.. contents:: `Obsah` **strana 65** Nové vydanie Pravidiel slovenského pravopisu ============================================ MATEJ POVAŽAJ V našej tradícii **Pravidlá slovenského pravopisu** (PSP) už od začiatku tridsiatych rokov tohto storočia patrili medzi základné kodifikačné príručky. Tak to bolo pri prvých **Pravidlách slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom**, ktoré v roku 1931 vydala Matica slovenská v Martine nákladom Štátneho nakladateľstve v Prahe a ktoré sa podľa výnosu ministerstva školstva a národnej osvety č. 120.432/31-I z 2. IX. 1931 stali jediným schváleným vydaním a učebnou pomôckou pre všetky školy v ČSR. Tieto PSP pripravila päťčlenná pravopisná komisia Jazykového odboru Matice slovenskej pod vedením českého profesora Václava Vážneho. V týchto PSP sa prejavila tendencia po umelom zbližovaní češtiny a slovenčiny, ako to zodpovedalo vtedajšej oficiálnej ideológii o jednotnom československom národe a jednotnom československom jazyku obsiahnutej v ústave Československej republiky z r. 1920. Uprednostňovali sa slová a tvary, ktoré boli bližšie češtine, a neodporúčali sa slová a tvary, ktorými sa slovenčina odlišovala od češtiny, ba do slovenčiny sa vnášali niektoré české tvary a veľa českých slov často na úkor domácich slov. Vzorom na vypracovanie PSP sa stali úradné Pravidlá českého pravopisu a obsahovali gramatickú časť najmä z pravopisného hľadiska, pravopisné zásady a pravidlá s dokladmi, pravopisný slovník prinášajúci slová a tvary, ktorých spôsob písania je ťažký alebo sporný (porov. Pravidlá slovenského pravopisu, 1931, s. 9). ------- **strana 66** Reakciou na oficiálne PSP z roku 1931 bol vznik časopisu **Slovenská reč** (1932), ktorý sa od začiatku venoval budovaniu slovenskej jazykovej kultúry a ktorý na svojich stránkach kriticky hodnotil riešenia PSP z r. 1931. Zásady uplatňované v Slovenskej reči našli odraz vo vydaní **Pravidiel slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom** z r. 1940 (ďalšie vydanie týchto PSP vyšlo v r. 1949). Prípravou vydania PSP z r. 1940 bola poverená osobitná pravopisná komisia a jej návrhy sa prerokúvali na zasadnutiach Jazykového odboru Matice slovenskej (porov. Pravidlá slovenského pravopisu, 1940, s. 3). Toto vydanie PSP schválilo Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej republiky výnosom č. 541/1940 z 12. 2. 1940 „ako jediné úradne schválené pravopisné pravidlá súčasného spisovného jazyka slovenského“ (tamže, s. 9). Začiatkom päťdesiatych rokov Zbor povereníkov ako v tom čase najvyšší orgán vládnej a výkonnej moci na Slovensku vymenoval osobitnú Komisiu pre vypracovanie nového vydania Pravidiel slovenského pravopisu pod vedením Š. Peciara, ktorej členmi boli G. Horák, J. Horecký, E. Jóna, E. Pauliny a J. Ružička. Definitívne znenie PSP schválila Komisia pre záverečnú úpravu Pravidiel slovenského pravopisu takisto vymenovaná Zborom povereníkov, v ktorej boli predseda Slovenskej akadémie vied O. Pavlík, povereník kultúry O. Klokoč, českí jazykovedci F. Trávníček a B. Havránek, redaktor M. Marko, kultúrno-politický pracovník M. Lúčan, spisovateľka Z. Jesenská, herec V. Záborský, profesor gymnázia J. Béder, korektor J. Moser, sadzač A. Opavský a všetci členovia Komisie pre vypracovanie nového vydania PSP. Nové **Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom** vyšli v r. 1953 a odvtedy do r. 1971 spolu v jedenástich vydaniach. V PSP z r. 1953 sa okrem iného uplatnili viaceré návrhy na pravopisné úpravy, ktoré pri príprave PSP z r. 1940 formuloval H. Bartek so svojou skupinou (publikovali sa v návrhu z r. 1939), ktoré sa však v definitívnej podobe PSP z r. 1940 neodzrkadlili (Krajčovič, 1996, s. 323 — 326). Išlo predovšetkým o písanie predpôn **s, so, z, zo** v zhode s výslovnosťou, o písanie predložiek **s, so, z, zo** a jednotné písanie tvaru 3. osoby množného čísla v minulom čase (**chlapi kosili, ženy hrabali, stromy rástli**). Koncepcia základnej pravopisnej príručky založená na tom, že okrem výsostne pravopisných javov prináša aj základné informácie z oblasti výslovnosti, tvorenia slov, tvaroslovia a syntaxe, sa oproti vyda- ------- **strana 67** niam PSP z r. 1931 a 1940 nezmenila, ba možno povedať, že týmto javom sa v PSP z r. 1953 venovala ešte väčšia pozornosť. Po dvadsiatich dvoch rokoch od posledného, jedenásteho vydania PSP z r. 1953 vyšlo v roku 1991 nové vydanie **Pravidiel slovenského pravopisu**. Tieto PSP pripravila pravopisná komisia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV pod vedením J. Kačalu, vtedajšieho riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Členmi komisie boli nielen pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV J. Bosák, L. Dvonč, J. Horecký, F. Kočiš, M. Považaj, ale aj ďalší jazykovedci: V. Krupa z Kabinetu orientalistiky SAV, J. Mistrík z Filozofickej fakulty UK, J. Sabol z Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove, ale aj spisovateľ L. Ballek a prekladateľ J. Ferenčík. Prevažnú časť výkladového textu vypracoval L. Dvonč, ďalšie časti vypracovali J. Doruľa, J. Horecký, J. Kačala, F. Kočiš, I. Masár, M. Považaj a orientalista J. Genzor. Tak ako to bolo pri všetkých predchádzajúcich PSP, aj za týmito PSP stál štátny orgán, a to Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, ktoré 28. 3. 1989 prerokovalo a vzalo na vedomie informáciu o príprave nového vydania PSP, a Ministerstvo školstva, mládeže a športu SR, ktoré ich vyhlásilo za školskú príručku pre žiakov a študentov. Koncepcia PSP z r. 1991 sa oproti predchádzajúcim vydaniam PSP zmenila. PSP z r. 1991 sa stali pravopisnou príručkou v pravom zmysle, t. j. prinášali informácie iba o pravopisných javoch. Oproti predchádzajúcim PSP neobsahovali už informáciu o javoch z oblasti výslovnosti, tvorenia slov, morfológie (skloňovania a časovania) i syntaxe (skladby). Priniesli však podrobnejšie informácie o pravopisných princípoch uplatňujúcich sa v slovenskom pravopise, informáciu o písaní historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín, podrobnejšie informácie o zásadách prispôsobovania starogréckych a latinských mien, o písaní veľkých písmen vo vlastných menách a informácie o prepise z iných grafických sústav, najmä o prepise z cyrilského písma (z ruštiny, ukrajinčiny, bieloruštiny, bulharčiny, macedónčiny, srbského variantu srbochorvátčiny), ale aj z gréčtiny a jazykov Ďalekého východu (čínštiny, kórejčiny, japončiny). Súčasťou PSP bol aj rozsiahly **Pravopisný a gramatický slovník** obsahujúci vyše 50 000 slov (spolu s vlastnými menami) a zoznam obcí na Slovensku spolu s príslušnými obyvateľskými a prídavnými menami podľa stavu z r. 1990. ------- **strana 68** Pri príprave PSP z r. 1991 sa vykonali niektoré čiastkové pravopisné úpravy, ktoré nadobudli platnosť od 1. 9. 1991 a ktoré sa istým spôsobom usilovali zracionalizovať slovenskú pravopisnú sústavu v tých bodoch, kde sa to so zreteľom na vývin jazyka a nové potreby spoločenského života ukázalo odôvodnené (PSP, 1991, s. 14). Išlo o tieto úpravy: a) Zjednotilo sa písanie viacslovných vlastných mien v tom zmysle, že sa začiatok vlastného mena začal dôsledne signalizovať veľkým začiatočným písmenom aj vo vlastných menách s nezhodným prívlastkom pomenúvajúcich najmä geografické objekty, v ktorých prvej časti je druhové označenie objektu, napr. **Ulica osloboditeľov, Ulica kniežaťa Pribinu, Most Slovenského národného povstania, Námestie hrdinov, Sad slobody, Nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu, Dóm sv. Martina, Mys dobrej nádeje, Ostrov sv. Heleny, Vodopády kráľovnej Viktórie, Záliv trpezlivosti, Prieliv desiateho stupňa** (predtým **ulica Osloboditeľov, ulica kniežaťa Pribinu, most Slovenského národného povstania, sad Slobody, nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu, dóm sv. Martina, mys Dobrej nádeje, ostrov sv. Heleny, vodopády kráľovnej Viktórie, záliv Trpezlivosti, prieliv Desiateho stupňa**. b) Kodifikoval sa variantný spôsob písania príslovkových výrazov typu **dobiela/do biela, načierno/na čierno**. Tento spôsob písania sa týka aj niektorých častíc a citosloviec, ktoré sa predtým písali iba osobitne, napr. **nanešťastie/na nešťastie, dovidenia/ do videnia**. c) Zjednodušilo sa písanie čiarky pred priraďovacími spojkami **a, i, aj, ani, alebo, či**. Písanie čiarky sa nepožaduje písať pred týmito spojkami ani v tých prípadoch, keď ide o iný medzivetný vzťah ako zlučovací (pravda, podľa formulácie PSP sa v uvedených prípadoch čiarka môže aj písať, jej písanie teda závisí od rozhodnutia autora textu). Tým sa vlastne istým spôsobom vyrovnalo písanie čiarky pred uvedenými spojkami v jednoduchej vete a v súvetí. d) S cieľom podporiť uplatňovanie pravidla o rytmickom krátení a vyhnúť sa nepotrebným výnimkám zrušila sa výnimka z uplatňovania tohto pravidla v tvaroch prítomného činného príčastia typu **píšúci, vládnúci, striehnúci**. V súhlase s hláskovým systémom spisovnej slovenčiny sa kodifikovali tvary typu **píšuci, vládnuci, striehnuci**. .. PG. 69 e) Z rovnakých dôvodov sa odstránila výnimka v prípone **-úci** v prídavnom mene **žiadúci (nežiadúci)** a kodifikoval sa tvar **žiaduci (nežiaduci)**. f) Platnosť pravidla o rytmickom krátení sa rozšírila aj pri podstatných menách utvorených príponami **-ár, -áreň** po predchádzajúcej slabike s dlhou samohláskou (nie však s dvojhláskou), t. j. kodifikovali sa podoby **áčkar, bábkar, bájkar, béčkar, céčkar, dráhar, frézar, frézareň, prekážkar, prevádzkar, prevádzkareň, rozprávkar, sánkar, silnoprúdar, slaboprúdar, stávkar, výškar**. g) Odstránila sa posledná výnimka z pravidla o písaní predpôn **s** a **z** po pravopisnej reforme z r. 1953 a jej dovŕšení v r. 1968, a to v slove **smena** vo význame „vymedzený pracovný čas pracovníka“. V zhode s kodifikovanou výslovnosťou so spoluhláskou **z** sa kodifikovala pravopisná podoba **zmena** (v odvodených slovách podoby **zmenový, jednozmenný, dvojzmenný, trojzmenný, zmennosť, dvojzmennosť, trojzmennosť**). h) Kodifikovalo sa písanie prídavného mena **Boží** utvoreného od vlastného mena **Boh** s veľkým začiatočným písmenom, teda **Božie milosrdenstvo, Božia milosť, Božie slovo, Boží súd**. Začiatkom roka 1997 bola vymenovaná pravopisná komisia v novom zložení. Jej predsedom sa stal riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV I. Ripka. Za členov komisie boli vymenovaní pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV J. Bosák (v priebehu prípravy nového vydania sa členstva v komisii vzdal) a M. Považaj, ďalej J. Kačala z Pedagogickej fakulty UK, J. Sabol z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, jazykovedci P. Baláž, L. Dvonč a J. Horecký, orientalista J. Genzor z Kabinetu orientalistiky SAV a básnik a prekladateľ J. Zambor z Filozofickej fakulty UK. Cieľom novovymenovanej pravopisnej komisie bolo pripraviť druhé, doplnené a prepracované vydanie PSP. Prípravou materiálu na rokovania pravopisnej komisie, prípravou nových kapitol, návrhov na prepracovanie niektorých formulácií a na doplnenie textovej časti, ako aj úpravou a doplnením slovníkovej časti PSP bol poverený M. Považaj. Pri príprave nového vydania PSP sa vychádzalo z nových výsledkov výskumu pravopisného systému slovenského jazyka, z posúdenia niektorých kritických hlasov časti odbornej i laickej verejnosti, najmä však jazykovedcov, učiteľov, redaktorov a novinárov, po vyjdení PSP r. 1991 i zo ------- **strana 70** skúseností so šesťročným používaním tejto základnej kodifikačnej príručky v oblasti pravopisu. Koncepcia základnej pravopisnej príručky uplatnená v PSP z r. 1991, t. j. venovať sa opisu pravopisnej sústavy spisovnej slovenčiny, zostala nezmenená. Oproti vydaniu PSP z r. 1991 v novom vydaní PSP nastáva v pravopisných pravidlách v podstate iba jedna výraznejšia zmena. Ide o zmenu dotýkajúcu sa slov tvorených príponami **-ár, -áreň**. Uplatňovanie pravidla o rytmickom krátení sa pri tvorení slov týmito príponami rozšírilo aj na prípady s predchádzajúcou dvojhláskou. Podľa tohto pravidla krátke prípony **-ar, -areň** nastupujú nielen po predchádzajúcej slabike s dlhou samohláskou (typ **rozprávka — rozprávkar, fréza — frézareň**), ale aj po predchádzajúcej slabike s dvojhláskou, napr. **cievka — cievkar — cievkareň, desiata — desiatar, diaľka — diaľkar, dozrievať — dozrievareň, lahôdka — lahôdkar — lahôdkareň, mlieko — mliekar — mliekareň, obliekať sa — obliekareň, odlievať — odlievareň, ohrievať — ohrievareň, omietka — omietkar, oštiepok — oštiepkar, pamiatka — pamiatkar, pasienok — pasienkar, pochôdzka — pochôdzkar, polievka — polievkar, poviedka — poviedkar, premietať — premietareň, prezliekať sa — prezliekareň, sviečka — sviečkar — sviečkareň, škôlka — škôlkar, ulievať sa — ulievareň, viazať — viazareň, voľné myšlienky — voľnomyšlienkar, vyzliekať sa — vyzliekareň, zlievať — zlievareň**. Tým sa upravila kvantita aj v odvodených slovách a ich tvaroch, napr. **diaľkarka — diaľkariek — diaľkarkám — o diaľkarkách, diaľkarský** (predtým **diaľkárka — diaľkárok — diaľkárkam — o diaľkárkach, diaľkársky**). Ako jednotlivosť sa upravilo písanie názvov výborov Národnej rady Slovenskej republiky a katedier vysokých škôl s veľkým začiatočným písmenom, napr. **Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Katedra jazykov Právnickej fakulty Univerzity Komenského**. V textovej časti PSP sa spresnili viaceré formulácie, doplnili sa, prípadne sa aktualizovali niektoré ilustračné príklady (najmä v kapitole o písaní veľkých písmen vo vlastných menách). V kapitole o slovenskej abecede sa doplnilo hláskovanie slovenskej abecedy, v kapitole o písaní samohlások **i, í** sa vyčerpávajúcejším spôsobom vymenovali slová, v ktorých sa po spoluhláskach **t, d, n, l** a po spoluhláskach **p, b, v, m, r, s, z** píše **y, ý**. ------- **strana 71** V kapitole o písaní samohlások v niektorých príponách sa v poznámke výraznejšie naznačili prípady, keď pri tvorení odvodených slov pred príponami **-ár, -áreň, -iar, -iareň** nastáva striedanie (alternácia) dlhej samohlásky alebo dvojhlásky za krátku samohlásku, napr. **archív — archivár, bieda — bedár, liečiť — lekár, slovník — slovnikár, autíčko — autičkár, koníček — koničkár, betón — betonár, bibliotéka — bibliotekár**. V kapitole o rozdeľovaní slov sa v istých prípadoch pripustilo rozdeľovanie nielen na rozhraní morfém, ale aj na rozhraní slabík, napr. **lieta-dlo i lietad-lo, funkč-ný** i **funk-čný**. V kapitole o zásadách písania veľkých písmen vo vlastných menách sa doplnil odsek o písaní dvojslovných názvov štátov, krajín, hradov a zámkov typu **Pobrežie Slonoviny, Čierna Hora, Krásna Hôrka, Červený Kameň**, v ktorých druhej časti nie je druhové označenie geografického objektu a ktoré sa už aj predtým písali s veľkými začiatočnými písmenami v obidvoch častiach názvu tak, ako je to pri názvoch miest a obcí. V kapitole o názvoch objektov vo vesmíre a názvoch útvarov na ich povrchu sa doplnili informácie o písaní názvov sídlisk s genitívnym prívlastkom typu **Sídlisko SNP** a názvov sídlisk, v ktorých druhové označenie sídlisko nie je súčasťou vlastného mena, napr. **Chrenová — sídlisko Chrenová**, a príklady na písanie názvov kostolov a kláštorov typu **Kostol sv. Štefana, Kláštor svätého Emeráma**. V kapitole o písaní názvov ľudských výtvorov, pomenovaní časových úsekov, dejinných udalostí, organizácií, inštitúcií, výrobkov, podnikov, spolkov, politických strán, akcií, vyznamenaní a cien sa doplnila poznámka o tom, že názvy študijných odborov a učebných predmetov sa píšu s malým začiatočným písmenom, napr. **ekonomika zahraničného obchodu, matematika, chemik operátor, strojárstvo — stavba strojov**, poznámka o tom, že názvy zákonov, vyhlášok a vládnych nariadení sa píšu rovnako s malým začiatočným písmenom, napr. **zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku**, a poznámka o tom, ako sa píšu názvy podujatí s radovou číslovkou na začiatku, ktorá označuje poradie podujatia, napr. **Bienále ilustrácií Bratislava**, ale **5. bienále ilustrácií Bratislava (Piate bienále ilustrácií Bratislava)**. ------- **strana 72** V kapitole o veľkých písmenách na znak úcty sa doplnila poznámka o tom, že tvary zámen **ty, tvoj, vy, váš** v rozličných návodoch, pokynoch, reklamných textoch a pod. sa píšu s malým začiatočným písmenom. V kapitole o písaní bodky v časti, kde sa bodka nepíše, sa doplnila informácia o tom, že bodka sa nepíše ani za nadpisom, za názvom školskej úlohy a za názvom slohového útvaru v školskej úlohe, ktorý sa uvádza v zátvorke, napr. **Diktát — Moji rodičia (Opis)** a pod. V kapitole o vyčleňovacej funkcii čiarky sa doplnila poznámka o tom, že ak za rektifikačnými výrazmi respektíve (resp.), eventuálne, prípadne nasleduje iba jeden vetný člen (holý alebo rozvitý zhodný prívlastok), čiarka sa za týmto členom nepíše, napr. **Kúpime si ojazdené, resp. aj nové auto**. V kapitole o pripájacej funkcii čiarky sa doplnila informácia o tom, že čiarka sa píše medzi jednotlivými údajmi v adrese uvádzanej v jednom riadku, napr. **Ján Novák, Pekná cesta č. 5, Bratislava,** poznámka o tom, že ak spojka a pripája časť viacnásobného vetného člena so zreteľne iným významovým vzťahom ako zlučovacím, čiarka sa pred spojkou a nemusí písať, napr. **malý a nebezpečný/malý, a** (ale) **nebezpečný; prísny a láskavý/prísny, a** (hoci) **láskavý**, a zreteľnejšie a jednoznačnejšie sa formulovalo pravidlo o písaní čiarky pred priraďovacími spojkami **a, i, aj, ani, alebo, či**. V poznámke sa výslovne uvádza: **Pred spojkami** a, i, aj, ani, alebo, či, **ak medzi hlavnými alebo rovnocennými vetami je zreteľný stupňovací, odporovací alebo vylučovací významový vzťah, sa čiarka nemusí písať, lebo na signalizovanie tohto vzťahu nie je potrebná**. V uvedených prípadoch sa teda pripúšťa dvojaké písanie, bez čiarky aj s čiarkou, napr. **Koniec fašiangov tu a zima nepopúšťa** i **Koniec fašiangov tu, a zima nepopúšťa**. Tým sa odstránila možnosť rozdielneho výkladu nejednoznačnej formulácie príslušného pravidla po vyjdení PSP v r. 1991, ktorá vyvolala mnohé diskusie a polemiky najmä v radoch učiteľov slovenského jazyka. V kapitole o písaní pomlčky sa v poznámke upozorňuje na rozdiel medzi pomlčkou a spojovníkom, ktorý spočíva nielen v dĺžke vodorovnej čiaročky (pomlčka je dlhšia ako spojovník), ale aj v tom, že pomlčka sa od slov alebo grafických znakov oddeľuje medzerou, a to aj vtedy, keď sa používa na naznačenie časového a miestneho rozpätia a rozpätia v počte a nahrádza výraz **až**, napr. 1980 — 1990, január — február, strana 5 — 12. Tým sa PSP dostali do súladu s platnou štátnou normou o úprave písomností písaných strojom. ------- **strana 73** V kapitole o písaní troch bodiek sa doplnili poznámky o tom, že na konci neúplnej vety sa tri bodky od ostatnej časti vety neoddeľujú medzerou, na začiatku neúplnej vety sa od ostatnej časti vety oddeľujú medzerou a ak nahrádzajú vynechanú časť uprostred vety, oddeľujú sa medzerou pred druhou časťou vety. Napriek tomu, že súčasné PSP sú predovšetkým pravopisnou príručkou, na želanie mnohých používateľov PSP z r. 1991 sa v novom vydaní doplnil prehľad skloňovania podstatných mien, prídavných mien a privlastňovacích zámen a časovania slovies, aby si používatelia PSP mohli overiť niektoré slovné tvary z pravopisného hľadiska. Ďalej sa doplnil prehľad uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a výnimiek z neho a prehľad tvorenia ženských priezvisk. V novom vydaní PSP nastali podstatnejšie zmeny v slovníkovej časti, a to tak z informačnej, ako aj z formálnej stránky. Pri cudzích a prevzatých slovách sa zachytil terajší (vyšší) stupeň ich výslovnostného a pravopisného zdomácnenia; to sa odzrkadľuje aj v tom, že pôvodné pravopisné znenie sa často uvádza obyčajným typom písma, napr. **díler**, pôv. pís. dealer; **dizajn**, pôv. pís. design; **hetrik**, pôv. pís. hattrick. Doplnili sa mnohé najmä nové slová, názvy štátov a hlavných miest sveta a niektoré vžité zemepisné názvy geografických objektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky. Pravopisný a gramatický slovník v novom vydaní obsahuje vyše 69 000 slov spolu s vlastnými menami (vydanie z r. 1991 ich malo vyše 50 000). Doplnili sa niektoré gramatické tvary. V podobe gramatických prípon, resp. zakončenia sa uviedli niektoré problémové tvary pri skloňovaní podstatných mien mužského, ženského aj stredného rodu a pri časovaní slovies, a to lokál jednotného čísla a nominatív množného čísla neživotných podstatných mien mužského rodu zakončených na **-el, -iel, -er, -ér, -ier, al, -ál, -ar, -ár, -iar, -or** atď., inštrumentál množného čísla podstatných mien mužského rodu zakončených v nominatíve na skupinu spoluhlások **-nt, -kt, -lk, -rk, -rd, -zd, -rt** atď., genitív, datív a lokál množného čísla podstatných mien ženského rodu zakončených na **-cia** (napr. **akcia** -ie -ií D -iám L -iách), nominatív, genitív, datív a lokál množného čísla podstatných mien stredného rodu zakončených na -ium (napr. **gymnázium** -zia D a L -iu mn. -iá -ií D -iám L -iách), nominatív množného čísla pri krstných ------- **strana 74** menách mužského rodu atď. Príponou **-í** sa doplnili tvary genitívu množného čísla podstatných mien ženského a stredného rodu, doplnili sa tvary genitívu množného čísla pri ženských krstných menách, pádovou príponou sa doplnili tvary genitívu pri spodstatnených prídavných menách. Dôsledne sa doplnili prípony 3. osoby jednotného a množného čísla aj pri slovesách vzorov **robiť, pracovať, chytať**. Doplnili sa tvary 3. osoby jednotného čísla minulého času v takom prípade, ak pri tvorení minulého času nastávajú alternácie, napr. **tiecť** tečie tečú tiekol, **minúť** -ie -ú -ul. Doplnili sa tvary prechodníka a prítomného činného príčastia v tých prípadoch, keď sa pri ich tvorení uplatňuje pravidlo o rytmickom krátení, napr. **písať** -še -šu -sal -šuc -šuci, **vládnuť** -e -u -dol -uc -uci. Doplnilo sa slovnodruhové zaradenie zámen, čísloviek, prísloviek a ostatných neohybných slovných druhov. Dôsledne sa doplnila väzba pri predložkách, napr. **do** predl. s G, **na** predl. s A i L. V niektorých prípadoch sa doplnili príklady na konkrétne použitie slov ako súčasti vlastných mien, aby sa upozornilo na spôsob ich písania, napr. **námestie** -ia -í s.; **Námestie slobody**. Doplnili sa stručné poznámky o význame slov pri homonymných alebo formou blízkych slovách. Z formálnej stránky sa v slovníkovej časti vykonali niektoré úpravy. Variantné podoby typu **kvasiť (sa), pošomrať (si)** sa rozpísali do svojich reálnych slovných podôb **kvasiť, kvasiť sa; pošomrať, pošomrať si**. V rámci spoločnej heslovej jednotky sa upustilo od uvádzania skrátených podôb odvodených slov. Aj v spoločnej heslovej jednotke sa uvádzajú iba celé tvary odvodených slov, napr. **karanténa** -y -tén ž.; **karanténny**; — **liečiteľ** -a mn. -ia m.; **liečiteľka** -y -liek ž.; **liečiteľský; liečiteľstvo** -a s. Skratky gramatického rodu m, ž, s sa pre väčšiu zreteľnosť použili s bodkou: m., ž., s. V časti **Názvy obcí na Slovensku** sa doplnili názvy administratívne osamostatnených obcí, niektorých mestských častí a názvy premenovaných obcí podľa stavu z r. 1997. Názvy obcí, ktoré sa pričlenením k inej obci stali iba administratívnou jednotkou v rámci inej obce, sa zo zoznamu nevynechali. Pri názvoch mužského rodu sa vo väčšine prípadov doplnili tvary lokálu. Rovnako sa tvary lokálu doplnili pri názvoch ženského rodu zakončených na **-ina**, napr. **Radošina** -y L -e, pri názvoch stredného rodu zakončených na **-ie**, napr. **Trenčianske Jastrabie** -eho -ia L -om -í a pri niektorých ďalších názvoch. Aj ženské obyvateľské mená uvádzané v jed- ------- **strana 75** nej heslovej jednotke s názvom obce sa uviedli v plných tvaroch, napr. **Trpín** -a L -e m.; **Trpínčan** -a mn. -ia m.; **Trpínčanka** -y -niek ž.; **trpínsky**. Upravilo sa poradie uvádzania obyvateľských mien a prídavných mien pri názvoch s predložkou typu **Dlhá nad Kysucou**. Na prvom mieste sa uviedli kratšie tvary **Dlžan, Dlžianka, dlžiansky** a po nich dlhšie tvary **Kysuckodlžan, Kysuckodlžianka, kysuckodlžiansky**. Pri trojslabičných názvoch obcí zakončených na **-ec** sa variantné podoby prídavných mien jednotne uviedli v abecednom poradí najprv podoba so zachovaním koncového **-ec** a po nej podoba s vynechaním koncového **-ec**, napr. **Lučenec — lučenecký** i **lučenský**. Zjednotilo sa aj poradie uvádzania variantných podôb pri iných názvoch rovnakého typu a odstránili sa nedôslednosti pri tvorení obyvateľských mien a prídavných mien rovnakého typu. V celom texte nového vydania PSP sa odstránili korektorské chyby zistené pri viacročnom používaní pravopisnej príručky z r. 1991 a pri príprave nového vydania. Treba ešte pripomenúť, že informáciu o druhom, doplnenom a prepracovanom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu 30. októbra 1997 prerokovala a vzala na vedomie Ústredná jazyková rada ako poradný orgán ministra kultúry Slovenskej republiky v otázkach týkajúcich sa štátneho jazyka a že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v zmysle $ 2 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky vyhlásilo druhé, doplnené a prepracované vydanie Pravidiel slovenského pravopisu za jednu zo základných kodifikačných príručiek zahŕňajúcich opis kodifikovanej podoby štátneho jazyka Slovenskej republiky. LITERATÚRA KRAJČOVIČ, R.: Ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny od Pravidiel (1931) po Pravidlá (1953). Kultúra slova, 30, 1996, s. 321 — 327. Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1931. 364 s. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turčiansky sv. Martin, Matica slovenská 1940. 482 s. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1953. 408 s. Pravidlá slovenského pravopisu. 1. vyd. Bratislava, Veda 1991. 536 s. Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, Veda 1998. 574 s. ------- **strana 76** Podstatné mená na -or, -ol, -er, -el ==================================== JÁN HORECKÝ Podstatné mená zakončené na **-or, -ol, -er, -el** tvoria charakteristickú skupinu, príznačnú (najmä pre bežných používateľov slovenčiny) tým, že si nevedia vysvetliť, prečo máme síce tvary ako **orol, orla, bunker, bunkra,** ale **sokol, sokola, tanker, tankera**. Inými slovami, prečo sa slová, ktoré majú na pohľad rovnakú hláskovú stavbu (pravda, len v nominatíve), správajú pri ich používaní, napríklad pri skloňovaní, rozdielne. Slová ako **liter, páter, orol, kmotor** majú v nepriamych pádoch podobu **litra, pátra, orla, kmotra,** ale v slovách **ester, sokol, motor** sa tvarotvorný základ pri skloňovaní nemení. Takéto nerovnaké správanie treba osvetliť podrobným skúmaním tohto čiastkového systému, a to s použitím troch kritérií. Ide o pôvod daného slova, o jeho slovotvornú a morfematickú štruktúru a napokon o jeho fonotaktickú štruktúru (ktorá sa prejavuje pravidlami o radení foném za sebou). Podľa týchto kritérií tu možno zistiť tri skupiny slov. Výraznú skupinu medzi slovami zakončenými na **-or** tvoria podstatné mená odvodené od slovies, ktoré majú v koreňovej morféme skupinu „spoluhláska + r“, teda napr. **brať — beriem**. Už v tvaroch prítomného času sa táto skupina br upravuje vložením tzv. vkladného **e: beriem, ..., berú**. Ak sa pri odvodzovaní skupina **br** dostane na koniec slova, musí sa upraviť, a to vložením vkladného **o**, a tak dostávame zakončenie **-bor: vybrať — výbor, nábor, zábor, zápor**. Je to preto, že na konci slova nie je v slovenčine prípustná skupina „spoluhláska + r“. Týmito slovami sa označuje výsledok činnosti vyjadrovanej základovým slovesom (**výbor** — čo bolo vybrané) alebo aj sama činnosť (**napierať — nápor**). Takto utvorené slová si ponechávajú zakončenie **-or** nielen pri skloňovaní, ale aj pri odvodzovaní ďalších slov. Napr. **výborový, výborník, výborovať, zbor, zborový, zborista, zboristka, nábor, náborový**. Rovnaká situácia je aj pri slovách tohto typu zakončených na **-er: vybrať — výber, výberu, výberový, zbierať — zber, zberu, zberový, záber, odber, odberový, odberateľ**. ------- **strana 77** Pri slovách zakončených na **-ol, -el** takéto prípady vkladnej hlásky nepoznáme. Azda iba v slove **posol**, keby sme ho odvodzovali od slovesa **poslať — posielať**, ale to vlastne patrí do inej skupiny. Rozsiahlu skupinu tvoria také slová na **-or**, obyčajne prevzaté z latinčiny, v ktorých toto **-or** je už v pôvodnom slove, resp. v slove pôvodného jazyka. Patria sem názvy osôb ako **rektor, lektor, sponzor, pastor, kurátor, doktor, prokurátor,** ale aj mnohé pomenovania vecí, napr. **motor, rotor, traktor, tranzistor, exkavátor, fosfor, termofor, semafor**. Zriedkavejšie sú abstraktné názvy (**teror, horor**). Patria sem aj domáce slová ako **javor, gágor, sochor**. Pri skloňovaní a odvodzovaní sa toto zakončenie nemení: **rektor, rektora, rektorský, rektorka; motor, motora, motorizmus, motorizácia, motorka; javor, javora, javorový; sochor, sochora, sochorec; gágor, gágora, gágorový**. V pôvodných základových slovách je aj zakončenie **-er**, ktoré sa tiež pri skloňovaní a odvodzovaní nemení. Napr. **presbyter, presbytera, presbyterský; revolver, revolvera, revolverový, vyrevolverovať; kráter, krátera; ester, esteru, esterizácia**. Rovnako je to aj v slovách zakončených na **-ol: kreol — kreola, kreolizácia; idol, karfiol, staniol, glykol, alkohol,** ale aj v zdomácnenom slove **kostol** a v slove **hranol** (**hrana — hranol**). Nemení sa ani zakončenie **-el** v slovách ako **rebel, rebela, rebelovať, pedel, model** (**modelu, modelár**), **panel** (**panela, paneláreň**), **tunel** (**tunela, vytunelovať**). Napokon do tretej, takisto dosť rozsiahlej skupiny patria podstatné mená, v ktorých sa vkladná samohláska dostáva len do zakončenia v nominatíve, kým v tvarotvornom, resp. slovotvornom základe (teda v tvaroch, ktoré ostanú po oddelení pádovej alebo odvodzovacej prípony) býva zakončenie „spoluhláska + r alebo l“. Tie však podľa fonotaktických pravidiel platných v slovenčine nemôžu byť na absolútnom konci slova, presnejšie jeho pomenovacej, nominatívnej podoby. Zo slov zakončených na **-or** patria sem napr. názvy osôb **kmotor** (**kmotra, kmotrička, kmotrovstvo**), **lotor** (**lotra, lotrovský**), **švagor** (**švagra, švagrík, švagriná**), **obor** (**obra, obrovský**). Ďalej názvy zvierat ako **zubor** (**zubra, zubrí**), **bobor** (**bobra, bobrica, bobrí**), ** kapor** (**kapra, kaprí**). Názvy vecí sú napr. **kufor** (**kufra, kufrík**), **vietor** (**vetra, vetrík, vetrisko**), **víchor, šiator** (**šiatra, šiatrový**), ------- **strana 78** **hámor** (**hámra, hámre,** ale **hámorský**). Ide teda zreteľne o vkladnú samohlásku **o**, ktorá v nepriamych pádoch vypadáva. Slov so zakončením **-ol** s vkladnou samohláskou **o** je pomerne málo. Patrí sem napr. **posol** (**posla, poslík, poslať,** ale **posolský, posolstvo**), **osol** (**osla, oslica, oslík, osliar**), **kozol** (**kozla, kozlík**), **orol** (**orla, orlí, orlík, orlica**). Ale je **orolský zlet**, lebo by vznikla ťažko vysloviteľná skupina spoluhlások (**-rlsk-**), zrejme analogicky aj podľa **sokolský zlet**. Nie celkom zreteľná je situácia pri slovách zakončených na **-er**. Nepochybne ide o vkladné **e** v názvoch osôb ako **minister** (**ministra**), hoci v odvodeninách so zreteľom na ťažko vysloviteľnú skupinu spoluhlások ostáva základovým slovom **minister — ministerka, ministerský, ministerstvo**), ale **magister** (**magisterka, magisterský**), **líder — lídra**, ale **líderka**. Slovo **díler** sem však nepatrí, lebo v genitívne by vznikol neprípustný základ **dílr-**. V názvoch vecí alebo dejov je pravidelnosť: **liter** (**litra, litrový, litrovka**), **filter** (**filtra, filtrovať, filtrácia**), **meter** (**metra, metrový, metrický**), **register** (**registra, registrovať, registrácia**). Na druhej strane sa však zachováva zakončenie **-er** v slovách anglického pôvodu, v ktorých ide o slovotvornú príponu **-er: dispečer** (**dispečera, dispečerský**), **gauner** (**gaunera, gaunerský**), **server, skener, ploter, broiler, trailer, kontajner, tanker, boxer, surfer, rafter**. Vkladný charakter si ponecháva hláska **e** v zakončení **-el** v zdomácnelých starších slovách ako **bicykel**, ale aj **šmirgeľ** (**šmirgľa, šmirgľovať**). Ale nemenné ostáva zakončenie v type **hotel** (**hotel, hotela, hotelový, hotelier**), **fotel** (**fotela, fotelík, fotelka**), **barel, kartel, flanel**. V hovorových slovách zväčša prevzatých z nemčiny je však vkladné **e**: **fízel** (**fízla, fízlovať**), **hajzel, štupel**. Na základe tohto opisu a zistených pravidelností a po pribratí fonotaktických pravidiel v prípadoch ako **bojler — bojlera, majer** (**majera, majerník**) možno napokon vysvetliť aj tvary **broker — brokera, tanker — tankera,** no **bunker — bunkra**, ba aj rozdielne správanie slov **sokol — sokola**, ale **orol — orla**. ------- **strana 79** Nové názvy osôb s príponou -č ============================= JOZEF JACKO Na základe dokladového materiálu z dennej a periodickej tlače sme upozornili (Jacko, 1994), že v súčasnej spisovnej slovenčine sa tvoria nové názvy osôb príponou **-č** od slovies prvého intenčného typu. V skúmaní sme pokračovali naďalej. V príspevku venujeme pozornosť produktivite prípony **-č** pri tvorení ďalších nových názvov osôb. J. Horecký (1971, s. 87) hovorí, že prípona **-č** je produktívna pri tvorení názvov osôb vykonávajúcich činnosť vyjadrenú slovesným slovotvorným základom. Mnohé z nich označujú osoby s určitou charakteristickou vlastnosťou, často negatívnou. Kriminality, trestnej činnosti, priestupkov sa dopúšťajú osoby s negatívnymi vlastnosťami. Od nedokonavých slovies príponou **-č** sa tvoria pejoratívne (hanlivé) slová, ktoré okrem svojho lexikálneho významu vyjadrujú aj záporný, pohŕdavý alebo odsudzujúci postoj k pomenovanej skutočnosti. Negatívna expresivita sa často dopĺňa zhodnými alebo nezhodnými prívlastkami: ... **celá reťaz dobre zohratých páchateľov, posledným ohnivkom sú prevážači ukradnutých áut**... (Sme, 21. 4. 1994, s. 10). — **Prevážači sú zo Sobraniec** (Sme na východe, 17. 4. 1997, s. 2). Odvodzovacím základom slova **prevážač** je sloveso **prevážať** s významom „nedovolene prepravovať cez hranicu“. — **A tí, samozrejme, s ozbrojenými vykopávačmi dverí majú svoje skúsenosti** (Sme/Smena, 15. 3. 1996, s. 3). Okazionalizmus **vykopávač (dverí)** použitý vo vete je utvorený od slovesa **vykopávať** s posunutým významom „násilne otvárať“. — Vo vete **Jeden z rabovačov je chovancom Detského domova v Ružomberku**... (Nový Čas, 26. 7. 1997, s. 7) sa použilo slovo **rabovač** utvorené od slovesa **rabovať**, ktoré je expresívne; expresívny príznak má aj odvodené slovo **rabovač**. Od slovesa **užívať** je príponou **-teľ** utvorené slovo **užívateľ**, ktoré je štylisticky bezpríznakové (**užívateľ bytu**). V denníku Sme (18. 10. 1995, s. 5) sme zaregistrovali odvodeninu **užívač** s príznakom expresívnosti: **V profesionálnej armáde niet miesta pre užívačov drog. — ... nesmie v nej byť ani užívač drog**. — Nedokonavé sloveso **nadsluhovať** má príznak hovorovosti a vo vojenskej službe sa ním označuje pôsobenie nad zákonom určený čas. Od slovesa **nadsluhovať** je príponou **-č** utvorené podstatné meno **nadsluhovač** s prí- ------- **strana 80** znakom hovorovosti: **Počet nadsluhovačov sa stabilizoval** (Pravda, 4. 1. 1995, s. 3). Sloveso **prepadnúť** má význam „náhle, znenazdajky zaútočiť“. Od jeho nedokonavej podoby **prepadávať** je utvorený okazionalizmus **prepadávač**, ktorý má príznak hovorovosti a expresívnosti. **V našom hlavnom meste sa tieto živly sústredili najmä na petržalské paneláky, kde sa pre viacerých stali postrachom „výťahoví prepadávači“** (Sme/Smena, 9. 1. 1997, s. 10). Početnú skupinu názvov osôb s príponou **-č** tvoria odvodené slová (deriváty) s negatívnymi vlastnosťami. Deriváty tohto druhu sa často tvoria od slovies s posunutým významom s príznakom expresívnosti. Od slovesa vyrývať s významom „znepokojovať zlomyseľnými, ironickými rečami, podpichovať“ je príponou **-č** utvorený expresívny novotvar **vyrývač**: **Prečo stále len jedni a tí istí vyrývači chodia do Pressclubu?** (Národná obroda, 16. 12. 1993, s. 1). — ... **tretí je vyrývač bez názoru, rýpe do toho, o čom čítal v novinách** (Sme/Smena, 30. 12. 1966, s. 4). So slovesom **vymývať súvisí derivát vymývač: Na slovenskom politickom nebi vstali noví bojovníci, noví vyvolávači duchov a vymývači mozgov** (Sme, 22. 11. 1994, s. 12). Slovo **vymývač** je bližšie určené genitívnym prívlastkom **mozgov**. Spojenie **vymývač mozgov** má príznak hovorovosti a expresívnosti. V publicistike je frekventované sloveso **zviditeľniť** („spôsobiť, aby sa niečo stalo viditeľným, známym“). Od slovesa s týmto významom je príponou **-č** utvorený derivát **zviditeľňovač: Svojím nenapodobniteľným a nadprirodzeným darom reči si vyslúžil povesť zviditeľňovača Slovenska** (Sme/Smena, 15. 11. 1996, s. 12). Sloveso **otravovať** vo význame „znechutiť, znepríjemňovať“ má príznak hovorovosti a expresívnosti. Príznak hovorovosti a expresívnosti má aj odvodenina **otravovač**: **Takže táto neúplná skupina otravovačov duší naivných občanov**... (Sme/Smena, 27. 8. 1997, s. 12). Príznak hovorovosti a expresívnosti má aj odvodenina **schvaľovač**: **Som alergický na schvaľovačov smiechu**... (Sme na nedeľu, 9. 3. 1995, s. 1). Metaforický a expresívny význam má aj odvodenina **nafukovač** v spojení **nafukovač bublín**: **Ako sa však cítia nafukovači bublín** (Lúč — Východoslovenské noviny, 13. 2. 1997, s. 5). Posunutý význam má sloveso **využiť** (zneužiť). Od nedokonavého slovesa **využívať** s posunutým významom je príponou **-č** utvorené hovorové slovo **využívač: V prvom štádiu tesne po revolúcii zo zakuklených využívačov starého režimu vzišiel rôznofarený motýľ**... (Sme/Smena, 5. 1. ------- **strana 81** 1998, s. 12). Od nedokonavého hovorového slovesa **obkukávať** je príponou **-č** utvorené hovorové slovo **obkukávač**: **Najprv sem vyrazia turisti, začínajúci zlatokopovia a „obkukávači“**... (Sme, 10. 7. 1995, s. 3). — **Pravda, po nájazde prítomných novinárov, organizátorov a obkukávačov im toho veľa na podnosoch nezostalo** (Sme/Smena, 8. 1. 1996, s. 3). Slovesom **znárodniť** a jeho nedokonavou podobou **znárodňova** sa po r. 1945 označovalo vyvlastnenie, resp. vyvlastňovanie súkromného majektu v prospech štátu. Od slovesa **znárodňovať** je príponou **-č** utvorené pejoratívne **znárodňovač**: **Je pritom úplne jedno, čo si o zákone o navrátení majetku cirkví myslí, rovnako čo si myslí o privatizačných chúťkach novodobých znárodňovačov** (Sme/Smena, 8. 11. 1995, s. 4). Od nedokonavého slovesa **prekrucovať** s významom „zámerne vkladať nesprávne“ je príponou **-č** utvorené hovorové slovo **prekrucovač**: ... **premysleným ťahom mazanej** (!) **líderky a ďalších prekrucovačov paragrafov** (Sme na nedeľu, 17. 11. 1994, s. 2). V Slovníku slovenského jazyka 3 (SSJ, 1963) sa uvádza názov osoby **ponúkač**, ktorý je utvorený od nedokonavého slovesa **ponúkať**. Ako samostatné heslo sa v SSJ uvádza aj nedokonavé sloveso **ponukovať** s kvalifikátorom expresívne a zriedkavé sloveso. Od tohto slovesa sme zaregistrovali derivát **ponukovač**, ktorý má rovnaký štylistický príznak ako sloveso: **A ani chlapi v úlohe „čopnarov“ a ponukovačov sa necítia lepšie** (Národná obroda, 1. 12. 1995, s. 4). Od slovesa **želať** je utvorený okazionalizmus **želač**, ktorý má príznak hovorovosti (pisateľ ho uvádza v úvodzovkách): **Najmä pred sviatkami s ich typickou atmosférou sa premieňame na „želačov“ samých dobrých vecí** (Nový Čas, 14. 1. 1996, s. 1). Od slovesa **špiniť** s významom „haniť, ohovárať, očierňovať“ je príponou **-č** utvorený expresívny okazionalizmus **špinič**: ... **zasa niekto špiní do vlastného, slovenského hniezda, no fuj! A ja súhlasím, hoci som presvedčený, že ten špinič je niekto celkom iný** (Slovenský denník, 16. 8. 1994, s. 6). Od nedokonavého slovesa **vyháňať** s významom „prinútiť niekoho opustiť niečo, napr. zamestnanie, prácu“ je príponou **-č** utvorené hovorové substantívum **vyháňač**: ... **hoci môj muž tu po sebe zanechal prácu, ktorej hodnotu však vyháňači neuznávajú**... (Sme na nedeľu, 14. 4. 1994, s. 3). — Ironický príznak v kontexte má derivát **porovnávač** utvorený od slovesa **porovnávať** s významom „zistiť zhodné a rozdielne vlastnosti dvoch alebo viacerých javov“: **Záverom by som rád upozornil na fakt, že nie je vinou porovnáva-** ------- **strana 82** **ča textov, ak si autori Vyhlásenia namáčali pero do atramentu, vyrobeného pre Poučenie** (Fórum, 9. 11. 1995, s. 3). Od slovesa **preskakovať** s významom „skokom zmeniť miesto“ je príponou **-č** utvorené slovo **preskakovač**: ... **odolá nátlaku... preskakovačov vatier**... (Sme/Smena, 24. 11. 1995, s. 12). Od slovesa **dvíhať** je príponou **-č** utvorený derivát **dvíhač**: ... **stanú sa zrejme len poslušnými dvíhačmi rúk v duchu rozhodnutí ich poslaneckých klubov** (Národná obroda, 24. 8. 1994, s. 9). Spojenie **dvíhač rúk** označuje osobu, ktorá mechanicky odovzdáva svoj hlas pri voľbe, rozhodovaní. **Predskandovač** rytmicky a dôrazne predvoláva rozličné heslá, vykrikuje: **Počujem jasne predskandovača, ako kričí nové heslá a dav ich zbožne opakuje** (Pravda, 28. 8. 1995, s. 4). Spojenia **preskakovač vatier, dvíhač rúk, predskandovač hesiel** sú hovorové a expresívne. Televízneho diváka v Markíze (10. 10. 1997) pomenovali spojením **pozerač televíznych programov**. V Slovenskom rozhlase (20. 1. 1996) stravníka označili derivátom **stravovač**. Slová **pozerač** a **stravovač** sú hovorové slová. Hovorový a expresívny príznak má derivát **omeškávač**. Príznak hovorovosti a expresívnosti zvyšuje jeho zhodný prívlastok **notorický**: **Ako notorický omeškávač sa napríklad vyhováral, že mešká preto, lebo z trolejbusa vypadlo dno**... (Sme/Smena, 30. 12. 1997, s. 8). Neveľkú skupinu tvoria názvy osôb utvorené od nedokonavých slovies príponou **-č**, ktoré označujú zamestnanie. Od slovesa **zatepľovať** je utvorená bezpríznaková odvodenina **zatepľovač**: **Prišli zatepľovači** (Sme, 7. 12. 1994, s. 5). Zatepľovač robí tepelnú izoláciu. Od slovesa **zalamovať** s významom „pri lámaní umiestniť do stránok“ je príponou **-č** utvorené bezpríznakové slovo **zalamovač**: **Vydavateľstvo časopisov prijme grafikov zalamovačov** (Plus 7 dní, 24. 11. 1997, s. 3). Od slovesa **odmeriavať** je príponou **-č** utvorené bezpríznakové slovo **odmeriavač**: **Odmeriavači sú promptní** (Sme/Smena, 10. 12. 1997, s. 12). V SSJ 4 sa uvádza neživotné podstatné meno **uspávač** s kvalifikátorom zriedkavé slovo a s významom „uspávací prostriedok“. V denníku Sme (12. 7. 1994, s. 12) sme zaregistrovali aj životné podstatné meno **uspávač**: **Uspávač hadov**. Vo vysielaní Slovenskej televízie sme počuli derivát **dabovač**, ktorý je utvorený od slovesa **dabovať**. V dvoch prípadoch sme zaregistrovali názvy osôb s fingovaným zamestnaním ako ironické výrazy, a to **oprašovač** a **olizovač**: **Ponúkli mi miesto oprašovača vlastného skafandra. — ... že by som na staré** ------- **strana 83** **kolená fungoval ako oprašovač svojich vlastných vecí**... (Pravda, 30. 3. 1995, s. 8). — ... **by sa mal zamestnať na pošte ako olizovač známok** (Sme na nedeľu, 23. 3. 1995, s. 8). Málo odvodenín utvorených príponou **-č** sme zaregistrovali z oblasti športu. V basketbale pivotmani majú priestor pod košmi alebo v ich blízkosti, často strieľajú zblízka a doskakujú za vystrelenými loptami. Od slovesa **doskakovať** je príponou **-č** utvorené pomenovanie **doskakovač**: **„Budem hrať zadarmo,“ povedal najlepší doskakovač NBA** (Pravda, 21. 1. 1997, s. 12). Športovec (futbalista), ktorý nemá stále miesto v mužstve a plní funkciu náhradníka, sa označil dvojslovným spojením **plátač dier**: **Plátač dier. — V posledných ročníkoch zvyknete plniť úlohu akéhosi „plátača dier“ v nemeckých mužstvách** (Sme v športe, 2. 1. 1995, s. 3). Rozširuje sa okruh nových názvov osôb tvorených príponou **-č** popri už existujúcich názvoch osôb s príponou **-teľ** od nedokonavých slovies. Príponová synonymia určuje štylistický kvalifikátor derivátov. Slová s príponou **-teľ** od nedokonavých slovies sú štylisticky bezpríznakové, naproti tomu synonymá s príponou **-č** sú štylisticky príznakové (hovorové, expresívne, ironické a pod.). V doprave sa používa termín **prideľovateľ** „kto niečo prideľuje“ — **prideľovateľ vozňov**). V denníku Sme/Smena (19. 1. 1996, s. 4) sme zaregistrovali derivát **prideľovač** s expresívnym príznakom: ... **vrchného prideľovača privatizovaných podnikov... Spisovateľ** píše literárne diela. Synonymum **spisovač** je štylisticky príznakový výraz a označuje sa ním každý, kto niečo spisuje: ... **tento muž nemá na to byť ideológom, je to len propagandista, spisovač variácií na vopred danú tému**... (Fórum, 4. 9. 1997, s. 4). Štylisticky bezpríznakové slovo **vykonávateľ** označuje toho, „kto niečo vykonáva“. Synonymum **vykonávač** sme zaregistrovali ako slovo s ironickým príznakom: **On je totiž len vykonávač príkazov** (Sme/Smena, 18. 10. 1997, s. 4). **Podnecovateľ** podnecuje, jeho synonymum **podnecovač** je štylisticky príznakové slovo: ... **najväčších podnecovačov svárov** (Sme na nedeľu, 20. 10. 1994, s. 2). V SSJ 5 sa slovo **vzývateľ** uvádza ako zastarané slovo „kto vzýva niekoho“. V tlači sme zaregistrovali slovo **vzývač**: **Vzývači kultu krásnej knihy**. V SSJ 3 sa uvádza slovo **rušiteľ** („osoba, ktorá niečo ruší“). V príručkách spisovnej slovenčiny sa uvádza neživotné podstatné meno **rušič** („vysielač na úmyselné rušenie rádiolokátora“). V denníku Sme/Smena (15. 1. 1996, s. 4) sme zare- ------- **strana 84** gistrovali aj životné podstatné meno **rušič**: ... **zrejme sa dnes nedá odradiť svojimi postkomunistickými a nacionalistickými rušičmi**. Životné podstatné meno **rušič** má príznak hovorovosti a expresívnosti. Pri tvorení názvov osôb príponou **-č** od nedokonavých slovies existuje viacej okruhov. Na základe dokladového materiálu z dennej tlače sme zistili, že táto prípona je stále produktívna a že sa ňou sústavne tvoria nové názvy osôb. Veľmi často nové názvy osôb s príponou **-č** vyjadrujú záporné, pohŕdavé, odsudzujúce postoje osôb pluralitnej spoločnosti k pomenovanej skutočnosti doplnené zhodnými alebo nezhodnými prívlastkami: **prevážač** (**ukradnutých áut**), **vykopávač** (**dverí**), (**výťahový**) **prepadávač, nadsluhovač, dvíhač (rúk), znárodňovač, preskakovač (vatier)**. Menej derivátov s príponou **-č** označuje názvy osôb podľa zamestnania: **zatepľovač, grafik zalamovač**. Tieto názvy sú však štylisticky neutrálne. Rozširuje sa okruh názvov osôb s príponou **-č** popri názvoch s príponou **-teľ**: **prideľovateľ — prideľovač, spisovateľ — spisovač, podnecovateľ — podnecovač**. LITERATÚRA HORECKÝ, J.: Slovenská lexikológia I. Tvorenie slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971. 252 s. JACKO, J.: Novšie názvy osôb s príponami -č, -teľ a -ník v publicistickom texte. Kultúra slova, 28, 1994, s. 17 — 25. Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959 — 1968. 6 zv. História slova raňajky ====================== MILAN MAJTÁN Slovo raňajky patrí dnes do základnej slovnej zásoby slovenčiny, je to však slovo pomerne mladé. Málokto by povedal, že vzniklo až v druhej polovici minulého storočia. V slovenčine majú na označenie raňajšieho jedla niekoľkostoročnú históriu slová prevzaté z nemčiny. ------- **strana 85** Slová **fruštik, frištik** a **frištuk** sa ako zastarané hovorové slová nemeckého pôvodu (nem. **Frühstück**) spomínajú v Slovníku slovenského jazyka a uvádzajú sa aj v slovníkoch cudzích slov. Slovník slovenských nárečí dokladá podoby **frištik, frišťik, frištuk, frušťik** i **fruštik**. Historický slovník slovenského jazyka zachytáva podoby **fruštik, fruštuk, frištuk, frištik**, ako aj pomnožné podoby **fruštiky, frištiky**. Z Vrútok je doložené slovo **fruščikovať** z roku 1572, zo Žiliny sú doklady na slová **frištuk, frištukovať, frištikovať** z roku 1585, zo Sučian slovo **fruštik** je z roku 1609. Podoba **frištiky** poznáme zo Spiša z roku 1724, J. I. Bajza použil podobu **fruhštuky** roku 1787 a pod. A. Bernolák v Slovári slová **frištuk** s variantmi **frištik** a **fruštuk** a sloveso **frištukovať** hodnotil ako slovenské slová a ako ich synonymné slovenské výrazy uviedol **ranní pokrm, ranné jedeňí**, pričom slová **sňídané, sňídaňí** označil ako české. Zo starej češtiny a zo starej poľštiny sú známe slovanské slová utvorené zo starého celoslovanského slova ***ěsti** (**sЪnЪ-ěsti**) podobne ako slovo **obed** (v súčasnej češtine je **snídaní**, v poľštine **śniadanie**). Podľa tohto modelu sa v polovici minulého storočia pokúsil M. M. Hodža utvoriť slovenský ekvivalent **zjedanka** (**sjedaňka**). Všimnime si tu napr. české slovo **sníst** a slovenské **zjesť**. Aj v staršej slovenčine sa na označenie raňajšieho jedenia využívalo slovo **sniedanie** (**snídaní**). Poslovenčená podoba **sniedanie** (aj **snídanie**) sa používala aj v šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia: **po sniedaní dal zapriahnuť do vozíka** (Sokol, 1860); potom **sniedanie** (Pešťbudínske vedomosti, 1862); **ku sniedaniu zastali sme na stanici** (almanach Lipa, 1864); **počas druhého snídania; sniedanie musí byť pôstne** (Pešťbudínske vedomosti, 1864); **všelijaké zákusky na sniedanie** (Sokol, 1867); **gazdinka ale chystá sniedania (raňajky, fruštik)** (J. Gáspár, Čítanka, 1871); **brali sa hostia do sniedania** (Orol III, 1872) a pod. Poslovenčené podoby **sniedať, snídať** malo aj sloveso: **sňjedali čjerni chljeb s repou** (Orol tatránski, 1845); **snieda o dvanástej, obeduje o šiestej** (Sokol, 1861); **navrátiv sa z kostola, snídal** (Sokol, 1862); **čože tu budem sniedať** (Pešťbudínske vedomosti, 1864). Zlom nastal v období uzákonenia a formovania štúrovskej spisovnej slovenčiny v polovici minulého storočia. V časopise Orol tatránski, ktorý ------- **strana 86** bol prílohou Štúrových Slovenských národných novín, r. 1845 sám Ľ. Štúr pri posudzovaní vydania slovenských rozprávok J. Francisciho Rimavského napísal: **Bou bi ťjež dobre urobiu vipravuvaťel, kebi slovo „frišťik“ ňebou strčiu do slovenčini, trebas aj u nás husto užívanuo. Máme mi naše slovo na ten pochop, a to raňajšje** (s. 66). Druhý doklad, ktorý máme naporúdzi, je z Lichardovho kalendára Domová pokladnica z r. 1847 (**prestrela na stuol k raňajšjemu**). Slovo **raňajšie**, ktoré zrejme vzniklo zo slovného spojenia **raňajšie sniedanie** (z Katolíckych novín z r. 1852 je text: **zabudla na ranejšie sniedanie, ktoré i tak na ňu nečakalo**). Ďalší doklad je z časopisu Sokol z roku 1866: **šiel s nami do hostinca na raňajšie**. Od slova **raňajšie** sa utvorilo sloveso **raňajškovať**: **potom bozká ruky rodičom, sjedaňkuje (raňajškuje) a po sjedaňke vezme knižku do ruky** (Hodža, Prvá čítanka, 1860). V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa v časopisoch Pešťbudínske vedomosti, Sokol a Orol tatránski popri slove **raňajšie** používali aj slová **raňajšok** a **raniny**. Slovo **raňajšok** vzniklo pravdepodobne novou deriváciou od slovesa **raňajškovať** (utvoreného od slova **raňajšie**): **po užitom raňajšku uberali sa odtiaľ** (Sokol, 1860); **chodieval som kedysi k medenej hore na raňajšok; som ja tvojho otca na raňajšok nosieval; ráno ako vstal a obriadil sa, už na raňajšok poriadne jedenie tu** (P. Dobšinský, 1880-83). Slovo **raniny** ostalo osihotené, sloveso sa od neho neutvorilo: **Vaše raniny, Velebná Milosť, celkom sa pokazia** (Sokol, 1860); **obliekla sa, strojac sa ešte pred raninami taisť do zahrady** (Sokol, 1863); **aj na raniny (fruštik) zbývalo; našli raz pri raninách uvarenú myš v káve** (Pešťbudínske vedomosti, 1864); **do kapsy každému dáva raniny** (Sokol, 1867); **hneď prípravy k raninám robiť začal** (Orol tatránski, 1872). V Hodžovej čítanke z roku 1860 sa objavilo (ako sme už spomenuli) slovo **zjedanka (sjedaňka)** a od neho utvorené sloveso **zjedankovať**: **potom bozká ruky rodičom, sjedaňkuje (raňajškuje) a po sjedaňke vezme knižku do ruky** (Hodža, Prvá čítanka, 1860). Podstatné meno **raňajky** a sloveso **raňajkovať** sa podľa našich údajov v písomných textoch objavili až roku 1867 v časopise Sokol: **raňajky**; **práve teraz s najväčšou chuťou raňajkuje**. Ďalšie doklady: **gazdinka ale chystá sniedania (raňajky, fruštik)** (J. Gáspár, Čítanka, 1871); **komu sa také raňajky dostaly** (Orol tatránski, III, 1872). Sloveso **raňajkovať** zachytil už ------- **strana 87** aj J. Loos vo svojom Slovníku slovanskej, maďarskej a nemeckej reči z r. 1871. Zo „súboja“ slov **sniedanie, fruštik, frištuk, raňajšie, raňajšok, raniny, raňajky** vyšlo, ako vidno, víťazne slovo **raňajky**, preniklo rýchlo do jadra slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Súčasný jeho používateľ azda ani netuší, aký bol pri formovaní súčasnej spisovnej slovenčiny v druhej polovici minulého storočia tento víťazný súboj so staršími i s novšími slovami ostrý. **Milan Majtán** Poznámky k termínom z oblasti mechanizácie zberu krmovín ======================================================== FRANTIŠEK SRNKA Vývoj nových strojov na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby vyžaduje tvorbu odborného názvoslovia. Dokladom toho sú stroje na mechanické narúšanie ďatelinovín nazývaných **miagače**. Ich pomenovanie vyplynulo zo základnej funkcie stroja, ktorý má mechanicky narušiť povrchové pletivá až do prasknutia byle ďatelinovín po celej dĺžke. Miaganie prebieha prechodom krmoviny medzi dvoma valcami s hladkým alebo profilovaným povrchom, ktoré sa točia proti sebe. Rozlišujeme aj termín **lámanie krmovín** ako miernejšiu formu mechanického narušenia pletív v pravidelných vzdialenostiach po dĺžke bylí. Krmovina prechádza medzi dvoma lámacími valcami, ktorých obvod tvoria rebrá rovnobežné s osou valca. Rebrá jedného valca zapadajú do medzery medzi rebrami druhého valca, takže vťahovaním krmoviny medzi ne spôsobujú iba lámanie bylí v priečnom smere. V súčasnosti sa v literatúre objavil termín **mliaždenie krmovín** ako iný spôsob vyjadrenia mechanického narušenia pletív. Porovnajme obidva výrazy **miaganie** a **mliaždenie**. ------- **strana 88** Od slovesa **miagať** odvodené slovesné podstatné meno **miaganie** znamená tlačenie, pučenie (miagať zemiaky), dlávenie, húžvanie, krčenie (napr. vreckovky). Pri mechanickom narúšaní krmovín ide o tlačenie s cieľom narušiť povrchovú kutikulovú vrstvu natoľko, aby sa z pletív rýchlejšie odparovala voda a aby celá hmota rýchlejšie vysychala. Od slovesa **mliaždiť** utvorené pomenovanie **mliaždenie** podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka predstavuje drvenie, rozpúčanie, gniavenie (napr. hrozna, hmyzu a pod.), dlávenie (tiež s tým istým cieľom, ako sme uviedli vyššie). Treba povedať, že zaužívaným termínom **miagať, miagač, miaganie, miagací** sa dnes jednoznačne pomenúvajú pojmy súvisiace s procesom narušenia pletív krmovín. No treba povedať aj to, že v Krátkom slovníku slovenského jazyka a rovnako aj v Synonymickom slovníku slovenčiny sa sloveso **miagať** hodnotí ako expresívny výraz. Keďže v oblasti terminológie sa zásadne dáva prednosť bezpríznakovým prostriedkom, mali by sa napriek zaužívanosti odvodením od slovesa **miagať** uprednostniť deriváty od slovesa **mliaždiť**, teda **mliaždenie, mliaždič, mliaždiaci valec**. V poľnohospodárskej činnosti sa na označenie delenia materiálu úderom, tlakom a pod. často chybne používa sloveso **drtiť** a od neho odvodené slová **drtenie, drť**. Netreba sa dlho zamýšľať nad týmito slovami, aby sme prišli na to, že výrazy sú prevzaté z češtiny a ich používanie je v spisovnej slovenčine nenáležité. Na vyjadrenie tejto činnosti a jej výsledku máme výstižné označenie slovesom **drviť** a analogicky aj slová **drvenie, drvina**. Je to korektné pomenovanie spracovania rozličnej matérie, napr. drobenia odrezaných konárov stromov, kukuričného zrna v samohybných rezačkách, drobenia väčších častí komponentov substrátu a pod. Príkladov na túto činnosť je dosť. Jednoznačne načim používať slovenské slová **drviť, drvenie, drvina, drviaci**. Vieme však, že máme dostatok ďalších možností na pomenovanie slovesami **drobiť, mlieť, šrotovať, tĺcť, roztĺkať, rozbíjať, trieštiť, pučiť, rozpúčať, gniaviť, dláviť, mliaždiť, štiepiť, kúskovať** atď. Je teda z čoho vyberať. Preto je oprávnená otázka: Prečo používame vypožičaný výraz? Pri niektorých poľnohospodárskych strojoch sa v technickej terminológii na pomenovanie dopravného ústrojenstva so závitovkou (tzv. „šnekom“) používajú prídavné mená **závitový, šnekový, skrutkový, závitnicový, závitovkový** alebo **slimákový** (napr. dopravník). Toto rôznorodé pomenova- ------- **strana 89** nie tej istej veci vychádza z neujasneného významu podstatných mien **závit, závitnica, závitovica, závitovka, skrutka, skrutkovica, šrauba, špirála, slimák**. Je to bohatý východiskový materiál na označenie jednej veci, ktorý spôsobuje nejednotnosť v praktickom slovnom i písomnom vyjadrovaní. Všimnime si bližšie významy jednotlivých termínov. Slovo **závit** znamená špirálovite utvorenú ryhu alebo výstupok, prípadne niečo navinuté na základnej časti. Prídavné meno **závitový** sa vzťahuje na tieto významy. Slovo **závitnica** má význam „špirála čiže krivka v podobe závitu vinúca sa okolo jedného bodu v rovine alebo postupujúca pozdĺž osi v priestore“. Slovo **závitnica** ako technický termín má význam „nástroj na ručné rezanie vonkajšieho závitu“ (prídavné meno je **závitnicový**). **Závitovka** je „nekonečná skrutka prenášajúca pohyb hriadeľa na ozubené koleso“. Ide teda o **závitovkový prevod**. V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa uvádza príklad: **závitovkový transportér** čiže **dopravník** a v Synonymickom slovníku slovenčiny sa uvádza technický slangový výraz **šnek**. V technickej poľnohospodárskej praxi sa tento slangový výraz veľmi často používa a bežne (ale z hľadiska jazykovej správnosti nenáležite) sa ním pomenúva pracovná časť dopravníka alebo celý dopravník (**šnekový dopravník, šnek**). Slovom **skrutka** sa pomenúva súčiastka so závitmi, prípadne s maticou, ktorou sa spájajú rozličné časti zariadení, nástrojov alebo sa ňou prenáša pohyb. V Synonymickom slovníku slovenčiny sa uvádzajú aj hovorové slová **šrauba, šraub** (prídavné meno **skrutkový, skrutkovitý, šraubový**). Z uvedených významov východiskových slov, od ktorých by bolo možné utvoriť rozlišovací príznak dopravníka (t. j. pomenovať druhový pojem), vyplýva, že najvýstižnejšie je prídavné meno **závitovkový** utvorené od podstatného mena **závitovka**. Uvádza ho aj Krátky slovník slovenského jazyka. Z obsahového (významového) hľadiska je rovnocenné slangovému prídavnému menu **šnekový** a je plne spisovné. Vychádza nám napokon, že na pomenovanie dopravníka, ktorý zabezpečuje pohyb materiálu pozdĺž svojej osi pomocou plechovej závitovky, treba používať termín **závitovkový dopravník**. ------- **strana 90** DISKUSIA ======== Spor o čiarku pri jednej skratke ================================ IVAN MASÁR Na besede o jazykovej kultúre, ktorú pre vydavateľov duchovnej literatúry zorganizovalo vydavateľstvo Lúč v minulom roku začiatkom druhej novembrovej dekády, nastolila sa okrem iných táto otázka: Treba za priezviskom duchovnej osoby písať čiarku, keď po priezvisku nasleduje skratka rádu? Na otázku odpovieme po preskúmaní úzu a po kvalifikovaní skratky z gramatického hľadiska. Na pozorovanie úzu sme si vybrali tieto zdroje: — odborná literatúra: **Martin Ledesma OP, Peter Lefévre SJ, Jakub Marchia OFM** (príklady sú z diela Špirko, J.: Cirkevné dejiny, 2. zv. Neografia 1943, Turčiansky Svätý Martin); **ThLic. Ján Ďurica, SJ, ktorý zredigoval..., P. Jozef Bohor, SVD; P. Benedikt Szölösi, SJ, z Rybníka** (príklady sú zo slovníka Kresťanská terminológia, Jas 1996, Zvolen); — noviny a časopisy: **P. MUDr. Ján Ďačok SJ, Milan Hromík SJ, Milan Kračunovský OFM, M. Eva Eliášová OSF** (príklady z týždenníka Katolícke noviny); **P. ThDr h. c. Emil Krapka, SJ; P. doc. RNDr. Ladislav Csontos, SJ; P. Jozef Kyselica, SJ**... (príklady sú z časopisu Forum scientiae et sapientiae). Ako vidno, úzus v používaní čiarky je rozkolísaný. Korene rozkolísanosti treba hľadať v tom, že skratka rádu za priezviskom sa raz kvalifikuje ako prístavok a vtedy sa čiarka píše, inokedy ako prídomok a v tom prípade sa čiarka nepíše. Pri rozhodovaní o tom, či ide o prístavok, prídomok, titul alebo o niečo iné, berieme do úvahy upozornenie P. Rajmunda Ondruša, účastníka diskusie na spomínanej besede, že v uvedených príkladoch je skratka utvorená z latinského názvu rádu. Dôležité je však to, že prvé substantívum v neskratkovom názve, ak sa za konkrétnym priezviskom použije celý názov, nie je nominatív, lež genitív príslušného substantíva. Podľa toho spojenia slov **Pavlín Bajan OFM, Benedikt Szölösi SJ** sa v neskratkovej podobe ------- **strana 91** čítajú takto: **Pavlín Bajan Ordinis Fratrum Minorum** (tvar **ordinis** je genitív podstatného mena **ordo**), **Benedikt Szölösi Societatis Jesus** (tvar **societatis** je genitív podstatného mena **societas**). Stretávame sa tu s genitívom, ktorý sa v našej gramatickej literatúre charakterizuje ako genitív označujúci pôvod a na ktorý sa uvádzajú príklady typu **Jano Mráz je sedliackeho rodu a kroja** (pozri Pauliny, E. — Ružička, J. — Štolc, J.: Slovenská gramatika. SPN 1963, s. 164). Pravda, keď sa latinské názvy rádov preložia do slovenčiny, nemôže v preklade zostať bezpredložkový genitív (nazvime ho genitív pôvodu), ktorý je bežný v latinčine. Treba použiť predložkový genitív alebo explicitnejší výraz: **Benedikt Szölösi zo spoločnosti Ježišovej, Benedikt Szölösi patriaci do Spoločnosti Ježišovej, pochádzajúci zo Spoločnosti Ježišovej zostavil Cantus catholici**. Najmä explicitnejšie výrazy ukazujú, že sa tu stretáme s vedľajším vetným členom — s prívlastkom —, nie s polopredikatívnou konštrukciou (prístavkom). Toto tvrdenie možno ešte podoprieť tým, že prístavok vyjadruje vzťah aktuálnej totožnosti so svojím oporným členom, ako ukazujú príklady typu **Plač Rudka Lapina, Jergušovho malého brata, zaznieval do pachu svetovej vojny** (pozri Oravec, J. — Bajzíková, E.: Syntax. SPN 1982, s. 158). Aktuálnu totožnosť predstavuje dvojica **Rudko Lapin — Jergušov malý brat** alebo **dvojice Ján Peciar — nedanovský starosta, Felix Chrenko — generálny riaditeľ** atď. Pri spojeniach **Jozef Kyselica (pochádzajúci) zo Spoločnosti Ježišovej** sa nedá hovoriť o vzťahu aktuálnej totožnosti s priezviskom, na ktoré sa napája výraz (**pochádzajúci**) **zo Spoločnosti Ježišovej**. Alebo ináč: platí rovnica **Felix Chrenko = generálny riaditeľ**, no neplatí rovnica **Jozef Kyselica = Spoločnosť Ježišova**. Skratka názvu rádu nie je ani prístavok, ani postponovaný titul, lež zástupný prostriedok za výraz s genitívom, ktorým sa označuje pôvod. Vzhľadom na to nie je potrebné oddeľovať túto skratku od východiskového člena spojenia čiarkou, ako sa oddeľuje skratka vedeckých hodností **CSc., DrSc.** alebo prístavok. Napokon čiarka sa nepíše ani v prípade, keď sa namiesto skratky použije plné znenie názvu rádu: **Benedikt Szölösi zo Spoločnosti Ježišovej**. Možno ešte dodať, že je praktické nepísať čiarku aj so zreteľom na prípady, keď sa za priezviskom uvádza skratka rádu aj skratka vedeckej hodnosti. Dávame teda prednosť písaniu **P. MUDr. Jozef Dolina OFM, CSc.** pred variantom s dvoma čiarkami (P. MUDr. Jozef Dolina, OFM, CSc.). ------- **strana 92** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Málinská svadba =============== JÚLIUS LOMENČÍK Na úpätí južnej časti veporského Slovenského rudohoria tri kilometre pod hrádzou vodnej nádrže leží obec s bohatou sklárskou tradíciou Málinec. Ľudia žijúci v tejto „dedinke v údolí“ dodnes v podobe živej hovorenej reči používajú prvky málinského nárečia, ktoré podrobnejšie opísal Ján Matejčík v práci Lexika Novohradu (Martin, Osveta 1975). Podľa neho táto oblasť patrí z hľadiska slovenských nárečových skupín k východonovohradskému (ipeľskému) nárečiu, ktoré má dve podskupiny — severnú a južnú. A práve severná skupina podľa Matejčíka vychádza z Málinca. Priblížme si túto nárečovú skupinu prostredníctvom obradových prejavov spojených s málinskou svadbou, ktorá ešte žije vďaka pamäti starších. Svadba bola záležitosťou nielen rodiny, ale celej dediny a trvala tri dni. Prvý deň to bolo tzv. lúčenie so slobodou — **kaša**, druhý deň **sobáš** a **svadobná hosťina** a tretí deň tzv. **hľadaňe̯  bičkov**. Zásnubné obyčaje splynuli aj s pytačkami, takže v predsvadobnom období neboli zásnuby — **prsťankovačka** — samostatným aktom, ale zahŕňali v sebe aj potvrdenie nevestinho súhlasu na vydaj. Pri zásnubách v dome budúcej mladej nevesty ako prvý prehovoril mládencov otec: **Ani sa náz ňespei̯taťe, čó smo prišľi**. Otec dievčiny odpovedal: **No vet povéťe, čo kceťe**. Na to sa obrátil mládencov otec na rodičov dievčiny so žiadosťou: **Prišľi smo pei̮taťi pre nážho sena toto ďévča. Či mu ho dáťe za ženu?** Odpoveď znela: **Aj ve sťe braľi, čó sa ván ľúbilo. Aňi me ňebráňimo, čó be ich ťešilo. Nag in pán Boh požehnáva, na kerú cestu sa ubraľi.** Po kladnej odpovedi dievčiny odovzdali jej obrúčku a jednofarebnú látku — **štof** — na šaty — **hábe**. Budúci ženích a nevesta si podali ruky a bozkali sa. O mladých po zasnúbení sa hovorilo, že sú **vo vere**, boli **vereňec** a **vereňica**. ------- **strana 93** V zásnubnom období si snúbenica pripravovala aspoň základnú výbavu — **štafírung**. Patrili k nej dve **duchne** (veľké vrchné periny) do postele, štyri **hlaňice** (vankúše), domáca bielizeň a ďalšie predmety podľa individuálnych možností. Dva dni pred svadbou (v sobotu) prišiel na koči alebo voze mladoženích so svojím starejším po dievčininu výbavu. Keď vynášali posledné veci, jej otec povedal: **U Boha vei̮c**. **Kaša** sa konala večer pred sobášom v dome dievčiny. Bola to vlastne rozlúčka s dievkami a mládencami. Prítomný bol jej starejší (**odavač**), prvý družba a družica. Hosťom podávali zemiakovú alebo krupicovú kašu, veľký okrúhly kysnutý koláč s makom a slivkovým lekvárom a pálenku, tzv. **rožovku** (domácky pálená z obilia, najmä z raže). Na **kašu** prichádzali dedinčania tesne pred večerom, spievajúc pieseň **Už je večer, večeríčok**. Pri vstupe do domu ich vítala svadobná matka s dcérou, ktorá mala na sebe zásteru zakrývajúcu aj poprsie — **fertuchu**, ktorú tvorili tieto časti: **kantár** (traky na zástere), **šľajfňa** (pás na zástere), **čipka** a **vačok** (vrecko na zástere). Ženy a dievčatá jej odovzdali do **vačku fertuchi** peniaze a jej matka núkala koláč so slovami: **Nak sa ván páči z nážho koláča, ňeohrdňiťe nás**. Koláč prijímali so slovami: **Nak sa ťi ľen dobre darí, Aňička mojei̯. Veľé šťasťei̯. Abe si veľé ďeťí vichovala.** Otec, oddavač a prvý družba vítali zasa chlapov a mládencov, ponúkajúc ich pálenkou so slovami: **Vipimo na zdravei̯  ten mladen**. Pri odprevádzaní z domu svadobná matka — **maťi** — všetkých napomínala slovami: **A narano ňezaspiťe. Nag vipravímo tú naší ďévku, ako sa patrí**. Odpoveď znela: **Ňezaspímo, príďemo**. A pri odchode zaspievali tretiu slohu piesne **Už je večer, večeríčok: Kod jei̮  póďen na tú vojnu na ton vranon koňíčku, a te buďeš kolei̮ saťi chlapca ľebo ďévočku**. V tom istom čase sa v dome budúceho mladého zaťa zišla jeho rodina, ktorá sa neskoro večer vybrala do domu nastávajúcej rodiny so spevom **Pomo tan, pomo tan, ďe to svetlo horí, jes tan peknó ďévča, ažda nán otvorí. Otvor milá, otvor, dávno son tu ňebou̯ , uš son vaše dvere otváraď zabudou̯ . Kot si te zabudou̯ dvere otváraťi, jei̮  son sa zabudla s ťebó dovrávaťi**. **Sobáš** sa konal v pondelok. Hneď ráno nevestine družice odniesli ženíchovi košeľu, vyšívaný ručník a pierko. Potom obliekli **mladuchu** (dievča v deň svadby), spievajúc pritom pieseň **Ešťe sa ňevidán**. Keď bola pripravená, konala sa v izbe odobierka. Slova sa ujal oddavač: **Milá céra a roďi-** ------- **strana 94** **čei̯ ! Dňešnei̮  ďen póďeš k svätému sobášu. Buďeš presaďéna skrze kazaťeľa, abe si sa pridržei̯ vala svojho manžela. Ako dobrei̯  zahradňík presádza svoje šťepe, tag aj te buďeš presaďéna do druhé zahrade k svojmu manželovi. Tag nak ťi Boh pomáha šťasňe prikročiťi k svätému sobášu**. Mladucha na to povedala: **Jei̯  na tmavé cesťe postavéna stojín, ňevén, či si dobre a či zľe vivoľín. Roďičovei̯  moji, raďi be sťe kceľi, čó sa buďe so mnó v sveťe nakládaťi. Ňemóžen veďeťi, čó sa staňe so mnó, ľebo je to šetko zakréto predo mnó. Tag mi odpusťiťe moje panenské krechkosťi, ľebo si mán pret sebä zvei̮ťi svoje manželské povinosťi. Jei̮  ván kcen šetkín zo srca otpusťiťi, abeh mohla šťasľive k sobášu pristúpiťi**. Približne v tom istom čase žiada rodičovské požehnanie pri odobierke z domu aj ženích: **Drahí roďičovei̯! Umieňiu̯  son si dňes k sobášu pristúpiťi. Preto mi otpusťiťe, že son váz mnohokrád rozhňevau̯ a zarmútiu̯ . A prosín váz o požehnaňé k tomu kroku**. Po odobierke sa obidve svadobné družiny pobrali v sprievode na sobáš. Po sobáši sa svadobný sprievod vydal do domu mladej nevesty, kde sa konala hostina. Svadobných hostí usádzal za stoly starejší slovami: **Vážená roďinka! Tag nak sa ván páči posadaťi za stól a nak sa ván ráči užívaťi tétoka dare, kerei̯  ván tótot príbitok predkládaťi ráči**. Jednotlivé druhy jedál nosili na stoly družbovia a družice. Prvým chodom bývala vždy slepačia polievka. Ale pred prvým jedlom predniesol starejší vtipne ladený prípitok: **Skľeňička jasná, aká si te krásna, ako ťa jei̯  rád mán, kot si ňi prázna. A te ma za to, ďe je najväčé blato, ďe ma hoďíš, tan ma hoďíš, jei̯  ňemóžen za to**. Prvú misku s polievkou priniesla hlavná kuchárka, ktorá predniesla takýto príhovor: **Daj Boh šťastěi̯, páňi milí, kerí sťe sa zhromažďiľi do príbitku pocťivého pána otca svadobného. Kot son jei̯  staďeto šla, krásnu muziku son sľišela, tu dávajú jesťi, piťi, aľe móžu aj nabiťi. Ľebo aká svadba bei̯ va, mňe sa o ton žďi sňíva. Aj jei̯  son ednú robela, tri groše son na ňí strovela. Bolo tan dos fšakového pečeného, vína, piva aj pálenke, každému po edné skľenke. Mala beh ván rozprávaťi nakrátce, ďe son vandrovala, po keré sveta čásce. Ľebo za celei̯  tri roke ňepohla son sa z našé ťeplé pece na tri kroke. Pomesľela son si, že iďen na Českó Brezovo, ľebo son veďela, že tan páno mnoho. A keď son jei̯  dolu z voza zišla, hňed edon pánou̯  mláďeňec pre mňa prišéu̯ . Mój pán ťi službu sľi-** ------- **strana 95** **buje a že ťe skrze mňei̯  ku obedu inventuje. A jei̯  son s veľkó radosťó šla, ľebo son sa nazdala, že tan buďen mať dosťi, jakošto poľévok, búchod aľebo cmáru. Čo beh ňebola vipela, viľei̯la beh za sáru. Pečénke uš son bola zunovala jesťi a tu mi žďi inakšé a inakšé pretkládaľi jedlá jesťi. A kobe sťe uhádľi, aké bole, krťice, meši na kislo spravéne, húrike vechťámi napcháne. A čo ňebolo odo mňei̯ strovéno, to bolo fšem ďeťon na svadbu rozdáno. Ešťe beh ván aj inšé mala vraveťi, aľe vén, že ma už ňebuďeťe šecko veriťi. Ľebo buďe dvanácta biťi a jei̯  misím táťi domó haluške variťi. Nak sa ván páči!** Keď svadobníci mali polievku nabratú, starejší zobral do rúk uvarenú sliepku a povedal nasledujúci vinš: **Táto poľévka je masná, ľebo bola sľépka samopašná. Kod ľeťela lóka s pántó, hňed do izbe z veľkó šantó. Kod naše žene žito cíďele, oná furt pri ňich seďela, kín sa z ňeho ňenažrala. A čó mala aj kurence, aj té bole také šťence, že báťovi Púpajovi obzobale bob cukroví. A Kupcove ňaňi Mrtki obzobale šetkú mrkvi. Prímiťe ďačňe!** Starejší zabával svadobčanov svojimi žartovne ladenými vinšami aj k ďalším druhom jedál. Na niektorých svadbách vinše hovoril prvý družba. Vinš pri podávaní hovädziny: **Ňesén hovädzinku z mladé jalovičke pre paňé, pre ďévke, pre mladéi̯  paňičke. Jecťeže, ďévčence, dobre uvarénu. Kerá najvei̯dz zéťe, vezňen jí za ženu. Vezňen jí za ženu, spávaťi s ňó buďen, adž dobrá ňebuďe, bíjaťi jí buďen**. Vinš pri podávaní kapusty: **Toto je masná kapusta, ňeoparťe si s ňó ústa. Lebo kto si ich oparí, sán sebe zľe nadobarí. Buďe dúchaťi do ležice ako baran do ťekvice. Prímiťe ďačňe!** Ako posledné jedlo sa obyčajne prinášala na svadobný stôl kaša. Za tým prišla medzi svadobčanov opäť hlavná kuchárka. Jednu ruku mala obviazanú starým uterákom a v druhej držala **vareku** (naberačku na polievku). Starejší povedal, že sa popálila pri varení kaše, a žiadal hostí, aby sa jej poskladali na doktora. Jeho reč znela: **Milá naša kuchárka sa nán veľmej oparila. A f takon mésťe medzi nohami, čo sa hanbín povédaťi pred vami. Rana je to zapuchnúta a napole roztrhnúta. Tag jé dajťe dákiho paroma, nag jei̯  táďen po dákiho doktora**. Svadobčania na to reagovali: **Nag nán to ukei̯že**. A starejší odpovedal: **To sa ňemóže, ľebo je to veľmej boľavó**. Kuchárka potom prišla ku každému a do **vareke** jej **metali** (hádzali) peniaze. Týmto sa hostina v nevestinom dome skončila. ------- **strana 96** Potom sa slova ujal nevestin starejší, ktorý mladú nevestu odobral od rodičov, súrodencov, priateľov a susedov. Text oddobierky bol podobný ako pred odchodom nevesty na sobáš. Prehovoril aj mladý zať, ktorý sa rodičom mladuchy, teraz už svojim svokrovcom, poďakoval slovami: **Drahí roďičovei̯, sluší sa mi za vaší céru ďakovaťi, ľebo vi sťe miseľi jí chovaťi. Mesľín, že mi každei̯  za pravdu uznáťe, keríkoľvek sena nep céru chováťe, že roďič pri ďeťoch dozď veľa vistáva. Pokín ich vichová, že i málo spáva. A vi, matko milá, duša uťešená, viďín, že sťe pri vašéj cére otchoďe veľmi zarmúťená. Koč pret domon stojí, koňe ňechcú stáťi, milá mojei̯  žena, už musímo táťi**. Potom sa mladomanželia išli povoziť v bričke po celej dedine. Zatiaľ ženíchovi svadobníci odišli do jeho domu. Na cestu im nevestina rodina dala veľký okrúhly koláč v strede s otvorom. Tento **zopchaľi** (napichli) na **drúčik** (drevenú žrď) a dvaja chlapi ho niesli na pleciach. Keď sa mladí dosť poprevážali, zastali pred domom mladého zaťa, kde ich na prahu obydlia vítali jeho rodičia. Po vystúpení z bričky prvý družba pripovedal: **Každei̯  hľei̯da a pečuje o to, čó sa mu ľibuje. Dakto veľkú, dakto malú, dakto peknú a bohatú. Aj me smo takú dostaľi, že jí jaždei̯  pochváľi. A trpó uš tu jí máťe, daďe si jí uš posacťe. Ľebo pot pec, ľebo na pec, žebe bou̯  do roka chlapec.** Potom mladú nevestu prvítala už jej svokra slovami: **Vitaj, ďévka mojei̯, čó si nán doňésla?** Odpoveď znela: **Šťasťei̯, zdravei̯, hojnó bošskó požehnáňa. Ňeňesén bohactvo, mán iba ruke, kerei̯  mi dau̯  pán Boh fšemohúci. K tomu srce čistó dobrej náklonosťi, kcen váz ako céra ctiť do vašé starosťi**. Potom jej dala svokra trochu medu so slovami: **Tuto ťi pretkladán ležičku mädu, abe medzi nami ňebolo hňevu**. Lyžičku od svadobnej matere zobral prvý družba a prehodil ponad dom. Všetci vošli do domu, kde mladucha povedala: **Prosín, pán starejší, o edno slovíčko, ešťe mi ňeuschlo ot sóz moje ľíčko. Mojí roďičovei̯ , véťe, že plakaľi, kod ma z vašin senon viprávaľi. Veľkú vec son učiňela, oca, mamu opusťela. Tag horko za mnó plakaľi, akobe ma na smrd daľi. Ag ma z radosťi ňemáťe a ďačňe ňeprijímaťe, povecťe, hňeť sa vráťin, prv ako veňéc straťín. Ag bech poblúďela f krechkosťi, naprau̯ ťe ma hňeť f ťichos-** ------- **strana 97** **ťi. Buďen kceď beťi ťichá, vistríhaťi sa každého hrécha. Do roďine sa ván dávan, dobrei̯  večer ván vinšujen**. Medzitým sa svadobní hostia mladej nevesty vybrali tiež do domu mladého zaťa na tzv. **kvár**, spievajúc pieseň **Ej, pomože uš, pomo**... Po príchode k domu našli dvere zatvorené, preto starejší na ne pobúchal a prehovoril: **Vážeňí svadobňí roďičei̯ , me smo zďeľaka prišľi sen. Cestujemo, že smo už zodrali topánke. Hábe mámo roztrháne, lačňí smo a prosímo úcťivo, kobe sťe nás prijaľi na nocľah**. Z pitvora sa ozval hlas: **Jaj, ľiďei̯, me váz ňepoznámo. Či sťe dobrí, či ste plaňí?** Na to starejší odpovedal: **Me smo dobrí ľiďei̯. Me ván ňeňesémo ňič planeho, ľen dobreho, preto vás pekňe prosímo, pusťe nás prenocovaťi!** Odpoveď znela: **Tag nak sa ván páči!** Domáci usadili hostí za stoly a všetkých utíšil starejší mladého zaťa zacenganím lyžičky na tanier a slovami: **Ticho edno málo! Milá roďinka! Prišľi smo k ván s celen húfon, ľebo sa nán zľe povédlo. Skapala nán ovečka s kŕdľa najkrajšei̯ . Iďemo jí hľei̯daťi. A te, cigán, pomóž nán jí hľei̯daťi!** Muzikanti zahrali melódiu smutnej piesne **Čérne oči, chojťe spať**. Prvý družba priviedol nepravú nevestu: **Uš smo jí našľi, tu jí máťe**. Oddavač odpovedá, že to nie je ona. Družba vyvedie ďalšiu falošnú nevestu: **No, či túto hľei̯dáťe?** Odpoveď znela: **Aňi to je ňi naša**. Po dlhých rečiach a replikách privedie napokon pravu nevestu: **Tak tu jí máťe**. Všetci prejavia spontánny súhlas vyjadrený slovami oddavača: **To je naša! To je tá pravá. Tú kcemo**. Potom až do polnoci nasledovala nespútaná voľná zábava, ktorú prerušil starejší oznamom: **Ťicho edno málo! Miľí svadobňíci! Trpó buďe taňedz mladé ňeveste!** Do centra pozornosti všetkých sa dostala mladá nevesta a muzikanti do tanca hrali pieseň **Na zeľené lúki kopa sena**. **Július Lomenčík** ------- **strana 98** ROZLIČNOSTI =========== Priezviská Čaplovič a Čapla =========================== Priezvisko **Čaplovič** je v slovenskej kultúrnej verejnosti známe, pričom aj jeho podoba a pôvod vzbudzujú záujem. Viaceré významné osobnosti s týmto priezviskom pochádzajú zo starej zemianskej rodiny Čaplovičovcov, ktorá mala sídlo v obci Jasenová (obec bola rodiskom aj Martina Kukučína). Slovný základ priezviska **Čaplovič** (**čapl-**) i jeho zakončenie (**-ovič**) môžu u neodborníka vyvolať úvahu o nedomácom pôvode priezviska, preto sme sa rozhodli o ňom napísať viac. Pôvodné praslovanské slovo **čaplja** pomenúvalo vtáka volavku. Známe je zo všetkých slovanských jazykov, v súčasnej češtine a slovenčine ho však nahradilo novšie pomenovanie **volavka**. České pomenovanie bociana **čáp** je novšie, utvorilo sa práve podľa názvu **čapla, čapľa** a známe je už zo starej češtiny; ako priezvisko sa dokladá zo začiatku 15. storočia. Slovo **čapla** pravdepodobne vzniklo (podľa etymologického slovníka) z expresívneho pomenovania nohy **čapa** (ako **lapa, laba**) ako pomenovanie „nohatého“ vtáka. Predpokladá sa, že súčasný český a slovenský názov tohto vtáka **volavka** vznikol zo starobylého slovanského slova **vole** „hrvoľ“ podľa charakteristického tvaru volavčieho krku s hrvoľom, a nie zo slovesa **volať** podľa rovnako charakteristického zvuku, ktorý volavka vydáva. Slovo **čapa** ako expresívne označenie nohy sa v Slovníku slovenských nárečí (1991) neuvádza, nájdeme tam však príbuzné expresívne slová **čampa, čamba, čambľa, čanga, čangľa, čanta, čapňa, čapta,** ale aj **čunga, čungľa, čunta** a ďalšie, ktorými sa v slovenských nárečiach označuje noha, spolu s radmi od nich odvodených slov. Z nedoložených slov **čapa, čapľa** však nepochybne vznikli odvodené slová **čapáľ, čapaňa, čapatý** (3. význam), **čapľavý, čapľavec, čapľoš,** ktoré v tomto slovníku možno poľahky nájsť. Vráťme sa však k priezviskám. ------- **strana 99** Z Oravy poznáme priezvisko **Čaplovič** z dolnooravskej obce Jasenová od polovice 16. storočia (1557 **Michal Czeplowicz**, 1595 **Thomas Čaplovič**). Priezvisko **Čaplovič** vzniklo z priezviska (alebo prímena či prezývky) **Čapla** ako pomenovanie človeka vyjadrujúce jeho príslušnosť k rodine s priezviskom **Čapla**. Iba zhodou okolností priezvisko **Čapla** máme doložené z Oravy až zo začiatku 17. storočia, a to z hornooravských obcí Liesek a Suchá Hora (1615 **Čapla** v Hladovke, 1624 **Jakub Czapla** v Hladovke, **Ondrisz Czapla** v Liesku). Z toho istého obdobia je toto priezvisko známe aj z názvov oravských ralí (výmera ornej pôdy k jednej sedliackej usadlosti) a holí (1615, 1619 **Czapliowa Magurka** užívali ju spoločne obyvatelia Hladovky a Suchej Hory, 1624 raľa **Czaplowska** v Liesku, 1659 raľa **Czaplowa** v Liesku) a dodnes sa zachovalo aj v terénnych názvoch (**Čapľuofka** — poľana vo Vitanovej, **Čapľova** — pole v Liesku). Dnes nemožno spoľahlivo určiť, či priezvisko **Čapla** vzniklo podľa názvu „nohatého“ vtáka alebo podľa expresívneho označenia nohy, svoj pôvod má však jednoznačne v prezývke. Vznik priezvisk typu **Čaplovič** s príponou **-ovič** bol v staršej slovenčine (podobne ako v češtine a v iných slovanských jazykoch) bežný. Priezviská tohto typu sa tvorili najmä z krstných mien, ale aj z prímen, ktoré vznikli z názvov zamestnania, a z prezývok, napr. **Benkovič, Danišovič, Miškovič, Palkovič, Polakovič, Minarovič, Pekarovič, Brázdovič** a pod. Okrem prípony **-ovič** možno v slovenských priezviskách zo stredného a zo západného Slovenska nájsť ešte staršiu príponu **-ovic** a ďalšie „nárečové“ prípony (**-ovie, -ove, -eje, -oviech, -ových, -ech** a pod.), napr. **Hruškovic, Šinkovic, Mišeje, Balažoviech, Jankových, Jankech, Petrech** a pod. Z východného Slovenska sa priezviská tohto typu tvorili vyjadrením príslušnosti nie k rodine ako celku, ale k otcovi a veľmi často k matke, ako ukazujú priezviská **Miškuf, Petruf, Zuščin** alebo aj **Jackanin** (od **Jackaňa**), **Bačišin** (od **Bačicha**) a pod. Pripomeňme, že z východného Slovenska z obce Stročín je aj z priezviska **Čapla** takto utvorené priezvisko **Čaplov** (1618 **Sopko Czaplow, Woitko Czaplow**). **Milan Majtán** ------- **strana 100** Poznámka k definíciám termínu v normách ======================================= Národné názvoslovné a technické normy sa v súčasnosti pripravujú a vydávajú ako preklad z angličtiny. Pri ich jazykovej úprave a terminologickej revízii sa v nejednom prípade vynára problém, v akej miere sa má rešpektovať požiadavka ISO (Medzinárodná organizácia pre normalizáciu), že preklad do národného jazyka musí byť identický s predlohou, z ktorej sa pripravuje. Pri jazykovej úprave normy STN ISO 3534-1 Štatistika. Slovník a značky (no nielen pri nej) vznikli pochybnosti, či sa táto požiadavka musí bezvýhradne uplatniť v každej jednotlivosti. Konečný návrh uvedenej normy obsahuje súbor štatistických termínov a ich definície. Zväčša ide o klasické definície opierajúce sa o najbližší nadradený pojem, ku ktorému sa pridávajú špecifické vlastnosti (pozri Príručka slovenskej terminológie, 1991, s. 65 — 66). Vo viacerých prípadoch sa však nepoužila klasická definícia, ktorá sa niekedy nazýva aj rovnostná alebo obsahová. Napr. termín **iterácia** sa definoval takto: **V rade pozorovaní kvalitatívneho znaku sa prípad, keď nastane nepretržitá séria výsledkov s tým istým atribútom, nazýva „iterácia“; v rade pozorovaní kvantitatívneho znaku sa postupnosť monotónne stúpajúcich hodnôt nazýva „iterácia nahor“ a postupnosť monotónne klesajúcich hodnôt „iterácia nadol“**. Na základe zásad tvorby terminologických slovníkov (ich tvorba sa zakladá na teórii terminológie) zisťujeme v uvedenej definícii dva základné nedostatky: 1. zastretosť najbližšieho nadradeného pojmu, ktorý má byť v klasickej definícii jej východiskom, 2. zakomponovanie druhových pojmov **iterácia nahor, iterácia nadol** do definície; tie sa podľa zásad tvorby terminologických slovníkov majú definovať ako samostatné termíny, resp. prezentovať v slovníku ako osobitné heslá. Z povedaného vychodí návrh na takéto riešenie: **iterácia** — nepretržitá séria výsledkov s tým istým atribútom v rade pomenovaní kvalitatívneho znaku, **iterácia nahor** — iterácia, pri ktorej sa v pozorovaní kvantitatívneho znaku sleduje postupnosť monotónne stúpajúcich hodnôt, **iterácia nadol** — iterácia, pri ktorej sa v pozorovaní kvantitatívneho znaku sleduje postupnosť monotónne klesajúcich hodnôt. ------- **strana 101** Zásadám tvorby korektných definícií nevyhovuje definícia ani termínu **regresívna krivka**. Je to táto definícia: **pre výber n dvojíc pozorovaní dvoch znakov X a Y je regresívna krivka znázornením Y ako funkcie X**. Aj definícia iterácie, aj definícia regresnej krivky sú v návrhu citovanej normy doslovným prekladom anglickej predlohy, teda iba „prekopírovaním“ do iného jazykového kódu. Inokedy sa nepotrebne a bez uváženia kopíruje sám anglický termín. Napríklad: **rozdelenie pravdepodobnosti (náhodnej premennej) — probability distribution (of random variable)**. Uvedený zápis termínu nie je jednoznačný, umožňuje rozličné interpretácie. Text v zátvorke môže byť neoddeliteľnou súčasťou termínu a vtedy nejde o všeobecný pojem **rozdelenie pravdepodobnosti**, lež o špeciálny pojem **rozdelenia pravdepodobnosti náhodnej premennej**. Zápis slovenského aj anglického termínu však navodzuje aj také chápanie, že sa v skrátenej podobe zaznamenávajú dva termíny: 1. rozdelenie pravdepodobnosti, 2. rozdelenie náhodnej premennej. Pravda, iba odborník (matematik špecializujúci sa na štatistiku) môže jednoznačne dať odpoveď na otázku, či sa v danom súbore registruje termín **rozdelenie pravdepodobnosti náhodnej premennej**, či termíny **rozdelenie pravdepodobnosti, rozdelenie náhodnej premennej**. Ako postupovať pri preklade normy v podobných nedôsledných a nejasných prípadoch? Spracovateľ normy má upozorniť na nedostatky predlohy slovenskú normalizačnú inštitúciu, tá má o veci informovať ISO a požiadať, aby sa zistené nedostatky odstránili v ďalšom vydaní normy. Takýto postup je nielen legitimný, ale aj potrebný. Preklad noriem do národných jazykov nemožno teda chápať ako mechanický úkon, pri ktorom má spracovateľ ruky zviazané predlohou, lež ako tvorivý výkon a zároveň príspevok k spresneniu normalizačného procesu stojaceho v službe európskej integrácie. **Ivan Masár** ------- **strana 102** SPRÁVY A POSUDKY ================ Spomienka na profesora Jozefa Štolca ==================================== (24. 3. 1908 — 15. 7. 1981) =========================== Príslušník prvej generácie slovenských profesionálnych jazykovedcov prof. Jozef Štolc by bol tento rok oslávil svoju deväťdesiatku. Jeho hlavným výskumným poľom bola slovenská dialektológia v celej svojej šírke, ale závažným slovom prispel aj k otázkam normy spisovnej slovenčiny a jazykovej kultúry, k dejinám slovenského jazyka, jeho vzťahu k iným slovanským jazykom i k jeho sociálnemu rozvrstveniu. Používatelia normatívnych príručiek si Štolcovo meno spájajú so **Slovenskou gramatikou**, ktorú napísal s Eugenom Paulinym a Jozefom Ružičkom (1. vyd. Martin, Osveta 1953, 319 s.; 5. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, 596 s.). V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa žiaci stredných škôl učili z učebníc slovenského jazyka, ktorých bol spoluautorom a ako spoluautora vysokoškolskej učebnice slovenského jazyka (**Slovenština**, Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1957; 3. vyd. 1964) si ho môžu pamätať aj českí absolventi bohemistiky. Z rodnej Hranovnice pod Tatrami J. Štolc prišiel r. 1928 študovať na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave slovenský a nemecký jazyk. Už po prvom ročníku štúdia na podnet prof. Václava Vážneho, organizujúceho výskum slovenských dialektov v rámci Jazykového odboru Matice slovenskej, začal zbierať nárečové údaje a zapisovať ľudovú slovesnosť na Spiši. Tento materiál spracoval v parciálnych štúdiách, ktoré - ešte ako stredoškolský profesor — publikoval v odborných periodikách a v doktorskej dizertácii (1941). Roku 1946 sa stal vedeckým pracovníkom Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení, v r. 1948 — 49 bol aj jeho riaditeľom. V r. 1946 — 48 bol členom stálej komisie pre určenie názvov miest, obcí a osád pri Povereníctve vnútra. Politické represie ho prvý raz postihli r. 1951, druhý raz r. 1959 už ako profesora Vysokej školy pedagogickej, kde od r. 1953 prednášal slovenskú ------- **strana 103** historickú gramatiku a dialektológiu. Na tri roky sa potom jeho pracoviskom stalo dialektologické oddelenie pobočky Ústavu pro jazyk český ČSAV v Brne, odkiaľ sa r. 1964 vrátil do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Tu pôsobil až do r. 1976, keď ho z aktívnej vedeckej činnosti vyradila vážna choroba. Štolcova profesionálna rozhľadenosť v oblasti nárečového výskumu sa prejavila už v povojnovom období, keď získaval údaje o jazykovej situácii slovenských enkláv v Maďarsku a Juhoslávii, najmä však koncom štyridsiatych rokov, keď v Ústave slovenského jazyka viedol celoslovenskú explorátorskú akciu podľa **Dotazníka pre výskum slovenských nárečí** (1947), ktorý zostavil spolu s prof. E. Paulinym a podľa ktorého sa — za širokej účasti poslucháčov Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského urobil výskum fonologickej a morfologickej roviny nárečia prakticky každej slovenskej obce. Tento rozsiahly a z rozmanitých aspektov nesmierne cenný dokladový materiál bol pramennou bázou prvých dvoch zväzkov **Atlasu slovenského jazyka** (1968, 1981). J. Štolc bol autorom jeho koncepcie a vedúcim autorského kolektívu prvého zväzku, druhý zväzok je celý jeho autorským dielom. Jeho monografia **Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku** (1949, 541 s. + 1 mapa) predstavuje aj dnes závažný dokument o jazykovej situácii slovenského etnika osídleného pozdĺž maďarsko-slovenskej hranice. V knihe **Reč Slovákov** v Juhoslávii (1968, 353 s. + 2 mapy) opísal zvukovú a morfologickú rovinu nárečia tamojších slovenských enkláv; slovník, ktorý mal byť jej druhým dielom, však už spracovať nemohol. J. Štolc bol zapáleným zástancom názoru, že medzi nárečiami ako spontánne sa vyvíjajúcou a územne diferencovanou podobou nášho národného jazyka a spisovnou slovenčinou ako jeho kodifikačnými zásahmi usmerňovaným reprezentačným útvarom je trvalé puto. I. Ripka v nekrológu o ňom právom napísal: „Jazykové bohatstvo ľudu dokázal interpretovať ako prostriedok, ktorý je svedectvom všestrannej vyspelosti národa. Štúdium nárečí pokladal za nevyhnutné východisko skúmania vnútorných dejín slovenského jazyka.“ **Adriana Ferenčíková** ------- **strana 104** Na sedemdesiatku profesora Jozefa Jacka ======================================= Vážený pán profesor, milý náš kolega, dovoľte nám, aby sme sa v čase, keď dni a noci postupne začínajú nasakovať miazgou predjaria, tichoprítomne pristavili pri Vašom Pánom Bohom požehnanom jubileu — siedmom decéniu životnej púte. Bolo na nej niekoľko míľnikov, ktoré poznamenali „znakovú štruktúru“ Vášho fyzického, no predovšetkým duchovného bytia. Na začiatku, po maturite na prešovskom gymnáziu, to boli silné impulzy vyvolávané dnes už klasikmi slovenskej jazykovedy a literárnej vedy, ktoré sa postupne kódovali do Vášho jazykového a jazykovedného povedomia. Ján Stanislav, Eugen Pauliny, Andrej Mráz..., v iných súvislostiach a na iných miestach Ľudovít Novák, Ján Horecký. A pravdaže, Váš konškolár Ladislav Dvonč. Čo meno, to pilier slovenskej jazykovedy. Niekto by Vám azda aj závidel, iný by povedal — je to (aj) šťastie. Možno. Ale pre Vás, pán profesor, to bola šanca uplatniť jazykovedný a pedagogický talent, ktorý sa po vysokoškolskom štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave priam nástojčivo hlásil do služieb najväčšieho národného bohatstva, do služieb slovenského jazyka a jeho metajazyka — jazykovedy. Ak je teda reč o šťastí, áno, nech ono platí, ale najmä v tom zmysle, že slovenčina, povedané metonymicky, čítajúc Váš horoskop, objavila Vás, objavila dimenziu mysliteľa jazykovedca, ktorého dnes - a azda sa nemýlime, možno bez rozpakov zaradiť do skupiny jazykových demokratov interpretujúcich zmysel a význam slova na pozadí vzťahu dvoch jestvujúcich stavov — stavu jazykového systému (ako všeobecného) a stavu jazykovej praxe (ako jednotlivého). Aj tam treba hľadať Váš vedecký raison d' ^etre. Jazyk, našu slovenčinu, ste nikdy nechápali ako prísne stráženú a hranične vymedzenú kvetinovú hriadku, v ktorej vždy rastú iba pekné ruže sadené a polievané rukou jazykovedného idealistu, ale, a tu citujeme Váš známy výrok, „ako komunikačný nástroj slúžiaci pospolitému ľudu, nie jazykovedcovi“. Ak ste sa, pán profesor, púšťali za pasy s jazykovou kritikou, vždy to bolo na jej osoh, nie proti nej. Keď si na Vašu sedemdesiatku pri Vás na kus reči posedíme, vari nemôžeme obísť základnú metodologickú trasu skrz-naskrz poznačujúcu mnohé Vaše práce: je to téza, že jazykovedec sa musí zaujímať o to, čo prebieha v hlave nositeľa jazyka. ------- **strana 105** A tak Vaši kolegovia a kolegyne, terajší i bývalí študenti Vás súhrnne chápu a vnímajú ako človeka odmietajúceho kabinetnú vedu preferujúcu — nazvime to — globálne systémové myslenie namierené proti tomu, čo zvyčajne označujeme termínom „miestny jazykový úzus“. Medzi slovenskými jazykovedcami Vám patrí prednostné miesto neúnavného „rekognoskanta“ slovenského, sociálne podmieneného jazykového makrorajónu. Vari neprejde deň, aby ste v ňom drobnohľadne neprešli masmediálnymi tokmi a nekumštovali nad zvukovým, morfologickým či lexikálnym statusom slovenského slova cez prizmu vzťahov — má byť tak — môže byť aj tak. Stopy Vášho sústavného a rokmi neubúdajúceho bádania nachádza odborný čitateľ v stovkách štúdií a rovnako aj bežný poslucháč v rozhlase alebo čitateľ v dennej tlači. Pevnou a dlhoročnou Vašou štáciou bolo a je akademicko-pedagogické pracovisko — katedra slovenského jazyka a literatúry na pedagogickej fakulte, teraz na Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity. Verný ste mu desiatky rokov a ono Vám za to úprimne ďakuje; rešpektuje Vás nielen ako svojho najstaršieho a najskúsenejšieho učiteľa, ale aj ako jeden z oporných vedeckých a pedagogických pilierov katedry, fakulty a nepochybne aj celej univerzity. Sedemdesiat rokov je aj čas obhliadnutia sa za seba, čas zberu úrody z múdrosti človečenstva, čas pokojného selektovania podstatného. Môžete tak spraviť s čistým svedomím ako človek, ktorý nikdy nezradil objektivitu vedeckej pravdy, no predovšetkým nezradil sám seba. Vážený pán profesor, milý jubilant, nechceme sumarizovať Vašu prácu. Vieme, že by to bolo priskoro a neúplné. Veď už po napísaní tohto epištolárno-esejistického svedectva o Vás v redakcii čaká na uverejnenie ďalšia Vaša štúdia. Milý jubilant, nech v žičlivom prostredí petrovianskeho domova, sýteného vôňou a chuťou lásky pani manželky a najbližších, pokojne plynú Vaše dni, mesiace a roky naplnené dobrým zdravím a múdrou prácou. Ad multos annos! **František Ruščák** ------- **strana 106** Tento príhovor odznel na stretnutí najbližších spolupracovníkov prof. PhDr. Jozefa Jacka, CSc., pri jeho význačnom životnom jubileu. No s profesorom Jozefom Jackom sa nestretávajú iba poslucháči prešovskej pedagogickej fakulty a jeho kolegovia, ale jeho meno dobre poznajú aj čitatelia Kultúry slova. Veď takmer v každom ročníku sme si mohli prečítať niekoľko jeho predovšetkým materiálových príspevkov registrujúcich nové jednotky našej sústavne sa rozvíjajúcej a obohacujúcej sa slovnej zásoby alebo príspevkov venujúcich sa morfologickým javom spisovnej slovenčiny. Je preto celkom prirodzené, že sa k želaniu pevného zdravia, všetkého dobrého a splnenia osobných aj pracovných predsavzatí, ktorých má jubilant isto ešte dosť, pripájajú aj členovia redakčnej rady Kultúry slova. Slovník cudzích slov ==================== (PETRÁČKOVÁ, V. - KRAUS, J. a kol.: Slovník cudzích slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 992 s.) Nový **Slovník cudzích slov** na našom knižnom trhu — ako sa z jeho úvodu dozvedáme — je upraveným prekladom českého Akademického slovníka cizích slov (Praha, Academia 1995), ktorý skoncipoval 16-členný lexikografický kolektív Ústavu českého jazyka Akadémie vied Českej republiky. Pri jeho koncipovaní autori konzultovali so stovkami odborníkov z najrozmanitejších vedných odborov a oblastí. Do slovenčiny slovník preložili a upravili pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra a Kabinetu orientalistiky Slovenskej akadémie vied: Ľubica Balážová, Ján Bosák, Jozef Genzor, Ivor Ripka a Jana Skladaná. Výber z originálu a aktuálne doplnky o lexikálne jednotky urobili s prihliadnutím na slovenské jazykové prostredie a vybraté termíny overovali v domácich odborných slovníkoch a encyklopédiách. Pri príprave slovenského prekladu slovníka sa využila počítačová technika, ktorá umožnila odstrániť nejednotnosť lexikografického spracovania. ------- **strana 107** Slovník cudzích slov je určený najširšej verejnosti, študentom a všetkým záujemcom z rozličných odborov, ktorí chcú prekročiť hranice svojej špecializácie. Obsahuje približne 100 000 významov dnes používaných slov, citátových spojení a bežných skratiek a značiek cudzieho pôvodu. Potrebu nového slovníka cudzích slov si vyžiadali spoločenské zmeny v našom živote, na ktoré bolo treba čo najskôr zareagovať. Objavili sa nové pojmy a nové významy, a to najmä v oblastiach, ktoré sa podstatne zmenili alebo sa znovu dostali do popredia. Takými sú: ekonomika, finančníctvo, spoločenské vedy, ekológia, výpočtová technika, informatika a cirkevná oblasť. Túto aktuálnu slovnú zásobu sa usilovali autori a prekladatelia zahrnúť do heslára slovníka, aby používateľ mohol mať kvalitnú orientáciu v základných vedných odboroch, v technike, v umení, v cudzích reáliách a kultúrach, prakticky vo všetkých oblastiach nášho spoločenského života. Cieľom slovníka je podať výklad cudzieho slova alebo slova cudzieho pôvodu používaného vo všetkých komunikačných oblastiach súčasnej slovenčiny. V slovníku sú zahrnuté aj okrajové, slangové, zastarané a zriedkavé slová. Dunajská kotlina, teda i naše územie, bola počas histórie „hradskou“ národov. Stretávali sa tu rozličné národy zo západu i východu, ich vplyv sa odrazil oddávna aj na ich jazyku a hmotnej i duchovnej kultúre. Autori slovníkov cudzích slov nemali nikdy a nemajú ani dnes ľahkú úlohu pri výbere heslára. Práve výber heslových slov je najväčším a prvoradým problémom v každom lexikografickom diele. Nie je to ináč ani v prípade slovníka cudzích slov, ba možno povedať, že práve v takomto slovníku je to problém, o ktorom možno veľa diskutovať. Čo považovať za cudzie slovo, za slovo cudzieho pôvodu a za zdomácnené slovo s cudzím základom? Mnohé pôvodom cudzie slová už väčšina našich ľudí nepociťuje ako cudzie, používa ich bežne v každodennom živote, v dennej komunikácii. Okrem toho slovník cudzích slov je osobitne citlivý na spoločenské zmeny. Slová cudzieho pôvodu rýchlejšie podliehajú zmene, hromadne prúdia do moderných jazykov, kým iné zastarávajú a miznú, strácajú svoj pôvodný význam a pôvodné zafarbenie pod vplyvom frekventovaného používania alebo posunutia na okraj jazyka. Možno konštatovať, že autori — a tu máme na mysli aj slovenských lexikografov, ktorí si za túto neľahkú prácu zaslúžia, aby sme ich priradili k českým autorom — dali do rúk používateľom slovník s dobrým výberom ------- **strana 108** slov počnúc historickými a mytologickými výrazmi až po najmodernejšiu slovnú zásobu takmer zo všetkých oblastí ľudskej činnosti. Koncepcia spracovania slovníka zodpovedá súčasným požiadavkám, a to v prvom rade nárokom na rýchlu orientáciu. Okrem malých výnimiek sa v slovníku nehniezduje, t. j. každé slovo sa spracúva v osobitnom hesle. V záhlaví teda slovník uvádza spôsob písania slov, ich výslovnosť a pôvod, kvalifikátormi určuje ich zaradenie do odborov, do štýlu a citátovými spojeniami do kontextu. Autori však miestami porušili fundovane premyslenú koncepciu slovníka cudzích slov s výkladom heslového slova, nahradili ju charakterom lexikónu, náučného slovníka a púšťajú sa do zbytočných a ťažkopádnych historických traktátov namiesto stručného a všeobecného výkladu jednotlivých významov heslového slova, často ani nie cudzieho, napr.: **arabský, čistka, groš, iredenta, sanácia, utrakvizmus, übermensch, viedenský, Vietcong**. Pri porovnávaní niektorých uvedených slov so spracovaním v iných slovníkoch cudzích slov sa ukázalo, že jestvujú vhodnejšie riešenia než lexikónový spôsob výkladu. Najzaujímavejšou prácou pri hodnotení nového Slovníka cudzích slov bolo porovnávanie nie náhodne vybraných hesiel a ich výkladu so Slovníkom cudzích slov od M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1979. Prácu autorského kolektívu i prekladateľov nového slovníka sa dalo najmarkantnejšie vidieť a posúdiť pri slovách s ideologickým nábojom. Myslíme na slová typu **idealizmus, imperializmus, komunizmus, sociálfašizmus, socializmus, sociológia, socializácia, socialistický** atď. Z porovnania hesla **čechoslovakizmus** v obidvoch slovníkoch vychádza, že ani v jednom z nich nie je výklad najvýstižnejší, zbavený ideologických záťaží, objektívny a presný, a najmä súčasný. Rovnako sa nezdá šťastný výklad hesla: **deideologizácia**, pri ktorom výklad znie takto: zbavenie vplyvu ideológie (najmä komunistickej). Natíska sa otázka, prečo „najmä“? Význam slova signalizuje, že ide o zbavenie vplyvu akejkoľvek ideológie. Autori upadli do toho istého stereotypu, omylu, ako sa robili slovníky za komunizmu. Pri slove stačí základný, všeobecný výklad, čím sa v slovníku podporuje jeho nadčasový ráz a nestáva sa len dokumentom času jeho vzniku. Je pravda, že každá lexikografická práca zahŕňa v sebe rozmanité možnosti riešení, z ktorých niektoré vyhovujú používateľom istého typu a iné sú ------- **strana 109** prijateľnejšie pre iných používateľov. Ani pri tímovej práci na slovníkoch sa nedá vyhnúť istému subjektivizmu. Naše doterajšie i ďalšie hodnotenie robíme s týmto vedomím, ako i s vedomím, ako ťažko sa rodia slovníky. Napokon dobrého slova, slova vďaky a uznania sa lexikograf málokedy dožije. Svojimi dobre mienenými pripomienkami chceme prispieť k dobrej veci pri prípadnom ďalšom vydaní slovníka, v ktorom by sa už nemuseli vyskytnúť niektoré menšie nedostatky. V úvode slovníka prekladatelia píšu, že v slovenskej verzii vynechali z heslára slová, ktoré v češtine znejú „exoticky“, kým na Slovensku sú v slovnej zásobe bežného občana. Z tohto pohľadu sa mohli vynechať ešte aj ďalšie heslá ako: **húf, húfnica, húfny, húfne, čalún, čalúnnik, čalúnenie, čalúnený, čalúniť, čalúnnictvo, čalúnový, čalamáda, kompót, lečo, oblátka, porcelán, prestoj, prestol** atď. Možno aj **hotel** a **pošta** so všetkými významami a spojeniami. Tieto slová sa na Slovensku už dávno nepociťujú ako cudzie a poznajú ich aj malé deti. Z úvodu sa ďalej dozvedáme, že pri dopĺňaní slovenskej verzie slovníka bolo už k dispozícii 3. vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka, takže sa do heslára mohli včleniť najnovšie slová cudzieho pôvodu. Škoda, že predsa z neho chýbajú dnes také frekventované slová ako **médiá** (pri **médium**), **medializovať, manažovať** atď. V slovníku nenájdeme ani názvy novších, všeobecne známych a používaných liekov, vitamínových preparátov, kým staré, klasické názvy (ako **acylpyrín, aspirín, aviril, meprobamat** atď.) sa uvádzajú. Na druhej strane treba s uznaním konštatovať, že v heslári nájdeme veľa nových slov a výrazov, ktoré v doterajších príručkách nie sú zachytené, napr.: **diverzita, holomorfa, metadón, metabazit, metagram, metakorpus, metakomunikácia, metal (haevy metal), metalista, metalofón, metalogenéza, metalogika, noéma, noesis, noktur, peeling, peep show** (nemal by sa písať so spojovníkom?), **remedura, zwinglián, žmarlika** atď. Tu treba spomenúť aj nové skratky, ktoré sú neoceniteľným prínosom tohto slovníka napr.: **FAO, FAQ, FORTRAN, HIV, DNC, IAV, IBM, IBRD, ICAO, IDA, ISO ISBN, ISSN, ITF, ITT, ITU, NPK, NRT, OAS, ODECA, OCR, OECD** a mnohé iné, aj z cirkevnej oblasti. Treba oceniť obrovskú prácu autorov a prekladateľov, ktorú vynaložili pri výklade a preklade hesla. Bolo treba prehodnotiť tisíce slov z hľadiska ------- **strana 110** dnešných reálií, uplatniť úplne nové výklady alebo pridať ďalšie významy. Pri porovnávaní by bolo možné uviesť množstvo príkladov, na to však tu nemáme priestor. Na ilustráciu aspoň niekoľko slov, v ktorých spracovaní sa odráža súčasná realita: **holding, holokaust, holografia, hologram, nomenklatúra, nominalizmus, normalizácia, NATO**. Zbytočne obšírne sa však zdajú výklady pri heslách **neandertálec, norimberský, zürišský** (možno by ani nemuselo byť); **zygotene** má výklad pre obyčajného používateľa úplne nezrozumiteľný, príliš vedecký; pri hesle **stupor** by stačilo: **chorobná stŕpnutosť, meravosť, nehybnosť**; pri **mešuge** by sa azda mal vynechať variant **mišuge** (táto forma je v slovenčine asi nereálna) a vo výklade slovo **hlúpy**; stačili by synonymá **pochabý, pomätený, bláznivý; halászlé** nie je **rybacia**, ale **rybárska polievka** (maďarská špecialita); pri **halali** chýba 2. význam (v telefóne signál, že stanica nie je zapojená); **merino** je nielen látka, ale aj **priadza**; **remitenda** má aj iné významy (ekon.). Medzi heslami **inteligent** a **intelektuál** chýba podčiarknutie toho, že intelektuál je tvorivo činný. Za výstižné možno pokladať výklady pri heslách **autorita, autonómia, autokrat**. Pri hesle **irelevantný** by vo výklade bolo vhodné nahradiť slovo **bezpodstatný** slovom **nepodstatný**. Pri **hotdog** stačilo dať ako výklad **párok v rožku**. Pri slove **happening** mohol byť výklad kratší. Pri zachytávaní výslovnosti sa v niektorých prípadoch uplatnilo v slovníku iné riešenie ako v doterajších príručkách. Týka sa to viacerých slov prevzatých najmä z angličtiny, no pre nedostatok miesta uvedieme len jeden príklad: **laser**. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 je výslovnosť zachytená takto: [laser, lejzer], rovnako je aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1997, v Slovníku cudzích slov z r. 1979 [vysl. i lejzer], v Pravidlách slovenskej výslovnosti z r. 1984 [laser; \*leĭzer] (hviezdička značí výslovnosť vyššieho štýlu). V novom Slovníku cudzích slov je poradie obrátené: [lejzer, laser.] Nepovažujeme za potrebné uvádzať výslovnosť pri spodobovaní spoluhlások (**existovať, masmédium**) a už vonkoncom je v tomto slovníku neprimerané upozorňovať na mäkkú výslovnosť v slovách **halier** a **špendlík**. Kvalifikátory vcelku dobre vystihujú tendenciu vývoja slov, i keď napr. ťažko pochopiť, prečo pri hesle **preferovať** je **zried.**, kým v Krátkom slovníku slovenského jazyka je **kniž.** a v novom Šalingovej slovníku je **hovor.** ------- **strana 111** Ešte drobná poznámka: druhotné predložky z pozície a z titulu by sa mali vari uvádzať podľa doterajšieho lexikografického úzu v rámci hesiel pozícia a titul, a nie ako osobitné heslá. Za veľmi potrebnú a osožnú považujeme prílohu slovníka Stručný prehľad jazykov sveta. Nový Slovník cudzích slov je prehľadná a spoľahlivá príručka moderného človeka. Je to pekne upravená kniha s dobrou tlačou a kvalitným papierom. Svedčí o serióznej a odbornej práci Slovenského pedagogického nakladateľstva. Na záver chceme vyjadriť nádej, že príde čas, keď naši slovenskí jazykovedci budú mať podmienky — personálne i finančné — na vydanie pôvodného reprezentatívneho slovníka cudzích slov. **Edita Chrenková** Poznámky k jednému terminologickému slovníku ============================================ (TAKÁČOVÁ, L. a kol.: Kresťanská terminológia. 2. vyd. Zvolen, Združenie Jas 1996, 74 s.) Terminologická príručka vydaná s úmyslom byť „vítanou pomôckou pre každého, najmä pre kresťanskú mládež“ (s. 3) sa zaraďuje medzi žánrovo nevyhranené slovníky. Lexikografická teória totiž nepracuje s pojmom náučný slovník (nejakých) termínov. Podľa toho, čo autorský kolektív do slovníka vložil, teda podľa obsahu slovníka by namiesto titulu **Kresťanská terminológia** a príslušného podtitulu viac vyhovoval názov **Malá encyklopédia kresťana** alebo **Malý náučný slovník kresťana**. To preto, lebo v slovníku nie sú iba termíny, ako ich chápe súčasná teória terminológie, teda napr. položky **advent, hostia, kňaz, manuduktor, meditácia, patriarcha**, lež aj iné, neterminologické položky. Medzi nimi sa nachádzajú vlastné mená známe z biblických dejín a dejín kresťanstva (**Herodes, Ozeáš, Jozef, Judáš, Matúš; Efez, Solún, Sodoma, Jeruzalem; Judea, Palestína; Jordán** atď.), teda mená osôb, miest, krajín, riek atď. Okrem toho repertoár položiek slovníka rozširujú názvy slávnych katolíckych duchovných piesní (**Pange lingua**, s. 50; **Te Deum laudamus**, s. 68), názvy spevníkov (**Jednotný katolícky** ------- **strana 112** **spevník**, s. 26; **Tranoscius**, s. 69), názvy rádov (**redemptoristi**, s. 59; **trinitári**, s. 70), ďalej latinské výrazy a frazeologizmy (**missio canonica**, s. 41, **Pacem in terris**, s. 50, **ad augusta per angusta**, s. 7 — v tomto frazeologizme s významom „k vysokému cieľu cez ťažkosti“ je tlačová chyba vo výraze **per augusta**; má byť **per angusta**). Veľká pestrosť vo výbere hesiel je už sama presvedčivým dôkazom, že názov **Kresťanská terminológia** nie je presný, čo si akiste uvedomovali aj autori, keď slovníku dali podtitul **Malý náučný a pravopisný slovník kresťanských termínov**. K tomu však treba poznamenať, že ani lexikografická teória, ani kvalifikovaná lexikografická prax takéto zmiešané slovníky nepozná. Pristavíme sa najprv pri spôsobe výkladu jednotlivých hesiel a ich lexikografickom spracovaní, t. j. uplatnení lexikografickej techniky. Z rozmanitého jazykového materiálu vyplynula rozmanitosť opisu významu jednotlivých položiek. To je pochopiteľné, no nemalo sa to uplatniť pri heslách čisto terminologickej povahy. Ich význam sa mal priblížiť rovnakým spôsobom. Príkladom nerovnakosti sú povedzme heslá **exsekrácia** a **expozitúra** (s. 15). Význam termínu **exsekrácia** sa používateľovi slovníka priblížil klasickou definíciou, ako je to v terminologickom slovníku najčastejšie. Naproti tomu v hesle (v termíne) **expozitúra** je čosi viac ako klasická definícia. Sú tam informácie, ktoré nie sú pre vymedzenie pojmu **expozitúra** podstatné a v terminologickom slovníku sa pociťujú ako nadbytočné (porov. aj heslá **konkordancia, koncil, kreácia** a i.). Osobitnú zmienku si zasluhuje aplikácia lexikografickej techniky, najmä hniezdovanie. Podľa vyskúšaných lexikografických zásad vychádzajúcich z teórie tvorenia slov a klasifikácie slovnej zásoby na slovné druhy nemožno do jedného hesla prihniezdovať také položky, ako sú **spoveď, spovedník, spovednica** (s. 64), **farár, farárčiť i farárovať** (s. 16), Filipy, **List Filipanom** (s. 16), **generálna cirkev, generálny dozorca, generálny biskup** (s. 18) a iné. V nejednom prípade bolo možné oprieť sa pri hniezdovaní o Krátky slovník slovenského jazyka alebo o jestvujúce terminologické slovníky. Nedostatky tohto druhu spravidla pramenia v tom, že sa ako heslové slovo zvolilo adjektívum, hoci v terminologických slovníkoch to má byť substantívum ako slovný druh s najväčšou pomenúvacou silou. Pri posudzovaní termínov, definícií, vysvetlení a pod. nemožno obísť hľadisko vecnej správnosti, preto k niektorým heslám uvádzame tieto pri- ------- **strana 113** pomienky *: s. 11: sviatok **Božie Telo** má oficiálny názov sviatok **Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi**; s. 12: pri termíne **desiatok** sa mal doplniť aj 2. význam „desiata časť úrody ako cirkevná daň“; slovo **diakon** nie je bohemizmus; s. 20 **hagiolatria** je nesprávny výraz pre uctievanie svätých - správ. **hagiodúlia**; s. 21; v hesle **hromničný** sa mala informácia spresniť v tom zmysle, že hromničná sviečka sa zapaľuje nielen pri búrkach, ale aj pri ďalších vážnych príležitostiach (pri zomierajúcom a i.); s. 30: **klauzúra** nie je miestnosť v kláštore, ale aj kláštorné priestory neprístupné verejnosti alebo osobám druhého pohlavia; s. 31: heslo **konfirmácia** sa malo vysvetliť ako „bohoslužobný úkon v protestantských cirkvách, v ktorom cirkevné spoločenstvo priznáva pokrsteným oprávnenie zúčastniť sa na Pánovej večeri a udeľuje im všetky práva a povinnosti členov cirkvi“; s. 34: v hesle krst vyjadrenie z vody a Ducha svätého malo mať podobu z vody a z Ducha Svätého; s. 35: ekvivalentom latinského výrazu **quattuor tempora** nie je spojenie **štvorročné doby**, lež **štyri ročné obdobia**; s. 37: v texte hesla **Logos** má byť namiesto slova **Boh** spojenie **večné Slovo**; s. 38: v hesle **Malý katechizmus** sa malo spresniť, že je to základná učebnica náboženstva nielen pre katolíkov; s. 49: v hesle **ordinácia** sa malo zohľadniť, že **akolytát** a **lektorát** nie sú rády; s. 51: heslo **patriarcha** sa mohlo spracovať napr. takto: Abrahám; v kresťanstve biskup vo významnom meste; s. 66: v hesle **svätokrádež** namiesto vyjadrenia **nevhodné prijatie** malo byť **nehodné prijatie**; s. 73: heslo **zelóta** sa malo spracovať takto: príslušník starožidovskej politicko-náboženskej sekty. K uvedeným námetom na skvalitnenie textu pripájame ešte poznámku, že termín **pomazanie chorých** (s. 54) sa nemal vnútri textu iného hesla nahradiť termínom **pomazanie nemocných** (s. 50), že nie je dôvod zaraďovať termíny **pektorále, korporále** medzi nesklonné podstatné mená stredného rodu (sú to ohybné podstatné mená mužského rodu s podobou **pektorál, korporál**) a napokon že niektoré slová — napr. **superka = superpelícia, pastorálka = pastorál-** ------- **strana 114** **na teológia** — sa mali označiť štylistickým kvalifikátorom, pretože ich forma nedovoľuje chápať ich ako rovnocenné synonymá oficiálnych termínov. V zhrnutí predchádzajúcich poznámok nám prichodí konštatovať, že **Kresťanská terminológia** (autori svoju prácu skromne nazývajú „dielko“) nie je spracovaná na základe pevnej prepracovanej koncepcie. Je skôr súborom lexikálnych položiek získaných z jedného zdroja (uvádza sa časopis **Duchovný pastier**), čo sa ukazuje ako nedostačujúce. Zostavením heslára špecialistami jednotlivých odborov sa mohlo predísť tomu, že slovník nezaznamenáva napr. heslá **manipul, ampula, kvadrát, predela** (vnútri textu sa však používa), **sedem hlavných hriechov** (explicitne, nielen ako príklad na spojenia s číslovkou **sedem**) a pod. Okrem iného aj preto nemôže uspokojiť používateľa v plnej miere. Vzhľadom na nedostatok domácej literatúry tohto druhu sa mu však nedá uprieť štatút vítanej pomôcky. \* S láskavým súhlasom P. Rajmunda Ondruša sme ich vybrali z jeho posudku kresťanskej terminológie, ktorý vypracoval pre interné potreby vydavateľa. Okrem vecných pripomienok su v posudku upozornenia aj na niektoré pravopisné javy, napr. **z Nursie**, nie **z Nurzie** (s. 10), **mníšskej**, nie **mnížskej rehole** (s. 11), **Ordo Fratrum Minorum**, nie **Ordo fratrum minorum** (s. 17), **v Bitýnii**, nie **v Bithýnii** (s. 46), **Garizim**, nie **Gerasim** (s. 61) atď. Autor tohto príspevku ďakuje za súhlas. **Ivan Masár** Knižka o sociálnom učení katolíckej cirkvi ========================================== (VRAGAŠ, Š.: Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi. Bratislava, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského 1996. 173 s.) Dôvodov, prečo chceme upozorniť na knižku s nie celkom jazykovedným obsahom, je viacero. Učenie katolíckej cirkvi nie iba v otázkach viery, ale aj v sociálnych otázkach bolo u nás celé desaťročia zamlčiavané, ba celkom neprístupné. Toto učenie je v mnohých otázkach dotýkajúcich sa denného života ľudí diametrálne odlišné od bývalej komunistickej ideológie. Sociálne učenie katolíckej cirkvi v duchu evanjelia a kresťanskej antropológie eticky zhodnocuje sociálny, politický a hospodársky život spoločnosti. Viaceré termíny používané aj v marxistickom učení v ňom majú celkom iný obsah, resp. používajú sa v ňom pojmy, ktorých významový obsah nie je ešte u nás celkom jasný a jednoznačný. Predkladaná knižka na tieto otázky odpovedá jadrným spôsobom, zhŕňajúc na pomerne malej ploche podstatné črty sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Pre jazykovednú obec je hodné povšimnutia, že jej autorom je zároveň aj jazykovedec, prof. Štefan Vragaš, ------- **strana 115** spoluautor Slovníka slovenského jazyka, autor viacerých štúdií a príspevkov i z oblasti jazykovej kultúry, ktorý sa počas svojej takmer tridsaťročnej emigrácie popri teologickej práci venoval i jazykovede (medziiným prednášal slovenčinu v Slavistickom inštitúte Viedenskej univerzity). Pri stručnom predstavení knihy treba spomenúť aspoň jej hlavné tematické okruhy rozpracúvané v deviatich kapitolách. Úvodná kapitola s názvom **Sociálna náuka Cirkvi** osvetľuje základné pojmy učenia, jeho vzťah k sociológii, k Svätému písmu, k cirkvi, k sociálnemu postaveniu človeka a pod. Ďalšie kapitoly rozoberajú základné princípy a trvalé hodnoty katolíckej sociálnej náuky, kresťanské chápanie právneho poriadku ako normy sociálneho života, otázky usporiadania ľudskej spoločnosti, medzi ktorými sa najdôležitejšie miesto pripisuje rodine. Osobitné kapitoly sú venované práci a čo s ňou súvisí (odmena za ňu, mzda, pracovný a voľný čas, jej podmienky v priemyselnej spoločnosti), ekonomickým problémom, otázkam štátu (jeho pôvodu, moci a autorite v štáte, jeho demokratickej forme a jeho vzťahu k cirkvi). Medzinárodnej spolupráci sa venuje osobitná kapitola **Spoločenstvo národov**. Záverečná stať sa venuje cirkevným dokumentom, ktoré reagovali na aktuálne sociálne otázky sveta. Sú to najmä sociálne encykliky Rerum novarum pápeža Leva XIII. (1891) a Centesimus annus Jána Pavla II. (1991). Sociálne učenie katolíckej cirkvi odpovedá na najsúčasnejšie problémy dneška a je zaujímavé najmä pre veriaceho človeka, ktorý hľadá pevné body v spleti záľah najrozličnejších a často navzájom si protirečiacich teórií o súčasnom svetovom spoločenskom, hospodárskom a morálnom dianí vo svete. Medzi základné princípy katolíckej sociálnej náuky patrí ľudská osoba, dôstojnosť človeka, ktorú treba rešpektovať, chrániť a zveľaďovať (princíp personality). Ďalší pilier učenia tvorí vzťah človeka k spoločnosti, teda skutočnosť, že ľudia sa na seba mocne viažu. Ľudia v tomto duchovnom zväzku a v duchu sociálnych čností, ako je láska k blížnemu, vernosť, pravdivosť a poslušnosť vytvárajú hlavné materiálne i duchovné hodnoty. Ako ďalší princíp sa uvádza princíp spoločného dobra. Jeho subjektom je rodina, skupina, štát, spoločenstvo národov, ale aj každý jednotlivec. Spoločné dobro je súhrn spoločných podmienok, ktoré umožňujú dokonalý rozvoj ľudskej osobnosti všetkých jednotlivcov spoločnosti. Dôležitý princíp, ktorý riadi spoločenský život, je princíp solidarity. Nemyslí sa tu, pravda, na triednu solidaritu hlása- ------- **strana 116** nú komunistickou morálkou, ale na solidaritu ako kresťanskú čnosť. Keďže podľa nej ľudia závisia jedni od druhých, musia túto závislosť uskutočňovať pre dobro celku, ako aj jednotlivcov, t. j. musia niesť zodpovednosť za druhých (za celé spoločenstvo) a naopak, spoločenstvo sa musí starať o jednotlivých členov. Sociálne učenie katolíckej cirkvi preto odmieta individualizmus, ktorý v spoločnosti vidí iba prostriedok na využitie vlastných cieľov a na druhej strane odmieta kolektivizmus stavajúci spoločnosť nad všetko, znižujúc človeka na číry objekt ekonomických procesov a zbavujúc ho osobnej dôstojnosti. Ako posledný zo základných princípov katolíckej sociálnej náuky autor uvádza **princíp subsidiarity**. Tento termín nebol u nás známy, preto si zaslúži pozornosť. Slovo **subsidiarita** súvisí s latinským výrazom **subsidium**, ktoré ako vojenský termín označoval rezervu, zálohu. Z vojenskej oblasti sa tento význam preniesol na spoločnosť, kde označuje poskytnutie pomoci. Princíp subsidiarity — vzájomnej podpory — predstavuje takú zásadu, podľa ktorej pomoc (podpora) má vychádzať od vyššieho smerom k nižšiemu, t. j. od spoločenstva (štátu) k jednotlivcovi, resp. k čiastkovým komunitám, pričom treba rešpektovať iniciatívu podriadených skupín a jednotlivcov. Podľa tohto princípu kompetencie v štáte na prvom mieste majú mať menšie a nižšie postavené spoločenstvá a inštitúcie, po nich vyššie spoločenské organizácie a napokon štátna ustanovizeň. Súvisí to s tým, že človek ako stvorená bytosť prevyšuje spoločnosť. Tento princíp je vlastne princípom decentralizácie. Knižka Š. Vragaša prináša veľa ďalších zásad pri riešení spoločenských problémov dneška, ktoré vychádzajú z univerzálnosti kresťanstva presahujúceho jednotlivé kultúry. Čitateľa obohacuje o výklad mnohých termínov ako **mzda, pracovný čas, podmienky práce, priemyselná spoločnosť, ľudské práva, rodina, štát, moc a autorita v štáte** a pod., ktoré síce boli pevnou súčasťou minulej vládnucej ideológie, ale ich obsah vychádzal z triedneho prístupu k problémom spoločnosti. Je dobre, že knižka dáva poznať aj iný rozmer týchto termínov a umožňuje ich prehodnotenie v zmysle súčasného sociálneho cirkevného učenia. Pritom sa tu objasňujú aj mnohé pre naše prostredie menej známe pojmy typu **subsidiarita, sekularizmus** a pod.Výklad problematiky je zreteľný, zachováva sa zmysel pre proporcie a logické členenie. Rukopis naznačuje, že knižku písal nielen odborník v problematike sociálneho učenia katolíckej cirkvi, ale aj jazykovedec. **Mária Pisárčiková** ------- **strana 117** O príručke farmakologickej terminológie ======================================= (ŠUTIAK, V. - ŠUTIAKOVÁ, I.: Príručka farmakologickej terminológie. Košice, Vydavateľstvo Datahelp pre Univerzitu veterinárskeho lekárstva v Košiciach 1996. 76 s.) Autori stručnej príručky farmakologickej terminológie, učitelia Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach, v úvode uvádzajú dôvod na napísanie tejto príručky. Je to podľa nich predovšetkým snaha poskytnúť študentovi pomôcku pri poznávaní neznámych termínov, ďalej snaha „o prekonanie fyziologického javu zabúdania“ a snaha priblížiť študentom terminológiu novších odborov farmakológie. Slovník je napísaný klasickým spôsobom, t. j. jednotlivé heslá sú vytlačené hrubo a za nimi nasleduje definícia, napr. **adhézia** = priťahovanie látok s rovnakým alebo s rozličným termodynamickým stavom, **teobromín** = druh alkaloidu vyskytujúceho sa v kakau a používaného v lekárstve. Nie sme schopní a oprávnení posúdiť odbornú stránku slovníka a ani výber odborných termínov, máme však pripomienky lexikografického a lingvistického charakteru. Heslá nie sú dôsledne rovnako spracované. Zátvorky niekedy obsahujú latinský variant termínu, napr. **analeptikum (analepticum)**, inokedy slovenský variant, napr. **neurostimulantia (neurostimulancia)**, pri hesle **hypnagoga** je v zátvorke slovenský variant **hypnagóga**, ale v hesle **hydragoga** vôbec nie je slovenský variant, v hesle **cocarcinogén** je v zátvorke zrejme slovenské znenie **kokarcinogén**, ale ani heslo **cocarcinogén** nie je latinská podoba. Niekedy je v zátvorke uvedená výslovnosť, napr. **ad oculos** (ad okulós), inokedy sa výslovnosť neuvádza, v hesle **antioxidant** sa v zátvorke menuje vitamín E ako príklad na antioxidant, pri hesle **skriptum = rozmnožené vysokoškolské učebné texty** sa v zátvorke uvádza nereálny latinský variant **scriptum**. Niektoré heslá liečiv vôbec neobsahujú definíciu, ale len príklady látok patriacich pod daný súhrnný pojem, napr. **antikokcidiká, antimikrobiká** ako **teratogény, antimykotické azoly,** pričom v slovníku nie je ani heslo azol. Tým však príručka stráca terminologický charakter. Nie všetky súhrnné názvy liečiv sú tak spracované, napr. heslo **antinematodiká** má definíciu, z ktorej sa dozvedáme, že ide o liečivá účinkujúce proti **Ascaris suum**, a až potom má vymenované takto pôsobiace látky. ------- **strana 118** Niektoré heslá pôsobia skôr ako prekladový slovník. Za latinským termínom sa uvádza iba slovenský ekvivalent alebo naopak, napr. **paratus = pripravený**; **nemocnica = nosocomium**; **opilosť** (malo byť **opitosť**) = **ebrietas, ebriositas, intoxicatio alcoholica acuta**; **otrava niečim** (malo byť **niečím**) = **intoxicatio per XY**. Podľa nášho názoru niektoré heslá nepatria do tohto slovníka a pôsobia až komicky, napr. **čunder = výlet, najmä do lesa, do hôr, trampovanie**. Heslá písmena **č** vôbec vyzerajú skôr ako heslá slovníka cudzích slov, keďže sa tam nachádzajú slová ako **čaban, čajchan, čal, čatma, čevapčiči, čikóš, činga, čingír, čorba, čumiza** a spomínaný **čunder**. Autori s obľubou uvádzajú gastronomické termíny, ako napr. **á la carte, table d' hôte, toast, hašé, šašlyk** (malo byť **šašlík**) a pod. Ako heslá sa vyskytujú aj názvy firiem a venuje sa im relatívne veľa miesta. Hoci chápeme dôležitosť reklamy firiem, ktoré sponzorovali vydanie, nepatrí to do slovníkovej časti a mohlo sa to vyriešiť hoci osobitným odddielom. Niektoré heslá sú nesprávne poslovenčované, buď v nich nie je vyznačená kvantita (chýba dĺžeň), napr. **akupunktura, ablucia, abreviacia, antipyreza** (správ. **akupunktúra, ablúcia, abreviácia, antipyréza**), alebo je nadbytočná, či na nesprávnom mieste, napr. **cikatrizáncia** (správ. **cikatrizancia**), **laxativá**; správ. **laxatíva** (v slovníku sú správne heslá **purgatíva, depuratíva**). **Antianaemica** sú podľa autorov lieky proti chudokrvnosti, ale v pripojenom slovensko-českom slovníčku sa **málokrvnosť** prekladá ako **chudokrvnosť** (v slovenčine sa slovo **chudokrvnosť** hodnotí ako nespisovné). Chyby sú aj v latinskom znení termínov. Nesprávne sa uvádza singulár názvu niektorých liečiv, napr. **dilatantium, antikolagulantium, stimulantium** miesto **dilatans, antikoagulans, stimulans**. V niektorých heslách je nesprávny pravopis, nerešpektuje sa grécka théta v niektorých termínoch, napr. **actinoterapia, anestetica** (tu ani latinská dvojhláska **ae**), heslo **cataplazmata** má mať správnu podobu **cataplasmata**, namiesto **repelentia** má byť **repellentia**, v hesle **substitutiones plasmatis** je nesprávne **sanquinis** namiesto **sanguinis**. Súhrnne konštatujeme, že slovník má lexikografické a terminologické nedostatky, ktoré sa mohli odstrániť spoluprácou s lingvistom, a tak iste dobrá snaha autorov bola pokazená uvedenými nedostatkami. **František Šimon** ------- **strana 119** SPYTOVALI STE SA ================ **Spearmintová príchuť?** — Pani Lékaová z Bratislavy nám napísala: „V obchodoch som si všimla nový druh cukríkov so spearmintovou príchuťou. Výraz spearmintový som však v slovníkoch nenašla. Je toto slovo správne? Čo sa ním vlastne označuje? Ak nie je správne, ako ho nahradiť?“ Slová **spearmint, spearmintový** vo výkladových slovníkoch nenájdeme. Nie je to však preto, že by to boli nové slová, ktoré jazykovedci zatiaľ nestačili zachytiť, ale preto, že ide o slová, ktoré nepatria do slovnej zásoby slovenčiny. Z rovnakého dôvodu sa výrazy **spearmint, spearmintový** nezachytávajú ani v slovníkoch cudzích slov. Odpoveď na otázku, čo slová **spearmint, spearmintový** znamenajú, však predsa nájdeme. Objavíme ju v anglicko-slovenských prekladových slovníkoch. Výrazy **spearmint, spearmintový** sa k nám totiž dostali práve pri nepresnom preklade z angličtiny. Prekladateľ si pravdepodobne ani neuvedomil, že na to, čo sa v angličtine označuje slovom **spearmint** [spírmint], máme v slovenčine už dávno ustálené pomenovanie. Spearmint je totiž **mäta**, presnejšie **mäta záhradná**. Táto voňavá rastlina z čeľade hluchavkovitých býva súčasťou bylinkových čajov, popri farmácii sa využíva i v kozmetike a cukrovinkárstve. Cukríky so spearmintovou príchuťou sú teda **cukríky s príchuťou mäty** či **s mätovou príchuťou**. Zastavme sa aj pri výrazoch **pepermint, pepermintový**, s ktorými sa takisto bežne stretáme pri označovaní príchutí rozmanitých cukroviniek. Ani tieto slová nenájdeme vo výkladových slovníkoch. Dôvod je rovnaký ako pri slovách **spearmint, spearmintový**: nedôsledný preklad z angličtiny. V príslušných prekladových slovníkoch zistíme, že slovom **peppermint** [peprmint] sa v angličtine takisto pomenúva **mäta**, presnejšie **mäta pieporná** i olej z tejto rastliny. Zistíme v nich však aj to, že slovom **pepermnit** sa označuje nielen **mäta** alebo **mätový olej**, ale pomenúvajú sa ním aj cukríky s mentolovou príchuťou, ktoré sa u nás bežne predávajú, resp. predávali pod názvom **mentolové cukríky** či **mentolky**. ------- **strana 120** Ak je potrebné odlíšiť tieto dva druhy príchutí využívaných napríklad v cukrovinkárstve, slovo **spearmintový** sa dá preložiť ako **mätový** a ekvivalentom výrazu **pepermintový** má byť slovo **mentolový**. **Katarína Hegerová** **Možno účet preplatiť?** — Ing. Ján Uváček z Dunajskej Stredy vo svojom liste upozorňuje na časté používanie slovesa **preplatiť** aj vtedy, keď by sa podľa neho malo použiť sloveso **zaplatiť** alebo **uhradiť**, a zastáva názor, že sloveso **preplatiť** možno použiť iba v prípade, ak sme dačo draho kúpili. Tu je naše stanovisko na nastolený problém. Sloveso **preplatiť** má v spisovnej slovenčine význam „zaplatiť viac, ako je bežné, náležité, primerané a pod., zaplatiť za niečo viac, ako je primeraná cena“, napr. **preplatiť stavebný pozemok, preplatiť spotrebný tovar, v luxusnej predajni sa odevy často veľmi preplácajú**. Pod vplyvom češtiny sa však sloveso **preplatiť** začalo u nás v oblasti administratívy používať aj vo význame „dať peniaze ako úhradu za niečo“. Tí používatelia jazyka, ktorí takto konali, nebrali do úvahy okolnosť, že čeština má jednak sloveso **proplatit** s významom „vyplatiť v hotovosti“, jednak sloveso přeplatit s významom „zaplatiť viac, ako je náležité“. Tieto dve české slovesá nemôžu mať v slovenčine jediný ekvivalent **preplatiť** s dvoma odlišnými významami. A tak české **přeplatit** má v slovenčine ekvivalent **preplatiť** a české **proplatit** ekvivalenty **vyplatiť, uhradiť, zaplatiť**. Inak povedané v spisovnej slovenčine rozlišujeme medzi slovesom **preplatiť** s významom „zaplatiť viac, ako je primerané“ a slovesami **vyplatiť, uhradiť, zaplatiť** vo význame „vyplatiť v hotovosti“, napr. **vyplatiť, uhradiť zmenku, zaplatiť účet, vyplatiť, uhradiť cestovné výdavky**. Na otázku položenú v nadpise odpovedáme takto: Účet možno **preplatiť**, ak vyplatíme vyššiu sumu, ako je na účte uvedená. Ak sme však zaplatili iba tú sumu, ktorá je na učte uvedená, povieme, že sme účet **zaplatili, vyplatili** alebo **uhradili**. **Matej Považaj** ------- **strana 121** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (13) ================ **čítačka** gen. -y, žen., nové vo význame autorské čítanie lit. hovor.: **Predstavil moju tvorbu nielen v časopisoch, ale aj na večere — čítačke v Medzinárodnom stredisku študentov vo Westwoode.** (TLAČ) Slovo **čítačka** bolo doteraz známe v divadelníctve, kde sa takto nazýva prvá fáza prípravy inscenácie, keď herci (za stolom) čítajú svoje dramatické texty. Výraz **čítačka** tu funguje ako profesionalizmus vo význame „čítacia skúška“. Novšie sme slovo **čítačka** zachytili vo význame „čítanie z vlastnej tvorby“; ide o hovorové pomenovanie literárneho podujatia, na ktorom autor predstavuje vlastnú tvorbu čítaním ukážok zo svojich básní, poviedok a pod. Slovo **čítačka** teda rozširuje sféru svojho používania, resp. prechádza do novej komunikačnej sféry. Zo slovotvorného hľadiska máme pred sebou dva čiastočne odlišné typy: slovo **čítačka** v literárnom význame patrí medzi dejové podstatné mená s príponou **-ačka**, ktoré predstavujú príznakový typ štylisticky neutrálneho slovesného podstatného mena zakončeného na **-nie**, v tomto prípade slova **čítanie** (napr. pre klaňanie účinkujúcich po predstavení je v reči umelcov zaužívaný výraz **klaňačka**, filmovanie sa v bežnej reči nazýva **filmovačka**, ako hovorové alebo hovorové expresívne výrazy možno hodnotiť podoby **zháňačka** — zháňanie, **sťahovačka** — sťahovanie, **rabovačka** — hromadné rozkrádanie, rabovanie). Pri slove **čítačka** v divadelnom význame sa však skôr vychádza z dvojslovného pomenovania **čítacia skúška**, ktoré má ráz neutrálneho terminologického pomenovania (hoci ako východiskové slovo sa nedá vylúčiť ani slovesné podstatné meno **čítanie**). Slovo **čítačka** v novom význame sa svojimi formálnymi príznakmi zaraďuje medzi svieže hovorové jazykové prostriedky. **hosťovačka** gen. -y, žen., div. slang. vystupovanie ako hosť, hosťovanie: **Ponúkol mi hosťovačku v Zbojníkoch a potom sme robili Ostrovského Les**. (ROZHLAS) ------- **strana 122** Účinkovanie hosťujúcich umelcov (hercov, režisérov, spevákov) poznáme pod názvom **hosťovanie**. V umeleckej oblasti k tomuto slovu pribudol príznakový výraz **hosťovačka**. Ide o rovnaký slovotvorný typ ako v prípade slova **čítačka**. Vzhľadom na obmedzenú sféru používania podstatné meno **hosťovačka** sa zaraďuje medzi divadelné profesionalizmy. Jeho neutrálnym náprotivkom je dejové podstatné meno hosťovanie. **hrubý** príd. nové v spojení **urobiť (spraviť) hrubú čiaru (za minulosťou)** publ.: **Všetko ostatné je v právnom zmysle odpustené, je za tým urobená hrubá čiara za minulosťou**. (NR SR) Spojenie **urobiť (spraviť) hrubú čiaru za minulosťou** sa zrodilo v našej lexike ako obrazné pomenovanie odrážajúce politicko-spoločenské zmeny po roku 1989. Vyjadruje sa ním myšlienka uzavrieť istú historickú etapu so všetkými jej negatívnymi javmi a dosahmi (napr. obdobie komunizmu, uhorské obdobie našich dejín ovplyvňujúce niektorými dôsledkami súčasné slovensko-maďarské vzťahy) a začať nanovo, od začiatku. Obraznosť spojenia je zrozumiteľná — hrubá čiara predstavuje hraničnú líniu oddeľujúcu minulosť od prítomnosti v smerovaní do budúcnosti. Čerstvejšie doklady ukazujú, že spojenie **urobiť hrubú čiaru za minulosťou** sa začína uplatňovať aj všeobecnejšie v podobe **urobiť hrubú čiaru za niečím**, t. j. rozširuje svoj pôvodný význam viazaný na určitý historický kontext na význam „uzavrieť určitú (dôležitú, hraničnú, zlomovú) udalosť, vec, záležitosť a pod.“, čím nadobúda konkrétnejšie zacielenie. Spojenie **urobiť (spraviť) hrubú čiaru (za minulosťou)** možno pokladať za novú frazeologickú jednotku v našej slovnej zásobe. **odchodné** gen. -ého, stred. peňažná suma vyplácaná pracovníkovi pri odchode zo zamestnania (funkcie): **Starostom a primátorom patrí po skončení ich volebného obdobia odchodné vo výške 3-mesačného priemerného platu**. (TLAČ) V súvislosti s vyplácaním finančnej sumy pracovníkovi pri jeho odchode zo zamestnania sa používajú výrazy **odstupné** (pravda, toto slovo má širší význam) a **odchodné**. Oba výrazy sú známe aj v niektorých nárečiach vo význame „richtársky oldomáš“ — bolo to pitie na rozlúčku s odchádzajúcim richtárom. Slovo **odchodné** patrí medzi podstatné mená stredné- ------- **strana 123** ho rodu so zakončením na **-né**, majúce formu prídavných mien a pomenúvajúce finančnú sumu, ktorou sa platí zvyčajne za určitý druh služieb (porov. slová **zápisné, nájomné, predplatné, poistné, výživné, cestovné** atď.). **ostrý** príd. nové v spojení **ostrý štrajk** skutočný štrajk publ.: **Ak sa nedohodneme, budeme musieť pripraviť aj tvrdšie akcie, a ak ani to nepomôže, posledným krokom bude ostrý štrajk**. (TLAČ) Prídavné meno **ostrý** modifikuje význam slova **štrajk**; je tu zreteľná súvislosť s významom „uskutočňovaný naostro“ (porov. spojenia **nahrávať naostro, filmovať naostro, ísť naostro**). V tomto zmysle je výraz **ostrý štrajk** opakom výrazu **výstražný štrajk**, ktorým sa chápe ešte nerealizovaný štrajk, štrajk vo forme výstrahy, ktorý predchádza ostrému štrajku. Spojenie **ostrý štrajk** je úzko zviazané s oblasťou verejnej komunikácie. **výpovednosť** gen. -ti odb. vlastnosť priniesť (prinášať) informáciu o niečom: **Výsledky diagnostikovania rakoviny touto technikou sú podľa lekárov veľmi dobré, výpovednosť je až zarážajúca**. (TLAČ) V slovníkoch slovenského jazyka dosiaľ nezaznamenané slovo **výpovednosť** patrí medzi abstraktné podstatné mená na **-osť**, ktoré pomenúvajú názvy vlastností, príznaku, príp. miery istého príznaku. Slovom **výpovednosť** rozumieme vlastnosť, resp. schopnosť prinášať informáciu o istom jave, t. j. schopnosť vypovedať o ňom, ako aj mieru prejavenia tejto schopnosti. Podobne ako mnohé podstatné mená na **-osť** označujúce určitú abstraktnú vlastnosť aj substantívum výpovednosť má príznak odbornosti, pričom svojím používaním prekračuje hranice odbornej oblasti a začleňuje sa do širších komunikačných súvislostí. **Silvia Duchková** ------- **strana 124** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Všemocný výraz s tým, že ======================== JÁN KAČALA Niektoré nové jazykové prvky sú ako móda: bez dlhšej verejnej prípravy sa zjavia na jazykovom nebi a zažiaria ako kométa. Lenže kométy, ako vieme, majú krátky život a tak to býva aj s niektorými módnymi výrazmi. V súčasnej reči ako veľmi módny pôsobí na nás spojkový výraz s tým, že, s ktorým sa môžeme stretnúť aj v najnečakanejších situáciách — ako keby bol všemocný a v našom jazyku mohol zastúpiť najrozmanitejšie podraďovacie spojky. Uvedieme konkrétny príklad: **Rozhodli sme sa podporiť malé a stredné podnikanie s tým, že banky prijmú konkrétne opatrenia**. Spojkový výraz **s tým, že** v tomto súvetí vyjadruje taký všeobecný a neurčitý vzťah, že jeho informačná hodnota sa rovná nule. Za týmto výrazom si totiž môžeme predstaviť, čo len chceme: môže tu ísť o jednoduché zlučovanie, ktoré sa najčastejšie vyslovuje spojkou **a**, môžeme mať pred sebou odporovací či kontrastívny vzťah pravidelne vyjadrovaný spojkou pričom, môžeme si predstaviť aj význam podmienky s odtienkom obmedzenia, ktorý by sme mohli vyjadriť spojením **s podmienkou, že** atď. V našom krátkom príspevku, prirodzene, nechceme spojkovému výrazu **s tým, že** vyhlásiť vojnu. Chceme len upozorniť na jeho priveľký, takmer neobmedzený výskyt v súčasnom jazyku spojený navyše s významovou neurčitosťou. Totiž práve tieto okolnosti môžu spôsobiť, že o krátky čas tento výraz budeme vnímať iba ako kométu. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 1. 1997) ------- **strana 125** Transnárodný — nadnárodný ========================= JÁN HORECKÝ V prídavnom mene **transnárodný**, ktoré sme nedávno počuli, vieme bez ťažkosti vyčleniť prídavné meno **národný** s predponou **trans-**. Táto predpona pochádza z latinčiny, používa sa v mnohých jazykoch a má viacero významov. V spojeniach ako **transsibírska magistrála, transoceánsky parník** sa ňou vyjadruje, že ide o magistrálu, ktorá vedie krížom cez celú Sibír, resp. o parník, ktorý sa plaví naprieč oceánom. V slovách ako **Transsylvánia, transalpínsky** sa predponou **trans-** vyjadruje poloha alebo výskyt za istým terénnym útvarom. **Trannsylvánia** je vlastne oblasť ležiaca za horami, teda ako naše Záhorie. Prídavným menom **transalpínsky** sa označuje niečo ležiace za Alpami. V prídavnom mene **transnárodný** musíme hľadať predovšetkým zmysel slova **národný**. V našom prípade sa ním neoznačuje vzťah k národu, ale skôr k štátnemu útvaru obývanému prevažne istým národom. Je to odraz toho, že v moderných európskych jazykoch sa často slovom **nacionalita** označuje nielen to, čo naším **národnosť**, ale aj príslušnosť k istému štátnemu útvaru. Aj prídavné meno **internacionálny** prekladáme do slovenskej podoby ako **medzinárodný**. Práve na pozadí tohto prídavného mena možno osvetliť podobu **nadnárodný**, ktorú odporúčame namiesto hybridnej podoby **transnárodný**. Prídavným menom **nadnárodný** sa dobre charakterizuje to, čo presahuje hranice národov či štátov, čo je nad národmi či štátmi. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 1. 1997) Skloňujeme titul don? ===================== MÁRIA PISÁRČIKOVÁ V súvislosti s obľúbeným svätcom mladých ľudí a zakladateľom rehole saleziánov sa často spomína meno **don Bosco**, resp. **sv. Ján don Bosco**. ------- **strana 126** Pri tomto mene jazykovo zaujme slovko **don**, a to z dvoch príčin: vzbudzuje otázku, jednak čo sa týka významu a jednak čo sa týka jeho gramatických vlastností, t. j. skloňovania. Slovo **don** svojím pôvodom súvisí s latinským **dominus**, teda **pán**. V taliančine nadobudlo význam čestného titulu, ktorý sa udeľoval duchovným osobám a neskôr sa začal používať aj ako titul šľachticov. Ako šľachtický titul sa ujal i v španielskom prostredí, no tu nadobudol aj funkciu zdvorilostného titulu. Z talianskeho a španielskeho prostredia sú dobre známe mená operných či románových hrdinov ako **don Giovanni, don Carlos, don José** (chozé), **don Quijote** (kichot) atď. Pri tejto gramatickej poznámke sa však vrátime k menu **sv. Ján don Bosco**, kde slovko **don** znamená čestný titul duchovnej osoby. Z gramatickej stránky sa svojím zakončením dobre začleňuje medzi naše mužské podstatné mená, preto ho skloňujeme podobne ako napr. slová **seňor, signor** (siňor) alebo anglické **sir**. Vravíme: **úcta k donovi Boscovi** (nie „k don Boscovi“), **saleziáni dona Bosca** (nie „don Bosca“), **životopis dona Bosca** (nie „don Bosca“). Slovo **don** sa ako všeobecné podstatné meno píše s malým začiatočným písmenom. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 1. 1997) Knihy od vydavateľstva ====================== KATARÍNA HEGEROVÁ Spojenie typu **knihy od nového vydavateľstva, časopisy od redakcie či kozmetika od Avonu**, s ktorými sa stretáme čoraz častejšie, majú čosi spoločné. Istotne ste už viacerí postrehli, že v nich dačo nie je v poriadku. To, čo v nich škrípe, je nevhodne použitá predložka **od**. Pozrime sa na vec bližšie. Nie je alebo aspoň by nemalo byť celkom neznáme, že predložka **od** sa viaže s genitívom. Známe je azda aj to, že táto predložka v prvom rade vyjadruje priestorové alebo časové východisko: **odísť od okna, pracovať od** ------- **strana 127** **rána**. Predložka **od** vyjadruje aj príčinu, dôvod, pôvod či pôvodcu: **spievať od radosti, zdediť od rodičov, poštípaný od včiel, báseň od Hviezdoslava**. Touto predložkou sa vyjadruje aj spôsob, prostriedok a miera: **odkaz od sestry, kresliť od oka, zmeniť od základu**, ale aj účel, cieľ a zreteľ: **od smädu, od prechladnutia, starší od teba**. Predložka **od** napokon vyjadruje aj väzbu pri slovesách a menách: **očistiť od špiny, odlíšiť od podstaty, ústup od nárokov**. V príkladoch, ktoré sme spomenuli na začiatku, teda **knihy od vydavateľstva, časopisy od redakcie či kozmetika od Avonu**, nejde ani o jeden z týchto významov. Nejde o predmety darované od niekoho, ale o kúpené produkty istých firiem. Na vyjadrenie tohto vzťahu sa v slovenčine používa predložka **z: kniha z nového vydavateľstva Kontakt plus, časopis z renomovanej redakcie, kozmetika z Avonu**. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 1. 1997) Obracať sa o podporu? ===================== JÁN KAČALA Náš spisovný jazyk nám poskytuje nekonečné možnosti hľadania a upotrebenia primeraného a výstižného výrazu aj pri poznaní a rešpektovaní jeho zákonitostí. Poznanie a rešpektovanie zákonitostí jazyka nás okrem iného vedie k tomu, aby sme sa vyhýbali kríženiu väzieb pri slovesách, lebo toto kríženie vonkoncom neznačí obohatenie ani nášho jazyka, ani nášho vyjadrovania. S krížením väzieb sme sa nedávno stretli pri slovese **obracať sa** v takomto použití: **Účastníci snemu sa obracajú o podporu svojho projektu na všetky zainteresované subjekty**. Keď si bližšie všimneme sloveso **obracať sa**, ľahko zistíme, že sa neviaže s predložkou **o** + akuzatív mena a že táto väzba sa k nemu dostala od významovo príbuzného slovesa **žiadať**, pri ktorom väzba s predložkou **o** + akuzatív je základná: bežne vravíme **žiadať niekoho o radu, o pomoc, o ruku** a pod. V uvedenej vete by sme teda jednoducho sloveso **obracať** sa mohli nahra- ------- **strana 128** diť slovesom **žiadať** a veta by bola v poriadku. Na druhej strane však pokladáme za potrebné ponúknuť poslucháčom aj riešenie vychádzajúce z použitého slovesa **obracať sa**. Toto sloveso v porovnaní so slovesom **žiadať** totiž niekomu môže prichodiť ako jemnejšie, nie také jednoznačné. Ak by sme v danej vete chceli sledovať túto dikciu, museli by sme to povedať takto: **Účastníci sa obracajú so žiadosťou o podporu svojho projektu na príslušné subjekty**. Ako vidno, významový prvok požiadania či žiadosti je obsiahnutý aj v takomto vyjadrení, pričom, pravdaže, toto vyjadrenie je oproti citovanému jazykovo úplne náležité a správne. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 1. 1997) Nabobtnať? ========== KATARÍNA HEGEROVÁ Dnes vám dáme otázku: poznáte slovo **nabobtnať**? Ak namietate, že tento výraz do slovenčiny nepatrí, váš jazykový cit je v poriadku. Ak však toto slovo bežne používate a zdá sa vám, že je nenahraditeľné, ponúkame vám niekoľko možností, čím ho nahradiť. Hneď na začiatku treba poznamenať, že výraz **nabobtnať** nie je ani spisovný, ani slovenský. Prenikol k nám z češtiny, kde má podobu **nabobtnat** a význam „zväčšiť svoj objem obyčajne vplyvom tekutiny, nafúknuť sa“. Pri hľadaní vhodnej náhrady za české sloveso **nabobtnat** môžeme siahnuť za Česko-slovenským slovníkom. Pri hesle **nabobtnat** v ňom nájdeme tieto slovenské ekvivalenty: **napučať, naliať sa, nabehnúť**. Máme tak hneď tri slovenské výrazy, ktorými by sme mohli nahradiť slovo nabobtnať. To však nie je všetko. Ak by sme chceli zistiť viac a budeme hľadať ďalej, dobrú pomôcku nájdeme v Synonymickom slovníku slovenčiny. Nájdeme v ňom ďalšie výrazy: **navrieť, naduť sa, nafúknuť sa, podbehnúť, podliať sa**. Ako vidno, slovenských ekvivalentov českého slova **nabobtnat** je dosť, len si vždy a v každej súvislosti treba vybrať ten pravý. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 2. 1997)