Obsah
strana 193
JÁN FINDRA
Vo všeobecnosti — najmä v širokej kultúrnej verejnosti — prevláda názor, že dobrý text je výsledkom dobrej práce s lexikou a syntaxou. Táto predstava je v podstate správna, netreba na nej nič meniť. Veď napr. štýl textu, ale i jeho slohovopostupové i žánrové určenie je prvotne podmienené výberom lexikálnych prostriedkov a primeranou, vyváženou stavbou vety. V lexike to znamená výber adekvátneho slova z variantných (synonymných) prostriedkov, v syntaxi zas ide najmä o slovosledné riešenie jednoduchej vety a vetosledné poradie v súvetí, ako aj o výber medzi voľným a tesným vyjadrovaním (opäť výber zo synonymných možností jednoduchá veta — jednoduché súvetie — zložené súvetie — kondenzované konštrukcie).
Pravdaže, toto lexikálno‐syntaktické ustrojenie textu musí rešpektovať a reflektovať všetky relevantné komponenty konkrétnej komunikačnej situácie. Na porušenie tejto požiadavky je text veľmi citlivý, v kontexte kričia, výrazne na seba upozorňujú najmä lexikálne nedostatky. Ak sa totiž do štýlovo a žánrovo homogénneho kontextu dostane prvok z inej roviny (variant z neadekvátnej vrstvy slovnej zásoby), výrazne na seba upozorňuje, lebo sa dostáva do kontrastu so svojím okolím. Napríklad ak do administratívneho textu včleníme hoci aj neutrálny spisovný prostriedok, ide o evidentné
strana 194
porušenie slohovej normy. Ak si kontext žiada použitie kancelarizmu, túto požiadavku expedient nesmie ľubovoľne porušiť, resp. ignorovať. Preto v úradnej pozvánke nemožno kancelarizmus dostaviť sa nahradiť žiadnym iným slovom z jeho synonymického radu, a to bez ohľadu na to, či ide o slovo nocionálne alebo emocionálno‐expresívne. Zo synonymického radu dostaviť sa, dôjsť, prísť, zaskočiť, dovaliť sa, doterigať sa je v administratívnom texte jediným možným variantom prvé slovo z uvedeného radu. Každé iné slovo by z kontextu trčalo, lebo v uvedenej sfére spoločenského styku sú takéto slová nevítanými hosťami. Ich použitím by sa narušila štýlová a žánrová čistota textu.
Uvedené konštatovanie o slove dostaviť sa a o jeho synonymickom rade platí aj v obrátenom garde. V podstate možno povedať, že v každom inom vecnom texte by sa kancelarizmus dostaviť sa pociťoval ako cudzorodý prvok, a to bez ohľadu na to, či by šlo o oficiálny alebo neoficiálny styk. V oficiálnom styku by sa výber sústredil na slová prísť, dôjsť a v obmedzenej miere aj na slovo zaskočiť, v neoficiálnom styku by sa popri nich mohli uplatniť aj expresíva dovaliť sa, doterigať sa. Významnú úlohu by pri tomto výbere zohrával aj vzťah medzi podávateľom a prijímateľom.
Hoci je teda kancelarizmus dostaviť sa funkčne zviazaný so svojím štýlovým a žánrovým priestorom, neznamená to, že ho nemožno preniesť aj do iného textového prostredia. V tom prípade však už pôjde o špecifický funkčný zámer. Autor vtedy vedome a zámerne využije kontrast medzi prvkom a okolím, do ktorého ho začlenil. Predpokladá to opäť špecifickú komunikačnú situáciu a v rámci nej individuálne odstupňovaný vzťah medzi komunikantmi. Dobre to ilustruje takáto situácia. Niekto sa práve vracia z kancelárie svojho nadriadeného a svojmu kolegovi adresuje nasledujúcu repliku: Šéf túži po tebe. Máš sa k nemu ihneď dostaviť. Pri prednese tejto repliky sa predpokladá primeraná intonácia, ale aj kinetika (najmä mimika, resp. aj gesto). Ony tvoria funkčný rámec, v ktorom si funkčne nahrávajú slová šéf, túži s kancelarizmom dostaviť sa. Z tejto komplexnej spolupráce štýlovo odlišných lexém s prvkami rozličných výrazových sústav sa rodí špecifické, humorné až ironické zameranie repliky, ktorému dobre rozumejú obidvaja aktéri komunikačného aktu — autor aj adresát. Kancelarizmus dostaviť sa túto sémanticko‐štylistickú atmosféru
strana 195
repliky pomáha jemne dolaďovať. Dokonca na ňom môže byť uložený jej ironický osteň, čo si opäť vyžiada primeranú intonáciu výpovedí a prípadne aj adresnú kinetiku.
Je teda prirodzené, že lexikálne nedostatky textu si uvedomujú aj percipienti, ktorým je text adresovaný, a veľmi citlivo i kriticky na ne reagujú. Pritom je paradoxné, že hoci lexika je hlavným indikátorom štýlu a žánru a hoci napätie medzi nevhodne použitým lexikálnym prostriedkom a kontextom je veľmi výrazné, aj vo verejných ústnych jazykových prejavoch, ktoré by mali mať vecné zameranie a teda by mali dôsledne preferovať nocionálne výrazivo, autori bez ostychu používajú nielen emocionálno‐expresívne slová, ale aj vulgarizmy i tabuové výrazy. Tu už nejde len o porušenie jazykovej a textovej normy, ale predovšetkým o porušenie spoločenskej normy, o nevhodné spoločenské správanie. Preto bežný používateľ jazyka stotožňuje jazykovú kultúru s kultúrou vyjadrovania. To je jeden z dôvodov, prečo ho natoľko neznepokojuje, že niekto namiesto ústrojného hranolčeky používa slovo hranolky. Vulgarizáciu vyjadrovania totiž považuje za vážnejší problém jazykovej kultúry, lebo v ňom vidí signál zvulgárňovania životného štýlu. A pritom — opäť paradoxne — tomuto spôsobu vyjadrovania vedome i podvedome i sám podlieha.
Menej evidentné sú syntaktické nedostatky. Najmä v monologickom ústnom jazykovom prejave, ktorý plynie bez prerušenia v priestore a v čase, ich nestihneme ani vnímať, ba dokonca ich ani nepociťujeme ako nedostatky. Až prepis ústneho prejavu ukáže, koľko je v ňom syntaktických kazov, počnúc kostrbatou stavbou vety, nelogickou následnosťou viet v súvetí a končiac nefunkčnou frekvenciou expresívnych syntaktických konštrukcií. Je to tak aj vtedy, ak pri počúvaní takéhoto ústneho prejavu máme dobrý dojem, rozumieme mu a nemáme pocit, že by hovoriaci narúšal syntaktickú normu. Veď napokon takáto stavba vety a súvetia patrí k charakteristickým črtám spontánnych ústnych jazykových prejavov. Aj tu sú však výrazné individuálne rozdiely. Kto dobre píše, nemusí vedieť aj dobre hovoriť. Zároveň sa však celkom samozrejme očakáva, že stavba vety v písanom texte bude logická a zároveň plastická. Súvisí to s tým, že autor má spravidla dosť času, aby vetu slovosledne a vetosledne dotváral, cizeloval. Napriek tomu na syntaktické nedostatky nie je verejnosť taká alergická a ani ich neposudzuje tak prísne ako "prešľapy" vo výbere lexi-
strana 196
ky. Zrejme tu ani tak nejde o tolerantnosť, skôr to súvisí s tým, že sémantiku textu nesie hlavne lexika, že adresát vysielanú informáciu dešifruje predovšetkým cez plnovýznamové slová. A hoci syntax zabezpečuje logiku, zmysluplnosť textu, adresát tieto poruchy v tektonike syntaxe vníma zriedkavejšie alebo ich ani nevníma. Koncipovaniu vety a súvetia venuje totiž málo pozornosti aj školská prax.
Najmenej sa adresátovi, prijímateľovi textu pripomínajú nedostatky v architektúre (tektonike) textu. A pritom tieto nedostatky sú ako poruchy, štrbiny v nosných múroch stavby, ktoré môžu hroziť nielen narušením jej stability, ale i jej zrútením. Zrejme to súvisí s tým, že kompozičné chyby sú akoby skrytejšie, prekrývajú ich použité lexikálne prostriedky, ktoré na prvý pohľad "robia" povrch textu; preto sú lexikálne nedostatky aj nápadnejšie, viditeľnejšie. Navyše aj školská prax venuje stavbe textu, jeho vnútornej, obsahovej a povrchovej, formálnej organizácii oveľa menej času i pozornosti, ako si táto problematika zasluhuje.
Isteže, povrchová organizácia textu sa nezaobíde bez pomenovaní, ktoré po gramatickom stvárnení a za pomoci neplnovýznamových slov v rámci vety vstupujú do rozličných syntagmatických vzťahov. Takto je lexika, slovo, ktoré sa vo vete dostáva do významových vzťahov s inými slovami, bezprostredným priezorom do hĺbkových obsahových rozmerov a pomerov textu. Ale logicko‐významové vzťahy medzi obsahovo‐tematickými segmentmi textu (motívmi) sa zabezpečujú na vyššej kompozičnej úrovni. Sémantická perspektíva textu, ktorá predpokladá istú (vedomú, zámernú) následnosť týchto obsahových zložiek, na povrchovej rovine sa manifestuje za pomoci väzobných prostriedkov. Vnútorná spätosť čiastkových obsahov, logicko‐významová väzba medzi motívmi (motivická výstavba) sa na úrovni povrchovej organizácie textu formálne prezentuje ako vzťah medzi základnými textovými jednotkami (výpoveďami), ako aj medzi nadvetnými kontextovými jednotkami (najmä odsekmi).
Významným kompozičným prostriedkom, ktorý zabezpečuje formálnu väzbu textových i nadvetných kontextových jednotiek, je konexia. Túto textovú (kompozičnú) úlohu plnia konektory, ktoré sú formálno‐významovým svorníkom medzi susednými a niekedy aj medzi vzdialenejšími jednotkami. Pritom konektor spravidla upína nasledujúcu jednotku na predchádzajúcu, zriedkavejšie je to naopak. Konexia je záležitosť formy,
strana 197
zviazanosť textových a kontextových jednotiek sa manifestuje na povrchovej úrovni textu. V skutočnosti však táto formálna väzba za pomoci konektorov upriamuje pohľad adresáta, prijímateľa textu na hĺbkové, obsahové vzťahy kontextu a textu. Aj v tomto prípade forma slúži obsahu, spriezračňuje sémantický tok textu, jeho logicko‐významový pohyb, smerovanie. Prostriedky konexie takto kolíkujú textovú trasu pre zmysluplné smerovanie sémantickej perspektívy. Tieto formálno‐významové pomery dobre ilustruje nasledujúci príklad: Súčasná vláda sa rozhodla bojovať s organizovaným zločinom razantnejšie ako predošlá. Je to aspoň také nebezpečné, ako štrikovať z padnutých drôtov vysokého napätia sveter. No touto skúškou musí nevyhnutne prejsť. Nestačí však iba vykoreňovať tento jav, treba nájsť spôsob, akým postupne odstrániť choré podhubie, ktoré tento jav plodí a sústavne ho regeneruje.
Na prvý pohľad je zrejmé, že citovaný text (úryvok z rozsiahlejšieho prehovoru) je významovo pevne zviazaný, ucelený. Skladá sa zo štyroch výpovedí, ktoré na seba logicky nadväzujú, ich následnosť je založená na tom, že nasledujúca veta sa upína na predchádzajúcu vetu. Túto obsahovú zrastenosť, ktorú čitateľ pociťuje ako prirodzený sémantický tok zabezpečujúci zrozumiteľnosť textu, na povrchovej úrovni "sledujú" a spriezračňujú konektory. Druhá veta sa ukotvuje na predchádzajúcu za pomoci zámenného konektora. Tretia veta sa napája na druhú vetu kontextovým synonymom skúškou. Zámeno touto je prvotne upnuté na toto synonymum ako jeho zhodný prívlastok, no zároveň ako konektor nepriamo poukazuje na prirovnanie v druhej vete. Tretia veta sa pritom implicitne napája aj na prvú vetu, a to nevyjadreným zámenným podmetom (ona = vláda). Štvrtá veta sa kontextovým synonymom jav "posilneným" zámenom tento vlastne dostáva do dotyku so všetkými troma predchádzajúcimi vetami. Tento jav je totiž v danom kontexte synonymný so spojeniami, ktoré nesú obsah bojovať s organizovaným zločinom, je to aspoň také nebezpečné ako..., touto skúškou.
Vzájomná previazanosť uvedených textových jednotiek je teda viacnásobne posilňovaná, čím sa zabezpečuje pevná vnútorná, obsahová spätosť, ako aj ich logická následnosť. A jednako aj v tejto na prvý pohľad precízne zviazanej textovej stavbe možno nájsť drobné tektonické poruchy. Pravda, sú to skôr isté chyby krásy, ktoré vážnejšie nenarúšajú zmysel textu, ani
strana 198
jeho súdržnosť. Navyše takéto prísne hodnotenie nesie aj stopy individuálneho prístupu i osobného vkusu. Napríklad implicitná väzba tretej vety na prvú by sa mohla explicitne upevniť zopakovaním slova vláda. Tým by sa tretia veta jednoznačnejšie kontextovo ukotvila. Zato s istotou možno tvrdiť, že vo štvrtej vete (zloženom súvetí) sa nefunkčne opakuje spojenie tento jav. Vnútornú spätosť viet v tomto súvetí by rovnako zabezpečilo odkazovacie zámeno ho, čo by bolo štylisticky čistejšie. Potom by sa však muselo zvážiť vypustenie zámena ho v poslednej vete súvetia, aby sa bezprostredne po sebe neopakovalo to isté slovo. Iba dodávame, že takáto funkčná hra na tvorbu textu, hľadanie optimálneho textového variantu by mala byť významnou zložkou školskej výchovy v rámci tvorivých cvičení.
V praxi — a to aj v písaných textoch — sa totiž nezriedka vyskytujú aj vážnejšie kompozičné nedostatky, keď autor nerešpektuje požiadavky konexie. Táto formálna nedôslednosť má za následok znejasnenie významových vzťahov v texte. Konektory nie sú prostriedkom na orientáciu v spleti významových vzťahov, takže čitateľ musí dodatočne hľadať náhradný kľúč, aby sa utvrdil, či správne interpretoval autorov zámer. Takto je to v nasledujúcom úryvku: Bývalého reprezentačného hokejového trénera Jozefa Golonku navštívil nevítaný hosť. V nedeľu, keď prišiel domov, zistil, že mu neznámy páchateľ vypáčil na jeho byte balkónové dvere a odniesol si rádio s CD prehrávačom, discman, tašku LE Leford a tenisky Nike. Golonka to hneď oznámil polícii.
Pri prvom zbežnom čítaní (a noviny sa čítajú takto) nie je zrejmé, aký je vzťah medzi prvou a druhou textovou jednotkou. Nie je totiž jednoznačné, na ktorú zložku prvej vety sa napája gramatický konektor (minulý čas, nevyjadrený podmet). Rovnako môže odkazovať na predmet, ako aj na podmet. Až čitateľova skúsenosť to spätne spresní, keď si uvedomí, že spojenia nevítaný hosť a neznámy páchateľ (= zlodej) sú synonymné. V tomto zmysle autor situáciu dodatočne zachraňuje tým, že nadbytočne a nesprávne použil zámeno jeho (= Golonkov) byt. Autorova dobrá snaha aktualizovať vyjadrenie (návšteva nevítaného hosťa) sa takto negatívne odrazila nielen na kompozícii (konexii), ale aj na stavbe vety. Negatívny dojem u čitateľa zostal aj napriek tomu, že naznačenú významovú interpretáciu autor zjednoznačnil opakovaním vlastného mena Golonka v tretej vete, čím "potvrdil", že to bol aj podmet druhej vety. Takéto dodatočné spresňovanie
strana 199
významovej nadväznosti by nebolo potrebné, keby bol autor zjednodušil začiatok citovaného textu takto: Bývalého reprezentačného hokejového trénera Jozefa Golonku v nedeľu vykradli. Keď prišiel domov (Po príchode domov), zistil, že mu neznámy páchateľ (resp. nevítaný hosť) vypáčil na byte...
Napätie medzi obsahom a formou zdanlivo nevzniká ani v nasledujúcom texte: Keď berieme do ruky novú knihu, máme pocit tak trochu sviatočný. Veď je výslednicou tvorivej práce autorov, redaktorov, výtvarníkov i majstrov čierneho remesla — pracovníkov polygrafického priemyslu.
Povrchová organizácia tohto textu, pokiaľ ide o väzbu textových jednotiek, nepomáha spriezračňovať hĺbkové vzťahy medzi čiastkovými obsahmi. Nie je totiž jasné, čo je výslednicou práce autorov. Môže ísť o kontextový synonymický odkaz jednak na slovo kniha, ale aj na slovo pocit. Ako konektor je v tomto zmysle "slabá" aj častica veď. Vzhľadom na našu bežnú čitateľskú skúsenosť sa logicky ponúka väzba kniha — výslednica. Takéto dodatočné potvrdzovanie formálno‐významových vzťahov hovorí o tom, že väzba textu nie je úplne korektná. Vzhľadom na štýl a žáner (publicistická úvaha) bolo možné obidve textové jednotky viazať opakovaním slova kniha v druhej textovej jednotke (Kniha je výslednicou...), resp. pomocou zámena ona (je ona výslednicou...). V tomto prípade by sa častica veď ako väzbový prostriedok stala nadbytočnou.
Najmä v krátkych správach sa občas vyskytujú aj prípady, keď sa v dôsledku nevhodnej väzby pomocou morfologických konektorov úplne narušia významové vzťahy, napr.: V byte Antona K. vznikol požiar. Zaspal v izbe a deti nechal bez dozoru.
Druhá textová jednotka sa na prvú viaže tak, že slovesný tvar zaspal (nechal) odkazuje na slovo požiar, s ktorým sa zhoduje v osobe, čísle a v rode (3. osoba jednotného čísla, mužský rod.). Takýto formálny vzťah odporuje logike: autor chcel povedať, že zaspal Anton K. Forma tu nepomáha spriezračniť vnútorné obsahové vzťahy, naopak, znejasňuje ich.
Predchádzajúce úvahy vychádzali zo známeho faktu, že text predstavuje zložitú formálno‐významovú štruktúru. Najmä pri tvorbe vecného textu je hlavným problémom funkčná synchronizácia obsahu a formy. Často nedosiahnuteľným ideálom v tomto procese je úsilie expedienta
strana 200
zašifrovať informáciu tak, aby ju adresát bez veľkých ťažkostí dešifroval ako identickú s jej východiskovou podobou. Pritom významovú nálož textu nesie hlavne lexika, na báze vety sa logicky formulujú, vymedzujú a ohraničujú čiastkové obsahové segmenty, kompozícia skĺbuje text ako ucelený komunikát, zmysluplne kreslí jeho logicko‐významový pôdorys, zabezpečuje funkčnú horizontálnu i vertikálnu zviazanosť a následnosť obsahových segmentov, ako ich "nesú" vetné i nadvetné textové jednotky. To je aj dôvod, prečo z pozície tvorcu textu je prvoradá vnútorná kompozícia, zatiaľ čo percipient "vniká" do textu hlavne cez lexiku a jeho architektúru si uvedomuje akoby dodatočne. V takejto hierarchickej následnosti potom vníma aj prípadné nedostatky v konkrétnom jazykovom prejave. Kriticky posudzuje lexikálne prehrešky, tolerantnejší je k syntaktickým nedostatkom, trhliny v stavbe textu niekedy ani nepostrehne.
Ukazuje sa teda, že vlastným predmetom jazykovej kultúry je konkrétny text. To opodstatňuje záver, že záujem jazykovej kultúry — v teórii i v praxi — prekračuje hranice jednotlivých rovín jazykového systému. To je aj dôvod, prečo sa jazyková kultúra v praxi stotožňuje s kultúrou vyjadrovania. Preto sa s medziľudskou komunikáciou oprávnene spája aj požiadavka mravnosti, etiky, a nie iba požiadavka jazykovej správnosti.
MATEJ POVAŽAJ
V návrhu normy STN EN 12 2444 Práčky na priamy ohrev plynným palivom sme sa stretli s tvarom genitívu jednotného čísla od podstatného mena ventil utvoreného pádovou príponou ‐a, teda s podobou ventila. Uvedieme niekoľko príkladov: časový interval medzi vytvorením isteného plameňa a okamihom otvorenia uzavieracieho ventila, napájacia energia uzavieracieho ventila, plynový filter môže byť súčasťou prípojky samočinného uzavieracieho ventila. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či pádová prípona ‐a v genitíve jednotného čísla podstatného mena ventil je opodstatnená, či sa v tomto tvare nemala použiť variantná genitívna prípona ‐u. Na tento problém sa pozrieme v trochu širších súvislostiach.
Najnovšie kodifikačné príručky, t. j. Pravidlá slovenského pravopisu (1998) i Krátky slovník slovenského jazyka (1997), pri podstatnom mene
strana 205
ventil uvádzajú genitívnu príponu ‐u, teda podľa nich tvar genitívu má mať podobu ventilu. Taký stav bol aj v starších Pravidlách slovenského pravopisu (1971) i v 5. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1965). Ak by sme chceli postupovať priamočiaro, museli by sme konštatovať, že v návrhu normy sa uvádzal nenáležitý genitívny tvar (ventila) a že sa mal nahradiť tvarom uvádzaným v kodifikačných príručkách (ventilu). Lenže ak sa pozrieme na daný problem hlbšie, musíme konštatovať, že takéto priamočiare riešenie by síce rešpektovalo súčasnú kodifikáciu zachytenú v Pravidlách slovenského pravopisu a v Krátkom slovníku slovenského jazyka, no na druhej strane by bolo v protiklade so všeobecnými zásadami pri uplatňovaní pádovej prípony ‐a, resp. ‐u v genitíve neživotných podstatných mien mužského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dub, a s istými vývinovými tendenciami pri uplatňovaní týchto prípon. Podľa Morfológie slovenského jazyka (1966) základná pádova prípona v genitíve neživotných podstatných mien mužského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dub, je prípona ‐a. Tá sa uplatňuje najmä pri odvodených podstatných menách utvorených slovotvornou príponou, ktorá sa končí na spoluhlásku k (‐ík/‐ik, ‐ak, ‐iak, ‐ok, ‐ek, ‐ček, ‐štek atď.) a pri iných konkrétnych podstatných menách, ktoré označujú jednotlivé predmety. Variantnú pádovú príponu ‐u majú podľa Morfológie slovenského jazyka najmä abstraktné podstatné mená, zložené podstatné mená, ktorých druhá jednoslabičná časť je deverbatívna (utvorená zo slovesa), látkové a hromadné podstatné mená, nezdomácnené cudzie slová, všeobecné podstatné mená zakončené na spoluhlásku m. V Morfológii slovenského jazyka sa ďalej konštatuje, že mnohé slová majú v genitíve jednotného čísla dvojtvary, že presné pravidlá o tvorení genitívu neživotných podstatných mien mužského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dub, nedajú sa presne formulovať a že istým vodidlom je aj jazykové vedomie.
V úvahách niektorých autorov, ktorí sa zaoberali problematikou distribúcie genitívnej prípony ‐a, resp. ‐u, uplatňuje sa predovšetkým významové, sémantické kritérium, v úvahách iných autorov zasa čisto formálne kritérium. Významové kritérium uplatňoval napríklad E. Pauliny (1949) a na neho nadväzoval najmä L. Dvonč okrem iného aj v citovanej Morfológii slovenského jazyka. Formálne kritérium vo svojich gramatikách uplatňovali starší slovenskí jazykovedci, napr. J. Damborský, J. Orlovský,
strana 206
L. Arány. J. Oravec (1970), ktorý sa pri skúmaní tejto problematiky opieral o doklady z konkrétnej jazykovej praxe a ktorý takisto prezentoval názor, že o výbere prípon ‐a/‐u rozhodujú predovšetkým sémantické činitele, okrem iného konštatoval aj to, že kodifikácia v tomto bode nepotrebne obmedzuje príponu ‐a. Naopak L. Dvonč (1984) vyslovuje názor, že prípona ‐u sa dnes používa aj tam, kde predtým bola prípona ‐a, čo ilustruje na niektorých zemepisných názvoch. A tak sa nemožno čudovať, že v konkrétnej jazykovej praxi sa nie vždy rešpektujú tie podoby genitívu, ktoré sa zachytávajú v kodifikačných príručkách, a že sa pri používaní genitívnych tvarov podstatných mien patriacich do vzoru dub uplatňuje aj individuálne povedomie. Niektorí používatelia spisovnej slovenčiny potom využívajú genitívnu príponu ‐a v širšom rozsahu, ako je to v príručkách, iní zasa naopak v širšom rozsahu využívajú príponu ‐u.
Ak by sme pri posudzovaní tvaru genitívu jednotného čísla podstatného mena ventil postupovali čisto podľa formálneho kritéria, museli by sme sa prikloniť ku genitívnej podobe s pádovou príponou ‐u, teda ventilu. Napríklad v Retrográdnom slovníku slovenčiny od J. Mistríka (1976) sa uvádza vyše tridsať neživotných podstatných mien mužského rodu zakončených na ‐il a iba pri jednom z nich sa v kodifikačných príručkách uvádza genitívna prípona ‐a, a to pri slove bacil, v ostatných prípadoch je genitívna prípona ‐u. Ak pri posudzovaní tvaru genitívu jednotného čísla podstatného mena ventil uplatníme sémantické kritérium, čo je aj podľa našej mienky odôvodnené, slovo ventil podľa vymedzenia v Morfológii slovenského jazyka by sme mohli zaradiť medzi nezdomácnené cudzie slová. V takom prípade by malo mať v genitíve príponu ‐u, teda ventilu. Na druhej strane však podstatné meno ventil môžeme zaradiť aj medzi konkrétne podstatné mená a v takom prípade by malo mať v genitíve pádovú príponu ‐a, teda ventila. Tu treba ešte vziať do úvahy aj okolnosť, že slovo ventil sa už výrazne začlenilo do našej slovnej zásoby. A práve možnosť dvojakého prístupu pri začleňovaní podstatného mena ventil podľa sémantických kritérií spôsobuje v jazykovej praxi kolísanie pri tvorení genitívu jednotného čísla tohto podstatného mena, t. j. jednak s pádovou príponou ‐a, ventila, jednak s pádovou príponou ‐u, ventilu.
Dvojaký prístup pri posudzovaní podstatného mena ventil z hľadiska uplatnenia sémantických kritérií má odraz už aj v niektorých novších jazy-
strana 207
kových príručkách, konkrétne vo Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej (1997), kde sa pri slove ventil uvádzajú obidve variantné prípony, a to na prvom mieste genitívna prípona ‐a a na druhom mieste za lomkou genitívna prípona ‐u. Rovnaké riešenie sa však uplatnilo aj v Slovníku cudzích slov (1997), ktorý je preložený z českého originálu.
Na základe rozboru, ktorý sme sa pokúsili predložiť v súvislosti s tvorením genitívu jednotného čísla podstatného mena ventil, môžeme formulovať takýto záver: 1. Genitívny tvar ventila, ktorý sa vyskytol v návrhu normy STN EN 12 2444 Práčky na priamy ohrev plynným palivom, použil sa v súlade s uplatnením sémantického kritéria pri distribúcii genitívnych prípon a‐, resp. ‐u, keďže slovo ventil sa zaraďuje medzi konkrétne podstatné mená, a teda netreba ho nahrádzať genitívnym tvarom ventilu. 2. V ďalšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu a Krátkeho slovníka slovenského jazyka bude potrebné pri podstatnom mene ventil ku genitívnej prípone ‐u doplniť aj genitívnu príponu ‐a, pričom táto prípona by sa mala uviesť na prvom mieste tak, ako je to v najnovších slovníkoch cudzích slov.
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava, Veda 1984. 124 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 3., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, Veda 1997. 944 s.
MISTRÍK, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. Bratislava, Univerzita Komenského 1976. 736 s.
Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 896 s.
ORAVEC, J.: Rozhraničenie prípon ‐a/‐u v genitíve sg. vzoru dub. Slovenská reč, 35, 1970, s. 161 — 169.
PAULINY, E.: Genitív sg. vzoru dub. Slovo a tvar, 3, 1949, s. 41 — 43.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Red. Š. Peciar. 11. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1971. 424 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, Veda 1998. 574 s.
Slovník cudzích slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 992 s.
Slovník slovenského jazyka. 5. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1965. 848 s.
ŠALING, S. — IVANOVÁ‐ŠALINGOVÁ, M. — MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava — Veľký Šariš, SAMO — AAMM 1997. 1312 s.
strana 208
JÁN HORECKÝ
Slovo zatmenie, známe ako astronomický termín (vlastne zatienenie Slnka Mesiacom — zatmenie Slnka a zatienenie Mesiaca Zemou — zatmenie Mesiaca), možno bez ťažkostí rozčleniť na jednotlivé morfémy — najmenšie významové prvky a tým uspokojivo vysvetliť jeho slovotvorný, a teda najvšeobecnejší význam a preukázať tak jeho vhodnosť na terminologické využitie. Časť ‐ie poukazuje na podstatné meno stredného rodu (námestie, obilie, písanie, volanie). Časť ‐n‐ predstavuje trpné príčastie (typu volať — volaný, robiť — robený), pred ňou umiestnená časť ‐e‐ je odraz tematickej morfémy, ktorou sa sloveso zaraďuje do slovesnej triedy (robiť — robený, volať — volaný). Zreteľne sa vyčleňuje aj začiatočná časť za‐, vymedziteľná ako predponová morféma pri slovesách (zarobiť, zakázať, zatrieť). Ostáva časť tm‐, ktorú možno jednoznačne určiť ako koreňovú morfému v podstatnom mene tma. Z rozloženia a charakteristiky takto vyčlenených morfém vyplýva, že základným tvarom pre slovesné podstatné meno a termín zatmenie musí byť sloveso zatmiť.
Sloveso zatmiť sa síce v Krátkom slovníku slovenského jazyka ani v Slovníku slovenského jazyka neuvádza (sú tam len podoby zatmiť sa, resp. zatmieť), ale význam podoby zatmiť možno ľahko vyvodiť z významu podstatného mena tma a predpony za: musí mať význam "zaviesť niekam tmu, pokryť tmou, spôsobiť, aby na niečom bola tma, aby sa nedalo vidieť".
Motivácia opisovaného astronomického javu tmou je aj v češtine (zatmění), v ruštine (zatménije), ba aj v nemčine (Finsternis). V západných jazykoch sa preberá grécka podoba eklipsis (angl. eclipse, fr. éclipse) od slovesa lipomai — nechať, vynechať, opustiť a predpony ek‐ (= vy‐, od‐). Zaujímavé je, že v maďarčine je podobná motivácia: fogyatkozás — ubúdanie, defekt. Podobne aj v latinskom pomenovaní defectio.
Podstatné meno tma má (napr. v Krátkom slovníku slovenského jazyka) tri významy: 1. nedostatok svetla, temno, temnota, 2. nevedomosť, zaostalosť, temno (v tomto význame sa hodnotí ako knižné slovo), 3. záhadnosť, neistota. Okrem toho slovo tma má platnosť aj vetnej príslovky (bolo tma). Ako základové slovo pri odvodzovaní sa však nevyužíva len koreň
strana 209
tm‐, ale aj dva rozšírené korene: tm‐av‐ a temn‐. Treba pripomenúť, že podoba temný vznikne pripojením morfémy ‐n‐ k základu tm‐, ktorý sa predtým uspôsobil prijatím vkladného e: tm‐n‐ý ‐> tem‐n‐ý.
Priamo od podst. mena tma sú odvodené slová prítmie a prítma (prechod medzi tmou a svetlom, pološero), od vetnej príslovky tma je odvodená príslovka pritma (príliš tma). Prenesený význam majú podstatné mená tmár (spiatočník) a tmárstvo. Prídavné meno tmársky sa môže vzťahovať na tmára i na tmárstvo (tmárske prežitky, tmárska ideológia). Zriedkavé je zveličujúce podstatné meno tmisko aj prídavné meno tmistý. Základ tma je zreteľný v príslovke potme (pôvodne po tme, za tmy). Málo zreteľná je slovotvorná štruktúra slova potmehúd, lebo tu už nejde o prvotný význam slovesa húsť. Priamy vzťah k podstatnému menu tma je v málopočetných slovesách. Poznáme napr. tmiť sa, tmieť sa, predponové stmiť/stmievať (sa), zotmieť sa (časté je spojenie po zotmení — keď nastala tma).
Od rozšíreného základu tm‐av‐ je utvorené predovšetkým prídavné meno tmavý, od neho pritmavý a tmavistý. O niečo viac tu je slovies: tmavieť, tmavnúť (stávať sa tmavým), tmaviť sa, predponové stmaviť (sa), stmaviť/stmavovať, stmavieť, stmavnúť, otmavieť, otmaviť, prípadne aj zatmaviť. Pozoruhodné je sloveso vytmaviť: zbaviť sa tmy (t. j. nejasnosti), teda vlastne vysvetliť. Široké využitie má príslovka tmavo, najmä pri pomenúvaní intenzívneho zafarbenia: tmavobelasý, tmavočervený, tmavohnedý, tmavomodrý, tmavoružový, tmavosivý, tmavozelený, tmavožltý (je to spravidla opak k typu svetlobelasý). Menej častá je morféma tmavo v zloženinách typu tmavovlasý (k tomu tmavovláska), tmavozraký, tmavooký (opak svetlooký).
Od rozšíreného základu tem‐n‐ je utvorené predovšetkým prídavné meno temný a príslovka temno. Jestvuje aj spodstatnená príslovka temno (vek temna, obdobie temna). Ďalej sem patrí odvodené slovo temnota (pekelné temnoty). Priamo od temný je utvorené staršie podstatné meno temnica (tmavé väzenie) a temničiar (väzenský dozorca). Slovies je pomerne málo: temnieť, stemniť, častejšie je zatemniť/zatemňovať, prídavné meno zatemňovací. V podobe slovesného podstatného mena sa využíva zatemnenie — zakrytie oblokov, aby cez ne neprenikalo svetlo. Osihotené je zložené podstatné meno temnosvit, ktorým sa označuje aj istá maliarska technika (šerosvit, pološero).Vyskytujú sa prídavné mená typu temnobela
strana 210
sý, temnoružový, ale aj temnobrvý, temnozraký, temnolistý. Medzi morfémami tmavo‐ a temno‐ sa vyvinula zreteľná diferenciácia: v morféme tmavo‐ prevláda intenzita sfarbenia, v morféme temno‐ skôr vedľajšie významy (nejasný, menej zreteľný, záhadný). Tento stav sa odráža aj v našich slovníkoch, kde typ temnobelasý ustupuje pred typom tmavobelasý.
Ako vidieť z našich poznámok, podstatné meno tma je základom pre pomerne malé sémantické pole. Ale aj tak sú všetky jeho prvky živé, slovotvorne a významovo zreteľné, preto niektoré možno využiť aj pri tvorení odborných termínov.
strana 211
JÁN HORECKÝ
Trojica podstatných mien doplatok, preplatok a príplatok má rovnakú morfematickú, slovotvornú i sémantickú štruktúru. Vo všetkých troch je koreňová morféma plat‐, derivačná morféma ‐ok a príslušná predponová morféma do‐, pre‐ a pri. V skutočnosti však nie sú tieto tri podstatné mená odvodené priamo od základu platiť. Ich slovotvorná história je zložitejšia (a do istej miery aj priezračnejšia). Sú to dejové podstatné mená odvodené od príslušných predponových slovies: doplatiť — doplatok, preplatiť — preplatok, priplatiť — príplatok. Ich spoločným významovým prvkom je suma (istá hodnota) vznikajúca platením; preto je vhodnejšie pokladať tieto podstatné mená nie za dejové, ale skôr za substantíva označujúce výsledok deja. Predponou do‐ v slovese doplatiť sa naznačuje, že platenie prebieha dodatočne, po istom predchádzajúcom platobnom úkone, a to až do dosiahnutia očakávanej hodnoty. V spojení nemohol sa doplatiť sa predponou do‐ vyjadruje dovedenie do konca. Predponou pre‐ sa naznačuje prekročenie istej sumy, predponou pri‐ dodatočné zaplatenie istej sumy (na dosiahnutie istého cieľa).
Do tejto trojice podstatných mien na ‐ok sa priraďujú aj dve podstatné mená tohto typu, ktoré však nie sú odvodené priamo od špecifického predponového slovesa. Pre podstatné meno úplatok nemôžeme predpokladať sloveso uplatiť/uplácať, lebo na označenie príslušnej činnosti máme sloveso podplatiť/podplácať (dávať nejakú spravidla nezákonnú sumu na dosiahnutie istého cieľa).
Mohli by sme skôr očakávať substantívum podplatok a obratný autor by si ho mohol dovoliť používať.
strana 212
Podstatné meno poplatok nesúvisí so slovesom poplatiť. Predponou po‐ sa v tomto slovese vyjadruje distributívnosť a sloveso má význam "postupne, po častiach zaplatiť isté podlžnosti (dlžné sumy)". Slovo poplatok sa predponou po‐ jednoducho zaraďuje do skupiny takých podstatných mien, ako je pozor, pohov, potlesk, kde ide o prevod slovesa do kategórie podstatného mena.
K uvedeným slovám na ‐ok nejestvujú záporné podoby okrem slova nedoplatok. Jeho výnimočnosť sa potvrdzuje aj významom: nejde o jednoduché popretie doplatku (nie‐doplatok), ale o vyjadrenie sumy, ktorá nebola zaplatená, hoci to bolo povinné. Ďalšia pozoruhodnosť je v tom, že práve od nepravidelne motivovaných slov — úplatok a poplatok — sa tvoria ďalšie podstatné mená: od úplatok je úplatkár a úplatkárstvo, od poplatok je hovorové slovo poplatkár — pracovník v odbore poplatkov. Ba tu je aj sloveso spoplatniť, a to nie v očakávanom význame "urobiť poplatným", ale vo význame "podrobiť poplatku, predpísať poplatok".
K slovesu splatiť/splácať nejestvuje podstatné meno splatok, ale splátka — čiastková suma platená za úver, za pôžičku. K substantívu splátka je prídavné meno splátkový (napr. splátkový kalendár — ustálenie termínov na splácanie splátok).
K slovesu vyplatiť/vyplácať je podstatné meno výplata v dvoch významoch: "vyplácanie" i "vyplácaná suma" (dnes je výplata, premrhal celú výplatu). Podstatné meno odplata utvorené od slovesa odplatiť/odplácať súvisí nielen so sumou (prenechať vec na používanie za odplatu), ale aj s istou činnosťou, revanšom (odplata ho neminie). Od tohto podstatného mena sú aj prídavné mená odplatný (odplatné nadobudnutie veci) a bezodplatný (bezodplatný prevod).
Prídavné meno výplatný sa netýka výplaty vo význame "vyplácanie". Možno ho však chápať aj ako deverbatívne adjektívum od slovesa vyplatiť (výplatný deň, termín, výplatná listina).
Príponou ‐ka je odvodené aj podstatné meno oplátka od oplatiť. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (ďalej KSSJ) sa neuvádza, spomína sa len sloveso oplatiť vo význame "odplatiť, vrátiť", ale hodnotí sa ako subštandardné.
So slovesom predplatiť nesporne súvisí substantivizované adjektívum predplatné — suma platená pri predplácaní, predbežnom platení za nejaké
strana 213
úkony alebo služby (za dodávanie novín, vstupeniek na pravidelnú návštevu divadla). Adjektívum predplatný funguje ako zhodný prívlastok v type predplatný lístok; podobne aj adjektívum výplatný v spojeniach výplatná listina, výplatné miesto, adjektívum doplatný v spojení doplatná známka. Vyskytuje sa aj administratívny termín doplatné.
Všetky analyzované podstatné mená, resp. aj prídavné mená zreteľne súvisia so slovesom platiť a jeho predponovými odvodeninami. Pravda, nejde pritom o rozvíjanie všetkých významov tohto slovesa, ale iba o jeho činnostné významy.
Významová štruktúra základového slovesa platiť nie je príliš zložitá. V KSSJ sa pod jedným heslom uvádza päť významov: 1. dávať (obyčajne) peniaze (tu by vzhľadom na súčasnú formy peňažného styku lepšie vyhovovalo sloveso poukazovať), 2. odmeňovať za prácu istou sumou, 3. mať platnosť, 4. účinkovať, 5. vzťahovať sa. Na prvý pohľad je zreteľný významový rozdiel medzi prvým a druhým významom na jednej strane a ostatnými významami na druhej strane. Presvedčivo to dokazuje rozdiel v sémantických príznakoch, ktorými sa charakterizujú tieto významy vo Valenčnom slovníku slovenských slovies, kde sa preberá významová štruktúra slovesa platiť z KSSJ. Kým významy 1 a 2 (dávať peniaze, odmeňovať za výkon) sa charakterizujú ako činnostné, dejové a mutačné, významy 3, 4 a 5 sa charakterizujú ako nečinnostné, nedejové a nemutačné. K týmto významom nejestvujú nijaké transformácie. Túto charakteristiku možno ešte rozšíriť konštatovaním, že nečinnostné sloveso (vo významoch 3, 4, 5 podľa KSSJ) je vlastne defektné, v skutočnosti sa prevažne využíva len 3. osoba singuláru a plurálu. Túto situáciu vernejšie zachytáva Slovník slovenského jazyka, kde sa uvádzajú dve homonymné slovesá, jedno činnostné (a úplné), druhé nečinnostné (a defektné).
Len od činnostného slovesa platiť jestvujú viaceré odvodeniny. Predovšetkým podstatné meno plat vo význame "pravidelná odmena, mesačná alebo týždenná". Bežné je dejové podstatné meno platba a prídavné meno platobný. V tomto prídavnom mene možno vidieť dva významy: jednak ide o vzťahové prídavné meno k podstatnému menu platba, jednak o vzťahové prídavné meno k slovesu platiť, a to v takých spojeniach ako platobná karta (ktorou sa platí), platobné podmienky, bezhotovostný pla-
strana 214
tobný styk. Na úzky vzťah k slovesu platiť poukazuje aj podstatné meno platobník — kto platí, poukazuje istú sumu.
Priamy súvis so slovesom platiť je aj v činiteľskom podstatnom mene platiteľ s potenciálnym prídavným menom platiteľský (napr. platiteľská povinnosť). V jazykovej praxi sa vyskytuje aj podoba platca. Zriedkavá je podoba platič, doložená najmä v zápornej podobe neplatič — kto sústavne neplatí, čo je povinný platiť (neplatič nájomného). Bežné je podstatné meno prostriedku platidlo.
Ako sa už ukázalo, pomerne rozsiahla je sústava predponových odvodenín. Popri trojici doplatiť/doplácať, priplatiť/priplácať, vyplatiť/vyplácať a predplatiť/predplácať a popri distributívnom poplatiť (bez nedokonavej podoby poplácať) treba ešte spomenúť odplatiť (aj odplatiť sa) — vrátiť ako protihodnotu a defektné oplatiť sa (ukázať sa ako výhodný), ba v tom istom význame aj vyplatiť sa/vyplácať sa.
Vcelku izolovane stojí sloveso zaplatiť: nemá nedokonavú podobu zaplácať, ani sa od neho netvoria podstatné mená typu záplatok, záplatka, záplatné; nejestvuje ani činiteľské podstatné meno zaplatiteľ hoci funguje (len v zápornej podobe) prídavné meno nezaplatiteľný (nezaplatiteľná skúsenosť).
Osobitne treba pripomenúť sloveso preplatiť/preplácať. Proti jeho používaniu vo význame "zaplatiť v hotovosti" sa tradične namieta (v zmysle argumentácie M. Ivanovej‐Šalingovej v Slovenskej reči, 1954), že v spisovnom jazyku i v ľudovej reči má len význam "zaplatiť príliš mnoho" a že vnášanie nového, vedľajšieho významu do tejto predpony nemá v lexikálnom systéme nášho jazyka oporu. Navrhuje sa v tomto význame používať slovesá vyplatiť, zaplatiť. V tomto zmysle sa sloveso preplatiť registruje a hodnotí už v Slovníku slovenského jazyka, v Zaunerovej Praktickej príručke slovenského pravopisu a napokon aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Naposledy námietky proti jeho používaniu v naznačenom význame vyslovil v tomto časopise M. Považaj (Kultúra slova, 32, 1998, s. 120).
Treba však pripomenúť, že v ľudovej reči naozaj nie je potrebné sloveso preplatiť v kritizovanom a odmietanom význame, lebo v bežnom živote sa operácie typu preplatiť nevyskytujú. Ale v súčasnom živote sa zrejme nevystačí len so slovesami vyplatiť a zaplatiť najmä preto, že pri prepláca-
strana 215
ní nemusí vždy ísť o hotovostné platenie, ale čoraz viac sa uplatňujú bezhotovostné platby či prevody. Kým zaplatiť možno aj vopred, preplatiť možno istú sumu len dodatočne, následne, po predložení potrebných dokladov.
Neobstojí ani námietka, že predpona pre‐ má len význam "príliš, nadmieru" a nemôže mať aj iný význam. Stačí uviesť dvojice ako preliať (do inej nádoby) a preliať (cez okraj nádoby), prečerpať (do inej nádoby) — prečerpať (prečerpať rozpočet, vyčerpať viac než možno). V tomto zmysle by bolo možné (a praktické) akceptovať aj dvojicu preplatiť — zaplatiť viac ako treba a preplatiť — vykonať prevod istej sumy na inú osobu v hotovosti alebo bezhotovostným stykom (napr. na účet, na sporožíro).
Napokon treba ešte upozorniť na možnosť vyjadrovať pri slovese platiť a jeho odvodeninách orientáciu deja na pôvodcu deja, a to zvratným zámenom si: platiť si učiteľa, doplatiť si, priplatiť si k základnej sume, predplatiť si časopis, zaplatiť si obedy, vyplatiť si pôžičku, splatiť si dlhy. Bežné sú zvratné tvary ako platí sa vopred, oplatí sa, vyplatí sa.
Čiastkový systém činnostného slovesa platiť je vcelku pravidelný, prekvapuje azda len nedostatok nedokonavej podoby zaplácať a s tým súvisiacich podôb záplata, záplatok. Len pri niektorých slovách už niet súvislosti so základovým slovesom (úplatok, poplatok), niektoré sa vysúvajú zo spisovnej slovnej zásoby (úplata), uplatňujú sa tvary typu preplatiť. Svojou derivačnou potenciou sa výrazne odlišuje od nečinnostného slovesa platiť — byť platný.
Nečinnostné defektné sloveso platiť má význam "byť uznávaný, pokladaný za záväzný, resp. byť platný". Kým však sloveso platiť je bežné v takých spojeniach ako zásadne platí prezumpcia neviny, v tomto smere platí naša včerajšia dohoda, výraz byť platný sa používa na označenie istého stavu. Napr. bankovka ostáva platná do konca roka, nariadenie je platné vo všetkých chránených oblastiach. S prídavným menom platný súvisí podstatné meno platnosť. Významovo s ním priamo súvisí v spojeniach ako vstúpiť do platnosti, mať platnosť, stratiť platnosť; v spojeniach ako rozhodnúť s konečnou platnosťou, pôsobiť so spätnou platnosťou ide skôr o priamy vzťah k slovesu platiť (rozhodnúť tak, že to platí definitívne, pôsobil tak, že to platí aj dozadu).
strana 216
MATEJ POVAŽAJ
J. Horecký v článku Sloveso platiť a jeho odvodeniny (1999) podrobnejšie analyzoval sloveso platiť a jeho slovesné, ale aj substantívne deriváty. V tejto súvislosti osobitnú pozornosť venoval slovesu preplatiť nielen v jeho základnom význame "zaplatiť viac, ako je bežné, náležité, primerané ap.", od ktorého je utvorené aj podstatné meno preplatok označujúce výsledok deja s významom "suma zaplatená navyše", ale aj v ďalšom význame "zaplatiť v hotovosti" (takto tento význam špecifikoval J. Horecký), proti ktorému sa vyslovili námietky jednak v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale aj v jazykovedných časopisoch (predovšetkým M. Ivanová‐Šalingová, 1954, a naposledy M. Považaj, 1998).
Pri svojich úvahách o slovese preplatiť vo význame "zaplatiť v hotovosti" J. Horecký vychádza z premisy, že proti jeho používaniu v naznačenom význame "sa tradične namieta (v zmysle argumentácie M. Ivanovej‐Šalingovej v Slovenskej reči, 1954), že v spisovnom jazyku i v ľudovej reči má len význam 'zaplatiť príliš mnoho' a že vnášanie nového, vedľajšieho významu do tejto predpony nemá v lexikálnom systéme nášho jazyka oporu". Podľa neho sloveso preplatiť v tomto zmysle sa registruje a hodnotí už v Slovníku slovenského jazyka, v Zaunerovej Praktickej príručke slovenského pravopisu a napokon aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka. J. Horecký sa s takýmto hodnotením slovesa preplatiť nestotožňuje. Podľa neho "v ľudovej reči naozaj nie je potrebné sloveso preplatiť v kritizovanom a odmietanom význame, lebo v bežnom živote sa operácie typu preplatiť nevyskytujú. Ale v súčasnom živote sa zrejme nevystačí len so slovesami vyplatiť a zaplatiť najmä preto, že pri preplácaní nemusí vždy ísť o hotovostné platenie, ale čoraz častejšie sa uplatňujú bezhotovostné platby či prevody. Kým zaplatiť možno aj vopred, preplatiť možno istú sumu len dodatočne, následne, po predložení potrebných dokladov". Ďalej J. Horecký konštatuje, že neobstojí ani námietka, že predpona pre‐ má len význam "príliš, nadmieru" a nemôže mať iný význam, čo ilustruje na niekoľkých príkladoch, medzi nimi na slovesách preliať (do inej nádoby) a preliať (cez okraj), prečerpať (do inej nádoby) a prečerpať vo význame
strana 217
"viac než možno" (prečerpať rozpočet). Z toho mu vychodí záver, že by bolo možné (a praktické) akceptovať aj dvojicu preplatiť s významom "zaplatiť viac, ako treba" a preplatiť s významom "vykonať prevod istej sumy na inú osobu v hotovosti alebo bezhotovostným stykom". K vývodom J. Horeckého, ale aj k jeho záveru, máme tieto poznámky:
J. Horecký prisudzuje Slovníku slovenského jazyka to, čo v ňom nie je. V Slovníku slovenského jazyka 3 (1963, s. 491) sa totiž druhý význam slovesa preplatiť hodnotí kvalifikátorom admin., čo podľa informácií pre používateľov slovníka značí, že ide o termín v administratíve, a dokladá sa spojeniami preplatiť odmeny, preplatiť rozdiel medzi výkupnou a nákupnou cenou. Tu sa teda sloveso preplatiť neodmieta, iba sa pri ňom vymedzuje sféra používania na oblasť administratívy. Ako výraz z administratívy toto sloveso v uvedenom význame kvalifikuje aj A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (1966), ktorú cituje J. Horecký, ale tam je toto sloveso vytlačené nie tučným typom písma, ale obyčajným, čím sa chce naznačiť, že ide o nespisovné alebo chybné slovo. Odmietavý postoj k slovesu preplatiť v naznačenom druhom význame zaujala už citovaná M. Ivanová‐Šalingová (1954) a po nej K. Hegerová (1990), ale najmä Krátky slovník slovenského jazyka (1. vyd. 1987, 3. vyd. 1997), kde sa tento význam hodnotí ako nesprávny. V najnovšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu (1998) sa pri hesle preplatiť v zátvorke uvádza význam "zaplatiť viac", čím sa naznačuje, že iný význam tohto slovesa sa nepokladá za náležitý.
Vo svojom príspevku v Kultúre slova zaradenom v rubrike Spytovali ste sa (Považaj, 1998), v ktorom sme reagovali na konkrétnu otázku pisateľa listu, sme uviedli, že sloveso preplatiť vo význame "zaplatiť, vyplatiť" sa v administratívnej oblasti u nás začalo používať pod vplyvom češtiny, ale že čeština má jednak sloveso přeplatiť s významom "zaplatiť viac, ako je náležité", jednak sloveso proplatiť s významom "zaplatiť, vyplatiť". Aj v Česko‐slovenskom slovníku (1. vyd. 1979) sa pri českom slovese proplatiť ako slovenský ekvivalent uvádza iba sloveso vyplatiť. Teda namiesto dvoch lexikálnych jednotiek so samostatnými významami v češtine, v slovenčine podľa stanoviska J. Horeckého by sa mohla akceptovať jedna lexikálna jednotka s dvoma významami, čo je podľa neho možné, lebo predpona pre‐ má viacej významov, nie iba význam "príliš, nadmieru", a čo je podľa neho aj praktické. (Aby azda nevzniklo nedorozumenie,
strana 218
poznamenávame, že J. Horecký vo svojom texte slovenské sloveso preplatiť nekonfrontuje so stavom v češtine.) Súhlasíme s J. Horeckým v tom, že je to možné, lebo predpona pre‐ má naozaj viacej významov, a príkladov na to, že predpona pre‐ s rozličným významom sa spája s tým istým základovým slovom, by sa isto dalo uviesť viacej, ako ich na ilustráciu uviedol J. Horecký vo svojom článku. V Slovníku slovenského jazyka sa napríklad vymedzuje až deväť významov predpony pre‐ pri slovesách, medzi nimi aj význam, ktorým sa vyjadruje "veľká miera deja, nadmernosť alebo zväčšenie", ako je to pri slovese preplatiť v základnom význame, t. j. vo význame "zaplatiť viac", a význam, ktorým sa vyjadruje iba prostá dokonavosť slovesného deja a ktorý azda možno prisúdiť slovesu preplatiť v druhom, odmietanom význame. Ťažko však možno súhlasiť s J. Horeckým v tom, že by bolo praktické pripustiť takúto dvojicu. J. Horecký totiž nezobral dostatočne do úvahy okolnosť, že sloveso preplatiť napríklad v spojeniach preplatiť účet, preplatiť faktúru, preplatiť cestovné atď. sa používa najmä v administratíve a v účtovníctve, teda v takej oblasti, kde je nevyhnutná presnosť a jednoznačnosť vyjadrovania. Podľa našej mienky je priam nemysliteľné, aby sa v citovaných spojeniach sloveso preplatiť raz malo chápať vo význame "zaplatiť viac" a raz vo význame "vyplatiť, zaplatiť" alebo aby sa napríklad pri vyjadrení účet alebo faktúru sme vám preplatili mohol raz pripustiť význam "pri vyrovnávaní účtu sme zaplatili viacej, ako bolo treba" a raz pripustiť význam "účet sme vám zaplatili".
S J. Horeckým možno súhlasiť aj v tom, že v súčasnom živote sa nevystačí len so slovesami vyplatiť a zaplatiť, lebo nemusí ísť vždy o hotovostné platenie, ale čoraz častejšie o bezhotovostné platby a prevody. Lenže tak sa k tomuto problému v súčasnosti ani nepristupuje. Veď napríklad v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa pri druhom význame slovesa preplatiť, ktorý sa v spisovnom jazyku odmieta, ponúkajú ako náhrady nielen slovesá vyplatiť a zaplatiť, ale aj sloveso uhradiť. Rovnako sme tieto slovesá ponúkali aj vo svojom príspevku ako náhrady za nevhodne používané sloveso preplatiť. Pritom sloveso uhradiť funguje aj ako termín v oblasti účtovníctva. Okrem toho sa v istých prípadoch používa aj sloveso vyrovnať, napr. vyrovnať účet za ubytovanie na recepcii, vyrovnať požadovanú sumu v hotovosti (Krátky slovník slovenského jazyka význam "zaplatiť" uvádza ako jeden z významov slovesa vyrovnať).
strana 219
Na rozdiel od J. Horeckého sme presvedčení o nepotrebnosti slovesa preplatiť vo význame "zaplatiť, vyplatiť" a odvodených tvarov a slov preplatený, preplatenie v spisovnej slovenčine. K takémuto záveru sme dospeli na základe sledovania konkrétnej jazykovej praxe v relevantnej sfére používania spisovného jazyka. O tom sa však každý pozorný používateľ jazyka denne presviedča aj sám. Na podporu nášho stanoviska uvedieme niekoľko príkladov, s ktorými sa takmer všetci veľmi často stretáme. Napríklad na faktúre za spotrebu elektrickej energie, ktorú svojim zákazníkom posielajú Západoslovenské energetické závody, nájdeme takéto formulácie: Faktúru treba uhradiť do a pod tým sa uvádza konkrétny dátum (nepoužíva sa tu teda sloveso preplatiť). — Táto faktúra s potvrdením o zaplatení ešte neznamená, že boli uhradené všetky predchádzajúce faktúry (nepoužíva sa tu príčastie preplatené). — Možnosti úhrady faktúry... (nie je tu teda podstatné meno preplatenie). — Ak súhlasíte s údajmi v nej uvedenými, prosíme Vás, uhraďte ju v našej kancelárii. — Pri úhrade predložte túto faktúru. Doklad, ktorý posielajú každému účastníkovi telefónnej stanice Slovenské telekomunikácie, volá sa Oznam o výške telekomunikačných úhrad a okrem iného v ňom nájdeme aj takéto vety: Dokladom o zaplatení účtu telekomunikačných úhrad je Váš výpis z účtu. — Hotovostne je možné účet telekomunikačných úhrad zaplatiť na zákazníckych miestach Slovenských telekomunikácií... — Účty telekomunikačných úhrad v hotovosti môžete platiť v ktoromkoľvek zákazníckom mieste. V poistných zmluvách, ktoré uzatvára Slovenská poisťovňa, môžeme sa stretnúť iba so slovesami platiť, zaplatiť, vyplatiť a ich odvodeninami. Podobne v Malej encyklopédii poistenia a poisťovníctva s cudzojazyčnými ekvivalentmi od P. Chovana a V. Čejkovej (Bratislava 1995) je heslo úhrada poistného s týmto výkladom: zaplatenie predpísaného poistného na dohodnuté alebo stanovené poistné obdobie. V Občianskom zákonníku sa napríklad v § 658 o kúpnej zmluve uvádza, že kupujúci sa zaväzuje predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň dohodnutú cenu, v § 720 o zhotovení sa zasa uvádza povinnosť zaplatiť cenu za zhotovenie veci, v ‐ 736 venovanom zmluve o úvere sa uvádza, že dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky atď.
Na záver: Na rozdiel od J. Horeckého nepokladáme za odôvodnené, ale ani za potrebné a správne z hľadiska spisovného jazyka revidovať doterajšie negatívne hodnotenie slovesa preplatiť vo význame "vyplatiť, zaplatiť,
strana 220
uhradiť" a jeho odvodenín uvádzané v najnovších kodifikačných príručkách, hoci sa s jeho používaním v tomto význame stretáme v konkrétnej jazykovej praxi. Nie totiž všetky prostriedky, ktoré sa vyskytujú v rečovom úze, stávajú sa automaticky pevnou súčasťou spisovného jazyka. K tomuto stanovisku sme dospeli na základe sledovania jazykovej praxe v relevantnej komunikačnej sfére, kde je nevyhnutné používať presné a jednoznačné výrazy a termíny. Presnosť a jednoznačnosť sú totiž jednou zo základných vlastností termínu, ale aj požiadaviek na termín, na čo neraz pri tvorbe a ustaľovaní odbornej terminológie v minulosti upozorňoval aj sám J. Horecký. Používanie slovesa preplatiť jednak vo význame "zaplatiť viac" a jednak vo význame "vyplatiť, zaplatiť" v rámci toho istého odboru, tej istej komunikačnej sféry by bolo v rozpore s týmito požiadavkami. Preto vo význame "dať peniaze ako náhradu za nejakú hodnotu, tovar alebo službu", a to bez ohľadu na to, či tieto peniaze dávame v hotovosti priamo alebo prostredníctvom peňažnej inštitúcie, či prevodom z účtu na účet, v spisovnom jazyku úplne vystačíme so slovesami zaplatiť, vyplatiť, uhradiť, prípadne vyrovnať a s ich odvodeninami, ktoré sú v daných súvislostiach jednoznačné a dávno ustálené. Ako sám J. Horecký uvádza, v bežnej neodbornej reči (J. Horecký v zhode s M. Ivanovou‐Šalingovou píše o ľudovej reči) sloveso preplatiť nie je potrebné; ako sme ukázali v odbornej reči (administratívnej terminológii) by zasa privodilo neželateľnú terminologickú nejednoznačnosť.
LITERATÚRA
Česko‐slovenský slovník. Bratislava, Veda 1979. 792 s.
HEGEROVÁ, K.: Preplatiť cestovné? — Kultúra slova, 24, 1990, s. 190.
HORECKÝ, J.: Sloveso platiť a jeho odvodeniny. Kultúra slova, 33, 1999, s. 211 — 215.
IVANOVÁ‐ŠALINGOVÁ, M.: Zaplatiť a preplatiť. — Slovenská reč, 19, 1954, s. 157 — 158.
Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s.; 3. vyd. 1997. 944 s.
POVAŽAJ, M.: Možno účet preplatiť? — Kultúra slova, 32, 1998, s. 120.
Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1998. 574 s.
Slovník slovenského jazyka. 3 zv. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s.
ZAUNER, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. Bratislava, Obzor 1966. 540 s.
strana 221
"Mať zrodila v poli syna,
Trávovú plachtu porozvíjala,
Z buka na buk ju pripína..."
(A. Sládkovič)
Sloveso rodiť má na celom území Slovenska (v spisovnom jazyku aj v nárečiach) základný význam privádzať deti na svet: A ke‿com mala z Jänom puorot, nu som šla roďiď g maťeri (Žaškov, okr. Dolný Kubín); Žena, čo roďila, sa volala kútňica, lebo bola f kúťe (Veľká Maňa, okr. Vráble); Ag žena zašne rodžič, potom sä už rozrodží (Sása, okr. Revúca).
Známe je frazeologické prirovnanie rodí ako hruška (= veľa, často rodí): Tá Kata je široká, rodzí jag dobrá hruška (Červeník, okr. Hlohovec).
Zo Žaškova pochádza doklad na opakovací tvar rodievať: Taká, čuo roďievala pri svojej maťeri, tá ňevie ňič.
Nedokonavá zvratná podoba rodiť sa má takisto celoslovenskú platnosť so základným významom "prichádzať na svet": Ďeťi sa roďili aj tedi tak, jak sa roďá aj čil, len sa o ton tag ňehovorilo (Lapáš, okr. Nitra).
V porovnaní s minulosťou sa mnohé vonkajšie okolnosti okolo príchodu dieťaťa na svet zmenili, svoju nezastupiteľnú úlohu zohrala zdravotnícka osveta a všeobecný vývin modernej zdravotníckej starostlivosti. Vo viacerých nárečových výpovediach nám zostali už len spomienky na staré časy, keď boli pri pôrode zaužívané mnohé ľudové domácke postupy: Doma sme rodziľi. Ja ľem doma rodzila, śvekra mi pomahaľi. Aľe pri peršim bula z mesta porodna, aľe potim už ľem doma, śvekra (Baldovce, okr. Levoča); No tedi žena rodzívala doma. Boli teda doma také babi, teda uš čo boli pri tíh rodičkách (Suchá nad Parnou, okr. Trnava).
strana 222
Ako prv rozmýšľali o dodržiavaní základných hygienických pravidiel v súvislosti s pôrodom, hovorí doklad z Čeloviec v okrese Modrý Kameň: Staro‿zme misele daťi na sapúm, žebe bou̯ navarenej, ko‿ca ďíťa malo naroďiťi. Pokim žena zľahla, aj sapúm bou̯ ždi dome zhotuvanej.
Okolnosti pôrodu bývali neraz dramatické: Stalo sa aj to, že žena zlahla, ked okopávala (Stará Turá); A tam na povaľe ona zľahla (Kláštor pod Znievom, okr. Martin). Kým vyjadrenie maď ľachkuo zľähnuťa̋ (Kňažia, okr. Dolný Kubín) dokumentuje ľahký priebeh pôrodu, o ťažkom priebehu pôrodu svedčí ďalší doklad zo Žaškova: To bou̯ ťäškí puorot. Ďieťä bolo poprekrúcänuo a ňemohlo sa narodiť. Sä stalo, že ho i za nožički bolo treba chiťiď‿a tak ponatra̋sať. Bolo beľävuo akuosi, ňie na pora̋tku, to keď bou̯ dľhí puorot.
Problémy pri pôrode môžeme vytušiť aj v nasledujúcich výpovediach z Martina nad Žitavou: Mala velmo ťaškuo zlahnuťie, či z niektorých oravských obcí: Datorá zľähla chitro, datorá veru ňije (Žaškov); Zľähnuťa̋ bolo fšeľiňejäkuo, do‿sa ženi natrpeľi (Kňažia). Vzhľadom na obmedzenejšie a nedokonalejšie pôrodnícke postupy nebolo nič neobvyklé, ak sa pôrod skončil úmrtím: Umrela pri zľíhaňí (Papradno, okr. Považská Bystrica); Aj umreľi podajedni ženi pri puorodoch (Žaškov).
Šťastným predpokladom dobrého priebehu pôrodu bolo donosenie plodu počas deviatich mesiacov. Sloveso donosiť zaznamenáva aj Slovník slovenských nárečí I (SSN I) ako druhý význam — "nosiť plod do konca ťarchavosti": Prvé ďieťa pekňe donosila, druhé ňedonosila (Návojovce, okr. Topoľčany). Rovnaký význam sa vyjadruje aj slovesom vynosiť.
Pôrod však mohol nastať aj predčasne: To nebolo donosenia džite (Kameňany, okr. Revúca); Ňedonośila dzeci (Sobrance). Opačnú situáciu, totiž porodiť, ale po termíne, označuje sloveso prenosiť, prenášať: Naša ňevesta sa mala zliahnuť minulí tíďeň, ňeviem, či prenáša? (Návojovce).
Keď sa pôrod skončí zle, prípadne žena plod nedonosí a predčasne porodí, nastáva potrat. Tento výraz, ktorý značí predčasné ukončenie ťarchavosti (obyčajne do 28. týždňa), sa bežne používa aj v nárečiach: Mala dva potrati za sebou, ale treťie donosila (Návojovce). Podobne funguje aj sloveso potratiť, napr.: Aj čiľok potraťila, ňišt ňemóže vinosiť (Kšinná, okr. Bánovce nad Bebravou); Krava vihodí a žena — hrích prirovnat — potra-
strana 223
cí (Blatné, okr. Modra). Aj bošácke frazeologické spojenie odešlo hu dziéta značí, že žena potratila.
Vo východoslovenských nárečiach využívajú v opisovanom význame miestami sloveso pometať, ale iba v súvislosti s potrateným plodom zvieraťa: Maľi zme radosc, že Fijalka ceľna, ta ci pometala, no ta po radosci (Geraltov, okr. Sabinov).
Na označenie privedenia dieťaťa na svet sa v súčasnosti v bežnej každodennej komunikácii najčastejšie používa podstatné meno pôrod a sloveso porodiť: Porodzila sinka a tak onemocňela, aňi víc nestala (Dúbravka, okr. Bratislava); A ona biu̯a opčažená, porodziu̯a piekného chu̯apca (Jablonové, okr. Malacky); Ośem dzeci mi porodzila (Sobrance); Prví pórot som mala hrube taškí (Horná Súča, okr. Trenčín); Každa žena sebe pret porodom kus postuka (= postoná; Spišský Štvrtok, okr. Levoča). Proces, ktorým žena pri privádzaní potomka na svet prechádza, označuje aj výraz rodenie: Krsťeňí volali aj bolesňíkom, lebo také je roďeňí (Veľké Zálužie, okr. Nitra).
Význam "príchod človeka na svet" sa najčastejšie vyjadruje slovom narodenie, napríklad: To sä tag od narodeňa̋, aš tag zo dva mesa̋ce kím ňemalo, takto povíjälo (Žaškov). K názvu narodenie sa viaže predovšetkým spojenie Božie narodenie, t. j. 25. december, kresťanský sviatok narodenia Ježiša Krista: Bože narodzeňe (Rankovce, okr. Košice), ale aj expresívne frazeologizmy z Bošácej v Trenčianskom okrese sprostí od narodzeňiá — veľmi hlúpy a z Jasenovej na Orave sedla̋g božuo stvoreňa̋, ale beťa̋r od naroďeňa̋ — veľmi huncútsky, prešibaný.
Sloveso porodiť má v nárečiach viaceré synonymá. Z predchádzajúceho textu je zrejmé, že v mnohých lokalitách Slovenska funguje v tomto význame sloveso zľahnúť (sa) a jeho hláskové varianty, napríklad: Sa zľiahla a má dvojički (Prievidza); U susedov maju velkú radosť, ňevesta zlahla a má sina Palka (Veľká Maňa); Čo už zlahla vám nevesta? Vidzela som íst od váz babu (Červeník); Ak sa šťasľivo zľahňem, poton‿sa dáme staväď dom (Čičmany, okr. Žilina).
Výrazy zľíhaňie, zľahnuťie vo význame "rodenie, porodenie", prípadne "pôrod" sú v nárečiach pomerne časté a rozšírené: Práve som bola po zľahnucí (Papradno); Už datorá bola hrozňe hrubá, a keď už ej išlo na zľähnuťa̋, nu sä hej i zľe choďilo (Žaškov).
strana 224
Vo význame "rodiť" je z Turca doložené aj archaické sloveso ľiasť sa: Keď sa žena zľe ľažie, treba hu do plachti položiť a koľísať (Trebostvo, okr. Martin). Dokonavým slovesom opľušťiť sa význam "porodiť" expresívne vyjadrujú na okolí Považskej Bystrice: Moja sa uš päc rází opľuščela (Prosné).
O žene, ktorá oťarchavie a porodí dieťa za slobodna, sa povie, že sa prevrhla (častejšie aj prespala sa): Susedova ďiou̯ka sa prevrhla (Tisovec, okr. Rimavská Sobota); Ďiou̯ka sa mu prevrhla zo žandárom (Mokrá Lúka, okr. Revúca). Dokonavé zvratné sloveso pováľať sa značí "uložiť sa do postele pri nastávajúcom pôrode": Ňevesta sa nám čerá pováľala a poroďila chlapca (Hliník nad Hronom, okr. Nová Baňa).
Sloveso priniesť (priviesť) v spojení s určením miesta na svet je časté obrazné vyjadrenie významu "porodiť": Na śvet priňesla pejdz‿dzeci (Gregorovce, okr. Sabinov); Priviedla som na svet šez‿dzecí a troje mi už jako maľunké umreľi (Rajec, okr. Žilina).
Vari najrozšírenejšie sloveso s významom "byť porodený, prísť na svet (o človeku)" je aj v nárečiach bežné dokonavé sloveso narodiť sa: Koť sa mu chlapedz naroďiu̯, bú celí naradovaní (Klenovec, okr. Rimavská Sobota); Ke‿ca narodí ďiéťa, dávajú sa (kamilky) do čaju (Chocholná, okr. Trenčín). Nádych určitej tajomnosti s predpovedaním budúcnosti dieťaťa obsahujú nasledujúce výpovede: A dakedi tag hvareľi, že ked mu dobre išlo, že toto śe mu darilo, ta že to śe muśel f čepcu narodzic (Baldovce); Ak sa dite narodí zo zubom, bude veštec (stredný Gemer). Charakter frazeologizmov nadobudli slovné spojenia naroďi‿ca zo zúpkom (Kňažia) a naroďi‿ca š‿čepcom (Párnica, okr. Dolný Kubín). Pod prvým sa rozumie "mať od narodenia predpoklady veštiť", druhý obyvatelia Párnice vysvetľujú takto: Chto sa naroďí š čepcom, buďe múdri alebo buďe mať šťesťa̋. Takúto budúcnosť predpovedali dieťaťu, ktoré malo pri narodení na hlave blanu (tzv. čepiec, čepček), t. j. zvyšok lôžka. Podobne o tomto znamení osudu uvažovali aj v iných slovenských obciach: čepčeku sa narodzil (Brestovany, okr. Trnava); narodzil še u čepcu (Brezina, okr. Trebišov).
Sloveso zrodiť sa, v spisovnom jazyku a v časti nárečí synonymné so slovesa narodiť sa, napr. Dvaadvacátého septembra som sa zrodila (Hor. Poruba pri Ilave), v niektorých východoslovenských nárečiach funguje aj vo význame "urodiť sa". Porovnaj: Teho roku śe ňezrodzilo zarna (Kendi-
strana 225
ce, okr. Prešov); Fazuľka śe nam fajna zrodzila (Straňany, okr. Michalovce). Časť stredoslovenských nárečí však ním vyjadruje význam "zregenerovať". Napríklad: Mala som takú veľkú tú koťiarku (strúčikovú cibuľu), aľe časom sa ťi mi zroďila (Socovce, okr. Martin); Tožvie, prečo sa to tag‿zroďí, že to uš potom ňie je takuo veľkuo (Ležiachov, okr. Martin); Ňemaš trocha krumpľou̯ na saďeňia? Ťieto sa nán zroďeľi, musím prečarať fajtu (Pukanec, okr. Levice). Tu teda zemiaki či krumpľe, ktoré sa zroďiľi/zroďeľi, priniesli slabú úrodu a už nie sú vhodné na ďalšie pestovanie.
Nedokonavé sloveso posýpať sa s expresívnym podfarbením je známe vo význame "často sa rodiť": Ľuďa̋ ftedi ňidž ňeveďeľi, ľen sä ďeťi posípaľi jedno za druhím (Žaškov).
Výraz nájsť sa s významom "narodiť sa" používajú na juhu stredného Slovenska: A pametám sa, že sa toto (makové rezance) aj na kršťeňí jedávalo, ke‿ca najšou̯ chlapec (Jabloňovce); Nahľe sa ďiťiatko najšlo, spravila mu bapka mesto posťeli pri maťeri — posťeľkiňi (Čelovce).
Popôrodné obdobie prinášalo so sebou nielen zvýšenú starostlivosť o novú mamičku, ale (ako sa dá vyčítať z dokladov) bolo to zvyčajne i obdobie radosti a osláv príchodu nového človeka na svet. Preto sa dňom po šťastnom pôrode podľa dokladu z Brvništa v okrese Považská Bystrica hovorilo aj radostníki: Susedovci majú radostňíki, zľahla hím ňevesta a od radosci aj rachétľu zapáľiľi. V Rozhanovciach (okr. Košice) vraveli: A jak porodzi, jag dzecko tu — je radošňik. V tejto súvislosti spomeňme dva z ďalších významov slova radostník, a to názov pálenky, ktorú rodičia dieťaťa posielali ako pozvanie za kmotrov: Kej žena zľahla, babica ňiesla trúneg ve fľaši kmotrom a povedala, kedi sa pójďe na krst; to páľené je radosňík, hriaté (Pruské, okr. Púchov); Kmotrovcom posílali jako pozváňí radosňík — to bolo volačo slatké, pálené (Veľ. Zálužie, okr. Nitra), aj ako názov koláča: Na krsťini upekli kolač, to bol radosňik (Stará Bystrica, okr. Kys. Nové Mesto). V Modranke pri Trnave ke‿ca narodzilo dzíta, išól otedz ohlásid‿rodičom, že majú radostné.
Z viacerých nárečových rozprávaní možno vyčítať, že aj po pôrode sa museli dodržiavať nielen hygienické (zdravotnícke), ale aj určité spoločenské pravidlá a konvencie, napr.: Keď už zľähla, ňesmela ízď von, aš kím išla na vácku. Iďe baba a kmotra — tedi hu aj uvádzajú. Farár jej käďeakie reči dáva (Kraľovany, okr. Dolný Kubín).
strana 226
Doklad z Moravského Lieskového (okr. Nové Mesto nad Váhom) nám objasňuje význam spodstatnenej lexémy pupkové: Ked je žena po zlahnutí, náščivi ponuknú pálením, že je to pupkové. Rodičke a novorodeniatku príbuzní a známi totiž prichádzali zaželať dobré zdravie a šťastie.
Vo Valaskej Dubovej (okr. Dolný Kubín) verili, že voda z prvého kúpania (tzv. prví kúpel) môže novorodencovi dopomôcť k peknému vzhľadu: Vodu s prvieho kúpelä vilievali na šípoví ker, abi (dieťa) bolo ako ružička.
Obdobie po pôrode bolo poznačené aj prípravami na obrad príjmania do kresťanského spoločenstva a dávania krstného mena novorodencovi: Tašlo sa na krst po kázňi (Cerovo, okr. Krupina); Ale už ím ho ňigdo nesceu̯ na krst néscit (Jablonové); V ňedzeľu budze kerst (Smižany, okr. Spišská Nová Ves). Po cirkevnom obrade obyčajne nasledovala rodinná oslava krstu, krštenie: Baba sä zavolala, keď už išla žena zľähnúť, i robiľi sä käďeakie parádi na kršťeňí (Žaškov); Tam majú dneskaj krščini, tam je hosťina (Skalica); Ket śe dzecko narodzi, ta robia kerscini (Dlhá Lúka, okr. Bardejov).
Súvislejší nárečový text o zvykoch pri krste pochádza z novohradskej obce Lešť (skrátené):
Kot sa naroďilo v ňiekerom dome ďieťatko a kod robiľi kršťeňia, tag bejvau̯ takí zvig, že kod ďieťatko doňiesľi domou okrsťenuo s kostola, zazvaľi z ďeďinej ďeťi a kršťenia sa začalo tag, že napresriet chiže sa dala biela plachta, na tú sa položilo to ďieťatko zavinutuo vo vankúšiku, ďeťi sa postavilej okolo do koľesa a na ednej misi bolej cukríke a na druhej ľieskou̯ce a to sa visejpalo okolo toho ďieťaťa a tej ďeťi zbieralej, klpčilej sa, aj oreche, aj cukrej, zbieralej, keruo viadz, eno čez druhuo. S toho maľi ďeťi veľikánsku radoz a to bolo pre ňih‿najväčie poťešeňia, to bolo pre ňich kršťeňia. A starí to robievaľi zato, žebej to ďieťatko bolo bohatuo, žebej malo ťeľko peňazích, keľko bolo tejh‿orechou okolo ňeho narostriasanejch. A ešťe starej ženej nad ňim rostváralej aj tranosťius, žebej bolo múdruo, pobožnuo, žebej sa dobre učilo. Aj zme nad ňim spievalej, žebej bou̯ orgaňista, ag bou̯ chlapec, žebej veďeu̯ dobre spievaťi, žebej bou̯ s ňeho kňaz ľebo rechtor. Kím ešťe to ďieťatko bolo na tej plachťe na zemi, tag bola v našej ďeďiňe edna taká ťetka, stará, aľe bola šikou̯ná, tak tá ešťe čo ňerobila: Zala za ednu fľašťičku páľenuo, to bola tá naša ľeš-
strana 227
ťianska rožou̯ka, a tag nat‿tejm ďieťatkom spievala, žebej ľúbilo aj ono, kod narasťie, spievala. Ag bou̯ chlapec, tag nu spievala takúto:
Hajaj, beľou̯, ti sinu muoj, ňebudz‿takí jag oťec tvoj.
Tvoj oťedz je veľkí zbojňík, pozná v horej každej choňík.
Ňi ľem choňíg‿aj cesťičke, skäďe choďia ňevesťičke...
Žena po pôrode je vo väčšine stredoslovenských a západoslovenských nárečí označovaná názvom šestonedieľka s viacerými hláskovými obmenami (šestoňeďieľka, šestoňedzieľka, šestonedelka a pod.), keďže sa mala po pôrode zotavovať šesť týždňov. Zriedkavejšia je zloženina s komponentom šesťi‐/šesci‐: šescinedélka (Plavecký Mikuláš, okr. Malacky), šesťiňedílka (Lefantovce, okr. Nitra), šesciňedzieľka (Kolárovice, okr. Bytča) a pod. Zostručnenú, takmer "slangovú" podobu šestka na označenie ženy v šestonedelí poznajú v obci Kostolné neďaleko Myjavy. Ž enu v šestonedelí nazývajú v niektorých nárečiach aj zľahnutá (zlahnutá, zliahnutá): Ona ňemuože íť praď‿na potok, je zliahnutá (Návojovce); Už‿e dobre, keď‿e zľahnutá, najhoršie má za sebú (Čičmany). Slovotvorne pozoruhodný je rovnoznačný výraz zlähläčka, doložený z Hubovej pri Ružomberku: Zlähläčka leží ch posteli a mi chlapi zme si vipili boläsnuo.
V gemerských a južných spišských nárečiach majú pre ženu po pôrode názvy posteľkyňa i posteľnica (posťelkiňa, posťieľkiňa, posťeu̯kiňa, posťeľňica, posceľňica): Nahle sa ďíťa najšlo, spravila mu bapka mesto pri maťeri — posťeľkiňi (Čelovce); Bula si opatric posceľňicu? (Žakarovce, okr. Gelnica).
Potreba oddychu a zotavenia novej mamičky po pôrode ležaním v posteli našla odraz v prirovnaní: Uloží sa do posťeľi aňi posťeľňica (Tisovec).
Pre niektoré oblasti na východnom Slovensku (Šariš, Zemplín) je pre ženu po pôrode (rodičku, šestonedieľku) typický názov položňica alebo pološkiňa: Ženu po porodze volaju položňica (Torysa, okr. Sabinov); Raškova poľeuka je pre položňicu — to je žena šesc tižňe po porodze (Rozhanovce).
strana 228
O mladú mamičku sa bolo treba dobre postarať; najskôr len ľahkou stravou, o čom svedčí prirovnanie: Uvarila ši zapraženu poľefku jak pre položňicu (Smižany), no neskôr aj výdatnejšou potravou, aby sa jej postupne vrátili sily a aby mohla úspešne plniť svoje materské povinnosti: Poloźňici nośa tri frištiki (Dlhá Lúka); Položňici noša babi na valaľe mocnu kuracu poľifku, žebi mala veľo mľika (Veľký Šariš).
Trochu podrobnejšie sa o stravovaní položnice dozvedáme z dokladu z Rozhanoviec: Ked žena zľehla, tak položnicu prišla kmotra opatric. Zapražela juški raškovej abo priňesla kurej poľeuki, do teho puščela vajco. I kuru zarezala a navarela poľeuki.
Na pomenovanie ženy po pôrode môžeme na Slovensku zriedkavejšie počuť aj tieto výrazy a slovné spojenia: žena po vilaze (Dolná Tižina, okr. Žilina), puolohuje (Zubrohlava, okr. Námestovo), mládoškiňa (na okolí Zlatých Moraviec) alebo mlaďečkiňa (v modrokamenskom nárečí): Ked mlaďečkiňa vizdravela, to bívalo tag‿na dva tížňe, bolo kršťeňia (Zombor, okr. Modrý Kameň).
Výraz zaplachťená bol zaznamenaný v Dolnom Tisovníku (okr. Modrý Kameň) a súvisí s vyčlenením šestonedieľky od ostatných členov domácnosti do kúta miestnosti "za plachtu". Ojedinelý je aj doklad zo Sobotišťa v okrese Senica, kde o žene po pôrode vravia, že je povalená.
Po pôrode sa niekde o novú mamičku starala duchouná kmotra (Mošovce, okr. Martin). Žena označená týmto lexikalizovaným spojením nebola skutočnou kmotrou, ale starala sa o dieťa i matku týždeň po pôrode.
Vo východoslovenských nárečiach sa obdobie šestonedelia nazýva poloh: Po narodzeňu dzecka žena f polohu (Sedlice, okr. Prešov); je po polohoj (Vyšné Remety, okr. Sobrance); poluh (Studenec, okr. Levoča). Doklad s rovnakým významom sme našli aj v Turzovke (okr. Čadca): Jeho baba bela ftedi f‿polohu a on chodžil za druhu. V Sedliciach sa však slovo poloh využíva aj na pomenovanie rodičkinej postele: Ľežela na polohu a kukala na svojo dzecatko. So starým spôsobom pomoci pri pôrode a vyhradením miesta pre posteľ rodičky v "kúte" miestnosti (obyčajne ešte oddelenú plachtou) súvisí celý rad slov a slovných spojení odvodených od základného substantíva kút. Tak je to aj v prípade pomenovania šestonedieľky v západoslovenských nárečiach (najviac v ich južnej oblasti), kde túto ženu nazývajú kút-
strana 229
ňica, prípadne využívajú spojenia žena f kúce (Sobotište) a žena f kútoch (Veľké Orvište neďaleko Piešťan). Podľa Slovníka slovenských nárečí je slovo kútnica v základnom význame "žena po pôrode" či "šestonedieľka" rozšírené v juhozápadoslovenskom, považskom a čiastočne aj v juhotrenčianskom a severonitrianskom nárečí. Z Návojoviec pochádza naň tento doklad: Máme doma kútňicu, ňevesta sa zliahla. Z Chocholnej je zasa rada: Kútňicu ňemajú ňehať samú doma.
Čiastočne na stredoslovenskom a západoslovenskom nárečovom území funguje slovo kútnica navyše aj vo význame "vyšívaná plachta zavesená okolo postele šestonedieľky": Nat posťeľ sa zavesila kútňica (Košťany nad Turcom); Kútnice bívali običajne š červením višité (Lovčice). V myjavskom nárečí má taký názov aj obradová vyšívaná plachta, do ktorej sa zabalilo dieťa pri krste: kútnica (Stará Turá).
Od základnu kút sú odvodené aj výrazy kúťečkiňa (Selce) a kútkiňa (Dolné Rykynčice), s ktorými sa ako s pomenovaniami šestonedieľky môžeme stretnúť v niektorých obciach v Krupinskom okrese. Podstatné meno kút je (okrem svojho základného významu) v nárečiach na Slovensku známe aj ako miesto pre budúcu rodičku alebo šestonedieľku v kúte izby: Vieťe, ona ešťe ňemuože choďiď na záropki, je kúťe (Návojovce). V tomto význame sa podstatné meno kút vyskytuje v niekoľkých ustálených spojeniach, napríklad: richtuje sa do kúta (Párnica) — čoskoro porodí; došla do kúta (Brodské, okr. Skalica) — porodila dieťa; bit f kútoch (Lukáčovce, okr. Hlohovec) — ležať po pôrode.
Význam "byť po pôrode" (v šestonedelí) má aj ustálené spojenie beťi za plachtou (Šuľa, Čelovce).
Ak sme na inom mieste spomenuli dôležitosť výživy mladej mamičky, treba na tomto mieste pripomenúť spojenie néz‿do kúta (Čataj, okr. Modra) s významom "prinášať pohostenie žene po pôrode". Na takéto pohostenie používali napríklad aj kútniak, t. j. veľký džbán, v ktorom nosili rodičke kuraciu polievku: kútnák (Lubina, okr. Nové Mesto nad Váhom).
V hlohovskom a trnavskom nárečí sa pomnožným podstatným menom kúty označuje čas, v ktorom leží rodička po pôrode (je za plachtou, t. j. v kúte), čiže obdobie šestonedelia: Volakedi boli kútnice chuderi, po kútoch mosela uš porád‿robit (Ružindol, okr. Trnava).
strana 230
Medzi ďalšie pomenovania ženy po privedení dieťatka na svet patrí opisné spojenie žena po puoroďe/porodze, ktoré je sporadicky rozšírené na celom území Slovenska (napr. Klokočov, okr. Čadca, Staré Hory, okr. Banská Bystrica, Hrnčiarske Zalužany, okr. Rimavská Sobota a pod.), výraz roďička/rodzička zachytený v trenčianskom, tekovskom a zemplínskom nárečí a podstatné meno porotkina/puorotkiňä (a jeho varianty), ktoré môžeme počuť najmä v gemerských, spišských a zemplínskych nárečiach. Slovo porodňica má rovnaký význam v nárečí časti obcí Vranovského okresu. Vo význame "zdravotnícke zariadenie, kde sa rodia deti", môžeme v súčasnosti podstatné meno pôrodnica počuť aj v nárečových prejavoch, napr.: Ňeskán ťa aspom zavezú sanitkú do pórodňice (Čičmany).
Pomenovanie pre šťastne narodené dieťa — novorodenca má v slovenských nárečiach rozličné podoby. K najpoužívanejším expresívam patria podstatné mená bábo alebo bápko: Viďíž, u susedvo majú bápko, naroďel sa chlapček (Čičmany); bábo (Brodské). Aj výraz bába môže mať tento expresívne podfarbený význam: Pozri, Janko, máme bábu! (Košťany nad Turcom). V časti stredoslovenských a západoslovenských nárečí funguje takto podstatné meno stredného rodu bábä v náležitých zvukových obmenách (bábä, ba̋bä, bábe, bébe, bába) aj od neho utvorená zdrobnenina bábätko (bábätko, bábetko, bébetko, bábatko). Porovnaj: Doňiesla bábäťu višívanú košieľku aj čepček (Ležiachov); Ukéžem ťi maluo bébe (Pucov, okr. Dol. Kubín); Já son najstarší, čož neviém, že bude mad manka bába? (Dol. Súča, okr. Trenčín); Zdravuo je vám to vaše bébetko? (Pucov); Ďeže puojďe ot tíh bábatkí? (Kociha, okr. Rimavská Sobota); Malé bábatko zakrúcajú do vankúša (Návojovce).
Z trnavského a skalického nárečia pochádza domácka dôverná slovotvorná podoba bábečko: Já uš son to šecko sleduvala, jaké to bábečko majú (Suchá nad Parnou); bábečko (Brodské). Hypokoristikum bábenko (vo význame malé dieťa, bábä) je známe v Kunove pri Senici: Máme mau̯é bábenko, ale aj v iných lokalitách so západoslovenským nárečovým základom, v ktorých je expresívne deminutívum bábenko odvodené zo základnej podoby bábo: Obádva sa velice ťešá na bábenko (Stráže nad Myjavou); A vidzel si už ňiekedi, jako sa kúpe maľučké bábenko? (Rajec). Súčasná jazyková prax ukazuje, že slová ako kútnica, kútniak, babicuľa, zaplachťená a pod. sa postupne vytrácajú z aktívnej slovnej zásoby
strana 231
a ich skutočný význam poznajú len tí najstarší. Aj títo najstarší pamätníci uplynulých čias na ne, možno so štipkou nostalgie, už len spomínajú. Na ich miesto prenikajú novšie, dnes už bežné slová a slovné spojenia (pôrodnica, rodička, rizikové tehotenstvo a i.), ale aj nové (odborné alebo cudzie) výrazy (termíny) súvisiace s narodením dieťaťa alebo s pôrodníctvom (gynekológ, interrupcia, serkláž = uzavretie bránky maternice stehom, aby nenastal potrat, a pod.), ktoré so sebou postupne prináša modernizácia zdravotníctva. Mnohé z týchto výrazov si po príslušnom prispôsobení sa hláskoslovnému systému daného nárečia často nachádzajú svoje miesto v každodennom bežnom (aj nárečovom) vyjadrovaní.
Miloslav Smatana
Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/6079/99 Slovník slovenských nárečí.
strana 232
V jazykovej praxi, a to nielen v rámci súkromnej komunikácie, ale často aj vo verejných rečových prejavoch sa môžeme stretnúť s používaním prídavného mena sakramentský a príslovky sakramentsky. Názory používateľov jazyka na využívanie týchto prostriedkov vo verejných rečových prejavoch sa rozchádzajú, jedni sú zásadne proti ich využívaniu v takýchto prejavoch, iní sú tej mienky, že sú to vhodné prostriedky. V tomto príspevku sa bližšie pozrieme na pôvod, význam, ale aj používanie týchto slov.
Prídavné meno sakramentský sa v slovenčine používa v tom istom význame ako prídavné mená čertovský, potvorský, prekliaty, t. j. vo význame "nad ktorým je vyslovená kliatba", resp. "záporne hodnotený (obyčajne v zahrešeniach)", napr. sakramentský chlapík, sakramentská vec, sakramentská kniha, sakramentská robota, ale aj vo význame "veľký", napr. dávať si sakramentský pozor, mať sakramentské šťastie. Slovo sakramentský má svoj pôvod v latinčine, v latinskom slove sacramentum s významom "sviatosť" (v tomto význame sa slovo sacramentum používalo až v stredovekej latinčine), ale aj s s ďalšími významami, a to 1. peňažná suma, záruka, 2. spor, proces, 3. vojenská služobná prísaha, vojenská služba, 4. prísaha (v týchto významoch sa používalo už v klasickej latinčine; porov. Špaňár, J. — Hrabovský, J.: Latinsko‐slovenský a slovensko‐latinský slovník). Latinské slovo sacramentum súvisí s ďalším latinským slovom sacer s významom "posvätný, svätý, zasvätený niekomu", resp. s významom "prisúdený božstvu, prekliaty, zlorečený". Okrem prídavného mena sakramentský sa v slovenčine používa aj pravidelne utvorená príslovka sakramentsky, a to vo význame "veľmi, poriadne", napr. sakramentsky ťažká situácia, sakramentsky sa pomýliť, sakramentsky klamať, lietať sakramentsky nízko.
strana 233
V súčasných slovníkoch sa prídavné meno sakramentský aj príslovka sakramentsky zväčša hodnotia ako hovorové expresívne slová, teda slová, ktoré sú príznačné predovšetkým pre uvoľnenú komunikáciu v neoficiálnej, súkromnej oblasti, ale ešte v hraniciach spisovnosti. Tak je to napríklad vo štvrtom zväzku Slovníka slovenského jazyka (1964), ale aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka (3. vyd. z r. 1997). No v Synonymickom slovníku slovenčiny (1995) sa prídavné meno sakramentský v obidvoch významoch a príslovka sakramentsky kvalifikátorom subštandardné slovo zaraďujú už medzi nespisovné lexikálne prostriedky, a to pre svoju veľmi vysokú mieru expresivity prekračujúcu hranice spisovnosti, ale aj preto, že veľká časť používateľov spisovnej slovenčiny stále živo pociťuje ich spätosť so slovami svätý, sviatosť a ich používanie pokladá za spoločensky neúnosné. Podľa našej mienky, toto hodnotenie prídavného mena sakramentský a príslovky sakramentsky lepšie vystihuje skutočný zámer väčšiny autorov prehovoru, ak si ich vyberú do svojho rečového prejavu. Preto je odôvodnené v ďalšom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka pri heslách sakramentský a sakramentsky kvalifikátor hovorové expresívne slovo nahradiť kvalifikátorom subštandardné slovo.
V tejto súvislosti je azda vhodné ešte spomenúť, že v závislosti od komunikačnej situácie možno prídavné meno sakramentský nahradiť už spomínanými expresívnymi slovami prekliaty, čertovský, potvorský, ale aj ďalšími expresívami naničhodný, diabolský, hromský, knižným slovom zlorečený, poetickým slovom kliaty, hovorovými expresívnymi slovami paromský, paromovský, nižšie hovorovými slovami poondiaty, poondený atď. Vo význame "veľký" máme až niekoľko desiatok synonymných výrazov, od štylisticky neutrálnych až po štylisticky výrazne príznakové slová (porov. Synonymický slovník slovenčiny). To isté možno konštatovať aj o príslovke sakramentsky.
Na záver ešte krátka poznámka o používaní prídavného mena sakramentský a príslovky sakramentsky. Tieto slová so zreteľom na veľmi vysokú mieru expresivity a spoločenskú neúnosnosť nie je primerané používať v kultivovaných oficiálnych i neoficiálnych, resp. súkromných rečových prejavoch.
Matej Považaj
strana 234
Prvý bibliografický záznam s menom jubilanta Konštantína Palkoviča (narodil sa 12. 10. 1919 v Brodskom) je z r. 1946 (Názvy častí rebríka, Slovenská reč, 12, 1946, s. 319), teda z čias jeho pôsobenia na poľnohospodárskej škole v Rakoviciach pri Piešťanoch, ďalší tohto druhu až z r. 1956 (to už bol inšpektorom poľnohospodárskych odborných škôl). A prvého jubilejného zhodnotenia sa dočkal až r. 1989 pri svojej sedemdesiatke (Slovenská reč, 54, 1989, s. 295 — 297). O päť rokov neskôr si ho pripomenula Kultúra slova i Slovenská reč.
Tieto fakty sú neobyčajne príznačné pre celý život i pre celú učiteľskú i bádateľskú prácu K. Palkoviča. Odrážajú nenápadnosť, osobnú skromnosť a utiahnutosť, ale pritom neutíchajúci záujem o jazykovedný výskum a o prenášanie jeho výsledkov do učiteľskej praxe.
Na prvom mieste — a to nielen chronologicky, ale aj z odborného hľadiska — treba uviesť príspevky Konštantína Palkoviča v Slovenskom odbornom názvosloví, neskôr v Kultúre slova, v Slovenskej reči i v rozličných zborníkoch. Sú to príspevky o poľnohospodárskom názvosloví, dokumentované často nákresmi: názvoslovie pluhu, poľnohospodárskych stavieb, postrojov, voza, saní, domácich zvierat.
S členstvom v redakcii Kultúry slova (1967 — 1981) súvisia jeho drobnejšie príspevky o využívaní expresív, ale najmä o problematike (naoko menej dôležitej pre vedu, ale závažnej pre jazykovú prax) niektorých spoluhlások, napr. m, n, ň, k, g, skupiny šť, skupiny samohlások.
Svojím celkovým založením, pôvodom, vysokoškolskou prípravou i zmyslom pre detail bol však Konštantín Palkovič "rodený" dialektológ, dialectologus natus. Stál síce bokom od veľkých dialektologických projek-
strana 235
tov, ale zato usilovne spracúval svoje témy vyprovokované spravidla miestom pôsobenia. Tak opísal nárečie Skalice, Brezovej, Senice, Starej Turej, Piešťan, Vajnor, ale aj chorvátske nárečie v Dúbravke a Devínskej Novej Vsi. Svoju pozornosť zameral aj na slovenské nárečia v Maďarsku, napokon začal skúmať aj slovenské nárečie v Dolnom Rakúsku. Možno povedať, že K. Palkovič takto sústavne pestoval regionálnu dialektológiu v oveľa širšej miere, než to robili slovenskí dialektológovia zameraní na opis rodného nárečia.
Z čias pôsobenia na Filozofickej fakulte UK treba v tejto súvislosti pripomenúť jeho skriptá Nárečový výskum, Dotazník pre výskum slovnej zásoby slovenských nárečí, Slovenské nárečia, Príručka pre terénny výskum, ako aj spoluautorstvo na cvičeniach z morfológie a syntaxe. Nemožno obísť ani jeho Úvod do štúdia slovenčiny plný aj praktických rád a poučení pre vysokoškolských študentov.
Na rozdiel od iných kolegov dialektológov sa Konštantín Palkovič k opisu rodného nárečia dostáva až na sklonku svojej bádateľskej činnosti. Záhorskému nárečiu, ale vlastne opisu jazyka v rodnom Brodskom venoval monografiu s trocha zastierajúcim názvom Záhorácky slovník (Bratislava, Hevi, 1997 — pozri informáciu v Kultúre slova, 32, 1998, s. 240 — 242). Slovník je tu síce dôležitou zložkou nielen pre svoju úplnosť a podrobné sémantické spracovanie, ale rovnocennú zložku tvoria aj výklady o fonologickom a morfologickom systéme doplnené súpisom priezvisk, prezývok i chotárnych názvov.
Svoj úprimný vzťah k slovenčine K. Palkovič vyjadril aj mnohými exkurzmi do histórie slovenčiny, najmä upozorňovaním na niektoré nepovšimnuté práce — opisy slovenčiny alebo jej zložiek, najmä slovnej zásoby. Pripomínal tak nielen všeobecne známych, ale aj mnohých obchádzaných bádateľov. V tomto zmysle budoval vlastnú galériu učiteľov slovenčiny, ktorí popri pedagogickej činnosti, spravidla na stredných školách, venovali pozornosť aj skúmaniu svojho rodného jazyka. Z tejto galérie, zahrnujúcej vyše dvadsiatky osobnosti, treba spomenúť napr. V. Uhlára, A. Seleckého, P. Bernáta, ale aj J. Janeka, P. Baláža, I. Kotvana, ba aj Ľ. Nováka, L. Rybára a Ľ. Šmelíka.
Paradoxné je, že Konštantín Palkovič sa zatiaľ nedočkal (okrem spomenutej pripomienky L. Rybára a J. Nižňanského a troch ďalších od
strana 236
S. Ondrejoviča v rokoch 1989 a 1994 v dennej tlači a v Slovenskej reči), vlastného medailónu, ktorý by ho zaradil na také miesto v galérii slovenských jazykovedcov, ktoré mu podľa zásluhy patrí. Nech je teda tento pokus o medailónik neúplnou a nedokonalou náhradou za všetky doterajšie neocenenia a nedocenenia, a to tým úprimnejšou, že je od konškolára na fakulte, kolegu pri výskume slovenčiny, tichého a milého priateľa, a čo je hlavné: rodáka a Spoluzáhoráka.
Ján Horecký
[DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976 — 1985). Bratislava, Veda 1997. 698 s.; DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1986 — 1995). Bratislava, Veda 1998. 728 s.]
V predchádzajúcich dvoch rokoch sa všetkým záujemcom o bibliografiu slovenskej jazykovedy dostali do rúk ďalšie dva zväzky publikácie Slovenskí jazykovedci s podtitulom Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov, a to za roky 1976 — 1985 a 1986 — 1995, ktoré podobne ako prvý zväzok zahŕňajúci roky 1925 — 1975 (vyšiel v Matici slovenskej v Martine v r. 1987) pripravil Ladislav Dvonč. Tým má slovenská bibliografia zachytenú — možno tak povedať — celú jazykovednú produkciu slovenských slovakistov a slavistov za ostatných sedemdesiat rokov. L. Dvonč svojimi knižnými bibliografiami Slovenskí jazykovedci nadviazal na Bibliografiu jazykovedy na Slovensku v rokoch 1939 — 1947 od V. Blanára a na svoje predchádzajúce štyri bibliografické práce, ktoré vychádzali pod názvom Bibliografia slovenskej jazykovedy s doplnením presného údaja za roky 1948 — 1952, za roky 1953 — 1956, za roky 1957 — 1960 a za roky 1961 — 1965.
strana 237
Už pri letmom nazretí do jednotlivých zväzkov publikácie Slovenskí jazykovedci sa môžeme presvedčiť o tom, že slovenskí slovakisti a slavisti nezaháľali, že za nimi vidno kus konkrétnej roboty. Ukazuje to veľké množstvo vydaných knižných publikácií, veľké množstvo publikovaných štúdií, článkov, recenzií, správ, medailónov i popularizačných príspevkov. Zaujímavé je aj porovnanie počtu slovenských slovakistov a slavistov, ktorí v príslušných rokoch boli publikačne činní. Kým v prvom zväzku zachytávajúcom päťdesiatročné obdobie do roku 1975 nájdeme mená 163 publikačne činných jazykovedcov, v druhom zväzku zahŕňajúcom roky 1976 — 1985 nájdeme už mená 212 jazykovedcov (medzi nimi sú aj také mená, ktoré sa do prvého zväzku nedostali nie preto, že by ich nositelia v predchádzajúcom období neboli publikovali, ale z iných, možno povedať nie odborných príčin) a v treťom zväzku zahŕňajúcom roky 1986 — 1995 dokonca až 239 mien. Z toho vidieť, že sa počet vedeckých a odborných pracovníkov z akademických pracovísk, z filozofických a pedagogických fakúlt, ale aj z iných pracovísk venujúcich sa slovakistike a slavistike ustavične zvyšuje, čo je isto potešiteľný jav.
Personálna bibliografia Slovenskí jazykovedci si vo všetkých troch zväzkoch zachovala rovnakú štruktúru. Po krátkom predhovore jadro publikácie tvorí Bibliografická časť, v ktorej sa v abecednom poradí podľa mena jazykovedca spracúvajú jednotlivé personálne bibliografie. Kladne treba hodnotiť, že hneď za menom slovakistu či slavistu sa vo veľmi stručnej podobe uvádzajú aj jeho základné životopisné údaje (dátum a miesto narodenia, prípadne aj úmrtia, informácie o štúdiu a pracovnom pôsobení, o členstve a funkciách vo vedeckých a odborných organizáciách, spoločnostiach a komisiách a informácie o najdôležitejších oceneniach) a vymedzenie jeho vedeckého a odborného záujmu. Potom nasledujú bibliografické údaje podľa jednotlivých rokov a v rámci nich najprv knižné práce (hneď za knižnou bibliografickou jednotkou často nájdeme aj súpis recenzií a referátov o príslušnej publikácii), za nimi štúdie a články, referáty, recenzie, drobné príspevky a správy. Napokon nasleduje informácia o redakčnej činnosti jazykovedca a súpis literatúry, v ktorej sa možno viacej dozvedieť o živote a diele príslušného slovakistu, resp. slavistu.
V záverečných častiach publikácií Slovenskí jazykovedci je vecný register, v ktorom sa zachytávajú slová a slovné spojenia, ktorým sa v spra-
strana 238
cúvaných bibliografických jednotkách venuje osobitná pozornosť, s uvedením skratky mena autora, ktorý sa danému slovu alebo slovnému spojeniu podrobne venoval, a čísla jeho bibliografickej jednotky. Za vecným registrom je aj menný register (v odkazoch na príslušné bibliografické jednotky sme našli niekoľko nepresností).
Po Bibliografickej časti v personálnej bibliografii za roky 1976 — 1985 nasleduje aj časť venovaná jazykovedným slovakistickým pracoviskám na Slovensku, z ktorej sa možno dozvedieť základné informácie najprv o výskumnej činnosti a štruktúre Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a mená vedeckých, odborných a ostatných pracovníkov pracujúcich v tejto vedeckej inštitúcii. Za informáciou o akademickom pracovisku nasledujú stručné informácie o katedrách slovenského jazyka na filozofických a pedagogických fakultách na Slovensku spolu s menami pedagogických pracovníkov.
Jednoznačne treba privítať to, že sa do personálnej bibliografie za roky 1976 — 1985 i za roky 1986 — 1995 zaradili jazykovedci, ktorí sa z istých príčin nedostali do predchádzajúceho zväzku, ako boli Ľ. Ďurovič, J. Holý, Ľ. Šmelík, Š. Vragaš.
V personálnej bibliografii Slovenskí jazykovedci pozorný čitateľ isto nájde aj drobné nedostatky, ktoré však v nijakom prípade nemôžu znížiť význam tohto diela a záslužnú prácu jeho autora. Napríklad nenašli sme v nej bibliografiu J. Holčíka, ktorý publikoval aj v Kultúre slova, Slovenskej reči a Jazykovednom časopise.
Súborné personálne bibliografie slovenských slovakistov a slavistov, ktoré vychádzajú pod názvom Slovenskí jazykovedci, podávajú objektívny obraz o publikačnej činnosti slovenských jazykovedcov venujúcich sa slovakistike a slavistike a dobre reprezentujú slovenskú jazykovednú bibliografiu nielen u nás doma, ale aj v zahraničí. Takto súborne spracovanú personálnu bibliografiu jazykovedcom isto závidia odborníci z viacerých iných vedných odborov. Treba iba veriť, že sa autorovi L. Dvončovi splní jeho osobné želanie pripraviť a vydať ďalší zväzok súbornej personálnej bibliografie slovenských slovakistov a slavistov do roku 2000, čím by sa mu podarilo bibliografiu slovenskej jazykovedy uzavrieť za celé dvadsiate storočie.
Matej Považaj
strana 239
Očná optika. — MUDr. Milan Hlubek zo Sabinova sa vo svojom liste adresovanom Jazykovej poradni Slovenského rozhlasu pozastavuje nad používaním názvu očná optika. Vo svojom liste doslova píše: "Vidím istú nelogickosť v názve očná optika. Neviem totiž, aká iná môže byť optika, keď nie očná." Tu je naša odpoveď:
Názov očná optika sa skladá z prevzatého slova optika, ktoré má grécky pôvod (z gréckeho optiké [techné] = náuka o zrakových vnemoch, optós = viditeľný), a z prídavného mena očný v ženskom rode, čo je vzťahové prídavné meno k podstatnému menu oko. Slovo oko patrí k tým slovám našej slovnej zásoby, ktoré nás spája s inými slovanskými jazykmi (bulharsky, česky, chorvátsky, macedónsky, poľsky, slovinsky, srbsky, ukrajinsky oko), ale aj s niektorými neslovanskými jazykmi (rumunsky ochi, taliansky occhio, francúzsky oeil, španielsky ojo), lebo má indoeurópsky základ. Súvisí napríklad aj s latinským oculus (= oko) a gréckym oftalmos (= oko). Asi to viedlo pisateľa listu k úvahe o nelogickosti slovného spojenia očná optika. Lenže slovo optika sa už vzdialilo od slova oko a v súčasnosti má niekoľko významov. Jeho základný význam je "odbor fyziky skúmajúci zákonitosti svetelných javov". V rozličných prácach sa môžeme dočítať, že existuje napríklad fyziologická optika, fyzikálna optika, geometrická optika, meteorologická optika, vlnová optika, kvantová optika a pod. Ďalší význam slova optika je "časť prístrojov (najmä šošovky) prepúšťajúca a formujúca svetlo". S týmto významom súvisí aj pôvodne prenesený, dnes už lexikalizovaný význam slova optika známy najmä z publicistiky, a to "uhol pohľadu, spôsob nazerania, vnímania", napr. zmeniť starú optiku, uplatniť netradičnú optiku, meniť optiku hodnotenia, opozičná optika. A napokon je tu význam "odbor zaoberajúci sa výrobou a opravou zariadení a prostriedkov využívajúcich zákonitosti optiky; súhrn takýchto zariadení". A práve k tomuto významu slova optika sa viaže aj spojenie očná
strana 240
optika. Prívlastkom očná sa tu špecifikuje zameranie optiky na oči, na zrak. Ide teda o zariadenie, v ktorom sa pripravujú, upravujú a opravujú mechanické prostriedky alebo pomôcky slúžiace predovšetkým na zlepšenie videnia.
Z krátkeho rozboru pôvodu a významov slov očný a optika vychodí záver, že spojenie očná optika nemožno pokladať za nelogické. Je to náležité spojenie, o ktorom možno konštatovať, že dobre funguje v našej komunikácii, a to nielen v prísne odbornej.
Matej Považaj
Sibiuské noviny či sibinské noviny? — Pani Hulmanová z Bratislavy nám napísala: "Pomôžte mi, prosím, zistiť správnu podobu prídavného mena utvoreného od názvu rumunského mesta Sibiu. V texte, ktorý redigujem, som sa stretla s dvoma podobami: sibiuský a sibinský. Ktorá z nich je správna a prečo? Ako označiť noviny, ktoré vychádzajú v tomto meste: sibiuské alebo sibinské noviny?"
Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa treba pristaviť najprv pri vžitom slovenskom názve rumunského mesta Sibiu. V Malej slovenskej encyklopédii (Bratislava, Encyklopedický ústav SAV, 1993) sa na s. 649 uvádza v podobe Sibiň. V publikácii Slovenské vžité názvy geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky (Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 1997), ktorá je záväzná pre všetkých používateľov jazyka, sa pomenovanie Sibiň hodnotí ako slovenský historický vžitý názov tohto mesta, namiesto ktorého sa dnes používa endonymum čiže pôvodná oficiálna podoba názvu Sibiu.
S dvoma rozličnými podobami názvu tohto mesta súvisia aj dve podoby prídavných mien: sibiuský a sibinský. Prvá je utvorená k názvu Sibiu, druhá k pomenovaniu Sibiň. Obidve podoby prídavného mena sú správne utvorené pomocou prípony ‐ský. Pri odvodzovaní prídavného mena od
strana 241
podstatného mena Sibiu sa prípona ‐ský pridáva k celému menu. Prídavné meno sibiuský je teda utvorené rovnako ako podoby bakuský od Baku, korfuský od Korfu, dachauský od Dachau, tokelauský od Tokelau, timbuktuský od Timbuktu. Pri odvodzovaní prídavného mena od názvu Sibiň nastáva alternácia ň/n, teda spoluhláska ň sa pred príponou ‐ský mení na n rovnako ako v prípadoch Radvaň — radvanský, Poznaň — poznanský, Viedeň — viedenský.
Zhŕňame: Z dvojice prídavných mien sibiuský a sibinský treba pri referovaní o súčasných reáliách uprednostňovať podobu sibiuský, ktorá je utvorená od rumunského názvu mesta Sibiu. Noviny, ktoré vychádzajú v tomto rumunskom meste sú teda sibiuské noviny.
Katarína Hegerová
strana 242
čistý príd., nové v spojení byť čistý vo význame abstinovať (najmä v súvislosti s drogou), slang.: Pichal si od sedemnástich, ale po liečení je už rok čistý. ― Hovoríš, že si pil alkohol 10 rokov. Koľko rokov si už čistý? (ROZHLAS)
Prídavné meno čistý sa dostalo do nového významového vzťahu so slovesom byť v spojení byť čistý (doterajšie slovníky slovenského jazyka zachytávajú toto spojenie ako hovorové či expresívne vo význame „byť bez viny“). Výrazom byť čistý v novom význame rozumieme stav, keď človek, ktorý požíval nejakú drogu a stal sa od nej závislý, prekoná(va) svoju závislosť a prestane drogu požívať. Byť čistý teda znamená abstinovať, nepožívať drogu. Tento význam (ako vidieť i z druhej ukážky) sa rozširuje aj na alkoholovú abstinenciu. Spojenie byť čistý je príznakový slangový výraz.
editoriál gen. -u, muž. (angl. ← lat.), publ. úvodné slovo, redakčný príhovor, redakčný komentár
V niektorých časopisoch a magazínoch sa novšie začal objavovať ako úvodné slovo či redakčný komentár text pod názvom editoriál (často v podobe editorial). Slovo editoriál je prevzaté z angličtiny (editorial od slova editor, ktoré má pôvod v latinčine a význam „vydavateľ“), kde sa používa vo význame „redakčný článok, úvodník, komentár“. Jeho prevzatie podľa všetkého súvisí s vydávaním niektorých zahraničných časopisov na našom trhu v slovenskej verzii, ktoré si zachovávajú túto rubriku pod názvom v origináli. Podistým aj preto sa stretávame skôr s jeho anglickou podobou editorial, t. j. s krátkym a. Slovo editoriál svojou štruktúrou zodpovedá podstatným menám mužského rodu so zakončením na -(r)iál — memoriál, seriál, imperiál, glaciál, preto aj substantívum editoriál sa má
strana 243
písať s dlhým á v koncovej slabike. Dodávame, že toto slovo sme zaznamenali aj v niektorých časopisoch domácej proveniencie. Jeho používanie a nahrádzanie ustálených pôvodných výrazov ako úvodník, redakčný príhovor či komentár (podotýkame, že jeho autorom nemusí byť vždy člen redakcie), hodnotíme ako úsilie o ozvláštnenie či dosiahnutie efektu exkluzívnosti. Pravda, slovo editoriál je jeden z prvkov, ktoré sa do slovenčiny vnášajú zbytočne, lebo majú plnohodnotné domáce ekvivalenty. Ide o publicistický výraz.
podpisovka gen. -y. žen. hovor. podpisová akcia: Výsledok podpisovky bol na slovenské pomery vskutku významný. (LITERATÚRA)
Slovo podpisovka je jeden z výrazov utvorených v jazyku ľudí, ktorí boli reprezentantmi odporu proti bývalému režimu. Súčasťou ich aktivít boli aj podpisové akcie ako forma petície za oslobodenie nespravodlivo stíhaných alebo väznených ľudí, za presadzovanie náboženských a občianskych práv ap. Je teda prirodzené, že toto slovo sme zachytili v spomienkach disidentov na nedávne obdobie v podobe rozhovorov či vlastných spomínaní publikovaných knižne. V príslušnom kontexte sa dá dešifrovať ako skrátené pomenovanie dvojslovného spojenia podpisová akcia. Slovo podpisovka je citeľne príznakové ― hovorové.
ukazovačka gen. -y, žen. náb. slang. pieseň interpretovaná pohybom rúk a tela: Mohli by sme si dať nejakú ukazovačku. (HOVORENÝ PREJAV)
Nový výraz ukazovačka vznikol v prostredí ľudí venujúcich sa činnosti s duchovným (náboženským) zameraním (spoločenstvá, podujatia spojené s duchovnými piesňami, aktivity s deťmi a mládežou). Slovom ukazovačka sa nazýva pieseň, ktorej obsah (text) sa nielen spieva, ale aj znázorňuje pohybom rúk a tela. Takýto oživujúci spôsob interpretácie piesne (duchovnej, príp. inej) sa využíva najmä pri práci s deťmi a mládežou. Slovo ukazovačka nepredstavuje skrátenú podobu dvojslovného spojenia, ako je to v prípadoch sedacia súprava ― sedačka, miešací stroj ― miešačka, obývacia izba ― obývačka, ani nepatrí medzi názvy deja s príponou -ačka, ktoré fungujú ako príznakový typ neutrálneho dejového podstatného mena zakončeného na -nie (čítanie ― čítačka, hosťovanie ― hosťovačka). Neologizmus ukazovačka sa zaraďuje medzi podstatné mená odvode-
strana 244
né od slovies príponou -ačka, ako napr. zapekačka, naberačka, šľahačka, visačka. Kým tieto slová sú štylisticky neutrálne, slovo ukazovačka patrí medzi prostriedky náboženského slangu. Používa sa predovšetkým v hovorenej (ústnej) forme, ale stretli sme sa s ním aj ako s názvom aktivity v rámci tvorivej dielne na jednom duchovnom podujatí.
Silvia Duchková
strana 245
IVAN MASÁR
Na krach niektorých českých cestovných kancelárií reagovali isté slovenské cestovné kancelárie opatrením, ktoré má v prípade krachu kancelárie zabrániť poškodeniu klientov. Skupina cestovných kancelárií na Slovensku založila totiž finančný pool, z ktorého sa v prípade krachu niektorej kancelárie má zabezpečiť uspokojenie oprávnených finančných nárokov klientov.
Bolo zarážajúce, s akou samozrejmosťou sa v informácii pre slovenské spoločenstvo používalo anglické slovo pool. Zarážajúce preto, lebo sa tu vnucovalo neznáme, nepotrebné cudzie slovo, namiesto ktorého v slovenčine bez problémov funguje terminologizované spojenie finančný fond, spoločný fond. Azda sa malo pri tejto príležitosti oživiť významovo priezračné slovo základina, používané v minulosti na pomenovanie finančného zdroja určeného na rozličné ciele.
V tej istej informácii viackrát zaznelo slovo cestovka. Je to hovorový náprotivok oficiálneho názvu cestovnú kancelária. Utvoril sa jeho zjednoslovnením podobne, ako sa utvorilo slovo vyklápačka zo spojenia vyklápacie auto, zasadačka zo zasadacia miestnosť a ďalšie.
V zhrnutí opätovne odmietame výraz finančný pool a odporúčame nahradiť ho spojením spoločný fond alebo finančný fond, prípadne uvažovať o oživení slova základina. Zjednoslovnený výraz cestovka akceptujeme ako hovorový prostriedok spisovného jazyka.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 11. 1997)
strana 246
JÁN KAČALA
V dnešnej poznámke zaujmeme stanovisko k spojeniu predložky z a genitívu jednotného čísla podstatného mena pohľad. Máme na mysli spojenie z pohľadu napríklad v takejto vete: Z pohľadu rozvíjania európskej kultúry prináša vytváranie jednotného trhu nezanedbateľné riziká. Každému z nás je jasné, že v tomto spojení podstatné meno pohľad nevystupuje vo svojom pôvodnom či vlastnom význame, lež v posunutom význame „hľadisko, aspekt“. A práve týmito rovnoznačnými podstatnými menami môžeme slovo pohľad aj bez zmeny významu nahradiť, teda: Z hľadiska rozvíjania európskej kultúry... alebo: Z aspektu rozvíjaniu európskej kultúry... Takéto predložkové spojenia s posunutým významom v súčasnom jazyku fungujú ako druhotné, t. j. nepôvodné predložky. Treba povedať, že počet takýchto druhotných predložiek sa v súčasnej etape vývinu jazyka rozmnožuje. Vyžadujú si to vyjadrovacie potreby, najmä potreba vyjadrovať čoraz jemnejšie a diferencovanejšie významové vzťahy medzi plnovýznamovými slovami. Žiada sa pripomenúť, že spomedzi uvedených rovnoznačných predložkových výrazov Krátky slovník slovenského jazyka zachytáva iba jeden ― je to výraz z hľadiska, ktorý z citovaných výrazov možno pokladať za najneutrálnejší a najčastejší. Ostatné dva výrazy aj na pozadí bežného výrazu z hľadiska nie sú celkom vhodné do neutrálneho jazykového prejavu. Predložkové spojenia z aspektu a z pohľadu hodnotíme v súčasnom jazyku ako knižné.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 11. 1997)
KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ
Spravodajstvo z olympiády v Nagane zaujalo milovníkov športu predovšetkým informáciami o priebehu a výsledkoch športových zápolení.
strana 247
Nejedno citlivé slovenské ucho však zareagovalo aj na správu o tom, že Kazaši vyhrali hokejový zápas so Slovákmi. Podobu množného čísla Kazaši, ktorá bola utvorená analogicky ako Čech ― Češi, černoch ― černoši, sme počuli viackrát. V spisovnom jazyku sú však náležité podoby Česi, černosi, belosi. Podoby Češi, černoši, beloši sú príznačné pre češtinu a pre západoslovenské a východoslovenské nárečia.
Analogicky podľa Čech ― Česi by malo byť Kazach ― Kazasi. V Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991 v hesle Kazachstan je aj obyvateľské meno Kazach, ale pri ňom je tvar množného čísla Kazachovia. Tak je to aj v iných jazykových príručkách. Pádová prípona -ovia je v množnom čísle aj niektorých iných názvov národov a kmeňov, napr. Bask ― Baskovia, Gal ― Galovia, Italik ― Italikovia, Azték ― Aztékovia. Pri niektorých z nich je možný aj variant s príponou -i, teda Gali, Italici. Pri vlastnom mene Kazach sa variantný tvar Kazasi v jazykových príručkách neuvádza. Podoba Kazaši použitá v masmédiách v súvislosti s olympiádou je však nekorektná. Namiesto nej sa mala uplatniť podoba Kazachovia.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 3. 1998)
JÁN KAČALA
Možno ste sa už takisto stretli s vyjadrením poplniť povinnosti. V ňom na prvý pohľad vzbudí pozornosť sloveso poplniť, ktoré v nijakom slovenskom výkladovom slovníku nenájdeme. Pravdaže, to by ešte nebola príčina, aby sme k tomuto výrazovému prvku zaujali záporné hodnotiace stanovisko. Rozhodujúce pri zaujímaní takého stanoviska sú iné príčiny, predovšetkým tie, čo vychádzajú z jazykového systému. Sloveso poplniť do systému spisovnej slovenčiny nepasuje. Svojím utvorením zo základu
strana 248
plniť s pomocou predpony po- by mohlo naznačovať, že patrí k slovesám typu porobiť, porozprávať, pokosiť. Jeho tvorcovia mu však zjavne nepripísali taký význam, akoby v ňom šlo o prvok „všetko“, ktorý je vlastný spomenutým slovesám s predponou po-. Sloveso poplniť sme totiž počuli použiť iba v tomto význame, ktorý už dávno a spoľahlivo v našom jazyku vyjadruje sloveso splniť, t. j. splniť povinnosti, robotu, sľuby a podobne. Takúto neurčitú náhradu starobylého, všeobecne známeho a rozšíreného slovesa splniť nemôžeme odobriť a sloveso poplniť nemôžeme privítať ani ako potrebný prvok našej slovnej zásoby. Podoba poplniť vznikla iba ako nepodarená slovná hra, ktorá vonkoncom neznačí obohatenie nášho jazyka ani vo významovej, ani vo výrazovej, ani v štylistickej rovine. Môžeme len zopakovať, že najlepšie bude, keď zostaneme pri starom dobrom slovese splniť: splniť povinnosti, splniť predpoklady, splniť sľuby.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 1. 1998)
JÁN HORECKÝ
Nedávno našu pozornosť vzbudilo spojenie pracovný trh namiesto bežného výrazu trh práce. Jeho autor zrejme vychádzal zo správneho zistenia, že mnohé ustálené spojenia, ktoré majú prívlastok v genitíve alebo v nejakom predložkovom páde, veľmi rýchlo sa menia na spojenia so zhodným adjektívnym prívlastkom. Napr. choroby kože ― kožné choroby, príplatok na rýchlik ― rýchlikový príplatok. Takto by teda aj zo spojenia trh práce mohlo vzniknúť spojenie pracovný trh.
Treba však upozorniť na dve veci. Po prvé, prídavné meno pracovný nie je odvodené od podstatného mena práca, ale od slovesa pracovať. Vyjadruje vzťah k činnosti, a preto máme spojenia ako pracovný odev — odev, v ktorom pracujeme, pracovná prestávka — prestávka, v ktorej nepracujeme. Pri pracovnej činnosti dosahujeme pracovné úspechy.
strana 249
Druhé upozornenie sa týka faktu, že podstatné meno práca má dva základné významy. V prvom ide o vynakladanie úsilia na dosiahnutie niečoho, teda vlastne o pracovanie. Od tohto významu je dobré utvorené prídavné meno pracovný v takých spojeniach ako pracovné vypätie, pracovné úspechy. V druhom význame pri slove práca ide skôr o stav, v ktorom niekto má možnosť pracovať, teda vlastne o zamestnanie. Hovoríme napr. dostať, stratiť prácu. Od tohto významu sa prídavné meno spravidla netvorí. Preto nemôžeme súhlasiť ani so spojením pracovný trh, ale radíme zostať pri ustálenom spojení trh práce.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 1. 1998)
MARTA ZAMBOROVÁ
Čo poviete na takúto vetu: Pani učiteľka, láskavo vás prosím, ospravedlňte synovu nepripravenosť. Alebo takúto: Láskavo vám ďakujem za pochopenie. Určite ste postrehli, že vety nie sú v poriadku. Spája ich úsilie o maximálnu zdvorilosť ― tento charakter im dáva slovo láskavo ― ibaže zostalo len pri úsilí.
Láskavosť nám prejaví ten, kto je vnímavý k našim ťažkostiam, obetuje pre nás čas alebo sily, pomôže nám, hoci by nemusel, toleruje naše nedostatky ― jednoducho, ak potrebujeme jeho pomoc alebo pochopenie, neodmietne.
O tolerovanie synovej nepripravenosti šlo aj matke na citovanej ospravedlnenke. Chcela poprosiť o láskavosť zo strany pani učiteľky, ktorá sa musí nepripravenému žiakovi venovať viac, ale spojením láskavo vás prosím nevyjadrila to, čo chcela. Jej prosba mala byť takáto: Prosím vás, ospravedlňte láskavo synovu nepripravenosť. Alebo: Buďte taká láskavá a ospravedlňte synovu nepripravenosť.
strana 250
Podobne nepresne sa vyjadril autor vety: Láskavo vám ďakujem za pochopenie. Láskavosť predsa prejavil ten, komu ďakuje, preto mal povedať: Ďakujem vám za láskavé pochopenie.
Ak teda niekoho o niečo zdvorilo prosíme alebo mu za niečo zdvorilo ďakujeme, nemôžeme povedať láskavo vás prosím alebo láskavo vám ďakujem. Vyjadríme to takto: Prosím vás, urobte láskavo to a to. Alebo: Ďakujem vám za láskavé pochopenie.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 2. 1998)
KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ
Zaujímavú dvojicu homonymných, t. j. rovnako znejúcich slovies predstavujú slovesá zrieť vo význame „dozrievať“ a zrieť vo význame „vidieť“.
To prvé sloveso zrieť je príbuzné so slovesami dozrieť, prezrieť i prídavnými menami zrelý, nezrelý, nedozretý, prezretý, to druhé sloveso zrieť je príbuzné so slovesami pozrieť, pozrieť sa, pozerať sa, ba aj so slovami zrak a pozor.
Spomenuté dve slovesá sú homonymné iba v tvare neurčitku. V prítomnom čase je však v časovaní týchto slovies rozdiel. Od slovesa zrieť vo význame „dozrievať“ sú v prítomnom čase tvary zreje (obilie už zreje), zrejú ( jablká už zrejú). Od homonymného slovesa zrieť vo význame „vidieť“ sú tvary zriem, zrieš, zrie (s dvojhláskou -ie). Toto sloveso sa častejšie používa v znení s predponou: Pozriem sa, kto prišiel. Namiesto vety: Nikoho pred domom nezriem sa zvyčajne povie: Nikoho pred domom nevidím. Podobne ako sloveso zrieť, zriem, zrieš (teda vidím) časujú sa aj slovesá čnieť (Gerlach čnie až k oblakom), znieť (tá hudba mi ešte teraz znie v ušiach) i cnieť sa (cnie sa mi za domovom). Pod vplyvom slovesa zrieť (obilie zreje) sa neraz v prítomnom čase spomenutých slovies používajú
strana 251
nenáležité tvary čneje, zneje, cneje sa. Korektné spisovné tvary sú iba čnie, znie, čnie sa, teda Gerlach čnie až do oblakov, hudba pekne znie, cnie sa mi za domovom.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 1. 1998)
JÁN HORECKÝ
Nedávno sme boli prekvapení, ba priamo zaskočení slovom denominácia, ktorým ruský prezident oznámil, že na ruských peniazoch sa prečiarknu tri nuly a tak Rusi namiesto tisíc rubľov budú mať jeden rubeľ, namiesto milióna rubľov budú mať tisíc rubľov. Pravdaže, bez zmeny skutočnej hodnoty.
Neistota či prekvapenie vzniká z toho, že sa slovo denominácia nepoužíva vo svojom bežnejšom význame „pomenovanie“, ale vo svojom odbornejšom význame, ktorý vlastne nie je odvodený od nominácie ako pomenúvacieho aktu, ale od spojenia „majúci istú nominálnu hodnotu“. Predpona de- v takomto význame vyjadruje „zbavenie nejakej vlastnosti“. Ak napr. slovom dehydratácia označujeme „nedostatok, zbavenie tekutín — teda odvodnenie“, tak slovom denominácia označujeme „zbavenie nominálnej hodnoty, to jest hodnoty vytlačenej na bankovke“.
Napriek takémuto zložitejšiemu vzťahu k slovu meno — v latinčine nomen, vlastne k slovu pomenovanie — nominácia, názov denominácia funguje bez problémov. Len sa musíme poučiť o jeho význame v oblasti bankovníctva či finančníctva. Práve v týchto odboroch, podobne ako vo väčšine odborných jazykov, je oveľa výhodnejšie označiť daný jav jediným slovom, jednoslovným termínom namiesto ťažkopádnejšieho opisu.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 2. 1998)
strana 252
MÁRIA ŠTICOVÁ
Pri pozornejšom sledovaní rečových prejavov si možno všimnúť, že skloňovanie prevzatých či cudzích slov robí používateľom nášho spisovného jazyka väčšie problémy ako skloňovanie domácich slov. Jedným z takýchto slov je i podstatné meno rádio prevzaté z latinčiny. Pomerne častou chybou pri jeho ohýbaní je výskyt nesprávnej pádovej prípony v lokáli, jednotného čísla. Namiesto správneho tvaru v rádiu niektorí používatelia jazyka upotrebúvajú nesprávny tvar v rádii.
Podstatné meno stredného rodu rádio sa v slovenčine zaraďuje do skloňovacieho typu mesto. Základnou pádovou príponou pri skloňovaní podstatných mien stredného rodu vzoru mesto je v lokáli jednotného čísla pádová prípona -e, napr. (v) meste, (v) hniezde, (vo) vydavateľstve a pod. Ale podstatné mená zakončené na -o, -on a -um, ktorým predchádza samohláska, priberajú v lokáli jednotného čísla variantnú príponu -u, napr. kakao ― (v) kakau, ganglion ― (v) gangliu, indivíduum ― (o) indivíduu. Z toho teda vyplýva, že správny tvar lokálu jednotného čísla slova rádio je v rádiu, podobne aj štúdio ― (v) štúdiu, Koloseum ― (v) Koloseu, video ― (na) videu, kontinuum ― (o) kontinuu, konzílium ― (na) konzíliu.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 2. 1998)
IVAN MASÁR
Úlohou športového spravodajstva je informovať o súťažiach vo všetkých druhoch športu. Ani športová streľba nie je výnimkou. Do informácií o tomto športe ešte občas vkĺznu nespisovné slová veľkorážny, malorážny namiesto veľkokalibrový, malokalibrový a takisto občas preniknú skratové vyjadrenia v puške zvíťazil XY, v pištoli mal smolu náš pretekár a pod.
strana 253
Prečo ich hodnotíme ako skratové, ukáže porovnanie s ich neskratovými náprotivkami, ktoré majú podobu v streľbe z pušky zvíťazil XY, v streľbe z pištole mal smolu náš pretekár. V náprotivkoch sú začlenené oficiálne termíny streľba z pušky, streľba z pištole, ktoré presne pomenúvajú druh streľby a ktoré sú navyše zreteľné aj bez kontextu. Z východiskových spojení v puške, v pištoli sa vynechal nosný významotvorný prvok oficiálnych termínov, t. j. slovo streľba, preto je ich porozumenie podmienené širším kontextom. Bez toho, aby prijímateľ vedel, že je reč o športovej streľbe, nie sú dostatočne komunikatívne.
Skratové výrazy typu v puške zvíťazil XY sú prípustné len ako prostriedky profesionálneho slangu. V športovom spravodajstve dávame prednosť spisovným prostriedkom, t. j. vyjadreniam v streľbe z pušky zvíťazil XY, v streľbe z pištole mal smolu náš pretekár.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 2. 1998)
JÁN KAČALA
Oznamovacie prostriedky nám občas ponúknu správu, podľa ktorej ten a ten spevák či hudobná skupina pripravujú alebo už vydali nové album, t. j. novú zbierku nahratých piesní, árií a pod. Už tematika spojenia nové album naznačuje, že pochádza z hudobného sveta a že nemusí byť všeobecne známy jeho význam. Preto si najprv povedzme, čo je to album vo všeobecnosti. V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa slovo album vysvetľuje ako zbierka fotografií, poštových známok a pod. v podobe knihy alebo zošita. Tento význam dobre poznáme napríklad zo spojení rodinný album, album poštových známok, album fotografií. V našej súvislosti je však dôležitá najmä gramatická s tránka pomenovania album: v slovenčine je to podstatné meno mužského rodu a skloňuje sa s ponechaním koncovej spoluhlásky m, t. j. genitív a datív znejú albumu, lokál o albume atď. Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že spojenie nové album v slovenčine
strana 254
neobstojí nie ako spojenie, lež pre nesprávny gramatický rod pripisovaný podstatnému menu album. Keďže je to v slovenčine výraz mužského rodu, citované spojenie bude správne znieť nový album, o novom albume, dva nové albumy a nie nové album. Keby sme pátrali za príčinou uvedenej chyby, z českých slovníkov by sme sa ľahko dozvedeli, že stredný rod je slovu album vlastný v češtine a tam sa toto slovo aj celkom ináč skloňuje. No keď sa pohybujeme v oblasti slovenského jazyka, žiada sa rešpektovať jeho zákonitosti, preto aj slovo album v slovenčine budeme upotrebúvať v pravidelnom mužskom rode, t. j. nový album, o novom albume, dva nové albumy.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 2. 1998)
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno sme z prostriedkov masovej informácie získali informáciu o tom, že prezident republiky zapožičal vyznamenanie in memoriam dvom príslušníkom policajného zboru. V uvedenej informácii nás vyrušilo použitie slovesa zapožičať. Hoci sa sloveso zapožičať v našich výkladových slovníkoch uvádza, pričom napríklad v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa hodnotí ako knižné, t. j. spisovné slovo, nepokladáme za správne používať ho v súvislosti s vyznamenaním. Sloveso zapožičať sa v citovanom slovníku vysvetľuje slovami „úradne požičať“, ale požičať značí „poskytnúť niekomu niečo, zvyčajne na jeho vlastnú žiadosť, na dočasné používanie“. To znamená, že požičaná alebo zapožičaná vec sa musí po istom čase vrátiť. Zapožičať možno napríklad umelecké diela do galérie alebo na výstavu, pravda, po skončení výstavy sa diela vrátia majiteľovi. Požičať si možno knihu, peniaze, auto a pod., ale aj tu sa predpokladá ich vrátenie po dohodnutom čase. Ale ak niekto dostane vyznamenanie, tu sa nepredpokladá jeho vrátenie po istom čase. Vyznamenanie si ocenený ponecháva po celý život a ani po smrti sa vyznamenanie nevracia tomu, kto
strana 255
ho ocenenému odovzdal. Napokon vyznamenanie môže dostať aj niekto, kto už nežije, teda in memoriam. V takom prípade za oceneného vyznamenanie preberajú jeho príbuzní. Preto namiesto vyjadrenia zapožičať vyznamenanie je primerané používať vyjadrenie udeliť vyznamenanie. Rovnako nie je vhodné hovoriť o zapožičaní titulu, ale primerané je hovoriť o udelení titulu.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 3. 1998)
MARTA ZAMBOROVÁ
Telefón je náš dobrý pomocník, mnohí často využívame jeho služby a dvíhame slúchadlo denne aj niekoľko ráz. Predstavme si situáciu, že voláme my a neozve sa nám hlas, ktorý sme chceli počuť. Poprosíme teda, aby nás na konkrétneho človeka prepli alebo aby nám ho zavolali k telefónu. A na druhej strane linky sa ozve „Vydržte, prosím“. Práve na toto sloveso sa dnes zameriame. Použilo sa v danej situácii vhodne?
Odpovieme hneď, že nie. Takto sa nám môže prihovoriť zubný lekár, keď nám na tvári vidí, že vŕtania už máme dosť. Výzvou „Vydrž!“ môže povzbudiť učiteľka spevu svojho žiaka, aby ešte pár sekúnd podržal správny tón. „Vydrž!“ môžu zavolať na pretekára jeho fanúšikovia, ak majú pocit, že poľavil v tempe. Z uvedených situácií vyplýva, že výzva na vydržanie niečoho prichádza vtedy, keď človek, ktorému je adresovaná, prekonáva isté ťažkosti, nepríjemnosti, bolesť alebo napríklad námahu. Dej, do ktorého je zapojený ― aktívne, alebo pasívne ―, už istý čas trvá a on si želá, aby sa čo najskôr skončil.
V našom prípade je však situácia iná. Dej (naše čakanie) ešte nezačal plynúť, takže výzva „Vydržte, prosím“ nemala opodstatnenie. V danej situácii malo zaznieť napríklad: „Áno, počkajte, prosím.“ Alebo: „Moment,
strana 256
prepojím vás.“ Výzva, aby sme vydržali, by mala zmysel až po chvíli neúspešného prepájania alebo hľadania volanej osoby.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 3. 1998)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Nie je to tak dávno, čo slovo krst bola takmer tabuové, zakázané, veď krst detí sa často robil potajomky a iba málokto sa verejne pochválil, že mali v rodine krstiny, že dieťa dali pokrstiť. Príčiny sú známe — prvá z kresťanských sviatostí bola v oficiálnom ateistickom prostredí krajne neželateľná. Slovo krst spolu s obradom sa nahrádzalo slávnostným uvedením do života alebo slávnostným zápisom. O týchto známych veciach hovoríme preto, že so slovami krst, krstiny, krstiť sa naraz stal náhly obrat. A to až taký, že jeho nadmerné používanie vyvoláva najmä u väčšiny kresťanov nevôľu. Zaiste tušíte, že nejde o onen tradičný kresťanský krst, ale o používanie slov krst, krstiť, krstiny v súvislosti s uvedením na trh nových platní, kníh, cédečiek, céderomov, ba i výtvarných a vedeckých diel. Z hľadiska jazykovedy je takýto významový posun možný a v zásade sa nedá odmietať. A predsa sú aspoň dva argumenty, ktoré prinajmenšom spochybňujú jednostranné používanie slova krst najmä v publicistike, ako krst platne, krst novej knihy. Prvým je otázka, ako sa takéto činnosti volali donedávna. Bývalo to predstavenie novej knihy, prezentácia novej platne, slávnostné uvedenie diela alebo aj vernisáž či promócia knihy, cédečka atď. Na tieto osvedčené jazykové prostriedky netreba zabúdať. Druhý argument je nejazykový a súvisí s cítením veriacich, ktorí po dlhých rokoch zaznávania a utajovania posvätnosti krstu neradi vidia slová krst, krstiť sprofanizované v nepriliehavých situáciách. Pri používaní slov krst, krstiť v súvislosti s vecami by sa to malo prinajmenej brať do úvahy.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 3. 1998)