Obsah
strana 3
LADISLAV BARTKO
Pred stodeväťdesiatimi rokmi (16. novembra 1806 v Brezne) sa narodil a pred stotridsiatimi rokmi (14. augusta 1866 v Turčianskych Tepliciach) zomrel Karol Kuzmány, jedna z veľkých osobností našich národných dejín — básnik, spisovateľ, publicista, redaktor, kultúrny pracovník, náboženský činiteľ a matičný dejateľ. Roky všestranných tvorivých aktivít tohto banskobystrického evanjelického farára, neskôr profesora teológie vo Viedni, evanjelického superintendenta a nakoniec aj prvého podpredsedu Matice slovenskej v Martine spadajú do obdobia, v ktorom vrcholilo a najmä uzákonením celonárodného spisovného jazyka, štúrovskej slovenčiny, aj vyvrcholilo na Slovensku národnouvedomovacie a národnoemancipačné úsilie. A tak jeho názory na aktuálne otázky národného života vrátane otázky spisovného jazyka nemohli ostať bez určitého vplyvu na priebeh a výsledok uvedených národnoobrodenských snáh.
Ako je už pomerne dobre známe, účasť K. Kuzmányho na riešení dôležitých otázok národného života nemala vždy pozitívny charakter. Už vtedajší vývin naznačoval a ďalší to potvrdil, že vo viacerých z nich nepresne odhadol situáciu, nedocenil, resp. naopak, precenil niektoré skutočnosti, čo
strana 4
spôsobilo, že na niektoré riešenia mal nesprávne názory. Nikdy mu však nebolo možné uprieť úprimnú snahu pomôcť národnému životu, všetkými svojimi silami prispieť k hmotnému a kultúrnemu povzneseniu slovenského národa. Svedčia o tom mnohé jeho zásluhy a pamätníky jeho tvorivej činnosti.
Na tomto mieste sa žiada aspoň stručne poukázať na Kuzmányho aktivity v jazykovej oblasti a pri založení Matice slovenskej i v prvých rokoch jej činnosti. V oboch smeroch sa výrazne angažoval a zanechal po sebe nezmazateľnú stopu.
Motiváciu aj obsah tejto jeho činnosti nepochybne determinovali viaceré faktory súvisiace s jeho pôvodom a životnými osudmi. Vo vzťahu k našej téme, ale v istom zmysle k celému Kuzmányho životnému pôsobeniu sa javia ako rozhodujúce činitele podstatne ovplyvňujúce jeho osobnostný vývin a konanie v sledovaných oblastiach najmä dve skutočnosti. Ako prvú možno uviesť tú, že K. Kuzmány sa narodil v rodine národne uvedomelého slovenského evanjelického vzdelanca a vyrástol v prostredí, ktoré k národným snahám nebolo ľahostajné (jeho otec Ján bol evanjelickým farárom v Brezne, v neďalekej Hornej Lehote pôsobil v tom čase otec Jána a Sama Chalupkovcov Adam Chalupka, po smrti Jána Kuzmányho v roku 1824 na jeho miesto nastúpil starší z bratov Chalupkovcov, neskorší významný dramatik Ján Chalupka). Toto širšie spoločenské prostredie, rodinná a školská výchova nepochybne na jednej strane vzbudili a vypestovali v ňom celoživotnú intenzívne pociťovanú potrebu aktívne pracovať pre národ, na druhej strane hlboko vryli do jeho vedomia lásku a úctu k biblickej češtine, ktorá bola v tom čase liturgickým, literárnym aj vyučovacím jazykom našich evanjelikov.
Druhou je okolnosť, že sa tento zapálený národovec narodil zhruba o desaťročie neskôr ako generácia J. Kollára a P. J. Šafárika, ktorá reprezentuje klasicistické obdobie vo vývine našej literatúry, ale zároveň približne o taký istý časový úsek skôr ako generácia Ľ. Štúra, predstavujúca u nás už jej novšiu, romantickú vývinovú epochu. Toto jeho medzi- či obojgeneračné postavenie je nielen fyzické, ale aj ideovo-umelecké a vôbec názorové: vo svojej literárnej tvorbe a v oblasti estetických názorov ešte značne podliehal klasicizmu, ale zároveň — najmä tým, že spolu
strana 5
so Samom Chalupkom už v polovici tridsiatych rokov minulého storočia začal písať ponášky na slovenské ľudové piesne — kliesnil cestu romantickej literatúre.
Táto Kuzmányho oscilácia medzi dvoma výrazne odlišnými literárnymi koncepciami, nie nevýrazne sa prejavujúcimi aj v jazykovej zložke literárneho diela (romantickí básnici si za svoj vzor zvolili ľudovú pieseň, no slovenskú ľudovú pieseň možno úspešne napodobniť len v jej jazyku — t. j. v slovenčine), sa celkom prirodzene a logicky ukazuje aj na jeho "premenlivých" postojoch k spisovnej slovenčine predstavujúcich naozaj značne krivolakú cestu vývinu: od striktného odmietnutia bernolákovčiny a spisovnej slovenčiny vôbec, sprevádzaného aktívnou obhajobou bibličtiny, k faktickému uznaniu štúrovskej slovenčiny, od nej naspäť k češtine a od tej opäť, a to už definitívne, k uznaniu spisovnej slovenčiny a k stotožneniu sa s ňou.
V prvom období svojej literárnej a ďalšej činnosti, ktoré časovo možno vymedziť začiatkami tvorivých aktivít v druhej polovici dvadsiatych rokov a skončením vydávania časopisu Hronka na sklonku tridsiatych rokov, bol K. Kuzmány zapáleným zástancom biblickej češtiny. Nielenže v nej písal všetky svoje práce (básne, prózu, články, kázne a i.), ale vehementne sa zapojil aj do jej pestovania a upevňovania jej pozícií na Slovensku.
Začiatky aktívneho vzťahu K. Kuzmányho k biblickej češtine pravdepodobne siahajú až do jeho detských liet. V knižnici svojho otca totiž objavil Doležalovu gramatiku tohto jazyka, čo naňho údajne veľmi zapôsobilo a silne poznačilo jeho ďalšie životné kroky. Evanjelické školy, na ktorých študoval, a osobnosti, s ktorými v tom čase prišiel do styku, tento vzťah iste výrazne prehĺbili. (Z profesorov to bol napr. J. Palkovič na lýceu v Bratislave, básnik J. Kollár, za ktorým vycestoval do Pešti, českí národovci J. Jungmann, F. Palacký a V. Hanka v Prahe, ktorých tam navštívil pri svojej ceste domov zo štúdií v Jene, J. Benedikti-Blahoslav na lýceu v Kežmarku, po ktorého boku istý čas pôsobil v tomto meste a i.) Rovnakú, ak nie väčšiu mieru vplyvu na formovanie Kuzmányho pozitívneho vzťahu k biblickej češtine treba zrejme predpokladať v literatúre, ktorú v tom čase čítal (z umeleckej to bola najmä poézia J. Kollára, z vedeckej spisby napr. práce P. J. Šafárika).
strana 6
A tak ani veľmi neprekvapuje to, akým jazykom K. Kuzmány písal svoje práce a aké názory na otázku spisovného jazyka na Slovensku v prvých rokoch svojej činnosti prezentoval. Jazykom jeho prác bola v podstate už značne archaická čeština Kralickej biblie, ktorú na Slovensku oddávna používali najmä (a po uzákonení bernolákovskej spisovnej slovenčiny katolíckymi vzdelancami iba) príslušníci evanjelickej inteligencie, ktorá sa však svojou podobou čím ďalej, tým viac vzďaľovala od živej, dynamicky sa rozvíjajúcej češtiny v Čechách. Navyše túto češtinu dokonale neovládal, preto sa mu do nej, tak ako mnohým iným slovenským autorom, celkom prirodzene tlačilo nemálo domácich, slovenských jazykových prvkov. Ale v presvedčení, že jazyková jednota Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov je jedinou zárukou záchrany a budúcnosti národa, púšťa sa do aktívnej práce a za uskutočnenie tohto svojho — a nielen svojho — ideálu.
V časopise Hronka, ktorý sám založil a po tri roky vydával (1836—1838), už v jeho prvom zväzku zaujíma zásadné stanovisko k otázke spisovného jazyka Slovákov (Namiesto predhovoru — toto dohováranie). Našu "roztrieštenosť v spisovnom jazyku", pod čím myslí skutočnosť, že na Slovensku sa vo funkcii spisovného jazyka popri biblickej češtine (u evanjelikov) používala v tom čase už aj Bernolákova spisovná slovenčina (v radoch katolíckej inteligencie), považuje za veľmi "nešťastnú a nakoniec záhubnú", ktorá povedie "ku konečnej skaze literatúry a potom nepriamo i všetkej osvety a vzdelanosti, a tak sily a slávy národa". Podľa neho bernolákovčina je "spotvorené dieťa", jazyk, ktorý "pre seba a pre svojich rozkolníkov utvoril p. Bernolák z trnavskej vidieckej reči". Tvrdí, že tomuto jazyku Slováci v ostatných oblastiach Slovenska (okrem tej malej v blízkom okolí Trnavy, rozprestierajúcej sa na štyroch štvorcových míľach) nerozumejú o nič lepšie ako "nášmu spisovnému... českoslovanskému jazyku". Neverí, že "trnavčina bude časom prijatá všetkými Slovákmi". Sám síce diela J. Hollého, napísané v bernolákovčine, číta, ale "jedine pre výtečnosť ducha, ktorý v nich vanie". Odmieta aj všetky návrhy jednotlivcov na rôzne zmeny v "českoslovanskom" spisovnom jazyku (M. Godra, J. Kollár), ale pripúšťa, že po čase ("keď zmocnieme") môže k nim dôjsť, a to na návrh spoločností "najvýtečnejších a najvýbornejších spisovateľov". Jeho "najvyššou zásadou" v tom čase je "jednota Čechov, Moravanov a Slovákov
strana 7
v spisovnom jazyku". (Citujeme podľa vydania Karol Kuzmány: Ladislav. Na vydanie pripravil Milan Pišút. Bratislava, Tatran 1968, 252 s.)
Vcelku v tomto duchu sa K. Kuzmány v tých rokoch s otázkami spisovného jazyka na Slovensku vyrovnáva aj vo svojom románe Ladislav. Báseň Na literaturu československou, ktorú do tohto diela zakomponoval, sa považuje za ódu na český spisovný jazyk, za jednu z najkrajších básní, ktoré zo strany Slovákov — luteránov oslávili význam spisovnej češtiny (M. Pišút).
Veľká zmena v jazykovej a literárnej situácii na Slovensku po uzákonení štúrovskej spisovnej slovenčiny v štyridsiatych rokoch minulého storočia spôsobila veľký posun a zmenu aj v jazykovej teórii a praxi K. Kuzmányho. Uvedomiac si, že nová spisovná slovenčina je bližšia k reči slovenského ľudu ako čeština a zároveň je vhodným nástrojom proti pomaďarčovaniu, K. Kuzmány sa medzi prvými priklonil na jej stranu a medzi jej propagátorov. Už v roku 1845 vydal v nej protipálenčenú kázeň Z konečného zahynutia, privítal vznik spolku Tatrín a schvaľoval jeho činnosť, do Štúrových Slovenských národných novín posielal správy a napísal v tom čase niekoľko básní a veršových agitiek, ktoré sa v kultúrnej verejnosti stretli s veľkým ohlasom. Svojím patriotizmom a výzvou do boja proti nepriateľom slovenského národa tieto jeho verše výrazne prispeli jednak k stupňovaniu revolučných nálad, ale najmä k šíreniu a upevňovaniu nového spisovného jazyka. Báseň Sláva šľachetným sa dokonca stala hymnickou piesňou a pod názvom Kto za pravdu horí sa dodnes spieva pri najrozmanitejších slávnostných príležitostiach.
V porevolučných rokoch, ktoré K. Kuzmány strávil mimo Slovenska, vo Viedni, zaznamenávame ďalšiu zmenu v jeho názoroch na jazykové otázky i v jeho vlastnej jazykovej praxi. V radikálne zmenenej spoločensko-politickej situácii, poznačenej stupňovaním národnostného útlaku, vo viere, že spojenie s Čechmi posilní nádeje na udržanie národného života a zrejme aj pod opätovným vplyvom jedného z najväčších a najzarytejších odporcov spisovného jazyka Slovákov J. Kollára, vtedy tiež pôsobiaceho vo Viedni, K. Kuzmány opúšťa spisovnú slovenčinu a pridáva sa k stúpencom tzv. staroslovenčiny, t. j. češtiny s niekoľkými znakmi slovenčiny, ktorú na radu práve J. Kollára viedenská vláda zaviedla do slovenských škôl a úradov.
strana 8
Ale po páde Bachovho absolutizmu pre slovenský národný život svitli lepšie časy. Myšlienka založenia Matice slovenskej, ktorej sa K. Kuzmány venoval prakticky počas celého svojho viedenského pobytu (už v rokoch 1850—1851 bol členom skupiny, ktorá vypracovala stanovy tejto národnej ustanovizne a pokúšala sa získať povolenie na jej vznik a činnosť), sa stala opäť aktuálnou, ba už aj reálnou. Ujíma sa jej. Spolu so Š. Moyzesom vymáha u cisára povolenie spolku a na zakladajúcom valnom zhromaždení 4. augusta 1863 je zvolený za jeho prvého podpredsedu. Až do svojho predčasného skonu sa so zápalom stará o jeho rozmanitú národno-kultúrnu činnosť.
Prirodzene, návrat do vlasti (od jari roku 1863 K. Kuzmány býval v Martine) a angažovanie sa v matičnej práci znamenali aj jeho, tentoraz už definitívny návrat k spisovnej slovenčine a — po dlhšej prestávke — aj k literárnej činnosti. Kuzmány píše básne na oslavu založenia Matice slovenskej, útočí proti odrodilcom a všetkým tým, čo sa pokúšajú likvidovať slovenský národ, vyjadruje víziu krajšej, spravodlivejšej budúcnosti Slovákov:
Pozri, vysoko nad mračnami
už sa nám zore ligocú,
už nad Tatry svätej skalám
hromy slávy sa bleskocú.
* Príspevok je skrátenou a upravenou verziou referátu na vedeckom seminári o Karolovi Kuzmánym v Brezne 13. októbra 1996.
KATARÍNA HEGEROVÁ
Po vzniku Slovenskej republiky sa gestorom vydávania slovenských technických noriem stal Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR (ÚNMS SR). Výkonným pracoviskom, ktoré technicky a organizačne zabezpečuje vydávanie slovenských technických noriem (STN), je Slovenský ústav technickej normalizácie (SÚTN). Tieto inštitúcie majú na starosti jednak
strana 9
organizačné a koordinačné práce pri vypracúvaní názvoslovných a technických noriem pre domáce potreby a preberanie medzinárodných noriem do sústavy STN, jednak styk s medzinárodnými organizáciami orientovanými na medzinárodnú spoluprácu v oblasti terminológie, t. j. na koordináciu terminologickej práce, unifikáciu pojmov a termínov a ďalšie podobné činnosti. Ide najmä o vzťahy s Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (skratka ISO), s Európskou komisiou pre normalizáciu (skratka CEN) a s Medzinárodnou elektrotechnickou komisiou známou pod skratkou IEC.
V súčasnosti sa do sústavy slovenských technických noriem preberajú tri typy medzinárodných noriem. Prekladom (teda úplným prevzatím textu bez možnosti jeho zmien a modifikácií) sa preberajú európske normy (EN), normy Medzinárodnej elektrotechnickej komisie (normy IEC) a normy Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu (normy ISO).
Pri preberaní medzinárodných noriem do sústavy STN prekladom do slovenčiny sa vynárajú viaceré problémy. Azda najvýznamnejší je ten, že oblasť spracúvania technických noriem citeľne zasiahla generačná výmena. Tvorbou STN a prekladmi inojazyčných technických noriem sa dnes zaoberajú predovšetkým mladší odborníci s menšími, resp. minimálnymi skúsenosťami v tejto oblasti. Stredná a staršia generácia s bohatou praxou v oblasti tvorby technických noriem sa v poslednom čase venuje tejto práci menej. Noví zostavovatelia a prekladatelia technických noriem síce patria v danej oblasti k špičkovým odborníkom, ale majú len priemerné, resp. slabšie jazykové vzdelanie a často majú medzery v poznaní platnej jazykovej normy a kodifikácie. S tým súvisí aj slabšie poznanie základných okruhov jazykových problémov, s ktorými sa pri tvorbe a preberaní technických noriem môžu stretnúť. Azda až zarážajúce je zistenie, že len máloktorí odborníci v oblasti spracúvania technických noriem poznajú dostupné jazykové príručky. Niektorí ich síce aj poznajú, ale pri práci ich takmer nepoužívajú, resp. pracujú s nimi len minimálne.
S generačným zlomom súvisí aj konfrontačný postoj nových spracúvateľov technických noriem k ustálenej odbornej terminológii jednotlivých odvetví technickej normalizácie. Často sa v mnohých z nich aj celkom neopodstatnene začala spochybňovať vhodnosť mnohých presne definovaných termínov. Zväčša išlo o termíny, ktoré boli v danej oblasti už ustálené, ich obsah sa síce dodnes nezmenil, ale tvorcovia noriem ich začali neodôvod-
strana 10
nene inovovať (napr. namiesto termínu vážená hladina začali používať termín váhovaná hladina).
Druhým problémom je, že v súvislosti s novými poznatkami treba odbornú terminológiu viacerých vedných odborov opätovne prehodnotiť a viaceré odborné názvy zrevidovať.
Tretím problémom je potreba pomenovať v jednotlivých technických oblastiach s už ustálenou terminológiou nové predmety a javy, ktoré sa v prekladaných normách preberajú do sústavy STN, ale zatiaľ nemajú vžité slovenské náprotivky inojazyčných pomenovaní.
A napokon štvrtý problém je ten, že do sústavy STN sa dnes začleňujú aj medzinárodné normy z tých oblastí, ktoré v minulosti neboli predmetom slovenských technických noriem. Preto pri spracúvaní technických noriem z nových oblastí je nevyhnutné vytvoriť terminologickú sústavu daného odboru.
O primeranú jazykovú úroveň vydávaných technických noriem sa ÚNMS SR a SÚTN starajú dvoma spôsobmi: Predovšetkým tým, že pre jednotlivých zostavovateľov, resp. prekladateľov názvoslovných a technických noriem zaviedli povinnosť predkladať návrhy pripravovaných technických noriem Jazykovednému ústavu Ľ. Štúra SAV na jazykovú a terminologickú revíziu, jednak zakladaním terminologických subkomisií. Uvažovalo sa o ich zriaďovaní pri jednotlivých technických normalizačných komisiách, ktorých členmi sú zostavovatelia a prekladatelia technických noriem. Tieto subkomisie sa majú zameriavať na tvorbu nových termínov z jednotlivých oblastí, na dopĺňanie, čiastočné prepracúvanie, prehodnocovanie, resp. na ustaľovanie v súčasnosti rozkolísanej odbornej terminológie. Dnes už takéto terminologické subkomisie začali pracovať pri technickej normalizačnej komisii lodného odboru, odboru akustika a vibrácie, odboru kvalita a odboru knihoveda a vedecké informácie.
Pri revíziách noriem sme si všimli viaceré okruhy problémov. Okrem vplyvu originálu, z ktorého sa technické normy preberajú, je v predkladaných textoch badateľný silný vplyv češtiny. Súvisí predovšetkým s tým, že na mnohých technických odboroch vysokých škôl sa dodnes používajú zväčša dostupnejšie české študijné materiály. Je to tak aj preto, že mnohí vysokoškolskí pedagógovia, ktorí študovali v Českej republike, používajú
strana 11
českú odbornú terminológiu a tento vplyv češtiny na svoj ústny a písomný prejav si už ani neuvedomujú. Českú odbornú terminológiu si tak osvojujú aj študenti, používajú ju aj mladší zostavovatelia a prekladatelia noriem, ktorí tak slovenské odborné názvy vlastného odboru zväčša ani nepoznajú, prípadne tieto prevzaté pomenovania pokladajú za slovenské.
Tomuto vplyvu možno pripísať najmä niektoré lexikálne, prípadne aj morfologické a syntaktické nedostatky, s ktorými sa stretáme v textoch noriem predkladaných na jazykovú revíziu. Treba, žiaľ, konštatovať, že v predkladaných textoch sa často nerešpektuje platná kodifikácia zachytená v normatívnych príručkách. Nízku úroveň jazykovej kultúry v predkladaných normách by bolo možné odstrániť už pri starostlivejšom preklade a pri precíznejšej príprave týchto normatívnych dokumentov. V ďalšej časti textu upozorníme na niektoré najčastejšie nedostatky v predkladaných textoch technických noriem.
P r a v o p i s n á r o v i n a. — Pravopisné chyby, ktoré sme si všimli v predkladaných textoch noriem, súvisia najmä s nerešpektovaním platnej kodifikácie slovenského pravopisu z r. 1991. Ide napr. o uprednostňovanie starších podôb žiadúci, nežiadúci, atmosferický namiesto kodifikovaných podôb žiaduci, nežiaduci, atmosférický a pod.
L e x i k á l n a r o v i n a. — V tejto oblasti išlo predovšetkým o pretrvávajúci vplyv češtiny, s ktorým súvisí nefunkčné preberanie slov z češtiny do slovenčiny bez ohľadu na to, či sú tieto slová v slovenčine potrebné, resp. o mechanické prispôsobovanie českých slov. Ide napr. o uprednostňovanie výrazov dielčí nam. čiastkový, tryska nam. dýza, velín nam. dozorňa, slov prevádzať, zahájiť (napr. skúšky) nam. robiť, začať (skúšky), podôb doporučiť, doporučenie nam. odporúčať, odporúčanie, včetne nam. vrátane, včítane, pojednávať (norma pojednáva o) nam. rozoberať (norma rozoberá), pojať (do normy) nam. včleniť, zaradiť, zahrnúť, resp. uviesť (do normy).
Rovnako častý je aj výraz prehlásiť nam. slova vyhlásiť. Výraz prehlásiť síce existuje aj v slovenčine, ale má iný význam ako ten, o ktorý v norme ide. Znamená totiž "úradne odhlásiť z miesta pobytu a prihlásiť inde", nie "úradne oznamiť". Často sa používajú aj podoby gulička, resp. kulička nam. guľôčka, podoba udržovať nam. udržiavať, sieťovie nam. sieťovina, resp. sietivo.
strana 12
Mohli by sme spomenúť aj zbytočne vysokú frekvenciu slovesa ukončiť (skúška sa ukončí, prevádzka sa ukončí, pozorovanie sa ukončí) nam. slovesa skončiť, ktoré je základným prostriedkom na vyjadrenie dokončenia niečoho. Rovnako zbytočne vysoko frekventované bolo aj používanie prídavného mena nasledovný (pripravuje sa nasledovná skúška, teleso sa hodnotí nasledovne) nam. zámena tento, takýto alebo prídavného mena nasledujúci a používanie príslovky nasledovne namiesto zámennej príslovky takto.
Osobitne sa treba pristaviť pri nesprávnom používaní predložiek. Spomeňme aspoň používanie predložky pre v účelovom význame na úkor účelovej predložky na: prístroj slúži pre skúšku, vhodný je pre inštaláciu, pre vyhodnotenie, pravidlá pre zaokrúhľovanie, návod pre montáž nam. slúži na skúšku, vhodné na inštaláciu, na vyhodnotenie, pravidlá na zaokrúhľovanie, návod na montáž. V predkladaných textoch sa často nenáležite používala predložka k v účelovom význame: vzhľadom k tomu, podmienky k tomu, opatrenia k tomu nam. predložky na: vzhľadom na to, podmienky na to, opatrenia na to.
Treba pripomenúť, že v prípadoch, ktoré sme uviedli, ide o tzv. návratné chyby, teda o chyby, ktoré sa po istom zlepšení opätovne začínajú objavovať v odborných textoch, resp. o pretrvávajúce chyby, ktoré sa doteraz nepodarilo odstrániť ani napriek viacerým upozorňovaniam.
M o r f o l o g i c k á r o v i n a. — Kým nedostatky v oblasti lexiky boli v sledovaných textoch veľmi časté, porušovanie súčasne platnej normy a kodifikácie v morfologickej rovine bolo zriedkavejšie. Aj v tomto prípade šlo predovšetkým o návratné chyby, ako je používanie podstatného mena varianta ako podstatného mena ženského rodu namiesto podoby variant (podoba varianta je česká), podstatného mena výstroj ako podstatného mena ženského rodu (v slovenčine je mužského rodu) a podstatného mena výzbroj ako podstatného mena mužského rodu (v slovenčine je ženského rodu). Bežne sa nevhodne používajú aj podoby genitívu jednotného čísla obrázku, horáku nam. obrázka, horáka, genitívu množného čísla organizácii, akcii, inštitúcii nam. organizácií, akcií, inštitúcií, resp. starší tvar genitívu jednotného čísla ukazovacieho zámena tento v podobe tohoto nam. tohto. V niektorých prípadoch sa použil aj chybný lokál množného čísla o akciach, o podmienkách nam. o akciách, o podmienkach.
strana 13
S y n t a k t i c k á r o v i n a. — Kultivované a syntakticky funkčné nie je napríklad spojenie modálnych slovies zdať sa, javiť sa s neurčitkom slovesa byť, napr. stroj sa zdá byť v poriadku, prístroj sa javí byť funkčný. Tieto slovesá totiž už svojím významom vyjadrujú to, o kom alebo o čom sa vo vete hovorí, komu alebo čomu sa pripisuje istá vlastnosť. Správne má byť stroj sa zdá v poriadku, prístroj sa javí funkčný.
Š t y l i s t i c k á r o v i n a. — Zo štylistických chýb treba spomenúť aspoň nadmerné a neodôvodnené používanie pasívnych slovesných tvarov typu text dokumentu bol predložený, schválený, posúdený, prijatý CEN-om; (stroj) bol poháňaný, kalibrovaný, skúšaný na úkor aktívnych slovesných tvarov, resp. zvratných pasív: text predložila, schválila, posúdila, prijala CEN, resp. text sa schválil, prijal, posúdil v CEN; stroj sa skúša, poháňa, kalibruje, príp. stroj skúša, kalibruje (zodpovedný pracovník) atď.
V predkladaných textoch sa vyskytovali štylisticky neobratné, miestami až nejasné formulácie, napr. Výrobca ponecháva tieto dokumenty vzhľadom ku kontrole k nahliadnutiu počas doby najmenej 5 rokov. — Správy obsahujú spôsob zaistenia zariadenia zabezpečením podmienok bezpečnosti. — Spory dolespomenutej EN s národnými normami majú byť odstránené do mája 1996. — Pri úprave textov sa uvedené formulácie upravili takto: Výrobca uschováva tieto dokumenty na kontrolu najmenej 5 rokov. — Správy uvádzajú spôsob zaistenia bezpečnosti zariadenia. — Národné normy, ktoré sú s touto normou v rozpore, sa majú zrušiť najneskôr do mája 1996.
V terminologických komisiách sa v poslednom čase rozoberali najmä otázky súvisiace s rozkolísaným názvoslovím jednotlivých vedných odborov.
Jedným z problémov v tejto oblasti bolo paralelné používanie niektorých spojení, napr. α-žiarenie, a-filter, A-hladina, SI jednotka i žiarenie α, filter a, hladina A, jednotka SI. Po konzultáciách sa uprednostnila podoba žiarenie α, filter a, hladina A, jednotka SI s odôvodnením, že značky a, alfa, skratka SI majú funkciu pomenovacieho nominatívu, ktorý stojí za špecifikovaným podstatným menom.
Zamieňavé používanie spojení váhovaná hladina/vážená hladina (ide o hladinu zisťovanú vážením) sa riešilo tak, že sa uprednostnilo spojenie
strana 14
vážená hladina. Toto spojenie má už dávnejšie terminologickú platnosť a používa sa napr. v normách STN ISO 8041, 7096 a STN EN 30326-1 a v odbornej vysokoškolskej literatúre.
Ďalším problémom bolo paralelné používanie spojení zvukodrazivá rovina/rovina odrážajúca zvuk. Namiesto neústrojného spojenia zvukodrazivá rovina sa uprednostnil už ustálený významovo priezračný termín rovina odrážajúca zvuk, resp. skrátené pomenovanie odrážajúca rovina, ktoré priliehavo spresňujú tento typ roviny.
Predmetom úvah bolo aj pomenovanie vysokozdvižné vozíky, ktoré sa v minulosti odporúčalo nahradiť spojením vysokozdvíhacie vozíky (porov. Jacko, J.: Vysokozdvíhací, vysokozdvižný, alebo vysokozdvihový vozík? Kultúra slova, 16, 1982, s. 285). Hoci sa prídavným menom zdvíhací, ktoré je utvorené od slovesa zdvíhať príponou -ací, najpresnejšie vyjadruje, že vec vykonáva pomenúvanú činnosť, navrhované spojenie prax neprijala. Spojenie vysokozdvižný vozík sa ustálilo v odbornej literatúre i v normách, preto sa odporúčalo používať ho aj naďalej.
Z á v e r. — Jazyková úroveň niektorých pripravovaných technických noriem je v súčasnosti pomerne nízka. Súvisí jednak s generačnou výmenou prekladateľov a tvorcov technických noriem, jednak s nedostatočnou terminologickou pripravenosťou nových odborníkov i s ich dosť zjavnou neochotou používať pri práci jazykové príručky. Opatreniami v tejto oblasti, ktoré zaviedol Úrad technickej normalizácie, metrológie a skúšobníctva SR, sa však doteraz darí udržiavať zodpovedajúcu úroveň vydávaných technických noriem.
JOZEF MLACEK
Štvrtý diel Slovníka slovenského jazyka (1964; ďalej iba SSJ) zachytáva v hesle slovakistika i slovacistika (s. 119) aj pomenovanie slovakista, pri ktorom rovnako ako v heslovom slove pripúšťa aj istú variabilnosť, konkrétne aj podobu slovacista. Slovu slovakista (i slovacista) pripisuje slovník tieto dva významy: 1. odborník v slovakistike, 2. poslucháč slovakistiky na vysokej škole.
Hoci od vyjdenia uvedeného zväzku tohto doteraz ešte stále najúplnejšieho slovníka spisovnej slovenčiny prešlo už vyše tridsať rokov, slovo slovakista aj jeho uvedené dva významy sú známe aj v súčasnom používaní. Je to, pravdaže, slovo, ktoré nepatrí do okruhu najbežnejšie používaných slov, do tzv. jadra slovnej zásoby, ale nepatrí zasa ani medzi slová, ktoré by boli iba prostriedkom nejakej skupinovej komunikácie alebo ktoré by už zastarávali. Ak v súčasnej praxi predsa možno zaznamenať istú zmenu oproti stavu zachytenému v SSJ, potom je to ústup variantnej formy slovacista (rovnako aj ústup variantu uvedeného v hesle, totiž podoby slovacistika). S ňou sa už v bežnej jazykovej komunikácii takmer nestretáme, je to zastarané slovo (rovnako to platí aj o slove slovacistika). Hneď na začiatku týchto našich poznámok teda konštatujeme diferenciáciu slov slovakista
strana 18
a slovacista, a to diferenciáciu na časovej a tým aj na funkčnej rovine. Zároveň zisťujeme, že ide o novú zmenu, ktorú spracovanie týchto slov v SSJ ešte nijako nesignalizuje (v príslušných heslách a v ich rozpracovaní nie sú nijaké náznaky takéhoto členenia).
Uvedená zmena však nie je jediným posunom, ktorý možno pri sledovanom slove zistiť. V tých komunikačných sférach, kde sa možno so slovom slovakista bežnejšie stretnúť, totiž na niektorých vysokých i stredných školách, v istých akademických aj výskumných ústavoch, v istých redakciách, možno pri danom slove pozorovať aj istý významový posun, resp. určitú významovú diferenciáciu. Ide pritom o tendenciu súvisiacu so stavom, ktorý zachytáva citovaný slovník v heslovom slove slovakista. Jeho význam sa na tom istom mieste totiž vysvetľuje takto: "odborné štúdium slovenského jazyka, slovenskej literatúry a slovenskej kultúry vôbec".
Naznačovaný významový posun sa zakladá na tom, že názvom slovakista sa vždy označuje odborník, ktorý skúma slovenský jazyk a slovenskú literatúru, ale už oveľa zriedkavejšie aj odborník skúmajúci iné oblasti slovenskej kultúry. Jednako sa však s ním stretneme napríklad u historikov, medzi ktorými sa na rozdiel od tých z nich, čo sa zameriavajú na výskum napr. svetových alebo antických dejín, ako slovakista vydeľuje historik skúmajúci slovenskú históriu. Podobne je to aj v niektorých ďalších odboroch, napr. v etnológii, v archeológii a pod. Na prvý pohľad ide o rovnakú situáciu ako pri odborníkovi na slovenský jazyk, slovenskú literatúru (aj tu sa predpokladá atribút "slovenský"), ale skutočnosťou je zistenie, že kým v prvom prípade (odborník na slovenský jazyk a literatúru) je názov slovakista celkom bežný, zatiaľ v druhom prípade (odborník na iné sféry slovenskej vedy a kultúry) je toto pomenovanie oveľa zriedkavejšie. Ak by sme nezistili medzi týmito dvoma uplatneniami nijaký ďalší rozdiel, tento rozdiel v ich funkčnom využívaní nie je nijako zanedbateľný, pretože to, čo je zriedkavejšie, je oveľa nápadnejšie, príznakovejšie a naopak. Pravdepodobne tu ešte stále nemožno hovoriť o dvoch celkom osobitných významoch sledovaného slova, ale spomínané rozdiely na rovine použitia sú jedným z predpokladov práve pre takýto vývin.
Ani zistením istých tendencií k významovému rozčleneniu názvu slovakista sa aktuálna problematika tohto slova ešte nevyčerpáva. Naopak. Všetky predchádzajúce zistenia a formulácie boli skôr pozadím, na ktorom
strana 19
sa chceme pristaviť pri celkom novom uplatňovaní názvu slovakista, s ktorým sa stretáme v jazyku najnovšej žurnalistiky. Iba pred niekoľkými týždňami sme v jednom denníku našli takúto vetu so sledovaným slovom: Skúsenosti banskobystrických slovakistov ukazujú, že medzi postihnutými (silnou zimou — J. M.) prevažovali cudzinci a vodiči s bratislavskými poznávacími značkami. Áno, v Banskej Bystrici sa pestuje aj slovakistika a sú tam aj vynikajúci slovakisti, ale prečo sa hovorí o slovakistoch v súvislosti s dopravou, so stavom na cestách? Vysvetlenie je jednoduché: slovakistami sa v danej vete — a existenciu tohto nového názvu nám potom potvrdili použitia v ďalších textoch — nazývajú pracovníci záchranného dopravného systému Slovakia.
Keďže tu máme do činenia s novým slovom, ktoré znie celkom rovnako ako iné, v inej oblasti všeobecne prijaté slovo, akosi automaticky sa ponúka otázka, či možno toto nové slovo z hľadiska spisovného jazyka prijať, či ho možno tiež pokladať za spisovný prostriedok. Preto sa tu pristavíme niekoľkými poznámkami pri tomto novom slove a pokúsime sa o odpoveď na uvedené otázky.
Hoci jedno aj druhé slovo slovakista má vonkajšiu formu celkom rovnakú, každé z nich je motivované ináč: pôvodné slovo slovakista, ktoré sme stručne analyzovali v predchádzajúcej časti tohto príspevku, súvisí so slovom slovakistika, novšie pomenovanie slovakista vychádza z vlastného mena Slovakia. Čo ich spája, to je predovšetkým rovnaká odvodzovacia prípona -ista. O nej J. Horecký už vo svojej Slovotvornej sústave slovenčiny (1959, s. 97) jednak konštatuje fakt, že pri substantívnom odvodzovaní pomocou cudzích prípon je práve model s príponou -ista zreteľne najproduktívnejší, a jednak zisťuje, že sa ňou tvoria "predovšetkým názvy osôb podľa predmetu, ku ktorému majú nejaký vzťah" (tamže). Autor potom ešte dopĺňa, že ide najmä o názvy osôb z oblasti umenia a športu (napr. hobojista, futbalista), názvy osôb vyjadrujúce príslušnosť k nejakému hnutiu (napr. hlasista, budhista — iba ako zaujímavosť tu pripomeňme, že v tomto výpočte J. Horecký ešte bez akejkoľvek limitujúcej poznámky uvádza aj podobu kalvinista). Autori novšej Dynamiky slovnej zásoby spisovnej slovenčiny (1989, s. 55—56) uvádzajú substantíva s príponou -ista jednak medzi názvami osôb podľa predmetu ich činnosti (explicitne sa tu vyzdvihuje "najmä bohatý súbor názvov hudobníkov podľa nástroja, na ktorom
strana 20
hrajú: klavirista, cimbalista, flautista...") a jednak medzi názvami osôb podľa príslušnosti, pričom môže ísť o príslušnosť k hnutiu (ako uvádza už J. Horecký), ale aj o príslušnosť k nejakej organizácii.
A tu sme už pri sledovanom novom slove slovakista. Kým staršie meno slovakista (staršie nie v zmysle zastaranosti, ale že sa z obidvoch slov objavilo skôr) môžeme zaradiť podľa uvedeného rozčleňovania odvodenín na -ista k názvom osôb podľa predmetu ich činnosti (slovakista skúma slovenský jazyk, slovenskú literatúru), novšie slovo slovakista patrí skôr medzi názvy osôb podľa príslušnosti: slovakisti z textu, ktorý sme uviedli ako ukážku, sú pracovníci Slovakie. Nové pomenovanie sa utvorilo náležitým spôsobom, je v ňom totiž zreteľná odvodzovacia prípona, ktorá umožňuje vyjadriť práve taký význam, ktorý sa ním potrebuje vyjadriť. Zároveň však vidíme, že tu ide o celkom iné odvodzovanie ako pri prvom názve slovakista. Nemožno tu teda hovoriť o dvoch významoch jedného slova slovakista, ale o dvoch osobitných slovách: slovakista 1 a slovakista 2.
Skôr ako pred záverom týchto poznámok vyslovíme isté hodnotenie nového pomenovania slovakista, treba ešte odpovedať na možnú otázku, či sa nová pomenovacia potreba musela realizovať práve takýmto spôsobom, či sa nedal použiť nejaký iný odvodzovací model, či teda muselo vzniknúť toto nové pomenovanie práve v takejto podobe. Aby sme dali odpoveď na túto otázku, treba sa zamyslieť nad tým, aké možnosti tu vôbec boli.
Ak sa v týchto súvislostiach opätovne vrátime k citovaným prácam (staršia Letzova Gramatika slovenského jazyka z roku 1950 tento typ ešte osobitne nevydeľuje, iba medzi prípadmi tzv. hybridného odvodzovania slov uvádza aj slovo huslista), zisťujeme, že pri názvoch vyjadrujúcich príslušnosť sa spomínajú prípony -ák/-ak a práve prípona -ista. V súčasnom jazyku je tu produktívne aj odvodzovanie príponou -ár (napr. slovnaftár, ozetár). Prvá z uvedených prípon nevyhovuje v našom konkrétnom slove z kombinatórnych dôvodov (uplatnenie modelu s príponou -ák by viedlo k neprijateľnej podobe slova "Slovak-ák", posledná uvedená zasa svojou až priveľkou produktívnosťou vo viacerých modeloch odvodzovania (príponou -ár sa tvoria pomenovania rozličných a niekedy aj dosť navzájom vzdialených typov). Odvodzovacia prípona -ista sa tu javí ako najprimeranejšia a nič na tom nemení ani skutočnosť, že v sledovanom
strana 21
konkrétnom prípade vzniklo pomenovanie, ktoré je homonymom už existujúceho názvu slovakista.
Z celého predchádzajúceho výkladu vyplýva záver, že nové slovo slovakista je vhodným a primeraným pomenovaním pre pracovníkov organizácií Slovakia.
Pravda, mohlo by sa ešte namietať, že nové slovo patrí skôr medzi príležitostné mená, okazionalizmy (fundujúci názov organizácie patrí medzi tie druhy názvov, ktoré sa môžu meniť) a že mu teda netreba venovať toľkú pozornosť. Na druhej strane je tu však nezanedbateľný fakt, že práve pri tomto konkrétnom základe (slovak-) možno predpokladať aj vznikanie ďalších odvodených slov, prípadne aj isté ďalšie prehodnocovanie obidvoch sledovaných slov, a tak tu možno počítať aj s istou životnosťou nového slova slovakista.
Z nášho výkladu zároveň vyplýva potreba zmien v lexikografickom zachytení a spracovaní sledovaných slov. Podľa predchádzajúcich zistení ich treba zachytiť asi takto:
slovakista 1: 1. odborník v slovenskej jazykovede a v slovenskej literatúre; zriedkavejšie odborník vo výskume iných oblastí slovenskej kultúry a vedy, 2. poslucháč slovakistiky na vysokej škole;
slovakista 2: pracovník organizácií Slovakie.
JÁN HORECKÝ
V slovnej zásobe súčasnej slovenčiny je istý počet podstatných mien zakončených na ‐eň, a to od takých slov ako deň, peň, kmeň cez slová ako vášeň, svoreň, vozeň, prsteň až po názvy miesta na ‐áreň (lekáreň, plynáreň, strojáreň). Niektoré z nich možno s istotou rozčleniť na základ a príponu. Napr. prst‐eň, hlav‐eň, ale najmä celý slovotvorný typ s príponou ‐áreň. V mnohých iných je už slovotvorná štruktúra zastretá. Nemôžeme
strana 22
o nich povedať, že ide naozaj o príponu ‐eň, lebo nevieme jednoznačne vyčleniť základové slovo. Ide o slová ako vášeň, čereň, koreň. Ale aj tie podstatné mená, v ktorých je slovotvorná štruktúra zreteľná, tvoria len obmedzené a uzavreté skupiny, lebo nové slová (s výnimkou podstatných mien na ‐áreň) sa netvoria. Ide o neproduktívne slovotvorné typy.
Pri skúmaní slovotvornej štruktúry slov zakončených na ‐eň treba predovšetkým vylúčiť slová zeleň, červeň, rumeň, lebo v nich je zakončenie ‐eň obsiahnuté už v kmeni: zelen‐ý, červen‐ý, rumen‐ný. Ako slovotvorná prípona tu vlastne funguje celá skloňovacia paradigma, t. j. súbor pádových prípon vzoru dlaň a zmena n → ň je tu len sprievodným javom tohto prechodu medzi slovnými druhmi, z kategórie prídavných mien do kategórie podstatných mien. (Tento prechod sa bežne označuje ako konverzia, charakteristická najmä pre angličtinu).
Pri skutočne odvodených slovách treba rozlišovať dve homonymné prípony ‐eň. Jedna je v slovách mužského rodu (prsteň, stupeň), druhá v slovách ženského rodu (hlaveň, lekáreň). V mužskom rode sú dva varianty: ‐eň v slovách ako prsteň (gen. prsteňa) a ‐(e)ň v slovách ako osteň, stupeň, kde sa v nepriamych pádoch toto e stráca: stupeň — stupňa.
V rámci podstatných mien mužského rodu sú príponou ‐eň utvorené (nehovoríme, že sa tvoria, len konštatujeme, že sú utvorené, už hotové) názvy vecí od podstatných mien. Typickým predstaviteľom tejto skupiny je slovo prsteň. V ňom bez problémov vieme vyčleniť základové slovo prst aj príponu ‐eň a tento celok, prirodzene, chápeme ako vec, ktorá nejako súvisí s prstom, konkrétne nastokáva sa na prst. Pravda, vyčlenenie nie je vždy také presvedčivé, lebo dnes už nemusíme zreteľne vidieť súvislosť vyčleneného základu s konkrétnym slovom. Bez etymologického skúmania nevieme napr. povedať, čo je časť kor‐ v slove koreň alebo časť rem‐ v slove remeň. O slove hrebeň aspoň tušíme, že súvisí so slovesom hriebsť — hrabať, slovo svoreň môžeme dať do súvislosti so slovesom zvierať — zovrieť. Slová ako jačmeň, kremeň, prameň, plameň sa dnes už vzpierajú akémukoľvek výkladu významu z významu základu a prípony a ich pôvod vysvetlí iba etymológ.
Častejšie sú v tejto skupine slová utvorené príponou ‐(e)ň, a to spravidla od slovesného základu. Sloveso v takýchto slovách vyjadruje pôvodcu deja (agensa). V slove rušeň ľahko vyčleníme sloveso rušať (teda také isté sloveso, ako je v latinskom moveo/movere/movi/motum a v odvodenom
strana 23
podstatnom mene motor). V slove vozeň možno vychádzať zo substantívneho základu voz, ale primeranejšie je pokladať za základové slovo sloveso voziť. Ide teda o význam nástroja, prostriedku: vozeň je prostriedok na vozenie. Takýto význam je aj v slovách mäkčeň a dĺžeň. V ich základe je síce prídavné meno mäkký, dlhý, ale môžeme vychádzať aj zo slovies mäkčiť, dĺžiť.
Zasiahnutosť slovesným dejom sa odzrkadľuje v názvoch osôb väzeň a učeň — ten, kto je väznený, kto je učený.
Pomerne rozsiahla je skupina názvov vecí, v ktorých základovým slovom je sloveso. Typickým predstaviteľom tu je podstatné meno rezeň — jeho slovotvorný význam (totiž význam vyplývajúci zo slovotvornej štruktúry), je "to, čo vzniklo rezaním". Podobne možno vysvetliť aj význam slova sušeň — čo vzniklo sušením, peceň — čo vzniklo pečením. Slovesný základ možno vidieť aj v slovách stupeň — to, na čo sa stúpa, ťažeň — to, čo sa ťahá, čo vzniklo ťahaním (ide o plodné drevo viniča). Menej zreteľný slovotvorný význam je v slovách ako sťažeň (azda to, čo slúži na sťahovanie plachty na lodi) a lupeň (to čo sa odlupuje?). Význam výsledku deja sa niekedy zvýrazňuje predponou po‐, ako vidieť na slove postruheň (pečené jedlo zo zvyškov chlebového cesta).
V rámci podstatných mien ženského rodu zreteľnú slovotvornú štruktúru i slovotvorný význam majú podstatné mená ako kázeň, pieseň, liaheň, v ktorých si ľahko predstavíme súvislosť so slovesom kázať, spievať (pieť) a liahnuť. Menej zreteľnú, ale predsa len vysvetliteľnú slovotvornú štruktúru majú slová ako báseň (od bájiť), priazeň (od priať), tieseň (od tesný, tesniť a trýzeň (od trýzniť). Z podoby slov sa už dnes nedá vyčítať slovotvorný význam takých slov ako vášeň, žízeň, pleseň, jeseň. Slovo utiereň sa odvodzuje od (j)utro — ráno.
Zaujímavá je skupina názvov, v ktorých sa všeobecný slovotvorný význam akoby potvrdzoval predponou po‐: povodeň, pochodeň, poživeň. Povodeň je vlastne veľká voda, prípadne pokrytie, zaliatie vodou. Slovo pochodeň môžeme dať do súvislosti s chodením alebo aj s pochodom (čo sa používa pri nočných alebo slávnostných pochodoch). Poživeň je to, čo sa používa na živobytie, na výživu. Predpona ú‐ je v slove úroveň (čo je na istej rovine); predponou prie‐ v slove priehlbeň sa vyjadruje, že ničo vzniklo prehĺbením.
strana 24
V geologickej literatúre sa navrhuje slovo zvodeň ako pomenovanie dutiny pod povrchom zeme, v ktorej sa sústreďuje isté množstvo podzemnej vody. Predponou z‐ (resp. pôvodne s‐) sa síce dá vyjadriť nahromadenie (azda zvedenie) vody na jedno miesto, ale potom by nebola presvedčivá motivácia vodou, ktorá tu je podstatná. Azda by sa mohlo hovoriť o ložisku podzemnej vody, ako nasvedčuje aj anglický termín body of underground water.
V niektorých slovách sa prípona ‐eň spája s morfémou ‐iz‐ (ktorá tu funguje ako spájacia, sémanticky prázdna morféma). Ide o málo početné slová ako bielizeň (pôvodne to, čo je biele a azda aj to, čo sa pri praní bieli), podobizeň (čo vyjadruje podobu), starizeň (čo je staré), dedovizeň (čo je zdedené po dedoch). Patrí sem aj ustanovizeň, čo je ustanovené, zriadené. Je to dnes už zastretý kalk (doslovný preklad) z lat. institutio — inštitúcia.
Veľkú a živú skupinu tvoria názvy miesta tvorené a ustavične dotvárané príponou ‐áreň (‐iareň, ‐areň). Tvoria sa spravidla od substantívnych, ale aj od slovesných základov. Napr. lampáreň, strojáreň, pneumatikáreň, nástrojáreň, plaváreň, čakáreň, triediareň, frézareň. Ojedinele sa takéto názvy tvoria len príponou ‐eň: papier‐eň, pastier‐eň, továr‐eň. Niekedy je možné dvojaké chápanie: horáreň možno odvodzovať od základu horár ako miesto, kde býva horár, alebo od základu hora ako miesto, kde sa sústreďuje starostlivosť o horu. Podobne šepkáreň možno chápať ako miesto, kde je šepkár, alebo miesto, kde sa šepká. V slove jedáleň ide o príponu ‐eň, ktorá je pripojená k základu jedl‐: ‐á‐ tu je vkladné, aby sa odstránila skupina jedl‐eň.
Z analýzy pomenovaní typu prsteň, stupeň, kázeň, podobizeň, v ktorých sú slovotvorná štruktúra i slovotvorný význam zreteľné, ale najmä z príkladov typu remeň, báseň, povodeň možno vyvodiť záver, že slovotvorný typ "podstatné meno alebo sloveso + eň" v mužskom rode je úplne uzavretý, nedopĺňa sa novými slovami. Veľmi často je tu slovotvorná štruktúra zastretá, významovo sú to slová už demotivované. Podobný stav je aj v type s príponou ‐eň v ženskom rode. Pravda, s výnimkou slov s príponou ‐áreň (‐iareň, ‐areň). Tento postup je v súčasnosti ešte veľmi produktívny, dotvárajú sa ním najmä názvy miesta.
strana 25
Jednou z ľudských slabostí je vyjadriť zlosť z neúspechu nejakou šťavnatou nadávkou. Občas sa v takej nadávke okrem iných slov vyskytuje slovo hrdlo. Ide o staré slovanské slovo. Nie div, že ho preto poznali a používali i naši predkovia napr. v dosť expresívne ladenej frazéme čerti sa v hrdle niekomu preplietli (czerty sa mu w geho hrdle preplietly TURIEC 1589), čo značí, že nahnevaný človek pospomínal všetkých čertov, teda klial zle‐nedobre. Odráža sa v nej rozvinutá obrazotvornosť našich predkov.
Slovenčina má v slovnej zásobe dosť takých slov, ktoré najmä v dávnejších časoch mali oveľa bohatšiu významovú štruktúru ako dnes. Dokladá nám to množstvo slovenských jazykových pamiatok. Jedným z týchto slov je aj spomenuté slovo hrdlo, ktorým sa bežne pomenúval anatomický orgán. Významové členenie slova hrdlo aj s jeho príslušnými odvodeninami si môžeme pozrieť v Slovníku slovenského jazyka (SSJ), v Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ) a z vývinového hľadiska aj v Historickom slovníku slovenského jazyka (HSSJ).
Pri zbežnom porovnaní historického a dnešného materiálu môžeme konštatovať (porov. SSJ a KSSJ), že významová stavba uvedeného slova bola v príslušných obdobiach približne rovnaká. V staršej slovenčine nachádzame však v tejto lexikálnej jednotke značné významové posuny.
Slovo hrdlo sa už oddávna spájalo s predstavou života (jeho vzniku, zrodu, udržiavania a zániku). Ukazujú to napr. kontexty, v ktorých sa toto slovo objavuje v mnohých ustálených spojeniach. V staršom jazyku sa totiž používali v oblasti obyčajového práva a jeho terminológie viaceré ustálené spojenia terminologického charakteru, ktoré dnes chápeme ako frazémy. Mnohé z nich sa nachádzajú v našej najstaršej právnej knihe zo Žiliny z roku 1473 (preklad magdeburského práva; porov. Kuchar, 1993). Treba
strana 26
pripomenúť, že popri frazémach s uvedeným komponentom hrdlo typu tisnúť niekomu lož do hrdla alebo jazyk v hrdle uschol niekomu alebo už spomínanému, pomerne silne expresívnemu vyjadreniu čerti sa preplietli v hrdle niekomu je v staršej slovenčine pomerne dosť preukazný a výrazný výskyt takých slovných spojení, ktoré svojím úzko špecifickým právnym zameraním a obsahom sú bežné a známe v administratívno‐právnych písomnostiach, čiže reprezentujú starší právnický štýl. Historický jazykový materiál nám poskytuje viaceré spojenia s komponentom hrdlo. Spoločným znakom týchto spojení je výpoveď o ohrození života človeka, najmä ak spáchal dajaký trestný čin alebo nedodržal istý záväzok. Ocitol sa preto často pred súdom ako obžalovaný. Život človeka bol a je ustavične úzko spätý s právom. Je to strohé, suché konštatovanie. No nemožno sa čudovať, že vo väčšine starých ustálených spojení terminologického rázu má slovo hrdlo význam "život" (porov. heslo hrdlo v HSSJ, I, s. 444, a našu poznámku č. 14 v Zborníku Z vývinu slovenskej lexiky, 1993, s. 188), a práve táto skutočnosť je pre nás zaujímavá. Tento význam totiž dnešný používateľ slovenčiny málo pozná. Vznikali tak postupne mnohé ustálené spojenia s rozličným obsahom. Boli nimi napr. pod hrdlom/pod stratením hrdla/vedľa hrdla poručiť, prikázať, zakázať niečo, ísť o hrdlo niekomu, prísť o hrdlo, na hrdle strestať, (po)trestať, pokutovať (niekoho), na hrdlo potrestať niekoho, oplácať hrdlo, prepadnúť hrdlom, odpovedať (svojím) hrdlom, siahnuť k hrdlu niekomu, stáť hrdlom (i statkom) za niekoho.
Slovné spojenie siahnuť k hrdlu niekomu má všeobecný, neutrálny význam "priblížiť sa rukou k hrdlu niekoho". Môže mať (a v minulosti malo) aj právnoterminologický obsah "vziať, zobrať niekomu život". Aj v ďalších slovných spojeniach sa s ním stretáme. Všeobecne sa vychádzalo z platných právnych noriem a úkonov, ktorými sa sledovalo obmedzenie zlého, nesprávneho konania človeka alebo vyjadrenie istých právnych úkonov, ktoré nasledovali, ak sa tieto právne normy nedodržali.
Zákaz a z neho vyplývajúci trest (najčastejšie smrť obesením) ilustrujú kontexty, v ktorých sa vyskytujú spojenia pod hrdlom zakázať niečo, pod stratením hrdla poručiť niečo, vedľa hrdla prikázať niečo: Micolass to mosil widaty y ty penize wssitky, nebo pan byl zakazal pod hrdlem, pod zbozim; a take w ten buog magi przikazati pokog kazdemu wedle hrdla, aby
strana 27
gim zadny neprzesskazel na gich bogi Žilinská kniha 1473 (Magdeburské právo — ďalej ŽK, Mp); hagnjm, prisne se poručuge pod stracenjm hrdla TRENČÍN 1675.
Informácie o postupe súdu o treste (smrti) za istý priestupok, ak nebol rešpektovaný zákaz alebo príkaz, boli vždy dostatočne špecifikované. Obsahujú ich napr. kontexty s ustálenými spojeniami ísť o hrdlo niekomu a prísť o hrdlo, ktoré nachodíme nielen v ŽK: pak‐li vmrze geden prwe, nez prawo przegde, temv gde o hrdlo; aby o hrdlo y o statek neprissel JASENICA 1710. Spojeniami pokutovať, (po)trestať, strestať na hrdle niekoho, pokutovať na hrdlo niekoho, prepadnúť hrdlom sa zasa naznačuje výsledok riešenia súdu zisťovaním skutkovej podstaty v konaní obvineného a vynesením rozhodnutia, ktorým je trest (smrti). Uvedené frazémy ilustrujú nasledujúce kontexty: potom sy opiet dale zaluge, ze geho zbozij toliko pobral gest zboystwim, czoz by slusňe hrdlem propad ty trij kusy nesprawedliwe gma naň zalowati ŽK (Mp) 1473; žeby take gimym ku prikladu na hrdle strestan byl sine loco 1639; beze wsseho prawa a prepačeni wedle sententij widaneg od poprawneho mistra ma na hrdle pokutowana bity SLOVENSKÁ ĽUPČA 1632; na hrdle bude strestan a pokutowan ginim k wystraze ZVOLEN 1644; timto gistim prawom na hrdle boly potrestany ČASTKOVCE 1645; kdiz biz ale zamek odrazil, techdj bi ťa dali do arestu, tak že biz bil ag na hrdlo potrestan TURIEC 1780.
Niektoré spojenia vyjadrujú nesplnenie nejakého záväzku, napr. porušenie ručiteľstva za niekoho. Takýto ručiteľský záväzok sa nachádza predovšetkým v ustálených spojeniach právneho charakteru odpovedať (svojím) hrdlom a stáť hrdlom (i statkom) za niekoho. Doložiť prvé terminologizované slovné spojenie môžeme opäť zo ŽK (Mp): ten tedy musy odpowiedati swym hrdlem ... a druhé napr. z Karlovej Vsi z roku 1573: my susedy y chrydlom (!) y statkom zan stogyme.
V právnych vzťahoch bola v minulosti však aj iná možnosť riešenia. Ide o uniknutie trestu (smrti) vykúpením sa (zaplatením istej sumy). Toto vyjadruje spojenie odplácať hrdlo, napr. z písomnosti právneho obsahu z obce Trstín z roku 1611: Adam Kubychowich pribehol do Yanoweho domu a tam gemu powedal, že by on hrdlo swe odplaczal.
Treba tu naostatok ešte spomenúť aj to, že slovo hrdlo bolo základom na vznik ďalších slov. Od tohto základu sa utvorili v staršej slovenčine prí-
strana 28
davného mena hrdelný, hrdlatý, hrdlový i hrdlý, príslovka hrdelne a (pomerne novšie) slovesá hrdlovať, hrdlovať sa a hrdliť sa, ktoré vychádzajú z významu "moriť, ničiť, zabíjať (niekoho), resp. bojovať o život (s niekým)", ktorý možno spájať s blízkym významom "ničiť sa (aj ťažkou prácou), namáhať sa, drieť" (porov. heslo hrdlovať v HSSJ, I, s. 445.). Uvedený význam možno nájsť aj vo frazeologizme odtŕhať hrdlo s významom "hrdlačiť, ťažko pracovať". Vyskytuje sa napr. v písomnosti z Jasenice z roku 1704, v ktorej čítame: a to fatens odtel wi, ze unho hrdlo odtrhal a unho robiwal; ďalej text pokračuje: dost hrdla odtrhaly s tu gistu truhlu, že yu čzasto prenassaly, ktera bola welmi tasska. V inom kontexte z Pukanca z roku 1794 sa o takomto význame hovorí položartom takto: pre (dlžobu) swe hrdlo pritom neodtrhala ona, ale gen zdaleka na to hledela a nekde w kute se wywalowala.
Takto, občas so zľahčovaním, niekedy s vtipom, častejšie však vážne sa naši predkovia vyjadrovali alebo uvažovali o dôležitých situáciách, a väčšinou o veciach, ktoré rozhodovali aj o živote.
Rudolf Kuchar
LITERATÚRA
Historický slovník slovenského jazyka. 1—4 (A—P ). Red. Š. Peciar; M. Majtán. Bratislava, Veda 1991—1995.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková. 1 vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s.
KUCHAR, R.: Žilinská právna kniha (magdeburské právo). Bratislava, Veda 1993. 135 s.
Slovník slovenského jazyka. 1—6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959—1968.
Z vývinu slovenskej lexiky. Red. R. Kuchar. Bratislava, Veda 1993. 221 s.
Reč vážna a dobrá všade miesto nájde. *
* Záturecký, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s. Aj ďalšie citáty uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. Pripomíname si tak sté výročie prvého vydania tejto zbierky prísloví a porekadiel.
strana 29
Spojenie mať/nemať nárok (na niečo) je výrazom, proti ktorému nemožno mať ani v bežnej komunikácii, ani v administratívnom vyjadrovaní nijaké výhrady. Ide o prostriedok, ktorý ani z hľadiska svojho lexikálneho zloženia ani z hľadiska gramatického stvárnenia nevyvoláva nijaké pochybnosti. Ak sa pri ňom predsa chceme pristaviť malou poznámkou, je to pre istý posun, ktorý pri ňom pozorujeme v jednej špecifickej oblasti komunikácie, konkrétne v textoch zo športovej oblasti. Vyjdeme z konkrétnych prípadov s naznačeným posunom.
V novinárskych, ale ešte častejšie v televíznych a rozhlasových textoch (ide najmä o športové reportáže) sme mnohokrát zachytili takéto použitie sledovaného spojenia: Vysunutý útočník prekrásne vystrelil a súperov brankár už nemal nárok. — Po Luhového strele už Molnár nemal nárok. Čím sa vyznačuje toto nové uplatnenie sledovaného spojenia? Predovšetkým tým, že v ňom došlo k významovému posunu pri slove nárok. Toto slovo a jeho dva významy sa v Slovníku slovenského jazyka (II, s. 279) aj v novšom Synonymickom slovníku slovenčiny (1995; tu iba odkazom na heslá právo a požiadavka) dokladajú synonymami oprávnenie, právo, resp. požiadavka, želanie, prianie. V každom z týchto vysvetlení je teda obsiahnutá séma (významový prvok), že niekto môže niečo žiadať, niečo pýtať, o niečo prosiť. Ako je to so slovom nárok v uvedených nových uplatneniach? Zisťujeme, že v nich sa práve tento významový prvok, ktorý je pre význam daného slova podstatný, vlastne celkom vytráca.
A tak sa pýtame: Chcel autor v uvedených textoch povedať to, že brankár nemal oprávnenie, nemal právo chytiť strelu na svoju bránu? Zaiste nie. Veď ten brankár ju aj chcel chytiť, aj za ňou vyskočil, ale bol neúspešný. V uvedených spojeniach ide teda skôr o vyjadrenie významu, že brankár nemal šancu ju chytiť, nebol schopný ju chytiť. Nárok na jej chytenie mal,
strana 30
veď v tom spočíva podstata funkcie brankára. Zisťujeme teda, že toto nové použitie má zjavný nedostatok: vylučuje z významu kľúčového slova tohto spojenia takú významovú zložku, ktorá je súčasťou jadra jeho významu.
Po predchádzajúcom konštatovaní môžeme uzatvárať túto poznámku v tom zmysle, že nové spojenie (stojace na dolnej hranici frazeologizácie) nemať nárok vo vyjadreniach typu brankár nemal nárok je významovo protirečivé. Okrem toho sa ním nevyjadruje nič iné ako to, čo bežne vyjadríme spojeniami nemať šancu, nemať možnosť. Nové spojenie teda neprináša nijakú významovú špecifikáciu oproti uvedeným ďalším spojeniam — nie je teda ani funkčne opodstatnené. Uvedené zistenia nám dovoľujú konštatovať, že tu máme do činenia s typickým slangovým spojením, ktoré možno chápať iba ako výraz úsilia o nové či inovované vyjadrenie, pravda, úsilia trochu násilného a nefunkčného.
Ešte dodávame, že tento slangový posun sledovaného spojenia je sprevádzaný aj istými ďalšími, a to gramatickými aj lexikálno‐gramatickými zmenami v porovnaní s jeho základnými uplatneniami. Je príznačné, že inovovaný výraz sa bežnejšie vyskytuje iba v zápornej podobe nemať nárok, že sa ďalej mení aj intenčná hodnota celého zvratu. Kým východiskové uplatnenie zvratu mať/nemať nárok má pri sebe záväzné objektové doplnenie, t. j. má vyjadrený predmet (mať nárok na niečo, nemať nárok na niečo), inovovaný výraz nemať nárok môže mať toto doplnenie (na Luhového strelu nemal Molnár nárok), ale často sa uplatňuje aj bez takéhoto doplnenia (pri Luhového strele už Molnár nemal nárok). Sú to pozoruhodné zmeny, ale ani ony zatiať neovplyvňujú predchádzajúce rámcové hodnotenie sledovaného spojenia — jeho zaradenie medzi slangové prostriedky. Nemožno ich však prehliadať, lebo za istých podmienok sa môžu stať signálom celkového osamostatnenia inovovaného výrazu a následne aj podnetom na jeho funkčné prehodnotenie.
Jozef Mlacek
Väčší bôľ býva od jazyka ako od meča. *
strana 31
V druhej polovici januára sme si pripomenuli okrúhle životné jubileum PhDr. Márie Pisárčikovej, význačnej slovenskej lexikologičky a lexikografky, spoluautorky všetkých základných slovníkových diel opisujúcich slovnú zásobu spisovnej slovenčiny, ktoré vyšli ako výsledok práce lexikografického kolektívu Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV v ostatných tri a pol desaťročiach, a našej kolegyne v redakčnej rade Kultúry slova.
PhDr. Mária Pisárčiková sa narodila 23. januára 1937 v obci Hul ležiacej v Novozámockom okrese. Po absolvovaní strednej školy v Nových Zámkoch v štúdiách pokračovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Štúdium odboru slovenský jazyk — ruský jazyk dokončila v roku 1959. Ešte pred dokončením vysokoškolských štúdií začala pracovať ako literárna redaktorka v Česko‐slovenskom rozhlase v Bratislave. Roku 1961 nastúpila do lexikologicko‐lexikografického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (vtedy Ústavu slovenského jazyka SAV) a na tomto pracovisku zostala až do odchodu do dôchodku na konci roka 1996. Po príchode na jazykovedné pracovisko sa hneď zapojila do lexikografickej práce, konkrétne do koncipovania hesiel tretieho zväzku Slovníka slovenského jazyka (1963). Táto práca si ju podmanila natoľko, že lexikografii zostala verná počas celej svojej aktívnej činnosti v Jazykovednom ústave. Okrem tretieho zväzku Slovníka slovenského jazyka bola spoluautorkou aj jeho ďalších troch zväzkov (1964—1968). Po dokončení prác na Slovníku slovenského jazyka stala sa jednou zo spoluautoriek koncepcie a profilujúcich autoriek Česko‐slovenského slovníka (1. vyd. 1979). Medzitým stihla so Š. Michalusom pripraviť Malý synonymický slovník, ktorý vyšiel v niekoľkých vydaniach (1. vyd. r. 1973) a ktorý sa na dlhý čas stal jediným špecializovaným zdrojom poznania synonymných vzťahov v slovnej zásobe spisovnej slovenčiny. Synonymia našu jubilantku nezaujala iba z hľadiska lexikografického spracovania, ale aj z teoretického hľadiska. O tom okrem iného svedčí súbor štúdií publikovaných v našom časopise pod názvom
strana 32
Z problémov lexikálnych synoným v slovenčine (1973), ktorý sa stal základom na prípravu rigoróznej práce na získanie titulu PhDr. v roku 1975.
Po dokončení prác na Česko‐slovenskom slovníku sa jubilantka spolu so skúsenými lexikografmi ústavu sústredila na prípravu koncepcie jednozväzkového normatívneho výkladového slovníka slovenčiny, na samo koncipovanie hesiel do tohto slovníka a na redigovanie celého diela, ktoré vyšlo pod názvom Krátky slovník slovenského jazyka r. 1987 (2. vyd. r. 1989). Tento slovník v zhustenej forme podáva obraz slovnej zásoby spisovnej slovenčiny od štyridsiatych rokov až do prvej polovice osemdesiatych rokov. Na sklonku svojej aktívnej činnosti v ústave spolu s ďalšími dvoma spoluautormi (J. Kačalom a M. Považajom) pripravila tretie, doplnené a prepracované vydanie tohto slovníka, v ktorom sa už výrazne odzrkadľujú politické, hospodárske a spoločenské zmeny uskutočnené po roku 1989 a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Hoci jubilantka nikdy nestratila záujem o teoretické skúmanie synonymie, čo dokumentujú aj štúdie Synonymický rad ako východisko pri štúdiu lexikálnej synonymie (1976), Synonymické vzťahy pri ustálených spojeniach typu dať súhlas (1977), Synonymia slovies v uvádzacích vetách (1978), Slovesá s príznakom zdrobnenosti a ich synonymické vzťahy (1981), Synonymia slovies so všeobecným významom (1989), Synonymia slovies s predponou u‐ (1991) atď., v druhej polovici osemdesiatych rokov sa jej hlavné úsilie sústredilo na lexikografické spracovanie slovenských synoným, na prípravu koncepcie, na koncipovanie a redigovanie Synonymického slovníka slovenčiny (1995), ktorého bola najväčšou spoluautorkou a hlavnou redaktorkou. Toto dielo získalo aj Cenu SAV a ocenenie Slovenského literárneho fondu.
Okrem synonymie sa autorka niekoľkými štúdiami venovala aj antonymii, knižným a subštandardným slovám, zvratným slovesám z hľadiska lexikologického spracovania atď. Kapitolami o synonymii a antonymii prispela do kolektívneho diela Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Pozornosť venovala aj jazyku umeleckej literatúry, najmä slovnej zásobe v nej, a to v štúdiách Pohľad na vývinovú etapu spisovnej slovenčiny cez jazyk J. C. Hronského (1991), Z jazykového majstrovstva noviel Mila Urbana (1992), Jazyk súčasnej prózy a jazyková kultúra (1994).
strana 33
Neodmysliteľnou súčasťou pracovných aktivít PhDr. M. Pisárčikovej bola jazyková kultúra a popularizácia výsledkov jazykovedného výskumu. Jej činnosť v tejto oblasti sa začala hneď od príchodu do Jazykovedného ústavu, no výrazne sa rozšírila najmä od r. 1968 po prevzatí funkcie externej redaktorky rozhlasovej relácie Jazyková poradňa, ktorú vykonávala do roku 1990. Počas svojej aktívnej činnosti napísala niekoľko stovák popularizačných príspevkov do jazykových rubrík dennej tlače a rozhlasu, v ktorých sa venovala najmä slovnej zásobe, štýlovému a štylistickému uplatňovaniu jazykových prostriedkov v rečových prejavoch, ale aj ďalším jazykovým rovinám. Z príspevkov, ktoré odzneli v rozhlasovej Jazykovej poradni v rokoch 1968 až 1985 pripravila knižný výber, ktorý vyšiel r. 1988 pod názvom Jazyková poradňa odpovedá. Za dlhoročnú prácu v oblasti popularizácie jazykovedného výskumu naša jubilantka ešte v tom istom roku dostala Cenu SAV za vedecko‐popularizačnú činnosť.
Na sklonku aktívnej činnosti v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, v predvečer posledného dňa roka 1996 minister kultúry Slovenskej republiky udelil PhDr. Márii Pisárčikovej poctu Antona Bernoláka za tvorivé spoluautorstvo na lexikologických a lexikografických dielach, za rozhlasovú Jazykovú poradňu a odbornú jazykovednú publicistiku. Bolo to skutočne zaslúžené ocenenie za celoživotnú prácu v slovenskej jazykovede, predovšetkým v lexikológii, lexikografii a jazykovej kultúre. V tejto súvislosti nemožno obísť ani fakt, že svojím odborným vedením lexikografických kolektívov pri príprave a redigovaní jednotlivých lexikografických diel vychovala nových lexikografov, ktorí okrem iného spolu s ňou odovzdali našej odbornej i laickej verejnosti Synonymický slovník slovenčiny a v súčasnosti pracujú na novom výkladovom slovníku slovenčiny stredného typu.
Našej vzácnej jubilantke a milej kolegyni želáme do ďalšieho života pevné zdravie a napriek odchodu do dôchodku, o ktorom nikto z jej kolegov a kolegýň nechcel veriť, že sa už stáva realitou, ešte veľa tvorivých síl, aby sme sa ešte dlho stretali s jej menom na stránkach odborných jazykovedných časopisov i v jazykových rubrikách dennej a periodickej tlače a Slovenského rozhlasu.
Matej Považaj
strana 34
Na sklonku januára t. r. sa okrúhleho životného jubilea — šesťdesiatky — v dobrom zdraví dožil PhDr. Štefan Lipták, CSc., samostatný vedecký pracovník Slavistického kabinetu Slovenskej akadémie vied (predtým dlhoročný pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV) v Bratislave. Problematika jazykovej kultúry nepatrí síce k dominujúcim oblastiam jeho vedeckých záujmov, nestojí však ani na ich úplnom okraji. Naopak, prakticky od samých začiatkov svojej jazykovednej činnosti je náš jubilant s ňou (vrátane nášho časopisu Kultúra slova) v stálom kontakte a podieľa sa na plnení jej úloh. Rovnako pozitívne, ba ešte priaznivejšie konštatovanie platí aj o jeho vzťahu k Matici slovenskej, ktorá má v ňom dnes v našej jazykovednej obci svojho popredného predstaviteľa.
Š. Liptáka možno zaradiť k tým osobnostiam našej vedy a kultúry, ktorí svojimi životnými osudmi a prácou bez zvyšku napĺňajú tézu o nevyhnutnosti prerastania regionálneho v celonárodné. Je rodákom z východného Slovenska, s týmto regiónom je zviazaný svojím detstvom, školskými rokmi i prevažnou časťou svojich výskumných aktivít, ale žije v hlavnom meste a na pôde našich najvýznamnejších národných jazykovedných ustanovizní pracuje na úlohách celonárodného, ba i širšieho dosahu a významu.
Náš jubilant sa narodil 23. januára 1937 v Spišskom Podhradí. Už ako päťročný stratil otca a ako desaťročný aj matku. Našťastie trpký životný údel siroty nezabil v ňom túžbu po vzdelaní a po uplatnení svojho talentu. Najmä vďaka tejto túžbe a svojej vrodenej pracovitosti, húževnatosti a vytrvalosti, sprevádzaných príslovečnou skromnosťou, zdolal najťažšie životné prekážky a dopracoval sa k hodnotám, ktoré dnes v nás vzbudzujú úctu a obdiv.
Stredoškolské štúdiá Š. Lipták absolvoval vo Vranove nad Topľou, vysokoškolské v Prešove (odbor slovenský jazyk na vtedajšej Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej, 1959). Po krátkom období redaktorskej činnosti (v závodnom časopise Hencovský spravodaj vo Vranove n/T. a v Česko‐slovenskom rozhlase v Bratislave) a rovnako krátkom pedagogickom pôsobení (na svojej alma mater v Prešove) roku 1962 natrvalo zakotvil v Bratislave. Tu na viac ako tri desaťročia svoje pracovné záujmy a vzťahy spojil s Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV a od marca 1995 —
strana 35
v snahe pomôcť obnove a zintenzívneniu slavistického bádania u nás — s novokonštituovaným Slavistickým kabinetom SAV (ako jeho spoluzakladateľ a v prvých mesiacoch poverený aj jeho vedením).
Dominujúcou oblasťou vedeckých záujmov Š. Liptáka je dialektológia, často vhodne dopĺňaná blízkou onomastikou a ďalšími historickými jazykovednými disciplínami. Z výsledkov svojich terénnych nárečových výskumov (obdivuhodný je rozsah týchto výskumov — vo viac ako 230 lokalitách) Š. Lipták publikoval celý rad zásadných štúdií a participoval na príprave najvýznamnejších monografických prác. Je spoluautorom základných diel našej dialektológie ostatných rokov — Atlasu slovenského jazyka I (1968) a Slovníka slovenských nárečí I (1994), predtým tzv. ukážkového zväzku tohto diela, 1980); svojimi materiálovými štúdiami výrazne posunul dopredu naše dovtedajšie poznanie v tejto oblasti (takými sú napr. štúdie Geografické rozšírenie zmeny ch>h vo východoslovenských nárečiach — 1963, O jazykovej stránke Hlovíkovho zápisu balád — 1964, Z chotárnych názvov slovenskej časti bývalej Užhorodskej stolice — 1965, Katastrálne mapy ako prameň heuristického výskumu toponymie — 1976, O výskume remeselníckej ľudovej terminológie a jej zaradení do nárečového slovníka — 1980, Lexika zemplínskych a užských nárečí vo svetle vzťahov k iným nárečiam a cudzím jazykom — 1980, Zo slovensko‐maďarských jazykových vzťahov — 1987 a i.), resp. prispel nimi k revízii dovtedajších pohľadov na niektoré nárečové javy (napr. na otázku existencie či neexistencie kvantity v sotáckych nárečiach, na problematiku prízvukových pomerov v nich a susedných užských nárečiach — tu sa žiada spomenúť aspoň práce K prízvukovým pomerom na rozhraní západoslovanského a východoslovanského jazykového územia — 1969, Príspevok k sotáckej problematike vo východoslovenských nárečiach — 1969, O výskume akcentu na slovensko‐ukrajinskom jazykovom rozhraní — 1993, Západoslovansko‐východoslovanské jazykové pomedzie a P. J. Šafárik — 1993 a i.). Nárečovú problematiku Š. Lipták spracoval vo svojej rigoróznej práci Príspevok k štúdiu užských nárečí na východoslovenskom jazykovom území (1968) i v kandidátskej dizertácii Slovná zásoba zemplínskych a užských nárečí I—III (1973). V súčasnosti ako vedúci grantovej úlohy Slováci na Zakarpatskej Ukrajine a slovensko‐ukrajinské pomedzie Š. Lipták už druhý rok aktívne participuje na náročnom, no veľmi potreb-
strana 36
nom výskume nárečí našich krajanov na Zakarpatskej Ukrajine, ktorého výsledky sa iste stanú súčasťou vkladu našej jazykovedy do programu nadchádzajúceho XII. slavistického zjazdu v Krakove.
Popri tejto svojej základnej, bádateľskej práci sa Š. Lipták — ako sme to už naznačili vyššie — sústavne venuje aj iným oblastiam tvorivej jazykovednej činnosti, a to najmä popularizácii výsledkov jazykovedného (pritom nielen nárečového) bádania a popredných osobností našej jazykovedy, ako aj rôznym druhom organizačnej činnosti.
Príspevky popularizačného charakteru, patriace aj do oblasti jazykovej kultúry alebo aspoň s ňou úzko súvisiace, Š. Lipták uverejňoval v rôznych časopisoch i v dennej tlači. Takými sú napr. články Kovorobotník a kovák (1963), Niekoľko slov o sporáku (1966), Vnútri a vo vnútri (1966), "Záhoráčtina", či záhorčina ? (1972), O pijanstve a pijatike (1972), O menách Kováč, Kováľ, Kovár (1972) a i. Osobitne tu možno uviesť aspoň niektoré z tých, ktoré vyšli priamo na stránkach Kultúry slova, a to už od jej prvého ročníka: O význame slova džad (1967), O nákove a kovadline (1973), Frazeologické čriepky z oblasti remesiel (1993) a i. Odbornými recenziami i popularizačnými článkami vítal a širšej verejnosti sprístupňoval vari všetky významnejšie dialektologické monografické a iné knižné jazykovedné práce (napr. monografie V. Blanára, E. Paulinyho, F. Mika, A. Habovštiaka, J. Ružičku, F. Buffu, I. Ripku, knihu Jazyková poradňa a i.), s jemu vlastným žičlivým srdcom pripomínal životné jubileá našich významných jazykovedcov (Ľ. Nováka, J. Štolca, A. Habovštiaka, F. Buffu, M. Ivanovej‐Šalingovej a i.).
Svoj organizačný talent a ochotu pomôcť spoločnej veci Š. Lipták prejavil v úspešnom vykonávaní takých funkcií, ako je funkcia vedeckého tajomníka Slovenskej jazykovednej spoločnosti, člena výboru niekdajšieho Jazykovedného združenia pri Česko‐slovenskej akadémii vied v Prahe, vedeckého tajomníka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a i. Od obnovenia činnosti Jazykového odboru Matice slovenskej (1992) sa Š. Lipták aktívne a výraznou mierou podieľa na rozmanitej práci tohto matičného záujmového združenia ako jeho tajomník.
Uvedené a mnohé ďalšie tu nespomenuté aktivity jubilanta Š. Liptáka spravodlivo ocenilo aj Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave, keď na svojom 24. zasadnutí dňa 19. decembra minulého roku rozhod-
strana 37
lo udeliť mu Čestnú striebornú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. So srdečnou gratuláciou k tomuto zaslúženému oceneniu prichodí nám milému jubilantovi, vzácnemu človekovi a dobrému priateľovi Š. Liptákovi k jeho jubileu do ďalšieho života zaželať veľa dobrého zdravia, životného optimizmu a veľa tvorivých síl potrebných na naplnenie bohatých tvorivých zámerov a plánov vo všetkých oblastiach jeho vedeckej, organizátorskej i matičnej činnosti.
Ladislav Bartko
Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry (SSPOL) realizovala návrh, ktorý sa v rámci diskusií pri vzdelávaní prekladateľov opakoval takmer najčastejšie — usporiadala seminár venovaný práci na slovníkoch. Vďaka finančnému príspevku Ministerstva kultúry SR a Literárneho fondu SR sa seminár s názvom Tvorba a využívanie terminologických slovníkov mohol uskutočniť v dňoch 18. a 19. októbra 1996 v Budmericiach. Opäť sa potvrdilo, že tvorba slovníka, či už výkladového, terminologického alebo dvojjazyčného, priťahuje pozornosť ľudí z rozličných odborov, a to jednak každodenných používateľov slovníkov, jednak tvorcov slovníkov, t. j. lexikografov a počítačových odborníkov spolupracujúcich pri tvorbe týchto lexikografických diel. V Budmericiach sa teda zišli prekladatelia, lexikografi a "počítačiari".
Úvodné piatkové slovo patrilo predsedníčke SSPOL J. Rakšányiovej, ktorej prednáška s príznačným názvom Lesk a bieda slovníkov, upútala pozornosť prítomných. Načrela do svojej bohatej používateľskej slovníkovej skúsenosti a uviedla príklady, keď jej prekladový slovník nepomohol, ba naopak, skomplikoval riešenie problému. Za príčiny
strana 38
nedostatočnej aplikovateľnosti slovníka označila zanedbávanie sémantickej valencie, bezkontextovosť, nerozlišovanie homoným, polysémiu ako jav interferencie a v neposlednom rade i zanedbávanie normatívnosti. Absencia exemplifikácie ekvivalentu v heslovom texte dvojjazyčného slovníka (stáva sa to často pri tzv. "malých" terminologických slovníkoch, ktoré často nedodržiavajú všeobecné lexikografické zásady) vyvoláva u používateľa slovníka neistotu, ktorej výsledkom je nevhodný výber ekvivalentu. To neraz vedie k závažným chybám, ba až k absurdnej, no niekedy i komickej situácii. Pri tvorbe nových, kvalitnejších terminologických slovníkov by sa, prirodzene, žiadalo, aby každý termín bol "zasadený" do niekoľkoriadkového primárneho textu, ktorý sa daného termínu bezprostredne týka. Väčšina terminologických slovníkov neuvádza vôbec nijaké gramatické informácie. Autormi týchto slovníkov sú prevažne špecialisti — odborníci, ktorí majú minimálne lingvistické vzdelanie a informáciu o jazykových vlastnostiach termínu pokladajú za nepodstatnú. Azda najvhodnejším riešením pri tvorbe terminologických slovníkov v budúcnosti by bolo, keby s tímom autorov spolupracoval lexikograf — lingvista.
Hlavný historický prehľad o slovníkoch predniesol Š. Švagrovský, pedagóg, ktorý už štvrť storočia pripravuje a školí budúcich slovenských prekladateľov a tlmočníkov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho prednáška na tému Tvorba terminologických slovníkov na Slovensku mala pomerne široký historický záber. Prednášajúci oboznámil prítomných so skutočnosťou, že do roku 1848 sa slovnikárskou prácou zaoberali najmä slovenskí kňazi. Z dnešného pohľadu sa za terminologické slovníky považujú rozličné herbáre, remeselnícke príručky obsahujúce aj terminológiu určitého remesla. V druhej polovici 19. storočia vznikali všeobecné slovensko‐nemecké, slovensko‐maďarské, resp. slovensko‐české, slovensko‐ruské slovníky s terminologickou lexikou (Jančovičov, Loosov, Mičátkov, Pechányiho a Kálalov slovník). V období prvej Česko‐slovenskej republiky už vznikli terminologické jednojazyčné i dvojjazyčné slovníky z odboru práva, medicíny a železníc. V ďalšom období pokračovalo ustaľovanie slovenskej terminológie pre niektoré iné odbory. Po roku 1945 nastal rozmach slovenskej lexikografie. Až do dnešného obdobia vzniklo viac ako 900 terminologických slovníkov.
strana 39
Veľká časť z nich vyšla vo forme tzv. skrípt na vysokých školách. Prednáška Š. Švagrovského vyvolala mimoriadne živý záujem a podnietila bohatú diskusiu.
Nasledujúca prednáška už nijako nemohla obísť to, čo je pri tvorbe dnešných slovníkov takmer neodmysliteľné, a to je ich počítačové spracovanie, ktoré, ako sa zdá, pomáha novým slovníkom čím skôr uzrieť svetlo sveta. V. Benko zhrnul svoje viacročné skúsenosti pri tvorbe počítačovej slovníkovej podpory v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV a naznačil tri etapy prác na slovníku: a) etapa prípravy, b) etapa koncipovania, c) korektúra. Prvá etapa zahŕňa zhromažďovanie materiálu, excerpovanie, vznik kartotéky. V tejto etape je dôležitá tvorba koncepcie, ktorá jednoznačne ukáže o aký typ slovníka ide, zdôvodní opodstatnenosť jeho vzniku, poukáže na budúceho používateľa. V etape koncipovania rozoznáva tri časti, a to ceruzkový rukopis, strojopisový rukopis a čistopis pre tlačiareň (z pohľadu autora slovníka je to o čosi komplikovanejšie — treba prekonzultovať a do textu zapracovať pripomienky viacerých redaktorov). Druhá etapa môže byť rôzne kombinovaná, ako je to i v prípade koncipovania Slovníka súčasného slovenského jazyka. Tu sa kombinuje autorov ceruzkový rukopis s autorovým písaním do počítača podľa programu zostaveného na tento projekt. V tejto etape sa už vyskytuje i priame koncipovanie autora do počítača (závisí to od charakteru jednotlivých hesiel, autorovho ovládania práce na počítači a v neposlednom rade aj od technickej vybavenosti pracoviska). Po tvorivých etapách prichádza etapa korektúry, v ktorej treba celkový počet chýb znížiť na únosné minimum. Počítačovo‐slovníkové informácie V. Benka vyvolali množstvo otázok a živú diskusiu, ktorá pokračovala do neskorých večerných hodín.
Príspevok M. Bázlika bol zameraný nielen na charakteristiku jazyka obchodných zmlúv, ale i na problémy ich prekladu z angličtiny do slovenčiny a naopak. Sústredil sa na gramatické prostriedky, ktoré sú pre zmluvy typické, ako napr. komplikovaná syntax, používanie zastaraných gramatických konštrukcií, využívanie modálnosti, pasívnych konštrukcií a pod. Zo štylistického hľadiska je pre zmluvy typická formálnosť jazyka, časté opakovanie istých spojení, opakovanie termínov, využívanie synonymie, zaužívaná idiomatika. Ako konkrétne problémy pri prekladoch zmlúv M. Bázlik označil nekorešpondovanie právnych pojmov v rozličných jazykových
strana 40
spoločenstvách, absenciu synoným a pod. Poukázal na niektoré problémy pri používaní prekladových slovníkov, pripustil i preklad za pomoci tretieho jazyka atď. Neostal iba pri nastolení a istej typizácii opakujúcich sa problémov. Vyzval prítomných prekladateľov, aby sa zapojili do riešenia problémových situácií. Účastníci sa dohodli, že si budú vzájomne poskytovať telefonické konzultácie, ak sa preklad zaraďuje do oblasti, na ktorú sa špecializuje niektorý iný účastník. Predostrel sa i návrh na utvorenie akejsi malej bázy dát vyriešených prekladateľských problémov a ich následné publikovanie v prekladateľskom bulletine. Ostáva iba dúfať, že sa takéto tímové tvorivé prekladateľské riešenia i zrealizujú.
Ďalší príspevok sobotného predpoludnia niesol názov Skúsenosti z tvorby Slovensko‐anglického vedecko‐technického slovníka. Autorom slovníka je Aliberto Caforio, vydavateľom Slovenské pedagogické nakladateľstvo v Bratislave (1996). Ide o prvý veľký slovensko‐anglický slovník, ktorého vznik umožnila existencia softvéru, ktorý vypracoval brat autora Carlo Caforio. Elektronické spracovanie údajov skrátilo prípravné a realizačné práce na necelé dva roky. J. Galata, ktorý pri realizácii slovníkového projektu pomáhal, zdôraznil, že celý projekt trpel málo pružným vzťahom medzi vydavateľstvom a autorom. Slovník pokrýva široké spektrum disciplín, ale počet korektorov bol pre nedostatok finančných prostriedkov prinízky. Elektronická tvorba textu má aj isté úskalia, ktoré spôsobili nemálo problémov. V závere svojho vystúpenia J. Galata konštatoval, že Slovensko je primalý trh na to, aby pokryl komerčnú stránku rozsiahlejších slovníkov. Bez podpory ministerstiev (školstva alebo kultúry) a získania sponzorov sú väčšie slovníkové projekty nerealizovateľné. Nasledujúci príspevok A. Jarošovej Tvorba terminologických slovníkov s počítačovou podporou sa zameral na teoretickú a praktickú základňu tvorby terminologických slovníkov na Slovensku. Poukázala na dlhú tradíciu vydávania terminologických slovníkov (napr. kvalitné viacjazyčné slovníky z vydavateľstva Alfa), na tvorbu terminologických sústav rozličných odborov (terminologické komisie pri SAV, časopis Slovenské odborné názvoslovie, Kultúra slova) a upozornila na teoretické práce v oblasti terminológie (J. Horecký, I. Masár), ako aj v oblasti dvojjazyčnej lexikografie (E. Sekaninová). Prítomných oboznámila s existenciou medzinárodného trhu s lexikografickým softvérom, s medzinárodným charakte-
strana 41
rom terminologických bánk údajov a prístupom k nim pomocou sietí (napr. banka dát Eurodicautom).
J. Záhorcová z Kabinetu jazykov Fakulty architektúry STU vystúpila s referátom Využitie názvoslovných noriem pri tvorbe terminologického slovníka. Autorka pri svojej každodennej práci pedagóga a aktívneho tlmočníka si uvedomila nevyhnutnosť práce s názvoslovnými normami dvoch skúmaných jazykov, a to slovenčiny a nemčiny v odbore dopravné stavby. Práca s normami jej pomohla zorientovať sa v odbore, z ktorého mala vypracovať interný slovník — minimum pre Katedru dopravných stavieb na Stavebnú fakultu STU. Skúmala odlišnosti medzi používaním názvoslovia daného odboru v praxi a ustálenými podobami v názvoslovnej norme ČSN 73 6100. Uviedla, že napr. namiesto ustáleného termínu lúč križovatky sa v odbornej komunikácii skôr používal výraz rameno križovatky a pod. Zistila, že veľkou prednosťou našich noriem oproti nemeckým DIN je aj systémové (nielen abecedné) zoradenie pojmov a ich definícií, navyše doplnené grafickým znázornením niektorých pojmov. Skúsenosť J. Záhorcovej hodnotili viacerí účastníci seminára ako veľmi cennú, pretože mnohí z prítomných boli i autormi rozličných odborných slovníkov.
Svieži a živý príspevok M. Čičvákovej na tému Slovník — môj najlepší priateľ, vyvolal sympatizujúce úsmevy na tvárach prítomných. Prednášajúca farbisto, s espritom zhodnotila svoje slovníkové skúsenosti pri prekladaní odborných textov z oblasti medicíny do angličtiny. Skonštatovala, že zaužívaná terminológia v medicíne je popretkávaná mnohými zlozvykmi a pri konzultácii s odborníkmi (podľa jej skúseností zväčša "čo odborník to iný názor na termín") sa pričasto dostala do slepej uličky. Zvyčajne si poradila, niekedy však i nie. Pripojila sa k názoru, že pri tvorbe terminologických slovníkov v budúcnosti by mal spolupracovať i lexikograf — lingvista.
V ďalšom príspevku hovoril J. Piaček o Otvorenom anglicko‐slovenskom a slovensko‐anglickom lexikóne v rámci programu DOS a Windows 95. Charakterizoval hypertextový systém ANGLIT ako otvorenú sústavu otvorených hypertextových lexikónov a iných hypertextových dokumentov na výskum anglistiky na báze programu CREDIT. Oboznámil účastníkov so stavbou hesla hlavných súčastí systému ANGLIT a hovoril
strana 42
aj o jeho prepojení s ďalšími hypertextovými systémami v rámci sústavy hypertextových encyklopédií SYSHEDIT.
Posledným sobotným príspevkom bola informácia I. Lukáča o modernom univerzálnom elektronickom typografickom systéme TEX, pomocou ktorého je na bežnom počítači možné pripraviť kvalitnú sadzbu kníh a odborných, vedeckých a technických časopisov. Ide o programovaný text, ktorý si po spracovaní možno prezrieť na obrazovke a tlačiť na bežných výstupných zariadeniach. Súčasný TEX je multilingválny systém, a preto v ňom možno spracúvať akékoľvek cudzojazyčné texty.
Na záver sa žiada spomenúť, že celý hodnotný seminár venovaný terminologickým slovníkom a činnostiam s nimi spojenými by sa nebol mohol uskutočniť bez dobrej organizátorky SSPOL pani J. Hasonovej, ktorej organizačná šikovnosť, ako aj schopnosť vyvolať dobrú atmosféru zabezpečila úspešný priebeh celého podujatia.
Anna Šebestová
(HAJDUŠEK I. — HAUSER J.: Anglicko‐slovenský a slovensko‐anglický diplomatický slovník. Bratislava, Univerzitná knižnica 1995. 174 s.)
Zo širokých kontaktov so svetom vyplýva aj potreba zdokonaľovať sa v angličtine, a to aj v takej oblasti, akú predstavujú rozvíjajúce sa diplomatické styky a aktívna účasť našich diplomatických pracovníkov v nich. Preto je prirodzený aj záujem zozbierať a ustáliť aspoň najbežnejšie výrazy a zvraty, ktoré sa používajú v diplomatických službách. Tomuto cieľu by mal slúžiť aj recenzovaný diplomatický slovník. Pretože autori neuvádzajú pramene, z ktorých čerpali materiál, možno predpokladať, že ho zozbierali pri svojej praktickej činnosti. Z praktických ohľadov vyplýva aj riešenie prvého lexikografického problému — usporiadanie hesiel. Neprekvapuje,
strana 43
že slovník je usporiadaný abecedne. Ale aj pri takomto praktickom riešení sa ukazujú isté problémy. Jedným z nich je radenie viacslovných výrazov. Spravidla sa radia podľa prvého písmena prvého slova vo viacslovnom výraze, ale niektoré výrazy so slovesom to bee (byť) by sme skôr hľadali pod základným významovým slovom. Napr. výraz to be at war (viesť vojnu) nie pod B, ale pod W — lebo základným slovom tu je podst. meno war (vojna). Podobne to break the deadlock (dostať sa zo slepej uličky) by patrilo nie pod B, ale pod D — deadlock, to be called upon to form a new governement (byť poverený vytvorením novej vlády) pod heslo to form alebo governement.
Len okrajovo treba upozorniť na niektoré nedôslednosti a nepresnosti v anglických heslách. Na s. 85 sa napr. uvádza podoba time shedule of conference (časový rozvrh konferencie) namiesto time schedule of conference. Na s. 51 sa uvádza heslo in writting (písomne), hoci ingové tvary sa netvoria od tvarov minulého času (written); malo tu byť in writing form. Slovo markter (s. 56) má byť marker (značkovač), politically conscions (s. 67) má byť politically conscious (politicky uvedomený). Pozoruhodný je zápis hesla to faight tooth and mail (brániť sa zubami nechtami) na s. 40, má tu byť to fight a namiesto mail (pošta) má byť nail (nechty).
V stĺpci slovenských ekvivalentov treba upozorniť na niektoré nepresné alebo v danej súvislosti nezreteľné preklady. Napr. iurisdiction nie je len súdnictvo, ale aj jurisdikcia; land burial nie je akékoľvek zakopanie, ale zakopanie mŕtveho do hrobu čiže pochovanie, manager director je síce generálny riaditeľ, ale už nie delegovaný správca (to je deputy manager), not to exceed nie je dátum ukončenia kontraktu, ale všeobecná formulka o neprekročiteľnosti istého časového termínu, safety destruction nijako nemôže znamenať bezpečné znenie, ale azda narušenie bezpečnosti, seal of quality nie je akákoľvek etiketa, ale značka kvality, temporary nie je súčasný, ale dočasný, selling at give (given?) away prices nemôže byť cenový rozpad, follow up nie je súvislý, ale následný, Empire nie je len veľríša, ale častejšie impérium, grant nie je len dotácia, ale aj grant, collateral nie je len krytie, ale aj istota, zábezpeka, ručenie, ácturarial theory nie je aktuariát, trata nie je synonymum zmenky, ale druh zmenky.
Značný počet nepresností a chýb je nielen v obsahovej zložke slovenských ekvivalentov, ale aj v ich formálnej podobe. Zásadne sa napr. na
strana 44
vyjadrenie účelu nepoužíva náležitá predložka na, ale nenáležité predložky pre a k. Niekoľko príkladov: zásobník pre skladovanie (s. 19), misia pre zisťovanie faktov (s. 39), k uctievaniu pamiatky (s. 53), zariadenie k plneniu (s. 22), byť odvolaný ku konzultáciám (s. 71). Nesprávnu podobu majú slová ako intrika (s. 50, 56) nam. intriga, zadĺženie (s. 54) nam. zadlženie, blahodárny (s. 17) nam. blahodarný, auditor (s. 15, 22) nam. audítor, doprovod (s. 41) nam. sprievod, verejno‐prospešné práce (s. 25) nam. verejnoprospešné práce, vojensko‐priemyselný komplex (s. 57) nam. vojenskopriemyselný komplex, muslimský (s. 59) nam. moslimský, spiknutie (s. 75) nam. sprisahanie.
Zdá sa, že recenzovaný diplomatický slovník neprešiel nevyhnutnou redakčnou úpravou ani odbornou lexikografickou revíziou. Je to škoda, lebo ide o autentický jazykový materiál z oblasti, do ktorej začalo prenikať používanie slovenčiny až v najnovšom období.
Ján Horecký
(KARABA, M.: Angličtina po anglicky. Trenčín, Vydavateľstvo Ivana Štelcera 1996. 188 s.)
Či sa to niekomu páči alebo nie, alebo takto: či to niekomu prekáža, alebo nie, fakt je, že angličtina nám vstúpila do života a najmä za posledných niekoľko rokov nás sprevádza takmer na každom kroku. Fakt je, že sa nás naozaj nespýtala, či s tým súhlasíme alebo nie. Napriek tomu však nebudeme tentokrát rozvažovať, či je to dobre alebo zle, či je to pre nás, ako hovorí často opakovaná metafora, kliatba alebo požehnanie. Nebudeme ani vymenúvať polia, ktoré už z väčšej alebo menšej časti obsadila. Prienik angličtiny konštatujeme len ako fakt charakteristický pre našu dnešnú situáciu. Za takýchto okolností však iste nikoho neprekvapuje, že z výkladov kníhkupectiev a pouličných výstavných pultov sa nám ponúka čoraz viac
strana 45
anglických učebníc a gramatík od domácich i zahraničných autorov, ba i didakticko‐metodických príručiek, ktoré nás majú naučiť, ako čo najrýchlejšie a najdokonalejšie zvládnuť tento jazyk. Celkom najnovšou publikáciou uvedeného žánru je bezpochyby kniha Milana Karabu Angličtina po anglicky, ktorú nemôžeme nechať nepovšimnutú.
Všeobecne sa dá povedať, že je to knižka o anglickej výslovnosti, rytmike a prízvukovaní, v ktorej však autor nepodáva len známe, už stokrát omleté pravidlá platné pre anglický jazyk. Danej témy sa zmocňuje takpovediac originálne. Svojím spôsobom je to typické "dieťa" našej doby, ktoré by sa sotva mohlo zrodiť v časoch prísnych oponentúr a bdelosti nepodkupných redaktorov bývalých štátnych vydavateľstiev. Je to teda typický produkt našich dní a aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli toto dielo glosovať.
Takže aké je to dielo, aký je jeho prínos, čo ponúka nášmu už pomaly presýtenému čitateľovi túžiacemu po dokonalom a rýchlom zvládnutí anglického jazyka? Už hneď z titulu Angličtina po anglicky (nájdeme to však explicitne sformulované aj v texte knihy) možno vyčítať autorovo krédo, že ak sa už učíme angličtinu, mali by sme sa ju naučiť dokonale aj v jej zvukovej zložke. S tým sa dá vrelo súhlasiť. Aby nás Angličania nemuseli hneď po našich prvých slovách zastavovať otázkou Which country do you come from? (približne: Odkiaľže to pochádzate?). Autor sám, ako píše, dlho hľadal knihu tohto zamerania a keďže ju, ako tvrdí, nenašiel, musel si ju napísať sám. Ale zvládol to?
Už v predslove nám M. Karaba prezrádza čo‐to aj o sebe. Napríklad to, že v živote nenapísal dlhší list a v škole sa mu za slohové práce iba málokedy ušla lepšia známka ako štvorka. Tu sa čitateľ môže dostať do pomykova. Nie je to od nášho autora trúfalosť napísať, ba dokonca vydať za takýchto okolností knihu, nota bene knihu o jazyku? Sčítaný čitateľ však vie, že takéto "sebazhadzovanie" autora býva niekedy len fingovaním, "pascou" na dôverčivého čitateľa, aby potom ešte výraznejšie vynikli nadpriemerné výkony autora predkladaného diela. To však nie je tento prípad.
Po prečítaní knihy Angličtina po anglicky (ak sa to niekomu vôbec podarí) sa sotva nájde niekto, kto by obvinil učiteľov slohu nášho autora zo zaujatosti. Náš autor vie určite dobre po anglicky. V niektorých prípadoch však až tak dobre, že sa to prejavuje aj na jeho slovenčine. Veď o čom inom
strana 46
by mohla vypovedať napr. veta Slovenčina má milióny možne vytvoriteľných viet. V tomto duchu sa ako zaujímavosť ďalej uvádza, že najrozvinuteľnejšie vytvoriteľné slovo v slovenčine je najnepodonaporozvyvíjanejšejšieho. Takéto slovo sa možno nájde v inkorporujúcich jazykoch Severnej či Južnej Ameriky, azda v niektorom z menej známych indiánskych jazykov, ale slovenčina ho určite nemá. Mimochodom nemáme ani slovo obškvŕklý.
Autor azda tuší svoju slabinu. Prepokladá, že jeho dielo nie je zo štylistického hľadiska žiadnym literárnym skvostom a trochu manieristicky sa obracia na čitateľa, aby sa veľkodušne povzniesol nad neumelosťou ďalších riadkov. Podľa autora však zrejme štýl nie je dôležitý, lebo jadro knihy spočíva v niečom inom. Svojím čitateľom totiž oznamuje, že po prečítaní knihy veľmi skoro hravo dokážu správne vysloviť anglické slová, keďže celá v opare tajuplnosti opradená záležitosť je tu trochu dôkladnejšie ozrejmená. Na ďalších stránkach sa dokonca dozvedáme, že knižka je to skutočne osobitá a nemôže ju nahradiť ani použitie najdokonalejších stereonahrávok, ba ani použitie živého Angličana.
Tak hodnotí túto príručku autor, ktorý sa od začiatku do konca knihy usiluje byť navyše aj duchaplný, vtipný, zábavný a originálny. Pokúša sa nezriedka o kalambúry a humorné prirovnania. Len výsledok nie je ani trochu primeraný vynaloženej námahe. Výsledkom je totiž len akýsi žoviálny, kvázivtipný, zároveň však neuveriteľne ťažkopádny a zamotaný výklad, poprestýkaný strýcovským či chlapáckym humorom, ktorý by mohol byť znesiteľný iba ak v pokročilej fáze voľnej zábavy, keď už tak veľmi nezáleží na ničom, nieto na kultivovanom slove. Ilustrujme to niekoľkými príkladmi. Na s. 12 napr. autor vysvetľuje čitateľom záhadu, ako to, že všetci tak dobre vyslovujú hlásky svojho jazyka napriek tomu, že je to ináč veľmi náročné. Túto zručnosť máte, milí čitatelia, predsa preto, že matka vám dala kedysi párkrát po ústach (ešte dobre, že nie po papuli — S. O.) s dôraznou pripomienkou Rozprávaj poriadne!. Inde autor oplýva dobrosrdečnosťou. Napr. tam, kde vás upozorní, že schopnosť dorozumieť sa v cudzom jazyku rozhodne nenadobudnete neúnavným odmrmľávaním učebnicových poučiek, aby o pár riadkov ďalej tým z nás, ktorým by nebolo jasné, že my si pravidlá máme osvojiť, nie pochopiť, obšťastní ešte takýmto podobenstvom: Zblúdilec čumiaci na strelku kompasu v zúfalej
strana 47
snahe určiť sever, nemusí byť nevyhnutne ovenčený nobelovkou za objavy v oblasti geometrických fenoménov (s. 65). Čo to len pripomína? Ach áno. Tých neodbytných "zabávačov", ktorí sa nájdu v každej spoločnosti, kŕ‐miacich hostí nevkusnými anekdotami. Čitatelia iste ocenia aj upozornenie, že spoluhlásky sa v angličtine vyslovujú tvrdo aj vtedy, keď po nich nasleduje [e alebo [i], napr. v slovách deal, team, leave (teda nie "ďíl, ťím, ľív"). Tu sa nedá zistiť, či dané upozornenie myslí autor vážne, alebo sa pokúša o jeden zo svojich žartov. Nie je to totiž celkom jasné ani po dodatku, že kto je od Trnavy, ten má náskok.
Jedno je však jasné. Autorovi sa nedonieslo, že mnohé z toho, čo je ako‐tak prípustné v ústnej komunikácii, má do ríše písaných foriem zákaz vstupu. Niekoľko príkladov: Vytvorte si predstavu o tom, že ako daná hláska... (s. 16). Nestrácajte svoj drahocenný čas hĺbaním nad tým, že kde je v tomto prípade pravica (s. 6). Rozpoznali by ste, že či máte tú časť... Možno vytušiť, že ako by ste mali... Je isté, že aký zvuk znamenajú... Po prečítaní niekoľkých stránok z nášho diela sme už náchylní veriť, že autor doteraz nielen nič nenapísal, ako sa sám priznáva, ale zrejme toho veľa ani neprečítal. Ináč by si musel aspoň trochu všimnúť techniku písania. Tu napokon nie je bez viny ani pán vydavateľ tejto knižky, ktorý sa musí podľa všetkého vyznačovať bezhraničnou dôverčivosťou k svojim autorom. Ale preveriť by si v budúcnosti určite mal aspoň to, či autori ponúkajúci svoje rukopisy vedia písať, keď si už nechce zabezpečiť profesionálneho korektora.
Pôvodne sme si robili poznámky k jednotlivým miestam, kde sme natrafili na chyby proti spisovnej slovenčine. Aj keď sme mali v úmysle byť tolerantní k idiolektu autora do najvyššej možnej miery, museli sme to vzdať. Tých jazykových, štylistických, gramatických, lexikálnych, syntaktických a neviem ešte akých chýb bolo toľko, že nakoniec sme boli len zvedaví, či autor na niektorý typ nezabudol. Nezistili sme nič podobné. Z toho dôvodu odporúčame toto dielko ako učebnú príručku pre slovakistov. Môže dobre poslúžiť študentom slovakistiky ako učebný text v koncíznej forme ilustrujúci chyby proti spisovnej slovenčine. Ušetrila by sa práca pre autorov cvičebníc, ktorí si niekedy vymýšľajú značne kostrbaté a nerealistické príklady. Nejde tu len o autorove jedná sa, rozumia mi, východzí, vedecky vzato či dôsledne vedecky vzato, varianta, morfém, náväznosť,
strana 48
indoeurópština, materština, keď sme už u toho, odtušiť, hatmatilka, ale aj o to, že azda už len autor sám by nám vedel odpovedať na otázku, čo je to materinský slang, čo je to rozvážne prehliadnuť, čo sú to záludné úskalia, aký je to prapranárodný. A napokon mohli by sme sa opýtať, prečo si myslí, že autori jednotlivých anglických slovníkov sú v tejto veci jednotní neni a či si je istý, že tie perepúte (!) s napodobňovaním cudzích mien sú akurát preto.
Opusťme už štýl a jazyk nášho autora. Povedali sme o ňom dosť. A aký je samotný výklad, informatívna hodnota knižky? Žiaľ, nijako podstatne sa nelíši od jej jazykovo‐štylistickej zložky. Autor zavádza čiastočne nové symboly na označenie anglickej výslovnosti, z ktorých niektoré majú svoju logiku. To treba v záujme pravdy povedať. Jeho transkripčný systém však vcelku nie je určite o nič lepší než systém z ktorejkoľvek učebnice angličtiny. Navyše nemožno obísť ani fakt, že anglistická učebnicová transkripcia má už svoju tradíciu a je overená, preskúšaná. Na jej reformu by boli treba presvedčivé argumenty. Nič také nenachádzame u nášho autora. V okamihu, keď autor pristupuje ku komentovaniu, chtiac‐nechtiac prehlbuje podozrenie o svojej nekompetentnosti v danej problematike, o insitnosti prístupu, ako aj o bezradnosti a zmätku. Také definície že Zvuky sú počas rozprávania vyslovované v rade rozpoznateľných výdychov (s. 64) alebo že Slabika je jedna alebo viac hlások vyslovených v každom z nich (tamže), že fonetika je veda o zvukoch vyslovovaných počas rozprávania (s. 20) a pod., sotva môžu poslúžiť na niečo iné ako na vyvolanie úsmevu. Takisto ako formulácie, že človek môže vydať z hrdla 6 základných, navzájom výrazne odlišných pokračujúco znejúcich zvukov — neurčitých a päť dúhovo sfarbených (a, e, i, o, u). Samohlásku ä pritom autor označuje ako medzizvuk, pripomínajúci oranžovú medzifarbu (s. 30). Tzv. medzihluk však M. Karaba počuje aj tam, kde v angličtine nepočuť r.
Pojmy, ktorými sa tu narába, pripomínajú skutočne zlaté "predfonetické" časy minulých storočí, z ktorých možno spomenúť bázlivé dlhé ó, splývavé u, nemecko‐francúzske kloktavé r , umknuté n , čo je obzvlášť pikantné v čase, keď fonetická terminológia je azda najprepracovanejšia. Okrem toho mnohé autorove formulácie sú také zamotané, že len s veľkou námahou sa dá zistiť, čo nimi chcel povedať. Na ukážku veta zo s. 86: Za v tomto smere najrozvinutejší známy jazyk — ešte vyššie ako klasická gréčtina
strana 49
alebo latinčina — je v AHS vo všeobecnosti považovaný (tiež už klasicky mŕtvy) indický sanskrit, alebo poučka zo s. 58: Slabiky s vedľajším prízvukom (v angličtine) sú vyslovované o stupeň slabšie ako slovenské prízvučné, ale o stupeň silnejšie ako neprízvučné, ktoré sú vyslovované v oboch jazykoch rovnako slabo.
Pozrime sa ešte na to, čo autor hovorí napríklad o kvantite hlások a o dvojhláskach. Podľa neho v spisovnej slovenčine sú samohlásky vyslovované dlho a krátko, pričom pomer dĺžok ich znenia pri danom tempe reči je 3:1. Keby sa bol autor pozrel do niektorej učebnice fonológie, zistil by, že tento pomer je v spisovnej slovenčine približne 1:1,7 a tento údaj je podopretý podrobným experimentálnym výskumom. Keďže jeho odhad neplatí, nemôže, pravdaže, platiť ani výklad o dvojhláskach, o ktorých tvrdí: Slovenská dvojhláska je zložená z dvoch krátkych rovnako silne jednoslabične vyslovených samohlások a svojou celkovou dĺžkou je teda polodlhá (s. 58). A zmysel ďalšieho pokračovania tohto výkladu nám už celkom uniká. Čítame tam totiž takýto výrok: Nesplývavý zvukový prechod medzi hláskami je spôsobený ich dôslednou stálofarebnou výslovnosťou (tamže).
Mimochodom dvojhlásku uo v slovenčine autor navrhuje zapisovať v podobe wo. Je si istý, že keby sa to stalo, vyslúžili by sme si neskonalú vďačnosť našich sekretárok a navyše by sme mohli aj slová typu watt, swahili začať vyslovovať dvojhláskovo.
Rovnako vyznieva aj jeho výklad o prízvuku, kde sa dajú nájsť okrem iného takéto tvrdenia: Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná o štyri stupne hlasitosti. Tretí je španielská (!) dedina v angličtine, štvrtý v slovenčine (s. 59). A koľko vie autor o výskumoch intonácie, nám prezrádza veta hlasnejšie vyslovená hláska, slovo znejú aj formálne vyššie (s. 73).
Z výslovnostnej problematiky hláskových skupín tu zasa môžeme vyzdvihnúť radu, aby koncové písmená dz sme vo fonetickom prepise nečítali ako jediné dz, ako je napr. v slove zamedz, ale ako rozpoznateľné dva následné zvuky d a z, ako je to v slove odzemok. A toto pravidlo má platiť pre výslovnosť slov besides [bisaidz], fields [fíldz] a weeds [vídz] (s. 19).
Ako vidieť, autor nemá takmer nijaké vedomosti z artikulačnej a akustickej fonetiky či dokonca z fonológie, preto sa už ani nepozastavíme nad
strana 50
tým, že nerozlišuje hlásky a fonémy, že nevidí zásadnejšie zvukové odlišnosti medzi slovenčinou a ruštinou, že napriek všetkému hovorí, že angličtina má väčšinu spoluhlások totožných so slovenskými a odlišuje sa iba samohláskami a dvojhláskami, že spomína isté nedôslednosti v slovenskom spodobovaní, ale nemôžeme ani jeho zmienky o porušených Pittsburských dohodách, o slovenčine ako o pôvodnom jazyku, ako ani citát z diela Encyclopedia Britanica z r. 1887, ktorej autori tvrdia, že Slovak is earlier than Bohemian (slovenčina je staršia ako čeština), vnímať ináč ako nemiestne a chaotické poznámky.
Knižka M. Karabu, napísaná iste s dobrým úmyslom a s autorským zanietením, však nepredstavuje nič iné ako nekvalifikovaný a zmätený výklad ortoepickej problematiky, predstavený navyše akýmsi poklesnutým hovorovým jazykom. Jeho pokus pozrieť sa na zvukovú stránku angličtiny slovenskými očami sa mu ani nemohol podariť, keďže mu chýbajú na to akékoľvek odborné predpoklady. Zrejme okrem dobrej znalosti angličtiny, čo však je len nevyhnutný, ale zďaleka nie dostatočný predpoklad na napísanie práce tohto typu.
Slavomír Ondrejovič
Dobré slovo lepšie od peňazí. *
strana 51
Čandrike Kumaratungaová? — Pán Dúbrava z Bratislavy nám napísal: "V Kronike ľudstva, ktorá vyšla vo vydavateľstve Fortuna Print, sa uvádza ženské priezvisko utvorené od mužského priezviska Kumaratunga v podobe Kumaratungová. V Historickej revue 1/97 som to isté priezvisko našiel v podobe Kumaratungaová. Vysvetlíte mi, ktorá z podôb je správna a prečo?"
Ženské priezvisko, o ktoré nášmu čitateľovi ide, je utvorené od mužského priezviska Kumaratunga, ktoré patrí medzi priezviská cudzieho pôvodu zakončené na ‐a, ako napr. Varga, Fuksa, Bulla, Csóka. V slovenčine platí zásada, že ženské priezviská sa k mužským priezviskám, ktoré sa skloňujú ako podstatné mená, tvoria pomocou prípony ‐ová. Táto zásada sa uplatňuje aj pri tvorení ženských priezvisk k mužským priezviskám zakončeným na ‐a. Prípona ‐ová sa však nepridáva k celému mužskému priezvisku, lebo koncová hláska ‐a pred ňou vypadáva, napr. Varga — Vargová, Fuksa — Fuksová, Bulla — Bullová, Csóka — Csóková, teda aj Kumaratunga — Kumaratungová.
Z dvojice Kumaratungová a Kumaratungaová je teda správna podoba Kumaratungová.
Katarína Hegerová
Vie vraj tri reči: pošepky, nahlas a kričať. *
strana 52
arómoterapia gen. ‐e, žen. (gr.) liečenie rastlinnými vonnými olejmi: Účinky arómoterapie sú už známe. (TLAČ)
Nové slovo arómoterapia sa objavilo v súvislosti s náhradnými (alternatívnymi) formami medicíny, najčastejšie na prírodnej báze. Ide o zložené slovo utvorené zo slov aróma a terapia, ktoré sú gréckeho pôvodu (gr. aroma — korenie, therapeia — ošetrovanie), a pomenúva sa ním liečenie pomocou aromatických olejov získavaných z rastlín. Podstatné meno arómoterapia tak rozširuje skupinu zložených substantív s druhou časťou ‐terapia (porov. fototerapia — liečba svetlom, fytoterapia — liečba výťažkami rastlín, chemoterapia — liečba pomocou chemických liečiv, muzikoterapia — liečba pomocou hudby, psychoterapia — liečba založená na psychickom pôsobení na chorého). Popri podobe arómoterapia sa vyskytuje aj podoba aromaterapia, príp. aromoterapia. Za systémovo utvorenú pokladáme podobu so zachovaním kvantity v prvej časti zloženiny a so spájacou hláskou ‐o‐.
bodnorezný príd. 1. spôsobený bodnutím a rezaním: Spolu so svojimi kumpánmi zasadili obeti 69 bodných a bodnorezných rán. (TLAČ); 2. slúžiaci na bodanie a rezanie
Prídavné meno bodnorezný patrí medzi zložené adjektíva utvorené z priraďovacieho spojenia bodný a rezný. Takýto spôsob tvorenia zložených prídavných mien je značne rozšírený. Slovo bodnorezný má dva významy: v spojení so slovom rana má význam "spôsobený bodnutím a rezaním", kým v spojení so slovami nástroj, zbraň značí "slúžiaci na bodanie a rezanie, spôsobujúci bodanie a rezanie". Významovo príbuzné je zložené prídavné meno bodnosečný: 1. spôsobený bodaním a sekaním; 2. slúžiaci na bodanie a sekanie: Matka neviedla všetkých 22 bodnosečných
strana 53
rán kuchynským nožom do hĺbky hrudníka. Zložené prídavné mená bodnorezný a bodnosečný majú predovšetkým odbornú sféru využitia (medicína, kriminalistika).
dvojkoncert gen. ‐u, muž. (slov. + lat.) nové vo význame spoločný koncert dvoch hudobných skupín: Napriek všetkým ťažkostiam sa však už teraz Olympic teší na slovenské turné piatich dvojkoncertov so skupinou Prúdy. (TLAČ)
Ide o zložené slovo, v ktorého prvej časti je číslovka dva, resp. jej tvar dvoj‐ uplatňujúci sa v zloženinách a v druhej časti pôvodom latinské slovo koncert (písali sme o ňom v Kultúre slova, 30, 1996, s. 305). Výraz dvojkoncert je známy v hudobnej oblasti ako koncert pre dva sólové nástroje s orchestrom. Toto zložené podstatné meno v novom význame charakterizuje spoločné vystúpenie dvoch hudobných skupín.
predkapela gen. ‐y, žen. (slov. + tal. u lat.) hudobná skupina vystupujúca na začiatku (úvod) hlavného koncertu populárnej skupiny, speváckej osobnosti a pod.: Je to dvojkoncert, nikto nie je predkapela niekoho. (TLAČ)
Slovo predkapela je odvodené domácou predponou pred‐ z prevzatého slova kapela. Slovo kapela pochádza z latinského slova capella (kaplnka), odkiaľ sa dostalo do taliančiny v podobe cappella. Pôvodne sa takto označoval zbor hudobníkov účinkujúcich v zámockých kaplnkách. Výraz predkapela sa začal používať vo svete modernej hudby a označuje menej známu alebo menej úspešnú hudobnú skupinu vystupujúcu pred koncertom populárnej skupiny alebo speváckej hviezdy. Vystúpenie takejto skupiny akoby stupňuje atmosféru očakávania a pripravuje divákov na hlavný bod programu. Z našej slovnej zásoby poznáme slovotvorne príbuzné slová predohra — uvodná skladba k väčšiemu hudobnému dielu, predzápas — zápas hraný pred hlavným zápasom (napr. vo futbale) atď.
prevádzač gen. ‐a, muž. kto prevádza (nelegálnym spôsobom) cez hranice: Minulý rok pomáhalo migrantom cez hranice SR vyše päťsto prevádzačov. (TLAČ)
Slovo prevádzač utvorené príponou ‐č zo slovesa prevádzať zachytáva Slovník slovenského jazyka (3. zv., 1963, s. 520) ako neživotné
strana 54
podstatné meno a technický termín vo význame "zariadenie umožňujúce prevod z jednej oblasti do druhej, napr. v televízii" so spojeniami prevádzač obrazu; prevádzač obrazovej normy. Novšie sa rovnakým slovotvorným postupom utvorilo životné podstatné meno prevádzač pomenúvajúce osobu, ktorá nelegálne prevádza cez hranice príslušníkov iného štátu.
prevádzačský príd. súvisiaci s prevádzačom (prevádzačmi): V tejto súvislosti považuje polícia za najväčší problém dobre organizované prevádzačské skupiny. (TLAČ)
ultrarýchlo prísl. (lat.) mimoriadne rýchlo: Ultrarýchlo pulzujúcim laserom možno postupne odstraňovať superjemné vrstvy tkaniva s hrúbkou len niekoľko stotín milimetra. (TLAČ)
Príslovka ultrarýchlo patrí medzi zložené slová s latinskou časťou ultra‐, ktorá má význam "nad, cez, ležiaci za; neobyčajne, mimoriadne". Ultrarýchlo pulzujúci laser je mimoriadne, nadpriemerne, výnimočne rýchlo či novšie superrýchlo pulzujúci laser.
vnútrožilovo/vnútrožilne prísl. do vnútra žily: Mladí slovenskí narkomani, ktorí si aplikujú heroín vnútrožilovo, majú o 3 až 5 rokov nižší vekový priemer ako v USA. — Podľa psychiatra disponuje iba vojenská nemocnica v Bratislave takou diagnostickou technikou, ktorá je schopná špecifikovať prítomnosť iných látok vo vnútrožilne aplikovanej heroínovej dávke. (TLAČ)
Príslovka vnútrožilovo a jej variantná podoba vnútrožilne sú odvodené od prídavných mien vnútrožilový a vnútrožilný, ktoré sú ustálené najmä v zdravotníckej literatúre. Ide o zložené prídavné mená, ktoré vznikli zo spojenia vnútro žily, resp. z predložkového spojenia vnútri žily (porov. vnútromaternicový, vnútroštátny, vnútrozemský, vnútrosvalový).
Silvia Duchková
strana 55
JÁN HORECKÝ
V oznamovacích prostriedkoch ste mohli zaregistrovať názov Tigre tamilského oslobodenia, ako aj názov Tigri tamilského oslobodenia. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vôbec netreba uvažovať o tom, ktorú z uvedených podôb máme používať. Veď v Pravidlách slovenského pravopisu sa jednoznačne uvádza, že slovo tiger má v prvom a štvrtom páde množného čísla podobu tigre. Je to v súlade s pravidlom, že názvy zvierat mužského rodu sa v množnom čísle skloňujú podľa neživotných skloňovacích vzorov dub a stroj. Pravda, takéto uvažovanie je trocha priamočiare, lebo proti spomenutému pravidlu stojí poznatok, že tamilské tigre oslobodenia nie sú vlastne tigre, teda zvieratá, ale celkom živí a životní príslušníci istej politickej skupiny v Srí Lanke.
A treba pripomenúť aj to, že v skupine takýchto názvov zvierat jestvuje istý pohyb, isté prenášanie názvov zvierat na pomenúvanie iných objektov. Napríklad, slovo kamzík sa môže stať aj pomenovaním hotela alebo horskej chaty. Podobne názvy osôb sa používajú na pomenovanie ľudských sídel, napríklad, Martin — bývam v Martine. Názvami zvierat sa však pomenúvajú aj ľudia, najmä skupiny ľudí, napríklad — Roháči, Paroháči, Zajaci, Vrabčiaci. Táto zásada sa uplatňuje aj v označení politickej skupiny v Srí Lanke ako tamilskí tigri oslobodenia. Zvýrazňuje sa tým, že nejde o názov zvierat, ale o názov skupiny osôb.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 1. 1996)
strana 56
JÁN KAČALA
Zahraničná firma IKEA kupujúcim na Slovensku v reprezentatívnom reklamnom časopise ponúka svoje služby pri nákupe nábytku.
Texty sú písané v celkom dobrej slovenčine, ibaže citlivejšie oko či ucho vyrušuje neskloňovanie firemného názvu IKEA napríklad v takých spojeniach ako Navštívte IKEA a doneste si domov novú kúpeľňu, Ako nakupovať s IKEA, Vitajte v IKEA.
Tieto neohýbané tvary istotne nemožno pokladať za náhodnú chybu: prekladatelia reklamných textov do slovenčiny sa zjavne obávali, že by skoňovaním firemného názvu veľmi zmenili jeho podobu, a tak ho radšej nechali bez zmeny. Lenže slovenčina aj firemný názov IKEA zaraďuje do svojej skloňovacej sústavy, a to podľa jeho zakončenia. Keďže sa tento názov končí na samohlásku ‐a, prirodzene sa z hľadiska skloňovania začleňuje medzi podstatné mená ženského rodu. Pre ohýbanie názvu IKEA v slovenčine je dôležité aj to, že pred koncovým ‐a stojí samohláska ‐e: rovnako sú v našom jazyku zakončené aj iné pôvodom cudzie slová či mená, napr. idea, Andrea, Kórea. V uvedených spojeniach treba teda použiť skloňované podoby: navštívte IKEU, nakupovať s IKEOU, vitajte v IKEI.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 1. 1996)
MATEJ POVAŽAJ
Nedávno sme si mohli v dennej tlači prečítať informáciu o zákonodarnej iniciatíve poslancov. Raz sa však táto iniciatíva označovala ako zákonodarná, inokedy ako zákonodárna. Zložené prídavné meno zákonodarný
strana 57
sa teda raz písalo v druhej časti s krátkou samohláskou a, t. j. ‐darný, inokedy zasa s dlhou samohláskou á v tej istej slabike, t. j. ‐dárny. Viacerí poslucháči si mohli položiť otázku, ktorá z podôb uvedeného prídavného mena je správna.
V slovenčine máme malú skupinu zložených prídavných mien s druhou časťou ‐darný. Medzi pomerne často používané prídavné mená tejto skupiny patrí prídavné meno blahodarný s významom "prinášajúci blaho", ďalej ústavodarný s významom "ktorý je oprávnený vypracovať a vyhlásiť ústavu", zákonodarný s významom "súvisiaci s vydávaním zákonov" a životodarný s významom "potrebný pre život". Okrem toho v našich slovníkoch nájdeme aj prídavné mená chlebodarný, olejodarný, vláknodarný. V týchto zložených prídavných menách druhá časť ‐darný slovotvorne súvisí so slovesom dať, darovať, v ktorom je krátka samohláska a. Toto krátke a sa potom zachováva aj v druhej časti zložených prídavných mien. Správne teda je blahodarný, ústavodarný, zákonodarný, životodarný, napr. blahodarné účinky, životodarná vlaha, ústavodarné zhromaždenie, a teda aj zákonodarná iniciatíva poslancov.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 1. 1996)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Jedným z najčastejších porušovaní normy v oblasti skladby viet je nenáležité, nadbytočné kladenie spojky že v podraďovacom súvetí, konkrétnejšie v predmetových vetách. Keďže táto chyba má vzrastajúcu tendenciu a zachvacuje už aj pripravené a písané prejavy, hodno sa pri nej pristaviť. Aby bolo jasné, máme na mysli chybné konštrukcie typu Oznámte, že či dohoda platí. Zariaď, že aby nás čakali. Povedali nám, že čo máme robiť. Nevravel, že koľko zaplatil. Hostia vysvetlili, že prečo sa oneskorili. Uvedené chybné súvetia tlmočíme hneď v správnej podobe,
strana 58
ktorá kontrastuje s predchádzajúcimi vetami svojou jednoduchosťou, ba priam eleganciou: Oznámte, či dohoda platí. Zariaď, aby nás čakali. Povedali nám, čo máme robiť. Nevravel, koľko zaplatil. Hostia vysvetlili, prečo sa oneskorili.
Podstatou chyby, o ktorej tu hovoríme, je povyšovanie spojky že na akýsi univerzálny spájací výraz, ktorý sa automaticky kladie vo všetkých tzv. predmetových vetách, a to bez ohľadu na to, že nasleduje ešte jeden — pravý spájací výraz. Pravda je však taká, že spojka že je len jedným z viacerých rovnocenne postavených spájacích výrazov. Tými môžu byť spojky že, či, aby alebo zámená kto, čo, ktorý, kade, kedy, ako, koľko, prečo. Dôležité je, že každý z týchto spájacích výrazov si v predmetových vetách vystačí sám, napr. Viem, kto príde. Viem, čo mám robiť. Viem, kedy je odchod. Viem, ako to urobiť. Viem, koľko to stojí i Viem, prečo je to správne.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 1. 1996)
IVAN MASÁR
Vzhľadom na úsilie nasýtiť podávané informácie čo najväčším množstvom faktov, utvára sa priestor na ich umiestnenie aj tým, že sa v živej reči používajú skratky. Prevažujú iniciálové skratky — skratky utvorené zo začiatočných písmen viacslovných názvov. Napr. skratka USA je iniciálová skratka anglického názvu United States of America. Hoci ide o skratku cudzojazyčného názvu, v slovenčine sa ustálene vyslovuje v podobe úesá, teda v zhode s tým, že jednotlivé prvky slovenského hláskového systému v ich abecednom usporiadaní čítame ako á, bé, cé, dé atď., a nie ej, bí, sí, dí, ako je to v angličtine.
Anglickú výslovnosť skratiek viacslovných cudzojazyčných názvov pretláčajú niektorí pracovníci hromadných oznamovacích prostriedkov.
strana 59
Napr. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj má anglický názov Organization for Economic Cooperation and Development; jeho skratka sa skladá z písmen ó, é, cé, dé, no veľmi často počuť výslovnosť óísídí, teda po anglicky. Pritom neraz vzniká kuriózna situácia, že pracovník televízie vysloví konkrétnu skratku inak (po anglicky) ako interviewovaná osoba (tá po slovensky).
Skratku anglického názvu treba v slovenskom jazykovom prostredí vyslovovať podľa ustálenej výslovnosti jednotlivých slovenských hlások, teda ako óécédé, nie óísídí. Poriadok do výslovnosti možno vniesť len tak, ak sa prejaví ochota rešpektovať základný fakt, že jazykové prejavy v slovenčine sú adresované Slovákom, nie Angličanom ani Američanom.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 2. 1996)
Žiadaj radu, sto ľudí hneď pomáha; žiadaj skutok, všetkých sto sa pohnúť zdráha. *
strana 60
Nový výbor Jazykového odboru Matice slovenskej (JO MS) bol zvolený 12. júna 1995. Podľa stanov je JO MS záujmovým, nie vedeckým odborom, čo znamená, že sa prednostne venuje popularizácii vedeckovýskumných výsledkov v oblasti jazykovedy. Takéto zameranie činnosti JO MS však nijako nevylučuje výskumné aktivity jeho členov. S potešením možno zaznamenať, že Matica slovenská podporuje aj takéto aktivity.
V rokoch 1995 a 1996 JO MS úzko spolupracoval s miestnymi odbormi Matice slovenskej na celom Slovensku, ktoré organizovali besedy pre svojich členov, pre učiteľov a žiakov základných a stredných škôl (naj‐častejšie v spolupráci s doterajšími školskými správami a metodickými centrami) i pre ďalších záujemcov o príslušnú tematiku. Zástupcovia miestnych odborov si témy prednášok a besied vyberali z ponuky Jazykového odboru Matice Slovenskej. Najčastejšie si vyberali tému Národné povedomie, národný jazyk a jazyková kultúra vo viacerých obmenách (Zo slovenského jazykovo‐historického vývinu, Spätosť vývinu slovenského jazyka s dejinami slovenského etnika, Spisovná slovenčina v národnoreprezentatívnej funkcii a vo funkcii štátneho jazyka Slovenskej republiky, Spisovná slovenčina ako štátny jazyk Slovenskej republiky, Jazykový zákon a jeho odraz v praktickom živote, Jazykové a historické vedomie, ich súvislosť s jazykovou kultúrou, Zákon o štátnom jazyku, jeho zmysel a význam). Druhou najčastejšou témou besied boli otázky vyučovania slovenského jazyka a úrovne jazykovej kultúry v rozličných oblastiach verejného styku, ďalej problémy súvisiace s preberaním cudzích slov do slovenčiny i otázky súvisiace s jazykovou výchovou (Preberanie cudzích slov do slovenčiny v minulosti a dnes, Anglicizmy [amerikanizmy] v dnešnej spisovnej slovenčine, Spolupráca rodiny so školou a jazyková výchova detí a mládeže, Príklady a vzory v jazykovej výchove a iné).
Takéto, pre obidve zúčastnené strany zaujímavé, živé, ba aj príťažlivé besedy sa konali v Banskej Bystrici, v Trenčianskych Tepliciach, vo
strana 61
Veľkých Uherciach, v Tornali, vo Zvolene, v Trnave, v Novom Meste nad Váhom, v Prešove, v Spišskej Novej Vsi, vo Vranove, v Humennom, v Šumiaci, v Komárne i v Dome armády v Trenčíne. Sú dohodnuté ďalšie prednášky a besedy.
Do činnosti JO MS treba zahrnúť aj výchovné a vzdelávacie príspevky G. Horáka, pravidelne uverejňované v denníku Slovenská republika, v rubrike Slovo o slove i mnohostranné aktivity A. Pažitného v Nitre, ktorý pravidelne zapĺňa rubriku Vtáka poznáš po perí... v kultúrno‐spoločenskom mesačníku Nitra, spolupracuje s rádiom Nitra, v súčinnosti s Metodickým centrom v Nitre uskutočnil viaceré semináre pre učiteľov slovenského jazyka a vyvíjal ďalšiu publikačnú činnosť.
Autormi úvodných prednášok a príhovorov na spomínaných stretnutiach i aktívnymi účastníkmi besied boli za JO MS J. Doruľa, G. Horák, E. Krasnovská, L. Bartko a Š. Lipták, na stretnutiach v Tornali a vo Zvolene sa zúčastnil aj A. Habovštiak.
Všetci sme sa mohli presvedčiť o užitočnosti a potrebnosti týchto stretnutí konaných v duchu národného programu Matice slovenskej. Prikladáme im veľký náučno‐výchovný a vzdelávací význam, preto rátame s nimi aj naďalej ako s významnou zložkou činnosti Jazykového odboru Matice slovenskej.
Veríme, že spolupráca nášho odboru s miestnymi odbormi Matice slovenskej na celom Slovensku bude pokračovať a úspešne sa rozvíjať.
Ján Doruľa
(Matičné slovo, október 1996, č. 2, s. 6)
Sotva dakto uverí, že slovenčina donedávna nemala vlastné slovo na označenie drobných alebo väčších čiastočiek padajúceho snehu. Počúvam z rozhlasu a televízie o snehových vločkách, čo ma ruší ako moderná pseudomuzika, lebo od detstva viem, že sa u nás vravelo o snehovom páperí
strana 62
(pápere) a o snehových chumáčikoch alebo chumáčoch. Tak nás to učili aj v ľudovej škole za I. ČSR, v začiatkoch podľa vlastivedy s názvom Hoj zem drahá (1929), ktorej autorom bol Miloš Janoška.
Inšpiráciu na terminologickú poznámku dovŕšila ponuka receptu v novinách na prípravu krémovej polievky z ovsených vločiek. Ako mladý asistent som prešiel "predmodernou" školou dietetiky a pri záujme o choroby látkovej premeny a gastroenterológiu sa nedala obísť ovsená kaša ako diétne jedlo. V tom čase boli už Noordenove ovsené kúry pri diabete po zenite, ale na internej klinike sme ešte neprestali s ordinovaním ovsených dní. Pacienti nám boli napospol vďační za zmenu na zemiakové dni s ekvivalentným množstvom sacharidov, lebo ľudia u nás neboli zvyknutí na mlynárske výrobky z ovsa.
Ako je to teda v slovenskom slovníku s výrazmi páper, chumáč, chumáčik a vločky v spojeniach naznačených predchodiacimi riadkami? Spoľahlivú odpoveď nedostaneme nazretím do jedného slovníka, napr. nateraz všeobecne prístupného Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Veda 1987). V ďalších riadkoch sa ukáže, prečo treba v podobných situáciách nazrieť do viacerých slovníkov (výkladových aj prekladových) a do staršej lekárskej a zdravotníckej literatúry.
Slová páper, páperík, chumáč a chumáčik v súvislosti s padajúcim snehom sú v slovenskej literatúre vrátane slovníkovej natoľko udomácnené, že podrobnejšie citovanie by bolo nosenie dreva do hory. Za mnohé citáty sa príznačne privráva veta z diela Margity Figuli Mladosť (1956) Ako ľahučký páper padali na zem biele chumáčiky.
V diferenciálnom slovensko‐českom a česko‐slovenskom slovníčku K. Kálala a K. Salvu (1896) sa české slova vloček, vločka prekladajú spojením sňahový chumáč. Výraz vločka sa ako súčasť slovenskej lexiky nevyskytuje v Loosovom slovníku, podobne ani v Slovenskom slovníku Kálalovcov (1923), v dvoch vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu (1931 a 1940), v dvoch vydaniach Tvrdého frazeologického slovníka a dodatkov k nemu (1931, 1933, 1937). Heslo vločka sa zjavuje vo vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1953 a všetkých neskorších (hlavný redaktor Š. Peciar).
Z prekladových slovníkov Slovensko‐ruský slovník (Moskva 1976) a Rusko‐slovenský slovník (Moskva‐Bratislava 1989) sa uvádzajú okrem
strana 63
vločky, vločiek aj ovsený páper (ovsjanyje chlopja), snehové páperie (chlopja snega) a pri páperí aj kukuričný páper (kukuruznyje chlopja).
Bližšie si všimneme heslá páper a vločka v Slovníku slovenského jazyka (SSJ; SAV 1959—1968), v Česko‐slovenskom slovníku (ČSS; SAV 1979) a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ; Veda 1987).
SSJ: páper — 1. drobné, jemné perie, páperie; 2. niečo, čo sa podobá páperiu (napr. snehové vločky...): snehový páper — chumáčiky snehu; ...ovsený páper (zried. i ovsené pápery) — vločky z ovsených zŕn...
vločka — malý, ľahký kúsok niečoho (obyč. snehu), chumáčik: snehové vločky, ovsené vločky ...
ČSS: vločka (čes.) — vločka: vločky sněhu — snehové vločky; (potrav.) ovesné vločky — ovsený páper, ovsené vločky
KSSJ: páper — obyč. páperie: ľahký ako páper; páper snehu;... páperový — páperový sniežik
vločka — 1. drobná čiastočka, chumáčik snehu: snehové vločky 2. čo pripomína vločku: ovsené, mydlové vločky
Z našej lekárskej literatúry je notoricky známe, že slovenské názvy nemali (a nemajú!) do nej ľahký prístup. Okrem výnimiek sa prizeralo na to, aby názov zodpovedal českej predlohe, a kde sa to načisto nedalo, aby bol od nej čo najmenej odchodný. Názov ovsený páper jednako možno doložiť aj zo slovenských lekárskych dietetických prameňov. Predpokladám, že ho ta uviedli angažovaní jazykovedci (tuším aj Dr. Jozef Orlovský), čo vykonávali jazykovú redakciu. Prvé vydanie príručky Vademecum slovenského lekára (1943) používa v časti o dietetike názov ovsené vločky. Druhé vydanie tejto príručky (1949) uvádza už na 15 miestach názov ovsený páper, resp. pápery. Ďalšie vydanie pod názvom Vademecum medici (1972) uvádza polievky z ovseného pápera aj vločkovú polievku. V kolektívnom diele pod hlavnou redakciou prof. L. Dérera Správna výživa zdravých a chorých (Tatran 1951) sa v tabuľkách aj v texte používa názov ovsený páper. Okrem toho sa nachodí aj v týchto spojeniach: strukovinové pápery, obilné alebo ovsené pápery, polievka z ovseného pápera, kaša z ovseného pápera, karbonátky z ovseného pápera. Sám som používal v piatich vydaniach príručky pre diabetikov (spoluautorka Irena Finďová) aj v iných publikovaných materiáloch názov ovsený páper.
strana 64
Slovenský názov ovsený páper jazykovo zodpovedá názvom tohto produktu v rozličných jazykoch, ktoré používajú označenie páper aj na kryštáliky snehu. Tak je to v nemčine — Haferflocken, v ruštine — ovsjanyje chlopja, vo francúzštine — flocon d'avoine, v maďarčine — zabpehely. Angličtina používa označenie rolled oats — valcovaný (?) ovos, ale pozná pšeničný páper — wheat flakes, ryžový páper — rice flakes, kukuričný páper — corn flakes.
Súčasné používanie názvu ovsené vločky v slovenčine vytislo dobrý slovenský názov ovsený páper. Táto negatívna tendencia sa prejavila aj v slovníkoch slovenčiny. SSJ ešte uvádzal popri ovsených vločkách aj názov ovsený páper, podobne ČSS. Pritom načim pamätať, že SSJ oprávnene kritizovali viacerí kompetentní jazykovedci pre tendenciu zámerného približovania slovenskej lexiky češtine. Najnovší KSSJ, ktorý sa označuje ako "výkladový slovník normatívneho rázu", pomkol situáciu pri diskutovanom názve načisto k češtine — ovsený páper vytrel zo slovenčiny. To je iba jeden z mnohých prípadov, ukážka ako vyzerá pestovanie spisovného jazyka, keď rozhodujúce slovo dostane úzus nastolený pod politickým tlakom. Slovenské názvy sa nahrádzajú nepotrebnými výpožičkami.
Renesancia spisovnej slovenčiny sa nezaobíde bez dôkladnej revízie slovníka, ktorý sa v minulých desaťročiach zámerne bohemizoval.
Názov ovsený páper ("ovsené vločky") má domovské právo v spisovnej slovenčine, vrátane príslušných názvosloví. Pravdaže, ak tu budú úprimní záujemcovia o kultivovanie nášho národného jazyka.
Bohuslav Finďo
(Slovenský lekár, 19, 1995, č. 3, s. 26—27)
So slovenčinou prejdeš celý svet. *