.. contents:: `Obsah` **strana 321** Ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny od Pravidiel (1931) po ============================================================= Pravidlá (1953) =============== RUDOLF KRAJČOVIČ V našom záverečnom príspevku predmetom úvahy bude tretia etapa ustaľovania noriem spisovnej slovenčiny. Vymedzujeme si ju obdobím od vydania Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 po vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953. Budeme postupovať tak ako v predchádzajúcich úvahách. Konfrontovať budeme len výber javov, ktoré neboli kodifikované jednotne, ale odrážajú základné tendencie v ustaľovaní noriem nášho spisovného jazyka v druhej polovici medzivojnového obdobia s presahom do obdobia po druhej svetovej vojne. Pre výstižnejšiu charakteristiku kodifikácie najmä však jej motivácie v Pravidlách z roku 1931 bolo potrebné vziať do úvahy aj dobový spoločenský aspekt, ktorý pri vzniku tejto príručky zohral dôležitú úlohu. Tu je potrebné zasa uviesť, že v prvých dvoch decéniách existencie ČSR slovenská spoločnosť v postoji k riešeniu problému miesta Slovenska v novom štátnom útvare nebola jednotná. Týka sa to najmä inteligencie. Časť z nej si rýchlo osvojila ideu jednotného československého národa a československého jazyka s jeho krajinským variantom slovenčinou, ako ------- **strana 322** to prikazoval ústavný zákon, a aktívne ju aj podporovala. Iná časť presadzovala ideu autonómneho Slovenska so slovenčinou ako samobytným jazykom, ktorý okrem nárečí má aj spisovnú formu kodifikovanú na základe matičného úzu, prípadne pri používaní frazeológie a syntaxe obohatenú z prameňov ľudovej reči a z tvorby dobrých spisovateľov. Azda bude dobre hneď tu pripomenúť, že toto boli základné tézy nového zoskupenia časti slovenskej inteligencie na čele s H. Bartkom. Táto skupina, ktorú možno nazvať aj matičnou skupinou, s ohľadom na charakter kodifikácie v Pravidlách z roku 1931 a na tlak mocenského centra v prospech zbližovania a spájania slovenčiny s češtinou rozhodla sa pri kodifikácii spisovnej slovenčiny v niektorých prípadoch použiť zásady tzv. jazykového purizmu, ktorý chápala ako prostriedok nevyhnutnej obrany. Aby naplnila svoje predsavzatia, začala od roku 1932 vydávať časopis Slovenská reč a to prvý rok v Košiciach, potom v Matici slovenskej v Turčianskom Sv. Martine. Podrobnejšie hodnotiť činnosť, metódy práce a zámery tejto skupiny nie je cieľom tohto príspevku. Tu stačí vari poznamenať len toľko, že hodnotenia jej činnosti nebývajú vždy rovnaké, ale mienky odborníkov na novodobé dejiny spisovnej slovenčiny vyznievajú aj tak, že "úsilie Matice slovenskej a Slovenskej reči v tridsiatych rokoch o ustaľovanie spisovnej slovenčiny bolo úspešné" (J. Ružička, 1970, s. 89). Tak či tak, jedno je isté, že matičná skupina, hoci niektoré jej návrhy najmä pri kodifikovaní lexiky boli preexponované, bola v zásade omnoho bližšie k podstate zákonitostí, ktoré usmerňovali vývin spisovnej slovenčiny v medzivojnovom období i po ňom, ako tí, čo si idealizovali vidinu jednotného československého jazyka. Pre našu tému je dôležité, že v tridsiatych rokoch sa v Matici slovenskej pripravovali dva návrhy na nové vydanie Pravidiel slovenského pravopisu a že v obidvoch dominoval cieľ korigovať Pravidlá z roku 1931 v prospech domácich zaužívaných slov a tvarov, prípadne iných poučiek (napr. v prospech rakyta, lakeť, krúžok, beriem atď.). Jeden z návrhov vypracovala spomínaná matičná skupina pod vedením H. Bartka, v ktorom boli niektoré netradičné kodifikačné poučky, napr. písanie predpôn s‐, so‐, z‐, zo‐ podľa výslovnosti, predložiek s, so, z, zo podľa pádov, jednotné písanie koncového ‐li v l‐ovom príčastí. Koncept tohto návrhu vyšiel tlačou roku 1939 v Matici slovenskej. Druhý návrh dôsledne pre- ------- **strana 323** sadzoval uplatnenie etymologického princípu a bez spomenutých netradičných úprav. Ako je známe, vtedajšie ministerstvo školstva dalo posúdiť obidva koncepty univerzitným profesorom (D. Rapantovi, A. Mrázovi,. J. Stanislavovi a Ľ. Novákovi), ktorí hlasovaním (3 : 1) rozhodli v prospech druhého návrhu Pravidiel. Ten vyšiel ešte v roku 1940 v Matici slovenskej ako pravopisná príručka záväzná s tradičným názvom Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom (Turčiansky Sv. Martin 1940). Pre úplnosť treba uviesť, že diskusie o problémoch spojených s kodifikáciou spisovnej slovenčiny neprestali ani po druhej svetovej vojne. Rezonovala v nich najmä požiadavka zjednodušenia pravopisu. A tak roku 1953 vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu (Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1953), ktorých cieľom bolo priblížiť pravopis spisovnej slovenčiny celej slovenskej pospolitosti zjednodušením niektorých pravopisných poučiek. Zaujímavé je, že autorský kolektív, ktorý pripravoval Pravidlá z roku 1953, si osvojil niektoré netradičné pravopisné poučky matičnej skupiny v návrhu Pravidiel z roku 1939, hoci sa to nikde neuvádza (H. Bartek po vojne emigroval). 2. Z nášho krátkeho exkurzu do novodobých dejín spisovnej slovenčiny vyplýva, že výber kodifikovaných javov v Pravidlách z roku 1931 môžeme konfrontovať s kodifikáciou rovnakých javov v Pravidlách z rokoch 1939 a 1940 a s ich dnešnou kodifikáciou, ktorá je už v Pravidlách z roku 1953. S ohľadom na to, že pri porovnávaní v tejto tretej etape bolo nevyhnutné vychádzať z Pravidiel z roku 1931, niektoré kodifikované javy z nich vybrané bude potrebné vziať do úvahy znova, pravda, s tým, že tu sa budú konfrontovať s ich kodifikáciou v Pravidlách z roku 1940, resp. z roku 1939. Najprv porovnáme a v tabuľkách znázorníme kodifikáciu výslovnosti samohlásky ä, mäkkého ľ, spoluhláskových skupín ‐ds‐ a ‐nn, potom niektoré tvary gen. jedn. a množ. čísla a napokon zmeny v kodifikácii predpôn s‐, so‐, z‐, zo‐, predložiek s, so, z, zo a písanie l‐ového príčastia v množ. čísle. 2. 1. Zmeny v kodifikácii výslovnosti otvoreného vokálu ä, mäkkého ľ a zdvojenej (vlastne predĺženej) výslovnosti spoluhláskových skupín typu ‐ds‐ a ‐nn‐ názorne zobrazuje tabuľka: ------- **strana 324** (1) Pravidlá (1931) Pravidlá (1939) Pravidlá (1940) Dnes ä päta päta päta päta i peta ľ ľipa ľipa ľipa ľipa ľeto ľeto ľeto ľeto ‐ds‐ dvacať dvaccať dvaccať dvaccať ‐nn‐ ďeňík ďeňňík ďeňňík ďeňňík Z tabuľky vyplýva, že zmena v kodifikácii výslovnosti otvoreného ä sa uskutočnila iba v novšom období, zrejme, v dôsledku vypozorovaného úzu v spisovných prejavoch. Motiváciou pre kodifikáciu zdvojenej (predĺženej) výslovnosti bola iste skutočnosť, že takáto výslovnosť je funkčná. Signalizuje hranicu morfém a vo vete aj slov. 2. 2. Z morfológie upozorňujú na seba kodifikačné úpravy niektorých tvarov gen. jedn. čísla najmä však gen. množ. čísla ženského a stredného rodu. Na niektoré kodifikačné úpravy týchto tvarov poukazuje nasledujúca tabuľka: (2) Pravidlá (1931) Pravidlá (1939) Pravidlá (1940) Dnes G. j. č. lev, ľva lev, leva lev, leva lev, leva G. mn. č. kliatob i kliateb kliatob kliatob kliatob slúžok i slúžek slúžok slúžok slúžok žabiek i žabiak žabiek žabiek žabiek jediel i jedál jedál jedál jedál vajíčok i vajíček vajíčok vajíčok vajíčok dievčatiek dievčatiek dievčatiek dievčatiek i dievčatôk ------- **strana 325** Tabuľka ukazuje, že dnešná kodifikácia vybraných tvarov gen. jedn. a množ. čísla nadväzuje na ich kodifikáciu už v Pravidlách z roku 1940 a na návrh ich kodifikácie v Pravidlách z roku 1939. Rozhodnutie bolo správne, pretože kodifikované tvary zrejme už skôr boli ustálené. 2. 3. Vývin kodifikácie písania predpôn s‐, so‐, z‐, zo‐ a predložiek s, so, z, zo sme znovu zaradili so zreteľom na ich netradičnú kodifikáciu v návrhu Pravidiel z roku 1939 a na skutočnosť, že táto ich kodifikácia je v súlade s dnešnou kodifikáciou ako ukazuje aj tabuľka: (3) Pravidlá (1931) Pravidlá (1940) Pravidlá (1939) Dnes predpona sbiť (spolu) sbiť zbiť zbiť zbiť (niekoho) zbiť zbiť zbiť snášať (dolu) snášať znášať znášať znášať (krivdu) znášať znášať znášať predložka so strechy so strechy zo strechy zo strechy zo zlata zo zlata zo zlata zo zlata so synom so synom so synom so synom s poľa s poľa z poľa z poľa Zhoda kodifikácie uvedených predpôn a predložiek v návrhu Pravidiel z roku 1939 s ich dnešnou kodifikáciou, ktorú do života uviedli už Pravidlá z roku 1953, podľa tabuľky je teda zrejmá. Navyše v návrhu Pravidiel z roku 1939 je táto netradičná kodifikácia rovnako zdôvodnená ako dnes čiže predpony s‐, z‐, zo‐ podľa výslovnosti, predložky podľa pádov. 2. 4. Napokon v návrhu Pravidiel z roku 1939 je rovnaká kodifikačná poučka, aká je v Pravidlách z roku 1953 a aká je dnes, aj o jednotnom písaní l‐ového príčastia v množ. čísle (napr. chlapi robili, ženy robili atď.). Na súvislosť tejto kodifikácie l‐ového príčastia v množ. čísle poukazuje nasledujúca tabuľka: ------- **strana 326** (4) Pravidlá (1931) Pravidlá (1940) Pravidlá (1939) Dnes muži robili robili robili robili ženy robily robily robili robili deti skákaly skákaly skákali skákali stromy padaly padaly padali padali Z tabuľky je jasné, že aj kodifikačné pravidlo o jednotnom písaní množ. čísla l‐ového príčastia bolo formulované už v návrhu Pravidiel z roku 1939, oficiálne uzákonené v Pravidlách z roku 1953 a dnes sa v spisovnej slovenčine používa už ako ustálené. 3. Na záver azda len toľko, že naše konfrontácie zmien kodifikovaných pravidiel v dejinách spisovnej slovenčiny od dohody popredných osobností v auguste roku 1851 po dnešok, hoci iba vo výbere, presvedčivo ukazujú, že kodifikácia dnešnej spisovnej slovenčiny nebola výsledkom náhody ani vôle či omylom kohosi, ako to niekedy môžeme čítať v niektorých masmédiách z pera jej novodobých "milovníkov". Naša slovenčina má svoju štruktúru tak, ako ju majú ostatné slovanské i neslovanské jazyky. Systém jej jazykových prostriedkov, ktoré nám každodenne slúžia na dorozumievanie v ústnej alebo písanej forme, vnútorne stmeľujú a pri komunikácii aktivizujú tisícročím formovné zákonitosti a tie už viac ako dvesto rokov majú podobu kodifikovaných noriem (E. Pauliny, 1983). Táto skutočnosť, ale aj svedectvo dejín o našej reči (R. Krajčovič, 1980), napokon i náš krátky exkurz, dokazujú, že rozličné nástrahy či už včerajšie alebo tie dávnejšie, čo jej kde‐kto kládol do cesty jej rozvoja, zostali bez výraznejšieho účinku. A iste takými zostanú aj tie nástrahy dnešné. LITERATÚRA CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky Sv. Martin, Kníhkupecko‐nakladateľský spolok 1902. 376 s.; — 2. vyd. Pripravil J. Škultéty. Turčiansky Sv. Martin, Nákladom kníhtlačiarskeho účast. spolku 1915. 376 s.; — 3. vyd. Pripravil J. Škultéty. Turčiansky Sv. Martin, Nákladom kníhtlačiarskeho účast. spolku 1919. 330 s. ------- **strana 327** DAMBORSKÝ, J.: Krátka mluvnica slovenská so zvláštnym zreteľom na pravopis. Nitra, Nákladom a tlačou Štefana Huszára 1927. 248 s. HATTALA, M.: Mluvnica jazyka slovenského. Pešť, Náklad Viléma Lauffera 1964. 156 s. HODŽA, M.: Československý rozkol. Turčiansky Sv. Martin, Nákladom vlastným 1920. 400 s. KRAJČOVIČ, R.: Svedectvo dejín o slovenčine. 2. vyd. Martin, Matica slovenská 1980. 268 s. Krátka mluvnica slovenská. V Prešporku, Tiskom predtým Schmidovym 1852. 61 s. MRÁZ, F.: Slovenská mluvnica pre gymnasia, reálky, praeparandie a vyššie oddelenia hlavných a mešťanských škôl. 2. vyd. V Pešti, Nákladom Wilema Lauffera 1872. 191 s. PAULINY, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 256 s. Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1939. 468 s. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1940. 482 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s. RUŽIČKA, J.: Spisovná slovenčina v Československu. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1970. 250 s. TRÁVNÍČEK, F.: Historická mluvnica československá. Praha, Melantrich 1935. 446 s. Graffiti — grafity ================== INGRID HRUBANIČOVÁ Nápisy, kresby, rozmanité znaky vyryté či načmárané na stenách budov a na mestských múroch sú z dejín umenia známym prastarým výtvarným prejavom. Najstaršie nápisy typu XY bol tu, ktoré pretrvali dodnes, sú známe už zo starovekého Egypta. Najslávnejšie kresby a čarbanice pochádzajú z antických Pompejí. Archelógovia ich odkryli na stenách a múroch mesta v polovici 18. storočia. V taliančine sa pre ne ustálilo ozna- ------- **strana 328** čenie graffiti odvodené zo slovesa graffiare, čo znamená "škrabať, driapať" (kresby a nápisy sa vyrývali do kamenných múrov zrejme aj preto, aby odolali vplyvu času a prostredia). Výraz graffiti je formou množného čísla k jednotnému číslu graffito, ktorý má v taliančine platnosť prídavného mena s významom "načrtnutý vyrývaním, škrabaním na primeraný povrch, vyrytý" a podstatného mena s významom "technika vyrývania, škrabania a jej výsledok, výsledný obraz". Do slovenčiny slovo graffiti preniká až v poslednom období a skôr cez angličtinu ako priamo z taliančiny. V ýraz graffiti sa začal používať v 70. rokoch v Spojených štátoch na označenie novej formy výtvarného prejavu — písania a kreslenia kriedami alebo sprejom na múry a veľké betónové plochy v mestách (podchody, tunely, steny metra). Tento spôsob veľkoplošného výtvarného prejavu, ktorý bol zo začiatku produktom anonymných umelcov ulice, ich "anarchistickou manifestáciou sociálnej slobody" (N. Mailer), odsudzovaný často ako vandalizmus, nadobudol neskôr akademickú dimenziu, o ktorú sa v 80. rokoch zaslúžil najmä americký výtvarník K. Haring. Jeho tvorbu začali oceňovať a žiadať významné galérie a múzeá aj vďaka politickému a širšiemu sociálnemu náboju projektov, ktoré realizoval (antidrogové kampane, kampane proti aparteidu). Na konci 80. a začiatku 90. rokov sa graffiti prudko rozmohli aj v Európe, najmä v jej veľkomestách, a nadobudli rozmanité podoby. Plochami na tvorivosť tohto druhu sa stali vagóny vlakov, trupy lietadiel. Obrovskou galériou nápisov, kresieb a politických hesiel je v Nemecku dnes už dosť zničený Berlínsky múr. V Taliansku sú napríklad popri nástenných maľbách známe aj graffiti na okrajoch tisíclírových bankoviek. Sú to krátke nápisy majúce charakter odkazu od jednoduchého alebo neškodného ľúbostného vyjadrenia (Pijem coca‐colu a myslím na teba, ty jediná) po silnejšie, provokatívne, politicky ladené vety (Strany a odbory = mafia a camorra; Všetku moc natvrdo uvarenému vajcu). Tento rozporuplný výtvarný prejav sa v súčasnosti stáva aktuálnou témou pre psychológov, sociológov a historikov umenia (problém masovej kultúry, strata identity v anonymite veľkomesta a túžba po jej opätovnom nájdení a prejave, provokácia, protest proti oficiálnym hodnotám, štátnemu systému a pod.). Tak či tak, je tu nová skutočnosť, s ktorou sa stretáme napríklad aj na bratislavských uliciach, mostoch a múroch, a s ňou výraz udomácňujú- ------- **strana 329** ci sa v slovnej zásobe slovenčiny. Jeho forma vyvoláva u používateľov jazyka rozpaky: ako toto slovo písať, či ho skloňovať alebo používať ako nesklonné, tvoriť odvodené slová alebo nie. Treba povedať, že podobne ako ostatné cudzie výrazy aj slovo graffiti [vysl. grafity] prechádza v slovenčine zdomácňovacím procesom, to znamená, že sa viac alebo menej prispôsobuje nášmu jazykovému systému a jeho pravidlám. Excerpcia, hoci nie príliš bohatá, naznačuje tri popri sebe používané formy tohto slova — prevládajúci neadaptovaný nesklonný tvar graffiti, čiastočne adaptovaný skloňovaný tvar graffity a domácemu jazyku prispôsobenú, pravopisne zjednodušenú, ohýbanú formu grafity. Vo sfére odborného jazyka, napr. v textoch kritikov výtvarného umenia a výtvarných publicistov prevláda používanie tohto výrazu ako citátového podstatného mena písaného s dvoma f a s mäkkým i na konci. Slovo sa však v niektorých z týchto textov pociťuje ako cudzie nášmu jazykovému kódu, čo sa formálne naznačuje iným typom písma alebo pokusom o slovenský preklad uvedeným po pomlčke alebo v zátvorke za slovom, slovným spojením (o tom pozri viac Horecký, 1992, s. 289—293): ... keď prišiel (Haring) z Pittsburgu do New Yorku a bol jedným z mnohých graffiti artist — umelcov ulice, budoval svoj nezameniteľný štýl práce... (M. Orišková: K ilustráciám. Umelec ulice. Revue svetovej literatúry, 1991, č. 3) — Reč znakov a symbolov, taká príznačná pre graffiti art, ale aj warholovský pop art... (tamže) — Technickým predpokladom modernej masovej kultúry graffiti bol rozprašovač syntetických farieb... (D. Šimko: Talianske graffiti. Profil súčasného výtvarného umenia III, 1993, č. 12; autor žije v Bazileji, pozn. autorky) — Graffiti pokrývajú s drzou krikľavosťou steny priechodov, nákupných pasáží... (tamže) — Mladším bratom nástenných graffiti sú čarbanice na talianskych bankovkách. (tamže) — Pre toto subkultúrne umenie graffiti, umenie pozostávajúce z typografických a emblematických znakov, je charakteristická anonymita. (K. Thomasová: Dejiny výtvarných štýlov. Bratislava 1994) — Prenesenie graffiti umenia z ulice, kde spontánne vzniklo, na pôdu galérií a múzeí odhalilo jeho limity ako umeleckého žánru, na rozdiel od tej línie spontánneho prejavu, ktorý i naďalej pokračuje vo forme veľkomestského folklóru a ktorý sa i v našich pomeroch aktivizoval v čase dramatických politických udalostí (1968—69)... (J. Geržová: Graffiti. Slovníkové heslo. Profil súčasného výtvarného umenia, 1994, č. 51) — Na Slovensku je s graffiti umením výrazne prepojená časť tvorby Alexa Mlynárčika, predovšetkým jeho "permanentné manifestácie", ktorých inšpiráciou sa stali nápisy na stenách väzenskej cely, kde bol Mlynárčik uväznený v roku 1951 po neúspešnom prechode hraníc. (tamže) Zaznamenali sme aj tendenciu skloňovať tento výraz ako domáce tvrdo zakončené neživotné podstatné mená mužského rodu v množnom čísle, ------- **strana 330** pričom sa zachováva písanie dvoch f — tvorca graffitov (E, Binder: Graffiti. Diplomová práca. Katedra grafiky VŠVU, Bratislava 1995/96) i úplne zdomácnenú podobu grafity s tvrdým zakončením a s jednou spoluhláskou f v koreni slova: ...sedí chlapec so zlomenou nohou. Má krásnu sadru, celú pokreslenú farebnými grafitmi, len špička nohy je čistá, holá. (L. Piussi: Krátky čas poletušky. Scenár hraného filmu. Archív KFaTDaS VŠMU, 1996) — Tvorba Vivienne Westwoodovej bola neraz predchodcom tendenčných prúdov. V období punku to bolo napríklad kožené oblečenie s grafitmi a dierami, potom pirátsky a novoromantický štýl... (Nedeľná Pravda, 1995) Doklady poukazujú na zložité cestičky, ktorými si slovo hľadá svoje miesto v slovenčine, pričom možno vysloviť hypotézu, že cudzie slovo uprednostňované v odborných textoch o umení odoláva tlaku slovenčiny aj pod vlyvom silného kontaktu profesionálnej sféry s inojazyčnými kontextmi (vzdelávanie prostredníctvom anglickej či nemeckej literatúry, medzinárodné výstavy, osobné kontakty a pod.), ktoré pracujú s termínom "graffiti" (pozri Atkins, 1990; Thomas, 1993; Bauer, 1996). Na druhej strane používatelia nezaťažení týmto poznaním inklinujú skôr k poslovenčeniu výrazu. (Na otázku, prečo používa písanú podobu grafity, mi autorka textu filmového scenára odpovedala: "Neviem, ja som to len počula, nevidela som to napísané, sú to také obrázky.") To, čo sme tu ponúkli ako dokladový materiál, nestačí na to, aby sa jednoznačne uprednostnila jedna či druhá forma objavujúca sa v slovenčine. Napriek tomu sa prikláňame k upeňovaniu pozície zdomácnenej formy grafity v slovnej zásobe slovenčiny, ktorá spomedzi všetkých zachytených podôb najviac zodpovedá hláskovému i morfologickému systému slovenčiny a odráža aj základné zmeny sprevádzajúce proces zdomácňovania cudzích slov v slovenčine — zjednodušuje sa písanie pre slovenčinu netypických kombinácií hlások, slovo sa skloňuje a priberá príslušnú pádovú príponu. Písanie jedného f namiesto dvoch v koreni slova sa v slovenčine ustálilo napríklad aj pri výraze sgrafito odvodeného z rovnakého základu ako grafity (talianske sloveso sgraffiare), pomenúvajúceho výtvarnú techniku tvorenia obrazov preškrabávaním vrchnej vrstvy farebnej omietky i taký obraz. Zistili sme, že výraz grafity prechádza v poslednom období adaptačným procesom aj v tých jazykoch, ktoré donedávna uvádzali vo svojich ------- **strana 331** výkladových slovníkoch iba plurálovú formu graffiti. Merriam Webster's Collegiate Dictionary (1993) uvádza toto podstatné meno v jednotnom čísle v podobe graffito a tvar množného čísla graffiti. Petit Robert (1994) uvádza iba pôvodnú plurálovú formu graffiti a popri nej aj variantný plurál s francúzskou príponou graffitis. Ak sa teda prihovárame za zdomácnenú podobu grafity, spojeniam s prívlastkovým postavením výrazu graffiti typu umelci graffiti, umenie graffiti by zodpovedala prívlastková funkcia podstatného mena v genitíve, teda umenie grafitov, umelci grafitov, technika grafitov alebo odvodené slová grafitisti, grafitizmus i prídavné meno grafitický, napr. grafitický prejav, grafitické umenie. S výrazom grafity je čiastočne synonymný anglický výraz tag [vysl. tag], resp. medzi obidvoma výrazmi ide o vzťah nadradenosti a podradenosti, pretože tag je určitým druhom grafitov, je to vlastne špeciálny podpis, značka grafitistu alebo celej skupiny, klanu. Pri pomenúvaní druhov grafitov možno uvažovať aj o slove sprej na označenie kresby sprejom (podobne ako olej — obraz namaľovaný olejovými farbami), čím však vznikne viacvýznamovosť pri slove, ktoré sa v slovníkoch doteraz uvádza ako jednovýznamové. Ďalšou otázkou je tvorenie podstatného mena označujúceho osobu vytvárajúcu grafity. Zaznamenali sme výrazy grafiťák, writer [vysl. vrajter] (kto píše nápisy, jednoduché znaky), nástenný pisateľ, sprejer, sprejár (kto kreslí sprejom). Všetky výrazy sú utvorené pravidelnými slovotvornými postupmi, odlišné je však ich zaradenie do jednotlivých vrstiev jazyka. Výraz grafiťák je slovotvorne príznakový, radí sa spolu s analogicky utvorenými podstatnými menami noťák (notorický alkoholik), feťák (kto fetuje, droguje) k subštandardným, teda nespisovným lexikálnym jednotkám. Slovotvorne nepríznakovým by bolo v tomto prípade tvorenie pôvodom cudzou príponou ‐ista (grafitista), ktorá je pri názvoch osôb z oblasti umenia veľmi produktívna (esejista, karikaturista, novelista, beletrista). Dobre utvorené sú aj výrazy sprejer, sprejár, hoci pri druhom z nich analógia asociuje význam zamestnania, "ten, kto vyrába spreje", podobne ako petrolejár, oceliar, husliar, no nie je to jednoznačné pravidlo, napr. plachtár, je ten, kto plachtí, nie kto vyrába plachty, veslár, kto vesluje, nie kto vyrába veslá (Horecký, 1971, s. 100). ------- **strana 332** Spomedzi ďalších výrazov možno kladne hodnotiť spojenie nástenný pisateľ, ktoré významom zodpovedá tomu, čo sa označuje anglickým výrazom writer (kto píše). Pisateľ je pôvodca niečoho napísaného, obyčajne na papieri, nástenný pisateľ je potom pôvodca nápisov, textov na stenách. LITERATÚRA ATKINS, R.: Art Speak. A Guide to Contemporary Ideas, Movements and Buzzwords. New York, Abbeville Press Poblishers 1990. 175 s. BAUER, A.: Lexikon výtvarného umění. Olomouc, Nakladatelství FIN 1996. 228 s. DEVOTO, G. ‐ Oli, G. C.: Dizionario della lingua italiana. Le Monnier, Firenze, 1974. 2712 s. HORECKÝ, J.: Slovenská lexikológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971. 249 s. HORECKÝ, J.: Cudzie výrazy v slovenskom texte. Kultúra slova, 26, 1992, s. 289—293. LE NOUVEAU PETIT ROBERT. Paris 1994. 580 s. MERRIAM WEBSTER'S COLLEGIATE DICTIONARY. Springfield 1993. 1559 s. THOMAS, K.: Du Mont's kleines Sachworterbuch zur Kunst des 20. Jahrhunderts. Köln 1993. 261 s. Názvy knižníc v slovenčine ========================== JÁN HORECKÝ Pri úvahách o názvoch knižníc narážame na dva okruhy problémov: ukázať, ako sa pomenúvajú knižnice vo všeobecnosti, resp. aké druhy knižníc si vyžadujú osobitné pomenovanie, 2. ukázať, ktoré všeobecné názvy knižníc sa využívajú pri tvorení vlastných názvov knižníc. Knižnicu možno bez nároku na vedeckú presnosť a na úplnosť definovať ako inštitúciu zameranú na získavanie, spracúvanie, uchovávanie a spravidla aj požičiavanie kníh, ale aj iných nosičov informácie (audioka- ------- **strana 333** zety, videokazety, gramoplatne). Podľa obsahu týchto nosičov informácie možno knižnice triediť na všeobecné, prípadne ľudové a vedecké a tie na všeobecnovedné a špeciálnovedné. Osobitne stojí spravidla jediná, najvyššia, Ústredná knižnica, ktorá obsahuje všetky tlače istého národa, resp. štátu. Volá sa často národná knižnica. U nás to je Slovenská národná knižnica v Martine a sčasti aj Univerzitná knižnica v Bratislave. Podľa obsahu sú azda najviac špecializované vedecké knižnice. Prívlastkom vedecká sa označujú knižnice zamerané jednak na materiály všetkých vied — v protiklade k nevedeckým knižniciam, jednak na špeciálne vedné oblasti, napr. pedagogická, lekárska, poľnohospodárska. Ešte užšia špecializácia sa vyjadruje uvedením príslušnej fakulty, napr. knižnica lekárskej fakulty. Podľa územného postavenia sa verejné knižnice členia na mestské, obvodné, miestne. Niekedy sa vyjadruje aj príslušnosť k istej organizácii: Univerzitná knižnica Mateja Bela, Ústredná knižnica SAV. V minulosti boli známe aj súkromné knižnice, napr. knižnice feudálnych pánov alebo kláštorov, prípadne súkromných škôl. V praxi sa ukazuje potreba aj zovšeobecňujúco označiť, pomenovať knižnice patriace istej organizácii. V SAV sú to napr. ústavné knižnice, na vysokých školách vysokoškolské alebo aj fakultné knižnice. Novšie sa pre ne používa aj prívlastok akademické (napr. v príspevku D. Gondovej Spolupráca akademických knižníc. Slovenská asociácia knižníc, Bulletin 1996, roč. 4, č. 2, s. 10—13). Prídavné meno akademický má však istú nevýhodu v tom, že je viacvýznamové: označuje to, čo patrí akadémii ako najvyššej vedeckej inštitúcii alebo aj inej vzdelávacej inštitúcii, ďalej to, čo sa týka vysokých škôl (napr. akademická pôda, akademickí funkcionári, akademický senát), a napokon aj toho, kto absolvoval vysokú školu istého typu, napr. akademický sochár. Podľa toho by akademické knižnice mohli patriť vysokej škole i akadémii a to je istá nevýhoda proti prívlastku vysokoškolská knižnica. Vzniká však aj otázka, či by sa aj univerzitná knižnica mala zahrnúť medzi akademické knižnice. Každá z konkrétnych knižníc však funguje vo vzťahu k verejnosti ako osobitná inštitúcia a ak sa v jej názve objavuje aj miesto pôsobenia, stáva ------- **strana 334** sa jedinečným objektom (z hľadiska jazyka a teórie vlastných mien) a tak dostáva charakter vlastného mena. Potom sa, prirodzene, píše s veľkým začiatočným písmenom aj bez uvedenia miesta, lebo jej jedinečnosť je daná špecifickou funkciou. V názvoch vedeckých knižníc sa často uvádza jej vedecké zameranie prívlastkom vedecká a k tomu ešte spravidla aj prívlastkom štátna. Tým sa odlišuje od národnej knižnice. Je to zrejme analógia s dvojicou Slovenské národné divadlo a napr. Štátne divadlo v Košiciach (pred poslednou reorganizáciou). Konkrétne sa špecializované zameranie vyjadruje v názvoch ako Slovenská technická knižnica, Slovenská pedagogická knižnica, Slovenská lekárska knižnica. Niekedy sa v názve uvádza aj príslušná organizácia: Slovenská ekonomická knižnica Slovenskej ekonomickej univerzity, Slovenská lesnícka a drevárska knižnica pri Technickej univerzite, Slovenská pedagogická knižnica Ústavu informácií a prognóz. Prirodzene, v úplných názvoch sa uvádza aj domicil, t. j. jej sídlo, ale bez jeho uvedenia ide o vlastné meno. Niektoré vedecké knižnice sú charakterizované príslušnosťou ku konkrétnej fakulte, Napr. Knižnica Elektrotechnickej fakulty STU, Knižnica Lekárskej fakulty UK, Knižnica Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty. Iné riešenie je v názve Vysoká škola dopravy a spojov, Ústredná knižnica a ŠIS (Študijné a informačné stredisko). Charakter vlastného mena má aj informačné stredisko. Napr. Vedecko‐informačné stredisko Akadémie policajného zboru SR; Študijné a informačné stredisko, Strojnícka fakulta STU. (Všetky názvy sú z Bulletinu Slovenskej asociácie knižníc, 1996) Ako vidieť z niekoľkých príkladov, "majiteľská" organizácia sa uvádza jednak v genitíve (Knižnica Lekárskej fakulty), jednak v nominatívnom prístavku (Filozofická fakulta UK, Ústredná knižnica; Štúdijné a informačné stredisko, Fakulta architektúry STU). Obidva spôsoby sú rovnako oprávnené, pričom druhý typ sa uplatňuje najmä na vývesných tabuliach, na hlavičkovom papieri, na pečiatkach a pod., v súvislom texte pôsobí rušivo. ------- **strana 335** Prídavné meno od zemepisného názvu Žitný ostrov =============================================== MATEJ POVAŽAJ Pri pomenúvaní inštitúcií pôsobiacich na Žitnom ostrove sa vynoril problém, akú podobu má mať príslušné vzťahové prídavné meno od zemepisného názvu Žitný ostrov. Tu treba hneď spomenúť, že príslušné vzťahové prídavné meno od tohto názvu sa zatiaľ v našich základných jazykových príručkách neuvádza, t. j. nenájdeme ho ani v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991, ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1987, ba ani v staršom Slovníku slovenského jazyka z rokov 1959—1968. V tom, že sa prídavné meno od názvu Žitný ostrov zatiaľ v nijakých jazykových príručkách neuvádza, mohla istú úlohu zohrať aj okolnosť, že názov Žitný ostrov v minulosti nefungoval ako oficiálny geografický názov (nenašli sme ho v publikáciách Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, v ktorých sa uvádzajú štandardizované geografické názvy, nie je ani v 6. zväzku Slovníka slovenského jazyka v časti Zemepisné názvy, iba v 6. zväzku Encyklopédie Slovenska z r. 1982 sa názov Žitný ostrov uvádza ako názov chránenej vodohospodárskej oblasti v Podunajskej nížine, vyhlásenej v r. 1978).Okrem toho od takýchto dvojslovných názvov sa vzťahové prídavné mená v minulosti bežne netvorili a ani v súčasnosti nemáme od mnohých takýchto názvov utvorené príslušné prídavné mená. V konkrétnej jazykovej praxi sa vzťah k Žitnému ostrovu vyjadroval spravidla nezhodným genitívnym prívlastkom typu príroda Žitného ostrova. V lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV máme na prídavné meno utvorené od tohto názvu iba tri doklady, prvý z nich je zo začiatku osemdesiatych rokov, ďalšie dva z deväťdesiatych rokov. Všetky tri doklady sú na podobu žitnoostrovský: V priebehu desaťročí stúpla produkcia žitnoostrovských surovín o 11‐tisíc vagónov a hektárové úrody o dvadsať metrických centov (Nedeľná Pravda, 1983). — Recept na typické žitnoostrovské halászlé pripravené na maďarský spôsob... (Nedeľná Pravda, 1995). — K niekdajšiemu grófskemu kaštieľu v osirelom žitnoostrovskom poli ani poriadna cesta nevedie (Pravda, 1994). Okrem toho sme sa stretli aj s podobou žitnoostrovný, ktorú použil v rukopise štúdie autor zaoberajúci sa výskumom nárečí Žitného ostrova v tomto kontexte: V žitnoostrov- ------- **strana 336** ných nárečiach, ktoré sú severozápadným výbežkom zadunajských dialektov, je zaužívané množné číslo podstatných mien (Sociolingvistica Slovaca 2). Pri tvorení vzťahového prídavného mena od názvu Žitný ostrov v konkrétnej jazykovej praxi, ako to naznačujú aj naše doklady, sú isté rozpaky, lebo sa tu stretajú dva protichodné princípy. Je to jednak existencia prídavného mena utvoreného od všeobecného podstatného mena, jednak isté všeobecné zásady pri tvorení vzťahových prídavných mien od vlastných mien, resp. od zemepisných názvov. Prídavné meno od všeobecného podstatného mena ostrov má podobu ostrovný. Ak by sme teda postupovali priamočiaro, vychodilo by nám, že prídavné meno od názvu Žitný ostrov má mať podobu žitnoostrovný. Názov Žitný ostrov ako celok sa však už zaraďuje medzi vlastné mená pomenúvajúce objekty na zemskom povrchu, teda medzi zemepisné názvy. Pri tvorení vzťahových prídavných mien od zemepisných názvov sa spravidla uplatňujú iné slovotvorné postupy ako pri tvorení vzťahových prídavných mien od všeobecných podstatných mien. Vzťahové prídavné mená od zemepisných názvov sa tvoria príponami ‐ský (‐sky), ‐cký (‐cky), ‐iansky (‐anský). Napríklad od všeobecného podstatného mena potok má prídavné meno podobu potočný, ale od vlastného mena — názvu obce Potok má vzťahové prídavné meno podobu potocký (porov. aj Čierny Potok — čiernopotocký). Ďalšie príklady, v ktorých sa pôvodne všeobecné podstatné meno stalo samo názvom obce alebo súčasťou viacslovného názvu obce: lúka — lúčny, ale Lúky — lúčanský i lúcky; most — mostový i mostný, ale Most — mostský; huta — hutný, ale Huty — hutiansky, Muránska Huta — muránskohutiansky; lieskovec — lieskovcový, ale Lieskovec — lieskovský i lieskovecký; háj — hájový, ale Háj — hájsky atď. Podobne je to aj s dvojicou ostrov — ostrovný, ale Ostrov — ostrovský (príklady sme čerpali z Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991, resp. zo Slovníka slovenského jazyka 6 z r. 1968). Vo všetkých uvedených názvoch obcí pôvodné všeobecné podstatné mená stratili už svoj pôvodný apelatívny význam, lebo sa nimi pomenúva ľudské sídlo. V slovenčine máme aj viacslovné zemepisné názvy, v ktorých druhej časti sa uplatňuje všeobecné podstatné meno vo svojom pôvodnom alebo čiastočne prenesenom význame (ako istým spôsobom obrazné pomenovanie). Ide o názvy typu Levočské vrchy, Bystrá dolina, Zvolenská kotlina, ------- **strana 337** Východoslovenská nížina, Kráľova skala, Kráľova studňa, Slovenská brána, od ktorých sa vzťahové prídavné meno zvyčajne netvorí a na vyjadrenie vzťahovosti sa využíva tvar genitívu (2. pádu), napr. rastlinstvo Levočských vrchov, flóra a fauna Zvolenskej kotliny. Medzi viacslovné zemepisné názvy so všeobecným podstatným menom v druhej časti, v ktorých sa ešte nestratila súvislosť druhej časti názvu s apelatívnym významom všeobecného podstatného mena, možno zaradiť aj názvy Kráľova hoľa, Kubínska hoľa, Veľká lúka, Vysoké kolo (všetko sú to názvy vrchov), ktoré uvádza Slovníka slovenského jazyka 6 (1968) spolu s príslušným vzťahovým prídavným menom: Kráľová hoľa — kráľovohoľský, Kubínska hoľa — kubínskohoľský, Veľká lúka — veľkolúcky, Vysoké kolo — vysokokolský. Ako z príkladov vidieť, pri tvorení vzťahového prídavného mena sa v uvedených prípadoch uplatnila prípona ‐ský, resp. ‐cký, hoci prídavné meno od všeobecného podstatného mena hoľa má podobu hôľny, od všeobecného podstatného mena lúka má podobu lúčny, od mena kolo podobu kolový. Pri porovnávaní obidvoch podôb prídavného mena od názvu Žitný ostrov, s ktorými sme sa stretli, s inými prídavnými menami utvorenými od dvojslovných zemepisných názvov, v ktorých druhej časti je všeobecné podstatného meno, typu Kráľová hoľa — kráľovohoľský, možno dospieť k záveru, že z dvojice prídavných mien žitnoostrovský a žitnoostrovný podoba žitnoostrovský viacej vyhovuje tvoreniu vzťahových prídavných mien od viacslovných zemepisných názvov. Tento náš záver potvrdzuje aj Retrográdny slovník slovenčiny od J. Mistríka (1976, s. 633), ktorý uvádza vzťahové prídavné mená maloostrovský a veľkoostrovský. V nových vydaniach kodifikačných príručiek bude v budúcnosti potrebné uviesť aj vzťahové prídavné meno od zemepisného názvu Žitný ostrov, a to v podobe žitnoostrovský. LITERATÚRA Encyklopédia Slovenska. 6. zv. Bratislava, Veda 1982. 776 s. MISTRÍK, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. Bratislava, Univerzita Komenského 1976. 736 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s. Slovník slovenského jazyka. 6. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968. 336 s. ------- **strana 338** POLEMIKA ======== Čo v srdci vrie, v ústach kypí ============================== (Rozbor textu Z. Szatmáryovej, Ženy Európy 1993) V súčasnosti je celkom bežné, že príslušníci nášho spoločenstva verejne vyjadrujú svoje názory na rozličné otázky a javy v živote spoločnosti. Výnimkou nie je ani jazyk. Skôr naopak. Okolo slovenského jazyka, jeho kodifikácie a ďalších vecí zviazaných s jazykom je neprestajne veľmi živo. Pravdaže, nespôsobila to iba rozsiahla verejná diskusia o jazykovom zákone a vydanie tohto zákona. Živý záujem priťahujú aj publikácie o jazyku, napr. slovníky, pravopisné pravidlá, ustaľovanie terminológie jednotlivých odborov a pod. Svoj postoj k jazyku a ku kodifikačnej práci nedávno vyjadrila aj Zuzana Szatmáryová, ktorá sa hrdí titulom Žena Európy 1993. Urobila tak publikovaním textu s nadpisom Z hlúpeho jazyka pochádzajú mnohé nepríjemnosti. Sama autorka očividne pokladá svoj text za veľmi závažný, keďže sa rozhodla publikovať ho na dvoch miestach — v periodiku NonProfit a v denníku Sme. Ba možno očakávať, že sa postará aj o publikovanie v daktorej zahraničnej revue. Je to totiž zvyčajný postup niektorých zo slovenských intelektuálov (presnejšie intelektuálov žijúcich v Slovenskej republike), čo s obľubou píšu nevraživé texty o čomkoľvek na Slovensku. O slovenčine už čosi také publikoval M. Šimečka (pozri Masár, 1993, s. 13—14), politický spojenec, duchovný spriaznenec a svetlý spisovateľský vzor pani Szatmáryovej. Berie si ho na pomoc, keď chce "okomentovať (!) jazykové šantenie necitlivých nedoukov". Suverénny intelektuál Šimečka totiž radí vyplaziť jazyk na tých, čo na Slovensku pracujú v oblasti jazykovej kultúry, jazykovej kodifikácie či v oblasti terminológie, a Z. Szatmáryová túto radu ochotne prijíma. Už z krátkeho citátu z autorkinho textu a fenomenálne vynachádzavej rady M. Šimečku sa dá vytušiť, aký hlboký estetický a intelektuálny záži- ------- **strana 339** tok môže čitateľovi poskytnúť príznakovo nadpísaný text Z hlúpeho jazyka pochádzajú mnohé nepríjemnosti. Všetko sa začína klišéovitým konštatovaním, že do "dnešného dňa niet jednoznačnej definície o jazyku" (malo by byť... definície jazyka). To však autorke nebráni uviesť v ďalších odsekoch konštatácie, ktoré vstupný výrok totálne popierajú. Pravda, za konštatáciu, že jazyk je "systém komunikácie, obohatený slovami a frázami" by ani jeden lingvista ruku do ohňa nedal, a to jednoducho preto, že lingvistika prinajmenej od de Saussura rozlišuje jazyk ako systém (langue = jazyk) a využívanie tohto systému v komunikácii (parole = reč). V citovanej konštatácii — no nielen v nej — niet ani stopy po takomto rozlišovaní. Zrejme preto si autorka dovolila formulovať vecne neprijateľné výpovede typu "jazyk je systém komunikácie" a predkladať čitateľovi takéto bizarné úvahy: "Len taký jazyk má zmysel, ktorý ľahko preniká do mysle a do srdca, len taký jazyk má zmysel, ktorý má v sebe myšlienky." To je svojvoľné zamieňanie jazyka a reči a zároveň insitný alebo školácky výrok o takom zložitom vzťahu, aký predstavuje vzťah jazyk a myslenie. Pokiaľ ide o tvrdenie, že dosiaľ niet jednoznačnej definície jazyka, autorka by sotva vedela dokázať, čo je nejednoznačné povedzme v tejto definícii: "Jazyk je sústava vyjadrovacích znakových prostriedkov istého spoločenstva, ktorá slúži ako nástroj myslenia, dorozumievania a ukladania poznatkov" (pozri Krátky slovník slovenského jazyka, s. 142). Isteže sa takouto definíciou nehovorí o jazyku všetko (hovorí sa však podstatné), no nehovorí sa ani tak málo, aby dakto vyhlasoval jazyk za "neuchopiteľný fenomén", ako to urobila Žena Európy. A hovorí sa to jasnou rečou, teda jednoznačne. V práci Z. Szatmáryovej sú viaceré skraty vyplývajúce práve z nerozlišovania pojmov jazyk a reč. Ako dôkaz možno uviesť tú časť, kde sa z ničoho nič začne zaoberať slovkom akože, ktoré podľa predchádzajúceho tvrdenia chce byť príkladom na to, ako jazyk (malo byť reč) "odhaľuje často, čo sa pokúšame zakryť". No z toho, čo sa predkladá v ilustračných príkladoch na slovko akože, vonkoncom nevyplýva, že sa ním (tým slovkom) hovoriaci pokúša dačo zastrieť a že práve ono akože tento pokus odhaľuje. Nie je to tak. Podobné príklady nie sú nič viac ako ukážka rečového zlozvyku podobná napr. žekaniu (t. j. nadmernému používaniu časti- ------- **strana 340** ce že), ani nič viac ako prejav nedostačujúcej kultúry reči čiže rečového nedbajstva. Podobný skrat alebo logický skok predstvuje prechod k upozorneniu na to, ako "rôzne štátne inštitúcie v rôznych dobách a rôznych režimoch plodili na Slovensku neuveriteľné novotvary, namiesto veveričky drevokocúra, namiesto batoľaťa lezúňa, namiesto z francúzštiny prebratého, krásne znejúceho žezlónu (chaise longue) hovník". (Mimochodom: šezlónu, nie žezlónu.) Nad tým, že Žena Európy verí tomu, že príklady, ktoré uvádza, sú výsledkom slovotvornej práce jazykovedných inštitúcií, nemožno iné iba zalomiť rukami. Naozaj Z. Szatmáryová nevie alebo nechce vedieť, že sú to produkty naivnej slovotvorby žartovníkov, kabaretných umelcov a zlomyseľníkov, ktorí chcú silou‐mocou ukázať, ako vysoko stoja nad kodifikáciou jazykových prostriedkov, a ktorí zároveň zámerne bagatelizujú a znevažujú prácu iných, o ktorej nemajú predstavu ani základné informácie o jej zmysle a cieľoch? Nijaký kodifikátor, nijaký terminológ ani nijaký jazykovedec s podobnými výmyslami nemá nič spoločné. Napokon o tejto fáme sa už neraz povedalo dostatočne zreteľné slovo (porov. Ružička, 1982, Masár, 1991, s. 264, Ondrejovič, 1996 a i.). Etika písania vyžaduje, aby sa autor vyrovnal s tým, čo o konkrétnom probléme povedal už pred ním niekto iný. Rovnaký údiv ako Szatmáryovej viera, že slová typu drevokocúr sú oficiálne schválené čiže inštitucionálne odobrené, vyvoláva autorkina predstava "o chlapovi ohave, ktorý presadil, že tehotná žena je na Slovensku ťarchavá". Žena Európy takouto vierou nechcene o sebe prezrádza, ako málo vie o slovenskej slovnej zásobe, jej vývine a kodifikácii. Slovo ťarchavá je totiž plnohodnotným legitímnym prvkom slovenskej slovnej zásoby nie preto, že tak chcel jeden chlap ohava, ale preto, že sa používa takmer na celom Slovensku (teda v mnohých nárečiach). Tak to ukazuje lexikálna mapa. A nielen to. Na rozdiel od "známeho gynekológa" Z. Szatmáryovej iní známi slovenskí lekári používali vo svojej lekárskej praxi, v odborných dielach, učebniciach, vo vysokoškolských prednáškach práve adjektívu ťarchavá, nie tehotná, medzi nimi napr. akademik Dérer, dietológ Sečanský a ďalší (pozri Finďo, 1970, s. 79). Veta "Fuj, ťarchavá je iba krava", ktorú ako výrok onoho známeho gynekológa cituje autorka a ktorej verí ako najpresvedčivejšiemu a nevyvrátiteľnému argumentu, v sku- ------- **strana 341** točnosti nie je nijakým argumentom. Na pozadí toho, čo sme tu povedali o slove ťarchavá, je tento výrok predovšetkým dôkazom nekompetentnosti gynekológa v otázkach slovnej zásoby slovenčiny a odbornej terminológie. Na Slovensku by sa našlo veľmi málo ľudí ochotných potvrdiť platnosť výroku, že ťarchavá je iba krava. Je totiž všeobecne známe, že prídavné meno ťarchavá sa vzťahuje výlučne na ženu, ktorá čaká dieťa, nikdy nie na zviera. Stav, keď samica zvieraťa bude mať mláďatá, sa pri zvieratách označuje odlišne aj rozlične — konkrétne pri krave výrazom teľná. To sú elementárne poznatky o význame slov zo základnej slovnej zásoby slovenčiny. Ak niekomu chýbajú, nie je kompetentný vyjadrovať sa o tom, čo nepozná, a neinformovanosť ešte aj povyšovať na argument. Časť textu Z. Szatmáryovej (pasáž, kde píše, že medzi národniarmi niet jedného fešáka a jednej peknej ženy a že táto škaredá háveď ukomplexovaných chlapov vymýšľa sebe podobné výrazy) sa už komentovala na inom mieste takto: "K tomuto gulášu sa dá povedať len jedno: Žena Európy sa zasa nedrží faktov" (Ondrejovič, c. d., s. 4). Súhlasíme s takýmto hodnotením a okrem toho rozširujeme jeho platnosť na celý text. Pokúsime sa však formulovať vlastné výhrady neexpresívnymi výrazmi — metajazykom teórie textu: Z. Szatmáryová sa nevyjadruje vždy vo vzťahu k danej téme a stručne (porušuje teda zásadu kvantity); uvádza chybné tvrdenia, nepravdivé a neoveriteľné údaje (porušuje tým zásadu kvality); vyjadruje sa neokrôchane a povýšene (porušuje tak zásadu modality — porov. výrazy chlap ohava, krpatý ukomplexovaný chlap, hlupučký necitlivý nedouk atď.; — takéto výrazivo spravidla používa bezradný autor, keď mu chýbajú argumenty — nadávky a urážky však silu argumentu nikdy nemali). A ďalej. Absenciu koherentnosti čiže logickej a obsahovej súdržnosti textu nahrádza ostentatívne manifestovanie učenosti a rozhľadenosti. V dvoch stĺpčekoch sa dovoláva potvrdenia svojich náhľadov u troch antických autorít — u Cicera, Seneku a Tacita. Na presvedčivosti jej tvrdení to však nič nepridáva, dokonca citát z toho posledného jej urobil medvediu službu. Tacitus píše, "že vzácnosťou sú časy, kedy (malo byť keď) si môžeš myslieť, čo chceš, a hovoriť, čo si myslíš". Neuvedomila si, že tým, že si aj ona myslela, čo chcela, napísala, čo chcela, a publikovala, čo chcela, zvestovala tie šťastné časy aj u nás a pre nás, hoci je hlboko presvedčená o opaku a chce o ňom presviedčať aj iných. ------- **strana 342** Po prečítaní textu Z. Szatmáryovej si čitateľ určite nemusí klásť otázku, čo autorke dalo podnet na písanie. Z textu je totiž jasné, že písaním si chcela vybiť zlosť na niečo celkom iné. Jasné však nie je, prečo do toho zaťahovala práve jazyk a prečo tak ostro (no nekvalifikovane) zaútočila na kodifikačnú, resp. terminologickú prácu. Z. Szatmáryová nechce vedieť ani vidieť, že jazyková kodifikácia a terminologická práca je odborná kultúrotvorná robota, nie politika, politikárčenie ani spriahanie sa s politickou mocou. Zostáva ešte otázka, ako sa dá žánrovo zaradiť táto práca Z. Szatmáryovej. Na jednom mieste sa jej žičlivo (zdá sa však, že len z galantnosti) prisúdilo označenie esej (Ondrejovič, c. d.). S tým nemožno súhlasiť. Obsahovou, štylistickou aj etickou zložkou sa analyzovaný text vzpiera takémuto označeniu. Vlastne sa vzpiera označeniu akýmkoľvek literárnovedným termínom, pretože je to iba písačka, agresívna urážlivá písačka, o ktorej bez zvyšku platí známe príslovie Čo v srdci vrie, v ústach kypí. Vôbec nemožno s ňou rátať ako s diskusným príspevkom o problematike jazyka, jeho kodifikácie či o problémoch jazykovej kultúry, hoci názov čosi podobné sľubuje. Ivan Masár LITERATÚRA FINĎO, B.: O jednom zo základných lekárskych termínov v širšej súvislosti. Kultúra slova, 4, 1970, s. 77—80. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava. Veda 1989. 592 s. MASÁR, I.: O niektorých postojoch ku kodifikačnej práci. Kultúra slova, 25, 1991, s. 264—274. MASÁR, I.: Perspektívy jednej tézy o slovenčine. Kultúra slova, 27, 1993, s. 10—14. ONDREJOVIČ, S.: O sliepke s odstrihnutými krídlami (1996, rukopis, 5 s.). RUŽIČKA, J.: Povera o lezúňovi. Kultúra slova, 16, 1982, s. 24—25. ------- **strana 343** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Tá zubatá kmotra s kosou... =========================== "Vonku stojí nejaká pani, vraj, aby sme v najlepšom prestali. Je bledá. Nepochádza odtiaľto." (Radošinské naivné divadlo, Pŕŕŕ...) Odveký rozpor medzi tajomstvom večného odchodu a každodennou prirodzenosťou skonu človeka pravdepodobne prispel k faktu, že téma smrti je aj dnes do určitej miery tabuizovaná, čo nemohlo nenájsť odraz v jazyku. Mimoriadne bohatú štylistickú diferencovanosť prostriedkov, ktoré sa v (spisovnej) slovenčine používajú ako synonymá slovesa umrieť predstavila vo svojej štúdii na stránkach Kultúry slova (1988, č. 1) M. Pisárčiková. Sonda aj do slovenských nárečí nám môže ukázať niektoré nárečové zaujímavosti, ktoré sú téme smrti veľmi blízke. Slovesá zomrieť, umrieť sa v náležitej hláskovej podobe používajú vo všetkých našich nárečiach. Okrem nich sa v ich základnom význame najviac využívajú aj neutrálne slovesá pôjsť, zájsť, dobiediť, pominúť sa, dotrápiť sa. Z Dlhej Lúky pri Bardejove pochádza doklad: konal, aľe mu prervaľi konaňe, ktorý potvrdzuje, že dokonavé sloveso dokonac má v časti východoslovenských nárečí nedokonavý náprotivok v podobe konac. Iné nárečia majú vidovú dvojicu dokonať (‐t, ‐c) — dokonávať (‐t, ‐c). Samotný skon sa v minulosti chápal ako prirodzená nevyhnutnosť a bol (paradoxne) pravdepodobne menej tragickou udalosťou ako uhynutie dobytka. O tom svedčí aj výpoveď informátora zo Žaškova na Orave: Tag bívalo, že ak človek umreu̯, nu umreu̯, aľe keť krava uhinúla, nu to bolo už ňešťesťä. O pripravenosti človeka zomrieť svedčí aj doklad z tej istej loka- ------- **strana 344** lity: Veďela, už ten čä‿že dochoďí. Nu sä zo šetkím porichtovala a umrela. Zo Svätoplukova (okr. Nitra) pochádza reakcia odpovedajúceho, ktorý sa rád pozrel na dno pohárika. Na otázku, či sa nebojí, že umrie, odpovedal: Á, reku, ňeska — zajtra, rok pretkom, rok zatkom, to je jedno. Pijú luďí len čistú vodu a umrú. Častým symbolom príchodu smrti bola prítomnosť kuvika a jeho kvílivý hlas (umrláček volá: kto za kím!, kto za kím! a kuvik: poď!, poď!). Blízky skon sa predpovedal aj podľa chorobného výzoru človeka a jeho zlého zdravotného stavu. Vtedy sa vravelo: už mu duša na jazyku sedí; pôjde na dolnú zem s doskámi; smrť mu za chrbty stojí; toho viac nebude hlava boľeť; nohy sa mu podlamujú; už mu cengajú; len duša chodí do neho spávať; na mrcha koni sedí; trhajú sa mu struni; oči/nohi ho opúšťajú; knezovi do nohavíc (mešca) hledzí (Viničné); už nebude dĺho kašu dúchač (Prihradzany pri Revúcej) a pod. V minulosti boli bežné aj spojenia už ten nepočuje kukučku kukať (= do jari nedožije); jednou nohou už v hrobe stojí, umrlčinou razí, do zeme hľaďí, nos sa mu končí, chodí už na ostatných stupkách. Aj tomu, o kom vraveli, že sa mu hrobár raduje; lekár ho do zeme uderil; nebude dlho mrkev škrabať/nebude už jesť novej kapusty/šípok zobať; nedočká sa nového chleba/vianočných opekancov; hodina sa mu so smrťou mieša a pod., nezostávalo pravdepodobne už veľa času. Ťažko chorý (aj človek v agónii) si vraj nesie veľký vrch. Keď však maród veril v uzdravenie, sám povedal neprajníkovi: ešťe ja budem s tvojimi kosťami hrušky ráňať. Podobný význam má aj spojenie z Bošáce pri Trenčíne: vi ešče buďeťe do jeho hrobu hladzet, ak chorého utešujeme, že niekoho prežije. A skutočne — niekedy sa aj ťažko chorí pacienti uzdravili. Táto skutočnosť je obsahom spojení ušiel hrobárovi z lopaty; vykýchal sa z toho; život mu visel na vlase; čerti ho s pekla zobrali; čoś dal tej smrti, že ťa nechala?; dal smrti maku (v rozprávkach sa hádže mak nepriateľskej osobe, a kým ho tá pozbiera, hrdina získa čas; v ľudovom liečiteľstve sa mak používa aj ako prostriedok na spanie — smrť sa teda môže zdržať zbieraním zrniek maku, alebo mak zje, zaspí a nepríde po človeka v predpokladanom čase); ešte je prisprostý medzi svätých. "Ľaľa, zomretý, a prišiel, kde hudú", hovorí sa, ak sa objaví ten, o kom sa vravelo, že umrel. "Nazdal som sa, že budete musieť poslať s tanistrou ------- **strana 345** po koštiale zo mňa", zavzdychol si ten, kto si myslel, že nepríde domov živý. Posledné chvíle človeka zdôrazňuje uvádzacia príslovka už (blížiaca sa k funkcii častice): už ho smrť vzala do tanca, už sa so smrťou pasuje, už je posledná ťažoba na ňom, už mu je od zdravia, už mu oči bielkom zachodia, už mu popol na nos sadá, už mu smrť väzí na čele, už mu šijú na úmor, už poslednú hudie, už sa mu zmrkáva, už tenko kašle, už mu smrť do zatku ďube a pod. Formálne môžu byť vyjadrenia o smrti veľmi striktné až odmerané (v závislosti od toho, ako sa vypovedajúceho dotkla smrť nebohého), pričom účinok výpovede býva zosilnený využitím jednoslabičných slov alebo citosloviec: už je tam, už je po ňom, je het, je fuč, už sa pobral a pod. O skone človeka vypovedá aj sloveso utvorené zo zamestnania zomretého: dooral, vypriahol, domlel, kňaz dokázal, čižmár doobšíval, ak, pravda, nejde o prípad, keď dotyčný človek prestal, či už svojou vinou alebo náhodným nešťastím s remeselníckou alebo inou činnosťou. Ak niekto utrápil iného človeka na smrť (svojím správaním, počínaním), povedalo sa, že ho zo sveta zniesol/sprevadil/vyhrýzol. Podobný význam má aj doklad z Kuchyne pri Malackách: dovést ňekoho do hrobu. Ten, o kom povieme, že nebuďe maď aňi kedi umreť (Kubrica, o. Trenčín), je zaneprázdnený alebo neobyčajne pracovitý človek. Dlhovekosť signalizujú spojenia smrť naň zabudla; len tak za zdrava umrel; umrel pri dobrej pamäti/pri dobrom rozume. Iné frazeologizmy hovoria napríklad o zbytočnom riskovaní (smrť tam hľadal; smrť pokúša), o nečakanej smrti (náhla smrť naň prišla; náhlou smrťou zišiel z tohto sveta; smrť ho spicou zabila) a pod. Výrokom umriem skôr, ako mi hodina príde hovoriaci konštatuje, že je trvalo v situácii, ktorá je nad jeho sily. O práve (nedávno) zomretom povedali: už je stuhlý, už je studený, už je na doske vystretý, už je hore znakom/bradou /koncom; už mu odspievali; už ho nesú; nebol dlho na varte (podľa povery posledný, kto je pochovaný, drží na cintoríne vartu = stráž, kým nepochovajú ďalšieho; výrok sa používa, keď umrú dvaja hneď po sebe); o dávnejšie (dávno) zomretom: už je dávno v zemi, už zhnil, už je dávno rozsypaný, už je so zemou zmiešaný a pod. O človeku, ktorý nebol počas svojho života v obľube v Hlbokom (okr. Senica) žartovne konštatovali: nech mu dá Pambu lachké papuče. ------- **strana 346** Spojenia so slovom smrť však môžu vyjadrovať aj veľkú mieru nejakého príznaku alebo deja, napr.: ustatý na smrť, bledý ako smrť, dobiť niekoho na smrť; na smrť sa pohnevať (= veľmi), pamätať si niečo do smrti (navždy), zabudnúť ako na smrť (úplne, celkom), priatelia na život a na smrť (= oddaní), boj na život a na smrť (= neúprosný), mať smrť na jazyku (= expr. buď "umierať" alebo byť krajne vysilený); to bude jeho smrť (= expr. zničí ho to); zápasiť so smrťou; hľadieť smrti do tváre/do očí (= byť vo veľkom nebezpečenstve); kde niet, tam ani smrť neberie; smrť ho preskočila (= striaslo ho). I pri vyhrážaní sa môže spomínať alebo želať smrť: hneď si synom smrti; takú ti tresnem, že naveky zaspíš; keď ťa chytím, hneď dušu pustíš; živý stade neujdeš a pod. Pri nenávisti a prianí čo najhoršieho hovoriaci siaha aj po tvaroch: zgebňi, i tak tu ňič po tebe! (Ostrovany, okr. Prešov); zgegni!, zhyň!, skap!, zdochni! a pod. Vzťah smrť a choroba naznačujú nasledujúce postrehy: dlhá choroba — hotová smrť; neskoro si lieky strojí, keď mu smrť nad hlavou stojí; lepší krátky život ako dlhá smrť; chto sa duho kuruje, k smrci sa hotuje (Bošáca); komu treba ľiki, ten pujdze naviki (Šariš). Nevyhnutnosť smrti (a strach pred ňou) pociťujeme z výpovedí smrť je istá, ale hodina neistá; smrť si (vždy) príčinu/zádrapku nájde; smrť s každým tancovať bude; smrť a žena každému je od pána Boha súdená; starý musí zomrieť a mladému sa pridá; umriem, nezhorím na slnci; človek zomrie, nezoderie sa ako vrece; i ten červiak sa proti smrti bráni; živý sa smrti bojí; plač od smrti nepomôže. Zo Šípkového neďaleko Piešťan pochádza doklad: nigdo tu nebude naveki, pre každého prindze zubatá. Iné výpovede nám predstavujú smrť spravodlivú, nepodplatiteľnú, príp. milosrdnú: smrť všetko vyrovná; smrť nedáva/neodpustí nikomu; smrť nevyberá nikoho; smrti sa nik nevyprosí/nik z hrsti nevykrúti; dačo za dačo, darmo iba smrť; smrti neujdeš, smrti sa nevykúpiš/sa nevymodlíš; so smrťou nikto oldomášu nepil; so smrťou nikto zmluvu neurobil; nezabudni na smrť, ona na teba nezabudne; smrť má kosu, a nie sekeru; kde je tá smrť, že už nejde po mňa. Ďalšie zo sérií prísloví a porekadiel vypovedajú o zbytočnosti pozemského trápenia: on (mŕtvy) na Božom súde a my (živí) na svetskom blude; kto zomrie, všetko tu nechá, iba dobré a zlé so sebou vezme. Takýto zmy- ------- **strana 347** sel vyjadruje aj nárečová výpoveď zo Skalice: A aš čovjek zgrgne, co si na ten druhí svjet vezne? — Ňic, enem nošu tich svojich hríchú. Z množstva výpovedí, ktoré dávajú do vzťahu smrť a rôzne aspekty života, vyberáme: po smrti je neskoro modliť sa a na starosť vandrovať (všetko má svoj príhodný čas); radšej v cudzine desať ráz zomrieť, ako doma raz (nejeden, o kom sa vravelo, že v cudzine zomrel, sa po čase vrátil); keby smrť bola taká náhlivá ako ten, zle by bolo (o túžbe, dychtivosti, nedočkavosti); od surovej kapusty kováč ozdravel, krajčír umrel (čo osoží jednému, nemusí inému); každý zomrie vo svojej koži (pravdepodobne: nevezme si nič zo sebou); keď sedliakovi žena umrie, hneď ide do stajne dieru vyvŕtať; po smrci nech sa chto chce vrcí (z Bošáckej doliny); to je našej kozy smrť (o zlom vzťahu k istému druhu práce); keď umrie stryná, bude iná, keď umrie strýk, nebude nik; komu ženy mrú a včely sa roja, zbohatne; čo sa s kým narodilo, s tým i umrie (o nenapraviteľnosti); dze ňet, aňi śmerc ňebere (Markušovce, okr. Spišská Nová Ves). So smrťou súvisí aj riešenie hádanky z Lapáša pri Nitre: sto prstov, peť krstov, štiri duše, peť hláv (= štyria nesú mŕtveho na márach). V súčasnosti sa čoraz častejšie hovorí aj o "smrti" jazykov alebo o takých jazykoch, ktoré "ovanula smrť". V týchto prípadoch však ide o inú smrť — určite ju nemá na svedomí tá, o ktorej bola doteraz reč, tá zubatá. A aj keď pripustíme, že daktoré z príkladov, ktoré sme tu citovali, sa z bežnej reči už vytratili, s istotou môžeme tvrdiť, že slovenčine a jej žriedlam naisto žiadne nebezpečenstvo zániku nehrozí. Miloslav Smatana ------- **strana 348** ROZLIČNOSTI =========== O nových anonymoch a novej anonymite ==================================== Slovo anonym, ktoré je všeobecne známe, má podľa Slovníka slovenského jazyka (1. diel, 1959, s. 35; ďalej SSJ) význam "nepodpísaný pisateľ, nemenovaný pôvodca". Na prvom mieste sa tu hovorí o pisateľovi, potom širšie o pôvodcovi. Ak sa hovorí o pisateľovi, je zrejmé, že SSJ má na mysli najprv písanú podobu jazyka. Jazyk má hovorenú podobu a písanú podobu, pričom geneticky (z hľadiska pôvodu) primárna je hovorená podoba, sekundárna je písaná podoba jazyka (ľudia sa najprv dorozumievali pomocou zvukov alebo zvukových komplexov, potom začali svoje jazykové prejavy zaznamenávať pomocou istý znakov, z ktorých sa nakoniec vyvinuli písmená). Prečo sa vo výklade významu slova anonym v SSJ uprednostňuje písaná podoba jazyka? Je to preto, že sa v minulosti anonym mohol prejavovať iba v písaných jazykových prejavoch. Rozvoj moderných technických prostriedkov však umožňuje uplatňovať aj hovorenú podobu jazyka, ako je to napr. v prípade anonymných správ rozšírovaných pomocou telefónu. Moderné technické prostriedky umožňujú aj ďalšie rozširovanie anonymných správ v písanej podobe jazyka, ako je to v prípade využívania faxu. Nejdeme tu písať o všetkých takýchto a podobných možnostiach, ide nám skôr iba o konštatáciu, že kým anonymovia sa v minulosti prejavovali predovšetkým písomne, v súčasnosti využívajú tak písanú ako aj hovorenú podobu jazyka. Preto pri výklade významu slova anonym by sme na prvom mieste použili širší výklad, napr. taký, akým je v SSJ výklad "nemenovaný pôvodca". Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (ďalej KSSJ) z r. 1987 anonym je "nepodpísaný pisateľ, utajený pôvodca", čo ukazuje na to, že sa tu postupuje podobne ako v SSJ. V KSSJ sa za heslovým slovom anonym ako životným podstatným menom mužského rodu s tvarom anonymovia v nominatíve množného čísla, uvádza v tom istom ------- **strana 349** hesle aj výraz anonym ako neživotné podstatné meno (s tvarom anonymy v nominatíve množného čísla), ktoré sa hodnotí ako hovorové slovo (je tu skratka hovor.) s významom "anonymný list", napr. dostávať anonymy, mala uviesť prípona nominatívu množného čísla ‐y, keďže je iná ako v nominatíve životného podstatného mena. Pravda, v tomto druhom prípade anonym môže byť už nielen anonymný list, ale napr. aj anonymný telefonát. Aj v tomto prípade, bude potrebné upraviť výklad významu slova anonym ako neživotného podstatného mena mužského rodu, aby bol v súlade so súčasným stavom. Popri slove anonym uvádza SSJ podstatné meno anonymita s cudzou slovotvornou príponou ‐ita a prídavné meno anonymný. Slovo anonymita sa vykladá ako "neuvedenie mena, bezmennosť", prídavné meno anonymný ako "nepodpísaný, neuvedený menom". V KSSJ je takisto slovo anonymita s výkladom "zachovanie tajnosti, pôvodu, autora diela ap., anonymnosť", ďalej je tu prídavné meno anonymný s výkladom "neoznačený menom, nepodpísaný". Spracovanie v KSSJ sa nám vidí lepšie, a to aj preto, že pri slove anonymita je vo výklade použité podstatné meno anonymnosť, ktoré má rovnaký význam ako slovo anonymita, je to vlastne synonymný výraz. Slová na ‐ita a ‐osť predstavujú v spisovnej slovenčine jeden z konkurenčných typov, napr aktivita — aktívnosť, genialita — geniálnosť, variabilita — variabilnosť (porov. Horecký, J. — Buzássyová, K. — Bosák, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby slovenčiny. Bratislava 1989, s. 201—202). K prídavnému menu anonymný sa v obidvoch slovníkoch uvádza aj príslovka anonymne a v KSSJ aj podstatné meno anonymnosť. K životnému podstatnému menu anonym by bolo možné utvoriť aj prechýlenú ženskú formu anonymka so slovotvornou príponou ‐ka, ktorá býva najčastejšia pri tvorení prechýlených ženských foriem. Hoci v spisovnej slovenčine sa k mužským osobným podstatným menám bežne tvoria prechýlené ženské podoby (napr. učiteľ — učiteľka, robotník — robotníčka, psychiater — psychiatrička, boh — bohyňa, učeň — učnica), pri podstatnom mene anonym sa prechýlená ženská forma v uvedených slovníkoch nezaznamenáva a nestretli sme sa s ňou ani v rečovej praxi. Podobu anonymka môžeme pokladať iba za potenciálny výraz, ktorý sa v prípade potreby môže použiť ako systémovo utvorený jazykový prostriedok. ------- **strana 350** V súčasnosti sme svedkami vzniku akéhosi nového typu anonymov alebo odlišného druhu akejsi pseudoanonymity. V našej tlači, rozhlase alebo v televízii sa v spravodajských reláciách veľmi často stretáme s vyjadreniami typu túto informáciu nám poskytla osoba, ktorá nechce byť menovaná, túto informáciu poskytol zdroj, ktorý nechce byť menovaný, opierame sa o informáciu pracovníka ministerstva, ktorý nechce byť menovaný atď. Používanie takýchto a podobných informácií skrýva v sebe nebezpečenstvo, že sa ľahko dajú zneužívať na šírenie nepravdivých alebo vymyslených správ. Veľmi citlivé môžu byť takto podávané správy alebo informácie najmä vtedy, ak ide o osoby dôležitých inštitúcií, ako sú vládne inštitúcie, bankové inštitúcie a pod., ktorých pracovníci sú viazaní povinnosťou mlčať o istých krokoch a podujatiach týchto inštitúcií. To však už nie je jazykový problém, ale morálny (anonymita sa všeobecne odsudzuje), alebo právny. Z hľadiska významu slov anonym, anonymita vlastne nejde o pravých anonymov a pravú anonymitu, lebo pôvodca správy je tomu, kto správu sprostredkúva, dobre známy, on tohto pôvodcu pred verejnosťou iba zamlčuje, zatajuje, resp. v horšom prípade pripisuje správu nejestvujúcemu pôvodcovi, skrývajúc sa zaňho. V našich novinách sa dnes pomerne často odtláčajú listy čitateľov s vyjadreniami k najrozličnejším aktuálnym otázkam, najmä politickým udalostiam, ktoré vzbudili ich pozornosť. Mená pisateľov sa pritom niekedy zatajujú, ale sa pritom zároveň uvádza, že ich mená má k dispozícii redakcia denníka alebo časopisu. Z hľadiska bežného čitateľa je to vlastne tiež istý druh anonymity. V tomto príspevku sme sa venovali slovu anonym ako pomenovaniu osoby, ktorá zámerne nechce byť menovaná, úmyselne zatajuje svoje meno, ako aj ďalším slovám, ktoré s ním súvisia. Zároveň sme upozornili na niektoré novšie spôsoby vyjadrovania anonymity najmä v našej dennej tlači alebo v rozhlase a televízii. Ide najmä o vyjadrenia typu osoby, ktorá nechce byť menovaná, zdroj, ktorý nechce byť menovaný. Z jazykovej stránky sú korektné, no takéto vyjadrenia by sa podľa nás nemali používať a zneužívať z čisto novinársko‐etických príčin. Ladislav Dvonč ------- **strana 351** Pravopis a skloňovanie prevzatého slova ansámbel ================================================ Pri príprave tretieho, doplneného a prepracovaného vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka autori pripravujúci toto vydanie okrem iných problémov venovali pozornosť aj pravopisnej stránke niektorých dávnejšie i v ostatnom čase prevzatých slov a spresneniu platnej kodifikácie v tvaroslovnej rovine týchto prevzatých slov. Medzi také slová patrí aj z francúzštiny prevzaté slovo ensemble [vysl. ansámbl], ktorým sa pomenúva obyčajne divadelný alebo spevácky súbor, zbor. Súčasné kodifikačné i ďalšie jazykové príručky spracúvajú z francúzštiny prevzaté slovo ensemble rozličným spôsobom. V Slovníku slovenského jazyka 1 (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959, s. 370) sa toto slovo zaznačuje iba v pôvodnej pravopisnej podobe ensemble (s výslovnosťou [ansámbl]), pričom sa neúplnými tvarmi uvádza genitív jednotného čísla v podobe ensemblu, lokál jednotného čísla v podobe ensembli a nominatív množného čísla v podobe ensembly. V Morfológii slovenského jazyka (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966, s. 93) sa medzi príkladmi na skloňovanie prevzatých podstatných mien mužského rodu podľa vzoru dub zakončených v nominatíve jednotného čísla na ‐el uvádza aj slovo ensemble, pričom sa o ňom konštatuje, že pri jeho skloňovaní "sa koncové ‐e vynecháva", že lokál jednotného čísla má podobu (o) ensembli a nominatív a akuzatív množného čísla má podobu ensembly. Rovnaká pravopisná podoba a gramatické údaje sa uvádzajú aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1971 (11. vyd.), v Praktickej príručke slovenského pravopisu od A. Zaunera (3. vyd. z r. 1966), v Príručke slovenského pravopisu pre školy od J. Oravca a V. Lacu (1. vyd. z r. 1973; tu sa uvádza aj prípona inštrumentálu množného čísla ‐ami). Krátky slovník slovenského jazyka (1. vyd. z r. 1987) popri pôvodnej pravopisnej podobe ensemble na druhom mieste zaznačuje už aj zdomácnenú pravopisnú podobu ansámbl, pričom tvary v jednotlivých pádoch sú také isté ako v predchádzajúcich príručkách. V Slovníku cudzích slov A—Z od M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej (1. vyd. z r. 1979) sa uvádza iba pôvodná pravopisná podoba a dvojaká výslovnosť [ansámbl] i [ansámbel], ale v Slovníku cudzích slov pre školu a prax od M. Ivanovej‐Šalingovej (1. vyd. z r.1988) sa už uvádzajú dve pravopisné podoby, t. j. pôvodná aj zdomácnená, pravda, ------- **strana 352** zdomácnená podoba v nominatíve jednotného čísla nemá podobu ansámbl, ale ansámbel, heslo sa spracúva abecedne podľa zdomácnenej pravopisnej podoby v písmene A a v tvare genitívu jednotného čísla je prípona ‐a, teda ansámbla. V dokladovom materiáli Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme našli 14 dokladov na slovo ansábel z ostatných desiatich rokov. V tvare nominatívu jednotného čísla bolo 8 dokladov, z toho 5 dokladov na podobu ansámbl a 3 doklady na podobu ansámbel, v tvare genitívu jednotného čísla 7 dokladov, z toho 5 na podobu ansámblu a 2 na podobu ansámbla. V tvare nominatívu, resp. akuzatívu množného čísla sme nenašli ani jeden doklad. Ak sa pozrieme bližšie na zdomácnenú podobu ansámbl, zistíme, že sa svojím zakončením na ‐bl istým spôsobom vyčleňuje zo skupiny prevzatých slov. Napríklad v Retrográdnom slovníku slovenčiny od J. Mistríka (1976) nenájdeme ani jedno slovo, ktoré by sa končilo na skupinu spoluhlások ‐bl. V slovenčine je totiž netypické, aby sa nejaké slovo končilo na spoluhlásku l, pred ktorou by bola ďalšia spoluhláska. Preto je odôvodnené v kodifikačných príručkách uvádzať zdomácnenú podobu ansámbel s vkladnou samohláskou e. Pozrime sa ešte na tvar nominatívu množného čísla. Ako sme už uviedli, vo všetkých doterajších jazykových príručkách, kde sa zachytával tvar nominatívu množného čísla, tento tvar sa uvádzal v podobe ansámbly, resp. ensembly, teda so zakončením v nominatíve množného čísla na ‐y. Podoba ansámbly sa však vyčleňuje zo všeobecne platnej zásady, ktorá sa napr. v Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 99) formuluje slovami "Cudzie slová zakončené na ‐el, ‐er s pohyblivými samohláskami majú pravidelne v L. sg. [t. j. v lokáli jednotného čísla] príponu ‐i, v N. a A. pl. [t. j. v nominatíve a akuzatíve množného čísla] príponu ‐e" a ako príklady sa uvádzajú okrem iného tieto slová zakončené na ‐el: artikel, bicykel, binokel, debakel, fascikel, fenikel, kábel, monokel, motocykel, nikel, triangel, vehikel. So zreteľom na túto všeobecnú zásadu a so zreteľom na to, že v rečovej praxi sa uplatňuje aj tvar nominatívu, resp. akuzatívu množného čísla v podobe ansámble, je odôvodnené prehodnotiť doterajšiu kodifikáciu nominatívu množného čísla prevzatého slova ansámbel v podobe ansámbly a uvádzať ho v podobe s príponou ‐e, teda ansámble, ako je to v ostatných prevzatých slovách zakončených na ‐el s vkladnou samohláskou e. ------- **strana 353** Na záver: V treťom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa z francúzštiny prevzaté slovo ensemble uvedie v zdomácnenej pravopisnej podobe ansámbel, pričom sa upozorní na jeho pôvodnú pravopisnú podobu ensemble, ďalej sa skrátenými tvarmi, resp. pádovými príponami uvedú genitívne tvary ansámbla/ansámblu, lokálový tvar ansámbli, tvar nominatívu množného čísla ansámble a skratkou franc. sa upozorní aj na jeho francúzsky pôvod. Matej Považaj Multiplikát ako originál aj ako gýč =================================== Op‐art, výtvarný smer druhej polovice 20. storočia, ktorý priniesol myšlienku spochybnenia unikátu umeleckého diela patriaceho jedinému zberateľovi, začal s rozmnožovaním jedného obrazu vhodnými technikami, a tak malé série rovnakých obrazov začali byť sériami rovnocenných originálov prístupných viacerým záujemcom. Tu kdesi pramení zúženie významu výrazu multiplikát — "jeden zo série rovnakých exemplárov, násobok, zmnoženina, rozmnoženina" na termín z oblasti výtvarného umenia znamenajúci "jeden zo série rovnakých umeleckých obrazov, predmetov, výtvorov", pretože o čosi neskôr sa začali multiplikovať nielen obrazy známych maliarov, ale aj predmety z oblasti umenia gýča, napr. plastové žemle, opekané zemiaky, zákusky, zvieratá, časti ľudského tela alebo iné predmety z gumy alebo zo sadry v intenciách "estetiky konzumu". Popri výraze multiplikát sa pre spomínané predmety začal u nás používať aj výraz multipel a dokoca aj multipl. Treba uvažovať o vhodnosti týchto "nových" synoným výrazu multiplikát a poukázať na jazykové súvislosti, ktoré vyznievajú v ich neprospech pri udomácňovaní v slovnej zásobe slovenčiny. Druhý zo spomenutých, výraz multipl, je v slovenčine neústrojný zo slovotorného hľadiska. Neživotné mužské podstatné mená cudzieho pôvodu tohto typu majú v slovenčine koncovku ‐el, ‐er, ‐or a pod. s pohyblivou ------- **strana 354** samohláskou, tá však vypadáva pri skloňovaní, nie v nominatíve jednotného čísla (bicykel — bicykla, artikel — artikla, debakel — debakla). Multipl je výraz zo susedného českého jazyka a v slovenčine má podobu multipel s doterajšou platnosťou termínu z oblasti telekomunikácií označujúceho zariadenie, sústavu vodičov prepájajúcich, resp. spájajúcich body rovnakého určenia. Slovesné podstatné meno multiplovanie znamená "vzájomné prepájanie rovnoľahlých východov spájacieho poľa". Multipel vo význame "jeden z viacerých umeleckých produktov" sa do slovenčiny dostáva z angličtiny, kde má toto slovo v jednotnom čísle podobu multiple, v množnom čísle podobu multiples. V slovenčine máme zaužívaný starší zdomácnený výraz multiplikát označujúci niečo, čo je výsledkom multiplikácie, rozmnožovania, násobenia jednej veci, pričom slovo multiplikácia je latinského pôvodu a je odvodené z podstatného mena multiplicatio, resp. od slovesa multiplicare — "rozmnožovať, zväčšovať, násobiť". Ak už uvažujeme o synonyme slova multiplikát, namiesto anglického multipel máme poruke zdomácnený výraz replika. Replika je presná reprodukcia, duplikát diela vytvorený tým istým umelcom, je teda "rovnocenným exemplárom originálu". Ingrid Hrubaničová Slovenčina má svoju vlastnú ústrojnosť. Keby sme vyslovili, že sa spisovný jazyk slovenský o ňu má opierať, a nie o ústrojnosť cudziu, skoro by sme poznali úžitok z poslovenčenia svojej spisovnej reči. V terajšej spisovnej reči je samý chaos. Slovesá sú napr. pozbavené svojho pôvodného zmyslu a nahradené, dľa rozličných vzorov cudzích, rozličnými neslovenskými slovesami. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 233 \* \* Czambel, S.: Slováci a ich reč. Budapešť, C. a kr. dvorná kníhtlač. V. Hornyánskeho 1903. 269 s. Aj ďalšie citáty z tvorby S. Czambela uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. ------- **strana 355** SPRÁVY A POSUDKY ================ Za Dr. Vladom Uhlárom (16. 11. 1912 — 2. 8. 1996) ================================================= Ešte začiatkom augusta prišla do Bratislavy zvesť, že už nie je medzi živými. Odišiel bez toho, aby sme sa mohli s ním rozlúčiť, lebo sa to stalo uprostred letných dovolenkových dní. Nedočkal sa ani svojich polookrúhlych narodenín, na ktoré sa jeho priatelia a spolupracovníci na poli jazykovedy úprimne tešili. Zostáva nám teda ešte raz už neoficiálne vysloviť sústrasť nad stratou vzácneho človeka, pedagóga, vedca a publicistu, a to nielen jeho najbližšej rodine, ale celej jazykovednej a pedagogickej pospolitosti. S menom Vlada Uhlára je spojené vyše šesťdesiatročné obdobie slovenskej jazykovedy. V jeho bibliografii sa už v r. 1934 zaznamenávajú prvé jazykovedné príspevky, ktoré uverejnil v Slovenskej reči a týkali sa jazykovokultúrnej problematiky. Odvtedy napísal desiatky štúdií a článkov, predniesol množstvo prednášok, referátov, diskusií o otázkach jazykovej kultúry vo verejnosti i v školách (pravopis, výslovnosť, slovná zásoba, melódia viet, vetný prízvuk atď.). V neskorších rokoch svoj jazykovokultúrny pohľad zacielil aj na jazykovú správnosť v oblasti miestnych názvov a pomenovaní, na okruh terminológie v pradiarstve, tkáčstve (ako profesor slovenčiny na textilnej priemyselnej škole) a, pravdaže, na jazykovú výchovu v škole vo forme metodických a odborných prednášok, článkov a úvah. V tejto oblasti účinne vystupoval aj na mnohých vedeckých konferenciách. Keď začal vychádzať časopis Kultúra slova, hojnými príspevkami podporoval úsilie jazykovedcov o zvýšenie kultúry slovenského slova. Veľa publikoval aj v jazykových rubrikách dennej tlače. Jeho príspevkom nikdy nechýbala argumentácia, údernosť a štylistická vycibrenosť. Skúsenosti, ktoré získal v oblasti jazykovej kultúry, veľmi užitočne zúročoval aj ako dlhoročný aktívny účastník Hviezdoslavových Kubínov. ------- **strana 356** Veľký počet článkov a príspevkov v okruhu jazykovej kultúry napísal V. Uhlár do regionálnych a závodných časopisov, napr. Orava, Nová Orava, Textilák, Rybárpoľský textilák, Ružomberský hlas, Opatovský priekopník, Hviezdoslavov Kubín a i. Pravidelne uverejňoval aj v celoslovenských Učiteľských novinách a v časopisoch Slovenský jazyk a literatúra v škole, Rozhlas a televízia, Krásy Slovenska, Umelecké slovo atď. Tak sa zaslúžil o šírenie slovenského spisovného slova a jazykovej kultúry vôbec na tých miestach, kde sa základné jazykovedné časopisy nedostali alebo nečítali. Najvlastnejším okruhom lingvistického výskumu V. Uhlára bola onomastika, resp. toponomastika, čiže oblasť zemepisných názvov v najširšom zmysle. Okrem toho zaujímal ho aj problém osobných mien, priezvisk najmä z historického aspektu. Zúčastnil sa na mnohých onomastických konferenciách, na ktorých hovoril o pôvode, etymológii, dnešnom úze a kodifikácii týchto mien. V súvislosti s onomastickým výskumom sa V. Uhlár venoval aj starším i najstarším dejinám Slovenska a slovenčiny, pokúšal sa aj o svojský pohľad na ontogenézu slovenčiny, na etymológiu slov a nebál sa vyjadriť svoj názor aj na teórie renomovaných etymológov. Ruka v ruke s históriou V. Uhlár publikoval štúdie aj o situácii v slovenských nárečiach. Mal rozhľadné vedomosti o všetkých slovenských nárečiach či už zo štúdia, z autopsie alebo z ich bezprostredného výskumu. V. Uhlár chodil po rodnom Slovensku s otvorenými očami a s vnímavou dušou a často ho väčšmi zaujala krása a reč slova než exaktné etymologické výklady či rekonštrukcie. Dobre sa orientoval v štátnych či mestských archívoch, a tak poznal veľkú cenu starých listín a písomností ako jazykových dokladov. Preto mohol napísať napr. aj širokokoncipovanú štúdiu o osídlení Liptova a dolnoliptovských nárečiach (porov. Slovenská reč, 57, 1992, s. 324—336) alebo aj rozsiahlu štúdiu Samo Czambel a jeho objavovanie východnej slovenčiny, a to v zborníku Nové obzory, ďalej štúdiu Nárečia v Topoľčianskom okrese v monografii Okres Topoľčany (1988). Zosnulý Vlado Uhlár bol jazykovedcom so širokým, takmer úplným záberom jazykovednej problematiky, čo pri dnešnej diferencovanej jazykovednej problematike nie je ľahké dosiahnuť, najmä keď vezmeme do úvahy, že jazykovedu pestoval popri svojom pedagogickom povolaní. ------- **strana 357** Navyše ako občan Ružomberka bol zainteresovaný na kultúrnom dianí v meste a stredoslovenskom regióne. V. Uhlár bol aj starostlivým a pozorným otcom rodiny. Uprostred týchto povinností a záujmov sa vypracoval na jedinečnú osobnosť, ktorú zvýrazňovala i jeho majestátna postava, vzbudzujúca rešpekt i dôveru. S profesorom Vladom Uhlárom stratila naša jazykoveda i naša kultúrna verejnosť nateraz posledného aktívneho jazykovedca z radov stredoškolských profesorov či učiteľov slovenčiny. Žiaľ, nemá nasledovníkov na veľkú škodu takej prepotrebnej zviazanosti a previazanosti učiteľov slovenčiny so základným výskumom slovenského jazyka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV a na vysokých školách. O to citeľnejšia a bolestnejšia je strata pedagóga a jazykovedca, výnimočnej osobnosti našej slovenskej kultúry, nášho obľúbeného spolupracovníka a priateľa Vlada Uhlára. Nech odpočíva spánkom večného pokoja v slovenskej hrude, ktorej zasvätil celý svoj život. František Kočiš Poézia v Kubíne =============== Začiatok októbra na Orave už tradične patrí poézii. V dňoch 3. až 5. októbra 1996 sa v Dolnom Kubíne konal v poradí už 43. Hviezdoslavov Kubín — celoštátna prehliadka umeleckého prednesu poézie, prózy a tvorby divadiel poézie. Na poslednom Hviezdoslavovom Kubíne sa v prednese jednotlivcov predstavilo 30 recitátorov. Súťažili samostatne v prednese poézie a prózy v dvoch kategóriách: 4. kategória — stredoškoláci, 5. kategória — vysokoškoláci a dospelí. Na prehliadke sa predstavili aj 4 divadlá poézie, nesúťažne vystúpili najlepší detskí recitátori. ------- **strana 358** Vystúpenia v jednotlivých kategóriách boli vcelku vyrovnané, bez väčších zlomov, ale aj bez výrazných osobností, ktoré si pamätáme z dávnejších ročníkov tohto podujatia. Treba však povedať, že sa tu blýska na lepšie časy — študenti pri recitovaní ostávajú aj naďalej, a tak sme sa s menami známymi z predchádzajúcich ročníkov stretli i medzi vysokoškolákmi a dospelými. Potešiteľné je, že sa tak pomaly začína zlepšovať aj úroveň najvyššej kategórie, ktorá najmä v posledných rokoch trpela nedostatkom kvalitných recitátorov. Mnohé tohtoročné vystúpenia v 5. kategórii tak boli prísľubom vyzretých, zvnútornených prednesov v ďalších ročníkoch tejto celoslovenskej prehliadky. Výber prednášaných textov možno zväčša hodnotiť ako primeraný — len málokedy recitátori siahli za menej hodnotnými literárnymi predlohami, resp. za textami, ktoré náročnosťou presahovali ich osobnostné možnosti. Často si však vyberali — týka sa to predovšetkým stredoškolákov — texty určené skôr na tiché čítanie ako na recitovanie, v ktorých nemohli naplno rozvinúť svoje schopnosti. Navyše, neraz si viac všímali prvoplánovú rovinu textu. S tým súvisí aj to, že nie vždy dokázali pochopiť hlbšie posolstvo textu, občas sa im nepodarilo spojiť ho do celku, skĺbiť jednotlivé časti. Komorné prednesy odrážajúce postoje mladej generácie sa tak často nedostali až k poslucháčovi — mnohé texty ich nechávali chladnými, nie vždy sa podarilo osloviť, upútať, zaujať poslucháča, vtiahnuť ho do deja. Zaujímavé je, že z prehliadky pomaly miznú ťažké, dramatické texty a objavujú sa optimistické, veselé predlohy, ktoré sú generačnou výpoveďou mladých recitátorov. Smutné však je, a upozorňujeme na to už niekoľko rokov, že nie všetci recitátori venujú primeranú pozornosť jazykovej stránke prednášaných textov. Je až trápne, že na tomto vrcholnom podujatí sme sa opäť stretli s nedbanlivou výslovnosťou nielen mäkkého ľ, slabík de, te, ne, le, di, ti, ni, li, ale vôbec s hrubým porušovaním ortoepickej normy, s badateľným vplyvom nárečovej výslovnosti, teda s chybami, ktoré by sa už nemali vyskytovať nielen na tomto vrcholnom podujatí, ale ani v nižších kolách prehliadky. Zdá sa, že prednášatelia v poslednom čase síce venujú viac pozornosti výberu a spracovaniu textov, ale zabúdajú na kultivovanie vlastného jazykového prejavu. Možno to pripísať tomu, že chýbajú v minulosti také populárne semináre, stretnutia, na ktorých recitátori cizelovali, dopra- ------- **strana 359** cúvali prednesy, i tomu, že sa kultivovaniu jazykového prejavu v školách všeobecne venuje menej pozornosti ako v minulých rokoch. Istú úlohu tu zohráva aj akási ľahostajnosť, nevšímavosť či dokonca až neúcta k rodnému jazyku, ktorá je, zdá sa, trendom i v niektorých médiách, hoci u serióznych záujemcov o umelecký prednes a o literatúru, ktorí sa na Hviezdoslavovom Kubíne zišli, ju však len ťažko možno predpokladať. Zaujali viaceré z prednesov, ktoré na tomto podujatí odzneli. Medzi stredoškolákmi v poézii upútal zvnútornený prejav Evy Jurinovej (Bella Achmadulinová: Rozprávka o daždi), ponor do textu Martina Hundžu (Vasko Popa: Hry), dramatický prednes Magdalény Vilhanovej (Josif Brodskij: Veľká elégia pre Johna Dona) i vnútorne presvedčivé vystúpenie Zuzany Ožvoldíkovej (Brian Patten: Leto s Monikou). V prednese prózy sa s veľkým ohlasom stretlo vystúpenie Marka Gudiaka (Dušan Dušek: Zázrak pána Včeličku), hoci práve tento vystupujúci by sa mal podľa nás viac zamerať aj na jazykovú zložku prejavu. Divákov oslovili aj prednesy Kamila Kollárika (Jerome Salinger: Kto chytá v žite) a Mirona Pukana (Jonas Gardel: Spoveď škaredého chlapa). V 5. kategórii poézie vzbudila pozornosť vnútorne presvedčivá výpoveď Ľubice Steinerovej (Christian Morgenstern: Spoveď červa), strhol pôsobivý prednes Mariany Vargovej (Francis Thompson: Nebeský chrt). V prednese prózy zaujalo komorné vystúpenie Kataríny Ďaďovskej (Dobroslav Chrobák: Poviestka) a Romana Slaninu (Viliam Saroyan: Had). V Kubíne sa súťažne predstavili tri divadlá poézie, ktorých vystúpenia sa stretli s mimoriadnym diváckym ohlasom: divadlo Shanti z Prievidze, divadelný súbor Zádrapky zo Senice (za úprimnú generačnú výpoveď si odniesol hlavnú cenu Národného osvetového centra) a divadlo poézie Anofeles ami z Bánoviec nad Bebravou. Nesúťažne vystúpila D‐dílna Studia Dôm z Brna. Už tradične príťažlivé boli spontánne detské vystúpenia. Najlepší detskí recitátori aj tentoraz dokázali, že umelecký prednes poézie a prózy má ďalších obdivovateľov — verme, že sa napr. s menami Ľubica Divulitová, Filip Krivda, Michal Domonkos na tejto prehliadke ešte neraz stretneme. Nemožno obísť ani sprievodné podujatia — seminár venovaný detskému prednesu, verejné hodnotenia prednesov poézie, prózy a divadiel poézie. Sympatické je, že sa organizátorom aj napriek nedostatku finančných ------- **strana 360** prostriedkov podarilo pripraviť Zápisník 42. Hviezdoslavovho Kubína, ktorého súčasťou je Malá učebnica umeleckého prednesu, a vydávať aktuálne informačné bulletiny. Na záver možno konštatovať, že 43. ročník Hviezdoslavovho Kubína sa vydaril. Katarína Hegerová O svete skratiek a značiek ========================== (TUŠER, A.: Svet skratiek a značiek. Druhé, doplnené vydanie. Bratislava, Vydavateľstvo SOFA 1996. 175 s.) Skratky a značky sa dnes stávajú neodmysliteľnou súčasťou jazykovej komunikácie, predovšetkým písomnej. Mnohé však prechádzajú aj do ústnej komunikácie a stávajú sa tak vlastne svojráznymi slovami. Pritom skratky a značky nie sú takým veľmi novým javom, ako ukazuje napr. aj Slovník latinských skratiek od P. Kuklicu (porov. informáciu o ňom v Kultúre slova, 29, 1995, s. 316—317). V súčasnosti ide najmä o rozličné značky medzinárodných a svetových politických, obchodných a technických organizácií. V slovníkoch skratiek a značiek hľadáme predovšetkým dve základné informácie: rozpis skratky, resp. značky a jej význam. Ten sa uvádza jednak ako doslovný preklad názvu danej inštitúcie, lebo spravidla ide o skratky a značky vznikajúce v angličtine, zriedkavejšie v iných jazykoch, jednak ako krátka pripojená vecná informácia. V recenzovanom slovníku sa rozpis skratky, resp. značky podáva v druhom informačnom kanáli. V treťom kanáli je dvojaké riešenie: najčastejšie sa uvádza doslovný preklad, ale nie sú zriedkavé ani prípady, keď sa namiesto prekladu uvádza len voľný, často približný ekvivalent. ------- **strana 361** Niekoľko príkladov na prvé riešenie: AAAA American Association of Advertising Agencies — Americká asociácia reklamných agentúr, ECAC European Civil Aviation Conference — Európska konferencia civilného letectva, OECD Organization for Economic Cooperation and Development — Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Pri skratke ACAN — Agence Centroamericaine (v texte sa uvádza podoba Centro‐americano!) de Nouvelles sa však uvádza dosť voľný preklad Stredoamerické agentúrne združenie. Podobne pri skratke ADS Agencia de Representaoes Dias de Silva sa uvádza preklad Portugalská spravodajská agentúra, hoci v názve sa nevyskytuje prívlastok portugalská a nič sa nedozvieme o spojení Dias de Silva. Podobne pri BIP Bureau International du Presse (správ. de la Presse, resp. de Presse) ide len o vystihnutie významu, nie o presný preklad. A v maďarskej značke IBUSZ sa vôbec neuvádza predmet jej činnosti — obstarávanie, cestovanie, doprava, ale iba cestovanie — utazás. Veľmi užitočné sú informácie o vzťahoch medzi inojazyčne vyjadreným obsahom skratiek, resp. skratiek, ktoré majú odlišnú podobu podľa toho, ktorý jazyk sa berie za základ. Najznámejší je tu rozdiel medzi skratkou AIDS predstavujúcou anglický názov Acquired Immunity Deficiency Syndrom a francúzskou podobou SIDA, založenou na francúzskom pomenovaní Syndrome d'Immunodéficience Acquiré. V recenzovanom slovníku sa táto skratka neuvádza. Treba uviesť aspoň jeden príklad na vyznačovanie vzájomných vzťahov. Skratka SRM sa rozpisuje ako Svetová rada mieru a hneď sa pripájajú skratky CMP, WOP a WFR. Tie sa na svojich miestach rozpisujú ako Conseil mondial de la Paix a Consejo Mundial de la Paz, WCP ako World Council of Peace a WFR ako Weltfriedenrat. Takéto riešenie iste pomôže pri čítaní novín v svetových jazykoch. Pri značkách chemických prvkov sa najprv uvádza medzinárodné znenie (zväčša v latinskej podobe) a potom poslovenčená podoba s poznámkou v zátvorke, že ide o chemický prvok. Napr. Au — aurum — zlato (chemický prvok), Ru — ruthenium — ruténium (chemický prvok). Nie je však jasné, prečo sa takéto riešenie nezachováva napr. pri prvkoch europium, polonium, plutonium, ktoré majú v slovenčine ustálenú podobu európium, polónium, plutónium. V niektorých prepisoch sa uvádza len pôvodné zne- ------- **strana 362** nie, napr. adenosintrifosfát, správ. adenozíntrifosfát (s. 23), guanosindifosfát, správ. guanozíndifosfát (s. 65), namiesto antistreptolysin má byť antistreptolyzín (s. 21). Niektoré objasnenia v zátvorke nie sú dosť jasné: napr. becquerel nie je jednotka aktivity vôbec, ale rádioaktivity, takisto gray je jednotka dávky pri ožarovaní. Namiesto vrchný veliteľ malo byť hlavný veliteľ v značkách SACEUR a SACLANT. V niektorých cudzích slovách ostali tlačové chyby, napr. Feumes (správ. Femmes), ob origine (správ. ab origine), maliský (správ. malijský), hessénsky (správ. hessenský). Niektoré skratky sa uvádzajú v českej podobe, napr. tj. (správ. t. j.), č.j. (správ. p. č. — poradové číslo alebo jednoducho č. — číslo), pprap. (správ. ppráp.). Spomínané nepresnosti a chyby, prirodzene, neprispievajú k celkovej podobe recenzovaného slovníka, ale nezmenšujú jeho informačnú hodnotu a možnosti praktického využitia pri orientácii v opisovanom svete skratiek a značiek. Nemali by sa však vyskytovať v slovníku, ktorý vychádza už v druhom vydaní. Ján Horecký Jazyk slovenského ľudu je odchylný od jazyka českého, aj teraz ešte po 500 ročnom češtení. Čítajúci ľud osvojuje si síce slová a výrazy české prostredníctvom spisovnej reči slovenskej, ale slovám českým, ktoré z akýchkoľvek príčin nevnikli do spisovnej reči Slovákov, — dosiaľ nerozumie. Darmo by si vysvetľoval kuchárke Slováčke, alebo ktorejkoľvek gazdinej slovenskej, že "hezky" vypraná čočka se vaří s libovou skopovinou!" Ani jedna tomu neporozumie. Musíš jej to povedať po slovensky: " Pekne umytá šošovica sa varí s chudou baraninou!" Dopúšťam, že miestami preskakujú aj české slová spisovnou rečou nezavedené, tak napr. dľa Lit. Listov (1895., 63 a 64) v Nitriansku znajú lubivý (= chudý), kotník (= členok na nohe) alebo ušknúť (= porieknuť, z č. uřknouti) atď., ale tie budú iba miestnymi svedkami českých osadníkov. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 230 \* ------- **strana 363** SPYTOVALI STE SA ================ Skener a server (tvary lokálu jedn. čísla a nominatívu množ. čísla). — Do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV nám v ostatnom čase pomerne často telefonujú pracovníci rozličných inštitúcií, pričom sa spytujú na skloňovanie prevzatých slov skener a server, najmä však na tvar lokálu jednotného čísla a nominatívu množného čísla týchto dvoch slov. Tu je naša odpoveď na uvedené otázky. Obidve slová skener aj server sa k nám dostali z angličtiny iba pomerne nedávno. Zjednodušene možno povedať, že slovo skener, ktoré sa v angličtine píše v podobe scanner, má význam "optický alebo elektronický mechanizmus na postupné snímanie údajov a ich ďalšie spracovanie, snímač". Slovom server sa zasa pomenúva "počítač, ktorý riadi počítačovú sieť a umožňuje využívať jeho služby súčasne viacerými používateľmi". Obidve slová sú zakončené na ‐er, pričom samohláska ‐e v koncovej slabike nie je pohyblivá, to značí, že pri skloňovaní nevypadáva. Zaraďujú sa tak do skupiny rovnako zakončených prevzatých neživotných podstatných mien mužského rodu, ako sú cícer, ester, éter, kráter, propeler, revolver, zeler atď. Podľa Morfológie slovenského jazyka (1966, s. 92) prevzaté slová zakončené ‐el, ‐er, v ktorých e nie je pohyblivé, majú v lokáli jednotného čísla spravidla pádovú príponu ‐i a v nominatíve a akuzatíve množného čísla pádovú príponu ‐y, napr. kráter — v kráteri — dva krátery, propeler — o propeleri — bratislavské propelery, revolver — v revolveri — bubienkové revolvery. Podľa toho aj novo prevzaté slová skener a server majú v lokáli jednotného čísla pádovú príponu ‐i: o skeneri, o serveri a v nominatíve a akuzatíve množného čísla pádovú príponu ‐y: dva skenery, dva servery. Matej Považaj ------- **strana 364** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (6) =============== akciovka gen. ‐y, žen., hovor. akciová spoločnosť: Medzitým si zamestnanci Solivarov založili zamestnaneckú akciovku Slovsoľ. (TLAČ) Podstatné meno akciovka ako jednoslovný náprotivok dvojslovného spojenia akciová spoločnosť je príklad častého typu tvorenia slov v hovorovej vrstve našej slovnej zásoby, porov. tlačová konferencia — tlačovka, kupónová privatizácia — kupónka, automobilová továreň — automobilka. autorádio gen. ‐ia, lok. ‐iu, stred. (gr. + lat.) rádio zabudované do automobilu: Ak audiokazeta v autorádiu dohrá, nastáva takýto obrad... (TLAČ) Podstatné meno autorádio patrí medzi tie zložené slová s časťou auto‐, ktoré súvisia s automobilom (z gréc. autos — sám a lat. mobilis — hybný), napr. autodoprava — automobilová doprava, autoškola — škola na výcvik vodičov áut a pod. Slovo rádio pochádza z latinského slova radius — lúč. Autorádio je druh rádia, ktoré je zabudované do palubnej dosky auta. klip gen. ‐u, muž. (angl.) 1. obrazové spracovanie piesne, hudobnej ukážky, zábavnej produkcie a pod.; 2. šot: Prvý klip z nového albumu k piesni Biely strom nakrútil režisér Vlado Balko za pomoci firmy Carrera. — Napr. v klipe voličom Ďalekého východu ponúkol "to najdrahšie, čo má — svoju sestru ako najvhodnejšiu kandidátku na poslankyňu..." (TLAČ) Neologizmus klip je prevzatý z angličtiny. Anglické slovo clip má viacero významov, v tomto prípade znamená "vystrihnutý záber (z filmu)". Výrazom klip sa pomenúva obrazové stvárnenie piesne alebo iných foriem hudobnej či zábavnej tvorby, zvyčajne založené na montáži jednotlivých rýchlo sa meniacich obrazov, pri ktorej sa využívajú originálne, nápadné, neraz až šokujúce zábery a efekty s cieľom zaujať diváka, zapôsobiť na neho. Niekedy sa ním označuje aj krátka televízna alebo filmová spravo- ------- **strana 365** dajská informácia čiže šot. Slovo klip sa svojím zakončením zaraďuje medzi neživotné podstatné mená mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru dub. Významovo blízkym je slovo videoklip (v slovenčine používané aj ako videopesnička, porov. Krátky slovník slovenského jazyka, s. 497), patriace do skupiny slov s časťou video‐, ktorá je v súčasnosti bohato zastúpená (napr. videoprojekcia, videotechnika, videokazeta, videopožičovňa atď.): Tie (fotografie) sa potom na videoklip počítačovo spracujú a v rýchlom slede zoradia. (TLAČ) klipový príd. vzťahujúci sa na klip, týkajúci sa klipu: Vtedy sme ani nenakrútili klipovú podobu pesničky a naraz som sa jej dožil v roku 1995. (TLAČ) odídenec gen. ‐nca, muž., v rozšírenom význame ten, kto odišiel (napr. z politickej strany): Lenže norma, ktorou by mohol dostať z parlamentu svojich odídencov, nie je v demokracii normálna. (TLAČ) O novom slove odídenec sme už v našej rubrike písali (Kultúra slova, 30, 1996, s. 176). Toto slovo rozširuje svoj pôvodný význam "osoba (cudzinec), ktorej sa poskytuje dočasný azyl v inej krajine" a nadobúda aj všeobecnejší význam a novú spájateľnosť. Odídenec je ten, kto z nejakých dôvodov odišiel odniekiaľ (príp. od niekoho — porov. aj význam a používanie slova utečenec). V danom kontexte autor — novinár použil toto slovo na označenie tých poslancov, ktorí odišli (vystúpili) zo svojej politickej strany. Podstatné meno odídenec je utvorené z trpného príčastia odídený pomocou prípony ‐ec a má do istej miery činiteľský význam. prenosný príd., nové v spojení prenosný telefón telefón, ktorý možno prenášať: Egyptskí poslanci nebudú môcť v parlamente používať prenosný telefón. (TLAČ) Slovným spojením prenosný telefón sa nazýva typ telefónu, ktorý nie je viazaný na miesto svojho zapojenia pomocou drôtov, ale možno ho nosiť voľne so sebou. Popri výraze prenosný telefón sa používa aj jeho synonymný (cudzí) výraz mobilný telefón (z latinského slova mobilis — hybný, pohyblivý): Naše poznatky sú zovšeobecniteľné aj na ostatnú ponuku mobilných telefónov. (TLAČ) ------- **strana 366** šnúra gen. ‐y, žen., nové vo význame 1. publ. koncertné vystúpenia, divadelné predstavenia a pod. uskutočnené na rozličných miestach v istom časovom slede; turné; 2. šport. slang. séria bodov, gólov, zápasov a pod. v neprerušenom slede: Návrat Olympicu prichádza práve v predvianočnom čase a začína sa dlhou koncertnou šnúrou — od Ústí nad Labem až do Plzne. — Tréner súperiek J. Zerzáň poslal do hry náhradníčky a Slovenky šnúrou šiestich gólov znížili na lichotivý rozdiel. (TLAČ) Výrazom šnúra sa v novom význame nazýva séria umeleckých (speváckych, hudobných, hereckých) vystúpení, ktoré sa konajú tesne za sebou na rozličných miestach, často aj za hranicami domácej krajiny. Neologizmus šnúra sa zvyčajne vyskytuje v spojeniach koncertná šnúra, šnúra koncertov a v tlači sme sa stretli aj so slangovým spojením byť na šnúre, t. j. byť na umeleckom turné. V oblasti športu sa slovom šnúra označuje séria gólov, bodov nastrieľaných jedným hráčom alebo družstvom tesne po sebe, ale aj cyklus odohratých zápasov. Najnovšie sme zaznamenali slovo šnúra ako označenie cyklu návštev, ktoré vykonajú politici počas svojich zahraničných ciest (Minister obrany Malcolm Rifkind začal šnúru jednodňových oficiálnych návštev včerajším pobytom na Slovensku), ale rovnakým výrazom nazval novinár niekoľkonásobné víťazstvo politickej strany vo voľbách (Zastavila sa šnúra víťazstiev pravicovej strany slobodných populistu Jorga Haidera). Ako vidieť z dokladového materiálu, slovo šnúra nadobudlo prenesený, metaforický význam a funguje ako priliehavý výrazový prostriedok profesionálneho slangu najmä umelcov a športovcov, ale aj publicistov. štruktúra gen. ‐y, obyč. v množ. č., žen., nové vo význame zoskupenie ľudí, inštitúcií, krajín pospájaných istými vzťahmi a obyčajne s významným vplyvom; jej predstavitelia: Ako posudzujete pripravenosť slovenského obchodného práva na vstup do európskych štruktúr? (TLAČ) Slovo štruktúra sa objavilo v novom význame ako pomenovanie zoskupenia ľudí (organizácií, štátov) utvoreného a fungujúceho na základe spoločných vzťahov a záujmov (politických, hospodárskych, bezpečnostných) a s istým (význačným) dosahom. V tomto novom význame sa podstatné meno štruktúra používa zvyčajne v množnom čísle, najčastejšie v spojeniach európske štruktúry (myslí sa zoskupenie štátov v Európskej ------- **strana 367** únii), transatlantické štruktúry (t. j. členské štáty Severoatlantického paktu), západné štruktúry, medzinárodné štruktúry, prezidentské štruktúry, autonómne štruktúry, mocenské štruktúry, totalitné štruktúry, ale aj v rozšírených spojeniach európske politické a ekonomické integračné štruktúry, transatlantické bezpečnostné a hospodárske štruktúry a pod. So spoločensko‐politickými zmenami po roku 1989 súvisí výraz stará štruktúra, resp. staré štruktúry, ktorý je známy z publicistiky a označuje ľudí spätých s predchádzajúcim režimom, príp. takých, ktorí svojimi názormi a postojmi zotrvávajú na svojich predchádzajúcich pozíciách. V tomto spojení má slovo štruktúra pejoratívny príznak. zelený príd., nové v spojení začať/začínať na zelenej lúke začať/začínať celkom od začiatku, od základu, z ničoho: Bolo to ťažké, pretože sme vlastne nemali vôbec nič, začínali sme na zelenej lúke budovať nové vzťahy. (TLAČ) Nové frazeologické spojenie začať /začínať na zelenej lúke je známe aj vo variantnej podobe stavať/postaviť na zelenej lúke, ktorá má pôvod v stavebníctve, kde sa týmto výrazom charakterizovala stavba na pôvodne nezastavanom priestore. Nový, prenesený význam oboch spojení je založený na obraze pôvodného, ešte nedotknutého, nepretvoreného kúska zeme. Spojenie začať (začínať) na zelenej lúke, stavať (postaviť) na zelenej lúke má v našom frazeologickom fonde viacero synonymných náprotivkov — napr. začať/začínať od piky, začať/začínať od Adama, začať/začínať od abecedy. Silvia Duchková Sme videli v IV. hlave, že obyvatelia neslovanskej národnosti, vliavši sa do národnosti Slovákov, veliký vliv mali na reč Slovákov. Slováci zásobu svojich slov a výrazov doplňovali a dosiaľ doplňujú tak, že ku vlastným slovám a výrazom priberajú aj preklady z jazykov maďarského, nemeckého. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 230 \* ------- **strana 368** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Nie zrúda! ========== IVAN MASÁR Pred televíznu kameru alebo pred rozhlasový mikrofón si tvorcovia rozličných programov s obľubou pozývajú významných hercov. Ich prítomnosť pred kamerou či mikrofónom by však nemala byť iba atrakciou. Mala by byť zárukou, že reč, t. j. hercov hlavný pracovný nástroj sa rozozvučí v plnej zvukovej kráse a že bude správna v každej jednotlivosti. A práve v tých jednotlivostiach to nie je vždy tak. Dvaja poprední slovenskí herci, presnejšie herec a herečka, sa v spomínanej situácii odchýlili od jazykovej správnosti pri otázke, aké úlohy už hrali. Keď sa v odpovedi dostali k tomu, že napriek ich hereckým a ľudským danostiam im režiséri nečakane zverili aj krajne zápornú postavu, on aj ona svorne konštatovali: v tej hre som hral/hrala zrúdu. Čo je to zrúda? České slovo so základným významom "neprirodzene vyvinutý tvor" a preneseným významom "človek schopný vykonať najukrutnejšie činy". Slovenčina má dlhý synonymický rad vlastných slov na pomenovanie týchto objektov, tu naozaj nie je potrebné požičiavať od susedov. Napríklad: netvor, obluda, ohava, zver, surovec, ukrutník. Pri troche námahy by sa určite našli aj ďalšie. Všetky uvedené sú však plnohodnotnou náhradou slova zrúda na významovej aj štylistickej rovine, navyše sú významovo priezračné, čo o slove zrúda povedať nemožno. Iba z nich mali povinne vyberať aj majstri hovoreného slovenského slova. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 12. 1995) ------- **strana 369** Dovolať sa niekoho — dovolať sa niekam ====================================== JÁN HORECKÝ Ak chceme uvažovať o väzbách slovesa dovolať sa, musíme vychádzať z prvotného významu tohto slovesa. Nie je to také ťažké. Prvotný význam slovesa dovolať sa, ktoré sa vyskytuje napríklad v spojení dovolať sa Petra, nemôžem sa dovolať detí, možno vyjadriť opisom, teda "dostať sa do styku s tým, koho voláme". Po dosiahnutí styku sa nám volaná osoba ohlási alebo ukáže. V prenesenom význame ide o spojenia ako dovolať sa pravdy, dovolať sa spravodlivosti. Tu sa už neočakáva reakcia na výzvu. V súčasnosti sa však význam slovesa dovolať sa rozvíja ďalej, a to v súvislosti s tým, že základné sloveso volať sa používa aj vo význame "telefonovať". V tomto význame môžeme teda aj sloveso dovolať sa vysvetliť ako dostať sa s niekym do styku prostredníctvom telefónu, telefonicky". Preto sa mení aj väzba. Popri pôvodnej väzbe dovolať sa niekoho máme aj väzbu dovolať sa niekam. Toto "niekam" sa konkrétne vyjadruje až troma predložkami, a to predložkou do, na a k. Môžeme sa teda dovolať do školy, do nemocnice, ale aj do Košíc, do Malaciek. V rovnakom význame tu je predložka na: dovolať sa na univerzitu, na mestský úrad. Ak máme na mysli širšie prostredie volanej osoby, môžeme použiť aj predložku k. Napríklad nemohol som sa k tebe dovolať, dovolala som sa k vám až večer. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 12. 1995) Hriankový chlieb ================ MATEJ POVAŽAJ Pracovníci istej bratislavskej výrobne polotovarov sa na nás obrátili so žiadosťou o pomoc pri pomenovaní ich výrobku — chleba rozkrájaného na krajce a určeného na opekanie. Tento chlieb určený na ďalšiu úpravu ope- ------- **strana 370** kaním sa u nás často pomenúva z angličtiny prevzatým slovom toast, resp. slovným spojením toastový chlieb, no s týmto pomenovaním vedúci pracovníci výrobne neboli spokojní. Radi by totiž svoj výrobok nazvali nie prevzatými lexikálnymi prostriedkami, ale prostriedkami domáceho pôvodu. Takýto prístup k pomenovaniu nového výrobku nás potešil. Pri hľadaní vhodného pomenovania spomínaného výrobku netreba vymýšľať dajaké nové slová, ale stačí siahnuť za tým, čo už v slovenčine máme. Isto každý dobre pozná slovo hrianka. Pomenúva sa ním pripečený, resp. opečený krajec chleba. A práve toto slovo sa môže vhodne uplatniť pri pomenovaní chleba určeného na opekanie. Tento chlieb možno nazvať hriankový chlieb. Toto pomenovanie je isto každému dobre zrozumiteľné, pri jeho používaní nevznikajú nijaké pravopisné ani výslovnostné problémy, ako je to pri prevzatom slove toast a prídavnom mene toastový, ktoré sa inak píšu a inak vyslovujú. Tomu, komu sa vidí, že toast je niečo iné ako hrianka, odporúčame pozrieť si anglicko‐slovenské prekladové slovníky. Na záver nám ostáva iba dúfať, že s pomenovaním hriankový chlieb sa budeme čoraz častejšie stretávať v každodennej jazykovej praxi. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 12. 12. 1995) Každý rozumný gazda opiera sa o svoj skutočný majetok a požičiava iba natoľko, nakoľko naozaj cíti toho potrebu... Alebo ešte jasnejšie a primeranejšie: Rozumný gazda naveky vie, čo má vo svojom gazdovstve. Ak svoje role môže zorať svojím záprahom, môže obsiať svojím zrnom, môže zrobiť svojím riadom, nebude sa zháňať po pôžičkách. Ale slovenskí spisovatelia sú takými zemskými pánmi na roliach spisby slovenskej, že nevedia, čo majú vo dvore, čo majú v komore. Ľahkým srdcom prezimúvajú cudzí statok na škodu vlastného, okúvať dávajú požičané vozy, zabúdajúc na svoje pod kôlňou, obsievajú role požičiavaným zrnom pochybnej hodnoty, pokiaľ im dobré vlastné zrno v sypárňach zmuškaveje atď. Čoho sa dožije taký zemský pán, ktorý sa stará iba o zovňajší lesk, o pýchu, o luxus v svojom gazdovstve? S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 231 \* ------- **strana 371** Obsah 30. ročníka ================= BARTKO, L.: Ľudovít Štúr, slovenčina a my DVONČ, L.: Tvorenie ženských priezvisk od mužských priezvisk cudzieho pôvodu HORECKÝ, J.: Názvy knižníc v slovenčine HORECKÝ, J.: O predpone prie‐ HORECKÝ, J.: Starostlivosť o jazyk v škandinávskych krajinách HORECKÝ, J.: Výstavba interpretačného textu HORECKÝ, J.: Zdrobňovacie prípony mužských podstatných mien HRUBANIČOVÁ, I.: Graffiti — grafity JACKO, J.: Názvy obcí a ich odvodeniny v dennej tlači JAROŠOVÁ, A.: Prínos "bratislavskej lexikografickej školy" k teórii a praxi dvojjazyčnej lexikografie KAČALA, J.: Nad Synonymickým slovníkom slovenčiny KOPINA, J.: Frazeológia v románe Ladislava Balleka Pomocník KOVÁČOVÁ, M.: Kútnice, posteľnice a posteľkyne KRAJČOVIČ, R.: Ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny od Pravidiel (1931) po Pravidlá (1953) KRAJČOVIČ, R.: Ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny od Rukoväti (1919) po Pravidlá (1931) KRAJČOVIČ, R.: Ustaľovanie normy v poštúrovskej spisovnej slovenčine od M. Hattalu po S. Cambela LALIKOVÁ, T.: O staršej slovenskej príbuzenskej terminológii MASÁR, I.: Dva postoje k otázkam teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry MASÁR, I.: Milé humorné rozprávky z Talianska OČENÁŠ, I.: O pravopise podstatného mena Biblia PISÁRČIKOVÁ, M.: Krátky slovník slovenského jazyka v doplnenom a opravenom vydaní POVAŽAJ, M.: Cudzie zemepisné názvy v slovenskom texte POVAŽAJ, M.: Kultúra slova vstupuje do 30. ročníka POVAŽAJ, M.: O pravopise slov umieračik a posmievačik POVAŽAJ, M.: Prídavné meno od zemepisného názvu Žitný ostrov POLEMIKA ======== Čo v srdci vrie, v ústach kypí. I. M a s á r ------- **strana 372** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Horí ohník, horí... M. S m a t a n a Načo si mi, načo, muoj šuhajko níski, ani do posťieľki, ani do koľíski. I. F e l i x o v á Niektoré črty záhoráckeho rozhovoru. J. H o r e c k ý Pekná reč zvoní ako zvon. A. F e r e n č í k o v á Tá zubatá kmotra s kosou... M. S m a t a n a Zbohom ostávajte, mamičkine prahy... I. V a l e n t o v á Zvoniť jedným zvonom. I. M a s á r ROZLIČNOSTI =========== Anonymné preklady. S. M i s l o v i č o v á Kanoe — kanojka. J. H o r e c k ý Multiplikát ako originál aj ako gýč. I. H r u b a n i č o v á O milých stopäť. J. M l a c e k O nových anonymoch a novej anonymite. L. D v o n č O terminológii v reklame. J. H o r e c k ý Oddeliť čiarkou? K. H e g e r o v á Pravopis a skloňovanie prevzatého slova ansámbel. M. P o v a ž a j Public relations. I. M a s á r Rwanda — Rwanďan, Burundi — Burunďan. J. J a c k o Sinhalčina či sinhálčina. J. H o r e c k ý Skloňovať niečo vo všetkých okolnostiach? J. M l a c e k Termálny — termický. J. H o r e c k ý Terminológia swapov. J. H o r e c k ý Trapista. J. H o r e c k ý SPRÁVY A POSUDKY ================ Cenný vklad do pokladnice miestnej kultúry. I. M a s á r Čierno‐biely pohľad na slovnú zásobu slovenčiny. M. P o v a ž a j Čo nekrášli Krásy Slovenska. I. M a s á r Ďalšia zo série kroník. P. Ž i g o Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. T. L a l i k o v á Kolokvium mladých opäť úspešné. K. B a l l e k o v á Konkrétne a vtipne o jazyku poslancov. I. M a s á r Na sedemdesiatku PhDr. Ladislava Dvonča, DrSc. F. K o č i š Nedožité jubileum profesora Jozefa Ružičku. M. P o v a ž a j Nová novinová jazyková rubrika. I. M a s á r ------- **strana 373** Nový dvojjazyčný slovník medicíny. E. C h r e n k o v á Nový Slovensko‐rómsky a rómsko‐slovenský slovník. J. H o r e c k ý O slovakistike v Poľsku. M. P a p i e r z o v á O svete skratiek a značiek. J. H o r e c k ý Osobnosti Novohradu encyklopedicky. S. O n d r e j o v i č Piliere našej dejinnosti. I. M a s á r Poézia v Kubíne. K. H e g e r o v á Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko I. R i p k a Prvý zväzok Slovníka slovenských nárečí. M. P o v a ž a j Slovakistika na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. O. S c h u l z o v á Slovenčina aj ako politikum. M. P o v a ž a j Slovensko v kocke. K. H e g e r o v á Veršovaná pomôcka v jazykovej kultúre. I. M a s á r Za Dr. Vladom Uhlárom (16. 11. 1912—2. 8. 1996). F. K o č i š Základ slovenskej vojenskej terminológie. I. M a s á r Životná dráma Jozefa Cígera Hronského. E. K a č a l a Životné jubileum doc. Anny Rýzkovej. M. P o v a ž a j Životné jubileum Emy Krošlákovej. L. K r a l č á k SPYTOVALI STE SA ================ Akého rodu je slovo kostrč? M. P o v a ž a j Duchovné vlastníctvo či duševné vlastníctvo? M. P o v a ž a j O tipe a type. S. M i s l o v i č o v á Paraolympiáda či paralympiáda? M. P o v a ž a j Prečo je v názve Kostoľany mäkké ľ? M. P o v a ž a j Rozdeliť — rozdeľovať a prerozdeliť — prerozdeľovať. M. P o v a ž a j Samodržiace či samodržné pančuchy? M. P o v a ž a j Skener a server (tvary lokálu jedn. čísla a nominatívu množ. čísla). M. P o v a ž a j Studia Academica Slovaca. K. H e g e r o v á V Černobyli či v Černobyle. M. P o v a ž a j Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (1). S. D u c h k o v á Nové výrazy (2). S. D u c h k o v á Nové výrazy (3). S. D u c h k o v á Nové výrazy (4). S. D u c h k o v á Nové výrazy (5). S. D u c h k o v á Nové výrazy (6). S. D u c h k o v á ------- **strana 374** Z JAZYKOVÝCH RUBRĺK =================== Ako píšeme názvy učebných predmetov? J. K a č a l a Ako prízvukujeme cudzie mená? J. K a č a l a Ako sa na Slovensku tešíme a čudujeme. M. P i s á r č i k o v á Aký môže byť ťažký oriešok? J. K a č a l a Bez angličtiny to nejde? I. M a s á r Blahorečiť niekomu a niekoho. J. H o r e c k ý Boľavé miesto — výslovnosť. M. P i s á r č i k o v á Čo so slovom puzzle? M. P o v a ž a j Demarš. L. D v o n č Devín banka? I. M a s á r Dovolať sa niekoho — dovolať sa niekam. J. H o r e c k ý Dramatičnosť situácie. M. P o v a ž a j Hlavný veliteľ či vrchný veliteľ? M. P o v a ž a j Hriankový chlieb. M. P o v a ž a j Chorvátsky Dubrovník. J. K a č a l a Konateľ. J. K a č a l a Maľovanka. M. P o v a ž a j Manažment a manažérstvo. J. K a č a l a Mienkotvorný denník. M. P o v a ž a j Nie zrúda! I. M a s á r O slovese uznať — uznávať. J. H o r e c k ý O spojkách a časticiach aj a ani. M. P o v a ž a j O výbere správnych prídavných mien. I. M a s á r Odčítavač. M. P o v a ž a j Plejsy — na Plejsoch. J. J a c k o Popkorn a pukance. M. P i s á r č i k o v á Pozícia hlavného mechanika? J. H o r e c k ý Pub alebo krčma? I. M a s á r Ročné výročie? J. K a č a l a Skloňovanie priezvisk na o‐. M. P o v a ž a j Sloveso potierať. M. P i s á r č i k o v á Spievať na radosť publika. I. M a s á r Šaštín‐Stráže, do Šaštína‐Stráží. J. J a c k o Tipujte a vyhráte. M. P o v a ž a j Trafiť sa znamená iné ako trafiť. M. P i s á r č i k o v á Tým pádom — tým činom. M. P i s á r č i k o v á Umiestnenie prísudkového slovesa vo vete. J. K a č a l a Výdaj nie je výdavok. M. P o v a ž a j ------- **strana 375** Vynútiť si niečo od niekoho. J. K a č a l a Zložené číslovky so základom jeden. J. K a č a l a PREČĺTALI SME SI ================ Dar slova. J. M e d v e ď Jazyk je vzácna hodnota. I. R i p k a Jazykový zákon. J. F i n d r a Karavána ide ďalej? J. S c h u t Kocúrkovská rečová zakomplexovanosť. J. M i n á r i k Z rozhovoru s Rudolfom Krajčovičom. NAPĺSALI STE NÁM ================ Ide o úctu k slovu. Š. S u c h á r O tzv. situačnom písaní čiarky. J. H o l ý Treba pravidelne upozorňovať na nešváry. J. K m e ť Vieš čo, neviem. J. P e r t z i a n ------- **strana 376** Index 30. ročníka ================= Kurzívou sú vytlačené tie slová, spojenia slov, väzby a pod., ktoré sa podrobnejšie rozoberajú z pravopisnej, výslovnostnej, gramatickej, štylistickej a významovej stránky. Adelaide, skloňovanie 87 akademický, význam a používanie 333 akciovka, význam a používanie 364 Ako nehrešiť proti slovenčine, recenzia 40—45 Albertville, skloňovanie 87 Alpy, skloňovanie 86 anonym, význam a používanie 348—350 anonymita, význam a používanie 348—350 anonymný, význam a používanie 348—350 ansámbel, ensemble, pravopis a skloňovanie 351—353 art director, slovenský ekvivalent 31 asistent poradcu 32 Asuán, skloňovanie 85 audiovízia, význam a používanie 118 autorádio, význam a používanie 364 autotransfúzia, význam a používanie 247 BALLEK, L., frazeológia v románe Pomocník 20—23 Baltimore, skloňovanie 87 BERKY, J. — PROKOP, J. st. — STOJKA, M.: Slovensko‐rómsky, rómsko‐slovenský slovník, recenzia 239—241 bezpečnostný dáždnik, význam a používanie spojenia 174 biblia/Biblia, pravopis a používanie 199—204 boh/Boh, pravopis a používanie 200 Bologna, skloňovanie 88 Bordeaux, skloňovanie 88 boží/Boží, pravopis a používanie 200 Bregenz, skloňovanie 88 Brisbane, skloňovanie 87 Břeclav, skloňovanie 86 Budapešť, skloňovanie 86 Cambridge, skloňovanie 87 citoslovcia: citoslovcia napodobňujúce vyjadrenie radosti v slovenčine 181—182 client service, slovenský ekvivalent 30 copywriter, slovenský ekvivalent 31 čechoslovakizmus 69 Černobyľ, pravopis a skloňovanie 245—246 českoslovenčina 258, 321, 322 ČIERNY, D. — ČIERNA, M. — ČIERNY, L.: Nemecko‐slovenský slovník medicíny, recenzia 159—163 číslovky: používanie zložených čísloviek so základom jeden 123 Delaware, skloňovanie 87 demarš, význam a používanie 53 dialektológia: niektoré črty záhoráckeho rozhovoru 90—92; pomenovania týkajúce sa svadobných obyčajov v slovenských nárečiach 213—220; pomenovanie ľudí malého, nízkeho vzrastu v slovenských nárečiach 147—151; pomenovanie slova oheň v slovenských nárečiach 24—29; slová zvon, zvoniť v slovenských nárečiach, frazeologické zvraty a ustálené spojenia 286—288, 288—291; Slovník slovenských nárečí (1. zv.), recenzia; slovo smrť v slovenských nárečiach 343—347 Doľany, skloňovanie 83 Dolomity, skloňovanie 86 Drahovce, skloňovanie 83 ------- **strana 377** dramatickosť, význam a používanie 58—59 dreveničiar, význam a používanie 118 drink 179 Dubrovník, výslovnosť a pravopis 311—312 duchovné vlastníctvo, význam a používanie spojenia 303—304 duchovný parlament, význam a používanie spojenia 174 duchovný, duševný, význam a používanie 303—304 DVONČ, L., medailón pri príležitosti životného jubilea 296—299 ekotoxicita, význam a používanie 118 ekoznačka, význam a používanie 119 environmentálny, význam a používanie 119 exemplifikácia 140 frazeológia: BALLEK, L.: Pomocník, frazeológia románe 20—23; narušenie frazémy kloňovať niečo vo všetkých pádoch 93—94; používanie nesprávneho spojenia o milých stopäť 32—33; skríženie ustálených vyjadrovacích spojení byť tvrdým orieškom pre niekoho a byť ťažkým problémom pre niekoho 309—310; význam a používanie spojenia začať na zelenej lúke 367 GÁLIS, J.: Ženská hádzaná v partizánskom 30‐ročná, recenzia 168—170 graffiti, grafity, pôvod, pravopis, význam a používanie 327—332 grafiťák, štylistické zaradenie 331—332 grafitický, pôvod, význam a používanie 331—332 grafitista, pôvod, význam a používanie 331—332 grafitizmus, pôvod, význam a používanie 331—332 Greenwich, skloňovanie 88 Greenwille, skloňovanie 87 Grenoble, skloňovanie 88 Himaláje, skloňovanie 86 história jazyka: CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej, ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny 193—199; HATTALA, M.: Krátka mluvnica slovenská, ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny 193—199; HATTALA, M.: Mluvnica jazyka slovenského, kodifikačné úpravy v porovnávacej gramatike 193—199; kodifikácia dvojhlásky uo (ô) 193—199; kodifikácia písania l‐ového príčastia 321—327; kodifikácia niektorých slovesných tvarov 193—199; kodifikácia striedania na konci koreňových morfém typu k/c, ch/s, ch/š, h/z, g/dz 193—199; kodifikácia výslovnosti spoluhláskových skupín typu ‐ds‐ a ‐nn‐ 321—327; kodifikovanie dvoch alebo troch podôb tých istých slov ako spisovne rovnocenných (typ rakyta i rokyta) 257—263; kodifikovanie neurčitkov a slovesných tvarov s kmeňotvornou príponou ‐e‐ popri ‐ie‐ (typy videť, vidieť) 257—263; kodifikovanie predpôn s‐, so‐, z‐, zo‐ spolu s významovo blízkymi predložkami s, so, z, zo 257—263, 321—327; MRÁZ, F.: Slovenská mluvnica pre gymnáziá, reálky, praeparandie, kodifikačné úpravy v príručke 193—199; pomenovania slovenskej príbuzenskej terminológie v predspisovnom období, ich konfrontácia so súčasným jazykom 204—209; postoj k riešeniu miesta Slovenska v prvých dvoch decéniách existencie Československej republiky 321; Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 257—263; Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 321 ------- **strana 378** —327; tvary slov šestonedelie, šestonedieľka v historických písomnostiach 209—212; ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny v druhej polovici medzivojnového obdobia s presahom do obdobia po druhej svetovej vojne 321—327; ustaľovanie normy v poštúrovskej spisovnej slovenčine 193—199, 257—263; výskyt samohlásky ä 193—199, 321—327 hlavný poradca, význam a používanie spojenia 32 hlavný, význam, spájateľnosť a používanie 309, 315 hranica medzi spisovnými a nespisovnými prvkami slovenského jazyka 12—13 hriankový chlieb, význam a používanie spojenia 369—370 humánna ekológia, význam a používanie spojenia 119 Hviezdoslavov Kubín, správa o 43. ročníku 357—360 informačný šum, význam a používanie spojenia 306 internetista, význam a používanie 174 jazyk literárneho diela: JUDÁK, V.: Hviezdy slovenského neba 164—166; MARCELLI, M.: Foucault alebo stať sa iným 142—146; MAŤOVČĺK, A.: Jozef Cíger Hronský. Životná dráma 242—244; MIHÁLY, F.: Osobnosti Novohradu 106—111; RODARI, G.: Rozprávky po telefóne 73—78 jazyk prekladu literárneho diela: humorné prostriedky pri preklade vlastných mien v preklade Rodariho Rozprávok po telefóne 73—78 jazyková kultúra: dva postoje k teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry 263—270; hodnotenie slov správne — nesprávne 40—45; jazyk poslancov v článku J. Feketeho: Dobrodružstvá s parlamentnou slovenčinou 45—47; kritérium normatívnosti 267; kritérium systémovosti 266; nedostatky reklamných textov a textov v populárnej hudbe 269—270; nedostatky v oblasti jazykovej kultúry v časopise Krásy Slovenska 157—159; nefunkčné preberanie anglických výrazov 253—254; nová jazyková rubrika v denníku Šport 300—301; opakovanie jazykových chýb 269; používanie nesprávnych spojení typu priemysel sa zvyšuje 255—256; používanie slov z hľadiska komunikačného zámeru 42; pozícia tradičnej teórie spisovného jazyka 263—270; RUŽIČKA, J.: Tézy o slovenčine 4; sociálna zaradenosť nositeľa jazyka 267; Spisovná slovenčina a jazyková kultúra, recenzia zborníka 263—270; veršovaná pomôcka v prílohe denníka Slovenská republika 299—300 JUDÁK, V.: Hviezdy slovenského neba, recenzia 164—166 KAČALA, J.: Slovenčina — vec politická?, recenzia 102—105 Kanada, skloňovanie 86 kanoe, pôvod, význam, výslovnosť a používanie 33—34 kanojka, význam a používanie 33—34 kapitálotvorný, význam a používanie 175 Keňa, skloňovanie 86 kinodistributér, význam a používanie 50 klip, význam a používanie 364 klipový, význam a používanie 365 Kolokvium mladých jazykovedcov 1995, správa 98—101 kompromateriál, význam a používanie 50 ------- **strana 379** kôň, význam a používanie 50 konateľ, význam a používanie 251 kontaminácia (skríženie) dvoch frazeologických jednotiek 32 Kostoľany, pravopis 117 kostrč, skloňovanie, rod 171—172 krčma, význam a používanie 179 kriminogénnosť, význam a používanie 175 Kronika Zeme, recenzia 111—115 KROŠLÁKOVÁ, E., medailón pri príležitosti životného jubilea 155—156 Kuba, skloňovanie 86 kupónová výmena, význam a používanie spojenia 153 kútnica, história a význam 209—212 Kyjev, skloňovanie 85 Ladce, skloňovanie 80 Lausanne, skloňovanie 88 Le Havre, skloňovanie 88 lexikálna synonymia 9—16 lexikografia a lexikológia: aktívno‐pasívna funkcia dvojjazyčného slovníka 137; bratislavská lexikografická škola 9; bratislavská lexikografická škola, jej prínos k teórii a praxi dvojjazyčnej lexikografie 134—141; Krátky slovník slovenského jazyka v doplnenom a opravenom vydaní 129—134; lexikologický prístup k opisu slovnej zásoby 9; lexikograficko‐konfrontačná funkcia dvojjazyčného slovníka 135; princíp prekladového ekvivalentu 137; Synonymický slovník slovenčiny, recenzia 9—16 Liége, skloňovanie 88 LIPERTOVÁ, E.: Česko‐slovenský vojenský slovník, recenzia 235—238 Lodž, skloňovanie 86 Lomnička, skloňovanie 84 macocha, doklady z predspisovného obdobia 204—209 Malé Hoste, skloňovanie 82 maľovanka, význam a používanie 308 manažérstvo, význam a používanie 55 manažment, význam a používanie 55 MARCELLI, M.: Michel Foucault alebo stať sa iným, výstavba interpretačného textu 142—146 márnivý 122 márnomyseľný 122 matičný úzus 258, 322 MAŤOVČĺK, A.: Jozef Cíger Hronský. Životná dráma, recenzia 242—244 medializačné oddelenie, význam a používanie spojenia 31 megaakcia, význam a používanie 305 megakoncert, význam a používanie 305 megapodujatie, význam a používanie 305 megastar, význam a používanie 305 mechanický preklad 294—295 Melbourne, skloňovanie 88 meteorosenzitivita, meteosenzitivita, význam a používanie 175—176 mienkotvorný denník, význam a používanie spojenia 313—314 mienkotvorný, význam a používanie 247 MIHÁLY, F.: Osobnosti Novohradu, recenzia 106—111 Mlynky, sloňovanie 80 mobilný telefón, význam a používanie spojenia 365 Moháč, skloňovanie 85 morfológia: rozdiely v rode v zemepisných názvoch typu Chrudim, Olomouc, Vlašim 88; skloňovanie prevzatého slova ansámbel 351—353; skloňovanie prevzatých slov typu skener 363 multiplikácia, význam a používanie 353—354 ------- **strana 380** multiplikát, význam a používanie 353—354 multiplovanie 354 náboženská terminológia 199 náboženský štýl 199 naprieč, spôsob tvorenia, význam 16—17 nástenný pisateľ, význam a používanie spojenia 331—332 Nazaret, skloňovanie 85 nejaký, nejakejší, stupňovanie neurčitého zámena 247—248 nekonvenčné palivá, význam a používanie spojenia 248 netvor 368 neziskový, význam a používanie 51 novinárska etika 350 o milých päť, význam a používanie 32—33 obchodný poradca, význam a používanie 32 obchodovateľnosť, význam a používanie 306 obluda 368 očítavač, pomenovanie osoby 184—185 odídenec, význam a používanie 176, 365 odídenkyňa, význam a používanie 176 odstraňovať 250 ohava 368 onomastika: jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien v zborníku z 11. onomastickej konferencie Nitra 1994 47—48 opčná výmena, význam a používanie spojenia 153 organizovaný zločin, význam a používanie spojenia 176 ostopäť, význam a používanie 32—33 ostošesť, význam a používanie 32—33 otčim, doklady z predspisovného obdobia 204—209 oživené slová 131 Palermo, skloňovanie 86 paraolympiáda, význam a používanie 302—303 Paríž, skloňovanie 85 pastorkyňa, doklady z predspisovného obdobia 204—209 pastorok, doklady z predspisovného obdobia 204—209 pirát, význam a používanie 119—120 pirátsky, význam a používanie 120 pirátstvo, význam a používanie 120 podprahový vlastník, význam a používanie spojenia 120—121 popcorn, slovenský ekvivalent 54 porovnávacie poľsko‐slovenské výskumy 38—39 posmievačik, pravopis a používanie 275—280 posteľkyňa, história a význam 209—212 posteľnica, história a význam 209—212 Postupim, skloňovanie 85 potierať, význam a používanie 250 potláčať, význam a používanie 250 právny poradca, význam a používanie spojenia 32 pravopis: o pravopise slov umieračik a posmievačik 275—280; pravopis názvov jazykov typu sinhalčina 292—293; pravopis názvov učebných predmetov 180—181; pravopis podstatného mena Biblia/biblia 199—204; pravopis prevzatého slova ansámbel 351—353; pravopis skratiek pomenovaní akciová spoločnosť, účastinná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným v texte 153—154 prebal 18 preberanie slov z cudzích jazykov: pravopis, význam používanie podstatného mena grafity 327—332 predrozhovor, význam a používanie 51 prechod — priechod, riešenie vzťahu medzi ------- **strana 381** slovami tohto typu 16—20 prejazd 18 prelet — prielet, riešenie vzťahu medzi slovami tohto typu 16—20 premáhať, význam a používanie 250 prenasledovať, význam a používanie 250 prenosný telefón, význam a používanie spojenia 365 prerozdeliť, prerozdeľovať, význam a používanie 116—117 prevaha 18 priebojný, spôsob tvorenia 16, 17 priečelie, spôsob tvorenia, význam 17 priečny, priečne, spôsob tvorenia, význam 16—17 priedomie, spôsob tvorenia 16 priehlavok, spôsob tvorenia, význam 17 priehrada 18 priehrštie, spôsob tvorenia 16, 17 priechod 18 priechodný, význam 19 priekopník 18 priemer 18 priemerový, význam a používanie 19 priemerný, význam a používanie 19 priemet 18 priemysel 18 prienik 18 priepastný, spôsob tvorenia, význam 17 prieplav 18 prieramok, spôsob tvorenia, význam 17 prierez 18 priesada 18 prieskum 19 prieskumový, význam a používanie 19 prieskumný, význam a používanie 19 priestranný, spôsob tvorenia 17 priestrel 18 priestrelný, význam 19 priesvitný 19 prievan 18 priezračný 19 prízvuk v cudzích menách 182—183 produkt, význam a používanie 248 proexportný, význam a používanie 121 protipirátsky, význam a používanie 121 provládny, význam a používanie 121 pseudoanonymita 349 pub, význam a používanie 179 public relations, slovenské ekvivalenty 221—222 pukance, význam a používanie 54 puzzle, pôvod, význam, výslovnosť, slovenský ekvivalent 251—252 Radošina, skloňovanie 81 recenzie: Ako nehrešiť proti slovenčine 40—41; BERKY, J. — PROKOP, J. st. — STOJKA, M.: Slovensko‐rómsky, rómsko‐slovenský slovník 239—241; ČIERNY, D. — ČIERNA, M. — ČIERNY, L.: Nemecko‐slovenský slovník medicíny 159—163; GÁLIS, J.: Ženská hádzaná v partizánskom 30‐ročná 168—170; 11. onomastická konferencia Nitra 19. mája — 20. mája 1994. Zborník referátov 47—48; JUDÁK, V.: Hviezdy slovenského neba 164—166; KAČALA, J.: Slovenčina — vec politická? 102—105; Kronika zeme 111—115; LIPERTOVÁ, E.: Česko‐slovenský vojenský slovník 235—238; MAŤOVČĺK, A.: Jozef Cíger Hronský. Životná dráma 242—244; MIHÁLY, F.: Osobnosti Novohradu 106—111; Slovensko moje 166—167; Slovník slovenských nárečí (1. zv.) 227—231; Spisovná slovenčina a jazyková kultúra 263—270; TUŠER, A.: Svet skratiek a značiek 360—362 rečová komunikácia 266 ------- **strana 382** reinštalácia, význam a používanie 248—249 reinštalovať, význam a používanie 249 reklamný poradca, význam a používanie 31—32 replika 354 RODARI, G.: Rozprávky po telefóne (preklad B. Hečko), jazyk prekladu literárneho diela 73—78 rok Ľudovíta Štúra 65 rómčina 239— 241 rozdeliť, rozdeľovať, význam a používanie 116—117 rozdovolenkovať sa, význam a používanie 51 rozštiepená morféma 17 RUŽIČKA, J., spomienka pri 80. výročí narodenia 35—37 RÝZKOVÁ, A., medailón pri príležitosti životného jubilea 225—226 samodržný, samodržiaci, významový rozdiel, spájateľnosť 49 samoľúby 122 server, význam a skloňovanie 363 skener, význam a skloňovanie 363 skladačka, význam a používanie 251—252 skloňovanie: nesklonné cudzie zemepisné názvy typu Halle, Haiti 87; Plejsy, skloňovanie pomnožných miestnych a zemepisných názvov 185—186; skloňovanie pomenovania Černobyľ 245—246; skloňovanie priezvisk na ‐o 310—311; všeobecné zásady pri skloňovaní cudzích zemepisných názvov 85—89; zaradenie cudzieho zemepisného názvu ku skloňovaciemu vzoru podľa výslovnosti 88 skloňovať niečo vo všetkých pádoch, používanie spojenia 93—94 slovakistika: o slovakistike v Krakove v Poľsku 38—39; slovakistika v Prahe 231—235 Slovensko moje, recenzia 166—167 slovná zásoba: proces premien v slovnej zásobe 129—134; významové vzťahy v slovnej zásobe 13 Slovník slovenských nárečí (1. zv.), recenzia 227—231 spisovný jazyk: jednostrannosť v nazeraní na fungovanie spisovného jazyka 266; Spisovná slovenčina a jazyková kultúra, recenzia zborníka 263—270; zaradenie spisovnej slovenčiny do národného jazyka 265 Spisovná slovenčina a jazyková kultúra, recenzia zborníka 263—270 sprejer, význam a používanie 331—332 sprejár, význam a používanie 331—332 starostlivosť o jazyk: dánska jazyková rada 270—275; starostlivosť o jazyk v škandinávskych krajinách 270—275; švédska jazyková rada 270—275; ústredná jazyková rada na Slovensku 275 Studia Academica Slovaca, pravopis názvu 246 superterorista, význam a používanie 52 superterorizmus, význam a používanie 52 supervisor, slovenský ekvivalent 32 surovec 368 swap, pôvod, význam, spájateľnosť a používanie 152—153 synonymia: Synonymický slovník slovenčiny, recenzia 9—16 synonymické vzťahy 11 synonymický rad 9—16 Synonymický slovník slovenčiny, recenzia 9—16 syntax: umiestnenie prísudkového slovesa vo vete 252—253; uplatnenie spojok a častíc aj a ani vo vete 317—318; väzba slovesa blahorečiť 123—124; väzba slovesa spievať v účelovom význame (spievať na ------- **strana 383** radosť publika) 316; väzba slovesa vynútiť si niečo od niekoho 316—317 systémové odvodeniny 129 Šaštín‐Stráže, skloňovanie 81, 312—313 šnúra, význam a používanie 366 štruktúra, význam a používanie 366—367 ŠTÚR, Ľ., jeho význam pre súčasný národný život 65—70 štúrovská spisovná slovenčina 65 štylistika: tvar rozkazovacieho spôsobu vo funkcii želania 180 talentovky, význam a používanie 176—177 termálny, význam, spájateľnosť a používanie 293—294 termický, význam, spájateľnosť a používanie 293—294 terminológia: slovenská vojenská terminológia v Česko‐slovenskom vojenskom slovníku (1995) 235—238; terminológia v reklame 30—32 textár, význam a používanie 31 tichý vlastník, význam a používanie spojenia 249 tip, typ, pravopis a význam 172—173 Toulouse, skloňovanie 88 trafiť, trafiť sa, významový rozdiel, používanie 57—58 trapista, pôvod, význam a používanie 223—224 tretí sektor, význam a používanie spojenia 52 TUŠER, A.: Svet skratiek a značiek, recenzia 360—362 tvorenie slov: názvy knižníc v slovenčine 332—335; názvy obcí typu Mlynky, Ladce, Šaštín‐Stráže, Radošina, Malé Hoste, Doľany, Drahovce, Lomnička a ich odvodeniny 78—84; nesprávne pomenovania typu Devín banka 183—184; prídavné meno od zemepisného názvu Žitný ostrov — žitnoostrovský 335—337; prípona ‐ová v ženských priezviskách 280—285; tvorenie niektorých typov názvov jazykov v slovenčine 292—293; tvorenie obyvateľských mien typu Rwanďan, Burunďan 95—96; tvorenie slov predponou pre‐ 18; tvorenie zložených prídavných mien typu mienkotvorný 313—314; tvorenie ženských priezvisk od mužských priezvisk cudzieho pôvodu 280—285; využívanie predpony prie‐ v súčasnej slovenčine 16—20; zdrobňovacie prípony ‐ček, ‐ok (‐ek), ‐ec, ‐ík (‐ik) mužských podstatných mien 70—73 tvorivé oddelenie, význam a používanie spojenia 30 tvorivá skupina, význam a používanie spojenia 31 tým činom, význam a používanie spojenia 178 UHLÁR, V., rozlúčka s jazykovedcom 355—357 ukrutník 368 umieračik, pravopis a používanie 275—280 uznať, uznávať, význam a používanie 56—57 Veľký slovensko‐ruský slovník, 6. zväzok, proces tvorby dvojjažyčného prekladového slovníka 134—141 viacslovné pomenovania 14 viacvýznamové slová 136 videoklip, význam a používanie 365 videopesnička 365 voľnomenový, význam a používanie 306—307 výdaj, význam a používanie 54—55 výdavok, význam a používanie 54—55 výjazdový, význam a používanie 177 ------- **strana 384** výmenná dohoda, význam a používanie spojenia 152 výrobná skupina, význam a používanie spojenia 31 výslovnosť: afektovaná výslovnosť anglických mien 187; vyslovovanie dĺžky v slovách typu starnúť 187; nedodržiavanie znelostnej asimilácie 186—187; nedôsledná artikulácia jednotlivých hlások 187; narúšanie prirodzenej melódie vety 186; nevyslovovanie spoluhlásky ľ 186; opúšťanie výslovnosti cudzích hlások ü a ö 187 výstavba interpretačného textu 142—146 výtvarník, význam a používanie 31 writer, slovenský ekvivalent 331—332 Yellowstone, skloňovanie 88 zbicyklievať sa, význam a používanie 177 zmanipulovanosť, význam a používanie 249 zoštíhľovanie, význam a používanie 307 zver 368 žitnoostrovský, používanie 335—337 Sibyla Mislovičová