.. contents:: `Obsah` **strana 65** Koncentrát veľkého poznania =========================== JÁN KAČALA Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. (Apoštol Pavol v liste Korinťanom) Na konci r. 1998 v Spolku svätého Vojtecha v Trnave na 918 stranách vyšiel Katechizmus Katolíckej cirkvi ako koncentrovaný systematický výklad učenia katolíckej cirkvi. Je to preklad z latinského originálu Catechismus Catholicae Ecclesiae, ktorý bol uverejnený iba rok predtým, t. j. r. 1997. Už tieto úvodné informácie naznačujú, že svojím rozsahom, obsahom, ako aj viacrozmerným dosahom je to obdivuhodná práca (škoda, že v diele chýba akákoľvek zmienka o tom, kto ho preložil a zredigoval). Keďže takáto rozsiahla vieroučná práca na Slovensku ešte nevyšla a pri jestvujúcom počte príslušníkov katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a Slovákov za jej hranicami táto práca bude ovplyvňovať nielen náboženské vedomie tisícov veriacich, ale aj ich jazykové vedomie, v našom príspevku okrem obsahovej stránky a štruktúry tohto diela venujeme pozornosť aj jeho jazykovej stránke. Vychádzame z toho, že svojou náplňou a svojím zameraním toto dielo predstavuje udalosť nielen v živote a dejinách katolíckej cirkvi na Slovensku, lež aj v živote a dejinách slovenského jazyka. Hoci nemôžeme povedať, že by sa slovenský jazyk za ostatné pol- ------- **strana 66** storočie nebol rozvíjal aj v náboženskej, teologickej a cirkevnej spisbe a že by takej spisby na Slovensku bolo málo, jednako len preklad Katechizmu Katolíckej cirkvi hĺbkou svojho ponoru do základných otázok kresťanskej viery, systematickým usporiadaním všetkých relevantných pojmov a termínov a sústavným podaním kresťanskej náuky predstavuje kvalitatívne nóvum (a to nielen so zreteľom na predchádzajúce protikresťansky a protinábožensky zacielené socialistické desaťročia) a značí aj skúšku slovenského jazyka, pravdaže, najmä prostredníctvom prekladateľov a zostavovateľov tohto nevšedného diela. Ako sa vraví v úvodnej časti diela, "tento Katechizmus kladie dôraz na náukový výklad. Chce totiž pomôcť hlbšie poznať vieru" (s. 11). Tento náukový výklad bol vypracovaný v latinčine ako mnohostáročnou praxou preverenom liturgickom jazyku, jazyku (nielen stredovekej a nielen teologickej) vedy a literatúry, rímskokatolíckej cirkvi a štátnej správy. Tvorcovia slovenského prekladu Katechizmu sa dobre vyrovnali s úlohou pretlmočiť veľmi náročne napísaný a zostavený text do nášho národného jazyka. Urobili tak nielen na zodpovedajúcej vecnej úrovni, lež aj na vysokej kultúrnej úrovni, keďže preukázali dobré poznanie prostriedkov a možností slovenského jazyka, ako aj výsledkov vedeckého poznania slovenčiny a jej kultúry. Možno už tu povedať, že toto dielo má vynikajúcu jazykovú úroveň a potvrdzuje aj poznanie jemností v systéme súčasnej slovenčiny a jej upotrebúvania v mnohorozmernej spoločenskej aj individuálnej jazykovej praxi. Rešpektujú sa v ňom výsledky najnovšej kodifikácie spisovnej slovenčiny, tak ako je zachytená v 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997 a v 2. vydaní Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998. Uvedené stránky jazyka Katechizmu so zreteľom na predpokladané široké a dlhodobé perspektívne používanie tohto diela a jeho očakávané kladné pôsobenie v našom duchovnom, ale aj širšom kultúrnom živote istotne nie sú zanedbateľnou devízou ani pri kultivovaní jazyka a jazykových prejavov u nás v nasledujúcich rokoch. Katechizmus Katolíckej cirkvi okrem základných úradných dokumentov, t. j. apoštolského listu pápeža Jána Pavla II. (z r. 1997), ktorým sa schvaľuje a zverejňuje typické latinské vydanie Katechizmu Katolíckej cirkvi, ako aj apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. (z r. 1992), ktorou sa zverejňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi pripravený po Druhom ------- **strana 67** vatikánskom ekumenickom koncile, obsahuje Úvod a štyri časti. V Úvode sa predkladajú základné ideové východiská a praktické stránky diela, osvetľuje sa štruktúra diela a charakterizuje sa jeho cieľ a adresáti. Z hľadiska celkovej koncepcie a zamerania diela je tu dôležité konštatovanie, že tento Katechizmus je určený "predovšetkým biskupom ako učiteľom a pastierom Cirkvi" (s. 9) a prostredníctvom nich aj "tým, čo pripravujú katechizmy, kňazom a katechétom" a napokon aj "všetkým ostatným veriacim v Krista" (tamže). Prvá časť (s. 13 — 273) je venovaná rozboru Vyznania viery, druhá časť (s. 277 — 426) sláveniu kresťanského tajomstva, tretia časť (s. 429 — 609) sa volá Život v Kristovi a napokon štvrtá časť (611 — 690) je výkladom kresťanskej modlitby, najmä modlitby Pána Otče náš. Tieto štyri časti majú veľmi presné členenie: každá z nich má po dva oddiely, tie sa členia na kapitoly, kapitoly na články, články na diely uvedené vo výklade rímskymi číslicami, pričom sa na záver každého článku osobitným typom písma (kurzívou) uvádza zhrnutie. Pri rozbore Vyznania viery (v druhom oddiele prvej časti) sa v rámci článkov ešte vydeľujú tzv. odseky a v rámci nich sú diely uvedené rímskymi číslicami, pričom v závere každého dielu je už spomínané zhrnutie. Ako komplexné stavebné jednotky v rámci uvedených útvarov vystupujú články. V nich sa systematicky rozoberá jedna téma. Napríklad Desať prikázaní sa rozoberá tak, že každé z nich tvorí tému samostatného článku (na s. 513 — 609). Spôsob rozvrhnutia látky v rámci článku si môžeme ukázať povedzme na 8. článku 1. kapitoly 3. časti (s. 462 — 468); článok sa volá Hriech a má týchto päť dielov: I. Milosrdenstvo a hriech, II. Definícia hriechu, III. Rozmanitosť hriechov, IV. Veľkosť hriechu: smrteľný a všedný hriech, V. Rozmnoženie sa hriechu. Za nimi nasleduje zhrnutie. Dôsledný výkladový postup, ktorý sa využíva ako základná metóda v celom Katechizme, možno vidieť napríklad na výklade smrteľného hriechu: definuje sa podľa pápeža Jána Pavla II. na základe troch činiteľov: predmetom takéhoto hriechu je vážna vec a je spáchaný s plným vedomím a s uváženým súhlasom. Tieto činitele sa bližšie osvetľujú v samostatných dvoch odsekoch. V ďalšom odseku sa podáva výklad o nedobrovoľnej nevedomosti vo vzťahu k ťažkému previneniu a napokon sa uvádzajú dôsledky smrteľného hriechu. ------- **strana 68** Spôsob výkladu kresťanskej náuky v Katechizme Katolíckej cirkvi ukazuje napríklad odsek uvádzajúci výklad ôsmeho prikázania (s. 591): Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Tento morálny predpis vyplýva z povolania svätého ľudu byť svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu. Previnenia proti pravde vyjadrujú, slovami alebo skutkami, odmietnutie zaviazať sa tým, čo je morálne správne: sú to základné nevernosti voči Bohu a v tomto zmysle podkopávajú základy Zmluvy. — Jednoznačným konštatovaním právd sa vyznačujú najmä zhrnutia predkladané na záver jednotlivých článkov; uvedieme text zo s. 497: Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božieho milosrdenstva. — Z druhej strany sa žiada povedať, že zďaleka nie všetky texty v Katechizme sú také hladké. Skôr naopak. Obsahová a dejinná jednota kresťanského učenia, jeho historická opora vo Svätom písme, ako aj jeho neprestajné zdokonaľovanie a prispôsobovanie novým potrebám kultúrneho a civilizačného rozvoja ľudstva vyvoláva jeho ustavičné preverovanie pôvodnými (biblickými) prameňmi, ako aj konfrontovanie so stanoviskami cirkevných koncilov, vatikánskej kúrie, biskupských synod, vyznaniami neskorších svätcov, učiteľov cirkvi a ďalších svedkov viery. Preto je v texte Katechizmu veľmi veľa citátov zo Starého i Nového zákona, z pápežských listov, búl a encyklík, medzi ktorými osobitné miesto zaujíma terajší pápež Ján Pavol II. ako neúnavný bojovník za pravdu Božieho zjavenia a cirkevného učenia, ďalej z koncilových uznesení, najmä z uznesení Druhého vatikánskeho koncilu, z cirkevných spisovateľov atď. Uvedieme krátku ukážku zo s. 459: Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že miluje svojich "do krajnosti" (Jn 13, 1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: "Ako mňa miluje otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske" (Jn 15, 9). A ďalej: "Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15, 9 — 10). Spomínané zacielenie Katechizmu má svoj prejav v celkovom náučnom spôsobe podania obsahu, v upotrebúvaní náročnej odbornej nábožen- ------- **strana 69** skej a cirkevnej terminológie a v definovaní použitých pojmov a termínov, vo výbere predovšetkým menných častí reči, v zložitej, ale jasnej a zreteľnej stavbe vety a súvetia a v prevažujúcich výkladových a úvahových postupoch v texte. Odborný rozmer dielu dodáva aj práca s prameňmi a literatúrou a spomínané bohaté odkazovanie na pramene a literatúru. Tomuto rázu diela zodpovedá aj vnútrokatechizmové odkazovanie na iné odseky či paragrafy venované tej istej tematike (takéto číselné odkazy sú umiestnené na okraji textu) a spracovanie veľmi bohatých a podrobných registrov. Registre sú dva: register citovaných miest zo Svätého písma, z dokumentov ekumenických a ďalších koncilov, z pápežských a cirkevných dokumentov, kongregácií, kánonického práva, z liturgie a z cirkevných spisovateľov (na s. 693 — 752) a podrobný abecedne usporiadaný vecný register (na s. 753 — 890); obidva registre obsahujú odkazy na odseky v texte Katechizmu, ktoré sú očíslované. Takýto spôsob usporiadania výkladu a knihy nepochybne prispieva k prehľadnosti a dobrej orientácii v náročnej a navzájom sa prestupujúcej tematike knihy. Sám výklad v Katechizme má dve roviny, navzájom odlíšené váhou informácie a jej rozvíjania, ako aj priestorovo a typom písma: prvá rovina je základná, zaberá najväčší priestor a formálne je vyznačená tak, že je vysádzaná obyčajným typom písma, druhá rovina je doplnková, priestorovo je skromnejšia a je sádzaná menším typom písma. Kým základná rovina sleduje centrálnu výkladovú niť, doplnková rovina obsahuje dodatočné informácie, často historického alebo apologetického rázu. Napriek vecnej, časovej alebo miestnej rozdielnosti informácií výklad kresťanskej náuky pôsobí jednotne a vyvážene. Rozhodujúca pre toto jednotné pôsobenie celého diela je predovšetkým jednotnosť cirkevného učenia napriek jeho fungovaniu vo veľmi rozdielnych etapách vývinu ľudstva, starobylosť a pôvodnosť prameňov, z ktorých toto učenie vychádza, teologický systém vybudovaný z kresťanskej náuky a inštitucionalizovanosť výkladu tejto náuky. To, že sa kresťanské učenie opiera o pôvodné texty, ktorých vek je dvetisíc a viac rokov, dodáva tomuto učeniu a jeho výkladu nielen pevnú historickú oporu a zreteľný dejinný rozmer, ale aj vznešenosť patriacu, pravdaže, Stvoriteľovi ako inšpirátorovi a stálemu prameňu tohto učenia. Ako to vidno aj z doterajšej charakteristiky diela, Katechizmus Katolíckej cirkvi nemožno pokladať za celkom zvyčajný výkladový text: nemožno ho ------- **strana 70** totiž stotožniť ani s učebnicovým, ani s encyklopedickým, ani s monografickým či podobným náučným textom. Špecifickosť tohto textu je daná predovšetkým úsilím podať v ňom čo najkomplexnejšiu syntézu súčasných aj historických poznatkov z oblasti kresťanskej viery a cirkvi, ďalej dlhou tradíciou takýchto textov, ale najmä povahou obsahu — výkladom nielen historicky doložiteľných faktov, ktoré viedli ku vzniku kresťanstva, lež najmä celej kresťanskej náuky, zjavenej pravdy a Božieho rozmeru života človeka a všeobecne Božieho tajomstva. Jazykové prostriedky upotrebené v Katechizme sú primerané cieľu, ktorý sa dielom sleduje. V okruhu slovnej zásoby okrem jej najzákladnejšej časti sú charakteristickým znakom jazyka najmä mená božských bytostí a svätých, ďalej mená cirkevných činiteľov a cirkevných inštitúcií a náboženské a cirkevné termíny. Potreba širšej zrozumiteľnosti výkladu kresťanskej náuky, tak ako sa podáva v Katechizme, si vyžiadala, aby sa pri menej známych termínoch alebo aj pri niektorých všeobecných prevzatých slovách uvádzali výklady v podobe domácich synonymných výrazov alebo vo forme opisov významov, napríklad: Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha (s. 187). — Preto sa táto sviatosť na Východe volá krizmácia, t. j. pomazanie krizmou, alebo (po grécky) myron, čo značí "krizma" (333). — Vo všetkých liturgických tradíciách je Modlitba Pána integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia (667). Z druhej strany zasa — pravdepodobne preto, aby sa domáci termín mohol aj v medzinárodných reláciách identifikovať — v istých prípadoch popri slovenskom termíne sa uvádza aj latinský termín: Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú "základné čnosti" (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperamentia) (455). Inde sa priamo píše, že vysvetľujúci výraz pochádza z latinčiny alebo z iného jazyka: duchovná znechutenosť (po latinsky acedia) (467). V texte Katechizmu sa stretáme s viacerými výrazmi, ktoré súčasný používateľ spisovnej slovenčiny pokladá za nezvyčajné; také sú napríklad slová: bytnosť s latinským výkladom essentia, ospravodliviť — ospravodlivený, trojsvätý. Uvedieme širší kontext, v ktorom sa vyskytujú: Totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť ------- **strana 71** (62). — Boh, "ktorý... ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba" (462).— Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru (634). Niektoré výrazy sa nám zdajú nezvyčajné preto, že sa nám vo vedomí primárne spájajú s inými obsahmi; také je povedzme slovo ekonómia v spojeniach ekonómia spásy, ekonómia zjavenia, sviatostná ekonómia a ďalších. Tu sa slovo ekonómia vyskytuje v inom význame, ako ho bežne poznáme: je to náboženský terminologický význam "poriadok", ako to potvrdzuje aj vysvetlenie tohto termínu na s. 628: Ježišova "veľkňazská" modlitba má jedinečné miesto v ekonómii (uskutočňovaní plánu) spásy. Niektorým výrazom sa pripisuje význam, ktorý sa v súčasnej spisovnej slovenčine vzťahuje na iný, hláskovo príbuzný výraz. Konkrétne slovo nevera sa na s. 515 vykladá ako "nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou". Tento význam v súčasnej slovenčine jednoznačne patrí výrazu neviera, kým nevera je porušenie manželskej vernosti (takýto stav veci je v súčasnej slovenčine všeobecne prijatý a ustálený a takýto obraz o ňom podáva aj citovaný Krátky slovník slovenského jazyka). Voľnejšie narábanie s ustáleným významom slova možno vidieť na príklade so slovom vodca: Kresťanské spirituality majú účasť na živej tradícii modlitby a sú nevyhnutnými vodcami pre veriacich (647). Výraz vodca v súčasnom spisovnom jazyku je ustálený iba ako označenie živých bytostí, najmä osôb, pričom na označenie neživých predmetov a javov v analogickom význame je pevne ustálené slovo vodidlo — táto diferenciácia v systéme je pevne opretá aj o fungovanie týchto dvoch výrazov v jazykovej praxi. Ak sa autori azda chceli vyhnúť veľmi "pragmatickému" slovu vodidlo, mohli využiť niektoré z jeho synoným návod, smernica, určenie. Z hľadiska konotatívnych (nadvýznamových) vlastností slov spomenieme podobu čnosť, ktorá sa ako terminologické pomenovanie bohato upotrebúva v celom diele, a to jednotne so začiatočnou hláskou č. Zodpovedá to slovenskej cirkevnej tradícii a autori túto tradíciu zjavne nechceli porušiť napriek tomu, že podoba čnosť, ako aj odvodené výrazy čnostný a čnostne sa v súčasnosti zaraďujú medzi zastarávajúce jazykové prvky (takto ich hodnotí aj Krátky slovník slovenského jazyka). Z normatívneho hľadiska sa žiada upozorniť na osihotený prípad neodôvodneného použitia predložky k namiesto predložky na v ustálenom ------- **strana 72** spojení dať na niečo súhlas; máme na mysli vetu Nie je morálne prijateľné, ak darca alebo jeho príbuzní, ktorí majú na to právo, nedali k tomu svoj výslovný súhlas (557). Aj vo vyjadreniach vyhlasujem ho za bezpečnú normu pre vyučovanie viery (5), resp. hľadanie dôvodov pre vieru (8) by namiesto predložky pre bolo bývalo vhodnejšie upotrebiť jednoznačnú účelovú predložku na (t. j. norma na vyučovanie viery, dôvody na vieru). Veta v Katechizme je bohatá, plastická a dynamická, tvorcovia slovenského prekladu využívajú celé bohatstvo vetných typov v gramaticko‐sémantickom, ako aj obsahovom zmysle. Variabilnosť vetných foriem zodpovedá rozmanitosti a bohatosti obsahov, ktoré sa vetnými formami sprostredkúvajú používateľovi Katechizmu. Jednoznačné konštatovania sa podávajú v krátkych, málo rozvitých vetách, napríklad: Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske (455). Inde sa podľa povahy veci krátke vety s jednoznačnými zisteniami striedajú so zložitejšie stavanými vetami, napríklad: Modlitba Cirkvi, živená Božím slovom a slávením liturgie, nás učí modliť sa k Ježišovi Kristovi. Aj vtedy, keď sa obracia predovšetkým na Otca, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitby, ktoré sa obracajú na Krista. Niektoré žalmy, tak ako sú aktualizované v modlitbe Cirkvi, ako aj Nový zákon, nám vkladajú do úst a vtláčajú nám do sŕdc tieto vzývania ku Kristovi: Boží Syn, Božie Slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, Syn Panny, Dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Vzkriesenie, Priateľ ľudí... (642) Aj z uvedeného úryvku dobre vidieť, že v takýchto rozvetvenejších vetných jednotkách pozorujeme nielen početné hypotaktické javy (t. j. determinatívne spojenia na úrovni vetného člena aj vety), ale aj parataktické javy (t. j. viacnásobné vetné členy — vrátane bohato enumeratívne vystavaného vetného člena na konci úryvku). Charakteristickými javmi syntaxe sú početné polovetné konštrukcie vybudované najmä na trpnom príčastí a na prítomnom činnom príčastí, konštrukcie s prístavkom, ako aj primerané využívanie zvratného aj opisného pasíva. Uvedieme príklady: a) Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, [Boh] zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev (7). b) Reč na vrchu je učenie pre život, "Modlitba Pána" je modlitba, ale v jednej i druhej Pánov Duch dáva novú možnosť našim túžbam, týmto vnútorným hnutiam, ktoré oživujú náš ------- **strana 73** život (666). c) Tá [bratská láska] vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách posúdilo, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie (596). d) Súkromné informácie škodlivé blížnemu, hoci neboli zverené pod pečaťou tajomstva, nesmú sa rozširovať bez závažného a primeraného dôvodu (596). V rámci syntaktickej problematiky ešte upozorníme na výstavbu niektorých definícií. Najmä tzv. teologálne (t. j. božské) čnosti sa definujú priveľmi skratkovito a často do kruhu, to značí, že vo výkladovej časti definície sa v trocha obmenenej podobe vlastne zopakuje východiskový obsah. Všimneme si definíciu viery na s. 457: Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. — Ako vidno, podľa definície viera je čnosť, ktorou veríme (v Boha); podľa tohto vyjadrenia "veríme čnosťou" — no takéto vyjadrenie je v slovenčine chybné, lebo sloveso veriť sa nespája s inštrumentálom, najmä nie takého podstatného mena, ako je čnosť. Východisko z tohto stavu vidíme v odstránení uvedenej nevhodnej väzby a kruhového výkladu tým, že toto vyjadrenie urobíme explicitnejším. Môžeme to docieliť tak, že v sémantickej stavbe vety prvok čnosť z polohy nástroja posunieme do polohy subjektu deja a do vyjadrenia vsunieme dejový prvok prisudzovaný tomuto subjektu. Dostaneme takýto výsledok: Viera je čnosť, ktorá nám dáva veriť v Boha, prípadne: ktorá nám umožňuje veriť v Boha. Podobne aj vo výklade hriechu na s. 463 v závere odseku vidíme nevhodné spojenie túžba proti večnému zákonu. V slovenčine sa slovo túžba nemôže viazať s predložkou proti, lebo sa naopak viaže s predložkou za: túžime za niečím, aj túžba je za niečím. Náhrada sa dá dosiahnuť jednoduchým vsunutím trpného príčastia zameraný medzi slovo túžba a spojenie proti večnému zákonu, takže výklad dostane explicitnejšiu a správnu podobu Hriech bol definovaný ako "skutok alebo slovo, alebo túžba zameraná proti večnému zákonu". Pri náboženských textoch osobitnú stránku predstavuje do istej miery špecifický pravopis. Z dôvodov úcty sa tu veľké začiatočné písmená píšu aj tam, kde sa v iných textoch píše malé písmeno. Týka sa to názvov ako Zjavenie, Tradícia Cirkvi, Stvoriteľ, Pôvodca, Vykupiteľ, Posvätiteľ, Spasiteľ a viacerých ďalších. V týchto a ďalších prípadoch je dôvod písania veľkého začiatočného písmena zjavný, lebo za týmito mnohotvárnymi výrazmi ------- **strana 74** je Boh ako najvyššia bytosť. Na druhej strane však veľké písmeno na začiatku nachodíme aj v spojení klamstvo Pokušiteľa (65) alebo v prosbe zbav nás Zlého (665). Tieto prípady ukazujú, že v tomto spôsobe písania už nejde len o písanie na znak úcty, lež tu máme do činenia s iným prístupom k vymedzeniu vlastného mena. Celkove hodnotíme slovenské vydanie Katechizmu Katolíckej cirkvi ako vysoko kladný čin z viacerých stránok. Katolícka cirkev týmto neobyčajným dielom zaujíma kvalifikované súhrnné stanovisko ku všetkým závažným otázkam súčasného človeka. Pri príprave slovenského vydania Katechizmu prekladatelia, redaktori aj vydavatelia urobili slovenskému čitateľovi, ale aj slovenskému jazyku neoceniteľnú službu a postavili ním vzácny pomník poznania i slova, ktoré bolo na začiatku. Reklama ako násilie, antikomunikácia a nekultúra ================================================ IVAN MASÁR Pri uvažovaní o zapojení odborného termínu do reklamy a propagácie sa uviedlo, že prostredie okolo nás je zaplnené reklamou, že reklama sa stala súčasťou nášho života, že vplýva na občana všetkými komunikačnými prostriedkami (Masár, 1991, s. 144). Takáto charakteristika vychádzala zo situácie reklamy na Slovensku koncom osemdesiatych rokov. Podobná charakteristika by terajšiu situáciu reklamy u nás vystihovala len čiastočne. V súčasnosti je oveľa výstižnejšie hovoriť o reklamnej explózii, reklamnej potope, veľkom reklamnom tresku ap. Zdanlivé zveličenia sa opierajú o neodškriepiteľné fakty: do r. 1989 pôsobila u nás iba jedna reklamná agentúra so skratkovým názvom ERPO a vychádzal jeden reklamný časopis (Propagace, resp. aj Propagácia) v podstate pre interné potreby podniku ERPO a potenciálnych záujemcov o zhotovenie letáka, pútača ap. V súčasnosti je reklamných agentúr niekoľko, reklamných časopisov alebo ------- **strana 75** novín pribudlo neprehľadné množstvo a ďalšie pribúdajú geometrickým radom. Len do bratislavských domácností agentúry usilovne dodávajú noviny s reklamou, ako sú Bratislavský kuriér, City Express, Titan, Bratislavsko (!), Avízo — Bratislavský spravodaj, (!) Prestíž, Obchodník, Market a ďalšie. Ak sa vezme do úvahy, že obchodné domy (nielen novootvárané) doslova zasýpajú zákazníkov vlastnými reklamnými materiálmi, že ulice a voľné priestranstvá sú zatarasené veľkoplošnou reklamou, t. j. pútačmi (mimochodom nepotrebne premenovanými na billboardy), že reklama oblieha občana v televízii, v rozhlase, dobiedza na neho v denníkoch a časopisoch, na obálkach, predsádkach, prebaloch kníh (aj odborných!), nemožno sa čudovať narastajúcemu pocitu ohrozenia reklamou, ako sa prestávame čudovať pocitu ohrozenia tzv. vyspelou technikou. Odpoveď na otázku, prečo reklama vháňa občana do úzkostného stavu, je naporúdzi: "Reklama je jedným z najagresívnejších žánrov novodobej komunikácie" (Čmejrková, 1997, s. 133). Ako je známe, slová agresia, agresívny majú napospol negatívne konotácie. Na akom základe sa reklama (presnejšie časť reklamy) kvalifikuje ako agresívna? Predovšetkým je to všadeprítomnosť a kvantita reklamy, ďalej spôsob komunikácie s potenciálnym prijímateľom reklamného textu (širšie reklamného produktu), jej jazykové kvality, permanentná snaha o vonkajškové efekty za každú cenu atď. Všadeprítomnosť a kvantita reklamy sa presvedčivo ukazuje už pri prechádzaní ulicami (nielen bratislavskými). Reklamné nápisy West, Marlboro, Coca‐cola na nás útočia na každom kroku. Ovešané sú nimi drobné pouličné kaviarničky (nápisy sú na provizórnych ohrádkach, na slnečníkoch, popolníkoch, obrusoch atď.), ovešané sú trafiky, obchody, reštaurácie... Nie je zriedkavé napočítať na malej trafike aj vyše dvoch tuctov nálepiek s nápisom West, ani to, že tento nápis často potláča základné informačné poslanie tabule, ako je to v prípadoch West (veľké písmo viditeľné zďaleka) — Jedáleň Orava (malé písmo viditeľné len zblízka), podobne Marlboro — Koník Pub, West — Tabak atď. Neobmedzené plytvanie nápisom West zašlo tak ďaleko, že ani pre novovzniknuté divadlo v Bratislave, t. j. pre slovenskú kultúrnu inštitúciu sa nenašiel vhodnejši názov ako West. To všetko je neobyčajne výrečným svedectvom o tom, "kto je u nás doma, kto je u nás pánom". Ak sa zamyslíme nad "owestova- ------- **strana 76** ním, marlborizáciou, coca‐colizáciou" (súhrnne nad bezhlavou amerikanizáciou) tabuľových textov, ktoré majú celkom iné funkcie než ohlasovať slávu Západu a jeho firiem či produktov, ľahko vybadáme cieľ takéhoto využívania reklamy. Je ním snaha presviedčať, že už jestvuje iba jediná svetová strana: west. Nespokojnosť občana a podráždenosť z tohto stavu je len logickým dôsledkom toho, že sa ďaleko prekročila únosná miera, pokiaľ ide o funkciu reklamy, jej množstvo a potrebu. Pristavme sa pri spôsobe komunikácie medzi tvorcom (tvorcami) reklamy a jej predpokladaným prijímateľom. Ak komunikáciu v oblasti reklamy prirovnáme k niektorým športovým hrám — povedzme k hokeju alebo k futbalu —, z prirovnania vzíde záver, že máme do činenia s nátlakovou hrou, ktorú vždy hrá iba jeden účastník komunikácie: tvorca reklamy alebo jej rozširovateľ. Ide o asymetrický model komunikácie, pri ktorom — zostaňme ešte pri prirovnaní so športom — prijímateľ má minimálnu šancu zorganizovať dôslednú a účinnú obranu. Súvisí to jednak so spomínanou všadeprítomnosťou reklamy, jednak s jej neodbytnosťou a viac alebo menej rafinovane zastieraným balamutením. Podoprieme to textovým dôkazom: Milý pán XY, nie je možné, aby sa na našej lotérii zúčastnili všetci. Je pravda, že mnohí nikdy nedostanú pozvanie na účasť, a tak ani príležitosť získať až 1 000 000 Sk... — Vy ste však na rozdiel od iných túto príležitosť dostali... To je tiež dôvod, prečo sme Vás prednostne vybrali... — Zároveň sme na Vaše meno vystavili Osobný žreb, vďaka ktorému budete môcť vyhrať Výberovú cenu 1 000 000 Sk... Úprimne by ma potešilo, keby som videla niektorého z našich zákazníkov, ako ste Vy, ako získa výberovú cenu! Dôležité: ... Všetky podstatné informácie týkajúce sa lotérie Čarovný mešec, v ktorej ste možno už teraz výhercom... To je ukážka z náborového textu, ktorým redakcia časopisu Reader's Digest vyzýva čitateľov, aby sa zúčastnili na lotérii. V texte sú nastražené lákavé osídla (možno ste už výhercom, budete môcť vyhrať výberovú cenu 1 000 000 Sk), priehľadné, a teda naivné zaliečania (mnohí nikdy nedostatnú pozvanie, prednostne sme vybrali Vás, úprimne by ma potešilo). K pravdivosti prednostného výberu sa žiada dodať, že prednostne bol vybratý každý predplatiteľ časopisu, ale aj to, že ak ponúkané lotériové výhody adresát ignoroval, vystavil sa riziku, že nábor na účasť v lotérii sa zopakuje viac ráz, čo je kvalifikovateľné ako reklamné násilie. ------- **strana 77** V intenciách podobného nátlaku sa zhotovujú aj ďalšie produkty reklamy. Napríklad pre veľkoplošný pútač nabádajúci obstarať si prenosný telefón (tzv. mobil značky Ericsson) reklamný textár skoncipoval tento text: Prejavte sa! Ste jedinečná osobnosť. Nemal by byť taký aj Váš telefón? ... A S Vaším hlasom bude zaobchádzať s ozajstným rešpektom. Bude znieť ako Vy — celkom jedinečne. Akú jedinečnosť mali autori pútača na mysli, možno nechcene, možno úmyselne prezradil výtvarník. Citovaný text totiž prekrýva postavu nadrogovaného muža s nasprostastým výrazom tváre a s účesom na spôsob stračieho hniezda; mladý muž je oblečený do zelených javorových listov! Kompozícia pútača, predovšetkým oblečenie postavy, ukazuje, že stavebným prvkom reklamy môže byť a aj býva nonsens. Dokonca sa oň opiera reklama s vynucovaným nárokom na atribút hĺbavá, filozofická. Veď čo iné ako nonsens je takáto kombinácia textu a obrazu na veľkoplošnom pútači: ruka s revolverom, prst na spúšti, revolver mieri na text Najúžasnejšia na človeku je jeho schopnosť myslieť. Aristoteles. Takto "hlboko filozoficky" si robí reklamu Twist. Pri podobných kombináciách obrazu a textu ide o pokus tváriť sa rozhľadene, kultúrne a hĺbavo, čo však nevyhnutne vyznieva ako nekultúra a antikomunikácia. Vznikne otázka, o čom vlastne takáto komunikácia je. Na nonsense často stavia aj novinová a televízna reklama. Bezpečnostné dvere ADLO sa v novinách ponúkajú textom Takéto hodnoty môžu zachrániť len bezpečnostné dvere ADLO, pred ktorým dráždivo pózuje neodetá dáma. Koherenciu takéhoto obrazu a textu pri propagácii bezpečnostnej zámky by z čisto vecného hľadiska asi nevedel vysvetliť ani autor reklamy (pravda, posun do roviny metafory je akceptovateľný), a tak možno konštatovať, že ide o samoúčelné prezentovanie nahoty. Tak je to aj na veľkoplošnom pútači propagujúcom auto značky Renault: pred autom stojí "nahatica", t. j. dobré dievča. Prijímateľ reklamy má uveriť v jej dobrotu, sekundárne azda aj v kvalitu auta, lebo to tvrdí text Hračky pre dobré dievčatá. Samoúčelnosť nahoty na produkte reklamy potvrdzuje veľkoplošný pútač s textom Len jeden môže byť najväčší: City Express. Proti textu sedí rozvalený nahý muž prikrývajúci si lono roztvorenými novinami, do ktorých sa sústredené díva. Strata zmyslu pre koherenciu textu a obrazu je celkom zreteľná, navyše v dôsledku nej sa v percipientovi vyvolávajú pochybné asociácie a komunikačný šum. ------- **strana 78** Pokrvnou príbuznou nonsensu a obmedzenosti je chodiaca reklama — nápisy na odevoch. Dráždivý a európskej tradícii v odevnej kultúre cudzí je sám fakt, že sa reklama umiestňuje na odev. Celkom nepochopiteľné je to, že sa vyrábajú a nosia napr. tričká s nápisom ZERO, SEPULTURA ap. Sebavedomí majitelia takýchto tričiek asi nevedia, že prvý nápis má význam "nula" (z fr. zéro) a druhý "pohreb, hrobka" (lat. sepultura sprostredkované cez angličtinu). Nezvyčajne provokatívne a nevkusne zaobchodí s nahotou televízny šot o čokoláde značky Forte. V šote nasledujú v takmer nesledovateľne rýchlom tempe vecne nespojité sekvencie: holý zadok, pichanie noža medzi roztvorené prsty ruky, zvieratá s rozďavenými papuľami, deformované ľudské tváre (jedna s drakulovskými očnými zubami), potom záber na dobroty, ktoré sa dávajú do čokolády, úlomok čokolády a nad ním veľký holý zadok; posledná sekvencia je sprevádzaná maškrtníckym zvolaním To je mäso! Prijímateľ takejto reklamy neznecitlivený liberálnym hurhajom a opovážlivosťou si o jej logike a pointe urobí svoj vlastný úsudok, v ktorom sotva bude chýbať slušnostný aspekt a etické východisko. Namiesto ďalšieho komentára odcitujeme názor na reklamu, s ktorým sa bezvýhradne stotožňujeme, keď ide o podobné textovo‐obrazové kvality, ako predstavuje reklama na čokoládu Forte: "Literatúra má totiž v opise práce, že musí byť nezužitkovateľná, a reklama zasa, že musí byť hlúpa" (Čmejrková, c. d., s. 136 — autorka cituje publicistu L. Kratochvíla). Možno k tomu ešte pripojiť, že reklama ako najpresvedčivejší "argument" s obľubou provokujúco používa zadok a iné časti tela, pri ktorých kultúrna tradícia vyžaduje zachovať maximálnu diskrétnosť ako ukazovateľa vysokého stupňa kultivovanosti. Za príklad poslúži veľkoplošný pútač, na ktorom polovicu priestoru zaberá veľký ženský zadok napasovaný do džínsov značky Blue Bulls; na prvý pohľad nie je celkom jasné, či dvaja motocyklisti zvedavo zízajú na ten zadok alebo na to, ako džínsy priliehajú. Treba sa teda spoľahnúť na sprievodné slová Perfektne sedia. Tu hodno pripamätať škandalózny veľkoplošný pútač s niekoľkými zadkami (bola to reklama na opaľovacie prostriedky), ktorý sa pre všeobecné pohoršenie musel strhnúť z ulíc, kadiaľ prechádzala štátna návšteva. A treba sa dotknúť aj rovnako škandalóznych televíznych reklám na menštruačné vložky, t. j. reklám netaktne traktujúcich slovom i obrazom veci ------- **strana 79** patriace do najintímenšej intimity ženy. Dodávame, že aj reklám s jazykovými nepodarkami (pri vložkách s krídelkami moje prádelko [!] zostáva čisté). Ako vážny komunikačný problém súčasnej reklamy na Slovensku vystupuje začleňovanie anglických slov alebo aj celých viet do textov pútačov, reklamných oznámení, firemných tabúľ, letákov atď. Varovným príkladom je novovybudované stredisko obchodu v hlavnom meste Slovenskej republiky. Stredisko nesie iba anglický názov Bratislava Business Center, hoci podľa jazykového zákona malo mať predovšetkým slovenský názov. Texty na mnohých firemných tabuliach strediska sú takisto v rozpore s jazykovým zákonom: Landis & Gyr, Landis & Staefa, Globtel CSM shop, ALCATEL, Deloitte & Touche, EuroComp, Glaxo Welcome, HB REAVIS. Všetky sú bez jediného slovenského slova, ktoré by objasnilo, o akú firmu, inštitúciu, organizáciu vlastne ide. Medzi týmito noblesnými exotmi sa len ako popoluška krčí názov Dôvera — zdravotná poisťovňa. Je to jeden z mála názvov zrozumiteľných aj slovenskému občanovi hovoriacemu iba po slovensky. Ak sa nekomunikatívnosť uvedených názvov dá obraňovať, ale nie ospravedlniť, aspoň takým argumentom, ako je etablovanie zahraničných firiem v stredisku, na použitie cudzojazyčných prostriedkov v iných reklamných materiáloch nemožno nájsť prijateľné vysvetlenie. Všimnime si antikomunikatívnosť pútača, ktorý robí reklamu japonskej počítačovej tlačiarničke značky OKI: Japonské Okiny do každej rodiny! Najpredávanejšia LED tlačiareň/Okipage 4w Plus — teraz za akciovú cenu OKI People to People Technology Zrozumiteľnosti textu bránia špeciálne výrazy LED tlačiareň, Okipage 4w Plus a nijako ju nepodporuje ani anglický výraz People to People Technology. Reklamne akceptovateľný je však veršovaný slogan, v ktorom sa z firemnej skratky OKI vtipne utvorilo slovo Okina ako jazykový prostriedok pripomínajúci Japonsko a japončinu. Celkom zbytočný je anglický slogan Let's make things better na titulnej strane farebnej skladačky, ktorá po slovensky propaguje kvality holiaceho strojčeka značky Philips. Poznamenávame, že na protest divákov Slovenská televízia už používa v reklame namiesto anglického sloganu jeho ------- **strana 80** slovenský preklad Robme veci lepšie! Ako provincionalizmus a makaronizmus vyznieva na veľkoplošnom pútači text Adventure team Marlboro zúčastni sa! Adventure team '98 14 dní Dobrodružstva! Jeho komunikatívnosť len minimálne podporujú motocyklisti uháňajúci do slnkom prežiarenej cudziny. V spojitosti s pozvánkovým textom II PEZINSKÝ JAZZ & HOT DANCE DUEL '98 možno dokonca hovoriť o hrubozrnnom provincionalizme. Ak sa v reklame vyberajú na komunikáciu takéto postupy a jazykové prostriedky, nemožno sa čudovať, že veľká časť verejnosti ich odmieta a že sa v súvislosti s tým oprávnene hovorí o jazykovom imperializme (porov. Kačala, 1998, s. 137). Doklady na jav pomenovaný termínom jazykový imperializmus povážlivo narastajú nielen v reklame, ale v každej oblasti nášho života: deň detí je už aj na Slovensku baby day, predajňa s potrebami pre deti je baby market, obedová súprava je obedový set, tenisová súťaž Francúzsky pohár je Franche open atď. Poľutovaniahodnou kocúrkovčinou je televízna reklama na technicky zdokonalenú pomôcku do domácnosti (metlu na umývanie dlaždíc). Nosným prvkom reklamy je anglický nápis Blue Magic mop podopretý výrazom Life style. Tu už naozaj niet čo dodať. Orientácia a poslanie časopisu Kultúra slova vyžaduje venovať pozornosť Achillovej päte reklamy — jazykovej kultúre. Chyby v reklamných textoch sú mnohoraké a nespočítateľné. Usvedčujú textárov, že ignorujú kodifikáciu spisovného jazyka alebo že ju ovládajú nedostačujúco. Treba tu kriticky a znepokojene pripomenúť nespisovné názvy reklamných novín Bratislavsko, Bratislavský spravodaj (porov. Dvonč, 1998). Ďalej napr. pozvanie zapojiť sa do lotérie sformulované do vety Vítame Vás k nášmu veľkému zimnému žrebovaniu (správ. pri našom veľkom zimnom žrebovaní), text propagujúci liek s názvom herpesin a zakončený upozornením K dostaniu vo Vašej lekárni (správ. dostať/dostanete ho) atď. Dva posledné príklady sú prekvapujúcou reštitúciou triviálnych štylistických chýb. ktoré by sa už naozaj nemali vyskytovať. V reklamných tex- ------- **strana 81** toch sa nenáležite zaobchodí s interpunkciou a s pravopisom (získate Prémiu, tu, ide o Bonus, vystaviť Osobný žreb atď.) Ak k tomu pridáme zistenie, že zvuková realizácia reklamných textov v elektronických médiách je neprijateľná jednak pre neúnosne rýchle tempo, jednak pre nerešpektovanie kadencie, polokadencie a pre neprirodzené prízvukovanie (s tým všetkým sa možno stretnúť napr. v rozhlasovej reklame časopisu Život), musíme dôjsť k záveru, že v oblasti reklamy sa jazykovej kultúre nevenuje primeraná pozornosť, resp. že sa cieľavedome využíva popieranie jazykovej kultúry. V štúdii o jazyku reklamy, o ktorú sme sa v článku opierali, autorka píše, že "reklama nás čímsi popudzuje a máme dojem, že vieme, čo nás dráždi" (Čmejrková, c. d., s. 136). Výberom limitovaného množstva reklamného materiálu a aspoň jeho náznakovým rozborom a komentovaním sme sa pokúsili transformovať dojem na istotu. Isté je, že v súčasnosti občana dráždi neúnosné množstvo reklamy a jej všadeprítomnosť (West, Marlboro...). Na tieto vlastnosti logicky nadväzuje neodbytnosť: nechceme, a predsa musíme reklamu vnímať. Táto vlastnosť má osobitne drastickú podobu v televízii, kde reklama bezohľadne vstupuje do rozohratej divadelnej hry, koncertu ap. v najneočakávanejšej chvíli (stanica Markíza). Zrejme sa predpokladá, že zážitok zo Shakespeara alebo Mozarta by nebol dosť intenzívny ani úplný, keby sa počas vysielania na obrazovke neukázala reklama na prací prášok, konzervy pre psy a mačky, menštruačné vložky... Čosi také je zrejme organickou zložkou kultúry divokého západu. Prezentácia reklamy v podobných situáciách u nás je však násilný transplantát nezlučiteľný s európskym kultúrnym organizmom a cítením. Na reklame je dráždivé násilné spájanie vecí, medzi ktorými nie je logická väzba (čokoláda Forte); dráždi nefunkčná samoúčelná nahota (bezpečnostné dvere ADLO), rýchlosť sledu obrazových sekvencií a rýchle tempo prednesu textu, antikomunikatívnosť anglicizmov (pozvánka na podujatie v Pezinku), ignorovanie jazykovej kultúry. Reklama dráždi významovo nepriezračným spájaním textu a obrazu (ruka s revolverom namiereným na Aristotelov výrok), čo je takisto proti bezporuchovosti komunikácie, dráždi teda tým, že býva na hranici zrozumiteľnosti, resp. že býva až nezrozumiteľná. A napokon dráždi aj to, že reklama dáva prijíma- ------- **strana 82** teľovi pocítiť jej vševedúcnosť a vlastnú dôležitosť, čo je akási apoteóza seba samej a povýšenecké podceňovanie adresáta. Tvorcovia a šíritelia reklamy takého typu, aký sme predstavili v tomto článku, asi nepoznajú skúsenosť sformulovanú už v antike do gnómy Est modus in rebus, sunt certi denique fines — Všetko má svoju mieru aj pevné hranice. Naša sonda ukázala, ako sa v reklame prekračuje miera a ako bezohľadne sa búrajú hranice dlhodobo budované na domácej tradícii a všeobecne uznávaných komunikačných aj etických princípoch. Literatúra ČMEJRKOVÁ, S.: Jazyk reklamy. In: Český jazyk na přelomu tisíciletí. Praha, Academia 1997, s. 135 — 145. KAČALA, J.: Kultúrne rozmery jazyka. Bratislava, Nadácia Korene a Univerzitná knižnica Bratislava, Národné knižničné centrum 1997. 163 s. DVONČ, L.: Názvy slovenských časopisov z hľadiska jazykovej správnosti. Kultúra slova, 32, 1998, s. 321 — 326. MASÁR, I.: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava, Veda 1991. 192 s. Cudzí výraz cheerleaders máme v slovenčine čím nahradiť ======================================================= SIBYLA MISLOVIČOVÁ Americký zvyk na športových podujatiach povzbudzovať obecenstvo prostredníctvom skupiny tancujúcich pekných mladých dievčat sa — či sa nám to páči alebo nie — u nás ujal. Preto vznikla potreba nájsť pomenovanie na označenie týchto dievčat. V anglickom jazyku či skôr v americkej angličtine sa nazývajú cheerleaders [čírlíderz]. Prvá časť tohto zloženého podstatného mena cheer má význam "nálada, povzbudenie, ovácie, sláva", prípadne "povzbudzovať" (ak predpokladáme odvodzovanie zo ------- **strana 83** slovesa to cheer on); druhá časť leader má význam "vedúci, vodca, náčelník" a pod. Ako celok sa podstatné meno v jednotnom čísle v tvare cheerleader zväčša prekladá ako "vedúci skupiny povzbudzujúcej mužstvo". K nám sa tento výraz dostal v tvare množného čísla cheerleaders s významom "skupina dievčat povzbudzujúcich hráčov a roztlieskávajúcich obecenstvo kolektívnych športov". Používanie tohto amerického výrazu je v slovenskom prostredí dosť problematické najmä preto, že pri prvom počutí používateľ jazyka zväčša nedokáže toto cudzie slovo dešifrovať a napísať a naopak, pri kontakte s písanou podobou ho nevie správne prečítať. To vedie používateľa slovenčiny k prirodzenej reakcii — usiluje sa nájsť vhodný slovenský ekvivalent. V jazykovej praxi sme zaregistrovali niekoľko ekvivalentov: roztlieskavačky, tlieskačky, povzbudzovačky, hecovačky a mažoretky. Všimnime si jednotlivé v súčasnosti používané ekvivalenty z jazykového hľadiska. Keďže ide o skupinu dievčat, tieto pomenovania sa používajú zväčša v tvare množného čísla. Pri našej analýze však budeme pracovať s tvarmi jednotného čísla. Tieto tvary sa používajú na označenie členky príslušnej skupiny. S tvarom v mužskom rode sme sa zatiaľ pri žiadnej z možností nestretli, čo je pochopiteľné aj vzhľadom na to, že tieto aktivity sa týkajú žien, presnejšie dievčat, školáčok a študentiek. Vo funkcii roztlieskavača však, napr. na hokejových zápasoch, fungujú aj muži, ale len ako jednotlivci. Zo slovotvorného hľadiska sa pri tvorení domácich ekvivalentov uplatňuje takýto slovotvorný postup: slovotvorný odvodzovací základ + slovotvorná prípona ‐č (ktorou sa tvoria pomenovania osôb mužského rodu) + prechyľovacia prípona ‐ka (ktorou sa tvoria pomenovania osôb ženského rodu), teda roztlieskavať — roztlieskavač — roztlieskavačka, tlieskať — tlieskač — tlieskačka, povzbudzovať — povzbudzovač — povzbudzovačka, hecovať — hecovač — hecovačka. Ako výstižný, skoro "ideálny" ekvivalent sa nám javí slovo roztlieskavačka odvodené od nedokonavého slovesa roztlieskavať, lebo vyjadruje význam, ktorý potrebujeme: "kto roztlieskáva obecenstvo". Podoba tlieskačka odvodená od slovesa tlieskať je z hľadiska tvorenia slov vyhovujúca, ale význam "kto tlieska" je podľa nášho názoru menej priezračný ako význam výrazu roztlieskavačka, a to najmä preto, že nevyjadruje skutočnosť, že ide o to "spôsobovať, aby niekto tlieskal". Samo- ------- **strana 84** zrejme, že pri vzniku slov nemusí byť motivácia vždy priama, ale napriek tomu by sme z dvojice pomenovaní roztlieskavačka a tlieskačka dali prednosť prvému. Ďalšou možnosťou je slovo povzbudzovačka odvodené od slovesa povzbudzovať, ktoré je prekladom východiskového anglického slovesa to cheer on. Význam podstatného mena povzbudzovačka môžeme vyjadriť (azda nie najvhodnejšie) slovami "kto povzbudzuje, aby obecenstvo povzbudzovalo", pričom tým povzbudzovaním je najmä tlieskanie, ale na športových podujatiach to môže byť aj pískanie, dupanie, bubnovanie, trúbenie, skandovanie, vytváranie tzv. mexických vĺn a pod. Zdalo by sa teda, že práve toto pomenovanie sme mali označiť ako skoro "ideálne", ale v jazykovej praxi sa s ním stretáme v porovnaní s ostatnými predloženými ekvivalentmi najzriedkavejšie a podľa nášho názoru môže toto slovo okrajovo asociovať aj nejaké iné významy súvisiace s povzbudzujúcimi prostriedkami. Pomerne vysokú frekvenciu používania má ako ekvivalent amerikanizmu cheerleaders aj pôvodom francúzske slovo mažoretky, ktoré funguje v slovenčine už hodne dlho a v jednotnom čísle možno jeho význam vyjadriť slovami "členka skupiny uniformovaných dievčat pochodujúcich na čele sprievodu pri slávnostiach a pod." Všimnime si, ktoré časti výkladu slova mažoretka sú prijateľné vzhľadom na význam výrazu cheerleader. Ide o členku skupiny dievčat v uniforme — to plne vyhovuje. Aj cheerleaders sú v jednotnom úbore, zväčša vo farbách družstva, ktorému fanúšikujú. Charakteristickým znakom sú na zápästiach pripevnené bohaté strapce zvýrazňujúce pohyb dievčat. Na jednom zápase sú zväčša dve skupiny týchto dievčat, každá roztlieskava a povzbudzuje tú "svoju" časť obecenstva. Porovnateľný je aj fakt, že mažoretky pri svojom vystúpení pochodujú za sprievodu pochodovej hudby, cheerleaders tancujú na modernú hudbu. Rozdielne je v podstate len miesto, kde sa vystúpenia obidvoch typov dievčenských skupín uskutočňujú: v prvom prípade je to oslava — či už v sále, alebo na ulici —, v druhom prípade je to športovisko, takisto buď krytá hala, alebo otvorené priestranstvo, napr. štadión, ihrisko a pod. Prečo takéto podrobné porovnávanie? Najmä preto, lebo chceme ukázať, že slovo mažoretka je vhodným ekvivalentom amerického výrazu cheerleader, ------- **strana 85** a to aj napriek tomu, že má v slovenčine už dávno ustálený význam. Predpokladáme, že je možné, aby sa význam slova mažoretka rozšíril, resp. aby sa vyčlenil druhý význam tohto slova: "členka skupiny dievčat povzbudzujúcich hráčov a roztlieskavajúcich obecenstvo kolektívnych športov". Rozširovanie významu slov je totiž jedným zo spôsobov obohacovania slovnej zásoby. Na podporu tohto pomenovania možno uviesť aj to, že ho používatelia jazyka poznajú a jeho rozšírenie (v druhom význame) by mohlo byť "bezbolestnejšie" ako ustálenie používania úplne nového slova. Ekvivalenty roztlieskavačka, tlieskačka, povzbudzovačka a mažoretka sa z hľadiska štýlového hodnotenia pohybujú v rámci neutrálnej vrstvy slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, teda sa pokladajú za spisovné. Posledný ekvivalent schopný nahradiť americký výraz cheerleader je slovo hecovačka. Hodnotí sa ako nespisovný výraz, podobne ako motivujúce sloveso hecovať. Toto subštandardné nedokonavé sloveso sa vo výkladových slovníkoch slovenčiny prevažne vysvetľuje synonymnými slovesami "podpichovať, doberať si" a používa sa najmä v rámci neoficiálnej komunikácie ako súčasť slangu. Z jazykovej praxe, najmä z oblasti športového slangu však poznáme aj význam "povzbudzovať do niečoho", napr. počas celého zápasu tréner hecoval hráčov do lepšieho výkonu, podobne ako pri predponovom dokonavom slovese vyhecovať, napr. trénerka vyhecovala basketbalistky do skvelého výkonu. Slovo hecovačka je akceptovateľné v príslušnej komunikačnej sfére ako subštandardné pomenovanie s významom "kto hecuje obecenstvo, aby povzbudzovalo mužstvo", nemožno s ním však rátať pri verejnej komunikácii vyžadujúcej používanie spisovného jazyka. Na záver nášho rozboru používaných ekvivalentov cudzieho výrazu cheerleader, v množnom čísle cheerleaders vo význame "skupina dievčat povzbudzujúcich hráčov a roztlieskavajúcich obecenstvo kolektívnych športov" konštatujeme, že z hľadiska tvorenia slov sú prijateľné neologizmy roztlieskavačka — roztlieskavačky, tlieskačka — tlieskačky, povzbudzovačka — povzbudzovačky aj subštandardné pomenovanie hecovačka — hecovačky (ktorého používanie pri komunikácii v spisovnom jazyku je neželateľné). V súvislosti so vznikom nového významu plne vyhovuje aj pomenovanie mažoretka — mažoretky. ------- **strana 86** Naše odporúčanie používateľom jazyka smeruje k uprednostňovaniu pomenovaní roztlieskavačka a mažoretka, ktoré — podľa nášho názoru — najlepšie vyhovujú z hľadiska bezporuchovej komunikácie. Samozrejme, konečná voľba je v rukách používateľov jazyka. Podstatné však je, že možností nahradiť americký výraz cheerleaders je dosť. Používateľ má za čím siahnuť, nemusí sa "vyhovárať", že len to cudzie slovo je najvýstižnejšie a že slovenčina za angličtinou či skôr američtinou iba bezmocne pokrivkáva. Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/6078/99 Vývinové tendencie v kvantite v súčasnej spisovnej slovenčine, jazyková kultúra a odborná terminológia. ------- **strana 87** DISKUSIA ======== Strata na vedúceho pretekára ============================= Ján Horecký Po analýze spojení s podstatným menom typu strata na majetku, ako aj významov predložky na s lokálom a akuzatívom, po prehľadaní dostupnej teoretickej i lexikografickej literatúry J. Kačala (Spojenia typu strata na vedúceho pretekára, Kultúra slova, 33, 1999, s. 19 — 22) prichádza k záveru, že spojenia typu strata na vedúceho pretekára tri minúty sú "menej bežné i menej zreteľné", "že sú svojimi sémantickými a gramatickými vlastnosťami v súčasných jazykových prejavoch osihotené a v systéme slovenského jazyka nezakotvené". Navrhuje v takýchto spojeniach používať predložku oproti, teda strata oproti vedúcemu pretekárovi tri minúty. Treba si však položiť otázku, ako sa k tomuto spojeniu došlo (či naozaj len prevzatím z nejakého germánskeho jazyka) a čo sa ním vlastne má vyjadriť, resp. inými slovami: aké sú vyjadrovacie potreby používateľa spojení takéhoto typu. Východiskom našich úvah teda nebude sloveso stratiť a jeho významy a väzby, ani významy predložky na, najmä jej zreteľový význam, ale takáto situácia: ide tu o isté veličiny, v prípade automobilových pretekárov minúty, sekundy, v súťažiach družstiev dosiahnuté body. Tieto veličiny sú v istom stave, majú istú hodnotu. Táto hodnota sa posudzuje z hľadiska vedúceho pretekára či družstva, teda toho prvku, ktorý je v celkovom hodnotení najvyššie. Z hľadiska teórie výpovede (resp. diskurzu) tu teda ide o tri základné kroky: pomenovanie (identifikácia) predmetu, prisudzovanie (predikcia) nejakej vlastnosti tomuto predmetu a napokon jeho hodnotenie, subjektívne alebo objektívne, opierajúce sa o primerané kritérium. Konkrétne: pretekár X. Y. dosiahol čas 5.42 min., teda nič nestratil, ale v porovnaní ------- **strana 88** s víťazným pretekárom, ktorý dosiahol čas 5.15 min., teda so zreteľom na tohto pretekára má čas o 27 sekúnd horší. Tento horší čas, mieru tejto negatívnej vlastnosti hodnotíme v opore o najlepší čas, ktorý dosiahol vedúci pretekár. Preto treba uviesť situáciu pretekára X. Y. do vzťahu so situáciou vedúceho pretekára. Tu dobre poslúži predložka na s akuzatívom, a to práve vo svojom zreteľovom význame. Teda v tom význame, o ktorý ide napr. aj v spojení na svoj vek bol veľmi rozhľadený, skúsený, vzdelaný. Je však zrejmé, že nejde o zreteľ na rozhľadenosť, skúsenosť, vzdelanosť (ktorý je zrejmý, napr. v spojení bohatý na skúsenosti), ale o zreteľ na istý odkazovací (referenčný) bod, na isté kritérium. Rovnaká situácia je aj v súťažiach, v ktorých sa úspech hodnotí počtom dosiahnutých (zase nie stratených) bodov. Aj tu je referenčným bodom, kritériom bodová hodnota toho družstva, ktoré je na prvom mieste. Na rozdiel od automobilových pretekárov tu však má ten nasledujúci v tabuľke naozaj menej bodov, teda akoby body strácal. V skutočnosti sa tu však nedokonavým slovesom strácať nevyjadruje odpadávanie, zanikanie niečoho, ale istý stav, prirodzene, horší v porovnaní s predchádzajúcim družstvom i v porovnaní s akousi normou: koruna stráca na hodnote, tovar dlhým skladovaním stráca kvalitu (nemá primeranú, vyžadovanú, normovanú kvalitu). Prirodzene, spomínaný vzťah k nejakému referenčnému bodu, zreteľ na akúsi normu sa dá vyjadriť aj predložkou oproti. Na rozdiel od predložky na s akuzatívom má však istú nevýhodu v tom, že tu možno predpokladať nie zreteľ na normu, ale iba porovnanie dvoch hodnôt, dvoch stavov, ktoré sa aj u prvého, vedúceho môže ustavične meniť. Nedá sa však povedať, že by spojenie strata na vedúceho pretekára nebolo zakotvené v systéme slovenského jazyka. Analogické spojenie na svoj vek sa registruje aj v slovenských slovníkoch. A keby sa aj ukázalo, že toto spojenie je presne také ako predpokladané nemecké spojenie die Verlust auf (an) den ersten Fahrer, bolo by to len dôkazom o rovnakom spôsobe myslenia a jeho vyjadrenia v jazykoch strednej Európy. Rovnaký spôsob myslenia i jeho odraz v kalkovaní vyjadrovacích prostriedkov nie je predsa v našich jazykoch nič nesystémové. ------- **strana 89** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Šuhaj, šuhaj, naže jabko, akô ti je ono sladkô (2) ================================================== Ňeráňaj, ňeráňaj, zeľené padajú... Tak sa spieva sa v peknej ľudovej piesni azda aj preto, že nezriedka vídať pod jablonú kadejaké palice a kamená, čo decká jabúčká ránajú (Dolná Súča). Aj v Skalici sa nám posťažovali: Mieli sme v humie pár jabúček, ale čísí chalaňi ich šecki oráňali, že tam néňi aňi jedno (Skalica). Sloveso zrážať, pozrážať ovocie zo stromu s významom prudkým úderom, nárazom spôsobovať či spôsobiť spadnutie plodu, následkom čoho tento stráca svoju kvalitu, kazí sa, má v nárečiach okrem už spomenutých slovies ráňať, oráňať ešte veľa expresívnych synoným. Uvedieme aspon zopár z nich: Ňeślebodno čapadz jabluka! (Chrasť nad Hornádom); A ti dzeciská to tim ludzom gŕnali ti jabuká (Dlhé Pole); Dzeciska nam japka hraźaja (Dlhá Lúka); Čo londžuješ tí jablká! (Ludanice); Susedoví chlapedz vám keckau̯ jablká (Bobrovec), opkeckau̯ jablká (Slovenská Ľupča); Aľe nám chtosi očesau̯ jabľká, kukňem rano do záhradi, šetko obrafanuo (Dolná Lehota); Porafau̯ šetko ovocia a ušieu̯ (Likavka); Chtosi mi šetki jabúčká okmásal (Dolná Súča); Vella cesti mám oškubané šetki jabúčká (Trenčianska Závada); Na vlasnie oči som viďela susedeje chlapca págaď v našej zahraďe stromi (Hliník nad Hronom); Voľáki lapaji nán rontľuju jablká, šetko je obrontľuvanuo, ten strom e celí dorontľuvaní (Prievidza); To ľem chlopčiska šmaraja gnotľe a ňiča stromi (Dlhá Lúka). Zrážané, zráňané jabĺčka pritom nielen padajú, ako sa spieva v piesni, no ony aj cupkajú, cukajú, čľupkajú, oľetujú, oľitaju, prepaduju, šlopotajú, ľeca, skrátka postarajú sa pritom o celú zvukovú kulisu: Keď som potriasov jabloň, jabĺčka len tak cupkali s ňej na zem (Hliník nad Hronom); Co tam popod jabloň bulo nacupkane! (Gaboltov); Mosín sa pusťid do obiéraná, kerési jabúčká už hrube cukajú (Dolná Súča); Keď fúkal ten ------- **strana 90** ohromní vetor, ovocie len tak člupkalo zo stromov (Hliník nad Hronom); Jabluka oľetuju zos stromoch (Sabinov); Oľitaja tote japka, ňidž z ňich (Dlhá Lúka); Jabluka ľeca zo stromu (Sabinov). Keď je hojná úroda jabĺk, konáre ovisnú, keď je tolko ovocia, len tak liví (Prochot), jablká ňeobdržia, spanú (Príboj); O Jakube žďi jablká prepaduju, veď bi sa stromi dolámaľi ot ťarchi (Pukanec); Kec com zatriasla konár, jablká len tak šlopotali na zem (Návojovce); vetor ih dou̯ postrcau̯ na zem (Čelovce). Keď jabĺčko dozreje, ožlkňe, aj samo otpaňňe (Semerovo) a často nevedno, ďe sa otkrbáľa (Čičmany). Aj predčasne opadané, mrchavé ovocie malo svoje pekné pomenovania: opadávka, opadálka, opadanec i padavka, padanka, padanec, padák, padaňa, padalok, psiarka, pšarka, zberka či žabäčka. Napríklad: Ešče máme kerési opadávki, vác ňišt (Chocholná); Nejec to, šak sú to len samé opadáuki (Horné Bzince); To scete predávat opadálki? (Vaďovce); Padafki śe zbiraju a predavaju do konzervarňi (Sabinov); Padanki śe vara z gruľami a davaju śe śviňom (Spišský Štvrtok); Padance boli napadanie, plná zem (Sebechleby); Fto kupi take pšarki? (Smižany); Ta chto bi tam take pśarki jit! (Dlhá Lúka); Už zas žereš ťie žabäški?! (Tisovec); Naša stará maťi schosnovala na ocot aj otpadnuťie jablká, žabäčki (Králiky). Aj keď sa starkej podarilo zužitkovať opadané jabĺčka, vo východoslovenských nárečiach naľecani japka, oľeceni japka či pozolitane japka zväčša boli zlé, napadnuté, prehryzené, červami prežraté plody. V stredoslovenských a západoslovenských nárečiach by sme o nich povedali, že boli červavé i červivé, v Liptove a na dolnej Orave črvavé, v strednom Gemeri šervavé, ich spoločným základom je slovo červ, šerv. Napríklad: Té jablká sa šetki červavé (Ležiachov); Toho roku je červivuo ovocia (Laskomerské); Velice sú červivé té jabúčká, to je už naništ (Brestovany); Do črvavieho jabľka som zahriznú (Dolná Lehota pri Dolnom Kubíne); To je črvavuo jablko (Likavka); Šervavia jablšká nichto nekce vikupovač (Ratková); Ni su dobria ťia jablká, velé šervaši f nich (Sirk). Vo východoslovenských nárečiach, na strednej a hornej Orave, na Kysuciach i v Gemeri môže byť základom týchto prídavných mien i slovo chrobák, a tak sú tu chrobačné i chrobavé jabĺčka. Napríklad: Takuo peknuo jabľčko a chrobačnuo! (Dolná Lehota); Japka ze stromu cupkaja, bo sa chrobačne (Dlhá Lúka); Medzi zdravima jablukami śe najdze i daftero shrobačňete (Spišský Štvr- ------- **strana 91** tok); Teho roku boľi bardzo chrobave japka (Zborov nad Bystricou); To je chrobavuo jablko (Muránska Dlhá Lúka). V Novohrade a v Gemeri volajú červa a chrobáka bobák, preto majú bobáčno jabočko (Turíčky), bobášné jablko (Brusník). Zlé, nekvalitné, nepodarené ovocie, obyčajne veľmi drobné, zvráskavené, scvrknuté, poudierané, nahnité možno v nárečiach pomenovať veľmi originálne, expresívne. Napríklad: Toho roku sa téj drobázňe dosci urodzilo (Bošáca); Najedol śe hoľangoch, ta ho brucho boľi (Veľký Šariš); Ochorel od hoľavi (Studenec); Keť mi ňedáš riadno ovocie, takuo omrďenuo si nahaj (Prochot); Uš sa ván jablká velmo omrďeňie (Pukanec); Omrtke sa dobrie pre sviňe (Pečenice); Čo londžuješ tú ohločinu? (Ludanice); Bola to šetko samá plánava, to ovocié (Dolná Súča); Tot nesu pár jabek f cejgri, ale enom také šurpáki, ňic porádného (Skalica); Naša jablon má zakrpacené jabúčká (Vaďovce); Jäbúšká su ušurenie (Kobeliarovo); Ta to co s timi jablukami, že su take skurčene (Terňa); Jabluka śe pre źimu skurča (Chrasť nad Hornádom); Jablká sa mosá ňehat dozret, lebo sa zmrckajú (Ludanice); Ovocina grmanéje (Budikovany); Aha, aké zgrmbaťené jablko! (Prievidza); Hinto jabĺčko je uš celkon zošúverenuo (Prievidza); Ked je mokre a źimľave ľeto, ta jabluka su u nas zaňirśčete (Spišský Štvrtok), v Radošine sú zas podhončivé jablká a v Studenci jabluko vičuruje (scvrkáva sa, stráca vlahu). Všade ide o póllejšié ovocié keré sa otrásá (Dolná Súča) a je väčšinou kyslé alebo trpké. V Šariši by o ňom povedali: Ej, ta tote vašo jabluka, ta to kvaśnota, to śe ňeda vera jesc (Babin Potok); Taku mam laskominu po tich japkach, cala gemba mi scirpla (Dlhá Lúka). V Zátureckého slovenských prísloviach, úsloviach a porekadlách sme našli jablko kyslé, že by sviňa skvíkla od neho. Ináč sa zaobchádza s krásnymi, zdravými plodmi, tu by už škoda bolo predajné ovocié otrásat (Dolná Súča), tu treba jabuká obierac (Veľké Rovné), jabúčká obierat (Vaďovce). Keďže toto jabluko hore na strome ňemožem z ruku dośahnuc (Spišský Štvrtok), poslúži dobrá rada: Pristau̯ g jabloni rebrík! (Vaďovce). Chlap vilézél na žebrík, a tak obíral japka, bes žebríka bi ich nebíl dočahél (Skalica). Keby sa mu však bolo nebodaj zle povodilo, boli by o ňom v Brodskom posmešne povedali: Višeu̯ bez rebríka na húru. Okrem názvu rebrík a jeho variantov (lebrík, reber, reblík, žebrík), fungujú v nárečiach aj iné pomenovania tohto predmetu, ako lojt- ------- **strana 92** ra, rojtla, dvojak, drabina, drabinka, rebrina a iné. Napríklad: Dokšá lojtra ňinto? (Kalinovo); Staväli zme si rojtle a oberali zme (Čelovce); Spadnúl aj z rojtló z jabloni (Nandraž); Mán šikovní dvoják (Trakovice), dvojňistu drabinku (Stanča) — dvojitý rebrík na oberanie; Pristaviľi drabinu a obidvojo obiraľi (Veľký Šariš); Postav rebrinu, že idzem obirac! (Letanovce). Oberalo sa obyčajne palicou s rozštiepeným koncom, prípadne aj s pripevneným vrecúškom z plátna, do ktorého sa zachytávalo ovocie. Takto upravená palica mala aj svoje pomenovanie: rášťep, roščep, rosčepka, rosčipka, oberák, obirák, oberač, lapáč, lapačka, šťipec a iné. Napríklad: Pohladaj v komore rášťep a choj oberať jabĺčka! (Hliník nad Hronom); Jablška pooberámo roščepom (Sása); Muśim sebe zrobidz obirag na jabluka (Spišský Štvrtok); Navlékeu̯ obirák, jak je stupka a spadu̯o to do míška (Kunov); Ja obierám oberačom (Vaďovce); Jablká na samén konci sneta oberéme z lapáčom (Bzince pod Javorinou). Často však to pekné jablko ňedostaňeš z rebríka, mosíš ho odroňiťi (Návojovce). Palica na ráňanie, odrážanie ovocia zo stromu má v nárečiach rozličné pomenovanie: ščep, šťiap, štiapik, ošťiap, holka, hvólka, húla, húlka, kantuľ, kantuľa, kapara, kij, kiják, kijádz, kijok, ožech, paraglo, parato, ráňadlo, rapor, raporček, škuňťeľ, viraňačka, viraňovačka, viranuvačka, žrť, žrťka a mnohé iné. Napríklad: Daj sen ten šťiap, mosín to jablko odroňiťi (Návojovce); Šťiapon sa ráňa zo stromu (Vrbany); Ošťiapon si naráňajťe! (Veľká Lehota pri Prievidzi); Dočihuj tí jablká húlkú! (Záhorská Ves); S kantuľu očapal śicke jabluka (Žatkovce); Žrďú som odroňeu̯ pekné jablko (Bánovce nad Bebravou); Ožech mosí bit poránno dlhí (Trakovice), ako aj kiják v Štefanove, rapuor či rapuorček i škuňťeľ v Nedožeroch a Brezanoch, šťipec vo Veľkých Stracinách a dlhá musí byť aj kapara v Radošine i viraňačka či viraňovačka na Kysuciach. Akokoľvek pozorne sa oberalo ovocie, predsa zostali na stromoch kde—tu ešte nejaké zabudnuté plody, a tak: Ked bolo po oberački, ďeťi choďiľi po sadách a hľadaľi oberki (Sebechleby) alebo paberki (Chorvátsky Grob), na ktorých si ešte dobre pochutnali, nechali už len obhryzené zvyšky ovocia — ohriski, vihriski, ohlotki či ošmrtki: Nenahávaj také velké ohriski! (Valaská Belá); Kec ca jabĺčko zjé, ostane s neho len ohrizek (Trakovice); Na źemi bula vihriska (Vranov); Ohlotki ňevišmarťe, doňesťe ih našim sviňiam! (Klenovec). Slovo ohrizok môže mať aj širší význam: Ďeja- ------- **strana 93** kí ohrizek sa zedel, naši starí každí ohrišček schosnuvali (Dolná Súča) — tu ide o pomenovanie podradnej sorty ovocia. O neúrodnom roku sa v Trenčianskej Závade takto vyjadrili: Poniékerí rok sa mi ohriska neurodí. Vynikajúcou pochúťkou boli v zime aj sušené jablká. Kúsky jabĺk sa prekrojili do kríža po zvislej osi na krížalky, lebo jablká sa mosia prec‿cušeňím krájaťi na krížalki (Návojovce), jablká sa poprekrajuvaľi na križaľke, a tak sa sušiľi f peci (Devičie), obyčajne ket chľeba vibraľi, poton tie pľache s tin ovocín daľi tam (Devičie). Niekde mali aj sušiarne s policami, na ktoré kládli narezané ovocie: Poľice sa volajú u náz ľesi, povedali nám v Lazoch pod Makytou, na tie sa urovná ovocie, a tak sa potom suší. Usušené jablčné krížalky sa volali šťiepki, v severotrenčianskom nárečí to boli sušialki: Dejaké jabuko sa usušilo na ščiepki (Trenčianska Závada); Ščiépki sa krájali z jabúčég na také okržiélká, dávali sa na plechi do pece (Brestovany); Ščípki sa robili z jabúčék (Láb); Sušialék máme na zimu dosc, vezňi si sušialku! (Papradno). V Bošáci volajú usušené ovocie zápečka. Dobré bolo aj jabĺčkové víno (Návojovce), jäblkoviä víno (Hrlica), jablčnuo víno (Laskomerské) či jabučák (Brodské). Z Prosného máme zápis: Napil sa jabuka, skoro mu hlava pukla. V Dechticiach si o jablčnom vínku aj zažartovali: S planíh jabĺčék je najlepší víno, to ostane porát čisté. A bolo aj čosi chlapské — liehový nápoj z jabĺk — jablkovica, o ktorej hovorili v Dolnej Súči ako o jeďinečnom pálenskom. Jej základom bola šťava z jabĺk, ktorú volali v okolí Sobraniec jablčianka: Jablučanku me zľaľi do vedrou a potim uš kisla (Porostov). V severonitrianskych a západoslovenských nárečiach sa táto skvasená ovocná šťava volala kvas alebo majča: Mali zme jeden sut a tri šáfi kvasu (Návojovce); Kvas sa volá majča, z jabúk f sudze je majča a s teho je jabučnica (Súľov). Slová jablko i jabĺčko môžu mať aj v nárečiach rôzne významy. Pomenúvajú napríklad guľovitú kosť v kolennom kĺbe: Rošťiepila si jablko na koleňe (Návojovce); Jablško mu viskočilo f koleňe (Muránska Dlhá Lúka); Kopľi mu pri fudbaľe do jablučka, ta dostal do nohi vodu (Orkucany). V spojení Adamovo jabľko (Prievidza) pomenúva ohryzok na hrdle. Spomínané slová nájdeme aj v dvojslovných alebo viacslovných názvoch rastlín: vlčí jabuko (Jablonové), vlčí jabúčko (Sotina) — vlkovec obyčajný; hrušnuo jablko (Pukanec) — dula obyčajná; Pani Mariji jabluška (Dlhá Lúka), žolčovo jablučka (Stankovce) — rastlina i plod hlohu a iné. ------- **strana 94** Pekné sú mnohé prirovnania a frazeologizmy, ktorých súčasťou je slovo jabloň a pomenovania jej plodov. Spomenieme aspoň zopár z nich. Keď sa niekto veľmi prekvapil, povedali o ňom: vivaliu̯ oči ako plánki (Horná Lehota pri Dolnom Kubíne); o pekných, zdravých lícach sa hovorilo: Také má červené ľícá jako jabúňa (Papradno) a na Spiši si nejeden chlapec zanôtil: Mam ja frajerečku, ma červene ľička jako na jabloňi červene jablučka; o striebrosivom človeku povedali, že je šedziví jak jaboň (Brodské). Keď bolo dobré počasie, v Pukanci sa tešili: Buďe jabĺg ako šmoru. O pravde v Dechticiach zapochybovali: To je taká právda, jako že na jabloni sa urodzili dva mechi krumpél. Keď nervy povoľovali a chýlilo sa k bitke, bolo počuť: Utlčem ta jag horké jablko! (Lukáčovce). Pri veľkom zhluku tlačiacich sa ľudí zvolali v Rimavskej Píle: Keľo ľuďí, žebi jablko ňeprepadlo! Veľmi expresívne sa vyjadrili o človeku, ktorý musel vyriešiť nepríjemnú vec, ktorý sa pustil do niečoho nepríjemného: Zahriznúl do kisliho jablka (Rimavská Píla); Do kislého jabuka mosel zahriznúť (Soblahov). Veľa je frazeologizmov hovoriacich o podobnosti detí na rodičov. Nájdeme medzi nimi aj takéto: Jakí strom, také ovocié (Chocholná); Jabluko daľeko ot stromu ňeľeci (Brezovica pri Sabinove). Z prísloví a porekadiel zo Zátureckého zbierky sa nám zapáčili tieto frazémy o rodinných putách: Aká jabloň, také jablko; Jablko ďaleko od stromu nepadá, a keď aj padne, vždy sa stopkou ku pňu obracia. Na toho, kto opustí svojich rodných, platí príslovie: Červivé jablko zo stromu odpadá. Žiaľ, stáva sa aj to, že zlé vplyvy zvíťazia nad dobrými a vtedy i zdravé jablko pri zhnitom zhnije. Konštatovanie, že bohatému sa ľahšie žije, vystihuje príslovie: Dobre je pod jabloňou jablká zbierať. Jablonka a jabĺčko sa nám dostali aj do mnohých ľudových piesní. Od detských hier, popevkov a žartovných piesní ako napríklad Strunka, strunka, zelená jablunka, pod ňu sedzá pastuškové, jedzá kašu z hrnka (Záhorská Bystrica), cez uspávanky: Hajuški, beluški, išli chlapci na hruški, a dzífčence na jablčka, popadali dolu z vrška (Dúbravka), až po ľúbostné a svadobné piesne. Na záver spomenieme aspoň niektoré z nich. Obyčajne sa všetko začína dobiedzaním mládenca: Moja mila puśč me dnuka, bo ci ňeśem dva jabluka, ak jej ich neprinesie, tak sa aj samé prigúľajú: Gúľalo sa, gúľalo to červené jabĺčko, veď sa ono gúľalo k mojej milej ľahučko, a potom sa chlapec nežne prihovorí: Široke koreňe tej jabloňi, tej jabloňi, ------- **strana 95** povedz moja mila, co ce boľi, co ce boľi. Nuž a ak sa mu ona nebodaj vyžaluje, zakrátko jej kamarátky zaspievajú: Ej, rozkraj ti, Haňičko, ej, jablučko na troje, ej, a otpituj sebe, ej, kamaratki svoje, a že to nebude mať zas až také jednoduché, zatiahnu: Miśľiš ti, Haňičko, že to vidaj špas, jak toto jablučko, co ho v ručke maš; z jablučka odkusiš, ket plane odruciš, aľe s tim Jaňičkom verňe žic muśiš. Rovnako ako mládenec vie sa zaliečať aj dievčina a opäť jabĺčko a k tomu zas červené je tu symbolom vzťahu: Červenô jabĺčko v oblôčku mám, koho rada vidím, tomu ho dám; a ja ťa, Janíčko, najradšej mám, ja ti to červenô jabĺčko dám. Tentoraz sa to však nemusí skončiť svadobnými odobierkami a dievčina môže zatiahnuť aj onakvejšiu: Červené jabĺčko po tanieri skáče, starodávny frajer veru za mnou plače, ju to však už vôbec netrápi: Tak som ťa, šuhajko, zabudla ľahučko, akoby do vody zarútil jabĺčko. Iveta Felixová Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/3034/98 Slovník slovenských nárečí. ------- **strana 96** ROZLIČNOSTI =========== Diakon — diakonisa — diakonka ============================= Ako sa prechyľuje pomenovanie diakon? Žena vykonávajúca funkciu diakona je diakonisa alebo diakonka? To sú otázky, na ktoré sa pokúsime nájsť odpoveď. Pri uvažovaní o tom, ktorá z podôb diakonisa a diakonka je vhodná, treba siahnuť za jazykovými príručkami. V najnovšom Krátkom slovníku slovenského jazyka, ktorého 3., doplnené a prepracované vydanie vyšlo v bratislavskom vydavateľstve Veda v roku 1997 a v ktorom sa na s. 110 uvádza heslo diakon, možno zistiť, že toto slovo má dva významy. V katolíckej a pravoslávnej cirkvi sa ním pomenúva "klerik na poslednom stupni pred kňazstvom, ktorý je oprávnený krstiť a kázať". V protestantských cirkvách sa slovom diakon označuje "laický kazateľ". V tomto slovníku sa uvádza aj prechýlená ženská podoba diakonka. Ani podoba diakonisa však nie je v cirkevnej praxi neznáma: ešte v pomerne nedávnej minulosti sa uprednostňovala pred podobou diakonka. Svedčí o tom aj Slovník slovenského jazyka (1. diel. A — K. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959), v ktorom sa na s. 257 uvádza heslo diakonisa s významom "milosrdná sestra, ošetrovateľka slabých a chorých v evanjelickej cirkvi". V rámci hesla diakonisa možno nájsť aj novšiu podobu diakonka. Podobu diakonisa nájdeme aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 i v 2., doplnenom a prepracovanom vydaní z r. 1998 a, pravdaže, aj v starších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953, resp. v jedenástom vydaní z r. 1971, pričom tieto Pravidlá slovenského pravopisu podobu diakonka ešte neuvádzajú. Podstatné meno diakonka je pravidelne utvorené od podstatného mena diakon pomocou prechyľovacej prípony ‐ka. Táto prechyľovacia prípona je ------- **strana 97** produktívna pri tvorení prechýlených názvov ženských osôb, napr. farár — farárka, senior — seniorka, dekan — dekanka, barón — barónka, teda aj diakon — diakonka. Prípona ‐isa, pomocou ktorej je utvorená prechýlená podoba diakonisa, je staršia a dnes sa už pri tvorení prechýlených ženských podôb nevyužíva. Z tohto výkladu je jasné, že z dvojice diakonisa — diakonka je novšia podoba diakonka. Až jazyková prax však ukáže, či sa bude jednoznačne uprednostňovať táto novšia podoba utvorená živým slovotvorným postupom. Na záver dodávame, že slovo diakonka ako podstatné meno ženského rodu sa skloňuje podľa vzoru žena: od diakonky, dve diakonky, domov diakoniek. Katarína Hegerová ------- **strana 98** SPRÁVY A POSUDKY ================ Nad novým vydaním Pravidiel slovenského pravopisu ================================================= (Pravidlá slovenského pravopisu. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, Veda 1998. 574 s.) V prvej polovici roka 1998 rozšírilo sériu doteraz vydaných Pravidiel slovenského pravopisu ďalšie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu (ďalej PSP). Nejde o úplne nové PSP, ktoré by prinášali zásadné zmeny v kodifikácii pravopisnej sústavy slovenčiny. Tieto PSP vyšli ako druhé, doplnené a prepracované vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991. Druhé vydanie pripravila inovovaná desaťčlenná pravopisná komisia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV pod vedením PhDr. I. Ripku, CSc. Text doplnených a prepracovaných častí vypracoval a celý text redakčne upravil PaedDr. M. Považaj. Celkovo možno o tomto prepracovanom vydaní konštatovať, že sa v ňom čiastočne upustilo od strohého chápania PSP ako kodifikačnej príručky, ktorá "má podávať výlučne pravopisnú problematiku", resp. "prehĺbený výklad pravopisnej problematiky s osobitným zreteľom na písanie veľkých začiatočných písmen, interpunkčných znamienok, najmä čiarky, a na písanie slov dovedna, osobitne a so spojovníkom" (PSP, 1998, s. 13). Keďže PSP sa tradične používajú na školách ako základná školská pomôcka, obsahovo bolo toto druhé vydanie rozšírené o časti Prehľad skloňovania a časovania, Prehľad uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a výnimiek z neho, Prehľad tvorenia ženských priezvisk. Hoci sa doplnené časti venujú morfológii, zvukovej rovine i slovotvorbe, v konečnom dôsledku ovplyvňujú aj pravopisnú stránku (správne písanie ohýbacích a slovotvorných prípon, správne písanie krátkych samohlások, dlhých samohlások a dvojhlások). Doplnením spomenutých častí vyšlo posudzo- ------- **strana 99** vané druhé vydanie PSP jednoznačne v ústrety školskej a celkovo jazykovej praxi. To isté platí o prepracovanom a doplnenom výkladovom či slovníkovom texte. Výkladový text bol oproti prvému vydaniu v mnohých bodoch spresnený a doplnený o nové či inovované príklady. Napríklad v bode 3.4 Predhovoru sa v obidvoch vydaniach v súvislosti s písaním čiarky uvádza, že "v prípadoch, keď sa medzivetný vzťah signalizuje jednoznačne priraďovacími spojkami a, i, aj, ani, alebo, či, nepožaduje sa už písať pred tými spojkami čiarku (aj keď ide o iný ako zlučovací vzťah), lebo nie je na signalizovanie priraďovacieho vzťahu potrebná" (zvýraznila E. T.). Na inom mieste sa v súvislosti s písaním čiarky vo viacnásobnom vetnom člene vysvetľuje a v novom vydaní spresňuje takto: "Čiarka sa píše pred všetkými stupňovacími a odporovacími priraďovacími spojkami okrem spojok a, i, aj, ani" (PSP, 1998, s. 96, zvýraznila E. T.). Istým spôsobom mätúco (najmä s ohľadom na školskú prax) pôsobí potom poznámka v PSP, 1998, s. 97, ktorá potvrdzuje predchádzajúce tvrdenie uvedené v bode 3.4 Predhovoru, zároveň však pripúšťa, že "v uvedených prípadoch však čiarku možno aj písať". To isté platí o poznámke venovanej písaniu čiarky pred spojkou a, ak pripája časť viacnásobného vetného člena so zreteľne iným významovým vzťahom ako zlučovacím (PSP, 1998, s. 97). Školskej praxi rozhodne neprospeje nejednoznačné riešenie, keď sa tu písanie čiarky nepožaduje, nepredpisuje, ale zároveň pripúšťa. Nazdávame sa, že zmena odvodzovacej prípony ‐ár, ‐áreň na krátke ‐ar, ‐areň po predchádzajúcej slabike s dlhou samohláskou v prvom vydaní PSP z r. 1991 bola vyvolaná snahou po systematickom uplatnení pravidla o rytmickom krátení, nie zmenou v oblasti používania. Dôkazom sú aj príklady uvádzané v poznámke (PSP, 1998, s. 29), ktoré svedčia o tom, že jazyková prax išla skôr opačným smerom, keď vplyvom dlhej odvodzovacej prípony sa krátil základ odvodených slov (čitáreň, murár). Dĺžka v prípone sa vo výslovnosti nemenila, lebo zo slovotvorného hľadiska sa tu uplatňoval silný systémový prvok (dochádzalo tu k rozporu dvoch systémov, slovotvorného a výslovnostného, ktorý sa úpravou z r. 1991 riešil v prospech výslovnostného pravidla). Logickým a jedine prípustným dôsledkom uvedenej úpravy bolo ------- **strana 100** jej dotiahnutie do systémovej podoby v posudzovanom druhom, doplnenom a prepracovanom vydaní PSP. A tak najzávažnejšou zmenou oproti prvému vydaniu je systematizácia rušenia výnimky z pravidla o rytmickom krátení pri tvorení slov odvodzovacou príponou ‐ár, ‐áreň. Podľa druhého vydania sa skracovanie tejto prípony uplatňuje vždy po predchádzajúcej dlhej slabike, teda nielen po slabike s dlhou samohláskou, ale aj s dvojhláskou. Oveľa väčšie opodstatnenie a oporu v reči malo podľa nášho názoru avizované rušenie výnimky z pravidla o rytmickom krátení pri tvorení slov podľa vzoru páví (išlo o jednotlivé viacslabičné slová, v ktorých by sa pripustilo krátenie slabiky pred ohýbacou, resp. derivačnou príponou ‐í, napr. kohutí popri kohútí, vtačí popri vtáčí, podobne ako dávno kodifikované slimačí). Keďže v druhom vydaní PSP k avizovanej zmene nedošlo, posledné vydanie PSP sa dostalo do rozporu s ďalšou platnou kodifikačnou príručkou, a to s tretím, doplneným a prepracovaným vydaním Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ) z r. 1997. Určite to neprospeje školskej praxi, ktorá potrebuje jednoznačné a jednotné riešenie jazykových problémov. Pri rozdeľovaní slov podľa morfematického princípu pribudlo dôležité poučenie uvedené v poznámke na s. 43, že ak sa základ končí na samohlásku a prípona sa začína na skupinu spoluhlások, rozdeľovať môžeme na základe morfematického alebo slabičného princípu. To platí aj o prídavných menách na ‐ný odvodených od prevzatých slov na ‐cia a o jednotlivých nejasných prípadoch so skupinou spoluhlások (funk‐cia i fun‐kcia, predtým iba podľa slabičného princípu fun‐kcia). Ak sa v prvom vydaní oddeľovanie začiatočnej slabiky s jednou samohláskou neodporúčalo, v 2. vydaní sa v úzkych novinových, časopiseckých a pod. stĺpcoch pripúšťa. V písaní veľkých písmen sa základné pravidlá nemenili, k vlastným menám oproti predchádzajúcemu vydaniu boli zaradené aj názvy katedier, rektorátov a dekanátov vysokých škôl, názvy jednotlivých výborov Národnej rady SR, názvy útvarov samosprávy, názvy najvyšších rád, výborov a pod. Keďže uvedené jednotky sú samostatnými právnymi subjektmi, takáto úprava je v súlade so všeobecnými zásadami písania vlastných mien. Názvy výrobkov boli rozšírené o názvy kozmetických výrobkov, odrôd, ------- **strana 101** sort a kultivarov. Príklady na ilustráciu písania veľkých písmen v skratkách a ustálených značkách boli rozšírené o aktuálne skratky PhD., DPH a pod. Vo všeobecných zásadách písania veľkých písmen vo vlastných menách pribudol bod 4, ktorý spresňuje písanie pôvodných všeobecných slov s veľkým začiatočným písmenom vtedy, keď sa stali súčasťou viacslovného vlastného mena na pomenovanie štátu, krajiny, hradu alebo zámku (Pobrežie Slonoviny, Červený Kameň). Pozitívne treba hodnotiť doplnenie niektorých príkladov, napr. v časti o písaní veľkých písmen boli doplnené frekventované mená ľudí ako Matka Terézia, Svätý otec, radošinci (namiesto pôvodného alexandrovovci). Pribudli príklady na písanie slov osobitne a dovedna, najmä príklady na písanie čísloviek atď. Odlíšenie pomlčky od spojovníka je v druhom vydaní presnejšie (uvádza sa nielen to, že pomlčka je dlhšia ako spojovník, ale aj to, že sa oddeľuje medzerami). Spresňujúca je aj poznámka o písaní troch bodiek — na konci (bez medzery), na začiatku (s medzerou) a v strede (s medzerou po troch bodkách). V druhom vydaní PSP sa podstatným spôsobom zmenila slovníková časť. Za veľký prínos považujeme uvádzanie slovnodruhového zaradenia všetkých slov, pri predložkách dôsledné uvádzanie väzieb a doplnenie gramatických tvarov, ktoré predstavujú problém pri skloňovaní podstatných mien a pri časovaní slovies. Škoda len, že slovnodruhové zaradenie, konkrétne v oblasti zámen a prídavných mien, sa prebralo zo starších klasifikácií a vlastne sa preberá z jedného slovníkového diela do druhého bez kritického prehodnotenia a úpravy. (Tejto problematike sa budeme v blízkej budúcnosti podrobne venovať v diskusnej poznámke na stránkach časopisu Slovenská reč.) Slovník je bohatší o slová, ktoré sa dopĺňali v 3. vydaní KSSJ, ale aj o mnohé ďalšie slová. Navyše sú v ňom názvy štátov a hlavných miest sveta a niektoré zemepisné názvy, čo opäť rozširuje použiteľnosť slovníka v jazykovej a v školskej praxi. Sprehľadnilo sa a zjednodušilo uvádzanie variantov a odvodených slov. V ústrety školskej praxi smeruje aj doplnený prehľad skloňovacích vzorov podstatných a prídavných mien, privlastňovacích zámen a časovacích vzorov slovies. ------- **strana 102** Prehľadne je spracované uplatňovanie pravidla o rytmickom krátení a výnimiek z neho, lebo uskutočnené zmeny značne narušili ustálenosť a vžitosť tohto pravidla. Od chápania PSP ako čisto pravopisnej príručky sa upustilo aj doplnením prehľadu tvorenia ženských priezvisk domáceho a cudzieho pôvodu. Ide o problémovú oblasť tvorenia slov, v ktorej dochádza v jazykovej praxi k častým chybám a nedôslednostiam. Myslíme si, že používatelia PSP takéto rozhodnutie uvítajú. Nie je nám celkom jasné, prečo sa niektoré skratky a značky používajú variantne, napríklad akuz. aj A, sg. aj sing., ale iba pl. Bolo by vhodnejšie voliť jednu skratku, čím by sa jej použitie stalo záväzným aj pre školskú prax. Pri písmenách — zložkách by bolo vhodné uviesť viaceré príklady, napr. aj poľské cz = č, lebo v časti, na ktorú sa odkazuje (mimochodom, nepresne, lebo ide o s. 34 — 40) sa o zložkách a ich výslovnosti píše už málo, skôr sa uvádzajú príklady na poslovenčenú podobu vlastných mien. Pozitívne hodnotíme uvádzanie nielen základných, ale aj odvodených tzv. vybraných slov, len nevieme, prečo sa nezachovalo zaužívané abecedné poradie spoluhlások, teda b, m, p, r, s, v, z. V porovnaní s prvým vydaním musíme oceniť grafické stvárnenie diela, ktoré je oveľa prehľadnejšie tým, že sa na odlíšenie príkladov od výkladového textu použil tučný typ písma. Zhrňujúco na záver zopakujeme, že prínos posudzovaného druhého vydania PSP vidíme predovšetkým v ich ústretovosti voči požiadavke používateľov, aby PSP neboli iba úzko chápanou pravopisnou kodifikačnou príručkou, ale aby zahŕňali širšiu problematiku súvisiacu s pravopisom a s tým, že toto dielo je zároveň základnou školskou pomôckou pre žiakov a študentov stredných aj vysokých škôl. Eva Tibenská ------- **strana 103** Dobrý prehľad našich národných dejín ==================================== (Kronika Slovenska 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava, Fortuna Print & Adox 1998, 616 s.) Po viacerých príspevkoch, ktoré sme venovali jazykovej stránke publikácií neštátnych vydavateľstiev, osobitne sérii Kroník z vydavateľstva Fortuna Print, venujeme niekoľko poznámok ďalšiemu titulu tohto vydavateľstva. Na vlaňajší vianočný trh pripravilo vydavateľstvo Fortuna Print knihu, ktorá je svojím obsahom predurčená konkurovať niekoľkým vydaniam úspešnej Kroniky ľudstva. V najnovšom titule zo série Kroník sa pod názvom Kronika Slovenska 1 dostal k čitateľovi jeden z najžiadanejších a nestranných prehľadov našich národných dejín do r. 1900. Okrem obsahového zamerania sa tento titul od predchádzajúcich Kroník (Kronika ľudstva, Kronika techniky, Kronika r. 1992, Kronika r. 1993, Kronika medicíny, Kronika Zeme atď.) líši tým, že nejde o preklad inojazyčného originálu s doplnením o základné údaje z našich všeobecných dejín, dejín našej vedy a techniky, medicíny, farmakológie a geológie, ale že celý text Kroniky Slovenska pripravil kolektív slovenských autorov. Rozsah celého rukopisu Kroniky Slovenska aj napriek typickému žánru musel vydavateľ z technických príčin rozdeliť do dvoch zväzkov (druhý zväzok sa pripravuje tak, aby obsahoval údaje od r. 1900 do konca r. 2000). Text Kroniky Slovenska 1 je svojou štruktúrou identický s členením predchádzajúcich titulov Kroník. Každá kapitola sa začína úvodným prehľadom, všeobecnou charakteristikou základných vývinových tendencií: Geologický vývoj Slovenska — Vyše 900 mil. r. — dodnes, s. 8 — 9, Dejiny človeka sa začínajú v kamennej dobe. R. 600 000 — 750 pred Kr., s. 28 — 29, Prvé historické etniká na Slovensku. 750 pred Kr. — 6. stor. po Kr., s. 62 — 63, Slovensko v období včasného stredoveku. Polovica 9. stor. — polovica 13. stor., s. 88 — 89, Slovensko v období vrcholného a neskorého stredoveku. Polovica 13. stor. — 1526, s. 138 — 139, Slovensko na hranici dvoch svetov. 16. — 17. stor., s. 214 — 215, Na prahu nových čias. 1711 — 1780, s. 298 — 299, Utváranie moderného národa v občianskej spoločnosti. 1780 — 1867, s. 378 — 379, Slovenská spoloč- ------- **strana 104** nosť za dualizmu. 1867 — 1914, s. 520 — 521. Priestor medzi prehľadovými kapitolami vypĺňajú kratšie žánre. Základným orientačným prvkom v texte je kalendárium, v ktorom sa uvádzajú základné historiografické údaje, napr. 29. 11. 1320. Kráľ udelil všetkým obyvateľom a hosťom, ktorí sa usadia v Bardejove, mestské výsady (s. 150). Tieto informácie sa potom podrobnejšie opisujú v článkoch o jednotlivých udalostiach (v článku Pohraničná vojna, s. 232, sa napr. podrobnejšie opisuje vpád tureckých vojsk do Sečian, výzva zvolenského župana J. Balašu zo 4. apríla 1562 a jeho porážka; v článku Bratislavská porada o pravopise, s. 471, sa opisuje stretnutie Ľ. Štúra, M. M. Hodžu, J. M. Hurbana, J. Záborského, M. Hattalu, J. Palárika, A. Radlinského a Š. Závodníka v októbri 1851, na ktorej sa dohodla reforma Štúrovej kodifikácie). Výklad jednotlivých udalostí je výstižne doplnený aj žánrami typu Heslo, v ktorých sa v koncentrovanej podobe uvádzajú výklady niektorých pojmov, vzťahov, informácie o osobnostiach a pod. (napr. Nebezpečný čas pod lupou, v ktorom sa na s. 470 charakterizujú zámery a koncepcia časopisu Cyrill a Method v r. 1850 — 1870). Niektoré historické udalosti, spoločenskovedné medzníky, prírodovedné a technické objavy späté s konkrétnymi osobnosťami sú doplnené osobitnou biografickou charakteristikou s názvom Osobnosť (napr. matematik a astronóm Maximilián Hell, s. 368; K. Kuzmány, s. 517; J. Matúška, autor slovenskej hymny, s. 555). Na dotvorenie obrazu o konkrétnej historickej udalosti využili zostavovatelia Kroniky Slovenska 1 aj úryvky z historických prameňov, ktoré sa označujú osobitným textovým kvalifikátorom Citát (základný článok Prudký útok proti štúrovčine, s. 439, je doplnený citátmi J. Kollára, J. Záborského, P. J. Šafárika a J. Seberíniho z Kollárovho zborníka Hlasowé o potřebě jednoty spisovného jazyka pro čechy, Moravany a Slováky, tamže, list J. M. Hurbana R. Pokornému napísaný po česky s množstvom slovakizmov). Pri týchto citátových textoch treba vyzdvihnúť dôslednosť redaktorov v reedícii úryvkov starších archívnych prameňov. Argumentačnú silu základného textu okrem prepisu dokumentov zvyšujú aj kratšie žánre s názvom Dokumenty. V nich sa uvádzajú fotokópie starších publikácií, prameňov a korešpondencie (faksimile prvých textov v štúrovčine od J. Matúšku, s. 433, Štúrovho článku Hlasové proti Hlasom, s. 439, ďakovné listy Š. Moyzesovi, s. 501). ------- **strana 105** V článkoch označených podtitulom Pozadie autori uvádzajú dopĺňajúce údaje súvisiace so základným historiografickým textom (v článku Krymská vojna a Slovensko, s. 483, sa uvádzajú dôsledky tejto vojny vo vzťahu k expanzii Ruska do Európy). Text Kroniky Slovenska 1 je doplnený aj množstvom kuriozít lokálneho významu, ktoré sa označujú titulkom Zaujímavosť (napr. pri r. 1857 sa pod titulkom Operné árie zneli v dedinskej škole uvádza informácia o tom, že vo februári r. 1857 deti v obci Pružina počas polročných skúšok vedomostí pripravili rodičom prekvapenie: okrem vedomostí vo vyučovacích predmetoch sa predstavili vedomosťami z hospodárstva a štepárstva, zahrali detské predstavenie Hladomor a Hojnoslava a zaspievali árie z opery Norma od von Lottowa. Záver Kroniky Slovenska 1 tvorí charakteristika stolíc na Slovensku doplnená o stoličné erby a mapky (s. 594 — 602), prehľad panovníkov štátnych celkov, ktorých súčasťou bolo Slovensko (s. 603). Na konci knihy sa uvádza základná historiografická bibliografia a menný a miestny register. Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj jazyková stránka Kroniky Slovenska. Vydanie tohto titulu nadväzuje na dobrú jazykovú kultúru predchádzajúcich Kroník — rešpektuje normu súčasnej spisovnej slovenčiny. V porovnaní s ostatnými titulmi Kroník mali však redaktori viac práce s dodržiavaním zásad pri písaní historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín. Pri čítaní textu sme si nevšimli odklon od normy, takže túto úlohu sa jazykovej redakcii podarilo vyriešiť dobre (uvádzanie konkrétnych príkladov možno nahradiť odkazom na menný register, v ktorom je vyše dvetisíc priezvisk, pozri s. 608 — 612). V súvislosti s jazykovednou problematikou treba konštatovať, že v Kronike Slovenska 1 sa želateľným spôsobom a so zreteľom na ostatné disciplíny v dostatočnej miere spracúva aj problematika dejín slovenského jazyka a kodifikátorov spisovného jazyka. O dobrej vedomostnej úrovni jazykovednej problematiky autorov a jazykových redaktorov posudzovaného titulu svedčí aj to, že okrem profesionálnych jazykovedcov si aj ostatné vedné odbory a čiastočne aj redakcie začínajú po dlhom čase uvedomovať funkciu kultúrnych predspisovných útvarov a ustupujú od neželateľnej interpretácie o tom, že spisovný jazyk bol kodifikovaný na základe nárečí. Tieto detaily svedčia o dobrej snahe vydavateľstva, ktorej výsledkom nemá byť len základná informácia (historický údaj, osobnosť, obrázok), ale fakt, že tieto ------- **strana 106** prvky sa musia vyznačovať aj kultúrou jazyka a majú byť prostriedkom jazykového vzdelávania čitateľa. Tento zámer sa autorom a vydavateľom Kroniky Slovenska 1 podaril a kniha sa stala dôstojným pokračovateľom dobrej tradície v oblasti jazykovej kultúry. Pavol Žigo Nové slová v češtine ==================== (Nové slová v češtině. Slovník neologismů. Praha, Academia 1998, 356 s.) Popri štandardných lexikografických dielach, akými sú najmä viac alebo menej rozsiahle výkladové slovníky, dôležitú úlohu pri registrovaní a charakterizovaní slovnej zásoby súčasných národných jazykov majú súpisy nových slov. Spracúvajú a vydávajú sa napriek značnému pokroku v tlačiarenskej technike ešte stále rýchlejšie a pohotovejšie než rozsiahle diela, takže sú takmer nevyhnutným doplnkom k súhrnným slovníkom. Vo svetovej lexikografii si takéto súpisy získali pevné miesto, ako svedčia už dávnejšie vydávané ruské Novyje slova, ale napr. aj britský súpis The Longmans Register of New Words z r. 1989. Do tohto radu sa dobre začleňuje aj český súpis Nová slova v češtině. Slovník neologismů, ktorý pripravil kolektív autorov pod vedením Olgy Martincovej. V tomto slovníku sa registruje a lexikograficky spracúva 4 591 hesiel založených na materiáli zahŕňajúcom vyše 70 000 záznamov. To je nepochybne dosť rozsiahla a spoľahlivá materiálová základňa, najmä ak sa berie do úvahy uvážené rozčlenenie na jednotlivé komunikačné oblasti. Napriek vytýčenému cieľu zaznamenať tzv. neologizmy autori nepodávajú definíciu neologizmu priamo. Ich chápanie tohto základného pojmu však možno vydedukovať z úvodných komentárov. Popri registrovaní základných pomenúvacích postupov (preberanie, kalkovanie, tvorenie), ------- **strana 107** ktoré sú bežné pri každom pomenúvaní, osobitne sa upozorňuje na tzv. sémantické tvorenie, t. j. prenášanie pomenovania jedného pojmu na druhý predovšetkým na základe metaforických a metonymických vzťahov. Právom sa pritom osobitne upozorňuje na jav špecifický pre naše spoločenské a politické pomery, na oživovanie slov, ktoré sa vracajú do verejnej komunikácie v novej politickej situácii. Takýchto slov je značný počet, preto by si zaslúžili aj osobitné pomenovanie. Vzhľadom na fakt, že ide o návraty alebo oživovanie, azda by bolo vhodné nazvať ich aktualizované slová alebo aj nomina rediviva (oživené mená). Podobne autori osobitnú pozornosť venujú aj slovám, ktoré už jestvujú (resp. jestvovali), ale teraz sú doložené v nových významoch. Označujú sa ako neosémantizmy a v slovníku sa zaznačujú osobitným grafickým symbolom, malým štvorčekom v pravom hornom indexe. Možno však uvažovať o tom, či je termín neosémantizmus dosť výstižný, lebo spravidla tu nejde o nový význam celého slova, ale iba danej, konkrétnej lexie. Bol by k dispozícii názov neolexizmy, ale potom by sa žiadalo aj namiesto neologizmov hovoriť o neolexémizmoch a pôvodný názov neologizmus rezervovať na súborné, strešné pomenovanie akejkoľvek novoty v slovnej zásobe (teda opustiť predstavu, že základ logos tu znamená slovo). Ďalšiu osobitnú a sústavnú pozornosť autori venujú zaznamenávaniu a charakterizovaniu okazionalizmov — príležitostne utvorených slov, spravidla aj autorsky identifikovateľných. Je tu však otázka rozsahu takéhoto súboru. Výrazne by sa napr. rozrástol, keby sa brali do úvahy detské neologizmy, zaznamenávané vo výskumoch detskej reči. Zdá sa však, že najspoľahlivejším kritériom, prinajmenšom na zaradenie slova do vydaného súpisu, je časové vymedzenie rokmi 1985 — 1995, a prirodzene, výskytom v zhromaždenom materiáli. Takto vymedzený materiál sa v slovníku spracúva z lexikografického (technického), obsahového a komunikačného hľadiska. Možno teda povedať, že slovník plní tri funkcie: registračno‐lexikografickú, obsahovo‐explikačnú a komunikačno‐hodnotiacu. Pri zaznamenávaní hesla sa berú do úvahy aj všetky variantné podoby, pri preberaných slovách dané najmä stupňom fonologicko‐morfologickej adaptácie, ďalej sa uvádzajú základné gramatické údaje (rod a vzor pri sub- ------- **strana 108** stantívach, vid a väzba pri slovesách), pri prevzatých slovách výslovnosť a najmä pôvodný jazyk. Obsahovo‐explikačná časť sa člení na dve základné zložky: v prvej sa podáva stručný, ale výstižný výklad, v prípade potreby rozčlenený na jednotlivé významy, v druhej sa tento výklad podopiera krátkymi citátmi. Nie sú tu rozsiahlejšie citáty, ani sa neuvádzajú pramene, ako to býva vo veľkých slovníkoch, skôr sa uplatňuje úsilie uvádzať väčší, a teda ilustratívnejší počet citátov. Na začiatku výkladu významu, resp. každého z významov sa uvádzajú jednak hodnotiace údaje štylistického rázu (expr., iron., hanl. a pod.), ale najmä údaje o oblasti, v ktorej sa daný výraz prednostne používa (napr. poč. — v počítačovej oblasti to je najčastejšie, ekon., šport., slang.) Kým v lexikografickej a obsahovej zložke slovníka sa uplatňujú skôr rutinné lexikografické postupy (treba zdôrazniť, že na vysokej úrovni), v tretej — hodnotiacej zložke je uložená podstatná časť autorského úsilia o všestranné charakterizovanie opisovanej časti slovnej zásoby češtiny. Sú tu vcelku stručné poznámky predovšetkým o uplatňovaní daného slova v istej komunikačnej oblasti, napr. v oblasti politického života, v hudobnom prostredí, v profesijnom a záujmovom prostredí, v oblasti politiky, v politickej publicistike, v športovej publicistike, v oblasti cestovného ruchu, vo vyjadrovaní ekonómov, politikov, v odbornom vyjadrovaní, v bežnom hovore, v prostredí narkomanov. Niekedy sa však zdôrazňuje okazionálnosť, a to výrazom príležitostný: napr. celebritový — príležitostný výraz v publicistike, diskonářez — príležitostný výraz v hudobnej publicistike, Čechonizozemec — príležitostný výraz. Dosť často sa v tejto poznámke poukazuje na pôvod slova, napr. DOS — z angl. Disc Operating System — diskový operačný systém, elko — označenie veľkosti L z angl. long — dlhý, veľký, eseróčko — utvorené zo skratky s. r. o., s. s r. o. — spoločnosť s ručením obmedzeným. Ba niekedy sú tu aj širšie výklady. Napr. pri hesle fit sa upozorňuje na kolísanie medzi funkciou prvej časti zložených slov a platnosťou prídavného mena, čo sa prejavuje v písaní dovedna, so spojovníkom i osobitne. Na príležitostný ráz sa upozorňuje napr. pri heslách želvárium, žralokárium, kočkopes, zestejnění. Špeciálne sa upozorňuje na istú dynamiku ------- **strana 109** slova výrazom "pôvodne" a naznačením smeru rozširovania, napr. mikrospolečnost — pôvodne v odbornom vyjadrovaní, paintball — pôvodne v USA, podzákonný — termín pôvodne v odbornom vyjadrovaní. Dobre sa tým naznačuje dynamika v tejto oblasti slovnej zásoby. Ako vidieť, nedodržiava sa prísna delimitácia, niektoré výklady či poznámky by patrili skôr k obsahovým vysvetleniam, niektoré dokonca k lexikograficko‐gramatickému aparátu. Faktom však ostáva, že v tomto odseku sa uplatňuje hodnotiaci postup a postoj v pravom zmysle slova. Aj v takejto podobe — miestami nie dosť ujasnený, resp. nie dosť jednotne dodržiavaný model výkladu — však súbor Nová slová v češtine podáva presvedčivý obraz o stave slovnej zásoby v súčasnej češtine, najmä o intenzívnom prenikaní medzinárodných a špeciálne anglických pomenovaní. Len náhodným porovnaním dvoch písmen sa ukazuje rozloženie domácich a prevzatých slov: v písmene L je proti 36 českým slovám 39 medzinárodných a k tomu ešte 23 čisto anglických, v písmene O to je 97 českých (iste aj vďaka predpone o‐) proti 34 medzinárodným a 18 čisto anglickým. Ďalším veľmi nápadným ukazovateľom je veľký podiel počítačovej terminológie, s prevažným výskytom slov anglického pôvodu. Napokon by azda stálo za to bližšie porovnať stav v češtine so stavom v slovenčine. Pri známej blízkosti oboch jazykov, ale najmä rovnakom spoločenskom prostredí neprekvapuje takmer úplná zhoda napr. v oblasti počítačovej terminológie. Rozdiely budú iste väčšie v oblasti okazionalizmov, lebo sú výrazom autorskej skúsenosti. Popri rovnakých okazionalizmoch typu zviditeľniť, zoštíhlenie jednoslovný slovenský pendant k niektorým slovám s typicky českým základom typu pařit, zestejnění, koukatelný, zápecitost zatiaľ nemáme. Na záver možno len znova zdôrazniť, že lexikografické dielo Nová slova v češtine. Slovník neologismů je solídne spracovaný pohľad na tú časť slovnej zásoby, ktorá predstavuje jej najdynamickejšiu časť, a tak veľkou mierou prispieva k poznaniu jej rozsahu, ale najmä vnútornej dynamiky v súčasnosti. Ján Horecký ------- **strana 110** Nová učebnica nemčiny pre deti ============================== (HORŇÁKOVÁ, A.: Nemčina pre deti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1998. 144 s. Pracovný zošit: 40 listov. Audiokazeta: 90 minút.) Náš knižný trh je opäť bohatší o novú pozorouhodnú jazykovú učebnicu Nemčina pre deti od autorky Angeliky Horňákovej a ilustrátorky Zdenky Blónskej‐Záborskej. V rámci cyklu Večery Slovenského pedagogického nakladateľstva v Dome zahraničných Slovákov (každú poslednú stredu v mesiaci) novú učebnicu prezentovali šéfredaktorka vydavateľstva, autorka i ilustrátorka, ktoré na túto príležitosť pricestovali z Košíc a Prešova. Nová učebnica Nemčina pre deti je určená štvor‐ až osemročným deťom. Je bohato ilustrovaná veselými detskými farebnými ilustráciami, vďaka ktorým už na prvý pohľad pôsobí živo a príťažlivo. Pretože kniha je určená aj deťom, ktoré ešte nevedia čítať, v cvičeniach sú pomocné značky slúžiace ako motivácia, aby deti vedeli, čo ich čaká pod určitou značkou. Učebnica predpokladá učiteľa. V metodickej časti knihy sú presné a podrobné inštrukcie, ako s ňou treba pracovať, čím umožňuje vyučovať deti i laikovi, napríklad aj rodičom a starým rodičom. Autorka odporúča túto učebnicu osobitne deťom zo zmiešaných rodín, kde sa pomocou rodičov hravou formou, nebadane a odmalička naučia naraz dva jazyky. Kniha je obsahovo rozdelená do troch častí: prvú časť tvoria lekcie, ktoré sa členia aj ďalej na dve časti; v lekciách 1 — 5 sú texty so základnou slovnou zásobou. V piatej lekcii je obsiahnutá opakovacia časť vo forme rozprávkovej divadelnej hry zo známych pesničiek a jednoduchých dialógov. Lekcie 6 — 8 obsahujú už náročnejšie témy doplnené celostránkovými ilustráciami. Druhá, metodická časť knihy obsahuje podrobne rozpracované kroky, ako pracovať s jednotlivými lekciami, ako využiť kazetu a pracovný zošit. Treťou časťou je slovníček. Autorka učebnice ponúka netradičnú formu osvojovania si cudzieho jazyka — nemčiny, a to metódu založenú na podobných princípoch, ako sa učia deti rozprávať v útlom veku: základom je počúvanie, kombinovanie počutého s pohybom, gestikuláciou, mimikou, obrázkami, praktickými činnosťami či hrou, opakovanie a napodobňovanie. K tomu ich podnecujú ------- **strana 111** najmä melodické a ľahko zapamätateľné pesničky na kazete. Celou knihou deti sprevádzajú postavičky šiestich detí, ťarbavého a komického trpaslíka Puha, ktorý ich svojimi čudnými výmyslami pobaví i rozosmeje, a šikovného a múdreho robota Robbyho. Texty v knihe, dialógy, pesničky a riekanky sú jednoduché, obsahujú slovnú zásobu a zvraty, ktorými komunikujú deti tejto vekovej kategórie aj v slovenčine. Tematické okruhy jednotlivých lekcií sú blízke svetu malých detí a sú výlučne v nemčine: Ich und du; Familie und Freunde; Zu Hause; Frühstück, Mittagessen, Abendessen; Was soll ich anziehen?; Vor dem Haus und auf der Strasse; Kindergarten und Schule; Frühling, Sommer, Herbst und Winter. Slovnú zásobu sa deti naučia spievaním pesničiek a upevnia si ju jednak prostredníctvom rozličných cvičení, jednak pri práci s pracovným zošitom, ktorý obsahuje množstvo námetov na činnosti nadväzujúce na témy lekcií. Na pracovných listoch sú napríklad karty, ktoré treba vymaľovať a vystrihnúť a pritom pomenúvať; nábytok, ktorým potom deti zariaďujú prázdny dom; bábika, ktorú obliekajú vymaľovaným a vystrihnutým oblečením. S kartami z pracovných listov hrajú deti pexeso, kvarteto a iné kartové hry. Tak sa deťom pomocou vlastnej tvorby a zážitku z nej umožní spojiť abstraktnú zvukovú podobu slovíčok s konkrétnou predstavou. Metodický cieľ jednotlivých lekcií je naučiť deti aktívne hovoriť jednoduchými vetami a zvratmi a chápať zmysel dlhších a zložitejších viet. Častým opakovaním učiva v známych nemeckých ľudových piesňach si deti osvoja i základy gramatiky, ktoré sa v učebnici vyskytujú len okrajovo. Deti sa ich naučia bez toho, aby si to uvedomili, lebo nemajú zábrany a brzdy, na rozdiel od dospelých. Celá učebnica je koncipovaná tak, aby sa deti naučili živý jazyk nenúteným spôsobom, naratívnou metódou, ktorú autorka A. Horňáková skombinovala na základe poznania a ovládania nemčiny ako svojho materinského jazyka a skúseností s vyučovaním detí. Napriek sympatickému vzhľadu novej učebnice Nemčina pre deti — peknej obálke a vydareným, detskému svetu naozaj blízkym a zrozumiteľným ilustráciám — máme isté výhrady, a to najmä proti nedostatkom v jej metodickej časti a slovníku. Žiaľ, ostali chyby aj v nemčine. Je síce pravda, že metodická časť učebnice je určená vyučujúcemu, je v slovenčine, nemčinu malých detí nemusí ovplyvniť, ale pretože je súčasťou knihy, znižuje jej kvalitu. ------- **strana 112** V nasledujúcich poznámkach sa nebudeme zaoberať mnohými chybami pri delení slov, ktoré sa rozhodne mali odstrániť pri korektúre. V celej metodickej časti autorka strieda slová bábka a bábika, kým v slovníčku je die Puppe preložené len ako bábika. V nemeckom texte ide totiž alebo o figúrku z bábkového divadla (bábka), alebo o bábiku na hranie. Rovnako v celej metodickej časti sa neodôvodnene uprednostňuje slovo zvlášť namiesto slova osobitne. Nenáležite sa používa slovo paža (na s. 123: pažami a rukami vytvorte nad hlavou trojuholník ako strechu; slovo paža sa tu malo vynechať). Pri pokynoch typu: odpovedajte na otázky v knihe s pomocou obrázkov sa mal použiť bezpredložkový inštrumentál pomocou. Na s. 135 ...sú 3 stoličky: na 1 sedí dieťa..., vo formulácii namiesto číslic je vhodnejšie číslovky vypísať slovami. Na s. 99 čítame doslova: "Súčasťou knihy je aj kompletný slovníček všetkých použitých výrazov v abecednom poradí." V tejto informácii nezodpovedá pravde ani konštatácia, že ide o kompletný slovníček ani konštatácia, že ide o abecedné poradie. V pesničkách sa vyskytujú hovorové tvary typu: drüber, raus, runter, dran, rein, rauf, drum, ktoré nie sú zahrnuté do slovníčka, ani nie sú nikde preložené. Pokladáme to za vážny nedostatok učebnice. I abecedné poradie slovníčka je niekoľkonásobne porušené na s. 142 — 143 (v písmenách R, S, T), čo svedčí o nepozornosti. Rušivo pôsobí i slovenský preklad niektorých nemeckých slov, ktoré sa zväčša vyskytujú v množnom čísle, no tu sa uvádzajú v jednotnom čísle, napr.: rezanec, topánka, pančucha, čižma, rukavica, kým podobné slová, ako ponožky, oblátky, schody sú uvedené v množnom čísle (napr. pri hesle die Treppe /‐n/ mohol byť skôr schod). Slovo Schwimmring je preložené ako plávacie koleso, vhodnejšie sa zdá nafukovacie koleso. V nemeckom texte nájdeme slová: nudeldick a spannenlang, ktoré sú v slovníčku z nepochopiteľných príčin zaradené v opačnom poradí so zbytočným spojovníkom: dick/nudel‐/ a lang/spannen‐/, teda spôsobom, ako ich sotvakto bude hľadať. Zähne putzen (na s. 144) je nesprávne preložené ako čistenie zubov (má byť čistiť si zuby). V celom slovníčku sa množné číslo podstatných mien, ktoré sa tvoria prehlasovaním, nenáležite označuje dvoma dĺžňami a nie bodkami, ako v slovách s prehlasovanými hláskami, resp. písmenami. Takéto nesprávne použitie nájdeme aj na iných miestach v učebnici, napr. Brötchen (s. 36), ------- **strana 113** Rücken (s. 41), Füsse (s. 41), fünf (s. 15), Frühstück (s. 139) namiesto Brötchen, Rücken, Füsse, fünf, Frühstück. V nemčine sa totiž dĺžka samohlások, ani prehlasovaných, v písomnej podobe neoznačuje, rozdiel je iba vo výslovnosti. Preto dvojaké uvádzanie prehlasovaných písmen je neopodstatnené a zavádzajúce. V texte pod notami, ale aj na iných miestach namiesto dvoch bodiek nad písmenom nachádzame vodorovnú čiaru: Zähne (s. 41), Käse (s. 36), Brüderchen (s. 74). Na s. 25 namiesto Tür je chybne Túr, na s. 51 je namiesto fünf len ünf a na s. 64 im Seeschwimmt sa má písať im See schwimmt, teda osobitne. Nemecký Rucksack sa v slovenčine nazýva plecniak (nie ruksak, ako sa uvádza jeho "preklad" v slovníčku). Všetky uvedené chyby a chybičky sa v prípade ďalšieho vydania učebnice dajú ľahko odstrániť, aby nekazili dobrú povesť jej tvorcov a vydavateľstva. O to skôr, že metóda Nemčiny pre deti sa už na prvý pohľad zdá sympatická a zaujímavá pre malé deti. Čas a prax ukážu výsledky a to, nakoľko budú takto získané vedomosti trvalé. Pre tých, ktorí prejavia záujem o túto novú učebnicu, ešte prezradíme, že na jej prezentácii sa autorka zmienila aj o ďalšom pokračovaní učebnice, samozrejme, pre väčšie deti. Edita Chrenková ------- **strana 114** SPYTOVALI STE SA ================ Fluidum — gen. množ. čísla fluíd či fluid? — RNDr. V. Hurai, CSc., z Geologickej služby Slovenskej republiky: "Chcel by som Vás požiadať o odborné stanovisko ku skloňovaniu podstatného mena fluidum. Tento termín často používam vo svojich prácach a medzi mnou a vydavateľom odborného časopisu Mineralia Slovaca panujú nezhody o podobe prvého pádu jednotného čísla (fluid — fluidum) a množného čísla (fliuda — fluidá) a genitívu plurálu (z fluid — z fluíd)." Slovo latinského pôvodu, ktoré podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (3. vyd. z r. 1997) má význam "predpokladaná neviditeľná látka vyžarujúca energiu, ktorá je pôvodcom niektorých vlastností látok", ale aj význam "tekutý výťažok drog", a o ktorého tvary sa zaujíma pisateľ listu, do spisovnej slovenčiny sme prevzali v podobe fluidum. Tým sa toto slovo zaradilo medzi iné slová latinského pôvodu zakončené na ‐um a v tejto podobe ho zaznačujú všetky súčasné kodifikačné príručky i slovníky cudzích slov. Podstatné mená zakončené na ‐um sú spravidla stredného rodu a skloňujú sa podľa vzoru mesto, pričom pri skloňovaní koncové ‐um vypadáva, napr. antiseptikum — antiseptika, dielektrikum — dielektrika, diuretikum — diuretika, neurotikum — neurotika, a teda aj fluidum — fluida. Tvar nominatívu množného čísla od podstatného mena fluidum je fluidá. Keďže podľa platnej výslovnostnej kodifikácie slovo fluidum je trojslabičné a samohlásková skupina ui, ktorá sa v ňom nachádza, vyslovuje sa dvojslabične, t. j. u‐i (porov. Kráľ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti, 1984), v genitíve množného čísla sa samohláska i na konci kmeňa predlžuje na í. Náležitý tvar genitívu množného čísla od slova fluidum je teda fluíd. Matej Považaj ------- **strana 115** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (17) ================ absťák gen. ‐a (lat.), slang. abstinenčný syndróm (u drogovo závislých): Bol som v nemocnici, tam som prekonal absťáky. (TV) Slovo absťák je typická ukážka zo slangovej vrstvy jazyka. Tak ako veľká časť slangových výrazov aj slovo absťák vzniklo univerbizáciou (zjednoslovnením) z dvojslovného spojenia s neutrálnou štylistickou platnosťou pomocou prípony ‐ák: abstinenčný syndróm — absťák (porov. aj sympatický človek — sympaťák, nákladné auto — náklaďák, balónový plášť — baloňák). Prídavné meno abstinenčný je odvodené od podstatného mena abstinencia, ktoré má základ v latinskom slove abstinere = zdržiavať sa. Výraz absťák patrí do slovnej zásoby sociálnej skupiny drogovo závislých ľudí. krtkovanie gen. ‐ia, stred., profes. čistenie odpadov a kanalizácie: Firma KRT krtkovanie. (TLAČ) Medzi ponukami služieb v inzertnej tlači možno nájsť aj inzeráty ponúkajúce krtkovanie. Z textu inzerátu sa možno dozvedieť, že ide o čistenie domových a bytových odpadov, kanalizácií a strešných zvodov. Slovo krtkovanie je dejové podstatné meno, ktoré je utvorené od slovesa krtkovať (to sa používa v reči odborníkov na tento druh práce) pomocou prípony ‐nie. Východiskovým slovom je podstatné meno krtko ako obrazné pomenovanie mechanizmu na čistenie potrubí s príznakom hovorovosti. Názov je zreteľne metaforický podľa zvieratka prerážajúceho si v zemi chodby. Charakter hovorovosti má aj odvodené slovo krtkovanie. kyvadlový príd., nové v spojení kyvadlová misia publ. diplomatická činnosť založená na opakovaných striedavých návštevách strán, ktoré sú v konflikte, s cieľom sprostredkovať komunikáciu medzi nimi a prispieť ------- **strana 116** k (vy)riešeniu ich konfliktu: Tieto kroky označili za výrazný neúspech jeho kyvadlovej misie. (TV) Z ukážky je zjavné, že spojenie kyvadlová misia, ktoré sme nedávno zachytili v komunikačných prostriedkoch, významovo korešponduje s ustáleným spojením kyvadlová diplomacia. Základovým slovom v oboch spojeniach je prídavné meno kyvadlový, odvodené od podstatného mena kyvadlo, ktorým sa pomenúva teleso vyznačujúce sa kývavým pohybom do strán. Tento striedavý, opakovaný pohyb z jednej strany na druhú sa stal motivujúcim prvkom obrazného spojenia kyvadlová diplomacia i kyvadlová misia. Ide o druh diplomacie, ktorý sa uplatňuje v politicky krízovej oblasti a je založený na striedavom navštevovaní jednotlivých strán zúčastňujúcich sa na konflikte, pričom sa má jednotlivými, postupnými krokmi dosiahnuť, aby strany konfliktu začali spolu komunikovať a rokovať a tak dosiahli dohodu vedúcu k jeho vyriešeniu. Výraz kyvadlová misia možno označiť za lexikálny variant spojenia kyvadlová diplomacia. silový príd., nové v spojení silový rezort, silové ministerstvo polit. i publ. rezort (ministerstvo) opierajúci sa o bezpečnostné zložky: Často kritizovaným bodom je posilnenie tzv. silových rezortov. — Predseda Štátnej dumy Ivan Rybkin novinárom oznámil, že na zasadaní sa zúčastnia zástupcovia tzv. silových ministerstiev. (TLAČ) Pomenovanie silový rezort je výraz, ktorý dnes bežne počuť z úst politikov, a rovnako často sa s ním možno stretnúť ako s novým výrazovým prostriedkom v reči novinárov. Ako naznačuje sám názov, ide o rezort, ktorý z hľadiska spoločenského dosahu predstavuje silu, resp. je založený na disponovaní silou, na jej využívaní. Medzi silové rezorty patrí ministerstvo obrany (armáda) a ministerstvo vnútra (polícia). Popri názve silový rezort sme zaznamenali aj podobu silové ministerstvo (porov. ukážku). živý príd., nové v spojení živý štít publ. človek použitý na zabránenie útoku (na strategické ciele): Čečenské jednotky chcú údajne použiť civilné obyvateľstvo ako živé štíty, aby si udržali kontrolu nad mestom Gudermes. (TLAČ) Pri spojení živý štít pociťujeme významovú blízkosť s takými spojeniami ako živá sila, živý cieľ či živý terč. Prídavné meno živý, ktoré vstupuje ------- **strana 117** do týchto spojení ako určujúce slovo, tu súvisí so živým jedincom (človekom, príp. zvieraťom). Živá sila je vojenské označenie vojakov. Výrazom živý cieľ rozumieme človeka (zviera), ktorý je použitý ako cieľ pri streľbe. Za významovo totožný možno pokladať výraz živý terč, ktorým sa označuje človek (zviera) slúžiaci ako terč. Pomenovanie živý štít je novšie a vzniklo v kontexte vojnových konfliktov. Takto sa nazýva človek, resp. skupina ľudí, ktorých nepriateľská strana použije/používa ako štít na obranu svojich strategických cieľov (napr. vojensky alebo hospodársky dôležitých objektov, ale aj vlastnej vojenskej sily). V tomto prípade sú ľudia v úlohe živého štítu z donútenia, pod hrozbou smrti, lebo v skutočnosti sa dostávajú do pozície potenciálneho terča. Živý štít však môžu vytvoriť ľudia aj dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy ako spôsob obrany vlastných životne dôležitých objektov pred nepriateľským útokom (napr. obyvatelia Belehradu v čase vojnového konfliktu obsadzujúci každý večer mosty, aby tak zabránili ich bombardovaniu): Obyvatelia v mestách tvoria živé štíty, ktoré chránia vitálne objekty. — Kým pomenovania živá sila, živý cieľ, živý terč sú vojenskými termínmi, pomenovanie živý štít je frekventovaný výraz súčasnej publicistiky, ktorý sa využíva na charakterizovanie udalostí a situácií vznikajúcich na pozadí vojnových konfliktov. Popri spojení živý štít sme zachytili aj spojenie ľudský štít fungujúce v rovnakom význame: Účastníci stretnutia v ňom odsudzujú zadržiavanie príslušníkov UNPROFOR, z ktorých si bosnianski Srbi spravili ľudský štít. Silvia Duchková ------- **strana 118** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Svojskosť ========= JÁN HORECKÝ Dnes by sme vás chceli upozorniť na zaujímavé slovo svojskosť. Nie je síce veľmi časté, ale dobre sa hodí na označenie čohosi pôvodného, originálneho, lebo tento význam je zakotvený už v jeho slovotvornej histórii. Treba poznamenať, že slovom história tu označujeme vznik a formovanie daného slova. Aj z letmého pohľadu vidieť, že slovo svojskosť je odvodené od prídavného mena svojský, ktoré je zase odvodené od privlastňovacieho zvratného zámena svoj. Týmto zámenom sa vyjadruje privlastňovacia osoba, ktorá je pôvodcom deja, ktorá vykonáva istý dej. Ale má aj ďalšie významy, z nich najvýraznejší je ten, ktorý hovorí o patričnosti, príslušnosti, vhodnosti na niečo. Ak povieme, že máme tam svojich ľudí, chceme upozorniť, že v istej situácii máme poruke takých ľudí, ktorí poznajú naše zámery a vedia ich aj patrične presadzovať. Ak povieme, že niekto má svoje roky, znamená to, že je primerane starý. Od tohto významu zvratného privlastňovacieho zámena svoj je odvodené prídavné meno svojský s významom "primeraný, patričný" a od neho je zase odvodené podstatné meno svojskosť. Svojskosť je teda v prvom rade to, čo sa patrí v danej situácii, čo je namieste, napríklad v spojení vždy dával najavo svoju svojskosť, ale na druhom mieste svojskosť je aj to, čo je vlastné len istému človeku alebo javu, napríklad jazyková svojskosť je prvok typický pre daný jazyk. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 6. 1997) ------- **strana 119** Nemému dieťatu ani vlastná mater nerozumie =========================================== IVAN MASÁR Istý poslucháč sa nás spýtal na preklad českého frazeologizmu Líná huba holé neštěstí. Nazdáva sa, že v slovenskom preklade je vhodnejšie namiesto spojenia holé neštěstí spojenie hotové nešťastie. Podľa toho slovenský preklad môže či má mať takúto podobu: Lenivá huba hotové nešťastie. Takýto preklad vyhovuje, len pokiaľ ide o jazykovú správnosť jednotlivých slov. Nevystihuje však význam českého frazeologizmu ako viacslovnej jazykovej jednotky s jedným špecifickým významom. Český frazeologizmus sa totiž používa v súvislosti s človekom zdržanlivým v reči až natoľko, že nevyslovuje svoje želania, žiadosti a prosby. O takom človeku sa potom nevie, či niečo chce, a preto mu nemožno vyhovieť ani mu rozumieť. Na takúto situáciu má slovenčina vlastný frazeologizmus Nemému dieťatu ani vlastná mater nerozumie. Je všeobecne známy a navyše aj v slovníkových príručkách sa uvádza ako ekvivalent východiskového českého frazeologizmu. Jeho ekvivalentom je však aj príslovie Kto sa hanbí, má prázde gamby. Ak by to dakomu prichodilo neuveriteľné, mal by si všimnúť tú zásadu teórie prekladu, podľa ktorej sa frazeologizmy neprekladajú od slova do slova, ale sa nahrádzajú významovo totožným alebo aspoň blízkym frazeologizmom jazyka, do ktorého sa prekladá. Potom sa nepozastaví nad tým, že dva samostatné jazyky sa tej istej situácie môžu zmocniť odchodnými prostriedkami, a predsa vyjadriť ten istý význam. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 7. 1997) Netanjahu — o Netanjahuovi ========================== LADISLAV NAVRÁTIL V súvislosti so zhoršením vzťahov medzi Izraelom a Palestínou a zvýšením napätia medzi týmito dvoma subjektmi sa v prostriedkoch masovej komunikácie veľmi často spomína priezvisko izraelského premiéra, ktorým ------- **strana 120** je Benjamin Netanjahu. Všimli sme si, že pri skloňovaní tohto priezviska sa v nepriamych pádoch jednotného čísla používajú dve podoby, a to podoba, v ktorej sa samohláska ‐u v tvarotvornom základe priezviska zachováva, napr. Netanjahua, o Netanjahuovi, s Netanjahuom, a podoba, v ktorej sa spomínaná samohláska ‐u vynecháva, napr. od Netanjaha, o Netanjahovi, s Netanjahom. Priezvisko izraelského premiéra sa v slovenčine skloňuje podľa vzoru chlap. Hoci ide o spoluhláskový vzor, patria doň aj životné podstatné mená mužského rodu zakončené na zadnú samohlásku ‐o, ‐ó, ‐u, ‐ú, napr.: Marco Polo, Franco Nero, Szabó, László, Iliescu, Nehru, Varjú, Hajdú, alebo na tzv. nemé ‐e, ktoré sa nevyslovuje: Shakespeare, Moliére, Voltaire, Robespierre. Cudzie mužské vlastné mená zakončené na samohlásku ‐u túto samohlásku v nepriamych pádoch jednotného čísla alebo strácajú, a to v rumunských, gréckych, tureckých a v albánskych priezviskách, napr. Iliescu, od Iliesca, Iliescovi, s Iliescom, alebo sa pádové prípony ‐a, ‐ovi, ‐om, pripájajú k celej nominatívnej podobe: Nehru — Nehrua, Nehruovi, s Nehruom. Aj v našom prípade, teda pri skloňovaní priezviska Netanjahu, sa koncové ‐u zachováva, čiže správne sú tvary od Netanjahua, o Netanjahuovi, s Netanjahuom. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 7. 1997) Kilowatt — tisíc kilovattov =========================== MÁRIA PISÁRČIKOVÁ V súvislosti s elektrickou energiou a jej zdrojmi sa často spomína výraz watt, a to aj v zloženinách kilowatt, megawatt, prípadne aj gigawatt. A práve tieto zložené slová sa neraz — treba povedať, že úplne proti duchu slovenčiny — používajú iba vo svojom základnom tvare, teda bez ohýbania, napr. elektráreň s výkonom niekoľko tisíc kilowatt, atómové elektrárne s výkonom niekoľkých megawatt, dosiahnu výkon desať gigawatt. ------- **strana 121** Pri otázke ohýbania zložených výrazov kilowatt, megawatt, gigawatt sa vrátime k základnému výrazu watt, ktorým sa v medzinárodnom systéme jednotiek nazýva hlavná jednotka výkonu. Meno má podľa anglického fyzika Jamesa Watta. A hoci sa v slove watt zachováva pôvodný anglický pravopis (dvojité w a na konci dve t), pri skloňovaní toto slovo nerobí v slovenčine nijaké ťažkosti, lebo sa svojou podobou dobre zaraďuje k vzoru dub. Potvrdzujú to aj spontánne utvorené spojenia typu 10 wattov, 100 wattov, 1 000 wattov. Táto zákonitosť ohýbania slova s pravidelným zakončením platí aj vtedy, keď sa slovo watt spája s predponami kilo‐, mega‐ a giga‐. Všetky uvádzané predpony majú pôvod v gréčtine a v spojení so slovom watt majú takýto význam: kilowatt predstavuje tisíc wattov, megawatt je milión wattov, kým gigawatt je až miliarda wattov. Všetkým pracovníkom v oblasti výroby a využívania elektrickej energie, ako aj jej používateľom možno poradiť, že z gramatickej stránky sa pravidelne skloňuje nielen slovo watt, ale aj jeho zložené podoby kilowatt, megawatt a gigawatt. Správne je: príkon tisíc kilowattov. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 6. 1997) Depozit ======= KATARÍNA HEGEROVÁ Po zavedení depozitu na niektoré druhy dovážaných tovarov sa slovo depozit stalo priam témou dňa. S častým používaním slova depozit sa však vynorili aj problémy s jeho skloňovaním. Raz sa totiž hovorí a píše o dovozných depozitoch, o zavedení depozitov, inokedy o dovozných depozitách, o zavedení depozít. Ktorá z podôb je správna a prečo? Odpoveď na túto otázku nájdeme celkom ľahko, keď si zalistujeme v najnovších slovníkoch. V Krátkom slovníku slovenského jazyka, ktorého doplnené a prepracované vydanie vyšlo nedávno, zistíme, že slovo depozit je podstatné meno mužského rodu, ktorému sa v tomto slovníku ------- **strana 122** pripisujú dva významy: po prvé — "úschova peňazí alebo cenných predmetov v banke, na súde a podobne", po druhé — "predmet úschovy". V Slovníku cudzích slov môžeme nájsť aj špecifikovaný význam tohto slova: "vklady, s ktorými banka ďalej hospodári". V našom prípade ide práve o tento špecifikovaný význam slova depozit. Keďže slovo depozit je mužského rodu a je zakončené na tvrdú spoluhlásku, skloňuje sa podľa vzoru dub: vedenie depozitu, dva depozity, z viacerých depozitov. Popri podobe depozit sa v slovenčine používala aj podoba depozitum, ktorou sa označovala iba vec prevzatá do úschovy podľa zmluvy alebo súdneho rozsudku. Slovo depozitum je podstatné meno stredného rodu, ktoré má v množnom čísle tvary depozitá, depozít, o depozitách. Preto je v rečovej praxi kolísanie. Ako sme však vraveli, v súvislosti so zavedením opatrení na ochranu domáceho trhu je náležité používať podstatné meno mužského rodu depozit, a teda hovoriť a písať o dovoznom depozite, o zavedení depozitov. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 1. 7. 1997) Newyorská Metropolitná opera ============================ JÁN KAČALA Vplyv cudzích jazykov na niektoré prejavy v našom jazyku zasahuje i do výstavby vety alebo jej častí. Svedčia o tom aj také spojenia z bežnej reči, ako sú newyorská Metropolitan opera, bonsaj štúdio alebo aerobik maratón. Všetky majú spoločného menovateľa v tom, že v postavení rozvíjacieho člena nadradeného podstatného mena sa tu vyskytujú gramaticky nesformované výrazy typu Metropolitan, bonsaj, aerobik a tie sa neorganicky spájajú s nadradenými podstatnými menami, ktoré si v slovenčine ------- **strana 123** vyžadujú zhodný výraz s podobou prídavného mena. Táto požiadavka sa ľahko dá splniť aj v citovaných spojeniach, ich autori však na škodu veci akoby zabudli, že v spisovnej slovenčine z uvedených podstatných mien sa veľmi jednoducho dajú utvoriť zodpovedajúce prídavné mená. Z podstatného mena Metropolitan takto utvoríme prídavné meno metropolitný a dostaneme spojenie Metropolitná opera. Rovnako slovo bonsaj slúži ako základ prídavného mena bonsajový a s jeho použitím získame gramaticky správne spojenie bonsajové štúdio. Aj nášmu tretiemu príkladu sa dá pomôcť utvorením zodpovedajúceho prídavného mena aerobikový a výsledkom bude spojenie aerobikový maratón, ktoré sa už celkom podobá na iné podobné spojenia, ktoré sú v našom jazyku takpovediac doma. Ako vidno, na správne vyjadrenie stačí použiť trocha domáceho jazykového vedomia a hneď budeme aj zrozumiteľnejší. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 6. 1997) Konžská demokratická republika ============================== MATEJ POVAŽAJ V súvislosti so zmenou politickej situácie v stredoafrickej republike Zair, ktorá sa oficiálne volala Zairská republika, sa v našich masovokomunikačných prostriedkoch začal používať viacslovný názov Demokratická republika Kongo. Pri používaní tohto názvu sa nerešpektovala všeobecná zásada, ktorá sa uplatňuje pri tvorení viacslovných oficiálnych názvov štátov v spisovnej slovenčine, resp. pri prekladaní takýchto názvov z iných jazykov. Podľa tejto zásady sa totiž v slovenčine oficiálne viacslovné názvy krajín tvoria tak, že štátna forma, t. j. či ide o republiku, monarchiu a pod., sa vyjadruje podstatným menom, vzťah ku krajine sa vyjadruje prídavným menom a ďalšie okolnosti, napr. forma vlády, druh štátu a podobne, sa ------- **strana 124** takisto vyjadrujú prídavným menom. Rovnako sa postupuje aj pri prekladaní oficiálnych viacslovných názvov štátov z iných jazykov, a to bez ohľadu na to, či v pôvodnom jazyku sa vzťah ku krajine vyjadruje prídavným menom, podstatným menom v genitíve alebo podstatným menom v nominatíve, napr. Francúzska republika, Rakúska republika, Belgické kráľovstvo, Švajčiarska konfederácia, Nemecká spolková republika, Brazílska federatívna republika, Sýrska arabská republika, Somálska demokratická republika. Podľa tohto modelu aj nový názov Zairskej republiky, ktorý sa u nás začal používať po politických zmenách v Zaire, má mať podobu Konžská demokratická republika. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 7. 1997) Sloveso zosúkromnieť ==================== JOZEF JACKO V súčasných príručkách spisovnej slovenčiny sa uvádzajú podstatné mená súkromník, súkromníčka, súkromie a prídavné mená súkromnícky, súkromný a príslovka súkromne. V Slovníku slovenského jazyka z r. 1964 je aj slovo súkromníčiť s kvalifikátorom hovorové slovo. Tento rad slov s rovnakým slovotvorným základom sa rozšíril o nové slovo. Istý celoslovenský denník informoval čitateľov, že súkromný sektor má na Slovensku najväčší podiel v obchode. Obchod zosúkromnel. Sloveso zosúkromnieť je odvodené od prídavného mena súkromný predponou zo‐ a príponou ‐ieť. V slovenčine sa tvoria príponou ‐ieť od prídavných mien stavové slovesá: chudobný — chudobnieť, lacný — lacnieť, mocný — mocnieť, bujný — bujnieť, pekný — peknieť, silný — silnieť, pyšný — pyšnieť, nervózny — nervóznieť. Časté sú v tomto slovotvornom type slovesá jestvujúce obyčajne v predponovej podobe s‐/z‐/zo‐: všeobecný — zovšeobecnieť, ošklivý — zošklivieť, lacný — zlacnieť, teplý — steplieť, pohodlný — spohodlnieť, ------- **strana 125** prísny — sprísnieť, jalový — zjalovieť, nemravný — znemravnieť. Do tohto slovotvorného typu môžeme zaradiť aj sloveso zosúkromnieť. Sloveso zosúkromnieť je štylisticky neutrálne a vyjadruje "byť taký, byť v takom stave, ako vyjadruje prídavné meno súkromný, t. j. stať sa súkromným". Sloveso zosúkromnieť obohacuje slovnú zásobu slovenčiny. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 7. 1997) Inštitút trinásteho platu? ========================== KATARÍNA HEGEROVÁ V súvislosti s pripravovanou generálnou dohodou medzi vládou, zamestnávateľmi a odbormi sa stále častejšie stretáme so spojením inštitút trinásteho platu. Počuť ho aj v jazykovo kultivovaných prejavoch. Keďže toto spojenie je dnes veľmi aktuálne, všimneme si ho trocha podrobnejšie. Ak sa zamyslíme nad slovom inštitút, alebo ešte lepšie bude, keď sa nielen zamyslíme, ale svoj názor si aj overíme v jazykových príručkách, zistíme, že jeden z významov tohto slova je totožný s významom slova ústav. To znamená, že výrazom inštitút — tak ako slovom ústav — sa označuje vedecká, bádateľská inštitúcia a jej budova. Tento význam slova inštitút je známy vari každému. Menej známe však je, že slovom inštitút sa označuje nielen spomenutá ustanovizeň, ale aj niečo iné. Predovšetkým právnici poznajú ďalší význam tohto slova, ktorý sa oddávna používa v právnickej terminológii. Slovom inštitút sa v tejto oblasti označuje súhrn vzťahov medzi ľuďmi upravený právnymi normami. Práve o tento význam slova inštitút ide aj v našom prípade. To pravda, neznamená, že treba vždy a za každých okolností používať len spojenie inštitút trinásteho platu. V bežných textoch tento právnický ------- **strana 126** termín môžeme nahradiť dvojslovným spojením trinásty plat, napr. žiadať trinásty plat, zaviesť trinásty plat. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 8. 1997) Dvojaký a dvojitý ================= MATEJ POVAŽAJ Jednou z častých dohôd uzatváraných medzi dvoma štátmi je aj dohoda, ktorou sa má predísť tomu, aby daňový subjekt, t. j. právnická alebo fyzická osoba, ktorý dosiahol príjmy podliehajúce dani z príjmov a z majetku v jednom zmluvnom štáte, nebol zdaňovaný z tých istých príčin aj v druhom štáte. V tejto súvislosti sa hovorí jednak o dvojitom zdanení, ale môžeme sa stretnúť aj s podobou dvojaké zdanenie. Pozrime sa bližšie na to, aký význam majú spojenia dvojaké zdanenie a dvojité zdanenie a ktoré z uvedených spojení je vhodné používať v súvislosti naznačenej na začiatku. V spojení dvojaké zdanenie je druhová číslovka dvojaký. Táto číslovka má význam "dvoch rozličných druhov", napr. dvojaký meter, dvojaký prístup k problému, dvojaké riešenie, dvojaká strava. Spojenie dvojaké zdanenie vyjadruje okolnosť, že ide o dva rozličné druhy zdanenia, že môže ísť napr. o zdanenie daňou z pridanej hodnoty a o zdanenie spotrebnou daňou. V spojení dvojité zdanenie je zasa násobná číslovka dvojitý, ktorá má význam "dva razy sa opakujúci, dva razy konaný, dvojnásobný, zdvojený", napr. dvojité okno, dvojité dno, dvojitá ochrana, dvojitá väzba. Spojením dvojité zdanenie sa vyjadruje okolnosť, že sa niečo zdaňuje dva razy tým istým druhom dane. Keďže v spomínaných medzištátnych dohodách ide o to, aby sa príjmy podliehajúce dani nezdaňovali dva razy, t. j. v obidvoch zmluvných krajinách, je vhodné v tejto súvislosti používať spojenie dvojité zdanenie, teda treba hovoriť o predchádzaní dvojitému zdaneniu. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 8. 1997) ------- **strana 127** PREČÍTALI SME SI ================ Kam ideš, Slovenčina? ===================== Slovenčina je vynikajúci jazyk, schopný s neprebernými nuansami výrazových a štylistických prostriedkov vyjadrovať najrôznejšie myšlienky a city. Žiaľ, prakticky s istotou možno povedať, že úroveň písaných aj slovných prejavov v posledných rokoch klesá. Dajme tomu, že v novinách, rozhlase a televízii bola poznámka o tom, že je správne slovné spojenie predstavenie sa začína a nesprávne predstavenie začína. Aké sú možnosti? a) Ten, kto nesleduje podobné poznámky, informáciu nedostane. b) Informáciu dostane, nemá však o ňu záujem. c) Informáciu dostane, zamyslí sa nad ňou, ale zabudne. d) Informáciu dostane, ale ostane pri svojich návykoch. e) Informáciu dostane a pre neho nový poznatok začne používať. Nerobil som výskum a neviem, koľko percent ľudí patrí do jednotlivých kategórií, isté však je, že súhrnné percento prvých štyroch kategórií stúpa. Domnievam sa preto, že príčina väzí predovšetkým v samých používateľoch jazyka. A pokiaľ ide o možnosti zlepšenia, vychádza mi to na tri: 1. Zintenzívniť pôsobenie učiteľov slovenčiny na žiakov a pracovníkov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV na verejne vystupujúcich ľudí. 2. Zaviesť povinnú jazykovú redakciu všetkých textov určených verejnosti. 3. Zmieriť sa s uvedeným trendom a doterajšie nesprávne slová kodifikovať ako správne. Tretí návrh budú odborníci pokladať iste za kacírsky, ale ako amatér si myslím, že sa preň nájdu historické aj logické odôvodnenia. Nemali by sa k týmto otázkam vyjadriť kompetentní pracovníci, ale aj verejní používatelia slovenského jazyka? A nebolo by naozaj od veci, po dôkladnom zmapovaní a zhodnotení celkového stavu prikročiť k určitým ------- **strana 128** závažnejším rozhodnutiam týkajúcim sa ďalšieho vývoja slovenského jazyka? Bedrich Formánek, Bratislava (SME, 19. 12. 1998, s. 4) Poznámka redakcie. — Stanovisko pisateľa k súčasnému stavu v používaní slovenského jazyka je povšimnutiahodné najmä z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že autor ako nejazykovedec citlivo vníma pokles jazykovej kultúry a verejne vyjadruje svoju nespokojnosť. Zaraďuje sa tak medzi vnímavých používateľov slovenčiny, ktorých jazykovedci už dávno prizvali — a aj v súčasnosti pozývajú — na pomoc pri zvyšovaní jazykovej kultúry a upevňovaní kultivovaného jazykového povedomia čo najväčšieho počtu členov slovenského spoločenstva (pozri o tom úvodník G. Horáka Všetci máme a môžeme, Kultúra slova, 1, 1967, s. 65 — 67). Druhý dôvod je v tom, že autor celkom správne hľadá a očakáva nápravu od pôsobenia školy pri vyučovaní slovenského jazyka, ako aj od zvýšenia autority preskripčnej inštitúcie, ktorou je u nás akademické jazykovedné pracovisko zodpovedné za kodifikáciu spisovnej slovenčiny a vydávanie kodifikačných príručiek. S nápravnými návrhmi pisateľa sa možno stotožniť, no tretie "zlepšenie" nie je z jazykovedného hľadiska prijateľné. Nijaký jazykovedec nemôže súhlasiť s univerzálnym uplatnením návrhu "doterajšie nesprávne slová kodifikovať ako správne". Presvedčivým argumentom proti takémuto postupu sú okrem iného aj spomínané slovesá začať, začať sa. Nech by sa chyby typu predstavenie začalo opakovali akokoľvek dlho, kodifikátor musí trvať na tom, že ide o gramatickú chybu. V gramatickej stavbe slovenčiny jestvujú totiž predmetové slovesá (rečník začal prednášku) a bezpredmetové slovesá (koncert sa začal neskoro) atď. a tie sú ako integrálna súčasť gramatickej stavby slovenčiny nezrušiteľné. Keby sa v takýchto zásadných veciach robili pri kodifikácii ústupky, ľahko by sme sa mohli dostať aj k odobreniu ďalších nepodarkov (napr. žiak začal smiať). Kodifikačná práca je oveľa zložitejšia, ako sa to vidí na prvý pohľad, a nemôže byť iba čírou registráciou toho, čo sa v rečovej praxi vyskytuje.