávajúca britová upchávka jazykovo správne. Hoci toto spojenie už dlhšie používajú odborníci z oblasti stavbárstva, u niektorých vyvoláva váhanie: môže mať terminologickú platnosť slovo brit a od neho utvorené prídavné meno britový, ktoré sa neuvádzajú v jazykových príručkách? Ak nie, čím ich nahradiť? Na začiatok treba uviesť, že slová brit, britový nie sú súčasťou slovnej zásoby slovenčiny, preto ich nenájdeme ani v základných kodifikačných príručkách, t. j. v Krátkom slovníku slovenského jazyka (3. vyd., Bratislava, Veda 1997) a v Pravidlách slovenského pravopisu (Bratislava, Veda 1998). Výrazy brit, britový totiž patria medzi tie slová, ktoré si mnohí odborníci predovšetkým z radov technikov už dlhšie požičiavajú z češtiny. Ako však nahradiť prídavné meno britový v spojení plávajúca britová upchávka? V Česko‐slovenskom slovníku (Bratislava, Veda 1979) sa na s. 38 pri hesle brit uvádzajú tieto slovenské ekvivalenty: rezná hrana, ostrie. Pri nahrádzaní prídavného mena britový v spojení plávajúca britová upchávka by sa preto dalo uvažovať o týchto dvoch možnostiach: plávajúca upchávka s ostrím a plávajúca upchávka s reznou hranou. Obidve spojenia sú však komunikačne nákladné a trocha ťažkopádne. Preto je potrebné hľadať taký termín, ktorý bude zreteľne pomenúvať upchávku, ktorej úlohou je rozrezať materiály neželateľné v jej blízkosti. Týmto kritériám vyhovuje spojenie plávajúca rezná upchávka. Vhodne sa ním pomenúva typ pohybujúcej sa upchávky s reznou hranou. Pravda, funkciu reznej hrany, teda to, že je určená na rozrezanie neželateľných materiálov, ktoré sa dostanú do jej blízkosti, je potrebné spresniť v definícii tohto termínu. V spojení plávajúca britová upchávka môžeme teda nenáležité slovo britový nahradiť vhodným výrazom rezný: plávajúca rezná upchávka. Katarína Hegerová ------- **strana 304** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (21) ================ bioetika gen. -y (gr.), žen. časť etiky zaoberajúca sa morálnymi otázkami ľudského života spätými s rozvojom súčasných biologicko-lekárskych vied: Termín bioetika vznikol v USA pred niekoľkými desaťročiami. (LITERATÚRA) Slovo bioetika sa začalo objavovať najmä posledné roky, a to v súvislosti s javmi, ktoré stavajú človeka pred riešenie závažných morálnych otázok týkajúcich sa primárne ľudského života a vyžadujúcich od človeka, aby ich zhodnotil a rozhodol sa pre také konanie, ktoré je v súlade s mravnými normami. Ide o javy, resp. činy dotýkajúce sa existenciálnej podstaty a hodnôt ľudského bytia, ktoré sa vynárajú na pozadí súčasného nebývalého rozvoja biologicko-lekárskych vied, ako sú génové manipulácie, klonovanie, otázka počatého života, spôsoby lekárskej terapie, pokusy na ľuďoch, eutanázia, trest smrti ap., teda o javy a problémy svojou povahou hraničné a vyžadujúce spoločnú prácu odborníkov z mnohých oblastí — biológov a lekárov, etikov a teológov, ale i právnikov. Slovo bioetika je zložené slovo, ktorého obidve časti majú grécky pôvod. Časť bio- je odvodená z gréckeho slova bios ― život a označuje vzťah k životu, živým organizmom a životným procesom. Časť etika (lat. ethica) súvisí s gréckym prídavným menom ethikos ― mravný (od ethos ― mrav) a pomenúva jednak filozofickú disciplínu zaoberajúcu sa morálnymi javmi a jednak sústavu mravných noriem. Bioetiku môžeme definovať ako špeciálnu časť etiky, ktorá sa zaoberá morálnymi otázkami a normami vo vzťahu k všetkým formám ľudského života (od jeho začiatku cez jeho trvanie až po smrť). V širšom zmysle bioetika zahŕňa aj etiku životného prostredia, t. j. vzťah človeka k prírode, k zvieratám ap., presadzuje úctu k životu vôbec. Slovo bioetika zaraďujeme medzi zložené slová s prvou časťou bio- typu biografia, biogenéza, bioplazma, biosféra. Sú to slová uplatňujúce sa predovšetkým v odbornej oblasti, odkiaľ prechádzajú do publicistiky a prostredníctvom nej do ďalších komunikačných sfér. ------- **strana 305** profi- (nem. ← angl. ← lat.) prvá časť zložených slov s významom profesionálny, najmä šport. publ.: Svoj debut absolvoval v profiringu 23. júna 1969 v Madison Square Garden. (TLAČ) Zložené slová s prvou časťou profi- nie sú v našom jazyku, predovšetkým v jeho hovorenej forme, nové ― poznáme ich už dávnejšie zo športovej publicistiky ako výrazy blízke profesionálnemu slangu v podobách profibox, profiboxer, profifutbalista, profiring, profizápas, profiturnaj, profikariéra, profidráha, profiliga, profitím, profimodel... Ako je z príkladov zjavné, zložka profi- v citovaných slovách nahrádza prídavné meno profesionálny: profibox ― profesionálny box, profizápas ― profesionálny zápas, profikariéra ― profesionálna kariéra, profiliga ― profesionálna liga ap. Pri zložke profi- cítiť už len vzdialene jej latinský pôvod (od slova professio ― priznanie k remeslu, povolaniu). Slová s touto časťou sa dostali do nášho, ale aj do iných jazykov (napr. maďarčiny, češtiny) prostredníctvom nemčiny. Východiskom tu bolo anglické prídavné meno professional „profesionálny“, ktoré sa v nemčine substantivizovalo (spodstatnelo) na podobu Professional ako označenie profesionálnych športovcov (t. j. vykonávajúcich svoju činnosť ako zamestnanie; platených športovcov), pričom proces substantivizácie prebehol aj v angličtine. Skrátením substantíva Professional vznikla hovorová podoba Profi (z nej je odvodené naše slangové slovo profík, ktorého význam „profesionálny športovec“ sa rozšíril zo športovej oblasti aj do ostatných sfér jazyka). V priebehu ďalšieho vývinu sa slovo Profi v nemčine začalo spájať s inými slovami a vytvárať zložené slová, v ktorých sa táto zložka začala uplatňovať vo funkcii prídavného mena vo význame „profesionálny“: Profisport ― profesionálny šport, Profiboxer ― profesionálny boxer, Profifussbaler ― profesionálny futbalista atď. V takejto zloženej podobe tieto slová prenikli aj k nám. Slová s časťou profi- v našom jazyku teda primárne nevznikli ako skrátená podoba dvojslovného pomenovania, ale dostali sa k nám ako zložené slová s prevzatou už skrátenou prvou časťou. Svoje miesto si našli predovšetkým v oblasti športu, ale novšie slová ako napr. profipredaj svedčia o tom, že slovotvorný rad so zložkou profi- je otvorený tvoreniu ďalších slov dotýkajúcich sa aj iných oblastí, v ktorých časť profi- zastupuje prídavné meno profesionálny vystupujúce pôvodne v dvojslovných spojeniach. Ojedinele sa možno stretnúť aj s písaním tejto časti oddelene, za systémové však ------- **strana 306** pokladáme písanie oboch zložiek dovedna, tak ako je to v zloženinách typu infotext, fotoklub, diskohry, hifisúprava atď. Slová s časťou profi- fungujú ako živý prostriedok publicistického štýlu. Ich príznakovosť je stále citeľná. stretkár gen. -a, muž. slang. účastník pravidelných stretnutí duchovného spoločenstva (najmä mladých ľudí): O štvrtej prídu stretkári. (ÚSTNY PREJAV) Význam slova stretkári z citácie sa nám osvetlí na základe východiskového slova, od ktorého je odvodené, a tým je slovo stretko. Ide o slangové pomenovanie pravidelného stretávania sa spoločenstiev veriacich, ktorého cieľom je prehĺbenie viery a aktívnejšia účasť na živote cirkvi (o slove stretko porov. aj M. Pisárčiková, Kultúra slova, 25, 1991, s. 368). Bezpríznaková podoba tohto pomenovania je stretnutie. Pôvod slova stretko siaha ešte do čias tzv. tajnej cirkvi, teda do čias, keď cirkev u nás nemohla slobodne pôsobiť. Jednu z jej najvýznamnejších zložiek predstavovali malé spoločenstvá veriacich (predovšetkým študentov, ale aj rodín a detí). Úlohou týchto spoločenstiev bolo vyvíjať aktivity, ktoré vtedajšia politická moc oficiálnej cirkvi znemožňovala alebo zakazovala, a tak dopĺňať činnosť legálnej cirkvi. Prirodzene, schádzanie sa členov spoločenstiev, ako aj ich činnosť prebiehali v tajnosti. V tomto kontexte vznikol výraz stretko ako druhotne utvorený od slova stretnutie, ktorý sa začal používať zástupne namiesto slova spoločenstvo s cieľom zastrieť, utajiť to, čo s ním s úviselo (tento príznak si dnes už neuvedomujeme). Slovo stretkár patrí medzi názvy osôb podľa činnosti, resp. podľa vzťahu k nejakej činnosti, príslušnosti ap., so zakončením na -ár/-ar/-iar, napr. opravár, zemepisár, ochranár, bábkar, maliar, oceliar atď. Niektoré vznikli odvodením od slovesa pomenúvajúceho danú činnosť, pri iných bolo východiskovým slovom podstatné meno. Tak je to aj v prípade slova stretkár. Neologizmus stretkár sa zrodil v užšom komunikačnom prostredí a bol teda viazaný na istý (obmedzený) okruh používateľov, ktorými boli prevažne mladí ľudia. Odtiaľ ― tak ako aj pri slove stretko ― pochádza jeho s langový ráz. S legalizáciou a rozšírením duchovných spoločenstiev sa rozšíril aj dosah jeho uplatnenia. Možno konštatovať, že v súčasnosti sa obidve slová posúvajú viac do hovorovej vrstvy slovnej zásoby. Silvia Duchková ------- **strana 307** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Posledný a ostatný =================== ANTON HABOVŠTIAK V ostatných rokoch sa ustavične odohráva akoby súboj medzi prídavnými menami posledný a ostatný. Mnohí z nás preferujú slovo ostatný, iní zasa slovo posledný. Niektorí tvrdia, že korektnejšie je povedať Ostatný raz sme sa videli pred rokom, ako pripomenúť, že Posledný raz sme sa videli pred rokom. Dnes po podrobnejších výskumoch slovenčiny vieme, že pri vzniku tohto stavu podstatnú úlohu zohrali nárečia. Na základe výskumu jazykového stavu na území Slovenska pre lexikálnu časť Atlasu slovenského jazyka sa ukázalo, že medzi slovami posledný a ostatný ― konkrétne v slovnom spojení ostatný dom v dedine ― je hranica, ktorá výrazne oddeľuje západoslovenské nárečia od stredoslovenských a východoslovenských nárečí. Pre strednú a východnú slovenčinu je charakteristické spojenie ostatný dom v dedine, kým na západnom Slovensku spojenie posledný dom v dedine. V súčasnej spisovnej slovenčine sú prídavné mená ostatný a posledný rovnocenné. Už v minulosti sa však vplyvom biblických textov na celom Slovensku ustálili spojenia, ako posledná večera alebo posledný súd. V tejto súvislosti možno pripomenúť, že používanie slova posledný sa naďalej rozširuje najmä vo význame „jediný zvyšujúci alebo majúci najnižšiu hodnotu“ a hovorí sa: moje posledné peniaze, moja posledná nádej, prišla posledná hodina a pod. Ale aj v týchto prípadoch možno popri prídavnom mene posledný použiť aj prídavné meno ostatný. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 4. 1998) ------- **strana 308** Kontrolór ========= JÁN HORECKÝ Dnes odpovedáme na otázku nášho poslucháča, prečo v slove kontrolór píšeme a vyslovujeme dlhé ó, keď v prevažnej väčšine slov zakončených na -or zachovávame krátke o. Musíme začať konštatovaním, že v takých slovách latinského pôvodu, ako rektor, redaktor, inšpektor, ktorými sa pomenúvajú osoby, zachovávame krátke zakončenie -or, teda také, aké bolo aj v latinčine. Platí to aj o názvoch vecí, ako reflektor, traktor. A napokon to platí aj o všetkých slovách na -átor: moderátor, regulátor, imperátor. Slovo kontrolór však nie je odvodené priamo od latinského slovesa, ale od spojenia cointra rollam, v starej podobe contra rotulam. Slovo rotula tu pôvodne znamenalo „koleso, koliesko“, ale neskôr aj „zvitok, kotúč“. Spojením contra rollam sa označovalo sledovanie a porovnávanie stavu vecí s nejakým súpisom, záznamom na zvitku čiže kotúči. Až z tohto spojenia vzniklo sloveso kontrolovať. Podstatné meno kontrolór teda nepatrí do spomínanej veľkej skupiny slov zakončených na -or. Preto sa ustálila podoba s dlhým zakončením, teda kontrolór. Táto podoba je doložená už vo Viestovom Železničnom slovníku z roku 1920 a odvtedy sa nemenila. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 4. 1998) Čo s výrazom know-how? ====================== MATEJ POVAŽAJ Po roku 1989 sa do odbornej reči najmä našich ekonómov a podnikateľov dostalo veľa výrazov z angličtiny. Niektoré z nich sa podarilo pomerne rýchlo nahradiť vhodnými domácimi náprotivkami, ako to bolo naprí- ------- **strana 309** klad pri výraze joint venture [džoint venčә]. Ten sa nahradil domácim ekvivalentom spoločný podnik. Pri niektorých výrazoch sa však nepodarilo hneď nájsť primeraný domáci ekvivalent. Medzi ne patrí aj výraz know-how [nouhau]. Doslovný preklad tohto anglického výrazu je vedieť ako. Lenže takéto vyjadrenie sa nemôže uplatniť ako termín. V zákone o ochrane hospodárskej súťaže sa ako ekvivalent anglického výrazu know-how uvádza vyjadrenie výrobné, technické a obchodné poznatky a skúsenosti. Ani toto veľmi opisné vyjadrenie nemôže fungovať ako termín. Môže sa však stať základom na uvažovanie o tom, čo by sa z neho dalo využiť pri utváraní vhodného domáceho termínu. Totiž nie všetky znaky, ktoré sa uplatňujú pri výklade termínu alebo v jeho definícii, musia mať bezprostredný odraz priamo v termíne. A tak môžeme z tohto opisného vyjadrenia vybrať iba niektoré znaky. Nimi by mohli byť znaky obsiahnuté v slovách výrobný, obchodný a poznatky. Z týchto znakov a či prvkov dostaneme trojslovné spojenie výrobno-obchodné poznatky. Toto slovné spojenie už môže dobre fungovať ako odborný termín. A jeho presná významová náplň sa vyjadrí v definícii termínu, ako je to aj pri iných odborných termínoch. Na záver teda opakujeme: namiesto anglického výrazu know-how odporúčame používať domáce združené pomenovanie výrobno-obchodné poznatky. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 4. 1998) Ľudovo povedané, ako sa ľudovo hovorí ===================================== MÁRIA PISÁRČIKOVÁ Mnohí, a to aj profesionálni používatelia jazyka majú dosť mylnú predstavu, že spisovný jazyk má byť len akýsi strohý systém na dorozumievanie. Ak sa im v písanom alebo aj hovorenom verejnom prejave tisne na jazyk dajaký živší, citovejší alebo iba trochu hovorovejší obrazný výraz, pre istotu ho uvádzajú vsuvkou ako sa ľudovo hovorí, prípadne ľudovo ------- **strana 310** povedané, čím akoby zachovávali od takéhoto výrazu odstup. Na ilustráciu uvedieme príklady z verejných médií: Ako sa ľudovo hovorí, trafili ste do čierneho. Ľudovo povedané — pri liečbe dosiahli za minimum peňazí maximálne výsledky. Ľudovo povedané, ide im to ako v lete na saniach. Ľudia si dnes na úradoch — ako sa ľudovo hovorí — podávajú kľučky. Nebudeme rozhojňovať príklady na používanie povrávky ľudovo povedané alebo ako sa ľudovo hovorí, chceme skôr poukázať na jej neodôvodnenosť, ba až nezmyselnosť. Veď všetky spomenuté prípady typu trafiť do čierneho, podávať si kľučky, za minimum peňazí dosiahnuť maximum atď. nie sú nijaké „ľudové“ výrazy. Sú pevnou súčasťou nášho spisovného jazyka a patria do oblasti frazeológie. Frazeológia skrýva veľa múdrosti, skratkovitosti i citovej pôsobivosti. Nedostatkom dnešného, často šablónovitého jazyka je práve nepoznanie alebo vedomé obchádzanie tejto vzácnej zložky našej reči. V nijakom prípade ju nevyčleňujme z našej reči akýmsi dištančným a naskrze nepriliehavým komentárom ľudovo povedané alebo ako sa ľudovo hovorí. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 4. 1998) Upchaté priepusty ================= JOZEF JACKO Rozbité korytá potokov a upchaté priepuste by spôsobili, že by sa voda vyliala ešte vo väčšej miere. V tomto súvetí, ktoré sme zaregistrovali v jednom celoslovenskom denníku, sme sa pozastavili pri slove priepuste v spojení upchaté priepuste. Pisateľ toto podstatné meno zaradil do skloňovacieho typu ženských podstatných mien vzoru dlaň: upchaté priepuste ako upchaté hate. Časť hate, priehrady, menšia stavba umožňujúca voľný odtok vody sa v slovenčine označuje slovom priepust, nie priepusť. Podstatné meno priepust s tvrdou spoluhláskou t na konci je utvorené bezpríponovým slovo- ------- **strana 311** tvorným postupom od slovesa prepustiť s významom „umožniť preniknutie niečoho“. Rovnakým slovotvorným postupom sú utvorené aj podstatné mená výpust, úpust, vpust od slovies vypustiť, upustiť, vpustiť. Výpust je otvor upravený na vypúšťanie niečoho, napr. výpust rybníka. Úpust je miesto pod haťou, ktorým prudko preteká prebytočná časť zachytenej vody, napr. mlynský úpust. Vpust je otvor odvádzajúci dažďovú vodu do kanála, napr. kanálový vpust, strešný vpust. Podstatné mená výpust, úpust, vpust sú neživotné podstatné mená mužského rodu a patria do skloňovacieho vzoru dub. Do tohto skloňovacieho vzoru treba zaradiť aj slovo priepust: upchatý priepust, z upchatého priepustu, nad upchatým priepustom. V nominatíve množného čísla má podstatné meno priepust príponu tvrdé -y: upchaté priepusty. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 5. 1998) Výslovnosť slov anjel, evanjelium ================================= MÁRIA PISÁRČIKOVÁ V náboženských textoch, a to najmä tých, čo sa vyslovujú nahlas zvyčajne v chrámoch, často sa vyskytujú slová anjel a evanjelium. Pri obidvoch slovách možno počuť dvojakú výslovnosť: daktorí tieto slová vyslovujú s dvojhláskou ako [aňiel, evaňielium], iní sa vo výslovnosti držia písanej podoby a vyslovujú ich so skupinou spoluhlások -nj- [anjel, evanjelium]. Odpoveď na túto dilemu nie je zložitá, lebo v slovenčine máme platné Pravidlá slovenskej výslovnosti, v ktorých môžeme zistiť, že vo výslovnosti spomínaných slov sa uplatňuje dvojhláska ie, pričom sa spoluhláska n mäkčí tak, ako napr. v slove tanier. Správna výslovnosť má teda podobu [aňiel, evaňielium]. Taká istá výslovnosť je aj v slovách, ktoré s nimi súvisia: [aňielski, aňielik, evaňielista, evaňielik] atď. To, čo sme povedali, daktorých poslucháčov uspokojí asi len sčasti. Iste sa mnohým vnucuje otázka, prečo sa slovo anjel a slová s ním súvisia- ------- **strana 312** ce nepíšu s dvojhláskou, ale s písmenami nj. Podľa etymologického slovníka s a dá zistiť, že ide o pozostatok stredovekej latinskej výslovnostnej podoby slova anjelus, ktoré vzniklo z pôvodného gréckeho slova angelos, t. j. Boží posol. Odraz tejto latinskej výslovnosti sa zachoval v našom pravopise doteraz. Vo výslovnosti však už nastalo zdomácnenie. Vo viacerých nárečiach dokonca poznáme výslovnosť [anďel, anďelik, evanďelium], kým v spisovnom jazyku sa výslovnosť skupiny n-j-e posunula k zmäkčeniu tvrdého n a k výslovnosti dvojhlásky ie: vyslovujeme teda [aňiel, evaňielium]. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 5. 1998) Predsedníčka, nie predsedkyňa ============================= MATEJ POVAŽAJ V rečovej praxi sa na označenie ženy, ktorá je na čele istej inštitúcie, organizácie, spolku, výboru a pod., zvyčajne používa slovo predsedníčka. Okrem tejto podoby sa však môžeme stretnúť aj s podobou predsedkyňa. Viacerí poslucháči si už iste položili otázku, či sú správne obidve podoby, alebo iba jedna z nich. Odpoveď na túto otázku môžeme nájsť v našich kodifikačných príručkách, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu a Krátky slovník slovenského jazyka. V nich sa uvádza iba podoba predsedníčka, podobu predsedkyňa v nich nenájdeme. Podoba predsedníčka sa ako jediná uvádza nielen v najnovších kodifikačných príručkách, ale aj v ďalších našich slovníkoch a Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré vyšli v tomto storočí. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že náležitá je iba podoba predsedníčka. V tejto súvislosti možno ešte ako zaujímavosť uviesť, že pomenovanie ženského rodu predsedníčka vzniklo z pomenovania mužského rodu, ktoré malo podobu predsedník, podobne ako účastníčka od účastník, pomocníčka od pomocník atď. Od podoby predsedník je utvorené aj prídavné meno ------- **strana 313** predsednícky a podstatné meno predsedníctvo. V súčasnosti sa však podoba predsedník už nepoužíva. Nájdeme ju iba v našich starších slovníkoch. Preto sa podoba predsedník hodnotí ako zastaraná. Namiesto zastaranej podoby predsedník dnes používame podobu predseda. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 5. 1998) Robiť ako murovatý? ==================== IVAN MASÁR V dialógu nahnevaného otca s nepočúvnou dcérou zaznela v televíznom filme s názvom Tu sú levy takáto výčitka na adresu dcéry: Veď robím ako murovatý. Replika určite zaskočila nejedného diváka, ktorý sotva vedel odpovedať na otázku, čo znamená frazeologizmus robiť ako murovatý. V slovenskej frazeológii by sme ho hľadali darmo, hoci v slovenčine máme dostatok frazeologizmov so slovami robiť, robota. Z porovnávacích frazeologizmov si pripomeňme aspoň expresívny frazeologizmus robiť ako kôň, ktorý uvádza aj Krátky slovník slovenského jazyka a ku ktorému sú významovo aj štylistickou hodnotou blízke frazeologizmy robiť ako vôl, ako somár, ako mulica, ako hovädo. Všetky majú význam „robiť veľmi veľa a obyčajne ťažko“. Medzi frazeologizmy s významom „robil ustavične, neprestajne“ patria frazeologizmy robiť do úmoru, robiť vo dne, v noci a iné. Ukazuje sa, že autor scenára filmu zanedbal povinnosť čerpať predovšetkým z výdatného domáceho prameňa a radšej sa uchýlil k primitívnemu hláskovému prepisu českej frázy pracovat jako mourovatý. Mimochodom: V Česko-slovenskom slovníku mohol zistiť, že jeho slovenským ekvivalentom je frazeologizmus robiť ako najatý. Nie je príjemné, že na takéto hrubé chyby v jazykovej kultúre treba upozorňovať aj tvorivých pracovníkov z oblasti kultúry. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 6. 1968) ------- **strana 314** Nové a nové potreby =================== JÁN KAČALA Keď sa v reči stretneme so syntakticky rovnocennými slovnými jednotkami, v mysli sa nám vynorí syntaktický jav známy ako priraďovanie alebo koordinácia. O taký prípad ide v príkladoch typu zbierať jahody a maliny, vedľa seba šli rodičia a deti, povedať pokojne, ale dôrazne. Iný prípad nastáva vtedy, keď sa opakuje ten istý výraz, napr. chlapec len čakal a čakal (t. j. dlho, stále čakal), narážal na ťažkosti a ťažkosti (t. j. na stále ťažkosti), mať nové a nové potreby (t. j. stále nové potreby). Zopakovanie istého slova s pomocou spojky a tu neslúži na priraďovanie syntakticky rovnocenných jednotiek. Napr. spojenie slov nové a nové je čisto formálnym priradením rovnakých slov, ktoré v reči má celkom inú funkciu. Ako sme už pri výklade uvedených spojení uviedli, spojenie rovnakých slov pomocou spojky a signalizuje iný význam celého spojenia: nejde v ňom o jednoduché priradenie dvoch slov, lež o stupňovaciu či intenzifikačnú funkciu takéhoto opakovania slov. To značí, že opakovanie výrazov tu vôbec nie je len ich rozmnožením na základe priraďovacieho vzťahu, lež má v reči novú funkciu ― má stupňovať či intenzifikovať výraz. Takéto stupňovanie výrazu v rukách dobrého štylistu značí účinný vyjadrovací prostriedok slúžiaci na osvieženie nášho jazykového prejavu. Ako vidno, syntaktické prostriedky v našej reči majú takisto rozmanité využitie. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 6. 1998) ------- **strana 315** NAPÍSALI STE NÁM ================ Vec verejná =========== Ešte prv, než som začul v Slovenskom rozhlase tvrdenie, že „kultúra nášho jazyka je dobrá, nie je havarijná“, poznačil som si zopár autentických výrokov z nepreberného množstva porušovania kodifikácie spisovnej slovenčiny u ľudí, ktorí sa živia chlebom z príhovorov, komentovania, dialógov a pod. v každodennom styku s verejnosťou prostredníctvom elektronických médií. Chcem poznamenať, že som ich zapisoval bez zoradenia, bez osobitého vzťahu k televízii či rozhlasu. Papier síce zožltol, ale aktuálnosť a realita ostali. Keď po r. 1989 nastal aj v tejto oblasti „obrodzovací proces“, prvé a vcelku úspešne to zvládli športové redakcie. Kmeťom ukázali východy z redakcií (iným sa vrátili) a poslucháčom okatý deficit svojho jazykového vedomia. Nestačil som sa čudovať pri prenosoch z tenisu (STV2 ― 27. 1. 1998 až 1. 2. 1998), keď komentátor vyťahoval zo svojej lexiky slová: dominuje, unikátny, univerzálny, osciluje, komponent, faktor, konštantný atď. Takto sa poslucháč dozvedel, že čílsky tenista Rios nie je kooperatívny a že Korda má konštantné údery, čo znamená „nemenné, trvalé, stále“. Priaznivci tenisu vedia, že išlo o údery „účinné, presné, pestré“. Aj tohto roku niektorí hráči ukázali konštantnú hru, mali konštantné podania a kontinuitu pri servise, videli sme aj kraťase, čo viedlo komentátorov k domneniu (STV2 ― 28. 1. 1999). Už nevidíme víťazný úder, ale len viner, hráč usúdil, že nemá zmysel čerpať (= míňať) sily a rozhodca zabavil (= nevrátil do hry) loptičku (STV2 ― 26. 1. 1999). Oveľa horšie však pôsobí, ak komentátor pri presnom údere poúča, že súper sa strafil, nestrafil sa do ihriska (SRo ― 1. 12. 1998), trafil sa aj Slovan (SRo ― 1. 12. 1998) a že Češi sa tešia. Tieto výrazy znejú permanentne najmä v SRo. ------- **strana 316** Bolo by zaujímavé urobiť prieskum zameraný na gen. j. č. V zápase Slovan ― Sofia (28. 8. 1997) domáci hráč z dobrej pozícii netrafil, iný hráč vybehol zo zadnej pozícii (STV2 ― 8. 9. 1997), chlapci sa tešia z tejto akcii (tamže) a lobda letela na bránu. Začuli sme aj, že hráči dosiahli dielči ciel. Nie čiastkový a nie cieľ. Nečudujme sa, keď na ihrisku bol fyzicky nadupaný hráč (STV2 ― 8. 9. 1997). V zápase Trnava ― Slovan sme sa dozvedeli, že Lapšanský prišiel z Bystrici (VTV ― 3. 9. 1997) a v zápase Slovensko ― Švajčiarsko (SRo ― 19. 10. 1997) prechádzame do exhibícii. V súčasnosti dať gól je osobitým úspechom, no nastrieľať súperovi štyri góle (Markíza ― 1. 10. 1997) je umenie. Nepripravenosť či nevedomosť? RMF (3. 2. 1997) zvestovalo, že nás teší Sonine 4. miesto, doplnené o dneska a Francúziek. Možno by sme si pomohli, keby sme prišli na Hviezdoslavove námestie (STV1 ― 22. 6. 1997). Hráči si urobili prestávku, lebo puk je mimo plochu (SRo ― 2. 12. 1997), v Čechách žijú ľudia mimo svoju vlasť (STV1 ― január 1999), bude sa vhadzovať po lavici brankára (SRo ― 8. 3. 1998) a hokejisti čistia ladovú plochu (tamže). Títo komentátori v SRo sa priam prekonávajú, napr.: chleba sa lámal (11. 3. 1998). Je „pôžitok“ počúvať tieto výmysly. Mladá športovkyňa vyslovila (SRo ― 7. 12. 1997) nádej, že iste jej to nabudúce vynde. V zápase 1. FC ― Juventus (SRo ― okt. 1997) sme sa dozvedeli, že naši hráči akoby sa stali solnými stĺpami, že chudera Nitra dostala desinu (SRo ― 31. 10. 1997) a že treba dávať pozor, lebo hra sa presunula pred našeho brankára. Maják nepochopiteľnej ignorácie a neschopnosti rozlíšiť gramatické kategórie duchaplne odokryl komentátor (SRo ― 20. 11. 1997) v rozhovore s istou hádzanárkou ste perfektne chytala. Alebo: Na lad priletelo niekoľko flaší. Ešteže v tomto pobehovaní medzi nevyhnutnými a prepotrebnými znalosťami slovenčiny odznelo vzorovo vyslovené ľ v slove píšťaľa! Občas počúvame, že VKP (klub) podľahlo vo volejbale (STV ― 9. 2. 1999), alebo vyhralo. Treba jednoznačne povedať, že jazykový prejav týchto športových redaktorov (gramatika, štylizácia, ale aj syntax a lexika) nie je na požadovanej úrovni a že s kvalitou podobného spôsobu vyjadrovania by študenti stredných škôl mali značné ťažkosti pri dosiahnutí dobrého hodnotenia slovenčiny. Bolo by preto zaujímavé dozvedieť sa, ako budú učitelia hodnotiť svojich študentov, ktorí sa zúčastnili na besede v STV1 ― 27. 1. 1999). Ich ------- **strana 317** jazykový prejav bol biedny, ponižujúci, plný štylistických nepresností a absentovali základné vedomosti slovenskej gramatiky. Na dôvažok jeden z nich vyslovil návrh, aby sa počet hodín slovenčiny znížil. Dozvedáme sa, že najsledovanejším elektronickým médiom je TV Markíza. Uvádzajú sa čísla, percentá, doteraz však chýba čo i len jedna informácia o tom, na akej úrovni je individuálne jazykové vedomie jej pracovníkov, z ktorých mnohí nás denne presviedčajú o svojej ignorácii slovenskej gramatiky, ortoepického a ortografického prejavu. Možno časť divákov zaujíma, ako a kedy sa vydávala mištička moderátoriek, ako znášala tehotenstvo. Určite tiež existuje druhá skupina, ktorá s údivom vníma jej svojskú ignoráciu spisovnej slovenčiny. Žiakov sa viackrát opytovala, kto hrá na hudobný nástroj a odpovede ― ja hrám na flautu, ja na klavír ― komentovala slovom: výborne (16. 1. 1998). A to všetko s nevídanou istotou. V relácii Zrkadlenie (SRo ― 4. 4. 1998) moderátorka celý večer hrala na nejaký hudobný nástroj, inde budú hrať na trumpetu. Necitlivý prístup k jazyku sa prejavil v reklamách, kde čakajú na vaše dopisy a že nehoda vymazala Katren všetko z pamäte (jan. 1998). Tiež, že Džejar mal štigro (12. 1. 1998) a ktosi nebol blbý jak tágo (31. 12. 1997). Tieto direkty môžu poslucháčov dokonale znechutiť, čo sebakriticky priznala TV Markíza (23. 8. 1997) nápisom pod obrázkom pápeža: otrávený pútnici. Modálne sloveso môcť bolo silne deformované (24. 7. 1997), keď sa na obrazovke zjavil nápis: Ak môžte, pomôžte. Som presvedčený, že môžeme. Ak súčasťou vstupu pracovníkov do všetkých elektronických médií bude znalosť slovenskej gramatiky a z nej podstata dorozumievania sa jazykom, lexikológia, syntax a formálna (zvuková) stránka jazykového prejavu sa uplatnia v praktickej podobe. Ak sa konečne budú kompetentné inštitúcie spomínaným problémom hlbšie zaoberať a dokážu ukázať cestu ku skvalitneniu vysielania. Aby TV Markíza dokázala, že „vie, čo iní nevedia“, napr. správne používať čiarky alebo zvratné zámená: „... prečo sa nechceš vojsť do nohavíc?“ (20. 1. 1998). Vynára sa otázka, do ktorého podsystému používania slov v slovnej zásobe môžeme zaradiť výraz napeši (Markíza 10. 2. 1999). Takýmto slovám sa bráni aj pasívna slovná zásoba. Pozastaviť sa treba aj pri prekladoch k filmom. Mal som možnosť vidieť pre TV Markíza úpravu istého prekladu z angličtiny, v ktorom upravovateľ- ------- **strana 318** ka urobila nie menej ako 200 chýb rôzneho druhu na 67 stranách prekladu! (Recenzný posudok môžem poskytnúť.) Bolo by potrebné vysvetliť, prečo seriál Tropical Heat sa v TV prekladá ako Vražedné pobrežie. Existuje predsa určitá právna norma, etika, čo je zjavne nad subjektívnym prekladom média. Táto problematika by si vyžadovala samostatný príspevok. Či bude teplo v našich domovoch, nevedno, lebo plynofikácie si obce hradia samé (Markíza ― 1. 2. 1998), ďatle si samé vydlabávajú hniezda (STV1 ― 13. 1. 1998). Istá speváčka sa vyznáva, že musí to skúsiť niekde mimo našu krajinu (9. 2. 1998). Jeden z mnohých slovenských národovcov povedal, že to vojde do mysly nášho národa (j. č. = mysla). TV Markíza stavia na mladých, čo je perspektívne, menej už teší skutočnosť, že mladá generácia sa často prezentuje neznalosťou základov spisovnej slovenčiny. Materiály o P. Štrausovi sú v Šuplíku (SRo ― 3. 11. 1997), na hranici v Kútoch sa rada áut predlžuje (Twist ― 1. 8. 1997) a prezident SR absolvuje v USA viacero stretnutia (Twist ― 26. 1. 1998). Tvorcovia relácie Aj múdry schybí nás presviedčajú, že správne je zdrobneliny a nie zdrobneniny. Neuspokojivá situácia v tejto oblasti je aj preto, že je tichá emigrácia a moc (= veľa) mozgov nám uniká (SRo ― 4. 12. 1998). Z LT č. 11/97 na nás hľadí tvor, pod ktorým je nápis: kočka, ktorá by rada mlsala. Je to hrôza, keď počúvame „všeznalcov“ pri interpretácii (= kaličení) našich nárečí. Hoci ide aj o uznávaných hercov, ako to bolo počas Silvestra 1997. Išlo jednoznačne o provokačný individuálny prejav národného jazyka bez rešpektovania jeho gramatického, slovotvorného a lexikálneho systému. Ináč povedané, keď zaplatíte, vieme všetko. Na záver si dovolím položiť zopár otázok. 1. Kto nesie zodpovednosť za tento stav? Kto vytvára odborné komisie, ktoré posudzujú profesijnú spôsobilosť pracovníkov elektronických médií? 2. Kto povolil vystupovať týmto pracovníkom v našich verejnoprávnych médiách pred zrakmi miliónov ľudí? 3. Prečo nie sú doteraz ustanovené inštitúcie, ktoré by zabránili týmto pracovníkom predstupovať pred mikrofón a kameru. 4. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, ako si zvyšujú svoju kvalifikáciu ľudia, ktorí slovenčinu premieňajú na každodenný príjem svojich domo- ------- **strana 319** vov? Predstavme si, že by si atestáciu lekári vykonávali čo i len podobným spôsobom! Vzdelávanie u pedagógov je nielen samozrejmosťou, ale aj podmienkou pri preradení do vyššieho platového stupňa. 5. Prečo na istom slovenskom jazykovom gymnáziu je rétorika iba nepovinným predmetom? Dovolil by som si preto v úvodnom súvetí príspevku slovo nie premiestniť do prvej vety, aby sme urobili pravde zadosť. Dočkáme sa nápravy v tejto veci verejnej? Pavol Polák, Bratislava ------- **strana 320** PREČÍTALI SME SI ================ Človeka poznáš po reči ====================== Mnohí čitatelia nášho denníka si určite spomenú na rubriku prof. Gejzu Horáka Slovo o slove. Vďaka Matici slovenskej vyšla publikácia s tým istým názvom ako 100 živých zrniek do nášho jazykového povedomia. Bol to múdry a záslužný čin ― „dar slovenskému svetu“. Keďže nemôžeme vlastniť všetky slovenské slovníky a jazykové príručky a záleží mi na tom, ako sa ústne aj písomne vyjadrujem, veľmi mi v našom denníku SL. REPUBLIKA chýba podobná poučná rubrika. Kedysi som bola presvedčená, že každý, kto chodil do slovenských škôl, najmä ak má tituly pred menom i za menom, dôstojne a dôsledne ovláda spisovný slovenský jazyk. Denne sa však presviedčam o opaku a od významných osobností to pociťujem skoro ako urážku. Je smutné sledovať prejavy našich vládnych činiteľov, aké krkolomné vetné stavby používajú, počúvať ich nespisovnú výslovnosť, zlú intonáciu, samozrejme, nehovorím už o obsahu. Na dôvažok ich ešte „spestrujú“ hanlivými slovnými spojeniami, pejoratívami, čo je nepochopiteľné, pretože im to uberá na vážnosti a často vyjdú na posmech. Nestačí byť predsedom či podpredsedom slovenskej vlády alebo parlamentu, ale primerane tomu treba aj vystupovať. Kultivovaný rečový prejav je aj u najvyšších štátnikov zrkadlom postoja k národu a štátu. To platí pre každého, pre koho je reč „pracovným nástrojom“. Nedopusťme, aby sa s ňou narábalo necitlivo a nevzdelane! Sami sa stále zdokonaľujme, aby sme mohli napomínať iných! Blažena Krivošíková (Slovenská republika, 21. 10. 1999)