Obsah
strana 65
JÁN KAČALA
Spoluhlásky l a ľ časť Slovákov pokladá za také blízke, že ich vo výslovnosti (ba niekedy ani v písme) nerozlišuje a stotožňuje ich s hláskou l. Výsledkom takéhoto stavu je aj to, že sa vo výslovnosti nerobí rozdiel medzi hláskami l a ľ ani v paralelných slovách typu lavica (na sedenie) a ľavica (ľavicová strana, ľavicové hnutie), rola (divadelná úloha) a roľa (pole), lad (súlad) a ľad (voda v zamrznutom stave) a podobných, hoci práve tu sa ukazuje významotvorná platnosť obidvoch spoluhlások, t. j. to, že sa pomocou nich rozlišuje význam slova. Tento "prehliadavý" postoj k hláske ľ v slovenčine má rozličné príčiny. Nebudeme tu pripomínať všetky, ale za najzávažnejšie z nich pokladáme tieto: 1. nedostačujúce pôsobenie školy pri vyučovaní spisovnej výslovnosti všeobecne a mäkkého ľ osobitne, 2. nejestvovanie mäkkého ľ na časti jazykového územia slovenčiny, 3. nepevné jazykové vedomie časti používateľov spisovnej slovenčiny, ktorí v inom jazykovom prostredí výslovnosť spoluhlásky ľ opúšťajú, 4. celková tendencia po ubúdaní spoluhlásky ľ v slovenčine, 5. zanikanie spoluhlásky ľ v slovenských mestách a 6. geograficky okrajové postavenie Bratislavy ako kultúrneho, politického aj hospodárskeho centra Slovenskej republiky. Nemôžeme sa tu venovať systematickému rozboru týchto príčin, no treba rátať s tým, že ako istý komplex majú svoj výrazný podiel na terajšom stave vo výslovnosti, resp. používaní či nepoužívaní hlásky ľ v spisovnej slovenčine.
strana 66
Dakedy sa nám zdá, akoby na uvedenom nepriaznivom stave v používaní hlásky ľ v slovenčine mala svoj podiel aj naša pravopisná sústava. Tomuto názoru treba priznať isté oprávnenie najmä preto, že — ako je všeobecne známe — v istých prípadoch hlásku mäkké ľ vyznačujeme aj osobitným grafickým znakom (čiže háčikom nad hláskou l, t. j. ľ), kým v iných a veľmi početných prípadoch sa mäkkosť hlásky ľ signalizuje iba jej pozíciou, t. j. jej postavením pred tzv. mäkkými samohláskami e, i, ako aj pred dvojhláskami ia, ie, iu. Prvú skupinu prípadov predstavujú príklady typu ľahký, guľka, ďateľ, druhú skupinu zasa príklady typu letný, list, líhať, klincovať, spievali, lietať, pália, včeliu. Pravdaže, tu sa žiada pripomenúť, že podľa princípov nášho pravopisu sa osobitným grafickým znakom rovnako nevyznačujú ani ostatné mäkké spoluhlásky ť, ď, ň, ako to vidno z príkladov typu deti, nevidieť, nie, dieťa, tieseň, roztiahnuť, vidia, prostrediu atď.
Istá nedôslednosť nastáva aj pri označovaní mäkkého ľ (a, pravdaže, aj ďalších uvedených mäkkých spoluhlások ť, ď, ň) v rozličných tvaroch toho istého slova. Napríklad pri skloňovaní slov ako kaštieľ, ďateľ, posteľ a pod. sa stretáme s prípadmi, že sa mäkké ľ v písme vyznačuje osobitným znakom, ako aj s prípadmi, že mäkkosť mäkkého ľ vyplýva iba z jeho postavenia pred mäkkou samohláskou alebo dvojhláskou začínajúcou sa jotou, t. j. mäkkým i. Vyplýva azda z takéhoto rozdielneho pravopisu aj rozdiel vo výslovnosti? Čiže konkrétne: máme rozdielne vyslovovať povedzme tvary kaštieľa, kaštieľu z jednej strany a povedzme tvary (v) kaštieli, (tie) kaštiele z druhej strany len preto, že sa v druhej skupine hláska mäkké ľ nevyznačuje v nich osobitným grafickým znakom? Naša odpoveď na túto otázku nemôže byť iná ako záporná. Navyše uvedený pravopisný princíp je známy každému školákovi, takže by sme vlastne ani nemali o čom hovoriť. A jednako je potrebné o veci hovoriť. A to aj preto, že veci pravopisu sa u nás dosť často a pritom, pravdaže, neodôvodnene zamieňajú za veci jazyka. Aj v danom prípade sa žiada presne rozlišovať, že v jazyku — a teda aj vo výslovnosti — jestvuje tu iba hláska mäkké ľ a tá sa uplatňuje v celej tvarovej sústave, t. j. vo všetkých tvaroch daného slova: napríklad slovo kaštieľ má tvary: v jednotnom čísle nom. kaštieľ, gen. kaštieľa, dat. kaštieľu, akuz. kaštieľ, lok. (o) kaštieli, inštr. kaštieľom, v mn. čísle nom. kaštiele, gen. kaštieľov, dat. kaštieľom, akuz. kaštiele, lok. (o) kaštieľoch, inštr. kaštieľmi. Z výpočtu vidno, že tvary s vyznačeným mäkkým ľ a s tzv.
strana 67
pozičným ľ sú v sústave tvarov premiešané. No zápis tohto jednotného mäkkého ľ (odborne v jazykovede vravíme: fonémy ľ) je iba vecou dohody, t. j. vecou pravopisu, nie samého jazyka, a teda ani nie výslovnosti, lebo tá je takisto vecou jazyka, keďže jazyk, ako je známe, je predovšetkým zvukový fenomén.
Po tejto úvodnej časti prejdeme k výkladu dôvodov, pre ktoré je v spisovnej slovenčine potrebné, ba i nevyhnutné zachovávať mäkké ľ v jazykovom systéme, ako aj vo výslovnosti, v ktorej vlastne uplatňujeme systém v jeho zvukovej alebo hláskovej podobe. V súhrne ide o tieto dôvody: 1. systémový, 2. funkčný, 3. jazykovoúzemný, 4. kodifikačný, 5. národnoreprezentatívny a 6. charakterizačný. V ďalšej časti výkladu sa uvedeným dôvodom budeme venovať podrobnejšie.
1. Systémovým dôvodom označujeme jestvovanie protikladových párov tvrdých a zodpovedajúcich mäkkých spoluhlások v hláskovom systéme (hláskovej sústave) súčasnej spisovnej slovenčiny. Ide o štvoricu spoluhláskových párov t — ť, d — ď, n — ň, l — ľ. Dvojica l — ľ je pevnou súčasťou tejto spoluhláskovej sústavy a tým aj celej hláskovej sústavy súčasnej spisovnej slovenčiny. Ak platí, že istý prvok patrí do istého systému, resp. ak tvorí súčasť tohto systému, značí to, že v tomto systéme má pevné postavenie, viazané vzťahmi s inými analogickými prvkami, a pohýbanie miesta daného prvku v systéme by prinieslo aj pohýbanie ďalších prvkov, ktoré sú s týmto prvkom zviazané systémovými a či štruktúrnymi vzťahmi. Systém svojou podstatou je odkázaný na stabilitu čiže na stálosť: tým, že systém je stabilný čiže stály, môžeme ho spoľahlivo využívať na dorozumievanie, ako aj na iné ciele. Ak by sa teda v danom prípade pohýbala systémová dvojica l — ľ, neostalo by to bez dosahu na ostatné analogicky usporiadané systémové dvojice, ako ani na celý systém. Po "zrušení" systémového protikladového páru l — ľ by sa zmenil aj hláskový systém spisovnej slovenčiny a po takomto zásahu by to už bol iný systém. Hláskový, ale aj celý jazykový systém slovenčiny svedčí teda v prospech zachovania jestvujúceho stavu, ktorý sa vyznačuje vyváženosťou spoluhláskových párov založených na protiklade tvrdých a mäkkých spoluhlások, a teda aj v prospech zachovania spoluhláskového protikladu tvrdého l a mäkkého ľ. 2. Funkčný dôvod spočíva — ako to naznačuje už jeho názov — vo fungovaní, prípadne uplatňovaní sa hláskového systému
strana 68
v iných oblastiach jazykovej stavby, najmä v tvarosloví alebo užšie v skloňovaní. Tu ide o dve roviny veci: prvá sa týka vplyvu hláskového zakončenia na zaradenie príslušného slova do skloňovacej sústavy alebo do skloňovacieho vzoru, a teda na spôsob skloňovania tohto slova, druhá sa týka striedania tvrdých a mäkkých spoluhlások pod vplyvom istých pádových prípon. Osvetlíme si to na konkrétnych príkladoch: V prvom prípade máme na mysli to, že slová zakončené na tvrdú spoluhlásku l svojím skloňovaním patria k inému typu ako slová zakončené na mäkkú spoluhlásku ľ. Ide nám tu o známy rozdiel medzi slovami typu kotol, oddiel, sokol, orol z jednej strany a slovami typu syseľ, topoľ, ďateľ, chriašteľ z druhej strany. Tak sa rozdiel v zakončení na tvrdú alebo mäkkú spoluhlásku stáva dôležitým morfologickým či tvarotvorným činiteľom, to značí, že tvrdosť a mäkkosť spoluhlások neostáva v akomsi zajatí hláskového systému, lež prekračuje jeho hranice a má výrazný dosah na tvárnosť morfologického systému jazyka. Podobne je to aj pri podstatných menách ženského rodu, kde po vypustení tvarotvornej prípony ‐a takisto dostávame tvarotvorné základy zakončené na tvrdú alebo mäkkú spoluhlásku a tá má potom dosah na zaradenie príslušného mena do skloňovacieho vzoru a pridávanie rozdielnych pádových prípon. Priam klasický príklad z tohto hľadiska predstavuje už spomenutá dvojica podstatných mien rola, gen. jedn. čísla roly, dat. a lok. (o) role, v množ. čísle nom. a akuz. roly, gen. rol/rolí, dat. rolám, lok. (o) rolách a roľa (s celkom odlišnými tvarmi: v jedn. čísle gen. role, dat. a lok. (o) roli, v množ. čísle nom. a akuz. role, gen. rolí, dat. roliam, lok. (o) roliach). V druhom prípade ide o pravidelné a živé striedanie zodpovedajúcich tvrdých a mäkkých spoluhlások pri ohýbaní slov v závislosti od pádovej prípony, ktorá sa v príslušnom tvare pridáva k tvarotvornému základu. Máme tu na mysli také podstatné mená ako vazal, rebel, konzul a pod., ktoré ako životné v nom. množ. čísla priberajú najrozšírenejšiu príponu ‐i, a pod jej vplyvom sa základové tvrdé l mení na mäkké ľ, takže príslušné tvary budú mať takúto výslovnostnú podobu: [vazaľi], [rebeľi], [konzuľi]. Striedanie tvrdej a mäkkej spoluhlásky sa uskutočňuje aj napríklad pri podstatných menách ženského rodu vo vzore žena: už spomínané tvary podstatného mena rola v dat. a lok. jedn. čísla role takisto vo výslovnosti budú znieť [roľe]. A to sa týka aj ďalších podobne zakončených podstatných mien, napríklad sila — (o) sile, hala — (v) hale, sála — (v) sále. Treba
strana 69
zdôrazniť, že proces striedania l — ľ je pevnou súčasťou striedania ostatných spoluhláskových párov spojených mäkkostným protikladom, striedanie l — ľ je teda analogické striedaniu t — ť, d — ď a n — ň.
3. Jazykovoúzemný činiteľ prekračuje hranice spisovného jazyka a opiera sa o stav v rozšírení a používaní hlásky ľ v slovenských nárečiach ako prirodzených (neregulovaných) útvaroch slovenského národného jazyka, z ktorých časť po istom autonómnom vývine slúžila za východisko na voľbu a kodifikáciu slovenského spisovného jazyka. Z tohto hľadiska je pre situáciu mäkkého ľ v spisovnej slovenčine dôležité, že veľká časť slovenského jazykového územia rozlišuje protiklad mäkkého ľ a tvrdého l, a preto by používatelia spisovnej slovenčiny pri postoji k mäkkému ľ mali uvedomene pracovať s faktom kontinuity, prípadne plynulého prechodu medzi svojím nárečovým východiskom a spisovným jazykom. Možno povedať, že medzi väčšinou slovenských nárečí a spisovnou slovenčinou niet príkreho rozdielu v otázke výskytu a používania mäkkého ľ, a to podstatne uľahčuje aj situáciu mäkkého ľ v spisovnom jazyku. Z druhej strany sa žiada pripomenúť, že ak by sa v spisovnom jazyku a najma v jeho kodifikácii odohrala zmena v neprospech mäkkého ľ, bola by táto zmena zároveň v neprospech tej väčšiny slovenského národa, ktorá sa svojím nárečovým pôvodom opiera o tie oblasti slovenského jazykového územia, v ktorých hláska ľ má pevné postavenie v systéme príslušného nárečia, ako aj pri fungovaní tohto nárečia v dorozumievacej praxi. Okrem väčšiny stredoslovenských nárečí máme tu na mysli aj východoslovenské nárečia a severnú časť západoslovenských nárečí, to značí, že z územného hľadiska môžeme povedať, že mäkké ľ sa vyskytuje približne na dvoch tretinách slovenského jazykového územia.
4. Kodifikačný činiteľ takisto veľmi výrazne svedčí v prospech mäkkého ľ ako súčasti slovenského hláskového systému i systému slovenského jazyka ako celku. Ako je známe, kodifikácia podáva všeobecne záväzný opis normy spisovného jazyka. Keď sa čo len letmo pozrieme na dejiny kodifikácie spisovnej slovenčiny vo vzťahu k hláske ľ, ľahko zistíme, že s výnimkou krátkeho obdobia rokov 1843—1852, v ktorom platila Štúrova kodifikácia spisovnej slovenčiny bez mäkkého ľ, má kodifikácia mäkkého ľ v spisovnej slovenčine dlhú tradíciu a neprerušenú kontinuitu. Fakt dlhej kodifikačnej tradície a neprerušenej kontinuity istotne sám možno pokladať
strana 70
za významný kultúrny fenomén a za činiteľ sám osebe výrečný svojou presvedčivosťou a trvanlivosťou. Aj v tejto súvislosti stojí za samostatnú zmienku, že A. Bernolák, ktorý svoju spisovnú slovenčinu založil na kultúrnej západnej slovenčine, do svojej kodifikácie zahrnul aj mäkké spoluhlásky ť, ď, ň, ľ približne v tom rozsahu, ako mu bol známy zo stredoslovenských nárečí, z ktorých prostredia sám pochádzal. A od Hattalovej Krátkej mluvnice slovenskej z r. 1852 sa mäkké ľ stalo už takou nezvratnou zložkou kodifikácie normy spisovnej slovenčiny, že ju ako problém kodifikácie už nik vážne nespochybňoval ani nespochybňuje. Toto zistenie predstavuje veľmi vážny základ každej úvahy o kodifikácii spisovnej slovenčiny v súčasnosti aj v blízkej budúcnosti.
5. Národnoreprezentatívny dôvod vychádza z toho, že spisovná slovenčina okrem iného plní aj národnoreprezentatívnu funkciu, že je výrazným znakom nášho národa, prejavom jeho kultúry a výrazom jeho suverenity. Za pevnú súčasť spisovnej slovenčiny a jej kultúry treba pokladať aj hlásku mäkké ľ: aj prostredníctvom jestvovania a fungovania tejto hlásky si slovenčinu a osobitne spisovnú slovenčinu uvedomujeme ako našu, nám najbližšiu, odlišnú od iných jazykov a schopnú vyjadriť všetky prejavy nášho ducha — od najzložitejších myšlienkových operácií a umeleckých slovesných obrazov cez bežné dorozumievacie potreby až po prejavy bohatého registra citov a vôle. Čiže aj prostredníctvom hlásky ľ je slovenčina taká, aká je, akú ju vnímame pri každodennom upotrebúvaní, akú ju máme radi, akú ju pestujeme a svojou jazykotvornou prácou ustavične zdokonaľujeme.
6. Charakterizačný činiteľ vidíme v tom, že hláska ľ vedno s ostatnými mäkkými spoluhláskami slovenčine — osobitne spisovnej — dodáva istý charakterizačný prvok z hľadiska celkového výskytu mäkkosti spoluhlások. Pri tom uplatňujeme širší, medzijazykový pohľad, a to tak v relácii k ostatným slovanským jazykom, ako aj v európskom či euroázijskom rozmere: v tomto medzijazykovom aspekte sa nám žiada konštatovať mierny výskyt mäkkosti spoluhlások v slovenčine a osobitne v spisovnej slovenčine. Toto zistenie sa opiera o mierny výskyt mäkkého ľ v rámci rovnako mierneho výskytu mäkkých spoluhlások v systéme spisovnej slovenčiny, ako aj fungovania tohto systému v reči. — Len na okraj tu pripomenieme, že tento mierny výskyt mäkkosti v slovenčine je v súlade
strana 71
s miernym výskytom iných charakteristických jazykových javov, ako je napríklad slabičná kvantita, slovný prízvuk, vetná melódia, a spolu s týmito, ako aj ďalšími charakteristickými zvukovými javmi slovenčine dodáva vlastnosti, na základe ktorých ju posudzujeme ako zvukovo vyváženú či ľubozvučnú.
Záver: Všetky uvedené skutočnosti (a mohli by sme uviesť viaceré ďalšie) jednoznačne svedčia o tom, že hláska mäkké ľ v slovenskom hláskovom systéme má pevné miesto, že je odôvodnená funkčne, jazykovozemepisne aj kodifikačne a niet nijakých vážnych dôvodov týmto jej pevným miestom pohýbať. Je potrebné usilovať sa o to, aby sa toto pevné systémové postavenie posilňovalo a posilnilo aj v každodennej dorozumievacej praxi. Významnú úlohu pri tomto procese by mala zohrať škola, resp. cieľavedomá jazyková výučba a pokračujúca popularizačná práca v okruhu slovenského jazyka i jazyka vo všeobecnosti. Práve v školskom vyučovaní je potrebné klásť dôraz na to, že hláska ľ, ktorá je vyznačená osobitným grafickým znakom, mäkčeňom, je totožná s tzv. pozičným ľ, ktorého mäkkosť vyplýva z toho, že stojí pred mäkkými samohláskami e, i alebo dvojhláskami ia, ie, iu: v obidvoch prípadoch je to v našom jazyku jedna a jednotná hláska mäkké ľ.
Napokon chceme odpovedať na otázku, čo robiť s tými, čo si mäkké ľ z rozličných príčin zatiaľ neosvojili: tým musíme trpezlivo vysvetľovať potrebu zahrnúť do vlastného výslovnostného repertoáru aj hlásku ľ, a to v celom jej rozsahu. Treba apelovať na ich osobnú a osobnostnú disciplínu vo veciach jazyka ako nadindividuálneho, nášho spoločného nástroja dorozumievania, myslenia a ukladania poznatkov, ktorý sa treba po celý život učiť a zdokonaľovať sa v jeho ovládaní. Na osvojovanie si mäkkého ľ máme dnes oveľa lepšie podmienky ako kedykoľvek doteraz: máme základné jazykové príručky, ako sú gramatiky a slovníky, z ktorých sa môžeme dozvedieť o výskyte a fungovaní hlásky ľ v slovenčine, máme aj špecializované práce, ako sú Pravidlá slovenskej výslovnosti s výslovnostným slovníkom z r. 1984 (3. vydanie z r. 1996), máme kurz slovenskej výslovnosti na gramofónových platniach s veľkým umelcom slova hercom V. Záborským, máme syntetickú takmer štyristostranovú prácu Fonetika a fonológia od autorov Á. Kráľa a J. Sabola z r. 1989, máme praktické gramatiky a učebnice, ako aj popularizačné práce, v ktorých sa
strana 72
možno dozvedieť mnohé dôležité informácie. Zdrojov je teda dosť, len treba chcieť. A to, že sa pri dobrej vôli dá urobiť s vlastnou výslovnosťou veľa, dokazujú príklady mnohých verejne vystupujúcich spoluobčanov, ktorí sa to vedeli naučiť, lebo jednoducho chceli.
JOZEF MLACEK
Sté výročie publikovania monumentálnej zbierky parémií a príbuzných výrazov od Adolfa Petra Zátureckého, ktorá vyšla v prvom vydaní pod názvom Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví, je vhodnou príležitosťou na to, aby sme sa opätovne pristavili pri tomto diele. Hoci táto zbierka bola dosť často predmetom odborného aj laického záujmu, nemožno ani teraz povedať, že o nej vieme všetko, že ju máme spoľahlivo, ba aj dôverne "prečítanú" a zažitú, že čerpáme z jej poslania a odkazu všetko, čo ponúka aj po storočí od svojho vyjdenia, teda aj súčasnému adresátovi. Skôr naopak. Až priveľa je toho, čo o nej nevieme, čo sme si pozornejšie nevšimli. Naša veda sa napríklad doteraz nejako pozornejšie nevenovala genéze tohto diela a pritom jeho autor v úvode spomína až osem verzií svojej zbierky. Nevenovali sme sa teda hlbšie vnútornej organizácii ani rozsahu diela. Pochybnosti máme aj o presnom určení vyjdenia diela. Je tu teda až priveľa otázok, na ktoré treba v súvislosti s touto zbierkou odpovedať. Preto ani tento náš príspevok nechce byť — aj napriek svojej spätosti s uvedeným jubileom — iba jubilejným zamyslením, ale má byť skôr hľadaním odpovedí aspoň na daktoré z uvedených otázok.
Ako sme naznačili, pochybnosti sa objavujú už pri určení roku vyjdenia Slovenských prísloví, porekadiel a úsloví. Z titulku tohto príspevku vyplýva, že za rok vydania zbierky pokladáme rok 1897. V tlači sa však
strana 73
viackrát publikoval názor, že dielo vyšlo už v r. 1896. Prečo vzniká toto kolísanie pri určovaní roku publikovania zbierky? Základným dôvodom je to, že v samej knihe (na titulnom liste ani inde) sa neuvádza rok vyjdenia zbierky. Titulný list však obsahuje takýto časový údaj: Předloženo 21. května 1896. A. Melicherčík k tomu po svojom rozbore premien a zdokonalení rukopisu zbierky na okraj datovania zbierky uvádza: Takto doplnený, aj po odbornej stránke vyhovujúci rukopis s úvodom A. P. Zátureckého prebrala v júni l896 Česká akadémia v Prahe do tlače (1974, s. 23). Práve tieto údaje mohli viesť niektorých k záveru, že kniha vyšla v tom istom roku. Keď si však všimneme datovanie úvodu, ktorý vyšiel v zbierke pod názvom Předmluva (s. I—VI), tak v ňom — na rozdiel od A. Melicherčíka — čítame toto: V Brezně, dne 20. října 1896. Ak teda autor zbierky 20. októbra ešte len dopísal úvod, ťažko možno predpokladať, že by zbierka bola vyšla ešte do konca r. 1896. A. Melicherčík na citovanom mieste svojej štúdie dodáva: Kniha vyšla v jeseni roku 1897.
Nielen Melicherčíkova formulácia, ale najmä datovanie úvodu k zbierke od samého A. P. Zátureckého zreteľne ukazuje, že za rok vyjdenia zbierky treba pokladať rok l897. Toto datovanie prijala svojím Úvodom k výberu zo Zátureckého zbierky, ktorý sme zostavili pod názvom Slovenské príslovia a porekadlá (Bratislava, Nestor 1996), aj najagilnejšia súčasná bádateľka slovenskej paremiológie Z. Profantová (1996, s. 7). Celkom jednoznačnú odpoveď na sledovanú otázku však môže dať až hlbší výskum archívnych dokladov Českej akadémie cisára Františka Jozefa pre vedy, slovesnosť a umenie (tak znel jej oficiálny názov v čase publikovania zbierky) a prípadných poznámok z osobnej korešpondencie A. P. Zátureckého.
Ak si po predchádzajúcom odôvodnení osvojíme zistenie, že práve v tomto roku uplynie sto rokov od prvého uverejnenia sledovanej zbierky, musíme zároveň prijať aj fakt, že veľká časť Zátureckého materiálu bola našej kultúrnej verejnosti známa už oveľa skôr. Ako píše autor v spomínanom úvode k Slovenským prísloviam, porekadlám a úsloviam, publikované dielo bolo už ôsmym rukopisom jeho zbierky. Kým prvé dva rukopisy zostali viac‐menej neprístupnými, tretí rukopis obsahujúci okolo 2000 jednotiek autor ponúkol na uverejnenie v Matici slovenskej v r. 1868, teda po piatich rokoch svojej zberateľskej práce (v úvode spomína, že so zbieraním
strana 74
začal v r. 1863). Keď od neho posudzovatelia z MS žiadali vypustenie jednotiek, ktoré už boli publikované v iných zbierkach, vypustil A. P. Záturecký podľa vlastných slov vyše 400 parémií, ale zároveň pridal nové, a tak v r. 1871 ponúkol Matici slovenskej ďalšiu, už štvrtú verziu svojho materiálu. Ani tá však v Matici nevyšla — Maticu zatvorili a autor bol šťastný, že svoj rukopis vôbec dostal späť.
Zdá sa, že v tejto fáze Záturecký už takmer rezignoval, o čom svedčí fakt, že celú najnovšiu verziu v r. 1884 odovzdal moravskému dialektológovi a etnológovi F. Bartošovi (od neho sa zbierka dostala k J. V. Novákovi, ktorý ju využil pri reedícii Čelakovského Múdroslovia). Ako vyplýva z uvedeného, prístupnými sa stali už tretia a štvrtá verzia zbierky. Piata verzia vznikla rozšírením a prepracovaním tretej a práve táto piata verzia sa potom po výraznom prispení mnohých spolupracovníkov stala predmetom ďalšieho prepracúvania a nového triedenia materiálu, až autor napokon došiel k ním spomínanej ôsmej verzii, ktorá sa dočkala uverejnenia v tej podobe, ktorej storočnicu si teraz pripomíname, teda v knihe Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia.
Predchádzajúci náčrt zrodu sledovaného diela však dokladá nielen našu tézu, že Zátureckého paremiologický materiál je známy už oveľa viacej ako sto rokov, ale najmä naznačuje hlboké zmeny v prístupe samého zostavovateľa k jeho práci. Ak o spomínanej prvej verzii on sám v citovanom úvode hovorí, že vznikla iba ako výsledok toho, čo sám počul a čo mu v pamäti utkvelo pri sledovaní podobných inojazyčných diel, a ak v druhej verzii iba obohatil svoj pôvodný súbor o drobné príspevky od priateľov, od tretej verzie sa začína naozaj systematická zberateľská činnosť. Autor sa usiluje o prvé triedenie materiálu a o postupné zapĺňanie medzier v ňom. Neskôr sa jeho prístupy k materiálu menia ešte zásadnejšie. Kým v prvých verziách A. P. Záturecký sleduje vydanie jednej z viacerých zbierok našej paremiológie (príznačné v tomto smere je napríklad to, že pristúpil na výhrady posudzovateľov svojej 3. verzie a pri zostavovaní štvrtej vypustil vyše 400 jednotiek, ktoré boli v už publikovaných zbierkach iných zberateľov), od 5. verzie už sleduje celkom iný cieľ: vydať celonárodnú zbierku slovenských prísloví a ďalších výrazov. Preto v Národných novinách priamo vyzýva, aby sa do zhromažďovania materiálu zapojilo čo najviac ľudí. Z jeho úvodu je známe aj to, že táto výzva sa stretla so živým a čo do pro-
strana 75
duktivity pozoruhodným ohlasom a že práve jej zásluhou celý materiál podstatne narástol.
Zásadne sa zmenil autorov zámer (od osobnej a čiastkovej zbierky po celonárodnú zbierku), zmenila sa aj celá podoba zbierky, a to kvantitatívne (pri 2. aj pri 4. verzii spomína sám zostavovateľ rozsah okolo 2000 jednotiek, publikovaná verzia má okolo 13 000 jednotiek), no ešte viac kvalitatívne. Kvalitatívna zmena nastala predovšetkým prehĺbením autorovho prístupu k celému príslovnému fondu, prehĺbením jeho pohľadu na jazykovú zložku zachytených jednotiek. Postupom prác sa totiž A. P. Záturecký vypracoval z oduševneného, zo začiatku však predsa dosť laického (dnes by sme povedali insitného) zberateľa na vynikajúceho odborníka v danej oblasti, na iste jedného z najlepších znalcov našej vtedajšej paremiológie a celej folkloristiky.
Uvedenú konštatáciu možno doložiť nielen viacerými konkrétnymi zostavovateľovými tézami z citovaného úvodu do jeho zbierky, ale predovšetkým jeho systematizujúcim prístupom k zachyteniu a spracovaniu jednotlivých parémií i celých skupín parémií priamo v zbierke. Osobitne sa pritom žiada spomenúť a vyzdvihnúť najmä tieto skutočnosti:
1. Pri veľkom rozsahu paremiologického fondu a pri jeho výrazovej aj jazykovej rozmanitosti pokladá autor za prvoradé vymedziť si spoľahlivé klasifikačné kritériá, podľa ktorých možno pristúpiť k triedeniu celého tohto materiálu. V súlade s osvedčenými triedeniami v inojazykových zbierkach A. P. Záturecký uplatnil kombináciu viacerých postupov, predovšetkým tematického, potom žánrového a do istej miery aj vlastného jazykového.
2. Ako prvoradé kritérium členenia materiálu adekvátne určil tematický prístup, teda rozdelenie celého fondu do jednotlivých kapitol podľa tematických celkov. Zostavovateľ tu pokladá takýto postup za najuniverzálnejší, na druhej strane si však plne uvedomuje, že niektoré jednotky nemožno jednoznačne zaradiť iba do jediného tematického celku, pretože majú isté styčné body či miesta s dvoma alebo aj s viacerými tematickými oblasťami.
3. Sám názov zbierky naznačuje, že autor veľkú pozornosť venuje ďalšiemu kritériu členenia, a to triedeniu podľa žánrovej povahy jednotlivých parémií. Autor tu teda nadväzuje na bohaté tradície európskeho príslovníc-
strana 76
tva, ako však ukazuje jeho Předmluva, najzreteľnejšie sa opiera o české tradície (o čom najlepšie svedčí už jeho výpočet českých prístupov k národnej paremiológii a paremiografii). Práve s odkazom najmä na českú tradíciu vydeľuje vo svojom materiáli popri základných typoch, ako sú príslovie a porekadlo, aj dosť neurčito vymedzované úslovie, ba okrajovo aj tzv. povědění (tomu v našej súčasnej terminológii zodpovedá špecifický, ale rovnako okrajový žáner povrávky). Popri týchto vlastných paremiologických útvaroch (otvoreným problémom sú medzi nimi úslovia) do zbierky zaradil aj tzv. výrazy, resp. jazykové výrazy, ktoré sa mu žiadalo uviesť v zbierke pre ich expresívnosť (zväčša ide o jednoslovné expresíva). Je pritom príznačné, že ich zostavovateľ zaradil vždy až na koniec príslušnej skupiny či kapitoly, alebo podkapitoly, teda zreteľne si uvedomoval, že aj pri istej príbuznosti alebo aspoň podobnosti s vlastnou paremiológiou sú to už jednotky odlišného druhu.
4. A. P. Záturecký systematickejšie a explicitnejšie ako iní zostavovatelia aj teoretici paremiológie vyzdvihoval nevyhnutnosť vydeľovať osobitne dve stránky aj pri prísloví a porekadle, pričom zároveň konštatoval, že zatrieďovanie istých konkrétnych jednotiek do jednej z týchto dvoch kategórií je oveľa zreteľnejšie, ak sa postupuje podľa formálnych jazykových hľadísk, a oveľa zložitejšie, ak sa postupuje pri začleňovaní podľa významu príslušnej jednotky.
Istými formuláciami zo svojho úvodu zostavovateľ dosť výrečne naznačuje aj to poznanie, ktoré sa systematickejšie uplatnilo až v súčasnej paremiologickej teórii, že totiž aj tá istá parémia sa môže napr. z významového hľadiska javiť ako príslovie a z formálneho hľadiska zasa ako porekadlo alebo naopak. Na pozadí práve takéhoto chápania danej otázky sa nie ako nedostatok, ale ako výraz toho, že autor nechcel odtŕhať príbuzné paremiologické látky, javí aj fakt, že vo väčšine prípadov sa jednotlivé skupiny a typy jednotiek uvádzajú pod dvojčlennými záhlaviami, a to najčastejšie s názvom Príslovia a porekadlá, ale zriedkavejšie aj Príslovia a úslovia, Porekadlá a úslovia, Úslovia a povrávky ("povědění") a podobne.
5. Keďže A. P. Záturecký prijal odporúčania recenzentov svojej zbierky a k veľmi mnohým jednotkám pridal na jej konci register paralelných výrazov z češtiny, poľštiny, latinčiny, nemčiny, maďarčiny, ba jednotlivo aj z ďalších jazykov, mohol zaujať meritórne stanovisko k otázke pôvodnosti,
strana 77
resp. tzv. rýdzosti zachytených slovenských jednotiek. Autor vyslovuje presvedčenie, že jeho zbierka obsahuje dosť veľké množstvo naozaj vlastných, teda pôvodných slovenských jednotiek, ale na druhej strane nezastiera fakt, že je v nej aj veľa takých jednotiek, ktoré majú evidentne pôvod v niektorom z uvedených jazykov, ba aj takých, pri ktorých sa vôbec nedá spoľahlivo určiť, z ktorého jazyka, resp. z ktorej kultúry istá konkrétna jednotka pochádza. Takýto jeho postoj nie je výrazom nejakej predstavy o menejcennosti nášho jazyka a našej kultúry, ale rovnako nie je ani výrazom zasa nejakej nadradenosti či výlučnosti. Takýto postoj je predovšetkým odrazom autorovho dobrého poznania, poznania toho, že príslovné témy, motívy, ba aj formy a žánre už od stredoveku nachádzali postupne svoje vyjadrenie v paremiológii viacerých kultúr aj jazykov.
6. Osobitne treba vyzdvihnúť fakt, že zostavovateľ v celej zbierke, ale aj pri jednotlivých konkrétnych jednotkách venoval veľkú pozornosť jazykovej stránke, jazykovému stvárneniu zachytených výrokov a zvratov. Toto rešpektovanie jazykového rozmeru spracúvaných jednotiek sa najzreteľnejšie prejavovalo — ako sme už naznačili v predchádzajúcich poznámkach — predovšetkým ako zložka autorovej interpretácie žánrovej charakteristiky a začlenenia konkrétnych parémií a ostatných zachytených jednotiek, ale odrazilo sa aj v tom, ako autor spracoval existujúcu variantnosť mnohých zvratov, ako postupoval z hľadiska lexikografickej úspornosti zachytenia príbuzných jednotiek (aj v citovanom úvode osobitne upozorňuje, že mnohé jednotky sú stiahnuté do jedného hesla a pritom predstavujú skupinu viacerých samostatných jednotiek — konkrétne na 5. strane tohto úvodu napr. uvádza, že stiahnuté formy Má červené — vyťahané oči, červený — medený nos od pijatiky treba chápať ako štyri samostatné porekadlá).
Rešpektovanie jazykovej stránky spracúvaných jednotiek sa napokon veľmi výrazne prejavilo aj v tom, ako autor citlivo postupoval pri zachytení nárečovej podoby zhromaždeného materiálu. Mnohé konkrétne prípady ukazujú, že autor sa usiloval o diferencovaný prístup k tejto stránke, že teda v prípadoch, kde pokladal nárečovú formu za funkčnú, ponechal ju aj vo svojej zbierke, kde ju pokladal za nepodstatnú, takmer vždy ju nahrádzal spisovnou formou.
Z hľadiska súčasnej paremiologickej aj jazykovej (konkrétne frazeologickej) teórie sa, pravdaže, nestotožňujeme s niektorými Zátureckého
strana 78
aplikáciami jazykovedného prístupu k parémiám (konkrétne máme na mysli najmä fakt, že Záturecký čiastočne precenil možnosť prechodov, transformácií medzi paremiologickými žánrami pomocou jazykových premien, že túto možnosť chápal takmer ako bezvýnimočnú, a tak sa mu najmä medzi porekadlá dostávajú aj mnohé také spojenia, ktoré sú iba obmenou neparemiologických, teda vlastných frazeologických jednotiek). Uvedená pripomienka nemení zásadné všeobecnejšie zistenie, že zostavovateľ zbierky na svoj čas teoreticky fundovane a produktívne zapájal jazykové charakteristiky do komplexného spracovania parémií a im blízkych útvarov.
7. Napokon chceme v sledovaných súvislostiach vyzdvihnúť výrazné Zátureckého úsilie o výklad významu jednotlivých výrokov, pravdaže, najmä takých, ktorých význam je menej známy alebo celkom neznámy, zastretý, prípadne takých, v ktorých sa vyskytuje nejaká neznáma, nejasná zložka. Pri obrovskom rozsahu celého fondu, ktorý sa v jeho zbierke nachádza, je aj jednotiek, ktoré si vyžadovali takýto výklad, resp. aspoň poznámku o svojom používaní, o svojej štylistickej platnosti, pomerne veľa. Zostavovateľ sa vo výkladoch opieral o spomínané inojazyčné zbierky, o poznámky a výklady samých prispievateľov (najmä o výklady F. Šujanského), ale pri mnohých sa pokúsil podať aj vlastný výklad. Hoci ani z tohto hľadiska nemožno prijať všetky Zátureckého riešenia, treba na druhej strane vyzdvihnúť fakt, že vo viacerých prípadoch iba vďaka jeho výkladu, ktorý sa zakladal na dobrom poznaní súvekých aj starších reálií, dokážeme vôbec pochopiť význam istej parémie a prípadne rozpoznať aj zmeny významu, ktoré sa uskutočnili už v starších etapách vývinu jazyka a jeho paremiológie.
Svoje výklady významov parémií, ktoré sú pritom často spojené aj s výkladom, prípadne etymológiou istých zložiek, Záturecký takmer nikdy nepredkladá ako jedine možné, naopak, dosť často ich ponúka iba ako jedno z riešení, ako jeden z možných, resp. prijateľných výkladov významu. Sám si pritom uvedomuje, že tieto výklady môžu byť aj celkom problematické, a to najmä vtedy, ak samotný zápis istej parémie, jej forma je problematická (v úvode takúto možnosť pekne ilustroval na jednotke Chytrý chytro dostane, ale nevyžiada, ktorá zasa podľa iných prameňov mala skôr znieť Chytrý chytro žiada a lenivý žiada).
strana 79
Hoci sme predchádzajúcu, do siedmich bodov rozčlenenú časť tohto výkladu uviedli ako dôkaz o autorovej všestrannej pripravenosti na spracovanie takéhoto veľkolepého diela, na jej konci sa viac ako uvedený zámer dostáva do popredia zistenie, že všetky vyznačené body hovoria nielen o autorovi, ale ešte viacej o jeho zbierke, že uvedené body môžeme pokladať priamo za znaky, ktoré charakterizujú sledované dielo. Zo súčtu — či skôr súčinu týchto znakov potom zreteľne vyplýva záver, že tu máme do činenia so zbierkou, ktorá je priamo ústredným bodom celého domáceho spracúvania slovenského paremiologického a s ním spätého frazeologického fondu. Jej centrálne postavenie v celom vývine výskumov slovenského príslovníctva je dané tým, že táto zbierka je jednak kvantitatívnym aj kvalitatívnym zavŕšením celého dovtedajšieho bádania (od D. Sinapia cez A. Doležala, D. Krmana, J. Ribaya, A. Bernoláka, P. Dobšinského až po F. Šujanského) a jednak oporou, ba priam východiskom všetkých nasledujúcich snažení v tejto oblasti (a tu môžeme spomenúť mená P. Tvrdý, Š. Hanigovský, A. Melicherčík, E. Pauliny, potom M. Kosová, ale aj E. Smiešková či Z. Profantová).
Aj keď sme sa v celom príspevku obmedzili iba na vydelenie istých najvšeobecnejších charakteristických znakov sledovanej zbierky (parciálnych pohľadov by si materiál z nej vyžadoval viacero), k jej celkovému obrazu by stále chýbalo dačo podstatné, keby sme sa pred záverom nepristavili pri tých pasážach autorovho predhovoru k zbierke, v ktorých uvádza, aké iné čiastkové zbierky sú v nej zahrnuté a aké odporúčania iných bádateľov uplatnil vo svojej práci. Keďže každý z týchto momentov podstatne prispel k prehĺbeniu Zátureckého zberateľskej práce aj ku skvalitneniu jej výsledku, dotkneme sa ich osobitnými poznámkami.
V súvislosti s prvým z uvedených bodov sme už v predchádzajúcej časti tohto výkladu konštatovali, že zo začiatku mal autor na mysli iba vlastnú zbierku parémií, ale po spomenutých peripetiách rozvinul doslova manažérsku aktivitu zameranú na zhromažďovanie celonárodného fondu týchto jednotiek. Ako vyplýva z jeho predhovoru, ohlasom na svoju výzvu bol prekvapený a práve úspechu tejto akcie pripisuje veľký kvantitatívny nárast materiálu. V tejto súvislosti zostavovateľ uvádza všetkých, ktorí mu nejakým materiálom prispeli, od tých, čo poskytli tisíce výrazov (ako F. Šujanský — 5500, Ľ. V. Rizner — 1600), cez tých, čo
strana 80
mu poskytli niekoľko stovák prísloví (z nich tu spomeňme P. Dobšinského — 700, G. Urama — 600 či J. Vansu — 400), až po takých, čo mu poskytli aspoň niekoľko desiatok výrazov (zo známejších sa tu spomína napríklad F. V. Sasinek, C. Zoch, J. Kalinčiak, J. Francisci, A. Halaša, ako aj niektorí ďalší).
Keď spočítame uvedené čísla, vychodí súčet okolo 11 500 parémií. Autorský podiel samého A. P. Zátureckého sa tu takmer stráca. A pritom z jeho predhovoru vieme, že už v prvých verziách zbierky bolo okolo 2000 jednotiek, z iných zdrojov je zasa známe, že vo vlastnej zberateľskej práci Záturecký neprestával ani v nasledujúcich rokoch. Pripomenutím podielu iných zberateľov na výslednej podobe zbierky nechceme nijako znižovať Zátureckého zásluhu o tento významný kultúrny počin, skôr naopak, uvedenie tohto podielu jednak potvrdzuje vynikajúcu organizátorskú prácu zostavovateľa a jednak ukazuje — už samotným výpočtom mien prispievateľov —, že v čase zostavovania zbierky bol už A. P. Záturecký všeobecne uznávanou osobnosťou, ktorá bola pre spolupracovníkov zárukou úspešného zavŕšenia celého tohto významného projektu.
Tým druhým momentom, ktorý sa — ako sme už naznačili — zreteľne prejavil na zdokonalení celej zberateľskej práce A. P. Zátureckého aj na jej výsledku, boli rady, odporúčania, návrhy aj praktické návody, ktoré mu poskytli viacerí znalci tejto problematiky, predovšetkým však P. Dobšinský, F. Pastrnek a F. Šujanský. Zreteľný prínos každého z uvedených je pritom celkom osobitný. Ak tu celkom malou poznámkou chceme upozorniť na podiel každého z týchto bádateľov na celkovej podobe sledovanej zbierky, treba uviesť aspoň tieto fakty:
Pavol Dobšinský — sám významný zberateľ folklóru a zostavovateľ podobných zbierok — v diskusiách okolo tých verzií rukopisu, ktoré Záturecký ponúkol Matici slovenskej, výrazne prispel k tomu, že sa zbierka ďalej kompletizovala, že sa postupne precizovalo jej tematické a najmä žánrové rozvrstvenie. Ako ukázal v citovanej štúdii A. Melicherčík, medzi obidvoma zberateľmi často dochádzalo k ostrým polemikám o povahe materiálu (pričom Záturecký všeličo z návrhov P. Dobšinského — niekedy aj na škodu veci — neprijal). Môžeme však konštatovať, že práve tieto diskusie a polemiky prehĺbili teoretickú fundovanosť aj praktické zberateľské postupy autora sledovanej zbierky.
strana 81
František Pastrnek, český profesor, ktorý je nielen u nás známy aj svojím prínosom do výskumu viacerých stránok slovenského jazyka, sa podstatným spôsobom zaslúžil o to, že Zátureckého zbierka mohla po toľkých ťažkostiach vôbec vyjsť, ale výrazne prispel aj k celej jej koncepcii. Najmä jeho zásluhou sa v poznámkovom aparáte veľká časť zhromaždených slovenských jednotiek konfrontuje s inojazyčnými ekvivalentmi alebo paralelami, pod jeho vplyvom zostavovateľ v jednotlivých tematických a potom žánrových skupinách radí jednotky podľa abecedy. Ako vidieť, ide o skutočnosti, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvnili konečnú podobu aj odbornú úroveň sledovanej Zátureckého zbierky.
Keď chceme napokon pripomenúť podiel F. Šujanského na celom diele, stačí odcitovať zberateľovo poďakovanie zo záveru jeho predhovoru k zbierke. A. P. Záturecký tu píše: Zvláště pak děkuji velebnému p. faráři F. Šujanskému, nejlepšímu vědomcovi našemu v oboru příslovníctví, nejen za propujčení mi bohaté sbírky své, ale i za ochotně podávané mi vývody a rady (Předmluva, s. VI). Opätovne pripomeňme, že Šujanského zbierka mala okolo 5500 jednotiek, a zároveň dodajme, že zostavovateľ priamo v zbierke uplatnil Šujanského riešenia etymológie či histórie istých zvratov alebo niektorých slov z nich — takýchto riešení priamo s odkazom na Šujanského uvádza zostavovateľ v samej zbierke vyše sedemdesiat. Tieto fakty veľa vypovedajú aj bez akéhokoľvek komentára.
Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia A. P. Zátureckého sú aj po storočí od svojho prvého vydania dielom v našej kultúre stále živým a celkom aktuálnym. Celý náš predchádzajúci výklad ukazuje, že táto ich živosť a aktuálnosť nie je nijako náhodná, ale že je skôr logickým dôsledkom toho, že ich zostavovateľ zachytil v zbierke prakticky všetko, čo v danej oblasti zhromaždili zberatelia už v predchádzajúcich storočiach a v jeho dobe jeho súčasníci, je výsledkom toho, že zostavovateľ venoval tejto práci všetku svoju energiu aj vo veľmi nepriaznivých okolnostiach, a je napokon aj dôsledkom jeho odbornej fundovanosti a rozhľadenosti, ale aj jeho schopnosti a ochoty prijať hocijaký podnet, ktorý prispieval k zdokonaleniu jeho diela.
strana 82
LITERATÚRA
MELICHERČÍK, A.: Adolf Peter Záturecký a slovenské príslovia. — In: A. P. Záturecký: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. 3. vyd. Edične pripravila M. Kosová. Bratislava, Tatran 1974, s. 17—40.
PROFANTOVÁ, Z.: Úvod. In: Slovenské príslovia a porekadlá. I—II. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého. Výber a zostavenie J. Mlacek — Z. Profantová. Bratislava, Nestor 1996, s. 7—9.
Slovenské príslovia a porekadlá. I—II. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého. Výber a zostavenie J. Mlacek — Z. Profantová. Bratislava, Nestor 1996. 320 + 319 s.
ZÁTURECKÝ, A. P.: Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví. Praha, Česká akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovesnost a umění. VI + 389 s.
BRANISLAV MATOUŠEK, ALFRÉD TRNKA, BRONISLAVA MATOUŠKOVÁ—TRNKOVÁ
Rozvoj slovenského menoslovia živočíchov sa od čias prof. O. Ferianca, DrSc., ktorý pracoval v tomto odbore veľmi aktívne, čiastočne pozastavilo. Zo stavovcov Slovenskej republiky bolo publikované iba revidované a doplnené menoslovie vtákov (Matoušek, 1990), revidované menoslovie cicavcov SR je pripravené do tlače, žiaľ, ďalšie triedy (ryby, obojživelníky a plazy) takto spracované doposiaľ neboli. Správne na to poukázal Urban (1996), znovu otvoriac problematiku dokončenia vypracovania revidovaného menoslovia stavovcov SR. V snahe prispieť k riešeniu tejto otázky autori vypracovali a v tejto práci predkladajú revidované slovenské menoslovie obojživelníkov Slovenskej republiky.
Treba uviesť, že menoslovie obojživelníkov žijúcich na území Slovenskej republiky bolo už v minulosti uspokojivo riešené v niektorých prácach (napr. Lác, 1968, Baruš — Oliva a kol., 1992), najviac kritizované však
strana 83
naďalej zostávali druhové mená obyčajný a mená vyjadrujúce veľkostný vzťah. Preto v predkladanom revidovanom menosloví autori takéto mená nahradili vhodnejšími. Samozrejme, každú takúto zmenu od doterajšieho zaužívaného menoslovia vysvetľujeme a odôvodňujeme. Zároveň pri jednotlivých menách uvádzame okrem etymológie vedeckého latinsko‐gréckeho pomenovania (derivatio nominis, skrátene der. nom.) i prehľad doteraz používaných mien našich obojživelníkov v slovenskej odbornej a popularizačnej literatúre (spolu s odkazom na autorov mien). Takýto prehľad mien je vlastne prvý v rámci slovenského menoslovia obojživelníkov. Veríme, že tento prehľad prispeje k vyriešeniu niektorých dosiaľ sporných otázok. Práve tak uvádzame vývoj mien jednotlivých taxónov (systematických jednotiek)i v češtine, a to z dôvodu, že česká literatúra v minulosti veľmi ovplyvňovala slovenských autorov. Na porovnanie uvádzame i mená v anglickom (angl.), nemeckom (nem.), ruskom (rus.), francúzskom (fr.), španielskom (šp.), talianskom (tal.), poľskom (poľ.), bulharskom (bul.), rumunskom (rum.) a maďarskom (maď.) jazyku.
Slovenské menoslovie obojživelníkov je potrebné najmä pri popularizačnej, ochranárskej, pedagogickej a odbornej zoologickej práci.
Systém a prehľad druhov je prevzatý z práce Baruša — Olivu a kol. (1992).
T r i e d a: Amphibia (Linnaeus, 1758) — obojživelníky
Latinské meno Amphibia (n, pl) pochádza z gr. amphibios (gr. prefix amphi — znamená dvojaký, gr. biosis — spôsob života, Sedláček, 1970). Meno opisuje živočichy obývajúce vodné i suchozemské prostredie. Ekvivalentné boli i slovenské mená. Už Grossinger (1794) ich nazýva obojžiwelné ziwočichi, Bartolomeides (1798) živočychi obojžiwelné, Ormis (1851) obojžiwelnici, Klíma (1922) obojživelce, Kľačko (1943) dvojživelníky a Ferianc (1947) obojživelníky. Od týchto mien sa líši jedine meno, ktoré navrhol Matzenauer (1870) — nazýva ich naháče podľa toho, že majú kožu nahú, nepokrytú ani srsťou, ani šupinami. Naše obojživelníky zaraďujeme do dvoch radov, a to Caudata a Anura, čo v preklade znamená chvostnaté a bezchvosté. Tieto mená vyjadrujú skutočnosť, či v dospelosti majú tieto živočíchy chvost, alebo nie. Ďalšie vysvetlenie uvádzame pri jednotlivých heslách.
strana 84
Slov.: obožiwelny ziwočich (Grossinger, 1794), živočychi obojžiwelné (Bartolomeides, 1798), obojžiwelnici (Ormis, 1851), naháče (Matzenauer, 1870), obojživelce (Klíma, 1922), obojživelníky (Klačko, 1924), obojživelníci (Švec, 1925), dvojživelníky (Klačko, 1943);
čes.: obojžiwelnj (Presl, 1821—1823), obojžiwelstwo (Dundr, 1823), vodouši, plodouši, obojživelníci (Amerling, 1852), obojživce, živočíši obojživelní (Prach, 1861); ang.: amphibians; nem.: Lurche, Amphibiens; fr.: amphibiens, batraciens; rus.: amfibii, zemnovodnyje; poľ.: plazy, maď.: kétéltüek.
R a d: Caudata (Oppel, 1811) — mlokotvaré
Lat. Caudata (n, pl) je odvodené od lat. cauda = chvost (lat. caudatus = chvostnatý). Vyjadruje skutočnosť, že zástupcovia tohto radu majú i v dospelosti zachovaný chvost (na rozdiel od radu Anura). Práve preto sa v minulosti nazývali obojživelníky chvostnaté (Klačko, 1924). Toto meno neskôr zmenenil Buffa a kol. (1965) na mloky. V súlade so zásadami tvorenia slovenského menoslovia (K. Hensel, D. Klasová, I. Masár, D. Matis, B. Matoušek, F. Vilček, 1987) Kminiak (1993) používa už meno mlokotvaré.
Čes.: mloky (Krejčí, 1864), obojživelníci ocasatí (Bayer, 1891), mloci (Štepánek, 1949); ang.: tailed amphibians, salamanders; nem.: Schwanzlurche; fr.: salamandres, urodeles, batraciens a queue persistante; rus.: chvostnatyje zemnovodnyje; poľ.: plazy ogoniaste; maď.: farkos kétéltüek; bul.: opašati zemnovodni.
Č e ľ a ď: Salamandridae (Gray, 1825) — salamandrovité
Slov.: salamandrovité (Buffa a kol., 1965);
čes.: mlokowitj (Presl, 1821—1823), mlokovití, ohnižily (Amerling, 1852), obojživce mlokovité (Prach, 1861), mloci (Bayer, 1892), mloky (Voska, 1929); ang.: salamanders and newts; nem.: Molche und Salamander; fr.: tritons et salamandres vulgaires, salamandres (vraies); rus.: nastojaščije salamandry; poľ.: salamandrowate; maď.: szalamandrafélék.
R o d: Salamandra (Laurenti, 1768) — salamandra
Lat. meno salamandra pochádza podľa Webstera (1934) z gr. salamandra. Význam tohto mena nie je však známy. Z latinčiny toto meno pre-
strana 85
niklo do mnohých európskych jazykov, medzi iným i do slovenčiny a češtiny. V slovenskej literatúre sme zaznamenali najstaršie pomenovanie týchto obojživelníkov v tvare ohnjžil u Grossingera (1794). Bartolomeides (1798) vysvetľuje i pôvod tohto mena. Podľa neho salamandra "když na oheň vwržen býwá, wlhkost ze sebe pouštj, která pálčiwost ohně poněkud vdušuje, a proto za neporušiteho w ohni držan byt, odkud y jmeno ohnižil, ohniwáček dostal". Bartolomeides zaznamenal vlastne veľmi významnú povesť týkajúcu sa tohto živočícha, ktorá sa v niektorých krajoch na Slovensku traduje medzi ľuďmi dodnes.
Slov.: ohnjžil (Grossinger, 1794), ohnižil (Kralowansky, 1795), ještěrka salamandr, slepý ještěr, ohniwáček (Bartolomeides, 1798), mlok (Ormis, 1851), slepý jašter (Matzenauer, 1870), ješčur (východosl. nárečie, Kálal K., Kálal M., 1923), salamander (Klačko, 1924), salamandra (Klačko, 1943); čes.: ohnižil (Balbín, 1679), mlok (Presl, 1821—1823); ang.: salamanders; nem.: (Echte) Salamander pl; fr.: salamandres pl; rus.: salamandry pl; poľ.: salamandra; maď.: szalamandra.
Salamandra salamandra (Linnaeus, 1758) — salamandra škvrnitá
Slov.: zemský mlok (Ormis, 1851), mlok zemný (Klíma, 1922, Sivák, 1922), salamandra škvrnitá (Klačko, 1943);
čes.: mlok obecný (Glückselig, 1851), mlok černožlutý (Amerling, 1852), mlok zemní (Krejčí, 1864), mlok skvrnitý (Kratochvíl, Bartoš, 1954); ang.: fire (European, spotted) salamander; nem.: Feuersalamander m; fr.: salamandre f tachetée (maculée, terrestre, commune, du feu), sourd m; rus.: ogennaja (pjatnistaja) salamandra f; rum.: salamizdrá; poľ.: salamandra plamista; maď.: foltos szalamandra; bul.: dždovnik; tal.: salamandra pezzata; šp.: salamandra común.
R o d: Triturus (Rafinesque, 1815) — mlok
Informáciu o lat. mene Triturus nachádzame vo Websterovom slovníku (1934). Podľa neho meno Triturus sa objavuje v novodobej latinčine a je utvorené pravdepodobne podľa gr. Triton a gr. ura (oura) = chvost. Podľa gr. mytológie Triton bol syn boha Poseidona a jeho manželky Amfitrity. Hornú časť tela mal ľudskú, spodnú rybiu.
Prvé slovenské meno označujúce tieto obojživelníky v slovenskej literatúre nachádzame u Kralowanszkého (1795), ktorý ich nazval wodnj ješter.
strana 86
Iba neskôr z češtiny do slovenčiny preniklo meno mlok (Matzenauer, 1870), ktoré sa používa pre tento rod dodnes. Podľa Holuba a Lyera (1978) meno mlok utvoril v češtine Presl (1821—1823) a to podľa nem. Molge alebo Molch. Treba podotknúť, že v češtine sa meno mlok používa na označenie príslušníkov rodu Salamandra, pre rod Triturus sa v tomto jazyku vžilo meno čolek (Amerling, 1852). Tento autor ako prvý tiež uvádza i etymológiu tohoto mena ("čolek nebo čilek jméno má od čilý, bystrý"). Naproti tomu Holub a Lyer (1978) zastávajú úplne iný názor. Podľa nich meno čolek pochádza z poľštiny, kde dnes už zastaraná forma czolg označovala hada.
Slov.: wodnj ješter (Kralowanszky, 1795), mlok (Matzeuauer, 1870), čolek (Ormis, 1851);
čes.: čolek (Glückselig, 1851), čilek, vodná ještěrka (Amerling, 1852), mlok (Krejčí, 1864); ang.: newts; nem.: (Echte) Wassermolche pl; fr.: tritons pl; rus.: tritony pl; poľ.: traszka; maď.: göte, vízigöte.
Triturus alpestris (Laurenti, 1768) — mlok horský
Der. nom.: 1. alpestris = horský.
Slov.: mlok alpský (Ferianc, 1943), mlok vrchovský (Ferianc, 1947);
čes.: čolek horní (Glückselig, 1851), čolek nejmenší (Amerling, 1852), čolek alpský (Prach, 1861), čolek horský (Bayer,1892), čolek obecný (Voska, 1929), mlok horní (Baťa, 1933); ang.: alpine newt; nem.: Bergmolch m, Alpenmolch m, Gebirgsmolch m; fr.: triton m alpestre (des Alpes, ceinturé;), rus.: aľpijskij (gornyj) triton m; rum.: salamizdra‐de‐munte; poľ.: traszka górska; maď.: alpesi göte; bul.: alpijskij triton; tal.: alpino alpestre; šp.: tritón alpestre.
Triturus cristatus (Laurenti, 1768) — mlok hrebenatý
Der. nom.: 1. cristatus = hrebenatý.
Slov.: mlok vodný (Matzenauer, 1870), čolek vodný (Klíma, 1922), mlok veľký (Klačko, 1924), mlok hrebenatý (Kminiak, 1993);
čes.: ještěr kalužnj (Dundr, 1823), čolek bahní (Glückselig, 1851), čolek černožlutý (Amerling, 1852), čolek veliký, čolek bahenní (Prach, 1861), čolek velký (Frič, 1872); ang.: (great) crested (warty) newt; nem.: Kammolch m, gro╡er Teichmolch m Sumpfmolch m; fr.: triton m creté (ě creté, verruqueux); rus.: grebenčatyj triton m; rum.: salamizdra‐de‐avá; poľ.: traszka grzebieniasta; maď.: tarajos göte; bul.: grebenest triton; tal.: tritone crestato.
strana 87
Triturus dobrogicus (Kiritzescu, 1903) — mlok dunajský
Der. nom.: 1. dobrogicus = dobrudžský (Dobrudža je kraj v Rumunsku pri ústí Dunaja);
ang.: Danube (crested) newt; nem.: Donau‐Kommolch m; fr.: triton m crété du Danube; rus.: dunajskij triton; rum.: salamizdra‐dunareana; bul.: dunavski triton.
Triturus montandoni (Boulenger, 1880) — mlok karpatský
Der. nom.: taxón pomenovaný na počesť Arnolda Luciana Montandona (+4. 11. 1992, Jassy, Rumunsko), švajčiarskeho zoológa pôsobiaceho dlhé roky v Rumunsku (Derksen, Scheiding‐Göllner, 1965, zv. 3, p. 124—125).
Slov.: mlok karpatský (Ferianc, 1943);
čes.: čolek karpatský (Voska, 1929), čolek Montandonův (Štěpánek, Baum, 1939); ang.: Carpathian (Montandon s) newt; nem.: Karpaten‐ Molch m; fr.: triton m des Carpates (de Montandon); rus.: karpatskij triton; rum.: salamizdra‐carpatica; poľ.: traszka karpacka; maď.: kárpáti göte.
Triturus vulgaris (Linnaeus, 1758) — mlok močiarny
Der. nom.: 1. vulgaris = obyčajný.
Slov.: mlok frkaný, mlok fŕkaný (Klačko, 1924), mlok obyčajný (Klačko, 1943); mlok bodkovaný (Kminiak, 1993);
čes.: ještěr bahnj, ještěr wodnj, ještěr obecný (Dundr, 1823), čolek žihany (Glückselig, 1851), čolek barsitý, čolek žíhaný (Amerling, 1852), čolek tečkovaný (Prach, 1861), mlok vodní (Krejčí, 1864), čolek obecný (Voska, 1929); ang.: common (smooth) newt; nem.: Teichmolch m, Streifenmolch m; fr.: triton m commun (vulgaire, ponctué, lobé); rus.: obyknovennyj triton m; rum.: salamizdra‐de‐apa‐mica; poľ.: traszka zwyczajna; maď.: pettyes göte; bul.: malk triton, obiknoven triton; tal.: tritone punteggiato.
R a d: Anura — žabotvaré
Der. nom.: gr. prefix a‐, an‐ vyjadruje zápor, gr. ura = chvost.
Táto skupina živočíchov sa v minulosti označovala menom žaby. Najstarší záznam tohto mena v literatúre, ktorá je priamo viazaná na Slovensko, nachádzame u Alvareza (1717). Podľa Holuba a Lyera (1978) žaba je
strana 88
pomenovanie všeslovanské a je pravdepodobne onomatopoického pôvodu. Neskôr v odbornej zoologickej slovenskej literatúre sa žaby nazývali obojživelníky bezchvosté (Klačko, 1924). Podľa platných zásad tvorby slovenského menoslovia živočíchov správne súčasné pomenovanie tohto radu je žabotvaré (Kminiak, 1993).
Čes.: žáby (Krejčí, 1864), obojživce žábovití (Prach, 1861) obojživelníci bezocasí (Bayer, 1891); ang.: anurans, frogs and toads, tailless amphibians; nem.: Froschlurche; fr.: anoures, batraciens sans queue; rus.: bezchvostyje zemnovodnyje; poľ.: plazy bezogonowe; bul.: zaby.
Č e ľ a ď: Discoglossidae (Günther, 1858) — kunkovité
Der. nom.: 1. Discoglossus je rod kunkovitých žiab, 1. sufix ‐idae označuje čelaď.
Slov.: kunkovité (Gutteková, 1964);
čes.: kuňky (Bayer, 1891), žáby terčojazyčné (Voska, 1929), kuňkovité (Štěpánek, 1949), kuňkovití (Kratochvíl, Bartoš, 1954); ang.: disk‐tongued frogs; nem.: Scheibenzüngler; fr.: discoglossidés; rus.: kruglojazyčnyje, diskojazyčnyje; poľ.: ropuszkowate; maď.: korongnyelvü bekák; bul.: bumki.
R o d: Bombina (Oken, 1816) — kunka
Der. nom.: gr. bombos = dunenie, kunkanie, 1. bombinus, bombina = kunec, kunka.
Kunka je meno onomatopoického pôvodu, kunka sa ozýva kunkaním (Holub, Lyer, 1978).
Slov.: kuňka (Klíma, 1922), kunka (Novacký, 1934), kunec (Ferianc, 1947);
čes.: ropucha (Glückselig, 1851), repša (Amerling, 1852), žába (Prach, 1861), kuňka (Frič, 1872); ang.: fire‐bellies, fire‐bellied toads; nem.: Unken pl, Feuerkröten pl; fr.: sonneurs pl, crapauds pl; rus.: žerljanki pl; poľ.: kumak; maď.: unka.
Bombina bombina (Linnaeus, 1761) — kunka červenobruchá
Dva naše druhy kuniek sa dobre rozlišujú podľa farby škvŕn na brušnej strane tela. B. bombina ich má červené, B. variegata žlté. Z toho tiež vyplý-
strana 89
vajú i druhové mená týchto dvoch spécií. A práve preto zastávame názor, že mená ohnivý, obyčajný, nížinný (pri B. bombina) a vrchovský (pri B. variegata) nie sú také významovo priehľadné.
Slov.: kuňka ohnivá (Klíma, 1922), kunka ohnivá (Novacký, 1934), kunec ohnivý (Ferianc, 1943), kunka obyčajná, kunka nížinná (Gutteková, 1964);
čes.: žába bahnj (Dundr, 1823), ropucha ohniwá (Glückselig, 1851), ropucha ohnivá (Amerling, 1852), žába ohnivá (Prach, 1861), kuňka ohnivá (Bayer, 1891), kuňka rudobřichá (Bayer, 1892), kuňka obecná (Babor, 1914); ang.: fire bellied toad; nem.: Rotbauchunke f; fr.: sonneur m ě feu (igné, ě ventre de feu, ě ventre rouge); rus.: krasnobrjuchaja žerljanka, rum.: buhai‐de‐balta‐cu‐burta‐rosie; poľ.: kumak nizinny; maď.: vöröshasú unka, tüzeshasú unka; bul.: červenokoremna bumka.
Bombina variegata (Linnaeus, 1758) — kunka žltobruchá
Der. nom.: 1. variegatus = rozličný, variabilný.
Slov.: kunec žltkavý (Ferianc, 1943), kunec žltkastý (Ferianc, 1947), kunec žltobruchý (Lác, 1963), kunka vrchovská, kunka žltobruchá (Gutteková, 1964);
čes.: ropucha salajní (Amerling, 1852), kuňka žlutobřichá (Bayer, 1892), kuňka žlutá (Babor, 1914), kuňka zlatobřichá (Jirsík, 1935); ang.: yellow bellied toad; nem.: Gelbbauchunke f, Berg‐Unke f; fr.: sonneur m ě pieds épais, sonneur m ě ventre jaune; rus.: želtobrjuchaja žerľanka f; rum.: buhai‐de‐balta‐cu‐burta‐galbena; poľ.: kumak górski; maď.: sárgahasú unka, hegyi unka; bul.: žltokoremna bumka; tal.: ululone a ventre giallo.
Č e ľ a ď: Pelobatidae (Boulenger, 1882) — hrabavkovité
Slov.: hrabavkovité (Gutteková, 1964);
čes.: žáby bahní (Prach, 1861), blatnice (Bayer, 1891), blatnicovité (Štěpánek, 1949), blatnicovití (Kratochvíl, Bartoš, 1954); ang.: spadefoot (spade‐footes) toads, toadfrogs, spadefoots; nem.: Krötenfrösche, Schaufelfü╡e, Froschkröten, Lehmkröten, Wühlkröten; fr.: pélobatidés, crapauds fouisseurs, rus.: česnočnicy; poľ.: grzebinszkowate; maď.: ásóbéka félék; bul.: česnovnici.
strana 90
R o d: Pelobates (Wagler, 1830) — hrabavka
Der. nom.: gr. pelos = bahno, gr. bainein = chodiť. Latinské a oveľa lepšie slovenské meno (hrabavka) vyjadruje vlastnosť týchto žiab zahrabávať sa do bahna alebo do vlhkej pôdy.
Slov.: blatnica (Kľačko, 1924), hrabavka (Ferianc, 1949); čes.: ropucha (Glückselig, 1851), žába (Frič, 1872), blatnice, kuňka (Bayer, 1891); ang.: spadefoots; nem.: Knoblauchkröten pl; fr.: pélobates pl, crapauds pl ě couteaux; rus.: česnočnicy; poľ.: grzebinszka; maď.: ásóbéka.
Pelobates fuscus (Laurenti, 1768) — hrabavka škvrnitá
Der. nom.: 1. fuscus = tmavý, tmavohnedý, černastý.
Klačko (1924) pôvodne pomenoval tento druh slovenským menom blatnica smradľavá. Meno sa viaže na zvláštny cesnakový zápach týchto žiab, ktorý konečne bol motívom i pre staršie české meno blatnice česneková. O niečo neskôr Ferianc (1949) utvoril výstižnejšie meno hrabavka škvrnitá, ktoré stále používame i v súčasnosti.
Slov.: blatnica smradľavá (Klačko, 1924), hrabavka škvrnitá (Ferianc, 1949);
čes.: ropucha smradlavá (Glückselig, 1851), ropucha hnědá (Amerling, 1852), žába smrdutá (Prach, 1861), žába česneková (Krejčí, 1864), ropucha česneková (Frič, 1872), blatnice smrdutá, kuňka smrdutá, kuňka česneková (Bayer, 1891), blatnice česneková (Ottův naučný slovník, 1900), blatnice skvrnitá (Kratochvíl, Bartoš, 1954); ang.: common spadefoot, garlic (spade‐footed, digging) toad; nem.: Knoblauchskröte f; fr.: pélobate m brun (d'Europe), crapaud m brun; rus.: obyknovennaja česnočnica; rum.: broasca‐de‐pamint‐bruna; poľ.: grzebinszka ziemna; maď.: barna ásobéka; bul.: obiknovena česnovnica; tal.: pelobate fosco.
Č e ľ a ď: Bufonidae (Hogg, 1841) — ropuchovité
Bartolomeidesove (1798) meno zemské žáby vyjadruje vlastnosť ropúch zdržiavať sa väčšinou v suchšom prostredí (vodné prostredie vyhľadávajú na krátke obdobie iba v čase rozmnožovania).
Slov.: zemské žáby (Bartolomeides, 1798), ropuchovité (Buffa a kol., 1965);
čes.: ropuchovití (Amerling, 1852), zemské žáby (Prach, 1861), ropuchy (Krejčí, 1864), ropuchovité (Štepánek, 1949); ang.: true toads; nem.:
strana 91
(Echte) Kröten; fr.: crapauds (vrais); rus.: (nastojaščie) žaby; poľ.: ropuchowate; maď.: varangyfélék, bul.: krastavi žabi.
R o d: Bufo (Laurenti, 1768) — ropucha
Der. nom.: 1. bufo = ropucha. — Etymológiu slovenského a českého mena ropucha vysvetľuje Holub a Lyer (1978). Podľa týchto autorov meno prevzal do češtiny Presl z poľštiny (toto meno označovalo pravdepodobne pôvodne škaredé zviera).
Slov.: zemska žaba (Grossinger, 1794), jedowata žaba (Kralowanszky, 1795), ropucha (Ormis, 1851), bossurka (ľud.), (Prach, 1861);
čes.: ropucha (Presl, 1821—1823); ang.: (ground) toads; nem.: Echte Kröten pl, Landkröten pl; fr.: crapauds pl; rus.: žaby pl; poľ.: ropucha; maď.: varangy.
Bufo bufo (Linnaeus, 1758) — ropucha bradavičnatá
Slov.: žaba zemská (Bernolák, 1825), ropucha obecná (Klíma, 1922), ropucha obyčajná (Ferianc, 1943), ropucha bradavičnatá (Kminiak 1993);
čes.: ropucha obecná (Glückselig, 1851), prašivá žába (Amerling, 1852), rompa, prašivice (Prach, 1861), ropucha hnědá (Frič, 1872), ropucha záhradní (Černý, Houba, 1961); ang.: (European) common toad; nem.: Erdkröte f, Feldkröte f, Gemeine Kröte f, Lark m; fr.: crapaud m commun (d'Europe) (brun, cendré, ordinaire, vulgaire); rus.: seraja (obyknovennaja) žaba f, korovnica m; rum.: broasca‐riioasa‐bruna; poľ.: ropucha szara; maď.: barna varangy, közönséges varangy; bul.: golma krastava žaba, kafjava krastava žaba, grapava žaba; tal.: rospo comune; šp.: sapo común.
Bufo viridis (Laurenti, 1768) — ropucha zelená
Der. nom.: 1. viridis = zelený;
slov.: ropucha menivá (Klačko, 1924), ropucha zelená (Ferianc, 1943);
čes.: žába zahradnj (Dundr, 1823), ropucha měnivá (Glückselig, 1851), české meno utvorené prekladom latinského mena — Bufo variabilis, ropucha pestrá (Glückselig, 1851), ropucha zelená (Voska, 1929); ang.: green toad; nem.: Wechselkröte f, Grüne Kröte f; fr.: crapaud m vert (d'Europe); rus.: zeľonaja žaba; rum.: broasca‐riioasa‐verde; poľ.: ropucha zielona; maď.: zöld varangy; bul.: zelena krastava žaba; tal.: raspo smeraldino; šp.: sapo verde.
strana 92
Č e ľ a ď: Hylidae (Hallowell, 1857) — rosničkovité
Slov.: rosničkovité (Gutteková, 1964),
čes.: rosničky (Bayer, 1892), rosničkovití (Štepánek, 1949), rosničkovité (Štepánek, 1950); ang.: tree frogs, tree toads; nem.: Laubfrösche, Baumfrösche; fr.: rainettes, grenouilles arboricolles; rus.: kvakši; poľ.: rzekotkowate; maď.: levelibéka‐félék.
R o d: Hyla (Laurenti, 1768) — rosnička
Derivácia lat. mena je u všetkých autorov rovnaká. Meno pochádza z gr. hyle = les. Vyjadruje skutočnosť, že rosničky s obľubou vyhľadávajú koruny stromov lužných lesov. — Etymológiou mena rosnička sa zaoberali Holub a Lyer (1978). Tvrdia, že rosničky kladú vajíčka do pazúch listov a konárov, kde je dostatok rosy — odtiaľ vraj pochádza ich meno. Toto vôbec nie je pravda, lebo tieto žaby znášajú vajíčka do vody močiarov, rybníkov a jazier. Pravdepodobnejšie je vysvetlenie, že meno je viazané na rosu z toho dôvodu, že tieto obojživelníky ako jediné naše stromové žaby sú svojím životom skutočne viazané na rosu ako jediný zdroj príjmu vody.
Slov.: žaba (Grossinger, 1794), rosnica (Matzenauer, 1870), rosnička (Sivák, 1922);
čes.: rosnice (Presl, 1821—1823), jiřice (Amerling, 1852), rosička (Frič, 1872), rosnička (Krejčí, 1864); ang.: tree frogs; nem.: Echte Laubfrösche pl; fr.: rainettes pl, grenouilles pl, arboricoles; rus.: kvakši pl; poľ.: rzekotka; maď.: levelibéka.
Hyla arborea (Linnaeus, 1758) — rosnička zelená
Der. nom.: 1. arboreus = stromový. Meno je výstižné, tieto žaby skutočne žijú v korunách stromov.
Slov.: žaba stromowa (Grossinger, 1794), rosnice, zelená žabka (Ormis, 1851), rosnica zelená (Klíma, 1922), rosnička stromová (Ferianc, 1943), rosnička zelená (Buffa a kol., 1965);
čes.: rosnice obecná (Glückselig, 1851), rosnice stromní, rosnice lísková, zelená jiřice, jiříček (Amerling, 1852), rosička obecná (Frič, 1872), rosnička obecná (Bayer, 1891), rosnička zelená (Bayer, 1892); ang.: common (European, green) tree frog, common hyla; nem.: (Gemeiner, Europäischer) Laubfrosch m; fr.: rainette f verte (d'Europe, arboricole); rus.: obyknovennaja kvakša; rum.: brotacel; poľ.: rzekotka drzewna; maď.: zöld
strana 93
levelibéka; bul.: drvesnica, zelena drvesna žaba; tal.: raganella comune; šp.: ranita de San Antonio.
Č e ľ a ď: Ranidae (Bonaparte, 1831) — skokanovité
Slov.: obyčejné žáby (Bartolomeides, 1798), skokanovité (Buffa a kol., 1965);
čes.: žábowitj (Presl, 1821—1823), žábovití (Amerling, 1852), žáby pravé, skokani (Prach, 1861), vlastní žáby (Voska, 1929), skokanovití (Štěpánek, 1949), skokanovité (Štěpánek, 1950); ang.: true (typical) frogs; nem.: (Echte) Fröschte; fr.: grenouilles (vraies), ranidés; rus.: (nastojaščije) ľaguški; poľ.: żabowate; maď.: valódibéka‐félék; bul.: vodni zabi.
R o d: Rana (Linnaeus, 1758) — skokan
Der. nom.: 1. rana = žaba.
Slov.: žaba, ziaba (Grossinger, 1794), obecná žaba — samec sa nazýva žabec (Ormis, 1851), skokan (Matzenauer, 1870),
čes.: žába (Presl, 1821—1823), skokan (Bayer, 1891); ang.: true (river and stream) frogs, ranas; nem.: Eigentliche (Echte) Frösche pl, Schiebebrust—Frösche pl; rus.: (nastojaščije) ľaguški pl; poľ.: żaba; maď.. béka, vízibéka.
Rana arvalis (Nilsson, 1842) — skokan ostropyský
Der. nom.: 1. arvalis = poľný. — Tento druh má v porovnaní s ostatnými našimi druhmi skokanov štíhlejšiu prednú časť hlavy. Práve preto ho Ferianc (1949) nazval ostropyským. Lác (1956) podľa častého biotopu zase rašelinovým. My sa pridŕžame Feriancovho pomenovania.
Slov.: skokan ostropyský (Ferianc, 1949), skokan rašelinový (Lác, 1956);
čes.: žába ostrohubá (Prach, 1861), skokan ostronosý (Bayer, 1892), skokan rašelinný (Jirsík, 1935); ang.: moor frog; nem.: Moorfrosch m; fr.: grenouille f oxyrhine (des champs, champetre, a muse au pointu, des marais, des tourbieres); tal.: rana arvale, rus.: ostromordaja (bolotnaja) ľaguška f; rum.: broasca‐de‐mlastina; poľ.: żaba moczarowa; maď.: mocsári béka, šp.: rana arvale.
Rana dalmatina (Bonaparte, 1840) — skokan štíhly
Der. nom.: 1. dalmatinus = dalmátsky, obývajúci Dalmáciu (Chorvátsko).
Slov.: skokan štíhly (Ferianc, 1943), skokan dlhonohý (Lác, 1956);
strana 94
čes.: žába hornj (Dundr, 1823), žába alpská (Amerling, 1852), skokan štíhlý (Bayer, 1891); ang.: agile (Dalmatian) frog nem.: Springfrosch m; fr.: grenouille f agile (pisseuse); rus.: prytkaja (provornaja) ľaguška f; rum.: broasca‐rosie‐de‐padure, poľ.: żaba dalmatyńska; maď.: erdei béka; bul.: gorska degokraga žaba; tal.: rana agile; šp.: rana ágil.
Rana esculenta (Linnaeus, 1758) — skokan zelený
Der. nom.: 1. esculentus = jedlý. Už za čias Rimanov, ale i neskoršie významná gurmánska pochúťka.
Slov.: zelena žaba (Grossinger, 1794), žaba zelená (Bernolák, 1825—1827), žaba kŕkavá, skokan zelený (Klíma, 1922), žaba škŕkavá (Novacký, 1934);
čes.: žába zelená, žába wodnj (Dundr, 1823), žába jedlá (Glückselig, 1851), žába křehotavá (Prach, 1861), skokan zelený (Bayer, 1891); ang.: edible frog; nem.: Teichfrosch m, Wasserfrosch m; fr.: grenouille f verte (comestible, commune); rus.: sedobnaja laguška; rum.: broasca‐de‐lac‐mica; poľ.: żaba wodna; maď.: kecskebéka; tal.: rana verte minore.
Rana Lessonae (Camerano, 1882) — skokan krátkonohý
Der. nom.: taxón pomenovaný na počesť Reného Primevereho Lessona (* 20. 3. 1794, Rochefort, Francúzsko, +28. 4. 1849, Rochefort), francúzskeho lekára, farmakológa, prírodovedca, zoológa, najmä herpetológa, profesora chémie na univerzite v Rocheforte (Enciclopedia Italiana, 20: 970, 1933, Enciclopedia universal illustrada europeo‐americana, 30: 204, 1930).
Slov.: skokan krátkonohý (Lác, 1968);
čes.: skokan zelený Lessonův (Štěpánek, Baum 1939), skokan zelený menší (Štěpánek, 1949), skokan krátkonohý (Čihař, 1989); ang.: pool (little water) frog; nem.: Kleiner Wasserfrosch m; Tümpelfrosch m; fr.: petite grenouille f verte, grenouille f de Lessona; rus.: prudovaja ľaguška; poľ.: żaba jeziorkowa; tal.: rana dei fossi.
Rana ridibunda (Pallas, 1771) — skokan rapotavý
Der. nom.: 1. ridibundus = smejivý, nahlas sa smejúci, vydávajúci hlas akoby sa smial.
Slov.: trstna žaba (Grossinger, 1794), skokan škrekľavý (Lác, 1963), skokan rapotavý (Buffa a kol., 1965);
čes.: skokan Pallasův (Voska, 1929), skokan skřehotavý (Jirsík, 1935); ang.: marsh (lake, laughing) frog; nem.: Seefrosch m, Märzfrosch m; fr.:
strana 95
grenouille f rieuse (des marées, des étangs); rus.: ozernaja ľaguška f; rum.: broasca‐de‐lac‐mare; poľ.: żaba smieszka; maď.: kacagó béka, tavi béka; bul.: golma vodna žaba; tal.: rana verde maggiore; šp.: rana común.
Rana temporaria (Linnaeus, 1758) — skokan hnedý
Der. nom.: 1. tempora = spánky, sluchy (na hlave). Pomenovaný podľa tmavých škvŕn na sluchách (Hentschel, Wagner, 1976).
Slov.: ziaba deštjowa (Grossinger, 1794), skokan hnedý (Klíma, 1922), žaba hnedá (Klačko, 1924);
čes.: jeřice (Dundr, 1823), žába hnědá (Glückselig, 1951), žába jiříček (Amerling, 1852), žába ploskohubá, žába dešťová (Prach, 1861), skokan hnědý, rosnice (Bayer, 1891), rosňák (Bayer, 1892); ang.: common (grass, brown) frog; nem.: Grasfrosch m, Landfrosch m; fr.: grenouille f rousse (muette); rus.: travjanaja (seraja, ploskomordaja) ľaguška f; rum.: broasca‐rosie‐de‐munte; poľ.: żaba trawna; maď.: gyepi béka; bul.: planinska vodna žaba; tal.: rana rossa; šp.: rana bermeja.
LITERATÚRA
ALVEREZ, E.,: Syllabus vocabulorum grammaticae........ in vernaculas: Hungaricam et Slavonicam conversorum secundum Exemplar Viennense, paucis mutatis, nonullis etiam additis. Trnava 1717.
Anonymus, 1964: Svet živočíšnej ríše. Z angličtiny preložila A. Gutteková. Vydavateľstvo Osveta, Martin.
BALBÍN, B.,: Miscellanea historica regni Bohemiae. Pragae 1979.
BARTOLOMEIDES, L.,: Kratička hystorye přirozenj k pomocy a k dobrému jak učitelu, tak y mládeže školské sepsána ano y k rozssjřenj lepssj a k Bohu wedaucý známosti tohoto sweta wubec, na swětlo wydaná 1798.
BARUŠ, V. — OLIVA, O. — KRÁL, B. — OPATRNÝ, E. — REHÁK, I. — ZBYNÝK, R.— ROTH, P. — ŠPINAR, Z. — VOJTKOVÁ, L.: Fauna ČSFR. Obojživelníci — Amphibia. Praha Academia, 1992.
BAŤA, L.: Dosavádní výsledky zoologického výskumu jižních Čech. České Budějovice 1933.
BAYER, F.: Naši plazi a obojživelníci. Vesmír, 20, 1891, s. 19—20, 42—45, 187—188, 210—212, 235—236. (Praha).
BERNOLÁK, A.: Slowár slowenskí‐česko‐latinsko‐nemecko‐uherskí. 1.—6. Budapest 1825.
BREHM, A. E.: Život zvířat. Díl 2, sv. 1. Ryby a obojživelníci. Přeložil a doplnil Voska V. Praha 1929.
strana 96
BREHM, A. E.: Zo života zvierat. Diel 1. Podľa vydania B. Merkera preložil a slovenské menoslovie upravil A. Hilbrycht. Bratislava 1944.
BUFFA, F. — FERIANC, O. — KLAČKO, R. — KONIAR, P. — MARTINKA, J.: Mená chordátov. Vysokoškolské učebné texty pre PI a PFUK., Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1965.
ČERNÝ, L. — HOUBA, J.: O největší mezi ropuchami (Bufo marinus). Akvarium‐terarium, 4, Praha 1961.
DELY, O. G.: Kétéltüek — Amphibia. Fauna Hungariae. Zv. 20, p. 1—80., Budapest, Akadémiai kiadó.
DUNDR, J. A.: Zeměpis králowství českého. Praha 1823.
FERIANC, O.: Kľúč na určovanie obojživelníkov (Amphibia) a plazov (Reptilia). Vysokoškolské skriptá. Bratislava, Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity 1943.
FERIANC, O.: Zoológia pre vyššie triedy stredných škôl. Bratislava, Štátne nakladateľstvo 1947.
FERIANC, O.: Dodatky a poznámky k práci: Slovenská fauna od J. F. Babora. In: Prírodovedný sborník. 1. Martin 1946, s. 95—125.
FERIANC, O.: Fauna zvolenského okresu so zreteľom na stavovce. Prírodovedný sborník. 4. Bratislava 1949, s. 37—76.
FERIANC, O. — pozri STANÝK, V. J., 1970.
GLÜCKSELIG, M. Ch.: Böhmens Reptilien und Amphibien. Lotos, 1, 1851, s. 105—114, 136—141, 181—190, 193—199, 218—228, 245—251. (Praha).
GROSINGER, J. B.: Universa historia physica regni Hungariae secundum tria regna naturae digesta. Diel 3. Ichtyologia sive historia piscium et amphibiorum. Bratislava a Komárno 1794.
GUTTEKOVÁ, A. — pozri Anonymus, 1964.
HENSEL, K. — KLASOVÁ, D. — MASÁR, I. — MATIS, D. — MATOUŠEK, B. — VILČEK, F.: Zásady tvorenia slovenského menoslovia živočíchov. Kultúra slova, 21, 1987, s. 346—357.
HENTSCHEL, E. — WAGNER, G.: Tiernamen und zoologische Fachworter. Jena 1976.
HILBRYCHT, A., 1944 — pozri BREHM, A. E., 1944.
HOLUB, J. — Lyer, S.: Stručný etymologický slovník jazyka českého. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1978.
JIRSÍK, J.: Jak žijí zvířata. Moravská Ostrava 1935.
KÁLAL, K. — Kálal, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1923.
KLAČKO, R., 1924 — pozri Woldřich, J. N. — Bayer, F., 1924.
KLAČKO, R.: Prírodopis pre 1. triedu gymnázií. Bratislava 1943.
KLÍMA, S., 1922 — pozri Polívka, F., 1922.
KMINIAK, M.: Pars "Obojživelníky". In: Kolektív: Veľká kniha živočíchov. Bratislava, Vydavateľstvo príroda 1993.
KRALOWANSZKY, A.: Naturalis historiae compendium quod in usum suarum praelectionum conscripsit porpisque sumtibus editid. Levoča 1795.
strana 97
KRATOCHVÍL J. — BARTOŠ E.: Soustava a jména živočichů. Praha. Nakladatelství Československé akademie věd, Praha 1954.
LÁC, J.: K výskytu skokana rašelinového panónskeho (Rana arvalis wolterstorffi Fejérvary) na Slovensku. Biológia, 11(2), 1956, s. 102—105 (Bratislava).
LÁC, J.: Rozšírenie skokana dlhonohého (Rana dalmatina Bon.) na Slovenska poznámky k jeho bionómii. Biológia, 14(2) 1959, s. 117—134 (Bratislava).
LÁC, J.: Obojživelníky Slovenska. In: Biologické práce. 9, č. 2, s. 1—73, Bratislava 1963.
LÁC, J.: Obojživelníky — Amphibia. In: OLIVA, O. — Hrabě, S. — LÁC, J.: Stavovce Slovenska. 1. Ryby, obojživelníky a plazy. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968, s. 229—312.
MATOUŠEK, B.: Slovenské menoslovie vtákov (Aves) fauny ČSFR. Kultúra slova, 24, 1990, s. 149—171, 342—363.
MATOUŠEK, B. — HENSEL, K. — MATOUŠKOVÁ — TRNKOVÁ, B. — TRNKA, A.: Slovenské menoslovie európskych druhov obojživelníkov (Amphibia). (V tlači).
MERTENS, R.: Die Amphibien und Reptilien Europas. Frankfurt am Main 1960.
NOVACKÝ, J. M., 1934 — pozri Polívka, F. — Daněk, G., 1934.
ORMIS, S.: Stručný přírodopis pro slovenské žáky a žáčky. Díl I. Živočíchopis. Banská Bystrica 1851.
POLÍVKA, F.: Živočichopis pre nižšie triedy škôl stredných. Poslovenčil S. Klíma. Olomouc 1922.
POLÍVKA, F. — DANĚK, G.: Živočichopis pre I. a II. triedu stredných škôl. Poslovenčil J. M. Novacký. Olomouc 1934.
PRACH F. K.: Plazi a obojživelníci země České. Živa, 9, 1861, s. 144—162, 348—388. (Praha).
PRESL, J. S., 1821—1823: Nawrženj saustawy živočichů dle třjd, řádů a rodů, a spolu pokus zčeštěnj potřebných w živočišstwu názwů. Krok, 1(2), 1821, s. 67—84, (3), s. 116—129, (4), 1823 s. 104—109. (Praha).
SEDLÁČEK, S.: Slovník řeckých slovotvorných komponentů v terminologii přírodních vied. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1970.
STANĚK, V. J.: Veľký obrazový atlas zvierat. Z češtiny preložil J. Blicha, slovenské menoslovie zvierat revidoval O. Ferianc. Bratislava, Mladé letá 1970.
SZALAY, F. — SZALAYOVÁ, H.: Chováme teráriové zvieratá. Bratislava Príroda 1990.
ŠTĚPÁNEK, O. — BAUM, J.: Jak poznám naše zvířata. Díl 1. a 2. Praha 1939.
ŠTĚPÁNEK, O.: Obojživelníci a plazi zemí českých. Praha 1949.
ŠTÉPÁNEK, O.: Klíč našich obratlovců. Praha 1950.
ŠVEC, M.: Príručka prírodovedeckého vzdelania. Trnava 1925.
URBAN, P.: Ako je to s novým slovenským názvoslovím stavovcov? Chránené územia Slovenska, 29, s. 10—12. (Banská Bystrica).
VOSKA, V.1929 — pozri Brehm, A., 1929.
WOLDŘICH, J. N. — BAYER, F.: Zoologia pre vyššie triedy stredných škôl. Poslovenčil R. Klačko. Praha 1924.
Websters new international dictionary of the english language. London 1934.
ZÁLESKÝ, M.: Plazi (Reptilia) okolí Jindřichova Hradce v Čechách. Věda přírodní, 5, 1924, s. 232—235. (Praha).
strana 98
TATIANA LALIKOVA
V súčasnosti sa na meranie dĺžky používajú jednotky, ktoré boli zavedené až v 19. storočí. Významným medzníkom pri zjednocovaní meracích jednotiek a sústav v Európe bola francúzska buržoázna revolúcia, ktorá umožnila unifikáciu mier a váh na základe desatinného systému. Po mnohých rokovaniach bola 20. 5. 1875 podpísaná Metrická konvencia, v ktorej sa signatári z osemnástich krajín (medzi nimi i z Rakúska‐Uhorska) zaviazali, že budú vo svojich krajinách od 1. 1. 1876 používať výlučne metrickú sústavu.
Pravda, aj pred uzákonením metrickej sústavy naši predkovia potrebovali merať polia, určovať dĺžku alebo výšku predmetov. Na to používali dĺžkové miery, ktoré mali prastarý pôvod. Ľudia merali predmety pomocou toho, čo mali vždy pri sebe a to boli časti ľudského tela. Boli to pravdepodobne prvé miery, ktoré sa v dejinách ľudstva začali používať. Tieto staré, tzv. antropometrické miery sa vyvíjali od individuálno‐konkrétnych až po všeobecno‐abstraktné, ktoré však napriek snahám panovníkov o ich unifikáciu boli v rôznych častiach krajiny často odlišné, a preto pomerne nepresné.
Na meranie menších predmetov sa používali dĺžkové miery palec a prst. Palec predstavoval šírku ľudského palca na ruke a mal hodnotu 2,5 cm. Prst bol daný šírkou ľudského prstu a zodpovedal dĺžke 2 cm:
Kdyz miestsky posel rychtarzowi propadne proto, ze geho zamesskal na geho prawie, tedy geho osud gest, ze dwa a trydseti razu s gednym dubowym prutem na dwa palce stlussczy a na loket zdluzy ma gemv dati 1 (ŽK 1429) 2; hrnecz weliky, coby byl na try prsty zwisse udelany (ČACHTICE 1609); tlusty postaw ma byt walkowany na šing a na dwa prsty (VIEDEŇ 1675); wezmy nowy hrniec, ktery by wnitr byl ogliedeny, wypal ho, naklad
strana 99
do neho po palec zhrube zrelych obranych gahuodek (RT 17. st.); pas fatens Jankowičzoweg dczere widal perlowy, ktery pas bol po dwa prsty tlusty (JASENICA 1704); džban na try prsty zwisse udelanj s gedneho kusu hliny (VELIČNÁ 1714); w hornich pokogiach o dwa prsty dwere nedochodja (DUBNICA n. VÁHOM 1722); Takač gest wisoky pet strewic, try palce (PUKANEC 1788).
Popri domácich temínoch prst a palec sa v 18. storočí začal používať aj z nemčiny prevzatý termín cól. (Staronemecké slovo Zoll označovalo aj kúsok, článok prsta):
Mlyn natolko gest spustosseny, že wyssny kamen naspotku toliko na try cuole se wčil nachaza (LIPTOVSKÝ JÁN 1704); kteri w hajnich horach by gse rubati opowažil, od každeho drewa gakehokolvek na kelko cuolou hrube bude, po grossy od cuola pokutowan bude (SLOVENSKÁ ĽUPČA 1779); hrnec na 15 colu wisoky (PUKANEC 1782).
Dĺžková miera dlaň bola určená šírkou ľudskej dlane a predstavovala dĺžku 7,4 cm:
Pissnj člowek nenj gen na tri dlane a domniwa se, že gest co wysoka gedle (SP 1696); decadorus: na deset dlaň ssyroky aneb dlúhy (KS 1763); kdj wjno chce kisnút, techdy ho spust, ale na dwe dlane do druhého suda, techdy se sedne woda na spodek (VK 1764); rechtor včinil na nahle we dwore geden koperec snehu na dwe dlani hrubo (RPo 1790).
Pomerne zriedkavá miera päsť — 10,5 cm — sa používala hlavne pri meraní koní:
Pugneus: gako past hruby (KS 1763); geden (kôň) ge wirezani, černeg srsty, 15 pasty wisoki (PUKANEC 1788).
Jednou z najčastejšie používaných dĺžkových mier bola piaď. Vo všeobecnosti bola určená vzdialenosťou koncov prstov na roztiahnutej ruke a predstavovala dĺžku 20 cm:
Sud pocžaty, z ktereho Geho Milostti panu dawaly, w kterem gest wyna wycze než na piaď (LIETAVA 1607); dal sem kowaczowy wretieno na dwe pedy dluchssie nawaryty (ZVOLEN 1651); prut z ratolestmy na pied zwyzssy (HL 17. st.); bolo gjch sediom wreczek širkj na dobru pgat, ale žadne wreczko nebolo niže pgade (JASENICA 1704); paripa ma hriwu na gednu pad ostrihanu (PUKANEC 18. st.).
strana 100
Pri presnejšom meraní sa rozlišovala veľká, hruba piaď, ktorá bola daná vzdialenosťou medzi koncom palca a koncom malíčka na roztiahnutej ruke a merala 23 cm, a malá piaď, ktorá predstavovala vzdialenosť medzi koncami palca a ukazováka ruky a merala 19 cm:
Na hrubu pid z mystrowskeg kozie; na malu pid polowicz (SKALICA 1703); palmus major: pjd weliká (KS 1763).
Lakeť bol stanovený ako dĺžka ruky od lakťa po koniec prstov ruky a jeho metrická hodnota bola pomerne pohyblivá. Krátky alebo malý lakeť meral 44,4 cm, viedenský lakeť mal hodnotu od 68,8 do 77,7 cm, obyčajný alebo mestský lakeť mal 118,4 cm a veľký lakeť predstavoval dĺžku 226,4 cm. Najčastejšie sa používal na meranie plátna a iných tkanín:
Kupeno od Zoffy platna lokty 100 na mechj do pywowarzu (TRENČÍN 1584); tkadleczy powinnj su datj do pokladnicze meskeg od sta lokty tenkeho platna per d. 5 (VARÍN 1671); tkany pak postaw ma byt na zdlussky rifow dwa a trycat, walani pak na geden mesky loket ssyra; kdyby morawsky postaw na rame nebyl witahnuty o geden kratky loket, ma se tomu postawu urezat ssnura (VIEDEŇ 1675); Orawec Jano do placu hoffyerskeho plod niekde na piat, niekde na laket whradil (TURIEC 1677); mýra loket malý: dlán 6, palcuw 24; loket običegny: dlán 16 aneb 4 nohy (KrP 1760); owčárna w dlúhosti 30 widenske lokti (VOv 1779).
Okrem dĺžkových mier, pri ktorých sa používali ruky, sa dĺžka merala aj pomocou nôh. Noha, stup, stupa, stupaj, stopaj (slovo stopa s významom dĺžková miera nie je v staršej slovenčine zaznamenané) a šľapaj, ale aj črievica, strevíc predstavovali dĺžku ľudského chodidla a ich približná hodnota bola 30 cm:
Miri celich wecj su noha, tjčka na deset noch zdlže (KoB 1666); od unterlaguw rachuguc magu ssichtare ssichti na pol sahi zwisse a na 9 noch zdluže rubatj (SMOLNÍK 17. st); sklepenia teg pinwice ssirost počawsse od pol nohy steni pinwičneg až na druhu stranu po fundament (LEŠTINY 1747); modius: kus pola na ssyr a na zdél sto noh (KS 1763); stojá v bariňe téjto dva stlpi kamenné, vrchi jejích, ktoré z vodi vizírajú tri sto nóch dlhé jsú (BR 1785).
Dwa susedy mezy sebu magi mezyrku yakoz prawo gest na trzy stupiege; pekarska pec a swinsky chlew mas postawiti od stieny sweho suseda
strana 101
ssyrzu na trzy stupiege (ŽK 1473); czo se doticze syna meho Gyrzyka, aby prodal tu roly za Wahom od czesti na zahradi dobrym lidem, kteru sem wimeral dwesto stopagi (ŽILINA 1601); ten plot, panj Ganosska ktery dala postawit, asy na dwe sslapage bylj w susedskem (SENICA 1668); to teg skali nic dal neni len ssestnast stupegi, kde pod machem nagidess rudu čerwenu, zlatu a čgernu (VS 1754); semipes: púl stupi; pes: mjra gednég sslapagi (KS 1763); múri otáčagice Babílon, nagdawnegssého na sweťe paňstwá, wísoké na dwesto stupow (DS 1795).
Candetum: mjra na sto črewicúw (KS 1763); na wydlaženj pod kachlamy, na čo se w kachlach drewo klastj bude, na 6 strewycuw dluža musy bytj 4 kusy (DUBNICA n. VÁHOM 1722); dal sem nawesty nasip, aby zdy nepodmokaly, na dwa strewice (ŽILINA 1750); nedaleko Dunage na mnohich mystech woda na pet strewycu gako z negakowe wyskakugycy studnice wyhazowana byla (HiP 1763); Baranowič Juro mera we wisokosty 5 strewic (TRENČĺN 18. st.).
Rovnakú metrickú hodnotu malo aj z nemčiny prevzaté slovo šúch (z nemeckého slova Schuh — topánka, ale aj stará dĺžková miera), ktoré sa používalo najmä v 17. a 18. storočí:
13 maij pred Turici v tu nedelu napadol snech na šuch zhrube po dolinach (STARÉ HORY 1736); žrdki, na kterých sljepky sedagu, magu na ssuch od zemi, nje welmi ssirokje, než malo okruhlj byť (PR 1787); gestli že chces nektery strom, ktery guž kwitne, presadit, okopag ho na piet strewicz aneb suchuw (NN 18. st.).
Krok a kročaj mali dĺžku jedného ľudského kroku a ich hodnota bola asi 73 cm:
Dwa chliewiky Ondrege Farance, kterezto Balaz Kraban ma moc prestawyty a prehnaty k horneg strane po gednu kroceg nize vhla komuor Ondrege Ference (PARTIZÁNSKA ĽUPČA 1584); Orawec Jano do placu hoffyerskeho plod wedla cesty do dedinskeho na try kročage whradil (TURIEC 1677); predkowe Dudowicz o dobru kročay nebo dwe hradywaly plot (TRENČÍN 1694); palenička nenj daleg od studne len na osem kročagj (TURIEC 1773); sme tu dolynku pod wrsek dole ysly na wichod slunca na 122 krocage a tam sme urobyli ze zeme kopec (MODRÝ KAMEŇ 1785); syn byla vstawena z patnáctjch alabastru welikych, magjce na prostrannost dwatcat kročegie (HI 18. st.); prwny cyl neb meznjk začjna se na
strana 102
wrchu tak rečenem Zadny klin pod cestu, deset lidskych kroku k částce wychodnj (HRANOVNICA 18. st.).
Zaujímavá antropometrická dĺžková miera bola siaha, ktorá bola odvodená od výšky dospelého človeka. Siaha bola daná vzdialenosťou medzi chodidlom nohy a koncom prstov do výšky zdvihnutej ruky a predstavovala približne 180 cm.
Sklep gest stenu zdluze pol pateg sahy (TRENČÍN 1582); na obec k ribnikom obecnim geden nowý néwod se wseligaku sprawau síhu no 12, gedna kazda síha po 23 den (SKALICA 1633); meri celich wecj su noha, kročeg, syaha (KoB 1666); pro cesty obecné dosti bude ssyrokost na čtyry syhy (PH 1796); hadowe wedle skusenosti a spisu skumatelow se nachodga ag 30, ba ano ag 200 sgachow dluche (PR 18. st.).
Dĺžkové miery, ktoré používali naši predkovia, po zavedení metrickej sústavy postupne upadli do zabudnutia. Určité stopy po nich dnes ešte nachádzame v ustálených spojeniach, vo frazeologických jednotkách a v menách rozprávkových bytostí. Malý ako dlaň, len čo by dlaňou zakryl znamená malý čo do rozmerov, nepatrnej veľkosti. Natrieť niečo na prst hrubo značí natrieť nahrubo. Nevidieť ani na piaď znamená nevidieť ani kúsok pred seba. Neísť ani na piaď značí nepohnúť sa z miesta. Pri vyjadrení cól sem, cól tam dávame najavo, že nám nezáleží na presnosti. Piadimužík je bytosť merajúca jednu piaď, teda trpaslík. Palculienka je maličká dievčinka, vysoká len jeden palec. Laktibrada dostal meno podľa svojej dlhej, lakeť merajúcej brady. A takto sa stretáme, aj keď si to často neuvedomujeme, s dĺžkovými mierami našich predkov ešte aj dnes.
1 Dokladový materiál je z kartotéky pre Historický slovník slovenského jazyka.
2 Použité skratky prameňov:
BR — BAJZA, J. I.: René mláďenca príhodi a skusenosťi. Bratislava 1785; DS — BEAUMONT, Prince de: Ďetinná spratoweň aneb rozmluwi medzi múdru dworskomistriňu i dámami zácneho urodzeňá geg wichowaňú poručeními. 1795. Rkp. v LAMS v Martine; HI — HOMÉR: (Ilias.) 18. st. Rkp. v LAMS v Martine; HiP — Hystorya pametna. Kratke wypsánj slawneho prychodu Gegych cysarske cisarsko‐kralowske a aposstolske, gako tež y rimsko‐kralowske Yassnostj k ustanowenwmu rakossy vherskemu. 1764. — Wypsánj strassli-
strana 103
weho zemetresenj, kterežto na rozlyčnich mystech vherske kragyny leta 1762 znamenano bylo, zwlasste pak w swobodnem a kralowskem meste Komarne s weliku sskodau gest. 1763. Rkp. v LAMS v Martine; HL — (Herbár liptovský.) 17. st. Rkp. v MTAK v Budapešti; KoB — KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča, 1649. (Slovenský rkp. preklad F. Buľovského z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela. V LAMS v Martine; KrP — Krátke poznamenáni sweta, to gest: Malý spis kragén, mést, wód, áno y národuw rozličných. 1760. Rkp. v OSzK v Budapešti; KS — (Kamaldulský slovník). Syllabus dictionarij Latino‐Slavonicus... cum brevi quoque methodo parvulorum, rite videlicet: scribendi, formandi et pronunciandi nonnullas voces in Ortographo Slavonico Idiomate, quod exemplis deducitur. 1763. Rkp. v UK v Budapešti; NN — Nektere naucženy o zahradnych wecech. 18. st. Rkp. v LAMS v Martine; PR — (Poznámky a rady hygienické, prírodopisné, meteorologické, ekonomické.) 18. st. Rkp. v SNM v Martine; RPo — Ručnj pomocnice w potrebach pro hospodaru aneb vžitečne wesele a smutne hystorie o obcy rečene Mildhaym. 1790. Rkp. v SNM v Martine; RT — (Receptár turčiansky.) 17. st. Rkp. v LAMS v Martine; SP — Sprawa o krestianské powinnostj, co totiž každy člowek ma oddati Bohu, bližnimu a sobe samemu, chceli negen gmenem sluti, ale y skutkem oprawdiwym krestianem byti. 1696. Rkp. v OSzK v Budapešti; VK — (Vinárska knižka.) Nekteré prostrédky, skrze které wjna pry gegich sile a wlade zdržowati se magj. 1764. Rkp. v súkr. vlastníctve; VOv — Od wlastného skusenj pricházagjce wynaučenj, gakým spôsobem owce skrz pilné opatrowánj k dobrému stawu priwedené a w tem zachowané býti môžu. Bratislava 1779; ŽK — (Žilinská kniha.) Protocollum civitatis Zilinensis (Solnensis) ab anno 1403 usque ad 1561. (Slovenské zápisy od r. 1451.).
Dobré slovo nájde dobré miesto. *
* Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s. Aj ďalšie citáty uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. Pripomíname si tak sté výročie prvého vydania tejto zbierky prísloví a porekadiel.
strana 104
Zložené prídavné meno s významom "súvisiaci s účinkovaním slovanských apoštolov Cyrila a Metoda" (porov. Krátky slovník slovenského jazyka, 1987) sa v súčasnosti zväčša píše bez spojovníka v podobe cyrilometodský, resp. niekedy aj v podobe cyrilometodovský. V súčasnej jazykovej praxi sa teda väčšinou uplatňujú tie podoby zloženého prídavného mena, ktoré sa uvádzajú v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991, resp. v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987, 2. vyd. 1989). V staršej kodifikácii (porov. Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1940, Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953, 11. vyd. z r. 1971, Slovník slovenského jazyka 1 z r. 1959) sa zaznačovala podoba zloženého prídavného mena cyrilometodejský, v ktorej sa zachovávala staršia podoba mena Metod, a to podoba Metodej (v Zaunerovej Praktickej príručke slovenského pravopisu z r. 1966 sa dokonca zaznačuje ešte aj podoba cyrilomethodejský, pravda, s hviezdičkou, čo signalizovalo, že ide o nekorektnú podobu).
Môžeme ešte pripomenúť, že druhá časť zloženého prídavného mena cyrilometodský je utvorená priamo od mena Metod príponou ‐ský podľa modelu Ján — jánsky, kým druhá časť zloženého prídavného mena cyrilometodovský je utvorená rozšírenou príponou ‐ovský (‐ov + ‐ský) podľa modelu Štúr — štúrovský. Ako z týchto príkladov vidieť, obidva spôsoby tvorenia prídavných mien od mien osôb majú svoju oporu v slovotvornom systéme spisovnej slovenčiny. Pravda, treba povedať aj to, že tvorenie príponou ‐ský priamo od mena je staršie a uplatňuje sa najmä pri tvorení od krstných mien (porov. aj Martin — martinský, Matej — matejský, Mikuláš — mikulášsky, Štefan — štefanský, Valentín — valentínsky, Vojtech — vojtešský, Jozef — jozefský, ale aj jozefovský), kým tvorenie pomocou rozšírenej prípony ‐ovský (teda vlastne akoby prostredníctvom privlastňovacieho
strana 105
prídavného mena: Štúr — Štúrov — štúrovský) sa uplatňuje najmä pri tvorení od priezvisk, od rodových mien alebo od osobných mien z obdobia jednomennej sústavy (porov. Bernolák — bernolákovský, Hurban — hurbanovský, Pálfi — pálfiovský, Aristoteles — aristotelovský, Platón — platónovský, Oidipus — oidipovský).
V jazykovej praxi sa však niekedy môžeme stretnúť aj s podobou zloženého prídavného mena písaného so spojovníkom, t. j. s podobou cyrilo‐metodský, resp. cyrilo‐metodovský. Uvedieme aspoň dva doklady z Katolíckych novín (109, 1994, č. 13 z 27. 3. 1994, s. 11): Ide teda o osvetlenie a celkový obraz cyrilo‐metodskej tradície na Slovensku za vyše tisícsto rokov. — Rozsahom síce neveľká kniha sa vyznačuje ľahkým štýlom, ale zato precíznym faktografickým opisom zveľaďovania cyrilo‐metodskej evanjelizačnej a kultúrnej tradície v našich národných dejinách. Zaujímavé na týchto dokladoch je to, že sú z textu, v ktorom sa referuje o knihe A. Bagina Cyrilometodská tradícia u Slovákov. Teda napriek tomu, že v názve knihy (ale aj v texte knihy) sa zložené prídavné meno cyrilometodský píše bez spojovníka v súlade s tým, ako sa toto prídavné meno zachytáva v kodifikačných príručkách, pri referovaní o knihe, kde nešlo o priamy citát z knihy, sa používala podoba so spojovníkom cyrilo‐metodský. Keďže nejde o jeden výskyt pravopisnej podoby cyrilo‐metodský v tomto texte, nemôžeme použitie tejto podoby pokladať za náhodnú chybu, ale za vedomé nerešpektovanie podoby zachytenej v kodifikačných príručkách.
Pozrime sa, čo mohlo viesť autora textu, resp. redakciu k tomu, že použili podobu so spojovníkom. Autor textu alebo redakcia pri písaní zloženého prídavného mena cyrilo‐metodský so spojovníkom vlastne iba uplatnili všeobecné pravidlá o písaní zložených prídavných mien, ako sú formulované napríklad aj v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991. V nich sa totiž v kapitolke o používaní spojovníka okrem iného uvádza, že spojovník sa píše na vyjadrenie zlučovacieho významu (vari vhodnejšie by bolo hovoriť o zlučovacom vzťahu) v zložených prídavných menách na vyjadrenie zreteľne vydelených zložiek, častí (porov. PSP, 1991, s. 118—119). Keďže v zloženom prídavnom mene cyrilo‐metodský medzi jednotlivými zložkami ide o zlučovací vzťah (zložené prídavné meno je odvodené z priraďovacej syntagmy, zo spojenia dvoch mien Cyril a Metod), je sku-
strana 106
točne odôvodnené toto zložené prídavné meno písať so spojovníkom. Zložené prídavné meno cyrilo‐metodský, resp. cyrilo‐metodovský možno porovnať so zloženým prídavným menom hodžovsko‐hattalovský (hodžovsko‐hattalovská jazyková reforma — reforma, ktorú vykonali M. M. Hodža a M. Hattala), ale aj so zloženými privlastňovacími prídavnými menami typu Boylov‐Mariottov (Boylov‐Mariottov zákon — fyzikálny zákon, ktorý formulovali R. Boyle a E. Mariotte), ktoré sa takisto píšu so spojovníkom.
Čo môžeme povedať na záver? So zreteľom na všeobecné zásady o písaní spojovníka v zložených prídavných menách sme toho názoru, že aj napriek pomerne dlhej tradícii v kodifikačných príručkách je potrebné zmeniť pravopisnú kodifikáciu zložených prídavných mien utvorených zo spojenia Cyril a Metod, v ktorom je zlučovací vzťah, v prospech podôb so spojovníkom, teda v prospech podôb cyrilo‐metodský, resp. cyrilo‐metodovský. Podoby so spojovníkom sa už uvádzajú v treťom, doplnenom a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997) a je potrebné ich zachytiť aj v pripravovanom novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu.
Matej Považaj
V prvej dekáde apríla sme si pripomenuli vzácne životné jubileum šesťdesiat rokov význačného slovenského jazykovedca, pedagóga a organizátora vedeckého života na Slovensku prof. PhDr. Jána Kačalu, DrSc., autora a spoluautora vyše desiatky knižných publikácií, slovníkových a jazykových príručiek, vyše stovky vedeckých štúdií a veľkého množstva článkov, recenzií a popularizačných príspevkov. Náš jubilant, ktorého vedecké práce sú známe nielen u nás doma, ale aj v zahraničí, sa vo svojej vedeckovýskumnej práci orientoval a orientuje predovšetkým na súčasný spisovný jazyk, najmä na výskum slovenskej syntaxe, na teoretické i praktické otázky spisovného jazyka a jazykovej kultúry, na lexikológiu a lexikografiu, no pozornosť venuje aj najnovším dejinám spisovnej slovenčiny.
Prof. Ján Kačala sa narodil 8. apríla 1937 v Dobšinej. Po absolvovaní Vysokej školy pedagogickej v Bratislave v rokoch 1954—1958, kde vyštudoval odbor slovenský jazyk, niekoľko rokov pôsobil na Jedenásťročnej strednej škole v Pezinku ako stredoškolský profesor. V roku 1963 sa stal pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a na tomto pracovisku zotrval takmer tridsať rokov. Tu sa začala aj jeho vedecká dráha. Po príchode na jazykovedné pracovisko sa najprv zaradil do autorského kolektívu pripravujúceho 5. zv. Slovníka slovenského jazyka (1965), no hneď potom absolvoval vedeckú ašpirantúru a r. 1968 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu na tému Doplnok v slovenčine (knižne vyšla v r. 1971). R. 1983 obhájil doktorskú dizertáciu na tému Sloveso a sémantická štruktúra vety (knižne vyšla r. 1989). Tieto dve knižné práce — a pravdaže, medzi nimi desiatky vedeckých štúdií — vymedzujú jeden výrazný okruh vedeckého záujmu jubilanta a tým je výskum syntaxe spisovnej slovenčiny, presnejšie výskum doplnku v slovenčine, výskum intencie slovesného deja, intenčnej hodnoty jednotlivých slovies, sémantickej spájateľnosti niektorých slov, gramatickej a sémantickej perspektívy vety, sémantiky vety, synonymie v syntaxi a ďalších parciálnych otázok slovenskej syntaxe. Viaceré zo syn-
strana 110
taktických štúdií (ale aj z ďalších okruhov jeho bádateľského záujmu) publikoval aj v nemčine a ruštine.
Druhým výrazným okruhom vedeckého záujmu jubilanta je lexikológia a lexikografia. Začal sa vlastne už prácou na Slovníku slovenského jazyka, ale kulminoval pri príprave Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1. vyd. r. 1987, 2. vyd. r. 1989). Bol nielen spoluautorom tohto prvého jednozväzkového výkladového slovníka v histórii slovenskej lexikografie, ale aj vedúcim autorského kolektívu, spoluautorom koncepcie a hlavným redaktorom diela, ktoré zachytáva najpoužívanejšiu časť slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny a ktoré ju hodnotí aj z normatívneho hľadiska. Spolu s M. Pisárčikovou a M. Považajom pripravil tretie, doplnené a prepracované vydanie tohto slovníka (1997). Pri práci na Krátkom slovníku slovenského jazyka sa v jednotlivých štúdiách vyrovnával s lexikologickými, lexikografickými a normatívnymi problémami pri tvorbe jednozväzkového výkladového slovníka, so spôsobom výkladu v takomto type slovníka, s vymedzením subštandardných slov v slovnej zásobe a pod. a niektoré výsledky lexikologického výskumu zhrnul v kapitole o tvorení slovnodruhovým prechodom v kolektívnej syntetickej práci Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989).
Tretím výrazným okruhom jubilantovho vedeckého záujmu boli a sú problémy teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry v širokom chápaní, ale aj praktické otázky jazykovej kultúry. Dokumentujú to okrem iného tieto štúdie a články (mnohé z nich boli publikované práve na stránkach Kultúry slova): Teória a prax jazykovej kultúry (1971), Jazyková kultúra a jazyková výchova v Kultúre slova (1972), Prečo sa treba učiť spisovný jazyk (1974), Aktuálnosť jazykovej kultúry (1975), Kultivovanie spisovného jazyka (1977), Starostlivosť o jazykovú kultúru v Slovenskej akadémii vied (1978), Kodifikačná práca v oblasti spisovného jazyka (1978), Spoločenské a odborné východiská práce v oblasti jazykovej kultúry (1979), Výhľady na kultivovanie jazyka (1979), Hromadné oznamovacie prostriedky a jazyková kultúra (1982), Súčasný výskum spisovného jazyka a otázky jazykovej kultúry (1983), Jazyková kultúra a preklad (1985), Jazykovopolitický kontext pojmu spisovný jazyk (1986), Spisovný jazyk a javisková reč (1987), Zdomácňovanie slov v oblasti hláskoslovia (1989), Súčasná jazyková situácia a aktuálne úlohy jazykovej kultúry v Slovenskej republike
strana 111
(1993), Súčasná spisovná slovenčina a jazyková kultúra (1993) atď. Názory prof. J. Kačalu na úlohu spisovnej slovenčiny vo verejnej komunikácii v našej spoločnosti, na potrebu sústavne kultivovať jazyk a jazykové prejavy, na potrebu rešpektovať zásady jazykovej kultúry, na potrebu nadväzovať na národné tradície v oblasti prístupu k spisovnému jazyku a jazykovej kultúre, ale aj názory na suverenitu nášho spisovného jazyka sa často stávali a stávajú terčom polemických článkov najmä tých, ktorí sa prikláňajú skôr k tzv. nehatenému rozvoju spisovného jazyka a ktorí jazykovedcom viac‐menej upierajú právo objasňovať systém spisovnej slovenčiny a jej normu, upozorňovať na potrebu rešpektovať tento systém a normu, z hľadiska poznaného systému istým spôsobom usmerňovať ďalší vývin spisovného jazyka a v tomto zmysle kodifikovať jazykovú normu. V tejto súvislosti treba pripomenúť jubilantove zásluhy aj o vyjdenie novej pravopisnej príručky. Bol nielen spoluautorom nových Pravidiel slovenského pravopisu (1991), ale aj predsedom pravopisnej komisie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ktorá mala na starosti prípravu tejto základnej pravopisnej príručky.
Prof. Ján Kačala si vždy bol vedomý toho, že neodmysliteľnou súčasťou činnosti vedeckého pracovníka musí byť aj popularizácia výsledkov vedeckého výskumu. Preto nie div, že sme sa s jeho menom často stretali nielen v rozhlasovej Jazykovej poradni, ale aj na stránkach rozličných denníkov a týždenníkov a, pravdaže, aj na stránkach nášho časopisu, a to od jeho prvého ročníka. Takýchto bibliogriafických jednotiek by sme v jeho bibliografickom súpise mohli narátať od r. 1963, keď napísal prvý príspevok do dennej tlače — správu o 3. diele Slovníka slovenského jazyka —, niekoľko stovák. Zároveň bol aj spoluautorom knižných výberov z príspevkov, ktoré odzneli v rozhlasovej Jazykovej poradni, a to Jazyková poradňa 5 (1968), 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny (1971), Jazyková poradňa odpovedá (1988). Tu treba spomenúť aj jeho spoluatorstvo na Encyklopédii jazykovedy (1993).
Najnovšie sa do povedomia širokej verejnosti dostal aj prostredníctvom publikácie Slovenčina — vec politická? (1994), ktorá bola syntézou "čiastkových sond do aktuálnej problematiky jazykovej politiky a jazykovej kultúry na Slovensku", ale aj publikácie Návrat ku koreňom (1994) prekračujúcej čisto lingvistický rámec. V tejto publikácii sú zhrnuté jubi-
strana 112
lantove komentáre, úvahy a príhovory z rokov 1990 až 1994 o slovenskej národnej politike, o národnosti a štátnosti, o národnom a štátnom jazyku, o národe a vede, o Slovákoch v medzinárodných siločiarach.
Nemožno nespomenúť ani bohaté vedecko‐organizačné aktivity prof. Jána Kačalu. Hneď po príchode do Jazykovedného ústavu sa stal vedeckým tajomníkom tohto pracoviska, desať rokov bol vedúcim oddelenia jazykovej kultúry, v rokoch 1981 až 1991 riaditeľom ústavu. Bol tajomníkom Vedeckého kolégia SAV pre jazykovedu, podpredsedom Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, členom Predsedníctva SAV, bol a je členom i predsedom obhajobných komisií kandidátskych a doktorských dizertačných prác v odboroch slovenský jazyk a všeobecná jazykoveda, členom vedeckých rád filozofických, resp. pedagogických fakúlt, členom viacerých medzinárodných lingvistických organizácií atď. V súčasnosti je okrem iného vedúcim katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, predsedom Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, predsedom Ústrednej jazykovej rady. Nemožno obísť ani členstvo vo viacerých redakčných radách najmä jazykovedných časopisov a, pravdaže, aj funkciu hlavného redaktora časopisu Kultúra slova, ktorú vykonával dve desiatky rokov (1971—1991).
Prof. Ján Kačala po skončení vysokoškolských štúdií začal svoju životnú púť pedagogickou činnosťou ako stredoškolský profesor a k nej sa po tridsiatich rokoch pôsobenia v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV vrátil ako vysokoškolský profesor na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave (od r. 1993), kde zasväcuje poslucháčov — budúcich pedagógov do tajov súčasnej spisovnej slovenčiny a vzbudzuje v nich úprimný záujem o jej dokonalé poznanie, ovládnutie a rozširovanie najmä medzi našou mládežou.
Nášmu vzácnemu jubilantovi želáme do ďalšieho života pevné zdravie, ešte veľa tvorivých síl a energie, aby mohol a vládal splniť všetky svoje predsavzatia, ktoré si dal v súvislosti s poznávaním nášho národného jazyka, najmä však jeho najzávažnejšej formy — spisovného jazyka. Želáme mu, aby sa mu pri jeho pedagogickej práci podarilo vychovať čo najviac dôstojných nástupcov s rovnakým vzťahom, aký má on sám, k jednej z najvzácnejších hodnôt nášho národa — spisovnej slovenčine.
Matej Považaj
strana 113
(HABOVŠTIAKOVÁ, K. — KROŠLÁKOVÁ, E.: Frazeologický slovník. — Človek a príroda vo frazeológii. Bratislava, Veda 1996. 176 s.)
V našom časopise sme pred časom (Kultúra slova, 24, 1990, s. 219—221) referovali o vyjdení úspešnej publikácie venovanej študujúcej mládeži Človek v zrkadle frazeológie od autoriek K. Habovštiakovej a E. Krošlákovej. Koncom roka 1996 vyšla táto knižka obohatená o nový materiál ako Frazeologický slovník s podtitulom Človek a príroda vo frazeológii.
Hlad po slovníkovom spracovaní slovnej zásoby je stále veľký — či sa to už týka dvojjazyčných, výkladových slovníkov, ďalej špeciálnych slovníkov z oblasti jednotlivých odborov (terminologické slovníky) alebo opisu jednotlivých jazykových systémov (výslovnosť, pravopis, synonymia, homonymia, antonymia atď.). Frazeologické slovníky patria k tým najžiadanejším, lebo frazeológia v jazyku má v istom zmysle výsadné postavenie. Je najužšie spätá s prapôvodným životom ľudí, s ich spôsobom života, názormi a postojmi k základným ľudským hodnotám. Odráža múdrosť a skúsenosť našich predkov, je plná obraznosti, vtipu, často i drsnej pravdy. Z jazyka dnešných generácií akoby sa vytrácal tento estetický rozmer a súčasné vyjadrovanie akoby smerovalo iba k číremu dorozumievaciemu systému, z ktorého sa strácajú ďalšie funkcie jazyka. Niet sa preto čo čudovať, že frazeologický slovníček z r. 1990, ktorý vyšiel v náklade iba 1000 výtlačkov, bol len slabou náplasťou na skutočné potreby verejnosti. Jeho autorky pohotovo pripravili nové vydanie, pravda, pod zmeneným titulom. Zmena názvu je odôvodnená, lebo namiesto pôvodných siedmich kapitol nový slovník obsahuje desať kapitol a aj do pôvodného textu autorky istým spôsobom zasahovali. Natíska sa, pravda, otázka, či bol titul Frazeologický slovník zvolený šťastne, keďže slovenčina na svoj frazeologický slovník s veľkým F ešte len čaká. Tým vôbec nechceme uberať na význame a vtipnom spracovaní posudzovaného slovníka, samy autorky ho koncipovali ako praktickú príručku (bez výkladov frazém, bez dokladového aparátu a pod.). Domnievame sa, že podstatu slovníka by dobre vystihol sám podtitul Človek a príroda vo frazeológii. V ňom sa v skutočnosti odrá-
strana 114
ža aj rozdiel oproti pôvodnému variantu Človek v zrkadle frazeológie z r. 1990.
Tak ako prvá verzia, aj nový slovník obsahuje rozsiahly úvod dokumentujúci všestrannú rozhľadenosť autoriek v oblasti frazeológie. Z hľadiska používateľa — neodborníka — je však pomerne ťažko čitateľný, lebo je napísaný akoby jedným dychom, bez akéhokoľvek členenia podľa jednotlivých aspektov frazeologickej problematiky. Vyčlenenie jednotlivých tematických okruhov, a to aj graficky, by čitateľa určite viac zaujalo.
Prvým siedmim kapitolám sa nebudeme osobitne venovať, keďže sme si ich podrobnejšie všimli v citovanej recenzii. Kladne možno hodnotiť, že autorky sa vzdali nie vždy šťastne štylizovaných sprievodných textov a ponechali iba vecné uvedenie do jednotlivých tematických okruhov frazeologických jednotiek. Pri pozornom čítaní obidvoch slovníkov je zjavné, že v novom slovníku sa aj pôvodné kapitoly obohatili o nové prvky predovšetkým z tej oblasti frazeológie, ktorá má pôvod alebo inšpiráciu v Biblii. Napr. v stati "o pyšnom človeku" sa dokladá už ustálený výrok Kto sa povyšuje, bude ponížený. Obohatením je však aj frazeologizmus Pýcha rada pichá. V stati "o človeku, čo rád ohovára a klebetí" sa dopĺňajú frazeologizmy Nesúďte, aby ste neboli súdení. Pavel na Havla a Havel na Pavla atď. Škoda, že si autorky nevšimli pripomienky týkajúce sa normatívnej stránky textov a ponechali aj v novom slovníku také prvky, ktoré sa zo spisovnej lexiky vyčleňujú (chlap veľký, akoby ho naplácal; Tára piate cez deviate; Vyzerá [byť] k svetu a pod.).
Originálnym prínosom Frazeologického slovníka v porovnaní s jeho predchodcom sú tri záverečné kapitoly s názvami Dni, počasie a príroda počas roka, O pestovaní, raste a úrode obilnín, viniča, lesných plodín a ovocia a o prácach v poli, v záhrade a vo vinici a napokon O chove, pasení a úžitkovosti domácich zvierat a hydiny. Oproti pôvodnej časti slovníka, ktorá obracia pozornosť výhradne na človeka a obsahuje 225 tzv. sémantických hniezd, problematika prírody, počasia, poľnohospodárskych prác, chovu zvierat a všetkého, čo s tým súvisí, sa spracúva v 46 sémantických hniezdach. Ako už z pomenovaní nových kapitol vyplýva, ide tu o doplnenie špecifického druhu frazeológie známeho pod názvom pranostiky. V pranostikách sa odrážajú skúsenosti z dlhodobého pozorovania prírody a úzky, až intímny vzťah človeka k nej. Nečudo, že s dnešným oživeným
strana 115
záujmom o prírodu a o všetko dianie v nej sa dostávajú do centra pozornosti aj pranostiky. Sú učebnicou krásneho slova a vzácnej umeleckej obraznosti. Autorkám sa podarilo skoncentrovať bohatý materiál a utriediť ho — tak ako v predchádzajúcich kapitolách — podľa tematického kľúča. Hlavným prameňom a materiálovým východiskom boli autorkám známe Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Čitateľ sa v množstve najrozličnejších postrehov z ročného kolobehu prírody môže pomerne ľahko orientovať a nájsť si hľadané ponaučenia, vtipné výroky, overené a vyskúšané pravdy vyjadrené zaujímavými, neošúchanými prostriedkami.
Čas potvrdil záver nášho posudku prvého užšieho znenia slovníka, že totiž autorkám sa nepochybne podaril zámer predstaviť vzácne národné, kultúrne i jazykové dedičstvo našich predkov. Nový Frazeologický slovník slovenčiny s výstižným podtitulom Človek a príroda vo frazeológii tento zámer ešte znásobuje. Slovník by mal mať pri ruke každý, kto sa čo len trocha usiluje o jazykovú kultúru ústneho i písomného prejavu.
Mária Pisárčiková
(MARTINCOVÁ, O.: Neologie a neografie. Výběr z národních bibliografií. Praha, Ústav pro jazyk český AV ČR 1996. 96 s.)
Výskumný kolektív z Ústavu pro jazyk český AV ČR, ktorý sa v súčasnosti venuje problematike neológie a neografie, pod vedením Olgy Martincovej, berie svoju úlohu naozaj vážne. Potvrdzuje to aj najnovšia príručka Neologie a neografie. Výběr z národních bibliografií. Takýto bibliografický súpis (vznikol v rámci projektu Popis nové slovní zásoby s využitím počítačové techniky) má nezaplatiteľnú hodnotu pre samých riešiteľov, ktorí si takto problematiku pre seba zmapovali a istým spôsobom utriedili, ale zároveň je veľmi dôležitý pre všetkých tých, čo sledovanie fungovania novej lexiky nemôžu pustiť zo zreteľa, či už sú to lexikografi,
strana 116
kodifikátori, sociolingvisti, autori gramatických, slovotvorných a iných príručiek. Autori v bibliografickom súpise totiž vo výbere spracúvajú dostupnú literatúru z danej oblasti, t. j. nielen českú, ale aj inú slavistickú, ba i anglofónnu, frankofónnu a inú produkciu.
O zameraní príručky najpresnejšie vypovedajú názvy jej jednotlivých kapitol, ktoré idú po úvode v tomto poradí: 1. česká bibliografia (s. 9—28), 2. slovenská bibliografia (s. 29—47), 3. bulharská bibliografia (s. 48—54), 4. poľská bibliografia (s. 55—62), 5. ruská bibliografia (s. 63—70), 6. ukrajinská bibliografia (s. 71—72), 7. ostatné slovanské bibliografie (s. 73—74), 8. anglo‐americká bibliografia (s. 74—80), 9. francúzska bibliografia (s. 81—86), 10. nemecká bibliografia (s. 87—92), 11. ostatné bibliografie (s. 93—95).
Autori odtláčajú jednotlivé položky približne od konca 60. rokov, keď sa nové lexikálne prostriedky stávajú predmetom osobitnej jazykovednej disciplíny — neológie. Uvádzajú sa tu monografie, štúdie, články a slovníky s týmto zameraním, v prípade češtiny a slovenčiny dokonca aj menšie príspevky z časopisov venovaných jazykovej kultúre. V tomto zmysle síce súpisy nie sú vyčerpávajúce (neuvádzajú sa napr. príspevky z dennej tlače), ale o úplnosť tu autorom určite ani nešlo. Ich hlavným cieľom je venovať sa v rámci svojho súčasného projektu výskumu používania a fungovania nových lexikálnych prostriedkov a výber sa istým spôsobom dá chápať ako vedľajší produkt tohto výskumu.
Z daného súpisu však môžeme veľmi zreteľne vyčítať napr. to, ktoré otázky sú pre oblasť neológie najzaujímavejšie a najaktuálnejšie, ktoré záujmy sú spoločné pre všetky národné lingvistiky, ale aj to, ktoré témy sú národne špecifické, resp. ktoré sú v popredí, príp. i to, k akým premenám vo vnímaní neologizmov dochádza.
Slovenská bibliografia je spracovaná dosť rozsiahle. Pozornosť sa tu venuje dokonca aj celkom drobným príspevkom, pravda, len novším. Stihla sa už zaregistrovať aj rubrika S. Duchkovej Z nových výrazov v Kultúre slova. Zachytenie slovenskej neografie je na dobrej úrovni a na dobrej úrovni je aj technická stránka bibliografického spracovania. Nepresnosti sa dajú nájsť len výnimočne, napr. pri mene J. Kociskej (na s. 35). Zo súpisu môžeme okrem iného vyčítať, že na Slovensku sa venovala primeraná pozornosť rozmanitým neologickým témam a javom (najviac príspevkov sa
strana 117
tu uvádza od J. Horeckého a K. Buzássyovej), no máme menej syntetických diel o neologizmoch a vôbec nemáme špeciálne slovníky neologizmov, ako ich majú Rusi, Bulhari a novšie aj Česi.
Bibliografická príručka Neologia a neografia určite dáva aj nám dobrú príležitosť zorientovať sa v doterajších prácach v tejto oblasti i presvedčiť sa, ktorým smerom sa neológia a neografia uberá. Je to veľmi aktuálne predovšetkým v súvislosti s grantom, v rámci ktorého vzniká nový výkladový Slovník súčasného slovenského jazyka. Výskum otázok neologizácie, t. j. jazykovej tvorivosti, nepretržitej regenerácie, reštrukturalizácie a stabilizácie slovnej zásoby je navyše prínosom nielen pre štúdium lexiky, slovotvorby, štylistiky, terminológie, synchrónnej dynamiky a diachrónneho vývoja jazyka, ale je dôležitý, ako ukazujú i sami autori, aj pre štúdium všeobecných otázok teórie jazyka, semiotiky, sociolingvistiky, psycholingvistiky, pragmalingvistiky a pod.
Slavomír Ondrejovič
Od dobrého slova hlava nezabolí. *
strana 118
Bronzová doba či doba bronzová? — Z vydavateľstva FORTUNA PRINT sme dostali list, v ktorom sa okrem iného píše: "Pri redakčnej úprave textu Kroniky Slovenska, ktorej vydanie chystá naše vydavateľstvo, sme narazili na problém inverzného slovosledu v prípade termínov pomenúvajúcich periodizačné úseky praveku a staroveku v spojení so slovom doba. Viacerí naši autori presadzujú spojenia doba ľadová, doba kamenná, doba medená, doba bronzová, doba laténska, doba halštatská, doba železná a doba rímska. Redakcia je toho názoru, že vo všetkých týchto prípadoch by sa mal uplatniť základný slovosled, teda model rímska doba. Na podporu svojho názoru uvádzame príklad geológie, kde sa už používa termín ľadová doba. Aj v Encyklopédii archeológie (Bratislava, Obzor 1985) sa všetky spomínané termíny píšu so základným slovosledom. A nadovšetko v Krátkom slovníku slovenského jazyka nachádzame spojenia bronzová doba (archeol.), kamenná doba (archeol.), ľadová doba (geol.), železná doba (archeol.)." (...) "Dôvodom, ktorý nás núti obrátiť sa na Vás, je obava, že tieto pomenovania v inverznej podobe tak či onak už dlhší čas neobstoja — s naším prispením alebo bez neho. Myslíme si, že ide o relikt prežívajúci z čias formovania archeologickej terminológie, keď do tohto procesu zasahoval aj vplyv iných jazykov; je to relikt, ktorý nemá oporu v samom systéme archeologickej terminológie (porov. napríklad halštaská kultúra je súčasťou doby halštatskej)."
Možno povedať, že v redakcii vydavateľstva FORTUNA PRINT si vlastne odpovedali sami, a to jednak citovaním niektorých publikácií a normatívnej príručky — Krátkeho slovníka slovenského jazyka a jednak úvahami o tomto probléme. Naše stanovisko k tomuto problému je také, že aj jednotliví odborníci z rozličných odborov pri tvorbe a používaní termínov by mali rešpektovať všeobecné zásady platné v súčasnej spisovnej slovenčine. Medzi takéto zásady patrí aj postavenie zhodného adjektívneho prívlastku pred nadradeným podstatným menom, ktoré bližšie určuje, nielen
strana 119
vo voľných spojeniach typu nový kabát, starý človek, hrubá kniha a lexikalizovaných (ustálených) spojeniach typu biela káva, červené víno, ale aj v dvojslovných (i viacslovných) termínoch, a to v rozličných odboroch. Na ilustráciu môžeme uviesť také termíny, ako sú kolenný kĺb, hrubé črevo, srdcová cieva z anatómie, spaľovací motor, rýchlostná páka, kotúčová brzda z oblasti motorizmu, striedavý prúd, vysoké napätie, elektrický oblúk z elektrotechniky, opravný prostriedok, zákonný dedič, vecné bremeno z oblasti práva atď. Výnimku z tejto všeobecnej zásady tvoria druhové a iné zoologické a botanické názvy typu kuna skalná, koza domáca, konopa indická, smrekovec opadavý a chemické názvy typu oxid siričitý, kyselina sírová. Mohlo by sa povedať, že tieto názvy, ktoré sú súčasťou nomenklatúr (menosloví) príslušných odborov, tvoria osobitnú podskupinu termínov príslušných odborov, lebo v ostatných termínoch z uvedených odborov sa zachováva bezpríznakový slovosled zhodný adjektívny prívlastok + podstatné meno (porov. napríklad zoologické termíny krídlové svaly, hrabavá noha, zložené oko, botanické termíny pukavá tobolka, samčí prvorast, laločnatý list, chemické termíny mastné kyseliny, éterické oleje, makromolekulové zlúčeniny).
Tu treba ešte povedať, že v staršom období spisovnej slovenčiny sa inverzný slovosled v dvojslovných termínoch so zhodným adjektívnym prívlastkom typu kuna skalná uplatňoval v širšej miere, ako je to dnes, hoci takýto slovosled nemal oporu v slovenských nárečiach. Do terminológií jednotlivých odborov v staršom období spisovnej slovenčiny sa dostal pod vplyvom iných jazykov, najmä latinčiny (porov. latinský botanický termín flos completus, ktorý má v súčasnej slovenčine podobu úplný kvet).
Uplatňovanie príznakového inverzného slovosledu pri spojeniach so zhodným adjektívnym prívlastkom aj v ďalších oblastiach (okrem troch spomínaných oblastí) nepokladáme za vhodné riešenie, lebo by sa tak narúšali základné pravidlá o slovoslede v spisovnej slovenčine. Preto radíme dôsledne rešpektovať všeobecne platnú zásadu o postavení zhodného adjektívneho prívlastku pred nadradeným podstatným menom aj v archeologickej terminológii, resp. aj v terminológii historických vied, a pravdaže, aj v rozličných publikáciách, kde sa uplatňujú termíny z týchto odborov. Z toho teda vyplýva, že názvy jednotlivých periodizačných úsekov prave-
strana 120
ku a staroveku radíme dôsledne používať v podobe ľadová doba, kamenná doba, medená doba, bronzová doba, laténska doba, halštatská doba, železná doba, rímska doba, teda tak, ako sa niektoré z týchto termínov uvádzajú v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Tento slovosled treba zachovávať aj vtedy, keď sa uvedné termíny rozširujú o ďalší prívlastok, napr. mladšia kamenná doba, staršia kamenná doba.
Matej Považaj
Florista. — Z listu Ing. M. Murčovej z Rajeckých Teplíc: "Pri tvorbe názvu novovznikajúcej dobrovoľnej záujmovej organizácie, ktorá združuje aranžérov a viazačov kvetín, učiteľov aranžovania a viazania kvetín, obchodníkov s kvetmi, pestovateľov kvetín a pod., sme narazili na problém, či môžeme pre zjednodušenie v názve našej organizácie použiť slovo florista, ktoré sa v odbornej verejnosti bežne používa vo význame "aranžér a viazač kvetín".
Slovo florista má svoj pôvod v latinčine, v latinskom slove flos, gen. floris, s významom "kvet, kvetina" a je utvorené pôvodom cudzou príponou ‐ista. Slovo florista nie je v slovenčine nové. Zaznačuje ho už napríklad Slovník slovenského jazyka 1 z roku 1959, a to s významom "kto sa zaoberá štúdiom flóry, rastlín", ale aj Slovník cudzích slov od M. Ivanovej—Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1979. Ak sa v konkrétnej jazykovej praxi slovo florista začína bežne používať na pomenovanie toho, kto sa zaoberá aranžovaním a viazaním kvetín, nemožno mať zásadné námietky ani proti tomu, ak sa použije aj v názve dobrovoľnej záujmovej organizácie združujúcej tých, ktorí sa spomínanou činnosťou zaoberajú. Pravda, treba rátať aj s tým, že používaním slova florista v novom význame môžu zo začiatku niekedy nastať aj isté nedorozumenia v komunikácii vyplývajúce z toho, že toto slovo malo dosiaľ čiastočne odlišnú významovú náplň.
Matej Považaj
strana 121
horizont gen. ‐u, muž. (gr.), publ., nové v časovom význame obdobie, priebeh: Makroekonomické výsledky Slovenska svedčia o zlepšujúcej sa globálnej ekonomickej klíme, čo môže byť zaujímavé najmä pre investorov s dlhším horizontom investovania. (TLAČ)
Podstatné meno horizont pochádza z gréckeho slova horidzón s významom "ohraničujúci" (od slovesa horidzó = ohraničujem) a rozumela sa ním myslená čiara ohraničujúca obzor. Slovo horizont má v slovenčine viacero významov: v základnom význame znamená "obzor", v prenesenom význame sa ním označuje myšlienkový, duchovný obzor, rozhľad. Široké uplatnenie má slovo horizont v odbornej sfére. Napr. v geológii sa ním pomenúva vrstva hornín určitého zloženia, v poľnohospodárstve vrstva pôdy rovnakého zloženia, v baníctve chodba prerazená v smere sloja, v geometrii sa týmto termínom chápe priesečnica vodorovnej roviny s priemetnicou. Novšie sa slovo horizont začalo používať v publicistike vo význame "časový úsek, obdobie, priebeh (v budúcnosti), termín", a to najmä v spojení časový horizont, t. j. časový priebeh, časová perspektíva. Svojou výraznou obraznosťou a vysokou frekvenciou v publicistických textoch nadobúda charakter klišé: Stále totiž nie je jasné, či a v akom časovom horizonte prevezmú od štátu kompetencie v školstve, zdravotníctve, stavebnom konaní, kultúrnych zariadeniach a pod. (TLAČ)
kapitán gen. ‐a, muž. (lat. → nem.), publ., nové v rozšírenom význame vedúca osobnosť: Kneschaurek mal pri písaní tejto knihy na pamäti, že nie všetci kapitáni priemyslu majú za sebou ekonomickú fakultu tej či onej univerzity. (TLAČ)
Slovo kapitán sa k nám dostalo z nemčiny, pričom jeho pôvod je v latinčine v slove capitaneus (= hlavný) odvodenom od slova caput = -------
strana 122
hlava. V slovenčine sa udomácnilo v niekoľkých významoch na základe sémantiky tohto slova označujúceho vedúce postavenie v určitej oblasti: v námorníctve sa za kapitána považuje veliteľ lode, v letectve veliteľ lietadla, vo vojenstve kapitán predstavuje vyššiu dôstojnícku hodnosť, v športe sa takto nazýva vedúci mužstva, družstva. V minulosti bol kapitán veliteľ územia, mesta, pevnosti, skupiny. Slovo kapitán sa dostáva do širších súvislostí a vstupuje do nových spojení, napr. kapitáni fondu, kapitáni spoločnosti, kapitáni nášho stavebníctva, kapitáni priemyslu. Z materiálu vyexcerpovaného z tlače možno pozorovať, že v takýchto spojeniach zvyčajne vystupuje v množnom čísle a vo význame "vedúci činitelia, vedúce osobnosti (istej oblasti)" (napr. podnikatelia, majitelia podnikov, predstavitelia určitého odvetvia, predstavitelia štátu a pod.). Vstupovaním do nových spojení čiže rozširovaním spájateľnosti slovo kapitán rozširuje svoj význam, pri ktorom sa živo pociťuje súvis s pôvodným obsahom tohto slova.
koláč gen. ‐a, muž., nové v prenesenom význame celok predstavujúci istú hodnotu (napr. majetok, finančná suma a pod.), obyčajne určený na delenie: Privatizátori si totiž zvyčajne vyberajú hrozienka z privatizačného koláča. (TLAČ)
V početných ukážkach zo súčasnej tlače sa podstatné meno koláč objavuje ako obrazné pomenovanie istého celku reprezentujúceho určitú hodnotu, ktorú možno deliť na jednotlivé časti, pričom táto hodnota sa zväčša konkretizuje prívlastkom. Napr. spojením parlamentný koláč sa myslí súhrnný počet kresiel v parlamente delených medzi jednotlivé parlamentné strany, pomenovanie 25‐miliónový koláč vyjadruje sumu vyčlenenú na istý cieľ, výrazom krájanie koláča moci novinár charakterizoval politickú situáciu, pri ktorej sa moc rozdeľuje medzi viacerých. Veľmi často sa slovo koláč dáva do súvislosti s procesom privatizácie — porov. spojenia privatizačný koláč, privatizovaný koláč. Ako vidieť, slovo koláč nadobudlo nový, prenesený význam, ktorý sa bližšie ozrejmuje zhodným alebo nezhodným prívlastkom. Spomedzi slovies najčastejšie utvára spojenia so slovesami deliť, krájať, odhrýzať si, resp. s podstatnými menami utvorenými od týchto slovies — delenie, krájanie, odhrýzanie.
strana 123
priemyselnoprávny príd. vzťahujúci sa na priemyselné právo: Chcem reagovať ako bývalý vedúci referent priemyselnoprávnej ochrany vo väčšom priemyselnom podniku. (TLAČ)
Zložené vzťahové prídavné meno priemyselnoprávny vzniklo z dvojslovného pomenovania priemyselné právo, ktoré syntakticky predstavuje spojenie zhodného prívlastku, vyjadreného prídavným menom a podstatného mena. Je to jeden z produktívnych spôsobov tvorenia zložených prídavných mien. Slovo priemyselnoprávny nadväzuje na rad zložených prídavných mien s druhou časťou ‐právny — porov. občianskoprávny, trestnoprávny, štátoprávny, pracovnoprávny.
priemyselnoprávne prísl. z hľadiska priemyselného práva: Plošné hlavolamy pána Oravca z Košíc, ktoré sú priemyselnoprávne chránené ako priemyselné vzory, hľadajú už dlhší čas svojho výrobcu. (TLAČ)
privatizácia gen. ‐e, žen. (lat.) nové vo význame prevod štátneho majetku do súkromného vlastníctva: Základnou podmienkou akejkoľvek dynamizácie hospodárstva je privatizácia. (TLAČ)
Základom podstatného mena privatizácia, utvoreného príponou ‐izácia, ktorou sa tvoria názvy deja, je latinské adjektívum privatus — súkromný. V našich súčasných podmienkach (podobne ako v ostatných postkomunistických krajinách) sa privatizáciou rozumie prevedenie štátneho a družstevného majetku do vlastníctva súkromných osôb. Spojením veľká privatizácia sa označuje privatizácia veľkých výrobných podnikov a bánk, spojenie malá privatizácia označuje privatizáciu podnikov a prevádzok obchodnej siete, služieb, remesiel, obytných domov, hotelov a pod. Obidve spojenia sa bežne používajú aj v publicistike: Poslanci 12. júla novelizovali zákon o veľkej privatizácii. — Malá privatizácia sa najvýraznejšie prejavila v odvetviach obchodu a cestovného ruchu. Podstatné meno privatizácia, sloveso privatizovať a ich odvodeniny privatizačný, privatizovaný (podnik, majetok), privatizovanie, privatizér, privatizátor sú frekventovanými výrazmi našej novej slovnej zásoby.
privatizátor/privatizér gen. ‐a, muž. (lat.) ten, kto privatizuje: Majetok, ktorý sa delí už len medzi privatizátorov, tým razom prevýšil 200 miliárd
strana 124
Sk. (TLAČ); Privatizéri budú môcť sprivatizovať majetok za 11 mld. Sk v dlhopisoch. (TLAČ)
S privatizáciou súvisia i pomenovania osôb, ktoré privatizujú. V tomto význame sa začali používať popri sebe dva výrazy — privatizátor a privatizér, pričom naše doterajšie slovníky ani príručky nezachytávajú ani jednu z týchto podôb. Podoba privatizátor sa slovotvorne začleňuje do skupiny pôvodom cudzích názvov osôb s príponou ‐or/‐átor, kam patria pomenovania ako programátor, operátor, organizátor, arizátor, maďarizátor, realizátor. Podoba privatizér má oporu v rade slov prevzatých prostredníctvom francúzštiny, ktoré sú v slovenčine zakončené na ‐ér: montér, operatér, hypnotizér, magnetizér. V tejto súvislosti možno poukázať na paralelné používanie dvojice slov distribútor/distributér v našom jazyku.
Silvia Duchková
Čo tam po reči, keď niet v nej veci. *
strana 125
MÁRIA PISARČÍKOVÁ
Stará a zdá sa, že už aj dosť osvojená poučka o dvoch blízkych slovesách záležať a závisieť hovorí toľko, že napriek jednému zhodnému významu majú rozdielne väzby: záležať na niečom, ale záviseť od niečoho: úspech záleží na tvojej vôli, ale úspech závisí od tvojej vôle. Praktickú, priam žiacku pomôcku na rozlíšenie väzieb slovies záležať a závisieť poskytujú významy základov týchto slovies: ležať na niečom, ale dačo visí v smere odhora dolu. Tento rozdiel vo väzbách spomíname len tak mimochodom, lebo teraz nás zaujíma vlastne iba sloveso závisieť, prípadne prídavné meno závislý a podstatné meno závislosť, ktoré sú s ním tesne späté. Načo tajiť, frekvenciu slov závisieť, závislý a závislosť zvýšili dnes drogy, hracie automaty a, pravdaže, alkohol. Mnohí ľudia sa už stali alebo sa ešte len stávajú závislí od drog, od hracích automatov, od alkoholu. Pri týchto smutných konštatovaniach neraz počujeme väzby s predložkou na: byť závislý na drogách, na hracích automatoch, na alkohole. Treba povedať, že väzba prídavných mien sa spravuje podľa väzby slovies, od ktorých sú utvorené: ak je napr. pri slovese vďačiť väzba za niečo, nájdeme ju aj pri prídavnom mene povďačný: "byť povďačný za niečo". Ak pri slovese závisieť vo význame "byť odkázaný, utisnutý na niečo" je väzba s predložkou od, treba túto väzbu zachovať aj pri prídavnom mene a príslušnom podstatnom mene: byť závislý od vôle rodičov, nebyť závislý od drog, od hracích automatov, nezávislosť od alkoholu.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 3. 1996)
strana 126
JÁN HORECKÝ
Prv než upozorníme, že nie je správne spojenie podať odvolanie sa, ktoré sme nedávno zachytili v tlači, musíme povedať, čo je vlastne odvolanie. Je to — ako hovoria právnici — jeden zo základných opravných prostriedkov. Ak bol niekto odsúdený alebo inak právne postihnutý a myslí si, že to nie je odôvodnené, môže sa proti rozhodnutiu odvolať, môže podať odvolanie.
Základom na utvorenie termínu odvolanie je skutočne sloveso odvolať sa, teda so zvratným sa. Ale také príklady ako topenie snehu, zvyšovanie hladiny vodných tokov zreteľne ukazujú, že keď sa od zvratného slovesa utvorí pomenovanie v podobe tzv. slovesného podstatného mena, zvratné zámeno sa stráca. Pravda, okrem prípadov, kde treba výrazne odlíšiť všeobecný význam od zvratného významu. Napríklad v dvojici učenie detí — učenie sa cudzím jazykom.
Pretože pri odvolaní ako opravnom prostriedku takýto prípad nemôže nastať, odvoláva sa vždy len postihnutý, nie je tu potrebné zdôrazňovať, že ide o činnosť postihnutého. A preto sa uplatňuje všeobecné pravidlo, že pri slovesných podstatných menách, najmä ak sa používajú ako odborné termíny, zvratné zámeno sa zaniká. Preto môžeme tvrdiť, že nie je správna veta Peter Vysoký podal odvolanie sa proti rozsudku; správna je len podoba podal odvolanie proti rozsudku.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 2. 1996)
JOZEF JACKO
Slovná zásoba je najcitlivejšia a najdynamickejšia zložka každého jazyka. Základnou črtou slovnej zásoby spisovnej slovenčiny je kvantitatívny rast, jej rozmnožovanie o nové slová. Odrážajú sa v nej aj zmeny
strana 127
v oblasti vedy, kultúry, ekonomiky, politiky, medzinárodných vzťahov a pod.
V ostatnom čase sme sa v hromadných oznamovacích prostriedkoch častejšie stretávali so slovom súmestie, napr. Projekt súmestia Banská Bystrica — Zvolen je reálny. — Začína sa rodiť súmestie Poprad — Svit — Spišská Teplica. — Prvým konkrétnym krokom spolupráce je príprava cyklistického chodníka spájajúceho súmestie. Slovo súmestie príručky spisovnej slovenčiny ešte neuvádzajú. Je utvorené predponou sú‐ a súčasne príponou ‐ie od slova mesto. Predpona sú‐ v odvodených slovách má význam "spolu, pohromade", vyjadruje vzájomnú blízkosť, vzájomný vzťah. Súkolesie je sústava dvoch alebo viacerých kolies nadväzujúcich v pohybe na seba, súhvezdie je skupina hviezd javiaca sa ako istý útvar, súsošie je skupina sôch tvoriacich celok. Slovom súmestie označujeme celistvosť, kompaktnosť dvoch alebo viacerých geograficky blízkych miest a ich úzku spoluprácu v oblasti spoločenskej, ekonomickej, kultúrnej, športovej, bytového rozvoja a pod.
(Jazyková poradňa slovenského rozhlasu, 5. 3. 1996)
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno sme dostali otázku, či je slovo prepážka spisovné a či je správne, ak sa použilo vo verejnom prejave v tejto vete: Za prepážkou sedela asi tridsaťročná žena. Odpoveď na položenú otázku možno nájsť aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka. V ňom sa slovo prepážka síce uvádza, ale iba obyčajným typom písma, čím sa signalizuje, že ide o nespisovné, nesprávne slovo, a zároveň sa upozorňuje na to, že správne je priehradka alebo priečinok. Z toho vyplýva, že slovo prepážka do verejného prejavu nepatrí. Možno si niektorí z poslucháčov položia otáz-
strana 128
ku, prečo sa slovo prepážka hodnotí ako nesprávne. Odpoveď je jednoduchá. Je to preto, lebo v slovenčine nemáme sloveso prepažiť, od ktorého je slovo prepážka utvorené. Ide vlastne o hláskovo upravené české slovo přepážka utvorené zo slovesa přepažit. V slovenčine však na vyjadrenie toho, na čo v češtine slúži sloveso přepažit, máme sloveso prehradiť. Od neho je pravidelne utvorené už spomínané slovo priehradka. A komu by v istých prípadoch nestačilo slovo priehradka, môže použiť ďalšie slovo z domácich zdrojov, a to slovo priečinok. Vo východiskovej vete našej poznámky môžeme použiť aj slovo okienko. Môžeme teda povedať: Za priehradkou sedela asi tridsatročná žena — toto vyjadrenie má neutrálnejší ráz, no môžeme povedať aj takto: Za okienkom sedela asi tridsaťročná žena — toto vyjadrenie má hovorovejší ráz, obidve sú však spisovné.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 3. 1996)
Neťahaj si slovo naspäť. *