.. contents:: `Obsah` **strana 321** Utváranie kvantity v skratkových slovách ======================================== JÁN KAČALA V ostatnom čase sa bežnou zložkou našej slovnej zásoby stali také slová ako cédečko, óčeerka, péenka, Vépeenka, vépeenkár, vépeenkárka, vépeenkársky, eštebák, eštebácky, eštebáctvo, pétepák, pétepácky, kádehák, kádeháčka, kádehácky, kádeháctvo, eseročka, céderom, céderomový. Z nich väčšina súvisí s novou politickou, spoločenskou a hospodárskou situáciou, ktorá sa u nás utvorila po r. 1989, a odzrkadľuje názvy nových politických subjektov, ich členov a príslušnosť k nim. Iné, napríklad eštebák, pétepák a od nich odvodené názvy, sa práve v tomto období v reči naplno rozšírili, pričom jestvovali už za bývalého režimu, ale vo verejnosti sa z politických dôvodov upotrebúvali málo. Ďalšiu skupinu tvoria názvy cédečko a céderom súvisiace s civilizačným rozvojom v posledných desaťročiach. Ani výrazy óčeerka a péenka nie sú nové a súvisia so sociálnou politikou. Napokon výraz eseročka je dobre známy z oblasti hospodárskej politiky. K tejto skupine skratkových slov môžeme prirátať ďalšie, a to skupinu áčkar, béčkar, céčkar, déčkar súvisiacu najmä so školským prostredím, ďalej všeobecne známe a rozšírené slová zédeeška, zédeeškár, zédeeškársky, ako aj slová Endeerák a dederon, ktoré súvisia so skratkou názvu niekdajšieho nemeckého štátu Nemeckej demokratickej republiky, a to s jeho slovenskou podobou (t. j. NDR, čítanou ako en‐dé‐er), ------- **strana 322** ako aj pôvodnou nemeckou podobou (t. j. DDR, vyslovovanou ako dé‐dé‐er). Uvedené slová sú utvorené z iniciálových skratiek zastupujúcich príslušné viacslovné pomenovania a vyslovovaných hláskovaním; ako modelový príklad nech nám slúži slovo Vépeenka, ktoré je utvorené zo skratky čítanej ako vé‐pé‐en (t. j. VPN = Verejnosť proti násiliu) + prípona ‐ka. Ide teda o skratkové slová, ktorých počet v súčasnom jazyku mierne pribúda a ktoré sú napospol charakteristické predovšetkým pre bežné, neoficiálne vyjadrovanie, resp. — z inej stránky — pre prejavy hovorového štýlu. Odtiaľ sa tieto výrazy prirodzenou cestou dostávajú aj do prejavov publicistického štýlu. Pri tvorení skratkových slov sa používajú živé slovotvorné prípony charakteristické pre spôsob tvorenia nových podstatných mien v spisovnej slovenčine: sú to prípony ‐ka, ‐čka, ‐ko, ‐čko, ‐ák. Od iných novoutvorených podstatných mien sa odlišujú výrazne tým, že v ich slovotvornom základe nie je slovo, lež čítaná, resp. vyslovovaná podoba skratky vzniknutej zo začiatočných hlások (najmä spoluhlások) viacslovného pomenovania fungujúceho často ako vlastné meno. Pravdaže, medzi spomínanou vyslovovanou podobou skratky a vlastným slovotvorným základom býva istý formálny rozdiel, ktorý je daný práve tým, čo nazývame vyslovovanou podobou skratky a slovotvorným základom. Tento rozdiel v krátkosti možno označiť ako rozdiel medzi spojením slabík a slovom fungujúcim ako slovotvorný základ na utvorenie skratkového slova; ide tu zvyčajne o tzv. viazaný slovotvorný základ, ktorý sa v takej podobe ako v novoutvorenom slove samostatne nevyskytuje. Veľmi zreteľne sa tento rozdiel medzi spojením slabík a slovom ukazuje na kvantite porovnávaných jednotiek: kým v spojení slabík sú prídavné samohlásky pri spoluhláskach dlhé, pri vzniku slova, resp. slovotvorného základu sa niektoré dĺžky redukujú, a to v súhlase so zásadami zákona o slovnej kvantite v slovenčine. Ako sme na to ukázali v samostatnej štúdii (porov. Kačala, 1995), zákon regulujúci slovnú kvantitu v slovenčine nie je totožný s rytmickým zákonom, lež ho šírkou záberu značne prekračuje. Zákon o slovnej kvantite upravuje kvantitatívne pomery v slove v súhlase s celkovou tendenciou po miernej kvantite v rámci slova v slovenčine a vzťahuje sa teda aj na prípady, ktoré sú pred- ------- **strana 323** metom nášho záujmu v tomto príspevku. V zásade možno povedať, že kvantitatívne pomery charakteristické pre situáciu, keď pred sebou máme spojenia slabík, sa redukujú, a tak povedzme oproti dvom dlhým slabikám vyskytujúcim sa v spojení slabík máme v skratkovom slove iba jednu dlhú slabiku. Tak je to v prípadoch typu vé‐pé‐en — Vépeenka, cé‐dé — cédečko, cé‐dé‐rom — céderom, zé‐dé‐eš — zédeeška, eš‐té‐bé — eštebák, ó‐čé‐er — óčeerka. V iných prípadoch oproti trom dlhým slabikám v spojení slabík máme v skratkovom slove dve, ale nesusediace dlhé slabiky, napr.: pé‐té‐pé — pétepák, ká‐dé‐há — kádehák. To značí, že pri utvorení skratkového slova sa pôsobením zákona o slovnej kvantite na druhej slabike kvantita neutralizuje a táto slabika sa skracuje. Tým sa slová typu pétepák, kádehák zaraďujú medzi také slovenské slová, v ktorých bezprostredne za sebou nenasledujú dve dlhé slabiky. A napokon stoja prípady, keď v spojení slabík sa uplatňuje jedna dĺžka, kým v zodpovedajúcom skratkovom slove sa kvantita neutralizuje: en‐dé‐er — Endeerák, es‐er‐ó — eseročka. Okrem doteraz uvedených prípadov, prirodzene, jestvujú aj také, keď sa z príslušného spojenia slabík, tak ako zaznieva pri hláskovaní povedzme trojslabičnej skratky, zodpovedajúce skratkové slovo netvorí, prípadne nám jeho jestvovanie zatiaľ nie je známe — tu máme na mysli prípady typu dé‐pé‐há (skratka spojenia daň z pridanej hodnoty), té‐há‐pé (skratka spojenia technicko‐hospodársky /pracovník/). Z uvedených príkladov sa jednoznačne ukazuje, že v slovenčine sa prísne odlišuje kvantita v slabike, resp. v spojení slabík, aké máme pred sebou pri hláskovaní hlások utvárajúcich skratky, a v slove a že kvantitatívne pomery v slabike, prípadne v spojení slabík sa spravujú inými zákonitosťami ako v slove. Kým príslušné slabiky založené na slabičnom prvku, t. j. samohláske, môžu byť bez ohľadu na svoje fungovanie v slove krátke alebo dlhé, kvantita v slove sa podrobuje regulácii slovnej kvantity, to značí, že v slove jednoducho nemôže byť kvantity ľubovoľne veľa, t. j. ani toľko nie, akoby to vyplývalo zo spojení slabík vzniknutých hláskovaním iniciálových hlások viacslovného pomenovania v tých prípadoch, keď sa takéto spojenie slabík stáva slovotvorným základom a keď sa z tohto slovotvorného základu pridaním prípony utvárajú skratkové slová. Z hľadiska fungovania kvantity v slovenčine treba teda presne rozlišovať slovnú kvan- ------- **strana 324** titu, ktorá je regulovaná príslušným zákonom, a slabičnú kvantitu, akú máme pred sebou pri mechanickom priraďovaní hláskovaných začiatočných hlások z jednotlivých zložiek (t. j. slov) viacslovného pomenovania. Slabičná kvantita, ako sa vyskytuje v skratkách, je úplne nezávislá od kvantitatívnych pomerov v slove. Príklady na redukovanie, prípadne na neutralizáciu slovnej kvantity v slovách utvorených zo skratiek jednoznačne potvrdzujú, že slovná kvantita v slovenčine podlieha regulačným pravidlám, ktoré možno vystihnúť v rámci zákona o slovnej kvantite. Z tohto zistenia zároveň možno usudzovať, že kvantity v slovenskom slove pri daktorých slovotvorných procesoch skôr ubúda ako pribúda; pri tomto konštatovaní, prirodzene, nemáme na mysli prípady, keď sa zo substantívneho alebo slovesného základu, ktorého slabikotvorné prvky nemajú kvantitu, utvorí prídavné meno s dlhou príponovou samohláskou, napríklad: robota — robotný, sekunda — sekundový, pracovať — pracovný, vykladať — vykladací. Ak sme na začiatku spomenuli, že väčšina rozoberaných skratkových slov je v súčasnej slovenčine nová, dôležité je zároveň konštatovať, že v uvedenej kodifikovanej podobe, ktorá zodpovedá princípom slovenskej kvantity, sa po prvý raz spracovali aj lexikograficky, a to v 3., doplnenom a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997. Osobitnú skupinu príkladov v rámci slov utvorených zo skratiek predstavujú spomenuté výrazy áčkar, béčkar, céčkar, déčkar. Tvoria aspoň potenciálne otvorenú množinu výrazov utvorených zo základov áčka, béčka, céčka, déčka súvzťažných s hláskami zo začiatku našej abecedy. Tieto prípady nespomíname preto, že by v nich nastávalo skracovanie niektorej slabiky zo slovotvorného základu, tak ako to bolo v predchádzajúcej skupine. Ako sme už naznačili, medzi východiskovým označením príslušnej hlásky (t. j. á, bé, cé, dé) a výrazmi so slovotvornou príponou ‐ár/‐ar stoja totiž podstatné mená označujúce danú hlásku (t. j. áčka, béčka, céčka, déčka). Slová typu áčkar spomíname tu najmä z dôvodov ich výraznej kvantitatívnej stránky, totiž krátkej slovotvornej prípony ‐ar, nasledujúcej regulárne po dlhej korennej slabike podľa zásad rytmického zákona. Aj touto vlastnosťou sa skupina slov typu áčkar odlišuje od slov typu Vépeenka, v ktorých sa kvantitatívne pomery ustálili na základe inej zákonitosti v rámci zákona regulujúceho slovnú kvantitu v slovenčine. K pripomenu- ------- **strana 325** tiu tohto typu skratkových pomenovaní nás napokon viedlo aj to, že napriek ich širokému využívaniu v školskom prostredí a medzi mládežou sa im v našej lexikografickej literatúre venuje iba minimálna pozornosť: iba jedno z nich áčkar sa zachytáva v Slovníku slovenského jazyka, aj to až v jeho VI. zväzku z r. 1968 (a, pravdaže, vo výslovnostne nereálnej podobe s obidvoma dlhými slabikami, t. j. áčkár; objektívne však treba priznať, že táto podoba s dlhou príponovou slabikou ‐ár zodpovedala vtedajším prevažujúcim predstavám o uplatňovaní rytmického zákona v spisovnej slovenčine a o rozsahu výnimiek z rytmického zákona). V rámci slovotvornej charakteristiky rozoberaných skratkových slov sa na záver žiada dodať, že takto vzniknuté skratkové slová sa stávajú regulárnym slovotvorným východiskom na tvorenie ďalších odvodených slov. Aj v tom sa prejavuje skutočnosť, že tu v súčasnej spisovnej slovenčine máme pred sebou plnohodnotné slová. V druhostupňovej derivácii vznikajú najrozličnejšie typy pomenovaní: a) pomenovania osôb podľa príslušnosti k danému politickému subjektu, prípadne k typu školy alebo k štátu (vépeenkár, kádehák [v tomto prípade ide iba o prvostupňový derivát], zédeeškár; v ďalšej línii pokračujú prechýlené ženské podoby vépeenkárka, kádeháčka, zédeeškárka), b) vzťahové prídavné mená vyjadrujúce vzťah k substantívu pomenúvajúcemu príslušníka istej organizácie (eštebácky, pétepácky, endeerácky). V treťostupňovej derivácii konštatujeme jestvovanie vzťahových prídavných mien utvorených od podstatných mien uvedených tu pod bodom a): vépeenkársky, kádehácky, zédeeškársky a napokon vo stvrtostupňovej derivačnej línii zisťujeme pri tých istých substantívach jestvovanie odvodeniny s významom substantívne chápanej vlastnosti: vépeenkástvo, kádeháctvo. Napriek tomu, že sme tu o skratkových slovách jednoznačne hovorili ako o plnohodnotných slovách v našom súčasnom spisovnom jazyku, žiada sa dodať, že spôsob utvorenia týchto a takýchto slov jednako len necháva nespochybniteľnú stopu na ich hláskovom zložení. Máme tu na mysli také fonotaktické javy, ako je spojenie mäkkej spoluhlásky c s dlhou samohláskou é v slovách typu cédečko, céderom alebo spojenie dvoch samohlások e v takých slovách ako vépeenkár, zédeeška, péenka a podobne. Je zjavné, ------- **strana 326** že tieto javy sa vymykajú zásadám o spájaní hlások do slov v spisovnej slovenčine a môžeme sa s nimi stretnúť iba v rozoberanom type slov. Na záver môžeme konštatovať, že z hľadiska celkového rázu kvantity v slovenčine nie sú výnimkou ani skratkové slová a ako špecificky utvorený typ pomenovaní tiež podporujú platnosť zákona o slovnej kvantite v slovenčine. LITERATÚRA DVONČ, L.: Pomenovania typu áčko. Kultúra slov, 20, 1986, s. 279—282. KAČALA, J.: Zákon o slovnej kvantite v slovenčine. Slavica Slovaca, 30, 1995, s. 128—137. Krátky slovník slovenského jazyka. 3., doplnené a prepracované vyd. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV 1997. 943 s. Slovník slovenského jazyka. VI. Doplnky. Dodatky. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 336 s. Znova o spojke kým ================== JÁN HORECKÝ Hlbší záujem o fungovanie spojky kým prejavil už B. Letz v prvých začiatkoch Slovenskej reči (Letz, 1934‐35) a potom aj vo svojej Gramatike Slovenského jazyka (Letz, 1950). Ukázal, že spojkou kým sa vyjadruje súčasnosť (Kým takto rozmýšľal, jedlo chladlo), predčasnosť (neuvádza tu príklad) a následnosť (Dlho som sa musel hádať, kým učiteľ ustúpil). Spojky kým a pokým charakterizuje v gramatike ako obľúbené (Letz, 1950, s. 463). V Morfológii slovenského jazyka sa význam spojky kým vymedzuje veľmi jednoducho: "spojka kým uvádza časové vety vyjadrujúce okolnosť, počas ktorej alebo po ktorú trvá dej nadradenej vety" (s. 725). A. Ferenčíková (1986) vymedzuje význam spojky kým v prehľadnej kapitole Typy časových príslovkových súvetí v spisovnej slovenčine. Spojkou kým sa podľa nej vyjadruje význam "že hlavný dej nastane v niektorom bode časového úseku vymedzeného trvaním vedľajšieho deja" (Kým boli na dovolenke, vykradli im byt); ďalej pri špecifikovanej následnosti, keď hlavný dej nastal alebo istý čas prebiehal alebo začal platiť ešte pred zavŕšením ------- **strana 327** vedľajšieho deja (Dlhú chvíľu ešte žmúria, kým sa rozhľadia) a pri vymedzení konečnej hranice dokedy trvá, resp. dokedy prebehne dej hlavnej vety (Píla je len dotiaľ pílou, kým má čo rezať). Tu A. Ferenčíková pripomína, že sloveso môže byť kladné aj záporné bez významového rozdielu. Ešte pred A. Ferenčíkovou venoval pozornosť spojke kým J. Oravec (1971). Podľa neho patrí spojka kým k základným časovým spojkám a vyjadruje časový priebeh, resp. čas v priebehu. súčasný priebeh vedľajšieho deja s hlavným. Okrem toho však vyjadruje aj význam predčasnosti a dosť zriedkavý význam časovej následnosti. Popri tejto schematickej triáde súčasnosť — predčasnosť — následnosť však J. Oravec upozorňuje aj na význam protikladu, kontrastu, keď sa abstrahuje od časovej oblasti a zvýrazňuje sa "hocijaký rozdiel dvoch priradených dejov alebo stavov a vlastností". Napokon J. Oravec skúma aj používanie záporných slovies, najmä pri význame predčasnosti (Museli sme čakať, kým seno uschlo/kým seno neuschlo). Pripomína, že spravidla tu býva kladné sloveso. Pokiaľ ide o poradie, J. Oravec konštatuje, že ak je vedľajšia veta na začiatku, býva sloveso po spojke kým vždy kladné. Na konci súvetia býva vedľajšia veta uvedená spojkou kým vtedy, keď sa obsah nezdôrazňuje. Ak je v hlavnej vete prísudok s nedokonavým slovesom, je záporné sloveso po spojke kým častejšie, ale hrá tu aj dôraz, expresivita (Museli sme čakať, kým sneh neodpratali). Podobne pri cieľovom (účelovom) odtienku (Practe sa, kým si to nerozmyslím). Formuluje aj ďalšie pravidlo: Keď je v hlavnej vete záporný prísudok, mechanicky nastupuje zápor aj vo vedľajšej vete (Nesmieš písať, kým celkom dobre nevidíš). Pravda, funkciu záporu treba ešte ďalej skúmať. Z lexikologického hľadiska sa význam spojky kým vymedzuje vo všetkých slovníkoch spisovnej slovenčiny. Z prehľadu v Slovníku slovenského jazyka jasne vidieť členenie na význam časový, výsledkový (so záporným slovesom) a odporovací (kým = ale). Pravda, pri časovom vymedzení sa nehovorí o následnosti a predčasnosti, ale o tom, že dej sa ešte neskončil, keď sa začne iný dej, resp. že dej sa začal vtedy, keď sa skončil hlavný dej. V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa rozlišujú len časové významy s vyjadrením okolností a osobitne sa vyčleňuje podmetová veta (Dlho trvalo, kým sa vychystali) a nepravá časová veta, kde ide vlastne o odporovací vzťah. ------- **strana 328** V Synonymickom slovníku slovenčiny sa uvádza časový a odporovací význam a spojka kým sa zaraďuje do systému výrazov pokým, dokým, kým len; než, až, dokedy, dokiaľ, zakiaľ, pokiaľ, za ten čas čo atď. Z prehľadu názorov a riešení jednotlivých prípadov vidieť dva protikladné postoje. Na jednej strane tu je úsilie uviesť všetky prípady použitia spojky kým na mechanickú schému súčasnosť — predčasnosť — následnosť (najmä u J. Oravca), na druhej strane snaha poukázať na obmedzovaciu funkciu spojky kým, na zaradenie deja vedľajšej vety do lineárneho priebehu hlavného deja (v súvislosti so slovesami začne sa, skončí sa). Tento protikladný postoj vlastne dobre zodpovedá základnému významovému rozdielu. Na jednej strane ide o paralelnosť, súbežnosť dejov, ale aj stavov, na druhej strane o akúsi bodovosť, o zaradenie deja do istého bodu v línii hlavného deja. Vyjadrovanie prostej paralelnosti však nie je také časté. J. Oravec uvádza tieto príklady: Vždy si mi závidel, kým bolo čo. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vyfajčil. Trvalo dlho, kým sa ozval. Kuj železo, kým je horúce. Tu sa utajil, kým lekár prešiel. Treba znova pripomenúť, že tu nejde o vyjadrenie dvoch paralelných dejov, ale o vymedzenie platnosti hlavného deja (kým je železo horúce, kým prešiel). Napokon aj slovesá trvať, čakať zdôrazňujú skôr kvalitu než priebeh deja. Oveľa častejšie sa spojkou kým v dnešnom úze uvádza jeden z protikladných alebo aspoň porovnávaných faktov. Vidieť to na niekoľkých príkladoch (z tlače): Kým v prvom kole bol rozdiel dve percentá, teraz sa zvýšil na tri a pol percenta. Kým v minulosti bol tento jav osamotený, dnes sa stáva súčasťou nášho každodenného života. Kým výsluch N. N. trval asi sedem minút, druhého svedka vypočúvali asi tri hodiny. Ak sa zdôrazňuje druhá časť takejto výpovede, uvádza sa akousi oslabujúco odporovacou spojkou ale; prirodzene, v prvej vete potom nemôže byť spojka kým: Výsluch N. N. trval asi sedem minút, ale druhého svedka vypočúvali asi tri hodiny. Pri stupňovitom pripájaní možno na predchádzajúce okolnosti nadviazať odporovacou spojkou: Hovorí sa o rozličných postojoch. Ale kým zákon platí, nik by nemal občanov vyzývať, aby sa vedome obracali proti štátnej moci. Pri obmedzovacom význame sa spojkou kým vlastne určuje bod hlavnej dejovej línie, v ktorom sa začne alebo skončí tento dej pôsobením iného deja. Práve táto bodovosť si vyžaduje dokonavé sloveso: Svet mu ležal pri ------- **strana 329** nohách až do chvíle, kým sa nepremenil z amerického sna na nočnú moru. Ďatel píše do stromu tú svoju večnú báseň o živote, až kým si napíše dieru. Sedeli na lavičke, až kým sa im nezačali privierať oči. Cestou sme spievali, kým prišla búrka (= spev sme skončili príchodom búrky). Bežne sa konštatuje (por. J. Oravec i A. Ferenčíková), že pri takomto obmedzovaní môže byť prísudkové sloveso po spojke kým v kladnej i zápornej podobe. Napr. Čakali sme, kým príde vlak = Čakali sme, kým nepríde vlak. Záväzná by mala byť záporná podoba, ak je aj v hlavnej vete záporná podoba. Spať nepôjde, kým nevysliedi, kto je ten tretí. Nesmieš písať, kým celkom dobre neuvidíš. Treba však pripomenúť dve okolnosti. Predovšetkým fakt, že zápor sa nemusí vyjadrovať v hlavnej vete len záporným slovesom, ale rozličnými výrazmi so záporným zmyslom: Vláda návrh neposudzovala, kým príde dôvodová správa. Ale takisto: Vláda návrh odložila, resp. neposudzovala, kým nepríde dôvodová správa. Kladná interpretácia: Vláda bude návrh posudzovať, len keď príde dôvodová správa. V takýchto prípadoch možno azda uvažovať aj o tom, že sa tu vlastne používa záporná spojka kým nie. Ako vidieť z našich poznámok a komentárov k uvedeným príkladom, významovú štruktúru spojky kým možno znázorniť takto: I.1 súbežnosť dejov: Kým pršalo, chodili sme pod dáždnikom; I.2 súbežnosť stavov: Kým kriminalita klesala, objasnenosť stúpala; II.1 bodovosť: Čakali sme, kým prišiel vlak; II.2 podmienka: Čakali sme, kým neprišiel vlak. LITERATÚRA FERENČÍKOVÁ, A.: Časové podraďovacie súvetie v slovenských nárečiach. Bratislava, VEDA 1986. 134 s. LETZ, B.: Podraďovacie spojky časové. Slovenská reč, 3, 1934—35, s. 254—259. LETZ, B.: Gramatika slovenského jazyka. Bratislava, Štátne nakladateľstvo 1950. 583 s. Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 895 s. ORAVEC, J.: Spojka kým. Kultúra slova, 5, 1971, s. 3—10. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala a M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, VEDA 1987. 592 s. Slovník slovenského jazyka. 1. zv. Red. Š. Peciar, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959. 760 s. Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, VEDA 1995. 989 s. ------- **strana 330** Terminologické otázky technických noriem \* ============================================ KATARÍNA HEGEROVÁ So základnými problémami pri revízii technických noriem, ktoré sme načrtli v predchádzajúcom príspevku (Hegerová, 1997A), úzko súvisí nielen potreba uplatňovať terminológiu jednotlivých vedných odborov, ale aj potreba pomenúvať nové predmety a javy, teda tvorba nových termínov, ich ustaľovanie a používanie v danom odbore. Pri ustaľovaní odbornej terminológie sa usiluje pomáhať Slovenský ústav technickej normalizácie (ďalej SÚTN), preto pri jednotlivých technických normalizačných komisiách (ďalej TNK) zriadil terminologické subkomisie. V súčasnosti aktívne pracujú subkomisie pre terminológiu a značky pri TNK 15 Zaťaženie stavebných konštrukcií, pri TNK 8 Lode a plávajúce zariadenia, TNK 21 Akustika a vibrácie a Knihoveda a vedecké informácie. Pri riešení aktuálnych terminologických problémov sa stretávajú aj zostavovatelia technických noriem z oblasti počítačov, papiera a celulózy, stavebníctva a pod. Napriek tomu je jazyková stránka niektorých textov slovenských technických noriem predkladaných na revíziu do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV na pomerne nízkej úrovni. Súvisí to s viacerými okruhmi problémov: s nerešpektovaním platných jazykových príručiek, používaním slangových slov, bohemizmov, s potrebou nahrádzať chybné termíny a s tvorbou nových termínov z jednotlivých oblastí. N e r e š p e k t o v a n i e j a z y k o v ý c h p r í r u č i e k Ako sme uviedli v predchádzajúcom príspevku, pri práci na technických normách sa doteraz málo využívajú platné jazykové príručky. Mnohí zostavovatelia noriem poznajú len Pravidlá slovenského pravopisu (ďalej PSP) a vychádzajú z toho, že každý výraz uvádzaný v tejto príručke je jazykovo správny, a teda ho možno použiť aj v technických normách. Nie vždy si však uvedomujú, že to nie je možné už preto, lebo v PSP sa síce uvádzajú jednotlivé slová a ich gramatické charakteristiky, ale nemožno v nich nájsť významy týchto slov. Tie si možno overiť napríklad v treťom doplnenom ------- **strana 331** a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997 (ďalej KSSJ), kde sa uvádzajú aj hodnotenia jednotlivých slov spravidla vyjadrené štylistickými kvalifikátormi. Bez následného overovania významu jednotlivých slov uvádzaných v PSP by sa mohlo stať, že by zostavovatelia používali jednotlivé slová a výrazy v inom ako príslušnom význame, alebo to, že by celkom nezámerne nerešpektovali platnú kodifikáciu uvedenú v KSSJ. Príkladom používania slov v inom význame ako v tom, ktorý majú a ktorý oficiálne potvrdzuje aj KSSJ, je napr. výraz rada s významom "návod na konanie, poučenie, odporúčanie" (jednotlivé významy slov preberáme z KSSJ). V mnohých STN sa toto slovo používalo vo význame "poradie podľa časového alebo príčinného sledu, podľa hodnoty a pod.". Tento význam však má slovo rad. Ďalším príkladom je striedanie výrazov štruktúrny/štrukturálny a štruktúrovaný v spojení štruktúrna/štrukturálna a štruktúrovaná schéma. Prvé dve slová síce majú rovnaký význam "vzťahujúci sa na štruktúru, týkajúci sa štruktúry" a odlišujú sa len (domácou alebo pôvodom cudzou) príponou, ale z hľadiska jednoznačnosti, o ktorú ide v odborných textoch, je potrebné uprednostniť jednu z dvoch podôb a použitý termín príslušne definovať. Tretie slovo — štruktúrovaný — však má celkom iný význam, a to význam "štruktúrne usporiadaný, organizovaný". V spojení so slovom schéma a vo význame, aký majú slová štruktúrny, štrukturálny, ho zostavovateľ normy podľa jeho vlastných slov použil iba preto, lebo aj toto slovo sa uvádza v PSP. Z nezámerného nerešpektovania platnej kodifikácie možno spomenúť aspoň problémy pri slovách s príponou ‐ar, ‐areň, na ktorú sa rozšírila platnosť rytmického zákona, teda napr. chybné tvary frézáreň, prevádzkáreň namiesto kodifikovaných podôb frézareň, prevádzkareň, ako aj pri slovách, ktoré sú z týchto základov utvorené. S l a n g o v é s l o v á Používanie slangových, resp. nespisovných slov do istej miery takisto súvisí s nerešpektovaním jazykových príručiek. Zostavovatelia technických noriem si nie vždy uvedomujú, že výrazy hodnotené v KSSJ ako slangové, nespisovné a pod. nie je možné uprednostňovať v odborných textoch na úkor ich štylisticky neutrálnych ekvivalentov, ktoré majú často terminologickú platnosť. V diskusiách o vhodnosti jednotlivých výrazov argu- ------- **strana 332** mentujú zväčša tým, že ide o slová, ktoré sú v bežnej komunikácii už zaužívané a ktorých význam je známy každému odborníkovi. Preto odborníci uprednostňujú slangové, príp. nespisovné výrazy nielen v bežnej komunikácii, ale aj v textoch STN. Často sa nimi nahrádzajú už ustálené termíny, ktoré zostavovatelia noriem síce spoločne schválili (a podopreli definíciami týchto termínov v príslušných STN), ale v praxi ich používajú menej, prípadne ich nepoužívajú vôbec. Zbytočne sa tak rozkolísava už ustálená terminológia jednotlivých vedných odborov. V oblasti stavebníctva ide napr. o výraz klimafasáda (Hegerová, 1997b) používaný namiesto už ustáleného spojenia klimatická fasádna omietka, ktoré má terminologickú platnosť. V oblasti počítačovej terminológie ide o výrazy priväzbiť, odväzbiť uprednostňované na úkor už ustálených termínov utvoriť väzbu, zrušiť väzbu. B o h e m i z m y Uprednostňovanie bohemizmov súvisí predovšetkým s tým, že viaceré STN sa (nie vždy precízne) prekladajú z českého originálu, ďalej so spomenutým nevyužívaním jazykových príručiek i s tým, že odborná literatúra z jednotlivých oblastí je zväčša v češtine. Spolu so slabým jazykovým vedomím zostavovateľov noriem to vedie k uprednostňovaniu bohemizmov na úkor ustálených slovenských termínov. V teórii navrhovania konštrukcií sa napríklad začal uprednostňovať výraz náhodilý v spojení náhodilé zaťaženie. V diskusiách o nevhodnosti tohto výrazu zostavovatelia noriem tvrdili, že slová náhodilý a náhodný majú rozličný význam. Tvrdili aj to, že termín náhodilé zaťaženie je už natoľko vžitý, že doteraz sa ho nepodarilo nahradiť iným, vhodnejším termínom a že takáto náhrada by bola pre odborníkov aj tak neprijateľná. Proti prijatiu výrazu náhodilý v spojení náhodilé zaťaženie sa argumentovalo predovšetkým neústrojným tvarom náhodilý. Nebolo možné akceptovať tvrdenie, že ide o vžitú a v technickej terminológii ustálenú podobu, ani to, že termín náhodné zaťaženie sa nepoužíva a je pre technikov nezrozumiteľný. Dôkazom, že v odbornom vyjadrovaní je spojenie náhodné zaťaženie už ustálené a má terminologickú platnosť, je napr. Dopravný slovník A. Petrovského (Bratislava, Alfa 1983). V tomto slovníku sa na s. 293 uvádza heslo náhodné zaťaženie s významom "zaťaženie, pri ktorom sa veľkosť amplitúdy zaťaženia (a niekedy aj frekvencia zaťaženia) náhodne ------- **strana 333** mení od cyklu k cyklu pri zachovaní zvolených štatistických závislostí vystihujúcich skutočné prevádzkové alebo iné zvolené podmienky". V oblasti kovových konštrukcií sa v poslednom čase začal uprednostňovať výraz otrieskavanie (čes. otřyskávaní). Nahrádzalo sa ním už ustálené spojenie abrazívne čistenie, ktoré má terminologickú platnosť. Slovom otrieskavanie sa označovalo čistenie, pri ktorom sa povrch výkovku, konštrukcie a pod. upravuje do finálnej podoby (popri brúsení, leštení, pieskovaní a pod.) odstraňovaním jeho nerovností. Ide o čistenie pod tlakom pomocou oceľových guľôčok, pilín, piesku alebo iného materiálu. Táto činnosť by sa dala pomenovať napríklad výrazom obrusovanie, ale tento termín s významom "hladenie brúsením" je už obsadený. Uvažovalo sa aj o výrazoch pieskovanie, resp. pilinovanie. Obidva výrazy odborníci odmietli s odôvodnením, že sa nimi pomenúva len jedna z možných úprav povrchu výrobku pomocou piesku, resp. pilín, teda zúžil by sa rozsah pomenúvaného pojmu. Napokon zostavovatelia noriem súhlasili s ďalším používaním ustáleného dvojslovného termínu abrazívne čistenie, ktorý má oporu aj v anglickom a francúzskom ekvivalente tohto termínu (abrasive blast‐cleaning, décapage par projection cleaning). V tejto súvislosti možno uvažovať o nahradení adjektíva abrazívny slovom obrusovací. Takáto náhrada by nebola vhodná preto, lebo v danej oblasti už funguje ustálený termín obrusovanie, s ktorým by sa mohlo dvojslovné pomenovanie obrusovacie čistenie náhodne zamieňať. V oblasti železničnej dopravy sa ukázala potreba nahradiť výraz zbortenie používaný napríklad v spojení zbortenie koľaje, zbortenie mosta, zbortenie stavby vhodnejším výrazom. Proti tomu, aby sa výraz zbortenie prijal ako termín, sa argumentovalo tým, že ide o hláskovo prispôsobený český výraz zborcení, ktorý má slovenské ekvivalenty zrútenie, prevalenie, preborenie, preliačenie, prelomenie. Zostavovatelia noriem síce súhlasili s tým, že ide o český výraz, ale odmietli jeho nahradenie niektorým zo spomenutých slovenských ekvivalentov, lebo podľa nich nie sú jeho výstižnou, rovnocennou náhradou. Napokon súhlasili s nahradením slova zbortenie výrazom preliačenie. Podobne sa postupovalo aj pri hľadaní náhrady za slovo pnutie používané napr. v spojeniach pnutie koľaje, pnutie konštrukcie, povrchové pnu- ------- **strana 334** tie. Vychádzalo sa z toho, že v slovenčine už funguje rovnocenná náhrada za hláskovo prispôsobený český výraz pnutí. Je ňou slovo napätie. Ďalším argumentom bolo, že toto slovo je v uvedených spojeniach už ustálené a má terminologickú platnosť. V oblasti stavebníctva bolo potrebné nahradiť slovo rozbriedavý používané napr. v spojení rozbriedavá zemina. Aj v tomto prípade odborníci pripustili, že ide o hláskovo prispôsobený český výraz, ale nevedeli nájsť jeho rovnocennú náhradu. Spojením rozbriedavá zemina označovali vrstvu zeminy odstraňovanú napr. pri výkopových prácach, ktorá obsahuje väčšie množstvo vody. Navrhované výrazy rozbahnená zemina, rozmočenie nepokladali za priliehavé, lebo by tu nastal istý významový posun: pomenúvaná zemina ešte nie je rozbahnená či rozmočená, je len náchylná na rozbahnenie alebo rozmočenie. Ďalší z návrhov — spojenie kašovitá zemina — odborníci prijali. V oblasti spojov bolo aktuálne nahradenie výrazu useknutý používaného napr. v dvojslovnom spojení useknutý impulz. Podľa odborníkov išlo o impulz, ktorého trvanie sa náhle skončí, teda sa usekne. Zároveň tvrdili, že tento výraz nie je možné nahradiť slovom odseknutý, lebo vraj ide o významovo rozdielne výrazy. Zavážil argument, že v literatúre z tejto oblasti je už ustálený termín odseknutý impulz. V rovnakej oblasti bolo potrebné navrhnúť náhradu za výrazy príchodzí/odchodzí používané v spojení príchodzí/odchodzí signál. Opäť sa argumentovalo tým, že ide o hláskovo prispôsobené české výrazy příchozí/odchozí, ktorých slovenskými ekvivalentmi sú slová prichádzajúci/odchádzajúci. Navyše spojenia prichádzajúci signál/odchádzajúci signál sú už ustálenými termínmi v oblasti spojovej techniky. Tento argument zostavovatelia noriem prijali. V oblasti drevárstva bolo potrebné nahradiť prídavné meno listnáčový používané napr. v spojení listnáčové drevo. Ako argument proti prijatiu tohto slova zavážilo tvrdenie, že výraz listnáčový prevzatý z češtiny hodnotí ako nesprávny už Slovenský lesnícky terminologický slovník z r. 1969 a v tomto spojení ho nahrádza prídavným menom listnatý — listnaté drevo. N o v é t e r m í n y Pri terminologickej revízii noriem bola potrebná nielen tvorba nových termínov, ale aj náhrada jazykovo menej vhodných spojení, ktoré v minulosti fungovali ako termíny. ------- **strana 335** Išlo napr. o spojenie vzduchosuché drevo, ktoré bolo v minulosti termínom v oblasti spracovania dreva. Týmto spojením sa v STN 48 0010 označovalo drevo vysušené prirodzenými procesmi, nesušené umelým spôsobom. V pripravovanej revízii tejto normy sa uplatnila analógia s termínom izbovo suché drevo (pomenúva sa ním drevo s rovnovážnou vlhkosťou od 4 do 10 % zodpovedajúce podmienkam v bytových priestoroch). Na základe tejto analógie sa spojenie vzduchosuché drevo nahradilo termínom vzduchovo suché drevo a spresnila sa aj jeho definícia. Týmto termínom sa pomenúva drevo s rovnovážnou vlhkosťou od 15 do 20 %, ktorá zodpovedá podmienkam vonkajšieho prostredia. Šťastnejším riešením by však bolo zavedenie termínu rovnovážna vlhkosť dreva, pričom by sa v definícii uviedli rozpätia pre drevo v uzavretých priestoroch a pre drevo na voľnom priestranstve. Iným riešením je návrh na používanie termínov izbová suchosť dreva, resp. vzduchová suchosť dreva — ide totiž o pomenovanie vlastnosti dreva, nie o drevo samo. V oblasti poľnohospodárstva bolo, napríklad, potrebné nahradiť výraz organominerálny v spojení organominerálne hnojivo. Týmto spojením sa označuje hnojivo vyrábané z organických a minerálnych surovín, ktoré obsahuje minerálne a organicky viazané živiny. Proti prijatiu výrazu organominerálny sa argumentovalo tým, že v slovenčine sa zložené adjektíva označujúce dva pojmy píšu so spojovníkom a jednotlivé časti zloženého prídavného mena sa spájajú spájacou morfémou ‐o‐: organicko‐minerálny. Tento argument i spojenie organicko‐minerálne hnojivo napokon zostavovatelia noriem prijali. Podobne sa argumentovalo proti výrazu tretinooktávový v spojení tretinooktávové pásmo, ktoré sa používalo v oblasti spojovej techniky. Odborníci prijali jeho nahradenie slovom tretinovooktávový, ktoré sa — na rozdiel od predchádzajúceho prípadu — píše bez spojovníka, lebo sa ním pomenúva jeden pojem: tretinová oktáva. V oblasti vodnej dopravy bolo potrebné pomenovať krídlové lietajúce plavidlo, ktoré je známe pod pracovným názvom exohydrolet prebratým z ruštiny. Uvažovalo sa o jeho nahradení názvom vodné lietadlo, ale ten je už obsadený. Podľa Dopravného slovníka A. Petrovského sa ním označuje lietadlo schopné vzlietať a pristávať na vode. Napokon ------- **strana 336** a prijal názov lietajúca loď, ktorý špecifikuje spôsob pohybu tohto plavidla. Z á v e r Pri príprave technických noriem vystupuje do popredia niekoľko okruhov problémov: 1. nerešpektovanie platnej kodifikácie, 2. nahrádzanie ustálených termínov ich slangovými, prípadne nespisovnými náprotivkami, 3. uprednostňovanie hláskovo prispôsobených českých termínov na úkor slovenských termínov a 4. pomenúvanie nových reálií, resp. nahrádzanie jazykovo menej primeraných výrazov, ktoré mali v minulosti terminologickú platnosť, ich vhodnejšími ekvivalentmi. Dôležitú úlohu pri riešení týchto problémov majú terminologické subkomisie združujúce zostavovateľov noriem z jednotlivých oblastí technickej normalizácie, v ktorých sa začínajú riešiť aktuálne terminologické otázky. \* Štúdia bola vypracovaná v rámci grantovej úlohy č. 2/2061/97 LITERATÚRA HEGEROVÁ, K.: Úskalia revízie technických noriem. Kultúra slova, 31, 1997, s. 8—14 (Hegerová, 1997a) HEGEROVÁ, K.: Klimafasáda? Kultúra slova, 31, 1997, s. 293—294. (Hegerová, 1997b) PETROVSKÝ, A.: Dopravný slovník. Bratislava, Alfa 1983. 938 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991, 536 s. Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. Bratislava, Veda 1997. 943 s. Slovenský lesnícky terminologický slovník. Bratislava, Príroda 1969. 127 s. Nahadzujeme alebo nadhadzujeme priadzu na ihlicu (háčik)? ========================================================= MARTA ZAMBOROVÁ Základný úkon pri pletení a háčkovaní — nabrať priadzu na ihlicu alebo háčik naše dva výkladové slovníky pomenúvajú odlišne. V Slovníku slovenského jazyka (2. diel, 1960, s. 237; ďalej SSJ) sa pri slovese nahodiť jeho 5. význam vysvetľuje takto: "pri pletení (háčkovaní) zachytiť, nabrať ------- **strana 337** vlnu (priadzu) na ihlicu (háčik)". Pri slovese nadhodiť sa v SSJ (s. 224) podobný význam nevyskytuje. Krátky slovník slovenského jazyka (3. vyd., 1997, s. 336; ďalej KSSJ) tento úkon zachytáva pri slovese nadhodiť, ale neuvádza ho ako samostatný význam tohto slovesa, lež v rámci 1. významu definovaného takto: "(trocha) hodiť al. trhnúť smerom hore: n. dieťa, n. si vrece, n. sa na stoličke; n. očko pri pletení, háčkovaní nabrať priadzu na ihlicu, háčik". Pri slovese nahodiť sa pletenie či háčkovanie v KSSJ nespomína. Aká je jazyková prax? Prieskum v knižných a časopiseckých publikáciách o pletení a háčkovaní z posledných tridsiatich rokov ukázal, že z trinástich kníh o pletení a háčkovaní, ktoré boli práve k dispozícii v knižniciach, iba jedna (A. Hanzlíková — K. Škamlová: Háčikom a ihlicami. Bratislava, Obzor 1972; ďalej HI) takmer dôsledne používa v spomenutom význame sloveso nadhodiť. Ostatné dali prednosť slovesu nahodiť alebo tento úkon nazvali inakšie (nabrať, podobrať, zachytiť). V časopisoch Dorka a Móda sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v uvedenom význame zjavovalo aj sloveso nadhodiť, ale oveľa častejšie sa používalo sloveso nahodiť a jeho odvodeniny nahodený, nahodenie, resp. nedokonavý tvar nahadzovať s odvodeninami nahadzovaný, nahadzovanie. V súvislosti s tým sa vo vzoroch pletenia a háčkovania zaužívala skratka nah. V kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (JÚĽŠ) je v uvedenom význame sloveso nadhodiť doložené raz a tri razy sú doložené tvary odvodené od slovesa nahodiť — nahadzovaný, nahodený (z rokov 1942 a 1956). Pri zvažovaní vhodnosti slovies nahodiť a nadhodiť na pomenovanie spomenutého úkonu musíme vychádzať z toho, čo majú tieto slovesá odlišné — z predpôn na‐ a nad‐. Ako vieme, predpony (okrem iného) dodávajú slovesnému základu významové odtienky. Problematike slovesných predpôn na‐ a nad‐ sa pred časom podrobne venoval Š. Peciar (1967, 1968). O predpone na‐ okrem iného uvádza: "Základný lexikálny význam predpony na‐ zodpovedá základnému smerovému významu predložky na: smerovanie deja na povrch niečoho zhora alebo zboku. Tento význam najlepšie vyniká pri slovesách, ktoré majú alebo môžu mať väzbu s predložkou na + akuzatív" (Peciar, 1967, s. 138). Ako príklad vymenúva okrem iných slovesá naskrutkovať, nabodnúť, napichnúť, nalepiť, nasunúť, navinúť, ------- **strana 338** navliecť, naložiť. To je podľa nás aj prípad slovesa nahodiť v našom význame, keď pri ňom vo všetkých situáciách môže stáť predložka na s akuzatívom — spojenie na háčik, na ihlicu. Napr. predložkové spojenie dopĺňame v hranatých zátvorkách: Voľne nahodíme [na ihlicu] 40 očiek a pletieme dookola na krátkych ihliciach č. 4 (Príloha Dorky, 15, 1980, č. 2, nestránkované). — Ľavú ihlicu vpichneme zľava doprava za priadzou pod prednú časť očka na pravej ihlici, [na ihlicu] nahodíme priadzu idúcu z ukazováka a prevlečieme ju očkom... (Ľudmila Pešková: Škola ručného pletenia \*/ aj pre ľaváčky. Bratislava, Práca 1982, s. 22). — Nahodíme priadzu [na háčik] a háčikom pretiahneme cez očko na háčiku (Daniela Duchnovská: Pletené a háčkované vzory. Bratislava, Alfa 1988, s. 117). Dôležité je uvedomiť si aj to, že v týchto situáciách, ktoré môžeme pokladať za modelové, sloveso nahodiť vyjadruje, že objekt deja zmenil svoje miesto: priadza nebola na ihlici, háčiku, ale nahodením sa na ne dostala. Ten istý význam (premiestnenie priadze na ihlicu, háčik) sa nám v uvedených situáciách nepodarí vyjadriť slovesom nadhodiť. Toto sloveso má význam "(trocha) hodiť alebo trhnúť nahor", ale objekt deja sa spravidla vracia na to isté miesto, kde bol pred nadhodením, napr.: Vtom vozom nadhodilo. — Baby až tak nadhodilo na širokých sukniach. — Nadhodila poloprázdny batoh na pleciach. — ... napravil si listár čiapku a nadhodil kapsu. — Kapitán nadhodil bičík na dlani. — Nadhodil sa na stoličke a zas klesol nazad. — Nadhodil si mládenčeka na chrbte a zastal (doklady sú z kartotéky JÚĽŠ). Na pozadí týchto príkladov vyznieva prinajmenšom nepresvedčivo napr. takáto veta o pletení rukáva: Ak chceme nadhodiť očká na dlhý rukáv postupne, nadhodíme napr. 10 očiek, prácu obrátime, nadhodené očká prepletieme anglicky, ešte raz obrátime a očká pletieme na lícovej strane a za posledným očkom... nadhodíme ďalších 10 očiek (HI, s. 40). Alebo príklad z opisu háčkovanej obruby: ... 2 x nadhodiť, vpichnúť do retiazkových očiek medzi stĺpikmi, nadhodiť, pretiahnuť jedným očkom, nadhodiť, pretiahnuť 2 očkami, nadhodiť, vpichnúť do toho istého miesta, nadhodiť, pretiahnuť 2 očkami, nadhodiť... (Dorka, 8, 1973, č. 1, s. 24) Významový rozbor ukázal, že na pomenovanie úkonu "pri pletení, háčkovaní nabrať priadzu na ihlicu, háčik" treba pred slovesom nadhodiť uprednostniť sloveso nahodiť. Potvrdzuje to aj jazyková prax pred zmenou ------- **strana 339** kodifikácie v KSSJ i po nej. V novom vydaní tohto slovníka bude potrebné pomenovanie uvedeného úkonu vrátiť k slovesu nahodiť tak, ako sa to uvádza v SSJ. LITERATÚRA Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1997. 943 s. PECIAR, Š.: Funkcie slovesnej predpony na‐ v slovenčine. Jazykovedný časopis, 18, 1967, s. 138—150. PECIAR, Š.: Funkcie slovesných predpôn nad‐, pod(o)‐, pred(o)‐ v slovenčine. Slovenská reč, 33, 1968, s. 210—217. Slovník slovenského jazyka. Zv. 2. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1960. 647 s. Jazyk nemá kosti, ale kosti láme. \* \* Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s. Aj ďalšie citáty uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. Pripomíname si tak sté výročie prvého vydania tejto zbierky prísloví a porekadiel. ------- **strana 340** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Hej, dajže, Bože, daždia, že sa naspi gazda, že sa naspim aj ja, ================================================================ aj moja gazdina =============== Takto vyjadruje v jednej važeckej piesni svoje zbožné želanie zrobený a unavený čeľadník. Možno sa trochu spolieha, že dážď — ako hovoria v Muránskej Dlhej Lúke: Koť sa šloveku barz drieme, buďe ďišť padať — konečne zastaví kolobeh robôt a on si dopraje spánku. Trochu z iných dôvodov nemôže spať mlynár z Horehronia, kde si o ňom nôtia: A keď išla hore poľanami, mľinar vola ňenaspani, vraťže sa, ma mila, veňec si straťila, pod schodami. Zapáčili sa nám nárečové slová naspať sa, naspaný, ktoré sú rozšírené v stredoslovenských nárečiach v dvoch významoch: vo význame "dobre, do sýtosti sa vyspať", napr. Ke‿ca chlapedz už dobre naspau̮,išieu̮ na salaš (Pucov); Každej oberádž dostáu̮ chovu a naspaťi sa mohou̮ pajťe (Čelovce); Či si sa naspala? (Čierny Balog), a vo význame "veľa spať", napr.: Ta ve se ešťe dozď naspí do rana (Revúca). Pokiaľ na strednom Slovensku bývajú ospanliví, unavení ľudia, ktorí nespali dostatočne dlho, nenaspaní, na západnom Slovensku sú tí, na ktorých prichádza spánok, odriemaní: Ked zme sa vracali domóv, boli zme hrube odriémaní (Kubrica), okapalí: Bola taká okapalá, že s nú nebola žánná reč (Bzince pod Javorinou); Pravda, už bili tí chu̮api fšelijakí, takí, co nevidržali bít dúho hore, aj okapau̮ (Hlboké); v Jakubove pri Malackách je ospanlivý človek otrtúlení i odrichňau̮ a v Šariši markotni alebo markotľivi: Ja ňeznam, co mi, že som taki markotni?! (Orkucany), Taki vipatraš markotľivi, nabic śi v noci frajoval (Ratvaj). Sledujme ďalej prejavy driemajúcich ľudí. Ich unavené, ospanlivé oči klipkajú, kľupkajú, chľipkajú, padajú, lepia sa: Kľipkajú ťi oči, choť spať! (Mošovce); Oči ci klipkajú, bež uš spat! (Lubina); Tebe śe uš sce spac, bo ci oči kľupkaju (Letanovce); Už mi aj oči chľipkaju (Stožok); S poľä som ------- **strana 341** bola ukrutánski ustatá, nu mi akosi tie oči padľi (Žaškov); Čo lúpeš zrakáľmi, idz spac! (Prosné); Jak sa má chlapča čosi učit, hnet sa mu oči lepá (Trenčianska Závada). Ťažká, padajúca hlava začína pomaly klcať i klckať, kľucať i kľuckať, kľúcac, klusat, kľocať, kľonckac, kľučkat, až naraz celkom kľucne: Drímau̮o sa mu a hu̮ava mu začau̮a klcat (Brodské); Hu̮ava mu klcká (Štefanov); Akosi mi hlava kľucká, iďem spať (Košťany nad Turcom); Hlava mu klusá (Lukáčovce); Oťec, chojťe si ľahnúď, už vám hlava kľocá aš po zem! (Čičmany); Ice spac, bo už vam hlava kľoncka! (Letanovce); Driemalo sa mu, aš tak kľúcal (Papradno); Tag bude kluckat, nije že bi si išóv lahnút! (Lukáčovce); Šofér iba kľonckau̮ (Pondelok); Trocha poseďeu̮ pri stoľe, hňeď mu hlava kľucla (Dolná Lehota); Naras kľucnúl a zaspal (Papradno). V Bošáci ľuďom hlava klučká. Na ospalého človeka, ktorý široko otvára ústa, v Gemeri kričia: Neziavaj, choj spač! (Sirk); Nezievaj, ale si lähni! (Hanková); vo Valaskej Belej sa privrávajú: Ked nemáš uš vládi vidržat do svitu, it si lahnút, nemosíž mi tu furt vizivuvat! Nedostatok spánku obyčajne núti človeka zívať: Malo som spal, žive še mi (Smižany), ale niekedy to môže byť aj opačne, zíva sa aj po dobrom spánku: Ňeskám sa mi celí ďen ziechá, aňi neviém prečo, šak som celú noc spal (Chocholná). Výstižné je prirovnanie z Brusníka: Ziavá sä mi ako psu na paždžíru. Pridáme aj niekoľko pekných frazém, ktoré sa udomácnili v spisovnom jazyku: otvára celé vráta; ide zo Zivančinej do Ležiachova; tu sú Zivančania, prídu hneď i Driemotčania; ide do Spiša; pôjde na ucho; do očí sa mu trúsi; má ťažké oči — zíva sa mu, drieme sa mu, ide spať. Klipkavé oči, klusajúca hlava a ziechajúce ústa dávajú obraz pospávajúcej, podriemkávajúcej bytosti. Slovesá driemať, driemať si, neosobné driemať sa v rozličných hláskových obmenách (napr. driamač, drímať, drimac) a ich slovotvorné obmeny, ako napr. driemkať si, zadriemať, zdriemnuť si ap., sú známe na celom Slovensku. Napr.: A na tich priatkach tan ženi driemaľi (Lišov); Chlapon sa driéme pri pérí (Brestovany); Prišla do chiži maška, sedla si na kraj posteli a driamala (Rochovce); Gazdzina drímala pri perí (Ružindol); Hreje śe pri pecu i drime (Dlhá Lúka); Furt sebe len driemká (Veľké Rovné); Len si daj pozor, ebi si nezadriamala (Sirk); ------- **strana 342** Ocec sebe poobedze kus zdrimnul (Spišský Štvrtok); Kuz mi śe zdrimau̮, kuz mi sebe ľehnu̮ (Závadka). Mimoriadne pekná je podoba rozdriemať sa, ktorú sme počuli v Lišove: Ke‿dzme choďiľi na priatke, tan sa nán aj rozdriemalo. Nazreli sme aj do Záhoráckeho slovníka (zostavovateľ Konštantín Palkovič), kde sme našli sloveso udrímnút si: Trochu sem si udrímeu̮ (Brodské). Z Revúcej máme prirovnanie: Driame sa mi ani kefe. Na celom území Slovenska sú rozšírené aj slovesno‐menné spojenia, ktorých základom je slovo driemota, obyčajne v tvare množného čísla. Napr.: Kerí pierä páraľi, navariľi buobu tím ženám, abi sä im driemoti prebraľi (Dolný Kubín); Prešľi mu driemoti (Kláštor pod Znievom); Ďugala doňho, abi sa prebrau̮ z driemot (Prochot); Driamoti mä opkankali (Sása); Začala ma driémota premáhat (Bošáca); Prišľi na ňoho driemoti (Žakarovce). Na Spiši sú veľmi obozretní, keď tvrdia: Ňevedno, jake f kim drimoti śedza (Studenec) — aké má kto tajné úmysly, a v Šariši sa ironicky vyjadrujú o zdanlivo naivnom človekovi: Pozri na jeho drimoti! Ľudia, ktorým sa často drieme, si vyslúžili aj nejednu prezývku či nadávku. Napr. ženu nazývali dremľou (Mošovce, Ozdín), muža dremľošom (Pondelok), dremľuchom (Vyšné Remety), drimajlom (Stráňany). V Šariši nám vyklebetili: Jeden bul s nami taki, co ket śe chodze oprel o mur, abo o strom, ta doras spal, ta zme ho volaľi že drimota (Ostrovany). V nárečiach však fungujú aj slová s významom "driemať, pospávať, chvíľu si pospať", ktorých rozšírenie je územne dosť ohraničené. V dolnotrenčianskych nárečiach je to výraz gľundžať: Spaď ňéjďe, leš tu buďe glundžáť (Chocholná); z okolia Nitry schrupnúť si a čučať: Trošku bi sa zešlo schrupnúť si na kanape; Málo spím a potom už len čučím (Svätoplukovo); z Brodského sloveso kidat sa: Joška sa uš kidá. V oblasti Rimavskej Soboty majú sloveso zonžeť: Za kus son zonžela (Klenovec); Ňespala son, iba son kus zonžela (Kociha); na Spiši hovoria zemžnuc (v slovotvornom základe tohto slovesa je koreň ‐mžik‐), napr: Ic sebe kuz na divan zemžnuc (Spišský Štvrtok). O ľuďoch, ktorí si poobede hodinku‐dve radi pospia, v Horných Orešanoch hovoria, že polodnujú, napr: Sú doma obidvá, ale polodnujú trochu po obede, zobudzím ích. V Lišove popri už spomenutej podobe rozdriemať sa vo význame "začať driemať" počuli sme aj výraz rozospať sa: No, ženi moje, aľe ke‿ca nán rozdriemalo, poďme zaz voľaďe, ľebo takto sa rozospíme! Keď si niekto v Svätoplukove dlhšie pospí, ------- **strana 343** povedia o ňom: Ňeska si prispau̮, a keď sa nemohol dostatočne vyspať, dodajú: Šak sa potom odespí. Sloveso spať má v nárečiach — podobne ako v spisovnom jazyku — rôzne významy: 1. zotrvať v spánku, napr.: Boľi narobení, šeci ešťe spaľi (Žaškov); Ľa, ved e ťeľaťu ňiš, ľem tuho spalo (Čelovce); Mosíš pekňe spac! (Prosné); Nemohli ho ňijag zobudzit, tak ukrutňe spau̮ (Záhorská Bystrica); Spala som a mi scerpľi ruki (Sokoľ); Uoňi śpa (Iňačovce). Ja śpu, ta i omšu preśpu (Sobrance). 2. počas spánku byť niekde uložený: Keď bolo treba spaď na cesťe, to gazda spal na pretku voza (Bobrov); No, ja buďem tam spa‿ďe chlapi spia?! (Ležiachov); Apa mu tanu zaviezou̮ ednu skladaciu posťeľ, čez nodz v ňej spau̮ (Veľký Lom); Po zemi bolo slami, otepe a tade sme spali jeden vedla druhého (Dobrá Voda); Mi sme moseli ít spad do maštale medzi ofce (Kuchyňa); Ta i mi mame na slame spac! (Kokšov‐Bakša); Spaľi navon (Porúbka, okr. Sobrance). 3. no a ďalší významový odtienok slovesa spať nájdeme v mnohých ľudových piesňach, napr. Vršatec, Vršatec, ty vysoká skala, zaplať mi, šuhajko, čo som s tebou spala! Tá poctivejšia dievčina si zanôti takto: Frajera mať budem i ľúbiť ho budem, ale na môj veru, spávať s ním nebudem. Pridáme ešte zopár veršíkov zo svadobnej piesne z Horehronia, v ktorej sa mladá nevesta privráva svojim rodičom: Môj ľúby otec, moja ľúba mať, vera ja už budem s cudzím chlapom spať. Nie s cudzím, nie s cudzím, ale so svojím, jakže ja sa smutná k nemu privolím. Sloveso spať má svoje miesto aj v rôznych frazeologizmoch. Pre človeka je veľmi dôležité, či sa vyspí a ako sa vyspí. O tom, kto s tým nemá problémy, sa hovorí: spav jag zabití (Veľké Bielice); spal jag dobití (Sereď); spal ako klát, spí ako bunda (Rimavská Píla); spí ako drevo (Rimavská Sobota); spí jag o ndlobách do bílého rána (Lukáčovce); spí jag dudek (Hlboké) ap. Spánok toho, kto sa často zobúdza, spí nepokojne — v Kameňanoch by povedali: šujne spí — sme počuli charakterizovať takýmito prirovnaniami: spí ako zaja̋c (Žaškov), spí jag zajíc (Hlboké); spala ako miž na vreci (Pukanec), spí ako miž na mechu (Rimavskí Píla) ap. Kto spí tíško, o tom v Hlbokom hovoria, že spí jag duch. V Brodskom sa nám aj takto posťažovali: Ceu̮ noc sem oka nezamrúžiu̮. Úsmevným a žartovným tónom častujú spáčov napr. takto: ten chodzí ze slípkámi spat (Lukáčovce), chodzi spac s kurami (Dlhá Lúka), ko‿cpí, aňi jezď ňepíta ------- **strana 344** (Rimavská Píla); v Červeníku a v Bošáci takto poradia: Ket sceš spat slatko, večeraj lachko; Chto sce dobre spat, ňesmié mnoho žrat, a v Prosnom, keď niekto niečo zmešká, zabedákajú: Prespal bi aj aľeľuja! Jemne sa vyjadria o smrti človeka napríklad v Prosnom, v Sobranciach či Vranove: uš buje naveki spac; natrapiu̮ śe i pošou spac; apa už oči zavar. Na celom Slovensku vo význame "spánok" funguje pôvodné slovesné substantívum spanie. Oravci sa obyčajne posťažujú: Horkuo tam moje spaňá! V Čelovciach majú vyskúšané: Chto spávaťi ňemuož, raďia mu miad na spaňia esťi. V Rankovciach sa tradovalo, že ket dzecko malo plane spaňe, zberaľi po kutoch f chiži prach. V Gemeri počuť: Spáňa na mňej prišlo (Kociha) aj Já mám šujňí spánok (Muráň). Z Veľkého Rovného máme zápis: Ze spánku som bol prebudzení. Z mnohých frazeologických spojení s týmito slovami spomenieme: vzelo nás spaňa̋ (Lomná) "zdriemli sme"; spánog nás opchádza (Bodorová), lem do spaňia nás ťiaha (Čelovce), tlaší se mi spánog do očú (Kameňany), morí me spánok (Slavošovce), kladié ma na spánek (Trenčianska Závada), "chce sa mi, nám spať"; dau̮ jih na spaňia (Ľuboreč), "uložil ich spať"; išeu̮ buechám zau̮ožit (Brodské),"šiel spať"; na prví spánok stau̮ (Mokraď), "stal veľmi skoro"; ňemám aňi spánok pre toho chlapca (Čierna Lehota), "veľmi sa pre neho trápim". Veľmi známe sú napríklad frazémy: abi som vám spaňia ňeodňiesla (Hliník nad Hronom); Ve si ló sädni, neodnesiaž nám adaj spaniá (Sása, okr. Revúca); lepšuo spania ako med lízania (Bobrovec); lepší spaňí jak med lízaňí (Brodské); ňemá žánného spáňá (Bošáca). O človeku, ktorý stále pracuje, sa v Rimavskej Píle hovorí, že ňemá spaňia aňi staňia, a o tom, ktorý hneď myslí na jedlo, že iďe zo spaňia do žraňia. Nárečia sa však neuspokoja len so slovesom spať a jeho slovotvornými obmenami. Nájdeme v nich veľa zaujímavých výrazov s väčším či menším expresívnym nábojom. V stredoslovenských, západoslovenských a spišských nárečiach je rozšírené slovo drichmať i drichnať, v Brodskom má podobu drichmat i drichňat, v Jakubove (okr. Malacky) sme počuli drochňať a v Sobranciach drichľac. Napr.: Choď už drichnať, ľen čo nám zavadziaš! (Košťany nad Turcom); Stávaj, ňedrichňi uš keľo! (Klenovec); Bóu̮ na zábave a fčil drichme (Bánovce nad Bebravou); Reku, drichmú dzeciská, ale oni boli cicho a očúvali (Brestovany); Drichňau̮ bi do pou̮edňa ------- **strana 345** (Brodské); Ešči furd drichme (Letanovce). O tých, ktorí tvrdo spia, v Čičmanoch hovoria: drichmú aňi zarezaňí. V Hliníku nad Hronom a v Prochoti takto vyháňajú z postele, keď v nej človek dlho spí alebo sa v nej nebodaj povaľuje: Už je žobrág od rána na treťej ďeďiňe, a ti ešťe ždi fúňaš f posťeľi!; Stávaj, čo sa tolko krbálaš f tej posťeli, tej krbálački je už dosť! Aj v Chocholnej dohovárajú: Nemosíš lehňiť do dvanásťi každí ďen, móžeš aj volačo urobiť! Zo západného Slovenska sa nám veľmi páčil originálny výraz gabať a jeho predponové obmeny vigabať sa, zagabať (Papradno) vo význame "vyspať sa, zaspať", napr.: Hibaj gabat! (Lukáčovce); Čo negabeš?! (Papradno); Ibaj už gabať, veď je uš polnoc! (Zborov nad Bystricou); Už je vigabaní (Papradno). V Papradne sme sa dozvedeli, že majú aj prezývku gabo, ktorá je odvodená od spomínaného slovesa, a používajú ju aj ako prímeno, lebo vraj predok jeho nositeľov bol vždy taký odrichmaný, že kde si sadol, hneď aj gabal. Na západnom Slovensku je rozšírený aj výraz chrnieť: Jak si lahóv, už aj chrnev, až ráno sa obudzev (Šípkové); Furd len chrní (Valaská Belá); Chrnel celí den jak zabití (Brezová pod Bradlom); Chrňí bez omachu (mnoho) (Brodské). Nielen v Rochovciach v tomto význame používajú sloveso chrápať: Už dávno chrápe, vyskytuje sa aj na západnom Slovensku: Došeu̮ sem a tis chrápau̮ jag zarezaní (Kuchyňa); Šeci chrápali, jak kebi bola najtukšá noc (Lapáš). Vo Valaskej Belej je vo význame "ísť si ľahnúť" výraz zalahnút: Mohli bi ste už aj zalahnút, a v Prosnom ľochac: Pojme uš ľochac! V Ležiachove sme počuli aj sloveso prevrátiť sa vo význame "chvíľu si pospať": V ňeďeľu poobeďe sa vždi trochu prevráťiu̮. Na dedinách, kde sa tvrdo, úmorne pracovalo, nebolo veľa porozumenia pre tých, čo si radi pospali. Častovali ich rôznymi i hanlivými prezývkami. K spomenutému gabovi môžeme priradiť synonymá drichmáč, drichmaj, drichmák, drichmoš, drichnoš, ondrichmel, sedmispáč, spáč, spachtoš, spajko, spajo, śpioch ap. Stále ospanlivá žena je drichma (Ozdín), drichna (Mošovce), drichmaňa (Slovenské Pravno). Napr.: Takí luďia sa u nás volaju drichmaji alebo drichmoši (Hliník nad Hronom); To či je strašní drichmoš! (Kameňany); Zato, že bul furd zaspati, ta ho volaľi drichmoš (Ostrovany); Je to ale ondrichmel ten Marcin! (Bzince pod Javorinou); Sedmispáč, stávaj! (Likavka); Takí spáč, celí ďeň bi prespau̮! (Koš- ------- **strana 346** ťany nad Turcom); Dobre sa mu spí, je dobrí spáč (Bánovce nad Bebravou); Ti si už len spachtoš! (Likavka); Ti furd drichmeš, ti spachtoš! (Slavošovce); Ten mój muš, to je takí spajko, večne drichme (Valaská Belá); Náž Jano je velkí spajo, ten bi len ždi spav a spav (Hliník nad Hronom); Vi sce veľke śpiohi! (Markušovce); Ta to barz veľki śpioch (Niž. Hrabovec). Spiaci človek často vydáva pri spaní chrapľavé zvuky, chrápe. Sloveso chrápať a jeho fonetické varianty sú rozšírené na celom Slovensku. Napr.: Celú noc chrápau (Bobrovec); Volaju, že ňemožu spavať, a chriapu (Polomka); Rozvaliu sa na lavici a začau̮ ukrutňe chrápat (Záhorská Bystrica); Na téj chiži šicke chrapaľi (Hrabkov). V Mošovciach sme počuli aj výraz chrapotať. Expresívny význam má sloveso chrapkať "mierne chrápať, pochrapkávať": Bolo uš kopa hodzín, já son sa mollila a tato chrapkal za stolom (Brestovany). Na Spiši sme zaznamenali vo význame "chrápať" pekný výraz farčať: Ocec tag v noci farčal, že som ňemohla zaspac (Spišský Štvrtok); V noci farči, že ho na kilometer čuc (Smižany); Hlop v noci zafarči a potim śe obraci na bok (Levoča). Chrápajúci chlap si na Spiši vyslúžil prezývku farčak. O človeku, ktorý veľmi silno chrápe, sa hovorí, že chrápe aňi najatí (Rimavská Píla); chrápe, jako keť koritá strúhá (Bošáca); chrápe, jak kebi drevo rezau̮ (Hlboké). Keď pritom aj hlasno odfukuje, vravia: fučí jag erteplová kaša v hrnci (Hlboké); fuči jag medzvec (Letanovce). Podobné frazémy máme aj v spisovnom jazyku: hodiny naťahuje; hrnce vozí; korytá vyťahuje; vahany vyškrabuje; chrápe, akoby kašu fúkal, akoby dosky pílil, akoby na base ťahal ap. V okolí Trenčína spachtoša volajú aj chrápačom: Éj, s teba je velikí chrápač. Fľašťička zaspala, pohárik ju buďí, fstaň, fľašťička, hore, poďme medzi ľuďí spieva sa v žartovnej ľudovej piesni. Takáto predstava budenia sa nám veru celkom páči, ale pre spiaceho človeka môže byť veľmi nepríjemné každé vyrušenie zo spánku, budenie zo sna. Dôkazom toho je aj veľa expresívnych slovies, napr.: balušiť, zbalušiť, bátoriť, buntošiť, burcovať, zburcovať, bútoriť, burtať, burtatovať, prervať spánok, obudziť, rozbaturiť ap. Napr.: Ňemohli zmo spať pre ňu, ľebo celú nodz balušila (Klenovec); Už o jedno treťej nás prišieu̮ zbalušiť (Dolná Lehota); Celú noc som ňespau̮, Jano furd bátoriu̮ (Chlebnice); Buntošiu̮ už zafčaz rána (Likavka); Tag bi ho zarazela, stargáňa kéhosi, staňe gvóľi fajce a buntoší (Čičmany); Starí ňemali raďi, ke‿dakto v noci burcovau̮, kľa̋ľi (Žaškov); Došla ------- **strana 347** o pólnoci a šeckích nás tam zburcuvala ze spánku (Valaská Belá); Čuo už bútoríš?! (Horná Lehota); Reku, nebútor, spi, ešče je tma! (Brestovany); Prede dňem došeu̮ bútorit (Brodské); Nošnó hodžinó burce ludží zo sna (Ploské); Uš pon o treťé burtatovav, neviam, ši nemahe spač (Sirk); Ked ras prervem spaňe, ta amencma! (Babin Potok); Obudziu̮a ma piet rázú v noci (Sotina); Rozbaturil me, teraz už ňeusnu tag doras (Dlhá Lúka); Ta mi śe tag rozbatorila, co už mi ňehodna spac (Žalobín) ap. Osobitnú skupinu expresívnych výrazov tvoria familiárne slová, ktoré používajú dospelí najmä v styku s deťmi, keď ich ukladajú spať. Napr.: búvať, buvičkať, buvinkať, buvikať, bucať, bubičkac, búlnút si, budúcnút si, babálať, čičkať, čučať, učankať, hajať, hajenkať, hajikať, hajovkať, hajuškať, spajkať, nanať, naninkať: Náš Štefánek ešče búvá (Stráže nad Myjavou); Dobre sa mu buvičkalo (Bošáca); Bubaj, muj zlati, bubičkaj! (Studenec); Pujdzeme buvinkac do poscilečki (Sabinov); Búlňi si! (Brodské); Cérenka moja, pójdež babálať! (Chocholná); Poď už do posťieľki, uš ťi treba čičkať! (Ležiachov); Čičkaj, buvkaj! (Velké Rovné); Toto dzecko šumňe čuča (Remeniny); Ledvá som malého učenkala, už e hore (Dolná Súča); Poď, moja, dán ťa hajaťi (Návojovce); Poď už hajókať! (Rochovce); Jak ten mau╥í prček enem dobre hajušká (Stráže nad Myjavou). Mnohé z uvedených výrazov sa dodnes zachovali v ľudových piesňach, ktoré spievali mamky malým deťom pri ich uspávaní. Veď ktože by nepoznal napríklad túto: Hajuže mi, haju, ej, komuže to hrajú, ej, môjmu Janíčkovi ani spať nedajú. Hajušky, hajušky, varí mať halušky, ej, halušky horúce pre Janka nesúce. Spiže mi, spiže mi, ej, velikô narastni, ej, veľkô do povaly, ej, budeš hodnô chvály. Iveta Felixová ------- **strana 348** ROZLIČNOSTI =========== Elektronická peňaženka? ======================= Pracovníci Národnej banky Slovenska sa na nás obrátili s otázkou, či možno pripravovaný nový typ bezhotovostného platobného prostriedku nazvať elektronická peňaženka, prípadne či by sme im mohli odporučiť iné, vhodnejšie pomenovanie. Spojením elektronická peňaženka by chceli pomenovať nový typ platobnej karty, ktorou bude možné platiť vo vybratej sieti obchodov, služieb a pod. Na rozdiel od platobných kariet, ktoré sa vydávajú k osobným, sporožírovým a podobným účtom a ktoré slúžia na bezhotovostné platby finančnými prostriedkami uloženými na účtoch, táto karta bude fungovať inak. Založená je na čipovom princípe podobne ako telefónna karta: majiteľ účtu sem prevedie istú sumu a týmto spôsobom bude môcť platiť do vyčerpania vloženej hotovosti, resp. do výšky zostatku. Po jej vyčerpaní bude môcť na tento platobný prostriedok — na rozdiel od spomenutej telefónnej karty — previesť ďalšie finančné prostriedky a opätovne ho používať na bezhotovostný platobný styk. Spojenie elektronická peňaženka, ktoré si pracovníci Národnej banky Slovenska zvolili na pomenovanie nového typu bezhotovostného platobného prostriedku, sa dobre začleňuje do radu termínov motivovaných metaforicky či metonymicky, ako je napr. myš v počítačovej terminológii. Pravda, v spojení elektronická peňaženka istou nevýhodou pri každodennom praktickom používaní je to, že sa skladá z dvoch slov. Preto by bolo vhodné hľadať iné riešenie. Pravda, prostriedok na bezhotovostné platenie už má v slovenčine svoje pomenovanie — je ním ustálené spojenie platobná karta. Tento názov je jasný, výstižný a zrozumiteľný, teda spĺňa kritériá kladené na termín. V tomto prípade však ide o špeciálnu platobnú kartu. Nový typ bezhotovostného platobného prostriedku by bolo potrebné odlíšiť aj od karty ------- **strana 349** určenej na bezhotovostné platby finančnými prostriedkami uloženými na účte. Na jeho odlíšenie by však nebol najvhodnejší spresňujúci výraz elektronický (elektronická platobná karta), ktorý je súčasťou pôvodného návrhu elektronická peňaženka. Nebol by vhodný preto, lebo elektronickými platobnými prostriedkami s rozličným stupňom ochrany proti zneužitiu, napr. pomocou osobného čísla (PIN), sú vlastne všetky typy kariet určených na bezhotovostné platenie. Okrem toho elektronických platobných kariet existuje viacero, napríklad Visa karta, študentská platobná karta a podobne. Z toho istého dôvodu by nebolo vhodné ani spresnenie pomenovania platobná karta pomocou prívlastku čipový. Aj čipových kariet existuje niekoľko, napríklad už spomenutá telefónna karta. Keby sme vychádzali z motivácie dopĺňaním, riešením by bolo napríklad spresnenie pomenovania pomocou výrazu dopĺňateľný — dopĺňateľná platobná karta. Keďže však ide o dlhšie, nákladnejšie pomenovanie vhodné skôr v oficiálnom styku, v praxi by sa azda skôr uplatnila skrátená, neoficiálna podoba dopĺňateľná karta. Dalo by sa však uvažovať aj o inom, novom riešení. Je ním pomenovanie unikarta, v ktorom možno odhaliť motiváciu slovom univerzálny a ktoré sa na označenie tohto platobného prostriedku už začalo používať popri názve elektronická peňaženka. Jednoslovný názov unikarta je výstižným pomenovaním, preto nemožno namietať proti tomu, aby slúžilo ako oficiálne označenie tohto progresívneho platobného prostriedku. Katarína Hegerová Cesta leží na konci jazyka. \* ------- **strana 350** SPRÁVY A POSUDKY ================ 30. Chalupkovo Brezno ===================== V dňoch 10.—12. októbra 1997 sa v horehronskej metropole, od vlaňajška znova okresnom meste Brezne už po tridsiaty raz stretli učitelia a výchovní pracovníci z celého Slovenska na prehliadke výsledkov svojej záujmovej umeleckej tvorivosti. Zišlo sa ich tam nemálo — 234 z takmer všetkých okresov (presne zo 66). Uvedený (podľa organizátorov rekordný) počet účastníkov prehliadky, ale najmä jej "vek" oprávňujúci zaradiť ju medzi najstaršie a najvýznamnejšie podujatia tohto druhu u nás je výrazným svedectvom o tom, že pohnútky vedúce k zrodu Chalupkovho Brezna a ešte väčšmi ciele, ktoré sa tejto "stavovskej" učiteľskej kultúrno‐spoločenskej akcii pred tridsiatimi rokmi vytýčili, vychádzali z reálnych potrieb života a práce učiteľov, z ich túžby hľadať ďalšie spôsoby a možnosti zlepšovať a prehlbovať svoje pedagogické pôsobenie na mladú generáciu. Hlavným poslaním Chalupkovho Brezna totiž od samých jeho začiatkov bolo a dodnes ostalo: podnecovaním umeleckej tvorivosti pedagogických pracovníkov a vytváraním podmienok na konfrontáciu výsledkov tejto ich tvorivej činnosti napomáhať zvyšovanie úrovne estetickej výchovy mladej generácie na školách a vo výchovných zariadeniach rozličných druhov a stupňov. Súťaženie teda nebolo jediným a už vôbec nie hlavným cieľom Chalupkovho Brezna. Naopak, bolo a je prostriedkom na stretávanie sa a na získavanie nových impulzov do ďalšej záslužnej výchovnej práce na poli rozvoja a cibrenia estetického cítenia našej mládeže. Napriek jasne vymedzenému poslaniu a nezmeneným cieľom Chalupkovo Brezno v priebehu svojho doterajšieho tridsaťročného života prešlo určitým, možno povedať prirodzeným vývinom. Vzniklo síce v relatívne malom (na literárne tradície však bohatom) mestečku, a to ako podujatie miestneho, resp. okresného významu, no už od svojho 2. ročníka — práve ------- **strana 351** kvôli svojmu nadregionálnemu, celonárodne aktuálnemu a živo pociťovanému poslaniu — začalo prejavovať a aj presadzovať ambície postupne prerásť na podujatie celoslovenského charakteru a dosahu. Nepriazeň doby a aj iné okolnosti však spôsobili, že sa mu tento cieľ — aj to iba zásluhou neúnavnej vytrvalosti a obetavosti miestnych organizátorov a pochopenia zainteresovaných orgánov — podarilo splniť prakticky až na hranici svojej "dospelosti", teda zhruba po dvadsiatich rokoch existencie. S uvedeným "prerastením" Chalupkovho Brezna z podujatia okresného rázu na významnú celoslovenskú súťažnú prehliadku súvisí aj jeho postupné "rozrastenie sa", teda rozšírenie a spestrenie palety umeleckých žánrov, ktoré sa na ňom prezentovali a prezentujú. K pôvodným trom súťažným odborom — umeleckému prednesu, literárnej tvorbe a výtvarnej tvorbe —, vytvárajúcim vari po celé dve desaťročia "umeleckú tvár" Chalupkovho Brezna, v ostatných rokoch totiž pribudli štyri nové odbory a dva z tých pôvodných sa rozšírili o ďalšiu kategóriu. Z toho vyplýva, že súčasné Chalupkovo Brezno poskytuje pedagógom možnosť ukázať výsledky svojich tvorivých aktivít prakticky vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby vhodnej na využitie vo vlastnej vzdelávacej a výchovnej činnosti. Okrem spomenutých troch "kmeňových" súťažných odborov na tohtoročnom jubilejnom Chalupkovom Brezne učitelia a výchovní pracovníci z celého Slovenska mali možnosť súťažiť aj v hudobnej skladateľskej tvorbe, v interpretácii ľudovej a umelej piesne, v hre na hudobnom nástroji a v tvorbe vzdelávacích videoprogramov. Navyše odbory umelecký prednes a literárna tvorba (poézia a próza) sa rozšírili o osobitné súťažné kategórie zamerané na tvorbu pre deti a mládež. Ako sa v ostatných rokoch už stalo dobrým zvykom, výkony jednotlivých účastníkov súťaží odborné poroty podľa dosiahnutej úrovne ohodnotili ich zaradením do bronzového, strieborného alebo zlatého kvalitatívneho pásma, špičkové z nich navrhli oceniť udelením titulu laureát Chalupkovho Brezna, resp. niektorej z vypísaných osobitných cien. Laureátmi 30. ročníka Chalupkovho Brezna sa stali títo jeho účastníci: Katarína Péčiová (ZŠ Košice) v umeleckom prednese poézie, Eva Pršová (ZŠ Nitrianske Rudno) v umeleckom prednese prózy, Martin Mucha (ZŠ Levoča) v básnickej tvorbe, Pavel Siman (ZŠ Heľpa) v literárnej tvorbe pre deti a mládež, Martin Horečný (ZŠ Snina) vo výtvarnej tvorbe, Otília ------- **strana 352** Moravčíková (ZUŠ Martin) v interpretácii ľudovej a umelej piesne a Marek Spusta (ZUŠ Svätý Jur) v skladateľskej tvorbe. Jednotlivé osobitné ceny si z Brezna odniesli: Cenu Ministerstva školstva SR Pavel Siman z Heľpy za súťažné práce vo výtvarnej tvorbe, Cenu Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici učiteľka na ZŠ v Plavnici Eva Kollárová za básnickú tvorbu, laureátka v speváckej súťaži Otília Moravčíková z Martina získala aj Cenu primátora mesta Brezna, a to za prozaickú literárnu tvorbu, Cenu Chalupkovho Brezna múzea si za hru na hudobnom nástroji vyslúžila Zuzana Zacharová zo ZUŠ v Trnave. Jedna z aktívnych účastníčok prvých ročníkov Chalupkovho Brezna Viera Komzalová z Bratislavy ponúkla svoju vlastnú cenu; získala ju Helena Čižmárová z Košíc za svoj súťažný umelecký prednes z tvorby pre deti a mládež. Ako konštatovali hodnotiace poroty vo svojich správach o priebehu a výsledkoch súťaží v jednotlivých súťažných odboroch a ich kategóriách, aj tohtoročné jubilejné Chalupkovo Brezno bolo skutočným festivalom umeleckej tvorivosti, festivalom o to zaujímavejším a cennejším, že ide o tvorbu ľudí priamo, bezprostredne a dennodenne pôsobiacich na vedomie našej mladej generácie, ľudí formujúcich vzťah tejto generácie k svetu, rozvíjajúcich jej schopnosť vnímať krásy tohto sveta. Tak vo výbere tém na umelecké spracovanie, ako aj v samom umeleckom stvárnení týchto tém prevažná väčšina súťažiacich učiteľov preukázala veľkú mieru tvorivej fantázie, vynachádzavosti a originality, svedčiacu o dispozíciách pedagógov umenie nielen vnímať, ale ho aj tvoriť a následne vo svojej pedagogickej práci ho isto aj úspešne odovzdávať svojim žiakom. Niet pochýb o tom, že Chalupkovo Brezno má práve v tejto oblasti výchovy k umeniu a umením, v širšom zmysle v oblasti výchovy ku kultúrnosti a kultivovanosti mladej generácie svoje osobitne významné a nezastupiteľné miesto. V súvislosti s uvedeným konštatovaním sa na tomto mieste žiada uviesť aspoň niekoľko postrehov o úrovni jazykovej kultúry ako integrálnej súčasti celkovej úrovne umeleckej tvorivosti u súťažiacich na tohtoročnom Chalupkovom Brezne. Vzhľadom na to, že jednotlivé súťaže prebiehali paralelne a nebola možnosť sledovať viaceré z nich, naše poznámky sa týkajú len jednej, a to súťaže v umeleckom prednese poézie a prózy vrátane prednesu z tvorby pre deti a mládež. Celkove možno povedať — a ide tu o mnohoročnú skúsenosť z práce v hodnotiacej porote —, že jazyková kultúra, ------- **strana 353** v tomto prípade rešpektovanie ortoepickej normy spisovnej slovenčiny, na tohtoročnom jubilejnom Chalupkovom Brezne bola na veľmi dobrej úrovni. Okrem skutočnosti, že značnú (nie však prevažnú, ako by sa dalo očakávať) časť súťažiacich predstavovali učitelia slovenčinári, u ktorých poznanie a uplatňovanie zásad spisovnej výslovnosti možno právom predpokladať, zásluhu na tomto potešiteľnom stave má zrejme — na rozdiel od niektorých iných celoslovenských súťaží — aj činnosť "chalupkovskej" poroty, ktorá kultúru reči ako nevyhnutnú súčasť celkovej úrovne prednesu vybratého literárneho textu u recitátorov pravidelne sleduje a hodnotí. Na tohtoročnej súťaži sme u menej skúsených súťažiacich zaregistrovali len niekoľko výslovnostných prehreškov, napr. proti zásade o spodobovaní spoluhlások ([takmer] namiesto [tagmer], [sme] namiesto [zme], [ňič ňedarujúc ňikomu] namiesto [ňidž ňedarujúdz ňikomu], [ňič naučiť] namiesto [ňidž naučiť]), a o viazanej výslovnosti ([f onen] namiesto [^v‿onen], [f oknách] namiesto [^v‿oknách]), vo výslovnosti mäkkého ľ ([spleť, zaklínače, okrídlené, bleskov] namiesto [spľeť, zakľínače, okrídľené, bľeskov]), výnimočne aj v nesprávnej výslovnosti mena ([Šťefáňije] namiesto [Šťefánije]). 30. ročník Chalupkovho Brezna mal už tradične aj primeraný spoločenský rámec. V predvečer súťažného dňa na slávnostnom otvorení podujatia v sále hotela Ďumbier primátor mesta Vladimír Faško vysoko vyzdvihol jeho prínos do novodobých dejín mesta, Ľubomír Pajtinka z Ministerstva školstva SR odovzdal dvom iniciátorom a prvým organizátorom podujatia (Ladislavovi Bartkovi a Ladislavovi Šimonovi) a dvom, ktorí sa najviac zaslúžili o jeho organizovanie v ďalších rokoch (Ivanovi Halamovi a Matejovi Kánovi), pozdravné listy a vecné darčeky od ministerky školstva SR Evy Slavkovskej; v kultúrnom programe s nie najlepšie volenými repertoárovými číslami vystúpil aj herec Ladislav Chudík, rodák z neďalekého Hronca. Uprostred súťažného dňa účastníci Chalupkovho Brezna — už tradične — položili kytice kvetov k pomníku najvýznamnejšieho predstaviteľa breznianskych literárnych tradícií spisovateľa Jána Chalupku, ktorý Brezno ako autor známych frašiek o Kocúrkove najviac "preslávil" a po ktorom podujatie dostalo svoje meno. Vo večerných hodinách sa uskutočnilo slávnostné vyhlásenie výsledkov tohtoročných súťaží a spoločenský večer. Ako už viackrát v minulých ročníkoch aj teraz záverečný ------- **strana 354** deň Chalupkovho Brezna venovali jeho organizátori a účastníci významnému kultúrnohistorickému výročiu. Bolo ním 200. výročie narodenia prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moyzesa, ktoré si pripomenuli na slávnostnej svätej omši v miestnom rímskokatolíckom chráme. Škoda, že prítomným "chalupkovcom" ani novinárom sa nedostala do rúk pripravovaná pamätnica Chalupkovho Brezna obsahujúca všetky cenné údaje o vzniku a doterajších vývinových peripetiách tejto významnej kultúrno‐spoločenskej učiteľskej akcie (nepodarilo sa včas zabezpečiť jej vytlačenie). Je dobre, že Chalupkovo Brezno existuje, lebo robí dobré služby estetickej výchove na školách a v jej rámci aj jazykovej kultúre vôbec. Vďaka patrí všetkým, ktorí sa o jeho každoročné organizovanie pričiňujú. V tomto roku to boli: Ministerstvo školstva a Ministerstvo kultúry SR, mesto Brezno, Okresný úrad, Horehronské múzeum a Mestské kultúrne stredisko v Brezne, Národné osvetové centrum a Spolok slovenských spisovateľov v Bratislave, Matica slovenská v Martine, Krajský a Okresný úrad a Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici. Ladislav Bartko 43. Hviezdoslavov Kubín ======================= Kubínske jesene sú už tradične späté s poéziou. Ožívajú ľuďmi z celého Slovenska, ktorí sem prichádzajú vychutnať krásu umeleckého slova. V dňoch 1. až 4. októbra 1997 sa v Dolnom Kubíne konal v poradí už 43. ročník Hviezdoslavovho Kubína — celoštátnej prehliadky umeleckého prednesu poézie, prózy a tvorby divadiel poézie. Garantom tohto podujatia bolo Národné osvetové centrum v Bratislave. Na poslednom Hviezdoslavovom Kubíne sa zúčastnilo 27 recitátorov (z toho 4 muži) a 4 divadlá poézie: divadlo poézie Ach z Martina, Poetická alternatívna ľudová organizácia z Dolného Kubína, Divadlo poézie pri ------- **strana 355** Hotelovej akadémii z Prievidze a Voľné združenie — projekt Čajka z Popradu a Tatranskej Lomnice. Jednotlivci súťažili samostatne v prednese poézie a prózy v dvoch kategóriách (4. kategória — stredoškoláci, 5. kategória — vysokoškoláci a dospelí). Potešiteľné je, že až polovica prednášateľov si vybrala texty slovenských autorov — od prvých viet Proglasu cez Janka Kráľa až po Jána Buzássyho, Jána Johanidesa, Vincenta Šikulu, Petra Gregora či Veroniku Šikulovú. V 4. kategórii sa v prednese poézie predstavilo 8, v prednese prózy 9 recitátorov. V 5. kategórii poézie vystúpili traja, v próze 7 recitátori. Úroveň prednesov poézie bola relatívne vyrovnaná. Zdalo sa, že v porovnaní s minulými ročníkmi je na vzostupe. Medzi kvalitou jednotlivých prednesov neboli veľké rozdiely, aj teraz však chýbali vrcholné výkony. Výber textov bol zväčša primeraný, recitátori však niekedy siahli aj za menej kvalitnými literárnymi predlohami, resp. za textami určenými skôr na tiché čítanie ako na prednes. Niekedy si (najmä v 4. kategórii) zvolili aj ťažké texty, ktoré presahovali ich osobnostné možnosti. Preto sa zväčša pohybovali len na prvoplánovej rovine, často nefunkčne využívali mimojazykové prostriedky. Tak sa neraz stalo, že recitátori nedokázali preniknúť do hĺbky textu, stotožniť sa s ním. Preto viaceré prednesy nedokázali zaujať poslucháča, vtiahnuť ho do deja, upútať. Napriek tomu, že sme v minulosti viackrát upozorňovali na to, že recitátor by mal venovať primeranú pozornosť nielen výberu textu a práci s ním, ale aj jeho jazykovému stvárneniu, na tohtoročnom Hviezdoslavovom Kubíne bolo badať v tejto oblasti len malé zlepšenie. Problémy s dýchaním, teda s nefunkčnými pauzami či prehĺtanie slabík pretrváva aj naďalej. Z výslovnostných chýb, ktoré by sa na tomto vrcholnom podujatí už naozaj nemali vyskytovať, spomeňme aspoň chybnú výslovnosť sykaviek alebo hlásky ‐r‐ (tzv. račkovanie). Nepochopiteľné je v tejto súvislosti to, že lektorský zbor, ktorý hodnotil prednesy, na tieto závažné chyby neupozorňoval, nevenoval sa jazykovej stránke prejavov, hoci práve tu by bolo čo zlepšovať. Rovnako málo pochopiteľné je to, že si tieto výslovnostné chyby nevšimli ani hodnotitelia v nižších kolách súťaže. A napokon ťažko pochopiť, že si ich nevšimli ani pedagógovia, ktorí sú so svojimi zverencami ------- **strana 356** v každodennom kontakte, dobre ich poznajú a pripravujú ich na súťažné vystúpenia. Bolo by mimoriadne potrebné, aby sa jazykovej stránke jednotlivých prednesov venovalo viac pozornosti, aby recitátori funkčne využívali pauzy, teda vedeli pracovať s dýchaním. Skrátka, bolo by potrebné pochopiť, že otázka výslovnosti sa nevzťahuje len na mäkčenie slabík de, te, ne, le, di, ti ni, li (mimochodom, v tejto oblasti problémy takmer neboli), ale aj na prehĺtanie slabík či chybnú výslovnosť niektorých hlások. Vhodnou pomôckou by mohli byť magnetofónové nahrávky vlastných prednesov, ktoré by mohli pomôcť recitátorom pri zlepšovaní, dolaďovaní súťažných vystúpení. Ešte vhodnejším riešením by, pravda, boli semináre, na ktorých by si recitátori pod vedením skúsených lektorov kultivovali svoj prednes. Nájdu sa na ne finančné prostriedky? Napriek týmto kritickým slovám nemožno hovoriť o nevýrazných či bezfarebných prednesoch. V 4. kategórii poézie zaujali výraznejšie prejavy Mirona Pukana a Miroslava Priechodského (obaja 3. miesto), kultivovaný prednes Kataríny Trenčanskej či Kataríny Burdovej. V prednese prózy zaujala Paulína Böhmerová, vynikla Gajane Chačarjanová (2. miesto), upútali Dača Kožáriková a Zita Kršiaková (obe 1. miesto). Príjemným prekvapením tohto ročníka Hviezdoslavovho Kubína boli prednesy v 5. kategórii. Ak sa v minulosti zdalo, že záujem dospelých recitátorov o prednes slabne, dnes možno konštatovať opak. Dobrú úroveň mal najmä prednes poézie. Poslucháčov upútal Proglas v presvedčivom podaní Márie Jenčovej 3. miesto). Zaujali najmä prednesy Eleonóry Porubcovej (2. miesto) a Heleny Baráthovej (1. miesto). V prednese prózy v tejto kategórii vynikol Michal Hlaváč, ktorý sa stal aj absolútnym víťazom diváckeho hodnotenia súťaže. Netreba obísť ani nesúťažné vystúpenia detských recitátorov, ktoré mali — tak ako po minulé roky — výbornú úroveň a dobrú dramaturgiu. Niektorí účastníci z 1. kategórie (najmladší recitátori) mali také dobré prednesy, že prevýšili starších, skúsenejších recitátorov. Je možné, že rastie nová, zaujímavá recitátorská generácia, ktorá je prísľubom do budúcich ročníkov Hviezdoslavových Kubínov. Treba spomenúť aj sprievodný program — stretnutie pri soche a pri hrobe P. O. Hviezdoslava, výlet na Oravský hrad, otvorenie pamätnej izby T. H. Florina a vernisáž výstavy Z kultúrneho života Dolného Kubína 20. ------- **strana 357** a 30. rokov, večer vydavateľstva LTA z Levíc, spomienkovú slávnosť pri príležitosti 145. výročia narodenia Andreja Halašu, seminár o detskom prednese a verejné hodnotenia umeleckého prednesu poézie, prózy a divadiel poézie. Všetkým spoluorganizátorom tohto podujatia patrí vďaka za dobrú organizačnú prípravu a dôstojný priebeh 43. ročníka Hviezdoslavovho Kubína. Veríme, že sa na ňom stretneme aj nabudúce. Katarína Hegerová Nový typ encyklopédie ===================== (Komorovský, J. a kol.: Religionistika a náboženská výchova. Terminologický a výkladový slovník. Edičná rada Filozofickej fakulty UK pre tvorbu Pedagogickej encyklopédie Slovenska a terminologických a výkladových slovníkov. Bratislava, Vydavateľstvo F. R. a G., spol. s r. o. 1977. 422 s.) Podľa úvodu recenzovaného terminologického a výkladového slovníka Religionistika a náboženská výchova sú v ňom zastúpené základné termíny z dejín náboženstiev, teologické termíny, mytologické termíny, ako aj termíny spojené s vývinom religionistiky (vrátane hesiel o autoroch z oblasti religionistiky), z filozofie, psychológie a sociológie náboženstva. Hoci autori jednotlivých hesiel sú značne diferencovaní čo do profesionálneho zaradenia i metodologickej prípravy, výklady v slovníku sú vecné, štylisticky primerané. Niektoré problémy však vznikajú z toho, že sa používajú termíny z rozličných jazykových a kultúrnych oblastí, počnúc inkskou kultúrou cez ázijské, oceánske a africké kultúry. Podľa zámeru hlavného autora i celého autorského kolektívu bolo nevyhnutné siahať po základných, originálnych prameňoch a z toho vyplynul dôraz na používanie pôvodných podôb pomenovaní, nie pomenovaní používaných v tradič- ------- **strana 358** nej európskej religionistickej literatúre. To znamená, že v slovníku sú heslá ako chálifa, chalifát namiesto tradičných podôb kalif, kalifát, ďalej napr. hidžra namiesto doterajšieho hedžra, muazzín namiesto muezín. Osobitne treba spomenúť úsilie používať pomenovania z indickej oblasti (ale aj niektoré iné) v takej podobe, akú mali v sanskrte, teda napr. nirvánam, sútram, Buddhah. Tento návrat k pôvodným podobám je zdôvodnený tým, že v sanskrte boli pri podstatných menách tri rody, vyznačené osobitným zakončením v nominatíve: stúp‐ah pre mužský rod, sútr‐a pre ženský rod a nirvána‐am pre stredný rod. Tieto zakončenia pri skloňovaní odpadali a v nepriamych pádoch sa pádové prípony pripájali ku kmeňu: v stúp‐och, do nirván‐a (teda tak ako napr. v slovenčine gymnázium, z gymnázia). Podrobnejší výklad pozri v článku I. Rumánka (Slovenská reč, 61, 1996, s. 142—152). Treba však povedať, že toto riešenie znamená veľký odklon od doterajších tradičných podôb typu tá nirvána, tá stúpa, mantra, sútra, ktoré sa používali dlhé desaťročia. Preto by bolo potrebné v slovníku pri takýchto slovách uviesť aj doterajšie (podľa autorov nesprávne) podoby, aby bežný čitateľ slovníka nebol prekvapený, že namiesto do nirvány sa používa tvar do nirvána. Ostatne tradícia sa rešpektuje v mene Budha, hoci sa uvádza aj tvar Buddhah. Dlhá tradícia sa nerešpektuje ani v písaní jednoduchého d v pomenovaní celého smeru — budhizmu. Pravda, v prospech zdvojeného dd sa tu argumentuje významovým rozdielom medzi buddha = prebudený a Budha = planéta Merkúr. Je správne, že na jazykovú podobu, na rozličné jazykové vzťahy, na tvary v rozličných jazykoch sa poukazuje vždy v úvodných poznámkach na začiatku hesla. Vysvetľuje sa tu stručne aj pôvod, vznik heslového slova, pravda, dosť nejednotne; nejednotnosť je napr. už aj v tom, že raz sa grécke podoby uvádzajú kurzívou, inokedy normálnym typom. Okrem toho je tu viacero nepresností. Napr. anafora sa odvodzuje priamo zo slovesa anaphorein, epikléza z epikaleo (správ. epikaleó), ale hierokracia z hieros a kratos (namiesto kratia alebo kratein), apológia z apologgéomai — tvar so zdvojeným gg by sa čítal apolongéomai, proskynéza sa píše s ypsilonom a odvodzuje sa od slovesa proskynesis — správ. kinésis, patriarchát od páter a arché, ale patrológia od patér a logos (správ. má byť v oboch prípadoch patér). Nesprávny je tvar Areias pagos namiesto Areios pagos, ostendare namiesto ostendere (ukazovať). Nepochopiteľná je podoba crea- ------- **strana 359** tionizmus s latinským začiatkom a adaptovaným zakončením (malo byť kreacionizmus). Nepríjemné (tlačové) chyby sú v niektorých názvoch odborných prác: Religion actualle namiesto actuelle, Handbuch der vergleichende Religionsgeschichte (namiesto vergleichender), der Geist der Kapitalismus (namiesto des Kapitalismus), Wirtsachfethik (namiesto Wirtschaftsethik). Úplne nesprávne sa uvádza názov encykliky Mit brenende Sorge — má byť Mit brennender Sorge. Nesprávne sa uvádza aj názov známej knihy G. J. Caesara De bello galico (správne gallico) a na s. 296 galyský rítus namiesto galský rítus. Nezachovávanie (či neznalosť) kodifikácie sa však netýka len cudzích jazykov. Veľmi často sa nedodržiava ani slovenská kodifikácia. Napr. kvantita sa nezachováva nielen v domácich slovách (pred svojim — nam. pred svojím, mýlny — nam. mylný, nauka — nam. náuka, ochráncovia — nam. ochrancovia, užitkový — nam. úžitkový), ale aj v prevzatých slovách grécko‐latinského pôvodu (napr. autochtonný — nam. autochtónny, v kozmoteogonii — nam. kozmoteogónii, panychida — nam. panychída, paškal — nam. paškál, s larami — nam. s lármi, epigoni — nam. epigóni, rezolutne — nam. rezolútne, refrigerium — nam. refrigérium, ciborium — nam. cibórium, etiopský — nam. etiópsky, koadjutor — nam. koadjútor, dichotomia — nam. dichotómia, v Irane — nam. v Iráne, panteonu — nam. panteónu, Absolutno — nam. Absolútno). Pozoruhodný je tvar bibliotékar, utvorený prevdepodobne pod vplyvom poučky v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 o krátení prípony ‐ár po predchádzajúcej dĺžke (má byť bibliotekár). Nevhodne je utvorený lokál od názvu Forum Romanum — na Foru Romanu. Keby sme názov chceli skloňovať, musela by vzniknúť podoba na Fore Romane (alebo azda na Fóre Románe), ale najvhodnejšie je ponechať nesklonnú podobu, teda na Forum Romanum. Pozoruhodný je tvar herezí namiesto heréz (od heréza). Pomerne dosť je v encyklopédii slov, ktoré sa oddávna označujú ako nesprávne. Napr. prehlásiť (správ. vyhlásiť), doprevádzateľ (sprevádzateľ), používači hašišu (požívači hašišu), popis života (opis života), pojivo (spojivo), pozdnelatinský (neskorolatinský), jedná sa o (ide o), epitet (epiteton). Archaicky vyznievajú názvy ako privát‐docent (súkromný docent), novo- ------- **strana 360** zmluvné bohoslovie (neotestamentárna teológia), valdénski, albigénski (valdénci, albigénci), jáhenská trieda (rád diakonov). Napokon nemožno nespomenúť ani značný počet tlačových chýb, pričom mnohé z nich sú aj také, ktoré si všimne len odborník, lebo bežný čitateľ môže chybne vytlačené slová pokladať za správne, napr.: Septurginta (správ. Septuaginta), komplet (komplex), predstava sa delila (dedila), novopresky Ormuzd (novoperzský), s aureolov (s aureolou), konštalácia (konštelácia), povodne (pôvodne), barla buskupská (biskupská), itinarárium (itinerárium), z gréčtini (z gréčtiny), byzanckej (byzantskej), Dueteronomium (Deuteronomium), hieroglifický (hieroglyfický), lignvistický (lingvistický), s apoaštolmi (s apoštolmi), gevernér (guvernér), protokaninické spisy (protokánonické spisy). Ak sa v tejto recenzii vyskytujú len súpisy chýb, teda vlastne len zoznamy bez bližšieho odôvodňovania a argumentácie proti nesprávnym tvarom, znamená to len toľko, že tu je viditeľný protiklad medzi obsahom jednotlivých hesiel a starostlivosťou, ktorá sa venovala (či skôr nevenovala) ich primeranému pravopisnému, morfologickému i lexikálnemu stvárneniu. To zrejme nebude na chválu našej religionistiky ani autorov, vydavateľstva a redakcie. Ján Horecký Český slovník výslovnosti cudzích mien po druhýkrát =================================================== (HONZÁKOVÁ, M. — HONZÁK, F. — ROMPORTL, M.: Čteme je správne? 2. vyd., Praha, Albatros 1996. 320 s.) Pražské vydavateľstvo Albatros v r. 1981 vydalo veľmi praktický slovníček, ktorý autori Marie Honzáková a Milan Romportl priliehavo nazvali titulom Čteme je správne? O tomto dielku sme pomerne podrobne informovali v recenzii v Kultúre slova (17, 1983, s. 26—29), v ktorej sme vyzdvihli jej mimoriadnu aktuálnosť a užitočnosť pre prax. Problematika ------- **strana 361** výslovnosti vlastných mien cudzieho pôvodu však doteraz nič nestratila na svojej aktuálnosti, ba táto aktuálnosť ešte vzrástla. Mená známych i menej známych osobností cudzieho pôvodu znejú denne z elektronických médií, a to vo vhodnej i menej vhodnej výslovnostnej podobe. A do značnej miery sa to týka aj bežných, neverejných rozhovorov. Možno preto len privítať, že sa nedávno zjavilo druhé vydanie slovníčka výslovnosti cudzích mien, ktorý môže byť aj pre nás poučný a inšpiratívny. Nie je nič neočakávané na tom, že toto vydanie slovníka je v porovnaní s jeho prvým vydaním rozšírené o nové mená, no vydavateľstvo treba pochváliť aj za to, že ostalo pri vreckovom vydaní. Z brožovaného výtlačku však vznikol viazaný výtlačok; s tým zrejme súvisí, že jeho cena sa, žiaľ, zniekoľkonásobila. Najdôležitejšie však je, že heslár (lexikón) slovníka sa nielen doplnil, ale aj starostlivo prezrel a zaktualizoval. Kým v prvom vydaní spred pätnástich rokov tu našli svoje miesta mená 2700 osobností, v tejto verzii je ich už vyše 3200. K autorskej dvojici Mária Honzáková — Milan Romportl pribudol ďalší autor — František Honzák. Vykonanie úprav a doplňujúcich prác ostalo už na Honzákovcoch, lebo, ako je známe, nezabudnuteľná osobnosť českej fonetiky a popredný predstaviteľ českej ortoepickej teórie Milan Romportl zomrel už v r. 1982. Ako doklad na inováciu v novom vydaní slovníka môžeme uviesť, že napr. v hesle Jackson si vedľa amerického politika Andrewa Jacksona (1767—1845) a amerického chemika a mineralóga Charlesa Thomasa Jacksona (1805—1880) oprávnene našiel miesto aj americký spevák Michael J. Jackson (\*1958). Výslovnosť jeho mena je zaznačená takto: [majkl džouzif džeksn]. V hesle Lewis sa zasa uvádza nielen meno amerického chemika Gilberta Newtona Lewisa, amerického spisovateľa Harryho Sinclaira Lewisa, amerického pianistu Jerryho Lee Lewisa a ďalšieho amerického pianistu a skladateľa Johna Aarona Lewisa, no podľa očakávania aj meno amerického atléta Carla Lewisa [kárl lúis]. Dopĺňajú sa teda mená populárnych športovcov, politikov, ktorí sa na vrchol dostali až v najnovšej dobe, i mená vynálezcov a spisovateľov, ktorí si urobili meno až v poslednom čase, ale slovník sa veľmi výrazne rozšíril o mená populárnych spevákov a názvy hudobných skupín. Uvedieme z nich aspoň niektoré aj s ich odporúčanou výslovnosťou v češtine: Diana Ross [dajana ros], Tina Turner [tina tárner], John Scatman [džon sketmen], dr. Alban [dáktr ------- **strana 362** alben], Rod Steward [rod stjúart], Jackie Wilson [džeki wilzn], Marky Mark [marki márk], Kurt Cobain [kárt kobein], Bryan Adams [brajn edemz], Haddaway [hádewei], Paula Abdul [póla ebdul], Axl Rose [aksl rouz], Snoop doggy [snúp dagi], Mariah Carrey [meria keri], Janet Danuta Jo Jackson [džanet denute jou džeksn], Celline Dion [selin dajon], Freddie Aysi [fredi aisi], George Michael [džórdž majkl], Marvin Gaye [marvin gej], Price [prins] atď. V tomto rade nám však niektoré spevácke esá chýbajú: Whitney Houston [witni hjúston], James Braun [džejmz braun], Anita Baker [enita beikr] a pod. V dobrom výbere sa tu odtláčajú aj mená početných (takmer štyridsiatich) zahraničných hudobných skupín. V tých prípadoch, keď v zloženom hesle je aj ženské priezvisko, v zátvorke sa uvádza prípona ‐ová (napr. Stein(ová) 1. Gertrude, 2. Mark Aurel, 3. Wiliam Howard). Koncovka ženských priezvisk ‐ová sa však v zátvorke uvádza aj tam, kde ide o samostatné "ženské" heslo, napr. Dietrich(ová) Marlene [dítrich marlen] alebo Christie(ová) Agatha Mary Clarissa [kristy egesa meri klerisa]. Dôležité je to najmä pri menej známych osobnostiach, pri ktorých nie je celkom jasné, či ide o muža alebo ženu. Ak sa pristavíme napr. pri posledne uvádzanom príklade, možno si zreteľne všimnúť, že autori nie vždy odporúčajú zachovávať originálnu výslovnosť všetkých hlások, ale niektoré z nich nahrádzajú najbližšími českými hláskami. Je však otázne, do akej miery má byť pre používateľov záväzné riešenie, ktoré predkladajú autori. V súvislosti s menom A. M. C. Christie treba konštatovať, že spomínaná anglická spisovateľka a autorka svetoznámych detektívnych románov je slovenským (a podľa všetkého aj českým) čitateľom známa ako Agatha Christie s výslovnosťou [agáta christi] resp. [kristi]. Čiže pri tomto mene sme zvyknutí jednak na prispôsobenú ("zdomácnenú") formu osobného mena Agatha s výslovnosťou [agáta] a jednak na znenie jej priezviska bez prípony ‐ová. Nie dosť šťastné sa nám ďalej zdá odporúčanie vyslovovať anglickú grafému th v češtine ako s (v neznelom variante) alebo dz (v znelom variante), porov. prepis mena Agatha u A. Christie ako [egesa] a mena anglického spisovateľa Johna Galsworthyho v podobe [džon gólzvérdzi]. V týchto prípadoch je rozhodne z artikulačného hľadiska bližšia pôvodnej anglickej hlásky th slovenská hláska t. Aj keď je jasné, že slovník je určený používateľom češtiny — a v češtine môžu byť, ba aj sú, v niektorých prípadoch iné výslovnostné zvyklosti ------- **strana 363** ako v slovenčine, nie je na škodu uvažovať o jednotlivých ortoepických riešeniach aj vo vzťahu k slovenským čitateľom. Navyše keď daný slovníček k takýmto úvahám priamo provokuje. Možno si položiť napríklad otázku, čo to znamená, ak nám slovníček prezrádza, že meno známeho flámskeho maliara zo 16. storočia Petra Brueghela, zapisovaného aj ako Bruegel a Breugel, sa správne — v zhode s flámsko‐holandskou výslovnosťou — vyslovuje ako [bréchel]. Možno totiž zistiť, že u nás je pri tomto mene všeobecne rozšírená — zrejme cez nemčinu prefiltrovaná — výslovnosť [brojgel], a to tak medzi laikmi ako aj medzi znalcami umenia. A uvažujme ďalej: máme meno nášho starého dobrého známeho — talianskeho speváka Enrica Carusa vyslovovať s neznelým s medzi vokálmi [karúso], ako nás o tom presviedča slovníček, alebo máme ostať pri "našej starej" výslovnosti [karúzo]. Môžeme pokračovať: máme ostať aj v prípade talianskeho maliara Paola Veroneseho pri výslovnosti, na ktorú sme si zvykli [veronéze] alebo sa máme preorientovať na [veronése]? Uvedomujeme si, že slovníček je venovaný českým používateľom a mnohé jeho odporúčania pre slovenčinu jednoducho neplatia. Napr. v slovenčine sa uplatňujú úplne iné kvantitatívne pomery vo výslovnosti cudzích mien ako v češtine, čo zrejme vyplýva aj z rozdielu medzi slovenčinou a češtinou ako medzi slabičným a mórovým jazykom. Pre slovenčnu nie je prijateľné ani nahrádzanie vokálov ö a ü českými e a i (porov. mená ako Albrecht Dürer, Max Delbrück, Goethe, Le Corbusier, Sándor Petöfi, Ferdinand Saussure v podobe [dírer, delbrik, géte, korbisié, petéfi, sosír] a i.) či napr. vyslovovanie mien Edgar, Edward, Richard pomocou tvrdých konsonantických zoskupení [edgr, edvrd, ričrd] (v slovenčine [edgar, edvard, ričard] a pod). O jednotlivých riešeniach platných pre češtinu a slovenčinu môžeme uvažovať aj spoločne vo vzťahu k miere, v akej môžu zdomácňovať cudzie vlastné mená, resp. či sa vôbec môžu zdomácňovať. Autori slovníka v niektorých prípadoch pripúšťajú aj zdomácnenú výslovnosť a upozorňujú na ňu v hesle tak, že po uvedení presnej výslovnosti podľa originálu dopĺňajú aj výslovnosť zvyčajnú v češtine. Podľa očakávania sa to týka všeobecne známych mien, napr. Mozart Wolfgang Amadeus [mócart volfgang amadéus], zvyčajne čes. [mozart], Bergman Ingmar [berjman ingmar], zvyčajne čes. [bergman], Macbeth [mekbes], zvyčajne čes. [mekbet]. No pre slovenčinu by sme pridali mnohé ďalšie mená: As- ------- **strana 364** taire Fred [ester fred], zvyčajne slov.[aster], Beckett Samuel [bekit semjúel], zvyčajne slov. [beket], Buffalo Bill [bafelou bil], zvyčajne slov. [bufalo bil], Byron Georg Gordon Noel [baj(e)rn džordž górdn nouel], zvyčajne slov. [bajron], Dickens Charles [dykinz čárlz], zvyčajne slov. [dykens], Faulkner William [fóknr viljem] — prečo nie [wiliem], keď inde sa labializovaná výslovnosť [w] odporúča zachovávať? — zvyčajne slov. [fólkner], Fitzgerald(ová) Ella [ficdžer(e)ld ela], zvyčajne slov. [fidžeraldová], London Jack [landn džek], zvyčajne slov. [london], Monroe(ová) Merilyn [menrou merilin], zvyčajne slov. [monró], Pinochet Ugarto Augusto [pinošet ugarto augusto], zvyčajne slov. [pinočet], Warhol Andy [vórhoul endy], zvyčajne slov. [varhol andy] a mnohé a mnohé ďalšie. Ešte dodávame, že medzi heslami sa nájdu aj heslá s informáciami o výslovnosti mien šľachtických rodov, mien českých, ale aj slovenských osobností: Vladimír Clementis, Jozef Tiso (s výslovnosťou [ťiso]). Našli sme len veľmi málo prípadov, kde by sme zaznamenanú výslovnosť mohli označiť ako nepresnú: v hesle Ceaucescu Nikolae sa udáva výslovnosť [čjaušesku nykolaje], malo byť [čaušesku], Móricz Zsigmond [móric zigmond], malo byť [žigmond], Széchényi István [séčeňi ištván], malo byť [séčéňi], Streisand(ová) Barbra ([straisend bábra], malo byť [streisend(ová)], Sörös György [šéréš ďerď], malo by byť podľa všetkého [šoroš]). Tento americký finančník maďarského pôvodu sa sám zapisuje ako Soros, čo má v maďarčine význam "radový", a nie Sörös, čo by znamenalo "pivový". Inou vecou je, že vo väčšine krajín je známy so znením svojho mena v podobe [soros]. Z toho, čo sme doteraz uviedli, je iste zrejmé, že slovník Čteme je správne? naďalej pokladáme za veľmi potrebnú príručku, ktorá môže poslúžiť nielen českým, ale svojím spôsobom aj slovenským čitateľom. Pre slovenských čitateľov je mimoriadne aktuálna iste aj preto, že nič podobné v slovenčine zatiaľ nie je k dispozícii. Výslovnosť niektorých vlastných mien sa zaznamenáva v slovníkovej časti Pravidiel slovenskej výslovnosti Á. Kráľa, ale ich výber je len náhodný a sama výslovnosť nie je zistená vždy spoľahlivo. Slovník výslovnosti cudzích mien M. Honzákovej, M. Honzáka a M. Romportla je pripravený veľmi starostlivo, hoci aj o ich niektorých riešeniach možno diskutovať. Najzávažnejšia otázka je, či sa treba pridŕžať pôvodnej výslovnosti mien do takej miery, ako to navrhujú ------- **strana 365** autori, alebo či máme právo najmä pri tých menách, ktoré sú u nás známejšie a ktoré sme si už dávnejšie rôznym spôsobom výslovnostne upravili, ostávať pri takejto výslovnosti. Zrejme sa tu musí posudzovať každý prípad jednotlivo. Je určite dobre, keď vieme o všetkých menách, ako znejú alebo ako približne znejú v domovskom prostredí. Ale rovnako dôležité je zistiť, aká výslovnosť sa vžila u nás, keďže v niektorých prípadoch sa môžu tieto dve výslovnosti odlišovať. Vypracovanie takejto príručky je aktuálne aj v našej situácii. Vyjdenie druhého vydania príručky Čtete je správne? by mohlo a malo byť pre slovenskú ortoepiu a ešte konkrétnejšie pre ortoepickú komisiu Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV novým popudom, aby sa touto neodkladnou úlohou začala zaoberať ešte s väčšou intenzitou či už v rámci prípravy nových Pravidiel slovenskej výslovnosti, alebo prípravy samostatného slovníka výslovnosti cudzích mien pre slovenských používateľov. Spoločenská požiadavka tu je. Slavomír Ondrejovič Kto hovorí, čo sa mu chce, počuje, čo nechce. \* ------- **strana 366** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (12) ================ čierny príd., nové v spojeniach čierny alkohol, čierna ekonomika: Čierny alkohol je typickým prejavom čiernej ekonomiky. (TLAČ) Prídavné meno čierny vo význame "tajný, nelegálny, zakázaný" poznáme z mnohých spojení ako čierny trh, čierny pasažier, čierna mzda, čierny obchod atď. O širokých možnostiach jeho spájateľnosti svedčia i novšie spojenia, a to čierny alkohol (t. j. alkohol, ktorý je zdrojom nelegálneho obohacovania založeného na neodvádzaní spotrebnej dane z liehu, resp. nelegálne vyrobený alkohol v tzv. čiernych výrobniach) a čierna ekonomika — nelegálne výrobno‐obchodné aktivity prinášajúce nelegálne zisky. odbosorovanie gen. ‐ia, stred. (slov. + maď.) okaz. zrušenie pôsobenia čarov: Podľa obžaloby požadujú kúzelníci asi 21 000 forintov za "odbosorovanie". (TLAČ) Slovesné podstatné meno odbosorovanie je tvarom slovesa odbosorovať, v ktorom môžeme vyčleniť predponu od‐ a sloveso bosorovať; to má základ v maďarskom slove boszorkány (= bosorka, striga, čarodejnica). Predpona od‐ modifikuje význam tohto typu slovies na význam "odstrániť to, čo označuje základové slovo" (porov. slovo odtajniť, Kultúra slova, 1997, č. 4, s. 244). Sloveso odbosorovať môžeme vyložiť ako "zrušiť, zbaviť účinku čarov". V tomto zmysle sa javí ako čiastočné antonymum slovesa pobosorovať (= počarovať, počariť). Sloveso odbosorovať sa v našich slovníkoch zatiaľ neuvádza, možno ho zaradiť medzi zriedkavé slová s expresívnym zafarbením, čo sa v doklde naznačuje aj úvodzovkami. opona gen. ‐y, žen., nové v spojení zamatová opona, prenes. okaz. (symbolická) hrádza oddeľujúca krajiny západnej Európy od bývalých socialistických krajín: Britský minister zahraničných vecí Robin Cook varoval ------- **strana 367** pred "zamatovou oponou", ktorá by po páde komunizmu vo východnej Európe mohla nahradiť niekdajšiu železnú oponu. (TLAČ) Výraz zamatová opona významovo nadväzuje na starší výraz železná opona, pomenúvajúci postavenie krajín strednej a východnej Európy, ktoré sa počas komunistickej vlády ocitli v izolácii voči ostatnému svetu. Výrazom zamatová opona západný politik charakterizoval nový druh medzinárodnej izolácie, do ktorej by sa mohli dostať bývalé socialistické krajiny, ak by k nim západoeurópske štáty pri rozširovaní Európskej únie pristupovali ako k nerovnoprávnym partnerom. Obe zložky spojenia zamatová opona nesú príznak novosti — prídavné meno zamatový tu vystupuje v novom, prenesenom význame "pokojný, mierny, nenásilný; uskutočňovaný takýmto spôsobom" (porov. spojenia zamatová revolúcia, zamatový rozchod, zamatový rozvod — pokojné rozdelenie ČSFR). Podstatné meno opona sa v spojení s prídavným menom zamatový dostáva do nového významového kontextu. Slovo zamatový v tomto spojení nadväzuje na spojenia zamatová revolúcia, zamatový rozchod (asociácia s hebkosťou, jemnosťou zamatu), ale zároveň vyjadruje, že namiesto železnej opony sa tu vynorila iná opona, menej viditeľná, jemná, ale jednak rozdeľujúca dva svety, krajiny Západu a Východu. skontrahovať dok. (lat.) uzavrieť zmluvu (o dodávke výrobkov ap.): Akciová spoločnosť Slovnaft skontrahovala s ruským exportérom dodávku 200 tisíc ton ropy. (TLAČ) Sloveso skontrahovať je utvorené ako dokonavá podoba z obojvidového slovesa kontrahovať (z latinského slovesa contrahere — sťahovať) s významom "uzavrieť, uzatvárať zmluvu (o tovare ap."). Sloveso kontrahovať predstavuje typ slovies s internacionálnym základom, ktoré fungujú v dokonavom i nedokonavom vide. Predpona s‐ v slovese skontrahovať zjednoznačňuje zavŕšenosť deja, resp. spresňuje ho v časovom význame. Podobne funguje dvojica slovies realizovať (nedok. i dok.) a zrealizovať (dok.). spiaci príč., nové v spojení spiace konto prenes. expres., publ. bankové konto, ktorým sa nedisponuje: Peniaze zo spiacich kont vo švajčiarskych bankách by mali pripadnúť predovšetkým ľuďom, ktorí prežili holokaust a žijú vo východnej Európe. (TLAČ) ------- **strana 368** Príčastie spiaci sa v spojení spiace konto začalo používať v súvislosti s finančnými kontami založenými vo švajčiarskych bankách pred druhou svetovou vojnou a počas nej, ku ktorým sa od konca vojny neprihlásili ich majitelia a s ktorými sa nemanipulovalo. Výraz spiace konto vychádza z termínu spiace údaje, zaužívaného v počítačovej technike, kde sa týmto odborným výrazom pomenúvajú údaje čakajúce v rade, kým si ich počítač (jeho program) vyvolá na spracovanie. Podobne spiace konto je také, na ktorom sa zatiaľ nevykonávajú finančné operácie, t. j. akoby odpočívalo. Spojenie spiace konto obrazným spôsobom vyjadruje stav nedotknutosti takýchto kont. šéf gen. ‐a, muž. (fr.), nové v spojení šéf kabinetu, publ. predseda vlády: Prezidentský systém vlády neodoberá výkonú moc šéfovi kabinetu. (TLAČ) Slovo šéf, ktoré je francúzskeho pôvodu si v našom jazyku, tak ako v mnohých ďalších, našlo pevné miesto. V slovenčine funguje popri domácich slovách vedúci, predstavený, riaditeľ, vytvárajúc celé rady slovných spojení, v ktorých pripájané slovo pomenúva určité odvetvie, oblasť, útvar organizačnú jednotku ap., napr. šéf orchestra, šéf baletu, šéf generálneho štábu, šéf diplomacie. Novšie sa slovo šéf objavilo v jazyku žurnalistov v pomenovaní šéf kabinetu. Je to skrátený variant pomenovania šéf vládneho kabinetu a niekedy nahrádza staršie ustálené spojenie šéf vlády, známe najmä z vyjadrenia konferencia šéfov vlád. Spojenie šéf kabinetu možno pokladať už za lexikalizované. Silvia Duchková Priateľ je, kto ti pravdu povie, nie, kto ti pochlebuje. \*