Obsah

strana 193

Konkurencia predložiek v a na

JÁN HORECKÝ

Skutočná konkurencia medzi predložkami v a na v priestorovom význame je len v dvojici, v Liptove — na Liptove (niekedy aj v Zemplíne — na Zemplíne), prípadne aj v dvojici vo Vrútkach — na Vrútkach. Také dvojice ako v internáte — na internáte sú menej časté a proti dvojiciam typu v predajni — na predajni sa stavajú odmietavo nielen kodifikátori spisovného jazyka, ale aj sami používatelia tohto jazyka. V bibliografii Slovenskí jazykovedci je zaznačených desať drobností s touto tematikou v období do r. 1975 a sedem v ďalšom desaťročí. Svedčí to o značnom záujme o túto otázku. Argumentácia v týchto príspevkoch však nie je dosť presvedčivá, neberú sa do úvahy všetky vzťahy a všetky významové odtienky týchto predložiek. Niekedy sa dokonca argumentuje tým, že takéto používanie predložky na nespresňuje dorozumievanie, preto ich kodifikácia odmieta (Oravec, 1968 a).

Je však pozoruhodné, že v jazykovednej literatúre sa pomrne málo uvádzajú také spojenia ako na univerzite, na ministerstve. J. Oravec ich spomína len dosť neurčito (Oravec, 1968 b). V hesle na v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1998) sa takéto použitie uvádza pri prvom význame lokálovej predložky na: je učiteľom na vysokej škole. Niekedy sa šíri domnienka, že ak sa použije väzba typu na univerzite, už apriori ide o nesprávne či neprípustné predložkové väzby. Preto je podľa našej mien-


strana 194

ky potrebné a užitočné bližšie analyzovať význam predložky na a paralelne aj v/do a poukázať na ich vzájomné vzťahy.

V teórii predložiek sa vcelku odôvodnene predpokladá, že ich základný význam je priestorový. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že prvotnou funkciou predložiek je poukazovať na situácie, na rozloženie javov v priestore a druhotne aj v čase. Pritom treba brať do úvahy aj vzťah predložiek k pádom a k nadradeným slovesám (Oravec, 1958).

Z hľadiska základných priestorových vzťahov treba rozlišovať položenie vnútri nejakého objektu a nie vnútri, teda na jeho povrchu vo vertikálnom i horizontálnom smere. Tieto vzťahy sa vyjadrujú predložkami v/vo a na, ak ide o polohu alebo stav. Základné smerové predložky tu sú do — na. Predložka na je vlastne viacfunkčná (viaže sa s lokálom a akuzatívom) a práve táto viacfunkčnosť dáva dobrý podnet na riešenie problematiky.

Spomenuté základné priestorové vzťahy možno ilustrovať týmito príkladmi: V rodnom dome F. Kostku je múzeum. — Do tohto domu vstúpili včera prví návštevníci./Na rodnom dome F. Kostku bola umiestnená bronzová plaketa. — Na rodný dom F. Kostku umiestnili bronzovú plaketu.

Teda schematicky: vnútri v do kde kam vonku na na

Podobné vzťahy možno osvetliť aj v súvislosti so slovom dvor. Ak sa dvor chápe ako pomerne uzavretý priestor, umiestnenie v ňom sa vyjadruje predložkou v: Vo dvore visela bielizeň. Smerovanie sa vyjadruje predložkou do: Do dvora voviezli prvé stoly a stoličky. Ak sa má vyjadriť, že ide o otvorený priestor, použije sa predložka na: Deti sa s obľubou hrávali na dvore. Na dvor im doviezli kubík piesku.

So vzťahom vnútri — vonku je analogický vzťah v strede — na okraji: V dedine bol čulý ruch. — Do dediny prišli neznámi turisti. Ale: S obľubou sme trávili dovolenky na dedine (t. j. v oblasti, v priestore dediny). — Na dedinu sme chodievali kupovať mlieko pre deti. Podobný vzťah je aj v spojeniach na ulici, na námestí. Zaujímavý je aj protiklad v meste — na predmestí: V meste často vzniká dopravná zápcha. — Do mesta smeruje dlhý


strana 195

prúd áut./Na predmestie sme vysťahovali všetky továrne. — Na predmestí bola doprava menej hustá.

V takýchto situáciách sa prejavuje aj vzťah medzi stredom a okrajom, centrom a perifériou. Zaujímavý doklad o tomto vzťahu uvádza E. Jóna (1940/41), keď pripomína, že v Gemeri a Novohrade sa vždy hovorievalo v Lučenci, v Zálužanoch, v Sušanoch, ale na Málinci, na Pondelku, ale aj na Pondelok, na Málinec. Takáto situácia sa objavuje aj vo výraze vo Vrútkach — na Vrútkach. Protikladom vo — do sa poukazuje na charakter (uzavretého) mesta, protikladom na — na skôr na charakter Vrútok ako železničnej stanice. Na západnom Slovensku je napr. malá stanička Devínske Jazero, ktorá však nemá charakter obce, je to len niekoľko budov, preto sa miesto vyjadruje len predložkou na: Prestupovali sme na Devínskom Jazere. — Na Devínske Jazero prišiel náš vlak s hodinovým meškaním.

Vzťah centrum — periféria sa niekedy dopĺňa alebo kríži so vzťahom nižšie položený — vyššie položený, a to nielen vo vertikálnom zmysle, ale napr. aj z hľadiska terénu položeného južne alebo severne: na Starej Turej, na Myjave. Preto sa azda rozšírili len spojenia s predložkou na v názvoch oblastí (často bývalých žúp): na Orave, na Kysuciach, na Hanej, na Záhorí, na Spiši, ale v Turci (ktorý sa chápe ako uzavretá kotlina), v Gemeri, v Honte, v Novohrade. Varianty v Liptove — na Liptove zodpovedajú predstave o Liptove ako uzavretom celku alebo o jeho položení vyššie (severnejšie).

Podobne aj na Považí, na Pohroní, ale v Podunajsku, v Potisí. Rozdiel vo väzbách na Slovensku, na Morave, na Ukrajine, ale v Čechách, v Poľsku, v Rakúsku azda pramení z nedostatku presnejšieho ohraničenia. Ak je totiž istý štátny útvar vymedzený pomenovaním jeho politického zriadenia, používa sa vždy predložka v: v Slovenskej republike, v Českej republike, v Ruskej federácii, v Holandskom kráľovstve.

Bez využitia protikladu v — na sa vyjadruje umiestnenie na ostrovoch a polostrovoch: na Malte, na Madagaskare, na Balkáne, na Pyrenejskom polostrove. V názvoch horstiev nemá zmysel zdôrazňovať vzťah k povrchu, preto sú bežné výrazy v Tatrách, v Malých Karpatoch, v Malej Fatre, v Alpách, v Pyrenejách. Podobne aj v názvoch svetadielov: v Európe, v Afrike, v Austrálii, v Antarktíde.

Osobitnú skupinu (len s čiastočnou oporou v protiklade vnútri — vonku) tvoria výrazy ako byť na vzduchu, na daždi, na slnku, resp. vyjsť na


strana 196

vzduch, na slnko. (Len z hľadiska astronómie, resp. vesmírnej topografie možno uvažovať aj o situácii vnútri: v Mesiaci, v Slnku, resp. na povrch: na Mesiac, na Mars, na Slnko.)

Osobitná situácia, a teda aj osobitná problematika súvisí s takými výrazmi ako študovať na univerzite, pracovať na ministerstve, resp. ísť na univerzitu, na ministerstvo. Tu nejde o vyjadrenie priestorových vzťahov, ale o vyjadrenie všeobecnejšieho vzťahu k inštitúciám a organizáciám.

Aj tu možno za východisko vziať základný vzťah vnútri — vonku. Ak je na dverách ordinácie nápis ambulancia pre vnútorné choroby, môže lekár i pacient vstúpiť do ambulancie, byť v ambulancii. V skutočnosti však ambulancia v organizácii nemocníc predstavuje osobitný organizačný útvar, v ktorom je viac špecifických ambulancií, ale najmä pomocných útvarov, ako napr. röntgenové pracovisko, biochemické laboratórium, sadrovňa. Preto sa bežne hovorí, že lekár má službu na ambulancii, podobne aj na klinike, na oddelení. (Z hľadiska jazykovej kultúry sa to však hodnotí ako nenáležité.)

Vzťah patričnosti k inštitúcii sa však najčastejšie vyjadruje predložkou na: pracovať na katedre slovenského jazyka, študovať na filozofickej fakulte, stretneme sa na univerzite. Podobne aj pracovať na ministerstve, na Úrade vlády SR, na Predsedníctve SAV (ale tradične: v Kancelárii prezidenta SR). Takisto aj v smerovom význame: ide na katedru, na rektorát, na ministerstvo, na Úrad vlády, na Predsedníctvo SAV.

Staršia predstava uzavretého priestoru sa však udržiava aj v spojeniach ako pracovať v knižnici (aj v Univerzitnej knižnici, hoci v podstate ide o inštitúciu), chodiť často do knižnice, pracovať v archíve, byť zamestnaný v Štátnom archíve, ale chodiť do archívu, ísť do Štátneho archívu.

Neistota ostáva len v takých spojeniach ako bývať v internáte — na internáte, pracovať v predajni — na predajni. Zdá sa však, že tu prevažuje predstava o vnútorných priestoroch, teda mali by sa uprednostňovať spojenia v predajni — do predajne.

Predložkou na (ale nie predložkou v — do) sa vyjadruje aj v prenesenom, metonymickom význame priestorový vzťah v zmysle otvoreného priestranstva, ale s označením pomenovania inštitúcie: namiesto výrazu na ihrisku, na štadióne Slovana sa v neoficiálnom, bežnom vyjadrovaní používa len pomenovanie inštitúcie: na ihrisku Slovana — na Slovane, ísť na Slovan. Podobne na Lokomotíve — na Lokomotívu, na Interi — na Inter.


strana 197

Tento stav pripomína už J. Jacko (1974) v spojeniach na Pasienkoch, na olympiáde. Takisto je možné skratkovité metonymické pomenovanie v súvislosti s inštitúciou: na Úrade vlády — na vláde, na vládu, ide však o štylisticky príznakové vyjadrenie.

Metonymický vzťah k inštitúcii sa vyjadruje v spojeniach ako na katedre — na zasadnutí členov katedry, prídeš na katedru — na zasadnutie katedry. Podobne na výbore sa rozhodlo — pozvali ho na výbor, na vláde sa o tom dnes nerokovalo. Aj vyjadrenia na katedre, na výbore sú štylisticky príznakové.

Tento význam úzko súvisí s ďalším významom predložky na, ktorým sa vyjadruje vzťah účasti na nejakej akcii: na koncerte, na predstavení, ale najmä na pretekoch, na majstrovstvách.

Uvedené príklady ukazujú dosť presvedčivo, že predložkami v/vo — do, resp. na sa vyjadruje predovšetkým priestorová situácia vnútri — na povrchu, ale aj v centre — na periférii. O použití konkrétnej predložky však rozhoduje predstava hovoriaceho (často tradičná alebo zakotvená v miestnom úze). Od priestorového významu však treba rozlišovať široký vzťah príslušnosti k inštitúcii. A tu sa využíva spravidla predložka na v širokom vzťahovom význame. V každom prípade sa však vo voľbe vhodnej predložky prejavuje aj spôsob myslenia hovoriaceho, jeho predstavy a chápanie situácie.

LITERATÚRA

JACKO, J.: Slovenská morfológia v škole. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974. 235 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková, 3. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1997. 943 s.

JÓNA, F.: Funkcia predložiek v spisovnej slovenčine. 2. Predložka na. Slovenská reč, 8, 1940/41, s. 256 — 260.

ORAVEC, J.: Konkurovanie predložiek na, do a iných s predložkou k. Slovenská reč, 24, 1959, s. 86 — 98.

ORAVEC, J.: Významová stavba predložky na. Slovenská reč, 23, 1958, s. 194 — 207.

ORAVEC, J.: Významová štruktúra prvotných predložiek. Jazykovedný časopis, 19, s. 41 — 49. (1968 a).

ORAVEC, J.: Slovenské predložky v praxi. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo . 224 s. (1968 b).


strana 198

Poznámky k niektorým odborným pomenovaniam z oblasti mechanizácie

ochrany rastlín a zavlažovania

FRANTIŠEK SRNKA

V mechanizácii ochrany rastlín sa vyskytujú rozdielne pomenovania častí postrekovačov a rosičov zabezpečujúcich bezprostredný rozptyl ochrannej látky do prostredia alebo na rastliny. Tieto časti nazývame rozprašovacie, rozptyľovacie alebo rozstrekovacie zariadenie, pričom ide o tú istú vec, tú istú časť stroja, ktorou sa aplikuje ochranná látka. Rozdielne označenie neprospieva jednoznačnému technickému vyjadrovaniu. V tomto príspevku poukážeme na významovú náplň jednotlivých pomenovaní a na základe toho sa pokúsime formulovať odporúčania na používanie niektorých termínov.

Slovesné podstatné meno rozprašovanie je utvorené od slovesa rozprašovať s významom „rozptyľovať v drobných čiastočkách tekutinu alebo prášok vo vzduchu“. Rozprašovať však znamená aj rozstrekovať, rozprskovať a pod. Od slovesa rozprašovať máme utvorené pomenovanie príslušného stroja v podobe rozprašovač. Je to teda „prístroj, stroj, prostriedok či zariadenie na rozprašovanie kvapaliny v jemných kvapôčkach alebo veľmi jemných suchých čiastočiek nejakej látky v tuhom stave v podobe prášku“.

Slovo rozptyľovanie je zviazané so slovesom rozptyľovať, ktoré má význam „spôsobovať rozšírenie, rozplynutie niečoho po okolí“ a iste aj ďalšie významy, ktoré si tu nemusíme všímať.

Slovesné podstatné meno rozstrekovanie je odvodené od slovesa rozstrekovať, teda „striekaním rozptyľovať v podobe kvapiek“.

Vo vysvetlení základných pojmov možno postrehnúť, že sloveso rozptyľovať má všeobecnejšiu platnosť, lebo ním vyjadrujeme činnosť rozprašovania i rozstrekovania.

Všimnime si ešte sloveso postrekovať, pri ktorom je v Synonymickom slovníku slovenčiny odkaz na sloveso striekať s významom „dávať v tenkom prudkom prúde niekam tekutinu, čiže rozptýleným prúdom tekutiny niečo pokrývať“. Pri slovese postrekovať, postriekavať sa uvádza príklad strieka, postrekuje, postriekava stromy, vinič s obmedzujúcim významom — po povrchu.


strana 199

Z naznačeného vysvetlenia môžeme usúdiť, že sloveso rozptyľovať má širšiu a všeobecnejšiu platnosť a znamená „spôsobovať rozšírenie, rozplynutie niečoho po okolí“, pričom nemusí ísť vždy o tekutinu. Na naše ciele činnosť, o ktorú ide, lepšie pomenúva sloveso rozprašovať a odvodenina rozprašovací, čo dokladá aj Synonymický slovník slovenčiny, aj Krátky slovník slovenského jazyka v hesle rozprašovač s výkladom „prostriedok na rozprašovanie kvapaliny alebo sypkej látky“. To je napokon najvýstižnejšie pomenovanie aj so zreteľom na materiály.

Stojí za uváženie na pomenovanie koncovej aplikačnej časti postrekovača alebo rosiča používať pomenovanie postrekovacia (rosiaca) koncovka. Koncovka znamená „koncovú fázu alebo časť niečoho“, v našom prípade časť, v ktorej dochádza k rozprašovaniu kvapaliny. Na postrekovačoch teda máme postrekovaciu a na rosičoch rosiacu koncovku.

Zhrnieme: Na všeobecné pomenovanie zariadenia, ktoré zabezpečuje rozptyl postrekovej látky, prášku, prípadne aj hnojiva môžeme použiť termín rozprašovacie zariadenie. V konkrétnom prípade na pomenovanie koncovej časti postrekovačov a rosičov lepšie vyhovuje termín postrekovacia (rosiaca) koncovka.

V súvislosti s ochranou rastlín sa používa termín zahmľovanie na pomenovanie aplikácie tekutých ochranných látok vo forme hmly. Treba však upozorniť na to, že slovo zahmľovanie uvádzané aj v terminológii odboru poľnohospodárska technika (ešte za ČSFR) a publikované sčasti v časopise Zemědělská technika č. 5/1990 nie je utvorené správne. Od slovesa zahmliť nedokonavé sloveso má podobu zahmlievať a od neho možno utvoriť slovesné podstatné meno v podobe zahmlievanie. Prístroj alebo zariadenie na jeho uskutočnenie je zahmlievač a nie zahmľovač.

V súvislosti so zavlažovaním sa stretávame s termínmi závlaha postrekom, postrekovanie, postrekovač, minipostrekovač a iné.

Už dlhšie sa usilujeme presadiť rozlíšenie pomenovaní strojov a zariadení na ochranu rastlín a na zavlažovanie tak, aby sa ich rozlíšením jednoznačne určilo, o aké stroje ide. Už v r. 1972 sme v tejto veci publikovali svoj názor a po konzultácii s pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV vysvetlili i odôvodnili jeho správnosť. Pokúsime sa znovu túto otázku oživiť a priblížiť tak podstatu problému.


strana 200

Pri posudzovaní správnosti pomenovaní vychádzame z toho, že termíny postrekovať a postrekovač sa používajú vo význame „rozptyľovať kvapalinu na veľmi drobné častice pri ochrane rastlín proti chorobám a škodcom“, ale aj vo význame „aplikovať závlahovú vodu s cieľom zavlažovať rastliny doplnkovou závlahou“.

Z hľadiska pestrosti vyjadrovania je opodstatnené mať dostatok lexikálnych jednotiek na pomenovanie tej istej veci, mať možnosť výberu výrazov. Na druhej strane treba vidieť, že v odbornej oblasti je nevyhnutné vyjadrovať sa jednoznačne. Sme presvedčení, že je správnejšie rozlíšiť dve rozdielne veci — postrekovanie a zadažďovanie — a synonymá nahradiť jednoznačnými pomenovaniami ako zotrvávať pri starom vyjadrovaní. Zastávame teda stanovisko, že nasledujúce rozlíšenie v odbornej terminológii je správne. Odporúčame ďalej používať takéto odborné výrazy: postrekovať, postrekovanie, postrekovač a odvodené výrazy v súvislosti s ochranou rastlín; zadažďovať, zadažďovanie, zadažďovač a odvodené výrazy v súvislosti so zavlažovaním pôdy rozstrekovaním vody v podobe dažďa. Pri zadažďovaní ide o aplikáciu závlahovej vody jednou alebo viacerými prúdnicami s dýzami, ktoré ju rozstrekujú na povrch pôdy. Tým sa vytvárajú väčšie kvapky padajúce na pôdu ako dážď. Takto sa napodobňuje prirodzené dopĺňanie vlahy dažďom. Preto je náležité v súvislosti so zavlažovaním týmto spôsobom používať termíny zadažďovanie, zadažďovač, zadažďovať atď. Túto možnosť pripúšťa aj Synonymický slovník slovenčiny (s. 934). Uvádzané pomenovania spĺňajú aj požiadavku motivačnej zreteľnosti a sú dostatočne presné.

Postrekovaním rozumieme rozptyľovanie kvapaliny na častice s priemerom do 0,45 mm, ktoré sa usmerňujú do porastu, na porast alebo na pôdu tak, aby kvapôčky dopadli na záujmovú plochu. Význam jemného rozptylu ochrannej látky spolu s médiom je v tom, že splní svoju ochrannú funkciu bez toho, aby bola zasiahnutá celá plocha rastlín.

Svoju úvahu uzatvárame takto: termíny postrekovanie, postrek, postrekovač, postrekovať, postrekovací vzťahujeme výlučne na aplikáciu chemických prostriedkov v tekutom stave s cieľom ochraňovať rastliny. Preto tieto výrazy nepatria do oblasti zavlažovania.


strana 201

Na druhej strane termíny zavlažovanie zadažďovaním, zadažďovať, zadažďovací, zadažďovač, mikrozadažďovač a ďalšie odvodené výrazy súvisia všeobecne s aplikáciou závlahovej vody vo forme dažďa na povrch poľa. Napriek tomu bude správne, ak v odbornej terminológii pri zadažďovaní použijeme napr. termíny rozstrek, dostrek, výstrekový uhol a pod.

Treba vyzdvihnúť, že pri príprave STN-ISO sa už na tieto okolnosti prizeralo.

Napokon sa žiada upozorniť na výrazy tryska a dýza. Aj pri postreku, aj pri zadažďovaní je správne pomenúvať tieto časti prístrojov termínom dýza, lebo slovo tryska sa pokladá za technický slangový výraz.

Spisovným jazykom a nie nárečím stala sa spisovná reč slovenská od chvíle, keď vznikla, t. j. vtedy, keď bola normovaná podľa istého vzoru stredoslovenského ľudového nárečia a keď sa musela hneď od samého počiatku v svojom slovníku postaviť na stanovisko budovania jeho prejímaním z iných slovanských jazykov a tvorením výrazov nových. Toto budovanie slovníka sa datuje hneď od tej chvíle, keď sa začalo písať spisovnou slovenčinou o najrozličnejších otázkach, napr. v Štúrových Slovenských národních novinách. Od prvého čísla počínajúc museli sa v zátvorke tlmočiť rozličné, najmä terminologické výrazy pomocou prekladov latinských alebo nemeckých, obyčajne obidvoma naraz. Z toho bolo zrejmé, že tieto výrazy neboli všetky bežné vo vtedajšej pospolitej slovenčine, t. j. v miestnych ľudových nárečiach, najmä stredných.

Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 104. *

* Citáty z diela Ľ. Nováka uverejňujeme pri príležtosti jeho nedožitých 90. narodenín.


strana 202

Doplnky k slovenským menám machorastov a lišajníkov (lichenizovaných húb)

ANNA KUBINSKÁ — IVAN PIŠÚT

Slovenské mená rodov machorastov vytvoril Peciar (1957, 1959) a mená vybraných druhov uverejnili Kubinská — Peciar (1992). Mená vybraných rodov a druhov lišajníkov (lichenizovaných húb) uverejnili Pišút — Lackovičová — Lisická (1983). Požiadavky praxe si vynútili vypracovanie dodatkov (Pišút — Lackovičová — Lisická, 1989, 1991). Slovenský preklad publikácie o lišajníkoch, machorastoch a papraďorastoch (Kremer — Muhle, 1997) vyvolal potrebu tvorby ďalších mien rodov (v texte vytlačené tučne) a druhov v týchto rastlinných skupinách. Predkladajúc ich zainteresovanej verejnosti, ďakujeme Dr. I. Masárovi za jazykovú revíziu názvov a ochotnú pomoc pri tvorbe niektorých mien.

M a c h o r a s t y

P e č e ň o v k y

Anastrepta orcadensis (Hook.) Schiffn. — chlopňovka orknejská

Anthelia julacea (L.) Dumort. — kvetuša jahňadovitá

Anthoceros agrestis Paton — rožtek bodkovaný

Bazzania flaccida (Dumort.) Grolle — korbáčovec ochabnutý

Calypogeia muelleriana (Schiffn.) Müll. Frib. — čiapočka Müllerova

Chiloscyphus pallescens (Ehrh. ex Hoffm.) Dumort. — pošvovka bledá

Fossombronia caespitiformis De Not. ex Rabenh.— škridlovka trsnatá

Fossombronia wondraczekii (Corda) Lindb. — škridlovka Vondráčkova

Gymnomitrion corallioides Nees — holohlávok koralovitý

Harpanthus flotovianus (Nees) Nees — kosierik Flotowov

Lophocolea minor Nees — hrebeňovec malý

Lophozia capitata (Hook.) Macoun — zárezovka hlávkovitá

Lophozia incisa (Schrad.) Dumort. — zárezovka rozstrapkaná

Metzgeria temperata Kuwah. — stužtička pestrá

Mylia anomalia (Hook.) Gray — mýlia nesúmerná


strana 203

Nardia compressa (Hook.) Gray — obličkovec sploštený

Plagiochasma rupestris (Forst.) Steph. — krátkonôžka skalná

Plagiochila punctata Taylor — papraďovka bodkovaná

Porella arboris-vitae (With.) Grolle — uchatka hladkoplodá

Riccardia chamaedryfolia (With.) Grolle — chabuľa bradolistá

Riccardia palmata (Hedw.) Carruth. — chabuľa palmovitá

Riccia breidleri Jur. — mrvka Breidlerova

Riccia huebeneriana Lindenb. — mrvka Hübenerova

Sauteria alpina (Ness) Ness — sotéria alpská

Scapania aspera M. Bernet et Bernet — korýtkovec drsný

Sphenolobus helleranus (Nees) Steph.— klinovček Hellerov

Sphaerocarpos michelii Bellardiguľkovec Michelov

Targionia hypophylla L. — jazýček podlístkovitý

M a c h y

Aloina rigida (Hedw.) Limpr. — tučnolist tuhý

Amblyodon dealbatus (Hedw.) B. S. G. — tupozub belavý

Amblystegium subtile (Hedw.) B. S. G. — pavučinovec jemný

Amblystegium tenax (Hedw.) C. E. O. Jensen — pavučinovec pevný

Andreaea nivalis Hook. — štrbinka snežná

Andreaea rothii F. Weber et D. Mohr — štrbinka Rothova

Anoectangium aestivum (Hedw.) Mitt. — čiaškovec hustý

Anomodon longifolius (Brid.) Hartm. — drsnolist dlhý

Atrichum tenellum (Röhl.) B. S. G. — katarínka jemná

Aulacomnium androgynum (Hedw.) Schwägr. — pásikavec obojaký

Aulacomnium turgidum (Wahlenb.) Schwägr. — pásikavec tundrový

Bartramia stricta Brid. — štetinka tuhá

Braunia alopecura (Brid.) Limpr. — vrúbovka psiarkovitá

Bryoerythrophyllum recurvirostrum (Hedw.) P. C. Chen — palošík zakrivený

Bryoxiphium norvegicum (Brid.) Mitt. — mečiarik nórsky

Bryum erythrocarpum Schwägr. s.l. — prútnik červenoplodý

Calliergon sarmentosum (Wahlenb.) Kindb. — barinovec pospletaný

Campylopus fragilis (Brid.) B. S. G. — kriváčik krehký


strana 204

Campylopus polytrichoides De Not. — kriváčik ploníkovitý

Catoscopium nigritum (Hedw.) Brid. — háčikovec černastý

Cinclidium stygium Sw. — kopulka odpudivá

Cinclidotus aquaticus (Hedw.) B. S. G. — mriežkovec vodný

Cirriphyllum cirrosum (Schwägr.) Grout — chvostík úponkatý

Cirriphyllum piliferum (Hedw.) Grout — chvostík vlasovitý

Cirriphyllum tommasinii (Sendtn. ex Boulay) Grout —chvostík Vaucherov

Coscinodon cribrosus (Hedw.) Spruce — sieťovec vankúšikovitý

Crossidium squamiferum (Viv.) Jur. — riasnatka šupinatá

Cyrtomnium hymenophylloides (Huebener) T. J. Kop. — meríkovec blanolistý

Desmatodon latifolius (Hedw.) Brid. — spletenec širokolistý

Dicranella palustris (Dicks.) Crundw. ex E. F. Warb. — dvojhrotka kostrbatá

Dicranella schreberiana (Hedw.) Dixon — dvojhrotka Schreberova

Dicranoweisia cirrata (Hedw.) Lindb. ex Milde — drobnohrotka poprehýbaná

Dicranodontium denudatum (Brid.) E. Britton ex R. S. Williams — hrotozubec lámavý

Dicranum elongatum Schleich. ex Schwägr. — dvojhrot predĺžený

Dicranum muehlenbeckii B. S. G. — dvojhrot Mühlenbeckov

Dicranum tauricum Sap. — dvojhrot vzpriamený

Dichodontium pellucidum (Hedw.) Schimp. — klanozubec priesvitný

Didymodon ferrugineus (Schimp. ex Besch.) M. O. Hill — fúzatka prehnutá

Didymodon giganteus (Funck) Jur. — fúzatka obrovská

Didymodon vinealis (Brid.) R. H. Zander — fúzatka viničná

Distichophyllum carinatum Dixon et Nichols — dvojlístok člnkovitý

Drepanocladus revolvens (Sw.) Warnst. — kosáčik obrátený

Entodon concinnus (De Not.) Paris — trávnatec nežný

Entodon schleicheri (Schimp.) Demet. — trávnatec Schleicherov

Entosthodon curvisetus (Schwägr.) Müll. Hal. — miešok poskrúcaný

Ephemerum serratum (Hedw.) Hampe — pŕchavka pílkovitá

Eucladium verticillatum (Brid.) B. S. G. — krásavec praslenovitý

Fabronia octoblepharis Schwägr. — zubačka bičíkovitá


strana 205

Fissidens taxifolius Hedw. — pošvatec tisolistý

Grimmia atrata Miel. ex Hornsch. — drobivka černastá

Grimmia incurva Schwägr. — drobivka zakrivená

Gymnostomum calcareum Nees et Hornsch. — naháčik vápnomilný

Herzogiella seligeri (Brid.) Z. Iwats. — trúchnivka Seligerova

Heterocladium heteropterum (Bruch ex Schwägr.) B. S. G. — výbežkatec rôznolistý

Hygrohypnum ochraceum (Wilson) Loeske — zmáčanec žltý

Hypnum lacunosum (Brid.) Hoffm. — rakyt jamkatý

Hypnum revolutum (Mitt.) Lindb. — rakyt vrcholíkovitý

Isopterygiopsis pulchella (Hedw.) Z. Iwats. — drobnolístok prekrásny

Isothecium myurum Brid. — plazivec chvostíkovitý

Kiaeria starkei (F. Weber et D. Mohr) I. Hagen — briadka Starkeho

Leptodontium flexifolium (Dicks.) Hampe — čibis krivolistý

Mielichhoferia mielichhoferi (Funck) Loeske — bavorka Mielichhoferova

Mnium hornum Hedw. — merík tŕnitý

Myurella julacea (Schwägr.) B. S. G. — myšichvost jahňadovitý

Oligotrichum hercynicum (Hedw.) Lam. et DC. — plešivec hercýnsky

Orthodontium lineare Schwägr. — slankavec čiarkovitý

Orthothecium rufescens (Brid.) B. S. G. — rovnoplod ryšavý

Orthotrichum affine Brid. — bochník spletený

Orthotrichum cupulatum Brid. — bochník čiaškovitý

Palustriella commutata (Hedw.) Ochyra — kosierik premenlivý

Paraleucobryum enerve (Thed.) Loeske — rebrovec belavý

Plagiobryum zierii (Hedw.) Lindb. — jahňadník striebristý

Pogonatum aloides (Hedw.) P. Beauv. — ploníček zúbkatý

Pohlia wahlenbergii (F. Weber et D. Mohr) A. L. Andrews — celokrajka belavá

Polytrichum sexangulare Brid. — ploník snežný

Polytrichum strictum Brid. — ploník tuhý

Pseudoleskeella nervosa (Brid.) Nyholm — niťovka žilnatá

Psilopilum laevigatum (Wahlenb.) Lindb. — plešatec hladký

Pterogonium gracile (Hedw.) Sm. — krídlatec štíhly

Ptychodium plicatum (F. Weber et D. Mohr) Schimp. — riasnatka pôvabná

Racomitrium aciculare (Hedw.) Brid. — trhanček ihlovitý


strana 206

Racomitrium lanuginosum (Hedw.) Brid. — trhanček chlpatý

Rhodobryum ontariense (Kindb.) Kindb. — ružolístok kanadský

Rhynchostegiella tenella (Dicks.) Limpr. — zobuľka tenučká

Rhynchostegium riparioides (Hedw.) Cardot — zobáčik brehový

Rhytidiadelphus loreus (Hedw.) Warnst. — kostrbatec remeňovitý

Saelania glaucescens (Hedw.) Broth. — sivuška modravá

Sanionia uncinata (Hedw.) Loeske — kosáčik pazúrikatý

Schistidium maritimum (Turn.) B. S. G. ex Poelt — vrstevnatka prímorská

Schistostega pennata (Hedw.) F. Weber et D. Mohr — tieňovka svietivá

Sphagnum compactum Lam. et DC. — rašelinník stlačený

Sphagnum denticulatum Brid. — rašelinník zúbkatý

Sphagnum fimbriatum Wilson ex Wilson et Hook. f. — rašelinník prstovitý

Shagnum fuscum (Schimp.) H. Klinggr. — rašelinník hnedý

Sphagnum magellanicum Brid. — rašelinník patagónsky

Sphagnum papillosum Lindb. — rašelinník bradavičnatý

Splachnum ampullaceum Hedw. — ampulka bankovitá

Splachnum luteum Hedw. — ampulka žltá

Splachnum rubrum Montin. — ampulka červená

Stegonia latifolia (Schwägr.) Venturi ex Broth. — širokolist striebristý

Thamnobryum alopecurum (Hedw.) Gangulee — stromkovec psiarkovitý

Timmia austriaca Hedw. — strapaňa rakúska

Tomenthypnum nitens (Hedw.) Loeske — chlpáčik lesklý

Tortella fragilis (Hook. et Wilson) Limpr. — závitovka krehká

Tortula norvegica (Web. f.) Wahlenb. ex Lindb. — skrútenec nórsky

Tortula ruralis (Hedw.) P. Gaertn., B. Mey., Scherb. — skrútenec obyčajný

Tortula subulata Hedw. — skrútenec šidlovitý

Trematodon ambiguus (Hedw.) Hornsch. — dierkavec predĺžený

Trichostomum brachydontium Bruch — chlpatec krátkozúbkatý

Ulota phyllantha Brid.— brčkavec kvetolistý

Weissia brachycarpa (Nees et Hornsch.) Jur. — brvinka krátkoplodá

L i š a j n í k y

Acarospora sinopica (Wahlenb.) Körb. — mnohospórovka železitá

Arthonia tumidula (Ach.) Ach. — artónia rumelkovitá


strana 207

Aspicilia contorta (Hoffm.) Kremp. — manovník stlačený

Caloplaca citrina (Hoffm.) Th. Fr. — krásnica citrónová

Caloplaca flavescens (Huds.) J. R. Laundon — krásnica lúčovitá

Cladonia caespiticia (Pers.) Flörke — dutohlávka trsovitá

Cladonia convoluta (Lam.) Anders — dutohlávka zavinutá

Cladonia floerkeana (Fr.) Flörke — dutohlávka Flörkeho

Cladonia foliacea (Huds.) Willd. — dutohlávka listovitá

Cladonia parasitica (Hoffm) Hoffm. — dutohlávka pôvabná

Cladonia sulphurina (Michx.) Fr. — dutohlávka sírovožltá

Cladonia uncialis (L.) Weber ex Wigg. — dutohlávka šidlovitá

Collema polycarpon Hoffm. — koléma mnohoplodá

Collema tuniforme (Ach.) Ach. emend. Degel. — koléma figovitá

Dactylina madreporiformis (Ach.) Tuck. — prstovka koralovitá

Diploschistes murorum (Scop.) R. Sant. — sivoš machový

Gyalecta jenensis (Batsch) Zahlbr. — kryptovka jenská

Lecanora coilocarpa (Ach.) Nyl. — lekanora severská

Lecanora argentata Ach. Malme — lekanora striebristá

Lecidea silacea Ach. — šáločka hrdzavá

Lichina confinis (O. F. Müll.) C. Agardh — lichína kríčkovitá

Lobothallia radiosa (Hoffm.) Hafellner — manovník lúčovitý

Normandina pulchella (Borrer) Nyl. — normandína pôvabná

Omphalina hudsoniana (Jenn.) H. E. Bigelow — kalichovka Hudsonova

Omphalina umbellifera (L.: Fr.) Quél. — kalichovka okolíkovitá

Opegrapha vermicellifera (Kunze) J. R. Laundon — čiarovnica červovitá

Ochrolechia tartarea (L.) A. Massal. — svetlokôrka vínovitá

Parmelia acetabulum (Neck.) Duby — diskovka čiaškovitá

Parmelia carporhizans (Tayl.) Poelt et Vězda — diskovka brvitá

Parmelia exasperatula Nyl. — diskovka kyjačikovitá

Parmelia omphalodes (L.) Ach. — diskovka pupkovitá

Parmeia septentrionalis (Lynge) Ahti — diskovka severská

Parmeliella plumbea (Lightf.) Vain. — diskovnička olovená

Parmeliopsis hyperopta (Ach.) Arnold — diskovnica sivá

Petractis clausa (Hoffm.) Kremp. — skalnička lúčovitá

Physcia caesia (Hoffm.) Fürnr. — fyscia modrosivá

Physconia muscigena (Ach.) Poelt — fyskónia machová


strana 208

Physconia pulverulacea Moberg — fyskónia poprášená

Pleopsidium chlorophanum (Wahlenb.) Zopf — mnohospórovka žltá

Pseudocyphellaria crocea (L.) Vain. — pacyfela šafranová

Rhizocarpon lecanorinum Anders — zemepisník lekanorovitý

Solenopsora candicans (Dickson) Steiner — solenopsóra belavá

Stereocaulon alpinum Laurer — drevkatec alpínsky

Teloschistes flavicans (Sm.) Norman — krásnik žltavý

Teloschistes chrysophtalmus (L.) Th. Fr. — krásnik zlatý

Toninia candida (Weber) Th. Fr. — riasanka biela

Toninia toniniana (A. Massal.) Zahlbr. — riasanka ružová

Usnea articulata (L.) Hoffm. — bradatec článkovitý

Vulpicida pinastri (Scop.) Mattson et M. J. Lai — pľuzgierka borovicová

LITERATÚRA

KREMER, B. P. — MUHLE, H.: Flechten, Moose, Farne. München, Mosaik Verlag 1997.

KUBINSKÁ, A. — PECIAR, V.: Slovenské mená machorastov. Kultúra slova, 26, 1992, s. 159 — 162.

PECIAR, V.: Slovenská bryologická nomenklatúra. Časť I. Musci. Slovenské odborné názvoslovie, 5, 1957, s. 166 — 174.

PECIAR, V.: Slovenská bryologická nomenklatúra. Časť II. Hepaticae. Slovenské odborné názvoslovie, 7, 1959, s. 207 — 209.

PIŠÚT, I. — LACKOVIČOVÁ, A. — LISICKÁ, E.: Slovenské mená lišajníkov (lichenizovaných húb). Kultúra slova, 17, 1983, s. 151 — 160.

PIŠÚT, I. — LACKOVIČOVÁ, A. — LISICKÁ, E.: Slovenské mená lišajníkov (lichenizovaných húb) II. Kultúra slova, 23, 1989, s. 363 — 365.

PIŠÚT, I. — LACKOVIČOVÁ, A. — LISICKÁ, E.: Slovenské názvoslovie lišajníkov. Bull. Slov. bot. spoloč., 13, 1991, s. 34 — 43.


strana 209

DISKUSIA

Výslovnosť cudzojazyčných mien a názvov

JÁN KAČALA

Tento príspevok je bezprostrednou reakciou na tendenciu veľkej časti rozhlasových a televíznych hlásateľov, redaktorov a moderátorov vyslovovať cudzojazyčné mená a názvy v slovenskom kontexte — a ten je tu rozhodujúcim činiteľom — v zhode s výslovnosťou v pôvodnom jazyku; keďže ide ponajviac o anglické mená a názvy, máme v slovenskom spravodajstve do činenia predovšetkým s úsilím vyslovovať ich čo najanglickejšie. Tendencia, o ktorej je reč, je v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii novšia, možno má desať rokov, siaha teda ešte do obdobia pred novembrom 1989. Rozhodne však nejde o nič náhodné — to ukazuje zaťatosť, s akou sa táto tendencia v rozhlase a televízii presadzuje, pričom sa nerešpektujú ani odborné rady, ktoré aj verejne zazneli z rozhlasu povedzme v podobe príspevku v Jazykovej poradni Slovenského rozhlasu (tu máme na mysli konkrétne príspevok vysielaný 5. 11. 1996, ktorého zmyslom bolo ukázať, že hláskovanie hlásky a písmena w v anglických skratkách typu TWA, WTA a podobne v anglickom znení, t. j. ako [dabl-jú], nemá v slovenskom kontexte vonkoncom nijaké opodstatnenie a navyše priemernému slovenskému divákovi úplne zastiera grafickú podobu skratky a tým aj elementárnu informáciu o tejto skratke.

Na tento v krátkosti opísaný stav možno reagovať dvojako:

1. z hľadiska bežného počúvajúceho možno úsilie miešať slovenskú výslovnosť s cudzojazyčnou hodnotiť ako teatrálne alebo snobské predvádzanie sa účinkujúceho poznaním príslušného cudzieho — a to, prirodzene, svetového — jazyka; 2. z odborného jazykovedného hľadiska možno tu zistiť nerešpektovanie platnej kodifikácie, tak ako je zachytená v slovníkoch (najmä v 6. zväzku Slovníka slovenského jazyka, kde sa vyskytuje


strana 210

osobitná časť venovaná zachyteniu pravopisnej i výslovnostnej podoby cudzích geografických názvov), v Pravidlách slovenskej výslovnosti, v Pravidlách slovenského pravopisu, ako aj v osobitných jazykových príručkách typu Jazykovej poradne či v gramatikách; ba môžeme tu vidieť aj priame rozrušovanie výslovnostnej normy. Na tento druhý prípad takisto môžeme uviesť konkrétny príklad: v citovanom Slovníku slovenského jazyka 6 na s. 303 i v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 na s. 433, resp. z r. 1998 na s. 469 je zachytený miestny názov Washington (pochádzajúci z osobného mena) a jeho výslovnosť sa kodifikuje v podobe [vošinkton]. Tu je dôležité najmä zachovanie samohlásky o v koncovej slabike, keďže vieme, že v pôvodnej anglickej výslovnosti namiesto samohlásky o zaznieva neurčitá redukovaná hláska (porov. Osička — Poldauf, Anglicko-český slovník). V slovenskom kontexte však nie sme v angličtine a musíme rátať s istou mierou prispôsobenia cudzieho názvu či mena domácej hláskovej i morfologickej sústave, keďže v slovenčine toto meno potrebujeme vysloviť tak, aby sa mohlo aj vyskloňovať. Súčasťou prispôsobovacieho procesu cudzojazyčných, najmä anglických mien zakončených na -on je aj ponechanie samohlásky o podľa grafickej podoby s tým cieľom, aby pri ďalšom používaní (skloňovaní) názvu či mena nevznikla skupina spoluhlások, ktoré odporujú fonotaktickým zásadám v slovenčine a ktoré by sa teda ťažko dali v slovenčine vysloviť, prípadne by sa vôbec nedali vysloviť. V mene Washington je taká situácia pri nevyslovení či nezachovaní samohlásky o v zakončení -on reálna, lebo v potenciálnom tvare s výslovnosťou [vošinktn-u] vzniká skupina štyroch spoluhlások nktn, ktorá v takom jazyku, ako je slovenčina, kde sa samohlásky častejšie vyskytujú v slove a nehrozí teda také široké zoskupenie spoluhlások, je neprirodzená a ťažko zvládnuteľná. Našim hlásateľom, redaktorom a moderátorom objektívne treba priznať aspoň tú prednosť, že v prípade dnes tak často používaného mena, ako je Clinton, dali sa presvedčiť a vyslovujú ho jednotne v podobe [klinton], v ktorej sa zo zachovaným koncovým -on dá toto meno dobre skloňovať.

V tejto úvodnej časti príspevku sme už čiastočne rozviedli tematiku, ktorou sa chceme zaoberať, ako aj stanovisko, z ktorého ju chceme posúdiť a riešiť. V ďalšej časti sa budeme zaoberať troma okruhmi problémov: výslovnosťou cudzojazyčných mien, výslovnosťou cudzojazyčných skratiek


strana 211

a výslovnosťou cudzojazyčných inštitúcií, názvov umeleckých a iných diel. Už tu sa, pravdaže, žiada pripomenúť, že náš príspevok s touto tematikou vonkoncom nie je prvý a že o výslovnosti cudzojazyčných mien v slovenčine vyšlo už veľa príspevkov najmä v časopisoch Kultúra slova a Slovenská reč, ktoré tu nemôžeme ani vymenúvať, nieto analyzovať. Už tento fakt ukazuje na to, čo chceme zdôrazniť, že v otázke vyrovnávania sa s výslovnosťou cudzojazyčných mien v slovenskom kontexte nie sme na začiatku, že kontakt s cudzojazyčnými menami je dávna vec, že tento kontakt predstavuje už dlhý proces, ktorý sa odborne sledoval a usmerňoval a má isté vyústenie v donedávna praktizovanom úze vo verejných médiách, ale aj v kodifikácii a norme. A napokon aj v relatívnej ustálenosti úzu ako kultúrnej hodnote. No stav, ktorý pozorujeme približne v ostatnom desaťročí, akoby celý tento proces a jeho výsledky bol poprel a začal odznova — s fundamentálnym a krajným úsilím zaviesť vo výslovnosti cudzojazyčných názvov a mien čo možno najoriginálnejšiu výslovnosť, aká sa uplatňuje v cudzom jazyku.

Úsilie o pôvodnú cudzojazyčnú výslovnosť cudzích mien a názvov v slovenskom kontexte a narúšanie doterajšej kodifikácie výslovnosti týchto názvov má totiž dosah aj na možnosť zaradiť daný názov do istého skloňovacieho typu v morfologickom systéme spisovnej slovenčiny a na možnosť skloňovať takýto názov. Pridržiavaním sa cudzojazyčnej výslovnosti sa však tieto predpoklady môžu narušiť. Ukážeme to na dvoch príkladoch. Americký názov Chicago sa v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1998 zachytáva na s. 203 a jeho výslovnostná podoba sa kodifikuje ako [šikágo], t. j. s koncovou samohláskou -o, podľa ktorej sa tento názov v spisovnej slovenčine zaraďuje medzi substantíva stredného rodu, kým podľa spoluhlásky g pred koncovou samohláskou sa zasa začleňuje do vzoru mesto a podľa toho sa aj skloňuje: do Chicaga, v Chicagu, so Chicagom. Súčasní reformátori však tento názov žiadajú vyslovovať v podobe [šikágou], prípadne [šikégou] a takéto zakončenie už neumožňuje priradiť názov Chicago do zodpovedajúceho skloňovacieho vzoru a vo vetnom kontexte mu pridávať príslušné gramatické prípony, tak ako sme ich už boli uviedli; cudzojazyčné mená vyznievajúce na -ou sú totiž v slovenčine nesklonné. Záver je teda jednoznačný: pôvodná cudzojazyčná výslovnosť, ktorá sa tu požaduje, bráni normálnemu skloňovaniu a fungovaniu mena Chicago v slovenskom texte.


strana 212

Podobná je aj situácia pri germánskych menách zakončených na -er (Carter, Christopher, Weizsäcker, Becker atď.), našťastie, pri ich vyslovovaní v rozhlase a v televízii sa v podstate dodržiava požiadavka, aby sa takéto mená vyslovovali bez ohľadu na výslovnosť v pôvodnom jazyku a so zachovaním slabiky -er, keďže toto zachovanie opätovne je nevyhnutným predpokladom na normálne zaradenie takého mena do slovenského skloňovacieho typu podľa zakončenia (t. j. do vzoru chlap), na normálne skloňovanie, ako aj na normálne fungovanie tohto mena vo vetnej súvislosti. Tento predpoklad by sa nesplnil, keby sa v menách na -er na ich konci zachovávala pôvodná cudzojazyčná výslovnosť v podobe neurčitej redukovanej hlásky, zaznačovanej ako ǝ, t. j. [kristofǝ, bekǝ], lebo tá bráni zaradeniu takého mena do slovenského skloňovacieho typu a jeho skloňovaniu v slovenskom texte. Našťastie táto hrozba je nateraz zažehnaná.

Tento nový stav vo výslovnosti istotne má svoje sociálne, kultúrne, vzdelanostné a azda aj politické pozadie a korene. Je to pozadie intenzívneho civilizačného rozvoja anglosaských krajín, rozširovania angličtiny ako prvého svetového jazyka v rozmanitých sférach života, rozšírenia počtu tých, čo ovládajú a aktívne používajú anglický jazyk, rozvoja a rozširovania technických prostriedkov na báze angličtiny (počítače, internet), ako aj politického vplyvu najsilnejšej svetovej mocnosti v súčasnosti — Spojených štátov amerických — na svetové dianie vo všeobecnosti. Tlak týchto činiteľov je veľmi silný, takže sa dá pochopiť, že niektorí vplyvní činitelia elektronických médií sa mu podvolili, ba možno povedať, že sami seba presvedčili o správnosti úsilia podporovať v slovenských médiách „čistú“ angličtinu aj v slovenských textoch, a keď už „čistú“ angličtinu, nuž aj „čistú“ francúzštinu, nemčinu, španielčinu... A práve tu by sme mohli pokračovať otázkou, prečo nie aj „čistú“ turečtinu či arabčinu, „spevavú“ čínštinu či vietnamčinu alebo japončinu — ale prečo už „nie čistú“ ruštinu? Kto zo zodpovedných pracovníkov dá uspokojujúcu a presvedčivú odpoveď na otázku, prečo na Slovensku v rozhlase či televízii má byť v „čistej“ angličtine [uošiņktn], ale už nie v „čistej“ ruštine [maskvá], lež „iba obyčajná“ [moskva], zhodná s grafickou podobou tohto názvu? Kde je tu principiálnosť a dôslednosť? Alebo spomínaní činovníci elektronických médií naozaj vyznávajú hierarchický princíp pri posudzovaní, ktorý jazyk sa má divákom predkladať čo najvernejšie?


strana 213

Za vrchol mäteže, ktorú doterajšie ťaženie za pravú pôvodnú výslovnosť cudzojazyčných mien v slovenskom kontexte vyvolalo, pokladáme výslovnosť a skloňovanie názvu španielskeho mesta Sevilla, s ktorým sa slovenský divák v súčasnosti stretá najmä v športovom spravodajstve. Tamojší futbalový klub je známy svojou kvalitou nielen doma, lež aj za hranicami Španielska. Až v čase ťaženia za vzornú cudzojazyčnú výslovnosť cudzích mien a názvov sa rozhlasoví a televízni redaktori a komentátori dozvedeli, že v španielskom pravopise písmená ll v tomto názve označujú mäkkú spoluhlásku ľ, známu aj z nášho jazyka, ktorej mäkkosť časť športových publicistov dovádza až do vyslovovania j, t. j. [seviľa], resp. [sevija]. Z ich úst sa v tomto prípade ozýva také jednoznačne mäkké ľ, že divák musí byť prekvapený, keď toto mäkké ľ od toho istého športového publicistu nepočuje pri vyslovovaní domácich slov typu veľa, osvetľovať, ľudský, cvičiteľ a podobne. To je priam krikľavá ukážka rozdvojenia sa takéhoto hlásateľa či redaktora: na jednej strane v slovenskom prostredí a v slovenskom texte predvádza pri cudzojazyčnom názve výslovnosť mäkkej spoluhlásky ľ, ktorú poznáme aj v slovenčine, no na druhej strane vo vzťahu k materinskému jazyku, rovnako ako ani vo vzťahu k slovenským divákom nepreukazuje potrebnú úctu, keď v domácich slovách spoluhlásku ľ jednoducho spravidla obchádza.

Pravdaže, to je ešte len začiatok jazykovej kalamity, lebo ešte ani jednému športovému komentátorovi na Slovensku neprišlo na um, že vyslovovaním mäkkého ľ pred koncovým -a sa meno Sevilla</emn> podľa svojich fonematických vlastností zaraďuje k menám vzoru ulica, ktoré majú pred koncovým -a mäkkú spoluhlásku. A tento rozdiel v zakončení v nominatíve singuláru sa premieta aj do skloňovania mena Sevilla. Preto keď je v nominatíve singuláru vo výslovnostnej podobe [seviľa], nemôže byť v genitíve singuláru podoba [zo seviľi], ako to počujeme z rozhlasu a z televízie, lež iba systémová podoba [zo seviľe]. Rovnako v datíve a lokáli singuláru pri mäkkom nominatívnom východisku nemožno používať tvar [o seviľe], lež jedine zákonitý tvar podľa vzoru ulica [o seviľi].

Z druhej strany situáciu komplikuje to, že v našej kultúrnej tradícii je zafixovaný názov opery G. Rossiniho Barbier zo Sevilly, v ktorom tvar genitívu vychádzal z písomnej podoby a v nej sa nesignalizuje mäkkosť spoluhlásky ľ (veď tu za spojením ll nasleduje ypsilon). Prirodzene, jazy-


strana 214

koveda sa nemôže brániť novému poznaniu, ktoré do nášho prostredia preniklo neskôr ako názov Rossiniho opery, a tak nemôže stáť ani na nemennom stanovisku, podľa ktorého meno Sevilla v slovenčine treba používať, t. j. najmä skloňovať v zhode s jeho písanou podobou, t. j. tak, ako funguje v názve Barbier zo Sevilly. Pravdaže, treba odstrániť vzniknutú dvojkoľajnosť vo výslovnosti názvu Sevilla, lebo pôsobí priam kuriózne, keď sa v tej istej inštitúcii v športovom spravodajstve vyslovuje [seviľa], kým v kultúrnom spravodajstve [sevila]. Prihovárame sa teda za to, aby sa v príslušných kodifikačných príručkách slovenčiny kodifikovala výslovnosť typu [seviľa] a v zhode s tým sa uviedli aj gramatické tvary. Názov Barbier zo Seville sa takto postupne ustáli tiež.

V našom výklade smerujeme k tomu, že pri sprostredkúvaní zvukovej podoby cudzojazyčných mien a názvov vyskytujúcich sa v slovenskom kontexte by sa zodpovední pracovníci elektronických médií mali pridržiavať istých zásad všeobecne platných pri používaní cudzojazyčných mien a názvov v slovenskom kontexte. Tieto zásady by mali byť opreté o vedecké poznanie problematiky prispôsobovania cudzojazyčných mien a názvov v našom prostredí a kontexte, mali by vychádzať z nespochybniteľnej skutočnosti prispôsobovania cudzojazyčných mien a názvov v slovenskom kontexte. To konkrétne značí rešpektovať ako nepochybný fakt, že povedzme výslovnosť mena Shakespeare v slovenskom kontexte je [šejkspír] a je iná ako v pôvodnom jazyku. Prispôsobovanie takýchto mien a názvov platí všeobecne, vo všetkých civilizovaných spoločenstvách a je podmienené aj značnou rozdielnosťou fonologických sústav jazykov sveta a nemožnosťou osvojiť si tieto fonologické sústavy, ako ani jazyky sveta v úplnom rozsahu, vyplýva teda zo životnej nevyhnutnosti, z praktického ekonomického prístupu k potrebám sprostredkúvať informácie uvedeného druhu, ako aj zo zhodnotenia našich vlastných ľudských schopností sprostredkúvať takéto informácie. Je isté, že aj príslušníci iných národov si podľa istých zásad bez zábran prispôsobujú výslovnosť cudzích mien a názvov.

Takéto zásady vypracované pre slovenčinu by mali mať všeobecnú platnosť a mali by sa vzťahovať na všetky cudzie jazyky, prirodzene, s ohľadom na ich blízkosť, príbuznosť alebo nepríbuznosť vo vzťahu k nášmu jazyku. Takéto všeobecne platné zásady spolu so slovníkom častejšie sa vyskytujúcich cudzojazyčných mien a názvov a ich výslovnosťou v slo-


strana 215

venčine by mali nájsť svoje miesto v samostatnej príručke, ktorú by schválila Ústredná jazyková rada a v zmysle ustanovení zákona Národnej rady SR o štátnom jazyku SR by ju Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za všeobecne platnú kodifikačnú príručku.

Pravdaže, bez ohľadu na potrebnosť a zásadný význam takejto príručky venovanej oficiálnej kodifikácii výslovnosti cudzojazyčných mien a názvov v slovenčine je aj v súčasnosti v elektronických médiách potrebné postupovať v duchu zásad, ku ktorým sa už jazykoveda v tejto oblasti dopracovala a ktoré budú východiskom aj plánovanej úradnej kodifikačnej príručky. V krátkosti uvedieme aspoň základné body: 1. Vychádza sa síce z výslovnostnej podoby mena či názvu, ale berie sa do úvahy aj jeho písomná podoba. 2. Hlásková podoba cudzojazyčného mena alebo názvu sa prispôsobuje fonologickej štruktúre jazyka, v ktorom toto meno alebo názov má fungovať: cudzojazyčné hlásky, ktoré sa nevyskytujú v preberajúcom jazyku, sa nahrádzajú zvukovo najbližšími hláskami. Napríklad v mene Thatcherová sa anglická sykavá úžinová hláska zapisovaná ako zložka th nahrádza najbližšou slovenskou hláskou t [tečerová]. 3. Z aspirovaných hlások sa aspirácia (prídych) odstraňuje; napríklad meno nemeckého spolkového kancelára Kohl v slovenčine vyslovujeme ako [kól] a nie v podobe [kʰól], v ktorej ho možno počuť od niektorých horlivých komentátorov: aspirácia má domovské právo v nemčine, v nemeckej výslovnosti mena Kohl. 4. Z cudzojazyčných mien a názvov sa v slovenskej výslovnosti odstraňujú redukované samohlásky a nahrádzajú sa hláskami zo slovenského inventára, zvyčajne na základe písomnej podoby mena alebo názvu. Takto sa povedzme z ruských mien a názvov odstraňuje akanie (t. j. výslovnosť krátkeho redukovaného a namiesto o v neprízvučnej polohe) a ikanie (t. j. výslovnosť krátkeho redukovaného i namiesto e v neprízvučnej polohe) a už spomínaný názov ruského hlavného mesta vyslovujeme po slovensky [ ̓moskva], nie [mask ̓vá]. 5. V slovenskej výslovnosti cudzojazyčných mien a názvov sa prízvuk ustaľuje v súhlase s pomermi v slovenských slovách a menách na prvej slabike v slove. Podľa toho názov niekdajšieho aj budúceho hlavného mesta Nemeckej spolkovej republiky v slovenčine znie [ ̓berlín] s prízvukom na prvej slabike, nie ako v nemčine [ber ̓lín]. Rovnako názov poľského hlavného mesta v slovenčine vyslovujeme v podobe [ ̓varšava] s prízvukom na prvej slabike, nie ako v poľš-


strana 216

tine, kde je prízvuk na predposlednej slabike [var ̓šava]. 6. Súčasťou prispôsobovacieho procesu je aj pridávanie prechyľovacej prípony -ová k ženským priezviskám typu Grafová, Sanchesová, Allbrightová. Pôvodom slovanské mená s formou adjektíva v mužskom rode sa upravujú do regulárnej adjektívnej podoby v ženskom rode, napríklad Kinski — Kinská, Brzezinski — Brzezinská.

Častým javom vo výslovnosti v elektronických médiách sú cudzojazyčné skratky. Pri ich čítaní v slovenskom kontexte sa spomínané úsilie zachovávať výslovnosť podľa pôvodného jazyka prejavuje veľmi dôsledne. Slovenskému divákovi sa tak upiera možnosť, aby hláskovanú skratku [ó-í-sí-dí] (dôslednejší čítajúci vysloví aj [ou-í-sí-dí]) stotožnil so skratkou OECD, s ktorou sa stretá v písanej reči. Jednoducho sa naňho kladú nároky, že ak chce rozumieť, musí sa naučiť, že OECD sa po anglicky (!) číta ako [ó-í-sí-dí] aj na Slovensku a v slovenskom kontexte. V súčasnosti je výslovnosť tejto skratky rozkolísaná, lebo niektorí hlásatelia či redaktori si už osvojili radu, že by sa to v slovenskom texte malo vyslovovať po slovensky. Anglická výslovnosť zaznieva ešte dosť dôsledne najmä z reči politikov.

Toto porušenie súvislosti medzi písomnou podobou skratky a vyslovovanou podobou, tak ako sa s ňou stretáme v rozhlase a v televízii, a tým zahmlenie, prípadne znemožnenie príslušnej informácie — to je najzávažnejší nedostatok, ktorý zisťujeme pri terajšom vychovávaní slovenských divákov na prijímanie cudzojazyčnej výslovnostnej podoby skratky. Priam krikľavým prípadom v tomto smere je čítanie dvojitého w v anglických skratkách anglickým hláskovaním [dabl-jú]. Kde to má priemerný slovenský divák nabrať, že za tým [dabl-jú] sa skrýva dvojité w? Rozhlasoví a televízni pracovníci si však povedali, že slovenského diváka jednoducho donútia naučiť sa to, pravdaže, ak chce príslušnú informáciu rozlúsknuť. Kde však na to berú právo? Kto im ho dal? Dali si ho sami? Ale to je svojrázna služba slovenskému divákovi na Slovensku.

Takéto zastieranie písomnej podoby a tým aj príslušnej jednoznačnej informácie badáme aj pri výslovnosti niektorých nemeckých skratiek. Ak sa napríklad značka ZDF číta po nemecky ako [cé-dé-ef], ako potom začiatočné zastupujúce hlásku a písmeno z odlíšime od , ktoré zastupuje naozaj hlásku a písmeno c povedzme v známej skratke CDU? Prihovárame


strana 217

sa za to, aby sa odlišnosť písmena z a c signalizovala aj vo výslovnosti skratky ZDF v podobe [zé-dé-ef]. Podobne je to s čítaním nemeckého písmena v ako [fau], t. j. s jeho hláskovaním podľa vzoru nemčiny. Čítanie skratiek ÖVP, resp. ÖMV v podobe [ö-fau-pé], resp. [ö-em-fau] opätovne zastiera rozdiel medzi písmenom v v týchto skratkách a písmenom f povedzme v citovanej skratke ZDF alebo hoci FIFA (táto posledná, pravdaže, vychádza z iných zdrojov ako nemeckých, totiž z francúzskych). Písmeno v v nemeckých skratkách, hoci sa tu v nemčine vyslovuje hláska f, odporúčame v slovenskom kontexte čítať ako v, vé, t. j. v konkrétnych prípadoch [ö-vé-pé], [ö-em-vé]. Ako malý úspech z ostatného obdobia v tejto súvislosti možno pripomenúť, že skratka GSM, ktorou sa označuje jeden zo systémov mobilnej komunikácie a ktorá je novšieho dáta, sa po začiatočnom kolísaní medzi slovenským a cudzojazyčným čítaním [dží-es-em] napokon ustálila v správnej podobe [gé-es-em].

Písmeno g v angličtine ináč patrí medzi také, pri ktorom je v pomere k nášmu jazyku tiež značná vzdialenosť medzi jeho písaním a hláskovaním. Slovenský divák jednoducho nemôže alebo nemusí vedieť, že v angličtine sa g číta ako [dží]; prečo ho teda napríklad športoví komentátori nútia učiť sa po anglicky práve tak, že mu namiesto obyčajného zrozumiteľného slovenského obrovského slalomu predkladajú „super-dží“, o ktorom sa slovenský divák môže len dohadovať, či sa za hláskovaním [dží] skrýva písmeno g zastupujúce slovo grant alebo niečo iné?

Na záver časti príspevku o výslovnosti cudzojazyčných skratiek svoje stanovisko zhŕňame v tom zmysle, že sme jednoznačne za zásadné čítanie týchto skratiek v slovenskom kontexte po slovensky. O niektorých jednotlivých prípadoch cudzojazyčných skratiek, ktoré sa u nás vžili v anglicky čítanej podobe a takto sú všeobecne známe a ustálené už dávnejšie, možno diskutovať a prípadne pripustiť výnimku. Máme na mysli povedzme skratku CIA čítanú ako [sí-aj-ej]. No nedá sa tu apriórne vylúčiť ani výslovnosť v zhode s písanou podobou [cé-í-á] (porov. známy anglický kriminálny seriál, v ktorom sa v dabovanej verzii anglická skratka CI vyslovovala [cé-í]). Ukazuje sa veľmi potrebné, aby sa požiadavka čítať cudzojazyčné skratky v súhlase s ich písanou podobou dostala aj do základnej kodifikačnej príručky slovenčiny. V tejto súvislosti hodno spomenúť, že v druhom, doplnenom a prepracovanom vydaní Pravidiel slo-


strana 218

venského pravopisu z r. 1991, ktoré vyšlo r. 1998, sa už uvádza prehľad hláskovania jednotlivých písmen abecedy.

Anglická jazyková záplava zo slovenských elektronických médií (no nielen tých) sa u nás šíri aj v podobe názvov inštitúcií, výstav, súťaží atď. začínajúc Davisovým Capom (v rukách športových publicistov iba vo forme s neskloňovaným osobným menom „Davis Capom“, t. j. obyčajným Davisovým pohárom), ktorý je známy už z obdobia pred rokom 1989, a končiac povedzme tenisovou súťažou Australian Open. Už naším prvým príkladom, Davisovým pohárom v angličtine, sme naznačili dva hlavné okruhy otázok, ktoré sa tu vynárajú: 1. používanie takýchto jedno-, ale najmä viacslovných názvov v anglickej podobe, bez preloženia do slovenčiny, prípadne v niektorých známejších prípadoch by sa mohlo uvažovať aj o používaní výlučne slovenskej podoby, napríklad Davisov pohár; 2. používanie takýchto názvov v slovenskom texte bez skloňovania, iba ako cudzej tehličky v normálne gramaticky sformovanom toku slovenských slov. Napríklad z rozhlasu sme v januári 1998 mohli počuť vyjadrenia o tom, ako výborne si náš tenista K. Kučera počínal na Australian Open (t. j. nie s nejakým osvetľujúcim všeobecným pomenovaním, predsunutým pred toto cudzie vlastné meno, napríklad: na turnaji Australian Open). Alebo v rozšírenom týždenníku sme si v decembri 1997 mohli prečítať takúto vetu: Titanic uvedú do kín v čase silnej konkurencie nových filmov, bondovky Tomorow Never Dies a komédie spoločnosti Dream Works Mouse Hunt. Keď sa o niektorých vyjadreniach prepchatých cudzími (a nielen anglickými) slovami uštipačne vraví, že iba spojky, predložky a gramatické prípony sú slovenské, pri citovanej vete neplatí už ani to, lebo tu slovenské gramatické prípony pri anglických názvoch jednoducho nie sú, pričom anglické názvy na konci vety sú usporiadané tak, že nevedno, čo je čo.

V takýchto a podobných prípadoch nemožno predpokladať, že slovenský divák alebo čitateľ si uvedené a mnohé ďalšie anglické vlastné mená preloží sám. Pokiaľ sa v danej oblasti vyzná publicista sám ako autor takýchto výrokov, treba od neho žiadať, aby svoju profesionálnu úroveň potvrdil aj tým, že takéto cudzojazyčné vlastné mená uvedie zároveň v preklade alebo uvedie iba ich slovenský preklad (povedzme názvy filmov sa predsa prekladať dajú a aj sa to tak bežne deje). Veta takto bude nákladnej-


strana 219

šia, ale čitateľovi prinesie oveľa viac dôveryhodných informácií a nebude sa iba tváriť, že je písaná po slovensky. Menej známe alebo neznáme názvy, ktoré sú nepreložiteľné, treba vo vete uviesť všeobecným menom.

Všetky tri nadhodené problémové okruhy cudzojazyčných mien a názvov vyskytujúcich sa v slovenskom texte sa dajú riešiť tak, aby neutrpel ich slovenský prijímateľ. V slovenských elektronických médiách sa treba vážne zamyslieť nad nastúpeným „novým“ trendom, t. j. úsilím čítať cudzojazyčné mená a názvy čo najvernejšie pôvodnému jazyku, a prijať racionálne riešenie zodpovedajúce terajšiemu stavu vedeckého poznania problematiky, ktoré sa opiera o racionálny a triezvy postoj k cudzojazyčným názvom a menám v domácom jazykovom kontexte, zaujímaný všeobecne v medzinárodnom rozsahu.

LITERATÚRA

KAČALA, J.: Výslovnosť skratiek. Slovenský rozhlas — Jazyková poradňa 5. 11. 1996.

OSIČKA, A. — POLDAUF, J.: Anglicko-český slovník. Praha, Nakladatelství ČSAV 1957.

Pravidlá slovenského pravopisu. 1. vyd. Bratislava, Veda 1991. 536 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, Veda 1998. 574 s.

Slovník slovenského jazyka. 6. Dodatky a doplnky. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968.

Treba sa vzdať pejoratívneho, príhanlivého prídychu pri slovách, ktorými sa najmä v táboroch neprajných slovenskej veci až do zunovania krstí s istým, zväčša strojeným upodozrievaním slovenský národný pohyb. Veď je to ostatne všetko len otázka času, či sa uskutočnia v spravodlivej miere rovnako spravodlivé požiadavky Slovákov a Slovenska. A mnoho z toho, čo je dnes všetkými možnými prostriedkami násilne dusené, môže sa, ba bude sa musieť stať zajtra oficiálne uznaným a zákonom chráneným.

Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 18. *


strana 220

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Oči, oči, čierne oči, čo mám s vami robiť...

ĽUBICA DVORNICKÁ

Premýšľali ste už niekedy o tom, čo všetko sa dá očami a s očami robiť? Odpoveď sa zdá jednoduchá — pozerať sa, dívať sa. To je pravda, no predsa len vám chceme ukázať, že to zďaleka nie je všetko. Oči dokážu aj iné veci, ako len hľadieť. Vraví sa predsa: oko — do duše okno. Za očami zazrieme aj vnútro človeka, jeho náladu a na vyjadrenie takejto rôznorodosti nám už nestačia slovesá, ktorými označujeme vnímanie zrakom.

Aby sme však celkom neobišli základnú funkciu očí a zraku, ponúkame vám územné rozšírenie slovies videnia, ako sme ho získali na základe kartotéky Slovníka slovenských nárečí. Po celom Slovensku sa používajú slovesá vidieť, hľadieť, zrieť, kukať a ich odvodeniny. Nezaškodí však pri nich istá opatrnosť, lebo naozaj nie je to isté, či vás dakto vidí, previdí, návidí alebo vám závidí. Nuž a pri tom poslednom slovíčku treba dávať mimoriadny pozor na dĺžku prvej slabiky. Žije totiž ešte jedno slovo — zavidieť, ktoré značí „zazrieť, zbadať“. Má ho už Dobšinský v ktorejsi svojej rozprávke a poznajú ho i pri Prievidzi, odkiaľ máme výpoveď: Ja som ho zaviďela. Nuž len sa pozrite, čo narobí jeden dĺžeň.

Pri závisti je najhorší prípad azda ten, keď kotuol hrncu záviďí (Pukanec pri Leviciach), teda keď bohatý závidí chudákovi aj to málo, čo má. Nedá nám nespomenúť, ako sa o veľkej závisti vyjadrujú Slováci žijúci okolo Nového Sadu v Juhoslávii: Raz v roku, aj to mu je v oku (Stará Pazova). Prepáčte nám túto malú odbočku od videnia k závideniu, žiaľ, niekedy ten krôčik medzi nimi je celkom nepatrný.

Na území západného a stredného Slovenska, ak sa lepšie prizriete, popri spomenutých slovesách sa stretnete aj s ďalšími dvoma: badať, dívať sa, samozrejme aj s rôznymi predponami (zbadať, pobadať, nadívať sa).


strana 221

Nahliadnite, ako vedeli naši predkovia zaobchádzať so slovom a čo všetko dokázali dať do jedinej piesne. Táto pochádza zo Zliechova:

Slňiečko zachoďí, mesiačik vichoďí. Dobrí večer, milá, jako sa ťi voďí. Jako sa ťi voďí po tamtej ňeďeľi, keď zme sa prví ras f kosťeľe viďeľi.

Ňepítaj sa, šuhaj, svet sa so mnou točí, keť som ťi prví ras pozrela do očí. Hňeť som sa zabudla modľiť do oltára, pre ťeba, šuhajko, Pán Boh ma pokára.

Ňeboj sa, ďiefčatko, aj mňe sa tak stalo, keť si od oltára na mňa pozeralo. Zišiel mi z umu kňas, zišľi mi aj svatí, stále som sa musel na ťeba ďívaťi.

Na východnom Slovensku majú pri pozeraní aj ďalšie možnosti, vedia patrec (i popatrec, vipatrac, zapatrec śe). Gemer, Spiš a Zemplín poznajú sloveso báčit (bášit, bačic), samozrejme aj s odvodeninami (pobačic, zbačic, zobačic). Pri Hlohovci o lenivcoch, čo sa len dívajú z okna, takto vravia: Ništ nerobí, len lofí na firhonku a nakŕká, dze bi koho znátrila (Červeník). Nakŕkat a nátrit sú naozaj pozoruhodné slová. Na Záhorí a východnom Slovensku sa zasa vyskytujú varianty slovesa zízať — sísat, nasísat, nasisovac. Dostávame sa tu už z neutrálnej pôdy k slovesám podfarbeným expresivitou. Lebo nie veľmi pozitívne vnímame, keď niekto na nás zíza. Ešte tak: Išól son tam nazíznu ̮do chlíva a poton do maštale (Vištuk pri Modre), to sa dá vydržať, lebo význam je neutrálny, značí „nazrieť“. No ak: Postavev si visokí plot, abi mu suset prestav nazízat do dvóra (Šípkové pri Piešťanoch), tam už prestávajú žarty. V Solivare pri Prešove akýsi nápadník aj das dve hodzini nasisoval prez oblaček, aľe potim ho omerželo, ta pošol het.

Bystro, živo sa pozerať, na to máme pekný výraz jastriť na strednom aj západnom Slovensku. A ženu, o ktorej sa pri Trenčíne vravelo Tá vié jastrit po chlapoch (Bošáca), tam volali jastrena.


strana 222

Zaujímavá je kôpka odvodenín od slova oko. V Revúcej dobre si oči neviočila na nom, no v Brezovej pod Bradlom ho mohla preočit — „nevšimnúť si, nezbadať, prehliadnuť“. Význam „prizerať sa“ pri Trnave vyjadruje sloveso okačit, najmä pret svadobnín domom okačilo ždi kopa ludzí, najma dzecí. Oči sú pri takom okačení na stopkách, aby nikto nič nazameškal a takýto uprený až bezočivý pohľad (alebo pozur, popater, popatreňe či kuk) vyvolával občas poznámky: Išóv tam okáliť, aňi šobi doma ňemav šo jesť (Muránska Dlhá Lúka). Keď však v Dolnej Lehote na Orave o niekom povedia: Ždi do našíh oblokou okaľuje, keď iďe hore cestou — iste ho nepodozrievajú z hladu. Nazeranie a vyvaľovanie očí, to ešte môžeme brať v dobrom, no s okálením to nie je také jednoduché. Ak v Klenovci tot šľevek tag okáľiu̯, že mi z ošú prišlo, značilo to, že na mňa uprene hľadel. Komu by sa už len niečo také mohlo páčiť!

No tam, kde sa oči expresívne pomenúvajú slovom fľokáňe, môžu aj fľokáňiťi alebo fľokuvaťi. Na strednom a juhozápadnom Slovensku však budú gániť, veď aj tomu, kto zazerá, môže sa ujsť meno gaňo (Bošáca). V Dlžíne pri Prievidzi sa ohradzovali voči takým pohľadom takto: Čo na mňa grániš, ti oní; aj vy sa môžete brániť, povedzme tak, ako to urobil ktosi v Brestovanoch: Ked ide okolo mna, len gání — pez vié, čé sallo zežrav.

Chceli by sme sa konečne priblížiť k tomu, čo tie naše oči dokážu. Začnime azda od slovies, ktorými sa vyjadrujú priamo pohyby očí. Zväčša sa používajú nielen v priamom význame — teda na označenie pohybu oka, ale i v prenesenom, na označenie či už nejakého vnútorného deja, alebo na zjemnenie významu — eufemisticky. Treba sa tu dívať nielen na oči, ale už aj hlbšie do nich.

V prvom rade možno oči otvoriť a zatvoriť. Tak sa báli v noci venku, že moja manka neotvorili oči, až doma v izbe (Ružindol). Mohli by na nich spokojne kričať: Otvor oči! (Veľké Bielice). Je zrejmé, že v oboch prípadoch ide o pohyb viečok, no vyjadrenie otvoriľi sa mu oši (Rimavská Píla) značí „pochopil to“. Ako často musíme v živote oči otvárať od údivu — „čudovať sa“? Asi až dovtedy, kým ich nezatvoríme. Nie pred slnkom, ale naveky, ako sa to zjemňujúco hovorí o smrti. V Markušovciach vzdychali aj takto: Co budze s tebu, ke ̮tvoja madz oči zavre? Niekde dokonca na vyjadrenie tohto významu stačilo zažmúriď oši (Rimavská Píla).


strana 223

Oči však môžeme zažmúriť aj na ochranu pred prudkým svetlom alebo mechanickým ohrozením. Jag uvidzel veľke śvetlo, ta zadžmuril oči (Spišský Štvrtok). V Jakubove pri Malackách môžu zamrúžit oči. Niekto iný v spomínanom Spišskom Štvrtku zasa pridžmuril oči, bo slunko mu śvicilo do tvari. Týmto slovesom však vyjadrujeme aj to, keď naschvál, náročky prehliadneme, nezbadáme, odpustíme nejaký priestupok alebo chybu. Večinou sa máje kradľi, to už aj horári prižmúriľi oči (Detva).

Vidíte, niekedy sa nám až príliš úspešne darí oči zatvárať pred problémami. A ak nám na to prídu, pomrvíme sa a budeme našimi nevinnými očkami klipkať, chľipkať, žmurkať, mrugat, mružgat, ba možno aj mrkať. Koľkokrát sa robili aj horšie veci na zakrytie skutočnosti. No náš človek prekukne, že to šetko ľen tag oči sľepiť (Benice v Liptove) — „na zaslepenie“.

Vráťme sa radšej ešte raz k zažmúreniu očí. V Brodskom na Záhorí sa ktosi sťažoval: Ceu̯ú noc sem oka nezamrúžiu̯ — nespal som, v Lukáčovciach pri Hlohovci aj téjto noci som ani oko nezažmúrev, ani oko nestikóv, oči nespojev a v Bobrovci zasa celú noc som nemohou̮ oka zotknuť. Pri Modrom Kameni: Ko ̮dzme sa dobre najedľi, ohňík pomale dohorievau̯ , poňiekerí zme si poľíhaľi, žebe zme si trocha zdremľi, žebe sa nám oči oklamale (Veľký Lom). Poniektorí si oči oklamali spánkom, iní zvykli očami aj klamať! Už nám tie očiská nielen pozerajú, ale aj klamú.

Vari si budete myslieť, že stáť, utekať, chodiť, vyskakovať oči nemôžu, že takéto pohyby prináležia skôr nohám, ale ste si naozaj istí? Veď už v známej ľudovej piesni počujeme:

Oči, oči, choďte spať, bo musíťe ráno vstať.

Predtým, ako sa pustíme do chodenia, treba chvíľočku postáť. O tom, kto meravo hľadí (dupkom hľaďí), sa okolo Martina vraví, že oči mu dupkom stoja (Mošovce). Významom blízke je, ak niekomu oči stáli stĺpkom (Lapáš pri Modre), či ako vraveli v Studenci pri Levoči: Ma oči na slup vivaľene — vtedy však pohľad smeruje dohora.

Pri slovese utekať máme hneď tri významy, ktoré súvisia s očami. Prvý a najznámejší význam je „škúliť“. No rovnaké sloveso sa použije pri Trenčíne a Leviciach, ak sa dakomu drieme: Viďeu̯ som, že jej ušľi oči, aľe som hu nahau̯ (Pečenice). V Jablonovom pri Malackách zanietene rozprávali o divadelnom predstavení a opisovali: Téj hned oči utékli na teho Franc-


strana 224

ka, aby tak vyjadrili, že jej pohľad niekto priťahoval. Takže nielen nohy nám utekajú.

Keď už majú oči dosť bežania, môžu zmeniť športovú činnosť. Trebárs nám začnú vyskakovať. Lenže beda, čo ak zostaneme bezočiví. Preto asi upozorňovali pri príliš dlhom, uprenom pohľade, aby si merkovali, lebo im oči viskočia (Staré Hory). O lakomcoch sa tradovalo, že im oči vijdú od lakomosťi (Svätoplukovo), vo Zvončíne pri Trnave pre zmenu oči mu vilezú od lakomosci. No je možné ich stratiť aj iným spôsobom. Vo Vyšnom Kubíne hoďiu po ňej očämí — „všimol si ju“, pravda, vtedy tie svoje oči iste nestratil, skôr hlavu. Iba ak mu hodzila čosi do očí (Jasenová) — teda „niečo mu vyčítala“, tak tú hlavu asi rýchlo našiel. Pre istotu.

Zostaneme ešte začas pri pohyboch. Ako ste si už iste všimli, prešli sme k slovesám, ktorých základný význam nesúvisí s očami, vyjadrujú skôr pohyby iných častí tela, no v prenesenom význame sa s očami spájajú a slúžia na expresívne vyjadrovanie.

Keď sa niekomu doma znepáčilo, často sa rozhodol ísť svetom. Pobalil si veci a na rozlúčku povedal: Pujdu, kadzi me oči povedu (Sobrance). U Dobšinského sirôtku vyprevadili aj takouto tvrdou rečou: Choď, kde ťa dve oči ponesú. Vo svete býva všeličo nové, nečakané, prekvapivé, tak aj pútnik často vivaliu̯  oči ako plánki (Horná Lehota na Orave).

Inak sa to dá povedať aj jedným slovom. Komu sa ťaží oči vyvaľovať, pokojne môže pleščať. Najmä pri Trenčíne, tam ludié pleščá očima, jakú já lichvu dochovám (Trenčianska Závada).

Pri Banskej Bystrici, Vranove nad Topľou a Levoči nevytriešťajú oči na lichvu, teda na dobytok. Jedna pani si takto spomínala na mladosť: Ja som len vistrčila oči, keť prišiou̯ Ondrej (Poniky). Vo Vranove viśčiril na mňe take okaľe, že mi śe až zľik. Vy sa nebojte, ak napríklad v Lešti pri Modrom Kameni budú na vás oči vitŕčaťi.

Keď niekomu oči ani neutiekli, ani ich pri hádzaní načisto nezahodil, hrozilo mu nebezpečenstvo, že ich niekde, na niečom nechá. Kebi ti bula u nas, ta bi ti bula oči ochabela (Fintice pri Prešove). Oči však vedia aj niekam padnúť. V Ružindole pri Trnave volág ím oči padli do cintera — ich pohľad sa tam uprel. Ktovie ako sa im zaspávalo, ak tam zbadali dajakú potvoru. Ak však padnú oči niekomu na Orave, môže tiež uvidieť kadečo


strana 225 — tu má toto spojenie význam „zaspať“. A šäk s poľä som bola ukrutánski ustatá, nu ̮mi akosi tie oči padľi (Žaškov).

Bola by tu však ešte možnosť zavesiť oči na klinec. Asi ste to ešte s očami neskúšali, pravdepodobnejšie vešiate na klince celkom iné predmety. Takéto spojenie máme doložené z okolia Dolného Kubína, Rimavskej Soboty a Trenčína, kde slúži na vyjadrenie bdenia a pozornosti. Najvhodnejší príklad je azda tento: Torá žena mala malie ďeťi, že ňech si oči na kľinčeg zavesí, tak fše povedaľi ftedi, ňeh ňespí (Žaškov).

Také nevyspatie nie je na radosť, ale keď už nemožno spať, dá sa aspoň tešiť z pohľadu na niečo pekné — teda pázď oši (Rimavská Píla). Najmä ak bolo na čom oči pást (Lukáčovce pri Hlohovci) „kochať sa“. Ak sa nenapásli dosť, mohli byť riadne hladné, lenže žalúdok už vtedy obyčajne býval sýty. A tak sa hovorilo: Enem oči bi mu jedli (Brodské). Nezaslúžil by si príučku?

Nuž aj tá príučka sa dakedy dá vybaviť očami. Verte tomu, že oči môžu aj udrieť. Ak predsa neveríte, zájdite do Gemera a presvedčte sa. Dokonca vo dvoch významoch. V Sirku jeho oči hnedž udreli na to — upreli sa, no v Revúcej len oši udrel do zemi, ag išól poli mne (Revúca) — teda „sklopil zrak“. A nielen vo Veľkých Bieliciach pri Topolčanoch vraveli ale sklopev oči, „zahanbil sa“. Tento význam, teda zahanbenie, sklopenie očí na znak pokory sa vyjadruje v oblasti Gemera spojením ve ̮už zohni oši — hanbi sa. No našli sa aj neústupčiví jednotlivci a s tými bola potom ťažká robota. Aj v Muránskej Dlhej Lúke sa sťažovali: Doz mu domlávém, a preci oši ňezohňe.

Horúce a chladné pohľady iste poznáte z osobnej skúsenosti. Veľmi smutné však je, ak sa malému dieťaťu nedostáva lásky. Vo Veľkom Šariši poznali niekoho, o kom vraveli: Ňigdaj na dzecku ňeohrala oka — nemala ho rada, nerada ho videla, nikdy sa naň pekne, milo nepozrela. Na druhej strane, ak matka pre dieťa urobí, čo mu na očiach vidí, môže sa stať, že o ňom budú vravieť, ako o komsi povedali v Tlmačoch: Takí je darobňí, aňi na svet sa mu ňechce hľaďeť.

Oči dokážu ešte oveľa viac, ako sme dosiaľ stačili ukázať. Dnes už možno ani nenájdete to, čo sa zachovalo v Dobšinského rozprávkach. Napr. je tam i takáto veta: Vetril na všetky strany očima. Načo mu bol nos? A ak v Prosnom pri Považskej Bystrici na ňu šibol očkom, isto to nebole-


strana 226

lo. No oči vedia aj pichať, bodať, strieľať, zaťať až do živého, pribiť, priklincovať, prikuť niekoho, dokonca vás môžu zajať alebo sa na vás prilepiť. Dakto sa bude do vás očami vpíjať, pohľadom môžete niekoho zmraziť. Ale vaše oči vedia nielen blčať, horieť, páliť, ale aj hriať, pohladiť, poláskať. Vedia nielen plakať, ale sa i smiať. Naozaj to nemá konca-kraja. Oči sú ako hlboké studne a nesmierne hlboká je aj studnica rodného jazyka, ktorá nám ponúka také nepreberné množstvo slov na pomenovanie ich činnosti. Posledný pohľad bude mieriť do Červeníka. Žil tam ktosi, komu povedali: Máš také čeglavé oči, len ma s nima mátožíš. Preto pozor, oči naozaj vedia počarovať:

Kdeže si, Anička, kdes ̓tú vodu brala, tá vodička bola, bola čarovaná. Nečarovala som, ani moja mati, lež ju čarovali moje čierne oči.

Tento príspevok vznikol v rámci grantovej úlohy Slovník slovenských nárečí (č. 2/3034/98), tak ako aj príspevok Na tom mosťe tráva rosťe, buďeže to ďiefčina ze sivíma očima..., ktorý sme uverejnili v predchádzajúcom čísle (Kultúra slova, 32, č. 3, s. 168).


strana 227

ROZLIČNOSTI

Je slovo odozva spisovné?

Pri prekladoch technických noriem z anglického originálu sa prekladatelia medzinárodných technických noriem často stretávajú s anglickým výrazom response. Do slovenčiny ho prekladajú slovom odozva. Výraz odozva používajú napr. v spojeniach oneskorenie odozvy, odozva na impulz, odozva materiálu a pod. Je slovo odozva vôbec spisovné? Ak nie, čím ho možno v textoch technických noriem nahradiť?

Slovo odozva možno nájsť v 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997; ďalej KSSJ) na s. 404. Konštatovanie, že slovo odozva zachytáva platná normatívna príručka, však ešte neznamená, že ide o spisovné slovo, ktoré možno používať v odborných textoch, resp. v textoch technických noriem. V spomenutom slovníku sa totiž pri hesle odozva uvádza aj štylistický kvalifikátor subšt., čo značí, že toto slovo sa hodnotí ako subštandardné, t. j. také, pri ktorom sa zreteľne uvedomuje nedostatok spisovnosti. V predchádzajúcom, druhom vydaní KSSJ (Bratislava, Veda 1987, s. 254) sa pri hesle odozva ešte uvádzal kvalifikátor kniž., t. j. výraz odozva sa hodnotil ako knižný, teda charakteristický pre písomné prejavy. K zmene štýlového hodnotenia čiže k prehodnoteniu slova odozva na subštandardný výraz sa v 3. vydaní KSSJ pristúpilo okrem iného preto, že v slovenčine nemáme sloveso odozvať, z čoho vychodí, že v nej nemôže fungovať ani odvodzovací základ odozv-, ktorý možno vyčleniť aj z výrazu odozva.

Z uvedeného hodnotenia je zrejmé, že v odborných textoch, ku ktorým patria aj texty technických noriem, nie je opodstatnené používať výraz, ktorý normatívne príručky hodnotia ako nespisovný vyjadrovací prostriedok. Keďže sa terminológia jednotlivých vedných odborov zásadne buduje na spisovných pomenúvacích prostriedkoch, slovo odozva je potrebné nahradiť iným, vhodnejším pomenovaním.


strana 228

Čím teda možno nahradiť slovo odozva?

KSSJ ponúka dve možnosti, a to slová ohlas a ozvena ako spisovné ekvivalenty subštandardného výrazu odozva.

Popri ohlase a ozvene na pomenovanie toho, čo sa niekedy označovalo slovom odozva, slúžia aj ďalšie výrazy: ozva a reakcia. Výraz ozva má napr. v lekárskej terminológii význam „zvuk spôsobený činnosťou srdcového svalu“ (KSSJ, s. 436). V tejto oblasti funguje aj slovo reakcia, ktoré má okrem iných významov aj význam „odpoveď, ohlas na istý popud“ (KSSJ, s. 586); známe je napr. v spojení obranná reakcia“ (organizmu). Výraz reakcia aj s príslušnými odvodeninami sa používa i v chémii (reakcia včlenenia, reakčný mechanizmus), vo fyzike (jadrová reakcia) a v iných technických odboroch.

V technickej oblasti sa popri výrazoch ozva a reakcia uplatňuje aj slovo odpoveď. V KSSJ (s. 406) sa zachytáva iba význam „rečové reagovanie na otázku alebo iný prejav“, no toto slovo mmá dnes aj všeobecnejší význam „reakcia na istý popud“. Podľa 2. vydania Anglicko-slovenského technického slovníka (2. diel K — Z; Bratislava, Alfa 1985, s. 337) je slovo odpoveď jedným z ekvivalentov anglického výrazu response. Okrem výrazov odpoveď, reakcia, ozva a ohlas spomenutý slovník uvádza aj ďalší slovenský ekvivalent anglického výrazu response. Ide o slovo citlivosť, ktoré sa používa len v spojení citlivosť prístroja.

Zhŕňame: Slovo odozva je subštandardný výraz, teda slovo, pri ktorom sa pociťuje nedostatok spisovnosti. V odborných textoch vrátane textov technických noriem je potrebné nahradiť ho jedným z týchto štylisticky neutrálnych výrazov: ohlas, ozvena, ozva, reakcia, odpoveď, citlivosť (prístroja). Spojenia, o ktoré nám ide, preto treba upraviť napr. takto: oneskorenie ozvy (angl. response lang), ozva, odpoveď, reakcia na impulz (angl. response to impulse), reakcia materiálu.

Katarína Hegerová


strana 229

SPRÁVY A POSUDKY

Jubilejný Šaliansky Maťko

Šaliansky Maťko — celým menom Šaliansky Maťko Jozefa Cígera Hronského — je jedna z najmladších celoslovenských súťaží v umeleckom prednese. Z hľadiska tradície, ktorá sa pri podujatiach tohto druhu všeobecne odvodzuje z počtu ich uskutočnených ročníkov, túto súťaž síce len ťažko možno porovnávať s takými podujatiami, ako sú napríklad Hviezdoslavov Kubín alebo Chalupkovo Brezno (prvé z nich má za sebou už štyridsaťštyri, druhé rovné tri desiatky ročníkov), lebo sa môže pochváliť zatiaľ iba prvým tzv. „okrúhlym“ jubileom (5. ročník). Z hľadiska celkového kultúrno-spoločenského významu — vrátane prínosu pre oblasť jazykovej kultúry a jazykovej výchovy — Šaliansky Maťko však nepochybne znesie porovnanie s akoukoľvek súťažou či prehliadkou svojho druhu u nás. Je rovnako potrebný a užitočný, pritom nijakej inej prehliadke nekonkuruje, ani jednu nekopíruje a nesupluje. Jednoducho — má svoju vlastnú tvár, svoju obsahovú aj organizačnú osobitosť.

Je to totiž súťaž s pomerne úzkym obsahovo-tematickým vymedzením (prednes slovenskej ľudovej a umelej povesti) aj vekovým ohraničením (žiaci 2. až 5. ročníka základnej školy). Na jednej strane sa toto dvojnásobné zúženie hlavných znakov súťaže javí ako jej istá nevýhoda, prejavujúca sa napríklad v ťažkostiach s hľadaním vhodných textov na súťažný prednes a v absencii bezprostrednej konfrontácie štýlu prednesu tejto vekovej kategórie so štýlom prednesu starších detí. Zároveň však práve táto špecifikácia umožňuje Šalianskemu Maťkovi zvýrazňovať jeho prednosti a vlastne hlavné ciele jeho poslania: prešliapavaním cesty k mladému čitateľovi práve k povesti ako toho žánru slovenskej literárnej tvorby, ktorý sa bezprostredne viaže na udalosti či postavy našej národnej minulosti, prehlbovať vzťah tohto čitateľa k takým národným hodnotám, ako sú činy našich


strana 230

významných osobností, krásy našej prírody a pod. Šaliansky Maťko vlastne v dobrom zmysle slova núti mladých recitátorov (a ich učiteľov, nezriedka aj rodičov) hľadať ďalšie a ďalšie ukážky povesťovej tvorby a cez ne sa oboznamovať s našimi — celonárodnými, ale aj úzko či užšie regionálnymi — dejinami, tvorcami tejto literatúry a pod.

Šaliansky Maťko je plodom aktivít zapálených matičiarov v juhozápadoslovenskej Šali. Na čele so svojím predsedom MUDr. Svetozárom Hikkelom, členom výboru Matice slovenskej, šalianski matičiari nielenže prišli s myšlienkou organizovať toto pekné podujatie, ale zobrali na svoje plecia aj ťarchu organizačných starostí s uvedením tejto myšlienky do života. Je to teda od samého začiatku matičné podujatie s výrazným pronárodným umelecko-výchovným poslaním. Ako ukazuje doterajších päť ročníkov, toto poslanie sa mu darí úspešne plniť.

Jubilejný piaty ročník Šalianskeho Maťka sa uskutočnil 6. marca v Šali v priestoroch tamojšieho domu kultúry. Ako súčasť podujatia sa deň predtým uskutočnilo stretnutie učiteľov slovenčiny a dejepisu z celého Šalianskeho okresu s prof. J. Kopálom, A. Maťovčíkom, domácim gymnaziálnym profesorom L. Fonótom a primátorom Krupiny M. Suchárom na besede na tému Jozef Cíger Hronský — Slovensko a svet. Okrem mnohých iných poznatkov o osobnosti a rozmanitej činnosti J. C. Hronského sa účastníci stretnutia oboznámili aj s tým, prečo iniciátori súťaže detí zameranej na prednes slovenskej povesti do jej názvu dali práve meno tohto nášho významného spisovateľa a matičného dejateľa.

Podľa informácie organizátorov tohtoročnú súťaž Šaliansky Maťko na všetkých jej stupňoch absolvovalo okolo osemtisíc žiakov uvedených štyroch ročníkov základných škôl. Na celoslovenskom kole v Šali sa ich zišlo sedemnásť (po dvaja najlepší z každého kraja doplnení jedným reprezentantom mesta organizátorov.) V ich podaní odzneli ukážky z diel našich popredných autorov tohto literárneho žánru z minulosti i súčasnosti — M. Ďuríčkovej, A. Habovštiaka, J. Štiavnického, Š. Žáryho, J. Melichera, dvojice V. Majerík — P. Glocko, A. Marca a ďalších. Nechýbala ani ukážka z tvorby „patróna“ podujatia J. C. Hronského (Prečo je Váh divoká rieka). Čo prednes, to iný príbeh, pritom každý vyrozprávaný osobitým, jednotlivým recitátorom vlastným spôsobom a štýlom. Nevyskytol sa ani jeden podpriemerný či priemerný prednes, takže jej celkovú úroveň bolo


strana 231

možné označiť za vysokú. Odborná hodnotiaca porota zložená z ľudí, ktorí majú blízko k detskému umeleckému prednesu a k literatúre pre deti (za predsedníčku spomedzi seba si jej členovia zvolili B. Šimonovú), stála pred mimoriadne náročnou úlohou, keď z celého radu zaujímavých a originálnych prednesov mala vybrať na ocenenie päť najlepších. Po dôkladnom zvážení všetkých za a proti a pri zohľadnení ustálených kritérií hodnotenia umeleckého prednesu v tejto vekovej kategórii (s osobitným zreteľom na prednes povesti) sa nakoniec rozhodla pre týchto recitátorov (podľa abecedy): Barbora Bôková (ZŠ Nitra; J. Melicher: Ako na Čapinskom vodu čapovali), Lenka Bystrianska (ZŠ Dolná Strehová; P. Kuka: Zlatý pluh z Kováčovej), Alena Hricíková (ZŠ Stará Ľubovňa; V. Majerík — P. Glocko: Boginky a hrbatá Halka), Ľudmila Pašková (ZŠ Klátova Nová Ves; V. Majerík — P. Glocko: Boginky a hrbatá Halka), Matej Pčolka (ZŠ Stará Ľubovňa; V. Majerík — P. Glocko: Pienčibrodovo zázračné kladivko).

Spomedzi kritérií hodnotenia súťažného prednesu na šalianskej súťaži sa na tomto mieste žiada spomenúť a aspoň stručne charakterizovať úroveň jazykovej kultúry u malých recitátorov. Trochu zjednodušene možno konštatovať, že bola veľmi dobrá. Ak necháme bokom také javy v celkovej intonačnej výstavbe prednesov, akými sú nenáležitá melódia a umiestnenie pauzy či dôrazu na nesprávnom mieste, ktoré u recitátorov tejto vekovej kategórie možno chápať aj ako prirodzený dôsledok nedostatku skúseností z verejnej komunikácie v spisovnom jazyku, z prehreškov proti ortoepickej norme sme zaznamenali (u menšej časti recitátorov a aj to nie vždy „systémovo“, lež iba v jednotlivých slovách) len zanedbávanie výslovnosti mäkkého ľ ([ale], [leťí], [len-len], [v lese], [kolená], [stále], [f kostole], [dolina], [veliteľa], [ňepremožiťelní], namiesto [aľe], [ľeťí], [ľen-ľen], [v ľese], [koľená], [stáľe], [f kostoľe], [doľina], [veľiťeľa], [ňepremožiteľní]), a výnimočne aj nerešpektovanie zákonitosti viazanej výslovnosti ([ňič iného] namiesto [ňidž iného]) a v jedinom prípade aj módne [gdo] namiesto [kto].

Aj tohtoročný jubilejný Šaliansky Maťko potvrdil naše dlhoročné skúsenosti z práce v porotách tak v nižších kolách Šalianskeho Maťka, ako aj v porotách rozličných iných súťaží (Rozprávkového vretienka, Hviezdoslavovho Kubína, Akademického Prešova a i.), že recitátori najnižších vekových kategórií spravidla prichádzajú na súťaže z hľadiska jazykovej kultúry lepšie pripravení ako recitátori vyšších vekových kategórií (vrátane


strana 232

stredoškolákov i vysokoškolákov). S najväčšou pravdepodobnosťou tu ide o pozitívny výsledok vyššej kvality jazykovej výchovy v oblasti zvukovej roviny spisovného jazyka na nižšom stupni základnej školy.

Šaliansky Maťko má za sebou iba prvé („malé“) jubileum, ale aj tých krátkych päť rokov mu stačilo na to, aby dokázal svoju životaschopnosť a aby si našiel vlastné miesto medzi ostatnými súťažami. Už zohráva — a v ďalších rokoch bude zohrávať iste ešte vo väčšej miere — významnú úlohu aj ako účinný nástroj jazykovej (a s ňou aj vlasteneckej) výchovy na školách. Zaslúži si teda jednak našu zvýšenú pozornosť, ale najmä konkrétnu pomoc, aby mohol ďalej napredovať. Osobitne sa na skoré riešenie ponúka návrh doriešiť otázku spoluúčasti rezortu školstva na jeho organizovaní: po uzavretí dohody s Maticou slovenskou by sa mal zaradiť do zoznamu oficiálnych súťaží tohto rezortu, čo určite prispeje k jeho rozšíreniu i ku skvalitneniu organizačných príprav jeho nižších (školských, okresných a krajských) kôl. Na zváženie je aj návrh rozdeliť túto súťaž na dve vekové kategórie, a to tak, aby v nižšej z nich súťažili žiaci 2. a 3. ročníka a vo vyššej žiaci 4. a 5. ročníka.

Ladislav Bartko

Vžité slovenské geografické názvy v jednej publikácii

(Slovenské vžité názvy geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 1997. 120 s.)

Názvy geografických objektov, ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej republiky, používame v slovenskej jazykovej a pravopisnej podobe, napr. Bratislava, Váh, Kysuca, Kysuce, Martin, Tatry, Vysoké Tatry, Zemplínska šírava, Považie. Trochu iná situácia je v prípade používania názvov geografických objektov nachádzajúcich sa mimo územia Slovenska. V Pravidlách slovenského pravopisu (1998, PSP) sa v kapitole Písanie slov cu-


strana 233

dzieho pôvodu (prevzatých slov a cudzích vlastných mien) na s. 37 hovorí o tom, že názvy veľkých a známych kultúrnych stredísk, najmä názvy niektorých hlavných miest európskych štátov a názvy kultúrnych stredísk v krajinách susediacich so Slovenskom, ako aj názvy niektorých veľkých riek majú popri pôvodnej cudzej podobe vžitú slovenskú podobu, napr. Wien — Viedeň, Venezia — Benátky, Rhein — Rýn, Seine — Seina. Iné cudzie názvy používame vždy v pôvodnej pravopisnej podobe, napr. Marseille, Le Havre, Birmingham, Liverpool, Chicago. V PSP je dôležitá konštatácia, že viaceré vžité slovenské podoby cudzích zemepisných názvov sa už v súčasnej spisovnej slovenčine bežne nepoužívajú, napr. Soľnohrad — Salzburg, Mohuč — Mainz, Päťkostolie — Pécs. Dnes sú to už historické názvy. Zároveň sa tu hovorí o tom, že v súčasnej spisovnej slovenčine ustupujú ďalšie vžité slovenské podoby, napr. Pasov — Passau, Carihrad — Istanbul. Zriedkavejšie sa doterajšie vžité slovenské podoby nahrádzajú novšími vžitými podobami, ktoré sú z hľadiska svojej podoby bližšie k podobe v pôvodnom jazyku, napr. Szeged — Segedín, novšie Seged.

Ústup niektorých starších vžitých slovenských podôb cudzích zemepisných názvov a nahrádzanie starších vžitých podôb novšími podobami ukazuje, že aj oblasti cudzích zemepisných názvov — tak ako inde v jazyku — existuje istý pohyb. Je tu istá dynamika, ktorá v konečnom dôsledku vedie k znižovaniu počtu vžitých slovenských podôb cudzích zemepisných názvov. Tento pohyb musí brať do úvahy aj kodifikácia.

V Pravidlách slovenského pravopisu sa spomínajú iba niektoré vžité slovenské podoby cudzích zemepisných názvov. Takýchto podôb je v skutočnosti oveľa viac. Už v minulosti vyšli viaceré publikácie so vžitými slovenskými názvami geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky. Ide o zoznamy, ktoré v edícii Kartografické informácie vydal bývalý Slovenský úrad geodézie a kartografie. Ide o tieto zoznamy: Zoznam vžitých názvov riek a vodných plôch sveta (1974), Zoznam vžitých slovenských názvov miest sveta (1974), Zoznam vžitých slovenských názvov útvarov horizontálneho členenia zemského povrchu (1975) a Zoznam vžitých slovenských názvov útvarov vertikálneho členenia zemského povrchu (1975). Teraz na báze týchto zoznamov Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorý je nástupcom Slovenského úradu geodézie a kartografie, vydal publikáciu Slovenské vžité názvy geografic-


strana 234

kých objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky. Táto publikácie (jej názov by podľa starších publikácií mal skôr znieť Vžité slovenské názvy geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky) nepreberá mechanicky jednotlivé názvy zo spomínaných starších publikácií, nie je teda iba ich zhrnutím do jednej publikácie, ale ich kriticky prehodnocuje a kompletizuje. Ako sa o tom hovorí v úvode, vžité slovenské názvy, ktoré boli uvedené v zoznamoch z rokoch 1974 a 1975, ale častosť ich výskytu v komunikácii výrazne poklesla, sa preradili do kategórie slovenských historických názvov. Názvy, ktorých slovenská podoba sa zhoduje s oficiálnou podobou názvu (endonymum), nie sú v publikácii zahrnuté. Ak sa napr. namiesto názvu Linec používa dnes pôvodný názov Linz, názov Linec sa už v tomto zozname uvádza medzi historickými názvami. Dôležitá je aj konštatácia, že zoznam vychádza z potrieb kartografickej tvorby, a preto v ňom nie sú zahrnuté všetky vžité slovenské názvy používané v ostatnej odbornej literatúre.

V publikácii sa pri každom vžitom slovenskom názve geografického objektu z územia mimo Slovenskej republiky uvádza aj oficiálny názov (endonymum), druhové označenie objektu, určenie štátu, príp. územia, na ktorom sa daný objekt nachádza, príslušný kontinent a zemepisné súradnice. Ako vidieť, publikácia podáva množstvo informácií týkajúcich sa vžitých slovenských názvov cudzích (mimoslovenských) geografických objektov.

Predložený zoznam vedie k úvahám o vžitých názvoch a o ich spracovaní v tomto zozname. Za vžitý názov (exonymum) sa podľa rezolúcie č. 11 prijatej na 6. konferencii OSN v New Yorku v roku 1992 pokladá geografický názov používaný v určitom jazyku pre objekt nachádzajúci sa na území mimo oficiálne pôsobnosti tohto jazyka, ktorý má odlišnú podobu od názvu používaného v oficiálnom jazyku (oficiálnych jazykoch) územia, na ktorom sa objekt nachádza. Za oficiálny názov (endonymum) sa podľa súčasnej definície OSN pokladá názov používaný na území, na ktorom sa geografický objekt nachádza, bez ohľadu na písmo, v ktorom je vyjadrený v písomnej podobe. Definícia endonyma nie je nejako problematická, pri exonymách sú už isté problémy. Sporné nemôžu byť prípady, ako Wien — Viedeň, Roma — Rím, Torino — Turín, Paris — Paríž, ba ani Berlin — Berlín, kde sú viditeľné rozdiely medzi oficiálnou podobou


strana 235

a podobou v slovenčine. Niekedy sa cudzí názov používa v pôvodnej pravopisnej podobe, nevyslovuje sa však vždy tak, ako je to v pôvodnom jazyku. Donedávna sme popri názve Salzburg používali vžitú slovenskú podobu Soľnohrad. Táto podoba je už dnes historická, preto sa v predloženom zozname uvádza medzi historickými názvami: Názov Salzburg sa v nemčine vyslovuje so začiatočným z, ale v slovenčine býva aj výslovnosť so začiatočným s (pozri Považaj, M.: Výslovnosť zemepisného názvu Salzburg. Kultúra slova, 25, 1991, s. 318 — 319). Pravopisná podoba Salzburg sa v slovenčine zachováva, niekedy sa tu však uplatňuje rozdiel vo výslovnosti. Ak vychádzame z výslovnosti názvu Salzburg ako [saldzburg] potom by aj názov Salzburg predstavoval exonymum. V predloženom zozname sa tento názov nespomína. Alebo napr. taliansky názov Assisi sa aj v slovenčine používa v tej istej podobe, takže to vyzerá tak, že tu ide o endonymum. V slovenčine sa tento názov vyslovuje ako [asisi], hoci v taliančine je tu výslovnosti [asizi] so z (Jacko, J.: Výslovnosť miestneho názvu Assisi. Slovenská reč, 61, 1996, s. 187 — 189). Podoba Assisi s výslovnosťou [asisi] podľa toho už predstavuje exonymum. Predložený zoznam názov Assisi nespomína, takže vlastne vychádza z predpokladu, že sa v taliančine aj v slovenčine nielen rovnako píše, ale aj vyslovuje; vidíme však, že je to komplikovanejšie. Pri definícii alebo vymedzovaní exonyma bude potrebné osobitne uvážiť takéto prípady. Ak by sa zaznamenávali, znamenalo by to, že by sa musela spomínať aj výslovnosť, napr. Salzburg (výsl. [saldzburg] alebo [zaldzburg] — Salzburg (v nemčine vysl. so z), Assisi (výsl. [asisi]) — Assisi (v tal. vysl. [asizi]), Hvar (v slovenčine výslovnosť [hvar] podľa pravopisu) — Hvar (v chorv. výsl. s ch [chvar]).

Isté medzery nachádzame v spracovaní názvov území alebo krajov ako častí štátov. Je tu napríklad názov Kastília ako vžitý slovenský názov (v španielčine Castilla), je tu názov Durínsko, nie je tu však napr. názov Toskánsko alebo Bavorsko, ani Savojsko a ďalšie názvy. Názov Sliezsko sa uvádza ako vžitá slovenská podoba k poľskému názvu Sląsk, ale názov Sliezsko predstavuje aj vžitú slovenskú podobu k českému názvu Slezsko, ktoré je súčasťou českého štátu.

Problematické môže byť aj uvádzanie oficiálnych názvov. Týka sa to najmä názvov z územia Afriky alebo Ázie, ktoré dlhé roky boli pod koloniálnou správou niektorých západoeurópskych štátov. Napr. pri názve Vik-


strana 236

tóriine vodopády sa ako oficiálny uvádza iba anglický názov, pri vžitej slovenskej podobe Viktóriino jazero sa ako oficiálne uvádzajú anglický aj swahilský názov. V štátoch, ktoré boli pod koloniálnym panstvom, je situácia dosť komplikovaná, niekedy sa v nich dosiaľ používajú ako úradné a či oficiálne jazyka angličtina, francúzština a niektoré iné západoeurópske jazyky (napr. v Indii angličtina), zároveň však prebieha proces presadzovania domácich jazykov a v súvislosti s tým aj presadzovanie domácich názvov. Kartografi, zemepisci a iní odborníci musia pozorne sledovať tieto procesy a podľa najnovšieho stavu uvádzať príslušné názvy v kartografických dielach a v iných prácach.

V niektorých prípadoch je podľa našej mienky zbytočný rozdiel medzi exonymom a endonymom. Ako vžitý sa tu uvádza napr. názov Fidži, ktorý zodpovedá oficiálnemu názvu Fidji Islanda. Nazdávame sa, že ako zodpovedajúce exonymum by sa mohol používať názov Fidžijské ostrovy. Napr. anglický názov Chathams Islands má v slovenčine ekvivalent (exonymum) Chathamské ostrovy, nie Chatham. Používanie názvu Fidžíjské ostrovy nevylučuje možnosť používať aj názov Fidži ako skrátenú zdomácnenú podobu popri úplnej (oficiálnej) podobe Fidžijské ostrovy.

V predloženom zozname sa uvádza názov Miškovec ako vžitá slovenská podoba k maďarskému oficiállnemu názvu Miskolc. Podľa našich pozorovaní namiesto staršej vžitej podoby Miškovec so slovotvornou príponou -ec sa novšie už bežne používa nová vžitá podoba Miškolc, ktorá predstavuje iba pravopisné poslovenčenie maďarskej podoby Miskolc; podoba Miškovec podľa nášho hodnotenia je už historická.

V niektorých prípadoch treba upozorniť na písanie veľkých písmen. Uvádza sa tu napr. exonymum Slnenčné Pobrežie, v ktorom sa s veľkým začiatočným písmenom píše nielen slovo Slnečné, ale aj slovo Pobrežie. Na písanie veľkého písmena tu nevidíme nijaký dôvod. Zrejme ide o písanie veľkého písmena podľa bulharského názvu Slъnčev Brjag. Prenášať spôsob písania z bulharčiny do slovenčiny nie je v tomto prípade namieste.

Jednotlivé názvy sú usporiadané abecedne. Názov Lamacký záliv sa uvádza za názvom Laponsko, patrí však pred názov Lamanšský prieliv. A keď sme pri názve Lamanšský prieliv treba uviesť, že ako oficiálny sa na prvom mieste uvádza anglický názov English Channel (teda Anglický prie-


strana 237

liv) a za ním francúzsky názov La Manche. Názov Lamanšský prieliv teda vznikol skôr podľa názvu La Manche. Aspoň prídavné meno lamanšský sa viaže na názov La Manche (vlastne názov Rukáv, s čím sa ojedinele stretneme v románoch preložených z francúzštiny), pomenovanie prieliv v názve Lamanšský prieliv zasa nadväzuje na anglický názov English Channel. Pretože popri názve Lamanšský prieliv sa u nás často používa aj francúzsky názov La Manche, (ten je známejší), dali by sme pri uvádzaní oficiálnych názvov prednosť názvu La Manche. Ten sa mal uviesť na prvom mieste a za ním (resp. v danom zozname pod ním) anglický názov English Channel. Takto by vžitá slovenská podoba Lamanšský prieliv korešpondovala s francúzskym názvom La Manche.

Publikácia obsahuje ako osobitnú časť vžité slovenské názvy obcí susedných krajín, v ktorých žijú Slováci ako národnostná menšina. Sú tu názvy obcí v Bulharsku, Chorvátsku, Juhoslávii, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Rumunsku a na Ukrajine. Tieto názvy sa v takejto podobe uverejňujú na Slovensku prvý raz. Myslíme, že tento zoznam bude dobrým pomocníkom pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o osudy slovenských menšín v susedných a blízkych krajinách a píšu o nich.

Na konci publikácie je ako osobitná časť zoznam s názvom Slovenské historické vžité názvy. Je to časť, do ktorej sa postupne dostávajú aj niektoré doteraz bežne používané vžité slovenské podoby.

Publikáciu možno odporúčať každému, kto sa potrebuje orientovať vo vžitých slovenských názvoch geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky. Publikácia vhodne dopĺňa PSP. Každý, kto sa oboznámi s výkladom PSP, by sa na získanie komplexného pohľadu mal oboznámiť aj s týmto zoznamom. Pri ďalšom vydaní tejto príručky alebo inej podobnej práce by sa mali zvážiť poznámky, ktoré sme tu uviedli.

Ladislav Dvonč


strana 238

Príručka výslovnosti a skloňovania britských vlastných mien v češtine

(KUČERA, J. — ZEMAN, J.: Výslovnost a skloňování cizích osobních jmen v češtine (Anglická osobní jména). Hradec Králové, Gaudeamus 1998. 144 s.)

Pred časom sme v našom časopise predstavovali príručku venovanú výslovnosti cudzích osobných mien v češtine, ktorá vyšla pod názvom Čteme je správne?, pričom sme referovali o jej prvom i druhom vydaní (Praha 1983, 1996). Teraz máme príležitosť vyjadriť svoje stanovisko k ďalšiemu dielu týkajúcemu sa tejto problematiky, a to k publikácii Jiřího Kučeru a Jiřího Zemana, ktorá vyšla pod názvom Výslovnost a skloňování cizích osobních jmen v češtine (Anglická osobní jména).

Publikácia sa člení na teoretickú časť pozostávajúcu z dvoch štúdií J. Zemana Výslovnosť cudzích osobných mien v češtine a Výslovnosť a skloňovanie anglických osobných mien v češtine a na praktickú časť, ktorú tvorí Výslovnostný slovník a Prehľad výslovnosti, skloňovania a tvorenia privlastňovacích prídavných mien pri vybratých krstných osobných menách. Knihu uzatvára rozsiahle anglické resumé.

V úvode autori pripomínajú rozkolísanosť výslovnostnej praxe v súčasných médiách, k čomu podľa nich prispela aj skutočnosť, že v doterajších príručkách a slovníkoch sa málo prihliadalo na to, aká výslovnosť sa v českej jazykovej praxi vlastne ustálila. V tejto publikácii si autori dali za cieľ aspoň sčasti zaplniť túto medzeru a aspoň v obmedzenej miere zachytiť aktuálny stav vo výslovnosti a v skloňovaní osobných vlastných mien. Spracúva sa tu úzus českej a „počeštenej“ výslovnosti anglických a čiastočne aj írskych, škótskych a waleských (teda vôbec už nie amerických!) osobných mien a ich skloňovania v súčasných masmédiách. Inými slovami, cieľom tejto práce nebolo ani tak sledovanie toho, ako súčasné masmédiá dodržiavajú ortoepické a gramatické pravidlá pri výslovnosti a skloňovaní cudzích vlastných mien, ale bolo ním zistenie súčasného stavu a vyvodenie zásad, ktorými sa hovoriaci v masmédiách pri výslovnosti a skloňovaní v praxi riadia. Hoci primárne sa tu spracúva úzus súčasných českých médií, autori sledovali aj ďalšie zdroje (napr. záznamy výslovnosti anglických osobných mien v českom vysielaní rozhlasových staníc BBC


strana 239

a Hlasu Ameriky), ktoré získané údaje overili, potvrdili alebo modifikovali. Je veľmi vhodné, že rukopis knižky prezrel aj nám dobre známy bohemista a slovakista David Short z londýnskej univerzity.

Z úvodu príručky sa dozvedáme, že aj českí rozhlasoví hlásatelia, učitelia a iní hovoriaci pociťujú isté medzery a nedôslednosti, ktoré sa v Čechách vyskytujú pri spracovaní výslovnosti osobných mien. A to aj napriek tomu, že v príručke Výslovnost spisovné češtiny. Výslovnost slov přejatých (Praha 1978) sú formulované zásady výslovnosti cudzích mien v rozsahu, ku ktorému majú všetky slovenské príručky ďaleko. Faktom však ostáva, že ani v češtine, ani v slovenčine niet zatiaľ práce, ktorá by sa tejto téme venovala komplexne a ortoepické zákonitosti odvodila z prieskumu živej praxe a ktorá by napokon formulovala ucelenú sústavu zásad výslovnosti vlastných mien. Aj preto, ako sa tu na viacerých miestach zdôrazňuje, je výslovnosť vlastných mien neustálená.

Britské osobné mená autori delia aj podľa početnosti, v akej sa v českých textoch používajú, a to na a) stále mená (Shelley, Presley) a na b) sezónne mená, ktoré sa v masmédiách objavia na krátky čas a potom zapadnú. Vo výklade sa hovorí o troch druhoch výslovnosti a) anglickej, b) počeštenej a c) českej. Keďže však okrem niekoľkých výnimiek sa pri všetkých menách uvádza len jedna výslovnosť, chtiac-nechtiac slovník preberá na seba aj normatívnu funkciu. Ak porovnáme uvádzanú výslovnosť v tomto slovníku (KZ) a v slovníku Čteme je správne? (ČJS), zistíme, že nezriedka sa výslovnostné riešenia líšia. Na ilustráciu uvedieme niekoľko príkladov: Agatha Mary Clarissa Christie(ová) ČSJ: [egesa meri klerisa kristy] — KZ: [agáta meri klarisa christý(jová)]; George Gordon Noel Byron ČSJ: [džórdž górdn nouel baj(e)rn] — KZ: [džorč gord(o)n noel bajron]; John Galsworthy ČSJ: [džon gólzverdzi] — KZ: [džon gálsvorty]; Halliburton ČSJ: [helibért(o)n] — KZ: [halibart(o)n]; Rutherford ČSJ: [radzrfrd] — KZ: [radrfort]. Aj z nich je zrejmé, že kým výslovnosť ČSJ sa viac blíži pôvodnej anglickej výslovnosti, ktorá však v českom kontexte pôsobí niekedy dosť „idealizujúco“, KZ pracujú vo väčšej miere s počeštenou výslovnosťou a viac rešpektujú aj vplyv grafiky na české používanie vlastných mien (napr. v prípade angl. hlásky th).

Vo výslovnostnom slovníku J. Kučeru a J. Zemana sa uvádzajú výslovnostné a gramatické údaje o takmer 1100 literátoch. Okrem mena a priezviska sa uvádza autorova národnosť a jeho žánrové zaradenie, dátum naro-


strana 240

denia a smrti a výslovnosť mena bežná v češtine aj s prípadnými variantmi, napr. Smith [smit] i [smis]. Tieto údaje sa dopĺňajú ešte o grafický a výslovnostný tvar genitívu a privlastňovacieho prídavného mena. Napr. heslo A. C. Doyle má takúto štruktúru: Doyle, Arthur Conan, anglický spisovateľ (1859 — 1930) [dojl artur konen], Doyla, Arthura Conana [dojla artura konena], Doylův [dojlúf]. Pri každom hesle sa teda uvádza tvar genitívu a podoba privlastňovacieho prídavného mena, o ktorej však nie sme presvedčení, že ju bolo treba uvádzať v každom hesle. Podľa nášho názoru by stačilo, keby sa tieto tvary objavili v sporných prípadoch. Genitívne tvary a privlastňovacie prídavné mená ako aj ich výslovnostné podoby sa uvádzajú aj pri krstných menách.

Kniha dvojice autorov Jiřího Kučeru (už nebohého) a Jiřího Zemana je určite pozoruhodným príspevkom, ktorý vo svojej výkladovej časti rieši mnohé zaujímavé problémy výslovnosti cudzích osobných mien vôbec. Predkladaný výslovnostný slovník podáva reálny obraz praxe vo výslovnosti osobných mien a v skloňovaní v súčasných českých médiách na príklade britských literátov. Očakávali by sme, že pri takomto prístupe tu bude viac zastúpená variantná zložka. V každom prípade je publikácia prínosom z hľadiska prípravy komplexnej príručky výslovnosti cudzích mien a jej zásad, založených na prieskume reálnej normy. Je však zároveň aj ďalšou inšpiráciou pre slovenskú ortoepickú teóriu i pre ortoepickú prax.

Slavomír Ondrejovič

O nárečí záhorskej obce Brodskhhé

(PALKOVIČ, K.: Záhorácky slovník. Bratislava, vydavateľstvo HEVI 1997. 274 s.)

Koncom minulého roka, takmer ako novoročný darček, prišla na knižný trh dobre pôsobiaca a zdravým červeným „jabúčkem“ pozornosť vábiaca knižka s názvom Záhoracký slovník od známeho filológa Konštantína Palkoviča. Autor sa v nej vracia k svojej láske, k milému záhorskému náre-


strana 241

čiu, ktoré je jeho „rodnú rečú“ a o ktorom písal už predtým. Názov publikácie nevystihuje úplne jej obsah, lebo nejde iba o slovník, ale aj o základy fonetiky a gramatiky: tvaroslovia i syntaxe, o úvahu o slovnej zásobe i frazeológii a prináša aj súvislé záhorácke texty, je teda aj malou antológiou.

V slovníkovej časti je okolo 7000 slov, pri ktorých autor uvádza ich sémantizáciu, exemplifikáciu, prípadne i frazeológiu, v čom sa prejavuje jeho skúsenosť z práce na predchádzajúcich slovníčkoch. Veľkým kladom tejto časti publikácie sú uvádzané synonymá, čím sa spestruje používanie slovníka a aj štylistická charakteristika uvádzaných slov. Uverejnené dielo je výsledkom dlhoročnej výskumnej práce, ako o tom svedčia zapísané texty, z ktorých najstarší je z roku 1955, keď sa pod vedením profesora J. Štolca pracovalo na zbieraní údajov o slovenských dialektoch.

Základom slovnej zásoby slovníka je nárečie známej záhorskej obce Brodské, ktoré „má všetky znaky centrálnych záhorských dialektov a istým spôsobom ich reprezentuje“. Hoci z obce pochádzajú známi kultúrni a politickí pracovníci Čulenovci, toto nárečie nebolo doteraz zachytené a spracované. Spracovaním záhorského nárečia slovenská jazykoveda približuje ďalšiu jazykovú oblasť našej vlasti nielen odborným pracovníkom, ale aj širšej verejnosti, lebo už čítanie iba slovníka zaujme čitateľa a uvádzaná frazeológia ho aj rozosmeje: Máš hubu jak šlajfír, Mjech motuz najde, On spje(ž) žere, jag dere, To je z druhej bečki...

Kým slovná zásoba z jednej strany podáva takéto írečité slovné zvraty, z druhej strany možno na ňu hľadieť aj ako na názvoslovný nárečový botanický slovník, lebo prináša veľké množstvo botanických názvov, ku ktorým autor uvádza oficiálny botanický názov v latinčine: bau̯ta — Typha latifolia; borúfka — Cynips folii; cigánské hrozni — Solanum nigrum; cvíb — Cornus sanguinea; žitňica — Calamagrostis epigeios atď. Pri niektorých názvoch rastlín sú rozdiely v latinských názvoch v Záhoráckom slovníku a v Slovníku slovenského jazyka.

Ako dôkladne je zachytená slovná zásoba, tak dôkladne je spracovaná a predstavená aj fonetická a gramatická časť. Čitateľ pri vnímavom čítaní má priamo možnosť osvojiť si základné poznatky záhorskej gramatiky a rozhovoriť sa „túto rečú“. To je zásluha autora, ktorý do svojej práce dal nielen svoje pedagogickou praxou overené poznatky, ale aj veľkú lásku k jazyku svojho kraja.


strana 242

Aj typografická stránka knihy je pekná. Korektor bol takisto pozorný, no napriek tomu sa vyskytujú malé chybičky: na s. 64: masiačik — namiesto mesiačik; s. 164 Nastrážili žekeza — namiesto železa; s. 102 pustaja f, kým v doklade je maskulínum: To je takí pustaja.

Na záver možno iba vysloviť potešenie z toho, že knižka Záhorácky slovník vyšla a poďakovať sa autorovi za úspešné úsilie, nadšenie a prácu, ktorou obohatil poznanie dialektu svojej rodnej obce, čím aj na svojom dialekte ukázal platnosť velebne znejúceho spevu: „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja!“

Anton Košťál

Okrem toho musím ešte pridať želanie, aby si každý, kto bude chcieť o veci písať s hľadiska jazykového, najsamprv dobre uvážil, či má k tomu aspoň najpotrebnejšie odborné predpoklady. Pripomínam to len preto, lebo obyčajne v jazykových veciach býva u nás zlozvykom, že sa o nich rozpíše skoro každý, čo len trochu hýbe perom, ako ukázali nedávne spory okolo Pravidiel slovenského pravopisu. Najmä si dovoľujem byť takým smelým, že úprimne radím rozličným žurnalistickým quasi-filologom haluzickovského typu, aby sa aspoň v tomto prípade vzdali na chvíľu fixnej idey, že sú i v lingvistike odborníkmi a že môžu autoritatívne usmerňovať československé, najmä českú verejnú mienku svojimi úzkoprsými „vedeckými“ rozbormi slovenského problému.

Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 24. *


strana 243

SPYTOVALI STE SA

Návesná svetlometka? — Pplk. Ing. Ľudovít Mikuška nám napísal: „Pri práci v oblasti letectva som sa stretol s výrazom návesná svetlometka, ktorým sa označuje signalizačné zariadenie používané na vysielanie informácií pre pilota. Poraďte mi, je toto spojenie správne? Ak nie, čím ho možno nahradiť?“

Pochybnosti nášho čitateľa o vhodnosti spojenia návesná svetlometka sú oprávnené. Presnejšie, tieto pochybnosti by sa nemali týkať celého spojenia, iba jeho prvej časti, teda slova návesný.

V Krátkom slovníku slovenského jazyka (3. vyd., Bratislava, Veda 1997; ďalej KSSJ) slová náves, návesný nenájdeme. V tejto príručke sa na s. 359 uvádza len slovo návesť s kvalifikátorom odb., ktorý signalizuje, že ide o slovo používané v odbornej terminológii. Význam tohto odborného výrazu sa opisuje slovami „optické alebo zvukové znamenie, signál (najmä v doprave)“. V Dopravnom slovníku A. Petrovského (Bratislava, Alfa 1983; ďalej DS) sa na s. 306 takisto uvádza heslo návesť s vysvetlením „jednoznačný dopravný pojem (rozkaz alebo správa) vyjadrený stanoveným návestným znakom (optickým, akustickým) alebo dopravnou značkou na rýchle a spoľahlivé dorozumievanie pracovníkov v doprave“. O tom, že sa slovo návesť v tomto význame používa v leteckej praxi, svedčí aj ČSN/STN 31 0001 Letecké názvoslovie.

Prídavné meno k podstatnému menu návesť možno pravidelne utvoriť príponou -ný: návestný. Podoba návesný, ktorú v liste uviedol náš čitateľ, je v tomto prípade neprijateľná. Slovo návesný, však nemožno vylúčiť zo slovnej zásoby slovenčiny. Utvorené je totiž správne, teda pomocou prípony -ný, ktorou sa tvoria aj vzťahové prídavné mená od názvov vecí, napríklad: knižnica — knižničný, loď — lodný, prístav — prístavný, teda aj náves — návesný. Treba si len uvedomiť, že prídavné meno návesný nie je utvorené od slova návesť, ale od výrazu náves.


strana 244

Slovo náves v KSSJ nenájdeme, lebo ide o úzko odborný termín, ktorého význam si možno overiť v DS na s. 307. Tu sa pri ňom uvádza definícia „nesamostatné prípojné vozidlo, ktoré sa svojou prednou časťou ukladá na točnicu alebo návesný čap ťažného vozidla“. Možno ešte spomenúť, že podstatné meno náves a prídavné mená návesový a návesný uvádza aj najnovšie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1998.

Vráťme sa však k upravenému východiskovému spojeniu návestná svetlometka. Dalo by sa uvažovať, či by sme namiesto slova svetlometka (v KSSJ toto slovo takisto nenájdeme) nevystačili s výrazom svetlomet. Synonymom slova svetlomet je podľa spomínaného slovníka výraz reflektor, ktorým sa pomenúva „osvetľovacie teleso vydávajúce kužeľový zväzok lúčov“. Takáto zmena by však nebola celkom vhodná z dvoch dôvodov: slová svetlomet a svetlometka majú odlišné významy a termín návestná svetlometka je v oblasti letectva už ustálený. Pre úplnosť treba dodať, že svetlomet sa v DS definuje ako „osvetľovacie zariadenie vrhajúce sústredený kužeľovitý zväzok lúčov“. Pri hesle svetlometka sa uvádza význam „ručné svietidlo na dávanie informácií alebo príkazov lietadlám zo zeme Morseovými značkami; svetlometka sa pomocou priezoru namieri na lietadlo a žiarovka sa zapína spúšťou“. Z definícií vidno, že slová svetlomet a svetlometka majú rozličné významy. Z terminologického hľadiska (najmä z hľadiska požiadaviek na jasnosť, významovú priezračnosť a jednoznačnosť termínu) by preto nebolo vhodné nahradiť výraz svetlometka slovom svetlomet v spojení návestná svetlometka.

O tom, že spojenie návestná svetlometka je v leteckej oblasti už ustálené, svedčí aj definícia uvedená v DS na s. 307, kde sa tento termín definuje ako „ručné svetelné letecké návestidlo, ktorým možno dávať návesti zamerané na jednotlivé ciele“. Táto definícia je prevzatá zo spomenutej ČSN/STN 31 0001 Letecké názvoslovie.

Z jazykového hľadiska vyhovuje aj spojenie svetlometné návestidlo, ale aj tento termín je už obsadený. Podľa DS, s. 589, sa ním pomenúva svetlomet na návestné ciele.

Zhŕňame: Svetlometka, ktorou sa dávajú návesti zamerané na jednotlivé ciele, je návestná (nie návesná) svetlometka.

Katarína Hegerová


strana 245

Z NOVÝCH VÝRAZOV

Nové výrazy (14)

kukláč gen. -a, muž. príslušník špeciálnej policajnej jednotky (napr. protiteroristickej, protidrogovej a pod.) v typickom výstroji pripomínajúcom kuklu publ. slang: Spomínaná akcia prebehla za pomoci tzv. kukláčov. (TV)

Podstatné meno kukláč patrí medzi názvy osôb s príponou (-ač/-áč) označujúce osobu vykonávajúcu nejakú činnosť (napr. rozprávač, oráč), zamestnanie (napr. predavač, tkáč), nositeľa nejakej charakteristickej vlastnosti (napr. spáč, flákač), resp. príznaku (napr. brucháč, pupkáč, fuzáč, bradáč, hrbáč). Základovým slovom týchto substantív je sloveso (rozprávať — rozprávač, predávať — predavač, spať — spáč), resp. podstatné meno (brucho — brucháč, pupok — pupkáč, fúzy — fuzáč atď.). Motivujúcim slovom podstatného mena kukláč, ktorým sa začal v publicistike nazývať príslušník špeciálnej policajnej jednotky zúčastňujúci sa na akciách osobitného určenia vyžadujúcich rýchly zásah (napr. v boji proti organizovanému zločinu, drogám a pod.) s istým utajením zasahujúceho, je slovo kukla ako označenie časti špeciálneho výstroja tohto pracovníka. Takto popri štylisticky neutrálnom názve predstaviteľa istej profesie, resp. istého pracovného zaradenia, ktorý má formu viacslovného pomenovania, vznikol silne príznakový jednoslovný výraz. Motivujúcim prvkom pri jeho tvorbe však nebol názov činnosti, resp. profesionálnej príslušnosti, ale vonkajší príznak. Neologizmus kukláč teda nie je „klasickým“ produktom tzv. univerbizácie, keďže nevznikol skrátením pôvodného, neutrálneho viacslovného spojenia. A nie je, ako by sa dalo predpokladať, ani produktom profesionálneho slangu príslušníkov polície, ale výsledkom slovnej tvorivosti používateľov jazyka, najmä žurnalistov, ktorí tak uviedli do jazyka nové slovo s výrazným slangovým zafarbením.


strana 246

podkapitalizovanosť gen. -i, žen. (slov. + lat.) ekon.: Na druhej strane je faktom vysoká podkapitalizovanosť slovenskej ekonomiky, ktorá neutvára predpoklady na investície a rozvoj a zmenu jej štruktúry smerom k efektívnejšej finálnej výrobe. (TLAČ)

Slovo podkapitalizovanosť zaraďujeme medzi abstraktné podstatné mená so zakončením -osť a s predponou pod- vyjadrujúcou zníženú, resp. nedostatočnú mieru istej vlastnosti (príznaku). Napr. podchladenosť — ochladenie pod prístupnú mieru, podhodnotenosť — ohodnotenie nižšie, ako je skutočná hodnota, poddávkovanosť — dávkovanie pod potrebnú mieru, nižšie dávkovanie, podexponovanosť — nedostatočné, malé exponovanie, podpriemernosť — nedosahovanie priemeru, hodnota nižšia ako priemer, podvyživenosť — stav nedostatočnej výživy. Pod slovom podkapitalizovanosť (ktoré má základ v latinskom slove capitalis „hlavný“, z toho kapitál, t. j. hlavná, základá istina) chápeme kapitálovú nedostatočnosť, stav podhodnotenosti kapitálu. Miera prítomnosti či uplatnenia danej vlastnosti vyjadrenej príslušnými abstraktnými názvami sa často spresňuje výrazmi vysoký/nízky, veľký/malý, zvýšiť/znížiť (porov. ukážku). Takéto názvy vlastností tvoríme od prídavných mien, príp. prídavných mien vyvinutých z príčastí (resp. od príčastí), ktoré sú najčastejšie odvodené od slovesa, porov. podchladiť — podchladený — podchladenosť, podhodnotiť — podhodnotený — podhodnotenosť, poddávkovať — poddávkovaný — poddávkovanosť, podexponovať — podexponovaný — podexponovanosť, podobne podkapitalizovať — podkapitalizovaný — podkapitalizovanosť. Väčšina týchto prídavných mien má platnosť termínu (porov. spojenia používané v odbornej oblasti podchladený roztok, v lekárskej oblasti poddávkovaný liek, v oblasti fotografovania podexponovaná snímka, v ekonomickej oblasti podkapitalizovaný podnik) a takýto charakter nadobúdajú aj od nich odvodené abstraktné názvy. Slovo podkapitalizovanosť, tak ako ostatné analyzované slová, teda patrí primárne do skupiny prostriedkov odbornej sféry, odkiaľ (tak ako ony) preniká do publicistiky a prostredníctvom nej i do bežnej reči.

viaczdrojový príd. pochádzajúci z viacerých zdrojov: Jedinou schodnou cestou v prekonaní chronickej choroby financovania zdravotníctva je legislatívne podchytenie princípov viaczdrojového financovania. (TLAČ)


strana 247

Prídavné meno viaczdrojový predstavuje nové, lexikograficky dosiaľ nezachytené prídavné meno. Ide o zložené prídavné meno s číslovkovou časťou viac-, ktorá vyjadruje vyšší stupeň vlastnosti pomenovanej druhou časťou adjektíva. Prídavné mená s prvou časťou viac- sa používajú najmä v odbornej oblasti (porov. termíny viacfázový prúd v elektrotechnike s významom „prúd majúci niekoľko fáz“, viacvalcový motor v technike s významom „motor majúci viac valcov“, viacpodlažný dom v stavebníctve s významom „dom majúci viac, niekoľko podlaží“, viachlasový spev v hudbe „spev pozostávajúci z viacerých hlasov“. Slovo viaczdrojový sa vo všetkých ukážkach získaného materiálu uplatňuje v súvislosti s financovaním a slovné spojenie viaczdrojové financovanie môžeme definovať ako „financovanie pochádzajúce z viacerých zdrojov“.

Silvia Duchková

Podľa toho spisovný jazyk líši sa od obyčajného ľudového nárečia predovšetkým tým, že má inú funkciu, iné poslanie. Je to jazyk kníh a kultivovanej spoločnosti, ktorá týmto jazykom hovorí pri istých, viac-menej presne vyhranených príležitostiach. Z okolností, že sa jazyk spisovný potrebuje v literatúre a v kultivovanej spoločnosti, vyplýva preň nielen potreba ustálenia, normovania, ale aj nevyhnutnosť prispôsobovať svoj gramatický a lexikálny systém pre úlohu vyjadrovať jasne a jednoznačne celú zložitosť modernej civilizácie a kultúry i všetku komplikovanosť ľudského myslenia, cítenia a konania. Pre všetky tieto úlohy má spisovný jazyk okrem ustálenosti svojej gramatickej stavby potrebné syntaktické prostriedky, rozličné zvraty a slová. Zo slov zasa slová užívané v zmysle presne vyhranenom a špecializovanom, t. j. v zmysle pojmovom, terminologickom. Toto ostatné je potrebné najmä pre vyjadrenie myslenia vedeckého a výsledkov vedeckého bádania.

Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 103. *


strana 248

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Ošetriť záujmy štátu?

JÁN KAČALA

Rozvoj významovej stránky pomenovaní je jeden z najsilnejších motorov jazykového vývinu. Popudy na rozvoj významu pomenovaní spisovný jazyk čerpá jednak z vlastných zdrojov a jednak z tých foriem národného jazyka, ktoré spisovný jazyk obklopujú. Medzi vývinovo progresívne formy patria najmä slangy, charakteristické pre reč ľudí spojených spoločnou prácou či záujmami alebo rovnakým vekom. Je prirodzené, že medzi spisovným a slangovým vyjadrovaním jestvujú prechody najmä v živej neoficiálnej reči. A odtiaľ je už iba krok k tomu, aby sme sa so slangovým výrazom mohli stretnúť aj v uvoľnenom verejnom prejave. Pri tomto našom všeobecnejšom úvode máme na mysli celkom konkrétny prípad, a to sloveso ošetriť v donedávna neznámych spojeniach typu V dohodách treba ošetriť záujmy štátu. — Konfliktnú situáciu ošetrí zákon. Sloveso ošetriť dobre poznáme zo spojení ošetriť ranu jódom, ošetriť pacienta v nemocnici a pod. a pri spomenutých vyjadreniach z oblasti štátnej administratívy máme pred sebou zjavný významový skok. Obidva spôsoby vyjadrenia majú spoločný významový prvok „postarať sa o niečo“ a práve ten bol príčinou prenesenia významu do inej, vzdialenej oblasti ľudskej činnosti. Nateraz hodnotíme sloveso ošetriť v citovaných vyjadreniach ako prvok administratívneho slangu bez širšieho spoločenského zázemia. To však nemusí byť naše posledné slovo a v budúcnosti sa tento stav môže zmeniť. Závisí od toho, ako sa k tomuto novému prvku postavia používatelia našej spisovnej reči.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 2. 1997)


strana 249

Terminologický návrat do Osrblia

IVAN MASÁR

Osrblianske majstrovstvá sveta v biatlone okrem športových výkonov priblížili verejnosti aj časť športovej terminológie tohto národného športu.

Pred televíznym alebo rozhlasovým mikrofónom stáli nielen športoví komentátori, ale aj pretekári, tréneri a funkcionári. Najmä to spôsobilo, že sa popri oficiálnych termínoch zjavovali aj netermíny, ba aj výrazy, ktoré sú z hľadiska jazykovej kultúry neprijateľné. Oficiálne pomenovania spôsobu streľby majú túto podobu: streľba v stoji, streľba v ľahu, streľba v kľaku. Neterminologické náprotivky s príznakom hovorovosti sú streľba stojačky, ležiačky, kľačiačky, resp. streľba postojačky, poležiačky, pokľačiačky. Aj tie sú v športovom spravodajstve prijateľné.

Repertoár pomenovaní sa však v rozhovoroch s pretekármi rozširoval napr. o výrazy stojka, ležka. Prisudzujeme im hodnotu profesionálneho športového slangu. Napokon sa medzi spomínané termíny a netermíny občas zaplietli vyjadrenia streľba v leže, streľba v kleče. Tie sú nesprávne, lebo v slovenčine podstatné meno lež ani kleč nie je. Dostatočne bohatý repertoár pomenovaní spôsobov streľby sa o takéto výrazy nemá rozširovať.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 4. 1997)

Drť je drvina

MATEJ POVAŽAJ

V tohoročnej zime pomerne bohatej na sneh aj v nižších polohách sa vozovky našich ciest museli posýpať dajakým materiálom, aby boli zjazdné. V mestách predovšetkým v nižších polohách to bola najmä soľ. V stredných a vyšších polohách to bol dajaký inertný materiál. Pomerne často sa na posýpanie najmä v oblastiach, kde sú zdroje pitnej vody, ale aj inde,


strana 250

používal nadrobno rozdrvený kameň. V správach o použití tohto materiálu na vozovkách sa niekedy uvádzalo, že zasnežené alebo zľadovatené vozovky sú posypané kamennou drvinou. Inokedy zasa, že sú posypané kamennou drťou. Máme tu teda vedľa seba dva rozličné názvy na pomenovanie tej istej veci, toho istého materiálu, a to kamenná drvina a kamenná drť. Vynára sa otázka, či obidva názvy sú správne, alebo je správny iba jeden z nich. Pozrime sa na pôvod týchto názvov. Obidva názvy sú utvorené zo slovesa, prvý zo slovesa drviť príponou -ina, t. j. drvina, druhý zo slovesa drtiť tzv. konverziou, t. j. bezpríponovým tvorením. Lenže spisovná slovenčina sloveso drtiť nepozná. Do rečových prejavov niektorých našich spoluobčanov sa dostalo z češtiny rovnako ako odvodené slovo drť. V slovenčine však tieto dve slová nepotrebujeme, lebo na pomenovanie činnosti „údermi, tlakom a pod. drobiť, roztĺkať, rozbíjať“ máme domáce sloveso drviť a od neho utvorené podstatné meno drvina. Z toho vyplýva, že za správny pokladáme iba názov drvina, ktorý sa uplatňuje aj ako odborný termín. Veríme, že vo zvyšných dňoch tohoročnej zimy, ale aj počas nasledujúcich zím budeme počuť iba o tom, že na posýpanie zasnežených a zľadovatených vozoviek sa používa kamenná drvina.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 3. 1997)

Fanúšička, nie „fanynka“

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

V súvislosti s obľubou populárnych osobností a ich obdivovateľmi či priaznivcami sa v slovenčine začína šíriť jedno priam neuveriteľné slovo — fanynka. Na dôkaz tým, čo neveria, zacitujeme: Napriek množstvu priamočiarych fanyniek má iba jednu priateľku a jednu kamarátku. Niet pochýb o tom, že slovo fanynka — celé tak ako je (i s písaným ypsilonom) — je české. Doteraz sme akosi vystačili s mužskou podobou slova fanúšik, ktorého základ je anglický. Fanúšikmi boli muži i ženy — podobne ako napr. slovo hosť doteraz označovalo muža i ženu. Ale tak, ako sa pri slove hosť


strana 251

neraz pritvára ženská podoba hostka, ak ide o ženských fanúšikov, žiada sa to jazykovo vyjadriť prechýlenou ženskou podobou. Pri jej tvorení by sa mal slovenský používateľ spoľahnúť na vlastný jazykový cit a od slova fanúšik utvoriť bežnou prechyľovacou príponou -ka žiadaný tvar. Áno, dobre predpokladáte, týmto postupom dostaneme podobu fanúšička (podobne ako pri dvojiciach alergik — alergička, klasik - klasička). Viacerým sa toto slovo bude zdať nezvyčajné, ale to iba na prvé počutie. Pri opakovanom používaní znak novosti sa stratí a výraz fanúšička sa bude vnímať ako neutrálny ženský náprotivok slova fanúšik. Na tomto príklade sa ukazuje, že naša jazyková tvorivosť akoby dakedy zlyhávala, akoby sme sa báli využívať vlastné jazykové prostriedky a radšej preberáme hotové cudzie podoby.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 3. 1997)

Špajza — zo špajzy

JOZEF JACKO

V príručkách spisovnej slovenčiny sa pri slove špajza uvádza jeho synonymný názov komora. Slovo komora je staré slovo, ktoré sme prevzali z gréčtiny cez latinčinu. Komora je menšia, obyčajne tmavá miestnosť používaná najmä na schovávanie potravín, na dedinách i na bývanie či spanie. Neskoršie sa namiesto slova komora začalo používať v mestách i na dedinách z nemčiny prevzaté slovo špajza. Špajza slúži výlučne iba na uskladňovanie potravín a hotových jedál. V nových bytových jednotkách sú v mestách i na dedinách zabudované špajzy. Slovo špajza má zvláštnu hláskovú stavbu, preto ho niektorí používatelia pokladajú za nespisovné slovo. Je to však spisovné slovo. V Slovníku slovenského jazyka z r. 1954 sa hodnotí ešte ako hovorové slovo, no dnes sa už hodnotí ako štýlovo neutrálne. Prax nás presviedča, že isté ťažkosti sú pri skloňovaní slova špajza. V jednom celoslovenskom denníku sme zachytili podobu genitívu jednotného čísla zo špajze. Slovo špajza je podstatné meno ženského rodu a sklo-


strana 252

ňuje sa podľa vzoru žena: uložiť potraviny do špajzy, nie „do špajze“, venovať pozornosť špajze, vybieliť špajzu, chladnička je v špajze, stáť pred špajzou.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 3. 1997)

László — Lászlóa

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

V jednom rozhlasovom spravodajstve boli poslucháči svedkami dvoch jazykových interpretácií mena významného maďarského politika. Spravodajca z Budapešti hovoril o Lászlóovi Kovácsovi, kým slovenský spravodajca referoval o László Kovácsovi. Inými slovami: v slovenčine ozývajúcej sa z Budapešti sa meno László skloňovalo, kým v Bratislave sa toto meno použilo ako nesklonné. Tento fakt je vhodný na krátku jazykovú úvahu, pretože v slovenskom prostredí je známe nie iba krstné meno László, ale bežné sú aj priezviská s podobným zakončením typu Szabó, Szántó.

Slovenské gramatiky sú v otázke chýbania vlastných mien zakončených na dlhé ó jednotné. Uvádza sa v nich, že mená s týmto zakončením sa skloňujú podľa vzoru chlap, pričom pádové prípony sa pridávajú k celému menu. Krstné meno László, prípadne priezvisko Szabó teda skloňujeme takto: Lászlóa, Szabóa; o Lászlóovi, Szabóovi a s Lászlóom, Szabóom. Takéto tvary nie sú nijako nezvyčajné, pretože tak sa ohýbajú aj iné mená s podobným zakončením vo výslovnosti, napr. Cocteau — Cocteaua, Rousseau — Rousseaua.

Ak sa máme vrátiť k východiskovej situácii, musíme konštatovať, že pri používaní mena László Kovács v zhode so slovenskou gramatikou postupoval ten spravodajca, ktorý ohýbal, t. j. skloňoval obidve zložky mena — krstné meno i priezvisko: spomínal Lászlóa Kovácsa, hovoril o Lászlóovi Kovácsovi.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 3. 1997)


strana 253

Množstvový, nie množstevný

MATEJ POVAŽAJ

Nedávno sme v rámci istej reklamy počuli toto vyjadrenie: Pri dodávkach sa poskytujú množstevné zľavy. Týmto vyjadrením sa naznačovalo, že pri odobratí väčšieho množstva tovaru sa poskytujú zľavy. V citovanom vyjadrení našu pozornosť zaujalo prídavné meno množstevný, ktoré je utvorené od podstatného mena množstvo príponou -ný, pričom sa do odvodzovacieho základu vkladá samohláska e: množstvo — množstevný, podobne družstvo — družstevný. Možno však povedať, že takéto tvorenie prídavných mien od podstatných mien zakončených na -stvo je staršie. Novšie sa pri tvorení prídavných mien od podstatných mien zakončených na -stvo, ale aj od podobne zakončených slov uplatňuje prípona -ový, lebo pri odvodzovaní touto príponou sa odvodzovací základ nemení. Najlepšie to vidieť na dvojici prídavných mien vrstevný a vrstvový utvorených od podstatného mena vrstva. Z tejto dvojice je podoba vrstevný staršia, podoba vrstvový je novšia, pričom v zložených slovách sa uplatňuje iba podoba vrstvový, napr. dvojvrstvový, trojvrstvový. Príponou -ový sú utvorené aj prídavné mená dejstvový, jednodejstvový, dvojdejstvový od podstatného mena dejstvo, resp. od spojení jedno dejstvo, dve dejstvá, prídavné meno včelstvový od včelstvo a pod. Príponou -ový môžeme utvoriť prídavné meno aj od podstatného mena množstvo, teda množstvový, a táto podoba prídavného mena sa mala použiť aj vo vyjadrení pri dodávkach sa poskytujú množstvové zľavy.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 4. 1997)

Východoslovenské železiarne

KATARÍNA HEGEROVÁ

V médiách sa najnovšie stretáme s váhaním pri uvádzaní správ o Východoslovenských železiarňach. Presnejšie — nejasnosti sa spájajú so


strana 254

skratkou tohto podniku — VSŽ (čítaj: vé es žé). Raz počuť, že VSŽ niečo vyhlásila, splnila či sľúbila, napr. plán či istý program, inokedy zas to, že VSŽ vyhlásili, splnili či sľúbili istý program. A ešte presnejšie: raz sa sloveso pri skratke uvádza v jednotnom čísle a v ženskom rode: vyhlásila, splnila, sľúbila, inokedy zas v množnom čísle: vyhlásili, splnili, sľúbili. Ktorá z uvedených podôb je správna a prečo?

Je všeobecne známe, že v slovenčine funguje zhoda. Znamená to, že slová, ktoré vstupujú do istých vzťahov vo vete, ako napríklad podmet a prísudok alebo podmet a prívlastok, zhodujú sa s nadradeným členom v rode, čísle a páde. Bolo by nosením dreva do lesa, keby sme vás dnes chceli presviedčať o tom, že spojenie typu stará otec, syn odcestovala, Východoslovenský železiareň sú chybné. Stretneme sa s nimi azda len v reči cudzincov, ktorí práve začínajú vnikať do tajov nášho jazyka. Aj tí však takto hovoria len dovtedy, kým si neuvedomia už spomenutú zásadu o zhode v rode, čísle a páde.

Ktorá z podôb VSŽ vyhlásila či VSŽ vyhlásili je teda správna? Keďže podstatné meno železiareň vstupuje do názvu Východoslovenské železiarne v množnom čísle, v rovnakom čísle musí byť aj sloveso, ktoré sa vo vete spája s týmto názvom. A to aj vtedy, keď plný názov tohto podniku nahradíme skratkou: VSŽ vyhlásili program, VSŽ splnili plán.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 3. 1991)

Popri a povedľa

JÁN HORECKÝ

Dnes by sme vás chceli upozorniť na predložky popri a povedľa. Ako vieme, spoločné majú predovšetkým to, že sú odvodené predponou po od základov pri a vedľa. Lenže už v týchto základoch sú isté významové rozdiely. Kým slovko pri používame ako predložku, teda vždy spolu s neja-


strana 255

kým podstatným menom, slovo vedľa je aj príslovka, a tak sa vyskytuje aj samostatne. Môžeme napr. povedať, že bývame tu vedľa, ale už nie bývame tu pri. Od príslovky vedľa je odvodené aj prídavné meno vedľajší, ktoré sa môže vyskytovať napr. v spojení vedľajšia ulica, ale aj vedľajšie zamestnanie. Od predložky pri takéto odvodzovacie možnosti nemáme.

Vo význame predložky používame slová popri i povedľa vtedy, keď chceme vyjadriť polohu, umiestnenie v blízkosti nejakého predmetu: Záhrada sa rozprestiera popri rieke alebo povedľa rieky. Vyrastali sme popri sebe, ale aj povedľa seba. Používame ich však aj vtedy, keď chceme vyjadriť súčasné, paralelné smerovanie. Ak povieme, že vŕby rastú pri potoku, určujeme ich polohu. Ale keď povieme, že vŕby rastú popri potoku, alebo povedľa potoka, naznačujeme tým, že rastú akoby v rade na brehu potoka, ťahajú sa paralelne s potokom.

Pravda, predložka popri má aj veľmi zaujímavý významový odtienok. Označuje sa ním súčasné jestvovanie dvoch predmetov. Tento významový odtienok nie je v predložke povedľa. Aj preto môžeme napr. hovoriť o štúdiu popri zamestnaní, ale nie o štúdiu povedľa zamestnania.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 4. 1997)

Rameno a plece

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Viete si predstaviť, že by ste si pomýlili slová koleno a stehno, prípadne že by ste ich v reči zamieňali? Posťažovali by ste sa, že vás bolí stehno, no mysleli by ste pritom na koleno. Táto umelo vymyslená zámena sa niekedy uskutočňuje pri inej dvojici slov, ktoré majú celkom rozdielny význam. Sú to slová rameno a plece.

Stručne zopakujeme všeobecne známu vec, že slovom plece označujeme časť tela nad lopatkou medzi krkom a ramenom, čiže časť ruky od lakťa


strana 256

hore. Rameno je teda horná ľudská končatina od lakťa po plece. Rozdiel týchto dvoch častí tela vynikne, keď ich zasadíme do minimálnych jazykových kontextov: vravíme o mužovi so širokými plecami, pušku snímame z pleca, dieťa nosíme na pleciach, šatku si prehadzujeme cez plecia; aj slovo plecniak svedčí o tom, že je to vak, ktorého popruhy sú umiestnené na pleciach. Rameno zasa môže byť svalnaté alebo ochabnuté, ramená môžeme vystrieť, prípadne niekoho nimi objať. O ramene ako niečom, čo pripomína ľudskú ruku (teda nie plece), svedčia aj spojenia rameno rieky, rameno kružidla, lustra, rameno kríža.

Teraz sa už vrátime k zmyslu našej poznámky, totiž k neoprávnenému používaniu slova rameno vo význame plece. Stretáme sa s ním v spojeniach ako „prehodiť si vrece cez rameno“, „niesť dieťa na ramenách“, „mať vlasy po ramená“, ba aj vo fráze „krčiť ramenami nad niečím“. Z predchádzajúceho výkladu o rozdielnom význame slov rameno a plece je zjavné, že do týchto spojení podľa zmyslu patrí slovo plece: prehodiť si vrece cez plece, niesť dieťa na pleciach, mať vlasy po plecia, krčiť plecami nad niečím.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 4. 1997)

Dobre bude pripomenúť ešte ďalšiu, teraz už idealistickejšiu okolnosť: je to láska Slovákov k spisovnej slovenčine.

Túto lásku badať rovnako u tých, čo sa ju museli prácne učiť po prevrate sami alebo na rozličných kurzoch, ako u tých, čo si ju mali možnosť osvojiť už v slovenskej škole. Táto láska k slovenčine má u Slovákov hlbšie korene, ako by sa pozdávalo povrchnému pohľadu do prvého razu.

Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 247. *