.. contents:: `Obsah` **strana 3** Glosy k chvále a hane slovenčiny ================================ IVAN MASÁR Keď v našom kultúrnom a spoločenskom priestore zaznejú slová chvála slovenčiny, azda sa aj absolventovi strednej školy, ktorý sa na hodinách slovenskej literatúry nudil a neveľmi sústreďoval na preberanú látku, vybavia mená Ján Baltazár Magin, Matej Bel, prípadne ďalšie významné osobnosti z obdobia baroka. V tomto období sa totiž začínajú pestovať národné obrany a chvály ako samostatný literárny žáner (Šmatlák, 1984, s. 135) a v ich rámci sa celkom prirodzene a logicky osobitne vyzdvihuje význam jazyka — národného jazyka. Preto ak sa aj v najsúčasnejšej súčasnosti stretáme s chválou slovenčiny, a to aj v knižnej podobe s titulom Chvála slovenčiny, alúzia na belovsko‐maginovské oduševnenie za národ a jeho reč musí sa javiť ako historicky zakotvená, celkom prirodzená a legitímna. No legitímna je aj otázka, či sú v našej vlasti na konci 2. tisícročia po Kristovi, ďaleko od baroka, po dávno zavŕšenom národnouvedomovacom procese a po získaní vlastnej štátnosti ešte stále potrebné chvály a obrany slovenčiny. Či nejde o anachronizmus, o donkichotskú revitalizáciu nenávratnej minulosti, ako aj ďalšie podobné otázky a pochybnosti. Priamočiara, neuhýbavá odpoveď sa dá domyslieť z týchto a podobných výrokov o slovenčine: Slovenský jazyk je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca. (Martin M. Šimečka) Slovenštinu vymyslel vožralej Štúr překládaje z ruštiny do češtiny. (Hana Hegerová) ------- **strana 4** Odpoveď však možno sformulovať aj explicitne, napríklad takto: Kým sa budú o slovenskom národe a jeho najvýznamnejšom aj najzreteľnejšom atribúte (t. j. o jazyku slovenského národa, o slovenčine) lavínovite šíriť lži a extrémne grobianske znevažovania, obrana aj chvála bude mať — musí mať! — v našom kultúrnom a jazykovom prostredí nielen domovské právo, lež aj trvalé miesto. Podľahnutie ľahostajnosti a nevšímavosti (nech si hovorí a robí, kto chce a čo chce) by pre slovenské národné spoločenstvo mohlo byť sebazničujúce. Necháme bokom uvažovanie, ako žánrovo zaradiť knihu, ktorá je ústredným objektom týchto poznámok. Napokon to ani nie je podstatné. Možno sa uspokojiť s veľkou výpovednou hodnotou podtitulu, ktorý znie Dokumenty, svedectvá a vyznania. To signalizuje, že ide o zbierku historických dokladov a dôkazov o slovenčine aj o súbor postojov k slovenčine nielen ako k nástroju dorozumievania, lež aj sebarealizácie vynikajúcich príslušníkov slovenskej pospolitosti, teda tých, čo v slovenskom jazyku aj tvoria. Dokumenty, svedectvá, vyznania sú tri oporné piliere, na ktorých je vybudovaná architektúra celej knihy dômyselne opretej o ďalších osem pomocných pilierov, t. j. o kapitoly so starostlivo a vzhľadom na konkrétny historický kontext aj výstižne zvolenými názvami: I. Iskoni bie slovo — začiatky nášho písomníctva..., IV. Slováci, píšte po slovensky! V. Oj, vitaj, slovenčina naša! — titulkové rámcovanie bernolákovského a štúrovského obdobia vo vývine slovenčiny atď. Dokumenty potvrdzujú hlbokú historickú perspektívu slovenčiny siahajúcu do 9. storočia (teda o trošičku či byľôčku ďalej, ako tvrdí motto o Štúrovi). Čitateľovi sa táto história pripamätúva prostredníctvom fotografických reprodukcií vzácnych starobylých textov (textové ukážky z veľkomoravského obdobia, vzácne listiny o privilégiách udeľovaných slovenským mestám a kláštorom, titulné strany kníh ap.). Organickou zložkou obrazových materiálov je sprievodné slovo renomovaných historikov, literárnych vedcov či jazykovedcov, ale aj básnikov a spisovateľov. Je odôvodnené aj chvályhodné, že kniha má "stálu rubriku" Svedectvá dejín o slovenčine, ktorú "vedie" univerzitný profesor Rudolf Krajčovič, uznávaný odborník v oblasti historického vývinu slovenčiny. Z toho všetkého vychodí, že dokumenty a svedectvá krôčik za krokom vedú čitateľa dlhými dejinami slovenčiny ako najvýznamnejšieho atribútu slovenského národného spoločenstva. ------- **strana 5** Príťažlivým čítaním, v ktorom sa v plnej sile, kráse a pôsobivosti presadzuje špecifickosť umeleckého slova (azda najväčšmi básnického slova), sú vyznania osobností používajúcich slovenčinu na dosiahnutie umeleckých zámerov — na slovesnú tvorbu. Hádam je aj nadbytočné poznamenávať, že tieto vyznania sú diametrálne odlišné od tiežvyznaní, ktorých reprezentatívna vzorka sa uvádza na začiatku týchto glos. Hodno odcitovať aspoň daktoré jednak na porovnanie, jednak na povzbudenie a potechu, ktorú môže poskytnúť iba umelecké slovo. Viliam Turčány, básnik so zaslúženým, no oficiálne neudeľovaným titulom poeta natus et doctus (rodený a učený básnik), ktorý sa svojou umeleckou tvorbou zaraďuje medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasnej slovenskej literatúry a ozajstných virtuózov vo zvukovej organizácii verša (pozri Kačala, 1998, s. 66 — 67), napísal o slovenčine okrem mnohého iného toto: Ako sa miazga vlieva do dreva a mliečna šťava do žitného kláska, tak matkin spev, tak každá jeho hláska na mužnú reč i v tebe dozrieva. A z tvojich úst sa voľne rozspieva, veď nad rečou viac korbáč nezapráska, v ktorej tak vrúcne vyznáva sa láska až sladkosťou sám jazyk omdlieva. (S. 170) Daniel Hevier, básnik vlastniaci mimoriadnu schopnosť (naisto ju dostal ako dar z neba) osloviť, zaujať a rozradostniť svojou poéziou dieťa i starca, zložil o bernolákovskej slovenčine tieto verše: Tečie si pokojne ako Váh, včelársky starostlivo zbiera med z rovín, krásna s tou jej "šťávú", pošteklená epikou, pohýbaná ako skala, jamkovitá, okrúhlučká ako vajce, dá sa pod ňou ležať ako pod veľkým bukom, pohyblivá, ochotná do bitky, horská borská reč! (S. 75) ------- **strana 6** Básnik a prozaik Štefan Moravčík, pohotový slovotvorca (aj "kalamburista"), nezvyčajne hravý hráč so slovom, znalec záhorského nárečia, ktoré hojne využíva v celej svojej tvorbe, privráva sa k slovenčine ako nástroju umeleckej sebarealizácie takto: Slovenčina, si slnečná sopka, si slivková stopka, srdečná spievanka, studničná selanka... Stichučka spievaš si so svrčkami. (S. 165) Ukážky z diela troch básnikov nie sú iba reklamným lákadlom a už vôbec nie (priehľadným) propagandistickým trikom. Naozaj nie. Veď by sa dalo citovať aj z prác iných majstrov slova a umelecká sila vyznania lásky k slovenčine by sa nezmenšila ani o mačný mak. Garantom tohto tvrdenia sú mená Ján Hollý, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Valentín Beniak, Ján Smrek, Miroslav Válek... Medzi nimi, pravdaže, aj Milan Rúfus, veľmajster slovenského umeleckého slova, citlivý a hĺbavý človek neodpojiteľne zrastený so slovenskou hrudou. Jestvujú teda protichodné vyznania vzťahu k jazyku, presnejšie k slovenskému jazyku: chvála — hana. Tí, čo chvália, našli v slovenčine všetko, čo potrebovali na sebavyjadrenie a dosiahnutie umeleckých aj odborných cieľov; je ich veľa, nápadne veľa, navyše ich dielo má silný celospoločenský ohlas. Hanobiteľov je, chvalabohu, pomenej a o celospoločenskej ozvene ich umeleckej tvorby nemôže byť ani reči; zato ich invektívy a insinuácie v publicistike ohlas majú. Ich tvorbu pozná iba hŕstka záujemcov o umeleckú literatúru, zväčša profesionálni záujemcovia z odboru literárnej vedy. Bude to akiste preto, že sa so slovenským slovom "mordujú ako drevorubači s vývratmi kalamitných svrčín" (Plávka, 1968, s. 68) a že z vlastnej nedostatočnej tvorivosti obviňujú nástroj, na ktorom sa nedoučili hrať. Ako napríklad autor prvej výpovede M. Šimečka: "Bude ešte dlho trvať, kým si budem môcť povedať, že tento jazyk má všetky vrstvy, ktoré si želám používať pri písaní. Alebo je to moja chyba, že ich necítim, možno sú spisovatelia, ktorí ten istý jazyk dokážu používať inak, hoci — ukážte mi ich" (citované podľa Čertíka, 1997, s. 148; tam aj Šimečkova výpoveď). Provokatívnu výzvu ------- **strana 7** M. Šimečku, ktorého poznatky o slovenskej literatúre podľa uvedeného výroku majú úroveň terciána repetenta, čo reparát zo slovenčiny nezvládol ani na tretí pokus, sme sa pokúsili splniť v predchádzajúcom odseku. Takpovediac prstom sme ukázali iba na niekoľkých, hoci by sa dalo poukázať na desiatky tých, čo našli v slovenčine "všetky vrstvy", ktoré Šimečka nie a nie nájsť. Pristavme sa ešte pri druhej výpovedi (citované je zo štúdie A. Ferka, 1998, s. 36). Znamenitá speváčka Hana Hegerová si touto výpoveďou síce nič neodpísala zo slávy skvelej šansonierky, zato výdatne prispela k deformácii vlastného občianskeho a ľudského profilu. Je namieste otázka, na čo sú dobré a čo vlastne sú blasfémie nedôstojné ozajstného človeka, skutočného umelca. Publikácia Chvála slovenčiny v úvahe V. Kovalčíka ponúka takúto odpoveď: Sú to "cielené útoky proti spisovnej slovenčine, ktoré sa maskujú módou či ,hrou' na jazykovú slobodu a ,vývin', no v podstate sú motivované politickými zámermi" (s. 169). Publikácia Chvála slovenčiny aj chvála slovenčiny je pevnou hrádzou proti prívalu súčasných ohováračiek slovenčiny a nežičlivosti voči nej a všetkému slovenskému. Keďže je projektovaná s jasnou mysľou a na dôdavok aj s úprimným nadšením, víry nežičlivosti túto hrádzu nepodmyjú a vlny surového ohovárania sa nikdy neprelejú cez jej korunu. Doteraz ešte vždy bolo tak, že nekultúra nikdy totálne nepremohla kultúru, hoci sa neraz zdalo, že misky váh sa nakláňali na stranu nekultúry. Obsahovo aj formálne (graficky, obrazovo, výberom písma atď.) pekne vystrojená knižka by mala byť povinnou literatúrou pre učiteľov slovenčiny, dejepisu a občianskej výchovy. Dajú sa pomocou nej hĺbiť spoľahlivé základy vlastenectva školskej mládeže. Ministerstvo školstva spolu s Ministerstvom kultúry SR by mali zabezpečiť, aby bola k dispozícii vo všetkých knižniciach a v každej škole na Slovensku. Schválne hovoríme o školách na Slovensku, nie iba o školách so slovenským vyučovacím jazykom. Je aktuálne a užitočné, že takáto kniha vyšla práve v súčasnom ideovom a politickom chaose, no zároveň je presmutné, že musela vyjsť. Asi je naším večným údelom brániť a chrániť reč — jediný neodňateľný atribút slovenského národa. ------- **strana 8** LITERATÚRA ČERTÍK, J.: Čertovo kopýtko. RAK. Slovenské pohľady, IV + 113, 1997, č. 11, s. 147 — 149. FERKO, A.: Správa o pražskom kolonializme. Slovenské pohľady, IV + 114, 1998, č. 10, s. 21 — 42. Chvála slovenčiny. Dokumenty, svedectvá a vyznania. Zostavil P. Hudík. Bratislava, Vydavateľstvo slovenských spisovateľov — Martin, Matica slovenská 1998. 187 s. KAČALA, J.: Kultúrne rozmery jazyka. Bratislava, Univerzitná knižnica, Národné knižničné centrum, Nadácia Korene 1997. 163 s. PLÁVKA, A.: Ako sa prihovoriť. Kultúra slova, 2, 1968, s. 68 — 69. ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava, Obzor 1984. 904 s. Sloveso deliť a jeho odvodeniny =============================== JÁN HORECKÝ Slová deliť a diel nepochybne súvisia. Ich súvislosť sa potvrdzuje aj čisto vonkajškovo, striedaním e/ie v koreni slova. Podobných alternácií nie je síce veľa, ale niekoľko prípadov predsa možno uviesť, napr. hrešiť — hriech, veriť — viera. Oveľa výraznejšie sa súvislosť slov deliť a diel potvrdzuje významom. Hoci hneď nemusí byť zrejmé, či sloveso deliť je základom a od neho je odvodené podstatné meno diel, alebo naopak, či slovo diel je odvodené od základu deliť (podobná neurčitosť je aj v spomínanej dvojici hrešiť — hriech alebo členiť — člen), významový rozbor dosť zreteľne ukazuje, že ak budeme sloveso deliť chápať ako "pôsobiť na istý predmet tak, aby z neho vznikli menšie časti, zložky", potom podstatným menom diel sa pomenúva výsledok tohto pôsobenia. Teda je tu veľmi pravdepodobný smer odvodzovania od slovesa deliť k podstatnému menu diel. Uvedený význam slovesa deliť, t. j. "pôsobiť, aby vznikli časti z celku", je, pravdaže, základný. Ak sa pôsobenie obmedzuje iba na to, aby vznikli ------- **strana 9** len dve zložky, máme význam "tvoriť hranicu, hraničnú čiaru medzi časťami". Proti spojeniu deliť pozemok (roľu) na parcely tak stojí spojenie kameň delí roľu na Mišovu a Petrovu parcelu. Ak nejde o konkrétne predmety, ale napr. o také abstraktné objekty, ako sú čísla, ide o ďalší, už špecifikovaný význam, ktorý možno opísať ako "hľadať k danému číslu b také číslo a, aby platilo, že a = b . c, resp. a : b = c, alebo konkrétnejšie, k číslu 20 hľadať také číslo, ktoré sa v 20 nachádza 5‐krát": 20 = 4 . 5, t. j. 20 : 4 = 5. Priamo od tohto významu slovesa deliť je odvodené podstatné meno deliteľ (v našom prípade 4), t. j. číslo, ktorým sa delí, ale aj slovo delenec (v našom prípade 20), t. j. číslo ktoré podlieha deleniu. Pre úplnosť treba ešte dodať, že číslo 5 sa označuje ako podiel, kvocient. Podobne je odvodené knižné slovo delidlo vo význame "nástroj na delenie, hľadisko, kritérium rozdeľovania". Od prvého, základného významu slovesa deliť (t. j. pôsobiť na vznik menších častí z celku) je odvodené jednak podstatné meno diel ako výsledok delenia, jednak dejové podstatné meno deľba ako činnosť delenia. Treba pripomenúť, že od druhého významu (tvoriť hranicu), ktorý by sme mohli označiť ako stavový, sa takéto podstatné meno neodvodzuje. Slovesným podstatným menom delenie sa neoznačuje len činnosť, rozkladanie na časti, ale aj výsledok tejto činnosti, teda vlastne rozdelenie: napr. v spojení delenie kruhu na 360 stupňov, milimetrové delenie (ako vyznačenie milimetrových dielikov na meradle), delenie (rozstup) zubov na ozubenom kolese. Bežné je zdrobnené podstatné meno dielik vo význame "malý diel". Pri podstatnom mene dielec prípona ‐ec nevyjadruje zdrobnenosť, ale sa využíva na terminologické ciele (porov. napr. vzor — vzorec, stĺp — stĺpec). Dielec je teda samostatne jestvujúca časť, ktorou sa vytvára väčší celok. Napr. stanový dielec je časť celkovej plochy stanu, z viacerých dielcov sa stavia stan. Teda sémanticky je tu skôr smer od časti k celku. Ďalej poznáme napr. delostrelecký dielec, náhradný alebo záložný dielec. V tejto súvislosti by bolo dobre spomenúť, že v praxi sa v takýchto prípadoch neraz nepresne používa slovo diel (náhradné diely). Samo podstatné meno diel sa často používa v zemepisných, resp. chotárnych názvoch. napr. Panský diel, Dlhé diely — pôvodne menšie, vyčle- ------- **strana 10** nené časti pozemkov. Zaujímavý je názov Dzílečki (v Stupave), vlastne Dieliky, ktorý už domáci obyvatelia nevedia dešifrovať. Izolovaný je výskyt slova diel v zloženine svetadiel ("kontinent"). Výrazný je výskyt základu diel v podstatnom mene oddiel. Slovotvorne tu ide o slovo odvodené od slovesa oddeliť/oddeľovať, ale vzťah k tomuto základu je oslabený najmä preto, že nejde o časť oddelenú, ale skôr vydelenú, vyčlenenú z väčšieho celku. V poľštine sa tento význam vyjadruje predponou vy‐, wydzial, kým slovenčina tu sleduje skôr nemecký model, kde je Abteilung, ab‐ = od. Slovom oddiel sa teda prvotne označuje istá časť priestoru, stavby, napr. oddiel prvej triedy, nefajčiarsky oddiel (je tu istý vzťah k francúzskemu coupé — čo je odrezané, oddelené). V prenesenom zmysle to môže byť aj časť, zložka literárneho diela, ale častejšie to býva istá časť v systematickej klasifikácii; v takom prípade jestvuje aj pododdiel — časť podradená oddielu. (Tu možno porov. latinské divisio, subdivisio.) Najčastejšie sa však slovom oddiel označuje časť, zložka nejakej organizácie, napr. športový, futbalový, hokejový oddiel. Ďalším prenesením vzniká oddiel ako označenie skupiny osôb: napr. delostrelecký, raketový, zdravotnícky oddiel, vojenské, policajné oddiely. Od slova oddiel jestvuje len vzťahové prídavné meno oddielový, napr. oddielový vedúci — vedúci oddielu, oddielová salva — salva vypálená delostreleckým oddielom. Vo význame "časť, zložka nejakej inštitúcie" je oveľa bežnejšie slovesné podstatné meno oddelenie: pasové oddelenie, oddelenie pohraničnej stráže, nárečové oddelenie, oddelenie dejín slovenčiny a pod. Veľmi málo súvisí so svojím základovým slovesom rozdeliť/rozdeľovať podstatné meno rozdiel, najmä ak sa vymedzuje ako súhrn rozlišujúcich znakov alebo ako vyjadrenie odlišnosti od iného súboru znakov. Práve takéto vymedzenie však umožňuje používať slovo rozdiel aj v spojeniach na rozdiel, bez rozdielu, ktoré už možno pokladať za predložky. V matematike sa slovom rozdiel označuje výsledok odčítania. Od základu rozdiel sú odvodené prídavné meno rozdielny, príslovka rozdielne a podstatné meno rozdielnosť. Od podstatného mena rozdiel je utvorené aj vzťahové prídavné meno rozdielový, napr. rozdielový kmitočet, rozdielový tón. Samo sloveso rozdeliť/rozdeľovať, a to aj z hľadiska významu predpony roz‐, označuje skôr výsledok delenia (rozdeliť majetok deťom, rozdeľo- ------- **strana 11** vať darčeky žiakom). Pravda, k významu zakončenia sa pripája význam adresnosti, preto je tu väzba s datívom. Tento význam, pravda, bez určenia príjemcu, sa uplatňuje aj v spojeniach ako rozdeliť vodu na dva prúdy, do dvoch potrubí. Tento "adresný" význam je zrejmý aj v podstatnom mene rozdeľovňa — miesto, inštitúcia, kde sa niečo niekomu dáva, odovzdáva. Napr. rozdeľovňa záhradkárskych potrieb, rozdeľovňa sadbových zemiakov. Podobný význam je aj v pomenovaní technického zariadenia rozdeľovač, v ktorom sa niečo dodáva do viacerých príslušných miest: napr. v spaľovacom motore rozdeľovač zapaľovania rozdeľuje prúd do zapaľovacích sviečok motora. Rozdeľovník je súpis predmetov, ktoré má dostať alebo dostal istý adresát (istí adresáti). Od nedokonavej podoby je prídavné meno rozdeľovací, napr. rozdeľovací kľúč, rozdeľovací ventil. K slovesu rozdeliť sa často pripája predpona pre‐, ak sa má vyjadriť, že ide o nové, ďalšie rozdelenie toho, čo už bolo rozdelené. Napr. prerozdeliť rozpočtované sumy. Napokon tretie slovo z tejto skupiny — podiel je klasickým prípadom odvodzovania: od predponového slovesa podeliť (si) sa tvorí deverbatívne podstatné meno predĺžením koreňovej samohlásky, pričom predpona sa podobne ako v mnohých novších slovách nepredlžuje na pô‐. Podstatné meno podiel má základný význam "časť vzniknutá delením a pripadajúca účastníkovi delenia". Napr. (ideálny) podiel na majetku. V prenesenom význame to však je účasť na nejakej činnosti vôbec, najmä v spojení mať podiel, mať aktívny podiel na príprave výstavy. Od slova podiel je vzťahové prídavné meno podielový, známe napr. v spojení podielová istina. S významom účasti súvisí podstatné meno podielnik — kto má podiel, účasť (napr. na majetku), ako aj podielnictvo, spôsob spoluvlastníctva majetku, ale aj spoluúčasti na nejakej činnosti. Osobitne stojí sloveso podieľať sa, druhotne utvorené od spojenia mať podiel na činnosti. Podstatné mená prídel a údel sú utvorené so zachovaním všetkých pravidiel odvodzovania od slovies prideliť a udeliť. Príslušná predpona sa tu však predlžuje (pri — prí‐, u — ú‐), a preto sa v koreni nemôže objaviť predlžovacia dvojhláska ie (podľa pravidla o rytmickom krátení). Takže ------- **strana 12** odvodzovací proces je dvojstupňový: deliť ‐> prideliť ‐> \*prídiel ‐> prídel. Podobne aj deliť ‐> udeliť ‐> \*údiel ‐> údel. Slovesom prideliť/prideľovať sa označuje danie do vlastníctva alebo aspoň do užívania (napr. prideliť stavebný pozemok, družstevný byt), ale aj určenie, vymedzenie istej úlohy (prideliť prácu v predajni), na druhej strane aj určenie istej osoby na danú prácu (napr. prideliť dvoch pracovníkov do oddelenia odbytu). S týmto významom súvisí prídavné meno prideľovací, napr. prideľovací dekrét. Podstatným menom prídel sa však označuje len pridelená, vyčlenená časť, množstvo dané na použitie: prídel chleba, mesačný prídel uhlia. Od slova prídel je vzťahové prídavné meno prídelový v spojeniach ako prídelové hospodárstvo, prídelové zásobovanie, prídelový poukaz (pri obmedzenom poskytovaní zásob) Od trpného príčastia pridelený je odvodené pomenovanie pridelenec (resp. aj pridelenkyňa) na označenie istej diplomatickej funkcie: vojenský, letecký pridelenec. Zrejme sa opiera o francúzske attaché, resp. adaptované atašé. Slovesom udeliť, udeľovať, udieľať sa označuje priznanie istej hodnosti, vyznamenania, ceny: udeliť vyznamenanie za statočnosť, udeľovať vedeckú hodnosť, udeliť cenu poroty. Typické je spojenie udeliť milosť, amnestiu. Tu je zrejmý význam "dať niečo zo svojej právomoci vládneho predstaviteľa". Treba pripomenúť, že tu nejde o materiálne objekty. Sloveso udeliť je časté aj v náboženskej oblasti: udeliť požehnanie sviatosti, udeliť rozhrešenie. Podstatným menom údel sa dnes označuje stav, ktorý vznikol bez pričinenia kohokoľvek: napr. smutný údel chorého človeka, trpký údel učiteľa. V starších časoch sa však slovom údel označovala časť majetku, štátu, ktorú dával majiteľ, spravidla panovník, často ako odmenu za služby. Aj tu je však častejšie prídavné meno údelný: údelné kniežatstvo, údelné knieža. Napokon je podstatné meno predel od slovesa predeliť, predeľovať. Slovesom sa označuje delenie, rozdelenie na dve časti, preto aj podstatné meno predel má význam "hranica, hraničná čiara", a to v priestorových i časových vzťahoch. Napr. Ural tvorí predel medzi Európou a Áziou, druhá svetová vojna je významným predelom v rozvoji globalizmu. Potenciálne tu je vzťahové prídavné meno predelový, napr. predelová čiara. ------- **strana 13** Od slovies vydeliť/vydeľovať a zadeliť/zadeľovať nejestvujú podstatné mená typu výdel, zádel ani vzťahové prídavné mená k nim. Zadeliť znamená "určiť nejaké miesto, nejakú funkciu" (zadeliť do služby na stanici, do výskumnej skupiny), vydeliť znamená "vyňať, vyčleniť z väčšieho celku" (vydeliť spomedzi priateľov). Častejšia je tu zvratná podoba vydeliť sa, vydeľovať sa. Slovesom vydeliť sa označuje aj uskutočnenie matematického úkonu delenia: vydeliť dvadsať piatimi. Slovesom nadeliť/nadeľovať/nadieľať sa označuje poskytnutie, danie niečoho, obyčajne v podobe daru: Mikuláš nadelil všetkým deťom. Martin na bielom koni nám nadelil snehu — vo väčšom množstve. Zaujímavá bola kedysi na Záhorí, ale aj inde formulka Pán Boh vás nadeľ — keď sme žobrajúcemu nemali v úmysle nič dať. Prehľad pomenovaní odvodených od základu deliť ukazuje, že v súčasnosti ide o nie príliš rozsiahly systém, v ktorom dokonca nie sú obsadené ani všetky predpokladané miesta a v ktorom sa prejavujú aj isté nepravidelnosti a viaceré významové posuny. Anglicizmy a internacionalizmy v technických normách ===================================================== KATARÍNA HEGEROVÁ Ak sme v súvislosti s terminologickou revíziou technických noriem v minulosti už niekoľkokrát konštatovali, že Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR (ďalej ÚNMS SR) a Slovenský ústav technickej normalizácie (SÚTN) sa starajú o primeranú úroveň publikovaných technických noriem (Hegerová, 1997 a, 1997 b), dnes treba dodať, že úsilie o skvalitnenie týchto textov pokročilo ďalej. Okrem jednotlivých technických normalizačných komisií (ďalej TNK) pri SÚTN fungujú aj terminologické subkomisie (napr. TNK 15 Zaťaženie stavebných konštrukcií, subkomisia Terminológia a značky, TNK 8 Lode a plávajúce zariadenia, TNK 69 Terminológia). V r. 1998 bola pri ÚNMS SR zriadená terminologická ------- **strana 14** subkomisia pre technickú normalizáciu. Jej cieľom je komplexne riešiť otázky prekladov dokumentov medzinárodných a európskych normalizačných organizácií i prekladov vydávaných technických noriem. Subkomisia chce prispieť k tomu, aby sa nerozkolísavala technická terminológia jednotlivých vedných odborov. Usiluje sa teda prispieť napr. aj k tomu, aby sa namiesto už ustálených slovenských termínov zbytočne neuprednostňovali ich anglické náprotivky. Napriek týmto snahám však v technických normách predkladaných na terminologickú revíziu Jazykovednému ústavu Ľ. Štúra SAV pretrvávajú viaceré nedostatky. Zväčša súvisia nielen s generačnou výmenou spracovateľov, resp. predkladateľov týchto textov, s vplyvom anglického originálu, ale aj s nerešpektovaním základných normatívnych príručiek. Ukazuje sa, že prekladatelia technických noriem nepoznajú kodifikačné príručky, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu (1998; ďalej PSP) a Krátky slovník slovenského jazyka (1997; ďalej KSSJ). Prekladatelia nie vždy berú do úvahy skutočnosť, že používanie a rešpektovanie príručiek opisujúcich kodifikovanú podobu slovenského jazyka pri tejto práci pokladá priamo za ich povinnosť oznámenie vo Vestníku ÚNMS SR č. 4/1993. Okrem iného sa v ňom uvádza aj spôsob predkladania textov technických noriem na terminologickú revíziu Jazykovednému ústavu Ľ. Štúra SAV. Technické normy z dielne menej skúsených prekladateľov zväčša výrazne ovplyvňuje anglický originál. V predkladaných textoch nie sú výnimkou napr. vecne a štylisticky nejasné formulácie typu zafókusovať pozornosť, kastomizácia programu, aplikácie relevantne implementovateľnej entity do implementovaného pojmu, identická implementácia implementovanej entity a pod. Všimnime si bližšie napríklad spojenie korektné fair jednanie. Je v ňom viacero chýb. Pri slove korektný sa v KSSJ (z KSSJ preberáme aj ďalšie významy slov) ako jeden z viacerých uvádza význam: "slušný". Rovnaký význam nájdeme pri slove fair, ktoré sa dnes už píše v zdomácnenej podobe fér. Rozdiel je však v štylistických kvalifikátoroch týchto slov: kým v prvom prípade ide o štylisticky neutrálny výraz, slovo fér sa v spomenutom slovníku hodnotí ako hovorové, teda vhodné skôr v neoficiálnych hovorených prejavoch, nie v odborných textoch. Prívlastky korektný a fér možno použiť ako synonymné výrazy pri rešpektovaní prí- ------- **strana 15** slušnej komunikačnej sféry. V rozoberanom spojení sa nevhodne použilo aj slovo jednanie. V slovenčine síce tento výraz funguje, ale vo význame "dohováranie sa o cene pri kúpe alebo predaji". Nemožno ho teda použiť vo význame "konanie, zaobchádzanie", o aký šlo autorovi textu. Spojenie korektné fair jednanie preto možno nahradiť napr. vyjadrením korektné konanie, správne zaobchádzanie. Používanie mnohých anglicizmov v technických normách prekladatelia obhajujú tým, že anglický výraz (zväčša uvádzaný v pôvodnej pravopisnej podobe) pozná každý odborník z tejto oblasti, je zrozumiteľný, významovo priezračný, a preto je podľa nich v slovenčine potrebný. Navyše argumentujú tým, že slovenčina nemá vhodné slovenské ekvivalenty, ktoré by dobre vystihovali jednotlivé inojazyčné výrazy. Nie vždy si však pritom overia, že namiesto mnohých anglicizmov, ktoré pokladajú za základ technickej terminológie, v slovenčine už dávno fungujú ich domáce ekvivalenty. Doklady možno nájsť v príslušných prekladových slovníkoch. Medzi anglicizmy, ktorých používanie obhajujú prekladatelia technických noriem, patria napr. slová gabion, jitter a fall block. Neuvedomujú si pritom, že ich slovenské náprotivky alebo aspoň kľúč k ich správnemu preloženiu možno nájsť napr. v Anglicko‐slovenskom technickom slovníku (1985). Pri hesle gabion sa v spomenutom slovníku na s. 576 uvádza spojenie ponorný fašinový valec, ktoré je ustáleným termínom z oblasti vodného staviteľstva. Ako náprotivky slova jitter (s. 724) možno v tomto slovníku nájsť výrazy chvenie, vibrácia. Takisto spojenie fall block (s. 501) má slovenský ekvivalent. Je ním výraz kladnica. Aj mnohé ďalšie anglicizmy bežne sa vyskytujúce v prekladoch technických noriem, napr. slová multipel, koprodukt, paket, aneling, ploter majú svoje náprotivky. Multipel je mnohonásobné spojenie, koprodukt má slovenský ekvivalent spoločný produkt alebo spoločný výrobok, namiesto výrazu paket v počítačovej terminológii funguje slovo súbor, aneling je žíhanie a ploter je kresliace zariadenie. Slovenské ekvivalenty uvedených anglických výrazov sú v slovenčine už ustálené a majú terminologickú platnosť. Práve z hľadiska ustálenosti je nevýhodné nahrádzať ich spomenutými anglicizmami, lebo sa tak rozkolísava platná slovenská odborná terminológia jednotlivých oblastí. ------- **strana 16** V predkladaných textoch z oblasti počítačovej terminológie sa stretáme aj s ďalšími významovo nepriezračnými výrazmi. Na ilustráciu uveďme aspoň slovo kastomizácia. Používa sa napr. v spojení kastomizácia programu. Namiesto tohto výrazu v slovenčine už dlhšie funguje slovo vhodnosť: vhodnosť programu. Slovenské náprotivky majú aj ďalšie anglické výrazy používané v tejto oblasti, napr. hard copy, update, frame počítač, kvitovací spínač. Ide o tieto ekvivalenty: trvalý záznam alebo trvalá kópia; dopĺňať novými údajmi, obnovovať, aktualizovať; rámcový počítač; príkazový spínač. Možno ich nájsť napr. v Anglicko‐slovenskom počítačovom slovníku (Ragan — Beláková, 1992). Problematické v tejto oblasti je aj používanie slova komunikácia v spojeniach typu komunikácia informácií. Nemožno síce pochybovať o tom, že slovo komunikácia v slovenčine funguje a jeden z jeho významov je "dorozumievanie, slovný dorozumievací styk", ale možno pochybovať o jeho vhodnosti v tomto type spojení. Namiesto zbytočne uprednostňovaného výrazu komunikácia je vhodné aj naďalej používať slovo výmena, prípadne sprostredkovanie: výmena informácií, sprostredkovanie informácií. V oblasti spojov sa v súčasnosti bežne uprednostňujú výrazy kóder/dekóder namiesto ustálených termínov kódovač/dekódovač. V mliekarskej terminológii sa začalo uprednostňovať slovo utilizácia (utilizácia srvátky) na úkor výrazu spracovanie. Prekladateľ obhajoval používanie výrazu utilizácia argumentom, že inojazyčné výrazy síce rozkolísavajú platnú slovenskú terminológiu daného odboru, ale sú zrozumiteľné, a preto ich treba prijať. Zabudol však pri argumentácii spomenúť, že v poľnohospodárskej terminológii už dávno v tejto súvislosti funguje výraz spracovanie: spracovanie mlieka, spracovanie srvátky. Možno ho nájsť už v publikácii Špeciálny chov veľkých hospodárskych zvierat (Březinová — Kálal — Kendra, 1962). Nedostatočná znalosť východiskového jazyka a nevyužívanie jazykových príručiek sú príčinou mnohých pravopisných chýb v textoch technických noriem. Pre menej skúsených prekladateľov technických noriem je príznačné, že novšie prevzaté výrazy typu manažér, dizajn, hardvér, softvér, tím, displej, interfejs a ich odvodeniny dôsledne uvádzajú v pôvodnej pravopisnej podobe. V predkladaných textoch teda tieto výrazy fungujú v podobách manager, design, hardware, software, team, display, interface ------- **strana 17** bez ohľadu na to, že KSSJ a PSP už tieto slová zachytávajú v zdomácnenej podobe, teda prispôsobené pravopisnému systému platnému v slovenčine. Prekladatelia technických noriem svoj postup obhajujú slovami, že zdomácnené podoby týchto výrazov sú technickej verejnosti neznáme, preto ich nemožno prijať. Zabúdajú však na to, že PSP a KSSJ, v ktorých sa tieto podoby kodifikujú, sú normatívnymi príručkami záväznými pre všetkých používateľov slovenského jazyka. V tejto súvislosti ešte výberovo uveďme výraz detegovať, ktorý sa v prekladoch technických noriem takmer bez výnimky uvádza v podobe detekovať, teda s k. Prekladatelia technických noriem si len málokedy overia, že toto slovo prevzaté z latinčiny (lat. výraz detegere znamená "odkrývať, odhaľovať") sa v zhode s príslušnými normatívnymi príručkami píše a vyslovuje s g: detegovať. Podobu detekovať prekladatelia obhajujú konštatovaním, že v jazykových príručkách je chyba. Neuvedomujú si však, že nejde o chybu, ale o nedostatočné poznanie východiskového jazyka — latinčiny. Sloveso detegovať je totiž odvodené od infinitívu latinského slovesa detegere, kým podstatné meno detektor je odvodené od supínového tvaru tohto slovesa: detectum. Obidve spomenuté argumentácie: to, že ide o podoby odbornej verejnosti neznáme, i to, že v PSP je chyba, dosť jasne signalizujú nižšiu jazykovú pripravenosť odborníkov z tejto oblasti, ich neochotu pracovať s jazykovými príručkami. Signalizujú však najmä potrebu zaviesť na všetkých typoch vysokých škôl kurzy základov terminológie a jazykovej kultúry, prípadne školenia pre odborníkov pracujúcich v oblasti terminológie. Pre preklady technických noriem je príznačná aj nadmiera internacionalizmov (najmä latinského a gréckeho pôvodu), ktoré sa často uprednostňujú na úkor ich slovenských ekvivalentov. Prekladatelia ich používajú vo zvýšenej miere bez ohľadu na to, že sa tak (rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch) rozkolísava slovenské odborné názvoslovie danej oblasti. Ide napr. o výrazy polutant, aerácia, aeračný. Ani v tomto prípade neobstojí argument, že ide o výrazy známe odbornej verejnosti, lebo v slovenčine už dávno fungujú ich náprotivky: polutant je znečisťujúca látka, namiesto slov aerácia, aeračný fungujú v slovenčine výrazy prevzdušňovanie, prevzdušňovací. Uprednostňovanie internacionalizmov na úkor ich domácich ekvivalentov svedčí len o tom, že prekladatelia nerešpektujú, resp. ani nepoznajú slovenskú terminológiu svojho vedného odboru. ------- **strana 18** Prekladatelia rovnakým argumentom obhajujú aj uprednostňovanie výrazov kooperácia, kooperovať, kooperačný, resp. novšie podoby kolaborácia, kolaborovať, kolaboračný na úkor ich slovenských náprotivkov spolupráca, spolupracovať, spolupracujúci. Ani v tomto prípade nemožno prijať spomenutý argument: je síce pochopiteľné, že výrazy tohto typu v jazyku fungujú, ale je otázne, či je potrebné vždy a všade ich uprednostňovať namiesto ich domácich ekvivalentov. Záver: Úroveň medzinárodných technických noriem preberaných prekladom, ktoré sa dostávajú na jazykovú revíziu do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, je z hľadiska nadužívania anglicizmov a internacionalizmov takmer kritická. Súvisí to nielen s úsilím prekladateľov o akési zodbornenie textu, s ich slabšou jazykovou kultúrou, s nerešpektovaním platných jazykových príručiek, s nedostatočným poznaním slovenskej odbornej terminológie daného odboru, ale najmä s nedostatočným úsilím hľadať funkčný slovenský ekvivalent. Nízku úroveň súčasných prekladov technických noriem možno zlepšiť nielen dôsledným používaním prekladových, resp. výkladových slovníkov, ale najmä zavedením základov jazykovej kultúry a odbornej terminológie do osnov všetkých typov vysokých škôl. LITERATÚRA Anglicko‐slovenský technický slovník. 1. diel A — J. Bratislava, Alfa 1985. 923 s. BŘEZINOVÁ, L. — KÁLAL, V. — KENDRA, J.: Špeciálny chov veľkých hospodárskych zvierat. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo poľnohospodárskej literatúry 1962. 396 s. HEGEROVÁ, K.: Úskalia revízie slovenských technických noriem. Kultúra slova, 31, 1997, s. 8 — 15 (1997 a). HEGEROVÁ, K.: Terminologické otázky technických noriem. Kultúra slova, 31, 1997, s. 330 — 336 (1997 b). Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 3., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1997. 944 s. Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1998. 574 s. RAGAN, J. — BELÁKOVÁ, M.: Anglicko‐slovenský počítačový slovník. Bratislava, Alfa 1992. 80 s. ŠALING, S. — ŠALINGOVÁ, M. — MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava — Veľký Krtíš, Samo — AAMM 1997. 1312 s. Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/2061/98 Jazyková kultúra v teórii a praxi a odborná terminológia. ------- **strana 19** DISKUSIA ======== Spojenia typu strata na vedúceho pretekára =========================================== JÁN KAČALA V našom jazyku sa bežne stretáme s takými spojeniami, ako sú utrpieť stratu na majetku, na úrode, na materiáli, na zisku, zaznamenať stratu na váhe, na popularite, na morálnom profile, vyčísliť straty na životoch, na ľuďoch, na majetkoch a podobne. V nich (a v mnohých ďalších) ide o spojenie podstatného mena strata v jednotnom alebo množnom čísle s podstatným menom v lokáli uvedeným predložkou na. Máme tu do činenia so zreteľovým významom konštrukcie s lokálom uvedeným predložkou na. Táto konštrukcia je v našom jazyku veľmi častá a bežná a dobre jej rozumieme. Význam predložky na v uvedenom type konštrukcií možno vystihnúť druhotnými predložkami vo veci niečoho, so zreteľom na niečo, s ohľadom na niečo, ako to ukazujú synonymné spojenia typu utrpieť stratu so zreteľom na majetok, na materiál, zaznamenať stratu s ohľadom na váhu, na popularitu, vyčísliť straty so zreteľom na životy, vo veci majetku atď. Za rovnako časté a bežné v takýchto súvislostiach možno pokladať aj podobné spojenia predložky na s akuzatívom podstaného mena, napríklad: (byť) chorý, slabý na srdce, (človek) skúpy na slovo, (dokázať) hodne na dané pomery, na svoj vek, (výlet) bohatý na zážitky, (pobyt) pridlhý na jarné obdobie. Aj tu konštrukcie s predložkou na + akuzatív podstatného mena môžeme nahradiť synonymnými konštrukciami s uvedenými druhotnými predložkami, napríklad: (byť) chorý so zreteľom na srdce, (dokázať) hodne s ohľadom na dané pomery, (pobyt) pridlhý so zreteľom na jarné obdobie. Pravdaže, tieto spojenia s druhotnými predložkami v porovnaní so spojeniami s predložkou na vyznievajú ako veľmi nákladné a v živej reči aj málo pravdepodobné; uviedli sme ich tu ako synonymné s jednoduchší- ------- **strana 20** mi konštrukciami iba v úlohe dôkazu možnosti malého jazykového experimentu. Zato menej bežné i menej zreteľné sú spojenia substantíva strata s predložkou na typu mať stratu na vedúceho pretekára tri minúty, mať stratu na vedúce mužstvo tabuľky desať bodov atď., ktoré zaznievajú predovšetkým v športovom spravodajstve elektronických médií, prípadne ich čítame v periodickej tlači. Syntaktický a sémantický rozbor týchto a podobných spojení ukazuje, že aj tu ide o význam zreteľa; dosvedčujú to aj synonymné výrazy typu mať stratu vo vzťahu k vedúcemu pretekárovi tri minúty, mať stratu so zreteľom na vedúceho pretekára tri minúty, mať stratu s ohľadom na vedúce družstvo desať bodov, mať stratu v porovnaní s vedúcim pretekárom tri minúty, mať stratu na rozdiel od vedúceho družstva desať bodov a podobne. Pravdaže, v týchto prípadoch za najzreteľnejší a najvýstižnejší prostriedok na vyslovenie zreteľového významu pokladáme konštrukciu s predložkou oproti, napríklad: mať stratu oproti vedúcemu pretekárovi tri minúty, mať stratu oproti vedúcemu mužstvu desať bodov. Spomínaný zreteľový význam predložky na zachytávajú aj jazykovedné diela o slovenčine, gramatické aj slovníkové. Z nich sa ukazuje, že predložka na má zreteľový význam v spojení s dvoma pádmi podstatného mena: s akuzatívom a lokálom. Tak spracúvajú predložku na obidva slovníky súčasnej spisovnej slovenčiny, t. j. Slovník slovenského jazyka (2. diel z r. 1960) a Krátky slovník slovenského jazyka vo všetkých troch vydaniach, ako aj akademická Morfológia slovenského jazyka z r. 1966. Takéto spracovanie nachodíme aj v monografickej práci venovanej slovenským predložkám, ktorú r. 1968 vydal J. Oravec. Podrobné prezretie týchto reprezentatívnych jazykovedných prác ukazuje, že citované spojenia strata na vedúceho pretekára tri minúty, resp. strata na vedúce mužstvo desať bodov sa ako istý významový a gramatický typ v týchto jazykovedných prácach nevyskytujú. Najpodrobnejšie sa významovému rozboru pomenovaní, pri ktorých sa vyskytuje konštrukcia s predložkou na + akuzatív, prípadne lokál podstatného mena v zreteľovom význame, venuje J. Oravec v citovanej monografii o slovenských predložkách. A tak sa zdá, že práve v tomto bode, t. j. vo významovej stránke príslušných pomenovaní, nám treba hľadať odpoveď aj ------- **strana 21** na otázku, prečo nám uvedené spojenia slova strata s predložkou na + podstatné meno v akuzatíve prichodia prinajmenej ako nezvyčajné. J. Oravec totiž vo svojej práci okrem iného vymedzuje aj sémantické podmienky, za ktorých sa vyskytuje konštrukcia s predložkou na + akuzatív podstatného mena. Na s. 59 svojej knižky píše, že "zreteľ vyslovuje predložka na s akuzatívom pri názvoch kvality alebo kvantity. Sú to najmä a) prídavné mená, b) príslovky spôsobu a miery, c) slovesá odvodené od takýchto prídavných mien a prísloviek (alebo i čísloviek), d) podstatné mená rovnoznačné s takýmito príslovkami a podstanými menami" (v ostatnom prípade popri príslovkách zjavne ide o prídavné mená, nie o podstatné mená, lebo práve podstatné mená sú predmetom vymedzenia). V ďalšej časti výkladu uvádza príklady prídavných mien, prísloviek, slovies a podstatných mien, po ktorých býva konštrukcia s predložkou na + akuzatív v zreteľovom význame. Na okraj Oravcovho postupu sa žiada poznamenať, že úsilie o ohraničenie prípadov vyjadrovania zreteľového významu pomocou konštrukcie s predložkou na + akuzatív podstatného mena je sympatické, no na druhej strane v tejto súvislosti nemožno nepripomenúť, že základné konštatovanie o názvoch kvality a kvantity, akokoľvek vyzerá prijateľne, je priveľmi všeobecné, a preto aj neurčité, keďže najmä pod pojem kvality možno tu zahrnúť dosť nerovnorodé javy. Jednako je tu však naznačená cesta na hľadanie presnejšieho uchytenia rozoberaného javu a autorov výklad svedčí o tom, že aj v tomto širokom vymedzení významu východiskového pomenovania rozoberanej konštrukcie sú citované prípady zo športovej oblasti výnimočné. Keby sme chceli oporu rozoberaných spojení hľadať pri druhej väzbe predložky na so substantívom v zreteľovom význame, totiž pri konštrukcii s predložkou na + lokál podstatného mena, rovnako môžeme vychádzať z vymedzenia, ktoré vo svojej monografii podáva J. Oravec: na s. 64 — 65 píše, že aj v spojení s lokálom sa predložka na vyskytuje pri adjektívach, pri príslovkách spôsobu a miery, pri slovesách slovotvorne súvisiacich s adjektívami a príslovkami, ako aj pri slovesách, "ktoré vyjadrujú priberanie alebo opak (strácanie)"; ako príklady uvádza: zdravý na tele, omámený na duši; zvýšiť, znížiť, uľahčiť, uškodiť, polepšiť, ukrátiť na pláci; získať, vzmáhať sa, dostať, vynahradiť..., upadnúť, chýbať, klesnúť, utiahnuť, potrestať, ublížiť... Podstatné mená tu síce nespomína, no z druhej strany slovotvorné súvislosti medzi takto zoskupenými pomenovaniami výslovne ------- **strana 22** spomína, a tak sa odôvodnene možno nazdávať, že rozoberané spojenia s predložkou na + podstatné meno viažuce sa v zreteľovom význame na podstatné meno strata by ako‐tak mohli patriť do tejto druhej skupiny, pravdaže, s rozdielom, že pri spojeniach s podstatným menom strata máme do činenia s akuzatívom, kým v druhej Oravcovej skupine ide o konštrukcie s lokálom. A skutočne aj na základe vlastného jazykového povedomia by sme dali prednosť skôr spojeniam typu strata na vedúcom pretekárovi tri minúty, strata na vedúcom mužstve desať bodov, no tieto spojenia nie sú v jazykovej praxi reálne doložené. A preto takúto cestu nápravy nezvyčajných spojení s predložkou na + akuzatív nemôžeme odporúčať. Ak by sme hľadali odpoveď na otázku, odkiaľ sa citované spojenia strata s predložkou na + akuzatív podstatného mena v našom športovom spravodajstve vzali, najskôr by sme pri ich upotrebúvaní v našom jazyku predpokladali napodobnenie cudzojazyčného (germánskeho, resp. bližšie nemeckého?) vzoru. Túto hypotézu by však ešte bolo treba overiť. Na záver opätovne konštatujeme, že spojenia typu mať stratu na vedúceho pretekára tri minúty, mať stratu na vedúce mužstvo desať bodov sú svojimi sémantickými a gramatickými vlastnosťami v súčasných jazykových prejavoch osihotené a v systéme slovenského jazyka nezakotvené. Ťažko možno predvídať, ako sa ich terajšia neistá systémová pozícia a zriedkavý výskyt bude v budúcnosti vyvíjať. Nateraz za významovo aj gramaticky najprimeranejšie vyjadrenie daného jazykového obsahu pokladáme konštrukciu s predložkou oproti + datív podstatného mena, t. j. spojenia mať stratu oproti vedúcemu pretekárovi tri minúty, mať stratu oproti vedúcemu mužstvu desať bodov. LITERATÚRA Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s. (2. vyd. 1989, 3., doplnené a prepracované vyd. 1997. 944 s.). Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s. ORAVEC, J.: Slovenské predložky v praxi. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968. 232 s. Slovník slovenského jazyka. 2. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1960. 648 s. ------- **strana 23** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Šuhaj, šuhaj, naže jabko, akô ti je ono sladkô (1) ================================================== Kto je pod oblokom, hej, ňehže iďe dnuká, bo v našej izbičke voňajú jablká! A to veru všakové druhy, jaké len odrudi scete (Lamač), čisté sorti jablíčék (Trakovice), barz veľo fajtou (Priekopa pri Sobranciach). Sú tu ranné, ktoré dozrievajú koncom jari alebo začiatkom leta, ňeskoré či ozimé dozrievajúce v októbri, šťepené i plané, čerstvé, v Trakoviciach frišké, v Hornej Súči surové, sú tu šťiepki — sušené jablká, jablká na otklat i predajné, skrátka pozvážané zo všetkých našich chotárov. Určite si nájdete medzi nimi aj tie vaše krajanki (krajové sorty) a spomeniete si aj na ďalšie odrody, ktoré sa nám tu už nijako nepomestili; veď nielen Prochotčania sa môžu hrdiť: v našom chotáre sa darí ovociu akej fajti živňe kseš. Nože sa neokúňajte a zahryznite do jedného, vraj od Lucije do Božieho naroďeňa̋ treba každí ďeň zahriznúď do jäbľka a na Božuo naroďeňa̋ vínsť na priedoma̋ a jäbľko zesť. Chto prví puojďe ťa̋to cestou, takuo meno buďe maď muž ďieuki (Bziny). Poverčiví boli tí naši ľudia, občas aj strach nahnali, vo Veľkom Rovnom napríklad na Vianoce roskrajovali jabuka a gdo jádro prekrojil, ten mal do roka umrec. Keďže hotové živobitié bívalo ovocié tedajšéj dobe (Trenčianska Závada) a z neho sa práve jablká cenili najviac, azda z dôvodu celoročnej konzumácie alebo jednoducho preto, že je to jenno dačné ovocie (Dolná Súča), venovali gazdovia veľkú pozornosť sadeniu, ošetrovaniu, štepeniu ovocných stromov. Pri ich výbere vychádzali z jednoduchej zásady: Sadín také ovocié, keré mám okoštúvané (Skalka nad Váhom) a odporúčali: Ket cež dosáhnút pravú sortu jablone, netorásku (vrúbeľ) mosíš ščiépid do plánki planéj jablone, po krátken čase vižene honní mlád a len čo mrazi prejdú, stron začne hnad do puku (Dolná Súča). Túto krásu, keď šetek strom pekno ------- **strana 24** pučí, keď i poslenné víhonki na stronku ženú puki, keď stromi pekno nahoďili puki kvetu (Dolná Súča) — v Bošáci, Lukáčovciach, Veľkých Bieliciach puky kvetov na ovocnom strome volajú brosti — keď brosti už dobre dujú (Bošáca), keď puki sa naláli (Trakovice), keď tota jablonka keľo vihnala (Fintice) a śčep puka (Závadka pri Sobranciach), vie si každý živo predstaviť a vie aj to, že ked sa jabloňe velmi ukvitnuté, buďe i jabľčiek vela (Návojovce). Ukazovateľom budúcej úrody bol zárodok plodu na strome po odpadnutí kvetu alebo ešte zelený nedozretý ovocný plod. V západoslovenských nárečiach ho nazývali holienka alebo holička: Na jabloňách opadnúl uš kvet a ostaľi hoľienki, budze veru tochto roku jabúček (Brvnište). Smutno bolo, keď od mrazu holički zmrzli (Vaďovce). Netrpezlivo sa však čakalo, kedi sa už budú holički zapáluvaťi (Bánovce nad Bebravou), plodi zaväzuvať (Kaľamenová) a cúďiť sa (Vieska nad Žitavou). Ovocinári pozorne sledovali jednotlivé odtienky a stupne zrelosti plodov. Postupne sa jablká sfarbovali dočervena či dožlta, vifárbuvali sa (Bánovce nad Bebravou), uzrávali (Štefanov): Velice červeňeli té jablká (Semerovo); Té jablká už začínajú žlknút (Valaská Belá), a tak sme sa dozvedeli, že v Návojovciach: Jablká sa už broňejú, v Bošáci zabrňiévajú a v Papradne: Už sú ti jabúčká dozdz dobre zapŕľené. Zdá sa, že jablone tochto roku dobre zarodzili (Vaďovce), všetky stromy sú opsipané, obroďené (Kaľamenová). Takéto stromy volajú v Pukanci rodzajňie stromi. Názvy jabloň i jablko sa na území Slovenska dosť výrazne členia hláskoslovne a tvaroslovne. Z okolia Krupiny, Rimavskej Soboty a Nitry máme podoby jablň i jablňa: Jablko rasťie na jablňi (Devičie); Jablko spadlo z jablňi (Kociha); Jenna jablna mi vischla a to bola akurát patoprstica (Radošina). Na Záhorí je rozšírená podoba jaboň i jaboňa: V záhradze máme jaboňe (Hlboké); Naša jaboňa ešče neňí roskvitu̯á (Záhorská Ves). V Papradne sa podstatným menom stredného rodu jabĺňa (jabúňa) expresívne pomenúva jabĺčko: také má červené ľícá jako jabúňa. Podobne jablko vrátane jeho zdrobnenín má v nárečiach rozličné fonetické podoby: jabluko, jaboko, jabuko, japko, jabľčko, jablško, jablučko, jabluško, jabočko, jabúčko. Napríklad: Z jablukoch pekľi mama jablučňik (Veľký Šariš); Z jenného jabuka ťa brucho boľeď ňebuďe (Čičmany); Mám fúru jabek, šecki sú prvotrídňí jakosťi (Skalica); Bars fajne japka (Haniska); Tuším jabľčko tam bolo nútri (Malá Lehota pri Novej Bani); Tíh dakelo jablškí už ------- **strana 25** ló treba zobrač s té jabloni (Brusník pri Revúcej); Vžali zme košar na ruku, tam dajake jablučka (Kokšov‐Bakša); Ľem take male jabluška na ňi narośľi (Dlhá Lúka); Ale, chvalabohu, tento rog biu̯o moc jabúček (Borinka). Expresívnejšiu podobu majú drobné jabĺčka, ktoré ponúkajú v Čičmanoch: Viberťe si s tíchto jabúčiatek! a trochu akoby na ospravedlnenie dodajú: jabloň nám zaroďela jabúčiateľenká aňi orechi. Z takýchto "orieškov" sa vedia potešiť aj v Bošáci: jaké je to krásne jabúčenko! a v Sobranciach obdivujú zas jablučočko. Z prívlastkov odvodených od slov jablko či jabĺčko v spojeniach ako jablčnuo víno (Laskomerské); jäblkoviä víno (Hrlica); jabuční kompót (Veľké Rovné); jablukova śčava (Stanča); jablškoví koláš (Ratková) ap. zaujala nás podoba jablčistí, a to v spojení s podstatným menom kôň, ktorú nájdeme v stredoslovenských nárečiach vo význame "kôň s okrúhlymi škvrnami na tele, s krúžkovým tieňovaním srsti", napríklad: jablčistí kuoň (Zázrivá), jäblčistí kuon (Hubová); jabočistej kón (Málinec). Na západnom Slovensku majú v tomto význame prívlastky jablkoví kvóň (Dubnica nad Váhom); jabĺčkoví kuón (Vaďovce), synonymom je pomenovanie grošuvatí kón (Siladice); grošate koňe (Spišský Štvrtok) alebo grošáki, napríklad: Preskacuvaná srz a jabúčká po chrbáte, také grošáki, to boli tvrďina kone (Dolná Súča). Podľa času dozrievania sa jabĺčka obyčajne delili na včasné, ranné, v Dolnej Súči časé alebo skoré, vo Veľkom Slivníku ľetušne jabluka, dozrievajúce koncom jari alebo začiatkom leta a neskoré, v Návojovciach ozimé jabĺčka, v Lamači ozimné jabúčka, v Šariši a na Spiši ďimušne jabluká, v okolí Vranova jeśenske jabluka, ktoré dozrievali neskoro na jeseň alebo sa oberali ešte nezrelé a dozrievali postupne. Na Jána (24. júna) sa objavujú skoré jablká, po dlhej zime jeden z prvých druhov jabĺk, sú to jánouki alebo svätojánki (Prievidza), jánouki (Horný Tisovník), svatojánské jabúčká (Vaďovce), janofki (Fintice), janufki (Sabinov), janské jablká (Radošina): Nabral do košarki janufkoch a jich predal na pľacu (Medzany); Šak si natrhaj aj s tích svatojánskích (Ludanice). Na Jakuba (25. júla) dozrievajú jakubki i jakubouki. V Hornej Lehote na Orave sa ponosujú: Šetki jakupki nám pohňiľi, v Semerove nám potvrdili: Jakupki — to sa časné jablká, dodali, a také aňi kislé, aňi slatké, v Dlhej Lúke sa im darí asi lepšie, lebo tam o nich tvrdia: jakubufki to bars slatke japka. V Borinke ------- **strana 26** obírali jakupské jabúčka, v Skalici jakubienki a v Parížovciach oberali jakubčatá. Zo spomínaných jabĺk si môžete v Horných Orešanoch okoštovať aj jakupské víno. Na Margitu (13. júla) možno v Skalici odtrhnúť margétki, o ktorých nám povedali: to sú u nás prvňí. Od slovotvorného základu jar je utvorené pekné pomenovanie jarnej sorty jabĺk z Muránskej Dlhej Lúky, tam sa oberajú jarki. Funtouka a kráľouka pomenúva sortu skorých jabĺk (v niektorých oblastiach aj sortu hrušiek). Napríklad: Lánskiho roku velmo dobre zaroďeli jablká — funtovke (Prochot); Funtufki su ľetne jabluka (Studenec); Na ťejto starej jabluoňi sa kráľouki (Pukanec); Sused má humňe kráľouke (Tekovské Trsťany). Okolo Hlohovca oberajú napríklad funtové jablká (Siladice), no pri Rožňave sú už funtovia hruški (Roštár). Kožka letných jabĺk býva tenká, akoby cez ňu presvitala dužina plodu. Azda preto na Záhorí volajú takéto jabĺčka sklenáre (Pernek, Rohožník), v Nitrianskom Hrádku sú to sklenné jablká, v Lamači sklené jabúčka. V Novohrade si ich pomenovali beľénke i bévke. Nezabudli sme ani na modrokamenské včasné, sladké ravienge i ravienke. K zimným odrodám jabĺk, ktoré sú známe na celom Slovensku, patria v prvom rade jonatánki, v Lamači janatánki, v Prochoti jónatanke, v okolí Sobraniec jounatanki (Závadka), končiarki, v okolí Piešťan končiérki, pri Lučenci končérki (v niektorých oblastiach okrem jabĺk pomenúvali nimi aj odrody hrušiek a sliviek) a reneti, renetki i ranetki. Všetky zimné druhy jabĺk boli trvanlivé, lepšie sorty, ktoré si dlho udržali svoju kvalitu, a preto sa aj dobre predávali. V tomto zmysle sa o nich aj vyjadrovali: Jabúčká jonatánki sa velice osvečujú našien chotári, šak sú to zácné aj predajné (Dolná Súča); Najľepše jabluka jonatanki (Závadka pri Sabinove); Ket po žatve dozreli končiérki, dzetko ich chodzili predávad na voze (Šípkové); Kedisi ranétki bapka pchala do žita a zime onnášala (Dolná Súča); Na trhu som kúpil zrelé ranetki, ti mi dúho vitrvajú (Vaďovce). V rámci spomínaných druhov boli známe aj ďalšie krajové odrody, napríklad z okolia Trenčína: Honné jabučiská a dobré sú Kalvínové ranétki, též dozriévajú až ve zboží zime. Mosí bid dobrá zem, abi sa Baumanovej ranétke (baumanofke) darilo, poton sú to pekné jabúčká aj dobré (Dolná Súča). V Ratkovej majú zas boskopskú renetu, v Novohrade ju volajú bosvánka, v Prievidzi a v Revúcej bosmanka, v Dolných Rykynčiciach volajú zimné červenkavé jabĺčka veľickie končiarke, v Honte sú to ------- **strana 27** honťianske končiarke. V severnej časti Zemplína nám vysvetlili, prečo pomenovali sortu jesenných jabĺk takým milým názvom lučkouki: Lučkouki to jeśeňske jabluka, tedi doďrivaju, jak śe luka kośi, su veľke, červene a tvarde (Žalobín). Lučkouki rastú aj v Humennom. V období šípok a borievok dozrievajú v okolí Modrého Kameňa šípouki (Šuľa), v Tlmačoch boriouki. K najtrvanlivejším jablkám patrili bocmanki (v Revúcej bosmanki), rozšírené okolo Prievidze, Trenčína, v Gemeri a v Šariši, kde nám to aj potvrdili: Zo śickih jablučkoh bocmanki najtervacňejše (Prešov). V Dolnej Súči k nim pridali ešte brocké: Najvaččí nezmar bolo brocké jabúčko, tvrdé, slatké do jari, aj do kapusti súcé a všetkým zlým vplyvom húževnato odolávajúce húžefki: Do jari sa aj húžefki pomínajú. Spomenieme ešte zopár krajových sort zimných odrôd jabĺk: fujtáše (Kunov); funtáše (Hlboké); páriške (Veľké Straciny); štefľengi (Dlhá Lúka); brokáne, rozmarínki, tafatki (Dolná Súča); uhrínki (Dolné Rykynčice); valiénki (Dechtice); źimuški (Dlhá Lúka). Napríklad: Aj fujtáše na zimu sme mieli (Kunov); Štefľengi, to take veľke źimušne japka (Dlhá Lúka); Poslenné jabúčká son strásal brokáne a tafatki (Dolná Súča); Valiénki — zimné boli, tí vidržali až do novích (Dechtice); Źimuški, to červene źimušne japka, dluhše vitrimu (Dlhá Lúka). Nie o každom jabĺčku sa dá zanôtiť: Gúľalo sa, gúľalo, to červené jabĺčko, gúľalo sa, gúľalo, k mojej milej ľahučko. Ťažko si predstavíme, žeby sa kotúľalo, a k tomu ešte ľahučko, také sploštené, stľapčené, čapaté, homolovité, kužeľovité, oválne, vajcovité, pretiahnuté či podlhovasté jabĺčko, a že aj také sú, o tom nás presviedča veľa expresívnych pomenovaní. Mnohé skrývajú v sebe aj prirovnania k predmetu, veci charakteristického tvaru. Táto ich podoba nijako však neovplyvňuje kvalitu jabĺk. Napríklad: Jablone tu sa najlepšé osvečili, čapáki čo im hovorá, čapáki sú zimné jabúčká, ti vidržá až do jari (Čataj); Do tejto plánki zašťepím kabáčki (Ludanice); Pagáče sú tvrdé jabúčka, pagáčki, ríká sa ím kočičí hu̯avi (Hlboké); Konópok sme toho roku ňemali (Ludanice); Komprdi sa také podľhuvasté (Šutovce); Kobuliém pri potvóčku roďila jablonka poduhuvasté citrónki (Dolná Súča); A podetím fčelínem co je, tím sa ríkau̯o panenki (Kunov); Keď začínali na jar kvitnút čerešňe, teďi boli vandlíki najlepšie (Dolná Súča); Zajáčki sa slatké, menšie, po udreťí aľebo padnuťí ňehňijú, ľen to udretuo uvädňe a je ako špoňďija (Prievidza); Jabĺčka — kozie cecki sa také kiselkavé (Návojovce); Jablká ťieš kozie cecke volávaľi (Devičie); Máme f sadoch kozé cecki (Bzince pod Javorinou). V sadoch nájdeme aj cibulki (Revúca); cibulňače (Veľké Straciny); cibulnački (Radošina); glóbiske (Veľké Straciny); homólke (Tlmače); chochlački (Malá Čausa); kolesnáčki (Dubnica nad Váhom); puťienki (Horné Strháre); rajtopíški (Mokrá Lúka); vandlički (Dubnica nad Váhom); vanglički (Ardanovce) alebo pánske cicíki (Brusno pri Prievidzi) a kónské vajcá (Dechtice). Predstava jabĺčka sa nám zvyčajne spája s červenou farbou napriek prísloviu červené jablko najviac býva črvavé, zelené zdravé. Azda preto, že jako sa začíná vifarbuvat časé červené, už je súcé na jedenié (Dolná Súča). V Dlhej Lúke majú aj červenki: to take slatke červene japka s tvardu skuru, v Šuli červienki a v Častej sú malinofki. No spomedzi všetkých červených jabĺk predsa len tie tmavočervené, sýtočervené granátové jablká boli pýchou všetkých ovocinárov: Najkrajšia ovoc, jaku zme maľi v zahratki, ta buľi ľetušne granatovo jabluka (Veľký Slivník). Boli jabĺčka, ktoré mali červenú aj dužinu, volali ich cigánki: Jedni jabúčká boli zňútra jak krvavé, to boli cigánki (Ivanka pri Dunaji). Už len kde‐tu zaspomínajú dnes na zvláštny odtieň jabĺčka červenofialovej farby, na tzv. šedáki: Škoda, že luďié nechali šedáki vikapat, až do červenofiálkova sa sfarbuvali, a dobré aj trvácé jabúčko to bolo (Dolná Súča). Častejšie sú jabĺčka červené dožlta. Taký je napríklad aj jeden druh čapákov: Jedni čapáki su zelené, druhé žltočervené, tí su vačé, tí prvé slačé, chutnejšé (Dolné Orešany), ale aj parmienki sa také žltočervené jablká (Návojovce). V Hlbokom jonatanki sú napou̯i červené, napou̯i žuté. K žltozeleným a žltým jabĺčkam patria najmä obľúbené citrónki, veď predsa vipadajú jak citróni (Hlboké), sú to žltozelené jabĺčká (Šípkové) alebo žuté, poduhuvasté (Dolná Súča), a čo je najdôležitejšie, dotrvajú do novích jabúčék (Vaďovce). Parméni v Gemeri a na východnom Slovensku — parmeňi (Spišský Štvrtok), parminki (Orechová pri Sobranciach) — sú tiež veľké žlté zimné jablká. Z tohto druhu vynikajú najmä zlaté parmeti, lebo patrá medzi najlepšié jabúčká (Vaďovce), v okolí Krupiny ich volajú zlatouke (Selce). V Dubovej pomenovali jednu sortu žltých jabĺk kanatki. Zo zelených jabĺčok spomeneme napríklat pagáče, to sú také zelené tvrdé jabúčka (Hlboké), v Novohrade majú zeľénge i zeľénke a nezabudneme ani na biele jablká: stará jablon rodí ------- **strana 29** biélé kiselé, pre domácnoz dobré (Dolná Súča). Bílé presvitné jablká majú aj v Siladiciach a tie si v Novohrade pomenovali beľénke. V Dlhej Lúke k nim patria bocmani, to take bile japka. Niekedy si však príroda vie veľmi neobyčajne pomaľovať svoje plody zeme. Príkladom môžu byť aj žlté, zelené či žltozelené jabĺčka s červenými pruhmi alebo červené s rôznymi bodkami, škvrnkami, čiarkami, pásikmi, prúžkami, fliačikmi ap. Všetky tieto znaky sa odrazili aj v pomenovaniach jednotlivých druhov. Napríklad: Pod hájom boli na jabloňi ešče starodávné pruháče, us sa na níh ukazuvali pozdúžné červené pruhi (Dolná Súča); Pruháče je dobre odložiď na zimu, oňi dúho vidržá (Chocholná); Pruháče sú su̯atké jabúčka (Hlboké); Obírali sme pasománi — ti štrudlové (Borinka); O jabĺčkach, ktoré mali päť červených pruhov sa hovorilo, že sú to tie z raja, v Radošinej ich volali patoprstice alebo knazové čepice: Patoprstice su jabĺčká, čo Éva volakedi z nich otrhla a po jéj prstoch ostalo ped vrážóv. Trochu nás prekvapilo, keď sme sa dozvedeli, že na východnom Slovensku rastú pisanki, dozvedeli sme sa, že pisanki, to take ňeveľke pisane japka (Dlhá Lúka), to take kuz žeľene jabluka a po ňich popisane (Žalobín). Toto jabĺčko volajú v Prievidzi pisárka a v Lamači pisaňiga. V Hlbokom sú rapáfki, tie majú také bíu̯é botki po sebie, také rapavé sú. Jabluko, co ma penki (čosi ako vyrážky), je penkate (Spišský Štvrtok). Sorty zimných jabĺk majú zvyčajne hrubú šupu či šupku, v Štefanove košku, v Gemeri a vo východnej časti Novohradu kuoru, kvaru či kóru (Málinec), napríklad obieľin ťi kuoru z jablka (Kociha), akú má hrubú kvaru (Rochovce). Na Spiši su jabluka, co maju hrupšu skurku (Spišský Štvrtok), v Šariši dachtore japko ma barz hrubu lupu. Podľa hrubej šupky, ktorá chráni jablko, a tým mu umožňuje dlhšie uskladnenie, dostali jablká aj svoje pomenovania. Na západnom a miestami aj na strednom Slovensku sa rozšíril názov kožovki, týka sa to tak jabloní, ktoré rodia takéto jablká, ako aj ich plodov: Zahraďe máme jennu kožouku, naoberali zme dve vrecia kožouvok (Návojovce); Niže šopi sú zasadzené jablone, keré rodzá dobré kožouki (Vaďovce); Ranétki nemajú tolko blížencóf jako kožófki, a tak bola zelená kožófka, žutá kožófka i prúhovaná kožófka (Dolná Súča). V okolí Trnavy sme počuli trochu iné pomenovanie: Hned za tín susedovím dvórom zme mali jablonku — koženku peknú (Brestovany). Zvlášť milá je predstava jabĺčka v kožúšku, ktorý je tu expresívnym vyjadrením hrubej ------- **strana 30** šupky jablka, nuž a tak na západnom Slovensku a miestami aj na strednom Slovensku (Turiec, Gemer) nájdeme pomenovania jabĺčka i jablone rodiacej tieto jablká: kožuška, kožúška, kožušiarka, kožušnáč i kožušnačka, kožuchár, kožušťek i kožúšek. Napríklad: Velmi fajnia sú tia kožuški (Kameňany); Na zimu otkladáme kožuški (Trakovice); Kožuški vidržá do Velkej noci, ked íh dotál neziéme (Brestovany); Tá jenna kožúška mala štrnázd mechóv, ke‿com ích bóv obiérav (Dechtice); Zeber si s tích jabúček, sú to kožučnáče (Záhorská Bystrica); Kožucháre majú takú nepieknú šupu, ale sú dobré, po prúčkovaních kožuchároch sú červené prúčki (Hlboké); V Lamači oberajú kožúšňački, vo Veľkých Stracinách kožušiarki, v Blažovciach kožušťeki a v Brodskom kožúški. Na Spiši a v Šariši volajú jabĺčka s hrubou šupou, ako aj jablone s takýmito plodmi kormoša i kormoška: V zahradze mame dva kormoški (Markušovce); Kormoše su jabluka, co maju hrupšu skurku a jedza śe až v źime (Spišský Štvrtok); Kormoše śe otkladaju na źimu (Kanas); Kormoški až vov źime dobre (Hrabkov). Keby vám v Dolnej Súči ponúkli masné jabúčká, vedzte, že ťí vám majú na sebe jakísi poťer, jag bi íh voščinú natrel. Pri slove hrkálka sa nám vybaví v mysli hrkajúca hračka pre malé deti alebo malý guľatý zvonček obyčajne na konské postroje. Hrkálkou však môže byť aj druh jabĺčka s hrkajúcimi v ňom jadierkami. Napríklad: Báči má veľa hrkaľiek (Tekovské Trsťany). Hrkálki poznajú aj v Prievidzi, v Novej Bani ich volajú hrkáče a v juhozápadnej časti Slovenska hrkláče: Boli aj hrkláče, tí tak pekne hrkali (Dechtice). Keďže v Šariši hrkajúcu hračku volajú čerkvotka alebo čirkotka, tu má názov odrody jabĺk s hrkajúcimi jadierkami rovnakú podobu. Napríklad: Vof čerkvotkoch čerkaju jadierka (Hrabkov); Čirkotki, to take čirkace japka (Dlhá Lúka). Ktože by si rád nepochutnal na jabĺčkovom závine, štrúdli naplnenej štrudlovími jabúčkami (Štefanov), štrúdľovkami (Devičie, Brestovany) alebo štrudlákmi (Dubová, Kunov). Dozvedeli sme sa, že štrullové jabúčká boli zrelé už o mladbách (Bzince pod Javorinou); že do štrulle sa dávali postrúhané štrulláki, oňi boli dos skoré, velice ščávnaté, zoftové a trošku také kiselkavé (Dolná Súča) a že štrudláki nebili na zimu, vidržali do Vánoc (Kunov). Keď sa už minuli, vtedy aj funtáše boli dobré na štrudle (Hlboké) alebo aj postruhňíški (Muránska Dlhá Lúka), či kiseu̯ki (Pernek, Rohožník) a najmä veľmi šťavnaté vínouki (Žaškov, Prievidza), vínovki ------- **strana 31** (Radošina), vínovke (Prochot), vináre (Skalica) či viňickie (Muránska Dlhá Lúka). Volajú ich aj vinné jabúčká (Dolná Súča) i vínové jabúčka (Štefanov). Všeobecne sa o nich tvrdilo, že vináre sú také ščavnaté velice (Hlboké); Vinofki maju najvecej śčavi (Hrabkov); Vonavé, pekné bívali vinné jabúčká (Dolná Súča). K šťavnatým jabĺčkam patrili aj kedysi veľmi rozšírené, drobnejšie vŕbouke (Veľké Straciny) či vrbouské jabúčká, ktoré si v Horných Bzinciach veľmi pochvaľovali, lebo boli sladučké: S tíh vrbouskíh jabúčég e mužd jag met. Sladké bolo aj perníkovské jabúčko, ktoré slúžilo dokonca ako sladidlo: Náramne slatké je toto perníkoské jabúčko, ket scem mat slaččí lekvár, primiéšáme do slív (Dolná Súča). No jednako: ňebolo nad rapské jabučisko, do toho ket ca zahrizél, hotová pochútka (Dolná Súča). K odrode tvrdých a voňavých jabĺk patria aj známe rozmarinki (Dubová), rozmarínki (Bošáca) i rozmajrínki (Ludanice). Pekne nazvali v Gemeri sortu jemných jabĺk hodvába̋nki (Mokrá Lúka) i hodvábénki (Muránska Dlhá Lúka). Nuž ktožehovie, akej sorty bolo to jabĺčko, ktoré kedysi dávno váhavá dievčina chcela dať svojmu milému, ale napokon si to, chvalabohu, v rozhodnej chvíli predsa len rozmyslela, a tak sa nám zachovala pekná pesnička. Takto si v nej mládenec na svoju frejeročku poťažkal: Pod bučkom, za bučkom, mala jedna dva. Hvarela, hvarela, že mi jedno da. A jag prišlo mi ho dac, začala śe vihvarac, že ňema, že ňeda, že mi jutro da. Iveta Felixová Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy č. 2/3034/98 Slovník slovenských nárečí. ------- **strana 32** ROZLIČNOSTI =========== O potrebe kritického prístupu k cudzojazyčným normám ===================================================== Pri jazykovej úprave medzinárodných noriem, ktoré sa v Slovenskej republike zväčša pripravujú ako preklad z angličtiny (ide o známy proces približovania k európskym, resp. aj svetovým štandardom), treba riešiť nielen čisto jazykové a terminologické problémy. Niekedy sa totiž naráža aj na formálne nedostatky, ktoré sa z cudzojazyčnej predlohy mechanicky prenášajú do slovenského prekladu. Krátkym nazretím do EN 60947‐1 Spínacie a riadiace zariadenia nízkeho napätia (upravovateľ normy navrhol názov Nízkonapäťové spínacie a riadiace zariadenia) pokúsime sa ukázať, že ani tzv. formálne nedostatky neslobodno brať na ľahkú váhu, lebo aj tie môžu utvárať predpoklady na neželateľnú interpretáciu textu z hľadiska vecnej správnosti. Predkladáme niekoľko príkladov a krátky komentár k nim. 1. Normy spravidla majú na začiatku samostatnú kapitolu, v ktorej je súpis používaných termínov a ich definícií. Za termínom niekedy býva v zátvorke text, ktorého funkcia sa v jednotlivých prípadoch ukazuje ako problematická. Napríklad: kategória použitia (spínacieho prístroja alebo poistky): kombinácia špecifikovaných požiadaviek týkajúcich sa podmienok, v ktorých spínací prístroj alebo poistka plnia svoje funkcie Keďže z definície je dostatočne jasné, čoho sa termín kategória použitia týka, text v zátvorke sa ukazuje ako nadbytočný, a preto ho možno vynechať. Podobne sa dá postupovať pri termínoch riadiaci spínač (pre riadiace a pomocné obvody), pomocný obvod (spínacieho prístroja), aktivačný systém (mechanického spínacieho prístroja), ako aj pri všetkých termínoch, pri ktorých sa v zátvorke za termínom prináša tá istá informácia, aká sa nachádza aj v definícii. Skrátka pri úprave textu ide o odstránenie duplicitných informácií. ------- **strana 33** 2. Iné sú prípady, keď sa v zátvorke za termínom uvádza doĺňajúci text, čo sa môže, ba v istých prípadoch musí zakomponovať do definície: pomocný spínač (mechanického spínacieho prístroja): spínač, ktorý obsahuje jeden alebo niekoľko riadiacich alebo pomocných kontaktov, ktoré sú mechanicky ovládané spínacím prístrojom V tomto prípade zátvorkový text mechanického spínacieho prístroja možno premiestniť hneď za východiskové slovo definície. Aby však nevznikla nejasnosť, čoho sa gramatická zhoda týka, žiada sa prvú vedľajšiu vzťažnú vetu nahradiť kondenzovanou príčasťovou konštrukciou: pomocný spínač: spínač mechanického spínacieho prístroja obsahujúci jeden alebo niekoľko riadiacich alebo pomocných kontaktov, ktoré sú mechanicky ovládané spínacím prístrojom Z tejto úpravy je jasné, že príčastie obsahujúci sa viaže so substantívom spínač, kým pri zámene ktorý sa nedá vylúčiť nadväznosť na substantívum spínač ani na spojenie spínacieho prístroja. Rovnakú úpravu si vyžadujú termíny a ich definície činnosť (mechanického spínacieho prístroja), postupnosť činnosti (mechanického spínacieho prístroja), závislá ručná činnosť (mechanického spínacieho prístroja) a ďalšie. Inú funkciu ako v predchádzajúcich príkladoch má zátvorka v tomto prípade: bezpečné odpojenie (funkcia bezpečného odpojenia). Neodborník môže text v zátvorke chápať buď ako synonymum termínu bezpečné odpojenie, buď ako vysvetlivku k nemu. V prvom prípade možno zátvorku zrušiť a pred text začínajúci sa slovom funkcia dať skratku slova synonymum (syn.). V druhom prípade by sa mal text začleniť do definície alebo vynechať. O tom však nerozhoduje upravovateľ textu, ale spracovateľ normy, teda odborník v príslušnom odbore. V terminologickej lexikografii (v našej praxi aj teórii) sa nepokladajú za korektné heslá, v ktorých sa zaznamenáva pomenovanie dvoch pojmov, napr.: okamihové relé alebo spúšť: relé alebo spúšť, ktorá pracuje bez akéhokoľvek oneskorenia. V súlade s terminologickým pravidlom jeden pojem — jeden termín majú sa takéto prípady rozložiť do dvoch hesiel a potom samostatne definovať relé a samostatne spúšť. Takáto argumentácia sa týka aj hesiel nepriamo závislé relé alebo spúšť, priame nadprúdové relé alebo spúšť a i. ------- **strana 34** Ako vidno, zbližovanie slovenských noriem s európskymi aj svetovými normami predostiera spracovateľom noriem požiadavku dívať sa na cudzojazyčnú predlohu kriticky a zároveň im ukladá povinnosť neprenášať nedostatky predlohy aj do slovenského normalizačného textu. V návrhu normy EN 60947‐1 sa ako nedostatok ukázalo používanie zátvoriek, presnejšie textu v zátvorkách bezprostredne za termínom, a potom aj nerešpektovanie základného terminologického pravidla, ktoré hovorí, že sa pomenúva iba jeden pojem a že združovanie dvoch alebo viacerých termínov do jedného hesla protirečí požiadavkám terminologickej lexikografie. Ivan Masár Význam a spájateľnosť zloženého prídavného mena vodovzdorný =========================================================== Zložené prídavné meno vodovzdorný s významom "odolný proti vode, vlhkosti" sa najčastejšie používa v spojeniach vodovzdorný lak, vodovzdorný náter. Význam "odolný proti vode, vlhkosti" majú v slovenčine aj prídavné mená vodotesný, nepremokavý, ich spájateľnosť je však iná. Zložené prídavné meno vodotesný s presným významom "neprepúšťajúci vodu, vlhkosť" poznáme zo spojení vodotesné hodinky, vodotesná izolačná vrstva a pod. Prídavné meno nepremokavý spájame spravidla s výrobkami vyrobenými zo špeciálne upravenej tkaniny, napr. nepremokavý plášť, nepremokavá taška alebo nepremokavá látka, t. j. ide tu opäť o význam "neprepúšťajúci vodu, vlhkosť", ktorý sa dá širšie chápať ako "odolný proti vode, vlhkosti". Prídavné mená vodotesný a nepremokavý sú zachytené aj v najnovších vydaniach Krátkeho slovníka slovenského jazyka a Pravidiel slovenského pravopisu. ------- **strana 35** Do radu prídavných mien s významom "odolný proti vode, vlhkosti" treba zaradiť a v príručkách v budúcnosti zachytiť aj zložené prídavné meno vodovzdorný, lebo je vhodné na vyjadrenie tohto významu v súvislosti s nátermi a lakmi. Obmedzená spájateľnosť výrazov vodotesný a nepremokavý nedovoľuje používateľom jazyka využiť tieto prídavné mená v spojeniach typu \*vodotesný lak, \*nepremokavý náter. Potreba slova vodovzdorný sa ukázala aj pri hľadaní slovenského ekvivalentu anglického slova waterproof v označení kozmetických špirál na mihalnice, ktoré sa vplyvom vody či skôr sĺz nerozmazávajú, sú teda "odolné proti vode, vlhkosti" a takisto sú určitým druhom "náteru". V katalógoch rozličných kozmetických firiem sa môžeme stretnúť s pomerne nepodareným prekladom vodeodolný, ktorý pôsobí skôr ako mechanický preklad z češtiny. Na podporu výrazu vodovzdorný možno uviesť celý rad zložených prídavných mien s druhou časťou ‐vzdorný s významom "odolný proti niečomu", napr. mrazuvzdorný, oteruvzdorný, nárazuvzdorný, žiaruvzdorný, ohňovzdorný. Vo väčšine prídavných mien tohto typu je prvá časť zloženiny v genitíve, nie je to však pravidlo, iba jeden zo spôsobov tvorenia slov. Pri tvorení zloženého prídavného mena vodovzdorný sa základ podstatného mena voda spojil s časťou ‐vzdorný spájacou morfémou ‐o‐, čo je bežný spôsob tvorenia zložených slov v slovenčine, ktorý sa uplatnil aj pri tvorení zloženého prídavného mena ohňovzdorný. Zložené prídavné meno vodovzdorný teda odporúčame používať okrem spojení vodovzdorný lak, vodovzdorný náter aj v spojení vodovzdorná špirála na mihalnice, príp. vodovzdorný očný tieň. Sibyla Mislovičová ------- **strana 36** SPRÁVY A POSUDKY ================ Nestor slovenskej jazykovedy prof. Eugen Jóna jubiluje ====================================================== Prof. PhDr. Eugen Jóna, CSc., jedna z najvýznamnejších postáv súčasnej jazykovedy, sa 20. februára 1999 v dobrom zdraví dožíva 90. rokov svojho plodného života. Prof. E. Jóna pochádza z obce Hrnčiarska Ves z rodiny miestneho kováča. Základnú školu vychodil v Brezničke a v Hradišti, na gymnáziu pokračoval v Lučenci. Vysokoškolské štúdium absolvoval v Prahe, kde na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity vyštudoval slovanskú a románsku filológiu. Dá sa povedať, že už počas pražského pobytu sa začali kryštalizovať hlavné črty jeho vedeckého záujmu: výskum slovenských, najmä ipeľsko‐novohradských nárečí, vonkajšie i vnútorné dejiny slovenského jazyka, a postupne aj lexikografia, jazyková kultúra a jazyková výchova. Po skončení vysokoškolského štúdia nastúpil na študijný pobyt v pražskom Slovanskom seminári, ale od r. 1934 sa už ocitá v Martine, kde pôsobil najprv ako gymnaziálny profesor a neskôr ako referent v Jazykovednom odbore Matice slovenskej. Je známe, že od r. 1940 spolu s A. Jánošíkom pripravovali prvý výkladový slovník Slovník spisovného jazyka slovenského, ktorý mal byť prvým výkladovým slovníkom stredného typu na Slovensku. Vyšiel však z neho iba prvý zväzok (písmená A — J). Zamiešala sa doň vtedajšia politická moc, ktorá ho zakázala na základe komických či skôr tragikomických argumentov. Keď sa vedecké odbory Matice slovenskej zrušili a vznikla Slovenská akadémia vied a umení, E. Jóna prešiel do Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave. Tu sa v rokoch 1950 — 1953 zúčastnil na vypracúvaní Slovníka slovenského jazyka a nových Pravidiel slovenského pravopisu. Po sedemročnom pôsobení na Vysokej škole pedagogickej sa znovu vrátil do Jazykovedného ústavu Slovenskej akadé- ------- **strana 37** mie vied, kde pracoval až do odchodu do dôchodku v r. 1976. S akademickým pracoviskom však spolupracoval ako emeritný profesor až do r. 1985. V Jazykovednom ústave Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied pôsobil vo funkcii vedúceho lexikografického oddelenia a podstatnou mierou sa zúčastnil na prácach na všetkých šiestich zväzkoch Slovníka slovenského jazyka a na prvom zväzku Historického slovníka slovenského jazyka. Z nárečových a historických prác majú zásadný význam jeho rozpravy o hláskosloví ipeľských nárečí, ako aj ďalšie jeho štúdie venované špeciálnym otázkam novohradských nárečí a priľahlej časti gemerských nárečí (napr. o tzv. bohemizmoch v nich) a takisto o javoch stredoslovenskej vetnej fonetiky. E. Jóna dokonca napísal syntetickú monografiu o ipeľských nárečiach aj s ukážkami v širšom kontexte novohradských nárečí. Žiaľ, tento text je zatiaľ k dispozícii iba v rukopisnej podobe. Časť z nej pred mnohými rokmi odovzdal do 2. zväzku regionálnej série Novohrad, ale tento zväzok doteraz nevyšiel. V otázkach jazykového normovania a jazykovej kultúry zastával realistické stanovisko a nepodľahol pokušeniu zjednodušeného výkladu jazykovej správnosti. Nedpodceňoval ani sociolingvistické faktory, ako o tom sám hovoril v diskusii na konferencii o hovorenej podobe spisovnej slovenčiny. Jeho články týkajúce sa kultúry spisovnej slovenčiny vyšli súborne v publikácii Spisovná slovenčina pre každého (Martin 1950). Všímal si pritom aj štýl slovenských spisovateľov a z nich najmä Boženy Slančíkovej Timravy. Prof. E. Jóna je určite najuznávanejšou autoritou pre oblasť tzv. vonkajších dejín spisovného jazyka na Slovensku. Veľmi záslužné sú jeho priekopnícke analytické štúdie o M. Belovi, P. Doležalovi, P. J. Šafárikovi, J. Palkovičovi, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, M. M. Hodžovi, M. Hattalovi, S. Cambelovi, J. Škultétym a i. Sú to osobnosti, ktoré zásadne vplývali na formovanie slovenčiny, dôležité sú však jeho početné štúdie o dejinách spisovnej slovenčiny, ktoré vyústili do súborného výkladu vo vysokoškolskej učebnici Dejiny spisovnej slovenčiny 2. Odborná verejnosť dávno vedela, že E. Jóna chystá komentované vydanie Štúrovej Nauky reči slovenskej a s netrpezlivosťou naň čakala a doteraz čaká. Je dobrou správou, že aj toto kompendium sa mu podarilo dokončiť a že stojí tesne pred vydaním. Skutočne je len málo autorov, ktorí by ho mohli pripraviť s takou znalosťou ------- **strana 38** veci ako E. Jóna. Veď kto iný vie toľko o dejinách slovenskej a najmä štúrovskej jazykovedy ako prof. E. Jóna. Veľa si pamätá už aj ako pamätník (sám sa napr. zúčastnil aj na I. zjazde slovanských filológov v Prahe, ktorý sa konal v r. 1929), ale najmä pozná ako historik jazyka a jazykovedy, ktorý je známy veľmi podrobným a dôkladným skúmaním všetkých dostupných prameňov a materiálov k osobnostiam a obdobiam, o ktorých písal. Svedčí o tom aj posledná monografia nášho jubilanta Postavy slovenkej jazykovedy v dobe Štúrovej (Bratislava 1986). Rožná miestnosť na druhom poschodí v budove Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV ma pred rokmi lákala aj preto, že z každej návštevy som odchádzal obohatený o poznatky z "kuchyne" dávnejšej i menej dávnej minulosti jazykovednej komunity na Slovensku, a to najmä vďaka prof. E. Jónovi. Ťažko sa v krátkosti dajú spomenúť všetky oblasti, v ktorých E. Jóna pracoval a zanechal svoje stopy. Určite patrí medzi ne aj jeho výchovno‐pedagogická činnosť a autorstvo gymnaziálnych a vysokoškolských učebníc. Najvýznamnejší z nich je určite univerzitný Úvod do jazykovedy (Bratislava 1955) a kolektívne vysokoškolské učebnicové diela Slovenština (Praha 1964) a Čeština (Bratislava 1972). Eugen Jóna vykonal veľa záslužnej práce na poli poznávania slovenského jazyka a jeho dejín i pre jeho rozvoj. Okrem iného aj ako dlhoročný hlavný redaktor najstaršieho jazykovedného časopisu na slovensku Slovenská reč. Jeho rozvážnosť, umiernenosť a vľúdnosť je povestná, jeho stanoviská sa však v jeho prácach zrkadlia dostatočne zreteľne. Želáme nášmu jubilantovi naďalej veľa zdravia a osobnej pohody, aby mohol zavŕšiť svoje celoživotné bádateľské úsilie a, pravdaže, aj to, aby sme sa spolu s ním skoro tešili z vyjdenia jeho dvoch veľkých diel Novohradských nárečí a Štúrovej Nauky reči slovenskej. Slavo Ondrejovič ------- **strana 39** Na osemdesiatku Dr. Gejzu Horáka ================================ V poslednej februárovej dekáde (presne 25. 2. 1999) sme si pripomenuli vzácne životné jubileum — osemdesiat rokov — člena redakčnej rady od založenia nášho časopisu a jej prvého šéfredaktora PhDr. Gejzu Horáka, CSc. Nečudo, že Kultúra slova, časopis zameraný na otázky jazykovej kultúry, sa tak bytostne spája s menom Gejzu Horáka. Dr. G. Horák totiž okrem začiatkov svojej vedeckej práce, keď sa venoval aj výskumu slovenských nárečí (najmä nárečiu Liptovskej Tepličky a Pohorelej), sa vo svojej ďalšej výskumnej činnosti orientoval predovšetkým na spisovný jazyk, na jazykovú kultúru a jazykovú výchovu. Neodmysliteľnou zložkou jeho činnosti však vždy bola a aj naďalej zostala popularizácia výsledkov výskumu. Patrí k tým slovenským jazykovedcom, ktorí si vždy uvedomovali potrebu nielen skúmať náš národný a predovšetkým spisovný jazyk, ale získané výsledky výskumu prenášať aj do jazykovej praxe. A tejto zásade zostal verný po celý čas aktívneho pracovného vzťahu v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, v ktorom pôsobil od skončenia vysokoškolských štúdií v r. 1948, ale aj po odchode do dôchodku v r. 1984. G. Horák odchodom do dôchodku neprestal pracovať v oblasti jazykovej kultúry, ba práve naopak, ešte viacej sa ponoril do činnosti, ktorá bola a ešte stále je jeho srdcovou záležitosťou. Pozrime sa v krátkosti, čo všetko jubilant vykonal v oblasti výskumu spisovného jazyka, v jazykovej kultúre a jazykovej výchove. Dnes si už napríklad pomerne málokto spomenie, že G. Horák bol členom komisie na vypracovanie nového vydania Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1953 a členom komisie na ich závarečnú úpravu. Tých Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré výrazne prispeli k zjednodušeniu nášho pravopisného systému, k jeho demokratizácii. Takisto treba pripomenúť, že G. Horák bol spoluautorom niekoľkých učebníc a učebných textov slovenského jazyka a jazykovej výchovy, čím vlastne nadviazal na svoje učiteľské pôsobenie v štyridsiatych rokoch (Jazyková výchova. Učebné texty pre 1. triedu stredných škôl, 1951; Učme sa rodnú reč. Materiál pre kurzy a krúžky slovenského jazyka, 1954; Slovenský jazyk pre 6. ročník všeobecnovzdelávacích škôl, 1954; Diktáty a pravopisné cvičenia pre 3. — 5. ročník základnej deväťročnej školy, 1966; Zbierka cvičení a úloh ------- **strana 40** zo slovenského jazyka pre 3. — 5. ročník základnej deväťročnej školy, 1976). Výskum v oblasti slovenskej morfológie, ktorému sa osobitne venoval v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch (porov. štúdie publikované najmä v časopise Slovenská reč, ale aj v jazykovedných zborníkoch), vyústil do jubilantovej účasti na kolektívnom diele dosiaľ najúplnejšie opisujúcom tvaroslovnú rovinu spisovnej slovenčiny — na Morfológii slovenského jazyka (1966) —, do ktorého spracoval kapitoly o prídavných menách, o číslovkách, o gramatických kategóriách slovies a o používaní určitých slovesných tvarov. Svoje ďalšie výskumy v oblasti slovenského slovesa zhrnul v práci Slovesné kategórie osoby, času, spôsobu a ich využitie (1993), ktorá vyšla v období osobitne význačnom pre slovenskú jazykovedu, počas konania XI. medzinárodného zjazdu slavistov v Bratislave. V sedemdesiatych rokoch G. Horák svoju hlavnú výskumnú kapacitu venoval predovšetkým na prípravu diela veľmi potrebného pre jazykovú prax a na zvyšovanie jazykovej kultúry u nás, a to Česko‐slovenského slovníka (1. vyd. 1979, 2. vyd. 1981), ktorého bol nielen editorom a hlavným redaktorom, ale aj spoluautorom. Popri práci na Česko‐slovenskom slovníku do jeho bibliografie pribúdali aj syntaktické štúdie venované najmä predikačným kategóriám slovenského slovesa, modálnosti, triedeniu vedľajších viet, účinkovým vetám, prívlastkovým vetám, replikovým vetám súhlasu, odmietania, nabádania a počudovania a ďalším parciálnym problémom. Dr. G. Horák si už od svojho vstupu do radov slovenských jazykovedcov všímal jazykové majstrovstvo slovenských spisovateľov, ale aj jazyk slovenských ľudových rozprávok. A tak jeho lexikálno‐štylistickej analýze neunikli diela J. Francisciho, Ľ. Kubániho, P. Dobšinského, G. K. Zechentera Laskomerského, M. Kukučína, B. Slančíkovej Timravy, J. Gregora Tajovského, F. Hečka, V. Mináča, A. Chudobu, R. Mórica, L. Novomeského, J. Jonáša, V. Šikulu, P. Jaroša, K. Jarunkovej, J. Beňa a mnohých ďalších. Mnohé lexikálno‐štylistické rozbory diel slovenských autorov G. Horák v rokoch 1985 — 1987 na pokračovanie publikoval v denníku Ľud v rubrike Jazykové prechádzky prózou. V nich si všímal najmä krajovo ladenú expresívnu lexiku, krajovú frazeológiu, gramatickú metaforu i hovorovú syntax. Týmito rozbormi sprostredkúval a ukazoval, čo náš ------- **strana 41** národný jazyk poskytuje a dovoľuje tomu, kto ho dobre pozná a ovláda. Napokon publikované príspevky uzreli aj knižnú podobu, a to pod rovnomenným názvom Jazykové prechádzky prózou (1990). Ďalším poľom odborného záujmu jubilanta, ktorý bezprostredne súvisí s jazykovou kultúrou, je slovenská výslovnosť a javisková reč. V polovici sedemdesiatych rokov v spolupráci so Zväzom slovenských dramatických umelcov niekoľko rokov vykonával prieskum javiskovej reči v slovenských profesionálnych divadlách. Výsledky prieskumu publikoval jednak v internom bulletine členov ZSDU, jednak v Kultúre slova. Vyše troch desiatok rokov patril medzi aktívnych členov ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ktorá stála pri príprave Pravidiel slovenskej výslovnosti a ktorá schválila ich konečné znenie (1. vyd. vyšlo v r. 1984). Ako sme už naznačili, neodmysliteľnou súčasťou publikačnej činnosti jubilanta bola popularizácia výsledkov výskumu, prenášanie výsledkov výskumu do jazykovej praxe. Súpis publikovaných príspevkov v dennej či periodickej tlači, ale aj v rozhlase predstavuje stovky a stovky bibliografických položiek. A tak sme sa s menom Gejzu Horáka stretali okrem jazykovedných časopisov Slovenská reč a Kultúra slova najprv v rozhlasovej Jazykovej poradni, pri ktorej kolíske stál pred vyše štyridsiatimi šiestimi rokmi nielen ako pravidelný prispievateľ, ale do roku 1968 aj ako externý redaktor rozhlasu a redaktor piatich knižných výberov príspevkov, ktoré odzneli v Slovenskom rozhlase a ktoré vyšli pod názvom Jazyková poradňa (1957, 1960, 1964, 1966, 1968) a neskoršie ako ich skrátené verzie pod názvom 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny (1971, 2. vyd. 1974). Potom sme sa s jubilantovým menom stretali v jazykových rubrikách denníkov Pravda, Práca, Večerník, Národná obroda, Slovenský denník, Čas, Nový Čas, Republika, týždenníkov Nedeľná Pravda a Slovenská nedeľa, ale najmä v denníku Ľud a v súčasnosti v denníku Slovenská republika. Nemožno obísť ani jeho spoluprácu s Česko‐slovenskou tlačovou kanceláriou v Bratislave najmä v rokoch 1974 — 1976, pre ktorú pripravoval Malý jazykový mesačník, ktorý napokon vyšiel aj v knižnej podobe. Nemožno nespomenúť jubilantovu účasť na vedecko‐organizačnej činnosti, a to jednak ako vedúceho dialektologického oddelenia a potom oddelenia spisovného jazyka akademického jazykovedného pracoviska v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, no najmä pri obnovení Jazykového odboru ------- **strana 42** Matice slovenskej v r. 1992 — dobrovoľného združenia záujemcov profesionálov aj laikov z radov členov Matice slovenskej o slovenský jazyk —, ktorého sa stal prvým predsedom. Nášmu jubilantovi Dr. Gejzovi Horákovi, CSc., ktorý nesporne patrí k nestorom súčasnej slovenskej jazykovedy, želáme do ďalšieho života najmä pevné zdravie a ešte veľa invencie a tvorivých síl pri skúmaní rečových prejavov majstrov slova i pri pozdvihovaní rečovej kultúry najširšej pospolitosti. Matej Považaj Na šesťdesiatku profesora Jána Sabola ===================================== Dvadsiateho piateho januára t. r. si svoje šesťdesiate narodeniny pripomenul prof. PhDr. Ján Sabol, DrSc., významný predstaviteľ našej súčasnej vedy, osobitne jazykovedy. Jeho meno sa už takmer štyri desiatky rokov sústavne objavuje na poprednom mieste medzi tými, ktorí prezentujú najdôležitejšie a najzaujímavejšie výsledky práce vo viacerých oblastiach jazykovednej i rozličnej inej vedeckej, kultúrno‐spoločenskej a organizačnej činnosti. Je teda len prirodzené, že si jeho výročie všíma nielen odborná, ale aj širšia kultúrna verejnosť. Jubilejnými článkami, rozhovormi a ďalšími formami sa v našich médiách primerane hodnotí vskutku úctyhodný prínos tejto všestranne činnej osobnosti do rozvoja našej vedy a školstva. Do početného radu gratulantov k jubileu prof. Sabola chce, pravdaže, patriť aj Kultúra slova — jej redakcia i celá jej čitateľská obec. O to viac, že jednou z oblastí jazykovednej práce, ktorým prof. Sabol sústavne venuje značnú časť svojej pozornosti, je aj oblasť jazykovej kultúry a že on sám svojimi koncepčnými návrhmi a pripomienkami dlhé roky aktívne prispieval k vytváraniu profilu a zvyšovaniu úrovne tohto nášho časopisu ako člen jeho redakčnej rady. ------- **strana 43** Profesor J. Sabol, celým svojím odborným a pedagogickým pôsobením zviazaný s jediným pracoviskom — s Katedrou slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity (do 31. decembra 1996 Univerzity Pavla Jozefa Šafárika) v Prešove —, patrí k tým nemnohým osobnostiam našej vedy, ktoré vďaka svojmu mimoriadnemu talentu, obdivuhodnej pracovitosti a cieľavedomosti i primeranej ambícii neuspokojovať sa s priemerom už v mladom veku dosiahli vysoký stupeň vedeckej akríbie a tomuto stupňu aj zodpovedajúce výsledky svojej tvorivej práce. O ňom to mohli konštatovať — a na mnohých kokrétnych príkladoch aj ilustrovať — už pri jeho päťdesiatke viacerí naši poprední jazykovedci (prof. J. Horecký, prof. J. Mistrík, prof. J. Furdík a i.). Žatva jeho jazykovednej, literárnovednej i ďalšej bádateľskej práce a mnohostrannej ostatnej činnosti za desaťročie odvtedy nielenže v plnom rozsahu potvrdzuje tieto konštatovania a hodnotenia, ale navyše ponúka ďalšie fakty a údaje na výrazné podčiarknutie a zdôraznenie týchto pozitívnych hodnotení. Jednu z výstižných a objektívnych, pritom zaslúžene vysoko pozitívnych charakteristík osobnosti a vedeckého i pedagogického diela prof. J. Sabola pri 50. výročí jeho narodenia priniesla i Kultúra slova. Predstaviteľ o niečo staršej generácie našich jazykovedcov, osobný priateľ a svojím spôsobom spolupracovník prof. Sabola (najmä v činnosti letného seminára slovenského jazyka a kultúry SAS na FF UK v Bratislave, kde prof. Sabol je dlhoročným lektorom) prof. J. Mistrík (Kultúra slova, 23, 1989, s. 31 — 32) vtedy v skratke, no až prekvapujúco presne identifikoval dominantné znaky jubilanta — jeho typické osobnostné vlastnosti a hlavné oblasti i mieru prínosu jeho dovtedajšej činnosti. Bude teda logické i užitočné, ak v našej terajšej gratulácii na túto Mistríkovu charakteristiku prof. Sabola priamo nadviažeme a vlastne ju "iba" doplníme o nové fakty a údaje. Vonkoncom to však nie je ľahká úloha, lebo už len prosté vymenovanie celého spektra aktivít a prác prof. Sabola by zrejme prekročilo celý vymedzený priestor článku. Preto sa sústredíme len na určitý výber z nich, a to s vedomím, že obraz jubilanta nebude úplný ani dostatočne plastický. Tak teda: i pre toto decénium života a práce prof. Sabola platia staršie tvrdenia a závery, že je jedným z tých, u ktorých udrie do očí výrazná nezhoda medzi jeho fyzickým a vedeckým vekom, že činnosť a výsledky jeho práce majú punc značného stupňa originálnosti a inšpiratívnosti, že ------- **strana 44** i napriek mimoriadnej tvorivej produktívnosti sa neopakuje, že svoje teoretické závery opiera o široký kontext a vyslovuje ich až po zrelej úvahe, navyše vie ich doložiť a vysloviť nielen vysoko exaktne, ale aj mäkko esejisticky. Vedeckovýskumné, publikačné, pedagogické a ostatné aktivity prof. Sabola sa naďalej realizovali v oblastiach a disciplínach, v ktorých sa "našiel" už dávnejšie: všeobecná jazykoveda, fonetika a fonológia, jazyková kultúra, štylistika, verzológia a niektoré ďalšie (ako morfológia, matematická jazykoveda, bibliografia slovenskej jazykovedy a iné). Pravdaže, pribudlo životných, vedeckých aj pedagogických skúseností a ich náležitých "ohodnotení" (v roku 1990 v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave obhájil doktorskú dizertačnú prácu Syntetická fonologická teória a následne získal vedeckú hodnosť DrSc., o dva roky nato bol vymenovaný za univerzitného profesora), prehĺbil sa pohľad na skúmané javy a s tým aj schopnosť syntetizácie dosiahnutých výsledkov bádania a úvah, a tak prirodzene vzrástla aj miera a závažnosť celkového prínosu jeho pôsobenia a diela do pokladnice našej národnej vedy a kultúry. Z naozaj bohatej žatvy mimoriadne pestrej palety tvorivých aktivít prof. Sabola uvedieme aspoň niekoľko príkladov na práce a činnosti, ktoré bezprostredne súvisia so zameraním Kultúry slova: Vo vedeckovýskumnej a publikačnej oblasti — spoluautor vysokoškolských učebných textov Kultúra hovoreného slova (1990), rovnako spoluautor textov Súčasný slovenský jazyk. Cvičebnica zo syntaxe (2. vyd. 1992), autor 15 a spoluautor 6 hesiel v Encyklopédii jazykovedy (1993), monografia Komunikačný štatút prízvuku v spisovnej slovenčine (1994), spoluautor učebnice Slovenský jazyk pre 5. ročník základných škôl (1 — 1997, 2 — 1998), ako aj príručky Slovenský jazyk. Najnowsze dzieje języków slowiańskich (1998) a celý rad (často esejisticky ladených) odborných článkov. Zo širokej oblasti organizačnej práce, v ktorej prof. Sabol nezištne odovzdáva do služieb vedy a pokroku svoje bohaté vedomosti, skúsenosti a neobyčajne vyvinutý zmysel pre koncepčnosť, treba spomenúť jeho prácu v rozličných národných aj nadnárodných vedeckých komisiách a orgánoch (člen Slovenskej komisie pre vedecké hodnosti MŠ SR, člen pravopisnej komisie aj ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, člen Vedeckého kolégia SAV pre jazykovedu a literárnu vedu, člen Ústrednej jazykovej rady ------- **strana 45** Ministerstva školstva SR, Akreditačnej komisie vlády SR, výboru Slovenskej jazykovednej spoločnosti a predseda jej pobočky v Prešove, člen výboru Slovenského komitétu slavistov, člen International Society of Phonetic Sciences (Medzinárodná spoločnosť fonetických vied), Societas Linguistica Europaea, predseda Medzinárodnej komisie pre fonetiku a fonológiu slovanských jazykov pri Medzinárodnom komitéte slavistov atď.), vo vedeckých radách vedeckých ústavov, univerzít a ich fakúlt, v redakčných radách časopisov (Jazykovedný časopis, Slovak Review, Verbum, v rokoch 1967 — 1993 aj Kultúra slova), ako aj vo významných riadiacich funkciách (od decembra 1989 krátko prodekan pre vedu a výskum FF UPJŠ, v rokoch 1990 — 1994 dekan Filozofickej fakulty UPJŠ, od 1996 vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry FF UPJŠ, resp. PU, od 1990 vedúci oddelenia všeobecnej jazykovedy a fonetiky pri tejto katedre, garant magisterského, rigorózneho a doktorandského štúdia a habilitačného konania a konania na vymenúvanie za profesora vo viacerých odboroch atď.). Ak dodáme, že prof. Sabol na svojom pracovisku sústavne v plnom rozsahu zabezpečuje výučbu svojich disciplín (pričom vypomáha aj inde — napr. v Bratislave, tam v letných mesiacoch aj na SAS‐e, Banskej Bystrici a Ružomberku, ba aj v Krakove a Užhorode) a neodmieta ani svoju prednáškovú účasť na rozličných vedeckých, kultúrnych a spoločenských podujatiach či prácu v porotách na rozličných súťažiach (a to ešte stále je len výber, nie úplný výpočet aktivít), máme vari dostatočne presnú predstavu o tom, že tu ide o človeka mimoriadnych dispozícií i kvalít, navyše človeka komunikatívneho, vynikajúceho pedagóga i nadriadeného, dobrého kolegu a priateľa. Za všetkých, ktorí s prof. Sabolom prišli a prichádzajú do osobného kontaktu, i za tých ostatných, čo ho poznajú či o ňom vedia "len" podľa výsledkov jeho práce, mu pri tomto jeho vzácnom životnom jubileu, jednom zo stupňov zrelosti, chceme — úprimne a zo srdca — zaželať najmä dobré zdravie a dobrú osobnú pohodu ako základ, aby ďalšie roky, ktoré má pred sebou, výsledkami svojej mnohostrannej vedeckej, pedagogickej i ostatnej činnosti stačil vyplniť aspoň tak, ako tie predchádzajúce — na prospech našej vedy, školstva a kultúry. Ladislav Bartko ------- **strana 46** Príhovor delegáta Jazykového odboru adresovaný Valnému ====================================================== zhromaždeniu Matice slovenskej v Martine (16. — 17. októbra ============================================================ 1998) ===== Vážení priatelia, chcem povedať niekoľko úprimných slov ako jeden z vás, delegát Jazykového odboru Matice slovenskej. Zacielim svoju pozornosť na jeho hlavnú aktivitu. Naznačuje ju aj názov Jazykový odbor. Náš odbor je naozaj v pravom zmysle záujmový. Vychádzame z faktu, že máme Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, ale aj s ním vnútorne zviazaný matičný jazykový odbor, ktorý má praktické zacielenie. Ide o to, aby si ako doteraz navzájom pomáhali a neprotirečivo slúžili spoločnej veci, ako o tom svedčí náš spoločný časopis Kultúra slova. Hlavným cieľom a základnou povinnosťou nášho odboru je prenášať výsledky výskumu slovenčiny do mnohostrannej spoločenskej praxe a dbať, aby súce rečové prvky, zdravé zrná z nárečí sa presádzali do spisovnej formy slovenčiny, teda pomoc rečovej praxi: stráženie a veľadenie jej zásobárne najmä prostredníctvom aktivity miestnych odborov. Starostlivosť o osobnú rečovú kultúru staviame ako podpornú súčasť národného povedomia a národné povedomie ako živo integrovanú zložku ľudského sebauvedomovania. Práve preto sa vyberáme do miestnych odborov a povzbudivo obraciame pozornosť na tie zdravé semiačka národného povedomia, ktoré sme dostávali v rodine a v základnej škole, neskôr rozvíjali v individuálnej ceste životom v okruhu povolania i osobných skúseností a záujmov. Nabádame poznať rodné nárečie a vyvolávame záujem o to, čo by sa z neho mohlo a malo precúdiť do celonárodnej (spisovnej) formy slovenčiny — napríklad ako osviežujúci prvok krásnej literatúry Radíme vážiť si rodné nárečie s dôverným upozornením: Veľa z toho, čo máš z domu (z rodiny a rodnej dediny), je dobré: zveľaďuj si ho a prenášaj do svojho rečového zvyku aj zrná z iných nárečí na podporu svojej odbornej, umeleckej i každodennej záujmovej aktivity. Tu ostražito pridávam náznakovú nástojčivo aktuálnu výzvu: Domov — domov slovenčina naša! ------- **strana 47** V nadväznosti na povedané pripájam ďalšiu čiastkovú pripomienku z okruhu Literatúra v nás a pre nás ako podpora aktívneho národného povedomia. Chcem privolať alebo znásobiť váš záujem o zborníkové dielo, ktoré pod názvom Knižka pre všetky slovenské deti zostavila naša známa spisovateľka Mária Ďuríčková. Obsahuje výber krásnych slovesných útvarov — najmä básní, z nich pochádzajúcich národných piesní a povestí. A pri tejto milej knižke kladiem nám všetkým dohováravú otázku: Koľko z tých všetkých našich detí túto utešenú knižku (vydanú v Mladých letách, odprevádzanú básnikom Milanom Rúfusom a predsedom Matice slovenskej Jozefom Markušom) doteraz má a číta? A je to zborník, dokument pre nás všetkých. Knižka, ktorá nás znova volá do mladosti, keď sme prednášali pozdravy vlasti a národu a hrdo spievali naše hymnické piesne. Po tomto náznaku prosba i výzva: Odprevádzajme naše staršie i celkom nové dobré knihy do našich knižníc a z nich do rodín. Nepokladajte, prosím, za úzky presebný záujem, keď v tomto duchu a úmysle odprevádzam do vášho osobného čitateľského priečinka knižný výber z mojich príhovorových krátkych poznámok uverejňovaných v denníku Slovenská repubika pod nadpisom Slovo o slove. Upravený rukopis je v matičnom vydavateľstve a dúfam, že po vydaní si nájde cestu do vášho živého záujmu a tvorivého vedomia. Nabádavé úvahy o vybraných rečových zrnkách, výrazových prostriedkoch som písal s horlivým zámerom zobúdzať naše neraz i driemajúce, nebodaj zamreté národné podvedomie. Je to moja starodávna a podnes záväzná aktivita poháňaná vďačnou povinnosťou. Podoprelo by to dobrú spoločnú vec, keby sa táto knižka čím skôr dostala do našich rúk a svojím účinkom podporila i ďalšie záujmové čítanie v našich miestnych odboroch, by žičlivo pozdravila i rodákov za hranicami Slovenskej republiky. Začíname ňou vydávať knižný rad jazykových pomôcok ako východisko a oporu našich besied. Tu pripájam heslovitú výzvu v súlade s bytostnou tradíciou našej Matice: Všetko, čo v podobe tlačeného slova vyjde z Matice slovenskej, nech je príťažlivo správne a štylisticky primerané. Som jeden zo starších pracovníkov z okruhu jazykovej kultúry a chcel by som na tomto poli ešte voľačo spraviť. — Mal som šťastie na niekoľkých dobrých učiteľov, Slovákov, verných národovcov v ľudovej škole i na gymnáziu, v Učiteľskom ústave a potom som si ich nabádavé podnety hlbšie ------- **strana 48** odborne podoprel na Slovenskej univerzite. A v tomto duchu pridávam zážitok celkom osobný. Môj najstarší brat (teológ) ma už po druhej triede lučenského gymnázia cez letné prázdniny zobral na zjazd slovenských vysokoškolákov do Banskej Bystrice. Tam som po prvý raz videl a počul zápalisto rečniť Andreja Hlinku. Z jeho úst som potom ako študent učiteľského ústavu v roku pred maturitou z dôverného rozhovoru s úzkym okruhom slovenských divadelných umelcov v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (v pamätný deň 5. júna 1938, keď Dr. Peter Hletko priniesol z Ameriky originál Pittsburskej dohody) odpočul tento jeho predsmrtný výrok: Ja som si už svoje zasiau, skosiu a zviezou. Tento výrok nášho národného velikána mám vo vďačnej pamäti i teraz, keď vyslovujem želanie, aby každý z nás dobre obstál na svojom mieste. Matica slovenská vstupuje do neľahkého obdobia... Našťastie má vo svojich dejinách, ale i dnes veľké a vzácne osobnosti, ktoré dar nezvedie a hrozba neskloní. A tak, nech nás výstražné Svätoplukove prúty poháňajú do svornej spolupráce. Vážené matičiarky a matičiari, pozdravujem vás v mene Jazykového odboru Matice slovenskej a volám vás do spoločnej roboty na ozdravovanie a obohacovanie slovenčiny z jej bohatých prameňov. Gejza Horák Delegát svoj príhovor nepredniesol, lebo sa v druhý deň na rokovaní zo zdravotných príčin nemohol zúčastniť. ------- **strana 49** VIII. kolokvium mladých jazykovedcov ==================================== V dňoch 25. — 27. novembra sa v školiteľsko‐rekreačnom zariadení Univerzity Komenského v Modre‐Piesku konal VIII. ročník kolokvia mladých jazykovedcov. Pracovno‐spoločenskú atmosféru príjemne dotváral kolorit zasneženej malokarpatskej krajiny. Kolokvium otvoril predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti Slavo Ondrejovič a členka výboru SJS Mira Nábělková, ktorí zároveň ------- **strana 49** porovnali kvantitu jednotlivých zborníkov Varia (od I až po VII) a vyjadrili radosť nad prílevom mladých perspektívnych jazykovedcov. Okrem slovenských a českých jazykovedcov svoje príspevky predstavili aj mladí bádatelia z Poľska, Maďarska, Ukrajiny a zo Švajčiarska. Spolu odznelo 58 referátov, ktoré boli rozdelené do 9 tematických blokov. Priestor medzi jednotlivými tematickými blokmi vypĺňala diskusia, ktorú svojimi postrehmi a pripomienkami obohatili aj skúsení odborníci z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV S. Ondrejovič, M. Majtán, M. Nábělková, A. Jarošová, M. Dudok, I. Ripka, A. Ferenčíková a V. Benko. Prvý príspevok v úvodnom tematickom bloku predniesol Markus Giger (Slavistický seminár, Zürich), ktorý načrtol problematiku slovenskej syntaxe z typologického hľadiska. Ľudmila Buzássyová (Filozofická fakulta UK, Bratislava) sa pokúsila o interpretáciu tretej deklinácie, v ktorej nastáva proces unifikácie, v deklinačnom systéme latinčiny. Referát Juliany Beňovej (Filozofická fakulta UK, Bratislava) bol zameraný na kritickú analýzu teórie jazykovej kultúry. V ďalšom bloku sa niektorí mladí jazykovedci a literáti zaoberali hranicou medzi lingvistikou a literatúrou. Interpretácii diela na základe mytologického aspektu sa venovali Ľubomír Kováčik (Pedagogická fakulta UMB, Banská Bystrica) a Xénia Činčurová (Fakulta humanitných a prírodných vied PU, Prešov). Miloslav Vojtech (Filozofická fakulta UK, Bratislava) sa sústredil na sémantiku Hviezdoslavovho textu, pričom akcentoval prechod z mytologického aspektu k racionálnemu. Petra Žeňucha (Slavistický kabinet SAV, Bratislava) zaujala problematika výskumu paraliturgickej piesňovej tvorby na východnom Slovensku. Zuzana Hlavatá (Filozofická fakulta PU, Prešov) sa venovala detským slovám v Krátkom slovníku slovenského jazyka a opísala Slovníček detských slov, ktorý sama vypracovala. Spoločným menovateľom väčšiny príspevkov tretieho bloku bola frazeológia. Porovnávaním zvieracích názvov v rámci frazémy v slovenskej a v poľskej frazeológii sa zaoberala Ingrid Majeriková (Filozofická fakulta PU, Prešov). Alexandru Hríbikovú (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava) upútala expresivita v historickej frazeológii. Tematicky sa zhodovali príspevky Lujzy Urbancovej (Fakulta humanitných vied UMB, Banská Bystrica) a Čeňka Hajného (Pedagogická fakulta UK, Praha). Oboch zau- ------- **strana 50** jala syntax informačných textov komerčného charakteru (zoznamovacích inzerátov a reklamných textov). Posledný príspevok prvého dňa stretnutia predniesla Katarína Balleková (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava), ktorá sa zaoberala charakteristikou zliechovského nárečia. Nasledujúci deň sa začal referátmi týkajúcimi sa vývinu daného jazyka. Katarzyna Zawilska (Instytut filologii polskiej WSP w Olsztynie) zúčastnených oboznámila s historickými textami vyňatými z rukopisov 17. a 18. storočia. Vyjadrením miery adjektív v starej češtine najmä na základe Bible olomoucké a Bible pražské sa zaoberala Alena Černá (Ústav pro jazyk český AV ČR, Praha). Dva príspevky tohto bloku boli venované onomastike. Milana Harvalíka (Ústav pro jazyk český AV ČR, Praha) zaujal slovotvorný typ českých anoikoným, teda názvov pozemkov, vôd a hôr. Jaromír Krško (Fakulta humanitných vied UMB, Banská Bystrica) hľadal hranicu medzi apelatívami a propriami pri určovaní miestnych predložkových názvov, pričom si pomáhal aj dotazníkmi. Mária Šimková (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava) sa vo svojom príspevku sústredila na lexikografické spracovanie častíc — "výlučného slovného druhu". Zistila, že v slovníkoch má rovnaké spracovanie približne 49 % častíc. Zaujali ju aj variantné podoby niektorých častíc. Jozef Štefánik (Filozofická fakulta UK, Bratislava) rozpracoval problematiku detského bilingvizmu (slovenčiny a nemčiny). Svoj príspevok o dramaturgii komunikačných rituálov svojrázne predniesol Juraj Rusnák (Filozofická fakulta PU, Prešov). Dva príspevky nasledujúceho bloku boli venované jazykovým kontaktom. Marta Bystrianska (Fakulta humanitných a prírodných vied PU, Prešov) opísala jazykové kontakty francúzštiny a slovenčiny na základe prekladov francúzskych právnických textov. Slovensko‐srbské jazykové kontakty rozpracovala Zuzana Miškovicová (Filozofická fakulta PU, Prešov). Posledný príspevok tohto bloku predniesla Jana Klímová (Ústav pro jazyk český AV ČR, Praha). Týkal sa počítačového spracovania odvodzovania českých slov, najmä zdrobnenín. Ďalší blok otvoril trojlístok jazykovedkýň z Prahy — Albena Rangelová, Zdena Opavská a Zdena Tichá (Ústav pro jazyk český AV ČR, Praha). Vo svojom referáte predbežne zhodnotili nový výkladový slovník neologizmov so zameraním na používateľské aspekty. Janu Wachtarczykovú ------- **strana 51** (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava) upútali nové možnosti sebarealizácie jazyka v počítačovom diskurze. Karol Furdík (Fakulta elektrotechniky a informatiky TU, Košice) sa vo svojom príspevku zameral na modelovanie vzniku a vývoja jazykových štruktúr. Audiovizuálne pomôcky pri interpretácii referátu o melódii zisťovacej otázky a neukončenej výpovede v češtine využila Jitka Janíková (Filozofická fakulta UK, Praha). Posledný deň myšlienkovo obohatil aj Ľubor Králik (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava), ktorý rozoberal vzťah etnického a konfesionálneho významu. Sabolcz Simon (Filozofická fakulta UK, Bratislava) pomocou dotazníkov zisťoval názor maďarskej inteligencie žijúcej na Slovensku na prijatý jazykový zákon. Ďalekonosná vôňa jazykovej kreativity sa šírila z príspevku Moniky Koncovej (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava), v ktorom sa usilovala o enumeráciu názvov pomenúvajúcich druh vône. Dialektologický blok signalizoval záver stretnutia mladých jazykovedcov. Svojím referátom o dechtickom nárečí doň prispela aj Ľubica Dvornická (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava). Slovesá z okruhu atmosférických javov v diele Františka Švantnera analyzoval Tomáš Bánik (Fakulta humanitných vied UKF, Nitra). Aneta Lalíková (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava) pokračovala aj v tomto ročníku kolokvia v bádaní zámen v slovenských nárečiach. Problematikou syntaktických konštrukcií v goralských nárečiach Spiša sa zaoberala Anita Murgašová (Slavistický kabinet SAV, Bratislava). VIII. kolokvium mladých jazykovedcov spoločne uzavreli Slavo Ondrejovič a Mira Nábělková. Vyjadrili potešenie z vydareného a dobre zorganizovaného stretnutia a ocenili starostlivú prípravu všetkých účastníkov. Príspevky, ktoré odzneli na VIII. ročníku kolokvia, vyjdú v zborníku VARIA VIII. Stela Ďurišíková ------- **strana 52** Umelecký prednes v Kubíne ========================= V dňoch 30. 9. až 3. 10. 1998 sa v Dolnom Kubíne konal v poradí už 44. ročník Hviezdoslavovho Kubína — celoslovenskej prehliadky umeleckého prednesu poézie, prózy a divadiel poézie. Hlavným organizátorom prehliadky bolo Národné osvetové centrum v Bratislave. V Kubíne sa predstavilo 16 detských recitátorov, 31 dospelých recitátorov a 5 divadiel poézie: Poetická ľudová alternatívna organizácia z Dolného Kubína, divadelný súbor LSD zo Šale, divadlo poézie Logos z Prešova, divadelný súbor Lano z Bratislavy a divadelný súbor Malá múza z Ilavy. Ak sa naše hodnotenie predchádzajúcich ročníkov tohto podujatia nieslo čiastočne v kritickom duchu, teraz možno s radosťou skonštatovať, že v umeleckom prednese sa blýska na lepšie časy. Svedčia o tom nesúťažné vystúpenia detských recitátorov, ktoré charakterizovala dobrá dramaturgia, vhodný výber textov, úprimný, presvedčivý prednes bez základných jazykových nedostatkov, bez prehĺtania hlások či celých slov alebo chybnej výslovnosti. Detskí recitátori sú prísľubom novej, silnej recitátorskej generácie, na ktorú sa možno tešiť v budúcich ročníkoch Hviezdoslavovho Kubína. V Kultúre slova sme už neraz konštatovali, že umelecký prednes v posledných rokoch stagnoval. Nebolo to len vinou recitátorov: táto stagnácia úzko súvisela s rozpadom metodických centier, ktoré organizačne zabezpečovali jednotlivé predkolá tohto podujatia, školenia lektorských zborov i recitátorov. Nádejný recitátor tak stratil možnosť poradiť sa pri hľadaní vhodných textov, zodpovedajúcej dramaturgie, pri kultivovaní prejavu a dolaďovaní recitátorskej formy. Krajské metodické centrá dnes znova ožívajú — teraz už závisí len od recitátorov, či využijú ponúknutú pomoc pri skvalitňovaní interpretácie textu. Z recitátorov, ktorí prišli do Kubína, sa v 4. kategórii predstavilo 22 stredoškolákov (poéziu recitovali desiati, prózu dvanásti). Výber interpretovaných textov bol široký — desiati si vybrali pôvodné predlohy (popri textoch J. Zambora, J. Ondruša, I. Štrpku recitovali M. Urbana, D. Chrobáka, J. Kráľa a I. Karvaša), ostatní siahli za prekladovou literatúrou. Prednesy 4. kategórie poznačilo hľadanie, experimentovanie s textom, ale aj smelšia dramaturgia, hoci tu odzneli aj texty, ktoré presahovali osob- ------- **strana 53** nostné skúsenosti recitátora. Preto sa niekedy stalo, že interpretované celky sa rozpadli na jednotlivé časti bez vzájomnej súvislosti. Škoda, že vzhľadom na veľký počet okresov a krajov sa na tohtoročný Hviezdoslavov Kubín nedostali všetci recitátori, ktorí by si to boli zaslúžili. Na prehliadke však zväčša odzneli kultivované prednesy, predstavili sa talentovaní recitátori s osobnostne vyzretými, vhodnými prejavmi, ktoré boli pre divákov príjemným prekvapením, dobrým prísľubom do budúcnosti. Hoci výber jazykových prostriedkov a techniku umeleckého prednesu recitátori zväčša zvládli (azda by sa žiadalo viac pozornosti venovať práci s rytmom, vetnou melódiou a pauzou, analýze textu či spojeniu mimoslovných a jazykových prostriedkov), práve v tejto kategórii už roky pretrvávajú základné jazykové nedostatky súvisiace s nedostatočným hlasovým úsilím o zvládnutie textu. Signalizujú ľahostajnosť, až neúctu recitátorov k rodnému jazyku, ktorého dokonalé ovládanie je základným predpokladom kvalitného umeleckého prednesu. Ide najmä o výslovnostné nedostatky (chybnú výslovnosť sykaviek, asimiláciu, o ráčkovanie, prehĺtanie hlások, slabík či celých slov badateľné najmä pri gradovaní textu), teda o chyby, o ktorých odstránenie by sa mali postarať už učitelia pripravujúci recitátorov na túto súťaž či lektorské zbory v jednotlivých predkolách Hviezdoslavovho Kubína. Práve v tejto súvislosti by sa žiadala užšia spolupráca medzi lektormi a recitátorom. Čestné uznanie Národného informačného centra získal Lukáš Maťufka z Prešova (Gregory Corso: Manželstvo), Izabela Ližičárová z Dubnice nad Váhom (Gregory Corso: Bomba) a Magdaléna Vilhanová z Košíc (Wislawa Szymborska: Niektorí majú radi poéziu). Druhým miestom (pri neudelení 3. miesta) porota ocenila Júliu Vargovú zo Senice (Wislawa Szymborska: Čierny dom), prvým miestom Martinu Oslejovú z Komárna (Jozef Urban: Oni tancujú sami). Aj v próze v tejto kategórii bola občas badateľná slabšia práca so základnými výrazovými prostriedkami. Išlo najmä o artikulačné nedostatky, neoddeľovanie jednotlivých rovín textu, o slabšiu prácu s rytmom, intonáciou a pauzou. Ako celok však prednesy prózy príjemne prekvapili: odzneli mnohé dramaturgicky objavné interpretácie signalizujúce, že úroveň tejto kategórie sa zvyšuje. Potvrdzuje to aj rozhodnutie poroty, ktorá udelila dve čestné uznania, jedno tretie miesto, dve druhé a dve prvé mies- ------- **strana 54** ta. Azda najväčším recitátorským prínosom boli prednesy Svetlany Mečiarovej z Bratislavy (Viktor Fischl: Dvorní šašovia) a Márie Čelovskej z Košíc (István Ôrkény: Niekoľko možností sebarealizácie), ktoré získali prvé miesto. Poslucháčom a porote sa páčil aj prednes Silvie Donovej z Tornale (Peter Karvaš: Obrana Mesaliny) a prejav Milana Ondríka z Lieska (Michail Afanasievič Bulgakov: Čierna mágia a jej odhalenie). Piata kategória, t. j. kategória vysokoškolákov a dospelých, bola sklamaním — neodzneli tu výrazné interpretácie, na ktoré boli diváci zvyknutí z dávnejších ročníkov, chýbali jemné, kultivované formy zvládnutia textu. V prednese poézie však divákov upútala dramaturgia Zuzany Ferenczovej z Rimavskej Soboty (Bohdan Ihor Antonyč: Elégia o prsteni piesne; 2. miesto) a koláž Sone Parilákovej z Prešova (Ján Ondruš: Útek). V prednese prózy ocenenie získali prejavy Eleonóry Porubcovej z Prievidze (Dobroslav Chrobák: Katarína; 3. miesto), Jany Vidovej z Adamovských Kochanoviec (Halina Pawlowská: Prečo som sa neobesila) a Nory Srncovej z Holíča (Pär Lagerkvist: Svadobná hostina). V kategórii divadiel poézie hlavnú cenu Národného osvetového centra získal divadelný súbor Malá múza z Ilavy za inscenáciu Dráma sveta. Pri hodnotení 44. ročníka Hviezdoslavovho Kubína sa treba pristaviť aj pri vydarených sprievodných podujatiach: pri odbornom seminári o detskom prednese, ktorý bol určený predovšetkým učiteľom, ale aj iným záujemcom o túto oblasť, pri hodnotiacich seminároch umeleckého prednesu poézie, prózy a divadiel poézie či pri nesúťažných vystúpeniach hostí prehliadky. Predstavil sa divadelný súbor Hviezdoslav z Dolného Kubína, divácky veľmi príťažlivé bolo aj inšpiratívne vystúpenie najznámejších slovenských a českých recitátorov, víťazov minulých ročníkov Hviezdoslavovho Kubína. Priaznivý ohlas malo aj vystúpenie Poetického divadla pri Oravskom múzeu P. O. Hviezdoslava s pásmom k 130. výročiu vydania Prviesenok J. Zbranského i výlet pre detských recitátorov do Galérie Márie Medveckej v Tvrdošíne. Vysoko treba oceniť, že organizátorom sa napriek finančným ťažkostiam, s ktorými zápasí aj umelecký prednes, podarilo vydať Zápisník 43. a 44. Hviezdoslavovho Kubína. V tejto útlej knižke možno nájsť napríklad podnetnú štúdiu Rudolfa Lesňáka o dramaturgickej príprave umeleckého ------- **strana 55** prednesu i ukážky ocenených textov, ktoré odzneli na 43. ročníku tohto podujatia. 44. ročník Hviezdoslavovho Kubína možno hodnotiť ako úspešný. Vďaka za to patrí všetkým — recitátorom, lektorom, divákom i organizátorom. Katarína Hegerová Hĺbili základy vzdelanosti a dobročinnosti ========================================== (BABJAK, J.: Rehole a kongregácie na Slovensku. Trnava, Dobrá kniha 1998. 367 s.) Knižka, o ktorej bude reč v tejto správe, môže u vydavateľov náboženskej literatúry (no nielen u nich) úspešne plniť funkciu praktickej redakčnej príručky a v širokej verejnosti funkciu spoľahlivého informátora o tých spoločenstvách, o ktorých sa u nás roky mlčalo napriek tomu, že statočne vykonávali mnohé spoločensky závažné úlohy. Z úvodu sa čitateľ dozvie, že myšlienka vydať takúto publikáciu vznikla počas pôsobenia autora (zostavovateľa?) vo Vatikánskom rozhlase, keď požiadal predstavených reholí, aby "podľa predložených bodov" (s. 5) načrtli — obrazne povedané — portrét svojej rehole. Body sa síce v úvode výslovne nespomínajú, ale z ktoréhokoľvek portrétu sa dá vyvodiť, že každý obsahuje informáciu o čase vzniku rehole, o jej zakladateľovi, orientácii a spiritualite, o jej etablovaní vo svete a na území Slovenska, o vyhliadkach na pôsobenie u nás v súčasnosti, o generálnom a miestnom (slovenskom) predstavenom. Predložené body slúžili teda ako raster, do ktorého sa vypisovali údaje potrebné na vypracovanie uceleného portrétu. Napriek tomu text nepôsobí dojmom vyplneného dotazníka, ale nesie zreteľné stopy samostatného individuálneho prístupu autora k výzve žiadateľa a téme. Názorne to ukazujú napr. vstupné odseky svojou rozmanitosťou nepredpokladanou vzhľadom na predložené body: Kolískou rádu sv. Alžbety sa stal Aachen, kde v roku 1526 Apolónia Radermaecherová založila ------- **strana 56** prvý kláštor podľa príkladu sv. Alžbety Durínskej, terciárky františkánskeho rádu... (s. 16) — V 13. storočí dala Apoštolská stolica v Taliansku podnet na zriadenie tejto rehole, aby sa zjednotili viaceré skupiny pustovníkov, ktorí zachovávali dedičstvo sv. Augustína... (s. 24) — Celý baziliánsky rád pochádza od svojho zakladateľa svätého Bazila Veľkého, ktorý patrí medzi najväčších východných otcov a podľa ktorého rád dostal svoje pomenovanie. (s. 36) — Kongregácia sestier dominikánok na Slovensku patrí do veľkej dominikánskej rodiny, ktorá je rozšírená po celom svete. (s. 53) Tvrdenie, že publikácia bude vítaným pomocníkom pre vydavateľov náboženskej literatúry, je opreté o to, že sú v nej zaznamenané oficiálne slovenské aj latinské názvy reholí, ďalej ich skratky utvorené z latinských názvov a napokon neoficiálne, t. j. jednoslovné názvy majúce zväčša príznak hovorovosti: Rád sv. Alžbety — Ordo Sororum Sanctae Elisabeth (OSE) — alžbetínky. Ilustračný príklad ukazuje, že slovenský názov nemusí vždy byť doslovným prekladom latinskej predlohy. Niekdy dokonca latinský názov chýba (s. 226), resp. chýba aj názov, aj skratka (s. 230). Keďže aj v katolíckej tlači je písanie niektorých názvov spoločenstiev v istom pohybe, publikácia môže výdatne prispieť k stabilizácii v ich používaní. Kolísanie sme zaznamenali napr. pri názve Saleziáni dona Bosca/don Bosca, pavlíni/paulíni. V posudzovanej knihe sa používajú prvé varianty, čo treba pokladať za vhodné riešenie, lebo v slovenčine sa slovo don dá aj má skloňovať a latinské meno Paulus sa oddávna používa v podobe Pavol, z ktorej je odvodený názov pavlíni. V názve Misionárky matky Terezy z Kalkaty (s. 152) zostala hypokoristická podoba Tereza zrejme pod vplyvom anglickej podoby tohto mena. Aj v tomto prípade je úzus rozkolísaný — v tlači sa vyskytuje podoba Tereza aj Terézia. Pri neoficiálnych jednoslovných názvoch je z hľadiska rešpektovania kodifikácie dôležité používanie gen. pl. ženských názvov. Genitívny tvar sa vždy uvádza v náležitej podobe s uplatnením rytmického krátenia, t. j. v podobe alžbetínok, albertínok, dominikánok atď. (teda nie alžbetíniek, dominikániek, albertíniek, ako to často býva napr. v dennej tlači). Upozornením na tento pozitívny prvok sme sa dostali o ďalší krôčik na pôdu jazykovej kultúry. Vo viacerých jednotlivostiach sa však zladeniu textu s požiadavkami jazykovej kultúry nevenovala dostačujúca pozornosť: sloveso uvažovať má väzbu u. o niečom (nie s niečím, ako sa uvádza na s. 5), adjektívum žiaduci sa píše s krátkym ------- **strana 57** u (nie s dlhým ako na s. 133), dvojslovné spojenia s bližším určením jedného člena, ako sú napr. vodca‐opát (s. 7), deti‐siroty (s. 82) sa píšu bez spojovníka. Štylizácia niektorých viet vyvoláva dojem neúplnosti alebo štylizačnej nedopracovanosti: To, že rehole nemajú uverejnených predstaviteľov, nie je moja vina (s. 5 — malo sa tým vyjadriť, že neboli naporúdzi obrázky alebo fotografie požadovanej kvality); Rád sestier sv. Bazila Veľkého je pápežského práva (s. 32) — veta je nejasná. V nadväznosti na požiadavku dať text do súladu so zásadami jazykovej kultúry treba ešte pripojiť poznámku o jednoslovnom názve resurrectionisti. Na základe toho, že iné jednoslovné názvy majú adaptovanú (slovakizovanú) podobu, mala sa v zhode s výslovnosťou použiť podoba resurekcionisti. Je však chvályhodné, že sa uplatnilo domáce slovo útulok (útulok pre bezdomovcov, s. 14, útulky pre deti, s. 32) namiesto zbytočne preberaného anglicizmu hospice. Charitatívne inštitúcie v našom prostredí fungovali totiž dávno pred r. 1989 a mali svoje domáce názvy (útulky, starobince, chudobince atď.). Aj z nich vidieť, že charita u nás má dlhú tradíciu a nie je len súčasným importom zo Západu. Práve preto je prirodzené uplatňovať v jej rámci domáce názvy. Publikácia Rehole a kongregácie na Slovensku predstavuje celej verejnosti inštitúcie, na ktoré sa malo zabudnúť napriek tomu, že vykonávali aj vykonali veľa práce zošľachťujúcej náš život. Pripamätajme si aspoň to, že napr. dominikáni vydávali pre katolícku inteligenciu časopis Smer, pripravovali edíciu duchovnej literatúry Veritas, františkáni vydávali obľúbený časopis Priateľ dietok, ktorý príslušníci najstaršej generácie vyhľadávali dychtivejšie, ako sa dnes vyhľadávajú komiksy. Ďalšie vyratúvanie zásluh by len znova a znova potvrdzovalo, že s rehoľami k nám vstupovala kultúra, vzdelanosť a dobročinnosť. Patrí sa, aby o tom vedela aj mladá a stredná generácia. Preto je dobré a aktuálne, že sa to pripomenulo. Ivan Masár ------- **strana 58** SPYTOVALI STE SA ================ O písaní skratky titulu doctor honoris causa a skratiek iných titulov a hodností. — PhDr. Nataša Valentová z vedeckoinformačného pracoviska Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši sa spytuje na písanie skratiek akademických titulov, vedeckých i vojenských hodností, najmä na ich postavenie pri mene a osobitne na postavenie skratky čestného titulu doctor honoris causa. Tu je naša odpoveď. Skratky akademických titulov, ako sú PhDr., RNDr., MUDr., JUDr., Ing., Mgr. a pod., sa píšu pred menom. Ak niekto získal viacero akademických titulov, skratky titulov sa píšu pred menom smerom od mena doľava v takom poradí, ako ich nositeľ postupne získal, pričom sa neoddeľujú čiarkou, napr. Ing. RNDr. Ján Novák. Skratky vedecko‐pedagogických titulov profesor a docent, teda skratky prof. a doc., ktoré sa v rámci textu píšu s malým začiatočným písmenom, sa uvádzajú pred akademickými titulmi, napr. doc. PhDr. Jozef Pálka, prof. MUDr. Ján Kováč. Skratky vojenských hodností sa píšu pred akademickými a vedecko‐pedagogickými titulmi, napr. pluk. doc. PhDr. Ján Polanský. Skratky vedeckých hodností CSc., DrSc. a PhD. sa píšu za menom a od mena sa oddeľujú čiarkou (ak za týmito titulmi pokračuje veta, čiarka sa píše aj za titulmi pred pokračovaním vety), napr. prof. PhDr. Jozef Rybár, DrSc., doc. PhDr. Anna Tatranská, CSc., JUDr. Peter Líška, PhD. Skratku čestného titulu doctor honoris causa, t. j. skratku Dr. h. c. (píše sa s veľkým D), píšeme pred menom, a to pred všetkými ostatnými titulmi či hodnosťami, napr. Dr. h. c. plk. doc. PhDr. Andrej Prešovský, PhD. Najnovšie v súlade so znením vysokoškolského zákona sa môžeme stretnúť aj s dočasnými titulmi hosťujúci docent a hosťujúci profesor, ktoré sa môžu priznať na vymedzený čas počas hosťovania na vysokej škole. Od týchto dvoch titulov sú skratky hosť. doc. a hosť. prof. a píšu sa pred menom a inými titulmi, napr. hosť. prof. podplk. RNDr. Michal Straka, CSc. Matej Považaj ------- **strana 59** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (17) ================ hitovka gen. -y, žen. (angl.). hud. slang. populárna skladba, hit: Väčšinu z nich napísal Noel Gallagher, ktorý si v skupine drží monopol nielen na hitovky, ale aj na celkom priemerné skladby. (TLAČ) Slovo hitovka je slangový výraz, ktorý sa vyskytuje popri neutrálnejšom (hovorovom) slove hit najmä v hudobných časopisoch alebo v rubrikách periodík venovaných hudbe, ako aj v hudobných televíznych a rozhlasových reláciách. Hoci formálne toto podstatné meno pripomína jednoslovné výrazy s príponou -ovka, ktoré vznikli skrátením dvojslovných pomenovaní (napr. prevodová skriňa ― prevodovka, tlačová konferencia ― tlačovka, cestovná kancelária ― cestovka), východiskom novotvaru hitovka je pôvodom anglické slovo hit označujúce mimoriadne úspešnú skladbu (pieseň), skladbu, ktorá sa umiestnila na prvých priečkach hitparád. Prípona -ovka dodáva tomuto slovu charakter príznakovosti, typický pre hovorovú a slangovú vrstvu jazyka. Kým slovo prevodovka svoju pôvodnú príznakovosť stratilo a dnes ho už pociťujeme ako neutrálne a slová tlačovka, cestovka preniknutím do širších komunikačných sfér hodnotíme ako hovorové jazykové prostriedky, neologizmus hitovka (na rozdiel od slova hit) ostáva (zatiaľ) viazaný na oblasť hudby a zachováva si výrazný slangový charakter. konzumizmus gen. -mu, muž. (tal. ← lat.) konzumný spôsob života: Takto akceptujeme kultúru konzumizmu v našom živote. (ROZHLAS) Slovo konzumizmus je ďalšie slovo, ktoré môžeme nielen slovotvorne, ale aj významovo priradiť k podstatným menám zakončeným na -izmus vyjadrujúcim nejakú negatívnu vlastnosť. Patria sem také slová ako karierizmus (prehnaná, bezuzdná túžba po kariére), kompromizmus (kompromisný, ústupčivý spôsob riešenia), servilizmus (servilné, podlízavé správanie) či klientelizmus (uprednostňovanie, zvýhodňovanie istých klientov), o ktorom sme písali v Kultúre slova nedávno (32, 1998, s. 316). Čo sa týka pôvodu, substantívum konzumizmus je odvodené od talianskeho slova consumo s významom „spotreba“, a to ------- **strana 60** zase od slovesa consumare — spotrebovať. Znamená konzumný štýl života, spôsob života zameraný na spotrebu (predovšetkým materiálnej povahy). primátorčiť nedok. hovor. byť primátorom: Primátorčiť chcú až dvanásti. (TLAČ) Slovo primátorčiť predstavuje typ slovies vyjadrujúcich spoločenské alebo profesionálne zaradenie, príp. realizáciu osobných záujmov, ktoré sú utvorené príponou -čiť (porov. rybárčiť, radikálčiť, partizánčiť, kaplánčiť). Tieto slovesá sú častejšie utvorené od podstatných mien označujúcich predstaviteľa určitej profesie, záujmovej skupiny alebo spoločenského zaradenia pomocou prípony -iť alebo -ovať: sedliak — sedliačiť, pytliak — pytliačiť, vinohradník — vinohradníčiť, úradník — úradníčiť; tramp — trampovať, učiteľ — učiteľovať, majster — majstrovať, riaditeľ — riaditeľovať. Hoci v našom doklade je sloveso primátorčiť, nemožno vylúčiť ani možnosť utvorenia podoby primátorovať, tak ako je to v prípade podstatného mena horár, pri ktorom existujú dve slovesné podoby, a to horárovať i horárčiť. Obe podoby, teda s príponou -ovať aj -čiť, môžeme predpokladať aj pri formálne príbuznom podstatnom mene senátor, t. j. senátorovať i senátorčiť. Slovo primátorčiť má odtieň hovorovosti. remix gen. -u, muž. lat. + angl. ← lat.), hud. slang. nová úprava staršej nahrávky: O remixy obohatená kolekcia z roku 1994 vyjde 22. marca. (TLAČ) Základom výrazu remix je slovo mix (písali sme o ňom v Kultúre slova, 31, 1997, s. 243 — 244), ktoré sa začalo používať najmä vo sfére hudby vo význame „mixáž“, t. j. úprava (z)miešaním zvukov z rozličných nahrávok. Slovo remix vzniklo priradením latinskej predpony re- vyjadrujúcej opakovanie, obnovovanie, spätnosť k slovu mix. Slovom remix rozumieme novú hudobnú verziu staršej nahrávky, staršiu nahrávku v novej úprave. V jeho sémantike je teda prítomný prvok opakovania aj novosti. Novoutvorený výraz remix takto významovo korešponduje so slovami reinštalácia (inštalácia tej istej výstavy na inom mieste), rekonštruovanie (prestavba, pretvorenie), reorganizácia (nové usporiadanie, usporiadanie podľa zmeneného poriadku), reedícia (nové prepracované vydanie). Tak ako východiskové slovo mix aj slovo remix zaraďujeme k výrazom hudobného slangu. Silvia Duchková ------- **strana 61** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK ===================== Deň matiek ========== MATEJ POVAŽAJ Blíži sa deň matiek, sviatok, na ktorý si pripomíname všetky naše matky, mamy, mamičky, mamky, mamulienky, ale aj starké a staré mamy, vyslovujeme im hlbokú úctu a vďaku za starostlivosť a lásku, ktorú venujú alebo venovali svojim deťom a vnúčatám. Tento sviatok, ktorý pripadá na druhú májovú nedeľu, sa u nás už v minulosti pravidelne slávieval. Pravda, potom nastalo obdobie, keď sa z politických dôvodov vytratil z nášho kalendára, lebo sa spája aj s cirkevnými oslavami. Až po roku 1989 sa u nás obnovila tradícia svätiť tento sviatok. Pravda, v našej poznámke nám nejde ani tak o históriu a spôsob svätenia tohto sviatku, ako skôr o jazykovú, resp. pravopisnú stránku názvu tohto sviatku. Názov sviatku Deň matiek sa zaraďuje medzi také názvy, ako sú Kvetná nedeľa, Veľký piatok, Veľkonočný pondelok, Sviatok práce, Deň vzniku Slovenskej republiky, Deň ústavy Slovenskej republiky atď., ktorými sa pomenúvajú významné časové úseky, názvy sviatkov a pamätných dní. Všetko sú to vlastné mená ako pomenovania jedinečných javov. O vlastných menách je všeobecne známe, že sa píšu s veľkým začiatočným písmenom. Ak ide o viacslovné vlastné mená, veľké začiatočné písmeno sa píše na ich úplnom začiatku, t. j. v prvom slove viacslovného vlastného mena. Podľa tohto v názve sviatku Deň matiek píšeme veľké začiatočné písmeno v slove deň, kým slovo matiek píšeme s malým začiatočným písmenom. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 5. 1997) ------- **strana 62** Práca na doma? ============== JÁN HORECKÝ Mnohí ľudia dnes hľadajú ľahšiu alebo vedľajšiu prácu, ktorú by mohli individuálne vykonávať doma. Preto sa v inzerátoch dočítame, že hľadajú prácu domov, na doma alebo jednoducho doma. Pre nás tým vzniká otázka, ktorá z týchto väzieb najlepšie vyhovuje nášmu jazyku. Pri hľadaní odpovede na túto otázku bude podľa našej mienky najvýhodnejšie vychádzal od slovesa pracovať a od výrazov, ktoré sa s ním spájajú pri určovaní miest, kde tento dej prebieha. Z gramatiky vieme, že na otázku kde? sa miesto pri slovese pracovať vyjadruje príslovkovým určením miesta. A to sa môže vyjadriť jednak príslovkou, napr. vonku, vnútri, doma, jednak predložkovým výrazom, napr. v bani, na poli, na streche, pod strechou, v záhrade, v dielni, v garáži. Ďalej vieme, že keď namiesto slovesa použijeme príslušné dejové meno, teda keď v našom prípade namiesto slovesa pracovať použijeme podstatné meno práca, príslušné príslovkové určenia miesta sa nemenia. To znamená, že ak pracujeme na poli, v bani či doma, vykonávame prácu na poli, v bani či doma. Spojenie práca na doma je teda nesprávne, a to aj preto, že príslovky miesta sa v slovenčine nemôžu spájať s predložkou. Preto môžeme odporúčať len spojenie práca doma, hľadám prácu doma. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 5. 1997) Nová európska bezpečnostná architektúra ======================================== JÁN KAČALA Jazyk súčasnej publicistiky sa spolu s hovorovým štýlom najdynamickejšie rozvíja spomedzi všetkých vyjadrovacích oblastí. Prejavuje sa to nielen v používaní stále nových pomenovaní, lež aj v upotrebúvaní už jest- ------- **strana 63** vujúcich slov v nových, často nečakaných spojeniach alebo aj v nových významoch. Dnes chceme upozorniť na nový vyjadrovací prostriedok založený na pôvodne prevzatom slove architektúra. Toto slovo v slovenčine poznáme vo významoch: 1. staviteľské umenie, 2. spôsob výstavby, vnútorné usporiadanie niečoho a 3. staviteľské diela. Práve druhý z týchto významov sa stal východiskom prenesenia tohto pomenovania na celkom iný jav, s ktorým sa stretáme v spojeniach typu tvorba novej európskej bezpečnostnej architektúry, koncepcia európskej bezpečnostnej architektúry a pod. Ako vidno, slovo architektúra sa tu používalo vo význame „sústava, systém“, o čom sa môžeme presvedčiť, keď v uvedených spojeniach slovo architektúra nahradíme týmito výrazmi: spojenia nový európsky bezpečnostný systém či nová európska bezpečnostná sústava majú taký istý význam ako citované spojenia so slovom architektúra. Ak teraz od nás očakávate stanovisko k novým spojeniam so slovom architektúra, žiada sa povedať, že toto stanovisko nie je normatívne či kodifikačné. Nové spojenia typu nová európska bezpečnostná architektúra organicky nadväzujú na jeden z významov slova architektúra a svoj domov majú predovšetkým v publicistických prejavoch. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 5. 1997) Väzba slovies žehnať a požehnať =============================== MÁRIA PISÁRČIKOVÁ Väzba slovies patrí v jazyku k tým osobitostiam, ktoré robia príslušný jazyk často odlišným od iných, neraz aj príbuzných, blízkych jazykov. Väzby sa však vzájomne aj ovplyvňujú, a to aj vnútri jazyka, t. j. slovesá s blízkymi významami si v reči navzájom väzby preberajú. Spomeňme si na časté zamieňanie väzby slovesa závisieť od niečoho s väzbou blízkeho slovesa záležať na niečom, podľa ktorej vzniká nekorektná väzba závisieť na niečom. ------- **strana 64** V súčasnosti sa pred nami odohráva takéto miešanie slovesných väzieb pri slovesách žehnať a požehnať, a to najmä vo význame „udeľovať, udeliť požehnanie“. V slovenčine je ustálená väzba žehnať, požehnať koho, čo: kňaz žehná mladomanželov; biskup požehnal veriacich; žehnať, požehnať dom, oziminy. Z týchto ustálených väzieb sa vymyká príklad ( iste nie jediný), ktorý sme čítali v tlači: Pri 790. výročí prvej z mienky o chráme farár požehnal sochám. Tu je zreteľný vplyv českej väzby žehnat, požehnat někomu. V slovenčine tu jednoznačne má byť väzba s akuzatívom: farár požehnal sochy. Podobne je to aj v príkladoch rodičia žehnali, požehnali mladý pár (t. j. nie „rodičia žehnali, požehnali mladému páru“). Základná väzba s akuzatívom sa používa i vtedy, keď hovoríme o Bohu, že niekoho obdaril niečím, že ho zahrnul priazňou: Boh ho požehnal (nie „Boh mu požehnal“). (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 5. 1997)