Obsah
strana 3
LADISLAV BARTKO
Prvý z Rokov, o ktorých sa tu chceme krátko, viac sviatočne ako pracovne, zmieniť — Rok Antona Bernoláka — sa práve končí a druhý — Rok slovenskej literatúry — sa práve začína. Tento „hraničný“ moment časovej súvislosti či vlastne iba časovej následnosti medzi obidvoma Rokmi je sám osebe, ako náhodný, síce v podstate celkom bezvýznamný, ponúka však príležitosť zamyslieť sa nad možnými inými spojivami a vzťahmi medzi týmito dvoma výsostne čestnými označeniami. Nazdávame sa totiž, že takéto oveľa hlbšie a dôležitejšie — príčinné, predovšetkým historicko-jazykovo-kultúrne — väzby medzi nimi sú a treba o nich hovoriť.
Prečo Rok Antona Bernoláka a čo ním jeho vyhlasovateľka — Bernolákova spoločnosť — sledovala? Okrem dôstojného pripomenutia si dvoch okrúhlych výročí životného oblúka tohto veľkého syna nášho národa (3. októbra vlaňajšieho roka uplynulo 235 rokov od jeho narodenia a 15. januára tohto roka uplynulo 185 rokov od jeho úmrtia) bolo to určite najmä úsilie súčasným generáciám priblížiť a zdôrazniť epochálny význam jeho činov, ktorými si medzi osobnosťami našich národných dejín vyslúžil jedno
strana 4
z najpoprednejších a najčestnejších miest, miesto tvorcu, kodifikátora nášho prvého spisovného jazyka — po ňom plným právom nazývaného bernolákovčinou —, nevyhnutného a ničím nenahraditeľného nástroja a predpokladu akcelerácie v tom čase už rozbehnutého nášho národnoemancipačného hnutia. Veď ostatným plodom tohto hnutia, jeho vyvrcholením, je naša terajšia úplná národná suverenita a samostatná štátnosť (vlaňajší rok 1997 bol totiž rokom 210. výročia vydania prvých Bernolákových jazykovedných prác — Filologicko-kritickej rozpravy o slovenských písmenách a Ortografie —, predstavujúcich prvý krok ku kodifikácii spisovnej slovenčiny, a zároveň aj rokom 170. výročia vydania jeho monumentálneho šesťdielneho päťrečového slovníkového diela Slovár slovenskí česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, ktoré znamenalo zavŕšenie tohto kodifikačného aktu).
A prečo Rok slovenskej literatúry? Nepochybne — okrem iného — aj preto, aby sa jej, našej slovenskej literatúre, literárnym plodom našich slovenských básnikov, prozaikov a dramatikov, tými najrozmanitejšími možnými spôsobmi pomohlo čo najjednoduchšie a čo najskôr dostať sa k tým, ktorým je určená, a plniť tak poslanie, kvôli ktorému vlastne prišla a prichádza na svet. No aké je toto poslanie, poslanie slovenskej literatúry? V čom spočíva jej úloha v našom národnom živote? Je literárny tvorca zodpovedný za ďalší osud národnej kultúry? Čo spája začínajúci sa Rok slovenskej literatúry s končiacim sa Rokom Antona Bernoláka? Má či nemá slovenský spisovateľ povinnosť pracovať na kultivovaní spisovného jazyka, osobitne na rozvoji a zvyšovaní úrovne jazykovej kultúry a jej prostredníctvom na rozvíjaní kultúrnosti vôbec?
Nemálo otázok a pritom je to len malý výber z možného počtu. Odpoveď na každú z nich môže predstavovať určité svetlo potrebné na videnie a vnímanie pestrého obrazu našej literatúry, a tým i jeden z krokov vedúcich k hlbšiemu poznaniu jej zložitého organizmu a k pochopeniu zákonitostí jej vznikania a fungovania v živote spoločnosti. Takéto odpovede môžu dať, prirodzene, len povolaní a na príslušnom mieste. My sa tu na chvíľku pristavíme len pri ostatných dvoch z vyššie vyslovených otázok — pri otázke príčinnej, historickej súvislosti medzi obidvoma Rokmi a pri problematike bezprostredného vzťahu literárneho tvorcu k hlavnému nástroju svojej tvorivej činnosti
strana 5
— k jazyku. Tým sa zároveň vraciame k východisku našich úvah, k našim dvom Rokom.
V čom teda možno vidieť kauzalitu, vzťah príčiny a následnosti medzi našimi dvoma Rokmi? Pomôžme si ďalšími otázkami a odpoveďami na ne: Rokom akej literatúry by asi bol tento súčasný rok 1998 bez Antona Bernoláka a jeho epochálneho kodifikačného činu, rovnako bez Ľudovíta Štúra a jeho takej istej zásluhy? Bol by to Rok slovenskej literatúry, ak by slovenskí spisovatelia týmto dvom géniom neboli podali pomocnú ruku, ale — ako napríklad tí z radov vzdelancov, ktorí v 40. rokoch minulého storočia uverili pesničke Jána Kollára „o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ — ostali pri písaní síce blízkym a pomerne dobre zrozumiteľným, no predsa len cudzím jazykom? Niet pochýb o tom, že bez kodifikačných činov Antona Bernoláka a Ľudovíta Štúra (po nich, pravdaže, aj Martina Hattalu, Sama Cambela a v 30. rokoch nášho storočia aj Matice slovenskej) a bez príčinlivej tvorivej činnosti stoviek našich spisovateľov (dodajme, že aj vedcov rôzneho zamerania a iných kultúrnych dejateľov) neúnavne pracujúcich na rozširovaní a pestovaní našej spisovnej slovenčiny by sme dnes sotva mohli otvárať Rok slovenskej literatúry v takej podobe, akej sme, chvalabohu, šťastnými svedkami.
Bernolákov kodifikačný akt, akokoľvek premyslený a dokonalý, by sa totiž sotva bol mohol presadiť do života bez spisovateľa Juraja Fándlyho a jeho diel Dúverná zmluva mezi mňíchom a diáblom (prvej knihy v tomto jazyku), Piľní domajší a poľňí hospodár, Zeľinkár, Slovenskí včelár a mnohých ďalších, bez literárnych aktivít ostatných bernolákovcov, združených v Slovenskom učenom tovarišstve a v ďalších spolkoch, z mladších príslušníkov tejto generácie najmä bez kniežaťa medzi básnikmi Jána Hollého a jeho eposov Svatopluk, Cirillo-Metodiada a Sláv, jeho Selaniek, Žalospevov a ďalších skvostov. Bernolákova slovenčina dala život bernolákovskej literatúre a táto literatúra uviedla bernolákovčinu do života. Vieme síce, že historicko-spoločenské okolnosti vtedajšej doby neumožnili tomuto jazyku prežiť a splniť tak azda svoju najdôležitejšiu úlohu zjednotiteľa národných síl. To však nič nemení na nezvratnej skutočnosti — a nemali by sme na to zabúdať —, že bernolákovčina, prvá spisovná slovenčina kodifikovaná Antonom Bernolákom pred dvestodesiatimi rokmi, sa do našich národných dejín zapísala nezmazateľnými písmenami. Veď bez nej
strana 6
by nebola mohla prísť jej nástupkyňa — Štúrova slovenčina — a jej geniálny kodifikátor Ľudovít Štúr s plejádou svojich druhov, jej neúnavných rozširovateľov a majstrovských pestovateľov, akými boli Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Samo Chalupka, Ján Botto, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Kalinčiak a mnohí ďalší z jeho generácie i generácií prichádzajúcich po nej, ktorých zásluhou si spisovná slovenčina vydobyla pozíciu najdôležitejšieho znaku, atribútu nášho moderného, novodobého národa už natrvalo. Ona vybudovala základy, ktoré našej spisovnej slovenčine v neskorších časoch umožnili úspešne odolávať všetkým pokusom spupnej maďarizácie i rafinovaného čechoslovakizmu o jej likvidáciu zachovať si svoju čistú a peknú tvár až po dnešné dni.
A nakoniec: Aký by mal byť — podľa nás — vzťah súčasného slovenského spisovateľa k našej súčasnej spisovnej slovenčine, potomkovi tej reči, ktorú na svet priviedol už Anton Bernolák? Z uvedených poznámok a myšlienok vari jasne vychodí, že i dnes, viac ako dvesto rokov od zásadných Bernolákových krokov, by to mal byť vzťah, v ktorom nechýba vedomie povinnosti starať sa o túto reč a zároveň aj vedomie veľkej miery zodpovednosti síce už nie za jej uvedenie do nášho národného života, lebo v ňom už dávno je, ale za jej podobu, za jej ďalší rozvoj a obohacovanie (nové vyjadrovacie možnosti by vari nemal hľadať len v cudzích šopoch a superšopoch, ale najmä v domácich záhradách a chalupách), zodpovednosť za to, aké miesto jej patrí vo verejnom živote a akej úcte sa teší u tých, ktorým verne a bez výhrad slúži, v neposlednom rade zodpovednosť aj za súčasný stav a potrebu zvyšovania úrovne jazykovej kultúry u nás. Je to totiž najmä on, spisovateľ, čo má dar lepšie a presnejšie zvažovať váhu slov a nimi presnejšie a navyše aj krajšie vyjadrovať svoje myšlienky, dar presvedčivo opisovať krásy i neresti života, účinne vzdelávať i vychovávať. Kiež túto svoju prednosť, ale i povinnosť naplno využíva! V práve sa začínajúcom Roku slovenskej literatúry a nielen v jeho trvaní!
* Príspevok je skrátenou verziou referátu na odbornom seminári usporiadanom pri príležitosti otvorenia Roka slovenskej literatúry 20. januára 1998 v Prešove.
strana 7
JOZEF MLACEK
Tretie vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997) sa v jeho tiráži charakterizuje ako „doplnené a prepracované“. Názov vstupnej kapitolky, ktorá sa nachádza medzi Úvodom a Základnými zásadami spracovania slovníka a nesie názov Doplnky, opravy a zmeny v 3. vydaní KSSJ (s.11 — 12), však dáva tušiť, že tu nemáme do činenia iba s doplneniami a prepracovaním prvých dvoch vydaní, že slovník obsahuje aj čosi viacej. V spomenutých Doplnkoch... autori ponúkajú v pätnástich bodoch sumarizáciu všetkého nového alebo zmeneného v porovnaní s prvými vydaniami. Štrnásť z uvedených pätnástich bodov skutočne obsahuje také veci, ktoré možno chápať ako výraz úsilia autorov o doplnenie a prepracovanie prvých vydaní slovníka, a to úsilia o doplnenie a prepracovanie vlastnej náplne slovníka (najmä so zreteľom na výrazné zmeny našej slovnej zásoby po spoločenských premenách z prelomu 80. a 90. rokov), ako aj úsilia o dôkladnejšie, modernejšie a čo najpresnejšie spracovanie zachytenej slovnej zásoby. Pätnásty z uvedených bodov — pod číslom 11 — však sotva možno pokladať iba za prejav nejakého dopĺňania a prepracúvania — ide v ňom o výrazný kodifikačný posun, a tak každý, kto bude systematickejšie skúmať vývoj kodifikovania nášho jazyka, musí toto tretie vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka (ďalej KSSJ) pokladať nie iba za bežné „doplnené a prepracované“ vydanie, ale za dosť zásadnú zmenu našej kodifikácie, ktorá sa zdanlivo dotýka iba jedného bodu — rytmického krátenia, resp. výnimiek z neho —, ktorá však zasahuje viaceré stránky príslušných slov a pritom zároveň zasahuje aj niektoré podstatné princípy celého nášho jazyka.
Ak v súlade so zámermi tohto príspevku, v ktorom chceme charakterizovať viaceré podstatné vlastnosti spracovania slovnej zásoby v tomto vydaní KSSJ, nebudeme zabiehať do podrobností ani sa usilovať o hlbší rozbor uvedenej kodifikačnej zmeny (napokon prvé ohlasy na ňu sa už publikovali — porov. L. Dvonč, 1997), celkom stručne zaznamenajme, že sa tu v súlade s Pravidlami slovenského pravopisu z r. 1991 podporuje
uplatňovanie rytmického zákona v takom bode, ktorý bol takmer nedotknuteľný: prípony -ár, -áreň sme si nevedeli predstaviť vo variantných podobách -ar, -areň. Uvedené Pravidlá túto zásadu narušili, zostali však na polceste: Skrátené varianty sa uplatnili iba po jednoduchej dĺžke (napr. dráhar, bábkar), kým po dvojhláske v predchádzajúcej slabike zostala neskrátená podoba prípon (poviedkár, mliekár aj mliekáreň). Dovolávajúc sa potrebnej zhody nového vydania KSSJ s platnými Pravidlami, autori slovníka uplatňujú zásadu Pravidiel podporiť platnosť rytmického zákona v uvedenom bode, ale sami idú ešte ďalej v tomto smere: variantné podoby -ar, -areň zavádzajú aj po dlhej slabike s dvojhláskou. Aby ich postup v takomto citlivom mieste našej kodifikácie nevyznieval ako svojvoľný, individuálny zásah, odvolávajú sa na novšie výskumy tejto problematiky, ba dovolávajú sa aj pripravovaného vydania Pravidiel. Pravda, nové vydanie Pravidiel sa samo ešte iba začalo pripravovať a niektorí členovia pravopisnej komisie vyjadrujú pocit, že v uvedenom bode autori novej verzie slovníka do istej miery pritlačili komisiu k múru (porov. o tom viacej v citovanom príspevku L. Dvonča, najmä na s. 221), pretože ťažko možno predpokladať, ba aj pripustiť, aby nové Pravidlá hýbali kodifikáciu danej otázky ešte ďalej. Aj tak je týchto veľmi výrazných kodifikačných zmien až priveľa v takom krátkom čase. Veď si pripomeňme: Ešte pred desiatimi rokmi sme písali aj hovorili (podľa 1. vydania KSSJ) dráhár, bábkár, ale aj poviedkár, mliekár (a teda ďalej aj: dráhársky, dráhárskeho..., mliekársky, mliekárskeho), od r. 1991 už dráhar, bábkar, ale poviedkár, mliekár (a teda zasa ďalej aj: dráharský, dráharského, ale iba mliekársky, mliekárskeho atď.), teraz už píšeme a hovoríme: bábkar, dráhar, ale aj poviedkar, mliekar (a teda pri derivovaní a ďalšom ohýbaní už zasa jednotne: dráharský, dráharského..., ale aj mliekarský, mliekarského...). Ak k tomu pridáme niektoré ďalšie posuny novšieho dáta, možno konštatovať, že naša kodifikácia je až priveľmi pohyblivá. Zaiste to neprispieva k pestovaniu dobrého jazykového povedomia bežných používateľov jazyka, ak sa počas jedného desaťročia, teda zhruba za ten čas, kým dieťa absolvuje základnú školskú dochádzku, viackrát zmení kodifikácia na takom citlivom a frekventovanom mieste. Ak k týmto pragmatickým okolnostiam pridáme aj niektoré teoretické problémy uvedeného kodifikačného zásahu (viaceré z nich uvádza citovaný L. Dvonč), možno tu vysloviť domnienku, že uvedená kodifikačná
strana 9
zmena nebude prijímaná s mimoriadnym súhlasom, že sa skôr stane predmetom ďalších diskusií či polemík.
Hoci pri doteraz spomínanom bode ide o najväčší posun, ktorý nové vydanie KSSJ prináša, nebudeme sa pri ňom ďalej pristavovať, ale v záujme celkovejšieho pohľadu na hodnotený slovník budeme sledovať niektoré jeho ďalšie znaky, aby sme aj bez nároku na kompletnosť a komplexnosť tohto rozboru upozornili aj na ďalšie závažné zložky celkovej charakteristiky sledovaného 3. vydania KSSJ.
Jedným z kľúčových bodov tejto charakteristiky je otázka „doplnenia a prepracovania“ samého heslára. Ide totiž o to, že kým prvé vydania KSSJ vyšli ešte pred spoločenskými zmenami z prelomu 80. a 90. rokov, tretie vydanie vychádza so zreteľným časovým odstupom od týchto zmien, a tak môže, ba vlastne musí zaznamenať tie veľké pohyby, ktoré po týchto zmenách nastali v slovnej zásobe nášho jazyka. Pýtajme sa teda priamo: Zachytáva tretie vydanie KSSJ naznačené zmeny v našom slovníku? Zachytáva ich v primeranej miere aj primeraným spôsobom? Odpoveďou na tieto otázky nech je niekoľko nasledujúcich faktov:
1. V novom vydaní KSSJ sa zachytávajú tisíce nových domácich aj prevzatých slov, z ktorých mnohé sa uplatnili v našom jazyku evidentne až po spomínaných spoločenských zmenách ako dôsledok nových reálií v bežnom živote. Spomeňme tu ilustračne aspoň niekoľko spomedzi nich, ako ich uvádzajú aj citované Doplnky...: audiokazeta, bezdomovec, odídenec, disketa, hovorca, odštátniť, predvoľba, recyklovať (len ako zaujímavosť pri tomto slove pripomeňme, že vojvodinská slovenčina uplatňovala toto slovo aj jeho deriváty už dávno pred vyjdením 1. vydania KSSJ), sponzor, zatepliť atď.
2. Nové vydanie KSSJ spracúva pri mnohých slovách, ktoré boli zachytené aj predtým, nové významy aj nové použitia, takže odraz spomínaných zmien nachádzame nielen v samom heslári slovníka, ale aj v ďalších častiach heslových statí (porov. aj 2. a 3. bod citovaných Doplnkov...).
3. Oproti prvým vydaniam slovníka vypadli najmä početné iniciálové skratky späté s predchádzajúcim spoločenským systémom aj s bývalým federatívnym usporiadaním Česko-Slovenska, ako napr. ROH, ČSAV, ČST a podobne. Keďže nové iniciálové skratky slovník nezachytáva, je aj zmena v tomto smere veľmi zreteľná.
strana 10
4. Veľmi výrečná je v sledovaných súvislostiach aj celková kvantitatívna charakteristika slovníka: Kým pri jeho 1. vydaní sa uvádza, že KSSJ obsahuje (spolu s prihniezdovanými slovami) okolo 50 000 slov, 3. vydanie v úvode spomína rozsah okolo 60 000 slov (tiež spolu so slovami, ktoré sa zachytávajú popri základných heslových slovách). Ide tu teda o dvadsaťpercentný nárast rozsahu zachytených slov a tento fakt sám dáva tušiť, že nové vydanie reaguje na viaceré výčitky adresované práve na túto stránku prvých vydaní KSSJ a zachytáva aj mnohé z takých slov, ktoré podľa kritikov, ale aj podľa skúseností bežných používateľov slovníka v KSSJ skutočne chýbali. Na druhej strane však ani pri uvedenom rozšírení heslára a počtu prihniezdovaných slov netreba zabúdať, že aj v tomto a takomto vydaní zostáva KSSJ krátkym slovníkom, a tak v ňom naozaj nemožno nájsť všetko to, čo obsahuje napr. šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka. Robiť mu výčitky v tomto smere, ako sa to viackrát ozvalo v recenziách prvého vydania aj v diskusiách okolo neho, to pokladáme jednoducho za — použime súčasný okrídlený výraz — „hlboké nedorozumenie“.
Keď k uvedeným skutočnostiam pridáme zistenie, že nové vydanie slovníka zachytáva viaceré slová z takých oblastí, ktoré sa najmä z ideologických alebo politických dôvodov v prvých vydaniach, ale rovnako aj v iných slovníkoch vypúšťali (máme tu na mysli najmä viaceré bežnejšie slová z náboženskej oblasti, ale vonkoncom nie iba tie), môžeme konštatovať, že nové vydanie KSSJ je aj pri redukovaní svojho záberu na slová z jadra slovnej zásoby a rozšírenejšie slová z jednotlivých tematických oblastí veľmi výrazným príspevkom k poznaniu a opisu slovnej zásoby súčasnej slovenčiny a teda zároveň aj badateľným prínosom do našej lexikografickej praxe aj do celej jazykovej kultúry.
Azda ešte dôležitejším bodom celkovej charakteristiky nového vydania KSSJ, než sú uvedené údaje o zachytených slovách, o ich počtoch, je konštatovanie, že ide o dielo kodifikačnej povahy. KSSJ je pre bežnú prax — aj v zmysle jazykového zákona a z neho odvodených vyhlášok — meradlom spisovnosti. Preto sa v nasledujúcich poznámkach pristavíme pri tomto rozmere rozoberaného tretieho vydania.
KSSJ je slovníkom spisovnej lexiky — heslami sú takmer výlučne iba spisovné slová. Nespisovné slová sa uvádzajú iným typom písma, pričom sa hneď pri nich uvádza ich spisovný náprotivok, resp. sa naň aspoň upo-
strana 11
zorňuje. Nespisovných slov nie je v slovníku veľa — nezachytávajú sa v ňom úzko slangové alebo zasa úzko dialektové prostriedky, zachytené sú iba známejšie slová z jednotlivých nespisovných foriem jazyka, ktoré sa dostali do širšieho používania. Aj pri uvedenom ohraničení sa nespisovné slová v KSSJ zreteľne diferencujú, takže aj spôsobov ich zachytenia je tu viacej. Keďže ide o veľmi dôležitú stránku celého diela, venujme sa týmto kategóriám slov trochu pozornejšie.
Prvú skupinu zachytených nespisovných slov tvoria také slová, ktoré sa hodnotia jednoducho ako nesprávne. V slovníku sa zachytávajú na rozdiel od polotučne vysádzaných slov spisovnej platnosti obyčajným typom písma. Ide tu však až o dve podskupiny slov. Prvou sú slová cudzieho pôvodu, ktoré sa síce do spisovnej slovenčiny už dostali, ale nastala pri nich adaptácia písania. Tak napr. slovo dealer je vytlačené obyčajným typom, za ním nasleduje šípka a po nej polotučne (teda tak ako ostatné spisovné slová) vytlačená podoba díler. To pre používateľa teda znamená, že táto lexéma sa prijíma ako spisovná, za nesprávne sa však už pokladá jej pôvodné písanie. Zostavovatelia sú si vedomí, že tento proces zdomácňovania neprebehol pri všetkých prevzatiach rovnako, a tak napr. popri adaptovanej podobe slova samit sa ako náležitá uvádza aj pôvodná podoba summit (obidve podoby sú vytlačené polotučne, teda ako spisovné podoby danej lexémy). Pri dynamike naznačeného procesu možno o niektorých konkrétnych jednotlivostiach tohto typu diskutovať.
Druhou podskupinou nesprávnych slov sú slová, ktoré sa neprijímajú ako spisovné lexémy. Ide o prípady typu čípok (správne čapík), dopis (správne list), dotaz (správne otázka), kojenec (správne dojča), krecht (správne hrobľa), užitý (1.správne aplikovaný, 2. správne úžitkový), vada (správne chyba, kaz, nedostatok) atď. Sú to všetko slová, pri ktorých podrobnejšie predchádzajúce rozbory ukázali a zväčša aj dokázali, že máme do činenia napr. s nepotrebným prevzatím (najčastejšie z blízkej češtiny). Už v rozbore prvého vydania tohto slovníka sme ukázali (Mlacek, 1988), že autori KSSJ pristupovali k vydeľovaniu slov tohto typu s náležitou opatrnosťou, pričom vo viacerých konkrétnych prípadoch oproti predchádzajúcim diskusiám jednoznačne podporili zaradenie jednotlivých slov smerom k spisovnosti (išlo o slová typu perník, ľadvina, zips, šrauba, šanovať, vždycky a pod.).
strana 12
Špecifickým prípadom na osi spisovnosť — nespisovnosť sú v slovníku tie nemnohé slová, ktoré sa nehodnotia ako nespisovné, ale zároveň sa nepokladajú za najvhodnejšie prostriedky. Tieto slová sa tu teda pokladajú za spisovné (vytlačené sú polotučne), ale po charakteristike „vhodnejšie“ sa k nim pridáva synonymum, ktoré sa viac odporúča pre dobrú jazykovú prax. Napr. chátrať vhodnejšie rozpadávať sa, pustnúť; chovanie vhodnejšie správanie; chovať sa vhodnejšie správať sa atď.
Ďalšia skupina nespisovných slov, totiž slangové slová, je v KSSJ zastúpená iba sporadicky. Výber týchto prostriedkov zodpovedá celkovým zásadám výberu slov v tomto slovníku: úzko skupinové, veľmi špecifické výrazy sa v ňom nezachytávajú, a tak slovník obsahuje iba také slangové slová, ktoré sú v bežnej reči častejšie alebo ktoré naznačujú tendenciu prekračovať hranice tej komunikačnej sféry, v ktorej vznikli.
V súlade s uvedenými zásadami v tomto vydaní KSSJ nachádzame jednak slová so štylistickou charakteristikou „slang.“ a jednak slová, pri ktorých sa bližšie určuje sféra ich vzniku a bežnejšieho uplatňovania. A tak napr. pri slovách bonzovať, diskdžokej, dozorovať, dressing, gavalec a pod. je iba charakteristika „slang.“, kým zasa pri ďalších slovách sa táto charakteristika bližšie špecifikuje, napr.: boom — publ. slang., broker — fin. slang., databanka, databáza — inform. slang.
O zaradení najmä niektorých slov cudzieho pôvodu medzi slangové výrazy možno viesť ďalšie diskusie. Tohto problému sa dotkneme pri charakteristike ďalšej skupiny nespisovných slov, a to pri subštandardných slovách. Na tomto mieste zaznamenajme, že adekvátnej sémantizácii a tým aj zaradeniu nepomáha isté zjednodušenie, ktoré sa práve v súvislosti s niektorými slangovými slovami objavilo. Dosť ťažko možno prijať napríklad formuláciu, že slangovému diskdžokej zodpovedá spisovné diskotekár. Slovo diskotekár má totiž oveľa širšiu významovú platnosť, môže byť pomenovaním majiteľa, organizátora aj návštevníka diskoték a môže byť aj synonymom slova diskdžokej. Skutočná situácia je tu teda zložitejšia, ako ju zachytáva príslušné heslo v novom vydaní KSSJ, a tak sa následne problematizuje aj zaradenie slova diskdžokej až medzi slangové slová.
Autori KSSJ už pri jeho prvom vydaní vykonali veľký kus práce pri vymedzovaní ďalšej kategórie nespisovných slov, totiž pri určovaní tzv. subštandardných slov, pri určovaní ich vlastností, pri ich odlišovaní od
strana 13
iných nespisovných slov, ako aj pri ich typológii. Lexikografické spracovanie týchto slov v KSSJ prináša produktívne rozvitie pôvodnej, vo viacerých bodoch skôr tušenej, predpokladanej ako presne definovanej Horeckého predstavy o tejto kategórii slov aj o celej subštandardnej podobe jazyka, prináša teda ďalšiu možnosť či ďalšie možnosti jemnejšieho, diferencovanejšieho opisu nespisovnej lexiky. Toto rámcové konštatovanie platilo už o 1. vydaní KSSJ a možno ho zopakovať aj pri charakteristike rozoberaného 3. vydania. Na druhej strane však treba zaznamenať aj to, čo sa viackrát vyslovilo pri rozličných príležitostiach (napr. v Budmericiach na vedeckej konferencii o jazykovej kultúre — porov. viaceré formulácie zo zborníka Spisovná slovenčina a jazyková kultúra, 1995), že sa totiž kategória subštandardných slov i celej subštandardnej formy až príliš predimenzovala, že sa značka „subšt.“ — ako sa obrazne vyslovili viacerí diskutéri na uvedenom podujatí aj v citovanom zborníku — stala akýmsi smetným košom, do ktorého sa zhodilo všetko to, pri čom boli problémy so zaraďovaním do iných kategórií a k iným štylistickým či ďalším kvalifikátorom. Bez toho, aby sme na tomto mieste a v takomto texte chceli nejako zásadne riešiť naznačený problém v celej jeho komplexnosti (naše postoje k tejto kategórii slov vychádzajú z ich chápania v KSSJ, ktoré najexplicitnejšie vyjadrila M. Pisárčiková — 1988), pristavíme sa malými poznámkami aspoň pri istých okruhoch tejto problematiky či pri istých typoch slov zaradených v rozoberanom vydaní KSSJ medzi subštandardné slová.
Hneď na začiatku týchto poznámok treba vysloviť súhlas so základným vymedzovacím znakom subštandardných slov, ako ho aj v tomto vydaní formulujú autori, keď v úvodných statiach (s. 30) píšu, že za subštandardné sa pokladajú slová, pri ktorých sa „zreteľne uvedomuje nedostatok spisovnosti“. Tento poznávací znak sám stačí na ich odlíšenie aj od spisovných slov, ale zároveň aj od iných druhov slov nespisovnej povahy (pri nich sa tento znak spája s ďalšími, predovšetkým s ich limitovaním na skupinovú alebo zemepisne ohraničenú komunikačnú sféru). Otázkou tu však ostáva, či tu vždy ide o „zámerné odlíšenie sa od spisovnej normy“, ako predpokladajú autori niekoľko riadkov predtým. Veľkým prínosom autorov je aj to, že tu zreteľne artikulovali predstavu o tom, v čom sa môže prejavovať spomenutý nedostatok spisovnosti. Sami vymenúvajú až tri okolnosti, ktoré podmieňujú zaradenie istých slov do tejto kategórie. Každá z nich
strana 14
sama osebe umožňuje charakterizovať isté slovo ako subštandardné, každá z nich však vyvoláva aj niektoré ďalšie otázky. Okrem toho pripomeňme, že spomenuté okolnosti sa neprejavujú iba jednotlivo, izolovane, ale aj vo vzájomnej prepojenosti. Pristavíme sa aspoň pri niektorých problémoch, ktoré v súvislosti s uvedenými okolnosťami vystupujú do popredia.
Azda najzreteľnejšie sa vymedzuje aj podľa autorov ten typ subštandardných slov, ktoré sa do tejto kategórie slov začleňujú pre svoju blízkosť k slangom. Nazdávame sa, že práve z tohto zdroja sa azda najbežnejšie a hádam aj najproduktívnejšie napĺňa aj bude napĺňať celá množina slov patriacich medzi subštandardné prostriedky. Na posun medzi subštandardné slová v tomto prípade vlastne stačí fakt, že dané slovo prekročí hranice tej komunikačnej sféry, v ktorej vzniklo, a stane sa bežnejšie známym. Okrem toho práve pri týchto slovách možno zaznamenať skutočnosť, že popri ich blízkosti so sférou slangov sa pri mnohých z nich prejavuje aj ďalšia spomedzi spomínaných okolností, totiž štruktúrne príčiny, fakt, že mnohé z nich sa vyznačujú — ružičkovskými kritériami spisovnosti povedané — neústrojnosťou. Špecifickým prepojením uvedených okolností sa potom dosahuje, že také slová, ako profík, pracháč, osobák, sa naozaj celkom zreteľne vyčleňujú ako typické príklady slov tohto druhu. Zároveň však treba zaznamenať, že prepojenie uvedených okolností nie je pri každom slove daného typu rovnaké, a tak neprekvapuje, že paradigma tu neplatí dôsledne, že aj pri slovách takéhoto typu sa ukazujú aj zreteľné rozdiely. Preto autori niektoré takéto slová zaraďujú do iných kategórií, pričom niektoré konkrétne riešenia vyvolávajú isté otázky. Je medzi uvedenými slovami, ktoré sme uviedli ako typické prípady subštandardných slov, a napr. slovami gestapák, eštebák taký výrazný rozdiel, že kým prvé sa jednoznačne charakterizujú ako subštandardné (a teda nespisovné), slovo gestapák sa môže označiť ako hovorové pejoratívne a eštebák ako hovorové (a teda spisovné)? Ako vidieť, otázniky sú aj pri vymedzovaní tej skupiny subštandardných slov, ktorú sme na začiatku tohto odseku charakterizovali ako najzreteľnejšiu. Prejdime však k ďalším typom subštandardných slov.
Ak sme zistili, že hranica subštandardných slov sa veľmi ťažko zisťuje pri type, ktorý sme označili ako azda najzreteľnejší, potom logicky vyplýva, že ešte náročnejšie bude ich vymedzovanie pri ďalších dvoch druhoch, ktoré sa práve v KSSJ spomínajú osobitne.
strana 15
Prvým spomedzi nich je typ, pri ktorom sa subštandardnosť zakladá na vysokej miere expresivity. Kde je hranica „vysokej miery expresivity“ ktorá sa spomína ako určovací znak? A ďalej: Každé výrazne, silno expresívne slovo treba pokladať za subštandardné? Ak napr. pri expresívnom slove okále umocníme túto vlastnosť a utvoríme slovo okáliská, bude toto ďalšie slovo už subštandardné? Nazdávame sa, že nie. Aj spisovný jazyk potrebuje silnú, ba aj veľmi silnú expresívnosť. Bez nej by nemohol plniť všetky tie funkcie, na ktoré je určený. Zdá sa, že predpokladom zaradenia týchto expresívnych slov k subštandardným je nielen vysoká miera ich expresívnosti, ale aj jej špecifická orientácia smerom k pejoratívnosti až hrubosti. Všimnime si z tohto hľadiska jeden špecifický typ slov, a to slová odvodené formantom -ina od mien zvierat a slúžiace v prenesenom význame ako synonymá najmä pre názov „hlúposť, príp. veľká hlúposť“. Ide teda o slová: kravina, konina, volovina (vidíme, že v tomto prípade je odvodzovanie trochu odlišné), somarina a psina.
S výnimkou práve posledného slova psina, ktoré sa označuje ako hovorové expresívne, všetky ostatné sa v KSSJ charakterizujú ako subštandardné. Pripomeňme, že slovo psina sa aj sémanticky odlišuje od ostatných uvedených slov: jeho prenesený význam sa vykladá synonymami zábava, žart. Ak sa pristavíme pri ostatných, môžeme pri nich zistiť zreteľný rozdiel, aj pokiaľ ide o mieru expresivity, aj pokiaľ ide o jej zameranie. Slová kravina a konina sú v danom význame citeľne expresívnejšie než napr. slová somarina a volovina a aj usmernenie expresivity je pri nich dosť odlišné od jej povahy pri posledných dvoch slovách: Kým slová somarina a volovina sú citeľne menej expresívne i menej zhoršujúce (niekedy môžu naznačovať až žartovnosť, napr. deti často robia somariny, somarinky), zatiaľ slová kravina a konina sú naozaj tým krajným prípadom v uvedenom rade.
Opierajúc sa viac iba o vlastnú prax a o prejavy, s ktorými sa stretáme v bežnom úze, nie teda o nejaký dôsledný a dôkladný rozbor širšieho materiálu, nazdávame sa, že k uvedenej skupine bolo treba pri jej spracovaní pristupovať diferencovanejšie. Domnievame sa, že skutočnými subštandardnými slovami sú z nej iba slová kravina a konina, kým ďalšie (somarina, volovina) sa blížia skôr k hovorovým expresívnym pomenovaniam. Ak toto zistenie platí, potom slovo somarina netreba „pospisovňovať“ na
strana 16
somárčina (s touto podobou sa už dnes bežne nestretneme, ak sa chceme priamo vyhnúť podobe somarina, somariny, potom je tu skôr naporúdzi slovo somárstvo, somárstva, ktoré sa aj v novom vydaní ako prihniezdované slovo uvádza bez akejkoľvek charakteristiky). Rovnako neživé sa nám zdá v prenesenom význame aj slovo hovädzina. V praxi je živé iba slovo hovadina, ktoré však už ide za hranice subštandardu a patrí skôr do slangu, resp. do krajového variantu subštandardu (a preto sa v KSSJ celkom logicky ani nezachytáva).
Pri pohľade na jednu skupinu slov spracovaných v KSSJ medzi subštandardnými slovami nám nešlo o účelové vychytenie nejakých nedôsledností autorov (ostatne, ide tu viacej o riešenia, ktoré vyvolávajú diskusiu, nie o riešenia nedôsledné). Skôr sme chceli upozorniť na to, že sama „vysoká miera expresivity“ je dosť vágnym kritériom na to, aby sme podľa neho mohli spoľahlivo odlíšiť subštandardné (a teda nespisovné) slová od expresívnych, ale ešte spisovných slov. Určovanie tejto hranice si bude zaiste vyžadovať ďalší špecifický výskum.
Rovnako otvorená je aj problematika tretej skupiny subštandardných slov, ktoré sa podľa autorov vyznačujú tým, že ide o „prvky neprijímané zo štruktúrnych príčin“, pričom sa ešte dodáva, že tu ide najmä o prvky z cudzích jazykov. Azda netreba nejako osobitne dokazovať, že takýmito nespisovnými, konkrétne subštandardnými slovami sú napr. slová dopo, dovi alebo kamoš, že sem patria slová s typickými inojazyčnými (najmä českými) slovotvornými postupmi, napr. šepkanda, fandiť, hmoždinka, chudokrvný (ale rovnako sa to týka aj slov prevzatých z iných jazykov, pri ktorých sa uplatňujú odlišné zákonitosti, ako platia v našom jazyku, teda napr. z nemčiny štamgast, gastarbeiter, fusak), že sem patria niektoré ďalšie nepotrebné prevzatia z cudzích jazykov (krb, blbý, kecať) a pod.
Otázka vymedzovania takýchto subštandardných slov sa znovu vynorí, keď v istom prípade nejde ani o jednu z uvedených okolností, ba keď sa ukáže, že s príslušným slovom porovnateľné iné slovo sa hodnotí ináč, napr. ako hovorové alebo expresívne (a teda ešte spisovné) slovo. Niekoľko konkrétnych prípadov: Prečo sa napr. pokladá slovo krágľovať za subštandardné, keď napr. krachovať je označené ako hovorové? Prečo je slovo čurbes subštandardné a bengál hovorové? Prečo je slovo bakšiš slovom subštandardným a slovo foršus hodnotíme ako hovorové expresívne? Prečo
strana 17
sa slovo cimra pokladá za subštandardné a slovo cverna za hovorové? Prečo je slovo kumbál subštandardné, ale slová krám, kamrlík hovorové? Prečo sú biznis alebo boss subštandardné a takmer rovnako nové slovo hit hovorové?
Takýchto „prečo?“ by sa dalo uvádzať pomerne mnoho. Ich rad nebudeme rozširovať, pretože sa nazdávame, že aj tento neveľký počet príkladov zreteľne signalizuje, že aj pri tomto druhu subštandardných slov je určovanie ich hranice s inými kategóriami slov stále živou a otvorenou otázkou. V každom prípade sa však nazdávame, že pri viacerých slovách z iných jazykov nastalo ich zaradením medzi subštandardné slová akési krátke spojenie. Vieme, že prenikanie anglicizmov, ba skôr amerikanizmov nielen nás, ale aj mnohých bádateľov aj bežných používateľov iných jazykov niekedy až dráždi, ale aj tak v tom nevidíme dostatočný dôvod na to, aby sa prevzaté slovo, za ktoré sa pri jeho komunikačnej potrebnosti ešte len hľadá ako-tak vyhovujúci ekvivalent, hneď označilo ako subštandardné, ako sa to stalo napríklad so slovami imidž, workshop a s ďalšími. Cudzie slová, pokiaľ nešlo o evidentné expresíva, sa podľa lexikologických tradícií v prijímajúcom jazyku pokladali skôr za knižný prostriedok.
Napriek viacerým otázkam, ba aj nesúhlasu so zaradením istých konkrétnych slov medzi subštandardné ostávame pri konštatovaní, ktoré sme vyslovili na začiatku poznámok o vymedzovaní a spracovaní subštandardných slov v novom vydaní KSSJ, že totiž patrí k zásluhám tohto diela, že sa táto kategória v porovnaní s predchádzajúcimi prácami predsa značne objektivizovala, že sa jej špecifikácia prehĺbila, a tak sa aj celý opis nespisovných slov (ale tým aspoň nepriamo aj opis spisovnej lexiky) stal pružnejším, fundovanejším aj dôveryhodnejším. Užitočná je v súvislosti so subštandardnými slovami aj taká technická drobnosť, ako je vytlačenie týchto slov obyčajným typom písma, čím sa tiež u bežného používateľa podporuje vedomie, že ide o jednu z kategógií nespisovných slov. Aj túto zmenu oproti 1. vydaniu treba osobitne privítať.
Kodifikačná funkcia takéhoto slovníka sa vonkoncom nekončí vyznačením nespisovných slov alebo významov slov. Neodmysliteľným pokračovaním, rozvitím rozlišovania spisovných a nespisovných slov je určovanie štylistických kvalít jednotlivých slov a významov, ba aj použití slov. Aj tu ide v pravom zmysle slova o kodifikačnú prácu. KSSJ tu už vo svojom
strana 18
prvom vydaní znamenal veľký krok dopredu v našej lexikografickej praxi a jeho 3. vydanie tiež neostalo na tom istom mieste, ale prináša mnohé spresnenia aj posuny pri charakterizovaní jednotlivých slov. Hoci zostavovatelia zdôrazňujú myšlienku, že štylistickú charakteristiku slovník nepodáva pri všetkých slovách (autori ju nepokladajú za potrebnú najmä pri slovách z jadra slovnej zásoby, ako ani v prípadoch, keď je istá štýlová príslušnosť slova, napríklad hovorovosť, menej výrazná), tých slov, pri ktorých sa nejaká charakteristika pokladá za potrebnú, je však v novom vydaní KSSJ väčšina.
Napriek tomu, že zostavovatelia hodnoteného vydania KSSJ pokračujú v najlepších tradíciách našej lexikografie a veľmi jemne rozlišujú prípady, pri ktorých vystačia s jednoduchou charakteristikou (napr. kovbojka — hovor., hlesnúť — kniž. a pod.), ďalej prípady, v ktorých je potrebné túto základnú charakteristiku v nejakom smere špecifikovať alebo limitovať (napr. bifľovať sa — hovor. expr., buzerovať — hovor. hrub.), a napokon aj prípady, keď sa pripúšťa dvojaká charakteristika, ktorá platí alternatívne (napr. krčma — hovor. alebo expr.), napriek všetkému uvedenému, ako aj napriek tomu, že autori na mnohých miestach jemne diferencujú štylistické rozdiely pri jednotlivých významoch, ba až pri jednotlivých použitiach, teda aj napriek tomuto všetkému vyvoláva aj tento rozmer kodifikačného poslania KSSJ viaceré otázky. Aj tu sa výberovo pristavíme aspoň pri niektorých takýchto citlivých miestach.
Na prvom mieste treba vyzdvihnúť tú skutočnosť, že zostavovatelia 3. vydania KSSJ mnohé nové slová do slovníka nielen aktuálne zaradili, ale väčšinu z nich — najmä tie, pri ktorých vznikali alebo mohli vznikať pochybnosti o ich spisovnosti — aj štylisticky charakterizovali a tým celkom evidentne prispeli k pestovaniu jazykového povedomia používateľov, čo zasa zreteľne pôsobí na úroveň jazykovej praxe. Napríklad zaradenie takých frekventovaných neologizmov, ako sú slová akciovka, cestovka, elpéčko, eseročka, kopírovačka, koronárka, karimatka, medzi hovorové slová umožnilo predísť v jazykovej praxi nejednému problému.
Ak sme sa už pri opise spracovania subštandardných slov dotkli problematiky ich odlišovania od mnohých hovorových a expresívnych slov, rovnakým problémom je aj určovanie hranice hovorových a expresívnych
strana 19
slov, ako aj hranice medzi slovami, ktoré sa v KSSJ charakterizujú ako hovorové, a slovami, ktoré aj pri zreteľnej blízkosti s nimi nemajú pri sebe nijakú charakteristiku. Je napríklad evidentné, že medzi slovami, ako sú na jednej strane napr. hmlovka, krstňa, jednotkár, jednotriedka, karimatka, kombinačka, automobilka, bytovka atď., a na druhej strane zasa napr. boľačka, búračka, jednačka, kečka, kondička atď., ktoré sa všetky označujú ako hovorové, sú dosť veľké rozdiely: pri slovách z prvej skupiny je ich hovorovosť oveľa menej výrazná ako pri slovách druhej uvedenej skupiny. Viaceré slová z druhej skupiny by bolo možné hodnotiť skôr ako už expresívne.
Rovnaký problém sa však vyskytuje aj pri určovaní „dolnej hranice“ hovorovosti, teda pri slovách, ktorých hovorovosť je menej výrazná, ale v slovníku sa už predsa vyznačuje, a na druhej strane pri slovách, ktoré sú predchádzajúcej skupine veľmi blízke, ale nemajú pri sebe nijakú štylistickú charakteristiku. Trochu napr. prekvapuje, že na rozdiel od slov typu kompár, koničkár, kávičkár alebo spomínaný jednotkár, ktoré sa všetky označujú ako hovorové, slovo kasár — podľa nás oveľa príznakovejšie ako hociktoré z uvedených slov — nemá nijaké štylistické ohraničenie. Rovnako prekvapuje, že bez akejkoľvek štylistickej charakteristiky sa uvádzajú napr. slová belko, beláň, beluš, belák a viaceré im podobné.
Práve v súvislosti s týmito charakteristikami slov sa vynára ešte jeden okruh problémov. Ide konkrétne o také charakteristiky, ktoré poukazujú na oblasť, sféru komunikácie, v ktorej sa isté slovo, resp. istý význam nejakého slova vyskytuje. Ako ukazuje aj súpis skratiek na začiatku slovníka, vo väčšine prípadov sa takto charakterizujú odborné výrazy čiže termíny z danej oblasti. Napr. značka „chem.“ signalizuje, že ide o nejaký bežnejší termín zo sféry chémie (úzko špecifické termíny sa v sledovanom vydaní KSSJ nespracúvajú). V KSSJ však nachádzame aj dosť početné prípady, ktoré majú pri sebe charakteristiku tohto druhu, ale sotva ich možno zaradiť medzi odborné názvy. Najčastejšie badáme takýto posun pri značke „šport.“ Ak sa napr. pri slovách kros, krošček uvedie iba charakteristika „šport.“ sotva ich možno pokladať za odborné názvy. Ale ak je to tak — a prikláňame sa k názoru, že je to tak —, potom logicky vzniká ďalšia otázka: Kam patria tieto slová z hľadiska svojej štýlovej príslušnosti? Odkiaľ sa čitateľ dozvie, či má tieto slová pokladať napr. za hovorové alebo expresívne?
strana 20
Pre sledovanie spomínaného kodifikačného poslania KSSJ je dôležitá ešte jedna stránka charakteristiky zachytených slov, a to sledovanie platnosti slova (alebo významu slova) na časovej osi. Zostavovatelia 3. vydania KSSJ venovali tejto zložke svojho spracovania slov veľkú pozornosť, pričom sa najmä ich zásluhou rozšíril, a teda aj zjemnil a prehĺbil register kvalifikátorov slova z uvedeného aspektu. Veď si len pripomeňme, že v sledovanom vydaní sa isté slová (aj významy, resp. použitia) hodnotia ako staršie (značka star.), iné zasa ako zastarané (zastar.), zastarávajúce (zastaráv.), archaické (arch.), ako historizmy (hist.) alebo sa nejakým opisom (napr. v min.) tiež odkazuje na ich ústup z bežnej slovnej zásoby. Treba tu zaznamenať, že autori sledovaného vydania mnohé zaradenia slov na tejto osi prehodnocovali, aktualizovali, a tak sa im naozaj vo väčšine prípadov podarilo zachytiť azda najaktuálnejší stav v časovom hodnotení slov. Hoci naše poznámky o 3. vydaní KSSJ prekračujú svojím rozsahom bežné dimenzie takýchto rozborov, nemohli sme sa v nich dotknúť všetkého, čím je nový slovník pozoruhodný. Sústredili sme sa v nich iba na isté okruhy problémov, ktoré celkom zreteľne súvisia s kodifikačnou platnosťou slovníka. Ak ku všetkému uvedenému aspoň zaznamenáme, že nové vydanie KSSJ dosť výrazne posúva kodifikáciu aj v pravopise, aj vo výslovnosti a ohýbaní slov, a to tak, že uprednostňuje, ba zdôrazňuje tie tendencie, ktoré sa v uvedených oblastiach ukazujú ako rozhodujúce pre dynamiku súčasnej slovenčiny, potom môžeme náš príspevok uzatvárať konštatovaním, že rozoberané nové vydanie KSSJ je výrazným edičným činom tak z hľadiska jazykovej praxe na Slovensku, ako aj z hľadiska vedeckého opisu podstatnej časti slovnej zásoby nášho jazyka aj viacerých ďalších zložiek súčasnej slovenčiny.
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Najnovšie zmeny v oblasti rytmického krátenia v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 62, 1997, s. 218 — 226.
HORECKÝ, J.: Východiská k teórii spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 13 — 22.
Krátky slovník slovenského jazyka. Tretie, doplnené a prepracované vydanie pripravili J. Kačala, M. Pisárčiková a M. Považaj. Bratislava, Veda 1997. 944 s.
strana 21
MLACEK, J.: Normatívny slovník spisovnej slovenčiny. Nový život (Juhoslávia), 40, 1988, s. 15 3— 160.
PISÁRČIKOVÁ, M.: Miesto subštandardných slov v slovnej zásobe. Slovenská reč, 53, 1988, s. 140 — 151.
Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Materiály z konferencie konanej v Budmericich 27. — 29. októbra 1994. Red. M. Považaj. Bratislava, Veda 1995. 198 s.
NADKA NIKOLOVOVÁ
Myšlienka jazykovej kultúry vznikla v Bulharsku v 20. rokoch 19. storočia a rozvíjala sa paralelne s vytváraním novobulharského spisovného jazyka. Obsah pojmu sa, samozrejme, postupne obohacoval a rozvíjal. Na začiatku 19. storočia sa sústreďoval na predstavu „čistého bulharského jazyka“, t. j. jazyka, v ktorom sa grécke a turecké lexikálne prvky obmedzujú na minimum. Táto predstava je prirodzeným dôsledkom boja bulharského národa za nezávislosť. Takmer všetci autori písomných textov z dvadsiatych až päťdesiatych rokov znovu začínajú používať pozabudnuté staré bulharské slová, ktoré pochádzajú z dialektov alebo z cirkevnoslovanského jazyka (nie náhodou stotožňovaného so starobulharským) a ktorými nahrádzajú často používané turecké alebo grécke slová, nezriedka umiestnené v zátvorkách hneď po bulharskom výraze, prípadne vysvetľované v osobitných „slovníkoch“ na konci textu alebo pod čiarou. Najzaujímavejšie sú však nie vždy vydarené pokusy literátov — puristov, ktorí tvoria stovky nových slov podľa vzoru všeobecne používanej lexiky.
Postupne sa rozsah pojmu jazykovej kultúry začal rozširovať. Zo súčasti hnutia za zachovanie bulharského národa a jazyka sa mení na znak „učenosti“ a vysokej vzdelanosti. Do popredia sa dostávajú pravopis a gramatické pravidlá. Ak prijmeme metaforu, že gramatika a pravopis sú rúchom jazyka, tak potom starostlivosť o spisovný jazyk a o výber jedného z mno-
strana 22
hých jazykových variantov za spisovnú normu bol obsahom pojmu jazyková kultúra najmä do oslobodenia Bulharska v roku 1878, ale aj neskôr, do konca storočia. V slovanskej jazykovede je známe, že v priebehu niekoľkých storočí bulharský jazyk prechádza dosť dramatickou premenou, v dôsledku ktorej sa transformuje na analytický typ jazyka. Táto premena sa značne premieta i do tradičnej spisovnej normy, ktorá sa už v tom čase pociťuje ako archaická. Jej aktualizácia si vyžiadala účasť niekoľkých generácií bulharských literátov zo všetkých troch základných bulharských oblastí — Mizija, Trákija a Macedónia, všetkej bulharskej inteligencie. Týmto spôsobom sa do 80. rokov minulého storočia definitívne sformoval novobulharský spisovný jazyk, kodifikovaný v desiatkach gramatík bulharského jazyka. Inými slovami, druhá etapa hnutia za jazykovú kultúru hlboko zasiahla formovanie súčasnej bulharskej gramatickej, slovotvornej a lexikálnej normy.
Tretia, súčasná etapa existencie jazykovej kultúry v Bulharsku je už zviazaná nielen s normou jazyka, ale aj s normou reči. Logicky sa začína v čase utvárania tretieho bulharského štátu, ktorý sa výnimočne stará o spisovný jazyk. Sofijská univerzita, založená v roku 1888, a prvé generácie bulharských jazykovedcov (M. Drinov, I. Šišmanov, L. Miletič, J. Ivanov, A. Teodorov-Balan, S. Mladenov a iní) vytvárajú aj solídnu teoretickú definíciu pojmu jazyková kultúra. Tento pojem obsahuje rôzne komponenty, ktorými vyhovuje celému radu požiadaviek kladených na jazykovú kultúru. Dlhé roky — do 40. rokov 20. storočia — bola jazyková kultúra (nielen v Bulharsku) takmer úplne spojená s písomnou normou. Preto sa na prvý plán dostala požiadavka ovládania pravopisu, jasnej a logickej organizácie písomného textu, dobrej informovanosti o stavbe jazyka, ktorá ovplyvňuje gramatickú stavbu reči. Tieto súčasti jazykovej kultúry sa v podstate stali základom školskej výučby bulharského jazyka. Postulované boli ešte v úvode prvej gramatiky novobulharského jazyka, ktorú vydal v roku 1835 otec bulharského svetského vzdelania kňaz Neofit Rilský. Uvedené dôležité momenty v chápaní jazykovej kultúry sa do veľkej miery brali do úvahy aj pri kodifikovaní prvého oficiálneho novobulharského pravopisu v roku 1899. Nový pravopis, reformovaný niekoľkokrát smerom k širšej demokratizácii, sa v zásade používa dodnes.
Druhá dôležitá súčasť jazykovej kultúry sa vzťahuje na poznanie a obratné využívanie lexiky bulharského jazyka, synonymie a jej možnos-
strana 23
tí. Osobitne dôležitý sa ukázal kompetentný prístup k čistote slovnej zásoby a k nespisovným lexikálnym prvkom. Tento problém má dlhú históriu. V teórii spisovných jazykov je známe, že inojazyčná lexika predstavovala nebezpečenstvo pre spisovný jazyk, ktorý bol v ohrození. Dlhé storočia bol bulharský jazyk vo vážnom ohrození — pokusy o asimiláciu zo strany gréckej vzdelanosti a cirkvi boli v období transformácie zo syntetizmu na analytizmus dosť agresívne. Preto sa stovky bulharských literátov, učiteľov, novinárov, básnikov a spisovateľov, verejných činiteľov a intelektuálov vždy viac alebo menej prikláňali k purizmu. Na druhej strane však europeizácia v spoločenskej, vedeckej, ekonomickej a kultúrnej sfére bola nevyhnutná a priniesla so sebou značný fond medzinárodnej kultúrnej lexiky. Súčasný bulharský spisovný jazyk už dávno zavŕšil etapu svojho formovania, viac ako jedno storočie je už dobre sformovaný a v súčasnosti sa iba ďalej vyvíja a obohacuje. To úplne prirodzene predpokladá tolerantný vzťah k cudzojazyčnej lexike, samozrejme, v rozumných hraniciach.
Ortoepia ako vedome dodržiavaná normatívnosť sa v posledných dvoch storočiach rozvoja bulharského spisovného jazyka neprijíma ľahko. Ukazuje sa, že sama veda o bulharskom jazyku musela prejsť dlhú cestu, kým sa problémy hovorenej podoby spisovnej reči a ortoepie pochopili, hoci v princípe bol vzťah medzi písanou a hovorenou podobou reči jasný. Základom dlhých sporov o pravopis počas národného obrodenia bol práve tento vzťah. Prvou zovšeobecňujúcou prácou, ktorá sa týka otázok hovorenej podoby spisovnej bulharčiny, je doktorská dizertácia prof. S. Stojkova, ktorá vyšla v roku 1942 pod názvom Balgarski knižoven izgovor. Opitno izsledvane. Postupne v odborných prácach, slovníkoch a gramatikách nadobúdajú problémy ortoepie stále dôležitejší a aktuálnejší rozmer. Konečná kodifikácia bulharskej ortoepie sa zavŕšila vydaním knihy Balgarski pravogovoren rečnik v roku 1977. I v súčasnosti platí pravidlo, že vzdelaného človeka možno spoznať podľa výslovnosti. Dobrá výslovnosť však v sebe zahŕňa nielen zreteľnú artikuláciu a dobré ovládanie ortoepie, ale i jasnú a logickú stavbu hovorených prejavov.
Hovorené prejavy majú rozmanitý účel a rôzne ciele. To predpokladá dobré vedomosti o štýlovej diferenciácii a vhodné používanie jazykových prostriedkov v súlade so situáciou a podmienkami, v ktorých sa komunikácia uskutočňuje. Dobre zvolený register svedčí o bohatých rečových skú-
strana 24
senostiach. Z toho vyplýva, že vhodné používanie dokonca i žargónu vyžaduje vysokú jazykovú kultúru, ktorá je nevyhnutnou súčasťou všeobecnej kultúrnosti človeka.
Starostlivosť o jazykovú kultúru má dnes v Bulharsku pyramídovú štruktúru (ako vo väčšine európskych štátov). Priamy vzťah k nej má bulharské školstvo. Napríklad v humanitných gymnáziách sa vyučuje ako osobitný predmet; špeciálna disciplína je i v plánoch filologických, pedagogických a historických odborov na univerzitách. Ale najväčšiu zodpovednosť za starostlivosť o jazykovú kultúru majú odborníci Bulharskej akadémie vied a bulharských univerzít. Sú jej venované knihy troch edícií, z ktorých prvá je inšpirovaná publikáciami jedného z najväčších milovníkov jazykovej kultúry prof. L. Andrejčina Ezikovi trevogi a Na ezikov post vydanými v 60. rokoch. Existuje mnoho kníh príručného i teoretického charakteru o jazykovej kultúre, rubriky v časopise Inštitútu bulharského jazyka pri BAV Balgarski ezik a v iných časopisoch (napr. Rodna reč alebo Ezik i literatura), v rozličných novinách a popularizačných časopisoch, v masmédiách. To prezrádza snahu o popularizáciu jazykovej kultúry, svedčí o serióznych zámeroch bulharských jazykovedcov dosiahnuť, aby sa jazyková kultúra stala majetkom celého národa.
(Preložila Martina Čeripková)
FRANTIŠEK SRNKA
V príspevku O odbornom názvosloví z poľnohospodárskej techniky (Kultúra slova, 31, 1997, s. 210 — 214) sme pozornosť venovali niektorým termínom z tejto oblasti. V tomto príspevku chceme vyjadriť názor na používanie niektorých odborných výrazov z mechanizácie sejby a hnojenia.
V niektorých prospektoch a v informačných materiáloch a potom aj v hovorenej reči, sa na pomenovanie stroja na rozhadzovanie hnojív alebo
strana 25
maštaľného hnoja často používa výraz rozmetadlo. S týmto pomenovaním stroja na rozhadzovanie hnojív nemožno súhlasiť bez výhrad, lebo tak v literatúre, ako aj v poľnohospodárskej praxi sa dokonale vžili (sme toho názoru, že správne) termíny rozhadzovač, rozhadzovadlo, rozhadzovanie a sloveso rozhadzovať. Hoci poznáme sloveso rozmetať a jeho odvodeniny, prikláňame sa k tomu, že rozhadzovač je výstižnejší výraz. Rozmetať totiž znamená „porozhadzovať, neusporiadane a rozhárane rozhádzať na všetky strany“. Pomenovanie stroja utvorené od slovesa rozmetať by znamenalo pripustiť rozháranú, živelnú činnosť stroja pri aplikácii hnojív na povrch pôdy. V skutočnosti je rozhadzovanie cieľavedomá činnosť zameraná na rovnomerné plošné rozloženie hnojív po povrchu pôdy.
Nezriedka sa v informačných materiáloch stretáme s pomenovaním stroja na vykonávanie sejby v podobe sejačka alebo sejací stroj. Staršia pôvodná podoba sejačka je jednoduchšia, je zaužívaná a správne utvorená. Dá sa povedať, že sa natrvalo ujala. Názov sejací stroj pozná aj Krátky slovník slovenského jazyka, no je to podoba nemeckého i anglického prekladu. Podoba sejačka vyhovuje terminologickému kritériu krátkosti termínu.
Názov stroja na sejbu odporúčame používať v podobe sejačka tak v odborných písomných prácach, ako aj v bežnej reči. Možno však pripustiť, že pomenovanie sejací stroj môže mať opodstatnenie pri označovaní stroja, ktorý okrem sejby vykonáva aj prípravu osivového lôžka. Termínom sejací stroj by sa potom rozumel zložitejší mechanizmus na sejbu a súčasné pripravovanie pôdy pred uložením semien do lôžka.
V časopise Zemědělská technika č. 4/1990 sa zverejnili aj slovenské odborné názvy týkajúce sa sejačiek a ich súčastí, v ktorých sa pod bodom 28 uvádza viacslovný termín výsevná pätka pre pásový výsev. Chceme poukázať na to, že v tomto prípade, ale aj v podobných iných prípadoch predložka pre na vyjadrenie spôsobu výsevu alebo účelu nie je vhodná. Správne to vyjadríme predložkou na. Potom spomínané označenie má znieť výsevná pätka na pásový výsev.
Na inom mieste sa na pomenovanie zahŕňacieho zariadenia osiva uvádza termín zahrnovač. Domnievame sa, že toto pomenovanie nie je presné, lebo je zameniteľné s označením doplňujúcej časti odvalnice (odhrnovačky pluhu), ktorá zhadzuje hornú časť ornice s rastlinnými zvyškami do brázdy. Predmetná časť na sejačkách má osivo zahrnúť a zakryť kyprou pôdou,
strana 26
preto by jej odborné pomenovanie malo byť iné ako pri odhrnovačke. Z hľadiska pracovných úkonov tejto súčasti pri sejbe máme naporúdzi vhodnejší výraz zahŕňač utvorený od nedokonavého slovesa zahŕňať, ktoré má význam „nahrnutím prikrývať, zapĺňať, zasypávať“. A to je podstata funkcie zahŕňačov na sejačkách, umiestnených za výsevnými pätkami.
Pri technickej charakteristike strojov, zariadení alebo výrobkov sa často nepresne používa výraz prevedenie (stroja, zariadenia), napr. prevedenie sušiarne môže byť s klimatizáciou alebo bez nej. Takéto vyjadrenie má pôvod v neopodstatnenom a nevhodnom používaní slovesa previesť vo význame „urobiť, vykonať, zhotoviť“, tak často oprávnene kritizovanom. V slovenčine síce poznáme slovesá previesť i prevádzať, ale s iným významom než tým, aký sa používa v uvedenej súvislosti.
Podstatné meno prevedenie v uvedenom kontexte znie nevhodne a cudzo. Na označenie konštrukčných častí strojov a zariadení i výrobkov treba používať výrazy zhotovenie, vyhotovenie alebo vyrobenie časti stroja a výrobkov.
Naše pripomienky zhrnieme takto: na označenie stroja aplikujúceho na povrch pôdy tuhé priemyselné a organické hnojivá používame pomenovanie rozhadzovač. Zariadenie na sejbu voláme sejačka, pričom termín sejací stroj možno použiť v spojitosti so strojom na vykonávanie sejby do súčasne spracúvanej pôdy (kombinovaný stroj). Na takto zhotovenom stroji, ale i na sejačkách sa môžu uplatniť výsevné pätky na pásový výsev a zahŕňače osiva.
Keďže slovenčina je osobitný slovanský jazyk, má právo na osobitný život a má svojím osobitným životom v svojej vlastnej literatúre umožniť prejav i rozvoj slovenskej národnej individuality.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 122. *
* Citáty z diela Ľ. Nováka uverejňujeme pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín.
strana 27
IMRICH HORŇANSKÝ
1. Osobitným typom geografických názvov sú názvy skladajúce sa z predĺženej predpony zá- a zo slovotvornej prípony -ie, medzi ktoré sa vkladá slovo tvoriace jadro geografického názvu. Takýmto jadrom býva najčastejšie toponymické apelatívum (všeobecné meno) alebo toponymum (miestny názov) — proprium (vlastné meno). Výskyt tohto typu geografických názvov v jednotlivých oblastiach Slovenska nie je všade rovnaký. Výnimočne sa tento typ názvov vyskytuje i v kategórii slovenských vžitých názvov, ktorými sú pomenované geografické objekty ležiace mimo územia suverenity slovenského jazyka. Týmto typom geografických názvov sú pomenované druhy geografických objektov: polia, lúky, pasienky, lesy, vrchy, doliny, vodné toky, ulice, samoty, časti obcí, obce i väčšie geografické oblasti.
2. Zo spomínaného typu geografických názvov sme vyexcerpovali názvy s týmito slovnými základmi (neúplná excerpcia): blato, bor, breh, breza, brod, buk, bystrý, bystrica, cesta, dolina, dvor, hať, hlava, hlboký, hlina, honec, hora, hrab, hrb, humno, chrasť, jarok, javor, jelša, kameň, kamenec, kopanica, kopec, kosa, kostol, kozol, kruh, laz, les, lipa, luh, mlynček, most, (z)mrzlý, plot, potok, rakyta, rybný, sad, sihla, skala, skalka, slatina, sliva, smolište, široký, teplica, ticho, tylo, uhlište, vinica, voda, vlače, vrbica, vrch a žľab, ale i Blava, Dubeň, Hron, Klapy, Kysuca, Nitra, Tisa, Turiec. Tieto slovné základy sú napr. v týchto názvoch: Záblatie, Záborie, Zábrežie, Zábrezie, Zábrodie, Zábučie, Zábystrie, Zábystričie, Zácestie, Zádolinie, Zádvorie, Záhatie, Záhlavie, Záhlbočie, Záhlinie, Záhončie, Záhorie, Záhrabie, Záhrbie, Záhumnie, Záchrastie, Zájarčie,
strana 28
Zájavorie, Zájelšie, Zákamenie, Zákamenčie, Zákopaničie, Zákopčie, Zákosie, Zákostolie, Zákozlie, Zákružie, Zálazie, Zálesie, Zálipie, Zálužie, Zámlynčie, Zámostie, Zámrzlie, Záplotie, Zápotočie, Zárakytie, Zárybnie, Zásadie, Zásihlie, Záskalie, Záskalčie, Záslatinie, Záslivie, Zásmolištie, Záširočie, Zátepličie, Zátišie, Zátylie, Záuhlištie, Záviničie, Závodie, Závlačie, Závrbičie, Závršie, Zážľabie. Z kategórie geografických názvov z propriálnych slovných základov sú tieto názvy: Záblavie, Zádubnie, Záhronie, Záklapie, Zákysučie, Zánitrie, Zátisie, Záturčie. Viaceré z týchto názvov sa vyskytujú viackrát. Najväčšiu frekvenciu výskytu má názov Záhumnie.
3. Stupeň výskytu predĺženej predpony zá- v konkurencii s krátkou predponou za- je v tomto type geografických názvov taký vysoký a aj v nárečiach taký pevný, že existenciu predpony zá- možno deklarovať ako systémový prvok slovenského jazyka pri tvorbe tohto typu geografických názvov. Pri tomto konštatovaní sa možno oprieť aj o analogickú systémovú zásadu i z oblasti apelatív: zábradlie, zábrežie, zádrenie, zádverie, zádvorie, záhatie, záhlavie, záhorie, záhrenie, záhrobie, záhumnie, zákulisie, zálaktie, zámedzie, zámorie, záňadrie, zápästie, záplotie, zápolie, zápotočie, zápražie, záprsie, záprstie, záružie, záružlie, záslovie, zástrešie, zásvetie, zášerie, záťažie, zátišie, zátulie, zátylie, záušie, závetie, závodie, zázemie.
4. Pri tvorení geografických názvov rozoberaného typu sa prípadná dlhá slabika slovného základu, resp. dlhá prvá slabika slovného základu, podobne ako pri tvorení apelatív tohto typu, skracuje. Vyexcerpovali sme tieto štandardizované geografické názvy (názvy okresov sú označené dvojpísmenovou skratkou): brána — Zábranie pri obecnom (pole v Ostrove, Tn), — Zábranie (hon, Tr), brúsiť — Zábrusie (pole v Seči, Pa), diel — Zádelie (pole v Motešiciach, Tr; les v Závade pod Čiernym vrchom, To; pole v Snežnici, Ča), dielec — Zádelčie (pole vo Veľkej Hradnej, Tr), hájik — Záhajčie (pasienok v Príbovciach, Ma), hlávka — Záhlavčie (lúka v Lascove, Ba), hôrka/Hôrka — Záhorčie (pole v Radošinej, To; časť obce v Bzenici, ŽH; pole v Dohňanoch, PB; pole v Udiči, PB; pole v Kotrčinej Lúčke, Ža), Zadné Záhorčie (pole v Považskej Bystrici, PB), hrádok — Záhradčie (vrch v Čiernej Lehote, To; pole v Trebostove, Ma), kľúč — Zákľučie (les aj pasienok v Turčianskej Štiavničke, Ma), kút — Zákutie (les
strana 29
v Červeňanoch, VK; pole v Bajerovciach, Pr; pole v Belejovciach, Sv; lúka vo Vyšnej Rybnici, Mi; pasienok v Šarišskom Čiernom, Ba; pole v Blatnici, Ma), lán — Zálanie (pasienok v Omšení, Tr; pole v Hlbokom nad Váhom, By), lieska — Záleštie (pasienok v Slavošovciach, Ro), líška — Zálištie (samota v Hontianskych Nemciach, Zv), lúka — Zálučie (pole v Norovciach, To; pole vo Veľkých Kršteňanoch, To; les a pasienok v Bodinej, PB; pole v Považskej Bystrici, PB; vodný tok v Lúkach, PB; pole vo Vršatskom Podhradí, PB; pole v Záskalí, PB; trigonometrický bod vo Veselom, TT, 14 — 5715), lúžok — Zálužčie (v Briestennom, PB), mláka — Zámlačie (hon v Mošovciach, TN; zničený trigonometrický bod (11 — 5708) na hraniciach medzi Čachticami a Mošovcami, TN), píla — Zápilie (pole v Tvrdošíne, DK), rieka — Zárečie (pole v Lopušných Pažitiach, Ča), rígeľ — Záriglie (pole v Mengusovciach, Po), rúbať — Zárubie (les v Hrabičove, ŽH), stráň — Zástranie (obec, Ži), tŕnie — Zátrnie (pole v Pohorelej, BB), Váh — Horné Závažie (pole v Trenčíne, Tr), — Závažie (pole v Moravanoch nad Váhom, Tn; ulica v Žiline), vráta — Závratie (les v Omšení, Tr), vŕba — Závrbie (pole v Chrabranoch, To), vŕšok — Závrštie (pole v Studienke, Se). Aj v oblasti apelatívnej slovnej zásoby možno dokumentovať výskyt slov so skrátením pôvodnej dlhej slabiky slovného základu: stôl — zástolie, kút —zákutie, váha — závažie, vietor — závetrie. Stupeň frekvencie skracovania prípadnej dlhej slabiky slovného základu pri tvorení proprií i apelatív tohto typu je taký vysoký, že toto skracovanie možno deklarovať ako systémový prvok slovenského jazyka.
Podobné zákonitosti možno dokumentovať v slovenčine i v prípadoch iných predpôn, napr.: mier — prímerie, púť — Rázputie (les v Novej Sedlici, Hu; pole v Nedožeroch-Brezanoch, Pa), diel — Rázdelie (les v Omastinej, To; horáreň v Žibritove, Zv; dolina v Kráľovciach-Krnišove, Zv; les v Nitrianskom Rudne, Pa), prúd — Náprudie (samota v Čelovciach, VK).
Osobitná diskusia pri štandardizácii tohto typu geografických názvov sa vynorila v súvislosti s rozsahom uplatňovania tejto zákonitosti v prípadoch, ak skracovanie dlhej slabiky v nárečovej podobe názvu kolíše, prípadne absentuje, napr.: podoba Zadielie (pole v Žiline i pole v Rajeckých Tepliciach, Ža) v konkurencii so štandardizovanými podobami Zádielie i Zádelie.
strana 30
V prospech neskracovania dlhej slabiky slovného základu v takýchto výnimočných prípadoch stojí argument, že dlhá slabika s dvojhláskami ie a ia sa v istých situáciách neskracuje, zachováva sa, a ďalej to, že v názvoch obcí v dvoch prípadoch je tvar bez skrátenia: Záriečie, PB; 1920 — 1927 Zarieč a od r. 1927 Zariečie, ako aj Kostolná-Záriečie, Tr; 1920 — 1927 Zarieč, 1927—1946 Dolné Zariečie, 1946 — 1952 Dolné Záriečie. V Lipského Súpise miestnychnázvov z r. 1808 pre obidve obce je tvar Zářečí. Objavuje sa ajargument, že podoba Zárečie budí súvislosť so slovom reč (jazyk)a nie so slovom rieka. V prospech podoby Zárečie hovorí názovobce Podrečany, ￩ Lu ￩ podrečie ￩ pod riekou, ako aj osobné meno (priezvisko) Zárecký predpokladajúce existenciu názvu Zárečie, ktoré sa v telefónnom zozname Bratislavy vyskytuje 20-krát, ale osobné meno Záriecky/Záriečsky ani raz.
5. V praxi štandardizácie geografických názvov sa sporadicky vynorí diskusia o podobe a o rozsahu štandardizácie predponovo-príponových geografických názvov typu Záhumnie. Naše úvahy ukázali na dve zákonitosti slovenského jazyka, ktoré sa uplatňujú v slovotvornom procese tohto typu: výskyt predĺženej predpony zá- a skracovanie prvej slabiky slovného základu. V záujme zvyšovania dôrazu na posilňovanie systémovosti jazyka odporúčame aplikovať obe zákonitosti v plnom rozsahu, alternatívne v rozsahu, ktorý nenaruší prípadnú nárečovú systémovú podobu rešpektujúcu zásadu systémovosti jazyka.
Literatúra
Geografické názvy okresu... Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra SR 1983 — 1994.
MAJTÁN, M.: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1972.
strana 31
FERDINAND BUFFA
Zachytenie a zverejnenie základných nárečových pomenovaní týkajúcich sa priamo človeka, ako to urobil J. Horecký v článku Zo stupavskej slovnej zásoby (Kultúra slova, 31, 1997, 215 — 220), pokladáme za veľmi dôležité z viacerých hľadísk. Nazdávame sa, že bude užitočné oboznámiť sa s paralelným materiálom aj z iných slovenských nárečí. A tak sme spracovali nárečové názvy z okruhu dedinského obydlia zo severošarišskej Dlhej Lúky (dnes časti Bardejova). Pritom sa pokúšame zachytiť stav reálií a ich pomenovania zo začiatku tohto storočia s pripomienkami k niektorým starším reáliám a k ich názvom z konca minulého storočia, čím sa zachytí aj vývinový proces v tejto oblasti. Väčšina týchto reálií dnes už ustupuje alebo celkom vymizla zo života, takže zachytenie ich pomenovania má značnú dokumentárnu hodnotu.
Komplex roľníckych budov v rámci jedného gazdovstva mal pôvodne pomenovanie obisce, ktoré sa dodnes zachovalo v spojeniach typu odehnac dakeho od obisca, idz mi z obisca a pod. Ako ohrada tu slúžil plot pôvodne (miestami ešte aj začiatkom tohto storočia) naozaj pletený z tenkých lieskových prútov. Neskôr už to boli štacheti (laty) pribité na dva dručki, ktoré boli pripevnené na paľe (koly) zatlčené do zeme. Takýmto plotom bola ohradená predná, zeleninová zahratka a zadná, ovocná zahrada. Vojsť do záhrad umožňovali vratka (bránička). Na vchádzanie od drahi (cesty) slúžil pohyblivý plot — kapura (brána), ktorou vchádzali povozy na dvorec (dvor); pre ľudí bola vedľa nej menšia kapurka (bránička).
Dum (dom) bol obyčajne situovaný do slonka (do slnka, t. j. na juh alebo východ) a na jeho stavbu používali muľare (murári) cehlu (tehlu),
strana 32
maltu — chudobnejší aj hľinu — a kameňe, najmä na fudamenti (základy). Starší typ domu bol budinek (drevenica), ktorý cimermaňi (tesári) budovaľi (stavali) z drevených kresaných brvien. Takýto starší dom mal ako krytinu slamenné kički (snopčeky); murované domy mali na dachu (streche), ktorý držali krokvi, ako krytinu šingeľ, eterňik, bľachu (plech) alebo škarupu (škridlu). Do domu sa vchádzalo z dvora cez vonkove dzvire (dvere), pred ktorými bývali trapi, trapki (schody, schodíky). Niekto mal pred dverami drevený ganek (verandu).
Prvá vstupná miestnosť bol prikľet (predsieň) a v ňom obyčajne stála olmarija (almara), skriňa na riad a potraviny. V predsieni často bývala aj drabina (rebrík) na pujd (pôjd). Niektorí tu držali aj väčšie nádoby, ako je šafeľ, šafľik, zvaraci harček (veľký hrniec na zvaraňe — vyváranie bielizne) alebo dajakú skrinku na drobnejšie predmety, ktoré mali byť poruke, napr. mlatek (kladivko), kľiśče (kliešte), kľince, drut, porvazek (povrázok) a pod.
Oproti vonkajším dverám boli dvere do kuchňi (kuchyne), v ktorej hneď pri dverách bol murovaný šparhet (šporák) a na ňom bľacha (platňa), na ktorej sa varilo a piekli pagače. V peci sa piekol chľib a kolače. Z boku v peci bola rura (starší názov bradrura), v ktorej sa často piekol zemiakový gugeľ (haruľa), pri zakáľačke aj hurki (jaternice). Do pece pri zemi býval vhĺbený menší priestor na nakálané polená, ktoré sa cez dzvirka (dvierka) kládli do pece a švabľikami (zápalkami) sa podpálili. Pod dvierkami bol popeľňik, kam padal popil (popol). Na jeho vyhrabovanie bol kutač a lopatka.
Pri peci bývala lavečka (lavička) a na nej vedro s vodou. Na sceňe (stene) pri peci visel rámik na liški (lyžice) — ližňik. Niekde mali taký menší kredenc, kredenčik na riad, v ktorom boli harčki (hrnce), harčuški (hrnčeky), taňire (taniere), varechi, liški, vidľički, nuže (nože), ďalej mutefka (habarka), tarko (strúhadlo), mašinka na škrobaňe bandur (na šúpanie zemiakov) a i.
V kuchyni býval na čestnom mieste stul (stôl); v ňom bol šupľik (zásuvka) na uloženie drobnejších príručných vecí. Niektorý stôl mal nohy spojené latami a to sa volalo poctoľina (podstolina). Za stolom pri stene bola lafka (lavica), po bokoch boli stolki (stoličky). Niekto mal aj śľubant (rozťahovaciu lavicu na spanie), v ktorom bol struźľak (slamník). Vo väč-
strana 33
šej kuchyni bývala aj posciľ (posteľ). Nad stolom bola zavesená ľampa na gajs, gajsufka (petrolejka). Na stenách obielených vápnom bol križik, svate obraski a maľovane taňire. Za dverami býval druček (drúčik) upevnený na tragar (hradu); naň sa vešali väčšie odevy, ktoré sa nosili. V stene boli nabité kolki (kolíky) na vešanie noseného šatstva. V kuchyni sa prakticky zdržiavali ľudia celý deň, najmä v zime. Dlážka bola hlinená, týždenne sa upravovala, muskala (hladila) špeciálnou (ílovitou) hlinou a na spevnenie jej povrchu sa používal cvit (suchý kvet ďateliny), ktorým sa zarovnaná hľina posypala. Na zametanie sa používala metla. Po zakálačke bolo v kuchyni śviňske korito a v ňom v slanom rosoľe naložené boki slaňini a kelbasi (klobásy), ktoré sa potom ludziľi (údili) v komiňe.
Z kuchyne sa vchádzalo do komori, v ktorej bývali uskladnené bandurki (zemiaky), ak nebola pod domom, resp. pri dome pivňica alebo aspoň gruba (jama na zemiaky). Okrem toho tam bola bečka s kapustu (sud s naloženou kapustou), ďalej rozličné náradie používané pri pečení chleba, tzv. ožogi: lopata, vidli, pocisk (na rozhŕňanie popola a ohňa a na manipuláciu s chlebmi v peci), ďalej korito na cesto, koritka, lopatka, prípadne aj kudzeľ, vrecenka (vretená) a pod. Do komory sa odkladali aj staršie väčšie kusy oblečenia a pod. Tam býval aj mlinek (žarnov) na ručné mletie, hurkaňe zarna.
Predňa chiža (predná izba) mala samostatný vchod z predsiene a oblaki (okná) mala orientované na cestu a spravidla aj do dvora. Na oknách boli firhangi (záclony), v oknách boli šibi (tabuľové sklá). V izbe okrem stola, lavíc a stoličiek mávali posceľe, v nich bola slama, plachta, perina a zahlavek. Na zakrytie postele sa používala koperdeka (ozdobná prikrývka). Niekde mali aj divan. V izbe dlážka bývala už aj drevená; boli to drevené dosky, diľe a na nich bývali rozostreté domácky tkané pokrofce. Aj povala bola z drevených dosák položených na tragare (hrady). V dreveniciach naprieč hrád išla ešte mešterhreda (hlavný trám), na ktorú odkladali vážnejšie veci, aby sa nestratili (napr. dôležité písomnosti a pod.). Na stenách okrem krížika a obrázkov (najmä svätých) boli aj hodzina (hodiny) a priźiratko (zrkadlo). Na odkladanie šiat boli zo začiatku ležaté pomaľované debny — skriňe, ktoré spravidla dostávali dievky do výbavy. V nej bol na boku malý priečinok — pulskrinek na drobné predmety (napr. na modľace kňiški a pod.). Neskôr to boli už stojaté šifonere na vešanie šiat, ktoré mali
strana 34
aj šuflatki (zásuvky). Pri dverách býval na stene višak (vešiak) často vo forme lati, latki s nabitými drevenými kolkami. V tejto prednej, obyčajne väčšej izbe sa spávalo, tu sa odbavovali kerscini (krstiny), rozličné hoscini, kermeše (hody), rukovini (zásnuby), veseľe (svadba), tu ležal ňebośčik v truňe (truhle), tu sa po pohrebe odbavovali stipi (kar) a pod. Okrem tejto väčšej, prednej izby niektorí mali aj menšiu, zadňu chižu, zariadenú podobne ako prednú. Aj v izbách bol pôvodne murovaný šparhet, len neskôr sa tu stavali kafľofce (kachle) v ktorých sa kúrilo tiež len drevom.
Posledné dvere v predsieni, protiľahlé izbovým, viedli do staňi (maštale), kde boli ku žlubu (žľabu, válovu) priviazané kravi, prípadne aj koňe. Do žľabu sa dávalo sypké krmivo, nad ním bola drabina (rebrina), za ktorú sa zakladalo śeno alebo streśeňina (miešanka slamy a sena). V maštali dlážku tvorili hrubé dosky — forstve (fošne). Hnuj sa ukladal v kúte, týždenne śe rucal (vyhadzoval) na nośidlach na hnojisko, a to cez druhé dvere, ktoré viedli na dvor. Vedľa dverí bol mali oblaček (okienko) a pod ním menšia vyhĺbenina v stene, kde bolo ohreblo a kefa na česanie dobytka. Kuri (sliepky) mali na stene upevnenú žirc (žrdku, pánty), na ktorej sedávali v noci. Pod žľabom sa často zdržiavali zajace. Malé praśeta mávali v kúte maštale ohradené miesto. Keď podrástli, dali ich do chľiva. Chľifki (chlievy) bývali samostatne postavené v podobe dreveného domčeka; bolo v nich aj oddelenie pre huśi a kački. Pri chlieve bol hnuj (hnojisko) a budar (záchod).
Na maštaľ nadväzovala z desek (dosák) postavená stodola s veľkými vratami pre vozy a s malými vratkami, ktorými vchádzali ľudia. Zatvárala sa na klatku (visaciu zámku). V stodole boli vozi a po stenách bolo navešané alebo naukladané rozličné náradie, ako napr. rozobrané krosna (lada, bardo, labi, čoľnik atď.), hibeľ na kružaňe kapusti (nože na kapustu), śvider (vrták), kosa, kośisko, hrabe (hrable), motika, riľ, vidli, lopata, śikira (sekera), perľik (ťažké kladivo), kijaň (kyjanica), kijanka (piest na pranie), rajbačka (pracia doska), ďalej napr. aj časti voza ako drabini (rebriny), fasongi (užšie rebriny so širšími latkami), bočné, deski na voz, spodná doska na voze — spodľarka; ďalej tu boli aj brani, pluh, plužne koľečka, ktoré niekto držal aj v šope pristavanej pri stodole. Na boku stodoly bol pričolek, priestor na dočasné (do mlatby) uloženie pokoseného zbožia. Nad stodolou nebola povala, ale pľentra, voľne
strana 35
položené dosky na trámoch. Na ne sa totiž kládlo pokosené zarno (obilie): pšenica, jarec (jačmeň), žito (raž), oves pred mlátením, a to tak, že s plným vozom sa vošlo až do stodoly; po jeho vymlátení sa tu dávala slama. Śeno, trebič (ďatelina) sa dávali na pujd (pôjd) nad izby alebo nad maštaľ. Z voza sa dávalo seno na pôjd cez śeňik, osobitne zastrešený otvor v streche nad vchodom do domu. V stodole bývala aj śečkarňa (sečkovica), prípadne aj ručná mlackarňa (mláťačka) a mlinek (vejačka) na čistenie ručne vymláteného zrna. V stodole sa mlátilo ručne cepami, ktoré mali deržak (rúčku) a bijak (cepík, ktorým sa udieralo na obilie), spojené koženou kapicou.
Na stodolu nadväzovala šopa, v ktorej bolo rozličné, spravidla menej hodnotné náradie (šopa bola obyčajne bez vrát), ako napr. struhaca lavečka (strúhací kôň), mjadľica na konope, hrabe, hrapki (hrable, hrabličky) a pod. Tu sa odkladalo vyradené náradie alebo kusy dreva určené na zhotovenie niečoho. Keď bola mokrá jeseň, v šope, teda pod strechou, sa čistila runkľa (repa) dovezená z poľa. Tu sa predbežne uložila aj kapusta pred spracovaním.
Samostatne (zrejme pre prípad požiaru) ako menší drevený domček stál sipaňec (sýpka), v ktorom boli feršľogi a ladi na zarno (zrno). Tu sa držala aj ludzena slaňina, šoldra (šunka), kelbasi, prežbušt alebo prežburk (tlačenka), ďalej tu bola aj zomletá muka a iné suroviny na prípravu jedál, napr. fizola (fazuľa), hrach, mak, prípadne aj ovocie, ako japka (jablká), hruški, orechi, sušene śľivi atď. Na stene viselo a rozvoniavalo śvecene źeľe (byliny posvätené na sviatok Źelni Pani Mariji — 15. augusta), prípadne aj cesnek, cebuľa, nevylúpaná kukurica a pod.
Na dvorcu (dvore) boli naukladané tromi alebo menšie tromiki (kmene stromov) dovezené z ľesa, ktoré sa rozrezávali veľkou pilou na menšie brvná; tie sa potom pilkou na krośenkach (na koni na pílenie dreva) porezali na kľoce (kláty), ktoré sa na väčšom kľocu (kláte) pośčipaľi (pokálali) na male falatki dreva (polená), prípadne śe śčipaľi śčipki, triski na potpaľ (štiepky, triesky na založenie ohňa). Miesto s klátom na rúbanie dreva sa volalo natoň. Na dvore boli aj šajti śahovini (kusy siahovice) naukladané na śahi (siahy).
Bola tam aj studňa, z ktorej sa voda vyťahovala vo vedre zakvačenom na kuľi (dlhej žrdi s hákom na konci). Podaktorí ťahali vodu vedrom upev-
strana 36
neným na lancuchu (reťazi) nakrúcajúcom sa na valec obracaný pomocou korbi (kľuky). Takéto zariadenie sa volalo žurav.
V záhrade mali podaktorí usilovnejší gazdovia vymurovaný malý domček — suśňu (sušiareň) na sušenie ovocia, najmä sliviek. Ináč sa ovocie sušilo spravidla v peci. Kto choval pčoli (včely), ten mal v záhrade z dosák zbitý prístrešok — pčoľňik (včelín) a v ňom pňaki (úle), pôvodne vydlabané zo širokých pňov, kmeňov stromov. Vo včelíne bolo fukadlo (dymák) na vyrojené včely, v ktorom sa pálila silno dymiaca sprachňelka (práchnivé drevo). Niekde si pod daktorým stromom urobili drevenú lavečku na posedenie v chládku.
Pre teoretickú modernú lingvistiku je teda jediným kritériom rozlišovania jazyková funkcia a vnútorná jazyková štruktúra, ktorá sa tejto funkcii stále prispôsobuje.
Podľa toho spisovný jazyk líši sa od obyčajného ľudového nárečia predovšetkým tým, že má inú funkciu, iné poslanie. Je to jazyk kníh a kultivovanej spoločnosti, ktorá týmto jazykom hovorí pri istých, viac-menej presne vyhranených príležitostiach. Z okolnosti, že sa jazyk spisovný potrebuje v literatúre a v kultivovanej spoločnosti, vyplýva preň nielen potreba ustálenia, normovania, ale aj nevyhnutnosť prispôsobovať svoj gramatický a lexikálny systém pre úlohu vyjadrovať jasne a jednoznačne celú zložitosť modernej civilizácie a kultúry i všetku komplikovanosť ľudského myslenia, cítenia a konania. Na všetky tieto úlohy má spisovný jazyk okrem ustálenosti svojej gramatickej stavby potrebné syntaktické prostriedky, rozličné zvraty a slová. Zo slov zasa slová užívané v zmysle pojmovom, terminologickom. Toto ostatné je potrebné najmä na vyjadrenie myslenia vedeckého a výsledkov vedeckého bádania.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 102 — 103.
strana 37
Pri hľadaní odpovede na otázku ako sa nazýva vrecko s čajom: záparové vrecko alebo nálevové vrecko, ktorú nám položila Dr. E. Flonteková z Bratislavy, sme najprv urobili menší prieskum jazykovej praxe. Popri spojeniach záparové vrecko a nálevové vrecko sme sa v rovnakých komunikačných situáciách stretli aj so spojeniami filtrové vrecko, ponorné vrecko a vylúhovacie vrecko, resp. vrecúško (pravdaže, aj sáček, ale toto slovo je „mimo hry“, na škatuľku s porciovaným čajom sa dostalo nedôsledným prekladom textu z češtiny).
Hneď na začiatku uveďme, že zo zdrobnenín vrecko/vrecúško odporúčame uprednostniť podobu vrecúško, lebo väčšmi zodpovedá malým rozmerom pomenúvanej veci.
Ďalej sa pokúsme zistiť, ktoré z uvedených prídavných mien — záparový, nálevový, filtrový, ponorný, vylúhovací — najlepšie vystihuje funkciu vrecúška.
Z týchto slov sa hneď na prvý pohľad ako najmenej vhodné ukazuje prídavné meno filtrový. Je utvorené príponou -ový od podstatného mena filter a vyjadruje sa ním, že vrecúško je vyrobené z filtrovacieho materiálu a slúži ako filter. Táto informácia je síce pravdivá, ale nie je podstatná a pri bežnom používaní vrecúška je viac-menej nedôležitá.
Ani prídavné meno ponorný, utvorené príponou -ný od slovesa ponoriť, nepokladáme v našom prípade za vhodný spresňujúci výraz k slovu vrecúško, lebo označuje iba vonkajšiu stránku prípravy čaju z vrecúška, nie jej skutočnú podstatu.
Spojenie vylúhovacie vrecúško sa podľa nášho názoru priblížilo k tomu významu, ktorý potrebujeme vyjadriť, najväčšmi. Prídavné meno vylúhovací je totiž utvorené príponou -ací od slovesa vylúhovať a čaj treba naozaj
strana 38
nechať istý čas vylúhovať, čo vrecúško umožňuje. Pri tomto pomenovaní sa však označuje len druhá fáza prípravy čaju — vylúhovanie a obchádza sa prvá fáza — zaparenie.
Ďalšie prídavné mená záparový a nálevový sú utvorené príponou -ový od podstatných mien zápar a nálev. Tu sa najprv pristavíme pri význame týchto podstatných mien.
Slovo zápar v Krátkom slovníku slovenského jazyka (3. vyd., 1997; ďalej KSSJ) nenájdeme a v Slovníku slovenského jazyka (5. diel, 1965, s. 493; ďalej SSJ) sa pri ňom uvádza iba význam „zaparenie“. Toto podstatné meno sa však používa aj vo význame výsledného produktu zaparenia. Napr. v Atlase liečivých rastlín a lesných plodov (J. Kresánek — J. Krejča, Martin, vydavateľstvo Osveta 1988, s. 30) čítame: „zápar (infúzum) — v domácich podmienkach sa pripravuje tak, že sa droga po navlhčení preleje predpísaným množstvom vriacej vody a nechá sa stáť 15 minút v prikrytej nádobe, pričom sa občas potriasa; po vychladnutí sa precedí“. V publikáciách odbornejšieho charakteru sa proces prípravy čaju pomenúva aj diferencovanejšie, dvojfázovo: rozoznáva sa v ňom fáza zaparenia a vylúhovania. Bežne sa však pod zaparovaním rozumejú obidve fázy prípravy čaju a pod záparom produkt jeho zaparenia a vylúhovania. Pomenovanie záparové vrecúško sa nám javí ako významovo a gramaticky korektné. Rozumieme ním vrecúško na prípravu záparu. Jednako však treba uviesť, že v bežnej komunikácii nenazývame produkt zaparenia vrecúška zápar — pijeme jednoducho čaj. Práve preto nepokladáme za vhodné pri bližšom určení vrecúška vychádzať zo slova zápar.
A ako je to so slovom nálev? V SSJ (2. diel, 1960, s. 251) čítame: 1. roztok alebo odvar (obyčajne liečivý, ktorý sa dáva chorému vypiť): bylinný nálev; 2. biol. senný nálev seno zaliate vodou na pestovanie nálevníkov. KSSJ (s. 345) však podstatné meno nálev definuje takto: tekutina na konzervovanie alebo ochucovanie: uhorky v sladkokyslom náleve. Česko-slovenský slovník (1979, s. 238) pri českom heslovom slove nálev uvádza tri slovenské ekvivalenty: 1. nálev, zálev (uhorky v sladkokyslom náleve), 2. farm. výťažok, extrakt; 3. klystír. Aj L. Thurzová s kol. v Malom atlase liečivých rastlín (9. vyd., Martin, vydavateľstvo Osveta 1986, s. 48) pokladá podstatné meno nálev vo význame „čajový nápoj“ za český ekvivalent slova zápar. Z týchto dôvodov prídavné meno nálevový nechávame
strana 39
bokom. Okrem toho, ak by sa pri podrobnejšom prieskume ukázalo, že slovom nálev sa v slovenčine označuje i čajový nápoj ako produkt zaparenia a vylúhovania, k pomenovaniu nálevové vrecúško by platila podobná výhrada ako k pomenovaniu záparové vrecúško.
Slovenčina umožňuje aj označenie záparné vrecúško (v praxi sme sa s ním nestretli) — teda čajové vrecúško určené na zaparenie. Pomenovanie by malo analógiu v spojení varné vrecko — takto sa nazývajú vrecká s porciovanou ryžou, ktoré slúžia na varenie. Pri pomenovaní záparné vrecúško však pociťujeme jeho hľadanosť, čo je v bežnej jazykovej komunikácii nevýhodou.
Ako teda bližšie určiť vrecúško s čajom? Podľa našej mienky by sme mali vychádzať zo slovesa zaparovať. Od tohto slovesa utvoríme prídavné meno príponou -ací : zaparovací (podobne ako vzniklo spomínané prídavné meno vylúhovací ). KSSJ prídavné meno zaparovací neuvádza a SSJ (s. 493) ho definuje takto: „slúžiaci na zaparovanie“, napr. zaparovací súdok, zaparovacie obklady. Podobný význam majú aj prídavné mená utvorené od príbuzných slovies: vyparovací „slúžiaci na vyparovanie“, napr. vyparovacie zariadenie (SSJ, s. 265), odparovací „slúžiaci na odparovanie“, napr. odparovacie teleso, odparovacia komora, odparovacia plocha, odparovacie stroje “ (SSJ, 2. diel, s. 499).
Na takéto riešenie nachádzame oporu v Slovenskej lexikológii J. Horeckého (1971, s. 180) aj v Príručke slovenskej terminológie I. Masára (1991). Prídavné mená utvorené od slovies príponou -ací/-iaci okrem iného môžu vyjadrovať, „že s predmetom, ktorého názov bližšie určujú, sa niečo deje alebo že ten predmet je určený na to, čo označuje základové sloveso“ (Masár, s. 93).
Na bližšie pomenovanie vrecúška s porciovaným čajom teda odporúčame používať prídavné meno zaparovací. Takže: zaparovacie vrecúško.
Marta Zamborová
strana 40
V Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 126) sa pri skloňovaní cudzích podstatných mien ženského rodu konštatuje, že české miestne mená ženského rodu zakončené na -v zachovávajú ženský rod aj v slovenčine, napr. Boleslav — z Boleslavi, Břeclav — v Břeclavi, Čáslav — o Čáslavi. Rovnako zachovávajú ženský rod aj české mená Choceň, Plzeň. Niektoré české mená zakončené na spoluhlásku však menia v slovenčine gramatický rod. Napr. mená Olomouc, Chrudim, Příbram, Kouřim, Vlašim, Litomyšl sú v češtine ženského rodu, ale v slovenčine mužského rodu. V denníku Sme sme viackrát zaregistrovali miestny názov Litomyšl v genitíve s príponou -e, teda ako podstatné meno ženského rodu: Primátori piatich európskych miest Miroslav Brýdl z českej Litomyšle, Peter Kulcsar z maďarského Keszthelu, Franko Fičur zo slovinského Pirana, Jerzy Szczygiel z poľského Lancutu a Peter Pekarčík z Levoče... Na návrh Miroslava Brýdlla, starostu Litomyšle... (26. 1. 1998, s. 3). — V tom čase už mali primátori štyroch európskych miest — Lancutu, Keszthelu, Pirana a Litomyšle za sebou prehliadku Spiša... — ...starosta českej Litomyšle (Sme na východe, 27. 1. 1998, s. 1).
V Slovníku slovenského jazyka VI (1968, s. 280) sa pri názve Litomyšl uvádzajú v genitíve dvojtvary. Na prvom mieste je prípona -a (z Litomyšla), na druhom mieste prípona -u (z Litomyšlu). Rovnaké genitívne prípony sa uvádzajú aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 (s. 234). V lokáli je pri názve Litomyšl prípona -i (v Litomyšli). Pred príponou -i treba vyslovovať spoluhlásku ľ [v Litomyšľi]. Takto sa vyslovujú aj slovenské miestne názvy, keď po základe zakončenom na spoluhlásku l nasleduje samohláska (prípona) -i, -e: Biel — v Bieli [bieľi], Podbiel — v Podbieli [podbieľi], Zádiel — v Zádiele [záďieľe], Dubodiel — v Dubodiele [dubodieľe].
Obyvateľské meno mužského rodu od názvu Litomyšl sa tvorí príponou -an, pred ktorou spoluhláska l sa strieda so spoluhláskou ľ: Litomyšľan. Obyvateľské meno ženského rodu má podobu Litomyšlianka a prídavné meno je utvorené príponou -iansky — litomyšliansky.
Jozef Jacko
..PG: 41
Nedávno sme do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV dostali otázku, akého rodu je podstatné meno Broadway [bródvej] a či ho možno skloňovať, alebo nie.
Spresnime, že slovom Broadway sa pomenúva severo-južná dopravná tepna v Manhattane v New Yorku. Meria 29 kilometrov, je strediskom spoločenského života mesta, centrom plným divadiel, zábavných podnikov a obchodov.
Akého rodu je teda podstatné meno Broadway?
Odpoveď na túto otázku v dostupných jazykových príručkách nenájdeme, lebo v nich sa názov Broadway neuvádza. Pri určovaní rodu cudzích zemepisných názvov v slovenčine je potrebné uvedomiť si všeobecnú zásadu, podľa ktorej o tom, či sa cudzí zemepisný názov skloňuje, do ktorého rodu a ku ktorému skloňovaciemu vzoru sa zaraďuje, rozhoduje predovšetkým jeho zakončenie vo výslovnosti a porovnanie s inými vžitými zemepisnými názvami. Iné cudzie zemepisné názvy zakončené na -j, napríklad Bombaj, Havaj, Šanghaj, Altaj, Sinaj, Paraguaj, Uruguaj sú v slovenčine mužského rodu. Do tohto radu so zreteľom na jeho zakončenie vo výslovnosti možno zaradiť aj názov Broadway. Z toho vyplýva, že sa aj názov Broadway skloňuje rovnako ako uvedené zemepisné názvy mužského rodu zakončené na -j, teda podľa vzoru stroj: ísť z Broadwaya, smerovať k Broadwayu, hovoriť o Broadwayi, lúčiť sa s Broadwayom.
Slovo Broadway je teda podstatné meno mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru stroj.
Katarína Hegerová
Ak posudzujeme vec z dnešného stanoviska, dá sa povedať, že niekde sa teda v budúcnosti v porovnaní s prítomnosťou charakter nárečí čiastočne naštrbí, že možno nastanú niektoré nárečové presuny, najmä na periférii stredoslovensko-západoslovenskej, ale celkove ostane stav taký, ako dnes. Nárečia budú teda žiť i naďalej najmä na slovenskom západe a východe.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 237.
strana 42
(KAČALA, J.: Kultúrne rozmery jazyka. Úvahy jazykovedca. Bratislava, Nadácia Korene, Univerzitná knižnica, Národné literárne centrum 1997. 163 s.)
Jazykovedná literatúra sa obohatila o ďalšie dielo odpovedajúce na najsúčasnejšie problémy jazyka v spoločnosti. Je ním knižka Jána Kačalu Kultúrne rozmery jazyka s podtitulom Úvahy jazykovedca. Keďže tieto úvahy o kultúrnych rozmeroch jazyka najužšie súvisia s otázkami, na ktoré sa usilujeme dávať odpoveď aj v našom časopise, prinášame o tejto knižke obsiahlejšiu informáciu.
State, ktoré v záverečnom slove Ján Sabol priliehavo nazýva odborné eseje, môžeme voľne zadeliť do troch okruhov. V prvej tretine sú zaradené úvahy súvisiace s vlastným odborným zameraním autora a majú všeobecnejší výpovedný ráz. V úvodnej eseji Dobrodružstvo rozhovoru autor uplatňuje psychologicko-sociologický prístup zdôrazňujúc, že rozhovor je vždy vecou dvoch strán a ani pripravený rozhovor sa nemôže uskutočniť iba podľa predstáv jednej strany. Práve zo suverénnosti obidvoch strán vyplýva neraz prekvapujúci až dobrodružný priebeh rozhovoru. — Druhá stať má na prvý pohľad historizujúci ráz s príznačným názvom Naše jazykové dedičstvo. V skutočnosti je však výsostne súčasná, lebo dnešnému čitateľovi podáva stručné informácie o tom, kedy sa odohrali najdôležitejšie zmeny, ktoré vyformovali slovenčinu ako osobitný slovanský jazyk, ďalej o tom, čo slovenčina vo svojom kontinuitnom vývine od 10. storočia prijímala a čo odovzdávala, o tom, že slovenčina spomedzi všetkých slovanských jazykov zachovala najviac slovanských koreňov slov, ako aj o tom, že slovenčina sa pri svojom autentickom rozvíjaní v hláskosloví, tvarosloví i pri tvorení slov dopracovala k výraznému spravidelneniu jazykového systému. Celý tento vývinový proces má svoje kultúrne rozmery
strana 43
a je vzácnym dedičstvom pre súčasníkov. — V stati Tvorivý jazyk autor osvetľuje značnú mieru autonómnosti jazyka ako špecifického ľudského fenoménu, ktorý prijíma iba tie zásahy do svojho systému, čo sú v súhlase s jeho vnútornými zákonitosťami, a odporuje neorganickým zásahom. Za korunu tvorivého jazyka (jeho najkultivovanejšej spisovnej podoby) autor pokladá jazyk umeleckej literatúry. Do tejto state autor v koncentrovanej podobe vložil veľa poznatkov, ku ktorým sa dopracoval počas svojho dlhoročného jazykovedného bádania. — Filozoficky ladené eseje Jazyk pri formovaní hodnotového systému a Jazyk a osobnosť dieťaťa akcentujú najmä zástoj jazyka ako predmetu formovania vlasteneckého vzťahu, ako všestranného sprostredkovateľa duchovných hodnôt, ako javu, ktorý sám je kultúrou a zároveň sám je objektom kultivovania. — Sugestívnu charakteristiku jednej z výrazných čŕt slovenčiny, zdrobnených slov, J. Kačala podáva v úvahe Zdrobnené slová v detskom veku. Striedajú sa v nej odborné poznatky s pôsobivým upotrebúvaním zdrobnenín v reči detí.
Ústrednú časť knižky autor venoval rozboru jazyka súčasnej literatúry v podaní majstrov poézie, esejistiky a jazyka vedy, ako aj tematike obraznosti vo viacslovných pomenovaniach a originálnej téme zemepisných názvov v ľudovej slovesnosti, ktorými náš ľud „vymedzuje a fixuje svoj národný životný priestor, svoje bližšie a širšie prostredie, svoju vlasť“ (s. 107). Tento blok odborných esejí azda najlepšie napĺňa ideový zámer knihy vyjadrený v jej názve. Možno povedať, že J. Kačala mal šťastnú ruku pri výbere autorov, na ktorých jazyku demonštruje svoju základnú myšlienku predstaviť kultúrne rozmery jazyka. Básnický jazyk reprezentuje dielo Viliama Turčányho. V sonde do jazyka tohto básnika autor podčiarkuje vzdelanecké a mysliteľské črty básnikovej tvorby, v ktorej sa Turčány orientuje na najvzácnejšie dedičstvo v našej kultúre, využívajúc vo svojom básnickom jazyku staroslovienske a latinské citáty, prvky ľudovej slovesnosti, motívy náboženských piesní, historické vlastné mená a historické názvy, mnohé autorské slová (novotvary) atď. Turčányho básnický jazyk sa podrobuje rozboru vo všetkých rovinách, hoci najpôsobivejšia je práve lexikálna zložka. K základným stavebným kameňom básnikovho verša patrí využívanie zvukovej a hláskovej stránky slovenčiny (majstrovská hra so slovami, ladenie do jednej samohláskovej tóniny atď.). Na originálne črty autor upozorňuje aj v oblasti syntaxe (časté opytovacie, zvolacie,
strana 44
výzvové a žiadacie vety). — Ako ďalšieho autora na jazykový rozbor si J. Kačala vybral Vladimíra Mináča, konkrétne jeho esejistickú tvorbu z 90. rokov. V jazyku tejto výraznej osobnosti našej kultúry autor vidí toľkú bohatosť a doterajšiu neprebádanosť, že predložený rozbor pokladá za svoju prvú a zďaleka nie úplnú sondu. A predsa čitateľovi ponúka množstvo neočakávaných postrehov, poodhaľujúc tajomstvá veľkého mága slova. Podľa autora prirodzená suverénnosť, s akou V. Mináč narábal so spisovnou slovenčinou, pramení v jeho neobyčajnom dare jazyka, ale rovnakým dielom aj v jeho hlbokom osobnostnom záujme o slovenský národný jazyk a jeho históriu, ako aj v neprestajnom vedomom poznávaní spisovného jazyka. V. Mináč sa svojím dielom stal jedným z najvynikajúcejších tvorcov súčasnej podoby spisovnej slovenčiny. — Na sondu do vedeckého jazyka si autor vybral majstra slova z oblasti literárnej vedy — Stanislava Šmatláka. Hoci na sprostredkúvanie vedeckých poznatkov sú podľa autora typické najmä intelektuálne prvky v rovine slovnej zásoby a syntaxe (knižné, pojmové, terminologické, cudzie slová, ako aj zložitá skladba vety, polopredikatívne konštrukcie s prechodníkom atď.), S. Šmatlák vie tieto prostriedky zladiť s odľahčujúcimi prvkami, čím jeho vedecké vyjadrovanie smeruje k eseji. — Pohľad zaostrený na kultúrne rozmery jazyka autor demonštruje na zaujímavom rozbore viacslovných obrazných pomenovaní s významom zemepisného objektu typu Egypt — krajina pyramíd, Liptov — krajina pod Kriváňom, Poľsko — náš severný sused, Prešov — metropola Šariša. Pri ich používaní v neoficiálnej sfére (najmä v publicistike) sa uprednostňuje vynachádzavosť, novosť a sviežosť výrazu, pričom na vznik týchto pomenovaní vplývajú podnety majúce základ v kultúrnom vnímaní skutočnosti.
Záverečný blok esejí patrí k aktuálnym otázkam našej jazykovej kultúry a jazykovej politiky. Autor ho uvádza otázkou, ktorej znenie bez otáznika je príznačné pre istú vrstvu našich občanov — stačí, keď si rozumieme. Tento výrok pokladá za výpoveď namierenú nielen proti jazykovej kultúre, ale aj proti samému jazyku. Je to popieranie systémovosti jazyka, jeho funkcií, je to neuznávanie jeho kultúrnej dimenzie, ako aj popieranie jazyka ako objektu vedeckého bádania. V zjednodušovaní úloh jazyka iba na jeho dorozumievaciu funkciu autor vidí postoj ignorujúci ostatné veľmi závažné atribúty jazyka. — Rozvoj významu v slovnej zásobe autor uka-
strana 45
zuje na novom význame prídavného mena účelový. V danom prípade tento nový význam pokladá za výraz tabuizácie oveľa „tvrdších“ slov (lživý, falošný, vypočítavý). — Novátorské črty nesie kapitola Nová jazyková situácia na Slovensku. Osvetľuje sa v nej pojem jazyková situácia ako základné východisko pre jazykovú kultúru a jej potreby. Ako kvalitatívne novú črtu autor vníma postavenie nárečí vo vzťahu k spisovnému jazyku. Kým doteraz sa v jazykových prejavoch verejného styku chápalo používanie spisovného jazyka a nárečí v protiklade, v súčasnosti sa vo verejných prejavoch umeleckého štýlu tento protiklad ruší a tieto dve formy národného jazyka vystupujú popri sebe skôr partnersky, a to aj v autorskej reči. Ďalej jazykovú situáciu charakterizuje vzťah slovenčiny k iným jazykom (k svetovým jazykom, jazykom národnostných menšín a susediacim jazykom). Patria sem otázky interferencie cudzích jazykov (najmä angličtiny), zmena v postavení češtiny na Slovensku (čeština prestala byť štátnym jazykom a nadobudla status jazyka národnostnej menšiny) atď. Napokon súčasná jazyková situácia má aj mimojazykovú dimenziu odrážajúcu sa v jazykovej politike, ba nachádzajúcu svoj výraz až v jazykovom zákonodarstve. Patrí sem aj regulačná práca v spisovnom jazyku vychádzajúca z potreby zachovať identitu a individualitu slovenčiny. S idenditou súvisí aj zásada jazykovej suverenity, ktorú autor podrobne rozpracoval už aj na iných miestach ako istú paralelu štátnej alebo národnej suverenity. — V kapitole s lákavým názvom Jazyk v stave ohrozenia? J. Kačala rozoberá otázku šírenia „jazykového imperializmu“, teda nadvlády cudzieho jazyka, ktorý sa tlačí do povedomia všetkými možnými spôsobmi majúcimi za cieľ manipuláciu s vedomím občana. V tejto kapitole sa miestami narúša vecná argumentácia a triezvy tón citovými výrokmi (napr. na s. 137). Túto zmenu autorovho štýlu vyvolávajú také javy, ako je výslovnostný exhibicionizmus pri používaní cudzích (najmä anglických) mien v slovenskom kontexte, záplava zbytočných cudzích pomenovaní domácich realít (obchodov, firiem, reklám), neprechyľovanie ženských priezvisk a pod. — Predstavu ucelenej koncepcie jazykovej politiky v samostatnom štáte podáva kapitola Kontúry jazykovej politiky, pričom za východisko jazykovej politiky sa pokladá deklarovanie slovenčiny ako štátneho jazyka. — Autor uzatvára svoju knižku svojím Vyznaním jazyku.
..PG: 46
Naše podrobnejšie referovanie o knihe Kultúrne rozmery jazyka malo ukázať, že slovenká jazykoveda má v jej autorovi Jánovi Kačalovi jedinečného hovorcu, ktorý odpovedá na najsúčasnejšie otázky týkajúce sa vzťahu jazyka a spoločnosti a osobitne jazyka a kultúry.
Mária Pisárčiková
(O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. Bratislava, Slavistický kabinet SAV 1997. 283 s.)
V Martine bola v dňoch 21. — 26. októbra 1996 konferencia o jazyku v Biblii a jej prekladaní do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. Usporiadal ju Slavistický kabinet SAV v súvislosti s prípravou vydania tzv. kamaldulskej Biblie z 18. storočia. Práve preto bola v centre pozornosti táto Biblia, jej povaha a jej zaradenie do širších spoločenských a jazykových súvislostí. Recenzovaná práca prináša materiály z tejto konferencie. Niektoré z referátov a štúdií publikovaných v zborníku si všimneme bližšie.
Jazykovú situáciu v 18. storočí výstižne opisuje J. Doruľa (Jazyková situácia na Slovensku v čase vzniku kamaldulského prekladu Biblie, s. 10 — 18). Z jeho myšlienok sa žiada zdôrazniť predovšetkým tézu, že čeština, ktorej jednotlivé prvky sú bohato dokumentované v rozličných písomnostiach, nebola znakom etnicity, hoci slúžila dorozumievacím potrebám Slovákov (dodávame, že aj príslušníkom iných etník). A na druhej strane, že bola reprezentantom viery (s. 13, 15).
Jazykovú i spoločenskú situáciu v skúmanom období dokresľujú štúdie J. Skladanej (Kamaldulský latinsko-slovenský slovník z r. 1763, s. 53 — 70), V. Judáka (Pôsobenie kamaldulov na území Slovenska, s. 71— 82) a J. Vozára (Archívy kamaldulských kláštorov zo Slovenska v Budapešti, s. 84 — 93).
Na dve oblasti jazykových či jazykovedných záujmov poukazuje už aj pozoruhodná nejednotnosť v názve konferencie a recenzovaného zborníka: v názve zborníka sa hovorí o prekladoch Biblie, no sama konferencia bola
strana 47
o prekladaní Biblie. V štúdiách o prekladoch podávajú autori cenné informácie o prekladoch Biblie do poľštiny, ruštiny a bieloruštiny, a prirodzene, aj do slovenčiny (J. Debnár, História prekladu a vydania prvého svätovojtešského Svätého Písma, s. 247 — 283). Žiadala by sa tu súhrnná štúdia o spoločných a rozdielnych znakoch týchto prekladov.
Štúdie o prekladaní sú uvedené blokom príspevkov o univerzálnych vlastnostiach jazyka Písma. J. Sabol (Z problematiky znakovosti biblického textu, s. 123 — 134) charakterizuje jazyk Biblie ako „vynikajúci príklad na dômyselnú, fascinujúcu súhru a protihru variantného a invariantného“: ak sa vychádza z jazyka, treba brať do úvahy princíp arbitrárnosti jazykového znaku, ak sa vychádza zo znaku, treba skúmať ikonicko-symbolické črty. I. Vaško (Biblickým jazykom básnikov, s. 210 — 219) poukazuje na biblické inšpirácie u slovenských básnikov. Z. Vašková analyzuje spôsoby oslovenia ženy v evanjeliách, E. Krošláková skúma frazeologizmy v slovenských prekladoch biblických textov z hľadiska ich sémantickej ekvivalencie.
Vlastnej jazykovej problematiky prekladania biblických textov sa týkajú dve štúdie, štúdia J. Zemánka O niektorých problémoch prekladania Starej zmluvy do slovenčiny (s. 135 — 151) a J. Pavloviča O niektorých problémoch prekladania textu Nového zákona do slovenčiny (s. 132 — 161). Prvý autor je evanjelický teológ, znalec biblických jazykov, druhý je gréckokatolícky kňaz, kandidát vied zo slovenského jazyka.
Ako znalec hebrejčiny sa J. Zemánek prejavuje najmä v úvahách o niektorých menách a názvoch. Pripúšťa, že mená všeobecne známych osôb sa ponechávajú v zaužívanej podobe. Preto ťažko bude určiť hranicu medzi známymi a menej známymi menami. Mnohých čitateľov Biblie, podľa našej mienky, zarazia podoby ako Nóach namiesto Noe, Šém, Chám a Jefet nam. Sém, Chám a Jafet (podoba Sém sa už odráža v takých apelatívach ako semitské jazyky, semitizmus, podoba Jafet v názve jafetické jazyky).
Ak sa téza o potrebe návratu k pôvodným jazykom chápe ako jedine vedecky podložená, treba proti nej postaviť tézu založenú na fungovaní jazykov a teda i jazyka Biblie v rozličných kultúrnych oblastiach, teda na tom, že biblické texty sa v Európe udomácňovali nie na hebrejskom východisku, ale prostredníctvom latinčiny. Preto nemožno súhlasiť ani s návrhom písať Halelu Jah alebo Halelu-Jáh (vo význame „Chváľte Hospodina“) namiesto dávno udomácneného aleluja.
strana 48
Z tých istých dôvodov nepokladám za vhodné vracať sa k cyrilometodskému osloveniu Gospod, Hospodin. Nie preto, že by tu šlo o české slovo, ale preto, že v európskej tradícii je tu stále opora v latinskom Dominus.
J. Pavlovič upozorňuje na niektoré „nepresné“ preklady. Napr. proti ustálenej podobe Svätá stolica namieta, že tu je možnosť asociácie s tým významom slova stolica, ktorým sa označujú výkaly. (Tu, pravda, nejde o prekladanie biblických textov.) Správne však nastoľuje problematiku názvov typu Pascha — Veľká noc, kalich — čaša, olej — myro. Ťažko však súhlasiť v súčasnosti s prechodom od kalicha na čašu, keď slovo čaša má trocha slávnostnejšiu konotáciu než slovo kalich. Slovo myro je predsa len izolované v európskom kontexte.
Veľa pozornosti J. Pavlovič, sčasti aj J. Zemánek venuje otázke veľkých písmen. Proti argumentu J. Pavloviča, že svätý otec je to isté čo pápež, a preto keď nepíšeme s veľkým písmenom slovo pápež, nemáme písať veľké písmeno ani v spojení svätý otec, treba pripomenúť, že veľkým písmenom sa práve naznačuje, že nejde o akéhokoľvek svätého otca, ale práve len o pápeža: veľké písmeno tu má zreteľnú individualizačnú funkciu. Pravda, odôvodnene kritizuje kolísanie typu Svätý otec — Svätý Otec a akési zneužívanie veľkých písmen v označeniach ako pastieri — Pastieri, proroci — Proroci. Treba však vždy uvážiť, akú funkciu tu má veľké písmeno, či už individualizačnú alebo honorifikačnú. Vo všeobecnosti možno povedať, že v biblických a vôbec náboženských textoch bude mať honorifikačná funkcia vždy širšie pole uplatnenia než vo svetských textoch.
Prirodzene, aj pri takýchto formálnych problémoch treba hľadať optimálne riešenie, ale tieto problémy by nemali odvádzať pozornosť od lexikálnych a štylistických otázok. Úplne náhodne môžeme uviesť napr. ekvivalent mlyn osličí, mlynský kameň a oslí žarnov v Evanjeliu sv. Matúša (Mt₁₈,₁₂), alebo také archaizmy ako nemužiak, panenec, eunuch (Mt₁₈,₆), hlavák uholný, uholný kameň, uholná hlava (Mt₂₁,₄₂), na ktoré sme prišli pri zbežnom porovnávaní svätovojtešského prekladu vydania z r. 1936 a Roháčkovho prekladu (bez roku vydania). Alebo čo s takým termínom ako celozápalná žertva, resp. celopal ako ekvivalentom slova holokaust?
Ján Horecký
strana 49
(Self, D.: Pochopiť utrpenie. Preklad B. Rážová. Bratislava, Lúč 1997. 111 s.)
V útlej knižočke, ktorej preklad z angličtiny pohotovo pripravilo vydavateľstvo Lúč zamerané na vydávanie duchovnej literatúry, pokúša sa autor odpovedať na bytostne dôležité otázky zaujímajúce azda každého premýšľajúceho človeka. Je medzi nimi otázka, prečo máme trpieť toľkými chorobami, pohromami, ľudskou zlobou a inými príkoriami, prečo aj dobrí ľudia bývajú postihnutí rozličnými ťažkosťami, ktoré prináša život. Knižočka je teda pokusom odpovedať na otázku, prečo je na svete zlo a utrpenie. Pokúšali sa už na ňu odpovedať aj veľkí myslitelia v minulých storočiach a odpoveď hľadá aj súčasný človek. Ani v minulosti sa nedospelo k nevyvrátiteľnej odpovedi a nedopracoval sa k nej ani autor pokorne priznávajúci, že najmä bezdôvodné utrpenie zostáva naďalej tajomstvom.
Ani toto priznanie a poznanie ho však neodradilo od toho, aby o utrpení uvažoval, hľadal jeho príčiny a zmysel a aby sa so svojimi úvahami zveril aj čitateľovi. Do svojich myšlienkových procesov ho vťahuje premyslenou autorskou stratégiou. Jej opornými piliermi sú: 1. kladenie otázok v nadpisoch niektorých kapitol (Čo robíme my?, s. 13, Bolesť obohacuje?, s. 81, Prečo Boh nezabil diabla?, s. 89) aj vnútri textu (Prečo zomierajú deti od hladu? Prečo (Boh) nechal Hitlera tak dlho pri moci? Prečo dopustí, aby sa množili rakovinové bunky?, s. 10 a inde); 2. klasifikácia utrpení a ich charakteristika (s. 11 — 12); 3. uvádzanie príbehov, príkladov a skúseností zo života, niekedy aj z rozprávok (relatívne rozsiahle rozprávkové texty sú na s. 42 — 43, 54 — 55, 76 — 77) a ich analýza podopretá argumentáciou smerujúcou k presviedčaniu čitateľa, že argumenty sú logické a vierohodné; 4. krátke zhrnutie výsledkov analýzy. Treba ešte dodať, že autorove myšlienkové postupy a hľadanie odpovede na existenciálne otázky sú založené na kresťanskom duchovnom základe, čo vidno aj z toho, že autor nezatajuje svoju vieru v Boha.
Všetko, o čom bola reč, predkladá sa čitateľovi v prehľadnej grafickej úprave a v ľahko vnímateľnom texte. Vnímateľnosť podporuje zreteľná stavba vety, jej jednoduchosť a funkčné rozloženie textu do odsekov. Na posudzovanom texte sa opätovne potvrdzuje, že ten, kto má čo povedať, vie
strana 50
to povedať zrozumiteľne, aj keď ide o zložité problémy. Podoprime však aspoň niektoré predchádzajúce konštatovania ukážkou z autorského textu. Príklad na bod č. 3:
Vo vykynožovacích a koncentračných táboroch na týchto miestach v období od roku 1933 do 1945 bolo usmrtených vyše šestnásť miliónov ľudí.
Šesť miliónov z týchto obetí boli židia; desať miliónov boli Ukrajinci, Poliaci a Rusi. Medzi nimi civili i vojnoví zajatci. Stovky z nich popravili zato, že boli socialisti; iných, lebo boli homosexuáli.
Niektorí zomreli hladom. Daktorých mučili. Iných zabili pri „pokusoch“. Tisíce popravili v plynových komorách. Ďalšie tisíce obesili alebo zastrelili.
A to všetko sa stalo úmyselne.
Nebola to náhoda, nešťastie.
Bol to jednoznačný zámer Adolfa Hitlera a jeho stúpencov (s. 13).
A ešte príklad na bod č. 4:
Mnoho zla a následného utrpenia na svete zaviňujeme — my sami. Boh nám dal slobodnú vôľu — slobodu rozhodovať o tom, ako sa zachováme — a my z vlastnej vôle túto slobodu zneužívame (s. 23).
Orientácia nášho časopisu prikazuje zhodnotiť text aj z hľadiska jazykovej kultúry, resp. užšie z hľadiska jazykovej správnosti. Knižočka Pochopiť utrpenie má z uvedených hľadísk solídnu úroveň, ktorá sa ešte mohla troška zvýšiť, keby sa pri redakčnom spracovaní textu boli odstránili niektoré chronické chyby mnohých slovenských textov. Patrí k nim používanie slovesa popisovať (Korán popisuje dni, keď nás utrpenie stíha..., s. 60 — v takýchto kontextoch sa má používať sloveso opisovať), slovesa zdieľať (Boh zdieľa s nami náš ľudský život a pozemský údel, s. 108 — azda znáša s nami...), ďalej nenáležité používanie predložky mimo (mimo naše chápanie, mimo ľudské chápanie, s. 70 — predložka mimo má genitívnu väzbu, teda mimo nášho chápania, mimo ľudského chápania). Vo viacerých prípadoch sa nevhodne použila podraďovacia spojka než (Než môžeme pristúpiť k hľadaniu našich vlastných odpovedí..., musíme prijať svet taký, aký je, s. 50 — vhodnejšie: Skôr ako pristúpime k hľadaniu... alebo Kým pristúpime k hľadaniu). Isté odchýlky od pravopisnej normy sa vo viacerých prípadoch vyskytujú v používaní interpunkčných znamienok:
strana 51
Boh mohol svet stvoriť bez bolesti a utrpenia, — ale v tom prípade by nám musel odňať našu slobodu (s. 23). — Mnoho zla a následného utrpenia na svete vedome zaviňujeme — my sami (tamže). V obidvoch príkladoch je pomlčka zbytočná. Tzv. korektorská chyba zostala v známom výroku svätého Augustína Credo, ut intelligam (s. 109 — správ. intellegam), ktorého preklad znie Verím, aby som pochopil.
Publikácia Pochopiť utrpenie je ľahko čitateľný text o ťažkých otázkach, ktoré prináša život. Treba osobitne pripomenúť, že ľahká čitateľnosť je tu vytrvalou sprievodkyňou presviedčania (persuázie) o tom, že napriek existencii utrpenia život má nedoceniteľnú hodnotu. Tento vážny text prístupný pre uvedené vlastnosti najširším čitateľským vrstvám je bezkonkurenčnou protiváhou ľahkomyseľne vydávanej brakovej literatúry, ktorou je náš knižný trh doslova zaplavený.
Ivan Masár
Jazyk je jav sociálny.
Ako existenciu nijakého javu sociálneho nemožno si predstaviť izolovane, osihotene, tak ani existenciu jazyka. Jazyk, a najmä jazyk spisovný, tvorí integrálnu časť zložitejšej skutočnosti, v ktorej žije to kolektívum, čo hovorí príslušným jazykom. V tejto zložitej skutočnosti vykonáva jazyk mnohé tzv. mimojazykové funkcie. Kým vlastnými jazykovými funkciami nazývame interné jazykové funkcie, napr. funkcie hlások, tvarov, slovných významov a pod., funkciami mimojazykovými zasa rozumieme tie, ktoré jazyk ako celok vykonáva vo „vonkajšom“ svete ostatných javových oblastí sociálnych v najširšom slova zmysle. Tieto mimojazykové funkcie sú umožnené tým, že jazyk ako celok je zložkou komplikovanej sociálnej skutočnosti a že je spojený s ostatnými javovými oblasťami sociálnymi veľmi mnohými spojivami. Má teda jazyk ako celok vzťahy k všetkým iným javovým oblastiam sociálnym. Okrem toho podliehajú mimojazykové funkcie zmenám podľa toho, ako sa mení štruktúra všetkých javových oblastí dovedna ako celku. Najmä sa to týka dominantných prvkov tejto štruktúry, pretože tie nevyhnutne determinujú aj ráz a smer mimojazykových funkcií jazyka.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 115.
strana 52
Nedaj mi od seba odlúčiť ma? — Jozefína Raučinová z Nedanoviec si všimla, že v duchovnej piesni Duša Kristova spievajúci nejednotne spievajú verš Nedaj mi od seba odlúčiť ma. Dakto spieva buď Nedaj mi od teba odlúčiť ma, buď Nedaj mi od teba odlúčiť sa, buď Nedaj mi od seba odlúčiť sa. Očakáva odpoveď na otázku, ako to vlastne má byť.
V otázke sa vlastne nastoľuje problém používania zvratného zámena seba, sa. Ťažkosti s jeho používaním pravdepodobne pramenia v tom, že toto zámeno sa vzťahuje na všetky osoby vo všetkých rodoch a obidvoch číslach, že nemá osobitné formy pre jednotlivé rody a čísla, čo znemožňuje uplatniť gramatickú zhodu. Skloňuje sa takto: N —; G seba; D sebe, si; A seba, sa; L (o) sebe; I sebou.
V príslušnom verši duchovnej piesne spievajúci ako jedna osoba prosí inú osobu (Krista) o trvalé spojenie s ňou. Pri formulácii Nedaj mi od seba odlúčiť ma zámeno seba súvisí s tou inou osobou. Zreteľne na to poukazuje akuzatív ma pri slovese odlúčiť vzťahujúci sa na prosiacu osobu (odlúčiť ma a aby som ja nebol odlúčený). Tvar ma je akuzatív osobného zámena ja. V troch sledovaných vydaniach Jednotného katolíckeho spevníka (1969, 1970, 1991) sa používa uvedená formulácia. Lenže práve akuzatív ma sa tu ukazuje ako problematický. V tomto prípade má stáť pri slovese odlúčiť morféma sa ako prostriedok na tvorenie zvratných slovies od nezvratných, a nie akuzatív osobného zámena ja (porov. umyť— umyť sa, ochladiť — ochladiť sa, teda aj odlúčiť — odlúčiť sa). Na potvrdenie primeranosti takého riešenia hodno uviesť, že v odbornej jazykovednej literatúre sa napr. vyjadrenie odporúčam ti oholiť ťa nepokladá za korektné — má byť odporúčam ti oholiť sa; analogicky potom aj nedaj mi odlúčiť sa.
Po naznačenej úprave vznikne formulácia Nedaj mi od seba odlúčiť sa. Hoci je gramaticky korektná — korektnosť sa opiera o schopnosť zámena vzťahovať sa na všetky rody, osoby a obidve čísla —, môže vzniknúť špekulatívna námietka, ktorej osoby sa tvar seba týka — prosiacej či prosenej. Hoci sa takouto námietkou spochybňuje jasnosť ponúkanej formulácie
strana 53
Nedaj mi od seba odlúčiť sa, formulácia je v zhode s pravidlami o používaní zámena seba. Pravda, v prípadoch, keď ide o skutočnú alebo len fiktívnu nejasnosť, odporúča sa namiesto zvratného zámena seba použiť osobné nezvratné zámeno: Nedaj mi od teba odlúčiť sa.
Ostatnými variantmi, ktoré uvádza pisateľka, nie je potrebné zaoberať sa, lebo ich rozbor sa musí oprieť o tie isté východiská ako pri formulácii nedaj mi od seba odlúčiť ma. Musí sa teda vziať do úvahy, že zámeno seba „pokrýva“ všetky osoby, rody a obidve čísla, že sa môže vzťahovať aj na činiteľa druhého slovesa vo vete a napokon že v prípade nejasnosti ho možno nahradiť osobným nezvratným zámenom.
Ivan Masár
Nasiaklivosť mlieka? — Pracovníčka Výskumného ústavu potravinárskeho nám napísala: „V texte z oblasti skúšok mlieka som sa stretla so spojením nasiaklivosť mlieka. Slovom nasiaklivosť sa v ňom označuje schopnosť mlieka vsiaknuť do pórovitého alebo sypkého materiálu a vytvoriť na ňom väčšiu či menšiu škvrnu v závislosti od toho, či bolo mlieko riedené vodou. Je správne toto pomenovanie? Ak nie, pomôžte mi ho, prosím, nahradiť.“
Pochybnosti o vhodnosti výrazu nasiaklivosť v spojení nasiaklivosť mlieka sú oprávnené z niekoľkých dôvodov. V prvom rade preto, lebo v slovenčine nefunguje podoba nasiakliť — pokladá sa za neústrojnú. Od neústrojného slovného základu nie je možné tvoriť ústrojné odvodeniny. V druhom rade preto, lebo výraz nasiakavosť, ktorým by sme mohli nahradiť neústrojnú podobu nasiaklivosť, má iný význam ako ten, o ktorý ide autorom textu. Slovo nasiaknuť má totiž podľa tretieho vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997, s. 353) význam „prijať do seba (tekutinu, pach)“, napr. nasiaknuť vodou, nasiaknuť dymom. Autorom textu však nejde o schopnosť mlieka prijímať napríklad pach, ale o jeho schopnosť vniknúť do pórovitého či sypkého materiálu. Tento
strana 54
význam má podľa spomenutého slovníka sloveso vsiaknuť: „(o tekutine) vniknúť do pórovitej, sypkej látky, byť pohltený“.
Ďalšie možnosti pomenovania spomenutej schopnosti mlieka predstavujú výrazy pohltiteľnosť (schopnosť pohlcovania) a absorbovateľnosť (schopnosť absorbovania).
Zhŕňame: Neústrojné pomenovanie nasiaklivosť používané napríklad v spojení nasiaklivosť mlieka by sa dalo nahradiť jedným z týchto výrazov: vsiakavosť, pohltiteľnosť alebo absorbovateľnosť. Ktorý z nich sa v praxi ujme, ukáže čas. Dávame však prednosť podobe vsiakavosť (mlieka).
Katarína Hegerová
Literárna reč má naopak zasa všetky tieto vlastnosti: teda presne stanovenú normu viacej v gramatickej stavbe, o niečo menej obyčajne v slovníku, má ako neodmysliteľnú zložku ustálenú stránku grafickú. Hovoriaci spisovnou rečou si tieto veci vo vysokej miere uvedomujú, lebo si museli spisovný jazyk osvojovať skoro výlučne umele a postupne v školách, snažia sa vedome zachovávať normu a ustálený slovník a vyhýbajú sa viac-menej intenzívne vplyvu z iných jazykových prostredí (z nárečí, z iných príbuzných i nepríbuzných spisovných jazykov atď.)
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 240.
strana 55
JÁN HORECKÝ
Dostali sme zdanlivo nevinnú otázku, či je správny tvar medzi prstami alebo medzi prstmi. Mohli by sme jednoducho odpovedať, že ide o rovnocenné varianty, dvojtvary, ktorých používanie nemá vplyv na správnosť výpovede.
Ale aj tak chceme využiť tento podnet a otázku variantov v inštrumentáli množného čísla osvetliť bližšie.
Najprehľadnejšia je situácia v ženskom rode. Tam je pri všetkých skloňovacích vzoroch podoba -ami. Teda so ženami, ulicami, kosťami i dlaňami. Výnimkou je len tvar paniami od slova pani.
Podobný rovnomerný stav je aj v strednom rode, lenže jediná výnimka sa nevzťahuje na jedno slovo, ale na celý skloňovací vzor. Pri vzore vysvedčenie je totiž variant -iami: vysvedčeniami, námestiami, cvičeniami.
Pri skloňovaní mužských podstatných mien je to zložitejšie. Môžeme však povedať, že ak je podstatné meno zakončené v nominatíve na jednu spoluhlásku, býva variant -mi. Teda chlap — chlapmi, vojak — vojakmi, učiteľ — učiteľmi. Výnimkou je zakončenie na -m: dom — domami, anatóm — anatómami. Ak je v nominatíve zakončenie -a, -o, -ius je v inštrumentáli -ami: hrdina — hrdinami, ujo — ujami, génius — géniami. Po skupine spoluhlások býva -ami: chlapec — chlapcami, sviatok — sviatkami. Neplatí to však o skupine -nd, -nt, -rd, -rt, -kt: konfirmandmi, ašpirantmi, lordmi, jogurtmi. Po skupine -st, ako sme povedali už na začiatku, sú prípustné obidve podoby, hoci sa zdá, že prevažuje podoba -ami.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 8. 1996)
strana 56
SIBYLA MISLOVIČOVÁ
Anglické slovo fitness [vysl. fitnis] sa u nás používa ako súčasť zložených názvov fitnescentrum, fitnesklub na pomenovanie stredísk, centier alebo klubov, v ktorých si možno zacvičiť, fyzicky sa zrekreovať. Výraz fitness si v súčasnosti v slovenčine len hľadá svoje miesto, o čom svedčí aj to, že sa stretáme s výslovnosťou podľa anglickej písanej podoby fitnes i s pôvodnou anglickou výslovnosťou fitnis. Zatiaľ nemôžeme predvídať, v ktorej podobe sa ustáli, lebo preberanie slov sa v slovenčine uskutočňuje obidvoma spôsobmi — podľa pôvodného pravopisu aj podľa pôvodnej výslovnosti. Sledovanie používania tohto výrazu však ukazuje, že používatelia jazyka uprednostňujú podobu fitnes, v písanej podobe bez zdvojenej spoluhlásky ss. Domáce slovo posilňovňa sa používa v užšom význame na označenie miesta, kde môžeme cvičiť s činkami alebo na rôznych posilňovacích zariadeniach, plnohodnotne teda nenahrádza prevzatý výraz fitnes.
Niekedy sa na označenie viacúčelového športového centra či klubu používajú aj pomenovanie fitklub, fitcentrum, ktoré by sme mohli charakterizovať ako hovorové slová. Pri týchto podobách nemáme problémy s pravopisom ani s výslovnosťou.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 8. 1996)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
V súvislosti s chorobou kráv v Anglicku vstúpilo na stránky našej tlače s nebývalou frekvenciou sloveso utratiť. Písalo sa o utratení množstva kusov kráv, o tom, že nakazené zvieratá treba utratiť atď. Sloveso utratiť sa však začína spomínať aj v iných prípadoch: utratiť chorého psa, utratiť celý chov v súvislosti s výskytom nákazy alebo medveď bol utratený. Pri-
strana 57
tom sloveso utratiť má v slovenčine iný a celkom jednoznačný význam — „minúť, stroviť“. Poznáme ho z takých spojení ako utratiť veľa peňazí, celý majetok, prípadne aj utratiť mladosť, čo znamená stratiť.
Žiada sa odpoveď, ako sa teda v slovenčine pomenúva činnosť, pri ktorej sa choré, nakazené zviera násilne zbavuje života. Je očividné, že takáto činnosť sa musela vykonávať v našich krajoch priam odvtedy, ako sa chovali domáce zvieratá a musela mať aj svoje slovné vyjadrenie. V bežnej jazykovej praxi sa pri takejto príležitosti používa predovšetkým sloveso zabiť: choré zviera museli zabiť. Je to neutrálne pomenovanie, ktoré však nič nehovorí o okolnostiach, ktoré túto činnosť sprevádzajú. Nevyhnutnosť zabitia zdôrazňujú slovesá zlikvidovať, zmárniť, skántriť: nakazené zvieratá sa zlikvidovali, zmárnili, skántrili. A ešte čo hovorí odborná veterinárna literatúra? Aj tam by sme sloveso utratiť hľadali zbytočne. Používa sa sloveso zabiť, ale častejšie neutrálny a primeraný výraz usmrtiť. Tu sú príklady: Psy, ktoré majú pásomnicu, musia sa usmrtiť. Alebo: Choré, nakazené alebo z nákazy podozrivé zvieratá sa musia usmrtiť.
Pri násilnom zbavení života chorého zvieraťa nesiahajme za cudzím výrazom utratiť, ale používajme domáce slová, a to predovšetkým slovesá usmrtiť a zabiť.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 9. 1996)
IVAN MASÁR
K problému choroby kráv, o ktorom sme už hovorili, vraciame sa aj v dnešnej poznámke. Pri úvahách, ako sa dá zabrániť šíreniu nákazy z Anglicka, sa totiž znova oživil prekonaný termín nútená porážka napriek tomu, že v slovenčine slovo porážka nemá význam „zabitie, usmrtenie“. Spisovný termín je nevyhnutné zabitie.
Ďalší nedostatok predstavuje tzv. dedikačný termín Kreuz-Jacobsonova choroba. Niekoré termíny obsahujú mená vynálezcov či bádateľov, pričom platí pravidlo, že prípona -ov, -ova, -ovo sa pridáva k obidvom prie-
strana 58
zviskám utvárajúcim dedikačný termín. Má sa teda používať podoba Kreuzova-Jacobsonova choroba, nie Kreuz-Jacobsonova choroba.
Posledná pripomienka sa týka použitia spodstatneného prídavného mena hovädzie. V spisovnej slovenčine sa ustálili buď dvojslovné pomenovania typu hovädzie mäso, buď jednoslovné pomenovanie typu hovädzina.
Ak sa spravodajstvo bude k problematike šialenstva kráv vracať, očakávame, že sa budú používať termíny — nevyhnutné zabitie. Kreuzova-Jacobsonova choroba a hovädzie mäso, resp. hovädzina.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 9. 1996)
MATEJ POVAŽAJ
V súčasných jazykových príručkách sa môžeme dočítať, že sloveso závodiť a od neho odvodené slová závody, závodný, závodník, závodníčka, závodnícky sú nespisovné a že namiesto nich sa majú používať sloveso pretekať sa a odvodené slová preteky, pretekový, pretekár, pretekárka, pretekársky. Tieto odporúčania jazykových príručiek sú všeobecne známe a v kultivovanej rečovej praxi sa aj rešpektujú. V rečovej praxi sú však stále problémy so slovom závodisko, ktorým sa pomenúva nielen miesto na konanie pretekov, ale aj miesto na konanie dostihov. V prvom prípade máme ako náhradu slovné spojenia pretekárska dráha, pretekárska trať, prípadne širšie pomenovanie športovisko, v druhom prípade, teda keď ide o pomenovanie miesta, kde sa konajú dostihy, máme dvojslovné spojenie dostihová dráha. Isto sa nájdu oponenti, ktorí budú tvrdiť, že názov dostihová dráha je nevýhodný, lebo sa skladá z dvoch slov. Hoci toto tvrdenie neobstojí, pretože v slovenčine máme množstvo dvojslovných pomenovaní, ktoré dobre fungujú v reči, môžeme ponúknuť aj jednoslovné pomenovanie. Je ním slovo dostihovisko. Slovo dostihovisko je utvorené príponou -ovisko od slova dostihy, resp. príponou -isko tzv. univerbizáciou, t. j. zjed-
strana 59
noslovňovaním, od dvojslovného spojenia dostihová dráha. Podobne sú utvorené názvy miesta dyňovisko, štrkovisko, trhovisko, bránkovisko atď.
Stručne na záver: namiesto nespisovného slova závodisko môžeme na pomenovanie miesta, kde sa konajú dostihy, používať dvojslovný názov dostihová dráha alebo jeho jednoslovný náprotivok dostihovisko.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 9. 1996)
JÁN KAČALA
Slovesá zatepliť — zatepľovať patria medzi novšie výrazové prostriedky nášho jazyka. Svedčí o tom aj to, že ich nezachytáva ani jeden z výkladových slovníkov spisovnej slovenčiny. Azda aj pre tento nedostatok v kodifikácii sa stretáme s tým, že pri nedokonavej forme zatepľovať sa v jazykovej praxi vyskytuje nesystémová podoba zateplovať, t. j. s tvrdým l namiesto mäkkého ľ. Veľmi jednoduchá poučka vraví, že vo vidových pároch zakončených na -iť a -ovať pred týmto zakončením pravidelne stojí mäkká hláska ľ. Svedčia o tom príklady typu obveseliť — obveseľovať, skrášliť — skrášľovať, zapáliť— zapaľovať a mnohé ďalšie, ktoré zodpovedajú prípadom s ostatnými mäkkými spoluhláskami pred príponami -iť, -ovať, napríklad zatemniť — zatemňovať, posilniť — posilňovať, zhromaždiť — zhromažďovať, zahustiť — zahusťovať. Tento systém, ako vidno, v našom jazyku funguje veľmi presne a v sporných prípadoch sa naň môžeme spoľahnúť, nesklame nás. V istom zmysle náprotivkom týchto systémových javov sú prípady, keď jestvuje iba nedokonavá forma s príponou -ovať, pred ktorou je tvrdé l: tejto forme totiž nezodpovedá dokonavá forma s príponou -iť: máme tu na mysli prípady typu formulovať, suplovať, číslovať.
strana 60
Na záver pripomíname, že v slovese zatepľovať si jazykový systém vyžaduje vyslovovať aj písať pred zakončením -ovať mäkkú spoluhlásku ľ. Mäkké ľ v tejto forme je súvzťažné s mäkkým ľ pred zakončením -iť: preto je aj zaptepliť, aj zateľovať.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 9. 1996)
IVAN MASÁR
V rozhovore v Literárnom týždenníku si významný pracovník v oblasti jazykovej kultúry povzdychol, že do reči sa nám valí cudzota, že sa vytŕčame, akí sme svetoví, keď prejavy zaplavujeme výpožičkami z cudzieho.
Tento kritický povzdych treba znova a znova pripomínať najmä preto, lebo negatívnym dôsledkom neuváženého preberania je otupovanie citlivosti v rozlišovaní domáceho a cudzieho prostriedku a odstrkovanie vlastného. Doložíme to na výrazoch replikovej povahy, ktoré sa bežne používajú nielen v nepripravených prejavoch, ale napr. aj v prekladoch filmových titulkov, v dramatických textoch a podobne. Sú to napríklad výrazy viem ja?, jeden nikdy nevie, máš ho mať a iné. Všetky tieto repliky sú príkladom na stratu citlivosti v rozlišovaní domáceho a cudzieho a odstrkovanie domáceho. Práve preto upozorňujeme, že používateľ slovenčiny s neotupeným jazykovým citom pred replikou viem ja? uprednostňuje repliky čo ja viem, čože ja viem, či ja viem? Takýto používateľ slovenčiny namiesto repliky jeden nikdy nevie dá prednosť zneniu ktože ho vie, ktože ho tam vie, prípadne človek nikdy nevie. A napokon uvážene postupuje aj pri replike máš ho mať. Namiesto nej použije znenie maj si ho, maj si.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 10. 1996)
strana 61
MATEJ POVAŽAJ
Pri sledovaní verejných rečových prejavov politikov, pracovníkov štátnej správy, pracovníkov z rozličných oblastí hospodárskeho a spoločenského života, ale aj niektorých redaktorov, novinárov a publicistov môžeme občas počuť vyjadrenia typu s tým sa budeme musieť vysporiadať, s nedostatkami sa v krátkom čase vyporiadame, s úlohou sa vysporiadame do jedného mesiaca, s nepríjemnou hrou súpera sa nevedeli vyporiadať do konca stretnutia, s nežičlivcami sa zakrátko vyporiadali. A napokon môžeme čítať alebo počuť aj o majetkovom vysporiadaní. O slovesách vyporiadať sa a vysporiadať sa však treba vedieť, že v našich normatívnych príručkách sa hodnotia ako nesprávne alebo nespisovné a nemajú oporu ani v bezpredponových slovesách. Bezpredponové slovesá sporiadať sa a poriadať sa v spisovnej slovenčine nemáme. Slovesá vysporiadať sa a vyporiadať sa teda v nijakom prípade nepatria do verejných hlásení, oficiálnych informácií a pod. Čo nám ponúkajú normatívne príručky namiesto uvedených slovies? Sú to predovšetkým slovesá vyrovnať sa, poradiť si, zvládnuť, odstrániť, porátať sa, teda s tým sa budeme musieť vyrovnať, nedostatky v krátkom čase odstránime, úlohu zvládneme do jedného mesiaca, s nepríjemnou hrou súpera si neporadili do konca stretnutia, s nežičlivcami sa zakrátko porátali. A namiesto majetkového vysporiadania máme zrozumiteľné spojenie majetkové vyrovnanie.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 11. 1996)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Vraví sa, že dobré príklady priťahujú. Táto hlboká múdrosť sa vzťahuje aj na oblasť reči. Pekná, kultivovaná reč necháva stopy v mysliach tých, čo ju počúvajú, a aj nechtiac kladne formuje ich jazykové vedomie. Platí
strana 62
to, bohužiaľ, aj naopak: jazyková chyba - najmä keď sa vo verejných prejavoch opakuje — vie narušiť aj pevnejšie jazykové vedomie.
Dokument na silu zlého príkladu máme naporúdzi. Z éteru často znie hlas mladučkej speváčky, ktorá niekoľkonásobne opakuje sloveso starnúť v podobe stárnuť, resp. nezostárnuť. Akoby to ešte nebolo dosť, v televízii paralelne beží reklama s televíznou hviezdou, odporúčajúcou olej s dobrou odolnosťou proti stárnutiu. Chybný tvar stárnuť sa opakuje viac ráz aj v reklame na prací prášok: šaty rýchlo stárnu, oblečenie rýchlo stárne. Nuž čo si môžu tisícky, ba milióny poslucháčov a divákov z takýchto naliehavých posolstiev vybrať? Potichu si vo svojom vedomí opravia správnu podobu slovesa starnúť na nesprávnu stárnuť a iba v lepšom prípade pokrútia hlavou. Aj to vari iba tí, čo sa hlbšie zamyslia nad príčinami nesprávnosti podoby stárnuť. Tie sú vlastne celkom jednoznačné. V slovenčine sa tvoria slovesá od prídavných mien úplne pravidelne tak, že základ slova sa nemení. To značí, že ak je krátka samohláska v koreni prídavného mena, zachováva sa aj v slovese: hrubý — hrubnúť, bledý — blednúť, slabý — slabnúť, tmavý — tmavnúť. Presne podľa toho máme i dvojice starý — starnúť a mladý — mladnúť. Tento pevný slovotvorný poriadok by nemal narušiť ani zlý príklad z často hranej pesničky a z televíznej reklamy.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 11. 1996)
Spisovný jazyk si osvojiť, to je kus tvrdej, namáhavej práce. Čas pre takéto osvojovanie si spisovných rečí je predovšetkým v mladom veku na ľudových, ale hlavne potom na stredných školách. Na školách vysokých pre odborné štúdium niet zväčša už času na takéto solídnejšie rečové štúdium, okrem niektorých filologických odborov alebo špeciálnych škôl, ako je vysoká škola obchodná a pod.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 245.
strana 63
Peter Kavčák, majiteľ firmy Karus v Prešove zaoberajúcej sa výrobou pečiatok sa na katedru slovenského jazyka Filizofickej fakulty Prešovskej univerzity obrátil s touto prosbou: „Pri výrobe nových pečiatok pre obecné úrady na Slovensku narážame na určité problémy s názvami niektorých obcí. V materiáli, na základe ktorého pečiatky zhotovujeme, sú totiž aj také tvary názvov obcí (v lokáli), o ktorých správnosti máme značné pochybnosti. Prosím preto o zaujatie stanoviska, či sú správne napr. tieto podoby názvov: (Obecný úrad) v Borskom svätom Juri, v Dubodieli, v Dvorníkach na Ostrove, v Košútach, v Michalovi nad Žitavou, v Šajdíkových Humencoch, vo Veľkom Biely, v Zohori (ďalšie označujem otáznikom v zozname, ktorý prikladám), prípadne o radu, kde možno nájsť presné údaje o tom, akú podobu majú mať názvy našich obcí v uvedenom páde“.
V priloženom materiáli bolo, pravdaže, viacero ďalších chýb a nepresností. Tie síce možno pokladať predovšetkým za dôsledok nedostatočnej úrovne jazykového povedomia a jazykového vzdelania (vo Veľkom Biely, v Michalovi!) u autorov uvedeného materiálu, no nepochybne treba pripustiť aj možnosť, že do značnej miery reálne odrážajú aj stav jazykovej praxe — nemalé a stále sa opakujúce problémy s používaním tejto vrstvy slovnej zásoby nášho jazyka, najmä neschopnosť odlíšiť domáce nárečové tvary od systémových spisovných podôb, ktoré treba uplatňovať v oficiálnych prejavoch, akými sú aj nápisy na pečiatkach.
Chyby a nepresnosti v predloženom materiáli sme na požiadanie odstránili — pravda, s tým, že naše opravy a úpravy nebudú vždy „po vôli“ obyvateľom obcí, ktorých sa to týka a ktorí si zvykli na svoj domáci, nárečový tvar.
strana 64
Odpoveď na druhú časť prosby nášho čitateľa sme však nemohli dať, a to z jednoduchého dôvodu: príručku, ktorá by dala odpoveď na všetky otázky a pochybnosti týkajúce sa tvaru názvov našich obcí v lokáli zatiaľ nemáme. Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1991 túto potrebu uspokojujú len čiastočne.
Z uvedeného vychodí jednoznačná požiadavka: v pripravovanom novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu pri všetkých názvoch obcí, pri ktorých v jazykovej praxi vznikajú určité problémy (sú to najmä názvy zakončené na -l, -r, -s, názvy typu Ovčie, Šaštín-Stráže a Dvorníky, ale aj niektoré ďalšie) popri genitívnej prípone dôsledne uvádzať aj lokálové prípony.
L. Bartko, Prešov
Ako sme už pri inej príležitosti boli spomenuli, každý si musí osvojovať spisovný jazyk kus po kuse, pretože i keby bol niektorý rodný dialekt dosť blízky spisovnému jazyku, nikedy nie je s ním úplne totožný (v gramatickej stavbe, v slovníku a napokon v grafickej, resp. pravopisnej stránke, ktorá pri nárečí dokonca celkom chybuje.) A tu je potom nie ľahostajné, či je systém spisovného jazyka viacej pravidelný a jednoduchší alebo nie je. To ostatne platí i pre tých, najmä cudzincov, čo sú prinútení učiť sa po slovensky.
Ľ. Novák: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1935, s. 253 — 254.