Obsah
strana 129
VIKTARYJA ĽAŠUKOVÁ
Kultúra reči, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou všeobecnej kultúry človeka, svedčí o stupni chápania úlohy jazyka v spoločnosti a aj o úrovni ovládania jazyka jeho nositeľmi. Určité požiadavky na využívanie jazykových prostriedkov existovali v každom období fungovania jazyka. Napr. už v bieloruských gramatikách v 15.—16. storočí sa určil cieľ správne hovoriť a písať, a to je aktuálne aj dnes. Už oddávna sa pozornosť obracala aj na majstrovstvo ovládania reči, čo sa uplatnilo v rétorike.
Štylistika a kultúra jazyka, ktoré sa postupne vyčlenili z rétoriky, v procese komunikácie hodnotia podľa voľnejších kritérií jazykovú správnosť, ale dodržiavanie jazykovej správnosti naďalej považujú za základ špecifických čŕt spisovnej reči. Pri hodnotení jazykovej kultúry sa uplatňujú všeobecné kritériá, ktoré sú v súlade s vlastnosťami komunikácie. Okrem správnosti vyžadujú aj presnosť, logickosť, čistotu, bohatstvo, výraznosť, prístupnosť a vhodnosť. Uvedené komponenty vzorovej reči sa formujú vo vzájomnej spolupráci všetkých jazykových rovín, čím sa vytvára predpoklad originálnej kultúrno‐jazykovej výpovede. Štylistické možnosti fungujúce v jazykovom systéme sa variantne využívajú v individuálnych štýloch, ktoré pritom zväčša zodpovedajú požiadavkám jazykovej kultúry. Rozhodujúce je poznanie spisovnej normy, ktorá sa vypracovala zásluhou
strana 130
tvorivej a spoločenskej činnosti spisovateľov, filológov a ďalších predstaviteľov inteligencie.
V dielach bieloruských vedcov nachádza odraz dynamická teória normy, ktorá ako celok analyzuje štruktúrne sémantické a štylistické osobitosti jazykových jednotiek, spresňuje alebo určuje ich normatívny štatút. Ako príklad možno uviesť sériu zborníkov pod názvom Kuľtura movy žurnalista (Minsk 1982—1992), v ktorej vyšlo viacero štúdií z danej problematiky. Od A. Narkeviča sú to napr. štúdie Gramatická norma a variantnosť (I, 1982, s. 33—62), O variantnosti a normatívnosti gramatických foriem v systéme prídavných mien (II, 1984, s. 25—37) a Slovo a doba. Aktívna a pasívna slovná zásoba v jazyku tlače (VI, 1992, s. 12—21). A. Šilavová sa analogickej problematike venuje vo frazeológii: Frazeologizmy — štylistická úloha a norma (V, 1990, s. 31—46).
V štúdii Bieloruské slovo vo vysielaní (II, 1984, s. 12—24) analyzujúcej jazyk rozhlasového vysielania P. Sadovski zaznamenal tendenciu rozšírenia jakania v bieloruštine. Medzi časté priestupky proti ortoepickej norme zaraďuje nerešpektovanie rozdielov medzi výslovnosťou a pravopisom. V uvedenej štúdii sa autor venuje aktuálnemu problému, ktorý sa týka zrušenia fonetického princípu v zapisovaní tzv. asimilačnej mäkkosti spoluhlások z, s, dz, c pri pravopisnej reforme v roku 1933, čo spôsobilo zmeny v ich výslovnosti. V snahe oživiť túto významnú fonetickú osobitosť bieloruštiny sa časť používateľov spisovného jazyka vrátila k staršiemu pravopisu predstavenému v Bieloruskej gramatike B. Taraškeviča (1918), ktorý podľa autora gramatiky nesie meno taraškevica. Ide o príklady typu zniknuć — źniknuć, pesňa — peśňa, dzve — dźve, cvik — ćvik. Vlastný variant taraškevice majú aj bieloruskí emigranti. Napriek širokej diskusii nie je tento problém dodnes vyriešený. Republiková konferencia, ktorú organizoval Inštitút jazykovedy J. Kolasa, Bieloruská akadémia vied, Spoločnosť bieloruského jazyka F. Skarynu a ďalšie inštitúcie, rozhodla, že v záujme jazykovej stabilizácie treba akceptovať súčasné pravidlá. Zároveň uznala, že reforma z roku 1933 bola výsledkom politického zasahovania do jazykovej praxe. V tejto situácii je preto veľmi aktuálna ortoepická výchova už od raného veku. Práve takúto cestu navrhol uznávaný fonetik A. Padlužny. Zdá sa, že v súčasných podmienkach je toto riešenie optimálne.
strana 131
Prípady nesúladu medzi výslovnosťou a pravopisom sa analyzujú v príručkách bieloruštiny, ako sú napr. Pačatki rodnaje movy V. Ramancevičovej (Minsk 1993) a I prarastajuć slovy... V. Ľašukovej (Minsk 1997).
Zmenami v oblasti jazykovej kultúry v Bielorusku sa vyznačuje aj súčasné obdobie (od 80. rokov). Aktívnu úlohu v tomto procese zohráva bieloruská inteligencia. V rozvíjaní jazyka prevláda orientácia na jeho vlastné zdroje, čo sa prejavuje v niekoľkých tendenciách. Jednou z nich je návrat k staršej pasívnej vrstve slovnej zásoby a širšie uplatňovanie tejto lexiky v súčasnej jazykovej praxi. Napríklad vo všetkých štýloch vrátane administratívneho sa dnes už používa slovo mytňa ("colnica") známe z jazykovej pamiatky z roku 1229. Tlumačaľny slovnik belaruskaj movy (I—V, Minsk, 1977—1984) toto slovo ešte kvalifikuje ako historizmus. Novší Tlumačaľny slovnik belaruskaj litaraturnaj movy (Minsk 1996) ho však už kvalifikuje ako rovnocenný spisovný variant slova tamožňa. Do tohto slovníka sa dostali aj staršie zdvorilostné výrazy spadar ("pán") a spadarstva ("páni" aj "dámy"). Oslovenie ženy spadaryňa sa uvádza pri heslovom slove spadar. Tieto slová sú v Bielorusku známe od 15. storočia.
Inou tendenciou je časté používanie dialektizmov rozličného druhu najmä v jazyku umeleckej literatúry. Na tento jav nie je v radoch súčasných bieloruských jazykovedcov rovnaký názor. S obavami o ňom hovorí napr. A. Žuravski v štúdii Bieloruská sovietska jazykoveda: výdobytky, problémy, etapy rozvoja (Belaruskaja mova i litaratura v škole, 1988, č. 2, s. 2—15). Autor tvrdí, že v 60. rokoch sa v bieloruštine rozkolísala norma a spisovateľom odporúča hľadať výrazové prostriedky v kodifikačných slovníkových prácach, nie v dialektoch. Jazyková prax však dokazuje, že dialekty sú nevyčerpateľným zdrojom prirodzeného vývoja spisovného jazyka. Napr. v štúdii Do svajho slova (Polymia, 1995, č. 5, s. 269—281) A. Kavrus s uspokojením konštatuje, že niektoré nárečové slová už zapustili korene a svedčia o ďalšom rozvoji lexikálneho systému bieloruštiny. Slovo neruš ("niečo nedotknuté"), ktoré sa rozšírilo v 60. rokoch zásluhou bieloruského básnika R. Baradulina, sa doplnilo o ďalšie príbuzné slová nerušny/nerušavy/nerušlivy ("nedotknutý"), nerušna ("nedotknuto"). Spisovateľ J. Bryľ nie je proti dialektizmom, ale zároveň sa prihovára aj za normatívnosť: Budeme náš spisovný jazyk obohacovať vetvičkami, listami,
strana 132
kvetmi, plodmi, semenami miestnych nárečí, no netreba zabúdať ani na korene tohto veľkého stromu našej rodnej spisovnej reči (J. Bryľ: Sioňňa i pamiać, Minsk 1985). Prax potvrdzuje vedecké zdôvodnenie návratu k dialektom, ktoré posilňujú (prísnym a tvorivým výberom dialektizmov) svojrázny charakter jazyka v jeho spisovnej nadnárečovej kodifikovanej a štylisticky diferencovanej forme. Nevyhnutnosť takých zmien predpokladal aj spisovateľ V. Bykav, známy najmä svojimi dielami o druhej svetovej vojne. Povedal, že v dôsledku politizácie jazyka 30. rokov 20. storočia sa v skutočnosti formuje nový jazyk, v ktorom z tradičného národného jazyka ostáva stále menej. Začínajú v ňom prevládať kancelarizmy, byrokratizmy a jazykové klišé (Litaratura i mastactva, 1988).
Veľkú pozornosť prekonávaniu podobných nedostatkov v jazyku venuje R. Škraba. Na základe analýzy psychologických, sociologických a štylistických aspektov tejto problematiky v knihe Movaju vobrazav (Minsk 1989) zdôrazňuje praktický spôsob riešenia tohto problému osobitne využívaním bohatej synonymie zo spisovného jazyka aj nárečí.
Na jazykovú kultúru v Bielorusku negatívne vplýva bielorusko‐ruský bilingvizmus. Jeho výsledkom je jazyková zmes nazývaná trasianka. Toto pomenovanie vzniklo ako metafora z prvotného významu slova trasianka uvedeného vo výkladovom slovníku z r. 1996 — "zmes sena a slamy na kŕmenie dobytka". O škodlivosti trasianky pre jazykovú kultúru bieloruštiny hovorí U. Sviažynski v štúdii Z histórie bieloruskej trasianky (Naša slova, 1990, č. 2). K tejto problematike sa z hľadiska normatívnosti vyslovil aj S. Dubavec v príspevku Živý duch jazyka — súlad (tamže). Porovnáva v ňom koncepcie súčasných slovníkov s názormi spisovateľov a filológov a navrhuje príklady z trasiansko‐bieloruského slovníka. Výsledkom užitočného lexikografického úsilia je aj malý bielorusko‐ruský slovník Keď je slovo prirodzené, tak je aj vhodné od Z. Saňka a A. Hurynoviča. V ňom sa zovšeobecnili skúsenosti starších (F. Jankovski) a novších prác viacerých autorov (A. Kavrus a i.). Na tému bilingvizmu a lexikálnej interferencie napísali štúdie M. Kusiankov (Kuľtura movy žurnalista, II, 1984, s. 37—50) a M. Pryhodzič (tamže, IV, 1988, s. 54—57). V Minsku vyšiel aj zborník štúdií Pytanni bilingvizmu i uzajemadzejaňňa mov (1982). V snahe vyriešiť problém rozhraničenia dvoch jazykových systémov lingvisti zdôrazňujú potrebu pripraviť nové lingvo‐
strana 133
krajinovedné slovníky a ideografický slovník vychádzajúci zo štatistických údajov (V. Ščerbin: O netradičných typoch bielorusko‐ruských slovníkov. In: Slova belaruskaje. Red. A. Michnevič. Minsk 1994, s. 256—266).
V súčasnosti sa aktivizuje aj prehodnocovanie lexikálnych jednotiek, pojmov a noriem, o čom svedčia príspevky v najstaršom literárnom mesačníku Polymia. Autormi článkov sú A. Kavrus (1993, č. 12, 1995, č. 5) a P. Sciacko (1994, č. 1, 1995, č. 10, 1996, č. 2).
Kultúrno‐historickú revíziu prežíva aj terminologický systém bieloruštiny. Vzťahujú sa naň také isté kritériá a požiadavky ako na ostatné štýly spisovného jazyka. Pri riešení štandardizácie terminológie exaktných vied s filológmi spolupracujú odborníci z rôznych vedných oblastí. Využívajú sa pritom aj skúsenosti z tvorby terminológie v 20. rokoch. Vtedy sa v praxi uplatnila iba časť návrhov terminologickej komisie. Terminologické otázky sa v súčasnosti riešia v Inštitúte jazykovedy J. Kolasa, ktorý od konca 80. rokov vydáva periodikum Terminalahičny zbornik. Terminologické komisie pracujú aj pri ministerstve vzdelávania a pri Spoločnosti bieloruského jazyka F. Skarynu. Výsledky tejto práce sa prezentovali na prvej národnej konferencii. Materiál z tejto konferencie vyšiel pod názvom Prablemy belaruskaj navukovaj terminalohii (Minsk 1995).
Tejto dôležitej oblasti štúdiu O usporiadaní jazykovej terminológie venoval aj P. Sciacko (Polymia, 1996, č. 7, s. 294—304). Analyzuje v nej štyri najnovšie terminologické slovníky z oblasti matematiky, fyziky a fyzikálnej geografie. Zaznamenáva orientáciu autorov na gramatické a slovotvorné osobitosti bieloruštiny. Ich výpočet, zovšeobecnenia a rozbor jednotlivých príkladov poskytuje prehľad o dynamike vývoja jazyka, dovoľuje spresňovať a korigovať používanie slov v jazykovom prejave.
Normy overené v praxi chránia jazykový systém pred nivelizáciou, a preto je dôležité, aby ich používatelia prijali. Tomu pomáha periodická tlač, rozhovory s čitateľmi o aktuálnych otázkach jazykovej kultúry, rozhlasové vysielanie (už od 60. rokov sa vysiela relácia Žyvoje slova) i televízia.
Od roku 1990 až donedávna aktívny dialóg s čitateľmi viedol týždenník Naša slova. Do jeho rubrík Kuľtura movy a Žyvoje slova prispievali jazykovedci i čitatelia. Napr. U. Sodaľ, A. Kavrus a iní. Autorka tohto príspevku v uplynulom roku interpretovala na stránkach uvedeného periodika
strana 134
problematiku jazykovej kultúry v širokom jazykovo‐štylistickom a kultúrno‐historickom kontexte. V troch rubrikách oboznamovala čitateľov s teoretickými otázkami štylistiky — radila, ako predchádzať štylistickým chybám vo vyjadrovaní a v príspevkoch z dejín bieloruskej rétoriky poukázala na bohatstvo vyjadrovacích prostriedkov bieloruštiny v rozličných rétorických žánroch v období od 12. do 16. storočia.
V zákone o jazykoch z roku 1990 bieloruština dostala štatút štátneho jazyka Bieloruskej republiky. Táto skutočnosť mala veľmi pozitívny vplyv na jazykovú prax. Dynamiku a obsah niektorých otázok jazykovej kultúry bieloruštiny však značne mení štátna dvojjazykovosť, ktorá sa znova začala uplatňovať v ostatných dvoch rokoch.
Bieloruskí jazykovedci sa zaujímajú o výsledky práce v oblasti jazykovej kultúry na Slovensku. Ako inšpiratívne vnímajú napr. krátke televízne poznámky, rozhlasovú Jazykovú poradňu i jazykové rubriky vo viacerých denníkoch, ktoré nenásilnou formou poskytujú širokým vrstvám používateľov spisovného jazyka základné poučenia o jeho optimálnom fungovaní a tým prispievajú k zvyšovaniu úrovne jazykovej kultúry. Presviedčajú o tom aj články, materiály a skúsenosti slovenského časopisu Kultúra slova, z ktorých je zrejmé, že napriek určitým rozdielom v jazykovej situácii na Slovensku a v Bielorusku spája obidve spoločenstvá spoločná koncepcia zachovania jazykovej svojbytnosti a originality, podobné hodnotenie jazykového vývoja, tendencia čerpať pri vytváraní noriem z vlastných zdrojov, podobné úsilie o rozvoj spisovného jazyka, t. j. všetko, čo je svedectvom o minulosti a výsledkom vysokej kultúry reči v súčasnosti.
(Preložila M. Bartková)
JÁN HORECKÝ
Vo výkladoch o tvorení slov sa vo vzťahu k prídavným menám utvoreným príponou ‐ský od podstatných mien obyčajne sucho konštatuje, že
strana 135
ide o vzťahové prídavné mená a že popri podobe ‐ský sa vyskytuje aj variant ‐ký.
V skutočnosti však situácia nie je taká jednoduchá, ako vidieť pri podrobnejšom skúmaní otázky, ako sa táto prípona ‐ský využíva pri tvorení prídavných mien od miestnych názvov.
Základný pohľad na túto problematiku podal Š. Koperdan v štúdii K tvoreniu substantív a adjektív z miestnych názvov (Koperdan, 1958). Svoju pozornosť zameral predovšetkým na riešenie praktických otázok v troch vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu (1931, 1940, 1953), riešenie nie vždy dovedené úspešne do konca, ale poukázal aj na značný počet riešení, pri ktorých sa brali do úvahy nárečové podoby. Možno súhlasiť najmä s jeho tvrdením, že treba rozlišovať medzi miestnym úzom a požiadavkou normovať podoby platné pre dorozumievanie na širšom území.
Na tento problém upriamil pozornosť aj E. Jóna v štúdii Prídavné mená k miestnym názvom (1969), ktorá vznikla v súvislosti s jeho aktívnou účasťou na príprave súpisu slovenských miestnych mien a k nim patriacich obyvateľských a prídavných mien v Slovníku slovenského jazyka (ide o kapitolu Slovenské miestne názvy a obyvateľské mená v SSJ VI, 1968, s. 153—254). V tomto článku formuloval všetky slovotvorné pravidlá, pričom hneď v úvode zdôraznil, že v spisovnom jazyku nemožno brať do úvahy všetky variácie miestnych nárečových foriem, ale nemožno ani žiadať lineárnu pravidelnosť. Priklonil sa aj ku Koperdanovej téze, že badať snahu "reprodukovať priveľmi základ".
Je prirodzené, že stav zachytený v spomenutom dodatku prekonal istý vývin. Preto v súpise Názvy obcí na Slovensku v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 (s. 463—533) možno zistiť viacero nových úprav. Najvýraznejší rozdiel je azda v pripúšťaní variantov typu bukovecký i bukovský, resp. drienovský i drienovecký.
Aj z tohto dôvodu je potrebné preskúmať Jónové pravidlá, ale najmä znovu ich formulovať aj na základe miestami odlišných východísk. Nebude od veci upozorniť aj na výslovnostnú stránku, resp. na rozdiely medzi písanou a hovorenou podobou skúmaných prídavných mien.
Vo všeobecnosti platí, že v skupine vzťahových prídavných mien utvorených od miestnych názvov sa uplatňujú dve základné tendencie: na jed-
strana 136
nej strane tendencia zachovať základnú, pôvodnú podobu miestneho mena (porov. už Koperdanovu tézu), na druhej strane úsilie uplatňovať dominantnú povahu slovotvornej prípony ‐ský, ktorá sa prejavuje tým, že medzi základovým slovom a slovotvornou príponou nie sú prípustné iné k‐ové skupiny. Prvá tendencia sa výrazne prejavuje narastaním prídavných mien typu lučenecký proti lučenský (porov. aj Dvonč, 1997), druhá zanikaním "prípony" k‐ v type Petržalka — petržalský.
Slovotvorná prípona ‐ský sa bez prekážok (presnejšie bez potreby prekonávať fonotaktické pravidlá o prípustnosti či neprípustnosti istých hláskových skupín) pripája k základovým slovám, ktoré sú zakončené na jednu nezáverovú spoluhlásku. Znelá spoluhláska sa pritom vo výslovnosti asimiluje (spodobuje) k neznelému s: Láb — lábsky — [lápski]. Znelá zubná spoluhláska (dentála) sa vo výslovnosti mení na neznelú a takto vzniknutá skupina ts sa vo výslovnosti mení na c: Brod — brodský — [brotskí → brockí], Prievidza — prievidzský — [prievic‐skí → prievickí]. Spoluhláska v sa vo výslovnosti mení na obojperné u̯: Trnava — trnavský — [trnau̯skí].
Zadné spoluhlásky k, g, h, ch sa menia na c, ž, š: Lok — locký, Hrádok — hrádocký, Balog — balocký, Kociha — kocižský — [kocišskí], Vlachy — vlašský,. Pritom skupina ‐cs‐ sa zjednodušuje na c a skupina ss na s: Osuské — osuský.
Prípona ‐ský sa neznáša (ako sme už upozornili pri type Petržalka — petržalský) s iným k, preto morféma ‐k‐, resp. s vkladným o v podobe ‐ok‐ zaniká: Petržalka — petržalský, Topoľčianky — topoľčiansky, ale aj Malacky — malacký (z malacský), Pezinok — pezinský, Ružomberok — ružomberský.
Slovotvorná prípona ‐ský sa bez prekonávania fonotaktických bariér pripája k názvom typu Dudince a Michalovce: dudinský, michalovský. Podobu dudinský možno interpretovať tak, že v nej odpadá zakončenie ‐ce, ale aj tak, že odvodzovacím základom je podoba dudinc‐ a po pripojení prípony ‐ský sa rad foném csk mení na cs a potom na s. Podobne aj Michalovc‐ — michalovcsk‐ — michalovský. Typ Medzilaborce — medzilaborecký (Dvonč, 1997) takýto výklad nepripúšťa, tu sa k základovej podobe medzilaborc‐ pripája prípona ‐ský a vzniká rad foném csk → c, pričom na pripojenie tejto skupiny sa musí použiť vkladné e.
strana 137
Rovnaká zmena prebieha aj v type Lučenec — lučenský (cez podobu lučencský). Treba však pripomenúť, že v type Senec, Rajec (sú to dvojslabičné názvy) ostáva základná nominatívna podoba so zmenou csk na ck.
V súpise v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 sa tento vývin odráža tak, že sa spravidla uvádzajú obidve podoby. Nie je však jasné, prečo sa raz kladie na prvé miesto skrátený typ (bukovský i bukovecký), inokedy neskrátený typ (hlohovecký i hlohovský), a to aj pri dvojslabičných názvoch.
Pri názvoch zakončených už v nominatíve na skupinu spoluhlások (najčastejšie dvojčlennú) sa môže fonotaktická bariéra takisto prekonávať dvojako: alebo rozložením dvojčlennej skupiny vkladnou samohláskou (Vráble — vrábeľský) alebo vložením morfémy ‐ian‐ medzi koncovú skupinu spoluhlások a príponu ‐ský (Osrblie — osrbliansky). Zakončenie ‐iansky sa obyčajne hodnotí ako variant prípony ‐ský. Z hľadiska morfematickej štruktúry slovenčiny však podľa našej mienky lepšie vyhovuje riešenie, pri ktorom sa ‐ian‐ chápe ako "prázdna" či spájacia morféma s variantom ‐an‐ po predchádzajúcej dlhej slabike (Piešťany — piešťanský). Niekedy sa predpokladá aj viariant ‐án (Vozokany — vozokánsky). Tento predpoklad však nie je výhodný, lebo v danom type ide skôr o to, že po velárach (zadopodnebných spoluhláskach) sa nemôže pripájať variant ‐ian‐, preto podobne ako po predchádzajúcej dlhej slabike nastupuje variant ‐an.
Pred morfémou ‐ian‐ nastáva zmena c na č (Čadca — čadčiansky). Pravidelne býva morféma ‐ian‐ po zakončení na ‐n, ale so zmenou n na ň (Nižná — nižniansky, Rudno — rudniansky), po zakončení na l, ale so zmenou na ľ (Belá — beliansky), niekedy aj po r (Nitra — nitriansky, Modra — modriansky, ale i modranský), ale aj po jednoslabičných názvoch zakončených na jednu "mäkkú" spoluhlásku (Rača — račiansky, Iža — ižiansky) a po zakončení na v (Krivá — kriviansky, Petrovany — petroviansky). Osobitnú skupinu tvoria mená zakončené už v základnej podobe na ‐ský. Tu sa nepripája nijaká osobitná prípona, lebo ide vlastne o spodstatnené prídavné mená: Osuské — osuský, Brodské — brodský, Podbanské — podbanský, Ovčiarsko — ovčiarsky (hoci teoreticky by boli možné aj podoby osuštiansky, brodčiansky).
strana 138
Otvorená ostáva otázka, či by sa spomínaná neznášanlivosť dvoch k‐ových skupín (v type Petržalka — petržalský) mala dôsledne uplatňovať aj v cudzích názvoch typu New York — newyorský, Hamburg — hamburský. Pri niektorých názvoch by to mohlo viesť k zatemneniu pôvodnej podoby: Hongkong — hongkonský či hongkongský.
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Prídavné mená od miestnych názvov na ‐ce. Slovenská reč, 62, 1997, s. 87—92.
JÓNA, E.: Prídavné mená k miestnym názvom. Kultúra slova, 3, 1969, s. 12—16.
KOPERDAN, Š: K tvoreniu substantív a adjektív z miestopisných názvov. In: Jazykovedné štúdie, 3, Spisovný jazyk. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1958, s. 83—106.
Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, VEDA 1991. 536 s.
Slovník slovenského jazyka VI. Dodatky a doplnky. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 336 s.
IVAN MASÁR
Interpunkčné znamienka tvoria sústavu grafických znakov, ktoré sa používajú na členenie písaného textu, a teda na jeho sprehľadnenie a uľahčenie vnímania (percepcie). Všeobecné poučenie o interpunkčných znamienkach a ich funkciách uvádzajú Pravidlá slovenského pravopisu na s. 97—98 a na ďalších stranách sa podrobne opisuje aj používanie jednotlivých znamienok ilustrované názornými príkladmi. Časť jazykovej praxe však niektoré poučenia o interpunkcii obchádza, čím sa odkláňa od odporúčaných a kodifikovaných zásad zaobchádzania s interpunkciou. Pozorujeme to pri jazykovej a terminologickej revízii návrhov názvoslovných a technických noriem, expertíz o životnom prostredí a v ďalších textoch. Uplatňuje sa v nich svojský postup najmä pri používaní pomlčky a lomky.
strana 139
Pomlčka sa v uvedených textoch hojne používa predovšetkým na vypočítavanie jednotlivých za sebou nasledujúcich konštatovaní uvádzaných v samostatných riadkoch, napr.:
Program činností na dosiahnutie dielov v rozvoji osídlenia je usporiadaný podľa oblastí:
— rozhodovacieho systému
— riadiaceho a operačného systému
— systému financovania a ekonomických podmienok
...
— informačného a monitorovacieho systému.
Použitie pomlčky je tu síce v súlade s Pravidlami slovenského pravopisu, no príklad má istý interpunkčný nedostatok. Správne je zakončený bodkou (podľa pravidla o písaní bodky na konci oznamovacej vety alebo súvetia), ale jednotlivé body vypočítavania bolo potrebné oddeliť aj čiarkou, ako to vyžadujú citované pravidlá (pozri s. 116, odsek 11). Z príkladu v pravopisnej príručke je jasné, že pomlčka a čiarka sú dve rozličné znamienka a že pomlčka v podobných prípadoch nenahrádza aj funkciu čiarky.
V zhode s normatívnou príručkou je aj to, že v sledovaných textoch sa pri vypočítavaní namiesto pomlčky používajú iné grafické značky. Príručka ich registruje šesť, ale v praxi sa vyskytujú aj ďalšie. V sledovaných textoch to bol nielen plný krúžok (ten sa ako prvý uvádza aj v pravopisnej príručke), ale aj krúžok s hviezdičkou uprostred. Obidve tieto značky sa používajú zamieňavo a bez zjavného zámeru prisúdiť im odchodnú funkciu: V ytvoriť ekonomické podmienky na dostupnosť bývania primeraného príjmom občanov, ako sú napr.:
‐ autonómny fond rozvoja bývania
‐ postupná liberalizácia nájomného a systém subvencií.
Ako vidno, aj v prípadoch, keď sa namiesto pomlčky použili zástupné grafické značky, opakuje sa ten istý nedostatok v interpunkcii ako pri použití pomlčky; chýba čiarka na konci riadka za konštatovaním, ktoré je jedným z bodov vypočítavania. Lenže rovnako ako pomlčka ani zástupná grafická značka neakumuluje v sebe aj funkciu čiarky. Argumentovať tu osobitnou grafickou úpravou textu nie je primerané, lebo
strana 140
nejde o takúto úpravu. Ide o bežné členenie vypočítavania na odseky signalizované osobitnou grafickou značkou s funkciou pomlčky. Treba však zdôrazniť, že pomlčka v citovaných príkladoch vlastne nemá interpunkčnú funkciu, ale takú funkciu ako krúžok, čísla 1, 2, 3... či písmená abecedy a), b), c) atď.
Pri druhom interpunkčnom znamienku — pri lomke — sa vo východiskových textoch používa lomka medzi spojkami a, alebo, čo sa ukazuje ako problematické. Všimnime si niektoré príklady:
Vyvinúť a/alebo podľa potreby posilniť v spolupráci s príslušnými orgánmi..., ako aj združeniami/sieťami miestnych orgánov globálnu a ľahko dostupnú informačnú sieť.
V tomto príklade je písanie lomky namieste medzi slovami združenie, sieť, teda vo výraze združeniami/sieťami. Ten sa dá jednoducho rozpísať bez lomky a transformovať napríklad takto: ...posilniť v spolupráci s príslušnými orgánmi, ako aj združeniami a sieťami (resp. združeniami alebo sieťami). Výraz združeniami/sieťami vyhovuje pravidlu o tom, že lomka sa píše v odborných textoch medzi variantnými výrazmi (pozri Pravidlá slovenského pravopisu, s. 126 bod l).
Za sporné však pokladáme písanie lomky v citovanom príklade medzi spojkami a, alebo. Všimnime si ešte ďalšie príklady:
Podporovať súkromný sektor tak, aby sa zlepšili a/alebo vytvorili finančné toky. — Posilňovať a/alebo rozvíjať globálne systémy včasnej výstrahy, aby obyvateľstvo bolo pripravené... — ...miestne orgány a/alebo občianske organizácie uviesť do činnosti... — ...ustanoviť a/alebo posilniť mechanizmus spolupráce... — ...ustanoviť a/alebo posilniť partnerstvo s medzinárodnými združeniami.
Pristavíme sa dlhšie pri prvom príklade a urobíme si krátky rozbor výpovedného aktu s jednou aj druhou (variantnou) spojkou. Ak sa v jeho druhej časti (v texte nasledujúcom po spojke aby) ponechá spojka a, výpovedný akt majúci vyjadriť alternatívnosť stratí presnú logickú perspektívu, čiže nebude jednoznačný. Vznikne konštrukcia, z ktorej sa dá vyvodiť, že nejaké finančné toky už jestvujú a majú sa zlepšiť. V takom prípade však nie je odôvodnené požadovať vytvorenie finančných tokov, možno len zlepšiť jestvujúce toky za predpokladu, že sa bude podporovať súkromný sektor. Jednoznačnosť výpovedného aktu sa
strana 141
zabezpečí povedzme tak, že sa prívlastkové spojenie finančné toky doplní ďalšími prívlastkami (jestvujúci, nový, ďalší, iný ap.): Podporovať súkromný sektor tak, aby sa zlepšili jestvujúce finančné toky a zabezpečili nové.
K rovnakému záveru sa však dospeje aj vtedy, keď sa v druhej časti analyzovaného príkladu ponechá iba spojka alebo. Dá sa to vysvetliť tým, že aj spojka a, aj spojka alebo môže mať buď zlučovací význam, buď iný význam (odporovací, stupňovací atď.). Vzhľadom na to nie je primerané uvádzať ich popri sebe oddelené lomkou a predpokladať, že sám grafický prostriedok je zárukou výstižného vyjadrenia jedného z týchto významov a zárukou požadovanej alternatívnosti výpovede. Ako sa už naznačilo, alternatívnosť treba v takýchto prípadoch zabezpečovať osobitnými lexikálnymi prostriedkami, nie interpunkčným znamienkom.
Z našej úvahy vychodí, že pri spojkových výrazoch typu a/alebo lomka neplní vždy funkciu, ktorú jej predpisuje platná kodifikácia a že jej použitie nepodporuje jednoznačnosť textu ani neuľahčuje jeho vnímanie. Je to preto, že vlastne nejde o variantnosť konkrétneho jednotlivého výrazu, ale o vyjadrenie alternatívnosti výpovede. Lomku pri spojkách a, alebo možno pripustiť, keď sa signalizuje jednak čisté pripájanie, jednak alternatívnosť jednotlivého výrazu: možno tu použiť malé a/alebo veľké písmená.
Poznámky o pomlčke a lomke uzavrieme zdôraznením toho, že interpunkcia má v písanom texte dôležité funkcie, pričom každé interpunkčné znamienko má inú funkciu. Nielen na obhajobu dôležitosti interpunkcie, lež aj na osvieženie tohto výkladu niečím záživnejším, ako sú poznámky o pravopisných jednotlivostiach, spomenieme istú epizódu o písaní čiarky. Alexandrovi Veľkému vraj ponúkla veštiareň pred veľkou vojenskou výpravou takúto predpoveď: Ibis, redibis non morieris in bello (doslova a teda štylisticky nevypracovane: Pôjdeš, vrátiš sa ne zomrieš vo vojne). Význam veštby sa mení podľa toho, či sa vynechaná čiarka napíše za záporovú časticu non, či pred ňu. V prvom prípade dostaneme výraz redibis non, morieris (= nevrátiš sa, zomrieš), teda nepriaznivú veštbu. Ak sa čiarka napíše pred časticu non, vznikne výraz redibis, non morieris (= vrátiš sa, nezomrieš), t. j. priaznivá veštba. Podobne možno manipulovať s čiarkou ako významotvorným činiteľom v súdnom výroku Popraviť nie omilostiť.
strana 142
Aj z rozboru príkladov zo živej jazykovej praxe, aj z príkladov na oživenie vidno, že čiarka, pomlčka, lomka či ktorékoľvek interpunkčné znamienko sú v písanom texte dôležité. Nemožno ich kvalifikovať ako zbytočné maličkosti ani hľadieť na ne ako na prehnané požiadavky pravopisnej kodifikácie.
LITERATÚRA
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991, 536 s.
TATIANA LALIKOVÁ
Výraznejšia zástavba osadného typu na území dnešného hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy sa datuje do 11. a 12. storočia, keď sa pod hradným návrším začali postupne a relatívne samostatne rozvíjať podhradie kráľovského hradu, ktoré v roku 1291 kráľ Ondrej III. povýšil na kráľovské mesto, ale aj malé predmestské osady — Schöndorf (Széplak) a Vydrica. Pôvodná urbanistická štruktúra mesta a jeho obranného múra sa prispôsobila nepravidelnému terénu, na ktorom bolo mesto postavené, a dvom dôležitým obchodným cestám, tzv. Jantárovej ceste smerujúcej zo severu na juh a tzv. Podunajskej ceste, ktorá smerovala zo západu na východ. Na tomto území sa dnes rozkladá historické jadro Bratislavy.
Najstaršie záznamy týkajúce sa mestských hradieb sú z roku 1288 (Holák, 1968, s. 163). Najväčšia stavebná činnosť, rozširovanie obranného múra, bášt a veží, patrí do obdobia bitky pri Moháči (r. 1526), keď sa mesto opevňovalo pred hroziacim tureckým nebezpečenstvom. Koncom 17. storočia nastal v meste prudký rozvoj stavebnej činnosti, ktorej mestské opevnenie bránilo, a preto v roku 1778 na príkaz Márie Terézie magistrát mesta nariadil rozsiahle odstraňovanie mestských hradieb.
Tu treba pripomenúť, že názvy brán a bášt sa v historických dokumentoch uvádzajú prevažne v latinčine, neskôr v nemčine a maďarčine. Ich
strana 143
súčasné slovenské názvy, ktoré sú prekladmi najfrekventovanejšieho pomenovania do slovenčiny, sa v historických dokumentoch nenachádzajú, i keď je pravdepodobné, že medzi obyvateľstvom hovoriacim po slovensky boli známe už dávnejšie.
Zjednodušený pôdorys jadra mesta tvorí nepravidelný lichobežník, do ktorého sa vstupovalo štyrmi hlavnými mestskými bránami.
Na juhozápadnej strane mesta v priestore dnešného Rudnayovho námestia bola Vydrická brána, ktorou vstupovala do mesta Podunajská cesta. Najstaršie pomenovanie Wedriczer Prukk, Wedriczer Thor 1 je z roku 1434. Názov brány je odvodený od mena predmestskej osady Vydrica, ktorý vznikol z názvu vodného toku (Šmilauer, 1932, s. 7, 293, 472). Brána sa nachádzala východným smerom za mestskými hradbami a jej pozostatky sa našli na dnešnom Dobšinského námestí.
Michalská brána bola situovaná na severovýchod od Vydrickej brány a je to jediná brána z pôvodného opevňovacieho systému, ktorá sa zachovala do súčasnosti. Bola vstupnou bránou Jantárovej cesty. Najstarší zaznamenaný názov brány Sand Michels Tor je z roku 1360. Slovenské pomenovanie Michalská brána sa v historických dokumentoch prvý raz uvádza v roku 1920. Brána bola pomenovaná podľa Kostola sv. Michala, ktorý stál pred mestskými hradbami a zbúrali ho pri opevňovacích prácach v 16. storočí.
Laurinská (Vavrinecká) brána (Sannd Larentzn Tor 1351) bola postavená v juhovýchodnej časti mestského opevnenia približne v priestore dolnej časti dnešného Námestia SNP a vychádzala ňou Podunajská cesta. Brána dostala názov podľa Kostola sv. Vavrinca, ktorý bol za mestskými hradbami a takisto ho zbúrali v 16. storočí.
Rybárska brána (Vischer Türml 1404) sa nachádzala v južnej časti mestského opevnenia v priestore dnešnej ulice Rybárska brána a otvárala prístup k Dunaju a k vtedajšiemu Novému Mestu. Počas tureckého nebezpečenstva bola zamurovaná a bol v nej ponechaný len malý priechod pre chodcov. Názov Rybárska brána bol pravdepodobne motivovaný tým, že bránou sa prechádzalo do Nového Mesta obývaného rybármi. Pomenovanie z roku 1455 Fischer Tar hinder dem Juden Hoff odráža skutočnosť, že
strana 144
v priestore križovatky dnešnej Rybárskej brány a Panskej ulice bol židovský majer (Judenhoff).
V sústave vnútorného mestského opevnenia bolo vybudovaných aj niekoľko bášt a strážnych veží. (V historických prameňoch sa termín bašty nepoužíva, používa sa iba termín veže.) Bašty a veže sa rozlišovali na základe ich charakteristických vlastností. Veľké podkovovité, ďaleko do parkánu (priestoru medzi vnútorným a vonkajším okruhom hradieb) vystupujúce veže mali svoje vlastné názvy. Menšie polkruhovité veže vo väčšine prípadov nemali vlastné pomenovania a lokalizovali sa prostredníctvom polohy k pomenovaným vežiam, k mestským bránam alebo iným významným objektom, v ktorých blízkosti sa nachádzali.
Vydrická brána bola po stranách opevnená dvoma baštami, a to Himmelreich a Leonfelderthurm, ktoré boli pomenované pravdepodobne podľa mien staviteľov.
Smerom na sever bola Nová bašta. Najstarší zapísaný názov Newen Thurrn je z roku 1434. Bašta mohla byť postavená alebo prestavaná neskôr, ako boli postavené ostatné bašty v tejto časti opevnenia, a preto dostala názov Nová. Nová bašta sa pre svoju polohu oproti hradu nazývala aj Ungerfeindt. Názov Ungerfeindt "Nepriateľ Uhrov" (Horváth, 1990, s. 199) mohol byť motivovaný jej polohou oproti hradu — sídlu uhorských panovníkov. (Po udelení kráľovských privilégií mestu sa vzťahy medzi hradom a mestom vyvíjali v napätom a často až v nepriateľskom ovzduší.)
Severne od Novej bašty stála bašta Luginsland (Thurren Luginslandt 1439). Názov tejto bašty nie je bližšie určený (Luginsland je nemecké slovo s významom "strážna veža").
Vtáčia bašta (Vogelturm 1373) bola vybudovaná oproti dnešnému Župnému námestiu a zabezpečovala ochranu vnútorného predmestia. Bašta svojou výškou značne presahovala mestský hradbový múr a to mohlo byť motivačným činiteľom pri jej pomenovaní.
Od Michalskej brány smerom na juhovýchod sa nachádzala Prašná brána (Pulwerthurm 1532), v historických materiáloch označovaná aj ako Newen Thurn pey Sand Michels Thor (1520). Pôvodný latinský názov bol motivovaný polohou bašty (bola postavená neďaleko Michal-
strana 145
skej veže). Neskôr bol v nej sklad strelného prachu a brána dostala meno Prašná.
Ďalšia bezmenná bašta bola vo východnej časti opevnenia a v historických dokumentoch sa spomína ako veža za kláštorom — (Halbturn hinter dem Kloster 1498). Bašta stála na konci Františkánskej ulice, ktorej pôvodný názov bol Ulica za kláštorom (Gassl hinter dem Closter).
Ochranu vnútorného predmestia v priestoroch dnešného Námestia SNP zabezpečovala Židovská bašta (Juden Thuern 1514). Nachádzala sa v priestore vyústenia Nedbalovej ulice za zadným traktom uršulínskeho kláštora. V 13. a 14. storočí sa pred bránou v meste rozprestieralo uzatvorené sídlisko bratislavských Židov, čo mohlo byť motivačným prvkom pri pomenovaní Židovská brána.
Mäsiarska bašta (Fleischker Thurrn 1434) je poslednou baštou vo východnej časti mestského opevnenia. Pôvodné pomenovania bašty Hinter den Juden (1434) a Pey den Juden (1443) vychádzali z jej polohy — bola umiestnená južne od Židovskej bašty za židovskou osadou. Neskorší názov Mäsiarska bašta bol motivovaný tým, že jej obranu mal na starosti mäsiarsky cech.
Južnú stranu mestských hradieb pred nepriateľmi pomerne dobre chránili prírodné podmienky. (Bočné rameno Dunaja sa vyčleňovalo z hlavného toku približne v priestoroch Rybného námestia a celá oblasť sa skladala z drobných ostrovov, tŕstia a neobývaných území.)
Na juhovýchodnom nároží v priestore Divadla P. O. Hviezdoslava bola Pekárska bašta (Pekchen Thuren 1439), ktorá zabezpečovala ochranu vnútorného predmestia a vchod do Vavrineckej brány. Názov dostala podľa toho, že v časoch nebezpečenstva mali jej obranu na starosti pekári.
Obuvnícka bašta (Schusterthurrn 1439) stála na juhozápadnom nároží na rohu dnešného Rybného a Hviezdoslavovho námestia a bola poslednou baštou mestského opevnenia. Jej obranu mali na starosti obuvníci a tým bol motivovaný aj jej názov.
Zo sémantického hľadiska boli názvy brán motivované neďaleko ležiacimi cirkevnými stavbami, názvom osady a remeslom obrancov. Bašty boli pomenované podľa remesiel ich obrancov, podľa tvaru, času vzniku, národnosti obyvateľov určitej blízkej komunity alebo podľa inej dôležitej skutočnosti. V historických dokumentoch sa pre konkrétnejšiu lokalizáciu
strana 146
okrem názvu bašty uvádzal aj vzťah k inému, v blízkosti ležiacemu významnému objektu predložkami za, pri a pod.
Zo štruktúrno‐typologického hľadiska slovenské preklady názvov brán sú utvorené zo vzťahových prídavných mien utvorených príponami ‐ská/‐cká z osobných mien, príponou ‐cká z názvu osady a príponou ‐ská zo všeobecného podstatného mena pomenúvajúceho osobu. Slovenské názvy bášt sú utvorené zo vzťahových prídavných mien utvorených príponami ‐ská/‐ska, ‐cká, ‐ná, ‐ia, resp. aj z akostného prídavného mena.
LITERATÚRA
HOLÁK, J.: Topografia historického jadra Bratislavy v 18. storočí. In: Bratislava, zv. III, 1967, s. 117—165.
HORVÁTH, V.: Bratislavský topografický lexikón. Bratislava, Tatran 1990. 408 s.
Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok 1. (A—J). Bratislava 1967. 154 s.
ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha—Bratislava, Učená společnosť Šafaříkova 1932. 564. s.
FRANTIŠEK RUŠČÁK
K tejto esejisticky ladenej úvahe inšpiroval ma náš ustavične "špekulujúci" Alexander Matuška. Napísal: "Ako je pravda, že sa od myšlienky ide k slovám (ktoré nám často chýbajú najmä z tej príčiny, že nám chýba aj myšlienka), tak je pravda i to, že niekedy to slovo, ktoré je prius, nám prihrá myšlienku."
Veľký majster slova a mysliteľ trafil presne. Mieril na to, čo na škodu veci iba príležitostne označujeme ako inšpirujúca sila slova. Ak je to tak, ak teda z "nulovej" pozície dokážeme v diferencovaných rozmeroch preporodiť myšlienku na slovo alebo ak zmyslovo vnímané a myšlienkovo uchopené javy kódujeme do znakovej sústavy, nástojčivejšie si práve slovo
strana 147
žiada rešpektovať svoje spoločenské poslanie premenené na drobné — na farbu, chuť i vôňu.
Som však v rozpakoch. Azda (aj) preto, lebo takto a možno aj inakšie písali o sile slova predo mnou iní. A keď sa pričasto istá verbálne proklamovaná téza (navyše) bez funkčného uplatnenia opakuje, navlieka si šat frázy. Dávnejšie na to upozornil český klasik Karel Čapek.
Držím sa preto Matuškovho vyznania, zbavujem sa obavy z ničhovorenia i ničpísania a vraciam sa k (S) slovu ako chlebodarnému pokrmu ochutenému štipkou soli. (A či chlebom a soľou nemrháme? — namietate na tomto mieste.)
Skepsu odmietam, lebo aj neprajníci múdreho a kultúrneho slova z času na čas uznávajú pravdu o tom, že slovo je (aj) spätným zrkadlom myšlienky. Lenže tí istí nežičlivci — paradoxne — pričasto zabúdajú na funkciu spätného zrkadla v aute i na ňom počas jazdy. Podporme toto prirovnanie kváziteoreticky. Azda takto: V triáde slovo — význam — zmysel zvyčajne prvoplánovo rekonštruujeme vzťah slova a významu, no zavše nám uniká rozmer jeho zmyslu. Spojenia zmysel slova a význam slova sa dakedy synonymizujú, ale dôsledná interpretácia textu či prejavu nás neraz presviedča, že na pozadí zmyslových potencií sa rodí metafora, podobenstvo, obraz..., ale aj pochopenie komunikačného partnera. Nevdojak sme blízko pri empatii... Pod "tlakom" zmyslu slova akiste nemožno kvantitatívne limitovať hranice slovnej zásoby. Ani to, prirodzene, nikto nerobí, rovnako sa nikto nepokúša vyčerpávajúco diagnostikovať zmyslové "pozadie" slova. V uvedenom reťazci neprecizujeme i nepreceňujeme jedno na úkor druhého. Diferencovanie vo vzťahu význam — zmysel (slova) je skôr (teoreticky) špekulatívne, ale nie je to chyba. Hodnota slova je v spoločnom — v spätí oboch týchto vnútorných rozmerov napojených na ich zvukovú realizáciu.
Istý pracovník britskej akadémie vied napísal, že po posledných desaťročiach intenzívneho vedeckého výskumu zostáva ľudský mozog práve tak ako vesmír najtajomnejšou súčasťou zázraku vyvolávajúceho v radoch vedcov priam úžas. Myslenie ako produkt mozgu sa materializuje v SLOVE. Toto "zrodenie slova" nie je teda ničím iným než výsledkom vrodenej schopnosti človeka jazykovo spracúvať signály mozgu — zázraku Stvoriteľa. A tak potom zrejme platí aj vzťah slovo — zázrak, zázrak — slovo; —
strana 148
ambivalentnosť potvrdzuje identitu jedného v druhom. Nechápať tento vzťah značí, okrem iného, potláčať a ničiť hodnotu ľudského bytia. Značí to ničiť seba samého. [Stúpajúc po vŕzgavých i vrtkavých schodíkoch pofidérnej slávy — a takých schodíkov bolo i je neúrekom — často sa správame k slovu ako k bizarnému výplodu stredovekej alchymistickej dielne.]
Nie tak dávno sme podaktorým slovám "nerozumeli", lebo sme im neverili. Hazard a dehonestovanie prapôvodného daru slova ako dobrého posolstva je systémovo vyvolávaným i privolávaným hriechom, ktorý sa, žiaľ, pevne fixuje do kroniky národa.
Dumajme vedno, či nám z toho dačo nehrozí. Ak povieme nie, chvalabohu...
Pokým žije slovo, človek žije vedno s ním a v ňom. Pokým žije slovo, pozdraví nás vychádzajúce slnko a mesiac s hviezdami nám zaželá dobrú noc, pokým žije slovo, vedec napíše štúdiu, básnik báseň, zrodí sa metafora. Narodí sa človek.
obré slovo je nádej a zároveň i viera. Nádej žije v slove a v ňom aj umiera. Ak je však živená pravým a pravdivým slovom, je večná. Práve tak, ako je večné (S) slovo.
Dobré slovo býva po sto rokoch nové. *
* Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s. Aj ďalšie citáty uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. Pripomíname si tak sté výročie prvého vydania tejto zbierky prísloví a porekadiel.
strana 149
Ladislav Dvonč
M. Považaj uverejnil v Kultúre slova príspevok O pravopise slov umieračik a posmievačik (Považaj, 1996, s. 257—280). Autor v príspevku odmieta podoby slov umieráčik a posmieváčik s dlhým á po predchádzajúcej dĺžke, ktoré sa uvádzajú v našich normatívnych príručkách. Navrhuje používať podoby umieračik a posmievačik s krátkym a po predchádzajúcej dĺžke. Podľa toho aj v článku sústavne používa podoby umieračik a posmievačik. Nemyslím, že je tento postup správny. Myslím, že v názve príspevku a aj všade v texte sa mali používať podoby umieráčik a posmieváčik podľa platnej kodifikácie, podoby umieračik a posmievačik iba tam, kde ich autor má doložené z literatúry, alebo ich sám navrhuje používať a či kodifikovať. Nemyslím ďalej, že ide o otázku pravopisu, resp. primárne o otázku pravopisu. Ide o hláskoslovnú otázku a podľa toho my hovoríme o kvantite slov umieráčik a posmieváčik.
Autor hovorí, že si chce všimnúť dva osobitné prípady, ktoré sa v prehľade výnimiek z pravidla o rytmickom krátení v kodifikačných príručkách osobitne nikdy nespomínali, hoci v slovníkovej časti Pravidiel slovenského pravopisu (PSP), resp. v rozličných novších slovníkoch sa uvádzali v podobe porušujúcej pravidlo o rytmickom krátení. Prvým z nich je podľa autora slovo umieračik, ktoré sa v PSP z r. 1931 uvádza v podobe umieráčik alebo aj umieráček, čo pripomína ďalej. Zbytočné a ani nie správne je hovoriť o slove umieračik, ktoré sa používa v podobe umieráčik. Jednoducho PSP 1931 a aj ďalšie uvádzajú slovo umieráčik s dlhým á. Podobne autor uvádza, že slovo posmievačik sa v normatívnych príručkách prvý raz uvádza v Slovníku slovenského jazyka (SSJ), tam v podobe posmieváčik. V SSJ sa jednoducho uvádza slovo posmieváčik s dlhým á po predchádzajúcej dĺžke.
strana 150
Ďalej autor hovorí, že jednou z osobitostí spisovnej slovenčiny, ktorou sa odlišuje od ostatných slovanských jazykov, je zásada, že za sebou nemôžu nasledovať dve dlhé slabiky. Treba výslovne povedať, že táto zásada už od Ľ. Štúra neplatí absolútne, v rade prípadov sa neuplatňuje. Podľa stavu, ktorý sa vyvinul v spisovnej slovenčine, musíme celkom realisticky hovoriť o tom, že v istých prípadoch sa uplatňuje spomínaná zásada, v niektorých prípadoch sa neuplatňuje. Treba pritom tiež konštatovať, že tzv. výnimiek z rytmického zákona stále viac pribúda. Autor ďalej hovorí, že ak by pri odvodzovaní alebo ohýbaní mal nastať prípad, že by mali za sebou nasledovať dve dlhé slabiky (slabika z konca odvodzovacieho alebo tvarotvorného základu a dlhá slabika zo slovotvornej alebo ohýbacej prípony), jedna z nich sa skracuje. Buď sa skráti v slovotvornej alebo ohýbacej prípone, alebo sa skráti na konci slovotvorného základu pred slovotvornou príponou. V prvom prípade hovoríme podľa neho o uplatňovaní pravidla o rytmickom krátení (rytmického zákona), v druhom prípade o striedaní (alternácii) dlhej samohlásky alebo dvojhlásky v poslednej slabike odvodzovacieho základu pred príponou s dlhou samohláskou alebo dvojhláskou na začiatku. Treba pripomenúť, že skracovanie v základe pred dlhými príponami, nie je výsledkom tendencie spisovnej slovenčiny vyhnúť sa dvom dĺžkam za sebou. Napr. v prípade rúbať — rubár skrátenie v základe nenastáva preto, aby tu neboli dve dĺžky za sebou. Také isté krátenie nastáva v tom istom základe aj pred krátkou príponou, napr. rúbať — rubač, podobne je múr — murár, ale aj murovať, čítať — čitáreň, ale aj čitateľ. Striedania a či alternácie nastávajú v istých prípadoch bez ohľadu na to, či nasleduje dlhá alebo krátka prípona, takže môžeme znovu tvrdiť, že nie sú výsledkom úsilia vyhnúť sa dvom dĺžkam, nenastávajú preto, aby neboli za sebou dve dĺžky. Výklad M. Považaja pripomína výklad Š. Peciara, ktorý hovoril o tom, že v spisovnej slovenčine existuje krátenie podľa rytmického zákona v dvoch smeroch, pretože raz sa skracuje dlhá slabika po predchádzajúcej dlhej slabike, napr. tráva — trávam (namiesto ‐ám v žena — ženám), alebo sa skracuje dlhá slabika pred ďalšou dlhou slabikou, napr. čítať — čitáreň. Alebo napr. J. Ružička hovoril o tom, že prípony ‐ár a ‐áreň sú prípony, ktoré si zachovávajú jednotnú formu, neskracujú sa po dlhej slabike, ale skôr zapríčiňujú skrátenie prvej slabiky, napr. múr — murár, stôl — stolár, čítať — čitáreň. Tieto výklady sme odmietli práve
strana 151
upozornením na skracovanie v rovnakých základoch aj pred krátkymi príponami (Dvonč, 1954, s. 234—243). Skracovania v základe slov pred príponami (krátkymi alebo dlhými) sú výsledkom celkom inej zákonitosti, nemajú nič spoločné s úsilím vyhnúť sa dvom dĺžkam. Táto zákonitosť sa uplatňovala v minulosti a skrátenie dodnes býva v niektorých slovách predovšetkým staršieho pôvodu, novšie sa stále viac uplatňuje tvorenie slov bez skracovania, napr. bábka — bábkar, obrázok — obrázkar, často sa uplatňuje kolísanie v prípadoch, že kodifikácia požaduje krátenie, napr. brúsiť — brusiar aj brúsiar, podobne brusiareň aj brúsiareň, kľúč — kľučiar aj kľúčiar atď. (podrobnejšie Dvonč, 1956, s. 5—30).
Autor ďalej hovorí, že vo svojom článku sa nechce podrobnejšie zaoberať príčinami, prečo sa počet výnimiek z pravidla o rytmickom krátení sústavne zvyšoval, hoci sa nazdáva, že tu išlo o vedomé alebo nevedomé opúšťanie typického javu príznačného pre spisovnú slovenčinu založenú na stredoslovenských nárečiach, resp. na kultúrnej stredoslovenčine, a o vedomé či nevedomé približovanie spisovnej slovenčiny k češtine aj zo strany tých, ktorí pripravovali kodifikačné a normatívne príručky, ktoré boli najzreteľnejšie v PSP 1931. Autor bližšie nehovorí o tom, prečo sa uplatňovalo vedomé alebo nevedomé opúšťanie pravidla o krátení dĺžky po predchádzajúcej dĺžke, čo možno už pokladať za jednu z príčin rozmnožovania počtu výnimiek z tohto pravidla. S výnimkami sa stretávame už od Ľ. Štúra, ktorý všeobecne formuloval pravidlo o krátení dĺžky po predchádzajúcej dĺžke (k vývinu výnimiek z pravidla o rytmickom krátení, rytmického zákona pozri Dvonč, 1955, s. 202—206) výnimky potom postupne pribúdali u ďalších autorov alebo v ďalších normatívnych či kodifikačných príručkách. Neviem, prečo sa malo vedome opúšťať pravidlo typické pre spisovnú slovenčinu, nemyslím si ani to, že by išlo o nevedomé opúšťanie tohto pravidla, veď autori, keď formulovali poučky o výnimkách z pravidla o rytmickom krátení, museli vedieť, že tým sa narúša spomenuté pravidlo. Autor M. Považaj ako prvý v slovenskej jazykovede obvinil paušálne všetkých kodifikátorov spisovnej slovenčiny od jej založenia Ľ. Štúrom na prvom mieste z vedomého opúšťania pravidla o rytmickom krátení. Autor si bližšie nevšíma jednotlivé výnimky, ktoré postupom času pribúdali, nevšíma si však ani to, že napr. niektoré výnimky boli po istom čase odstránené. Svedčí to o tom, že pri kodifikácii pravidla o ryt-
strana 152
mickom krátení a výnimiek z tohto pravidla sa uplatňovalo vedomé úsilie o zachytenie pohybu v jazyku, úsilie o súlad kodifikácie s normou jazyka, ktorá sa vyvíja, nestagnuje. Pravda, toto úsilie nebolo vždy úplne úspešné, vyskytli sa tu aj kroky, ktoré bolo potrebné neskôr revidovať.
Autor ďalej, ako sme už spomenuli, výslovne hovorí o tom, že v prípade pravidla o krátení dĺžky po predchádzajúcej dĺžke išlo o vedomé či nevedomé približovanie spisovnej slovenčiny k češtine. Najzreteľnejšie to bolo podľa neho v PSP 1931. Všimnime si preto výnimky z pravidla o rytmickom krátení, ktoré sa spomínajú v tejto príručke. Na prvom mieste sú to slovesné tvary na ‐ia, ‐iac, ‐iaci, napr. chvália, chváliac, chváliaci. Tieto tvary uvádzal už Ľ. Štúr (pravda, v pravopisnej podobe s ‐ja, ‐jac, ‐jaci), mal ich aj S. Cambel, takže PSP 1931 zaviedli iba to, čo tu už bolo pred nimi. Krátenie podľa PSP 1931 nenastáva ďalej v gen. pl. fem. a neutier, napr. báseň — básní, pieseň — piesní. Už predtým S. Cambel má báseň — básní, pieseň — piesní. Tretím prípadom porušovania pravidla o krátení dĺžky sú podľa PSP 1931 tvary inštr. sg. fem. čiernou, dievkou, krásnou, básňou. V tomto prípade nejde o porušenie tohto pravidla, lebo ako ukázal R. Jakobson, ou nie je dvojhláskou (a tedá dĺžkou), ale spojením ov (Peciar, 1946, s. 151). PSP 1931 uvádzajú ďalej prídavné mená typu líščí, líščia, líščie, netopierí, netopieria, netopierie. Túto výnimku ako prvý spomína J. Damborský vo svojej gramatike z r. 1930, takže PSP 1931 nezaviedli niečo nové. Potom sa v PSP 1931 spomínajú zámenné tvary niekto — niekým a niečo — niečím. Bez námietky sa prevzali do ďalších normatívnych príručiek a používajú sa dodnes. Ďalším prípadom sú v PSP 1931 tvary typu siatie, siatia, siatiu, siatí, siatím. Už pred PSP 1931 ich spomínajú S. Cambel a J. Damborský. Pred nimi v časopise Orol sa skracovala jednoduchá dĺžka po predchádzajúcej jednoduchej dĺžke, dvojhláska sa po predchádzajúcej jednoduchej dĺžke alebo dvojhláske neskracovala (Dvonč, 1955, s. 122—123), podobne to bolo v Slovenských pohľadoch alebo v Letopise Matice slovenskej. PSP 1931 majú ďalej prípady súdiť — súdievam, páliť — pálievam, chváliť — chválievam, kúpať — kúpávám/kúpavam, pískať — pískávam/pískavam. PSP 1931 v prípadoch kúpávam/kúpavam, pískávam/pískavam zaviedli dvojtvary, nezaviedli dvojtvary v prípade páliť — pálievam, chváliť — chválievam, resp. v tomto prípade zaviedli iba podoby na ‐ievať. Podoby kúpávam, pískávam boli v PSP 1940
strana 153
odstránené, podoby pálievam, chválievam atď. ostali a používajú sa dodnes. PSP 1931 spomínajú ako výnimku aj slová na ‐ár, napr. sviečkár, poviedkár, rozprávkár, obrázkár. Podoby typu sviečkár (dĺžka po predchádzajúcej dvojhláske) sa používajú dodnes, v PSP 1991 boli odstránené podoby typu rozprávkár (jednoduchá dĺžka po predchádzajúcej jednoduchej dĺžke) a nahradené podobami na ‐ar, teda rozprávkar. Podoby na ‐ár ako výnimku pred PSP spomínal už S. Cambel (Dvonč, 1955, s. 26), teda ani v tomto prípade nejde o akúsi vinu PSP 1931. Podobný vývin bol aj pri prípone ‐áreň, tá sa dnes po predchádzajúcej jednoduchej dĺžke skracuje, napr. ohýbať — ohýbareň, po predchádzajúcej dvojhláske sa neskracuje, napr. sviečka — sviečkáreň, nikdy sa neskracuje podoba s variantom ‐iar alebo ‐iareň, napr. múka — múčiar, sieť — sietiar, triediť — triediareň atď. v PSP 1931 sa ešte spomínajú "zložené slová číselného významu", a to "príslovečné výrazy s príponou ‐krát, napr. jedenásťkrát, tisíckrát (tvrdí sa o nich, že sú to zložené slová, ale zároveň aj to, že sú to slová s príponou, čo sa vylučuje), a druhové číslovky typu dvojnásobný, napr. jedenásťnásobný, tisícnásobný. Už Ľ. Štúr uvádzal podoby dvanásťnásobní, peďesjatnásobní, ťisícnásobní (Štúr, 1846, s. 91). S. Cambel mal podoby tisícnásobne, viacnásobne, viackrátny, deväťdesiatšiestim, (Dvonč, 1955, s. 203). Aj v tomto prípade PSP 1931 nadviazali na to, čo tu už bolo. PSP 1931 vlastne zaviedli iba prípady kúpávam, pískávam popri kúpavam, pískavam, tie však boli hneď v ďalších PSP 1940 odstránené.
PSP 1953 k výnimkám pridali tvary slovies vzoru rozumieť, napr. zmúdrieť —zmúdriem, zvážnieť — zvážniem, kde ide o výskyt dvojhlásky po predchádzajúcej dĺžke, okrem toho príponu činného príčastia prítomného ‐úci, npar. vládnúci, viažúci. Tvary zmúdrieť — zmúdriem atď. sa používajú dodnes, prípona ‐úci, po predchádzajúcej dĺžke sa teraz skracuje, napr. píšuci (ako píšu, píšuc), viažuci (ako viažu, viažuc). Zaviedli aj používanie tvarov s vkladným ie po predchádzajúcej dĺžke popri tvaroch s vkladným e, napr. húžva — húžev/húžiev, výhra — výher/výhier, žiabre — žiaber/žiabier, číslo — čísel/čísiel, vlákno — vláken/vlákien, pri slovách na ‐stvo, ‐ctvo iba tvary s ie, napr. hospodárstvo — hospodárstiev, povereníctvo — povereníctiev. Predtým dokonca PSP 1940 uvádzali v slovníku iba podoby výhra — výhier, výzva — výziev. Tieto tvary sa používajú dodnes.
strana 154
A teraz si všimnime, či v prípadoch, kde bolo zavedené neskracovanie dĺžky po predchádzajúcej dĺžke, išlo o vedomé či nevedomé priblíženie spisovnej slovenčiny k češtine. Ukazuje sa, že tu treba vidieť niekoľko odlišných prípadov. V prvom prípade je v slovenčine dĺžka a rovnako dĺžka je aj v zodpovedajúcich slovách v češtine, ale dĺžka sa realizuje odlišnými dlhými hláskami. Napr. slov. chvália — chváliac — chváliaci a čes. chválí, chválíc, chválící, slov. lístie — čes. lístí, slov. pálievať, pálievam — čes. pálívat, pálívám (tu ešte dlhé aj ‐vá‐). Vcelku zriedkavé sú prípady, že v obidvoch jazykoch je dĺžka, pričom je realizované tou istou hláskou, napr. báseň — básní, pieseň — piesní a píseň — písní (rozdiel je tu však v základe), sviečka — sviečkár v slovenčine, v češtine svíčkář (rovnaké á v prípone, ale v slovenčine koncové r, v češtine ř), v obidvoch jazykoch tisícnásobný, tisíckrát. Zavedenie neskracovania v slovenčine však niekedy vedie k odlíšeniu od češtiny, napr. zmúdrieť — čes. zmoudřet, číslo — čísel/čísiel — čes. čísel, výhra — výher/výhier — čes. výher, námietka — čes. námitka, zámienka — čes. záminka. Nemôžno teda celkom jednoducho hovoriť o tom, že zavedenie neskracovania dĺžky po predchádzajúcej dĺžke predstavuje vždy priblíženie spisovnej slovenčiny k češtine. Niekedy síce nastalo priblíženie, niekedy však aj oddialenia. Okrem toho priblíženie nastalo iba v tom zmysle, že niekedy sa v spisovnej slovenčine používa síce dlhá slabika podobne ako v češtine, ale je tu rozdiel v realizácii tejto kvantity, napr. chvália, chváliac, chváliaci v slovenčine (s dvojhláskou ia) — chválí, chválíc, chválící (so samohláskou í v češtine). O priblížení slovenčiny k češtine ide skôr iba v tom zmysle, že v slovenčine uvedenými zmenami pribudla kvantita, v slovenčine je teraz viac dĺžok, nie však toľko ako v češtine, v ktorej sa neuplatňuje krátenie dĺžky po predchádzajúcej dĺžke.
M. Považaj po všeobecných poznámkach o rytmickom krátení prechádza na otázku kvantity slov umieráčik a posmieváčik. PSP 1931 zaviedli podoby umieráčik a umieráček. Slovo umieráčik, zaraďuje do skupiny slov so zdrobňujúcou príponou ‐áčik, napr. vlniačik, strašiačik a variantom ‐ačik, napr. stojačik, vojačik, piatačik. V slovenskej jazykovednej literatúre sa doteraz o prípone ‐áčik/‐iačik/‐ačik nehovorí. Napr. J. Horecký (1971, s. 163—168) sa zmieňuje o zdrobneninách s príponou ‐ok, ‐čík/‐ik, ‐ec, ‐ček/‐tek, ‐ka, ‐ička/ôčka, ‐enka/‐ienka/‐inka, ‐ko,
strana 155
‐ce, ‐íčko/‐iečko, príponu ‐áčik/‐iačik/‐ačik neuvádza. Slovo vojačik, ktoré M. Považaj pokladá za slovo s príponou ‐áčik/‐iačik/‐ačik, resp. variantom ‐ačik, J. Horecký výslovne spomína ako slovo s príponou ‐ík/‐ik (s. 163). Podobne je to aj inde (napr. Ondruš — Horecký — Furdík, 1980, s. 116—118). Podľa nášho názoru v tomto prípade nejde o príponu ‐áčik/‐iačik/‐ačik, ale o analogické utvorenie slova umieráčik podľa hotových derivátov. Názor M. Považaja možno brať ako podnet na zamyslenie sa nad otázkou, aké prípony sa vlastne používajú v spisovnej slovenčine na tvorenie nových slov. M. Považaj ďalej hovorí, že M. Kálal v Slovenskom slovníku z literatúry a nárečí z r. 1924 uvádzal podoby umieračik a umieraček, popri nich český ekvivalent umíráček. PSP 1940 poznajú už iba podobu umieráčik, podobu umieráček nespomínajú. V spisovnej slovenčine sa prejavuje tendencia používať namiesto foriem na ‐ek či ‐ček formy na ‐ik, napr. namiesto máček, zajaček je máčik, zajačik, česká podoba fanoušek sa v slovenčine zmenila najprv na fanúšek a potom na fanúšik (Dvonč, 1966, s. 125—126). Podoba umieráčik sa udržala a dodnes je kodifikovaná.
Autor si ďalej kladie otázku, kto zodpovedal za prípravu a vydanie PSP 1931, v ktorých sa uviedla podoba umieráčik (ale aj umieráček). Bol to, ako ďalej hovorí, český jazykovedec V. Vážný, ktorý v uvedených PSP umelo zbližoval slovenčinu s češtinou v súlade s vtedajšou koncepciou jednotného československého národa a jednotného československého jazyka. Toto autorovo tvrdenie o slove umieráčik sa nedá ani úplne dokázať, ani vyvrátiť, lebo pri príprave a vydaní PSP 1931 boli aj slovenskí jazykovedci. Ale aj keď prijmeme toto autorovo tvrdenie, pre nás je dôležité, že ďalšie PSP 1940 prevzali iba podobu umieráčik bez nejakých námietok, odstránili však podobu umieráček, ktorá skôr pripomína českú podobu umíráček. Podobu umieráčik bez akýchkoľvek pochybností prevzali ďalšie normatívne príručky.
Autor sa potom zaoberá slovom posmieváčik, ktoré sa prvý raz uvádza v Slovníku slovenského jazyka. V tomto slovníku sa v zátvorkách uvádza aj podoba posmeváček, v ktorej je jednak skracovanie v základe, jednak aj koncové ‐ek. Do Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa už dostala iba podoba posmieváčik. Podobu posmeváček stihol podobný osud ako podobu umieráček (v tej však aspoň nebolo v základe krátenie ie/e, lebo nebo-
strana 156
la podoba "umeráček"). Uvádzajú sa aj konkrétne doklady, ktoré však hovoria skôr v prospech podoby posmeváček, než posmievačik. Tu zasa musíme konštatovať, že PSP 1931 neboli prvé, v ktorých sa používala, resp. zaviedla podoba s dĺžkou. Už pred PSP 1931 sa napr. v časopise Orol používala podoba umieráček s dlhým á po predchádzajúcej dĺžke (Dvonč, 1955, s. 45). Podoby umieráčik a posmieváčik nie sú pritom izolované, ako ich predstavuje M. Považaj. Nadväzujú na slová s príponou ‐ák/‐iak/‐ak, pri ktorých preniká dĺžka po predchádzajúcej dĺžke, napr. pancier — pancierák, vytierať — vytierák, Rakúsko — Rakúšiak, rakúšiac‐ky, mliečny — mliečniak (Dvonč, 1955, s. 44), novšie aj terén — teréniak (doložené z tlače) atď.
Prípady umieráčik a posmieváčik treba posudzovať z hľadiska celkového stavu pri pravidle o rytmickom krátení. Čoraz viac pribúdajú prípady, v ktorých ide o výskyt jednoduchých dĺžok po predchádzajúcich dvojhláskach, alebo dvojhlások po predchádzajúcich jednoduchých dĺžkach a dvojhláskach. Zároveň možno pozorovať, že sa odstraňuje jednoduchá dĺžka po predchádzajúcej jednoduchej dĺžke v tých prípadoch, kde bola zavedená. Napr. S. Cambel žiadal používať prídavné meno krásné na rozdiel od príslovky krásne, aby sa odlíšili, PSP 1931 už tento prípad nespomínajú. PSP 1931 zaviedli podoby kúpávam, pískávam, popri kúpavam, pískavam, PSP 1940 ponechali iba podoby kúpavam, pískavam. PSP 1991 zrušili používanie podôb bábkár, bájkár atď. (prípona ‐ár po predchádzajúcej jednoduchej dĺžke), ponechali dlhé ‐ár po predchádzajúcej dvojhláske, napr. diaľka — diaľkár. Prípona ‐iar, resp. variant ‐iar sa nikdy neskracuje po predchádzajúcej dĺžke, napr. múka — múčiar, sieť — sietiar. To isté možno povedať o prípone ‐áreň/‐areň/‐iareň, napr. ohýbať — ohýbareň, viazať — viazáreň, triediť — triediareň.
Na záver chceme uviesť, že nepokladáme za správne, aby sa namiesto podôb umieráčik a posmieváčik používali podoby umieračik a posmievačik. Takýto postup by bol podľa nášho názoru v rozpore s celkovým vývinom pri pravidle o krátení dĺžky po predchádzajúcej dĺžke. V duchu vývinových tendencií, ktoré sa v tejto oblasti spisovnej slovenčiny uplatňujú, sa celkom prirodzene začala používať podoba umieráčik a na túto podobu celkom prirodzene nadviazala podoba posmieváčik, v ktorých sa vyskytuje dlhé á po predchádzajúcej dvojhláske ia.
strana 157
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Skracovanie dĺžok pred dlhými sufixami a rytmický zákon v spisovnej slovenčine. Jazykovedný časopis, 8, 1954, s. 234—243.
DVONČ, L.: Rytmický zákon v spisovnej slovenčine. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1955. 256 s.
DVONČ, L.: Kvantitatívne zmeny pri odvodzovaní substantív na ‐ár/‐iar. In: Jazykovedné štúdie. 1. Spisovný jazyk. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1956, s. 5—30.
DVONČ, L.: Fanúšek, či fanúšik? Slovenská reč, 31, 1966, s. 125—126.
HORECKÝ, J.: Slovenská lexikológia. 1. Tvorenie slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971. 256 s.
PECIAR, Š.: Slovenská kvantita a rytmický zákon. Venované pamiatke Ľudovíta Štúra. Slovenská reč, 12, 1945, s. 137—152, 217—224.
POVAŽAJ, M.: O pravopise slov umieračik a posmievačik. Kultúra slova, 30, 1996, s. 275—280.
ŠTÚR, Ľ.: Nauka reči slovenskej. 1. vyd. Prešporok (Bratislava), Tatrín 1846. 216 s.
MATEJ POVAŽAJ
1. L. Dvonč vo svojom článku O kvantite slov umieráčik a posmieváčik (Dvonč, 1997) kriticky reaguje na náš článok o kvantite uvedených slov uverejnený v Kultúre slova pod názvom O pravopise slov umieračik a posmievačik (Považaj, 1996) a po obšírnom výklade dospieva k záveru, že nepokladá za správne, aby sa namiesto podôb umieráčik a posmieváčik používali podoby umieračik a posmievačik (Dvonč, 1997, s. 156). Skôr než zaujmeme stanovisko k tomuto záveru, vyslovíme sa k niektorým pripomienkam L. Dvonča.
2. L. Dvonč nám vyčituje, že sme v nadpise svojho článku aj v celom texte používali podoby umieračik a posmievačik bez kvantity, hoci doterajšia kodifikácia tieto slová uvádzala iba s kvantitou, a tak tento postup
strana 158
nepokladá za správny (tamže, s. 149). Nazdávame sa, že je vecou autora, aký postup zvolí vo svojom výklade. Naším cieľom bolo ukázať, prečo by v kodifikácii mali byť podoby bez kvantity, preto je prirodzené, že sme tieto podoby uprednostňovali vo svojom výklade. Tam, kde sme citovali jazykové príručky alebo doklady, rešpektovali sme tú podobu, aká sa v príručke alebo v dokladoch používala.
3. Pripomienku, že v našom článku sa hovorilo o kvantite uvedených slov, nielen o ich pravopise, a že sa to malo odraziť aj v nadpise (tamže, s. 149), možno akceptovať, hoci ani v našom článku, ani v článku L. Dvonča nie je zmienka o pozorovaní používania slov umieračik a posmievačik, resp. umieráčik a posmieváčik v hovorených prejavoch, vo zvukovej realizácii. Obidvaja sme vychádzali iba z kodifikácie, z toho, ako sú tieto slová zachytené v jazykových príručkách, a z dokladov z písaných textov, nie z hovorených prejavov v ich zvukovej realizácii.
4. L. Dvonč na našu konštatáciu, že jednou z osobitostí spisovnej slovenčiny, ktorou sa odlišuje od ostatných slovanských jazykov, je zásada, že za sebou nemôžu nasledovať dve dlhé slabiky, reaguje slovami: "Treba výslovne povedať, že táto zásada už od Ľ. Štúra neplatí absolútne, v rade prípadov sa neuplatňuje." A ďalej: "Treba pritom tiež konštatovať, že tzv. výnimiek z rytmického zákona stále viac pribúda" (tamže, s. 150, podobne aj na s. 151). To, že už v Štúrovej kodifikácii bola výnimka z pravidla o rytmickom krátení a že počet výnimiek sa postupne rozširoval, sme uviedli vo svojom článku (porov. s. 276), pravda, nepokladali sme za potrebné všetky výnimky vymenovať, ako to urobil L. Dvonč, lebo pre tému nášho článku to nebolo podstatné.
5. L. Dvonč tvrdí, že skracovanie v základe pred dlhými príponami nie je výsledkom tendencie spisovnej slovenčiny vyhnúť sa dvom dĺžkam za sebou, že striedania (alternácie) nastávajú v istých prípadoch bez ohľadu na to, či nasleduje dlhá alebo krátka prípona, teda že nie sú výsledkom úsilia vyhnúť sa dvom dĺžkam. Toto tvrdenie dokumentuje na príkladoch rúbať — rubár, ale aj rúbať — rubač, múr — murár, ale aj múr — murovať, čítať — čitáreň, ale aj čitateľ (tamže, s. 150). Podľa nášho názoru nemožno odmietať úvahu, že striedania (alternácie) niekedy vznikajú aj preto, aby sa vyhlo dvom dĺžkam za sebou. Ak by totiž bolo iba tak, ako to tvrdí L. Dvonč, ako by sme vysvetľovali podoby hybný od hýbať, vstupný od
strana 159
vstúpiť. Veď potom by sme mali mať iba podoby *hýbny, *vstúpny, tak ako máme vábiť — vábny, mútiť — mútny. No také podoby nemáme. A napokon máme nielen čítať — čitateľ, ale aj dorábať — dorábateľ, bádať — bádateľ, šíriť — šíriteľ, teda bez alternácie (hoci tu nejde o kvantitu bezprostredne pred príponou ‐teľ, rovnako ako nejde o alternáciu bezprostredne pred príponou ‐teľ v príklade čitateľ, ktorý uviedol L. Dvonč).
6. L. Dvonč nám vyčituje, že v súvislosti so zvyšovaním počtu výnimiek z pravidla o rytmickom krátení sme vyslovili názor, že tu išlo o vedomé alebo nevedomé opúšťanie typického javu príznačného pre spisovnú slovenčinu založenú na stredoslovenských nárečiach, resp. na kultúrnej stredoslovenčine, a o vedomé či nevedomé približovanie spisovnej slovenčiny k češtine aj zo strany tých, ktorí pripravovali kodifikačné a normatívne príručky, ktoré bolo najzreteľnejšie v PSP z r. 1931. Na tento náš názor reaguje slovami: "Neviem, prečo sa malo vedome opúšťať pravidlo typické pre spisovnú slovenčinu, nemyslím si ani to, že by išlo o nevedomé opúšťanie tohto pravidla, veď autori, keď formulovali poučky o výnimkách z pravidla o rytmickom krátení, museli vedieť, že tým sa narúša spomenuté pravidlo. Autor M. Považaj ako prvý v slovenskej jazykovede obvinil paušálne všetkých kodifikátorov spisovnej slovenčiny od jej založenia Ľ. Štúrom na prvom mieste z vedomého opúšťania pravidla o rytmickom krátení" (tamže, s. 151). My sme paušálne nikoho neobvinili, iba sme konštatovali stav, ktorý tu bol, to jest pribúdanie výnimiek z pravidla o rytmickom krátení a že toto pribúdanie sa robilo vedome, t. j. že sa pri istom type (slovotvornom alebo tvarotvornom) formulovala poučka zahŕňajúca celú množinu rovnakých alebo podobných prípadov povyšujúca výnimku na pravidelnosť. L. Dvonč však to nazýva "vedomé úsilie o zachytenie pohybu v jazyku" (tamže, s. 152). Možno si však položiť otázku, či pohyb v jazyku v priebehu desiatich rokov bol naozaj taký premenlivý, ako to naznačilo napríklad zavedenie tvarov typu kúpávam v kodifikácii PSP z r. 1931 a následne zrušenie týchto tvarov v kodifikácii PSP z r. 1940. Nešlo tu skôr o vôľu kodifikátora v PSP z r. 1931 zaviesť alebo podporiť to, čo reálne v spisovnej slovenčine nebolo? A či to chce L. Dvonč priznať, alebo nie, zavádzaním výnimiek z pravidla o rytmickom krátení sa spisovná slovenčina v istom bode približovala k češtine, kde toto pravidlo neplatí.
strana 160
O nevedomé približovanie slovenčiny a češtiny, podľa nášho názoru, môže okrem iného ísť vtedy, keď sa do kodifikácie čosi dostalo alebo sa v nej udržiava ako jednotlivosť, ako jednotlivé slovo zachytené v slovníku, nie ako všeobecné pravidlo postihujúce istý slovotvorný alebo tvarotvorný typ, na ktoré sa upozorňuje medzi výnimkami z rytmického zákona.
A napokon tézu o vedomom približovaní slovenčiny k češtine, ktorá sa výrazne prejavila najmä v PSP z r. 1931 pod vedením V. Vážneho, sme neformulovali my, ale je dávno všeobecne známa a vyslovili ju iní slovenskí jazykovedci pred nami, ktorí sa skúmaním tejto problematiky zaoberali podrobnejšie. Veď keby táto tendencia v PSP z r. 1931 nebola, nebol by azda vznikol ani časopis Slovenská reč v r. 1932, ale najmä hnutie okolo neho. A na potvrdenie toho, že to naozaj tak bolo, môžeme odcitovať formuláciu z Encyklopédie jazykovedy z hesla Pravidlá slovenského pravopisu (s. 336), ktorá zovšeobecňuje tieto názory: "V. Vážný posudzoval spisovnú slovenčinu z hľadiska češtiny. Uprednostňoval slová a tvary, ktoré boli bližšie češtine, a neodporúčal niektoré slová a tvary, ktorými sa spisovná slovenčina od češtiny odlišovala." Najnovšie sa tejto problematike venoval aj R. Krajčovič, podľa ktorého v PSP z r. 1931 výber jazykových prostriedkov, tvarov a slov ovplyvnila spoločenská situácia po vzniku prvej ČSR a s tým súvisiaca ústavne proklamovaná idea československého národa a jazyka, čo sa prejavilo najmä tým, že tvorcovia kodifikácie v niektorých sporných prípadoch vychádzali z úzu, ktorý sa na Slovensku v medzivojnovom období začal formovať na báze zosilneného kontaktu slovenčiny a češtiny alebo preberali kodifikované tvary a slová zo spisovnej češtiny (Krajčovič, 1966, s. 262—263). Ak sa to robilo programovo a v celých typoch jazykových javov, možno predpokladať, že sa rovnako postupovalo aj v takých jednotlivostiach, ako je povedzme kodifikovanie podoby umieráčik s kvantitou namiesto tej podoby, ktorá bola už predtým zachytená v Kálalovom Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí z r. 1924 a používala sa aj v písaných textoch. Dnes je ťažko dokazovať, či pri revízii Abecedného pravopisného slovníka v PSP z r. 1931 sa autori PSP z r. 1940 zamýšľali nad touto jednotlivosťou v slovníku. Mohla prejsť bez povšimnutia tak, ako sa to niekedy stávalo aj pri iných jednotlivostiach. Ak sa totiž raz niečo dostane do slovníka, ťažko sa to z neho potom vylučuje, ak sa na problém osobitne neupozorní. To sme mali na mysli, keď sme hovorili
strana 161
o nevedomom približovaní. Opak by bola pravda vtedy, ak by sa o slove umieračik, resp. umieráčik viedla polemika pred vydaním PSP z r. 1940 a napriek tomu by zostala podoba umieráčik.
7. L. Dvonč nám vyčituje, že sme hovorili o zdrobňujúcej prípone ‐áčik s variantmi ‐iačik a ‐ačik a že doteraz sa o takejto prípone v slovenskej jazykovednej literatúre nehovorí. Odvoláva sa pritom aj na Slovenskú lexikológiu J. Horeckého (1971, 163—168), kde sú iba zdrobňovacie prípony ‐ok, ‐ík/‐ik, ‐ec, ‐ček/‐tek atď., nie však prípony ‐áčik/‐iačik/‐ačik. Lenže J. Horecký v spomínanej práci hovorí aj to, že "od podstatných mien na ‐ík (najčastejšie už utvorených zdrobňovacou príponou) tvoria sa ďalšie zdrobneniny príponou ‐ček... Niekedy sa tu stáva základom aj slovo bez prípony ‐ík, takže vzniká nová samostatná zdrobňovacia prípona ‐íček. Tvoria sa ňou názvy vecí i osôb" (s. 166). Ak teda možno hovoriť o novej samostatnej zdrobňovacej prípone ‐íček, prečo by sme nemohli hovoriť o zdrobňovacej prípone ‐áčik/‐iačik/‐ačik najmä v prípadoch, keď nastáva alternácia pred príponou ‐ik v základovom slove (porov. voj — vojak — vojačik), ale najmä keď evidentne nemáme medzistupeň v odvodzovacom rade, t. j. nezdrobnené slovo, ako je to v prípade umierať — umieračik (slovo *umierak ani *umierač v slovenčine nemáme). Ak teda L. Dvonč v tomto prípade hovorí o analogickom tvorení, súhlasíme v tom s ním, no nevidíme príčinu, prečo tu nemôžeme hovoriť o prípone ‐áčik/‐iačik/‐ačik a prečo by sa pritom tu nemalo uplatniť pravidlo o rytmickom krátení. Ak Dvončovu tézu, že tu ide iba o príponu ‐ik, prijmeme bezvýnimočne, potom musíme povedať aj to, že základná zdrobňovacia prípona je ‐ík a že prípona ‐ik je iba variantná, ktorá nastupuje po predchádzajúcej dlhej slabike pričom pred ňou nastáva aj alternácia k/č (porov. roháč — roháčik, spevák — speváčik, vešiak — vešiačik), lenže, ako sme ukázali, túto tézu nemožno prijať bezvýnimočne.
8. L. Dvonč vôbec nezaujíma stanovisko k dokladom, ktoré sme uviedli na podobu umieračik, teda bez kvantity, iba "tvrdo" konštatuje, že kodifikácia od r. 1931 bola vždy umieráčik. Prečo sa však napriek tomu aj predtým, aj potom, ale aj v súčasnosti nielen v jazykovej praxi, ale aj v časti lexikografickej praxe vyskytuje aj podoba bez kvantity, t. j. umieračik s uplatňovaním pravidla o rytmickom krátení, na to odpoveď nedáva. Je to iba nepoznanie kodifikácie jednotlivosti zo strany autora
strana 162
textu, alebo práve pôsobenie istého všeobecného princípu? Podľa nás práve to druhé.
9. L. Dvonč dôsledne obhajuje podoby umieráčik a posmieváčik s kvantitou s odôvodnením, že nadväzujú na slová s príponou ‐ák/‐iak/‐ak, pri ktorých preniká dĺžka po predchádzajúcej dĺžke (Dvonč, 1997, s. 156), pričom sa odvoláva na svoju prácu Rytmický zákon v spisovnej slovenčine z r. 1955 a na doklady z jazykovej praxe uvedené v nej. L. Dvonč však vo svojej práci uvádzal doklady z konkrétnej jazykovej praxe najmä na porušovanie pravidla o rytmickom krátení, menej už na jeho rešpektovanie, hoci rešpektovanie tohto pravidla v konkrétnych prípadoch (nemáme tu na mysli iba slovo umieračik, ale všeobecne slová s týmto javom) mohlo byť v rečovej praxi v príslušných obdobiach podstatne častejšie ako jeho porušovanie. Napríklad pri slove umieráčik, ktorému venoval takmer celú stranu (Dvonč, 1955, s. 45—46), neuviedol ani jeden doklad na podobu umieračik bez kvantity (my sme vo svojom článku spomenuli 19 dokladov na túto podobu z obdobia do roku 1960, ktoré sa nachádzajú v lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV). Okrem toho L. Dvonč pri odmietaní podoby posmievačik bez kvantity sa vôbec nevyrovnáva s okolnosťou, že tak v Slovníku slovenského jazyka 3 (l963), ako aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1. vyd. z r. 1987) sa uvádza slovo posmievač bez kvantity, ktoré je odvodzovacím základom zdrobnenej podoby. Podľa nášho názoru, ak sa pravidlo o rytmickom krátení uplatňuje v podobe posmievač, je celkom odôvodnené ho uplatňovať aj v zdrobnenej podobe posmievačik (túto podobu ešte viac podporuje Dvončova téza, že tu ide iba o príponu ‐ik). Na podporu podoby bez kvantity môžeme ešte uviesť, že ju uvádza aj J. Mistrík v Retrográdnom slovníku slovenčiny (1976).
10. Hlavný problém diskusie okolo kvantity v slovách umieračik a posmievačik vidíme v tom, že sa tu stretajú dva princípy uplatňujúce sa v spisovnej slovenčine. Je to jednak princíp uplatňovania pravidla o rytmickom krátení, jednak princíp zachovávania nezmeneného tvaru slovotvornej prípony. Ktorý z týchto dvoch princípov je v spisovnej slovenčine nadradený, ktorý by sa mal uprednostňovať? Ak si porovnáme počet prípadov, v ktorých sa uplatňuje pravidlo o rytmickom krátení a v ktorých sa zachováva
strana 163
nezmenená podoba prípony s porušením tohto pravidla, musíme konštatovať, že počet prípadov s uplatňovaním pravidla o rytmickom krátení jednoznačne prevažuje. Toto pravidlo sa napokon posilnilo aj v kodifikácii Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 zavedením prípony ‐ar po predchádzajúcej dlhej slabike s dlhou samohláskou (typ bábkar) * a prípony prítomného činného príčastia ‐uci po predchádzajúcej dlhej slabike (typ vládnuci a striehnuci). Preto sme za používanie podôb umieračik a posmievačik a proti zavádzaniu ďalšej výnimky (t. j. prípony ‐áčik) do súboru výnimiek z pravidla o rytmickom krátení uvádzaných v jazykových príručkách.
Je celkom prirodzené, že v takých prípadoch, kde sa stretajú dva rozličné princípy (a nielen v takých prípadoch), býva konkrétna jazyková prax rozkolísaná. Je teda na tých, ktorí sa zúčastňujú na príprave kodifikačných príručiek a slovníkových prác, ktorý z dvoch princípov pri kodifikácii podporia, lebo obidva protichodné princípy naraz nemôžu platiť, vždy sa môže uplatniť iba jeden z nich. Ako sme ukázali, v spisovnej slovenčine sa nadraďuje princíp pravidla o rytmickom krátení nad princípom zachovávania nezmenej podoby slovotvornej prípony, a tak by sa nemal rozmnožovať počet výnimiek z pravidla o rytmickom krátení. Pravda, tu stojí pred slovenskou jazykovedou ešte úloha dôkladne skúmať fungovanie pravidla o rytmickom krátení v spisovnej slovenčine v hovorených rečových prejavoch, vo zvukovej rovine, lebo dosiaľ sa pozornosť venovala prevažne písaným textom, ako to vyplýva aj z tejto diskusie, ale aj z práce L. Dvonča Rytmický zákon v spisovnej slovenčine. Až na základe takéhoto výskumu by bolo možné zásadnejšie prehodnotiť doteraz platné pravidlo o rytmickom krátení v prospech obmedzovania jeho platnosti, k čomu istým spôsobom smeruje L. Dvonč, resp. počet výnimiek z neho. Podľa našich čiastkových nesústavných pozorovaní však pravidlo o rytmickom krátení vo zvukovej rovine funguje vo väčšej miere a výnimky z tohto pravidla v hovorených prejavoch sa v skutočnosti neuplatňujú v takej miere, ako sú vymenované v kodifikačných príručkách.
* V treťom, doplnenom a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997) sa pravidlo o rytmickom krátení pri slovách utvorených príponou ‐ár uplatňuje nielen po predchádzajúcej dlhej slabike s dlhou samohláskou (typ bábkar), ale aj s dvojhláskou (typ mliekar). Táto zmena sa zachytí aj v pripravovanom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu.
strana 164
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Rytmický zákon v spisovnej slovenčine. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1955. 256 s.
DVONČ, L.: O kvantite slov umieráčik a posmieváčik. Kultúra slova, 31, 1997, s. 149—157.
Encyklopédia jazykovedy. Spracoval J. Mistrík s kolektívom autorov. Bratislava, Obzor 1993. 520 s.
HORECKÝ, J.: Slovenská lexikológia. 1. Tvorenie slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971. 256 s.
KRAJČOVIČ, R.: Ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny od Rukoväti (1919) po Pravidlá (1931). Kultúra slova, 30, 1996, s. 257—263.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s.
MISTRÍK, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. Bratislava, Univerzita Komenského 1976. 736 s.
POVAŽAJ, M.: O pravopise slov umieračik a posmievačik. Kultúra slova, 30, 1996, s. 275—280.
Slovník slovenského jazyka. 3. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963. 912 s.
Človek je iba dotiaľ človekom, kým si slova stojí. *
strana 165
Napijú sa páleňího, všelijakího surovího
zo skleňího, poskočia si resko,
žebi im konope nariastli velikie,
jedňími si bok prikrijú a druhie prepijú.
Jednou zo základných povinností gazdinej v domácnosti v minulosti bolo zabezpečiť rodinu plátnom, z ktorého sa zhotovovali pracovné i sviatočné odevy, ako aj dekoratívne a úžitkové tkaniny potrebné v domácnosti aj v hospodárstve. Práve preto sa vo zvykových a obradových aktivitách venovalo toľko pozornosti symbolickým úkonom orientujúcim sa na zabezpečenie bohatej úrody a plodnosti priadnych rastlín, akými na slovenskom území boli konopa siata (bot. Cannabis sativa L.) a ľan siaty (bot. Linum usitatissimum L.).
Nielen prajná príroda, obradové úkony, ale aj pohanské božstvá, ktoré sa v ľudovej viere a poverách tešili veľkej obľube, hoci cirkev proti nim bojovala aj ich zakazovala, mali pomôcť dosiahnuť želanú prosperitu. Ešte súčasní informátori zo staršej generácie pamätajú, ako cez fašiangy napr. vo Vernári "staré ženy vyskakovali po povalu a spievali Husty ľen do koľen, dievčaťu pod posťeľ a rovnako ženy si vypili na priadená". V Závadke si "dievky vo vrstve (priadky) z múky robili bobáľky a aj tri metre dlhé ich varili, aby mali veľký ľan" (Luther, 1994, s. 432. Citované príklady uvádzame takým spôsobom, ako sú zapísané v publikovanej práci, hoci nárečový zápis nezodpovedá ustáleným pravidlám fonetickej transkripcie). Cirkevné zákazy takýchto magických rituálov, majúcich korene v pohanských náboženstvách, a poučenia hospodárom spísal v kodifikovanej bernolákovčine aj J. Fándly vo svojom Piľnom domajšom a poľnom hospodárovi. Fándly okrem iného uvádza, "... že všetkí títo nasľedujícé
strana 166
povedački sú darebné kľebeti, hríšné babské poveri, abi sme jím ňeveriľi, že... Keď seješ žito ľebo jačmeň, ľebo semeňec, abi ho vrabce ňevijídaľi, vezmi s tého zrna volačo do úsť a zatál s ňikím ňehovor..., Keď seješ ľen, ľebo semeňec, vezmi pre to semeno dlhí mech, a veľice nadlho sípaj doňho, aj s ňeho to zrno, že bi si mal mať visokí ľeň a koňope..., Keď buďe gazďina ľebo ďivka na posľední fašang tancuvať, visoko skákať, že budú konope..." (Fándly, 1990, s. 322—325).
U Slovanov bola vo vedomí ľudu, najmä žien, rozšírená viera v pohanskú bohyňu Mokoš ako ochrankyňu ženských prác, zahŕňajúcich i pradenie. Božstvá sa všeobecne uctievali, a tak aj Mokoši bol zasvätený jeden deň v týždni — štvrtok. V tento deň sa nesmeli vykonávať niektoré práce, zároveň platil prísny zákaz pradenia. Vo východoslovanských krajinách sa napr. tradovalo, že Mokoš chodila v noci po chalupách a priadla, ak kúdeľ bola voľne prístupná. Na slovenskom území sa až donedávna uchovávala predstava o démonickej bytosti štvrtici alebo štvrtnici, ktorá trestala ženy pri porušení zákazu pradenia (podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska, heslo Mokoš). Ešte aj v r. 1983 sa podarilo v Čičmanoch získať (vzhľadom na tému poverových predstáv) unikátny záznam anekdotického charakteru dokazujúci hlbokú zakorenenosť prežitkov vo folklóre: ...ňedaľeko nás bíval dlhé roki kosťelník. A to bol ozaj takí tárač chlap. No a prv, že sa ve štvrtek ňepriadlo, ľebo že choďila štvrťelňica a tá strašila, kto ve štvrtek priadol. No a prv boľi také malé obluočki u nás na tích chalúpkach. No a jeho napadlo, že si z venku podložil kláťik aľebo niečo také a z venku do teho okna spusťel nohavice a otočel sa zadkom. Pozeral, zabúchal na okienko. Žena sa otočela, ľebo priadla a hňeď žehnala: "Ó, ti moja milá štvrťelňica, odvráť ode mňe tie hrubizízne ľíca a dlhokánski nos!" (Čičmany, 1991, s. 209).
Synkretizmus pohanskej viery a novovekého kresťanstva sa odrazil napr. aj v tom, že pôvodne Mokoši zasvätený štvrtok sa po prijatí kresťanstva preniesol na Luciu. Pohanské prežitky sa však ťažko vykoreňovali. Opäť vo Fándlyho diele nachádzame dôkazy o tom, ako cirkev osvetou bojovala proti takýmto "zvráteným" myšlienkam. Na často kladenú otázku "...jako sa volá tento mesíc, v kterém bívá svátek Lucie, máme‐ľi sa na ten ďeň prasľice zdržať, móžeme‐ľi ten večer semká sa zénďiť na prádku? Je‐ľi to pravda, že s. Lucia bere aľebo rozdává vreténká?... sa dávalo pouče-
strana 167
nie, že bi to bol hrích od jednéj každéj, která tak potupňe o téj veľkéj s. mučedlňice hovorí a doveruje, že jéj ňeúcťivosť robí; že to ňeňí pravda, že bi s. Lucia vreténká brala ľebo rozdávala, že je to taká darebná ženská kľebeta..., ... že sloboda nám je prásciť, šiť, prať aj inšú jakúkoľvek robotu robiť..." (Fándly, 1990, s. 322—325).
V samom spracovateľskom a výrobnom (pradiarskom a tkáčskom) procese sa často na pomenovanie produktov, nástrojov, náradí a ich častí používali názvy motivované neodmysliteľnou každodennou realitou hospodára, názvami zvierat a ich končatín, pomenovaniami rodinných príslušníkov a pomocníkov z mäsa a kostí, ako aj postavami len podobnými ľudským bytostiam (v článku sa zaoberáme práve lexikou z tejto tematickej oblasti).
Slová, ktoré sa bežne používali a tvorili jadro slovnej zásoby, sa začali uplatňovať v terminologickej vrstve slovného fondu ako východiskové slová alebo ich odvodeniny aj v prenesenom význame (metaforicky) na základe podobnosti (v tvare, funkcii, polohe, miere) so známou realitou.
I takýmto spôsobom vzniknuté ľudové termíny slúžili na presné označenie reálií. V tej‐ktorej lokalite boli jednoznačné a autochtónnemu používateľovi zrozumiteľné. Cudzincovi, hoci bol Slovák ako repa, ale ktorý prácu a reč domácich gazdov a gazdín nepoznal, napríklad hrozilo, že po zapíjaní oldomáša pri výhodnej kúpe "kozy" si domov zo Sebechlebov odnášal nie zviera, čo mlieko dáva, ale drevenú "rárohu" na prevíjanie priadze: Na koze bolo hrubuo praďeno pamoku. Podľa tohto príkladu mohla byť reč vzdialených obcí žriedlom mnohých hádaniek a prekvapení.
Ak priaznivé prírodné podmienky a dobrý osev splnili pragmatický predpoklad hojnej úrody, dodržiavané obrady agrárnej mágie sa postarali o to, aby ľan či konope narástli sťa hora, v polovici leta sa mohli zrelé rastliny trhať, následne močiť, potom sä konope staväľi na takie panáki (Párnica) a takýmto spôsobom sa sušili. Takmer po celom Slovensku sa pri týchto činnostiach ozývala žartovná pieseň:
Močila konope, močila,
žabka jej do čižmy skočila...
strana 168
Nejedna Horehronka si slnečnú páľavu pri práci zmiernila pesničkou:
Zasial som má milej pod horu len,
takí jej nariastol až do kolien.
Semeno zlatisté a vlákno striebristé,
hodvábni len, hodvábni len.
Na sekačke/trlici/vytieračke/patieračke sa rastliny vkladaním suchých stebiel medzi zuby a veko oddrevnili a zbavili pazderia: Trľica, tá mala ľen jeden takíto zúbek ces prostredek a takto sa to sekalo (Košeca, okr. Ilava). K jesenným prácam patrilo i česanie ľanu a konopí na šteti s redšími, neskôr s hustejšími drevenými alebo kovovými klincami/zubmi/zubcami: Take zubi buľi na takej deske a śe tak potom rafal toten ľen (Bugľovce, okr. Levoča). Takto získané vlákno rôznej kvality sa skrúcalo do bábätiek/babiek: Vičesané povesná sa skrúcali do bábeték a spletali do vencóv (Madunice, okr. Hlohovec). Porobiľi śe bapki a śe daľi do kitki a tak stojelo do jeśeňi (Sobrance), na pôjde čakalo na spradenie. Fándly vo svojom Hospodárovi radí začať s nasledujúcimi prácami už v novembri (listopad): "Ženi včasráno stávajú, pradú..., ...budú kúďel, koňope, ľen, bavlnu, ľebo vlnu prásciť" (Fándly, 1990, s. 216). Usilovné ženy a dievky sa schádzali až do konca fašiangov po večeroch na priadky do kúdeľných chyží, do vrstvy a tam pri spoločnom speve, žartoch a strašidelných príbehoch spriadali zlatisté vlákno. V mnohých dedinách na Slovensku si ženy — priadky prisadli dnisko/sedisko/krídlo/podritku na praslici: Na kudzeľi jest podritka, to tota časc, dze śe śedzi (Sokoľ, okr. Košice). Kúdeľ sa na praslici upevňovala ihlicou či panákom/koníkom: Na konci stuhi, tej, čo sa viazala kúďelka, bou̯ koňíg z dreva. F kúďeľke bou̯ z dreva dáki panág zapichnutí. To urobiľi chlapci ďieu̯kam (Liptovský Trnovec). Rovnomerne napradená niť sa vrtkaním natáčala na ručné vretiénko, ktoré malo naspotku hlavičku, kerá bola nastoknutá na rúčke (Trakovice, okr. Hlohovec). Beda bolo tej priadke, o ktorej sa rozchyrovalo, že pradie miesty vlas, miesty klas! Iný spôsob pradenia — na kolovrátku — bol takisto rozšírený po celom Slovensku, pričom sa priadza namotávala na cievku s rotujúcim mechanizmom vretena s perom/krídlom/krídelkom/krielom: Pero malo dve kridélká. Pero sa navlekalo medzi panákov, aš ked bola na nom navlečená ciélka a kolečko (Trakovice). Ak zapálená dievka v návale práce skočila svojou útlou
strana 169
nôžkou na ťapku/labu či labku, neznamenalo to podľa povery, že by chcela lapiť mládenca do chomúta, ale sa usilovala obratne krútiť kolovratovým kolesom a poháňať ho koníkom/mládencom/pacholkom/pohoničom/jankom/panákom/pandrlákom: Janko je navrchu navlečení na osku a naspotku cez dve dzúrki privázaní ze švihlom ge špallu (Trakovice). Tak še ponahľala s priadzeňim, že še jej pacholek polomol (Klokočov, okr. Čadca). Ten pandrlák má uvázanú na sebie podnošku (Kunov, okr. Senica). Hotová priadza sa motovidlom previla na pradená a tie sa v kotloch niekoľkokrát vyzvárali chlórom, popolovým lúhom, sapúnom, vybielili sa a vymrazili na zimných mrazoch. Po vysušení sa stáčali do babečiek (Čičmany). Za pomoci zvíjačiek, tvarom v rôznych oblastiach odlišných, inak nazývaných i koza/kozica/kozačka/kozička/kozlík, a pomocou súkadla/špuliera/kolovratu či smrtky sa pradená pozvíjali na klbká alebo na veľké cievky: Praďeno sa dá na kozačku a na kolovraťe sa zvíja s toho praďena na ciou̯ku (Opatovce nad Nitrou, okr. Prievidza). Keď viskľi (pradená), doňiesľi sa do izbi, doňiesla sa aj kozica a zvíjalo sa na klpká (Detva). Kozľik śe s pradzenom kruci a ňitki s predzena śe špuľaju na fajfu (Rankovce, okr. Košice). Na śmertke tiš špuľame predzu (Torysa). Touto prácou sa končí pradiarska činnosť a z priadky sa stáva tkáčka.
Žena — snovačka navije potrebnú dĺžku priadze na otáčavých snovadlách z veľkých cievok — brkadiel vložených do rámu na fajfy/do tereferov/na smrtku: Tie brkalá naložíme na tereferki (Liptovský Ján). V Zliechove sa napr. používal len archaickejší spôsob snovania z klbiek na steny bez zložitejších nástrojov.
Základ krosien, nazývaný kostra (Rozbehy), pozostáva z množstva nosných hranolov, priem, menších priečnych a do seba začapovaných lát, z čela (prsného, brušného návoja), ponad ktoré prechádza tkanivo, a z dvoch hlavných návojov — osnovného (zadného, horného) a tkanivového (predného, dolného). Na ukážku vyberáme z bohatej lexiky označujúcej jednotlivé časti krosnového základu: spodní káčer, horné káčere, spodní kliešt, zadní horní kliešt (Brestovec, okr. Myjava), čeu̯o (Važec), brušní válec (Rozbehy), prsní návoj (Kostolné, okr. Myjava). Barbora/palce/zubier/rajtky, ktoré majú podobu veľkého hrebeňa, slúžia ako pomocný nástroj na rovnomerné navitie osnovy a pri samom tkaní sa už nepoužívajú: Palce, to sa drevenie zubi (Hybe, okr. Liptovský Miku-
strana 170
láš), zuber (Kostolany, okr. Trenčín), zubír (Nitriansky Hrádok, okr. Nové Zámky, Rozbehy). Striedanie osnovných nití zabezpečuje zivanie labami/podnožami — veľkými pedálmi: Labi dachto vola i podnožaje (Dlhá Lúka, okr. Bardejov), podnože (Zliechov, okr. Ilava), ktoré sú spojené s niteľnicami, vyrobenými na nástroji napr. nazývanom pavúk (Pečenice). Na kačkach sa uvadzene ňiceľňice (Dlhá Lúka), upevnené motúzmi na dvojitých kladkách alebo v Švermove na mačatách, v Hnilci na śmertke, a tak sa zabezpečuje ich striedanie, raz predná niteľnica, raz zadná. Aby vzniklo plátno či postav krásny, hladký ani šiba, vložia sa medzi osnovné nite paličky, ciepky, nazývané suka (Dlhé nad Cirochou), zabraňujúce zvlneniu okrajov. Ak sa náhodou osnova pretrhne, pozorná tkáčka uviaže psie uško (Zliechov) — uzlík a môže pokračovať v práci. Ak však neopatrnej robotnici vznikne v plátne koňik (Švermovo), čo je diera v tkanine po preskočení osnovných nití, môže sa gazdiná s plátnom ako kvet rozlúčiť. S pribúdajúcim plátnom, natočeným na predný návoj, narába tkáčka častejšie s káčerom/koňom/ sukou/psom, to znamená, že musí uvoľňovať západku na kľuke, kolese alebo hlave osnovného návoja: Zubaté koliésko, keré je na válci, drží prám len ten káčer (Chocholná, okr. Trenčín), kvón (Kostolné). Pes take drevo, u štretku dzira a z ňim śe kruci navoj a predza idze hore, nakruca śe (Brezina, okr. Trebišov). Suka popušča zadňi navoj (Dlhá Lúka). Aby bolo plátno biele ako kvet, jarné slniečko nad Závažnou Porubou a voda ho vybielia na pažiti na rozostavených kobylinách: Bielovisko, to sa kobiľini, na ktoré sa poprivezovalo plátno.
Z hospodárky bola v zime trpezlivá priadka i tkáčka, keď si uvedomila, že krosná nechcú behúňa, iba seď u mňa. Zodratý odev rodiny musela nahradiť novým plátnom, lebo by bolo hanbou počuť: Ešte je nič, keď sa tkáč díva na súkenníka, ale keď sa mäsiar! Tak zveľaďovala majetok, lebo plátno bolo vždy hotový peniaz.
Katarína Balleková
LITERATÚRA A PRAMENE:
BIEDERMANN, H.: Lexikón symbolov. Bratislava, Obzor 1992. 375 s. (heslo vreteno).
strana 171
Čičmany. Zost. E. Munková. Martin, Osveta 1991. 287 s.
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. a 2. zv. Bratislava, Veda 1995. 484 s. + 448 s.
FÁNDLY, J.: Piľní domajší a poľní hospodár I. Bratislava, Tatran 1990. 520 s.
Horehronie. Red. J. Podolák. Bratislava, Vyd. SAV 1969. 548 s.
Horehronie. Edit. V. Gašparíková. Bratislava, Veda 1988. 376 s.
Kartotéka dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV
LUTHER, D.: Projekcia človeka vo fašiangových hrách. In: Slovenský národopis, 41, 1994, 4, s. 428—443.
GREGORČOK IGOVAN, A.: Podkonice. Martin, Osveta 1977. 380 s.
RIPKA, I.: Vecný slovník dolnotrenčianskych nárečí. Bratislava, Veda 1981. 338 s.
Slovník slovenských nárečí 1. zv. Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. 936 s.
ZÁTURECKÝ, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1974. 760 s.
Poznáš po vrave, čo jesto v hlave. *
strana 172
Základná poučka o písaní čiarky pri prechodníkových konštrukciách vraví, že keď je tento slovesný tvar nerozvitý, jeho pripojenie k ostatnej vete je hladké, bez čiarky. Na druhej strane, keď pred sebou máme rozvitý prechodník, takáto konštrukcia sa od ostatnej vety oddeľuje čiarkou. Tento rozdiel možno ukázať na krátkom príklade: Veta Hosť kráčal po parku usmievajúc sa predstavuje prvý prípad, keď je prechodník usmievajúc sa nerozvitý a čiarka sa pred ním nepíše. Veta Hosť kráčal po parku, usmievajúc sa na známych zasa predstavuje druhý prípad, keď sa na prechodník viaže rozvíjací vetný člen na známych, fungujúci ako predmet slovesa usmievajúc sa, a keď sa čiarka pred prechodníkom píše. Ako vidno, je to jednoduchá, ľahko zapamätateľná pravopisná poučka založená na formálnom princípe: to, či je prechodník rozvitý alebo nie, vieme veľmi ľahko zistiť a podľa toho sa rozhodujeme aj s písaním čiarky. Z gramatiky však vieme, že prechodníky sa v našom jazyku využívajú aj ináč ako na vyslovenie sprievodného deja. Máme tu na mysli pôvodné prechodníky, ktoré už fungujú ako iné slovné druhy, konkrétne ako druhotné predložky. Ide o známe prípady ako začínajúc pondelkom, začínajúc od kraja, končiac piatkom, rátajúc do toho, súdiac podľa písma a viaceré iné, ktoré sú síce formálne vždy rozvité, ale čiarku pri nich nepíšeme práve preto, že to už nie sú prechodníky ako slovesné tvary vo vlastnom zmysle, lež iné slovné druhy, t. j. druhotné predložky. Záver je teda taký, že druhotné predložky, ktoré vznikli z prechodníkov, od vety neoddeľujeme čiarkou.
Ján Kačala
strana 173
V našom časopise sme už poukázali na to, že v pripravovaných normách sa ako problematické javia viaceré spojenia s prívlastkom národný (národný predhovor, národná poznámka a pod.). Spracovatelia noriem zrejme chápu prívlastok národný vo vzťahu k štátu, a nie k národu. Zároveň sme pripomenuli, že spájateľnosť adjektíva národný je síce veľmi široká, ale predsa len má svoje hranice (pozri Kultúra slova, 29, 1995, s. 272—273). Pripomienka však zostala bez očakávanej ozveny v praxi. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR uvedené výrazy naďalej toleruje. Nadväzne na to sa potom do textov noriem dostáva aj príslovka národne: Aby sa útlm chrániča sluchu mohol pokladať za dostatočný, mala by rozhodovacia hladina tlaku byť nižšia ako národne definovaná hladina.
Rovnako ako spomenuté spojenia s adjektívom národný aj vyjadrenie národne definovaná hladina sa pociťuje ako rušivé a skratové. Je to pravdepodobne aj preto, že spájateľnosť príslovky národne je relatívne nízka, t. j. že táto príslovka sa vyskytuje iba v niekoľkých prípadoch (národne povedomý, uvedomelý, ľahostajný, prebudený a pod.). V zaznamenanom súvetí vybranom z odborného textu sa však vzhľadom na žánrové zaradenie textu žiada nahradiť ju zreteľnejším a neskratovým vyjadrením: ...mala by rozhodovacia hladina tlaku byť nižšia ako hladina definovaná v národných normách.
Keďže za jazykovú správnosť a štylistickú primeranosť noriem nesie istú mieru zodpovednosti aj Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV ako inštitúcia, ktorá sa podľa zákona nesmie pri tvorbe noriem obchádzať, je potrebné jej jazykové a terminologické úpravy zapracovať do definitívneho znenia textu noriem. Argumentácia, že vyjadrenie národne definovaná hladina je úspornejšie, nie je presvedčivá ani dostačujúca. V odbornom texte nie je rozhodujúca jazyková ekonómia, ale presnosť a jednoznačnosť textu.
Ivan Masár
strana 174
(250 rokov života Slovákov vo Vojvodine. Zborník prác. Red. M. Dudok. Nový Sad — Belehrad, Spolok vojvodinských slovakistov 1996. 356 s.)
S istým oneskorením prinášame správu aj v našom časopise o významnom výročí v slovenských dejinách — o 250. výročí príchodu Slovákov do dnešnej juhoslovanskej Vojvodiny. Táto časť Slovákov, duchovne v každom prípade tvoriaca jednotu s materskou krajinou, sa obdivuhodne zachovala a obohatila slovenskú duchovnú i hmotnú kultúru o veľké množstvo prejavov. Svoj dvaapolstoročný život si dolnozemskí Slováci pripomenuli rozmanitými aktivitami, no najtrvalejšiu platnosť isto bude mať výsledok medzinárodného sympózia, ktoré sa za organizácie Spolku vojvodinských slovakistov uskutočnilo 6. a 7. októbra 1995 v Novom Sade a v Báčskom Petrovci. Plodom tohto sympózia je impozantný zborník s názvom 250 rokov života Slovákov vo Vojvodine.
Zborník je tematicky dosť rôznorodý, ale to je vlastne jeho prednosť, lebo osvetľuje život Slovákov vo Vojvodine z rozmanitých stránok a za veľmi dlhé obdobie. Autorsky doň prispeli predovšetkým výrazné domáce vedecké osobnosti (najmä zo slovakistického oddelenia Filozofickej fakulty v Novom Sade), ale pripojili sa k nemu aj znalci problematiky zo Slovenska, Rumunska, Maďarska a, pravdaže, i srbskí odborníci. Niet tu miesta čo i len na stručné komentovanie referátov, ktorých počet dosiahol takmer štyridsiatku. Jednotlivé témy majú jednak všeobecnohodnotiaci ráz (napr. Vývin Slovákov vo Vojvodine ako ucelenej kultúrnej jednotky), dotýkajú sa histórie osídľovania a neprerušeného jestvovania Slovákov vo všetkých obciach, kde žijú, a jednak sa sústreďujú na analýzy jednotlivých stránok kultúrneho a duchovného života vojvodinských Slovákov (poézia,
strana 175
ľudová pieseň, výtvarná tvorba, divadelníctvo, film, veda, školstvo, právo, ideová a politická orientácia atď.). Zborník svojím vedeckým predložením celej šírky odbornej problematiky ostane dôležitým prameňom poznania kultúrneho, vedeckého a umeleckého života vojvodinských Slovákov aj pre nás na Slovensku.
Z celkom prirodzených dôvodov nás na tomto mieste zaujíma, aká starostlivosť sa u našich dolnozemských Slovákov venuje jazyku. Odpoveďou na túto otázku je už sama skutočnosť, že sa toto spoločenstvo zachovalo v takej podobe, v akej ho vidíme dnes, veď bez uchovania a (vedomého) pestovania jazyka by sme o Slovákoch mohli hovoriť azda už iba teoreticky. Slovenčina sa teda vo Vojvodine nielen udržala, ale tu sa jej vždy venovala aj odborná pozornosť. Zborník o tom prináša viacero dokumentov. M. Dudok v referáte venovanom začiatkom slovenskej jazykovedy vo Vojvodine ukazuje, že vojvodinská jazykovedná slovakistika sa od samého začiatku, teda už od 18. storočia, zapájala do kontextu celonárodných kultúrnych dejín. Na jej začiatku stoja také osobnosti, akými boli Juraj Ribay, Pavol Jozef Šafárik, Michal Godra a mnohí ďalší bádatelia. Autor konštatuje, že v slovenčine a o slovenčine od začiatku až po súčasnosť má bibliograficky zaregistrovaných vyše dvetisíc jednotiek. Hovorí to samo za seba.
Súčasný stav jazykovedného bádania opisuje Emil Horák z pohľadu jazykovedy na Slovensku. Hneď v úvode referátu konštatuje, že vojvodinská slovakistika je integrálnou súčasťou slovenskej jazykovedy na Slovensku, že jej teoreticko‐metodologická úroveň, ako aj aplikovateľnosť jej výsledkov v spoločenskej praxi je rovnocenná s domácou produkciou, ako aj s úrovňou srbskej a vôbec slovanskej lingvistiky. Keďže objektom jej výskumu je slovenčina, je len prirodzené, že je najužšie spätá s jazykovedou na Slovensku. Svedčia o tom výsledky prác štyroch najvýraznejších predstaviteľov súčasnej vojvodinskej slovakistiky, ako aj výsledky ostatných bádateľov. Pozoruhodné je aj tematické zastúpenie lingvistických výskumov. Rozvinutý je nárečový výskum a výskum dejín slovenského jazyka, osobitne dejín spisovnej slovenčiny vo Vojvodine (obidva okruhy sú doménou Daniela Dudka). Socioligvistickým problémom (najmä otázkam slovensko‐srbského bilingvizmu), konfrontačnej jazykovede, lexikológii a praktickej jazykovej kultúre sa neúnavne venu-
strana 176
je Mária Myjavcová. Do služieb jazykovej praxe dáva svoje sily aj Michal Týr, venujúci sa i konfrontačným, lexikografickým a gramatickým výskumom. Otázky slovosledu a najmä textová lingvistika sa stali hlavnými oblasťami záujmu Miroslava Dudka. Tieto lakonické konštatovania hovoria len veľmi málo o celej šírke aktivít vojvodinských slovakistov. Ich základnou činnosťou je vysokoškolská výchova na katedre slovakistiky v Novom Sade — Emil Horák pripomína, že nateraz ide o jedinú takúto katedru na svete. Pravdaže, popri týchto štyroch osobnostiach bolo by možné hovoriť aj o ďalších, generačne starších i vekom mladších bádateľoch, ktorí majú zásluhy na mnohorozmernom a bohatom obraze vojvodinskej slovakistiky.
Po prečítaní zborníka 250 rokov života Slovákov vo Vojvodine treba si len zaželať, aby sa táto publikácia dostala do rúk čím väčšiemu okruhu čitateľov na Slovensku, aby sa nám ešte viac priblížil život vojvodinských krajanov, ktorých životaschopnosť vo všetkých oblastiach duchovného života je taká inšpirujúca.
Mária Pisárčiková
(GAARDER, J.: Sofiin svet. Román o dejinách filozofie. Z nórčiny preložil Ján Zima. Bratislava, vydavateľstvo SOFA 1996. 526 s.)
Ak sa v anglickej teórii literatúry rozsiahlejší dejový (naratívny) útvar označuje ako fikcia, teda výmysel, niečo, čo jestvuje len v predstavách autora a potom aj vo vedomí čitateľa, možno povedať, že Sofiin svet je dvojitá fikcia, akási fikcia na druhú. Popri "vymyslenej" dvojici majora Knaga a jeho dcéry tu vystupuje ďalšia vymyslená dvojica — Sofia a Alberto Knox. (Priam nápadná je už zvuková zhoda mien: Knox sa vyslovuje ako noks a Knag ako noch.)
strana 177
Autorova fikcia sa v románe rozvíja dvoma smermi. V zhode s titulom a podtitulom románu prvé pásmo tvoria dejiny filozofie, druhé pásmo sa realizuje ako rozvíjanie príbehu. Zo začiatku sú to dve osobitné pásma idúce paralelne popri sebe. Sú rozlíšené aj gramaticky: dej sa opisuje normálnym typom pásma, filozofické úvahy polotučným typom. V druhej polovičke románu však tieto pásma splývajú a filozofické otázky sa osvetľujú v rozhovoroch sokratovského typu: filozof podáva súvislý výklad, poslucháčka ho len prerušuje "kontaktovými" otázkami alebo krátkym hodnotiacim komentárom.
Rozdiel v uvedených dvoch pásmach sa odráža aj v jazykových prostriedkoch. Kým vo filozofických výkladoch sa používa bežná filozofická terminológia, ktorá sa prístupný spôsobom osvetľuje, v dejovom pásme sa autor usiluje zachytiť aj "mládežnícky" spôsob vyjadrovania hovorovými až slangovými výrazmi. Najmä táto jazykovoštylistická stránka postavila prekladateľa pred niekoľko problémov. Väčšinu z nich však riešil s rozvahou i vtipom, no niekedy mu toto úsilie nie celkom vyšlo.
Kým vo filozofickej terminológii, iste aj zásluhou špeciálneho konzultanta z oblasti filozofie (je to F. Novosád), sa používajú správne termíny aj v správnej jazykovej podobe, v bežnej životnej sfére sa prekladateľovi podarilo prekvapiť čitateľa aj takými výrazmi, ako je kľúč na šraubovanie (s. 512) namiesto bežného skrutkovač. Ak sa mala použiť hovorová podoba, stačila by azda skutočne jestvujúca podoba šraubovák. Iný príklad: pri sadení zemiakov vôbec nemá zmysel termín sadenica (s. 414) — sadenica je predsa planta, priesada, teda už pomerne vyrastená rastlina, ktorá sa ako celok presádza na miesto určenia. Hovoríme napr. o sadeniciach rajčiakov, paprík, ale zemiaky sa tradične sadia hádzaním zemiakových plodov do zeme. Pravda, nevieme, či tento spôsob sadenia zemiakov je bežný aj v Nórsku.
Treba spomenúť aj niekoľko ďalších zaujímavostí či až nepresností a nesprávností. Prekvapuje používanie slova kojenec a kojenecký (s. 275, 434, 435) namiesto spisovného dojča a dojčenský. Nie je jasné, aká vlastnosť sa naznačuje spojením honosní Viedenčania (s. 434), keď prídavným menom honosný sa bežne označuje to, čím sa možno pýšiť, na čo možno byť hrdý. Namiesto namodralý je náležitá podoba modrastý (v spojení namodralé svetlo na s. 177); namiesto strnulý malo byť ustrnutý (s. 250).
strana 178
Myšlienky sa nezdieľajú (s. 53), ale azda sú spoločné, rovnaké. Sval na srdci nie je srdečný (s. 52), ale srdcový, lebo sa tu rozlišuje vzťahové a vlastnostné prídavné meno. Prekvapuje predložka pre v spojeniach záujem pre maličkosti (s. 494) namiesto záujem o maličkosti, ako aj predložka za v spojení držať krok za niečím (s. 415) namiesto držať krok s niečím, s niekým. Azda je to priamočiary vplyv nórčiny? Nevedno, prečo sa používa podoba oxydovať (s. 425) s ypsilonom, keď už v základnej škole sa deti učia o oxidoch.
Napokon aj niekoľko pravopisných či tlačových chýb: upadišady (s. 158) majú byť upanišady, pra‐indoeurópania (s. 158) majú byť Praindoeurópania, namiesto Spiriti sancto (s. 171) má byť Spiritui sancto (je to datív).
Na druhej strane však treba zdôrazniť, že veľmi úspešne sa prekladateľovi darí zachytiť hovorový, miestami až slangový ráz vyjadrovania v konverzácii. Dosahuje to napr. už takou maličkosťou, ako je vyznačovanie predĺženia samohlásky v takých výrazoch ako bóže, bóžinku, ále nie, dóbrý havo, mamíí. Výstižné sú hovorové alebo slangové podoby prírodka (prírodoveda), narodky (narodeniny), fotka, fixka, depreska (depresívny stav), stanovačka, chalan. Nezdá sa však dosť odôvodnené miešať takéto "moderné" výrazy so staršími slovami typu ruksak, šuplík, prešustrovať, nemať šajnu, špunt, byť kvit, byť šokovaný (dnes: byť šoknutý). Vhodné sú také výrazy ako švihať si, čumieť, padať, váhať (vo význame "ponáhľať sa"), pozerať, odchádzať, byť v rozpakoch. Sloveso stíhať, ktoré patrí do tejto kategórie, je nápadné už aj svojou frekvenciou. V románe sa však používa v rozmanitých významoch, najčastejšie vo význame "rozumieť, chápať, vnímať".
Voľne sa používajú aj také anglicizmy ako sorry, o key, O. K. (písané aj ako ókej).
Neprekvapuje, že sa na takej rozsiahlej ploche (vyše 500 strán) nájdu aj niektoré nepresné preklady. Napr. na s. 29 sa hovorí, že obetovať bohu znamená zvýšiť jeho moc (azda skôr uznávať). Na s. 83 sa síce doslovne prekladá, že slovo divadlo pochádza zo starogréckeho slova vidieť, ale chýba tu práve to grécke slovo theastai a s ním súvisiace theatron. Na‐miesto u nás bežného spojenia hnať vodu na mlyn niekomu sa prekladá liať vodu na mlyn (pri liatí by sa to koleso asi ani nepohlo). Celkom nejasný je
strana 179
preklad na s. 167, kde sa hovorí, že štáty škrípu vo všetkých škárach. Vplyv nórskej syntaxe sa prejavuje v doslovnom prevode súslednosti časov. Namiesto vety Dostali poučenie, čo mali robiť azda malo byť znenie Dostali poučenie, čo majú robiť.
Podobne ako v mnohých tlačových produktoch aj v tomto preklade sa prejavuje pretrvávajúca neistota v interpunkcii, resp. nesprávna interpretácia základných pravidiel o funkciách čiarky, o jej pripájacej, vyčleňovacej a odčleňovacej funkcii. Vyčleňovacia funkcia sa napr. nevyužíva tam, kde sa nevydeľuje voľne vložený výraz. Napr. na s. 245: Nižšie pocity a nálady ako túžba a nenávisť sú presne zviazané s funkciami tela by sa dala (zrejme nesprávne) interpretovať aj tak, že pocity sú nižšie ako túžba. Správna interpretácia podľa našej mienky je tá, že výraz túžba a nenávisť sa uvádzajú ako príklad na nižšie pocity a túžby, preto by tento výraz mal byť z vety vyčlenený čiarkami. Teda: Nižšie pocity a nálady, ako túžba a nenávisť, sú presne zviazané s funkciami tela. O vložené prirovnanie ide vo vete na s. 427: Nevedel si jednoducho predstaviť, že niečo také dômyselné ako je oko, mohlo vzniknúť iba na základe prírodného výberu. Tu malo byť prirovnanie vyčlenené čiarkami, teda čiarka má byť aj pred spojkou ako.
Na druhej strane sa však vyskytujú prípady vyčleňovania voľných doplnení, bez ktorých nemá text zamýšľaný zmysel. Ak napr. neplatí, že všetci ľudia majú tmavšiu pokožku, ale iba tí, ktorí žijú okolo rovníka, treba to formulovať bez vyčlenenia výrazu žijúci okolo rovníka. Teda nie ľudia, žijúci okolo rovníka, majú tmavšiu pokožku, ale ľudia žijúci okolo rovníka majú tmavšiu pokožku. Podobne na s. 436 sa výraz spojený so sexom nedá chápať ako odčlenený, lebo po jeho odčlenení by výpoveď nemala zamýšľaný zmysel. Teda nie "mnoho ľudí nesie počas celého života pocit viny, spojený so sexom", ale pocit viny spojený so sexom.
Zdá sa, akoby sa v celom preklade mechanicky uplatňovalo pravidlo, že pred spojkami ako a než pri prirovnávaní sa vždy píše čiarka. Treba však znova a znova zdôrazňovať, že v takto uvádzaných prirovnaniach sa nič nevyčleňuje, ba ani nepripája. Takéto prirovnania tvorí myšlienkový celok, v ktorom sa pred spojkou ako či než vyjadruje niečo odlišné alebo vyskytujúce sa v menšej či väčšej miere v porovnaní s tým, čo sa konštatuje po spojke, preto sa tu čiarka nemá písať. Ide o také prípady: Jej zakladateľom
strana 180
údajne nebol nik iný, ako Hippokrates, ktorý sa narodil na ostrove Kos (s. 62); aj jeho zaujímal viac človek a jeho život, než problémy prírodnej filozofie (s. 75).
Tieto poznámky na okraj prekladu románu Sofiin svet by nemali vyznieť v tom zmysle, že preklad nie je na potrebnej úrovni. Treba skôr zdôrazniť, že prekladateľ vyvinul veľké úsilie, aby zodpovedne tlmočil vynikajúce podanie dejín filozofie (vlastne len európskej filozofie) z pera nórskeho autora. Komentované príklady by mali byť skôr upozornením na potrebu ustavične brať do úvahy to, čo je kodifikované a zachytené v jestvujúcich príručkách.
Ján Horecký
(SOKOLOVÁ, K.: Anglicko‐slovenský slovník športových výrazov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1996. 124 s.)
Jedným z najnovších titulov, ktoré Slovenské pedagogické nakladateľstvo ponúka svojim čitateľom, je slovníková príručka Kataríny Sokolovej Anglicko‐slovenský slovník športových výrazov. Vzhľadom na to, aké miesto má v dnešnom svete šport, a vzhľadom i na významný zástoj angličtiny v tejto oblasti, aktuálnosť tejto publikácie možno iba ťažko preceniť. Najmä keď — ako sa dozvedáme zo zadnej strany publikácie — slovník obsahuje anglické a slovenské termíny až z 35 športových oblastí. V slovníku našlo svoje miesto vyše 8000 veľmi rozmanitých termínov, ktoré, mohli by sme povedať, celkom vyvážene zachytávajú slovnú zásobu všetkých uvádzaných druhov športu. Slovník K. Sokolovej obsahuje mnoho rozličných nocionálnych termínov. Niektoré z nich by sme však skôr označili za výklady než termíny, porov. napr. výraz (heslo) z oblasti kulturistiky abdominal curl, ktorý sa podľa slovníka do slovenčiny prekladá ako predklon trupu v ľahu vzadu pokrčmo a späť, alebo twist jump z aerobiku
strana 181
a jeho slovenský ekvivalent skok s vytáčaním dolnej časti tela do strán či ešte aspoň arm throw zo zápasenia, ktorého slovenským ekvivalentom je podľa slovníka prehod cez chrbát so záberom rúk cez rameno.
Okrem nocionálnych výrazov je tu však aj veľa metaforizovanej lexiky často navyše prichutenej slangovou prísadou. Pohybujeme sa v oblasti športu, a preto by to nikoho nemalo prekvapiť. No so slangovosťou sa v slovníku stretáme iste aj preto, že K. Sokolová, a za to si zaslúži od nás pochvalu, sa neuspokojila s uvádzaním iba základných, takpovediac čítankových výrazov a termínov a ich slovenských ekvivalentov, ale že sa odvážne pustila do hľadania ekvivalentov neraz veľmi jemných a špecifických detailov a športových činností, ktoré v niektorých prípadoch v jednom či druhom jazyku ani nemajú svoj neutrálny spisovný korelát. Možno si všimnúť, že pri istých typoch pomenovaní v slovenskom preklade vyprcháva obraznosť. Takými je napr. v rámci aerobickej terminológie výraz around the world — kombinácia na schodíku, banana run — beh po zakrivenej dráhe v baseballe, ale môže to byť aj naopak: easy basket — lacný kôš.
Autorku treba naozaj pochváliť za to, že pri hľadaní príslušných športových výrazov presnorila nielen slovníky, príručky a skriptá, ku ktorým mala relatívne ľahký prístup v rozličných knižniciach, ale dostala sa aj k súkromným či polosúkromným "slovníkom" športových trénerov, príp. rozhodcov. Ďalej za to, že počas svojho študijného pobytu s úžitkom využila počítačovú banku dát v Londýne a že sa prehrýzla anglickou i americkou športovou literatúrou a hľadala ekvivalenty vyexcerpovaných výrazov v našej športovej literatúre či v praxi našich športových odborníkov.
V slovníku sa spracúva slovná zásoba podľa autorky najrozšírenejších a najpopulárnejších športov, ktoré nasledujú za sebou v tomto poradí: aerobik, bedminton, baseball, basketbal, kulturistika a silový trojboj, box, beh na lyžiach a biatlon, cyklistika, skoky do vody, jazdectvo, šerm, krasokorčuľovanie, golf, gymnastika, hádzaná, ľadový hokej, džudo, horolezectvo, veslovanie a kanoistika, športová streľba, lyžovanie, snowboarding, futbal, softbal, plávanie, stolný tenis, synchronizované plávanie, atletika, športové potápanie, volejbal, vodné pólo, vzpieranie, windsurfing, zápasenie a okrem toho sú tu všeobecnejšie výrazy z oblasti súťaženia, všeobecné športové termíny a termíny zo športového lekárstva. Uvedené športy sa
strana 182
často ešte ďalej členia na podskupiny, napr. ľahká atletika (angl. track and fields) sa rozpadá na podkapitoly bežecké disciplíny, skokanské disciplíny, vrhy a hody, pri cyklistike sa uvádza osobitná podkapitola súčiastky bicykla a pod. Naozaj platí, že uvedené športy sú najrozšírenejšie a najpopulárnejšie, pravda, netýka sa to vždy našej domácej situácie — porov. baseball, golf a softbal. V tejto súvislosti je však zrejmé, že pri použitom tematicko‐abecednom usporiadaní slovníka, keď sa anglické výrazy radia abecedne v rámci jednotlivých tematických skupín a podskupín, by nemal chýbať register všetkých uvádzaných anglických a slovenských výrazov z oblasti športu. Autorka slovník adresuje všetkým tým, čo sa "aktívne venujú športu a plánujú pobyt v zahraničí spojený so športom, čo sa chcú zdokonaliť v anglickej športovej terminológii, čo sa chcú vzdelávať aj zo zahraničnej literatúry, tým, čo sa venujú prekladateľstvu a tlmočníctvu, i takým, čo sa potrebujú len sporadicky pozrieť do športovej terminológie". Čiže adresuje ho veľmi širokému okruhu záujemcov. Ale potom by sme mali právo očakávať aj to, aby sme pri anglických heslách našli aj ich výslovnostnú podobu. Sme presvedčení, že nejeden čitateľ by bol autorke za to vďačný.
Niektoré heslá sa lexikograficky spracúvajú tak, že sú zaradené podľa nadradených výrazov, napr. pri hesle ball (lopta) v tematickej skupine volejbal sa tu uvádzajú so zarážkou tieto "podheslá": lopta v hre, lopta v ihrisku ("dobrá lopta"), lopta dotýkajúca sa siete (bežne sa hovorí "lopta v sieti" S. O.), lopta mimo hry, mŕtva lopta, držaná lopta, lopta "mimo", volejbalová lopta, mohlo byť aj ťahaná lopta. Alebo pri hesle exercise (cvičenie) v tematickej skupine aerobik; exercise for the trunk — cvičenie na trup, relaxation exercise — relaxačné cvičenie, respiratory exercise — dýchacie cvičenie, speed exercise — cvičenie na rozvoj rýchlosti, strength exercise — cvičenie na rozvoj sily, suppling exercise — cvičenie ohybnosti, pružnosti, warming‐up exercise — rozcvičenie, rozohriatie atď. Uveďme ešte ako zaujímavosť, že v kapitole lyžovanie sa uvádzajú ekvivalenty až 17 druhov snehu. Čiže, ako vidieť, keď treba, vie aj náš jazyk rozlíšiť potrebné druhy tohto "skupenstva vody" — nielen eskimácky jazyk, hoci ten má na to zrejme vo väčšine prípadov samostatné výrazy. V danom prípade sa tu stretáme s týmito druhmi snehu (uvádzame len slovenský ekvivalent): zrnitý sneh (firn), sneh s ľadovou kôrou, hlboký sneh,
strana 183
suchý sneh, ľahký sneh, čerstvý sneh, zamrznutý sneh, nový sneh, uležaný sneh, mäkký sneh, lepkavý sneh, panenský sneh atď.
Pozrime sa ešte, ako sa autorke darilo v kapitole soccer, spracúvajúcej lexiku našej najpopulárnejšej hry — futbalu. Vcelku sa dá povedať, že K. Sokolová tu predstavila skutočne bohatý výber anglických termínov a ich slovenských ekvivalentov z tejto oblasti a ani proti jej prekladovým riešeniam nemôžeme takmer nič namietať. K niektorým heslám však treba pripojiť aspoň krátku poznámku. Zásadné je, že na futbalovom ihrisku sa stavia výlučne len múr, nikdy nie stena. Takže defensive wall je po slovensky obranný múr, over the wall a around the wall má do činenia s múrom, nie so stenou. Deflated ball sa do slovenčiny prekladá ako mäkká lopta (nie zmäknutá lopta), challenge the goalkeeper je napádať/napadnúť brankára nie útočiť na brankára. Goal‐less draw je len bezgólový výsledok (nie nerozhodný). Short jab using knee only by sme preložili najskôr ako krátky švih nohou bez náprahu (nie švih len z kolena). Shot in first time nie je streľba z prvej prihrávky, ale streľba (priamo) z prihrávky alebo streľba "z prvej". Pre túto lexikálnu skupinu platí to, čo sme už konštatovali o slovníku K. Sokolovej všeobecne: autorka prejavila dostatočný prehľad a invenciu rovnako pri hľadaní najdôležitejších futbalových výrazov, ako aj pri hľadaní ich slovenských ekvivalentov.
Z hľadiska jazykovej kultúry sa autorke takisto nedá toho veľa vyčítať. Azda len výrazy ako madlo a sľučka (malo byť držadlo, slučka) nie sú uvedené správne. Setbol, mečbol by sme videli radšej v podobe setbal, mečbal. K anglickému výrazu sparring partner by sme priradili nielen ekvivalent tréningový súper, ale aj sparingpartner. Za zmienku stojí ďalej výraz paža, ktorý naša kodifikačná prax neprijíma, hoci výrazy pripažiť, vzpažiť, predpažiť, upažiť a zapažiť berie na milosť. Autorka však potrebovala zrejme pažu na odlíšenie od ramena i od ruky.
Napokon už len zopakujme, že Anglicko‐slovenský slovník športových výrazov K. Sokolovej predstavuje vydarené dielo našej tzv. malej lexikografie, ktoré určite dobre poslúži širokej verejnosti. V prípade ďalšieho vydania by však bolo vhodné doplniť anglické výrazy aj o ich výslovnostnú zložku a pridať register.
Slavomír Ondrejovič
strana 184
Jablonové či Jabloňové? — Z odboru všeobecnej vnútornej správy Okresného úradu v Malackách nás písomne požiadali o stanovisko k žiadosti obyvateľov obce Jablonové, tlmočenej starostom obce, na zmenu dosiaľ oficiálnej podoby názvu obce Jablonové písaného s písmenom n na podobu Jabloňové s písmenom ň. K tomuto kroku ich vedú pragmatické dôvody, lebo podľa vyjadrenia starostu obce, obyvatelia obce názov svojej obce zväčša píšu v podobe Jabloňové, teda s písmenom ň. Tu je naše stanovisko.
Názov obce Jablonové súvisí s názvom ovocného stromu, so všeobecným podstatným menom jabloň, v ktorom je mäkká spoluhláska ň (v písme zaznačená mäkčeňom nad písmenom n). Je teda celkom odôvodnené, aby sa mäkká spoluhláska ň používala aj v názve obce, ktorý súvisí so slovom jabloň. Preto odporúčame vyhovieť žiadosti obyvateľov obce, tlmočenú starostom obce, o zmenu úradnej podoby názvu obce Jablonové na podobu Jabloňové. Podoba názvu Jabloňové so spoluhláskou, resp. písmenom ň plne rešpektuje slovotvorné zákonitosti platné v súčasnej spisovnej slovenčine aj pravidlá slovenského pravopisu. Názov Jabloňové so zachovaním mäkkej spoluhlásky ň môžeme porovnať s názvom Jabloňovce (obec v okrese Levice) i s názvom Višňové (obec v okrese Nové Mesto nad Váhom, predtým okres Trenčín, resp. aj obec v okrese Revúca, predtým okres Rimavská Sobota), ale aj Višňov (obec v okrese Trebišov), ktoré súvisia s názvom ovocného stromu a v ktorých sa takisto zachováva mäkké ň.
Možno ešte pripomenúť, že doteraz platná úradná podoba názvu Jablonové s tvrdým n predstavuje starší stav tvorenia názvov obcí príponou ‐ové, ale aj ‐ov, ‐ová, ‐ovo, ‐ovec, ‐ovce (porov. doteraz používané úradné názvy Drienov, Drienovec, Drienovo, ktoré súvisia s názvom kra alebo nízkeho stromu drieň, alebo názvy Jasenov, Jasenová, Jasenovce, Jasenové, Jasenovo súvisiace s názvom stromu jaseň).
Matej Považaj
strana 185
hipoterapia gen. ‐e, žen. (gr.), odb. liečenie pohybových chorôb detí pomocou jazdy na koni: Nadácia umožňuje rehabilitačným pracovníkom v Prešove využívať deväťročnú kobylu na hipoterapiu. (TLAČ)
Podstatné meno hipoterapia zaraďujeme medzi nové slová patriace do skupiny zložených slov s gréckou časťou ‐terapia, ktoré pomenúvajú spôsob liečenia na základe istého príznaku — spôsobu špecifikovaného prvou zložkou týchto slov (napr. balneoterapia — kúpeľná liečba, termoterapia — liečenie teplom, röntgenoterapia — liečenie pomocou röntgenového žiarenia atď.; o slovách s časťou ‐terapia porov. Kultúru slova, 31, 1997, s. 52). Časť hipo‐ pochádza takisto z gréčtiny (zo slova hippos — kôň) a vyjadruje súvislosť s koňom (porov. aj iné slová s touto časťou, napr. hipológia — náuka o koňoch, hipodróm — areál na preteky v jazde na koňoch a na preteky vozov so záprahom v starom Grécku). Výrazom hipoterapia sa označuje metóda liečenia chorôb pohybového ústrojenstva detí formou jazdy na koni (porov. aj heslo speleoterapia).
masívny príd. (fr.), nové vo význame rozsiahly, publ.: Francúzske hospodárstvo v poslednom štvrťroku 1995 stagnovalo v dôsledku masívneho štrajku vo verejnom sektore a doprave. (TLAČ)
Prídavné meno masívny pochádza z francúzskeho slova massif, ktoré má tieto významy: "mohutný, ťažký, pevný, hrubý; hromadný, masový; ťažkopádny". V slovenčine sa toto prídavné meno zaužívalo vo význame "mohutný, ťažký, pevný, hrubý". Systematickejšie sledovanie ukázalo, že prídavné meno masívny sa čoraz častejšie objavuje vo svojom novom význame "uskutočňujúci sa, uplatňujúci sa, prejavujúci sa, zasahujúci vo veľkej miere, širokom rozsahu, rozsiahly". Jeho schopnosť spájať sa s pod-
strana 186
statnými menami a vytvárať dvojslovné alebo viacslovné pomenovania je veľmi široká — porov. spojenia masívne prepúšťanie, masívny výskyt, masívna propagácia, masívna reklama, masívna kampaň, masívne investície, masívna štátna podpora, masívne vymieňanie osôb, masívna vojenská sila, masívna operácia, masívne bombardovanie, masívne odbytiská atď., ktoré sme zaznamenali v dennej tlači. V lekárskom prostredí sa používajú spojenia masívny zápal, masívne krvácanie, masívna pleseň. Pri pozornejšom skúmaní uvedených spojení si možno všimnúť, že v niektorých prípadoch sa prídavné meno masívny svojím významom "uskutočňovaný vo veľkom počte" približuje k významu prídavného mena masový — porov. dvojice slov masívne prepúšťanie — masové prepúšťanie, masívne vymieňanie osôb — masové vymieňanie osôb, masívna kampaň — masová kampaň.
masívne prísl., nové vo význame v širokom rozsahu, rozsiahlo, publ.: Predpokladá sa aj zvýšenie množstva peľu bylín, ktoré v tejto oblasti začínajú masívne kvitnúť. (TLAČ)
papamobil gen. ‐u, muž. (lat. u gr. + lat.), hovor. fam. osobitne upravený automobil pápeža Jána Pavla II.: Pápež Ján Pavol II. zdraví z papamobilu veriacich pri príchode na Letenskú pláň. (TLAČ)
Výraz papamobil vznikol ako internacionálne slovo na pomenovanie osobitne upraveného automobilu pápeža Jána Pavla II., ktorý pápež používa na svojich zahraničných cestách pri pomalej preprave z letiska, na programom určených miestach ap. Z lexikálneho hľadiska ide o zložené slovo utvorené z časti papa = pápež (z latinského slova pappa odvodeného od gréckeho slova pappas = otec; bol to čestný titul udeľovaný patriarchom, biskupom a nižším kňazom, neskôr iba pápežom) a z časti mobil (z latinského slova mobilis = hybný) označujúcej vozidlo. Neologizmus papamobil je teda utvorený podobným spôsobom ako slová automobil (cestné motorové vozidlo na prepravu osôb alebo nákladov), elektromobil (automobil alebo vozík s elektrickým pohonom), pravda, s tým rozdielom, že v jeho prvej časti sa nešpecifikuje spôsob pohybu, ale jeho účel, t. j. že slúži na prepravu pápeža; možno ho charakterizovať ako "pápežský automobil, pápežovo auto". Papamobil je hovorové slovo s familiárnym zafarbením.
strana 187
speleoterapia gen. ‐e, žen. (lat. — gr. + gr.), odb. liečba dýchacích ochorení využívajúca jaskynný vzduch: Speleoterapiu ako liečebnú metódu využívame u nás v jaskyni Bystrá. (ROZHLAS)
Rad zložených slov s druhou časťou ‐terapia dopĺňa aj podstatné meno speleoterapia. Zložka speleo‐ sa do nášho jazyka dostala cez latinské slovo spelaeum z gréčtiny, kde výraz spelaion znamená "jaskyňa". Speleoterapia je spôsob liečby chorôb dýchacích ústrojov založený na liečivých účinkoch jaskynného ovzdušia a realizovaný priamo v jaskynnom prostredí. Zložené slová s časťou ‐terapia majú odborný charakter.
výpalné gen. ‐ého, stred., nové vo význame poplatok požadovaný od majiteľa podniku, reštaurácie, obchodu ap. za tzv. ochranu pod hrozbou vypálenia jeho prevádzky: Množia sa prípady násilného vymáhania výpalného. (ROZHLAS)
Slovo výpalné nie je v našom jazyku novinkou; v historickom význame "poplatok vynucovaný v starších dobách nepriateľskými vojskami pod vyhrážkou vypálenia" ho zachytáva Slovník slovenského jazyka. V zmenených spoločenských podmienkach toto slovo modifikovalo svoj význam a v súčasnosti sa ním pomenúva poplatok, ktorý rozličné kriminálne skupiny vydieraním vymáhajú od majiteľov prevádzok pod vyhrážkou ich vypálenia, najčastejšie ako protihodnotu za tzv. ochranu ich zariadenia. Podstatné meno výpalné sa zo slovotvorného hľadiska priraďuje k slovám s príponou ‐né označujúcim poplatok za isté služby, úkony ap., napr. školné — poplatok za vyučovanie, balné — poštový poplatok za zabalenie tovaru, prepitné — peňažná odmena za obsluhu, odškodné — finančná náhrada za spôsobenú škodu.
Silvia Duchková
strana 188
JÁN KAČALA
Zdá sa, že ináč sympatické meno Soňa na Slovensku patrí medzi najproblematickejšie z hľadiska skloňovania. Kameňom úrazu je najmä genitív jednotného čísla, v ktorom zriedkakedy počujeme správny tvar Sone. A pritom sa nám vidí, že veci by mali byť jednoznačné a jasné, veď v mene Soňa pred koncovou samohláskou ‐a stojí mäkká spoluhláska ‐ň, a tak sa toto meno automaticky zaraďuje ku skloňovaciemu typu ulica, v ktorom je v genitíve prípona ‐e oproti prípone (tvrdé) ‐y, ktorá je pravidelná pri vzore žena. Takto sa meno Soňa zreteľne odlišuje povedzme od mena Anna, ktoré má pred koncovou samohláskou a tvrdú spoluhlásku n. Práve tento rozdiel v zakončení základu je totiž rozhodujúci pre tvar genitívu jednotného čísla: oproti pravidelnému tvaru genitívu Anny máme pravidelný tvar genitívu Sone. Z toho vychodí najvšeobecnejšia poučka, podľa ktorej rozdiel medzi tvrdými a mäkkými spoluhláskami má svoj dosah aj na spôsob skloňovania mien zakončených tvrdou alebo mäkkou spoluhláskou. Napokon pripomenieme, že meno Soňa z hľadiska svojho nesprávneho skloňovania nie je nijakou výnimkou, lebo podobné skloňovacie starosti možno pozorovať aj povedzme pri menách Alica, Zlatica či pri domáckych podobách Dáša či Táňa. Vo všetkých uvedených a podobných prípadoch je v našom spisovnom jazyku v genitíve jednotného čísla namieste jedine prípona ‐e: zastať sa Sone, odvrátiť sa od Alice, prijať darček od Zlatice, vrátiť sa od Táne.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 3. 1996)
strana 189
IVAN MASÁR
Slovesu zatĺkať by vôbec nebolo potrebné venovať pozornosť, keby sa vo verejných prejavoch používalo iba v týchto ustálených významoch: 1. tlčením vrážať, napr. zatĺkať klince do dosák, 2. vtĺkaním klincov upevniť, napr. zatĺkať laty krovu, 3. pribíjaním dosák uzatvárať, napr. zatĺkať debny. Lenže od istého času sa používa aj v ďalšom význame, ktorý nezachytáva nijaký slovník.
Pri vyhlasovaní najlepších slovenských športovcov za rok 1995 v nezvyčajnom význame použila sloveso zatĺkať televízna moderátorka v rozhovore s vyznamenanou hráčkou a trénerkou basketbalového družstva. Opýtaná hráčka sa o vzťahoch medzi trénerkou a hráčkami vyjadrila, že vzťahy sú dobré, ba veľmi dobré, načo moderátorka reagovala takto: Možno aj preto, že je tu trénerka, radšej zatĺkate.
Čo tu znamená sloveso zatĺkať? Z podobných kontextov vychodí, že sa ním má vyjadriť to, čo výrazmi zapierať, zatajovať, nehovoriť pravdu, klamať. V konkrétnom kontexte sa teda mal použiť buď daktorý z týchto výrazov, buď sa malo vyberať z radu výrazov okúňať sa, zdráhať sa, ostýchať sa, ošívať sa povedať pravdu. Používaním slovesa zatĺkať vo význame "zapierať, zatajovať nehovoriť pravdu, klamať", sa do našej spisovnej reči zanáša nepotrebný prvok pravdepodobne odpozorovaný u susedov.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 3. 1996)
JÁN HORECKÝ
V reklamných sloganoch sa vynikajúca kvalita výrobkov, najmä pracích práškov, často hodnotí výrazom to je sila. Alebo sa zdôrazňuje, že iný výrobok má silu citrónov či neobyčajnú bieliacu silu. Isto ste si všimli novosť takéhoto hodnotenia.
strana 190
Nie je ťažké vystopovať, že táto novosť či novinka má korene v takých jazykoch, ako je angličtina alebo nemčina. V angličtine je slovo power [pauer] a jeho základný význam je "sila". Veď slovom power sa označuje napr. veľmoc, vládna moc, ale aj elektrický prúd. Podobne v nemčine je slovo Kraft so základným významom "sila", ale označuje sa ním aj moc, energia, ba aj pracovná sila — pracovník. V obidvoch týchto jazykoch sa však slovom power, resp. Kraft označuje aj miera pôsobenia sily, teda účinok alebo účinnosť. A toto sú významy, o ktoré vlastne ide v našich hodnotiacich spojeniach — to je sila, bieliaca sila.
Z týchto úvah vyplýva jednoduché poučenie: Nie je odôvodnené pri prekladaní z cudzích jazykov prevziať celkom mechanicky prvý slovníkový význam. Dobre nám poslúžia spojenia to je účinok alebo účinnosť a budeme hodnotiť bieliaci účinok, či bieliacu účinnosť výrobku.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 3. 1986)
JOZEF JACKO
V športovej rubrike jedného celoslovenského denníka informoval pisateľ reportáže čitateľov o pobyte futbalistov v Južnej Amerike. V reportáži sme zaregistrovali aj tento kontext: Mesto je čisté a útulné. Dostať tu kúpiť všetko, len ceny sú oveľa vyššie ako u nás. Vo vete Dostať tu kúpiť všetko sme sa pozastavili pri spojení dostať kúpiť. Plnovýznamové dokonavé sloveso dostať má v slovenčine viacej významov. Základným významom slovesa dostať je "prijať, získať, nadobudnúť niečo dávané, posielané, poskytnuté, udeľované" napr. dostať odmenu, dostať telegram od rodičov, dostať do daru knihu.
V spojeniach dostať po chrbte, dostať remeňom slovesom dostať vyjadrujeme, že niekto je zasiahnutý trestom, je potrestaný. V spojeniach dostať zápal pľúc, dostať strach, dostať chuť na niečo slovesom dostať vyslovujeme nadobudnutie istej vlastnosti, postihnutie niečím.
strana 191
Slovesom dostať môžeme vyjadriť aj význam "mať možnosť kúpiť, zadovážiť si niečo za peniaze" napr. dostať čerstvé ovocie, dnes som dostal pekné mäso, na trhu som nič nedostala. Aj vo východiskovej vete poznámky je sloveso kúpiť nadbytočné. Stačilo napísať: Dostať tu všetko, len ceny sú oveľa vyššie ako u nás.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 3. 1996)
MATEJ POVAŽAJ
V jazykovej poradni sme už nie raz poukázali na to, že slovná zásoba súčasnej slovenčiny sa obohacuje nielen preberaním slov z iných jazykov, ale aj z domácich zdrojov. Pri takomto obohacovaní nejde iba o tvorenie nových slov príponami a predponami, ale azda ešte častejšie o nové významy už známych, jestvujúcich slov. Medzi takéto prípady môžeme zaradiť dokonavé sloveso zastrešiť a jeho nedokonavú podobu zastrešovať. Toto sloveso poznáme predovšetkým zo spojení zastrešiť budovu, zastrešiť výrobnú halu, zastrešiť zimný štadión, teda vo význame "pokryť strechou". Novšie sa však stretáme s takýmito vetami: Koordinačnú radu zastrešuje Ministerstvo zahraničných vecí SR. — Únia pomoci zastrešuje všetky štátne a neštátne organizácie pôsobiace v sociálnej sfére. — OBSE by mala zastrešiť ostatné bezpečnostné, politické a hospodárske štruktúry. V citovaných príkladoch, ktoré sme si poznačili z dennej tlače, pri slovese zastrešiť, zastrešovať nejde už o pôvodný význam "pokryť, pokrývať strechou", ale o nový obrazný význam "byť, resp. stať sa nadradenou inštitúciou, organizáciou a pod." Tento nový význam slovesa zastrešiť, zastrešovať sa v našich slovníkoch ešte neuvádza. Nájdeme v nich však spojenie strešná organizácia s výkladom, že ide o nadradenú organizáciu. Je tu teda zrejmá súvislosť medzi spojením strešná organizácia a pomerne novým významom slovesa zastrešiť, zastrešovať.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 5. 1996)
strana 192
Zlý stav v používaní slovenského jazyka konštatoval Ján Dobák, ktorý v priebehu februára a marca tohto roku vo funkcii jazykového poradcu Ministerstva kultúry SR zistiť stav v dodržiavaní jazykového zákona v okrese Prešov.
Ako uviedol, "napriek takmer ročnej platnosti zákona NR SR o štátnom jazyku SR, príčin, ktoré viedli k jeho návrhu a schváleniu, neubúda. O vzťahu občanov k materinskému jazyku veľa prezrádzajú niekdy až groteskné jazykové prejavy v živých rozhovoroch redaktorov Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie s náhodnými divákmi, medzi ktorými nechýbajú ani vysokoškolsky vzdelaní občania. V najsledovanejšom masovom informačnom prostriedku — Slovenskej televízii — neubúdajú porušenia spisovnej normy. Zvlášť nepriaznivo pôsobia na divákov texty reklám. Tradičnými hriešnikmi sú regionálne vysielania rozhlasu a televízie, ktoré spolu s regionálnou tlačou plodia jazykové nepodarky, aké odhaľujú už aj žiaci základnej školy."
Uspokojivý stav v dodržiavaní jazykového zákona nie je podľa J. Dobáka ani v hospodárstve, službách či v zdravotníctve. Obroda jazyka je preto možná len cez spoluprácu štyroch súčastí spoločnosti: rodinu, školu, masmédiá a štátnu správu. Práve na posledne menovanej je v značnej miere zodpovednosť tejto dnes neprajnej situácie pre štátny jazyk. Očakáva sa od nej, že jej úradná agenda bude spĺňať vysoké nároky na obsah i formu, a tým kladne vplývať na celú spoločnosť v oblasti jazyka.
(Slovenská republika, 12. 11. 1996)
Tatry, Fatry, Matry — Slovákove vatry. *