Obsah
strana 257
IVOR RIPKA
1. Encyklopédia jazykovedy (1993, s. 114) definuje dialektológiu ako jazykovednú disciplínu skúmajúcu teritoriálne dialekty (miestne nárečia), ktorá spracúva jazykové fakty vyplývajúce z existencie jazyka na konkrétnom území a zo susedstva príbuzných jazykov, národov a civilizačných zoskupení. Túto formuláciu (tvoriacu základ výkladu príslušného hesla) možno prirodzene spresniť. Dialektológia skúma jazykovú situáciu (hovorené komunikačné akty nositeľov a používateľov nárečí) nielen na historickom (bázovom) území, ale aj na "odvodenom" (sekundárnom, enklávnom) teritóriu, kde sleduje výsledky kontaktov a interferencií aj nepríbuznych jazykov. Na pôvodnom území si všíma najmä vzťah nárečí a spisovného jazyka, t. j. základných existenčných foriem národného jazyka, ale nezanedbáva ani štúdium vplyvu ostatných neštruktúrnych variet najmä na súčasnú nárečovú lexiku.
2. Z hľadiska dialektológie sa nárečie (dialekt) chápe a vysvetľuje ako funkčne limitovaný jazykový útvar s vlastnou normou (jej ideálnu podobu zachytáva často už len staršia literatúra, reálnu potvrdzuje empiricky skúmaná spontánna komunikácia autochtónov). Je to územný variant národného jazyka, tvoriaci — a to treba zdôrazniť — komplexnú lingvistickú, historickú i sociologickú kategóriu. Pri terénnych výskumoch dialektológia študuje územnú diferencovanosť, teritoriálnu či regionálnu variantnosť vní-
strana 258
manú cez prizmu sociálnej stratifikácie vidieka. Založila tradíciu (terénnych) výskumov hovoreného jazyka, na ktoré si vypracovala vlastnú heuristiku i metodológiu. Vytvorila predpoklady i priestor na uplatňovanie novších (nielen moderných, ale niekedy aj nadbytočne "svetoústretových" módnych) prístupov akcentovaných v súčasnosti v sociolingvistike. Táto mnohoaspektovo profilovaná disciplína nepochybne rozširuje empirické možnosti jazykovedy, ale nie je samospasiteľná. Navyše niekedy istým negovaním či nedoceňovaním starších poznatkov (materiálového i metodologického prínosu dialektológie) popiera princíp korešpondencie vyjadrujúci vo vývoji vedy relatívny súhlas vedeckých teórií na kvantitatívne odlišných stupňoch vývoja a dokazujúci, že vzťah novej teórie k starej nie je iba jej jednoduchým odmietnutím, ale súčasne je aj jej uchovaním na vyššej (novšej) úrovni poznania. Úsilie etablovať sociolingvistiku ako základ stratégie národnej vedy o jazyku nie je odôvodnené a korektné.
3. Na obranu i podporu tézy, že základnou úlohou jazykovedy má byť výskum prirodzeného (kontinuitného a spontánneho, vonkajšími kodifikačnými zásahmi neovplyvňovaného a neusmerňovaného) vývinu jazyka a systémov, ktoré vznikli ako výsledok takéhoto výskumu, sa vyslovilo viacero lingvistov. Na XI. medzinárodnom zjazde slavistov v Bratislave r. 1993 odznel príspevok poľskej lingvistky Z. Topoliňskej, v ktorom autorka uvažovala o mieste dialektológie — teda disciplíny skúmajúcej práve tento (v autorkinej terminológii nekontrolovaný) vývoj jazyka (nárečí) — medzi inými jazykovednými (presnejšie slavistickými) disciplínami. Priniesla viacero argumentov na podporu názoru, že dialektológia je mnohoaspektová disciplína (ak platí, že konvenčným termínom dialektológia sa označuje výskum hovoreného "nekontrolovaného" jazyka, nie je podľa Z. Topoliňskej vylúčené dať medzi dialektológiu a lingvistiku znamienko rovnosti), ktorá nie je adekvátne zastúpená vo vysokoškolskej výučbe na univerzitách. Nazdávame sa, že aj v našom domácom kontexte nie je postavenie dialektológie v rámci ostatných jazykovedných disciplín jednoznačné a "čisté"; prežívajú rezíduá "periférneho videnia" v hodnotení a využívaní jej (doterajších) teoretických i materiálových poznatkov. Takýto postoj však nemá — a podľa nášho názoru ani nikdy nemal — opodstatnenie. Ak totiž máme na zreteli výskumné metódy ako potenciálny dôvod či argument na vystavenie súčasnej dialektológie (nepochybne
strana 259
"staršej sestry" sociolingvistiky) do opozície voči ostatným moderným jazykovedným disciplínam, v istých prípadoch môžeme uvažovať iba o proporčných rozdieloch v oblasti frekvencie využívania príslušných a zodpovedajúcich procedúr v prvej (prípravnej) etape získavania údajov, ale nie v rozhodujúcej etape ich opisu a interpretácie. Dialektológ — podobne ako iní bádatelia spontánnych hovorených jazykových prejavov — zapisuje (nahráva) text, ktorý neskôr analyzuje, zatiaľ čo bádateľ v oblasti "kontrolovaného" (usmerňovaného) jazyka pracuje s hotovým textom (napr. aj s gramatikou či so slovníkom), ktorý predtým niekto pripravil, upravil, petrifikoval. Metódy analýzy na všetkých jazykových rovinách sú však prakticky rovnaké.
4. Súčasná jazykoveda sa nemôže pohybovať v jedinom kontexte, na jednom štruktúrnom (t. j. iba spisovnom) útvarovom základe, nemôže bagatelizovať zistenia diachrónnych (historických) výskumov. Ak chceme komplexne vysvetliť príčinu javu (napr. aj tendenciu k vyššej frekvencii pri používaní niektorých pádových prípon), nestačí opísať súčasný, pozorovaný jav, ale treba skúmať stav pred začiatkom výskytu (fungovania) tohto javu. Predmetom dialektologického diachronického výskumu nie sú len javy, ale aj zmeny týchto javov prebiehajúce v čase a priestore a hľadanie výkladov týchto zmien. Motivácia jazykových zmien sa hľadá jednak v jazyku, jednak vo vzťahu k spoločnosti. Z tohto hľadiska sú poznatky sprostredkúvané historickými jazykovednými disciplínami nezastupiteľné. Klesajúci záujem o minulosť národného jazyka (badateľný aj z koncipovania študijných plánov na vysokých školách, zníženia nárokov v tejto oblasti pri skúškach ašpirantov či doktorandov) v súčasnosti prirodzene odzrkadľuje celospoločenskú sústredenosť na prítomnosť. Skutočnosť, že súčasný slovenský jazyk (ani jeho nárečia) už nepozná napr. nosovky a jery, ešte neznamená, že by ich nemali poznať ani tí, ktorí sa súčasným jazykom profesionálne zaoberajú. Potencia nárečového materiálu, zaregistrovaného a spracovaného v najvýraznejších projektoch slovenskej dialektológie, je aj v súčasnosti markantná a široko zúročiteľná. Je svedectvom i dokladom kontinuitného vývinu národného jazyka, možno ho využívať pri tvorivých úvahách vo viacerých oblastiach jazykovedy. Atlas slovenského jazyka by zaiste mal poznať a citovať každý autor usilujúci sa predstaviť jazykovú situáciu v niektorom slovenskom regióne, a to aj ten, ktorý uplatňuje pri
strana 260
výskume hovorenej podoby súčasnej slovenčiny sociolingvistické aspekty. Poznanie (územne diferencovanej) situácie v nárečiach priblíži napr. aj súvislosti používania prípony ‐i v genitíve singuláru substantív ženského mäkkého vzoru. V Slovníku slovenských nárečí spracované lexikálne jednotky dokumentujú výpovednú silu, poetiku a invenciu nárečovej slovnej zásoby, nezaostávajúcu za výstižnosťou, vtipnosťou a primeranosťou autorských (idiolektových) okazionalizmov.
5. Územné nárečia v súčasnosti nemôžu — a vlastne ani nemusia — plniť všetky spoločenské funkcie, ktoré prislúchajú plnohodnotnému jazykovému útvaru. Ich komunikačná kompetencia má prirodzene obmedzenia. Kognitívne funkcie prevzal jazykový útvar (varieta) s vyššou prestížou, t. j. spisovný jazyk. Dialektológia prináša dôkazy o tom, že v súčasnosti sa v slovenských nárečiach vo všeobecnosti uplatňujú konvergentné vývinové tendencie a zákonitosti. Nerovnomernosť súčasného vývinového procesu, spôsobovaná najrozličnejšími faktormi (sociálnymi, geografickými, rozličnou otvorenosťou, resp. uzavretosťou jednotlivých jazykových rovín) oslabuje platnosť o blížiacom sa definitívnom zániku nárečí. Ak platí, že hlavným zdrojom dynamických zmien či dynamiky súčasnej slovenčiny (ako národného jazyka) sú ústne komunikáty, ktoré vznikajú v priestore medzi krajnými (a štruktúrnymi) pólmi existenčných foriem národného jazyka (sociolingvistických variet) — a tento stredový i "stretový" priestor je veľký, zmestia sa doň aj iné terminologicky "pestré" a z nárečí vychodiace variety, t. j. interdialekty, polodialekty, supradialekty, — dialektológia má stále živý objekt skúmania. Aj hovorenú slovenčinu, ktorá nepopierateľne reflektuje javy dominujúce v jej areálovo ukotvenej časti bázy, možno a treba skúmať a poznávať pomocou všetkých relevantných výskumných metód (Ripka, 1996). Dialektológia je mnohoaspektová samostatná disciplína schopná transformovať fenomén tradície, spájať prítomnosť s minulosťou, nové poznatky so staršími. Inšpiruje k symbióze jazykovedných disciplín, no rešpektuje ich špecifiká. Smeruje k novým zisteniam o národnom jazyku.
LITERATÚRA
Encyklopédia jazykovedy. Zost. J. Mistrík. Bratislava, Obzor 1993. 514 s.
strana 261
RIPKA, I.: Ďalšie smerovanie teritoriálne zameraných výskumov. — In: Sociolingvistika a areálová lingvistika. Sociolingvistica Slovaca 2. Zost. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 1996, s. 18—24.
RIPKA, I.: Dialektika dialektológie. (Referát na medzinárodnej konferencii Nárečia a národný jazyk, konanej v dňoch 24.—26. 9. 1997 v Budmericiach)
TOPOLIŇSKA, Z.: Miejsce dialektologii wsród innych dyscyplin slawistycznych. — In: Z polskich studiów slawistycznych. Seria VIII. Warszawa 1992, s. 249—253.
KLÁRA BUZÁSSYOVÁ
Podstatné meno inaugurácia a prídavné meno inauguračný patria v slovenčine (spolu s ďalšími slovami so základom inaugur‐, teda so slovesom inaugurovať a substantívom — činiteľským menom inaugurátor) medzi prevzaté slová s latinským, resp. internacionálnym základom, ktoré sa už dávnejšie začlenili do systému slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Svedčí o tom okrem iného to, že ich zachytávajú všetky výkladové aj niektoré iné slovníky súčasnej slovenčiny — Slovník slovenského jazyka (1959—1968, porov. 1. zv. 1959, s. 597; ďalej SSJ), Krátky slovník slovenského jazyka (1. vyd. 1987, s. 136, 3. vyd. 1997, s. 210; ďalej KSSJ), Slovník cudzích slov M. Ivanovej‐Šalingovej, Z. Maníkovej (1979, s. 396) aj najnovšia autorsky aj rozsahom modifikovaná verzia Veľký slovník cudzích slov (Šaling, Ivanová‐Šalingová, Maníková, 1997, s. 540), Synonymický slovník slovenčiny (1995, s. 197). Pomenovania, ktoré nás v tomto príspevku zaujímajú, nájdeme zachytené aj vo všetkých vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu (1940; 1953 a ďalšie vydania týchto pravidiel; 1991). V spracovaní spomenutých slov ako slovníkových hesiel však existujú isté rozdiely. Okrem toho používanie slova inaugurácia v posledných rokoch svedčí o tom, že jeho lexikálna a sémantická spájateľnosť sa oproti stavu, ktorý reflektujú naše slovníky, do istej miery rozšírila. To má, resp.
strana 262
môže mať dosah na modifikáciu jeho lexikálneho významu. Pohyb smerom k polysémii, rozšíreniu počtu významov slova inaugurácia súvisí s tým, že už v mimojazykovej skutočnosti existovali isté danosti, pre ktoré funkčná zaťaženosť slova inaugurácia a ďalších slov z tohto slovotvorného hniezda v spoločenskej komunikácii (v úze) nebola v posledných desaťročiach stále rovnaká. Na ich používanie neexistovala vždy rovnaká "komunikačná objednávka". V tomto príspevku sa pokúsime zachytiť novší stav v používaní substantívneho pomenovania inaugurácia a adjektíva inauguračný (pokiaľ existuje súvislosť medzi používaním týchto pomenovaní). Východisko — doterajšie slovníkové spracovanie príslušných heslových slov — porovnáme okrem materiálu z vlastnej excerpcie aj s materiálom z počítačového korpusu slovenského jazyka, ktorý sa v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV začal budovať v r. 1992.
Slovník slovenského jazyka zachytáva podstatné meno inaugurácia ako pomenovanie v dvoch významoch: 1. slávnostné uvedenie, napr. do úradu, do hodnosti a pod.: inaugurácia rektora (na vysokej škole), 2. slávnostné otvorenie, začatie nejakej činnosti. Paralelné s dvoma významami sú významy slovesa inaugurovať: 1. (koho) slávnostne uvádzať, uviesť do úradu, do hodnosti, 2. (čo) slávnostne otvárať, začínať, začať nejakú činnosť. Azda preto, že druhý význam tohto slovesa je ilustrovaný starším dokladom z diela J. Škultétyho: Náukou tou inaugurovali vo vlasti našej stálu borbu na smrť a život, a vzhľadom na koncepciu stručnosti autori Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987, s. 136; 1997, s. 210) zachytávajú pri slovese, ktoré má kvalifikátor knižný výraz, iba jeden význam: slávnostne uvádzať, uviesť do úradu, hodnosti ap., so synonymom inštalovať: inaugurovať rektora, inaugurovať nových ministrov. Príslušné substantívum inaugurácia takisto s kvalifikátorom knižný výraz je v duchu koncepcie KSSJ vyložené iba synonymom inaugurovanie. Slovník cudzích slov (1979) aj citované inovované vydanie uvádza pri substantíve inaugurácia dva významy: 1. slávnostné uvedenie do funkcie, 2. slávnostné odovzdanie akademickej hodnosti. Pri slovese inaugurovať sú dva významy: 1. slávnostne uvádzať, uviesť dakoho do úradu, hodnosti a pod., 2. slávnostne otvárať, otvoriť, začínať, začať nejakú činnosť. Je tu teda riešenie rovnaké ako v SSJ. Vo Veľkom slovníku cudzích slov (1997) nie je oproti obdobnému slovníku z r. 1979 nijaká zmena.
strana 263
Kým pred rokom 1989, najmä v normalizačnom období, sa konanie na vymenovanie za profesorov realizovalo za účasti vedeckých rád fakúlt vysokých škôl, ale existovali aj politickými zásluhami motivované výnimky umožňujúce pri vymenovaní adepta za profesora obísť vedeckú radu, v novej spoločenskej situácii vďaka demokratizačným zmenám zavedeným aj do nového vysokoškolského zákona (z r. 1990 a v neskorších zneniach) sa konanie na vymenovanie za profesorov realizuje dôsledne podľa tohto zákona. To znamená, že časť tohto konania sa odohráva pred vedeckou radou fakulty. Časovo (aj miestom) je oddelený akt vlastného vymenovania profesorov prezidentom republiky. Pomenovanie inaugurácia sa používa vo vzťahu ku konaniu pred vedeckou radou fakulty. V prípade zriaďovania novej školy je v zákone zakotvené vymenovanie zakladajúcich profesorov. Analýza skúmaného materiálu ukazuje takúto štruktúru lexikálneho významu pomenovania inaugurácia:
1. slávnostné uvedenie do úradu, do hodnosti, do funkcie (v súčasnosti stúpol výskyt použití slova inaugurácia v tomto význame): Dnešný premiér slovenskej vlády Ján Čarnogurský pri inaugurácii vlády národného porozumenia poďakoval vtedajšiemu prezidentovi, že ho vypustil z väzenia. — Deň po svojej inaugurácii Mečiarov kabinet prostredníctvom S. Kozlíka zrušil vyhlásanie predkola kupónovej privatizácie. — Generálny konzul ČR v SR K. Horák... pricestoval do Košíc. Úradu na tamojšom Generálnom konzuláte ČR sa ujme už začiatkom tohto týždňa a jeho slávnostná inaugurácia sa má uskutočniť v priebehu dvoch týždňov. — Inaugurácia nového rektora Trnavskej univerzity sa konala minulý týždeň. (Doklady z počítačového korpusu slovenského jazyka sú z Pravdy, z nahrávok Slovenského rozhlasu, prvý citovaný doklad je z knihy G. Rotmayerovej Zo zápisníka poslankyne 1992.)
2. V komunikačnej sfére vzdelávania a vedy sa slovo inaugurácia v posledných rokoch začalo používať najmä v hovorených prejavoch ako z hľadiska jazykovej ekonómie komunikačne výhodné jednoslovné pomenovanie oproti neoficiálnemu dvojslovnému pomenovaniu inauguračné konanie, ale najmä oproti oficiálnemu viacslovnému označeniu konanie na vymenovanie za profesorov. Používa sa teda v platnosti neoficiálneho, ale zo štylistického hľadiska v podstate neutrálneho pomenovania, v ktorom sa osobitne nezdôrazňuje príznak hovorovosti. Pravdaže, nie je tu prítomný
strana 264
ani príznak knižnosti. Toto používanie sa upevňuje a ustaľuje vďaka analógii so situáciou v súradných názvoch: habilitácia — habilitačné konanie. Analógia, ako to neraz býva, však nie je úplne priamočiara. Kým habilitačné konanie funguje aj ako oficiálne označenie a vyskytuje sa aj v textácii zákona o vysokých školách (Zákon Národnej rady slovenskej republiky č. 324/1996 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 172/1990 Zbierky o vysokých školách v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 41/1994 Z. z. a o zmenách názvov niektorých vysokých škôl) spojenie inauguračné konanie sa v texte zákona nenachádza, v zákone sa na viacerých miestach súradne hovorí o habilitačnom konaní a konaní na vymenovanie profesorov. Porov. paragr. 12: Vedecká rada fakulty... f) predkladá kritériá habilitácií docentov a kritériá vymenovania profesorov vedeckej rade vysokej školy; paragr. 15: Ministerstvo školstva... g) rozhoduje na návrh alebo po vyjadrení akreditačnej komisie o priznaní alebo odňatí práva vysokej školy alebo fakulty konať štátne skúšky, rigorózne skúšky, obhajoby rigoróznych prác... ako aj uskutočňovať habilitačné konanie a konanie na vymenovanie profesorov. V hovorených prejavoch vysokoškolských funkcionárov — členov vedeckých rád, resp. členov príslušných komisií vymenovaných na jednotlivé profesorské konania — sme sa stretli aj s vyjadrením inauguračné konanie popri bežnejšom profesorské konanie (porov. ďalej).
V bežnom dorozumievacom styku v rámci komunikačnej sféry vzdelávania a vedy sa teda používa pomenovanie inaugurácia ako synonymum oficiálneho (terminologizovaného) zloženého výrazu konanie na vymenovanie za profesorov. Vyskytuje sa (podľa našej skúsenosti) napríklad v takýchto kontextoch: XY má zajtra inauguráciu. — Inaugurácia XY‐a bola veľmi úspešná. — V komisii pre inauguráciu XY‐a sú dvaja profesori zo zahraničia. Zachytili sme aj jeden písaný doklad. V Dohode o spolupráci medzi Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre a Slovenskou akadémiou vied v Bratislave je znenie (dohoda)... umožní pracovníkom SAV podieľajúcim sa aktívne na zabezpečovaní vyučovacieho procesu, rozvoji vedných oblastí a pracovísk školy habilitáciu za docentov a inauguráciu za profesorov po splnení základných podmienok stanovených akreditačnou komisiou pri MŠ SR.
3. Ďalšou inováciou je používanie slova inaugurácia vo význame začatie činnosti novej inštitúcie slávnostným, ceremoniálnym spôsobom, sláv-
strana 265
nostné otvorenie budovy (slávnostné sprístupnenie nejakej jej časti, významného artefaktu, umeleckého diela a pod.). O tento význam ide v spojeniach ako inaugurácia Univerzity Konštantína Filozofa, inaugurácia Ústavu mikrobiológie SAV, inaugurácia Bojnického oltára a pod. Zámerne ich dokumentujeme v širších kontextoch. Porov. Inaugurácia Univerzity Konštantína Filozofa (titulok noticky v Pravde zo 17. 1. 1997) — Po nadobudnutí účinnosti zákona NR SR o vysokých školách vstúpila Pedagogická fakulta v Nitre do nového roku 1997 ako Univerzita Konštantína Filozofa. Slávnostná inaugurácia novej univerzity sa uskutoční 11. februára za účasti predstaviteľov vlády, štátnych a samosprávnych orgánov mesta, zástupcov slovenských vysokých škôl a hostí zo zahraničia (Pravda, 17. 1. 1997). Tento význam možno chápať ako vzniknutý sémantickou deriváciou, odvodením z druhého významu, ale aj na pozadí prvého významu slova inaugurácia. (Uvedomujeme si pri ňom príbuznosť aktu, pri ktorom človek, životný subjekt získa na základe splnenia istých podmienok [vyššiu] vedecko‐pedagogickú hodnosť, nejaká inštitúcia, ktorej pracovníkmi sú aj osoby s takouto hodnosťou, získa štatút hierarchicky vyššie postavenej inštitúcie.) V našej súčasnej spoločenskej situácii je relatívne častá transformácia niektorých vysokých škôl na univerzity. O analogickú pomenovaciu situáciu ide aj pri transformácii istých vedeckých ústavov. Vedecké pracovisko, ktoré malo predtým pomenovanie zodpovedajúce jeho dovtedajšej činnosti, na základe čiastočnej zmeny vedeckej orientácie (sprevádzanej aj zodpovedajúcou kvalifikačnou reštrukturalizáciou vedeckého potenciálu a splnením istých akreditačných požiadaviek) začne pôsobiť pod novým názvom. Začatie sa uskutočňuje slávnostným spôsobom. Takto sa Ústav ekobiológie SAV zmenil na Ústav mikrobiológie SAV. Doklad na spájateľnosť lexikálnej jednotky inaugurácia (v tomto konkrétnom význame) s názvom výskumného ústavu sme zaznamenali z textu pozvánky nadpísanej Inaugurácia Ústavu mikrobiológie SAV Bratislava. Porov. aj nasledujúci kontext: Dovoľujeme si Vás pozvať na inauguráciu Ústavu mikrobiológie Slovenskej akadémie vied dňa 10. 1. 1997 o 13.00 hod. v zasadacej miestnosti ústavu na Štefánikovej ulici č. 3 v Bratislave. Z viacerých dokladov z publicistických textov na spojenie inaugurácia Bojnického oltára vyberáme tento: Slávnostná inaugurácia Bojnického oltára, ktorej súčasťou bude aj jeho vysvätenie
strana 266
kardinálom Korcom za prítomnosti premiéra SR V. Mečiara, sa má uskutočniť v pondelok 18. decembra.
Vyčlenili sme teda a dokumentovali v súčasnej slovenčine aj tretí význam pomenovania, resp. lexikálnej jednotky inaugurácia. Urobili sme tak v zhode s názorom bádateľov bližšie skúmajúcich spájateľnosť slov (napr. Jarošová, 1992; tam sú odkazy na ďalšiu literatúru), podľa ktorých výskyt inej spájateľnosti je kritériom vymedzenia významov viacvýznamovej, polysémickej jednotky. V pripravovanom veľkom výkladovom slovníku súčasného slovenského jazyka by sa heslové slovo inaugurácia malo spracovať na základe podanej analýzy.
Adjektívum inauguračný v súlade s doterajším spracovaním sa aj podľa najnovšieho materiálu vyskytuje najčastejšie v spojeniach inauguračná prednáška, inauguračná reč. Inauguračná prednáška je súčasťou profesorského konania či oficiálnejšie konania na vymenovanie za profesora. Na tomto konaní inauguračnú prednášku uchádzača o vedecko‐pedagogickú hodnosť profesora hodnotí na to vymenovaná osobitná komisia odborníkov. Inauguračnú reč prednášajú osobnosti pri príležitosti slávnostného uvedenia do funkcie, do hodnosti.
K štylistickej hodnote pomenovania inaugurácia sa žiada poznamenať, že aj táto naša analýza potvrdila podľa nášho názoru platnosť výsledkov, ktoré obsahuje naša štúdia o konkurencii slovotvorných typov s formantmi ‐(iz)ácia, ‐(ova)nie (Buzássyová, 1983, s. 268—277). Podľa nej dvojice rovnakokoreňových slov s uvedenými rozdielnymi slovotvornými formantmi (príponami) netvoria vždy členy s priamočiarym synonymickým vzťahom knižný výraz — podoba na ‐ácia, neutrálny výraz — podoba s domácou príponou ‐ovanie (takto, do istej miery zjednodušujúco prezentuje vzťah týchto dvojíc Krátky slovník slovenského jazyka). Systémová synonymia ako možnosť sa v rozličných komunikačných sférach a v rozličných funkčných štýloch, ale ani v istých typoch kontextov nerealizuje vždy rovnako. Popri prípadoch, kde platí diferenciácia knižný výraz — neutrálny výraz, existujú aj dvojice štylisticky rovnocenných variantov, napr. popularizácia/popularizovanie, aj dvojice slov, kde neprevláda synonymický vzťah, ale vzťah sémantickej diferenciácie (podrobnejšie porov. Buzássyová, 1983). Štylistický príznak knižnosti sa častejším výskytom danej podoby slova môže zotrieť alebo platí iba pre výskyt v jednom význa-
strana 267
me, ale nie v inom použití daného pomenovania. Svedčí o tom z posledných rokov napr. aj stav v dvojici pomenovaní preferencia — preferovanie. V zásade tu ide o vzťah knižný — neutrálny vyjadrovací prostriedok. Ale v lexikalizovanom spojení volebné preferencie vďaka jeho častému výskytu knižnosť nepociťujeme. Aj zvýšenie frekvencie slova inaugurácia v posledných rokoch vplýva na štylistickú hodnotu tohto slova. Posúva ho k neutrálnosti. Prinajmenšom to platí o použití tohto pomenovania vo význame, ktorý sme v tomto príspevku vyčlenili ako druhý.
Pripomíname, že existuje aj pomenovanie inaugurant, ktoré sa používa na označenie osoby podstupujúcej inauguračné konanie.
LITERATÚRA
BUZÁSSYOVÁ, K.: Konkurencia slovotvorných typov s formantmi ‐(iz)ácia, ‐(ova)nie. Slovenská reč, 48, 1983, s. 268—277.
IVANOVÁ‐ŠALINGOVÁ, M. — MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. 944 s.
JAROŠOVÁ, A.: Spájateľnosť slov a jej odraz v slovníku. Jazykovedný časopis, 43, 1992, s. 116—120.
Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 532 s.; 3. vyd. 1997. 944 s.
Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959—1968. 6 zv.
ŠALING, S. — IVANOVÁ‐ŠALINGOVÁ, M. — MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava, Vyd. Samo 1997. 1310 s.
JÁN HORECKÝ
Azda ani jeden z odborov ľudskej činnosti neprekonáva u nás v súčasnosti taký široký rozmach ako reklamná činnosť. Tým sa nastoľuje aj živý problém terminológie, pomenovania činností, jej produktov, ale aj pracovníkov a vo veľkej miere aj organizačných útvarov.
strana 268
Z hľadiska teórie terminológie tu možno takrečeno v stave zrodu pozorovať niekoľko spôsobov, ako sa tvoria názvy potrebné pri organizovaní reklamnej činnosti, ale najmä pri písaní "teoretických" úvah o tejto činnosti. Je pritom chvályhodné, že týmto otázkam sa venuje primeraná pozornosť v časopise Stratégie (v reklame, marketingu a médiách), ktorý vydáva vydavateľstvo Stratégie na Slovensku, spol. s r. o., v Bratislave.
Pri pozorovaní týchto stratégií možno vyčleniť tri základné smery známe napokon z dejín terminológie aj v ostatných odboroch. Najpochopiteľnejšia je taká stratégia, pri ktorej sa jednoducho ponechávajú, resp. mechanicky preberajú termíny z iného jazyka. V oblasti reklamy to je angličtina. Niekedy sa pritom argumentuje aj tým, že slovenčina nie je dostatočne pripravená ani dosť pružná na vytváranie domácich termínov, a tak sa navrhujú termíny ako art director, textwriter či copywriter, account manager (porov. Kultúra slova, 30, 1996, s. 30—32). Pritom však mechanické preberanie nie je dôsledné. Veď už základný termín (názov) — v angličtine advertissement — sa nepreberá, ale v slovenčine sa používa síce cudzí, no už dostatočne zdomácnený názov reklama, reklamná činnosť. (V nemčine je tu termín Werbung, teda vlastne získavanie, vyhľadávanie, "verbovanie".)
Ďalší typ stratégie je taký, pri ktorom sa anglické názvy prekladajú do slovenčiny; mohli by sme ju označiť ako prekladová stratégia. Mohla by sa uplatňovať pri takých všeobecne známych pomenovaniach, ako je napr. art director — umelecký riaditeľ, copywriter — textár. Zlyháva však pri hľadaní slovenských pomenovaní pri špecializovaných názvoch typu account departement, account manager, ako ukazuje napr. P. Vašáry (Stratégie, apríl 1997, s. 28). No podobné problémy sú aj pri hľadaní ekvivalentu pre názov public relations (porov. I. Masár, Kultúra slova, 30, 1996, s. 221—223).
Skutočne pri hľadaní ekvivalentu pre slovo account v slovníkoch nachádzame časť najbežnejších ekvivalentov (účet, počítanie, zisk, správa o správaní, popis, odhad, ako uvádza P. Vašáry), ale ani jeden nevystihuje podstatu termínu account. Nepomáha tu ani rozsiahlejší slovník (konkrétne Veľký anglicko‐český slovník — autori K. Hais — B. Hodek), v ktorom možno nájsť až desať ekvivalentov, vnútorne ešte aj diferencovaných: 1. účet, konto, 2. účtovanie; počítanie, 3. vyúčtovanie, správa
strana 269
o činnosti; zodpovednosť; vyrovnanie sa, 4. hud. predvedenie, reprodukcia, 5. správa, opis; záznam; evidencia; zoznam, výpočet, 6. cena, dôležitosť, hodnota, 7. zisk, výhoda, prospech, 8. dôvod, rozumné vysvetlenie, motív, 9. úvaha, 10. priazeň (zákazníka); zákazník. Na základe týchto ekvivalentov by bolo možno vykonštruovať preklad account departement — zákaznícke oddelenie.
Nemožno sa tu však dosť spoľahlivo oprieť ani o pôvodné výkladové slovníky, ako je pre angličtinu napr. Webster alebo Britannica Word Language Dictionary, spravidla aj preto, že ide predsa len o staršie slovníky, ale aj preto, že takéto slovníky nemusia vždy zachytávať všetky významy, resp. všetky možné použitia registrovaného slova.
Preto je namieste použiť tretí typ stratégie, ktorý napokon naznačuje už P. Vašáry: vymedziť všeobecné i špecifické vlastnosti daného pojmu (tzv. logické spektrum) a potom zo súboru predikácií, prisudzovaných vlastností vybrať najvýstižnejšiu ako motivačný znak pre daný termín. (Bližšie o tom porov. u J. Horeckého, Kultúra slova, 8, 1974, s. 321—324, alebo u I. Masára, Príručka slovenskej terminológie, 1991, s. 33).
Z tohto hľadiska P. Vašáry vymedzuje tieto vlastnosti pojmu, ktorý má v angličtine pomenovanie account: komunikácia s klientom, prezentácia vlastného produktu pred klientom, ale aj vzťah medzi vnútornými útvarmi (oddeleniami). Oveľa väčší počet predikácií (vlastností) uvádza pri charakterizovaní pracovníka, ktorý má v angličtine pomenovanie account manager. Jeho úlohy sú: robiť obchody s klientmi, podávať informácie o správaní trhu, o správaní cieľovej skupiny, konkurencie (výskum trhu, resp. situácie na trhu), zbierať výsledky činnosti u klientov. Aby tieto úlohy zvládol, musí byť schopný veci riadiť a organizovať, byť zodpovedný za komunikáciu s klientom, dodávať informácie oddeleniam (vlastne tlmočiť im požiadavky klientov); komunikovať s klientmi, ale aj s oddeleniami (napr. vypracúvať zadávateľský formulár, v ktorom sú zaznamenané požiadavky klienta, ale aj úlohy pre jednotlivé oddelenia). Z týchto opisov (logických predikátov) je zrejmá dvojstranná orientácia oddelenia i vedúceho, a to jednak na vlastných pracovníkov v oddelení agentúry — tvorivom a výrobnom, jednak na budúceho zákazníka (klienta). Ukazuje sa teda potrebné zmeniť náš pôvodný návrh na poradenstvo, lebo tento názov vystihuje len pomerne malú oblasť činnosti oddelenia, resp. jeho vedúceho. Obidva uve-
strana 270
dené smery činnosti sa vlastne týkajú organizácie práce (ako vidieť aj z obsahu zadávateľského formulára), preto by azda bolo vhodné navrhnúť termín organizačné oddelenie a organizačný riaditeľ či manažér, alebo vedúci. Ďalšie oddelenia by mohli mať názov tvorivé či kreatívne a výrobné či produkčné oddelenie. V organizačnom oddelení by ďalej mohli byť pododdelenia alebo úseky pre styk so zákazníkom (client service) a s verejnosťou (public relations).
Spomínaná stratégia prekladu pomocou slovníka sa vcelku osvedčila pri hľadaní ekvivalentu pre termín sales promotion. V slovníku sa totiž pod heslom promotion uvádzajú tieto ekvivalenty: 1. povýšenie, 2. uvedenie do života, podpora, podporovanie, fedrovanie, povznesenie, 3. šach. premena pešiaka na dámu (alebo inú figúru), 4. propagácia, reklama. Autorka M. Kušnírová (v článku 12 základných metód sales promotion, Stratégie, marec 1977, s. 12) si vybrala ekvivalenty podpora, podpora predaja zrejme preto, že táto činnosť sa spája s predajom istého výrobku. Pravda, v súvislosti s výrobkom, ktorý sa uvádza na trh, by podľa našej mienky obstál aj ekvivalent propagácia. A v súvislosti so získavaním na kúpu ešte len zavádzaného výrobku by azda obstál aj ekvivalent či termín nábor (prídavné meno promotional sa v uvedenom slovníku prekladá ako náborový, propagačný). Autorka však neostáva len pri prekladovej stratégii, ale vypočítava aj všetky druhy, spôsoby a prostriedky propagácie: kupóny, lotérie, zľavy, bonusové balenie, prémiové balenie, prémie posielané poštou, samolikvidačné prémie a napokon sampling čiže dodávku vzorky. Je pozoruhodné, že sama autorka dosť výstižne prekladá sampling ako dodávka vzorky. Možno však aj v tejto súvislosti upozorniť na starší termín nábor, náborová akcia a uvážiť, či by nebol vhodný aspoň na propagáciu novouvádzaného výrobku.
Nemožno zaručiť, ba ani len predvídať, ktorý z navrhovaných termínov (či už ich navrhujú pracovníci v reklame, alebo jazykovedci) sa ujme, ktorý z nich spotrebitelia prijmú alebo zamietnu.
V každom prípade však možno povedať, že niektorí odborníci v reklamnej činnosti sa od mechanického preberania anglických termínov dopracovali k úvahám o rozličných stratégiách pri určovaní správneho či aspoň odporúčaného termínu. V tomto smere má zásluhu aj redakcia časopisu Stratégie. Chýba už len užšia spolupráca s jazykovedcami, ktorí majú isté skúsenosti s ustaľovaním terminológie.
strana 271
IVAN MASÁR
Jazykovedná práca *, pri ktorej čítaní sa nám vynárali isté paralely medzi situáciou francúzštiny a slovenčiny, vyšla v Česku vďaka podpore Francúzskeho ministerstva zahraničia a Francúzskeho veľvyslanectva v Českej republike. Kniha je určená širokej verejnosti a jej autorka zámerne podáva svoje myšlienky a názory tak, aby texty "mali charakter skôr výchovný ako poučný" (s. 5). Nebola to jednoduchá úloha, lebo chcela odpovedať na také náročné otázky, ako je otázka vzniku francúzštiny, otázka regionálnych jazykov, súčasné zmeny vo francúzštine a ďalšie, ktoré sa nedajú vysvetľovať bez špeciálnych jazykovedných termínov.
Nie je potrebné ani možné zaoberať sa všetkými tematickými okruhmi textu bohato členeného na kapitoly a podkapitoly. Najviac pozornosti chceme venovať kapitole Kam sa uberá francúzština (s. 269 n.), t. j. kapitole o súčasných zmenách vo francúzštine a jej smerovaní, lebo tá dáva najviac podnetov na porovnávanie s našou situáciou. Ešte predtým však treba vysloviť súhlas s tézou, že "každé slovo má svoju históriu, ktorá široko presahuje jazyk vo vlastnom zmysle slova a zasahuje ďalej do sveta, ktorý nás obklopuje" (s. 255). Je to vlastne inými slovami vypovedaná myšlienka o spätosti vývinu slovnej zásoby s rozvojom spoločnosti a o historicko‐spoločenskom charaktere jazyka, ktorá sa aj u nás dostala do odbornej i popularizačnej literatúry a v školských učebniciach má takisto svoje pevné miesto. Tézu možno rozšíriť v tom zmysle, že svoju históriu majú aj zmeny v gramatike, výslovnosti, syntaxi a štylistike.
Pokiaľ ide o zmeny, v publikácii sa pripomína všeobecne známy a často opakovaný poznatok, že v jazyku sa najrýchlejšie mení slovná zásoba. Podľa autorky stačí, aby nejaká významná osobnosť oživila zabudnuté slovo alebo utvorila nové, a už časť verejnosti reaguje naň buď kladne, buď odmietavo, čím sa zvyšuje frekvencia a upevňuje jeho postavenie aj v bežnej komunikácii. Uvádza sa viac príkladov, medzi nimi termín remue‐
strana 272
méninges, ktorý utvoril vo Francúzsku známy esejista Louis Armande, aby ním nahradil anglicizmus brain‐storming (Význam francúzskeho termínu možno priblížiť slovami "hýbanie, namáhanie mozgových závitov╙; brain—storming je "spôsob práce, pracovná metóda╙.) Novoutvorené slovo vraj takmer prešlo do bežného jazyka. Podobné príklady možno uviesť aj z nášho prostredia. Ešte máme v živej pamäti vysokú frekvenciu slov zmysluplný, zmysluplnosť, ktoré s obľubou používal po roku 1989 český prezident V. Havel a po ňom zborovo mnohí politici a publicisti. (Na margo výskytu týchto slov poznamenávame, že adjektívum zmysluplný použil dávno pred Havlom V. Mináč — ukazuje to slovníková kartotéka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV.)
Zaujímavé sú údaje o počte slov jestvujúcich v konkrétnom jazyku, ktorý sa podľa autorky dá určiť len ťažko. Výnimkou sú prípady, keď sa výskum obmedzí na slovný inventár jedného autora v jednom diele alebo v súbore jeho diel. Na prvý pohľad je prekvapujúci údaj, že stačí okolo 1500 slov (français élémentaire — elementárna francúzština), resp. 3500 slov (français fondamentale — základná francúzština), aby používateľ francúzštiny zvládol bežnú konverzáciu. Možno predpokladať, že medzi tými 1500 slovami tvoria najhrubšiu vrstvu slová, ktoré sa vyskytujú najčastejšie. Tých je podľa našich výskumov okolo 500 (porov. Mistrík, 1984, s. 375). Z týchto údajov vychodí povzbudivý záver, že zvládnutie cudzieho jazyka pre potreby bežnej komunikácie nie je nedosiahnuteľná méta.
Je prirodzené, že značná pozornosť sa venuje zdrojom obnovovania slovnej zásoby. Okrem prínosu tvorivých pracovníkov, ktorí tvoria nové slová bez zábran, prameňom obnovovania slovnej zásoby sú technické novinky a potreba expresivity v bežnom jazykovom styku (s. 271). Slová v prvej skupine sa tvoria systematicky a ich začleňovanie do jazykovej praxe je spravidla regulované. V druhej skupine ide o slová vznikajúce spontánne a šíriace sa podľa vrtochov módy. Mnohé technické termíny často sú aj vo francúzštine rovnako ako v slovenčine a v ďalších jazykoch výpožičkami z angličtiny. S novou vecou sa zjavuje aj nové pomenovanie — anglické. Uvádzajú sa príklady, pre ktoré ministerská terminologická komisia v roku 1983 navrhla francúzske ekvivalenty. V súbore bol aj názov walkman, ktorého francúzsky ekvivalent má podobu baladeur. Práve tento príklad uvádzame preto, že názov baladeur ako jediný zo súboru mal istý,
strana 273
"hoci prchavý ohlas" (tamže), ostatné sa nevžili. Príčina? Podľa našej mienky oneskorené reagovanie komisie. Keby sa súbežne s predajom prístroja s názvom walkman bol zaviedol názov baladeur, situácia by bola celkom iná. Príklady ukazujú, ako málo účinný je boj proti pohotovo a nekontrolovateľne zavádzaným cudzím termínom a akú významnú úlohu tu môže zohrať jazyková prevencia. Preventívna starostlivosť o terminológiu by mala byť jednou z hlavných úloh ústrednej terminologickej komisie pri Ministerstve kultúry Slovenskej republiky. Treba to osobitne zdôrazniť práve teraz, keď terminoligické komisie znova začínajú rozvíjať svoju činnosť.
Uvedieme ešte oblasť počítačov, kde anglicizmy majú takmer monopolné postavenie. V tejto oblasti sa anglické termíny computer, software nahradili francúzskymi termínmi ordinateur, logiciel, pričom termín logiciel (= programové vybavenie počítača) sa stal modelom na tvorenie ďalších francúzskych neologizmov, napr. didactiel (= didaktický softvér), ludiciel (= herný softvér).
Z porovnávacieho hľadiska sú zaujímavé informácie o jazyku mladých ľudí, ktorí pri jazykovom styku s obľubou dávajú nový neočakávaný význam aj slovám zo základnej slovnej zásoby, ako sú assurer (uistiť), craindre (báť sa), bonjour (dobrý deň), vyjadreniam typu tu m'étonnes (prekvapuješ ma) ap. V jazyku mládeže je sloveso assurer opakom slovesa craindre, bonjour zasa znamená "dovidenia" (J'ai perdu mon portefeuille avec mon billet de train. Bonjour les vacances! — Stratil som peňaženku aj s lístkom na vlak. Dovidenia prázdniny! — po slovensky lepšie Zbohom prázdniny!). Vyjadrenie tu m'étonnes používa mládež vo význame "to sa dalo čakať". Zo slovníka slovenských mladých ľudí uvedieme napr. sloveso filmovať (= predstierať niečo), sloveso padám (= odchádzam, idem preč), imperatív padaj! (= zmizni, strať sa, choď preč), ďalej frázu viem, kde je sever (= vyznám sa v tom, nie som hlupák), nevie, kde je sever (= nevyzná sa v tom, je to hlupák). Ani slovenská mládež teda nezaostáva za francúzskou v používaní základných slov v neočakávaným významoch, čo ukazuje, že jazyk je pre ňu nielen nástrojom komunikácie, lež aj prostriedkom na hru, konkrétne na pohrávanie sa s významom. Aj takémuto zaobchádzaniu s jazykom však treba venovať pozornosť, aby lexikograf spoľahlivejšie riešil dilemu, či si takéto zmeny nemá všímať alebo či ich registrovať v slovníku. (Poznamenajme, že sloveso filmovať s významom
strana 274
"predstierať" sa už do slovníka dostalo ako hovorový expresívny prostriedok, imperatív padaj s významom "choď preč" ako subštandardný prostriedok, rovnako aj fráza viem, kde je sever ako hovorový prostriedok, porov. Krátky slovník slovenského jazyka, 3. vyd., 1997.)
Pri opise zmien v gramatike sa potvrdzuje poznatok, že gramatika kladie oveľa väčší odpor spoločenským pohybom, módnym výstrelkom a tlakom ako slovná zásoba (s. 281). Odôvodňuje sa to tým, že gramatických jednotiek je menej a tvoria zomknutý systém, v ktorom akákoľvek zmena jedného prvku môže zasiahnuť aj ďalšie prvky. Gramatické zmeny sa ilustrujú medziiným na zániku jednoduchého minulého času (passé simple). Tento minulý čas sa nahrádza napr. v rozprávaní prežitej udalosti alebo skúsenosti buď zloženým minulým časom (passé composé), buď prítomným časom. Závažné zmeny nastali aj pri zámenách. Zmenšil sa ich počet a často chýba zhoda zámena s nadradeným výrazom, čo je síce chyba, ale taká, ktorú si používatelia jazyka zväčša neuvedomujú. (Pravdepodobne to smeruje k tomu, že chyba nadobúda platnosť normy.) V súvislosti s gramatickými zmenami v slovenčine uvedieme na porovnanie, že sa vytráca činné príčastie minulé (predavší, porozumevší) a dávnominulý/predminulý čas (bol spieval, bol som volal). Aj v slovenčine jestvujú doklady na porušovanie zhody pri zámenách napr. v biblických, náboženských, ale aj iných textoch: Daj, aby s tvojou pomocou múdro spravovali zverený ľud, aby ich viedli... — správ. aby ho viedli.
Zmeny vo výslovnosti a ich vplyv na kodifikáciu názorne ilustruje dvojica fête (sviatok) — faite (urobená, hotová, zrelá). V podobných prípadoch sa predpokladá zánik dlhej samohlásky ê (aj iných dlhých samohlások), pretože len málokto predlžuje samohlásku ê v slove fête, aby ho odlíšil od slova faite. Presadzuje sa tu zákon minimálnej námahy, konkrétne menšej námahy artikulačných orgánov pri vyslovovaní krátkej samohlásky. Zdá sa, že pomocou tohto zákona by bolo možno aj v slovenčine vysvetľovať zanikanie spisovnej výslovnosti hlásky ä a ústup mäkkej výslovnosti hlásky ľ v časti populácie.
Osobitná kapitola sa venuje pravopisným novinkám chápaným ako zmeny v jazyku. Kodifikátori francúzskeho jazyka vyšli používateľom v ústrety napr. pripustením dvojakého prízvuku v slovách typu afféterie (strojenosť, afektovanosť). Toto slovo sa môže písať s ostrým prízvukom
strana 275
(afféterie) aj s tupým prízvukom (affèterie). Drobné pravopisné zmeny sa teda robia aj v takom vyspelom jazyku, za aký sa pokladá francúzština. Aj vzhľadom na to nie je namieste kategoricky odmietať niektoré zmeny v posledných Pravidlách slovenského pravopisu. Koniec koncom ak sa konkrétne úpravy neosvedčia, môžu sa po istom čase odvolať, ako to urobila Francúzska akadémia r. 1987, keď sa "rozhodla celkom zavrhnúť" (s. 290) zmeny schválené r. 1975.
So zreteľom na vydanie nášho zákona o štátnom jazyku nemožno pri hľadaní paralel obísť vzťah jazyk a štát. Vo Francúzsku jestvuje Generálny komisariát francúzskeho jazyka (Comissariat général de la langue française), ktorého úlohou je usmerňovať všetky organizácie zaoberajúce sa terminológiou. Tie boli poverené ustaľovaním termínov súvisiacich s technickými novinkami — v podstate tu ide o boj s anglicizmami. Otázky technickej terminológie takto prekračujú čisto jazykový rámec a "francúzština sa stáva politickou záležitosťou" (s. 291). Štát prijal ochranné opatrenia predpisujúce povinnosť publikovať po francúzsky všetky technické informácie týkajúce sa obchodných produktov. Zákon sa však vzťahuje iba na služby pre stíhanie podvodov. Je pozoruhodné, že r. 1985 bolo pripravené rozšírenie jazykového zákonodarstva, ale nakoniec nový návrh zákona nebol predložený. Chápeme to ako signál zmierenia sa štátu s tým, že jazykovým zákonodarstvom sa nedá dosiahnuť vytýčený zámer (paralyzovať vplyv cudzieho jazyka, zachovať v jazyku maximálnu stabilitu), najmä keď sa značná časť verejnosti stavia k zákonným opatreniam nepriateľsky a je žičlivo naklonená preberaniu módnych slov, len čo sa zjavia. V tom sa situácia na Slovensku nielen podobá situácii vo Francúzsku, ale je s ňou úplne totožná.
Povšimnutiahodné je zistenie, že pohyb vnútri jazyka postupuje aj napriek úsiliu preskripčných inštitúcií stavať mu do cesty prekážky. Vysvetľuje sa to tým, že opačným smerom pôsobia iné sily — hromadné oznamovacie prostriedky, audiovizuálna technika a reklama. Ich prostredníctvom sa nákazlivo šíria rozličné zvraty, cudzie slová, frázy a frázičky, príznakový spôsob interpretácie textu (moderátorského, reklamného) atď. U nás sa takto šíria aj hrubé jazykové chyby a vecné nezmysly. Je známe, že kvantitatívnu prevahu majú práve tieto sily, a tak sa nemožno čudovať, že ich vplyv na zmeny v jazyku a na jazykové správanie je podstatne väčší ako vplyv preskripčných inštitúcií.
strana 276
Publikácia o francúzštine priťahuje čitateľa sviežim štýlom so zreteľnými popularizačnými postupmi a hovorovými prvkami. Je to priam hmatateľné vo výkladovom texte aj v titulkovaní kapitol. Z predhovoru sa dozvedáme, že je to kniha, o ktorej sa "vášnivo diskutuje v rodinnom kruhu" (s. 5). To je naozaj závideniahodné. Na Slovensku síce niet núdze o popularizačné jazykovedné práce, lenže tie nemajú patričný ohlas ani u všetkých tých, čo pracujú s jazykom profesionálne. V tom je medzi Francúzmi a Slovákmi podstatný rozdiel.
Francouzština známá i neznámá.
LITERATÚRA
MISTRÍK, J.: Jazyk a reč. Bratislava, Mladé letá 1984. 428 s.
WALTEROVÁ, H.: Francouzština známá i neznámá. Praha, Jan Kanzelsberger 1993. 323 s.
JOZEF SIPKO
V každodennej komunikácii sa stretáme s mnohými formami argumentácie. Hovoriaci má záujem presvedčiť komunikujúceho partnera o svojich tvrdeniach a na to používa rozmanité jazykové prostriedky. Historické výrazy sú jednou z foriem presvedčivej argumentácie, ktoré esteticky, emocionálne i obsahovo obohacujú reč. Historické reminiscencie sa v jazyku vyskytujú vo forme ustálených slovných spojení, okrídlených výrazov, frazeologizmov, známych aforizmov. Historický princíp ich klasifikácie, ktorého sa v tomto príspevku pridŕžame, umožňuje ich deliť podľa pôvodného kontextu.
Uvedené jazykové jednotky prejavujú svoju dlhodobú komunikačnú životaschopnosť najmä vďaka sociolingvistickým faktorom. V prvom rade ide o sociálny dosah pomenovanej skutočnosti, o stupeň jej modelovanej podoby s konkrétnymi reáliami. Dôležité je aj to, nakoľko pomenovaná
strana 277
realita vystihuje univerzálne parametre ľudského konania. Výstižná jazyková charakteristika určitého sociálneho typu vytvára jeden z ďalších predpokladov na používanie týchto konštrukcií v rôznych epochách bez obmedzenia. Fakt, že mnohé etnokultúrne historizmy pochádzajú zo začiatkov európskej civilizácie, ktorú predstavuje v prvom rade grécka antika, svedčí o ich trvalej hodnotovej orientácii a sémantickej stabilite. Ustálené homérizmy sú v istom zmysle sémantickými dominantami v texte (Volkov, 1991, s. 95) a vytvárajú priestor na parodizáciu niektorých stránok našej skutočnosti.
Ako ukazujú naše pozorovania, v prvom rade to platí o homérizmoch, ktoré vstupujú do umeleckých diel i hovorovej reči už takmer tri tisícročia a v súčasnosti sa realizujú pomerne často a pravidelne v publicistických textoch. Istým spôsobom predstavujú zhustené texty v textoch, ktoré obsahujú bohaté internacionalizované sujety. Konkrétne ilustrácie potvrdzujú ich trvalú aktuálnosť. Keď na post predsedu Strany demokratickej ľavice bol zvolený bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Kyjeve J. Migaš, objavilo sa tvrdenie: Migaš bude trójskym koňom Mečiara. Reakcia novozvoleného predsedu svedčí o tom, že uvedený homérizmus dobre pozná a je zrejmé, že nebol pre neho pozitívnou charakteristikou: Trójsky kôň bol dutý a ja dutý nie som. V súčasnosti sa homérizmom trójsky kôň často označujú aj niektoré závažné spoločenské problémy: Odstrkované školstvo sa preukázalo ako trójsky kôň každej moci (Pravda, 11. 1. 1995). Pravda, v tomto i podobných prípadoch ide o nie celkom vydarenú aktualizáciu. Príklady z našej súčasnosti potvrdzujú, že správne poznanie obsahu, zmyslu a etnokultúrneho kontextu podobných výrazov je pre adekvátnu komunikáciu často rozhodujúce. Pozoruhodné je využívanie antických historizmov v časti publicistiky prevažne s negatívnym obsahom. Súčasnosť sa odráža často práve v podobných záporných obrazoch: Danajský dar obciam (Národná obroda — ďalej NO, 9. 6. 1992 — legislatíva nepriaznivá pre činnosť obcí). Ten istý obraz sme zaznamenali pri komentovaní nepriaznivých ohlasov na dlhopisovú metódu privatizácie: Daň za danajský dar (NO, 20. 2. 1997). Túžba po víťazstve v akejkoľvek ľudskej činnosti je človeku vlastná. Už starovekí Gréci sa presvedčili, že nie každý úspech "za každú cenu" má hodnotu skutočného víťazstva. To platí dodnes. O vojenských
strana 278
"úspechoch" Srbska hovorí článok s názvom: Pyrrhovo víťazstvo (NO, 5. 12. 1991). Každý konflikt má svoju vlastnú príčinu, svoje jablko sváru. Ním sa v skutočnosti začala Trójska vojna. A celý priebeh ľudských dejín je aktivizovaný týmto jablkom. V našej tlači sme ho zaregistrovali pri komentovaní sporu medzi Ruskom a Ukrajinou o čiernomorskú flotilu: Loďstvo jablkom sváru (Pravda, 26. 5. 1994). Analogický problém sa spomenul v súvislosti s využitím vôd Nílu: Stanú sa vody Nílu v budúcnosti jablkom sváru? (NO 20. 2. 1997). Tieto príklady naznačujú, že celá naša doba je poznamenaná Homérovým jablkom sporu. A nielen ním. Starogrécka mytológia vytvorila slovné obrazy pre mnohé iné situácie. Niektoré problémy v ekonomickom a politickom živote, ba vlastne vo všetkých oblastiach, súvisia s celkovými zmenami a odrážajú sa v obraze, ktorý starí Gréci poznali pod názvom Augiášov chliev. Má svoje opodstatnenie v každom období: Spoločnosť nájde dostatok síl, vyčistí Augiášov chliev (Pravda, 29. 6. 1995). V mytológii tento objekt vyčistil Herkules, hrdina s obrovskou fyzickou silou, často riešiaci nepríjemné situácie. Každá ďalšia doba na svojho Herkulesa čakala a čaká. V istých konkrétnych situáciách sa však podobní hrdinovia objavujú. Meno Herkules sa využíva aj na označenie silákov. Napr. súťaž najsilnejších mužov Slovenska sprevádza výzva: Herkulovia, hor' sa do srdca Slovenska (NO, 14. 7. 1995). Univerzálny je aj obraz o slabine, ktorú má každý človek (či ním vytvorený objekt), o Achillovej päte. Dnes sa s týmto obrazným výrazom stretáme pri rozličných situáciách, napr. Achillova päta ekonomiky (Pravda, 19. 5. 1992 — o úveroch). O rozmotávaní zložitých situácií hovorí legenda o Pandorinej skrinke. U nás ju otvárali pri previerkach poslancov, keď sa účelovo využívali spisy bývalej Štátnej bezpečnosti: Za otvorenie Pandorinej skrinky (Pravda, 1. 6. 1992). Otvorenie legendárnej skrinky môže znamenať celý komplex následných udalostí: Neotvorí reforma Bezpečnostnej rady Pandorinu skrinku? (Pravda, 23. 1. 1995 — snahy Japonska stať sa jej členom môžu vyvolať podobné snahy iných krajín). Grécka mytológia vytvorila mnohé poučné obrazy o typických modeloch ľudského života. Od najstarších čias je známy pojem sizyfovská práca. Dá sa aktualizovať na dnešné politické pomery: Syzifovský balvan našej politiky (NO, 30. 5. 1994 — bolo ním zostavovanie predvolebných koalícií).
strana 279
Slávne výroky starovekých osobností vystihujú mnohé zásadné situácie. Pri hľadaní správneho riešenia je dôležité nájsť presné východisko, ten správny bod. Keď sa však príliš často opakuje nejaké tvrdenie, prechádza do ironického kontextu. V súčasnosti to platí o častom zdôrazňovaní predností trhovej ekonomiky: Dajte mi pevnú vládu a pohnem rozpočtovým schodkom (Pravda, 25. 11. 1994), pôvodný výrok znie Dajte mi pevný bod a pohnem Zemou.
Ďalší príklad z antickej minulosti hovorí o tom, že človek a spoločnosť stoja často pred zásadným problémom, neraz veľmi zauzleným. V bývalej Juhoslávii situácia bola a stále ešte je zložitá. Otázka, ako usporiadať po novom vzťahy medzi jednotlivými národmi bývalého spoločného štátu, má podobu známeho antického uzla: Gordický uzol na juhu (Pravda, 19. 5. 1992). Ako ho rozviazať ukázal Alexander Macedónsky, keď ho podľa legendy rozsekol mečom.
Pre iné zásadné a osudové rozhodnutia sa používajú vyjadrenia z obdobia občianskych vojen v antickom Ríme: hodiť kocky znamenalo rozhodnosť k činu. Podobnú situáciu vytvoril u nás spor okolo vodného diela Gabčíkovo — Nagymaros. Pri definitívnom prehradení Dunaja slovenskou stranou napriek odporu Maďarska sa objavil výstižný postreh: Kocky sú hodené (Nové slovo bez rešpektu, 1992, č. 52 — o balvanoch v koryte rieky). Posledná spoločná česko‐slovenská futbalová reprezentácia sa mala možnosť prebojovať na majstrovstvá sveta, hoci spoločný štát už neexistoval. Predpokladom bolo jej víťazstvo v poslednom zápase kvalifikácie v Belgicku nad tamojším výberom. Po remíze sa nostalgicky konštatovalo: Kocky sú hodené Belgickom (Nové slovo bez rešpektu, 1993, č. 43). Spomínané osudové rozhodnutia sa odrážajú v ďalšom známom ustálenom slovnom spojení z tých istých vojnových čias v starovekom Ríme, keď jedna z nevyhnutných vojnových zrážok sa odohrala po prekročení rieky Rubikon jednou z bojujúcich strán. Táto myslená osudová čiara má i v našich časoch rôzne podoby. Dôležité rozhodnutia dnešného amerického prezidenta sa zaraďujú k dnešným rubikonom: Clinton prekročil svoj rubikon? (Slovenský východ, 20. 9. 1995). Prekročenie rubikonu je nielen osudové, ale niekedy aj nebezpečné. Z takých pozícií hodnotila opozícia v Národnej rade prijatie novely Trestného zákona: Hlasovacia mašinéria v slovenskom parlamente prekročila rubi-
strana 280
kon (SME, 29. 3. 1996). Najpriliehavejší je tento výraz pri hodnotení vojnových konfliktov: Čečenský rubikon je prekročený (Pravda, 20. 12. 1994).
Slávny starorímsky vojvodca, politik a spisovateľ Caesar sa zapísal do historického povedomia národov svojimi činmi. Trvalo zafixovaný je aj v jazykovom povedomí niektorými výrokmi, ktoré sa používajú dodnes. Gaius Julius Caesar sa v dejinách spomína ako prvý spravodajca. Povestná je jeho lakonická správa pre senát o vojenských víťazstvách — Veni, vidi, vici (Prišiel som, videl som, zvíťazil som). V istej modifikácii sa hodila pri správe o športových úspechoch olympijského víťaza v chôdzi J. Pribilinca: Prišiel, prešiel, zvíťazil (Nové slovo bez rešpektu, 1993, č. 23). V modifikácii sa však hodí aj pri komentovaní svedectva bez prítomnosti na mieste, ktoré autori opisujú: Neprišli, nevideli, napísali (Nové slovo bez rešpektu, 1993, č. 43) — o nepriaznivej správe o Slovensku, ktorú napísali niektorí členovia amerického Kongresu.
Nemenej povestné sú udalosti okolo tragickej smrti veľkého Caesara. Ako je známe, jedným z jeho vrahov bol ním adoptovaný Brutus, na ktorého sa Caesar obrátil slovami: Aj ty, Brutus? Brutusovo meno sa stalo synonymom zrady. Slabého a doráňaného vodcu dorážajú brutusovia (NO, 16. 10. 1993).
Ďalšie zovšeobecnenie ľudského konania nám poskytuje známy príklad z obdobia starovekého Ríma, keď bojoval s Kartágom. V oblasti Stredomoria mohol byť iba jeden pán, z čoho vyplývalo nemilosrdné súperenie medzi Rímom a Kartágom. Táto historická skutočnosť je zaznamenaná vo výroku známeho vtedajšieho politika Scipia, ktorý údajne každé svoje vystúpenie v senáte končil výzvou na zničenie najnebezpečnejšieho protivníka Ríma. Túto reminiscenciu sme zaevidovali pri komentovaní nekompromisného politického a osobného súperenia slovenského prezidenta a premiéra: Kartágo musí byť zničené (NO, 9. 11. 1995). Tri vojny starovekých stredomorských mocností mali dlhodobé následky na ďalší vývoj v Európe. Hoci známy legendárny vojvodca Kartága Hannibal bol pred bránami Ríma, čo bol moment najväčšieho nebezpečenstva pre jeho existenciu, Rím dokázal vyjsť z tohto súboja víťazne. Tento moment starovekých dejín zachytáva známy výraz ante portas (pred bránami), ktorý sa parafrázuje. Reportáž z hranej reprízy historickej udalosti mala titulok:
strana 281
Napoleon ante portas (Pravda, 30. 5. 1994). Pred medzištátnym futbalovým zápasom našej reprezentácie sme zaznamenali výstižný nadpis: Turecko ante portas (Rozhlas, 29. 9. 1995). Po posledných parlamentných voľbách nebolo jasné, aká koalícia sa vytvorí. Do úvahy prichádzala okrem iných politických strán aj SDĽ, no keď sa začali zbližovať terajší vládni partneri, SDĽ zostala pred bránami moci: Weiss ante portas (Nové slovo bez rešpektu, 1993, č. 43).
Po víťazných vojnách s Kartágom sa Rím napokon stal naozajstným vládcom nielen Stredomoria, ale aj ďalších oblastí v Európe, Afrike a na Blízkom východe. Z čias jeho expanzívnej politiky sa zachoval dodnes výraz divide et impera (rozdeľuj a panuj). Je taký známy, že sa po celé stáročia často používa aj v pôvodnej latinskej verzii. V našom kontexte sme ho našli pri kritickom hodnotení privatizácie: Divide et impera (NO, 27. 4. 1995). Dvetisícročný výraz vyjadrujúci skúsenosti z úspešného vládnutia sa (podľa niektorých novinárov) prezentuje vo vzájomných vzťahoch politických strán: Vzťah HZDS k SDĽ: Rozdeľuj a panuj (NO, 17. 8. 1994). Podobná situácia vznikla v Juhoafrickej republike po nástupe nového prezidenta Mandelu, keď začal rozdeľovať vplyvné miesta svojim stúpencom: Mandela rozdeľuje a panuje (Pravda, 27. 5. 1994). Úspešné vládnutie sa zabezpečuje známymi a osvedčenými opatreniami celé stáročia. Politici antického Ríma ovládali tieto metódy a ich skúsenosti prevzali mnohé režimy: Sú režimy, ktoré napchávajú ľudí chlebom, aby hry ľudu boli oslavou vládcov (NO, 30. 1. 1995). Ani iné prirovnania z dejín Rímskej ríše nie sú pre mravný profil významných osobností lichotivé. O extrémistických poslancoch v maďarskom parlamente a o opatreniach proti nim zo strany vlády sa objavila poznámka: Uzda pre Caligulove kone (Pravda, 28. 7. 1995). Porovnávanie s cisárom Caligulom, tyranom a zvrhlíkom, hraničí s hodnotením, ktoré otvorene spochybňuje zdravý rozum konkrétnych ľudí.
V podobných príkladoch možno pokračovať. Svet starovekého Grécka a antického Ríma zostáva pre dnešnú Európu prológom k civilizácii. Nás zaujíma jazykový doklad uvedeného civilizačného dedičstva v ilustrovaných výrazoch. Skúsenosti z používania antických výrazov a výrokov v rôznych kontextoch potvrdzujú trvalý charakter dedičstva antiky.
strana 282
V jazykovej komunikácii sa odhaľujú aj hlbšie kulturologické aspekty podobných historizmov. Máme na mysli poznávaciu stránku vo vzťahu ku konkrétnemu pôvodnému kontextu, keďže najmä v publicistike tieto výrazy vyjadrujú nepriame hodnotenie rôznych objektov. Popri uvedenej poznávacej stránke tohto procesu dôležité je poznanie hlbších a univerzálnejších sociolingvistických súvislostí.
LITERATÚRA
ĎURČO, P.: Modelovanie vo frazeológii. Slovo a slovesnost, 2, 1991, s. 4—11.
HOMOLÁČ, J.: Transtextovost a její typy. Slovo a slovesnost, 1, 1994, s. 18—33.
MIKLUŠ, M.: Niekoľko slov o vzťahu jazyka ku kultúre. In: Slavistika. XXVII. Prešov 1991, s. 264—272.
MLACEK, J.: Frazeológia a jazyková kultúra. Kultúra slova, 4, 1980, s. 97—104.
VOLKOV, V.: Pragmaštylistika textu. Košice 1992.
Kde nieto poriadku, ide všetko do úpadku. *
* Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s. Aj ďalšie citáty uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. Pripomíname si tak sté výročie prvého vydania tejto zbierky prísloví a porekadiel.
strana 283
LADISLAV DVONČ
Jedným zo štátov v Európe je aj Srbská republika. Tento štát je pritom súčasťou Juhoslovanskej zväzovej republiky ako federatívnej republiky, do ktorej patrí aj Čiernohorská republika. Slovenský oficiálny názov Srbská republika zodpovedá pritom srbskému oficiálnemu názvu Republika Srbija. V bežnej praxi sa názvy štátov používajú v skrátenej podobe vžitého slovenského názvu. Názvu Srbská republika zodpovedá skrátená vžitá slovenská podoba Srbsko, v srbčine je to podoba Srbija. Slovenský oficiálny vžitý názov Srbská republika ako ekvivalent srbského oficiálneho názvu Republika Srbija a aj skrátená vžitá slovenská podoba Srbsko ako ekvivalent srbskej podoby Srbija sa zaznamenávajú v publikácii Vžité slovenské názvy štátov a závislých území (1996, s. 29).
Používanie slovenského názvu Srbská republika, ktorý je v spisovnej slovenčine ekvivalentom srbského názvu Republika Srbija, zodpovedá bežnému používaniu názvov štátov v spisovnej slovenčine. Názvy štátov sa u nás zvyčajne skladajú z podstatného mena ako určeného člena a prídavného mena ako určujúceho člena. Prídavné meno stojí pritom pred určeným podstatným menom. Určeným podstatným menom je v menšom počte názvov podstatné meno štát, ktoré v tomto prípade predstavuje druhové podstatné meno (ide o názvy štátov), napr. Kuvajtský štát, Izraelský štát, vo väčšine prípadov sú to podstatné mená, ktorými sa vyjadruje forma štátu, napr. Slovenská republika, Francúzska republika, Dánske kráľovstvo, Luxemburské veľkovojvodstvo, Monacké kniežatstvo. Ak ide o zoskupenie štátov, podstatné meno vyjadruje povahu takéhoto zoskupenia, napr. Ruská federácia, Švajčiarska konfederácia. Prívlastok vyjadruje miestnu príslušnosť, vyjadruje ním vzťah ku krajine, na území ktorej sa štát nachádza,
strana 284
napr. Slovenská republika (Slovensko), Francúzska republika (Francúzsko), Dánske kráľovstvo (Dánsko), Luxemburské veľkovojvodstvo (Luxembursko), Monacké kniežatstvo (Monako) atď. Popri takomto geografickom prívlastku mávajú niektoré štáty vo svojich názvoch aj ďalšie prívlastky, ktorými sa vyjadruje politická alebo ideologická orientácia, príslušnosť k istému väčšiemu jazykovému spoločenstvu, vnútorné usporiadanie štátu a pod., napr. Čínska ľudová republika, Kórejská ľudovodemokratická republika, Vietnamská socialistická republika, Pakistanská islamská republika, Egyptská arabská republika, Brazílska federatívna republika, Juhoslovanská zväzová republika, Mikronézske federatívne štáty atď. (podrobnejšie Dvonč, 1997, v tlači). Tieto ďalšie prívlastky bývajú aj pred určeným podstatným menom a za geografickým prívlastkom. Tejto schéme nezodpovedá názov Spojené štáty americké, v ktorom prívlastok spojené je pred podstatným menom, ale prívlastok americké za podstatným menom. Tento názov vznikol kopírovaním názvu United States of America, v ktorom prívlastok United je pred podstatným menom States, prívlastok of America za podstatným menom. Keby išlo o tvorenie podľa základnej schémy, ktorá sa uplatňuje pri tvorení názvov štátov v spisovnej slovenčine, mali by sme vlastne názov "Americké spojené štáty" (ako je napr. názov Mikronézske federatívne štáty, ale aj názvy Brazílska federatívna republika, Juhoslovanská zväzová republika atď.). Uvedenej schéme názvov štátov v spisovnej slovenčine nezodpovedá ani názov Spojené štáty mexické. Tento názov nevznikol napodobnením oficiálneho názvu tohto štátu, ktorý má v španielčine podobu Estados Unidos Mexicanos (v Mexiku sa používa španielčina). V názve Estados Unidos Mexicanos je na prvom mieste podstatné meno Estados, za ním sú prívlastky Unidos a Mexicanos. Keby išlo o napodobnenie tohto názvu v spisovnej slovenčine, dostali by sme názov "Štáty spojené mexické". Slovenský ekvivalent Spojené štáty mexické vznikol napodobnením názvu Spojené štáty americké, podobne vznikol aj názov Spojené štáty indonézske, ktorý sa používal v minulosti (dnes je to Indonézska republika) a rovnakého pôvodu je aj názov Spojené štáty európske, ktorý sa niekedy používa na vyjadrenie predstavy budúceho štátoprávneho usporiadania Európy (podľa vzoru Spojených štátov amerických). Môžeme zopakovať konštatáciu, že názov Srbská republika zodpovedá zvyčajnému tvoreniu názvov štátov v spisovnej
strana 285
slovenčine typu Slovenská republika, Dánske kráľovstvo, Luxemburské veľkovojvodstvo atď.
Popri Srbskej republike, ktorá je súčasťou Juhoslovanskej zväzovej republiky ako federatívneho štátu, existuje dnes aj ďalší srbský štát. Tento štát neleží na území dnešnej Juhoslávie, ale na území Bosny a Hercegoviny, ktorá bola kedysi súčasťou juhoslovanskej federácie, dnes však do nej nepatrí. V srbčine sa na označenie tohto ďalšieho srbského štátu používa názov Republika Srbska, teda názov, v ktorom ide o spojenie slova republika s prídavným menom, pričom toto prídavné meno stojí za nadradeným určeným členom republika. V spomenutej publikácii Vžité slovenské názvy štátov a závislých území sa názov tohto druhého srbského štátu nezaznamenáva. V našich oznamovacích prostriedkoch sa používa názov Republika srbská. Všimnime si bližšie tento názov.
Názov Republika srbská vznikol napodobnením názvu Republika Srpska, ide vlastne o kópiu srbského názvu. V názve Republika srbská sa zachováva rovnaké postavenie podstatného mena republika a prídavného mena, jediný rozdiel je v písaní prídavného mena Srpska v srbčine (písanie podľa fonetického princípu) a srbská v slovenčine (písanie podľa morfologického a či morfematického princípu). Takto máme na jednej strane názov Srbská republika, a na druhej strane názov Republika srbská, v ktorom je opačné poradie obidvoch zložiek názvu štátu. Ide o ojedinelý prípad, keď sa dva názvy štátov rozlišujú iba tým, že je v nich iný slovosled, inak obidve slová, ktoré tieto názvy obsahujú, sú rovnaké. Oprávnene sa možno pýtať, či je toto riešenie vhodné alebo správne.
Už sme konštatovali, že v názvoch štátov prívlastok býva zvyčajne pred podstatným menom, rovnako je to aj v prípade, že názov štátu obsahuje viacero prívlastkov. Prívlastok býva v spisovnej slovenčine pred podstatným menom aj v tom prípade, že v cudzom jazyku sa používa oficiálny názov s prídavným menom, ktorý je za podstatným menom. Napr. názov francúzskeho štátu má vo francúzštine podobu République française, v ktorej prídavné meno française je za podstatným menom republika, resp. république. V spisovnej slovenčine používame názov Francúzska republika, v ktorom na prvom mieste je prídavné meno francúzska a za ním podstatné meno republika ako určený člen. Alebo napr. názvu Republica Italiana zodpovedá v spisovnej slovenčine názov Talianska republika.
strana 286
Francúzskemu názvu République togolaise zodpovedá v spisovnej slovenčine názov Togská republika. Podľa toho aj v prípade srbského názvu Republika Srpska by sme mali zachovávať rovnaký postup, a teda mali by sme používať názov Srbská republika.
Situácia sa v tomto prípade komplikuje tým, že popri názve Srbská republika ako označení štátu v rámci Juhoslovanskej zväzovej republiky máme používať rovnaký názov na označenie štátu na území Bosny a Hercegoviny, čiže by tu išlo o používanie dvoch rovnakých názvov štátov (homonymných názvov). Takáto situácia nie je úplne nová, stretli sme sa s ňou už aj v minulosti. Na označenie jedného z afrických štátov na území Konga sa používal názov Konžská republika a rovnaký názov sa používal aj na označení ďalšieho štátu na rovnakom území. Tieto dva štáty sa rozlišovali tak, že sa v zátvorkách pripájal názov hlavného mesta, teda Konžská republika (Kinshasa) a Konžská republika (Brazzaville). Neskoršie sa názov Konžská republika v prvom prípade nahradil názvom Zairská republika a najnovšie zasa tento názov názvom Konžská demokratická republika, v druhom prípade názov Konžská republika ostal, takže dnes je Konžská demokratická republika a Konžská republika. Podľa tohto vzoru by sme mohli používať názov Srbská republika (Belehrad) a Srbská republika (Pale), podobne by sme mali postupovať v prípade používania vžitého názvu, teda Srbsko (Belehrad) a Srbsko (Pale). Iný postup predstavujú názvy Guinea a Guinea‐Bissau, resp. Guinejská republika a Guinejsko‐bissauská republika. Názov Guinea‐Bissau na odlíšenie od názvu Guinea vznikol tak, že sa k názvu Guinea pridal názov hlavného mesta, ktorým je názov Bissau. Názov Guinea‐Bissau má tú nevýhodu, že tu vzniká predstava, že ide o spojenie názvu krajiny s názvom druhej krajiny, že teda ide o názov typu Rakúsko‐Uhorsko. Sotva by bolo prijateľné používať názvy Srbsko‐Belehrad a Srbsko‐Pale a názvy Srbsko‐belehradská republika a Srbsko‐palská (príp. Srbsko‐palianska) republika, každý by pociťoval neprirodzenosť spojenia názvu krajiny s názvom hlavného mesta (a podľa toho aj pri oficiálnych názvoch štátov), čo sa v prípade názvu Guinea‐Bissau a Guinejsko‐bissauská republika nepociťuje, lebo nie je všeobecne známe, že názov Bissau je názvom hlavného mesta.
Myslíme si, že spomenuté názvy srbských štátov by bolo možné používať aj tak, že by sa pri týchto názvoch uvádzalo bližšie vysvetlenie
strana 287
v podobe predložkového vyjadrenia, teda. napr. Srbská republika v Juhoslávii, Srbsko v Juhoslávii, Srbská republika v Juhoslovanskej zväzovej republike alebo Srbsko v Juhoslovanskej zväzovej republike, podobne aj Srbská republika na území Juhoslovanskej zväzovej republiky atď. Rozlišovanie názvov Srbská republika a Republika srbská je umelé, bežný používateľ jazyka nevie, že v prvom prípade ide o štát na území Juhoslávia alebo o štát, ktorý je súčasťou Juhoslávie (Juhoslovanskej zväzovej republiky), v druhom prípade o štát, ktorý leží na území Bosny a Hercegoviny.
Na záver konštatujeme, že používanie názvov Srbská republika a Republika srbská je umelé, odporuje aj bežnému tvoreniu názvov štátov v spisovnej slovenčine (to sa týka podoby Republika srbská). V neoficiálnej sfére preto odporúčame hovoriť juhoslovanská Srbská republika a bosnianska Srbská republika. V oficiálnej sfére možno hovoriť o Srbskej republike v Bosne, Srbskej republike v Juhoslávii, pričom za najvhodnejšie pokladáme vyjadrenia Srbská republika (Belehrad) a Srbská republika (Pale).
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Názvy štátov v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 62, 1997 (v tlači).
Vžité slovenské názvy štátov a závislých území. 1. vyd. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 1996. 72 s.
JÁN HORECKÝ
Do súboru moderných športov, presnejšie vodných športov pribudol nový šport — rafting. Je to vlastne splavovanie vodného toku na špeciálne upravenom člne, ktorý je obsadený šiestimi pretekármi. Pri pretekoch sa
strana 288
prekonáva osem slalomových bránok, na to hneď nadväzuje šprint a potom maratón. Sú to tri etapy raftových pretekov.
Pretože aj tento šport k nám prichádza zo Západu, nie je čudné, že s ním prichádza aj anglická terminológia. Spomenutý čln je raft [vysl. raft], športové odvetvie je rafting, pretekár je raftista. Namiesto rafting sa používa aj skrátená podoba raft.
Napriek tomuto dosť bežnému prenikaniu anglickej športovej terminológie pokladáme za potrebné upozorniť na niektoré súvislosti. Samo anglické slovo raft označuje prvotne zväzok brván, ktoré sa takto zviazané dopravujú do prístavu na dolnom toku rieky. Netreba veľmi dokazovať, že to je vlastne naša plť. Je teda otázka, či by sa aj rafting nemohol označovať ako pltiarstvo. Nebola by tomu na prekážku ani námietka, že dnešný raft je predsa len čosi iné ako starodávna plť, je to gumený čln s istými technickými požiadavkami, čo o plti nemožno povedať. Ale od pôvodného raftu k dnešnému gumenému člnu je rovnaká cesta ako od našej plti k dnešnému raftingovému člnu. Analógia s názvom jachta — jachting/jachtárstvo — jachtár nás vedie k radu plť — pltiarstvo — pltiar. Tu by sa dala využiť diferenciácia proti názvom pltníctvo a pltník, ktorými sa označuje tradičný spôsob vodnej dopravy, resp. osoba riadiaca plť, plaviaca sa na plti.
Ťažko však povedať, či by sa v radoch raftistov ujali navrhované slovenské podoby. Jazykové predpoklady tu sú, ale fakt, že analogické názvy pästiar — pästiarstvo — pästiarsky sa síce uvádzajú vo všetkých našich slovníkoch, ale v praxi sa používajú podoby box, boxer, boxerský, nás vedie k opatrnosti pri prognóze.
Žiak bez knihy, kováč bez kladiva. *
strana 289
Popri spisovnom, štylisticky neutrálnom slove nemocnica sa ešte i dnes stretáme najmä v hovorených prejavoch so slovom špitál, ktoré má príznak hovorovosti. Zo staršieho jazykového materiálu vyplýva, že slovo špitál, ktoré dnes už nestojí v centre slovnej zásoby, malo v minulosti tri významy: 1. špitál pre chudobných — chudobinec, 2. špitál pre chorých — nemocnica, 3. špitál pre cezpoľných — hostinec.
Časom sa lexikálna platnosť mnohých pomenovaní mení. To sa stalo i so slovom špitál; v súčasnosti má oproti pôvodnému významu už iba význam "nemocnica╙. Etymológia slova špitál je jednoznačná: pochádza z latinského hospitale a do slovenčiny prešlo cez nemčinu. Václav Machek v Etymologickom slovníku jazyka českého (Praha, Academia, 1971, s. 621) uvádza: "...slovo špitál je z nemeckého Spital, a toto nemecké slovo vzniklo z latinského slova hospitale: hostinný, hostinský dom, odvodeniny od latinského hospes, hosť. Najstarší význam v nemčine bol útulok pre pocestných a chudobných, neskôr rozšírený na dobročinný ústav, v ktorom boli trvalo opatrovaní chorí a starí ľudia a nakoniec to bol i ústav pre chorých ľudí. Tak možno vysvetliť ľudové významy: 1. starobinec (odtiaľ i špitálnik — chovanec starobinca), 2. nemocnica. Na Slovensku sú svedectvá, že obecný starobinec slúžil pocestným i ako útulok na noc."
Anton Bernolák (Slowár Slowenskí, Česko‐Laťinsko‐Ňemecko‐Uherskí. IV. Budae 1825, s. 3071) uvádza pre slovo chudobinec popri slove špitál i synonymné chudobňík, chudobňica. Pri hesle špitál vysvetľuje tri významy: 1. pre chudobních: ptochium, ptocheum, hospitál; synonymum: chudobňík, chudobňica; 2. pre nemocních: lazarethum, nosocomium, nosocomeum; synonymum: lazárňa, nemocňica, nezdrawňica; 3. pre prespolňích: xenodochium, xenodocheum; synonymum: hostinec. U Bernoláka nachádzame (s. 3071) i príslovky špitálňe, špitálňicki, špitálski a prídavné mená špitální, špitálňickí, špitálskí. Bernolák k slovu špitál uvádza i sub-
strana 290
stantívne odvodeniny: špitálňik — chudobný muž žijúci v špitáli; špitálňička — chudobná žena žijúca v špitáli.
V slovníku J. Palkoviča (Böhmisch‐deutsch‐lateinisches Wörterbuch. II. Pressburg 1821) sa na s. 2368 nachádza slovo špitál: hospital, nosocomeum, xenodocheum (ilustruje ho príklad: w smrdutém swŘta sspitáli) a slovo špitálnjk: templarius, templáři aneb sspitálnjcy. V Palkovičovom slovníku sa teda pri slove špitálnik stretáme s významom "templár, člen rádu templárov".
Popri pôvodnom význame slova špitálnik (chovanec špitálu), nájdeme aj u J. Jungmanna (Slownjk česko‐ňemecký. IV. Praha 1838, s. 497) vysvetlenie: špitálnik — člen rádu templárov.
Stredoveké špitály poskytovali podobné možnosti ako neskoršie a súčasné penzióny a hotely — možnosť osobnej hygieny, nocľahu a stravy a niekedy i ošetrenie unavených pocestných. Bola to milosrdná činnosť, a tak ju začali vyhľadávať i rôzni chudáci a chudoba. Zo zariadení sa postupne stávali chudobince a starobince, ktoré mali charitatívne poslanie, najmä keď sa tu postupne začala sústreďovať i liečebná starostlivosť.
Keď sa začali zakladať nemocnice podobné dnešným, vznikla i potreba odlíšiť ich aj pomenovaním od útulkov a starobincov, ktoré poskytovali iba ubytovanie a stravu, ale nie lekárske či felčiarske ošetrenie. Preto sa postupne začal rozlišovať hostinec ako útulok so stravou a ubytovaním pre pocestných a chudobných a nemocnica ako zariadenie, kde sa liečili chorí.
Zariadenie nazývané nemocnica, v stredoveku zakladané obyčajne pri kláštoroch, sa odlišovalo od vtedajších mestských špitálov, ktoré boli skôr útulkom pre starých ľudí. Záujem o miesto v špitáli narastal a prevyšoval možnosti. K slovám nemocnica a špitál pribudlo neskôr i slovo sirotinec. (NŘmec, I. — Horálek, J. a kolektív: Dědictví řeči. Praha. Panorama, 1986, s. 319, 468).
Všetky doklady o slove špitál (pramenná základňa Historického slovníka slovenského jazyka — HSSJ) majú význam "útulok pre pocestných, starých, chorých ľudí, starobinec, chudobinec, sirotinec, nemocnica". Pomenovaniu špitál však chýbal dnešný jednoznačný význam slova nemocnica. Najstarším z dokladov (podľa kartotéky Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV) je doklad zo Žilinskej knihy z roku 1508: Melicher poruczil na spital florenow 50. Z ďalších zaujímavých dokladov chronologicky uvádzame:
strana 291
Aby s tym suknom wo sspitaly meskom ubohich ludi, tak mužou, yako ženy krasne zaokráyaly a zaodely (Dolné Rakytovce 1637). — V mestach stoga wistawene sspitali a w nych slepy, chromy, hluchy, stary, nemocny (Smrtník, B.: Kunsst dobre vmriti aneb Sskola duchowny. Trnava 1697). — Rector tež pre neduch swuog do špitala se dostal (Krupina 1741). — Ranenych a nezdrawych do sspitalu a lazaretu sporádal (Vitae patrum, 1764).
K podstatnému menu špitál máme doložené i prídavné mená špitálny, špitálsky s významom "patriaci, prináležiaci k špitálu, týkajúci sa špitála, nemocničný": item przedstupil sem za nebostika kostelnych a sspitalskych peniez florenow 23 (Skalica 1542); diaconus: sspitálni knez (Dictionarium qvatvor lingvarum Latinae, Hungaricae, Bohemicae et Germanicae, Viedeň 1629); valetudinarius medicus: sspitálsky lékar k nezdrawjm dohledagjcy (Kamaldulský slovník, 1763). Namiesto slova špitál sa niekedy používalo i dvojslovné pomenovanie špitálsky dom: hierocomion: dúm sspjtálsky (Kamaldulský slovník, 1763).
Od podstatného mena špitál odvodené slovo špitálnik má doložené tieto významy: 1. v špitáli sa zdržujúci alebo pracujúci, kto je v špitáli chovaný, opatrovaný, kto má svoje zaopatrenie v špitáli, 2. člen rádu templárov, 3. mladší čeľadník: item sspitalnikowy, co toho raba warowal w kasstili, dalo se denarow 20 (Štítnik 1661); pastor hospitalis: spitálnjk (Fischer, O.: Operis oeconomici. Košice 1737—43).
V neskoršom používaní slova špitálnik takisto nastal významový posun. Slovník slovenského jazyka IV (Bratislava, vyd. SAV 1964, s. 443) uvádza špitálnik, špitálnička vo význame "pacient, pacientka ležiaci v nemocnici". Krátky slovník slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1987, s. 447) uvádza heslo špitál už iba ako hovorové slovo na pomenovanie nemocnice: ležať v špitáli. V súčasnosti má toto hovorové slovo iba tento význam.
Pomenovanie špitál sa používa aj v slovenských nárečiach (podľa kartotéky slovenských nárečí Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV), a to vo význame "starobinec pre starých, dom pre starých chudobných ľudí; nemocnica, liečebný ústav". Príklady na význam "nemocnica╙: u nás je hotoví špitál, šici zme chorí (Klenovec, okr. Rimavská Sobota). — očula, že Kača bola tri dni ve špitále (Hrušov, okres Trenčín). — ta som f starim špitaľu ležela (Prešov). V materiáli kartotéky slovenských nárečí nájdeme i slovné spojenie špital pobalamucenich vo význame "blázinec":
strana 292
Na ostatku se dostal až do špitala pobalamucenich, bo bul šaleni (Sedlice, okres Prešov). V doklade špitálnici dostávali volakú podporu od toho, komu patrev špitálik, teda od fárnosci alebo od opce (Šípkové, okres Piešťany) si všimneme, že špitál sa niekedy pomenúval deminutívom špitálik, bolo to expresívne slovo pre chudobinec: kedisik ve vašich obcách boli špitáliki, v nich bívali starí ludjé, kterí se nemali kam uchílit a nemav sa gdo o nich starat (Šípkové, okres Piešťany).
V materiáli kartotéky slovenských nárečí JÚĽŠ SAV pre Slovník slovenských nárečí nájdeme pri hesle špitál niektoré významy, ktoré sa v historickom materiáli HSSJ nevyskytujú. Napríklad výrazom špitálka sa nazývala siričitá minerálna voda: vodu na piťia zme mávali dobrú, a ešte špitálku, cudzím smrdela smradľavima vajcí, ale mi zme necíteli, nám bola najlepšia. — špitálka bola chírna voda, s celého mesta chodili na ňu, mohli ste sa jej napiť, kelko kceli, nezaškodila (Pukanec, okres Levice). Špitálka bola i zapražená polievka, ktorá sa varila obyčajne ráno: špitálska poljévka nemastná; navarila jakéjsi špitálskej poljévki (Bošáca, okres Trenčín).
Pri slove špitálnik, špitálnička nájdeme význam "v nemocnici opatrovaný, liečený starý chudobný človek bývajúci cez deň v špitáli, v dome pre chudobných, dotovanom biskupom". Pri význame "obyvateľ chudobinca, obyvateľka, starena z chudobinca" uvádza kartotéka slovenských nárečí kvalifikátor expresívne slovo: špitálnička chodila ráz do tíždna pre almužnú do domu (Bánovce, okres Topoľčany). — níkerí starí ludí sa dostali do špitála v opci, tam sa mollili a dostávali jest, to boli špitálnici (Radošina, okres Nitra).
Slovo špitál nás spája s minulosťou. Zo stredovekých čias pochádzajúce slovo dnes zaznamenalo posun vo významovej rovine (slovom špitál pomenúvali niekedy i krčmu, porov. Blanár, V.: Zo slovenskej historickej lexikológie. Bratislava, vyd. SAV 1961, s. 285). Významová štruktúra sa zmenila a z pôvodných troch významov "chudobinec, nemocnica, hostinec" zostal iba jeden, a to hovorové pomenovanie nemocnice. Ako vidieť, zánik objektov a činností privodí i zánik ich pomenovaní, posun v konkrétnej rovine sa premietne i do roviny výrazu.
Mária Kováčová
strana 293
V odbornom časopise z oblasti stavebníctva v článku o nových technológiách sme sa stretli so slovom klimafasáda. Je to názov pre fasádnu omietku, ktorá je prispôsobiteľná rozličným klimatickým podmienkam, teda nezmení svoje vlastnosti ani v extrémnej horúčave, ani v extrémnom chlade. Slovo klimafasáda má inojazyčný pôvod — spolu s novou technológiou sa dostalo do slovenčiny pravdepodobne z angličtiny alebo z nemčiny. Hoci nemožno vylúčiť, že vo východiskovom jazyku funguje výraz klimafasáda ako oficiálne pomenovanie nového typu omietky, v slovenčine je situácia trocha iná.
Pomenovanie klimafasáda nemožno na označenie nového typu omietky prijať hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade ho nemožno prijať preto, lebo v slovenčine síce máme slovo fasáda, ale má iný význam ako ten, o ktorý ide autorom textu. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (3. vyd., Bratislava, Veda 1997, s. 154) sa slovom fasáda označuje priečelie, prenesene zovňajšok, povrch.
Výraz klimafasáda nemožno prijať ani preto, lebo druh omietky na vonkajších stenách budovy, ktorý chráni murivo pred poveternostnými vplyvmi, zvyšuje tepelnoakumulačné vlastnosti muriva a vytvára celistvý povrch fasády, má v slovenčine už ustálený dvojslovný názov fasádna omietka. V oblasti stavebníctva má tento názov terminologickú platnosť, preto by sa na označenie tohto typu omietky mal používať aj v odborných časopisoch. To, pravda, neznamená, že by popri dvojslovnom pomenovaní fasádna omietka nemohol v neoficiálnych jazykových prejavoch a v ústnom styku fungovať aj skrátený, jednoslovný názov fasáda.
Výraz klimafasáda napokon nemožno odporúčať ani preto, lebo jednotlivé typy fasádnej omietky sa v slovenčine bližšie určujú spresňujúcim atribútom obyčajne formálne vyjadreným zhodným prívlastkom. Zhodným prívlastkom vyjadreným prídavným menom možno špecifikovať napríklad
strana 294
použitý materiál: vápenná fasádna omietka, cementová fasádna omietka; spôsob jeho nanášania: škrabaná fasádna omietka, striekaná fasádna omietka; kvalitu omietky: zošľachtená fasádna omietka. Rovnako, teda pomocou zhodného prívlastku by bolo možné spresniť aj názov omietky do rozličných klimatických podmienok, resp. jej klimatickú odolnosť: klimatická fasádna omietka.
Spojenie klimatická fasádna omietka by sa tak vhodne začlenilo do celého radu viacslovných pomenovaní, ktorými sa označujú jednotlivé typy fasádnych omietok. Rozšírilo by ho o nový typ omietok vyhovujúcich rozličným klimatickým podmienkam.
Zhŕňame: Nový typ fasádnej omietky by bolo možné pomenovať viacslovným termínom klimatická fasádna omietka. Názov klimafasáda obstojí len ako slangové jednoslovné pomenovanie tohto typu omietky, preto nie je vhodné používať ho aj v oficiálnych prejavoch.
Katarína Hegerová
Kľúčom drevo kála a sekerou dvere otvára. *
strana 295
Začiatkom septembra sa vzácneho životného jubilea šesťdesiatich rokov dožil významný slovenský jazykovedec, vedúci vedecký pracovník a v súčasnosti riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied PhDr. Ivor Ripka, CSc. Oblasťou vedeckého záujmu I. Ripku je dialektológia a v súvise s ňou otázky teórie spisovného jazyka, jazykovej kultúry, lexikológia a lexikografia, frazeológia, problematika jazykových kontaktov aj oblasť vzájomných presahov dialektológie a etnografie. Výsledky výskumov jubilanta z týchto okruhov sú zahrnuté v štyroch knižných prácach, vo vyše sto vedeckých štúdiách, v slovníkových dielach a atlasových projektoch, v početných žánrovo pestrých popularizačných príspevkoch. Vedecké práce I. Ripku sú známe nielen doma, ale aj v zahraničí. Značná časť vedeckej aj vedeckoorganizačnej činnosti jubilanta je spätá s jeho aktivitami na poli medzinárodnej spolupráce.
Ivor Ripka sa narodil 7. septembra 1937 v Bratislave. Rodinné zázemie (jeho otec bol jedným zo spoluorganizátorov založenia časopisu Slovenská reč) a dôverné poznanie viacerých "lokalít" Slovenska (detstvo prežité v Trenčíne, školské roky v Kežmarku a v Poprade) zaiste ovplyvnili jubilantovu voľbu povolania a profesijnú orientáciu jazykovedec — dialektológ. Po štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v r. 1955—1960 (odbor slovenský jazyk — ruský jazyk) a po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby nastúpil I. Ripka v r. 1962 do Ústavu slovenského jazyka — terajšieho Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV najprv na študijný pobyt, po ňom na internú ašpirantúru. Obhájením dizertačnej práce o dolnotrenčianskych nárečiach r. 1968 získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied (práca vyšla neskôr knižne). Vyše dvadsať rokov (1973—1995) viedol v ústave kolektív dialektológov. Od 1. 6. 1995 je riaditeľom nášho akademického jazykovedného pracoviska.
strana 296
Vedecká dráha I. Ripku sa začala spoluprácou na prvom zväzku takého významného diela, ako je Atlas slovenského jazyka (1968). Na ďalších zväzkoch má zásluhy pri organizačnom zabezpečení ich vydania. Táto jeho činnosť bola ocenená tým, že I. Ripka sa stal spoludržiteľom Ceny SAV autorskému kolektívu Atlasu slovenského jazyka (1987). Prvé dve monografie Dolnotrenčianske nárečia (1975) a Vecný slovník dolnotrenčianskych nárečí (1981) predstavujú výsledky jubilantovho komplexného výskumu dolnotrenčianskej nárečovej oblasti. Okrem štúdií tematicky súvisiacich s týmito dielami ďalšiu, veľmi bohato zastúpenú tematiku predstavujú štúdie s výrazným metodologickým rozmerom súvisiace s teoretickou prípravou a s vypracovaním celonárodného nárečového slovníka. Ako vedúci autorského kolektívu I. Ripka má hlavný podiel na vypracovaní koncepcie Slovníka slovenských nárečí (1. zväzok A—K vyšiel v r. 1994). Čiastkovým riešeniam koncepcie tohto diela venoval viacero príspevkov, koncepciu predstavil v syntetizujúcich pohľadoch na rozličných fórach — na domácich aj medzinárodných konferenciách (publikované sú v príslušných zborníkoch) aj v časopiseckých štúdiách. Spomeňme tu aspoň výberovo z tohto okruhu práce Koncepcia Slovníka slovenských nárečí (1980), Ciele a možnosti celonárodného nárečového slovníka (1986). Lexikologicko‐lexikografickú problematiku súvisiacu s prípravou tohto slovníka rozpracúva v štúdiách z predchádzajúcich rokov aj z posledného desaťročia, napríklad Z problematiky nárečovej lexikológie a lexikografie (1984), Aspekty nárečovej polysémie a homonymie (1990), O problematike tzv. spoluhesiel v celonárodných nárečových slovníkoch (1994), O nárečovej vnútroslovnej antonymii (1996). V našom časopise chceme osobitne vyzdvihnúť štúdie, v ktorých I. Ripka rieši zásadnú teoretickú otázku určenia kritérií, podľa ktorých možno vymedziť a klasifikovať nárečovú lexiku, vrátane definovania nárečového slova: O niektorých problémoch klasifikácie a hodnotenia nárečovej slovnej zásoby (1980), Hodnotenie lexikálnych neologizmov v súčasných nárečiach (1990). Významný je tu vklad nášho jubilanta do riešenia terminologických otázok, ktorým je spresnenie súvzťažnosti pojmov a termínov tautonymum a synonymum vzhľadom na nárečovú lexiku či spisovný ekvivalent nárečového slova, ale aj vzťah termínov etnografizmus a dialektizmus. V nadväznosti na rubriku Čítame Slovník slovenského
strana 297
jazyka v Kultúre slova a sčasti aj v diskusii s jej odporúčaniami a prehodnocovaním kvalifikátorov nárečové (nár.), ľudové (ľud.) a krajové slovo (kraj.) I. Ripka predstavuje pohľad na túto problematiku, v ktorom sú už zahrnuté aj novšie poznatky z nárečovej lexikológie a lexikografie. Terminologickej problematiky sa týkajú aj príspevky Terminológia ľudového obydlia (1981), Toponymá ako základ názvov archeologických kultúr (1994) a iné.
Ďalším okruhom jubilantovho vedeckého záujmu sú problémy vzťahu nárečí a spisovného jazyka, miesta nárečí v národnom jazyku, ale aj v širšom kontexte kultúry národa. Dokumentujú to štúdie Dialekt ako útvar národného jazyka (1979), Miesto dialektov v súbore útvarov národného jazyka (1980), Úloha slovenských nárečí v súčasnej jazykovej situácii (1990). Dávnejšie predtým, ako sa téma tradície a vzťahu národa k svojmu kultúrnemu dedičstvu stala takou aktuálnou a naliehavou, I. Ripka sa v štúdiách Fenomén tradície v jazykovej kultúre (1985), Tradícia a jazyková kultúra (1986) vyrovnáva so vzťahom tradície vo všeobecnom vymedzení (kategória kultúrnych hodnôt koncentrovaných v kolektívnom vedomí ľudí a odkazovaných v čase) a konkretizáciou tohto fenoménu pri skúmaní tradícií v oblasti jazykovej kultúry, vo výbere a hodnotení jazykových prostriedkov v jednotlivých etapách fungovania jazyka. Náš jubilant tu zdôraznil aj silu pôsobenia tradície v menších územne alebo sociálne vyčlenených skupinách.
Výraznou a významnou líniou vedeckovýskumnej činnosti aj organizácie vedeckého výskumu na poli medzinárodnej spolupráce je autorská aj redakčná účasť I. Ripku na Celokarpatskom dialektologickom atlase, úspešne riešenom projekte, na ktorom spolupracujú slavisti zo slovanských aj iných európskych krajín. I. Ripka je členom medzinárodnej redakčnej rady tohto diela, spolutvorcom jeho koncepcie, autorom máp a komentárov. Z plánovaných siedmich zväzkov tohto atlasu štyri už vyšli, redakčným vedením piateho zväzku bol poverený práve náš jubilant. Čitateľov Kultúry slova bude zaiste zaujímať, že tento (lexikálny) zväzok obsahuje tematické okruhy: poľnohospodárstvo, ľudová meteorológia, pracovné náradia, tkáčstvo, včelárstvo, drevorubačstvo. Atlas prináša mnoho cenných poznatkov o tom, ako sa v slovenčine zrkadlia spoločensky podmienené lexikálne a významové vzťahy v rámci všetkých slovanských dialek-
strana 298
tov tzv. karpatskej makrozóny. Z tejto problematiky I. Ripka publikoval aj rad cenných štúdií.
Z okruhu jazykových kontaktov sú viaceré príspevky I. Ripku o vzťahu slovenčiny a češtiny. Osobitne však treba vyzdvihnúť jubilantove priekopnícke výskumy jazykových prejavov amerických Slovákov druhej generácie v USA. Výsledky jeho terénnych výskumov počas dvoch viacmesačných pobytov (1989, 1991) v štátoch, kde žijú naši krajania v početnejšom zastúpení, sú obsiahnuté vo viacerých štúdiách a v monografii Speech of American Slovaks/Jazykové prejavy amerických Slovákov (1994). I. Ripka ju napísal v spoluautorstve s americkou slavistkou L. B. Hammerovou z Indiana University v Bloomingtone.
Bohatá je tvorba I. Ripku, ktorou popularizuje výsledky svojich výskumov aj mnohých významných výsledkov celej slovenskej dialektológie. Svedčia o nej príspevky v dennej tlači a v týždenníkoch, odborné články do vlastivedných monografií, príspevky v rozhlasovej jazykovej poradni a rozhovory poskytnuté našim rozhlasovým staniciam na rozličné aktuálne témy dneška. Vyzdvihnúť treba "srdcovú záležitosť" nášho jubilanta, encyklopédie — spoluautorstvo aj iné formy spolupráce na Encyklopédii Slovenska (1982), Encyklopédii archeologie (1986), Encyklopédii jazykovedy (1993) aj na stručnej encyklopédii v anglickom jazyku Slovakia and the Slovaks (1994). Nielen úzko odborného, ale aj adresáta zo širšej kultúrnej verejnosti majú práce I. Ripku, ktorými prispel do jubilejných zborníkov venovaných udalostiam a osobnostiam našich národných dejín, ako je zborník k 125. výročiu Matice slovenskej, Pamätnica Antona Bernoláka, zborník venovaný 110. výročiu narodenia Ľudovíta Riznera.
V neposlednom rade si zaslúži ocenenie vedeckoorganizačná činnosť I. Ripku v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV aj v širšom kontexte pôsobenia našej vednej disciplíny. Bol tajomníkom Vedeckého kolégia SAV pre jazykovedu, okrem už spomenutých funkcií predsedom vedeckej rady JÚĽŠ SAV, po dve funkčné obdobia predsedom Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, je členom obhajobnej komisie kandidátskych dizertácií v odbore slovenský jazyk, navrhnutý je za garanta tohto odboru pre doktorandské štúdium, je členom Ústrednej jazykovej rady, členom redakčných rád jazykovedných časopisov (nedávno sa stal hlavným redaktorom časopisu Slovenská reč).
strana 299
Nášmu vzácnemu jubilantovi želáme do ďalšieho života ešte veľa tvorivých síl a úspechov vo vedeckej práci aj v sprostredkúvaní jej výsledkov vysokoškolským študentom, ktorému sa odnedávna venuje. Želáme mu, aby ešte dlho zveľaďoval poznatky o našom národnom jazyku a obohacoval tak celú našu národnú kultúru.
Klára Buzássyová
(Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Zostavil I. Sedlák. Martin, Matica slovenská 1997. 395 s.)
V dňoch 10.—11. januára 1996 sa pri príležitosti 140. výročia úmrtia Ľudovíta Štúra konala v Modre‐Harmónii medzinárodná vedecká konferencia Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Značila vyvrcholenie celonárodných podujatí konaných počas Roka Ľudovíta Štúra; v rámci neho sme si pripomenuli aj 180. výročie narodenia tohto významného slovenského národného dejateľa. Podujatia jasne ukázali, akú dôležitú úlohu a aké dôstojné miesto Ľ. Štúr v živote nášho národa plnil a zaujímal a i naďalej zaujíma.
Medzi usporiadateľov vedeckej konferencie patrili prípravný výbor celonárodných podujatí Roka Ľudovíta Štúra, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Slovenská akadémia vied a Múzeum Ľ. Štúra v Modre.
V roku 1997 vyšiel zborník referátov, koreferátov a diskusných príspevkov z rokovania tejto konferencie takisto pod názvom Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Zostavil ho prof. I. Sedlák — vedecký tajomník Matice slovenskej, riaditeľ PNK MS a predseda prípravného výboru Roka Ľ. Štúra, ktorý má v zborníku (po príhovore ministra kultúry SR a predstaviteľov SAV) úvodné slovo. Za hlavný cieľ konferencie označil predstavenie a zhodnotenie Štúrovej osoby a jeho diela v naj-
strana 300
širších súvislostiach a poukázal na veľký význam Ľ. Štúra pre náš národ ako osobnosti, ktorá "stojí na začiatku našich moderných dejín", na začiatku "nového veku Slovákov" a bez ktorej "nebolo by na čom stavať, ba ani v čom pokračovať" (s. 13 a 11).
Tematický záber jednotlivých konferenčných príspevkov obsiahnutých v zborníku je veľmi rozmanitý. Referáty predstavujú a hodnotia Ľ. Štúra z rozličných aspektov — z historického, politického, filozofického, jazykovedného či literárnovedného — a zaraďujú jeho činnosť a dielo do slovenských, slovanských i európskych súvislostí.
K historicky zameraným príspevkom recenzovaného zborníka možno začleniť už úvodný referát, ktorého autor K. Rosenbaum, opierajúc sa aj o nové zistenia a fakty, venoval pozornosť Štúrovým študentským rokom prežitým na evanjelickom lýceu v Bratislave. Ďalší príspevok od I. Sedláka predstavuje Ľ. Štúra vo vzťahu k slovenskému národnému hnutiu, na ktorého vedúcu a najvýznamnejšiu osobnosť sa Štúr postupne sformoval. Tradíciami študentských revolt na bratislavských vyšších školách sa zaoberá E. Kowalská. E. Hleba si za tému svojho príspevku vybral Žaloby a sťažnosti študentov na levočskom lýceu v 30. a 40. rokoch 19. storočia. P. Parenička si bližšie všíma udalosti okolo zosadenia Ľ. Štúra z katedry evanjelického lýcea (1843) vedúce k odchodu skupiny slovenských študentov z Bratislavy. Zástoj a iniciatívu Ľ. Štúra pri zvolaní i príprave Slovanského zjazdu v Prahe (1848), ako aj Štúrovo aktívne účinkovanie na zjazde analyzuje M. Danilák. O Štúrovom pôsobení a aktivite počas revolúcie 1848/49 referuje príspevok D. Škvarnu. Z. Sojková sa zaoberá témou, ktorej sa doteraz venovala neveľká pozornosť, a to Štúrovou politicky orientovanou publicistickou aktivitou v r. 1849 a 1850 angažujúcou sa za obranu slovenských národných záujmov. Originálne vyznel i príspevok historika V. Matulu Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom autor už v jeho podtitule naznačuje, že pôjde o prezentáciu nových výsledkov bádania týkajúcich sa času a okolností vzniku, osudov a hodnotenia tohto Štúrovho historicko‐politického traktátu.
Problematika Štúrovej idey slovanstva medzi estetikou a politikou tvorí obsah príspevku P. Kášu. M. Podrimavský si všíma prepojenie štúrovského ponímania svojbytnosti a národnej emancipácie slovenského národa s charakterom slovenskej politiky v 60. rokoch 19. storočia.
strana 301
Príspevok Ľ. Laptevovej nás oboznamuje s prehľadom prác ruskej historiografie zaoberajúcich sa posúdením hodnoty a významu činnosti Ľ. Štúra. Ďalšia ruská bádateľka G. Rokinová uvádza do vzájomného vzťahu Štúrove myšlienky s náhľadmi ruských panslavistov druhej polovice 19. storočia.
E. Fordinálová si podrobne všíma proces formovania vzťahu Štúra i štúrovcov k Jánovi Hollému a podiel a význam Štúra i Hollého na zblížení dvoch vývinovo i jazykovo odlišných generácií — bernolákovcov a štúrovcov. Dôležité miesto Ľ. Štúra v dejinách slovenskej folkloristiky hodnotí Z. Profantová.
Referát C. Krausa o Štúrovej koncepcii národnej literatúry otvára súbor príspevkov analyzujúcich Štúrovo dielo (prípadne dielo štúrovskej romantickej generácie) z literárnovedného aspektu. C. Kraus konštatuje, že Štúr sa vo viacerých svojich prácach zaoberal otázkami národnej literatúry a predstavil v nich svoju koncepciu literatúry. S. Šmatlák venoval pozornosť charakteristickým typologickým znakom príznačným pre slovenskú literatúru obdobia romantizmu. Príspevky P. Vongreja a C. Krausa sú zamerané na osvetlenie vzťahu Štúr a poézia. P. Vongrej charakterizuje Štúrovu básnickú tvorbu, prezentuje jeho náhľady na poéziu a všíma si, aký ohlas zanechala Štúrova osobnosť v tvorbe slovenských básnikov. C. Kraus jednoznačne konštatuje, že Štúra nemožno chápať len ako okrajového básnika slovenského romantizmu, ako jedného z mnohých (s. 213), ale treba mu prisúdiť miesto, ktoré mu právom patrí, teda post najromantickejšieho básnika medzi klasicizmom a romantizmom (s. 211 — Štúr zasiahol do procesu formovania slovenskej romantickej poézie i v porevolučnom období). Príspevok F. Štrausa si všíma Štúrove verzologické názory, na ktoré dosiaľ nik neupozornil a nevyzdvihol ich význam, a zreteľne kvalifikuje Štúra ako verzológa, ktorý "precízne a na vedeckej úrovni charakterizoval základné princípy slovenského a tiež slovanského veršovania a zároveň dokázal určiť aj ich najtypickejšie veršové formy" (s. 224). Hodnotením štúrovskej beletristiky sa zaoberá O. Sliacky, charakterizujúc ju ako didakticko‐literárnu disciplínu. E. Tkáčiková približuje úlohu Ľ. Štúra ako posudzovateľa náboženských piesní pri príprave evanjelického Zpěvníka (tlačou vyšiel roku 1843). S literárnohistorickými, kultúrnymi i filozofickými súvislosťami medzi
strana 302
štúrovskou romantickou a nastupujúcou realistickou generáciou oboznamuje čitateľa V. Žemberová.
Filozoficky orientovaný je referát J. Hučka analyzujúci Štúrovu filozofiu života, na ktorú mali vplyv najmä Herderove a Hegelove mysliteľské idey. Podrobné vykreslenie vplyvu Hegelovej filozofie na Štúra a Štúrovej aplikácie týchto filozofických názorov na slovenské i slovanské pomery je predmetom záujmu v príspevku R. Dupkalu. K takto ladeným referátom možno zaradiť i príspevok V. Jablonického rozoberajúci štúrovské vnímanie a chápanie pojmu slobody a jej poslania.
J. Mojdis informuje o dizertačnej práci H. Turcerovej‐Devečkovej Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti, ktorá predstavuje prvú prácu o Štúrovi vo francúzskom jazyku a oboznamuje francúzsku (a teda i európsku) verejnosť nielen s osobnosťou Ľ. Štúra, ale aj so širším kontextom doby, v ktorej Štúr žil a pôsobil.
Náplňou ďalšieho príspevku od E. Hlebu je téma Ľ. Štúr a Literárna Levoča.
Konferenčné príspevky dvoch slovenských jazykovedcov V. Blanára a J. Kačalu potvrdzujú skutočnosť, že súčasná slovenská jazykoveda vysoko hodnotí Štúra pre jeho zásluhy na kodifikovaní a zavedení spisovnej slovenčiny do slovenského verejného a literárneho života, že Štúrovej hlavnej jazykovednej práci Nauke reči slovenskej pripisuje nielen historický význam, ale kladne hodnotí v nej prezentované podnetné náhľady, vedome na ne nadväzuje a vyzdvihuje jej prínos k vedeckému skúmaniu slovenského jazyka. Spomenutým príspevkom chceme venovať väčšiu pozornosť, pričom chceme poukázať na dôležité fakty v nich predložené.
V. Blanár zaraďuje Štúrovo jazykovedné dielo do slovenského i slovanského kontextu a súvislostí. Všíma si stanovisko, ktoré k slovenčine zaujímajú Dobrovský, Šafárik i Štúr. Prví dvaja menovaní zastávajú odmietavý postoj ku kodifikovaniu slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov, naproti tomu Štúr, vychádzajúc z porovnávacej analýzy slovenčiny a češtiny, prichádza k záveru, že Slováci ako samostatný kmeň slovanského národa majú svoj vlastný, samostatný, od češtiny odlišný jazyk, ktorý sa on rozhodol kodifikovať.
V. Blanár poukazuje na Štúrovo veľmi intenzívne kontaktovanie sa so slovanským svetom, slovanskými národnými buditeľmi i slavistami. No
strana 303
zastáva názor, že náhľady, ktoré Štúr prezentoval na slovenskom jazykovednom poli, sú "hlbšie zakotvené do slovenského kontextu" (s. 237) a Štúr ich nadobudol vďaka vlastnému jazykovednému mysleniu a dobrej orientácii v súvekej filozofii a vhodnej, tvorivej aplikácii jej poznatkov (najmä hegelovskej dialektickej metódy) na slovenský jazykový materiál. Dôkazom toho je i fakt, že Štúr vo svojej vedeckej gramatike dospel k niektorým takým cenným záverom, ktoré "nemajú priamu paralelu u jeho súčasníkov a predstavujú dodnes pozoruhodnú stránku jeho jazykovednej teórie" (s. 239). Tu má na mysli najmä Štúrov poukaz na vnútornú spätosť jednotlivých slovesných gramatických kategórií. V Štúrovej jazykovednej teórii vysoko vyzdvihuje i ten fakt, že Štúr mal k jazyku dynamický prístup, zdôrazňoval v ňom len produktívne, živé prvky, vyhýbajúc sa archaickým a z jazyka ustupujúcim prvkom. Vďaka tejto skutočnosti výborne vystihol a následne i kodifikoval živý systém slovenských hlások a slovenského skloňovania i časovania. Autor príspevku akcentuje i skutočnosť, že Štúr svoj cieľ vysvetliť vnútornú stavbu nového spisovného jazyka a zákonitostí, ktorými sa spravuje, splnil a znamenite vystihol i špecifické znaky slovenčiny. Oceňuje i Štúrovo ponímanie jazyka ako systému s pevnou stavbou, ktoré ho priviedlo k takým pozoruhodným náhľadom, aké prezentoval v 1. diele svojej gramatiky, kde si všíma a vystihuje vnútornú spojitosť gramatických kategórií slovenského slovesa. V závere svojho príspevku V. Blanár zdôrazňuje dôležitosť Štúrovho rozhodnutia kodifikovať kultúrnu strednú slovenčinu ako spisovný jazyk reprezentujúci Slovákov ako národ a potrebný na ich samostatný spoločenský, kultúrny a politický život.
Predstaviť Štúra ako systematika uplatňujúceho v jazykovednej teórii systémový princíp si za cieľ svojho referátu určil J. Kačala. Vysoko vyzdvihuje Štúra ako jazykovedca, ktorý, vychádzajúc z Hegelovej dialektiky, oplýval schopnosťou systémovo opísať kodifikovaný slovenský jazyk a ktorý kládol dôraz na "systémový prístup k jednotlivým jazykovedným javom, ako aj k jazyku ako celku" (s. 242). Štúr chápal jazyk ako systém s pevnou stavbou, v ktorom sú všetky prvky vzájomne spojené a vnútorne zviazané s inými a nemôžu sa ľubovoľne zamieňať. Jazyk predstavuje vlastný, samostatný systém, vyznačuje sa jednotnou a pevnou gramatickou stavbou a úlohou kodifikátora je len odhaliť vnútorné zákonitosti, ktorými sa
strana 304
jazyk spravuje. Preto sa Štúr staval proti tomu, aby sa slovenský spisovný jazyk utvoril zmiešaním foriem rozličných nárečí. Vzájomný vzťah a stálu súvislosť postrehol aj medzi slovníkom (matériou) a gramatickou stavbou jazyka (formou), ktoré v jazyku rozlišoval.
Podľa autora príspevku dôraz na použitie systémového hľadiska sa zreteľne prejavuje v Štúrovom veľmi originálnom spracovaní problematiky slovenského slovesa, ktoré patrí medzi najpozoruhodnejšie výklady Štúrovej gramatiky. J. Kačala vyzdvihuje Štúrovo pozoruhodné a ucelené ponímanie významu slovesa i jeho poukaz na vnútornú zviazanosť jednotlivých slovesných gramatických kategórií, celostne vysvetlených a vyplývajúcich zo základnej významovej črty slovesa — namerenosti (čiže zamerania) ich činnosti. Následne podľa namerenosti Štúr slovesá premyslene významovo člení do piatich skupín. Táto jeho uvážená koncepcia sa dlhý čas v slovenskej jazykovede neuplatňovala, no súčasný jazykovedný výskum ju už doceňuje a nadväzuje na ňu. I tým sa dokazuje prínos Štúrovej Nauky pre súčasnú jazykovedu, ktorá z mnohých v nej prezentovaných originálnych názorov môže ešte i dnes čerpať.
V závere zborníka O. Pavúková, riaditeľka Múzea Ľ. Štúra v Modre, veľmi podrobne a vyčerpávajúco oboznamuje čitateľa s rozličnými formami prezentácie života a tvorby Ľ. Štúra, ktoré sú určite ukazovateľom stáleho, intenzívneho a živého záujmu o osobnosť Ľ. Štúra.
Jednotlivé príspevky z vedeckej konferencie o Ľ. Štúrovi, z ktorých sa skladá recenzovaný zborník, poskytujú veľmi zaujímavý a celistvý pohľad na skutočne mnohostrannú osobnosť Ľ. Štúra.
Nesporným prínosom zborníka je to, že tento zborník v mnohom obohacuje značné množstvo poznatkov, ktoré už o Štúrovi boli napísané, ako i tým, že je prameňom nových, dá sa povedať najaktuálnejších, poznatkov, zistení či pohľadov na túto všestrannú osobnosť slovenských dejín. Osobnosť, ktorá bohatosťou svojho myšlienkového sveta, aktivity a širokým záberom tvorivej a zanietenej činnosti a diela dokáže ešte i dnes (a istotne aj v budúcnosti) vzbudiť živý záujem odbornej aj širokej verejnosti.
Mária Šticová
strana 305
(LORENZ, K.: Zhovára sa s dobytkom, vtákmi a rybami. Preložila Alma Münzová. Bratislava, ARCHA 1996. 149 s.)
Autor recenzovanej knižky Konrad Lorenz je vo svete známy ako zakladateľ etológie, náuky o správaní živočíchov, a nositeľ Nobelovej ceny za medicínu a fyziológiu. Vo svojej takmer memoárovej knižke rozpráva jednoduchým, ale výrazným štýlom o svojich skúsenostiach s rozličnými živočíchmi, s ktorými doslova "žil" vo svojom dome.
Autorka slovenského prekladu verne pretlmočila svojský autorov štýl, zachovala jemné náznaky hovorového štýlu, ale stretla sa aj s niektorými ťažkosťami pri hľadaní ekvivalentov. Pomenovanie špeciálneho zvuku, ktorý v istej situácii vydávajú kavky, jednoducho prevzala z nemeckého znenia, kde ho K. Lorenz zaznačuje v podobe pjü (s. 64) — veď zvukomalebné slová často ani netreba prekladať, najmä keď podoba pjü dosť výstižne vyjadruje daný zvuk. K tomuto onomatopoju dotvorila slovesné podstatné meno jüpanie, ba aj prídavné mená v spojeniach jüpová reakcia (čisto vzťahové prídavné meno), ale aj akostnú podobu v spojení jüpavé vzrušenie. Použila aj prechodník v podobe jüpajúc. Takýto postup zachovala aj pri onomatopoji kju a kja.
Autorka bez váhania prekladá Lorenzove novotvary (často uvádzané v úvodzovkách), ako je napr. rozmnožovacia nálada (s. 63), naladenie, nalaďovanie (s. 68), vzájomná náladová nákaza (s. 68). Zdá sa však, že nie vždy vystihla zmysel originálu. Napr. na s. 66 hovorí o kavčom osídlí, azda v obave, že názov sídlisko by tu nebol primeraný. Neprimerané sa nám zdá hovoriť o kódexe signálov na výrazové pokyny a zvuky (s. 74) — stačilo by tu použiť pomenovanie súbor. Namiesto spojenia správne posúdiť záujemcu (o isté zvieratko) by malo byť skôr sloveso odhadnúť (s. 98).
Napriek solídnym vedomostiam prekladateľky z oblasti zoologickej nomenklatúry v preklade ostali niektoré nedopatrenia. Tak popri oficiálnom názve škorec obyčajný (Sturnus vulgaris) ostal aj názov špaček (s. 79). Namiesto názvu stehlík čížovný (s. 103) mala byť podoba stehlík čížavý, ak ide o Carduelis spinus. Proti vedeckému názvu Chara sa neu-
strana 306
vádza domáca podoba (s. 23), azda sa mala uviesť podoba chara; neuvádza sa ani konkrétny názov machu Fontinalis.
Neprimerané sa nám zdá sloveso zriadiť v spojení zriadiť akvárium (s. 22): azda postaviť, urobiť, obstarať (ak by nešlo o konkrétnu pracovnú činnosť). Proti slovesu nabobtnať sa v slovenčine už dávno zaužívalo sloveso napučať, napučiavať (s. 26). Namiesto horkokrvnosť by sme odporúčali prchkosť, vznetlivosť (s. 29). V spojení prúd vody spätným úderom poháňa živočícha dopredu (s. 27) by malo byť podstatné meno náraz, teda spätným nárazom. Trubica pomenovaná podľa Geisslera by sa mala písať s veľkým G (teda nie geisslerova trubica, ale Geisslerova trubica; s. 30). Menej pochopiteľné sú niektoré nesprávne tvary. Napr. na základe faktoch namiesto faktov (s. 26), krídľami namiesto krídlami (s. 82), po fliačiku zeleni namiesto zelene (s. 99), spomedzi objekty namiesto spomedzi objektov (s. 102 — alebo azda pomedzi objekty?), semiačkov namiesto semiačok (s. 103).
Škoda, že takéto drobné chybičky či nedopatrenia do istej miery poškodzujú tvorivú prácu prekladateľky a upozorňujú skôr na menšiu starostlivosť v redakčnej úprave prekladu.
Ján Horecký
(Omšová modlitba — európsky kultúrny pomník. Pripravil Š. Polakovič. Martin, Matica slovenská 1996. 27. s.)
Za európsky kultúrny pomník sa v brožúre nazvanej Omšová modlitba — európsky kultúrny pomník pokladá jedna z modlitieb Kyjevských listov obsahujúca takúto prosbu: "Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou Tvojou zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím a neobráť nás za korisť národom pohanským" (s. 14). V brožúre sa uvádza aj starosloviensky text na
strana 307
s. 13 a predpokladaný latinský text na s. 15. Podľa autora brožúry modlitba vznikla ešte pred príchodom sv. Cyrila a sv. Metoda na naše územie a podľa profesora E. Paulinyho, ktorého autor cituje, "za touto modlitbou počuť dupot kopýt maďarských nájazdníkov" (s. 16). Autor brožúry je presvedčený, že citovaná modlitba je "prvý európsky dokument, ktorý predbehol budúce storočia Európy: vyjadruje existenciu národných komunít vedomých si svojich práv" (s. 17).
Vydávanie popularizačných textov s podobným obsahom a zámerom je nepochybne užitočná činnosť ovplyvňujúca sebavedomie príslušníkov slovenského národného spoločenstva, lebo taký kultúrno‐historický argument, akým je citovaná modlitba, má veľkú váhu aj napriek spochybňovaniu tých, čo národné cítenie a uvedomenie nedoceňujú. Pri vydávaní podobných textov však treba osobitne dbať, aby ich jazyková kultúra bola na najvyššej úrovni, aby aj sám jazyk, ktorým sa sprostredkúva jedinečná kultúrna hodnota, bol vysoko hodnotný. Textu brožúry takýto atribút nemožno prisúdiť jednoducho preto, že pri čítaní sa často naráža na elementárne chyby z hľadiska jazykovej kultúry.
Za elementárny priestupok pokladáme používanie slovesa začať namiesto začať sa: Ďalším prvkom... bol vznik škôl. Začal tým, že Karol Veľký..., s. 6; za čiarou, ktorá začína pri ústí Labe..., s. 10; a práve v tejto chvíli začína grandiózne dielo Karola Veľkého..., s. 5. Rušivo pôsobí, keď sa namiesto podmieňovacieho spôsobu minulého času používa podmieňovací spôsob prítomného času: Knižnice... uchovali v Európe literárne diela, ktoré by sa inak stratili (s. 9) — správ. boli stratili. To isté platí, keď čitateľ narazí na také slová, ako je pojednanie (s. 17 — správ. rozprava, no v danom kontexte obstojí aj slovo úvaha ako neterminologický jazykový prostriedok), ružosad (s. 18 — správ. ružový sad), prehlásiť (s. 14 — správ. vyhlásiť). Nedôveru v kvalitu jazykovej úrovne vyvolávajú aj morfologické chyby (zaviedol regule, s. 9 — správ. reguly, ďalej tvar môžme namiesto môžeme, s. 14). Nedôvera sa ešte prehĺbi, keď si čitateľ všimne — a musí si všimnúť, lebo ich je veľa — nedostatky v interpunkcii. Je to nadbytočné písanie čiarky (Aby sme tomu, [!] ale porozumeli..., s. 5; ... Lotyši, Estónci, Fíni, atď. pred atď. sa čiarka nepíše; Avšak Rastislav, neuznával feudálnu suverenitu Ľudovíta, s. 12) alebo jej vynechanie (... bola v Európe iba jediná organizácia, ktorá odolala všeobecnému rozkladu a tou bola
strana 308
cirkev, s. 9 — pred výraz a tou patrí čiarka, lebo pred ním sa končí zložená vedľajšia veta; Asi preto iné slovenské knieža Mojmír vyhnal Pribinu z Nitry považujúc ho za germanofila..., s. 12 — pred rozvitým prechodníkom považujúc má byť čiarka).
Pochvalne sa nedá komentovať ani skratové vyjadrenie Pravdepodobne na tento aspekt narážal Alexander Solženicyn, keď povedal z príležitosti Nobelovej ceny a v rámci neho použitie druhotnej predložky z príležitosti (s. 18 — správ. pri príležitosti preberania alebo udeľovania Nobelovej ceny), ani chyba v gramatickej zhode vo vete Jedným zo svetiel prichádzajúcim z veľkej diaľky (s. 16 — správ. zo svetiel prichádzajúcich), ani veta Vyjadruje ho ako niečo čistého, ľudského a šľachetného (s. 17 — správ. čisté, ľudské a šľachetné; všetky prívlastky sa totiž vzťahujú na syntagmu národné cítenie uvedenú v predchádzajúcej vete), ale ani to, že skratka prívlastku svätý sa raz píše s veľkým začiatočným písmenom (Sv. Vitál, s. 7), raz zasa s malým (sv. Metod, sv. Cyril, s. 14 — správne aj sv. Vitál).
Z technických nedostatkov upozorňujeme na to, že pri citátoch z použitej literatúry sa mala uviesť aj strana, na ktorej sa citát nachádza. V publikácii nemal chýbať ani údaj o jazyku, z ktorého sa preklad pripravil, najmä keď sa v tiráži uvádza, že brožúra vyšla po anglicky aj po francúzsky, no nielen preto.
Čo ešte pripojiť na záver? V nadväznosti na nadpis príspevku azda toľko, že propagačnou publikáciou Omšová modlitba — európsky kultúrny pomník sa nepostavil pomník jazykovej kultúre slovenčiny. Je to škoda nielen preto, že publikácia vyšla v modernej grafickej úprave a na dobrom papieri, ale najmä preto, že jej obsah je zaujímavý a že má silný výchovno—vzdelávací a národne uvedomovací náboj. A napokon aj preto, že od Vydavateľstva Matice slovenskej právom očakávame iba publikácie, ktoré vyhovujú najnáročnejším požiadavkám jazykovej kultúry.
Ivan Masár
strana 309
Kalota? — Pán Miškovský z Bratislavy nám napísal: "Pracujem vo Výskumnom ústave zváračskom v odbore technickej normalizácie. Pri tvorbe technických noriem som sa v jednej z terminologických noriem stretol s výrazom kalota, ktorým sa označuje východisková forma hliníkového materiálu určená na ďalšie spracovanie. Je tento výraz vhodný ako slovenské pomenovanie tohto produktu?"
Výraz kalota ako úzko odborný termín v normatívnych príručkách nenájdeme, nezachytáva ho ani 3. vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997). Neuvádza sa ani v prekladovom Československom slovníku (Bratislava, Veda 1979), ani v Česko‐slovenskom technickom slovníku (Bratislava 1969). Slovo kalota zachytáva len najnovší Veľký slovník cudzích slov (Bratislava, SAMO 1997). Na s. 527 sa pri hesle kalota uvádza, že tento výraz pochádza z gréčtiny, je termínom v architektúre a v chémii. Podľa tohto slovníka sa v architektúre výrazom kalota označuje "kupola tvaru guľového odseku alebo rotačného elipsoidu, paraboloidu a pod.", v chémii kalota označuje "súčasť rektifikačnej kolóny; klobúčik, zvon".
Treba ešte dodať, že slovom kalota, ktoré sa k nám dostalo cez taliančinu a v taliančine funguje v podobe calotte, sa pôvodne označovala čiapočka na pokrytie temena hlavy u vysokých cirkevných hodnostárov. Základom slova kalota, ako aj talianskej podoby calotte je grécke sloveso kalyptein, ktorého slovenským ekvivalentom je sloveso pokrývať. Od slovesa kalyptein je odvodené podstatné meno kalyptra, ktoré sa do taliančiny dostalo v už spomenutej podobe calotte.
Výraz kalota možno nájsť aj v slovenskej technickej norme STN EN 23134‐1 Ľahké kovy a ich zliatiny. Termíny a definície. 3. časť: Tvárnené hutnícke výrobky (Bratislava, Slovenský ústav technickej normalizácie 1995. 12 s.). Pri termíne kalota sa v spomenutej STN uvádza táto definícia: "kus kovu rovnakej hrúbky, pravidelného alebo nepravidelného tvaru, obyčajne určený na prietlačné lisovanie; dodáva sa s centrálnym otvorom alebo
strana 310
bez neho" s poznámkou, že kaloty sa môžu pripraviť aj z odliatku. Zároveň sú v nej uvedené aj ekvivalenty tohto termínu v angličtine — slug, vo francúzštine — pion, v nemčine — Butzen a v ruštine — zagotovka dľa kovki.
V Anglicko‐slovenskom technickom slovníku (2. diel K—Z; 2. vyd.; Bratislava, Alfa 1985) sú pri hesle slug na s. 447 napríklad tieto slovenské ekvivalenty: hut. predvýkovok; polotovar na lisovanie; odpad (pri dierovaní). Výraz kalota sa tu ako slovenský náprotivok anglického výrazu slug nezachytáva. Pri pomenúvaní polotovaru označeného ako kalota by sa dalo uvažovať aj o výrazoch uvedených v tomto slovníku: o slove predvýkovok, resp. o spojení polotovar na lisovanie. Slovom predvýkovok sa však len veľmi všeobecne označuje akýkoľvek tvárnený výrobok; spojenie polotovar na lisovanie je skôr špecifikovaním cieľa, na ktorý je výrobok určený, než jeho pomenovaním. Skôr by sa tu dalo uvažovať o dvojslovnom pomenovaní lisovací polotovar. Aj toto spojenie je však veľmi všeobecné a vyžadovalo by si spresnenie pomocou ďalšieho prívlastku.
Popri výraze kalota sa v spomenutej STN uvádza aj termín výstrižok/výsek (anglicky — blank, francúzsky — flan, nemecky — Zuschnitt, rusky — zagotovka) s touto definíciou: "kus kovu rovnakej hrúbky, pravidelného alebo nepravidelného tvaru, oddelený z plochého tvárneného výrobku a určený na ďalšie spracovanie ohybom, lisovaním alebo hlbokým ťahaním". Ako vidno, výstrižok/výsek a kalota sa navzájom odlišujú len spôsobom spracovania: výstrižok/výsek sa ďalej spracúva ohybom, lisovaním alebo hlbokým ťahaním, kalota má špecifickejšie použitie: určená je len na pretláčacie lisovanie.
O tom, že slovo kalota je v oblasti hutníctva už ustáleným výrazom a má terminologickú platnosť, svedčí aj to, že sa použilo v spomenutej názvoslovnej norme STN EN 23134‐3. Preto by nebolo vhodné nahrádzať ho iným výrazom. Stálo by však za úvahu zachytiť heslo kalota aj s novým významom tohto slova v pripravovaných výkladových slovníkoch.
Katarína Hegerová
Čo máme, o to nedbáme, a za iným sa zháňame. *
strana 311
dojmológia gen. ‐ie, žen. (slov. + gr.) iron. i žart., okaz. súhrn názorov, spôsob interpretácie založený na subjektívnych pocitoch a dojmoch: Ide o číru dojmológiu. (ROZHLAS)
Slovo dojmológia vzniklo ako kontextovo utvorený výraz na vyjadrenie súhrnu názorov, resp. spôsobu výkladu (istých javov), pri ktorom sa vychádza z osobných pocitov a dojmov bez reálnych podkladov a faktov. Je to slovo so silným príznakovým zafarbením, ktorého ironickosť či žartovnosť spočíva v samom zložení slova. Podstatné meno dojmológia je utvorené spojením tvarotvorného základu domáceho slova dojem pomocou spájacej morfémy ‐o‐ (dojm‐o‐) s gréckou časťou ‐lógia, ktorá je súčasťou zložených slov s významom "náuka, veda, vedný odbor" (porov. morfológia — náuka o tvaroch, fyziológia — veda o životných dejoch a prejavoch organizmov, geológia — veda o zložení a vývine zemskej kôry). Kombináciou týchto dvoch významovo protichodných zložiek sa v danom kontexte dosahuje príslušný expresívny účinok.
geostrategický príd. (gr.) dôležitý z hľadiska geografickej polohy: Bezpečnostná stabilita strednej a východnej Európy si vyžaduje rozšíriť geostrategický záber NATO aj o Slovenskú republiku. (TLAČ)
Skupina zložených prídavných mien s časťou geo‐ vyjadrujúcou vzťah k zemi sa rozšírila o prídavné meno geostrategický. Obe jeho zložky sú gréckeho pôvodu, pričom zložka strategický súvisí s gréckym slovom strategia, ktoré je odvodené od slova strategos — stratég (= vojvodca). Aj toto podstatné meno je zloženina pozostávajúca zo slova stratos (vojenský tábor, vojsko) a ago — vediem. Základný význam slova stratégia je "náuka, resp. spôsob vedenia vojny, vojenských operácií". Novší výraz geostrategický sa interpretuje ako "vojensky dôležitý z hľadiska geogra-
strana 312
fickej polohy". Adjektívum geostrategický je frekventovaným výrazom spoločensko‐politickej komunikácie, preto má silné zastúpenie v súčasnej publicistike.
jóbovka gen. ‐y, hovor. Jóbova zvesť; zlá správa; zvesť o veľkom nešťastí, veľkej pohrome: A po všetkých tých jóbovkách máme pre vás nakoniec jednu dobrú správu. (televízia)
Podstatné meno jóbovka predstavuje typ jednoslovných pomenovaní ženského rodu, ktoré vznikli skrátením dvojslovného spojenia pomocou prípony ‐ka. Východiskom univerbizmu jóbovka je spojenie podstatného mena zvesť s privlastňovacím, resp. vzťahovým prídavným menom odvodeným od vlastného mena Jób, t. j. spojenie Jóbova zvesť (podobne ako Achillova šľacha — achilovka), resp. jóbovská zvesť (porov. cestovná kancelária — cestovka, tlačová konferencia — tlačovka). Základom oboch spojení je vlastné meno Jób ako pomenovanie biblickej postavy stelesňujúcej človeka postihnutého nesmiernym utrpením. Jób ako spravodlivý a veľmi zámožný človek sa dozvedá reťaz zdrvujúcich správ, keď v jednej chvíli prichádza o majetok, služobníctvo i svojich desať detí. V prenesenom rozšírenom význame sa spojeniami Jóbova zvesť, jóbovská zvesť označuje zlá správa, správa o pohrome. Rovnaký význam má i novší jednoslovný hovorový výraz jóbovka.
otáčať nedok., nové v spojení otáčať peniaze hovor. vložiť peniaze do obehu s cieľom dosiahnuť zisk: Viem, že mnohí skúsení budú radšej otáčať peniaze, ako by sa mali babrať s takouto robotou. (TLAČ)
Lexikalizované spojenie otáčať peniaze je jazykovým odrazom novej politicko‐ekonomickej situácie a vyjadruje význam "vložiť peniaze do obehu tak, aby sa dosiahlo ich zhodnocovanie, aby prinášali zisk". Je to hovorový výraz založený na obraznosti, ktorý možno zaradiť medzi najnovšie frazeologizmy.
peňazovod gen. ‐u, muž. publ. (pravidelne) sa opakujúci prísun finančných prostriedkov z jedného zdroja: V prílišnej horlivosti vraj šľahol po prstoch investičných fondov, z ktorých viedli peňazovody do kasy vlastného hnutia. (TLAČ)
strana 313
Ďalším príkladom produktívnosti tvorenia zložených slov v súčasnej slovenčine je podstatné meno peňazovod. Ide o zložené substantívum s druhou slovesnou časťou ‐vod, odvodenou od slovesa viesť (vedenie), kam patria napr. slová vodovod, ropovod, plynovod, parovod; na rozdiel od nich však slovo peňazovod nepomenúva zariadenie na vedenie určitého média. Je to obrazné pomenovanie utvorené podľa zložených slov typu vodovod, ktorým sa označuje zvyčajne pravidelne sa opakujúci prísun finančných prostriedkov z jedného zdroja (istému adresátovi). Slovo peňazovod je produktom jazyka spoločensko‐politickej sféry, ktorá sa premieta najmä v žurnalistickej lexike.
Silvia Duchková
Dobrý rozum po škode, lepší pred škodou. *
strana 314
MATEJ POVAŽAJ
V súčasnej rečovej praxi sa môžeme častejšie stretnúť so slovesom spolupodieľať sa a s podstatným menom spolupodiel. Z publicistických relácií a článkov sme si v ostatnom čase poznačili napríklad tieto spojenia: spolupodieľať sa na manipulácii verejnej mienky, spolupodieľať sa na príprave zaujímavých podujatí, spolupodieľať sa na vláde, spolupodieľať sa na tvorbe reklamy, uznať si spolupodiel na dnešnej situácii. Pri hlbšom zamyslení sa nad slovami spolupodieľať sa a spolupodiel zistíme, že časťou spolu‐, ktorá je pôvodne príslovkou s významom "ako jeden celok", vyjadrujeme vlastne to, čo je už istým spôsobom obsiahnuté v slovese podieľať sa, resp. v jeho odvodzovacom základe — v podstatnom mene podiel. Pridaním príslovky spolu k slovesu podieľať sa napr. v spojení spolupodieľať sa na príprave zaujímavých podujatí sa oproti spojeniu podieľať sa na príprave zaujímavých podujatí informácia nijakým spôsobom nerozširuje, nespresňuje. V obidvoch prípadoch sa dozvedáme to isté, teda že niekto má účasť na príprave zaujímavých podujatí spolu s inými. Ukazuje sa teda, že časť spolu‐ je v slovese spolupodieľať sa nadbytočná.
Čo povedať na záver? Keďže, ako sme ukázali, časť spolu‐ v slovách spolupodieľať sa a spolupodiel neprináša nijakú spresňujúcu informáciu oproti slovám podieľať sa a podiel, radíme v rečovej praxi používať iba uvedené slová bez tejto časti, teda napr. podieľať sa na príprave zaujímavých podujatí, podieľať sa na vláde, uznať si podiel na dnešnej situácii.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 7. 1996)
strana 315
JÁN KAČALA
Istotne vám je dobre známy reklamný výrok Ak chcete čistotu, chce to Ariel. Nie je to jediný chybný výrok, ktorý na nás dennodenne dolieha z televíznej reklamy, ale venujme sa dnes iba jemu. Jeho autor si možno zakladá na slovnej hre so slovesom chcieť. Žiaľ, z jazykového hľadiska tento autorský prístup nemôžeme podporiť. Sloveso chcieť sa tu totiž vyskytuje v dvoch rozmanitých významoch, no v našom jazyku môžeme za dobrý pokladať iba jeden, a to prvý, t. j. v spojení slovesa chcieť s podstatným menom čistota. V druhom prípade — v spojení s názvom pracieho prášku — ide o chybnú konštrukciu so slovesom chcieť, ktorú pravdaže, môžeme počuť aj v iných spojeniach. Napríklad chce to čas, chce to pokoj, chce to vydržať. V týchto prípadoch sa sloveso chcieť používa vo význame, ktorý v slovenčine vyjadrujeme slovesami žiadať si, vyžadovať, potrebovať. O koľko prirodzenejšie v našom jazyku vyznievajú vyjadrenia typu to si žiada, to si vyžaduje alebo to potrebuje svoj čas, prípadne vec si žiada, vec si vyžaduje alebo potrebuje pokoj. Konštrukcia so slovesom chcieť typu chce to pokoj citlivému uchu vyznieva neslovensky, umelo a nepresvedčivo. V slovenčine vystačíme s overenými a výstižnými vyjadreniami so slovesami žiadať si, vyžadovať, potrebovať, t. j. to si žiada rozvahu, to si vyžaduje čas, vec potrebuje pokoj.
(Jazyková poradňa slovenského rozhlasu, 25. 6. 1996)
JÁN HORECKÝ
S prekvapením sme sa nedávno dočítali, že ruský prezident sa rozhodol navštíviť Čečensko "odhliadnuc od poplašných správ o príprave atentátu na neho".
strana 316
Aby sme pochopili zmysel tejto správy a nezmyselnosť spájacieho výrazu odhliadnuc od toho, pokúsime sa ju formulovať normálnym, bežným spôsobom: Ide o to, že sa rozšírili správy o príprave atentátu na Borisa Jeľcina, keď príde na návštevu do Čečenska. Ale prezident sa aj tak, napriek týmto poplašným správam, rozhodol návštevu vykonať. Teda poplašné správy akoby nevzal na vedomie, akoby nehľadel na ne, nevzal ich do úvahy. Mohli by sme teda povedať, že Nehľadel na poplašné správy a rozhodol sa ísť do Čečenska. V tejto vete by sme mohli namiesto slovesného tvaru nehľadel použiť tzv. prechodník a povedať, že nehľadiac na poplašné správy, rozhodol sa ísť do Čečenska. Pravda, oveľa výraznejšie by veta vyznela, keby sme povedali, že napriek týmto správam sa rozhodol odcestovať na návštevu.
V nijakom prípade však namiesto tvaru nehľadiac na správy nemôžeme použiť tvar odhliadnuc od správ. Po prvé preto, že to je veľmi knižný, vyumelkovaný výraz, a po druhé — a to je ešte závažnejší dôvod — nehodí sa do našej vety svojím významom. Veď znamená vylúčenie nejakého faktu z okruhu úvah alebo možností, teda patrí skôr do filozofických úvah než do novinovej správy.
Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 7. 1996)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Aj priemerný znalec slovenčiny záporne zareaguje na použitie predložky u v takýchto použitiach: u dovozu je to ináč; u krádeží je percento ešte vyššie; u pšenice sú výnosy menšie; množstvo peľu u skorocelu; u špičkových technológií to neplatí.
Vo všetkých týchto prípadoch ide o nenáležité vyjadrenie vzťahu, ktorý sa v gramatike volá zreteľový. Tento vzťah jasnejšie pochopíme z predlož-
strana 317
kových výrazov s ohľadom, so zreteľom na dačo, z hľadiska dačoho. Zreteľový význam však predložka u má iba v obmedzenej miere, a preto spomínané spojenia typu u dovozu, u pšenice, u skorocelu nie sú v spisovnom jazyku namieste. Zreteľovú funkciu tu dobre plní predložka pri, na ktorú ako keby sa v tejto súvislosti zabúdalo. Teraz nahradíme predložku u náležitou predložkou pri v prípadoch uvedených na začiatku: pri dovoze je to ináč; pri krádežiach je percento ešte vyššie; pri pšenici sú výnosy menšie; množstvo peľu pri skorocele; pri špičkových technológiách to neplatí.
Ak sme predložku u v zreteľovom význame celkom nevylúčili, treba doplniť, kedy je v tejto funkcii spisovná. Je to tak pri slovách označujúcich osoby: napr. u mladých ľudí sa to nevyskytuje; u nich by to nik nepredpokladal; u obecenstva mal úspech. Ak ide o zvieratá a veci, zreteľ sa vyjadruje iba predložkou pri: pri koňoch, pri zajacoch, pri vtákoch, pri dovoze, pri pšenici, pri špičkových technológiách.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 8. 1996)
MATEJ POVAŽAJ
Vo verejných rečových prejavoch sa v ostatnom čase čoraz častejšie stretáme s vyjadreniami typu Bolo to päť mesiacov dozadu, Je to dva roky dozadu, čo sme začali rozširovať výrobu.
Používateľov jazyka s dobrým jazykovým povedomím a s citlivým vzťahom k jazyku na vyjadreniach tohto typu vyrušuje používanie príslovky dozadu v spojení s časovým údajom na určenie časovej hranice, pred ktorou sa uskutočnil nejaký dej. Hneď na začiatku treba povedať, že takéto vyjadrenia nepochádzajú z domácej rečovej kuchyne a že u nás sa začali používať najmä pod vplyvom ruštiny, kde sú bežné spojenia typu piať ľet tomu nazad.
V slovenčine však príslovka dozadu nemá tie isté významy ako ruská príslovka nazad, ale iba miestny význam "na miesto dozadu", napr. sadnúť
strana 318
si dozadu, položiť veci dozadu. Na vyjadrenie časovej okolnosti, ktorou sa určuje časová hranica, pred ktorou sa uskutočnil nejaký dej, sa v spisovnej slovenčine používa predložka pred v spojení s časovým údajom, napr. pred dvoma hodinami, pred týždňom, pred rokom. Takýto spôsob vyjadrovania má oporu aj v slovenských nárečiach. Veríme, že tí, ktorým záleží na jazykovej kultúre a kultivovaní rečových prejavov, nebudú používať spojenia typu týždeň dozadu, mesiac dozadu, dva mesiace dozadu, tri roky dozadu, ale iba v slovenčine dávno ustálené spojenia s predložkou pred, teda pred týždňom, pred mesiacom, pred dvoma mesiacmi, pred troma rokmi.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 8. 1996)
JÁn HORECKÝ
Ak chceme odpovedať na otázku, či máme hovoriť o boji proti kriminalite alebo o boji s kriminalitou, musíme sa najprv pozrieť na slovo bojovať, jeho významy a najmä na to, s akými predložkami sa spája pri dopĺňaní predmetu bojovania.
Sloveso bojovať má dva základné významy: jednak "usilovať sa o dosiahnutie niečoho", jednak "usilovať sa zabrániť niečomu". Teda význam útočný a obranný. V útočnom význame sa používa predložka o, ak chceme dosiahnuť vytýčený cieľ. Teda napr. bojovať o kótu 205, podobne aj boj o kótu 205. Ak je tento cieľ menej konkrétny, máme k dispozícii predložku za: bojovať za vlasť — boj za vlasť, bojovať za mier — boj za mier.
V obrannom význame sa sloveso bojovať spája s predložkou proti, teda bojovať proti votrelcom — boj proti votrelcom. Ale je tu aj predložka s: bojovať s vnútorným nepriateľom, — boj s vnútorným nepriateľom, bojovať s chorobou — boj s chorobou.
strana 319
Do tohto významu môžeme zaradiť aj kriminalitu. Ak nám ide o to, aby sme zabránili prieniku kriminality k nám, musíme použiť predložku proti. Teda bojovať proti kriminalite — boj proti kriminalite.
(Jazykovedná poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 8. 1996)
KATARÍNA HEGEROVÁ
Ako nazvať prostriedok na odstránenie usadenín, na dôkladné vyčistenie riadu? Je to akási handrička v tvare štvorca s drsným povrchom. Predáva sa buď samostatne, alebo ako súčasť rozličných hubiek na riad. V obchodoch ju ponúkajú ako drsnú i abrazívnu handričku, ako drsnú špongiu či hubku na riad. Ktorý z názvov si vybrať?
Hoci sú tieto názvy dobre utvorené, nie všetky pomenúvajú to, o čo v tomto prípade ide. Slovom handra sa označuje kus tkaniny na čistenie. Výrazy hubka a špongia pomenúvajú pružnú pórovitú hmotu používanú na umývanie a podobne. Už z toho vidno, že význam "látka na čistenie, ktorá má v tomto prípade drapľavý povrch", má len slovo handra, resp. handrička. Rovnaký význam má však aj akosi obchádzané slovo vecheť. Azda by bolo vhodné oživiť ho aj pri pomenovaní tejto pomôcky.
Je tu však ešte jedna otázka. Súvisí s názvom materiálu, z ktorého je táto pomôcka vyrobená. Je to abrazívny alebo drsný materiál? Hoci sú výrazy abrazívny a drsný rovnocenné z hľadiska zrozumiteľnosti by sme skôr uprednostnili domáce slovo drsný.
Ako teda nazvať spomínanú pomôcku? Ukázali sme, že jazykovo i vecne vyhovujú dva názvy: drsný vecheť a drsná handrička. Ktorý sa však v praxi ujme, ukáže čas.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 8. 1996)
strana 320
Nedávno som čítal Slovenské pohľady z roku 1928. Je to len na chválu ich vtedajších redaktorov, že dokázali vydávať tento časopis v peknej rýdzej slovenčine. V článkoch vôbec nepoužívali cudzie slová. Domnievam sa, že aj dnes by v tlači a oznamovacích prostriedkoch mala platiť zásada používať čo najmenej cudzích slov. Slovenčina je dostatočne schopná vyjadriť opisovaný dej vlastnými výrazmi. Posledné roky a desaťročia znamenajú veľký prílev cudzích slov do našej reči a nič sa proti tomu nerobí. Nie je vari možné nahradiť slovo dealer predajcom, sprostredkovateľom? Namiesto toho sa však poslovenčí na "díler". Podobne je to v slovách lízing, softvér a pod. Ak to takto pôjde ďalej, naši potomci budú mať slovenské slovníky, ktoré už budú obsahovať len časť bohatej slovnej zásoby nášho národa. Známa je aj skutočnosť, že široká čitateľská verejnosť mnohým cudzím výrazom nerozumie. Najmä v rozhovoroch a príspevkoch politických a štátnych predstaviteľov sa v oznamovacích prostriedkoch neprestajne opakujú slová konsenzus, aproximácia, implementácia a ďalšie, i napriek tomu, že slovenčina má dostatočný počet slov na vyjadrenie ich obsahu. Veľmi zle aj vo vašom denníku na čitateľa pôsobia hrubé chyby pri rozdeľovaní slov na konci riadku (niekedy sa rozdeľujú aj dvojhlásky, ba dokonca hláska dz!), ktoré zrejme vznikajú nedôslednosťou pri používaní počítačovej techniky.
Jozef Rabatin, Košice
(Slovenská republika, 21. 8. 1997, s. 12)