.. contents:: `Obsah` **strana 257** Ustaľovanie normy spisovnej slovenčiny od Rukoväti (1919) po ============================================================ Pravidlá (1931) =============== RUDOLF KRAJČOVIČ 1. Predmetom tejto úvahy o ustaľovaní normy spisovnej slovenčiny od Hattalovej reformy štúrovského pravopisu v konfrontácii s dnešnou spisovnou normou bude druhá etapa jej ustaľovania. Táto etapa časovo i problematikou nadväzuje na prvú etapu, ktorej sme pozornosť už venovali (porov. Ustaľovanie normy v poštúrovskej spisovnej slovenčine od M. Hattalu po S. Cambela, Kultúra slova, 30, 1996, č. 4, s. 193—199). Vymedzujeme ju obdobím od posledného vydania kodifikačnej príručky S. Cambela Rukoväť spisovnej reči slovenskej z roku 1919 (Turčiansky Sv. Martin) s úpravou a poznámkami v slovníkovej časti z pera J. Škultétyho po vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 (Praha — Turčiansky Sv. Martin), ktoré pripravila pravopisná komisia Matice slovenskej pod vedením známeho českého jazykovedca V. Vážneho. Azda bude dobre upozorniť, že aj v tomto prípade stredobodom našej pozornosti bude len výber nejednotne kodifikovaných prostriedkov, pravda, takých, ktoré umožnia získať aspoň rámcový obraz o tendenciách v procese ustaľovania normy spisovnej slovenčiny na začiatku medzivojnového obdobia, prípadne o cieľoch sledovaných jej kodifikátormi. Pokiaľ ide o časové vymedzenie tejto druhej etapy v porovnaní s prvou etapou, môže sa zdať, že je príliš krátka, aby úvahy o nej mohli k dejinám nášho spisovného jazyka niečo povedať. Keď však pri skúmaní tejto druhej ------- **strana 258** etapy prihliadneme na aspekt spoločenský a ideový, ukáže sa, že táto etapa vo vývine spisovnej slovenčiny má osobitné miesto a že má aj viaceré osobitosti charakteristické iba pre ňu. Už sám fakt, že hneď po prvej svetovej vojne na troskách Rakúsko—Uhorska vznikol nový štátny útvar — Česko‐slovenská republika, štát dvoch rečove blízkych národov, naznačoval sľubný nerušený rozvoj spisovnej slovenčiny na vlastnej historicky stmelenej základni. Skutočnosť bola však iná. Echo východiskovej tézy J. I. Bajzu a neskôr aj M. Hattalu, že "slovenčina a čeština jedného otca či jednej matere dcéry sú" po vystúpení hlasistov zosilnelo. Konkrétnejšiu podobu dostalo najmä po zdvihnutí karhavého prstu s výčitkou, že A. Bernolák a Ľ. Štúr spôsobili svojimi pokusmi kodifikovať spisovnú slovenčinu "československý rozkol" (M. Hodža, 1920). To bol súčasne signál hľadať nové cesty ako češtinu a slovenčinu zblížiť a spájať. V ústrety tejto idey vyšla aj ústava prvej ČSR. Podľa nej sa slovenčina stala len akýmsi neurčitým variantom československého jazyka s "pračeskoslovenským" prazákladom (F. Trávníček, 1933, s. 23). Pravda, popri tom všetkom ešte tu žil matičný úzus kodifikovaný v Cambelovej príručke upravenej J. Škultétym. Bolo tu aj niekoľko vydaní školskej slovenskej gramatiky J. Damborského, no tá bola spracovaná — ako píše v úvode autor — "podľa Gebauera — Ertla a Cambela" čiže už v duchu ústavného zákona o československom národe a československom jazyku. V tomto povojnovom spoločenskom prostredí a novom ideovom prúdení na pokyn Prahy v Matici slovenskej pravopisná komisia pripravovala spomenuté Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931. 2. Podľa toho, čo sme uviedli doteraz, v rámci vymedzenej etapy možno so súčasným stavom konfrontovať iba výber kodifikovaných javov z posledného vydania Cambelovej príručky Rukoväť spisovnej reči slovenskej z roku 1919 (ďalej len Rukoväť s rokom 1919 v zátvorke) s kodifikáciou tých istých javov v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1931 (ďalej Pravidlá s rokom 1931 v zátvorke). Ale bola tu ešte jedna skutočnosť, ktorú je potrebné vziať do úvahy. V tejto druhej etape sa totiž kodifikačné zmeny týkali predovšetkým tvarov a slov. Z toho pre nás vyplýva v rámci vymedzenej etapy konfrontovať najmä spisovné prostriedky tohto druhu. So zreteľom na náš hlavný zámer pre našu konfrontáciu prichádzajú do úvahy v zásade štyri skupiny spisovných prostriedkov kodifikovaných ------- **strana 259** v uvedených príručkách. Prvú skupinu tvoria kodifikované slovotvorné prostriedky, z ktorých dôležité sú predpony s‐, so‐, z‐, zo‐ spolu s významovo blízkymi predložkami s, so, z, zo, druhú skupinu kodifikované neurčitky a slovesné tvary s kmeňotvornou príponou ‐e‐ popri ‐ie‐ (typy videť, trem, berem proti vidieť, triem, beriem). Do ďalšej skupiny patria kodifikované dve alebo tri podoby tých istých slov ako spisovne rovnocenné (typ rakyta i rokyta) a posledný okruh tvoria slová kodifikované ako jedine spisovné proti iným slovám spravidla kodifikovaným už skôr. 2. 1. Kontinuitu, prípadne zmeny v kodifikácii predpôn s‐, so‐, z‐, zo‐ spolu s predložkami s, so, z, zo prezentuje táto tabuľka: (1) Rukoväť (1919) Pravidlá (1931) dnes predpony sbor, sobrať sbor, sobrať zbor, zobrať srážať srážať zrážať sbiť (spolu) sbiť zbiť zbiť (ubiť) zbiť zbiť zčiastky zčasti, zčiastky sčasti predložky so stromu so stromu so stromu z dreva z dreva z dreva s chlapom s chlapom s chlapom so synom so synom so synom Z tabuľky vidieť, že v Rukoväti (1919) a v Pravidlách (1931) kodifikácia predpôn s‐, so‐, z‐, zo‐, ale aj predložiek s, so, z, zo je zhodná. Obidve príručky ich kodifikovali podľa etymologického princípu čiže podľa ich pôvodného významu (napr. zhora nadol, spolu, od seba a pod.) alebo analogicky (napr. sbor podľa so‐brať atď.). Pravda, treba tu uviesť, že pri kodifikácii týchto prípadov u S. Cambela zohralo úlohu rešpektovanie poučky mladogramatizmu o historickej kontinuite, pri kodifikácii v Pravidlách (1931) k tomuto tradičnému princípu pribudlo to, že uvedené predpony a predložky boli kodifikované aj v spisovnej češtine. V súčasnej spisovnej slovenčine, ako je známe, predpony s‐, so‐, z‐, zo‐ boli kodifikované podľa výslovnosti, t. j. pred neznelými spoluhláskami s‐, pred znelými z‐ a kodi- ------- **strana 260** fikovaná slabičná predpona má iba podobu zo‐. Predložky s, so, z, zo sú v súčasnej spisovnej slovenčine kodifikované podľa ich väzby s pádmi, s, so s inštrumentálom, z, zo s genitívom. 2. 2. Ustaľovanie kodifikácie tvarov typu orly, orli a kmeňotvornej prípony ‐ie‐ proti ‐e‐ v neurčitku a v slovesných tvaroch znázorňuje tabuľka: (2) Rukoväť (1919) Pravidlá (1931) dnes pl. nom. orly, orli orli orly, orli akuz. orly, orlov orlov orly, orlov prípony vidieť, trieť videť, treť vidieť, trieť triem, treme trem, treme triem, trieme beriem, berieme berem, bereme beriem, berieme miniem miniem miniem Podľa tabuľky kodifikácii tvarov typu orly, orli (pomenovanie neosobné a osobné), ale aj slovesnej kmeňotvornej prípone v dnešnej spisovnej slovenčine je najbližšie kodifikácia S. Cambela v Rukoväti (1919). Rozdiel je vlastne iba v tvaroch pl. treme, trete u S. Cambela (Rukoväť 1919, s. 124), proti dnešným spisovným tvarom trieme, triete. V Pravidlách (1931) sa kodifikovala kmeňotvorná prípona ‐e‐ v neurčitku i v slovesných tvaroch, z čoho je zrejmé, že sa vychádzalo z dobového úzu ovplyvneného češtinou alebo vedome sa bral ohľad na stav v spisovnej češtine. Tak či tak stav kodifikovaný v Pravidlách (1931) v časovej línii narušil kontinuitné ustaľovanie normy v uvedených tvaroch vrátane tvarov typu orly, orli. Podobný stav ako v Pravidlách (1931) je aj v školskej gramatike J. Damborského s tým rozdielom, že popri kodifikovaných prípadoch vidieť, treť, trem, berem sa v zátvorke uvádzajú aj Cambelove kodifikované podoby vidieť, trieť, triem, beriem (1927, s. 160, 170, 179). Kmeňotvorná prípona ‐ie‐ vo vzore minúť je v Cambelovej príručke i v Pravidlách (1931) kodifikovaná ako v dnešnej spisovnej slovenčine. 2. 3. Pri kodifikácii variantných, významovo rovnocenných lexikálnych jednotiek sa postupovalo tak, že za spisovné sa stanovili dve alebo tri ------- **strana 261** podoby, prípadne jedna z nich sa pripúšťala. Iste je pozoruhodné, že takýto kodifikačný postup uplatnili tak S. Cambel, ako aj Pravidlá (1931). Ako sa také kodifikačné zásady riešili pri kodifikácii súčasnej spisovnej slovenčiny, ukazuje tabuľka: (3) Rukoväť (1919) Pravidlá (1931) dnes rakyta i rokyta rakyta i rokyta rakyta lakeť i lokeť lakeť i lokeť lakeť sloboda i svoboda svoboda i sloboda sloboda lyhať, luhať i lhať lhať i luhať, lhár luhať, luhár ľavný i levný levný lacný stieň, ale tieniť stieň i tieň tieň raž i rož raž raž jeden, jedon strom jeden jeden hrášok, lepšie hrášek hrášek i hrášok hrášok koniec (Škultéty) konec i koniec koniec Ako vidieť, tabuľka potvrdzuje, že medzi Cambelovou kodifikáciou variantných slov s rovnakým významom a kodifikáciou Pravidiel (1931) je relatívna zhoda. Pravda, rozdiel bol v motivácii. S. Cambel vychádzal zo živého predvojnového martinského úzu ovplyvňovaného ľudovou rečou (porov. raž i rož) alebo tento postup zdôvodňoval pozične (‐ek po mäkkých spoluhláskach), resp. analogicky (svoboda podľa svoj). V Pravidlách (1931) pri kodifikovaní významovo rovnocenných slov, ako ukazujú prípady lhať, lhár, levný, rozhodovala iste aj podobnosť jedného zo slov v spisovnej češtine (rokyta, loket, lhát, hrášek atď.). V súčasnej spisovnej slovenčine je kodifikované iba jedno z takýchto slov, a to také, ktoré bolo zaužívané v domácom spisovnom úze s tradičným stredoslovenským základom. 2. 4. Priebeh kodifikácie niektorých slov nedomáceho pôvodu, českých, najmä však nemeckých a maďarských, ktorých cudzí pôvod sa ešte výrazne pociťoval, v porovnaní s ich kodifikáciou v dnešnej spisovnej ------- **strana 262** slovenčine prezentuje táto tabuľka (slová s hviezdičkou sa pokladali za nespisovné): (4) Rukoväť (1919) Pravidlá (1931) dnes chýr \* chýr, slovensky chýr zvest, novina \* chýrny, píš: povestný \* chýrny, správne povestný chýrny faloš \* faloš, lepšie faloš, falošný, neúprimnosť, klam falošník — \* kefa, slovensky kefa, kefovať, kartáč kefár otaz otaz, otázať sa len otázka dotaz dotaz len dotazník \* dohromady, \* dohromady, lepšie dohromady, aj píš: spolu, dovedna spolu, dovedna spolu, dovedna \* obnos, spis. summa suma, nepíš \* obnos suma Z tabuľky vyplýva, že v Pravidlách (1931) bola tendencia nekodifikovať slová, ktorých nemecký alebo maďarský pôvod sa výrazne pociťoval, ale nahrádzať ich domácimi slovami (faloš: neúprimnosť, klam), prípadne slovami českého pôvodu (kefa: kartáč, kartáčový obťah alebo otisk). V niektorých prípadoch kodifikácie nedomácich slov sú v Rukoväti (1919) a v Pravidlách (1931) rovnaké, pričom v dnešnej spisovnej slovenčine je kodifikácia totožná, inokedy nie (porov. otaz, dotaz: otázka, ale suma, nie obnos). 3. Na záver len toľko, čo sme naznačili už na začiatku. Kým kodifikačné postupy v Rukoväti (1919) boli motivované úsilím ustáliť martinský úzus, v Pravidlách (1931) výber jazykových prostriedkov, tvarov a slov, pre spisovnú kodifikáciu, ktoré sme v tejto úvahe konfrontovali, ovplyvnila spoločenská situácia po vzniku prvej ČSR a s tým súvisiaca ústavne proklamovaná idea československého národa a jazyka. Prejavilo sa to najmä tým, že tvorcovia kodifikácie v niektorých sporných prípadoch vychádzali ------- **strana 263** zo súdobého spisovného úzu, ktorý sa na Slovensku v medzivojnovom období začal formovať na báze zosilneného kontaktu slovenčiny a češtiny alebo preberali kodifikované tvary a slová zo spisovnej češtiny. Takto v zmysle ústavy sa mali položiť základy na postupné naplnenie idey formovania jednotného československého jazyka. Napokon deklaruje sa to aj v závere úvodu Pravidiel (1931), kde sa konštatuje, že niektoré kodifikované zmeny v Pravidlách (1931) sa vykonali s cieľom naznačiť "nové odvážnejšie možnosti vývoja slovenského pravopisu i v budúcnosti" (s. 9). No pre úplnosť treba dodať, že Pravidlá (1931) v zásade znamenali pre vývin spisovnej slovenčiny prínos. Ich koncepcia, ale aj viaceré kodifikačné pravidlá pretrvali dodnes. \* \* Použitú literatúru uvedieme na konci posledného príspevku. Dva postoje k otázkam teórie spisovného jazyka a jazykovej ========================================================== kultúry ======= IVAN MASÁR Jednu z možností riešiť aktuálne problémy konkrétnej vedy predstavujú vedecké konferencie. Slovenskí jazykovedci sa v nepravidelných intervaloch schádzajú na konferenciách, ktoré majú riešiť aktuálne problémy jazykovej kultúry. Na takéto konferencie jazykovedci pozývajú reprezentantov ďalších profesií úzko zviazaných s jazykom a jazykovou kultúrou, teda spisovateľov, novinárov, pracovníkov rozhlasu, televízie a i. Predposledná vedecká konferencia o problematike spisovného jazyka a jazykovej kultú- ------- **strana 264** ry bola v Budmericiach v októbri 1994. V nadväznosti na tradíciu aj z tejto konferencie pripravili organizátori zborník referátov a diskusných príspevkov; 1 zborník však ukazuje, že hlavné slovo na konferencii patrilo jazykovedcom a že účasť ostatných záujmových a profesionálnych skupín pracujúcich s jazykom ako nástrojom sebarealizácie sa v zborníku nijako nepremietla. Skôr sa v ňom potvrdzuje absencia takýchto skupín. Časopis Kultúra slova venoval konferencii značnú pozornosť tým, že publikoval o nej celkovú správu a v skrátenej podobe aj vybrané referáty a diskusné príspevky. 2 Ani z publikovanej správy o konferencii, ani zo skrátených príspevkov však dostatočne zreteľne nevidieť, že na konferencii v Budmericiach sa prezentovali dve skupiny jazykovedcov s odchodnými postojmi k niektorým základným otázkam teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Prvá skupina vychádza z Téz o slovenčine, ktoré zdôrazňujú systémovosť (ústrojnosť) jazykového prostriedku. Ich postoje sú charakterizované presvedčením, že jazyková výchova a zvyšovanie jazykovej kultúry sa nedá zabezpečiť inak ako dodržiavaním spisovného jazyka a propagáciou spisovnej normy. Do druhej skupiny patria sociolingvisticky orientovaní jazykovedci, ktorí tradičnú teóriu spisovného jazyka a jazykovej kultúry kriticky prehodnocujú a predkladajú vlastnú koncepciu. Pokúsime sa v krátkom prehľade predstaviť hlavné myšlienky reprezentantov jednej aj druhej skupiny.3 Z myšlienok, téz a konštatácií prvej skupiny treba na prvom mieste spomenúť, že slovenská jazykoveda vypracovala v šesťdesiatych rokoch spoľahlivý vedecký a spoločenský regulatív v oblasti praxe pri tvorbe rozličných textov (s. 13) a napriek tomu po vzniku samostatnej Slovenskej republiky je "priam neuveriteľne katastrofálna situácia v jazykovom úze" (tamže). Príčina tohto stavu sa hľadá aj v tom, že popri teórii spisovného ------- **strana 265** jazyka a jazykovej kultúry reprezentovanej Tézami o slovenčine sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov vypracovala nová teória, ktorá sa do praxe preniesla a tam aj ujala "v podobe nebezpečne sa rozmáhajúcej anarchie v jazykovom úze, v nerešpektovaní normy spisovného jazyka" (s. 15). Nová teória sa preto podrobuje prísnej kritike. Tvrdí sa o nej, že napr. vyhlásiť dve formy národného jazyka bol lingvistický a kultúrny omyl (s. 15—16) a tvrdenie sa sprevádza konštatovaním, že súčasný národný jazyk "nemôže byť konglomerátom uzuálnych foriem závislých od ľubovôle používateľov jazyka" (s. 16). V súvislosti s kritériami správne — nesprávne, spisovné — nespisovné sa obraňujú pozície tradičnej teórie. V rámci ich obrany sa osobitne vyzdvihuje, že slovenská jazykoveda sa nikdy v minulosti — pripamätúva sa Bernolák, Štúr a martinskí kodifikátori — ani v súčasnosti neobmedzovala iba na tieto kritériá a keď ich uplatňovala, vždy to bolo na pozadí odborného výkladu a výskumu (s. 18). Obranné črty má aj výpoveď "že kto nemá osvojené kritérium správnosti a spisovnosti, ťažko sa dopracuje k viacdimenzionálnosti jazykového prostriedku, lebo mu vyhovuje všetko" (tamže). Táto výpoveď sa podáva ako negácia tvrdenia, že najmä časť staršej generácie má občas sklony hodnotiť jazykový prostriedok iba podľa stupnice správne — nesprávne. Pokiaľ ide o zaradenie spisovnej slovenčiny do národného jazyka, dôrazne sa odmieta téza novej teórie, že by spisovná slovenčina mala byť iba podsystémom národného jazyka (s. 19) a odmietnutie sa odôvodňuje takouto charakteristikou spisovnej formy národného jazyka: "Spisovný jazyk je teda tá forma národného jazyka, ktorá sa využíva vo verejnej a spoločensky záväznej komunikácii, v tvorbe umeleckej, vedeckej a publicistickej literatúry, v nej sa tvorí štátna legislatíva, obchodná, súdna a pod. administratíva, v nej prebieha výchovný a vzdelávací proces na všetkých stupňoch škôl, používa sa ako jediná forma komunikácie v spoločenských oznamovacích prostriedkoch, divadle a v nej sa tezaurujú všetky vedecké, technické, umelecké a kultúrne výsledky práce národného spoločenstva" (s. 19—20). Je jasné, že touto charakteristikou sa spisovnému jazyku v systéme národného jazyka prisudzuje hierarchicky vyššia pozícia, než má v akomkoľvek systéme podsystém. Napokon treba ešte uviesť, že rovnako rozhodne sa odmieta tvrdenie, že spisovná slovenčina je obohnaná múrom príkazov a zákazov, jemný- ------- **strana 266** mi poučkami a že nad ňou bdie zdvihnutý prst jazykovedca (s. 20). Dôraznosť odmietnutia zreteľne ukazujú výrazy trápne nedorozumenie, veľká zlomyseľnosť. Zo základných myšlienok, téz a postojov sociolingvistov spomenieme najprv to, že vyčítajú prvej skupine jednostrannosť v nazeraní na fungovanie spisovného jazyka — dívajú sa vraj naň z hľadiska čistej systémovosti a prísnej normatívnosti (s. 22). Pripomínajú, že prísne vnútorne štruktúrovaný je iba písaný jazyk a že rečová komunikácia je podmienená faktormi sociálnej povahy (s. 23). Pozoruhodné je tvrdenie, že výber jazykových prostriedkov ako normatívnych predpokladá brať do úvahy všetky reálne existujúce modifikácie (s. 26), že kodifikácia nemôže byť vynútená a autoritatívna a používatelia jazyka sa musia s ňou stotožňovať (s. 27). V súvislosti s autoritatívnosťou sa argumentuje takto: "Ak sa napríklad pri morfologických variantoch ,nesystémový' variant vyskytuje častejšie ako jeho ,paradigmatická' podoba, nemožno ho jednoducho vynechať, ako sa to stalo v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991" (s. 27). O kritériu systémovosti, ktoré je základnou oporou prvej skupiny pri argumentácii v prospech konkrétneho jazykového prostriedku (mimochodom aj slovenskí sociolingvisti ho akceptujú ako hierarchicky najvyššie kritérium), sa konštatuje, že zlyháva, keď nejde o čiastkové systémy istého typu — nemožno rozhodnúť napr. o systémovosti alebo nesystémovosti väzby alebo frazémy (s. 33—34). Preto v takýchto prípadoch trvať "len na jedinom riešení je nebezpečným prejavom fundamentalizmu"; fundamentalisti sú tí, čo "sa cítia istí, desivo istí vo svojej pravde" (s. 34). Zo zborníka možno vyčítať, že nielen prvá, ale aj druhá skupina v istých prípadoch zaujíma v prospech "svojej pravdy" obranné postoje. Bráni sa proti rozšírenej domnienke, že sociolingvistika sa uspokojuje "výlučne s registrovaním a konštatovaním jazykových faktov a procesov a rezignuje na ich axiologickú zložku, na hodnotenie skúmaných javov" (s. 36). Pripúšťa sa síce, že niektorí sociolingvisti nezastierajú svoj odpor k istým pojmom, povedzme k takému pojmu, ako je pojem jazyková kultúra (s. 36), ale lingvistovi (teda aj sociolingvistovi) sa neupiera ani právo, ani povinnosť zaujímať stanovisko k otázkam spisovného jazyka (tamže). Zdôrazňuje sa však, že sociolingvistický prístup vnáša do teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry orientáciu na jazykové spoločenstvo a jeho jazyk ako heterogénny ------- **strana 267** útvar s väčším množstvom variet a noriem správania (s. 37). Pokiaľ ide o kodifikačnú a regulačnú prácu, sociolingvistika sa dožaduje väčšieho ohľadu na jazykové vedomie a jazykové postoje (tamže). Na budmerickej konferencii sa teda stretli dve koncepcie spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Menej informovanému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že toto rozdvojenie je analógiou politického rozčesnutia slovenskej spoločnosti, ktoré sa začalo a zvýraznilo po r. 1989 a ktoré sa neprestajne prehlbuje. Nie je to tak. Rozdielne postoje ku kodifikačnej práci a jazykovej kultúre jestvujú v jazykovednom spoločenstve — a nielen v ňom — už dávnejšie, na budmerickej konferencii a v zborníku z nej sa iba sústredene manifestovali v zreteľnej až vyostrenej podobe, pričom konferenciu aj zborník možno vnímať ako veľkú iniciatívu slovenskej sociolingvistiky v oblasti teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry. V zhrnujúcej (treba pripustiť, že aj v zjednodušujúcej) skratke dajú sa obidve koncepcie priblížiť takto: Stúpenci tradičnej teórie spisovného jazyka akcentujú v teórii kritérium systémovosti a normatívnosť, v regulácii jazykovej praxe budujú na akceptovaní platnej kodifikácie a rešpektovaní spisovnej normy. Od používateľa spisovného jazyka očakávajú primeranú informovanosť o spisovnom jazyku a jeho kodifikácii. Neváhajú "poradiť, upozorniť alebo dôraznejšie usmerniť" (s. 18) a v záujme udržania kvalitného jazykového úzu vo verejných prejavoch neváhajú "rozhodovať o konkrétnych jazykových prostriedkoch v lexike i gramatike na báze správne — nesprávne, spisovné — nespisovné" (tamže). Sociolingvisti v teórii spisovného jazyka vyzdvihujú "prirodzenú variantnosť normy" (s. 27) a v používaní jazyka sociálnu zaradenosť nositeľa jazyka ako rozhodujúceho činiteľa ovplyvňujúceho jazykové podsystémy. Od používateľa spisovného jazyka neočakávajú to, čo vyžadujú stúpenci tradičnej teórie, no napriek tomu ho vybavujú kompetenciou v rozhodovaní o výbere jazykových prostriedkov pri používaní spisovného jazyka. Dobre viditeľná je u nich rezignácia na hodnotenie jazykových prostriedkov v hraničnom rámci správne — nesprávne, spisovné — nespisovné, keďže sociolingvistický prístup k jazykovej kultúre "prináša aj presun od hodnotenia variantov a kolísaní ako nežiaducich ,odklonov' od normy k hľadaniu sociálnych a komunikačných príčin týchto diferencií" (s. 38). ------- **strana 268** V hodnotení jazykových prostriedkov je to výrazný ústup od domácej tradície. Nie je však jasné, aký dosah na kodifikáciu má mať odhalenie sociálnych a komunikačných príčin diferencií v používaní spisovného jazyka. Za ústretovosťou nasmerovanou na používateľa spisovného jazyka, za vybavenosťou kompetenciami, ako aj za zdôrazňovaním variantnosti normy badať úsilie byť v ažurite s tendenciami postmodernej spoločnosti, v ktorej "možno očakávať kladný pomer k variabilite jazyka nielen u lingvistov, ale aj u ,radových používateľov', ktorí hodnotia jazyk v prehovoroch" (s. 37). Tu sa žiada aspoň krátko spomenúť, že postmodernisti sa hlásia k ideálu tzv. otvorenej spoločnosti. Charakterizuje ju vysoký stupeň demokracie, a teda aj možnosť vysloviť nesúhlas s riešením najrozmanitejších otázok života spoločnosti. V nadväznosti na politický liberalizmus však z možnosti povedať nie postmodernisti často robia povinnosť hovoriť nie aj všetkému overenému, vyskúšanému, tradičnému, čo spĺňa konvenciou ustálené očakávania. Povedané inak: postmodernisti v mene bezbrehej slobody indivídua vyobcúvajú zo života spoločnosti doteraz všeobecne uznávané hodnoty a pojmy, ako je napr. povinnosť osvojiť si pravidlá spoločenského správania vrátane jazykového správania, ako je tradícia, ako je rešpektovanie dosiaľ uznávaných noriem v rozličných oblastiach života spoločnosti. Ak sa takáto filozofia (skôr by sa malo hovoriť o ideológii podopieranej globálnymi politickými zámermi) aplikuje na problematiku jazykovej kultúry, na otázky vedomej regulácie jazykovej praxe, potom sa nemožno čudovať nijakým chybám a priestupkom v používaní spisovného jazyka, ba ani ich pardonovaniu či ospravedlňovaniu. Stúpenci tradičnej teórie za takýchto okolností bijú na poplach a hovoria o neuveriteľne katastrofálnej situácii v jazykovom úze. Sociolingvisti sú zhovievaví, hľadajú príčiny neželaného stavu a aby sa nedotkli glorifikovanej občianskej slobody nositeľa jazyka, jazykové chyby prikrývajú pláštikom "sociálny status nositeľa jazyka" (s. 26). Pravda, za neuspokojivý stav v používaní spisovného jazyka sotva možno viniť iba jazykovednú teóriu a jej reprezentantov, a to jednoducho preto, lebo "spoločenská i odborná prestíž jazykovedcov nie je optimálna; prezentované zistenia jazykovedy nepatria v súčasnej hierarchii hodnôt medzi vyhľadávané vedecké poznatky" (s. 63—64). V súčasnej slovenskej situácii má totiž prestíž jazyk médií, reklama a texty populárnej hudby. To ------- **strana 269** všetko spolu s negatívnymi postojmi významných kultúrnych činiteľov k jazyku a priľahlým problémom ovplyvňuje jazykové vedomie a jazykový úzus oveľa viac ako jazykovedná teória a skromný, ba priam zakríknutý hlas mediálneho poradenstva. Ovplyvňujú ho najmä nespočitateľné opakovania jazykových chýb a permanentná prezentácia kultúrnych nepodarkov a nedorobkov.4 Bez odvahy povedať na adresu reklamných textárov, tvorcov textov pre populárnu hudbu a na adresu ďalších činiteľov dôrazné nie — veď v otvorenej spoločnosti by sa to malo umožniť každému —, zvyšovanie jazykovej kultúry naďalej zostane v polohe zbožného želania a neuskutočniteľného sna. Odvaha nesmie chýbať práve jazykovedcom, no nie iba im. 1 Zborník má názov Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Red. M. Považaj, Bratislava, Veda 1995. 200 s. 2 Ide o príspevky M. Považaja, M. Pisárčikovej, K. Buzássyovej, A. Rýzkovej, G. Horáka, S. Mislovičovej, A. Oravcovej, L. Dvonča a K. Hegerovej publikované v 28., resp. 29. ročníku časopisu Kultúra slova. 3 Vychádza sa pritom z uvedeného zborníka a uvádza sa iba strana, kde sa istá myšlienka, téza alebo tvrdenie vyskytuje. V úvodzovkách sú presné citácie, bez úvodzoviek skrátené alebo voľne podávané časti textu. 4 Postmodernou propagovaná sloboda pre všetkých a vo všetkom sa napr. v reklame prejavuje neúnosným počtom jazykových chýb (lexikálnych, gramatických, ortoepických). Značná časť televíznej reklamy takéto chyby má a tie sa častým opakovaním upevňujú vo vedomí prijímateľa ako normovaný (správny) jazykový prostriedok. V reklame dokonca niet núdze ani o nelogické výpovede, ako je to napr. v sprievodnom texte o chrumkavej pochúťke, o ktorej sa dozvedáme, ako chytro sa míňa na slaninu! Analogická situácia je aj v populárnej hudbe. Isteže mnohé texty v tejto oblasti sú jazykovo správne a esteticky hodnotné. Ak spevák populárnej hudby odspieva text Požičaj mi nádej, dvakrát ti ju vrátim späť, prijímateľ ho nemôže vnímať inak ako estetický výtvor so zreteľným etickým pozadím. Tu naozaj nemožno textárovi nič vyčítať ani z jazykovej stránky. Inak je to s textami typu O čom spieva opičák, o najkrajších samicách, kde sú dve viditeľné chyby (slovotvorná a tvaroslovná). Tieto texty s obľubou počúvajú aj školopovinné deti, pre ktoré je spevák niekedy väčšou autoritou ako škola, a tak žiačik skôr uverí spevákovi ako škole, ktorá vyžaduje podobu opičiak, o samiciach. Na jazykovú kultúru, no aj na myšlienkovú kultúru negatívne vplývajú domŕzavé nekonečné opakovania bezduchých banálnych textov ě la Ležíme na pláži a baby sa predvádzajú... alebo Načo sú nám holé baby, keď na ne nemáme, tac, tac atď. atď. Z hľadiska jazykovej kultúry je v oblasti populárnej hudby problematickou kapitolou zvuková realizácia textu. Bežná je tam nenáležitá výslovnosť samohlások a dvojhlások (napr. labializácia samohlásky a, predlžovanie druhej časti dvojhlások, výslovnosť spoluhlásky j v prvej časti namiesto i, nosovková výslovnosť samohlások), zanedbávanie výslovnosti mäkkého ľ v pozícii, kde nie je ľ vyznačené samostatným znakom atď. Za náležitú zvukovú realizáciu textu však v istých prípadoch nesú zodpovednosť aj textári a skladatelia tým, že nerešpektujú zákonitosť, podľa ktorej sa v slovenčine vcelku pravidelne striedajú dlhé a krátke, resp. prízvučné a neprízvučné slabiky a násilne vháňajú slovenské slovo do jambických stôp. Spevák potom sileným zdôrazňovaním jambických rozmerov verša robí spievaný text z hľadiska spisovnej výslovnosti neprimeraný a násilný. ------- **strana 270** Pokiaľ ide o vplyv elektronických médií, o ich negatívne pôsobenie v jazykovej kultúre, spomenieme ešte na ilustráciu stanicu Radio Twist, ako sa jej podarilo rozkolísať používanie cudzích ženských priezvisk a ako tvrdohlavo ho rozkolísava aj ďalej. Táto rozhlasová stanica cudzie ženské priezviská zásadne používa bez prípony ‐ová, hoci je to v rozpore so spisovnou normou aj s ustanoveniami zákona o mene a priezvisku. Negatívne postoje vzdelancov k jazykovej kultúre a priľahlým problémom ilustrujú napr. spochybňujúce výroky o národnom jazyku, o návrhu jazykového zákona a pod. Je povážlivé, ak intelektuál uvádza proti tomuto zákonu pseudoargument typu spev Placida Dominga v španielčine je u nás neprípustný, sprievodné slovo vychytenej skupiny Rolling Stones sa musí oddeklamovať v štátnom jazyku a pod. To sa nedá hodnotiť inak ako predpojatosť a zlomyseľnosť. Do kategórie negatívnych vplyvov na jazykovú kultúru patrí aj neochota pomenúvať po slovensky celkom bežné javy a reálie. Ako príklad môže poslúžiť televízny programový titulok Summary a Highlighty hier použitý počas olympiády v Atlante. Titulky by sa neboli použili, keby Slovenskej televízii bolo známe racionálne stanovisko jazykovedcov k problematike anglicizmov prednesené na konferencii v Budmericiach a publikované aj v zborníku. Takéto prípady sú priamym potvrdením pravdivosti výroku, že zistenia jazykovedy v súčasnej hierarchii hodnôt nepatria medzi vyhľadávané poznatky. Starostlivosť o jazyk v škandinávskych krajinách ================================================ JÁN HORECKÝ V štyroch škandinávskych krajinách — vo Švédsku, v Nórsku, v Dánsku a na Islande — je starostlivosť o jazyk zverená špeciálnym vládnym inštitúciám, jazykovým radám (komisiám, komitétom), ktoré pracujú spravidla pri ministerstve kultúry. Najstaršia z nich je švédska jazyková rada založená r. 1944. Vydáva časopis Sprľkvľrd a monografie i slovníky. Jej hlavnou úlohou je poskytovať rady v jazykových otázkach. Pritom dodržiava štyri základné zásady: ------- **strana 271** Podľa prvej zásady z dvojtvarov treba uprednostňovať ten, ktorý je rozšírenejší. Podľa druhej treba rešpektovať jazykový systém, uprednostňovať tvary, ktoré sú v zhode so sústavou foném i prozodém i v zhode s fonologickými pravidlami. Podporuje sa zásada, že z pravopisnej — písanej podoby slova možno priamočiaro vyvodzovať jeho výslovnosť (často sa uplatňuje pri slovách preberaných z angličtiny). Podľa tretej zásady sa odporúča tá výslovnosť, ktorá je rozšírená na väčšej oblasti. Neodporúča sa taká výslovnosť, ktorá je obmedzená na istú oblasť, lebo by sa mohlo stať, že by hovoriaci z iných oblastí nerozumeli. Podľa štvrtej zásady treba rešpektovať všetky pravidelné, a preto prípustné javy. Pracovníci rady však venujú pozornosť aj teoretickým otázkam. Poukazuje sa napr. na to, že vo svetovej jazykovede sú rozličné postoje k preskripčnej činnosti jazykovedcov. V tejto súvislosti je pomerne známe americké heslo Dajte jazyku pokoj, vývin jazyka je usmerňovaný už samým jeho používaním. Nie je preto potrebná inštitucionálna starostlivosť o jazyk. Pri takomto postoji sa však zabúda, že jazyk nie je prírodný jav, ale spoločenský, preto sa v ňom uplatňujú rozličné spoločenské sily. V praxi aj v USA jestvujú rozličné jazykové školy a najmä rad praktických dvojjazyčných slovníkov. V Škandinávii majú dosť dlhú tradíciu inštitúcie, ktoré sa venujú starostlivosti o jazyk. Ich úlohou je podporovať rozvoj jazyka, poskytovať rady v jazykových otázkach, vlastne len pri používaní jazyka. Vychádza sa zo zásady, že starostlivosť o jazyk je niečo iné ako opis daného jazyka: nestačí len vedieť, ako sa písaný i hovorený jazyk používa, resp. používal v minulosti, ale treba vypracúvať hodnotové posudky, pričom sa treba opierať o isté vypracované hodnotiace kritériá. Pri posudzovaní konkrétnych javov sa uplatňujú tri postoje. Podľa stúpencov striktného, prísneho postoja jazyk je raz daný a majú sa v ňom uplatňovať jednoznačné pravidlá a predpisy, ktoré platia všade a pre každého. Preto nie je prípustná variantnosť, zamietajú sa dvojtvary (prirodzene, platí to len o spisovnom jazyku). Úlohou starostlivosti o jazyk a najmä úlohou školy je vychovávať ľudí tak, aby dodržiavali tieto vlastnosti jazyka. Zdanlivo sa tento postoj opiera o veľmi demokratické východisko: Aby sme mohli vykonávať svoje občianske povinnosti a uplatňovať svoje práva, musíme mať dobrý dorozumievací prostriedok, a tým je spisovný jazyk. Ten si musíme dobre osvojiť ------- **strana 272** a to sa dá ľahko dosiahnuť, keď sa dá dobre rozlíšiť, čo je správne a čo je nesprávne, keď sa dá dobre rozlíšiť medzi spisovnými a nespisovnými výrazmi. Teda spisovný jazyk je cesta k jednote jazykového i štátneho spoločenstva. Treba však pripomenúť, že práve toto úsilie o jednotu až uniformovanosť zakrýva sociálne rozvrstvenie spoločenstva i pôvod hovoriacich. V konečných dôsledkoch by takýto postoj mohol viesť k stavu, v ktorom sa mnohí hovoriaci neodvážia písať a verejne hovoriť z obavy pred porušením striktných pravidiel. Podľa stúpencov liberálneho postoja jestvujú v každom jazyku geograficky i sociálne podmienené normy, ktoré majú byť medzi sebou rovnoprávne. Spisovný jazyk je len jedna z týchto rovnoprávnych noriem. Nezamietajú sa dvojtvary, lebo platí presvedčenie, že variantnosťou sa jazyk obohacuje. Aj tento postoj vychádza z demokratických zásad, lebo sa rešpektuje postavenie jazyka i jazykového vedomia u všetkých používateľov daného jazyka. Preto heslom starostlivosti o jazyk (v tomto prípade vlastne nestarostlivosti) je, že prípustné je všetko. Švédska jazyková rada zaujíma sprostredkujúci postoj poznačený pragmatizmom: Jazyk nie je prírodný jav, ale spoločenský, preto sa mení so zmenami spoločnosti. Pri starostlivosti o jazyk je nevyhnutné posudzovať sporné jednotlivosti, a to podľa kritérií skutočného používania, rozumového chápania, ale aj ochoty a potreby členov daného jazykového spoločenstva. Nemožno zatvárať oči pred pôsobením aj takých spoločenských javov, ako je europeizácia a komputerizácia. Pri začleňovaní do európskych štruktúr sa síce zaručuje rovnoprávnosť jazykov, ale v skutočnosti prevláda angličtina, v istej miere francúzština (napr. pri formulovaní právnych noriem). Nemožno sa však vyhnúť silným vplyvom angličtiny, napr. už aj pri prekladaní medzinárodných dokumentov do švédčiny. Aj šírenie počítačových nástrojov a možností značne vplýva na jazykové vedomie, lebo príručky pre používateľov sú zväčša v angličtine, dorozumievanie (aj keď pasívne) prebieha takisto v angličtine. Tu si však treba uvedomiť, že v jazykových otázkach počítač nemá usmerňovať, ale iba pomáhať pri dorozumievaní. Na poznatkoch z činnosti dánskej jazykovej rady možno ukázať, ako je jazyková práca organizovaná. Táto rada bola založená r. 1981 ako samo- ------- **strana 273** statný štátny orgán v rámci ministerstva kultúry s troma hlavnými úlohami: poskytovať rady (výklady, poučenia) o dánčine a o jej používaní, vypracúvať oficiálny pravopisný slovník a podporovať rozvoj výskumu dánčiny. Jazyková poradňa pracuje písomne i telefonicky, ročne podáva okolo 900 písomných a 900 telefonických odpovedí. Otázky (a odpovede) sa dotýkajú pravopisu, tvorenia slov, skloňovania i skladby vety, často aj používania nových slov, niekedy aj etymológie. Rada po dlhoročných diskusiách vydala r. 1986 nové vydanie pravopisného slovníka (prvé vydanie bolo r. 1955), ktorý má okolo 60 000 slov, z toho okolo 23 000 nových, ktoré neboli v staršom vydaní. V slovníku sú aj poučky o písaní veľkých písmen, o rozdeľovaní slov a o interpunkcii. Okrem toho rada vydala návod na používanie pravopisného slovníka, pravopisný slovník pre slabozrakých na 12 disketách (formátu DOS, kód ASCII); tento slovník je k dispozícii bádateľom bezplatne, predáva sa vydavateľským inštitúciám. Spolupracovníci rady sústavne sledujú časopisy a knihy, programy rozhlasu a televízie, teda jazyk v každodennom používaní, berú pritom do úvahy geopolitické, kultúrne a sociálne kritériá. To sa v takomto rozsahu nerobí v ostatných škandinávskych krajinách. R. 1992 tu bola kartotéka v rozsahu 800 000 lístkov, ročne sa rozširuje asi o 20 000 položiek. Kartotéka sa teraz prenáša do počítača a skúmajú sa možnosti jej počítačového spracovania a využívania. Kartotéka je k dispozícii nielen pracovníkom rady, ale aj vysokoškolským študentom a vedeckým bádateľom. Jestvuje aj kartotéka z anglických, francúzskych a nemeckých textov. Treba pripomenúť, že dánčina má Slovník dánskeho jazyka v 27 zväzkoch (vychádzal v rokoch 1908—1953). Jazyková rada má za úlohu pripravovať doplnky k tomuto slovníku. Osobitnú pozornosť venuje rada tvoreniu nových slov a pomenovaní, ale najmä ich používaniu napr. pri označovaní výrobkov v podobe ochranných značiek. Napr. ustálila podobu minimarked. Dánska jazyková rada má bohatú edičnú činnosť. Vydala napr. slovník skratiek, slovník nových slov z obdobia 1955—1975, obrátený slovník; pravidelne vychádza časopis Nyt fra Sprognevnet (Novosti z jazykovej rady) — štyrikrát ročne na 16 stranách. ------- **strana 274** Na čele rady je výbor, ktorého členmi sú zástupcovia predsedníctva vlády, ministerstva školstva, ministerstva spravodlivosti, dánskej akadémie, univerzít, rozhlasu, televízie, zväzu novinárov, zväzu spisovateľov, zväzu hercov i zväzu učiteľov. Vymenúva ich minister kultúry. Tento výbor si volí deväťčlenný výkonný výbor (prezídium), ktorý sa schádza 6—7 ráz ročne. Sekretariát sa rozrastá na vedecký ústav — má päť vedeckých pracovníkov, informatika, tri pisárky, pracujú v ňom aj traja vysokoškolskí študenti. Nórska jazyková rada bola založená r. 1952, ale obnovená bola r. 1972. Kým pôvodná rada mala za cieľ poskytovať pokyny a rady v pravopisných otázkach, podporovať jednotnosť terminológie v obidvoch jazykoch (nynorsk a bokmľl — porov. o tom podrobnejšie v Jazykovednom časopise, 46, 1995, č. 2, s. 107—115) usmerňovať jazyk v učebniciach a radiť štátnym orgánom i masmédiám, úlohy obnovenej rady boli formulované značne širšie. Na prvom mieste je jej povinnosťou chrániť jazyk (písaný i hovorený) ako kultúrne dedičstvo, podporovať rozvoj, používanie i normovanie obidvoch jazykov, podporovať perspektívne zbližovanie týchto dvoch jazykov, poskytovať rady školám i médiám a napokon podporovať úsilie o spoluprácu medzi škandinávskymi krajinami. Na rozdiel od Nórska je situácia na Islande iná: funguje tu len islandčina, nárečí skoro niet. Jazyková rada bola ustanovená r. 1964, obnovená r. 1987. Jazykové rady jestvujú aj pre faerčinu na Faerských ostrovoch, pre fínčinu, pre lapončinu v Nórsku. V Nórsku pracuje aj sekretariát pre spoluprácu škandinávskych jazykových rád v otázkach odbornej terminológie a pravopisu. Zaujímavé sú rozličné aktivity nórskej jazykovej rady v záujme ochrany jazyka. R. 1990 vydala napr. informačnú brožúru (v obidvoch nórskych jazykoch), v ktorej sa "ochranárska" činnosť vymedzuje ako činnosť na ochranu jazykového prostredia, na ochranu materinského jazyka. Konštatuje sa tu, že nejde o boj proti preberaniu slov, proti cudzím kultúram, proti medzinárodnej spolupráci, proti národom v anglosaskom svete, ani proti prisťahovalcom a ich kultúre. Treba sa však vyhýbať obdivovaniu angličtiny a používaniu anglických alebo poloanglických názvov podnikov a výrobkov. Bohatstvo angličtiny v porovnaní s národným jazykom treba pokladať za mýtus. V spomenutej brožúre je ďalej článok Škola tvorenia ------- **strana 275** slov, v ktorom sa uvádza 60 anglických slov z bežného života a 20 zo športu s návrhmi na nórske ekvivalenty. Ako vidieť z tohto prehľadu (poznatky sme čerpali z monografie Janeza Orešnika, akademika a profesora ľubľanskej univerzity Uradi za jezik v Skandinaviji, Ľubľana 1995, SAZU, 146 s.), v podstate všetky problémy súvisiace so starostlivosťou o jazyk sú známe a bežné aj u nás. Rozdielne je však najmä inštitucionálne riešenie, v našej situácii plnia mnohé úlohy doterajšie inštitúcie, najmä Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Najnovšie však minister kultúry Slovenskej republiky vymenoval ústrednú jazykovú radu, ktorej náplňou činnosti okrem iného je posudzovať návrhy na zásadné zmeny kodifikácie a poskytovať odborné stanoviská v sporných otázkach jazyka. O pravopise slov umieračik a posmievačik ======================================== MATEJ POVAŽAJ Jednou z osobitostí spisovnej slovenčiny, ktorou sa odlišuje od ostatných slovanských jazykov, je zásada, že za sebou nemôžu nasledovať dve dlhé slabiky. Ak by pri odvodzovaní alebo ohýbaní slov mal nastať prípad, že by mali za sebou nasledovať dve dlhé slabiky, t. j. dlhá slabika z konca odvodzovacieho alebo tvarotvorného základu a dlhá slabika zo slovotvornej alebo ohýbacej prípony, jedna z nich sa skracuje. Buď sa skráti v slovotvornej alebo ohýbacej prípone, alebo sa skráti na konci slovotvorného základu pred slovotvornou príponou. V prvom prípade hovoríme o uplatňovaní pravidla o rytmickom krátení, t. j. o rytmickom zákone, v druhom prípade hovoríme o striedaní (alternácii) dlhej samohlásky alebo dvojhlásky v poslednej slabike odvodzovacieho, základu pred príponou s dlhou samohláskou alebo dvojhláskou na začiatku. Toto pravidlo neplatí v súčas- ------- **strana 276** nej spisovnej slovenčine bezvýmimočne. V Štúrovej kodifikácii bol iba jediný prípad, keď sa neuplatňovalo, a to v slovesných tvaroch typu vábia, vábiac, vábiaci (v štúrovskom pravopise v podobe vábja, vábjac, vábjaci). Od Štúrových čias sa však počet prípadov porušovania pravidla o rytmickom krátení sústavne zvyšoval a svoj vrchol zaznamenal azda v Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z r. 1953 (11. vyd. z r. 1971), kde sa uvádza až jedenásť výnimiek z tohto pravidla, pričom napr. L. Dvonč v publikácii Rytmický zákon v spisovnej slovenčine (1955) uvádza aj ďalšie prípady. V tomto článku sa nechceme podrobnejšie zaoberať príčinami, prečo sa počet výnimiek z pravidla o rytmickom krátení sústavne zvyšoval, hoci sa nazdávame, že tu išlo o vedomé alebo nevedomé opúšťanie typického javu príznačného pre spisovnú slovenčinu založenú na stredoslovenských nárečiach, resp. na kultúrnej stredoslovenčine, a o vedomé či nevedomé približovanie spisovnej slovenčiny k češtine aj zo strany tých, ktorí pripravovali kodifikačné a normatívne príručky, ktoré bolo najzreteľnejšie v PSP z r. 1931. Všimneme si však dva osobitné prípady, ktoré sa v prehľadoch výnimiek z pravidla o rytmickom krátení v kodifikačných príručkách osobitne nikdy nespomínali, hoci v slovníkovej časti PSP, resp. v rozličných novších slovníkoch sa uvádzali v podobe porušujúcej pravidlo o rytmickom krátení. Prvým z nich je slovo umieračik s významom "menší obyčajne kostolný zvon oznamujúci smrť niekoho", ktoré sa už v PSP z roku 1931 uvádza v podobe s dlhou samohláskou ‐á‐, teda umieráčik (v týchto PSP aj s variantnou podobou umieráček). A odvtedy sa v tejto podobe porušujúcej pravidlo o rytmickom krátení uvádzalo vo všetkých vydaniach PSP, či už išlo o PSP z roku 1940 a 1949, či o PSP z rokov 1953 až 1971 i najnovšie PSP z r. 1991. Medzitým sa slovo umieráčik v tejto podobe uviedlo aj v Slovníku slovenského jazyka 4 (1964), v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987, 2. vyd. 1989) i v Praktickej príručke slovenského pravopisu od A. Zaunera (1966). Možno povedať, že kodifikácia pravopisnej podoby slova umieráčik s dlhou samohláskou ‐á‐ bola jednotná. Na okolnosť, že sa slovo umieráčik s dlhým ‐á‐ uvádza v slovníkoch, hoci medzi výnimkami z pravidla o rytmickom krátení sa v kodifikačných príručkách nespomína, osobitne upozornil už L. Dvonč vo svojej práci o rytmickom krátení (Dvonč, 1955, s. 41). Pravda, L. Dvonč k tejto veci pristupoval z hľadiska ------- **strana 277** existencie podoby s dlhým ‐á‐ v jazykovej praxi, no o existencii podoby s krátkym ‐a‐ v jazykovej praxi sa nezmieňoval, hoci aj takáto podoba sa v nej uplatňovala. Zaujímavé na uvádzaní slova umieráčik s dlhou samohláskou ‐á‐ v kodifikačných a normatívnych príručkách počnúc PSP z r. 1931 sú tri veci. Po prvé je to okolnosť, že sa uvádzaním tejto podoby narúšalo pravidlo o rytmickom krátení, po druhé okolnosť, že sa kodifikovala jednotlivosť — jedno slovo s porušením pravidla o rytmickom krátení, nie celý slovotvorný typ, a po tretie to, že sa v dostatočnej miere nezohľadnila konkrétna jazyková prax. Ak by sa totiž v dostatočnej miere bolo prihliadalo na existenciu pravidla o rytmickom krátení, na celý slovotvorný typ i na jazykovú prax, isto by sa v kodifikačných a normatívnych príručkách nebola uvádzala podoba umieráčik, ale podoba umieračik, alebo by sa kodifikácia narúšajúca pravidlo o rytmickom krátení bola prehodnotila, a to najmä v období prípravy 4. zv. Slovníka slovenského jazyka. Na toto naše konštatovanie nás oprávňujú tieto zistenia. Slovo umieračik možno zaradiť do skupiny slov so zdrobňujúcou príponou ‐áčik, napr. žobráčik, napináčik, uteráčik, naberáčik, s jej variantnou príponou ‐iačik po predchádzajúcej mäkkej spoluhláske, napr. vlčiačik, strašiačik, vlniačik, úbožiačik, tretiačik a variantnou príponou ‐ačik po spoluhláske j alebo po predchádzajúcej dlhej slabike, napr. stojačik, vojačik, piatačik. Ak sa teda prípona ‐ačik mohla uplatniť v uvedených prípadoch, je celkom prirodzené, že sa mohla uplatniť aj pri zachytení slova umieračik v kodifikačných a normatívnych príručkách. V predchádzajúcej časti sme spomenuli, že napriek jednotnému uvádzaniu podoby umieráčik s dlhou samohláskou ‐á‐ v kodifikačných a normatívnych príručkách od PSP z r. 1931 jazyková prax nebola jednotná. Toto naše konštatovanie opierame o doklady z lexikálnej kartotéky, ktorá slúžila na prípravu Slovníka slovenského jazyka. Z 55 dokladov, ktoré mohli slúžiť ako podklad pri koncipovaní 4. zv. Slovníka slovenského jazyka z obdobia od konca 19. storočia do roku 1960, 36 dokladov bolo na podobu umieráčik s dlhým ‐á‐ a 19 dokladov na podobu umieračik s krátkym ‐a‐. Medzi týmito 19 dokladmi je väčšina z umeleckej literatúry, z diela A. Sládkoviča, S. H. Vajanského, J. G. Tajovského, M. Kukučína, ------- **strana 278** I. Kraska, M. Rázusa, M. Rázusovej‐Martákovej, P. Jilemnického, Ľ. Zúbka, P. Horova, Š. Žáryho, napr.: Naštiepený umieračik nikdy tak smutne nezvonil (Kukučín, 1911). — ...počujú zvoniť umieračkom (Slovenské pohľady, 1925). — ...pod Kýčerou miesto Kanisky rozkašlal sa umieračik (Jilemnický, 1930). — ...zápäť za tým ozval sa "mužský zvon" umieračik (Kukučín, 1935). — Mojou muzikou je umieračik (Vajanský, 1938). — ...sám umieračik na rázsoche rozhúpe sa pomaly (Krasko, 1948). — Ak počuje zvoniť na umieračiku... (J. G. Tajovský, 1953). Osobitne však treba pripomenúť, že v Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí od M. Kálala, ktorý vyšiel v r. 1924, sa uvádza podoba s krátkym ‐a‐ — umieračik, popri podobe umieraček rovnako s krátkym ‐a‐ a pri nich český ekvivalent umíráček. V tejto súvislosti si treba ešte uvedomiť, kto zodpovedal za prípravu a vydanie prvých PSP z r. 1931, v ktorých sa uviedla podoba umieráčik s dlhým ‐á‐. Bol to český jazykovedec V. Vážný, ktorý v uvedených PSP umelo zbližoval slovenčinu s češtinou v súlade s vtedajšou koncepciou jednotného československého národa a jednotného československého jazyka. Je teda celkom pochopiteľné, že pri rozkolísanej jazykovej praxi pri používaní slova umieračik sa priklonil k podobe, ktorá bola bližšia češtine. O tom, že ani v súčasnosti jazyková prax pri používaní slova umieračik, resp. umieráčik nie je jednotná a ustálená v prospech podoby umieráčik s dlhou samohláskou, teda v prospech podoby uvádzanej v kodifikačných a normatívnych príručkách, svedčia jednak otázky od používateľov jazyka do jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, jednak nedávno vydaná príručka Kresťanská terminológia (Takáčová, 1996). V tejto príručke sa uvádza podoba umieračik s krátkym ‐a‐ (s výkladom "malý zvon na veži, ktorým sa ohlasuje úmrtie"). Práve uvedenie podoby umieračik s krátkym ‐a‐ v citovanej príručke nás inšpirovalo, aby sme sa podrobnejšie pozreli na opodstatnenosť uvádzania podoby umieráčik s dlhým ‐á‐ v kodifikačných a normatívnych príručkách. Podobným prípadom, aký predstavuje slovo umieračik, je aj slovo posmievačik. Slovo posmievačik, ktoré má význam "kto sa rád posmieva, malý posmešník", sa v normatívnych príručkách prvý raz uvádza v Slovníku slovenského jazyka 3, pravda, tam v podobe posmieváčik s dlhou samo- ------- **strana 279** hláskou ‐á‐. V SSJ 3 sa v zátvorke uvádza aj podoba posmeváček s dlhou samohláskou ‐á‐, ale s krátkou predchádzajúcou slabikou so samohláskou ‐e‐ s poznámkou, že ide o staršiu podobu. Podoba posmieváčik s dlhým ‐á‐ sa potom dostala aj do Krátkeho slovníka slovenského jazyka. V obidvoch slovníkoch sa toto slovo kvalifikuje ako zdrobnenina k slovu posmievač s významom "posmešník" a je aj pri tomto slove prihniezdovaná. Pri slove posmievač sa v SSJ 3 okrem významu "posmešník" zaznačuje aj druhý význam, a to pomenovanie druhu spevavého vtáka sedmohláska, ktoré sa však hodnotí ako nárečové. V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa druhý význam už nespomína. Pri uvedení podoby posmieváčik s dlhou samohláskou ‐á‐ v 3. zv. Slovníka slovenského jazyka sa takisto ako pri slove umieračik porušilo pravidlo o rytmickom krátení. Ako ukazuje lexikálna kartotéka, ktorá sa využívala pri koncipovaní slovníka, na podobu posmieváčik s dlhým ‐á‐ bol iba jeden jediný doklad, a to z prekladu Villonových básní z r. 1949. Okrem toho však bolo niekoľko dokladov na podobu posmeváčik, teda síce s príponou ‐áčik, ale s uplatnením alternácie ‐ie/‐e pred touto príponou (posmievať sa — posmeváčik), napr. volali na slávu synovcovi — posmeváčikovi (P. Blaho, 1928); ... vtáčatá nám na stromoch vôkol štebotali: posmeváčik čisto, jasne (Tajovský, 1929); ...ozvať sa z húštiny jak posmeváčik (Hviezdoslav, 1931); posmeváčik (Ferianc, 1942). Podľa našej mienky, keby sa pri koncipovaní Slovníka slovenského jazyka bolo v dostatočnej miere rešpektovalo pravidlo o rytmickom krátení a aj jazyková prax, nebola by sa uviedla podoba posmieváčik s dlhou samohláskou ‐á‐, najmä ak aj v odvodzovacom základe, t. j. v slove posmievač sa pravidlo o rytmickom krátení uplatnilo (porov. česať — česáč, ale zvárať — zvárač, oblievať — oblievač). Ak sa už upustilo od podoby posmeváčik, mala sa v kodifikačných príručkách uviesť podoba s uplatnením pravidla o rytmickom krátení tak, ako je to pri nezdrobnenej podobe, teda podoba posmievačik s krátkou samohláskou ‐a‐. Z nášho rozboru vyplýva tento záver: So zreteľom na to, že pri zachytení slov umieračik a posmievačik v kodifikačných a normatívnych príručkach v podobe umieráčik a posmieváčik s dlhou samohláskou ‐á‐ sa nerešpektovala jedna z osobitostí spisovnej slovenčiny — vyhýbanie sa dvom dĺžkam za sebou, resp. nerešpektoval sa systémový prístup opierajúci sa o toto pravidlo v rámci slovotvorného typu a ani sa v dostatočnej miere ------- **strana 280** nezohľadnila konkrétna jazyková prax, je vhodné prehodnotiť uvádzanie týchto slov v kodifikačných a normatívnych príručkách. V nových vydaniach týchto príručiek, t. j. v novom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka a Pravidiel slovenského pravopisu je odôvodnené uviesť podoby umieračik a posmievačik s krátkou samohláskou ‐a‐, teda podoby rešpektujúce pravidlo o rytmickom krátení. LITERATÚRA DVONČ, L.: Rytmický zákon v spisovnej slovenčine. Bratislava, Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied 1955. 256 s. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s. TAKÁČOVÁ, L. a kol.: Kresťanská terminológia. Malý náučný a pravopisný slovník kresťanských termínov. Zvolen, Jas 1996. 76 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Praha, Matica slovenská 1931. 364 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1940. 484 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Red. Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1953. 408 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s. Slovník slovenského jazyka. 3. a 5. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963 a 1964. 912 a 760 s. ZAUNER, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. 3. vyd. Bratislava, Obzor 1966. 540 s. Tvorenie ženských priezvisk od mužských priezvisk cudzieho pôvodu ================================================================= LADISLAV DVONČ V spisovnej slovenčine sa bežne tvoria ženské priezviská od mužských priezvisk, čo znamená, že základné sú mužské priezviská, ženské priezvis- ------- **strana 281** ká sú sekundárne, odvodené. O takomto tvorení sa hovorí už v Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z roku 1931 v kapitole Ženské priezviská (s. 42—43). Podľa týchto PSP sa ženské priezviská tvoria z mužských, pričom k mužskému priezvisku s koncovkou prídavného mena ‐ý je ženské priezvisko na ‐á, napr. Veselý — Maria Veselá (tu ešte podoba Maria namiesto dnešnej podoby Mária), Jesenský — Anna Jesenská. Výslovne sa pritom poznamenáva, že chybne je Maria Veselý, Anna Jesenský. Ďalej sa uvádza, že inde je koncovka ‐ová, napr. Mudroň — Mudroňová, Kráľ — Kráľová, Hurban — Hurbanová, Hušek — Hušková, Šimko — Šimková. PSP však nepripúšťali deriváty s príponou ‐ová od pôvodom neslovanských priezvisk typu Ambrózy, Škultéty, zato pripúšťali používanie štylisticky odlišných ľudových foriem typu Ambrózka alebo Ambrózyčka. Podľa PSP z roku 1940 sa ženské priezviská v zásade tvoria rovnako ako podľa prvých PSP, sú tu však aj isté rozdiely (pozri s. 71—72). Uvádza sa, že od polatinčených alebo cudzích priezvisk vychodiacich v mužskom rode na ‐y alebo ‐i sa ženský rod netvorí príponou ‐ová, napr. Ľudmila Škultéty, Mária Krčméry, Anna Ledényi a pod. ale že v neúradných textoch v živej reči možno používať ľudové tvary: Škultétyčka, Krčméryčka, Ledényička a pod., ale aj Škultétka, Ambrózka a pod. Osobitne sa však pripomína, že tieto tvary do kultivovanej reči nepatria. V ďalšej poučke sa hovorí, že od cudzích mužských priezvisk vychodiacich na samohlásky sa obyčajne ženské priezviská netvoria príponou ‐ová, napr. Mária Fekete, Júlia Lassú, Anna Szabó a pod. Je pozoruhodné, že najprv sa kategoricky tvrdí, že od polatinčených alebo cudzích priezvisk zakončených na ‐y alebo ‐i sa ženské priezviská netvoria príponou ‐ová. V ďalšej poučke sa však spomínajú cudzie mužské priezviská vychodiace na samohlásku, pri ktorých sa obyčajne, teda nie vždy, ženské priezviská netvoria príponou ‐ová, pričom priezviská na ‐y alebo ‐i sú tiež zakončené na samohlásku, takže by sme na ne mohli vzťahovať aj poučku, ktorá sa spomína pri menách Fekete, Lassú, Szabó. Ako vidíme, formulácie v PSP z roku 1940 nie sú presné a do istej miery si navzájom odporujú. Podľa PSP z roku 1953 (s. 60—61) od polatinčených alebo cudzích priezvisk na ‐y, ‐i a od cudzích mužských priezvisk, ktoré sa končia na samohlásku ‐e, ‐u (aj na ‐ä, ‐ó, ‐ü a pod.) sa ženské priezviská tvoria obyčajne ------- **strana 282** pridaním prípony ‐ová, napr. Krčméry — Krčméryová, Skladányi — Skladányiová, Fekete — Feketeová, Lassú — Lassúová, Szabó — Szabóová. Aj v tomto prípade sa používa výraz obyčajne, je však zrejmé, že za bežné, zvyčajné sa už pokladajú deriváty s príponou ‐ová, nie podoby bez prípony ‐ová. Takto sa vlastne podľa týchto PSP od všetkých mužských priezvisk tvoria pomocou osobitných prípon ženské podoby. Podľa PSP z roku 1953 iba cudzie priezviská, ktorých hlásková podoba je pre nás veľmi nezvyčajná, ostávajú niekedy bez prípony ‐ová a neskloňujú sa, napr. madame Curie, Henrieta Marouzeau. Aj v tomto prípade je istá neurčitosť, pretože je tu použitý výraz niekedy. Ale meno Curie sa končí rovnako ako meno Škultéty alebo Skladányi, meno Marouzeau [s jeho výslovnosťou maruzó] zas rovnako ako napr. meno Szabó, takže hlásková podoba alebo zakončenie týchto mien nie je pre nás veľmi nezvyčajné, preto aj v týchto prípadoch môžeme tvoriť ženské formy na ‐ová. Navyše sa v týchto PSP, ktoré celkovo vyšli jedenásť ráz, pripomína, že bez prípony ostávajú slovenské priezviská typu (Anna) Matejovie, Jakubovie a české priezviská typu (Milada) Jirků, Janů, Pavlů (PSP, 1971, s. 49). Je to pochopiteľné, veď v menách typu Jakubovie je z prípony ‐ová časť ‐ov‐ už v zakončení ‐ovie, o českých menách typu Pavlů je u nás dobre známe, že majú podobný pôvod. Tieto mená sú nakoniec veľmi zriedkavé, takže ich používanie aj ako ženských priezvisk nepôsobí v jazyku väčšie ťažkosti alebo nepredstavuje nejaký rušivý moment, aj keď nemajú príponu ‐ová (o tvorení ženských priezvisk v spisovnej slovenčine porov. aj M. Považaj, 1983). Po roku 1989 začali niektorí používatelia nášho jazyka presadzovať stanovisko, že cudzie priezviská máme vždy používať v pôvodnej podobe, aj keď ide o priezviská žien. Je známe, že v mnohých cudzích jazykoch sa mužské priezviská v nezmenenej podobe používajú aj ako pomenovania žien, čo by sme mohli charakterizovať aj tak, že v týchto jazykoch niet mužskej a ženskej podoby priezvisk, je tu len jedna podoba priezviska, ktorá sa používa na pomenovanie muža alebo ženy, na ich odlíšenie sa používa pripojené mužské alebo ženské rodné meno alebo rozličné apelatíva, ktorými sa vyznačuje pohlavie nositeľa priezviska, napr. King — John King, Mary King, Reagan — Ronald Reagan, Nancy Reagan, Grant — mister Grant, mistress Grant, miss Grant (v tomto prípade aj rozlíšenie medzi vydatou a nevydatou ženou). Tento postup vedie v spisovnej slo- ------- **strana 283** venčine k mnohým ťažkostiam, ktoré zástancovia tohto postupu a či používania ženských priezvisk bez prípony ‐ová nechcú brať na vedomie. Mužské priezviská sa bez ohľadu na to, či sú domáceho alebo cudzieho pôvodu, bežne skloňujú, naproti tomu cudzie priezviská použité ako ženské alebo cudzie ženské priezviská v pôvodnej podobe sa v spisovnej slovenčine nedajú skloňovať. Spisovná slovenčina sa však vyhýba nesklonnosti, usiluje sa aj slová cudzieho pôvodu podľa možnosti skloňovať. Neskloňovanie cudzích ženských priezvisk je podľa toho v rozpore so všeobecnou tendenciou spisovnej slovenčiny vyhýbať sa nesklonnosti a nahrádzať nesklonné slová podobami, ktoré sa dajú skloňovať. Čo sa týka používania cudzieho ženského priezviska (rovnakého ako mužské) v spojení s rodným menom, treba uviesť, že nie každé cudzie rodné meno je u nás známe, a preto náš používateľ jazyka nie vždy vie, či v danom prípade ide o mužské alebo ženské rodné meno. Ďalej možno uviesť, že tak ako pri domácich menách používame nielen ženské priezviská na ‐ová alebo ‐á, napr. Mudroň — Mudroňová, Veselý — Veselá, ale aj hovorové podoby na ‐ka, napr. Mudroň — Mudroňka, Figuli — Figulička (v PSP z roku 1931 a 1940 sa spomínajú ako ľudové formy), tak môžeme takéto hovorové podoby popri podobách na ‐ová používať aj pri cudzích priezviskách, pričom proti takýmto hovorovým podobám nikto nikdy nemal nijaké námietky, napr. Bardot — Bardotová, Bardotka, Škultéty — Škultétyová, Škultétyčka, Ledényi — Ledényiová, Ledényička atď. V prospech používania pôvodných ženských priezvisk bez prípony ‐ová alebo ‐á sa uvádza argument, že v cudzích jazykoch sa vždy zachováva pôvodná podoba ženského priezviska, teda slovenské priezviská s príponou ‐ová. Tento argument môžeme ľahko vyvrátiť. Ako je známe, po úmrtí vynikajúcej slovenskej opernej a koncertnej umelkyne Lucie Poppovej bola zriadená medzinárodná spevácka súťaž venovaná pamiatke tejto umelkyne. V roku 1996 bol usporiadaný 1. ročník tejto súťaže. V tlači sa hovorilo o tom, že pamiatke veľkej umelkyne Lucie Poppovej je venovaná nová medzinárodná spevácka súťaž Hommage ě Lucia Popp (porov. napr. Slovenská Republika, 18. 3. 1966, s. 2; Nové slovo, 6, 1996, č. 10, s. 3). Názov Hommage ě Lucia Popp je francúzsky. Ako vidíme, vo francúzskom názve, ktorý sa používa ako medzinárodný názov tejto súťaže na počesť slovenskej umelkyne, ktorej slovenské priezvisko je Poppová, sa ------- **strana 284** používa ako ženské priezvisko Popp, ktoré je rovnaké ako mužské priezvisko Popp. Je to pochopiteľné, veď vo francúzštine podobne ako napr. v angličtine, nemčine alebo v niektorých ďalších jazykoch mužské priezvisko sa používa aj ako ženské priezvisko. Môžeme uviesť ďalší príklad. Viedenská rozhlasová stanica Viedeň 1 (Wien 1) mala dňa 3. 12. 1994 na programe jednu z Mozartových opier, v ktorej vystupovala aj slovenská umelkyňa Lucia Poppová. Hlásateľka ju uvádzala pod menom Lučia Pop, ktoré vyslovovala po taliansky (meno Lucia ako Lučia) zrejme na základe predstavy, že je to talianska umelkyňa. Pre nás je dôležité aj v tomto prípade konštatovanie, že hlásateľka použila mužské priezvisko aj ako ženské priezvisko. Použila meno Popp, nie Poppová, teda podobu bežne používanú v spisovnej slovenčine. Tieto dva prípady zreteľne hovoria o tom, že nie vždy a dôsledne sa používajú v cudzích jazykoch pôvodné ženské priezviská, v našom prípade slovenské priezviská na ‐ová. Takáto pôvodná podoba sa používa celkom výnimočne iba vtedy, ak osoba, ktorá je nositeľkou prechýleného ženského priezviska, dôsledne vyžaduje používanie takejto podoby, čo je prípad ďalšej vynikajúcej slovenskej opernej umelkyne Edity Grúberovej. E. Grúberová v rozhovore, ktorý bol vysielaný 14. 9. 1996 na rozhlasovej stanici Devín v relácii o 20,00 hodine, výslovne povedala: "Som Slovenka. Veď ani to ‐ová som z priezviska neodstránila." Novšie sa iba na medzinárodných podujatiach, na ktorých majú účasť príslušníci nášho národa, používajú podoby na ‐ová alebo ‐á, napr. Moravcová (na medzinárodných športových podujatiach, najnovšie na olympiáde v Atlante v USA). To sú však osobitné prípady, ktoré sa nestotožňujú s bežnou praxou v cudzine, totiž používaním mužských priezvisk aj ako ženských. Jednotlivé jazyky sa líšia podľa toho, ako sa v nich používajú priezviská na označenie žien. V niektorých jazykoch sa ženské priezvisko odlišuje od mužského (napr. v slovenčine), v niektorých je totožné s mužským priezviskom (napr. v nemčine, francúzštine, angličtine). V niektorých jazykoch sú rovnaké ženské priezviská bez ohľadu na to, či ide o slobodné alebo vydaté osoby ženského rodu, v niektorých jazykoch je rozdiel medzi pomenovaním nevydatej a vydatej ženy (napr. v litovčine je k mužskému priezvisku Degutis podoba Degutyte na pomenovanie nevydatej žena a forma Degutiene na pomenovanie vydatej ženy). Neexistuje nijaká medzinárodná ------- **strana 285** dohoda alebo koncepcia, podľa ktorej by sme mali vždy používať cudzie ženské priezviská v tej istej podobe, v akej sa používajú tieto mená nositeľky mien. Používatelia nášho jazyka, ktorí sa oháňajú argumentom alebo stanoviskom, že ženské priezviská sa majú u nás používať vždy v tej podobe, v akej ich používajú nositeľky mien, si jednoducho tento argument vymysleli. Takéto používanie sa u nás a aj v iných jazykoch uplatňuje iba v niektorých výnimočných prípadoch, o ktorých sme hovorili vyššie, neuplatňuje sa vo všetkých prípadoch. Vo vývine spisovnej slovenčiny, na čo ukazuje kodifikácia ženských priezvisk v PSP od roku 1931, sa dôsledne presadzovala tendencia používať ženské priezviská s príponou ‐ová alebo ‐á, resp. tendencia používať ženské priezviská, ktoré sa odlišujú od mužských priezvisk. Najnovšie PSP z roku 1991 predstavujú iba pravopisnú príručku, poučky o tvorení ženských priezvisk sa v nich nenachádzajú. Je nanajvýš potrebné, aby sa takéto poučky uvádzali v novších všeobecných jazykových príručkách alebo v špecializovaných prácach o tvorení slov s normatívnou platnosťou, aby sa odstránila súčasná dvojakosť alebo rozkolísanosť pri používaní ženských priezvisk. LITERATÚRA POVAŽAJ, M.: Tvorenie ženských priezvisk v spisovnej slovenčine, Kultúra slova, 17, 1983, s. 267—273. Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Vydala Matica slovenská ako prácu svojej pravopisnej komisie. Nákladom Štátneho nakladateľstva v Prahe 1931. 366 s. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Matica slovenská, Turčiansky Svätý Martin, 1940. 484 s. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Red. Š. Peciar. Bratislava, Slovenská akadémia vied 1953. 408 s. — 11. zrevid. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971. 424 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991. 536 s. ------- **strana 286** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Zvoniť jedným zvonom ==================== Zvon ako predmet (presnejšie vlastne hudobný nástroj) má v živote slovenského spoločenstva spätého s kresťanstvom veľmi významné funkcie. V jedinečnej skratke ich vystihuje nápis, ktorý sa na starých zvonoch vyskytuje dosť často: Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango — Živých zvolávam, mŕtvych oplakávam, mraky rozháňam. Nemožno sa teda čudovať tomu, že slová zvon, zvoniť majú v reči vysokú frekvenciu, o čom podáva dôkaz aj slovenská frazeológia. Niekoľko frazeologizmov zaznamenáva Zátureckého zbierka Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia (Tatran, Bratislava 1964. 756 s.). Sú medzi nimi neutrálne aj citovo podfarbené prirovnania (Hlasný ako zvon, Hlas zvonov ako starých hrncov), príslovia a porekadlá (Staré chrámy majú dobré zvony, Zvon do kostola volá a sám tam nikdy nejde; Aký zvon, taký zvuk, aké gajdy, taký huk; Prv mu zvonili, ako umrel; Počul zvoniť, ale nie vyzváňať) atď. Aj keď je Zátureckého zbierka slovenskej frazeológie doteraz rozsahovo neprekonaným dielom, nemožno predpokladať, že zachytáva všetko frazeologické bohatstvo nášho národného jazyka. Podrobnejší výskum, ba občas aj len pozornejšie započúvanie sa do reči jednoduchých ľudí takmer vždy vynesie na svetlo ďalšiu jazykovú perlu vymodelovanú zo slovenského slova. Pri počúvaní reči krajanov — ide o obyvateľov obce Nedanovce, ktorá bola jedným z bodov, kde sa robil výskum miestneho nárečia pre potreby Atlasu slovenského jazyka a Slovanského jazykového atlasu — isté výrazové prostriedky sa jednoducho nedajú obísť bez povšimnutia. Ako príklad uvedieme útržky dialógu zhovárajúcich sa občanov: Palo odišou̯ od ňej, veť tá mu ždi len jenním zvonom zvoňila; šag aj tá len jenním zvonom zvoňí. Na prvé počutie je zrejmé, že nejde o ozajstné zvonenie jedným zvonom, ale že výraz zvoniť jedným zvonom má tu zástupnú funkciu. Zo širšieho ------- **strana 287** jazykového a situačného kontextu sa ukázalo, že tento výraz znamená "prichystať na obed iba jedno jedlo, variť málo, nestarostlivo". Repliky typu Zase si len jenním zvonom zvoňila sú v miestnom nárečí výčitkou žene, ktorá pripravila na obed iba jedno jedlo. Pravda, nepodarilo sa celkom spoľahlivo zistiť, či tento výraz patrí iba do repertoáru vyjadrovacích prostriedkov jednotlivca, teda to, či nejde len o idiolekt. V každom prípade ho však treba hodnotiť ako vynachádzavé prepojenie zvonenia na poludnie — zvonilo sa len jedným zvonom, výnimkou boli iba veľké sviatky — s podávaním len jedného obedňajšieho jedla. Mimochodom, takéto situácie neboli v roľníckych rodinách zriedkavé pri akútnych poľnohospodárskych prácach. Slovo zvon sa nielen v spisovnom jazyku, ale aj v príslušnom miestnom nárečí dostáva aj do prirovnaní: má hlas ako zvon — hovorí najčastejšie o organistovi alebo kňazovi, ktorý hlasno a pekne spieva. (Už sa konštatovalo, že P. A. Záturecký zaznamenal prirovnávací frazeologizmus hlasný ako zvon. Krátky slovník slovenského jazyka uvádza aj prirovnanie hlas ako zvon.) Významovým náprotivkom prirovnania má hlas ako zvon je prirovnanie má hlas/spieva, ako kebi do čižmi trúbeu̯ . Vzťahuje sa na nezvučný, chrapľavý, nosovo podfarbený, skrátka príznakový hlas alebo spev. K zvonu sa prirovnáva aj súci, pevný človek (chlap ako zvon), ba aj drevo z ktorého sa má zhotoviť dajaké náradie alebo súčiastka na drevený voz (to sa bahrá jako zvon, štvrď ako zvon, štvrť = štiepané drevo požadovaných rozmerov). Dobre vysušené drevo vydáva totiž svojský zvuk pri poklepaní a pod., preto prirovnanie k zvonu je celkom prirodzené a dobre zakotvené v realite. Keď je reč o slovách s odvodzovacím základom zvon, treba ďalej uviesť, že v miestnom nárečí, z ktorého je táto sonda urobená pri náhodnej návšteve, je živé sloveso zozváňať s významom "zvonením zvolávať zvyčajne do kostola". Slovník slovenského jazyka VI ho síce kvalifikuje ako trochu zastarané, no jeho aktívne používanie v nárečí, ako aj výskyt v umeleckej literatúre (slovník uvádza doklady z diel renomovaných prozaikov) nepotvrdzuje opodstatnenosť takéhoto kvalifikátora. Ešte jedna odvodenina je v príslušnom nárečí zaujímavá. Je to sloveso vyzvoniť. Krátky slovník slovenského jazyka uvádza iba nedokonavé sloveso vyzváňať s tromi významami, no ani jeden nesúvisí s významom dokonavej podoby vyzvo- ------- **strana 288** niť, ktorú poznáme z nárečia. Dokonavé sloveso má totiž v nárečí prenesený význam "vynadať niekomu": Ale mu vizvoňeu̯ velkím zvonom = poriadne mu vynadal. V hovorenej reči je známy aj expresívny význam slovesa vyzvoniť, a to "vyjaviť, vytárať", napr. vyzvoniť niekomu niečo. Ako vidno, keď ide o reč, v nárečí je ešte vždy čo objavovať a — povedané obrazne aj nadväzne na názov tejto rubriky — piť z ekologicky čistej studnice rodnej reči. Ivan Masár Pekná reč zvoní ako zvon ======================== Toto prirovnanie, získané pri nárečovom výskume v Párnici na Orave, vhodne nadväzuje na predchádzajúci príspevok I. Masára. Možno ním oceniť pôsobivý, štylisticky vybrúsený jazykový prejav, ale možno ním vysloviť aj konštatovanie, že láskavé, pochvalné slová človeku dobre padnú. Do názvu nášho príspevku sa však dostalo aj zato, že aj tu bude reč o zvonoch a zvonení. V minulosti hlas zvona pravidelne udával ľuďom rytmus pracovného i sviatočného dňa, ohlasoval im slávnostné aj smutné udalosti, upozorňoval na hroziace nebezpečenstvo pri živelných pohromách či nepriateľských útokoch. Oznamovanie časti dňa zvonením našlo v slovenčine odraz v takých slovných spojeniach ako zvoniť na poludnie, zvoniť poludnie, zvoniť na obed, zvoniť obed, zvoniť na večer. V niektorých častiach Slovenska sa zvonilo aj včasráno na deň — v nárečovej kartotéke o tom máme takýto doklad z Červeníka pri Hlohovci: Ženci išli kosit, pŕv lež zvonilo na den. A z literatúry sa nám pri spojení zvonia na deň iste vybaví Bottov verš Zvonia na deň, mne na noc, oj, srdce nežiali. ------- **strana 289** Pod výrazom zvoniť (na) Anjel Pána sa rozumie tak poludňajšie, ako aj večerné zvonenie. Súčasťou ustálených spojení súvisiacich iba s poludňajším zvonením sú v územných variantoch nášho národného jazyka podstatné mená obed a poludnie v náležitej nárečovej podobe (napr. obied, obid; poludňia, poladňe, polodňe, polonne, pojdňe). Ak na okolí Trnavy chcú o niekom povedať, že je už dosť starý, môžu to vyjadriť aj frázou Ten už nejenno polonno očul zvonit. Na označenie večerného zvonenia má slovenčina viac krajovo diferencovaných ustálených spojení. Popri najrozšírenejšom zvonení na večer — a to máme aj v ľudovej pesničke Večer je, večer je, aj na večer zvonia, z voľačieho dvora ružička mi vonia — sa napr. v Liptove hovorilo aj už zvoňí večeru (Lipt. Osada); na Záhorí zvoňí na klakáňí (Hlboké) aj zvoňí klakáňí (Brodské). Spojenie zvoňic na pokoj, ktoré v tomto význame dodnes majú na strednom Považí, do literatúry už pred dvesto rokmi vniesol J. I. Bajza. Na východnom Slovensku zasa večer dzvoňa na pacere a zvon, ktorým takto zvonia, nazývajú aj pacerni dzvon. S konaním náboženských úkonov súvisia spojenia zvoniť na omšu, na litánie, na nešpory, na večiereň a pod. Tu — na rozdiel od predchádzajúcich prípadov — je predložka na záväzná tak v spisovnom jazyku, ako aj v nárečiach. Ustálené spojenia zaviazať zvony, rozviazať zvony súvisia s katolíckymi obradmi vo veľkonočnom týždni — na Zelený štvrtok totiž zvony na pamiatku Kristovho utrpenia zamĺknu a rozhlaholia sa až na Bielu sobotu. Ľudová povrávka Zvony odleteli do Ríma je obrazným vyjadrením tejto skutočnosti. Pri zvolávaní do kostola sa prvý raz aj druhý raz zvoní jedným zvonom, tretí raz — tesne pred začiatkom obradov — sa viacerými zvonmi zozváňa. Vo východoslovenských nárečiach má sloveso vyjadrujúce tento význam podobu zadzvaňac. Sloveso zazváňať, hodnotené ako nárečové, dokladá Slovník slovenského jazyka citátom z Kalinčiaka a Hviezdoslava, ale nájdeme ho aj u Hronského, teda územný rozsah slovotvornej podoby so za‐ bude pomerne široký. Ak o niekom povieme, že počul čosi zvoniť alebo počul zvoniť, ale nie zazváňať, naznačujeme, že spomínaný čosi počul, ale nevie kde, alebo nemal možnosť overiť si pravdivosť získanej informácie. A výpoveďou Išli pred zvonením do kostola sa nie vždy oznamuje, že nejakí ľudia išli na ------- **strana 290** bohoslužby s veľkou časovou rezervou. Takto sa žartovne hovorí o mladom páre, ktorý sa o potomka postaral ešte pred svadbou. "Každí opci pozná, čo je vizvánanié do kostela a čo jako na poplach" povedali nám v Dolnej Súči. Pochopiteľne, že osobitný, trhavý spôsob zvonenia pri poplachu našiel výraz aj v jazyku, napr. v spojeniach ako na zvon udrieť, na zvony zvoniť, na zvony biť. Na východnom Slovensku pri poplachu dzvoni biju na gvalt. Zvony oddávna vyprevádzali človeka na posledný odpočinok. Aj s touto smutnou udalosťou súvisia viaceré ustálené spojenia so slovami zvon, zvoniť. Na ilustráciu uvedieme niekoľko nárečových výpovedí: Ked zvoní tri pulze, umrél muž, a ked dva, umrela žena (Brezová pod Bradlom); Pri prvom zvoňeňí sa dáva na známos, chto umreu̯ — chlapovi zvonom zatrhňe tri pulzi, žeňe dva pulzi a ďieťaťu ras (Mošovce); Doví do umreu̯ , zvonili o jedenásti verš (Turá Lúka); Kolko vršov mu zvonili? (Lukáčovce); To ňiakimu mrtvimu zvoňia vrch (Hliník n. Hronom); Vrch sa zvoňiu̯ dvoma zvonmi doobeda ras, poobeďe ras, pri pochovávaňí sa zvoňilo na jamu jedním zvonom a vrch (Lutila). Ekvivalentom spojenia zvoniť pulzy je v niektorých krajoch sloveso pulzovať, samozrejme v náležitej fonetickej podobe, porov. napr.: Zomreu̯ muž, ľebo son pośúla tri razi puľsovaťi na veľkon zvoňe (Kokava n. Rimavicou). Spojenie zvóňit na prépus poznáme zo Záhoria — takto tam nazývajú zvonenie, akým sa oznamuje začiatok pohrebných obradov v dome, z ktorého vyprevádzajú nebohého. V niektorých dedinách sa dodnes zvoňí ročnuo (Turiec) alebo ročituo (Liptov) na pamiatku zosnulého pri prvom výročí jeho smrti. Aj zvonenie súvisiace so smrťou motivovalo vznik niektorých obrazných vyjadrení. Napr. konštatovaním Prv mu zvonili, ako umrel sa vypovedá, že s niekým sa predčasne prestalo rátať, a podobný význam má aj spojenie už mu zvonia/zvonili do hrobu. Ľudí, ktorí ustavične pripomínajú svoje neduhy, hoci ich zdravotný stav nie je najhorší, Modrania uštipačne charakterizujú príslovím Samé stonki, žánné zvonki a Záhoráci jeho variantom Dicki stonki, a ňigdi zvonki (Hlboké). Sloveso zvoniť však v slovenčine nemá len význam "hlasom zvona oznamovať", "vydávať jasný, kovový zvuk" (o zvonoch, kovových alebo sklených predmetoch), "zunieť" (napr. v ušiach). Môže sa ním expresívne ------- **strana 291** pomenúvať aj pohyb, napr.: Čo len zvoní hore‐dole a volačo nerobí? (Šípkové); Misíž zvoňiď nohamí, keť seďíž na stoličke? (Oravský Biely Potok). V prvom prípade je expresívnym synonymom slovesa chodiť, v druhom má rovnaký význam ako napr. sloveso hompáľať. V dnes už nepoužívanom porekadle Jako mohel, jazyk zvonil ho máme doložené vo význame "hovoriť, tárať". Jeho slovotvorný variant vyzváňať sa ako synonymum niektorých slovies hovorenia v časti nárečí používa dodnes, napr.: Ňebuďež mi tu tag vizváňať kolo uší, iď do roboti (Pribiš); Mosíš každému vizvánat, do bol u nás? (Vištuk). Na Záhorí sa týmto slovesom expresívne vyjadruje aj význam "dlho a hlasno plakať" a na Požitaví ho môžete začuť, aj keď — ako v našom doklade Čo vizváňáž jak pozbanskí zvonár? (Nitr. Hrádok) — hovoriaci myslí na hlasné chrápanie. Zvon môže byť súčasťou prirovnania nielen pre svoj jasný, plný hlas, ale aj pre svoj tvar alebo polohu, ako napr. v tomto zápise z Brestovian pri Trnave: Dobré zrno malo klaz jag zvon. A zvon, či zvonec na okolí Piešťan nemá iba srcco, lež aj ostatné časti ľudského tela. Presviedča nás o tom tento úryvok nárečového prejavu zo Šípkového: Ten váž Janko je uš takí zvon, už bi mohóv doma aj volačo pomocit. Uš takí zvonedz bi mohóv aj volačo robit. Druhí takí chlapci uš chodzá okopávat. V tomto kontexte má podobný význam ako podstatné mená chalan, chasník, cabaj, corgoň a pod. Aj tento náš pohľad na slová zvon, zvoniť v rozličných kontextoch ukazuje, aká je naša rodná reč bohatá! Adriana Ferenčíková Vyrátať českosti slovenského jazyka, to je vec veľmi nesnadná, v tomto okamžení úplne nemožná. Treba nám je dobre poznať všetko,čo je v živej reči Slovákov. Ako som to vyslovil vo svojej maďarskej brožúre, spisovná reč slovenská má neodolateľný účinok na tú vrstvu Slovákov, v ktorej čítajú. Čítajúci Slovák osvojuje si všetko tak, ako to číta. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 225. \* \* Czambel, S.: Slováci a ich reč. Budapešť, C. a kr. dvorná kníhtlač. V. Hornyánskeho 1903. 269 s. Aj ďalšie citáty z tvorby S. Czambela uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. ------- **strana 292** ROZLIČNOSTI =========== Sinhalčina či sinhálčina ======================== Sinhalčina je novoindický jazyk zo skupiny indoeurópskych jazykov. Je úradným jazykom v Srí Lanke (bývalý Cejlón). Dostáva sa do používania najmä v súvislosti s bojmi medzi Sinhalcami a Tamilcami (Tigri oslobodenia) na tomto ostrove. Pri porovnaní názvu sinhalčina s takými názvami jazykov, ako sú bengálčina, somálčina, nepálčina, ako náležitá sa jednoznačne javí podoba sinhálčina. Lenže ak vezmeme do úvahy také názvy ako portugalčina, uralčina, analógia stráca svoju presvedčivosť a pri hľadaní správnej podoby sa treba obrátiť na slovotvornú históriu týchto názvov. A tu sú takéto fakty. Názvy jazykov sa v spisovnej slovenčine tvoria príponou ‐čina od takého slovného základu, ktorý sa využíva aj na odvodzovanie prídavných mien príponou ‐ský alebo názvov krajín príponou ‐sko, resp. príponou ‐ia. Pravda, platí to vtedy, keď je tento základ zakončený na spoluhlásku, na ktorú sa dá napojiť prípona ‐ský bez akýchkoľvek zmien. V iných prípadoch nastupuje variant ‐tina, ktorý sa realizuje v dvoch podobách, v podobe ‐ština a ‐čtina. Ak je pred príponou ‐ský (‐sky) sykavka, nastupuje podoba ‐ština, napr. Francúzsko — francúzsky — francúzština. Ak je prídavné meno zakončené na ‐cký (‐cky), napr. Grécko — grécky, Anglicko — anglický, nastupuje podoba ‐čtina: teda gré‐čtina, angli‐čtina. Dôležité však je, že vplyvom prípony ‐čina, resp. variantov ‐čtina, ‐ština sa nemení kvantita v základovom slove. Teda ostáva pôvodná dĺžka v prípadoch ako bengál‐sky — bengál‐čina, somál‐sky — somál‐čina, tesál‐sky — tesál‐čina. Toto pravidlo platí aj vtedy, keď názov krajiny nie je zakončený na ‐sko alebo ‐ia, napr. Nepál — nepál‐sky — nepál‐čina. Na druhej strane však máme názvy krajín a príslušné prídavné mená aj od takých základov, ktoré sú zakončené na krátke ‐al: Ural — ural‐ský — ------- **strana 293** ural‐čina, Cornwall — cornwall‐ský — cornwall‐čina, tagal‐ský — tagal‐čina. Do tohto radu patrí aj sinhalčina, hoci nemáme názov krajiny v podobe Sinhalsko či Sinhalia, ale ani v podobe Sinhal. Základom odvodzovania je etnické meno Sinhalec, ktoré vzniklo zo staroindického názvu dnešnej Srí Lanky — Sinhaladvipa, čo znamená Ostrov Levieho plemena, čiže Sinhalcov. Z týchto faktov vyplýva, že pravidelná podoba názvu jazyka je sinhalčina. Je tu teda akási "dvojkoľajnosť". Takáto dvojkoľajnosť je však aj v názvoch jazykov odvodených od základov, ktoré sú zakončené na ‐on/‐ón, ‐ar/‐ár, ‐il/‐íl a iné prípony. Napr. bretónčina, estónčina, ale japončina, lapončina, tatárčina, ale amharčina, katalánčina, ale hindustančina, panfílčina, ale tamilčina. Ján Horecký Termálny — termický =================== Prídavné mená termálny a termický majú rovnaký základ, grécke slovo thermé vo význame "teplo", preto sa niekedy používajú aj ako synonymné. V odbornom vyjadrovaní však treba tieto prídavné mená rozlišovať, a to aj preto, že napriek rovnakému základu v slove thermé sú odvodené od rozdielnych pomenovaní. Prídavné meno termálny je už aj v latinčine odvodené príponou ‐alis od podstatného mena thermae (teplé vody, kúpele). V slovenčine sa latinské adjektívum adaptovalo v podobe termálny. V tomto význame sa používa v spojeniach ako termálny prameň, termálna voda, termálna línia (zlomové pásmo v zemskej kôre, ktoré sleduje termy z veľkých hĺbok), ako aj termálne kúpele. Prídavné meno termický je odvodené od základového slova termika, náuka o teple, podobne ako statický od statika, rytmický od rytmi- ------- **strana 294** ka atď. Preto má význam "týkajúci sa tepla, využívajúci teplo". Je teda namieste v spojeniach ako termická účinnosť, termická disociácia (štiepenie molekuly vplyvom tepla). V tomto zmysle sú spojenia ako termálna smrť, termálna bariéra (hranica znesiteľnosti tepla), termálna difúzia nepresné a mali by mať podobu termická smrť, termická bariéra, termická difúzia. Pretože veľmi často ide o teplotu Zeme, resp. zemskej kôry, často sa vyskytujú aj prídavné mená s predponou geo‐. Aj tu by sa však malo rozlišovať medzi prídavnými menami geotermálny a geotermický. Geotermálna môže byť napr. energia (čerpaná z prameňov v zemskej kôre), geotermický môže byť napr. gradient, stupeň (zvýšenie teploty o 1°C pri vrtoch). Jestvuje aj názov geotermika (teplotný režim Zeme). Od neho je vlastne odvodené prídavné meno geotermický. Ján Horecký Anonymné preklady ================= Preložiť knihu je niekedy ťažšie ako ju napísať. Prekladateľ musí majstrovsky zvládnuť nástrahy inej štruktúry cudzieho jazyka, pretlmočiť obsah do svojho materinského jazyka čo najlepšou formou. Hovorí sa, že preklad je ako žena — pekný nie je verný a verný nie je pekný. Nedostatkom prekladu bývajú najmä vetné konštrukcie mechanicky prevzaté z východiskového jazyka. To sa týka nielen prekladov väčších diel, pod ktorými je prekladateľ podpísaný, ale aj anonymných prekladov menšieho rozsahu. Často ani nevieme, že ide o preklad. Zistíme to až vtedy, keď si uvedomíme, že text má črty cudzieho jazyka. Sú to najmä preklady reklamných textov urobené nie priamo z východiskového jazyka, ale sprostredkovane cez iné jazyky. Takže sa môže stať, že veta prekladaná cez tri jazyky sa už pramálo podobá tomu, čo pôvodne stvorili autori reklamy. ------- **strana 295** V slovenskej televízii vysielajú reklamu o kréme známej svetovej značky. V texte sa hovorí o tom, že krém obsahuje vitamíny, je vynikajúci, má jednoducho mnoho predností — ako napokon všetky výrobky, ktoré sú predmetom reklamy. Po výpočte kvalít nasleduje otázka Čo tomu hovoríte? V bežnom dialógu, ktorý táto reklama simuluje, sa však v slovenčine používa otázka: Čo na to hovoríte?, prípadne Čo na to poviete? V tomto prípade sa slovesá hovoriť a povedať viažu s predložkou na v akuzatíve. Skúsme zistiť, z ktorého jazyka firma reklamu prevzala! Pochopiteľne, nemusel to byť jazyk, ktorým sa hovorí v krajine domovskej firmy. Tak teda — verný, t. j. doslovný, mechanický preklad anglického What do you say about it? je "Čo o tom hovoríte?". Nemecká otázka Was sagen sie dazu? by sa takto nešikovne dala preložiť: "Čo k tomu hovoríte?" Skúsime ešte jazyk našich západných susedov, z ktorého sa reklamné texty prekladajú azda najčastejšie — Co tomu říkáte? A máme to — "Čo tomu hovoríte?" — namiesto slovenského Čo na to hovoríte?, Čo na to poviete? Týmto "detektívnym pátraním" sme teda veľmi ľahko odhalili zlý, mechanický preklad z češtiny. Treba uznať, že z takého príbuzného jazyka, akým je čeština vo vzťahu k slovenčine, sa dakedy ťažko prekladá. Ale profesionálny prekladateľ si musí dávať pozor na zradnú blízkosť jazykov a mať potešenie pri nachádzaní práve tých jemných rozdielov medzi nimi. Sibyla Mislovičová O to by šlo pri tých reformách v prvom rade a hlavne, aby nielen formy nášho spisovného jazyka boli slovenské, ale aj jeho látka. Poslovenčiť spisovnú reč čo do látky, to je cieľom môjho snaženia. Máme písať takými slovy, jaké ľud slovenský má a zná a slová máme viazať takým spôsobom, ako ich ľud slovenský viaže. Ja sa nazdávam, že sú už aj toto dosť závažné príčiny, aby sme dokonale prebrali a preskúmali reč slovenského ľudu a na poznatkoch z ľudovej reči čerpaných zreformovali svoju reč spisovnú. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 226. \* ------- **strana 296** SPRÁVY A POSUDKY ================ Na sedemdesiatku PhDr. Ladislava Dvonča, DrSc. ============================================== Dňa 24. septembra 1996 sa vzácneho životného jubilea dožila legenda slovenského jazykovedného výskumu a bio‐ i bibliografického zaznamenávania prác slovenských jazykovedcov v oblasti výskumu slovenského jazyka Ladislav Dvonč, vedúci vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied (od r. 1992 nominálne na dôchodku), dlhoročný výkonný redaktor časopisu Slovenská reč a ešte "dlhoročnejší" a stály člen jeho redakčnej rady, redaktor, recenzent, lektor nespočetných rukopisov, článkov, štúdií, no najmä jeden z najtvorivejších autorov v oblasti výskumu súčasného spisovného jazyka a jazykovej kultúry, kmeňový prispievateľ do všetkých slovenských jazykovedných časopisov, jazykových rubrík v dennej tlači a v Slovenskom rozhlase. Netreba vari ďalej vyratúvať, lebo napokon o tom všetkom svedčia doterajšie jubilejné články o ňom a najmä jeho prebohatý súpis prác čiže bibliografia, z ktorej časť za roky 1986—1996 je uverejnená v 5. tohtoročnom čísle Slovenskej reči. Keď si pripomíname životné jubileum L. Dvonča, prichodia nám na um verše J. Hollého, ktoré sú obsiahnuté v jeho Chválospeve na Antona Bernoláka a v ktorých básnik nášho prvého kodifikátora pripodobňuje k usilovnej včele: Žádná chvíla není prázná ani odtucha žádná, až voňavými celé naplní sa plástmi bydlo: tak neináč on též i v dennú chvílu i nočnú bez všeho prestáňa sem i tam sa na mysli zatáčá a slova odvšelikáď zháňá i do svého porádkem náležitým každé, čo nalézol, pokladu vnášá a všeckým cenu též, jakovú zaslúžili, dává. Dobré od nepravých, od cudzích vlastné domácé rádným oddelené znamením, jak svečno, rozezná. ------- **strana 297** V tomto úryvku sú vyslovené atribúty vedca, ktoré naplno charakterizujú i nášho jubilanta. Nič netreba pridávať ani odoberať či dopovedúvať. Skôr vari treba hneď na začiatku hodnotenia jeho práce konštatovať, že L. Dvonč ako pracovník Jazykovedného ústavu utvára časovú, no najmä vedecko‐pracovnú klenbu nad začiatkami moderného slovenského jazykovedného bádania a súčasným jazykovedným výskumom, v ktorom ešte možno vyhmatať neraz vypäté i napäté pracovné aj osobné úsilia v základnom výskume slovenského jazyka, predstavované vrcholnými alebo veľkými postavami, ako bol Ľ. Novák, J. Stanislav, E. Pauliny, J. Ružička, Š. Peciar, J. Štolc, J. Horecký, V. Blanár, E. Jóna, Š. Ondruš, R. Krajčovič, A. Habovštiak, F. Buffa a iní. Niektorí boli jeho učitelia, niektorí začínali s ním alebo niečo pred ním či po ňom buď v Jazykovednom ústave alebo na katedre slovenského jazyka FF UK. L. Dvonč je teda tvorcom i pamätníkom rozvoja slovenského základného jazykovedného výskumu, ako aj aplikovaného výskumu a popularizácie výsledkov tohto výskumu, explikátorom a explanátorom zákonitostí v systéme slovenského jazyka i vychovávateľom kultúrnej verejnosti najmä v oblasti publicistiky, školstva a vo vydavateľskej činnosti. Vynikajúcu orientáciu v základnom výskume slovenských jazykovedcov umožnilo L. Dvončovi jeho autorstvo bibliografie slovenskej jazykovedy od r. 1953. Jeho rukami prešiel každý autor, každý článok, každá štúdia či každá monografia, každý zborník z každej oblasti jazykovedného výskumu. Za túto vytrvalú bibliograficko‐heuristickú prácu si L. Dvonč zaslúži najvyššie uznanie nielen zo strany Slovenskej akadémie vied, Matice slovenskej, ale aj zo strany štátnej správy v kultúre a školstve Slovenskej republiky. Dr. Dvonč sa ako pravý kodifikátor už od začiatku svojej jazykovednej práce venoval riešeniu aktuálnych otázok v jazykovej kultúre a v jazykovej praxi. Okrem hľadania riešení v systéme príslušnej jazykovej roviny vždy starostlivo prihliadal na situáciu v jazykovom úze, v jazykovej komunikácii v príslušnej štylistickej sfére (najväčšmi sa sústreďoval na publicistický štýl a jeho normu, potom na umelecký štýl), ale sústavne sa venoval aj bežnému hovorenému úzu. V tom zmysle pracoval a pracuje výsostne sociolingvisticky. Dôkazom tohto tvrdenia sú jeho naozaj nespočetné jazykové poznámky, tzv. rozličnosti v časopiseckých rubrikách (Slovenská reč, Kul- ------- **strana 298** túra slova), alebo kratšie poučenia v jazykových rubrikách najmá v bratislavskom Večerníku a v Slovenskom rozhlase. V rozhlase sa však rozsah jazykových poučení z roka na rok zužoval a dnes sú, žiaľ, jeho pracovníci a napokon aj rozhlasoví poslucháči spokojní aj s odrobinkami, ako napr. STV s riadkovým poučením typu kuchynský, nie kuchyňský, ktoré by už mal dnešný používateľ spisovnej slovenčiny v päte zodrať! Keď ide o vecnú stránku jazykových poučení, L. Dvonč sa zaoberal a zaoberá pravopisnou a výslovnostnou stránkou domácich i cudzích slov, rozvíja poučenia a kodifikáciu v oblasti morfológie, najmä jej dynamiky, veľa pozornosti venuje preberaniu a adaptácii čiže zdomácňovaniu prevzatých slov najmä z angličtiny (napr. športových termínov s časťou ‐ball), ďalej všeobecne zdomácňovaniu cudzích názvov miest, štátov, riek, pohorí a pod., tvoreniu obyvateľských mien mužského a ženského rodu od domácich i cudzích zemepisných názvov, ako aj príslušných prídavných mien. A to je iba niekoľko príkladov, lebo mozaika jeho kodifikátorskej činnosti je oveľa pestrejšia, taká, aká pestrá je naša reč vo svojich pravopisných, výslovnostných, gramatických a štylistických vlastnostiach a zákonitostiach. A ešte jednu osobnostnú črtu L. Dvonča treba spomenúť, tú, ktorá súvisí s jeho pracovnou úspešnosťou: celý svoj život venoval jazykovede, a to tak na pracovisku, ako aj v súkromí. To je vzor, ale aj výzva pre dnešnú generáciu jazykovedcov i budúcich adeptov jazykovedy, lebo tejto stránke výskumnej práce v jayzkovede veľa dlhujú i napriek celkové zmeneným pomerom v slovenskej vede vôbec. Bez sústavnej a vytrvalej práce to naozaj nepôjde ani v jazykovede. Dr. Ladislavovi Dvončovi, nášmu vzácnemu jubilantovi, zaželajme, aby si aj napriek zvýšenej starostlivosti o svoje zdravie zachoval doterajší záujem o výskumné problémy v slovenskej jazykovede a ešte nadlho zostával medzi nami ako skvelý príklad pracovnej a osobnej statočnosti. František Kočiš ------- **strana 299** Veršovaná pomôcka v jazykovej kultúre. ====================================== Nespokojnosť s výskytom istých slov v slovenčine najmä vo verejných prejavoch znepokojuje nielen jazykovedcov, ale aj spisovateľov, básnikov a mnohých ďalších používateľov spisovného jazyka. Básnik dáva nespokojnosť najavo — akože inak — veršom. S veršami, ktoré sú priamou pomocou úsiliu zvyšovať jazykovú kultúru slovenčiny, sme sa stretli v prílohe denníka Slovenská republika (pozri Víkend). Renomovaný básnik Vojtech Mihálik v rubrike Malý slovník veľkých nedbalostí tu humorným, tu ironickým veršom dáva na pranier lexikálne jednotky, ktoré v slovenčine nepatria do repertoáru spisovných jazykových prostriedkov a s ktorými aj profesionálni ochrancova jazykovej kultúry bezvýsledne zápasia už dlhý čas. Nijako neprekvapuje, že v prílohe zo 7. 6. 1996 básnik upriamil pozornosť na lexikálne "dedičstvo" z čias spoločného života Slovákov a Čechov v jednom štáte, t. j. na bohemizmy, ktoré sa v slovenčine používajú ako dôsledok jazykových kontaktov slovenčiny s češtinou. S humorom alebo iróniou upozorňuje na slová ochočiť, opilý, ostatky, oteklina, otrapa, otrlý, otylý, ovšem, pampeliška. Výskyt daktorých je síce podľa nášho pozorovania v spisovnom prejave dosť zriedkavý (otrapa, pampeliška), daktoré však majú vysokú frekvenciu a ukazujú sa ako nevykoreniteľné (ovšem, otrlý). V. Mihálik sa ich usiluje vyobcovať zo spisovnej slovenčiny tak, že ich umiestňuje pod nadpisom krátkeho poetického útvaru — dvojveršia alebo štvorveršia — a vnútri neho ponúka spisovný slovenský ekvivalent zvýraznený osobitným typom písma. Uvedieme na ilustráciu básnikov text, ktorým vyháňa zo slovenčiny časticu ovšem: Veselé podujatie (ovšem) Výlet nám vyšiel, "ovšem" bez najmenšej blamáže. A čím sa vyznačoval? — Veselosťou, pravdaže. Možno sa rodí básnická zbierka, ktorá so zreteľom na ochotu či neochotu počúvať hlas jazykovedcov bude v jazykovej praxi užitočnejšia, azda ------- **strana 300** aj prijateľnejšia ako "nezáživná" jazykovedná argumentácia a poúčanie o potrebe načierať pri používaní spisovného jazyka predovšetkým do domácich zdrojov. Takúto pomoc básnika jazykovej praxi pokladáme za účinnejšiu a výdatnejšiu, ako bola pomoc, ktorú poskytol publikovaním jazykového materiálu Slovenčina pre podnikateľov a iných Slovákov v časopise Slovenské pohľady. Tento text sa potom stal podkladom na vydanie praktickej jazykovej príručky Ako nehrešiť proti slovenčine, ktorú sme v našom časopise prijali s istými výhradami (porov. M. Považaj: Čierno‐biely pohľad na slovnú zásobu slovenčiny. Kultúra slova, 30, 1996, s. 40—45). O vyššej miere účinnosti a výdatnosti sa dá hovoriť najmä preto, že na pôde poézie sa básnik pohybuje suverénne a je presvedčivý, no na pôde lexikografie je to už troška inak. Je vhodné na záver spomenúť, že básnik V. Mihálik sa neraz prejavil ako významná osobnosť žičlivo naklonená praktickým otázkam kultúry jazyka, čo pri vzniku a prvých krokoch nášho časopisu dokázal aj svojím hlasom o slove (pozri Kultúra slova, 2, 1968, s. 4—5). Ivan Masár Nová novinová jazyková rubrika ============================== Je to rubrika Úvahy o odbornosti a jazyku, ktorú od začiatku tohto roku publikuje raz do týždňa denník Šport. Dosiaľ vyšlo dvadsaťpäť príspevkov. Upozorňuje sa v nich na najrozličnejšie jazykové chyby v oblasti športu a športovej publicistiky, ale aj na všeobecné a tzv. návratné jazykové chyby. Chvályhodné je, že rubriku zapĺňajú príspevky pracovníkov redakcie Športu, pričom sa organizátori rubriky ústretovo správajú aj k externým spolupracovníkom. Najaktívnejším prispievateľom je známy športový publicista Tomáš Grosmann — pod väčšinou príspevkov je jeho plné meno ------- **strana 301** alebo značka t. g. Prednosťou takéhoto autorského zoskupenia je, že môže pohotovo reagovať na najaktuálnejšie problémy a potreby, pretože jeho členovia sú priam v epicentre všetkého, čo jazyk a terminológia športu a športovej publicistiky potrebuje. Z doterajších príspevkov je väčšina orientovaná na problematiku jazykovej správnosti. Píše sa v nich o používaní zámen môj, tvoj (15. 2. 1966), o nevhodnom názve športových potrieb a náradia (o "brusliach" 8. 2. 1996, o termíne brána, bránka 30. 5. 1996), o názvoch osôb zaujímajúcich v konkrétnom športe istý post (napr. príspevok o pivotmanke a pivotke 25. 4. 1996) atď. Je správne, že sa do rubriky dostali aj niektoré výslovnostné otázky, napr. rozkolísaná výslovnosť takých frekventovaných slov/termínov, ako sú v športe slová/termíny futbal, lopta. Celkove sa menej darí saturovať rubriku príspevkami o odbornosti, ktorou sa rozumie iná ako jazyková problematika športu, hoci názov rubriky na to zaväzuje. Do tejto kategórie patrí 25. príspevok s názvom Olympijský oheň až od r. 1936. Pokiaľ ide o spôsob podania a riešenia konkrétneho jazykového problému, v doterajších príspevkoch sa uplatnili dva spôsoby: a/ Jazykový jav alebo fakt sa opisuje tak, že autor si nezakladá na striktne jazykovedných formuláciách, ale skôr uplatňuje jazykové zručnosti a návyky získané praxou vo svojej profesii. Ako príklad možno uviesť príspevok zo 16. 5. 96 — zamyslenie nad slovami doslova a neporaziteľnosť. b/ Používa sa jazykovedná terminológia, argumentácia aj jazykovedné formulácie — tu ako príklad možno uviesť spomínané poučenie o výslovnosti slov futbal, lopta. Treba však zdôrazniť, že aj pri prvom spôsobe nastolenia a riešenia konkrétneho jazykového problému je nápravný zásah prijateľný aj z odborného jazykovedného hľadiska. Sériu 25 príspevkov uzatvára hodnotenie rubriky, ktoré urobil riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV Ivor Ripka v článku Inštruktívne a uvážené impulzy. Stotožňujeme sa s jeho kladným prijatím rubriky aj s tým, že vyslovil vďaku všetkým, čo sa o jej chod zaslúžili. Pozoruhodné je, že to nie sú jazykovedci. Je to tak dobre. Veď starostlivosť o jazykovú kultúru nemôže zostať iba na pleciach jazykovedcov. Napokon je vhodné aj výhodné, keď si pred vlastným prahom pozametá každý sám. Ivan Masár ------- **strana 302** SPYTOVALI STE SA ================ Paraolympiáda či paralympiáda? — Počas súťaženia telesne postihnutých športovcov na športoviskách v americkej Atlante, ktoré sa konalo v druhej polovici augusta tohto roka na miestach, kde predtým súťažili zdraví športovci z celého sveta na letných olympijských hrách, sme často dostávali otázku, prečo sa v prostriedkoch masovej informácie toto stretnutie telesne postihnutých športovcov raz označuje ako paraolympiáda a raz ako paralympiáda. No aj viacerí novinári a redaktori sa spytovali, ktorá z uvedených podôb je jazykovo správna a ktorú z nich majú používať. Na otázku, prečo sa v masovokomunikačných prostriedkoch používali dve rozličné podoby na pomenovanie tej istej skutočnosti, môžu odpovedať iba pracovníci týchto prostriedkov. Na otázku, ktorá z podôb paraolympiáda, resp. paralympiáda, je z jazykovej stránky v slovenčine správna, pokúsime sa stručne odpovedať v ďalšej časti tohto príspevku. Ak sa pozrieme do minulosti, zistíme, že počas súťaženia telesne postihnutých športovcov na zimných športoviskách v Lillehammeri v roku 1994, na letných športoviskách v Barcelone v roku 1992, ale už aj predtým sme sa stretali s názvom paraolympiáda. Tento názov vznikol z názvu olympiáda, ktorý má pôvod v gréčtine podľa gréckej Olympie a ktorým sa pomenúva vrcholné športové súťaženie športovcov z celého sveta konané raz za štyri roky, a z gréckej predpony para‐, ktorá okrem iného značí "vedľa, pri, spolu, mimo", ale v lekárskych termínoch aj "odlišný, vybočujúci z normálu". V slovenčine máme veľa slov, zväčša odborných termínov s touto predponou, napr. paraalergia, paraanestéza, paraartikulárny, paradentóza, paraepilepsia, paragenéza, parainfekcia, paralingvistika, paratýfus, parauretický. Ako z týchto príkladov vidieť, predpona para‐ sa v nich pridáva k celému odvodzovaciemu základu bez ohľadu na to, či sa odvodzovací základ začína na spoluhlásku alebo na samohlásku. Z porovnania uvedených príkladov s názvom paraolympiáda vychodí, že podoba ------- **strana 303** paraolympiáda je slovotvorne korektná, lebo sa v nej rovnako ako v týchto príkladoch zachováva celá predpona para‐, ako aj celý odvodzovací základ. V podobe paralympiáda sa odvodzovací základ istým spôsobom deformuje. Po oddelení predpony para‐ totiž zostáva iba časť ‐lympiáda, ktorá nám nič nevraví. Podoba paralympiáda je teda slovotvorne deformovaná. Na záver môžeme stručne konštatovať, že podoba paraolympiáda je jazykovo korektná. Napokon táto podoba sa zaznačuje aj v príručke F. Sýkoru a kol. Telesná výchova a šport — Terminologický a výkladový slovník (Bratislava, Vydavateľstvo F. R. & Q 1995). V tejto súvislosti možno ešte dodať, že od názvu paraolympiáda máme utvorené aj odvodené slová, a to prídavné meno paraolympijský a pomenovania osôb paraolympionik a paraolympionička. Matej Považaj Duchovné vlastníctvo či duševné vlastníctvo? — V súvislosti s prípravou návrhu zákona, ktorý má okrem iného riešiť otázky súvisiace s patentmi, vynálezmi a objavmi, sme od pracovníkov Ministerstva kultúry dostali otázku, či sa má hovoriť o duchovnom vlastníctve alebo o duševnom vlastníctve. Tu je naša odpoveď. Ak by sme iba mechanicky vychádzali zo spojenia duševná práca, ktoré je všeobecne známe, zaužívané a v rečovej praxi funguje ako opozitné spojenie k spojeniu telesná práca, javilo by sa nám azda ako vhodné spojenie duševné vlastníctvo. No na objektívnejšie posúdenie toho, ktoré zo spojení — duchovné vlastníctvo či duševné vlastníctvo — je vhodnejšie, nemôžeme vychádzať iba z jedného konkrétneho spojenia, ale je odôvodnené vychádzať zo širších súvislostí a aj z významu prídavných mien duchovný a duševný a z významu ich základových slov, t. j. podstatných ------- **strana 304** mien, z ktorých sú tieto prídavné mená utvorené. Musíme vziať predovšetkým do úvahy to, že prídavné meno duševný je utvorené od podstatného mena duša označujúceho "vnútorný svet človeka", resp. v náboženskom chápaní "nehmotnú podstatu človeka, zjednocujúci a oživujúci princíp živých hmotných bytostí". Má teda predovšetkým význam "vzťahujúci sa na dušu, týkajúci sa duše". Prídavné meno duchovný súvisí s podstatným menom duch, ktorým sa okrem iného pomenúva "myšlienková sféra človeka, myšlienky". Prídavné meno duchovný má teda predovšetkým význam "súvisiaci s vedomím, s myslením, s ľudskom psychikou". Veľmi často hovoríme napr. o duchovnom raste, o duchovnom vývine. No v našom prípade je závažné, že prídavné meno duchovný sa používa aj v spojení duchovná kultúra ako opozitnom k spojeniu hmotná, resp. materiálna kultúra. Ak teda vezmeme do úvahy to, čo sme už naznačili, že duchovný je "súvisiaci s vedomím, myslením, psychikou" a že poznáme aj duchovnú kultúru, prichodí nám ako vhodné odporúčať prídavné meno duchovný aj v spojení duchovné vlastníctvo, ktoré je opozitným k spojeniam hmotné, resp. materiálne vlastníctvo. Dostávame teda dvojice duchovná kultúra, duchovné vlastníctvo, resp. hmotná (materiálna) kultúra, hmotné (materiálne) vlastníctvo. Spojenie duchovné vlastníctvo radíme použiť aj v pripravovanom návrhu zákona. Matej Považaj Keď vravím, že treba zreformovať spisovnú reč slovenskú na základoch ľudového jazyka, to neznačí zrušiť terajší poriadok veci, zrobiť "tabula rasa" a počať stavať tam, kde sme stáli pred stoletiami. Veci znalý človek ľahko tu môže uhádnuť, o čo ide: Ak je spisovný jazyk slovenský spisovným jazykom našich Slovákov, tak sa musí zakladať na jazyku našich Slovákov. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 227. \* ------- **strana 305** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ Nové výrazy (5) =============== megakoncert gen. ‐u, muž. (gr. + lat.), publ. veľkolepé hudobné podujatie pre obrovské množstvo poslucháčov, obyčajne na športových štadiónoch, s vystúpením speváckych hviezd: megakoncert proti intolerancii a rasizmu (TLAČ) V podstatnom mene megakoncert možno vyčleniť zložku mega‐ (z gréckeho slova megas — veľký) a podstatné meno koncert, ktoré je latinského pôvodu (od slovesa concertare — súťažiť; pôvodne sa slovom koncert označovalo predvádzanie hudby v súťaži). Zložka mega‐ predstavuje prvú časť zložených slov s významom "veľký, nadmerný, mnohonásobný". Tieto slová sa uplatňujú predovšetkým v odbornom štýle, kde majú charakter termínov, a to najmä vo fyzike (pomenovania fyzikálnych jednotiek ako megaelektrónvolt, megahertz, megajoule), ale aj v medicíne (megaezofág — nadmerne veľký pažerák), biológii (megaevolúcia — evolučný proces vedúci k vzniku vyšších systematických foriem), archeológii (megalit — praveká stavba z veľkých balvanov) a pod. Výrazom megakoncert sa označuje hudobné vystúpenie zvyčajne populárnych osobností z hudobného sveta spojené s rozsiahlou prípravou a reklamou. V podobnom význame sme zachytili aj výrazy megapodujatie (Koncert Michaela Jacksona na Letenskej pláni bol megapodujatím bez vážnejších nedostatkov) a megaakcia: Gigantické organizačné zabezpečenie a mimoriadne bezpečnostné opatrenia spojené s Jacksonovým pobytom stvorili skutočnú megaakciu. Napokon medzi najnovšie slová s časťou mega‐ z cudzích jazykov preniká aj slovo megastar, ktoré sa začína používať popri staršom slove superstar vo význame "populárna osobnosť najmä z umeleckého sveta, superhviezda": Rovnaká situácia nastane aj v umelej počítačovej produkcii hudobných a filmových megastar. Obe slová (superstar i megastar) ------- **strana 306** majú príznak exkluzívnosti a sú príznačné pre publicistický štýl. V slovenčine sa zaraďujú medzi podstatné mená ženského rodu a zostávajú nesklonné. obchodovateľnosť gen. ‐ti, žen. vlastnosť podliehať obchodovaniu: K dispozícii sú takisto informácie o historickom vývoji obchodovateľnosti jednotlivých emisií, ktoré slúžia ako nevyhnutný zdroj potrebný na technickú analýzu. (TLAČ) Podstatné meno obchodovateľnosť sa zaraďuje medzi substantíva, ktoré sa tvoria od prídavných mien utvorených zo slovies pomocou prípony ‐teľný (obchodovať — obchodovateľný — obchodovateľnosť) a majú význam pasívnej možnosti, t. j. pomenúvajú vlastnosť byť objektom istej činnosti (porov. čitateľnosť — vlastnosť dajúci sa čítať, ovládateľnosť — vlastnosť môcť byť ovládaný a pod.). Pod spojením obchodovateľnosť emisií rozumieme tú vlastnosť emisií, že s nimi možno obchodovať. Slovo obchodovateľnosť, podobne ako iné podstatné mená tohto typu, sa uplatňuje najmä v odbornej a publicistickej oblasti. šum gen. ‐u, muž., nové v spojení informačný šum publ. skreslené, nepresné alebo neúplné podanie informácie: Informačný šum a nepresný údaj z kuloárov košického Štátneho divadla spôsobili, že sa objavili správy o nakrúcaní jednej z epizód nemeckého kriminálneho seriálu Derrick na tejto scéne, na ktorom sa mal vraj zúčastniť aj herec H. Tappert. (TLAČ) Spojenie informačný šum sa zjavilo ako nový výrazový prostriedok v publicistike. Jeho význam vychádza zo základného významu slova šum, ktoré označuje nejasné, zastreté, zvyčajne prerušované zvukové efekty, a nadväzuje na výklad termínu šum v teórii komunikácie, kde sa šum definuje ako rušivý prvok pri prenose informácie. V spojení informačný šum sa tak pôvodný akustický význam posúva do abstraktnejšej roviny a označuje nezreteľnosť, skreslenosť, nepresnosť, prípadne neúplnosť informácie. voľnomenový príd. týkajúci sa voľnej meny: Tento výmer určuje aj maximálne obchodné prirážky k dohodnutým cenám pri predaji vybraných výrobkov od výrobcu alebo dovozcu zo SR, ČR a z voľnomenových krajín... (TLAČ) ------- **strana 307** Novotvar voľnomenový sa dá priradiť k zloženým adjektívam utvoreným z dvojslovného pomenovania, ktoré predstavuje spojenie prídavné meno + podstatné meno: voľná mena — voľnomenový. V slovenčine je to produktívny spôsob tvorenia zložených prídavných mien, napr. sociálna demokracia — sociálnodemokratický, trestné právo — trestnoprávny, literárna veda — literárnovedný. zoštíhľovanie gen. ‐ia, stred., publ., nové vo význame zmenšovanie, znižovanie (počtu zamestnancov, finančných prostriedkov a pod.): Nový minister vnútra hneď po svojom nástupe avizoval "zoštíhľovanie" Prezídia Policajného zboru SR. (TLAČ) Podstatné meno zoštíhľovanie patrí k dejovým podstatným menám odvodeným od slovies príponou ‐nie. Je utvorené od nedokonavého slovesa zoštíhľovať, ktorého význam "robiť štíhlejším, štíhlym" primárne súvisí s formovaním postavy na štíhlu líniu. Sloveso zoštíhľovať i jeho dokonavá podoba zoštíhliť, ako aj slovesné podstatné mená zoštíhľovanie, zoštíhlenie sa novšie začínajú používať v prenesenom význame "zmenšovať, zmenšiť, znižovať, znížiť, resp. zmenšovanie, zmenšenie, znižovanie, zníženie niečoho", napr. počtu pracovníkov, finančných prostriedkov a pod. Uplatňovanie spomínaných výrazov v takomto význame možno pozorovať najmä v súčasnej publicistike. Na novosť, resp. prenesenosť významu slova zoštíhľovanie autor upozornil úvodzovkami. Silvia Duchková Ja sa nazdávam, že je rozvojom spisovnej reči slovenskej v zásade prekonané to stanovisko Hattalovo, dľa ktorého má gramatika spisovnej reči slovenskej slúžiť za most nazad k češtine. Slovenčina smie mať iba jedon rozumný, odôvoditeľný cieľ, a to je: slúžiť za most ku vzdelaniu ľudu slovenského. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 227. \* ------- **strana 308** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Maľovanka ========= MATEJ POVAŽAJ Nedávno sme niekoľko týždňov mohli počúvať reklamu na čokoládu Milku, v ktorej sa použilo slovo omaľovanka v týchto vyjadreniach: omaľovanka s kravičkou Milka, vezmite omaľovanku a pošlite ju. Slovom omaľovanka sa pomenúval obrázok určený na vyfarbovanie farbičkami. Darmo sme však slovo omaľovanka hľadali v našich slovníkoch, nenašli sme ho tam. Treba však povedať, že to nie je chyba slovníkov ani ich autorov. Chyba je skôr na strane autora reklamy, ktorý sa nepozrel do našich slovníkov, aby zistil, ako sa obrázky na vyfarbovanie volajú. V nich sa takéto obrázky už dávno označujú slovom maľovanka, resp. v množnom čísle maľovanky. Možno si niekto z vás položí otázku, prečo by sa spomínané obrázky nemohli volať omaľovanky. Dôvod je v tom, že pri utvorení slova omaľovanka autor alebo autori nebrali do úvahy okolnosť, že názvy vecí, ale aj detských hier a hračiek a pod. utvorené príponou ‐anka, resp. aj príponou ‐ačka sa zvyčajne tvoria od nedokonavých slovies. Môžeme sa o tom presvedčiť aj z týchto príkladov: písať — písanka, hádať — hádanka, vystrihovať — vystrihovanka, ale aj vystrihovačka, skladať — skladačka, a teda aj maľovať — maľovanka. Slovo omaľovanka je však utvorené od dokonavého slovesa omaľovať. Ak teda v slovenčine máme na pomenovanie obrázkov určených na vyfarbovanie dávno ustálené slovo maľovanka, ktoré je utvorené v zhode so zákonitosťami tvorenia slov v spisovnej slovenčine, nie je odôvodnené ho nahrádzať iným slovom, ktoré tieto zákonitosti v plnej miere nerešpektuje. Preto aj v reklame na čokoládu Milka sa malo použiť slovo maľovanka. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 7. 1995) ------- **strana 309** Pozícia hlavného mechanika? =========================== JÁN HORECKÝ Chceli by sme upozorniť na zneužívanie slova pozícia v takých spojeniach, ako hľadáme schopného pracovníka na pozíciu hlavného mechanika. Slovom pozícia sa označuje predovšetkým nejaký bod alebo priestor, ktorý zaujíma fyzický objekt. Napr. futbalista využil vhodnú streleckú pozíciu a dal prvý gól. Bojovník hľadá dobrú streleckú alebo palebnú pozíciu. V množnom čísle sa slovom pozície označuje rozsiahlejší priestor. Často čítame, že nepriateľské vojská zaujali obranné pozície na brehu rieky. Podobne ako mnoho iných slov aj slovo pozícia preniká do spoločenského priestoru a tu sa používa na označenie postavenia v spoločenskom alebo organizačnom rebríčku. Napr. možno povedať, že riaditeľ školy si získal v meste dobrú pozíciu alebo že jeho pozíciou neotriasli ani útoky protivníkov. V poslednom čase však slovo pozícia preniká — zrejme pod vplyvom západných štruktúr riadenia podnikov — aj pri označovaní pracovného miesta, pracovného zaradenia v nejakej inštitúcii. Preto sa hovorí napr. o pozícii hlavného mechanika. Netreba veľmi dokazovať, že takéto vyjadrovanie je zbytočné. Veď dlho sme používali — a bez nejakých prekážok a nepresností — také slová ako miesto, funkcia hlavného mechanika. A to by sme mali používať aj v novších organizačných štruktúrach. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 1. 8. 1995) Aký môže byť ťažký oriešok? =========================== JÁN KAČALA Náš uponáhľaný život nás často vedie aj k nepozornému vyjadrovaniu. Toto úvodné zistenie je iba vypovedaním o skutočnosti, nechceme ním pre- ------- **strana 310** javy nepozorného vyjadrovania a neraz aj priamo jazykové chyby obhajovať. Jazykové chyby často signalizujú aj vecné a logické chyby, ktoré nás pri vnímaní jazykového prejavu vyrušujú a do istej miery ho znehodnocujú. Takú charakteristiku možno pripísať aj vyjadreniu: Etnická identita Moslimov je pre celý svet už oveľa ťažším orieškom. Keďže takéto výroky skúmame z dorozumievacej a vlastnej jazykovej stránky, nevyhnutne nás vyruší spojenie "ťažší oriešok". Veď oriešok, zdrobnená podoba slova orech, aj svojou jazykovou stavbou naznačuje malosť a malú váhu, preto oriešok nemôže byť ťažký. Ide tu priam o klasický prípad nepozornosti pri výbere jazykových prostriedkov. Keď si totiž veci aspoň trocha rozoberieme, zistíme, že kritizované vyjadrenie vzniklo akýmsi zmiešaním, prekrížením ustálených vyjadrovacích spojení byť tvrdým orieškom pre niekoho a byť ťažkým problémom pre niekoho. Takéto prekríženie si vieme dobre vysvetliť tým, že obidve spojenia majú ten istý význam: označujú istú ťažko riešiteľnú či priam neriešiteľnú situáciu. Tento rovnaký význam nás však neoprávňuje uvedené ustálené vyjadrenia premiešať a vybrať si z nich to, čo nám práve zíde na um, lebo práve tak vznikajú nezmyselné výroky o "ťažkých orieškoch". Nezmierme sa s nepozornosťou pri narábaní s jazykom: jazyk totiž vypovedá o nás aj vtedy, keď to práve nechceme. Na záver: Východisková veta našej poznámky mala správne znieť takto: Etnická identita Moslimov je pre celý svet už oveľa tvrdším orieškom. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 8. 1995) Skloňovanie priezvisk na ‐o =========================== MATEJ POVAŽAJ Do Jazykovej poradne často dostávame listy týkajúce sa skloňovania priezvisk zakončených na samohlásku ‐o. Niektorí pisatelia sa nás v nich spytujú na to, či v genitíve, t. j. v 2. páde, je príslušný tvar náležite zakončený na pádovú príponu ‐a, alebo na príponu ‐u. Iní majú výhrady proti tomu, že sa v hromadných oznamovacích prostriedkoch používajú tvary ------- **strana 311** takýchto priezvisk s príponou ‐a, Mikloška, Ferka, Tomka. Podľa nich by sa mali používať iba podoby s príponou ‐u, teda Miklošku, Ferku, Tomku. K tomuto problému podávame toto vysvetlenie: V spisovnej slovenčine sa pomenovania osôb mužského rodu zakončené na samohlásku ‐o skloňujú podľa vzoru chlap, t. j. v genitíve majú príponu ‐a, napr. strýko — strýka, dedo — deda, Jano — Jana, Miško — Miška, Ševčenko — Ševčenka. V minulosti však platila zásada, že domáce priezviská na ‐o sa skloňovali podľa vzoru hrdina, napr. Krasko — Krasku, Botto — Bottu. Podľa tejto zásady sa napr. slovanské priezvisko Ševčenko, ale aj domáce krstné meno Ferko skloňuje a aj skloňovalo podľa vzoru chlap, teda Ševčenko — Ševčenka, Ferko — Ferka, ale domáce priezvisko Ferko sa skloňovalo podľa vzoru hrdina, teda Ferko — Ferku. Je zrejmé, že takýto stav bol neprirodzený. Časom sa skloňovanie domácich mužských priezvisk zakončených na ‐o začalo vyrovnávať so skloňovaním ostatných pomenovaní osôb zakončených na ‐o. A tak v súčasnosti podľa vzoru chlap skloňujeme aj domáce priezviská zakončené na ‐o. Preto tvary genitívu týchto priezvisk s príponou ‐a treba pokladať za správne a nemožno ich odmietať. Vyjadrenia básne Ivana Kraska, romány Františka Hečka, próza Milana Ferka, príhovor kardinála Jozefa Tomka sú teda správne. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 8. 1995) Chorvátsky Dubrovník ==================== JÁN KAČALA V časti hovorených prejavov v ostatných rokoch badať vedomé úsilie čo najviac priblížiť názvy Chorvát, Chorvátsko s prídavným menom chorvátsky a Dubrovník pôvodnej chorvátskej podobe. Prejavuje sa to vo vyslovovaní obyvateľského mena, ako aj názvu štátu a prídavného mena s krátkou samohláskou a, t. j. [chorvat, chorvatsko, chorvatský], a vo vyslovovaní miestneho názvu s tvrdou spoluhláskou n a s krátkou samo- ------- **strana 312** hláskou i, t. j. [dubrovnik]. Hneď sa však žiada povedať, že uvedené úsilie dodržiavať pri týchto názvoch pôvodnú výslovnosť je falošné a nerešpektuje okolnosti, že pri spomínaných názvoch máme do činenia s dávno zdomácnenými a ustálenými názvami v našom jazyku. To okrem iného značí, že tieto názvy v spisovnej slovenčine majú aj pevnú kodifikovanú výslovnosť v podobe [chorvát, chorvátsko, chorvátsky] s dlhou samohláskou á prípadne [dubrovňík] s mäkkou spoluhláskou ň a s dlhou samohláskou í na konci. S ustálenou výslovnosťou je v súhlase aj kodifikovaná písomná podoba názvov: všetky sa zapisujú tak, ako sa aj vyslovujú. Tento stav si možno overiť nielen v jazykových príručkách, ako sú Pravidlá slovenskej výslovnosti, Pravidlá slovenského pravopisu a Slovník slovenského jazyka, lež aj na mapách rozličného druhu. Známosť a ustálenosť týchto názvov v našom jazyku podporuje aj to, že ide o mená z príbuzného jazyka, ktoré sú dávno známe aj v slovenčine. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 9. 1995) Šaštín‐Stráže, do Šaštína‐Stráží ================================ JOZEF JACKO Pápež Ján Pavol II. pri návšteve Slovenska navštívil aj záhorskú obec Šaštín‐Stráže. V hromadných oznamovacích prostriedkoch sme zaregistrovali nejednotnosť pri skloňovaní druhej časti dvojslovného miestneho názvu. Istý denník napríklad informoval, že návštevníci po príchode do Šaštína‐Strážov, kde sú pripravené tri veľké parkoviská, dostanú od usporiadateľskej služby vstupenky s označením príslušného sektoru. Záhorská obec Šaštín‐Stráže vznikla zlúčením obce Šaštín a obce Stráže nad Myjavou. Na Slovensku existuje viacej obcí, ktorých názvy sa skladajú z dvoch rovnocenných častí. Takéto dvojslovné názvy zapisujeme so spojovníkom. Pri skloňovaní takýchto dvojslovných miestnych názvov sa skloňujú obidve časti: ------- **strana 313** Kokšov‐Bakša — do Kokšova‐Bakše, Nedožery‐Brezany — z Nedožier‐Brezian, Výčapy‐Opatovce — od Výčap‐Opatoviec, Granč‐Petrovce — z Granča‐Petroviec. Aj pri dvojslovnom miestnom názve Šaštín—Stráže sa skloňujú obidve podstatné mená. Zatiaľ čo podstatné meno Šaštín je mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru dub, pomnožné podstatné meno Stráže je ženského rodu. Teda pútnici prišli za Svätým otcom do Šaštína‐Stráží, Bazilika Sedembolestnej Panny Márie je v Šaštíne‐Strážach. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 9. 1995) Mienkotvorný denník =================== MATEJ POVAŽAJ V istom celoslovenskom denníku sme si prečítali túto vetu: Najskôr ho môžeme stotožniť s názorom zástupcu šéfredaktora mienkutvorného denníka. V tejto vete našu pozornosť upútalo zložené prídavné meno mienkutvorný. Pozrime sa bližšie na toto zložené prídavné meno. Uvedené prídavné meno vzniklo zo slovesného spojenia tvoriť mienku tak, že sa sloveso tvoriť nahradilo príslušným prídavným menom, pričom sa tvar podstatného mena zo slovesného spojenia tvoriť mienku zachoval nezmenený aj v zloženom prídavnom mene. V slovenčine máme niekoľko desiatok zložených prídavných mien s druhou časťou ‐tvorný, napríklad kyselinotvorný, mierotvorný, obrazotvorný, slabikotvorný, slovotvorný, štátotvorný, štýlotvorný atď. Ak však zložené prídavné meno mienkutvorný porovnáme s ostatnými zloženými prídavnými menami s časťou ‐tvorný, zisťujeme tu istý rozdiel. Kým v zloženom prídavnom mene mienkutvorný sa zachoval tvar podstatného mena v nezmenej podobe, vo všetkých ostatných zložených prídavných menách sú jednotlivé časti zloženiny spojené spájacou hláskou ‐o‐. Ukazuje sa teda, že prídavné meno mienkutvorný nie je utvorené v zhode so zákonitosťami tvorenia zložených prídavných mien uvedeného typu. Aj v zloženom prídavnom mene utvorenom zo spojenia ------- **strana 314** tvoriť mienku sa musí použiť spájacia hláska ‐o‐. Náležitá podoba zloženého prídavného mena utvoreného z uvedeného slovesného spojenia má podobu mienkotvorný. Vo východiskovej vete našej poznámky sa teda malo použiť spojenie mienkotvorný denník. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 9. 1995) Ročné výročie? ============== JÁN KAČALA Menej pozorná či rýchla štylizácia jazykového prejavu často spôsobuje, že sa dopúšťame jazykových alebo štylistických chýb. Nepozorná štylizácia — nazdávame sa — je aj v pozadí vyjadrenia ročné výročie uzavretia zmluvy. V spojení ročné výročie nás vyrušuje prídavné meno ročný, ktoré doň nepatrí z významových dôvodov. Slovo ročný dobre poznáme z takých spojení ako ročné dieťa, ročné mláďa, ročná rastlina, ročný prírastok, ročný výkaz a pod. Zo spojenia ročné dieťa je jasné, že ide o dieťa majúce rok, ročný prírastok zasa chápeme ako prírastok za jeden rok, ročný výkaz ako výkaz za jeden rok. Výročie však nemôže byť ročné ani desaťročné či storočné. Isté výročie označujeme jednoducho radovými číslovkami, a tak hovoríme a píšeme prvé výročie uzavretia zmluvy, piate výročie vzniku štátu, desiate výročie sobáša, päťdesiate výročie narodenia atď. Z našej poznámky teda jednoznačne vychodí, že namiesto významovo nevhodných spojení typu ročné výročie, desaťročné výročie odporúčame upotrebúvať jednoznačné a zreteľné spojenia s radovou číslovkou typu prvé výročie, desiate výročie, päťdesiate výročie, sté výročie. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 9. 1995) ------- **strana 315** Hlavný veliteľ či vrchný veliteľ? ================================= MATEJ POVAŽAJ V hromadných oznamovacích prostriedkoch sa môžeme stretnúť raz s označením hlavný veliteľ bosnianskych Srbov inokedy zasa s označením vrchný veliteľ bosnianskych Srbov. Viacerí z poslucháčov si môžu položiť otázku, či nejde o dve rozličné funkcie. Na túto otázku môžeme hneď odpovedať záporne. Prečo sa teda v jazykovej praxi v spojeniach s tým istým podstatným menom raz vyskytuje prídavné meno hlavný a raz prídavne meno vrchný? Odpoveď je naporúdzi. Je to pod vplyvom češtiny. V slovenčine základným prostriedkom na vyjadrenie významu "hierarchicky najvyšší" je prídavné meno hlavný, kým v češtine je takýmto prostriedkom prídavné meno vrchní. Môžeme uviesť niekoľko príkladov na porovnanie. Napríklad v slovenčine máme funkcie hlavný čašník, hlavný kuchár, hlavná sestra, hlavný redaktor, kým v češtine sú to vrchní číšník, vrchní kuchař, vrchní sestra, vrchní redaktor. Počas existencie spoločného štátu Slovákov a Čechov sa aj tam, kde v slovenčine bolo predtým pevne ustálené prídavné meno hlavný, najmä v administratíve, ale aj v iných oblastiach s cieľom zjednotiť terminológiu začalo direktívne pretláčať prídavné meno vrchný. Tento stav, zdá sa, ešte vo vedomí niektorých používateľov jazyka stále pretrváva. V súčasnosti je však už situácia iná, preto je odôvodnené na vyjadrenie významu "hierarchicky najvyšší" dôsledne používať prídavné meno hlavný. A tak ako máme v našej ústave zakotvené, že prezident republiky je hlavným veliteľom ozbrojených síl, prídavné meno hlavný máme v slovenčine používať aj v spojeniach ako hlavný čašník, hlavný kuchár, hlavná sestra, hlavný inžinier, hlavný radca, a teda aj hlavný veliteľ bosnianskych Srbov. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 10. 1995) ------- **strana 316** Spievať na radosť publika ========================= IVAN MASÁR V jednom novinovom rozhovore s významným umelcom redaktorka poznamenala: Teraz spievate Rudolfa a Alfréda k veľkej radosti publika a dúfam, že aj k svojej veľkej radosti. Umelec nadviazal na to takto: Naozaj aj k mojej veľkej radosti. Výňatok rozhovoru je ukážkou nenáležitého použitia predložky k. V danej súvislosti sa táto predložka použila v účelovom význame, teda vo význame, v ktorom stojí celkom na okraji. Jej okrajovosť osobitne zdôrazňujú jazykové príručky, medzi nimi aj Krátky slovník slovenského jazyka. Nájdeme v ňom upozornenie, že účel a zacielenie možno predložkou k vyjadriť iba v ustálených prípadoch, napr. byť (mať, dať) k dispozícii, blahoželať k meninám. Predložkou k sa však nedá nahradiť predložka na pri takých slovesách, ako sú slovesá predložiť, odsúdiť, chystať sa a ďalšie. Práve preto sa vyjadrenia predložiť k podpisu, odsúdiť k trestu, chystať sa k odchodu kvalifikujú ako nenáležité a v spisovnom prejave sa musia nahradiť takto: predložiť na podpis, odsúdiť na trest, chystať sa na odchod. Aj sloveso spievať patrí medzi slovesá, pri ktorých predložku na nemožno nahradiť predložkou k, keď sa má vyjadriť účel alebo zacielenie. Redaktorka mala teda poznamenať, že umelec isté úlohy spieva na veľkú radosť publika a na svoju veľkú radosť, a umelcova replika mala znieť Naozaj aj na moju veľkú radosť. Poznámka aj replika s predložkou k vyzneli rušivo. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 11. 1995) Vynútiť si niečo od niekoho =========================== JÁN KAČALA Slovesné väzby v každom jazyku predstavujú osobitnú a jemnú oblasť, charakteristickú práve pre daný jazyk. Keď sa čo len v malej miere pri slo- ------- **strana 317** vesách tento charakteristický prvok poruší, citlivé ucho či oko na toto porušenie reaguje ako na jazykovú chybu. Tak je to aj pri väzbe slovesa vynútiť si niečo na niekom, napr. vynútiť si ústupky na vláde. Tu je takýmto porušením druhá časť väzby, t. j. s predložkou na. Základný argument proti takejto väzbe je v tom, že spojením na niekom pri slovese vynútiť sa má vyjadriť význam pôvodcu. Keď zmeníme jazykové vyjadrenie, jednoznačne sa nám ukáže, že v citovanom príklade pôvodcom ústupkov má byť vláda. Čiže ešte ináč povedané: požadované ústupky má urobiť vláda. Význam pôvodcu sa však v našom jazyku nevyjadruje spojením s predložkou na: takýto význam sa v spisovnej slovenčine oddávna, výstižne a ustálene vyslovuje spojením s predložkou od. V danom prípade teda za jazykovo správny, ustálený a presný spôsob vyjadrenia druhej časti väzby pokladáme spojenie s predložkou od, teda vynútiť si niečo od niekoho napr. vynútiť si ústupky od vlády, vynútiť si od partnera súhlas s niečím, vynútiť si od dieťaťa poslušnosť a pod. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 11. 1995) O spojkách a časticiach aj a ani ================================ MATEJ POVAŽAJ V dnešnej poznámke sa budeme venovať spojkám, resp. časticiam aj a ani a ich uplatňovaniu vo vete. Spojky aj a ani zvyčajne vyjadrujú priraďovací zlučovací, resp. stupňovací vzťah. Mohli by sme povedať, že z hľadiska významu sú to synonymné, t. j. rovnoznačné spojky. Lenže medzi spojkami aj a ani je predsa istý rozdiel, a to v ich uplatnení vo vete. Kým spojku aj používame v kladných vetách, t. j. vo vetách, v ktorých je prísudok vyjadrený slovesom v kladnom tvare, spojku ani používame v záporných vetách, t. j. vo vetách, v ktorých je prísudok v zápornom tvare, teda ------- **strana 318** sloveso má záporovú predponu ne‐. Ukážeme si to na konkrétnej vete. Najprv uvedieme vetu s prísudkom v kladnom tvare: V nížinách aj vo vrchoch ráno mrzlo. Ak v tejto vete prísudok mrzlo nahradíme jeho záporným tvarom, t. j. so záporovou predponou ne‐, spojku aj musíme nahradiť spojkou ani: V nížinách ani vo vrchoch ráno nemrzlo. Veta, v ktorej by sa pri slovese v zápornom tvare použila spojka aj, teda veta v podobe V nížinách aj vo vrchoch ráno nemrzlo, je jazykovo nekorektná. Nerešpektuje sa v nej totiž ustálená spájateľnosť spojky aj. To isté sa vzťahuje aj na častice aj a ani, napr. Za taký výkon si aj zaslúžili vyhrať, resp. Za taký výkon si ani nezaslúžili vyhrať. V rečovej praxi však niekedy môžeme počuť alebo čítať vety, v ktorých sa spojka, resp. častica aj použije vo vete so záporným prísudkom. Ako sme však povedali, takéto vety sú chybné. Na záver opakujeme: V kladných vetách používame spojku, resp. časticu aj, v záporných vetách spojku, resp. časticu ani. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 11. 1995) Ja sa nazdávam, že sa gramatikár a slovnikár slovenský iba vtedy ocíti na pevnej pôde, keď sa zriekne pobočných ohľadov, ohľadov na češtinu, a keď sa postaví na pôdu živého jazyka slovenského, na pôdu toho jazyka, ktorý každodenne počúvame z úst ľudu slovenskkého. Gramatikou a slovníkom, ktoré vyhotovíme na takýchto číro slovenských základoch, v prvom rade poslúžime sebe, slovanskej filológii. Taká slovenská gramatika, ktorej cieľom je slúžiť "za most ku češtine nazad", neslúži vede, ale ju zavádza. A to isté môžeme povedať aj o materiáli slovenského slovníka, ani ten neslúži vede, ale ju rovno zavádza. Je čas, dľa môjho skromného náhľadu zvrchovaný čas, aby sme sa úplne rozlúčili s Hattalovým heslom v spisovnej reči slovenskej, dľa ktorého naša spisovná reč "má slúžiť za most nazad k češtine", a aby sme si podali ku spoločnej práci ruky všetci, ktorí pracujeme o slovenskom jazyku, a síce pod novým heslom: Gramatiku a slovník na základoch reči ľudu slovenského! S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 228. \* ------- **strana 319** NAPÍSALI STE NÁM ================ Ide o úctu k slovu ================== Súkromné rozhlasové stanice, najmä Rádio Nitra, N Rádio, Rádio BETA v každej relácii, v ktorej hrajú jubilantom, posielajú iba pusy, o bozku nieto ani zmienky. Rádio Nitra s veľkou obľubou používa slovo maminka. Napr. v jednom blahoželaní 31. augusta t. r. o 9,35 h ho použili trikrát. Neviem prečo, keď na Slovensku máme mamičky. V denníku Pravda som sa 13. júla t. r. dočítal, že doma prechovával 7 rozbušiek. Hádam ich skrýval, schovával. Dnes už takmer nepočujem, že niekto niečo pripravil či usporiadal — všetko sa iba organizuje. Napr. z STV 1 11. júla o 20,01 h zahlásili, že Slovensko zorganizuje preteky Svetového pohára, na S1 (Slovenský rozhlas) 5. augusta 7,40 h otázka znela Povedz mi, kto to zorganizoval? a hneď odpoveď: Podujatie zorganizoval ... S1 25. júla o 15,50 h: otázka redaktorky: V akom časovom horizonte chcete postaviť byty? Správnejšie by hádam bolo Ako dlho budete stavať byty? O deň neskôr o 18,38 h v S1 sa vmešovali do našich záležitostí. Naozaj? Zrejme zasahovali. Slovenský rozhlas 1. júla o 6,50 h: Ako sa odrazilo to odriekanie na našom zdraví... Krajšie by to znelo Ako sa to prejavilo ... Tohto roku som, zdá sa mi, nepočul o slove prestávka. Všade — v rozhlase, televízii, v novinách sa to hmýri iba pauzami. STV 1 4. apríla o 19,52 h: Postúpili do finále po ročnej pauze. Šport 19. júla: Aké inštrukcie ste dali hráčom počas polčasnej pauzy? Mal nútenú pauzu za doping atď., atď. Šport 19. júla uviedol, že stredajšiu generálku pozdržal dážď, Slobodná Európa 22. augusta o 21,05 h zahlásila, že pozdržali odlet lietadla — nebolo by lepšie slovo zdržať? Podobne je to aj so slovom pretrvávať, ktoré vytlačilo z novinárskeho slovníka slovo trvať. A tak podľa S1 6. septembra o 6,36 h aj zajtra bude pretrvávať takéto počasie, podľa Nového času z 22. júla najväčšie nezamestnanosť pretrváva v okr. Rimavská Sobota atď., atď. ------- **strana 320** V uplynulých mesiacoch som veľmi často počul aj takéto výrazy (nebudem už uvádzať masmédia): vysvečko (vysvedčenie), čiastka (suma), záujemci (záujemcovia), zdarma (zadarmo), nekalé praktiky (nečisté, špinavé), točili film (nakrúcali), tým pádom (veď to je klesnutie, ale i gramat. kategórie), brácho (brat), nedostavil sa (neprišiel), manšaft (mužstvo, družstvo), okusovať (hrýzť, obhrýzať), osobák (osobný rekord), kvantá (množstvá), nevyslyšali (nevypočuli), dochovali sa pamiatky (zachovali), nevládna organizácia (mimovládna), často čítame a počujeme, že niečo funguje, je to v lufte (vo vzduchu), potrebuje to kľud (pokoj), jednanie (rokovanie), zahájiť (otvoriť), maglajz (neporiadok) a pod. Taktiež ma veľmi škrie, že sa úplne vytratilo sloveso byť a miesto neho sa už v masmédiách používa iba sloveso nachádzať. Štefan Suchár, Veľké Uherce Má Slovák svoje vlastné výrazy aj na pojmy, na všetky také, ktoré nepresahujú jeho duchovný obzor. Len to je tá chyba, že ich nevidia, ba ignorujú naši inteligenti... Oni chcú, aby sa každé slovo spisovného jazyka krylo slovom z ľudového jazyka. To nie je možné, lebo spisovný jazyk sa opiera o český jazyk, ktorý má inakší pôvod, inakšiu ústrojnosť. My, oprúc sa o slovenčinu, budeme povinní brať slová tak, ako sú v živej reči... Český šľachtic je u nášho ľudu: zeman. A tu sa hneď počína nedorozumenie. Spisovná reč prijmúc od Čechov "šľachtic", "šľachtiť" atď. (slovo z nemeckého), pod vlivom maďarského jazyka užíva týchto slov nielen tam, kde čeština, ale aj tam, kde maďarčina "nemes", "nemesit", a máme hotový chaos... Šľachtíme ovocie, dobytok atď. Prestal by chaos, keby sme sa opreli o živú reč a vraveli a písali: zeman (m. šľachtic); štepené ovocie (m. šľachtené); uplemeňovať statok (m. šľachtiť); čestný zámer (m. šľachetný); podobne: čestný, počestný človek, skutok; čestne, počestne sa chová, zmýšľa (m. šľachetne) atď. Treba, aby sme ľudovú reč slovenskú v tomto smere základne preskúmali, náležite spracovali a tak do svojich spisov vprevadili, lebo terajšie tlačené pramene ľudovej reči slovenskej nie sú spoľahlivé a sú bez potrebnej kritiky. S. Czambel: Slováci a ich reč, s. 234. \*