Obsah
strana 257
JÁN KAČALA
Názvy dejinných dokumentov, udalostí, štátnych útvarov a podobne patria medzi tie, čo predstavujú otvorené rady a neprestajne sa utvárajú, vznikajú. Z pomenúvacieho hľadiska je ich špecifikom to, že takéto názvy sa často dotvorili dodatočne, čiže pôvodne príslušný dokument alebo udalosť či útvar nemuseli byť takto nazvané. Na takýto prípad upozorňujú aj najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1998, keď na s. 56 píšu: „Vlastným menom je však pomenovanie Samova ríša (podľa franského kupca Sama), ktoré bolo utvorené historikmi.“ Na inom mieste (na s. 62) výslovne uvádzajú, že s veľkým začiatočným písmenom sa píšu „názvy dôležitých písomností (dokumentov), najmä historických kódexov a zákonníkov“, a ako príklady prinášajú viacslovné pomenovania Ústava Slovenskej republiky, Kutnohorský dekrét, Zlatá bula sicílska, Magna charta, Tolerančný patent, Októbrový diplom (z r. 1860), Charta Spojených národov, Košický vládny program, Postupimská dohoda, Občiansky súdny poriadok, Kódex kánonického práva, Zákonník práce. — Pravdaže, aj pri tomto utváraní či dodatočnom konštituovaní takýchto názvov je to zvyčajne tak, že jeden názov sa zaužíva ako všeobecne prijatý, oficiálny a popri ňom najmä v populárne ladených odborných a publicistických prejavoch fungujú aj neoficiálne názvy. No od týchto neoficiálnych názvov ako už spoločensky uznaných či prijatých vlastných mien sa žiada odlišo-
strana 258
vať opisné, obrazné alebo iné označenia, ktoré nemožno uznať či prijať za vlastné mená. Naznačenú tematiku si všimneme na súbore názvov dejinných dokumentov typu Žiadosti slovenského národa, Októbrový diplom, Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Deklarácia slovenského národa, Trianonská mierová zmluva, Viedenská arbitráž, Vianočná dohoda a podobne, a to na rozdiel od názvov typu versailleské usporiadanie, versailleský mier, viedenské rozhodnutie, mníchovský verdikt, mníchovský diktát, prvá pražská dohoda (medzi vládou Česko-slovenskej republiky a Predsedníctvom SNR z r. 1945) atď., ktoré neplatia a ani sa neupotrebúvajú ako vlastné mená a najčastejšie slúžia na spestrenie či obohatenie variability výrazu.
V časti názvov uvedeného typu jestvuje v historickej, právnohistorickej i publicistickej literatúre jednota, pokiaľ ide o výber syntaktického typu názvu, výber lexikálneho obsadenia, ako aj v otázke pravopisu, o ktorú nám tu ide v prvom rade. Pri tomto zistení vychádzame zo sledovania najmä novšej odbornej literatúry. Za dôležité v tejto súvislosti pokladáme to, že názvy niektorých historických dokumentov sa vo zvýšenej miere v tlači začali používať v súvise so zavŕšením národnoemancipačných úsilí slovenského národa v nových, demokratických podmienkach rozvoja slovenskej spoločnosti po r. 1989. Medzi také názvy patria predovšetkým spomínané názvy Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Washingtonská deklarácia (z r. 1918), Viedenská arbitráž; uvedieme niektoré príklady:
Jeho vplyv sa výrazne odzrkadlil aj na príprave Pittsburskej dohody, ktorá bola prijatá 30. mája 1918 a znamenala výrazný ústupok z pozícií formulovaných v Clevelandskej dohode. (J. Chovanec) — Albert Mamatey ešte aj na tomto zjazde zopakoval znenie Clevelandskej dohody z 22. októbra 1915, „ktorej text niektorí bratia vôbec neznali alebo zabudli“... (M. Gosiorovský) — Citujeme celý text Pittsburskej dohody, ktorú za českú stranu podpísal predovšetkým T. G. Masaryk, Vojta Beneš, Ľudovít Fisher... (M. Gosiorovský) — Výsledkom tejto dohody bolo podpísanie Clevelandskej dohody (22. októbra 1915). (Slovenské dejiny) — Významným úspechom zahraničného odboja bolo vypracovanie a uverejnenie Vyhlásenia česko-slovenskej samostatnosti 18. októbra 1918 v USA. V tomto vyhlásení, ktoré je známe ako Washingtonská deklarácia, rozvinul Masaryk všetky zásady, na ktorých malo byť založené budúce Česko-Slovensko. (Slovenské dejiny) — Pohnútkou preň [pre Rázusov List americkým Slovákom z r. 1923] bola aj Šrobárova cesta k americkým Slovákom, kam ten odchádzal s poslaním brániť politiku poprevratového Slovenska a brojiť proti Pittsburskej dohode. (M. Gáfrik) — Nezávisle od toho, že Viedenská arbitráž sa dnes chápe ako uzavretý historic-
strana 259
ký fakt, jej dôsledky pre Slovensko boli veľmi ťaživé a znamenali čiernu kapitolu v našej najnovšej histórii. (L. Deák)
Názvy Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Washingtonská deklarácia, Viedenská arbitráž vonkoncom neboli v záhlaví týchto dejinných dokumentov a ako dnes už vlastné mená sa postupne konštituovali, až sa skonštituovali v dielach historikov a publicistov. Rozhodujúcim pomenúvacím prvkom pri ich utvorení sa stalo miesto vzniku, resp. podpisu či zverejnenia príslušného dokumentu, pričom pevnou súčasťou takéhoto pomenovania sa stala aj obsahová stránka dokumentu, ktorá je zahrnutá v pomenovaniach dohoda, deklarácia, arbitráž. Klasickým príkladom takého postupu je povedzme pomenovanie Pittsburská dohoda, ktorej záhlavie malo takúto podobu: Česko-Slovenská Dohoda, uzavrená v Pittsburghu, Pa, dňa 30. mája 1918.
Až ďalšie používanie názvu tohto dokumentu v odbornej literatúre a v publicistike prinieslo ustálenie tohto názvu v danej podobe a jeho uznanie za oficiálne vlastné meno, ktoré sa tak zároveň zaradilo do systému vlastných mien označujúcich významné dejinné dokumenty ako výsledky ľudskej činnosti. Je možné, že pri ustaľovaní vlastného mena Pittsburská dohoda mala istú úlohu aj anglická verzia tohto dokumentu, v ktorej záhlaví je priamo označenie Pittsburgh Pact.
Proces utvárania vlastného mena v ostatnom desaťročí, takmer pred našimi očami, dobre vidno aj na príklade názvu Viedenská arbitráž. Ešte r. 1991 v publikácii L. Deáka Hra o Slovensko, ktorú vydalo vydavateľstvo Veda v Bratislave, sa toto označenie systematicky používa v podobe viedenská arbitráž, t. j. s malým začiatočným písmenom v (našli sme iba jednu výnimku, a to v názve kapitolky VI a) Od mníchovského rozhodnutia po Viedenskú arbitráž, ktorý sa vyskytuje v obsahu na s. 5, ako aj na príslušnom mieste na s. 149: túto výnimku si možno vysvetliť ako nepozornosť, ale zároveň svedčiacu o tom, že počas dokončievania knihy sa otázka písania vynárala ako problém, a pri záverečných prácach sa napokon názov kapitolky v nezhode s textom uviedol s veľkým začiatočným písmenom). Na druhej strane v zborníku Viedenská arbitráž (2. november 1938) — Mníchov pre Slovensko, ktorý vydala Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus v Bratislave r. 1993 a zostavil ho takisto L. Deák, sa
strana 260
už názov Viedenská arbitráž systematicky zapisuje s veľkým začiatočným písmenom. Doterajšiu nejednotnosť v chápaní a písaní názvu Viedenská arbitráž potvrdzuje aj citovaná publikácia Slovenské dejiny, ktorá vyšla v Matici slovenskej v Martine na začiatku 90. rokov (presný rok vyjdenia sa v knihe neuvádza): na s. 260 sa tento názov uvádza s malým začiatočným písmenom: V prímerí podpísanom v januári 1945 sa nová demokratická vláda Maďarska vzdala viedenskej arbitráže. — Naostatok na konto názvu Viedenská arbitráž môžeme doplniť informáciu o jeho oficiálnom kodifikovaní v kolektívnej jazykovednej príručke: v 3., doplnenom a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka, ktoré vyšlo vo vydavateľstve SAV Veda v Bratislave r. 1997, sa na s. 798 v hesle viedenský uvádza pomenovanie Viedenská arbitráž ako historický názov s výkladom dohoda o odstúpení časti južného a východného Slovenska a časti Podkarpatskej Rusi v prospech horthyovského Maďarska v r. 1938. Názov Viedenská arbitráž v novej kodifikovanej podobe zachytávajú aj najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu vo svojom 2., doplnenom a prepracovanom vydaní z r. 1998 v hesle Viedeň na s. 448.
Možno vysloviť predpoklad, že tento spôsob ustaľovania a kodifikovania názvu dejinného dokumentu jednak má svojich predchodcov a jednak — práve so zreteľom na opísaný postupný spôsob ustaľovania jednej podoby takéhoto názvu v historickej literatúre za vlastné meno — ho istotne nemožno pokladať ani za posledný. Ako v súčasnosti už ustálený a kodifikovaný možno vidieť napríklad názov Októbrový diplom, ktorý ako vlastné meno zachytávajú práve základné kodifikačné príručky. Máme na mysli predovšetkým I. diel Slovníka slovenského jazyka z r. 1959, ktorý na s. 264 v rámci hesla diplom v 3. význame s kvalifikátorom historický uvádza pomenovanie Októbrový diplom s výkladom „z r. 1860 o obnovení ústavnosti v Uhorsku“. Toto pomenovanie bolo doplnené aj do 2. vyd. nových Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998 (do hesla október s prihniezdovaným vzťahovým prídavným menom októbrový, ktoré je na s. 297). V takejto podobe, t. j. s veľkým začiatočným písmenom, sa názov Októbrový diplom ustálene upotrebúva aj v historickej literatúre.
Takýmto postupom, t. j. ustálením v úze historikov a v historickej a inej literatúre, sa utvárajú aj variantné, resp. synonymné názvy typu Deklarácia slovenského národa (z r. 1918) a Martinská deklarácia. Také-
strana 261
to synonymné názvy sa uplatňujú aj v tej istej publikácii. Ukazujú to príklady:
Slovenská národná rada... prijala Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slovensko pripojilo k samostatnému česko-slovenskému štátu. (Slovenské dejiny) — Deň po Martinskej deklarácii, 31. októbra, stal sa predsedom revolučnej vlády v Budapešti gróf M. Károlyi. (Slovenské dejiny) — [Slovenská národná rada] Vznikla až 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine..., aby prijala tzv. Martinskú deklaráciu. (M. Gosiorovský) — Slovenská politická reprezentácia vytvorila Slovenskú národnú radu a 30. októbra 1918 prijala v Martine Deklaráciu slovenského národa. (J. Chovanec)
Utvárenie synonymných názvov takéhoto typu nie je vítané, ale v istých ojedinelých prípadoch sa mu pravdepodobne nedá predísť. Ako variantné a zatiaľ ani nie celkom ustálené fungujú aj názvy Versailleská zmluva, príp. Versailleská mierová zmluva (z r. 1919), Trianonská zmluva, resp. Trianonská mierová zmluva (z r. 1920) a Parížska zmluva, resp. Parížska mierová zmluva (z r. 1947). Otázne pri týchto názvoch je jednak slovo mierový ako ich stabilná súčasť a jednak ustálenie niektorého z dvojice týchto názvov ako oficiálneho či úradného. V najnovšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998 sa uvádzajú podoby Versailleská zmluva (pri hesle Versailles na s. 446) a Trianonská zmluva (pri hesle Trianon na s. 429).
Niekedy sa v samej historickej literatúre platnosť už ustáleného oficiálneho názvu spochybňuje tým, že sa predeň kladie slovo takzvaný (najčastejšie v skratke tzv.), napríklad: Už na začiatku roka sa českí radikálni poslanci v tzv. Trojkráľovej deklarácii prihlásili k zásade vytvorenia samostatného a demokratického česko-slovenského štátu. (Slovenské dejiny) — Takéto uvedenie vlastného mena rozhodne neznačí preň podporu a zjavne vychodí z uvedomovania si istej miery obraznosti v príslušnom názve - v danom prípade je to utvorenie názvu s motiváciou jedného z prvých sviatočných dní v roku, t. j. sviatku Troch kráľov.
Od doteraz rozoberaných viacslovných názvov sa dosť výrazne odlišujú ich synonymné podoby utvorené z názvu miesta, v ktorom príslušné dokumenty vznikli, prípadne boli podpísané alebo vyhlásené. Máme tu na mysli názvy typu Trianon v zmysle „Trianonská mierová zmluva“, Mníchov v zmysle „Mníchovská dohoda z r. 1938“, Versailles v zmysle „Versailleská zmluva z r. 1918“. Názvy tohto typu sa vyznačujú výrazným publicistickým príznakom a ako také nie sú vhodné do prísne vedeckého,
strana 262
prípadne oficiálneho textu. V popularizačne či publicisticky ladených textoch majú svoje oprávnenie ako prvky oživujúce strohé odborné vyjadrovanie. Uvedieme niekoľko príkladov (všetky pochádzajú od L. Deáka):
Preto Maďarsko robilo všetko, aby prispelo k oslabeniu povojnového usporiadania v strednej Európe a na medzinárodnom fóre znevážilo Trianon. — Organizovali početné manifestácie, ktoré mali upútať pozornosť medzinárodnej verejnosti na nespravodlivosť Trianonu. — Súčasne Mníchov posilnil agresívne kroky Maďarska proti republike.
V odbornej historickej, ako aj v publicistickej literatúre okrem uvedených oficiálnych alebo neoficiálnych názvov dejinných dokumentov nachodíme aj viaceré variantné označenia týchto dokumentov, ktoré však vonkoncom nemajú povahu vlastného mena a autori im takúto úlohu ani nedávajú. Ide o rozmanité opisné označenia dejinných dokumentov, ktoré v odbornom alebo publicistickom texte majú za cieľ oživovať vyjadrovanie a vyhýbať sa ustavičnému opakovaniu jedného vlastného mena v rovnakej podobe. V súvise s rozoberanými názvami sú to také opisné označenia ako: viedenské rozhodnutie, viedenský protokol, viedenský verdikt, viedenský rozsudok, viedenský diktát, viedenský akt (týkajúce sa Viedenskej arbitráže), mníchovské rozhodnutie, mníchovský diktát, mníchovský verdikt (týkajúce sa Mníchovskej dohody z r. 1938), versailleský mier, versailleské usporiadanie (týkajúce sa Versailleskej zmluvy z r. 1919), trianonské usporiadanie, trianonská dohoda, trianonský mier, trianonské hranice a iné (týkajúce sa Trianonskej zmluvy z r. 1920).
Napokon sa dotkneme názvu Mníchovská dohoda, ktorý vecne tiež patrí do skupiny názvov dejinných dokumentov rozoberaných v našom texte, no odlišuje sa od nich tým, že sa v historickej literatúre, prípadne aj v zodpovedajúcej publicistickej literatúre akosi najdlhšie ustaľoval ako vlastné meno. V novšej historickej spisbe sa na rozdiel od donedávneho úzu, v ktorom jednoznačne prevládalo písanie tohto názvu s malým začiatočným písmenom, začalo uprednostňovať skôr písanie s veľkým začiatočným písmenom (t. j. v podobe Mníchovská dohoda). Túto tendenciu si možno vysvetliť už spomínanou vecnou konvergenciou tohto názvu s názvami, ktoré sme si tu všimli podrobnejšie. Jednoznačnému ustáleniu písania tohto názvu v podobe s veľkým začiatočným písmenom do istej miery bránila aj doteraz platná kodifikácia, ktorá jednotne určovala písanie
strana 263
tohto názvu s malým začiatočným písmenom. Takto je kodifikácia tohto názvu zachytená ešte aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 na s. 246 v hesle Mníchov s prihniezdovaným vzťahovým prídavným menom mníchovský, ako aj v 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997 na s. 320 v hesle mníchovský. V našom príspevku, skoncipovanom už po vyjdení 2., doplneného a prepracovaného vydania Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998, však nemôžeme nechať nepovšimnutý fakt, že pri príprave tohto vydania sa otázka písania dejinných dokumentov posúdila súhrnne a práve na základe spomínanej tendencie, podľa ktorej sa v takýchto a podobných prípadoch oficiálny názov dejinného dokumentu ustaľuje až postupne v historickej literatúre, urobila sa v doterajšej kodifikácii zmena. Touto zmenou sa názov Mníchovská dohoda ustálil ako oficiálne platné označenie príslušného dejinného dokumentu z r. 1938. Túto kodifikačnú zmenu podporuje aj pomerne jednotný úzus odborníkov historikov aj publicistov najmä v najnovšej odbornej, ako aj popularizačnej literatúre. Je to názov, ktorý jednoznačne patrí medzi rozoberané typy názvov, a tak aj so zreteľom na analogické prípady, na ktoré sme tu poukázali, sa ukazuje ako plne odôvodnené viacslovný názov Mníchovská dohoda ustáliť v tejto podobe ako vlastné meno príslušného dejinného dokumentu a písať ho s veľkým začiatočným písmenom. Tento názov sa totiž z hľadiska svojho pravopisu doteraz vynímal spomedzi ostatných názvov tohto typu a to by v praxi mohlo spôsobovať isté problémy. Pokiaľ ide o vzniknutý rozdiel medzi dvoma základnými kodifikačnými príručkami, ten sa odstráni pri najbližšom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Možno predpokladať, že používatelia sa v tomto bode — keďže ide o pravopisný problém — budú obracať predovšetkým na Pravidlá slovenského pravopisu ako základnú kodifikačnú príručku v oblasti slovenského pravopisu. Pritom Pravidlá slovenského pravopisu sa v praxi reálne využívajú častejšie ako výkladový slovník.
Na záver vyslovujeme svoje presvedčenie, že v kodifikačnej praxi v budúcnosti bude treba rátať s tým, že názvy dohôd a ďalších dejinných dokumentov, postupne prijímaných za vlastné mená, budú v budúcnosti neprestajne vznikať. Kodifikačná prax by na tento vývin mala byť pripravená aj teoreticky tým, že takýto spôsob vzniku vlastných mien uzná za legitímny a bude sa s ním priebežne vyrovnávať.
LITERATÚRA A PRAMENE
DEÁK, L.: Hra o Slovensko. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV, 1991.
GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie česko-slovenských vzťahov. Bratislava, Pravda 1978.
CHOVANEC, J.: Cesta k zvrchovanosti Slovenskej republiky. Bratislava, Slovenská informačná agentúra 1996.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 3., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV, 1997. 944 s.
MARSINA, R. a kol.: Slovenské dejiny. Martin, Matica slovenská (bez udania roku vyd.).
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1991. 536 s. (2., doplnené a prepracované vyd. 1998. 574 s.)
Slovník slovenského jazyka. I. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959. 816 s.
Viedenská arbitráž (2. november 1938) — Mníchov pre Slovensko. Zostavil L. Deák. Bratislava, Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus 1993.
JÁN HORECKÝ
Pri posudzovaní miesta a fungovania slova lízing (leasing) treba vziať do úvahy všetky možnosti rozširovania slovnej zásoby slovenčiny a všetky vecné či pojmové súvislosti.
Na pomenovanie nových objektov (konkrétnych aj abstraktných, teda vecí i abstraktných pojmov a procesov), resp. takých, s ktorými sa stretáme v jazykovej praxi alebo aspoň pri čítaní cudzojazyčnej literatúry, a pri úsilí o ich sprostredkovanie v slovenskej podobe máme spravidla vlastné domáce výrazové prostriedky. Ak sa takéto pomenovacie prostriedky označujú niekedy ako modely, myslí sa tým, že podľa nich ako jestvujúcich vzorov sa tvoria, resp. dajú tvoriť nové pomenovania (neologizmy).
Mohli by sme uviesť celý rad takto utvorených neologizmov, napr. cestovka, čítačka, odchodné, výpovednosť, obchodovateľnosť, priechodnosť (návrhu). Dosť časté sú však najmä v súčasnej publicistike okaziona-
strana 265
lizmy, výtvory konkrétnych autorov, napr. zvolebnievať sa, voľnomenový styk, mienkotvorca.
Ako sme už naznačili, slovenský čitateľ sa často dostáva do styku s textami v niektorom z cudzích jazykov a v nich aj s početnými novšími slovami, resp. s pomenovaniami novších, doteraz u nás nepoužívaných pojmov. Dostáva sa tak pred úlohu takéto pomenovania previesť do slovenčiny. Sú tu tri možnosti takéhoto prevodu: prevziať dané slovo alebo ho preložiť, t. j. nahradiť príslušným domácim ekvivalentom (najčastejšie podľa údajov v slovníkoch) alebo napokon nahradiť, substituovať domácim pomenovaním, utvoreným bez priamej závislosti od daného cudzieho jazyka.
Tieto skutočnosti treba brať do úvahy aj pri rozbore slova lízing (leasing) a jeho fungovania v slovenčine.
V angličtine sa tvar leasing označuje ako -ingový tvar: je veľmi blízky nášmu slovesnému podstatnému menu. Ak sa sloveso to lease prekladá ako požičať „dať niekomu do používania na istý čas“, mohli by sme tvar leasing preložiť t. j. nahradiť slovenským ekvivalentom požičiavanie. Lenže sloveso to lease znamená aj „vziať do používania so zámerom po istom čase vrátiť“, teda vypožičať si. Potom preklad by mohol byť aj vypožičiavanie.
Lenže v bankovníctve sa ukazuje potreba mať alebo vybudovať istý inštitút, ktorý by spájal činnosť požičiavania i vypožičiavania do jedného procesu, resp. utvoriť pomenovanie pre súčasné požičiavanie i vypožičiavanie, prenajímanie i najímanie, prenájom i nájom.
Pri leasingu však nejde o bežné požičiavanie či vypožičiavanie, ale o taký proces, pri ktorom majiteľ veci (teda ten, kto dáva do užívania, prenajíma ju, teda prenajímateľ) dáva vec do užívania inému (teda najímateľovi, nájomcovi) za istých podmienok. Nájomca musí dať prenajímateľovi istú náhradu a v dohovorenom termíne vypožičanú, prenajatú vec vrátiť prenajímateľovi.
Treba pripomenúť, že takýto spôsob užívania cudzej veci nie je známy len v západnom svete. V našej stredoeurópskej oblasti sa takýmto spôsobom dával kedysi do prenájmu pozemkový majetok. Bol to systém árendy: majiteľ dal nájomníkovi do užívania, t. j. do obrábania a brania úžitku z obrábaného pozemku (v lat. terminológii tzv. usus fructus — užívanie plodov). Tento užívateľ sa označoval ako árendátor (ten, kto berie do áren-
strana 266
dy a dáva árendu; teda slovo árenda tu malo dva významy: 1. nájom, prenájom, 2. poplatok za nájom). Pravda, ani v tomto systéme nebol spoločný názov pre obidva procesy a okrem toho chýbal osobitný názov pre prenajímateľa, „dávateľa“ do nájmu. Pre túto okolnosť, ako aj preto, že celý systém i samo slovo árenda („polatinčená“ podoba francúzskeho výrazu arrentre) sú už zastarané, nebolo by primerané nahradiť ním anglické pomenovanie leasing.
Teoreticky by bolo možné uvedenú dvojzložkovosť pojmu a anglického názvu leasing vyjadriť vhodným zloženým slovom. V takomto type máme k dispozícii slovo kúpopredaj, kde sa naznačuje, že ide o súčasný proces kupovania i predávania. Už v Slovníku slovenského jazyka (1. zv. 1959) sa však označuje ako zastaraný právnický termín. V Právnickom terminologickom slovníku z r. 1952 sa už vôbec neuvádza a prídavné meno kúpnopredajný známe v názve kúpnopredajná zmluva sa označuje ako nesprávne a zavádza sa podoba kúpna zmluva. Súvisí to s novou právnou úpravou.
Ako vidieť, ani jedna z uvedených možností nevystihuje podstatné znaky pojmu (čo sa v teórii termínu vyžaduje ako základná požiadavka na termín), lebo lízing (leasing) je podľa nášho zákona o daniach a príjmoch ($ 30) „zmluva o nájme veci s právom kúpy prenajatej veci“. Ani náhrada slovom árenda nie je vhodná, lebo ide o slovo dnes už zastarané a aj v čase používania sa ním označoval len jeden spôsob a druh prenajímania veci, t. j. pozemku. Z troch možných postupov, ktoré sme uviedli na začiatku, sa teda ako najvhodnejšie ukazuje prevziať daný výraz z angličtiny.
V tejto súvislosti treba ešte upozorniť na možnosť grafickej adaptácie anglického slova leasing do podoby lízing. Adaptovaná podoba sa objavuje napríklad v reklame určenej širokým vrstvám, ale v odborných úvahách zatiaľ prevažovala pôvodná neadaptovaná podoba. S postupným rozširovaním tohto spôsobu používania veci istotne prevládne adaptovaná podoba lízing, lízingový; táto podoba spolu s prídavným menom lízingový ako základná sa uvádza jednak v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1997, jednak v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998 (podoba leasing sa uvádza s poznámkou pov. pís. = pôvodné písanie) a začína sa uplatňovať aj v najnovších právnych normách. V jazykovej praxi sa začína používať aj sloveso lízovať (v reklame sa objavil aj tvar líznite si).
strana 267
Prevzatie anglického termínu leasing v podobe lízing sa ukazuje ako najvhodnejšie riešenie okrem toho, čo sme uviedli, aj preto, že dnes už pôvodný jednoslovný termín „obrastá“ ďalšími príznakmi a vznikajú tak dvojslovné názvy. Napr. finančný lízing — prenájom, na konci ktorého nájomca odkúpi predmet lízingu do vlastníctva, teda ide tu už aj o kúpu; operatívny lízing — pri ňom predmet lízingu ostáva po skončení nájmu vo vlastníctve lízingovej spoločnosti a neprevádza sa do vlastníctva nájomcu; personálny lízing — pri ňom sa „prenajímajú“ osoby.
Ďalšia výhoda termínu lízing je v tom, že sa od neho ľahko tvorí prídavné meno lízingový, ktoré sa využíva v terminologických spojeniach ako lízingová spoločnosť, lízingový klient (nájomca), lízingový trh, lízingový vzťah, lízingový predmet, lízingový partner, lízingový produkt, lízingový proces, lízingový koeficient (o koľko sa prepláca lízovaný predmet v porovnaní s kúpou v hotovosti), lízingové financovanie, lízingové nájomné. Vyskytujú sa aj hodnotiace prívlastky: silný a dôveryhodný lízing, silný lízing. Dvojslovným pomenovaním sa označujú aj klasickí partneri: prenajímateľ je lízingová spoločnosť, nájomca je lízingový klient.
Pomerne zriedkavo sa vyskytuje sloveso lízovať: lízovať vec, lízovať automobil, lízovaný automobil, lízovaný predmet. Oveľa častejšie sú opisné výrazy získať lízing, brať na lízing (nie je možné kúpiť na lízing, lebo vôbec nejde o kúpenie), žiadať o lízing, žiadateľ o lízing, splácať lízing.
Na záver možno výsledky nášho rozboru (pochopiteľne orientovaného na pojmovú a terminologickú stránku) zovšeobecniť: O výbere jednej z troch spomenutých možností (prevzatie, preklad, náhrada) rozhoduje predovšetkým pojmová zložka a možnosti vyjadrenia jej podstatných príznakov pri prípadnom pokuse o preklad, ale aj znalosť pôvodného i cieľového jazyka, ich štylistického rozvrstvenia, no na neposlednom mieste aj poznanie kultúrneho a spoločenského prostredia, v ktorom dané termíny a ich prípadné preklady vznikajú a vstupujú do užšieho či širšieho používania. To znamená aj ohľad na potreby a možnosti používateľov daného termínu.
LITERATÚRA
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 3., doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV, 1997. 944 s.
strana 268
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1991. 536 s. (2., doplnené a prepracované vyd. 1998. 574 s.)
Právnický terminologický slovník Bratislava, Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení 1952. 184 s.
Slovník slovenského jazyka. I. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959. 816 s.
MARTA BUGÁROVÁ
Kultúra spisovnej reči, to nie je len správny výber jazykových prostriedkov, obsahová stránka prejavu, ale i zvuková podoba vypovedaného. Všimnime si niektoré hláskové zmeny, ktoré vznikajú v bežnej komunikácii a hodnotia sa ako nenáležité.
Vo fonických (hláskových) radoch nadväzujú hlásky tesne jedna za druhou (ak nie je medzi nimi pauza), pričom niekedy dochádza k menším či väčším zmenám ich artikulácie. Najčastejšia z týchto zmien spočíva v tom, že sa hlásky pripodobňujú spôsobom artikulácie, vzniká spodobovanie, asimilácia spoluhlások (loďka ￫ loťka, bez trestu ￫ bes trestu, mráz ￫ mrás). Takéto zmeny hlások sú prejavom ekonómie reči so snahou zmenšiť množstvo artikulačných pohybov, ktoré jazykový systém pripúšťa, pričom sa nenarúšajú výslovnostné normy slovenčiny.
Inokedy naopak, hlásky (samohlásky, spoluhlásky) stojace tesne vedľa seba alebo od seba vzdialené, rozlišujú sa v prúde reči, v niektorých fonických radoch nastáva prešmykovanie hlások, takisto vkladanie hlások, čím sa narúšajú ortoepické normy slovenčiny. Takéto fonetické zmeny hlások môžu vznikať v nedbanlivej, rýchlej reči, vplyvom nárečovej výslovnosti, ale aj v detskej reči.
Hlásky, ktoré sú si blízke podľa miesta alebo spôsobu artikulácie, sa pri článkovaní reči oddialia, vzniká disimilácia. Na rozdiel od asimilácie, ktorá je prejavom zjednodušovania dorozumievacej činnosti, disimilácia je prejavom zabezpečenia dištinkcií a diferencií, rozdielov rozlišujúcich význam (porov. Kráľ — Sabol, 1989, s. 152). Disimiláciou sa zdôrazňuje rozdiel medzi dvoma spoluhláskami. Napríklad už v praslovančine sa rozlíšili
strana 269
slová pletti ￫ plesti, vedti ￫ vesti. V takom prípade ide o kontaktnú disimiláciu, keď sa rozlišujú zvuky stojace tesne vedľa seba. Aj v súčasnej slovenčine v slovách ako komfort, symfónia, tromf sa v nedbanlivej výslovnosti rozlišujú pernozubné spoluhlásky [m] a f stojace vedľa seba. Pernozubné [m] sa nahrádza predoďasnovým n (konfort, synfónia, tronf), vzniká tu disimilácia podľa miesta artikulácie.
Disimilácia podľa spôsobu artikulácie sa vyskytuje pod vplyvom nárečovej výslovnosti v slovách ako rektor ￫ rechtor, doktor ￫ dochtor, traktor ￫ trachtor, traktár ￫ trachtár, kde záverové spoluhlásky k a t sa rozlíšia na úžinové ch a záverové t.
Najčastejšia je disimilácia na diaľku, čiže dištantná disimilácia, ktorá nastáva medzi hláskami oddelenými inou hláskou, najmä v nárečovej výslovnosti. Z dištantných disimilácií je typické rozlíšenie zvučných spoluhlások (sonór) r a l, keď z dvoch r jedno sa nahrádza spoluhláskou l (farár ￫ farál, chirurg ￫ chilurg, rúrka ￫ rúlka, sekretár ￫ sekletár, koridor ￫ kolidor), alebo z dvoch l jedno sa nahrádza spoluhláskou r (pilulka ￫ pirulka, leporelo ￫ reporelo, kalkulovať ￫ karkulovať). Zvučné l nahrádza aj spoluhlásku n v slovách inžinier ￫ inžilier, bonboniéra ￫ bonboliéra.
V spisovnej slovenčine máme aj slová, v ktorých sa zánik spoluhlásky vysvetľuje následkom disimilácie, napr. Tartar ￫ Tatár. Aj podobu niektorých slovenských priezvisk možno vysvetliť disimiláciou, napr. Mlynár ￫ Mrinár, Blanár ￫ Branár.
Na disimilačnom princípe fungujú v reči vkladné (epentetické) spoluhlásky v alebo j, ktoré sa vkladajú medzi dve samohlásky stojace tesne vedľa seba (tento jav sa volá epentéza). Narúšajú sa tým pravidlá výslovnosti samohláskových skupín (porov. kakao ￫ kakavo, malkao ￫ malkavo, rádio ￫ rádijo, škorpión ￫ škorpijón, špión ￫ špijón, poihrať sa ￫ pojihrať sa, Kórea ￫ Kóreja, Andrea ￫ Andreja). Spoluhlásky v a j fungujú aj ako predsunuté (protetické) spoluhlásky, keď sa kladú na začiatok slova, ktoré sa začína samohláskou (tento jav sa volá protéza). Protetické v predchádza samohlásku o a protetické j zasa samohlásku i alebo a. Takáto výslovnosť sa často vyskytuje napr. v nárečiach (on ￫ von, oni ￫ voni, ostrý ￫ vostrý, osem ￫ vosem, osa ￫ vosa, ich ￫ jich, im ￫ jim, istiť ￫ jistiť, ako ￫ jako, akosi ￫ jakosi, aký ￫ jaký).
strana 270
Pri realizácii prehovoru niekedy dochádza k prešmyknutiu spoluhlások predovšetkým v dlhších slovách. Prešmyknutie (premiestenie) dvoch susedných hlások sa označuje ako introverzia (pozri Findra a kol., 1986, s. 40) alebo inverzia (pozri Kráľ — Sabol, 1989, s. 152), napr. sestrenica (zastar.) ￫ sesternica, (pôv.) Roland ￫ Orlando (tal.).
Ak si miesto vymenia hlásky, ktoré sú od seba vzdialené, ide o metatézu. Častejšie sa prešmykujú spoluhlásky. Metatéza sa vyskytuje v slovách domáceho pôvodu i v prevzatých slovách, ktoré zvyčajne obsahujú zvučné spoluhlásky (hlásky r a l), napr. revolver ￫levorver, pelerína ￫ perelína, lživý ￫ žlivý, kaleráb ￫ kereláb, jelša ￫ lejša, flóra ￫ fróla a pod. Zvučné spoluhlásky často spôsobujú javiskové alebo rozhlasové prerieknutia (relácia ￫ lerácia, porozumenie ￫ pozorumenie, Karlova Ves ￫ Karvola Ves, Zora Lazarová ￫ Zora Razalová). V menšej miere sa vyskytujú metatézy samohlások, a to v nárečovej výslovnosti (mohamedán ￫ mahomedán, ďaleko ￫ deľako). Najčastejšie sa metatéza vyskytuje v detskej reči pri osvojovaní si reči dospelých (priekopa ￫ kriepopa, medveď ￫ vedmeď). Metatézou vznikli aj priezviská typu Režucha ￫ Žerucha.
V spisovnej slovenčine sa pôvod mnohých slov vysvetľuje historicky práve tzv. metatézou likvíd, skupín tort ￫ tolt, trat ￫ tlat. Tak vznikli slová základného slovného fondu ako lakeť, hlava, kráľ, hrad atď.
V závere nášho príspevku sa žiada zdôrazniť, že v prípadoch uvedených hláskových zmien (disimilácia, epentéza, protéza, metatéza) ide o fonetické zmeny nenáležité v spisovnej reči, ktoré vznikajú v bežnej komunikácii pri nedôslednej a rýchlej výslovnosti, vplyvom nárečovej výslovnosti, pri preberaní cudzích slov do slovenčiny a v detskej reči. V komunikácii sa treba vyvarovať takýchto výslovnostných (ortoepických) nedôsledností. Žiaľ, prax dokazuje, že tieto elementy sa fixujú v reči u komunikujúcich oveľa skôr a ľahšie ako zachovávanie dôslednosti vo výslovnosti.
LITERATÚRA
FINDRA, J. a kol.: Slovenský jazyk a sloh. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1986. 436 s.
KRÁĽ, Á. — SABOL, J.: Fonetika a fonológia. Bratislava, 1989. 392 s.
strana 271
MÁRIA HAJDUKOVÁ
aberácia
1. posun polohy nebeského telesa na sfére v smere pohybu Zeme v dôsledku pohybu pozorovateľa
aberačná elipsa
elipsa, ktorú hviezda zdanlivo opíše na sfére v dôsledku ročnej aberácie
aberačná konštanta
konštanta posunu polohy hviezdy v dôsledku ročnej aberácie rovnaká pre všetky hviezdy na nebeskej sfére
aberačný čas
čas, za ktorý dôjde svetlo z telesa slnečnej sústavy na Zem
afélium
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo Slnka, ktorý je od Slnka v najväčšej vzdialenosti
almukantarát pozri azimutálna kružnica
anomália
uhol medzi dvoma význačnými priamkami na dráhe telesa
anomalistická obežná doba
čas, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi nebeského telesa pericentrom
anomalistický mesiac
čas, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Mesiaca perigeom
anomalistický rok
čas, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Zeme perihéliom
strana 272
anomálna refrakcia
refrakcia spôsobená nerovnobežnosťou, zakrivením alebo bočným posunutím vrstiev atmosféry
antapex
protismer apexu
apex
smer okamžitej rýchlosti pohybu pozorovateľa
apoastrón
bod na relatívnej dráhe dvojhviezdy pohybujúcej sa okolo hlavnej zložky, v ktorom sú zložky dvojhviezdy najďalej od seba
apocentrum
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo centrálneho telesa, ktorý je od neho v najväčšej vzdialenosti
apogalaktikum
bod na dráhe hviezdy pohybujúcej sa okolo centra Galaxie, ktorý je od neho v najväčšej vzdialenosti
apogeum
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo Zeme, ktorý je od nej v najväčšej vzdialenosti
aposelénium
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo Mesiaca, ktorý je od neho v najväčšej vzdialenosti
apsidy
body na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo centrálneho telesa, v ktorých je vzájomná vzdialenosť telies najmenšia, resp. najväčšia
argument šírky perihélia element dráhy udávajúci uhol medzi priamkou apsíd a uzlovou priamkou; mat. sym. ω
armilárna sféra
prístroj používaný v minulosti na meranie polôh hviezd na sfére; skladá sa z delených kruhov znázorňujúcich ekliptiku, rovník, horizont a meridián
strana 273
aspekt = konštelácia
vzájomná významná poloha nebeských telies na sfére
astrodynamika = nebeská mechanika
oblasť astronómie zaoberajúca sa dynamikou a kinematikou telies vo vesmíre
astroláb
prístroj používaný v minulosti na meranie výšky nebeského telesa nad obzorom
astrometria
oblasť astronómie zaoberajúca sa určovaním polôh nebeských telies
astronomická dĺžka pozri ekliptikálna dĺžka
astronomická šírka pozri ekliptikálna šírka
astronomický súmrak
časový interval od západu Slnka po horizontálnu výšku Slnka -18°
atómová sekunda
sekunda definovaná pomocou kmitov atómov cézia
atómový čas
čas udávaný atómovými hodinami
azimut
horizontálna súradnica; uhol medzi meridiánom a výškovou kružnicou telesa; mat. sym. a
azimutálna kružnica = almukantarát
vedľajšia kružnica na nebeskej sfére rovnobežná s horizontom
azimutálna montáž
montáž ďalekohľadu, pri ktorej sa ďalekohľad otáča okolo dvoch navzájom kolmých osí: vodorovnej (meria sa výška) a zvislej (meria sa azimut)
azimutálna os
zvislá os azimutálnej montáže
azimutálna refrakcia
anomálna refrakcia prejavujúca sa zmenou azimutu hviezdy
strana 274
barycentrum
hmotný stred sústavy telies
biela noc
občiansky súmrak trvajúci celú noc; nastáva vo vysokých zemepisných šírkach v lete
blízky prelet = fly-by (vysl. flaj-baj)
prelet kozmickej sondy okolo planéty alebo iného nebeského telesa
cirkumzenitál
prístroj na určenie geografickej polohy meraním výšok hviezd nad horizontom
čas prechodu pericentrom
čas, v ktorom nebeské teleso prechádza pericentrom; element dráhy; mat. sym. T
časová rovnica
rozdiel medzi pravým a stredným slnečným časom
čiastočné zatmenie Mesiaca
zatmenie Mesiaca, pri ktorom tieň Zeme zakrýva iba časť Mesiaca
čiastočné zatmenie Slnka
zatmenie Slnka, pri ktorom tieň Mesiaca zakrýva časť slnečného kotúča
dátumová hranica
myslená čiara prechádzajúca v blízkosti poludníka 180° zemepisnej dĺžky; pri jej prekročení západným alebo východným smerom sa k dátumu pripočíta alebo sa od neho odpočíta jeden deň
deferent
kružnica okolo Zeme, pomocou ktorej sa vysvetľovali pohyby planét v Ptolemaiovej alebo inej geocentrickej sústave sveta
deklinácia
rovníková súradnica; uhlová vzdialenosť telesa od svetového rovníka mat. sym. δ
deklinačná kružnica
najväčšia kružnica na nebeskej sfére prechádzajúca nebeským telesom a svetovými pólmi a kolmá na svetový rovník
strana 275
deň
1. vedľajšia časová jednotka v sústave jednotiek SI definovaná dobou rotácie Zeme
denná aberácia
aberácia zapríčinená rotáciou Zeme
denná paralaxa = geocentrická paralaxa
uhol, ktorý zvierajú smery vedené z topocentra a geocentra k pozorovanému telesu
denný oblúk
časť oblúka zdanlivého denného pohybu nebeského telesa, ktorá leží nad horizontom
denný polčas
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prílivmi
diazenitál
prístroj, ktorým sa určuje prechod hviezd vertikálom
dĺžka výstupného uzla
uhlová vzdialenosť uzlovej priamky od jarného bodu; element dráhy, mat. sym. Ω
dolná konjukcia
konštelácia, pri ktorej je vnútorná planéta medzi Slnkom a Zemou
druhé stredné Slnko
fiktívne Slnko, ktoré sa pohybuje na nebeskej sfére rovnomerne po rovníku
dráha nebeského telesa
množina všetkých polôh, ktoré nebeské teleso postupne zaujíma pri svojom pohybe v priestore
dráhový moment
moment hybnosti pri obehu telesa okolo iného telesa
efemerida
poloha nebeského telesa na sfére vypočítaná z jeho dráhových elementov na daný čas
strana 276
efemeridový čas = ET
čas odvodený z teórie pohybu Zeme okolo Slnka; skrat. ET
ekliptika
najväčšia kružnica na nebeskej sfére daná priesečníkom roviny dráhy Zeme okolo Slnka s nebeskou sférou
ekliptikálna dĺžka = astronomická dĺžka
ekliptikálna súradnica daná ako uhlová vzdialenosť telesa od jarného bodu meraná po ekliptike; mat. sym. λ
ekliptikálna súradnicová sústava
aférická súradnicová sústava, v ktorej základnou rovinou je ekliptika a pólmi sú póly ekliptiky
ekliptikálna šírka = astronomická šírka
ekliptická súradnica daná ako uhlová vzdialenosť telesa od ekliptiky; mat. sym. β
ekvátor pozri rovník
ekvatoriálna horizontálna paralaxa pozri horizontálna paralaxa
ekvatoriálna súradnicová sústava pozri rovníková súradnicová sústava
ekvinokciálny kolúr
najväčšia kružnica na nebeskej sfére prechádzajúca svetovými pólmi a bodmi rovnodennosti
ekvinokcium
2. časový okamih polohy jarného bodu, na ktorý sa vzťahujú rovníkové a ekliptikálne súradnice
elementy dráhy
parametre určujúce dráhu nebeského telesa v priestore
elipsa
množina všetkých bodov v rovine, ktoré majú od dvoch pevných bodov (ohnísk) v danej rovine stály súčet vzdialeností
strana 277
elipsa paralaxy
elipsa, ktorú opíše zdanlivá poloha hviezdy na sfére v dôsledku ročnej paralaxy; jej veľkosť závisí od vzdialenosti hviezdy
elongácia
uhol vyjadrujúci vzájomnú polohu nebeských telies na oblohe vzhľadom na pozorovateľa
epicyklus
kruh, po ktorého obvode obiehala planéta v Ptolemaiovej alebo inej staršej súradnicovej sústave, kým stred kruhu sa pohyboval po deferente
epocha
zvolený časový okamih, na ktorý sa vzťahujú polohy telies alebo iné astronomické veličiny
ET pozri efemeridový čas
evekcia
porucha v pohybe Mesiaca okolo Zeme vyvolaná zmenou polohy Slnka vzhľadom na priamku apsíd dráhy Mesiaca
excentricita element dráhy nebeského telesa charakterizujúci jej tvar; mat. sym. e
excentrická anomália
pomocná matematická veličina sprostredkujúca súvis medzi pravou anomáliou a strednou anomáliou
fáza Mesiaca
veľkosť osvetlenej časti Mesiaca na oblohe
fly-by pozri blízky prelet
galaktická dĺžka
galaktická súradnica daná ako uhlová vzdialenosť telesa od smeru ku stredu Galaxie (α = 17 h 42 min 24 s, δ = -28° 55 ̓) meraná po galaktickom rovníku
galaktická súradnicová sústava
sférická súradnicová sústava, ktorej základnou rovinou je rovina galaktického rovníka a póly sú definované rotačnou osou Galaxie
strana 278
galaktická šírka
galaktická súradnica daná ako uhlová vzdialenosť nebeského telesa od galaktickej roviny
generálna precesia pozri všeobecná precesia
geocentrická paralaxa pozri denná paralaxa
geocentrická rýchlosť
rýchlosť telesa vzhľadom na stred Zeme
geocentrická súradnicová sústava
súradnicová sústava so začiatkom v strede Zeme
geocentrická sústava = Ptolemaiova geocentrická sústava
sústava, ktorú v stredoveku sformuloval Klaudius Ptolemaios a v ktorej sa za centrum celého vesmíru pokladala Zem
geodetická astronómia
odvetvie astronómie zamerané najmä na určovanie presných zemepisných polôh
geografické súradnice pozri zemepisné súradnice
geografický meridián pozri poludník
gravitácia = príťažlivosť
všeobecná vlastnosť hmoty, ktorá sa prejavuje vzájomným silovým pôsobením hmotných objektov
gravitačná kontrakcia
kontrakcia kozmického objektu pri prevahe gravitačných síl nad inými silami
gravitačná konštanta
konštanta úmernosti v Newtonovom gravitačnom zákone
gravitačné pole
silové pole telesa alebo sústavy telies, ktoré sa prejavuje gravitačnými účinkami na iné telesá
gravitačné zrýchlenie
zrýchlenie vyvolané gravitačným pôsobením telies
strana 279
gravitačný kolaps
kolaps objektu pôsobením jeho vlastných gravitačných síl, ktoré nadobudli absolútnu prevahu nad všetkými ostatnými silami
greenwichský poludník pozri nultý poludník
gregoriánska reforma
reforma juliánskeho kalendára nariadená bulou pápeža Gregora XIII. 24. februára 1582; zladenie juliánskeho kalendára so slnečným rokom
heliaktický východ
okamih, keď sa hviezda po prvý raz objaví vo svetle rannej oblohy
heliaktický západ
okamih, keď hviezda posledný raz zapadá v šere večernej oblohy
heliocentrická rýchlosť
rýchlosť telesa vzhľadom na stred Slnka
heliocentrická súradnicová sústava
2. polárna súradnicová sústava so začiatkom v strede slnečného disku
heliocentrická sústava
sústava ktorú sformuloval Mikuláš Kopernik a v ktorej sa za stred slnečnej sústavy i celého vesmíru pokladalo Slnko
heliografická dĺžka
heliografická súradnica na Slnku obdobná zemepisnej dĺžke
heliografická súradnicová sústava
sférická súradnicová sústava viazaná na Slnko; heliografická šírka a heliografická dĺžka
heliografická šírka
heliografická súradnica daná ako uhlová vzdialenosť javu na povrchu Slnka od slnečného rovníka
heliografické súradnice
sférické súradnice, ktoré určujú polohu na povrchu Slnka
strana 280
heliometer
astronomický prístroj na meranie malých vzdialeností na oblohe
hlavná kružnica pozri najväčšia kružnica
hmotnosť
miera zotrvačného a gravitačného pôsobenia hmotného objektu
hodina
vedľajšia jednotka času v sústave jednotiek SI
hodinový uhol
horizontálna súradnica daná ako uhlová vzdialenosť deklinačnej kružnice od meridiánu; mat. sym. t
hodiny
prístroj na meranie času
horizont = obzor
priesečník roviny horizontu s nebeskou sférou
horizontálna paralaxa = ekvatoriálna horizontálna paralaxa
uhol, pod ktorým sa javí rovníkový polomer Zeme z danej vzdialenosti
horizontálna refrakcia
refrakcia pri horizonte
horizontálna rovina
rovina kolmá na spojnicu pozorovateľa so stredom Zeme
horizontálna súradnicová sústava
sférická súradnicová sústava viazaná na horizont pozorovacieho miesta a jeho póly zenit a nadir
horizontálne súradnice
sférické súradnice azimut a výška
horná konjukcia
konštelácia, pri ktorej je vnútorná planéta za Slnkom
hviezdna aberácia pozri ročná aberácia
strana 281
hviezdna mapa
mapa hviezdnej oblohy
hviezdna paralaxa pozri ročná paralaxa
hviezdne poludnie
okamih prechodu jarného bodu meridiánom
hviezdny atlas
súbor na seba nadväzujúcich hviezdnych máp jednotlivých častí oblohy
hviezdny deň
časový interval medzi dvoma po sebe nasledujúcimi hornými kulmináciami jarného bodu
hviezdny čas
čas definovaný hodinovým uhlom jarného bodu
hviezdny glóbus
zobrazenie hviezdnej oblohy na guli
hyperbolická rýchlosť pozri kozmická rýchlosť
chronometer
prenosné hodiny so zotrvačníkovým regulátorom upevnené v Cardanovom závese
chronometria
oblasť astronómie zaoberajúca sa presným meraním času
inerciálna sústava
sústava, v ktorej platí zákon zotrvačnosti
inklinácia pozri sklon dráhy
integrál energie, zastar. integrál živej sily vzťah pre rýchlosť telesa na obežnej dráhe vyplývajúci z tretieho Keplerovho zákona; z histórie známy pod názvom integrál živej sily
integrál živej sily pozri integrál energie
strana 282
jar
ročné obdobie vymedzené ako časový interval medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom
jarná rovnodennosť
okamih, keď Slnko na nebeskej sfére prechádza jarným bodom (spravidla 20. marca)
jarný bod
priesečník ekliptiky so svetovým rovníkom, v ktorom zdanlivý pohyb Slnka smeruje nad svetový rovník
JD pozri juliánsky dátum
jeseň
ročné obdobie vymedzené ako časový interval medzi jesennou rovnodennosťou a zimným slnovratom
jesenná rovnodennosť
okamih, keď Slnko prechádza jesenným bodom (spravidla 23. septembra)
jesenný bod
priesečník ekliptiky so svetovým rovníkom, v ktorom zdanlivý pohyb Slnka smeruje pod svetový rovník
juliánska perióda = Scaligerova perióda
perióda 7980 rokov; nepretržité číslovanie dní od 1. januára 4713 pred n. l.
juliánska reforma
reforma lunisolárneho kalendára, ktorú zaviedol Július Cézar na radu alexandrijského astronóma Sosigena v roku 45 pred n. l.; základom reformy boli tropický rok, priestupné roky a vypustenie 90 dní, aby sa kalendár zladil s ročnými obdobiami
juliánske storočie
časový interval 36 525 dní; zodpovedá 100 juliánskym rokom
juliánsky dátum = JD
číselné označenie dňa v juliánskej perióde; skr. JD
južný bod
priesečník meridiánu a horizontu bližší k južnému svetovému pólu
strana 283
kalendár
rozdelenie času na väčšie intervaly podľa určitých astronomických a historických hľadísk
katalóg hviezd
systematicky usporiadaný zoznam hviezd so zreteľom na ich vybrané charakteristiky
Keplerova rovnica
rovnica, ktorá vyjadruje vzťah medzi strednou a excentrickou anomáliou nebeského telesa pohybujúceho sa po eliptickej dráhe
Keplerove zákony
zákony opisujúce pohyb telesa okolo Slnka
konjukcia = spojenie
konštelácia telies, ktoré sú s pozorovateľom takmer na jednej polpriamke; sym. krúžok s napojenou šikmou čiarou
konštelácia pozri aspekt
kremenné hodiny
hodiny na meranie času regulované kremenným kryštálom; dosahujú vysokú presnosť a rovnomernosť, ktorá presahuje presnosť rotácie Zeme
kružnica
množina všetkých bodov v rovine, ktorých vzdialenosť od pevného bodu danej roviny je rovnaká
kulminácia = vrcholenie
časový okamih, v ktorom teleso prechádza meridiánom
kupolová refrakcia
dodatková refrakcia, ktorá vzniká pri prechode svetla hviezdy cez úzku štrbinu kupoly
kužeľosečka
rovinná krivka, ktorá vzniká rezom roviny cez rotačný kužeľ; v astronómii sa ňou vyjadruje tvar dráhy telesa pohybujúceho sa v gravitačnom poli centrálneho telesa
strana 284
kvadrant
kvadratúra
konštelácia, pri ktorej je elongácia 90°; sym. štvorec
letný slnovrat
okamih, keď ekliptikálna dĺžka Slnka je 90⁰ (spravidla 21. júna)
leto
ročné obdobie vymedzené ako časový interval medzi letným slnovratom a jesennou rovnodennosťou
libračné body
body v sústave dvoch telies pohybujúcich sa okolo spoločného hmotného stredu, v ktorých sú gravitačné účinky oboch telies v dynamickej rovnováhe
librácia
malé periodické výkyvy v rotácii Mesiaca
lineárna excentricita
vzdialenosť ohnísk od stredu elipsy
lunisolárna precesia
pohyb jarného bodu v dôsledku zmeny polohy svetového rovníka; spôsobujú ho rušivé sily Slnka a Mesiaca
lunácia
časový interval, za ktorý sa vystriedajú fázy Mesiaca od novu k novu
lunárny deň
interval, za ktorý sa otočí Mesiac okolo svojej osi vzhľadom na Slnko
malá polos
meridián
najväčšia kružnica na nebeskej sfére, ktorá prechádza svetovým pólom a zenitom pozorovacieho miesta; pretína horizont v južnom a severnom bode
mesiac
kalendárna jednotka s premenlivým počtom dní (28 až 31)
strana 285
miestne poludnie
okamih prechodu Slnka miestnym poludníkom
miestny čas
čas, ktorý sa vzťahuje na meridián pozorovacieho miesta
MJD pozri modifikovaný juliánsky dátum
modifikovaný juliánsky dátum = MJD
z praktických dôvodov upravený juliánsky dátum s posunutým nulovým bodom o 245 000 000 dní dopredu; skr. MJD
nadhlavník pozri zenit
nadir = podnožník
priesečník priamky prechádzajúcej kolmicou na horizontálnu rovinu a pretínajúci nebeskú sféru pod horizontom
najväčšia kružnica = hlavná kružnica
každá kružnica na guli (nebeskej sfére), ktorej stred je totožný so stredom gule
nautický súmrak
časový interval od západu Slnka po horizontálnu výšku Slnka -12°
nautický trojuholník = polárny trojuholník
sférický trojuholník, ktorého vrcholmi sú zenit, svetový pól a hviezda
nebeská mechanika pozri astrodynamika
nebeská sféra
myslená sféra, na ktorú sa z jej stredu ako pozorovacieho miesta premietajú všetky nebeské telesá a ich zdanlivé pohyby
nebeské teleso
priemer telesa v kozmickom priestore na nebeskú sféru
nebeský pól pozri svetový pól
nebeský rovník pozri svetový rovník
nepriestupný občiansky rok
občiansky rok s dĺžkou 365 dní
strana 286
Newtonov gravitačný zákon pozri gravitačný zákon
newton
hlavná jednotka sily, resp. tiaže v sústave jednotiek SI; skr. N
noc
časový interval medzi západom a východom Slnka
nov
fáza Mesiaca, keď je Mesiac v konjukcii so Slnkom; pre pozorovateľa je jeho privrátená strana neosvetlená; sym. ☻
nočný oblúk
časť oblúka zdanlivého denného pohybu nebeského telesa, ktorá leží pod horizontom
nultý poludník = greenwichský poludník
poludník prechádzajúci cez observatórium v Greenwichi, zvolený medzinárodnou dohodou za základný (nultý) poludník, odkiaľ sa počítajú zemepisné dĺžky na povrchu Zeme
numerická excentricita
podiel lineárnej excentricity a veľkej polosi elipsy
nutácia
periodické výkyvy svetového pólu zapríčinené pohybom uzla mesačnej dráhy
nutačná elipsa
elipsa, ktorú opíše pravý svetový pól okolo stredného svetového pólu
obyčajný občiansky rok
občiansky rok s dĺžkou 365 dní
obzor pozri horizont
občiansky rok
dĺžka roka s celistvým počtom dní; začína sa 1. januára a má 365 alebo 366 dní
občiansky súmrak
časový interval od západu Slnka po horizontálnu výšku Slnka -6°
ohraničený problém pozri reštringovaný problém
strana 287
opozícia
konštelácia telies takmer na jednej priamke s pozorovateľom medzi nimi; sym. ☍
otáčavá hviezdna mapa = planisféra
hviezdna mapa umožňujúca znázorniť pre daný čas viditeľnú časť hviezdnej oblohy
parabolická rýchlosť
rýchlosť, pri ktorej teleso unikne zo sféry príťažlivosti hmotnejšieho telesa
paralaktické pravítko pozri triquetrum
paralaxa
uhol, ktorý zvierajú smery vedené z dvoch miest priestoru k pozorovanému telesu; označenieπ
paralaxa Slnka = slnečná paralaxa
horizontálna paralaxa Slnka; uhol, pod ktorým sa javí rovníkový polomer Zeme zo stredu Slnka
periastrón
bod na relatívnej dráhe dvojhviezdy, v ktorom sú zložky (dvojhviezdy) najbližšie k sebe
pás totality
časť povrchu Zeme, z ktorého pozorujeme úplné zatmenie Slnka
periastrón
bod na relatívnej dráhe dvojhviezdy, v ktorom sú zložky (dvojhviezdy) najbližšie k sebe
pericentrum
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo centrálneho telesa, ktorý je od centrálneho telesa v najmenšej vzdialenosti
perigalaktikum
bod na dráhe hviezdy pohybujúcej sa okolo centra Galaxie, ktorý je od centra Galaxie v najmenšej vzdialenosti
perigeum
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo Zeme, ktorý je od nej v najmenšej vzdialenosti
strana 288
perihélium
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo Slnka, ktorý je od Slnka v najmenšej vzdialenosti
periselénium
bod na dráhe telesa pohybujúceho sa okolo Mesiaca, ktorý je od Mesiaca v najmenšej vzdialenosti
planetárna aberácia
aberácia telesa slnečnej sústavy spôsobená jeho pohybom
planisféra pozri otáčavá mapa oblohy
planetárna precesia
pohyb jarného bodu spôsobený rušivým pôsobením planét
platónsky rok
perióda precesného pohybu svetového pólu (približne 26 000 rokov)
podnožník pozri nadir
pól
bod na sfére, ktorý je od zvolenej najväčšej kružnice vzdialený 90°
pól ekliktiky
bod na nebeskej sfére, ktorý je vzdialený 90° od ekliptiky
polárna kružnica
rovnobežka severnej a južnej zemepisnej šírky 66,5°
polárna noc
obdobie, v ktorom Slnko za polárnou kružnicou nevystúpi nad horizont
polárna os
polárne pásmo
oblasť zemepisných šírok za polárnou kružnicou
polárny deň
obdobie, v ktorom Slnko za polánou kružnicou neklesne pod horizont
strana 289
polárny trojuholník pozri nautický trojuholník
polhodia
nepravidelná čiara zobrazujúca skutočný pohyb pólu Zeme na nebeskej sfére
polnoc
okamih dolnej hranice Slnka pre daný meridián
polnočné Slnko
Slnko v polárnom pásme o polnoci miestneho času nad obzorom
poloha nebeského telesa
1. poloha telesa na nebeskej sfére určená dvoma súradnicami v niektorej súradnicovej sústave
pólová vzdialenosť
uhlová vzdialenosť hviezdy od svetového pólu
poludnie
okamih hornej kulminácie Slnka pre daný meridián
poludník = geografický meridián
polkružnica, ktorá prechádza zemskými pólmi
posledná štvrť fáza Mesiaca, keď je Mesiac v západnej kvadratúre so Slnkom; sym.☾
pozičný katalóg hviezd
katalóg hviezd, ktorý udáva polohu hviezd v určitej súradnicovej sústave pre zvolenú epochu
pravá anomália
uhol medzi sprievodičom nebeského telesa a priamkou apsíd
pravý slnečný čas
slnečný čas určovaný pomocou Slnka
pravý slnečný deň
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi dolnými prechodmi pravého Slnka meridiánom
strana 290
precesia
dlhoperiodický pohyb svetového pólu okolo pólu ekliktiky zapríčinený rušivými silami Slnka, Mesiaca a planét na sploštený zemský elipsoid
prechod
úkaz, pri ktorom teleso menších uhlových rozmerov prechádza pred kotúčom telesa väčších uhlových rozmerov (napr. prechod Jupiterových mesiacov pred Jupiterom)
preťaženie
silové pôsobenie na teleso alebo organizmus, ktoré je väčšie ako tiaž Zeme
priamka apsíd
priamka, ktorá prechádza pericentrom a apocentrom dráhy nebeského telesa
priestupný občiansky rok
občiansky rok s dĺžkou 366 dní
problém dvoch telies
úloha nebeskej mechaniky, ktorá sa zaoberá pohybom jedného telesa okolo centrálneho telesa, prípadne pohybom dvoch telies okolo spoločného hmotného stredu
problém n telies pozri problém viacerých telies
problém troch telies
úloha nebeskej mechaniky zaoberajúca sa pohybmi troch telies vykonávanými vplyvom síl vzájomnej príťažlivosti
problém viacerých telies = problém n telies
úloha nebeskej mechaniky zaoberajúca sa pohybmi viacerých telies (n>3) vykonávanými vplyvom síl vzájomnej príťažlivosti
prstencové zatmenie Slnka
zatmenie Slnka, pri ktorom tieň Mesiaca zakryje slnečný kotúč okrem okrajového prstenca
prvá štvrť
fáza Mesiaca, keď je Mesiac vo východnej kvadratúre so Slnkom; sym. ☽
prvé stredné Slnko
fiktívne teleso, ktoré sa pohybuje po ekliptike rovnomerne
strana 291
prvý vertikál
najväčšia kružnica na nebeskej sfére, ktorá prechádza priesečníkmi rovníka s horizontom a zenitom pozorovacieho miesta
príťažlivosť pozri gravitácia
Ptolemaiova geocentrická sústava pozri geocentrická sústava
radián
jednotka rovinného uhla v oblúkovej miere, doplnková jednotka v sústave jednotiek SI; skt. rad
rádiusový vektor pozri sprievodič
refrakcia
odchýlka svetelného lúča spôsobená lomom svetla v zemskej atmosfére
refrakčné spektrum
deformovaný obraz svetelného zdroja pri horizonte zapríčinený závislosťou indexu lomu od vlnovej dĺžky
refrakčné tabuľky
tabuľky udávajúce refrakciu ako funkciu zenitovej vzdialenosti
rektascenzia
rovníková súradnica hviezdy, ktorá udáva uhlovú vzdialenosť deklinačnej kružnice hviezdy od jarného bodu meranú po svetovom rovníku; mat. sym. α
reštringovaný problém = ohraničený problém
problém troch telies za predpokladu zjednodušujúcich podmienok pohybu telies a zanedbania hmotnosti tretieho telesa
ročná aberácia = hviezda aberácie
aberácia svetla spôsobená obehom Zeme okolo Slnka
ročná nerovnosť
porucha v pohybe Mesiaca zapríčinená rušivými účinkami Slnka v dôsledku excentrity zemskej i mesačnej dráhy
ročná paralaxa = hviezdna paralaxa
uhol, pod ktorým sa javí polos zemskej dráhy z danej vzdialenosti
strana 292
ročné obdobie
časový interval medzi rovnodennosťou a slnovratom alebo naopak
rok
1. doba obehu Zeme okolo Slnka rovnajúca sa zdanlivému obehu Slnka po ekliptike
rotačná os
os, okolo ktorej teleso rotuje
rovník = ekvátor
priesečnica povrchu telesa s rovinou prechádzajúcou jeho stredom a kolmou na rotačnú os
rovníková súradnicová sústava = ekvatoriálna súradnicová sústava
sférická súradnicová sústava, ktorej základom sú svetový rovník a svetové póly
saros
perióda cyklu zatmení Slnka; trvá 18 rokov a 10 alebo 11 dní
Scaligerova perióda pozri juliánska perióda
scintilácia
rýchle zmeny refrakcie spôsobené turbulenciou v zemskej atmosfére, ktoré sa prejavujú kolísaním jasnosti alebo polohy hviezdy
SEČ pozri stredoeurópsky čas
sekulárna aberácia
aberácia v dôsledku pohybu Slnka; spôsobuje konštantné, ale meraniam neprístupné posuny polôh hviezd
sekulárna paralaxa
paralaxa spôsobená pohybom Slnka vzhľadom na sústavu najbližších hviezd
selenografické súradnice
sférické súradnice, ktoré udávajú polohu miest na Miesiaci v súradnicovej sústave spojenej s Mesiacom
severný bod
priesečník meridiánu a horizontu bližší k severnému svetovému pólu
strana 293
sférická astronómia
oblasť astronómie, ktorá sa zaoberá určovaním zdanlivých polôh a pohybov nebeských telies na sfére
sférické súradnice
súradnice udávajúce polohu telesa na sfére
sférický exces
rozdiel medzi súčtom uhlov sférického a rovinného trojuholníka
sférický trojuholník
trojuholník na sfére, ktorého vrcholmi sú priečnice troch najväčších kružníc sféry
Schwarzschildov polomer pozri gravitačný polomer
siderický deň
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi hornými kulmináciami tej istej hviezdy
siderický mesiac
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi návratmi Mesiaca na nebeskej sfére k tej istej hviezde
siderický rok
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi návratmi Slnka po ekliptike k tej istej hviezde
sklon dráhy = inklinácia
element dráhy charakterizujúci sklon roviny dráhy k základnej rovine zvolenej súradnicovej sústavy; mat. sym. i
slnečná paralaxa pozri paralaxa Slnka
slnečný čas
čas určovaný zdanlivým pohybom Slnka na nebeskej sére definovaný ako hodinový uhol Slnka
solsticiálny kolúr
najväčšia kružnica na nebeskej sfére prechádzajúca svetovými pólmi a bodmi slnovratov
spln = úplnok
fáza Mesiaca, pri ktorej je Mesiac v opozícii so Slnkom; sym. ☺
strana 294
spojenie pozri konjukcia
sprievodič = rádiusový vektor
spojnica medzi dvoma nebeskými telesami, z ktorých jedno sa pohybuje po kužeľosečke okolo druhého nachádzajúceho sa v jej ohnisku
stredná anomália
uhol medzi sprievodičom a priamkou apsíd na dráhe nebeského telesa pohybujúceho sa okolo Slnka po kruhovej dráhe
stredné Slnko
fiktívne Slnko pohybujúce sa rovnomerne po svetovom rovníku
stredný hviezdny deň
čas, ktorý uplynie medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi stredného jarného bodu poludníkom
stredný pól pozri stredný svetový pól
stredný slnečný čas
slnečný čas určený pomocou stredného Slnka
stredný slnečný deň
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi dolnými prechodmi stredného Slnka meridiánom
stredný svetový pól = stredný pól
poloha svetového pólu opravená o precesiu
stredoeurópsky čas = SEČ
stredný slnečný čas v časovom pásme okolo poludníka 15° východnej zemepisnej dĺžky, posunutý oproti svetovému času o 1 hodinu dopredu; skr. SEČ
stáčanie perihélia = stáčanie priamky apsíd
pohyb perihélia dráhy telesa v smere pohybu spôsobený gravitačnými poruchami
stáčanie perihélia Merkúra
pohyb perihélia dráhy Merkúra vysvetliteľný až pomocou teórie relativity
stáčanie priamky apsíd pozri stáčanie perihélia
strana 295
svetový čas = UT
stredný slnečný čas v časovom pásme okolo nultého poludníka; skr. UT (z angl. universal time)
svetová os
spojnica svetových pólov
svetový rovník = nebeský rovník
priemet zemského rovníka na nebeskej sfére
svetový pól = nebeský pól
bod na nebeskej sfére, ktorý je vzdialený 90° od svetového rovníka
synodická obežná doba
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi návratmi telesa do rovnakej relatívnej polohy vzhľadom na Zem
synodický mesiac
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi návratmi Mesiaca vzhľadom na Zem a Slnko
súmrak
prechodný čas medzi dňom a nocou alebo naopak závislý od výšky Slnka pod obzorom
súradnicová sústava
matematická sústava, ktorou sa vyjadruje poloha bodu v rovine alebo priestore
Titiusov-Bodeho rad pozri Titiusov-Bodeho zákon
empirický vzťah vyjadrujúci postupnosť vzdialeností planét od Slnka
Titiusov-Bodeho zákon = Titiusov-Bodeho rad
topocentrická poloha
poloha telesa vzhľadom na topocentrum
topocentrická súradnicová sústava
súradnicová sústava viazaná na určité miesto povrchu Zeme
topocentrické súradnice
súradnice udávajúce polohu nebeského telesa vzhľadom na topocentrum
strana 296
topocentrum
bod na povrchu Zeme chápaný ako začiatok topocentrickej súradnicovej sústavy
trigonometrické určenie vzdialenosti
vzdialenosť nebeského telesa určená pomocou merania paralaxy
triquetrum = paralaktické pravítko
staroveký prístroj na meranie zenitovej vzdialenosti hviezd
tropický rok
čas medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi Slnka jarným bodom
úniková rýchlosť pozri parabolická rýchlosť
úplné zatmenie Mesiaca
zatmenie Mesiaca, pri ktorom tieň Zeme úplne zakrýva Mesiac
úplné zatmenie Slnka
zatmenie Slnka, pri ktorom tieň Mesiaca úplne zakrýva slnečný kotúč
úplnok pozri spln
UT pozri svetový čas
uzlová priamka
priamka prechádzajúca uzlami dráhy nebeského telesa
uzol
bod na dráhe nebeského telesa, v ktorom táto dráha pretína zvolenú základnú rovinu
veľká polos
Veľkonočná nedeľa
nedeľa po prvom jarnom splne Mesiaca; v prípade, že jarný spln pripadne na nedeľu, Veľkonočná nedeľa je nasledujúcou nedeľou
vrcholenie pozri kulminácia
strana 297
všeobecná precesia = generálna precesia
precesia zohľadňujúca výsledný vplyv Slnka, Mesiaca a planét na pohyb svetového pólu
východ
1. okamih prechodu nebeského telesa cez horizont pozorovacieho miesta
výstupný uzol
uzol, v ktorom teleso vystupuje nad zvolenú základnú rovinu; mat. sym. ♌
výška
horizontálna súradnica daná ako uhlová vzdialenosť telesa od horizontu; mat. sym. h
zákryt
úkaz, pri ktorom teleso s väčšími uhlovými rozmermi zakryje pozorovateľovi teleso s menšími uhlovými rozmermi
západ
1. okamih poklesu nebeského telesa pod horizont pozorovacieho miesta
zatmenie
úkaz, pri ktorom jedno teleso vstúpi do tieňa iného telesa
zatmenie Mesiaca
úkaz, pri ktorom Mesiac na svojej dráhe okolo Zeme vstúpi do tieňa Zeme
zatmenie Slnka
úkaz, pri ktorom sa Mesiac na svojej dráhe okolo Zeme dostane medzi Slnko a Zem a jeho tieň zakryje pozorovateľovi Slnko
zdanlivá dráha telesa
zdanlivý pohyb telesa na nebeskej sfére
zelený lúč
prejav refrakčného spektra zapadajúceho Slnka
zemepisná dĺžka
uhlová vzdialenosť miestneho poludníka od nultého poludníka
strana 298
zemepisná šírka
uhlová vzdialenosť medzi rovinou rovníka a pozorovacím miestom meraná pozdĺž miestneho poludníka
zemepisné súradnice = geografické súradnice
sférické súradnice určitého miesta na povrchu Zeme; zemepisná dĺžka a zemepisná šírka
zenit = nadhlavník
priesečník priamky prechádzajúcej kolmicou na horizontálnu rovinu a pretínajúci nebeskú sféru nad horizontom
zenitová refrakcia
nenulová refrakcia hviezdy v zenite
zenitová vzdialenosť
uhlová vzdialenosť telesa od zenitu meraná po vertikálnej kružnici telesa
zima
ročné obdobie vymedzené ako časový interval medzi zimným slnovratom a jarnou rovnodennosťou
zimný slnovrat
okamih, keď ekliptikálna dĺžka Slnka je 270° (spravidla 21. decembra)
zostupný uzol
uzol, v ktorom teleso zostupuje pod zvolenú základnú rovinu; mat. sym.
strana 299
RENÁTA ONDREJKOVÁ
1. Do tradícií slovenskej ľudovej kuchyne sa rátajú nielen samotné jedlá, ich príprava, ale aj náčinie, ktoré sa pri príprave jedál používa. Toto náčinie a jeho názvy majú svoju históriu.
Zo širokej škály tradičného kuchynského náčinia v tomto príspevku venujeme pozornosť náčiniu zhotovenému z dreva, lebo väčšinu inventára staršej slovenskej kuchyne predstavovali predmety z dreva. Drevo bolo na Slovensku aj v okolitých krajinách najlacnejším a najmä najdostupnejším materiálom. Jeho spracovanie ovládali takmer v každej domácnosti. V starších časoch drevo nahrádzalo iný, nedostupnejší materiál, napr. cín, hlinu, sklo, porcelán. Na niektorých miestach boli napr. drevené taniere súčasťou nevestinej výbavy. Z dreva je vystrúhaná habarka (vareška s lúčovitými výbežkami) na roztrepávanie (habarkovanie) jedál. Jej význam bol v minulosti oveľa väčší, keďže vtedy sa v slovenskej kuchyni konzumovalo oveľa viac omáčok ako dnes. Pri vyratúvaní drevených predmetov nemožno vynechať v lyžičníku (dnes v príborníku) uložené drevené lyžice. Všetky lyzice nemali rovnaký tvar, niektoré boli okrúhle, iné špicaté, podľa toho, na čo sa používali: na miešanie či roztrepávanie jedál, alebo na naberanie jedál pri jedení. Ich počet obyčajne zodpovedal počtu členov rodiny. Vo vymenúvaní ďalších drevených kuchynských predmetov by sme mohli pokračovať, ale sústredíme sa na názvy drevenej lyžice, varechy a naberačky.
2. Názvy varecha, lyžica, naberačka v slovenčine označujú tri druhy kuchynského náčinia.
strana 300
2.1. Varecha — Názvom varecha, príp. vareška sa pomenúva väčšia alebo menšia okrúhla drevená lopatka na miešanie pokrmov pri ich príprave. Z kartotéky Historického slovníka slovenského jazyka (HSSJ) možno slovo varecha vo význame „kuchynské náčinie slúžiace na miešanie jedál“ doložiť v rôznych hláskových variantoch: warečky drewene z okolia Bytče z r. 1614, kupil sem dwe sita na kuchinu a try warečky (Bánovce n/Bebravou 1650), kuchař zhrna warechau (Komenského Orbis pictus z roku 1685), rudicula: varačzka (Trnava 1707), warečki drewenge do kuchine (Liptov 1761), waračzka z dgerkama (Pukanec 1789), rudicula pultaria: kassowa warecha (Latsného maďarsko-slovensko-latinský slovník z 18. st.). Podľa V. Machka (1968, s. 678) je slovo varecha, vareška utvorené z praslovanského var-ěja z *tvar-, od koreňa tver-, t. j. miešať. Slovo varecha je rozšírené aj v slovenských nárečiach. Uvedieme niekoľko dokladov: kucharka a varajka, to patrí k sebje (Skalica), tam man varacu (Tekov, Breznica), varecha mi spadla do hrnka (Revúca), chiťím tú varecu (Poľný Kesov). O častom používaní slova varecha svedčí aj jeho výskyt vo frazeologizmoch držať sa varechy (o žene — venovať sa len domácnosti), byť vareškou do každého hrnca (miešať sa do všetkého).
2.2. Lyžica. — Názvom lyžica označujeme súčasť príboru, ktorý sa používa na naberanie tekutých pokrmov pri jedení. Podľa V. Machka (1968, s. 346) je slovo lyžica praslovanského pôvodu (z praslovanského lъžъca, lъžъka) a je rozšírené vo všetkých slovanských jazykoch. Doklady prezrádzajú, že išlo o rozšírenú súčasť kuchynského náčinia s viacerými funkciami totožnými s funkciou varechy: piet lzycz striebrnych (Žilinská kniha 1507), ližicze dwe a gedny widliczky (1625), welyka kucharska lžyce aneb warecžka (Nitra 1656), wyna ložycu (z r. 1740), zrnká mají se s ďérkatú ližicu vybrat (z r. 1764).
Synonymné vzťahy medzi slovami varecha — lyžica sú zapríčinené podobnosťou reálií, ktoré označujú. Veď lyžica je zmenšenou kópiou varechy.
2.3. Habarka. — Kuchynské náčinie slúžiace na rozmiešanie či rozšľahanie jedál má v slovenčine a v slovenských nárečiach rozličné pomenovania. Svedčia o tom názvy trepárka, trepačka, trepák, trepadlo, mutefka, muteľka, mutvica, mutvička, habarka. Názvy trepárka, trepačka, trepák, trepadlo sú odvodené od slovesa trepať. Z nich sú v nárečiach via-
strana 301
cej rozšírené slová trepačka, trepadlo (Lamač, Siladice, Trakovice, Trnava). Názvy muteľka, mutefka, mutvica, mutvička sú odvodené od slovesa mútiť. Kálalov slovník (1923, s. 349) slovo mutvička vysvetľuje českými slovami kvedlačka, švrlák. Z našich nárečí je známe aj slovo habarka pochádzajúce z maďarčiny, ktoré sa dostalo aj do spisovného jazyka (porov. Slovník slovenského jazyka i Krátky slovník slovenského jazyka).
2.4. Naberačka. — Pôvodne to bola drevená vareška tvarovo prispôsobená na naberanie potravy. Naberačky boli hlbšie, plytšie, prípadne aj dierkované. V slovenských nárečiach sa vyskytujú pod názvami šumovačka (naberačka na cedenie cestovín, naberačka s dierkami používaná pri zberaní peny z polievky; Dačov, Brestovany, Trnava), fornefľa (naberačka na omáčku; Skalica; slovo pravdepodobne prevzaté z nemčiny).
Najrozšírenejší názov je žufanka, žufaňa, žufánek (Prievidza a okolie, Trnava, Pečenice, Tlmače). Slovo pochádza pravdepodobne z nemeckého slovesa schufen (V. Machek, 1968, s. 619). V kartotéke HSSJ je slovo žufana doložené už v 17. st. v podobe žufan i žufanek w kuchini: žuffan 1 (Orava 1611), despumatorium: ssufan s dirkamy (okolie Martina zo17. st.), žuffanek, sumovačku, kotliček z nuosskami (Žilina 1724), žuffanek czinowany (Pov. Bystrica 1780), za ssumowačku a žufanek d. 23 (Prievidza 1797).
Synonymné vzťahy medzi slovami varecha — lyžica — žufaňa (zapríčinené podobnosťou reálií, ktoré označujú) potvrdzujú aj doklady z lexikografického spracovania slov varecha, lyžica, žufana v Slovári A. Bernoláka. Pri hesle lyžica A. Bernolák uvádza synonymá opěnowačka, naléwačka, žufan, žufanek, pri hesle warecha — synonymá openowačka, sumowačka, kuchinská ližica, (ž)šufan, miešačka a pri hesle žufan — synonymá openowačka, sumowačka, weliká železná ližica (Bernolák V, s. 4415).
3. Záver. — Na rozbore názvov kuchynského náčinia v staršej slovenčine vidieť bohatosť slovnej zásoby slovenčiny, takisto i jazykové i mimojazykové zákonitosti vystihujúce život slova a označovanej reálie.
LITERATÚRA
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Budae, 1825 - 1827.
strana 302
Historický slovník slovenského jazyka. Zv. I, Zv. II. Red. M. Majtán, Bratislava, Veda (A — J) 1991. 536 s., (K — N) 1992. 616 s.
HANUŠIN, J.: Varechárstvo v Selci. In: Slovenský národopis III, 1955, s. 10 — 48.
KÁLAL, M. — KÁLAL, K.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica, nákladem vlastným 1923. 1012 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, Academia 1968. 866 s.
Slovník slovenských nárečí I (A — K). Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. 936 s.
Slovník slovenského jazyka Zv. IV, Zv. V, Bratislava, Vydavateľstvo SAV. (S — U) 1964. 760 s., (V — Ž) 1965. 848 s.
SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 272 s.
Podľa toho spisovný jazyk líši sa od obyčajného ľudového nárečia predovšetkým tým, že má inú funkciu, iné poslanie. Je to jazyk kníh a kultivovanej spoločnosti, ktorá týmto jazykom hovorí pri istých, viac-menej presne vyhranených príležtostiach. Z okolnosti, že sa jazyk spisovný potrebuje v literatúre a v kultivovanej spoločnosti, vyplýva preň nielen potreba ustálenia, normovania, ale aj nevyhnutnosť prispôsobovať svoj gramatický a lexikálny systém pre úlohu vyjadrovať jasne a jednoznačne celú zložitosť modernej civilizácie a kultúry i všetku komplikovanosť ľudského myslenia, cítenia a konania. Pre všetky tieto úlohy má spisovný jazyk okrem ustálenosti svojej gramatickej stavby potrebné syntaktické prostriedky, rozličné zvraty a slová. Zo slov zasa slová užívané v zmysle presne vyhranenom a špecializovanom, t. j. v zmysle pojmovom, terminologickom. Toto ostatné je potrebné najmä pre vyjadrenie myslenia vedeckého a výsledkov vedeckého bádania.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 103. *
* Citáty z diela Ľ. Nováka uverejňujeme pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín.
strana 303
V návrhu technickej normy STN IEC 60694 má vysokú frekvenciu elektrotechnický termín uvedený v nadpise, hoci nie je významovo priezračný. Genitívny prívlastok vonkajšieho vyhotovenia napojený na kľúčové slovo zariadenie má značný stupeň významovej neurčitosti. Ťažko odpovedať na otázku, čo sa tu rozumie vonkajším vyhotovením a ťažko sa vyhnúť predpokladu, že jestvuje aj termín zariadenie vnútorného vyhotovenia. V návrhu normy sa však takýto termín neuvádza. Po jazykovej úprave návrhu normy sa jej spracovateľovi predostrela požiadavka upraviť významovo nepriezračný termín, ale spracovateľ ju odmietol s odôvodnením, že sporný termín je už zavedený aj v iných normách.
Odôvodnenie spracovateľa je overiteľné. Norma ČSN IEC 50/441/ Medzinárodný elektrotechnický slovník pod kódom 441-11-05 naozaj uvádza aj slovenský termín spínacie a riadiace zariadenie vonkajšieho vyhotovenia a uvádza ho aj STN 330050-441 Medzinárodný elektrotechnický slovník. Kapitola 441: Spínacie a riadiace zariadenia a poistky. Ale to ešte nie je dôkaz o jeho terminologickej presnosti a významovej priezračnosti. Porovnanie s českým termínom spínací a řídicí zařízení venkovního provedení ukazuje, že slovenský termín je iba mechanickou kópiou českého termínu (české spojenie venkovní provedení sa mechanicky preložilo ako vonkajšie vyhotovenie). Mechanickosť postupu pri ustaľovaní slovenského termínu odkrýva porovnanie s francúzskym termínom apparaillage pour extérieur (doslovne zariadenie do exteriéru, voľnejšie zariadenie do vonkajšieho prostredia). Aj definícia skúmaného termínu, ktorá hovorí, že ide o zariadenie na inštalovanie vo vonkajšom prostredí, t. j. zariadenie schopné odolávať vetru, dažďu, snehu, znečisťujúcim nánosom, kondenzácii, námraze a inovati, svedčí, že dôležitý motivačný prvok termínu — inštalovanie zariadenia vo vonkajšom prostredí — nie je zachytený ade-
strana 304
kvátnymi jazykovými prostriedkami. Aj z definície, aj z francúzskej podoby termínu vychodí, že namiesto prívlastku vonkajšieho vyhotovenia napojeného na kľúčové slovo zariadenie sa mal použiť prívlastok s predložkovým výrazom a iným lexikálnym obsadením. Termín má mať podobu spínacie a riadiace zariadenie do vonkajšieho prostredia. Je z nej zreteľné, kde sa má definované zariadenie používať.
Pri spracúvaní akejkoľvek normy je síce nevyhnutné prihliadať na vecné priľahlé normy, ale významovo nepriezračné termíny sa z nich nemajú preberať, aby sa terminologické nedostatky jednej normy neprenášali do ďalších noriem. Spracovateľ normy má na terminologické nedostatky upozorniť inštitúciu zodpovednú za korektný priebeh normalizácie, aby normalizácia nebola zároveň petrifikovaním terminologických chýb.
Ivan Masár
Pracovníčka kozmetickej firmy L'oréal sa na nás obrátila s otázkou, ktoré z daných dvojíc výrazov sú jazykovo korektné z hľadiska kvantity — odličovacie alebo odlíčovacie mlieko, odličovač alebo odlíčovač.
Pri hľadaní správneho tvaru odvodeného slova musíme vychádzať zo základového slova. V tomto prípade ním je nedokonavé sloveso líčiť, od ktorého je odvodené predponové dokonavé sloveso odlíčiť. Od tejto dokonavej podoby ďalším odvodzovaním vzniklo predponové nedokonavé sloveso odličovať.
Slovesá odlíčiť, odličovať sme nenašli ani v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1998, ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997, ďalej KSSJ). V Slovníku slovenského jazyka 2 (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1960) a v Retrográdnom slovníku slovenčiny od J. Mistríka (1976) sa uvádzajú iba odvodené slovesá nalíčiť a naličovať. Zaiste to nie je náhoda. Súvisí to s tým, že sloveso líčiť vo význame „naná-
strana 305
šať na tvár kozmetické prípravky“ sa používalo a používa prevažne v divadelníctve. Na pomenovanie bežnej dennej úpravy tváre kozmetickými prípravkami sa v našom jazyku udomácnilo sloveso maľovať. Výlučne v Slovníku slovenského jazyka 2 sa pri hesle líčiť uvádza okrem významu „v dramatickom umení maľovať, maskovať účinkujúceho pred vystúpením na scéne, v televízii, pri filmovaní“ aj ďalší význam „maľovať, farbiť si tvár, líca“. V novších slovníkoch vyjadrenie tohto druhého významu supluje už spomínané sloveso maľovať, napr. „maľovať si pery, oči; dievča sa maľuje“ (porov. KSSJ).
Vývin jazyka, rozširovanie a obohacovanie slovnej zásoby a v neposlednom rade aj demokratizácia voči používateľom jazyka nám ukazujú, že sloveso líčiť a jeho príslušné odvodeniny sa v uvedenom význame začínajú udomácňovať aj v širšom použití.
Predponové dokonavé sloveso odlíčiť vzniklo základným spôsobom tvorenia týchto slovies — pridaním predpony od- k neurčitku základového slovesa líčiť a zároveň zachovaním kvantity v koreňovej morféme. Od tejto podoby vzniklo ďalším odvodzovaním, t. j. nahradením tematickej morfémy -i- modifikačnou morfémou -ova- a skrátením koreňovej morfémy, predponové nedokonavé sloveso odličovať. Skrátenie koreňovej morfémy nastalo v dôsledku modifikačnej morfémy, pred ktorou sa dlhá samohláska koreňa spravidla skracuje, napr. povýšiť — povyšovať, odlíšiť — odlišovať, prepáčiť — prepačovať, rozlúčiť — rozlučovať, nalíčiť — naličovať, a teda aj odlíčiť — odličovať.
Od predponového nedokonavého slovesa odličovať je utvorené príponou -ací vzťahové prídavné meno odličovací, ktoré patrí do výraznej skupiny prídavných mien označujúcich činnosť, ktorou sa vyjadruje, že sa s niečím niečo deje alebo niečo je na niečo určené. Keďže sa vo východiskovom slovese odličovať kvantita stráca, platí to aj v odvodenom prídavnom mene — odličovací.
V dnešnom jazyku je veľmi produktívny model tvorenia názvov nástrojov a prostriedkov od nedokonavých slovies príponou -č: zmäkčovač, rozprašovač, odpájač; navlhčovač, odfarbovač, odlakovač. V KSSJ sa výraz odlakovač vysvetľuje ako „prostriedok na odstraňovanie laku“, výraz odfarbovač ako “prostriedok na odfarbovanie“. Podstatné meno odličovač s významom „prostriedok na odstraňovanie kozmetických prípravkov,
strana 306
resp. prostried určený na odličovanie“ vzniklo na základe analógie s týmito výrazmi.
Treba spomenúť, že názvy nástrojov a prostriedkov utvorených od nedokonavých slovies, sa tvoria aj príponou -dlo, ktorá je však v súčasnosti menej produktívna, napr. zmäkčovadlo, zahusťovadlo, odfarbovadlo.
Záver: Jazykovo správne sú podoby odličovacie mlieko a odličovač, ktoré si rovnako ako ich východiskové nedokonavé sloveso odličovať kvantitu zo základového slovesa líčiť nezachovávajú.
Stela Ďurišíková
Dnes si Slovák hovoriaci spisovnou slovenčinou a starajúci sa o jej rozkvet a zveľadenie i vo vlastných ústnych i písomných prejavoch vždy jasnejšie a jasnejšie uvedomuje atribúty spisovnej slovenčiny, a to práve viacej v neustálom porovnávaní so spisovnou češtinou, ako v porovnaní s miestnymi, najmä nestredoslovenskými nárečiami. Je preto zrejmé, že sa úzkostlivo vyhýba tzv. čechizmom, čiže bohemizmom (okrem poézie, kde bohemizmy sú už atribútmi slovenskej básnickej reči ako takej), a to čechizmom skutočným i domnelým, často ešte vo väčšej miere, ako to žiadajú kodifikačné návrhy Slovenskej reči (verejnosť tu v praxi neraz podbehúva vývin a slovenčí ešte systematickejšie ako sami praktickí jazykospytci).
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 241. *
strana 307
V rozvetvenom vedeckom diele profesora Ľudovíta Nováka sa obyčajne rozlišuje päť oblastí jeho záujmov: ortoepia a ortografia, umelecký jazyk, fonológia a morfológia, dejiny slovenského jazyka a všeobecná jazykoveda. Pri jeho nedožitej deväťdesiatke (nar. sa 15. 10. 1908 v Skalici, zomrel 27. 9. 1992 v Ľubochni) treba sa pristaviť najmä pri tých oblastiach, ktoré sa dotýkajú spisovnej slovenčiny a jej kultúry.
Príznačná pre Novákov spôsob myslenia a hodnotenia i podávania látky je dosť obchádzaná prednáška Aký jazyk je slovenčina, ktorú Ľ. Novák predniesol na Letnej škole slovenského jazyka r. 1984 (Studia Academica Slovaca 13, 1984, s. 389 — 411). Slovenčinu tu charakterizuje jednak v tradičnom rámci historicko-porovnávacej jazykovedy, jednak z areálového a typologického aspektu a pripája svoje hodnotenie z hľadiska pravidelnosti a jednoduchosti.
Slovenčina ako jazyk patriaci do veľkej rodiny indoeurópskych jazykov sa zaraďuje k tzv. satemovým jazykom, v ktorých sa pôvodná hláska k zmenila na s. V kentumových jazykoch je napr. pre hodnotu sto označenie centum (čítaj kentum), kým v satemových je podoba sto. Ešte z indoeurópskeho obdobia si slovenčina zachovala flektívny charakter (gramatické morfémy sa tesne spájajú so slovom a celé slovo sa ohýba).
Z predpokladaného obdobia baltoslovanskej jednoty (baltské jazyky sú litovčina, lotyština a vymretá stará pruština) si slovenčina zachovala tzv. zložené skloňovanie prídavných mien. v ktorom sa k základnej podobe typu dobrъ pripája zámeno typu jь a po zániku jerov vzniká podoba dobryj — dobrý.
Z dnešného hľadiska patrí slovenčina do veľkej rodiny slovanských jazykov, resp. do užšej skupiny západoslovanských jazykov, a to spolu s češtinou, poľštinou a lužickou srbčinou. Tu má najbližšie k češtine a práve tento vzťah bol často predmetom sporov, neraz vyostrených ideo-
strana 308
logicky, ba aj osobne. Spory boli v podstate vyvolané tézou, že slovenčina i čeština pochádzajú zo spoločnej pračeskoslovenčiny a že teda dnešnú slovenčinu možno hodnotiť ako nárečie češtiny. Do týchto sporov zasiahol svojho času aj Ľ. Novák. Hoci sa ani on úplne nevyhol ideologickým vplyvom (najmä z hľadiska československej štátnosti), predsa vniesol do diskusie vecné argumenty, založené najmä na zásadách vtedy modernej a rozvíjajúcej sa teórie fonológie.
Svoje náhľady i riešenia predložil širokej verejnosti už v r. 1935 v práci Jazykovedné glosy k československej otázke a s podrobnou vedeckou analýzou v knižnej monografii K najstarším dejinám slovenčiny, ktorá bola napísaná už v rokoch 1938 — 39, ale vydaná až r. 1980. Jeho závery sa týkajú troch základných otázok: vedecký pohľad na dejiny slovenčiny, vzťah spisovnej slovenčiny a spisovnej češtiny, význam spisovnej slovenčiny pre národnú ideológiu. Tak sú nazvané aj ústredné kapitoly v Jazykovedných glosách.
Po rozbore hláskoslovných a tvaroslovných javov Ľ. Novák konštatuje, že „nejde o konzervatívnejšie zachovanie staršieho štádia v slovenčine a o nový vývin v češtine, ale v skutočnosti ide naopak o nový stav a potom ďalší samostatný vývin v slovenčine z jednej stránky a o inú novotu a potom tiež ďalší, zasa celkom odchodný vývin v češtine“ (Jazykovedné glosy s. 86) a že dnešná stredná slovenčina je priamym, organickým pokračovaním príslušného praslovanského nárečia. Stará stredná slovenčina teda nevznikla nijakým zmiešaním rozličných slovanských nárečí až niekedy po XIII. stor. (Jazykovedné glosy, s. 89).
Pri skúmaní vzťahu češtiny a slovenčiny vychádza Ľ. Novák z tézy, že treba skúmať nie nárečie, ale spisovný jazyk. Jeho záver je aj tu celkom jednoznačný:
„Pre teoretickú modernú lingvistiku je teda jediným kritériom rozlišovanie jazyková funkcia a vnútorná jazyková štruktúra, ktorá sa tejto funkcii neustále prispôsobuje.
Podľa toho spisovný jazyk líši sa od obyčajného ľudového nárečia predovšetkým tým, že má inú funkciu, iné poslanie. Je to jazyk kníh a kultivovanej spoločnosti, ktorá týmto jazykom hovorí pri istých, viac-menej presne vyhranených príležitostiach. Z okolnosti, že sa jazyk spisovný potrebuje v literatúra a v kultivovanej spoločnosti, vyplýva preň nielen
strana 309
potreba ustálenia, normovania, ale aj nevyhnutnosť prispôsobovať svoj gramatický a lexikálny systém pre úlohu vyjadrovať jasne a jednoznačne celú zložitosť modernej civilizácie a kultúry i všetku komplikovanosť ľudského myslenia, cítenia a konania. Pre všetky tieto úlohy má spisovný jazyk okrem ustálenosti svojej gramatickej stavby potrebné syntaktické prostriedky, rozličné zvraty a slová. Zo slov zasa slová užívané v zmysle presne vyhranenom a špecializovanom, t. j. v zmysle pojmovom, terminologickom. Toto ostatné je potrebné najmä pre vyjadrenie myslenia vedeckého a výsledkov vedeckého bádania.“ (Jazykovedné glosy, s. 102 — 103).
Takto chápanú a vymedzenú spisovnú slovenčinu charakterizuje Ľ. Novák aj ako jazyk eurázijský, ako člen tzv. eurázijského jazykového zväzu. Nerozlišujú sa v nej intonačné krivky v rámci slabiky (preto je to jazyk monotonický) a nerozlišujú sa mäkkostné protiklady v rámci slabiky, ale v rámci systému samohlások a spoluhlások. Pravda, tieto príznaky sa postupne strácajú a do popredia vystupuje proces europeizácie. Isté spoločné črty majú však i tri jazyky v stredoeurópskom priestore. Sú to slovenčina, čeština a maďarčina. Uplatňuje sa v nich protiklad krátkych a dlhých samohlások, ako aj dynamický prízvuk na prvej slabike slova. Pre tieto jazyky navrhol Ľ. Novák pomenovanie stredoeurópsky jazykový zväz.
Ako osobitnú jednotku v rodine inoeurópskych jazykov i v stredoeurópskom jazykovom zväze Ľ. Novák charakterizuje slovenčinu ako jazyk synteticko-flektívny, v ktorom sú na jednu koncovku viazané viaceré gramatické významy, ale i ako jazyk mierne konsonantický, v ktorom je približne 60 percent spoluhlások.
Za dôležité ukazovatele pokladá Ľ. Novák aj pomernú jednoduchosť (napr. zovšeobecnenie koncovky -m v 1. osobe jedn. čísla pri slovesách — vediem, volám), pomernú pravidelnosť (napr. málo nepravidelných slovies) a napokon aj novší a ľudový pôvod, v ktorom je menší rozdiel medzi hovorenou a písanou podobou.
Záujem o zvukovú stavbu slovenčiny sa prejavuje u Ľ. Nováka už od samých začiatkov vedeckého bádania. Nepochybne pod vplyvom svojich štúdií v Prahe a v Paríži už r. 1933/34 uverejnil v Slovenskej reči rozsiahlu štúdiu Fonológia a štúdium slovenčiny. Uvádza v nej do slovenskej jazykovedy štrukturalistické pojmoslovie a terminológiu, opisuje také základ-
strana 310
né jednotky ako fonéma, varianty foném, alternácie foném, korelácie, skúma aj zaťaženie, využitie foném. Z konkrétnych problémov pokladá hlásku ä za osobitnú fonému, dvojhlásky chápe ako spojenie dvoch foném (teda bifonematicky) a hlásky i, j za jednu fonému.
Fonologické východiská využíva aj v svojej štúdii K základom slovenskej ortoepie v Slovenskej reči 1934/35. Pri podrobnom komentári k výslovnosti jednotlivých samohlások, spoluhlások a dvojhlások sa opiera o ich fonetické, predovšetkým artikulačné vlastnosti, pričom však nezanedbáva ich fonologické vlastnosti. Po kratšom výklade o melódii a prízvuku dochádza k záveru, že všetky ortoepické požiadavky by sa mali rešpektovať, majúc na zreteli „minimálnu spravodlivosť voči stredoslovenskému jazykovému systému ako takému, nakoľko nie je vôbec možné obísť ten stredoslovenský zvukový typ, ktorý stojí najbližšie teoretickým základom spisovnej reči“ (s. 65).
Je prirodzené, že fonologické východiská využíva aj pri svojom boji o reformu slovenského (a paralelne aj českého) pravopisu. Najmä preto, že písmená i a y nemajú v živej reči rozlišovaciu platnosť (teda nie sú osobitné fonémy), žiadal zrušiť ypsilon a v dôsledku toho označovať mäkké ť, ď, ň, ľ pred e, i, ia, ie, iu mäkčeňom (teda napr. ťi — ti proti dnešnému a stále platnému protikladu ti - ty). Z rozličných príčin, predovšetkým tradičných a ekonomických však v tomto smere nemal Ľ. Novák úspech. To však nijako nezmenšuje jeho zásluhy o vedecké poznanie slovenčiny v jej historickom vývine i v dnešnej podobe.
Ján Horecký
Pred vyše dvoma rokmi, v 2. čísle Kultúry slova r. 1996, sa písalo o úspešnom 3. ročníku celoslovenskej súťaže o najlepšiu slohovú prácu na tému Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Dobré semienko, ktoré vo svojom treťom ročníku malo zapustené už pevné korene, po ďalších troch rokoch priam rozkvitlo do mohutnosti a krásy. Veď kým
strana 311
v 1. ročníku porota hodnotila 512 súťažných prác, v tohtoročnom 6. ročníku to bolo už 2195 súťažných prác, pričom počas šiestich rokov slohové práce napísalo okolo 100 tisíc detí základných a stredných škôl s vyučovacím jazykom slovenským i maďarským. Pridali sa slovenskí žiaci aj zo zahraničia — z Maďarska, Juhoslávie, Rumunska a Česka. O vážnosti a celonárodnom význame tejto súťaže svedčí aj počet a významnosť jej organizátorov, ktorí mali účasť i na celoslovenskom vyhodnotení 6. ročníka tejto mladej literárnej súťaže v Nových Zámkoch 25. júna 1998: Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry SR, Štátny pedagogický ústav, Matica slovenská, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Spolok slovenských spisovateľov, Mladé letá, Okresný úrad a Mestské kultúrne stredisko Nové Zámky, Dom Matice slovenskej Šurany a Miestny odbor Matice slovenskej Nové Zámky. Po vecnom referovaní o detskej literárnej súťaži je hodno zamyslieť sa nad podstatou tejto veľkej akcie, kde hlavnými aktérmi sú stovky detí majúcich otvorené srdce pre krásu, citlivosť a lásku k rodnej reči a k Slovensku. Povznášajúca je už predstava, že každoročne sa tisícky detí s perom v ruke pokúšajú uplatniť svoj prebúdzajúci sa literárny talent a sformulovať svoje myšlienky do pekného, kultivovaného slova. Takáto autorská súťaž, ktorá by stimulovala schopnosť vyjadriť sa a ktorá by zároveň výrazne prispievala k formovaniu národného, štátneho a jazykového vedomia, vlastne u nás už dávno chýbala. Známe sú súťaže v matematike, v speve, v ľudových i spoločenských tancoch, ako i v pohybových aktivitách najrozličnejšieho druhu, iba slovo a jeho zázračná schopnosť vyjadriť sa o všetkom, čím človek žije, ostávalo akosi bokom. Aj preto treba znova poďakovať inšpirátorom tejto súťaže, že boli schopní vniesť do centra pozornosti detí a ich učiteľov i jazyk — našu slovenčinu — a zároveň túto pozornosť spojiť so záujmom o vlasť, rodinu, krajinu, kde žijeme. Pretože nejde iba o preteky slovného majstrovstva, ale aj o prebúdzanie citov vlastenectva, spolupatričnosti, národnej hrdosti, teda citov, ktoré sa vo výchove tak dlho zanedbávali.
Dôstojnými a peknými plodmi detskej literárnej súťaže sú už štyri zborníčky nesúce názov súťaže — Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Je to prehliadka víťazných prác v príslušnom roku. Aj ten posledný zostavila Magda Balogová, ktorá je vlastne matkou myšlienky súťaže. Uverejňujú sa v ňom práce detí, ktoré vybrali členovia odborných
strana 312
porôt (spisovatelia, jazykovedci, pedagogickí odborníci a zástupcovia Matice slovenskej) a pridelili im ceny a čestné uznania v príslušných kategóriách. V prvej kategórii mladších detí sa udelili 2 ceny poroty, 6 hlavných cien a 12 čestných uznaní. V druhej kategórii starších žiakov cenu poroty získali 4 súťažiaci, hlavnú cenu si prevzalo 25 žiakov a čestné uznanie získalo 48 detí. Nedá sa zakončiť inak ako ukážkou z práce žiakov, ktorí sa dali na cestu vedomého pestovania vlastenectva a kultúry jazyka. Výber je naozaj ťažký, preto prinášame ukážku z tých zriedkavejších prác, kde zaiskril aj humor. Práca získala hlavnú cenu v 2. kategórii a jej autor je Vilo Holub, 5. ročník ZŠ Brehy.
Som Vilo a navyše — Holub. Ako tie vtáky, ktoré vraj majú v srdci kompas. Aj ja mám v sebe kompas, no mama vraví, že na hlúposti. Do školy chodím piaty rok a zo všetkého najradšej mám telocvik. Telocvičňa je stále naším najružovejším snom. Naše vedenie už zohnalo sponzorov, no vraj zasiahol zlý škriatok, a tak budeme ktoviedokedy čakať na dobrú vôľu kompetentných. Ešte fajn, že máme starú školu, ktorej triedy sú prispôsobené na cvičenie. Cvičím rád. Oj, a ako! Niekedy pán učiteľ vraví: „Vilo, už dosť! Veď sa z teba len tak parí!“ A vtedy mi môže prísť na um len jedno — parené buchty. Také krásne napuchnuté, pyšné na slivkové srdce... Mňam! A ešte jemná čiapočka z granka a cukru! Je to najsilnejšia túžba a najväčšia krása, zahryznúť sa do hrdo sa nadúvajúcej, teplo sálajúcej a slivky skrývajúcej buchty. Keď si na to pomyslím, zbiehajú sa mi slinky. A tak, berúc si príklad z Marušky, na otázku našej pani učiteľky „Ako máš rád Slovensko, Vilko?“ som vykríkol: „Ako parené buchty so slivkovým lekvárom!“ Nechápem len, prečo sa niektorí spolužiaci rehotali!
Mária Pisárčiková
(GÁFRIK, M.: Martin Rázus. I. Osobnosť a dielo [1888 — 1923]. Bratislava, Národné literárne centrum — Dom slovenskej literatúry 1998. 211 s.)
Výskum česko-slovenských jazykových kontaktov je zaiste úloha, ktorú majú plniť predovšetkým jazykovedci. Z výskumu však nemožno vylúčiť ani ďalšie spoločenskovedné disciplíny. Ich predstavitelia pri vlastnom výskume totiž neraz odkrývajú fakty zaujímavé pre dejiny slovenské-
strana 313
ho jazyka (napr. pre novodobý vývin slovnej zásoby), teda pre jazykovedcov a jazykovedu. Viaceré fakty tohto druhu prináša aj práca významného literárneho vedca M. Gáfrika, ktorý sériu svojich literárnovedných monografií rozšíril o portrét takej významnej osobnosti, akou je pre Slovákov Martin Rázus. Podrobný výskum Rázusovho literárneho diela, jeho kultúrnej a politickej aktivity a cez ne sprostredkovanie Rázusových humánnych a zreteľne pronárodných postojov ukazuje, že Rázus je jedinečná osobnosť, ktorej poznanie nemožno redukovať na zúženú informáciu z čítania študujúcej mládeže, teda na informáciu o Rázusovi ako autorovi znamenitej prózy s názvom Maroško.
V súvislosti s politickými otázkami sa z monografie dozvedáme, že Rázus sa dožadoval slovenskej štátnosti už necelý rok po vypuknutí prvej svetovej vojny. M. Gáfrik dospel k takémuto poznatku po rozbore básnickej zbierky Hoj, zem drahá a najmä po obsahovej analýze básne Naše rodinné snahy, ktorú „možno považovať za básnickú deklaráciu slovenskej štátnosti“ (s. 105) pozoruhodnú aj tým, že deklarácia „nie je motivovaná priaznivým historickým vývojom, ale skôr naopak“ (tamže). Autor monografie potvrdzuje, že Rázus mal kladný vzťah k česko-slovenskej vzájomnosti, no zároveň akcentuje Rázusovu podmienku, že vzájomnosť musí byť vybudovaná „na základe rovnocenných, reálnych, životných záujmov“ (tamže). Preto neprekvapuje ani Rázusova myšlienka o potrebe kultúrnej vzájomnosti. Bez jej pestovania by podľa neho bola ohrozená aj samostatnosť slovenčiny. Z toho možno usudzovať, že česko-slovenské vzťahy, vrátane jazykových zo začiatku videl Rázus značne zidealizované. Koncepcia jednotného česko-slovenského jazyka, jazyková prax v predmníchovskej republike, ako aj postoje niektorých reprezentantov českej vedy k slovenčine nabádali Rázusa prehodnotiť pôvodné stanovisko k jazykovej otázke (no nielen k nej) a začať hľadieť na česko-slovenskú vzájomnosť kritickými očami. Negatívny vzťah českej intelektuálnej elity k slovenčine ilustruje M. Gáfrik medzi iným citátom z diela F. Peroutku, ktorý bez rekriminovania a iba na informáciu hodno uviesť ako ťaživé svedectvo o česko-slovenských vzťahoch:
Chaloupecký: Po převratě propásli Češi jedinečnou příležitost k odstranění roztržky mezi Čechy a Slováky, zapříčiněné činností Štúrovou.
Votruba: Vždyť to byl hotový fakt, na němž se nedalo nic měnit. Tu jsou dva národy a škoda by bylo o tom debatovat.
strana 314
Chaloupecký: Škoda debatovat o tom nebude nikdy. Češi mají dosud ohromnou většinu a ještě vždy se to dá udělat.
Votruba: Čím? Jak?
Chaloupecký: Nač máme armádu a četníky?
Votruba: Sním, pane profesore, nebo bdím?
Chaloupecký: Bdíte, pane redaktore, bdíte. Já se vôbec divím, že vy, Čech, píšete po slovensky (s. 169).
Z citátu a jazykovej praxe v prvej spoločnej republike je jasné, že slovenčina bola v subalternom postavení, že na programe dňa bolo jej zatlačenie do čisto súkromnej komunikačnej sféry. Ak je na pozadí podobných dôkazov, ako je uvedený dialóg, z jednej strany dobre vysvetliteľný aj obhájiteľný vznik protičesky orientovaného purizmu, z druhej strany sa ako nepochopiteľný ukazuje čechoslovakizmus, ktorého recidívy sužujú slovenskú spoločnosť aj v súčasnosti, teda v samostatnom slovenskom štáte. Bez poznatkov o kvalite niekdajších česko-slovenských vzťahov (vrátane jazykových kontaktov), z ktorých viaceré odkrýva Gáfrikova práca, nie je možné objektívne zhodnotiť ani úsilie súčasných slovenských štátnych inštitúcií vyrovnať sa s jazykovým dedičstvom nadobudnutým v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. *
Výskum slovenskej literatúry v tomto prípade teda nepriamo prispel k poznávaniu slovenčiny v spoločnom štáte a poukázal na jeden zo stimulov vývinu a prekvapujúceho pohybu v slovenskej slovnej zásobe (všeo-
strana 315
becnej aj odbornej) v tomto storočí. Tento výskum zároveň ukazuje, ako pronárodne orientovaná inteligencia postupne vytriezvievala z idealizmu, s ktorým vstupovala do spoločného štátu. Dosť o tom hovorí kapitola priliehavo nazvaná Od panegyrika prevratu k jeho epigramatikovi a rušiteľovi poprevratových ilúzií (s. 168 n). Pre jazykovú problematiku sú zasa veľavravné tieto Rázusove verše:
Ach, ty už řikaš? sakra, chlapík, čo všetko nevie! Tebe hviezdy prajú... Len, prosím, pošepnem ti spechom, že natískaš čos' bratom Čechom, čo oni sami od nás nečakajú.
Toto je Rázusova kritika zacielená do vlastných radov, kritika pre mnohých príslušníkov nášho národného spoločenstva aktuálna aj dnes.
Gáfrikova monografia je vybudovaná na podrobnom štúdiu Rázusovej pozostalosti, archívu Matice slovenskej a ďalších zdrojov. Autorovými rukami prešlo azda všetko, čo je o Rázusovi dostupné a čo sám Rázus vytvoril. Je tu teda opodstatnené hovoriť aj o dôkladnom heuristickom výskume, aj o autorovej akríbii prejavujúcej sa okrem spomenutého v náročnom štatistickom spracúvaní údajov súvisiacich s Rázusovou poéziou.
Z detailného portrétu Martina Rázusa ako mimoriadne významnej osobnosti sa tu z pochopiteľných dôvodov predstavilo iba to, čo unesie jazykovedný časopis a čo sa priamo dotýka slovenčiny, jej postavenia a vývinu v spoločnom štáte Slovákov a Čechov, ako aj postojov k slovenčine. Pokiaľ ide o jazyk autora portrétu, žiada sa vyzdvihnúť prehľadnú výstavbu vety, vzorové rešpektovanie kodifikácie spisovného jazyka (v Gáfrikovom texte sa nenašla ani jedna z tzv. chronických lexikálnych chýb), ako aj starostlivo skorigovaný text. Pre všetko to, čo sa tu načrtlo o prvom zväzku monografie o Rázusovi, budeme netrpezlivo očakávať druhý zväzok, v ktorom autor hodlá predstaviť Rázusa (pozri s. 204) v situácii, „keď prestal v sebe dusiť hlbokú nespokojnosť z vývoja poprevratových pomerov a potláčať zatrpknutosť z popierania slovenskej národnej individuality“.
* Poznámka. — Iba bez poznania reálnej situácie slovenčiny v prvom spoločnom štáte, ale aj po druhej svetovej vojne mohla časť slovenskej tlače zaujať odmietavé stanovisko k iniciatíve Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nahradiť v slovenských právnych predpisoch nepotrebné bohemizmy slovenskými výrazovými prostriedkami (pozri článok I. Chladného Legislatívne dobrodružstvo MK SR, Práca, 20. 7. 1998). V právnych normách Slovenskej republiky sa totiž používajú napr. slová behom (správ. počas, v priebehu), naviac (navyše), obdržať (dostať), poťažne (alebo, respektíve), prehlásenie (vyhlásenie) a mnohé ďalšie nespisovné slová zväčša mechanicky prevzaté z češtiny. Podľa autora článku v Práci prijatie predpisu, ktorý by používanie takýchto prostriedkov vylúčil, „by vnieslo obrovskú neistotu do právnych vzťahov a znamenalo by to ignorovanie právnej kultúry, jej vývoja a znehodnotilo by právny poriadok Slovenskej republiky“. Takýto záver je nielen zbytočne zveličený, ale aj vecne nesprávny, a teda neobhájiteľný. Autor by sotva vedel dokázať, ako sa znehodnotí právny poriadok Slovenskej republiky, keď sa v právnom predpise namiesto nespisovného slova použije slovo spisovné, t. j. keď sa právny predpis zladí s požiadavkami jazykovej kultúry, s kodifikáciou spisovného jazyka a napokon aj s platnými legislatívnymi pravidlami.
Ivan Masár
strana 316
klientelizmus gen. -mu, muž. (lat.), publ. uprednostňovanie klientov (podľa známosti, istých záujmov, výhod ap.): Napádali hlavne klientelizmus, ktorý vylučoval zo súťaže manažérov, ktorí by boli vliali do FNM oveľa viac prostriedkov ako vopred vyhliadnutí vlastníci. (TLAČ)
Nové slovo klientelizmus, odvodené od slova klientela (= súhrn klientov, zákazníci), patrí medzi tie abstraktné podstatné mená na -izmus, ktoré pomenúvajú určitú vlastnosť chápanú ako negatívum. Napr. mantinelizmus je (názorové ap.) pohybovanie sa medzi dvoma protipólmi, amaterizmus v pejoratívnom význame znamená spôsob realizácie, výkonu na amatérskej (neprofesionálnej, neodbornej) úrovni, uniformizmus je úsilie o uniformitu, jednotvárnosť (názorov, obliekania, správania ap.), rezortizmus značí zameranie na úzky odbor činnosti, sledovanie záujmov iba vlastného rezortu. Slovo klientelizmus označuje výber klientov, pri ktorom sa uprednostňujú, zvýhodňujú určití ľudia na základe známosti, záväzkov, vzájomných výhod, záujmov atď. Význam slova klientelizmus tak korešponduje s významom slova protekcionárstvo, protežovanie. Neologizmus klientelizmus výstižne charakterizuje niektoré negatívne prejavy spoločenských a hospodársko-politických javov, je preto prirodzené, že tento výraz so zreteľným pejoratívnym zafarbením sa uplatňuje najmä v publicistickej sfére.
nemenovaný príd. nové v spojení nemenovaný zdroj publ. zdroj neuvedený menom; zdroj, ktorý nechce byť menovaný: Podľa nemenovaného zdroja boli závody zaradené do zoznamu strategických podnikov. (TLAČ)
Frekventovaný výraz súčasnej publicistiky nemenovaný zdroj sa používa na označenie informačného zdroja (osoby, skupiny), ktorého meno sa neuvádza, pretože z istých dôvodov chce ostať pre (širšiu) verejnosť ano-
strana 317
nymný. Popri tomto dvojslovnom pomenovaní, ktoré má podobu zhodného prívlastku, sa paralelne uplatňuje aj forma so vzťažnou vedľajšou vetou zdroj, ktorý nechce (si neželá) byť menovaný. Obe podoby už možno pokladať za lexikalizované.
odignorovať dok. expr. odbaviť ignorovaním; manifestačne ignorovať: Festival je vytrvale odignorovaný časťou odbornej kritiky. (TLAČ)
Slovo odignorovaný je tvar príčastia slovesa odignorovať. Toto sloveso, zložené z domácej predpony od- a základového slovesa ignorovať (z latinského slova ignorare — nepoznať), je pozoruhodné tým, že sa dá sémanticky ťažko zaradiť. Nepredstavuje typ slovies odtajniť, odbosorovať, ktorými sme sa v našej rubrike už zaoberali (porov. Kultúra slova, 31, 1997, s. 244. ) a v ktorých predpona od- modifikuje význam týchto slovies na význam „zbaviť toho, čo pomenúva základové slovo“. Rovnako sloveso odignorovať nepatrí medzi slovesá s predponou od- vyjadrujúce odchýlenie sa od určitej normy, nedostatok, zmenšenie či neprítomnosť nejakého príznaku (napr. odbudnúť). Sloveso odignorovať nemožno zaradiť ani medzi slovesá typu odoperovať, odučiť, odvoliť, ktoré pomenúvajú vykonanie, splnenie nejakej práce, povinnosti, aktu ap. (Prirodzene, nespomíname všetky možné, iba príbuzné typy slovies s predponou od-.) Sloveso odignorovať by sme mohli zaradiť medzi slovesá, ktoré vyjadrujú sociálnokomunikačné vzťahy s negatívnym príznakom. V tomto zmysle môžeme nájsť istú paralelu medzi ním a slovesami odbiť, odbaviť (= odmietnuť), ktoré takisto pomenúvajú odmietavý komunikatívny postoj. Predpona od- pridaná k základovému slovesu ignorovať zosilňuje jeho význam „úmyselne si nevšimnúť, nepozn(áv)ať“ na význam „prejsť, odbaviť ignorovaním“. Tento význam sa zosilňuje aj dokonavosťou slovesa odignorovať. V súčasnej slovenčine je živá tendencia pridávať k obojvidovým slovesám cudzieho pôvodu domáce predpony, ktoré zjednoznačňujú ich dokonavosť. Tieto predpony ešte zvýrazňujú sémantiku východiskového slovesa (porov. operovať — odoperovať, realizovať — zrealizovať) a niekedy spôsobujú ich posun od neutrálnosti k štylistickej príznakovosti. To platí aj o slovese odignorovať, ktoré by sme zaradili medzi expresívne lexikálne prostriedky, a to i so zreteľom na to, že v podobe odignorovať je prítomný aj prvok manifestácie, demonštrácie odmietavého správania. Potvrdzuje to aj spoje-
strana 318
nie slova odignorovaný s príslovkou vytrvale v našom doklade poukazujúce na opakované, neskrývané, akoby programové nevenovanie pozornosti spomínanému podujatiu zo strany niektorých kritikov. Význam slovesa odignorovať tak možno vyložiť, resp. doplniť aj ako „nápadne ignorovať, manifestačne prejsť ignorovaním“. V slovese odignorovať teda cítime jasný expresívny príznak s jemným pejoratívnym odtieňom.
vitálny príd. (lat.) nové v spojení vitálny liek životný, životne dôležitý liek: Situácia začína byť vážna napriek tomu, že distribútori sa vitálne lieky snažia zabezpečiť. (TLAČ)
Prídavné meno vitálny (z lat. vitalis od vita — život) zaznamenávame ako nový výraz v spojení s podstatným menom liek. Pomenovaním vitálny liek rozumieme liek, ktorý je potrebný pre život, na zabezpečenie nevyhnutného fungovania organizmu. Kým pri spojeniach vitálna sila, vitálna energia sa zdôrazňuje príznak životaschopnosti, pri spojení vitálny liek sa dostáva do popredia aspekt zachovania základných životných funkcií ľudského organizmu, záchrany či udržania života.
Silvia Duchková
Spisovný jazyk — to sme už viac ráz zdôrazňovali — tvorí integrálnu časť zložitejšej skutočnosti. Tendencie, ktoré sa objavujú v celej skutočnosti slovenskej ako takej, možno vidieť i na jazyku. Ba na jazyku ešte najzreteľnejšie i najchytrejšie, pretože spisovným jazykom narába práve najuvedomelejšia vrstva národná, intelektuálovia. Asi pred troma rokmi, keď svetová hospodárska kríza najviacej zaľahla na Slovensko a keď na Slovensku na mnohé zjavy silnej hospodárskej depresie pozerali ako na zjavy, spôsobené výlučne alebo aspoň do veľkej miery dovtedajšou, Slovensku nežičlivou hospodárskou politikou centralistickou, začala sa i sústavnejšia reakcia protičeská v oblasti jazyka.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 146. *
strana 319
Imprinter? — Pracovníci Tatra Banky nám napísali: „Zaujímalo by nás, ako skloňovať slovo imprinter. V bankovej sfére sa týmto slovom označuje zariadenie, ktorým sa pri platbe platobnou kartou za tovar alebo služby tlačia na účet údaje identifikujúce platobnú kartu a vykonanú platbu.“ V tejto súvislosti nás trocha zarazilo, že opytujúci sa vôbec nepochybovali o potrebnosti výrazu imprinter v slovnej zásobe slovenčiny. Boli totiž presvedčení, že ide o slovo, ktoré nemá slovenský náprotivok, teda sa bez neho nemožno zaobísť.
Odpoveď na otázku, či možno výraz imprinter skloňovať, je jednoduchá. Slovo imprinter je totiž podstatným menom mužského rodu, a preto má — rovnako ako ďalšie slová cudzieho pôvodu zakončené pevnou (nie pohyblivou) samohláskou, napr. kráter, revolver, zeler — zmiešané skloňovanie, t. j. niektoré prípony má podľa vzoru stroj, iné podľa vzoru dub. V praxi to znamená, že v L sg. má príponu -i, v N a A pl. príponu -y. Slovo imprinter má teda tieto skloňovacie podoby v singulári: G imprintera, D imprinteru, A imprinter, L imprinteri, I imprinterom; v pluráli: N imprintery, G imprinterov, D imprinterom, A imprintery, L imprinteroch, I imprintermi.
Vynárajú sa tu však aj ďalšie otázky, totiž otázky, či je slovo imprinter v slovenčine potrebné, či by nebolo vhodnejšie nahradiť ho iným, zrozumiteľnejším pomenovaním.
Ani tvrdenie pracovníkov banky, že anglický výraz imprinter nemá slovenský náprotivok, neobstojí. V slovenčine totiž už dlho funguje pomenovanie tlačiareň, ktoré má podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (3. vyd., Bratislava, Veda 1997) aj význam „prídavný mechanizmus umožňujúci vytlačenie počítačových údajov“. Slovom tlačiareň sa teda označuje presne to, čo sa v bankovej sfére pomenúva výrazom imprinter.
Imprinter je teda tlačiareň.
Katarína Hegerová
strana 320
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Vážení poslucháči, kto by z nás nepoznal pomenovanie sivá eminencia? Dnes ho nespomíname ani tak preto, že sa dakedy toto spojenie používa v neslovenskej podobe „šedá eminencia“, ako preto, že chceme poukázať na jeho pôvod. Význam spojenia je azda dostačujúco známy: sivou eminenciou voláme muža (resp. už aj ženu) v pozadí, osobu, ktorá nestojí o to, aby svoju skutočnú moc ukazovala verejne. Sivá eminencia koná nenápadne, ale pevne drží v rukách všetko rozhodovanie v dôležitých veciach: usmerňuje ľudí s vysokým postavením, prípadne ovplyvňuje chod podniku, úradu a pod.
Pôvod spojenia sivá eminencia musíme hľadať dakedy na začiatku 17. storočia, keď kardinál Richelieu ovládal Francúzsko, no Richelieua ovládal jeho priateľ, kapucínsky mních nazývaný jednoducho Otec Jozef. Tento vysoko vzdelaný mních, pôvodom aristokrat viedol asketický život plný odriekania. Svoje veľké diplomatické schopnosti však dával do služieb Francúzska, z ktorého chcel urobiť prvú veľmoc Európy. Stál v pozadí mnohých rozhodujúcich udalostí vtedajšieho európskeho diania. Kým však jeho priateľ a predstavený Richelieu nosil kardinálsky plášť, diplomat Otec Jozef, zachovávajúc rehoľné sľuby, chodil bosý a v chatrnom sivom rúchu. Odtiaľ pochádza aj jeho prezývka Sivá eminencia, ktorá neskôr zovšeobecnela a stala sa označením osoby pôsobiacej v pozadí niekoho alebo niečoho.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 5. 1997)