Obsah
strana 129
JÁN FINDRA
Od svojich prvopočiatkov bola jazyková kultúra v praxi zacielená na obranu a ochranu čistoty jazyka. Základným kritériom pri určovaní čistoty jazykového prostriedku pritom bolo napätie (rozlišovanie) na osi správne — nesprávne, spisovné — nespisovné, svojské — cudzie, slovenské — české. A hoci slovenská lingvistika sa pri spracúvaní a prepracúvaní teórie jazykovej kultúry opierala aj o výdobytky pražskej lingvistickej školy, v podstate onú kontradiktorickosť a bipolárnosť úplne neprekonala dodnes. Ako dominantné hodnotové kritérium pri pohľade na jazykovú prax sa naďalej preferuje systémovosť použitého (frekventovaného) prvku, jeho štruktúrna "čistota", ktorá ho ideálne včleňuje do paradigmy petrifikovanej kodifikovanou normou.
Nemožno sa preto čudovať, že v našej spoločnosti sa úroveň jazykovej praxe hodnotí veľmi kriticky. Kritické hlasy vyslovujú nielen jazykovedci, ale aj kultúrna verejnosť. Niektorí jazykovedci viackrát hovorili dokonca o havarijnom stave jazykovej kultúry na Slovensku. Na adresu používateľov jazyka sa vyslovujú kritické výčitky, že si nectia slovenský jazyk a že sú nevšímaví k poučeniam jazykovedcov, ktorí sa usilovne snažia kultivovať ich jazykovú kultúru. V paľbe kritiky je aj a najmä škola, ktorej sa vyčíta, že nedostatočne pripravuje žiakov, že slabo cibrí kvalitu ich jazykového vedomia ako mieru ich národného povedomia.
strana 130
A tak sa natíska otázka, či situácia v oblasti jazykovej kultúry je naozaj taká kritická. Odpoveď na túto otázku je zaujímavá aj preto, že — paradoxne — aj bežní používatelia jazyka kriticky hodnotia úroveň jazykových prejavov, najmä ak ide o vystúpenia verejných a politických činiteľov, u ktorých sa očakáva spisovné vyjadrovanie.
Pojmovou a terminologickou bázou teórie jazykovej kultúry, ktorá zároveň predstavuje aj kvalifikačné kritérium na hodnotenie úrovne jazykovej praxe, je z jednej strany kategória systému (language, paradigmatická os) a normy a z druhej strany text (parole, syntagmatická os) a úzus. Preferovanie prvej dvojice znamená, že pri posudzovaní praktických otázok jazykovej kultúry a čiastkových problémov jazykovej praxe sa dôsledne akceptuje požiadavka systémovosti ako predpoklad stability (kodifikovanej) normy. S druhou dvojicou je spätá kategória účelnosti a funkčnosti, s čím súvisí tolerantnejší pohľad na jazykotvornú činnosť používateľov jazyka. Aj z hľadiska teórie a praxe jazykovej kultúry je teda závažné napätie medzi paradigmatickou osou a syntagmatickou osou a medzi normou a úzom.
Zdá sa, že spomínané náreky nad nízkou jazykovou kultúrou najmä verejných jazykových prejavov súvisia s očakávaním, že sa v nich bude dôsledne a ideálne odrážať kodifikovaná norma. Ďalším problémovým bodom teórie jazykovej kultúry je to, že venuje pozornosť predovšetkým otázkam lexiky. Spravidla pritom rieši čiastkové problémy, neraz jednotlivosti, pričom nové lexikálne prostriedky hodnotí najmä z hľadiska súladu ich slovotvornej štruktúry s príslušnými slovotvornými paradigmami, prípadne analyzuje och sémantickú štruktúru.
Tento sústredenejší záujem o lexiku je podmienený viacerými faktormi. Slovná zásoba predstavuje otvorený subsystém; doň ustavične prenikajú nové prvky, ktoré treba analyzovať a hodnotiť z hľadiska ich formálnej a významovej štruktúry. Najmä pri neologizácii sa pritom môže dostať do rozporu slovotvorná aktivita používateľov jazyka založená na odlišnej slovotvornej systemizácii so stanoviskom jazykovedca, ktorý takto utvorený neologizmus hodnotí ako nesystémovvý prvok. Iný dôvod súvisí s výstavbou textu. Keďže slovo v podstatnej miere zabezpečuje obsahovo—tematickú (hĺbkovú) štruktúru textu i jeho sémantickú perspektívu, aj na úrovni povrchovej organizácie textu vnímame lexiku ako základný staveb-
strana 131
ný prostriedok. Tento fakt si (intuitívne) uvedomujú aj bežní používatelia jazyka ako expedienti a citlivo reagujú na skutočné alebo domnelé lexikálne nedostatky.
V tejto súvislosti osobitný problém predstavuje nesystémová (neslovenská) tzv. návratná lexika. Máme tu na mysli niekoľko desiatok slov typu prevádzať, zahájiť (poradu), ovšem, obecný (= všeobecný) atď., ktoré už niekoľko generácií zaplieňujú jazykové prejavy, hoci tieto prejavy sú prípadne aj dobre vybudované, jazykovo čisté. Práve pri týchto slovách sa žiada pripomenúť napätie medzi kvantitou a kvalitou, ktoré je v tomto prípade napätím medzi počtom kritizovaných nenáležitých prvkov a ich frekvenciou. Ak autor vo svojom prejave niekoľkokrát použije čo i len dve‐tri takéto slová, napriek tomu, že z iných hľadísk je jeho vyjadrovanie jazykovo primerané, ako celok ho kritická verejnosť hodnotí ako nekultúrny. Súvisí to s princípom kontrastu: na pozadí pravidelného vzorca, ktorý v tomto prípade predstavuje výrazovo primeraný text, sa niekoľko jazykovo‐štylisticky neprimeraných (nevhodných) prvkov kontrastne ostro vyníma. Na ilustráciu uvedieme niektorých televíznych moderátorov a moderátorky, ktorí v minulosti (alebo aj teraz?) dôsledne hovorili o miss Slovenska pre rok... a žiadali napr. sponzora, aby predal cenu, korunku, kľúče od auta atď.
Ak si uvedomíme, že napr. slovo prevádzať úspešne prežíva aj v textoch kultivovaných používateľov jazyka už od Ľ. Štúra, vnucuje sa otázka, či boj s tzv. návratnými slovami nie je márny. Z druhej strany zasa porovnanie nasledujúcich dvoch textov — prekladov z češtiny — ukazuje, že ten "zápas" nemusí byť až taký náročný: Jaromír Hanzlík predáva cenu Márii Poledňákovej, režisérke najobľúbenejšej českej veselohry storočia S tebou mě baví svět. (Nový čas) — Jaromír Hanzlík odovzdáva Márii Poledňákovej cenu za komédiu storočia S tebou ma baví svet (Sme). V druhom prípade redaktor český text dôsledne poslovenčil, dokonca aj názov filmu, ba navyše ho čiastočne a pritom vhodne upravil aj slovosledne. Chcelo to len trocha dôslednosti a dobrú znalosť slovenčiny. Bez zbytočného moralizovania — v prvom texte ide o nedbajstvo, a keďže sa to stalo v novinách, je to aj hrubozrnná nekultúrnosť.
Aj pokiaľ ide o lexiku, zdá sa, že viac pozornosti by si zaslúžili problémy štylistiky textu. Porušovanie slohovej normy, ktoré často súvisí
strana 132
s "poruchami" pri prepínaní kódu, je totiž spravidla menej nápadné. Práve tu by sa jazyková kultúra mala viac opierať o zistenia sociolingvistických výskumov. Pravdaže, na tieto problémy výstavby textu by sa mala viac zameriavať aj škola: namiesto memorovania gramatických paradigiem by sa mali viac a predovšetkým akcentovať otázky funkčnej výstavby textu vzhľadom na požiadavky štýlu, slohového postupu, žánru a s ohľadom na všetky faktory komunikačnej situácie. Zároveň však platí, že na pozadí kontextu založenom na nocionálnej lexike sa aj expresívne — v nasledujúcom príklade pejoratívne — slovo vyníma veľmi výrazne, upozorňuje na seba, lebo je použité nefunkčne. Tu už vlastne nejde len o porušenie jazykovej (slohovej) normy, ale aj o porušenie spoločenskej normy, porušenie spoločenskej vhodnosti vyjadrovania. A to je väčšia nekultúrnosť ako v prípade, keď sa, povedzme, dostane do rozporu slovotvorná alebo sémantická interpretácia jazykovedca a bežného používateľa jazyka, čomu sa aj v jazykovej výchove venuje — a neraz bez účinku — neúmerná pozornosť. Napríklad: Aj keď pre Jána Kociana bola noc po prvom tréningovom dni v Košiciach prvou po takmer jednom roku, keď musel vymeniť domáci pelech za hosťovskú izbu hotela Slovan, pretože presne taký dlhý čas nikde netrénoval, nesťažoval si na problémy so zaspávaním. (Národná obroda)
Citovaný príklad pripomína aj ďalšiu oblasť, ktorá súvisí s kultúrou a kultivovanosťou textu a ktorej sa v teórii a praxi jazykovej kultúry venuje minimálna pozornosť. Aj zbežný pohľad naň poukazuje na jeho ťažkopádnu syntaktickú výstavbu. Toto syntaktické riešenie je pre čitateľa náročné nie iba preto, že ide o viacčlenné zložené súvetie, ale najmä preto, že sú v ňom komplikovane (ťažkopádne) vyjadrené vzťahy medzi súvetnými členmi, čo znejasňuje obsah súvetia ako celku. Tento fakt je z hľadiska adresáta závažný aj preto, že publicistický text sa vníma na princípe rýchleho čítania. Treba však dodať, že syntaktické nedostatky sú veľmi často diskrétne, takže bežný používateľ ich spravidla ani nepostrehne; okrem iného aj preto, že si viac uvedomuje najmä lexikálne prehrešky. Svedčí o tom aj nasledujúci príklad: Na majstrovstvách v Poľsku nám nerobia radosť slovenskí pretekári. (Pravda) — Aj bez kontextu je zrejmé, že tu autor nerešpektoval aktuálne členenie výpovede (toto slovosledné riešenie implikuje otázku, ktorí iní pretekári, keď slovenskí nie, nám robia radosť). Citovaný príklad hovorí aj o tom, že hoci slovenský slovosled nie je prísne
strana 133
formalizovaný, nemôže byť ľubovoľný. Slovosledné riešenie jemne dolaďuje sémantiku kontextu a textu. Preto aj slovosled citovanej vety mal mať takúto podobu: Na majstrovstvách v Poľsku nám slovenskí pretekári nerobia radosť. Alebo: Slovenskí pretekári nám na majstrovstvách v Poľsku nerobia radosť. Keďže ide o novinový titulok, obidva slovosledné varianty sú rovnako vhodné. Zato variant: Nerobia nám na majstrovstvách v Poľsku radosť slovenskí pretekári; je síce obsahovo identický s predchádzajúcimi, je však menej vhodný pre svoju hovorovosť, ktorá je zdrojom expresivity. Ide totiž o subjektívne členenie výpovede, keď sa jadro výpovede vysúva na jej čelo.
Nemenej závažná a zároveň veľmi citlivá je problematika zvukového stvárňovania verejných ústnych jazykových prejavov. Nemáme tu na mysli otázky výslovnosti, kde je takisto dosť problémov na riešenie, ale problematiku intonačnej výstavby výpovede a kontextu. Ide o problematiku, ktorá by si vyžadovala samostatný sociolingvistický výskum, ktorý by konfrontoval postoje respondentov so skutočným stavom a s normatívnymi zásadami. Z viacerých citlivých bodov pripomeniem aspoň napätie medzi stredoslovenskou intonáciou vety, ktorá je základom spisovnej intonácie, a západoslovenským (a bratislavským) intonačným riešením. Relevantné, ale zrejme nie rozhodujúce sú v tomto ohľade postoje bratislavských hercov, ktoré takisto nie sú jednotné (Ondrejovič, 1995). Z tohto hľadiska je zaujímavé aj zistenie, že zvukovú podobu ústnych prejavov v elektronických médiách určujú najmä nositelia západoslovenských nárečí, resp. bratislavského úzu (Kralčák, 1996). Ide o to, či tu ide o progresívnu tendenciu, a to najmä preto, že elektronické médiá rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú postoje i jazykovú prax bežných používateľov jazyka. Bez nároku na jednoznačné závery pripomíname intonačný úzus v Markíze, ktorého nositeľmi sú niektorí moderátori a ktorý sa v tomto médiu rýchlo udomácňuje. Aj pri čítaní správ založených na vecnoinformačných faktoch a na dôsledne nocionálnom jazykovom výraze sa v intonácii (ide najmä o melódiu, dôraz a intenzitu hlasu) nenáležite "aktualizuje". Skôr však možno hovoriť o neprimeranej expresivizácii prostredníctvom intonácie, keď moderátor "tlačí" do polokadencie aj koncové slovo vety, ktoré — bez ohľadu na aktuálne členenie výpovede — vyzdvihne ešte aj dôrazom. Takto dochádza k expresívnemu intonačnému stereotypu, ktorý je vybudo-
strana 134
vaný na nefunkčnom slede polokadencií, keď sa hranice viet vyznačujú len pauzou a intenzívnym dôrazom na poslednom slove predchádzajúcej vety. Prejav moderátora nemá plasticitu.
Osobitným problémom jazykovej kultúry je to, čo vymedzujeme ako kultúru vyjadrovania. V tomto prípade problematiku takisto iba naznačíme. Aj pojem kultúra vyjadrovania je spätý s kategóriou textu. Rovnaký ohľad sa berie na povrchovú štruktúru textu, ako aj na jeho hĺbkovú organizáciu. Na povrchovej úrovni sa sleduje uplatňovanie výrazových prostriedkov, hĺbková úroveň hovorí o obsahovo‐tematickom usporiadaní textu. Konkrétny text, v ktorom ide o individuálne uplatnenie jazykových prostriedkov, z jednej strany prezrádza, či sa použité prostriedky použili adekvátne vzhľadom na predpoklady jazykovej, slohovej a komunikačnej normy. V tomto zmysle o úrovni jazykovej kultúry hovorí stupeň napätia medzi (ideálnou) normou a úzom, ktoré — ako sa naznačilo — možno riešiť viacerými spôsobmi. Z druhej strany sa v texte manifestuje a konkretizuje situácia v abstraktnom jazykovom systéme, pričom tu môže ísť aj o signály jeho dynamiky. To sú problémy, ktoré teória a prax jazykovej kultúry nemôže obchádzať. Nemenej dôležitá je aj hĺbková organizácia textu, jeho vnútorná kompozícia, jeho obsahová, myšlienková výstavba. Tu ide o dve veci, ktoré sú zatiaľ mimo záberu jazykovej kultúry. V prvom rade je to organizácia obsahových zložiek textu, ktorej štruktúra by mala byť výsledkom funkčnej súhry všetkých relevantných komunikačných faktorov. Mohlo by sa namietať, že je to záležitosť štylistiky a teórie textu. Ale veď aj problematiku lexiky prvotne skúma lexikológia, resp. aj lexikografia. Nemenej závažný je aj výber obsahových zložiek (motívov). Tento výber je totiž v podstatnej miere podmienený subjektívne, čo prináša rozličné individuálne riziká, v dôsledku čoho sa môže znehodnotiť text ako komunikát.
Z hľadiska kultúry vyjadrovania je teda dôležitá dynamika vzťahu medzi obsahom a formou textu. Konkrétne to znamená, že hĺbkové, obsahovo‐tematické ustrojenie textu sa manifestuje na úrovni jeho povrchovej organizácie, povrchová organizácia textu je takto zároveň priezorom do jeho hĺbkovej štrukturácie. A práve v tejto synchronizácii medzi vonkajším a vnútorným ustrojením textu dochádza v ostatných rokoch k situácii, ktorá je aj celospoločensky závažná. Verejné, najmä politické prejavy svedčia o tom, že ich autori nefunkčne siahajú po výrazových prostriedkoch z pólu
strana 135
expresívnosti, pričom sa nevyhýbajú ani vulgarizmom, a rovnako hrubý až žlčový je aj obsahovo‐tematický základ ich textu. Pripusťme, že tu v prvom rade ide o záležitosť spoločenskej normy a súčasne aj o problém individuálnej morálky. Ak však zároveň pripustíme, že text hovorí o dobe a o človeku a že situácia spoločnosti sa odráža v spôsobe jazykového vyjadrovania, potom kultúra vyjadrovania v takomto globálnom ponímaní je aj záležitosťou jazykovej kultúry (Findra, 1998). Expresivizácia až vulgarizácia obsahu a jazykovej formy textu je totiž nielen spoločensko‐politický a sociologický, ale aj jazykový, sociolingvistický problém.
Súhrnne možno konštatovať, že v predloženej úvahe sa nastolili tieto základné idey. V teoretickej rovine sa v nej vychádza z predpokladu, že teória jazykovej kultúry pri riešení neuralgických bodov jazykovej praxe ráta s napätím medzi systémom a textom a medzi normou a úzom. Doterajšia prax ukazuje, že pri interpretácii nových prvkov lingvista spravidla preferuje normatívne hľadisko, menej prihliada na jazykotvornú aktivitu používateľov jazyka. S tým súvisí metodologický hendikep, že sa jazyková kultúra zacieľuje najmä na lexiku. Širšie zameranie teórie a praxe jazykovej kultúry predpokladá formálnu, významovú a funkčnú (pragamaticko‐komunikačnú) analýzu a interpretáciu ostatných stavebných zložiek a prvkov textu, pri ktorých výbere sa môže viac alebo menej uplatniť aj subjektívny aspekt expedienta. V tejto súvislosti je aj z celospoločenského hľadiska závažná tzv. kultúra vyjadrovania, ktorá v rozmedzí pólov nocionálnosť — expresívnosť, funkčná primeranosť — vulgárnosť, etickosť — spoločenská hrubosť hovorí o funkčnej a spoločensky primeranej komplexnej podobe textu ako výsledku textotvornej aktivity expedienta v procese komunikácie. V konečnom dôsledku sa takto priamo i nepriamo smeruje k záveru, že teória jazykovej kultúry ako súčasť teórie jazykovej praxe (Dolník, 1996) by mala s väčším pochopením prijímať zistenia sociolingvistiky.
Literatúra
DOLNÍK, J.: K analýze teórie jazykovej kultúry. Slovenská reč, 61, 1996, s. 182 — 291.
FINDRA, J.: Jazyk, reč, človek. Bratislava, Vydavateľstvo Q 111, 1998. 112 s.
strana 136
KRALČÁK, Ľ.: Slovenčina na západnom Slovensku a jej postavenie v rámci národného jazyka. In: Sociolingvistika a areálová lingvistika. Sociolingvistika Slovaca. 2. Bratislava, Veda 1996, s. 57 — 63.
ONDREJOVIČ, S.: Z výskumu jazykových postojov v oblasti dramatických umení. In: Sociolingvistické aspekty výskumu súčasnej slovenčiny. Sociolingvistika Slovaca 1, Bratislava, veda 1995, s. 74 — 81.
IVAN MASÁR
O slovese zdieľať treba zhrnúť tieto dôležité fakty: eviduje ho Slovník slovenského jazyka 5 (1965, s. 579). V tomto slovníku sa kvalifikuje ako knižný a zastaraný jazykový prostriedok s významom: 1. "spoločne niečo mať, podieľať sa na niečom", 2. "zdôverovať sa s niečím". Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953 ako v tom čase základná kodifikačná príručka sloveso zdieľať neregistrujú, neuvádzajú ho ani Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991 a 1998, ani Krátky slovník slovenského jazyka (1987, 3. vyd. 1998), ani Synonymický slovník slovenčiny (1995). Je to pochopiteľné, lebo Slovník slovenského jazyka zreteľne naznačil, že sloveso zdieľať nepatrí do slovnej zásoby súčasného spisovného jazyka. Negatívne stanovisko k tomuto slovesu zaujal časopis Kultúra slova, keď už pred 30 rokmi napísal, že "Kto má aspoň trocha vypestovaný cit k slovenčine ako materinskému jazyku, musí cítiť, že sloveso zdieľať (niečo s niekým) nie je v našom jazyku ústrojné" (Betáková, 1968, s. 246), že toto sloveso je "prevzaté z češtiny a je len hláskoslovne prispôsobené slovenčine" (tamže). Na nevhodnosť a nespisovnosť tohto slovesa časopis Kultúra slova potom upozornil viac ráz v jazykových posudkoch publikácií (napr. v roč. 5, 1971, s. 82, v roč. 10, 1976, s. 359).
Napriek uvedeným usmerneniam sa sloveso zdieľať ďalej a často používa v hovorených aj písaných prejavoch. Značnú frekvenciu má v diskusných reláciách v televízii a v rozhlase, kde sa najčastejšie používa v spojení zdieľať/nezdieľať názor. Počuť ho aj od takých používateľov spisovnej
strana 137
slovenčiny, ktorých jazyková kultúra má vysoký štandard. Sloveso zdieľať stretáme v novinách, časopisoch a knihách, takže obrazne možno hovoriť o jeho znovuzrodení či omladení napriek tomu, že ho už Slovník slovenského jazyka hodnotil ako zastarané.
Z povedaného vychodí potreba odpovedať na otázku, či je sloveso zdieľať v spisovnom jazyku naozaj potrebné a nenahraditeľné (a), či je jeho kvalifikátor kniž. zastar. náležitý, resp. odmietnutie ako neústrojného slova opodstatnené (b) a napokon či a ako sa má uvádzať v súčasných kodifikačných príručkách (c).
a) Na prvú otázku sa pokúsime odpovedať pomocou kontextov vybratých z knihy L. Csontosa Bojíš sa jezuitov? (Trnava, Dobrá kniha 1997, 176 s.). Ide o tieto príklady:
1. Neskoršie jeho spoločníci budú zdieľať jeho ideál a pôjdu šíriť a brániť vieru kázňami a službou Slovu... (s. 11 — 12).
2. Spoločnosť Ježišova... je družina ľudí, čo zdieľajú to isté povolanie, medzi sebou sú spojení láskou a tým istým duchom... (s. 14).
3. Za najväčšie dobro pokladám tú skutočnosť, že sme žili v tesnom kontakte s druhými ľuďmi, zdieľali sme ich starosti a radosti... (s. 32).
4. S priateľmi zo spevokolu sme utvorili spoločenstvo, kde sme sa navzájom zdieľali, modlili sme sa za seba a spolu sme pomáhali pri upratovaní kostola (s. 34).
Sloveso zdieľať sa tu pociťuje ako jazykový prostriedok s vysokou mierou významovej neurčitosti. Ak ho nahradíme inými slovesami, kontexty sa stanú zrozumiteľnejšie a jednoznačnejšie. V prvom príklade ako náhrada prichodia do úvahy slovesá stotožniť sa, nasledovať: spoločníci sa stotožnia s jeho ideálom, spoločníci budú nasledovať jeho ideál. — V druhom príklade sa významová neurčitosť oslabí nahradením slovesom mať: družina ľudí, čo majú rovnaké povolanie. Spojenie zdieľať to isté povolanie je umelé až násilné v porovnaní so spojením mať to isté/rovnaké povolanie. — Spojenie zdieľať starosti a radosti, použité v treťom príklade, javí sa ako nejasné oproti jednoduchému a takmer frazeologizovanému spojeniu deliť sa o starosti a radosti. — Posledný príklad je dokladom na sloveso zdieľať sa, preto ho treba nahradiť zvratným slovesom, napr. slovesom zdôverovať sa: ... kde sa zdôverovali jeden druhému, modlili sa... Ukazuje sa, že náhrady za sloveso zdieľať, zdieľať sa nielenže jestvujú, ale aj podporujú zrozumiteľnosť výpovede, robia ju významovo priezračnejšou.
strana 138
b) V súvislosti s kvalifikátorom kniž. zastar. treba uviesť, čo ukázala analýza slov označených v Slovníku slovenského jazyka práve týmto kvalifikátorom. Rozbor potvrdil, že sú ním často označené aj slová, ktorými sa slovenská slovná zásoba "'obohacuje' o isté nespisovné slová" (Urbančok, 1967, s. 9). Predovšetkým sú to bohemizmy doložené z klasikov našej literatúry (tamže). Keby autor bol v analýze pokračoval, určite by sledované sloveso bol zaradil medzi "slová typu dôtka, bitevný, škádliť" (tamže), o ktorých pôvode a nespisovnosti azda nemôžu vzniknúť nijaké pochybnosti. Preto sa aj citovaná autorka oprávnene zmieňuje o neústrojnosti slovesa zdieľať, čo v tomto prípade znamená, že ide o neorganický, nepôvodný prvok v slovenskej slovnej zásobe. Tieto vlastnosti potvrdzuje Česko‐slovenský slovník (1979, s. 486) tým, že pri českých slovesách sdílet, sdělovat, sdělovat se neuvádza ako slovenské ekvivalenty slovesá zdieľať, zdieľať sa.
c) So zreteľom na značne vysokú frekvenciu v ústnych aj písaných prejavoch by slovesá zdieľať, zdieľať sa nemali chýbať v kodifikačných príručkách. Významová neurčitosť a cudzí pôvod umožňujú zaradiť ich medzi subštandardné slová, teda slová s príznakom nespisovnosti, ako sú spomínané slová dôtka, bitevný, škádliť alebo slová zavazadlo, závody, blbý, kecať a ďalšie. Zaraďovanie podobných slov do slovníkov aj s náležitým kvalifikátorom a s primeraným spisovným náprotivkom zodpovedá domácej lexikografickej tradícii aj súčasnej lexikografickej praxi (pozri najnovšie vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka). Podporuje sa tým zvyšovanie jazykovej kultúry a pomáha budovať prestížny spisovný úzus.
Literatúra
BETÁKOVÁ, V.: Zdieľať niečo s niekým? Kultúra slova, 2, 1968, s. 245 — 246.
Česko‐slovenský slovník. Red. G. Horák, Bratislava, Veda 1979. 792 s.
URBANČOK, M.: Čítame Slovník slovenského jazyka. Kultúra slova, 1, 1967, s. 8 —11.
Slovník slovenského jazyka. 5. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965. 848 s.
strana 139
JÁN HORECKÝ
Tvary minulého času sa v slovenčine v 1. a 2. osobe tvoria, ako je všeobecne známe, od základného tvaru minulého času (padal, spadol, robil) pripojením prítomníkových tvarov pomocného slovesa byť, teda padal som, spadol som, robil som, padal si, padali sme, padali ste... Tieto konštatovania sú všeobecne platné. Neistota a kolísanie je len v takých prípadoch, keď sa za sebou radí viacero slovies v tvaroch minulého času: niekedy sa tu tvar pomocného slovesa vyskytuje pri každom slovese, niekedy sa vypúšťa. Treba teda skúmať, kedy sa môže tento tvar pomocného slovesa v jazykovom prejave vynechávať.
Pozorovanie možno začať konštruovaním modelového jazykového prejavu, ktorým sa opisuje situácia pri vybavovaní listovej korešpondencie:
Napísal som všetky listy, vložil som ich do obálok, na obálky som napísal adresy, nalepil som známky a poslal som s nimi Petra na poštu.
Taký istý zmysel i komunikačný efekt má však aj prejav, v ktorom sú tvary pomocného slovesa vynechané:
Napísal som všetky listy, vložil ich do obálok, na obálky napísal adresy, nalepil známky a poslal s nimi Petra na poštu.
Ale keď tento prejav rozčleníme do zloženého súvetia s jednou hlavnou a viacerými vedľajšími príslovkovými časovými vetami, dostaneme takúto podobu:
Keď som napísal všetky listy, vložil ich do obálok, na obálky napísal adresy a nalepil známky, poslal som s nimi Petra na poštu.
Treba upozorniť, že v hlavnej vete v takomto prípade nemožno tvar pomocného slovesa vynechať. Z toho sa dá vyvodiť prvý predbežný záver, že v každom type viet, či už v hlavných vetách alebo vedľajších vetách, treba aspoň raz, zvyčajne v prvej vete, použiť úplný slovesný tvar bez vypustenie pomocného slovesa. Aký je však skutočný stav v konkrétnych textoch?
Pri hľadaní odpovede sa oprieme o tri rozdielne rozprávačské typy: o pokojné úvahové rozprávanie R. Slobodu, o pokojné dejové rozprávanie M. Urbana a o živé, často až prehnané rozprávanie I. Koleniča.
strana 140
Pri bežnom rozprávaní sa tvar som opakuje pri každom slovese a tým vzniká dojem spomenutého pokojného rozvíjania deja či skôr uvažovania:
Pamätám sa dodnes, ako som sa zľakol výstrelu zo samopalu, keď som sám po prvý raz vystrelil. A hoci som si neskôr na to zvykol, predsa som zažil aj ďalší strach, ktorý som už ani neočakával. Pomáhali sme skúšať novú strelnicu a ja ako dobrovoľník som ležal za kopcom hliny, nad ktorým svišťali svietiace guľky. Veru som nezdvihol hlavu, aby som sa pozrel, kam dopadajú. A veru som si dva razy overil vysielačkou, či sa už streľba skončila, kým som konečne zdvihol roztrasené údy a išiel k jednotke. (R. Sloboda)
Básničky som sypal z rukáva na počkanie... a potom som sa tváril, že sa hanbím, a hovoril som, že sa tým musím dlho trápiť..., ignoroval som všetko, nemohol som sa prispôsobovať, nedalo sa. (I. Kolenič)
Proti takémuto typu rozprávania stoja výpovede s opakovaním toho istého slovesa a s vypúšťaním tvaru som, čím sa zdôrazňuje rýchly priebeh:
Vynechal som nočné bary, pil, pil a ešte raz pil... a prisahal vernosť živočíšnej lyrike. (I. Kolenič)
Stál som ako blázon, ľudia do mňa narážali a ja som len stál a stál a stál. (I. Kolenič)
Ako vidieť, najčastejšie sa opakuje to isté sloveso (pil, stál). Ale aj v ostatných prípadoch je vypúšťanie bežné vtedy, keď ide o činnosti, ktoré úzko súvisia alebo na seba nadväzujú. Vidieť to už na našom príklade o expedovaní listov. Ale možno uviesť príklady aj z konkrétnych textov:
Keď sme prieskumom z okna bočnej izby zistili, že nič netušiaca ohava stojí na podstení, náboj som vzal, priedomím potichučky, no s rozbúchaným srdcom prikradol som sa až na uhol, opatrne vyzrel a šup — hodil som náboj rovno pod kohúta. (M. Urban)
Pištoľu — napráskal som starým, čiernym prachom, tuho zaštopľoval ľanovým pazderím, nasadil vlastnoručne uliatu guľku, len slabšie a — do toho. (M. Urban)
Precenil som trpezlivosť čitateľa — precenil som onen ťah budúcnosti i etickej nadnesenosti, a keď som román dokončil a zamestnal sa vo filme, spoznal som, že taký román nie je až také ťažké napísať. (R. Sloboda)
V pauze medzi vojenskými reláciami som počúval rádio a chytal hudbu a už vtedy som robil to, čo je dnes v móde, totiž počúval som so slúchadlami na ušiach. (R. Sloboda)
Pri radení kratších samostatných viet spravidla v každej musí byť úplný tvar minulého času:
Rehotali sme sa. Váľali sme sa po zemi. Navrhol som Vrakovi, aby sme hádzali nielen hlavou, ale celým telom. (I. Kolenič)
strana 141
Niekedy badať akoby zámer rovnomerne striedať úplné slovesné tvary a tvary s vynechaním morfémy som:
Vyšiel som von a prechádzal sa popri rieke. Vyhľadával som polostrovčeky a brodil sa kamením. (I. Kolenič)
Prirodzene, poznatky o vypúšťaní tvaru som platia aj pre vypúšťanie tvaru sme v množnom čísle:
Apelovali sme na matkin cit a dôrazne žiadali, aby nespratníka zlikvidovala. (M. Urban)
Až tesne pred dedinou v nejakej starej mláke, čo ešte nestihla vyschnúť, poumývali sme si nohy, obuli topánky, hlavy vystreli o poznanie vyššie a išli tadolu — ku kostolu. (M. Urban)
My sme noviny nečítali, nesledovali vysokú politiku a navyše — práve vtedy sme mali iné starosti. (M. Urban)
Vrhali sme sa do života naplno... okupovali sme všetky najvykričanejšie kaviarne a bary a chľastali a s ručaním vychutnávali slobodu. (I. Kolenič)
Pri prechode z množného čísla k jednotnému, teda od sme k som (k inému činiteľovi deja) musí byť prvé sloveso v jednotnom čísle úplné:
Zobrali sme si gitary a hulákali do noci... a keďže som nevedel hrať, pobrnkával som po strunách pohárom. (I. Kolenič)
Nepokúšali sme, nedobiedzali. Keď bolo najhoršie... vzal som svoju Hlavničku, pritúlil sa k nej, poplakal si, požaloval sa jej a po chvíli zas bolo všetko v poriadku. (M. Urban)
Už aj z týchto nemnohých príkladov vidieť, že popri istých gramatických podmienkach (aspoň v prvej vete z rovnocenných viet musí byť slovesný tvar minulého času úplný, nemožno z neho vypustiť morfému som, resp. sme), popri istých sémantických tendenciách (zvyčajne sa tvar som, resp. sme vypúšťa pri radení sémanticky rovnakých alebo aspoň blízkych slovies) sa uplatňujú aj isté štylistické či štýlové tendencie: nevypúšťanie pomocného slovesa je príznačné pre jednoduché rozprávanie o svojich myšlienkach a predstavách (porov. doklady z R. Slobodu), kým vynechávanie morfémy som, resp. sme je príznačné pre bežné rozprávanie o dejoch a udalostiach (porov. citáty z M. Urbana). Pri zdôrazňovaní rýchlosti, nečakanosti dejov, pri zdôrazňovaní "rozorvaných" stavov možno očakávať častejšie vypúšťanie tvarov som, resp. sme. Okrem toho však vypúšťanie morfémy som, resp. sme možno interpretovať aj ako prostriedok na zvýrazňovanie textových súvislostí. Ak sa pomocné sloveso som, resp. sme v tvaroch minulého času dá chápať aj ako jednoduchý, no zato dosť účinný
strana 142
spájací prostriedok — konektor, rovnakou mierou možno za konektor (v nulovej podobe) pokladať aj vypúšťanie, elíziu tohto tvaru pomocného slovesa. Prednostne sa tento jav uplatňuje v umeleckom štýle, ale na správnom mieste aj pri odborných výkladoch.
PRAMENE
KOLENIČ, I.: Generácia (Poézia). — In: Dúšok jedu čiže takmer generačná platforma. Bratislava, Ars Litera 1997.
SLOBODA, R.: Pokus o autoportrét. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1988.
URBAN, M.: Zelená krv. Spomienky hájnikovho syna. Bratislava, Tatran 1970.
KATARÍNA HEGEROVÁ
Pri preberaní európskych a medzinárodných technických noriem ich prekladom do slovenčiny (pozri Hegerová, 1997 a, b, 1999 a) nemožno popri vplyve východiskového jazyka, ktorým je v prevažnej miere angličtina, obísť ani vplyv českých prekladov týchto textov.
Predovšetkým menej skúsení pracovníci si často pomáhajú českým prekladom príslušnej medzinárodnej, resp. európskej technickej normy. Takáto pomoc je otázna najmä z vecného hľadiska, lebo pri preklade prekladu sa už stráca živá súvislosť s originálom technickej normy: zvyčajne nastáva istý významový posun, odklon od východiskového textu, čo je pri preklade odborných textov (najmä z takej citlivej oblasti, ako je technická normalizácia) neprípustné. Preklad českého prekladu je diskutabilný aj z jazykového hľadiska: práve tieto texty sú najčastejšie poznamenané nadmerným používaním bohemizmov; časté preberanie pôvodnej českej, príp. poslovenčenej podoby českého výrazu si prekladatelia len málokedy uvedomujú.
strana 143
Preberanie českých, resp. poslovenčených výrazov súvisí predovšetkým s dlhodobým vzájomným pôsobením slovenčiny a češtiny, s používaním českých učebníc na vysokých školách s technickým zameraním, ale najmä s tým, že ide o výrazy, ktoré sú v praxi už natoľko zaužívané, že odborníci majú námietky proti ich nahrádzaniu. Pri poukázaní na nenáležitosť týchto výrazov zvyčajne tvrdia, že ide o podoby, ktoré sú v slovenčine už vžité, bez ktorých sa technická verejnosť nemôže zaobísť a ktoré sa navyše nedajú vhodne nahradiť.
V prekladaných textoch sú tri typy bohemizmov: hláskovo prispôsobené slová, výrazy prevzaté v pôvodnej pravopisnej podobe a tzv. návratné chyby. Všetky tri typy bohemizmov sú v textoch preberaných technických noriem zastúpené približne rovnako.
Hláskovo prispôsobené bohemizmy tvoria skupinu, na ktorú jazykovedci najčastejšie upozorňujú. Je to tak preto, že práve pri tomto type bohemizmov sa najčastejšie pociťuje živá súvislosť s češtinou, resp. ťažkopádnosť prekladateľa, ktorý jednotlivé výrazy len hláskovo prispôsobuje bez toho, aby sa zamyslel, či v slovenčine namiesto nich nefungujú vžité domáce ekvivalenty.
Zdá sa, že v prekladaných textoch technických noriem sa hláskovo prispôsobené bohemizmy uprednostňujú na úkor ich slovenských ekvivalentov z dvoch dôvodov. Prekladatelia noriem slovenské náprotivky týchto bohemizmov buď poznajú, ale zámerne sa im vyhýbajú (argumentujú pritom vžitosťou českých výrazov), alebo — čo je oveľa častejšie — ich vôbec nepoznajú a sú presvedčení, že sa vyjadrili jazykovo korektne. Ide napr. o výrazy opatrený (čes. opatřen), zemniaci (čes. zemnicí), ustavenie (čes. ustavení), východzí (čes. výchozí), prestriedaný (čes. prostřídaný), pnutie (čes. pnutí), odozva (čes. odezva), brit (čes. břit), pechovanie (čes. pěchování). Používajú sa napr. v spojeniach opatrený prepínačom, zemniaci prúd, zemniace zariadenie, ustavenie ložiska, východzí/výchozí materiál, prestriedané vodiče, pnutie súčiastok, odozva materiálu, váhy s jedným britom, pechovanie materiálu. Vžitými slovenskými náprotivkami týchto hláskovo prispôsobených slov sú výrazy vybavený (vybavený prepínačom), uzemňovací (uzemňovací prúd, uzemňovacie zariadenie), nastavenie (nastavenie ložiska), východiskový (východiskový materiál), striedajúci sa (striedajúce sa vodiče, napätie (súčiastok), ohlas/ozva/ozvena/reakcia, nôž, rezná hrana, ostrie (váhy s jedným nožom), ubíjanie, resp.
strana 144
utĺkanie (ubíjanie/utĺkanie materiálu). Vo všetkých prípadoch ide o názvy, ktoré sú v danej oblasti už ustálené a majú terminologickú platnosť, preto by ich mali poznať a používať aj odborníci z jednotlivých technických oblastí.
Do skupiny hláskovo prispôsobených bohemizmov patria aj výrazy tiahlo (čes. táhlo), spozdenie (čes. spozdění), vmestok (čes. vměstek), česlá, česlice (čes. česla, česlice), šupátko (čes. šoupátko), kompletácia (čes. kompletace) uprednostňované na úkor slovenských termínov ťahadlo, oneskorenie, vtrúsenina, hrablice, zuby hrablíc, posúvač, kompletizácia.
Osobitne sa treba pristaviť pri troch výrazoch: pri slovách odozva, brit a homologizácia.
Slovo odozva sa v 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997; ďalej KSSJ) hodnotí ako subštandardné, t. j. také, pri ktorom sa zreteľne uvedomuje nedostatok spisovnosti. V textoch technických noriem je preto potrebné nahradiť výraz odozva jedným z týchto štylisticky neutrálnych výrazov: ohlas, ozvena, ozva, reakcia, citlivosť (prístroja), odpoveď (porov. Hegerová, 1998).
Pri slove brit nájdeme v Česko‐slovenskom slovníku (Bratislava, Veda 1979, s. 38; ďalej ČSS) slovenské ekvivalenty rezná hrana a ostrie používané napr. v spojeniach rezná hrana píly, ostrie noža. České slovo brit má aj ďalší slovenský náprotivok — slovo nôž, ktorým treba nahradiť výraz brit napr. v spojení váhy s dvoma britmi: váhy s dvoma nožmi.
Slovo homologace má slovenský náprotivok homologizácia. Pôvod tohto výrazu nájdeme v gréčtine, do slovenčiny by sme ho mohli preložiť spojením overovanie zhodnosti. Slovo homologizácia patrí medzi názvy deja utvorené pomocou prípony ‐izácia, ako napríklad popularizácia, biologizácia, robotizácia, chemizácia, motorizácia, kybernetizácia, estetizácia, kompletizácia či minimalizácia.
Preberanie bohemizmov v pôvodnej alebo čiastočne upravenej podobe súvisí s dôvodmi, ktoré sme spomenuli už na začiatku: s používaním českej odbornej literatúry najmä na vysokých školách technického zamerania, teda s tým, že odborníci pokladajú české termíny za vžité, ustálené a už si neuvedomujú, že ide o slová, ktoré sú slovenčine slovotvorne cudzie a ktoré možno nahradiť domácimi náprotivkami. Ide napr. o výrazy savý (savý podklad), dielčí (dielčia časť, dielčia skúška), logičnosť, smirkový
strana 145
(smirkový papier), komolý (komolý hranol), slinutý (slinutý karbid), zosilovač, tryska, jontovka či ohliadka. Keďže podľa odborníkov sú to ustálené a zrozumiteľné odborné výrazy, ich zmenu, resp. náhradu slovenskými náprotivkami často nie sú ochotní rešpektovať. Čiastočne ich presvedčí až ČSS, v ktorom možno nájsť príslušné ekvivalenty týchto slov. Ide o výrazy, ktoré majú terminologickú platnosť v príslušných vedných odboroch: nasiakavý (nasiakavý podklad), čiastkový (čiastka, čiastková skúška), logickosť, šmirgľový (šmirgľový papier), zrezaný (zrezaný hranol), spekaný (spekaný karbid), zosilňovač, dýza, iónovka či obhliadka. Mnohí prekladatelia technických noriem sú však aj napriek argumentom presvedčení, že ide o "brzdenie vývoja v jazyku, o deštruktívnu činnosť jazykovedcov, teda o krok späť".
Pri nahrádzaní českých výrazov ich slovenskými ekvivalentmi možno však argumentovať nielen konštatovaním, že dané slovo nepatrí do slovnej zásoby slovenčiny, ale predovšetkým jazykovednou argumentáciou. Napríklad pri dvojici logičnosť/logickosť nestačí len konštatovať, že podoba logičnosť je nesprávna, ale treba uviesť aj to, že slová zakončené na ‐čnosť sú nespisovné preto, lebo odvodzovací základ, t. j. prídavné meno zakončené na ‐cký takéto zakončenie nepripúšťa. Zakončenie na ‐čnosť predpokladá odvodzovací základ na ‐čný, ale keďže nejestvuje prídavné meno logičný, nemôžeme v spisovnom jazyku pripustiť ani názov vlastnosti logičnosť, iba podobu logickosť. Pri prídavných menách typu dielčí nejde len o mechanickú adaptáciu českého slova dílčí, ale aj o to, že prídavné mená s príponou ‐čí v slovenčine nefungujú. Od takýchto prídavných mien sa nedajú utvoriť ani potrebné názvy vlastností (porov. dielčí — "dielčosť", tvorčí — "tvorčosť" a naproti tomu čiastkový — čiastkovosť, tvorivý — tvorivosť).
Osobitným typom bohemizmov sú tzv. návratné chyby. Ide o chyby, na ktoré jazykovedci už dávno upozorňovali, ale ktoré sa najmä v súvislosti s generačnou výmenou prekladateľov medzinárodných a európskych technických noriem napriek opakovaným snahám jazykovedcov doteraz nepodarilo odstrániť. Do tejto skupiny patrí napr. používanie výrazov krabica, kelímok, sáčik/sáčok, kľud, tlačítko, prepážka, kvapátko, ostraha, vrut, závada, sada a ich odvodenín namiesto ich ustálených slovenských ekvivalentov škatuľa, téglik, vrecko, pokoj, tlačidlo, priehradka, kvapkadlo;
strana 146
stráž, stráženie; skrutka do dreva, závrtka; chyba, kaz, nedostatok; súprava, súbor či kolekcia.
Osobitne sa pristavíme pri spojeniach ukľudnená oceľ a dohliadaný/nedohliadaný interval. Prekladatelia o nich tvrdia, že sú v oblasti zvárania a v oblasti spojov už zaužívané, preto mali výhrady proti slovenským náprotivkom týchto spojení: upokojená oceľ, sledovaný/nesledovaný interval. Presvedčilo ich až to, že výraz kľud, bez ktorého sa takmer nevedia zaobísť, je len hláskovým prispôsobením českého slova klid, ktorého slovenským náprotivkom je výraz pokoj, ale najmä to, že oceľ, ktorá je v stave pokoja, sa v príslušných technických normách oddávna označuje termínom upokojená oceľ. Pri nahrádzaní spojení dohliadaný, resp. nedohliadaný interval zavážilo, že v slovenčine síce existuje slovo dohliadnuť, ale s významami: "1. dovidieť; 2. dať pozor, dozrieť", nie s významom "sledovať", o ktorý ide v danom prípade. (Významy slov preberáme z KSSJ.)
Záver. — V prekladoch medzinárodných a európskych technických noriem sme si všímali tri typy bohemizmov: hláskovo prispôsobené slová, výrazy preberané z češtiny v pôvodnej pravopisnej podobe a tzv. návratné chyby. Na odstránenie spomínaných nedostatkov súvisiacich s nedôsledným prekladom týchto textov je potrebné rešpektovať platné jazykové príručky, resp. s nimi aj pracovať. Táto povinnosť priamo vyplýva z príslušnej informácie publikovanej vo Vestníku Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR.
LITERATÚRA
Česko‐slovenský slovník. Bratislava, Veda 1979. 790 s.
HEGEROVÁ, K.: Úskalia revízie slovenských technických noriem. Kultúra slova, 31, 1997, s. 8 — 15 (1997 a).
HEGEROVÁ, K.: Terminologické otázky technickej normalizácie. Kultúra slova, 31, 1997, s. 330 — 336 (1997 b).
HEGEROVÁ, K.: Je slovo odozva spisovné? Kultúra slova, 32, 1998, s. 227 — 228.
HEGEROVÁ, K.: Anglicizmy a internacionalizmy v technických normách. Kultúra slova, 33, 1999, s. 13 — 18.
Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. Bratislava, Veda 1997. 943 s.
Táto štúdia bola vypracovaná v rámci grantovej úlohy č. 2/6078/99 Vývinové tendencie v kvantite v súčasnej spisovnej slovenčine, jazyková kultúra a odborná terminológia.
strana 147
František Kočiš
Ako jazykovedec už dlhší čas sledujem v časopise Výber jazykové príspevky B. Hochela. Príspevok z júlového čísla 1988 (s. 127 — 128) ma donútil napísať k nemu niekoľko poznámok, lebo nemôžem súhlasiť s viacerými tvrdeniami autora, keď ide o slovenčinu, výskum slovenčiny (najmä spisovnej), o jazykovedcoch a o ich hodnotenie či zaraďovanie do akejsi druhej strany barikády používateľov slovenského spisovného jazyka. Už to jazykové vyjadrenie "prvá" strana barikády a "druhá" strana barikády je istým spôsobom "vychýlené": bežne sa totiž hovorí o jednej a druhej strane barikády. A ešte jedna poznámka na začiatok: kto chce nejakým spôsobom poúčať o spisovnej slovenčine, mal by vedieť, že Slováci slovenský jazyk používajú, sú teda jeho používatelia, nie "užívatelia". O tom, že tieto výrazy majú rozdielny význam, dnes už vrabce na streche čvirikajú.
Hochelovo zaháňanie jazykovedcov "na barikády" je omyl širšieho charakteru. Je to síce už staré osočovanie jazykovedcov, ale B. Hochel sa nehanbí znovu vychádzať s tým aj dnes na verejnosť.
Môžeme hovoriť o barikádach napr. medzi právnikmi, sudcami, prokurátormi a pod. a príslušníkmi celého národa? Medzi matematikmi, fyzikmi, biológmi a pod. a ostatnými členmi národa, medzi učiteľmi a žiakmi, lekármi a pacientmi? Je to falošná predstava o spoločenskom rozvrstvení akejkoľvek národnej society z hľadiska jej pracovného a hierarchického zaradenia, usporiadania. Nie sú jazykovedci predovšetkým používatelia jazyka a až potom sú vedci ako ostatní spomínaní pracovníci vo výskume a v životnej praxi? B. Hochel čitateľov Výberu poúča, že "venovať sa odborne jazyku, to nemusí byť iba určovať či odporúčať to či ono, tak či tak". Tu si už nič iné nemožno myslieť, len to, že takýmto "poučením" úmyselne zavádza alebo sa predstavuje — prepáčte za výraz — ako neve-
strana 148
domec, ktorý nepozná výskumnú prácu jazykovedcov. Predsa taký renomovaný predstaviteľ slovenskej kultúry nemôže nevedieť, že jazykovedci predovšetkým pracujú vo výskume jazyka, a to v etymologickom, historickom, nárečovom, všeobecnojazykovednom, osobitne vo výskume súčasnej spisovnej slovenčiny vo všetkých jej rovinách: vo zvukovej (fonetickej a fonologickej), lexikálnej, morfologickej a syntaktickej. V našej jazykovede sa vykonal impozantný výskum štylistiky slovenského jazyka. Osobitne treba spomenúť výskum slovnej zásoby z historického a nárečového hľadiska, z hľadiska súčasnej spisovnej slovnej zásoby, terminológie, synonymie, frazeológie. Výsledky tohto výskumu sú zachytené v príslušných monografiách, slovníkoch, štúdiách atď. Nie je teda iba nejaké určovanie, odporúčanie toho či onoho, takého či onakého, nie je to nijaký tradičný pohľad na jazykové javy! Je to exaktný výskum, ktorý sa vyrovná jazykovednému výskumu v slavistickom i európskom rozsahu.
Keď ide o jazykovú prax, jazykovedec má právo poúčať tak ako napr. chemik, ktorý vie poučiť, či sa voda leje do kyseliny sírovej alebo kyselina sírová do vody, aby vystríhal pred osudným omylom. Podľa výsledkov výskumu určuje, nielen odporúča isté postupy v praxi. To isté robia jazykovedci, lebo ich povinnosťou je, aby na základe základného výskumu určovali, čo je norma a kodifikácia v jazyku, ako treba v jazykovej praxi postupovať, aby sa zabránilo nekultúrnosti v jazykovom úze. Tento kontakt s používateľmi jazyka, aj to je odborný sociologický a praktický aspekt, ktorý sa bežne označuje ako jazyková kultúra v praxi. Pravda, ak niekto vo verejnom prejave použije nespisovný, nesprávny výraz akéhokoľvek druhu, nenastane chemický výbuch, ale pácha sa nenapraviteľná ujma spisovnému jazyku či v spisovnom jazyku v etickom a kultúrnom zmysle. Túto ujmu či škodu pochopí iba používateľ spisovného jazyka s dobrou či vysokou jazykovou kultúrou, resp. človek s citom pre celkovú kultúru národa, lenže, žiaľ, to je v našom národe v súčasnosti takmer zriedkavosť.
B. Hochel sa neodborne vyjadruje aj o otázke vzťahu medzi zvukovou (hovorenou) a písanou podobou spisovnej slovenčiny. Vo svojej argumentácii vychádza vraj z jedného zo základných pravidiel štúrovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny z roku 1843: Píš, ako počuješ. Treba povedať, že to nie je ani základné pravidlo štúrovskej kodifikácie, ani ho nemožno datovať do roku 1843, lebo v Hlbokom to bola iba porada a dosiahol sa istý
strana 149
konsenzus medzi Štúrom, Hodžom a Hurbanom, nebolo to vyhlásenie novej kodifikácie, tá totiž bola oficiálne vyhlásená na rokovaní členov spolku Tatrín r. 1844 v Liptovskom Mikuláši a až v r. 1847 prijatá štúrovcami a bernolákovcami na rokovaní Tatrína v Čachticiach. O definitívnom zavedení štúrovčiny sa rozhodlo až v r. 1852. Napokon o čosi podobné sa usiloval už A. Bernolák, keď sa veľmi podrobne zaoberal pravopisom a otázkou grafém. V dejinách všetkých európskych jazykov sa vzťah medzi fonémou a jej grafickou podobou vyvíjal a znenáhla menil podľa toho, ako sa prehlbovalo poznanie tohto citlivého jazykovedného problému. Za veľmi paušálne treba pokladať Hochelovo konštatovanie, že "čoraz vehementnejšie sa prejavuje tendencia, aby jedna fonéma (hláska) zodpovedala jednej graféme (písmenu)". B. Hochel uzatvára, že je to logické a jednoduché. Žiaľ, je to nelogické a nenáležité či nevedecké konštatovanie, lebo podľa neho vychádza, že najprv bola graféma a potom fonéma. Je to práve naopak: prvotná bola a je zvuková podoba reči, teda aj fonéma.
Je zrejmé, že B. Hochel mal pri písaní tohto príspevku na mysli iba problém písania i — y, resp. odstránenie ypsilonu. Vidieť to aj z textu na s. 128, v ktorom sa usiluje ukázať, že to ide. Nepobadal, že text "v rídzo súkromních písomních prejavoch" sú fonémy, ktoré sa píšu s dvoma grafémami: dz (dž), ch. Je to zrejme trochu odlišná záležitosť od tej, na ktorú sa viaže písanie i — y, ale toho sa B. Hochel nedotýka.
Rovnako nie je pravda, že v novšej slovenskej jazykovede sa nik vážne nezaoberal zblížením zvukovej a grafickej stránky. Medzi prvými treba spomenúť matičného jazykovedca H. Bartka, ktorého návrh na písanie predložiek s a z, resp. predpôn s‐, z‐ a vz‐ sa neskôr uplatnil v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1953. B. Hochel zrejme nič nevie o tom, že akademik Ľ. Novák mal vypracovanú dôslednú koncepciu na odstránenie ypsilonu z našej abecedy už v povojnových rokoch 1945 — 1948. Jeho koncepcia sa neuplatnila vraj aj preto, že nesúhlasili s ňou vtedajší prominenti českej jazykovedy. Ľ. Novák túto koncepciu zaiste nevypracoval preto, aby "z večera do rána zmizli z diktátov hrúbky na radosť školákov a učiteliek". Tieto "hrúbky" školákov a veru aj učiteliek sa netýkajú iba písania i — y, je ich omnoho viac aj v iných oblastiach slovenského pravopisu! Písomné testy maturantov na prijímacích pohovoroch na vysoké školy to takisto zreteľne potvrdzujú.
strana 150
Pri svojom horlivom presadzovaní hesla Píš ako počuješ B. Hochel akosi pozabudol na veľmi dôležitú a výraznú stránku zvukovej podoby spisovného jazyka a vari slovenského jazyka vôbec, a to na spodobovanie znelých a neznelých spoluhlások čiže na asimiláciu, keď odlišnosť medzi zvukovou a písanou stránkou jazyka zostáva neporušiteľná podľa pravidla, že pred neznelou spoluhláskou sa znelá stáva takisto neznelou a naopak, pričom písanie hlások sa nezhoduje s ich výslovnosťou. Tento jazykovedný či jazykový problém nebudem rozvádzať do podrobnosti (na to sú príručky a učebnice), chcem iba pripomenúť, prečo tu nemožno uplatniť Hochelom propagované heslo Píš ako počuješ. Pri vyslovovaní mäkkého ť, ď, ň, ľ pred e, i, ia atď. sa neuplatňuje grafika podľa počutia, lebo v súčasnom slovenskom pravopise platia v tomto smere iné poučky. Je tu však aj iný háčik: spoluhláska ľ sa píše s mäkčeňom, ale koľkí Slováci ju naozaj tak vyslovujú! Trojriadkový pokus B. Hochela s písaním, aké nepočujeme, naozaj nevyšiel: nijaké mäkčene nie sú v ňom potrebné. Okrem toho B. Hochel v ukážke akosi pozabudol na spodobovanie medzi výrazmi nik bi — písanie podľa počutia by malo byť ňig bi. V tvare ňerozplakal B. Hochel tiež zabudol na spodobovanie z na s pred neznelou spoluhláskou p. Okrem toho treba ešte pripomenúť, že spodobovanie znelej spoluhlásky v pred znelými a neznelými spoluhláskami a na absolútnom konci slova predstavuje v pravopise a výslovnosti osobitnú problematiku.
Pre poučeného Slováka je toto naše opakovanie niektorých základných poučiek o vzťahu písanej a hovorenej podoby spisovného jazyka naozaj nosením dreva do lesa. Ako jazykovedec som si však pokladal za povinnosť reagovať na pokus B. Hochela zahrať sa na jazykového experta v časopise, ktorý vychádza v mnohých jazykoch sveta a čítajú ho na celom svete. Sú totiž ľudia, ktorí často posudzujú veci povrchne, ale pritom bez zábran a kontroly, či náhodou netárajú. Najhoršie na tom je, že pre redakciu Výberu je B. Hochel nezvratnou autoritou, a tak mu v dobrej viere uverejnia všetko, čo napíše. Článok, o ktorom píšem, neurobí nám vo svete dobré meno. Parafrázujúc nadpis Hochelovho článku Dobré slová o slovenčine končím svoju poznámku konštatovaním, že ide o zlé slová o slovenčine. Alebo je tu ešte jedno priliehavé slovenské príslovie: Chcel sa prežehnať, vyklal si oko.
strana 151
"... Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja..."
(A. Sládkovič)
Večný protiklad života a smrti, narodenia a zomierania, radosti a smútku a ich ustavičné striedanie v úlohe základných prírodných zákonitostí nachádza zodpovedajúci odraz v jazyku. Mimoriadne bohatú lexiku a výrazy súvisiace so smutnejším pólom týchto dvoch protikladov sme predstavili v jednom z našich predchádzajúcich príspevkov (Tá zubatá kmotra s kosou, Kultúra slova, 30, 1996, s. 343 — 347).
V porovnaní s rozporuplnou smrťou a odchodom do nenávratna je príchod človeka na svet, narodenie jednoznačnejšie: je to začiatok života nového jedinca, ktorý prináša so sebou nádej na následné pokračovanie životnej cesty rodičov v životoch ich detí. Jednoznačnosť sa môže prejaviť v jazykovom pláne v podobe zjednodušeného vyjadrenia. V téme narodenia by to mohlo znamenať, že jazykové rozkonárenie výrazov súvisiacich s radostnou udalosťou nebude také mohutné ako v prípade jej temného protikladu. S obdobím pred narodením, s pôrodom a obdobím tesne po ňom však súvisí množstvo slov, ustálených spojení a frazeologizmov. Príčinu tohto jazykového bohatstva možno vari hľadať v čírej prirodzenosti vývinu a príchodu malého človiečika na svet, ktorú zdobí neodškriepiteľný punc zázračnosti počatia a zrodenia.
Kým novorodenec prvýkrát zaplače, musí prejsť spravidla deväťmesačné obdobie stavu budúcej mamičky, t. j. gravidity. Popri pomerne rozšírenom novšom, z češtiny prevzatom slovese otehotnieť, ktoré sa používa aj v spisovnom jazyku, na označenie prechodu ženy do stavu gravidity (tiež aj do druhého stavu) sa v slovenských nárečiach používa aj ďalšie sloveso
strana 152
uplatňujúce sa aj v spisovnej slovenčine, a to sloveso oťarchavieť: Nedajbože, abi si teraz otarchavela (Likavka, okres Liptovský Mikuláš) a okrem toho aj sloveso oťažieť, ktoré prevažuje vo východoslovenských nárečiach: Takoj o meśac nato očežila (Orkucany, okres Sabinov).
Na označenie ženy, ktorá nosí plod, ktorá bude rodiť, fungujú v nárečiach (súbežene s niektorými menej známymi nárečovými podobami) prevažne formy tehotná, ťarchavá, samodruhá uplatňujúce sa aj v spisovnom jazyku. V severných stredoslovenských a v západoslovenských nárečiach prevažuje spojenie tehotná (cehotná, tahotná) žena, ktoré je miestami doložené — ako prevzaté — aj z niektorých východoslovenských obcí (napr. Švábovce, Spišské Tomášovce, Hrabkov a pod.).
Vo väčšine východoslovenských nárečí existuje adjektívne pomenovanie hrubá, ktoré sa spravidla spája so všeobecným substantívom označujúcim osobu ženského pohlavia: hrubá žena, hrubá baba. Zo Smižian v okrese Spišská Nová Ves pochádza doklad Je hruba, ta budze madz dzecko. Mladšia generácia už i v tomto regióne využíva viac novšie spojenie porodiť dieťa (porodzic dzecko).
Doklad z gemerskej obce Sása (okr. Revúca) výstižne dokumentuje variabilnosť pomenovaní pre gravidnú ženu: Koj je žena hrubá, u nás sä povia aj samodruhá, je na zläženú, je tärchavá a povia sä aj, ež je f ťäži.
Spojenie ťarchavá (ťärchavá) žena je prevažne gemerské: Iba ňedávno sä braľi a žena mu je uš ťärchavá (Kokava nad Rimavicou, okres Rimavská Sobota), ale môžeme ho počuť aj v okolí Nitry (Veľké Janíkovce), Vrábeľ, Zlatých Moraviec a v Topolčianskom okrese: To ďieuča má šesnáz‿a že je ťarchavé (Návojovce). Prirovnanie kislua sä mi ža̋dá ako tarchavé žene je z Brusníka v Revúckom okrese a dokumentuje známy fakt o rôznorodých chutiach ťarchavej ženy. Jeden doklad na slovo ťarchavá aj z novohradskej oblasti uložený v kartotéke Slovníka slovenských nárečí (ďalej aj SSN) je z obce Breznička (okr. Lučenec).
V Synonymickom slovníku slovenčiny sa ako expresívne hodnotí slovo obťažkaná, ktoré sa svojou formou podobá adjektívnym nárečovým podobám opčažená: A ona biu̯a opčažená, porodziu̯a pjekného chu̯apca (Jablonové, okr. Malacky) a oťažená (Svätý Jur pri Bratislave).
Jedným z významov substantíva ťarcha je "ťarchavosť, resp. druhý stav"; v takomto význame sa toto slovo používa zvyčajne v spojeniach typu
strana 153
padať do ťarche (Selce, okr. Rimavská Sobota) alebo biť f ťarchi či ona je v ťarchi (Malé Teriakovce, okr. Rimavská Sobota).
Na stredoslovenskom aj západoslovenskom nárečovom území je pomerne rozšírené aj ďalšie prídavné meno so spisovnou platnosťou samodruhá, ktoré sa zvyčajne používa v spojení s doplňujúcim podstatným menom žena, baba a pod.
Adjektívne formy češka, čašká, ktoré takisto vypovedajú o ťarchavosti ženy, nájdeme napríklad v okolí Púchova (obec Ihrište) alebo na východnom Slovensku v obci Babie v Giraltovskom okrese.
Výrazy typu žena f ťaži (f täži, f ťeži, f čeži), je u čeži, f čaže žena a pod. sú známe nielen z Gemera, ale aj z okolia Sobraniec a z viacerých východoslovenských obcí (napr. Bystré v okr. Giraltovce, Chotča, okr. Stropkov, Becherov a Sveržov, okr. Bardejov, Šarišské Dravce, okr. Sabinov, Sedlice, okr. Prešov, a pod.). Gemerské substantívum ťäž znamená "ťarchavosť, graviditu" a spojenie padnúť do ťäži má význam "oťarchavieť": To bulo ftedi, koj som z druhim džitätom padla do ťäži (Brusník).
Medzi zriedkavé výrazy s nádychom väčšej či menšej expresívnosti patrí napríklad adjektívna podoba tustá (Brodské, okr. Skalica), záhorské opisné spojenia v tvare budúceho času bude chovat (Brodské) a bude v kúce z obce Kuchyňa pri Malackách. (O tom, čo môže mať spoločné kút s ťarchavou ženou a akú úlohu zohrával v minulosti, sa ešte v našom príspevku zmienime.) Expresívne, no zriedkavé sú aj výrazy nahňevaná (Karlova Ves, okr. Bratislava), tekovský žartovný výraz pocipaná (= podsypaná; Rudno nad Hronom, okr. Nová Baňa) a adjektívna podoba pevná (Jedľové Kostoľany, okr. Zlaté Moravce).
Prídavné meno ťaršená vo význame "ťarchavá" uvádza ako nárečové slovo Slovník slovenského jazyka IV (s. 495), no v kartotéke SSN je doložené len sporadicky v podobe jednoslovných dokladov z Oravy (Horná Lehota a dnes už zatopená obec Ústie nad Oravou).
Frazeologický charakter má aj v spisovnom jazyku známe spojenie je v druhom (druhem, druhém, druhim) stave, ktoré je rozšírené v stredoslovenských a západoslovenských nárečiach a len miestami vo východoslovenských nárečiach (doklady na toto spojenie pochádzajú napríklad z obcí Košická Belá a Babie). Formálne veľmi podobné je ustálené slovné spojenie druhé položeňí z Bernolákova v okrese Bratislava, tu však pravdepo-
strana 154
dobne ide o stav bezprostredne po druhom pôrode (výraz položnica a spojenie byť v pôlohu spomíname na inom mieste tohto príspevku): Já sem bola v druhém položeňí. Prevažne v nárečiach sú frekventované všeobecne známe spojenia je v požehnanom stave (napríklad Detva) a je v inom stave (Bohunice, okr. Levice).
Slovník slovenských nárečí I (ďalej SSN I) zaznamenáva vo význame "ťarchavá, samodruhá žena" aj západoslovenskú podobu bachratý (v danom význame, samozrejme, iba v ženskom rode): To bolo tedi, ke‿com bola z našú Hankú bachratá (Papradno, okr. Považská Bystrica); Každí rog má ženu bachratú (Šípkové, okr. Piešťany).
Prídavné meno hrubá vo význame "ťarchavá" je podľa SSN I rozšírené na celom území Slovenska: Keď bola ona hrubá a išla poroďiť, že aňi ľen tá maď ňesmela gu ňej prísť (Žaškov, okr. Dolný Kubín); Žena mu je hrubá (Kociha, okr. Rimavská Sobota); Naša ňevesta hruba (Hrabkov, okr. Prešov).
Frazeologický charakter majú spojenia už je hodne bruchatá (Jelšavská Teplica, okres Revúca), čo znamená, že "žena je vo vyššom štádiu tarchavosti" a žena má bruch (Dlhá Lúka) t. j. "je ťarchavá". Medzi frazeologizmy patrí poetické vyjadrenie z Kapušian v Prešovskom okrese nośi f sebe aňďeľika, a tiež išla (na sobáš) pot čepcom (Kostolné, okr. Myjava) — vydávala sa ako ťarchavá alebo slobodná matka. Netreba mať príliš veľkú fantáziu na to, aby sme uhádli, že doklady tá zaz dág hrubne (Kameňany, okr. Revúca), už začíná hrubnúť (Veľké Rovné, okr. Bytča) takisto vypovedajú o ťarchavej žene. Ak má žena v ťarchavosti nápadné, väčšie brucho, je namieste prirovnanie z obce Chyžné (okr. Revúca) je ako kadlub.
Motív očakávania príchodu nového človeka na svet rezonuje v spojeniach typu čaká ďecko (Žaškov), čaká maluo (Čelovce, okr. Modrý Kameň). Z Lapáša v Nitrianskom okrese pochádza ustálené spojenie čaká hu ťašká chvílka — bude rodiť. Nedokonavá zvratná podoba čakať sa (= dospievať do predpôrodného štádia, byť pred pôrodom) je známa z viacerých lokalít Slovenska, ale sa hodnotí ako zastarávajúca alebo zriedkavá: Naša ňevesta sa o mesiac čaká (Sučany, okr. Martin); Čaká sa mi žena každú chvílu (Bošáca, okr. Trenčín); Už i tota druha dzifka śe čeka, ta naraz budu kerscini (Sedlice, okr. Prešov).
Dlhé očakávanie pôrodu signalizuje doklad z oravského Žaškova: Zľe som bola a ďecko ňije a ňije sa narodiť.
strana 155
Vo viacerých lokalitách Slovenska je známy frazeologizmus lámať kolesá (Rakovice pri Piešťanoch) vo význame "mať pôrodné bolesti", prípadne "rodiť": Ňeviďíš, že čochvíľä sa budú v íh dome lámať kolesá?! (Dlhá nad Oravou); U susedó se kolesá lámu (Revúčka).
Bezprostrednú blízkosť pôrodu signalizuje doklad zo Starej Turej už hu voda odešla, t. j. "odtiekla plodová voda (pred pôrodom)". O pôrodných bolestiach vypovedajú vety prišli na ňu bóle (Bošáca) a bola som v buoľoch (Papradno, okr. Pov. Bystrica). Ak v Sobranciach počujeme vetu prišlo madz mali, znamená to, že nastal začiatok pôrodu.
V tejto situácii bol najvyšší čas zavolať na pomoc rodiacej žene odborníka alebo aspoň človeka so skúsenosťami, ktorého pri pôrode neprekvapia nijaké okolnosti. Starí obyvatelia zo Zemianskej Dediny v okrese Trstená síce vraveli: Zdraví ľuďá boľi... Dochtora aňi babice ňebolo ňijäkej, no prítomnosť skúsenej osoby pri pôrode bola určite prinajmenšom vítaná a často viac ako potrebná. Odborníčkou, ktorá pri pôrode ešte v nedávnej minulosti zohrávala dôležitú úlohu, bola pôrodná baba či pôrodná asistentka — kedysi neškolená žena, vyzbrojená nanajvýš bohatými skúsenosťami z privádzania detí na svet, neskôr školená zdravotná pracovníčka.
O dôležitosti funkcie pôrodnej baby v minulosti vypovedá ukážka nárečového rozprávania z Krnej v okrese Lučenec:
Ra‿sa mala z našej ďeďini iťi učiťi za pórodnú babu edná žena. S tímto mala súhlasiť celá ďeďina... Preto pou̯gár bubnovau̯ takto: "Hor poťe, ló poťe, na Šťecove richtárove dvór poťe, buďe rada aj porada, buďe sa voľiťi baba". Ľen kot šeci ľuďia s tín súhlasiľi, mohla sa tajť žena učiťi za babu.
Z nárečovej ukážky z oravskej obce Pribiš vyplýva, ako kedysi nazývali školu pre pôrodné asistentky: Keď vichoďila školu, nasilu hibaj do babickej školi!
Pôrodná asistentka je novšie všeobecne rozšírené pomenovanie pre babicu, babicuľu, babiculu, porodnu babicu, ktorá pomáhala príchodu novorodenca na svet. Spomenuté výrazy sú známe takmer na celom Slovensku, ale príznačné sú najmä pre severozápadoslovenskú nárečovú oblasť (kysucké a severotrenčianske nárečia) a nárečia na Orave: Babicuľa pri zľahnucí mosela dzecku prerezac pupečnú šnvoru, ľebo ňebolo tam dochtora (Brvnište); Hupkom bežali po babiculu (Veľké Rovné); Kim prinďe babicuľa, aj zľahňe — t. j. porodí (Zborov nad Bystricou, okr. Kysuc-
strana 156
ké Nové Mesto); No ftedi choďievala fše k puorodom babicä, keď bola naporúdzi, keď ňije, nu pomáhalo to, čuo bolo najbľišuo, už dáka žena, čuo to veďela opatriť (Žaškov).
Doklady s podstatným menom babica nachádzame i v južnotrenčianskom nárečí a v niektorých nárečiach na východnom Slovensku: Len babica jéj pomóhla (Kubrica, okr. Trenčín); Co jojčiš? Zavolam ci babicu (Markušovce, okr. Spišská Nová Ves).
Popri spomenutých podobách sú v nárečiach na celom Slovensku rozšírené najviac pomenovania baba, bapka (ojedinele babička) s rôznymi bližšie špecifikujúcimi adjektívami, napr. pórodná baba, ženská baba, valaská baba, ďeďinská baba, stoličná baba, a zriedka i substantívom paňi baba. SSN I zaznamenáva vo význame "pôrodná asistentka" zriedkavý expresívny výraz babenka: prišla babenka okúpad maličké (Lubina, okr. Nové Mesto n. Váhom).
Pôrodná asistentka je druhý význam homonymného hesla baba v SSN I (toto heslo spracúva významy týkajúce sa osoby ženského pohlavia), ktoré má celoslovenské rozšírenie (okrem kysuckých, šarišských a juhozemplínskych nárečí): No ňebolo aňi babi pri mojich ďeťoch, štiri sa mi naroďiľi (Žaškov); Kebi ňebolo babi, bola bi veru umrela (Bošáca); Ľec po babu, ňevesta stuka (Smižany, okr. Spišská Nová Ves).
Substantívum baba sa v opisovanom význame vyskytuje vo frazeologických spojeniach baba te pokoní ráz umívala (Rochovce, okr. Rožňava) = dávno si sa neumýval, si špinavý; dze veľo bab, tam i dzecko zahiňe (Humenné) — zbytoční pomocníci niekedy prekážajú, dobrého veľa škodí.
Ďalšie menej známe výrazy pre pôrodnú asistentku zachytené v SSN I sú už spomenuté deminutívne tvary, napríklad juhošarišské, zemplínske a abovské babička: Ucekaj, Feri, po babičku, bo na Maňu uš prišlo! (Teriakovce, okr. Prešov); Zavolajce babičku ku malemu (Hrabkov) a na strednom Slovensku miestami rozšírená zdrobnenina babka: Táto bapka babili šetki naše ďeťi (Návojovce); Po kršťienki bapka poskladala plachtu dou̯. Ďiťiatko choďievala kúpaťi dva ráze čez ďem (Čelovce).
Na východnom Slovensku môžeme počuť aj zriedkavé východospišské a šarišské výrazy babura, napr.: Už išla ku Haňi babura, bo ma zľehnuc (Žakarovce, okr. Gelnica), a hebama i hebabina (hebaľina, príp. hejbabina), ktoré sú doložené napríklad z Dlhej Lúky (okr. Bardejov): Ked žena
strana 157
zľehňe, ta volaju hebamu; zo Studenca (okr. Levoča): hebama; z obcí Brezovica: Tebe hebabina pomohla na śvet, a Torysa v Sabinovskom okrese: Už mi bars plano, treba isc skorej po hebaľinu.
Adjektívny tvar pôrodný (poronní) sa využíva nielen v spojení s podstatným menom baba: Tu bívala voláká poronná baba (Lančár pri Piešťanoch), ale aj v súvislosti s bolesťami pri pôrode: Uš prišľi na ňu pórodné boľesci (Rajec, okr. Žilina). V bežnej hovorenej reči niekedy už počuť aj spodstatnenú podobu pôrodná: Aľe pri peršim bula z mesta porodna, aľe potim už ľem doma, śvekra (Baldovce, okr. Levoča).
Stredoslovenské a západoslovenské nedokonavé sloveso babiť, ktoré sa objavilo v jednom z predchádzajúcich dokladov z Návojoviec, funguje vo význame "byť babou, pôrodnou asistentkou (prípadne ju zastupovať), pomáhať pri pôrode niekoho": Marišä babela, kim prišli néna baba zo Sási (Brusník); Mosel som aj babic, babicuľa nebola doma (Prosné, okr. Pov. Bystrica).
Je zaujímavé, že v Gemeri poznajú koláč, ktorý pečie šestonedieľke pôrodná baba, a ako dokumentuje SSN I, nazývajú ho babenica (Revúca).
Pomenovaním múdrá žena sa v Brestovci v Myjavskom okrese označuje osoba, ktorá pomáha pôrodnej asistentke pri pôrode.
S významnou udalosťou príchodu dieťatka na svet súviseli mnohé zvyky či povery, ktoré nielen upozorňovali na nebezpečenstvá číhajúce na ženu počas ťarchavosti, ale aj odporúčali, ako zabezpečiť bezproblémovú ťarchavosť či úspešný priebeh pôrodu. Napríklad v Kátove (okr. Skalica) tvrdili, že ket dojde ťehotná k muzice, stane sa neščesťí. V Selciach kolovala medzi domácimi táto povera: Taká žena, čo do ťarche padá, a ešťe o ton ňevie, kot sa pozrie na mrzáka, že to ďiťa jus takuo buďe. V Bošáci vedeli ešte donedávna takto poradiť: Samodruhá žena, abi nepotracila, nosívá za istí čas mužove gaťe. Z Rozhanoviec (okr. Košice) pochádza nasledujúce ponaučenie: Ked žena rodzi, doňeše še paľenka a da še jej do posceľi, do rošku posceľi še položi. To je boľešňik a jak porodzi, jag dzecko tu — je radošňik.
Stupňujúce sa bolesti rodičky boli neklamným znamením, že nastane, spravidla v najbližších chvíľach, vlastný pôrod, žena začne rodiť. O tomto však až v ďalšej časti nášho príspevku.
Miloslav Smatana
strana 158
V súčasných verejných rečových prejavoch sa môžeme stretnúť jednak so spojeniami fiškálna politika, fiškálny deficit, ale aj so spojeniami fiskálna politika, fiskálny deficit. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, ktorá podoba prídavného mena sa má používať v slovenčine.
Sporné prídavné meno má pôvod v latinskom slove fiscus, ktoré má v latinčine podľa Latinsko‐slovenského a slovensko‐latinského slovníka J. Špaňára a J. Hrabovského (5. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo) niekoľko významov, a to 1. kôš, 2. kôš na peniaze, pokladnica, 3. štátna pokladnica. Do slovenčiny sa toto slovo dostalo v podobe fiškus, teda so spoluhláskou š, ako je to aj v ďalších pôvodom latinských (a nielen latinských) slovách s pôvodnou spoluhláskovou skupinou sk, sp, st, napr. diškurz, paškál, škapuliar, škatuľa, škola, špeciálny, štatistika, štatút atď. Od slova fiškus, ktoré sa v minulosti používalo ako neživotné podstatné meno s významom "štátny majetok, erár; štátna pokladnica", je príponou ‐álny utvorené prídavné meno fiškálny. Táto podoba prídavného mena má u nás dlhú tradíciu: uvádza sa už v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1931, Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1940, v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1953 (11. vyd. z r. 1971), ale aj v prvom zväzku Slovníka slovenského jazyka z roku 1959. Ďalej sa s touto podobou môžeme stretnúť v slovníkoch cudzích slov, napr. v Slovníku cudzích slov A/Z od M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1979, vo Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a z. Maníkovej z r. 1997, v rozličných encyklopédiách, napr. v Malej slovenskej encyklopédii z r. 1993 (ako samostatné heslo aj v hesle fiškálna politika) a špecializovaných terminologických slovníkoch, napr. v Právnickom terminologickom slovníku z r. 1952 (Bratislava, Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení), v Slovníku politickej ekonómie od M. Dada z r. 1966 (Bratislava, Vydavateľstvo SAV), v Encyklopedickom
strana 159
slovníku medzinárodného obchodu A — Ž z r. 1994 (Bratislava, Sprint). Iba v Slovníku cudzích slov, ktorý vyšiel v roku 1997 ako preklad českého Akademického slovníka cizích slov, prekladatelia iste pod vplyvom českého originálu uviedli podobu fiskálny v rámci hesla fiskalizmus. Žiaľ, v citovanom slovníku to nie je jediný prípad, keď prekladatelia pri uvádzaní slovenskej podoby podľahli českému originálu.
Na základe uvedeného rozboru treba konštatovať, že nie je dôvod od podoby fiškálny so spoluhláskou š, ktorá je v slovenčine ustálená, ustupovať v prospech podoby so spoluhláskou s. Odôvodnené je teda hovoriť o fiškálnej politike, fiškálnom deficite, fiškálnom schodku či fiškálnom roku.
Možno ešte dodať, že v minulosti sa slovo fiškus používalo aj ako životné podstatné meno s významom "štátny zástupca, právny zástupca" (k nemu máme prídavné meno fiškálsky utvorené príponou ‐ský, teda príponou, ktorou sa tvoria vzťahové prídavné mená od názvov osôb). Z tohto slova sa vyvinul dnes všeobecne známy význam "prefíkaný človek, prefíkanec, špekulant", ktorý má príznak hovorovosti a expresívnosti. Okrem toho máme v slovenčine aj slovo fiškál rovnako s príznakom hovorovosti a expresívnosti a s významom "právnik, advokát" a s preneseným významom "múdry alebo prefíkaný človek, špekulant."
Matej Považaj
So slovami dištrikt a seniorát sa v našej tlači v súčasnosti stretáme častejšie ako v nedávnej minulosti. Stretáme sa však nielen s týmito slovami, ktoré sú podstatnými menami, ale aj s váhaním, ako sa od nich tvoria prídavné mená, resp. s otázkou, ktoré z podôb prídavných mien dištriktový/dištriktuálny, resp. seniorátny/seniorálny sú správne a prečo.
Pri uvažovaní o správnosti, vhodnosti, resp. o nesprávnosti jednotlivých výrazov si možno vziať na pomoc jazykové príručky. V treťom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997) nájdeme na s. 114 heslo dištrikt, pričom sa v ňom uvádza, že
strana 160
jedným z významov tohto slova je "cirkevnosprávna oblasť v evanjelickej cirkvi". Zároveň tu nájdeme aj prídavné meno dištriktuálny utvorené od podstatného mena dištrikt.
Pri hesle seniorát na s. 633 sa uvádza, že v jednom zo svojich významov je toto slovo cirkevným termínom, ktorým sa označuje "správny obvod v evanjelickej cirkvi". Pri tomto hesle sa uvádzajú prídavné mená seniorátny a seniorálny. Uvádzaná podoba seniorálny však nie je odvodená od slova seniorát, ale nadväzuje na latinskú podobu senioralis.
Prídavné mená dištriktuálny, seniorátny a seniorálny možno nájsť aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991. V najnovšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu (Bratislava, Veda 1998) sa však pri podstatnom mene dištrikt uvádzajú už dve variantné podoby prídavného mena: dištriktuálny i dištriktový. Pri podstatnom mene seniorát sa takisto uvádzajú dve podoby prídavného mena, ktoré sú známe z predchádzajúcich vydaní Pravidiel slovenského pravopisu: seniorátny i seniorálny. V tejto súvislosti možno ešte pripomenúť, že podstatné mená dištrikt a seniorát majú latinský pôvod, že prídavné mená dištriktuálny a seniorálny sú utvorené príponou ‐álny (napr. pri prídavnom mene seniorálny sa vychádza z latinského senioralis) a v slovenčine sú staršie, kým podoby dištriktový a seniorátny sú novšie. Podoby dištriktuálny/dištriktový, seniorátny/seniorálny sa pokladajú za štylisticky neutrálne, bezpríznakové. To znamená, že jednotlivé členy dvojice možno používať bez obmedzenia. Nemožno teda len jednoducho konštatovať, že jedna z podôb je správna, druhá nie. Napriek tomu striedavé používanie obidvoch podôb v redakčnej praxi by nebolo rozumné najmä z hľadiska jednoznačnosti a zrozumiteľnosti textu. Zdá sa, že z tohto hľadiska by bolo prijateľnejšie nestriedať jednotlivé variantné podoby, ale uprednostniť jednu z dvojice dištriktuálny/dištriktový, seniorátny/seniorálny a túto podobu dôsledne uplatňovať vo všetkých publikovaných textoch. Ktorú z podôb si však vybrať?
Odporúčame uprednostniť novšie podoby dištriktový a seniorátny, ktoré sú pravidelne utvorené domácimi príponami ‐ový, resp. ‐ný a ktorých tvorenie má oporu aj v ďalších prídavných menách, napr. subjekt — subjektový, objekt — objektový, edikt — ediktový, infarkt — infarktový, delikt — deliktový; rektorát — rektorátny, protektorát — protektorátny.
Katarína Hegerová
strana 161
Docentka Mária Myjavcová prežíva celý svoj plodný život v období, keď sa formuje "celá generácia slovakistov na našich školách, vo vydavateľstvách, v redakciách, ako aj na samotnom Slovakistickom ústave, do ktorých výchovy vložila celé desaťročia práce a úsilia", ako hovorí Michal Týr v Novom čase 1994 pri príležitosti jej šesťdesiatych narodenín. Treba dodať, že na formovaní tejto generácie a tohto obdobia sa aj sama neobyčajne aktívne zúčastnila.
Narodila sa 1. júna 1934 v Báčskom Petrovci, tam chodila do gymnázia, študovala v Belehrade a potom celý ďalší život prežíva v prostredí spomínanej generácie, v prostredí vojvodinských Slovákov. Toto prostredie, prirodzene, nachádza odraz vo všetkých aktivitách M. Myjavcovej, či už to sú drobné poznámky a komentáre k aktuálnym jazykovým, zväčša lexikálnym problémom, alebo vlastné výskumné práce a celkové hodnotenie jazykovej situácie vo Vojvodine.
Práve pri tomto hodnotení sa na rozdiel od starších prác (najmä J. Štolca o reči Slovákov v Juhoslávii) dostáva na "moderné", súčasnému vedeckému poznaniu problematiky zodpovedajúce pozície. Neskúma nárečovú situáciu, ale všíma si celkovú situáciu v používaní slovenčiny (nárečia, bežne hovorený jazyk, spisovný jazyk). Upozorňuje pritom aj na fakt, že slovenské etnikum tu netvorí súvislý celok, ale je rozdelené do troch súvislejších ostrovov: Báčka, Banát a Sriem. No napriek tomu spisovná slovenčina tu funguje ako jednotiaci, integrujúci prvok. M. Myjavcová však správne konštatuje, že tento "celonárodný" jazyk nie je uzavretý do seba, ale otvára sa okoliu, preberá vyjadrovacie prostriedky, najmä pomenovacie jednotky, predovšetkým zo srbčiny. Zisťuje, že všetci Slováci sú bilingvisti, bežne hovoria aj po srbsky, ale že na druhej strane po slovensky hovoria aj neslováci. Sú tu teda silné medzijazykové kontakty, ale predovšet-
strana 162
kým spoločné organizácie a inštitúcie, spoločné reálie, resp. (ako hovorí sama M. Myjavcová) spoločný denotačný systém.
Práve tento denotačný systém bol pre ňu podnetom na spomínané drobné komentáre, na účasť v ustaľovaní úradnej terminológie (používanej v slovenskom znení úradných dokumentov), ale aj na sústavné spracúvanie problematiky interferencie. V tejto súvislosti treba uviesť najmä jej štúdiu Súčasné vývinové tendencie v spisovnej slovenčine v Juhoslávii uverejnenú v Zborníku Spolku vojvodinských slovakistov, 6 — 7, 1984 — 1985 (porov. o ňom správu M. Pisárčikovej, Slovenská reč, 53, 1988, s. 306 — 309). Skúma v nej jednak priame i kalkované prevzatia zo srbčiny, jednak odlišné využívanie homoným a synomým v slovenčine a srbčine, ako aj rozdiely v preberaní cudzích slov i miestnych názvov.
K problematike bilingvizmu sa však M. Myjavcová vracia aj neskôr (napr. v referáte na 11. slavistickom kongrese v Bratislave). Dospieva k názoru, že v známej schéme substitúcie jazykov (A — Ab — AB — aB — B, pričom A je ovládaný jazyk, B ovládajúci, dominantný jazyk) je v súčasnosti slovenčina na treťom stupni vývinu, lebo slovenčina i srbčina sa vyvíjajú paralelne, a vyslovuje presvedčenie, že stupeň B (zánik slovenčiny) sa pri tomto vývine nedosiahne. Konštatuje síce isté obavy z častej národnej ľahostajnosti u mladých ľudí, ale svoje presvedčenie opiera práve o spomenutú silnú generáciu a jej pôsobenie vo vojvodinskej spoločnosti.
Je potešiteľné, že M. Myjavcová svoje výsledky publikuje aj v slovenských vedeckých orgánoch a stáva sa tak neoddeliteľnou zložkou našej slovakistiky i jazykovedy vôbec. Urobila tak už dávnejšie v štúdii Slovenčina v Juhoslávii — retrospektíva, súčasnosť a perspektíva (Kultúra slova, 26, 1992, s. 12 — 21), ale najmä v rozsiahlejšej štúdii Slovenčina v kontakte so srbčinou (Sociolingvistika a areálová lingvistika. Sociolinguistica Slovaca, 2, 1996, s. 100 — 140). Svoje poznatky tu síce dokumentuje konkrétnym materiálom z Báčskeho Petrovca (v ktorom r. 1991 žilo 6335 Slovákov so silnou zložkou inteligencie), ale jej závery sú nepochybne platné pre celkovú jazykovú situáciu slovenčiny (nárečovej, bežne hovorenej i spisovnej) v celej Vojvodine.
Pri hodnotení takej výraznej osobnosti, ako je M. Myjavcová, nemožno obísť jej pedagogickú činnosť. Už aj preto, že dvadsaťpäť rokov pôsobila na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Ale dôležitú úlohu zohrali i jej
strana 163
učebnice slovenského jazyka, vychádzajúce v niekoľkých vydaniach. Je to Učebnica slovenského jazyka (pre viaceré ročníky, v spoluautorstve s I. Častvanovou) i samotné učebnice Slovenský jazyk pre 1. a 2. ročník spoločnej stredoškolskej výuky a vzdelávania, Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 1. a 4. ročník strednej školy.
Napokon treba vysoko hodnotiť aj mnohé recenzie (odborných prác i prekladov umeleckej literatúry) a, prirodzene, aj vlastnú prekladateľskú činnosť (najmä zo slovinčiny).
Nemožno tu komentovať celú vedeckú produkciu M. Myjavcovej, ale aj z toho, čo sme aspoň útržkovito naznačili, vidieť jej neustávajúcu a stále sa rozširujúcu aktivitu, ktorej netvorí medze ani toto jubileum. Želáme jej, aby sa tieto medze neobjavili ani pri ďalších výročiach.
Ján Horecký
Ostatné roky aktívnej pedagogickej a tvorivej vedeckej činnosti (1972 — 1981) jednej z najvýznamnejších osobností našej vedy a kultúry v tomto storočí — akademika Ľudovíta Nováka — sú úzko späté s Prešovom. Na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (od 1. januára 1997 Prešovskej univerzity) tento mimoriadne rozhľadený a erudovaný vedec a vzácny človek prednášal historické jazykovedné disciplíny a iba s jemu vlastným a príznačným pracovným oduševnením, obetavosťou, životným optimizmom i osobným šarmom výrazne obohacoval vtedajší prešovský jazykovedný život. Preto je len prirodzené, že jeho bývalí kolegovia, ašpiranti a študenti sa jeho nedožité deväťdesiate narodeniny (pripadli na 15. október 1998) rozhodli pripomenúť si spôsobom azda najlepšie zodpovedajúcim významu jeho osobnosti a vedeckého diela — vedeckým seminárom. Na ňom si nielen oživili
strana 164
svoje zážitky zo stretnutí s akademikom Ľudovítom Novákom, sprítomnili jeho všestrannú činnosť motivujúcu k tvorivej práci, ale pokúsili sa aj o potrebnú aktualizáciu niektorých stránok jeho vedeckého odkazu.
Seminár pripravila Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty PU v Prešove a prešovská pobočka Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV (nie náhodou na čele jednej aj druhej ustanovizne stojí iniciátor a hlavný organizátor seminára prof. PhDr. Ján Sabol, DrSc., jeden z najlepších znalcov osobnosti a diela Ľ. Nováka) a uskutočnil sa 15. januára t. r. v priestoroch FF PU. Na seminári odznelo trinásť hodnotných referátov a viacero vystúpení jednak v diskusii k referátom, jednak v záverečnej spomienkovej časti na osobnosť akademika Nováka.
Úvodný referát na tému Život a dielo akademika Ľudovíta Nováka predniesol Ján Sabol. Viac esejistickou ako suchou odbornou formou pripomenul v ňom rozhodujúce fázy a míľniky pohnutého života, ale najmä najdôležitejšie výsledky a prínos vedeckého diela a organizátorskej práce Ľ. Nováka v dejinách našej jazykovedy. Ako už viackrát predtým, v jubilejných článkoch, vyzdvihol najmä zakladateľský význam jazykovednej práce akademika Nováka v oblasti slovenskej fonológie, ale zhodnotil aj jeho zásluhy v oblasti štúdia dejín slovenského jazyka (vrátane dejín spisovnej slovenčiny), všeobecnej a porovnávacej jazykovedy, ortoepie, pravopisu (ako najvýraznejšieho predstaviteľa snáh o jeho radikálnu reformu), rozboru umeleckého textu, romanistiky a ugrofinistiky.
Ján Horecký v písomne zaslanom a na seminári prečítanom referáte Ľudovít Novák a slovenčina bližšie osvetlil niektoré obdobia života Ľ. Nováka (konkrétne po roku 1945, keď bol Ľ. Novák pozbavený profesúry a zamestnania) a vyzdvihol jeho zásadný prínos v riešení dovtedy nevyriešených alebo sporných otázok pôvodu a dejín slovenčiny (prípady rat‐, lat‐, otázky jerových striednic, kontrakcie, vzťahu slovenčiny a češtiny a i.), ako aj niektorých teoretických otázok (najmä problematiky jazykového znaku).
Do Prešova nemohol prísť, ale písomný referát Otázky jazykovej politiky na Slovensku v 30. rokoch v práci Ľudovíta Nováka na seminár poslal aj Ján Kačala. Ocenil v ňom najmä veľký prínos a pomoc knihy Ľ. Nováka Jazykovedné glosy k československej otázke v bojoch proti dôsledkom uplatňovania štátnej ideológie čechoslovakizmu v jazykovej praxi na Slo-
strana 165
vensku a pri dokazovaní vedeckej tézy o svojbytnosti slovenčiny ako samostatného slovanského jazyka.
Na občas nedoceňovaný prínos Ľ. Nováka do výskumu slovenských nárečí a vôbec na jeho miesto v dejinách našej dialektológie zameral svoj referát Akademik Ľudovít Novák a slovenská dialektológia Ladislav Bartko. Uviedol, že Ľ. Novák nielenže dokonale poznal všetky dovtedajšie výsledky dialektologických výskumov u nás a vo svojich nových a originálnych výkladoch niektorých nárečových javov ich primerane využíval, ale že aj sám prispel k rozšíreniu poznatkov o týchto javoch vlastnými nárečovými výskumami, čím sa nesporne zaradil do radu vtedajších slovenských dialektológov.
Referát Ivety Bónovej Z fonologických podnetov Ľudovíta Nováka predstavuje ukážku možností aktualizácie odkazu vedeckého prínosu Ľ. Nováka v oblasti fonológie slovenčiny a jeho uplatnenia vo fonologickom výskume súčasnej spisovnej slovenčiny. Mladá autorka v ňom predstavila časť výsledkov svojho výskumu fonologických mutácií v konsonantickom systéme spisovnej slovenčiny.
Závažný pokus o podrobnú analýzu a zároveň aj o určitú rehabilitáciu prínosu Ľ. Nováka do riešenia teoretickej problematiky ternárnosti vzťahov ako základného princípu semiológie lineárnych útvarov predstavuje príspevok Juraja Furdíka Ku koncepcii ternárnych vzťahov u Ľudovíta Nováka. Autor konštatuje, že táto teória, na ktorej Ľ. Novák pracoval štyridsať rokov, nemala u nás primeraný ohlas, a snaží sa dať odpoveď, prečo je to tak.
Príznačný názov Vivat ipsilon! dal svojmu vystúpeniu na seminári František Ruščák. Priblížil v ňom vytrvalé, vyše polstoročné úsilie Ľ. Nováka o radikálnu reformu slovenského pravopisu, teda takú reformu, ktorá by ho urobila ľahším najmä odstránením zbytočnej grafémy y a výrazným posilnením fonetického princípu v písaní hlások (napríklad mäkkých konsonantov, diftongu ô a i.). Treba len súhlasiť s autorovým záverom, že k Novákovým reformným pravopisným návrhom sa ešte budeme musieť vracať.
Pravopisnej problematike sa venoval aj Ivan Očenáš v príspevku O korešpondencii grafických a fonických prvkov v reformných pravopisných návrhoch Ľudovíta Nováka. Poukázal v ňom najmä na viaceré styčné body teoretických východísk pravopisných návrhov Ľ. Nováka s interpre-
strana 166
táciou vzťahu zvukovej a grafickej sústavy jazyka vychádzajúcou z novej syntetickej fonologickej teórie J. Sabola.
Marianna Sedláková v referáte Dominanty vývinu slovenčiny vo výkladoch Ľudovíta Nováka vyzdvihla viaceré z tých Novákových výkladov dovtedy sporných jazykových javov vo vývine slovenčiny, ktoré znamenali zásadný vedecký prínos a rešpektuje ich aj súčasná veda. Za najdôležitejšie znaky vedeckej metódy Ľ. Nováka označila komplexný prístup, systémovosť a štruktúrnosť.
V záverečnej časti seminára odzneli štyri referáty, ktoré s osobnosťou a vedeckým dielom Ľ. Nováka síce nemajú nijaký priamy súvis, no možno ich označiť za výsledok tvorivého rozvíjania jeho vedeckého odkazu. Ich cieľom bolo predstaviť hlavné teoretické východiská i praktické zásady spracovania pripravovaného Morfematického slovníka slovenčiny. Ide o referát Miloslavy Sokolovej Výsledky morfematického výskumu slovenčiny, v ktorom autorka objasnila hlavné teoretické otázky problematiky a podala základnú charakteristiku tohto slovníka, o referát Františka Šimona Morfematická analýza prevzatých slov predstavujúceho princípy segmentácie prevzatých slov (autor v ňom uviedol aj viacero konkrétnych príkladov na tento postup), o referát Gustáva Moška Sekundárne údaje v Morfematickom slovníku slovenčiny informujúceho o grafických prostriedkoch, symboloch, typoch písma a číselných indexoch použitých v slovníku a o referát Vladimíra Benka Štatistické spracovanie morfém v Morfematickom slovníku slovenčiny, ktorý podal charakteristiku počítačového štatistického spracovania uvedeného slovníka.
Ukazuje sa, že podujatia podobného druhu, aké približuje táto správa, sú veľmi užitočné. Ponúkajú totiž vhodnú príležitosť návratom do nedávnej i vzdialenejšej minulosti jednak vzdať hold svetlým zjavom medzi staviteľmi našej vedy, jednak uvedomiť si možnosti a povinnosť uplatniť trvalé hodnoty ich tvorivého vedeckého odkazu v súčasnom vedeckom bádaní.
Prednesené príspevky budú publikované v pripravovanom zborníku.
Ladislav Bartko
strana 167
Spolok vojvodinských slovakistov (založený v Novom Sade r. 1969; ďalej SVS) je najstarším spolkom vojvodinských a juhoslovanských Slovákov s neprerušenou všestrannou slovakistickou činnosťou. Základnou programovou orientáciou SVS je pestovanie a výskum národného a kultúrneho bohatstva Slovákov v Juhoslávii. SVS sleduje potreby odborného zveľaďovania jazykovej kultúry v podmienkach srbsko‐slovenského bilingvizmu, sleduje situáciu slovenčiny na školách všetkých stupňov (od predškolského a základného po vysokoškolský), skúma problematiku literárnej tvorby, ako aj tvorivosti v ostatných oblastiach. SVS sa stará aj o zbieranie a odborné spracovanie pamiatok a ostatných prejavov hmotnej a duchovnej kultúry vojvodinských Slovákov a o ich prezentáciu členskej báze a iným záujemcom. V rámci svojej základnej činnosti SVS spolupracuje s mnohými podobnými spolkami v krajine a v zahraničí. Takto široko koncipovanej činnosti SVS môže vďačiť predovšetkým vyvinutému slovakistickému mysleniu, intelektuálnej a tradičnej kultúrnej zakotvenosti v týchto končinách. Z organizačného hľadiska rozvoju slovakistiky v mnohom pomohli, jeden viacej iný menej, doterajší predsedovia SVS (v chronologickom poradí — Daniel Dudok, Anna Makanová, Ján Kmeť, Samuel Čeman, Miroslav Krivák, Miroslav Dudok, Samuel Boldocký), ale predovšetkým jeho členovia, ktorí svojou entuziastickou prácou poznačili v prvom rade jazykovú, literárnu, školskú a kultúrno‐historickú sekciu. Prínosom tridsaťročnej činnosti SVS je v prvom rade desiatka medzinárodných vedeckých sympózií, na ktorých odznelo viacej ako tristo významných textov uverejnených aj v osobitných zborníkoch. Niektoré z nich spomenieme: Tradičná kultúra Slovákov vo Vojvodine (1970), Výročie časopisu Svit ako 50 rokov organizovaného literárneho života Slovákov vo Vojvodine (1973), Výročie časopisu Dolnozemský Slovák ako 75 rokov kontinuity slovenskej publicistiky vo Vojvodine (1977), Vladimír Hurban Vladimírov — tvorca modernej slovenskej drámy (1984), Poľnohospodárske tradície vojvodinských Slovákov (1988), 125 rokov ochotníckeho divadla Slovákov vo Vojvodine (1991), 250 rokov života Slovákov vo Vojvodine (1995) atď. Okrem toho členovia vojvodinskej slovakistickej spoločnosti participovali na
strana 168
vydaniach iných vydavateľov a sústavne prispievajú do slovakistických časopisov v Juhoslávii, na Slovensku a v iných krajinách.
Ako vhodná forma práce SVS sa osvedčili tzv. Slovakistické stretnutia. Doteraz sa usporiadalo 17 stretnutí, na ktorých odznelo vyše troch stovák najrozličnejších slovakistických referátov, z ktorých mnohé boli uverejnené v Správach SVS (rediguje ich M. Týr), ako aj v slovenských a iných tunajších novinách a časopisoch. V posledných rokoch sa vyprofilovali i Slovakistické kolokviá, na ktorých sa prezentuje aktuálna slovakistická problematika v podobe prednášok a diskusií. Vo vydavateľskej činnosti, okrem uvedených zborníkov z vedeckých konferencií, najdôležitejším činom je Zborník Spolku vojvodinských slovakistov, ktorý od jeho založenia r. 1979 rediguje D. Dudok. Zborník SVS získal medzinárodnú reputáciu a zoskupil takmer všetkých relevantných vedeckých pracovníkov, ktorí sa zaoberajú výskumom vojvodinskej slovakistiky a Slovákov v Juhoslávii. Založená je aj edícia bibliofílií (rediguje ich Vladimír Valentík), v rámci ktorej doteraz vyšli tri bibliofílie poézie a zakladajú sa aj nové edície. V edícii TEP (rediguje ju M. Dudok) publikované sú monografie Jána Marka Prvé slovenské osadnícke rodiny v Kovačici (1995), M. Dudka Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii — 18. a 19. storočie (1997), J. Marka Senianski Markovci v Kovačici (1997) a v tlači sú aj ďalšie zväzky.
V takomto širokom slovakistickom zábere v rámci vojvodinskej slovakistickej spoločnosti už tri desaťročia osobitné miesto patrí jazykovede. Svojou cieľavedomou aktivitou SVS umožnil, spolu so slovakistickým oddelením Filozofickej fakulty v Novom Sade a s inými subjektmi, aby sa vyprofilovali slovenskí jazykovedci so širokými slovakistickými záujmami, ako napr. Daniel Dudok, Mária Myjavcová, Michal Týr, Miroslav Dudok, Anna Maricová, Samuel Boldocký, Jaroslav Turčan, ale aj rad prakticky orientovaných slovakistov pôsobiacich v slovenských školách, v redakciách, v prekladateľstve a inde. Bohato sa rozvinuli jazykovedné myšlienky v rámci dialektológie, dejín spisovnej slovenčiny, konfrontačnej a kontaktovej jazykovedy, textovej jazykovedy atď. Široko sa uplatnili poznatky zo sociolingvistiky i z modernej deskriptívnej jazykovedy, štylistiky aj lexikológie s lexikografiou atď., vďaka čomu do povedomia bežných používateľov slovenčiny vo Vojvodine preniká jazyková kultúra, ale aj
strana 169
hlboký teoretický diskurz posilňujúci civilizačný pocit osobitnosti a svojbytnosti v týchto končinách.
Deväťdesiate roky pre SVS neboli veľmi žičlivé. Spolok vojvodinských slovakistov zostal bez dotácií, ale jeho činnosť neuhasína — napriek vojnovým bubnom a tancom. Verím, že sa v tomto smere Spolok vojvodinských slovakistov bude rozvíjať aj v nadchádzajúcom období na všeobecné dobro a spokojnosť nie iba jeho členov, ale našej spoločnosti vôbec. A hádam aj v zaslúženej pokojnej tvorivej atmosfére.
Miroslav Dudok
(Astronomická terminológia. Zost. E. Pittich — V. Rušin. Bratislava, Slovenská astronomická spoločnosť pri Slovenskej akadémii vied. 1998. 230 s.)
Do Astronomickej terminológie, ktorú spracovali členovia terminologickej komisie Slovenskej astronomickej spoločnosti a ktorej isté časti boli už uverejnené v Kultúre slova, sú zahrnuté dve zložky: jednak termíny vo vlastnom zmysle, jednak pomenovania nebeských telies či útvarov, teda vlastne vesmírna onomastika.
Do vlastnej terminológie patria pomenovania objektov (hviezda, planéta, galaxia, medzihviezdna kométa), názvy prístrojov (ďalekohľad, teodolit, pasážnik, svetelný komparátor), pomenovanie dejov, javov i hypotéz (spektrálna anomália, solarizácia, priestorová rýchlosť, problém dvoch telies). Ako vidieť, v termínoch sa používajú domáce slová, ale prevažujú prevzaté slová, najmä grécko‐latinského pôvodu. Vyplýva to zo vzniku, vývinu a pestovania astronómie v oblasti grécko‐rímskej a potom európskej kultúry. Opora o tento "klasický" základ sa prejavuje aj v tom, že tu je pomerne malý počet slov a termínov anglického pôvodu. Ide o také slová
strana 170
a termíny ako big bang, big bounce, big cranch, Big Schmidt, resp. sprej a straj (anglická podoba lat. striae). Z tohto hľadiska je príznačné aj hojné používanie vlastných mien vedcov vo funkcii motivačného prvku v názvoch ako Jeansovo kritérium, Johnsonov‐Morganov systém, Voronovov‐Veľaminov kvintet. Je však otázne, či by nestálo za to najmä pri anglických menách uvádzať výslovnosť, tak ako sa to robí pri apelatívach typu cranch [výsl. krenč]. Výslovnosť by sa žiadalo uviesť aj pri názve stokesmeter [azda: stoksmeter], ak sa vôbec neoznačí ako slangový.
Ďalším prejavom tendencie k internacionalizácii je využívanie niektorých nových slovotvorných postupov. Popri prevzatých predponách typu post‐, proto‐, sub‐, super‐ (postnova — nova po skončení obdobia vzplanutia, protohviezda, subbúrka, suberupcia, superhustý stav, supernova) sa ako motivačné prvky, a teda ako osobitné morfémy, používajú rozličné symboly, najčastejšie písmenové. Tieto morfémy sa umiestňujú jednak tradične za určované meno: index K, index (B — V), jednak podľa amerického úzu pred určované meno, a to spravidla (a odôvodnene) bez spojovníka: G hviezda, H čiara, H — R medzera, HR katalóg, MKK systém, p proces, e proces, Sd proces), dokonca aj v podobe gréckych písmen: 3 alfa proces, é Akvaridy popri Eta Akvaridy. Nie je však jasné, prečo sa spojovník píše v názvoch D‐galaxia, K‐galaxia, X‐zdroj, X‐žiarenie.
Dôsledkom dlhoročného vývinu astronomickej terminológie je aj značný počet synonymných názvov. Ak ide o rovnocenné, skutočne synonymné a ešte rovnocenne používané, uvádzajú sa so znakom rovnosti: spln = úplnok, slnkomer = heliograf. Pri mnohých synonymných termínoch sa však vyjadruje hodnotiaci postoj. Niektoré sa hodnotia ako nevhodné z odborného hľadiska (optická premenná hviezda proti vizuálna premenná hviezda, nulová línia proti magnetická inverzná línia, fotónka proti fotočlánok). Niektoré synonymné názvy sa takýmto hodnotením odsúvajú z odborného vyjadrovania pre ich jazykovú takrečeno ľudovú podobu (povetroň pozri meteor, lietavica pozri meteor, obežnica pozri planéta, padajúca hviezda pozri meteor). Niektoré z nich sa právom označujú dokonca ako zastarané (integrál živej sily, neosobný mikrometer, vlasatica pozri kométa). Niekedy však pritom nie je jasné, prečo sa napr. lietavica hodnotí ako nevhodný výraz, ale rovnako utvorené vlasatica ako zastaraný výraz. Treba súhlasiť s hodnotením niektorých termínov ako slangových.
strana 171
Je to napr. primár, sekundár (primárna hviezda, sekundárna hviezda), komes z nemeckého Koordinatenmessgerät, resp. KIM z ruského koordinatnaja izmeriteľnaja mašina — merač pravouhlých súradníc. Prečo sa však ako slangový nehodnotí aj termín shell ako synonymný k termínu obal hviezdy alebo aj stokesmeter popri neutrálnom Stokesov merač? Veľmi zriedkavo, ale odôvodnene sa niektoré termíny hodnotia ako nesprávne, napr. blink‐komparátor za svetelný komparátor. Nejde aj v tomto prípade o slangovú podobu? A nepatrí do slangu aj blend ako synonymum neutrálneho termínu zliatie čiar?
Ako vidieť, hranice medzi nevhodným, slangovým a nesprávnym nie sú dosť výrazné, preto aj hodnotenie kolíše. V každom prípade však úsilie odlíšiť bežné "spisovné" termíny od nespisovných alebo zastaraných možno pokladať za jednu z ciest k normalizovaniu a modernizovaniu súčasnej astronomickej (a vôbec každej) odbornej terminológie. Z hľadiska normatívnosti však pochybnosti vyvolávajú také termíny ako superobria galaxia (galaxia mimoriadnej svietivosti), keď príponou ‐í sa tvoria privlastňovacie prídavné mená len k názvom zvierat (pravda, výnimkou človek — človečí, trpaslík — trpasličí, boh — boží, resp. Boh — Boží) alebo erupčný výtrysk (sloveso vytrysknúť sa síce v Krátkom slovníku slovenského jazyka uvádza ako knižné, ale namiesto vodotrysk je už dávno ustálená podoba vodostrek. Aj tu by bola vhodnejšia podoba erupčný výstrek.
Dĺžka v poslednej slabike termínu anastigmát nie je odôvodnená, lebo nejde o pôvodné latinské deverbatívum. Skôr je tu analógia so slovami automat, reostat (podoba anastigmat s krátkym a uvádzajú aj slovníky cudzích slov).
Menej problémov i menej normatívnych hodnotení je v onomastickej zložke astronomickej terminológie. Tu sa takmer úplne zachováva medzinárodný charakter, a to jednak registrovaním pôvodných pomenovaní nebeských telies typu Calypso, Pasiphae, jednak ich pravopisnou adaptáciou typu Fénix, Tukan; často sa uvádzajú obidve podoby, pôvodná i adaptovaná, napr. Europa — Európa, Geographos — Geografos, Phobos — Fobos, Iapetus — Japetos. Medzinárodný charakter sa dodržiava aj prekladaním, resp. kalkovaním pomenovaní súhvezdí, napr. Had — Serpens, Panna — Virgo, Ryby — Pisces, Jednorožec — Monoceros, Jašterica — Lacerta, Južný trojuholník — Triangulum Australe. Len niektoré pomeno-
strana 172
vania obrazcov sa neuvádzajú v latinskej podobe: Síriov sprievodca, Letný trojuholník, Pegasov štvorec, Južný kríž, Južná koruna. Prekvapujúce sú podoby Naberačka mlieka, Kľúčový kameň, Nebeská G, Miestna skupina galaxií, a to tým viac, že sa pri nich neuvádza motivácia takejto podoby.
Dobrú službu urobia nielen hádankárom či krížovkárom, ale aj astronómom hojné skratky uvedených obrazcov a útvarov, napr. Pic — Pictor (maliar), Hya — Hydrea, Hyi — Hydrus (vodný had).
Treba pripomenúť, že výklady, resp. definície pojmov (termínov) sú vypracované vcelku podľa zásad uplatňovaných v logike a podľa toho aj v teórii terminológie. No nájdu sa aj niektoré nedopatrenia. Napr. termín saros sa formálne správne vykladá ako perióda cyklu zatmení Slnka s poznámkou, že trvá 18 rokov a 10 alebo 11 dní, ale sám termín i jeho motivácia uvedenou definíciou ostávajú nevyjasnené. Narušenie zásad je zrejmé napr. v termíne náhle zmiznutie protuberancie: nevykladá sa ako istý proces alebo jav, ale ako druh protuberancie (teda zmiznutie = protuberancia!). Niektoré definície sú príliš odbornícke, napr. keď sa stojatá nárazová vlna vykladá ako "výsledok interakcie nadalfvénovej rýchlosti toku plazmy slnečného vetra a magnetosféry zo strany slnečného vetra", pričom sa nikde neuvádza, čo je nadalfvénová rýchlosť, alebo napokon keď sa udalosť vymedzuje ako "'bod' v štvorrozmernom priestoročase".
Na záver možno naše pripomienky k recenzovanej astronomickej terminológii zhrnúť do konštatovania, že spracovanie slovenskej astronomickej terminológie, zachytenie veľkého počtu termínov i pomenovaní so zachovaním ich medzinárodného charakteru (či už prevzatím slov alebo kalkovaním), ale najmä upozornenia na niektoré nevhodné, slangové a zastarané termíny a napokon aj zavádzanie termínov "s predponovými" písmenovými symbolmi predstavuje krok správnym smerom k modernizácii slovenskej odbornej terminológie.
Ján Horecký
strana 173
Tyflokynológia, tyflo‐kynológia či slepecká kynológia? — Z oddelenia výcviku vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska nás požiadali o zaujatie stanoviska k ustáleniu termínu tyflo‐kynológia, ktorým sa má pomenovať vedná disciplína zaoberajúca sa výchovou a výcvikom psa na vodenie nevidiacich, zaškoľovaním nevidiaceho do úlohy používateľa vodiaceho psa a skúmaním a pozitívnym ovplyvňovaním interakcie medzi nevidiacim a vodiacim psom.
Navrhovaný termín tyflo‐kynológia sa skladá z dvoch častí, zo zložky tyflo‐, ktorá má pôvod v gréčtine a význam "slepý, slepec, nevidomý, nevidomosť", a zo slova kynológia s významom "náuka o typológii a chove psov", ktoré je rovnako gréckeho pôvodu (porov. Šaling, S. — Ivanová‐Šalingová, M. — Maníková, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava — Veľký Šariš 1997). Z jazykovej stránky nemožno proti ustáleniu tohto termínu nič namietať, lebo je utvorený bežným slovotvorným postupom a dobre sa začleňuje medzi ostatné termíny a výrazy s prvou časťou tyflo‐. Pravda, tento termín treba písať bez spojovníka, t. j. tyflokynológia, teda tak, ako sa píšu aj iné termíny a výrazy, v ktorých prvej časti je zložka tyflo‐, napr. tyflológia, tyflopedagogika, tyflotechnika, tyflografika, tyflostómia, tyflotypografia a pod.
Od názvu vednej disciplíny tyflokynológia možno pravidelne utvoriť aj odvodené slová, a to názov osoby tyflokynológ ako pomenovanie odborníka v tyflokynológii, jeho prechýlenú podobu tyflokynologička a vzťahové prídavné meno tyflokynologický.
Popri termíne tyflokynológia dalo by sa ešte uvažovať aj o synonymnom termíne, v ktorom by sa v prvej časti uplatnil prostriedok domáceho pôvodu, a to slepecká kynológia. Tento termín by mal však istú nevýhodu v tom, že sa od neho ťažko dajú utvoriť potrebné odvodeniny.
strana 174
Na záver: Termín tyflokynológia, ktorým sa má pomenovať vedná disciplína zaoberajúca sa výchovou a výcvikom psa na vodenie nevidiacich, zaškoľovaním nevidiaceho do úlohy používateľa vodiaceho psa a skúmaním a pozitívnym ovplyvňovaním interakcie medzi nevidiacim a vodiacim psom, je dobre utvorený a vhodne zapadá do systému pomenovaní rozličných vedných disciplín. Jeho výhodou je aj možnosť tvoriť odvodené slová, ako tyflokynológ, tyflokynologička, tyflokynologický.
Matej Považaj
Autozomálnodominantný či autozomálno‐dominantný? — A. M. nám napísala: "Pri redigovaní odborného textu som sa stretla s výrazom autozomálnodominantný, ktorý sa v texte uvádzal v dvoch podobách: autozomálnodominantný a autozomálno‐dominantný, teda raz sa toto prídavné meno písalo so spojovníkom, raz bez neho. Napíšte mi, prosím, ktorá z podôb je správna a prečo. Na spresnenie dodávam, že v danom odbore funguje termín autozomálna dominancia."
Kým sa zameriame na pravopis zloženého prídavného mena autozomálnodominantný, teda na to, či ho treba písať so spojovníkom, alebo bez neho, všimnime si spojenie autozomálna dominancia, ktoré má v biológii terminologickú platnosť. Slovo autozóm pochádza z gréčtiny a v biológii sa ním označuje telový chromozóm a nepohlavný chromozóm. Od podstatného mena autozóm je príponou ‐álny utvorené prídavné meno autozomálny. Slovo dominancia je latinského pôvodu; jeden z jeho významov je "prevládanie jedného z protichodných génov toho istého alelomorfného páru" (významy slov sme prebrali z Veľkého slovníka cudzích slov S. Šalinga, M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1997). Termín autozomálna dominancia by sme teda mohli opísať napr. takto: prevládanie telových, resp. nepohlavných chromozómov.
strana 175
Vráťme sa však k pravopisu slova autozomálnodominantný. Z formálneho hľadiska ide o zložené prídavné meno utvorené k názvu autozomálna dominancia. Pri uvažovaní o písaní zložených prídavných mien so spojovníkom alebo bez neho si treba uvedomiť jednu zásadu: ak sa prídavné meno týka jedného pojmu, píše sa spolu, t. j. bez spojovníka; ak sa týka dvoch rovnocenných pojmov, píše sa so spojovníkom. Príklady: literárna veda — literárnovedný, štátna bezpečnosť — štátnobezpečnostný, sociálna politika — sociálnopolitický, Dolný Kubín — dolnokubínsky, teda aj autozomálna dominancia — autozomálnodominantný; ale: logika a syntax — logicko‐syntaktický, história a spoločnosť — historicko‐spoločenský, hospodárstvo a spoločnosť — hospodársko‐spoločenský, Morava a Slovensko — moravsko‐slovenský. (Pripomíname ešte, že pri rozdeľovaní zložených prídavných mien písaných so spojovníkom sa spojovník píše — na odlíšenie od rozdeľovaných zložených prídavných mien písaných bez spojovníka — na konci predchádzajúceho i na začiatku nasledujúceho riadka.)
Záver: Zložené prídavné meno autozomálnodominantný s významom "vzťahujúci sa na autozomálnu dominanciu, týkajúci sa autozomálnej dominancie" sa píše bez spojovníka. Z dvojice autozomálnodominantný a autozomálno‐dominantný je teda správna len prvá podoba: autozomálnodominantný.
Katarína Hegerová
strana 176
info‐ (angl. — lat.) prvá časť zložených slov s významom "informačný": V súčasnosti tu funguje prvá infotéka. (ROZHLAS)
V súčasnej slovenskej lexike sa objavuje čoraz viac zložených slov s časťou info‐, ktoré možno zaradiť medzi internacionálne zloženiny, t. j. zložené slová s internacionálnou zložkou, napr. elektrostimulátor, bioenergia, agroturistika, diskohry, chemoterapia atď. Mnohé takéto slová vznikli skrátením dvoj‐ alebo viacslovného pomenovania, najčastejšie zo spojenia predstavujúceho prídavné meno + podstatné meno: elektrická energia — elektroenergia, automobilová nehoda — autonehoda, fotoelektrický článok — fotočlánok. K týmto slovám patria aj podstatné mená s prvou časťou info‐ s významom "informačný": infoservis — informačný servis, infoblok — informačný blok, infocentrum — informačné centrum, infolinka — informačná telefónna linka, infosystém — informačný systém, infostánok — informačný stánok. Zložka info‐ má pôvod v latinčine (v lat. slovese informare, t. j. utvárať mienku) a dostala sa k nám i do iných jazykov sprostredkovane cez angličtinu (z anglickej hovorovej skratky pre informáciu info; porov. aj nem. das Info — informácia, Infoheft — informačná brožúra, Infostand — informačný stánok). Aj druhá časť internacionálnych zloženín býva zväčša cudzieho pôvodu, resp. cudzí základ sa používa v zdomácnenej podobe. To platí aj o slove infotéka z našej ukážky. Zložka ‐téka je gréckeho pôvodu, znamená "zbierka, súbor" a uplatňuje sa ako druhá časť ďalších zložených slov s týmto významom (pripomíname heslo vinotéka v Kultúre slova, 33, 1998, s. 369 — 370). Infotéka je informačný katalóg, resp. informačný katalógový systém, ktorý poskytuje informácie a rady spotrebiteľom v oblasti obchodu a služieb. Ide predovšetkým o oblasť potravín, výživy a zdravia spotrebiteľov, ďalej o oblasť finančných
strana 177
služieb, energie, dopravy či vypĺňania voľného času. Jedným z cieľov infotéky je informovať spotrebiteľa o výrobkoch pred kúpou a tak predchádzať ich reklamáciám. Infotéka je inými slovami poradenstvo pre spotrebiteľov. Je to otvorený katalógový systém, ktorého listy sa aktualizujú. Táto forma služieb verejnosti sa rozbehla už aj u nás.
Slová s časťou info‐ bývajú názvami rubrík v prostriedkoch spoločenskej komunikácie. Napr. pod názvom Infoservis podávajú niektoré z nich prehľad aktuálnych podujatí (z oblasti kultúry, športu ap.), Infoblok je názov bloku informácií. Zložka info‐ sa stala súčasťou pomenovaní mnohých spoločností, firiem či inštitúcií — Infocomm, Infodigest, Infodom, Infoline, Infopro, Infopress (vydavateľstvo), Inforama, Infostat (Inštitút informatiky a štatistiky). Pri slove infolinka treba doplniť, že nejde iba o telefónnu linku, na ktorej sa volajúcemu poskytujú príslušné informácie, ale tzv. infolinku zriadilo svojho času aj ministerstvo obrany na oznamovanie prípadov šikanovania (ide tu teda o opačné pôsobenie, keď volajúci podáva informáciu nejakému adresátovi, v tomto prípade inštitúcii). Zložené slová s časťou info‐, tak ako mnohé iné zloženiny, vznikli v úsilí po úspornom vyjadrovaní. Majú ešte výrazný príznak novosti a okrem vlastných mien majú často aj príznak hovorovosti.
mímofraška gen. ‐y, žen. (gr. + tal.) fraška vyjadrená prostriedkami pantomímy, pantomimická fraška: Bratislavské Divadlo Aréna uvedie mímofrašku Ubu na motívy hry A. Jarryho. (TLAČ)
Z oblasti dramatického umenia zaznamenávame neologizmus mímofraška. Zreteľne v ňom môžeme vyčleniť dve časti, ktoré vyjadrujú vzťah k dvom dramatickým útvarom — pantomíme a fraške. Časť mímo‐ súvisí s gréckym slovom mimos (napodobňovateľ); od neho sú odvodené slová mím — herec účinkujúci v pantomíme, t. j. herec vyjadrujúci dej (výjavy) predovšetkým pomocou mimiky, mimika, čiže výrazové pohyby tváre odrážajúce vnútorné hnutia, v divadelnom význame "vyjadrenie duševných stavov postavy zmenami výrazu tváre" i slovo pantomíma ako označenie divadelného žánru, v ktorom sa dej vyjadruje mimikou. Slovo fraška pochádza z taliančiny (od slova fr╪sche — hlúposti) a pomenúva hru vyznačujúcu sa situačnou a karikatúrnou komikou. Mímofraška je teda dramatický útvar, ktorý vznikol kombináciou charakteristických prvkov pan-
strana 178
tomímy a frašky. Je to fraška, ktorej dej sa vyjadruje výrazovými prostriedkami pantomímy — mimikou, gestami, pohybom a hudbou. Slovo mímofraška vzniklo analogicky podľa ustálených slov mímodráma a mímohra, ale svojím zložením korešponduje aj so slovami nemohra či spevohra. (Názvy mímodráma, mímohra a nemohra sú druhými pomenovaniami pre pantomímu.) Hláska ‐o‐ v týchto slovách plní spájaciu funkciu.
Silvia Duchková
strana 179
JÁN HORECKÝ
Pri posudzovaní slova internet sa vynárajú dve otázky: aký je slovenský ekvivalent tohto slova a či ho treba písať s veľkým, alebo malým začiatočným písmenom.
Hneď na začiatku treba povedať, že slovenský ekvivalent slova internet nemáme. Keby sme sa ho aj pokúsili preložiť do podoby medzinárodná sieť, azda málokto by po ňom siahol. Predovšetkým preto, že by to bol pomerne dlhý názov. Ale nepochybne aj preto, že prevzaté slová s prvou zložkou inter‐ sú v spisovnej slovenčine dosť udomácnené.
Ide nám skôr o to, ako slovo internet vzniklo a čo presne znamená. Jeho druhá zložka, časť ‐net, je vlastne sieť. Prvá zložka, časť inter‐, máva dva významy. Používa sa jednak na vyjadrenie medzinárodnosti, jednak na vyjadrenie vzájomného vzťahu. V prvom prípade sa vyskytuje v slovách ako internacionálny, internacionalizmus, interliga, v druhom prípade býva v slovách ako interkontinentálny, interparlamentárny, interakcia. V slove internet by sme časť inter‐ mohli chápať ako vyjadrenie medzinárodnosti či skôr celosvetovosti. Ide totiž o počítačovú sieť, ktorá má ambície stať sa celosvetovou.
Pokiaľ ide o písanie s veľkým či malým začiatočným písmenom, môžeme uviesť známy príklad aspirín. Pôvodne to bola chránená značka istého lieku. Ale keď sa aspirín stal veľmi populárny, začal sa chápať ako všeobecný názov lieku proti horúčke, teda z vlastného mena sa stalo všeobecné meno, a preto sa názov začal písať s malým začiatočným písmenom. To platí aj o slove internet.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 8. 1997)
strana 180
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
V jednej rozhlasovej relácii predmetom debaty boli ľúbostné listy slávnych ľudí. Redaktorka raz hovorila o ľúbostných listoch, no v zápätí o milostných dopisoch. Poslucháč nadobudol dojem, že ide o synonymné spojenia — ale nie je to tak.
O tom, že slovo dopis je v slovenčine list, potvrdzujú nielen všetky naše slovníky, ale aj dobrý úzus, ba aj poštová terminológia: píšeme i dostávame listy, podávame doporučené listy, kupujeme listový papier a s priateľmi si píšeme, nie dopisujeme. Nepoznáme však spojenie milostný list. Dievčence zvyčajne píšu, príp. dostávajú zamilované listy. Spojenie milostný dopis, ktoré sa viac ráz použilo v spomínanej relácii, má v slovenčine jednoznačný ekvivalent ľúbostný list. To preto, že prídavné meno milostný, má v našom jazyku dosť obmedzenú platnosť a že v uvedenej situácii sa bežne používa slovo ľúbostný. Vravíme o ľúbostnom, nie o milostnom vzťahu, poznáme ľúbostné, nie milostné piesne. Básnici píšu ľúbostné básne, knižne sa vydáva ľúbostná lyrika a zamilovaní si píšu ľúbostné listy. Použiť slovo milostný v takýchto kontextoch nie je náležité. Slovenčina pozná aj slovo milostný — ako istým spôsobom príznakový, trocha zastaraný knižný výraz. Súvisí so slovom milosť s významom, "milota, pôvab": milostný znamená "milý, pôvabný, ľúbezný". V závere vari ešte zopakujeme, že aj slávni ľudia si písali ľúbostné listy, nie milostné dopisy.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 7. 1997)
KATARÍNA HEGEROVÁ
Aj vás trápi alergia? Ak áno, určite navštevujete alergiológa. Alebo žeby sa odborník zaoberajúci sa liečbou alergií volal alergológ?
strana 181
Ak sa prikláňate k prvej možnosti, teda k podobe alergiológ, máte pravdu. Ak váhate a namietate, že správna je podoba alergológ, zamyslíme sa, prečo to tak nie je.
Ak ste neochvejne presvedčení o správnosti podoby alergológ, zneistieť môžete až vtedy, keď zistíte, že v Pravidlách slovenského pravopisu a v novšom, prepracovanom a doplnenom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa toto slovo zachytáva v podobe alergiológ. Prečo je to tak?
Je to tak preto, že vedný odbor, ktorý sa zaoberá príčinami a terapiou alergie, nie je alergológia, ale alergiológia. Názvy vedných odborov sa totiž odvodzujú príponou ‐lógia, ktorá sa pomocou hlásky ‐o‐ pripája k odvodzovaciemu základu zostávajúcemu po vynechaní prípony ‐a z tvaru nominatívu. V prípade slova alergia je odvodzovacím základom časť alergi‐, nie alerg‐. Teda je alergia — alergiológia, podobne ako je anestézia — anestéziológia, epidémia — epidemiológia, baktéria — bakteriológia.
Keďže vedný odbor je alergiológia, odborník v alergiológii nie je alergológ, ale alergiológ. Ambulancia, v ktorej ordinuje, je alergiologická ambulancia.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 7. 1997)
JAN HORECKÝ
V súčasnej ekonomike, ako sa často dočítame v tlači, vzniká potreba vybudovať špeciálnu banku, ktorá by mohla a mala ovplyvňovať dovozné a vývozné vzťahy medzi štátmi. Úradný názov takejto banky by mohol mať podobu exportná a importná banka, prípadne aj vývozná a dovozná banka. Ukazuje sa však, že bude výhodnejšie prebrať medzinárodnú podobu.
Jednou z výhod, ktorá vyplýva z použitia prídavných mien exportný a importný, je aj to, že z nich možno pohodlnejšie, s využitím predpôn ex‐ a im‐ utvoriť vhodnú a účelnú skratku v podobe exim. Pravda, ak sa roz-
strana 182
hodneme pre túto skratku — exim — vzniká ďalšia otázka, či ju písať oddelene od slova banka, alebo či ju chápať ako istý druh predpony a potom písať spolu so slovom banka. V prospech tejto druhej možnosti hovorí fakt, že máme už názvy ako Interbanka, Istrobanka, ba aj Poľnobanka (teda s domácou časťou poľno‐ za prídavné meno poľnohospodársky).
Pretože takéto názvy chápeme ako pomenovania jedinečných ištitúcií, pokladáme ich za vlastné mená, a preto ich píšeme s veľkým začiatočným písmenom.
Máme teda tri možnosti: Dovozná a vývozná banka, Exportná a importná banka a Eximbanka. Z nich sa v dnešnej situácii dáva prednosť krátkej a výraznej podobe Eximbanka.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 7. 1997)
IVAN MASÁR
Vo zvukovej prenosnej technike sa nám udomácnil i slangový termín kašlátko. Venujeme sa mu preto, že pri ňom nevystačíme s výmenou prípony ‐tko príponou ‐dlo. Povedané inak: ani názov kašľadlo nie je v oblasti prenosu zvuku prijateľný. Vysvetlíme, prečo je to tak.
Slovotvorná štruktúra tohto názvu umožňuje opísať jeho význam ako "vec slúžiaca na kašľanie". Podobným spôsobom sa v slovníkoch opisujú aj významy iných slov s príponou ‐dlo, napr. kľačadlo, umývadlo, ležadlo, pľuvadlo. Lenže v prenosovej technike kašľadlo vlastne neslúži na kašľanie. Tam je to ovládací prvok, ktorý má zabrániť, aby napr. kašľanie moderátora počul rozhlasový poslucháč. A to nemožno dosiahnuť inak iba prerušením zvukového spojenia medzi poslucháčmi a moderátorom.
Oprime sa teraz na základe povedaného o dva pomenúvacie podnety: 1. chceme pomenovať ovládací prvok prístroja; 2. tento prvok má prerušovaciu funkciu. Ak vieme, že ovládacie prvky sa nazývajú tlačidlá, vycho-
strana 183
dí nám, že falošne motivovaný názov kašľadlo môže nahradiť významovo priezračný názov prerušovacie tlačidlo. Náš záver: ani kašlátko, ani kašľadlo, ale prerušovacie tlačidlo.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 8. 1997)
JÁN KAČALA
Naša súčasnosť svojou dynamickosťou dáva veľké možnosti jazykovo tvorivým príslušníkom nášho spoločenstva, aby naplno uplatnili svoju jazykovú vynachádzavosť. Vítaná je najmä taká vynachádzavosť, ktorá podporuje predstavu o životaschopnosti nášho jazyka a ktorá je plne v súlade so zákonitosťami spisovnej slovenčiny. Týmto požiadavkám zodpovedajú aj nové pomenovania cielený, cielene a cielenosť, ktoré sme si v ostatnom čase všimli najmä v publicistických a náučne ladených prejavoch. Pri pozornom načúvaní ich môžeme nájsť v spojeniach typu cielený výskum, cielený postup, postupovať cielene, cielenosť niečích krokov. Už pri prvom počutí je každému používateľovi slovenčiny jasné, že uvedené výrazy celkom jasne súvisia zo slovami cieľ, cieliť. Pre vznik uvedených nových výrazov má rozhodujúci význam práve sloveso cieliť, ktoré okrem významu "mieriť na cieľ" má aj význam "smerovať niekam". A práve na tento druhý význam nadväzujú aj citované výrazy cielený, cielene a cielenosť. Táto významová súvislosť má svoj bezprostredný prejav aj vo formálnej stránke: výraz cielený svojím pôvodom je totiž tvarom (trpným príčastím) slovesa cieliť, no v súčasnosti už prešiel k prídavným menám, čo potvrdzuje aj príslovka cielene a podstatné meno cielenosť. Trojica nových výrazov cielený, cielene, cielenosť si takto zachováva úzku významovú zviazanosť s východiskovým slovesom cieliť, no zároveň značí obohatenie nášho jazyka o nové pomenovania.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 9. 1997)
strana 184
MATEJ POVAŽAJ
Pracovníci pamiatkovej inšpekcie Ministerstva kultúry SR sa na nás v liste obrátili s otázkou, či v spojeniach typu vykonať ohliadku, miestna ohliadka namiesto slova ohliadka nemajú skôr používať slovo obhliadka. Tu je naša odpoveď.
V Krátkom slovníku slovenského jazyka zachytávajúcom najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny podstatné meno ohliadka, ale ani sloveso ohliadnuť, resp. ohliadnuť si, ktoré je odvodzovacím základom podstatného mena ohliadka, nenájdeme. Vo význame "pohľadom celkove, zvyčajne dôkladne, preskúmať, prezrieť si" sú však v slovníku slovesá obhliadnuť a obhliadnuť si. A pravdaže, nájdeme v ňom aj podstatné meno obhliadka, ktoré je pravidelne utvorené zo slovesa obhliadnuť si. Preto aj v spojeniach, ktoré vo svojom liste uviedli pracovníci pamiatkovej inšpekcie, treba jednoznačne dať prednosť podstatnému menu obhliadka, teda vykonať obhliadku, miestna obhliadka. Podstatné meno obhliadka radíme používať aj v spojeniach ako obhliadka terénu, obhliadka poškodeného vozidla, ale aj v takých spojeniach, ktoré môžeme počuť najmä od kriminalistov, ako sú spojenia obhliadka miesta činu, obhliadka mŕtvoly.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 9. 1997)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Jedným z najčastejšie používaných slov v našej reči je spojka ale. To preto, že často potrebujeme upozorniť na odlišnosť niečoho, chceme postaviť niečo do protikladu, jedným slovom odporujeme myšlienke vyjadrenej v jednej časti súvetia. A práve spojka ale je základným prostriedkom na
strana 185
vyjadrenie odporovacieho vzťahu. V ostatnom čase možno pozorovať oživovanie nekorektného postavenia tejto spojky vo vete. Na takýto nie správny slovosled ukážeme na tomto príklade: Všetci sme súhlasili, brat ale odmietol. Podľa pravidiel našej gramatiky spojky stoja na začiatku tej vety, ktorú uvádzajú. Týka sa to aj spojky ale. Podľa toho treba predchádzajúcu vetu upraviť takto: Všetci sme súhlasili, ale brat odmietol.
Zásada je teda jednoduchá: spojku ale kladieme vždy na prvé, nie na druhé miesto vo vete — práve tak, ako aj iné spojky, napr. Usmieva sa, no myslí si svoje. Zatvoril dvere, avšak vietor ich odchýlil. Nemysliteľné by bolo postavenie spojky v týchto vetách na druhom mieste, veď porovnajte: "Usmieva sa, myslí si no svoje. Zatvoril dvere, vietor ich avšak odchýlil." Jedinou výnimkou pri polohe spojok na čele vety je spojka však: tá sa ako príklonka kladie na druhé miesto: Usmieva sa, myslí si však svoje. No spojka ale do tejto výnimky nepatrí, preto treba dodržať jej postavenie na čele vety v súvetí: Usmieva sa, ale myslí si svoje. Spojka ale je na začiatku aj vtedy, keď sa samostatne uvádza časť súvetia: Ale druhá strana na dohovor nepristúpila (chybne by bolo: "Druhá strana ale na dohovor nepristúpila").
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 9. 1997)
IVAN MASÁR
V praxi často vzniká potreba utvoriť názov vlastnosti konkrétneho predmetu, stroja, náradia atď. Vznikla aj pri pomenúvaní istej vlastnosti kabíny používanej pri tlmočení z viacerých jazykov, t. j. pri simultánnom tlmočení. Pri takomto tlmočení stojí vedľa seba niekoľko kabín, pričom musia mať takú vlastnosť, aby sa tlmočníci navzájom nepočuli, a teda nevyrušovali. Inými slovami kabíny musia byť zvukovo izolované. Na túto vlastnosť sa ustálil názov nepriezvučnosť.
strana 186
Slovotvorná stavba názvu však ukazuje, že jeho odvodzovací základ, t. j. prídavné meno priezvučný, naše slovníky nezachytávajú. Tvorcovia názvu si teda najskôr vypomohli analógiou s prídavným menom priezračný. Ak priezračný znamená "priehľadný, cez ktorý možno vidieť", potom význam analogicky utvoreného prídavného mena priezvučný môžeme opísať podobne: priezvučný je taký, cez ktorý možno počuť. Azda netreba dodávať, že nepriezvučný je taký, cez ktorý počuť nemožno. Dodať však načim, že aj od prídavných mien so záporným ne‐ sa názvy vlastností tvoria veľmi jednoducho a pravidelne príponou ‐osť: nepriesvitnosť, nepriepustnosť, neprestrieľnosť. Priraďuje sa k nim aj názov nepriezvučnosť. Odobrujeme teda jazykovú správnosť vety Dvere kabíny na simultánne tlmočenie musia mať uspokojivú nepriezvučnosť.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 9. 1997)
JÁN HORECKÝ
Pouvažujeme dnes o slove extrémista, ktoré sa dostáva do obehu ako pomenovanie človeka, ktorý pestuje extrémne, netradičné športy (napr. beh po zvislých stenách, skákanie na gumennom lane, ale aj potápanie).
Podstatné meno extrémista je utvorené slovotvornou príponou ‐ista od takého základového slova alebo spojenia slov, ktorým sa označuje niečo extrémne, krajné, výstredné. Extrémista je teda napríklad stúpenec krajných politických alebo vôbec spoločenských hnutí, ale aj ten, kto sa v správaní prejavuje výstredne, veľmi neprimerane situácii.
Takéto odôvodnenie významu sa uplatňuje aj v spomenutom pomenovaní osoby pestujúcej výstredné športy. Tieto športy totiž majú aj súborné pomenovanie extrémne športy, ktoré je podľa našej mienky vhodnejšie než napr. označenie netradičné športy alebo adrenalínové športy. Do obsahu pomenovania netradičné športy by sme totiž mohli zahrnúť aj niektoré
strana 187
kolektívne športy a pomenovanie adrenalínové športy je veľmi expresívne. A keby sme utvorili napr. názov adrenalinista, dostali by sme skôr pomenovanie človeka, ktorý chorobne trpí zvyšovaním adrenalínu.
Z nášho výkladu vyplýva ešte jeden pozoruhodný záver. Ak už jestvuje slovo extrémista, mohli by sme predpokladať, že pomenovanie športového extrémistu vzniklo prenesením významu. V skutočnosti však vzniklo osobitným samostatným odvodzovaním. Pravda, pre používateľa je to vlastne jedno.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 9. 1997)
KARARÍNA HEGEROVÁ
V juhovýchodnej Ázii pri Bengálskom zálive leží štát, ktorý bol predtým známy ako Barma. V najnovších kartografických dielach by ste však túto krajinu, ktorou v minulosti zmietali ostré politické nepokoje, pod týmto názvom už márne hľadali. Prečo je to tak?
Odpoveď na túto otázku súvisí s pohnutou históriou tohto štátu, ktorý mal v minulosti dva názvy: volal sa Barmský zväz i Socialistická republika Barmský zväz. V barmčine, v jazyku so starou literárnou tradíciou, ktorá je úradným jazykom Mjanmarska, sa však základ Mjanma na označenie toho štátu používal aj predtým, teda ešte v časoch, keď táto krajina bola u nás známa ako Barma.
Od roku 1989 sa tento štát volá Mjanmarský zväz, skrátene Mjanmarsko. V kartografických dielach sa až donedávna zachytával v podobe Myanmar písanej s ypsilonom. v súlade s výslovnosťou sa dnes názov tohto štátu píše a vyslovuje rovnako, teda s ‐j‐: Mjanmarský zväz, skrátene Mjanmarsko.
Skrátené pomenovanie Mjanmarsko je utvorené pomocou prípony ‐sko, ktorou sa v slovenčine tvoria skrátené názvy štátov, napríklad Slovensko, Fínsko, Nórsko, Nemecko, teda aj Mjanmarsko. Podobu Mjanmar-
strana 188
sko zachytáva aj záväzná publikácia Vžité slovenské názvy štátov a závislých území, ktorú nedávno vydal Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Bývalá Barma je teda Mjanmarsko.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 9. 1997)
IVAN MASÁR
V Bratislave máme rieku Dunaj, obchodný dom Dunaj a hotel Dunaj. Pravda, názov hotela nemá domácu slovenskú podobu, lež cudziu Danube. Bez poznatku o tom, že názov bratislavského hotela má pôvod vo francúzštine, mnohí používatelia slovenčiny názov hotela vyslovujú v podobe [danube]. Iní sa domnievajú, že ide o anglický názov, preto ho vyslovujú ako [dejnjub]. A napokon je tu ešte tretia skupina. Patria do nej tí, čo vedia, že na vybudovaní hotela má zásluhu francúzska firma, ktorá nekompromisne presadila francúzsky názov. Vo francúzštine má názov rieky Dunaj podobu v písme úplne zhodnú s anglickou. Vo výslovnosti je však veľký rozdiel: po francúzsky je to [danüb], po anglicky [dejnjub].
Jestvujú tri dôvody, pre ktoré venujeme pozornosť výslovnosti názvu bratislavského hotela: 1. vzhľadom na pôvod názvu chceme pripomenúť, že jeho korektná výslovnosť je [danüb], teda taká ako vo francúzštine; 2. chceme odmietnuť výslovnosť [danube] aj [dejnjub]; 3. chceme upozorniť, že slovenské reálie v slovenskom prostredí treba pomenúvať domácimi jazykovými prostriedkami. Iba to v najväčšej miere zaručuje korektné a kultúrne zaobchádzanie s ich názvami.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 10. 1997)
strana 189
Ján Horecký
Nedávno sme dostali otázku, či sa futbalisti pri nerozhodnom výsledku zápasu môžu rozísť remízou. Pri hľadaní odpovede musíme najprv zistiť, akými prostriedkami sa vo všeobecnosti dopĺňa význam slovesa.
Najbežnejšie sa význam slovesa dopĺňa príslovkou. Môžeme sa teda rozísť pokojne, rýchlo, bezhlavo. Veľmi často môžeme potrebné doplnenie vyjadriť ako sprievodnú okolnosť nejakým podstatným menom v predložkovom páde. Teda môžeme sa rozísť v rýchlosti, s úsmevom, bez náhlivosti. Aj z uvedených príkladov možno prísť k záveru, že na vyjadrovanie sprievodných okolností nejakého deja nemožno použiť inštrumentál bez predložky. Je to preto, že bezpredložkový inštrumentál sa obyčajne používa na vyjadrenie nástroja, prostriedku.
Každému je azda jasné, že remíza nie je nástroj, prostriedok, ale výsledok istej činnosti, preto je správne iba vyjadrenie s predložkovým inštrumentálom rozísť sa s remízou. Tento záver môžeme podporiť porovnaním so slovesom rozlúčiť sa, ktoré má význam veľmi blízky slovesu rozísť sa. Aj tu je niekoľko možností na vyjadrenie spôsobu lúčenia. Môžeme sa lúčiť pokojne, radostne, narýchlo, ale aj v rýchlosti, v poriadku, v náhlivosti. Pri slovese rozlúčiť sa môžeme však použiť aj inštrumentál bez predložky. Napr. v spojeniach ako rozlúčiť sa kývnutím hlavy, miernym úsmevom sa naozaj vyjadruje kývnutie hlavy, úsmev ako prostriedok lúčenia.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 10. 1997)
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno sme od distribútora hračiek dostali otázku, ako nazvať jednoduchú hračku určenú malým deťom, najmä dojčatám, ktorú môžu bez pora-
strana 190
nenia si ďasien hrýzť, ba naopak, ktorej hryzením pomôžu malým zubčekom ľahšie sa predrať cez ďasná von. V rečovej praxi sa už sporadicky začal používať názov hryzátko, v množnom čísle hryzátka, o ktorom však spytujúci sa pochyboval, že je z jazykovej stránky vyhovujúci.
Spytujúcemu sa sme dali za pravdu v tom, že názov hryzátko nevyhovuje, a to preto, lebo názvy vecí a nástrojov sa v spisovnej slovenčine netvoria slovotvornou príponou ‐tko. Namiesto nej sa spravidla uplatňuje prípona ‐dlo, napr. strúhadlo, špáradlo, ležadlo, tlačidlo, resp. jej zdrobňujúci variant ‐dielko: strúhadielko, špáradielko, ležadielko, tlačidielko. Podľa tohto modelu by sme mohli na pomenovanie hračky určenej na hryzenie utvoriť názov hryzadlo resp. hryzadielko. Pravda, slovo hryzadlo, ktoré sa bežnejšie používa v množnom čísle v tvare hryzadlá, je už významovo obsadené. Pomenúvajú sa ním hryzavé ústroje hmyzu. A tak je vhodné siahnuť za inou slovotvornou príponou. Takou môže byť prípona ‐ačka, ktorou sa takisto tvoria názvy vecí a nástrojov, ako napr. hojdačka, sedačka, obkladačka, húkačka, voňačka, naberačka, mávačka, viazačka, vistrihovačka. Podobne môžeme utvoriť aj názov hryzačka. Názov hryzačka, v množnom čísle hryzačky, nám vhodne poslúži na pomenovanie hračky určenej na hryzenie.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 10. 1997)
KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ
Podnetom na dnešnú jazykovú poznámku bola otázka istej prekladateľky, či sa má výraz donebavolajúci napríklad v spojení donebavolajúca krivda písať spolu či osobitne, či ho teda chápať ako prídavné meno.
V súčasnosti je v slovenčine veľa zložených prídavných mien. Z mrakodrapov, čo sa týčia k nebu, vznikli nebotyčné mrakodrapy, z plaču, čo priam láme srdce, srdcelomný plač. Nové špecifické vlastnosti sa vyjadrujú
strana 191
prídavnými menami, ako sladkokyslý, napr. sladkokyslý uhorkový nálev, teplovzdušný, napr. teplovzdušné kúrenie. Tieto a ďalšie zložené prídavné mená píšeme spolu.
Menej frekventované sú zložené prídavné mená, ktoré vznikli na pozadí istých vetných konštrukcií. Napríklad to, že Ježiš vstal z mŕtvych a že vstúpil na nebesia, možno vyjadriť zloženými prídavnými menami zmŕtvychvstaný, nanebovstúpený. Na mariánsky sviatok Nanebovzatia Panny Márie nadväzuje zložené prídavné meno nanebovzatý používané v spojení nanebovzatá Matka Božia.
Analogicky podľa predchádzajúcich príkladov zložených prídavných mien majúcich osobitný význam máme dôvod výraz donebavolajúci hodnotiť ako prídavné meno a písať ako jedno slovo. Frazeologizované slovné spojenia donebavolajúca krivda má význam "nehorázne veľká, preukrutná krivda".
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 10. 1997)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
V súvislosti so vstupom do tretieho tisícročia sa už dnes často spomína číslovka dvetisíc. A onedlho budeme túto číslovku denne písať ako súčasť dátumu. V písanej podobe to bude jednoduché: dvojka a tri nuly. No ako znie hovorená podoba tejto číslovky — dvetisíc alebo i dvatisíc, ako dakedy počujeme? Akú má podobu radová číslovka — dvojtisíci alebo dvetisíci (napr. v spojení so slovom rok)?
Pri odpovedi sa musíme opierať o súčasné normatívne príručky. Vo všetkých sa uvádza základná číslovka v podobe dvetisíc, nie dvatisíc. Tu platí zaiste analógia s číslovkou dvesto, pri ktorej tvar číslovky dve sa v rode zhoduje s číslovkou sto. Jednotne a v zhode s kodifikáciou hovorme o roku dvetisíc, o tom, že rok dvetisíc značí prelom tisícročia, že rok dvetisíc bude pre ľudstvo jubilejný.
strana 192
Číslovku dvetisíc budeme často používať aj v tvaroch, aké majú prídavné mená — vtedy hovoríme o tzv. radových číslovkách. Ak sa má napr, stavba dokončiť v roku dvetisíc, môžeme sa vyjadriť, že sa stavba dokončí v dvojtisícom roku. I tu možno očakávať varianty dvojtisíci a dvetisíci. Správny z nich je ten prvý — tvar dvojtisíci. Opäť sa môžeme oprieť o staršie i najnovšie normatívne príručky, ktoré uvádzajú iba tvary dvojstý, dvojtisíci, dvojtisícový, podobne ako trojstý, trojtisícový, štvorstý, čtvortisícový.
Zopakujeme: Očakávame jubilejný rok dvetisíc. Po dvojtisícovom roku sa začína tretie tisícročie.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 11. 1997)
Oznámenie. — So zreteľom na vážne ekonomické problémy pri vydávaní časopisu Kultúra slova, prvé tohoročné čísla vyšli so značným oneskorením oproti plánovaným termínom. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Matica slovenská ako spoluvydavatelia časopisu podnikajú príslušné kroky, aby sa situácia do konca roka napravila. Prosíme pravidelných odberateľov a čitateľov Kultúry slova o pochopenie.
Redakcia