Obsah
strana 193
IVAN MASÁR
S termínom terminologická kultúra sa nestretáme tak často ako s termínom jazyková kultúra, preto pokladáme za potrebné podať najskôr jeho základnú charakteristiku. Ak vezmeme do úvahy, že odborný termín má, resp. má mať vlastnosť spisovnosti, ľahko sa dostaneme k poznatku, že terminologická kultúra je integrálnou súčasťou jazykovej kultúry. Pravda, ak sa spisovné jazykové prostriedky tradične hodnotia podľa istých kritérií (ústrojnosť, ustálenosť, funkčnosť), pri posudzovaní odborného termínu k týmto kritériám ešte pristupujú kritériá čisto terminologické a spomedzi nich najmä významová priezračnosť, systémovosť, jednovýznamovosť, presná definícia termínu a jasná štylizácia odborného textu. Ak konkrétny termín (definícia, text) týmto kritériám nevyhovuje, znižuje sa jeho pomenúvacia sila a v texte potom môže spôsobiť komunikačné poruchy a oslabovať efektívnosť komunikácie. Azda naj-
strana 194
častejšie sa to stáva pri používaní cudzojazyčných termínov, preto neprekvapuje, že spomedzi citlivých a aktuálnych otázok spätých s terminologickou kultúrou stojí na poprednom mieste práve preberanie cudzojazyčných termínov. Tento text chce byť príspevkom k riešeniu problematiky preberania cudzích termínov a ich začleňovaniu do slovenského odborného textu.
Teoretickým východiskom nášho uvažovania je téza profesora Dalibora Brozoviča, ktorá odznela v jeho referáte na zasadnutí Medzinárodnej lingvistickej terminologickej komisie pri Medzinárodnom komitéte slavistov v Záhrebe (1986). V tematickom okruhu všeobecné otázky terminológie D. Brozovič uvažoval o terminologických otázkach v intenciách triády vzťahov terminológia a jazyk, terminológia a národ, terminológia a veda a vyslovil tézu, že základná terminologická problematika vždy súvisí s národným jazykom, že terminológia slúži konkrétnemu jazykovému spoločenstvu a že v terminologickom výskume a aplikácii výskumu zaváži medzijazykové hľadisko (porov. Masár, 1986, s. 87). Brozovičovu tézu možno rozvinúť v tom zmysle, že pri riešení terminologických otázok zaváži nielen medzijazykové hľadisko — myslí sa tu na kontakt jazyka s jazykom —, ale zavážia aj iné ako jazykové kontakty a že veľmi dôležitú úlohu zohrávajú postoje spoločensky významných nositeľov jazyka ku kontaktovým javom. V súčasnosti je najfrekventovanejším kontaktom kontakt angličtina a slovenčina, ako aj kontakt angličtina a iné jazyky, preto väčšina použitých príkladov sa týka preberania termínov z angličtiny.
Ešte pred komentovaním a krátkym rozborom príkladov je užitočné poznamenať, že jazykové kontakty nie sú javom len z konca 20. storočia a že nesúvisia iba s angličtinou. Jestvujú oddávna a rovnako oddávna jestvujú aj postoje nositeľov konkrétneho jazyka k nim. Aby sme nezostali iba pri takomto všeobecnom konštatovaní, uvedieme dva pozoruhodné príklady z antiky. Prvý príklad je epizóda z rímskeho senátu. Traduje sa, že vzdelaný rímsky cisár Tibérius sa ospravedlnil rímskym senátorom za to, že použil slovo monopol, t. j. grécke slovo, o ktorom predpokladal, že jeho význam nemusia poznať všetci senátori. Druhý príklad je zo slávnych listov antického filozofa Seneku, ktoré písal svojmu priateľovi Lucíliovi Juniorovi. Ten sa v jednom liste Senekovi spytoval, aký je latinský ekvivalent
strana 195
gréckeho slova sofizmus, sofizmy. Keďže Seneka patril skôr ku kritikom sofistickej filozofie ako k jej obdivovateľom, odpovedal svojmu priateľovi takto: "Mnohí sa pokúšali dať im meno, nijaké sa však neujalo. Zrejme preto, že sme danú vec od Grékov neprijímali a bežne ju nepoužívali, mali sme odpor aj k jej pomenovaniu. Najpriliehavejší sa mi však vidí Ciceronov preklad. Nazýva ich cavillationes, hry so slovami" (Seneca, 1969, s. 228).
Azda tieto príklady z antického sveta vyvolajú úsmev aj počudovanie, prečo sa na konci 2. tisícročia po Kr., teda v čase takmer všemohúcej techniky, vracať k takýmto "vykopávkam". Jestvujú na to viaceré vážne dôvody. Príklad s cisárom Tibériom jasne ukazuje, že cudziemu slovu (termínu) nemusí porozumieť ani také elitné spoločenstvo, akým je senát, nehovoriac už o ostatných "neelitných" členoch spoločenstva. Neporozumenie významu cudzieho slova je ujma na efektívnosti komunikácie. Príklad so sofizmom zasa naznačuje, že nie je potrebné preberať všetko, čo sa ponúka a niekedy aj násilne vnucuje odinakiaľ, a ak sa už dačo má prebrať, treba to pomenovať prostriedkami preberajúceho jazyka. Tento postulát — pomenúvanie vlastnými pomenúvacími prostriedkami — sprevádza vývin a formovanie odbornej slovnej zásoby azda vo všetkých jazykoch. Na jeho základe môžeme hovoriť o aktivite preberajúceho jazyka, o tvorivom prístupe jeho nositeľov k pomenúvacím problémom. Bez takéhoto prístupu by sa dnes nedalo hovoriť o národných terminológiách vedných odborov a iných odvetví ľudskej činnosti. Tvorivý prístup sa aj v dejinách slovenskej odbornej terminológie uplatňuje od začiatkov jej formovania. Nebyť takéhoto prístupu mali by sme dnes v kresťanskej náboženskej terminológii iba slová conscientia, misericordia, omnipotens, a nie svedomie, milosrdenstvo, všemohúci... Bez aktivity preberajúceho jazyka by sme v slovenskom anatomickom názvosloví nemali také názvy, ako sú žila, kľúčna kosť, štvorhlavý sval stehna/stehnový sval..., ale iba latinské názvy vena, clavicula, musculus quadriceps femoris. Podobne by to bolo v zoologickom a botanickom názvosloví či právnickej terminológii. Všetky tieto odbory — anatómia, zoológia, právo — sa totiž museli vyrovnávať s latinskou predlohou. Nie je potrebné spomínať ešte ďalšie terminológie a názvoslovia a uvádzať príklady z nich, pretože vo všetkých je zreteľná tendencia uprednostňovať vlastné, t. j. slovenské pomenúvacie prostriedky.
strana 196
Táto tendencia má hlbokú historickú perspektívu a v našej jazykovej praxi prevažovala až do konca osemdesiatych rokov nášho storočia. V nasledujúcom úseku vývinu odbornej slovnej zásoby však nastáva náhly významný zlom: povážlivo sa začína strácať terminologická tvorivosť, "tibériovsko‐senekovské" postoje istá časť nositeľov nášho jazyka spochybňuje, ba stávajú sa terčom kritiky — niekedy aj nevyberanej, ale vždy odborne nekompetentnej. Namiesto aktívnej tvorby potrebných termínov udomácňuje sa ich pasívne preberanie z cudzích jazykov. Aby ani tieto tvrdenia nezostali len vo všeobecnej polohe, podoprieme ich dôkazmi na zmenu postojov k preberaniu cudzích termínov a príkladmi zo súčasnej jazykovej praxe.
V posudku istej kandidátskej práce sa o preberaní cudzích termínov píše toto: "Na dôkaz toho, že ide o problém nielen aktuálny, ale priam pálčivý, možno uviesť niekoľko citátov z jedného z nedávnych čísel odborného časopisu PC revue (roč. IV, č. 8, august 1996). V správe o ,terminologickej' konferencii konanej začiatkom júla 1996 (z kontextu sa dá vyrozumieť, že jazykovedci sa na nej nezúčastnili) sa o. i. píše: ,Tvorba počítačovej terminológie v slovenčine zďaleka nie je jednoduchá záležitosť. Na mnohé anglické počítačové výrazy neexistuje slovenský ekvivalent, priamy slovenský preklad neraz nevystihuje zaužívaný počítačový význam (sic! — J. F.) a opisný tvar nemožno použiť' (cit. čas., s. 7). Podľa autora tejto správy (značka dáva tušiť, že je ním šéfredaktor časopisu) názory na túto problematiku sa pohybujú ,niekde medzi jazykovedno‐puristickou (sic! — J. F.) a programátorsko‐slangovou pozíciou' (ibid.). Iný autor v tom istom čísle píše: Neviem si predstaviť preklady niektorých anglických technických výrazov, ako sa o to podaktorí násilne (?! — J. F.) pokúšajú (videl som interface — medzistyk, no nech, ale čo taký handshake? (cit. čas., s. 69). A do tretice citát z toho istého čísla, tento raz z recenzie programovacieho jazyka: ,Programátor má k dispozícii výkonný browser, editor, kompilátor, linker, debugger, analyzátor kódu, visual builder a služby na prístup k databázam' (s. 43, podč. J. F.). Takýto je teda pohľad odborníkov a takáto je živá jazyková prax v sledovanej oblasti." (Furdík, 1996).
Tento pridlhý citát tu uvádzame ako vzorovú ukážku na zmenu tradičných postojov k cudzím termínom, ale aj preto, že poukazuje na nedostačujúcu informovanosť o tvorbe termínov, o terminologickej teórii, ako aj
strana 197
o organizácii terminologickej práce. A napokon sme ho použili aj preto, že totálnym ústupom od tradície autori citátu vopred predpojato stavajú bariéru znemožňujúcu alebo aspoň spochybňujúcu tvorbu termínov z vlastných zdrojov (porov. napr. výrok Neviem si predstaviť preklady niektorých anglických technických výrazov...).
Výhrady k tvorbe termínov z domácich zdrojov sa niekedy formulujú aj vyslovene agresívne, posmešne a znevažujúco (pozri Masár, 1996). Nemožno ich obísť bez povšimnutia, lebo na uvedených postojoch, t. j. na odmietaní slovenského slova a nedôvere k nemu stojí časť jazykovej praxe pri prekladaní odborných aj iných textov z angličtiny. V preklade sa to odzrkadľuje doslovným preberaním anglických termínov s "klasickým" odôvodnením, že slovenčina je mladý jazyk, že je nepružná, nemá dostačujúcu slovnú zásobu atď. Pridružuje sa k tomu aj fáma o nepreložiteľnosti anglických termínov a o nevyhnutnosti zachovať ich aj v slovenskom preklade v nezmenenej podobe. Za nepreložiteľné sa pokladali v istom článku termíny z oblasti reklamnej terminológie client service, art director, copywriter, account director, account supervisor, account assistant. Analýza kvalifikovaného terminológa však ukázala, že v danom prípade šlo o nepružnosť autora článku a pracovníkov v oblasti reklamy, nie o nepružnosť slovenčiny (pozri Horecký, 1996). Za nepreložiteľný sa pokladá pomerne široko používaný termín public relations. Aj tu sa terminologickým rozborom dokázalo, že nepreložiteľnosť je číra fáma a že sa prekladu vopred postavili zbytočné prekážky (pozri Masár, 1996).
Riešenie, ktoré vzišlo pri uvedených termínoch z ich terminologického rozboru, je dostačujúcim argumentom proti mechanickému preberaniu. Takéto preberanie najmä anglických termínov sa už dokonca udomácňuje aj v tvorbe terminologických slovníkov (pozri Masár, 1995, s. 267—268), čo slovenskej terminológii ani jej používateľom nijako neprospieva. Tu sa žiada osobitne zdôrazniť, že naša súčasná teória terminológie a jazykovej kultúry nemá k prevzatým termínom, najmä k internacionalizmom, zásadne odmietavé stanovisko, ako sa to často tvrdí. Prízvukuje však, že nie každý anglický termín patrí medzi internacionalizmy, že preberať sa má iba to, čo je nevyhnutné, a vystríha pred neopodstatnenosťou cudzích termínov v odbornom texte (A) a pred priamočiarou závislosťou slovenského prekladu od cudzojazyčnej predlohy (B).
strana 198
A. Na neopodstatnenosť anglických výrazov v odborných textoch uvedieme niekoľko príkladov s krátkym komentárom.
1. Až do dosiahnutia steady state je však nutné pacienta starostlivo sledovať. — 2. Vysadiť Celectol, ak sa objaví kožný raš alebo očné zmeny. — 3. Navyše, ako ukážeme neskôr, kinetika clearance týchto aktivít sa líši. — 4. Ako ukazuje obr. 16, clearance Anti‐Xa aktivity sa trochu líšili: enoxaparín mal menšie clearance, a tým aj dlhší polčas eliminácie Anti‐Xa aktivity. — 5. Metóda sa ukázala ako menej citlivá pri červených (red smear) a modrých syroch než pri skúšaní iných druhov syrov.
V prvom príklade sa anglický termín steady state používa neodôvodnene preto, lebo slovenská lekárska terminológia pozná termín stabilizovaný/ustálený stav. Ten sa používa napr. v chorobopisoch, kde s ním môžu prísť do styku aj pacienti z takých vrstiev spoločnosti, kde sa ovládanie angličtiny jednoducho nepredpokladá. V takýchto situáciách termín steady state znižuje zrozumiteľnosť textu, a teda aj efektívnosť komunikácie. Podobná situácia je aj v druhom príklade, kde ani fonetický prepis anglického termínu rush (= raš) nevychádza v ústrety bežnému prijímateľovi slovenského textu. Rush (raš) nie je totiž nič iné ako kožná vyrážka. Sotva jestvuje racionálny dôvod, pre ktorý by sa mal uprednostniť prevzatý termín raš pred domácim termínom kožná vyrážka.
V treťom a štvrtom príklade je zapracovaný v anglickej pravopisnej podobe termín clearance. Na rozdiel od termínu raš sa neprepisuje podľa výslovnosti, hoci by to bolo možné aj výhodné. Z formulácie clearance Anti‐Xa aktivity sa trochu líšili vychodí, že je potrebný aj plurál tohto termínu. Ten sa na anglickej pravopisnej podobe nemanifestuje, kým od foneticky prepísanej podoby klírens sa plurál utvorí celkom jednoducho. Z logického spektra pojmu clearance však možno urobiť záver, že v slovenskom odbornom texte nie je potrebné používať tento termín. Jeho logické spektrum (1. číslo, 2. spojitosť/súvislosť s plazmou, 3. objem krvnej plazmy v skúmanej látke, 4. množstvo látky vylúčenej za minútu) ponúka možnosť utvoriť významovo priezračný termín plazmové číslo. (Dodatočne sme zistili, že termín plazmové číslo sa v lekárskej literatúre naozaj používa.) Za neodôvodnené pokladáme zapracúvanie anglických termínov ako vysvetliviek či ekvivalentov významovo priezračných slovenských termínov. Nie je hneď jasné, či v 5. príklade ide o ekvivalent
strana 199
slovenského termínu, či o vysvetlivku. Anglický výraz má totiž význam "červená škvrna".
B. Priamočiara závislosť od cudzej predlohy sa ukazuje na tomto type príkladov:
Appareils de protection respiratoire à adduction d' air comprimé ou à air libre à ventilation assisté avec cagoule utilisés pour les opérations de projection d' abrasifs. — Hadicový dýchací prístroj s prívodom stlačeného vzduchu alebo s ventilátorom na prívod čistého vzduchu s kuklou pre práce vo výbušnom prostredí s pravdepodobnosťou oteru.
V slovenskom preklade je rušivým elementom falošná syntagma prívod čistého vzduchu s kuklou (ukazuje to na prekladanie od slova do slova) a použitie termínu ventilátor. Vo francúzskom texte je totiž termín ventilation, t. j. ventilácia/vetranie, nie ventilateur, t. j. ventilátor. Vhodnejší je napr. takýto preklad: hadicový dýchací prístroj s kuklou a s prívodom stlačeného vzduchu alebo s ventiláciou na prívod čistého vzduchu...
Na priamočiaru závislosť od cudzej predlohy ďalej poukazuje nevhodný slovosled (teplotný snímač s priemerom 1,5 mm, minerálne izolovaný namiesto minerálne izolovaný teplotný snímač s priemerom 1,5 mm), použitie nenáležitého výrazu, ktorý je spravidla doslovným prekladom (‐20°C podľa prípadu — správ. podľa okolností) a ďalšie javy. Spomedzi nich býva sporné napr. používanie inštrumentálu na vyjadrenie pôvodcu deja, pretože v jednotlivých prípadoch to vedie až k nezrozumiteľnosti textu: Prístroj musí obsahovať prostriedky na zistenie minimálneho výrobcom udaného prietoku vzduchu používateľom pred použitím. — Vhodnejšie: Prístroj musí obsahovať prostriedky na zistenie minimálneho prietoku vzduchu udaného výrobcom, ktorý zistí používateľ pred použitím prístroja.
Z h r n u t i e. Na príkladoch z preložených odborných textov sme sa pokúsili ukázať, ako zanedbávanie terminologickej kultúry znižuje efektívnosť komunikácie. Stáva sa to pri styku odborníkov jedného odboru s odborníkmi iných odborov, ale najmä v komunikácii na osi odborník — širšie spoločenstvo. Analýza jednotlivých príkladov má byť potvrdením platnosti tézy, že terminológia vždy súvisí s národným jazykom a slúži celému konkrétnemu národnému spoločenstvu, nie iba vybraným vrstvám. V takomto spoločenstve prevažná väčšina jeho členov ovláda iba materinský jazyk, čo pri výbere pomenúvacích prostriedkov vonkoncom nie je
strana 200
zanedbateľné. Práve preto sa pri preklade odborných textov, najmä textov adresovaných širšej verejnosti (sú to návody na používanie prístrojov, príbalové informácie pri liekoch, normy opisujúce isté laboratórne výkony atď.), treba nadužívaniu prevzatých termínov vyhýbať. Téza J. Horeckého o substitúcii termínov pri prekladaní nestratila platnosť a ani ju nestratí, kým budú jestvovať národné jazyky a národné terminológie. V zmysle tejto tézy prekladateľ si má napred vyhľadať termíny v terminologických slovníkoch alebo iných odborných prácach a tie dosadzovať (substituovať) do prekladu. Ak sa tam potrebný termín nenájde, prichádza do úvahy najnáročnejší krok — utvorenie termínu z domácich prostriedkov, najlepšie v spolupráci s odborníkom príslušného odboru. Ďalšia možnosť je kalkovanie. Priame prevzatie cudzieho termínu prichádza do úvahy až po vyčerpaní predchádzajúcich možností, a to s podmienkou, že sa cudzí termín presne definuje alebo aspoň približne charakterizuje.
Zmena postojov u časti nositeľov nášho národného jazyka k slovenskej terminológii nesmie byť signálom na ústup od organizovanej terminologickej práce, ktorá má u nás takmer polstoročnú tradíciu a v nejednom odbore dokázateľne dobré výsledky. Na ich pozadí sa potom postoje typu Neviem si predstaviť preklady niektorých anglických technických termínov... nevyhnutne javia ako podceňovanie práce predchádzajúcich generácií odborníkov a domácej tradície, žiaľ, aj ako nízka terminologická gramotnosť.
* Tento text je skrátená verzia prednášky na seminári s názvom Odborná terminológia a aplikácia zákona o štátnom jazyku. Seminár pripravila Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry v spolupráci s Ministerstvom školstva SR a Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV a konal sa v Dome slovenských spisovateľov v Budmericiach 30. — 31. 5. 1997.
LITERATÚRA
FURDÍK, J.: Oponentský posudok o kandidátskej dizertačnej práci PaedDr. Viery Nemčokovej Tvorenie termínov vo výpočtovej technike (1996). Archív JÚĽŠ SAV.
HORECKÝ, J.: O terminológii v reklame. Kultúra slova, 30, 1996, s. 30—32.
MASÁR, I.: Správa o terminologickom sympóziu v Záhrebe. Kultúra slova, 20, 1986, s. 86—88.
MASÁR, I.: Čo v srdci vrie, v ústach kypí. Kultúra slova, 30, 1996, s. 338—342.
MASÁR, I.: Public relations. Kultúra slova, 30, 1996, s. 221—223.
MASÁR, I.: Z prieskumu terminologických činností. Kultúra slova, 29, 1995, s. 267—275.
SENECA, L. A.: Výber z listů Luciliovi. Svoboda, Praha 1969. 282 s.
strana 201
ALEXANDRA JAROŠOVÁ
Na Slovensku jestvuje dobrá teoretická a praktická základňa tvorby terminologických slovníkov. Budovaniu terminologických sústav rozličných odborov sa v minulosti venovala primeraná pozornosť a po istej stagnácii sa jej začína znova venovať pozornosť. Svedčí o tom dlhoročná prax vytvárania terminologických komisií koordinovaných Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV (najmä v 50. a 60. rokoch) a dokumentujú to výsledky ich práce v podobe slovníkov a súpisov termínov, vydávanie časopisov Slovenské odborné názvoslovie (1953—1961), Československý terminologický časopis (1962—1966) a Kultúra slova (od roku 1967). Teoretickej práci v tejto oblasti sa sústavne venovali a venujú J. Horecký a I. Masár.
Z oblasti tvorby a vydávania prekladových terminologických slovníkov by sme ako príklad dobrej edičnej politiky mohli uviesť viac ako tridsať dvojjazyčných a viacjazyčných slovníkov, ktoré v priebehu 70. a 80. rokov publikovalo vydavateľstvo Alfa (tzv. oranžová séria). Slovníky vydávané v tejto sérii mali dobrú odbornú a jazykovú úroveň (viaceré vyšli v spolupráci s nemeckým vydavateľom). Alfa ako renomované vydavateľstvo odbornej literatúry bolo zárukou kvality svojich publikácií. Situácia na knižnom trhu a konkrétne na trhu slovníkov sa v posledných rokoch radikálne zmenila. Táto zmena súvisí s čoraz väčšou otvorenosťou našej ekonomiky, ktorej dôsledkom je aj internacionalizácia lexikografickej práce a demokratizácia vydavateľskej činnosti. V pozadí obidvoch procesov je okrem spoločenských zmien aj intenzívne využívanie výpočtovej techniky a informačných technológií.
Internacionalizácia lexikografickej práce sa prejavuje mnohostranne: vo fungovaní medzinárodného trhu s lexikografickým softvérom, v existencii viacjazyčných terminologických bánk údajov (databánk) prístupných pomocou siete Internet (napr. databanka EURODICAUTOM), v spolupráci inonárodných vydavateľstiev založenej na poskytnutí východiskovej strany slovníka v počítačovej podobe pri vydávaní dvojjazyčných slovníkov (napr. dvojjazyčné slovníky s logom Oxford‐Duden,
strana 202
Oxford‐Hachette a pod.), v existencii medzinárodných projektov v oblasti strojového prekladu a počítačovej lexikografie financovaných Európskou úniou.
Demokratizácia vydavateľskej činnosti súvisí s používaním počítačových redakčných systémov, ktoré zlacnili proces výroby publikácií a urobili vydavateľskú činnosť dostupnou pre väčší okruh ľudí. Aj na slovenskom trhu sa objavil rad dvojjazyčných odborných slovníkov vydaných súkromnými vydavateľmi — nelexikografmi. Obohatenie slovenskej lexikografie o nové slovníky a vyplnenie citeľnej medzery najmä v oblasti slovensko‐anglických a slovensko‐nemeckých slovníkov je vcelku pozitívny jav. Mnohé z týchto slovníkov však majú problematickú kvalitu a túto skutočnosť nie je možné obísť mlčaním. Dvojjazyčný terminologický slovník usúvzťažňuje dva jazykovo odlišné súbory pomenovaní používaných v určitej odbornej oblasti.
Spôsob, akým je tento materiál v slovníku predstavený ovplyvňujú tak technické faktory (počítačová podpora), ako aj, a to predovšetkým, materiálovo‐koncepčné faktory. Pod technickými faktormi (podmienkami) máme na mysli používanie primeraného editovacieho programu a jeho profesionálne zvládnutie. Hovoriac o materiálovo‐koncepčných predpokladoch vzniku kvalitného slovníka poukazujeme na to, že vedomosti členov autorského kolektívu musia zaručiť dostatočne vysokú odbornú a jazykovú úroveň diela. S odbornou rozhľadenosťou terminografa (autora terminologického slovníka) úzko súvisí aj kvalita materiálovej bázy (domáce a zahraničné slovníky, encyklopédie, normy, odborné texty), z ktorej slovník vychádza. Poznanie jazykovednej teórie a praxe sa prejavuje v dobrej všeobecnojazykovej úrovni spracúvaného materiálu a v použití premyslenej lexikografickej koncepcie (jasné vymedzenie zamerania a typu slovníka a návrh primeranej štruktúry hesla). V ďalšej časti na konkrétnych slovníkoch ukážeme pôsobenie spomínaných faktorov.
Ako môže použitý počítačový program ovplyvniť štruktúru slovníka, môžeme ilustrovať na príklade slovensko‐nemeckého a nemecko‐slovenského ekonomického slovníka (1994), ktorého autorom je I. Krenčej. V predhovore k svojmu slovníku autor píše: "Opakovanie prvej časti hesla, slovenské abecedné poradie ďalších písmen nemeckých výrazov a niektoré iné technické "osobitosti" boli podmienené obmedzenými možnosťami
strana 203
použitého textového editora (T602)". Desiatky výskytov toho istého slova na začiatku heslového spojenia sú charakteristické najmä pre slovensko‐nemeckú časť. Ak si uvedomíme, že nemecký termín (spravidla ide o zložené slovo) má v slovenčine často dvoj‐ až trojslovný náprotivok, potom je zrejmé, že opakovanie toho istého slova na začiatku slovenského hesla (heslového riadka), je dôsledkom použitia textového editora na mechanické obrátenie nemecko‐slovenskej časti:
Grundbuch — denník peňažný denník peňažný — Grundbuch
Journal — denník peňažný denník peňažný — Journal
Tagebuch — denník peňažný denník peňažný — Tagebuch
Výsledkom použitého automatického postupu je aj to, že predložkové spojenie je samostatným heslom zaradeným abecedne podľa predložky, iné heslo sa začína slovom v akuzatíve, prípadne zámenom a mnohé typy menných a slovesno‐menných spojení majú neprirodzený obrátený slovosled: kvôli dlhom — schuldenhalber; po jednotlivých krokoch — schrittweise; objednávku potvrdiť — Auftrag bestätigen; nedoplatky uhradiť — Ruckstände bezahlen; zadlženie prílišné — Überschuldung; technika plánovania sieťová — Netzplantechnik; ten, kto predražuje — Preistreiber.
Tu sa ponúka len jeden záver: nie je možné prispôsobovať jazykový materiál technickým možnostiam akéhokoľvek textového editora, ale naopak, pracovať s takým editorom, pri ktorého použití nemusíme deformovať jazyk a prijímať riešenia ad hoc. Vysoká cena slovníka a použitie lacného editora, ktorý neumožňuje kvalitný výstup, sú v tomto prípade v príkrom protiklade.
V rámci materiálovo‐koncepčných predpokladov tvorby slovníka sme okrem iného spomínali odbornú úroveň autora, resp. autorského kolektívu. Tu máme na mysli odbornosť vo vymedzenej vedeckej alebo technickej oblasti. Ak dvojjazyčný slovník koncipuje odborník s prekladateľskou skúsenosťou, jestvuje predpoklad, že slovník nebude obsahovať odborné pochybenia a neželateľné nepresnosti pri priraďovaní ekvivalentov. Nie je zriedkavosťou, že dvojjazyčný terminologický slovník koncipuje prekladateľ a zúročuje v ňom dlhoročné skúsenosti z prekladania a tlmočenia odborných textov. Príkladom takého slovníka je spomínaný ekonomický slovník I. Krenčeja. Tematicky sa s týmto slovníkom čiastočne kryje rozsahovo menší výkladovo‐prekladový slovník Bankovníctvo a financie (1991).
strana 204
Tento slovník vytvoril tím odborníkov na základe nemeckého výkladového slovníka vydaného spoločnosťou Schweizerische Bankgesellschaft. Slovník okrem nemeckého výkladu obsahuje aj francúzske, talianske a anglické ekvivalenty. Slovenský vydavateľ (firma PROMO International) preložil nemeckú definíciu do slovenčiny a súbor inojazyčných ekvivalentov doplnil o slovenský ekvivalent. Ak si v obidvoch slovníkoch (Krenčej, PROMO International) nájdeme rovnaké heslá a porovnáme ponúkané slovenské ekvivalenty, zistíme, že pojmovo sa väčšinou kryjú, ale spôsob pomenovania je celkom alebo čiastočne odlišný. Škála týchto odlišností je široká: od rozdielu na úrovni slovotvorných variantov až po významovo odlišný ekvivalent. Napr.:
abandieren A. (= Krenčej) abandovať
- (= PROMO) abandonovať
hodnoty (Krenčej uvádza ekvivalenty pod sebou bez bodkočiarky)
dividenda čiastková
adjustieren A. adjustovať; opraviť kurz meny; vyrovnať účet
- upraviť/adjustovať
burz. trhu)
Aktiensplit A. triedenie akcií
- rozdelenie akcií
Azda len odborník môže posúdiť, ktorý ekvivalent je viac‐menej presným prekladom východiskového nemeckého termínu (a zaručuje pochopenie na úrovni pojmu) a ktorý je zaužívaným slovenským ekonomickým termínom. Táto situácia môže svedčiť aj o relatívnej neustálenosti novej slovenskej terminoloógie z oblasti bankovníctva. Zo spôsobu spracovania hesla v Krenčejovom slovníku nie je jasné, ktoré z ponúkaných ekvivalen-
strana 205
tov predstavujú úplne zameniteľné synomymá a ktoré sú reprezentantom iného významu. Kontext, ktorý je v pozadí rozličného prekladania toho istého nemeckého termínu, nie je v slovníku naznačený. K dobru autora treba pripísať, že, vedomý si týchto nejednoznačností, určil slovník najmä používateľovi, "ktorý slušne ovláda nemecký jazyk". Nedostatkom slovníka z vydavateľstva PROMO International je málo premyslený systém odkazov (napr. v hesle Abwertung a Aktionsplit).
Aj z tejto ukážky vidno, že spolupráca odborníkov a jazykovedcov pri tvorbe dvojjazyčného terminologického slovníka je veľmi potrebná. Väčšina takýchto slovníkov aj bez naznačenej spolupráce spĺňa požiadavku základnej jazykovej správnosti, pretože jestvujúce terminologické sústavy sú výsledkom spoločnej práce odborníkov a jazykovedcov na tomto poli. Zostavovateľ dvojjazyčného slovníka môže vychádzať z jednojazyčných terminologických slovníkov, zo súpisov termínov uverejnených v odborných a jazykovedných časopisoch a takisto z názvoslovných noriem vydávaných Úradom pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR (predtým Úradom pre normalizáciu a meranie). Tu treba povedať niekoľko slov o probléme lexikálych zdrojov používaných pri koncipovaní slovníka. Kvalitný slovník by nemal vychádzať len zo sekundárnych prameňov, to znamená zo slovníkov, encyklopédií, súpisov a názvoslovných noriem, ale mal by brať do úvahy aj primárne pramene, ktorými sú odborné texty a ich preklady (Machová, 1995). Proces kodifikácie neprebieha súbežne s objavením sa termínu v textoch. Nový termín (či už v podobe prekladu alebo výpožičky) treba konzultovať s jazykovedcami a aj v prípade pochybností spôsobených napr. jestvovaním pravopisných variantov, pomenovacou neustálenosťou, dočasným nedostatkom dokladového materiálu je dobré termín uviesť hoci aj so štylistickou značkou profesionalizmu. Primárne pramene poskytujú bohatý zdroj príkladov, ktoré môžeme v slovníku použiť na ilustráciu použitia termínu v texte.
Doteraz sme sa krátko venovali trom faktorom ovplyvňujúcim úroveň lexikografického diela. Poukázali sme na dôležitosť primeraného programového vybavenia, vedomostí z odboru a kvality lexikálnych zdrojov.
Teraz sa pristavíme pri poslednom, veľmi dôležitom, ale neraz podceňovanom faktore, ktorým sú odborné vedomosti z jazykovedy. Dobré praktické ovládanie oboch porovnávaných jazykov by malo byť samozrejmos-
strana 206
ťou. O nej nebudeme hovoriť. Máme však na mysli isté teoretické vedomosti o jazykovom systéme a poznatky z teórie a praxe dvojjazyčnej lexikografie. Nedostatok vedomostí z morfológie môže byť zdrojom rozličných chýb. Napr. vo fráze s odvolaním na Váš list v Slovensko‐anglickom ekonomickom slovníku (1994) chýba zvratná častica sa. Sloveso odvolať (a aj príslušné slovesné podstatné meno odvolanie) má síce až štyri významy (zrušiť niečo; zriecť sa niečoho; vyvolať niekoho odniekiaľ; zbaviť niekoho funkcie), ale ani jeden z týchto významov nekorešponduje s významom anglického slovesa to refer. Ekvivalentom tohto významu je sloveso odvolať sa. Uvádzanie častice sa pri slovesnom podstatnom mene utvorenom od tohto slovesa je odôvodnené, lebo pomáha jednoznačne odlíšiť dva významy odlišných slov odvolanie a odvolanie sa. Spomínaná fráza sa potom nesprávne ocitla pod heslovým slovom odvolať (heslo odvolať sa v slovníku chýba, je tam len jeho nedokonavá podoba odvolávať sa) a pod heslovým slovom odvolanie. Takisto spojenie vysielací prijímač sa nesprávne ocitlo pod heslom vysielačka, hoci malo byť umiestnené pod heslom vysielací alebo pod heslom prijímač. Autor A. Caforio v snahe ponúknuť používateľovi čo najväčšie množstvo ekvivalentov uvádza celé súpisy anglických slov, pričom mnohé z týchto slov sú ekvivalentom len v jednom alebo dvoch spojeniach (napr. hot ako ekvivalent slovenského spojenia veľmi rýchly) alebo sú ekvivalentom úplne periférnym (napr. pri slove číslica je uvedený nediferencovaný súpis ekvivalentov figure, digit, number, cipher, numeral, numeric, pričom pre ekvivalent cipher je význam "akákoľvek arabská číslica" úplne okrajový, lebo základnými významami tohto slova sú "nula", "šifra" a "bezvýznamný človek"). Ak autor nevymedzuje použitie jednotlivých ekvivalentov, je potrebné uvádzať len tie najzákladnejšie. Tu treba povedať, že ak nemáme nijaký ekvivalent alebo dvadsať navzájom nerozlíšených ekvivalentov, sme na tom z hľadiska informačnej entropie skoro rovnako.
Otázkou teda ostáva kvalita spracovania slovníka z hľadiska lexikografickej koncepcie a lexikografickej techniky. Ak necháme bokom problém makroštruktúry slovníka (napr. výber slov zahrnutých do slovníka), tak ide o to, či heslo má takú podobu, aby slovník spĺňal ciele, ktoré sa zvyčajne na dvojjazyčný terminologický slovník kladú: preklad z cudzieho jazyka (tzv. pasívny typ slovníka) alebo preklad z materinského jazyka do cu-
strana 207
dzieho (tzv. aktívny typ slovníka). V prvom prípade je heslovým slovom cudzí termín a ekvivalent je slovenský a v druhom je heslovým slovom slovenský termín a ekvivalent je v cudzom jazyku. V pasívnom slovníku (inojazyčno‐slovenskom) je bežné, že sa za heslovým slovom, resp. slovným spojením uvádza skupina ekvivalentov. Stáva sa to vtedy, ak spracúvaný termín má všeobecnejší význam a používa sa vo väčšine technických odborov alebo v prípade jestvovania synonymných slovenských termínov. Môžeme si to ukázať na dvoch heslách z rusko‐slovenskej časti Technického slovníka rusko‐slovenského a slovensko‐ruského (1984):
spad spád, pokles, zníženie, opadnutie
vpityvanie pohlcovanie, vstrebávanie, absorbovanie
V iných prípadoch je dobré vymedziť používanie jednotlivých ekvivalentov uvedením značky odboru alebo uvedením tzv. sémantizácie, pod ktorou sa rozumie vysvetľujúca poznámka v zátvorke. Uveďme si príklad z toho istého slovníka:
kolonna 1. stĺp, stojan (obrábacieho stroja) 2. stav. stĺp, pilier 3. chem. kolóna, veža 4. kolóna (automobilov)
spinka 1. operadlo (stoličky) 2. chrbát (lopatky) 3. text. polchrbát, zadný diel
V pasívnom type slovníka je do istej miery ospravedlniteľné uvádzanie súboru ekvivalentov bez zreteľnej diferenciácie:
soprotivlenie 1. odpor, rezistencia 2. pevnosť, odolnosť 3. odporník, rezistor
Vychádza sa zo situácie pasívneho typu prekladu, keď máme cudzí termín v kontexte a podľa tohto kontextu môžeme vybrať správny slovenský náprotivok zo súboru ponúkaného slovníkom (hoci aj v pasívnom slovníku by zreteľné rozlíšenie bolo na prospech presnosti prekladu). Dosadenie správneho termínu je potom výsledkom poznania terminológie cieľového (v našom prípade materinského) jazyka. Toto poznanie vyrovnáva nedostatok rozlišovacej informácie v slovníku.
Aktívny slovník má slúžiť ako pomôcka v situácii, keď ideme od známeho (slovenské termíny) k relatívne neznámemu (ich ekvivalenty v cudzom jazyku). Typ hesla, v ktorom je pri východiskovom termíne (v materinskom jazyku) uvedený súbor nerozlíšených ekvivalentov (v cudzom jazyku) je pre aktívny typ slovníka (v našom prípade slovensko‐inojazyč-
strana 208
ný) úplne neprijateľný. Napr. v spomínanom Slovensko‐anglickom ekonomickom slovníku je pri hesle podporovať uvedených 23 anglických ekvivalentov, pričom len prvé dva (to support, to promote) sú ilustrované pomocou spojení uvedených v rámci hesla. Kontext 21 zvyšných ekvivalentov nie je jasný. Podobne sú spracované heslá vyložiť (23 ekvivalentov, z toho 2 so sémantizáciou), postúpiť (23 ekvivalentov), vybavenie (30 ekvivalentov). Trocha iný prípad je heslo plniť, ktoré má 14 ekvivalentov. Štyri slovné spojenia uvedené v rámci hesla neilustrujú použitie ani jedného z uvedených ekvivalentov, ale v preklade spojenia uvádzajú ďalšie možné ekvivalenty. Nedostatočný spôsob rozlíšenia ekvivalentov predstavuje aj heslo základný, pri ktorom je uvedených 32 anglických ekvivalentov, z ktorých 7 má značku odboru informatika. Takže dostávame dve skupiny ekvivalentov (25 + 7), ale vnútri týchto dvoch skupín nemáme k dispozícii nijaké rozlíšenie. Podobne nedostatočne sú spracované heslá v Slovensko‐anglickom technickom slovníku od toho istého autora (1995). Tu sa síce v rámci hesla používa viacero skratiek technických odborov, ale v prípade, že niekoľko ekvivalentov má tú istú skratku odboru (a v prevažnej väčšine je to tak), výber toho správneho ekvivalentu sa opäť stáva problematický. Pri hesle cena sa uvádza 10 ekvivalentov, z toho 6 ekonomických, a 18 slovných spojení ilustruje použitie ekvivalentu price (3 spojenia uvádzajú ako synonymný prostriedok aj ekvivalent value). Len zriedkavo sa v tomto slovníku vyskytujú heslá, v ktorých je použitie ponúkaných ekvivalentov náležite rozlíšené. Takými heslami sú napr. budiť, bublina, čerenie, lúhovanie, preťahovať, uberať, vydať a niektoré iné.
Aj v smere práce od materinského jazyka k cudziemu poznáme tematický a východiskový jazykový kontex daného termínu. Ale v tomto prípade nám poznanie kontextu nepomôže, lebo bez dôkladného ovládania angličtiny nemáme šancu vybrať si ten správny ekvivalent, ktorý sa do daného kontextu najviac hodí. Ekvivalent v aktívnom type slovníka nemôže byť priradený k holému slovu, ale k slovu v kontexte. Slovníky A. Caforia napriek použitiu výkonného editora trpia nedostatkom jednoznačnosti. Heslo často pripomína skôr synonymický a vecný slovník angličtiny ako prekladový slovensko‐anglický slovník. Najčastejším kontextom v týchto slovníkoch je skratka odboru. V prípade, že slovník ponúka niekoľko ekvivalentov z toho istého odboru,
strana 209
bolo by potrebné pracovať s vysvetľujúcimi poznámkami (sémantizáciou), podobne ako sme to videli v Technickom slovníku rusko‐slovenskom a slovensko‐ruskom. Dobrou pomôckou pri výbere ekvivalentu sú spojenia s heslovým slovom uvádzané za reťazcom ekvivalentov. Spojenia uvádzané v slovníkoch A. Caforia však ilustrujú použitie len malej časti z ponúkaného súboru ekvivalentov. Nezriedka pridávajú nové ekvivalenty.
Všetky spomínané problémy a nedostatky sa dajú riešiť v rámci premyslenej lexikografickej koncepcie. Pod koncepciou rozumieme usporiadanie informácie v rámci hesla. Každý z prvkov hesla, t. j. heslové slovo, prípadne heslové spojenie, vysvetľujúce poznámky, značky odboru, ekvivalent, príklady použitia slova, nesie časť informácie. Jej usporiadanie musí rešpektovať typ a zameranie slovníka (aktívny/pasívny, výkladovo‐prekladový/prekladový, pre odborníkov so základným/dob‐rým ovládaním jazyka a iné parametre). Heslo musí mať vnútornú štruktúru dosť členitú, ale nesmie strácať prehľadnosť. Túto prehľadnosť a používateľskú ústretovosť zabezpečuje popri lexikografickej koncepcii lexikografická technika. Pod lexikografickou technikou rozumieme spôsob formálneho stvárnenia hesla, to znamená skracovanie heslového slova, používanie rozličných typov písma a typografických značiek, spôsob používania interpunkčných znamienok, medzier, číslic, odsadzovanie riadkov a pod. Žiaľ, uvádzané slovníky nespĺňajú základné kritériá ani z hľadiska lexikografickej techniky. Príkladov na nedostatočnú redakčnú prácu máme vypísaných niekoľko strán. Nebudeme čitateľa unavovať vymenúvaním konkrétnych hesiel, ale spomenieme len najčastejšie sa vyskytujúce nedostatky: nesprávne uvedenie genitívnej koncovky pri skracovaní heslových slov končiacich sa na dvojhlásku (napr. rozhodnutie), ponechanie slovenského spojenia bez anglického prekladu alebo s neúplným prekladom, uvedenie neúplného ekvivalentu, nedôsledné uvádzanie skratky pri amerických variantoch, nedôsledné uvádzanie značky nahrádzajúcej heslové slovo v ilustračných spojeniach, používanie skratiek odborov, ktoré nie sú uvedené v zozname, uvádzanie bohemizmov v sémantizačných poznámkach ako pozostatok automatickej kompilácie z českých slovníkov a celý rad ďalších redakčných nedôsledností, nehovoriac o desiatkach preklepov.
strana 210
Slovensko‐anglický technický slovník a Slovensko‐anglický ekonomický slovník A. Caforia sú príkladom použitia silných počítačových nástrojov v podmienkach absencie lexikografickej koncepcie a slovníkovej techniky.
Literatúra
Bankovníctvo a financie. Päťjazyčný výkladový slovník nemecko‐francúzsko‐taliansko‐anglicko‐slovenský. Bratislava, PROMO International 1991. 138 s.
CAFORIO, A.: Slovensko‐anglický ekonomický slovník. Bratislava, Tronet 1994. 282 s.
CAFORIO, A.: Slovensko‐anglický technický slovník. Bratislava, Tronet 1995. 320 s.
KRENČEJ, I.: Slovensko‐nemecký a nemecko‐slovenský ekonomický slovník pre bankára, šéfa firmy, účtovníčku i sekretárku. Bratislava, Centrum cudzích jazykov 1994. 265 s.
MACHOVÁ, S.: Terminografie. In: Manuál lexikografie. Red. F. Čermák — R. Blatná. Nakladatelství a vydavatelství H&H, 1995, s. 137—154.
Technický slovník rusko‐slovenský a slovensko‐ruský. Bratislava, Alfa 1984. 1135 s.
FRANTIŠEK SRNKA
Rozvoj poľnohospodárskej techniky, v posledných desaťročiach i ďalšie iné okolnosti spôsobili vznik i preberanie veľkého množstva termínov a odborných názvov. Zavádzanie nových odborných výrazov nebolo a nie je vždy v súlade so zásadami tvorby pomenovaní. Nesprávne utvorené alebo nevhodne prevzaté termíny sa častým používaním dostávajú do vedomia používateľov jazyka, ktorí ich potom používajú nielen v hovorenej reči, ale aj v písomnej forme v rozličných informačných materiáloch firiem.
strana 211
K tomuto poznatku sme dospeli nepretržitým stykom s uvedenými písomnými materiálmi, ktoré slúžia predovšetkým ako informačný a študijný zdroj technických poznatkov. Mnohé z materiálov sa nekvalifikovane preložili z iných jazykov, čo zanecháva v slovenských verziách štylistické i terminologické nepresnosti. Čítanie podobných materiálov vyvoláva u ľudí s troškou národnej hrdosti a úcty k jazyku prinajmenšom údiv. V každom prípade zverejnenie jazykovo nedokonalého materiálu svedčí o nízkom stupni vzdelanosti v materinskom jazyku a o nevhodnej prezentácii podnikového manažmentu. Iste netreba pripomínať, že obsahovo i formálne vyhovujúci informačný materiál má kladný vplyv na dôveru v serióznosť podniku, ktorý chce dosiahnuť čo najlepší oboznamovací účinok.
Ešte trápnejšie dôsledky majú materiály preložené do slovenského jazyka v zahraničí a dokonca tam aj vytlačené. Ak sú jazykovo správne, je to v poriadku. Často im však chýba jazykový cit a zmysel pre adekvátnosť odborného názvoslovia. Podobné materiály by sa nemali vo verejnosti rozširovať a zodpovední pracovníci by ich mali odmietať.
S cieľom prispieť k zlepšeniu odborného vyjadrovania v oblasti poľnohospodárstva, chceli by sme v časopise Kultúra slova postupne uverejňovať názory najmä na tie odborné pomenovania strojov a ich súčastí, ktoré sú z odborného hľadiska nesprávne, nevhodné alebo sporné, priraďovať k nim jazykovo správne ekvivalenty a ich použitie aj zdôvodniť. Boli by sme radi, ak by naše pohľady na vybrané názvy z oblasti poľnohospodárskej techniky znamenali kvalitatívny prínos pre slovenské odborné názvoslovie.
V tomto príspevku chceme objasniť postoj k často používaným synonymným prídavným menám samochodný, samojazdný, samohybný a k niektorým odborným pomenovaniam z oblasti prípravy pôdy.
Z používania jednoznačne vylučujeme prídavné meno samojazdný, ktoré je prevzaté z češtiny a nemá v slovenskom jazyku opodstatnenie. Prídavné mená samochodný a samohybný špecifikujú pomenovanie veci pohybujúcej sa vlastnou silou a majú rovnaký význam. V slovníku slovenského jazyka 4 (1964) je však za slovom samochod kvalifikátor zried., čo znamená, že z hľadiska používania je menej frekventované a azda menej vhodné, prídavné meno samochodný nemá nijaký kvalifikátor. V novšom Krátkom slovníku slovenského jazyka sa slová samochodný, samochod už neuvádzajú. Slová samohybný, samohyb lepšie vyjadrujú schopnosť pohy-
strana 212
bu stroja vlastnou silou (čo je blízke aj pojmu hybnosť). Domnievame sa, že v z pojmového i jazykového hľadiska je správne na označenie stroja pohybujúceho sa vlastnou silou používať slovo samohyb, resp. slovné spojenie samohybný stroj, samohybný kombajn, samohybná rezačka a pod.
Odborné názvoslovie podliehajúce ustavičnému vývoju odráža nielen vonkajšie vplyvy, ale aj vývojový pohyb vnútri jazykového systému.
Už v roku 1957 v Slovenskom národopise J. Podolák uverejnil článok pod názvom Nomenklatúra pluhu na území slovenského etnika o názvosloví pluhu, jeho súčiastok, ako aj príslušenstva. Na základe prieskumu slovenských oblastí na území Slovenska i v Maďarsku zachytil všetky etnografické, nárečové i geograficky odlišné oblasti a po porade s jazykovedcami navrhol odborné pomenovania pluhu a jeho súčastí. Hoci ide o odborné výrazy týkajúce sa poťahového pluhu, predsa základné časti sú zhodné s traktorovými pluhmi. Porovnaním konštrukcie poťahového pluhu s dnešným traktorovým pluhom zisťujeme odlišnosti najmä v pomenovaní odhrnovačky, ktorú J. Podolák nazval odvalnica.
Porovnaním slov odhrnovačka a odvalnica vidíme, že sú utvorené zo slovenského základu odhrnovať, resp. odvaľovať. Všimnime si bližšie významy obidvoch slovies. Sloveso odhrnovať, presnejšie slovesné podstatné meno odhrnovanie znamená "odtláčanie, odhŕňanie, napr. pôdy, zeminy pri orbe do boku, teda jej bočné premiestňovanie". Sloveso odvaľovať sa, odvaľovať, resp. slovesné podstatné meno odvaľovanie znamená "premiestňovanie napr. odgúľaním, prevalením, ale aj odrazením, odbitím (napr. skaly, kusa steny a pod.)". Ak si premietneme významy týchto slov do procesu orby, ľahko spozorujeme, že obidva výrazy ho napĺňajú obsahom len sčasti. Ani jeden z nich nevystihuje dokonale pohyb pôdy pri orbe. Keďže však pôda sa odhŕňa do boku aj sa trhá a odvaľuje po pracovnej ploche radlice, domnievame sa, že výraz odvalnica je vhodnejší a je nielen obohatením, ale aj spresnením odbornej terminológie. Zaslúži si zaradiť ho aspoň ako synonymum k termínu odhrnovačka. Prihovárame sa za to, aby sme termín odvalnica vo význame "odhrnovačka" neobchádzali, smelo ho používali ako synonymum, lebo je jazykovo správny a terminologicky presnejší.
V posledných rokoch sa konštruktéri zamerali na zjednodušenie technológie orby do skladu a do rozoru, vykonávanej klasickými pluhmi s asy-
strana 213
metrickými radlicami jednostranným prevracaním pôdy. Ide o otočné dvojstranné pluhy, ktoré menia základné postavenie dvoch radov oracích telies otočením rámu okolo vodorovnej osi o 180°. Otočné pluhy umožňujú člnkový spôsob pohybu súpravy po pozemku. Plochu spracúvajú od začiatku až do skončenia jednostranným obracaním odvalov.
Nedávno sa objavili pluhy s konštrukčným riešením iného spôsobu zmeny základnej polohy oracích telies s následným rovnakým pohybom po poli ako pri otočných pluhoch. V súvislosti s týmito typmi pluhov sa vyskytli pomenovania na ich označenie v podobe výkyvný pluh alebo aj vychyľovací pluh. Bude zaujímať nielen odborníkov, ako správne uvedené typy pluhov pomenovať, aby ich názov bol v súlade s odborným názvoslovím. Rozoberme si bližšie obidve pomenovania.
Pri spomínaných pluhoch ide o zmenu polohy rámu so symetrickými radlicami okolo zvislej osi. Oracie telesá menia spolu s rámom svoju polohu vo vodorovnej rovine. Slovo výkyv, odvodené od slovesa vykývať, resp. vykyvovať znamená určité vychýlenie zo základnej polohy, napr. výkyv kyvadla, barometra a pod. Z neho sa odvodzuje prídavné meno výkyvný, napr. výkyvné dvere, ktoré sa otvárajú na obidve strany. Z prídavného mena výkyvný je zrejmé, že ide o zmenu polohy v ohraničenom rozsahu, čo by mohlo odpovedať zmene polohy rámu pluhu z jednej krajnej medze do druhej.
Pomenovanie vychyľovací pluh sa odvodzuje od nedokonavého slovesa vychyľovať, prípadne vychyľovať sa, teda meniť pôvodnú polohu vychýlením alebo vyklonením, napr. vykloniť sa z rovnováhy. Výchylka znamená skôr neohraničenú náhodnú zmenu pôvodnej polohy s tendenciou vrátiť sa do nej naspäť. Na vyjadrenie tejto zmeny môžeme napokon použiť výrazy odklon, výklon a pod., ktoré sú však na označenie opisovaného pluhu nenáležité.
Z tejto úvahy môžeme vyvodiť záver, že na pomenovanie pluhu so symetrickými radlicami na spoločnom ráme, ktorých pohyb prebieha okolo zvislej osi vo vodorovnej rovine, je vhodný aj správny výraz výkyvný pluh. Máme teda výkyvné a otočné pluhy.
V odborných písomných materiáloch sa často vyskytuje pomenovanie pechovací valec, ktoré je v slovenskom jazyku nevhodné, nesprávne a neprijateľné. Spisovná slovenčina totiž nepozná sloveso pechovať, od ktorého by sa utvorilo prídavné meno pechovací. Pozná iba hovorové slovo
strana 214
pech vo význame "smola, neúspech, nešťastie". Od slova pech nemožno utvoriť výraz pechovací. Slovo pechovací sa mechanicky preberá z češtiny a znamená "stláčací, zhutňujúci". Stlačiť znamená tlakom zapôsobiť na niečo a tým obyčajne zmenšiť objem. Uvedeným valcom chceme docieliť stlačenie, zhutnenie pôdy v určitej hĺbke tak, aby jej povrch zostal kyprý. Na pomenovanie zariadenia, ktoré pôdu stláča a zhutňuje, môžeme použiť domáci výraz stláčací valec, skrátene stláčadlo.
V súvislosti s týmto problémom sa vyskytuje pokus o pomenovanie spomínaného valca v podobe utlačovadlo. Toto pomenovanie utvorené zo slovesa utláčať, ktoré má význam ako sloveso stláčať, ale aj význam "utĺkať, ubíjať" a okrem toho aj význam "uskutočňovať útlak (napr. ľudu a pod.)".
Pomenovanie utlačovadlo nie je vzhľadom na význam odvodzovacieho základu výstižným pomenovaním.
Na pomenovanie valca slúžiaceho na stláčanie pôdy podpovrchovej vrstve je vhodný výraz stláčadlo (prípadne stláčací valec), nie pechovací valec.
Ľudia sme smrteľní, spravme si písmo. *
* Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s. Aj ďalšie citáty uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. Pripomíname si tak sté výročie prvého vydania tejto zbierky prísloví a porekadiel.
strana 215
JÁN HORECKÝ
Podstatná časť slovnej zásoby stupavského nárečia sa zhoduje so slovnou zásobou spisovnej slovenčiny. Pravda, prejavujú sa v nej vo väčšej miere aj vplyvy cudzích jazykov, predovšetkým nemčiny (susedstvo Rakúska, bohaté styky s Rakúšanmi). Na ilustráciu opíšeme niektoré okruhy zo života obyvateľov Stupavy, pričom sa opierame predovšetkým o vlastnú pamäť.
Dom mal spravidla podobu obdĺžnika ťahajúceho sa hlboko do dvora, do ulice mal obyčajne len dve okná. Do domu sa vchádzalo z dvora, a to cez vípustek (dva múriky stĺpovitého tvaru zakončené klenbou). Prvou, vstupnou miestnosťou bola síň. V nej mohla byť umiestnená menšia skriňa — kosňička, predchodca dnešného kredenca. Boli v nej uložené kuchynské riady a menšie zásoby potravín. Zo síňe sa mohlo pokračovať priamo do zadnej časti, ktorá bola otvorená do komína. Pod komínom bolo ohňišče, na ňom sa varievalo napr. pre ošípané. V komíne boli vmurované priečky, na ktoré sa zavesilo mäso pri údení. Takto bola zadná časť síňe zároveň udiarňou. Mohla tu byť lavička s nádobami na vodu (kíbl, konva, puténka — drevená "kanva" s jedným uchom na boku), prípadne na menšie zásoby paliva. V dome pod ohňiščom sedávali sliepky.
Zo síňe sa vchádzalo do izby, prípadne do dvoch izieb. V jednej z nich sa vlastne trávil celý život. Bol v nej murovaný šporhét s pristavaným zápeckom. V zápecku bola trúba, na zápecok sa odkladali niektoré riady a menšie denné potreby. Do šporáka sa prikladalo predníma dvérkama. Na
strana 216
oceľovej platni boli dva otvory kryté ringlama (kruhmi). Ich postupným pridávaním či odberaním sa menil otvor na priamy styk plameňa s dnom postavenej nádoby. Na zapaľovanie sa používali drefka alebo sirki.
Ďalšou ústrednou časťou izby bol stú, v ktorom bola aj praktická zásuvka — ládlík na uloženie príborov a nožov. Jedáce príbory boli užička, vidlička, núž, žufánek a vajerka (vareška). Pri stole sa sedelo na u̯avici a na niekoľkých legátoch (stoličkách). Mimo stola sa dalo sedieť aj na nízkom šomli, šomlíku alebo na vyššom štokrlíku. V izbe boli postele, vyložené slamou, niekedy aj strožokmi (veľké vrecia naplnené slamou), prikryté pu̯achtú. Potom bola duchna a poštár, poštárek. Nad posteľou v pozdĺžnom smere mohlo byť bidu̯o — dlhšia drevená žrď, na ktorú sa mohli prevesiť plachty, periny, prípadne aj kusy odevu. Na stene bol vješák, na ktorý sa vešali používané kusy odevu, najmä vrchného. Okno sa zastieralo zavesením kusa nejakej látky, znútra bolo okno ozdobené firhonkem. Namiesto dlážky bola utlačená zem, spravidla z hliny alebo ílu premiešaného plevami. Bola uhladená, dala sa obnovovať mazom. Na múroch boli uložené trámi — hrady, podopierané uprostred hrubším trámom — roštom. Za rošt sa mohli ukladať drobnejšie predmety — napr. zabíjačkové nože, ktoré sa nepoužívali sústavne. Na scenách boli zavesené obrazy a kríž. Za touto izbou, v ktorej sa vlastne odohrával celodenný život rodiny, mohla byť komora.
Zo síňe sa vchádzalo aj do druhej, zadnej izby, v ktorej sa zväčša len spávalo. Aj tu bol ústredným kusom ajrichtunku (nábytku) stôl s lavicami a legátmi. Okrem toho tu boli skrine na uloženie odevov. Bola tu visoká kosňa na zavesenie odevov v jednej polovici, v druhej boli priehradky na uloženie zložených, zvinutých odevných súčiastok, napr. košelí. Na odloženie väčších a menej používaných kusov odevu slúžila ležatá truhu̯a s vjekem, ktoré sa otváralo nahor. Parádnejšia bola šuglótová kosňa, šuglótka či šublótka. Bola ležatá, šuglóti (zásuvky) sa vyťahovali dopredu a do nich sa ukladala napr. bielizeň. Bola vcelku nižšia, takže jej povrch slúžil ako odkladacia plocha. Mohli na nej byť napr. sošky svätých, poháriky, prípadne knižky. Ak v tejto izbe nebol vstavaný šporhét alebo kachličkové kamna, kúrilo sa tu prenosnou železnou pieckou — volala sa kanón, kanónek — , z ktorého sa dym odvádzal trúbama do spomenutého otvoreného komína.
strana 217
V obdĺžnikovom pôdoryse domu mohla byť ďalšia komora, obyčajne už s vchodom zo dvora. Tu bol napr. pracovný stôl — ponk, hoblponk — na vykonávanie "údržbárskych" prác, na ukladanie objemnejších predmetov, napr. chomútov. Bola tu aj väčšia debna na uloženie obilia — škrich, prípadne aj ku̯át, nátoň na rúbanie dreva. Ďalej bola maštal so stojiskami pre domáce zvieratá, ktoré boli priviazané k hrantu. Do hranta sa kládlo sypké krmivo, nad hrantom boli rebríčki, do ktorých sa kládlo seno. Niektoré stojiská pre jednotlivé zvieratá vydeľovala špeciálna žrď — štrajpan (aby sa napr. kone nedokopali). V jednom kúte maštale bol seňík na uloženie každodennej spotreby sena, v druhom kúte mohla byť posteľ, často zavesená, aby sa pod ňu mohla uložiť napr. slama alebo mladé teliatko. Na posteli spával sluha alebo pachou̯ek. Na konci stavjeňá bola šopa. V nej bola napr. sečkovňica alebo rezačka na repu, veľká debna na sečku. Mohli tu byť aj menšie množstvá slamy na rezanie sečky. Inak sa slama alebo seno ukladali v kopci, v kozle na konci dvora. Podstatná časť sena bola uložená na povale, na pôjde — to bola húra. Chodilo sa na ňu po rebríku cez gánek. Na drevenej konštrukcii krovu bola krytina — otépki (otepi slamy), neskôr šifr (naštiepané bridlicové plátky) a napokon aj škridlice. Na odvádzanie vody slúžili ríni. Na dvore bol spravidla aj krmňík pre svine. Na výbeh ošípaných slúžil saufunk (výbeh), ktorý nebol krytý. Pod strechou krmníka mohli byť sliepky — to bol koplín (kurín). Na dvore bolo ešte uložené drevo do tvaru šáre (hranice). Metrové polená sa rezali piu̯kú, uložené boli na šraglách (podstavci so skríženými nohami). Narezané kúsky sa káu̯ali obuškem alebo pantokem.
Na prípravu jedla slúžila misa, hrnec, hrneček, kastról, kastrólek. Kšír (kuchynský riad) sa umýval kúskom handry — mokricú. Jedlo sa kládlo na talérek: poléfka, maso a omáčka na hubokí. Poléfka bola masová, slepačí, fizolová, krumplová, mléková, zapražená, zelová, krupičná. Do polievky sa pridával grincajch (zelenina): mrkva, petržal a búrí (pór). Veľmi často sa jedávali krumple, a to varené alebo tinstované (dusené), niekedy rajs (ryža), z múčnych jedál rezance (makové, sirové, prézlové), cvekle (kapust-
strana 218
né fliačky). Ryby boli veľmi zriedkavé. Ani na Štedrý večer sa nechystal vyprážaný kapor, ale piekli sa makové pupáky. Mäso sa jedlo obyčajne varené v polievke, do ktorej sa dávali nočki alebo knofle (knedle). Dosť často sa kupoval a varil pamflek (Bauchfleck — bôčik). Niekedy sa kúpila buršla (saláma). Chlieb bol domáci (zamiesený v koryte a pečený u pekára), alebo sa v obchode kúpil kúpení chléb alebo žemla či štricla. Do cesta na vykysnutie sa dával cajch (kvasnice). Závin sa volal taška. Popri rezancoch sa pripravovali šulance a koblihi. Veľmi rýchlo sa dal uvariť šterc (upražená a zapražená múka) alebo šmorn (z krupicovej múky a vajíčok). Po zabíjačke sa ušlo viac mäsa, pripravovali sa itrňički a jelítka, oškvarki. Do žalúdka sa naplnilo mäso a vznikol presburšt (tlačenka).
Z mliečnych výrobkov sa pilo čerstvé mléko alebo sedu̯é mléko. Ak bolo mlieka viac, mútila sa z neho smotana na putr (maslo). Z vajec sa pripravovala škvaredzina.
Slovom rodzina sa označovala jednak užšia spoločnosť žijúca v jednej domácnosti, jednak aj všetci príbuzní (oňi sú naša rodzina). Hlavou rodiny a domácnosti bol otec, tata, tato, tacínek. Jeho žena bola mama alebo maminka. Dzeci boli siné a céri, do ďalšieho pokolenia patrili vňuci: vňuk a vňučka, prípadne aj pravňuk a pravňučka. Nejestvovalo slovo súrodenci, boli iba bratri a sestri. Deti brata alebo sestry boli sinovci, pre dievča nebol známy názov neter — bola iba bratrová, sestriná céra. Dcérin manžel bol zať, synova manželka bola nevjesta. Súrodenci manžela alebo manželky boli švagrofci (švagr a švagrová či švagriná), rodičia zaťa alebo nevesty boli tešč a teščová. Otec manžela alebo manželky bol svokr, jeho žena bola svokra. Rodičia mladých si boli svatofci (svat a svatka). Otcov brat bol strýc, stríček (používalo sa aj na oslovenie akéhokoľvek, aj nepríbuzného staršieho muža). Jeho sestra bola tetka, tecina alebo tecinka (aj na oslovenie staršej ženy vôbec). Rodičia otca alebo matky boli starí otec, stareček alebo starínek, ako aj stará mama, starenka. Pri krste fungovali krsní otec alebo skrátené krsní, resp. krsná mama, alebo krsná. Ich chránencami boli krsné dzeci, krsní sin a krsná céra. Mladí členovia rodiny boli dzeci, teda
strana 219
siné a céri, všeobecnejšie dzeci, dzífčence a chu̯apci. Do rodiny akoby patril aj sluha, pasák (dobytka alebo hydiny), starší pachou̯ek. Profesionálni pastieri (obecní) boli kravjár, junčár a kozár.
Krstné, osobné mená mali popri úradnej podobe aj tzv. hypokoristiká. Ján bol Janek, Jaňíček, Jozef bol Jožka, Jóži, Jóžinek, František bol Francek, Franci, Štefan bol Štefo, Štefi, Štefinek, Pišta, Anton bol Tonda, Tono, Tonuš, Albert bol Albuš. V ženskej podobe to boli Johana, Jozefka, Jóžina, Jóžinka, Jožula, Francka, Francina, Štefka, Štefina, Štefinka, Tonka, Tonča, Toňula, Genovéva bola Fefka, Mária bola Marina, Mariša, Maria, Mariška, Klára bola Grála, Katarína bola Katrína, Kačka alebo Kača.
Pre menšie deti bola základným odevom košela, košelka a sukénka (nosili ju chlapci), potom nohavice a gaťki. Starší muži nosili v lete konopnú košelu a konopné gaťe. Do čižiem sa nosili rajtki. Kabát bol kabát, kabátek, nochtl, v zime sa nosil zimák, čaškí kabát alebo kožuch (su̯ovenskí). Ženy nosili sukne a plúzňe, na hlave ručňík, v zime sa odievali do vlňáka, vlňáčka. Deti si obúvali strevíce, parádnejšie dievčatá nosili holpšuchi (poltopánky), ceu̯é strevíce; čižmy boli dvojaké: su̯ovenské — hrubšie vypracované a ňemecké — jemnejšie vypracované. Muži nosili širák alebo baraňicu, prípadne čepicu. Starší chu̯api nosili kedysi dlhé vlasy, niekedy až po plecia, nechávali si rásť fúsa, zriedkavejšie aj bradu. Ženy si vlasy zapletali do mrdosú (vrkočov). K ženskému odevu patrila aj záscera alebo fjertoch. Pre deti boli veľmi praktickým odevom na zimu štrikovance (v podobe kombinézy).
Základným úkonom bola príprava pôdy. V zime sa na saniach vyvážal na pole hnuj, ktorý sa rozhádzal a potom púhem zaoral. Sialo sa do pripravenej pôdy, prípadne sa celé pole poválcovau̯o. Krumple (zemiaky) sa sadili za púhem: do vyoranej brázdy sa kládli v primeranej vzdialenosti a potom sa nasledujúcou brázdou zakryli zemou. Po vyrastení sa krumple
strana 220
(zemiaky), prípadne cviku̯a a turešina (kukurica) okopávali, okolo väčších rastlín sa nahŕňala pôda — kopčiu̯o sa. Namiesto kopčenia sa väčšie rozlohy oborávali. Menšie rastlinky sa rachlovali. Pôda okolo nich sa prekyprila pomocou špeciálneho stroja, ktorá sa volal rachandl (ruchadlo). Väčšie trsy rastlín (napr. repa, kukurica) sa pretŕhali.
Keď dozrelo obilie (žito, réž, jačmeň a oves), vyšli na pole ženci. Na kosách mali osobitné hrablice, aby sa pokosené steblá pekne ku̯ádli na rátki. Za každým žencom išla odbíračka, ktorá zbierala steblá na hrsci a kládla ich na pripravené provrísu̯o. Pomocou jednoduchého drievka, ktoré sa volalo knutl, sa snopy pevne zviazali a znášali sa do krížov — to boli mandlíki po 15 snopov. Každý snop mal ku̯ásí a rítoví. Stavali sa alebo ku̯ásím hore alebo do kríža, ku̯ásím dovnútra mandlíka. Potom sa v príhodnej chvíli obilie zviezlo do stohú — na dvore alebo na voľnom priestranstve, na pažici (pažiti). Kedysi sa mlátilo cepami na hou̯ohumnici v stodole, a to až keď sa zavreu̯a zima, keď sa už skončili jesenné práce. Neskôr sa cepami mlátilo len niekoľko snopov, aby sa získala rovná slama napr. na nastieľanie do postelí, ostatné sa mašinovau̯o (strojovo). Hlavnou súčasťou mláťacej súpravy bola treškosňa (Dreschkasten), poháňaná parným strojom — tomfom alebo tomfovňicú. Slama sa vynášala na stoh — kozeu̯ — ručne, na vidlách alebo elevátorom. Obilie sa odnášalo v mjechoch do škricha alebo sa stavalo vo vreciach na škrich. Plevi a úhrapki sa uskladňovali niekde pod strechou — v šopje alebo u väčších sedliakov v stodole.
Turešina (kukurica) sa viu̯amovau̯a a potom sa doma číchau̯a (šúpala). Po vysušení sa rebrovau̯a, moržovau̯a (odzrňovala). Dávala sa hydine ako zrno alebo sa šrotovau̯a na šrot (druh hrubej múky) a potom zabárau̯a na obrok. Do obroku sa dával aj fúsmel (druh múky).
Krumple, krumpolce (zemiaky): — u nás pestovali odrody ako — žuté, rúžáki, kipfle — sa vibírali motikú alebo kopálem alebo sa viorávali. Doma sa uskladňovali v pivnici alebo v slamou vystlanej jame — hrobje. Do hrobu sa dávala aj cviku̯a (repa). Cukrová repa sa odvážala na vozoch do cukrovaru v Uherskej Vsi. Odtiaľ sa dovážal preslink, reski, ktoré sa tiež uskladňovali v hrobje.
strana 221
V súčasných Pravidlách slovenského pravopisu (PSP; Bratislava, Veda 1991), v ich VII. kapitole venovanej prepisu z iných grafických sústav, v podkapitole naznačujúcej prepis tých písmen cyrilského písma v slovanských jazykoch, ktoré sa neprepisujú vždy rovnako, sa v časti upravujúcej prepis týchto písmen do slovenčiny z bieloruštiny (s. 83—84) vyskytuje niekoľko nepresností a chýb. Treba na ne upozorniť, aby chystané nové, opravené vydanie tejto pravopisnej príručky bolo aj v uvedenej časti presné. Ide o tieto prípady:
1. Medzi príkladmi bieloruských slov na prepis cyrilského е na je sa uvádza aj slovo русское — russkoje. V uvedenej podobe tohto slova sú hneď dve chyby: zdvojené cc — ss namiesto jednoduchého c — s a vokál o namiesto a.
V bieloruštine totiž dve rovnaké spoluhlásky c+c (s+s) na hranici koreňovej morfémy a prípony splývajú do jednej: ‐c+c‐ → c, teda nie русскі, ale рускі, analogicky je aj беларусскі, матроскі.
Písmeno a (nie o) sa v uvedenom slove v bieloruštine píše preto, že slabika, ktorej je vokál a súčasťou, nie je prízvučná. Bieloruský pravopis v tomto prípade akceptuje tzv. akanie. Podľa tohto pravidla sú tu teda ногі (N pl.), ale нага (N sg.), золата (N sg.,"zlato"), ale залаты ("zlatý"), горы (N pl., "hory"), ale гара (N sg.). Písmeno o v neprízvučnej slabike sa v bieloruštine píše (a vyslovuje) iba v prevzatých slovách, a to na ich konci po samohláske: трыо, адажыо. (Poznámka: Prízvučné slabiky sú vytlačené tučnou kurzívou.)
Príklad v PSP má mať teda podobu рускае — ruskaje (z vecného hľadiska azda vhodnejšie by bolo slovo беларускае — belaruskaje).
strana 222
2. Spomedzi vlastných mien, ktoré sa uvádzajú ako príklady na prepis bieloruského písmena i, sa ako nevhodné, resp. ako málo vhodné javia najmä tieto:
a) Сыічі — Syjiči. V bieloruštine ч (č) patrí k tvrdým spoluhláskam (okrem nej sú to ešte spoluhlásky ж,ш,р,дж a — ak nezodpovedá mäkkému etymologickému ть — aj ц), po ktorých nikdy nemôže nasledovať predná samohláska і (iba ы — y ). Malo by to teda byť Сыічы — Syjičy. Lenže takéto vlastné meno a v uvedenej hláskovej a pravopisnej podobe je v bieloruštine takmer úplne neznáme. Jestvuje iba podoba Сычы — Syčy, tá sa však ako príklad na uvedený prepis cyrilského písmena і nemôže použiť, lebo ho vôbec neobsahuje. Namiesto nej sa teda žiada iný príklad, napr. slovo раіцца — rajicca ("radiť sa").
b) Ильініч — Iľjinič. Bieloruština nepozná písmeno и, ani uvedený tvar tohto tzv. otcovského mena. Príklad teda treba opraviť na podobu Ильіч — Iľič.
3. Vlastné meno Сызрань, uvádzané ako príklad na prepis bieloruského cyrilského písmena ы, neoznačuje bieloruskú reáliu, preto sa namiesto neho žiada uviesť iný príklad. Do úvahy prichádza napr. meno významného bieloruského spisovateľa: Брыль — Bryľ.
4. Ako príklad na prepis písmena я (ja) po н (n) sa v PSP uvádza veľmi zriedkavé a takmer úplne neznáme osobné rodné meno Нявон — Ňavon. Namiesto neho — i keď z pravopisného hľadiska nemožno proti nemu nič namietať — navrhujeme meno uznávaného bieloruského básnika: Някляеў — Ňakľajev.
5. Z dvoch osobných vlastných mien uvádzaných v stĺpčeku príkladov na prepis cyrilského písmena ў (v) (Бычкаўскій — Byčkavskij a Байкоў — Bajkov) správnu pravopisnú podobu má len druhé z nich. V bieloruštine sa všetky prídavné mená mužského rodu v nominatíve jednotného čísla (vrátane vlastných osobných mien adjektívneho typu) končia na -і alebo -ы (napr. сіні, Загорскі, чысты, белы), a tak aj uvedený prvý príklad má mať podobu Бычкаўскі — Byčkavski (bez koncového ‐й — ‐j).
a) Івацевічы — Ivacevičy (uvádzaný je medzi príkladmi na prepis bieloruského і). Chyba je v jeho prvej, cyrilskej podobe. Po tvrdom konso-
strana 223
nante ц v ňom totiž stojí mäkké е namiesto э. Správne má teda byť: Івацэвічы.
b) Чарея — Čareja (medzi príkladmi na prepis cyrilského я). Podobná chyba ako v predchádzajúcom prípade. Po tvrdom konsonante р môže stáť len cyrilské э. Treba to teda opraviť na Чарэя.
c) Medzi príkladmi na prepis cyrilskej grafémy я sa uvádza aj meno Геля. Spoluhláska г v bieloruštine nepatrí síce k tzv. stvrdnutým konsonantom, napriek tomu sa uvedené meno tu píše s э: Гэля. Ide tu však o domácku podobu krstného mena (k úradnej podobe Алена), preto sa ako vhodnejší ponúka príklad úradnej podoby mužského krstného mena Лявон — Ľavon.
Ladislav Bartko — Viktaryja Ľašuková
Nedávno začala spoločnosť International Master Publishers veľkú propagačnú akciu zameranú na získanie predplatiteľov zaujímavej zbierky receptov Majster kuchár. Možné je, že takáto zbierka poteší každého, kto rád experimentuje pri príprave nových, netradičných jedál. Pozrime sa však, ako sa zámer upútať potenciálneho čitateľa podarilo stvárniť z hľadiska použitých jazykových prostriedkov.
Hneď úvodná časť propagačného letáčika prekvapí tým, že jazykovej stránke predkladaného textu sa venovalo menej pozornosti, ako by si táto citlivá oblasť zaslúžila. Už na prvý pohľad je jasné, že ide o preklad z češtiny, ale, žiaľ, ani zďaleka nejde o precízny preklad. Spomeňme aspoň niekoľko chýb, ktoré boli v útlom reklamnom texte.
Čitateľ si určite všimne nadužívanie osobného zámena vy a privlastňovacieho zámena Váš. V letáku sa tieto zámená navyše nenáležite píšu
strana 224
s veľkým začiatočným písmenom, hoci ide o všeobecného adresáta reklamného textu: pozrite sa do Vášho balíčka; (zbieranie) sa stane pre Vás Vaším novým koníčkom; karty Vám vo Vašej kuchyni poradia; pomôžu Vám pri príprave Vašich jedál, na ktoré Vy a Vaša rodina máte chuť; ak sa hodia všetky dieliky do Vašej doplňovačky, dostanete vo Vašom testovacom balíčku a pod.
Názov tejto zbierky sa na mnohých miestach textu zbytočne dáva do úvodzoviek, ktoré zneprehľadňujú text. Navyše sú nefunkčné, lebo to, že ide o názov zbierky, signalizuje veľké začiatočné písmeno.
Pod vplyvom češtiny ostali v texte napr. výrazy zbytok nam. zvyšok, vylepšený nam. zlepšený, šampión (druh jedlej huby) nam. šampiňón, skompletovať nam. skompletizovať i chybné tvary Vášemu, Váša, eštŘ nam. vášmu, vaša, ešte a pod. Pravdepodobne z rovnakého dôvodu sa v texte uprednostňovala aj menej frekventovaná podoba ukončiť nam. skončiť.
Časté bolo aj chybné používanie predložiek, napr. predložiek k a pre v cieľovom význame namiesto predložky na: zaviazať sa k povinnému odberu, k ďalším nákupom, pre určenie lehoty nam. na povinný odber, na ďalší nákup, na určenie lehoty. Namiesto predložkového spojenia bolo možné uvažovať aj o bezpredložkovom spojení recepty Majstra kuchára.
Uviedli sme iba niekoľko chýb z útleho reklamného materiálu. Keďže zbierka receptov Majster kuchár má vychádzať vo veľkom náklade v priebehu niekoľkých rokov, má všetky predpoklady osloviť široké vrstvy čitateľov a vážne ovplyňovať aj ich jazykové vedomie. Preto by bolo mimoriadne vhodné, aby sa jazykovej stránke pripravovaných textov venovalo viac pozornosti, ako sa jej venovalo na letáčiku propagujúcom túto akciu.
Katarína Hegerová
Písmo nepustí. *
strana 225
"Naša reč je živá kronika o pradávnych dejoch i činoch našich pradedov, je aj kronika plná vzácnych prastarých slov, z ktorých ešte dnes cítiť tvrdosť zápasov našich dávnych predkov o hrudu a chlieb. Z tmy na svetlo sa u nás predierala táto reč."
Tento skrátený poetický citát z jubilantovej knihy esejí Pri prameňoch slovenčiny symbolicky vyjadruje prejav úcty a úprimného, obdivného vzťahu nášho jubilanta k slovenskému jazyku, ktorému zasvätil celú svoju doterajšiu činnosť.
Univerzitný profesor PhDr. Rudolf Krajčovič, DrSc., sa nedávno dožil okrúhleho životného jubilea. Narodil sa 22. júla 1927 v Trakoviciach, okres Hlohovec. V rokoch 1947—1951 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovakistiku a filozofiu. Ešte ako poslucháč sa stal r. 1950 na katedre slovenského jazyka asistentom a po absolvovaní štúdia bol jedným z prvých vedeckých ašpirantov. Od r. 1951 až dodnes profesor Rudolf Krajčovič pôsobí na tejto katedre. Postupne získal všetky vedecké a pedagogické hodnosti: kandidáta filologických vied, docenta, doktora filologických vied a najvyššiu hodnosť — stal sa univerzitným profesorom. Toto zotrvanie na pôvodnom pracovisku svedčí o tom, ako hlboko jubilant ctí pedagogickú prácu, prácu s mladými ľuďmi a snahu odovzdávať im svoje vedomosti. Nestáva sa často, aby sa tak vzácne skĺbila pedagogická i vedecká činnosť. Je to aj zásluha profesora Krajčoviča, že sa viacerí poslucháči slovakistiky rozhodli aj po skončení vysokoškolského štúdia pokračovať vo výskume dejín slovenského jazyka na katedrách vysokých škôl, vo vedeckých a rezortných ústavoch a inštitúciách. Spôsobila to čarovná príťažlivosť jeho prednášok a seminárov, hlboká znalosť príslušnej problematiky a presvedčivý zápal za vec.
Hlavným vedeckým zameraním R. Krajčoviča je výskum dejín slovenského jazyka, dialektológia, onomastika a porovnávacie štúdium slovan-
strana 226
ských jazykov. Výberovo uvedieme iba niektoré práce z tohto okruhu. Napr. Slovenčina a slovanské jazyky I. Praslovanská genéza slovenčiny (1974); anglické vydanie historickej morfológie slovenčiny A Historical Phonology of Slovak (1975); Textová príručka k dejinám slovenského jazyka (1979); Pôvod a vývin slovenského jazyka (1981); Vývin slovenského jazyka a dialektológia (1988); Čeština a slovenčina v starších archiváliách v predspisovnom období (1983, 1991); Dejiny spisovnej slovenčiny (1990, 1994). Okrem základných vedeckých prác a učebníc významné miesto v jubilantovej činnosti majú aj populárno‐vedecké monografie a filmové a televízne scenáre s orientáciou na dejiny slovenského jazyka, napr. Svedectvo dejín o slovenčine (1977, 1980); Pri prameňoch slovenčiny (1978); Veľká Morava v tisícročí (1985). Významným počinom R. Krajčoviča bolo aj vydanie výberu z Valaskej školy od Hugolína Gavloviča (1971, 1982).
Profesor R. Krajčovič sa venuje aj vedecko‐organizačnej práci. Pôsobí v redakčných radách odborných časopisov a zborníkov (Jazykovedný časopis, Slovenská reč, Philologica), je členom Medzinárodnej komisie pre slovanskú onomastiku pri Medzinárodnom komitéte slavistov, členom Medzinárodného výboru pre onomastické vedy (ICOS), členom Slovenskej onomastickej komisie a mnohých ďalších domácich i zahraničných komisií. R. Krajčovič sa pravidelne aktívne zúčastňuje na domácich i zahraničných konferenciách, sympóziách a vedeckých seminároch. Okrem toho absolvoval množstvo zahraničných prednáškových pobytov na popredných slavistických pracoviskách: v Krakove (1963), v Skopje (1977), v Moskve (1970—1971, 1975—1976, 1980—1981). Vystúpil na medzinárodných slavistických zjazdoch v Sofii (1963), vo Varšave (1973), v Kyjeve (1983) v Bratislave (1993), na medzinárodnom onomastickom sympóziu v Lipsku (1969), vo Vroclave (1972), v Krakove (1978), na sympóziu o podunajských národoch v Regensburgu (1967) atď. Publikoval množstvo štúdií v zahraničných odborných časopisoch a v zborníkoch z vedeckých podujatí (v Poľsku, Bulharsku, Nemecku, Rusku).
Mali sme možnosť nazrieť do rukopisu zborníka Filozofickej fakulty UK Philologica XLV (v tlači), ktorý venovali profesorovi Krajčovičovi pri príležitosti jeho životného jubilea jeho kolegovia, priatelia a žiaci. Zborník sa istým spôsobom vymyká z rámca ostatných jubilejných zborníkov práve vďaka mimoriadnej osobnosti jubilanta, orientovaného všestrannejšie.
strana 227
S prihliadnutím na jubilantove záujmy sú príspevky zaradené do piatich okruhov: súčasný jazyk, dejiny jazyka, slavistika a nárečia, onomastika a štylistika. Vo viacerých príspevkoch autori priamo nadväzujú na jednotlivé myšlienky, teoretické a metodologické východiská, celé práce jubilanta a venujú sa z viacerých aspektov aj jeho rodisku i jeho rodnému menu. Na konci zborníka je zaradených pätnásť básní jubilanta, ktorý sa popri vážnej vedeckej práci venoval aj poetickej tvorbe. Tento rozmer činnosti R. Krajčoviča v zborníku zhodnotil J. Hvišč, ktorý konštatuje, že umelecké myslenie, príznačné pre literárnu spisbu, je obmenou pojmového myslenia. Vedecká reflexia vzniká vo zväzku s tvorivým precítením umeleckých prostriedkov slovesného výrazu. Rozdielne sú iba formy výslednej realizácie.
V tomto zborníku na jeho počesť je uvedená aj úplná bibliografia jubilantových prác za roky 1950—1995, ktorú zostavil L. Dvonč. V nej možno nájsť aj viacero bibliografických jednotiek publikovaných v časopise Kultúra slova. Je to najmä seriál článkov Kapitoly z dejín jazykovej kultúry uverejňovaný v rokoch 1981 a 1982 a v minulom ročníku časopisu tri príspevky venované ustaľovaniu normy spisovnej slovenčiny od M. Hattalu po Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953.
Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea bol univerzitný profesor Rudolf Krajčovič ocenený vysokým vyznamenaním Pocta ministra kultúry Slovenskej republiky, ktoré mu odovzdal minister kultúry SR Ivan Hudec 25. 7. 1997.
Pánu profesorovi Rudolfovi Krajčovičovi želáme do ďalších rokov dobré zdravie, radosť a pohodu v osobnom živote, mnoho nových úspechov vo vedeckej práci a ešte veľa poslucháčov a ašpirantov. Želáme mu, aby si naďalej zachoval svoj typický originálny humor, ktorým dodáva dobrú náladu a optimizmus nám ostatným. Všetko najlepšie!
Jana Skladaná
strana 228
Univerzitný profesor PhDr. Jozef Mlacek, CSc., sa v tomto roku dožil životného jubilea šesťdesiatich rokov. Narodil sa 30. 7. 1937 v Tepličke nad Váhom (dnes je to časť Žiliny). Po absolvovaní vysokoškolského štúdia na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (slovenský jazyk — história) krátko pôsobil ako stredoškolský profesor v Ružomberku. Po desaťročnom pôsobení na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove prechádza na bratislavskú pobočku Univerzity 17. novembra a po jej zrušení sa stáva pracovníkom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde pracuje doteraz. Roku 1980 bol vymenovaný za docenta súčasného slovenského jazyka a r. 1995 za profesora.
Meno nášho jubilanta sa v slovenskej jazykovede spája predovšetkým s frazeológiou. Bez zveličovania možno konštatovať, že J. Mlacek je zakladateľom modernej slovenskej frazeologickej školy. V rámci frazeológie niet jedinej oblasti, ktorou by sa nebol zaoberal. Vyvrcholením prvej etapy jeho dôkladného a systematického frazeologického výskumu je monografia Slovenská frazeológia (1977, druhé rozšírené a doplnené vydanie r. 1984), ktorá podáva ucelený teoretický pohľad na chápanie slovenskej frazeológie a rieši mnohé sporné a otvorené teoretické i metodologické otázky so všeobecnejšími závermi presahujúcimi rámec domácej frazeológie. J. Mlacek nadviazal jednak na domáce tradície, jednak s výnimočnou vedeckou originalitou rozvinul teoretické a metodologické východiská ruskej (samarkandskej) školy a tvorivo interpretoval priekopnícke dielo ruského frazeológa V. M. Mokijenka so zameraním na našu slovenskú frazeológiu. J. Mlacek sledoval výsledky vedeckého výskumu tohto ruského frazeológa ešte pred vyjdením jeho významného diela Slavianskaja frazeologija (1980). Na základe Mokijenkových predchádzajúcich štúdií napísal mimoriadne zasvätenú analýzu Hľadanie dialektických zákonitostí vo frazeológii (Charakteristika frazeologickej koncepcie V. M. Mokijenka; 1978). V tejto analýze nachádza odpovede na otázky a problémy naznačené vo svojej monografii. Už tu upozorňuje na historický aspekt výskumu frazeológie, bez ktorého sa pri riešení niektorých základných otázok nemožno zaobísť. Analýza je istým predznačením aj diachrónnej orientácie J. Mlacka, ktorá ideálne spája výskum súčasnej frazeológie s jej historic-
strana 229
kým pozadím. Tieto dva smery navzájom nevyhnutne súvisia. J. Mlacek vystihol základný prínos teórie V. M. Mokijenka z hľadiska jej metodologickej jednotnosti a viacerých podnetov na akýkoľvek nasledujúci výskum v oblasti frazeológie, či už synchrónnej, alebo diachrónnej. Východiskom metodologickej jednotnosti je koncepcia piatich základných protirečení frazeologického systému. Ide o základné frazeologické protiklady: ustálenosť — neustálenosť (variantnosť); modelovosť — nemodelovosť; implicitnosť — explicitnosť; obraznosť — neobraznosť; synchrónia — diachrónia. J. Mlacek popri svojom synchrónnom zameraní výsostne rešpektuje diachrónny aspekt frazeológie. Osobitným predmetom jeho frazeologického výskumu je paremiológia (výskum prísloví, porekadiel a úsloví), ktorej sa venuje systematicky už dlhší čas. Jej výskumom prakticky predstavuje svoj diachrónny pohľad na frazeológiu. Okrem teoreticky zameraných príspevkov analyzuje aj diela našich najvýznamnejších autorov v tejto oblasti, napr. D. Sinapiusa Horčičku a ďalších, ale predovšetkým A. P. Zátureckého, napr. Frazeológia a Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia (1980); Paremiológia a frazeológia (1981); O lexikálnych zmenách v prísloviach a porekadlách (1981); Pragmatické súvislosti vývinu prísloví a porekadiel (1993); Frazeológia v diele D. S. Horčičku (1993); Slovenské príslovia a porekadlá. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého. 1.—2. zv. (1996; spoluzostavovateľka Z. Profantová).
J. Mlacek sa zaoberal aj nárečovou frazeológiou: Ľudová frazeológia a spisovný jazyk (1971), K výskumu slovenskej nárečovej frazeológie (1980), Nárečová frazeológia a problémy jej štandardizácie v slovenčine (1988).
Frazeologická terminológia je jednou z doteraz najmenej prepracovaných oblastí frazeológie. Používanie viacerých termínov je značne nejednotné u nás i v zahraničí. J. Mlacek na základe systematického výskumu výrazne posunul túto oblasť dopredu a dôkladne rozpracoval slovenskú frazeologickú terminológiu. Svedčí o tom množstvo štúdií a článkov: Z terminológie slovenskej frazeológie (1975), Vlastnosti frazeologizmu a ich terminologická platnosť (1976), Frazeologická jednotka, frazeologizmus, frazéma (1979), Niektoré novšie frazeologické termíny (1979), Frazeológia a terminológia (1980), O termínoch frazeológia a idiomatika (1988), Otvorené miesta vo frazeologickom pojmosloví (1994), Slovenské
strana 230
frazeologické názvoslovie. Poznámka k jeho vývinu aj k súčasnému stavu (1996).
Keď si dôkladnejšie všimneme bibliografiu J. Mlacka, vidíme, že frazeológia prechádza skoro celým jeho dielom. Organicky sa prelína s ostatnými jazykovednými disciplínami. Týka sa to predovšetkým syntaxe, kde treba spomenúť monografiu Zo syntaxe frazeologických jednotiek (1972), ktorá bola témou jeho kandidátskej dizertácie, ale aj množstva ďalších štúdií. Jazyková kultúra je takisto tou oblasťou, ktorej sa J. Mlacek venoval aj z hľadiska frazeológie: O norme vo frazeológii (1979), Frazeológia a jazyková kultúra (1980), Frazémy v televízii (1984). Osobitne rozpracoval aj publicistickú frazeológiu: Frazeologické jednotky v novinových titulkoch (1973), Frazeológia a publicistický štýl (1982), Publicistická frazeológia v slovenčine (1990). Mnoho príspevkov venoval aj analýze diel našich autorov z aspektu frazeológie: Frazeológia v rozprávkach P. Dobšinského (1973), Frazeológia v Mináčových esejistických knihách (1976), Frazeológia v próze Dobroslava Chrobáka (1977), O frazeológii v niektorých Kukučínových dielach (1978), Frazeológia v diele K. Jarunkovej (1978), Frazeológia v slovenskej exilovej próze (1992).
Slovakistickú jazykovú prípravu poslucháčov prekladateľsko‐tlmočníckeho štúdia jubilant zúročil v množstve štúdií a článkov venovaných tejto problematike: Vplyv prekladu na štýlovú diferenciáciu spisovnej slovenčiny (1983), O slovakistickej príprave budúcich prekladateľov (1986), Preklad včera a dnes (1987), Problematika štylistickej ekvivalencie v československej vede o preklade (1990). Otázka prekladania frazém z jedného jazyka do druhého, najmä pri nepríbuzných jazykoch, ale aj pri príbuzných, je najcitlivejším miestom prekladu. J. Mlacek napísal na túto tému viacero príspevkov: Frazeológia a preklad (1980), Idiomatické a neidiomatické prvky vo frazeológii a ich preklad (1981), Frazeológia v prekladovom slovníku (1984), Frazeologické varianty a parafrázy ako prekladateľský problém (1984).
Okrem frazeológie a disciplín s ňou súvisiacich si náš jubilant všímal aj špecifické otázky viacerých jazykovedných oblastí. Podrobnejšie sa venoval pravopisu, syntaxi, štylistike, jazykovej kultúre, prekladateľsko‐tlmočníckej problematike, porovnávacej jazykovede a iným jazykovedným disciplínam (podrobná bibliografia prác J. Mlacka do roku 1985 sa
strana 231
uvádza v prácach L. Dvonča Slovenskí jazykovedci, 1987 a 1996, a v časopise Slovenská reč, 62, 1997).
Profesor J. Mlacek prejavuje svoju aktivitu aj vo vedecko‐organizačnej práci. Z mnohých činností spomenieme aspoň niektoré. Je členom redakčných rád časopisov Slovenská reč a Kultúra slova. Sám je zostavovateľom a hlavným redaktorom viacerých jazykovedných zborníkov. Dlhé roky pôsobil ako vedúci Katedry slovenského jazyka na FFUK. Je členom Medzinárodnej komisie pre výskum frazeológie slovanských jazykov pri Medzinárodnom komitéte slavistov. Od r. 1992 je riaditeľom Letného seminára slovenského jazyka Studia Academica Slovaca a od r. 1996 pôsobí aj ako člen Ústrednej jazykovej rady, poradného orgánu ministra kultúry SR.
J. Mlacek sa zapojil aj do diskusie o jazykovom zákone, kde zaujal objektívny a triezvy pohľad na tento zákon, ktorým posudzuje veci zo širšieho spoločenského a kultúrneho kontextu: Jazykovedné poznámky o jazykovom zákone (1995).
Jubilujúci univerzitný profesor J. Mlacek je medzinárodne uznávaný slovenský frazeológ. Jeho práce citujú odborníci — frazeológovia zo slovanských i neslovanských štátov. Viaceré jeho štúdie vyšli v Poľsku, Juhoslávii, Česku, Nemecku, Rusku, Maďarsku. Do ďalších rokov mu úprimne želáme pevné zdravie, mnoho osobného šťastia a ešte veľa vedeckých úspechov. Želáme mu, aby si zachoval svoj životný optimizmus a svoju, dnes už zriedkavú žičlivosť a ochotu pomôcť a poradiť všetkým svojim priateľom, kolegom a študentom. Pevne veríme, že v najbližšom období sa profesor J. Mlacek ujme vedenia koncepčných prác na veľkom slovenskom frazeologickom slovníku. Všetko najlepšie!
Jana Skladaná
strana 232
Prvý lektorát slovenského jazyka na Filozofickej fakulte v Ľubľane vznikol roku 1947. O jeho založenie sa pričinil profesor Viktor Smolej (1910—1992), veľký priateľ Slovákov a Slovenska. On osobne lektorát aj viedol až po svoj odchod do dôchodku začiatkom osemdesiatych rokov. Profesor Smolej urobil veľký kus práce nielen pre pevné miesto slovenčiny na ľubľanskej filozofickej fakulte, ale aj pre spoznávanie slovenskej literatúry v Slovinsku. Spracoval a vydal Slovaško‐slovenski slovar (Slovensko‐slovinský slovník; 1976) a Slovensko‐slovaški slovar (Slovinsko‐slovenský slovník; 1983).
On i jeho manželka Augusta dobre poznali slovenskú literatúru, o čom svedčí ich bohatá prekladateľská činnosť. Slovinským čitateľom predstavili najvýznamnejšie diela viacerých slovenských prozaikov a básnikov, napr. Kukučína, Stodolu, Cígera‐Hronského, Chrobáka, Švantnera, Novomeského, Beniaka, Smreka a iných.
Zásluhou profesora Smoleja lektorát slovenčiny pracoval na ľubľanskej univerzite aj v časoch, keď sa slovinčina neprednášala ani na jednej zo slovenských fakúlt: raz pre nedobré vzťahy medzi bývalou Juhosláviou a bývalým Československom, inokedy preto, že sa juhoslovansko‐československé styky redukovali len na Belehrad a Prahu. Na odporúčanie profesora Smoleja odišiel študovať slovenčinu do Bratislavy Andrej Rozman, ktorý od polovice osemdesiatych rokov pokračuje nielen vo vedení lektorátu slovenčiny na Filozofickej fakulte v Ľubľane, ale aj v prekladateľskej činnosti zo slovenčiny do slovinčiny. Najnovšie v Slovinsku vychádzajú preklady z literatúry pre deti a mládež aj z pera mladého vedeckého pracovníka literárnej histórie Petra Svetinu (Hevier, Uličiansky). Slovenská literatúra teda nie je v Slovinsku neznáma. Svedčí o tom aj to, že Društvo slovenskih pisateljev (Spolok slovinských spisovateľov) v tomto roku udeľuje medzinárodnú literárnu cenu Vilenica po prvý raz slovenskému spisovateľovi Pavlovi Vilikovskému.
Slovenčina na Filozofickej fakulte v Ľubľane má nielen dlhú tradíciu, ale aj pevné miesto v učebnom pláne, pričom má rovnocenné postavenie s inými slovanskými jazykmi. Študenti, ktorí sa rozhodnú študovať sloven-
strana 233
ský jazyk, majú v prvých dvoch ročníkoch po štyri hodiny slovenčiny (v 1. ročníku dvojhodinovú prednášku zo systému slovenského jazyka a dve hodiny lektorských cvičení, v 2. ročníku dvojhodinovú prednášku zo západoslovanských literatúr — jej obsahom sú aj základy slovenskej literatúry — a dve hodiny praktických cvičení zo slovenského jazyka), v 3. ročníku je dvojhodinový seminár z problematiky prekladu. Je potešiteľné, že ľubľanskí študenti sa zaujímajú o slovenčinu. Napr. v školskom roku 1996/97 slovenčinu si zapísalo 21 slovenistov (z celkového počtu 45) a 18 študentov študujúcich odbor srbčinu a chorvátčinu v 1. ročníku a v 2. ročníku navštevovalo lektorské cvičenia zo slovenčiny 12 študentov. V školskom roku 1996/97 sa po prvý raz realizovala slovenčina pre slovenistov aj na Pedagogickej fakulte v Maribore, a to 1 semester (35 hodín) v rámci rozširujúceho štúdia, pričom lektorát slovenčiny tu otvorili popri chorvátčine ako jediný.
Bez zveličovania možno povedať, že študenti na slovinských univerzitách majú viac ako priemerný záujem o štúdium slovenčiny, a to napriek tomu, že v Slovinsku nežije slovenská menšina, kde by bol takýto záujem o štúdium slovenčiny motivovaný aj inak. Škoda len, že nedostatok finančných prostriedkov z našej strany neumožňuje v dostatočnej miere vybaviť lektoráty literatúrou, a to tak odbornou (jazykové príručky, slovníky, odborné časopisy), ako aj pôvodnou slovenskou tvorbou. Napr. novootvorený lektorát v Maribore nemá doteraz k dispozícii ani jednu knihu zo slovenskej literatúry. Veľa tým strácame, lebo študenti majú záujem čítať (a možno raz i prekladať) diela slovenských autorov. Bolo by na prospech veci, keby sa cez literatúru podarilo zmeniť dočasný záujem študentov na trvalú potrebu spoznávať slovenskú literatúru a kultúrny život Slovákov i Slovenska, veď osudy našich národov a štátov sú si v mnohom podobné a blízke.
Anna Rýzková
strana 234
(Architektur — Hochbau — Stadtplanung und Städtebau. Bildfachwörterbuch. Englisch — Deutsch — Ungarisch — Polnisch — Russisch — Slowakisch [názov v angličtine, nemčine, maďarčine, poľštine, ruštine a slovenčine]. Red. E. Führ. Düsseldorf, Werner‐Verlag 1996. 502 s.).
V düsseldorfskom vydavateľstve Werner‐Verlag vyšiel pozoruhodný terminologicko‐obrazový slovník z oblasti architektúry, staviteľstva a urbanizmu. Ide o šesťrečový slovník, ktorého súčasťou sú aj obrazové ilustrácie a ktorý je pre nás zaujímavý určite aj tým, že medzi spomínanými šiestimi jazykmi figuruje slovenčina.
Tento rozsiahly prekladový slovník vznikol v rámci grantu financovaného nadáciou Wüstenrot‐Stiftung a Deutsche akademische Austauschdienst. Je to v každom prípade nielen dobre premyslený, ale aj veľkolepo realizovaný projekt, z ktorého budú mať úžitok nielen architekti, územní plánovači, urbanisti, stavební inžinieri, ochranári pamiatok a pod., v spolupráci s ktorými slovník vznikol, ale i prekladatelia, tlmočníci, ba i lexikografi. Keď sa dôkladnejšie pozrieme na jazyky, ktoré sa v slovníku spracúvajú, zistíme, že dané kompendium veľmi dobre pokrýva a mapuje stredoeurópsky priestor, resp. potreby, ktoré by mohli mať používatelia tohto priestoru. Každé heslo sa najprv uvádza v angličtine (jazyku, o ktorého dôležitosti v dnešnej komunikácii aj v tomto priestore určite nikto nepochybuje), potom v nemčine, ďalej v maďarčine, poľštine, ruštine a nakoniec v slovenčine. Niekomu tu možno chýba čeština. Slovenčina ju naozaj môže zastúpiť len do istej miery. Aj keď sú to blízke jazyky, predsa len nie sú totožné, a to iste ani v oblasti architektonickej, stavebníckej a urbanistickej terminológie. V každom prípade je to opačná situácia ako donedávna, keď čeština často "zastupovala" aj slovenčinu.
Jednotlivé výrazy sa v slovníku uvádzajú len v základnom tvare a bez akýchkoľvek gramatických charakteristík. Výnimkou je nemecký stĺpec: pri každom nemeckom substantívnom termíne sa totiž zaznačuje jeho gramatický rod. Iste je to namieste, je to dobrá informácia pre používateľov tohto prekladového slovníka, ale podľa nášho názoru by bolo rovnako potrebné vyznačiť aj výslovnosť pri anglických slovách, ktorá sa takisto nedá vyčítať z písomného zápisu slov. Napr. možno nie všetci vedia, že
strana 235
v rade horizon (angl.), Horizont (nem.), horizont (maď.), horyzont (poľ.), гориэонт (rus.), horizont (slov.) sa v druhej slabike vo všetkých jazykoch vyslovuje i okrem angličtiny, ktorá má výslovnosť [horajzn] na rozdiel od tvaru horizontal, kde je výslovnosť [horizontl].
Lexikografické spracovanie slovníka možno ilustrovať napr. heslom omietka, ktorého ekvivalenty sa uvádzajú v tejto forme: plaster (angl.), Putz (nem.), vakolat (maď.), tynk, wyprawa (poľ.), штукатурка (rus.), omietka (slov.), alebo heslom brzdný portál, ktorého ekvivalentmi sú výrazy knee bracing — Bremsportal — keretszerkezetü féktartó — stężenie portalowe — косынка, стержень для устоŭчивости портала. Rubriky, v ktorých sa umiestňujú jednotlivé ekvivalenty, sú opatrené číslami v každom riadku z ľavej i pravej strany a vďaka aj podrobným registrom v každom z uvedených jazykov sa dá veľmi rýchlo a pohodlne nájsť ktorýkoľvek termín v ktoromkoľvek jazyku.
Menej je takých pojmov, ktoré majú vo všetkých jazykoch rovnaké alebo približne rovnaké znenie: silo (angl.), Silo (nem.), siló (maď.), silos (poľ.), силосная башня (rus.), silo (slov.). Uviesť sa dá ešte bistro, bowling, sauna a pod. Tu, pravdaže, nie sú nijaké prekladateľské problémy. Pri niektorých podobných pojmoch však môže vzniknúť diskusia. Prekvapilo nás napr. riešenie pri anglickom hesle farm, ktorému sa pripisujú ekvivalenty Bauernhof (nem.), gazdasági udvar, major, tanya, kisbirtok, farm (maď.), zagroda chłopska (poľ.), крестьянский двор (rus.), sedliacky dvor, sedliacka usadlosť (slov.) a takisto riešenie pri hesle ranch, ktoré sa zasa do jednotlivých jazykov prekladá ako Bauernhof (s údajom v zátvorke Viehwirtschaft) v nemčine, tanya, farm, telep (külterjes állattenyésztésre) v maďarčine, chłopska zagroda hodowlana v poľštine, крестьянское животноводческое хозяŭство v ruštine a sedliacka usadlosť s chovom dobytka v slovenčine. Sú to skutočne pravé (prekladové) ekvivalenty jednotlivých jazykov, nie sú to skôr komprimované definície daných pojmov? Veď napr. aj z nášho jazyka poznáme starší výraz gazdovstvo, príp. novšie výrazy farma i ranč, aj keď najskôr, pravdaže, ako isté exotizmy, no spojenia ako slepačia farma, mliečna farma a i. majú už iný status.
Slovník je skutočne rozsiahly a ide naozaj veľmi široko (veď tu nájdeme aj fantáziu, fušerskú robotu i prihadzovača [na dražbe]), ba mohli by sme povedať, aj "hlboko". Táto šírka a hĺbka sa odrážajú i v hlavných tema-
strana 236
tických okruhoch, ktoré nasledujú za sebou v tomto poradí: 1. Teoretické základy — sem sa dostali všetky pojmy z oblasti estetiky, vývojovej, všeobecnej, sociálnej psychológie, metodológie, sociológie, práva a financovania. 2. Dejiny architektúry — tu sa preberajú rozmanité typy stavieb, tradičné drevené a murované stavby, terminológia architektonickej klasiky, zahŕňajúca typy stĺpov, historických stropov, klenieb, kupol, historických typov miest, dedín, problematika pamiatkovej starostlivosti (z tejto skupiny uveďme ako zaujímavosť heslo segmental dome (angl.), Stutzkuppel (nem.), gömbboltozat (maď.), kuliste sklepienie odcinkowe (poľ.), опорныŭ купол (rus.), česká klenba (!) (slov.) — je len pochopiteľné, že táto časť si vyžiadala najviac zobrazení). 3. Inventarizácia — tu našli svoje miesto pojmy z oblasti výstavby, ale uvádzajú sa aj názvy rôznych prístrojov, meraní, dokumentácie, ekologického zaťaženia stavby a pod. 4. Zobrazovanie — sem sa zasa dostali pojmy z oblasti planimetrie a geometrie týkajúce sa perspektívy, svetla, vybavenia kancelárií atď. 5. Navrhovanie — tu sa spracúvajú pojmy z oblasti projektovania, a teda preberajú sa problémy proporcií, priestoru, svetiel, farieb a i. 6. Náuka o materiáloch — zahŕňa názvy prírodných materiálov, minerálov, stavebných látok, prísad, náterov, povlakov, korózie, vlastností stavebných látok a pod. 7. Statika, stabilita, dynamika, pevnosť — prináša názvy rôznych druhov nosníkov, rámov, dosiek, lanových sietí, výstuh a vystužení. 8. Konštrukcie — tu dostávajú priestor otázky zakladania stavby, stavebných jám, dverí a brán, stropov, strešných konštrukcií, schodíšť a iných systémov. 9. Stavebná fyzika — tu sa nezabudlo ani na oblasť akustiky a zvukovej izolácie. 10. Stavebná prevádzka — sem sa dostali zase výrazy z oblasti financovania stavby, časového plánovania, výrazy označujúce náradie, názvy dopravných prostriedkov, debnenia a lešenia. 11. Urbanizmus — zahŕňa výrazy z topografie, prírodného a kultúrneho rázu krajiny, osídľovania, rozvoja mesta, otázok infraštruktúry. 12. Typológia — sem sa dostali aj sklady, administratíva, doprava, druhy vlastníctva, stavby na športovanie a voľný čas atď. Pritom každá z týchto všeobecných kapitol má niekoľko podkapitol, na ktorých čele sú kľúčové slová. Napríklad v 3. kapitole je podkapitola Ekologické zaťaženie (symbol III.03), ktorá sa člení na všeobecné pojmy, uskladnenie škodlivých látok, odstránenie, resp. zneškodnenie odpadu, sanácia a recyklácia. Uskladnenie škodlivých látok má takto symbol III.03.02 a zahŕňa
strana 237
také výrazy, ako je miesto pôvodného výskytu škodlivín, stará ekologická záťaž, starý odpad, pôvodný odpad, úhor, stavebný odpad, výrobný odpad, staré zariadenie, odpadová voda, odpadový olej, kal.
Slovenskú časť spracovala trojica autorov Mária Fritscheová, Ľubica Holečková a Stanislav Kmeť, ktorá vykonala vynikajúcu prácu. V ďalších riadkoch si nebudeme všímať prípady spracovania slovníka, ktoré sú ukážkové a pri ktorých autori prejavili vysokú mieru invencie a lexikografického majstrovstva (porov. napr. gathering field — spádová oblasť), ale sústredíme sa len na sporné či diskutabilné prípady.
Pristavme sa najprv pri jazykovo nekorektných výrazoch, ktorých je však minimum. Zaznamenali sme len voľne stojací dom nam. stojaci, riadková zástavba nam. radová, kontejner nam. kontajner, dielčí nam. čiastkový, hmoždinka nam. zápustka, zápustný kolík, príchytka. Viac je takých prípadov, kde by sme dali prednosť skôr inému ekvivalentu ako ponúkajú autori. Napr. pri výrazoch senior citizen's home či old folk's home/Seniorenheim, Altersheim by sme neuvádzali ekvivalent domov pre prestarlých (malo byť prestarnutých), starobinec, ale skôr domov dôchodcov alebo pavilón dôchodcov. Takisto homeless shelter/Obdachlosheim dnes u nás už nie je domov pre bezprístrešných, ale skôr zariadenie pre bezdomovcov, príp. aj azylový dom. Pri beer garden/Biergarten/пивная на открытом воздухе nestačí uviesť jednoducho piváreň. Je to záhradná piváreň. Výraz fitnes‐priestor by sme nahradili výrazom fitnescentrum, aj miestnosť, výraz priestor pre rozhodcov (referee's room) sa nám zdá vhodnejšie nahradiť výrazom rozhodcovská miestnosť, ďalej raňajková miestnosť (breakfestroom/Frühstückraum/reggelizö/комната бля завтраков в мотеле) výrazom raňajkáreň, lebo novšie sa to u nás už tak ustálilo, zariadenie pre vodné športy (water sports facility/Wassersportanlage/vízisporttelep) spojením stredisko vodných športov, výmenná výstava (temporary exhibition) azda spojením dočasná výstava (expozícia), priestor pre signovanie (labeling area) spojením oddelenie spracovania novej literatúry, prasačník (pigpen) výrazom chliev, dok (dock) výrazom doky, intenzita prevádzky (trafic volume) spojením intenzita premávky, bezpečnosť proti posunutiu (safety against sliding/Gleitsicherheit) spojením zabezpečenie proti posunutiu, únosnosť (bearing capacity/Tragkraft) výrazom nosnosť, štvrť úbohých, štvrť chudobných (poor district/Armenviertel) spojením chudobná
strana 238
štvrť, list občana (letter to the citizens/Bürgerbrief) spojením list občanom, resp. občanovi. Pri pojme satellite community/Trabantenstadt, Satellitenstadt by sme v slovenčine uviedli len satelitné mesto, príp. sídlisko. Výraz obytný trabant sa nepoužíva. Výraz projection room bolo treba podľa nášho názoru preložiť len ako projekčnú miestnosť, keďže nie je dosť jasné, či sa týmto výrazom myslí premietacia kabína, ako sa to uvádza v slovníku, alebo premietacia sála, čo je viac pravdepodobné (porov. ekvivalenty Vorführraum v nemčine, bemutatóterem v maďarčine a демострационныŭ зал v ruštine). Ako ekvivalent výrazov inspection (by car)/Befahrung/bejárás, körbejárás sa nám zdá vhodnejší výraz obchôdzka ako obchádzka. Takisto formal analysis nie je tvarová, ale formálna analýza, ako aj semiotics nie je semiológia, ale sémiotika. Anglické territory nebude len revír, ale i teritórium, okolie. Carcinogenic môže byť v slovenčine nielen rakovinotvorný, no i karcinogénny atď.
Tento náš zoznam, vo väčšine prípadov predkladaný v podobe návrhov, určite stačí na to, aby sme demonštrovali, že absolútna väčšina uvádzaných výrazov je v pohybe a že väčšina posunov súvisí s najnovšími zmenami v spoločenských vzťahoch posledného obdobia. V každom prípade však o tomto šesťrečovom slovníku architektúry, staviteľstva a urbanizmu môžeme konštatovať, že ide o mimoriadne užitočné slovníkové dielo, ktoré bude veľmi dobrým pomocníkom všetkým, ktorí z akýchkoľvek dôvodov budú potrebovať poučenie o tom, aké znenie majú ekvivalenty daných pojmov v príslušných jazykoch. Slovník sa vďaka svojej bohatej obrazovej zložke môže dobre uplatniť aj ako výkladový slovník. Nezvyčajný formát (štvorcový) a grafická úprava na vysokej úrovni len umocňujú a dotvárajú celkový výborný dojem tohto architektonického terminologického diela. Naše poznámky pomôžu azda pri prípadnom ďalšom vydaní odstrániť drobné nedostatky, ktoré sa vyskytli na niektorých miestach.
Slavo Ondrejovič
strana 239
(ŠKVARENINOVÁ, O.: Obrázkový slovník slovenčiny. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 240 s.)
Hoci jazyková komunikácia sa prvotne uskutočňuje prenášaním zvukového signálu a len druhotne pomocou primeranej grafickej (písmenovej) sústavy, vítanou pomôckou sú obrazové zachytenia niektorých objektov. Dlhú tradíciu v tomto smere majú učebnice anatómie, kde sa napr. jednotlivé časti tela zobrazujú viac‐menej schematicky (nie sú vylúčené ani farebné zobrazenia) a pripája sa k nim (priamo alebo číslom) príslušné pomenovanie. Podobný postup je bežný aj v zoologických a botanických učebniciach alebo v rozličných kľúčoch na určovanie rastlín.
Možno teda súhlasiť aj s tézou O. Škvareninovej, autorky Obrázkového slovníka slovenčiny, že ilustrácia provokuje rýchle vybavovanie predstáv a že umocňuje súvislosť medzi zobrazeným objektom a jeho pomenovaním. Pravda, treba tu počítať aj s istými obmedzeniami, ktoré sa ostro prejavujú práve v obrázkovom slovníku: sotva možno zobraziť ideálne objekty, alebo aj také celkom reálne objekty, ako sú rozličné tekutiny (voda, víno, borovička). Preto sa ani v recenzovanom obrázkovom slovníku slovenčiny nemôžu registrovať a zobrazovať také slová ako vlasť, láska, nenávisť, svetlo, teplota.
Z tohto hľadiska možno pochybovať o pravdivosti tvrdenia (resp. zápisu, záznamu), že to, čo je v zobrazenej nádobe, je práve viedenská káva (s. 101), šampanské (s. 100), resp. riedidlo (s. 194), opaľovací krém (s. 194). Istá opora je tu len v opisovanej situácii. Aj pri názvoch sviatkov sa musíme uspokojiť len poukazom na dátum v kalendári: prvý sviatok vianočný — 25. decembra, druhý sviatok vianočný — 26. decembra. Ale ani takýto poukaz nestačí identifikovať Veľkú noc, lebo ide o pohyblivý sviatok. Nedostatočnú informáciu podáva zobrazenie kartičky v rukách rozhodcu. Môže to byť nielen červená karta, ako sa uvádza v slovníku, ale aj žltá. V slovníku nie je dostatočne rozlíšený či vôbec rozlíšiteľný javor a jaseň (s. 68). Ak šípka ukazuje na oblok (s. 201), sotva možno z toho vyvodzovať, že ide o povalu alebo komnatu.
strana 240
K obrázkovému zachyteniu slovnej zásoby vlastne nepatria symboly používané napr. v meteorológii (s. 210) na označenie takých stavov povetria, ako je jasno, polojasno, oblačno, polooblačno, prehánky, búrky, blesk, dážď, hmla, teplý front, nízky tlak, vysoký tlak. Používateľ slovníka zažije až prekvapenie, keď sa dozvie, že žiarovka je síce tradičné osvetľovacie teleso pôvodne hruškovitého tvaru (ako je na s. 51), ale aj prekrížkovaný krúžok nasadený na priamku, alebo že obdĺžnik nasadený na priamku je poistka, alebo že prerušená priamka s istým naznačením odklonu je vypínač. Do slovníka zrejme nepatria ani siluety konkrétnych hradov.
Osobitný problém vzniká pri rozhodovaní, ktorý názov sa použije na zobrazený objekt. Možno napr. pochybovať o tom, že zariadenie, ktorým sa odvádzajú pary nad kuchynským sporákom, sa aj odborne nazýva vetracia skriňa (s. 40); výstižnejší by bol názov odvádzač pary, prípadne digestor. Označenie niagara (s. 46) na splachovaciu skrinku môže byť len subjektívny názov, resp. názov používaný v istom úzkom kruhu, zrejme podľa firemného nápisu Niagara. Kedysi sa táto nádrž označovala mikádo (podľa výrobnej značky Mikado). Porov. aj veľmi podobný názov singerka pre šijací stroj vyrábaný firmou Singer. Predmet, ktorý sa na s. 52 označuje ako oberač, sú vlastne nožnice na dlhej žŕdke: odstrihujú sa nimi vysoko rastúce vetvičky. Keby sme nimi oberali ovocie, všetko by popadalo na zem a tým by sa doráňalo a znehodnotilo. Oberač na žŕdke skutočne jestvuje, ale má podobu košíčka, do ktorého padá oberané ovocie. Kravín (s. 70) nie je len miestnosť, v ktorej sú ustajnené kravy, ale aj celý komplex budov a zariadení. A sotva sa odlišuje stajňa od kravína len tým, že v stajni sú kone. Na obrázku kuchynských hodín (s. 124) nie je jasné, čo vlastne je časomiera. Na prevážanie ľudí i nákladov cez rieku sa skutočne ešte aj dnes používa kompa, ale sotva možno nazvať kompou obrovské plavidlo, často viacposchodové. Nestačí tu ani prívlastok morská kompa. Je to trajekt. Batožinu pred cestou síce podávame v okienku, ale nad ním nie je nápis podateľňa, lež podávanie batožiny, tým viac, že nad okienkom sa opačným procesom je nápis výdaj batožiny. Podateľňa je organizačná zložka úradov, kde sa podávajú písomnosti na vybavenie. Omšová miska (s. 204) je veľmi neurčitý predmet. Je to azda obetná miska alebo to má byť mištička na zakrytie kalicha, ktorá sa volá paténa?
strana 241
Napriek tvrdeniu, že pri zostavovaní slovníka sa brala do úvahy priemerná frekvencia slova vo všetkých komunikačných situáciách (prečo sa neuvádza prameň?), tematické hľadisko a s ním aj zreteľ na pôvod a vek, a že sa starostlivo rešpektovala aj spisovnosť vybraných slov (s. 5), treba upozorniť na nerešpektovanie lexikálnej alebo štylistickej normy. Slovo gulečník a gulečníková guľa sa už oddávna hodnotí ako nesprávne a vždy sa odporúča názov biliard a biliardová guľa. Aj slovo kovadlinka (i neuvádzané slovo kovadlina) na s. 106 by malo mať podobu nákova, nákovka. Sajdkára je slangový, resp. žargónový názov pre prívesný motocykel, resp. motocykel s prívesom. Slovo fusak (s. 28) sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka hodnotí ako subštandardné a uvádza sa podoba nánožník.
Celkom iste nie sú štylisticky neutrálne také slová ako špica, štulpne, štuple, ale ani pomenovania snehové pusinky, čierny šerif.
O. Škvareninová sa vcelku dobre vyrovnala s troma základnými okruhmi problémov, ktoré prináša spracovanie obrázkového slovníka: obmedzenie na konkrétne objekty, výber primeraných pomenovaní a ohľad na lexikálne a štylistické normy. Na niektoré nepresné riešenia sme poukázali so želaním, aby sa pri prípadnom novom spracovaní uviedli na želateľnú mieru, a aby tak recenzovaný slovník mohol byť aj spoľahlivým základom pri spracúvaní dvojjazyčných obrázkových slovníkov.
Ján Horecký
Koľko rečí vieš, za toľkých ľudí stojíš. *
strana 242
Večné problémy s "hmoždinkou". — Pani S. F. z Bratislavy nám napísala: Pozvali sme si majstra, aby nám vyvŕtal do našich panelových stien diery a namontoval "hmoždinky". Viem, že toto pomenovanie je nespisovné, ale varianty uvedené v Krátkom slovníku slovenského jazyka a v Česko‐slovenskom slovníku — príchytka, kolík, klátik, kotvička — mi stále akosi nevyhovujú, nie sú mi po chuti a neviem si na ne zvyknúť. Preto sa mi veľmi páčilo pomenovanie, ktoré používal práve pán majster — zápustka. Zdá sa mi, že tento výraz dobre vystihuje daný význam. Aký máte názor na toto slovo?
Zdá sa, že majster, ktorého ste si pozvali, bol nielen zručný remeselník, ale aj majster slova. Slovo zápustka síce v slovenčine už funguje ako technický termín na pomenovanie dvojdielneho nástroja na presné formovanie výkovku, ale to neznamená, že by sa nemohol používať i v tom význame, aký má nespisovný výraz hmoždinka. Slovo zápustka by teda mohlo rozšíriť rad výrazov, ktoré v tomto význame ponúkajú slovníky. Zo slovotvorného hľadiska je výraz zápustka utvorený správne a jeho význam zodpovedá tomu, čo pomenúva. Za primerané však pokladáme aj dvojslovné spojenie zápustný kolík.
Niekto by mohol namietať, že nie je potrebné rozširovať rad synoným na pomenovanie tejto prepotrebnej pomôcky do "panelových" domácností. Ako však pani S. F. z Bratislavy skonštatovala, aj napriek viacerým spisovným výrazom (príchytka, kolík, klátik, kotvička) sa v bežnej komunikácii a často aj v profesionálnej sfére stále používa nespisovné slovo hmoždinka. Preto vítame pomenovania zápustka a zápustný kolík — možno sa používateľom jazyka zapáčia natoľko, že konečne zabudnú na hmoždinku, prípadne hmoždenku a večné problémy s týmito nespisovnými výrazmi pominú. Náš kladný postoj vyplýva i z faktu, že výraz zápustka a slovné spojenie zápustný kolík časť používateľov jazyka už pozná a používa.
Sibyla Mislovičová
strana 243
lakmusový príd. (nem. u hol.), v spojení lakmusový papierik nové v prenesenom význame skúška niečoho, publ.: Išlo o lakmusový papierik, ktorým sa majú vyskúšať reakcie Európy aj sveta na ruskú politiku. (TLAČ)
Prídavné meno lakmusový je utvorené od podstatného mena lakmus podľa nemeckého slova Lakmus z holandského lackmoes, zloženého z časti lack (= náterová látka, lak) a časti moes, ktorá má pôvod v latinskom slove muscus — mach. Slovo lakmus označuje látku (farbivo) získanú z machu, ktorou sa zisťuje kyslosť alebo zásaditosť (papierik napustený lakmusom sa podľa príslušnej hodnoty pri kyslých látkach sfarbí načerveno, pri zásaditých namodro). V prenesenom význame sa lakmusovým papierikom nazýva test, skúška, overovanie nejakého javu. Výraz lakmusový papierik je obrazné, už frazeologizované pomenovanie, ktoré sa zrodilo v súčasnej publicistike. Krátky slovník slovenského jazyka vo svojom treťom vydaní ho už uvádza v podobe frázy byť lakmusovým papierom — byť preverovacou skúškou niečoho.
mix gen. ‐u, muž. (ang. u lat.) 1. nové vo význame zmes, zmiešanina: Arabské bankovníctvo predstavuje akýsi mix arabskej obchodnej zdatnosti s technickou vyspelosťou západných krajín. (ROZHLAS) — 2. nové ako hud. slang vo význame mixáž: mixy vysielané z rádiostaníc a diskoték (TLAČ) — 3. nové ako šport. slang vo význame zmiešaná štvorhra (v rozličných športových disciplínach): Titul v mixe získali Gáspár a Žgravčáková. (TLAČ)
Podstatné meno mix, prevzaté do našej slovnej zásoby cez angličtinu (od mixed — zmiešaný), vzniklo z latinského príčastia mixtus (s rovnakým významom). V Slovníku cudzích slov sa výraz mix vysvetľuje ako druh lyžiarskeho vosku, pričom sa uvádza i jeho homonymná podoba s výkladom "zmiešaný tanečný pár". V motoristickej praxi sa používalo slovo mix
strana 244
aj na označenie druhu benzínu pre dvojtaktné motory (zmesi benzínu a oleja). Slovník slovenského jazyka ani Krátky slovník slovenského jazyka slovo mix nezachytávajú, v bežnom jazyku je však dnes známe vo význame "zmes, zmiešanina". Pri jeho výklade treba vychádzať z fungovania slovesa mixovať, ktorého primárny význam "miešať v mixéri" sa rozšíril na oblasť hudobno‐filmovej produkcie, kde sa ním označuje miešanie zvukových prvkov do výslednej podoby; pravda, tu má toto sloveso hovorový charakter (porov. termín mixáž — úprava rozličných zvukov ich miešaním; zmiešanina zvukov). Sloveso mixovať prenesením svojho významu rozšírilo možnosti svojho uplatnenia. To isté môžeme pozorovať i pri podstatnom mene mixáž a jeho synonymnej skrátenej podobe mix, ktoré sa začali používať vo význame "miešanie, zmes, zmiešanina" v rozličných spojeniach, napr. cenový mix, kvalitatívny mix, ekonomický mix, mix politiky a podvodu. V oblasti marketingu je známy termín marketingový mix, definovaný ako súhrn činiteľov, ktorými firma môže ovplyvniť dopyt po svojich výrobkoch. Slovo mix sa novšie začína používať aj ako slangové synonymum podstatného mena mixáž v jeho hudobnom význame, t. j. ako pomenovanie spôsobu zvukovej úpravy. Tretí z nových významov slova mix sa dotýka oblasti športu; v nej sa týmto výrazom nazýva zmiešaná štvorhra (v tenise, stolnom tenise a pod.).
odtajniť dok. zbaviť vlastnosti, príznaku ,tajné', zbaviť utajenia: Parlamentné strany sú presvedčené o tom, že by mali byť odtajnené nielen zväzky jednotlivých občanov. (TLAČ)
V doklade použité príčastie odtajnený je tvarom slovesa odtajniť. To je utvorené predponou od‐ a slovesnou príponou ‐iť od prídavného mena tajný a patrí medzi kauzatívne slovesá vyjadrujúce aktívny dej, ktorý spôsobuje zmenu istého stavu, vlastnosti ap. Predpona od‐ v tomto type slovies modifikuje ich významový obsah na význam "zbaviť toho, čo pomenúva motivujúce meno", napr. odkôstkovať — zbaviť kôstok, odšpendliť — zbaviť špendlíkov, odstrániť špendlíky, odistiť — zbaviť zaistenia poistkou, uvoľniť poistku, odblaniť — zbaviť blán, očistiť od blán. Sloveso odtajniť odvodením od prídavného mena tajný sa sémanticky čiastočne odlišuje od typu odkôstkovať, pri ktorom ide o zbavenie konkrétnej veci.
strana 245
odtajnenie gen. ‐ia, stred. zbavenie vlastnosti, príznaku ,tajné', utajenia: Vláda ČR schválila zákon, ktorý umožní odtajnenie zväzkov bývalej Štátnej bezpečnosti. (TLAČ)
zabodovať dok., nové v prenes. význame, hovor. expres. získať úspech, podporu ap.: Aj v kultúrnom programe zabodoval Slovák — Paľo Habera vlastnými skladbami s gitarou v ruke roztlieskal dlane v Národnom dome. (TLAČ)
Výraz zabodovať je známy pôvodne zo športovej sféry a znamená "dosiahnuť body v hodnotení (v súťaži)". Z oblasti športu sa preniesol aj na iné javy a nadobudol význam "získať úspech, ocenenie, podporu, sympatie". Prenesený význam slovesa zabodovať i príbuzného, základného slovesa bodovať zachytáva aj Krátky slovník slovenského jazyka 1997, no súčasný výskyt potvrdzuje, že sa tento význam už začína lexikalizovať a osamostatňovať. Sloveso zabodovať patrí medzi univerbizované slovesá a možno ho vyjadriť aj spojením získať body, dosiahnuť body. Je to hovorový výraz s výrazným expresívnym zafarbením.
zelený príd., nové v spojení 1. zelená hranica publ. prírodná hranica: V roku 1996 sa o nelegálne prekročenie slovenskej štátnej hranice pokúsilo viac ako 3 900 osôb, pričom 3 329 bolo zadržaných na tzv. zelenej hranici. (TLAČ); 2. zelená karta publ. 1. medzinárodná automobilová poisťovacia karta: Pri ceste do zahraničia si nezabudnite zobrať so sebou zelenú kartu. (ROZHLAS); 2. povolenie pre cudzincov na trvalý pobyt v USA: Zelená karta (názov filmu)
Pod spojením zelená hranica sa rozumie štátna hranica prechádzajúca prírodnými plochami, ako je lúka, pole, les ap., teda mimo oficiálneho (legálneho) hraničného priechodu. Kým pri tomto spojení sa pociťuje súvislosť prídavného mena zelený s prírodou, v prípade spojenia zelená karta (popri jej farbe) možno vidieť spojitosť so signálom zelenej farby v doprave ako povolenia na voľný prechod.
Silvia Duchková
Slovo je viac ako závdavok. *
strana 246
JÁN KAČALA
Pri sledovaní dennej tlače či elektronických médií človek nie raz nadobúda dojem, akoby každý druhý Slovák vyrábal mapy. Celkom nedávno sme sa dočítali, že úlohou istého denníka je mapovať proslovenskú politiku. Zatiaľ sme nezbadali, že by v týchto novinách uverejňovali aj voľajaké mapy ako výsledok mapovacej činnosti, ale nič nie je vylúčené. Dnes sa totiž na Slovensku mapuje naozaj všetko, t. j. nielen zemský povrch, terén, lež najmä to, čo by malo sídliť pod povrchom, napríklad politické postoje, slovenské myslenie, rozmanité záujmy mládeže, ale aj starších ročníkov, výsledky štúdia, charakterové vlastnosti a ešte všeličo iné. Istotne už viacerí poslucháči s rozvinutým jazykovým vedomím spozorovali, že v našom krátkom výklade zaujímame záporný alebo aspoň veľmi rezervovaný postoj k zveličenému používaniu dnes už ošúchaného slovesa mapovať v prenesenom význame. Máme tu na mysli prípady, keď daný význam oveľa zreteľnejšie a presvedčivejšie vyjadríme slovesami zisťovať, skúmať, pozorovať, sledovať, preverovať, sondovať a ďalšími pomenovaniami. Používatelia slovesa mapovať si ešte nestihli všimnúť, že tento výraz pôsobí nanajvýš ošúchane a nezaujímavo, takže ním dosahujú práve opak toho, čo sledujú, a navyše predstavujú slovenčinu ako chudobný jazyk. Ako sme však ukázali, náš jazyk vonkoncom nie je chudobný, len treba tvorivo využívať všetko, čo v ňom je.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 5. 1996)
strana 247
JÁN HORECKÝ
Iste by vás prekvapilo, keby ste sa kdesi dočítali, že všetko sa už vracia do starých koľajníc. A predsa sme sa s takýmto vyjadrením v novinách stretli. Nevieme, či jeho pôvodcom bol redaktor, či menej rozhľadený korektor. Je však všeobecne známe, že koľajnica je oceľový pás, po ktorej sa pohybuje koleso. Obyčajne ide o dve koľajnice a tie tvoria koľaj.
Slovo koľajnica je zrejme odvodené od slova koľaj. Aj v slove koľaj môžeme odhaliť akúsi príponu ‐aj (tá je známa skôr z názvov osôb — kto tára, je táraj, kto stále behá, je pobehaj), ale celkom iste je tu v základe slovo kolo, koleso. Vieme, že koľaj je stopa vyhĺbená alebo inak vyznačená pohybom kolesa. A pretože dnes prevažujú také vozidlá, ktoré zanechávajú dve stopy, sú to dvojstopové vozidlá.
Slovo koľaj sa používa aj vo viacerých obrazných spojeniach. Jedno z nich je spojenie uviesť, vrátiť niečo do starých koľají, t. j. do starých, vychodených spôsobov správania. A zo skúsenosti, že obyčajne voz zanecháva za sebou dve koľaje, vychádza aj slovo dvojkoľajnosť, označujúce taký stav, keď sa niečo deje, robí, odohráva dvoma smermi, teda nie dosť jednotne.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 5. 1996)
MATEJ POVAŽAJ
Pri sledovaní verejných rečových prejavov, najmä však prejavov v masovokomunikačných prostriedkoch, môžeme často počuť alebo čítať slovo región. Toto slovo má pôvod v latinčine a v slovenčine sme sa s ním donedávna stretali predovšetkým prostredníctvom prídavného mena regio-
strana 248
nálny s významom "vyskytujúci sa v určitom kraji, vzťahujúci sa na istú oblasť; krajový, oblastný" a podstatného mena regionalizmus, ktorým sa označuje jav vyskytujúci sa v istom kraji. Priamo slovo región sa však ešte v nedávnej minulosti takmer nepoužívalo. Jeho zvýšenú, ba až nadmernú frekvenciu v rečových prejavoch sme mohli zaznamenať vlastne až po roku 1989 pod vplyvom angličtiny, a to na úkor domácich slov kraj, oblasť, územie, ale aj okres. A tak dnes počujeme hovoriť o regióne školy, regióne podniku, regióne obce, regióne mesta, regióne okresu, o popradskom či prešovskom regióne, o oravskom či kysuckom regióne, o východoslovenskom či západoslovenskom regióne, o východoeurópskom či stredoeurópskom regióne. Slovo región sa dostáva takmer všade. Aby nevznikol omyl. Nemáme námietky proti slovu región, ale máme výhrady proti jeho nadmernému používaniu namiesto spomínaných domácich slov kraj, oblasť, okres, územie, ba až zneužívaniu najmä v prípadoch, keď je úplne zbytočné. Máme na mysli spojenia ako oravský región, stredoeurópsky región. V týchto prípadoch úplne vystačíme s priamymi pomenovaniami Orava, Kysuce, horná Nitra, východné Slovensko, stredná Európa, teda bez slova región.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 6. 1996)
JÁN HORECKÝ
Podnetom na dnešnú poznámku bola informácia, že lesné požiare si už vyžiadali škody vo výške niekoľko miliónov. Ide o spojenie vyžiadať si škodu, vyžadovať si škodu. Treba si uvedomiť, že sloveso vyžiadať, resp. vyžiadať si má dva významy, ktoré nemožno ľubovoľne zamieňať. V prvom prípade ide o žiadosť, prosbu, v druhom o potrebu či potrebnosť. Prvý význam sa uplatňuje v spojeniach ako vyžiadať spisy, vyžiadať si podklady na podrobnejšie výpočty, vyžadovať presnosť. Druhý význam je zreteľný
strana 249
v spojeniach ako vyžiadať si, vyžadovať si veľa práce, námahy, úsilia, ale aj peňazí. Je zaujímavé, že v tomto význame sa slovesá vyžiadať si, vyžadovať si používajú obyčajne aj so zvratným zámenom si a tak vzniká vlastne zvratná podoba týchto slovies. A z toho vyplýva, že najčastejšie sa používajú v tretej osobe jednotného či množného čísla. Aspoň dva príklady: výstavba vodného diela si vyžiadala značné náklady, plány na obnovu životného prostredia si vyžadujú aj isté zdroje. Požiare sú veľmi nepriaznivým javom, nepociťujeme ich potrebnosť, skôr naopak, usilujeme sa im zabrániť a chceme tak predísť zbytočným škodám. Škody nie sú niečím potrebným, preto ich nebudeme vyžadovať. Lesné požiare si teda nevyžadujú škody, ale spôsobujú škody, ich následkom vznikajú škody.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 6. 1996)
JÁN KAČALA
V našich jazykových poznámkach sme sa výslovnosti cudzích slov a názvov venovali už viac ráz. V dnešnej poznámke sa chceme dotknúť výslovnosti skratky PhD., ktorá sa zavádza ako nová vedecká hodnosť absolventa vedeckej výchovy, tzv. doktorandského štúdia. Na vysvetlenie sa žiada uviesť azda to, že toto doktorandské štúdium nahradí doterajšiu vedeckú ašpirantúru, ktorej absolventi dostávali vedeckú hodnosť kandidáta vied. Nová skratka PhD., je známa zo západných krajín, a tak je dosť pochopiteľné, že sa so skratkou sem‐tam dostáva k nám aj jej anglická výslovnosť "pí‐ejč‐dí", ktorá je výsledkom anglického hláskovania skratky PhD. Azda ani nemusíme osobitne zdôrazňovať, že takáto anglická výslovnosť nie je v našom prostredí nijako odôvodnená. Navyše tým, čo po anglicky nevedia, táto anglická výslovnosť nič nevraví, ba vlastne im sťažuje dorozumenie. Skratka PhD. je totiž veľmi blízka našej dávno známej skratke PhDr. a práve na základe tejto známej skratky sa menej informovaný
strana 250
poslucháč môže aspoň čosi dozvedieť o obsahu novšej skratky. A nebude ďaleko od pravdy, lebo aj túto novšiu skratku treba čítať ako "doktor filozofie", prípadne podľa jej pôvodného latinského východiska ako "philosophiae doctor", t. j. s obráteným slovosledom. Na záver ešte raz pripomíname, že novú skratku PhD., označujúcu vedeckú hodnosť doktor filozofie, po slovensky čítame ako "pé‐há‐dé", nie "pí‐ejč‐dí".
(Jazykovedná poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 7. 1996)
JÁN HORECKÝ
Pri slove obchodovať sa v slovenčine už dávnejšie ustálila väzba s predložkou, čiže predmet obchodovania sa vyjadruje siedmym pádom s predložkou s, teda nie obchodovať niečím, ale obchodovať s niečím. Táto predložková väzba sa prenáša aj do nezhodného prívlastku k podstatnému menu, preto hovoríme o obchode s nábytkom, o obchode s textilom a pod.
Ak však máme sloveso skladovať, situácia sa mení. Máme síce spojenie skladovať niečo, napr. obilie, stroje, nábytok, ale ak tento predmet skladovania chceme vyjadriť pri podstatnom mene sklad, musíme ho použiť v druhom páde. Máme teda sklad obilia, sklad strojov, sklad nábytku. Podoba sklad s nábytkom je síce utvorená presne podľa vzoru obchod s nábytkom, ale porušuje základné pravidlo o nezhodnom prívlastku, preto ju musíme označiť ako nesprávnu. Rovnako chybná je aj podoba veľkosklad s mrazenými potravinami, hoci podoba veľkoobchod s mrazenými potravinami je správna. Chyba vyplýva z toho, že kým skladovať niečo môžeme, veľkoskladovať by už bolo neprípustné.
Tieto dva príklady azda dostatočne presvedčia každého, že aj pri rozvíjaní slovnej zásoby tvorením názvov pre obchody a sklady musíme zachovávať všeobecne platné zásady.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 7. 1996)
strana 251
JÁN KAČALA
Tak sa zdá, že na Slovensku po móde filozofie a mapovania zjavuje sa nová móda — tentoraz parketová. Novinárska a jej príbuzná reč sa priam hmýri výrokmi typu Tanec — to je jeho parketa. — Konečne prišla jeho parketa — ľudová muzika. — Cestovanie, to je vaša parketa. Poslucháčov rozhlasu, televíznych divákov či čitateľov periodickej tlače s citlivým vzťahom k jazyku takéto vyjadrenia vyrušujú. Autorom textov s takýmito formuláciami nejde o nič iné ako o vyjadrenie toho, že daná osoba sa v istej pracovnej či záujmovej oblasti cíti doma, že je jej milá, predstavuje jej koníčka a podobne. Zatiaľ patrí medzi tajomstvá, prečo sa vyjadrenie to je jeho parketa, známe zo športovej oblasti, konkrétne z basketbalu, v takej miere používa namiesto abstraktných názvov typu oblasť, odbor, sféra, príležitosť či situácia. V súčasnosti je však stav taký, že za výrokmi typu To je parketa pre vás niektorí verejne činní ľudia siahajú tak neočakávane a tak často, že to u počúvajúcich či divákov so zmyslom pre primeraný výber jazykových prostriedkov vzbudzuje záporný alebo priamo odmietavý postoj. Nevedno, či toto naše upozornenie bude vyslyšané, isté však je, že spomínaná parketová móda svojich prívržencov vedie akurát do slepej uličky.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 6. 1996)
JÁN HORECKÝ
Azda ste si všimli istý zmätok v označovaní známej skupiny troch vrchov v znaku nášho štátu. Zaznamenali sme podobu trojvršie s krátkym r, ale aj podobu trojvŕšie s dlhým ŕ.
strana 252
Pouvažujeme teda, ktorá podoba je správna, ktorá zodpovedá zákonitostiam spisovnej slovenčiny.
Ľahko sa presvedčíme, že keď sa od jednoslabičného slova s krátkou slabikou odvodzuje napríklad zdrobnené slov, táto krátka slabika sa predlžuje. Napríklad od list máme lístok, od kvet máme kvietok, od vrch — vŕšok. Predĺženie nastáva aj vtedy, keď utvoríme hromadné podstatné meno príponou — ie. Napríklad list—lístie, vlas—vlásie, trsť—tŕstie.
Je však zaujímavé, ale celkom zákonité, že takéto predlžovanie nenastáva, keď od slova s krátkou slabikou odvodzujeme názov miesta alebo nejakej veci zároveň predponou a príponou — ie. Napríklad od slova hrad utvoríme názov podhradie, to značí, že koreňová dĺžka sa nemení, od kvet máme okvetie, od ruka dostaneme područie, od vrch dostaneme návršie. Podobne je to pri zložených slovách typu dvojvršie a takisto aj trojvršie. Tieto analógie sú — ako vidíte — úplne jednoznačné, nepripúšťajú nijakú pochybnosť. Ba našli sme aj také prípady, kde sa koreňová slabika skracuje, a to v slovách zákutie od kút a závažie od váha.
Na záver: Slovo trojvršie, ktorým sa označuje skupina troch vrchov sa píše a vyslovuje s krátkym r.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 6. 1996)
Napíš, nech to i vraví i hľadí! *
strana 253
V poslednom čase sa stále častejšie v médiách stretáme s názvom čistiareň odpadových vôd, ale ešte častejšie čistička odpadových vôd, resp. jednoducho a skrátene len čistička.
Predstavitelia obcí a miest majú vo svojich volebných programoch väčšinou zahrnutú buď výstavbu alebo rekonštrukciu čistiarne odpadových vôd. To len svedčí o snahe skultúrňovať a zvyšovať životnú úroveň spoluobčanov a súčasne zabezpečiť súlad s platnými legislatívnymi a technickými normami pri vypúšťaní čistených odpadových vôd do vodných tokov a tým aj súlad s vytváraním zdravého životného prostredia. To všetko vodohospodárov môže len tešiť. Menej sú už spokojní s tým, že namiesto legislatívne a názvoslovne ustáleného termínu čistiareň odpadových vôd (vyhláška MLVH SR č. 154/1974 Zb. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, STN 73 6522 Názvoslovie kanalizácií) v oficiálnom styku v televízii, rozhlase, tlači a dokonca aj na odborných podujatiach prednášatelia nevodohospodári používajú termín čistička odpadových vôd. Tento jav súvisí hlavne so vstupom mnohých menej informovaných fyzických a právnických osôb i predstaviteľov miest a obcí do procesu prípravy, navrhovania, výstavby a prevádzkovania čistiarní odpadových vôd. V čase nepreberného množstva informácií, keď ich väčšinou čerpáme nie z odborných zdrojov, ale z médií, stáva sa úloha médií veľmi náročnou. Nepresné uvádzanie či preberanie odborných termínov môže spôsobiť aj takúto kurióznu situáciu, že vodohospodárov mnohí presviedčajú o tom, že správny termín je čistička odpadových vôd. A keďže skoro všetky médiá používajú tento termín, aby sme ho používali aj my vodohospodári.
Názvoslovné termíny tvorili mnohí naši naslovovzatí odborníci (i v zahraničí ocenili ich prepracovanosť a systematickosť). Termín čistiareň odpadových vôd nie je náhodný, nepodložený. Kým čistiareň odpadových vôd je súborom objektov, zariadení, technologických postupov na č
strana 254
istenie či zneškodňovanie odpadových vôd, čistička je jednotlivé zariadenie či prístroj, resp. žena, ktorá niečo čistí. Nakoniec môžme si to overiť všetci, aj keď nemáme poruke odborné zdroje. Obdobné údaje uvádza aj Krátky slovník slovenského jazyka, aj keď pochopiteľne nie tak podrobne a jednoznačne. Vo vodohospodárskej praxi, v technickej dokumentácii sa často využíva aj skratka ČOV vytvorená zo začiatočných písmen viacslovného spojenia čistiareň odpadových vôd.
V neoficiálnom styku pre úsporné a skrátené použitie termínu čistiareň odpadových vôd môžeme odporučiť namiesto nepresného a zvádzajúceho výrazu čistička výraz čistiareň, čo vylučuje zámenu odborných pojmov.
Nakoniec si poprajme viac dôslednosti pri zveľaďovaní a cibrení nášho každodenného, ale aj odborného jazyka, aby sa naši nasledovníci nemuseli o našej činnosti vyjadrovať menej úctivo.
Viliam Soták, Bratislava
Aj pred rokom 1993 — teda za federácie — som počúval rozhlas, pozeral televíziu a čítal noviny. Zdá sa mi však, že vtedy masmédiá viac dbali o čistotu slovenského jazyka. Dnes často používajú rôzne výrazy, ktoré neraz vyvolávajú i úsmev na tvári...
Napríklad 7. decembra 1996 o 20,08 h v informácii o počasí zaznela z STV 1 takáto veta: Aj začiatkom budúceho týždňa bude pretrvávať prílev teplého vzduchu. Prečo pretrvávať? Veď sa to dá povedať i ľudskejšie — napr. že bude trvať prílev teplého vzduchu alebo prílev teplého vzduchu bude pokračovať. Z rozhlasu (S1) som zasa 9. decembra o 15,20 h počul, že medzi týmito dvomi mestami pretrvávajú spory už dlhé mesiace. Teda sloveso trvať už skoro nikde nepočuť — všade všetko už len a len pretrváva.
strana 255
Neraz z jazykovej poradne v masmédiách zaznelo, že máme písať a hovoriť o mimovládnych organizáciách, no v Slovenskom rozhlase (S1) som ešte i 4. decembra o 17,22 h začul, že ktosi oslovoval nevládne organizácie. Na S1 v ten istý deň o 15,30 h zasa nevedeli o koho sa jedná, hoci mali vedieť o koho ide. Rádio ROCK FM 29. novembra o 6,00 h tiež nevedelo o aké opatrenia sa bude jednať. Aj televízia Markíza 4. decembra o 6,15 h zahlásila, že podnikatelia by sa dnes mali vyhýbať obchodným jednaniam. Hádam by v tento deň nemali rokovať a nie sa jednať. Mnohé masmédiá (hosp. pracovníci, novinári, politici) ešte stále niečo zahajujú, ako napr. rádio FUN 1. decembra o 7,58 h hovorilo o zahájení a nie o začatí či otvorení predaja. Usmial som sa, keď som 29. novembra o 6,50 h počul moderátorku televízie MARKĺZA povedať diváci, ktorí sa k nám dotelefonujú..." Hádam dovolajú...
Nazdávam sa, že na Slovensku v poslednom období — čase akosi často padáme. Nečudo, veď v masmédiách sa slovné spojenie tým pádom stalo viac ako módne. Napr. na S1 28. novembra o 16,45 h akýsi riaditeľ podniku za 3—4 minúty použil výraz tým pádom presne 4‐krát. Vo svojich odpovediach na otázky redaktora by sa bol zaobišiel aj bez toho "pádu".
Na STV 1 28. novembra som počul, že sa to odrazí na cene tovaru. Mohlo sa to hádam i prejaviť na cene. Škoda, že v masmédiach sa všetko iba odráža. V Jazykovej poradni Slovenského rozhlasu Dr. Považaj 29. marca 1996 konštatoval, že pripomienky poslucháča k nadmernému používaniu slovesa nachádzať sa na úkor slovesa byť sú oprávnené. Žiaľ sloveso byť sa vlastne z masmédií úplne vytratilo, takmer nik ho nepoužíva. "Zelenú" dostalo iba sloveso nachádzať sa — už sa všade a všetko iba nachádza. A potom to tak vyzerá... Napr. Nedeľná Pravda tvrdila, že Koceľ sa už roku 874 nenachádzal medzi živými, hoci mohli napísať, že roku 874 už nežil. Na STV 1 v Kolese šťastia moderátor plných 30 minút tvrdí, že spoluhláska sa tam nachádza alebo nenachádza. Len zriedkakedy povie, že spoluhláska teraz je alebo nie je. Je to až trápne stále počúvať v tejto relácii. Aj televízia Markíza mohla 9. decembra 6,35 h zahlásiť, že opera SND je v týchto dňoch v Paríži. Podľa nich je to asi krajšie, keď povedia, že sa tam nachádza. Naozaj musíme toto sloveso používať všade a za každú cenu? Veď ho môžeme nahradiť aj iným slovom.
strana 256
Rád by som vedel, ako je to na Slovensku s pusou. Kedysi som tento výraz počul iba v Čechách. No dnes Rádio Nitra posiela denne medzi 8,30 — 9,30 h pusy jubilantom. V sobotu a v nedeľu okrem tejto stanice aj N‐Rádio, Rádio Beta veselo posielajú pusy, ale občas aj Slovenský rozhlas a nielen oni. V lete v TV Magazíne Pravdy jedna slečna tvrdila, že na školskom dvore mi dal pusu priamo na ústa. Na Slovensku sa už teda nebozkávame, ale len pusinkujeme?
Škrie ma tiež, keď vo všetkých masmédiách sa hovorí či píše, že to a to ktosi zorganizoval alebo zorganizuje. Už vôbec nepočuť, že niekto niečo pripravil alebo usporiadal. Sme teda akýsi preorganizovaní — naozaj je tento výraz taký krásny, keď dostáva takú širokú publicitu? Veľmi časo sa hovorí aj o tom, čo kto plánuje alebo má v pláne, hoci by sa dalo spýtať, čo kto chystá alebo pripravuje. Povedzte, mám pravdu?
A ešte niekoľko postrehov z týždenníka Dnešok v Topoľčanoch. V 47. čísle, roč. 1996 uvádzajú, že po niekoľkoročnej pauze chceli nadviazať na tieto tradície. Prečo nie po niekoľkoročnej odmlke či prestávke? V tom istom čísle doslovne píšu, že istá 42‐ročná pani samovraždu obesením spáchala... Je to smutný prípad, ak skutočnosť je taká, že tá pani sa obesila. Ďalej tieto noviny píšu o mravenčej práci, hoci ide o mravčiu prácu, v ich kuchárskom recepte som objavil, že robili guličky a nie guľky alebo guľôčky. V 48. čísle zasa píšu nie o spomienkových, ale upomienkových darčekoch, nie o vodičskom preukaze, ale o vodičáku, sponzor poskytol auto zdarma a nie zadarmo, ďalej píšu, že prídu záujemci a nie záujemcovia. V tom istom čísle tvrdia, že mnohí ľudia si prezrú fotky a nie fotografie. Taktiež som sa zo 48. čísla dozvedel, že kto požiada o vydanie bankomatovej karty, obdrží malú príručku. Ja myslím, že dostane príručku...
Štefan Suchár, Veľké Uherce
Plné uši mu toho nahovoril. *